Šľachtický rod DrugetovcovPôsobenie Drugetovcov na území dnešného

Slovenska

Michal Daříček

10. 9. 2011

Kratšie historické pojednanie o pôsobení šľachtického rodu Drugetovcov na území Slovenska pred rokom 1711.

OBSAH Obsah................................................................................................................................................................................................ 1

Predhovor....................................................................................................................................................................................... 1

Všeobecné informácie............................................................................................................................................................... 1

Pôvod........................................................................................................................................................................................... 1

Všeobecné informácie k Drugetovcom v Uhorsku...................................................................................................1

Panstvo v Humennom.......................................................................................................................................................... 4

Hrad Jasenov........................................................................................................................................................................ 4

Kaštieľ Humenné................................................................................................................................................................ 5

Najvýznamnejší členovia rodu.............................................................................................................................................. 6

Ján I. Druget (1288 – 1333)............................................................................................................................................... 6

Mikuláš I. Druget (? – 1355).............................................................................................................................................. 6

Štefan II. Druget (? - ?).......................................................................................................................................................... 6

Valentín I. Druget (1577 – 1609).................................................................................................................................... 7

Žigmund II. Druget (1658 – 1684)..................................................................................................................................9

Záver.............................................................................................................................................................................................. 10

Slovník použitých pojmov.................................................................................................................................................... 11

Bibliografia.................................................................................................................................................................................. 13

PREDHOVOR Účelom tejto práce je zhrnúť najdôležitejšie informácie o šľachtickom rode Drugetovcov v bližšom vzťahu k územiu súčasnej Slovenskej Republiky a k obdobiu pred rokom 17111, a zdôrazniť najvýznamnejších členov rodu. Táto práca je moja mierne upravená seminárna práca zo štúdia Histórie v 1. stupni vysokoškolského štúdia na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

VŠEOBECNÉ INFORMÁCIE

PÔVOD

Pri pátraní po pôvode tohto rodu by sme mali najskôr zavítať do kostola svätej Kláry2 v talianskom Neapole, ktorý skrýva sarkofágy rodiny Drugetovcov3, kde je okrem iných pochovaný aj Drugo de Merlot, člen rodiny Merlotovcov, ktorí používali v rôznych obmenách aj meno Druget. V tomto kostole sú pochované aj iné rodiny, napríklad Druettus de Anetiis či Druettus Blancus de Adria. Taktiež erby vytesané v tomto kostole ukazujú na možné prepojenie rodiny de Merloto a rodiny Drugo, a to ich stavia do pozície možných predkov Uhorských Drugetovcov. Rovnako podobnosť erbov rodín de Merlotto, Drugo a erbu novej neapolskej dynastie Anjou poukazuje na veľmi skoré prepojenie Drugetovcov s Anjouovcami. (1)

Nakoniec sa ukázalo, že rodiny de Merloto a Drugo majú spoločných predkov. Dá sa predpokladať, že je ním Mikuláš Druget4, ktorý má zasa korene vo Francúzsku. Druhý člen rodiny bol vojak Gicottus Druget, rovesník Mikuláša, ktorý bol s ním v neznámom príbuzenskom vzťahu. (2)

Ale keďže Mikuláš je predpokladaný otec Filipa I. a Jána I., tak sa pokladá za prvého člena a predka rodu. (3)

VŠEOBECNÉ INFORMÁCIE K DRUGETOVCOM V UHORSKU

Do Uhorska sa Drugetovci dostali prostredníctvom Filipa I. Drugeta, ktorý ako vojak a pomocník veľmi pomohol Karolovi I. Martelovi z Anjou5 v bitke pri Rozhanovciach6. Jedna z pozitívnych udalostí v prospech Karola Róberta bolo napríklad aj to, že pred touto bitkou zaútočil Matúš Čák Trenčiansky7 na Spišský hrad, ktorý v tom čase už patril Filipovi Drugetovi. Matúš Čák sa tohto

1 vzhľadom na to že táto práca bola pôvodne vytvorená pre Seminár k dejinám Slovenska do roku 17112 Tento kostol bol vybudovaný spolu s ženským kláštorom kráľovnou Sanciou s Malorky, ženy Roberta d’Anjou. Zadala prácu Gagliardovi Primariovi na začiatku roku 1310. Kostol bol len relatívne nedávno zrekonštruovaný, pretože bol poškodený bombardovaním počas druhej svetovej vojny. Bol postavený v Gotickom slohu, ale počas storočí bol veľa krát pozmeňovaný, preto bolo bombardovanie 4.8.1943 možno aj šťastím, pretože rekonštrukcia ho vrátila do pôvodného stavu v akom bol po jeho postavení. V kostole má hrobku aj Robert d’Anjou. (14)3 V skorších časoch známy aj ako Drugo-vci, vo viacerých krajinách ich nájdeme aj pod menami Drugettus, Durget, Drughettus, Drudettus, talianske varianty: Druetto, Druetti, Druet, Druetus, Druettus. (2)4 Dôležitý človek a verný služobník v službách Karola I. z Anjou (21.3.1226 – 7.1.1285, kráľ Sicílie), prvý krát spomenutý v roku 1267, dva roky po príchode Karola I. do Neapola. Druhý a posledný údaj o ňom vraví, že sa stal strážcom veže sv. Erazma v Capui. Nezamieňať s Mikulášom I. Drugetom.5 Nemýliť s Karolom I. Anjou (viď. poznámka 4), ktorý bol jeho starým otcom, jeho otcom bol Karol II. s Neapola. (15). Viď. dodatok č. 2.6 15.6.1312, spolu s Petrom Pečeňom (Pethény) a magistrom rytierom Dončom (2)7 Súper Karola Róberta v zápase o Uhorský trón po smrti Arpádovcov.

~ 1 ~

hradu nezmocnil, aj vďaka heroickému úsiliu Filipa, ktorý aj osobne bojoval po boku svojich vojakov a takmer zahynul. Po tejto udalosti, a víťazstve nad Omodejovcami obdaroval Karol Róbert svojich prívržencov rôznymi majetkami. Filip a Ján Drugetovci dostali rozsiahle majetky na Zemplíne, vrátane mesta Humenné, podľa ktorého sa jedna vetva nazývala Drugetovci z Humenného8 (3). Tým sa Drugetovci stali majiteľmi takmer celého majetku Abovcov9 na celom východnom Slovensku. (2)

V roku 1317 sa majetky Drugetovcov ešte rozrástli, po zrade Petra Pečeňa, ktorý nebol spokojný so svojimi odmenami, a ktorý nabádal aj iných šľachticov k neposlušnosti listinami podobnými tejto:

"Šľachetným mužom magistrovi Ladislavovi, Tomášovmu synovi, Mikulášovi, synovi Boxovmu, Mikulášovi, synovi Ditrichovmu, Dončovi a Františkovi, váženým svojim priateľom, posiela magister Peter, zemplínsky a užský župan, výraz svojej úcty a priateľstva, do ktorého odporúča samého seba, dokiaľ  žije. Vedzte atď., vy magister Ladislav, náš kmotor pohýbte sa na svojom majetku proti Róbertovi, pretože každodenne chce škodiť a aj škodí našim záujmom." (4)

Text darovacej listy majetkov Petra Pečeňa (Pethényia) Filipovi Drugetovi:

Karol, kráľ Uhorska, Petra, syna Pečeňa, ktorý jeho samého blízko pri Pataku, keď bol nemocný, chcel zabiť, tiež v Temešvári zdržujúceho sa usiloval sa mu siahnuť na život, zbavil všetkých hradov a majetkov, ktoré patria ku Zemplínu a k zásekom, a za Veke sa nachádzajúc, tieto majetky Filipovi, ktorý pochádza z Apúlie, županovi zo Spiša a Ujváru, konkrétne hrad Zemplín s príslušenstvom Jasenov, Ptičie, Kamenec, Snina, Turňa nad Bodvou, Zaktson, Zubné, Vadná, Papfalva, Tamkafalva, Jankovce, Hankovce, Lackovce, Hažín, Humenné, Prepkefalva, Plempnafalva, Ohradzany, Slovenská Kajňa, Kepla, Luka a Halatskafalva v ich hraniciach a so všetkým, čo k nim patrí, ktoré Peter, syn Pečeňa užíval, daroval.10

Keďže ďalší členovia rodu Drugetovcov pochádzali z detí Jána I. Drugeta, tak sa on pokladá za zakladateľa Drugetovcov v Uhorsku. Ján nebol až taký dobrý vojak ako Filip, bol skôr jemnejšej povahy, a navyše bol poradca Karola Róberta, s ktorým boli približne v rovnakom veku. V roku 1329 prebral po svojom bratovi funkciu palatína.

14. storočie charakterizuje hlavne zvyšovanie autority a moci Drugetovcov, hlavne kvôli Anjouovcom na tróne, ktorým stále verne slúžili.

Mikuláš I. syn Jána I. Drugeta zastával na dvore až tak významnú pozíciu, že dostal pozíciu vychovávateľa Ľudovíta a Andreja, synov Karola Róberta. A preto, keď 17. apríla 1330 zaútočil na

8 V súčasnosti sa v Hummenom 10-14.9.2007 konal Pamätný deň mesta Humenné a Dni Drugetovcov na Slovensku, kde si ľudia pripomínali 690. výročie darovania tohto mesta do majetku Filipa I. Drugeta Karolom Róbertom.9 Podľa rôznych legiend patrili ich predkovia ku kabarským kniežatám (Sekulovia, Pečenehovia). Po vzniku získali rozsiahle majetky hlavne na východe Slovenska. Celý čas vyznávali politiku nezávislosti od panovníka, na čo doplatili v bitke pri Rozhanovciach – ich majetky prešli na Drugetovcov. (18)10 Sedlák, V.: Regesta diplomatka nec non cpistolaria Slovaciae II. Bratislavae MCMLXXXVII, s. 137.- Karolus, rex Hungdriae, Petrum filium Pechenye, qui ipsum penes Patak aegre decumbentem occi-dere voluerit, item in Temesvar commorantem per conductum assasionem mterfici curare intenderit, omnibus castris et possessionibus, ad Zempleny et Gyepvelue spectantibus etultro Veke protendentibus privabit eademque bona Philippo, de Apulta oriundo, comiti de Scepus et Ujvar, specifice castrum Zempleny cum adpertinentiis Ieszeno, Pethitse, Kementze, Szinna, Torna, Zaktson, Zubná, Vadná, Papfalva, Tamkafalva, Iankofalva, Hankfalva, Lacz falva, Hazma, Homonna, Prepkefalva, Plem-pnafalva, Gagarina, Kajnafalva, Kepla, Luka et Halatskafalva cum illis limitibus etpertinentiis, cum quibus Petrus filius Pechinye utebatur, donavit.

~ 2 ~

kráľa Felicián Zach, zvaný Merc, bol pri tom aj Mikuláš, ktorý v kritickej chvíli chránil kráľove deti vlastným telom. Následne kráľovská rada potrestala Feliciána Zacha až do tretieho pokolenia – a ako konkrétne? To nám popisuje Kronika o atentáte Feliciána Zacha na Karola Róberta: „A naozaj bolo zaslúžené, aby Felicián, ktorý mnohých kresťanov dokaličil a zbavil končatín, bol podľa spravodlivého Božieho súdu sám pozbavený všetkých údov a neskončil svoj život (zvyčajnou) smrťou ľudí. Aby ten, čo bol nezmieriteľným mučiteľom biednych, zomrel ako pes so psami. Z kráľovského dvora vylúčili aj jeho dcéru, veľmi krásnu pannu Kláru. Ohyzdným spôsobom jej vyrezali nos a pery, takže jej trčali iba zuby, na rukách jej odrezali osem prstov, zostali jej iba palce. Potom ju polomŕtvu niesli na koni cez štvrte a ulice mnohých miest a donútili úbohú prevolávať tieto slová: "Kto nie je verný kráľovi, dostane vždy takúto odplatu." Felicián mal aj druhú, staršiu dcéru Sebe vydatú za istého šľachtica Kopaya. Na príkaz kastelána Levického hradu Imricha Bečeja jej pred hradom odťali hlavu a sám Kopay bol doživotne uväznený. Navyše jeho synov odviezli križiaci na ostrov uprostred mora, aby tak už nikdy nemohli uvidieť rodnú zem. Napokon mnohých šľachticov z Feliciánovho rodu zabili. Nuž biedny Felicián upadol do zločinu urážky Veličenstva, pobúril krajinu, zahubil vlastné potomstvo, stratil a zhanobil svoj rod a stal sa pokrmom psov.“ (5)

Tu jasne vidno vplyv Drugetovcov na vtedajšie Uhorsko, pretože v tejto rade sedel Ján I. Druget a aj Mikulášov brat Viliam. (6)

Následne vplyv rodiny ešte vzrástol, keď sa Mikuláš po boku Ľudovíta z Anjou zúčastnil druhého neapolského ťaženia, po ktorom bol vymenovaný za kapitána mesta Salerno. Túto funkciu zastával 3 roky, po ktorých, v roku 1354, ho kráľ povýšil na krajinského sudcu (2)

Po Ľudovítovej smrti začala rodina Drugetovcov mierne upadať, dôvod bol ten, že stáli na strane Ladislava Neapolského v zápase o trón, proti Žigmundovi Luxemburskému. Ich postavenie teda mierne upadlo, pretože nepatrili k vládnucej strane. V Uhorsku bol ale Žigmund pomerne nepopulárny, a tak si Drugetovci zachovali ešte pomerne solídne postavenie. Nasledoval ich neúspech v snahe sprisahancov o Žigmundovu detronizáciu, z ktorého sa tak poučili, že v budúcnosti sa snažili zasahovať len tam, kde mali možnosť presadiť svoje záujmy a výhody. (2)

Z ďalších členov Drugetovcov zasiahol výraznejšie do povedomia až Štefan II., ktorého v roku 1449 zajal spolu s Bartolomejom II. Ján Jiskra z Brandýsa, ktorý sa v tom čase dostal takmer až k Zemplínu, a kde sa Drugetovci proti nemu postavili. Na slobodu sa dostali až o rok neskôr, a aj to len kvôli Jánovi z Perína, ktorý toto prepustenie vyjednal. A Jiskra za to dostal celý príjem z bane v Telkibányi a tiež všetky príjmy z humenskej a stropkovskej tridsiatkovej stanice. (2)

V pamätnom roku 1526 stáli Drugetovci na neutrálnej strane, ale neskôr, aj hlavne vďaka majetkom ktoré od neho dostali, národnému povedomiu a rodinnému zázemiu, stáli na strane Jána Zápoľského. A tu nastala roztržka medzi súrodencami. František II. stále podporoval Zápoľského, ktorého po bitke pri Seni dokonca prichýlil v humenskom kaštieli, neskôr dokonca začal pustošiť sever Zemplínskej stolice. Svojho brata Štefana IV. prenasledoval na hrad Beckov a potom na hrad Čičvu. Kvôli týmto udalostiam sa začali mnohí veľmoži prikláňať na Ferdinandovu stranu, ako urobil aj Štefan. Juraj, Imrich, Anton, Gabriel – sa nevedeli rozhodnúť.

Krátko pred smrťou sa Františkovi II. podarilo nakloniť Jána Zápoľského mieru s Ferdinandom. Toto bolo jeho posledné politické vystúpenie. Ostatný piati bratia neboli až tak politicky aktívni.

~ 3 ~

Posledný mužský člen rodu Drugetovcov bol Žigmund II. Druget. Tento človek bol veľmi nadaný, keďže ako osemnásť ročný zložil doktorát na viedenskej univerzite. V roku 1683 sa postavil proti Imrichovi Tökölimu, na kongregácii na hrade Čičva. Tököli ho nechal popraviť, a vojensky zabral jeho majetky. A tým vymiera rod Drugetovcov po meči.

PANSTVO V HUMENNOM

Drugetovci mali veľké panstvá, a venovať sa každému jednému obydliu týchto šľachticov nie je kvôli obmedzenej dĺžke tejto práce možné, a preto tu bližšie rozoberiem iba ich hrad a neskorší kaštieľ v kmeňovom meste Humenné – Jasenov.

HRAD JASENOV11

Tento hrad bol postavený v 13. storočí a zničený v roku 1644. Pôdorys hradu pozostáva z obvodového opevnenia s trojuholníkovým pôdorysom a štvorcovou vežou vedľa vstupnej brány. Prístupová cesta viedla popri južnom obrannom múre, pod vežou sa ostro zatáčala doľava a ústila k hradnej bráne, ktorá bola medzi východným lícom veže a obvodovým opevnením. Takto bola dômyselne chránená nielen z hradieb, ale i z veže. Okrem kamenných objektov museli byť v interiéri umiestnené aj drevené obytné a hospodárske objekty.

V tejto podobe sa stal hrad aj s príslušným panstvom v rokoch 1317 až 1327 majetkom Drugetovcov, ktorí ho vlastnili až do roku 1644. Noví majitelia hrad postupne rozširovali. Na prelome 15. a 16. storočia dali na juhozápadnej - najprístupnejšej strane - postaviť nový obranný prstenec, zosilnený dvoma delovými baštami. Pod staršou štvorcovou vežou postavili mohutnú delovú baštu, ktorej vnútorné steny sa lievikovito zužovali, boli v tesnej blízkosti južného a východného múru staršej veže, cez ktorú viedol dvakrát zabezpečený vstup do staršieho jadra. Východný obranný múr predĺžili až k múru delovej bašty a zrušili pôvodný vstup. Na juhozápadnej strane postavili menšiu kruhovú baštu. Vľavo od nej, do tesnej blízkosti dali vstupnú bránu. Úsek medzi obidvoma delovými baštami zaistili obranným múrom, ktorý sa na sever od vstupnej brány oblúkovito zatáčal a primkol sa k staršiemu obvodovému opevneniu. Takto vzniklo ďalšie predhradie. Novým múrom zaistili aj severovýchodné pôvodné obvodové opevnenie. Hoci fortifikačný systém bol veľmi dobrý, už v polovici 16. storočia ho zosilnili a zdokonalili. V priestore nového predhradia vybudovali podkovovitú delovú baštu, priamu ochranu nielen prvej vstupnej brány, ale aj dvojito zabezpečeného prechodu cez mohutnú kruhovú baštu a celého priestoru predhradia. Severozápadný priestor pod pôvodným obvodovým opevnením zosilnili dvoma súbežnými obrannými múrmi. K čiastočnému rozšíreniu hradu prispel na východnej strane i ďalší obranný múr od mohutnej delovej bašty, ktorý sa tiahol do dvojtretinovej dĺžky pôvodného obvodového opevnenia. Začiatkom 17. storočia začali výstavbu moderného hviezdicového opevnenia, ktoré bolo takmer okolo celého obvodu. Dodnes sa zachovali torzá muriva z tohto posledného postaveného, vonkajší obvod hradu obopínajúceho fortifikácie...

Na podnet grófa Andrášiho bola rozpadávajúca sa ruina začiatkom 20. storočia čiastočne konzervovaná, zastrešili sa viaceré objekty a upravila vstupná časť. Dnes už však napr. po opravách zastrešenia veží niet ani stopy.

Koncom 13. a začiatkom 14. storočia patril Jasenov šľachticovi Petrovi, synovi Pečeňa z Bačkova. Keďže sa pokúsil zabiť kráľa Karla Róberta (predtým bol jeho spojencom počas bojov so

11 Malý kúsok (5km) na juh od Humenného, väčší kus na východ od Košíc (80km), cestná trasa s Bratislavy je 539 km.

~ 4 ~

šľachtickým rodom Abovcov), kráľ mu majetky odňal a v roku 1317 daroval vernému Filipovi Drugetovi. V darovacej listine je prvý doklad, ktorý menovite uvádza dedinu Jasenov. Jasenov však jestvoval už pred rokom 1317. Od roku 1317 dedina Jasenov nepretržite až do 17. storočia patrila šľachticom Drugetovcom ako majetková súčasť panstva hradov Brekov a Jasenov, od prelomu 14. a 15. storočia humenského panstva. Prvé písomné správy o ňom sú z dvadsiatych rokov 14. storočia. V roku 1322 taverník Filip Druget poveril kastelána hradu Jasenov, aby vyšetril vlastnícke záležitosti mýta v Sečovciach. Ten istý Filip Druget ako palatín v roku 1325 poveril Jágerskú kapitulu ohraničiť územné majetky pre Petra syna Jána, kastelána hradu Jasenov, patriaceho Filipovi Drugetovi. V roku 1327 kráľ Karol Róbert daroval ďalší majetok Petrovi synovi Jána, kastelánovi hradu Jasenov vo vlastníctve palatína Filipa I. Drugeta.

Z uvedených správ je zrejmé, že hrad Jasenov v dvadsiatych rokoch 14. storočia už jestvoval, že patril Filipovi Drugetovi, z poverenia ktorého spravoval hrad kastelán Peter, syn Jána. Vyplýva z nich aj predpoklad, že hrad jestvoval už pred rokom 1320. Filip Druget vlastnil okolité územné majetky od roku 1317, predtým patrili Petrovi z Bačkova. Hrad postavili z iniciatívy jedného z nich. Vzhľadom na to, že Filip Druget v roku 1317 nadobudol od kráľa aj iné hrady, napr. Zemplín a Brekov, sotva považoval za užitočné hneď stavať nový hrad v blízkosti Brekova. Pravdepodobnejšou sa javí možnosť, že hrad Jasenov dal postaviť šľachtic Peter z Bačkova okolo roku 1300, po nadobudnutí okolitých majetkov od kráľa Ladislava IV. v roku 1284. Začiatky výstavby hradu sú dosť nejasné. Isté je, že stál už pred povstaním Petra Pečeňa v roku 1316, keďže podľa neskoršieho prameňa z roku 1355 patril hrad Petrovi i napriek tomu, že ho neuvádzali medzi jeho skonfiškovanými majetkami...

Pravdepodobne magister Peter, syn Pečeňa z Bačkova, nechal vystavať hrad na konci 13. storočia. Zemepisná poloha hradu, postaveného v horách mimo hlavnej trasy krajinskej cesty vyhovovala funkcii sídelného hradu šľachtického zemepána, ale nie prípadnej funkcii strážneho hradu v službách ochrany priľahlej krajiny a kráľa. Taký účel mal blízky Brekov. Hrad Jasenov nepochybne slúžil ako sídelný hrad šľachticovi Petrovi z Bačkova a jeho rodine začiatkom 14. storočia, dokázateľne Drugetovcom od dvadsiatych rokov 14. storočia. Jasenovský hrad bol však jedným z troch či štyroch hradov na ich panstvách v 15. - 17. storočí. Jasenovský hrad slúžil svojmu účelu ešte v polovici 16. storočia, o čom svedčia viaceré dobové doklady. Napriek svojej výhodnej polohe, ako aj dobrému opevneniu, hrad nemal nikdy veľký strategický význam. V roku 1644 ho dobyli Rákociho vojská a zničili. (7)

KAŠTIEĽ HUMENNÉ

Renesančný kaštieľ v Humennom dali vybudovať Drugetovci v rokoch 1619 až 1641 na mieste, kde pôvodne stál stredoveký vodný hrad. Dnes je kaštieľ štvorkrídlovou poschodovou stavbou s ústredným dvorcom a polkruhovými arkádami na prízemí i poschodí nádvoria. Z vonkajšej strany ho zabezpečovali mohutné štvorhranné nárožné veže. V 18. a 19. storočí zasiahli väčšie zmeny interiér. Po viacerých prestavbách získal barokovú podobu. V súčasnosti je v kaštieli umiestnené Vi-horlatské múzeum s viacerými expozíciami. Je tu aj stála výstava z dejín Rómov - jediná na Slovensku a galerijná sieň Oresta Dubaya12. Kaštieľ je obklopený parkom, v ktorom sa nachádza niekoľko vzácnych a pamiatkovo chránených stromov. (8)

12 Akademický maliar, jeden s významných predstaviteľov povojnovej grafiky.

~ 5 ~

NAJVÝZNAMNEJŠÍ ČLENOVIA RODU

JÁN I. DRUGET (1288 – 1333)Pôsobil v službách sicílského kráľa Karola II. a neskôr u cisára Filipa Tarentského. Ján bol poverený neapolskou kráľovnou Máriou, ktorá mala maďarský pôvod, aby zaniesol posolstvo uhorskému panovníkovi Ladislavovi v roku 1291. V roku 1313 ho kráľ Róbert pozval s viacerými bojovníkmi do Kalábrie na obranu vlasti. Neskôr sa opäť dostal do služieb kráľa Karola Róberta na Sicílii. S Karolom Róbertom sa poznal od detstva a boli aj rovesníkmi. V roku 1324 sa natrvalo usadil v Uhorsku a bol k dispozícii kráľovi. Od roku 1329 prebral po svojom bratovi funkcie uhorského palatína a sudcu Kumánov. Stal sa zakladateľom uhorskej vetvy Drugetovcov. Ján I., ktorý zanechal domov a majetky, si získal srdce kráľa. Nebol až takým skvelým vojakom, ako jeho brat Filip I., ale bol viac poradcom kráľa, čomu nasvedčuje aj jeho jemnejšia povaha. Jeho vernú službu kráľ ocenil tým, že po smrti jeho brata Filipa daroval všetky jeho majetky Jánovmu synovi Viliamovi.

Zomrel v roku 1335. Ján Drugeth mal synov Viliama, Mikuláša a Jána. Vo veľkej miere zasiahol nielen do dejín územia východného Slovenska, ale aj celého Uhorska. Zaradil sa k najbohatším magnátom na východnom Slovensku, ktorému v 14. storočí patrilo okolo 300 dedín. (9)

MIKULÁŠ I. DRUGET (? – 1355)Podobne ako jeho otec Ján I., aj on bol v službe kráľa Karola Róberta. Kráľ ho poveril výchovou svojich dvoch synov. Kráľ Karol so svojou rodinou obedoval na hrade Vyšehrad 17. apríla 1330, keď v tom zaútočil na kráľa vražednou zbraňou Felicián Zach, ktorého nazývali aj Merc. V ďalšom násilí mu už zabránil kráľovský sluha Ján, syn Alexandra z Potockej stolice. Tento sluha ako prvý s veľkou odvahou postavil sa na obranu kráľa. Následne mu prišli na pomoc ostatní členovia kráľovskej stráže. Útočníka hneď usmrtili a rozsekali na kusy. Pri tomto násilníckom čine bol prítomný aj Mikuláš I. Drugeth, ktorý v kritickej situácii vlastným telom chránil kráľove deti. Kráľ chcel Feliciána Zacha potrestať a požiadal kráľovskú radu o veľmi tvrdý rozsudok. Za tento čin kráľovská rada, v ktorej boli aj Ján I. Drugeth a Mikulášov brat Viliam, vyniesla rozsudok nad príbuznými Feliciána Zacha až do tretieho pokolenia.

Po smrti Karola Róberta v roku 1342 zostáva Mikuláš v službách jeho syna Ľudovíta I. Ten sa osobne zúčastnil na neapolskom ťažení a Sicília sa dostáva pod nadvládu Uhorského panovníka, ktorý za kapitána mesta Salerno menoval Mikuláša I. Túto funkciu zastával tri roky. V roku 1354 ho kráľ povýšil, dal mu úrad krajinského sudcu. Toto postavenie znamenalo veľkú moc, pretože po palatínovi to bol druhý najväčší post v krajine. Po smrti staršieho brata Viliama 1342 zdedil veľkú časť jeho majetkov. Začala ním horianska vetva drugetovského rodu. Tá si podľa dedinky Horiany (Geren) v Užskej župe, kde si v postavili Drugetovci kúriu a začala dávať prídomok z Horian (de Geren). Zomrel medzi 18.februárom a 14. júnom 1355. Mal syna Jána III a Ladislava I. (10)

ŠTEFAN II. DRUGET (? - ?)13

Spomína sa v rokoch 1411-1466. Oženil sa s Katarínou. V roku 1466 sa o ňom dozvedáme na základe súdneho sporu, do ktorého vstúpili synovia Mikuláša II. - Štefan II. a Bartolomej I. ako aj synovia Štefana II. Šimon I., Ján VI. a Štefan III. Drugetovci sa v ňom sťažovali na Jána Lokoša a

13 spomína sa v 15. storočí

~ 6 ~

Petra, syna Jána mladšieho, ktorí napadli ich poddaných cestou domov, keď sa vracali z trhu z Debrecína. Aby bola dokázaná ich nevina, malo 50 šľachticov odprisahať, že to neboli oni.

Štefan II., syn Mikuláša II., sa spomína aj v roku 1449, keď sa dostal so svojim bratrancom Bartolomejom II. do zajatia bratríkov. Zapríčinila to nová politická situácia, keďže v roku 1437 zomrel Žigmund Luxemburský, a na trón sa dostal jeho zať Albrecht Habsburský. Nastalo obdobie, v ktorom sa Uhorsko ocitlo v hlbokej anarchii, nakoľko vdove kráľovskej sa narodil syn Ladislav Pohrobok. Tá si na pomoc pozvala Jána Jiskru z Brandýsa ako kapitána severného Uhorska (Slovensko). Vnútropolitické nepokoje v druhej polovici 15. storočia znamenali pre Zemplín prítomnosť bratríkov a jiskrovcov. Husiti, ktorí v rokoch 1419-1434 plienili Slovensko, sa až na Zemplín nedostali. Jiskrovo vojsko sa však dostalo až do tejto časti. Proti nim sa postavili aj Drugetovci spolu s ostatnými zemplínskymi zemepánmi. Bratríkov viedol kapitán Ján Talafús. Tí v roku 1449 zaútočili aj na Humenné a ich výboje siahali až do Čabín. Tento vpád do Humenného a jeho okolia po prvý krát silno otriasol hospodárskou základňou Drugetovcov. Jiskra vtedy zajal aj Štefana II. a Bartolomeja II. Nasledovali dlhé vyjednávania. Za ich oslobodenie zo zajatia sa prihováral aj jágerský biskup Ladislav Hédervári, ktorý sa listom zo dňa 5. mája 1449 obrátil na mesto Bardejov so žiadosťou o ich vyslobodenie.

Napokon sa podarilo v Stropkove v roku 1450 Jánovi z Perína, ktorý bol zemplínskym županom, uzavrieť dohodu s Jánom Jiskrom. Jiskra na základe dohody prepustil Štefana II. a Bartolomeja II. na slobodu s podmienkou, že celý príjem z bane v Telkibányi14 a tiež všetky príjmy z humenskej a stropkovskej tridsiatkovej stanice dostane on.

V roku 1459 sa zemplínskym županom stal Štefan z Perína. V tom čase sa v Zemplíne spomína medzi poprednými mužmi Ladislav z Pavloviec, dvorný magister, Štefan, Ján Rajnold a Osvald z Rozhanoviec, Štefan z Perína, Peter Sokol aj Bartolomej II a Šimon I. z Humenného.

Štefan II. mal troch synov - Jána IV., Štefana III. a Šimona I. Nevieme o ktorého Štefana ide (otca či syna), keď sa v listine z roku 1465 uvádza, že Ladislav Paločaj, kráľovský sudca, na základe sťažnosti Andreja Butkaja, nariadil Zemplínskej župe, aby uskutočnila vyšetrenie vo veci podpálenia domu Andreja Butkaja v dedine Budkovce, čím mu vznikla škoda v hodnote 600 zlatých. Obvinení boli Štefan z Humenného, Ladislav z Lastomíra a Benedikt, syn Alexandra Butkaja. (11)

VALENTÍN I. DRUGET (1577 – 1609)Narodil sa v roku 1577, bol dvakrát ženatý: s Alžbetou Rákociovou a Kristínou Horvátovou. Valentín I. bol kráľom Rudolfom menovaný za Zemplínskeho župana 1. marca 1600 po smrti svojho staršieho brata. Predpísanú prísahu na tento úrad zložil 3. mája v tom istom roku, vo veku 22 rokov na hrade Zemplín so slovami, že tento úrad bude viesť verne a spravodlivo.

Bol synom Štefana Drugeta. Udržal si po otcovi reformovanú vieru. Aj on sa zúčastnil na bojoch proti Turkom. Roku 1604 sa pridal k Bočkajovmu povstaniu a v apríli 1605 ho zvolili za jedného z hlavných veliteľov povstaleckých vojsk.

S Valentínom sa spája aj jedna nepríjemná udalosť, ktorú kronikár opísal takto:

„V predvečer sviatku Zoslania Svätého Ducha šľachtic Valentín z Humenného sa náhodne prechádzal na svojom koči okolo monastiera - a to akurát v čase, keď k nemu smerovali procesie 14 približne 76 kilometrov cestnej trasy na juh od Prešova, v Maďarskej republike

~ 7 ~

ľudí z jednotlivých dedín. Kráčali rezkým krokom a spievali náboženské pesničky. Obchádzajúc jednu z týchto procesií sa jeho kone splašili, koč sa prevrátil a on si pri tom nešťastne zlomil ruku. Vtedy sa strašne rozzúril a rozkázal svojim hajdúchom podpáliť chrám i monastier. Títo okamžite vyplnili rozkaz svojho nemilosrdného pána.“

Opísaná príhoda sa týka monastiera v blízkosti obce Krásny Brod v okrese Medzilaborce. Celý drevený kláštorný komplex s chrámom zhoreli spolu s celým vnútorným vybavením, knižnicou a archívom. Mnísi (baziliáni) si zachránili len holé životy. A údajne sa ešte nejakým zázračným spôsobom zachránil obraz Bohorodičky, ktorý našli pastieri neďaleko od kláštora. Podľa ústneho podania ikona Bohorodičky plakala, až kým sa nepostavil nový chrám. Podľa kronikára V. Terleckého Valentín I. Druget po tejto udalosti vážne ochorel a nevedel ho uzdraviť žiaden lekár. Na radu svojich priateľov urobil Valentín sľub, že opäť nechá vybudovať chrám a monastier, ktorý dal v návale hnevu spáliť. Keď sa mu potom podarilo sľub splniť, opäť sa mu zdravie vrátilo.

Vo februári 1605 bol Bočkaj zvolený za sedmohradské knieža a na sneme v Serncsi aj za knieža Uhorska. Vtedy sa Bočkaj pokúsil o reorganizáciu svojich vojsk, ktorú môžeme považovať súčasne za snahu paralyzovať hajdúskych veliteľov, pretože na čelo vojska bol postavený Valentín Druget z Humenného. Bočkajovi hajdúsi na jar 1605 spustošili veľké časti východnej Moravy a juhozápadného Slovenska.

Bočkaj spolupracoval s Turkami, a preto pri následnom útoku Turkov na Ostrihom Bočkajove vojská mali za úlohu spolu s pomocnými tatárskymi oddielmi pustošiť nepriateľovi územie. To malo byť v čase, keď turecká armáda obliehala pevnosť a tým viazať sily cisárskych vojsk. Tureckej armáde sa podarilo 29. septembra 1605 dobyť Ostrihom, keď sa už predtým zmocnila Vyšehradu. 17. októbra 1605 kapitulovali pred bočkajovými oddielmi na čele v Valentínom Drugetom aj Nové Zámky, údajne preto, aby pevnosť nedobili Turci.

Štefan Bočkaj vo svojom testamente ustanovil Valentína Drugeta za svojho nástupcu, ale sedmohradským kniežaťom sa stal Žigmund Rákoci. V roku 1608 sa zúčastňuje spolu s Jurajom III. Drugetom na korunovácii Mateja II. Valentína Drugeta nový kráľ povýšil na krajinského sudcu Juraja vymenoval za župana zemplínskej stolice.

Valentín I. písanie svojho denníka ukončil 19. novembra 1605. Štefan Bočkaj zomrel v Košiciach v roku 1606 ako vládca Sedmohradska a troch východouhorských stolíc. Vo svojom testamente odporúča Sedmohradčanom, aby Valentína ustanovili za svoje knieža. Ten robil všetko, čo mohol, aby titul získal. K tomuto cieľu použil aj svoju manželku Alžbetu, ktorú primäl k tomu, aby šla za otcom Žigmundom Rákocim. Mala ho presvedčiť, aby neprijal túto kandidatúru, ale umožnil ju svojmu zaťovi Valentínovi. Stavy si ale zvolili Žigmunda Rákociho. Valentín, sklamaný a znechutený z takéhoto záveru, začal sa odškodňovať z Bočkajovho bohatstva a odvliekol do Humenného všetky cennosti na sedemnástich vozoch. Medzi nimi boli aj dve koruny: srbská a grécka a množstvo zlatého a strieborného riadu, ako aj veľké množstvo razených mincí. Medzi drahými kameňmi vynikal zvlášť rubín, ktorý veľkosťou prevyšoval vajce orientálneho holuba, takzvaný karbunkul, ktorý svietil ako červené víno. K jeho majetkom pribudli aj ním obsadené hrady Veľký Kamenec a Chust. Po uzavretí mieru podnecoval Valentín I. hajdúchov na nový odpor. Hajdúsi sklamaní z celej vzniknutej situácie chceli nového vodcu, a preto vyhlásili Valentína I. za kráľa a na hlavu mu položili jednu z Bočkajových korún. Zároveň už Mikuláš Bočkaj zorganizoval 15-tisícovú armádu a s pomocou Turkov začal šíriť hrôzu. Začalo vznikať veľké nebezpečenstvo, a preto bola zvolaná

~ 8 ~

porada komisárov do Bratislavy dňa 6. januára 1608. Títo komisári boli určení na to, aby nastolili poriadok. Valentín I. si konečne uvedomil, aká je reálna situácia, a vzdal sa boja. Po vyjednávaní boli hajdúchom priznané z minulosti patriace územia, Mikuláš Bočkaj bol povýšený na baróna. Valentín I. sa zmieril s cisárom Rudolfom a pomohol Matejovi II. (1608-1619) dostať sa na uhorský trón. Zomrel vo veku 32 rokov dňa 9. novembra 1609 na svojom Užhorodskom hrade. Príčinou smrti bolo pravdepodobne otrávenie nepriateľmi. Kronikár zo Šarišského potoka zaznamenal, že „zomrela veľká opora národa s božej matky cirkvi cum suspicione veneni“ (na podozrenie z otravy). Z prvého manželstva mal Valentín I. jedného syna Štefana VI., ten však už o tri roky po smrti svojho otca zomiera, ako to uvádza blatnopotocký kronikár:

„16.marca v roku 1612 zomrel pozostalý syn váženého a veľkomožného Valentína Humenského, Štefan (VI.), ktorý zomrel ako jeho otec - suspicione veneni. Predchádzajúceho dňa ešte hostil Juraja III. Humenského (ktorý bol jeho strýkom). Hneď tretieho dňa sa Juraj (III.) ubytováva na Užhorodskom hrade.“

Ním sa táto Drugetovská vetva skončila. (12)

ŽIGMUND II. DRUGET (1658 – 1684)Vyštudoval na viedenskej univerzite, kde v roku 1676 získal doktorát. Zemplínskym županom sa stal v roku 1675, potom aj županom Užskej a Boršódskej stolice. Cisár Leopold ho poveril funkciou kráľovského komorníka. Bol zvolený tiež do komisie na úpravu práva slobôd, na vracanie kostolov evanjelikom a na úpravu hraníc s Poľskom.

Keď vypuklo povstanie kežmarského šľachtica Imricha Tököliho (1683) postavil sa Žigmund Druget proti povstalcom, osnoval kongregáciu na hrade Čičva15. To sa mu stalo osudným. Tököli za pomoci tureckého vojska chcel zjednať poriadok v severovýchodných stoliciach a tiahol ta so svojim vojskom. Po ceste zabral hrady Užhorod, Čičvu a Trebišov. Humenné vtedy padlo bez boja. Tökoli zhabal všetok Drugetovský majetok, samotného Žigmunda zajal, odvliekol do Košíc, kde ho roku 1684 popravili sťatím. Žigmundom Drugetom končí dlhá éra Drugetovcov v Uhorsku i v Humennom.

Žigmund nemal syna, zanechal po sebe iba tri dcéry. (13)

15 v súčasnosti zrúcanina 520km cestnej trasy s Bratislavy na východ, 60km s Košíc na Východ. Cieľ je dedina Sedliská, odkiaľ je hrad viditeľný – ide sa na sever. Hrad je prístupný aj od priehrady Domaša – cca 7 km.

~ 9 ~

ZÁVER Táto práca tvorí akýsi medzistupeň medzi časťou Drugetovci v (3) a publikáciou (2). Ak má niekto hlbší záujem o históriu tohto rodu, odporúčam (2)

~ 10 ~

SLOVNÍK POUŽITÝCH POJMOV BratríciVojenské oddieli zložené z bývalých husitských bojovníkov samostatne pôsobiace na území Slovenska, Moravy, severného Rakúska a južného Poľska, kam v rokoch 1445-1467 priniesli idei husitstva.

Krajinský sudcaDvorský, neskôr Krajinský sudca bol palatínov zástupca v období, keď sa palatín stal spolusudcom kráľa (11. storočie). Prebral riadenie kráľovského dvora, kde mal právo zastupovať kráľa. Bol riadny sudca kráľovskej kúrie. Mal právo súdiť kohokoľvek, s výnimkou privilegovaných kráľovských miest a Židov.

V priebehu 13. storočia sa jeho súd premenil na stálu inštitúciu zastupujúcu kráľa, tzv. súd kráľovskej prítomnosti (iudicium praesentiae regiae). Jeho súdna pôsobnosť bola obmedzená na kráľovský dvor. Od 13. storočia predsedal spolu s dvormajstrom aj tzv. čestnému rytierskemu súdu.

Koncom 13.storočia si šľachta vymohla právo rozhodovať o obsadení tejto funkcie. Postavenie dvorského sudcu sa z roviny súkromnoprávnej presunulo do roviny verejnoprávnej a od tejto doby možno hovoriť už o krajinskom sudcovi.

Podľa zákonného článku 9 z roku 1290 bolo obsadenie funkcie krajinského sudcu kráľom viazané na súhlas krajinského snemu.

Zasadnutia súdu kráľovskej prítomnosti bývali stanovené na ôsmy deň po určitom sviatku, preto sa nazývali súdne oktávy, oktaválne súdy (iudicia octavalia). Do kompetencie krajinského sudcu patrili všetky prípady postúpené z nižších súdov, ktoré však neboli natoľko závažné, aby ich musel riešiť palatín.

Krajinský sudca pôsobil aj za Habsburgovcov, keď do jeho kompetencie patrili záležitosti šľachty. Pôsobil aj v orgánoch verejnej správy: bol členom kráľovskej rady, v prvej polovici 16. storočia členom miestodržiteľskej rady a v poslednej tretine 17. storočia členom guberniálnej rady. Funkcia krajinského sudcu zanikla po roku 1848.

KumániKumáni známi tiež ako Plavci, Polovci boli stredoveký turkický kmeň - Kypčakovia, pôvodne žili asi v povodí Amuru. Na začiatku 11. stor. časť Kumánov prenikla do Čiernomoria a na severný Kaukaz, neskôr aj do strednej a južnej Európy (Bulharsko, Krym), v 13. stor. tzv. bieli Kumáni ušli pred Tatármi do Uhorska, kde ich aj s vládcom Kutenom prijal Belo IV. a usadil medzi Dunajom a Tisou.

PalatínNajvyšší krajinský hodnostár v Uhorsku

TaverníkVysoký uhorský krajinský hodnostár. Taverníci bolo označenie pre skupinu ľudí, ktorí sa mali starať o zabezpečovanie zásob dvora, vyberanie dávok. Ich predstavený sa nazýval taverník. Neskôr funkcia týchto ľudí zanikla, ostalo len pomenovanie pre taverníka. Za vlády Anjuovcov zaznamenali

~ 11 ~

kráľovské mestá ďalší rozvoj, čím rástol aj význam taverníka. Taverník mal na starosti vyberanie portálnej dane, zavedenej Karolom Róbertom.

Tridsiatkové staniceStanice, kde sa vyberal poplatok vo výške 3% z prevážaného tovaru, niečo ako dnešné clo alebo mýto.

~ 12 ~

BIBLIOGRAFIA 1. mamimoja. Pôvod erbu šľachtického rodu Drugetovcov - Ťaháky-Referáty.sk. Ťaháky-Referá-ty.sk. [Online] [Dátum: 25. 10 2008.] http://www.tahaky-referaty.sk/Povod-erbu-slachtickeho-rodu-Drugetovcov/18294/&i9.

2. Lenčiš, Štefan. Šľachtický rod Drugetovcov s Humenného. Humenné : Miestny výbor Matice slovenskej a Vihorlatské osvetové stredisko, 2003. s. 181. 80-967302-5-8.

3. Machala, Drahoslav. Šľachtické rody. Bratislava : Perfekt, 2007. strany 26, 27. 978-80-8046-375-5.

4. anonym. Peter Pethényi. Obec Brekov. [Online] [Dátum: 9. 9 2011.] http://www.brekov.sk/humenne_t61.htm.

5. Kráľ, Martin. Kronika o atentáte Feliciána Zacha na Karola Róberta. Klasici - online knižnica. [On-line] 28. 10 2010. [Dátum: 9. 9 2011.] http://www.klasici.sk/node/524.

6. Adrian. Mikuláš I. Drugeth. Wikipédia. [Online] [Dátum: 25. 10 2008.] http://sk.wikipedia.org/wiki/Mikul%C3%A1%C5%A1_I._Drugeth.

7. anonym. Jasenov. Slovenské hrady. [Online] [Dátum: 27. 10 2008.] http://www.hrady.sk/jasenov.php.

8. Magula, Anton, a iní, a iní. Atlas slovenských miest. Bratislava : MAPA Slovakia, 2007. 978-80-8067-171-6.

9. anonym. Wikipédia. Ján I. Drugeth. [Online] [Dátum: 27. 10 2008.] http://sk.wikipedia.org/wiki/J%C3%A1n_I._Drugeth.

10. —. Mikuláš I. Drugeth. Wikipédia. [Online] [Dátum: 27. 10 2008.] http://sk.wikipedia.org/wiki/Mikul%C3%A1%C5%A1_I._Drugeth.

11. Štefan II. Drugeth. Wikipédia. [Online] [Dátum: 27. 10 2008.] http://sk.wikipedia.org/wiki/%C5%A0tefan_II._Drugeth.

12. Valentín I. Drugeth. Wikipédia. [Online] [Dátum: 27. 10 2008.] http://sk.wikipedia.org/wiki/Valent%C3%ADn_I._Drugeth.

13. Žigmund II. Drugeth. Wikipédia. [Online] [Dátum: 27. 10 2008.] http://sk.wikipedia.org/wiki/%C5%BDigmund_II._Drugeth.

14. anonym. The Churches of Naples (Italy): Churches of Saint Claire. The Churches of Naples (Italy). [Online] [Dátum: 25. 10 2008.] http://www.dentronapoli.it/English/Churches/Saint_Claire.htm.

15. —. Anjou. Wikipedia, the free encyclopedia. [Online] [Dátum: 25. 10 2008.] http://en.wikipedia.org/wiki/Anjou.

16. —. Taverník. Wikipédia. [Online] [Dátum: 28. 10 2008.] http://sk.wikipedia.org/wiki/Tavern%C3%ADk.

~ 13 ~

17. —. Kronika o atentáte Feliciána Zacha na Karola Róberta. Wikisource. [Online] [Dátum: 28. 10 2008.] http://sk.wikisource.org/wiki/Kronika_o_atent%C3%A1te_Felici%C3%A1na_Zacha_na_Karola_R%C3%B3berta.

18. —. Abovci. Wikipédia. [Online] [Dátum: 28. 10 2008.] http://sk.wikipedia.org/wiki/Abovci.

~ 14 ~