Stredisko pre štúdium práce a rodiny
Systém sociálno-právnej ochrany dospelých a opatrovníctvo
doc. PhDr. Kvetoslava Repková, CSc.
Bratislava, jún 2005
Stredisko pre štúdium práce a rodiny
Špitálska 6, 812 41 Bratislava
Výskumná úloha:
Sociálno-právna ochrana dospelých s osobitným zreteľom na starších občanov a občanov so
zdravotným postihnutím (komparatívna štúdia)
Výskumná štúdia:
Sociálno-právna ochrana dospelých a opatrovníctvo
Zadávateľ:
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny v rámci kontraktu na rok 2005
Riešiteľka:
doc. PhDr. Kvetoslava Repková, CSc.
Uloženie výstupu: Stredisko pre štúdium práce a rodiny, Bratislava
Forma archivácie: printová a elektronická verzia
Anotácia:
Výskumná štúdia je jedným z výstupov výskumnej úlohy zameranej na otázky systému
sociálno-právnej ochrany dospelých ľudí, osobitne ľudí so zdravotným postihnutím a starších
ľudí. V prvej časti je zameraná na základné pojmologické, systémové a filozofické
východiská sociálno-právnej ochrany dospelých občanov, ktorej súčasťou sú aj otázky
opatrovníctva (tútorstva) v dospelom veku. Celá druhá časť podrobnejšie rozpracováva
skúsenosti iných krajín v otázkach opatrovníctva, najmä s ohľadom na novodobé trendy
podpory nezávislosti starších ľudí a ľudí so zdravotným postihnutím a prenosu dôrazu z
opatrovníctva na asistované prijímanie rozhodnutí.
© Stredisko pre štúdium práce a rodiny, Bratislava 2005
2
Obsah
1. Systém sociálno-právnej ochrany dospelých................................................................................... 4
1. 1. Pojmologické otázky a filozofické východiská............................................................................... 4
1. 2. Systémové a obsahové otázky......................................................................................................... 6
2. Opatrovníctvo ako súčasť systému sociálno-právnej ochrany dospelých................................... 9
2. 1. K pojmu „opatrovníctvo“................................................................................................................ 9
2.2. Kontextuálny rámec systému opatrovníctva a súčasný vývoj....................................................... 10
2. 3. Podstata a filozofické princípy opatrovníctva.............................................................................. 11
2. 4. Obsah opatrovníctva..................................................................................................................... 13
2. 5. Kto sú opatrovníci......................................................................................................................... 14
2. 6. Alternatívy k opatrovníctvu – reformy.......................................................................................... 15
Literatúra............................................................................................................................................. 21
3
1. Systém sociálno-právnej ochrany dospelých
1. 1. Pojmologické otázky a filozofické východiská
Pojem „sociálno-právna ochrana“ má v podmienkach Slovenska svoju tradíciu v súvislosti so
systémom sociálno-právnej ochrany detí. Tento systém je primárne zameraný na ochranu práv
a právom chránených záujmov najmä maloletých detí, ktoré si z dôvodu narušenia alebo
zlyhania prirodzeného rodinného prostredia vyžadujú osobitnú starostlivosť a opatrenia tak,
aby boli zachované ich práva, záujmy a vývinové potreby, pokiaľ nebudú takejto obhajoby (aj
právne účinnej) sami schopné. Sociálno-právna ochrana detí preto významne súvisí aj
s nadobudnutím spôsobilosti na právne úkony dovŕšením plnoletosti, teda osemnásteho roku
veku. Relevancia systému sociálno-právnej ochrany detí súvisí aj s dodržiavaním záväzkov
vyplývajúcich z článku 7 Európskej sociálnej charty (účinná od 1965, upravuje „právo detí
a mladistvých na ochranu“) či s ustanoveniami Dohovoru o právach dieťaťa (1989).
Môže vznikať dojem, že dovŕšením plnoletosti miznú všetky vecné dôvody
k akýmkoľvek osobitným opatreniam sociálno-právnej povahy. Praktické skúsenosti však
poukazujú na to, že samotný fakt plnoletosti/dospelosti nemusí automaticky znamenať účinnú
ochranu dospelého človeka pre faktormi ohrozujúcimi jeho dôstojnosť a uspokojovanie
ľudských, občianskych či akýchkoľvek iných potrieb. S vysokou pravdepodobnosťou možno
očakávať, že k takýmto ohrozujúcim okolnostiam dochádza aj v situácii, keď má dospelý
človek zdravotné postihnutie alebo vyšší vek (samozrejme, môže to byť aj v súvislosti s inými
okolnosťami – drogová či iná závislosť, výkon trestu odňatia slobody a návrat do bežného
života po výkone, násilie v rodine, atď.). Preto by sa mohli javiť (minimálne
vecne) opodstatnené úvahy o úprave systému sociálno-právnej ochrany dospelých ľudí.
Hneď úvodom treba poznamenať, že takýto systém nemá v podmienkach Slovenska
svoju tradíciu a samotný výraz „sociálno-právna ochrana dospelých“ nebol doteraz zaužívaný
v žiadnom právnom systéme. Napriek tomu ponúkame isté premisy (východiská) pre úvahy
o možnej podstate/povahe takéhoto systému:
ochrana práv a záujmov každého človeka musí byť záujmom celej spoločnosti a jej
právneho systému (z toho slovo „právna ochrana“),
nie každý dospelý človek (t.j. človek, ktorý dovŕšil 18 rokov veku) musí mať plnú alebo
aspoň čiastočnú spôsobilosť účinne presadzovať a ochraňovať svoje potreby a záujmy (z
toho spojenie „právna ochrana dospelých“),
4
predmetom záujmu sú predovšetkým sociálne práva ľudí (v zmysle Európskej sociálnej
charty ako reprezentatívneho dokumentu pre oblasť sociálnych práv ide najmä o okruh
práv týkajúcich sa práce, pracovných podmienok a odmeňovania; ochrany rodiny, detí,
mladistvých, zamestnaných žien; podpory bývania; práv v oblasti sociálneho
zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti a sociálnej pomoci) – z toho spojenie „sociálno-
právna ochrana dospelých“,
možno predpokladať, že ľudia so zdravotným postihnutím a starší ľudia budú častejšie
čeliť situáciám ohrozovania ich ľudských a občianskych, sociálnych a iných práv a budú
častejšie potrebovať nejakú formu intervencie, ochrany a advokácie (organizácia DAA
v Londýne napr. od roku 1990 kompletizuje databázu správ informujúcich o potláčaní
práv ľudí so zdravotným postihnutím kategorizovaných podľa systematiky Všeobecnej
deklarácie ľudských práv. Do marca 2003 napr. zaznamenali takmer 2,5 mil. správ
informujúcich o prípadoch potláčania práv ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí sa tak
stali obeťami násilia v oblasti nedostatočnej ochrany pred mučením, neľudským
zaobchádzaním a ponižovaním; v oblasti práva na adekvátne životné podmienky, na
prácu, slobodnú voľbu povolania, na vzdelanie, atď.; Light, 2003),
ochrana neznamená zbavovanie jedinca zodpovednosti, ale podporu jeho nezávislosti
a práva na sebaurčenie rozličnými formami intervencie, ktorými sa umožní v maximálne
možnej miere využitie jeho schopností k sebaobhajobe (napr. pomocou rodiny, známych,
formou sociálnych služieb, poradenstva, advokácie),
intervencia sa môže týkať najširších otázok života človeka (jeho práce, bývania,
celoživotného vzdelávania, kontaktu s verejnými inštitúciami, využívania verejných
i súkromných služieb, voľného času, aktívneho občianstva).
V rámci európskej legislatívy či inej zahraničnej skúsenosti sme sa nestretli s jednotným
systémom (právnou úpravou) zodpovedajúcim takto poňatej problematike. Používa sa len
pojem „sociálna ochrana“ (social protection) preferovaný ako Radou Európy (v rámci
systému MISSCEO), tak Európskou komisiou (v rámci systému MISSOC – spoločný
informačný systém sociálnej ochrany). Pre porovnanie je zaujímavé sledovať, čo je
predmetom spoločného zisťovania v rámci systému sociálnej ochrany. Sú to nasledovné
oblasti:
- zdravotná starostlivosť,
- starostlivosť v chorobe (nemocenské dávky),
- starostlivosť v materstve,
5
- starostlivosť v invalidite,
- starostlivosť v starobe,
- starostlivosť o pozostalých,
- pracovné úrazy a choroby z povolania,
- dávky pre rodinu,
- starostlivosť o nezamestnaných,
- garantovanie postačujúceho príjmu,
- dlhodobá starostlivosť.
(podľa Bednárik, 2004)
Z obsahového vymedzenia je zrejmé, že systém sociálnej ochrany je primárne zameraný
na sanovanie životných udalostí a situácií, kedy nie sú na uspokojovanie životných
podmienok a potrieb ľudí a ich fungovanie vo variabilite sociálnych vzťahov vytvárané
žiadne alebo dostatočné zdroje zo zárobkovej činnosti (ide prakticky o náhradu príjmu zo
zárobkovej činnosti alebo jeho doplnenie) a je potrebná určitá forma intervencie. V súlade
s porovnávacím systémom sociálnej ochrany MISSOC stanoveným pre vymenované životné
oblasti a situácie spracovala Európska komisia v roku 2003 osobitnú správu zameranú na
sociálnu ochranu ľudí so zdravotným postihnutím v krajinách EÚ. Správa mala nasledovnú
obsahovú skladbu:
súčasné trendy v politike zdravotného postihnutia,
definícia pojmu a typologizácia druhov zdravotného postihnutia, otázky stanovenia stupňa
zdravotného postihnutia,
organizácia politiky zdravotného postihnutia, koordinácia opatrení,
dávky pre ľudí so zdravotným postihnutím (na udržanie príjmu, kompenzácia zvýšených
výdavkov, rehabilitácia),
rovnaké príležitosti pre ľudí so zdravotným postihnutím a ich spoločenská participácia.
Ide prakticky o celý koncept politiky zdravotného postihnutia v národnom i nadnárodnom
meradle, ktorý určite prekračuje rámec možných úvah legislatívnej úpravy otázok sociálno-
právnej ochrany dospelých ľudí, osobitne ľudí so zdravotným postihnutím a starších ľudí,
ktorý by mal byť spracovaný v pôsobnosti rezortu práce, sociálnych vecí a rodiny.
1. 2. Systémové a obsahové otázky
Nemožnosť vytrhnutia otázok užšie poňatého systému sociálno-právnej ochrany dospelých od
celkového kontextu ich právnej ochrany potvrdzuje aj tzv. PAS (Protection and Advocacy
System) uplatňovaný v USA. Začiatky jeho formovania siahajú do 70-tych rokov 20. storočia
6
ako snaha americkej vlády vysporiadať sa s prejavmi diskriminácie a popierania základných
práv ľudí so zdravotným postihnutím v bežnom živote (v systéme vzdelávania, bývania,
rezidenciálnej starostlivosti, zamestnávania, verejných služieb). V roku 1975 Americký
kongres vytvoril a prijal prvý celonárodný PAS na štátnej úrovni zameraný na ochranu
a advokáciu ľudí s vývinovými poruchami, v roku 1985 pribudol PAS orientovaný na ľudí
s ťažkým mentálnym postihnutím a emocionálnymi poruchami. Uplatňovanie systému viedlo
postupne k poznaniu, že potláčanie bežných práv ľudí so zdravotným postihnutím sa netýka
len tých, ktorí majú oslabené mentálne schopnosti k účinnej ochrane svojich práv a právom
chránených záujmov, ale prakticky všetkých ľudí so zdravotným postihnutím. V roku 1994 sa
preto systém doplnil o PAS zameraný na ľudí s iným mentálnym postihnutím a s telesným
postihnutím, ktorí neboli pokrytý predchádzajúcimi systémami. Federálny zákon je v systéme
PAS založený na:
nezávislosti verejných i súkromných poskytovateľov služieb pre ľudí so zdravotným
postihnutím, vrátane služieb opatrovníctva,
rozsiahlej pôsobnosti ochrancov práv ľudí, vrátane práva na vstupovanie do súkromných
a verejných organizácií, na rozhovory s poberateľmi služieb a na neohlásené návštevy,
prístup k zaznamenávaniu (dokumentovaniu) života odberateľov služieb, samozrejme so
súhlasom odberateľov alebo ich opatrovníkov alebo v prípade podozrenia zo zneužívania
alebo zanedbávania bez tohto súhlasu,
prístup štátnych alebo neštátnych kompetentných osôb (vyšetrovateľov) k prešetrovaniu
prípadov násilia alebo zanedbávania,
pôsobnosť vyšetrovať násilie a zanedbávanie vo verejných alebo súkromných inštitúciách,
organizáciách a programoch,
zapojenie do tvorby rozvojových verejných plánov a priorít.
Princípy činnosti národného PAS:
právne založená obhajoba (poskytovanie právnych služieb a advokácie a vyšetrovanie
násilia a zanedbávania),
široká pôsobnosť (odstraňovanie sociálnych bariér v najširšom slova zmysle, ktoré bránia
ľuďom so zdravotným postihnutím plnej účasti na živote spoločnosti a vedenie
produktívneho a nezávislého života),
univerzalita zdravotných postihnutím (obhajoba ľudí so zdravotným postihnutím každého
typu),
7
veková univerzalita (obhajoba ľudí so zdravotným postihnutím každého veku, vrátane detí
a starších ľudí),
univerzalita životnej situácie (obhajoba ľudí so zdravotným postihnutím bez ohľadu na to,
v akom prostredí žijú – doma, s rodičmi, v zdravotníckom zariadení, v sociálnom
zariadení, nezávisle v komunite).
Na základe princípov federálneho systému ochrany a advokácie sa v jednotlivých štátoch
budujú individuálne systémy s vysokou mierou flexibility a slobody v dizajnovaní služieb,
štruktúrované ako privátne, nezávislé, neziskové organizácie.
Východisko nevyhnutnej previazanosti systému sociálno-právnej ochrany s celkovým
systémom ochrany ľudí so zdravotným postihnutím a starších ľudí potvrdzuje aj prístup A.D.
Warda, ktorý vo svojej publikácii „Nový pohled“ (Právo mentálne retardovaných pro
východní Evropu,1994) pracoval s vnútorne štruktúrovaným rámcom skúmania otázok
podpory dospelých ľudí v obhajobe svojich práv. Jeho komplexný prístup uplatňovania práv
ľudí s mentálnym postihnutím zahŕňa, okrem iného, otázky:
- povahy rozhodovania v živote detí a dospelých (osobné rozhodovanie - skôr v bežných
životných situáciách a veciach a manažment/riadenie týkajúce sa najmä správy peňazí
a majetku, uzatvárania dohôd a zmlúv akejkoľvek povahy),
- právna zodpovednosť ľudí s mentálnym postihnutím,
- poručníctvo u dospelých,
- úlohy, štruktúry a postupy pri poskytovaní verejných služieb,
- služby v oblasti vzdelávania, odbornej prípravy a zamestnanosti,
- sociálne služby (zdravotnícke služby, bývanie, sociálne dávky),
- dobrovoľnícke a charitatívne organizácie.
Ak by sme analyzované praktiky a skúsenosti z iných krajín prijali za inšpirujúce
východisko pre formulovanie pracovného obsahu systému sociálno-právnej ochrany
dospelých ľudí (ďalej SPOD), bolo by zrejmé, že:
• jadrom systému SPOD by bol systém sociálnej služieb zameraný do všetkých oblastí
sociálnych práv (bývanie, práca, vzdelávanie, rodina, slobodné organizovanie sa),
• významnou súčasťou systému by boli mechanizmy a formy organizačnej a finančnej
podpory organizovaných občianskych aktivít (občianske združenia) a hnutia
sebaobhajoby/sebaobhajcov,
• systém by mal byť významne napojený na systém opatrovníctva u dospelých ľudí,
8
• rozhodujúce by bolo efektívne prepojenie opatrení v oblasti posudzovania spôsobilosti
dospelých ľudí na právne úkony a súdom nariadeného opatrovníctva s možnosťami,
ktoré poskytujú sociálne služby a iné formy intervencie ako alternatívy opatrovníctva
zamerané na posilňovanie spôsobilosti dospelých ľudí riadiť svoj život a uspokojovať
svoje potreby,
• súčasťou systému by mali byť aj opatrenia na prevenciu voči násiliu páchanom na
ľuďoch so zdravotným postihnutím a starších ľuďoch, príp. na iných ohrozených
skupinách (napr. jedincoch po návrate z výkonu trestu odňatia slobody, drogovo a inak
závislých ľuďoch, týraných a zanedbávaných osobách), príp. kuratíva v tejto oblasti.
Je zrejmé, že mnohé zo systémov zameraných na odhaľovanie násilia, zanedbávania
a nehumánneho zaobchádzania sa tvorili predovšetkým na účinnú ochranu práv ľudí
v rezidenciálnej starostlivosti. Dnes je opodstatnené uvažovať aj o opatreniach
sociálno-právnej ochrany a advokácie jedincov so zdravotným postihnutím a starších
ľudí žijúcich v domácom prostredí, aj keď výskumy v tejto oblasti dokazujúce násilie
či zanedbávanie v uvedenom prostredí prakticky chýbajú, a to nielen v podmienkach
Slovenska (konštatujú to napr. aj odborníci z Rakúska).
2. Opatrovníctvo ako súčasť systému SPOD
2. 1. K pojmu „opatrovníctvo“
Ak vychádzame z vyššie uvedeného chápania podstaty problematiky SPOD, potom
významnou súvislosťou (myslíme si, že nie súčasťou) takéhoto systému by mala byť aj
problematika opatrovníctva u dospelých. Sama o sebe nebýva spracovávaná v pôsobnosti
sociálneho rezortu (napr. v Rakúsku aj v Nemecku je to pôsobnosť ministerstva
spravodlivosti, u nás taktiež) a predpokladáme, že ani formulovaním novej právnej úpravy
SPOD v podmienkach Slovenska nedôjde v tejto oblasti k prechodu pôsobností ministerstva
spravodlivosti na sociálne ministerstvo. Na účely tejto práce sa preto nebudeme dôkladne
venovať problematike opatrovníctva vo všetkých súvisiacich právnych súvislostiach (z
hmotno-právneho i procesného hľadiska), ale skôr z hľadiska jej prepojenia na systém
sociálnych služieb v rámci hľadania novodobých alternatív k opatrovníctvu. Využijeme
k tomu niektoré zahraničné skúsenosti, najmä z Veľkej Británie a Rakúska.
Ďalšou špecifikáciou tejto časti štúdie je skutočnosť, že sa týka primárne ľudí so
zdravotným postihnutím a starších ľudí, u ktorých je otázka opatrovníctva najaktuálnejšia.
Takúto úvahu podporuje napr. názov právnej úpravy tejto otázky v Rakúsku, kde ide
9
o Spolkový zákon o opatrovníctve pre ľudí so zdravotným postihnutím (z roku 1983) alebo
z názov špecifického spolku ustanoveného pre tento účel – Spolok pre opatrovníctvo
a zastupovanie pacientov.
Opatrovníctvo (angl. guardianship/conservatorship; nem. Sachwalterschaft,
Betreuungschaft) je „právny proces využívaný v situácii, keď osoba nemôže ďalej robiť alebo
komunikovať svoje rozhodnutia, ktoré sa týkajú jej osoby a /alebo majetku, keď je náchylná
k podvodom alebo nadmernej ovplyvniteľnosti“. Táto definícia sa sústreďuje najmä na opis
osoby, na ktorú je opatrovníctvo zamerané. Iná definícia vychádza skôr z právnych procesov
vedúcich k ustanoveniu opatrovníka: „opatrovníctvo je právne rozhodnutie súdu založené na
šetrení, v ktorom sa ukáže, že nekompetentná osoba má byť zastupovaná právnym
zástupcom“ (www.guardianship.org). Základom systému opatrovníctva v Rakúsku je
programová zásada, podľa ktorej „maloletí a osoby, ktoré na inom základe ako je maloletosť,
nie sú sami schopní primerane sa starať o všetky alebo niektoré svoje záležitosti, ... sú pod
osobitnou ochranou zákona“ (Schauer, www.vsp.at). Podľa M. Schauera je opatrovníctvo
naplnením tejto programovej zásady. Autor pritom za opatrovníka (r Sachwalter) považuje
tiež každý nástroj, prostredníctvom ktorého zákon realizuje osobitnú ochranu pre osoby, ktoré
potrebujú pomoc. K tejto ochrane môže byť dospelým (plnoletým) osobám, ktoré sú
psychicky choré alebo majú duševné postihnutie a preto si nemôžu niektoré alebo všetky
záležitosti bez nebezpečenstva následkov sami zabezpečiť, ustanovený opatrovník (Bericht,
2003, s. 188).
Odhliadnuc od preferovaného uhla pohľadu, cez ktorý sa definuje obsah opatrovníctva,
odborníci v súčasnosti poukazujú na fakt, že keďže je opatrovníctvo spojené s posudzovaním
nedostatočnej alebo úplne chýbajúcej kapacity človeka, v mnohých krajinách znamená zásah
do individuálnych práv ľudí, do straty podmienok aktívneho občianstva (právo voliť, riadiť
auto, uzatvárať manželstvo). Podľa I. Mišovej, Z. Stavrovskej (2004, s. 14) sa v podmienkach
Slovenska často využíva inštitút pozbavenia spôsobilosti na právne úkony a následného
ustanovenia opatrovníka „ako nástroj na zabezpečenie dodržiavania pravidiel slušnosti
v zariadeniach“. Preto sa stále viac v radoch odbornej i laickej verejnosti presadzuje zásada,
že k procedúram opatrovníctva by sa malo pristupovať veľmi rozvážne a až v situácii, keď sa
všetky iné alternatívy ukázali ako neefektívne alebo nevalidné (www.guardianship.org).
2.2. Kontextuálny rámec systému opatrovníctva a súčasný vývoj
Odborníci upozorňujú na niektoré fenomény, ktoré významne ovplyvňujú systém
opatrovníctva dospelých a predstavujú preň nové výzvy. P. Barth (2004) dáva do pozornosti:
10
predlžovanie ľudského života, s čím je spojený rast počtu obyvateľov vyšších vekových
kategórií vyžadujúcich pomoc a osobitnú ochranu (napr. v r. 2001 v Rakúsku až 57%
jedincov v systéme opatrovníctva patrilo do vekovej kategórie od 70 rokov vyššie (podľa
Pilgrama, Hammerschicka, 2001, in Schlaffer, 2004); pritom čím išlo o vyššie vekové
kategórie, tým boli významne častejšie zastúpené ženy, zatiaľ čo v nižších vekových
kategóriách dospelých to boli naopak muži),
stále vyššie nároky v oblasti formálno-právnych náležitostí vzťahov, do ktorých jedinec
počas života vstupuje (rokovanie na úradoch, právne náležitosti rozličných žiadostí, atď.),
rozširovanie sféry/oblastí verejnej správy a opatrení sociálneho blahobytu.
Uvedené okolnosti vedú k expanzívnemu rozvoju systému opatrovníctva so zameraním
na dôslednú ochranu práv každého človeka v rozličných životných situáciách. Rozširovanie
systému opatrovníctva je tak, podľa názoru P. Bartha (2004), často „volaním“ po formálno-
právnom zabezpečení vznikajúcich právnych vzťahov a vzťahov zastupovania. P. Schlaffer
(2004) v júni 2004 hodnotil 20-ročnicu systému opatrovníctva v Rakúsku a činnosť Spolku
pre opatrovníctvo a zastupovanie pacientov. Pre ilustráciu uviedol, že pokiaľ za posledných
celých desať rokov mali zaznamenaných cca 25 000 prípadov opatrovníctva, v súčasnosti je
to viac ako 35 000. Samotné opatrovnícke výkony Spolku sa ku koncu roka 2003 viac ako
zdvojnásobili (z 2079 v roku 1993 na 4368 v roku 2003). Za posledných 10 rokov sa v Spolku
zdvojnásobil počet platených opatrovníkov a strojnásobil počet dobrovoľných/neplatených
opatrovníkov. Takýto vývoj môže, podľa vyjadrenia autora, paradoxne pôsobiť proti
samotnému systému opatrovníctva v jeho súčasnej podobe, nakoľko sa neúmerne zvyšujú
individuálne i verejné zdrojové nároky na jeho udržanie (zdroje na činnosť súdov
a právnikov, na samotných opatrovníkov, zdroje samotných ľudí odkázaných na
opatrovníctvo, pochádzajúce z ich príjmu). Podľa P. Bartha (2004) je spojenie aspektov
administratívnej a finančnej náročnosti spolu so stratou dôstojnosti človeka a efektívnosti
ochrannej funkcie systému opatrovníctva najväčšou výzvou k hľadaniu a rozvíjaniu
alternatív k opatrovníctvu.
2. 3. Podstata a filozofické princípy opatrovníctva
Podľa M. Schauera (2004) možno všeobecne predmet opatrovníctva vymedziť
starostlivosťou opatrovníka o osobu (napr. človeka so zdravotným postihnutím) a správu jeho
majetku. Ide pritom často o ochranu najosobnejších záležitosti človeka, konkrétne o jeho
život, zdravie, či telesnú integritu (nenarušenosť), ale aj o bežné záležitosti týkajúce sa
bývania, práce či voľného času. Všeobecne sa pritom deklaruje, že cieľom činnosti
11
opatrovníka je „podpora blaha (prospechu) človeka“. Odborníci, najmä právnici, pritom
poukazujú na obsahovú nejasnosť a nejednoznačnosť takejto formulácie. V nemeckom práve
sa chápe ako „celostnosť zachovania a rozvíjania záujmov človeka, ktorému je opatrovníctvo
poskytované“ (Schauer, 2004, s. 3). Dôraz sa pritom kladie na maximálnu snahu o zachovanie
a podporu autonómie dospelého človeka (staršieho alebo so zdravotným postihnutím).
Najnovšia koncepcia opatrovníctva vo Veľkej Británii vychádza z legislatívneho
dokumentu nazvaného „Mental Capacity Bill“ (Návrh zákona o mentálnej kapacite,
www.dca.gov.uk). Predmetom úpravy je posudzovanie kapacity (capacity, v slovenskom
jazyku by sme použili skôr výraz schopnosti, spôsobilosti) človeka robiť vlastné rozhodnutia
a ľudia, ktorým je určený opatrovník, sú označovaní ako „ľudia bez kapacity“ (ďalej ĽBK,
people without capacity) alebo „ľudia s chýbajúcou kapacitou“ (people who lack capacity).
Návrh vychádza z definície štyroch možných príčin, prečo môže byť osoba neschopná
prijímať vlastné rozhodnutia: 1. nechápe informáciu relevantnú pre rozhodnutie, 2. neuchová
si informáciu počas doby potrebnej pre prijatie rozhodnutia, 3. nepoužíva a nezvažuje
informácie za účelom výberu, 4. neschopnosť akýmkoľvek spôsobom komunikovať vlastné
rozhodnutie“. Návrh zákona je postavený na piatich kľúčových princípoch:
1. presumpcia kapacity/spôsobilosti (a presumption of capacity). Vychádza z toho, že každý
dospelý človek má právo robiť vlastné rozhodnutia a musí sa predpokladať, že má k tomu
kapacitu, pokiaľ nie je dokázané, že to tak nie je.
2. právo ľudí na podporu k prijímaniu vlastných rozhodnutí. Človeku musí byť poskytnutá
všetka primeraná pomoc pred prijatím záveru, že nevie robiť vlastné rozhodnutia.
3. právo na „iné“/“netypické“ rozhodnutia. Človek musí mať zachované právo na prijímanie
rozhodnutí, ktoré sa iným môžu zdať ako čudné (eccentric decisions) alebo nerozumné
(unwise decisions).
4. najlepší záujem pre ĽBK. Všetko, čo je urobené pre alebo v mene ĽBK má zodpovedať ich
najlepším záujmom.
5. najmenej reštriktívna intervencia/pomoc. Všetko, čo je urobené pre alebo v mene ĽBK, by
malo čo najmenej obmedzovať ich základné práva a slobody.
Sumárne možno uviesť, že opatrovníctvo:
- by nemalo byť u ľudí so zdravotným postihnutím alebo starších ľudí automatickým riešením
(napr. telesné postihnutie jedinca nemá byť dôvodom pre ustanovenie opatrovníka, nakoľko
za pomoci inej osoby si vie manažovať svoj život sám. Rovnako by to nemalo byť
automatickým riešením ani u ľudí s duševným či mentálnym postihnutím v prípade, že za
12
pomoci rodiny alebo sociálnych služieb si vedia zariadiť veci potrebné pre život – in Bericht,
2003),
- by nemalo byť automaticky dlhodobým riešením (pravidelne by sa mala monitorovať
a hodnotiť potreba pre zachovanie alebo ukončenie tohto opatrenia a mal by sa podnecovať
súd k navráteniu všetkých alebo niektorých rozhodovacích práv dotknutej osobe),
- by malo byť posledným riešením po využití všetkých dostupných ciest, nástrojov
a mechanizmov riadenia osobných a finančno-majetkových vecí ĽBK.
2. 4. Obsah opatrovníctva
Podľa A. D. Warda (1994, s. 21) je vhodné rozlišovať dva oblasti, ktoré sa týkajú v dospelosti
aktívneho prijímania rozhodnutí:
osobné rozhodovanie
Týka sa rozhodovania o mieste bydliska (bývania); o osobách, s ktorými bude osoba žiť alebo
sa združovať; o spoločenských aktivitách; o práci (zamestnaní); o vzdelávaní a odbornej
príprave; o rozličných typoch žiadostí a povolení; o otváraní a čítaní pošty; o zákonných
postupoch v osobných záležitostiach; o zdravotnej starostlivosti; o oblečení, stravovaní
a iných rutinných záležitostiach.
manažment
Týka sa rozhodovania a výkonu práv vo veciach majetku a peňazí, vrátane vlastníctva
a zaobchádzania s majetkom a peniazmi a uzatvárania dohôd a zmlúv akéhokoľvek druhu (od
jednotlivých nákupov až po zložité finančné transakcie) alebo iných aktov a transakcií
týkajúcich sa peňazí alebo majetku.
Podľa Národnej asociácie opatrovníctva vo Veľkej Británii pôsobnosť opatrovníka by sa
mohla týkať určovania bydliska, súhlasu so zdravotnou starostlivosťou, rozhodovania
o ukončení života, vlastnenia vodičského oprávnenia, správy, nákupu a predaja majetku,
vlastnenia alebo držania strelnej zbrane a zastupovania v rámci súdneho konania, odvolávania
sa jedinca na súd, prezentácie jasných a presvedčivých dôkazov, práva jednotlivca na
spravodlivý súdny proces.
V súvislosti s rozličnými oblasťami rozhodovania navrhuje A. D. Ward (1994) aj rozličnú
terminológiu pre osoby, ktoré rozhodujú za osobu s obmedzenou alebo chýbajúcou kapacitou.
Pre oblasť osobného rozhodovania používa pojem poručník (opatrovník) a pre oblasť
manažment majetku a peňazí pomenovanie správca. Autor uvádza, že v rozličných krajinách
je rozličným spôsobom upravené, či opatrovník/poručník a správca môže byť tá istá, resp. to
13
má byť iná osoba. Napr. v Nemecku opatrovník (r Betreuer) môže byť poručníkom alebo
správcom alebo môže súčasne plniť obe tieto roly.
Pre oblasť sociálnej ochrany je ďalej zásadné rozlišovanie medzi súdom ustanoveným
opatrovníkom (resp. správcom) a opatrovateľom v zmysle sociálnej pomoci. Aj keď sa
opatrovník zaoberá najbežnejšími záležitosťami života jedinca, sám neposkytuje pomoc pri
zabezpečovaní bežných denných činností (pomoc pri jedení, obliekaní, mobilite, transporte,
osobnej hygiene, či prácach v domácnosti). Tie sú v kompetencii opatrovateľa/osobného
asistenta a sú upravené v osobitnom právnom predpise (v Rakúsku i Nemecku napr. cez
systém príspevku na opatrovanie; Maresch, 2005, na základe mailovej konzultácie). Na druhej
strane je, podľa M. Schauera (2004), nevyhnutné, aby bol opatrovník dobre zorientovaný
v systéme sociálnych služieb poskytovaných komunitou a iných relevantnými inštitúciami
a mal by ich vo vzťahu k jedincovi so zdravotným postihnutím alebo staršiemu jedincovi
manažovať tak, aby bolo zaručené jeho telesné zdravie a sociálna integrácia. Do okruhu
pojmu osobné rozhodovanie a starostlivosť (e Personensorge) preto patrí aj osobný kontakt
opatrovníka s jedincom so zdravotným postihnutím a starším občanom so zámerom
dohliadnuť, aby potrebná zdravotná a sociálna starostlivosť bola reálne poskytnutá. Aj keď
povaha a rozsah kompetencií opatrovníka sú presne súdom určené, otázka potreby
ustanovenia intenzity (častosti) osobného kontaktu opatrovníka a občana nie je priamo
v zákone upravená. Určujúce sú okolnosti života konkrétneho občana, rovnako ako aktuálna
situácia (napr. akútna choroba, smrť najbližších, vznik nároku na poberanie nového typu
sociálnej dávky a jej správa).
2. 5. Kto sú opatrovníci
A. Maresch (2005, na základe mailovej konzultácie) uvádza, že v Rakúsku sú opatrovníkmi
blízki príbuzní, právni zástupcovia, notári alebo zamestnanci Spolku pre opatrovníctvo
a zastupovanie pacientov. P. Schlaffer (2004) uvádza, že napr. v roku 1999 bolo v celom
Rakúsku celkove 34 804 prípadov opatrovníctva, z toho 6 210 (cca 18%) bolo riešených
opatrovníkmi Spolku, 6 616 (cca 19%) opatrovníkmi – právnikmi (právnymi zástupcami)
a 21 978 (cca 67%) opatrovníkmi – rodinnými príslušníkmi. V rámci samotného Spolku
pritom pracujú dve skupiny opatrovníkov:
- profesionálni opatrovníci (hauptberufliche Sachwalter)
- neplatení opatrovníci /dobrovoľníci (ehrenamtliche Sachwalter).
14
Za obdobie rokov 1993-2003 v Spolku rástol najmä počet neplatených opatrovníkov. Zatiaľ
čo počet profesionálnych za sledované obdobie vzrástol z 84 na 104 (t.j. cca o 20%), počet
neplatených vzrástol za sledované obdobie z 240 na 683 (t.j. cca o 65%).
Aj keď je z rakúskej štatistiky zrejmé, že najčastejšími opatrovníkmi sú blízki príbuzní,
neznamená to, že ide o výrazne dominujúce riešenie. Podľa Správy spolkovej rakúskej vlády
k situácii ľudí so zdravotným postihnutím z roku 2003 vyplýva, že 88 % všetkých
opatrovateľov (poskytujú pomoc pri bežných denných činnostiach na základe príspevku na
opatrovanie) sú blízki príbuzní občana so zdravotným postihnutím alebo staršieho občana. To
znamená, že rozsah „domácich opatrovateľov“ je o 25 % vyšší ako rozsah „domácich
opatrovníkov“, čo znamená, že nie je výnimkou, keď sa rodiny rozhodujú pre opatrovníkov
mimo okruhu najbližších. Odborníci Britskej národnej asociácie opatrovníctva
(www.guardianship.org) dokonca odporúčajú takýto postup, keď uvádzajú, že rodičia by mali
dopredu uvažovať o tom, čo bude s ich blízkym príbuzným po ich smrti a voliť skôr
opatrovníkov z generácie príbuznej dospelému členovi rodiny so zdravotným postihnutím.
Činnosť opatrovníka v Rakúsku kontroluje príslušný súd, ktorý rozhodol o jeho
ustanovení do tejto funkcie. Opatrovník je povinný súdu každoročne predkladať spracovanú
správu o svojej činnosti a o aktuálnej situácii klienta, ktorému je ustanovený za opatrovníka.
Táto povinnosť je opatrovníkovi určená vo všeobecnom Občianskom zákonníku.
2. 6. Alternatívy k opatrovníctvu - reformy
2.6.1. Vecný obsah reforiem
Predtým, ako sa budeme bližšie venovať konkrétnym alternatívam a právnym možnostiam
predchádzania opatrovníctvu, predstavíme systém kompetencií a fungovania rakúskeho
Spolku pre opatrovníctvo a zastupovanie pacientov, s ktorým, podľa P. Bartha (2004),
rakúsky systém opatrovníctva počíta z hľadiska jeho postavenia ako „vyčisťovacieho“ miesta
(Clearingstellen). Podľa M. Schauera (2004) akékoľvek úvahy o budúcich perspektívach
systému opatrovníctva a hľadania alternatív k tomuto systému by mali byť vedené snahami o:
• posilnenie nezávislosti a sebaurčenia ľudí so zdravotným postihnutím,
• odbremenenie súdov od neustále rastúceho množstva žiadostí o opatrovníctvo.
Za účelom odbremenenia súdov navrhuje P. Schlaffer (2004) komplexné procedúry
„objasňovania a vyčisťovania“ (clearing) a poradenstva na troch úrovniach:
1. vo fáze pred konaním o opatrovníctve
15
Ide o snahu ponúknuť povzbudzujúcu spoluprácu zariadeniam, inštitúciám a blízkym
príbuzným už vo fáze úvah o podaní žiadosti na súd prostredníctvom kooperácie so
skúsenými opatrovníkmi spolku. Ide o uplatňovanie princípu subsidiarity v rámci spolupráce
so skúsenými odborníkmi, o snahu viac sieťovať a zhodnocovať v prospech ľudí so
zdravotným postihnutím a starších ľudí sociálne služby, ktoré sú k dispozícii a o snahu hľadať
všetky alternatívne možnosti tak, aby k opatrovníckemu konaniu vôbec nemuselo dôjsť.
Autor pritom dáva do pozornosti najmä dva alternatívne právne inštitúty: (1) plná moc (e
Vorsorgevollmacht) a (2) zákonné zastupovanie blízkymi (zmienime sa o nich bližšie ďalej).
Poradenstvo spolku sa poskytuje na základe žiadosti so zachovaním práva na ochranu
osobných údajov.
2. v rámci zastupovania v konaní
Vychádza sa z toho, že konanie často pôsobí na ľudí so zdravotným postihnutím, starších ľudí
a ich blízkych traumatizujúco, preto spolok poskytuje poradenstvo a informácie pre všetky
zúčastnené strany a môže zastupovať klienta v konaní (e Verfahrenvertretung).
3. vo vzťahu k blízkym opatrovníkom
Ide o poskytovanie profesionálneho „sprievodcovstva“ v procese opatrovníctva blízkymi
osobami, poradenské služby v prípade, že ich odporučí spolok a príprava opatrovníkov na
zásadnejšie zmeny v živote ľudí so zdravotným postihnutím či starších ľudí.
Logistiku tohto podporného systému znázorňuje P. Schlaffer (2004, www.vsp.at) nasledovne:
Konanie Podporné miesto Výsledok
(Clearingstelle)
Úvaha o opatrovníctve poradenstvo pre žiadateľa nájdenie alternatív
Prvotné vypočutie opatrovník pre konanie opatrovník nie je potrebný
Sociálne šetrenie
Ústny rozhovor Návrh na opatrovníctvo
+ psychiatrický posudok Oblasť úloh
Ustanovenie opatrovníka zaškolenie a poradenstvo blízky opatrovník
pre blízkych opatrovníkov
opatrovník spolku
16
alebo právnik
Základným princípom pre hľadanie alternatív ku klasickému opatrovníctvu je budovanie
princípu subsidiarity. V rámci neho navrhujú viacerí odborníci (napr. Barth, 2004, Schauer,
2004) dve základné alternatívy k opatrovníctvu:
1. plná moc „dopredu“/„do zásoby“ (Vorsorgevollmacht)
Ide o plnú moc, ktorú udelí jedinec so zdravotným postihnutím alebo starší jedinec inej osobe
ešte v situácii, keď má spôsobilosť na právne úkony a prijímanie rozhodnutí a ktorá sa stane
účinnou až po strate tejto spôsobilosti. Podľa P. Bartha je táto forma individuálnou prípravou
na vyšší vek, počas ktorého podporuje autonómiu občana. Týka sa pritom otázok spravovania
majetku, zdravotných náležitostí, ale aj budúcich bežných otázok života. Táto forma je
spojená s jasne prejavenou vôľou jedinca so zdravotným postihnutím alebo staršieho občana
a je prejavom jeho sebaurčenia.
2. zákonné zastupovanie blízkymi
Je, podľa odborníkov, založené nanajvýš na domnelej vôli človeka so zdravotným
postihnutím alebo staršieho človeka a nechápe sa ako nástroj jeho sebaurčenia. Podľa M.
Schauera (2004) samotná podstata opatrovníctva viac korešponduje so záujmami podpory
sebaurčenia ľudí so zdravotným postihnutím alebo starších ľudí ako automatické právne
zastupovanie blízkymi. Autor uvádza, že celá oblasť opatrovníckeho práva je vo významnej
miere založená na individuálnom posudzovaní. Sudca rozhoduje o opatrovníkovi cestou
hľadania najväčšej miery súladu medzi potrebami konkrétnej osoby so zdravotným
postihnutím či staršej osoby a konkrétnou osobou v role opatrovníka. Podľa autora sa tento
individuálny prístup v prípade zastupovania blízkymi stráca, nakoľko sa automaticky
kalkuluje s dôvernosťou vzťahu ako so zárukou konania blízkych v najlepšom záujme jedinca
so zdravotným postihnutím alebo staršieho občana. Nevychádza sa natoľko z poznatkov
a zručností blízkych a často ide viac o napĺňanie ich záujmov, ktoré môžu byť v kolízii so
skutočnými záujmami postihnutého alebo staršieho člena rodiny. P. Barth (2004) napr.
uvádza výsledky výskumov, podľa ktorých sa podporné siete tvoria do vysokého veku jedinca
a u ľudí, ktorým bol zákonom určený opatrovník, bol stupeň samostatnosti dvakrát vyšší ako
u ostatných ľudí (napr. u ľudí pod zákonným zastupovaním blízkych).
Podľa Národnej asociácie opatrovníctva vo Veľkej Británii (www.guardianship.org,
A/PACT) môžu byť alternatívami opatrovníctva:
17
• zástupný/náhradný platca (určený na používanie finančných prostriedkov občana
napr. z dôchodkovej dávky zasielanej na jeho osobitný účet k úhrade jeho životných
nákladov. Takýto platca nemá prístup k iným finančným prostriedkom občana a ročne
podáva napr. sociálnej poisťovni správu o stave finančného účtu občana),
• case/care manažér (manažér pre individuálneho človeka a manažér pre starostlivosť
pracujúci najmä v rámci systému komunitnej starostlivosti),
• správcovstvo,
• dlhodobá plná moc pre majetok,
• dlhodobá plná moc pre zdravotnú starostlivosť,
• životná vôľa (living wills),
• komunitný systém obhajoby,
• spojené kontrolné účty,
• komunitné agentúry/služby,
2.6.2. Inštitucionálne zabezpečenie reforiem
Vo Veľkej Británii sú v rámci nového systému opatrovníctva ustanovené dve nové verejné
inštitúcie:
1. nový ochranný súd (A new Court of Protection)
Má v kompetencii celú jurisdikciu zákona o mentálnej kapacite a bude konečnou inštitúciou
pre otázky posúdenia mentálnej kapacity človeka.
2. nový verejný ochranca (A new public Guardian)
Superviduje súdom ustanovených zástupcov a súdom poskytuje informácie, ktoré im
pomáhajú prijímať rozhodnutia. Spolupracuje tiež s inými inštitúciami (napr. polícia či
poskytovatelia sociálnych služieb) pri výkone činností súvisiacich s uplatňovaním plnej moci
či súdom ustanoveného opatrovníctva.
Medzi ďalšie ochranné nástroje / opatrenia patria:
- nezávislý konzultant (Independent consultee)
Poskytuje sa ako pomoc ľuďom, ktorí majú zníženú mentálnu kapacitu a nemajú vo svojom
prostredí nikoho, kto by zastupoval ich záujmy a vystupoval v ich mene. Tento inštitút sa
využíva napr. v prípade rozhodovania o závažných medicínskych zákrokoch a starostlivosti
a o dlhodobej rezidenciálnej starostlivosti. Nezávislí konzultanti sú zapojení aj do systému
ročného hodnotenia opatrovníctva ľudí so zdravotným postihnutím.
18
-“záložné“ rozhodnutie na odmietnutie zaobchádzania (Advance decisions to refuse
trueatment)
Ide o právny úkon (potvrdenie) realizované dopredu vo veci odmietnutia určitého druhu
zaobchádzania v situácii, keď v budúcnosti nebude mať jedinec schopnosť vyjadriť takúto
vôľu. Zákon definuje okolnosti, kedy na základe takéhoto aktu sa musia lekári riadiť jeho
obsahom.
- trestný čin (A criminal offence)
Zákon zavádza uznanie nového typu trestného činu zlého zaobchádzania alebo zanedbávania
človeka s chýbajúcou mentálnou kapacitou s možnosťou odsúdenia vinnej osoby až do 5
rokov väzenia.
- etické parametre pre výskum
Zákon upravuje aj otázky realizácie výskumu s osobami so zníženou alebo chýbajúcou
mentálnou kapacitou. Má sa realizovať iba na základe súhlasného vyjadrenia etickej komisie,
že projekt je potrebný a bezpečný a že nemožno ho realizovať s ľuďmi s mentálnou
kapacitou; ak členovia rodiny alebo poskytovatelia pomoci odporučia a uvedú, že účasť
v projekte nezhorší situáciu ich blízkeho.
2.6.3. Od právneho zastupovania k asistovanému rozhodovaniu
Najzásadnejšie a istým spôsobom „najradikálnejšie“ stanovisko k otázkam sebaobhajoby
a manažovania vlastného života ľudí so zdravotným postihnutím zaujímajú odborníci v rámci
prípravy OSN Deklarácie ochrany a podpory práv a dôstojnosti ľudí so zdravotným
postihnutím (UN Convention on Protection and Promotion of the Rights and Dignity of
Persons with Disabilities). K. Lachwitz (2005) v Prahe na celoeurópskej konferencii k rozvoju
komunitných služieb pre ľudí s mentálnym postihnutím (19.-21. 5. 2005) prezentoval aktuálne
postoje odborníkov pri príprave deklarácie, osobitne pri príprave navrhovaného článku 9
zameraného na „uznanie rovnosti ľudí pred právom“. Informoval o formulovaní konceptu tzv.
asistovaného/podporovaného prijímania rozhodnutí (supported making desicions), ktorý
charakterizoval ako opak (opozitum) k systému opatrovníctva a právneho zastupovania
jedinca so zdravotným postihnutím niekým iným. Ide o prechod od právneho zastupovania
k asistovanému rozhodovaniu. Východiskom konceptu je poznanie, že každý človek v nejakej
oblasti života má nižšiu alebo chýbajúcu kapacitu ku kvalifikovanému rozhodnutiu
a potrebuje k jeho prijatiu pomoc. Táto okolnosť však bežne neznamená, že sú ľudia „právne
vylučovaní“ a uberá sa im možnosť vlastnej voľby. Súčasťou sociálnych systémov by preto
19
mali byť služby, na základe ktorých by jedinec získal všestrannú podporu k prijímaniu
potrebných rozhodnutí týkajúcich sa jeho života.
Príkladom implementácie konceptu podporovaného prijímania rozhodnutí je napr.
program „Ľudia s mentálnym postihnutím ako konzumenti služieb“, ktorý na konferencii v
Prahe prezentoval J. Blommendaal (2005). Program je založený na práve jedinca s mentálnym
postihnutím (Inclusion Europe používa skôr pojem „ľudia s poruchami učenia“ – „people with
intellectual disabilities):
• mať vlastnú potrebu, túžbu, želanie,
• získať potrebné informácie súvisiace s uspokojovaním potreby, túžby, želania,
• sprístupnenie alternatív a možnosť voľby,
• kontrakt s poskytovaľom služby,
• možnosť otvorene hodnotiť poskytnutú službu (vrátane možnosti vyjadriť
nespokojnosť, nesúhlas).
Ďalším príkladom systému podporovaného prijímania rozhodnutí je holandský systém
tzv. „person related budget“ (príspevok/priama platba/rozpočet pre konkrétnu osobu). W. J.
van Minnen (2005) ho predstavuje ako systém zameraný na úhradu nákladov spojených so
zabezpečovaním starostlivosti a podpory (personal budget for care and support), nákladov
v oblasti vzdelávania (pupil related budget) a v oblasti pracovnej (re-) integrácie (personal
budget for (re-) integration in employment). V porovnaní s naším systémom finančných
platieb na osobnú asistenciu možno vyzdvihnúť najmä významnú orientáciu na podporu
(support) jedinca, so snahou o jej odlíšenie (aspoň didaktické) od starostlivosti /opatery (care).
To znamená, že pri stanovovaní potrebného rozsahu odkázanosti na pomoc inej osoby sa
nevychádza iba z toho, v čom potrebuje jedinec pomoc pri zabezpečovaní sebaobslužných
a bežných denných činností, ale aj z potrebného rozsahu podpory v procese prijímania
rozhodnutí týkajúcich sa jeho života.
Model podporovaného prijímania rozhodnutí ako definitívnej alternatívy k právnemu
zastupovaniu ľudí predstavujú dnes odborníci skôr v rovine filozofickej vízie, smerovania
v oblasti sociálnych a podporných služieb pre ľudí so zdravotným postihnutím, osobitne
s mentálnym postihnutím, ako prejav demokratických pomerov v konkrétnej spoločnosti,
ktorá ctí práva každého svojho člena (voľne podľa Lachwitza, 2005). Odborné rozpravy
k tejto problematike však naznačujú viacero praktických otázok či skôr otáznikov (napr.
vykonávanie právnych úkonov nielen v otázkach bežných denných činností, ale aj pri
komplikovaných právnych postupoch a úkonoch týkajúcich sa napr. spravovania financií
20
a majetku, prejavovania vôle jedinca v prípade, že nie je schopný komunikovať žiadnym
verifikovateľným spôsobom, atď.). Preto sa odborníci zatiaľ zhodujú v pragmatickom
postoji, že cieľom by nemalo byť zrušenie všetkých opatrovníckych systémov v Európe, ale
naznačenie istej vízie smerujúcej k maximálnemu využívaniu kapacít jedinca prijímať
rozhodnutia týkajúce sa jeho života. Takýto záver korešponduje s našimi odporúčaniami
uvedenými vyššie, že jadrom systému sociálno-právnej ochrany ľudí so zdravotným
postihnutím, starších ľudí, ale aj iných ohrozených jedincov a skupín ľudí, by mali byť
dostupné sociálne služby rovnovážne zamerané ako na pomoc pri inštrumentálnych
sebaobslužných činnostiach, tak na podporu sebaurčenia a procesu prijímania rozhodnutí.
Literatúra: 1. Alternatives to Guardianship. A/PACT. www.ftc.gov/bcp/conline/pubs/services/apact
2. Barth, P.: Weiterentwicklung des Sachwalterschafts. Referát na konferencii 30.6.2004, Viedeň, www.vsp.at
3. Bednárik, R.: Stav sociálnej ochrany na Slovensku (situácia k 1. máju 2004). Vydalo Stredisko pre štúdium
práce a rodiny, Bratislava, 2004.
4. Blommendal, J.: Persons with intellectual disabilities as consumers of services. Congress „Europa in Action
2005“, Praha, 19.-21. 5. 2005.
5. Bericht der Bundesregierung uber die Lage der behinderten Menschen in Osterreich. Bundesministerium
fur soziale Sicherheit, Generationen und Konsumentenschutz. Viedeň 2003.
6. Guardianship/Conservatorship – an Overview. National Guardianship Association. www.guardianship.org
7. Guardianship and Developmentally Disabled Individuals. National Guardianship Association.
www.guardianship.org
8. Lachwitz, K.: Supported decision-making vs. guardianship. Congress „Europa in Action 2005“, Praha, 19.-
21. 5. 2005.
9. Light, R.: Review of evidence contained on the DAA Human Rights database. DAA, London, 2003.
10. Maresch, A.: 2005, mailová konzultácia.
11. Mental Capacity Bill. Explanatory notes. www.publications.parliament.uk
12. Mental Capacity Bill – Summary. www.dca.gov.uk
13. Mišová, I., Stavrovská, Z.: Ľudské práva občanov s mentálnym postihnutím. In: Informácie ZPMP v SR,
2004, č. 2, s. 14-16.
14. Schauer, M.: 20 Jahre Sachwalterschaft – Sinn, Zweck und Alternativen. Referát na konferencii 30.6.2004,
Viedeň, www.vsp.at
15. Schlaffer, P.: Clearing in der Sachwalterschaft. Referát na konferencii 30.6.2004, Viedeň, www.vsp.at
16. Social protection of people with disabilities. MISSOC - Info 1/2003.
17. Van Minnen, W.J.: Evaluation of personal budgets in the Netherland: an update. Congress „Europa in
Action 2005“, Praha, 19.-21. 5. 2005.
21
18. Ward, A.D.: Právo mentálně retardovaných pri východní Evropu. Vydal Sbor Zástupcu organizací
zdravotně postuženích spolu se Sdružením pro pomoc mentálně postižených a so Společností DUHA,
Praha,1994.
19. What is the Protection and Advocacy System? www.equipforequality.org
22
Top Related