2

3

HRDINOVIA

Timrava

4

Textologicky pripravil,

doslov a chronológiu autorkinho

ţivota a diela napísal IVAN KUSÝ

© Tatran 1985

Epilogue and sleevenote © Ivan Kusý 1985

5

SKON PAĽA ROČKU

6

1

Paľo Ročko ochorel. Ako dostaval dom, do ktorého zakázal čo

len krokom vojsť svojej materi, lebo ho ničím nepodporovala, ba

ţiadala ešte, aby ju on opatril, on, biedny a chudobný – začalo ho

klať vo vnútornostiach a ľahol do postele.

Zuza, jeho ţena, mladá, pekná, ale vţdy sa ţuhriaca, pozerala

nevľúdne na jeho polihovanie a riekla:

„No ver’ sme pekne! Dom nový, dlhy po samy uši, a ty ideš

leţať. To je just pre chudobného človeka, aby hlivel!“

Paľo zazrel na ţenu a zakríkol:

„Aleţe čuš! Lebo aj ry pôjdeš predo dvere ako mater. Či leţím

z gvaltu, z rozkoše?“ A uţ by priam pochytil niečo a hodil do nej.

Zuza upratuje po izbe – je ráno. Roboty má plné ruky ako

vţdy, no slová Paľove nenechá bez odpovede. Ju vystrčiť? Či sa

nenarobila pri dome toľko ako i on? Či nebehala za robotníkmi,

za furmanmi, či nezmárnila polovicu hábov, aby platila

nájomnice, lebo peniaze nedostačovali – a ešte vraj predo dvere!

„No, vieš, to mi viac nepovedz!“ riekla rozhorčene s veľkým

dôrazom v hlase. „Dom je tak môj ako tvoj. Keď si si ty mater

vyhodil predo dvere, ja za to nemôţem, ale mňa nevyţenieš

nikdy!“

„Ţe nikdy?“ A Paľo dvíha sa, akoby hneď chcel dokázať, ţe to

môţe spraviť, no padne späť na posteľ bezvládne. „Tvoj dom?

Ani nebol, ani nebude,“ rečie zlostne.

„Spravím testament… na chlapca dám prepísať!“

„Testament?“ skrútne sa Zuza od práce k nemu a zasmeje sa.

„Vari sa umrieť zberáš, či čo? Hahaha!“

7

Paľo stisne zuby a neodpovie. Skrútne hlavu k stene, aby ţenu

nevidel. Odporný mu je jej hlas, jej smiech i celá ona. Ba i jej

prítomnosť, šum jej kroku a zvuk jej práce akoby ho dráţdil

Akoţe jej má ísť robiť, keď nevládze stáť na nohách?!

Zuza odboku pozerá naňho. Ona tieţ má v srdci k nemu zlosť.

Paľo bol vţdy nechytrý do práce, iba čo ho ona do nej posíľa. Je

zo záhaľčivej famílie a slúţil vţdy. I teraz, ţe je dom hotový, bár

by sa uţ len leţalo. Na tvári jeho, pravda, badať akúsi osinelosť,

moţno, ţe mu je i niečo, ale zato človek nemá sa dať hneď

ovládať chorobe. Jajaj, ak by tak robila aj ona! Ale ona niekedy je

uţ čajsi v paţeráku smrti, a ešte sa predsa chamre hore. I rečie

Paľovi:

„Ja nedbám: leţ, polihuj a trebárs nech nám huby narastú na

hlavách.“

Paľo sa strhol a schytí sa z postele. Čierne oči zablysli mu

hrozivo a nenávistné. Výraz tváre, akoby šiel človeka zabiť. Aj

strpia Zuza a uchýlila sa ďalej k sporáku. No Paľo nejde k nej, ale

rúti sa dvermi von.

„A kde ideš?“ volá ona uţ za ním. „Najedz sa skôr a potom

choď, kde chceš ísť. Fruštik sa hneď dovarí.“

„Neobzrie sa ten…“ vraví si, keď Paľo len ide, ani

neodpovediac. „Uţ bude trucovať aj za dva dni a jedla sa mi

nedotkne …“

„Aspoň si chleba odkroj. No, akoţe ideš bez všetkého!“ zavolá

za ním zmierlivým hlasom. Ale Paľo nepodbá. Uţ vari minul ten

čas, keď zvuk jej hlasu zdal sa mu ako hudba vábna, za ktorou

bol by šiel za hory, cez vody, cez oheň a kaţdú prekáţku. Vezme

v pitvore pucku na plece., ide kubíky tĺcť a nevráti sa domov do

večera. Klobúk stiahol celkom na oči, aby čím menej videl zo

8

sveta. V krčme kúpil si dva deci rumu do fľaštičky. Keď nebude

jesť, aby čo-to dušu drţalo v jeho tele. Prešiel z dediny asi na pol

kilometra, kde bolo na kraj cesty na tri kubíky nanosené skálie,

čo on so ţenou naznášal… Tie treba podrviť, a ešte len pol

kubíka má potlčeného. Paľo nedá sa hneď do práce. Sadne najprv

na skaly,– ukonal sa, kým ta prišiel – musí si oddýchnuť. Chorý

je Paľo uţ týţdeň. Cíti bolesť vo vnútornostiach, tak proti srdcu.

Nezná Paľo, čo je to. Či sa pretrhol pri tom dome, či čo. Doktor –

bol včera štepiť drobnice deťom v dedine – povedal, ţe mu je to

na pečeni chyba, ale čo by doktor vedel? Peniaze darmo brať!

On, Paľo, vie, ţe mu je to od roboty. Ţena hnala ho do nej ako

koňa… Paľo vyňal fľaštičku a koštoval z rumu.

Tá ţena! Ako si ju vzal, päť rokov tomu, hneď prvý deň

poloţila kantár na jeho plecia a rajtuje na ňom, nedajúc mu

oddychu. Ver’ si inak myslel, keď si ju bral, ţe bude s ním. Ako

sa radi mali! Takej lásky nebolo ani na troch dedinách. Chýr jej

šiel. Na celom vidieku ich spomínali. Jej bránil otec, mať aj celá

rodina, suţovali aj bili ju, a predsa sa nedala od neho odvrátiť, a

on, keď ho odobrali, aby nemusel ísť za vojaka, dal si dokaličiť

pri rúbaní v hore pravú ruku – dva prsty sú mu odtrhnuté – lebo

sa bál – ţe kým bude vojakom, dotiaľ ju vydajú za iného. Zobrali

sa potom, a čo je z toho? Láska pri biede sa minula a oni stoja

proti sebe ako nepriatelia… Paľo zozbiera sa zo skál a chytá

pucku. Ak bude len sedieť, nespraví nič a ţene neuhovie tobôţ,

tak ako keby doma leţal. Lebo ona nevie inšie, len duriť do

roboty. Ako bohatí ľudia, tú náturu má aj ona, z domu si ju

doniesla, nemá ani ona pokoja, len by zháňala, zhrabovala, a ako

boháči, tak aj ona naveky sa bojí, ţe hladom umrie, ţe nevyţijú;

vţdy je v súţení, ţe veľa ráz ani spať nemôţe zato. On však bol

9

naučený tak pracovať, aby mu robota neuškodila zdraviu, a ţena

ho ešte aj chorého do práce ţenie. Uţ ho celého znivočila. By to

kto slýchal: z holých rúk vyrástol dom po piatich rokoch…! Paľo

poloţí pucku a sadne zasa na kubík, poutierajúc si lejúci sa mu

pot z čela. V rukách vlády nemá ani omrvinu robota nejde,

Vytiahne fľaštičku z vrecka, aby si glgol z toho rumu a posilnil sa

trošku, No sily nepribúdalo ani od toho; v boku bolesť sa

vzmáha. A Paľo cíti rastúci hnev ku kaţdému. Srdce jeho napĺňa

sa reptaním. Načo je chudobný človek? Načo je svet, či len aby

bieda bola? Načo sú takí rodičia, čo nenechajú nič deťom, ako s

nim spravili jeho rodičia? Celý jeho ţivot je lopotiť, slúţiť,

pracovať – inému …

Vstane Paľo, ţe sa chytí do práce zas. Aspoň tento začatý

kubík keby dokončil čím skôr. Peniaze sú treba, bár by uţ tu boli

zaň. Ale ako tlčie a telo sa otriasa, bolesť zväčšuje sa tým väčšmi.

Paľo zas sadá, z úst jeho odznela zloreč.

„Aj so ţenou!“ Či je ozaj hodna, aby sa on takto ničil? Či ona

má ľútosť nad ním? A mala voľakedy? Hneď, ako sa zaň vydala,

obanovala svoj krok, a odvtedy vţdy na ňom sa vŕši…!

Paľo zapil si z rumu, aby horkosť prezrel. Lebo uţ on to vie:

obanovala svoj krok, ţe prišla z hojnosti do biedy, ţe nechala

dobrobyt, statky, svoju slávu, a hneď, ako ju zaviedol do

drevenej chalupy, ktorá sa onedlho zrútila, zmizla jej láska k

nemu …!

Paľo posedel si asi za pol hodiny, a ako si oddýchol, bolesť sa

mu zmiernila a začal lepšie premýšľať o ţene. Pravda, veď mu

nevyčítala nikdy nič. Trpela bez slova, i keď nemali kde bývať,

keď sa museli po hospodách potĺkať. Trpela biedu, hanu, krivdu.

Otec jej nedal nič, ani sa nezmieril dosiaľ; bratia o nej nechcú

10

počuť. Ba ešte veselo znášala svoj lós a koľko ráz povedala: Neboj

sa, Paľo, nič, ešte môţeme mať aj my všetko, čo nám treba. Ja

ukáţem svetu, ţe aj z práce rúk a šanovlivosti môţe sa

nadobudnúť majetok. Veď len dobre mienila vţdy. Hnala sa za

robotou ako oheň. Ona, hrdá, šla na zárobky, nedbala, ţe sa jej

vysmievajú. Ona chcela, aby šiel slúţiť, a všetko by bolo dobre,

keby jeho nebola tak priahala a keby on nebol ochorel úmorné…

Slnko uţ vyšlo nad hlavu Paľovu – je poludnie. Valasi

zaháňajú ovce do košiarov. Od dediny, belejúcej sa medzi

stromami, zaznel hlas zvona. Paľo nadvihol klobúk a pozrel na

cestu. Stade pribliţuje sa strojná, vysoká postava ţenská. Vari to

Zuza ide mu s obedom. Oľutovala svoju planú reč? Vţdy tak

robieva… Paľo sa dal do tlčenia skál zas, aby ho našla

pracujúceho. Lebo ju len to teší, keď hluší tú robotu. Veď jej je

on sluhom, nájomníkom, zlostí sa zas Paľo, ako tlčenie

zapríčinilo mu ostrú bolesť. A mohol si vziať dievča z

chudobného rodu, ktorej on by bol pánom; tejto je len

poddaným. Ech…! Odhodil púčku a vystrel sa, zlostne pozrúc

hore.

„Pamodaj šťastia!“ klania sa k nemu došlá mladá ţenská.

Paľovi tvár sa zdĺţila a oţltla ešte väčšmi.

„Pánboh daj aj tebe, Anka!“ odvetil. Ţena nebola jeho, ale

cudzia.

„Či iba sám, Paľo?“ spýtala sa ho ešte vľúdne cudzia.

„Sám,“ odpovie Paľo vľúdnym hlasom tieţ a sadá na kubík.

Vytiahol fľaštičku, aby si upil a zahnal mdloby, čo ho okruţujú.

„O hlade ma nechá! Poriadny človek si aj statok opatrí, ona

nedbá, len nech robím…“ šomre pobúrene. „A tomu všetkému

sú len moji rodičia na príčine. Oni boli hocakí. Otec premárnil

11

všetko, čo ostalo po starých rodičoch. Mať nedbanlivá,

neskazovali otca, keď pili. Temer kaţdý deň na posmech váľali sa

po ceste, aj našli tam svoj koniec. Voz prešiel cez nich. Poriadna

ţena muţa si skáţe. Nechţe by som sa ja opováţil dať na tie cesty

čo otec, čo by robila Zuza! Tá by mi aj oči vyškriabala. Mať

nedbali nič. Nie im nebolo, 5i dáku pamiatku budem mať po

nich, ČÍ nie, No ale nech [en raz ešte vkročia do môjho domu …!“

Paľo vstane k práci zas, hoci ani dobre nevidí, ale teraz ide

tĺcť v jede. Pred očami stavia sa mu hmla. Vytiahol fľašu a vypil

ostatok na dúšok. Potom chytí pucku, ale ako raz udrel ňou,

stratil rovnováhu a zvalil sa bez vedomia na zem.

Zuza medzitým bola na tráve pre kozy i po dva razy. Doniesla

dva veľké batohy, ţe sa temer prelamovala pod nimi, z panských

rúbanísk. Tak musí ona cez leto zbíjať po poli, aby mali čím

vyţivovať kozy, keď lúk nijakých nemajú. Trávu rozmetala po

dvore, aby uschla, potom zmútila mlieko a navarila fučky

zemiakovej, čakajúc Paľa. Keď ho nemohla vyčkať, vzala dieťa z

kolísky na lono a prisadla si k stolu k mise. Naliala si cmaru do

hrnčeka, ţe sa naobeduje a potom pôjde pohľadať muţa niekam.

„Hm, môj Paľo by si už len voľkal,“ myslí medzitým, jediac

fujdu, omastenú vypráţanou cibuľkou, a zapíjajúc si ju cmarom.

Rád toto jedlo Paľo, ale aj ona. Zato ho i uvarila a zmútila mlieko

k nemu, čo nebolo ešte ani dobre sadnuté. „Ako sa nahneval, ţe

som mu dohovárala.“ Zuza si povzdychla nad tým. Nesmie

muţovi nič naproti povedať, hneď je ako sršeň. Boţe, ver sa ani

ona nenazdala pred piatimi rokmi, keď šla zaň, keď si nedala

zabrániť nikomu, keď nechala bohatstvo kvôli nemu – ľa, rodina

jej je dosiaľ nie zmierená krom matky, aj tá len, čo nik nevie o

12

tom – ţe sa takto škriepiť bude s ním a ţe v takomto nesváre

budú ţiť. Veď on nikdy s vďačnosťou nerobí, ako čo by ani

nerobil sebe, akoby dosiaľ bol sluhom, a ak by ona nenástojila,

nemali by nič. Paľo je zo záhaľčivého rodu, zato vyšli aj jeho

rodičia na mizinu. Otec mu len pil a mať nijaká, aj teraz sa len po

hospodách potĺka, lebo o všetko prišli. Paľovi nenechali ani čo

by sa za necht spratalo, okrem fundusa, kde si postavili dom. Ale

Paľovi ani ten príklad nie je dosť. Rád si poleţí do bieleho dňa,

rád záhaľku – ľa, aj teraz chcel vari celý deň leţať, ţe ho trochu v

boku kole. Teraz uţ, keď je dom hotový, aby so zaloţenými

rukami sedel? „To je nie tak!“ myslí Zuza horlivo a upije z

hrnčeka cmaru s pôţitkom, ako bola prezrela za lyţicu fučky.

„Budeš aj ty?“ prihovorí sa dieťaťu, ktoré trepotalo ručičkami a

načahovalo sa zakaţdým, keď si Zuza podniesla jedivo k ústam.

Dieťa má len pol roka, je pekné, bielovlasé, s čiernymi očami ako

otec. Je v kabanke a bez duchničky. Zuza dá mu cmaru, nech

privyká aj na zlo – ono sa zoškvarilo – vrhne aj mačke, tam okolo

nôh sa jej obtierajúcej, kus fujdy na zem. „Ešte len teraz prichodí

nám pracovať, rukávy vysúkať, aby sme očistili dom od dlhov a

nechali ho dieťaťu bez ťarchy. Veď vari nechce aj on, ako jeho

rodičia, nenechať nič chlapcovi, aby mu zlorečil, ako on zlorečí

svojim a berie si hriech na dušu?!“ Ani nezbadala v horlivom

rozmýšľaní, ţe niekto prešiel popod okno, len keď otvoril ktosi

dvere. To sused, báčik Ondro hrubej gamby, zastal na prahu.

„Doma si, Zuzka? Hybaj von akomak,“ vraví, „ale sa

nezľakni!“

„Čoţe je?“ skočila ona z lavičky ako bez duše. Hrnček s

mliekom odstrčila od seba, dieťa hodila na posteľ a rúti sa von.

13

Do dvora vstupovali chlapi a niesli niečo v plachte. „Čo to

nesiete?“ skríkla ona a zastala ako primrazená.

„Ľa, muţa ti!“ povie báčik hrubej gamby. „Ale ti vravím,

nezľakni sa, nie je umretý. Tam sme ho našli, kde kubíky tĺkol,

vyrúteného.“

Chlapi zloţili ho na dvor na paţiť a ona sa skrikom hodila k

nemu, v hrôze mykajúc ním.

„Paľo, Paľo, Paľo môj!“

Paľo na jej ostrý krik prebral sa z mdlôb. Otvoril oči,

pozorujúc okolo, a vidiac ţenu, navrátilo sa mu povedomie a uţ

ju zavracia:

„Čo robíš taký zhon? Ešte sa svet zbehne!“

Paľa odniesli do izby a uloţili do postele. Zuza naznášala

hlavníc, koľkokoľvek mala, obloţila ho nimi, aby sa rozohrial,

dopytujúc sa, kde ho čo bolí, a naznášala i liekov, aby čím skôr

ozdravel. Veď, hľa, jesto roboty moc … A on, leţiac ako drevo,

neodpovedal jej nič na jej príhovorky. Zapieral oči do bielej

novej povaly, trápený nielen telesným bôľom, ale aj inými

ťaţkosťami.

2

Paľo Ročko sedí na dvore na paţiti. Tri dni leţal odvtedy, čo ho

doniesli v plachte ako poleno. Ţena Zuza pokrúca hlavou,

kedykoľvek jej padnú oči naň. Nepáči sa jej jeho choroba, ani

jeho polihovanie. Tu je čas kosby, kde roboty jesto vyše uší, kde

je hriech čo len jednu minútu opustiť, keď sú robotníci hľadaní.

Zarobí si chudobný svet dosť, a chorý Paľo nezarobí nič. Ona

tobôţ s malým deckom do nájmu nie je hľadaná, a tak obaja

14

márnia dni bez osohu. A ak si v lete nenahonobia, v zime pomrú

hladom.

„Veďţe sa ty neopúšťaj!“ riekla mu uţ viac ráz i dnes. Lebo má

ho v podozrení, ţe je ani nie lak veľmi chorý. Aj vtedy, keď

zamdlel pri kubíku, zaškodilo mu, ţe nejedol nič a pil veľa –

dozvedela sa od ľudí.

Paľo málo vraví. Prejdú i hodiny, čo nepovie slova. Neškriepi

sa, nebráni sa, i diví sa tomu Zuza. Neodpovie Zuze ani dnes.

Hnevá sa na ţenu, no v duši sám uznáva, ţe ak sa oddá celkom

chorobe, tak neozdravie priam a rozchoravie sa ešte väčšmi, ako

je. I vyšiel do dvora, ţe rozmece tam trávu, na hŕbe vysypanú, čo

ţena doniesla na svitaní pre kozy z panskej rúbane. Vzal vidly od

sienky a ide k práci. Krok jeho je neistý, akoby bol pil, ruky ako

ani nie jeho, oslabené, chvejúce sa… vidly zdajú sa mu ťaţké ani

zo ţeleza. Ani ich vari neudrţí, a sotvaţe vzal na ne pár ráz

trávu, aj vypadli mu z rúk. Paľo si musel tieţ sadnúť. Dal hlavu

do dlaní a zastenal.

Veľmi chorý je Paľo Ročko. Zišlo by sa ísť k doktorovi, ale

akoţe pôjde k nemu? Nohy ho neunesú, a povoz najať? Kto pôjde

teraz, v čas kosby, s ním? Čo by mu zlatom platil, ani tak nepôjde

nik; čo by na kolená padol. Koni je málo, vojna ich vyničila. A tí,

ktorí majú kone, pre pýchu nejdú s nikým a zaobchodia s

utisnutými ako so psami… Pán farár majú kone tieţ. Tí najskôr

pomôţu i v súrnych prácach. Tí aj pred týţdňom poslali koč s

Ďurom Bukovie, keď si granátom, čo našiel na poli po vojne, oči

vybil. Večer o šiestej hodine dali koč s ním do mesta, ale či on

môţe o to poţiadať pána farára?

„Dones mi hlavnicu!“ povie ţene, ktorá vyšla s piestom a

batôţkom, ţe ide hábočky z dieťaťa oprať na potok niţe dediny.

15

Rozboleli ho ľadvie aj chrbát od sedenia – ide si ľahnúť. Zuza

zdúpnela aj od strachu, aj od zazlenia. Ju uţ míňa trpezlivosť pre

jeho neduh, a on, ľaľa, ukladá sa ešte na tuhšiu chorobu. Pokrúti

hlavou a uţ má na jazyku: „Takto nebude z nás nič!“ No premôţe

sa tentoraz, a hodiac piest i hábočky na zem, ide po hlavnicu do

izby.

„Ver’ sa môj Paľo pekne priberá!“ šomre si v izbe, ako berie

vankúš z postele. Naveky sa rád odťahoval od práce a len jej

pričinením čo pracúval. K tomu neverí mu odvtedy, ako zamdlel,

ani tak. „No len si oddýchni,“ riekla mu, podávajúc vankúš a

naprávajúc mu na paţiti. „Ale nazajtra ţeby si mi uţ bol hore!“

Zvrtne sa, ale vidiac, trávu nerozmetal, dá sa do nej v náhlivosti

ona.

Paľo prevalil sa na hlavnicu, vydýchol si, akoby mu centy boli

spadli z pliec. Zavrel oči a neriekol na jej pánovité a bezcitné

slová nič. Neprotivil sa. Ducha jeho uţ teraz iné zaujímalo …

Pán farár by dali koč, dajú inému dosť ráz. Často rodina nedá, a

oni dajú pre chorého aj o polnoci – ale on pýtať nemôţe. Slúţil so

ţenou na fare pol roka. Zjednali si do platu, ţe im dovolia

navoziť si skália na dom, a keď si navozili, ušli od nich v

najtvrdšej robote. Veľa ráz pán farár, keď Paľo náhlil sa so

skálím, riekol akoby ţartom:

„Počuješ, Pavle, čo sa tak ponáhľaš s tým kamením – ty ma

chceš nechať, keď si navozíš!“ A on vţdy na to: „Veď mám

svedomie azda, pán farárko!“ A just sa tak stalo. Ţena pokúšala,

aby odišli, a on tieţ za dobré to uznal a dal sa zviesť… A to by

ešte nič nebolo, ale on, na jar, keď bol v dedine akýsi pobehaj

rečniť proti pánom a kňazom, ţe sú nie potrební, lebo ţe nieto

boha, vykrikoval na pána farára, ţe ho načim z dediny vyhnať,

16

lebo ho iba darmo platia – a on dáva platu ročite kňazovi

štyridsať halierov, koľko človek i hocktorému ţobrákovi vrhne.

Potom šiel sa napiť a ţatým v krčme nielen vyhnať kázal kňaza,

ale i zabiť ho… Paľo vzdychá zhlboka. Po tomto on nemôţe

predstúpiť s prosbou, aby mu dali koč.

Hodil rukou. Nebude na doktorov ani myslieť, veď tí aj tak

nevedia nič. Zavrel oči, a ako ich zavrel, sen na chvíľu ho

zachvátil, a v tom sne, ktorý trval za pár minút, zjavilo sa mu

mnoţstvo postáv. Prichodili a odchodili, obchodili a skrúcali sa,

zmizli a zas prišli, zmiešali sa a zmizli zas, iba jedna ostala tam. A

ako sa prizrel, vedel, ţe sú to pán farár. Stoja v rúchu kostolnom,

akoby hrozili. Paľo sa prebudil, ale myšlienka na toto ho uţ

neopustila. Veru vidí teraz, ţe sa prehrešil proti nemu ťaţko…

Ale čo po tom. Dosť má bolestí, nie to aby sa staral o také veci.

Ale ako zaţmúril oči, uţ myšlienky na to zas prišli ako príšery,

prileteli ako čierne kavky, aby ho mučili, aby mu hlodali srdce,

aby ďubali doň.

„Tvoj hriech je veľký proti nemu, veľký, veľký!“ tak ďobú

zobákmi.

Paľo sa prudko pohol a skríkol:

„Heš, heš!“

„Čoţe ti je?“ spýtala sa Zuza udivene. Rozmetáva trávu s

veľkým úsilím (keď ju on nerozmetal), líca horia jej, má ísť na

potok s praním, kým sa dieťa nezobudí.

Paľo sa spamätal, otvoril oči. Či neprezradil svoje myšlienky?

„Komáre ma štípu …“

„Komárov tu nieto, iba ak muchy!“

„To muchy!“ povie Paľo, pristanúc na jej reč.

17

Hej, ten doktor by sa ver’ zišiel predsa… A veď on ani nie je

tak vina, ţe ušli z fary, keď navozili skália na dom. To ţena

vykonala, pokúšala, navádzala, ţe si za ten polrok, kým by

slúţili, aj vystavia dom. Pokúšala, ţe čo by si nespomohli, veď

vraj aj porekadlo hovorí: „Spomôţ si, človeče, aj boh ti pomôţe.“

A ţe huckal na jar proti kňazovi, to tieţ nezavinil on. Ktoţe teraz

nehucká proti nim? Tu prichodia do dediny kadejakí loptoši,

ktozná skade, niktoši, ktorí búria proti poriadku, ţe sú kňazi nie

potrební, ţe náboţenstvo nebude, lebo ţe nieto boha. Keď tak

nevedia ľudia pochytiť cepy a vyprať takých lotrov! Pán farár

slúţia cirkvi pätnásť rokov, ţijú s nami, pomôţu, a tu taký šklban

chcel by ich vyduriť. Vari on, šklban, pomohol nám kedy – a

jemu kvôli rozpadneme sa s kňazom, čo ţije a slúţi nám

verne…? Nie je on vina, ale tí lotri a tá krajina, čo ich trpí a dá

búriť pokojný národ…

„Heš, heš, kavky!“ povedal nahlas. Prudko otvoril oči, či ho

nikto nepočul, i posadil sa.

„Čoţe, kavky odháňaš, aké kavky?“ spytuje sa zadivená Zuza a

zastane pri východe dvora, dupkom sa mu prizerajúc. Ach,

prepána, veď ten fantazíruje – a ona mu neverí!

„Snívalo sa mi!“ odpovie Paľo a líha zas. A ako si ľahol,

myšlienky-kavky uţ ho zas obletujú.

„Idem dnu, ani tu je nie lepšie ako v chyţi,“ rečie a vzchopí sa.

Zuza, premenená ľakom, hodila piest a hábočky na dvor, na

paţiť, a beţí k nemu, aby mu pomohla vstať. Zaviedla ho do

chyţe, uloţila do postele, pozakrývajúc ho duchnami, a ide mu

za liekmi. Ľak zmocnil sa jej, vraví však:

„Len sa ty neopúšťaj. To sa ti mádra pohla, nič iné ti je nie.

Zavolám tetku Marečku, pomastia ťa oproti srdcu vínnym octom

18

a sadlom, tak ti prejde… A či by si nejedol niečo? Veď si lačný.

Donesiem ti sladkého mlieka.“

„Prejde v hrobe!“ povie on hlasom ako spod zeme.

„Ach, preboha, aspoň nevrav a nerúhaj sa!“ osopí sa Zuza a

plač jej je uţ za zubmi, čujúc jeho hlas. „Jedol by si. Veď nič

neješ, zato si slabý.“

„Nie, nechcem,“ odporuje Paľo, hľadiac uprene do novej

povaly. Pravdaţe je nie vina on, ţe brechal na pána farára a

huckal ľud, aby ho šli zabiť, ale tí pobehaji a tá vláda… „Heš,

kavky, heš … – a oni sú otcom štyroch detí, a ja som ich zabiť

kázal –– heš, heš! Daj vody, Zuza!“

„Jaj, boţe, blúzni! Upadol do horúčky – uţ je po ňom!“ šepce

Zuza, nastráchaná skočiac po vodu, i podá mu ju.

Paľo pije vodu s chvatom, hlasno preglgávajúc.

„Hej, či by som rád takej polievky, čo pani farárka navaria!“

„Čo by si?“ zdúpnela Zuza. Všetky vlasy na hlave zjeţili sa jej

pod čepcom, čujúc tú reč. Ušli od nich, keď im pán farár dovolil

navoziť si skália, a teraz na jar nabrechal Paľo dosť, ţe ich darmo

platí dedina.

„Polievku z fary by som chcel, veď posielajú ťaţko chorým do

dediny.“

„Polievku z fary? Kdeţe ti ja vezmem polievku z fary? Či

nevieš, čo sme im vykonali a čo si ty navolal na nich po dedine –

ţe sa hneď našli ľudia, čo to šli rozpovedať pánu farárovi a ešte v

ten deň? Zareţem sliepku, mám ich, chvalabohu, desať, a

navarím ti takej polievky. Viem aj takú spraviť, podučila som sa

tam veru panské jedlá variť.“

19

„Ja z fary polievku chcem…“ odvetil neústupné Paľo. Zuza

chytila sa za hlavu v zúfalstve a vyšla k susede sa vyţalovať. „Nie

je inak, tetka, ten sa zbláznil!“

„Netráp sa nič, veď on zabudne na to,“ poteší suseda, chudá

ako štiap ţena, Zuzu. „To chorí tak zhutujú.“

No Paľo, keď sa o pol hodiny vrátila Zuza k nemu, spýtal sa:

„Odkázala si pani farárke, či si sama bola u nich?“ Zuza začala

sa obrykovať:

„No vieš, takô nevrav a takô neţiadaj, čo nemôţe byť a čo sa

stať nemôţe! My sme si to tam prepásli, aby na nás mali na fare

zrenia. Pôjdem ti pýtať polievky do školy, i tam varievajú mäsitú,

keď chceš panskú polievku jesť, alebo do notárov, tam právam,

pigľúvam, majú ma za čo pováţiť…“

„Z fary chcem!“

„Prečo ma tak trápiš?“ zvolá Zuza a uţ sa púšťa do plaču. „Aj z

tej polievky, čo som ja varila, môţeš sa najesť. Varila som krúpy a

ovčiu nohu v nej, čo ti moja mama potajme poslali. Je dobrá…“

Zuza ide po hrnček a podá mu, aby si zastrebol len tak z neho

lyţicou, no on odtisol preč.

„Čo si ja počať mám?“ ţaluje sa Zuza kmotre Zelenkovie, ktorá

prišla pozrieť Paľa, donesúc mu praţené mäso z hostiny, čo robili

pri strihaní oviec. „Ako ma katuje, a on je ani nie tak veľmi

chorý!“

„Ej, kmotrička, neverte! Veď sú ako vosk oţltnutý!“

zazlievajúc vraví Zelenkovka a pokrúca hlavou. „Ja by vás

poslúţila o tú polievku, ale keď som nie taká známa s farou.“

„Ah, kmotrička, len mi vy to vykonajte!“ úpie Zuza.

„Odslúţim sa vám čím-tým. Moţno, ţe by mu osoţila. Hádam sa

mu prisnilo o nej. Ľa, aj tetke Púckovke, keď boli chorá na kŕče,

20

sa bolo prisnilo, ţe by mali zjesť z tretej dediny chleba od

ţobráka. Zadováţili im ho, aj sa tak stalo – ozdraveli od neho.

Môţbyť, ţe by aj Paľo ozdravel.“

Kmotrička ľutuje v duchu, ţe prišla dnes Paľa pozrieť. Veď je

háklivé za Paľa ísť na faru… No sľúbi. Veď nemusí ísť na faru,

povie len slúţke.

„Moţno, ţe by ozdravel od nej,“ vravela na druhý deň Zuza,

stojac na dvore, susedovi, ktorý za lesou, čo delila ich dvor od

jeho sadu, kosil trávu.

„Ten ti ozdravie!“ myslí a otrčí hrubú peru sused. „Veď je taký

hoc ten dukát!“ Postoji v práci, utrie trávou ostrie kosy, ţe ju

bude brúsiť. „Akoţe mu je dnes?“ spýtal sa Zuzy.

„Ako aj včera. V horúčke vţdy. Baluší naveky, akoby niečo

odháňal od seba. Len: heš, heš … A za tú polievku vraví vţdy

len.“

„A si odkázala? Veď posielavajú chorým…“

„Uţ aj od troch… neposlali! Odkázala som, ţe by šla aj sama k

nim, ale ţe sa hanbím im na oči prísť, ale neposlali.“ Zuze

zacedia sa slzy. „Nieţeby bola uţiadostená niečieho daru, ale

azda by mu to spomohlo. Uţ som ho aj oklamala a zarezala

sliepku a uvarila just takú, ako pani farárka varia, ale som sa

podriekla pred kmotričkou, tak sa mi jej ani nedotkol… On len z

fary chce.“

„Hm, z jednej strany…“ sused zasekne reč, iba domyslí:

„Prečo by pováţili takého, čo im zlorečil? Ani kňaz je nie zo

skaly a nie je anjel.“ I prejde oslou po kose. Kosa zacvendţí jasno,

a ţe je sad na vŕšku, cveng ozýva sa ozvenou ponad dedinu a

hlása milo ako hudba. Zuze sa srdce puká, čujúcej to. Kedyţe jej

21

Paľo skosí sad? Len tú trávu majú, nič iné, a ešte aj tá uschne na

koreni.

„Vy si len pokosíte, báčik, sad, ale my!“ rečie s túţbou v srdci

ho osloviť, aby im pomohol. „Ver’ neviem, kto ten skosí!“

„Zuza, Zuza!“ zaznie z izby namáhavý, ale hnevlivý hlas Paľa.

„Čo nejdeš dnu?!“

Zuza sa zvrtla a uteká do domu. Ešte povie báčikovi: „No,

vidíte, ani za minútu nemôţe byť sám. To je tobôţ zle. Nikdy ten

z toho nevstane!“

„Sadni!“ povie Paľo ţene, ako dnu prišla, ukáţuc okyptenou

rukou na stoličku pri posteli, a oţltnutá tvár mu je nahnevaná.

„Čo chceš? Veď ja mám robotu,“ odpovie Zuza trochu

znepokojená jeho rozkazom, hoc vţdy hľadel jej len rozkazovať a

ona jemu. „Chyţa mi je neobriadená, čajsi ani nezametávam, ako

si chorý; nestačím nič!“

„A klebetiť s kaţdým stačíš?“ zazerá on.

„Boţe, Paľo, čo ma suţuješ? Či sa uţ ani pozhovárať nemôţem

s nikým? Báčikovi dolných som vravela…“

„2e nič zo mňa nebude!“

Ona striasla sa, zľaknutá na neho pozrúc.

„Pánbohchráň, ja som to povedala len za to, aby nás báčik

pošanovali a pokosili sad, keď je z teba na tento čas nič!“

„Ja viem, ţe umriem!“ pretrhne ju on. „Aj testament zato dám

napísať… všetko na chlapca!“

„Ţe na chlapca všetko?“ spytuje sa ona i pri veľkej ţalosti

udivene a utrie oči od sĺz. Či ju tak znenávidel, ţe by ju i v

testamente vydedil? Prečo je taký planý k nej? Kde sa podela tá

jeho veľká láska, pre ktorú kedysi neváhal aj dokaličiť sa? Či

22

zabudol, čo všetko ona opustila preň? A teraz ţe by mohla byť

vydedená i z toho, čo aj ona nadobudla?!

„Tebe sa to, však, nepáči? Vydať by si sa ešte rada, však!“ vraví

Paľo a pokračuje pomstychtivo: „Vydaj sa pre mňa, ale nie do

tohto domu, ktorý som ja staval a o ţivot prišiel pri ňom. Aby

bol inému! Počkaj! Ak chceš bývať v ňom, vydať sa nesmieš!“

zvolal s hnevom. Pot vysadol mu na čelo od rozčúlenia a

horkosti. Tak! Bolo by dobre ţene, keď sa on vyrúti, aby sa tu

rozťahoval iný, aby tu hrkútala s iným a jeho sirota bola by

odstrkovaná, bitá, vyháňaná z jeho domu. Moţno, ţe uţ i má

vyzretého niekoho. Nič falošnejšieho ako ţena. Aj včera zhovory

a smiechy robila pri studni s vdovcom Supálkovie, čo šiel poza

ich záhradu s kosou a pýtal si od nej vody do čachora. Ktozná, čo

mala na mysli uţ vtedy – a on chorý leţí.

„Ak chceš tu bývať, vydať sa nesmieš!“

Zuza sadla na lavicu a pustila sa do plaču. Slzy horké a horúce

lejú sa jej červenými, peknými lícami.

„Čo nariekaš; za domom?“ zhúkne on.

„Oj, bodaj… pravdaţe i za domom. Veď som sa aj ja drala pri

ňom, o zdravie si chodila, nivočila sa, a ţe by nemala z neho

diel… Ale čoţe mňa je aj po dome!“ a Zuza lomí rukami zúfalo.

„Tak čo ti je?“

„To, ţe ma tu necháš, ţe nás opustíš, ţe necháš drobnú sirotu,

ţe sa uţ odberáš od nás! Čoţe je mňa po dome i všetkom! Daj

zapísať na dieťa, daj! Ja sa po tvojej smrti nevydám, nikdy,

nikdy!“ plače Zuza ţalostne.

Paľo nepovie nič. Zaţmúri oči, tak počúva jej kviľbu. Na

počernú, peknú tvár vysadlo mu uspokojenie, v srdci prechodí

mu zlosť. Počúva jej nárek s pôţitkom. Tak predsa miluje ho, hľa,

23

dosiaľ, a on myslel, moril sa uţ od koľkých čias, ţe ho uţ neľúbi,

ţe oľutovala svoj krok hneď, ako opustila otcovský dom, ţe jej

bude po vôli, keď umrie on. Jej plač ako liek pôsobí mu na srdce.

Netíši ju, nepoteší –– počúval by jej nárek i do skonania.

„Dones dieťa!“ povie po chvíli tichým hlasom.

Ona si utrela oči, skočila a beţí ku kolíske. Vezme spiace dieťa

povité v červenej duchničke a podáva ho Paľovi. On pohladil mu

spotené vlásky a líčka, rozpálené od sna.

„A neposlali z fary?“ spýta sa naraz.

„Jaj, neposlali, neposlali!“

„Oh, ţe…“ Paľo zasekne peru, aby mu nevyšlo z úst plané

slovo, a odvracia hlavu. „Odnes, odnes dieťa!“

„Káţe milosrdenstvo, ale on ho nemá, káţe…“ zlorečí Paľo

kňazovi, no spamätá sa a stisne zuby. „Káţe odpúšťať, ale on

neodpustí…“ šomre zas vzbúrené, „nezaslúţi, len …“ zasekne

pery, „nezaslúţi, nezaslúţi…“ i chce sa mu slová vypovedať tie,

čo vykrikoval na dedine, no s nadľudskou silou ich zdrţiava,

stískajúc zuby… a tu otvoria sa dvere a dnu vstupuje nevesta

buclatých líc, v červenej sukni, v ruke plechový hrnček. „Dobrý

deň vám!“

„Slúţka z fary!“ skríkne Zuza. Poloţí dieťa na posteľ a beţí jej

naproti.

„Tu poslali vám pani farárka…“ vraví tučná nevesta a podáva

Zuze hrnček, obíduc očami chyţu.

„Daj, daj!“ schytí sa Paľo z postele. Líca zapália sa mu ako

mládencovi. Sadne s rezkosťou ako uţ dávno nie, a otrčí ruky, ţe

sa Zuza i zahanbí zaň.

„Vidíš, ako ju čakal… Povedz pani farárke, ţe im pekne,

poníţene ďakujem, ţe sa im odslúţim!“ Preleje polievku na

24

tanier a podá hneď Paľovi. „No, zjedz, nech ti bude na úţitok!

Veď uţ tri dni, ako ma trápi za ňu. Uţ by som bola sama šla

pýtať, ale som sa hanbila. Povedz pani farárke, ţe ďakujem

poníţene,“ vraví Zuza, podávajúc slúţke hrnček, ktorý bola

medzitým umyla na čisto.

„Veď pán farár kázali poslať hneď,“ vraví slúţka, ktorej

nevidelo sa spravodlivé, ţe len pani farárke ďakuje, „ale sa pani

farárka zdráhali. Ţe načo takému. Ţe či nevedia, čo ste im

vykonali. Nenačim vraj všetko hneď zabudnúť, hneď odpustiť,

ani kňaz ţe nemusí všetko pretrpieť. Tak vraveli, ja som

rozumela, lebo viem i iné reči,“ povie slúţka s úsmevom,

samoľúbo nad tou slávou. „Ale pán farár povedali: ‚Tak kto má

odpúšťať, keď kňaz nie?’ Tak sa potom aj pani farárka obmäkčili

a odkazujú vám, ţe báčikovi zakaţdým pošlú, keď budú mäsitú

polievku variť.“

„No, povedz im, Anička, ţe poníţene ďakujeme aj pánu

farárovi, aj pani farárke!“ ďakuje po tretí raz Zuza so

skrúšenosťou, k dverám vyprevadiac slúţku. „Ţe nezabudneme

na ich dobrotu nikdy!“

Paľo medzitým zjedol polievku. Jedol s chuťou ako za zdravia,

i čelo sperlilo sa mu potom od toho.

Polievka tuhá, mastná, rozohrieva mu ţalúdok a celým telom

prechodí teplota, tak sa vidí Paľovi. Podáva prázdny tanier

natešenej Zuze so slovami:

„Ani to pivo, taká bola!“ Ľahne si uspokojené, obrátiac tvár k

stene. Ukladá sa spať. Nebudú mu viac kavky hlavu ďubať pre

pána farára. Hľa, odpustili – nech ich boh poţehná…

Zuza po prstoch ide z izby… aj muţ, aj dieťa spia. Ide za

prácou do záhrady, zanedbaná je aj tá, ako všetko. Tvár jej je

25

natešená, sivé pekné oči ţiaria radosťou. S chuťou pracuje a

veselo zhovára sa so susedova, čo tam seno sušia v sade, i s

kaţdým, čo prejde popri ich záhrade, kade je cesta do poľa,

pripomenúc, čo dostali z fary, a istá si tým, ţe Paľo uţ ozdravie.

3

Je teplý, jasný podvečer. S Paľom práve čo došli z mesta od

doktora. Pán farár dali koč i v čas súrnej roboty, ako to dosť ráz

dajú aj iným, zabudli, čo nabrechal, zľutovali sa, pováţili ho.

Túţil Paľo ísť k doktorovi, ale je nie spokojný s ním, ani mu je

nie lepšie od toho. Choďte vraj ta a ta, do toho a toho špitála a

dajte sa operovať, ale hneď, kým nebude opozdené… Operovať?

Radšej Paľo umrie, ako by sa dal operovať. S tým je uţ

popoludní, koho načim operovať – a ak si nie dosť zničený, tam

ťa doriadia iste… Vo vnútornostiach ţe je chyba… Veď to vie aj

on, keď ho tam bolí, ţe nie je chyba na kolene. Pečeň ţe je

nezdravá, vravel doktor… Tak tú pečeňu treba operovať –

rozkroja ju ako zajaca? Ani sa on nevystrábi z toho nikdy! Tam v

cintoríne je mu bydlisko, tam bude jeho dom, a tu v tomto dome,

pri ktorom sa pretrhol, okolo ktorého pracoval, túţil za ním,

bude ţena hrkútať s iným! „Áach, jajch!“ zajajkal Paľo s

nenávisťou a zmučene. To ešte väčšmi bolelo ako tá pečeň.

„Čo ti je zas, Paľo?“ zaznie smutný hlas ţeny od obloka, kde

zošíva čosi pri zapadajúcom slniečku. Ona šije, keď iní okolo

poľa pracujú. On mrie, keď iní usilujú sa nadobúdať potreby na

vyţitie. Ona zaháľa pri ihle, keď iné zhŕňajú na chlieb vezdajší,

keď sa vrtia čerstvo na poli, keď sa pretŕhajú v práci, kúpu v pote

na slobode, na vzduchu, ona vo väzení s ním!

26

„Čo mi je? Či sa ešte spytuješ?“ zašomre on s hnevom. „Či

nemám za čo stonať? Hluchá si bola, keď povedal doktor, aby šiel

na operáciu do špitála?!“

„Ach, Paľo, Paľo, veď si premýšľam, či by si naozaj nemal ísť,“

povie Zuza skrúšeným hlasom. „Uţ tí doktori len viac vedia ako

my!“

„Čo by viac vedeli? Mali by viac vedieť, ale nevedia nič! Tomu

je uţ amen, kto sa do špitála dostane. Ten nevyjde ţivý stade… a

ty mňa chceš ta dať! Keby ti uţ umrel, aby si bola oslobodená

odo mňa, aby si s iným tu hrkútala, falošnica… ţena iba na vydaj

myslí vţdy!“

„Boţe, Paľo, čo ma tak morduješ?“ zalká Zuza a pustí sa do

plaču. „Či si ma prichytil dakedy pri nevernosti?“ Srdce jej je

preplnené ţiaľom, má na hlave tisíc starostí, dobre sa nezošalie –

a on ešte čo jej vyčíta. „Veď vieš, ţe nikdy krem teba nikoho som

nechcela a nechcem!“ plače, zmáčajúc peknú tvár horkými

slzami.

Paľo odvráti sa k stene, ale len hlavou. Nemôţe na boku leţať

pre bolesť tej pečene. O plač ţenin nedbá uţ, ani ju nejde

udobrovať. Srdce mu ostáva uţ celkom bez citu. Nič ho uţ

nezaujíma, iba on sám a jeho stav i krivdy jeho. Veď celý ten

ţivot bol iba sama bieda, len nedostatok – a teraz ani zdravia

nebude mať. Celý ţivot len bieda, sluţba, práca. Otca mal pijana,

ktorý všetko premárnil. Nebolo dňa, ţeby sa nebol opil. Koľko

ráz ho ľudia z garádu zodvihli a doviedli domov. Koľko ráz videl

ho aj on v jarku vyvaleného, ale prešiel vţdy pomimo, akoby ho

nepoznal, čo sa hanbil zaň. Koľko ráz zazlorečil, aby ho zem

vyvrhla… Matka neochotná bola ešte horšia. O nič nedbala.

Nedbala, ţe sa chalupa rúca, ţe aj ostatná zemička prešla. Jeho

27

vyhnali do sluţby, sotva školy vychodil, a mali ho len jedného, a

ešte aj z tej sluţby musel dávať im. Nič nestáli oň, nikdy mu

matka nepomáhala. Ani teraz, keď staval dom, nebola mu na

pomoci. Iní prišli – ona nie. Keď ju volal, povedala, ţe je chorá a

šla robiť inému. Len keď bol hotový dom, vtedy prišla pozrieť a

vari panovať… a tu tvár Paľa skúpala sa potom. Prišlo mu na

myseľ niečo, čo síce vţdy na dne duše čupelo i driapalo a dvíhalo

sa hore, ale zahnal to a potlačil vţdy. No teraz zrazu vyšinulo sa

na povrch a zalomcovalo ním silou. Zaťal zuby, no to čosi ako

pohroma rúti sa naň.

„Jajch, heš, heš!“ skríkol zrazu.

„Čo ti je; koho odháňaš zas?“

Paľo sa spamätal. Čo ti je?! Vie on, čo mu je. Ţe prichodia

čierne myšlienky-kavky zas a budú ho ďubať nie do hlavy teraz,

ale rovno do srdca.

„Nuţ čoţe!?“ myslí zlostne, brániac sa tomu, „vyhnal som si

mater, keď prišla hotový dom obzrieť, hádam kraľovať doň –

nezaslúţila iné…“ Obráti sa na druhú stranu, hoc mu je ťaţko na

boku leţať, ale kavky obletia ho i tak.

„Nuţ čo, vystrčil som ju z domu a ona tak vyfrkla na dvor, ţe

sa tam prestrela na zemi – tak jej bolo načim!“ Paľo prevalí sa

horko-ťaţko zas na druhý bok a kavky sú i tam okolo neho…

Vidí Paľo, ţe mater tvárou padla na drevo a skrvavila sa tam,

vidí, ako sa zozbiera trápne, ako s plačom a rozhorčenosťou

riekla, odchádzajúc: „Nech teba boh vyţenie z tohto domu tak,

ako si ty mňa!“ S kviľbou vyšla zo dvora a on dopálený ešte

sprevádzal ju so zlorečou. Zuza zľaknutá ho tíšila, ale jeho to len

väčšmi rozpaľovalo – skôr ho podpichávala proti nej… a susedia,

tam zbehnuvší sa na krik, krútili hlavami a vraveli výstraţné:

28

„Paľo, Paľo, matkina kliatba sa splní, to si nemal vykonať!“ A

Paľo zúri v duchu. Ako by sa nehneval i zato? Dobrá matka

neprekľaje si dieťa, čo by sa ako previnilo…

„Daj mi tú kniţku bačikovu Gambášovu!“ rečie ţene a otrčí

chybnú dlaň naproti nej. Tu má báčik Gambáš kniţku plnú

rozprávok o šarkanoch, o zlatých pannách i zakliatych

princeznách, tú bude čítať Paľo v zúfalstve.

„A načo ti je?“ spýta sa Zuza trúchlivo i nespokojne, vstane a

zloţí z poličky kniţku i podá mu ju. Radšej by sa pomodlil Paľo!

Ide čítať bláznovstvá, a ostatných ľudí zalieva pot v súrnej poľnej

robote. Aj ľúto je Zuze, i hnevá sa. Keby aspoň Tranoscius pýtal,

ale on, ťaţko chorý, ide čítať rozprávky. „Či baluší, či čo? Ten sa

vari uţ iba z rozumu pohne…“ myslí Zuza, vidiac jeho

nepokojom zošpatenú tvár a oči sem-tam behajúce. Uţ sa ho i

bojí akosi. Čo ju čaká pri tomto muţovi a čo má z toho, ţe išla

zaň? Neradila by nikomu proti vôli rodičov sa vydať, lebo rodič

len dobre chce svojmu dieťaťu.

Paľo roztvorí pred oslabnutými očami kniţku – ide čítať o

zlatých pannách. Musí sa literám dobre prizerať, inak ich

nechápe, a keď sa im prizrie, ony mu začnú najprv tancovať pred

očami a potom sa skolomutia dovedna, i nevyčíta nič… Vystrčil

tak mater v hneve, lebo mu nešla pomáhať – iní šli, ona nie – ţe

spadla na dvor a sa skrvavila… Aj, či ho štiepa v tom boku, trhá,

šklbe, akoby vo vnútornostiach voľákeho draka mal… Odhodil

kniţku od seba.

„Počuješ, Zuza, veľmi sa udreli mama, keď som ich vystrčil?“

spýta sa zrazu ako vyjavený, hľadiac Zuze na tvár.

Ona sa strhla od šitia.

Čo všetko mu príde na um?

29

„Veru veľmi. Čelo sa im celkom prebilo. Ver’ si to nemal

spraviť, čo sú aká zlá. Hádam ťa zato boh karhá.“

„Vtedy si ma nekrotila, teraz čuš!“ oborí sa on a odvráti od nej

hlavu. Boh karhá, boh karhá – ak nevie len karhať, tak by bolo

lepšie, keby ho nebolo, ako ten rečník-loptoš vravel. A to by ani

nebolo také zlé. Keby boha nebolo, nebolo by ani svedomia, a on

by teraz netrpel. Ale takto musí prejsť cez všetky pekla a kríţe.

Ešte aj otec, ktorému zlorečil, aby ho zem vyvrhla, zjaví sa mu

pri ostatnej hodine a príde ho zaškrtiť… Paľo môţe čakať ešte i

to!

„Zuza!“ schytí sa zas, „čo povedali vtedy mama, však sa

hnevali veľmi?“

„Hm, kdeţe by sa nie! Povedali…“ a tu Zuza s hrôzou pozrie

naň, rozšíriac oči a zhodiac šitie z lona. „Povedali, aby ťa boh

vystrčil tak, ako si ich ty z domu…“ i zalamuje rukami. Teraz je

uţ istá, ţe Paľo umrie.

„A čo ti je?“ vzchopí sa on.

„Uţ vidím, ţe ma tu necháš, uţ viem!“ lká Zuza a slzy lejú sa

jej cícerkom dolu peknými lícami.

Paľo odvráti tvár. Nedbá uţ ani na jej tvrdenie, uţ mu je

jedno, či umrie, či nie. Uţ ho neteší ani jej nárek, netkne sa ho

jej ţiaľ, necíti radosť, ţe ho miluje. Nedbá uţ ani o dom, ani o

testament, ani o dieťa… Pána farárovo odpustenie uţ má, teraz

musí sa pokoriť aj pred materou. Svedomie ho núti. To

svedomie… či ho boh riadi, aby na zemi odpýtal všetko zlé, čo

spravil, a bol prijatý v nebi po smrti? Keby tak bolo …! Mať som

si biednu, ostarenú, ubitú, skľúčenú neresťami, ktorú aj otec len

bil, vystrčil, lebo nechcela ísť robiť, hnevala sa, ţe ju, ako sa

oţenil, ničím nenapomáhal (ţena nedovolila), chorľavú, do

30

ťaţkej roboty nesúcu … Aj, oj, čiţe šklbe ten drak v prsiach, či

ďubú tie kavky do srdca, uţ ho celé skrvavili, uţ krv tečie z

neho, uţ ju pijú, mäso trhajú zobákmi …

„Zuza!“ skríkne, vzchopiac sa, „razom beţ po mater, aby šli

sem!“

Zuza skočila zľaknutá, hľadiac naň s úţasom. Vari o zmysly

príde pri ňom. Čo to chce uţ zasa? Po mater – a ona! Nikdy sa

nechceli; nezhovárajú sa uţ tri roky. Stará nechcela ju synovi

zato, ţe bola z bohatého domu, lebo taká ţe nebude ctiť jeho

rodinu, a ţe keď sa jej rodina odvrhne od nej, tak niet nijakého

zisku z toho, ţe si ju vezme. Ešte horšie, lebo ţe s chudobnou by

mal aj rodinu. Nebola spokojná, miesto toho, aby bola hrdá. A

ona v hneve nad tým koľko ráz nazvala ju starou bosorkou a

nedovolila muţovi, aby ju napomáhal – teraz ísť k nej! I stojí

naprostred izby ako stĺp.

„No, čo sa neberieš? Choď, choď!“ kričí on.

Zuza vyšla z izby. Vyplakala sa v pitvore, potom pod stenou, i

pred susedovci, aj pred kmotričkou, ktorá ich prišla pozrieť a

ktorú potom i poslala miesto seba do Petrášov, kde bývala na

hospode mať Paľova.

„No nič je, Paľo, nehnevaj sa, nie sú doma,“ vraví Zuza o

hodinu, pristúpiac k jeho posteli trochu nesmelo. „Ty si bola?“

„Či doma sú, doma, ale nechcú ísť. Kázali povedať, ţe nie sú

doma,“ napráva sa Zuza, zrak hodiac vbok pred jeho upretým na

ňu pohľadom.

„Ty si nebola. Musia prísť. Heš, heš! Oklamala si ma. Choď ty

hneď, choď ty!“

„Ale ti to odkázali, ţe neprídu nikdy k tebe. Ţe pre nich

môţeš nikdy neozdravieť a nikdy neumrieť.“

31

„Ty len choď, heš, heš, choď, Zuza, choď!“

„Uţ takô neţiadaj. Veď vieš, ţe ma nikdy nechceli, miesto

toho, aby ma boli, ako sa vraví, na rukách nosili, ma

pochybovali, ţe si si tak mohol hockoho vziať, keď si mňa vzal; a

ja som ti zakázala, aby si ich napomáhal,“ protiví sa Zuza, dajúc

si smelosti – no s plačom.

„Choď, Zuza, choď!“

Zuza zasa tou cestou vyšla von, čo pred hodinou. Vyplakala sa

v pitvore i pod stenou, pred susedovci a dvoma ţenami, čo šli

poza ich dom do poľa. Pred Katou Majzovie, okydlej postavy, o

ktorej vraveli, ţe i s dievkou nenosia spodného rúcha, za to ju

kaţdý ničomnicou volal, povedala i toto:

„Uţ nech by alebo ozdravel, alebo nech by ho pánboh vzal,

lebo mi je uţ strašné hľadieť na tie múky.“ Ţe Katu cesta viedla

povedľa Petrášov, ako ich susedu poprosila ju úpenlivo, aby sa

ohlásila u mamy Paľovej. Ale aj tá prišla s tým poručením naspäť,

čo prvý posol.

Paľo ticho vypočul odkaz a nepovedal v ten deň viac ani

slova. Zuza myslela, ţe sa uspokojí, ale na druhý deň, ešte sotva

svitalo, uţ mrmotal: „Heš, heš! Uţ mi krv pijú, mäso trhajú, heš,

heš!“

„Kto trhá, čo trhá?“ spytuje sa Zuza, beţiac k nemu.

Uţ sa neodďaľuje od neho, hoc jej je i strašne, a nedbá uţ ani

o prácu, ani o ţivnosť, ani či pomrú na zimu hladom, či nie.

„Nič, nič, dones dieťa.“

„Veď je tu!“

Paľo pozrie k svojim nohám na posteľ, kde ukazovala ţena a

kde spalo pokojne, usmievajúc sa, bielohlavé pekné dieťa.

Pohľadel naň chvíľku, potom odvrátil tvár k stene.

32

„Zuza,“ povie, „choď ty po mater!“

Zuza zalom! rukami, no neodporuje, ani nepovie, ţe ona uţ

bola. Oklamal’ sa nedá – vidí, musí ona ísť. Vie, ţe neustúpi, ako

za tú polievku z fary. I tacká sa von z izby bez slova… Ešte aj

túto tŕnistú cestu musí prekonať, aj toto poníţenie musí preniesť!

Ale uţ nedbá o nič. Pretrpela pri jeho boku i viac zlého, dotrpí aţ

do konca, keď si ho na truc všetkým vyvolila. Prešla dolu na

cestu a ide hore ulicou k desiatemu domu, kde u Petrášov býva

na hospode Paľova matka. Tam najprv vyvolala domácich, tetku

Petrášku, a tej oznámila, prečo prišla.

„V sade je, hrabe nám seno. Neplatí nič za hospodu, vieš, ţe

nemá skade zaplatiť, nuţ aspoň čo-to pomôţe.“ Petráška je jazyka

čerstvého, rada sa rozvraví naširoko, i teraz má ten úmysel: „Zasa

za Paľa?“ A Petráška má na jazyku: „Prišla aj na vás pokuta, ale

vám tak načim!“ No vidiac vyplakané oči Zuzine, nechá tak.

Nezdrţí sa však toto povedať:

„A vieš, Zuzka, s materou ste si mali inak zachodiť. Mali ste si

ju šianať, k sebe vziať, nie tak, ţe som jej ja, cudzia, musela dať

príchyľu!“

Zuza iba uhne plecom smutne. Uţ je pozde kaţdá rada. Ide,

kde ju posiela Petráška, hore do sadu.

Pod slivčinami v sade blízko sennej kopy stojí nízka, zhrbená

stará ţena. Odetá je v čiernom vetchom rúchu. Na hlave

vyšedivená šatka, ošúchaná, obdratá. Spod nej trčia riedke šedivé

vlasy. Tvár jej je maličká, vpadnutá a vychudená, plná vrások. Na

nej výraz biedy plačlivý. Oči vpadnuté, vyráţajúce tieţ jedine

preţitú biedu. V zoschnutých, studených rukách drţí hrable.

Hrabká nimi pomaličky, ako sliepčička, a nenahrabe nič. Viac

33

stojí, ako pracuje. Vše sadne, vše kašle, vše stojí. Celý zjav je

dokonalý obraz biedy, nedostatku a utrpenia.

„Akoţe k nim?“ myslí si Zuza, zazrúc ju, „tí mňa tými

hrabľami opália.“

„Hrabete, mamo? Pánboh vám pomáhaj!“ prihovorila sa s

tajnou tiesňou Zuza, ticho sa zbliţujúc.

„Pánboh uslyš …! Hrabem …“ odpovie slabuškým hlasom,

sotva pozrúc na ňu, ako na cudziu, a hrabe ďalej, pokašlávajúc.

„Či je uţ suché?“ spýta sa ešte Zuza a zohne sa idúcky po hrsť

sena, aby obadala, aké je. „Zbaví.“

„Veľa mu uţ nechýba,“ súhlasí stará a kašle hrabúc.

„Hádam aj viete, prečo idem,“ zas Zuza, dôjduc k nej a

zastanúc si pred ňou; „ţe vás Paľo volá k sebe, ţe je chorý na

smrť.“

„Ţe na smrť?“ starena nepozrie hore.

„Na smrť je chorý a vţdy vás spomína. Choďte a choďte po

mamu, ja som ich vyhnal z domu, nech idú ku mne.“

„A dávno je chorý?“

„Uţ dva týţdne pominuli, ako celkom obľahol. To tak odrazu

prišlo naň, ako tĺkol skálie… veď ste azda počuli.“

Starká hrabe seno, vše kašle, vše zastane, vše vydýchne, no

nepozrie na Zuzu. „Tak poďte!“

„Kde?“

Zuza temer spadne od zdesenia.

„K nemu. K Paľovi, nech nevolá za vami!“

Starena hrabká, hrabká ďalej. Zhrnie chumáč sena dovedna a

ťapka malými krôčkami ku kope. Nechá Zuzu stáť bez odpovede.

„Veď nemusíte byť u nás zaveľa. Len čo pozrie na vás, čo vás

vidí. Veď je uţ iba ako tieň, uţ len ţivorí. Uţ by mu lepšie bolo

34

neţiť. Uţ je mne ťaţko hľadieť na jeho kríţ. No, hybajte, mamo!“

vykladá Zuza, premáhajúc plač. Ale starena nepočúva, Berie tam

o slivku opreté vidly a tými nakladá seno na kopu.

„Jaj, boţe!“ zalomí rukami Zuza, očervenejúc rozčúlením, i

pot ju zaleje. „Či sa nezmilujete nad svojím synom, v ťaţkom

kríţi hynúcim?!“

Starká zasa oprie vidly o slivku a vezme hrable i zhrabuje kolo

kopy seno.

„Tak sa vám nezľúti, m am o?! Ľudia sa zmilovali a odpustili.

Pán farár dali koč s ním, a dosť im naubliţoval, a vy sa

nezmilujete?“ vraví Zuza zúfalo a kročí k nej s chvatom, akoby ju

chcela chytiť a so sebou vziať. No tu stará spustí hrable na zem a

ide k nej rovno. Malá postava nie jej je zhrbená. Tvár chudá

sčervenela jej, oči stemneli ohňom. Uţ nezdá sa viac biednou,

slabou, núdznou, ale zmuţilou a krutou.

„Ja sa nezmilujem a nezľúti sa mi! Ako on nemal

milosrdenstva, nemám ho ani ja…! A ty ako si mala smelosť prísť

mi na oči?!“ Zabodne ostrý, hnevivý pozor na jej tvár. Potom

odvráti sa, skrčí sa do hŕbky a berie hrable zo zeme i hrabká seno

pomaličky, ubiedeno zas, neobzrúc sa viac o Zuzu.

4

Paľo ţivorí dosiaľ, hoc lepšie bolo by mu umrieť uţ.

Tvár mu je oţltnutá ako vosk a celkom vpadnutá, Deň

predtým boli v špitáli s ním – pán farár dali koč zasa. Ţiadal sa ta

Paľo, ale uţ ho neprijali na operáciu, lebo je uţ zapozdené. A

Paľo i dlhou cestou utrmácaný leţí ako bez ducha na posteli,

upierajúc oči na novú povalu. A ako sa vrátil, sotvaţe ho zloţili z

35

voza, poslal po mater a neprestáva posielať k nej. A ona, koľko

ráz pošle za ňou on, toľko ráz odoprie prísť k nemu. Nepôjde aj

zato, lebo sa zariekla prekročiť jeho prah. No dnes uţ traja

poslovia boli od neho. Paľovi sa zhoršilo, uţ je v ostatnom. Uţ by

umrel, ale nemôţe, kým si mať neuvidí… čaká ešte ju.

„Ale, Mara, Mara, čo neskrotíš srdce, čo nejdeš?!“ dohovára jej

gazdiná zdravého jazyka, čo u nej mala príchyľu. Vezme stolček

a sadne si pred starú s váţnosťou, kde tá skrčená v hŕbke sedela s

plačlivým od biedy výrazom tvári. „Keby ma Cigán volal, uţ by

šla, nieto syn!“

„K Cigánovi by aj ja šla,“ odpovie slabým hlasom pokašlávajúc

ona, „ale k synovi, ktorého som mala len jediného, ktorého som

ťaţko vychovala – ja som bola lačná, aby on bol nasýtený, ja som

zimu trpela, aby on bol zaodiaty – a ktorý ma potom vystrčil…

tu mám znak na čele od rany, čo som vtedy spadla – k tomu nie!“

„Vieme my všetci o tom, Mara moja, súdili sme ho všetci za

to, ale teraz teba súdime. Veď si hádam matka!“

V izbe je i suseda Petráškina, tučného nešikovného tela. Stojí

naprostred izby rozloţená. Oplecko jej je nečisté, háby tobôţ len

nečistota a navešané na nej, akoby ich vidlami nakládol na ňu.

Na samom spodku trčal biely pás najspodnejšieho rúcha. To je

Kata Majzovie, čo o nej vravia ţeny, ţe bielizeň nenosí, a zato

nevychodila z rečí a kaţdý ju ničomnicou volal. Počula aj ona, ţe

Paľo uţ dva dni volá za materou, i prišla nahovárať starú tieţ.

„Nezamkýnajte srdce svoje, tetka, ďalej,“ rečie ona,

rozkročená nešikovne naprostred izby, lenivo boky podopierajúc

rukami, „moţno, ţe to všetko ani tak zle nebolo. Svet je zlý,

navymýšľa, vychytí na človeka, i čo je nie pravda.“

36

Obe ţeny sa obzreli na ňu. Čoţe taká vec má so svetom? Svet

nemôţe k tomu ani pridať, ani odobrať, čo sa so starkou a jej

synom stalo.

„Tá uţ na reči, čo je ona v nich, naráţa,“ myslí Petráška,

obzrúc susedu od hlavy po päty. „Paneboţe, ľaľa, táto stvora ako

sa opásala! Podolok jej trčí spod sukieň na dlaň!“ a Petráška musí

sa odvrátiť, aby potlačila smiech. „Tá si to zato tak oblieka, aby

videl svet, ţe má rubáš a nie je to pravda, ţe spodné oblečenie,

ničomnica, nenosí!“

„Ľudia navyhutujú viac, ako je pravda!“ opätuje Majzovka.

„Uţ to len nevyhútali, keď som toho sama bola účastná, ţe ma

vystrčil?!“ odpovie stará s hnevom.

„Ah jaj, ah jaj!“ myslí si o neporiadnici Petráška, „tá sa zato tak

odela, aby kaţdý videl, ţe má spodné rúcho, ţe jej darmo

krivdia!“

Do izby vošiel Petráš zavalitej postavy. Nesie ruku

zakrvavenú proti ţene, ale hneď odo dverí oči uprie na starú.

„Čo si si to spravil? No, veď sa ti to bude zbierať zas!“ povie

mu ţena, skrútnuc sa k nemu na stoličke, sotva dvere otvoril.

„Porúbal… bude… Aj voňahdy, čo som sa udrel, uţ sa mi

zbiera, Mara, a teba…“

„Človeče, ja neviem, čo ty máš za telo,“ pretrhne ho ţena. „Ty

by si zhnil, ak by si musel ako ja kaţdý deň chodiť do skladov na

trávu, kde mi aj deväť tŕňov vojde do päty za jeden deň. Daj,

nech ti zaviaţem!“

„Nekarhaj… obviaţ!“ odvrkne gazda, ruku pred ţenu otrčiac.

„Mara, a pre teba zas tu bol posol od Paľa, ţe uţ umiera, ale som

povedal, ţe si odišla k sestre na lazy a prídeš len o týţdeň, aby

nechodili.“

37

„Oh, Mara, Mara, uţ sa zľutuj!“ prosí Petráška, zas sa k nej

obrátiac, a Majzovka-ničomnica zdvihne ruky tieţ.

„Keď teba tvoje dieťa tak zneuctí ako mňa syn, potom vrav;

dotiaľ nevieš, aký je môj ţiaľ!“ odsekne stará, zdvihnúc umorenú

hlavu vzdorovito.

Domáci sa obzreli za svojou dcérou mimovoľne a naľakané.

Boţe, zachráň a zavaruj od toho, aby ona takô vykonala, čo im je

ako slnce v dome. I len pri myšlienke na to vychytila ich triaška.

Odstupujú od starej, zhrbenej a idú za svojou prácou. Suseda tieţ

opúšťa ticho izbu a gazda so zaviazaným palcom vychodí na dvor

do roboty – má jej kaţdý dosť.

Stará Mara ostala sama v izbe. Odomkla ladičku, čo mala v

kúte, a odkrojila si kus čierneho chleba. Prešla k sporáku, kde

mala na múriku črepničku s jedlom, ţe si zastrebe z neho.

Načrela chatrného jedla na lyţicu a podniesla k ústam. Odchlipla

spory lyţice a prezrela, no jedlo nechutí. Je studené. Ţalúdok

nezohreje, iba obťaţí. Stará poloţí naspäť črepničku, zakryje

pokrievkou, na ňu poloţiac i čierny chlebík. Zohreje sa jej, keď

bude gazdiná kúriť na večeru – potom sa naje. Starena vracia sa

na svoje miesto za dvere, kde jej dali miestečka, a sadla si na

tvrdú lavicu. Zhrbila sa do hŕbočky, ako mohla najmenšej. Tvár

zbiedená prijala jej výraz nepokoja. Srdce, duša, myseľ – všetko

pobúrené. Myšlienky nezvyčajné ju zachvacujú. Či nezhrešila

proti synovi aj ona? Či nemohla byť lepšou matkou? Či nemohlo

byť aj lepšie s nimi, keby ona nebola ochabla, keby sa bola

prichytila inak, karhala, skazovala muţa inak? A či nemá uznať

synovi, ţe len zlé zakusoval a dobrého nikdy, ţe sa plietol po

sluţbe, lebo mu oni ani ten odev, ba ani to jedlo nemohli dať!

Veď len zato zhrešil, ţe bol v biede. Ľahko je majetnému byť

38

dobrým, ale kde nemáš ani to najpotrebnejšie, do hriechu ľahko

upadneš. Tam je po láske, tam je srdce v rozpore s celým svetom.

A či nemohla ísť aspoň vtedy, keď ju volal, čo aká slabá bola,

pomáhať mu pri stavaní domu, skrotiť odpor k planej neveste – a

načo sa potom, idúc raz do poľa, šla pozrieť, keď dom bol

hotový, a pokúšať ho? Načo sa starala i do toho, koho si vzal

on…? A starej, zhrbenej, srdce sa zviera bolesťou. Len ona je

vina, nik iný… Kavky, ktoré ďubali srdce Paľovo, doliehajú na

ňu a teraz ďobú ju.

„Choď k synovi, choď k synovi, choď k synovi!“ hučí jej v

duši naliehavo, spurné, horúce…

„Ak ma ešte prídu volať k nemu, tak pôjdem… Nie!“ vstane

starká, nechajúc svoj kútik, „čo aj nepríde uţ nik, ja idem!“ Vzala

obrúsok a opustila izbu, i kráča zmuţilo dolu dedinou k synovmu

domu …

„Vidíte, aký je uţ?!“ vravela Zuza v tú chvíľu kmotre,

ukazujúc na Paľa osinutého, ktorý ako posadnutý šepkal –

vravieť uţ nevládal – len to.

„Pošlite mater, pošlite mater…“

V izbe je čisto a poriadok. Cez dosť veľké okná svietia lúče

zapadajúceho slnka, opierajú sa na posteľ Paľovu, i ďalej na

kolísku dieťaťa, ktoré hrá sa s nimi, trepotajúc ručičkami.

„Ah, uspokoj sa, uspokoj sa – uţ ti je súdené odísť len tak!“

vraví muţovi s plačom, utierajúc a bozkávajúc jeho studené,

spotené čelo. Tu skríkne kmotra:

„Idú!“

Zuza strhne sa a skočí k dverám, potom k Paľovi a zas k

dverám, zmätená radosťou. Rozprestrie ruky, akoby ju chcela

schytiť a doniesť na rukách k Paľovi. Zasa beţí k nemu, ţe ho

39

zdvihne, no uţ chamril sa hore sám. „Pomočte, pomočte!“ chripi

dychtivo, skrúcajúc hlavu k dverám, skade vystupuje jeho mať,

blíţiac sa k nemu nie skľúčená, ale náhlivo.

Tvár Paľova je premenená, zjasnená, akoby videl krásne

zjavenie. Keď došla k nemu, lapil jej ruky chvatom, potom

stiahol jej hlavu a zľúbal jej čelo pri sluche, kde mala jazvu

zahojenej rany. Ţatým klesol naspäť na vankúše bezvládne, no

ruku jej nepustí od seba, ale tisne k chladnúcim rtom.

Starká ticho stojí pri posteli. Ruku neodťahuje mu od úst,

druhú kladie na jeho hlavu a ţehná si syna. Tvár jej ubiedená

prijala mäkký výraz. Oči jej s ľútosťou a láskou spočívajú na

ňom. I jej je ľahšie, ţe odpustila, ako s tým ostňom hnevu v srdci.

Paľo ţiadal k sebe ešte i ţenu a dieťa, potom zaviera oči. Na

tvári jeho rozlial sa pokoj. Oddýchne si uţ teraz, a potom…

potom zas na strašnú muku, kde sa mu ukáţe v poslednej hodine

mŕtvy otec. No Paľo sa viac nezobudil – toho tretieho kríţa bol

zbavený…

40

HRDINOVIA

41

1

Anča, nevesta Demákovie, len čo bola oči zaţmúrila po polnoci –

nemohla spávať od dvoch rokov, ako jej umrel muţ, pre ţiaľ za

ním – keď zahučal bubon na dedine, skočila hore predesená a

trasúc sa ako list vo vetre, rýchlo hádzala na seba šaty.

„Mara!“ skríkla na dievku, ktorá leţala na vedľajšej posteli,

pohodlne si vydychujúc, „vstaň, bubnujú!“ I potrhá ju za plece a

bedáka pritom: „Jaj, boţe, boţe, to uţ zato, ţe bude vojna!“

Mara, devätnásťročné dievča, slúţka, lenivo sa vystrela,

nespamätala sa hneď, čo chcú s ňou. No začujúc slovo „vojna“,

hoci rozospatá, schytí sa i ona z postele.

„Tetka, tetka, jaj, boţe,“ jachčí, nevediac ani, čo vraví, čo robí,

či ţije, či je na tomto svete a či uţ na druhom. „Počkajte,

počkajte!“ Mece i ona háby na seba s chvatom, náhliac sa ako

pred čímsi hrozným, ktoré priam bude sa valiť na ňu i na celú

dedinu.

No tetka je uţ na ulici. Tam zalamuje rukami. Pery má

osinuté, jej pohľad zľaknutý lieta na všetky strany do šerej noci.

O chvíľu vráti sa rýchlo k domu a zabúcha na okno.

„Apo, mama, Jano, bubnujú!“

V tú chvíľu uţ zavrzgli dvere na pitvore a z nich vystúpi

gazda Demák, nízkej, tenkej postavy. Malú okrúhlu a plešivú

hlavu nemal pokrytú – schytil sa len tak z postele. Za ním

42

vykročila z domu jeho ţena, chudá, tieţ nahnutých pliec, a Jano,

syn, liezol rebríkom dolu z povaly nad stajňou.

„Uţ sme hore,“ rečie Anči-neveste Demák, sám poľakaný.

„Počul som sám do chyţe, ţe trepú na bubon… Jano, tu si?“

obzrel sa za seba do dvora a potom vychodí s ostatnými na ulicu.

Zo susedných domov tieţ vybehujú ľudia. Dedina šumí

vzbudená zo sna. V niektorých domoch pozaţíhali svetlo. Dvere

sa otvárajú, vŕzgajú, buchocú. Zo všetkých strán zaznieva vrava a

krik. Kaţdý sa náhli k bubeníkovi, ktorý uprostred dediny stojí

rozkročený na krivých nohách. Trepe na bubon celou silou,

akoby v tú chvíľu buchotom i mŕtvych, nielen ţivých chcel

vzbudiť zo sna.

„To za vojnu bubnujú,“ volajú ľudia so strachom. „To bude

to!“

„Nuţ a pravdaţe za tú… Tá nás uţ neminie!“

„Ver’ za iné by o polnoci nebubnovali!“

„Veďţe uţ vrav, Jano – polhodina, ako trepeš!“

„No uţ nie dobrého nepočujeme!“ povie i Anča Demákovie.

„Ľaľa, ako sa trasiem, ako prút!“

Niektoré ţeny ani vravieť nemôţu, len zubami drkocú od

ľaku. Dedina je vzbúrená, ako čo by horelo. I páni povychodili z

hrdých domov, panie otvárajú okná. Ba ešte i pán Štepka – a to

sú bohatý pán! – vyšiel zakrútený v kepeni pred dom.

No uţ nič dobrého nás nečaká…

Bachter udrel posledný raz na bubon tak silno, ako len vládal.

Zakýval sa na krivých nohách, odkašlal a začal volať hlasom,

akoby lev reval:

„Dáva sa na známosť, ţe prišiel telegram od najvyššej

vojenskej vrchnosti, ţe sme Srbskej krajine vypovedali vojnu.

43

Preto nech sa kaţdý odobratý chlap od dvadsiateho do

štyridsiateho roku hlási v kancelárii u pána notára a hneď sa

berie do bitky!“

Bum-bum-bum! – zatreští nakoniec na bubon. Postojí trochu,

a potom, nedbajúc na krik, výkriky a nárek ľudí, ide pokrivkujúc

ďalej so strašnou zvesťou. On, hoci je mladý, nevyrušil sa veľmi.

Nebol vojakom, je krivý. Nie tak iní. Vrava chlapov zvučne

ozýva sa nocou a ţeny spustili nárek.

„Ach jaj, preboha! Ver’ sme sa doţili – ale sme sa dočkali! Čo

bude s nami? Ach, chlapi naši prenešťastní,“ bedákajú zblednuté

ústa.

„Hneď som ja vedel, ţe to za tú vojnu, ako prvý raz udrel na

bubon,“ ozve sa počerný chlap, nízkej, trochu hrbatej postavy, s

ušami priezračnými a širokými ako u netopiera. To je Paľo Peko

od stredu dediny. „Hneď som povedal ţene: ‚Počkaj, Zuza, to za

vojnu!’ Lebo i pán krčmár, pán Šén, koľko ráz povedal, ako

kráľovičov zabili v Bosne, ţe za to dozaista potečie krv. A hľa, tu

máš: i tak bude!“

„I ja som počul tak spomínať v meste, keď som vozil pána Fela

na stanicu. Ale ktoţe by na to bol naozaj hútal a veril? I môj

Ondro pôjde!“ povie jeden rozţialený, zvesiac hlavu.

„I náš Paľo!“ zas druhý ţalobným tónom.

„Nuţ a náš?!“ skríkne tretí zúfalo. „I ten musí ísť!“

„Čo, ba ver to poviem,“ rečie opäť Paľo Peko, „ţe sa to ani

nemohlo inak stať a ináč byť.“

„Čoţe by si ty vravel,“ myslí si Anča Demákovie, s

opovrţením pozrúc naňho od chrbta (o ňom vraveli, ţe kotol

nosí na chrbte). „Ty sa báť nemusíš.“ Pravda, ani ona nemala sa

čo báť tak veľmi. Muţ umrel jej uţ dva roky – začo dosiaľ mala

44

ranu na srdci, a iného celkom blízkeho nemala, čo by šiel na

vojnu.

„Ach, boţe!“ vzdychla predsa za všetkých v dedine. „A čoţe,

keď i bude tá vojna,“ povie pekný chlap, s lícami ani ruţe

červenými. „Pôjdeme, nabijeme nepriateľa a koniec veci!“ To je

prístavok Matvejovie, najkrajší chlap v dedine.

„Jaj, čo len vravíš! Veď je vojna a nie vojenčina!“ povedia mu s

výčitkou ţeny.

„Čo i,“ nato on mece hlavou pyšne. „Ja sa nebojím!“

„No, inak ty budeš vravieť, keď pôjdeš, keď sa budeš musieť

rozlúčiť s mladou ţenou… Boţe, i náš Mišo pôjde!“

Prístavok hodil okom dookola, či nevidí spomínanú. Stála za

ostatnými, krásna a ustrnutá, a ţe ju on nevidel, vrhne slovo:

„A čo, keď i lúčiť sa so ţenou.“

Nik neodpovedal. Oni zbadali, ţe i jeho ţena tam. Paľo Peko

širokých a priezračných uší povie zasa:

„Da ver’ to poviem, ţe toto uţ muselo prísť, ţe sa to inak ani

nemohlo stať. Povedali i tu v dedine naši páni, na vlastné uši som

počul, ţe sa to inak vymeriť nedá, len vojnou. Hm, ale, boţe,

čoho sme sa to dočkali!“ vzdychol i on, aby videli, ako to i jeho

kormúti.

Anča Demákovie uţ sa teraz nezdrţala, aby ho nezavrátila:

„Čoţe je tebe – ty sa báť nemusíš… ale môj bratanec pôjde

tobôţ!“

Paľo neurazil sa, čo i narazila na jeho chybu. Zasmial sa Anči

do oči. Dosiaľ iste bolo mu nešťastím a hanbou mať chybu, no

teraz sa to bude povaţovať ako dar od narodenia. Preto smial sa

Peko. Ale jeho ţena, štíhlej, peknej postavy, stojaca tam vedľa,

zapálila sa. Mala peknú podlhovastú tvár, len čierne, dovedna

45

zrastené obrvy nepáčili sa v dedine. Šla za Peku len z ozelenia,

lebo ju Matvejovie prístavok Ďuro nechal tak, a iní o ňu nestáli.

„Vášho bratanca nebude škoda, zlodeja,“ chcela odplatiť Anči,

no zasekla sa. Nebude sa hádať teraz v tejto hrôze.

„Poďme,“ rečie nízkej, čipernej ţene, Katke Stoličkovie, čo

býva s nimi na jednom dvore. Vie to kaţdý, ţe Anča Demákovie

nikomu neodpustí a kaţdého bodne.

Katka sa nehýbe; nerozumie hneď, čo jej Zuza vraví. Je tieţ

zmrznutá strachom, ţe bude vojna. Pôjde i jej muţ. Pravda, tá

myšlienka ju tak veľmi netlačí. Muţ zlý a pijan veľký. Niet dňa,

čo by sa neopil a čo by nezlorečil i neţiadal, aby ich boh rozlúčil

(teda ich, hľa, rozlúči…), aby umrela ona, nezavádzala mu a

nehnevala ho.

„I tvoj muţ pôjde, Katka!“ riekli jej akosi dobroprajné, akoby

povedali i to: teš sa!

Ľudia rozchádzajú sa s nárekom domov. Nik nebude spať uţ

do rána – kaţdý tvrdí. Bár by svitalo iba, vo dne pri robote ľahšie

prenesie človek trápenie. Anča Demákovie vracia sa tieţ domov.

Starý gazda čakal ju uţ vo dvore. On so ţenou nedali sa do vravy

na dedine. Syn Jano nie je odobratý. Po tri roky bol na asentírke,

nevzali ho, je vraj slabý. Teraz uţ len oţeniť ho je starosťou ich

najváţnejšou… Demák dal synovi rozkaz ešte na ulici, aby ráno

šiel napásť voly, a neveste rečie, zamykajúc za ňou dverce na

dvore:

„Maru zobuď ráno zavčasu. K tomu jarcu musíme sa pribrať

zo skrúšeného srdca. Skrčí sa dočista na koreni. Tak sa len hore

do roboty!“ On nezabudol, ţe sa má ţiť i zajtra. Hlavu nestratil,

čo bude i vojna.

46

„Tak, do roboty zavčasu!“ šomre nevesta, ako Demák stratil sa

v dome. „Iného ani neviete, len do tej duriť naveky. Ale či ste mi

na odev dali toho roku!“ I jej prišla hneď krivda na rozum, čo

vojnu i vyhlásili. Prejde pod cieňu, kde mali postele so slúţkou, a

nespokojná zoblieka zo seba šaty. Veď iného nemá v dome, iba

tú robotu…

Uţ sa ukladala do perín, keď odkiaľsi zozadu pribehla Mara.

Je zadychčaná a keby bol deň, videla by Anča, ţe jej tvár horí.

Ale i takto vie, kde bola Mara, a nie je spokojná ani s tým.

„Či si ty ešte nie tu!“ karhá ju nevľúdne. Uţ dávno odišla z

dediny: ju nečakala zato, aby sa s Janom zišla za domom potajme.

Dosť ráz ich vedno dochytila. Mara chce sa vydať zaň, striehne

na kaţdú minútu, kde by sa s ním zišla osamote. Len na to myslí,

nie na prácu. S Janom sa schodiť, na to je chytrá… Či má

vyzradiť svokre a svokrovi? Kým ostatní ľudia hynú od strachu,

oni za humnom sa zišli. No, veď by im dal otec prchký, keby o

tom vedel! Maru v tú hodinu by odoslal – a potom roboty bolo

by ešte viac na jej pleciach. Preto Anča nechá radšej všetko tak.

Zaţmúri oči, jazyk zasekne, hoci ju to pučí: Či by bola hodná

táto lenivica byť nevestou v dome, kde je ona! Začala vyratovať,

kto všetko pôjde z dediny na vojnu. I ten, i ten dom ostane bez

chlapa…

Mara sa šmarila rýchlo do perín – i na to bola chytrá – reči

Ančine počúvala iba nasilu.

„Anka Matvejovie stála ako hromom zabitá. Ani slova

nemohla z úst vypustiť. Veď jej uţ krídla opadnú. Nazdala sa, ţe

pol sveta má, keď má Ďura.“

„A tetka Zuza Skalkovie aký krik spravila za syna,“ podotkne

Mara vyzivujúc. Spať sa jej ţiada. Za deň sa narobí pri prísnom

47

gazdovi veľa. Zabúda i na schôdzku s Janom, a bola ohnivá. On

je tichý, nesmelý, ona netrpezlivá. Ako koľko ráz, i teraz durila

ho, aby povedal rodičom, ţe ju chce. Veď kaţdý deň jeho ţenbu

spomínajú, tu je čas, aby preriekol i on.

„Tú nešanujem,“ povie Anča. „Nechcela mojej sestre na jar

štyridsať zlatých poţičať, keď si kravu kupovala, a to nie je veľká

suma. Ale u Matvejov, tam bude smútku dosť. Bolo u nich dosiaľ

ako u kráľov… ako v nebi. Kúpili si gramofón – kaţdú nedeľu

tance – baly. Pekovku iba vysmievali, ţe banuje za Ďurom. Teraz

sa uţ smiať nebudú… Iba Katke Stoličkovie sa dobre stane.

Oslobodí sa od čerta. Ani Zuzu Skalkovie neľutujem. Skrhlaňa,

nepováţi chudobu. Akoby svet nevedel, akým činom nadobudli

majetok. A ja sa nerátam najostatnejšou v dedine, čo som i

vdovica –– a ešte keby mi nebol muţ umrel!“

„Veď by vám tak bolo lepšie,“ vraví Mara a kladie dlaň na

ústa, zatajac zívanie. Spala by, i ľaknutie za vojnu jej uţ prešlo.

Násilí sa počúvať Anču, aby si ju získala ohľadom Jana. Veď

kaţdý deň vyratujú, koho by mu mali vziať.

„Cidaţe lepšie!?“ povie Anča s trpkosťou. V tej chvíli všetky

krivdy, čo zaţila v tomto dome, ako umrel muţ, jej prešli

mysľou.

„Akoţe by nie lepšie! Veď takého muţa pod slnkom nebolo

viac, ako bol on. Tichý, neohrešný, prívetivý ku kaţdému a za

mňa ani do ohňa nebol by otáľal skočiť. Načo len umrel, prečo

on musel sa taký mladý pominúť?“ dokončí zajakavým od plaču

hlasom a horkosťou úţi sa jej hrdlo. „Práve on, dobrý, musel

preč… A taký je i Jano, tej nátury!“

„Toho, toho mne!“ myslí si Mara, na chvíľu oţivená. Veď ho

dosť núka, posmeľuje, aby uţ raz povedal rodičom, ţe ju ľúbi. Či

48

bude uţ osoţné niekedy? Veď kvôli nemu prišla slúţiť sem do

roboty tuhej. Zaviera oči, čo by i chcela počúvať ešte tetku, no

mladé telo ţiadostivé je sna a len čo poloţila hlavu na hlavnice,

uţ i spí. Anča to nezbadá a vraví svoje:

„Ale mi i závideli všetky ţeny na tomto rade. Boţe, kel>y on

bol ţil, ako by vo všetkom bolo inak s nami…“

Tu zachrapotala Mara, zhlboka vydychujúc, i pretrhne svoju

reč Anča a myslí nahnevane:

„Ver’ ti je dobre. Ja uţ do rána oči nezaţmúrim, a ona, ľaľa,

ako si vyfukuje spokojne. Ale tá by spala deň a noc. Taký lajhár,

a ešte sa drţí za Jana … Zasa sa zišla s ním! No ale ja to uţ raz

vyzradím apovi – uţ nestrpím!“

„I môj Paľo by musel ísť teraz do vojny, ak by nebol umrel,“

schodí Anči do umu … Musel by ju nechať s deťmi. Musel by sa

ísť biť a umrieť, ktovie kde, do akého kraja a do akej diaľky.

Musela by ho utratiť teraz… No spar nebude Anča, čo jej je muţ

i nie viac v nebezpečenstve. Myslí na bratanca a iných v dedine.

Veď spať azda, krem tu lenivej Mary, uţ nik nebude v tejto

dedine tej noci. Srdcia sa strachom trasú – pukne sa čo ktorej do

rána. Srdce chveje sa i Anči, v hlave jej hučí a ak by ešte Paľo ţil

a mal ísť teraz s ostatnými na vojnu? To by Anča ani nepreţila.

Ona by dokonca o rozum prišla. A tak teda iba dobre pre ňu, ţe

Paľa uţ niet medzi ţivými. A Anča po prvý raz prestala reptať ––

lebo reptala kaţdý deň, keď vstávala a večer, keď líhala, ba

reptala kaţdú hodinu, ţe jej muţ umrel a ona ostala sama s

dvoma deťmi v tomto dome. Lebo je len sama na seba nechaná.

Svokrovci planí, nezveria na ňu nič. Jej slov si nevšímajú, len

sami, hoc sú starí a pokoj by sa im zišiel, riadia a spravujú všetko.

O jej rady nechodia, ani o jej vôľu… Slova nemá v ničom, ako

49

tuto Mara – slúţka. Ba horšie je, lebo Mare platia za prácu, ona

robí darmo. Vraj deťom polovica zo všetkého nechýba. Za to ona

musí tu byť a sa drať, lebo polovica majetku pripadne deťom. No

kedy to bude a kým sa toho doţije, dotiaľ si Anča nielen mladosť,

ale i o zdravie príde v ťaţkej práci. A deti môţu pomrieť… Kaţdý

večer trudí sa za to, všakovak premýšľa, húta. Kaţdý deň

odosiela kviľbu za muţom,– koľko ráz reptala, ţe čo radšej

svokor, uţ starý človek, neumrel, alebo Jano, ktorý ešte nemá

ţeny, alebo svokra, chorľavá i tak. Mladý odišiel a starí ostávajú

– tak zlorečila. Ale teraz vidí, ţe je dobre tak, ako je. Veď by i

Paľo musel ísť na vojnu a tam zahynúť, a ona utratila by ho

predsa. Pomaly uspokojuje sa Anča, a sen, ktorý závidela Mare,

pritlačil i jej oči.

Ale u Pekov vprostred dediny nezaspali ešte. Pekovka, štíhla

ţena, podlhovastej, peknej tváre, sedí na chladných skalách na

podstení. Čierne oči upreté do zeme, na tvári ruţe od vzrušenia.

Uţ rok, ako všetko to strašné sa stalo, keď nechal ju Ďuro pre

Anču Matvejovie. Uţ rok, a rana je ešte nezahojená – veď sa

veľmi milovali. Obaja slúţili u bohatého gazdu Boldína. On

nemal nikoho, len chudobnú matku – ona ani tej. Obľúbili sa,

sľubovali vernosť jeden druhému, ţe sa nenechajú, čo by sa čo

stalo, ţe skôr sa svet pominie, ako ich láska – tá ţe naveky bude

trvať. Chceli sa zobrať, nech len rok doslúţia – a tu dorástla Anča

u Matvejov a hoci rokov ešte nemala, vydávali ju na písma. I

hľadali jej ţenícha po celom vidieku. Dosť sa ich ponúkalo,

mohla si vyberať, veď bola najkrajšou a najbohatšou dievkou v

dedine. Krásni mládenci sa hlásili, čo boli jej roveň. Ktorého

chcela, mohla si vziať – a ona vybrala si Ďura, sluhu, ktorý sa jej,

Zuze, sľúbil, sirote osirelej. No uţ keď Pekovka vtedy neprišla o

50

rozum, nemôţe ani jedna dievka prísť oň pre ţiaľ. Slzy boli jej

chlebom a ústa nevydali reči, akoby bola onemela; a ten čas.

Ďuro šiel. Veď nebol blázon, aby taký ďah bol opustil. Kaţdý mu

to uznal – i ona musela. Ona vydala sa potom za Peku, ktorému

sa smejú, ţe kotol nosí na chrbte a salaša nemá – za ktorého

nechcela ísť ani jedna. Všetko toto ide Pekovke cez rozum teraz,

keď bude vojna a chlapi z dediny i Ďuro idú na ňu. Ľaľa, sotva sa

rok minul, uţ Anku odtrhne od Ďura vojna, ako ju, Zuzu, Anka

od neho odtrhla. Len rok, a uţ budú rozdvojení, ako im ona

priala …

„Zuza, a tebe ţe je čo,“ zavolá Paľo Peko so smiechom na ňu z

postele pod ostreším, kde cez leto spávajú. „Veď tebe nejde muţ

do vojny… čoţe smútiš?“

„Tá nespí!“ ohlási sa Ondro Stolička, bývajúci na tom istom

dvore; chodí so zvesenou hlavou po dvore sem í tam, nemá

pokoja, ako zlý duch. „Ale moja Kata, tá si ti hneď ľahla, ako

prišla z dediny. Tá sa nesúţi, ţe ja pôjdem … však nedbáš?“

osopil sa na ţenu spurné, zastaviac sa pri vyšnom podstení a

dvíha ruku ako na úder.

„La, akýţe si ty muţ,“ smeje sa Peko. „Mala by za kým

banovať!“ To nie ako on, čo Zuzu čajsi na rukách nosí, voľká jej

ako malému dieťaťu.

Pekovka, zabratá v myšlienkach, nezastane sa, ani nepočuje,

čo sa zhovárajú. Katka tieţ čuší pod perinou, tvári sa, ţe spí a

pritom čaká, ţe ju Ondro príde zbiť. Akoţe banovať za ním, keď

odchod jeho bude jej obľahčením? Veď nieto dňa, čo by jej

nehrozil za to, ţe si ju vzal. Nieto dňa, čo by nezlorečil bohu, ţe

mu jej nevezme z krku, aby mu neprekáţala, chcel by ju mať pod

zemou.

51

„Aký muţ, aký muţ… a ona ţe je aká?“ zúri on. „Povedz,

budeš za mnou banovať?“

Katka sa zľakla jeho hlasu, nechá tak pretvárku, ţe spí, a rečie

ticho:

„Ako by som nebanovala …? Čo si i zlý…“

„No veď to!“

2

A v dadove, kde maďarčili deti dediny, prehadzovala sa pod

hodvábnym paplónom, ovodáška Líza Malinská, bujnej nízkej

postavy, i zišlo jej na um spýtať sa matky:

„Mama, bol tam uţ aj Štefan Širický, keď ten hlúpy bachter

trepal na bubon? Nerozumiem, prečo bolo potrebné nás zo sna

zobudiť. Mohli to i zajtra oznámiť, ţe bude vojna… Nemôţem uţ

zaspať – juj, aká to zlosť!“

3

U Matvejov, ako sa vrátili po polnoci z dediny, sedeli v izbe do

rána ako ohromení. Ani neplakali, ani nevraveli, ale ani oka

nezaţmúrili ani jeden. Ráno zať odišiel preč. O robotu sa

neobzrel, no nik ho ani neponúkol k tomu, ba ani neţiadajú, aby

robil, keď uţ má na druhý deň odísť. Do stáje musel starý Matvej

ísť, lebo statok chce ţrať, čo zať i pôjde na vojnu… Anka,

mladušká ţena belasých očí, peknej bielej tváre, dobre chovaná,

bujnej postavy, sedí dosiaľ na lavici nehybne, akoby bola zabitá.

52

Tá je vţdy ešte bez slz a bez slov a uţ poludnie dochodí. Len

stará plačúc chodí rezko okolo hrncov. Dovára jedlo, hoc

ţalúdok vzpiera sa prijať pokrm. Jej tvár nepekná, pehavá, poliata

je slzami, i zástera mokrá od nich. I zaťa ľutuje, ale viac plače

nad dcérou… Dom je nezametený; nik sa nestará o čistotu, ani

čo by mŕtvy leţal v ňom; smeti v chyţi odvčera. Po laviciach

rozhádzané háby a nečistý riad. Ani ten nik neumyl. Zať musí ísť

na vojnu – v dome len samá ţalosť. V tom dome vţdy len dobre

bolo; ako v dome kráľovskom a kde Anka kraľovala. Kde nebolo

nikdy smútku, vţdy len veselosť a dobrá vôľa. Dievka Anka, tá

len smiať sa vedela, plakať nie. A teraz táto pohroma z čistá jasná

zvalí sa na nich! Čo budú robiť? Čo si počne dievka, keď jej

odnímu, čo je jej srdcu najmilšie? Ktorej nikdy v ničom neurobili

protivné, ale kaţdú ţiadosť jej vyplnili, len čo okom mihla?

„Dievka moja, Anička moja, uţ sa toľko nekatuj!“ dochodí k

nej stará pehavá Matvejka v kaţdú minútu. Hladká jej čelo i líca

zrobenou rukou. Teší dcéru, hoc jej samej slzy tečú. Ona, pravdu

vyznajúc, takej veľkej lásky nemá k zaťovi, lebo je samopašník,

ale pre dievku ţiali i ona.

„Nekatuj sa uţ toľko, nekatuj, dieťa moje?!“ vraví jej ľútostivé

a v strachu o ňu. Dievka neplače, slzy nevypustila ešte, len sedí

nepohnute. Čo to bude s ňou! „Ach, boţe, či to muselo na nás

prísť!“ Odchodí od nej a vzdychá vţdy. Ako by jej rada spomôcť a

nemôţe, kým dosiaľ kaţdú ţiadosť jej vyplnila. Vzali

chudobného mládenca k nej, ako ona chcela. Nedbali, čo ako

vädne preň Pekovka, veď videli, aká šťastná je s ním ich dievka.

Rok, ako sú vovedne, a uţ sa musia rozísť; opustiť jeden druhého,

keď sa im najlepšie sladí ţiť. Ešte takého smútku nebolo v ich

dome nikdy.

53

„Uţ je nie inak, dievka moja,“ povie i otec, vysoký, veľmi

hrdý chlap, ale teraz skormútený tieţ. Je ešte mladý i sám a

pekný tieţ – dievka sa naň udala. „Bodaj sa prepadla tá vojna i s

tými, čo ju chcú…!“

Dievka ani jemu neodpovedá. Hľadí do zeme, ţe je ţiaľ

pozrieť na ňu.

„Keby sa jej aspoň slzy pustili,“ ţiada a strachuje sa mať.

Pod oknom zastal vysoký čeľadník susedovie s viac chlapmi, s

tými, čo majú ísť na vojnu. Tváre sú im pošmúrne, klobúky

stiahnuté na oči.

„Ďuro je doma, báčik?“ spýtal sa zachrípnutým hlasom

mládenec. Pili odvtedy veľa, ako vojnu vyhlásili, i spievali

pritom, to mu zaškodilo. „Či sa uţ bol hlásiť v kancelárii?“

Gazdiná rezká a obratná vţdy, i teraz vybehla k nim.

„Nie je doma, dieťa moje,“ odpovie a špúli ústami utrápené.

„Odišiel hneď ráno, nevieme ani kde. Pije vţdy. Od ţiaľu má sa i

on pominúť; skapeme všetci od strachu. Hádam sa šiel zabaviť

niekam. My mu v tom ani nebránime,“ rečie skrúšene, nech

vidia, ţe i ona uzná zaťovi.

Chlapi zatiahli si klobúky ešte niţšie nad oči. Pili i oni uţ

dosť. Akoţe si majú ináč tieto dni, kým neodídu, skrátiť! Dni,

ktoré sú najťaţšie… I navečer pôjdu do sklenice zatopiť ţiaľ a

myseľ zmučenú.

„Nechţe pije!“ povedia starej.

„Nech; my mu nebránime. Veď je vojna nie vykročiť na

chotár!“ povie ona poboţné. „Boţe, Janík, čoţe budú i tí tvoji

rodičia robiť bez teba?“ povie mládencovi Koziarovie, ktorý stál

tam, pekný tvárou i postavou.

54

„Iba je šťastie, tetka, ţe sme všetko zboţie zvozili z poľa,“

odpovedal akosi naradovaný.

„Nazhromaţdili ste ho, deti moje sladké, ale ho vy neuţijete,“

bedáka ona, sťahujúc ústa ľútostivo. Mladí chlapi pohodia

plecami. S tým oni uţ skončili. Len Paľo H ruda, krátkeho hrdla

chlap, mal dušu zhorknutú. Povie reptajúc:

„Nech čert vezme všetko, keď ja mám zahynúť!“

Čo sa nahrdlačil cez celé leto, nechcel ani sluhu, ani pomoci

nijakej, aby čím menej strovili, čím viac zgazdovali. Narobil sa

ako kôň, a teraz odíde, tu nechajúc všetko. „Sme sa doţili!“ povie

strpčené cez zuby.

„To všetko pre nič iné, len pre naše hriechy,“ vraví Matvejka

skrúšene, vysvetľujúc im. „Pre tie tresce nás pánboh. Preto poslal

túto vojnu na nás. Svet je skazený do gruntu. Neboja sa ľudia

nikoho, neuctia nikoho, vrchnosť za nič nemajú – veď viem, ako

je náš starý kasír. Ľudia v rozkošiach uţ nevedia ani, čo majú

robiť. Stavajú hrdé domy, ešte i ţobrota, ako tu Jazvec. Ani

peňazí nemá – u mňa si poţičal. Pýcha sa chytila kaţdého.

Nerozoznáš chudoby od boháča.“

Chlapi sa zaševelia. Kaţdý má na jazyku odpoveď jej

nepríjemnú, lebo rozkoše v jej dome vţdy bývalo najviac. No

nechajú to tak, ale odchodia s hnevom proti nej. „Ľudia nevedia,

čo robiť v rozkošiach,“ repce v mysli Paľo Hrada najedovaný. „A

ktoţe si kúpil gramofón? Taj, či by jej bol povedal! Veď pre ňu je

vojna!“ I šklbe si vlasy za uchom. Keby si aspoň troch robotníkov

bol doprial cez leto – veď niekedy čajsi vyľahol od únavy –

nebolo by mu tak ľúto.

55

4

V kancelárii, kam poberajú sa chlapi, je viac pánov pospolu. Sú

tieţ vzrušení, no oni inak ponímajú veci ako ľud. Pravdaţe, z

nich ani jeden nemá ísť na vojnu. Srdcia im bijú zmuţilosťou, oči

horia oduševnením, na tvári rumeň. Nič iného nebolo treba, len

vojna. To je, čo teraz blaţí kaţdého človeka, po čom túţi kaţdý

dobrý vlastenec!

„To muselo prísť,“ rozpráva pán Baláň, vysoký, ešte mladý

čiernovlasý človek. Okrúhlu bradu dvíha víťazne. On je notárom

okresu a najoduševnenejší zo všetkých. „To ináč nemoţno. Pre

našu krajinu je spása vo vojne!“

Ostatní kývajú hlavami rezko a chcú všetci vravieť veľké

slová za to, no on nedá nikomu prísť k slovu. Rozpráva

rozhodne:

„V hlavnom meste je neslýchané oduševnenie; krajina plesá.

So spevom a rozkošou ide muţstvo na vojnu. Dobrovoľne sa

hrnú pod zástavu brániť vlasť nielen mladí, ale i starci

šesťdesiatroční. Veľké časy nastali, slávne časy a vznešené…!

Pravda, to náš sedliak nerozumie,“ pokračuje niţším hlasom, „on

len to má na mysli, ţe musí otca, mať, deti opustiť. Ale aký svätý

cieľ ich volá, to nechápe.“

„Čoţe by sedliak! Ide, lebo musí, bojovať bude, lebo musí, i

umrie tak, lebo musí,“ povie tučný pán, menom Moller, s očami

vydutými, ktoré horeli tieţ oduševnením. „Ja len to banujem, ţe

nemám syna, čo by šiel. Ale moja chovanka Gréta uţ sa

osvedčila, ţe pôjde za ošetrovateľku. Áno, povedala! Veľké časy,

slávne časy!“

56

Okolo stola chodil šedivý pán chudej tváre i postavy,

Klipkáčom zvaný. Ten rád protirečil a postavil sa, kde mohol

kaţdému. To spravil i teraz.

„Náš sedliak, náš sedliak!“ riekol rozdráţdene. „Ale sa

neskryje, ani nevzoprie! Ide bez námietky, kde ho povinnosť

volá. 2e sa nevystatuje, prosím, nie je to ţart. U Kabátov

napríklad obaja synovia idú a dvaja starci ostanú osamote …

ţeny s kŕdľom detí…“

„Ty, ty – čo by si ty vravel! Sa neskryje … pravdaţe nie, lebo

ani smelosti nemá na to! A ţe u Kabátov ostanú starci a kŕdeľ

detí, na to sa nesmie hľadieť, keď ide o obranu vlasti. V tom

prípade kaţdý s radosťou a hrdosťou, áno hrdosťou má sa chytiť

meča. I ja sám pôjdem… všetci pôjdeme!“ Baláň hodil rukou

zmuţile a vztýčil hlavu. „Srbsko zbijeme za deň – to bude len

hračka pre nás. Veľkolepé, keď ako víťazi vrátime sa domov!“

Zas prisviedčajú páni a oči lesknú sa im ohňom, akoby uţ i

mali víťazstvo v rukách.

„Môj syn Ali nevie si rady. Oduševnením je aţ posadnutý,“

povie bohatý pán Štepka. Je i on prítomný, horí za vojnu tieţ, no

má na tvári pri oduševnení i stopu nepokoja. I on túţil zničiť

nepriateľa, má hnevu a nenávisti na to dosť, ale má len jediného

syna, ktorý musí ísť. Keby to nie, hlásal by bol vojnu uţ dávno.

„V krajine prevrat, ţeleznice len vojsko lifrujú. Civil nech sa

na cestu neberie.“

Tu prestal vravieť Štepka. Nemá vôle na to. Srdce skormútené

vari zahluší i slávny cit vlastenectva.

„Pravda je. Moja testiná chcela prísť k nám z Pešti na tri

týţdne a musela ostať tam. Ráno prišiel telegram, aby sme

neposielali po ňu koč na stanicu,“ povie Moller a usmieva sa so

57

spokojnosťou. „Čo sa toho týka, pravda, je to nie taká veľká

chyba…“

Páni sa zasmiali. Vedeli všetci, ţe nerád svoju testinú, ale ani

nikoho vôbec, okrem svojej ţeny a peňazí. Pokračujú:

„Ľudia sú celkom vyrušení. Pán Vozár napríklad všetku ryţu a

makaróny, čo boli v spolku, odkúpil, lebo ţe dovoz bude ťaţký; a

pani Lepiška za dve vrecia nulovej múky kúpila, viac na tento čas

nebolo tam.“

„Tí sa na celý ţivot chcú zaopatriť zásobami. Ľudia sa väčšmi

boja o ţalúdky ako o ţivoty.“

„Blázni, čo sa majú zháňať za tým? Vojna potrvá najviac ak

štvrť roka,“ zvolá Baláň. „Zbijeme všetko! Haj, s naším víťazným

vojskom sme o mesiac … no, kde aţ…? Treba vidieť to

oduševnenie. Ľudia sú vo vytrţení. Kaţdý túţi po boji, za slávou

– i ja sám…! Kto je proti vojne, ten je vlastizradca!“ A veľké oči

Baláňa zahoria smelosťou a hrdinstvom. Rozkoš je počúvať ho a

hľadieť na neho.

„Iste … Povstáva i Rusko!“

„Čím viac nepriateľov, tým bude väčšia naša sláva!“ volá

Baláň.

„Ech, keby ja len tých dostal do mojej moci!“ rečie Klijpkáč

krvoţíznivo, „aspoň dvoch by rád z nich zabiť! No, veď to spraví

za mňa môj syn Antal!“ dokončí s potešením. Páni sa obrátili s

úsmevom k nemu, vychudnutému, obstarnému. Baláň riekol

veselo. –

„Dvoch? A sa nehanbíš, starý? Dvadsiatich aspoň!“

„A čoţe; ja som zbabelec azda? Ja som uţ bol vo vojne v

Bosnii“, nasršil sa Klipkáč. „A ty si kde bol?“

58

Baláň uprel zelenkavé oči na chudú, vráskami posiatu tvár

Klipkáča, potom sa zasmial. Za múdrejšie mal nebrať váţne jeho

reči. Tak to robili s ním všetci, vediac, ţe sa rád háda.

„Starý, starý, ešte som vojny nezaţil, ale…“

„Práve zato!“ zavráti ho Klipkáč, „ja som bojoval ako

dobrovoľník, a uráţať sa nedám nikomu, ani tebe …“

Baláňove oči zabodli sa zas do chudej tváre Klipkáča a teraz sa

ani nezasmial, ani nemal úmyslu na ţart brať jeho slová. Dalo sa

predvídať, ţe oni hneď prví začnú tú vojnu. Vtom ozval sa

bohatý pán Štepka:

„A viete, čo sa mne stalo dnes, keď som šiel z Pieskovca?

Notár tam dal kríţom cez cestu za dedinou reťaze popreťahovať a

postavil k nim stráţ, ktorá nepustí nikoho, ak nemá pas od

slúţneho. Nechceli pustiť ani mňa, ktorý tam mám majetok,

hahaha!“

„Varta je horlivý vlastenec!“ povie Baláň, zastanúc sa kolegu,

„lebo, prosím, ani na špiónov netreba zabúdať. Všelijaké veci

môţu sa stať vo vojne. A ako vravím, kaţdý je netrpezlivý čosi

konať za vlasť.“

„Špióni!“ otrčí peru starý Klipkáč. „Naše okolie je čisté od

toho.“

„To sa nevie a opatrnosť neškodí… Musíš vţdy protirečiť. Čo

by si ty vedel, starý!“ ţartuje Baláň. Potom pohladí si váţne vrch

hlavy, v očiach oheň. „Hej, hej, slávne časy, veľké časy,

veľkolepá doba, ale to nechápe kaţdý…“

„Ja ţe nepoznám význam týchto časov!“ nato Klipkáč, na seba

vzťahujúc slová Baláňa, a odvráti sa pohrdlivo, keď ten mlčí.

„A vy čo čarbete?“ osopil sa na jedného pána, ktorý písal tam

pri stole, akoby sám bol v kancelárii a akoby ani neodznievali

59

veľkolepé reči. Bol strednej, štíhlej postavy a tmavých, pekných

očí. „My tu ‚bojujeme’ a vy sa neozvete. Mladý človeče, vy

nemáte krvi v ţilách?“

„Vy však tieţ pôjdete, aspoň patríte do rokov tých, čo majú

ísť?“ spýta sa tučný Moller, zbadajúc ho tieţ, a obracia svoju

pozornosť k nemu.

„Nebol som odobratý,“ odpovie ten, nezdvihnúc oči k nim.

„Untauglich? Schwach?“ rečie Klipkáč prekárčavo.

„Schwach.“

„Zato sa môţete oduševňovať a osvedčiť, ako zmýšľate, svoje

náhľady vyjadriť. Oheň za vojnu horí i vo vašom srdci,“ povie

Baláň. Mladý človek, Štefan Širický, neodpovedal. Zaujatý

prácou, zdalo sa, ţe nevšímal si rečí k nemu upravených. Ale

jeho tmavé oči dostali zlý záblesk.

„Ja sa oduševňujem za jedno dievča,“ myslel srdito. „A čo sa

osvedčenia týka, osvedčím jej dnes večer lásku, ktorá mi srdce

páli. I vo mne horí oheň, ale nie za vojnu …“

„Vojna musela prísť, kaţdý dobrý vlastenec ţiada si ju… Sa

rozumie, ţe i vy?“ spytuje sa Baláň, akoby ho vyšetroval, pritom

pozabudol, ţe si uţ bol potykal s ním. Zabodne oči do jeho

peknej, počernej tváre. Nepáčil sa mu tento mladík od

prvopočiatku. Prišiel pred pol rokom, ktovie skade, správa sa síce

slušne a zdvorilo, ale je ne úprimný. O sebe nerozpráva nič,

akosi zatajuje sa, a len od iných zvedeli jedno-druhé, ţe sa uţ i

na tri povolania pripravoval, a kaţdé zanechal. O jeho

politickom zmýšľaní nevie nik, keď to príde do reči, on ostane

bez slova. Môţe byť i nepriateľ vlasti, a on, Baláň, ktovie koho

drţí v svojom dome. A ţe práve spomínali špiónov, vhuplo mu

zrazu, či je on nie ním…

60

Širický neodpovedal, akoby nebol počul váţnu reč Baláňa.

Pracuje rýchlo, len tmavé oči čo sa mu zapálili zlým ohňom.

„Nemýľ ho; vidíš, ţe sa ponáhľa,“ podotkne pán Štepka.

„Ej, ja chcem vedieť, ja som zvedavý,“ volá bodro Baláň,

ţartom stojac na svojom. No on chcel vynútiť vyznanie od

Širického, lebo za nikoho nemoţno dobre stáť v týchto

nebezpečných časoch. Širický nechcel vojnu, je isté. Teraz mu

padá do očí, ako sa zmenil, odkedy vypukla. Je roztrţitý,

netrpezlivý, ba vše i srditý ako sršeň, čo predtým u neho nebolo.

A či sa bojí o svoju koţu a je zbabelec? Blázon, akoby na to

prišlo, ţe by i taký, ako je on, bol potrebný! Baláň sa obveselil.

„Ja chcem vedieť, čuješ, Števo,“ doberal si ho teraz uţ, „či by si

bol hotový do boja za vlasť, ak by na to prišlo?“

„No, nechaj ho – nahnevá sa!“ povie Klipkáč.

„Čoby sa nahneval?“ zasmeje sa i Štepka. „Nech sa ohlási. Ešte

sme ho dnes nepočuli vravieť… Nech sa osvedčí!“ doloţí veselo a

v duchu mu je tieţ naklonený, Radšej by tento šiel do boja neţ

jeho syn. Jeho synov ţivot je vzácnejší, potrebnejší, drahší ako

tohto, čo o ňom vedia len to, ţe sám nevie, aký je a načo je.

Habká i tak i tak. A hľa, teraz aký ostal. Ich slová akoby sa ho

netýkali; píše, ani čo by od tých litier, čo poloţí na papier,

záviselo blaho človečenstva. Ba vari nechá bez odpovede i

vyzvanie jeho, bohatého pána, ktorého uctia a vyznačujú všetci.

„No, Širický, všetci pôjdeme – čo?!“ zvolá Baláň ţartom, ale

oči jeho ako strely doleteli k nemu a upreli sa, ako i oči

ostatných, na jeho tvár. Lebo kto môţe vedieť, čo v ňom trčí, či

nie i vlastizrada.

Tu Širický nechal písanie, vstal a osvedčil sa.

61

„Páni moji,“ vravel zvýšeným hlasom, pričom oči zapálili sa

mu a na líca sadla rumeň ako im, „v tej chvíli poloţil by ţivot za

vlasť a mám nádeju, ţe príde i na mňa rad, aby ho poloţil! Nech

ţije vojna! Dolu s nepriateľom! Zničiť ho, zdrviť, pošliapať,

zdepčiť do prachu!“ Tmavé oči horia mu plameňom, hruď dvíha

sa a v srdci oheň ţiari, v mysli však slová: „Ber ťa čert…

Odpovedal som, ako ste ţiadali!“

Páni hľadia naň prekvapene. To neočakávali od neho, vţdy

uťahujúceho sa. Je on predsa ohnivý vlastenec a hodný chvály.

Hľa, aké silné výbuchy – a oni pochybovali o jeho charaktere.

Bohatý pán Štepka kývol hlavou na znak súhlasu a spokojnosti a

Baláň trochu i závidel, hoc je on dosť slávny, ţe nie on povedal

tie silné slová. No ďalej nepokračovali v rozhovore. Do

kancelárie hrnuli sa mladí chlapi, asi dvadsiati, z tých, čo mali ísť

na druhý deň na vojnu. Oči pánov zaleteli od Širického k nim a

zastavili sa na ich pekných postavách, rovných ako jedle, vstali z

miest a idú k nim. Prihovárajú sa im, ruky im podávajú. Príjemní

a vzácni stali sa kaţdému, ţe idú do boja.

Širický nepohol sa od stola,– ten nejde k nim ruky im

podávať. Tvár akosi obledla mu veľmi. Sadá si divným spôsobom,

akoby sa bol potočil, a lesk tmavých očí, ktoré sklopil k zemi, je

neobyčajný, temer zlomený.

Baláň váţne kladie okuliare na nos – je trochu krátkozraký – a

kýva veliteľský rukou, aby predstúpili pred neho.

„Nič sa nebojte, len smelo do boja!“ vraví im obodrujúce

„Ničte nepriateľa. Buďte nám na slávu a na česť. Drţte sa

zmuţile, aby sme sa nemuseli zahanbiť za vás! Len smelo –

pôjdeme všetci za vami!“

62

Chlapi neodpovedajú na tie reči. Na tvárach síce nijakej stopy

strachu, ale ani oduševnenia. Sú váţni všetci. Veselé reči Baláňa

nenájdu ozvenu v ich srdciach, akoby ani neboli im vravené.

Paľo Hruda, krátkeho hrdla, je dopoly uţ mŕtvy. Ruka, ako berie

kartu od Baláňa, trasie sa mu a nie je schopná udrţať písmo – i

spadlo mu na sem – ten za slávou netúţil. Na tvári Stoličkovie

Ondra zazlenie. Či vidíš, čo sa ide robiť s ním! Posielal ţenu z

domu a ide sa vypratať sám. Núkal ju pod zem do hrobu, a vari

on pôjde ta. Ale prístavok Mat vej o vie hodí vzdorovito hlavou.

Čo jemu má niekto nakladať? Nebojí sa vojny. I bez rečí notára

vie, čo je povinnosť vojaka, však za tri roky slúţil u cisára a bol i

fírom …

„Zajtra ráno teda pôjdete,“ narúča Baláň, „tak sa len smelo

drţte a vráťte sa ako víťazi domov. Zaveľa nebudete tam. Najviac

polrok ■-• a bude po vojne. Len smelo, veselo!“ posmeľuje ich s

istotou v hlase a tľapká ich otcovsky po pleciach, ako im uţ

rozdal popodpisované karty. Chlapi sa odberajú, ruky podávajú

kaţdému pánovi radom, a zas neodvetia na obodrujúce slová

Baláňa. Iba lano Mrkva, chlap pobelavej tváre, si pomyslí:

„Ej, čerta ti ja idem veselo umrieť!“

Lebo nejdú zabíjať, ani do umu im nepríde, ţe to budú i obiť,

ale idú mrieť – stratiť ţivoty. Akţivo naučení sú len dávať, nie brať…

Páni zostali chvíľu ešte pospolu v kancelárii. Pospomínali

odišlých, pretriasali ich rodinné pomery, rokovali zas o vojne.

Nadali nepriateľom do psov a barbarov a rozdelili Európu podľa

chuti. Potom brali sa i oni preč. Večer uţ prichodil. Súmrak

padal cez veľké okná do kancelárie, v nej ostal len Širický. A ten,

sotvaţe odzneli kročaje odchodiacich pánov, vyskočil. Oči horeli

63

mu plameňom, ako keď sa silne a slávne osvedčil za vojnu, a tvár

zaliala mu červeň horúcej krvi. Lenţe teraz neosvedčil sa nijako,

ale schytil kalamár a šmaril ho o zem. Ruky oprel potom o stôl,

vydychujúc ťaţko; zdalo sa, ţe nevie, čo robiť v návale

vzbúreného citu.

„Veľké časy, slávne časy! Kde človek povstane proti človeku,

aby sa vraţdili!“ zúri, stískajúc zuby a počne behať po izbe ako

zbláznený. „Svet upadne v najväčšiu ohavnosť, začne vojnu… a

to sú časy vraj vznešené!“ A príduc k stolu, kde písaval Baláň,

kopne doň.

„Prekliaty komediant!“ nadá mu s hnevom, čo sa mu nakopil a

musel ho dusiť, kým ten rečnil. „Pol roka, a bude vraj skončené!“

Po dlhom behaní utíšil sa trochu. Zapálil si cigaru. Otvoril

okno, ţe ju tam vyfajčí ako kaţdý večer po práci, a pokochá sa i

upokojí čuvy pri tichom pozorovaní dediny a jej okolia so

vzdialenými lesnatými vrchmi. No pohľad na to ho teraz

nezaujal. Uprel oči na biely dom v dolnom konci dediny, kde

býva deva, čo sa za ňu oduševňuje (a nie za vojnu!) a ktorej ešte

dnes lásku chce vyznať, páliacu mu srdce.

No ani to ho nepripútalo. Myšlienky vracajú sa vţdy k vojne,

utekajú len k tomu predmetu. Ohromná láska ustúpila niekde do

diaľky, akoby jej ani nebolo v tú chvíľu. Napnutý duch je celý

naplnený udalosťami posledných dní. Pred sebou, čo kde uprie

zrak, vidí s horkosťou dvadsať chlapov krásne urastených,

váţnych a mlčanlivých, ktorí idú sa biť… Odšmaril cigaru

nevyfajčenú – horká bola i tá – a ide von na čerstvý vzduch.

Nech osvieţi mu hlavu a vyfúka mučiace myšlienky z nej. Idúc

potkol sa o kalamár, ktorý o zem bol hodil. Zdvihol ho s

64

nervóznym posunkom, poloţil na stôl, obzrúc sa ešte i za fľakom,

čo spravil rozliaty atrament, a vyšiel zo siene.

Na dedine bolo hlučno. Ľudia nemali pokoja, ako vojnu

vyhlásili; vţdy chodia sem a ta. Ktorí majú odchádzajúcich, tí s

plačom, kto nemá, i ten chodí rozčúlený. Vraví kaţdý o vojne,

rokujú, pretriasajú veci, vysvetľujú jeden druhému, strašia jeden

druhého, alebo potešujú sa. Na ceste zdola kancelárie vidieť vo

večernom pološere vysokú postavu Baláňa. Stojí tam a zapaľuje si

cigaru. Plamienok zápalky vybĺkol a osvetlil jeho pokojnú tvár.

O chvíľu došla k nemu tlupa chlapov, ktorí brali sa ku krčme,

aby sa tam zabavili ešte posledný raz. A Baláň i táto príleţitosť

pouţil, aby ich povzbudzoval svojou rečou.

„Tak, bračekovci, kdeţe, kde? Zabaviť sa trochu? No dobre,

dobre, a ráno potom smelo na tú vojnu. Nebojte sa, veď nebudete

tam naveky; vrátite sa skoro!“

„Vráti sa, ktorý sa vráti!“ povie Stoličkovie Ondro nevrlo, uţ

istý v tom, ţe on pôjde pod zem, a nie ţena, ktorú núka val ta.

„Ľa, aký si oţelený, Ondrík; nie umrieť idete, ale víťaziť!“

poučuje Baláň.

Povedľa idú dvaja mládenci so spevom. To je Paľo Gajdoš a

Marci Haraj. Drţia sa kolo hrdla a spievajú tak horlivo, ţe im ţily

navreli na krku ako povriesla. Baláň, keď došli k nemu, pochválil

ich pre spev a kázal i zajtra lak ísť na vojnu. Chlapci zasmiali sa a

potom spolu s ostatnými chlapmi idú rýchlym krokom dolu

dedinou.

K Baláňovi zas došla jedna postava, teraz pána, a Širický

počul, ako tomu Baláň povedal:

65

„Náš sedliak je krotký; biť sa nechce. Radšej by sa pomeril ako

ten Cigán v anekdote.“ Zasmial sa chutne svojim slovám a

pokračuje:

„Mal by ich kňaz z kancľa osvietiť, ale neviem, či ten sám

neplače s nimi. Lajo je slabúch…“

„A ty táraj a chvastúň!“ zašomre Širický, s hnevom zazrúc

dolu na neho. Prechodí sa netrpezlivo popred kanceláriu a čaká,

kedy odprace sa z cesty Baláň, aby šiel dolu i on.

5

Na ceste medzi domom Štepku a domom óvody stál hlúčok

panských devíc. V pološere belejú sa ich letné ľahké šaty – vše

donesie večerný vetrík k uchu Širickému ich hrkotavý smiech.

Zišli sa, ţe pôjdu na prechádzku do poľa. Večer bude mesačný.

Čakajú na Širického, ktorý býva ich sprievodcom, vodičom a

rytierom. No dnes akosi pozdí on. Devy krátia si čas

pozorovaním, čo sa deje na dedine blízko nich. Navravia moc o

vojne, o náreku ľudí, i politizujú trochu a potom idú poklebetiť

si, čo výlučne ich zaujíma, i vezmú do reči Širického.

„Ešte som ho nevidela, ako vojnu vyhlásili,“ rečie dievča s

dlhým, tenkým nosom, plavých ako ľan vlasov, učiteľka dediny.

„Či on nepôjde?“

„Čo to vravíš, Mila! Veď by sa bol prišiel odobrať od nás,“

odpovie druhá karhavo. To je Magda, dcéra bohatého Štepku.

Tvár má peknú, ale pritučnú. Brady aţ dve spájajú sa s hrdlom.

Hlavu drţí vţdy vyzývavo – je veľmi hrdá.

66

„On iste nebol odobratý,“ zas učiteľka Mila Domská. „Je

prištíhly,“ podotkne Mollerova chovanica Gréta, ktorá sa uţ

vyslovila, ţe pôjde za ošetrovateľky nech len prvý ranený príde.

Je rýchlo vyrastená, veľmi štíhla a veľmi mladá ešte. Pri nej stálo

ešte jedno dievča veľmi peknej tváre. Tá nemiešala sa do

rozhovoru, len krivila rty pohrdlivo.

„Postavu nemá impozantnú,“ povie Mila zas, „ale tvár priam

krásnu. A jeho osobnosť, chovanie a spôsob rozhovoru, slová i

zvuk reči – slovom: celý deň neustala by ho počúvať.“

„Totiţ ak by on chcel za deň vravieť,“ posmieva sa hrdá

Magda tučnej tváre. Potom povie:

„Oči sú mu krásne, to áno. Nikdy som také oči nevidela. Ja i za

hodinu bola by vstave vţdy hľadieť na ne!“

„Ja za sto!“ vpadne Gréta s blyštiacim sa zrakom. Ona ešte

sotva má šestnásť rokov, taká mladušká je, za čo tie staršie trochu

sa na ňu hnevali a trochu z pleca pozerali na ňu.

„Počkajţe!“ pretrhne ju mrzuto Magda, hnevajúc sa, ţe ona,

ani šestnásťročná ţaba len – za čo ju i nevďačné trpeli medzi

sebou – tak starie sa do tohto rozhovoru o mladom človeku, keď

by mala mlčať ešte. „Nedopovedala som: čo sa jeho osobnosti

týka, je na nevystátie. Zavše má vtip, ale keď ho pochytí

mlčavica, vtedy ani kliešťami nevytiahneš slova od neho, a ak sa

ti to predsa podarí, to slovo nestojí nič. Akoby ho boli tri svety

urazili, taký je. Slovom – odporný.“

„Ó, to uţ nie; i vtedy je zaujímavý!“ bráni ho Mila s istotou v

hlase.

„Čelo jeho je zvlášť pekné,“ povie mladušká Gréta, zas sa

zastarajúc. Mala pekné čelo i ona, jasné a svieţe. Jej krása bola

akási milá ako krása dieťaťa.

67

„Chichi!“ zasmeje sa štvrté dievča, ktoré dosiaľ nechcelo

vravieť. Perami, čerstvými ako list ruţe, spravila posmešný

úškľabok. To je Líza Malinská, ktorá hnevala sa na bachtera v tú

noc, ţe ju zobudil zo sna. Ona svoj spánok povaţovala totiţ za

váţnejšiu vec ako vojnu. Jej sa cudzie veci nedotkli, len vlastné, a

za tie vedela i plakať – a to často. „Ale ste ho rozobrali. Či ozaj

jesto u neho niečo, čo by nebolo padlo pod vašu kritiku?“ Devy

sa rozosmiali.

„Je isté, ţe sme všetky zaľúbené do neho,“ povie Mila,

ţmúriac očami, príjemne dotknutá. „Moţno zato, lebo iného

mladého človeka nám rovného nieto tu. S tým sme na čistom

teda, ale je teraz otázka, ktorú ľúbi on.“

Devy pozreli jedna na druhú, akoby uvaţovali v duchu.

„Nevie si vybrať, sme všetky krásne,“ smeje sa Magda, hodiac

plecom nedbalo. Ústa Lízy stiahli sa zle tajeným výsmechom.

Očami prešla po tučnej i nevzletnej postave Magdy a výraz jej

tváre vraví::

„Vari i ty?!“

Mladušká Gréta ďobla prstom do pleca peknej Líze, rieknuc:

„Túto, hľa!“

Tá stiahla pery nadol, chtiac sa pohrdlivo usmiať. Rečie

nedbalo, akoby ţartom::

„To si myslím!“

No Magda sa nahnevala, cítiac sa urazenou vo svojej hrdosti.

Zazrie na Grétu zvysoka. Čo sa starie do všetkého, ţaba?

„Zato, ţe nachádzame i pekné vlastnosti pri ňom, alebo rady

jeho prítomnosť, sme ešte nie zaľúbené do neho, rozumieš?“

rečie rýchlo a líca zapália sa jej. „Láska a uznanie niečoho je čosi

veľmi rozdielne – sú to dve veci! Ja napríklad môţem obdivovať

68

sebavedomé vystupovanie Baláňa a smelosť jeho – čo je i pekné u

muţa – a zato ešte nie som zaľúbená do neho … Ó nie!“ dokončí

s jedom. O Širickom však napriek tomu. čo vravela, si pomyslí:

„Chach, nielen ľúbim ho, ale umieram za ním!“

„Ak sme i zaľúbené, teda len preto, lebo iného tu niet – z

dlhej chvíle!“ povie uţ teraz i Mila, urazená. „Lebo keď tak

vezmeme, čo zvláštne je on? Zloţil matúru a potom pobehal

všetky postate sveta. Ani jedno nebolo mu dobré – a či on nebol

dobrý – stálosti nemal, ako ţena. Sám nevie, čo chce ani teraz.

Notárom nebude, vyslovil sa uţ. To ţe sa nezhoduje s jeho

duchom, či presvedčením, či čím… Človek ho veľa ráz

nerozumie. Chcel byť profesorom. To mu bolo suché; chcel byť

fiškálom…“

„To mu bolo mastné!“ vpadne ţaba Gréta do reči. Zasmiala sa,

no Mila je znechutená. Lebo isté je, ţe on Lízu ľúbi, a dobre by

im bolo, keby si ju vzal. On pracoval by v kancelárii, ona v škole.

Dva platy by poţívali a ţili by pri tom ako v raji. I oddá sa do

Lízy:

„Tvoja mama ho tieţ nechce. Ona nám rozprávala o ňom toto,

lebo poznala jeho rodičov, ţe sa utrápili preň… A ty sa predsa

nazdáš, keď ho často spomíname, ţe…“

„Ticho – ide on!“ preruší ju Líza tlmene, sťahuje hnevno tenké

obočie, i zas pohrdlivo spúšťa kútiky krásnych úst.

Devy zľakli sa a placho pozreli okolo seba. Vskutku, tam je

on. Biele svetlo mesiaca, odboku vychodiaceho ponad domy,

zalieva celú dedinu, i ich – i jeho. Či dávno je uţ za nimi a počul

všetko, čo vraveli spolu? Na líca vysadli im ruţe zahanbenia.

Chvatom pozrú mu na tvár, aby vyčítali z nej odpoveď.

69

„Vy skade?“ spytujú sa s tajne vzplanuvším hnevom, ani

neodvetiac na jeho poklonu, akoby sa on bol proti nim prehrešil.

Ak počul ich rozhovor, veru mu to do smrti neodpustia… ba ani

za hrobom.

No z tváre Širického nemoţno sa nič zlého dočítať. Je bledý

veľmi, hlboké oči váţne, ba smutné a výraz tváre akýsi strhaný.

Devám srdcia bijú pokojnejšie a oči ich uţ so záujmom hľadia na

neho, diviac sa, ţe je teraz akýsi celkom inakší, neţ býval…

„Ţe skade?“ vraví on a i hlas mu je zmenený, tupozvučný –

nie ako inokedy, ako vţdy. Pozerá im na oči, s akousi

myšlienkou pozastaviac sa chvíľku na kaţdej tvári. Líza koketne

pokročila za ostatné, aby sa ukryla pred jeho zrakom. On nahol

sa vbok, aby videl jej krásnu tvár. Ona je tá, ktorú ľúbi tak veľmi.

Čím väčšmi sa vzpieral tomuto citu, znajúc, ţe jej mať nie mu je

priaznivá, tým silnejšie a túţobnejšie ho opanúval. Touto láskou

preplnené mu bolo srdce a ňou naplnený mu bol i celý priestor,

kde sa pohyboval – a tu prišla vojna…

„Tu som i ja, tu!“ zasmeje sa mu ona, vystúpiac ľahkým,

strojným krokom. Krásne oči jasajú sa jej ako hviezdy nad ňou,

na pekných lícach smiech, nie uštipačnosti, ako dosiaľ, ale

radosti a víťazstva. Má tušenie, ba si je istá tým, ţe dnes

kolenačky vyzná jej lásku Širický. Teraz nie je tu mať, ktorá

striehne na kaţdý ich pohyb – teda príleţitosť najlepšia. A v tom

povedomí jej tvár oţiarila sa a je taká prekrásna, ţe nemoţno

zrak odtrhnúť od nej a srdce napĺňa sa rozkošou, túţbou,

vášňou…

Tu ozval sa od krčmy spev tých, čo majú ísť zajtra na vojnu.

Širický strhol sa. Sňal rýchlo zrak z Lízy a zaletel ním k

osvetlenej krčme. Tvár poliala sa mu nepokojom – kročil vpred.

70

„Uţ idete?“ skríkli slečny zadivené. Tak nejde s nimi na

prechádzku, nezavedie ich do poľa v tento krásny večer? To je

niečo nové, aby on ani nepristavil sa pri nich a nepoţartoval s

nimi. Tváre sa im zapálili od uráţky. Líze, ktorá rada plakala,

keď sa jej nedialo po vôli, zjavili sa v očiach slzy. Teraz, keď je

matka nie s nimi, bola istá, ţe vyuţije čas a vyzná jej lásku…

„Stojte, stojte! Rozprávajte nám naskutku o vojne, veľkých,

vznešených časoch. Čo bude, ako bude? Idete i vy?“ doráţali

devy, obkolesiac a zastaviac ho. Tu by ich nechal tak nič po nič?

Dívajte sa, tri svety ho urazili…!

On postál na veselý smiech dievčin, no ich ţarty nesňali mu

mrak z čela.

„Ja nepôjdem… teraz nie!“ odpovedal len na poslednú ich

otázku.

„Tak čo vám je? Hneď zastaňte!“ kričí Líza a dupne malou

nôţkou v ţarte. V duchu však uţ plače, ţe sa jej po vôli nedeje a

ona tomu je naučená od kolísky. „Viete, čo je môj najnovší plán?

Stojte, stojte!“

On mimovoľne usmial sa, vidiac jej krásnu tvár rozohnenú.

Rečie, no nie s takým záujmom, ako by sa čakalo:

„Som vskutku zvedavý…“

„O mesiac budem v Moskve ovodáškou!“

Širickému tvárou preletel úsmev. Devy skríkli veselo:

„O mesiac ruská zem uţ bude naša?“

„Veď sa i tam zíde kus osvety,“ povie on.

Líza sa nadurdila. Červené pery uţ sa spúšťajú, ţe sa rozplače.

Zdalo sa jej, ţe povedal tie slová s iróniou.

„A či moje povolanie nešíri kultúru?“ spýtala sa s výčitkou.

71

„Ba áno, áno!“ nato on rýchle, chlácholivo, ale so zlým

zábleskom v očiach, ktoré odvrátil. „Najmä v našich dedinách!“

dodal zlostne v duchu. „Ja vám, ţičím, aby sa vám ţiadosť

vyplnila,“ doloţil a zdvihnúc klobúk, ide od nich.

Devy ho uţ nezdrţiavajú, no ani jedna nie je spokojná s ním.

Jedna, ktorej sa neprihovoril osobite, za to. Gréta, ţaba, chcela sa

pochváliť, ţe pôjde za ošetrovateľku, len nech prvý ranený bude

– a nedoprial jej času k tomu. Líza, lebo sa prihovoril a prial jej

byť v Moskve óvodáškou a nie byť pri ňom. 2e odišiel, hnevali sa

všetky.

„Vravím, protivný je,“ povie Magda, „dobre, ţe sa stratil a

nekazí nám tu večer. Taký je, akoby ho všetko uráţalo a bilo.

Rada by vedieť, čo mu ťaţí na duši – veď bála som sa ho osloviť,

ţe mu uţ tým krivdu spravím. A tá jeho neznesiteľná obyčaj, ţe

tak pátravo pozerá do očí človeka, akoby chcel vyčítať, čo skrýva

srdce. Akým právom si to dovoľuje? Ja si to vyprosím!“ jeduje sa

Magda. Kde by nie! Vyčíta z jej očí, ţe ho ľúbi po hrob, a to je

výlučne jej tajnosťou. Do toho jeho nič.

„Ledakto!“ nadá mu ešte nazlostená. V duchu však zalká, ona

hrdá a bohatá, ktorej ţeních, dľa jej vena, má byť aspoň hlavný

slúţny.

„Ach, boţe, uţ zas celú noc budem sa trýzniť pre neho!“

„Moţno sa hnevá, ţe nejde na vojnu a nemôţe byť hrdinom,“

vtipkuje Mila.

Líza omrzené pohodí hlavou. Ju nezaujímajú ich výbuchy a

výsmechy. Čo tam po vojne a hrdinstvách! Oveľa väčšia vec je,

aká krásna je ona a on predsa neostal, aby mohol kochať sa v nej.

Odišiel, hoc videl, ţe je matka nie s nimi, čo sa málo stane.

Krásne jej oči dychtivým pozorom zabiehajú ta, kde on zmizol a

72

kým hryzie si pery, ktoré chvejú sa v dusenom plači, si myslí:

„Len jeden pohľad, jediný ešte, a dám celú Moskvu zaň!“

„Pozrite, grácie,“ povie Gréta svojím svieţim spôsobom,

„tamto ide Sklavenhändler.“

Devy skrútili hlavy, pozreli a zasmiali sa, hoci neboli na

smiech naladené. Po ceste šiel sedliak mohutnej postavy, s

krátkym, hrubým krkom, mračnej a studenej tváre.

„Prečo voláš starého Hrudu predavačom otrokov?“ spýtali sa.

„Videla som obraz, predstavujúci jarmok s otrokmi. Ten. čo

ich predával, mal takú tvár ako Hruda – bezcitnú.“

„Chudák Hruda, mizerný je to otrokár teraz. Musí dať

jediného syna na vojnu,“ povie Magda, mysliac i na svojho

nevlastného brata, ktorý ide tieţ – pravda, ten s oduševnením.

Mila bola omrzená, a rečie:

„Ty, Gréta, nerob ma nervóznou tou hlúpou rečou… vieš, ţe

ňou dobre nevravím. Ty si sa mala narodiť ako slovenská

sedliačka.“

Gréta totiţ bola to riekla rečou ľudu. Ona zatíchla, zvesiac

zahanbene neţnú hlavu. Hrdá Magda bola namrzená tieţ – i

povie:

„Veď to i poznať… Tvoje skúšky z náboţenstva je strach

počúvať.“

„Ô, prosím, ale v inom všetkom vynikám,“ bráni sa tá horlivo,

„a to je hlavná vec v dnešných časoch.“

„Viem!“ hodí Magda plecom nedbalo.

„Ruky bozkávame, milostivé slečny!“ ozvali sa čerstvo muţské

hlasy od cesty, po ktorej s hlukom šli dvaja hrdinovia z

vyvoleného národa. Jeden vysoký, vypasený, druhý tieţ dobre

73

chovaný, príjemného zovňajšku, usmievajúcich sa očí. Horiace

cigary ţiaria im pri tvárach.

„To ste vy, Imrich a Nácko? Kdeţe, kde?“ zavolá Mila, dajúc sa

s nimi do reči.

„To sme my, Imro a Nácko,“ na to tí veselo. „Ideme na pivo k

Schönovi – ráčte s nami!“

„Ja, ţe sa na vojnu tak ponáhľate! Idete s hurtom, akoby ste

chceli svety rúcať – a vy na pivo. Ha-ha! Ste vy hrdinovia!“

„No, i do boja pôjdeme,“ odvetia trochu tichšie, „ale teraz ešte

nie… Ta by sme vás nevolali.“

„Ale my ta chceme s vami!“

„Poďte radšej na pivo. Do vojny vás nechceme. Tam by ste

nám boli na ťarchu.“

„My a na ťarchu? Nezdvorilec! My sme nikdy nie na ťarchu,

to si zapamätajte…! No nedbám teda, poďme, Magda, s nimi.

Odprevadíme ich po dvere.“

„Ta šiel i Širický,“ šepla devám.

„Ďalej nie, len po dvere? Aspoň na jeden pohár!“

„Len po dvere!“ na to Mila rozhodne. „Líza, ideš?“

No nehne sa ani jedna. Stoja na ceste bez slova akosi. Nejde

teda ani Mila. Panáci zavzdychali, akoby sa im centové skaly boli

preto zavalili na srdcia, a – idú s hlukom zas ďalej. Slečny

nedbajú o nich, hľadia po osvetlenej dedine. Ţe mali ísť na

prechádzku, zabudla kaţdá.

„Boţe môj, aké neobyčajné je všetko,“ rečie Grétka

zavzdychajúc. Drţí ruky kríţom cez prsia, oči blyštiace letia

dookola po zemi i nebi. „Zmenené a preinačené. Nikdy

nevídané, prepodivné! I ľudia inakší, nepokojní, vyrušení. I

tento večer akoby nebol taký ako predtým, mesiačik nie ten, ako

74

kým vojnu nevyhlásili – hviezdy sú iné. Dostalo všetko akúsi

inakšiu tvárnosť. Krásnu i ţiaľnu i tajomnú… akoby sme boli

prenesení do druhého sveta… I vám sa tak zdá? Ci to len moja

obrazotvornosť tak vidí?“

Devy počúvajú ju, ţabu, pozerajúc pod vplyvom jej rečí

dookola, potom i na ňu, po celej neţnej postave, svetlom mesiaca

zaliatej – a ich pozor nevdojak stáva sa teplejším. Aká je ona

nevinná ešte! Vie myslieť i teraz na krásu večera, rojčiť,

vymýšľať – blúzniť. Všetko vidí krásne, ešte i vojnu. Ale im duše

dotknuté sú uţ citom lásky k muţskému. Preň cítia ţiaľ i strasť i

hnev. Na toho myslia, nie na zvláštnu zmenu večera i všetkého

… Krásna, drahá Gréta …

A predsa povedia s ľahostajnosťou:

„Ľudia sú zmenení, to áno, lebo tušia zlo. Ale iné je len ako

predtým. Slnce to, čo bolo, mesiac ten. To len tvoja fantázia si

hovie.“

„Naivná Gréta!“ poklepala ju po pleciach chudými prstami

Mila, ktorá bola hrdá na svoju triezvosť. „My sme uţ nie také …“

Gréta sa zahanbila. Na jemné, mladušké líca sadla jej rumeň.

Iste zasa detinskosť a hlúposť povedala. A ona tak túţi im byť

podobná…

Devy rozišli sa o chvíľu. Gréta ide domov nespokojná,

rozladená. Zrazu zacítila v srdci hnev ku všetkým. I začala reptať

najprv proti Širickému:

„Ten ledakto naozaj!“ nadala mu, ako od Magdy počula,

presvedčená, ţe to i zaslúţi. „Ani ma nezbadal. Dosiaľ naveky,

keď sme sa zišli, povedal, ţe som ako puk ruţový – teraz nič!

Myslí si, ţe som ja ešte ţaba bez ceny. Počkaj, veď ty zvieš, čo

75

som ja, keď pôjdem za ošetrovateľku… a ak tam stretne ma niečo

zlé – bude tvoja vina!“

„Naivná Gréta, vraj!“ raní si srdce novou trpkosťou. „Mila sa

nazdá, keď má učiteľský diplom, ţe uţ má múdrosť všetkých

ţien sveta… A tá Líza,“ srdí sa ‚puk ruţový’, Gréta, ďalej, „akým

to zrakom premerala Magdu, keď riekla, ţe sme všetky krásne.

Tá si myslí, ţe je iba ona pekná na svete. A mala by si počínať

tichšie. Nie je to nám tajnosťou, ţe jej otec ušiel do Ameriky.

Hľa, Hlivickou, zhodenou poštárkou kaţdý opovrhuje …“

„Pôjdem za ošetrovateľku,“ myslí si teraz uţ zo vzdoru proti

odchovavším ju Mollerovcom, hoc nemala príčiny reptať proti

nim. Lebo hoc oni boli ľudia sebeckí, ju predsa radi mali. No ona

uţ spoznala ich lakomstvo za grošom, a to sa jej nepáčilo. –

„Pôjdem – a tam zaţijem román svojej mladosti…!“ Touto

myšlienkou obveselila sa zrazu tak, ako pred chvíľou zrazu

zarmútila sa bola odchodom Širického a slovami dievčat.

Doma, poslaná Mollerkou do kuchyne dozrieť, aby slúţky

nezaháľali, sadla si na kraj stola a zabudnúc, načo je tam,

rozpovedala im, ţe pôjde za ošetrovateľku, keď to Širickému

rozpovedať nemohla.

„A to je čo, kišasonka?“ spýtali sa slúţky, postojac v robote, i

hľadia na ňu zvedavo. Ruky ovisnuté drţia po bokoch, z nich

kvapká voda na tehly, lebo umývajú riad. „Nuţ ranených

vojakov budem opatrovať,“ vysvetlí ona. „Ách, pre boha ţivého!“

zľaknú sa tie a začnú rukami lomiť zúfalo. Tak naozaj i to bude,

ţe porania našich a pobijú?! Pohádţu sa na lavice a tam plačú v

ţalosti. Zľaknutá Gréta však berie uterák a ide riad utierať

náhlivo, teraz uţ len tú ţiadosť majúc, aby všetko bolo v

poriadku, keď teta vyjde do kuchyne, ţeby sa nenahnevala.

76

6

Medzitým sedel Štefan Širický v krčme, či hostinci, kde

chodieval i na stravu. Ţidovka peknej, ale trochu pehavej tváre

ponúkala ho do svetlice, aby ako inokedy tam povečeral, ale on

odpovedal, ţe ostane len tu – večerať chce pozdejšie – aby sa

podíval na zabávajúcich sa chlapov, ktorí majú zajtra narukovať.

„Hádam piva rozkáţete?“ spytuje sa ţid, priletiac s ochotou k

nemu. Pán dnes akosi skoro prišiel. Inokedy prechádzava sa so

slečnami dlho po dedine. No všetko je teraz vyrazené z koľaje. I

on sám, hoci má chybu, pre ktorú nie je odobratý, je zľaknutý a

znepokojený.

„Mám pivo celkom frišné, dopravil som ho včera kvôli vám.

Bude sa páčiť?“

Širický kývol a ţid odletel, aby ho vyslúţil.

V krčme boli asi osemnásti chlapi z tých najmladších, čo majú

ísť na vojnu. Všetci sú krásnych postáv, ako na vyberaní. Čerství

a pekní – ozdoba dediny. Tváre im horeli – pili trochu – ale viac

od vnútorného rozčúlenia, to ich ešte krášlilo. Kaţdý drţal v

ruke cigaru; fajčili s dychtivosťou. Dym obtáčal im hlavy; bolí

ako v priezračnom oblaku. Zhovárali sa hlasno, niektorí kričali,

iní spievali do roztrhnutia tuho. A kaţdý mal ţiadosť zadusiť ţiaľ

a bázeň pred tým, čo ho čaká. Ale ťaţké myšlienky ako vrany

obletovali okolo ich hláv a čo ich zahnali raz spevom, raz

krikom, v druhej chvíli uţ boli pri nich, aby im duše mučili.

Martin Haraj, mládenec peknej bielej tváre, ako ţena, spieval

a myslel naraz takto:

77

„Frajerečky štyri, prečo ste sa bili… – Ako nechám otca, mať

starých, ako nechám túto dedinu? – Pre teba šuhajko, ţe sme ťa

ľúbili. – Nikdy sa ja nevrátim … umriem tam v neznámom svete.

Niekde v cudzom poli zdochnem ako pes. – Hej, pre teba,

šuhajko, ţe sme ťa ľúbili… – Tam pochovám svoju mladosť.

Nebudem mať svojho nikoho pri sebe, nezaplačú pri mne –

zvony nezazvonia… – Hej, pre teba, šuhajko, ţe sme ťa ľúbili,“

spieval s rozhorčenosťou, nezbadajúc, ţe to raz uţ opakoval.

„Chlapci, dáme si zajtra i vyzváňať!“ povie kamarátom. „To uţ

hej! Ale najprv na spoveď.“

„Hej, pijú chlapci, pijú, v kamennej pivnici… – A či si aj pulzy

dáme oddávať?“

„Nuţ a? – Pravdaţe i pulzy. Musia dovoliť pán farár.“

„No, len by ste si i kázeň nerozkázali,“ smeje sa im ţid, hoci

sám drkoce zubami. „Nech sa páči, pán môj, tu je pivo frišné,

teraz v pivnici načapované,“ povie úsluţne Širickému, robiac

poklony, a kladie fľašu s pohárom na stôl. „Pivo znamenité.“

„No, no, no… i sem pivo, čo by čo stálo!“ skríkne Ďuro

Matvejovie smelo. Tvár mu je rozpálená. Ako oznámili vojnu,

naveky pije a bude piť, kým neodíde preč. Doma sa neobstojí pre

kviľbu ţien, ktorá ho hnevá i sa mu protiví. On si celú tú vec k

srdcu nepripúšťa, ako ani nikdy nič, a nad ním plačú ako nad

umretým. Ba ţeny obliekli sa do čierneho rúcha a tak chodia ako

potrávené po dome. Anka ani nie je tá, čo bola. Oči sú jej

červené a napuchnuté od navalivšieho sa na ňu plaču – ošpatnela

za deň.

„Sem pivo!“ zvolá a začne spievať silným hlasom, ţe sa

okenice otriasajú a jeho zvukom naplní sa celý priestor veľkej

krčmy:

78

„Koňa mi sedlajte, ja na vojnu idem, zbijem nepriateľa, ako víťaz prídem. Neplač, mati moja, milenka, buď zdravá, musím vás opustiť – mňa volá vlasť drahá.“

Tak spieva Ďuro peknú pieseň –– v cudzej reči. Naučil sa ju

včera v meste, kde ju spievali páni, idúci na vojnu. Veľmi sa mu

zapáčila hneď tam, ale i teraz mu srdce blaţí.

„Sem pivo!“ skríkol ešte raz potom.

„Aj sem pivo, aj!“ rozkazuje Ondro Stoličkovie, tieţ prítomný,

no trochu slabším hlasom, nie takým ráznym ako Ďuro. „Nech

donesú z toho najlepšieho, čo majú, to priam!“ Hľadí pred seba

na stôl a pokrúca hlavou, do ktorej sa dosiaľ nespratalo, ţe sa

ţene vystúpi z domu vari pod zem. „A nech sa nevysmievajú,

pán Šén, lebo ešte i na nich príde rad!“

„Načo by nám tam boli, pán Šén? Ţid sa bojí flinty prepáčia.

My to aj bez nich skončíme. Mesiac-dva a bude po všetkej

paráde!“ vystatuje sa Ďuro Matvejovie, pyšno si fúzy vykrúcajúc.

„Čo mňa po tom, či o mesiac, či o rok, keď ja tam zuby

nechám,“ ţaluje sa Ondro.

„Aj haj, neumrie kaţdý!“ buchne na stôl pyšný prístavok i

začne spievať zas hlasom silným ako lev: „Hej, pofukuj,

poduchuj, vetríček… – No, a to pivo bude dnes? A nás

neoklamú, pán Šén, lebo – lebo,“ i hrozí sa päsťou.

„Vari mňa prvého prekoleš?“ zasmeje sa ţid a uteká do

pivnice, aby ich vyslúţil – a oklamal.

Širický oprel lakeť o stôl, hlavu o bielu päsť, a tak pozerá a

počúva zabávajúcich sa. Hlboké, tmavé oči tklivo upiera z

postavy na postavu, z tváre na tvár, akoby si ich chcel dobre

79

zapamätať a rozpomínať sa na ich silu a krásu do smrti. Pije pivo,

keď ho zájde pohnutie a myslí o nich:

„Prečo majú bojovať títo? Prečo umierať? Čo zavinil tento ľud,

a čo dobré kynie preň za to? Dajú im do ruky zbraň, aby vraţdili,

a srdce ich je čisté od zášti. Ľud tichý … ľud krotký, ľud

môj…“Tu zbadal, ţe mu lícom slzy kanú i odvracia tvár a berie

pohár s pivom, aby ho vyprázdnil do dna.

V tú chvíľu s hlukom, akoby aspoň desiati šli, vtrhli do krčmy

Imro a Nácko. Ani sa nerozhľadeli po nej dobre, uţ volali

hlučným hlasom:

„Schön, večeru! Ideme z Pieskovca hladní ako vlci… Ľaľa, čo

vidíme! Hrdinovia, idúci do vojny, sa zabávajú – a pán Širický

patrí k nim? Nech ţije! Dajte pivo, Schön, dajte rýchlo, zabavíme

sa i my s nimi!“ kričia rozjarení na krčmára, ktorý beţal do

pivnice a niesol viac fliaš piva.

„I my sa zabavíme, hej, haj!“ zdvihne čiapku nad hlavu Nácko

a zatrasie ňou, uţ i popredku rozihraný.

„A potom s nami i do bitky,“ ţmurkol naň Paľo Gajdoš.

„I tatam, keď bude tomu čas!“ odpovie Imro ochotne. „Ale

takí obri, takí levi, ako ste vy, zráňajú celý svet! Nepriatelia

popadajú od strachu, keď vás len uvidia – však, pán Širický?“

lichotí Imro chlapom a tajne ţmurkne uzrozumene na

podnotára. Potom hodí sa do kresla, ţe to sprašťalo pod jeho

vypaseným telom. Pohodlne sa rozvalí a zapaľuje si s pôţitkom

dobrú cigaru. Na rukách ligoce sa mu kopa prsteňov. On s

Náckom nejde do vojny teraz, a pozdejšie majú nádeju, ţe

nepôjdu tieţ – peniaze sú najväčšia moc na svete.

80

Širický zapálil si cigaru tieţ a fajčí tak tuho, aby bol v

oblakoch dymu, ţeby nevidel dvoch rozhadzujúcich sa. Nechce

počuť ani ich oslovenia a nechce zbadať Imrovo dôverné

ţmurkanie. Oči uschli mu hneď, ako vstúpili oni do krčmy. Jeho

smútok stíchol, len zlosť ostala proti týmto. No nik to nezbadal a

netrápil sa o to. S dvoma prišlými stal sa väčší hluk a lepšia vôľa.

Chlapi rozveselili sa, robili ţarty, smiechy, pilo sa rezkejšie a vše

padlo i slovo neslušné a mrzký ţart v spoločnosti Nácka a Imra,

ktorí cítili sa hlavami. Chlapi podávali si ruky, objímali sa, lúčili,

a všetkým bolo milo okolo srdca. Paľo Gajdoš, drţiac Schöna

okolo väzov, spieval peknú pieseň Ďurovu Koňa, mi sedlajte,

ktorú sa práve naučil. I Ondro Stoličkovie zabudol na svoju

krivdu a rozveselil sa s ostatnými – a smutný zostal len Širický.

A ten, ako zábava pri Imrovi a Náckovi uţ došla na stupeň

rozvírenosti, vstal so zapáleným čelom a vyplatiac chlapom pivo

i cigary, odišiel.

7

Okolo okrúhleho stola v dome bohatého pána Stepku sedia páni

pospolu a naprávajú si náladu vínom. Sú váţni všetci.

Oduševnenie za vojnu uţ ochladlo trochu v ich srdciach, i oheň

očí sa zmiernil. Starý dlhonosý Štepka ešte nenávidí nepriateľa,

ako sa patrí, a túţi ho zničiť, ale v duchu uţ do čerta posiela

vojnu. Tam je i jeho syn. Práve – len čo sa bol osadil v meste a

začal doktorčiť, keď musel preč. Šiel s oduševnením, listy

dochodia od neho husto, ale uţ píše nielen o sláve bojovať za

vlasť, leţ i o utrpeniach, a chváli príjemnosť domova… Baláňovo

srdce uţ tieţ nehorí takou vatrou za vojnu ako prv. Pravda, ešte

81

vše vykríkne, ţe „všetci pôjdeme, len smelo!“ – no znie to uţ

akosi nasilu. V mysli dvíhajú sa mu obavy, či vskutku nepôjde

ešte i on? Sťahujú vţdy starších a robia odobierky i na tých, čo

boli nesúci. Vyberajú, preberajú, aţ naostatok vyberú všetkých, a

tak bude naozaj, ţe všetci pôjdeme …

Starý škriepny Klipkáč sedí tam nemo. Ten, zdá sa, ani

nepočuje, ani nevidí. Oči upiera pred seba, myseľ ktozná kde.

On uţ dvoch synov dal vojne, a ako sa ukazuje, musí dať i

tretieho. Najstarší, ktorý mu bol miláčikom, prestal písať. Či

padol? Nevie nik. A srdce Klipkáča je také rozľútené, ţe teraz nie

dvoch, ale i sto nepriateľov by preklal zaň.

„Zlých vodcov máme,“ tvrdí Baláň vzrušený, „keby sme mali

lepších vodcov, uţ sme mohli byť hoci v Petrohrade. Kto to kedy

videl tak robiť, ako robia naši! Tak to nemajú konať, ale tak, ako

ja vravím, to by bolo lepšie.“

„A najlepšie kritizovať,“ povie mu naproti Klipkáč, hoc bol

zúfalý dosť. „A ešte lepšie čakať na pokoji, kým nám iní víťazstvo

vydobyjú. Keď sa ti nepáči – choď ty!“

„Keby ja tam bol, bolo by ináč, to je isté!“ odpovie, ten ostro.

„Uţ by sme boli aspoň – aspoň – ale i pôjdem – všetci pôjdeme!“

„Pravdaţe, len ty tam chýbaš!“ myslí Širický, chodiac po izbe.

On nesedí. „Ty s tvojím jazykom všetko zmlátiš!“ posmieva sa

mu v duchu, no nahlas nepovie nič. Vôbec dnes z neho nijakej

radosti. Zas ho tri svety urazili. Na čele má sto tieňov, slova

nepovie, a ak predsa vypustí jedno z úst, ani to nič nestojí. Zdá

sa, i sám sebe je na ťarchu, ale Baláňovo nafukovanie sa mu je

protivné.

„A kňaz je kde?“ vhuplo zrazu Baláňovi. „Ten sa uţ celkom

odtiahol a stratil všetku energiu!“ Cítil potrebu i proti nemu

82

niečo povedať. Nechcel kňazov, ako je to teraz vo zvyku, a

otvára ústa, ţe bude šomrať naň ďalej, no prv obzrie sa dookola a

zmĺkne. V jednom uhle izbice na malých mäkkých stoličkách pri

maličkom stolíku sedia dámy. Pozerajú obrázky o vojne v

časopisoch a pritom pletú teplé pančuchy, čiapky a zápästky zo

sivej vlny pre vojsko. Rozprávajú si osobitne a radia sa, čo ktorá

má dať do nemocnice. Na dláţke hrajú sa dve malé deti, chlapček

a dievčatko, s hračkami, ktoré im naznášala domáca slečna

Magda, čo sa s nimi ešte ona kedysi hrávala.

Pre oţivenie nálady mladá matka detí povie:

„Moje deti vedia i päť piesní o vojne. Anička, no, zaspievaj tú:

‚Veľké časy…’“

Anička nechcela. Odporovala, vyťahujúc lenivú tučnú

postávku a zazerajúc na všetkých dookola. Keď jej však matka

riekla, či je ona nie poslušné dieťa, začala spievať:

„Veľké časy, slávna doba nastala, hrdinovia idú smelo do boja. Špatné Srbsko s čiernou zemou zrovnáme a tým iným pardonu tieţ nedáme.“

Anička zastala a nechcela ďalej. Zmýlilo ju, ţe sa všetci dívajú

na ňu a počúvajú. I páni nechali rozhovor a hľadia na pekné

dieťa. „A ďalej, Anička!“ núkajú ju panie. „Uţ nie!“ odpovie

trucovito ona a zazrie na všetkých dookola so strachom.

„Tak si ty nie dobré dieťa, ale Janík! Dostaneš cukor, ak ďalej

zaspievaš!“ Anička vzchopila sa a zaspievala ešte, teraz uţ i s

Janíkom:

83

„Na Petrograd s veľkou mocou udrieme, vezmeme ho, tam my pánmi budeme! Šaty naše tam na rieke, na Neve najkrásnejšia dcéra cára operie.“

„Veľkolepé, nádherné!“ zajasali dámy a zaťapkajú rukami.

Berú deti na ruky a zasypú ich bozkami a cukrom. Zasmiali sa i

páni potešení a povedali deťom: „Bravo.“

„Ako sa vedeli naučiť tie malé deti i dva verše tej piesne?“

ţasnú panie. „Koľko majú rokov?“ spytujú sa s veľkou

zaujatosťou mladej matky. Tej modré, pekné oči skvejú sa

hrdosťou, líca jej zafarbila červeň blaha, ako odpovedala:

„Anička bude mať štyri, Janík dva roky.“

Ale nevďační a protivní páni, ledvaţe zamĺkli hlásky detí, uţ

zabudli na ne a začali svoje, predošlým spôsobom:

„Národnosti nás hubia,“ povie Baláň s presvedčením, na tie

uvaliac vinu: „Uţ mal byť koniec vojny… No, ale i nepotrvá

dlho. Do jari bude všetko skončené,“ polepšil sa predsa.

„Tak píšu noviny,“ povie Moller, „ale tie písali i na Kračún, ţe

vtedy bude koniec.“

„Novinám netreba veriť, tie nevedia nič, ani toľko ako ja,“

povie Klipkáč.

„To uţ zas nie,“ zasmial sa Baláň srdito, „v novinách je pravda

vţdy, len treba vedieť čítať. A čo inokedy sa i mýlili, teraz sa

nemýlia. Na Veľkú noc bude pokoj!“

„Či je protivný ten Baláň,“ vzdychali dámy medzi sebou.

Domáca pani, tichá a nizunká, myslí, ţe by mala dámy

osobitne zaviesť do salónika.

84

Ale Magda, jej nevlastná dcéra, uţ nemohla strpieť Baláňovi í

zastaríe sa:

„Na Veľkú noc…? Hádam nie. Keď sa pol sveta bije, len

nemôţe to byť hneď skončené… prirodzene.“

„Ţe nie?“ zvolá Baláň a skrútne sa rýchlo na stoličke, aby

pozrel, kto sa mu opováţi protirečiť. I uprie ostro oči na Magdu,

akoby nie ţenskú, ale muţského videl. „Práve zato, ţe sa toľkí

bijú, bude skoro koniec. To je prirodzené.“

„Čo sa ţenská starie do toho?“ pomyslel si nahnevane.

Magda zľakla sa jeho tónu i očí a v prvej chvíli myslela, ţe

povedala hlúposť. No tieţ sebavedomá a hrdá, i ona dvíha

nepokorené hlavu a premeria Baláňa očami plnými nenávisti, i

postaví sa mu:

„Ja pri svojom ostanem!“

Oči mimovoľne potom padli jej na Širického a obaja sa akosi

zasmiali. Baláň zbadal a pozrel na nich.

„No, a to je veľká vec, keď vy tak myslíte,“ riekol ironicky.

„Totiţ, keď ţenská myslí a sa starie do vecí, do ktorých ju nič,“

napravil sa. Tu spamätal sa, ţe k dámam treba byť zdvorilý, k

domácim zvlášť, i riekol rýchlo: „Pardon, pardon…! Ostatne, veď

ţenské o chvíľu budú mať i volebné právo.“

„Veď zato!“ povie Magda so vzdorom.

„Ale potom, keď chcete všetky práva mať, i vojakmi budete!“

rečie Baláň milo. ale s úmyslom povedať jej protiveň.

„I to budeme!“

„Ale. Magda!“ rečie tlmene bezvýznamná Štepková, kým

ostatní hlasito sa rozosmiali. „Nemiešaj sa do pánov. Pôjdeme do

salónika, kázala som chyţnej zakúriť.“

85

„Ktozná, čo z toho bude, z tej vojny totiţ,“ započne Klipkáč

odznovu.

„Čo z toho bude, čo z toho bude?“ osopí sa Baláň uţ na toho s

celou silou, akoby si chcel vynahradiť, ţe sa proti Magde musel

mierniť. „Víťazstvo bude!“

„No nebude tomu konca hneď!“ hodí starou hlavou Klipkáč

svojvoľne.

„Ţe nebude? S našim hrdinským vojskom i spojencami ţe

nespravíme poriadok hneď? Ty blúzniš, starý!“

„Ej, či sa dobre pije toto víno!“ povie v to tučný Moller,

mľaskajúc jazykom. „Elek, máš z neho ešte veľa v pivnici?“

„Ţiaľ … sud sa ohláša!“

„Škoda, škoda – preškoda,“ pokyvuje Moller hlavou elegicky.

No ledva odzneli jeho vzdychy, uţ padla poznámka o vojne a

Baláň zas sa rozčúlil. Ako predtým mali radosť v spoločnosti

jeden druhého, tak teraz nič občerstvujúceho nenájdu v tom.

Štepka zadumaný, Klipkáč rozhorčený, Moller znechutený,

Baláň rozčúlený a Širický rovno nemý. Vojna ich celkom

preinačila; kaţdého uţ nepokoji. K východu ešte nič sa

neukazuje, ba noví a noví nepriatelia po vstávajú. Nielen

chlapov-vojakov stiahli, ale idú vyberať i z tých, čo boli nesúci.

Baláň kaţdý deň čaká vyzvanie i tých, kde patrí i on.

„Neviem, prečo by mala vojna dlho trvať. To len taký môţe

tvrdiť, čo sa do veci nerozumie,“ povie Baláň rozdráţdený. „Naše

vojsko premôţe i peklo!“

„Keby nebolo čertov tri razy toľko ako anjelov!“ podotkne

Moller, uţ i on tknutý netrpezlivosťou. Tu vstal domáci pán

Štepka a vyhľadal karty v priečinku stola, hoci nehrali, ako vojna

86

vypukla, drţiac za neslušné hrať, keď iní umierajú na bojisku a v

zákopoch.

„Najlepšie bude: zahrajme sa!“ riekol.

„A najosoţnejšie!“ prisvedčí ţartom Moller, milo sa zaševeliac.

Jeho oči smädno sa oprú na karty. Jemu uţ dávno chýbala hra a

dávno túţil za ňou v tajnosti. I ostatní oţili. Po tvárach preleteli

im úsmevy. Priťahujú stoličky bliţšie k stolu.

Baláň zvolá:

„Nedbám i ja. Dobre bude občerstviť sa, trochu rozjariť myseľ.

Som rozčúlený, uznám. Boli u mňa na vojnu idúci a, vyznám,

dojalo ma. Všetci otcovia, mnohý šedivý… darmo som ich

potešoval.“

„Viem, ţe i na nesúcich, kam patrím i ja, príde rad!“ pomyslel

si medzitým.

„Po kňaza nepošleš, Elek? Ale ten vo svojej kajúcnosti …“ Tu

umĺkol, pozrúc dookola.

„Strašný človek!“ vzdychali panie, uţ nervózne preň.

Pán Moller berie karty s pôţitkom; ide ich rozmiešať!

Všetkým srdcia sa uspokojili, mysle utíšili – starosť o vojnu

zahnatá na čas. Preto sa zadivili, keď Širický vzal klobúk a sa

odporúčal.

„Vy nedrţíte s nami, kamarát? Po mestách dávno robia baly,

tance, zábavy a čo iné, len my dedinčania sme takí poboţní a

naivní.“

„Nejdite!“ vravel mu skvúci pohľad očí Magdiných.

„Ten tieţ má dušu ťaţkú!“ poznamenali páni, keď odišiel, „ako

je vojna, vţdy ho vidíme iba takého.“

87

„Ako zmoknutá sliepka,“ usmeje sa Baláň. Nezdrţal sa, aby sa

zľahčujúco nevyslovil o ňom. Oni sa navzájom tak milovali.

„Veľkým hrdinom by nebol, ak by aj išiel na vojnu!“

Panie všetky vstali od maličkého stolíka. Miera ich

trpezlivosti bola preplnená. Nemohli ďalej počúvať Baláňa, i

prešli do salónika pliesť pančuchy, čiapky a – kritizovať ho.

Magda smútiť za Širickým potajme…

Na ulici, kam vyšiel on, bolo ţivo. Hluk a vrava ozývali sa na

všetkých stranách. Zas, a uţ ktoviekoľký raz, odchodia chlapi na

vojnu. Títo nespievajú, sú všetci starší, majúci rodinu. Plač ţien a

detí zaznieva šerým podvečerom. Širický stiahol klobúk do čela,

temer si oči zakryjúc. Srdce sťahovala mu úzkosť, i jeho tiesnilo

to, čo Baláňa. Totiţ, ţe príde rad i na neho ísť do vojny. A ţe

nikdy neklaňal sa hrdinom nijakého veku a nijakého národa,

ktorí mečom a na úkor iných stali sa veľkými (slovom: nechcel

vojnu), teraz v týchto veľkých časoch, ako nazvali túto dobu

vraţdenia, preplnená mu je duša hnusobou; i odporom. Srdce sa

mu zviera. Plakať by mohol ako ţena, alebo revať ako lev. A

teraz na ceste, ako doletela mu do uší kviľba ľudu, zachvátila ho

taká muka, ţe sa temer potočil. Lebo prečo je trápený tento ľud –

a prečo by šiel do vojny i on?

Do očí natisli sa mu slzy. Zatiahol sa za tmavé fúzy silno a

bolestne a nadá si, osopiac sa aspoň na seba, keď na tých, čo to

všetko zavinili, sa nemôţe:

„Baba – slabá, protivná baba!“

Prešiel cestičkou medzi záhradou Štepku a záhradou óvody s

úmyslom, čím skôr byť doma a zatvoriť sa do samoty. Vychodiac

z uličky na cestu, začul striebrozvučný hlas Lízy z okna óvody.

Znel večerom tak odľahlé od ostatných zvukov, tak rozdielne,

88

akoby zrazu medzi beznádejné krákanie vrán zaznel spev slávičí.

Širický zastal. Krv mu vošla do hlavy a zafarbila mu počerné líca

i celú tvár v návale citu a rozkoše. To ona, ju ľúbi tak veľmi,

takou láskou všetko napínajúcou. Napriek kaţdému, i sebe. A len

vojna ohlušila všetky jeho city, zahnala ich do diaľky a odtisla

jeho dušu od nej. Teraz v tejto chvíli vyšinuli sa na povrch,

dobíjajú sa, poţadujú svoje. On musí ísť k nej. Ešte toho večera

vyzná jej, ţe ju ľúbi večne, nedbajúc všetkých prekáţok. Ona

musí byť jeho, nič nesmie sa viac postaviť medzi ním a ňou…

Rýchlo obrátil smer krokov k jej oknu, no pod vysokým

topoľom, ktorý stál na uhle domu, postál čajsi ohromený. Od

dediny dochodí nárek ţien, ktoré vyprevádzajú muţov a otcov

do vojny, a z okna óvody znejú samopašné slová rozosmiatej

Lízy:

„Haha, to je za ľud!“

„Čo sa smeješ?“ čuť na to druhý hlas, patriaci plavovlasej

učiteľke Mile.

„Je to za ľud,“ opakuje Líza zniţujúcim tónom. „Ako by sa

nesmiala? Vţdy len ten plač, to jajkanie, ten nárek večne! Ak by

všetci v krajine boli takí ako ten ľud, zjedol by nás nepriateľ za

týţdeň – haha!“

„Líza, nesmej sa; počujú ťa,“ napomína druhá karhavo. „Za

vlasť bojovať je pekné, ale stratiť otca, syna je nie zábava. Keby

však všetci v krajine boli ako tento ľud, tak by sme neboli vojnu

odkázali. Veru plakala som i ja, keď môj brat šiel, a plače v

takom prípade kaţdý…“

„Chichi, tak si aj ty taká oduševnená ako tento ľud – prijmi

moje blahoţelanie …!“

89

Širický ustúpil naspäť ako studenou vodou obliaty. Červeň

blaha zmizla mu z tváre a premenila sa v bolesť. Srdce zachvelo

sa mu pod mrazivým závanom. Večná láska jeho zapadla do

diaľky raz a navţdy.

Poodišiel od topoľa na cestu a rýchlym krokom ponáhľal sa

odtiaľ. Tie dve v okne zbadali ho vtedy.

„Ty, Líza, to je on!“ povie Mila, stopnúc chudým lakťom

priateľku. „To je jeho štíhla postava.“

„On je!“ šepne Líza vzrušene a tvár zapáli sa jej. Dosiaľ

nevyznal jej lásku, dosiaľ to čaká, a darmo… Prečo to neurobí,

nemôţe Líza pochopiť. Pre vojnu? Či ona nemá mu byť viac ako

vojna? Predtým ju nezaujímala, ale teraz ju nenávidí, i všetko, čo

s ňou súvisí.

„Zhovárajme sa hlasno, aby zbadal, ţe sme tu – príde potom

sem.“

„Nepočuje nás pre krik ľudí,“ povie Mila, no skríkne rýchlo:

„Počuješ, Líza, čo to za vták spieva tu na topoli… Je to slávik?“

„Ty blázon,“ povie ticho Líza, dusiac sa smiechom, „teraz ešte

vtáky nespievajú.“ No zvolá nahlas:

„Akoţe mám počuť, („keď nespieva nič,“ rečie ticho Mila),

keď je taký hluk! Ja počujem len: Boţe, boţe, jaj, jaj… chichi!“

zasmeje sa samopašne, potom šepne Mile víťazne:

„Zbadal nás!“

Vskutku. Širický obzrel sa, no nevrátil sa k nim, ako ony

čakali, ale zrýchliac krok ešte väčšmi, stratil sa medzi ľudom tam

postávajúcim.

„Nejde sem!“ rečie Líza splašene, „poďme na cestu rýchlo!“

Mila nebola taká ohnivá, ani taká zaľúbená, začala protirečiť:

90

„Máme utekať za ním? Moţno má prácu, pre ktorú nemôţe

meškať, aby nás zabavil.“

„A pre plačúce ţeny má čas?“ na to Líza vzdorovito. Či je ona

nie viac ako tie, a nie vrchol všetkých ţien a diev?! „Len poďme

rýchlo, rýchlo… Chichichi, zaujímavé niečo: my a utekať za

mladým človekom!“ okrášľuje vec ţartom.

„Má to byť vtip? Podarený ozaj!“ vysmeje sa Mila, no dá sa

nahovoriť. O chvíľu letia obe z domu.

„Ideme Širického chytať!“ zavolá Líza matke do kuchyne,

ktorá tam bola zaneprázdnená chystaním večere. „Prídeme

hneď!“

„A či je Širický vlamač nejaký?!“ odpovie tá poloţartom,

polonahnevaná.

Malinská je ešte nie stará, no jej podlhovastá tvár je uţ

zvädnutá, chladná a k tomu vţdy nemilá. Oči sivé pozerajú akosi

s hnevom na svet, akoby všetci ľudia boli jej nepriatelia – a

najhorším človekom bol jej vlastný muţ. Vydala sa za

ľahkomyseľného notára, ţil po pansky, trovil po pansky,

spreneveril a ušiel potom do Ameriky, nechajúc ju v nedostatku

a v hanbe. Preto v nenávisti má ona kaţdého notára, i Širického,

lebo i on chce byť ním…

„Za Širickým!“ šomre plná nespokojnosti. „Za mojich čias

mladí ľudia chodili za dievčatami – teraz, ako vidieť, bude

naopak!“

Nechá večeru tak a ide do okien podívať sa, kde behajú tie

dve. Prv však vynadá slúţke nezaslúţene. Na tej si vyleje hnev,

keď dcére povedať nemôţe nič, lebo ju tak vychovala, a slúţka

hrešenie zaslúţi podľa jej mienky v kaţdej chvíli. No kým

skončila s tým, dve devy uţ leteli so smiechom naspäť.

91

„Zmizol nám; nikde sme ho nedolapili!“ kričí Líza uţ z dvier.

„Iste šiel na večeru,“ povie Malinská, spokojná s výsledkom a

mračné čelo trochu sa vyjasní.

„Boli sme i u Schöna, tam ho niet.“

Mať sťahuje obočie zas.

„U Schöna – a zato?“

„Cukríky sme kupovali. Mila povie nevinne, keď nás obslúţili:

‚A propos: tu je Širický? Chcem sa ho niečo prezvedieť No oni

riekli, ţe odkázal, dnes ţe nepríde na večeru.“

„A čo by ste ozaj boli spravili, ak by tam bol býval?“ spytuje sa

nespokojná Malinská.

„Boli by sme išli k nemu. Veď vravím, ţe Mila chcela sa ho

čosi opýtať,“ odpovie s nádychom svojvôle Líza.

„Za mojich čias dievča ani očí nepozdvihlo na mladého

človeka,“ povie jej mať s mrakom na nemilej tvári.

„Vaše časy – vaše časy… To je iné!“ vraví Líza, stiahnuc pekné

pery nedbalo. „Preto ste nevideli, za koho idete,“ pomyslí si, no

nevysloví to v prítomnosti Milý.

„Iste rozdiel!“ ozve sa Mila veľmi dôrazne. „Teraz ţena je uţ

slobodnejšia, smelšia ako vo vašich časoch, emancipovanejšia… a

dobre tak! Ale ty si chcela ísť za ním i do kancelárie!“

pripomenie Líze karhavo s výčitkou.

„Do kancelárie?“ diví sa Malinská a chladná tvár začne sa jej

zapaľovať. „Pod akou zámienkou? Pre akú príčinu?“

„Príčina!“ vpadne jej Líza do reči. „Ja som chcela – a to je pre

mňa na svete najväčšia príčina. To bol ţart – hec!“ I zazrie

krásnymi očami na matku. Či ju nevychovala tak, ţe jej dala

vţdy všetko po vôli? Čo sa protiví teraz?!

92

„Tam sú ľudia pri ňom, my však ako dve zvetralé vbehli by

sme boli k nemu. Odpusť, natoľko som nie zaľúbená. Mne treba

hľadieť si váţnosť u ľudí – som učiteľka.“

„Pravdu máš,“ povie mračná pani. „Dobre, ţe si nešla s ňou. I

jej treba na váţnosť dať, má povolanie tieţ.“

Malinská vraví rozhorčene. Ona dcéru vychovala s najväčšou

bedlivosťou a láskou, ale tej nepríde na rozum šetriť vôľu

matkinu. Hľa, čo vystrája, ako si počína, hoci jej dobre chce i v

tomto… Schválne nezbadajúc vzdorovitosť Lízy, ktorej nepáčilo

sa, ţe jej chovanie mať neschvaľuje, hoc je to povinná, lebo od jej

malička bolo matkiným zvykom i zvykom celého domu za dobré

a krásne mať všetko, čo Líza konala, ktorý zvyk uviedla matka

sama – vraví Malinská obom:

„Poďte do siene. Zahrajte a zaspievajte trochu. Krásne

vojenské piesne som doniesla od Štepkovej.“

„Vari noty Veľké časy, slávna, doba?“ povie Líza opovrţlivo.

„Čo stvára a čo ešte bude robiť toto dievča!“ myslí si jej mať,

nepočúvajúc na jej výsmech. „Nezaţila som uţ dosť toho

nepokoja? Ešte i ona, čo som ju nadovšetko mala, nadovšetko

obhajovala – jedine ju, opustená kaţdým, potupená pre muţa –

ešte i ona ma bude len trápiť? Behať za Širickým a zahlbovať sa

do neho!“

No premôţe sa.

„Poďte, dievčičky!“ obráti sa k devám slovom lichotivým, ale s

tvárou studenou ako vţdy.

Líza pohodí hlavou svojvoľne, no ide za oboma do veľkej

detskej siene. Malinská rozsvietila luster visiaci vprostred izby z

povaly. Líza berie husle do rúk. Najprv obzerá ich na všetky

strany, potom zabrnká peknými prstami na strunách, konečne

93

poloţí na plece husle, jemné líce nakloniac k nim, a začne hrať

pieseň podľa svojej vôle, nie z nôt matkou donesených, ktoré jej

Mila pred očami drţala. Tá pozrela na ňu udivene, zasmiala sa a

potom vpadla silným spevom za husľami. No ledva došla do

polovice piesne, husle umĺkli zrazu, Malinská a Mila prekvapeno

pozreli na Lízu. Ona hodila sláčik na stôl, husle na zem.

„Nebudem hrať!“ rečie duseno a krásnymi lícami tečú jej

bohaté slzy. Vychytí tenký ručníček z vrecka a tisne na oči

vzdychajúc.

„Čo ti je, Líza, a čo nehráš?!“ zadiví sa Mila a smeje sa

mimovoľne. So zvedavosťou hľadí na priateľku, ktorej pekná,

plná postava chveje sa v náruţivom plači.

Malinskú nedojalo dcérino chovanie sa. Na také výstupy je

ona uţ navyknutá. Plač u Lízy je napohotove v kaţdej chvíli.

Plače vţdy, keď sa jej nedeje po vôli, alebo niekedy za nič. I

povie, akoby nezbadala jej slzy. –

„Len ďalej, Lízka, len ďalej! Obveseľ nás. Dobre padne počuť

trochu hudby… Sme unavení uţ od toho večného smútku pre

vojnu.“

„Práve zato! Keď iní klesajú pod ťarchou múk, my nebudeme

sa veseliť!“

Malinská a Mila usmiali sa. To je niečo nové u Lízy, aby ona

ohľad brala na čiesi strasti. Jej, sebeckej, nikdy na rozum neprišlo

starať sa o iných. No nenútila ju ďalej hrať. Malinská zohýna sa

po husle, čo dcéra odhodila. Prejde pohľadom po nich, či sa im

ublíţenie nestalo – veď neprišli darmo. Peňazí a odriekania stálo

ju, kým dcéru k tomuto dochovala.

Opustili sieň a Mila odporúčala sa. Líza si sadla do kúta v izbe.

Večerala málo a hneď šla spať. V posteli pod paplón skryla sa

94

celá, i hlavu si dnu dajúc, a dusila sa v plači zas, myslela vášnivo

na Širického:

„Nielen všetku ríšu cára, ale i našu vlasť i celý svet tento i –

teba, mati, dala by zaň jediného!“

„Čo plače toľko?“ myslela si Malinská, pozorujúc tlmené

vzdychy spod paplóna zaznievajúce cez polootvorené dvere

spálne. Ona plače kaţdý deň i desať ráz pre hocijakú maličkosť,

náruţivo a s veľa slzami, ale nikdy nie dlho. „Či neplače pre

toho?“ schodí jej na um Širický a srdce zovrie sa jej nepokojom.

Zaľúbená je do neho ozaj? Tak ona na to vychovala dcéru s takou

starostlivosťou, ťaţkosťou, ba múkou, aby sa vydala za bludára a

prešla tou tŕnistou cestou čo ona?!

„Ja som si dala sľub, ba prísahu, ţe ju nedám za notára. Ach,

čoho sa ešte doţijem, čoho!“ vzdychá uţ i ona v plači. „Ako

vyhnúť tomu nešťastiu…?“

A v tú chvíľu, keď svojvoľnica Líza vzdychala, ţe i svoju vlasť

dá za Širického, behal on po kancelárii rozbúrený. Jej smiech,

pred ktorým ušiel z dediny a zavrel sa do pustej siene, bil ho,

mučil a trhal mu srdce. To ona sa smiala, to ona je taká bez citu,

špatná a bez srdca? A on vo svojej veľkej láske myslel, ţe stojí na

výške dievčenskej dokonalosti. Ba ani nepokladal ju za zemskú

bytosť, ale rovno za anjela, ktorý mal by sa vznášať niekde v

oblakoch, a nie chodiť po zemi. A teraz všetko to padlo,

Ohromná láska jeho premenila sa v zúfalstvo a v nenávisť. Zúril

by, zlorečil by a bol by vstave v tejto chvíli zničiť Lízu – alebo

seba …

Našťastie nemusel sa ničoho takého dopustiť. Prišlo

spomoţenie v osobe skľúčenej, ubitej ţeničky-vdovy, ktorá prišla

na poradu, chtiac syna vyslobodiť z vojny. Hľadala notára aţ tri

95

razy dnes, i myslela, ţe večer nájde ho doma – len s ním samým

chcela sa zhovárať. Širický musel sa premôcť a utíšiť. Sadá k

stolu, i ţene káţe podobne, kývnuc k stoličke neďaleko stola.

„Pán notár ešte dosiaľ nie sú doma,“ vravel jej tupo zvučiacim

hlasom, „ale aby ste uţ toľko nechodili, ja poznačím hlavné

dáta.“

Ţenička sedí ukrútená v obrúsku na krajíku stoličky.

Oči upiera nevinne ako holubica na pánovu bledú tvár a čaká

jeho oslovenie.

On prehŕňa sa v papieroch, tvár má opadnutú, na čele sto

múk, myseľ u Lízy. Ľúbil ju nad všetko – ľúbil… uţ viac nie. V

jeho očiach ona klesla a umrela.

„Ako sa volal váš muţ?“ spýtal sa, odtrhnúc myseľ od toho a

siliac sa zaoberať prípadom ţeny. Vezme akúsi veľkú knihu a

prehŕňa sa v nej.

„Jano Adamec, ich milosť, ako vravím,“ odpovie tá úsluţne a v

očiach jej zadivenie i zvedavosť. Uţ po tretie to isté spytuje sa

pán.

„Jano Adamec,“ opakuje Širický do tretice, prehŕňajúc sa v

kartách veľkej knihy – mysľou u Lízy.

„Chcel som si ju zabezpečiť, myslel, ţe i ona ľúbi mňa, bude sa

modliť za mňa, ak i ja budem musieť preč. Naozaj vie milovať tá,

ktorá nemá ľútosti, ktorá smeje sa z nešťastia iných…? Ale

nebudem viac myslieť na ňu …“

„Umrel kedy?“ spýtal sa učupenej.

„Boţe, čoţe sa im robí? Aj to som im uţ dva razy povedala,“

myslí si tá trochu naľakaná.

„Veru uţ šesť rokov, prosím poníţene!“ vzdychne a rozvraví

sa ţenička, akoby sa chcela tým posmeľovať pred divným

96

pánom. „Chlap čerstvý, pekný ako ţena. Len ti vám raz prišlo

naň tak cez obed…“

„Dobre, dobre – veľmi dobre,“ pretrhne ju on, v myšlienkach

blúdiac zas po zabránenej ceste.

Ţenička pomyslí si urazená: „Ej, horkýţe dobre!“ I odŕha

nahlas.

Širický sa spamätal. Čelo zašlo mu červenosťou. Zavrel rýchlo

knihu, nadajúc si v duchu do slabých báb, lebo ho ničí láska k

ţenskej. Ale teraz uţ prevládal sa celkom a stál i duchom tam.

Vezme pero a zapisuje rýchlo vety na papier.

Do kancelárie vstúpil cudzí človek, posol.

„Vy čo ţiadate?“ spýtal sa Širický, letmo pozrúc na neho. Ten

klaňal sa a podával Širickému hneď od dverí list. Pán hodil okom

po ňom, vstal hneď a roztrhol obálku rýchle. Prebehol obsah

písma a tvár zmenila sa mu.

Tu vtrhol do kancelárie Baláň.

„Zas telegram, čo je v ňom?!“ skríkol jachtajúc.

„Neodobratí od dvadsiateho piateho do štyridsiateho piateho

roku majú ísť na asentírku,“ riekol Širický. No ledva odznelo

posledné jeho slovo, zrútil sa Baláň na zem. Ţenička v obrúsku

zakrútená, vyskočila a pribehla k nemu, strachom jajkajúc.

Širický kázal jej ísť po vodu a on s pomocou posla zdvihol

Baláňa. Poloţil ho na lavicu. Čiernovlasá hlava odvisla mu; veľké

telo zdalo sa úplne bez ţivota. O chvíľu otvoril oči, k ţivotu

privedený.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa mdlým hlasom, pozrúc bezvýrazné

dookola. Zrak padol mu i na cudzieho posla a hneď vedel, čo sa

stalo a čo je s ním. Skočil rýchle na nohy, prisiliac sa, a vraví:

97

„Veď som povedal, ţe ma ţalúdok do hrobu poloţí. U Štepkov

dávali chladnú pečienku, čo mne škodí. Zas ten nával zlého

pocitu, hľa!“

„Pôjdeme na front a zabudneme na ţalúdky,“ pomyslel si

Širický.

„Tak čo je teda v tom telegrame?“ spýtal sa Baláň, vzmuţiac

sa, a dal si opakovať strašnú zvesť.

„Je nádej, ţe všetci pôjdeme, ako ste vy vraveli, a staneme sa

skutočnými hrdinami,“ povie Širický. „A zabudneme na Lízu,“

dokončí v duchu strpčené.

Do kancelárie prišla mladá pani notárova, sivých veľkých očí.

Nebola dosiaľ doma, od slúţky dozvedela sa, čo sa stalo v

kancelárii. Pery sú jej obelasené, oči plné slz.

„Tak i ty pôjdeš na odobierku, Laci?“ zvolala zostra sená. „Ako

ma necháš s deťmi tu, muţ môj?“ zaplakala usedavo.

„Hej, hej, hrdinom byť – hrdinom,“ povie on na reči

Širického, „ľahko je to povedať tomu, kto nemá ţeny, detí…

Neboj sa, ešte som nie odobratý,“ teší ţenu, „ešte moţná pomoc i

tak, ak ma odoberú. Veď som notárom. Oslobodia ma!“

Plačúcu ţenu poslal preč, odbavil posla a on si sadol za zelený

stôl. No práca nejde nijako. Odošle i ţenu-vdovicu a káţe jej

druhý raz prísť. Duch malomocný od strachu. Tvár za polhodinu

ostarela mu. Bezpečný výraz očí zmizol, sebavedomá črta okolo

úst stratila sa a na čelo usalašila sa úzkosť. Zhrbil sa a hlavu

podoprel rukou unavene. V duchu zimnične premetáva otázku,

ako sa ochrániť pred nebezpečenstvom, ktoré ho čaká. Nesmú ho

vziať; on nemôţe ísť na vojnu. Je slabý na srdce, a takého

nevezmú. Nepokoji ho vţdy – spávať nemôţe. Ţalúdok zničený

uţ dávno… hľa, ako mu zaškodila pečienka, slovom … ţobrák. I

98

zhľadúva v pamäti, kedy a na akú chorobu bol trpel od detstva.

Aké defekty ktorá choroba nechala mu, pre ktoré teraz nie je

súci do boja. A k tomu: veď okres nemôţe byť bez notára! A ţe

sú dvaja? Keď chcú vziať niektorého z nich – nech vezmú

Širického…

„Tak pôjdeme s ťaţkým srdcom a dušou plačúcou,“ myslel

Širický, pozerajúc na Baláňa. A vidiac jeho utrápenú tvár,

zabudol na seba, ľutoval len jeho.

„A Líza môţe sa zasa smiať!“ pripomenul si ju. A mysliac na

ňu, uspokojuje sa v tú chvíľu vojnou. Hľa, ako dobre, ţe i jeho

volá a vezme preč odtiaľto!

8

V meste je plno ľudí, pánov i sedliakov sem-tam chodiacich – je

asentírka. Idú pod mieru i tí, ktorí boli nesúci. Vojna poţaduje

ľudí vţdy viac, hlce ich a nikdy jej ich vari uţ dosť nebude.

Stoličný dom je obstatý chlapmi i ţenami, ktoré s batôţkami

na chrbtoch odprevadili si svojich do mesta. Chlapi sú mladí i

starí. Niektorému, najmä z pánov, vlasy sú uţ šedivé a hlavy

oplešivené. Z okresu Baláňovho muţskí stoja pred hostincom

neďaleko stoličného domu. Sú málo vravní, tí starší oţelení. V

srdciach cit zmalátnenosti – ako výrok smrti čakajú odobierku.

Poniektorí zas uţ nedbajú nič. Ak ich vezmú, nech vezmú. Keď

im synov pobrali, keď tí tam popadajú, môţu aj oni, starší. Ak

ich nevezmú, ani v tom niet radosti, lebo nik nie je istý tým, ţe

viac nepôjde pod mieru. Budú ich preberať, vyberať, kýmkoľvek

všetkých nevyberú a v dedine len Paľo Peko ostane…

99

Pred hostinec pána Šaláta, jediný v mestečku, ktorý stál oproti

stoličnému domu, došiel nový koč, na ňom dvaja páni v bundách

ukrútení. Jeden zoskočil rezko z koča, druhý, vysokej, dobre

urastenej postavy, lezie dolu ako starec. To je pán notár, pán

Baláň. Keď zišiel, striasol sa a narovnal. Hlavu zdvihol, ako bol

navyknutý vysoko ju nosiť, no tá teraz hneď zvesila sa dolu –

plecia opadnuté.

Je celkom zmenený Baláň – temer ho nepoznávajú ľudia. V

tvári pochudol, kosti vyčnievajú mu na lícach pod očami. Apetít

stratil, spávať nemôţe – pre srdce. Veď je on vlastne z rodiny

chorej na srdce. Otcov brat i sestra matky na to umreli, i jemu to

bude za údel – a tu ešte asentírka!

Sňal okuliare, aby ich utrel, zašlé od pary. Veľmi oslabli mu i

oči. Veď kaţdá choroba je v ňom, nebodaj majú schôdzku v jeho

tele. A utierajúc okuliare šatôčkou, pozerá dookola mútnym

zrakom, hľadajúc svojich ľudí.

„Ste tu všetci?“ chce zavolať veliteľským hlasom, aký pouţíval

v kancelárii, no vyšlo mu to veľmi sileno. Hlas odznel mu akosi

tupo cez trasúce sa pery.

„Veď mňa vziať nemôţu,“ myslí si medzitým, „ja som

nevyhnutne potrebný v okrese.“ I porobil všetko moţné, aby ho

oslobodili, ak by bol súci, a predsa ledva sa môţe udrţať na

nohách. Keby sám bol a toľkí neboli okolo neho, zrútil by sa na

zem – veď ho tak dolu ťahá ako neţivé vrece – a leţal by tam,

kým by vojna trvala. Oprel sa o koč a vyťahuje cigaru, ţe si

zapáli. Zaujme tým myseľ na chvíľu. Mal by sa usilovať na to

nemyslieť, hľa, veď tu ľudí dosť, čo idú pod mieru, nie je len on

sám, no nemôţe. Strach a bázeň drţia mu srdce ako v kliešťach.

Zapáliac horko-ťaţko cigaru (prsty chveli sa mu), pokročil od

100

koča. Ide do hostinca niečím sa posilniť. Predo dvermi na skalách

stáli tieţ chlapi, tí si iste uţ vypili, lebo besedujú ţivo spolu.

Baláň postál chvíľu pri nich.

„Čo to budeme mať za planú úrodu,“ vravel počerný chlap,

„mrzne v marci. Oziminy nám vykapú; rok bude planý. Ani tie

časy sú nie také ako pred vojnou.“ Chlap i e dosť mladý, ide pod

mieru i ten. Ktozná, čo cíti jeho srdce, ţe oziminy spomína, kým

on, Baláň, ani to nevie, kde mu je hlava, nie ešte, aké sú oziminy.

A má ich tieţ nasiate v zemi obecnej, hneď za dedinou. Vzmuţil

sa teda; i chcel sa zamiešať do reči, ţe jemu nielen zima, ale i

sliepky ničia ţito, no postrieľa ich. I otvoril ústa – no hrdlo

nevydalo hlasu.

„Ja som dosť vravel Pekovie Paľovi, aby sme predali tie, ţe

škodu jeme na nich, a on ţe nie,“ vraví tam na druhom konci

dvier jeden, drobčiac po skalách ako medveď v tanci. „Či oziaba

na nohy! Ráno mi ţena aj vravela, aby som si vzal súkenné onice

– nevzal som…“

Baláň odstúpil od nich. Týmto po oniciach chodí rozum,

kdeţto v jeho mysli je len slovo: „Asentírka, asentírka,

asentírka.“

V hostinci bolo hlučne a dosť veselo. Niekoľkí elegantní páni

pili tam koňak a slivovicu, zhovárali a smiali sa hlasne. Čo im

srdcia cítili, nebolo badať im na tvárach. Mladý panák, oholený

na hladko dľa módy, rozprával rozjarený:

„Prosím vás, bolo to utešené. Takého jeleňa ani v kráľovských

oborách nevídať! Parohy nádherné. Mohol byť uţ dosť starý.

Zastal rovno proti mne, bola ho rozkoš zraziť. Závidela mi ho

celá spoločnosť. Na sobotu pôjdeme zas do tých hôr… Dani, príď

i ty!“

101

Baláň sadol si na stoličku ustato. Veľkými očami pozerá po

rozprávajúcich pánoch. Ani tí nevedia, ţe je odobierka?

„Prídem, prídem, ak ma neodoberú!“ riekol Dani. Nato

zatíchli akomak. Kde-tu ozval sa krátky vzdych.

Baláň vypil za tri kalíšky koňaku, potom i s ostatnými opustil

hostinec. Desiata hodina dochodí, keď mala sa začať asentírka.

Vyšiel trochu obodrený na ulicu. Tam oddola tiahol rad pánov so

zväzkami písiem pod pazuchami. Baláň oprel na nich oči tklivo a

vidiac medzi nimi i dôstojnícke uniformy, nohy podlomili sa mu

– smelosť opustila ho zas. To sú páni, čo idú riadiť odobierku. S

nimi ide aj okresný doktor, belavý, vysokej postavy pán, známy i

Baláňovi, s ním si aj tykal. Ten, uvidiac ho, odbočil od ostatných

a ide mu potriasť ruku, i iným pánom tam stojacim.

„Servus, Laci!“ kričal s panskou ľahostajnosťou, kývajúc mu

rukou. Baláň chce sa pohnúť, no nemôţe; chce odpovedať, ani to

nemôţe. Slová zadrhnú sa mu v hrdle, ako čo by bol na jazyk

poranený. Doktor pozdravil sa s inými známymi, čo boli bliţšie –

Baláň dotiaľ premohol akotak svoje pohnutie.

„No, či ťa odobrať, Laci?“ kričí doktor po pansky hlasne,

chytiac mu ruku, ktorá bola ako ľad studená. Baláň povie ticho,

trhane:

„Dám, kamarát… priateľu … dám – ak budem nesúci …“ i

zaviazne mu hlas a nevie vypovedať, čo chce. Konečne silou

premôţe sa a dopovie:

„Bude šampanské tiecť ako voda … Janči – priate …“ i

zamĺkne, len zrak úpenlivo uprie do tváre doktora. Ten pozrel

pichľavými očami naň, i so zvedavosťou. Usmial sa zľahka a šibol

okom dookola, kto je tam. Siahol k fúzom a odvrátil sa bez slova

– ide za ostatnými úradnými do domu. Ľud hrnie sa za pánmi

102

tieţ. Ide aj Baláň krokom ustatým; ţe sa páni usmiali dookola,

ani nezbadal. Tvár mal bledú. Doktor nesľúbil nič, nechcel

rozumieť jeho úpenlivej prosbe …

V predsieni, kde bolo uţ zhromaţdených veľa muţských,

zazrel Širického s Klipkáčom sa zhovárať, ktorý s tretím synom

prišiel na odobierku. Baláň pristúpil k nim.

„Tebe je dobre, kamarát,“ rečie Širickému. „Ty nemáš nikoho.

Ak ťa i odoberú, nenecháš v zúfalstve nikoho.“

Širický pozrel naňho a chcel odpovedať s hnevom, no vidiac

jeho osinuté pery, premohol sa a povedal ľahostajne:

„Mne je dobre, nemám nikoho…“ Ale i pod nedbalou

pretvárkou na chvíľu zjavila sa mu trpkosť okolo úst. „Nemá

nikoho,“ myslí Baláň závistlivo. Nediví sa teda, ţe |e taký

nedotknutý. Jemu môţe byť ľahko. Môţe sa i tešiť dobierke, ba

mal sa hneď na začiatku vojny dobrovoľne sám hlásiť, ako to

mnohí slávni muţovia vlasti spravili.

„Veľa je takých, čo idú od ţien a detí.“ podotkol blízko stojaci

chlap. Maco Kupec, ktorý rozumel reči pánov. Bol v širici

zakrútený, zima mu je, oziaba ho, obstarného. Peru otrčil ako

polica veľkú. „Mrcha čas!“ vraví nespokojne. Doviezol Širického

i svojho vnuka. Jedného syna mu uţ vzali, dva kone musel dať,

teraz vnuk ide, ale sa ešte i on so zlorečením chystá, lebo vidí, ţe

tak bude. „A môj syn, ľa, dve deti má a šiel,“ vraví, proti pánom

nepriateľsky pozerajúc. „Teraz vnuk ide, ale viem, ţe ani mňa,

starého psa, nechybí vojna, lebo uţ nič dobrého sa nedočkáme.“

„Ale, ale, nevravte, starý,“ povie mu jeden z pánov, na

ktorých gánil ako na príčinu všetkého zlého. Pán pohrával sa so

zlatou retiazkou, na veste zavesenou, v tvári bezpečnosť. Jeho

nevezmú, má chybné jedno oko. „Koľko máte rokov?“

103

„Päťdesiatpäť. Ale viem, ţe sa bezo mňa vojna neskončí.“

„Naozaj nemáte rodičov, ani sestry, ani brata?“ spytuje sa

Klipkáč Širického, prechádzajúceho sa tam ľahostajne.

„Nie; len ţivot…“ vetí sucho ten.

„A milenku?“ ţartuje ktorýsi starší pán. Tváre pánov zjasnil

úsmev v tej chvíli. Usmial sa i Širický a umom blysla mu Líza.

Ani tú nemá.

„Hľa, hľa, tento je ako pre vojnu stvorený,“ myslel si Baláň,

„ba ani nieto lepšieho miesta preň ako tam!“

„Hej, hej, keby i ja nemal rodiny, vďačne by dal ţivot za

vlasť!“ vzdychá akýsi smutný vlastenec z kúta siene. Nos má

dlhý, suchotinársky, v čiernych očiach splašenosť ako u zvera,

ktorého idú prenasledovať. Výraz tváre rozhorčený. Myslel si, ţe

je pred ním ešte dlhý ţivot, keby vojny nie. Povie i ten

Širickému

„Dobre je vám, pane!“

Širický obrátil sa ako uštipnutý a pozrel na neho. Podľa

plameňa v jeho očiach zdalo sa, ţe má chuť oboriť sa naň, no

vidiac ho, ako mu smrť z očí pozerá, odpustil mu, pocítiac

sústrasť.

„Keby len ţivot poloţiť,“ povie a zamĺkne, ďalej

nevypovediac, čo si myslí. „Ty ma i tak nepochopíš,“ dodá v

mysli trochu pohrdlivo.

„Áno, áno, ale to utrpenie, tie muky!“ ponáhľa sa riecť vysoký,

veľmi pekný mladý človek. „A potom,– pôjdeš zdravý, silný a

vrátiš sa ako kalika!“ dokončí zvlneným hlasom a temer plačúc.

„Je to celé peklo, terajšia vojna, máte pravdu, Lepšinský,“

zvolal uznajúc akýsi starší pán, „ale keď všetko to utrpenie príde

na človeka, povedal by, ţe tým dozrie k smrti a ľahšie umrie …“

104

„Slabá potecha …“ vetil iný opovrţlivo.

„Ej, tak je,“ zastarel sa jeden zo sedliakov do reči pánov,

energicky kývajúc malou hlavou. Je to starý Demák; prišiel i on

so synom. I ten tam stojí pri ňom tichý, nepatrný. Oči upiera

tupo na zem a zdá sa, ţe v hlave nemá nijakej myšlienky. „Môj

sused Ďurčov, čo teraz prišiel na urlaub, vravel, ţe si veľa ráz uţ

sami smrť prosili, čo ich zima a hyd katoval.“

Páni nedbajú na zastaranie sa sedliaka, vravia, akoby ho ani na

svete nebolo.

„Lenţe je to potom nie hrdinstvo!“

„A čoţe je – ba hrdinom je kaţdý, kto ta ide!“

„I ja to vravím!“ povie jeden sebavedome. „To je najväčší

víťaz, čo sto nepriateľov zabije!“

Páni sa zasmejú. Kývajú hlavami na znak súhlasu.

„Dobre vraví, hehe!“ povie tučný pán z vyvoleného národa.

Širický hodil zboku pohľad na nich s výrazom odporu. Zašiel

na koniec siene prechodiť sa.

Tu začali vyvolávať mená. V sieni nastal šum. Všetci hľadia k

dverám v napnutosti a v očakávaní. Baláň zachvel sa. Do hlavy

prišiel mu na chvíľu závrat. Bol by z nôh spadol, keby sa nebol

chytil Klipkáča, pri ňom stojaceho. Ten, vyrušený z napnutého

pozorovania, pozrel naň a vidiac ho takého – jeho, ktorý

zakaţdým rád ho znevaţoval – skríkne nie bez zlomyseľnosti:

„To je hrdina, kto jazykom veľa spraví, ale keď treba ísť, sa

trasie!“

„Pozri túto babu!“ povie ešte ticho Širickému. Nik nepočúval

a nedbal na reči Klipkáča, a Baláň nerozumel od zmalátnenia ani

slova, čo i počul. Všetci sú zaujatí odobierkou. Upierajú oči na

105

odchádzajúcich do úradnej siene. Hneď bude nasledovať Baláňov

okres.

„Pán urodzený, pán Baláň,“ zvolá ktosi, „ich volajú!“

Nik sa nepohol. Oči chlapov upreli sa k nemu. Tam stojí ako

vyjavený s očami rozšírenými. Všetka krv zvalila sa mu k srdcu,

k zemi by spadol, ale kroka nemôţe spraviť. Keď ho upozornili

druhý raz, vtedy sa pohol neistým krokom, akoby nevedel

chodiť. Nepovedome prišiel do miestnosti úradných pánov,

zastal pod mieru, nevediac o sebe, v očiach mu bola tma.

„Čo je vaše povolanie?“ spytuje sa ho vojenský dostojí nik.

Baláň neodpovedá. Ani nepočuje, ani nevidí, je napoly mŕtvy.

Dôstojník opakoval otázku.

„Notár okresu hrablického,“ povie miesto neho doktor, keď

Baláň neodpovedal ani potom. Doktor skláňa hlavu nad písma

nemilo dotknutý a zahanbený zaň. Povie čosi tlmene komisii.

Páni obzerajú Baláňa pozorne. Telo pekne urastené, dobre

chované. Svaly ako hrady – ani u sedliaka nevidieť krajšej

sústavy tela. Páni krútia hlavami… Ho srdce je choré, ako trepe

– upozornení sú doktorom.

Vskutku to nametáva sa ako vtáča v klietke. Vidno i takto:

Silné prsia sa potriasajú.

„Nesúci!“

Baláňom trhlo. Vrelá krv prebehla mu telom za minútu a

obliala i temeno, ţe očervenel celý. Veľká radosť ohlušila ho, ţe

teraz uţ od nej nemohol sa pohnúť. Odtisli ho, aby spravil miesto

nasledujúcemu, a nevšimli si ho viac. Ani doktor nehľadí naň, ba

odvrátil sa s chladom v tvári. Baláňovi tma z očí zmizla konečne.

Zajasali sa šťastím.

O chvíľu uţ prišiel k sebe úplne a dostavila sa mu i reč.

106

„Nevzali ma!“ vstúpil s veselým výkrikom o pol hodiny do

hostinca, ktorý stál naproti, kde zas bolo muţstva dosť. „A som i

drukoval, chlapi… páčil som sa im, videl som dobre. Ale mňa

nemohli vziať. Čo by bolo s mojím úradom bezo mňa? Pravdaţe

je slávne za vlasť bojovať, ale…“

„Drukoval? Umieral, povedz!“ pomyslia si tí, čo videli ho

biedneho a ktorým teraz jeho vyzývavé chovanie práve tak sa

nepáčilo. I sedliaci tam prítomní podívali sa a obzreli ho od

hlavy po päty.

„Kaţdý tú slávu radšej inému dopraje!“ posmievajú sa mu

priatelia. Iní upomínajú ho:

„No, a to šampanské bude?“

„Na kaţdý pád,“ povie on slávnostne. „Bude tiecť ako voda. Čo

ja sľúbim, to je sväté sľúbené – ja som muţ svojho slova! Ale prv

musím odkázať mojej panej, aby bola uspokojená, ţe ma nevzali.

Lebo ja nielen okres, ale i ţenu plačúcu mám,“ spraví ţart uţ cele

zotavený.

„Ţena moţno, ale okres je nie plačúci!“ podotkne Klipkáč mu

naproti. Oči tupo upiera pred seba, tvár ešte väčšmi zvráskavená

ako ráno. I tretieho syna mu vzali. Srdce Klipkáčovo je teraz uţ

rovno zúrivé. Či on na to má toľkých synov, aby mu ich vojna

pobila?!

Baláň sa nenahnevá, usmeje sa a odpovie:

„Ale vlasť i doma potrebuje ľudí súcich, nielen na bojisku – ba

ešte inak!“ Potom zavolá uţ svojím silným hlasom: „Hej, pán

hostinský, pán Šalát, čo môţe vaša kuchyňa najlepšieho

pripraviť, schystajte nám. Vína dajte najlepšie. Budeme sa

zabávať – ja platím! – 2e je okres nie plačúci?“ obrátil sa s

úsmevom ku Klipkáčovi, milo priţmurujúc oči. Aký zlostný je

107

starý, pozri ho! Synovia učiť sa nechceli, teraz ich hrnie vojna –

ktoţe za to môţe?

„Pravdaţe nie,“ odpovie Klipkáč, „ste dvaja a Širického ľud i

tak radšej ako teba.“

„Širického vzali!“ riekol ktosi.

„Vzali ho?“ zvolá Baláň a sám umierajúc za seba pred

hodinou, teraz zasmial sa akosi.

Tá zvesť ho tak uspokojila, ţe sa mu tisli na jazyk slová:

„Tomu najlepšie bude tam.“ Hneď však doloţí si k tomu: „Ale

veľa škody ten nespraví nepriateľovi…“ No nevysloví ani jedno,

ani druhé, leţ povie:

„Aspoň rodinu nemá.“

Vyšiel na ulicu k vozom hľadať niekoho príhodného, koho by

poslal s dobrým posolstvom k ţene. Mestečkom ozýval sa hluk,

vrava a rachot kolies odchádzajúcich vozov s ľuďmi, ktorí boli zo

vzdialenejších dedín a sa ponáhľali domov. Kde-tu zaznie i plač

ţenských, ktorým muţov odobrali. Pri jednom voze obchodí

starý Demák. Chystá sa tieţ na odchod. Je veľmi vzrušený.

Hlavou myká, rukami rozhadzuje pri priahaní a vraví vţdy.

Odobrali i jeho syna Jana. Dosiaľ pri gazdovstve on ani sa

nezastarel do vojny; mohlo sa diať, čo chcel svet, a hľa, prišla i na

nich hrôza. Jano, nízky a nepatrný, malej hlavy ako otec, stojí pri

voze. Nešiel do krčmy piť ako iní odobratí mladí chlapi. On ostal

tam tichý, túţiac len ísť domov čím skôr. Pri druhom voze stojí,

akosi ustato, opretý o rebriny, starší chlap strednej postavy. Vzali

i toho. Tvár mu je skormútená, v očiach akýsi plačlivý ţiaľ ako u

detí. Myšlienky na plač tieţ. Čo si on počne? Ako on, slabý, bude

masírovať – ako sa naučí i len nohou kročiť po vojensky – ako sa

108

budú staré kosti zhýbať na execírke – nieto ešte vojna, matka

moja?! Baláň pristúpil k nemu.

„Odobrali vás, Ďurian?“ vraví mu a kladie prsty, teraz uţ

teplé, na plece ţialiaceho. „No nič to, starý, vás nepošlú do boja.

Vy iba za frontom budete … nebojte sa...! A vy, Teplák? Vy ste

mocný chlap. Táţe kynoţte tých nepriateľov …! Počujete,

Demák?“ volá na toho, ktorý výsada na voz so synom. „Idete uţ

domov…? No, teda pôjdete k pani urodzenej, ţe im dám ruky

bozkávať, aby sa netrápili o mňa, ţe ma neodobrali. Nech sa

uspokoja, chudinka – viete, aké sú ţeny slabé a bojazlivé. Načim

ich šanovať. Ba počkajte!“ zvolá a vráti sa rýchle ku hostincu, kde

stál malý skliepok Šalátov. Nakúpil celé vrecko jemných

cukríkov pre ţenu i dcérky.

„I toto oddajte, a ţe neprídem, len ráno.“

Uţ chcel, pohvizdujúc si, do hostinca, keď zahliadol neďaleko

Širického.

„Hej, kamarát, kamarát!“ zavolá mu, „veľmi ľutujem …

odobrali vás?“ Ide bystro k nemu, uprúc zrak tklivé naň, aby

videl jeho zronenosť.

Širický obzrel sa. Tmavé, veľké oči zasvietili mu udivením,

vidiac Baláňa. Ľaľa, tento uţ ţije? Povie mu:

„Neľutujte, ale blahoţelajte mi.“ –– Hlas mu je ako inokedy, v

ňom nijakého pohnutia. V jeho štíhlom tele, ako vidieť, jesto sily

dosť, a zlomyseľnosti tieţ, lebo doloţil: „Viem, ţe mi závidíte.

Ostatne môţe prísť ešte i na vás toto vyznačenie, ak sa vojne čas

predĺţi.“

„Hľaď ho, ako narástol uţ,“ myslel si pritom.

109

Baláňovi v očiach na chvíľu zatriasol sa cit bázne, ţe príde

ešte predsa i na neho rad a on tie múky všetky musí pretrpieť, čo

podstupoval od týţdňa. O uráţke ani nesníval …

„No, no, nepríde na to, nepríde,“ rečie tichším láskavým

hlasom. „O pár mesiacov bude pokoj. Vy ani nepôjdete do boja –

nermúťte sa!“

„Ja rmútiť?“ zadivil sa Širický a zdvihne hlavu, akoby mal

úmysel teraz ukázať seba opravdivého, kto je on, hoc dosiaľ

plakal v súcite s inými.

„Som hrdý, a to miesto je pre mňa najlepšie.“

Baláň pozrel naň dupkom na chvíľu. Či v strachu svojom

nepovedal Širickému, čo mu nemal povedať, ţe tak vraví?

„Nevedel som, ţe je taká veľká tvoja odhodlanosť – odpusť!“

riekol mu zmierlivo, zrazu mu tykajúc. „Poď na pohár vína,

kamarát, na moju radosť si vypijeme, i na tvoju rozlúčku a slávu

teda!“ doloţí vtipkujúc, schopný uţ i toho.

Širický nemal vôle ísť. Zabávať sa, hýriť v rozveselenej

spoločnosti a byť v blízkosti Baláňa, ktorý uţ teraz, vo svojej

bezpečnosti, bude sa vypínať, sa mu bridilo. No šiel. Nech

nepovie nik, ţe strach, ako tohto tu, ubil ho celkom. Kaţdému

muţskému záleţí na tom, aby ho nemali za zbabelca. Do večera

hodoval s inými. Tokajské tieklo, nielen čo dal Baláň, ale i

ostatní tam prítomní páni, ktorých neodobrali, vďačne

vyprázdnili mešce. Vravelo sa veľa o vlasti, oslavovali s ochotou

Širického i ostatných odobratých. Nazývali ich víťazmi, hoci ešte

nič nespravili, a tajne radoval sa kaţdý, ţe je nie v tom, čo tí.

Širický vystrel sa, vztýčil hlavu a tváril sa, ţe sa drţí za slávneho

i sám. Povedal ohnivú reč, ako s rozkošou pôjde do bitky – v tú

110

istú chvíľu však srdce jeho v najtajnejšej skrýši bolo doráňané.

Ale podvečer sa pobral preč, nemohol tam ďalej vydrţať.

„Ešte jeden pohár, kamarát, hrdina!“ volal Baláň za ním celý

červený a vyhriaty od radosti a pitia. „Ostaň s nami, potom

pôjdeme spolu!“

„Nepočúva ten!“ povie, keď Širický len šiel. „No musíme mu

odpustiť clivosť.“ I pohodil rukou blahosklonne.

Širický zakrútil sa do kepeňa – dul ostrý vietor – a ako ostal

sám, zvesil hlavu a zhrbil sa v tej chvíli. Na dušu zaľahla mu

ťaţkosť a srdce rovno zbité. Tak teda pôjde na vojnu i on. Nič

iného nebolo mu potrebné, len aby otrčil flintu a mieril na

tamtých ako na zver…!

Pri kočišovi sedel ešte jeden sedliak, Jano Koška. Kupec vzal

ho na koč, bol mu švagrom. Vnuk jeho šiel hneď domov, nechcel

čakať starého otca do večera, bolo teda miesta na koči. Koška bol

chorľavý, slabý – toho neodobrali. I on, i Kupec, občerstvení

trochu, rozprávali vedno naveky. Ţe sedí v koči i pán, temer

zabudli.

„Počuli ste, švagor, ţe Ďuro Stoklas ide domov, je oslobodený

navţdy?“ vravel kočiš Kupec.

„Ide, ide – ale aký. Do ľavej ruky nič nechytí, taká mu je ako

zdrevenená. Zo šrapnela odfrklo mu do nej. Prelomená mu je

kosť aj vo dva vrhy. Nikdy ten tou kosiť nebude. A to

gazdovstvo, pane! Len na jednej tárate má dve zeme, čo sa po päť

kíl vyseje na ne!“

„Čoţe je tomu boháčovi,“ otrčí peru Kupec s opovrţením.

„Môţe si sluhov drţať, koľko chce. Ale taký, čo nemá nič, len tie

holé ruky, keď príde o zdravie, ako napríklad mladý Jazvec…

ledva zavlačuje pravou nohou, guľa mu cez ňu prebehla.“

111

„Tak i ja môţem sa vrátiť ako tí,“ pomyslel si Širický,

mimovoľne počúvajúc. Aké šťastie, ţe nemá nikoho, ani – Lízu.

Ako by sa vrátil a predstúpil pred ňu taký? A uţ chcel si ju

zabezpečiť, keby nie jej bezcitný smiech v ten večer. Dobrorečí

teraz tomu smiechu …

„Hore ţe sú akési veľké bitky. Dnu sa tisnú zas veľmi. Pália

dediny a bijú kaţdého, koho dochytia. Ľudia utekajú, všetko si

nechávajú tam, a len starci, čo nevládzu beţať, ostávajú. Pane

boţe, či to muselo prísť?“

„Hej, hej… veď aj naši dolu robia tak… veľmi nás tresce

Hospodin,“ vzdychá zboţne Koška.

„Vypaľovať dediny, pozbaviť pokojných ľudí domova, doniesť

na ţobrotu ľud nevinný…! A to sa musí robiť, a to mám robiť i

ja. Ja nemám na to sily ani vôle. Ja nechcem to, hoc ľúbim svoju

domovinu… ja nemôţem!“ myslel si Širický, mučiac sa. „Starcov

a deti pozbaviť prístrešia, byť zverom a nie viac človekom – ach,

ja to nestrpím … skočím tu dolu do tejto priepasti v hnusobe a

ošklivosti, nech hneď popredku vezmem skazu, ktorá ma čaká i

tak…“

No nehne sa a nespraví naozaj, čo sľubuje. Myslí si ďalej: „Byť

vrahom a barbarom – a začo? Čo pre mňa a pre tento ľud z toho?

Ba byť bratovrahom! Tak toto je cieľ, pre ktorý som sa narodil,

ktorému v ústrety som šiel? Mne, ktorý nevedel som si vybrať

postatí, a utrápil tým rodinu, mať… ani to, ani ono nebolo

vhodné pre mňa –– a teraz bude mi dobré ťať hlavy týmto i

tamtým. Ale veď oni s tým istým úmyslom pôjdu na mňa, ja sa

len brániť budem!“ pomyslel si ďalej a uľavilo sa mu akosi.

112

9

Večer bol krásny, hoci studený. Mesiac svietil na čierne polia.

Snehu uţ nebolo, len kde-tu na výšinách. Širický zimničnými

očami pozerá na okolie, ktoré v bájnom svetle mesiaca dostalo

celkom iný vzhľad – a hneď je mysľou zas pri vojne. „Ten mesiac

istý, pokojný, či svieti i na tú zem, kde sa bijú? Či osvetľuje i to

pole krvnaté, kde človek človeka zabíja? Či nezaplače, alebo či sa

neskryje, aby nevidel tú hrôzu…? Ale veď tam jeho zakryjú.

Dym valí sa tam zo strojov pekelných, čo vynašiel zboţňovaný

rozum ľudí osvietených. Tam je noc čierna, strašná, a ta pôjdem i

ja… Hej, dobre mi chcela moja mať, aby bol kňazom, ona lepšie

poznala moju dušu ako ja sám…“

„Uţ sme došli?“ strhol sa z dúm, keď koč zastal znenazdania.

Hlas znie mu čerstvo, akoby pred chvíľou ani nebol sa ţiaľom

mučil. Jeho duch je vţdy pruţný.

„Horký došli!“ odvetil Kupec so šomraním. „Či by chceli skoro

byť doma, pán urodzený! Nemôţem si kone pretrhnúť, veď sme

len na polceste – i tým treba uznať!“

„Aha, tu je spolková krčma! Smädí vás, však?“ povie Širický,

rozhľadiac sa. „Kedy uţ prestanete ľúbiť ten nápoj. Kupec?“

vyčíta, sám nevie prečo.

„Keď ho nebude!“ odsekne Kupec, peru otrčiac. „Či pán nepil

u Šaláta? – A to bár by bolo priam ešte dnes!“

„Veď je to iba skaza, len čo sa hubí človek od neho,“ povie

švagor Koška, ale zato lezie i on z koča so ţiadosťou vypiť aspoň

za sklienku, nech mu ţalúdok rozohreje. – A táto špata ho aj zle

meria. Horšia je ako ţidovka! Kým jej muţ bol doma, bolo lepšie.

113

Širický šiel tieţ. Rozkáţe si pohár čaju, zima potriasa ním.

Oproti nemu vybehla árendátorka spolkového závodu, pani

Hlivická, strapatej hlavy. Tvár bola jej odkvitnutá a schudnutá

uţ. Minulo jej tridsať rokov, ale vôľu mala ešte mladou byť. Oči

jastrili jej, na ústach smiech vtieravý, hlavu vyzývavo drţí

zdvihnutú.

„Odobrali vás, pán Širický?“ spýtala sa hneď’, nečakajúc

prívetu hosťa. Bola kedysi poštárkou, dopustila sa, čoho sa

nemala, i stratila úrad. No smelosť a vyzývavosť nestratila.

Priţmúri zelenkavé oči na Širického.

„Sem sa, sem, do tejto izbičky. Tu je tak útulno, teplo a tu nás

je viac. Sme v nádhernej nálade. Tu je sestra Eda, švagriná Ida, ja

som Ada – veď viete!“ rozpráva veselo a neodtŕha ohnivý pohľad

z peknej tváre hosťa. „A túto štvrtú znáte?“ spytuje sa, ukáţuc na

štíhle dievča, ktoré stálo trochu bokom od ostatných. Širického

tvár v tej chvíli, ako vstúpil, prijala výraz chladu, akoby bol

skamenel. Uklonil sa Ede, Ide, a na tretiu pozrel zadivene.

„Vy tu!“ povie, stisnúc ruku Gréte. Ako sem prišla k

hostinskej, ku ktorej panie vôbec nechodili, do spoločnosti

samopašných ţenských – kvieťa na smetisku?

„Nevzali vás?“ spýtala sa ho i ona.

„Ba vzali.“

„Vzali!“ vzdychne Eda, sestra, čierne oči vyvrátiac k povale.

Ruku poloţila na srdce, akoby bolo veľmi zabúchalo, a nový

vzdych vinie sa z jej malých úst.

„Odobrali… ale čo je krajšieho ako mladý človek, ktorý ide

bojovať za vlasť! Bude vás celý svet zboţňovať!“

„A v tom svete sme i my!“ zvolá Ada ohnivo. Zelenkavé oči

ako strely blysli k tvári Širického, akoby ho chceli k sebe

114

strhnúť. „Sadnite si sem na diván. Kepeň dajte mne do opatery –

tu je tepluško,“ obskakuje okolo neho lichotivo. „Či vám je

zima?“ spýta sa, keď on si sadol len tak, nemajúc úmyslu tam

dlho ostať. „No, veď vás my zohrejeme.“ Vskutku, akú má tvár

studenú, myslí si pritom.

„Róza, krčmu zamknite; dnes nevpustíme uţ nikoho!“ zvolá

posluhe, odbehnúc k dverám. „Na čaj pristavte vody, a nechţe

bude poriadnejší, ako bol ráno, čo sme pred pána Baláňa

predloţili!“

Zvrtne sa a ide rovno pred hosťa.

„Našťastie ten ani nezbadal, čo pije, a ináč je gurmánom.

Povedzte, Širický, je chorý ten človek? Videl sa mi na

poľutovanie. Nie, vy sa musíte rozveseliť s nami,“ povie hneď

ţatým, vidiac jeho bezcitnú tvár. „Dievčatá, za klavír sa! Môj

muţ je zajatý, počuli ste?“ rapoce zas o inom, nedajúc ostatným

ani k slovu prísť, akoby len ona mala právo a povinnosť

rozprávať. Slová vypoveduje rýchle, s krikom a smiechom, no

teraz, ako muţa pripomenula, oči naplnili sa jej slzami. Nechala

oči plávať v nich, kým Širický nepozrel na ňu, potom vytrela ich

jedným prstom, merkujúc, aby sa nedotkla nafarbeného líca.

„Zajatý je, a preto ja kaţdého idúceho na vojnu zboţňujem.

Myslím si, ţe tým uctím muţa, keď ľúbim hrdinov, idúcich v

ústrety tomu, čo on prekonal, môj milovaný, môj drahý Feri!“

„Ozaj, tým uctíte si ho, hej!“ odvetil Širický, a na kamennej

tvári ani iskra úsmevu. Stavil by si sa, ţe to myslí váţne. I Ada to

váţne vzala. Oči jej zapálili sa, pokročí k nemu bliţšie.

„Rozkáţete piva alebo vína, kým sa čaj obarí?“ povie teplým

hlasom, plná vďačnosti.

115

„Víno máme znamenité, sama som ho kupovala. Ja sa

rozumiem do vína.“

„Najmä krstiť ho!“ pomyslela si sestra Eda s úsmevom. To

blyslo umom i Širickému.

„Hej. môj drahý zajatý vţdy sa na mňa v tom spoľahol. On

ľúbil ma – kaţdý môj pohyb, kaţdé moje konanie zboţňoval,

kaţdé moje slovo. Nemohol sa nasýtiť pohľadom na moju tvár,

na moje oči, ţe sú farby“ – „mačacej!“ vpadne jej Eda ţartom do

reči. I tá by rada rozprávať Širickému a ho rozveseliť, chlad z čela

mu odohnať, lebo páčil sa jej vţdy a cíti v sebe k tomu

spôsobnosť, a sestra nikomu nedá k slovu prísť. Sedí pred ním, a

čaj nechá robiť slúţke.

„Iď, ty!“ skríkne Ada, šľahnúc sestru pohľadom. „Eda večne

vicuje! Však sú moje oči nie mačacie – však nie?“ obráti tvár k

hosťovi, oči ohnivo oprúc rovno na neho. No, od toho pohľadu

ak sa nerozohreje, tak tomu srdce zamrzlo na večnosť, alebo ho

ani nemá.

Vskutku zohrial sa čosi. Čelo začalo sa mu zapaľovať, ale od

netrpezlivosti a odporu. Spod stiahnutých obŕv poslal pohľad

stranou Gréte, či počúva a pozoruje, čo pošetilá ţena stvára.

Hlivická zbadala jeho pohľad a zvolala:

„Vy, slečna Grétka, nehľaďte sem a nepočúvajte, vy ste ešte

dieťa!“

„Jej treba oči zaviazať a uši zapchať!“ ohlási sa švagriná Ida,

belavé, mocné dievča. Zasmeje sa samopašne, hoci nepáčilo sa jej

chovanie Adino, keď si pomyslela na brata. K tomu Širickému i

ona by sa rada páčiť. No Ada nedá sa mýliť, trasie strapatou

hlavou a opytuje sa naliehavo, ako vec veľavýznamnú:

„Však sú moje oči nie mačacie?“

116

„Ba i celá si mačka, nielen tvoje oči,“ myslel si Širický,

netrpezlivo čakajúc na svoj čaj.

„Vaše oči sú pekné, i celá ste krásna, ale bolo by najkrajšie,

keby i čaj uţ tu bol.“

Tie dve sa rozosmiali, no Ada počula len to, ţe je krásna.

„Vidíš, Eda!“ skríkne vo vytrţení celá červená a ohnivé oči

lipnú na ňom v túţbe, aby ho mohla bozkať ako svojho Feriho.

„Oh, i vy ste krásny, keď pozriem na vás, keď vás vidím – keď

prídete – keď ste tu…“

„Čaj je tu, čaj!“ zvolá Eda, keď vidí, ţe sestra uţ stratila hlavu.

To by síce ani v jej očiach nebola chyba, len keby švagrinej

nebolo tu. No tú Feri nechal pri ţene ako na stráţi. K tomu vidí,

ţe Širický ostáva vţdy chladnejším, iste by jemu milšie bolo,

keby ona, nie sestra vydatá, okolo neho sa krútila – i sadá si

bliţšie.

Ada pomútená skočila oproti slúţke, berúc jej z ruky podnos,

na ktorom bola šálka čierneho čaju. Eda stála s cukrom, Ida

doniesla pečiva za tanier z druhej izby. Vrchné kúsky pobozkala,

aby sa od nich zaľúbil Širický do nej, keď si z nich zje.

„S čím rozkáţete čaj, pán Širický?“ spytovala sa Ada milo a

ochotne. „Môj Feri píjal ho so slivovicou a len tak, keď som mu

ho ja spravila. Potom sme pili tak, ţe za jednu lyţicu ja, za druhú

0n…“

„Znamená, ţe by i ja tak mal?“ pomyslel si Širický, a čo sa ako

zlostil, musel sa teraz usmiať.

„Vy ste ho veľmi maznali!“ povedal, a vidiac, ako všetko okolo

neho obchodí, doloţil: „Vy i mňa maznete!“ Čiahne za pečivom,

ktoré Ida dotklivo núkala, a vezme jeden kúsok odspodku, dobre

pripečený, ako on rád.

117

„Ako by nie, drahý hrdina… My vás zboţňujeme!“ zvolá so

smiechom Eda predbehnúc s odpoveďou sestru, ktorej na očiach

sedela chtivosť vravieť k nemu. „Ty uţ čuš, Ada! Ty smúť si za

muţom ako opustená holubica. My ideme zabávať pána

Širického – spríjemníme mu ostatné hodiny, keď ide do boja.“

„Ešte nejdem do boja,“ upozorňuje on.

„Keď ste odobratý, teda pôjdete, milý hrdina!“

„Ešte nie som hrdina,“ zas on, a sťahuje obočie, nemôţuc

zniesť to slovo.

„Ale budete, tak to akoby ste uţ boli. Podľa plameňa vašich

očí vidieť, ţe keď prídete do ohňa – oh, boţe, nech je to čím

pozdejšie!“ vzdychla, pekné oči vyvrátiac, „tak jedným šmahom

šable desiatich skosíte!“ lichotí Eda a presadne, ľúbezne sa

usmievajúc, zo stoličky na diván k nemu.

„Ale prv ja si (a podmaním.!“ myslí si medzitým.

Z jednej strany ona sedí pri ňom, z druhej Ada – je teda uţ v

ohni Širický, no nevšíma si toho, len jej slov, ţe desiatich zabije.

V tmavých očiach sa zablyslo.

„Čo nepovieš ţe päťdesiatich?“ ţartuje Ida. „Na kaţdú našu

šabľu i tak pripadne päť hláv nepriateľa!“ Vezme pečivo

(priţiarené zjedol uţ) a ponúka ho ochotne. Azda vezme si z

vrchných kúskov. No Širický búri sa. Najradšej by krásotinky

odsotil od seba. Dal sa rýchle do pitia čaju a ţe Ida nezloţila

taniera s pečivom, kým si nevezme, vzal jeden kus zas odboku.

„Prečo beriete prihorené… vezmite si odvrchu, prosím!“

ponúka belasooká Ida. Širický vzal, ako kázala, a poloţil na

tanier.

„Ako prišla sem a čo hľadá tu medzi týmito ţenskými?“

myslel si o Gréte, tam ticho sediacej a počúvajúcej s blyštiacim sa

118

zrakom. Aspoň tá keby tu nebola – kvet na smetisku. Musí ju so

sebou volať, nenechá ju tu do rána. Širický čiaha rukou za

cukrom. Čaj, čo ho ako napráva, je vţdy planý a čierny. Hlivická

skočila mu ho podať, aby dotkla sa jeho ruky. –

„Kedy odídete?“ spýta sa pritom tlmene. „Idka, dones citrón

zo sklepu, od toho obelie,“ rečie tej medzi rečou.

Tá skočí s radosťou, ţe bozká i ten citrón. „Tak málo ste

chodili sem. Ja som vás vţdy čakala,“ hodí pohľadom na sestru,

ktorá Gréte čosi ukazovala, a vyuţijúc chvíľu, pokračuje rýchle:

„Vţdy zboţňovala. Vedzte to, keď Idete umrieť za nás. Ja som vás

čakávala, ţe ako iní prídete i vy v opustenosti mojej ma

rozveseliť, potešovať. Ukáţte milú tvár, nech sa vám prizriem

naostatok!“ dokončí šeptom.

Širický zadivil sa. Blaznie táto ţena, či čo jej je? Na čelo sadla

mu červeň. Nechcel takéto ţenské nikdy, v túto chvíľu tým

menej. Moţno ony milé sú tým, čo doma ostávajú a ktorí sú i

sami špatní. No, ţe vravela tlmene, myslel si, ţe to nepočuli tie

dve, i činí sa, ţe nepočul ani on.

„No, veď všetci za neho budeme sa modliť!“ rečie v to Eda.

„Však, Grétka?“

„Slečna Grétka nevraví nič, ona len pozoruje!“ povie Hlivická

akoby zahanbená.

„A súdi nás všetkých!“ doloţil v duchu on.

„Ona je dieťa ešte a samá nevinnosť,“ povie Ada, a chtiac sa

ospravedlniť, doloţí: „Ona nevie a nemôţe chápať ešte, ţe v

týchto neobyčajných časoch dovolené je všetko.“ I uprie horúci

zrak opäť na neho.

„Čo si myslí ozaj?“ dumá on o Gréte a pije čierny čaj. A keby

vedel čítať v jej mysli, vyčítal by toto:

119

„Oh, keby mala smelosti i ja ako tieto tu, v týchto časoch, keď

všetko je vraj dovolené povedať, povedala by ti, ţe ťa ľúbim tieţ!

Milujem ťa, ako kvet miluje slnce, ako… Netisnite sa k nemu vy!

V jeho blízkosti budem ja. Tú hlavu budem ja mať v rukách,

budem jeho ošetrovateľkou, keď ho porania, budem bdieť nad

ním, slúţiť mu, spolutrpieť s ním, predrahý hrdina môj!“ Jej očí

ľúby lesk ostal váţny a snivý. Upiera zrak pred seba na prikrytý

biely stôl a myseľ lieta jej uţ po bitevnom poli, ktoré predstavuje

si zvláštne, divné a krásne, ale i strašné, s potokmi krvi.

„Tam umierajú a my tu na pokoji v teplej, dobrej chyţi,“

zachvela sa, cítiac v srdci strašnú vinu.

Medzitým Hlivickej prišlo na rozum, ţe je Ida dlho v sklepe, i

prosí sestru, aby šla za ňou. Tá vstane, hoc vie, prečo ju sestra

posiela preč.

„Ale ja sa bojím v tme cez pitvor,“ vraví.

Grétka skočila, ţe ide s ňou. Obe vyšli a táto neúfaná chvíľa

samoty so Širickým celkom zmiatla rozum bláznivej ţeny. Oči

horia jej, horúcim dychom temer sa dusí. Rýchle nakloní hlavu

nad stôl, blízo ju strkajúc k Širickému.

„Čo si ţiadate, pane?“ spytuje sa, vhĺbiac oči do jeho tváre, a

čaká s tajeným dychom, ţe povie: „Váš bozk,“ ako jej to kaţdý

povie, čo príde sem a ju pozná. No Širický nepovie. Zaveril sa

nebodaj, ţe bude skalou – nechce vyuţiť chvíle. Pije čaj a

sprevádza očami odchod tých dvoch, mysľou pri Gréte.

„Nič… nič!“ povie slovo letmo.

Strapatá Ada primkne sa bliţšie.

„Vám nikdy neprišlo na rozum, ţe mňa, opustenú, treba

potešovať? Oh, milý hrdina, ja som nešťastná!“ Tvár jej sčervenie,

a v srdci i v očiach lačný plameň… „No ja sa nehnevám na vás.

120

Naopak: urobím vám vo všetkom po vôli, aby ste tento večer čo

najpríjemnejšie strávili. Hrdinovia, idúci do vojny, môţu ţiadať,

čo len chcú: všetko sa im povolí –– a všetko sa im odpustí.

Ţiadajte si v túto chvíľu, čo len chcete!“

Širický zadivené pozrel na jej horiacu tvár, potom mimovoľne

po izbe a len teraz spovedomel si to, ţe sú sami, i pochopil jej

čudné reči. Rozpálil sa hnevom. To je uţ veľa. Jemu neţiada sa s

poľubkom cudzej, nevernej ţeny ísť v ústrety smrti. Nedopije ani

čaj, vstane s odporom – no vstane i ona, tak merajú sa očami.

Ešte chvíľku: a ona, nehľadiac na nič, hodí sa k nemu. V tú

chvíľu zhurta zaklopal ktosi na dvere. Hlivická strhla sa a

odskočila.

„Neslobodno! Kto je?“ skríkla, no spamätajúc sa hneď, volá:

„Voľno!“

Do izby vošiel pohonič Ďuro Kupec, čo sa bez neho vojna

neskončí. Pera mu je ešte ovisnutejšia ako obyčajne. Čiernymi,

pichľavými očami zafľočí k stolu na pána. Zostane pri dverách,

neodváţi sa ďalej, ani nechce. V ruke drţí bič.

„Nech idú uţ!“ povie Širickému spurné. „Jáj, prosím poníţene,

mne sa to nepáči. Kone mi boli spotené, teraz mi prechladnú na

tom vetre od toľkých čias!“

„Choďte zbohom – pán tu ostanú!“ skríkne Ada horlivo.

„Pre mňa,“ otrčí peru Kupec, zafľočiac na paniu i hodí

plecom, „ja i sám odídem, ale mi to mali hneď povedať.“ Zas

zafľočí na Širického a odstúpi sa od dverí, ktorými hrnuli sa so

smiechom dnu tri devy. „Mne kone preziabli, to mne bude

osoh!“ Zafľočí i na tie tri, z ktorých jedna, Ida, stala mu na krpec,

lebo hneď od dverí pozrela na tanier Širického, či zjedol pečivo,

121

čo si bol vzal, i nevidela nohu pohoničovu. Pečivo bolo tam…

Širický povedal Kupcovi:

„Počkajte chvíľku, idem hneď.“

„Nie, nie! Neodídete!“ skríkne Ada; Eda a Ida obstanú ho tieţ.

„Uţ som porobila poriadky, ţe sa zabavíme do rána na rozlúčku s

vami; povolala i stadeto pánov. Urobte mi to kvôli, boţský

hrdina!“ Čím nedosiahnuteľnejší bol on, tým väčšia jej ţiadosť

mať ho: „Čo potrebujete?“ spýta sa, zmätená rozčúlenosťou, a jej

oči lepia sa mu v tvár.

No „hrdina“ má skalu miesto srdca, tvár z ľadu, nezbadá jej

zúfanie – pýta si zápalky na cestu. Ida so škodoradosťou podá mu

ich a v očiach Hlivickej zahanbenie, potom nenávisť. Nech

padne vo vojne! Keď od všetkého toho neočaril sa, kde iní, i takí,

čo majú ţeny, pretekajú sa o jej priazeň…

Naraz hurtom rozleteli sa dvere a v nich zjavil sa vysokej

postavy a širokej vôle Baláň. Na prahu zastal impozantné a zvolal

bodrým hlasom. –

„Hej, spolkáročka naša, na stôl vína fľaša! Ada, Eda, Ida,

nagysád sa ku mne!“

Všetky tri skočili a obklopili ho so smiechom a výskotom.

„Vy ste, Laci, vy?“ kričali veselo, len krstným menom ho

osloviac a hádţu víťazné pohľady na Širického. Toto je pravý

muţ, hľa! Ten vie ţiť, pouţiť, vyuţiť všetko, čo ţivot príjemného

podáva. Len čo sa zjavil, uţ obodril všetko svojou prítomnosťou.

„Zima je, zima, zohrejte ma, krásne dámy.– Ada, Eda, Ida –

prsty mi odpadnú. Hahaj, kamarát, ty si tu?!“ skríkol, ako sňal z

nosa okuliare, ktoré zašli parou v teplej izbici, a sa lepšie

rozhľadel. „I vy, slečna Grétka? Veľkolepé … Nepôjdeme

domov, aţ ráno… hej, ale zima, zima!“

122

Eda, Ada, Ida obklopili ho zas.

„Dajte ruky; zohrejem vám ich v mojich dlaniach,“ povie Ida

zrejme rozveselená, ako na vzdor Širickému, lebo nezjedol jej

pečivo.

„Ja na mojom líci, takto, hľa,“ rečie Eda lichotivo.

„Ja ústami dýchať budem na ne!“ kričí Ada rozohnená a čiaha

tieţ za rukou. No Baláň mal iba dve ruky, v nedostatku tretej

nadstavil jej tvár studenú a ona priťapla dlaňami na obe jeho líca.

Širický zapálil si cigaru a bol rád, ţe spurný Kupec zasa zjavil sa

vo dverách s otrčenou perou. Odobral sa rýchle od dám i od

Baláňa. Grétke podrţal ruku a spýtal sa, ako prišla sem, majúc

úmysel volať ju so sebou.

„Starú pani Mollerku som odprevádzala. Ona šla ďalej na

stanicu, ja mala som tu trochu komisie pre tetu. Koč mal sa vrátiť

o šiestej a neprišiel. Iste sa pohonič opil. Musím tu ostať do rána,

hrdina!“ doloţí nevinne, nasledujúc tie a chtiac mu čosi milého

povedať. On zahryzol si do pery, kývol hlavou a nevolal ju so

sebou – nechal kvieťa na smetisku …

„Na neznesenie je dnes tento Širický,“ súdili ho, keď odišiel,

Ada, Eda, Ida nespokojné i urazené. Všetku svoju spôsobnosť

pozbierali, aby ho rozveselili a očarili a on, nezdvorilý, zostal ako

skala.

„Hja, nie div, dámy moje! Odobrali ho a on, tuším, nikdy

nevynikal smelosťou… Musíte mu to odpustiť,“ vysvetľuje Baláň.

„Pravda, i veľká vec je to ísť na vojnu, krásne dámy, uverte! Ja

sám som drukoval, ţe ma vezmú tieţ… Hej, čaj ste pili?“ zvolá

hneď, vidiac šálky na stole a rum, ktorého bol veľkým

priateľom. „I mne za pohár! Horúceho ako pohľad vašich očú,

sladkého ako vaša reč. A vy, slečna Gréta, zaviazli ste tu? No nič

123

za to! Ja vás vezmem so sebou, ale sa zabavíme do rána. Kto bude

hrať na klavíri? Ťahajme lósy… haj, haj!“

„Nádherný človek!“ vzdychli dámy dojato a očarene hľadia

naň. Či škoda, ţe je i Širický nie taký!

Grétkine oči blyštia sa tieţ pri pohľade na veselého Baláňa,

ako prihovoril sa jej. No hneď ţatým tajne zájde pohľadom k

dverám, za ktorými zmizol Širický, čo ho tu odsudzovali.

„Ja ho budem ošetrovať, keď ho porania, ja!“ myslí si so

skrúšenosťou a túhou.

10

Čo deň svitne, to nové bôle. Ţeny v čiernom rúchu ani

neprestávajú s nárekom. Oči napuchnuté u kaţdej. Ani tá robota

nejde tak, ako by mala ísť. Kaţdej myseľ len ta letí, kam odišli

muţovia alebo synovia. A kaţdý deň donesie nové strachy,

neistoty a chýry o padnutí toho alebo onoho. Ten alebo onen je

dokaličený, jedného roztrhol granát, druhému hlavu odtrhlo,

inému ruky alebo nohy, a plačú, náreku a kviľbe potom uţ nieto

konca-kraja. Ţeny mrú strachom pred kaţdým dňom, čo svitne,

lebo kaţdý donesie zlý chýr. I dnešný deň nie je bez toho. A

tento chýr je ešte najstrašnejší zo všetkých. Totiţ hneď ráno

roznieslo sa, ţe je nepriateľ uţ zas v krajine a neujde deň-dva,

príde i do dediny. Medzi ľudom nastal poplach. Predesil sa

kaţdý. Čo majú robiť? Či utekať – a kde? Majú všetko tu nechať a

či nakladať na vozy mánie, alebo aspoň ţeny a dievky – o ich

osude idú hrozné zvesti – mali by niekam poukrývať …?

Pán notár, pán Baláň, keď si bol dobre pospal po strachu,

potom po radosti a ţatým po zábave u Šaláta a Hlivickej do rána,

124

vstal bodrý a veselý. Zdvihol hlavu vysoko, akoby o týţdňovom

mučivom strachu uţ nič nevedel a zbystrený duch jeho – keď

mu oznámili o poplachu v dedine – hneď vedel, čo treba konať. –

I rozkázal zavolať richtára a o pol hodiny zahučal bubon na

dedine.

„Pre boţie zmilovanie, čoţe je?“ skríkli ľudia so zdesením.

Kaţdému dupkom postavili sa vlasy na temene, oči hrôzou

vytreštené. To uţ idú oznamovať, aby sa pratali a utekali z

dediny. Aby opustili svoje domy, svoje majetky, svoje mozole,

aby nechali všetko nepriateľovi znivočiť. Národ zhŕkol sa zo

všetkých strán.

„Kdeţe sa podejeme s deťmi?“ kričali ţeny s plačom, „uţ nám

neprichodí nič iného, iba pobiť ich!“

Paľo Peko, ktorý nemal s vojnou nič do činenia, ale zato všade

bol prvý, keď sa niečo v dedine skrslo, teraz poľakal sa tieţ.

„Báčik, čoţe chcete s tým bubnom zas? Veď kaţdý deň naň

trepete – ţe by sme vás hneď nevyplatili! Azda zas telegram za

asentírku?“ zavolá strachom rozpálený.

Bachter poloţí paličky za opasok, zakníše sa na krivých

nohách, a kým kartičku, z ktorej má čítať, vyťahuje, odpovie

Pekovi: „A ver’ zas!“

Peko myká sa za uchom, hoc utekať pred nepriateľom netreba

teda, ale nech vidí kaţdý, ako ho i asentírka omŕza.

„Taj, báčik, či by vás …“ vyhráţa sa, trhajúc si priezračné uši,

kým ústa utajujú mu úsmev. Pre neho i desať telegramov môţe

prísť za deň do dediny a desať ráz do dňa môţe bubnovať za

odobierku bachter, on je bezpečný, vďaka chybe, za ktorú sa

posiaľ hanbieval.

Nie tak iní chlapi. I ohlásili sa hneď, na bachtera sa osopiac:

125

„Veď len teraz bola jedna, čoţe zasa chcete? No, ak to takto

pôjde, tak ešte i vás, ţeny, poberú. Veď uţ chlapi ani dochodiť

nebudeme!“

„A veď just bude o ţenách!“

„O nás? A čo, báčik? Jaj, pre boha ţivého!“ Ţeny skameneli

čajsi a chlapom tieţ mráz prebehol kosťami. Sila, mladosť odišla,

hynie, padá v bitkách na vojne, a keď ešte i ţeny poberú, čo si

oni počnú sami v dome bez opatery, bezvládni, ťarbaví, na svet

nie súci?!

„Uţ len to chýba!“ kývne starý Demák horlivé plešivou

hlavou, „aby nám i ţeny pobrali, nie dosť, čo synov!“ Stojí aj ten

tam pred bránou. Ţeny nemohli ísť počúvať, chystajú Janovi,

ktorý zajtra uţ má ísť na vojnu. Stará richtárka od Jamnišov,

ktorá tak ľúbila vravieť, ţe si ústa od rána do večera nikdy

nezavrela, ba ešte i v noci vo spaní sa jej pohybovali naveky,

predstúpila pred ľud.

„A veď som ja počula, keď som bola pri mojom Janovi v meste

– nosila som mu dve štrúdle, jeden biely chlieb aj slaniny tak za

dve kilá – ţe budú aj ţeny sťahovať do špitálov ku chorým, a

vojakom šaty prať.“

Gazdiná Kučerkovie, umazaná ako vţdy – čistotou

opovrhovala; bohatá, bola si istá, ţe ju i bez nej uctí kaţdý –

otrčila peru pohrdlivo.

„Ktoţe by aj od nás šiel; my máme dosť roboty aj samy!“

„Vy sa máte aj seba oprať!“ šepne Mara Mieškovka, jej suseda,

s ktorou sa hnevala, druhej tam statočnej ţene. „Len si pohútajte,

dostáva jej syn podporu, a taký boháč – a ja s troma deťmi nič!“

„Ale, čo nepovieš, Mariška! Iba ak to zato, ţe je ranený.“

126

„Ranený, ranený… to sa iba činí, aby nemusel naspäť ísť,“

odpovie Mara závistlivo, „a však aj môj muţ je na vojne.“

Medzitým bachter rozprestrel kartičku, kde má poznačené

oznamy. Ţeny zatíchnu a napínajú sluch. On reve:

„Dáva sa na známosť po prvé: kto sa opováţi klebety robiť,

nepravé chýry roznášať, klamať, strašiť ľudí, ten bude platiť

pokutu päťdesiat korún. Po druhé: na ceste neslobodno postávať,

schodiť sa, zhovárať; kto by sa predsa opováţil, ten tieţ bude

prísne pokutovaný.“

Bachter trepol na bubon ešte raz na dodatok, a krívajúc ide

ďalej pokojne ako taký, ktorý vykonal, čo mal.

Medzi ľudom nastal mrmot, potom smiech.

„Jaj, tak uţ ani zhovárať sa nesmie človek?“ ohlásili sa ţeny

pohoršené, „no ver’ sme pekne!“

„Ako ste nás nastrašili, báčik, a za nič,“ smiali sa mladšie,

veselšie.

„Ktoţe v tom zabráni ţenám? Skôr zahaceš túto vodu na

potoku, ako ich jazyky zastavíš!“ ţartujú chlapi. A hoc dobrá

vôľa uţ dávno opustila ľudí, teraz musia sa smiať.

„No ver’ mali čo dať bubnovať pán notár. To, ţe ich

neodobrali včera, sú veselý… robia si ţarty.“

Ţe padla reč o odoberačke, ţeny hneď zbili sa v hlúčok na

ceste, zabudnúc, čo bubnoval práve, a rozhovorili sa o tom.

„Kto by na to bol pohútal, ţe ani Jana Demákovie neminie

vojna. Veď ten nebude vládať ani borňov nosiť na chrbte, nieto

biť sa. A akí boli ubezpečení, ţe ich to obíde, ţe sú oni na

pokoji,“ posudzovali spolu.

„Načoţe bude aj ten tam, chudák,“ zastáva Kata Marcíkovie

ľútostivým hlasom, „a doma by sa zišiel.“

127

„Aby tvoju dievku vzal,“ pomyslí si Mieškovka, „veď sa uţ

svet smeje, čo mu ju kaţdý deň ponúkaš.“

„Nech ide kaţdý, keď môj syn šiel,“ zvolá veľmi vysoká a

veľmi vyschnutá ţena. To je Zuza Omelkovie, ktorej syna

prvého ranili. A tak myslela kaţdá, ktorá mala niekoho na vojne.

„Popravde tak by malo byť,“ vraveli rozhodne, „či je hluchý, či je

krivý, či je aký, kaţdý mal by ísť tatam.“

Ţeny, ktoré nemali nikoho na vojne, mlčali, neuznajúc tú

pravdu tak veľmi.

„A to tam je čo za schôdzka?“ ozval sa silný hlas za ich

chrbtami. „Či darmo bolo bubnované?!“

Ţeny zľaknuté obzreli sa. To pán notár stojí na kopci za nimi.

Zapadajúce slnce svieti na jeho vypätú postavu, tvár mu je

ruţová, okuliare ligocú sa mu, akoby mal dva ohne na očiach.

„Ţeny, domov!“ volá zmuţilo. „Aj Mara Mieškovka je tu, i Zuza

Pupavka? Postávať a klebetiť máte času od detí, ale na zárobok

nie! Počkajte, dám vám ja podpory!“ vyhráţa sa horlivo. On je

doma, kde treba panovať, najväčším hrdinom.

Ţeny bez slova, ako previnilé, rozchodia sa. Baláň stojí vypätý

ako prísny stráţca, kým nezmizne kaţdá, potom ide pruţným

krokom von z dediny. Onedlho zaznie pukanie flinty od jeho

role, kde strieľa na sliepky kaziace mu oziminu, nahnevaný i na

tie.

Vracia sa i starý Demák spred brány, kde stál dosiaľ zahútaný.

Demák je zronený celkom. Malú plešivú hlavu drţí sklonenú,

plecia ohnuté. Jeho nízka postava teraz je uţ celkom malá.

Dosiaľ cítili sa oni v bezpečnosti, o vojne zmýšľali s pokojom.

Syn nebol vojakom, cez všetky tri asentírky prešiel – nevzali ho.

Teraz uţ nemali nič pred sebou, len oţeniť ho; to bola

128

najváţnejšia vec v dome. Radili sa iba o tom, rozhutovali,

premietali tú otázku kaţdý deň – vyberali nevestu. Oţenili by ho

boli uţ skôr, ako iných zámoţných mládencov „na písma“, ale on

nechcel, otáľal, zhúľal, vraj keď vyjde spod lósov. Teraz by sa

ţenil uţ, neprotiví sa viac, len čo ešte nepovedal, ţe pristáva na

tú, čo mu oni vybrali, a tu vzali ho na vojnu, zas nie je zo ţenby

nič. A to starého Demáka čajsi ešte najväčšmi mrzí, ţe syna do

človečenstva si neuviedol, ako sa na poriadnych rodičov svedčí…

Stará Demáčka, nie mocne zdravá, ochorela temer na smrť,

keď jej doniesli zvesť, ţe jej je syn odobratý. Odvtedy ju vţdy

slzy zalievajú a na robotu ani pomyslieť, musela všetko na

nevestu Anču, vdovu po staršom synovi, prenechať. No i tá

rozţialená ustavične oči si utiera. Ona však smútku nemôţe sa

dať pod moc. Ktoţe by opatril dom, čeľaď. Mara, slúţka, lenivá aj

ináč, teraz potratila všetku rezkosť. Nohy zavlačuje ako stará

ţena, akoby mala centy na nich. Len zato prišla slúţiť sem do

tuhej roboty, lebo sa úfala, ţe ju za Jana vezmú. Veď ju ľúbi.

Koľko ráz povedal, ţe len ju chce, ani jednu inú, len nemal

smelosti vypovedať to i pred otcom a materou. Zato odkladal so

ţenbou. Čakal, úfal sa, ţe sa to nejako vyzvie, a príde k tomu i

bez jeho pričinenia a hľa, teraz uţ odíde – ţenou mu bude

vojna…

„Vidíš, keď si smelosti nemal, teraz sme tak,“ vravela mu ráno

v stajni, kde dojila kravy. – Nevesta miesila na koláče, nemohla

dojiť. On nízky, nepatrný, nevydal hlasu, ako ho odobrali, akoby

bol onemel, len myslí deň a noc – teraz povie:

„Dočkaj ma; nevydaj sa, Mara!“

„Ja ťa budem čakať a teba zabijú … mohol si ma vziať,“ povie

ona s výčitkou a hoci ju nik nechcel, doloţí: „Ja sa ver’ vydám!“

129

„Mara, nevydaj sa!“ prosí on.

Ona neodvetí, len hlavou mykne vzdorovite. Rok, ako je v

tomto dome, preňho robí ako otrok pri prísnom gazdovi a mohla

ísť slúţiť do óvody k deťom, kde by si bola voľkala, ihrala sa …

„Nevydaj sa, Mara, kým sa vojna neskončí!“ opakuje

naliehavým hlasom.

„Vojna môţe trvať aj desať rokov,“ odvetí ona, zazrúc k jeho

nohám s hnevom. Tu mu bola, čo ju nebral!

„Tak ma nebudeš čakať?“

„Nebudem!“

S tým skončili; to bola rozlúčka. Mare je len to ľúto, ţe musela

toľko robiť celý rok, a jej, neochotnej, i za deň je tvrdo byť v

ťaţkej robote. A teraz, hoc dosiaľ striehla na kaţdú chvíľu, kde

by osamote bola s ním – vyhýba mu. On chodí od rána ešte

zamĺknutejší, slova nepovie, hlasu jeho nepočuť, ani neje. Načo

len budú tie koláče, čo chystá preň za dve pece?

„No ver’ nás obriadili, ver’ budeme pekne!“ pokyvuje hlavou

ustavične starý Demák. Srdce zviera sa mu strachom nielen o

ţivot syna, ale i za seba samého. Čo si počne on starý sám? Starší

syn Paľo predišiel ho do hrobu pred dvoma rokmi, tohto mu

vezmú teraz a pominie sa i ten. Mladí odchodia, a starý, on,

ostáva, aby naveky katoval, i vtedy, keby uţ dobrý bol oddych. A

starý Demák v tom ţiali chytá si malú plešivú hlavu a vzdychá so

zúfalstvom čajsi:

„Boţe, prečo my trpíme, za čo sa bijeme?!“ No nenájde na to

odvety, ani vysvetlenia…

„Za čo!“ vzdychá stará, sediaca na posteli, nevládna súţbou.

„Ktoţe to vie… hádam ani tí, čo to nastrojili.“

130

„Ver’ nám nepovedia a sa nás nespýtajú, či chceme vojnu,“

ozve sa nevesta Anča od miesenia. „Ach, keď si pomyslím, ţe by

aj Paľo bol musel teraz ísť… aj za Janom sa mi srdce dobre

neroztrhne, a ešte za ním?“ utiera oči zavlhnuté, hoc plakať

nestačí. Na nej je celá robota zloţená. Teraz štrúdle vyťahuje a

pečie. Na podkovky uţ zamiesila – cesto kysne – mak utĺkla.

Nachystajú mu, čo vedia najlepšieho, veď sa narobil dosť okolo

gazdovstva, napracoval –– nech uţije. Veď ktozná, či je toto nie

ostatné jedivo, čo mu doma chystajú. Prečo sa toto muselo stať s

nimi? Prečo ich pánboh neochránil? On tichý a dobrý syn,

ochotný vo všetkom, ktorý pristal vţdy na vôľu otca i matere.

Uctil ich. Slova zlého nevypustili jeho ústa, ani špatného.

Nenafukoval sa, kamarátstva nehľadal, nepil, nechodil do krčmy,

ani po nociach sa nemotal ako iní mládenci alebo i jeho

vrstovník Ďuro Matvejovie, uţ ţenáč – a predsa i tento musí

preč. A kto ich opatrí na starosť, ak padne? Starší syn umrel, v

tomto skladali: všetko úfanie…

„Veď vraveli páni, ţe vojna len za tri mesiace potrvá, a ľa, uţ

je štvrť roka kde, a nepriateľ je ešte nie zmrvený, ako sľubovali!“

stene stará.

„Tí tak vedia ako ja!“ odpovie Anča. Ide po vajce do komory,

ţe potrie koláče po vrchu ním, aby sa na peknô upiekli, a vezme

dve i do vrecka pre seba. Predá ţidovi, keď si zozbiera viac. Veď

sa dosť naderie a diel nemá do ničoho. Aspoň teraz, keď má

prístup k všetkému, opatrí sa –. veď je i jej.

„Iba sa obriaď, Janko môj, a choď sa aj ty poodberať k pánu

farárovi i do školy a všetkým pánom ako ostatní. Rodina ťa

vyprevadí všetka, ak nie ďalej, aspoň na chotár,“ povie plačlivým

hlasom Demáčka synovi, ako prišiel zo stajne. Zdvihne suchú

131

ruku; túţi mu pohladkať vlasy ako dieťaťu, hoci je uţ pristarý na

to. Ruka s klesne jej, nechá tak, len zástene:

„Ach, syn môj, syn môj!“

S veľkou láskou sleduje kaţdý jeho pohyb, ako on na jej

rozkaz sa umyje, češe a berie čisté rúcho na seba, prizerá sa mu,

aby jej takto ostal pred očami. Čo ho čaká tam, čo bude trpieť v

tej vojne? Zabijú ho? Tie ruky jeho odtrhne granát, tie nohy

odseknú, a tú hlavu jeho moţno rozštiepia šabľou…? A v

zúfalstve nad tým Demáčka temer zlorečí tej hodine, keď ho na

svet doniesla…

Jano obriadený čisto, ešte postoji nerozhodne za akomak. On,

krotký a nesmelý, nikdy nechodil k pánom, to apa vykonali

naveky, ak skrsla potreba, on sa nemusel zapodievať tým. Keby

mohol otec miesto neho i toto odbaviť, musel by ísť ten. Takto

zoberie sa sám, povzdychnúc. Vo dverách stretol sa s Marou,

ktorá vracala sa od susedov, kde ju po ťapše poslali. Zazrúc Jana,

odklonila sa od neho nevľúdne, zrak nabok hodiac.

„Navečer príď do staje!“ šepol jej on. Túţi aspoň odobrať sa od

nej. Ona prešmykla sa popri ňom, neodpovedala, nedbajúc na

jeho slová. Vraví gazdinej:

„Tapše mi nedali. Ţeny povyvaľované sú po posteliach ako

pobité od ţiaľu. Hotovenie museli nechať tak. Kupcovka im

prišla dopekať – tej sú ťapše treba.“

„Veď sme aj my tak… čajsi pomrieme od ťaţkostí,“ povie

Anča, „ale my nemáme Kupcovku, čo by nám prišla dovárať!“

Nevesta skrúca sa rezko. Krok jej je obratný, líca horia jej od

pilnosti. Do večera dva koše boli nachystané. V nich biely

chlieb, tridsať podkoviek s makom a lekvárom, koláč a dve

132

štrúdle. Nech nepovie svet, ţe keď gazdiná ochorela, Jano uţ

nebol nijak opatrený.

„Keby ste ho boli aspoň oţenili!“ zaúpie zrazu v rozcítení

veľkom Anča, no hneď nato zľakne sa svojich slov. Veru to:

oţenili! Ak padne na vojne, mala by diel z majetku i jeho ţena,

deti, a takto všetko jej deťom ostane.

„Teraz vám je: keby ste ho boli oţenili,“ šomre Mara v duchu,

„ale dosiaľ naveky ste striehli na nás, mňa hanili pred gazdom a

gazdinou, ako ste vedeli najhoršie!“ A Mara v hneve, ako zloţila

lyţicu od večere, ešte kým sa Jano nevrátil od pánov, ušla k

materi nocovať.

11

„Ty, Líza,“ povedala v ten večer Mila priateľke, ktorá prišla k nej

na celé popoludnie s ručnou prácou, „vieš ty, ţe je Širický

odobratý?“ Bolo jej na rozume, ţe Líza ani slovom nezmienila sa

o tom. Tej krásne oči zablysli sa, no povie hneď:

„Odobratý… ja viem!“

No nevedela. V duchu je zarazená, no nechce prezradiť Mile,

ţe Širický prestal chodiť k nim. Nech nevie príčinu jej zlej vôle,

aby netriumfovala, lebo jej závideli všetky lásku jeho.

„Bol sa u vás odobrať? U nás bol včera, i u Štepkov – zajtra

odíde. Počuješ, Líza, nebola by som myslela, ţe ho Magda predsa

naozaj ľúbi. Ako odišiel od nich, ona ostala smutná na smrť.“

Líza mlčí, hoc o ničom nevedela, nechtiac sa prezradiť. No uţ

ďalej neostane u Milý. Poskladá ručnú prácu a ide preč.

Vzrušenie zafarbilo jej pekné líca… A ako vyšla zo dvora a prešla

k uhlu domu, šmarila košík s ručnou prácou do jarku. Tvár jej

133

horí, krásne pery stisnuté a oči lesk plný vyhráţky. Cestou

vyhýbala ľuďom, Janovi Demákovie na poklonu neodpovedala.

A predsa citom srdca boli trápení obaja: i on, nemotorný sedliak,

i ona, jemná slečna.

„Bol u nás Širický?“ spýtala sa hneď, ako prišla domov a dvere

zatvorila za sebou. Horiaci zrak uprie na chladnú tvár Malinskej.

Uţ teraz vie, prečo ju matka poslala k Mile dnes. Aby nestretla sa

s ním naostatok – to bol cieľ.

Malinská povedala pokojne, ţe áno a ţiaľ, nebola ani ona

doma, ale u Mollerov. Líza, hryzúc si pery, sadla si do kúta so

vzdorom. Na večeru nejedia, nepohnúc sa zo stoličky a mala takú

tvár odhodlanú, akoby chcela tam ostať na večnosť a hladovať.

Keď Širický neprišiel ani po večeri, vtedy ţiadala, aby matka

poslala poň a zavolala ho na čaj, a keď tá odoprela, poţadovala

ešte horšie, totiţ, aby šla s ňou k nemu, lebo ona ho chce vidieť,

kým neodíde na vojnu.

„Ale čo myslíš… je to ţart?“

„Ţartovať teraz? Ani sa mi nesníva. Ja chcem!“ hodí hlavou

svojvoľne. Po krásnych lícach lejú sa jej slzy, celý príval. Prečo

matka neposlala po ňu, keď tu bol? Lebo darmo vraví, ţe nebola

doma ani ona. A ak nebola, prečo odišla? To všetko schválne

nastrojila jemu nepriateľská mať.

„Chcem ho vidieť, čuješ, mati… Chcem, aby si so mnou šla.“

„Teda sa blázniš!“

„Čo i bláznim. Ja chcem ísť k nemu!“

„Ale ja nejdem s tebou, ani to nedovolím. Pomysli, aká

nerozumná myšlienka je to od teba. Prečo ísť k nemu? On

spokojný je s tým, ţe ťa nevidel, a ty si nie?“

134

„Ja nie som spokojná a teraz sa všetko zmenilo. Pochabá

myšlienka, nepochabá – čo mňa po tom? Ja chcem ho ešte

vidieť,“ vraví vţdy s väčšou náruţivosťou a vţdy plačúc. „On

ochladol pre čosi, ja som ho urazila, ale neviem kedy a ako. On

sa zmenil… Ja chcem ešte raz byť s ním!“

„A čím ti je on, ten nedouk, bludár?“ zvolá Malinská. „Máš

pravdu, zmenila vojna všetko, i stud u ţien… Čím ti je on?“

„Všetkým na svete, nevrav zle o ňom!“

„A nevidíš v tom poníţenie, keď on ochladol, ako vravíš, a ty

ideš za ním? Aký cieľ v tom? Prečo sa zneváţiť, čo chceš? Tebe je

všetkým na svete, ale ty jemu nie… To je príčina, ţe nepochodí

viac!“ Chladnej panej líca očervenejú, čo prichodí do rozčúlenia,

brániac svoje náhľady.

„Ale ja ho ľúbim,“ skríkne Líza. „Radšej ho nad všetko. Nad

celý svet, seba i teba… Ja musím ísť k nemu!“

„Aby si mu to povedala?“ povie Malinská a pery stiahnu sa jej

trpkosťou. Či zato vychovala dcéru tak starostlivo a s takým

sebazapieraním, aby jej toto bolo povedané? Radšej bludára

Širického ako ju. Na smrť tým ranila matkino srdce.

„Keď on sa neosvedčil, osvedč sa ty,“ pokračuje bezzvučným

tónom, „za mojich čias dievča neopováţilo sa ani očí pozdvihnúť

na mladého človeka… Aká múdrosť v tom? On odíde, ktozná, či

príde späť a aký príde…“

„Práve preto, ţe odíde… práve sto ráz preto! Neosvedčil sa,

lebo nechcel ma poviazať – i v tom vidieť jeho čestnosť. Ţe

neopováţilo sa dievča očí pozdvihnúť za vašej doby? Zato ste

nevideli, za koho idete!“

135

Malinskej líca zbĺkli, potom zbledli zas. Nemilý výraz jej oka

sa zlomil. I toho musela sa dočkať, ţe jej dcéra takto vyčíta. Ach,

či mala začo trpieť i núdzu…

„Chcem k nemu, chcem!“ zvolá Líza prudko a s vášňou. „Ideš,

či nie? Ak nie – idem sama!“

„Preboha, dievča, ty nevieš. Čo chceš! Celý svet nás odsúdi a

zneváţi. Maj rozum, prosím ťa! Teda ja, stará, mám ísť večer s

tebou na byt mladého človeka?!“ A pery panej potriasajú sa v

zadrţiavanom plači.

No Líza uţ nepočúva. Berie sa von dverami –– ide sama do

tmavej noci. Malinská vzchopí sa tieţ, zabudnúc aj izby

pozamkýnať, čo sa jej nikdy nestalo, a uteká za ňou. Večer je

tmavý, ale nebo jasné. Hviezd mnoţstvo blinká na tmavobelasom

nebi. Je ticho; ľudí uţ nieto na dedine, no okná na domoch

svietia sa rad-radom. Od krčmy počuť spev. Tam hodujú

odchodiaci na vojnu – robia si kar. V speve vyniká jeden hlas,

preráţa srdečne a rozţialene veľmi. To spieva Jano Demák.

Nikdy nechodil do krčmy, teraz je tam, lebo ho stretol smútok

najväčší. Pil veľa a teraz spieva, ako mu hrdlo stačí. Počuť jasne

na cestu pieseň:

Mal som frajerečku, bola mi po vôli, ale ma nechala, lásku sfalšovala, moje srdce do väzenia, do veľkýho dala…

Líza letí hore dedinou; po suchej ceste ozývajú sa jej náhliace,

rýchle krôčky. Na pol ceste do kancelárie dohonila ju Malinská.

„Bláznivé dievča, teraz teda čo?“

„Svieti sa ešte v kancelárii!“ povie Líza s jasaním.

136

„Tam je Baláň.“

„Nie; ten šiel do Klipkáčov – stretla som ho. To je on!“

„Bár by bol!“ myslí si Malinská. To je predsa lepšie, ako keby

šli na jeho byt, a ak sú ľudia pri ňom – ešte lepšie. „Dievča bez

rozumu,“ šomre cez zuby.

Líza nedbá na nadávky, ide tam strmo, temer letí. Mať ju

nestačí nasledovať. Prešla hore doprostred dediny, potom kus

vyššie. Stade treba odbočiť napravo k obecnému domu. Uţ je na

vŕšku, kde stojí kancelária. Ide popred okná, najprv tie, ktoré

vysoko stoja od zeme, potom niţšie, kde vŕšok zvýšil sa. Zastala

pred tými a pozrela do jedného z nich, ktoré bolo otvorené. Áno,

tam dnu je on – on sám. Sedí pred dlhým zeleným stolom,

opretý chrbtom o stoličku. Oči má privreté, tvár jeho pokrýva

veľká bledosť. Na čo myslí? Čo všetko ide mu umom chvíľami,

keď ide v ústrety vojne a smrti? Či myslí aj na ňu? A veď je to

bláznovstvo túţiť, aby ten, ktorý ide umrieť, myslel na dievča, na

ľúbosť – na pletku. Lebo pletka je to len v porovnaní s tým, čo

jeho čaká. Líza si to uţ ani neţiada. Hľadí naň zmenená a

skrotnutá, kým z očí lejú sa jej slzy, ako na akéhosi povýšeného

nad iných, nedosiahnuteľného, a v srdci iba jediná túţba prudká,

horúca: kľaknúť pred neho …

No tu ide mať; počuť jej náhliace kroky – uţ dochodí. Treba

konať čosi rýchle, kým nedôjde. Líza strhla z hrude červenú

ruţu, čo ju mala pripätú, a hodí cez otvorené okno. Ruţa

preletela a padla na stôl, práve pred neho. Širický na šuchot a

zvlnený vzduch, ktorý ovial mu tvár, otvoril oči, a vidiac ruţu na

zelenom súkne, pozrel k otvorenému oknu, vstal rýchle,

pristúpil k nemu – a jeho oči padli práve na tú, čo na ňu myslel

celý večer, teraz pred odchodom po dobrom.

137

„Líza, vy tu?!“ povie tlmene, zľaknutý, akosi mimovoľne

vynechajúc slovo: slečna. Svetlo z okna padalo práve na jej tvár,

krásnu, vlhkú od slz, na jej ţiariace oči, vhĺbené do jeho tváre a

on pochopil, prečo stojí tam. Líca sfarbil mu prudký cit blaha.

Hľadia jeden na druhého, akoby sa chceli pohltiť očami. Naraz

vystrel ruky k nej, srdce schvátil mu cit vášne. Zdvihne, schytí

ju, nech zjasní sa mu ostatný okamih, keď berie sa umierať, nech

odnesie rozpomienku najkrajšej chvíle… No tu zaznie triezvy

hlas Malinskej:

„Dobrý večer, pán Širický! Ponáhľaš sa, Lízka, veľmi,

nevládzem za tebou… Boli sme na prechádzke, Lízku bolela

hlava… ľa, aká je,“ vraví, upozorňujúc ho a vysvetlí i jej slzy. Ale

pritom zabudla, ţe sú nie odeté na vychádzku a idú od domu, nie

k domu.

Širický zachvel i narovnal sa. Všetko kúzlo a očarenie zmizlo

hneď. Malinskej slová a tón zarazili ho ako mráz. Odpovie

chladne, zdvorilo.

Ale v Líze vzoprel sa vzdor. Zdvihla hlavu a uţ jej oči inak

hľadia cez slzy – zúrivo. Bola by skončila pekne, ale teraz

navzdor vynúti, čo chcela prvej, kým neprišla k nemu. No

Malinská pozná svoju dcéru a nemešká veľa. Ako odznela jeho

odmeraná odpoveď, uţ vraví ona:

„Neboli sme doma, keď ste boli u nás. Teraz videli sme

osvetlené okná, nuţ vravím Lízke: ‚Poďme zbohom dať

nastávajúcemu hrdinovi ľ“ Hlas jej znie bezcitne cez zuby. Oči

svietia nepriateľsky, ba so vzdorom, akoby vravela: „Ohó, panák,

nemysli si, ţe dostaneš dievča do svojej moci – ja som tu na

stráţi!“

138

„Hrdina!“ blyslo mysľou Širickému, a všetko milé, čo bolo ešte

pred ním, kleslo a stratilo sa navţdy.

„Ja chcela som vás vidieť… chcela som,“ skríkne Líza,

pobúrená chladom matkiným, akým vraví k nemu. „To

vedzte…“ zasekne sa. Plač, ktorý tak obľubovala vţdy, zadúša jej

slová. V malomocnej trýzni hryzie si rty, vše šatôčku. Malinská

skoro vpadne slovami:

„Áno, chceli sme vás vidieť… to vedzte. Veď idete za

všetkých nás ţivot svoj nasadiť. Povinnosťou našou je aspoň

takto vám svoj súcit a úctu dokázať – zbohom teda…!“ „Líza,

poď, bude noc!“ čiaha za rukou dcérinou. Tá odtiahla sa prudko.

Nie, takto nemoţno odísť. A vtom uţ nahlas zaznie jej vášnivé

fikanie. Malinská zbledla od ľaku.

„Ani rúčku nepodáte?“ rečie Líze on, sklonený nad oblok.

Hlas znie mu mäkko, zvlnené, oči plamenné upiera na ňu,

nedbajúc na Malinskú. Paňou trhlo; srdce zabúchalo jej strachom

akosi... Neuchráni ju? Tu je chvíľa záhuby dcéry i jej. Koľkí tak

spravili, idúc do vojny, ţe sa zasnúbili s dievčaťom, ba i

zosobášili v ostatnú chvíľu na zlo a nešťastie. I čiaha zas za

dcériným ramenom, no tá kročí k oknu bliţšie, pritiahnutá jeho

pohľadom a podáva mu svoju bielu ruku. Širický naklonil sa, ţe

ju poľúbi, no Líza podala mu líce svoje. Ale v tej chvíli, kým

Širický sa spamätal, Malinská trhla dcéru preč od neho ako

kvočka kurča pred jastrabom.

„Zbohom!“ zavolala od uhla domu s takým istým chladom,

ako vravela prv, unikajúc víťazne s dcérou.

Širický odklonil sa a odstúpil neistým krokom od okna. Pri

stole klesol na stoličku ako guľou ranený, hoci nie je ešte na

bojisku. Tvár zblednutú sklonil na prsia a oči zavrel zas. Tak

139

sedel nejakú chvíľu. Čo dialo sa v ňom a čo preniesol, ktozná…

Ale jeho pery ustato šepkali slová:

„Dobre tak!“

Ani s bozkom čistej devy neodíde ta, kde smrť čaká na neho…

Otvoreným oknom dolieha pieseň Jana Demáka, srdečným

ţiaľom spievaná:

Ale ma nechala, lásku sfalšovala. Moje srdce do väzenia, do veľkýho dala.

12

„Prevelebný otče,“ oslovil o tri roky pána farára bradatý

pomocník notárov, ktorý prišiel na miesto Širického, „veľmi vám

preriedila stádce vojna…? Aby ju satan vzal raz uţ z nášho

hrdla!“

„Prevelebný otec,“ štíhly a dosť ešte mladý človek, pohol sa

nervózne akosi. Zloţil karty, tarok, na stôl, kým odpovie.

„Ţiaľ, dosť. Dvadsiati padli, sedemnásť je ranených a o

tridsiatich nevieme, kde sa podeli. To je veľa straty v menšej

cirkvi.“

Páni – bolo ich viac pospolu – zatíchnu zamyslení a dojatí. Uţ

nik neoduševňuje sa za vojnu a nik nevidí spásu v nej pre

krajinu. V kaţdom srdci túţba za pokojom. Hoc víťazia vojská

krajiny, vojny sa uţ nasýtil kaţdý.

„Kedy tomu bude koniec, kedy týmto časom strašným?“ vraví

pán Štepka. Duch toho je uţ celkom ubitý a hlava šedivá. Syn

zajatý v Rusku. Ťaţko je ţiť. „V krajine úpadok – všetko sa

zhoršilo, i mravy. A od vojny, vy kňazi, toho opak ste čakali.“

140

„Eh, vlasť ako prekvitala!“ povie Moller, uţ tieţ vyrušený z

flegmy.

„Bude ešte slávnejšia, len aby prišiel pokoj,“ uisťuje Baláň,

ktorý doma nestratil nikdy ducha. No tichší je i on. Jeho ústa uţ

ani raz nevypustia pyšné slovo: „Všetci pôjdeme!“

„Pokoj, ale kedy ten bude? O štyri-päť rokov!“ ozve sa

Klipkáč, uţ všetko v najhoršom svetle vidiac. Vojna vzala mu i

štvrtého syna.

„Ako smieš také niečo tvrdiť, starý? Kaţdý dobrý vlastenec

ţiada pokoj. Nebolo nám dosť vyliatej krvi a nie nás je dosť

málo?!“ za vráti ho Baláň, celý červený v tvári. Ľaká sa kaţdého

takého slova, kaţdej naráţky, kaţdej pochybnosti. Či nepôjde i

on predsa? Klipkáč pohodí plecom, nedojatý jeho výkrikmi.

„Keby to od nás záviselo, kedy pokoj spraviť – spravili by sme

ho hneď. Však, slečna Mila?“ obrátil sa radšej k nej. Ona

zasmiala sa. Totiţ zasnúbila sa so svojím kolegom, ktorý je na

vojne tieţ a má si ju po vojne vziať. „A ostatné kde sú od vás?“

„Magda doma, tú nemoţno vylúdiť nikam. Líţu preloţili na

iné miesto, veď viete. Tu zanedbávala svoje povinnosti; nemohla

uţ tu ţiť. Hľa, tu na jej mieste je slečna Ida,“ ukáţe na veľmi

vysoké dievča s krásnymi zubami, ktoré naveky ukazovala. „O

Gréte viete tieţ, ţe šla za ošetrovateľku.“

„No, vidíš ju, vidíš,“ pokrúca hlavou Klipkáč pre Grétu, „načo

sa dala ona, mladušká, ošetrovať ranených… Nešťastná vojna!“

„Eh, preč s tými rečami… Lajko, nalej z toho tvojho vína – či

sa dobre pije!“ povie tučný Moller, ktorému všade sa víno dobre

pilo. Zagáni na bradáča, ţe pripomenul vojnu. Kto sa o nej,

nenávidenej, teraz uţ zhovára? To je zunované, to sa nepatrí, to

je odporné. Nie dosť, čo všetkých tlačí ako kameň – jemu Grétku

141

odňala; nedala sa uţ zdrţať ničím… Drahota neslýchaná, vyţiť

nemoţno, jesť nieto čo, šatiť sa nieto čím a rekvirovačkami ešte i

dušu vytiahnu z ľudí.

„Či sa dobre pije, kde si ho kúpil, Lajko? Zalejeme starosti!“

Domáci pán nalial do pohárov vína, ktoré sa spenilo. Páni

pochytali kaţdý svoj pohár, prištrngli jeden k druhému a vypili, s

pôţitkom obliznúc si pery.

„Výborné víno!“

„No a teraz ďalej do hry! To tvoje ultimo, Štepka, bolo

chválitebné!“ Moller zhŕňa karty, ţe ich rozmieša a rozdá, keď

dnu vstúpila slúţka Beta. Bola odetá v čiernych šatách ako všetky

ţeny v dedine. Slúţila uţ desať rokov v dome i mala právo prísť

do izby kedykoľvek, i keď bola nevoľná.

„Prosím poníţene pána farára, tu je Dubovie Paľo. Prišiel

včera na slobodu; na tri týţdne ho pustili. Ten vraví, ţe pán

Širický padol,“ dokončí s plačom, zavzdychajúc ţiaľne.

„Ţe padol?!“ skríkli páni, hodiac karty na stôl. Pán farár skočil

z divána.

„Zavolajte ho dnu!“ rozkáţe vzrušený.

„Ţe padol, ţe padol…“ opakujú, akoby nechápali, hoci je to

teraz na dennom poriadku počuť o padnutí niekoho. Uţ mohli

privyknúť, i privykli na to, a predsa zachvelo sa srdce kaţdého.

„Či sa uţ nikdy toto neskončí!“ lkali dámy zhrozené.

Do izby vošiel vysoký, plecnatý mladý muţ. Rovná, pekná

postava jeho prezrádza silu. Hlava mocná ako levova, krk silný,

tvár červená od kypiaceho zdravia. Radosť je hľadieť naň, rozkoš

pre oči vidieť jeho mladé svieţe telo.

142

„Tebe ani vojna neškodí!“ povedali mu príjemne dotknutí

páni, pozerajúc naň. „A vraj hlad trpia naši vojaci! 2e ťa pustili

takého obra… Ty si mal tam ostať do konca, vţdy!“

Paľo sa usmieva. Ľúbia sa mu obdivujúce slová pánov. V ňom

tak tešili sa i na odobierke páni málokrvní, vyţití, tenkých kostí,

i všade, kde sa zjaví, temer ho zjedia očami pre jeho silu a krásu.

„Čerstvého ťa vidím, chvalabohu!“ rečie pán farár, ruku mu

podávajúc.

To šli spraviť i ostatní, vítajúc víťaza.

Bradáč povie s oduševnením.

„Prisám ani lev! Veď nie div, ţe víťazíme s takými obrami!“

„Víťazíme – ale v krajine hlad!“ ozve sa Klipkáč.

„Eh, mlč uţ raz! Nekaz všetko svojimi poznámkami!“ ohriakne

ho Moller a ide potľapkať plece hrdinovo. „Povedz, koľkých si

zničil nepriateľov? Dúfam, ţe hodne si ich poslal na druhý svet.

Tie ramená! Ty sa prebiješ i cez peklo!“

Paľo usmieva sa zas.

„Pekní, pekní, my čo sme zdraví,“ povie, „ale poranených

keby videli!“ – Potom pokračuje: „Ver’, keď som kývol, to nebolo

nadarmo. Ako muchy padali, keď som chytil oberuč flintu, ţe

prišlo na roham.“

Oči pánov s láskou a úľubou spočívajú na ňom. Taká radosť je

počuť kaţdé jeho slovo, hoc ţízeň za krvou nepriateľa uţ

pohasla. Ale kňaz poodstúpil akýmsi nervóznym pohybom a zrak

mimovoľne padol na ruky obra, akoby sa bál, ţe uvidí na nich

krv.

„No, a čo vieš o pánu Širickom? Naozaj padol? Rozprávaj o

ňom,“ riekol po chvíli.

Paľova tvár hneď zváţnela. Vzdychol si.

143

„Ver’ je pravda!“ zvesil leviu hlavu. „Boli to chlapík ku

kaţdému dobrý ako brat. Ešte aj nepriateľa ľutovali. A chudák,

od prvopočiatku ţiadali si byť sanitárom.“

„Hľadal, kde ľahšie – prirodzene,“ podotkol Baláň.

„No nemohli sa dočkať toho, museli sa biť. Mysleli sme aj my,

ako tuto pán urodzený, ţe si hľadali polahody, zato sa ťahajú

tatam, ţe sa boja bitky – ale nie! Ako sme prišli do ohňa, nič sa

nemerkovali. Koľko ráz som ich uţ aj ja prosil, aby sa chránili, ţe

ich zabijú. Vţdy mi povedali: ‚A my čo robíme, aj my zabíjame!’

Nie tak – reku – pán Širický, ale takto: Ja chcem biť, ale seba

nedám. Tak zvíťazíme… Nie je pravda?“ Kývli hlavami

uzrozumene. Pravda, pravda sa rozumie! Ani Klipkáč

neprotirečil tentoraz, ba zvolal:

„Ty si hrdina a víťaz opravdivý!“

Paľo rozpráva ďalej, nedbajúc tentoraz na ich chvály.

„No, oni uţ taký boli. A iba si to prosili, aby aspoň na roham –

nápad neprišlo, ţe sa im to oškliví… A j hrozná a hnusná vec je

to, pán farár,“ obrátil tvár k tomu, akoby ten bol jediný, ktorý

súhlasí a pochopí ho dobre.

„No, pravda, ţe i na to prišlo… Raz po bitke, keď sme zahnali

nepriateľa, jeden ranený stenal a volal o pomoc. Nik nechcel k

nemu, lebo paľba, hoc poriedku, ešte trvala – oni šli. Dosť sme

ich prosili, aby ho nechali, ţe je to aj tak nie náš ranený, ale ich –

– nedbali nič. Šli k nemu a ako si kľakli, kde leţal, ţe mu

pomôţu, viac ani nevstali. Tam ich guľa trafila do čela… Eh, či

sme mali ţiaľ za nimi!“

Stará Beta, ktorá pri dverách počúvala vyprávanie, s plačom

vyšla zo svetlej izbice pánov. Veď i panie utierali si oči, ba i pán

niektorý, nieto aby neplakal človek prirodzený. Vyšla na ulicu,

144

aby kaţdému, koho uvidí, zvestovala smutnú zvesť, nech zaplačú

za dobrým človekom. Na dedine ľudu je vţdy dosť takto

podvečer, keď pošta prichodí. Ţeny v čiernych sukniach ako

kŕdle havranov obstanú dom poštársky. Čakajú písma od svojich,

vzdialených na vojne alebo v zajatí. Niektoré ţeny idú smutné,

hlavu nosia zvesenú; iné uţ privykli či odvykli od muţov,

niektoré uţ i pozabudli na nich, a idú si po listy len zo zvedavosti

a aby sa vytŕčali. Satý na nich čierne, ale myseľ jasná. Poštár

rozdal ruţové karty, ktorej ktorá patrila. 2eny s rozhovorom

rozchodia sa na všetky strany. Tie smutné čítajú karty idúcky,

aby sa čím skôr dozvedeli o svojich z písma.

Matvejovie pekná Anka číta kartu idúci tieţ. Jej tvár je

schudnutá a bledá. Krása jej mizne,– bujná postava stenkla – vari

je to ani nie ona. Ţena Paľa Peku nechýba tam tieţ. Tá síce nemá

nikoho na vojne, vychodí pred dom zo zvedavosti, aby vedela o

všetkom, čo sa deje na dedine. Je pekná, lícna. Na tvári kvitnú jej

ruţe, čierne oči jasajú spod zrastených obŕv, na ústach úsmev

spokojnosti … Ostatné ţeny predbehla Katka Stoličkovie. I tá má

kartu od muţa v hrsti. No nečíta ju po ceste – stačí ju prečítať i

doma.

„Chudina Katka, dobre jej je bez muţa!“ smeje sa pri smútku

Beta z fary. „Oddýchla si od lotra. Tá ver’ nedbá, čo naveky bude

vojna. A ten ti vám ešte nebol ranený. No, či nevedel radšej ten

padnúť? Ale takého Kata-guľa nenájde, ani sa ten nepolepší. Vo

fašiangoch bol doma a aký ta šiel, taký prišiel – pohan! Len piť a

ţenu biť.“

„Všetkých zlých muţov by mali pobrať na vojnu. Nech by ich

tam čert vzal,“ mienia ţeny.

145

„Jano Koniar prišiel pred troma dňami na týţdeň. Ten sa vraj

polepšil. Taký je k ţene ako anjel,“ povie jedna.

„Tak tá má osoh z vojny. Veď vravím, ţe by mali všetkých

planých muţov zahnať tatam, nech by alebo padli, alebo sa

napravili.“

„Padne ti skôr dobrý, ako zlý,“ začne stará Beta z fary, „ako,

ľa, pán pomocník Širický!“ A Beta rozpovie s plačom chýr, čo

počula od Paľa Dubovie v svetlici pánov. Ţeny utierajú si oči

čiernymi zásterami a ľutujú dobrého pána tieţ. Veď nikomu

protivenstva nijakého nespravil za ten čas, čo bol s nimi v

dedine.

„Aspoň nenechal ţenu a siroty!“ potešili sa potom.

Demákovie nevesta Anča, ktorá, svokrom poslaná, tieţ tam

bola list čakať od Jana, i pri tejto príleţitosti prešla z cudzieho

ţiaľu na svoj, ako vţdy.

„Keď si pomyslím, ţeny, čo som sa nareptala, keď môj Paľo

umrel, iba zmrznem, ţe ma nezhladil zo zeme, ţe ma nestrestal.

Teraz vidím, ţe to tak dobre bolo. Boli by mi ho vzali na vojnu

teraz, bol by padol v tom cudzom svete, ako, ľa, i pán Širický, a

takto som ho ja doopatrovala, uloţila do matky zeme. Predsa je

len pravda, ako i v tej pesničke stojí, ţe: Co bůh činí, vše dobré jest, svatá jest vůle jeho… Nereptala som ja viac, ako vojna

povstala, iba radšej chválu vzdávam bohu! – Čoţe je, čo sa stalo?“

zrazu pretrhne reč Anča, obrátiac tvár rýchle k pošte, kde zaznel

zúfalý výkrik, nato krik a hlučná vrava. Niektoré ţeny utekali

zľaknuté a – zvedavé.

„Nuţ čoţe je,“ dobehla jedna vraviac, „Matvejovie An-ka vari

umrela… Tam ju kriesia, hen! Prišlo jej písmo, ţe jej je muţ

zabitý, aby ho viac uţ nikdy nečakala domov. Bol na varte a tam

146

ţe si zapálil cigaru – veď viete, aký bol vţdy svojej hlavy.

Nepriateľ ho zbadal a strelil naň. Guľa mu kríţom cez srdce

prebehla. Umrel na mieste. A mal vo vrecku dovolenie na štyri

týţdne!“

„Ba ţe mu hlavu odstrelilo!“ zvolá ktorási.

„Boţe, boţe, iba ţiaľ všade, iba ten smútok – len to nešťastie

vţdy!“ horekujú ţeny.

„Matvejovie prístavok padol, Matvejovie prístavok padol!“

znelo z úst do úst po dedine, všade vzbudiac v srdciach strach a

ľútosť nad ním i jeho ţenou. Len v srdci Zuzy Pekovky zvesť tá

nevzbudila sústrasť, skôr uspokojenie a radosť. Stojí tam ako

začarená, oči blýskajú jej divne, na ústach úsmev tajnej útechy.

Padol Ďuro jej neverný, pyšný, bezcitný. Ani Anča, boháčka,

nebude ho mať. Ako prosila v tých chvíľach ţiaľu, aby ich boh

roztrhol, tak ako Anča ju od neho – to sa i stalo. Anča vzala jej

Ďura, hoc mohla si vyberať i z desiatich, jej vzal ho boh. Teraz

nech trpí, ako ona trpela, nech umiera ţiaľom, ako ona umierala.

„No, či som nepovedala, ţe mi je dobre, ţe som muţa stratila

dávno?“ rečie Anča Demákovie. „Ľa, ako ju šikujú, ani ţivú, ani

mŕtvu. Dobre, ţe som ja uţ po tom všetkom – Co bůh činí, vše dobré jest!“

„Ver’ dobre, tetka!“ dosviedča Zuza Pekovie s ochotou. Keď si

aj ona pomyslí, ţe si čajsi o svet prišla, keď ju za Peku vydali, za

neho ani jedna nechcela ísť a ju pohanil Ďuro, keď si vzal druhú,

a hľa, ako sa zmenili veci. Tá hrdá, čo zvíťazila vtedy, je teraz

pokorená k zemi – a jej, vtedy pokorenej, je teraz dobre. Ţeny

ostatné hrdlujú sa, orú, kosia, derú sa v chlapských robotách,

lebo robotníkov vzala od nich vojna, a jej je dobre pri muţovi,

ktorý všetko zaopatrí. Vtedy plakala, teraz je na pokoji. V pokoji

147

môţe ţiť, pri plnom stole v pohodlnosti, v hojnosti – a Zuzu

zašiel taký dobrý cit, akoby med preţierala.

148

ŤAPÁKOVCI

149

Jar nastala. Lúče slnca otepleli; zem zohriata vydáva paru a vôňu.

Povetrie klzké, sťaby hladkalo, a plné svieţosti. Tráva na lúkach

tisne sa von, vŕby a rakyty začínajú pučiť pri potokoch. Všetko

budí sa k ţivotu a hýbe k činu. Ľud chvatom berie sa do jarných

prác. Cez zimu oddychoval kaţdý, zaleţané údy ţiadajú sa na

čerstvé povetrie – do poľa. Tváre omaľujú sa v slnci na červeno,

oči prijmú svit bystrý a smelý.

Iba u Ťapákov chlapi postávajú po dvore a nemôţu striasť zo

seba zimnú lieň. Nemôţu sa nahútať, či ísť začať dnes oračku, či

nie. Role síce túţia uţ za pluhom – no nie je piatok, ale streda. U

Ťapákov však odjakţiva nezačínali práce v iný deň. V minulý

piatok orať nemohli, bolo primokro, treba im šetriť slabo

prezimovaný statok, ale ak budú čakať do piatku, zatvrdne zem.

Mali by teda ísť dnes, ale či to bude dobre, či sa vydarí, keď

začnú prácu v iný deň? Či tu bude poţehnania…?

U Ťapákov národa je veľa. Štyria bratia so ţenami a deťmi,

piaty, najmladší Mišo, ešte mládencom. Dievka jedna, Anča,

tridsaťročná – nevydatá. Nevydala sa – je mrzáčkou. Lámka jej

telo pokazila ešte za malička. Nechodí, len na dlaniach a

kolenách čo sa vláči po chyţi. Po driek je pekná; tvár má krásnu

dosiaľ, ale nohy si vystrieť nemôţe…

Veľa je ľudí u Ťapákov… Keď sa všetci zídu, temer nestačia

lavice. A keď obsadnú stôl na obed, čo len po sedem ráz začrú do

misy lyţicami, uţ sa i vyprázdni… Ľudu dosť, ale to je chyba, ţe

nieto hlavy v dome. Ešte kým stará gazdiná, ich mať, ţila, bolo

ako-tak. Ale ako ona v pominulú zimu zloţila ustaté kosti do

hrobu, jej pozostalí sú ako ovce bez pastiera. Otec umrel dávno –

nieto, kto by viedol veľkú čeľaď. Chlapi síce sa znášajú, oni

pristali, aby gazdom bol najstarší brat Paľo, ako sa i patrí; ale

150

ţeny uzhodnúť sa nemôţu. Najstaršia nevesta, Iľa, od Jablonckov

braná, myslí, ţe jej náleţí veslo, i drţí ho v ruke, no z ostatných

ani jedna nie je spokojná s tým, a najnespokojnejšia mrzáčka

Anča peknej tváre. Ona k nenávisti popudzuje ešte i ostatné. Ona

chce rozkazovať a vţdy to chce, čo nechce Iľa. Nechce Iľu nik,

lebo sa vyvyšuje nad všetky. Je i v obecnej sluţbe: je babicou.

Bola na kurze v Sobote zo dva mesiace a odvtedy drţí sa nad

ostatné povýšené, akoby bola nie zo sedliackeho, ale z panského

rodu. Nič sa jej odvtedy nepáči v dome, s ničím nie je spokojná.

Naúča, majstruje a chce zrútiť staré obyčaje, odjakţiva u Ťapákov

zakorenené. I dnes, sotvaţe otvorila oči a doniesla vody, ţe uvarí

jedla na fruštik, uţ si našla, za čo by im kázeň drţala:

„Či by poriadni ľudia trpeli tú studňu v tom sklade bez zrúba?

Iba o kúštik, ţe som sa do nej nestrepala. Pre váš fruštik ja si ešte

aj o ţivot prídem. Keď nechcete studňu napraviť, choďte vy sami

po vodu. Lebo uţ viem, ţe sa ja prvá do nej zmočím!“

Chlapi poobzerali sa jeden po druhom, koľko je v izbe z nich

– ţeny nevšimli si jej slov – a jej muţ, Paľo, vysokej, trochu

nahnutej postavy, okrúhlych, pokojných očí, ktorý veľmi rád

ţartu val, začo ho i ţartovníkom volávajú, podotkol rozmarné:

„Nezamoč sa, kráľovná!“

V izbe nastal smiech. Ilina tvár ostala ako ruţa. Práve muţ,

ktorý mal by si zastať na jej stranu, na ţart obracia jej váţne reči.

Na lavičke pri peci sedela mrzáčka Anča a zemiaky

oškrabovala na krúţalkovú polievku, šikovne ich v prstoch

skrúcajúc. Ona nezasmiala sa s ostatnými, ale sa pobúrila. Hneď

bola hotová odseknúť Ili:

151

„Keď sa ti nepáči, choď, kde ti bude po vôli. Tá studňa, ako sa

ja pamätám, bola vţdy tak, a nik sa do nej nezmočil – krem

teľaťa Gaţúrkovie teraz tri roky – ani teraz sa nemusí.“

„Či sa uţ ohlášaš? Čoţe si ešte nespala? A tá studňa tak ďalej

nebude – to ja poviem! Ak ju nenapravia, ja vás sama oznámim

ţandárom, nech vás pokutujú,“ vraví Iľa pevne, k chlapom sa

obrátiac.

Ani jeden z nich neodpovedal. U Ťapákov nie je v obyčají

odpovedať na kaţdú reč. Ale Anča-mrzáčka skočila jej do reči:

„Čo by si ty zaţalovala? Choď si do Jablonckov rozkazovať. Ty

si tu nie pani!“

„A ktoţe je? Ba ver’ som ja!“ smeje sa jej Iľa. „A oni to musia

robiť, čo ja chcem!“ povie srdnato. „A ty sa nestar, ty čuš! Ja tebe

nevravím, ale týmto somárom tu!“

‚Somári’ mlčali i na to, akoby sa boli odriekli vravieť v to ráno.

Na poludnie vystúpila Iľa, ţe je chyţa malá, nespracú sa do

nej, i ţiadala, aby sa postavil ešte jeden dom.

„Ale vy, čo by vás toľko bolo, ţe by ste jeden druhému na

hlavách chodili – vy nedbáte. Iní ľudia, aj čo ich je pomenej,

hľadia sa jeden druhému vystúpiť, ale vy sa potkýnať budete

jeden o druhého, a neťuchnete sa. Vy na piaď od nosa nevidíte,

nehodníci!“

Z chlapov boli vtedy traja v izbe, no nedbali a neohlásili sa,

akoby Iľa nie im, ale ktovie komu vravela. Ani ţeny sa

nezastarejú. Lení sa im jazykom pohnúť, okrem toho vedia, ţe

mrzáčka to lepšie spraví ako ony. A sa ani nesklamali. Ledvaţe

odzneli slová z úst íle, uţ otvorila ústa ona:

„Čoţe by si ty mojim bratom nadávala! A keď s$ ti nepáči,

načo si šla za Paľa? Mohla si sa vydať za kráľa. Lebo si ty len za

152

kráľa súca – ty kráľovná. Keď sa ti tu nevidí – môţeš ísť. Paľa

operu ostatné ţeny – dosť ich je v dome. My bez teba budeme!“

Mrzáčka odsotila od seba plechový tanierik, z ktorého jedla na

obed. Bola zlostná, skoro vţdy nahnevaná.

„Veď som len to zvinila, ţe som šla zaň, za Paľa. Chceli ma aj

iní dosť!“ povie Iľa horlivo. „A ty ţe si čo? Zmija, kalika – keď

som ja kráľovná. Veď by aj bez teba ta bol svet… Radšej by si aj

ty moju stránku chytila. Či by aj tebe nebolo lepšie v čistote a

poriadku bývať? Či je toto chyţa? To je jama zdusená. Či je to

zdravo? Veď ja vám len dobre chcem. Ale vy na múdrejšieho

nepodbáte. Veď ste takí všetci ako v pivnici vyrastení – bez

akomak farby. Ani krvi nemáte v sebe, ale mlieko ako pavúci –

cmar akýsi. Mne i v Sobote doktori vţdy vravievali, ţe je dobré

povetrie a čistota pol ţivota, a také je i porekadlo. A toľko ľudu!

Keď sa chytíme, za mesiac spravíme dom!“

„A čo ti hneď sám kráľ povedal, my vovedne ostaneme, ako

bolo dosiaľ. Tu po dvadsaťdva ľudí bývalo, teraz nás je len

šestnásť, a uţ ti je tesno!“

Večer Iľa vynašla si kázeň robiť, ţe chlapi oračku nezačali.

Boli všetci v izbe, no nepodbali na ňu ani teraz. Úplná nedbalosť

a flegma lipela im na dušiach.

„Celý deň som vyčkávala, kedy uţ pluhy vytiahnu – a tu nič!“

„Čo sa ty starieš do toho, kedy si prácu začnú chlapi?“ skočí jej

do reči mrzáčka s náruţivosťou. „Či oni dbaj o to, kedy ty ideš

kúpať deti do dediny? Či sa vadia s tebou, ţe márniš čas, kým iné

robia, a zárobok ţe sebe odloţíš? Mohla by si sa štítiť, taká mladá

a byť babicou v dedine?! A ešte spieva po krsteniach s opitými

chlapmi. Smeje sa na tebe celá dedina!“ doloţila, aţ sa

zadychčiac.

153

Iľa vypäla svoju postavu vysokú a štíhlu.

„Čo by sa ja hanbila – veď som pyšná!“ povie pevne. „Preto, ţe

som vyučená, ţe som vzdelaná, mne je len na chválu. A ţe

spievam? To je pekne, keď je mladá ţena veselá, nie zachmúrená

ako vy. Ţe čas márnim? No, veď ti veľa spraví Zuza Cungovka

lenivá, alebo Anča od Hagarcov s chorým dieťaťom, alebo Mara s

trojmesačným chlapcom. Keď sa chytím, za pol dňa spravím

toľko, ako ony všetky tri za celý… A ty či dáš zo svojho zárobku

do gazdovstva? Veď šiješ celej dedine, veď si vychýrená ševkyňa

i na vidieku. A ja som i včera vyloţila koláč ako sito veľký – čo

som dostala – vám, závistníkom…“

Toto akoby bolo trhlo kaţdou, všetky obrátili hlavy k Ili, ţe

jej odpovedia, no neodpovedala ani jedna. I mrzáčke zrazu

zasekol sa jazyk a hlava zohla sa rýchlo nad šitie. Do izby

vstupoval Jano Fuzákovie – ich bratanec. Vysoká jeho postava

temer dočahovala začmudenú hradu starej povaly. Oči čierne,

veľmi pekné, ligocú sa mu, ako pochodí nimi dookola po

prítomných, a na rty sadne mu úsmev. Len čo pozrel, uţ vie, čo

je u Ťapákov.

„Čoţe je, ţeny, aký krik robíte?“ spýta sa zľahka.

„Ako vţdy,“ odpovie nezahanbená Iľa, hlavu drţiac

sebavedome zdvihnutú. Rozpovie, prečo sa vadia, ako im ona

dobre chce, ako nik ju nepočúva a Anča ako je najhoršia. Jano

Fuzákovie počúva a svoje čierne, veľmi lesklé a veľmi pekné oči

uprel ţivšie na hlavu mrzáčky, sklonenú nízko nad šitie, ktorá sa

neohlásila.

„Neboli ste orať?“ obrátil sa s otázkou k Paľovi, nič neodvetiac

Ili.

„Nie, dnes sme neboli. Hádam je mäkko za Úbočím.“

154

„A zajtra pôjdete?“

Paľo váha s odpoveďou, ţe je tam aj Iľa.

„Neviem… Hádam len na piatok.“

„Nuţ a prečo nie zajtra?“ zvolá Iľa.

„My sme boli na Zjarčove,“ rečie Jano – nik nevšimol si

výkriku Ile – „ale je tam mäkko tobôţ. Voly nám čajsi vyľahli v

ťaţkej orbe. Zajtra by sme radšej vykolčovali sklad za

Záhumnicou …“

„Veď i ja, ţe nebudem katovať ten statok. Z jednej strany čas

neprebehol ešte,“ povie Paľo okrúhlych očí, rád, ţe ani Jano

nebude orať zajtra.

„Veď tak. Lenţe čím skôr jarinu zaseješ, tým je lepšie,“ povie

Jano, „to som; uţ skúsil v našom chotári.“

„Tak nebudete zajtra orať?“ ozve sa vypätá Iľa a nečakajúc,

kým jej odpovedia (iste by márne čakala), rečie pevne: „No, tak

budete skálie voziť na dom!“

Domáci nepodbali. Nie je zvykom u Ťapákov, ţeby sa

odpovedalo na kaţdú reč. Jano Fuzákovie pohodí ľahkým tónom:

„Čoţe, Iľka, tesno vám je – stavať budete?“

„Pravdaţe budeme. Ja chcem! Veď pozri, Janko, čo nás je, a

ešte ani nie sme všetci v chyţi. Podusíme sa ešte!“

Jano pozrel po izbe peknými očami, ako kázala, a zrak jeho

zastavil sa na hlave Anče, sklonenej, kde šila čudne zamĺknutá,

„Nuţ hodne vás je, hodne, chvalabohu,“ povie Ili a nevdojak

prichodí bliţšie k Anči. Sadne k nej na lavičku a spytuje sa: „A ty

čím sa to zabávaš, Anička?“ I pohladí jej vrchlave ťaţkou,

zrobenou dlaňou.

„Šijem brusliak Zuze Zemiakovie,“ odpovie ona, očí

nepozdvihnúc.

155

Jano prizerá sa, ako jej neţná, pekná, nezrobená ruka šikovne

ukladá steh za stehom na lesklú látku.

„Aj moja ţena vravela, ţe si čosi donesie, aby si jej ušila –

neviem, čo,“ vravel medzitým.

Anči ruka sa potrhla, líca zapálili sa jej a ihla vošla do prsta

miesto do šitia. No nič nedbá, ani nerečie, len šije, šije rýchlo.

„Merkuj, Anka, merkuj!“ vystríha Jano. „Reku, či by ste nám

nepustili Miška na zajtra pomôcť akomak k tej kolčovačke?“

zdvihne Jano pekné oči, chlapom sa prihovoriac.

„Miša?“ povie Paľo-gazda. Pozrie okrúhlymi, dobrými očami

na najmladšieho brata, ktorý stál opretý pri dverách. „Ja

nedbám,– pôjdeš, Mišo?“

Mišo iba plecom uhol. Iľa vzdelaná povie:

„Veď je uţ aj to taký, ako sa mu bratia: nemec!“

„A čoţe sa mu stalo?“ vyzvedá sa Fuzák, oči uprúc na toho za

dvere.

„Za tou Katou sa suţuje,“ vraví Iľa.

„Za Katou? Čo by si banoval? Jest dievčeniec dosť; vziať

hociktorú – všetky sú rovnaké, pekné,“ povie Jano, ale jednako

vzdychol akosi…

Miša sľúbili bratia a Jano bral sa domov. Vyprevadili ho predo

dvere a stade rozišli sa kadekde kaţdý na svoju ľahu. Iľa

vyhľadala svojho muţa v stajni, kde spával. Nebolo jej dosť s

mrzáčkou sa vadiť, ktorá sa po Janovom odchode kruto dala do

nej, ide i tohto pokúšať ešte osobitne. V stajni horela malá lampa,

poloţená na okenici. Muţ Paľo češe vola, Je kuštravý ten statok.

Mišo ich začína zanedbávať, a dosiaľ bolo jeho chválou chodiť

okolo nich.

Iľa zastala si do dverí vypätá ako bohyňa hrozby.

156

„Ja pri tebe nebudem, počuješ?!“ začala, podoprúc si boky. „Ja

v tejto kasárni preplnenej nechcem bývať viac, v tomto

neporiadku, v tejto nečistote, v tomto hriechu. Alebo vystavíš

dom ešte tohto leta, alebo ja odídem!“

Paľo mlčal, akoby nik nestál vo dverách vypätý, nik nevravel

a nik sa nehrozil. Češe vola, pozorne mu srsť naprávajúc.

„A kdeţe pôjdeš?“ spýtal sa po chvíli pokojne.

„Kde? Do Jablonckov, na otcovský táľ… Tak si rozmysli, alebo

ja tvojou ţenou nebudem viac!“

Paľo-ţartovník len češe vola s váţnosťou.

„Do Jablonckov? Čo tam budeš robiť? Neobstojíš sa tam

otobôţ!“

„No veď zvieš! Ja nič nechcem, len pokoj. Čoţe sa ja tu mám

zodierať? Deti nemám, čo by po mne dedili. Inému robiť sa mne

nevyplatí. Ak sa tebe vyplatí, ja nedbám.“

Paľo pristúpil k druhému volovi s kefou. Na tvári mu nebadať,

aké veľké veci počul. Ani nepozrie na Iľu vypätú, majestátnu.

Oči sú mu krotké ako ovčie, dobré, spokojné.

„To by si mi spravila naozaj?“ spýtal sa.

„To ti spravím naozaj!“ povie ona odhodlane a tým

bojovnejšie, čím sa on menej vyrušoval. „Či je toto tu ţivot?

Všetko mi ošomrú, počúvať nechcú. V lyţičke vody by ma

utopili. Zato, ţe som šikovnejšia, ţe som múdrejšia ako ony, ţe

som vzdelaná… Tak si voľ: alebo dom postavíte a oddelíš sa,

alebo ja odídem!“

„Prídeš naspäť!“ povie Paľo vţdy spokojný. „Uţ si raz odišla

odo mňa, a prišla si naspäť, lebo sa ti u bratov, u Jablonckov,

tobôţ nepáči!“

157

„Uvidíš, či prídem naspäť! Ja tu nemám ničoho. Ak by si tak

umrel, ja môţem ísť svetom.“

„Nik ťa stadeto nevyţenie ani tak. Kde robíš, tam máš právo!“

„A ty si hútaš, ţe by ja tu ostala? Akíţe by mi potom boli, keď

sú mi teraz zlí?“ vraví Iľa horlivo. Potom pokračuje hlasom

inakším, lichotivým: „Oddeľ sa; nechaj ich tu. Postavíme si

chyţu k mojej komore na otcovskom táli. Tam nám bude dobre

dvom na pokoji… No, vravím ti rozumne,“ povie zasa povýšené,

„aby si nepovedal, ţe som odišla len tak, bez vysvetlenia. Tak si

voľ!“

Paľo len češe a češe.

„Tak si rozmysli!“ vraví Iľa vypätá. „Voľ si, alebo ja, alebo

Ťapákovci! Moje slová sú sväté. Vravím ti zrozumiteľne!“

Paľo neodpovedá ani tak, ani inak. Napráva srsť volom, ktoré

Mišo zanedbáva, a myslí, ţe i teľce a kravy musí obriadiť, keď pri

voloch skončí. I tých srsť stojí kaţdá osebe ako jeţovi.

„No, táto krava a ty, to je jedno!“ rozhodí sa Iľa naostatok a

vychodí zo stajne.

Paľo iste nevie vravieť. Ona radšej ide spať. Nehodno je s

takým ľudom meškať ani minúty. Boţe, a Ďuro Úvodovie aký je

rezký chlapík, a tomu dala košík kedysi! Ten by ju bol na

Paľovom mieste ohreblom vyobháňal, keby mu bola spomenula,

ţe odíde… Iľa zatvorila sa do komory a ľahla si hneď. No spať

nedá jej rozčúlenosť. Daj si rady s takým muţom! A ona predsa

musí zvíťaziť! Ale kam ísť? Bratia a švagriné u Jablonckov sú

tobôţ nevzdelané, ich dom je tieţ ako chliev. A čo priam slúţiť

pôjde, ona, hrdá nevesta Ťapákovie! Ľa, tuto do školy pani

rechtorka hľadajú uţ pol roka slúţku. Trápia sa len s takým

hocičím, chudinka, Aspoň zvedia i tí, čo je to šikovná slúţka v

158

dome… A predsa vyplní hrozbu Paľovi, nech zvie, čo je to stratiť

ju!

A mrzáčka v izbe, v kúte, kde má posteľ, dosiaľ svieti a nespí

tieţ. Sedí na lavici, nohy skrčené pod sebou. Na lone rozprestreté

šitie. Pri nej na dne prevráteného hrnca svieti malá lampa.

Veľkú, čo visí nad stolom, vyhasila, do tej dáva gazda olej. Túto

sama si drţí, aby nevesty, zvlášť Iľa, nevyčítali jej, ţe pri ich

svetle zarába. Celý večer bola oţelená. A to vţdy tak, keď príde k

nim Jano Fuzákovie. Vţdy príde jej na pamäť jej detský vek, keď

ona potratila zdravé údy. V desiatom roku dostala lámku a od

toho času sa nevystrela. Darmo chodili po doktoroch, nešanovali

trov, veď bola jediná pri piatich bratoch, neosoţilo nič. Ani

správec, čo aký chýrečný, nevytrhol ju, len civela, chudla a

krčila sa. A tu Janov otec radil jej materi, lkajúcej nad ňou, aby ju

pribili na dosku, ţe ostane rovná. A za tú bezcitnú radu ona,

zúfalá od múk, zahorela takou nenávisťou k nemu, ţe spínala

ruky, prosiac a zvíjajúc sa na posteli, aby jeho syn na to vyšiel, čo

ona, alebo aby umrel. Odvtedy prešlo uţ dvadsať rokov. Ľudia

zabudli na tie časy, i o ňu nedbajú veľa, no Anča zvíja sa zas…

Odšmarila šitie od seba, ruky stíska, mysľou je pri Janovi a

vzdychá vášnivo:

„Bodaj som bola umrela vtedy, bodaj by bola radšej …!“

Ťapákovci sedia v izbe – večer je. Práve čo odišli od misy a

kaţdý, kde sa mu dostalo miesta sedieť alebo postáť si, dojedá

svoj okruštek raţného chleba, čo napiekla Iľa, neľúbená nikým z

nich. Na stole je ešte prázdna misa s lyţicami. Stôl neobriadený,

zakvackaný jedlom. Ani jedna zo ţien ho neočistila – to nechali

Ili. Keď je gazdinou, nech si obriadi. To je všade robota gazdinej.

159

Ţe je Iľa nie tam, ich nemýlilo. Na mrzáčkinej posteli sedí

Hagarcovkino choré dieťa, bledé, chudé ako pavúk – špatné.

Škrieka prenikavo, ručičkami zakrývajúc si oči. Do svetla, čo i

len lampového, hľadieť nemôţe. Hagarcovka vyvalená leţí pri

ňom – bolí ju hlava. Škreku dieťaťa si uţ ani nepovšimne.

Nachodila sa po doktoroch, správcoch, múdrych ţenách, ba i v

nemocnici bola s ním za dva týţdne – nič neosoţí. Iľa-kráľovná,

čo sa vyvyšuje nad nich nad všetkých, vraví, ţe je dieťa choré pre

zlé povetrie a vlhký dom, ţe ich je veľa v dome (tá ešte i to

vychytila, ţe sa mrzáčke nohy tieţ preto pokrčili), no nik jej

neverí, len ju vysmejú. Veď tak by i najmladšej nevestino dieťa

bolo choré, a to, ľa, aké je krásne, tučné ako cesto… Nízka Zuza,

ţena brata prezývaného Čakajom, sedí na lavičke, majúc stolček

pod nohami. Jej dve deti sú uţ hodnejšie, netreba ich zabávať.

Ide si šiť čosi, no prv ešte doje smidku chleba, čajsi uţ deviatu.

Štyria chlapi sedia po laviciach okolo zakvackaného stola. Mišo

však stojí za dverami, opretý o stenu, oči pred seba na zem

upierajúc. Bratia zhovárajú sa o Ardieli. V dedine zberajú sa

gazdovia na ovce, aj od nich pôjde najstarší brat. Mišo sa nestarie

do rozhovoru. Na večeru takmer nejedol. Na jeseň pôjde za

vojaka na tri roky, to ho omína, ale viac húta na Katu, slúţku u

ţidov. I teraz na zemi, kde mu je zrak upretý, nevidí nezametanú

zem, ale Karinu malú hlávku a peknú tváričku. Srdce ho

nepokoji a mučí ţiaľom a láskou. Mrzáčkine čierne oči – tam

sedí na zvyčajnom mieste pri peci na lavičke – vše zaletia k

nemu, skúmavo ho obzerajúc… V izbe je spara, temer všetci sú

upotení. Ţeny po jednej odvaţujú ručníky z hrdiel dolu – čajsi sa

dýchať nedá. „Ale, boţe!“ za vzdychne Čakaj, z bratov tretí vo

160

veku, zakrpatenej postavy, muţ nízkej Zuzy. „Kde berie

Švíbalský peniaze? Aj ten pôjde na ovce!“

Ţeny mlčia; ani jednej nechce sa vravieť. Paľo-ţartovník

poobzeral sa hore, i za ţenou, a vidiac, ţe je stôl neobriadený,

nadhodí.

„Ten má peňazí ani plevy. Mišo, toho dievku ber!“

„Aj Paľo Galovcovie pôjde!“ vzdychá zas Čakaj, ktorému, ako

sa zdá, nedajú pokoja cudzie diela. „Ba či ozaj i ten pôjde na

Ardieľ?“

„Galovcovie si poţičal peniaze, ale Švíbalský, ten…“

Ţartovník nedopovie, ale mihne zas za dvere k Mišovi. „Mišo,

počuješ? Po toho dievku choď!“

Mišo nepočúva, a čo i počuje, nedbá. Hľadí do zeme,

nepohnúc sebou. Anča-zmija pozerá kradmo k nemu. Ona

najväčšmi bráni, aby si vzal Karu, a vidiac ho teraz takého

zamĺknutého, myslí si v svedomí znepokojená: „Ako mi je ľúto

tohto Miša,– ale či môţeme takú rozvírenicu do nášho domu

pripustiť? No, veď nemôţeme… Veď on zabudne na vojenčine!“

poteší sa ešte. „Za tri roky bude tam, a potom nám sám bude

ďakovať, ţe sme mu ju nedali vziať, čo si teraz i trochu poţiali.“

Nastalo mlčanie. Akosi nejde rozhovor, hoci ich je štrnásť v

izbe. Leniví sú všetci vravieť i myslieť. Tak im je dobre v tom

akomsi zabudnutí – hlivení. Ani škrek dieťaťa ich nekormúti. Im

je i tak dobre, keď škrieka – hocijako dobre.

„Naša Iľa zas strečkuje,“ otvorí ústa predsa nízka Zuza, keď jej

bol padol zrak na neobriadený stôl, no zaţíva k tomu v príjemnej

lieni.

„Niekde ju volali?“ spýta sa Paľo trochu mrzuté. Keď je

gazdinou, čo si nos doma nedrţí. Samému je mu nie po vôli.

161

„Ver’ ju! Veď vieš, ţe neobstojí medzi nami. Ţe jej je tu, panej

veľkej, nečisto, špatné, nezdravo. Videla som ju do školského

dvora ísť,“ povie Zuza so smiechom.

Uţ dojedla smidku chleba, no ešte nešije. Ruky drţí podopreté

na vypasených ľadviech. Nik sa neohlásil. Kaţdý vie, ţe vzdelaná

Iľa musí aspoň raz do týţdňa ísť do školy, aby si pobesedovala s

pánmi. I teraz šla zato, no nik nič nevraví, hoci mohli by sa

ohlásiť. Ľa, stôl zacapkaný jedlom, hrnce neumyté, lyţice, misy

otobôţ. Keď je gazdinou, čo si nechodí o riad? No mlčia. Na

kaţdej tvári lenivosť. Všetci sú ako poparení v tom povetrí, za

spätí duchom, nemajú ani krvi v sebe, iba cmar… Len mrzáčkin

duch pracuje. Od dvoch dní je ako sršeň. Šije s jedom skvosty,

nádhery, ktoré nenávidí, lebo ona také nikdy nenosila. A k tomu

doniesla si šitie ţena, ktorú keď Anča zazrie, akoby sto diablov

vstúpilo do nej, akoby tisíc ihál vrazilo sa jej do srdca… Doniesla

si čepiec ušiť ţena Jana Fuzákovie. Pôjde na svadbu; zavolali ju za

svatku do susedov.– Ondrík, vrstovník Mišov, sa ţení (aj Mišo

chcel sa oţeniť teraz, no jemu nedovolili, ţe chcel Katu), treba sa

vystrojiť pekne… Maru od Pekáčov vzal si Jano, špatnú,

vyschnutú, a ona preţila ţivot, čo ju nik nechcel. Ona nevie, čo

je to vydať sa a byť ľúbenou. Kto by i chcel mrzáčku? Ak by sa

bol aj našiel taký, nezradil by to nikomu – hanbil by sa, ţe ju

ľúbi. Vie, ţe nikomu nie je príjemnou. Jej ţivot je len bodľač a

tŕnie. A tu ešte má šiť i tejto! Anča odkopla by batôţtek, v

ktorom je Marino šitie, nech by sa zakotúľal po nečistej zemi

niekde pod posteľ, medzi smeti. Ešte i tej šiť!

„Paľo!“ začne s chvatom, s túţbou vyvŕšiť sa na komtom, lebo

srdce vrie jej zúfaním. „Ja to nedopustím ďalej, aby tvoja ţena

162

bola gazdinou. Ty si gazdom a z týchto niektorá bude gazdinou.

To všade tak robia: nakríţ. I tu tak musí byť!“

Paľo pozrel ponad stôl na sestru; či dochytili ich pri klame

azda? No nerečie nič. Nie mu je zvykom odpovedať na všetko.

Ťapákovci len na dvadsiate slovo odpovedajú. Jazyk nedviţný,

zle ho je pohnúť – najmä pre daromnicu. No Anča ani nečaká

odpoveď – ani nechce. Rozpaprčená je na celý svet. Oči jej horia.

Lebo ona mala byt: ţenou Janovou, no jej zničili zdravie, mladosť

– všetko. K tomu i Mišov smútok ju omína. Keby tu bola Kata, v

prstoch by ju driapala. Veď podľa seba vie, čo je láska bez úfania.

„Veď Iľa o varešku nestojí!“ ohlási sa Hagarcovka prebudená a

ţmurká ospanlivými očami k stolu. Znepokojilo ju. Ona po Ili

nasleduje, aby nejako nepripadlo varenie jej. Lebo nie je hlavne

gazdinej v takom dome, kde je toľko čeľadi. Načim veľké hrnce

vláčiť, vodu nosiť, i drobnejší statok, svine a teľce opatriť. Ona

radšej robí pohodlne na poli alebo kde inú robotu. „Ale domy

chce stavať, domy, a oddeliť sa, aby potom ich mánie na muţovu

rotu nepripadlo – to!“

„Domy chce stavať? A koľko?“ skríkla mrzáčka, akoby o tom

len teraz naprvo počula. Celá vlna zlosti ju zaliala. Chce vychrliť

hromadu nadávok na veľkú paniu Iľu, keď ozve sa trochu

fufnavý a skromný hlas najmladšej nevesty:

„Veď by sa ver’ aj zišla väčšia hospoda! Uţ sa naozaj

nepraceme – krem smiechu!“

Má na rukách dieťa ako cesto tučné, s líčkami ako jabĺčka

červenými, i trpne, ak i to stane sa takým ako škrečiace

Hagarcovkino. Škoda by ho bola, ver’!

Anča zamĺkla mimovoľne. Nestalo sa dosiaľ, aby niekto Ili za

pravdu dal. Ani nevie, čo odpovedať napochytre.

163

„Nuţ veď sa bude stavať, bude, keď príde tomu čas!“ povie

muţ najmladšej, Ďuro. On uţ aj doviezol za tri vozy skál, ale ţe

je Ťapák, nechal potom tak.

„A čo by sa aj nestavalo, tak ţe by čo bolo?“ ohlási sa mrzáčka,

vzchopiac sa zas. „Či ona nemôţe tu bývať? Koľko ľudu sa tu

vychovalo, koľko i skonalo, a bol mier. Po štyriadvadsať duší

bývalo tu pospolu na jednom chlebe, na jednej kuchyni.

Štyriadvadsať rúk otváralo tieto kľučky – chýr šiel Ťapákovcom,

a jej sa uţ nepáči, ona sa uţ nesprace, jej je tesno! Keby aspoň

deti, potomkov mala, nech by i rozkazovala, ale takto!“ Mrzáčka

celá sa vyhnala v horlení. No nik jej neodpovedá, i sám Paľo

mlčí, privyknutý na také reči, a Anča ani nečaká odvetu. Myslí,

ako ráno na dvore Iľa, vypätá sťa husár, kričala na jej bratov

ľúbených, vidiac tri vozy skál:

„A či z tohto má byť dom? Div sa, svete, nehodníkom! Budú

postávať hodiny popod dom, uhly podopierať, a nechytia sa do

ničoho. Sochy by boli z vás, nič iné! A keď sa vám bude váľať

stavanie, podoprite ho plecami!“ Potom spustila taký smiech, ţe

ju i do tretieho dvora počuli, čo Anču dosiaľ uráţa.

V izbe nik sa neohlási viac. Ani dieťa uţ neškrečí; zamĺkla i

Anča. Vzala šitie na lono a rozprestrela pred seba. Šije čepiec

mladej neveste Ondríka, Mišovho vrstovníka, čo sa teraz ţení.

Čepiec je samý skvost, len tak hrá proti svetlu. Jest na ňom do

šesťsto perál rozličnej farby vo figúrkach napoprišívaných. Má

azda i štvrť kila… ale nech má hoc i celé. Nech nosia na hlavách

tie márnice. A Anči čajsi slzy do očí vystreknú. Ona chodila vţdy

len v čiernom. Nikdy nič veselého nebolo na jej tele. Ona nebola

nikdy mladá, nikdy pekná, nikdy závidená. Len pre iné chystajú

jej šikovné prsty také ozdoby. Koľko ráz, keď ide ľud do kostola

164

a ona díva sa oknom na mladých, cíti na dne duše, hoci má uţ

tridsať rokov, horkosť i nenávisť. Vše ozýva sa jej duša i

zlorečením. Ona nemôţe sa hnúť z domu. Prečo, len prečo ju tak

potrestal pánboh …? Kaţdej radosti a kaţdého šťastia je

zbavená…!

Za dverami ozval sa šramot – niekto hmatká kľučku v pitvore.

Ostatní nezbadali. Ţeny driemu s ovesenými hlavami, Paľo ráta

ceruzkou na kuse papierika, koľko trovy bude mať v Ardieli, ale

Ančine dosiaľ pekné líca zmenia sa – zblednú. Kto ide? Azda

Jano Fuzákovie, ktorému ona ţiadala to zlé, čo je s ňou, a teraz

trasie sa láskou za ním? On vše príde si posedieť takto podvečer k

bratancom.

No ako dvere zavrzgli a otvorili sa, dnu vstúpila vysoká

postava mladej, chudej ţeny. Ančina tvár sa zapálila. Stisla zuby

a oči spustila na šitie. Tá, čo prišla, je ţena Janova.

„Čo robíte? Ako ste ticho! Pamodaj dobrý večer!“ povie na

jeden dúšok a blíţi sa doprostred izby.

Driemajúce sa pobudili, ďakovali a Paľo od stola sa spýta:

„Čoţe si nám doniesla. Marka?“

Mišo tieţ zmenil svoje poloţenie. Pohol sa bliţšie k dverám a

po malej chvíli vytratil sa z izby, aby prišlej nepadol do očí. ide

do stajne medzi statok. Tam je beztak lepšie ako tu. Ten má viac

citu ako tu ľudia (ten iste proti Kate nemal by slova). Vskutku,

všetok s trúchlymi očami obracia hlavy k nemu. Mišo vidí v tých

očiach výčitku: prečo nás zanedbávaš a čo ti je? Podal im

ďateliny, hoci nemal to urobiť, a oprel sa tam o jasle, ostanúc i

tam nehybný ako v izbe.

„Prišla som za ten čepiec, Anička!“ vraví tamdnu prišla Mara a

poberá sa rovno k mrzáčke. Mara je mladá, ale nie pekná ţena.

165

Kosti trčia jej na lícach, oči drobné, ústa vţdy osinuté a chudá je,

ţe kebys’ ju poloţil na oheň, priam by vzbĺkla ako raţdie.

„Svadba predo dvermi, mal by uţ byť hotový. Čoţe šiješ?“

„Zuzke Rebkovie…“ odpovie tlmene Anča, potláčajúc jed,

ktorý ju vţdy schytí, keď vidí Maru.

„Tak nie môj čepiec?“ povie tá a chytá šitie Ančino

červenými, vţdy studenými rukami.

„Ušijem ti ho.“

„Jáj, Anka, mne sa to, vidíš, nepáči! Veď som ti zato dala

napredok plácu, aby si môj zhotovila najskôr. Vieš, to ti malo byť

hlavné, a ty šiješ inému!“

„Aj Rebkovie ma prosili, aby ich najskôr!“ povie Anča so

vzdorom. „A peniaze napred si mohla nedávať, nepýtala som.

Vezmi si ich naspäť; tam sú na lyţičníku, kde si ich včera

poloţila.“

„Ľa, ty sa hneď nahneváš!“ odpovie so smiechom chudá ţena

Fuzákova. „Ale čo je to, ţeny,“ pokračuje, poobzrúc sa dookola,

„ţe je táto Anča vţdy najedovaná? Tá mňa akosi nechce.“

Ţeny uhli plecami nedbanlivo. Kedyţe je Anča nie

napajedená a kohoţe tá chce?

„Oţelená je. S celým svetom sa hnevá,“ podotkne Paľo.

„Ale sa uţ mohla uspokojiť. Veď je nie dnešná. Ja som jej nič

nespravila.“

„A ktoţe jej čo?“ Ţeny pohadzujú plecami.

„Veď uţ nemám veľa šiť ani na tvojom!“ vrkne v to Anča a

vezme batôţtek, aby ho rozviazala, a ukáţe. „Dnes večer ti ho

došijem – nech mi nechodíš na oči!“ doloţí v sebe.

Mara vzala čepiec a uprela malé ostré oči naň, akoby čítala

perly na ňom naprišívané.

166

Čepiec ligoce sa jej v dlaniach a temer je uţ hotový.

„Pekný je, ale tuto si nemala toľko tých belasých dať, viac

bielych malo byť pomedzi ne. A tuto napredok…“

„Keď ty lepšie vieš, čo si si ho sama nešila?“ pretrhne ju Anča

s rozpálenou tvárou a hlasom len tak preráţa jej hnev. „Ja mám aj

tak dosť iného šitia …“

Mara pozrela na ňu rýchlo, zloţila čepiec dolu a obracia sa k

ostatným so slovami:

„Ale, ľudia boţí, povedzte mi, prečo sa táto stvora na mňa tak

hnevá? A čo jej je?“

V Anči vrie. Čo jej je? Má azda povedať, aby sa celý svet smial

na nej?

Mara odstúpila, nechajúc Anču, a dala sa do vravy s ostatnými

ţenami. Prisadla na lavičku a nepohla sa stade (i desať odbilo),

len keď sám jej muţ Jano prišiel po ňu. Mrzáčka cítila ţiadosť

dotrhať šitie na kusy. A keď Jano prišiel, hlava sa jej čajsi točila.

Nič nebolo jej treba, len aby ich spolu videla. Ruky chveli sa jej;

stehu dobrého nespraví, iba si prsty dopichá…! Jano bol dobrej

vôle. Nehneval sa na ţenu, ţe dlho nešla. Prisadol tieţ, ţartoval

so ţenami a i Anči sa prihovoril. O pol hodiny konečne odišli.

Nízka Zuza vyprevadila ich na dvor a v izbe nastalo ticho. Anča

sa vzchopila, horiacimi očami šľahnúc za dvere, ktoré sa za nimi

zavreli. Srdce trhá sa v nej. Či by sa hodila na ohnisko, či by sa

šmarila, tak aby sa jej hlava roztreskla na sto kusov. No nie je

sama, musí udúšať vzburu. Berie šitie, ale ako sklonila hlavu, slzy

zaliali jej oči, líca, tvár… No i tie slzy pália a neuľavujú. Len

driapať, ničiť, búrať by chcela…

„Čo uţ nejdete kaţdý na svoju ľahu?“ obrýkne sa rozhorčene

na domácich. „Či tento deň nikdy nebude mať konca…?“

167

Domáci pozreli na ňu i na všetky strany. Začali sa dvíhať z

miest. Vari uţ naozaj spať treba – je noc.

Vtom vrútila sa tučná Zuza so smiechom dnu a hneď odo

dverí volá:

„Počujte novinu, hihihi: Ile sa uţ zbavíme!“

„Čit!“ zavracia ju Hagarcovka. „Dievča mi zoţenieš. Minúta,

ako zaspalo.“

Mrzáčkine čierne skvúce oči upreli sa na Zuzu, čo ešte počuje

a čo ju ešte rozhorčí dnes.

Paľo pri stole sediaci nezastane sa, akoby ani nie o jeho ţene

bola reč.

„A prečoţe sa jej zbavíme?“ spýtali sa ostatné.

Zuza je zadychčaná, beţala, no zato hneď sa dá do

vysvetlenia.

„Bola som na moste s Fuzákovci, a keď som sa vracala popri

bráne školskej, počula som, čo povedali vo dvore pani rechtorka

Ili.“

„Nuţ čo?“

„Takto: ‚Iľka, ale ţeby si ty bola istá! Lebo ja to nechcem, aby

si nás nechala, keby sa ti páčilo…“‚

„A ona čo na to?“ spytujú sa ţeny, oţivené hľadiac na Zuzu.

„Tak sa tá zjednala tatam?“

„To povedala,“ pokračuje Zuza: „Nech sa neboja, pani

rechtorčička, ja ich nezavediem. Čo ja poviem, to je sväté. Čo si

ja pred seba vezmem, to vykonám, ale ak chcú – dám im aj

písmo!’“

Nastal smiech. Kaţdej oči len tak hrajú veselosťou. Keď íle

nebude, nebude ani kazára v dome, len mier a tichosť. Iba Paľo a

168

mrzáčka sa nesmejú. Paľo nepočúva, čo vravia – číta peniaze z

vrecúška, a srdce mrzáčky pobúril jed. Skríkla na brata:

„Paľo, počuješ, akú hanbu ti nesie na hlavu ţena?

Nepočuješ?!“

Paľo zdvihol hlavu, pozrúc na ňu okom mrzutým.

„Ale, čo chceš? Nechajte ma na pokoji – mám robotu. Ja aj

chodím o vaše pletky!“

„Ešte takô vyhútať!“ kričí Anča. „No, na tom sa bude smiať

celá dedina. Nechá si muţa a ide slúţiť!“

„Da ver’ ti pani rechtorka, ţe sa babrú s ňou!“

Ţeny sa smejú rozihrané, rozprávajú hlučne. Ani nezbadali, ţe

do izby vstupuje Iľa, len keď zaznel jej hlas. Prichodí vypätá,

rovná ako jedľa. Oči iskria jej víťazstvom, na lícach hrá jej

úsmev. Ako otvorila dvere, zarazil ju pach zduseného povetria.

Cúvla späť, hrdo trhnúc hlavou.

„Ľudia boţí, ako ste tu v tej spare?“ skríkla zvysoka. „No, ja

vás nikdy nič dobrého nenaučím. Ja by tu umrela. Jaj, jaj, keby

sem vstúpili doktori, tí sobotskí, čo ma učili… Veď nie čudo, ţe

ste takí ako poparení, ţe…“

Mrzáčka od ohniska z lavičky zakričala, pretrhnúc jej reč:

„Či si uţ prišla hriech robiť? Čo nás po tvojich doktoroch, po

tvojej čistote, po tvojej Sobote? Prepadni sa s nimi, keď nás

pokúšaš vţdy… Dvere zatvor!“ Iľa sa rozosmeje – je dobrej vôle.

Keby jej druhá odpovedala, by vzala hor’, no mrzáčka ju len na

smiech pokúša. Iba čo cíti chuť chytiť ju za krk, pritisnúť k zemi

ako mačku a vypustiť z nej paru.

„Neboj sa nič!“ rečie jej, keď sa smiať prestala, a oči svietia jej

víťazstvom. „Nebudem ti tu dlho zavádzať!“ Prichodí naprostred

169

izby hrdým krokom a vidiac zakvackaný stôl, obzerá sa za

handrou, ţe ho obriadi.

„Toto, toto čo ste neočistili!“ vraví pánovite. „Jesť z misy ste

hotoví, lajhári, ale obriadiť niečo, to mne necháte… Nebudem

vám dlho zavádzať…“ a hlas potriasa sa jej horlivosťou. Nik sa

neozval na jej veľké slová. Jej muţ Paľo síce zdvihol od peňazí

svoje okrúhle oči, kto ho zas mýli krikom, no nevydal hlasu tieţ.

Mrzáčka, ktorú nechcela počuť, riekla: „Bár by si nie!“

„Ťuťmáci, hovädá…“ nadáva v duchu Iľa vidiac, ţe nik

nezmrzol od strachu nad nešťastím, aké im hrozí, ak ona splní to,

čím sa zastrája. A ţe Paľo bol najľahostajnejší, ba sotva vedel,

čím sa vyhráţa, rozpálilo ju najväčšmi.

„Počkaj, veď ty zvieš, keď v jednom oblečení za mesiac budeš

chodiť; keď ťa nebude mať kto oprať, zvieš, či ti chýba ţena!“

Iľa-kráľovná perie na potoku pani rechtorke. Je v škole. Sotva

prišlo Ďura – muţ jej odišiel do Ardieľa na ovce – opustila

Ťapákovie dom a šla do sluţby. Splnila, čím sa vyhráţala Paľovi a

teraz je taká spokojná a veselá, ako čo by ju včera boli zavili do

čepca. Jej smiech a hlučná vrava ozýva sa, ţe ju všetci školskí

susedia počujú ako hudbu, a dráţdi uši Ťapákovcom, ktorí sú k

škole najbliţší. Mrzáčka cez leto vysedáva pod stenou na

slniečku, šije tam a pozoruje i po dedine, kde sa čo robí. Vidí aj

do školského dvora, počuje i smiech Ilin, i vravu, a dusí sa v

bezvládnej zlosti. Celé dni zatína päste a hľadí túţobne dolu na

cestu, či nejde Paľo s ovcami, aby s Iľou spravil poriadok. No

Paľa aj Iľa vyzerá kaţdý deň a číta týţdne, koľko minulo, ako

odišiel. Čaká ho a teší sa popredku, ako zdúpnie, keď sa dozvie,

170

ţe odišla preč. Iste hneď pribehne po ňu, rozľútený. No ona

nepôjde k nemu. Keď si vybral Ťapákovcov, a nie ju, nech si ich

má. Jej je dobre v škole...

Operúc hábočky z detí pani rechtorkiných, vyţmýkala ich a

ide poprestierať do dvora na lesu. Jedným okom a uchom je však

pri ceste na dedine. Uţ tri týţdne, ako Paľo odišiel. Ovčiari

poniektorí uţ i poprichodili domov – meškať uţ ani on nebude

zadlho. A Ilino srdce zabúcha rozkošou. Jej je síce dobre tu, hoci

veľa roboty pred ňou, nemá jedinej slobodnej hodiny, no nik ju

tu nehnevá, nikomu je nie na závade, nik neţompári na ňu. Ako

odišla od Ťapákov, je ani znovuzrodená. I tetka Krajkovie,

mamina sestra, povedali včera, keď ju videli z krčmy ísť (nosila

pánu rechtorovi fľašu piva), ţe je líčnejšia, ako bola za dievoctva.

A ešte keby Paľo tu bol, aby sa tešila v jeho zúfalstve! Rozkošou

by sa pásla a stučnela by ako sedem hojných rokov.

Zobrala sa do domu, hábky uţ poprestierala, no tu zaznie

bľakot oviec nakraj dediny i cvengot liatovcov. Iľa sa bystro

zvrtla, načúva trochu a vychádza zo dvora. Cestou napraví si

čepiec a pôločku na hlave a vyjdúc, zastane pred bránou ako

jedľa. Podoprie oba boky sebavedome. Nech ju vidí Paľo tu, v

škole, veselú, peknú, zmuţilú. No ovčiari neboli z tejto dediny a

za ňou ozvalo sa volanie panej:

„Iľa, kde si? (Keď večne pred tou bránou výstava!) Či si uţ

vystrela hábočky? Pozri, či nieto sliepok v záhrade, aby

nepohrabali tekvice, a potom príď dnu!“ Iľa sa zvrtla a vošla do

dvora. Isteţe v sluţbe je človek nie svoj, ale iného. Je ako vtáča v

klietke zavreté. Nemôţeš to robiť, čo chceš, ale čo iný chce.

Teraz by si postála na dedine a povyspytovala sa chlapov, ktorí

171

prišli z Ardieľa, či ovčiarov z tejto dediny nevideli – a, ľa,

nemôţe…

No veď príde aj on. Prídu ovčiari i naši a potom príde Paľo po

ňu – tešila sa na druhý deň cez poludnie, keď zastala asi na pol

hodiny pred bránou a pani rechtorka ju odvolala a nedala jej s

nikým dovravieť sa. Iste nie je v sluţbe tak ako doma – zato, ţe je

nie na slobode. Ale aj, ţe tvrdo je bývalej gazdinej počúvať

rozkazy, keďţe dosiaľ ona rozkazovala kaţdému v dome, a bolo

ich pätnásť. Robila to, čo sa jej páčilo, a tu, ľa, len čo sa obzrieš,

uţ kričia za tebou!

Po troch dňoch, keď ešte dva kŕdle oviec prešli, konečne

zjavil sa i ten kŕdeľ, kde bol Paľo účastný. Iľa práve zametala

svetlicu, keď začula cez otvorené obloky cvengot liatovcov. Do

nej akoby bola strela udrela, tak vyletela von. Ide namočiť metlu

na potok, ktorý tečie poza školu dolu dedinou.

„Ľaľa, veď to vari Paľo Ťapákovie ide?! Hihihi!“ zakričala,

zvonivým hlasom sa rozosmejúc.

Pred včelínom v príjemnom chládku sedel pán učiteľ na

tľapkavej skale. Prevracal karty akejsi múdrosťou preplnenej

knihy a vidiac, ako bystro prebehla Iľa dvorom (keď pani alebo

on rozkáţe, neskočí tak rýchlo), riekol jej nie bez úštipku:

„On je! Dočkala si ho konečne!“

„A či som ho ja čakala?“ odpovie pánovi so smiechom a pyšne

hlavou trhnúc, iba čo jej líca vzplanuli trochu. „Pre mňa mohol

tam i kosti zloţiť…“ i vykročí sebavedome z brány.

Hore cestou blíţi sa s bľakotom veľký kŕdeľ oviec. V

prostriedku gracká osol, naloţený ťarchou. Po bokoch, napredku

i za kŕdľom idú chlapi v širiciach. Košele sú im čierne; neumytí

sú mesiac poriadne, neobriadení, zarastení ako ţidia. Popredku

172

kráča Paľo. Hľadí pokojnými okrúhlymi očami po dedine, ktorú

nevidel štyri týţdne, a zazrie aj Iľu namáčať panskú metlu na

potoku. Pozrel na ňu, zbadal, ţe je niečo nie v poriadku, no tvár

mu je ako prv: plná mieru. Pargol dlhým bičom ponad ovce,

začiahol ním i somára po nohách a šiel svojou cestou.

„No, ver’ je to just on, Paľo Ťapákovie!“ kričí Iľa zvonivým

hlasom, veselo, ale s tvárou zapálenou, ţe si ju Paľo nepovšimne.

„On je, on; či ho poznáš?“ povie s úsmevom Ondro Panček,

ktorý tieţ bol s Paľom v Ardieli. „A nejdeš si muţa uvítať? Dosť

sme sa nakatovali v tom cudzom kraji.“

„To je nie môj muţ!“ vpadne do reči rozohnené Iľa. „Ja nie

som viac jeho ţenou.“

Chlapi sa zasmiali – počudovali.

„Paľo, počuješ, čo ti povedala ţena!“

Vtedy pán učiteľ vyšiel zo dvora, kniţku v ruke drţiac, a

upozorni! Iľu, ţe je dlho s metlou, nepatrí sa jej dlho postávať,

jesto tá a tá robota. Iľa sa zvrtla ako osa, nech vidí Paľo a nech

mu je ľúto. A pán učiteľ ide k prišlým. Sebe dopraje. Čo jej

nechce: povypytovať sa chlapov, ako sa im vodilo.

Paľo dochádza s kŕdľom oviec pred tretieho suseda, pred

Veľkovie dom. Ta ich zaţenú, tam majú si ich i podeliť. Počul

všetko, čo Iľa vravela, ale tvár mu je tá, čo bola: pokojná, čierna,

zarastená.

„Ibaţe veľa vystojí človek s týmto statkom…“ riekol na ovce.

„Ale sa aj odpláca, Paľko!“ potešili ho kamaráti i pán učiteľ,

ktorý sebe doprial si postáť na dedine.

Ako ovce zahnali do Veľkov, Paľo hneď šiel domov, ţe sa

preoblečie do čistého. Mrzáčka sedela, šijúc na podstení ako

vţdy, keď je pekný čas. Oči svietia jej radosťou, vidiac Paľa.

173

„No, či uţ ideš?“ spýtala sa oţivená a skrúca šitie do batôţka,

ţe pôjde za ním do izby. Paľo pozdravil ju jedným slovom, hoci

ju štyri týţdne nevidel. Odpovedal na jej otázku a ide do domu.

Anča sa schytila, skackajúc na kolenách a dlaniach. Paľo prišiel

ustatý, čierny, zamastený ako bača. Zhodil širicu: štyri týţdne,

ako mu je na pleciach. Ide sa preobliecť. Poobzeral sa po izbe a

rečie:

„Dajte mi čisté oblečenie!“

„Ale kto?!“ odpovie chytrá Anča. Sedí uţ pri ohnisku na

svojom zvyčajnom mieste ako na tróne. Oči svietia jej

škodoradosťou. „Ktoţe ti dá háby? Ţena ti je nie tu. Odišla slúţiť

do školy; ušla od teba – počuješ?! Slúţiť šla tvoja ţena k pánom,

oblizovať porcelánové tanieriky!“ Mrzáčka sa zajakla od

vzrušenia. Čaká, horiac v tvárí, čo Paľo. Sú tam i ostatné domáce,

no tie, ako vţdy, neohlásia sa, keď si má kto za ne jazyk drať.

Hladia všetky na Paľa, čo spraví. No ten len pozrel skrátka,

neprekvapil sa a nebol zvedavý. Ustatosť veľká zračí sa mu na

obličaji. Anča musela ešte viac vravieť, aby mu srdce pohýbala.

„Ušla ti ţena! Takú hanbu, takú potupu, taký posmech

doniesla na Ťapákovie rod. A to všetko zato, ţe tu panovať

nemohla – kráľovná! Ţe si jej panské domy nestaval. Mal si jej

dať kaštieľ vystaviť. Kde by taká grófka s nami bývala? Šla k

pánom taniere umývať – oblizovať, Paľo!“

Všetko márne. Paľa to ani ne dojme – zato je Ťapák. Na čele

ukonanosť, v ţilách cmar. Berie vodu – keď mu čisté háby

nedajú, aspoň sa umyje. Naberie plné ústa, ţe sa mu obe líca

naduli a ide sa umývať tak po starosvetsky: z úst na dlaň vodu, z

dlane na tvár. Je zaprášený, spotený, aspoň ako-tak sa oblíţe a

potom pôjde do Veľkov, kde majú si rozdeliť ovce ešte dnes.

174

„Tak ţe ty ako budeš sám? Kto ťa operie, obšije?“ dodieva

Anča zas do brata. „Švegeriné majú o koho stáť, tie sa o teba

neťuchnú. Ty môţeš v jednom obleku chodiť i za rok.“

„A prečo šla? Kto ju vyháňal?“ povie Paľo, okrúhle oči oprúc

na rozhorčenú tvár sestry. No v druhom okamihu upadol zasa do

nedbanlivosti. Poutieral tvár rukávom kabanice a ide preč z izby.

Poobzeral statok po stajniach, potom vyšiel na cestu, ţe prejde

do tretích susedov deliť sa s ovcami. Krok Paľov je ťaţký, ustatý;

hlava naklonená, ako ju nosil od malička. Keď išiel popred školu,

udrel mu o ucho zvučný hlas Ilin. Zhovára sa s niekým, smeje sa

veľa a vrava i smiech je ako muzika, čerstvý ako štrngot

liatovcov. No Paľo ide dolu cestou, ani tvár neobratí, akoby bol

hluchý i slepý. U Veľkov delili ovce do mraku, potom pili

oldomáš, čo tieţ trvalo vyše hodiny. Uţ sa k noci chýlilo, keď sa

vracal domov. Idúc popri škole, zasa počul Ilin hlas ako príjemnú

hudbu. No nedbal naň. Pokojne, akoby sa nič veľkého nedialo,

šiel s naklonenou hlavou domov.

„Či si počul, akú lármu robí tvoja ţena v škole?“ privítala ho

Anča-mrzáčka, sediac pri ohnisku. I nadhadzuje rukami ako

fiškál pri súde. „To nám napriek, aby sme sa pučili. Taký

posmech! A dnes, ani čo by sa z rozumu hýbala – to ţe si sa

vrátil!“

Paľo neodpovie – veď je Ťapák. Popraví si širicu na lavicu,

ľahne si na ňu a zaspí hneď tvrdým ťaţkým snom, akoby ho

zabil. Mrzáčka pozerá naň a pekné líca jej horia. Či by ho orútila

nadávkami, napriek všetkej veľkej láske, čo cíti k bratom! Aspoň

v sebe šomre najedovaná:

„Ty si horší ako ten somár, čo ste doviedli s tými ovcami! Iný

by jej bol šiel v tú minútu kosti dolámať, a tento tu zdochýna.

175

Zabiť ju mal ísť, do smrti.“ A nato hneď spína ruky (nik iný nie

je v izbe, len oni) uţ za svoju biedu. Oči zaletia jej k oknu od

ulice, skade vidieť uhol bieleho domu Jana Fuzákovie na druhom

rade dediny. Zúfalé vzdychy trhajú jej neţnú hruď. Prišiel i Jano

z Ardieľa, bol aj v ich dvore, prihovoril sa jej, ako sa mala za štyri

týţdne, čo boli preč, i pohladil jej sústrastne hlavu, ako to mal vo

zvyku – a mrzáčka hodí sa o ohnisko… On je inej muţom, ona

kalikou! Len prečo ju tak potrestali pánboh? A nie dosť, ţe jej

vzali zdravie, ţe je kalikou, zmijou kaţdému ošklivou, ale ešte i

táto ľúbosť! No prečo…?!

„Dnes príde Paľo po mňa“! myslela si na druhý deň Iľa, ako

ľahla večer v školskom včelíne, kde mala posteľ. Včera Paľo bol

ustatý, nečakala ho, len spoly, ale tej noci vie iste, ţe príde po ňu.

Podľa nej, pravda, mal prísť hneď, v tú hodinu, ako zvedel, ţe

odišla (ona by bola prišla, keby ním bola), po takú ţenu. Veď ver’

aj vidieť, ţe je nie pri ňom. Nedali mu, keď sa vrátil z Ardieľa,

ani čisté rúcho, chodil ako kochniar po dedine …

Iľa si neľahla hneď Sedí na posteli a počúva, či nechrapčí

tŕnie na lese, či nepríde Paľo hneď zvečera. Čaká ho. Lebo hoci

vďačne je v škole – ona, šikovná, všade obstojí, i v Sobote doktori

ju chválili do neba – no v sluţbe je predsa nie tak ako doma.

Doma, keď sa usiluje skončiť robotu, sadne a oddýchne si. Tu,

keď sa usiluješ skončiť, dajú robotu inú – a neustanú dávať a

vymýšľať práce nové, čo by deň bol na sto hodín.

Iľa aj dvercia na dvore zabudla zamknúť, aby Paľo stade

prišiel do dvora. Nemusí cez lesu, hoci je to sedliakovi

poručnejšie. No ticho je. Ţiaden šum, ţiaden pohyb. Pokoj a tma

176

ako v hrobe. Iľa si ľahla, ale načúva ďalej. Prišla polnoc, bachter

odtrúbil ju a nik sa nezjavoval. I ráno prišlo, len Paľo nie. Do

srdca Ili akoby nôţ vrazil. To nechápe, ţe Paľo bez nej môţe

obstáť. Skôr by bola myslela, ţe sa túreň zvalí pri kostole.

No Iľa neukáţe smútok na sebe. Hneď ráno začne smiechy.

Zobudí svojím hlukom i pánov v svetliciach. Ţartuje, akoby bola

na svadbe, ba by si i zaspievala, ako má na krsteniach zvykom, za

čo ju v reč vzali ţeny po dedine. Pritom šibe očami nabok, kde za

cestou stojí starootcovský dom Ťapákovie a kde podľa

zakoreneného zvyku obstavajú chlapi po dvore, kým sa namyslia

do práce. O ôsmej vyšiel zo dvora Paľo s pluhom. Ide orať pod

kapustu do doliny. Kráča si pokojne vedľa volov dolu cestou. V

ruke bič, košeľa belie sa ako sneh na ňom. A vidiac to Iľa, čajsi

zaplače. Teda i bez nej poradí si Paľo… 1

„No len, no!“ myslí si však, „veď to nebude za veľa, ţe ťa budú

riadiť. Príde tebe ešte do rozumu, koho si mal!“

„Len trucuj, veď ty vytrucuješ!“ myslela popoludní, keď vracal

sa Paľo s pluhom, váţne šibúc bičom ponad voly. Košeľa na ňom

skvela sa v slnci belosťou a slepí oči Iline. Neobzrie sa v stranu

školy, hoci jej veselá vrava hlási a smiech cvendţí ako hlas

zvončekov. Ide rovno svojou cestou k domu. V Ilinom srdci je

meč. Plač len ţe sa jej nevyrúti na oči. On nepríde ani dnes po

ňu!

„Taký truľo sprostý!“ obľahčila si opovrţlivou nadávkou. A,

boţe, či je sluţba ťaţká takej, ktorá naučená bola rozkazovať v

dome. Tu bár by krídla mala, a nie nohy. Jednej hodiny posedieť

nedajú, sto robot rozkáţu naraz. Nebola by myslela, ţe sú

vzdelaní ľudia takí. Ona si hútala, ţe ako predtým, keď prišla na

posedenie, i teraz posadia ju na stoličku alebo kanapu, aspoň raz

177

cez deň, a budú sa s ňou zhovárať o vzdelávateľných veciach, po

čom jej duša pachtí – a toho nebolo ešte ani jeden raz od Ďura.

Ani nezaobchodia s ňou tak ako s osvietenou, ale len tak ako s

ktoroukoľvek slúţkou zaobchodili…

A Paľo v tú chvíľu sedel doma pri stole a jedol krumpľovú

polievku, čo uvarila tučná Zuza. Duša jeho zdala sa v úplnom

pokoji. Ujedal zvoľna, preţieral s pôţitkom – poriadne vylačnel v

poli pri oraní. I zdalo sa, ţe nemá známosti o tom, či Iľa jestvuje.

Miesto neho nepratala sa do koţe mrzáčka. Sedí na zvyčajnom

mieste pri ohnisku na lavičke, nohy pod sebou skrčené, a oči len

tak jej blčia vnútornou rozbúrenosťou. Sedáva cez deň na

podstení, vţdy počuje hudbu – reč Ilinu, a srdce čajsi rozpukne

sa jej od toho.

„Takúto potupu, takýto posmech na náš dom!“ začala hneď

vykrikovať, ako brat Paľo prisadol k mise. „Čo nejdeš k notárovi

ţalovať? Nech jej zabráni slúţiť. Ani to svet nevidel, ţeby obecná

baba, ţena v úrade, slúţila. Hihihi!“ Anča zasmiala sa od zlosti,

hoci jej nebolo do smiechu, skôr do plaču.

„Či vieš, čo povedala tetke Bukovke, keď jej dovrávali, ţe načo

ťa nechala?“ spytuje sa vţdy prudkejšie, ţe on nedal sa vyrušiť v

jedení. „Nevieš? To povedala, ţe je ona nie viac tvojou ţenou,

aby jej teba nespomínal nik.“

Paľo preţiera jedlo, čo naklochnila Zuza, a prezrúc ho, pozrie

na sestrinu horiacu tvár.

„No, veď jej ja ukáţem – nie mojou ţenou!“ povie a začrie

lyţicou do misy, aby ulovil krúţaly, riedko plávajúce v polievke.

V izbe je ešte i Zuza a Hagarcovka. Táto ukladá si choré dieťa,

Zuza, uţ ako gazdiná – na ňu to stisli, hoci nenasleduje po Ili –

umýva hrniec od jedla, taký veľký, ţe by sa i sama spratala do

178

neho. Ostatní domáci sú na dvore alebo po susedoch. Mišo nosí

vodu zo studne bezzrubnej, teľa napája, ktoré zabudli opatriť,

lebo dosiaľ to bola Ilina robota.

Mrzáčka má na lone rozkladené šitie, akúsi ozdobu, akú ona

nikdy nenosila, ktorú nenávidí. Ruky jej rýchlo pichajú doň, ale

by ho radšej do zeme šmarila.

„Čo ju nejdeš ţalovať?“ začala zas nespokojná s bratom. Koľko

sa mu navraví kaţdý deň, a nič nedbá. „Čo neoznámiš aj pána

rechtora, ţe ti ţenu odviedli? Či by to poriadny chlap strpel? Ja

by jej len na ten truc, za tú hanbu nedala slúţiť!“ Spod obŕv hľadí

na brata s hnevom i skúmavo. Či naozaj má cmar v ţilách a či

schválne nedbá o Iľu? Uţ nevie Anča, čo si má myslieť…

„No, veď pôjdem do školy,“ odpovie Paľo, hádam len aby ju

utíšil. „Ale sa nemeríte spolu ani tak.“

„Čo sa aj nemeríme. Sem ju doviesť nemusíš – nech ide

svetom.“

Paľo zloţí lyţicu – najedol sa – utrie rukávom košele ústa i

spotené čelo. Vzdychne: „Boţe, poţehnajteţe stonásobne na to

miesto!“ podľa starých dávnych zvykov, potom oprie chrbát o

stenu, ţe si posedí ešte po jedení. Zuza vzala spred neho misku a

vystrebúc, čo ostalo na dne, umyje i tú. Ančine čierne oči horia

ako dva plamene. Čaká, kedy sa brat zoberie spoza stola po ţenu.

Ústa jej schnú; srdce v rozbroji s celým svetom i so sebou. Nevie,

či ten čepiec, čo šije, má o zem pľaštiť, či nie. Boţe, tak ju všetko

katuje. Tak ľúbi toho Jana Fuzákovie – tak ho ľúbi! Srdce sa jej

zvíja ako červík na ohni. Toľko znáša a tak jej je, ţe by svet v

prstoch driapala.

„No, čo sa neberieš po ňu?“ okríkla brata, keď nedočká, ţe sa

pohne z lavice. „Či ja musím jej chachoty celé dni počúvať? Nech

179

ide trebárs do pekla, ale mne tam na očiach nebude!“ Mrzáčka

odtrhne cverničku s jedom a tvár horí jej ako fakľa. „Mišo, daj mi

tej vody!“ rečie najmladšiemu bratovi-miláčikovi, ktorý práve

doniesol do izby drevianky. Hrdlo jej vyschýna, azda do šuchot

upadne.

Mišo má čelo zatemnené. Fľočil za hrnčekom, ţe jej podá

vody, ale ľutuje, ţe drevianky prázdne nedoniesol dnu, ako to

ostatní bratia robievajú. Podá jej a zašomre pritom:

„Bodaj si sa zadusila ňou!“

Anča zdvihla oči naň, zľaknutá. Náhla červeň, potom bledosť

poleje jej tvár. Vzala hrnček a v tom okamihu praskla ho o zem.

Potom šmarí sa o ohnisko, bijúc päsťami zúfale o stenu, a slzy

lejú sa jej dolu tvárou ako príval, dobre sa nezadusí v nich. Mišo,

ten najinakší z bratov, krásny, dobrý a ochotný, jej miláčik,

ktorému ona len dobre chce ako mať synovi, povie jej, aby sa

zadusila!

„A čo ti je?“ spytujú sa udivení domáci, upozornení jej

zhonom. „Zub ťa vychytil bolieť, či čo?“

Mrzáčka len plače a Mišo vychodí von bez citu. Sestru rád

mal, ale teraz stráni sa jej. Zdá sa mu ako zlá zmija, ktorá, ţe

sama nemá radosti zo ţivota, ani inému jej nedopraje. Čo mu je

po všetkom, keď mu Katu nedajú? Ţe sama neľúbi nikoho,

neverí ani v lásku iných a len na to je v dome, aby kaţdého

katovala. Lebo ona panuje. Čo chce, to sa musí stať: ona, čo kroka

spraviť nemôţe; ona – ţobrácka…

Mrzáčka konečne nechala nárek. Zošmarila z lona hrdé šitie a

zošuchla sa dolu z lavice. Preskackala izbu na kolenách a

dlaniach i vyšla von hľadať Miša. Spáva v stajni, pri voloch – ide

ta.

180

Doplaziac sa, chcela otvoriť dvere, no boli zdnuka zavreté.

Zabúchala na ne.

„Kto si?“ bolo počuť spurný hlas znútra tmavej stajne.

„Ja, Miško; otvor!“ odvetí mrzáčka lichotivým hlasom, ešte

chvejúcim sa od plaču. No v stajni nik sa nepohne, kroka

nebadať – je ticho – Mišo nechce o nej vedieť.

„Miško môj milý, pekný, preboha, otvor!“

„Neotvorím!“

„Prečo sa tak hneváš, veď ti len dobre chcem!“ zas mrzáčka

láskyplne. „Kdeţe by si vzal Katu, veď je to nie pre poriadneho

mládenca. Miško môj, ty si inakšiu dostaneš; daj si povedať – maj

rozum!“

„Choď odo dverí, zmija!“ zaznel jeho hlas surovo.

Mrzáčka zatiahla,– dych sa jej pristavil na okamih a tvár

zbledla. Potom hodí sa o zem v bezvládnom ţiali a šklbe si vlasy.

I tento nadáva jej tým menom! Tak kaţdý je jej nepriateľom,

kaţdému je zmijou, kalikou…! Potlačiac svoj krutý ţiaľ, ešte

predsa začala mu vravieť, presviedčať a prosiť ho, lichotiť mu, no

nepovedala ani raz: ber si Katu – a preto sa jej Mišo neohlásil.

Zamĺkla i ona. Vracia sa späť do domu, skackajúc po podstene na

kolenách a dlaniach.

Je tma. Mesiačik nevyšiel ešte, tmavé nebo posiate je

hviezdami. Keď došla k dverám, vystúpil niekto na podstenu a

potkol sa o ňu.

„Čoţe si?“ bolo počuť hlas. Anča poznala starého Fuzáka. „Či

si pes, či čo si?“

Anča odchýlila sa a nehlesla. Nech myslí trebárs to, ţe je

psom. Nechce sa s nikým zhovárať a s týmto práve nie. Tento

kedysi takú radu dal jej materi, aby ju pribili na dosku, za Čo ona

181

prosila to zlé, čo je na nej, jeho synovi, a teraz, za pokutu, ľúbi

ho láskou krutou.

No starému mihlo v hlave niečo i zohol sa a ohmatal rukou.

„Ty si, Anka? Prepáč… plazíš sa ako zmija.“ Chytila mu ruku

a nevie, či mu má do nej seknúť zubami, keď je zmijou. No tu

zaznel hlas druhý, ktorý keď Anča začula, zachvela sa slasťou a

pustila ruku starcovu.

„Anča je tu?“ zadivil sa Jano Fuzákovie. Otec prešiel do

pitvora, on na podstenu. „A kde sa šmátraš potme?“

Jano zohol sa k nej. Po hlase mu poznať, ţe je dobrej vôle.

Pach nápoja badať od neho, no nie je opitý, len rozveselený.

„Poď so mnou, odnesiem ťa do chyţe,“ rečie veselo, čiahajúc za

ňou rukami. „Vari ţe by ťa nie?“

Anču zaleje krv horúca; srdce čajsi ide sa jej rozhodiť, tak

tlčie.

„Nie, Jano!“ bráni sa, prudko odtískajúc ho od seba, no v tom

istom okamihu schytí sa v nej ţiadosť hodiť sa k nemu, privinúť

k jeho prsiam a umrieť tam. „Nie som malé dieťa, aby si ma na

ruky bral!“ skríkla, vzmuţiac sa.

„A čo si? Ešte horšia ako dieťa,“ povie Jano. Tvár prijala mu

nezvyčajný výraz, v očiach blesk ako zrazu na povrch dostavšej

sa náruţivosti. Obtočí jej pekný driek rukami a strhne ju k sebe.

No ona silou zúfalosti odstrčí ho od seba.

„Jano, chceš, ţe ťa udriem? Či vidíš moju ruku? Mňa ty

nebudeš na posmech donášať – aby si vedel…!“ A strmý dych

Anču čajsi zadusí od jeho blízkosti. Jano sa vystrel. Nezvyčajný

zásvit zmizol mu z očí, triezvosť sa mu vrátila. Strasie postavou a

rečie s úštipkom:

„Aká si pyšná! Nevedel som, ţe ešte i ty vieš takou byť, ty…“

182

„… zmija,“ dokončí Anča mimovoľne, čo nedopovedal on.

Jano hrdo prešiel popri nej do domu a ona, ako sa zavreli dvere

za ním, uţ šmiara sa o zem. Prečo odňali jej zdravie a nie radšej

ţivot? I jemu je zmijou, hľa-!

Medzitým chlapi v izbe dali sa trochu do zábavy. Naskladali

sa po šestáku a Zuza doniesla im pálené z krčmy. Pri skleničke

potom sa rozveselili. Jazyk i duch stali sa ţivšími. Paľo-ţartovník

zohrial sa tieţ. Nemec ustúpil u neho, cmar v ţilách začal sa

búriť a okrúhle, dobré oči jeho sršali ohňom. Keď to videl Jano

Fuzák, ktorého zrak, hoci nechtiac, vše zalietol na prázdne

miesto mrzáčky, ktorá ho odstrčila, riekol Paľovi:

„No Paľko, po ţenu sa! Dosť si ju uţ vytrucoval. Tvrdo ťa čaká

– nech sa netrápi.“

„A ty vieš, ţe sa trápi za mnou?“ nasršil sa on. „Nepôjdem.

Ona začala trucovať – nech trucuje. Nech je tam, kde je –– v

Sitne – nič nedbám!“

„Nuţ a necháš ju inému? Videl som Ďura Ovodovie obchodiť

okolo školskej záhrady aj včera…“

„Čo?“ Paľovi oči stĺpkom zastali; schytí sa spoza stola. On jej

dá Ďura Ovodu hneď! Na franforce ju dotrhá… Janovi na pekné

líca sadne na okamih spokojný úsmev. Vstane aj on a ide za

Paľom. Mimovoľne pozrie ešte idúc na miesto mrzáčkino, a tvár

i jemu sa premení. Nič iné si nepraje, iba vidieť ešte dnes ju,

ktorá ruku dvíhala naň, aby ju pošliapal ako zmiju… Na

podstene, keď vyšiel (mesiac uţ svietil na nebi), vskutku zazrel

Anču sedieť na zemi neďaleko stajňových dverí. Janove oči

zablysli; zabočil k nej, teraz uţ vo vzbúrenom urazenom

sebavedomí. No tu do uší zaznelo mu fikanie. Anča plače. Jano

183

zastal ako prikovaný, potom pristúpil k nej a miesto aby

rozšliapal zmiju, spýta sa: „A tebe je čo, Anča, začo plačeš?“

„A nemám začo? Naveky budem plakať za tento kríţ!“ Jano

skloní sa nad ňu a zhladí jej vlasy na hlave, ako mával zvykom, s

ľútosťou a láskou. „Uţ sa raz upokoj, Anička – inak nebude…“

Iľa i dnes večer „zabudla“ zamknúť dvercia na dvore školy.

Nádeje síce uţ veľa nemá, aby prišiel Paľo po ňu. Pozná, akí sú

Ťapákovci, ţe ich treba tisnúť do všetkého, ţe sú ťaţkí ako olovo.

Keď bola ušla prvý raz od muţa, teraz päť rokov pominulo, Paľo

bol prišiel hneď po ňu. Mať ho vyhnali, ţili ešte vtedy, chuderka,

ale teraz nieto, kto by ho núkal – posielal. Môţe Iľa tu slúţiť i do

súdneho dňa. Nevesty, ţeny bratov Paľových, sú ešte rady, ţe ju

nemajú medzi sebou! Ach, a či je len zle v sluţbe. Jednej minúty

svojej nemá, ani svojej vôle, len rozkazy pánov plniť. Na nohách

je vţdy ako v tanci – uţ ju päty bolia.

Bár by krídla mala, bár by lietala. Ani jej vzdelanosť

nepováţia, ani diplom.

Sluha je len sluha, pán je pán. Ten srdca nemá – a nemá ho

ani Paľo u Ťapákov (hoci je sedliakom), keď nejde po ňu…

A tu Iľa musí stisnúť zuby; plač ţenie sa jej na oči. Nebola by

sa ponazdala, ţe ona bude ľútiť za ním, a nie on za ňou. Ľa, uţ je

po jej pýche …!

Iľa musí pretrhnúť niť myšlienok a utiera tečúce slzy…

Veď pravda, čo by Paľo aj prišiel po ňu, nešla by s ním, lebo sa

zariekla ísť do Ťapákov – a jej slová sú sväté. Ale na otcovskom u

Jablonckov dostala sa jej komora murovaná: k tej by pristavili

184

chyţu ešte toho leta a tam by bývali sami dvaja na pokoji ako dva

holuby. No Paľo nejde…

Iľa zvesí hlavu a slzy zas zalejú jej tvár. Plače ona, pyšná

nevesta a vzdelaná… Ale tu zavrzgli nezamknuté dvierka na

dvore. Ili zastal dych i srdce. Napnuto pozerá na dvor cez laty

včelína. Od dveriec vidieť kráčať strmým krokom vysokú

postavu chlapa. Ilina tvár skúpala sa teplotou. Dala hlavu rýchlo

na hlavnice a tvári sa, ţe spí. O chvíľu zavrzgli dvierka na

včelíne, tieţ nezamknuté, dnu vstúpil Paľo. Zastal konca postele

a potrhajúc duchmi, zvolá:

„Iľa, spíš-nespíš? Domov sa ber!“

Iľa spáva oblečená, vţdy hotová odísť s muţom, no neohlási

sa. Tvári sa, ţe spí – čo veru i môţe jej uveriť kaţdý, keď je celý

deň v robote ani v tanci. Paľo musí znovu volať na ňu a potrhať

duchnu ešte mocnejšie.

„Počuješ, há? Domov!“ Paľo sa rozohnil. „Či ty nemáš kde byť,

či sa tebe patrí slúţiť, čo?!“

„Kto je, čo je?“ schytí sa ona naplašená. Sadá na posteľ a akoby

ho len vtedy bola zazrela, skríkne:

„To si ty? Aleţe mi choď, skade si prišiel, ty pijan. Čo tu

chceš?“

Paľo, keď uţ raz zhodil zo seba ťuťmáka, stal sa udatným

človekom, i reve s energiou:

„Ber sa, kým ti pekne vravím! Či je to pre poriadnu gazdinú

tanieriky umývať pánom?“

„Čo tu chceš, skade si prišiel? Ja nie som viac tvojou ţenou!“

zvolá Iľa majestátne.

„A čiaţe si?“ reve on. „Hádam Ďurova Ovodovie?“

185

„Trebárs i toho a trebárs čia, ale tvojou ţenou viac nie!“ volá

Iľa slávnostne. „Ja sa do Ťapákov nikdy nevrátim. Veď som ti

povedala popredku: ja, alebo Ťapákovci. Tak si si vybral!“

„Oddelíme sa!“

„Teraz sľubuješ, ale keby odišla k tebe, ostalo by všetko po

starom. Poznám vás, akí ste, brat môj!“

„Slúţiť nebudeš; to je tebe hanba. Vystavíme dom!“

„Ja budem slúţiť, ja sa nehanbím. Vystavíte ver’. Doveziete za

tri vozy skália a necháte tak. Poznám vás uţ, nehodníci!“

Paľo, vidiac, ţe slovami nič nevykoná, podišiel k nej, ţe jej

zasadí zaucho. Iľa zvrieskla, rýchlo sa schytila a zaťala nechty do

jeho tváre, zoškrabúc mu koţu z nosa. Paľo odskočil od nej,

potočil sa, potkol i prevalil úľ s včelami pána učiteľovými. Včely

v spánku prerušené zahučali a Paľo vychodí von, utierajúc

rukávom košele tvár od premokajúcej krvi.

„Nebudem sa s čertom zapodievať, lebo by ju zabil!“ šomre,

vytratiac sa i zo dvora. „Pôjdem na faru, nech spraví kňaz s ňou

poriadok!“

„Nehodník nekaľavný!“ zavolá za ním Iľa s hnevom a

opovrhnutím. Zíde z postele a dvíha prekotený úľ s mrnčiacimi

včelami. Je to za chlap! Iný bol by ju zabil a tento ide domov,

nedbajúc ani o to, ţe ostala tu. Veď ju mal nasilu odviesť a

zamknúť do komory, o smäde, o hlade drţať aspoň za týţdeň.

Iľa urazená – lebo ju nechce, zato nedbá o ňu a prišiel len, ţe

bol podpitý, alebo ho nadal ktosi – spravila krik, nadávajúc mu, i

pozobúdzala pánov v svetliciach.

Pán učiteľ, ktorý dal veľký pozor na to, aby bol uctený,

otvoril okno a vystrčil peknú čiernovlasú hlavu, čo sa deje.

186

„Veď som vedel!“ povie prísne, keď mu vysvetlila, „ţe my s

tebou len mrzutosť budeme mať. Povedal som ti hneď, ţe ťa muţ

tu nenechá!“

„Mne on nerozkáţe! Ja som sa im sľúbila na rok, a to je mne

sväté!“ odpovie pevne Iľa, no v sebe doloţí s hnevom: „Veď ani

nepríde viac po mňa; nebojte sa!“

Vskutku, Iľa dobre vedela, ţe Paľo nedostaví sa viac k nej.

Miesto neho však prišla jej citácia, aby sa ustanovila do

kancelárie notárskej na susednú dedinu.

Iľa sa zarazila a zľakla sa, lebo veď páni len na zlo volajú, i

nevedela uhádnuť, čo asi chcú od nej pán notár. Nič

pozoruhodného nestalo sa v dedine. Sluţbu v obci plní

svedomite. (I včera dostala od pani rechtorky, ţe za štyri hodiny

kúpala nemluvňa Jakubovie. U Krumpľov zasa stal sa prípad

narodenia mŕtveho dieťaťa, to otobôţ oznámila, ako sa náleţí na

osobu osvietenú, múdro chápajúcu svoje postavenie.) Obliekla sa

teda sviatočne, ako bola volaná na druhý deň popoludní, a

predstúpila pred jeho tvár.

Pán notár, mladý ešte, ale veľmi váţny, sedeli za dlhým

stolom v kancelárii, keď prišla. Pozreli na ňu váţne ponad

okuliare a písali ďalej. Iľa pristúpila bliţšie, po pansky sa

ukloniac, a prosila veľmi úctivo, aby ju ráčili odbaviť čím

najskôr, lebo slúţi v škole a jej budú výčitky robiť pani

rechtorka, ak sa pozde vráti domov. Pán notár pozrel na ňu zas a

súc neobmedzeným pánom kancelárie i všetkých dedín, kde bral

porcie, fumigoval jej ľúbezné poklony a dal cítiť svoju moc i pani

rechtorke, lebo zadrţal jej slúţku do večera. Vtedy riekol Ili:

„Predstúpte!“

187

Hlas pána notára znie závaţne, akoby on bol pánom jej ţivota

a smrti.

„Teda slúţite?“ vraví pomaly, kaţdé slovo oddelene jedno od

druhého vypovedajúc, a prísnosťou pohľadu temer ju pohltí.

„Zato som vás dal predvolať, aby vám bolo oznámené, ţe

nemôţete i slúţiť i byť babou v dedine. Jednu sluţbu musíte

opustiť!“

Iľa zadívala sa na váţny obličaj pána notára a tvár jej pomaly

poleje sa červeňou radosti. Príjemné prekvapenie na okamih

odňalo jej reč. No priam by sa hodila k nohám pána notára a

bozkala trebárs obuv jeho od samej vďačnosti. Teda nesmie

slúţiť… Nič lepšieho nemohli jej oznámiť!

„Dva dni dám vám na rozmyslenie!“ pokračuje notár,

podávajúc jej slová po jednom ako drahocenné veci, z ktorých

škoda by bola utratiť čo len jedno. „Potom mi oznámite, či

zaďakujete pri obci a ostanete v škole, a či podrţíte sluţbu baby.“

„Pravdaţe pri obci ostanem!“ oznámi Iľa hneď s planúcim

zrakom a zasmeje sa veselo, hoci je pred kráľom štyroch dedín.

Nebude jej viac uţ nik rozkazovať, nebudú ju uţ päty bolieť –

prestane tanec… O chvíľu uţ letela, ako vták z klietky

vypustený, domov, čím skôr oznámiť to pani rechtorke.

„Veď som vedela, ţe nám toto vykonáš!“ povie pani mrzuto s

veľkou výčitkou: „Čo si ja teraz uţ bez slúţky počnem? Však som

ťa nechcela!“

„Ja som sa im núkala!“ uznáva vinu Iľa. „Aj bola by zostala,

svedomite im slúţila, robila ako sebe samej do roka, ale keď

nedovolia, či ja za to môţem? Proti zákonu sa nenavzpieram!“

„Chcela si si muţa trucovať, zato si prišla k nám,“ povie pán

rechtor, ktorého nebolo moţno zaviesť rečou a vedel uhádnuť aj

188

myšlienky iných. „Chcela si ho donútiť, aby spravil, čo ţiadaš.

Teraz hľadaj slúţku pani rechtorke!“

„Ja k Paľovi nepôjdem!“ povie zmuţile Iľa a vztýči hlavu. „Ja

pôjdem do mojej komory bývať, na otcovský fundus. Dám si

koch vytiahnuť a mašinu spraviť do nej. Ja som sa zariekla ísť do

Ťapákov a ja to zadrţím!“

„Ver’, boţe, dobre spravili ten pán notár, ţe mi slúţiť

zabránili,“ myslí si medzitým vďačne. „Ja by na sluţobný chlieb

nebola nikdy navykla!“

Na tretí večer – pani rechtorka našli si slúţku inú – odniesla

všetky svoje veci do murovanice u Jablonckov. Na druhý týţdeň

dala si koch vytiahnuť a mašinu postaviť. Večer potom sedela v

čistej izbici (ani nemocnica v Sobote je nie Čistejšia) na pokoji,

nikým nehnevaná, mysľou u Paľa. Keď príde k nej bývať,

vystavia si ku komore dom… Azda len príde za ňou?! Vie dobre,

čo sa stalo, ţe je uţ nie v škole. Mrzáčka sedáva na podstení, šijúc

na slniečku, tá vidí všetko, čo sa robí v dedine. Paľo prišiel o

týţdeň. Oddelil sa od bratov a presťahoval sa k nej, ak chcel mať

ţenu. Pod jej panovaním potom stal sa podujímavým. Vozil cez

celé leto skálie, keď sa slobodná chvíľa našla, a v jeseni povstal

pri komore Ilinej dom nový, pekný, zafarbený na ţlto, aký ešte

nebol v dedine. A teraz je Iľa uţ úplne šťastná – no Ťapákovci

spokojní sú tieţ. Dusia sa v jednej izbe štrnásti, ako ich predkovia

ţili. Nikoho nič neomína, nik nepanuje, nik ich nenúti

starootcovské zvyky zanechať, írečité obyčaje odvrhnúť. Ani

bratovi pekný dom nezávidia, zmierili sa i s Iľou všetci (Ha do

školy tieţ chodí na vzdelávateľné rozhovory), len Čakaj zavše,

podopierajúc plecom uhol starého domu, zaţartuje: „Ľaľa, naša

kráľovná aký kaštieľ si postavila ţltý – ja by sa hanbil zaň.“

189

„Ojój – keď príde Mišo z vojenčiny, aj my môţeme mať taký!“

odpovie Zuza-gazdiná zľahčujúco. Všetkým je dobre a po vôli.

Zuza varí z vďačnosti, lebo môţe vţdy jesť pri tom. I ostatné sú

spokojné. Hagarcovke dieťa ozdravelo tuvon na slniečku cez leto.

Ani Mišo uţ Katu nespomína. Zabúda ju na vojenčine – píše

veselšie listy. A predsa mrzáčka, keď večer sama ostane a ostatní

rozídu sa na odpočinok, pozerá očami plnými vášne a

beznádejnosti do obloka, z ktorého vidieť biely uhol domu Jana

Fuzákovie, a spínajúc malé, nezrobené ruky, lká:

„Bodaj som nebola prišla na svet, bodaj nikdy nie …!“

190

O TIMRAVE

Vlastný ţivotopis

Môj život plynul celkom proste, bez zvláštnych udalostí, tak, že ani neviem,

čo by som o ňom napísala. Také sú osudy ľudí, bývajúcich v odľahlých

dedinách. Narodila som sa v Polichne, v malej dedinke, 2. októbra 1867. Môj

otec bol tam farárom. Bolo nás viac detí. Otec vyučoval dcéry sám, lebo

malý dôchodok nestačil, aby ich dal na štúdiá. Iba na dovŕšenie výchovy dali

nás po jednom roku do mestských škôl. Mňa do Banskej Bystrice na

dievčenskú školu.

Písať som začala asi dvadsaťtriročná. Skôr zo žartu a pre zábavu. Krátila som

si tak jednotvárny čas v Polichne. Raz – tiež zo zábavy a zo zvedavosti –

poslala som jednu svoju prácu peštianskym Slovenským novinám, ktoré ju

uverejnili. Poslala som ta ešte niekoľko prác.

Pozdejšie dozvedali sa o mne aj iní, i vtedajší redaktor Slovenských

pohľadov Jozef Škultéty, a na jeho nabádanie písala som už do Slovenských

pohľadov – a potom aj inde.

Za pseudonym vzala som si názov jednej studne v polichnianskom chotári,

ktorá bola vo veľkej úcte, pretože z nej nikdy nechýbala voda.

Po otcovej smrti presťahovali sme sa i s matkou k bratovi, farárovi v

susednej Ábelovej. Tu sme zažili vojnu i prevrat. Matka mi už tiež umrela a

ja tu žijem ako penzionovaná opatrovkyňa detí.

Timrava.

191

OBSAH

Skon Paľa Ročku………………………………………………6

Hrdinovia………………………………………………………40

Ťapákovci……………………………………………………..148

O Timrave (Vlastný ţivotopis) ………………………….......191

192

HRDINOVIA Timrava

Textolologicky pripravil, doslov a chronológiu

autorkinho života a diela napísal Ivan Kusý.

Prebal a väzbu navrhol Ľubomír Longauer,

Vyšlo vo vydavateľstve Tatran, Bratislava 1985

ako 4156. publikácia a 166. zväzok edície ČŠM,

ktorú redigujú Daniela Lehutová a Daniel Šulc,

V tejto edícii štvrté, rozšírené, vydanie.

140 strán a 8 strán obrazovej prílohy.

Zodpovedná redaktorka Daniela Lehutová.

Korigovali Estera Šulcová a Alica Wursterová.

Výtvarná redaktorka Marianna Danková.

Technická redaktorka Mária Pešková.

Vytlačila Pravda, tlačový kombinát KSS –

Tlačiarenské závody Pravda, závod 01, Bratislava.

Náklad 23 000 výtlačkov. TS 13.33.

AH 11,56. VH 11,83. VHS 11,34. VHI 0,49.

1866/I-82

61-675-85

601/24/855

Kčs 13, –