Úrad pre Slovákovnovyzivot.net/wp-content/uploads/2019/03/nz-2018-01-02.pdf · 2019-03-07 ·...

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 1 – 2 1ROZKOŠ Z TEXTU

No

vý

živ

ot, ja

nu

ár –

feb

ru

ár 2

01

8, r

oč

ník

70

, čís

lo 1

– 2

701 – 22018

Z produkcieSlovenského vydavateľského centra

Mesačník pre literatúru a kultúru

Nový život

Úrad pre Slovákovžijúcich v zahraničí

Zoroslav Jesenský: Sedel som raz na múriku. Strán 32. Cena 500 din.

Mária Kotvášová-Jonášová: Otec rytier mama dračica. Strán 64. Cena 500 din.

Miroslav Dudok: Ribayov Idiotikon. Strán 212 + CD. Cena 600 din.

Radovan Vlahović: Bapa. Román. Zo srbčiny preložila Ana Žikić. Strán 176. Cena 500 din.


CIP – Каталогизација у публикацијиНародна библиотека Србије, Београд82COBISS.SR-ID 11455234 Preložil Víťazoslav Hronec

Nový život, mesačník pre literatúru a kultúruZaložený roku 1949Nositeľ Radu bratstva a jednoty so strieborným vencom (1981)Medaily Andreja Hlinku (1992)a Ceny Literárneho informačného centra z Bratislavy (1999)

Doterajší hlavní a zodpovední redaktori:Martin TOMAN (1949), Juraj SPEVÁK (1949 – 1953), Ján KMEŤ (1954 – 1966), Juraj SPEVÁK (1967 – 1973), Michal HARPÁŇ (1974 – 1981), Víťazoslav HRONEC (1982 – 1989), Miroslav DUDOK (1990 – 1993), Michal ĎUGA (1994 – 1997), Víťazoslav HRONEC (1998 – 2004), Tomáš ČELOVSKÝ (2005), Adam SVETLÍK (2006 – 2014)

REDAKCIA

ŠéfredaktorkaZdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁRedakční spolupracovníciLadislav ČÁNI, Zuzana ČÍŽIKOVÁ, Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ, Vladislava FEKETE, Katarína HRICOVÁ, Martin PREBUDILA, Adam SVETLÍK, Zuzana TÝROVÁ, Vladimír VALENTÍK, Anna Margaréta VALENTOVÁNa obálke je výsek z obrazu Priestor krát 3 Mariána Karavlu, akrylové farby, 2017.Číslo je ilustrované reprodukciami z výstavy 14. bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku, ktorá sa uskutočnila 16. decembra 2017 – 31. decembra 2017 v Galérii Zuzky Medveďovej v Báčskom Petrovci.Gra� cká úpravaVladimír SUDICKÝJazyková redaktorkaZuzana MEDVEĎOVÁ-KORUNIAKOVÁKorigovalaZuzana SUDICKÁTechnický redaktorJán HLAVÁČRiaditeľVladimír VALENTÍKVydavateľ Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec

Ministerstva kultúry Republiky Srbsko Belehrad

Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v SrbskuNový Sad

Ministerstvo osvety, vedy a technologického rozvoja Republiky Srbsko v roku 2014 kategorizovalo Nový život ako vedecký časopis (M53).

Vytlačila tlačiareň ARTPRINT media, Nový Sad

Adresa redakcie: Ulica 14. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky PetrovecTel.: (021) 780-159; web: www.svcentrum.com; e-mail: [email protected]; [email protected]

Číslo účtu 160-931760-45Cena jedného čísla 200 din (plus poštovné 20 din)Predplatné na celý rok 1200 din (plus poštovné 150 din)Predplatné na celý rok pre zahraničie 2100 din (plus poštovné 775 din)

ISSN 0351-3610

MODERNÁ A POSTMODERNÁ SRBSKÁ POÉZIAVO VÝBERE VÍŤAZOSLAVA HRONCAALEKSANDAR RISTOVIĆ (1933 – 1994)

Jablko v hostinci

Všedný večer

Približujem jablko k tvári,cítim ako mi plamienok jeho vône vstupuje do nozdier

a kým ho štvrtím na tenké sústa,tanier je plný inovate.

Sedím za stolom pod prvotným stromoma pozerám sa na tých, ktorí do včera boli tu;

mám jablko v ruke,mám polovicu jablka,

už iba sústoa na konci ani len toľko.

A nejaká vznešená veta ako žiarivá niťdvíha sa z hĺbok môjho tela k ústam:

znova vzniká jablkočervené, voňavé, s priesvitným tkanivom,

so semienkami, ktoré vidieť zvonka,nie však Jablko poznania,

ale skutočný tvar, ktorý odtiekol pomedzi rozšírené prstydoslova do večnosti.

Moja manželka leží na širokánskej postelis kovovým perovaním,

jej pravá ruka jev mojej ľavej ruke,

kým ležím na širokánskej postelis kovovým perovaním,

držiac v ľavej ruketú ruku, o ktorej sa mi zdá, že je mojou.

Vonku v podobe drobučkých vločiek snežína naše stopy vo včerajšom snehu.


Na úvod 70. ročníka Nového života

„Na počiatku bolo Slovo“, píše v prvom verši prvej kapitoly Evanjelia podľa Jána. Aj keď sa podľa vysunutého miesta, ktoré sa v Biblii dostalo slovu, zdá, že jazykovému prejavu priznávame zásadný zástoj pre rozvoj človečenstva, aspoň pre tých, ktorí sa opierajú o kresťanské učenie, predsa si neraz všímame, že slovo tratí váhu. Nielen u nás. Nie iba v súčasnosti.

Slovenský pospolitý ľud hovorí: Reči sa hovoria, a chlieb sa je.1 Auto-reflexne vnímame, že náš vrodený dolnozemský pragmatizmus slovu, pravda, nepopiera kľúčovú iniciálnu existenciu, ale pritom celkom otvo-rene spochybňuje jeho význam pre vitálne funkcie národného organiz-mu. Veď to je len slovo, napísané znaky či vyslovené hlásky, zavibrova-nie éteru. Neviditeľné. Nehmatateľné. Slovo, ktoré neuživí.2

„Prehĺtame slovo.Ako rybia kosť ma v hrdle pichá.Vyslovil by som ho,bráni mi v tom zahanbená pýcha.To slovo je ostré ako pravda prostá.Dajme tichu šancu, skúsme to nanovo.Za činy a prečiny odplatu som dostal,rozsudok je jasný...“3

1 No vidíš, už sme mu postavenie zrelativizovali.2 Presne takto sa majú aj naši spisovatelia – neuživene. Ak ešte nejakých máme…3 Čáni, Ladislav: Mlč, báseň zo zbierky Kameň na dlani. Nový Sad : Centrum, 2005. V tejto eseji je uvedená

celá báseň. Sila básnickej výpovede, estetická hodnota Laďových slov by mala kontrastovať s našimi čiernymi myšlienkami o zmysle existencie a pochybnosti v zmysle záchrany slovenskej vojvodinskej literatúry pred istou smrťou.

ROZKOŠ Z TEXTU

ZDENKA VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ

O slove a nevyslovenom

Már

ia G

aško

vá: K

olap

s, ol

ejom

aľba

, 201

6

2 č. 1 – 2 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT ROZKOŠ Z TEXTU

Keď v roku 2012 Ladislav Čáni4 dostal Cenu Nového života za básnický cyklus Kvapka vlastnej tmy5, v príhovore laureáta kriticky (či presnejšie sebakriticky) zarezonoval: „Ak som Cenu Nového života dostal ja, tak je slovenská vojvodinská literatúra určite mŕtva.“6 a v závere svojho prejavu pokračoval: „Literatúra zomrela. Ale nie je to tragická udalosť, nad ktorou treba smútiť, je to osud, ktorý zasiahol literatúru aj v širšom kontexte, nie iba v našom malom vojvodinskom. Koniec 20. storočia sa niesol v znamení skončenia litera-túry, vyčerpala sa vo svojom formálnom, v esteticko-východiskovom aspekte. My sme sa ocitli v pozícii, aby sme si to uvedomili alebo to odmietli. Keď to budeme odmietať, bude-me vytvárať anachrónnu literatúru, ktorú už niekto pred nami napísal. Keď si to uvedomí-me, ocitneme sa pred otázkou: Čo robiť s tým? Ale tak, ako Nietzsche povedal, že Boh zomrel, to neznamenalo, že zomrela potreba ľudí po Bohu, po náboženstve. Tak aj ak zomrela literatúra, to neznamená, že už ďalej nebude existovať.”7

Zamysleli sme sa nad tým, ale, pravdupovediac, nebolo to žiadne pompézne celomen-šinové zamýšľanie. Zamysleli sa nad tým niekoľkí, čo si namýšľali, že patria do rodiny toho „čoskoro nebožtíka“8. Medzi pokusy o záchranu patrilo vypisovanie literárnych súťaží s peňažnými odmenami a ich slávnostnejšie udeľovanie, aby sa spisovateľská pospolitosť postretala, motivovala, ako aj semináre kreatívneho písania, prezentácie kníh v sloven-ských prostrediach a podobné akcie.

„Prehltni to slovo.Slnko na jazyku zhasni.Poroď ma v tme bolesti,budem ti zas krásny.A všetko sa začne ab ovo,len prehltni to slovo.“Nadšenie podnietené apokalyptickou vidinou laureáta držalo krátku chvíľu v napätí

malú skupinku literárnych snaživcov, no zdá sa, že širšie spoločenstvo vôbec neoslovilo. Veď ako inak by sa dalo pochopiť zakladanie cien v oblasti kultúry, ktoré sa ako novousta-novené budú udeľovať za čokoľvek okrem za literatúru. Prečo je literatúra z kultúry vy-hostená? Ako pochopiť, že naša ústredná kultúrna ustanovizeň sa literatúrou vôbec ne-zaoberá? Že si v programe svojej činnosti ani náhodou nepraje uverejňovanie pôvodnej

4 Básnik Čáni je aktívne prítomný nielen v kontexte slovenskej dolnozemskej literatúry, ale aj v kontexte celonárodnom od konca osemdesiatych rokov 20. storočia. Patrí – ani sám tomu už nechce veriť, ale je to naozaj tak – do najmladšej generácie básnikov, ktorú literárny kritik Adam Svetlík pomenoval Generácia X.

5 Tieto verše čakali až 18 rokov na uverejnenie, lebo básnik sa chcel odmlčať, a potom sa v poslednej chvíli prebral a zastavil kamikadzový manéver. Mal v úmysle básnickou samovraždou dokázať pravdivosť svojho defetistického tvrdenia o smrti literatúry, no naliehavosť poslania zachrániť „čo nevidieť literárneho nebožtíka“ – slovenskú vojvodinskú literatúru od istej smrti – ho v tomto úmysle znemožnila. Viem, myslíte si teraz, že je to málo pravdepodobné a romantizujúce videnie, ale úmyselne túto zlomyseľnú poznámku teraz zanedbám a píšem ďalej, akoby som vás nepočula.

6 Brali sme to v tej chvíli ako vtipný prejav spisovateľovej skromnosti, no zároveň sme sa nad tým zamysleli. Veď, namojdušu, Laďo vie, čo hovorí, a ani vtedy nebol ďaleko od pravdy.

7 Uvedené vyslovil na 56. Literárnom snemovaní, ktoré sa konalo v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov na pôvodnej adrese Njegošova 16/II, kým toto ešte bolo možné.

8 Uvažovali, či mu majú chystať komemoráciu a rozdeliť si skromné dedičstvo, alebo zavolajú sanitku a pokúsia sa zachrániť, čo sa zachrániť dá. Či mu namaľujú líčka načerveno a budú sa pretvarovať, že žije, aby aj ďalej čerpali aké-také benefície z tohto príbuzenského vzťahu.


slovenskej vojvodinskej literatúry, ako inak pochopiť čoraz menšiu podporu nášmu lite-rárnemu časopisu Nový život, ktorý práve týmto (ne)slávnostným slovom otvára svoj 70. ročník9. To je úctyhodný vek – 70 rokov permanentného publikovania. Vnímame toto ju-bileum ako dôkaz pretrvávania hodnôt, potvrdenie sily a významu slova, potreby intelek-tuálneho samodefinovania slovenskej národnosti vo Vojvodine.10

„Nech je ticho medzi nami, nech oťažieva, skamenieva.Zabudni na staré rany,pusť do smútku polnočný prievan.Mlčanlivý balvan kotúľaj po stoleako hluchý kanón cez bojové pole.“Vieme, že literatúra má svoje pevné miesto a funkciu v symbolickom svete nazvanom

imaginárno, ktorý je neoddeliteľný od spoločenskej a kultúrnej štruktúry. Literatúra je dôležitá pre spoločnosť, lebo prostredníctvom nej (aj takáto malilinká, národnostná) vidí iných, pozoruje seba, o sebe píše, premýšľa a sníva. Literatúra je vektor komunikácie medzi ľudmi, medzi spoločenstvom a zvyškom sveta, dokonca priestor dialógu jednotliv-ca samého so sebou. Literatúra je obraz druhých (heteroimage) a seba samého (autoima-ge). A tieto obrazy môžu byť rôzne a podávajú svedectvo tak o tom, kto sa zobrazuje, ako aj o tom, kto ich vytvára. Môže to byť obraz peknučký, rustikálny a idylický, ale taká litera-túra sa „nenosí“ dávno11. Literatúra môže byť zrkadlo, či už rovné alebo pokrivené, aby zobrazilo našu tragickosť a komickosť, patologickosť zlých pomerov, ktoré sa v krivom zrkadle možno aj napravia.

Ale pripomeniem tvrdenie zo začiatku, že literatúra zomrela. Možno zomrela preto, že ju nemal kto čítať. Možno zomrela preto, že niekomu napadlo, že literatúra môže byť čo-koľvek, že smie všetko, čo chce a nemusí nič, čo sa jej v tej chvíli nechce. Že nemusí mať žiadnu funkciu. Možno práve touto samorelativizáciou sama seba poprela. Alebo sa anuloval taký názor a literatúra predsa len toto obdobie prežila. Ako ten Nietzscheov Boh. Preto, že prežila potreba veriť. Potreba reflexie a sebareflexie. Po kráse. Po slove. Potreba dotknúť sa iného človeka slovom.

Teda začala sama seba znovu budovať. Stavba má zmysel, len keď má účel, ak sa do nej nasťahujú obyvatelia, ak návštevníci do nej účelovo chodia. Aby vynaložili to úsilie, aby kráčali v jej smere a pobudli v nej určitý čas, musia na to mať dôvod. Literatúra musí mať účel, funkciu, zámer. Musí niečo chcieť, niekoho osloviť. V opačnom prípade jestvuje, ale nekomunikuje. Nemá s kým. Ak neslúži ničomu, zostane zobrazená ako falošné okno na ošarpanej stene, cez ktoré sa slnečné lúče nedostanú. Stane sa klamom, ornamentom na vetchej stavbe národnosti, ktorý vyčnieva, a stále zavadzia, a ktorý by sme najradšej od-

9 V roku 2016 po prvýkrát Pokrajinský sekretariát kultúry, vzdelávania a stykov s náboženskými spoločenstvami na časopis Nový život vyčlenil 0 dinárov. Aký rozpočet nám pridelia na tento rok? Asi ešte nižší.

10 Tu sa mi žiada jedno radostné zvolanie: „Nech žije Nový život! Nech žijú tí, čo v literatúru veria!“, len sa obávam, že by sa moja úprimná radosť vnímala ako patetika a taký tón by pôsobil anachrónne, čo by tiež nebolo nevhodné, keďže je naša enkláva akoby zatvorená v zdedenom jazykovom a hodnotovom kóde ako v časovej kapsule. Priznám sa, že toto dedičstvo vnímam ako najvlastnejšiu identitu.

11 Dokonca mnohí by potom zapochybovali, či je taký pravdivý, aj keď literatúra nemusí podávať „pravdivé“ obrazy.

4 č. 1 – 2 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT ROZKOŠ Z TEXTU

stránili, lebo nám prekáža pri pohybe, keď pracujeme alebo tancujeme, o čom sa naďale-ko nesie chýr.12

„Nemôžeme za to, stalo sa to samo,že dve telá máme a len jeden krk.Jeden výkrik sa v ňom dusí.Na jednom krku jedna skala zosmutnela.Asi to tak musí.Silou kamennej vôleťahá nás dole,stále dole.“Veríme v literatúru ako v naše spoločenské imaginárno. A imaginácia a mytológia vládla

svetom odjakživa. Máme aj my svoju mytológiu. Samozrejme. Mýtus o usilovnosti, čestnos-ti, pracovitosti, poctivosti, naivite, prostorekosti, spoločenskej subsidiárnosti, emotívnej a fyzickej viazanosti na pôdu, na rurálnosti, ale tiež aj mýtus o neškodnosti, veselej pestro-farebnosti, evanjelickej racionálnosti, pragmatickosti a učenosti. Áno, učenosti13. Pestujúc tieto mýty hlásime sa k svojmu slovenskému, dolnozemskému pôvodu. Tie mýty sú nevidi-teľné vektory, ktoré nás dávajú dohromady, odkazujú jedných na druhých. Tie mýty sú ko-ordináty, o ktoré sa opierame, ako sa aj každý človek túži oprieť o niečo väčšie od seba. Ale vytváranie a pestovanie mýtov má nielen konštruktívne dopady, ale aj deštruktívne. Môžu to byť nežiaduce účinky. Nevediac o tom, pevne sa o ne držíme, ako o dôkaz svojej identity – my sme len to, a nič inšie. Málo je v tom rácia. A v tomto sa mýtus javí ako silnejší vektor od stereotypov. Proti stereotypom sa tu a tam vzbúrime, proti mýtom už zriedka.

Literatúra nebuduje stereotypy. Aspoň nie tá dobrá. Ona ich chce búrať, roztrhnúť ten príčinný vzťah, tajnú zmluvu, ktorú sama neratifikovala, ale bez ohľadu na to, je pre ňu povinným dokumentom. Literatúra nepristáva na imepratív, že jedine takto a nijako inak nemožno seba (čítaj svoje spoločenstvo a kultúrny kontext) vidieť, vnímať a interpreto-vať. Literatúra, aspoň tá dobrá, vždy ponúka nový zorný uhol.

„Na začiatku bolo slovo, ale teraz mlč14, nehovor nič.Všetko vyslovené môže ma dnes zabiť.Prehltni to slovo. Iba krvou krič.Nad vodou nás drží vlások ticha,tenká čierna niť.“15

12 Čardáš je relatívne jednoduchý párový tanec. Slovo „čardáš“ vzniklo z maďarského označenia tohto tanca – csárda, čo znamená „krčma“. Čardáš ovplyvnil aj niektorých hudobných skladateľov, ako napríklad Johanna Straussa. O tom večnom čardášovaní sa síce aj píše a hovorí a pritom usilovne aj ďalej čardášuje, aby si téza zachovala opodstatnenie.

13 Traduje sa, že si dolnozemskí Slováci, vychovaní v protestantskom duchu, dávali dôraz na vzdelanie, a že vo svojich migráciách so sebou viedli vzdelaných remeselníkov, ktorí v období tesne po príchode vyučovali deti. A hneď v prvých rokoch svojho trvalého nasťahovania zasielali žiadosti vrchnostiam, aby im povolili dosadiť si učiteľa. O tejto učenosti svedčia aj čítacie spolky, ktoré si zakladali veľmi rýchlo po svojom usadení.

14 ...ale teraz MLČ... hovorí Čáni a dobre, že nezamĺkol, že tvorí. Na poslednej literárnej súťaži, ktorú vypisuje NRSNM, SVC a časopis Nový život, jeho básnický cyklus Ostré hrany noci získal prvú cenu. Tento básnický cyklus uvádzame v rubrike Pulzovanie literatúry a viac o tomto si prečítate v správe komisie, ktorá sa nachádza na konci tohto dvojčísla.

15 Od koho závisí, či sa pacient preberie a či vydrží tá čierna niť, na ktorej mu život visí?

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 1 – 2 5CHAT

Nový život v období 1974 – 1981 očami vtedajšieho šéfredaktora Michala Harpáňa

zvb: Šéfredaktorom Nového života ste sa stali v roku 1974 a na tomto poste ste zostali do roku 1981 – spomínate si na tie okolnosti, ovzdušie a redakciu?

mharpáň: Bolo to dávno, keď ma na veľkej vydavateľskej rade novinovo-vydavateľ-sko-tlačiarenského podniku Obzor vtedajšia riadieľka Anna Makanová navrhla za šéfre-daktora časopisu Nový život. Vtedy som mal 30 rokov (z doterajších šéfredaktorov mladší bol iba Ján Kmeť – 27-ročný). Nastúpil som po Jurajovi Spevákovi. O okolnostiach jeho náhleho odchodu nielen z Nového života, ale aj z Obzoru nemienim hovoriť, bolo to dávno a na všetky súvislosti sa ani nepamätám. Dôležité je, že v slo-venskom literárnom vydavateľstve a časopisectve prelomovým ro-kom je rok 1967, keď dovtedy politický pracovník Juraj Spevák prišiel za šéfredaktora časopisu Nový život a za riaditeľa vydavateľstva Tvorba, ktoré bolo ZOZP (Základná organizácia združenej práce) v rámci Obzoru. To sa vlastne aj kryje s presídlením vydavateľstva a novín Hlas ľudu z Báčskeho Petrovca do Nového Sadu. S jeho prícho-dom sa všetko mení, od grafickej úpravy kníh a časopisov po progra-movú náplň, koncepciu. V roku 1967 bolo potrebné doháňať zmeš-kané, takže vyšli len dve dvojčísla Nového života. Z predchádzajúcej redakcie zapojil Vieru Benkovú-Popitovú a noví členovia sme boli Samuel Čeman, Mária Myjavcová a ja. Od roku 1974 v redakcii boli ešte Michal Babinka, Víťazoslav Hronec, Ján Kopčok a Juraj Tušiak. Treba zdôrazniť, že zásluhou Juraja Speváka kvartálnik Nový život od roku 1972 začal vychádzať dvojmesačne.

Rovnako treba zdôrazniť aj Spevákovu ústretovosť, takmer starostlivosť o autorov. Nemalá je jeho zásluha za Bohušov návrat do literatúry a do časopisu, ale najmä za pub-likovanie básnických zbierok (Predsa koľaj, 1971, Hviezdne proso, 1972, Časom dôjdeme, 1974), starostlivosť o Michala Babinku, vtedy už chatrného zdravotného stavu, ktorého pribral do redakcie a ktorý sa od roku 1973 stal zástupcom šéfredaktora. Samozrejme, priestor v časopise a vo vydavateľstve mali aj iní autori, ktorých bolo oveľa viac, ako ich je dnes.

Príchodom Juraja Speváka na miesto šéfredaktora koncepcia časopisu sa podstatnej-šie nezmenila, ale on k tomu pristupoval systematickejšie a organizačne účinnejšie. Ne-

CHAT

MICHAL HARPÁŇ @ ZDENKA VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ

Obdobie nástupu modernejšej typológie a poetiky

Mic

hal H

arpá

ň

6 č. 1 – 2 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT CHAT

mienim o tom podrobnejšie hovoriť, uvediem len jeden príklad. Na jeho podnet časopis uverejňoval panorámy zo súčasnej básnickej tvorby juhoslovanských národov a národ-nostných menšín. Možno za tým vidieť aj v socializme propagované heslo bratstva a jednoty národov a menšín bývalej Juhoslávie, ale v tomto prípade to nebolo nanútené. A národov a menšín v Titovej Juhoslávii nebolo málo. Nebol problém prekladať básnikov zo Srbska, Chorvátska, Bosny a Hercegoviny, Čiernej Hory (to prekladali takmer všetci naši básnici), dokonca ani zo slovinčiny (hoci to prekladal aj Blahoslav Hečko) a z mace-dónčiny (spomínam si na výnimočný preklad známej básne Blažu Koneského Vezilka v Babinkovom preklade Výšivkárka). Pre iné jazyky boli angažovaní prekladatelia zo Slo-venska (z maďarčiny viacerí, z taliančiny Štefan Žáry, z bulharčiny Ján Koška, z rumunčiny Pavel Rozkoš a potom aj mladý Ondrej Štefanko). Časopis v tomto pokračoval aj v mojom vedení a tvrdím, že boli uverejnené panorámy básní všetkých národov a menšín, niekedy aj so sprievodnou štúdiou, niekedy bez nej.

Bol som literárny kritik, už ako študent som mal kontakty so všetkými juhoslovanskými centrami, uverejňoval som v študentských časopisoch a v časopisoch mladých, ale aj v tradičnom Letopise Matice srpske. Ako všetci, alebo takmer všetci mladí, priklonil som sa k netradičnej, modernej literatúre, a v hodnotení literatúry som nikdy neuplatňoval ideové kritériá žiadneho druhu. A také boli aj moje literárne kritiky o tunajšej slovenskej literatúre, ktoré som uverejňoval v Novom živote aj pred rokom 1974. Naša literárna obec je malá, časopis Nový život nemohol byť a ani nebol generačne alebo vôbec nejako vy-hranený. Bolo však badať nástup mladej generácie, viac v poézii ako v próze, a určitú stagnáciu starších, napríklad dedinských poviedkarov, pokračovateľov v čajakovskej ty-pológii rozprávania. Usiloval som sa, aby literárna kritika nebola v ničom, a najmä nie v ideologickom zmysle predpojatá. A to sa mi, zdá sa, podarilo. Síce hneď v prvom „mo-jom“ čísle sa zjavili dva ideologicky zamerané názory na poviedku mladého autora, s ktorými som nesúhlasil, ale boli vopred „zhora“ objednané. Hovorilo sa v nich o zhub-nom vplyve „modernosti“ aj v našej literatúre, v jednom z tých dvoch textov sa takmer víťazoslávne konštatovala „čierna vlna aj v našej literatúre“ (podľa ideologickej kritiky niektorých javov v súdobej srbskej literatúre a filme). Ako vidno, mená neuvádzam, ani nebudem. Napísal som v značnej miere polemicky ladený text, v ktorom som sa zasadzo-val za viac systematickosti a teoretickej sústavnosti v literárnej kritike a bol som zásadne proti prívlastkovému hodnoteniu bez argumentácie. To však neznamená, že to všetko

Michal H

arpáň na Literárnom večierku

v Mestskej knižnici v N

ovom Sade

na prezentácii kníh Viery Benkovej Lesná studienka a Juraja Tušiaka Krčm

a. Sedia (sprava) Ján M

akan, Samuel Čem

an, Viera Benková, Juraj Tušiak a M

ária Búriková. (1974)


som mohol z časopisu vytesniť, ale kedykoľvek som mohol, som to urobil. Len jeden prí-klad. Na prezentácii novej básnickej zbierky uznávaného autora prezentujúci referent takmer do čiernej zeme zhodil nielen básne, ale aj samého autora osobne, že je pesimista, že narieka a rozmýšľa len o tom, že sa „všetci dostaneme pod polosuchú netatu na cinto-ríne“ (je to z jednej básne toho autora). Bez ohľadu na to, že pri uvádzaní novej knihy nie je zvykom negatívne hodnotenie, v tom prejave ani jedno slovo nebolo ničím iným, iba ideológiou optimizmu podložené. Ten prejav som odmietal uverejniť v časopise. Niektorí mi to zazlievali, že neuverejnením som znemožnil polemickú odpoveď. Aj dnes som presvedčený, že som konal správne, lebo by to vytlačené malo väčšiu váhu ako len ústny prejav a z polemiky v danej spoločensko-ideovej konštelácii iste by ako víťaz vyšiel uve-dený referujúci.

zvb: Na koho si spomínate ako na najspoľahlivejšieho spolupracovníka? Ktorí spisovatelia boli vtedy najaktívnejší?

mharpáň: Ja som teda pokračoval v niektorých projektoch, iniciátorom ktorých bol Juraj Spevák. V tom, ale aj vo všetkom inom, som najbližšie spolupracoval s Víťazoslavom Hroncom a s Miroslavom Demákom. Totiž v prvom zložení v redakcii boli Michal Babinka ako zástupca šéfredaktora, a členovia Viera Benková-Popitová, Víťazoslav Hronec a Anna Makanová. Michal Babinka bol odo mňa starší 17 rokov a takmer toľko rokov aj prítomný v literatúre, ja som ho poznal ako básnika, aj som písal o ňom, prekladal jeho básne do srbčiny, občas sme spolu vlakom cestovali z Kysáča do Nového Sadu. Trochu mi bolo aj trápne, že mám byť šéfom staršiemu od seba. V jeho pracovnom úväzku bolo napísať posudky kníh a preložiť nejaké články zo srbčiny. Tak v roku 1974 v rubrike Štúdie a články mal 6 príspevkov, v rubrike Rozhľady, kritiky, poznámky 7 a preložil 4 texty. V koncipovaní prvých štyroch čísel som s ním konzultoval, ale v štvrtom čísle jeho meno už bolo v čier-nom rámčeku – zomrel v júli 1974.

Už pri prvom stretnutí s básňami Michala Babinku pochopil som, že ide o autora ne-všedného talentu. Ale pred koncom jeho života na dve udalosti som nemohol vplývať. Vtedy Babinka písal svoje najlepšie básne a ja som bol v komisii pre udelenie Ceny Nové-ho života v ročníku, v ktorom bola jeho básnická skladba Príchodzí sa nevracajú. Ja som sa zasadzoval za to, aby cenu dostal Michal Babinka, ale som dvoch ďalších členov nepre-svedčil a cenu dostal iný príspevok. Potom v prvej polovici roku 1974 odovzdal do vyda-vateľstva svojráznu básnickú skladbu Majster, dielo, ty. Vydavateľské posudky zvyčajne písali dvaja, jeden posudok bol odporúčajúci, ale keď prišiel druhý odmietajúci, aj ten prvý zmenil názor. Argumenty odmietania vôbec nesúviseli s básnickým textom ako textom umeleckým, dôvod odmietania bol iba pesimizmus. Ako však mohol byť optimis-tický autor, ktorý vo svojom poslednom tvorivom období básnicky stvárňoval zánik vlastného života a tomu dával univerzálny významový rozmer?!

Potom som Michalovi Babinkovi venoval náležitú výskumnú pozornosť; náležitejšiu nedostal ani jeden náš autor, nech to vyznie akokoľvek neskromne. Na Filozofickej fakulte v Novom Sade som obhájil doktorskú dizertáciu Poézia a poetika Michala Babinku (1978, knižne 1980), na vydanie som pripravil výber z jeho literárnych kritík O literatúre (1977 [1978]), a trojzväzkové kritické vydanie jeho poézie (Básne 1, 1979, Básne 2, 1981, Básne 3, 1989). Ani jeden náš autor, ani predtým, ani potom, nemal súborné vydanie svojho diela. Bola to mravčia robota. Najprv bolo treba zozbierať všetky básne, nielen publikované knižne a časopisecky, ale aj nepublikované (strojopisy, rukopisy), a roztriediť ich. Niektoré

8 č. 1 – 2 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT CHAT

básnické tituly mali aj väčší počet variantov a pri komentovaní odchýlok od textu posled-nej ruky to už bolo nad sily jedného človeka a v tom potom ako redaktor knižných vydaní nezištne pomáhal Víťazoslav Hronec.

Počas celého obdobia vlastne najbližším spolupracovníkom mi bol Víťazoslav Hronec, čo bolo pochopiteľné – patrili sme do generácie, ktorá, jednoducho povedané, literatúru chápala predovšetkým ako umenie. Hroncova poézia, aj myslenie o literatúre, moje texty o literatúre, to bolo niečo nové, na jednej strane vítané zo strany našej slovenskej vojvo-dinskej obce, ale na druhej strane boli aj viac či menej zjavné, verejné a súkromné výhra-dy. Utkvelo mi v pamäti ako jeden literárny (aj politický!) dejateľ vyhlásil, dokonca aj na-písal, že „netreba nám šmatlákovčiny“, čo bola alúzia na moje nadväzovanie na slovenskú literárnu vedu a jej propagovanie v Novom živote (nevedel som a neviem, prečo práve Stanislav Šmatlák, ktorého som síce uverejnil v Novom živote, aj som písal o ňom, ale osobne som viac nadväzoval na iných slovenských literárnych vedcov). Pred nami, o nie-čo staršia, sa zjavila Viera Benková, a za nami Miroslav Demák, ktorý od druhého čísla 1975 bol zástupcom hlavného a zodpovedného redaktora (predtým bol novinárom v Hlase ľudu, ale viac času strávil v redakčnej miestnosti, lebo si svoje novinárske povin-nosti vedel zručne a rýchlo vybaviť). Po Viťazoslavovi Hroncovi Miroslav Demák bol naj-dlhšie v redakcii časopisu počas môjho obdobia.

S Hroncom a potom s Demákom sme sa dohovárali aj o koncepcii literárnych porád (súčasné snemovanie sa vtedy volalo porada). Samozrejme, organizácia bola na našich pleciach. Všetkých osem porád počas môjho obdobia sa konali v klubovni na 10. po-schodí dnešnej budovy Dnevnika (na 5. boli kancelárie Hlasu ľudu a vydavateľstva) za skutočne hojného počtu prítomných – aj vyše sto. Za ústrednú tému sme si zvolili jubileá našich autorov – päťdesiatky Andreja Ferka, Jána Labátha, Jána Kmeťa a (nedožitú) Mi-

Riaditeľka vydavateľstva Tvorba Anna M

akanová odovzdáva M

ichalovi Harpáňovi autorské výtlačky knihy Priestory im

aginácie (1974). V pozadí sprava Viera Benková, Ján Km

eť a Franišek Lipka.


chala Babinku, šesťdesiatku Paľa Bohuša. Otvorene sme sa postavili proti populistickej koncepcii literárnej porady, vskutku to boli menšie konferencie, na ktorých sme najčas-tejšie vystupovali Víťazoslav Hronec a ja, on si brúsil fenomenologickú interpretačnú metódu a ja štrukturalistickú. Bol to neodškriepiteľný prínos k sprestreniu našich tunaj-ších názorov na literatúru. Miroslav Demák sa najčastejšie zúčastňoval diskusie (literárna tribúna) a keď som si teraz letmo všimol jeho diskusné príspevky, bol očividným oponen-tom predstaviteľom ideologických názorov.

Ale nie všetkým sa taká koncepcia literárnych porád páčila. Raz na redakčnej rade ča-sopisu jeden člen navrhol tému pocit chvíle – samozrejme, že som s tým nesúhlasil, ale redakčná rada to schválila (vtedy sa všetko schvaľovalo, a redakcii nadradený orgán bola redakčná rada, potom sa už nič nedalo robiť). Pocit je jav psychický (podľa najnovších názorov neurologický) a slovo pocit bez prívlastku je významovo neutrálne; rovnako je to aj so slovom chvíľa (slovníky slovenského jazyka ju definujú ako časový úsek). Ale tu sa pri slove pocit mlčky myslelo na prívlastok dobrý, rovnako aj pri slove chvíľa – teda (dobrý) pocit (dobrej) chvíle. Dobrej spoločensko-ideologicky. Súhlasne s rozpačitosťou a nanú-tenosťou témy nebulózne vyzneli aj referáty, vrátane jednostranového referátu šéfredak-tora (pozri Nový život, 3/1978).

zvb: Čo vám utkvelo v pamäti ako najväčší problém, či prekážka, ktorej bolo treba čeliť? mharpáň: Prešlo už hodne času od môjho obdobia na čele Nového života a už poma-

ly zabúdajú aj tí, ktorí v tom čase žili a pracovali, že to boli roky pod silne riadiacou rukou komunistickej ideológie. Nie veľmi som súhlasil s uverejňovaním stranícky pevne pozna-čených textov v literárnom časopise, prevažne preložených zo srbčiny, ale sa vyskytli aj texty našich domácich politikov. Jednoducho sme to chápali ako odovzdávanie povinnej dane dobe. Nakoľko sa pamätám, osobne som neobjednal ani jeden taký text, ale čeliť sa tomu jednoducho nedalo. Problémov politickej povahy sme nemali, mohli sme uverej-ňovať autorov zo Slovenska, aj prekladať juhoslovanských autorov, keď neboli v konflikte s vládnucou mocou. Spomínam si však na jedno redakčné „nedopatrenie“. Literárna pora-da bola zvolaná na jednu marcovú nedeľu, aj pozvánky už boli odoslané, keď prišla inter-vencia od jedného nášho domáceho politika, že v ten deň porada nemôže byť, lebo práve vtedy z Nového Sadu na putovanie po Juhoslávii vyrazí štafeta mladosti, ktorá sa sláv-nostne, a grandiózne, odovzdávala 25. mája v Belehrade na štadióne súdruhovi Titovi. Porada bola odročená a o tom pozvaní účastníci boli telegramom informovaní. Samoz-rejme, bolo aj to, že sme na jar roku 1980 mali v zásuvke pripravené smútočné číslo veno-vané smrti prezidenta Tita – tak v čísle 3 z roku 1980 fialová farba na titulnej strane bola vystriedaná čiernou.

zvb: Ako sa táto práca dopĺňala s Vašimi primárnymi povinnosťami na pracovisku na Univerzite?

mharpáň: Moja alma mater bola Filozofická fakulta v Novom Sade, ktorú som skončil roku 1968 a od marca 1969 som sa tam zamestnal. Najprv to bola Katedra východných a západných slovanských jazykov a literatúr (za takým honosným pomenovaním bola len ruština a slovenčina), potom bola samostatná Katedra slovenského jazyka a literatúry, ďalej Slovakistický ústav a nakoniec Oddelenie slovakistiky. Vtedy slovenčinárov na katedre ne-bolo veľa – docenti Ján Kmeť a Daniel Dudok, odborná spolupracovníčka Mária Myjavcová a lektor zo Slovenska Emil Horák. Za mnou prichádzali ďalší, takže v jednom období nás bolo až 15 (potom sa to postupne zmenšovalo). Uvádzam to z dôvodu komplementárnosti

10 č. 1 – 2 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT CHAT

môjho pôsobenia na fakulte a v časopise Nový život. Predsa aj na jednom, aj na druhom mieste som sa zaoberal literatúrou, takže jedno druhému neprekážalo, ale skôr jedno druhé dopĺňalo. Pedagogické povinnosti som mal rád od prvého do posledného dňa, takže nepri-chádzalo do úvahy zmeniť povolanie (boli návrhy, ale som to odmietol). Predsa však moje vysokoškolské povolanie vplývalo aj na pôsobenie v Novom živote. Uvediem iba jeden príklad: systematické predstavovanie súčasnej literárnej vedy v časopise, slovenskej, juho-slovanskej, českej (z češtiny do slovenčiny sme prekladali štrukturalistov, nasledovateľov Jana Mukařovského, všetci po roku 1968 buďto emigrovali, alebo boli disidenti). Mimocho-dom, na Slovensku sa ma pýtali, či sú to nové štúdie českých štrukturalistov (ktorí v Česko-slovensku boli zakázaní); neboli nové, už predtým boli publikované. Aj texty slovenských autorov len zriedkavo boli prvýkrát uverejnené v Novom živote, boli prebraté. Existovali síce slovenskí autori, ktorí do roku 1989 na Slovensku nemohli publikovať: exiloví po roku 1945 a 1948 a autori disentu po roku 1968. Exiloví autori často posielali svoje knihy na adre-su redakcie Nového života, nové texty nie, ani sa nedožadovali publikovania v Novom živo-te. Autori disentu boli skôr orientovaní na Západ.

zvb: Čo ste si vytýčili ako základný cieľ za tých osem rokov? Čo ste videli ako hlavné posla-nie Nového života?

mharpáň: Nejakého základného cieľa ani nebolo. Nový život bol jediným naším lite-rárnym časopisom, nebolo žiaduce profilovať ho ani generačne, ani akokoľvek inak. Predsa je celkom očividné, že v „mojom“ Novom živote (teda v mojom období, keď sa v práci redakcie okrem uvedených Michala Babinku, Víťazoslava Hronca a Miroslava De-máka kratšie podieľali Viera Benková, Mária Myjavcová, Anna Makanová, Ján Kopčok, Juraj Tušiak, Samuel Čelovský, Paľo Bohuš; a takmer som zabudol, že v poslednom roční-

Na návšteve u M

ilana Šútovca v Bratislave. V popredí Michal H

arpáň, sedia Pavel Vilikovský a Víťazoslav H

ronec.


ku, 1981, namiesto osobit-ného uvádzania zloženia redakcie a redakčnej rady sa uvádzal redakčný výbor, predsedom ktorého bol Samuel Boldocký), teda v tom období v časopise mala prevahu modernejšia typológia a poetika, ku ktorej sa dospelo akosi spontánne, vlastne nástu-pom mladej literárnej ge-nerácie, tak v poézii, ako aj v próze. Zhodou šťastných okolností, nielen pre časo-pis, ale aj pre celkovú našu literatúru, v rokoch 1974 – 1981 sa nielen zjavili, ale aj literárne formovali Miroslav Demák, Zlatko Benka, Michal Ďuga, Miroslav Dudok, aj výtvarník Jozef Klátik, svoje prvé poviedky uverejnil Zoroslav Spevák, básne Martin Prebudila, Tomáš Čelovský. Bezpochyby to bola najpočetnejšia skupina spisovateľov v druhej polovici 20. storočia. Je otázne, či ešte niekedy také niečo bude. Hlboko som presvedčený, že k tomu nástupu a vzostupu sa pričinili aj prajné publikačné možnosti.

zvb: Ako hodnotíte stav literárneho časopisectva vtedy z dnešného pohľadu aj vzhľadom na priestor, financie a pracovné podmienky…, ktoré tento časopis mal v minulosti? A ako vi-díte dnešnú situáciu?

mharpáň: Literárne časopisectvo – to bol Nový život. Inde, v novinách (Hlas ľudu, Rozhľa-dy), alebo v elektronických médiách (rozhlas, neskoršie televízia) publikačné možnosti boli skromnejšie. Vskutku jeden časopis aj vystačil, ale boli aj autori, ktorí potrebovali aj väčší priestor (Michal Babinka napríklad pomerne veľký počet básní uverejnil v českom časopise Jednota, ktorý vychádzal v Daruvári). Naši autori boli prítomní aj v iných, neslovenských časo-pisoch, najviac v srbských, ale aj v maďarských, rumunských, rusínskych. Existovala aj spolu-práca so Slovenskom. Je samozrejmé, že časopis Nový život dostával prostriedky zo štátneho rozpočtu, v takej miere, že sa z kvartálnika stal dvojmesačník (a po „mojom“, v Hroncovom období aj mesačník). Ku kríze došlo začiatkom 90. rokov, keď dokonca aj hrozil zánik časopisu. Potom sa to trochu konsolidovalo, ale nie celkom. Spisovatelia sú entuziasti, básnici budú pí-sať aj keď za to nebudú finančne odmenení (ale či budú?), avšak napríklad taká dôležitá zložka, akou je preklad z iných literatúr, si vyžaduje obrovský entuziazmus.

Nie som analytik, aby som vedel zohľadniť celkovú spoločenskú situáciu. Kto to vie? Jedno je však isté: každý šéfredaktor, každá redakcia dala časopisu svojráznu pečať, čo je veľmi dôležité: dejiny slovenskej vojvodinskej literaratúry si ani nemožno predstaviť bez tohto časopisu. Časopisy vychádzajú a zanikajú (nemôžu zaniknúť len také, čo sú celoná-rodné inštitúcie, akým je srbský Letopis Matice srpske alebo aké sú Slovenské pohľady – o dnešnej koncepcii tu nehovorím). Podľa mojej mienky je aj náš Nový život dôležitou inštitúciou našej národnostnej menšiny a ako taký nezanikol ani v období najväčšej krízy. Je priam zázrak, že pravidelne vychádza aj v týchto, ešte stále nedoriešených a nevyrieše-ných organizačných a finančných podmienkach.

Na

návš

teve

u M

ilana

Šút

ovca

v B

ratis

lave

.

12 č. 1 – 2 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT PULZOVANIE LITERATÚRY

Spev

1.Muž zastrelil v záhrade vtáka.Stojí sám, pohľad mu poletujez konára na konár.Mlčí a záhrada okolo neho spieva.

2.Žena navarila hovädzí vývar.Sedí sama, lyžicou hľadádáke ústa.Mlčía kuchyňa okolo nej spieva.

3. Hviezdny roj sa šmýka dole, dole toboganom noci.Čakám ťa na dne.Mlčíma smrť okolo mňa spieva.

O tretej v noci

Svet je zabalzamovaný mesačným svitom.Domy sa nevedomky primkli k sebe.Pod návalom tmy strechy povolilia z nebeského kráterasa na nás pozerajú zosnulí.Námesačné dieťa si ako riekanku opakuje – Libera nos, salva nos, justifica nos...Na úpätí vankúša vedľa mňasi anjelská tvár skúša tvoje úsmevy

odliate v inovati.Chýbaš mi na dne tohto sna,keď mi rastú netopierie krídla,aby som mohol priletieť späťk vlastnému telu,skôr než zdrevenené veciopäť zbĺknu.Ráno si na nič nespomínam.Netuším, prečo si mrmlem Libera nos, salva nos, justifica nos...

Nespavosť

Kým sekundy odriekajú svoju mantru,z nástenných hodín kvapká tichá krv. Noc je hlbšia o tvoju neprítomnosťa tmavšia o moje čierne myšlienky.

Skrytý pred zrakom zvedavcovnábytok zhadzuje svoj povinný habitusa nahý zjašene vybieha von do ulíc tejto zablatenej Atlantídy.

Vo vedľajšej izbe spí chlapec.Preskakuje smútky ako švihadlo.Jeho sen je jediná konkrétna vec,ktorú teraz dokážem nahmatať.

Neskorá hodina

Neskorá hodina sa mi usmialasvojou chladivou čepeľou.Na nahom tele cítim ostré hrany tmy.Každá múdra rana je požehnaním. Buď vôľa tvoja! Slepá a hluchá.

PULZOVANIE LITERATÚRY

LADISLAV ČÁNI

Ostré hrany noci

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 1 – 2 13PULZOVANIE LITERATÚRY

Už ma nič nebolí. Vykročil som zo seba a voslep hľadámtie trblietavé vecičky,ktoré sme stratili pri milovaní.Možno sa dáka skotúľala pod posteľa ja ju teraz nájdem.Bude mi svietiť na dlani,aby som videl jazvu tvojej tváre v námesačnom zrkadle.Včera som ho rozbil pohľadom.

Zimomriavky

Podvečer. Svetlo má husiu kožu.Vzrušené kamienky rozkvitliv mláke na ceste.Dieťa ju preskočía nevdojak zo seba vypustí hlboký povzdych,ktorý máva krídlami ako nedočkavý operenec.Nakoniec zostane jaa odletí ty.

Povzdych hľadá svoj strom, ktorý ešte nevyrástol.Na ňom, v hniezde zo sna,znesie kamenné vajíčko.V chládku pod stromomležia dychtiví milenci.Opojení sebou sledujú,ako im po telebehajúzimomriavky.

Dieťa vo vreckuschováva pierkoa zdrap noci,v ktorej nie je jaa nie je ty.

Vyslobodzovanie krvi

Netušil som, že ma všetky únikyneomylne viedli k tebe.Nemal som na výber.

Ty si to vedela odjakživa. Len tak si otvorila dvere a oknáa povedala – Toto je náš dom.

Mojou váhavou rukou si sa vyzlieklaa na neverca sa usmial nahý boh.Chvíľku nám obom bolo trápne.

Tebe nie. Bez ostychu si sa zahryzla do môjho strachu. Ako ja do jablka.Takto sa asi vyslobodzuje krv.

Strop sa rozplynul ako stratusa v izbe sa objavili slnko a mesiac,dve jasné tváre našich synov.

Teraz, keď opäť nežijem, za mňa dýchaš ty – nesmrteľná.Dom spadol na kolená.

Mŕtve more

Prázdnypriestor si ťa pamätáa je z toho myšlienka.Ťažká, kamenná, padajúcana dno neusínajúceho mora.Mohol by som ho nazvať Noc,možno My, možno Ty.

Iba naše pohľady zostali zauzlené kdesi v diaľke.V čom oku teraz plávajú ryby a spievajúuspávanku strateným námorníkom?V čom oku sa nekonečný tokzabáva na perejách stratených vecí?Ako My, ako Ja, ako Noc.


Moje oko je slabozraké,tvoje neúprosné.Tak pretni tento uzol mätúcich vidína ja už nájdem svoje moreskryté pod božou kamžou.A ja už klesnem na dnohlboké ako šibenica.

Priestor básne

Ty už smieš obývať báseň,jej bezrozmerný priestorvlajúci ako červená zástavamladého revolucionára.

Ty už smieš kašlať na móresy a svojím nahým telom privádzať do rozpakov svetlov očiach pruderického davu.

Ty už smieš odtrhnúť od prsníkaročné obdobia a môj chlapský hlada nechať nás napospasmárnivému času.

Ty už smieš kvitnúť do úsmevuuprostred teplého zhoreniska,lebo ťa pravda plameňa nepopáli,lebo ti už popol nezahladí stopy.

Básnik

Premenila si sa na záchvevy svetla,ktoré rozleptáva moje telo.Pozvoľna mizne hranicamedzi mnou a nekonečnom.Tu niekde sa skrýva boh.Nevie písať básne,a preto machruje sekundamitohto štvrtkového panoptika.Ale v mojich ústach kvočí odvrhnuté slovo a pasuje ma za básnika.Áno, je presne štvrtok.Čas, keď moje veršestrácajú obsah a formu,aby sme sa v nich,ničím nerušení, bezbožne milovali.

Túžba odísť

Neviem sa modliť.Spustnutou krajinou jazyka sa mi potulujú mĺkvi poslovia nekonečna.A ty mi rozprávaš o láske,ktorá sa nevmestila do nášho života.V kuchyni kvitnú nožea všetko rozvoniava chlebovou túžbou odísť.Krvou podmývané údery zvonauž odomkýnajú ráno.Popínavé svetlo ma obopína a ja sa opäť stávam skutočnýma smrteľne vážnym ako kamenná päsťodhodlaná povstať proti sebe.

Saňa Stvorcová: Rodinné printy II, digitálna tlač, 2017


Vchádzam do izby a zastanem. Očami blúdim po nahromadených veciach, bruškami prstov bezradne pohládzam množstvo predmetov, ktoré som si naznášal z ciest, a zdá sa mi, že všetko je zbytočné. Neviem, čo som tu chcel, prečo som sem prišiel. Všade navôkol naukladané kamienky, ulity mušlí a slimákov z rôznych pláží, z ostrovov, fľaštičky so zač-retým pieskom a vodou, neobyčajné kamene ktovie odkiaľ a z ktorých ostrovov, úlomky z opustených domov, ich zvráskavených a časom dopraskaných tvárí, polorozsypaných tvárí od nespočetných príbojov znepokojeného a vzbúreného mora. Všetky tie zaprášené drobnosti mi len pripomínajú zdĺhavé balenia, lúčenia, opustené a vyprázdnené domy, dlhé zámorské cesty. Cez navrstvený prach nerozoznám, čo všetko mám uschované v tom množstve fľaštičiek a škatuliek, len keď sa ich dotýkam, spod sklenených vrchnákov sa ukáže opravdivá farba v slanej vode uschovaného piesku. Rozvíri sa znepokojený ob-sah a pohýnajú sa v ňom vyplašené bublinky povetria. Všetko je zbytočné. Medzi prstami mi zostáva len prach. Neviem, čo som tu chcel. Vzdávam sa a vychádzam von, na posled-ný schod, na úslnie.

Čupím tu a fajčím. Utečenecký spôsob, povedala by naša známa. Vtedy sa ma to dotklo a vedel som, že sa to neskončí dobre. Vedel som to, už keď sme vystúpili z vrchovato naložené-ho auta na horúci mestský asfalt. Všetky hranice boli už za nami, všetky skúmavé, nepríjemné a podozrivé pohľady policajtov a colníkov, zdĺhavé obšmietania a postávanie vedľa nášho naloženého auta. S chlapíkom, ktorý nás viezol, si vymieňali tajomné pohľady, šepkali, doho-várali sa čosi medzi sebou. Mal som dojem, že nás ani nepustia, ako keby sme my mohli za tú vojnu tam dolu, ako keby sme ty a ja spáchali nejaký zločin. Potom, pri dotyku s horúcim as-faltom, bolo po všetkom, pocítil som strašnú šírku mesta, nezvyčajnú, dávno zabudnutú voľ-nosť. Hoci slnko neúprosne pripekalo, mohlo sa uvoľnene, zhlboka nadýchnuť plnými pľú-cami. Ešte sme mali len vyčkať, aby naši známi prišli po nás, aby nás vyzdvihli.

– Vieš, takí tí, – povedala, – veci sme už mali preložené do ich auta a viezli sme sa rozprúdeným mestom niekam na vidiek, kde sme podľa dohovoru mali prespať prvú noc. – Neďaleko sú také ubytovne, kde oni, zakrútení v starých handrách, vysedávajú na prie-domí. Chlapi a ženy. Po celý deň sa ohrievajú na slnku, pijú kávu a fajčia. Okolo úst sa jej spolu s tými slovami začali zbierať a sťahovať tenké vrásky a celá tvár jej nadobudla od-porný výraz. Zdalo sa mi, akoby práve prehltla čosi, čo jej vôbec nechutilo, čosi ošklivé. – Vysedávajú na úslní, – opakovala pár razy, – a po celý deň len pijú kávu a fajčia.

O pár dní nás pozvala na obed, bližšie sa zoznámiť, porozprávať sa. – Áno, – hovorím, kým obedujeme, – po troche píšem. – Hej? – ozve sa súčasne prekvapene z druhej strany stola. – Áno, píšem krátke poviedky a uverejňujem to, – zdôrazňujem, lebo to pokladám za najdôležitejšie, to, o čom píšem, im už nemôžem tak ľahko vysvetliť. – A sú z toho ne-jaké peniaze? – pýta sa vzápätí on z druhého konca stola, kým sa nad tanierom usilujem pozorne narábať s českým príborom, lebo, odkedy sa tu pred pár rokmi rozdelili na dva štáty, taký príbor tu už viac nedostať, povedali nám. Cítim sa ako na skúške, sledujú každý môj, aj ten najmenší posunok, každý pohyb vidličkou v tanieri, ako držím nôž, ako pridr-žiavam kúsok mäsa a ako ho neobratne kúskujem, ako si ukrajujem z toho tvrdého mäsa,

MIŠO SMIŠEK

Na úslní


potom na vidličku naberám šalát, neposlušné okraje listov nakrúcam na ňu a konečne to vpratávam do úst. – Tam sa píše zdarma, – pokúšam sa mu to vysvetliť. – Vtedy mi bolo najdôležitejšie, že mi to uverejňovali, to mi niečo znamenalo. Beriem pritom pohár vody spred taniera, upíjam si, akoby som na to bol zvyknutý, a uvažujem, že obed predsa len dobre prebieha. Nedarí sa mi vysvetliť im, o čom píšem. – Hádam o živote, – hovorím, – o podmienkach tam dolu. Nechce sa mi vysvetľovať a obšírne hovoriť teraz za stolom o všetkých tých smrtiach, zhonoch, ostnatých drôtoch, chmeľniciach, o kolibe a viniciach a tej záhadnej vode Begeja. Ako vysvetliť, že to bol osobitný priestor, neopakovateľný priestor v určitej dobe, že to nebol ani kanál, ktorý tam volali Begej, a nebol ani močiar. Okrem toho ako mám vedieť, kedy má zaniknúť. – Zobral som si so sebou, – hovorím, – čísla časopisu, v ktorých mám uverejnených tých zopár poviedok. Lepšie bude, ak si to prečítate sami. Ten pocit sa nemôže nikdy viac zopakovať, môj pocit vzrušenia, chvíle odhaľovania tajomstva, vnikania až po samé tajomstvo. – Dávno predtým, než som po-chopil, že už nikam nepatrím, ani do jedného z tých priestorov, – vysvetľujem, – v denníku som si zaznamenal obraz, odtiaľ, z toho priestoru, ktorý je už dávno preč.

Vo dvore Labyrintu, aby som teraz nevysvetľoval ešte aj prečo som tak nazval môj ateliér, v jedno popoludnie sa v odľahlom, najnižšom kúte záhrady na jej západnej strane vyvalil náš starý topoľ, biely topoľ, a zhnité konce jeho dlhých koreňov sa mátožne za-hryzli do tekutého šera. Hlboko do noci som potom z okna pozoroval, ako sa v daždi stekala z nich hustá zmes hliny a zeme. Dávno to bolo. Tak aj moje korene zostali tam niekde vyvrátené v daždi, hovorím, aby časom zmyl z nich aj poslednú hrudku zeme, mojej zeme. Tie ostatné korene, ktoré som sa neskoršie pokúšal pustiť na rôznych iných miestach, kde sme sa chceli usadiť, nemali už viacej taký význam ako tie, v tom kúte záhrady. – Je to ako s hlinou, – pokračujem a vystieram pritom obe dlane ponad sklenenú plochu stola, aby pochopili, o čom hovorím. – Nájdem ju hocikde, vykopem, vymiesim ju týmito rukami, vymodelujem z nej čosi, zopár dní to suším, hladím, znovu ho kúskom handričky navlhčím, ale iba po povrchu, potom kefou na topánky vyleštím a dokonca ešte mäkkou suchou handrou lesk zdokonalím. Po niekoľkých dňoch sušenia v polochlád-ku to pečiem, pálim v peci vymurovanej v zadnej časti dvora. Ráno vychádzam vypiť kávu na schody, rozhliadam sa po dvore a po čase vykročím po chodníku do zadnej časti dvora, – rozprávam, a v pamäti sa mi vynára vlhká sviežosť slnečného včasného rána. Miesta na dvore sú ešte hmlisté, hýbu sa a rozplývajú. Idem otvoriť pec, pozrieť sa na výsledky vče-rajšieho pálenia až do pozdnej noci, keď som už po tme pec zatvoril. Kráčam úzkym chodníkom vyloženým nazbieranými starými črepmi, prechádzam do zadnej časti dvora a plnými pľúcami vdychujem celé to svieže okolie. Celý dvor. Ťažké trstinové listy mi pre-kážajú v ceste, sú oťažkané veľkými trblietavými kvapkami rosy. – Ech, keby som teraz tak prešiel tým chodníkom, – vyslovím polohlasne, – a rukou poodkláňal dlhé mokré listy, nedbajúc, že z nich pŕchne rosa, a potom otvoril pec. Vyberal by som ešte teplé tehly, jednu za druhou, s hrubou koženou rukavicou, lebo odvčera ešte nevychladli, kým by sa neukázalo celé ústie pece a neodhalilo červenkasté, horúce množstvo vypálených sošiek. Horúce kúsky, pokryté vrstvou jemného popola, by som potom po jednom nedočkavo povyberal, poodfukoval z nich popol a obracajúc ich v dlaniach ako horúce zemiaky po-obzeral, či na niektorom čosi nechýba, či sa nezjavila nejaká puklina, či na vyhladenom povrchu nevznikli malé trhliny, ak vo vnútri, pod povrchom náhodou zostala malá skalka alebo kúsok ulity z nejakého prastarého slimáka.


Márne by som im to všetko vysvetľoval. Najmä ten pocit, keď z ničoho urobíš niečo zvláštne. Všetko to som opustil, zanechal tam dolu, v hmlách. Stratené niekde v šírom rodisku hmiel, odkiaľ som ušiel, a kde sa na svojich bludárskych cestách konečne usadili moji predkovia. – A, aký absurd, – hovorím, – ten prvý prišiel práve z týchto končín, neďa-leko hraníc týchto dvoch štátov.

S kávou, ktorá nasledovala po obede, s tou prvou kávou u nich, to už nedopadlo tak dobre. Doslovne nás vyhnali na balkón, hoci sme ju mohli vypiť aj tam, za tým ich sklene-ným jedálnym stolom, a ako som si všimol, na ktorom po obede nezostala ani jedna jedi-ná omrvinka chleba, ani hocičoho iného. Pripadalo mi to divné, zdalo sa mi, že to ani nebol jedálny stôl. Jedálny stôl by mal byť z masívneho a tvrdého, pravdepodobne morušového dreva, príjemný, vyhladený od nespočetného utierania a zhŕňania omrviniek, mal by byť tmavej teplej farby. Ale cigareta s kávou za týmto ich stolom, to už nie. Tušil som to. Keď to povedala, kým zo stola odnášala taniere, zaznelo mi to ako urážka. Ponúkne kávu a k tej káve si nemôžeš ani zapáliť. Ako tu hovorili, dať si kávu. – Dáš si kávu? – Áno, môže byť, ale dal by som si s ňou aj cigaretu. Toto sa mi nezdá, prebehlo mi hlavou, kým sme si šálky s horúcim a riedkym nápojom vynášali von. Čupeli sme na balkóne pri šálkach s kávou na dlaždiciach, na desiatom poschodí v paneláku moderného sídliska, na okraji mesta. Takto som kávu ešte nepil. Čupiac na tomto balkóne, uvedomil som si, že nemajú na ňom nič, kde by sme si mohli sadnúť a vypiť túto kávu. Normálne, pokojne vyfajčiť pritom zo-pár cigariet. Mohol som to tušiť.

Asi po týždni mi zavolali, že som dostal prácu, ako odborný grafik v hoteli na Zelenej, kde on bol jeden zo siedmich spolumajiteľov. Mali v ňom tri reštaurácie a potrebo-vali v každej inou farbou vypísať a doplniť jedálne lístky. Bývali sme už v meste. Nesúc v ige-litke tú svoju prvú prácu, kopu jedálnych lístkov vytlačených v troch farbách, zastavil som sa v reštaurácii pri Michalskej bráne. Na ulici mali zopár stolíkov a všetky boli voľné. Sadol som si, objednal som si presso a zapálil som si Spartu. Odkiaľsi bolo počuť nejakú letnú hudbu, a ja som mal neskutočne krásny pocit voľnosti, pocit šírky, všetko bolo za mnou, všetko bolo preč. Nenachádzal som sa nikde, a zároveň som bol všade, zdalo sa mi, že počujem vlnobitie až odtiaľ z Jadranu. Tam som zakaždým mal taký mimoriadne krásny pocit. Do denníka som si začal zapisovať poznámky z tých prvých dní, možnosti, čosi o prvej práci, dojmy zo stretnutia v suterénnej reštaurácii v hoteli. Práve som si zapisoval, ako si teraz musím kúpiť rôznofarebné tuše a namiešať z nich tri presné nuansy týchto jedálnych lístkov, a odrazu počujem, ako sa ma za chrbtom niekto pýta, či je voľné. Ostat-né stolíky boli prázdne a niekto si chce sadnúť práve ku mne. Pozriem sa hore, do slnka, a nado mnou stojí kamarát z mojej ďalekej dediny. Študuje v Nitre a hovorí, že sa má stretnúť s naším spoločným kamarátom, ktorý prichádza z Prahy. Chcel ma udrieť po pleci, ale nebol si istý, či som to naozaj ja.

Celé leto sme sa v meste pod hradom, ako Latinoameričania v Paríži na maté, schádza-li na káve. Skúšali sme, ktorá je chuťovo najbližšia tej našej, kto prišiel nový, aké správy priniesol o tom, čo sa deje dolu, kto zasa odišiel preč a kde sa zastavil. U rodáka, ktorý prišiel týždeň pred nami, s gitarou v kufri, v malom byte na Odborárskom námestí, som natrafil na rozlúčkový paprikáš. Ani som nevedel, že priateľ z mojej dediny, priateľ z chmeľ-nice, ktorý len nedávno prišiel, teraz odchádzal. Nenašiel si žiadnu dobrú prácu. Varil sa kapor a pilo sa pivo. Pospomínalo sa všeličo, vonku sa už zmrákalo, a znovu začínalo rosiť. Dolu na zastávke, keď električka škrípavo zabrzdila, napochytro sme sa pozdravili, objali,


a potom zmizol v tme. Mohol som si už len predstavovať, ako sa doplátal dolu, vzal syna, a ako o pár dní neskoršie, včasráno vystúpili v Londýne z nočného vlaku do hustej hmly.

Túlanie starým mestom nám časom zunovalo, ako aj obzeranie starých domov, ktoré renovovali, lebo takmer všetky pokupovali Rakúšania, vraj mali lacné bývanie v tomto meste. Boli to len naše staré sny vlečúce sa s nami ešte zo spustnutých jadranských dedi-niek, z ostrovov a iných starých miest, z našich niekdajších romantických prechádzok, aj tu to bol už len náš spôsob zbožňovania takých miest. Nikdy sme neboli na svojom, blú-dievali sme hľadajúc čosi, hľadajúc miesto, na ktorom by sme sa usadili, miesto, kde by nám bolo najlepšie. Unavení sme potom sedávali hocikde, rituálne popíjajúc kávu, vy-chutnávajúc tabak a plánovali, vždy sme čosi plánovali.

Bola už podjeseň a mesto stratilo svoj pôvab, hŕby staromestských motívov, ktoré som po tie dni nakreslil, sa na ulici vôbec nemohli predávať. Stále tadiaľ chodili policajti. Mesto sa zúžilo na mútne jazero s kŕdľami labutí a divých kačíc, pri ktorom sme bývali, na náš starý byt s nábytkom z päťdesiatych rokov. Po celé dni pršiavalo, schladilo sa, a kúriť ešte nezačali. Pre mňa viac nebolo žiadnej práce, v kuchyni pri káve som zväčša čupel pri od-chýlených balkónových dverách, lebo nám aj tu zakázali fajčiť. Na teba som sa nemusel ani pozrieť. Vedel som, ak sa nám pohľady stretnú, že v tvojom nenájdem nič nového, cítil som, že mi už nemáš čo povedať. Vedel som to. Na balkóne a vonku nad jazerom sipel drobný chladný dážď, a ty si čakala zo dňa na deň, aby som to už raz povedal, akoby som len ja rozhodoval, či sa predsa len vrátime späť. Večer, keď si už unavená spala, v denníku som trojakými atramentmi nanovo začínal dopodrobna zapisovať, čo všetko musím po-robiť tam doma po dvore. Akoby som už bol tam. Nakreslil som plán celého dvora, s vy-kladaným chodníkom, a značil som miesta, kde ktorý a aký strom mám zasadiť. Počítal som dni strávené na brehu jazera, kŕmenie labutí, premýšľal, čo je s tými vecami tam dolu, s papiermi, kresliacimi, baliacimi papiermi nazbieranými na kreslenie, s celými hárkami papiera, s príbormi, kopami cerúz, farieb, škatuľami zbalených kníh na povale, ktoré sa nevmestili do auta, a čo ma všetko tam čaká.

Nemôžem už viac čupieť, nohy mi stŕpli, vstávam. Narovnám sa a sadám si na najvyšší schod. Možno aj ty podobne tam na tom druhom konci vysedávaš na nejakom schode, zatínaš nechty do dlaní, kým ti chlad a vlaha prenikajú do všetkých pórov. Trpezlivo znášaš červenkavé a bezmocné slnečné lúče. Možno pritom vzdycháš, možno sa ti po toľkých rokoch cnie za teplom mojich nôh, alebo možno za dávnymi stonmi cudzincov. Dobre si na to spomínam, ležal som v tvojej izbietke s hlavou na vankúši opretom o stenu. Oddychovali sme po milovaní, tvoja hlava, tvoje vlasy v mojom lone, hladina tvojich pŕs, jemné vlásky, veci vôkol nás zmizli, vytratili sa všetky obrazy na stenách, vybledli a zmizli všetky tituly kníh poukladaných po poličkách, cítim tu už iba naše telá, tak tesne jedno na druhom, a zároveň tak ďaleko. Znovu mám chuť na tvoje pery, medzi nohami cítim tvoje mäkké vlasy, teplé líce, a nanovo rastiem, krv naviera, tvoje pery tak blízko, kôrka našich štiav zoschnutá na pokožke začína jemne praskať. Podnes neviem, ale vtedy som sa ťa spýtal, či budeme navždy takto spolu. Opýtal som sa ťa. – Áno, – odpovedala si po dlhej prestávke, áno, kým ma to bude baviť. Zarazený takou odpoveďou dlho mlčím. Neviem, čo si počať v tej izbe, začínam ti pomaly pohládzať vlasy, prstami skúmam ich mäkkosť. Vedel som od samého začiatku, že to nedopadne dobre, ešte vtedy, ale som to potlačil hlboko v sebe. Myslel som si, že predsa len na to zabudneš. Kým ma to bude baviť, vynára sa odkiaľsi tvoj hlas, je to tvoj hlas, spomedzi mojich nôh, z môjho oddychujúceho lona,


kým krv znova začína navierať, pokožka jemne praská, tak blízko tvojich pier, pod ťarchou tvojho jemného líca. Vonku sa z času na čas ozývajú vlaky, akoby sa zvolávali. Občas aj podnes počujem ich prenikavý piskot rozliehajúci sa mĺkvou nocou. A hoci som vedel, že to nedopadne dobre, že raz predsa len bude koniec, roky som to niesol v sebe, hlboko, hlboko zahrabané.

Z priestoru s tými vyvalenými koreňmi, ktoré už dávno zhnili a rozsypali sa na prach, nedávno mi prišla správa o priateľke. Odchádza z priestoru, ktorý existuje už len takto, keď si naň spomeniem. Z postele už nemôže ani vstať, blíži sa koniec. Nízka povala iz-bietky ju pridlávila medzi porozhadzovanými vecami, zaprášené hrady poprehýbané pod ťarchou času a nahromadeného haraburdia na povale nedajú dýchať, pritlačili ju o prehnutú posteľ. Muži vonku čistia dvor, zháňajú vápno, kľačiaci dom sa musí vybieliť, susedy už začali upratovať izby a pomaly všetko vynášať. Priestor po dvore a okolo domu sa musí uvoľniť. Už sa nikdy nedozviem o príšerách, ktoré ju dlávia na vankúši, ktoré sa nocami vykrádajú spod postele, zovšadiaľ, spomedzi nahromadených vecí, spoza odchýlených dvier pitvora, z tôní, nedozviem sa, či sú niektoré z nich naše spo-ločné. Môžem už len spomínať, ako mi teplým jazykom znenazdajky zašveholila do ucha o tom, ako sme spití kráčali objatí ulicou a moju ruku, prevesenú cez jej plece, odrazu stiahla nadol a pritlačila si ju na prsník, ktorý sa jej jemne nadhadzoval, kým sme kráčali a vyspevovali do ticha tmavej ulice. Neviem, či sa pamätá na niečo z toho pod ťarchou tej povaly, kým vonku vládne tlmený zhon upratovania, prehadzovania tehál, starých črepov a všetkého možného, obozretne, akoby nesmela to všetko počuť, akoby ani nevedela, čo sa to chystá, čo nasleduje. Či si spomína ešte na noc v teplej vode, či si pamätá, ako plávame nahí, ako čeríme trblietajúcu sa hladinu, či telo pamätá na pocit, keď sa oň obtrie ryba, keď sa vyplašený kapor šuchne o nohu, o stehno, alebo ti náhlo udrie do pŕs. Či vôbec vychádza z tej vody na breh, zhrnie si vlasy plné vody a zľahka si ich vyžmýka, švihne čiernym povrieslom ťažkých mokrých vlasov, kým sa po priehybe jej štíhleho chrbta ešte steká voda, či si spomína, ako sa rozkročila hľadajúc rovnováhu na klzkom hlinenom dne, ako sa jej medzi širokými stehnami z dlhého pra-mienka vláskov voda cícerkom steká späť do nášho Begeja. Dopadá na hladinu, kým sa na upokojujúcich vlnách obďaleč v polotme odrážajú a tancujú vŕšky a stĺpy neďalekej chmeľnice. Ako príšery.

Nebudem viac plánovať, že si raz u nej sadneme, že budeme piť pálenku chladenú v pivnici, pomaly po bosniansky popíjať kávu, vychutnávať tabak, alebo že sa dohodne-me, že konečne už raz musím prísť, kým nebude neskoro, a ceruzou alebo kúskom uhlíka zachytiť obrysy a odtiene jej tela, kým nebude neskoro, upozornila ma naposledy. Ani ceruzou, ani uhlíkom. Je už pozde, nemožno sa tam už ani dostať, dávno to všetko zmizlo. Niet viac ani vody, ani chmeľnice a mizne to vášnivé telo plávajúce v tej vode, poma-ly a trápne schne pod prastarými okrúhlymi hradami nízkeho, sviežo vybieleného domu. Ani jej tvár si už nemôžem vybaviť. Dakde v izbe aj mám jej dve staré fotografie. Ohrejem sa ešte trochu a neskôr, keď vojdem dnu, do toho skladu naznášaných spomienok a hara-burdia, pokúsim sa ich nájsť.

Privieram zľahka viečka a cítim na nich príjemné teplo, cítim ho lícnymi kosťami a celou tvárou. Vpíjam ho akoby naposledy a uvedomujem si, že som aj ja len jeden z tých, čo zababušení v handrách vysedávajú na úslní a nič nerobia. Vysedávam na úslní, upíjam kávu a fajčím.


Vybrala som sa za Janou, lebo mi už niekoľko dní zvolávala a revala, že ju zanedbávam, že nikdy pre kamarátky nemám čas, že sme si už dávno spolu nepokecali... Jana bola odo mňa o tri roky staršia. Zoznámili sme sa v tanečnom klube pred piatimi rokmi a odvtedy sa na mňa lepí ako črevo. Vydala sa veľmi mladá a hlúpa a teraz má z toho následky. Pre-stali ma baviť jej seriálové fňukoty o manželovom podnikaní a osemnásťhodinovom pracovnom čase. Zakaždým sa mi sťažuje, že sa jej manžel vyhýba. Vždy to bolo o plno práce a zaneprázdnenosti a nakoniec z toho bola milenka. Muži sú schopní každého svinstva. Treba sa naučiť s tým žiť, inak všetky ženy skončia v kláštore. Ale toto dievča si fakt prežíva očistec na Zemi.

Na semafore oproti stála staršia pani s bielymi vlasmi, pekne upravená a decentne oblečená. Určite vdova. Alebo stará slečna. To by som jej nezávidela. Muži sú svine, ale bez nich sa predsa nedá žiť. Tá sa už ani nevydá, hovorím si. To by musela muža lopatou hľadať na mestskom cintoríne. Na povrázku ťahala malého pudlíka. Presnejšie, pes ťahal ju. Keby sme boli aktérmi vo filmovanej rozprávke o dokonalých babičkách, dala by som jej meno Gyzelda. To meno sa jej celkom hodí. Určite ju vychovali v zlatej kolíske a dnes prijíma dvetisíceurový dôchodok každý mesiac.

Bola červená. Vedľa Gyzeldy stáli dve dievčatá, mohli to byť študentky alebo dve obete štátnej poli-

tiky, ktorých mená visia na úrade práce. Obe v rukách zvierali mobil a neprestajne do neho civeli. Na bicyklistickej dráhe sa po chvíli zastavil asi osemnásťročný chlapec. Netr-pezlivo vyčkával žltú.

Stále bola červená. Pozrela som sa na hodinky, odbíjala trinásta. Na chvíľu som si znovu predstavila, ako sa

mi už o pár minút Jana bude snažiť prehovoriť do duše a kopať vo mne zlatú baňu. Na-posledy sa na mňa nahnevala, len preto, že som naoplakávala nenarodené dieťa jej sestry. Idiotsky sa urazila, že som s ňou neplakala. No musím sa s ňou stretnúť, máme predsa dohodu a ja som z tých mála zodpovedných na svete. Po storočnom vyčkávaní semaforo-vé svetlo konečne preplo na žltú. Všetci chodci vykročili. Aj ja.

O dve minúty. Odkiaľ sa vo mne množia zvrátené predstavy o dokonalosti sveta, rodina ma pokladá

za špeciálny prípad prvého stupňa. Chceli by ma strčiť na Oddelenie psychiatrie do mest-skej nemocnice, aby som tamojším odborníkom bola príťažlivým predmetom extázy. Ale ja nie som blázon! To robia zo mňa šialenca len preto, že nedokážem iba nečinne sedieť a premýšľať, ako z parkovej jedle rozmnožím kôpku peňazí. Už dávno ma nebavia ľudové rozprávky o čarodejnom nápoji, z ktorého malej morskej víle vyrástli nohy. Potrebujem hmatateľné výsledky. A logické. Unavená som z ničnerobenia a pokazeného mechanizmu svojho tela. Svet je zlý, nikto ti v núdzi nepomôže. Musíš sa životom predierať sám. Každé hrable k sebe hrabú – brat, sestra, to je jedno. Každý sa ti obráti chrbtom, keď ho najviac potrebuješ, a ty len čakáš, kedy príde deň odplaty. Pomsta je sladká. Húževnatosť a dob-romyseľnosť sa vo svete stali neznámym atómom ľudskej morálky. Všetci o tom len učia,

ANETA LOMENOVÁ

Odtrhnutá z reťaze


pília mozog s prednáškami o humanite a o všetkých synonymoch dobroty a nikomu ne-zíde na um uplatňovať ich. Všetci len daj, prines, vykonaj, vyrieš a nikto ďakujem!

Na chvíľu som tieto myšlienky dala bokom, lebo som z diaľky počula jednu z tých sil-ných neznesiteľných sirén nainštalovaných na vozidle sanitkového automobilu. Hučalo stále silnejšie a v mojom žalúdku sa rovnakým tempom odrazu začali množiť červíky a zožierať mi vnútornosti. Nutkalo ma do plaču. Neprestajne sa nado mnou skláňala skupina mužsko-ženských hláv, ale žiadna hlava sa mi neprihovárala. Vykrikovali jedni na druhých, strašne rýchlo reagovali na každý môj pohyb, aj keď pohybovať som sa mohla len minimálne. Ani som si nevšimla, že cestu, cez ktorú som prechádzala, zaplavila kaluž teplej krvi a moje telo bolo odrazu celé zmrzačené, akoby vôbec nepatrilo mne. Asi sa niečo stalo. Potom som pochopila, že celý ten hluk je pre mňa. Všetci boli vzrušení a vzbú-rení, ako zmyslov pozbavení. Bože, hádam som sa nedostala do blázinca?! Podľa všetkého, čo som o ňom počula, takto asi vyzerajú členovia tej ustanovizne. Jedni v modrých kostý-moch, druhí v bielych. Neviem, aký rozdiel je medzi nimi, no hovorím si... určite nie v ka-riérickom titule. A je to vonku! Boli to určite oni. Len blázni sa takto pomätene správajú. Zdesila som sa, ale nedalo sa cúvnuť.

Keď som sa napokon úplne presvedčila, že ležím medzi davom bláznov, objavil sa on. Anjel, či samotný Boh s bielymi vlasmi a opálenou pokožkou dával dojem úplne normál-neho humanistu z iného konca sveta. Nechápala som, čo my dvaja hľadáme na oddelení pre špeciálne prípady. Paholkovia tej inkognito bytosti mali na nosoch prevesené čudné handričky a behali po miestnosti ako splašené ovce. Na ľavej ruke toho anjeloboha sede-

Ľubk

a Er

gová

: Vtá

k, k

ombi

nova

ná te

chni

ka, 2

016


li mohutné hodinky a okolo krku mu visela rovnako hodnotná retiazka. Hotové poklady okolo mňa, hovorím si. V okamihu som si spomenula na nezaplatený účet, ktorý každý mesiac zasielajú zo servisu pre mobilné telefóny a ktorý dosiahol už vyše sedemtisíc di-nárov. No sám sa určite nezaplatí. V myšlienkach ma prerušil najprv len jeden z poskokov, ktorý mi do vény tlačil obrovskú ihlu a potom aj druhý, ktorý mi následne pchal na nos akýsi plastový prístroj s čudnou vôňou a omamným účinkom. Ten anjeloboh sa na mňa vrhol leštiacim sa vražedným nožom a aby sa mu voľným okom lepšie videla moja hruď, posvietil si ôsmimi reflektormi. Začal sa mi hrabať v popletených črevách a drhol nimi, akoby mi chcel amputovať pozostalé končatiny. Presvedčenie o Bohu a nebeských bytos-tiach som ihneď zvrátila. Veď aj to je len muž! Nenávidím všetko, čo nosí nohavice! Ne-mohla som si pomôcť. Ani hnúť. Ako ma tu len mohli nechať so šialencami? Len čo som zabudla na ostrie noža, tie choroboplodné zárodky do mňa opäť tlačili gigantické ihly a využívali moju neschopnosť vzchopiť sa a brániť vlastný život. Vrhli sa na mňa ako supy na zdochlinu. Evidentne ma chceli stiahnuť do svojho Bordelu pre nenormálnych. Nedo-stanete ma tam ani párom volov, vy špinavci! Chcela som vrieskať a utekať, ale telo ma neposlúchalo. Cítila som sa presne ako ulovená zver. Ľutovala som cestu k Jane...

Osoba, ktorá nedávno v mojich predstavách vyzerala ako nebeská bytosť, teraz sedela zapichnutá za monitorom.

„To, čo ste dnes ráno urobili, vôbec nebolo zákonné. Viackrát sme vás na to upozorňo-vali, slečna Hortenzia! Mohli ste žiť predsa aj bez následkov, ktoré ste si dnes spôsobili. V nehode ste si poranili brušnú časť tela, museli sme vás operovať. Teraz ste stabilizovaná a o chvíľu sa na vás príde pozrieť sestrička,“ – mechanicky vytriasol.

Zem sa každú chvíľu musí otvoriť a ja sa pod ňu konečne prepadnem. Tento blázon sa mi otvorene priznáva, že na mne vykonal experiment pitvaním. Pýtala som sa na Janu, ale on sa odmlčal. Civel do bielych papierov na okraji mojej postele a o chvíľu zmizol. Nevlá-dala som za ním kričať. Keby som mala v sebe čo len trochu sily, bola by som ho ohlušila revom divej zveri. No tento potkan sa priam bavil na mojom zúfalstve. Tie hodinky a re-tiazku mal stále na sebe. Vôbec si ich nedával dolu uprostred chirurgických zákrokov. Nedostatočným pripnutím zápinky mohla skončiť v bahne mojich otvorených čriev. V nejakých konšpiratívnych novinách som prečítala, ako lekár pacientovi zašil zabudnuté laborantné nožnice v bruchu. Také niečo sa predsa mohlo stať aj mne. Otrasné!

Konečne som sa prebrala. Razhliadla som sa po okolí. Nebola som tam sama. Ubytova-ní sa vliekli v rovnakých bielych bavlnených vreciach, aké som aj ja mala na sebe, a boli celkom pokojní. Staršieho pána, čo ležal o pár metrov ďalej, som sa opýtala, kde sme. Na vysvetlenie zdvihol sklonenú hlavu, vytreštil oči a povedal: „Tam, kam patríme.“ A tým to hasne. Dievča z ľavej strany rozhadzovalo rukami s neočesanou hlavou. Z nej som nič nevytĺkla. Vychytilo ma zdesenie a z duše som chcela zaveliť na poplach. Keďže som ne-mohla ani normálne artikulovať, vykoktala som iba beznádejné: „Bože!“

Napokon sa na dverách objavila Jana. „Jani, chvala Bohu!“ Zdesene sa na mňa pozrela. „Počuj, poďme rýchlo odtiaľto preč, je

to tu presýtené šialenou háveďou.“ „Hortenzia, preber sa k životu a prestaň si zo mňa robiť srandu. Dnes si si z nás pekne

vystrelila svojimi potulkami po meste a ešte stále ťa neunavuje každodenne mi pripisovať nové mená. Do konca týždňa sme museli zrušiť tvoje návštevy.“ Nasmerovala k vitríne s ihlami a jednu mi hneď pichla. Potom som sa znovu vybrala k Jane.


Ja som ničí

Zápis z autobusovej stanice v Bijelom Polji

– Čo tu hľadáš?– Neviem.– Je to tvoja stolica?– Nie je.– Tak čo sedíš na nej?– Neviem. Trochu som sa unavil.– Z čoho?– Zo života.– Taký mladý a už unavený zo života?– Ťažký je život.– Čo robíš?– Nič.– Čím sa zaoberáš?– Ničím.– Prečo niečo nerobíš?– Nemám čo robiť.– Vieš vôbec niečo robiť?– Aj viem, aj neviem.– Máš dom?– Mám, aj nemám.– Ako to? Aj máš, aj nemáš?– Každý prázdny dom je mojím domom.– Kde spávaš?– Ja nespávam.– Stále a večne si bdelý? Bdelý aj snívaš?– Snívam, snívam.– Čo snívaš?– Moje sny sa nemôžu uskutočniť medzi ľuďmi. – Rodičov máš?– Mám, aj nemám.

– Aj rodičov, máš, aj nemáš?– Všetko je relatívne. Raz ich mám, inokedy ich nemám. Raz mám všetko, a už o chvíľu nemám nič.– Jebeš ma do mozgu? – Nie, ani teba, ani iných. – Pýtam sa ťa poslednýkrát: Máš ty rodičov?– Už som povedal. Mám, aj nemám rodičov.– Ako to? Aj máš, aj nemáš rodičov?– Niekedy ich mám, inokedy ich nemám. Niekedy ich vidím, inokedy ich nevidím.– Čo robia rodičia?– Cestujú.– Kde a kam cestujú?– Neviem.– A teba nechali samého?– Nechali.

RADOJICA BOŠKOVIĆ

Ja som ničí

Radojica Bošković (1947), čiernohorský bás-nik, redaktor, zostavovateľ antológií.

Vydal básnické zbieky: Tajno govorenje (1975), Početak zaborava (1978), Oni ljudi (1985), Ovdje je sve u redu (1986), Silazak na zemlju (1987), Slijepac most (1990), Besjeda u gori (1992), Živi kreč (1999), Dileme i treme (2002), Moram da se guram (2002), Bravo majstore (2002), Treset (2007), Dijalozi, mono-lozi i poneka lirska sitnica (2016); vybrané diela z tvorby: Jednom pisano (1) – izbor iz poezije (2011), Jednom pisano (2) – drame (2013), Jednom napisano (3) – književna kritika (2015) a román Sa-žimanje (2017).

Zostavil a na vydanie pripravil Antológiu čier-nohorskej poézie (1985) a Antológiu súčasnej čiernohorskej prózy pod názvom Godine, život, priče (1995).


– Kedy sa vracajú?– Neviem.– Vrátia sa vôbec?– Neviem.– Kto ťa opatruje?– Boh a babička.– Čia babička?– Moja.– Kde je ona?– Neviem, ale povedala, že príde, že si ma odvedie domov.– Tá tvoja babička má dom?– Nemá.– Tak kam ťa potom odvedie?– Neviem.– Čo mám robiť s tebou?– Neviem.– Neviem ani kto si. Neviem, odkiaľ si. Neviem, čí si?– Viem ja. Ja som ničí.– M‘rš do materinej. Poď za mnou.

Nie si ty jediný bastard na Balkáne

Zápis zo železničnej stanice v Bijelom Polji

Slnko v zenite. Od horúčosti potí sa aj vták v lete. Topia sa aj človek, aj asfalt. Statok a tráva sušia sa.

Zhrbený človiečik s batohom na pleciach, ťažším, ako je on sám, rad-radom každého sa pýta:– Preboha, prepáč, ale, koľko mešká vlak do Belehradu?– A kam si sa to vybral?

– Ešte neviem. Buď do Viedne, alebo do Carihradu. Ešte neviem.– Z akého dôvodu?– Nemalého. Idem si nájsť otca.– Máš ty vôbec otca?– Keby som ho nemal, ani by som sa nenarodil, nebol by som dnes tu, nechodil by som po tejto zemi.– Kto ti povedal, že ti otec žije?– Mama.– A mama ti žije?– Nie.– Tak sa ani nehni odtiaľto. Seď tu, kde si, alebo sa vráť domov, ak ho máš, zajedz si niečo, ak máš čo na jedenie, a pokojne spi, dilino. Nie si ty jediný bastard na Balkáne.

Nebolo by ma

Keby jedného februárasneh nenapadal po strechu chatrče,keby nehorel oheň v ohnisku,keby nebolo samoty a trochu lásky,keby nebol svätý deň,keď je hriech robiť na poli,na lúke a v lese rúbať drevo,keby stenu neochraňovala hanbaa keby nad ťažkými oblakmi, na nebesiach nesvietila moja hviezda,nebolo by ma...


Smrť

... ak niekedy budem písať životopis, začnem od smrti.ňou sa, pravda, nezačal môj život,ale to je prvá skutočnosť, na ktorú si pamätám...

... moja matka,môj rozprávkový svet, teplý a nekonečný, ležala na posteli.voňavá žltá dulazatúlala sa na ceste z juhu na sever, veľká ako sen o hojnosti cukru,ktorý sme nikdy nesmeli jesť,spala vedľa jej bdelých očí,ktoré sa potajomky zavierali,aby sme my deťúrence to nevideli.po celý život sa hanbím,že som sa díval na to žlté slnce na vankúšia nie na tvár, ktorá nadobúdala farbu zeme,a už nikdy viac som ju nemohol vidieť živú v spomienkach,vždy ju zakrývala žltá dula.

dlho sme čakali,aby sa matka vrátila z cintorínaa aby znovu zomrela,aby sme ešte raz hojne utíšili hlada aby nás cudzie ruky pohladili.

teraz, keď ma chladnosť bráni pred smrťou,všetko, čo som niekedy jedol,cez bôľ sa mi vracia.

jedine žltá dula ešte nemrie,posledná živá vecv temne prvej smrti.

Možno

Možno mňa smrť nenájde v posteli?Na bielom vankúši, čistým rukopisom,bude napísané: – Dnes nikoho neprijímam.

Pave

l Čán

i: D

ialó

g, k

ombi

nova

ná te

chni

ka, 2

017


Kuchyňa nepracuje. Služobne neprítomný.Odcestovaný. Prepáčte.

Po desiatich rokoch, v miestnych novinách,môj priateľ, bez najmenšej samoľúbosti,uverejní smútočnú spomienku na mňa.

– Vďaka ti, priateľu, že si spomenieš, že som jestvoval.Zašepkám ja z tmy – jestvoval som.

– Nevďač. Zaslúžil si viac slov,no v mojej pamäti priestor je ohraničenýa po každom sne, do ktorého mi prichádzaš,keď svitne, v modlitbe mojej, spomeniem si meno tvojea smutný oľutujem, že aj ja zajtra už neuvidímtento krásny svet.

– Neponáhľaj, kamarát. Nehybný čakám ťa. Čím viac budeš meškať,tým tvoja povesť o medzičasebude dlhšie trvať.

Možno tak aj bude,ak si medzičasomnezmením mienku o všetkom, všeličom a hocikom...

Básnici v jeseň

Básnici trpia bolesťou na literárnych besedách,ktoré im usporadúvajú napoludnie, alebo večer,v knižniciach, školách, slávnostných sálach,krčmách, pivniciach, zadymených pajzloch,pri smutných, alebo veselých chvíľach, spomínajúc si takna niečí deň narodenia, alebo úmrtia, je to jedno.Vtedy sa aj duša, aj telo musia zachvieť.Aby sa prebudili emócie, čo zaspali v zabudnutíako smutná spomienka, na ktorú si už nikto nespomenie...

Básnici zomierajú a verejne sa pochovávajúvo svojich knihách, ktoré už nikto nečíta,ale stoja samy v domácich a štátnych knižniciach. Básnici umierajú aj vo svojom jazyku,ako aj národ jazyka, ktorý odumiera...


Ranná káva

Decembrové ráno.Teplota pod bodom mrazu.Pod tenkou prikrývkou drgocem zubami v slobodárenskej ubytovnia uvažujem o tom, ako by bolo dobre,keby ma ako spasenienavštívila biela smrť...No, zazvonil telefóna vrátil ma medzi živých.– Si živý?– Živý.– Tak poď,vypijeme si kávu a pálenku, prečešeme bývalý života pamätaj, keby spomienok nebolo,ani by sme nemali o čom hovoriť...

Majster pera

Ustarostený, hovorí mi môj dvojník: – Ty si človek s perom v ruke,zmočeným do atramentu,naklonený nad prázdnym bielym papierom,povedz čosi verejne, aby bolo počuť,napíš niečo múdre,aby sme mali čo čítať,v dlhých, bezsenných nociach,a aby som aj ja mal niečo,čo by som mohol druhému povedať,ale vidím,medzi tvojimi prstamitrasie sa husacie peročakajúc na tú bláznivú hus,čo v jednej nocicez tvoje okno do tmy odletela...

Bol raz jeden Jero

Dávno, bol raz jeden Jero.Keď som ja bol mladý, on bol starý,v skromnej krčmičke,na autobusovej stanici,pracoval ako čašník.

Vo svojom životečoho sa len Jero nenahľadel a o akých sa len príbehoch nenapočúval,ale do cudzích životov sa nemiešal.

Môj autobus do P. M.pravidelne meškal,aj pri príchode, aj pri odchode,tak ako by živý človekaj nebol nervózny?

– Kedy už príde, Jero, ten môj autobus?– Len si ty sadkaj a požívajv tejto krásnej chvíli svojho životaa pamätaj – všetko, čo prichádza, aj príde,všetko, čo odchádza, aj odíde,všetko, čo sa pohýna, aj sa pohne,všetko, čo prechádza, aj prejde...Ty si len sadkaj tu, kde si.Dívaj sa na to, čo vidíš a na čo sa pozeráš.Načúvaj, čo počúvaš a čo počuješ. Hovor, čo hovoríš, ak chceš hovoriť. Čítaj, čo čítaš, ak chceš čítať.Ak ti je nudno, ja ti každý deň vyrozprávampo jeden nový príbeh,o ktorom si ešte nepočul,lebo keby teba, ktorý ma počúvaš, nebolo, komu by som ja o mojom živote rozprával?

Zo srbčiny preložilMartin Prebudila


XBásnik si vybásnilVytúženú báseňNa konci svetaKde zanietený pokojSpí

Oko nemôže zabudnúťZáhadu dušeA prebásnený veršŽiara zatemní dušu A ducha

A báseň navždy odletíA stratí sa na okrajiNa dne svetaNekonečnaA sna

Iba básnik je sámTeba on voláDo minulosti Verša

XXNesiemKomu a prečoPrázdnym zubomPrekliesnenú nádej

Vypime pretoPulzujúce tienePre novú záhaduŽitiaA snaA rituálu tiež

Unesiem do koncaKým dušaDýchaA spí

XXXNepokoj vo mneNič neznamenáAntickým urnámNa dne

Vyprší slnkoSpomienky zhasnúA plameň láskuUnesie

Do urny nehľaďBo patrí dnu

Ján Stupavský: Forma XVII,

drevo, 2016

VLADIMÍR JEČMEN

Tri básne

Vladimír Ječmen (1935), vyštudoval na Mate-matickej fakulte Univerzity v Belehrade. Pracoval v školstve.

Knižne vydal zbierku rozprávok pre deti Dobro-družstvá Hríbky a Hríbka (2005). Spolupracuje s Pa-zovským kalendárom, v minulosti spolupracoval s časopisom Zornička a prispieval aj do iných sloven-ských vojvodinských tlačených publikácií. Je spolu-autorom učebníc matematiky pre základnú školu.

Tieto verše sú odmenené treťou cenou na súbe-hu Nového života 2014.

Žije v Starej Pazove.

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 1 – 2 29TEXTY A KONTEXTY

Úvod

Spacializácia „spatialization“1 je ambivalentný pojem, ktorý sa v teórii postmodernej literatúry používa v úvahách o priestorovej štruktúre textu, oproti reflexii o konkrétnom priestore, ktorý v próze plní funkciu kulisy rozprávania. Tento pojem pomôže rozdeliť te-matizovaný priestor a spacializáciu ako spôsob priestorového usporiadania textu na zá-klade rozličných, občas aj divergentných rozprávačských stratégií. Román Plný ponor je v rámci slovenskej vojvodinskej literatúry jedinečným príkladom protikladného rozkla-dania pevných hraníc románového žánru a románového textového priestoru prostred-níctvom rozličných naračných stratégií. Preto je čítanie tejto prózy Víťazoslava Hronca a písanie textu o tomto texte aj dnes výzvou pre každého, kto sa chce zaoberať hranicami, a teda možnosťami postmodernej literatúry.

Akýkoľvek diskurz o priestorovej štruktúre Hroncovej prózy nemožno formovať vo vákuu a mimo úvah o tematizovanom priestore, či už v podobe toponým, alebo iných priestorových súradníc, do ktorých sú situované príbehy. Tematizácia je neodmysliteľnou súčasťou analýzy, pretože menšie prózy, z ktorých pozostáva Plný ponor, bez ohľadu na dekonštrukciu a zložitú textovosť celku, majú vo svojej tematickej určenosti tendenciu prejavovať sa aj ako svedectvo o akomsi reálnom časopriestore. V Hroncovej próze tieto dve zložky (priestorová štruktúra a téma) fungujú ako celok, aj keď Hronec pravdepodob-ne mal plán celkového textového priestoru rozpracovaný ešte predtým, než tematizoval konkrétny priestor v menších celkoch a rozvrhol príbehy do jednotného dekonštruova-ného románového priestoru. Pochopenie priestorovej dekonštrukcie, ktorá sa v Plnom ponore opiera o množstvo moderných a postmoderných stratégií, je pokusom o uchope-nie protikladov vyplývajúcich z procesu štruktúrovania textu jeho dekonštrukciou, ktorá prebieha na veľmi širokom, expandovanom literárnom pláne. Proces rozkladu epického priestoru, rozoberaním a znovu skladaním v novom kon/texte zahŕňa nielen spomenuté formálne nástroje rozkladu románového celku, akými sú striedanie typov rozprávača, ale aj tematicko-časové prostriedky dekonštrukcie.

Ale prečo je dekonštrukcia dobrá vec? Teoretici postmoderny sa hlavne zhodujú v tom, že dekonštrukcia nemá iba negativistický, ale aj konštruktivistický charakter. „Práve deštrukčno-kreatívnu, vo svojej podstate významovú a tvarovú ambivalentnosť postmo-derného textu by sme azda mohli považovať za jeden zo základných príznakov jeho existencie.“2 Spravidla postmoderný typ textu rozširuje naše vedomie skutočnosti, síce

1 HOFFMANN, Gerhard: From modernism to postmodernism. New York : Rodopi 2005, s. 269 – 274.2 MARČOK, Viliam: V poschodovom labyrinte. Bratislava : 2010, s. 58.

TEXTY A KONTEXTY

VLADIMÍR VALIHORA

Deštrukcia epického priestoru

30 č. 1 – 2 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT TEXTY A KONTEXTY

nie tak, aby šlo o proklamáciu nejakého nového prahu poznania. Ale nakoľko sa tieto postmoderné stratégie dajú vyčítať z dekonštrukcie epického alebo textového priestoru Plného ponoru? Stratégia písania románu sa v značnej miere opiera o protikladné význa-mové a tvarové aspekty, ktoré pôsobia de/konštrukčne a zároveň Víťazoslav Hronec, ale-bo Vlado Lutrov písaním čudného románu chce pochopiť realitu nekonvenčným spôso-bom.

Hroncov román musíme položiť aj do literárno-historického kontextu. V realistickej a modernistickej próze text ešte stále mimeticky splýval s časopriestorom, pokiaľ sa v postmodernistickej próze vyhýba pevnej súvzťažnosti. Jestvuje na to jednoduchý dô-vod: realista a modernista chcú dosiahnuť ilúziu objektivity, v pevnom presvedčení, že text nejako odzrkadľuje realitu, alebo aspoň s ňou korešponduje. Opačne, postmoderný text demonštruje zlyhávanie akejkoľvek fixácie skutočnosti. Preto sa v rozprávaní upúšťa od napodobňovania pevnej časovo-priestorovej kauzality a ako dominantný priestorový rámec sa formuje intertextuálny labyrint. V literatúre od 60. rokov až po koniec storočia prichádza k obratu, literárne stvárnený priestor sa dostáva do úzadia prostredníctvom skúmania intertextuálnych možností utvárania prekvapujúcich textopriestorov. Pritom treba zdôrazniť, že postmoderne formovaný textopriestor nie je holý text bez akejkoľvek estetickej hodnoty, ale text, ktorý spochybňuje totalitné postavenie jazyka k mimotexto-vému časopriestoru.

Spochybňovanie jazykovej totality, akú poznáme u Vilikovského, Mitanu alebo Macsov-szkého, u Hronca by sme márne hľadali, avšak spochybňovanie celku ako znaku totality v Plnom ponore nájdeme v priestorových reláciách stavaných oproti jednoduchej časovej následnosti príbehov, čiže oproti bežnej kauzalite. Tú čitateľ rekonštruuje tým, že sa pre-diera cez labyrint príbehov.

V Plnom ponore máme tematizáciu času, ale oslabnutú intertextualitou, a v konečnom dôsledku poetikou dekonštrukcie lineárneho rozprávania. Jedna z fascinujúcich zložiek tohto diela je protiklad medzi témou s navonok pevnou časovou a priestorovou štruktú-rou (sága o rodine) na jednej strane, a dekonštrukčnými prvkami, textovými a tematický-mi na druhej. Predovšetkým máme na mysli spacializačnú dekonštrukciu, ktorá vrcholí v poznatku, že epické hranice Plného ponoru nie sú totožné s hranicami knihy. Obsah Pl-ného ponoru je v tesnom intertextuálnom prelínaní s poviedkami zverejnenými v zbier-kach Pán vzduchu a kráľov syn, Prievan, a predovšetkým s denníkovými záznamami Algol. Tieto textopriestorové súradnice sú dôvodom, prečo nejde o román v tradičnom chápaní tohto najzložitejšieho epického žánru.

Temporalita ako súčasť dekonštrukcie priestoru v Plnom ponore V Plnom ponore konanie postáv je ponorené do priestorov, ale aj časového rámca.

Každá postava komunikuje s tematizovaným časovým úsekom, autor ju opisuje v kon-krétnej historickej situácii, napríklad vojnové časy, alebo individuálna či rodinná kríza (v spoločensky menej dynamických obdobiach), čím sa vytvára určitá spacializácia romá-nu, či sieť rozlične štruktúrovaných textopriestorov.

Vznik voľnejších hier s časopriestorovou štruktúrou textu pramení v zmenách vzťahu literatúry k skutočnému časopriestoru. V literatúre 20. storočia sa postupne ujala myšlien-


ka o nepravdivosti prelínania skutočného časopriestoru s literárnym. Klasické lineárne rozprávanie ustúpilo pred prúdom vedomia a inými technikami roztvárania zdravoro-zumovej kauzality, s cieľom formovala inej – estetickej. Divergencia medzi tými dvomi stúpala až po postmodernu, kde už čitateľ najskôr vníma priestorovú štruktúru textu, a len potom časovú. Viac sleduje, ako sa texty nadväzujú, navzájom ovplyvňujú a pohy-buje sa mimo hraníc určených tematizovaným časopriestorom. V Plnom ponore čitateľ pred sebou nemá časovú kontinuitu priamo a v „prirodzenej“ podobe, aj napriek skutoč-nosti, že číta rodinnú históriu. Avšak sága Lutrovcov je veľmi vzdialená od generačných románov typu Budenbrookovci. Namiesto lineárneho rozprávania, snažiaceho sa zachytiť čo najviac dôležitých faktov a nadviazať na epizódy, Plný ponor ponúka sieť mikropríbe-hov, ktorá akoby ukazovala neskutočnosť historickej lineárnosti času. “Zjednocovacie

Joze

f Klá

tik: V

núto

rné

tichá

VI,

kom

bino

vaná

tech

nika

, 201

6


tendencie vo svete krátko trvajú a každú takú tendenciu veľmi rýchlo vystrieda rozklad, entropia, chaos.“3 Čitateľ má pred sebou nie harmonický dejinný čas, ale čas vo forme výstrižok o hraničných alebo banálnych situáciách, v ktorých sa ocitli Lutovci a im blízke osoby a rodiny. Pri čítaní mikropríbehov rozmiestnených v rozsiahlom textovom priesto-re, ktorý nadväzuje aj na texty z predošlých Hroncových kníh, nadobúdame protikladný pocit, že sa všetky príhody hrdinov odohrávajú paralelne, alebo v cyklickom opakovaní. Opakovaním akoby román vykresľoval hlbší pocit univerzálnosti a neautentickosti kon-krétnej ľudskej existencie.

Spomenutá banalita a všednosť niektorých úsekov je v duchu postmoderny, lebo znakom rozpoltenosti existencie postmoderného subjektu je opúšťanie monumentál-nych úvah, ktoré mu z pozície vlastnej súčasnosti vyzerajú vágne. S tou výhradou, že Hroncovo stvárnenie každodennosti prebieha na mikroúrovni, čiže na úrovni menších próz, pokiaľ na metapláne autor koncipuje román na princípoch teórie chaosu. Tá zase predstavuje dobovo nové vysvetlenie a zachytenie vonkajšieho, mimoliterárneho sveta. Teória chaosu je často považovaná za postmoderný posun v prírodných vedách v smere zásadnej nepredvídateľnosti. V tom zmysle je zreteľný súlad meta s mikroplánom romá-nu.

V každom ohľade, bez tej zásadnej zmeny v chápaní času a časovosti, by Plný ponor pôsobil ako umele rozkúskovaný generačný román. V čom spočíva invenčnosť tohto ro-mánového času? Každá kapitola, či každý text v románe znázorňuje príbeh časovo vzdialený od okolitých (v textopriestorovom zmysle) niekedy tri a inokedy až vyše pol storočia (Kapitola Orechový zvon je umiestená do roku 1920 a nasledujúca kapitola Diaľ-kové ovládanie až do neskorých 80 rokov). Všetky príbehy sú poskladané podľa inej logiky, než ju predkladá klasický román s rodinnou tematikou. Je to už spomínaný dekonštruk-čný mechanizmus. Tento sám osebe nepostačí na vystihnutie nového epického priestoru, a výsledok tohto postupu by nemal byť taký, že by sme proste mohli vytrhnúť poviedky z knihy a poskladať ich podľa bežnej historickej časovej osi. Ak by komunikácia čitateľa s dielom zostala nezmenená po lineárnom vyskladaní, dekonštrukcia rozmiestňovaním príbehov by sa javila ako úplne zbytočná. Nelineárne rozmiestňovanie častí je intertextu-álnym postupom, pomocou ktorého sa realizuje prelínanie príbehov, tých opísaných v románe s tými v iných prózach. Je to jeden z dôvodov, prečo v čitateľovi Hroncove stratégie inovovania románového priestoru a časopriestoru evokujú zvedavosť spolu s potrebou znovu čítať texty, ktoré vznikli pred písaním, či paralelne s písaním Plného ponoru. Neskoršie texty revidujú predošlé, prichádza sa k posunu v recepcii diela, ale nie takému, ktorý by v úplnosti zmenil význam a pôsobenie v časovom kontexte diela, ale takému, aký ho podáva v inom svetle, či z iného uhla. Tým spôsobom sa poviedky zverej-nené v zbierke Prievan, alebo Pán vzduchu a kráľov syn stávajú hmotou v nových postmo-derných hrách.

Teda každá kapitola či mikrotext vsunutý medzi kapitoly predstavuje priestorový ce-lok, ktorý tematicky komunikuje s inými textovými priestormi. Samostatnosť častí je spochybnená autorom. Časť sa javí ako izolovaný priestor, ktorý má nadobudnúť význam prehľadom celej časovej osi, pretože určitý príbeh, bez ohľadu na podstatnosť a osudo-vosť z uhla protagonistu, je výsledkom dejinnej súvzťažnosti dôležitých a banálnych prejavov minulosti. Lineárne chápaný čas stáva sa materiálom dekonštrukčnej hry. Čas sa

3 HRONEC, Víťazoslav: Algol. Báčsky Petrovec : Kultúra, 2010, s. 198.


prejavuje ako destabilizujúci prvok, ktorý narúša epický priestor. Autor akoby chcel utvoriť pocit, že rodinné dejiny presahujú textový rámec, akoby príbehy členov rodiny Lutrovcov pokračovali aj po prečítaní románu. K tomu Hronec potrebuje čím širší časový úsek, konkrétne viacstoročný, na to, aby vytvoril bohatstvo intertextuality (intratextuali-ty), ale aj vyjadril určenosť časti celkom. Toto je postmoderný paradox Vlada Lutrova, v rámci ktorého sa na jednej strane stále de/konštruuje priestor relativizáciou, v úzadí pevnej viery v harmonickosť akéhosi celku.

Literárna tvorba odzrkadľuje aj určitý dobový koncept chápania času ako lineárneho, cyklického alebo inak koncipovaného. V európskom myslení času a časovosti, ktoré aj samo má vlastné dejiny, ako monolit panovala kresťanská lineárno-progresívna koncep-cia času. Iba neskoršie si teoretické právo znovu vybojovala cyklická koncepcia, a potom mnohí teoretici a spisovatelia začali tematizovať aj psychicko-existenčný koncept. Tieto pre starý kontinent novšie, alebo presnejšie obnovené spôsoby historického a ahistoric-kého myslenia sú využívané aj v postmoderne a čiastočne aj v Hroncovej tvorbe. Kontúry cyklickosti a existenčnej časovosti sú všeobecne badateľné aj v Hroncových prózach, a to nielen v zbierke Prievan, kde nadobúda mystický charakter reinkarnácie, ale aj v Plnom ponore, ktorý je postmoderne štruktúrovaný. Cyklickosť v čase sa neprejavuje na úrovni naračných celkov, ale na teoretickom pláne ukrytom medzi riadkami a explikovanom v denníkových záznamoch. Paradoxne, v Plnom ponore tematizovaný viacstoročný histo-rický rámec, bez akejkoľvek progresivity, a „atomizované“ rovnocenné príbehy tak-tiež spravidla reinkarnujú večných hráčov – život a smrť. Osudy Hroncových hrdinov sú rozličné (autor trvá na neopakovateľnosti priestoru a času v súlade s de/konštrukčnou stratégiou) a zase sa navzájom podobajú. V rozmanitosti príbehov sa prejavuje jedno Ja (Ja Vlada Lutrova), ktoré pátra po zmysle a vlastnom mieste. Rozkúskovanosť obrovského textopriestoru tematizáciou rozličných postáv v rozličnom čase vytvára pocit repetície, ktorý je možno len zdanlivý. Postavy sa narodia, zažijú osudový okamih, alebo zanikajú na spôsob opísaný v chronológii, ktorú považujeme za súčasť románu.

Pri letmom čítaní Hroncova próza ozaj pôsobí ako chaos nesúvislých príbehov, ale sledovaním detailov, vytvára sa dlhočizná ústredná kauzálna niť sprevádzajúca život Vlada Lutrova, jeho predkov a osôb z jeho sociálneho okolia. Preto aj cyklickosť osudov nemožno ocharakterizovať ako zlé nekonečno, z ktorého nakoniec nič nevyústi. Ak by vystala realizácia jednej udalosti, iné prózy by zostali v jadre a nezrealizované. Súhra ta-kých próz nevytvára pocit vyvíjania sa postáv v čase a priestore. Časti a udalosti, opísané vskutku, sú ako atómy, alebo údery nevediace o tom, že patria nejakému celku, či akému-si románovému organizmu.

Historický čas v Plnom ponore Ako bolo spomenuté, postavy hlavne komunikujú nielen s priestorom, v ktorom sa

ocitli, či už s vidiekom, alebo mestami, ale sú aj neodmysliteľne späté s historickým ča-som. Na pozadí príbehov, a zvlášť tých, ktoré majú náplň v podobe hraničnej situácie (topiaci sa chlapec, deportácia, vojnové časy), odohrávajú sa otrasné historické udalosti, ktoré zasahujú do osudov protagonistov, síce niekedy priamo, inokedy kontextovo. V niektorých prózach je zreteľné drvenie postáv zo strany nezastaviteľného historického


mechanizmu, o čom protagonisti nevedia, alebo autor zámerne vynecháva ich postoje, aby sa vyhol patetike. V kapitole Oblievaný svit Mira zápasí o život a kulisou tohto drama-tického príbehu s erotickými prvkami je juhoslovanský vojnový chaos. Čas a priestor spravujú osud postáv, ktoré navonok idú za vlastnými, či intímnymi a nakoniec aj pudo-vými pohnútkami. Protagonistka Mira vo vojnou devastovanom Vukovári hľadá hocijakú správu o nezvestnom manželovi, a príbeh Lutrov otvára scénou v klaustrofobickom priestore, obkľučujúcom tri, či štyri osoby. V málo zaľudnenom priestore ďalším generá-torom príbehu je Rajko, postava dôležitá na udržanie naračnej kontinuity. Vzťah medzi ním a Mirou je ústredný a je akýmsi stretnutím Erosa s Thanatosom. To stretnutie sa odohráva v násilnom prostredí, ktoré proste vyžaruje smrťou, avšak autor sa vyhýba poli-ticky motivovanému rozprávaniu a necháva čitateľom dotvoriť okraj situácie. Komprimo-vaný výraz v exponovanom pocite reality hlavnej postavy a jej vzťah k ohrozujúcemu priestoru evokujú aj protivojnové a humanistické pocity u čitateľa. Avšak plnú tragickosť a bezvýchodiskovosť situácie zisťujeme čítaním chronológie, v ktorej sa stručne dozvie-me aj o tragickom osude Mirinho manžela. Ten je mŕtvy už v čase, v ktorom sa odohráva Oblievaný svit. Tu vidno aj to, nakoľko je chronológia dôležitou súčasťou románu a má funkciu vyplnenia prázdneho epického priestoru, ktorý vzniká dekonštrukčným rozprá-vaním.

Z historicko-humanistického aspektu treba spomenúť aj kapitolu Vzdialené hrmenie. Tá opisuje vysťahovanie nemeckej rodiny pred oslobodzovacími jednotkami. V tomto texte je ešte viditeľnejšie, ako historické zmeny zasahujú do života konkrétneho človeka, no na prvý pohľad nie tak dramaticky ako vo vukovárskej kapitole. Napriek tomu vysťa-hovanie sprevádza zložitosť a tragickosť zaraďovania ľudí do etnických skupín a ich kate-gorizácie, práve si podobný text dotvárame v príbehu o starkej Elisabeth Bőmlerovej. O jej neúspešnom pokuse sa čitateľ tiež dozvie z chronológie, ale aj z jej temných myšlie-nok, ktoré možno interpretovať ako mystické vycítenie blížiacej sa smrti.

Autor podal príbehy umiestnené do úplne rozličných časovo-priestorových koordinát (Vukovár r. 1991, Srbský Miletić r. 1944) a použil ich na rozkladanie jedinečného textoprie-storu. Tieto príbehy majú aj funkciu dokumentovanej (s istými výhradami), či historicky podloženej prózy. Až v Algole si čitateľ uvedomuje, aké úsilie bolo vynaložené v pokuse o zachytenie autentického dobového priestoru. Zároveň prispel k problematizovaniu historických obsahov a kapitol doteraz málo, alebo aj vôbec netematizovaných v literatú-re vojvodinských Slovákov.

Pravdaže, o Hroncovom románe nemožno hovoriť ako o historickom, ale nemožno prehliadnuť ani vedomé umiestnenie postáv do dôležitých historických úsekov (národné snemovanie, svetové vojny, mobilizácia, deportácie obyvateľstva, juhoslovanská občian-ska vojna).

Dekonštrukcia žánru V pokuse o prevládanie postmoderny v próze Plný ponor Hronec používa nielen post-

modernistické stratégie dekonštrukcie epického priestoru a času, ale aj návrat k moder-nistickému, ba aj realistickému konštruovaniu menších textov. V tomto bode možno ho-voriť o prehodnocovaní a transformácii eklekticizmu štýlov na funkčné dosiahnutie


hlbšej významovej jednoty diela. V zásade ide o postmodernistické skĺbenie rôznorodých rozprávačských stratégií. To ani neprekvapuje, vzhľadom na univerzálnu tendenciu nové-ho, aby v sebe obsahovalo to, čo je prekonané, to jest aby to historické podalo na úplne novej úrovni. V románe Plný ponor a najmä v denníku Algol Hronec explikuje tieto prvky veľmi zreteľne. Kapitola Čítanie na sobotu má realistický nádych, možno povedať „čaja-kovský“, a akoby proste dýchalo dolnozemským dedinským prostredím. V tejto próze nárečové konštituovanie jazyka postáv a pokus o presné zachytenie domov, ulíc a opis terénu na základe historických dokumentov možno chápať ako realistickú, alebo aj hy-perrealistickú stratégiu. Zároveň jazyková hra môže byť chápaná aj ako postmoderný nástroj dekonštrukcie totalitného jazyka a dokumentárnosť možno chápať aj ako po-smešnú postmodernú hru, ale Hroncovi pravdepodobne šlo v prvom rade o autentickosť. V konštruovaní mikropróz, vsunutých medzi väčšie texty, viditeľná je sieť avantgardných postupov textotvorby. Krátke mikrotexty vsúvané medzi kapitoly s rozprávaním “oka ka-mery“ a vôbec striedaním naračných perspektív pripomínajú modernistické antiromány. Samozrejme, možno súlad medzi spôsobom literárneho stvárňovania a tematizáciou časopriestoru považovať za náhodný, ale nedá sa prehliadnuť ani skutočnosť, že pestrosť naratívnych stratégií komunikuje s obsahom a prispieva roztváraniu celkového románo-vého priestoru.

Možno spôsob literárneho tvarovania textu na relatívne malom textopriestore vytvára pocit, nielen že čítame román, ale aj „dejiny literatúry“. Plný ponor je akoby kolážou lite-rárnych postupov, čo je vonkoncom aj jedným z nástrojov postmoderného de/štruktúro-vania textu.

Dekonštrukcii epického priestoru iste prispieva aj “posadnutosť“ autora textualitou všetkého (postmoderný aspekt) a túžbou po ontologickom poznaní reality (modernistic-ký aspekt). Modernistický aspekt v románe občas stroskotáva pod nátlakom intertextu-ality, napríklad v poslednej kapitole a zase oživuje v Algole, kde autor znovu celú kompo-zíciu románu vysvetľuje ontologicky pomocou teórie chaosu. Textopriestor románu môže nadobudnúť akúkoľvek náplň, od mystických a iracionálnych tušení, cez špičkové vedecké poznatky až po všednosť a banalitu každodennosti. Medzitým dekonštrukcia Plného ponoru nevzniká mechanickým lepením rôznorodých tém (tento postup by pripo-mínal vonkajší znak postmoderny, alebo sa pozmenil na súhrn poviedok). Namiesto toho idey, myšlienky, názory prenasledujú autora pri písaní, nezadržateľne sa predierajú cez postavy prirodzeným spôsobom a neustále komunikujú s predošlou tvorbou.

Samotný názov románu Plný ponor možno hľadať aj v priestorových súradniciach. Termín „plný ponor“ je pojem prebratý z lodiarstva. Každá loď má na svojom boku čiaru, po ktorú možno naložiť náklad. Aj Hroncoví hrdinovia sú „ponorení do svojho osudu až po tú kritickú čiaru“.4 Prípadná hra v súlade s plánom tejto práce význam môže posunúť. Mohli by sme povedať, že názov konverguje s predstavou pohybu, pretože slovo „ponor“ má slovesný pôvod a sloveso „ponoriť“ nám hovorí niečo o zmene priestoru, súvisiacou s priestorom nad a pod hladinou. Taktiež to možno chápať aj ako akýsi štruktúrny proti-klad. Nad hladinou je množstvo príbehov a osôb podaných rozličnými rozprávačskými stratégiami. Pod hladinou je „netradičný román“ ako celok. Plnosť možno chápať tiež v textopriestorových súradniciach. Dekonštrukčná stratégia písania menších próz v ko-nečnom dôsledku utvára ruptúry v celku, otvára veľké prázdne priestory.

4 HRONEC, Víťazoslav: ALGOL. Báčsky Petrovec : Kultúra, 2010, s.150.


V dekonštrukcii epického priestoru Plného ponoru zásadné miesto má aj žánrový pro-tiklad medzi oddeľovaním a spájaním textov, medzi časťou a celkom, poviedkou a romá-nom. Nedbanlivosť o žánrové definovanie prózy nie je iba znakom postmoderny, ale aj avantgardných invenčných pokusov o prehodnotenie textového uchopenia reality. Vzťah medzi poviedkou a románom v rámci tvorby Víťazoslava Hronca je predovšetkým dôleži-tý znovu z hľadiska priestorovej dekonštrukcie textu. Postmoderna sa zakladá na dekon-štrukcii celku ako totality, na jeho roztvorení, ktoré má umožniť iné chápanie jazyka ako umeleckého nástroja. V Hroncovom románe je logicky primárny celok, napriek skutoč-nosti, že sú časovo primárne menšie príbehy, čiže texty poviedkového charakteru vznikli najprv. Celok je cieľom, ktorý treba dosiahnuť a vytvoriť skladaním osamostatnených príbehov.

V Algole sa spomínajú príbehy, ktoré predsa neboli zaradené do Plného ponoru, avšak tie bez ohľadu na to, či sú spracované alebo iba načrtnuté, majú úlohu dotvoriť iný príbeh, vysvetliť konanie postáv, alebo poukázať na ďalšie možnosti textu. U Hronca texty o tých-to neuskutočnených prózach nehovoria iba o tom, ako vzniká Plný ponor, ale predstavujú spájacie sondy a zároveň aj neoddeliteľné časti textu. Príbeh a epický priestor dotvára nielen to, čo čitateľ má pred sebou, ale aj to, čo mohol mať. Je to stratégia, pomocou ktorej sa Hroncovi z teoretickej strany podarilo účinne poukázať na otvorenosť prózy, zároveň prakticky aj pridať textom väčšiu presvedčivosť a zrozumiteľnosť, v čom je vidi-teľná ústretovosť autora voči čitateľovi. Predsa niekedy je čitateľovi ťažko pre stromy vi-dieť les, ale to je čitateľov problém, nie autorov. V Plnom ponore samotná konštrukcia celku predpokladá dekonštrukciu na mikrotexty, alebo aspoň ich nesamostatný status. Ten sa ďalej obmedzuje sieťou intertextuálnych súvislostí.

Na to, aby román pôsobil ako ucelený, autor je prinútený meniť význam menších próz, musí ich dekonštruovať a rekonštruovať, upravovať a tým ich nenechať uzavreté, ako si to vyžadoval povedzme tradičný spôsob nadväzovania textu. Modernistická próza, keď je raz napísaná, je konečná a predstavuje celok. Preto sa každá poviedka v románe Plný po-nor môže stať jadrom nového príbehu. Text sa tak reprodukuje donekonečna, do vlastnej hĺbky cez detaily a zakaždým vyžaruje v novom, rekonštruovanom tele. Celok je ťažko uchopiteľný a mikrotexty sú labyrinty, cez ktoré ho čitateľ naháňa. Intelektuálna hra, v ktorej si čitateľ aj sám dotvára texty, lebo potenciál postmoderného textu koná s jeho možnosťou vyprodukovať ďalšie texty. Toto všetko predstavuje Plný ponor.

LITERATÚRA

HOFFMANN, Gerhard : From modernism to postmodernism. New York : Rodopi 2005. HRONEC, Víťazoslav : Plný ponor. Bratislava : Slovenský spisovateľ 1999.HRONEC, Víťazoslav : ALGOL. Báčsky Petrovec : Kultúra 2010.HRONEC, Víťazoslav: Pán vzduchu a kráľov syn. Nový Sad : Obzor 1993.HRONEC, Víťazoslav : Prievan. Nový Sad : Obzor 1976MARČOK, Viliam: V poschodovom labyrinte. Bratislava : Literárno-informačné stredisko 2010.MIKULÁŠ, Roman: Literárnovedný výskum chaosu. http://hyperlexikon.sav.sk/sk/pojem/zobrazit/terminus/l/li-

terarnovedny-vyskum-chaosuŠIMÁKOVÁ-SPEVÁKOVÁ, Marína: Podoby intertextuality v tvorbe Víťazoslava Hronca, Nový Sad: Fondacija Bogu-

mila Hrabaka 2014.

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 1 – 2 3761. LITERÁRNE SNEMOVANIE

Janko Šafárik sa narodil 14. novembra 1814 v meste Malý Kereš (po maďarsky Kiskőrös) v Peštianskej stolici. Jeho otec Ján bol starším bratom známeho a pre srbskú kultúru veľmi zaslúžilého vedca a kultúrneho a osvetového činiteľa Pavla Jozefa Šafárika. Jeho matka bola dcérou Martina Laučeka Gallika, spisovateľa a evanjelického kazateľa a farára. Ako sedemročný chlapec prišiel do školy do Nového Sadu. V rokoch 1821 až 1823 chodil do nemeckej školy a žil so svojím bratrancom Stjepanom Leškom, ktorý bol v Novom Sade evanjelickým farárom. V roku 1823 sa presťahoval k svojmu strýkovi Pavlovi a zapísal sa do srbského gymnázia v Novom Sade, dnešného Gymnázia Jovana Jovanovića Zmaja, v ktorom bol starší Šafárik profesorom a správcom. Po ukončení tejto školy Janko odišiel do Bratislavy. So sebou si odniesol silnú lásku k srbskému národu a jeho kultúre, ktorú nadobudol učiac sa spolu so srbskými gymnazistami a tiež v dome svojho strýka. V Bratislave Janko študoval právo a filozofiu až do roku 1832 a našiel tu nové podnety pre svoje slovanofilstvo zoznámiac sa s Michalom Miloslavom Hodžom, Samom Chalupkom, Jozefom Hurbanom, Ľudovítom Štúrom a ďalšími neskôr významnými spisovateľmi a vedcami, vtedy ešte mládencami. Šafárik roku 1832 odišiel do Pešti študovať lekárstvo. Tu sa stretol s Jánom Kollárom, ktorý bol evanjelickým farárom v Pešti a dá sa povedať, že tento ideológ slovenského národného obrodenia mal veľký vplyv na mladého študenta. V roku 1834 Šafárik odišiel do Viedne, kde pokračoval v štúdiu a v roku 1838 bol promovaný za lekára. Nasledoval krátky, ale veľmi závažný deväťmesačný pobyt v Prahe, kde sa venoval obľúbeným archeologickým a slovanským témam. O jeho pražskom období píše Jakub Malý v knihe Zpomínky a úvahy starého vlastence (Praha, 1872). On sa o Šafáriku zmieňuje ako o živom mládencovi a v súvislosti s ním píše o spoločnom čítaní klasických diel starých dubrovníckych básnikov. Malý hovorí, že to pre neho boli chvíle najrýdzejšieho duševného pôžitku, aké kedy zažil. V tom období Šafárik publikoval aj svoje prvé diela v českých časopisoch. Už v týchto prvých článkoch je zjavný jeho záujem o južnoslovanské národy. Rok 1839 Janko Šafárik strávil v Pešti, pracoval ako lekár, ale vykonával aj poľnohospodárske práce na majetku v Kiskőrösi nahrádzajúc svojho otca, ktorý vtedy zomrel. Lásku k poľnohospodárstvu pestoval celý život, miloval kone a dokonca aj počas viacerých desaťročí života v Srbsku vedľa svojich primárnych prác zaoberal sa ovocinárstvom a zeleninárstvom. Prvé práce v srbských periodikách Šafárik uverejnil roku 1840 – v Danici ilýrskej a časopise Letopis Matice srpske. Medzi týmito prácami boli aj preklady z ruštiny, poviedky Faddeja Venediktoviča Bulgarina Sloveni ili oslobođenje Arkone, a opis jednej cirkevnej knihy napísanej hlaholikou. V tom istom roku sa presťahoval do Nového Sadu, kde pracoval ako mestský lekár.

61. LITERÁRNE SNEMOVANIE

MIROSLAV ALEKSIĆ

Janko Šafárik a srbské národné kultúrne a vedecké inštitúcie

38 č. 1 – 2 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT 61. LITERÁRNE SNEMOVANIE

V apríli 1843 v Novom Sade dostal list, osvedčenie od vtedajšieho „popečitelja pravosu-dija i prosveštenija“, že bude vymenovaný za profesora na belehradskom lýceu. Bol to, ako sa ukázalo, papier, ktorý mal veľký význam pre neho, ale aj pre srbskú kultúru všeobecne.

Keď Šafárik začal prednášať, Belehradské lýceum, ktoré bolo založené až v roku 1838, sa podobne ako aj ostatné štátne inštitúcie, dokonca aj samotný štát, nachádzalo na samom zrode.

Diplom lýcea vtedy malo len 23 absolventov. V krátkom období od roku 1836 do roku 1844 boli založené stredné školy, teológia, Veľká škola, učená spoločnosť, knižnica a múzeum. Srbsko posielalo prvých študentov na štúdium do zahraničia. V novovzniknutých inštitúciách, ktoré podstatne neskôr upevnili svoju činnosť a získali akétaké pracovné miestnosti, boli zapojení predovšetkým Srbi z Rakúska. Šafárik dostal oficiálne rozhodnutie o vymenovaní za profesora 7. júna 1843.

Šafárik prišiel do Belehradu ako horlivý panslavista, skutočný stúpenec svojho strýka Pavla. Už na konci roku 1843 sa stal členom tajnej panslavistickej spoločnosti založenej Čechom Františkom Alexandrom Zachom. Ide o veľmi dôležitú osobu, ktorá mala vplyv na srbskú politiku a najmä na vojsko. Zach si úprimne vážil Šafárika a jeho úlohu v slovanskom hnutí a medzi nimi sa zrodilo úprimné priateľstvo. Zach vo svojom pláne o zahraničnej politike Srbska (tento plán využil neskôr Ilija Garašanin, keď písal Načertanija), v kapitole o užších vzťahoch Srbov s Čechami, Moravanmi a Slovákmi navrhol, aby Janko Šafárik cestoval po Maďarsku, Morave a Česku a v styku s vlastencami upriamil im pozornosť na budúcnosť Srbska, tiež poradil voľbu dvoch Čechov ako budúcich dôležitých kádrov v srbskej vede a v ekonomike. Šafárik na Zachov podnet roku 1845 odcestoval do uvedených provincií.

Zároveň kontaktoval s predstaviteľmi ilýrskych hnutí v Chorvátsku a pomáhal im vydávať noviny Branislava v Belehrade. Šafárik do konca svojho života zostal nadšený myšlienkou všeslovanskej vzájomnosti. V roku 1870 preložil a vytlačil rozpravu Alexandra Andrejeviča Fadjejeva o východnej a slovinskej otázke. Oslobodenie a zjednotenie Slovanov v tejto diskusii sa týka pomoci a patronátu Ruska. Post profesora fyziky na lýceu bol príliš úzky a nedostatočný na prejavenie obrovskej Šafárikovej energie.

Keďže mal systematickú povahu, rýchlo pripravil učebnicu fyziky pre študentov lýcea a pre Spolok srbskej slovesnosti zostavil terminologický slovník pod názvom Nazivoslov-ne reči iz generalne fizike. Kým učil fyziku, sníval o tom, že otvorí katedru slavistiky. Preto na jeseň, po príchode do Belehradu, oslovil ministerstvo školstva so žiadosťou, aby študentov v nedeľu a cez sviatky bezplatne učil geografiu, dejepis a slovanskú literatúru.

Ministerstvo pozitívne odpovedalo na jeho žiadosť a Šafárik učil od 1. októbra 1843 do 19. marca 1844. Osobitný dôraz kládol na ruskú literatúru, vo vyučovaní ktorej vychádzal z učenia moskovského profesora Stepana Petroviča Ševierova.

Učil aj na Nedeľnej remeselníckej a obchodnej škole. Osobne sa zúčastnil zakladania tejto školy v roku 1845. Po smrti profesora dejepisu Isidora Stojanovića v roku 1849 prestáva Šafárik učiť fyziku a začína učiť dejepis. Už roku 1850 pripravil učebnicu Všeobecné dejiny staroveku. Učebnica nebola knižne publikovaná, ale Šafárik vyučoval až do roku 1859.

Šafárik patril do tej skupiny vedcov, ktorí s nadšením a romantikou podporovali slavistiku, ako aj historickú vedu. Takýto prístup si zachoval až do konca svojho pôsobenia, hoci vedecké názory sa zmenili koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov pod vplyvom rozvoja prírodných vied.


Napriek tomu nemožno poprieť jeho zásluhy pre srbskú historickú vedu. Zasadzoval sa za to, aby historické diela boli napísané v ľahkom a zaujímavom štýle, aby boli zrozumiteľné širším ľudovým vrstvám.

V roku 1859 sa Šafárik vrátil do oddelenia fyziky, kde zostáva až do roku 1861, keď odchádza za strážcu Múzea (Národného múzea) a knihovníka Národnej knižnice. Ale predtým ako sa pozrieme, aká je jeho účasť v rozvoji týchto dvoch národných inštitúcií, venujeme sa jeho účasti v činnosti Spolku srbskej slovesnosti.

Spolok srbskej slovesnosti bol založený na slávnostnom zasadnutí 20. júna 1841 za prítomnosti kniežaťa Miloša Obrenovića.

Hlavné zasadnutie, na ktorom spoločnosť defi novala svoju činnosť, sa konalo 23. a 26. júna, a v tomto roku sa konalo ďalších osem stretnutí. Činnosť spolku bola prerušená a neskôr znovu obnovená 13. augusta 1844. Šafárik bol vtedy zvolený za riadneho člena.

Spolok si za úlohu vytýčil „skúmanie gramatických vlastností jazyka a zbieranie podkladov pre vypracovanie gramatiky srbského jazyka“. Taktiež bola plánovaná práca na určovaní ortografi e podľa vlastností jazyka. Jednou z dôležitých úloh bola práca na vypracovaní terminologického slovníka. Prvá Šafárikova konkrétna práca bola práve na spomenutom glosári Nazivoslovne reči iz generalne fi zike, ale táto publikácia nikdy nebola vytlačená.

V júli 1846 ministerstvo školstva poslalo Jána Šafárika do Srbska, aby vytvoril „nazivoslovije“ slovníka srbského jazyka. Žiadali od neho „pomenovania rôznych tráv, stromov, vtákov a nástrojov, patriacich do domácej ekonomiky“. Mal príkaz, aby si „mimochodom všímal aj také predmety, ktoré si svojou starožitnosťou a závažnosťou zaslúžili, aby sa do srbského múzea preniesli, a o tom ‚popečiteljstvo‘ v danej chvíli oboznámil; taktiež p. Šafárik si všímal aj tie predmety starodávne alebo v inom zmysle dôležité, ktoré sa môžu prenášať a ktorých opis, ak mu hlavný cieľ to dovolí, ‚popečiteljstvu prosvještanija‘ podá“.

Od 29. júla do 5. septembra 1846 cestoval Janko Šafárik smerom do Belehradu, Obrenovca, Šabca, Loznice, Valjeva, Brusnice, Čačku, Karanovca, Trstenika, Ljubostinje, Kruševca, Paraćina, Ćuprije, Ravanice, Manasije, Svilajnca, Požarevca a Smedereva. Správu ministrovi s trinástimi kreslenými návrhmi podal 10. októbra v tom istom roku a sľúbil, že dôkladnejšiu správu podá Spolku srbskej slovesnosti. V tejto správe nebolo veľa názvoslovia, ale Šafárik sa viac zaoberal starožitnosťami a ich opisom. Tam boli tiež jeho kresby Žiče, Ravanice a Manasije. Neskôr sa ukázalo, že táto cesta bola začiatkom jeho zaoberania sa muzeológiou a archeológiou.

Šafárikova správa ministrovi je významná aj preto, že v nej navrhuje, aby sa po Srbsku staré srbské knihy popísali a nákupom alebo výmenou obstarali a odovzdali múzeu na

Rast

isla

v Šk

ulec

: Mod

ro-č

iern

y ob

raz,

akr

ylov

é fa

rby,

201

7


úschovu. Taktiež navrhoval, aby sa staré kláštory a iné významné budovy, ako aj biografie uschované v nich, zachovali a obnovili angažovaním odborníkov. Zdôraznil tiež potrebu začať pod odborným dozorom s archeologickými vykopávkami kvôli nájdeniu starých gréckych, rímskych a srbských mincí a vytvoriť numizmatickú zbierku. Je veľmi zaujímavé, že ministerstvo školstva reagovalo rýchlo a 20. novembra 1846 nariadilo cirkevným orgánom, aby urobili zoznamy starých kníh, ktoré majú k dispozícii, a predložili ich ministerstvu. Podobná žiadosť bola zaslaná sekulárnym orgánom. Stefan Verković, ktorý sa podpísal ako „juhoslovanský antikvár“, bol najatý na zbieranie starožitností v okolitých krajinách. Vo svojej správe ministerstvu Šafárik jasne zdôraznil potrebu archeologických prieskumov v Srbsku.

Tým sa určite zaradil medzi priekopníkov archeológie. Veľmi presne definoval miesta významné z archeologického hľadiska. Pri dvoch príležitostiach, v rokoch 1854 a 1865, sám vykonal archeologické vykopávky. Hovorí: „Tieto vykopávky by mali prebiehať predovšetkým na miestach rímskeho obdobia, napríklad v Golubci, Rame, Starom Kostolci, v blízkosti trajanovho mosta na Dunaji, v blízkosti Mitrovice na Sáve, Gamzigrade...

Nakoniec Šafárik navrhol, aby boli prijaté konkrétne opatrenia na ochranu kultúrnych pamiatok, ktoré by sa mohli označiť ako dôležité pri základnej a svedomitej ochrane pamiatok.

Spolok srbskej slovesnosti vyniesol rozhodnutie, že v roku 1853 pošle Janka Šafárika do Benátok. Jeho úlohou bolo pracovať tam v archívoch s cieľom nájsť materiál súvisiaci so staršími srbskými dejinami. Toto sa vzťahuje predovšetkým na dokumenty týkajúce sa obdobia od roku 1186 po rok 1389, ktoré mali byť prepísané. Tento plán sa realizoval až v roku 1857, keď boli konečne odstránené prekážky, ktoré rakúske úrady niekoľko rokov robili, a keď odcestoval do Benátok cez Segedín, Viedeň a Záhreb.

Šafárik pobudol v Benátkach niekoľko týždňov a zaoberal sa spomínanými prácami. Na rovnakej úlohe zostal aj v priebehu ďalšieho roka – dva a pol mesiaca, okrem benátskeho archívu, navštívil aj Knižnicu Sv. Marka a Korerovo múzeum. Do Srbska priniesol 550 odpísaných dokumentov, z ktorých 488 odpísal vlastnou rukou.

Šafárik sa v roku 1849 podieľa na príprave plánu, podľa ktorého sa Spolok srbskej slovesnosti rozdelil na päť častí: jazykovednú, historickú, pravoslávnu, filozofickú a prírodovednú. Sám bol poverený rozvojom prírodných vied. A už v roku 1853 podal veľmi dôležitú iniciatívu: vyzvať a hmotne podporiť Josifa Pančića. Táto pomoc Pančićovi priniesla pre srbskú vedu mimoriadne výsledky, pretože už v budúcom roku podal správu spolku v 12 zväzkoch o srbskej flóre. V roku 1867 ako vyslanec Srbskej učenej spoločnosti (nové meno) Šafárik pobudol na etnografickej výstave v Moskve. Pri tejto príležitosti dostal od mnohých autorov knihu do daru pre najvyššiu srbskú vedeckú inštitúciu.

Ako predseda Srbskej učenej spoločnosti spolu s tajomníkom Stojanom Novakovićom v roku 1869 predložil Ministerstvu školstva argumentáciu, v ktorej požaduje podporu rozvoja prírodných vied ako nevyhnutnú podmienku rozvoja celej spoločnosti. Jeho iniciatíva bola úspešná.

Jovan Sterija Popović ako minister školstva riadil prvú múzejnú zbierku v Belehrade od roku 1844 do roku 1848. Po tom, čo opustil Srbsko a vrátil sa do Rakúska, Janko Šafárik rozhodnutím ministerstva prevzal riadenie. Múzeum bolo vlastne jeho dielom. Sterijov podiel na formovaní múzea bol administratívnejší. Keď sa Šafárik zapojil do práce na obohacovaní muzeálnej zbierky v roku 1846, v nej bolo len 6 chárt, 9 kníh, 3 staré pečiatky a malá numizmatická zbierka, v ktorej bolo len 19 srbských mincí.


Po štvrťstoročnej odovzdanej a znaleckej práci na poste strážcu múzea do roku 1870 po sebe zanechal bohatú a upravenú zbierku. Len numizmatická zbierka pozostávala z viac ako desiaťtisíc starých mincí, ktoré odborne klasifikoval a popísal. Vytvárajúc zbierku Šafárik neustále bojoval o vyriešenie problému s priestorom a umiestnenie exponátov. Napríklad pri podávaní správy ministerstvu v roku 1862 vyjadril poľutovanie nad nedostatkom priestoru a žiadal osobitnú miestnosť a vhodný nábytok, najmä sklenené skrinky, aby boli predmety vystavené.

Situácia v Národnej knižnici, ktorá bola pri Šafárikovom príchode, keď sa dostal na jej čelo krátko po Đurovi Daničićovi, bola veľmi zlá v každom zmysle.

Knižný fond bol chudobný a tvoril približne 10 tisíc kníh, 124 kusov máp, plánov a obrazov, 88 rukopisov, 16 starých tlačených kníh, 100 novín a ďalších periodík v 352 zošitoch. Celý fond bol uzavretý v debniach a skriniach a nedostupný čitateľom, presťahovaný z jednej nevhodnej miestnosti do druhej.

V správe predloženej ministrovi školstva 24. apríla 1863 Šafárik opisujúc zlý stav knižnice v skutočnosti opísal základy novej organizácie a akvizičnej politiky.

Od hľadania vhodnej budovy, umiestnenia kníh podľa formátu, otvorenia čitárne, vytvorenia nového katalógu, vylúčenia duplikátov, ktoré zaťažujú fond, spájania kníh, ktoré sú v zlom stave, a potrebou zabezpečiť výrazne väčší rozpočet na obstarávanie – Šafárik zdôrazňuje potrebu zaplniť fondy vedeckou literatúrou, všetkými produktmi staršej a novej srbskej ľudovej literatúry, ako aj zahraničnými publikáciami, ktoré sa týkajú srbského ľudu a srbských krajín.

Niekoľko mesiacov po tejto správe, v septembri 1863, Národná knižnica sa presťahovala do kapitánMišinej budovy, sídla dnešného rektorátu belehradskej univerzity, a tak sa pre túto inštitúciu začalo lepšie obdobie. Rozhodujúci význam pre toto presťahovanie má samozrejme Šafárik. Do tejto budovy sa presťahovalo aj Národné múzeum a Ministerstvo osvety, Spolok srbskej slovesnosti (SANU), Lýceum a Gymnázium. Knižnica dostala tri osobitné miestnosti. Šafárik hneď určil dve miestnosti na umiestnenie kníh a tretiu na čitáreň, do ktorej obstaral príručky.

Knihy umiestnil podľa formátu a vytvoril nový katalóg. Jeho odborný katalóg mal 29 hlavných skupín a 161 podskupín. Napokon knižnicu otvorili pre čitateľov.

Šafárik opusil knižnicu 8. septembra 1869 a stal sa štátnym poradcom. Jeho študent Stojan Novaković prišiel na miesto správcu. Po Šafárikovej smrti uverejnil v publikácii Rad Jugoslovenske akademije znanosti i umjetnosti v Záhrebe (1877) rozsiahly nekrológ, z ktorého stále čerpáme najdôležitejšie informácie o živote a diele Janka Šafárika.

Tento veľký človek bol v rokoch 1853, 1857, 1858, 1861 a 1862 volený za podpredsedu Spolku srbskej slovesnosti, čo vlastne znamená, že ho viedol, lebo predsedom bol minister osvety podľa funkcie. Po zmene názvu na Srbská účená spoločnosť od roku 1864 bol tajomníkom, a od r. 1869 do r. 1875 predsedom. Múzeum viedol plných 22 rokov a knižnicu 8 rokov.

Celé jedno štvťstoročie, možno tak povedať, patril medzi najvýznamnejšie osobností srbskej vedy a kultúry a svojou prácou a poznatkami rozhodne ovplyvnil založenie a rozvoj Srbskej akadémie vied a umení, Národného múzea a Národnej knižnice.

Zomrel v Belehrade v roku 1876, kde bol aj pochovaný.Zo srbčiny preložila

Zdenka Valentová-Belićová


Ľudovít Štúr o rodine Obrenovićovej

V roku 2015 v Ivanke pri Dunaji si pripomínali 160. výročie stretnutia kniežaťa Michaila Obrenovića s Ľudovítom Štúrom. Stretnutie sa konalo v decembri roku 1855 tesne pred tragickým zranením a následným skonom nášho velikána. Bolo to ich posledné, ale nie prvé stretnutie. Ich prvé stretnutia sa uskutočnili v Bratislave, kde Ľudovít Štúr v čase, keď ešte pôsobil ako pedagóg na Evanjelickom a. v. lýceu, súkromne učil srbského panovníka v exile dejiny a diplomaciu. O niekoľko rokov neskôr, v revolučnom roku 1848, keď povstali porobené národy v habsburskej monarchii, vrátane slovenského a srbského, proti nacionalistickému maďarskému hnutiu, Ľudovít Štúr niekoľkokrát navštívil srbské knieža vo vychýrených kúpeľoch Rohič (dnes Rogaška Slatina v Slovinsku), kam sa chodili zotavovať príslušníci najvýznamnejších európskych rodín. Vtedy sa mladé srbské knieža, žijúce od roku 1840 vo vyhnanstve vo Viedni, na rodinných statkoch v dnešnom Rumunsku alebo v iných mestách v celej Európe, oduševnilo revolučným postojom slovenskej mládeže zoskupenej okolo Ľudovíta Štúra a súhlasilo s ich národnooslobodzovacím úsilím. Michailo Obrenović vtedy vyčlenil 10 000 dukátov na podporu slovenského povstania, čo veľmi zapôsobilo na Ľudovíta Štúra, o čom, po niekoľkých rokoch, napísal v recenzii na knihu pod názvom Obrenovići, krátky spis o ži-vote členov tejto kniežacej rodiny so šiestimi litografickými obrazmi. Útla, 38 stranová knižočka, podpísaná s D. K. P., vyšla vo Viedni roku 1852 v srbskom jazyku, bola vytlačená v cyrilike v tlačiarni arménskeho kláštora a litografie urobil srbský maliar Anastas Jovanović, ktorý portrétoval aj samotného Štúra. Historik Dr. Kičović, pracovník Národnej bibliotéky v Belehrade, rozriešil, že pod značkou D. K. P. sa ukrýva dlhoročný osobný lekár kniežaťa Miloša Obrenovića, finančný poradca a úprimný priateľ kniežacej rodiny, Slovák, doktor Karol Pacek. Ľudovít Štúr uvedenú recenziu o rodine Obrenovićovej uverejnil v Slovenských pohľadoch v roku 1852, teda niekoľko mesiacov po vydaní knihy o Obrenovićovcoch. Ľudovít Štúr bol oduševnený hrdinským bojom srbského národa za slobodu, čo dával za príklad aj Slovákom, a preto vo svojej recenzii opísal prvé a druhé srbské povstanie (roky 1804 a 1815) a ich vedúce postavy Đorđa PetrovićaKarađorđa a najmä Miloša Obrenovića. Okrem toho slovenskú verejnosť oboznámil s ďalšími postavami srbskej národnej revolúcie z dynastie Obrenovićovcov, o ktorých sa v uvedenej publikácii písalo a ktorí boli aj portrétovaní. Boli to: Ljubica, Milošova manželka, dvaja synovia kniežaťa Miloša Milan a Michailo, ako aj dvaja bratia kniežaťa Miloša, Jovan a Jevrem. Celá Štúrova recenzia je veľmi zaujímavá, ale možno pre nás sú najcharakteristickejšie tieto riadky: „...Pre nás Slovákov je dej oslobodenia Srbska veľmi pamätný a všetkej našej pozornosti a úvahy hodný a to síce jednak za to, že videť z neho čo móže ráznosť mysli, odhodlanosť a vytrvalosť jednak ale aj zato, že sa dej tento týka jedno-ho z najznamenitejších kmeňov Slovanských, ktorý v živote domácom, spoločenskom i ve-rejnom to čo ridzeho Slovanského najviac zo všetkých západných a južných kmeňov našich zachoval. A konečne po všetkom tomto i to do váhy padá, že kmeň srbský v časoch a pohy-

SAMUEL JOVANKOVIČ

Knieža Michailo Obrenović – priateľ Slovákov


boch najnovších najsrdečnejším a najbratskejším sa dokázal ku svojim, od seba oveľa ne-dostatočnejším bratom Slovákom...“

Už od revolučných rokov pretrvávala veľká úcta Ľudovíta Štúra voči Michailovi, ako aj voči celej rodine Obrenovićovej. Po revolučných rokoch Ľudovít Štúr sa presťahoval do Modry, aby sa tu postaral o sedem bratových sirôt, aj keď mu polícia znepríjemňovala život, lebo bol pod policajným dozorom, snažil sa nepretrhnúť kontakty s kniežaťom Michailom, najmä vtedy, keď sa knieža zdržiaval vo svojom sídle v Ivanke pri Dunaji.

A preto nie div, že Ľudovít Štúr, ako syn malého utláčaného slovenského národa, prejavil vďačnosť kniežaťu Michailovi Obrenovićovi, synovi slávnej rodiny, ktorá bojovala za slobodu proti Turkom a v tom ustála, spolu so svojím národom, tým, že mu venoval jedno zo svojich diel, ktoré bolo vydané v Prahe roku 1853. Bolo to dielo O národných povestiach a piesňach plemien slovanských, ktoré Štúr venoval „jeho kniežacej Svetlosti Michailovi Ob-renovićovi“, kde v úvodných slovách medziiným napísal: „Vyberúc sa na pole básnictva nášho prostonárodného, tiahnúce sa širokými a ďalekými krajmi veškerých plemien našich slovanských, vystrojil som sa tam, trebárs aj nevedome z Vašej strany, i s Vami, a schodil som vo vznešenom sprievode Vašom celé to pole preširoké. I Vám zaiste, jak hodnoverné ústa po-viedajú, zvláštne ide k duši pieseň slovanská, a „težko Vama svuda bez svojega“.“

A ďalej sa kniežaťu prihovára slovami, ktoré ho majú povzbudiť, aby aj ďalej bojoval za slobodu svojho národa a vydržal na ceste tejto: „...vydali Ste sa Sám na pole to a nabrali tam útechy, jakej nepodáva život druhý. Nájde-li obľuby v ňom duch Váš a útechy milostnej, jak o tom nepochybujem, bude mi to práce na púť moju vynaloženej odmenou dostatočnou...“ A venovanie končí: „...Vašej Svetlosti ctiteľ najvrúcnejší, pôvodca. V Modre, v slovenskom kraji, v červni roku 1852...“

Ako sme už uviedli, posledné tajné stretnutie Ľudovíta Štúra a srbského kniežaťa v exile Michaila Obrenovića sa uskutočnilo 17. decembra roku 1855 v kaštieli Ivanka pri Dunaji. O tomto stretnutí sa zachovali iba spomienky modranského debnárskeho majstra

Mar

tin K

izúr

: Lag

úna,

lino

rez,

201

7


Daniela Lačného, ktorý sprevádzal Ľudovíta Štúra na tajné stretnutie. Daniel Lačný spomína, že Ľudovít Štúr po prebdenej noci zo stretnutia odchádzal v dobrej nálade. O čom snívali, o čom diskutovali, aké plány kuli, nevieme, lebo o tom nemáme záznamy. Už o niekoľko dní, 22. decembra, sa Ľudovít Štúr ťažko zranil na poľovačke a dňa 12. januára roku 1856 na následky zranenia aj v mladom veku, ukončil svoju pozemnú púť. Pred 20 rokmi bol v areáli kaštieľa odhalený pomník, ktorý pripomína toto stretnutie. Podnet na postavenie pomníka dala Mgr. Oľga Pavúková, riaditeľka Múzea Ľudovíta Štúra v Modre. Na pomníku je tabuľa s textom: „V tomto kaštieli vodca Slovákov Ľudovít Štúr tajne navšte-voval srbského panovníka Michaila Obrenovića, ktorý tu žil v rokoch 1853 – 1858 v exile. Spoločne snívali sen o slobode svojich národov a napĺňali ho činmi. Z vďačnosti osadili obča-nia Ivanky v roku 1995.“

Michailo Obrenović a Júlia Hunyady de Kéthely

Kto bol vlastne knieža Michailo Obrenović a čím si získal srdcia tak svojich poddaných Srbov, ako aj príslušníkov iných, najmä slovanských, predovšetkým slovenských vlastencov? Narodil sa 16. septembra roku 1823 v Kragujevci ako druhý syn kniežaťa Miloša a kňažnej Ljubice. Vyrastal s matkou, ďaleko od otca, ktorý sa zaoberal štátnickými povinnosťami, vzdelávali ho súkromní učitelia. Keď roku 1839 knieža Miloš abdikoval v prospech svojho prvorodeného syna Milana, opustil Srbsko spolu so synom Michailom. Nešťastný Milan vládol iba tri týždne a potom nečakane zomrel. Vtedy úradujúce Námestníctvo akceptovalo Michaila za bratovho nástupcu a požiadalo sultána, aby mu vystavil potrebnú listinu. Sultán vyhovel žiadosti a Národná rada ho zvolila za knieža. Nemal to však ľahké. Prvé panovanie Michaila bolo poznačené silnými straníckymi bojmi medzi priaznivcami rodiny Karađorđevićovej a rodiny Obrenovićovej. Roku 1842 sa vzbúrili odporcovia kniežaťa a Michailo bol prinútený opustiť územie Srbska. Najprv žil v Zemune a na rodinných statkoch v Banáte a po smrti svojej matky roku 1843 odišiel žiť do Viedne. Veľa cestoval po Európe, naučil sa po francúzsky, nemecky a rusky. Je zaujímavé, že žil na území habsburskej monarchie, ale po Európe cestoval s ruským cestovným pasom. Revolúcia v Európe roku 1848 mu dala nádej, že sa vráti na trón, ale po neúspechu sa vrátil do Viedne.

Roku 1853 sa oženil s vtedy 22ročnou Júliou Hunyady de Kéthely, dcérou grófa Ferenca Hunyady a matky Júlie Zichy, ktorá tiež pochádzala z významného šľachtického rodu. Júlia bola katolíckeho vierovyznania, ale súhlasila s pravoslávnym obradom, ktorý sa konal v ruskom kostole vo Viedni. Do roku 1858 spolu žili v Rakúsku, od roku 1855 aj v kaštieli Ivanka pri Dunaji, ktorý kúpil Michailo s finančnou podporou svojho otca Miloša. Totiž samotné knieža Miloš, otec Michailov, chcel svojmu synovi kúpiť pekné sídlo v dnešnom Rumunsku, kde mal Miloš veľké majetky. Avšak na naliehanie Júlie, Michailovej manželky, roku 1856 sa kúpil kaštieľ a k nemu patriace panstvo v Ivanke pri Dunaji. Bola to žiadosť Júlie, ktorá si želala byť blízko pri svojej matke, ktorá vlastnila pozemky neďaleko Ivanky. Okrem toho sídlo v Ivanke bolo „iba dve hodiny chodu od Prešporku, na hlavnej ceste“. Michailo, bez vedomia svojho otca, dal preddavok na kaštieľ v Ivanke vo výške 115 000 forintov, čo vlastne boli všetky jeho úspory. Do kaštieľa sa nasťahovali na jar roku 1855 ako hostia, ktorí majú záujem kúpiť toto sídlo, aby si vyskúšali, či sa im tu bude príjemne bývať.


Júlia bola oduševnená týmto sídlom, čo sa dozvedáme z jej listu, ktorý napísala dňa 31. augusta 1855 svojmu svokrovi Milošovi „...ja Ti chcem povedať akí šťastní sme, že sme v poli, a tu je tak pekne, a my sa veľmi tešíme. Ja som taká šťastná keď vidím, ako je môj drahý muž veselý. Mám nádej, že túto zimu v Ivánke zostaneme...“ Exknieža Miloš nemal na výber a povolil kúpu kaštieľa s tým, že doplatil potrebné peniaze. Panstvo v Ivanke spolu s kaštieľom stálo: samotný kaštieľ a majetok k nemu patriaci 230 000 forintov, prevod do vlastníctva ďalších 5.000 a nábytok 10. 000 forintov. O tom, že kaštieľ a jeho poloha sú vynikajúce, máme záznam aj z pera Iliju Garašanina, ministra zahraničných vecí srbského kniežatstva, ktorý v jednom liste svojmu priateľovi roku 1867 napísal: „...Ani Ti nechcem hovoriť ako sa v Ivánke zabávame. Ako praví páni. Peňazí po krk, treba iba niekoľko krokov a na čo chceš, na to aj strieľaj. Kaštieľ je pekný a všetci sme v ňom dobre ubytovaní: salóny rôzne a kto kde sa dostaví, tam aj oddychuje...“

Mladý Michailo stále očakával, že sa vráti na srbský trón, ale to nechcel za každú cenu, o čom sa dozvedáme z jeho jedného listu, kde medziiným píše: „...Nechcem cez mŕtvoly bratov svojich liezť na srbský trón, ale ak by to bolo súdené, bol by som rád, ak by kvôli môjho príchodu tam nikto nezaplakal, ale aby sa môjmu príchodu tešil...“

Knieža Michailo sa priatelil s najmúdrejšími osobnosťami zo srbskej elity: Vukom Karadžićom, Đurom Daničićom a básnikom Brankom Radičevićom. Bol veľkorysý voči umelcom a rád im finančne pomáhal. Do Srbska sa vrátil roku 1858 spolu so svojím otcom Milošom, ktorý sa stal kniežaťom. Otec mu zveril práce na organizácii vojska a rôzne diplomatické misie. Roku 1859 keď prebiehal boj za zjednotenie Talianska, Michailo spolu s Júliou navštívili Viedeň, Paríž, Londýn a Berlín. O rok neskôr knieža Miloš zomrel a Michailo sa stal ako tridsaťsedemročný roku 1860 znovu srbským kniežaťom a jeho manželka Júlia sa stala kňažnou. Spolu s kniežaťom sa zúčastňovala vo verejnom živote, spolu organizovali bály a rôzne humanitné večierky. Pre Júliu bol roku 1861 v chráme vypracovaný trón, spolu s ikonou Bohorodičky, tretí vedľa už dvoch existujúcich pre knieža a pre srbského patriarcha. Srbský jazyk Júliu učil známy srbský jazykovedec Đuro Daničić. Po srbsky komunikovala so svokrom Milošom, ktorý nevedel ani jeden cudzí jazyk.

Rozpad manželstva

Roku 1865 sa toto manželstvo rozpadlo. Historici došli k záveru, že za tým bola Júliina manželská nevera. Anastas Jovanović nebol iba maliarom a litografom na dvore kniežaťa Michaila, ale ako veľmi vzdelaný muž mal na starosti chod Michailovej osobnej kancelárie. Cez neho prichádzala na dvor a odchádzala z neho pošta. Jemu sa podarilo odhaliť skutočnosť, že Júlia si píše s jedným šľachticom. Do svojho denníka si zapísal „...v tomto janu-ári ona už tri listy grófovi poslala a päť listov od neho prijala...“ Jeden z uvedených listov Anastas tajne otvoril a mal čo prečítať. V liste Júlia písala grófovi Charlesovi d´Arembergovi, že príde do Viedne a že sa stretnú v tom dome, v ktorom sa pred siedmimi rokmi zoznámili. Uvedený list dal Anastas Michailovi na pracovný stôl, aby si ho prečítal. Po prečítaní listu Michailo rozkázal, aby list bol odoslaný, ale ho to veľmi zranilo. Michailo hodinami zostával v kabinete, nikoho si neprial vidieť. O osem dní neskôr Michailo si zapísal do svojho denníka: „... Nespávam. V prázdnej tme bdiem. Odišla. Prinútil som sa ju vyprevadiť k parníku, ale ruku som jej nepobozkal, nemohol som. Ani ju pohladiť. Ani slovíčko povedať...


Sedem rokov vedľa mňa ešte niekto iný existuje. Aj vtedy v Ivánke.“ Keď sa o tomto dozvedela Júliina matka grófka Hunyady de Kéthely, bola veľmi nešťastná. Zastala si na stranu svojho zaťa Michaila. Júliin brat Lázslo sa medzitým rozprával s grófom, ktorý potvrdil, že sa ožení s kňažnou, keď to bude možné. Totiž Júlia bola katolíckeho vierovyznania a rozvod by bol možný iba so súhlasom Vatikánu. Kňažná Júlia sa nechcela rozvádzať, vrátila sa do Belehradu, v ktorom bola menej ako rok a potom sa zase vydala na cesty do Benátok a Paríža. Vrátila sa roku 1864 do Srbska s nádejou, že sa jej podarí znovu si získať Michailovu lásku. Ale sa jej to nepodarilo, čo v jednom liste napísala svojej matke „...on ma viac nechce. Má ma rád, ale ma už nechce...“ O tom, ako sa cítil Michailo, sa dozvedáme z jeho denníka. Dňa 7. júla 1865 napísal „...Už ju nemám, vyhnal som ju...“

Skutočnosť bola taká, že ani jeden sa nechcel rozviesť, a preto urobili písomnú zmluvu, ktorou sa oddelili „od postele a stola“, a ktorou Júlia dostala ako dar jeden palác vo Viedni, ktorého hodnota bola 100 000 dukátov a 5500 dukátov ročnú rentu. Júlia si uchovala hodnosť kňažná Júlia Obrenović, rodená Hunyady. Odvtedy žila vo Viedni. Ich manželstvo bolo bezdetné.

Po smrti kniežaťa Michaila súd prisúdil Júlii kaštieľ v Ivanke pri Dunaji. Júlia odišla žiť do Viedne, kde sa stala dvornou dámou kráľovnej Alžbety (Sisi) a roku 1876 sa vydala za svojho dlhoročného ctiteľa Charlesa d´Aremberg, s ktorým tiež nemala deti. Zomrela vo Viedni roku 1919.

Druhé vládnutie Michaila Obrenovića

Druhé vládnutie kniežaťa Michaila, ktoré sa začalo roku 1860, malo dva smery – prvý bol boj proti Turkom a druhý vláda zákona. Už na začiatku Michailo dal zrušiť „tureckú ústavu“, podľa ktorej musel mať veľmi vplyvných poradcov, ktorých nominovala turecká vláda, začal s reorganizáciou srbského vojska a dal vypracovať daňové zákony. S nástupom na trón vyhlásil, a toho sa držal počas celej svojej vlády, že zákon je nadovšetko, vyjadriac to takto: „...Kým je knieža Michailo vládcom, nech každý vie, že zákon je najvyššia vôľa v Srbsku, ktorej sa musí každý pokoriť...“

V boji za úplnú slobodu srbského národa Michailo už roku 1862 dosiahol dohodu s Tureckom o vysťahovaní Turkov zo srbského územia okrem niektorých miest. Roku 1867 v belehradskej pevnosti Kalemegdan bol prečítaný sultánov rozkaz, ktorým sa odovzdávajú kniežaťu Michailovi kľúče od všetkých miest v Srbsku, s tým, že na belehradskej pevnosti môže vedľa tureckej viať aj srbská zástava.

Knieža Michailo bol pripravený venovať celý svoj majetok na prípravu oslobodzovacieho boja proti Turkom. Jeho najväčším želaním bolo oslobodenie a zjednotenie srbského národa. Podarilo sa mu povzbudiť svoj národ, oživiť myšlienku srbskej štátnosti a vrátiť mu národnú hrdosť.

V zahraničnej politike sa riadil podľa politického programu Načertanija (Náčrtu), ktorý vypracoval a aj realizoval minister zahraničných vecí Ilija Garašanin. Bola to politika, ktorá v podstate v sebe niesla veľkú myšlienku, že Srbsko má byť tým štátom, ktorý bude v čele procesu riešenia „východnej otázky“, teda bude tým zjednocovacím prvkom v oslobodzovacej vojne národov Balkánu proti Osmanskej ríši. V tomto zmysle Michailo uzavrel vojenské spojenecké zmluvy s Čiernou Horou, Gréckom, Bulharskom a Rumunskom. Očakával


veľkú vojnu na Balkáne, ktorú by Srbsko a jeho spojenci vyhrali a ako odmenu Srbsko by rozšírilo svoje štátne hranice smerom na juh, na územie dnešného Macedónska, a na západ, na územie dnešnej Bosny a Hercegoviny.

Atentát

Osud bol však proti Michailovým plánom, lebo mu nedovolil ich realizáciu. Dožil sa iba 45 rokov, keď roku 1868 bol na neho spáchaný atentát. Historická veda uviedla niekoľko dôvodov, ktoré viedli k tomuto činu. Bola to silná domáca opozícia, ktorá v súčinnosti so záujmami veľmocí RakúskoUhorska a Turecka pracovala na znemožnení realizácie Na-čertanija. Okrem toho boli tu aj čisto súkromné dôvody, ktorým bolo želanie kniežaťa Michaila po druhýkrát sa oženiť. Ešte počas jeho manželstva s kňažnou Júliou sa v Srbsku ozývali hlasy, aby sa rozviedol, lebo manželstvo bolo bezdetné a tým priamo nezabezpečovalo vládnuce postavenie rodiny. Srbskí vlastenci vytýkali kňažnej Júlii, že nie je pravoslávneho vierovyznania a samotnému kniežaťu Michailovi, že spolu s ňou každú nedeľu navštevuje katolícke omše. Srbskej politickej opozícii, ale aj samotnému kniežaťu Milošovi sa viacej pozdávalo, keby sa Michailo oženil s pravoslávnou ruskou princeznou.

Michailo mal však svoju predstavu o svojom druhom manželstve. Chcel sa oženiť s Katarínou, osemnásťročnou dcérou svojej sesternice Anky Konstantinovićovej, rodenej Obrenovićovej. Samotný atentát na knieža Michaila bol spáchaný dňa 10. júna roku 1868 v Košutnjaku, výletnej oblasti neďaleko Belehradu. Spáchali ho traja sprisahanci na čele s Pavlom Radovanovićom, ktorí strieľali z pištolí a pri sebe mali aj turecké šable. Atentát neprežil Michailo a jeho sesternica Anka Konstantinovićová, ostatní zo sprievodu boli zranení. Vražda vyvolala veľký národný smútok v celom štáte. Knieža Michailo bol pochovaný a odpočíva v katedrálnom chráme v Belehrade. Srbský ľud sa mu odvďačil tým, že mu vystaval krásny pomník, ktorý je veľkou ozdobou samotného centra Belehradu.

Michailove lásky

Knieža Michailo bol romantik a vo svojom krátkom živote sa niekoľkokrát osudovo zaľúbil. Mnoho cestoval po Európe, zaujímali ho politické záležitosti, zbieral skúsenosti, lebo stále veril, že sa dostane na kniežací trón Srbska, a preto nechcel nadväzovať intímnejšie známosti s cieľom ženby. Avšak veľmi často sa vedel zaľúbiť, bol romantikom telom a dušou. Prvýkrát bol v intímnom vzťahu so svojou sesternicou Jekatarínou, ktorú volali Katica, dcérou Milošovho brata. Bolo to roku 1848, keď žili vo Viedni. Michailo mal vtedy 25 a Katica 22 rokov. Dr. Karol Pacek o tomto vzťahu napísal iba túto vetu: „...Knieža Mi-chailo sa zamiloval do Katice, Jevremovej dcéry, ktorá s nim ostala v druhom stave, potratila a zomrela...“ Zomrela vo Viedni 6. augusta roku 1849.

Keď sa knieža približoval svojim 30. narodeninám, jeho otec knieža Miloš na neho veľmi tlačil, aby sa oženil. Staré knieža pre syna vybralo dcéru kniežaťa Schtirbea z Bukurešti, ale sa Michailovi nepáčila. Podľa zápisu Dr. Karola Paceka Michailo neskôr veľmi banoval za touto príležitosťou. Michailovi potom vybrali ďalšiu dievku, dcéru známeho


a veľmi vplyvného bankára, baróna Simona Sinu, arménskeho pôvodu, pravoslávnej viery, ale ani táto sa mu nepáčila.

V kúpeľoch Rohič (Rogaška Slatina) roku 1848 sa zoznámil s mladučkou sedemnásťročnou Máriou Berghaus. Z tohto vzťahu sa roku 1849 narodil chlapec, ktorý dostal meno Viliam, neskôr prekrstený na Velimira. Michailo súhlasil, aby sa jeho matka vydala za jedného lekára. Roku 1856, teda keď mal syn 7 rokov, do Viedne ho priviedol Dr. Karol Pacek a odovzdal Michailovi do výchovy. Vychovávali ho najlepší učitelia v národnom duchu. Keď sa stal plnoletým, vzal si staré priezvisko panovníckeho rodu Obrenovićovcov – Teodorović. Veľmi mladý sa stal sirotou, matka mu umrela roku 1863 a otec, knieža Michailo o 5 rokov neskôr. Vďaka Michailovej sestre Petriji Velimir dostal podiel z rodinného majetku, a tak bol finančne zabezpečený. Študoval v nemeckých mestách ekonómiu a venoval sa divadlu a umeniu. Umrel roku 1898 v Mníchove, ako 49ročný, slobodný, a celý svoj majetok venoval srbskej vlasti vytvoriac fond, z ktorého sa vyplácala pomoc chudobným nadaným študentom. Fond existoval až do roku 1971.

Ďalšou veľkou láskou kniežaťa Michaila bola jeho manželka Júlia. Bol do nej zamilovaný, o čom raz povedal: „... Je málo ľudí, ktorí by si viac uctievali manželstvo a lásku svojho manželského druha než ja.“

Jeho ďalšou láskou bola už spomenutá sesternicina dcéra Katarína Konstantinovićová, do ktorej sa nešťastne zaľúbil. Všetci v jeho okolí boli proti tomuto vzťahu a všemožne chceli zamedziť uzavretie manželstva, iba knieža veril, že mu tento vzťah prinesie šťastie a iba tri dni pred atentátom ju tajne požiadal o ruku.

Preto môžeme povedať, že okrem jeho zásluh, ktoré sú zapísané v srbských dejinách, knieža Michailo zostal v pamäti srbského národa aj ako romantik, idealista, ale aj ako básnik, ktorý spieval o nešťastnej a tajnej láske. Je zapísané, že zložil tri básne. Aj dnes sa v belehradských krčmičkách, osobitne v belehradskej bohémskej časti Skadarliji, môže počuť jedna smutná pieseň, ktorej text napísal práve on. Je to pieseň Što se bore misli moje?

Što se bore misli moje? Prečo zápasí myseľ moja?

Što se bore misli moje? Prečo zápasia mysle moje?Iskustvo mi ćutat veli, Skúsenosť mi mlčať káže,Bež`te sada vi oboje, Utečte teraz vy obe,Nek mi srce govori. Nech prehovorí srdce moje.

Prvi pogled oka tvoga, Prvý pohľad oka tvojho,Sjajnom suncu podoban, Žiarivému slnku podobný,Plenio je srce moje, Zajal srdce moje,Učinio robom ga. Urobil ho otrokom.

Da te ljubim, ah, jedina, Že ťa ľúbim, ach, jediná,Celom svetu kazat ću. Celému svetu to poviem,

Samo od tebe, ah, premila, Iba pred tebou, ach, premilá,Tajnu ovu sakriću... Tajomstvo toto ukryjem...


Slováci v Michailovom okolí

Keď sme v nadpise tohto článku uviedli, že knieža Michailo Obrenović bol priateľom Slovákov, mysleli sme to aj tak, že v jeho blízkosti od včasného detstva boli prítomní Slováci.

Dr. Karol Pacek

Prvým z nich bol Dr. Karol Pacek. Narodil sa v Poľnom Berinčoku (dnes Medzőberényi) v Uhorsku roku 1807. Veľmi často v odbornej historickej tvorbe sa uvádza, že Dr. Karol Pacek bol pôvodom Čech, čo však nie je pravda. Pochádzal zo slovenskej evanjelickej rodiny. Bol dvorným a osobným lekárom kniežaťa Miloša Obrenovića. Medicínu ukončil roku 1833 v Pešti a o rok nato prišiel do Srbska. Stal sa vojenským lekárom v Podrinskosavskom veliteľstve v Šabci a potom v hodnosti kapitán bol lekárom v osobnej garde kniežaťa Miloša v Kragujevci. Roku 1837 sa stal dvorným a osobným lekárom kniežaťa Miloša. Založil Sanitárne oddelenie, ktorému aj velil. Vyhláškou zo dňa 15. marca 1839 knieža Miloš ho vymenoval za prvého riaditeľa Sanitárnej služby v Srbsku. Roku 1942 spolu s Dr. Emerichom Lindenmajerom v Belehrade založil prvú „Lekársku čitáreň“, ktorá pomáhala lekárom v Srbsku sledovať súčasné moderné trendy v medicíne v Európe a vo svete. Okrem toho Dr. Karol Pacek svojim kolegom lekárom vo vnútrozemí Srbska zabezpečoval odbornú medicínsku literatúru.

Z oblasti medicíny Dr. Karol Pacek bol autorom viacerých významných diel, ktoré sa týkali sanitárnej služby a prevencie. Medzi jeho najznámejšie diela patria: Návod, ako sa máme od cholery chrániť a ako choleru môžeme poznať, ako sa máme od nej liečiť a ako sa potom máme správať, Poučenie o besnote, Pravidlá o očkovaní proti kiahňam, Návod, ako sa liečiť v liečivých kúpeľoch a návod na pitie minerálnych vôd v Srbsku a iné.

Roku 1842, keď Miloš musel opustiť Srbsko, Dr. Karol Pacek šiel s ním, pobudol s ním vo vyhnanstve a keď sa Miloš vrátil na trón, prišiel s ním aj on. Viac sa nezaoberal lekárstvom, ale sa stal radcom kniežaťa Michaila. Bol veľkým a jediným jeho dôverníkom, o čom veľký srbský historik Slobodan Jovanović napísal, že „...on sa o svojom sobáši s Katarínou neradil s vládou, ale iba s Dr. Pacekom, ktorý bol jeho neohraničeným dôverníkom pre osobné otázky...“ Dr. Karol Pacek mal preskúmať, či sa uvedené manželstvo s dcérou svojej sesternice prieči s národnými zvykmi a predpismi pravoslávneho náboženstva. Urobil veľkú a dôkladnú analýzu tohto prípadu a v nej konštatoval, že je toto manželstvo možné a že sa neprieči ani zvykom, ani regulám pravoslávnej viery.

Ešte dve zaujímavosti o Dr. Pacekovi. Bol prvým lekárom v Srbsku, ktorý vykonal odbornú expertízu a balzamoval telo mladého kniežaťa Milana, syna Milošovho. A druhá zaujímavosť spočíva v tom, že Dr. Karol Pacek bol prvým lekárom v Srbsku, ktorý sa zaoberal balneológiou a po nespočetných analýzach minerálnych vôd v Srbsku, ktoré dal urobiť vo Viedni, klasifikoval ich a zistil, ktoré minerálne vody liečia aké choroby. Dr. Karol Pacek zomrel vo Viedni roku 1876.


Dr. Janko Šafárik Druhým významným Slovákom, ktorý sa pohyboval po boku kniežaťa Michaila bol zná

my srbský vedec slovenského pôvodu, z oblasti dejepisu, numizmatiky, knihovníctva a muzeológie Dr. Janko Šafárik, synovec tiež veľmi významného vedca Pavla Jozefa Šafárika.

Aj Janko Šafárik sa narodil v Uhorsku, v mestečku Kisköröš, roku 1814, v slovenskej evanjelickej rodine. Vzdelával sa v rodisku, v Novom Sade, na prvoslávnom gymnáziu, ktoré ukončil roku 1829. Veľmi rýchle sa naučil po srbsky a od samotných začiatkov svojho pobytu v „srbských Aténach“ sa priatelil so srbskou mládežou. Na jeho formovanie ako osobnosti výrazne vplýval jeho strýko Pavel Jozef Šafárik, ktorý v ňom vzbudil záujem o históriu a slovanstvo, a z druhej strany samotné životné prostredie, pobyt medzi srbskými priateľmi v škole a mimo nej. Roku 1829 Janko Šafárik prišiel do Bratislavy študovať filozofiu, ale po troch rokoch prešiel na lekársku fakultu do Pešti. Po dvoch rokoch štúdia v Pešti odišiel na štúdiá do Viedne, kde roku 1838 bol promovaný za doktora medicíny. V Bratislave sa zapojil do práce slovanskej mládeže a v Pešti sa oduševňoval slovanskou vzájomnosťou, ktorú hlásal Ján Kollár. Týmto spôsobom vlastne prešiel dvoma školami: vysokoškolskou odbornou a školou slovanskej vzájomnosti, ktorá naň zanechala obrovský dojem.

Ako mladý lekár najprv pobudol v Prahe u svojho strýka Pavla, kde sa zaujímal o archeológiu, históriu a o českú literatúru. Potom niekoľko mesiacov pobudol ako lekár v Pešti a v rodnom Kiskörösi a od roku 1840 do roku 1843 bol mestským lekárom v Novom Sade. Už rok predtým požiadal vtedajšie srbské „Popečiteljstvo pravosudja i prosveštenja“, aby ho vymenovalo za profesora fyziky na belehradskom lýceu. Z Nového Sadu odišiel do Belehradu začiatkom júna roku 1843 a stal sa aj úradne profesorom. Odvtedy už srdcom a celým svojím bytím patril Srbsku a srbskému národu celých plodných 33 rokov. Rok potom, ako sa dostal na belehradské lýceum, požiadal ministerstvo školstva o možnosť v nedeľu a vo sviatok prednášať na lýceu o slovanskej histórii a literatúre, lebo, ako to uviedol vo svojej žiadosti, „...práve s tým cieľom prišiel do Belehradu...“. Ministerstvo školstva mu žiadosť schválilo. Uvedené prednášky boli plánované nie iba pre študentov, ale aj pre širšiu verejnosť. Týmto spôsobom Dr. Janko Šafárik chcel vyplniť medzeru vo vyučovaní, lebo v Belehrade nebola katedra slavistiky. Jeho prianím bolo, aby nadchnutý panslavistickou ideou oboznámil Srbov s ich slávnou históriou, ako aj s dejinami svojich slovanských bratov.

Okrem práce v lýceu Dr. Janko Šafárik sa aktívne angažoval najmä v Srbskej literárnej spoločnosti (Društvo srpske slovesnosti), ktorá bola obnovená roku 1844. Ministerstvo školstva, na návrh uvedenej spoločnosti, ho poverilo cestovať po Srbsku, navštíviť aj Staré Srbsko (Macedónsko) a zozbierať materiál pre terminológiu a ako vedľajšiu aktivitu mu poverilo zbierať rôzne starožitnosti, ktoré môžu mať historickú hodnotu. Na ceste bol 6 týždňov a po jej ukončení v októbri roku 1846 podal správu, ktorú nazval Izvestije o pu-tovanju po Serbiji 1846. godine (Správa o ceste po Srbsku roku 1846).

Roku 1848 ministerstvo školstva srbského kniežatstva zverilo muzeálnu zbierku do rúk Dr. Jankovi Šafárikovi, ktorý ju riadil až do roku 1870. Okrem svojich prednášok a práce v knižnici Janko Šafárik veľa energie a voľného času venoval práve múzeu a zostal mu verný až do konca života. Bol náruživým numizmatikom, vytvoril si vlastnú súkromnú zbierku, ktorú za veľmi prajných podmienok odovzdal múzeu. Výrazne sa pričinil o rozvoj numizmatiky, bol priekopníkom v zbieraní a klasifikovaní starých kovových mincí, o čom


podal svedectvo vo viacerých svojich odborných prácach, v ktorých opísal stovky starovekých najmä rímskych a stredovekých srbských mincí, uverejnených v srbskom jazyku v Glasniku Društva srpske slovesnosti (vo Vestníku Srbskej literárnej spoločnosti).

Pre jeho vedeckú dráhu, ale aj pre celkovú srbskú historiografiu bol významný jeho pobyt v benátskom archíve roku 1857. Tu našiel a do Srbska priniesol množstvo historického materiálu, ktorý uložil do múzea a následne jednu časť spracoval.

Dr. Janko Šafárik roku 1861 zanechal profesorskú kariéru, lebo mal zdravotné problémy, a bol vymenovaný za riaditeľa („strážcu“) Národného múzea a riaditeľa (knihovníka) Národnej knižnice v Belehrade. Funkciu knihovníka zastával do roku 1869, keď sa stal radcom v Štátnej rade Srbského kniežatstva a v múzeu ako kustód pracoval do konca roku 1870.

Dr. Janko Šafárik si tieto funkcie plne zaslúžil, lebo bol v podstate jedným zo zakladateľov Národného múzea. Vo veľmi širokom spektre jeho aktivít muzeologická činnosť patrí medzi najvýznamnejšie. Zabezpečil prvé samostatné priestory pre Národné múzeum, bol iniciátorom zbierania, systematizovania, opisovania a uchovávania muzeálnych exponátov, urobil prvú muzeálnu výstavu, postavil základy ochrany kultúrnych pamiatok a organizoval prvé archeologické výskumy. Okrem toho urobil manuál na evidovanie starožitností a zoznam všetkých exponátov, ktoré múzeum vlastnilo. Keď sa stal riaditeľom Národného múzea, spracoval abecedný a systematický katalóg knižnice a múzea a sprístupnil jej fondy bádateľom. Ako náruživý numizmatik najprv vyhotovil evidenciu starých mincí. Dodnes sú zachované 4 také zoznamy: zbierka rímskych cisárskych mincí, zbierka gréckych mincí, zbierka byzantských mincí a zbierka srbských stredovekých mincí.

Veľmi významná oblasť činnosti Dr. Janka Šafárika bola zoskupovanie a ochrana starých listín a starých tlačených prvotín. Z dlhého zoznamu jeho prác vyberáme iba niektoré životopisy svätcov: Žitije Stefana Uroša III spisano Gligorijem mnihom, Hrisovulja cara Stefana Dušana kojom osniva manastir sv. arhangela Mihaila i Gavrila u Prizrenu godine 1348, Tipik sv. Save prvog arhiepiskopa i prosvetitelja srpskog za manastir Hilandar u Svetoj Gori Atonskoj, Život despota Stevana Lazarevića, velikog kneza srpskog.

Dielo a osobnosť Dr. Janka Šafárika sú stále prítomné aj v dnešnom Srbsku. V budove Národnej bibliotéky stojí jeho busta a od roku 2012 Spolok knihovníkov Srbska udeľuje cenu z oblasti knihovníctva nazvanú po Jankovi Šafárikovi.

Počas druhého panovania kniežaťa Michaila v rokoch 1860 až 1868 Dr. Janko Šafárik dosiahol svoj vrchol vo vedeckých výskumoch. Aj zásluhou kniežaťa Michaila sa stal najprv tajomníkom a potom predsedom Srbskej učenej spoločnosti. Neskôr aj členom Štátnej rady srbského kniežatstva. Zomrel v Belehrade roku 1876, kde je aj pochovaný.

Záver

Je mnoho záznamov a zápisov o tom, aký bol knieža Michailo Obrenović. Spomeniem iba dva pramene.

Významný srbský historik Slobodan Jovanović o kniežati Michailovi Obrenovićovi medziiným napísal: „...Michailo bol solídne na západe vzdelaný muž a podľa charakteru veľký gavalier (...) nebol takým veľkým diplomatom ako jeho otec Miloš, ale jeho diplomacia


bola ohľaduplná a citlivá (...) bol idealistom, so sklonenou hlavou a hlboko zamyslený, jeho plány boli veľmi ambiciózne hmlisté. On je náš prvý vládca, ktorý označil vojenské umenie za hlavnú štátnu úlohu (...) zanechal veľký vplyv na ľudovú obrazotvornosť, ktorá vytvorila ide-alizovaného Michaila, u ktorého zo všetkých charakteristík zostalo iba vlastenectvo... jeho význam spočíva v tom, že porozumel tep doby, prebudený nacionalizmus a postavil sa na jeho čelo, dal našej zahraničnej politike tú sebadôveru, ktorá dovtedy chýbala (...), a preto národné oslobodenie a zjednotenie srbského národa sa stalo jeho závetom...“

Uvediem, ako náš velikán Ľudovít Štúr opísal knieža Michaila: „...Je on podľa výpisu po-stavy vysokej, štíhlej, oka veľmi krásneho, ostrého, a pritom krotkého, hovor jeho je viac roz-myslený ako chytrý. Trebárs veľmi bohatý, nestojí predsa o nádheru, spev a cvik tela mu je milou zábavou. Zná a hovorí mnohé reči, zo slovanských srbsky a rusky a z cudzích skoro všetky vzdelané západné okrem anglickej. I na tureckú reč sa zná (...) Je pravdymilovný, spra-vodlivý, dobročinný, (...) nikdy vec neprenáhli... Národ i vlasť svoju miluje nadovšetko, je skrúšeno nábožný a cirkvi svojej nezvratne oddaný a verný, ale často sa čuje od neho „ brat je mio, ma koje vere bio“ – brat je milý ktorejkoľvek viery.“

LITERATÚRAĆIRKOVIĆ, S. Sima: M. Obrenović – čuvar balkanske kapije – feljton, Večernje novosti, 3. – 14. oktobar 2011. ĆOROVIĆ, Vladimir: Istorija srpskog naroda, Banja Luka, JP „Glas srpski“, 1997.ĐUKANOVIĆ, Ilija N.: Ubistvo kneza Mihaila i događaji o kojima se nije smelo govoriti, Knj. 1, Topčiderska katastro

fa, Beograd, Beletra 1990.ĐUKANOVIĆ, Ilija N.: Ubistvo kneza Mihaila i događaji o kojima se nije smelo govoriti, Knj. 2, Nekoliko prvaka li

beralnih i zavera, Beograd, Beletra 1990.HUČKO, Ján: Život a dielo Ľudovíta Štúra, Martin, Osveta, 1988.JOVANOVIĆ, Slobodan: Ubistvo u Topčideru, Novi Sad, Papirus, 1994.LILGE, Karol: Slovensko-srbské styky (Dr. Janko Šafárik, ako bibliotekár a kustos múzea), Náš život, II, 1934, č. 2, s.

62 – 65.MAKSIMOVIĆ, Vojislav: Janko Šafarik. Beograd, Glasnik Narodne biblioteke Srbije, br. 1, 1999. (Dostupné na:

https://www.nb.rs/view_file.php?file_id=466).NIKOLIĆ M., Milen: Janko Šafarik (1814 – 1876), Godišnjak Narodne biblioteke Srbije za 1978, Beograd, 1979,

s. 11 – 28.NOVAKOVIĆ, Stojan: Dr. Janko Šafarik, Rad Jugoslavenske akademije znanosti i umjetnosti, Zagreb, 1877,

knj. XLI, s. 190 – 226.PAMÄTNICA Roka Ľudovíta Štúra (12. január 1995 – 12. január 1996), zostavili Mgr. Oľga Pavúková a univ.Prof. PhDr. Imrich Sedlák, CSc.: Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre, 1997.RADOJČIĆ, Nikola: Šafarik Dr. Janko: Narodna enciklopedija srpsko-hrvatsko-slovenačka, Zagreb, 1929, Knj. IV, s.

983.SIMIĆ, M. Tomislav: Žene srpskih vladara, Novi Beograd, Naša priča plus, Patam, 2010.ŠAFÁRIK, Ján: Slovenský biografický slovník, zv. V. R – Š, Matica slovenská, Martin 1992, s. 423.ŠTÚR, Ľudovít: Obrenovići. Kratko načertanje žitija članova ove knjažeske porodice. Sa šest litografirany obraza.

U Beču 1852, Slovenské pohľady (SP) III, 1852, č. 1416, 1852, s. 112114, s. 120122 a s. 128129.ŠTÚR, Ľudovít: O národných povestiach a piesňach plemien slovanských, Praha 1853.ŠTÚR, Ľudovít: Starý a nový vek Slovákov. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994.Prednesené na Medzinárodnom drevorezbárskom seminári 160. výročie stretnutia kniežaťa Michaila Obreno

vića a Ľudovíta Štúra, Ivanka pri Dunaji.


Hneď na začiatku sa musím priznať, že sa za takýmto ambicióznym názvom nenachádza primeraný obsah, ale len predpoklad, želanie, ale aj možnosť, aby sa to, čoho nieto alebo aspoň nie v postačujúcej miere, teda nová slovenská dráma v srbských prekladoch, predsa stalo, uskutočnilo, uverejnilo, dokonca aj inscenovalo.

Keď som sa pozrel na zoznam popredných osobností slovenského divadelného života vo Vojvodine (Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, stránka www.slovackizavod.org.rs), na ňom som videl mená svojich súčasníkov, divadelníkov, s ktorými som študoval, sledoval ich predstavenia, alebo spolu s nimi uvažoval o divadle. Veľa známych mien, o ktorých tak málo vieme! Najväčšia neznáma medzi nimi, navonok paradoxne, je osoba, ktorú najdlhšie poznám, zo začiatku osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, z obdobia štúdia na Filozofickej fakulte v Novom Sade Michal Babiak (1961). Predpokladám, že je jedna z príčin aj to, že Babiak žije na Slovensku od roku 1991. Práve v tomto období, počas posledných 25 rokov, je divadelne najaktívnejší, najproduktívnejší, dokonca aj najprítomnejší na divadelnej scéne. Keď sme sa stretli vlani, po takom dlhom období, najprv v mojej pracovni v Srbskom národnom divadle v Novom Sade, a potom dvakrát tu v Báčskom Petrovci, na premiére hry Vinica zreje Vladimíra Hurbana Vladimírova, ktorú práve Babiak režíroval, a predtým aj na premiére hry Pod baldachýnom, autora a režiséra Ľuboslava Majeru; a o mesiac neskôr v Bratislave, na dohovore o inscenovaní jednej opery – neprestali naše kontakty, pričom som postupne odhaľoval to, čo mi medzičasom ušlo – knihy, ktoré Babiak uverejnil, predstavenia, ktoré režíroval, a tiež aj jeho vlastnú autorskú dramatickú tvorbu.

Michal Babiak uverejnil dve knihy dramatických textov: Tri scenáre (1999) a Drámy 2 (2008). Jeho „rané diela“ (ako ich nazýva sám autor), obsahujú tri drámy: Veža babylonská, Vlkolak a Ecce homo! Pre tieto texty je príznačná intertextualita: prvá je inšpirovaná jednoaktovkou Mauriceho Maeterlincka Zázrak svätého Antona; druhá je dramatizácia prózy Nevesta hôľ Františka Švantnera; tretia vznikla podľa rovnomennej poviedky Jána Čajaka, spisovateľa z Báčskeho Petrovca, narodeného v Selenči. K týmto základným textuálnym podkladom sú pridané početné referencie z Biblie, diela Aurelia Augustina, Madácha, z Carmi-ny Burany atď.

V druhej knihe, na rozdiel od prvej, ktorú skromne nazval «scenármi», nachádzajú sa drámy nielen žánrovo, ale aj štruktúrne zložitejšie a náročnejšie dramatické celky. Medzi nimi sú dve biografické drámy (jedna o slovenskom básnikovi Andrejovi Žarnovovi a druhá o slovenskom skladateľovi Mikulášovi Schneiderovi Trnavskom). Nasleduje dramatický prepis Oblomova Zbytočný človek. Potom tri dramatizácie poviedok slovenských autorov: Človek s protézou – Prípad poručíka Seeborna Jána Hrušovského; Mátoha Jozefa Gregora Tajovského a Pani Rafiková a tí druhí Janka Jesenského.

Mimo tohto Babiak uverejnil aj drámu Frajerčanie na Tretej ulici, ktorá je vlastne dramatizácia epistolárneho románu Nebezpečných známostí (Les Liaisons dangereuses) Choderlosa de Laclosa z roku 1782. Filmové adaptácie tohto románu sú všeobecne známe – od už legendárnej snímky Rogera Vadima z roku 1959 s Jeanne Moreau a s Gérardom Phili

ZORAN ĐERIĆ

Nová slovenská dráma v srbských prekladoch


pom, cez tromi Oscarmi ovenčenú americkú nahrávku v hviezdnom obsadení s Johnom Malkovichom, Glenn Clos, Michelle Pheiffer, Umou Thurman a Keanom Reevesom v réžii Stephena Frearsa, pokračujúc s výpravnou filmovou adaptáciou Miloša Formana pod názvom Valmont z roku 1989, cez príbeh adaptovaný do dnešnej doby v nahrávke Veľmi nebezpečné známosti (Cruel intentions) z roku 1999 v réžii Rogera Kumba a taktiež v hviezdnom obsadení s Sarah Michell Gelar, Ryanom Phillippom atď. – tento výpočet zďaleka týmto nekončí – je len malým obzretím sa za najznámejšími filmovými úpravami tohto diela. Existuje viacero dramatizácií a divadelných interpretácií. Babiakova je premiestená do dedinského kontextu. Odohráva sa v Kulpíne roku 1930. Dramaturg Anton Kret preniesol Babiakovu dramatizáciu do východoslovenského nárečia, takže sa aj dej koná na východnom Slovensku v 30. rokoch. Toto predstavenie režíruje sám autor Michal Babiak koncom roku 2017 v profesionálnom divadle v Spišskej Novej Vsi. Predtým hru inscenoval v Kulpíne roku 2012 v ochotníckom divadle v KUS Zvolen. Táto inscenácia tiež mala úspech, ako na uvedeniach v Srbsku, tak aj na vystúpeniach a festivaloch na Slovensku.

Babiak redigoval a pripravil na vydanie dramatické diela Jozefa Podhradského, Štefana Petruša a Vladimíra Hurbana Vladimírova.

Po srbsky mu v časopise Scena (číslo 1/2017, január – marec) bola uverejnená esej Di-vadlo ako metafora konca dejín (Pozorište kao metafora kraja istorije v preklade Zdenky ValentovejBelićovej) a štúdia Status pozorišta u postmodernom društvu (Zbornik Matice srpske za scensku umetnost i muziku, 50, 2014, s. 25 – 31).

Tu nespomínam početné divadelné a operné réžie Michala Babiaka, bábkovú dramaturgiu, eseje na literárne a všeobecné kulturologické témy. Prízvuk je na dramatickej tvorbe. Dúfam, že čoskoro v bližšej budúcnosti bude preložená aj niektorá jeho dráma, a tiež aj jeho teatrologické eseje.

So slovenským režisérom Ľuboslavom Majerom (1951) sa stretám od roku 1988, od čias, keď som bol riaditeľom v Divadle mladých v Novom Sade, a on bol v Rádiu Nový Sad, resp. RTV Vojvodina. Najprv som poslúchal jeho inventívne réžie rozhlasových hier a potom som sledoval jeho inšpiratívne réžie, jednak v ochotníckych, ale tiež aj v profesionálnych divadlách. Avšak keďže toto nie je text o réžii, ale o dramatickej tvorbe, spomeniem len predstavenie Pod baldachýnom, na premiére ktorého som bol v Báčskom Petrovci, a s ktorým tiež vystúpili aj na komornej scéne Srbského národného divadla v Novom Sade 25. apríla 2017. V tejto inscenácii sa Majera javí vo viacerých rolách – ako autor textu, herec a režisér. Nejde o postdramatické, ale o postmoderné predstavenie, ktoré som vnímal ako svojráznu poctu viacdesaťročným divadelným snahám samotného autora, ale aj hereckému páru Zuzany a Jána Častvenovcov. Vtipné a ironické toto predstavenie je výsledkom skúsenosti, potreby prevravieť o veciach znútra, o odhaľovaní divadelného remesla, ale aj omnoho viac – naznačuje dramatický potenciál Ľuboslava Majeru, ktorý doteraz skrýval, zatláčal a nechával v druhom pláne.

S Miroslavom Benkom (1956) som sa stretal v 80. rokoch v období, keď študoval herectvo na Akadémii umenia v Novom Sade. Jeho réžie vlastných scenárov sledujem od roku 1991 – od predstavenia SOS (Save our souls), ktoré inscenovali v Divadle VHV na scéne v Starej Pazove. Predstavenie sa veľmi rýchlo dostalo aj na festival Malo pozorje (v rámci staršieho divadelného festivalu Sterijino pozorje) v Novom Sade, a potom aj na BITEF v Belehrade. Ešte vtedy som písal, že ide o investigatívne divadlo, ktoré vtedy nazý


vali neverbálne divadlo, ale aj choreografickou drámou. Určite šlo o hľadanie nových divadelných foriem, vrátane performansu a happeningu v tradičnom dramatickom výraze. Aj nasledujúce Benkove divadelné projekty mali v sebe nové, inovatívne myšlienky. Napríklad projekt Chlieb a hry (Panem et Circenses), uskutočnený v Slovenskom vojvodinskom divadle v Báčskom Petrovci roku 2004, ako aj projekt Zafarbené inovaťou (Oslikano injem), realizovaný v zemunskom Madlenijanume (2008). Žiaľbohu, projekty Lux in Teneb-ris a Mäkké sny, inscenované na Slovensku, v Bojnickom zámku, resp. v Mestskom divadle v Žiline, som nemal možnosť vidieť. Aj keď nejde o klasické dramatické texty, predsa sú tieto textuálne predlohy Benkových projektov viac ako scenár a predstavujú dôležitú dramaturgickú, dokonca aj režisérsku partitúru spomenutých predstavení, ktoré sú povšimnuté a odmeňované na domácich a zahraničných divadelných festivaloch.

Ján Makan (1955) je slovenský divadelný režisér, s ktorým som spolupracoval ako riaditeľ Divadla mladých v Novom Sade.

Škoda, že som nemal možnosť vidieť divadelné réžie Miry Brtkovej (1930 – 2014), ale som mal príležitosť stretnúť sa s ňou na vernisáži jej výstavy v Novom Sade, a potom som navštívil aj jednu výstavu výtvarných prác v Báčskom Petrovci. Bezpochyby bola veľkou multimediálnou umelkyňou.

Sledoval som aj niektoré réžie Fedora Popova (1944), tiež predstavenia, ktoré režíroval Alexander Bako, a oduševnili ma nové projekty Miroslava Kožíka (1985) a Miroslava Baka, predovšetkým Babylon, ktoré sú pokračovateľmi tej najlepšej tradície neverbálneho divadla.

Ale chýbajú nové slovenské drámy. Dragan Klaić vo svojej knihe Resetting the Stage. Public Theatre Between the marker De-

mocracy (2012 Intellect Ltd), ktorá je nedávno preložená z angličtiny a uverejnená v Srbsku (Početi iznova. Promena teatarskog sistema, vo vydaní Ars Clio, Fakultet dramskih umetnosti Cetinje, Univerzitet umetnosti u Beogradu, 2016), v štvrtej kapitole, „Špecifiká ponuky inštitucionalizovaného divadla“, časti „Stimulovanie novej drámy“ spomína štyroch súčasných slovenských autorov, ktorým treba venovať pozornosť: Pavola Janíka, Miloša Karáseka, Viliama Klimačeka a Silvestera Lavríka. Vyhľadal som si ich na internete. Skutočne impresívne biobibliografie! Pavol Janík (1956) je básnik, aforista, esejista, ale aj autor pätnástich drám. Miloš Karásek (1960) je architekta a autor početných multimediálnych projektov, okrem iného aj desiatich povšimnutých drám. Viliam Klimaček (1958) je dramatik, básnik, prozaik, režisér, scenárista, autor kníh pre deti. Najpozoruhodnejšie sú jeho hry Komunizam (2010) a Holokaust (2012). Silvester Lavrík (1964) je prozaik a dramatik. Uverejnil 11 drám, z ktorých sú posledné: Hry (2007) a Ódy či frašky? EÚ očami drámy (2015).

Preklady hier slovenských dramatikov budú uverejnené v antológii Nová slovenská dráma, ktorú plánujeme uverejniť v priebehu roka 2018 v Sterijinom Pozorji. Do nej sú zaradené predlohy drám niektorých iných autorov, ktoré som tu nespomenul. Antológiu zostavila Vladislava Fekete a preložila ju Zdenka ValentováBelićová. V nej sa nechádzajú hry: Viliama Klimačeka, Jany Juráňovej, Petra Pavlaca, Petra Lomnického, Valérie Suchulezovej, Romana Olekšáka, Vladislavy Fekete, Doda Gombóra, Petra Scherhaufera a Samuela Chovanca.

Verím, že si tieto hry nájdu svoje miesto aj na scénach srbských divadiel.Zo srbčiny preložila

Zdenka Valentová-Belićová

56 č. 1 – 2 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT IN MEMORIAM

24. februára 2018 v 78. roku života zosnula spisovateľka pre deti a dlhoročná riaditeľka Predškolskej ustanovizne v Báčskom Petrovci Xénia Mučajiová.

Spisovateľka Mučajiová sa narodila v Ruskom Keres-túre 8. septembra 1940. Pôvodným povolaním bola vychovávateľka a pôsobila vo svojom odbore najprv v rodisku, neskôr v Báč skom Petrovci. Dlhé roky žila a tvorila po boku manžela Pavla Mučajiho (11. 10. 1929 – 12. 10. 2014), básnika, spisovateľa pre deti, profe-sora a riaditeľa Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci. Bola matkou dvoch detí: Alexandry, vyd. Čapeľovej (1963), a syna Pavla (1968), v súčasnosti dekana Farmaceutickej fakulty Univerzity Komen-ského v Bratislave.

Písala po slovensky a vo svojej materčine – po ru-sínsky. Za krátku prózu pre deti získala viacero oce-není. Viackrát bola odmeňovaná na literárnych súťa-žiach časopisu Zornička, SVC a Výboru pre kultúru NRSNM. Pravidelne sa zúčastňovala aj literárnych sú-ťaží Nového života s poéziou pre dospelých. Knižne

vydala zbierku Zázračný zvonček vo vydavateľstve Obzor v Novom Sade (1974) a zbierku próz pre deti Гвиздочки ходжа по жеми po rusínsky v Ruskom slove v Novom Sade (1977). Jej poviedky pre deti sú taktiež zaradené do výberu krátkych rozprávok z časopisu Pionieri vedľa poviedok Juraja Tušiaka, Miroslava Demáka, Pavla Mučajiho a iných sloven-ských vojvodinských autorov pod názvom O letnom koncerte.

Xéniu Mučajiovú kritika zaraďuje do generácie spisovateľov pre deti reprezentovanej Michalom Babinkom (1927 – 1974), Pavlom Mučajim (1929 – 2014), Jurajom Tušiakom (1935 – 1986), Pavlom Grňom (1937), Annou Majerovou (1923 – 1987) a Vierou Benkovou (1939), ktorá svojou tvorbou musela čeliť ideologizácii všetkých sfér kultúry a ktorá do slovenskej vojvodinskej literatúry vniesla detského hrdinu ako subjekt, a nie objekt autorského poúčania.

Česť jej pamiatke!

IN MEMORIAM

ZDENKA VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ

Xénia Mučajiová(8. 9. 1940 – 24. 2. 2018)

Xénia Mučajiová

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 1 – 2 57RECENZIE

Literárna kritika je primárne napojená na pôvodné autorské texty, ktorých je v posled-nom období v slovenskej vojvodinskej literatúre stále menej, čo však nevplýva na život literárnokritickej a literárnoteoretickej reflexie. Svedčí to o jej neustálom obrodzovaní sa nielen cez predmet svojho záujmu, ale aj z vlastných imanentných zdrojov a v stálom sledovaní duchu doby, kde sa v súčasnosti aj svojou originalitou a tvorivosťou vyrovnáva s literárnymi textami. Literárnokritická reflexia sa stala hlavnou témou najnovšieho diela Dr. Adama Svetlíka.

Literárny kritik, vysokoškolský pedagóg na Oddelení slovakis-tiky v Novom Sade, v súčasnosti aj na Katedre slavistiky FF v Be-lehrade, aktívny a mienkotvorný kultúrny a literárny činiteľ, zosta-vovateľ výberov a antológií slovenských vojvodinských autorov, dlhoročný šéfredaktor časopisu pre literatúru a kultúru Nový život Adam Svetlík (1961) vo svojej najnovšej knihe pod názvom Pre-meny literárnej kritiky vojvodinských Slovákov prináša koncepčne ucelený a synteticky zomknutý pohľad na literárnokritickú recep-ciu vojvodinských Slovákov od konca 19. storočia po začiatok 21. storočia. Podobne ako aj vo svojich predošlých knihách a mono-grafiách, Poetika presahu (1997), Poézia vojvodinských Slovákov v druhej polovici 20. storo-čia (2007) a Hovorenie v úvodzovkách (2010), za ktorú získal aj Cenu SVC za obdobie 2008 – 2011, Svetlík sa podujal svojským autorským rukopisom prebádať „biele miesta“ v deji-nách slovenskej vojvodinskej literatúry, tentoraz jej organickej časti – literárnej kritiky. Po parciálnych literárnych portrétoch o jednotlivých kritikoch a vedcoch, ktoré uverejňoval časopisecky, Svetlíkovo bádanie literárnokritickej tradície vojvodinských Slovákov a usta-novenie jej diachrónie dostalo syntetizujúci a diachronický ráz – sú to vlastne dejiny našej literárnej kritiky a podobne, ako je to s dejinami literatúry v súčasnej postpostmodernej dobe, aj tieto dejiny môžu byť len produktom veľkého individuálneho nasadenia jedného autora-tvorcu, ako o tom svedčí i sám autor: „Každé kritické čítanie literatúry je teda vždy len interpretácia, ktorá je subjektívna a pritom nevyhnutne hodnotiaca.“ (s. 7) Svetlík o tom explicitne hovorí v predslove, ktorým metodologicky rámcuje „vlastné“ písanie, ako hovorí „príbehu literárnej kritiky“. O tom, že ide o individualizovaný autorský projekt, svedčí aj absencia rovnomenného kritika-autora v dejinách; z tohto bodu môžeme od-

RECENZIE

ZUZANA ČÍŽIKOVÁ

Visutý most(Adam Svetlík: Premeny literárnej kritiky vojvodinských Slovákov. Báčsky Petrovec : Slovenské vydavateľské centrum 2015, s. 236)

58 č. 1 – 2 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT RECENZIE

motávať základné autorské gesto a krédo pri písaní tejto knihy, v základe ktorého je svojrázny paradox: literárny kritik píše dejiny literárnej kritiky, v ktorých zámerne nehovo-rí o kritikovi Adamovi Svetlíkovi. Ide o individuálnu a nanajvýš osobnostnú konštrukciu, o čom svedčí nepripustenie do tohto konštruktu iného autora (ako je prax napr. v dejinách literatúry alebo v slovníkoch). To „prázdne miesto“ v sukcesívnom radení literárnych kriti-kov, kde treba dosadiť Svetlíka, sa v úplnosti naplní posledným slovom knihy, keď si čita-teľ musí dotvoriť literárnokritický portrét autora Adama Svetlíka a zaradiť ho do pomysel-ného „panteónu“ kritikov, konkrétnejšie do poslednej kapitoly, ktorá hovorí o stagnácii literárnokritickej reflexie u nás (čo zase nielen uvedená kniha, ale i táto recenzia čiastočne popiera). Toto autorské gesto v úplnosti korešponduje s autorskou koncepciou literatúry a metaliteratúry a s jeho životnou filozofiou. V duchu doby, keď je dôležitá úloha čitateľa v literárnej komunikácii, Svetlík počíta s „otvorenosťou, viacvýznamovosťou a dialogic-kosťou literárneho textu, ktorá proces tvorby významu posúva zo spisovateľa na čitateľa, resp. literárneho kritika. Aj napriek tomu, že ide o subjektívny pohľad a individuálny výskum, predsa Svetlíkova interpretácia a hodnotenie nie je ani provizórne, ani povrcho-vé, napája sa a čerpá z dobovej faktografie a dokumentov, rekonštruuje simultánne lite-rárno-kultúrne udalosti a hoci ich podáva v lineárnom slede s pokusom o hypertextovú štruktúru, kniha sa dá čítať aj na viacerých úrovniach: ako dejiny kritiky na pozadí charak-teristiky doby, ako imanentné premeny metódy výskumu v literárnej reflexii, ako bio-bibliografický slovník autorov v poznámkach pod čiarou, ako portrétový slovník sloven-ských vojvodinských kritikov, ako pútavá próza s hlavnými a vedľajšími postavami, kde sa naplno prejavia aj rozprávačské schopnosti autora. Konštrukcia dejín literárnej kritiky v tejto knihe, ak si vypomôžeme obrazným pomenovaním, má podobu visutého mosta, kde ide o veľkolepú a obdivuhodnú stavbu a pritom sa nemôžeme ubrániť dojmu, že sa bez pevnej opory nad vodným tokom zrúti doň a zároveň sme svedkom jeho veľkej nosnosti – dokáže nad vodou udržať seba, ale i bremeno, ktoré nosí.

V úvodnej časti Písať dejiny kritického čítania literatúry Slovákov vo Vojvodine Svetlík definuje predmet svojho výskumu (vymedzuje termín literárna kritika; v kritickom čítaní je podľa neho obsiahnutá interpretácia, hodnotenie, kontextualizácia a reflexia, jej fun-kcia a opodstatnenie), ako i metodologické východiská, kde zostáva verný svojim dote-rajším bádaniam literatúry enklávneho typu v zmysle mapovania jej premien, pulzovania, prestupovania, prehodnocovania a pod. v duchu súčasnej postmodernej doby a post-moderného vnímania literárnej kritiky ako tvorivého činu. Ako sčítaný intelektuál a literát, ale predovšetkým pragmatik a relativista, čiastočne i (optimistický) skeptik Svetlík literárnu kritiku vníma predovšetkým v jej dynamických premenách, ako pulzovanie, v rizómovitej podobe, v nelinearite, premenlivosti, otvorenosti alebo povedané jeho slovami: „sledovanie premien literárnej kritiky vojvodinských Slovákov je svojráznou kombináciou sujetovej narácie, ktorú konštruujem ako diachronický chronologicko-sukce-sívny priebeh literárnokritickej činnosti vojvodinských Slovákov a zároveň aj synchronic-kú, ako slovníkovú mozaiku portrétov literárnych kritikov vojvodinských Slovákov.“ (s. 12) Pritom si je vedomý limitov a obmedzení literárneho historika a v duchu descientizácie literárnej vedy (aj kritiky) a v duchu metodologického pluralizmu, o čom svedčí aj termi-nologická nadväznosť na postštrukturalistické teórie (premena, pulzovanie, hypertext, rizóma, tvorivosť, čítanie...), vyhýba sa termínu literárna veda ako exaktnej vedy (ako je to v prírodných vedách) a mieni, že je v literatúre neuplatniteľná. Zjednodušene povedané:


z Harpáňovho žiaka sa stal Marčokov žiak. Svetlík nadväzuje na málopočetné texty o na-šej literárnej kritike (Harpáň, Čeman, Čížiková) a „konzultoval“ aj Chmelove Dejiny literár-nej kritiky či Marčokove Dejiny slovenskej literatúry; podľa ich vzoru vyčlenil literárnu kritiku v duchu anglo-americkej tradície z triadického rozdelenia literárnej vedy na kritiku, teóriu a dejiny, ale mieni, že sú všetky tri vlastne obsiahnuté v literárnej kritike.

Svetlíkova konštrukcia premien literárnokritického myslenia vojvodinských Slovákov vo svojom jadre obsahuje nasledujúce kapitoly: Začiatky kritického čítania literatúry Slo-vákov vo Vojvodine (Prvá polovica 20. storočia), kde prezentuje činnosť začiatočníkov v kritike J. Maliaka, J. Čajaka st., A. Siráckeho, M. Topoľského a A. Mráza.; nasleduje kapito-la Oživovanie kritického čítania literatúry Slovákov vo Vojvodine (50. a 60. roky 20. storočia) – dôraz je na tvorbe M. Filipa, J. Kmeťa, M. Babinku a M. Myjavcovej. Rozmach kritického čítania literatúry Slovákov vo Vojvodine (70. a 80. roky 20. storočia) je najobsiahlejšia ka-pitola a obsahuje zhodnotenie kritickej tvorby M. Harpáňa, V. Hronca, S. Čemana, S. Bol-dockého, V. Benkovej, J. Valihoru, M. Dudka, M. Demáka, M. Ďugu, P. Bohuša, J. Tušiaka, P. Mučajiho. Literárna kritika na konci 20. a na začiatku 21. stor. je v znamení tvorby J. Hodo-ličovej, M. Babiaka, A. Svetlíka, Z. Čížikovej a M. Šimákovej-Spevákovej. Svetlík takto kon-štruuje „subjektívny, dokumentárno-fiktívny príbeh o literárnej kritike vojvodinských Slovákov“, ktorým sa prihovára za „tolerantný intersubjektívny konsenzus“, dostáva sa do intersubjektívneho dialógu či intersubjektívnej hre, kde sa axiologická otázka nepostulu-je priamo, ale je tam prítomná – priamoúmerne významu jednotlivých kritikov je im vy-medzené miesto v knihe. Kritikov do jednotlivých kapitol a období zaradil na základe ich činnosti a aktívneho účinkovania v literárnom živote; už vopred si presne stanovil, čo chápe pod pojmom literárna kritika a čo je nevyhnutný predpoklad kritického čítania li-teratúry. Mieni, že je to možnosť knižne alebo časopisecky uverejniť literárny text a aktív-ne sa zapojiť do literárneho života. Nečuduje preto, že okrem knižne publikovanej literár-nej kritiky veľkú úlohu tu zohral dôkladný výskum časopisecky uverejnených kritických textov, čo knihe pridáva na hodnovernosti a sugeruje nám objektivitu vypovedaného (napriek autorskému tvorivému gestu). Práve na tom stojí hlavný oporný bod tohto „visu-tého mosta“ dejín literárnokritickej reflexie, ktorým sa možno bezpečne dostať z jedného konca storočia na druhý a zažiť a spoznať cestu literárnej kritiky vojvodinských Slovákov v priebehu vyše 100 rokov.

Okrem hlavného „príbehu“ kritiky vedľajšiu, ale organickú dejovú líniu tvorí príbeh polemiky. Polemiky v slovenskej vojvodinskej literatúre prispievali ku kryštalizácii názo-rov a boli hybnou silou jej premien a posunov. Polemizovali Kmeť a Babinka (60. a zač. 70. rokov), Kmeť a Hronec (80. a zač. 90. rokov), Hronec a Čeman, Hronec a Boldocký, Bohuš a Kmeť a spravidla vždy išlo o konflikt medzi tradicionalistickým čiže pozitivistickým a modernistickým/scientisticky orientovaným pohľadom na literárne artefakty.

Okrem už uvedeného poznávacieho paradoxu (či metodologickej dôslednosti) o por-trétovej neprítomnosti samotného autora-literárneho kritika v dejinách literárnej kritiky ďalší kameň úrazu v tomto mojom texte môže byť moja prítomnosť v ňom. Stavba „kon-štrukcie“ portrétu literárnej kritičky Zuzany Čížikovej je pre mňa dôležitá, lebo vrhá spätné svetlo na ostatné portréty kritikov; nakoľko ma Adam Svetlík dokázal „prečítať“, natoľko sa môžem oprieť o jeho čítanie ostatných kritikov. Vnímam to ako spätné zrkadlo, v kto-rom sa ukázalo moje štrukturalistické východisko nadobudnuté v novosadskej škole, ktoré sa pre mňa skrylo v mŕtvom uhle zrkadla.

60 č. 1 – 2 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT RECENZIE

Adam Svetlík,1ktorý hodnosť magistra získal práve tematizujúc tvorbu Víťazoslava Hronca, a ktorý v súčasnosti pôsobí ako profesor na Filozofickej fakulte v Novom Sade, si pred niekoľkými rokmi všimol, parafrázujem, že tvorba tohto básnika, zostavovateľa an-tológií a prozaika, keď ide o recepciu literárnou kritikou – tak v Srbsku, ako aj na Slovensku – v určitej miere zostala niekde pomedzi. Aj podľa jedných, aj podľa druhých možno viac patrí do tej druhej literatúry.

Paralelne písal v dvoch jazykoch. To, čo napísal v jednom, preložil do druhého, či už v materinskom jazyku alebo v jazyku prostredia, v ktorom vyrastal, a tak sa Víťazoslav Hronec pripojil k početným básnikom z Vojvodiny – či už maďarskej, slovenskej, rumun-skej národnostnej príslušnosti, ktorí literárne dejiny pamätajú ako jeden, pre toto podne-bie špecifický jav.

Motív hranice, t. j. umiestnenosti v nejakom medzipriestore, často nazývanom nigdi-na2, v Hroncovej tvorbe nezaberá ústredné miesto – ak také miesto v básnickom diele hociktorého autora možno presne určiť – ale je určite jeden z najfrektovanejších. O tom svedčia aj tituly jeho básnických kníh: Medzi dvomi ohňami aleho Hranica, ako aj určitého počtu básní: Hranica, Na medzi, Medzi riadkami, Medzi dvomi ohňami, Na prelome storočí...

Hronec o takejto pozícii básnil takto: „Žiť / Na dvoch miestach odrazu. / byť / Medzi dvomi tŕňmi / Ako ruža / V červenej rose“,

nachádzal sa „na pomedzí pyšných pŕhľav, / Pozdĺž hranice, / Ktorú sme prestupovali“ pohy-boval sa ku hranici „kde smäd vysvetľuje seba samému“, blúdil „oboma pobrežiami odrazu“. Hovoril: „Vždy, keď sa vraciam domov, vychádzam / Z domu“, a „nesmieš sa dotknúť ani hviezd, / Ani zeme, lebo kamkoľvek siahneš,/ Siahneš na krv, a z toho býva slovo.“ Bol na medzi „ktorá delí svet / Na vidiacich a videné“, kráčal „v jase užasnutých ciest“ alebo „po izbe košatý / Šelestiac v prievane / Medzi oknom a dverami“. Nakoniec sa v básni Ako im vysvetliť opýtal: „Ako im vysvetliť / Že byť či nebyť skrze niečo iné / Nič nepridá k ich bytiu / A nič im neuberie z bytia.“

Práve pocit nepatrenia je to, čo odznieva vo väčšine jeho básnických kníh, ktoré defi-nujú jeho nigdinu, ktorá neoznačuje ničotu, ako by sme si mohli pomyslieť, ale práve ne-definovaný, prakticky nejestujúci priestor, a „nikdy“ nie je hlasno vyslovená, ale je to tuše-ná túžba, aby sa pohodlie takého priestoru, fluidného, obkoleseného len tenkou blanou hudby, ako básnik zriedka hovorí vo svojich starších knihách, o(b)stane.

V dejinách boli aj také prípady, že sa básnik pôvodom jednej národnostnej príslušnos-ti v úplnosti prispôsobil básnickej tradícii iného národa, toho, v ktorom žil a vyrastal. Je dobre známe, že napríklad pôvodom zo srbskej rodiny chorvátsky básnik Petar Preradović prvé básne písal po nemecky, v bližších dejinách máme príklady Milloscha Gjergja Nikol-lu Migeniho, t. j. Miloša Đorđa Nikolića, pôvodom srbského básnika, ktorý svoje dielo

1 Text bol prečítaný na literárnom večierku Víťazoslava Hronca 13. septembra 2017 v Mestskej knižnici v Novom Sade, ktorý organizoval festival Brankovo kolo.

2 Neologizmus z pera Svetlany Velmar-Janković z románu Nigdina, ktorý znamená jestvovanie v nejestvo-vaní.

RASTKO LONČAR

Básnik a hranice1


napísal po albán-sky, v duchu albán-skej tradície, alebo opačný prípad, kde sa pôvodom rumun-skej národnostnej príslušnosti Vasko Popa stal jedným z najvýznamnejších srbských súčasných básnikov, v úplnos-ti sa nadväzujúc na srbskú básnickú tra-díciu. A zoznam pokračuje ďalej.

Legitímne je opý-tať sa, aký je osud týchto básnikov, ktorí chránia v sebe, dalo by sa povedať, podvojnosť tradícií, na ktoré nadväzujú svoju básnickú tvorbu, a ne-rozhodnú sa explicitne ani pre jednu z týchto dvoch pozemských ríš.

Vypočujme si, čo o tom hovorí sám autor. V poznámke v básnickej knihe Strma ravan Hronec píše:

„Za posledné štvrťstoročie (1967 – 1993) súbežne s písaním po slovensky, napísal som aj určitý počet básní po srbsky, čím som sa vlastne pripojil k niektorým básnikom rozlič-ných epoch, ktorí podobným spôsobom skúsili všetky prednosti a všetky nedostatky ta-kého rozdvojovania vlastnej básnickej senzibility. Pred niekoľkými rokmi prekladajúc tieto básne do materinského jazyka a pocítiac ich úporné vzpieranie sa slovenskej bás-nickej tradícii, uvedomil som si ich príslušnosti básnickej tradícii jazyka, na ktorom sú napísané dokonca rad rokov, najmä v mladosti, tá tradícia by mi bola omnoho bližšia ako básnická tradícia vlastného jazyka.

Možno dnes moje rozhodnutie, aby som väčšinu textov tlačil v osobitnej knihe, vyvolá rozpaky tak z jednej, ako aj z druhej strany. Nič ja nikomu touto knihou neberiem, ani ni-komu nič nedávam, ja len robím to, čo mi prikazuje moja vlastná podvojnosť.“

Možnosť nadväzovania a básnenia v rámcoch dvoch básnických tradícií je zriedkavé privilégium pre literáta. Víťazoslav Hronec nepristal sa toho privilégia zrieknuť, a tu by sme sa mohli vrátiť na začiatok tohto príhovoru – zostal neuznaný vo svojej celistvosti dvojakými literárnymi kritikmi. Predsa netreba ukončiť tento príhovor pesimisticky. Netreba vylúčiť túto možnosť, že sa raz zjavia podmienky, aby sa úsilie, potrebné na tvorbu poézie rovnako dobrej aj v materinskej reči, aj v jazyku prostredia, a túžba tieto dve tradície presiaknuť, rozpoznala a aby poézia Víťazoslava Hronca dostala nové, úplne kritické hodnotenie a naš-la svoje zaslúžené miesto v oboch tradíciách. Lebo poézia nepozná hranice.

Zo srbčiny preložilaZdenka Valentová-Belićová

Zvon

imír

Pude

lka:

Mus

ic, a

kryl

ové

farb

y, k

oža

z le

opar

da,

elek

tron

ická

tlač

ená

dosk

a, 2

017

62 č. 1 – 2 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT MISCELANEÁ

Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci a redakcia časopisu pre literatúru a kultúru Nový život vypí-sali súbeh na originálne literárne práce v slovenskom jazyku. Na súbeh prišlo 26 prác, z čoho polovica básnických a polovica prozaických od 19 autorov (niektorí autori zaslali viac prác).

Komisia pracovala v zložení: univerzitný profesor na dôchodku Dr. Michal Harpáň, Dr. honoris causa, predseda, docentka Dr. Zuzana Čížiková a šéfredaktorka časopisu pre lite-ratúru a kultúru Nový život Zdenka Valentová-Belićová. Po prečítaní a dôkladnom zvážení sa komisia rozhodla udeliť tieto ceny:

Prvá cena sa udeľuje básnickému cyklu Ostré hrany noci, ktorý pod heslom Udumbara zaslal Ladislav Čáni. Cyklus obsahuje desať básní – uvedieme aj tituly, lebo sú priznačné nielen pre poetiky tohto cyklu, ale aj pre celkovú poetiku doterajšej básnickej tvorby: Spev, V tretej noci, Nespavosť, Neskorá hodina, Zimomriavky, Vyslobodzovanie krvi, Mŕtve more, Priestor básne, Básnik, Túžba odísť. Je to poézia v znamení titulu, poézia „ostrých hrán noci“, je to poetika hľadania a uvažovania o možnostiach existencie bytia, celá pono-rená do metafyziky noci, ktorá je dramatická, plná nespavosti a mučivých snov, keď bás-nický subjekt mlčí a smrť okolo neho spieva, čo je záverečnou pointou básne Spev. Básne takéhoto typologicko-žánrového zamerania sú v kontexte slovenskej vojvodinskej poézie jedinečné; azda ich možno priviesť do súvisu s básňami Michala Babinku z posledného tvorivého obdobia, hoci v podstate ide o odlišné existenčné východiská básnickej výpo-vede.

Druhú cenu získali básne Urbánni kočovníci, Rybári ľudských duší a Telový otáznik, ktoré pod heslom kód zaslala Katarína Mosnáková-Bagľašová a poviedka Na úslní, ktorú pod heslom Úkryt pod hradom zaslal Mišo Smišek. Katarína Mosnáková-Bagľašová je nové meno v slovenskom vojvodinskom básnickom svete. Tri odmenené básne sú prejavom pocitovosti mladých, či presnejšie povedané virtuálnej pocitovosti mladých žijúcich vo virtuálnom svete. Blúdenie po virtuálnom svete, hodnoty ako citácie, vyfiltrovanie si svojho ideálneho sveta, v ktorom je láska iba tetovačka a klam ako nová pravda. Všetko je teda v znamení života na FB. Mišo Smišek je už dávnejšie prítomný v slovenskej vojvodin-skej próze. Písal krátke poviedky, v ktorých znázorňoval momentky zo života autorského rozprávača. Odmenená poviedka iste patrí medzi jeho relatívne dlhšie prozaické texty a čo je významnejšie, nastoľuje v nej hádam najaktuálnejšiu tému našej súčasnosti: od-

MISCELANEÁ

Michal Harpáň

Najúspešnejšie Ostré hrany nociSpráva Komisie na hodnotenie príspevkov literárnej súťaže Nového života 2017

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 1 – 2 63MISCELANEÁ

Milo

slav

Pav

elka

: Sin

gle,

tera

kota

, 201

6

chodu z rodiska za hľadaním lepšieho života (samozrejme, je to odchod na Slovensko, čo aj priamo artikuluje v narácii). Rozprávanie v tejto poviedke je výrazne zvnútornené, od-chod je nerozlučne spätý s nostalgiou, do batožiny sa aj nechcene vkradla bezradnosť. Smišekova narácia nie je výraznejšie moderná a tobôž nie postmoderná – je to narácia v prvej osobe o životnej každodennosti bez útechy a realizuje sa v znamení chronotopu odchodu.

Tretiu cenu získali dva lyrické naratívy, Štyri škračky šťastia a jedna prebytočná, ktorý pod heslom 18 zaslala Anamária Boldocká-Grbićová, a Granátové jablko, ktorý pod heslom pomegrata prišiel od Anny Margaréty Valentovej. Obe sú písané vo forme pró-zy, v oboch ide o rozprávačský výpovedný postup, ale žánrovo v pravom zmysle nie sú poviedky. Preto sa nám zdá, že je najprimeranejší termín naratív, ktorý je v súčasnosti v teórii literatúry veľmi frekventovaný. Text Annamárie Boldockej-Grbićovej pozostáva zo štyroch hrejivých spomienok na blízku osobu, z ktorých žiari šťastie a lesk lásky, ktorá hojí rany, takže „nič nebolí. Ani pominuteľnosť“. Naratív Anny Margaréty Valentovej navonok je menej lyrický – rozprávačským postupom „oka kamery“ znázorňuje niekoľko takmer filmových záberov každodenného cestovania autobusom. Úsečná syntax, pozorovanie vonkajšieho („Veľká biela miestnosť a veľké okná. Výhľad nepozoruhodný, staré domy so starou omietkou. Neporiadok. Chladno – teplo, slnko – oblaky, október – november. Problémy.“) sa odzkadľuje vo vnútornom. A granátové jablká svojimi červeno-žltými far-bami vzbudzujú „pocit tepla a nádeje“.

č. 1 – 2 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT 64 OBSAH

Moderná a postmoderná srbská poézia vo výbere Víťazoslava HroncaAleksandar RISTOVIĆ (1933 – 1994): Jablko v hostinci . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Obálka, strana 2Aleksandar RISTOVIĆ (1933 – 1994): Všedný večer . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Obálka, strana 2

Rozkoš z textuZdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ: O slove a nevyslovenom . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1

ChatMichal HARPÁŇ @ Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ: Obdobie nástupu modernejšej typológie

a poetiky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5

Pulzovanie literatúryLadislav ČÁNI: Ostré hrany noci . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 12Mišo SMIŠEK: Na úslní . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 15Aneta LOMENOVÁ: Odtrhnutá z reťaze . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 20Radojica BOŠKOVIĆ: Ja som ničí . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 23Vladimír JEČMEN: Tri básne . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 28

Texty a kontextyVladimír VALIHORA: Deštrukcia epického priestoru . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 29

61. literárne snemovanieMiroslav ALEKSIĆ: Janko Šafárik a srbské národné kultúrne a vedecké inštitúcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 37Samuel JOVANKOVIČ: Knieža Michailo Obrenović – priateľ Slovákov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 42Zoran ĐERIĆ: Nová slovenská dráma v srbských prekladoch . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 53

In memoriamZdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ: Xénia Mučajiová (8 . 9 . 1940 – 24 . 2 . 2018) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 56

RecenzieZuzana ČÍŽIKOVÁ: Visutý most . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 57Rastko LONČAR: Básnik a hranice . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 60

MiscelaneáMichal HARPÁŇ: Najúspešnejšie Ostré hrany noci . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 62

OBSAH


CIP – Каталогизација у публикацијиНародна библиотека Србије, Београд82COBISS.SR-ID 11455234 Preložil Víťazoslav Hronec

Nový život, mesačník pre literatúru a kultúruZaložený roku 1949Nositeľ Radu bratstva a jednoty so strieborným vencom (1981)Medaily Andreja Hlinku (1992)a Ceny Literárneho informačného centra z Bratislavy (1999)

Doterajší hlavní a zodpovední redaktori:Martin TOMAN (1949), Juraj SPEVÁK (1949 – 1953), Ján KMEŤ (1954 – 1966), Juraj SPEVÁK (1967 – 1973), Michal HARPÁŇ (1974 – 1981), Víťazoslav HRONEC (1982 – 1989), Miroslav DUDOK (1990 – 1993), Michal ĎUGA (1994 – 1997), Víťazoslav HRONEC (1998 – 2004), Tomáš ČELOVSKÝ (2005), Adam SVETLÍK (2006 – 2014)

REDAKCIA

ŠéfredaktorkaZdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁRedakční spolupracovníciLadislav ČÁNI, Zuzana ČÍŽIKOVÁ, Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ, Vladislava FEKETE, Katarína HRICOVÁ, Martin PREBUDILA, Adam SVETLÍK, Zuzana TÝROVÁ, Vladimír VALENTÍK, Anna Margaréta VALENTOVÁNa obálke je výsek z obrazu Priestor krát 3 Mariána Karavlu, akrylové farby, 2017.Číslo je ilustrované reprodukciami z výstavy 14. bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku, ktorá sa uskutočnila 16. decembra 2017 – 31. decembra 2017 v Galérii Zuzky Medveďovej v Báčskom Petrovci.Gra� cká úpravaVladimír SUDICKÝJazyková redaktorkaZuzana MEDVEĎOVÁ-KORUNIAKOVÁKorigovalaZuzana SUDICKÁTechnický redaktorJán HLAVÁČRiaditeľVladimír VALENTÍKVydavateľ Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec

Ministerstva kultúry Republiky Srbsko Belehrad

Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v SrbskuNový Sad

Ministerstvo osvety, vedy a technologického rozvoja Republiky Srbsko v roku 2014 kategorizovalo Nový život ako vedecký časopis (M53).

Vytlačila tlačiareň ARTPRINT media, Nový Sad

Adresa redakcie: Ulica 14. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky PetrovecTel.: (021) 780-159; web: www.svcentrum.com; e-mail: [email protected]; [email protected]

Číslo účtu 160-931760-45Cena jedného čísla 200 din (plus poštovné 20 din)Predplatné na celý rok 1200 din (plus poštovné 150 din)Predplatné na celý rok pre zahraničie 2100 din (plus poštovné 775 din)

ISSN 0351-3610

MODERNÁ A POSTMODERNÁ SRBSKÁ POÉZIAVO VÝBERE VÍŤAZOSLAVA HRONCAALEKSANDAR RISTOVIĆ (1933 – 1994)

Jablko v hostinci

Všedný večer

Približujem jablko k tvári,cítim ako mi plamienok jeho vône vstupuje do nozdier

a kým ho štvrtím na tenké sústa,tanier je plný inovate.

Sedím za stolom pod prvotným stromoma pozerám sa na tých, ktorí do včera boli tu;

mám jablko v ruke,mám polovicu jablka,

už iba sústoa na konci ani len toľko.

A nejaká vznešená veta ako žiarivá niťdvíha sa z hĺbok môjho tela k ústam:

znova vzniká jablkočervené, voňavé, s priesvitným tkanivom,

so semienkami, ktoré vidieť zvonka,nie však Jablko poznania,

ale skutočný tvar, ktorý odtiekol pomedzi rozšírené prstydoslova do večnosti.

Moja manželka leží na širokánskej postelis kovovým perovaním,

jej pravá ruka jev mojej ľavej ruke,

kým ležím na širokánskej postelis kovovým perovaním,

držiac v ľavej ruketú ruku, o ktorej sa mi zdá, že je mojou.

Vonku v podobe drobučkých vločiek snežína naše stopy vo včerajšom snehu.


No

vý

živ

ot, ja

nu

ár –

feb

ru

ár 2

01

8, r

oč

ník

70

, čís

lo 1

– 2

701 – 22018

Z produkcieSlovenského vydavateľského centra

Mesačník pre literatúru a kultúru

Nový život

Úrad pre Slovákovžijúcich v zahraničí

Zoroslav Jesenský: Sedel som raz na múriku. Strán 32. Cena 500 din.

Mária Kotvášová-Jonášová: Otec rytier mama dračica. Strán 64. Cena 500 din.

Miroslav Dudok: Ribayov Idiotikon. Strán 212 + CD. Cena 600 din.

Radovan Vlahović: Bapa. Román. Zo srbčiny preložila Ana Žikić. Strán 176. Cena 500 din.

Úrad pre Slovákovnovyzivot.net/wp-content/uploads/2019/03/nz-2018-01-02.pdf · 2019-03-07 ·...

Documents

Transcript of Úrad pre Slovákovnovyzivot.net/wp-content/uploads/2019/03/nz-2018-01-02.pdf · 2019-03-07 ·...