Základná umelecká škola Antona Cígera žije predovšetkým súčasnosťou, ale sú chvíle, keď sa každodenný život pozastaví. Výročie školy a výročie významné hodnotou svojej dĺžky si takéto pozastavenie zaslúži.

Každoročne opustí školu niekoľko desiatok absolventov, ktorí sa rozbehnú do všetkých kútov Slovenska a dnes často i do zahraničia. Odnášajú si so sebou vzťah k umeniu, dokážu zaujať stanovisko a nenechajú sa zlákať často lákavým pozlátkom. Vedia, že k dosiahnutiu akejkoľvek umeleckej zručnosti je potrebná usilovnosť, trpezlivosť, pokora a zároveň odvaha a sebadôvera.

Väčšina z nich sa nevydá profesionálnou cestou, ale môžu svoje zručnosti využiť vo svojom povolaní a rôznych iných činnostiach. Naviac vedia, že sa očami umenia môžu na svet pozerať z iného uhla pohľadu, ktorý im môže často pomôcť vo chvíľach smutných i veselých.

Absolventi školy sú často od seba vzdialení na kilometre, ale taktiež v čase. Jedno ich však spája. Vzťah ku škole, k jej hodnotám, učiteľom spolužiakom a spoločným zážitkom.

Od posledného výročia uplynulo 10 rokov. Môžem povedať 10 rokov rozvoja školy, nadviazania nových kontaktov v zahraničí a nových skúseností. Za najväčšiu hodnotu školy si dovolím považovať jej učiteľov. Deti sú všade naokolo rovnaké, ale bez dobrých, nadšených a vzdelaných učiteľov by sme nemali dobrých, nadšených a vzdelaných žiakov.

Žiaľ, niektorí nás v posledných rokoch opustili. Čas však plynie ďalej a s ním prichádzajú i učitelia noví, mladí, ktorí raz budú udávať tóny a farby školy.

Ďakujem učiteľom za ich každodennú prácu, za nádherné kultúrne podujatia a programy, ktoré dokážeme spolu realizovať, za reprezentáciu školy na súťažiach doma a v zahraničí, za prípravu žiakov na ďaľšie odborné štúdiá.

Spomienky bývalých absolventov školy i súčasných učiteľov by nám mali pripomenúť, že dnešná ZUŠ Antona Cígera je krásnou a kvitnúcou 60-ročnou dámou.

Ján Levocký riaditeľ školy

Herzliche Glückwünsche zum 60-jährigen Bestehen der Musik- und Kunstschule in Kezmarok! Mit Musik und Kunst versichern wir uns unserer kulturellen Tradition und Identität, leben in Verbindung mit der Vergangenheit, gestalten unsere Gegenwart und geben unseren Kindern Chancen für ein sinnerfülltes Leben in der Zukunft.

2001 begannen die Kontakte mit einem Besuch unseres Akkordeon-Orchesters, 2002 bildeten junge Musiker aus Kezmarok einen Höhepunkt unseres 20 jährigen Jubiläums, 2008 folgte ein Besuch unserer Junior-Band und 2009 durften wir wieder-um eine Delegation zum Städtepartnerschaftstreffen in Weilburg begrüßen.

So haben sich, trotz der großen Entfernung, persönliche und musikalische Verbin-dungen entwickelt, die wir gerne weiterpflegen möchten.

Seit 2010 hat die Weilburger Musikschule ihren Aktionsradius erweitert und betreut nun als Kreismusikschule Oberlahn über 1700 Kinder, Jugendliche und Erwachsene in der Region mit musikalischen Angeboten. Alle Besucher der Musikschule kommen täglich mit Kezmarok in Kontakt: Seit 2009 verschönern über 30 handgemalte Bilder von Kindern und Jugendlichen aus Kezmarok unser Treppenhaus und Foyer.

Herzlichen Dank hierfür und für die liebevolle Gastfreundschaft, die wir in Kezmarok erfahren durften.

Allen Schülerinnen und Schüler sowie den Mitarbeiterinnen und Mitarbeitern wünschen wir ein fröhliches Fest und alles Gute für die Zukunft der Musikschule!

Mit musikalischen Grüßen

Martin KräheSchulleiter

Hudba spájaVšetko najlepšie k 60. výročiu založenia hudobnej a umeleckej školy v Kežmarku.

S hudbou a umením zaistíme pre seba kultúrnu tradíciu a identitu, životom, spojeným s minulosťou, vytvárame svoju prítomnosť a dávame naším deťom šancu na vytvorenie významného života v budúcnosti.

V roku 2001, návštevou nášho akordeónového orchestra v Kežmarku, sa začali naše kontakty, ktoré v roku 2002 - pri našom 20-ročnom jubileu - vyvrcholili návštevou mladých muzikantov z Kežmarku u nás.

V roku 2008 pokračovala naša vzájomná spolupráca návštevou našej mladej skupiny u vás a v roku 2009 sme mohli v našom meste znova privítať delegáciu z Kežmarku. Takýmto spôsobom, aj napriek pomerne veľkej vzdialenosti, sa mohla rozvíjať naša vzájomná osobná i hudobná spolupráca, v ktorej chceme pokračovať aj v budúcnosti.

Od roku 2010 sa Weilburská hudobná škola rozvinula – v oblasti Oberlahn sa staráme o viac ako 1 700 detí. Ponúkame hudbu pre mladých a dospelých z regiónu. Všetci návštevníci hudobnej školy sa stretávajú každý deň s Kežmarkom: od roku 2009 skrášľuje našu budovu a privítaciu halu viac ako 30 ručne maľovaných obrazov od detí a mládeže z Kežmarku. Touto cestou by som sa chcel poďakovať za milé privítanie a pohostenie, ktoré sme u vás zažili.

Všetkým žiakom, ako i zamestnancom školy prajem príjemnú oslavu a škole želám do jej budúcich rokov všetko dobré.

S hudobným pozdravom Martin Krähe, riaditeľ školy

Szanowny Panie DyrektorzeMinęło kilka lat odkąd nasze szkoły podjęły współpracę, której głównym celem jest wymiana doświadczeń pedagogicznych i wzajemna pomoc w kształtowaniu osobowości młodych artystów. Dzięki Panu i nauczycielom keżmarskiej szkoły, a także pedagogom szkoły bocheńskiej udało się zrealizować kilka wspaniałych projektów.

Nauczyciele z Základnej Umeleckej Školy v Kežmarku gościli na warsztatach pianistycznych w Bochni poznając polskie metody nauczania gry na fortepianie. Polska młodzież i nauczyciele wyjeżdżali do Keżmarku uczestnicząc w słowacko-polskim Koncercie Noworocznym w kościele mariańskim, czy festiwalu teatralnym „Divadlenie 2010”. Z ogromną radością mogę stwierdzić, że jest to współpraca na właściwym poziomie. Uczniowie obu szkół mają wyjątkową możliwość poznawania kultur innych krajów, zaś kadra pedagogiczna może wymieniać doświadczenia i poznawać metody pracy z uczniami.

Nie wątpię że uda nam się jeszcze wspólnie zrealizować wiele projektów dla dobra artystycznie uzdolnionej młodzieży z obu zaprzyjaźnionych szkół.

Krzysztof Mieczysław Krawczyk Dyrektor Państwowej Szkoły Muzycznej I stopniaim. prof. Jerzego Żurawlewa Bochnia, 18 marca 2012 r.

Vážený pán riaditeľUplynulo niekoľko rokov, čo naše školy začali spoluprácu, ktorej hlavným cieľom je výmena pedagogických skúseností a vzájomná pomoc pri formovaní osobností mladých umelcov. Vďaka Vám i učiteľom kežmarskej školy, a tiež pedagógom školy z Bochnie sa podarilo realizovať niekoľko úspešných projektov.

Učitelia zo Základnej umeleckej školy v Kežmarku sa zúčastnili klavírnych dielni v Bochni a spoznali poľské metódy vyučovania hry na klavíri. Polská mládež a učitelia vycestovali do Kežmarku a zúčastnili sa slovensko-poľského Novoročného koncertu v mariánskom kostole, či festivalu divadiel „Divadlenie 2010“. Z veľkou radosťou môžem potvrdiť, že je to spolupráca v pravom zmysle. Žiaci oboch škôl majú možnosť poznania kultúr iných národov a pedagogický zbor si môže vymieňať skúsenosti a poznávať metódy práce so žiakmi.

Dúfam, že sa nám ešte podarí realizovať veľa projektov s nadanou mládežou oboch spriaznených škôl.

Krzysztof Mieczysław Krawczyk

Cultural exchange from Helsinki to KežmarokThe cooperation of Helsinki Art School and Slovakian Embassy in Helsinki begun in 2005 when I visited the embassy to find information of children´s culture in Slovakia. I met H.E. ambassador Viera Štupáková who opened the door to rich cultural heritage of Slovakia with such wonderful friendliness. This meeting was

the starting point to a strong connection to art and culture of Slovakia for many Finnish art school children and art teachers. My former boss, Liisa Hamarila, then director of Helsinki Art School, had the vision of sharing artistic knowledge, stories and creativity with Slovakian colleagues and furthermore bringing the ideas to every day work with children. Her idea has carried on since and will go on in future.

“Themes and cross-cultural experiences” – project brought a delegation of Helsinki Art school first to Bratislava and BIBIANA in 2006. A web-gallery of childrens´ photography workshop “A little story”, based on pictures from Slovakia, was established. Helsinki Art School held also an exhibition of Slovak roma childrens´ and Finnish childrens´ oil paintings at the school premises in November-December 2006. Exhibitions of drawings from BIB biennale 2005, 2006 and 2009 have also been held at school premises in Helsinki with the support of Slovakian embassy. Contact to art schools in Kežmarok begun by Helsinki Art school delegation visiting there. Liisa Hamarila invited a young Kežmarok-born textile artist Michaela Bednarova to hold workshops in our school. When principal Hamarila retired I continued her international pedagogical work. The help of Viera Štupáková has been essential in all art school projects as well. Even when she moved back to Slovakia, she has been of great help and support to all our Slovakian projects.

Helsinki Art School had a productive cooperation project with Anton Cíger Primary Arts School teachers and students that lasted all together almost two years. The topic of the project was “Me and the Sea, Me and the Mountains” and the idea was to introduce art school students to each other’s countries and environments by visual communication. The students´ project started in October 2009 when teachers and principal from Helsinki Art School visited Kežmarok. We were warmly welcomed by director Ján Levocký. During the visit we agreed on my initial idea of a visual correspondence in which the students would send each other drawings, paintings and prints to be visually commented by the others. We shared thoughts and ideas of art pedagogy with the teachers and visited classroom situations.

As soon as the project started the students took it over and the packages started to get mailed from and to Kežmarok. After six months we already had hundreds of art pieces done by eager children and teenagers to exhibit. The first exhibition took place in BIBIANA, International House of Art for Children in Bratislava. During the opening of the exhibition Helsinki Art School staff also held a workshop in which the guests could draw on the walls maps and places that they found meaningful. The second exhibition was held in Kežmarok City Gallery and the last one in the gallery of The East Helsinki Music Institute in May 2011.

We are very pleased with the cooperation and wish to congratulate the art school for wonderful work for the benefit of future generations!

Virve Kalliodirector (since 2009)

Helsinki Art SchoolHelsinki, Finland

Kultúrna výmena z Helsínk do KežmarkuSpolupráca umeleckej školy v Helsinkách a slovenského veľvyslanectva v Helsinkách sa začala v roku 2005, keď som navštívila veľvyslanectvo, aby som našla informácie o kultúre detí na Slovensku. Stretla som sa s pani veľvyslankyňou Vierou Štupákovou, ktorá mi krásnym priateľským spôsobom otvorila dvere k bohatému kultúrnemu dedičstvu Slovenska. Toto stretnutie bolo východiskovým bodom k silnému prepojeniu k umeniu a kultúre Slovenska pre mnoho detí umeleckých škôl a umeleckých pedagógov vo Fínsku. Moja bývalá šéfka Liisa Hamarila, vtedy riaditeľka UŠ v Helsinkách, mala víziu zdieľania znalostí, umeleckých príbehov a tvorivosti so slovenskými kolegami, a navyše chcela preniesť tieto nápady do každodennej práce s deťmi. Jej nápad sa ujal a bude pokračovať aj v budúcnosti.

V roku 2006 priviedol projekt „Motívy a medzikultúrne skúsenosti“ delegáciu Helsinskej školy umenia prvýkrát do Bratislavy a na Bibianu. Vznikla webová galéria fotografií detí „Malý príbeh“, vytvorená obrazmi zo Slovenska. Helsinská umelecká škola pripravila aj výstavu slovenských rómskych detí a fínskych detí, olejomalieb v priestoroch školy v novembri a decembri 2006. S podporou slovenského veľvyslanectva sa konali výstavy kresieb z BIB bienále 2005, 2006 a 2009 v priestoroch školy v Helsinkách. Kontakt s umeleckou školou v Kežmarku sa začal, keď ju navštívila delegácia helsinskej umeleckej školy. Pani Liisa Hamarila pozvala mladú textilnú umelkyňu Michaelu Bednárovú, ktorá sa narodila v Kežmarku, aby organizovala semináre v našej škole. Keď pani Hamarila odišla do dôchodku, ja som pokračovala v jej medzinárodnej pedagogickej práci. Pomoc pani Viery Štupákovej je tiež veľmi prospešná vo všetkých projektoch umeleckých škôl. Aj keď sa vrátila na Slovensko, bola veľkou pomocou a podporou pri všetkých našich slovenských projektoch.

Helsinská umelecká škola mala produktívnu spoluprácu pri projekte s učiteľmi a študentmi ZUŠ Antona Cígera, ktorá trvala takmer dva roky. Téma projektu bola „Ja a more, ja a hory“ a myšlienkou bolo predstaviť študentom umeleckých škôl vo svojich krajinách svoje prostredie využitím vizuálnej komunikácie. Projekt študentov začal v októbri 2009, keď učitelia a riaditeľ helsinskej umeleckej školy navštívili Kežmarok. Boli sme vrelo privítaní pánom riaditeľom Jánom Levockým. Počas návštevy sme sa dohodli na mojom pôvodnom nápade vizuálnej korešpondencie, prostredníctvom ktorej by si študenti navzájom vizuálne komentovali kresby, maľby a grafiky. Zdieľali sme spoločne myšlienky a nápady výtvarnej pedagogiky s učiteľmi a navštívili sme situácie v triede.

Len čo sa projekt začal, študenti sa ho zhostili a začali si vymieňať „balíčky“ prostredníctvom mailovej pošty z a do Kežmarku. Po šiestich mesiacoch sme už mali stovky umeleckých diel vyrobených dychtivými deťmi a mládežou, ktoré sa mohli vystavovať. Prvá výstava sa konala v Bibiane, v Medzinárodnom dome umenia pre deti v Bratislave. Počas vernisáže výstavy pripravili zamestnanci helsinskej umeleckej školy seminár, počas ktorého mohli hostia čerpať z tých máp a miest, ktoré boli na stenách a ktoré mali pre nich zmysel. Druhá výstava sa konala v Galérii mesta Kežmarok a posledná v galérii Východného helsinského inštitútu hudby v máji 2011.

Táto spolupráca nás veľmi teší a chceme zablahoželať umeleckej škole k nádhernej práci v prospech budúcich generácií!

Virve Kallio(od roku 2009) riaditeľka umeleckej školy, Helsinki

Čriepky z minulostiCieľom a poslaním ZUŠ je výchova detí a mládeže k láske k umeniu, spoznávaniu krás hudobného, výtvarného a literárno-dramatického umenia a tiež príprava mladých talentov na umeleckú dráhu - príprava na ďaľšie štúdium na konzervatóriach a iných umeleckých stredných a vysokých školách. Umenie je často pomocníkom v rôznych životných situáciach. Dáva silu, učí sebapoznaniu, hudba a harmónia tónov nás vedú k cíteniu večnej krásy a harmónie sveta. Pomocou hudby a piesne sa otvára duša človeka ako kvet.

Nie je to tak dávno, čo škola oslavovala 50. výročie svojho vzniku a je tu chvíľa na pozastavenie a zhodnotenie ďalšieho desaťročia pri príležitosti 60. narodenín. K 50. výročiu založenia bol škole prepožičaný ministerstvom školstva čestný názov ZUŠ Antona Cígera, na pamiatku jej prvého riaditeľa, za výborné výchovno-vzdelávacie výsledky. Toto ocenenie nás zaväzuje, aby sme pokračovali v tradíciach tejto školy a budovali na základoch, ktoré položili naši predchodcovia.

Hudobný život v Kežmarku má svoju históriu. Písali ju viacnárodnostné a konfesionálne divadelné a hudobné spolky. Významnú úlohu po roku 1880, kedy vznikla kníhtlačiareň Pavla Sautera, zohralo vydávanie týždenníka Karpathen Post. Tu sa môžeme dočítať o bohatom hudobnom živote v Kežmarku. Hudba a spev sa pestovali v kežmarských kostoloch a muzícirovalo sa aj v meštianských rodinách. Vznikla hasičská hudba a Gustáv Kottler zo známej muzikantskej rodiny bol jeden z prvých učiteľov hudby v meste okolo roku 1885. V Kežmarku vyučovalo viac súkromných učiteľov prevažne v meštianskych rodinách a z nástrojov prevažoval klavír a husle. Postupom času však čoraz viac vystupovala do popredia potreba založenia inštitúcie, kde by sa mládež mohla vzdelávať a dostala základné hudobné vzdelanie. Prvým takýmto ústavom bola Deutsche musikschule, ktorej venujeme samostatnú kapitolu. Zriadením tejto školy sa začala písať dnes už 80-ročná história organizovaného hudobného vzdelávania. Jej história sa spracovávala ťažko, pretože po prechode frontu boli dokumenty školy zničené, škola opustená a spustošená, nástroje odvezené. Naše pátranie pokračuje aj po dokumentoch Mestskej hudobnej školy, ktorá bola zriadená v roku 1948 a vtedajší predstavitelia mesta sa snažili o legalizáciu vyučovania a trvalo určitú dobu, kým sa podarilo vybaviť všetky potrebné povolenia. Najväčšiu zásluhu na tom mal vtedajší riaditeľ Osemročnej strednej školy František Chmelár a MNV v Kežmarku. História dnešnej školy sa začala písať v roku 1952, keď rozhodnutím povereníctva školstva a kultúry v Bratislave prišiel do Kežmarku Anton Cíger.

Ján Levocký

Názov školy od jej vzniku: Riaditelia školy 1931 - 2012

1931 Musikschule Kesmark Matilda Alexandrová 1931 – 19411948 Mestská hudobná škola1952 Hudobná škola Anton Cíger 1952 -19581959 Pobočka v Spišskej Belej Mikuláš Oňa 1.7.1958 -1983

(v roku 1969 sa osamostatnila)1960 Ľudová škola umenia Pavol Štinčík 1.9.1983 - 19901990 Základná umelecká škola Ján Levocký 16.2.1990 -2002 Základná umelecká škola Antona Cígera

Hudobná škola v Kežmarku (1931–1944?)Hudobná škola v Kežmarku (1931) patrí v rámci východoslovenského regiónu k trom najstarším hudobným školám. Kým dejiny mestských hudobných škôl v Košiciach (1784) a v Prešove (1909) boli spracované na základe niekoľkoročného heuristického výskumu Márie Potemrovej,1 história kežmarskej hudobnej školy sa obmedzovala len na niekoľko útržkovitých a v mnohom rozporuplných informácií. V porovnaní s hudobnými školami v krajských mestách išlo o menšiu školu (čo do počtu žiakov a učiteľov), no pre Kežmarok a spišskú oblasť predstavovala významnú inštitúciu, ktorá svojou mimoriadnou aktivitou a kvalitnými výsledkami priniesla rozvoj nielen v oblasti hudobného vzdelávania, ale tiež v oblasti hudobného života. Z jej rozsiahlej činnosti sa však okrem jedného katalógu2 nezachovali žiadne pramenné materiály. Škola totiž patrila nemeckej časti obyvateľstva (v novinách sa jej takmer vždy dával prívlastok „nemecká“ – deutsche Musikschule), a preto boli jej dokumenty, podobne ako mnohé iné nemecké materiály, po druhej svetovej vojne zničené alebo odvezené do Nemecka. Napriek tomu možno založenie a činnosť Hudobnej školy v Kežmarku aspoň v základných bodoch rekonštruovať na základe správ v týždenníku Karpathen Post (Karpatská pošta).3 Týždenník bol priaznivo naklonený založeniu školy, Spišskej societe prinášal informácie, ktoré svedčia o dôkladných prípravách pred jej slávnostným otvorením.

O vznik hudobnej školy sa zaslúžil predovšetkým gymnaziálny profesor Dr. Alfons Nitsch,4 ktorý bol počas svojho pôsobenia v Kežmarku (1922–1938) 1 POTEMROVÁ, Mária: Dejiny hudobnej školy v Košiciach, časť I. (1784–1886). In: Vlastivedný zborník. Archív mesta pri mestskom národnom výbore, Košice 1955, s. 81–102. POTEMROVÁ, Mária: Príspevok k dejinám hudobnej školy v Prešove. In: Nové obzory 10. Ed. Štefan Pažur. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice 1968, s. 119–143. POTEMROVÁ, Mária: Hudobný život v Košiciach v rokoch 1848–1918. Štátna vedecká knižnica v Košiciach 1981. POTEMROVÁ, Mária (ed.): Hudobné školstvo v Košiciach v rokoch 1945–1964. Okresný národný výbor, odbor školstva a kultúry v Košiciach 1964.

2 Katalóg Hudobnej školy 1931/32, 1932/33. Fond: ŠOA Poprad–Spišská Sobota.

3 Týždenník Karpathen Post vychádzal od apríla 1880 v kežmarskej kníhtlačiarni Paula Sautera šesťdesiatdva rokov. V 30. rokoch 20. storočia sa redakcii týždenníka nepodarilo udržať nezávislosť týždenníka, ktorý sa stal hovorcom Nemeckej strany (Deutsche Partai).

4 Alfons NITSCH vyučoval na reálnom gymnáziu v Kežmarku latinský a francúzsky jazyk od roku 1922, neskôr aj nepovinné predmety – stenografiu a zborový spev. Dirigoval gymnaziálny spevácky zbor a orchester, pričom

jednou z vedúcich osobností nemeckého hudobného života.5 Nitsch poznal klady i úskalia súkromného vyučovania hudby, ktoré sa obmedzovalo len na vyučovanie hry na husliach a na klavíri. Vyučovanie ďalších hudobných nástrojov – violy, violončela, dychových nástrojov, bez ktorých sa podľa jeho názoru neobišlo ani domáce muzicírovanie, však súkromní učitelia nedokázali zabezpečiť.6 Zároveň si ako dirigent gymnaziálneho zboru a orchestra či iných hudobných telies uvedomoval, že existencia hudobnej školy v meste by napomohla zvýšiť kvalitu jednotlivých súborov a následne aj úroveň hudobného života. To boli hlavné dôvody, ktoré ho viedli k vypracovaniu návrhu na zriadenie hudobnej školy. Jej poslaním bolo „všetkým hudobne nadaným deťom poskytnúť dôkladné hudobné vzdelanie, prostredníctvom hudby prehĺbiť city detí, zušľachťovať detskú dušu, formovať hudobný vkus, nabádať k domácemu muzicírovaniu, prehlbovať pochopenie majstrovských hudobných diel a odkloniť záujem od nevhodnej šlágrovej hudobnej literatúry“.7

Nemecký okresný vzdelávací výbor prijal Nitschov plán hudobnej školy a následne podnikol kroky, ktoré viedli k jeho realizácii. Prípravné práce zveril osobitnej komisii pod predsedníctvom Otta Brucknera.8 Hovorca komisie Dr. Nitsch na jej zasadnutí 2. júla 1931 informoval o pozitívnych výsledkoch zápisu do hudobnej školy. O štúdium prejavilo záujem 93 uchádzačov (53 chlapcov a 40 dievčat). Komisia zvlášť vyzdvihla skutočnosť, že škola pritiahla nový okruh záujemcov o hudobné vzdelávanie – štyridsiati prihlásení nemali žiadne hudobné vzdelanie a len dvadsaťpäť prihlásených navštevovalo súkromné hodiny hudby v Kežmarku. Najväčší záujem bol o hru na husliach (45) a klavíri (41), menej žiakov sa hlásilo na hru na organe (2), gitare (2) a na sólový spev (3). Tieto priaznivé výsledky zároveň svedčili o reálnej potrebe založenia takejto hudobno-vzdelávacej inštitúcie v meste. Hoci počet prihlásených postačoval na to, aby príslušné úrady schválili otvorenie školy, záujemcovia o štúdium sa naďalej mohli hlásiť u riaditeľa meštianskej školy Otta Brucknera a u Dr. Alfonsa Nitscha.

Na nasledujúcej porade sa komisia mala podrobne zaoberať rozpočtom školy. Predseda Otto Bruckner bol poverený zabezpečiť pre hudobnú školu potrebné miestnosti, prerokovať otázky jej úradného schválenia a začať rokovanie

zastával aj funkciu tajomníka, spravoval hudobný kabinet a školskú knižnicu. (In: ADAMUS, Josef: Jahresbericht des deutschen evangelischen Distriktual-Realgymnasiums A. B. in Kesmark für das Schuljahr 1937/1938. Paul Sauter, Kežmarok 1938.) Bol neúnavným organizátorom hudobného života a hudobným kritikom. V meste zastával post dirigenta speváckych zborov Zipser Lehrerchor, Gesangschor des Vereines der Kaufleute und Gewerbetreibender a mestského orchestra Orchester-Vereinung. Na koncertnom živote sa podieľal aj ako klavirista v komorných zoskupeniach. Po skončení školského roku 1937/1938 odišiel do Brna. (In: Gegen die Schüler-Selbstverwaltung. Karpathen Post. 26. jún 1937, č. 26, roč. 58, s. 1.)

5 In: Die deutsche Musikschule in Kesmark. Karpathen Post. 11. marec 1939, č. 10, roč. 60, s. 3.

6 NITSCH, Alfons: Warum wird die Deutsche Musikschule in Kesmark ins Leben gerufen. In: Karpathen Post, 22. august 1931, č. 34, roč. 52, s. 1.

7 Tamtiež.

8 Otto BRUCKNER (1875–1965, Kežmarok) pôsobil ako riaditeľ Evanjelickej dievčenskej meštianskej školy (Ev. Mädchenburgerschule), neskôr Odbornej školy pre ženské povolania – jedinej svojho druhu na Slovensku.

o podpore hudobnej školy so záujmovým združením peňažných správcovských spoločností.9

Organizačné otázky hudobnej školy sa 21. augusta 1931 prerokovali na mimoriadnom valnom zhromaždení, ktoré na tento účel zvolal Nemecký okresný vzdelávací výbor. Predseda komisie Otto Bruckner predložil zhromaždeniu už ucelenú správu o ukončení posledných príprav pred otvorením školy. S návrhom organizačného štatútu Hudobnej školy v Kežmarku (Musikschule Kesmark) oboznámil prítomných jeho autor Dr. Alfons Nitsch. V súlade s platnými štátnymi predpismi mal školu viesť riaditeľ a spravovaním školských záležitostí bolo poverené 24 členné kuratórium. V kuratóriu boli zastúpení členovia okresného vzdelávacieho výboru a predstavitelia tých spoločností a spolkov, ktoré školu akýmkoľvek spôsobom podporovali. Hudobná škola bola podriadená správe ministerstva školstva a národnej osvety (ďalej len MŠANO) v Bratislave a dohliadal na ňu hudobný inšpektor (v tom čase Mikuláš Schneider-Trnavský).10 Okrem základných ustanovení školského poriadku štatút obsahoval aj presné nariadenia o ustanovení a vzťahu hlavných a pomocných učiteľov. Po dohode medzi hudobnou školou a evanjelickým cirkevným zborom sa vyučovalo v Evanjelickej dievčenskej meštianskej škole (Ev. Mädchenburgerschule).

Predbežný rozpočet hudobnej školy, ktorý predložil finančný správca Otto Knott, valné zhromaždenie jednomyseľne prijalo.

Náklady boli z väčšej časti pokryté zo školného (dovtedy bolo prihlásených 100 žiakov a očakávalo sa, že tento počet môže narásť na 120). Ostatné menšie výdavky mali byť uhradené peniazmi od mesta, okresu, kraja a štátu,11 a tiež z peňazí spišských obcí.

K priaznivej finančnej situácii hudobnej školy do značnej miery prispel Spišský nemecký spevácky spolok (Zipser deutschen Sängerbund), ktorý škole už v júni 1931 jednohlasne schválil bezúročnú pôžičku na objednávku nevyhnutných klavírov v hodnote 4 600 korún. Dr. Nitsch ďalej informoval o kúpe jedného pianína a o prenájme jedného krídla. Oba klavíry prezrel a pre školu odporučil zástupca firmy Scholzes Söhne-Warnsdorf, ktorá na tieto nástroje poskytla aj nižšiu cenu.

Osobitná komisia pre hudobnú školu ešte v júni predbežne uvažovala o prijatí dvoch učiteľov hry na klavíri a dvoch učiteľov hry na husliach. Spomedzi desiatich uchádzačov, ktorí prejavili záujem o vypísané učiteľské miesta, členovia prípravného výboru odporučili prijať učiteľky klavírnej hry Matildu Alexandrovú,12

9 In: Die Vormerkunden in die Kesmarker Musikschule. Karpathen Post, 4. júl 1931, č. 27, roč. 52, s. 6.

10 Mikuláš SCHNEIDER-TRNAVSKÝ (24. máj 1881, Trnava – 28. máj 1958, Bratislava) prichádzal každoročne do hudobnej školy na záverečné skúšky, na ktorých žiaci preukazovali znalosti v hre na hudobnom nástroji (hlavný predmet). Tieto informácie nám počas rozhovoru (20. septembra 2005) poskytla žiačka kežmarskej hudobnej školy Piroška Krejčířová.

11 Nezachovali sa správy o tom, že by táto škola dostala štátnu podporu.

12 Matilda ALEXANDROVÁ (20. jún 1889, Maďarsko – 25. december 1968, Kežmarok) dcéra Vojtecha Alexandra, zakladateľa röntgenológie v Uhorsku. Hru na klavíri vyštudovala na Hudobnej akadémii v Budapešti. Pred príchodom do Kežmarku pôsobila ako profesorka na Konzervatóriu v Budapešti.

Vilmu Szenczyovú (neskôr vydatú Zuberovú)13 a na pozíciu učiteľov hry na sláčikových nástrojoch Antona Nechwatala (Mähr. – Schönberg)14 a Karola Brandla (Nikolsburg). V prípade veľkého počtu žiakov sa uvažovalo o prijatí tretej učiteľky hry na klavíri Alžbety Rechnitzovej z Popradu.15 Vyučovanie ďalších nástrojov mali zabezpečovať pomocní učitelia: organ – prof. Dr. Friedrich Repp,16

dychové nástroje – Franz Pelz a spev – Klára Röcklová.17

Od hudobnej školy sa očakávalo, že bude prínosom nielen pre Kežmarok, ale aj pre celý Spiš (Wie wertvoll diese Schule für die Zips sein wird, kann sich erst in der Zukunft zeigen). Jej úlohou bolo zabezpečiť mládeži dôkladné a jednotné hudobné vzdelanie, a súčasne umožniť svojim absolventom uplatniť sa v hudobných inštitúciách. Verejnosť od vedenia a správy školy očakávala, že žiakom poskytne „nielen základné hudobné vzdelanie, ale prostredníctvom hudby vzdelá aj ich srdcia a mysle“.

Ďalší záujemcovia sa do hudobnej školy mohli zapísať ešte 31. augusta a 1. – 2. septembra u riaditeľa O. Brucknera v budove Evanjelickej dievčenskej meštianskej školy. Okrem zápisného (10 korún) žiaci prispievali aj na učebné pomôcky (20 korún). Žiaci, ktorí už predtým nadobudli nejaké hudobné vzdelanie, sa podrobili skúške (25 korún) a podľa preukázaných znalostí boli zaradení do vyšších tried.18

13 Vilma ZUBEROVÁ–SZENCZYOVÁ (25. september 1900, Nagyselyk – ?, Kežmarok) zložila štátnu skúšku na Deutschen Musikhochschule v Prahe 20. apríla 1932. In: Prüfung. Karpathen Post, 7. máj 1932, č. 19, roč. 53, s. 2.

14 Anton NECHWATAL pôsobil na hudobnej škole len prvý školský rok, potom sa venoval súkromnému vyučovaniu hudby. Karpathen Post uverejnil jeho inzerát, v ktorom ponúkal vyučovanie hudobnej teórie a hry na husliach, viole, violončele, klavíri a gitare. In: Musikunterricht (inzerát č. 975). Karpathen post, 22. október 1932, č. 43, roč. 53, s. 3.

15 Alžbeta RECHNITZOVÁ zložila štátnu skúšku na Konzervatóriu v Prahe v júni 1931. In: Deutsche Musikschule in Kesmark. Karpathen Post, 29. august 1931, č. 35, roč. 52, s. 4.

16 Friedrich REPP (16. september 1903, Liberec – 14. október 1974, Bad Hall). (In: Karpathen Jahrbuch 1999. Ed. Theodor Deters. Stuttgart 1998, roč. 50, s. 17.) Po štúdiách na Nemeckom štátnom gymnáziu v Liberci sa venoval germanistike a slavistike na Nemeckej univerzite v Prahe, kde bol 29. januára 1927 promovaný na Dr. Phil. Skúšku spôsobilosti zložil v roku 1927 z nemčiny a latinčiny, v roku 1929 z češtiny. Krátky čas pôsobil na štátnom nemeckom gymnáziu v Plzni (apríl – august 1930) a od školského roku 1931/1932 začal vyučovať na Reálnom gymnáziu v Kežmarku slovenský a nemecký jazyk. (In: Schuljahreröffnung in unseren Distriktuallyzeum. Karpathen Post, 19. september 1931, č. 38, roč. 52, s. 2.) Definitívnym profesorom sa stal v  roku 1933. Patril k vedúcim činiteľom nemeckých kultúrnych spolkov a nemeckého kultúrneho života a zároveň bol agilným členom Henleinovej strany. (In: Dr. Repp – informácia, 29. august 1935. Fond: ŠOA Poprad–Spišská Sobota, OÚ–K, signatúra 831/1935, krabica 19.) Venoval sa aj komponovaniu a úprave ľudových piesní z oblasti horného Spiša, ktoré vydal v zbierke pod názvom Zipser Liederblatt. (HOBINKA, Edgar: Karpatendeutsche Komponisten und die Musikpflege innerhalb der deutschen Volksgruppe in der Slowakei. In: Karpathen Jahrbuch 1980. Ed. Aurel Emeritzy. Stuttgart 1979, roč. 31, s. 115.) Karpathen Post uverejňoval jeho recenzie na koncerty kežmarského gymnázia.

17 Klára RÖCKLOVÁ, koncertná speváčka a hudobná pedagogička, vyštudovala spev na viedenskom Konzervatóriu. Od školského roku 1930/1931 vyučovala zborový spev na Evanjelickej dievčenskej meštianskej škole. In: Jahresbericht der ev. Mädchenbildungsanstalten (Bürgerschule, einjähriger Handelskurs, zweijährige Fachschule für Frauenberufe) in Kesmark für das Schuljahr 1930/31. Ed. Otto Bruckner. Paul Sauter, Kežmarok 1931.

18 In: Deutsche Musikschule in Kesmark. Karpathen Post, 29. august 1931, č. 35, roč. 52, s. 4.

Vznik hudobnej školy bol pravdepodobne úradne schválený k 1. septembru 1931.19 Hoci Karpathen Post avizoval oznámenie presného dátumu slávnostného otvorenia Hudobnej školy v Kežmarku,20 túto informáciu neuverejnil.

Hudobná škola vznikla v období, keď v Kežmarku pulzoval bohatý hudobný život. Okrem rôznych domácich speváckych zborov a orchestrov sa na ňom podieľali aj hosťujúci umelci a operetné súbory. Bohatú koncertnú činnosť vyvíjali žiaci a pedagógovia kežmarského reálneho gymnázia.21 Významnou udalosťou pre Kežmarok bolo obnovenie činnosti mestského orchestra (Kesmarker Orchester-Vereinigung) pod vedením Alfonsa Nitscha koncom roka 1931.22 Orchester, ktorý združoval amatérskych ochotníkov, venoval výťažok zo svojho prvého koncertu (február 1932) na podporu hudobnej školy.23

Prvý učiteľský zbor hudobnej školy tvorili tri učiteľky hry na klavíri – riaditeľka Matilda Alexandrová, Vilma Szenczyová, Nelly Szelényiová24 a dvaja učitelia hry na sláčikových nástrojoch – Karol Brandl (husle, violončelo) a Anton Nechwatal (husle),25 ktorý vyučoval aj hru na gitare. Ako pomocní učitelia na škole pôsobili Dr. Friedrich Repp a Klára Röcklová.26 Od nasledujúceho školského roku sa vyučoval len spev a hra na klavíri, husliach, violončele a tiež došlo k prvým personálnym zmenám. Miesta učiteľov hry na sláčikových nástrojoch prevzali huslista Jozef Bergner, ktorý založil a viedol školský sláčikový orchester27

a pomocný učiteľ Edgar Hobinka28 (husle, violončelo), vďaka ktorému sa otvorila pobočka školy v Matejovciach.29

19 Podľa oznamov Evanjelickej dievčenskej meštianskej školy na školský rok 1931/1932. In: Jahresbericht der ev. Mädchenbildungsanstalten (Bürgerschule, einjähriger Handelskurs, zweijährige Fachschule für Frauenberufe) in Kesmark für das Schuljahr 1930/1931. Ed. Otto Bruckner. Paul Sauter, Kežmarok 1931, s. 36.

20 In: Deutsche Musikschule in Kesmark. Karpathen Post, 29. august 1931, č. 35, roč. 52, s. 4.

21 Z pedagógov sa do hudobného života mesta mimoriadne aktívne zapájali Dr. Friedrich Repp (organ, klavír, husle), Edgar Hobinka (violončelo) a Dr. Alfons Nitsch (klavír).

22 In: Musikabend der Kesmarker Orchester-Vereinigung. Karpathen Post, 27. február 1932, č. 9, roč. 53, s. 1.

23 In: Konzert zu Gunsten der Musikschule. Karpathen Post, 30. január 1932, č. 5, roč. 53. s. 2.

24 Kornelia SZELÉNYIOVÁ (7. november 1888, ? – ?) In: List Okresného náčelníka v Kežmarku adresovaný Prezídiu MŠANO v Bratislave z 19. októbra 1943. Fond: ŠOA Poprad – Spišská Sobota, OÚ–K, signatúra 925/1943, krabica 61.

25 In: Schlußkonzert der kesmarker Musikschule. Karpathen Post, 2. júl 1932, roč. 53, s. 4.

26 Podľa Katalógu Hudobnej školy 1931/32, 1932/33. Fond: ŠOA Poprad–Spišská Sobota.

27 In: Das Schülerkonzert der kesmarker Musikschule. Karpathen Post, 11. marec 1933, č. 10, roč. 54, s. 2.

28 Edgar HOBINKA (16. júl 1905, Šumperk – ?) začal v školskom roku 1931/1932 vyučovať slovenský a nemecký jazyk na reálnom gymnáziu. (In: Schuljahreröffnung in unseren Distriktuallyzeum. Karpathen Post, 19. september 1931, č. 38, roč. 52, s. 2.) Po odchode Dr. Nitscha z Kežmarku prevzal vedenie gymnaziálneho orchestra. Krátky čas pôsobil ako predseda, neskôr ako podpredseda Spišského speváckeho spolku. (In: HOBINKA, Edgar: c. d., s. 113.)

29 HOBINKA, Edgar: c. d., s. 112.

Do kežmarskej Hudobnej školy sa každoročne zapísalo okolo 120 až 150 záujemcov,30 medzi ktorými bola predovšetkým mládež,31 ale tiež dospelí. Čo sa týka národnostného zloženia, dve tretiny z celkového počtu záujemcov predstavovali nemeckí žiaci, skromnejšie zastúpené boli deti maďarskej a slovenskej národnosti. Ako hlavný predmet (Hauptfach) sa vyučovala hra na nástroji, pričom viacerí z prihlásených využívali možnosť zvoliť si hru na dvoch nástrojoch. Okrem toho sa vyučovali vedľajšie predmety (Nebenfach) – základy hudobnej náuky (Elementare Musiklehre), intonácia, hudobný diktát (Intervallenlehre, Musikdiktat), náuka o harmónii (Harmonielehre), náuka o formách (Formenlehre), dejiny hudby (Musikgeschichte), komorná hudba, hra v orchestri (Kammermusik, Orchesterübung), zborový spev (Chorgesang).32 Z nich si žiaci vyberali jeden, prípadne dva predmety.33

Najväčší rozvoj zaznamenala hudobná škola v druhej polovici 30. rokov, keď sa jej ponuka postupne rozširovala o ďalšie odbory. Skutočnosť, že sa na hudobnej škole začala vyučovať hra na flaute a klarinete (1937/1938), sa u kežmarských hudobníkov stretla s mimoriadne pozitívnym ohlasom. Od absolventov dychových odborov sa očakávalo, že časom zaplnia chýbajúce miesta v kežmarskom orchestri, čím by sa vyriešil závažný problém tohto hudobného združenia.34 V nasledujúcom školskom roku (1938/1939) mali žiaci možnosť zapísať sa aj na výučbu hry na viole a kontrabase.35

Do hudobného života sa hudobná škola zapojila 10. marca 1932, keď usporiadala prvý verejný žiacky koncert.36 Odvtedy svoju činnosť pravidelne prezentovala na žiackych koncertoch (Schulerkonzert, Schlußkonzert), na ktorých žiaci vystupovali aj v rôznych komorných zoskupeniach (štvorručná hra na klavíri, violončelové duo, klavírne trio, trio – flauta, husle, violončelo, flautové kvarteto a pod.). Informatívny charakter recenzií37 z týchto koncertov, obmedzujúci sa len na stručné všeobecné hodnotenie žiackych výkonov, nám však nedovoľuje nazrieť do repertoáru žiakov.

V súvislosti s obnovením vyučovania hry na organe, škola od školského roku 1936/1937 organizovala dva záverečné koncerty. Jeden sa konal tradične v telocvični dievčenskej meštianskej školy a druhý chrámový koncert

30 Tamtiež.

31 Spomedzi žiakov boli najpočetnejšie zastúpení žiaci nemeckých tried gymnázia, menej žiakov bolo z radov ľudovej školy, dievčenskej meštianskej školy a odbornej školy. Podľa Katalógu Hudobnej školy 1931/32, 1932/33. Fond: ŠOA Poprad – Spišská Sobota.

32 Zborový spev bol ako obligátny predmet zavedený v školskom roku 1933/1934. In: Die Musikschule Kesmark. Karpathen Post, 30. jún 1936, č. 26, roč. 55, s. 3.

33 Podľa Katalógu Hudobnej školy 1931/32, 1932/33. Fond: ŠOA Poprad–Spišská Sobota.

34 In: Die Musikschule in Kesmark. Karpathen Post, 29. január 1938, č. 5, roč. 59, s. 2.

35 In: Einschreibungen in die Musikschule. Karpathen Post, 2. september 1939, č. 35, roč. 60, s. 4.

36 In: Die Musikschule in Kesmark. Karpathen Post, 5. marec 1932, č. 10, roč. 53, s. 3.

37 Prevažná väčšina recenzií je podpísaná iniciálami „K. Z.“

(Kirchenkonzert) v evanjelickom kostole. V rámci neho sa publiku predstavovali v prvom rade žiaci – organisti, ale tiež pedagógovia a školský orchester. O tom, že išlo o prestížnejší záverečný koncert, svedčia aj obsahovo bohatšie recenzie. V nich sa medziiným zachovala správa o vystúpení Mikuláša (Herberta) Jelinka,38

jedného z najvýznamnejších žiakov tejto školy,39 dnes profesora na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU v Bratislave – „...dann Vivaldis A-moll Konzert, vorgetragen vom Schülerorchester unter Leitung Prof. Bergners. Die Soloviolin Partien spielten mit anmutigen, jugendlichen Schwung, schön, rein Oskar Scholtz und Herbert Jelinek...“.40

V hudobnom živote si škola získala osobitné postavenie, najmä vďaka zanietenej práci svojich učiteľov. Okrem kvalitnej pedagogickej činnosti mala kežmarská verejnosť možnosť oceniť aj ich umelecké kvality. Na pravidelných učiteľských komorných koncertoch, ktoré boli príležitostne aj tematicky zamerané (venované výročiu narodenia alebo úmrtia hudobných skladateľov – napr. J. S. Bacha,41 F. Liszta,42 J. Haydna,43 J. Brahmsa,44 J. N. Hummela,45 W. A. Mozarta46), odznieval náročný repertoár, zostavený najmä z diel nemeckých a rakúskych autorov. Z recenzií vyplýva, že k najpôsobivejším číslam programu patrili klavírne koncerty v úprave pre dva klavíry (J. S. Bach: Koncert a mol,47 W. A. Mozart: Klavírny koncert č. 20 d mol, KV 46648 a Klavírny koncert č. 26 D dur, KV 537 (Korunovačný),49 L. Beethoven: Klavírny koncert č. 5 Es dur, op. 73,50 J. N. Hummel: Klavírny koncert č. 2 a mol, op. 8551), v ktorých sa M. Alexandrová a V. Szenczyová predstavili ako výborné klaviristky. Učitelia sa ďalej uplatnili aj ako sólisti mestského orchestra, ktorému sa pod vedením A. Nitscha 38 Mikuláš JELINEK (16. máj 1925, Kežmarok) začal hudobnú školu navštevovať od jej vzniku, spočiatku ako žiak klavírnej triedy Matildy Alexandrovej. In: Katalóg Hudobnej školy 1931/32, 1932/33. Fond: ŠOA Poprad – Spišská Sobota.

39 Na Mikuláša Jelinka ako na jedného z najvýraznejších talentov Hudobnej školy v Kežmarku si spomína aj Edgar Hobinka. In: HOBINKA, Edgar: c. d., s. 113.

40 In: Kirchenkonzert. Karpathen Post, 26. jún 1937, č. 36, roč. 58, s. 2. Vystúpenie M. Jelinka sa spomína aj v recenzii Das Schlußkonzert der kesmarker Musikschule. In: Karpathen Post, 25. jún 1938, č. 26, roč. 59, s. 2.

41 In: Kirchenkonzert. Karpathen Post, 18. máj 1935, č. 20, roč. 56, s. 3.

42 In: Die Musikschule in Kesmark. Karpathen post, 21. november 1936, č. 47, roč. 57, s. 2.

43 In: Die Musikschule in Kesmark. Karpathen post, 12. november 1932, č. 46, roč. 53, s. 4.

44 In: Brahmskonzert. Karpathen post, 9. december 1933, č. 49, roč. 54, s. 4.

45 In: Konzert der Musikschule. Karpathen Post, 11. december 1937, č. 50, roč. 58, s. 3.

46 In: Das Konzert der Musikschule. Karpathen Post, 22. marec 1941, č. 12, roč. 62, s. 3.

47 In: Konzert. Karpathen Post, 14. december 1935, č. 50, roč. 56, s. 3.

48 In: Die Musikschule in Kesmark. Karpathen Post, 2. apríl 1938, č. 14, roč. 59, s. 3.

49 In: Das Konzert die Musikschule. Karpathen Post, 22. marec 1941, č. 12, roč. 62, s. 3.

50 In: Ein Konzert. Karpathen Post, 2. december 1939, č. 48, roč. 60, s. 3.

51 In: Konzert der Musikschule. Karpathen Post, 11. december 1937, č. 50, roč. 58, s. 3.

a za podpory gymnaziálneho zboru a orchestra, podarilo uviesť niekoľko veľkých umeleckých produkcií – Haydnove Štyri ročné obdobia Hob. XXI:3 (soprán K. Röcklová),52 Beethovenov Husľový koncert D dur op. 61, 1. časť (husle J. Bergner) a Fantáziu c mol pre klavír, zbor a orchester op. 80 (klavír V. Szenczyová).53

O spolupráci kežmarskej Hudobnej školy s inými hudobnými školami zatiaľ toho veľa nevieme. Do priameho kontaktu s Hudobnou školou v Prešove sa dostala pri príležitosti dobročinného koncertu v roku 1936, keď Kežmarok navštívil správca prešovskej Hudobnej školy Jozef Brabec54 a učiteľ hudby na Učiteľskom ústave W. Dittrich. Spolu s učiteľmi J. Bergnerom a E. Hobinkom uviedli niekoľko komorných skladieb.55

Po vzniku prvej Slovenskej republiky (1939) z Kežmarku postupne odišli traja významní predstavitelia nemeckého hudobného života – v r. 1938 bol Dr. A. Nitsch preložený do Brna, Dr. F. Repp odišiel do Viedne, kde sa neskôr habilitoval, a v r. 1939 do Bratislavy odišiel E. Hobinka, ktorý o rok neskôr prijal post riaditeľa na tamojšej Nemeckej učiteľskej akadémii.56 Ich odchod zasiahol aj do personálneho zloženia hudobnej školy. Keď roku 1939 zo školy odišiel aj Jozef Bergner, aby prevzal vedenie kežmarského orchestra po Dr. Nitschovi, škola prijala dvoch nových učiteľov57 – huslistu Kolomana Takácsa58 a klaviristku Martu Taubingerovú.59

52 Haydnove oratórium Štyri ročné obdobia odznelo pri príležitosti osláv 400. výročia založenia kežmarského Reálneho gymnázia. Spolu s Klárou Röcklovou sa ako sólisti predstavili Franz Furch (tenor) z Bratislavy a Rolf Ondruschka (bas) z Brna, ktorí do Kežmarku prišli na pozvanie Alfonsa Nitscha. In: Karpathen Post, 18. marec 1933, č. 11, roč. 54, s. 1.

53 In: Beethovenkonzert. Karpathen Post, 27. marec 1937, č. 13, roč. 58, s. 4.

54 Jozef BRABEC (30. január 1900, Kladno – ?) zastával na prešovskej Hudobnej škole post učiteľa hry na husliach od roku 1926. Vo funkcii správcu, ktorú prevzal po M. Moyzesovi v roku 1932, zotrval do svojho odchodu z Prešova (1938). Spoločne s Dr. Stanislavom Treybalom pomohol prešovskej Hudobnej škole prekonať rozsiahlu organizačnú i finančnú krízu. In: POTEMROVÁ, Mária: Príspevok k dejinám hudobnej školy v Prešove. In: Nové obzory 10. Ed. Štefan Pažur. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice 1968, s. 136.

55 Kežmarskí a prešovskí umelci spoločne uviedli Sláčikové kvarteto op. 33 od J. Haydna a spolu s ďalším prešovským hosťom Dr. Kissóczym Sláčikové kvinteto op. 97 od A. Dvořáka. In: Das Wohltätigkeitskonzert der Kesmarker Bezirksjugendfürsorge. Karpathen Post, 28. marec 1936, č. 13, roč. 57, s. 2.

56 HOBINKA, Edgar: c. d., s. 113.

57 In: Die deutsche Musikschule in Kesmark. Karpathen Post, 11. marec 1939, č. 10, roč. 60, s. 3–4.

58 Koloman TAKÁCS, spišskonovoveský rodák, podal v roku 1938 návrh na zriadenie Mestskej hudobnej školy v Spišskej Novej Vsi. Mestská rada však jeho návrh neprijala. (POTEMROVÁ, Mária: Hudobný odbor ĽŠU v Spišskej Novej Vsi. In: Hudobný život Východného Slovenska v období budovania socializmu III. Ed. Mária Potemrová. Konzervatórium v Košiciach, Košice 1965, s. 155.) Spolu s Ernestom Husárom a Ferdinandom Ginellim patril k zakladajúcim členom oddelenia strunových nástrojov na Konzervatóriu v Košiciach v školskom roku 1951/1952. (MEREŠŠ, Štefan – LENGYEL, Matej: Konzervatórium v Košiciach (1961–1984). In: 200 rokov hudobného školstva v Košiciach. Ed. Štefan Merešš. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice 1984, s. 110.)

59 Marta TAUBINGEROVÁ absolvovala Hudobnú a dramatickú akadémiu v Bratislave v triede profesorky Libuše Svobodovej-Adamcovej v roku 1932. In: KRUČAYOVÁ, Alena: Klavírne oddelenie Hudobnej a dramatickej akadémie pre Slovensko (vznik a vývoj v rokoch 1919–1941). In: Slovenská hudba 1999, roč. XXV., č. 4, s. 469.

Vývoj hudobného školstva v Kežmarku sa v 40. rokoch radikálne zmenil.60

Riadenie hudobnej školy, ktoré od jej vzniku patrilo do kompetencie evanjelickej cirkevnej obce, prevzala ešte počas školského roku 1941/1942 Nemecká strana (Deutsche Partai). Po tomto kroku škola nadobudla otvorene nemecký charakter a národnostne sa uzavrela – od nasledujúceho školského roku sa rozhodujúcim kritériom pri zápise žiaka stala jeho národnosť.

Táto diskriminácia podnietila u maďarských učiteľov iniciatívu zorganizovať druhú hudobnú školu, v ktorej by otázka národnosti nebola určujúca. Vilma Zuberová, pravdepodobne na podnet bývalej riaditeľky Matildy Alexandrovej, si na MŠANO v Bratislave podala žiadosť o povolenie otvoriť súkromnú hudobnú školu.61 Hoci ministerstvo k jej žiadosti nezaujalo odmietavé stanovisko, jeho predstava o novej hudobnej škole v Kežmarku bola predsa len iná. V snahe zabezpečiť systematickú hudobnú výchovu pre slovenské deti, chcelo v Kežmarku otvoriť slovenskú hudobnú školu, do ktorej by sa v prípade záujmu mohli prijímať aj žiaci iných národností. Z toho dôvodu vyzvalo okresného náčelníka, aby pre novú hudobnú školu našiel vhodného udržiavateľa. Ak by sa voči Vilme Zuberovej nevyskytli žiadne národnostné či štátne námietky, ministerstvo bolo ochotné zveriť jej hudobnú školu do vlastníctva. Najlepšie riešenie však videlo v tom, aby školu spravovalo mesto Kežmarok alebo iná kultúrna korporácia ako miestny odbor Matice slovenskej, Slovenskej ligy a pod.62

Tieto požiadavky nevychádzali z reálnej situácie, keďže v tomto období v Kežmarku nebola žiadna slovenská inštitúcia, ktorá by dokázala hudobnú školu finančne zabezpečiť a bol tu nedostatok kvalifikovaných slovenských učiteľov.63

Ministerstvo opakovane vyzývalo okresného náčelníka, aby sa vyjadril k národnostnej a štátnej spoľahlivosti Vilmy Zuberovej, ten však na jeho výzvy nereagoval. Zuberová aj napriek tomu, že ministerstvo jej žiadosť zamietlo,64

vyučovanie na novozriadenej hudobnej škole neprerušila.Zuberovej hudobná škola sídlila v budove maďarského kasína (v dome

Palecsára), kde mala k dispozícii niekoľko miestností vybavených potrebnými nástrojmi (nie je známe, kto túto školu financoval). Pôsobili na nej štyria učitelia – Vilma Zuberová (riaditeľka), Matilda Alexandrová, Kornélia Szelényiová a slovenský učiteľ Ján Duračinský,65 ktorí vyučovali hru na klavíri, husliach,

60 O situácii hudobného školstva v Kežmarku v tomto období sa dozvedáme len na základe zachovanej korešpondencie medzi Ministerstvom školstva a národnej osvety v Bratislave, Okresným úradom (OÚ) a žandárskou stanicou v Kežmarku. Všetky listy sú označené poznámkou – „dôverné“.

61 Podľa informácií z výpovede Jána Duračinského (učiteľa na Hudobnej škole Vilmy Zuberovej), ktoré podal okresnému náčelníkovi v Kežmarku počas vyšetrovania 10. mája 1943. In: Úradný záznam. Fond: ŠOA Poprad–Spišská Sobota, OÚ–K, signatúra 925/1943, krabica 61.

62 List Prezídia MŠANO z 20. augusta 1942 adresovaný okresnému náčelníkovi v Kežmarku. Fond: ŠOA Poprad – Spišská Sobota, OÚ–K, signatúra 925/1943, krabica 61.

63 Podľa výpovede Jána Duračinského.

64 Ministerstvo svoje rozhodnutie oznámilo Vilme Zuberovej výnosom z 20. februára 1943. In: List Prezídia MŠANO z 30. septembra 1943 adresovaný OÚ v Kežmarku. Fond: ŠOA Poprad – Spišská Sobota, OÚ–K, signatúra 925/1943, krabica 61.

harmonike a hudobnú teóriu.66 Školu navštevovalo spolu 54 žiakov67 (z nich len traja slovenskí, najviac bolo maďarských a menej nemeckých detí). Voľba vyučovacieho jazyka závisela od národnosti žiaka, no spomedzi učiteľov slovenský jazyk ovládal len Ján Duračinský. Väčšina slovenských detí získavala hudobné vzdelanie u súkromných učiteľov. V čase pôsobenia dvoch hudobných škôl v meste k nim patril aj Jozef Gomboš,68 ktorý vyučoval hru na klavíri, husliach, organe, spev a hudobnú teóriu.69

Hudobná škola Vilmy Zuberovej-Szenczyovej v meste pôsobila do začiatku školského roku 1943/1944, keď sa na budove, v ktorej škola sídlila, objavil maďarský nápis. To u miestnych obyvateľov vyvolalo verejné pohoršenie a pobúrenie.70 Okresný náčelník oznámil celý prípad MŠANO a na základe jeho rozhodnutia zo 7. októbra 1943 školu zatvoril.71

O činnosti nemeckej hudobnej školy z posledných rokov jej existencie nemáme žiadne správy.72 Možno predpokladať, že po odchode maďarských učiteľov a určitej časti žiakov do Hudobnej školy Vilmy Zuberovej začala stagnovať. Je len prirodzené, že negatívny zvrat vojnových udalostí odsúdil aj hudobnú školu na zánik. Podľa informácií, ktoré nám poskytla žiačka hudobnej školy Piroška Krejčířová, nemecká hudobná škola bola zatvorená po vypuknutí Slovenského národného povstania (1944).73

Hoci sa v Kežmarku podarilo zriadiť mestskú hudobnú školu už v roku 1948, prevažovalo tu súkromné vyučovanie hudby.74 Organizované hudobné vzdelávanie sa naplno obnovilo v roku 1952, keď do Kežmarku prišiel Anton 65 Ján DURAČINSKÝ (22. jún 1919, ? – ?) v tom čase pôsobil vo funkcii rímskokatolíckeho kantora v Kežmarku. In: List veliteľa žandárskej stanice Kežmarok zo 14. októbra 1943 adresovaný Okresnému náčelníkovi OÚ v Kežmarku. Fond: ŠOA Poprad – Spišská Sobota, OÚ–K, signatúra 925/1943, krabica 61.

66 Podľa výpovede Jána Duračinského.

67 Na základe nemeckého rukopisu, v ktorom je zaznamenaná aj výška školného (12,50 Ks/hodina) a rozpočet Hudobnej školy Vilmy Zuberovej. Fond: ŠOA Poprad – Spišská Sobota, OÚ–K, signatúra 925/1943, krabica 61.

68 Jozef GOMBOŠ (21. december 1913, Chicago – ?), kandidát profesora hudby, vyučoval v súkromnom byte 13 žiakov – 11 slovenskej a 2 českej národnosti. In: List veliteľa žandárskej stanice Kežmarok zo 14. októbra 1943 adresovaný Okresnému náčelníkovi OÚ v Kežmarku. Fond: ŠOA Poprad – Spišská Sobota, OÚ–K, signatúra 925/1943, krabica 61.

69 List Žandárskej stanice v Kežmarku zo 14. októbra 1943 adresovaný Okresnému náčelníkovi OÚ v Kežmarku. Fond: ŠOA Poprad – Spišská Sobota, OÚ–K, signatúra 925/1943, krabica 61.

70 List Okresného náčelníka OÚ v Kežmarku z 30. septembra 1943 adresovaný Prezídiu MŠANO v Bratislave. Fond: ŠOA Poprad – Spišská Sobota, OÚ–K, signatúra 925/1943, krabica 61.

71 List Okresného náčelníka OÚ v Kežmarku z 19. októbra 1943 adresovaný Prezídiu MŠANO v Bratislave. Fond: ŠOA Poprad–Spišská Sobota, OÚ–K, signatúra 925/1943, krabica 61.

72 V poslednej zachovanej správe o Hudobnej škole v nemeckom týždenníku Karpathen Post sa oznamuje presun termínu učiteľského koncertu, ktorý sa mal konať pri príležitosti 150. výročia úmrtia W. A. Mozarta. In: Das Konzert der Musikschule. Karpathen Post, 22. marec 1941, č. 12, roč. 62, s. 3.

73 Túto informáciu nám poskytla pani Piroška Krejčířová, žiačka Hudobnej školy v Kežmarku a neskôr učiteľka na kežmarskej Ľudovej škole umenia, počas rozhovoru 20. septembra 2005.

74 FUDALYOVÁ, Mária – LEVOCKÝ, Ján: Základná umelecká škola Kežmarok 1952–2002. Vivit, Kežmarok 2002, s. 7.

Cíger. Na tradíciu nadviazal aj tým, že v prvom učiteľskom zbore pôsobili aj niektorí z pedagógov a bývalých žiakov nemeckej hudobnej školy.75

Lívia Pancuráková

41 rokov výtvarného odboruKeď som na jar r. 1971 končila štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, oslovila som vtedajšie vedenie odboru školstva na ONV v Poprade s návrhom zriadiť aj v Kežmarku výtvarný odbor na vtedajšej ĽŠU. V tom čase jestvoval v okrese jediný VO na ĽŠU v Poprade, preto sa môj návrh stretol s pochopením. Už v školskom roku 1971/72 sa podarilo výtvarný odbor založiť.

Bola som neskúsená a mladá, rovnako nemal skúsenosti s novým odborom riaditeľ ĽŠU pán Mikuláš Oňa. Dovtedy sa ĽŠU sa chápala ako hudobná škola, možno boli aj obavy, či sa nový odbor uchytí.

Na začiatku školského roka som sama urobila nábor na všetkých kežmarských základných školách. Deti sa nadšene hlásili, nakoniec nebol problém naplniť požiadavku mať do začiatku 70 žiakov. Samozrejme, prví žiaci boli rôzneho veku, od prvákov po deviatakov. Ako perličku môžem, uviesť, že sa prihlásilo aj 9 chlapcov z jednej triedy, väčšina doštudovala celý prvý cyklus.

V začiatkoch VO bol dosť veľký problém s priestorom - nemali sme vlastnú učebňu. Využívali sme triedu pre vyučovanie hudobnej náuky, keď bola voľná. Až koncom školského roku sa podarilo upraviť triedu na prízemí pre naše potreby. Dovtedy sme prekonávali veľa prekážok – nebolo kde ukladať žiacke práce, pomôcky, prvé grafiky sme tlačili u mňa doma v kuchyni. Aj pani upratovačka si ťažko zvykala na to, že nech sa snažíme akokoľvek, neostáva po nás taký poriadok ako po žiakoch hudobného odboru.

Veľkým povzbudením pre nás bolo, že už v máji 1972 sme získali niekoľko ocenení na Celoslovenskej súťaži detskej výtvarnej tvorby v Žiline, dokonca práca žiaka Paľa Brutovského bola použitá na plagát tejto výstavy. Na konci školského roka som zorganizovala prvú školskú výstavu v priestoroch Mestského kultúrneho strediska v Kežmarku. Podmienky na vystavovanie boli veľmi skromné, ale dôležité bolo, že sme prvý raz mohli prezentovať pred kežmarským obecenstvom svoju prácu.

Výtvarný odbor prekonal počiatočné prekážky a v ďalších rokoch sa počet žiakov rozrastal tak, že v štvrtom roku svojej existencie mal už viac ako 140 žiakov. Medzi prvými žiakmi boli takí, ktorí by do „výtvarnej“ chodili najradšej každý deň. Medzi najusilovnejších patrili Vladimír Pavela, Marcela Horanská, Peter Pivovar, Janka Peštová, Danka Božoňová a mnoho ďalších, na ktorých si rada spomínam.

Pre veľký počet žiakov bolo potrebné hľadať ďalšieho pedagóga. Stala sa ním v septembri 1975 pani Jana Horanská, ktorá vyučovala v škole až do odchodu na miesto riaditeľky ĽŠU v Spišskej Belej v roku 1981.

75 MATÚŠ, František: S hudbou v srdci Tatier. Elman, Prešov 1996, s. 122–124.

Trieda nám začala byť priúzka, začali sme hľadať nové priestory. Až o dva roky sme vďaka ústretovosti vtedajšieho predsedu MsNV pána Vargu dostali k dispozícii niekoľko miestností v budove pri radnici – nad vtedajším železiarstvom. Nebolo to ideálne riešenie, ale už nás bolo viac učiteľov – pribudli najprv Gabriela Kallová-Kornajová v roku 1978, neskôr, v roku 1981 Dáša Točeková. Počas materských dovoleniek učiteliek zastupovala na škole akademická maliarka Zuzana Dallošová-Strapková a Helena Sisková.

V roku 1983 sa stal novým riaditeľom pán Pavol Štinčík, ktorý bol tiež učiteľom výtvarného odboru. Žiakov pribúdalo a darilo sa nám. V ďalších rokoch sa začala rekonštrukcia budovy na Kostolnom námestí, do ktorej sme sa nasťahovali v roku 1986. Výtvarný odbor v nej sídli do dnešných čias.

Trvalo 15 rokov, kým sme mali každý nielen svoju priestrannú triedu, ale aj prístup k vode, miestnosť na tlač grafiky, malý lis na tlač grafík a menší sklad. Aj v dobe, keď podmienky neboli ideálne, sme dosahovali veľmi dobré výsledky. Naši žiaci sa zúčastňovali veľmi úspešne na celoštátnych i medzinárodných súťažiach. Každý rok sme organizovali školské výstavy. Naši žiaci účinkovali v niekoľkých programoch pre deti v televízii, ilustrovali jednu Zorničku a jedno Slniečko.

Viacerí z našich žiakov boli prijatí na stredné umelecké školy, neskôr na vysoké školy a mnohí z nich sú dnes našimi kolegami na rôznych stupňoch škôl.

Z prevažne rodinných dôvodov som zo školy odišla v roku 1990 do ZUŠ v Spišskej Belej.

Som veľmi rada, že kežmarský výtvarný odbor ZUŠ si udržiava vysoký štandard a ďalej úspešne vychováva deti a mládež k láske k výtvarným činnostiam a výtvarnému umeniu.

Eva Končeková

Niektorí z mojich bývalých žiakov:Mgr. Stanislav Kovalčík, učiteľ SUŠ v KežmarkuVladimír Labuda, špecialista na erby slovenských miest a obcíErika Cintulová, riaditeľka múzea v KežmarkuKlára Korkošová, učiteľka súkromnej umeleckej školy, KežmarokJanka Kučkovská, učiteľka ZUŠ D. Fischera, KežmarokJana Vaksmundská, učiteľka ZUŠ, KežmarokOtto Dlugosch, reštaurátor starých organovMgr. Jana Peštová-Sýkorová, učiteľka ZUŠ, NámestovoIng. Milan Kočiš, interiérový dizajnér, FM dizajn, KežmarokIng. Slavomír Dluhý, interiérový dizajnér, KošiceBeáta Konevalová, učiteľka výtvarnej výchovyMgr. Jana Chritzová, učiteľka výtvarnej výchovyDoc. Jana Kopfová, matematická fakulta Opavskej univerzityRNDr. Viera Vodičková, učiteľka osemročného gymnázia v KošiciachIng. Peter Bober, PhD, odborník na riadiace systémy, kvalitu softvéru

a počítačovú simuláciu, KošiceA mnoho iných, o ktorých nemám znalosť, pretože už nie sú v Kežmarku.

10. výročie založenia literárno-dramatického odboru

V základnom umeleckom školstve patrí literárno-dramatický odbor k najmladším, ale aj najsyntetizujúcejším odborom. Nie je tomu inak ani u nás. Literárno-dramatický odbor na našej škole začal svoju činnosť v septembri 2002. Prvým pedagógom LDO bol Mgr. Vladislav Vaľko, ktorý pôsobil na škole tri roky. V roku 2005 ho vystriedala Mgr. Emília Šavelová. Veľkým prínosom pre LDO bol príchod doc. Tatiany Pirníkovej, ktorá sa od r. 2009 okrem vyučovania v hudobnom odbore venuje aj hudobnej a hlasovej príprave žiakov LDO.

V súčasnosti navštevuje tento odbor vyše 50 žiakov vo veku od 6 do 18 rokov. LDO však poskytuje aj možnosť vzdelávania dospelých. Prvými absolventkami v tomto odbore boli Zuzana Glatzová a Lucia Kovalčíková, ktoré v roku 2006 ukončili 1. stupeň vzdelávania. V roku 2007 k nim pribudli Anežka Grančayová, Diana Bombuškárová, Mária Kováčová, Juraj Stodolovský a Gabriel Žifčák, ktorí sú prvými absolventami 2. stupňa LDO v histórii ZUŠ A. Cígera.

Vyučovanie v literárno-dramatickom odbore našej školy vychádza z metód tvorivej dramatiky, ktorej základom je výučba prostredníctvom hry a zážitku. Hry a cvičenia v predmetoch dramatika a slovesnosť, prednes, pohyb a práca v súbore sú zamerané predovšetkým na rozvoj tvorivosti, komunikačných zručností, ale aj schopnosti pracovať v skupine. Neoddeliteľnou súčasťou vzdelávania LDO je aj výchova k umeniu, výchova poučeného diváka a čitateľa, ktorý rozumie metaforickej reči literatúry a divadla. Práca v LDO teda nie je „nacvičovaním“ divadla podľa pokynov učiteľa. Je to v prvom rade tvorivý proces, v ktorom žiaci v bezpečí fikcie a spriazneného prostredia môžu riešiť rôzne životné situácie tak povediac „na nečisto“. Stretávajú s konfliktom i rôznymi možnosťami jeho riešenia. Prostredníctvom hry v role sa stávajú „inými“ ľuďmi, učia sa vnímať pocity ostatných ľudí vo svojom okolí, vyjadrovať a obhajovať svoje názory, ale aj chápať a rešpektovať názory iných. Pri tvorbe spoločných projektov sa učia niesť zodpovednosť za svoju vlastnú prácu, ale aj dielo celej skupiny.

Súčasťou výučby v odbore je, samozrejme, účasť na divadelných prehliadkach a tvorivých dielňach ako aj verejná prezentácia žiakov na interných a verejných podujatiach školy a mesta. Počas svojej desaťročnej existencie sa žiaci LDO predstavili na pôde mesta v rámci rôznych akcií ako napríklad: divadelné predstavenia pre školské kluby a základné školy, slávnostné akadémie pri príležitosti Mesiaca úcty k starším, podujatia k 740. výročiu udelenia mestských práv mestu Kežmarok, otvorenie letnej turistickej sezóny na hrade v Kežmarku v r. 2011a pod. Žiaci LDO od roku 2008 každoročne dramaturgicky a interpretačne pripravujú Večer víťazov v rámci celoštátnej literárnej súťaže Literárny Kežmarok. Každoročným vyvrcholením činnosti LDO je festival Divadlenie – nesúťažná prehliadka divadiel hraných deťmi a divadiel mladých, ktorá sa od r. 2006 koná v Kežmarku. Festival je pre žiakov LDO našej školy

príležitosťou prezentovať svoje ročníkové projekty a absolventské predstavenia, ale aj previerkou ich organizačných schopností a schopností pracovať v tíme.

LDO cíti povinnosť byť stmeľujúcim a integrujúcim prvkom spolupráce medzi jednotlivými odbormi ZUŠ. Vďaka tomu sa škole podarilo realizovať niekoľko spoločných projektov, ku ktorým od r. 2008 neodmysliteľne patria vianočné programy ZUŠ pre kežmarskú verejnosť. „Principálov vianočný darček“ v roku 2009 vysielala aj TV LUX a vianočný program roku 2010 „Statočný cínový vojačik“ bol počas celých vianočných sviatkov v ponuke TV Kežmarok.

Naši žiaci si počas štúdia v LDO majú možnosť prehĺbiť vzťah k rodnému jazyku a umeleckej literatúre, učia sa techniky tvorivého písania, venujú sa umeleckému prednesu. Dobré meno si získali nielen ako literárni autori (účasťou v rôznych literárnych súťažiach), ale predovšetkým ako interpreti umeleckého slova. Najvýraznejšie sa presadil Michal Pirník, ktorý v prednese prózy zvíťazil vo svojej kategórii na celoštátnej súťaži Hviezdoslavov Kubín v rokoch 2008, 2009 aj 2010. Z celoštátnej prehliadky v umeleckom prednese poézie, prózy, vnútorného monológu a experimentálneho prednesu žiakov ZUŠ ,,Prednášam, teda som... Kremnica“ si v r. 2009 a 2010 priniesol zlaté pásma, v r. 2011 strieborné pásmo. Na celoslovenskej súťaži s medzinárodnou účasťou v recitácii poézii, prózy, vlastnej tvorby, ľudového a biblického rozprávania v rusínskom jazyku „Duchnovičov Prešov 2009“ získal 1. miesto v kategórii „Malé scénické formy“. V r. 2011 nás úspešne reprezentoval vo Valašskom Meziřičí (ČR), kde sa konal Mezinárodní festival poezie.

Na pôde literárno-dramatického odboru pracoval od r. 2005 divadelný súbor „Divédlô“ a v r. 2009 vznikol divadelný súbor „Tote tam“. Súbory sa úspešne prezentovali na rôznych divadelných prehliadkach, či už v kategórii divadla hraného deťmi, divadla mladých, pohybového divadla, alebo aj v kategórii divadla dospelých hrajúcich pre deti. Tieto divadelné súbory získali viacero titulov laureáta krajských divadelných súťaž - Rozprávkový Stropkov (divadlo hrané deťmi) a Malá scénická žatva v Levoči (divadlo mladých), no nestratili sa ani na najvýznamnejších celoslovenských súťažiach a festivaloch. Z celoštátnych súťažných prehliadok si priniesli niekoľko významných medailových umiestnení. Na celoštátnej súťaži pantomímy a pohybového divadla PAN 2010 v Liptovskom Mikuláši sa súbor „Tote tam“ so scénickou miniatúrou „Zaľúbení kovboji“ umiestnil v kategórii duo na 1. mieste. Prvé miesto si súbor „Tote tam“ odniesol aj z celoštátnej prehliadky divadiel dospelých hrajúcich pre deti „Divadlo a deti Rimavská Sobota 2010“, kde sa predstavi scénickou miniatúrou „Mucha“. Toto predstavenie postúpilo aj na vrcholnú prehliadku ochotníckeho divadla všetkých kategórii s medzinárodnou účasťou „Scénická žatva Martin 2010“. Divadelné predstavenie „O tátošíkovi“ získalo na celoštátnom festivale detskej dramatickej tvorivosti „Zlatá priadka 2010“ v Šali 2. miesto. Mimoriadny úspech zožalo na medzinárodnej prehliadke „Európske dni hudby 2010“ v Stochove (ČR), kde sa divadelný súbor „Tote tam“ predstavil spolu s hudobným súborom „Orffík“ (pod vedením doc. Tatiany Pirníkovej), ktorý sa na tejto inscenácii do značnej miery podieľal.

Vzdelávaním v literárno-dramatickom odbore žiaci získavajú aj základnú prípravu k štúdiu na umeleckých a pedagogických školách. Radosť nám robia žiaci, ktorí po absolvovaní LDO pokračovali v štúdiu na konzervatóriu v Bratislave (hudobno-dramatický odbor - J. Ovšonková, M. Remiáš), Pedagogickej fakulte UKF Nitra (učiteľstvo hudobno-dramatického umenia - Z. Glatzová) a na VŠMU Bratislava (teória a kritika divadelného umenia - G. Žifčák, dokumentárna tvorba - D. Dluhý). Vďaka štúdiu LDO všetky deti získavajú predpoklad byť úspešné všade tam, kde je dôležitá schopnosť aktívnej komunikácie, verejnej prezentácie a tvorivého prístupu k práci. Literárno-dramatický odbor vychováva z detí a mladých ľudí budúcich amatérskych divadelníkov, režisérov, dramaturgov, recitátorov, spisovateľov, no predovšetkým vzdelaných a aktívnych účastníkov a spolutvorcov kultúrneho života spoločnosti. Rozhľadených a náročných divákov a aktívnych čitateľov.

Emília Šavelová

Zoznam predstavení:2006Jabĺčko (Sutejev, Šavelová - divadlo hrané deťmi, scénická miniatúra) – 1. miesto

na krajskej prehliadke divadla hraného deťmi Rozprávkový Stropkov, postup na celoštátnu prehliadku „Zlatá priadka“ Šaľa.

Útek z nudy (Ferenc, Šavelová - divadlo mladých)Viola, princezná z predmestia (Ditte, Šavelová – divadlo dospelých pre

deti) - účasť na krajskej súťaži Malá scénická žatva Levoča

2007Zachráň ma! (divadlo hrané deťmi, scénická miniatúra)Malý krvný kolobeh (Kuchár, Šavelová – divadlo mladých)Útek z nudy (Ferenc, Šavelová - divadlo mladých) – absolventské predstavenieLúpež snov alebo Na kone! (Mak, Šavelová - divadlo mladých) – absolventské

predstavenie

2008V pondelok pôjdem s tebou (Suskind, Hudák - divadlo hrané deťmi, scénická

miniatúra)Vlci a ovce - Chovná agitka (Šimko, Šavelová - divadlo mladých) –

absolventské predstavenieÚtek do života (pantomimická miniatúra - divadlo mladých)Jeden naviac (pantomimická miniatúra - divadlo mladých)

2009Dedo, vieš, čo sa stalo? (Verešpejová, Šavelová - divadlo hrané deťmi, scénická

miniatúra), 2. miesto na krajskej prehliadke divadla hraného deťmi Rozprávkový Stropkov, nominácia na celoštátnu prehliadku „Zlatá priadka“ Šaľa.

Alenka pred zrkadlom (Lavrík, Šavelová – divadlo mladých) – absolventské predstavenie - 2. miesto - Krajská scénická žatva Levoča a postup na celoštátnu prehliadku divadla mladých EXIT 2009 Levoča

2010O Tátošíkovi (Kladná, Šavelová - divadlo hrané deťmi) - 1. miesto - Krajská

prehliadka detského divadla Svidník - 2. miesto, celoštátna prehliadka Zlatá priadka Šaľa

Bolo nebolo (Šimko, Śavelová – divadlo mladých) – absolventské predstavenieMucha (divadlo dospelých pre deti, pantomimická miniatúra) - 1. miesto -

Celoštátna prehliadka divadiel dospelých hrajúcich pre deti - Divadlo a deti Rimavská Sobota 2010 a postup na Scénickú žatvu do Martina (festival víťazov) (Vladimír Mikolajčík)

Zaľúbení kovboji (divadlo hrané deťmi, pantomimická miniatúra) - 1. miesto – kategória duo - Celoštátny festival divadiel pohybu a pantomímy PAN 2010 – 1. miesto- Rozprávkový Stropkov 2011– krajská prehliadka divadiel hraných deťmi - postup na celoštátnu prehliadku „Zlatá priadka“ Šaľa 2011

2011Ako ľudia k vzpriamenej chôdzi prišli (divadlo hrané deťmi, pantomimická

miniatúra)Osamelý pán! – (Averčenko, Šavelová – divadlo dospelých hrajúcich deťom) -

absolventské predstavenieUvádzačky (Goldflam, Šavelová - divadlo mladých) – absolventské predstavenieAk sa ti smola lepí na päty (divadlo hrané deťmi, scénická miniatúra)

Mladý violončelista Slovenska 2003 – 2012

V tomto školskom roku slávi „malé“ jubileum naša celoslovenská violončelová súťaž. Pri zrode tejto myšlienky stál Mgr. Július Mehly a riaditeľ ZUŠ Ján Levocký.

Mgr. Július Mehly - uznávaný pedagóg, aktívny člen ESTA, obľúbený pán učiteľ a kolega. V roku 2003 sa rozhodol svoje osobné skúsenosti zo súťaží sláčikových nástrojov u nás i v zahraničí zúročiť na pôde našej školy. Jeho myšlienka violončelovej súťaže určite pozdvihla vo vedomí pedagógov, žiakov, ale i rodičov krásu hudobného nástroja, akým je violončelo. Zároveň priniesla mladým umelcom príležitosť ukázať širokej verejnosti umenie hry na tento sláčikový hudobný nástroj.

Violončelová súťaž má vlastný štatút súťaže. Je určená žiakom ZUŠ na Slovensku, pričom sa súťaží v piatich kategóriách podľa ročníkov a stupňov ZUŠ. Od roku 2006 sa súťaží aj v šiestej kategórii, ktorou je komorná hra.

Súťaž je jednokolová, pričom hra spamäti pri sólovej hre je povinná.Záver súťaže - koncert víťazov, je vyvrcholením súťaže a zároveň interpretáciou

najlepších skladieb našich súťažiacich.V druhom ročníku súťaže došlo k niekoľkým zaujímavostiam. Národný umelec,

hudobný skladateľ Milan Novák skomponoval pre túto súťaž zbierku miniatúr pre mladých violončelistov so sprievodom klavíra, s názvom A-D-G-C.

Táto zbierka sa stala nielen hudobným materiálom pre pedagógov, ale v treťom ročníku súťaže vznikli v štatúte súťaže, povinné skladby v kategóriách 1. - 4. z tejto zbierky. Zároveň pán skladateľ, ktorý je čestným členom poroty, udeľuje „Cenu Milana Nováka“ za najlepší prednes povinnej skladby.

Od roku 2004, na základe spolupráce so ZUŠ P. M. Bohúňa v Dolnom Kubíne, víťaz svojej kategórie, alebo súťažiaci, ktorý získa druhé miesto na súťaži, postupuje na Medzinárodnú súťaž Bohdana Warchala - „Talenty pre Európu“. Prémiou je, že neplatí poplatky za účasť.Táto možnosť zapojiť deti do medzinárodnej súťaže bola pre všetkých prínosom po stránke technickej, interpretačnej i repertoárovej.

Každý rok sa udeľuje aj cena „Najlepší mladý violončelista Slovenska“, ktorú získa účastník súťaže s najvyšším počtom bodov.

Rok 2010 priniesol zmenu v repertoári povinných skladieb. V I. a II. kategórii odzneli povinné skladby od Antona Cígera: „Mamičke k narodeninám“ a „Môjmu priateľovi.“

Každoročne do mesta Kežmarok zavíta veľa osobností, ktoré sú pozvané do poroty súťaže. Hudobný skladateľ Milan Novák, doc. Mgr. art Karol Medňanský PhD., Mgr. Krzysztof Mieczyslaw Krawczyk – pedagóg a riaditeľ ZUŠ v Bochni (Poľsko), Miroslav Orálek – orchestrálny hráč a pedagógovia hry na sláčikové nástroje z rôznych základných umeleckých škôl, či konzervatórií.

ZUŠ Antona Cígera od vzniku súťaže reprezentujú aj „naši“ žiaci.Pod pedagogickým vedením Júliusa Mehlyho nás reprezentoval Gregor Regeš,

ktorý v súčasnosti študuje na VŠMU v Bratislave.Ďalšími mladými umelcami sú Filip Vojtech, Sebastián Fuksa, Adam Madeja,

ktorých na súťaž pripravuje pani učiteľka Mária Radušovská.Žiaci z rôznych kútov Slovenska, vždy víkend pre sviatkami Veľkej noci,

prinášajú nám organizátorom, spolužiakom, rodičom a širokej verejnosti jedinečný umelecký zážitok. Podmanivý zvuk violončela, nádherné melódie a nadanie týchto detí nás utvrdzuje v tom, že deti majú radi hudbu, ovládajú hru na svoj hudobný nástroj a chcú svoj talent ukázať aj iným. Veríme, že desiaty jubilejný ročník súťaže bude rovnako úspešný a aj ďalšie ročníky nám doprajú spoznať nové detské talenty z rôznych kútov Slovenska a ich umenie hry na violončelo.

Zuzana Madejová

Významné ocenenia udelené na súťaži2006Cenu „Najlepší mladý violončelista“ získala za 1. miesto v IV. kategórii Júlia

Jurigová Brankovičová zo ZUŠ Ľ. Árvaya v Žiline2008Cenu „Najlepší mladý violončelista“ za 1. miesto v IV. kategórii a zároveň „Cenu

Milana Nováka“ získal Ján Bogdan zo ZUŠ Jantárová, Košice2010

Cenu pre „Absolútneho víťaza“, ktorou bolo violončelo od firmy Strunal získala Dominika Kalafutová zo ZUŠ na Fabiniho ul., Spišská Nová Ves

Prehľad počtu súťažiacich počas 10 rokov súťaže

rok Počet žiakov v sólovej hre

Počet súborov v komornej hre

2003

32 -

2004

18 -

2005

14 -

2006

16 3

2007

22 5

2008

22 3

2009

13 6

2010

23 6

2011

20 4

2012

22 4

Štatistika v školskom roku 2011 - 2012Celkový počet žiakov - 522Hudobný odbor - 235Výtvarný odbor - 234Literárno-dramatický odbor - 53Vedenie školy: Ján Levocký – riaditeľ, hra na dychové nástrojeHudobný odbor:Vlasta Joppová – hra na klavíri

Ivana Abtová – hra na klavíriMgr. Zuzana Madejová – hra na klavíri, hudobná náukaMgr. Miriam Čistecká – hra na klavíri, hudobná náukadoc. PhDr. Tatiana Pirníkova PhD. - hudobná náuka, korepetícia, hra na klavíriOľga Ničpanová – hra na klavíriVincent Jaš – hra na gitareMgr. Zuzana Dučáková – hra na gitare, hudobná náukaAdriana Eckhardtová – hra na flaute Radoslav Görči DiS. art. – hra na keyboardeMária Radušovská – hra na violončele, gitareĽubomír Husár – hra na husliachMichaela Pavlíková – hra na husliachMatúš Pompa – hra na husliachMarcela Makovská DiS. art. – hra na akordeónMartin Olekšák – hra na bicie nástrojeVýtvarný odbor: Gabriela KornajováJana VaksmundskáEliška BednárováLiterárno-dramatický odbor:Mgr. Emília ŠavelováNepedagogickí zamestnanci školy: Viera Dlugošová – administratívna pracovníčka, PaMZdenka Sabolová – ekonómkaAlžbeta Kubičková – upratovačkaMilan Holova – kurič, údržbár

„Najviac unavuje nečinnosť“Aristoteles

Vznik mimoškolských ustanovizní, ktoré poskytujú deťom a mládeži zmysluplné trávenie voľného času s možnosťami rozvíjať svoje schopnosti, nadanie či talent, to je tá pravá a účinná zbraň proti neduhu nečinnosti. Potvrdzuje to aj ZUŠ A. Cígera v Kežmarku, ktorá vznikla pred 60timi rokmi pre deti a kvôli deťom.

Talent sa neprejaví sám, treba ho objaviť, podporiť zdravou ctižiadostivosťou. Dôležitú úlohu tu zohráva pedagogické majstrovstvo učiteľa, pochopenie a podpora zo strany rodičov - jednoducho spolupráca školy a rodiny, ktorú som zastupovala ako členka RŠ pri ZUŠ.

Systematický, trpezlivý a zodpovedný prístup oboch strán predurčuje človeka, ktorý k umeniu získa vrelý vzťah a osvojí si hodnoty ako je cieľavedomosť, vytrvalosť a zmysel pre povinnosť.

Bolo mi cťou byť pri podpore a rozhodovaní významných aktivít a projektov školy, či hlasovaní vo výberovom konaní na post riaditeľa školy.

Nezabudnuteľné boli aj triedne koncertné vystúpenia detí, koncerty, výstavy a podujatia organizované v spolupráci s mestom, či účasť na súťažiach aj v medzinárodnom meradle.

Pri príležitosti jubilea ZUŠ prajem všetkým jej učiteľom veľa síl, nápadov, tvorivosti i osobnej zainteresovanosti pri objavovaní, spoznávaní a odovzdávaní krásy a sily umenia svojim zverencom.

Eva Hardoňováčlenka Rady školy

Kultúra a diplomacia

Na úvod by som sa chcela stotožniť s myšlienkou básnického velikána Milana Rúfusa, pre ktorého bolo umenie „jednou z foriem účasti na živote“. S majstrom Rúfusom si tiež dovolím zdieľať jeho presvedčenie, že „umenie poľudšťuje“. A zaiste nemusím nikoho presviedčať o tom, že v medzinárodných vzťahoch otvára dvere...

V časoch môjho detstva bolo celkom prirodzené, že deti okrem základnej školy navštevovali v hojnom počte tiež hudobnú alebo výtvarnú školu. Vo veku asi 8 - 9 rokov som doslova objavila nový životný rozmer – svet hudby, nôt, hudobných nástrojov, skladateľov. Mojou prvou učiteľkou bola skúsená pedagogička pani Lívia Šándorfyová. Prísna, hudobne i pedagogicky talentovaná, ľudsky prístupná. V pamäti sa mi okrem hodín klavíra vybavuje moje prvé vystúpenie na „besiedke“ pre rodičov a priateľov školy, kde som prvýkrát verejne vystúpila s detskou skladbou Tibora Freša Hracie hodiny. Som presvedčená, že pani učiteľka by ma nebola odporučila na vystúpenie, keby ako náročný pedagóg nebola s hrou spokojná. Na samotnom koncerte som sa však pri jednom zo začiatočných taktov zasekla a nevedela som pokračovať... Keď som nástup asi tretíkrát zopakovala, pani učiteľka mi na pódium zo zákulisia priniesla notovú predlohu, vďaka ktorej som kritické miesto prekonala a skladbu som už spamäti úspešne dokončila... V posledných ročníkoch ma učila sympatická pani učiteľka Klára Petijová, ktorá mi odporúčala pokračovať v hre na klavír na tzv. druhom stupni. Na strednej škole ma však okrem hudby stále viac lákali cudzie jazyky – angličtina, francúzština - a umelecký prednes poézie, a tak musel klavír týmto koníčkom ustúpiť... Absolvovanie siedmich ročníkov hudobnej školy sa mi však stalo základom bohatšieho, plnšieho a kvalitnejšieho vnímania hudby po celý život. Som presvedčená, že aj vďaka kežmarskej ľudovej škole umenia sa umenie stalo prirodzenou súčasťou môjho života.

Hoci „nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky“, „mojej ZUŠ-ke“ som sa za svoje hudobné základy mohla už ako dospelá aspoň symbolicky poďakovať. V nedávnej minulosti som bola veľvyslankyňou Slovenskej republiky vo Fínsku. Prezentácia slovenskej kultúry, ako aj sprostredkovanie spolupráce slovenských a fínskych škôl patrili medzi moje priority, preto som sa snažila získať čo najviac kontaktov

z umeleckých a pedagogických kruhov. Pri hľadaní priestoru na vystavovanie kníh slovenskej detskej literatúry a ilustrácií som sa zoznámila s vtedajšou riaditeľkou školy pani Liisou Hamarilovou a jej zástupkyňou, dnes riaditeľkou Helsinskej umeleckej školy, pani Virve Kaliovou, ktoré mi priestory školy na výstavku ochote poskytli. Uvedená škola je najstaršou a pravdepodobne aj najkvalitnejšou umeleckou školou vo Fínsku. Na oslavách jej stého výročia sa osobne zúčastnila prezidentka republiky Tarja Halonenová. V priestoroch tejto v malebnom lesoparku stojacej školy sme neskôr okrem spomínanej knižnej prezentácie vystavovali aj výtvarné práce rómskych detí z Jarovníc pod názvom „Dialóg“ a výstavu „Ocenení slovenskí ilustrátori na Bienále detských ilustrácií z rokov 1969 - 2009”. Liisa a Virve, moje priateľky, obe nadšené pedagogičky a výborné výtvarníčky, prejavili záujem o spoluprácu s niektorou podobnou umeleckou školou na Slovensku. Pri hľadaní partnerskej školy som oslovila riaditeľa Základnej umeleckej školy v Kežmarku pána Jána Levockého, ktorý ponuku na spoluprácu ochotne prijal. Takto sa zrodila, verím, že prospešná a vzájomne obohacujúca spolupráca Helsinskej umeleckej školy školy s kežmarskou Základnou umeleckou školou A. Cígera.

Hudba aj výtvarné umenie ako umelecké esperantá oslovujú ľudí na celom svete. Prostredníctvom spolupráce kežmarskej a helsinskej umeleckej školy sa obe naše kultúry navzájom pozitívne prezentujú, zdokonaľujú aj obohacujú... Kultúra ako jeden z najúčinnejších nástrojov aj v diplomacii otvára dvere nielen hospodárskej a celospoločenskej spolupráci, ale „odomyká“ aj srdcia – „poľudšťuje“…

Viera Štupákováveľvyslankyňa

Vôňa farieb a úžasná atmosféra...Moje spomienky na ĽŠU na výtvarnom odbore v Kežmarku pod vedením akademickej maliarky E. Končekovej boli veľmi pekné a predovšetkým nezabudnuteľné. Prvé, čo sa mi v pamäti vybaví, je vôňa farieb a úžasná pokojná a tvorivá atmosféra v triede. Už ako dieťa som obdivovala pani Končekovú za to, ako nás viedla v našej práci, s akým neuveriteľným pokojom nám vysvetľovala, čo a ako máme robiť. Aj tých „odvážnejších“, ktorí sa snažili na seba upútať pozornosť svojim „roztomilým“ správaním, vedela okamžite veľmi inteligentne odzbrojiť. Mala som pred ňou veľký rešpekt a úctu. Bola a zostane stále pre mňa veľkým pedagogickým vzorom. Pod jej vedením som sa mnohému naučila a získala som aj veľa pekných a vzácnych ocenení. Za všetky spomeniem 1. miesto v medzinárodnej súťaži Deti, mier a umenie - cenu, ktorú som si bola osobne prevziať na Hradčanoch v Prahe. Ešte si spomínam na pekné chvíle strávené u pani Končekovej doma, keď ešte technické vybavenie výtvarného odboru bolo len v plienkach, ako sme sa po skupinkách chodili učiť novým technikám domov u pani Končekovej počas sobôt. Ku úžasnej atmosfére, ktorú sme tam zažili, prispeli aj čerstvé domáce koláčiky, ktoré sme dostali spolu s čajom. Všetky tie roky, počas ktorých sme nasávali nové informácie, učili sa nové techniky, nové

štýly a boli sme motivovaní novými témami a nápadmi, bola pre nás pani Končeková veľkým vzorom. Dokázala v nás podchytiť a ďalej rozvíjať to umelecké, čo v našom vnútri objavila. Výtvarný odbor ĽŠU sa mi z tohto dôvodu spája s jej osobou. Je preto pochopiteľné, že keď som už študovala na vysokej škole, som sa pri zadávaní seminárnej práce z odboru výtvarne umenie vrátila v spomienkach na moje „pôsobenie“ na výtvarnom odbore a oslovila som pani Končekovú. Som rada a zároveň aj hrdá na to, že som patrila medzi prvých absolventov výtvarného odboru ĽŠU v Kežmarku.

Erika Cintulová (Kočišová)riaditeľka Múzea v Kežmarku

Spomínam s veľkou láskou

Na moje začiatky na ZUŠ spomínam s veľkou láskou. Na hodiny klavíra s pani učiteľkou Petijovou, ktorej som vďačná za jej trpezlivosť a dobrotu, za prípravu na konzervatórium, za podporu môjho talentu a za povzbudzovanie pred koncertmi, keď sa mi triasli od trémy ruky.

Spomínam na hodiny teórie, kde sa mi otvoril svet dejín hudby, skladateľov, kompozícií a opery. ZUŠ mi dala výborne základy k môjmu ďalšiemu hudobnému rozvoju. Z celého srdca jej prajem do budúcnosti veľa dobrých mladých talentov a milovníkov hudby. A nádejným mladým hudobníkom by som rada poradila, aby si vzali všetko, čo ich môžu učitelia naučiť.

Jana KurucováStaatsoper Berlin

Spomienky absolventa hudobnej školy

Základnú umeleckú školu A. Cígera v Kežmarku (vtedy Ľudovú školu umenia) som navštevoval od roku 1985. I. cyklus hudobnej školy v odbore akordeón som absolvoval v roku 1993 u pána učiteľa Mariána Šabľu. V roku 1997 som následne ukončil II. cyklus akordeónu u pani učiteľky Táni Vaškovej. Nemôžem nespomenúť hodiny teórie u pani zástupkyne Kláry Petijovej a následne p. Greššovej.

S odstupom času sa k týmto rokom v mysli často vraciam. Hodnotím, čo tieto roky pre mňa znamenali. Úprimne priznám, že akordeón som už v rukách dlhší čas nedržal. Som si však istý, že hodiny strávené v ZUŠ - to nebol premárnený čas. Bola to škola, ktorá mi do života dala vzťah ku klasickej hudbe a naučila ma základným estetickým kritériám v umení.

Z tých najtalentovanejších spolužiakov sú dnes hudobníci. Z nás ostatných škola vychovala ctiteľov hudby. Myslím si, že to je aj hlavným poslaním umeleckej školy, ktoré si hudobná škola v Kežmarku poctivo plnila. Nielen vychovať hudobníkov, ale aj ľudí citlivých, schopných vnímať umenie, tých ktorí

budú mať vzťah ku kultúrnym tradíciám Slovenska a vedieť ich odovzdať ďalším generáciám. Okrem hudobného či výtvarného umenia umelecká škola formuje mladého človeka ako individualitu, učí ho ako racionálne využiť svoj voľný čas a tým priamo pôsobí na jeho rozvoj, formovanie osobnosti a kultivuje jeho vnútorný a vonkajší svet.

Z kežmarskej školy sa za 60. rokov stala kľúčová kultúrna inštitúcia mesta. Okrem vzdelávania v umení plní úlohy aj v organizácii kultúrneho života mesta a propagácii mesta i slovenskej kultúry doma a v zahraničí.

Aktuálnych žiakov umeleckej školy môžeme len povzbudiť Tacitovým výrokom: „Cvičenie razí cestu umeniu.“

Želám Základnej umeleckej škole Antona Cígera v Kežmarku do ďalších rokov veľa talentovaných žiakov a žiakom múdrych a láskavých učiteľov. Vivat academia, vivant professores!

Marian Hoffmannprokurátor

Hudba sa stala do istej miery mojim povolanímNa Ľudovú školu umenia v Kežmarku mám veľmi dobré spomienky. Navštevoval som ju v rokoch 1981 až 1988. Jej budovu na rohu mám stále pred očami, keď navštevujem svoje rodisko Ľubicu. Musím sa priznať, že hodiny teórie ma nebavili, ale hru na nástroj, po prekonaní počiatočnej krízy, ktorú som zvládol vďaka pánovi učiteľovi Kamilovi Pitoňákovi, som mal rád. Spomínam si na učiteľky, pani Petijovú, pani Miličovú, pani Joppovú či pani Bednárovú, (ani po 24 rokoch som nezabudol ich mená), ale najviac mi asi ostali v pamäti dvaja učitelia, pán učiteľ Kamil Pitoňák, ktorý ma učil hre na zobcovú flautu, a pán učiteľ hre na klarinet, Ján Levocký, terajší riaditeľ hudobnej školy. Tieto riadky nepíšem preto, že musím, píšem ich s radosťou. Robím to preto, aby som vyzdvihol ich ľudskosť. Táto črta mi ostala v mojom srdci, keď si spomínam na pána učiteľa Levockého. Dostal som veľa. Až po rokoch som si uvedomil, koľko som od nich prijal. Vďaka vám, že ste ma skrze hru na hudobnom nástroji naučili pevnej vôli, pravidelnosti, poriadku, to, aby som sa nedal znechutiť, keď sa skladba nevydarila na prvý raz. Naučili ste ma trpezlivosti. Môžem povedať, že do istej miery sa mi hudba stala mojim povolaním. Stal som sa gréckokatolíckym kňazom, ktorý denne spieva na oslavu Boha v chráme. Hudba a spev mi pomáhajú. Spev vo mne vyvoláva niečo podmanivé, čím sa dotýkam niečoho, čo sa zmyslami nedá pochopiť. Je to isté tušenie nepoznaného, čo sa obyčajnými slovami nedá vyjadriť. Patrí vám moja úprimná vďaka, milé učiteľky a učitelia Ľudovej školy umenia v Kežmarku. Nech vás a vašich blízkych žehná Boh, aby ste naďalej aj iným deťom, akým som bol aj ja, ukazovali krásu hudby, ktorá povznáša ducha aj dušu človeka.

Milan Lach

Stala sa pre mňa vzorom...

Zdá sa mi, ako keby to bolo len pred nedávnom, keď som po prvýkrát prekročila prah výtvarného odboru ZUŠ A. Cígera (vtedajšej ĽŠU) v Kežmarku. Vtedy mi ani na um neprišlo, že táto návšteva školy ovplyvní moju celú budúcnosť.

V rokoch 1973 – 1978 som bola žiačkou akad. maliarky Evy Končekovej. Svojim jedinečným osobným prístupom, tvorivou činnosťou, ako aj uchopením samotného výchovno-vzdelávacieho procesu, sa pre mňa stala vzorom a práve vďaka nej som postupne dospela k rozhodnutiu - stať sa učiteľom na výtvarnom odbore ĽŠU (ZUŠ). Rozvoj estetického cítenia, v ktorom výtvarná výchova má svoje osobitné poslanie, nadobúda vo výchove mimoriadny význam. Svoje výtvarné skúsenosti, ktoré som získala počas štúdia na tunajšej škole, som ďalej rozvíjala na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Košiciach. Bola som veľmi rada, keď som v septembri 1985 mohla prijať miesto učiteľky výtvarného odboru ĽŠU v Poprade, ale ešte šťastnejšia som bola, keď ma v r. 1990 osobne oslovila akad. mal. Eva Končeková a ponúkla mi možnosť učiť jej žiakov na tunajšej škole.

Som hrdá, že môžem pokračovať v jej šľapajach. Snažím sa výtvarnú výchovu vštepiť do povedomia svojich žiakov a mnohí z nich, rovnako ako ja pred časom, sa tiež rozhodli pre ďalšie štúdium v tomto odbore a dnes už pôsobia v pedagogickej praxi.

Jana Vaksmundská bývalá žiačka a súčasný pedagóg ZUŠ A. Cígera v Kežmarku

Spomienky prvého fagotistu

Ako 9-ročný som začal navštevovať Hudobnú školu v Kežmarku – vtedy existovala pod názvom Ľudová škola umenia (ĽŠU). Za svoj nástroj som si vybral harmoniku, čo bol odborne povedané akordeón. Vidina, že budem o dva roky členom súboru Tatranka z Vrbova a že budem hrať na „harmonike“, bola očarujúca. Cestovanie z Vlkovej – kde som vyrastal, vlašský šalát s kakaom a dva rožky v mliečnom bare, kupovanie cigariet – kusoviek rôznych značiek v Trafike pod stanicou ... to bolo pre mňa vtedy to najpodstatnejšie. Muzika ma začala baviť asi tak o dva roky neskôr, keď pán učiteľ Bartoš zistil, že nechodím na hudobnú teóriu a pritom som patril k najlepším žiakom. Až na teórii som zistil, že okrem Vašicu (škola hry na akordeón) existujú aj iní hudobní skladatelia ako Mozart, Bach, Händel...

Po prijímačkách na Konzervatórium v Košiciach, kde ma odporučil pán S. Stračina (hudobný skladateľ a fanúšik súboru Tatranka), som prijal ako svoj hlavný hudobný nástroj fagot. Nevedel som síce, čo to je, ale bol o niekoľko kíl ľahší ako harmonika. No a po štúdiách v Košiciach, či na hudobnej fakulte AMU v Prahe a rôznych peripetiách som zakotvil v Štátnej filharmónii Košice ako prvý fagotista, kde pôsobím dodnes.

Moja cesta od žiaka ĽŠU, cez vysokoškolského študenta, učiteľa ZUŠ až po prvého fagotistu v Štátnej filharmónii v Košiciach bola mojou školou života, ktorá mi dala množstvo nezabudnuteľných skúseností a zážitkov. Každému adeptovi hudby na tejto škole prajem takých „pánov učiteľov a profesorov“, ako som mal ja a ZUŠ A. Cígera v Kežmarku pri príležitosti 60. výročia založenia len to najlepšie – veľa nadaných a usilovných žiakov, skúsených a trpezlivých

učiteľov a minimálne ďalších pár desiatok rokov úspešného pôsobenia v oblasti hudby.

František Dlugoš

Moje začiatky...

Na Základnú umeleckú školu v Kežmarku mám obrovské množstvo krásnych spomienok z detstva. Môžem povedať, že sú to aj tie najkrajšie.

Pamätám sa, keď som ešte len začínal. Najskôr to bola teória s pani učiteľkou Petijovou. Spomínam si, ako vždy mala položenú veľkú palicu na stole a keď už bol veľký hurhaj v triede, tak ňou strašne silno tresla, že mi skoro bubienky praskli, ale vďaka tomu bol zaručene pokoj najbližších minimálne 15 minút. Ale jej jednoznačne vďačím zato, že to bola práve ona, ktorá ma naučila písať noty do správnych medzier a na správne linajky ako prvá.

Druhou neodmysliteľnou súčasťou školy bol pán riaditeľ Levocký. Pamätám si, ako som ho často stretával, keď som čakal na hodinu. Zapamätal som si aj jeho pekný úsmev a druhú vec, že stále keď chodil, tak mal veľmi rezký krok. A neodmysliteľné bolo jeho veľké biele auto, ktoré stále parkoval pri ZUŠ oproti červenému kostolu - to mám stále v pamäti!

A tou najväčšou osôbkou na ZUŠ bol pre mňa už nebohý pán učiteľ Mehly. To, že vôbec hrám na čelo, je iba jeho zásluha. Úplne začiatky, prvý prst, druhý, tretí... ťahať sláčik a pod. Kto by to bol vtedy povedal, že to dotiahnem do symfonického orchestra, že prejdem celé Japonsko, že budem hrať v Rakúsku, vo Francúzku, Maďarsku... a že budem komponovať, dirigovať a dokonca, že práve ja budem pedagógom, ktorý bude robiť to, čo robil on. Odovzdávať ďalej svoju štafetu. To píšem nie kvôli tomu, že by som sa chcel chváliť, kde všade som bol, ale preto, lebo ak by jeho nebolo, nič z toho by skutočne nebolo! Spomínam si na kvarteto, s ktorým sme hrali množstvo rôznych vernisáží v Kežmarku, akcií rôzneho druhu. Ako sa aj pedagógovia a rodičia tešili, že niečo také vôbec je... Potom na trio s Danielom Klempárom a pani učiteľkou Ničpanovou.

Nedá mi aj nespomenúť množstvo mojich rovesníkov, či už Peťa Duchnického, Maťa Drabeckého, Daniela Klempára. Oni, a nielen oni. Myslím, že touto školou prešlo veľké množstvo talentov, ktoré sa postupom času vyformovalo na kvalitných pedagógov a výborných umelcov. Skutočne je to aj obrovská vizitka ZUŠ v Kežmarku, že zanechala čosi veľké po sebe – každého jej absolventa.

Preto aj touto cestou jej chcem popriať, aby sa jej naďalej darilo a aby vychovávala aj naďalej talenty, ktoré sú veľmi potrebné. A aj napriek ťažkej dobe, aby všetci pedagógovia nestrácali nádej a dávali aj ďalším generáciám to, čo dávali nám, pretože vďaka tejto nádeji sme tam, kde sme a my ju teraz môžeme posúvať ďalej.

Gregor Regeš

Tam som vždy doma

Keď som v roku 1982 ako čerstvá absolventka košického Konzervatória nastúpila do Ľudovej školy umenia v Kežmarku, privítal ma kolektív úžasných, priateľských kolegov, ktorí nás mladých okamžite prijali medzi seba ako seberovných. My sme im to oplácali nielen prirodzenou úctou, ktorú sme k nim prechovávali, ale aj úprimnosťou a dôverou.

Ak by som mala charakterizovať toto obdobie, tak je to hlavne muzicírovanie – koncerty žiacke či učiteľské, radosť z práce, pohoda, veľa smiechu, beh na autobus do Popradu, odkiaľ sme my mladí dochádzali, utorkové babské stretnutia v cukrárni, či večerné družné spoločné posedenia. Nemôžem nespomenúť vtedajšieho riaditeľa Mikuláša Oňu a jeho otcovský prístup k nám, a tiež jeho nástupcu Pavla Štinčíka, zástupkyňu Kláru, Gitku, Martu, Iliku, tetu Piri - je to len časť toho úžasného a duchom mladého kolektívu...

Takže ak si spomínam na Kežmarok, tak vôbec nie ako na nejaké epizódne miesto môjho učiteľského pôsobenia, ale na miesto, kde som prežila kus života. Hoci to boli iba tri roky. A v tom je čas relatívny a spomienky trvalé a vzácne.

Keď niekedy prídem do Kežmarku a do „svojej“ bývalej školy, viem, že som prišla domov...

Jana Fričová-Lichvárováriaditeľka ZUŠ M. Hemerkovej, Košice

Štúdium ma inšpirovaloZákladnú umeleckú školu A. Cígera v Kežmarku a jej výtvarný odbor som začala navštevovať už v materskej škôlke. Vtedy som ešte netušila, že ma štúdium inšpiruje natoľko, že sa zo mňa stane pedagóg výtvarného odboru.

Výtvarný odbor som absolvovala v rokoch 1991 – 2000. Po celú dobu štúdia bola mojou pani učiteľkou milá, vľúdna a vždy usmiata Jana Vaksmundská. Ukázala mi, ako môže byť výtvarná zaujímavou. Vďaka nej som sa naučila veľa nového a inšpirujúceho. To ma aj viedlo k ďalšiemu štúdiu na Združenej strednej umeleckej škole v Kežmarku a následne k štúdiu na vysokej škole.

Všetky moje skúsenosti uplatňujem ako pedagóg výtvarného odboru na Súkromnej základnej umeleckej škole Rosnička, ktorá pôsobí v okolitých obciach pri Kežmarku. Snažím sa dávať žiakom to, čo kedysi dala mne pani učiteľka Vaksmundská, a to je lásku k umeniu.

Dodnes rada spomínam na časy strávené na „zuške“. Som rada, že ja aj moji súrodenci sme svoje detstvo strávili návštevou ZUŠ v Kežmarku.

Pavlína Gancarčíkovážiačka a absolvent výtvarného odboru ZUŠ A. Cígera v Kežmarku

Prvé kroky k hudbe

Na Základnú umeleckú školu Antona Cígera spomínam iba v dobrom. Boli to moje prvé kroky k hudbe, prvé dotyky a prvý kontakt s umením. S nesmiernou vďakou a úctou spomínam na roky, počas ktorých som navštevoval túto, vtedy ZUŠ v Kežmarku. Moja pani učiteľka klavíra, Vlasta Joppová mi s láskou otvárala dvierka do svetov, ktoré som nepoznal. Do svetov nielen hudby, ale aj klavíra, ako napríklad svetov prstokladov či svetov hudobných skladateľov. Prvé začiatky boli ťažké, ale hneď potom, čo som základnú „gramatiku“ zvládol, prejavilo sa moje nadšenie a šlo to omnoho ľahšie. Triedne koncerty a vystúpenia ma posúvali dopredu a odrazu sa tu vyskytol aj iný talent. Talent vymýšľať a časom aj písať vlastnú hudbu. Tento talent podchytili učitelia veľmi zodpovedne a poslali ma na súťaž, na ktorej som sa umiestnil. A už to šlo odrazu aj iným smerom. V klavírnej hre som sa zdokonaľoval a zúčastňoval som sa súťaží. Nespočetné množstvo klavírnych súťaží a prehliadok, ako aj skladateľských súťaží ma skutočne podnietili brať to v hudbe vážne. A vlastne už tu som sa rozhodol byť klaviristom, skladateľom. Áno, práve ZUŠ A. Cígera mi dala tento kvalitný základ, tu objavili vo mne skladateľa, hudobníka, odtiaľ ma poslali na konzervatórium, tu ma naučili o hudbe všetko, čo som mal vedieť. Tu mi ukázali všetko, čo sa len dalo. Tu mi otvorili oči. A práve tu mám v prvom rade ďakovať.

Dali mi kvalitné základy klavírnej hry (a nielen základy), umenia korepetícií, komornej hudby, hudobnej náuky (pre skladateľa tak veľmi potrebnej), ale aj cenné skúsenosti s hrou v kapele. Odtiaľ som odchádzal do zahraničia koncertovať a reprezentovať naše mesto. Tu som sa odhodlal v živote venovať hudbe. Už tu, na ZUŠke, sa rozhodovalo o mojom živote.

Umenie, ktoré som ako mladý chlapec objavil, zostalo a zostáva naďalej so mnou. A nie iba umenie, ale aj kultúra, ktorú som pochopil a vyrastal v nej.

Za mnoho vďačím práve Základnej umeleckej škole Antona Cígera v Kežmarku a do smrti sa k nej budem priznávať, pretože je to miesto, kde sa učí dobrá vec, a tým je zázračný jazyk zrozumiteľný všetkým národom - hudba.

Peter Duchnický

Keď hudba chytí za srdceJe neuveriteľné, ako rýchlo plynie čas. Veď ešte nedávno som bola aktívnou súčasťou ZUŠ, a dnes už píšem svoje vlastné spomienky na obdobie strávene v nej. Keď si spomeniem na prvé začiatky, v duchu sa musím pousmiať. Asi ako väčšina detí som bola nesmierne pobúrená rodičovským tlakom, ktorý ma neustále nútil cvičiť Bachove menuety, kým si moji rovesníci užívali klasické detské radovánky a ja som im mohla len so slzami v očiach tíško závidieť. Dušovala som sa, že len čo dorastiem do veku, keď budem môcť odporovať autoritám, bez váhania opustím túto inštitúciu a zabuchnem za ňou dvere. Našťastie pre mňa sa tak nestalo. S vekom napokon prichádza aj iný pohľad na svet a ja som si uvedomila, že to, čo som doposiaľ tak veľmi nenávidela, sa stalo mojou radosťou, mojím útočiskom a neraz aj útechou. Už to nebol čas, ktorý som musela stráviť v ZUŠ, ale bol to čas, ktorý som tam chcela tráviť. Každodenné hrávanie a vôbec samotná hudba sa stali dennou

samozrejmosťou, rovnako ako dýchanie. Jednoducho povedané, hudba ma chytila za srdce a pevne ho drží až dodnes. Preto patrí veľká vďaka ZUŠ, že vo mne dokázala rozvinúť lásku k hudbe, a to aj napriek počiatočnému odporu, pretože nebyť nej, určite by som nebola a ani neštudovala na súčasnom mieste. ZUŠ A. Cígera mi nepochybne pomohla moje štúdium uľahčiť, ale v prvom rade ma naviedla k tomu, že študujem to, čo ma naozaj baví a čo mám skutočne rada. Neboli to len vedomosti, ktoré som nadobudla v ZUŠ, boli to aj vlastnosti ako vytrvalosť, trpezlivosť a odvaha dotiahnuť veci dokonca. Dodnes tieto vlastnosti aktívne využívam.

ZUŠ prajem k 60. výročiu veľa úspechov, ale hlavne veľa sily, odvahy a entuziazmu vzbudzovať aj naďalej v detských srdciach lásku k hudbe, tak ako to bolo u mňa.

Vrelá vďaka za všetko!Dominika Semaňáková,

študentka hudobnej vedy na Univerzite Komenského

O aute a hudbe

„Chodievaš s rodičmi v aute?“ Opýtala sa pani učiteľka Petijová.„Áno!“ Odpovedal som. Ale čo tým chce povedať, pomyslel som si... Hm, desať sekund bolo ako desať dní.

Skúsila to znova: „Ak ideš s ockom v aute a prichádzate na križovatku, kde sa nachádza značka daj prednosť v jazde? Za križovatkou alebo pred?“ Prakticky položená otázka už dávala zmysel, keďže som vždy sledoval cestu z auta a veľmi som chcel šoférovať. „No predsa pred križovatkou,“ odpovedal som. „Ahaaaaaaaa, takže krížik bude pred notou!“

Áno, reč je o písaní posuviek pred notou. Takto humorne, no pre mňa vtedy stresujúco pôsobilo obdobie spoznávania hudobných zákonitostí. Posedávanie na lavičkách pred triedou hudobnej náuky a opakovanie si stupníc z minulej hodiny. Hoci sme sa učili zatiaľ len stupnice a všetky súvislosti s nimi spojené, ja som sa po ceste na hodinu klavíra pravidelne stretával s pánmi „Viedenského trojlístka“. Solidný pán Haydn, priateľský pán Mozart a otcovský pán Beethoven s výrazom: „Cvičil si?!“ Niekedy bolo na škodu, že tento pán Beethoven nebol zavesený doma nad klavírom ako hudobný dozorca.

Tento „ťažký“ hudobný nástroj ma zaujal ešte ako šesťročného chlapca, a tak moje rozhodnutie učiť sa na ňom hrať bolo slobodné. Prvé žalúdočné kŕče a permanentný stres pred každým koncertom. Možno som sa vtedy sám seba pýtal: „Na čo to všetko? Veď ja chcem vedieť len hrať na klavíri.“

Neskôr, keď som sa rozhodol študovať sólový spev, som pochopil, načo „to“ všetko bolo. Podobne ako s križovatkou a posuvkami pred ňou. Veľmi často sa nám zdá, že sú veci nejasné a možno zbytočné, ale je potrebné ísť ďalej. Ako sa vraví: „Za mrakmi je moje milované slnko.“

Želám Vám, aby ste vždy mali dostatok slnečných dní a slnečných pedagógov, akými pre mňa bezpochyby boli panie učiteľky Abtová a Ničpanová.

s vďakou Lukáš Šimonov

Milá Základná umelecká škola!Pri príležitosti Tvojho 60. výročia som sa aj ja , Tvoja bývalá absolventka a súčasný pedagóg, rozhodla napísať zopár spomienok.

Hovorí sa, že Pán Boh riadi naše kroky a na pomoc nám vždy pošle človeka, ktorý nám podá pomocnú ruku a povedie nás vpred.

Moje kroky do tejto ZUŠ viedli už pred neuveriteľnými 32 rokmi, keď som prvé nádherné tóny a melódie, ktoré sa ukrývali v záhadných triedach školy, spoznávala vďaka mojej babke. Vyučovala hru na akordeón a klavír na tejto škole. Vďaka nej som spoznala pani učiteľku Oňovú, Krejčírovú, Petijovú či Kudzbelovú. Svoje prvé vysvedčenie som na tejto ZUŠ prebrala z rúk pani učiteľky Petijovej v roku 1984, keď som absolvovala prípravný ročník.

Ako malá prváčka som dostala krásnu pani učiteľku Dankovú. Očarila ma nielen svojou krásou mladej pani učiteľky, ale hlavne svojou nežnou hrou na klavíri. Stala sa mojím vzorom a veľkou motiváciou. Dodnes je to „moja“ pani učiteľka, pred ktorou mám rešpekt, stretávam sa s ňou na rôznych podujatiach týkajúcich sa hudby a vždy sa mi vynárajú len krásne spomienky našich spoločných hodín klavíra.

Prišiel čas môjho absolvovania prvého stupňa na tejto škole a s ním aj nová pani učiteľka. Mladá absolventka konzervatória Ivana Vranovská ma upútala už svojim koncertom, kde ma očarila interpretáciou Chopinovej fantázie impromptu cis moll, ale musím sa priznať, že aj odvážnym výstrihom na šatách. A to mi Pán Boh poslal na cestu výnimočného človeka, ktorému vďačím za to, že dnes píšem tieto riadky z pozície učiteľa na tejto ZUŠ. Srdečná, priateľská a trpezlivá Ivana. Moje hodiny klavíra na druhom stupni boli predovšetkým stretnutia s hudbou, pri ktorých som relaxovala, vyjadrovala svoje pocity a snažila sa skladby chápať už nielen cez noty, ale dávať im kúsok zo seba.

A prišli slzy nešťastia, keď ma po maturite nezobrali na vysokú školu. Ale ako sa hovorí, po búrke vyjde opäť slnko. A stalo sa. Pani učiteľka Ivanka prišla za mnou ako anjel poslaný z neba s otázkou, či nemám záujem nastúpiť od septembra na ZUŠ vyučovať klavír. Neodmietla som.

Dnes je to už 15 rokov, milá ZUŠ, kedy si mi dala príležitosť stať sa učiteľkou hudby. Moji učitelia sú dnes moji kolegovia a predovšetkým priatelia, dostávam prvé maturitné a svadobné oznámenia od svojich bývalých žiakov, mám vlastnú triedu šikovných malých muzikantov.

Ale hlavne..., mám svoje dve deti Ivanku a Adamka, ktorí sú žiakmi tejto školy a hudbu majú radi. A tak muzicírujeme spolu doma, v škole, na koncertoch... Akoby sa môj príbeh začínal odznova, len teraz ja podávam pomocnú ruku iným.

Som šťastná a vďačná, že tých 28 rokov môjho života prežívam s Tebou, milá ZUŠ.

Do ďalších rokov Ti želám veľa detí, ktoré sa rozhodnú spoznávať tajomstvá hudby, dobrých a priateľských kolegov, ktorí dokážu vytvárať pokojnú atmosféru v škole. Podporu a pochopenie zo strany rodičov našich žiakov, a predovšetkým radosť a chuť pri plnení poslania učiteľa hudby.

S pozdravom bývalá absolventka a dnes pani učiteľka Zuzana Madejová

Lásku k hudbe mi dala ZUŠ A. CígeraNa ZUŠ A. Cígera som prežila pomerne dlhú časť svojho hudobného života, a najmä hudobného dospievania. Takmer 11 rokov som sa hre na husle učila najprv v triede pána učiteľa Dirláka, neskôr pani učiteľky D. Ambrózovej a napokon najdlhšie obdobie v triede pána učiteľa Júliusa Mehlyho.

Začiatky hry na husle neboli ťažké len pre učiteľov či mňa, ale aj pre susedov či obecenstvo. Neidentifikovateľné tóny často nepripomínali ladnú hru na taký krásny nástroj, akým sú husle, ale skôr ťahanie mačky za chvost. Trpezlivým prístupom pedagógov aj to pominulo a neisté tóny sa zmenili na krásne melódie. Veľmi rada spomínam na príhodu, keď som dorazila do triedy na hodinu iba s prázdnym puzdrom a husle som si nechala doma. Pán učiteľ sa vtedy iba milo usmieval a krútil hlavou.

Najkrajšie spomienky, ktoré ostanú u mňa zrejme na celý život, sú z obdobia vyšších ročníkov, keď ma hre na husle učil pán učiteľ Mehly. Starší pán, niekdajší učiteľ na konzervatóriu, urobil s kežmarskými huslistami obrovský kus práce. S úctou si spomínam na jeho nadšenie, húževnatú prácu, na všetky dielka a diela, ktoré postupným cvičením získavali nádych umeleckých diel a ľudia v nich spoznávali rukopis majstrov. Korepetície s paniami učiteľkami klavíra a triedne koncerty neboli pre nášho učiteľa iba obyčajnou rutinou, ale niečím výnimočným, na čo kládol veľký dôraz, a tým sa každé vystúpenie na pódiu a pochvala z jeho úst stávali pre mňa sviatkom. Pán učiteľ Mehly je mojou najkrajšou spomienkou, bol človekom, ktorý ma naučil láske k hudbe, k husliam i k hodnote umenia. Z celého srdca mu za to ďakujem, a tým aj celej ZUŠ A. Cígera, ktorá v tomto skvelom človekovi spoznala úžasného učiteľa a ten dal zo svojho talentu a lásky k hudbe obrovským priehrštím aj nám.

Slavomíra Kiššová

Moje spomienky na hudobnú školu v Kežmarku, pokiaľ mi pamäť slúžiNa hudobnú školu v Kežmarku (musela to byť Vami spomínaná Deutsche Musikschule) som bol prijatý ako 7-ročný v roku 1932 najprv na klavír. Myslím si, že škola sa nachádzala v budove vtedajšej nemeckej základnej školy - teraz je tam hotelová škola. Po roku som prešiel na husle a zároveň som pokračoval ešte ďalšie 4 roky na klavíri. Prvým mojim učiteľom na husle bol čelista prof. Hobinka, ktorý vyučoval na nemeckom gymnáziu. Neskoršie (asi od roku 1934) prišiel na školu istý Jozef Berger, Nemec, tuším zo Sudet, ktorý dosť obstojne hral aj učil.

Klavír ma učila vtedajšia riaditeľka, príjemná Spišiačka pani Alexandrová. Z Kežmarku som odišiel s rodinou v roku 1939 ako 14-ročný.

Dúfam, že som Vám aspoň trochu poslúžil. Vašu pripravovanú publikáciu by som si rád v budúcnosti prečítal.

Srdečne Vás zdravím!Mikuláš Jelínek

Najkrajšie chvíle štúdia...

Moja spomienka na štúdium je dodnes živá, kedže aj v mojej práci som si vyvesil žiacke knižky zo štúdia hry na organe na nástenku, kde sa môžem pochváliť mojim žiakom ako som študoval. Spomínam si na najkrajšie chvíle štúdia, a to konkrétne na začiatok a koniec hodiny, keď ma vítal aj vyprevádzal môj učiteľ - pán Dlugoš svojimi krásnymi improvizáciami na klavíri. Stále som ho rád počúval a ticho veril, že aj ja tak budem vedieť raz hrať. Samotné hodiny pri pánovi Dlugošovi boli zábavné, plné chuti cvičiť viac a viac. Cítil som sa veľmi dobre a ten pocit si uchovávam doteraz. Keď sa s pánom Dlugošom stretnem ešte aj teraz niekde na ulici, stále sa mi vráti krásna spomienka, ktorá vyvoláva vo mne neustálu vďaku za cenné poznatky, skúsenosti a aj prípravu na konzervatórium. Keďže som predtým študoval klavír, zamiloval som si oba nástroje, no klavír na improvizáciu a komponovanie a organ ako kráľovský nástroj na hru organovej literatúry a sprievod počas sv. omše. Myslím si, že zatiaľ v mojom krátkom živote som toho dostal veľa a talenty využil, ako som len vedel, a to vďaka všetkým učiteľom, čo ma viedli a vedú správnou cestou. Som im doživotne zaviazaný. Ďakujem.

František Grich

Základná umelecká škola A. Cígera Kežmarok, 2012

Publikáciu zostavil: Ján LevockýText: Mgr. Erika Cintulová, Mgr. František Dlugoš, Mgr. art. Peter

Duchnický, Jana Fričová-Lichvárová, Mgr. Pavlína Gancarčíková, František Grich, Mgr. Eva Hardoňová, JUDr. Marian Hoffmann, PhD., prof. Mikuláš Jelínek, Virve Kallio, Mgr. Slavomíra Kiššová, akad. mal. Eva Končeková, Mgr. Krzysztof Mieczysław Krawczyk, Dr. Martin Krähe, Jana Kurucová, Milan Lach SJ, Ján Levocký, Mgr. Zuzana Madejová, Mgr. Lívia Pancuráková, Gregor Regeš, Dominika Semaňáková, Ing. Igor Šajtlava, Mgr. Emília Šavelová, Lukáš Šimonov, PhDr. Viera Štupáková, Jana Vaksmundská

Jazyková korektúra: Mgr. Boris ŠvirlochIlustrácia na obálke: Mgr. art. Jozef ČeslaVydal: JADRO, www.jadro.sk

ISBN: 978-80-89426-16-4