SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V

NITRE

FAKULTA AGROBIOLÓGIE A POTRAVINOVÝCH

ZDROJOV

2122809

PÔVOD, HISTÓRIA, ŠTANDARD A REPRODUKČNÉ

PROBLÉMY V CHOVE PLEMIEN ANGLICKÝ BULDOG,

ČIVAVA, MOPS

2011 Bc. Róbert Čvirik

SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V

NITRE

FAKULTA AGROBIOLÓGIE A POTRAVINOVÝCH

ZDROJOV

PÔVOD, HISTÓRIA, ŠTANDARD A REPRODUKČNÉ

PROBLÉMY V CHOVE PLEMIEN ANGLICKÝ BULDOG,

ČIVAVA, MOPS

Diplomová práca

Študijný program: Špeciálne chovateľské odvetvia

Študijný odbor: 4179800 Živočíšna produkcia

Školiace pracovisko: Katedra hydinárstva a malých hospodárskych zvierat

Školiteľ: Ing. Jana Hanusová PhD

Konzultant:

Nitra 2011

Bc. Róbert Čvirik

2

Čestné prehlásenie

Podpísaný Róbert Čvirik vyhlasujem, že som diplomovú prácu na tému „ Pôvod, história,

štandard a reprodukčné problémy v chove plemien anglický buldog, čivava, mops

vypracoval samostatne s použitím uvedenej literatúry.

Som si vedomý zákonných dôsledkov v prípade ak hore uvedené údaje nie sú

pravdivé.

V Nitre 15. apríl 2011 .............................................. Bc. Róbert Čvirik

3

Poďakovanie

Touto cestou si dovoľujem poďakovať svojej školiteľke Ing. Jane Hanusovej, PhD

za odborné vedenie, cenné rady a pomoc pri vypracovaní tejto diplomovej práce, taktiež sa

chcem poďakovať všetkým chovateľom psov, ktorí mi poskytli cenné informácie o chove,

tiež všetkým, ktorí mi boli nápomocní, podporovali a povzbudzovali ma.

4

Abstrakt

V súčasnosti zaznamenáva chov všetkých druhov plemien psov veľký rozmach

a rastúcu tendenciu. Psy tvoria neodmysliteľnú súčasť života veľkého percenta ľudí na

svete. Veľa dnešných psích plemien existuje nie preto, že sú najodolnejšie, ale vďaka

ľudskému rozmaru. Dĺžka psej srsti a jej hustota sa u jednotlivých plemien podstatne

odlišuje a vyžaduje veľkú pozornosť majiteľa psa. Veľkosť tela psa sa môže viac ako

stokrát odlišovať a len dôkladným poznaním všetkých povahových vlastností,

exteriérových znakov a štandardu môžeme dosiahnuť chovateľských úspechov. Keďže

spoločenské plemená psov sa v súčasnej dobe dostávajú čoraz viac do popredia, venoval

som pozornosť práve spoločenským plemenám, konkrétne plemenám Anglický buldog,

Čivava, Mops. Práve tieto tri plemená zaznamenali v poslednom desaťročí nezvyčajnú

obľubu, a tešia sa čoraz väčšej priazni. Sú vhodnými spoločníkmi pre všetky vekové

kategórie, sú nenároční na priestor. Ich chov v porovnaní s ostatnými plemenami nie je až

taký náročný. Dokážu sa uskromniť s menším životným priestorom, sú oddaní a verní.

Práve tieto spomínané atribúty vyhrávajú vo výbere nových miláčikov pre svojich

majiteľov. Zhromaždením poznatkov som sa venoval v prvej časti tejto práci histórii

a vzniku daných plemien, štandardu, povahovým vlastnostiam a problémom v chove. Pri

chove psov, tak ako aj pri chove iných zvierat, je nutné aby chovateľ poznal všetky

spomínané kategórie ako je štandard, chovné podmienky, povahové vlastnosti, problémy

v chove a všetky náležitosti spojené s chovom. Ďalším dôležitým parametrom pri

úspešnom odchove je poznať podmienky plemenitby, rozmnožovania, podmienky

chovnosti, spôsob párenia, priebeh ruje. Pri úspešnej plemenitbe je potrebné aby sa

chovateľ vedel v plnej miere o svoje potomstvo postarať, zabezpečiť odchov šteniat,

správnu výživu pre šteňatá, ako aj pre suku v laktácii a poznať ideálne prostredie pre

narodené šteňatá. V práci sú tieto podmienky popísané a umožňujú chovateľovi získať

prehľad a poznatky v danej problematike.

Kľúčové slová: Anglický Buldog, Čivava, Mops, spoločenské plemená psov,

rozmnožovanie psov.

5

Abstract

At present, breeding records of all kinds of dog breeds big boom and growing.

Dogs are an indispensable part of life, a large percentage of people in the world. Many dog

breeds exist today not because they are the toughest, but thanks to human whim. Dog hair

length and its density in different breeds differ substantially and requires great attention to

the dog owner. Male body size can vary more than a hundred times and only a thorough

knowledge of the character traits, outdoor signs and standard we can achieve breeding

success. Since social breeds of dogs are currently receiving more and more to the fore, I

spend just social attention breeds specific breed English Bulldog, Chihuahua, Pug. It is

these three breeds recorded in the last decade, unprecedented popularity, and look forward

to increasingly favorable. They are suitable companions for all ages, they are saving on

space. Breeding compared to other breeds is not so difficult. Can be more modest with less

living space, are committed and faithful. It is these attributes mentioned winning in the

selection of new pets for their owners. Assembly of knowledge, I spent the first part of this

work and the history of the breeds, standards, traits and problems in the herd. When

breeding dogs, as well as other animal husbandry, it is necessary to know all the keeper

mentioned categories as standard rearing conditions, traits, and problems in keeping all the

elements associated with farming. Another important parameter in the successful rearing is

familiar with the conditions for breeding, reproduction, breeding conditions, method of

breeding, conduct heat. When successful inbreeding is necessary that the farmer knew fully

take care of their offspring, to ensure breeding dogs, puppies for good nutrition, as well as

for lactating bitch and know the ideal environment for the puppies born. The paper

describes these conditions and allow the farmer to obtain insight and knowledge on this

issue.

Key words: English Bulldog, Chihuahua, pug, pet dog breeds, reproduction of dog.

6

Obsah Obsah ......................................................................................................................... 6

Použité skratky a označenia...................................................................................... 8

Úvod........................................................................................................................... 9

1 Prehľad literatúry ............................................................................................... 11

1.1 Pôvod a história vzniku plemena Anglický Buldog .......................................... 11

1.1.2 Začiatok čistokrvnej plemenitby Anglického Buldoga............................. 12

1.1.3 Štandard Anglického Buldoga................................................................. 14

1.1.4 Charakteristika a povahové vlastnosti Anglického Buldoga..................... 17

1.1.5 Problémy v chove buldoga ...................................................................... 18

1.2 Pôvod a história vzniku plemena Čivava ......................................................... 20

1.2.1 Začiatok čistokrvnej plemenitby Čivavy.................................................. 21

1.2.2 Čivava prichádza do Európy.................................................................... 22

1.2.3 Štandard Čivavy...................................................................................... 23

1.2.4 Charakteristika a povahové vlastnosti Čivavy.......................................... 26

1.2.5 Problémy v chove Čivavy ....................................................................... 27

1.3 Pôvod a história vzniku plemena Mops ........................................................... 29

1.3.1 Začiatok čistokrvnej plemenitby Mopsa .................................................. 31

1.3.2 Štandard Mopsa ...................................................................................... 32

1.3.3 Charakteristika a povahové vlastnosti Mopsa .......................................... 34

1.3.4 Problémy v chove mopsov ...................................................................... 36

2 Rozmnožovanie .................................................................................................... 37

2.1 Chovný pes .................................................................................................... 38

2.2 Chovná suka .................................................................................................. 39

2.3 Ruja ............................................................................................................... 40

2.4 Párenie........................................................................................................... 43

2.5 Gravidita........................................................................................................ 45

2.6 Spôsob kŕmenia súk v gravidite...................................................................... 47

2.7 Príprava k pôrodu .......................................................................................... 48

2.8 Pôrod ............................................................................................................. 49

2.9 Puerpérium sučky .......................................................................................... 51

2.10 Starostlivosť o šteňatá.................................................................................... 52

3 Metodika práce .................................................................................................... 54

7

4 Výsledky a diskusia ............................................................................................. 55

Záver .................................................................................................................... 66

Zoznam použitej literatúry ................................................................................. 67

Prílohy.................................................................................................................. 72

8

Použité skratky a označenia FCI - Fédération Cynologique Internationale (medzinárodná kynologická federácia) SKJ - slovenská kynologická jednota SKZ - slovenský kynologický zväz

9

1 Úvod Už tisícky rokov sa pes pohybuje okolo človeka a je jeho verným spoločníkom.

Pes, pôvodne zdomácnený z divých predkov, je dnes jedným z najobľúbenejších zvierat

chovaných pre potešenie v miliónoch domácností. Mnohé z nich by sme charakterizovali

ako rodinné a láskavé psy, no často si mylne vysvetľujeme ich prirodzené pudy, ktoré

zdedili. Máme sklon si myslieť, že všetky zdomácnené zvieratá, ktoré chováme pre vlastné

potešenie by sa mali stotožniť s naším životným štýlom. Aby sme však pochopili správanie

psa, musíme sa naučiť niečo o jeho minulosti a vrodenej povahe. Psy sú neodmysliteľnou

súčasťou ľudskej spoločnosti na všetkých kontinentoch sveta. Pasú dobytok a ochraňujú

ho, strážia majetok, čuchom vyhľadávajú zakázané látky, ťahajú sánky, odpratávajú odpad,

nosia zastrelenú zver, pomáhajú slepcom, hľadajú a zachraňujú zranených, sú spoločníkmi

osamelých ľudí, nahradzujú sluch hluchým, či jednoducho povedané, spestrujú život

stovkám miliónov ľudí na celom svete. Psy sú pravdepodobne najdôležitejšou, i keď nie

najpočetnejšou skupinou medzi obľúbenými domácimi zvieratami. Odhliadnuc od ich

praktického využitia, pes má kladné terapeuticko- psychologické pôsobenie na ľudské

prostredie. Psy zrýchlia tep a zvýšia tlak každému milovníkovi psov. Prítomnosť verného

psieho priateľa je známou pomocou aj pri rekonvalescencii chorých. Okrem toho, pes

potrebuje pravidelný pohyb na čerstvom vzduchu, a tak pomáha aj svojmu pánovi udržať

sa v dobrej fyzickej kondícii. Je to zvláštne, ale takmer všetky kultúry na svete chovajú

zvieratá pre radosť a pes ako domáci miláčik vedie. Ako sa meníme z poľnohospodárskej

kultúry na mestskú, psy sú jednou z našich posledných väzieb na prírodu. Náš vzťah

k psom je však ďaleko rôznorodejší, intenzívnejší a vzájomnejší, než k ostatným živým

tvorom. Tento vzťah existuje preto, lebo jeden druhému veľmi dobre rozumieme. Človek

i pes sú od prírody spoločenskí a hraví. Ovládnutím jeho schopností sa pes stal a stále na

celom svete zostáva naším najlepším zvieracím priateľom. Tento vzťah sa rozvíja dodnes

a psy sa dnes stávajú ešte populárnejší než boli. V súčasnosti sa do popredia dostávajú

spoločenské plemená psov, ktoré si získavajú čoraz väčšiu obľubu. Sú citovou oporou pre

nespočetné množstvo ľudí. V kategórii spoločenských plemien psov, tradičných a novo

vzniknutých, je zaradených celkom 82 plemien. Každý chovateľ chce dosiahnuť vo svojom

chove čo najlepšie výsledky, či už na výstavách alebo vo výsledkoch plemenitby a pýšiť sa

čo najlepším potomstvom. Zdravé a kvalitné potomstvo sa dá dosiahnuť len prísnou

selekciou a kvalitným genetickým potenciálom rodičov. K úspešnému odchovu

v neposlednej miere prispieva aj chovateľské prostredie , správna výživa a starostlivosť

10

o nové potomstvo. Dôležitú úlohu zohráva starostlivosť a správna výživa sučky počas

celého roka, ale hlavne v gravidite a počas laktácie. V mojej práci som vybral 3 plemená,

Anglický Buldog, Mops a Čivava, ktoré som sa snažil bližšie charakterizovať. Zameral

som sa na históriu vzniku daných troch plemien, štandard, problémy v chove,

rozmnožovanie a starostlivosť o šteňatá.

11

1. Prehľad literatúry 1.1 Pôvod a história vzniku plemena anglický buldog Räber (1994) uvádza, že buldog je zmenšená podoba starého mastifa. Mastif

a buldog majú teda vzájomnú históriu až po zjavné oddelenie plemien. Kedy nastal

rozchod medzi mastifom a buldogom nemožno presne stanoviť, pretože pre bear-baiting

(zápasy s medveďom) a bull-baiting (zápasy s býkmi) bola smerodajná bojachtivosť psa

a nie jeho zovňajšok. Meno „ Bulldog“ sa nachádza prvýkrát v liste z roku 1681, ktorý

napísal istý pán P. Eaton v Londýne, a v ktorom objednáva dva dobré buldogy, ktoré mali

ísť ako dar do Holandska. Iný prameň udáva ako prvú zmienku rok 1500, kedy u Cocke

Sorrellesa (istý anglický obchodník) nachádzame slovo „ Bolldogges“. So slovom buldog

sa prezentuje vo svojom spise Guy Miege z roku 1707, ktorý píše o psovi mastif, špeciálne

ten, ktorého voláme buldog. Je teda zrejmé, že história vzniku plemena buldog úzko súvisí

s vývojom plemena mastif. Pravdepodobná diferenciácia oboch plemien predchádzala

kríženiu „široko papuľnatých“ keltských a germánskych psov, veľkých dogovitých psov,

v 13. storočí na území dnešného Anglicka.

Dickerson (2002) poukazuje na dve možné teórie vzniku plemena. Prvá teória

popisuje, že plemeno je odvodené od starovekých bojovných psov, alebo ďalších typov

starých dogovitých plemien, ktoré Briti používali vo vojnách a v dobe mieru sa osvedčili

ako vynikajúci ochrancovia majetku a stád svojich pánov. Druhá teória rozpráva

o vyšľachtení buldoga na britských ostrovoch s výhradným účelom plemena pre „bull –

baiting“ (zápasy s býkmi). S týmto tvrdením sa zhoduje aj Morris (2004), ktorý uvádza, že

plemeno je odvodené od starovekých bojovných psov a dogovitých psov, s výhradným

využitím pre bull-baiting (zápasy s býkmi) a neskorším šľachtením ako zápasnícke psy.

Ako píše Palmerová (2005), pravdepodobnými predkami buldoga sú silné ázijské

psy, ako je tibetská doga, asýrsky a babylonský vojnový pes a pes molosský. Tieto psy boli

rímskymi vojakmi používané k stráženiu vojenských táborov. Rozpadom rímskeho impéria

sa však stopy po buldogoch na dlhé storočia strácajú. Medzi 13. a 18. storočím boli v

Anglicku veľmi obľúbené zápasy s býkmi, tzv. „bull-baiting“, ku ktorému boli tieto psy

cvičené. Temperament tohoto pradávneho buldoga sa však od dnešného podstatne líšil. V

roku 1778 bolo poriadanie týchto zápasov vojvodov z Devonshiru zrušené. I naďalej však

boli buldogy používané k zápasom s inými zvieratami, ako napr. s medveďmi, a i tieto sa

tešili veľkej obľube. Na prelome 18. a 19. storočia, potom čo vymizli i tieto zápasy, nastalo

12

postupné premieňanie tohoto zúrivého bojovníka v rodinného psa. Ako samostatné

plemeno bol buldog prvýkrát predvedený na výstave v roku 1859 v Birminghame. V roku

1865 bol v Londýne prijatý prvý štandard tohto plemena. Počas druhej svetovej vojny bola

populácia buldogov veľmi znížená a plemeno sa začalo opäť rozrastať až po jej ukončení.

Plemeno sa rozšírilo i do Ameriky a ďalších krajín a neustále vzrastá jeho obľuba a

zlepšuje sa tiež kvalita chovaných psov.

Císařovský (2001) popisuje možných predkov anglického buldoga na švajčiarskej

pôde, kde sa stretávame s mohutnými salašníckymi psami, z ktorých sú postupne

dochovaný staroveký pes moloský a tibetský. Tieto druhy sa chovali pre svoju mohutnosť

a neohrozenosť vo vojnách a následne na obchodných cestách, hlavne Grékov a Rimanov,

sa dostali do Anglicka a ostatnej Európy. Tak so spojením s miestnymi plemenami došlo

k novým variáciám a vznikol nielen známy anglický mastif ale aj tzv. alpský mastif, a pes

nazývaný Bull-baiting Dog, čo predstavuje dnešného anglického buldoga.

1.1.2 Začiatok čistokrvnej plemenitby anglického buldoga

Dogovité a molosoidné plemená, do ktorých zaraďujeme aj anglického buldoga,

môžeme všeobecne rozdeliť do dvoch podskupín. Prvá podskupina donedávna označovaná

ako „horský typ“ sa vyznačuje o niečo dlhšou srsťou, ktorá mala svoj pôvod prispôsobeniu

sa drsným klimatickým podmienkam života. Druhá podskupina, ktorá je všeobecne

považovaná za pravé „molossy“, do tejto podskupiny zaraďujeme aj anglického buldoga,

má srsť krátku. Tieto psy boli používané hlavne ku lovu a v boji, príležitostne na stráženie.

Ide hlavne o typy všeobecne známe, ako sú mastif a buldog (Císařovský, 2001).

Potom, čo boli v roku 1835 zápasy zvierat zákonom zakázané sa chov buldogov

postupne zredukoval. Jedným z prvých chovateľov nového typu bol Ben White

z Bayswater. Jeho dvaja psy Tumbler a Lady Sandwichs svedčia už o dobrom type

buldoga. Ďalším zo začínajúcich chovateľov buldogov bol Bill George, ktorého psy

poznačili zásadne podobu moderných buldogov. K záchrane plemena prispeli aj vznikajúce

výstavy psov. V roku 1860 sa v Birminghame prvýkrát vytvorila osobitná trieda pre

buldogov. Prvý pes zapísaný do knihy chovu sa volal „Adam“ , ktorý bol vrhnutý v roku

1864. Mal hmotnosť 30 funtov a jeho potomkom bol „Percivals Captain, ktorý posunul

chovnú líniu buldoga značne podobe dnešným psov (Räber, 1994).

13

V roku 1875 bol založený „New Bulldog Club“ a v roku 1892 nasledovalo

založenie „The British Bulldog Club“. Obidva si vytýčili za úlohu zachovať chov

buldogov a vylepšiť ho. Prvý oficiálny štandard buldoga zostavil Jacob Lamphier v roku

1854, ale tento štandard nebol až do roku 1879 vydaný. Prvý skutočný štandard bol Philo

Kuon, ktorý bol prijatý v roku 1865 v Londýne. Väčšina z prvých psov, ktorí boli

predstavení vo výstavnom kruhu, mala otvorené labky a prehnuté nohy (Dickerson, 2002).

Ako píše Räber (1994), spočiatku sa uznávali dve hmotnostné triedy. Ľahkú váhu

predstavovali všetky psy pod 18 funtov, ťažkú triedu predstavovali všetky psy nad 18

funtov. Avšak psy ľahkej váhy zmizli pomerne rýchle, a v roku 1852 pes, vážiaci menej

než 30 funtov patril do ľahkej váhy. Názory na stavbu ušníc sa tiež značne rozchádzali.

Existovali psy so vztýčenými ušnicami, iné s ružicovými ušami, alebo so sklopenými a

previsnutými ušami. Existovali psy so širokou, a iné so špicatou tlamou.

Dickerson (2002) opisuje dvoch psov nazývaných Crib a Rosa, ktorí boli

považovaní za základ plemenného štandardu buldoga. Mali hlboký hrudník, neuveriteľne

osvalený, guľatý chrbát a nízko nasadený stočený chvost. Crib bol bielo žíhaný pes, ktorý

bol považovaný za najlepšieho jedinca tejto doby. Bol to viacúčelový pes, ktorý sa

prvýkrát využíval už ako aj rodinný spoločník. Do histórie plemenitby buldoga sa zapísal

aj James Hinks, ako prvý vystavovateľ buldoga. Po druhej svetovej vojne malo vplyv na

plemeno mnoho nových tvárí. Jack a Kathleen Cookovi vlastnili chov najlepších britských

šampiónov. Zaslúžili sa o odchovanie psa menom Aldridge Advend Golg. Tento pes sa stal

otcom deviatich britských šampiónov.

Ako píše Findejs (1973) v roku 1910 sa vzniknuté aj vznikajúce kluby chovateľov

združili do Federácie spojených klubov chovateľov buldoga vo Veľkej Británii. Týmto

klubom patrí zásluha, že stanovením správneho chovateľského cieľa plemeno zachovali

a prispeli k jeho prispôsobeniu potrebám moderného života. Cieľavedomým výberom

zmenili pôvodného bezohľadného zápasníka na mierumilovného psa s veľmi dobrými

povahovými vlastnosťami.

V Nemecku vznikol najprv Kontinentálny klub chovateľov buldogov, po ňom

Odborná chovateľská skupina pre anglické buldogy a potom Klub chovateľov anglických

buldogov.

Taktiež v bývalom Československu chov buldoga zapustil pevné korene. Ako prvá

bola do ČSR dovezená fena Maythhorpe Begoniaa a po nej nasledovali ďalšie, napr.:

Honey Kingrove, alebo Burg Neustadt. Dickerson (2002) uvádza, že Klub chovateľov

buldogov v ČR bol založený v roku 1992. Räber (1994) poukazuje, že podoba buldogov sa

14

v priebehu vývoja značne menila. Súčastnú podobu buldoga popisuje štandard FCI

(Fédération Cynologique Internationale).

1.1.3 Štandard anglického buldoga

Dátum publikovania platného štandardu: 19. 10. 1988

Pôvod

Veľká Británia

Použitie

spoločenský pes

Klasifikácia

2. skupina pinče a bradáče, molosy, švajčiarske salašnícke psy a iné, sekcia 2.1

molosy, dogovité psy; bez skúšky

Celkový vzhľad

hladkosrstý, zavalitý, pomerne nízky pes, široký, mocný a kompaktný, vzbudzuje

dojem rozhodnosti, sily a aktivity.

Povaha: čulý, smelý, lojálny, oddaný, vyzerá zúrivo, je však priateľský.

Hlava

Masívna hlava, pomerne veľká v pomere k veľkosti psa, nie však natoľko, aby

rušila celkovú súmernosť a vytvárala dojem deformovanosti, či prekážala voľnému

pohybu. Pri pohľade zboku je hlava od špičky nosa po koniec temena vysoká a

krátka.

Lebka: lebka má veľký obvod, pred ušami by mal byť jej obvod asi taký ako výška v

kohútiku. Pri pohľade spredu je veľmi vysoká od spodného okraja čeľuste po vrchol, je tiež

veľmi široká a hranatá.

Papuľa: krátka, široká, zaoblená papuľa smeruje nahor. Líca sú veľmi zaoblené a rozširujú

sa do bokov až pod oči sú široké a hranaté so šiestimi malými rezákmi v rovnom rade

medzi očnými zubami. Očné zuby sú ďaleko od seba. Zuby sú veľké a silné, keď je papuľa

15

zavretá, nie je ich vidieť. Pri pohľade spredu je spodná čeľusť priamo pod hornou čeľusťou

a paralelná s ňou.

Čelo: je ploché, s voľnou a vráskavou kožou, ktorá príliš neovísa. Tvárové kosti sú

výrazné, široké, hranaté a vysoké, medzi očami je hlboká priehlbina. Čelová brázda, ktorá

je hlboká a široká až do polovice temena, je zreteľná až po výbežok medzitemennej kosti.

Ňucháč a nozdry: sú veľmi veľké, široké a čierne, nikdy nie pečeňové, červené alebo

hnedé, horná časť ňucháča je zatlačená k očiam. Nozdry sú veľké a široké s výraznou

zvislou čiarou medzi nimi.

Pysky: sú hrubé, široké, ovisnuté a veľmi hlboké, po bokoch prevísajú cez spodnú čeľusť.

Spredu sa dotýkajú spodnej pery a prekrývajú spodné pysky.

Oči: pri pohľade spredu sú umiestnené nízko na lebke, ďaleko od uší. Oči a čelový sklon

sú v jednej rovine, v pravom uhle k čelovej brázde. Sú umiestnené ďaleko od seba, ale

vonkajšie kútiky sú medzi obrysmi líc. Sú okrúhle, primerane veľké, ani vpadnuté ani

vystupujúce, sú veľmi tmavé, takmer čierne, pri pohľade priamo dopredu nie je vidieť

bielko.

Uši: vysoko nasadené, sú malé a tenké. Korektné sú ružičkové uši, t. j. poskladané dozadu

a dovnútra, horný a predný vnútorný okraj je vytočený von a dozadu, pričom vidieť

vnútornú časť ušnice.

Krk: primerane dlhý, veľmi hrubý, hlboký a silný. Vzadu je dobre klenutý, na hrdle s

množstvom voľnej, hrubej, vráskavej kože tvoriacej laloky po oboch stranách, siahajúce

od spodnej čeľusti po hruď.

Telo

je krátke, dobre zviazané, mocné, svalnaté končatiny sú v dobrej kondícii.

Hrudný kôš: je priestranný, okrúhly a veľmi hlboký od horného okraja pliec po najnižšie

miesto, kde sa spája s predhrudím. Je spustený medzi predné končatiny. V priemere je

veľmi široký, okrúhly za prednými končatinami, nie je plochý, rebrá sú dobre zaoblené.

Chrbát: je krátky, mocný, široký v pleciach, viditeľne užší v bedrách. Mierne klesá za

plecami, stúpa smerom k bedrám, smerom k chvostu je výraznejšie klenutý, vytvára oblúk

(tzv. roach), čo je charakteristické pre toto plemeno. Rebrá sú dobre klenuté, brucho je

vtiahnuté, neovísa.

Chvost: nízko nasadený, pri koreni pomerne rovný, potom klenutý nadol. Je oblý, hladký,

bez strapcov alebo hrubej srsti. Primerane dlhý, skôr krátky ako dlhý, pri koreni hrubý,

16

veľmi sa zužuje smerom k špičke. Vždy je nesený smerom nadol (bez výraznej krivky

nahor na konci), nikdy nie je nesený nad líniou chrbta.

Končatiny

Predné končatiny: plecia sú široké, šikmé a hlboké, veľmi mocné a svalnaté, vyvolávajú

dojem pevného pripojenia k telu. Predné končatiny sú veľmi zavalité a mocné, dobre

vyvinuté, umiestnené ďaleko od seba, hrubé, svalnaté a rovné, pôsobia zahnuto, avšak

kosti sú veľké a rovné, nie krivé, krátke v pomere k zadným končatinám, nie však také

krátke, aby zadok vyzeral dlhý alebo bol znemožnený pohyb.

Zadné končatiny: sú dlhé a silné, ale o niečo ľahšie ako mohutné predné končatiny. Sú

veľké a svalnaté, dlhšie než predné končatiny, akoby dvíhali bedrá. Sučky nie sú také

veľké a silné ako psy.

Päty: sú mierne zauhlené, dobre spustené, končatiny sú medzi bedrami a pätami dlhé a

svalnaté. Päty sú preto blízko pri sebe a labky sú vytočené.

Kolená: sú oblé a mierne vytočené.

Labky: predné sú rovné a veľmi mierne vytočené, stredne veľké a primerane okrúhle.

Zadné sú okrúhle a kompaktné. Prsty sú kompaktné a hrubé, dobre klenuté, vysoké a

výrazné.

Pohyb: charakteristicky ťažký a vytrvalý, pôsobí dojmom krátkych, rýchlych krokov na

špičkách prstov, zadné labky nedvíha vysoko, pohybuje sa s jedným alebo druhým plecom

vysunutým dopredu.

Osrstenie

Srsť: má jemnú štruktúru, je krátka a hladká, (hrubá, nie však drôtovitá).

Farba: jednofarebný alebo s čiernou maskou alebo papuľou. Prípustné sú iba jednoliate

farby, ktoré majú byť jasné a čisté, pásikavá, červená v rôznych odtieňoch, plavá, srnčia,

biela a kombinácia bielej s niektorou z uvedených farieb. Ružová, čierna a čierna s pálením

sú nanajvýš nežiadúce.

Veľkosť: psy: 25 kg, sučky: 22,7 kg.

Chyby: každá odchýlka od uvedených bodov sa pokladá za chybu, ktorej posúdenie by

malo presne zodpovedať stupňu odchýlky.

17

Poznámka: psy musia mať obidva normálne vyvinuté semenníky úplne zostúpené v miešku

(www.skj.sk).

1.1.4 Charakteristika a povahové vlastnosti anglického buldoga

Dickerson (2002) popisuje toto plemeno tvrdením, že pravdepodobne neexistuje

žiadne iné plemeno psov, ktoré by sa tak výrazne premenilo v povahe a chovaní, aby sa

zmenilo z psa bojovníka na skutočne obľúbeného rodinného miláčika a spoločníka. K

tomuto tvrdeniu sa pripája aj Morris (2004), ktorý vidí hlavnú príčinu v tak prudkej zmene

povahy, zákaz býčich a medvedích zápasov v Anglicku (1835), a dlhodobé, cieľavedomé

šľachtenie strednej vrstvy anglického obyvateľstva v transformáciu na spoločenského psa.

Zámerným chovným výberom a ohľaduplným zaobchádzaním sa v ňom prebudili

a upevnili vlastnosti, dostávajúce milovníkov psov k nadšeniu. Ako ďalej píše Dickerson

(2002), buldog doslova ožíva v spoločnosti ľudí a skutočne sa raduje zo všetkých ľudí

okolo seba. Buldoci sú veľmi tolerantní a trpezliví voči deťom a milujú spoločnosť iných

psov a zvierat. Veľmi ľahko si privyknú na ďalšie domáce zvieratá, ako napr. mačky. Len

veľmi vzácne nastávajú medzi nimi konflikty. V otázke znášanlivosti sa z druhými

zvieratami má Taylor (1994) iný názor. Povahu Anglického Buldoga charakterizuje ako

veľmi miernu, spoľahlivú a vhodnú k deťom, ale jeho reakcie na iné zvieratá sú

nepredvídateľné a v jeho prítomnosti treba dávať pozor na ostatné domáce zvieratá. Je

dobrým strážnym psom, charakterizovaný nedôverčivosťou k cudzím ľuďom.

Findejs (1973) má na charakteristiku buldoga podobný názor ako Taylor a dopĺňa

ju o názor, že buldog vyniká láskou k deťom, ale napriek tomu ho nemožno pokladať za

hračku pre deti. Je to pes prekypujúci silou. Môže sa stať, že keď ho skupina detí

rozdivočí, v dobrom úmysle a v zápale hry môže jeho pohladenie skončiť bolestne

a spôsobiť zranenie. Buldog nemá rád krik a chaos, miluje poriadok a pokoj. Taktiež

v blízkosti pasúceho sa dobytka, obzvlášť hovädzieho, je potrebné dbať na zvýšenú

opatrnosť. Pach hovädzieho dobytka na toto plemeno pôsobí veľmi príjemne, priam ho

láka. Voči iným psom ostáva pokojný, ale v prípade napadnutia sa mení na veľmi ťažkého

a agresívneho súpera. Čo sa týka vzťahu k ľuďom, ho Dickerson (2002) charakterizuje ako

psa veľmi prispôsobivého do rodinného prostredia, ktorý sa dokonale stáva jeho

nerozlučnou a právoplatnou súčasťou. Inštinktívne vycíti keď sa mu niekto posmieva,

18

alebo keď o ňom nikto hovorí v zápornom zmysle. Má silne vyvinutý zmysel pre česť

a hrdosť. Je hlboko sklamaný, keď sa stane krivda, obzvlášť keď sa jej dopustí človek, na

ktorého je citovo naviazaný. Je veľmi dobre prispôsobivý pobytu v byte, ale tiež

vonkajšiemu príbytku s množstvom voľného priestoru na túlanie. Je to plemeno pokojnej

a miernej povahy, nie je veľmi činorodý, a najradšej má nerušený odpočinok v pohodlí

domova.

Cunliffeová (2004) vo svojom diele charakterizuje buldoga ako psa, ktorí pôsobí

veľmi odhodlane a vyžaruje silu a dôstojnosť. Je to skvelé plemeno a aj napriek svojmu

hrozivému vzhľadu má milú a vernú povahu. Je čulý, odvážny a neohrozený. Je symbolom

kľudu, múdrosti a húževnatosti. Je stredne učenlivý a dá sa celkom v dobrej miere

vychovávať. Má schopnosť veľkej vyjadrovacej mimiky: pocity, bolesť, nenávisť,

opovrhnutie a lásku .

Buldog je osobnosť a silný charakter. Kto ho jedenkrát lepšie spozná, zostane mu

navždy verný. Na ľudí, ktorých má rád, pôsobí veľmi kladne a priaznivo, ovplyvňuje ich

vlastnosti.

1.1.5 Problémy v chove buldoga

Medzi najčastejšie problémy a poruchy v chove buldoga, ako uvádza Dickerson

(2002) patrí ochorenie a následne výhrez žľazy tretieho viečka, umiestnenej vo vnútornom

kútiku oka. Na rozdiel od ľudských očí každý pes má tretie viečko, umiestnené už

v spomínanom vnútornom kútiku oka. Toto ochorenie je u buldogov bežným ochorením

a je podmienené operatívnym odstránením. Vchlípenie a vychlípenie sú zase poruchy

podobného charakteru, postihujúce očné viečka psov. Vchlípenie alebo entropium je

porucha, pri ktorej sa horné, alebo spodné viečko obráti dovnútra oka a očnými riasami

spôsobuje prudké trenie vedúce k bolestivému podráždeniu oka. Vychlípenie alebo

ektropium je protiklad entropia, čo znamená, že viečko sa obráti von a spôsobuje

rozštiepenie dolného viečka. Táto porucha môže byť obvykle vyliečená bez nápravnej

operácie.

Räber (1994) uvádza zase ako najčastejšiu chorobu buldogov dýchavičnosť.

Popisuje, že dobré dýchanie u tohto plemena závisí predovšetkým od trochu dlhšieho krku

a vystretejšieho krku. Nos, či je už ploský alebo nie, podľa jeho názoru nehrá podstatnú

úlohu. Avšak veľké otvorené nozdry sú veľmi dôležité. Za hlavnú príčinu považuje

19

temperament alebo charakter. Existuje príliš veľa buldogov, ktorí sa kvôli maličkostiam

rozčuľujú natoľko, že sa dostanú do extázy a následkom je dýchavičnosť.

Fogle (1993) poukazuje, že netreba zabudnúť ani na dyspláziu lakťového kĺbu

a dyspláziu jabĺčka v kolene. Obe ochorenia sú dedičné a spôsobujú chromosť

a nepravidelnosť v chôdzi a pohybe. Psy, ktorým bolo toto ochorenie diagnostikované,

obvykle z veľkej časti trpia veľkými bolesťami. Zodpovední chovatelia by mali nechať

svojich psov pred zaradením do chovu vyšetriť rontgenologicky . V niektorých prípadoch

je možné dyspláziu lakťového kĺbu operatívne odstrániť, je to však pomerne finančne

náročné a nie vždy úspešné.

Findejs (1976) sa zameral na kožné choroby a uvádza, že buldog má citlivú

pokožku, obzvlášť na miestach, kde sa vyskytuje biela srsť. Jeho koža je náchylnejšia na

ektoparazity . Za zmienku stojí spomenúť napr. Sarcoptes, Svrab, Cheyletiella, roztoče

a rôzne lokálne kožné zápaly a infekcie. Preto sa musí zachovať zvýšená opatrnosť pri

kúpaní a používaní mydla, šampónov a iných prostriedkov. Tieto ochorenia sú liečiteľné,

ale ich liečba býva mnohokrát zdĺhavá a komplikovaná. Najlepšou prevenciou je

pravidelná starostlivosť o srsť, čistenie a dezinfekcia priestorov kde sa pes pohybuje

a býva, vyvážená a plnohodnotná kŕmna dávka. Ďalším úskalím v chove buldoga je

odchov šteniat, pri ktorom dochádza k častým stratám feny aj šteniat. Úzka panva a široké

hlavičky šteniat sú príčinou obtiažnych pôrodov. Pôrody musia často krát prebiehať za

asistencie veterinára, alebo musí byť vykonaný tzv. „cisársky rez“. Okrem toho šteňatá do

veku 2-3 mesiacov sú chúlostivé a dochádza k častým úhynom.

Morris (2004) uvádza, že súčastní predstavitelia plemena trpia nepríjemnými

poruchami zraku, dýchacími problémami, vrodenými srdcovými vadami, poruchami

chrupu a kožnými problémami, nehovoriac a deformáciách chrbtice. Milovníci buldogov

sa samozrejme obhajujú tým, že robia všetko možné, aby tieto problémy negatívnou

selekciou z chovu odstránili.

Kto má viac pravdy, či ony, alebo kritici dnešnej podoby buldoga, ukáže najskôr

budúci vývoj plemena (www.volny.cz ).

20

1.2 Pôvod a história vzniku plemena čivava (Chihuahua)

Andrewsová (2004) sa opiera v otázke vzniku plemena čivavy o tri možné teórie.

Pôvod plemena je nejasný. V podstate existujú tri teórie o jeho vzniku. Pre žiadnu z týchto

teórií ale neexistujú jednoznačné doklady. Plemeno možno aj veľmi ťažko priradiť k

nejakej normálnej a dobre definovanej skupine plemien psa domáceho. Ak sa pozrieme na

stavbu tela, môžeme vypozorovať znaky, ktoré poukazujú na príbuznosť s Čínskym

chocholatým psom a Mexickým naháčom. Prvá teória je založená na tvrdení, že čivava je

potomkom psov zvaných tečiči (techichi). Títo psíci boli o niečo väčší ako dnešné čivavy,

zavalitejší a vzhľadom podobní Mexickým naháčom. Boli populárnymi miláčikmi

toltéckých kmeňov, ktoré žili v čase pred 9. storočím pred naším letopočtom, a neskôr

Aztékov. Ako za najpravdepodobnejšiu pokladá túto teóriu aj Pacltová (1998), ktorá

uvádza, že indiánske kmene Strednej Ameriky Toltékovia, Mayovia a Aztékovia chovali

drobné psíky hlavne k náboženským účelom a meno čivava (Chihuahua) dostali podľa

oblasti Chi-hua-hua na území dnešného Mexika.

Druhá teória tvrdí, že čivava je potomkom európskych psov, ktorí sa za more

dostali s kolonizátormi, ktorí osídľovali Strednú Ameriku. Za európskeho predka plemena

čivava je možné považovať malého kontinentálneho Španiela so vztýčenými ušnými

lalokmi - papillon.

Tretia teória tvrdí, že čivava je potomkom psov z Číny a tí sa do Ameriky dostali

buď s diaľkovým pochodom alebo s obchodníkmi na lodiach, ktoré priplávali do Acapulca

a iných prístavov na pacifickom pobreží Mexika pred otvorením Panamského prieplavu.

Číňania, ktorí preukázateľne chovali trpasličích psov (pekinský, ši-tzu), prichádzali

do Arizony, Nového Mexika a Texasu usídľujúc sa predovšetkým pozdĺž hraníc.

V týchto oblastiach sa našlo najviac trpasličích psov, ktorí boli nazývaní „mexickými"

alebo„ arizonskými“ psami.(Andrewsová, 2004).

Morris (2004) je presvedčený, že ide o samostatné plemeno, vychádzajúce

z domnienky, že je výsledkom kríženia krátkosrstej čivavy s ďalšími plemenami.

Najčastejšie sa uvažuje o pomoránskom špicovi ale nájdeme zmienky aj o papillonovi

a staršom type pekinéza. Ku kríženiu prišlo na začiatku 20. storočia, len krátko po tom, čo

boli prví hladkosrstí psi tohto plemena dovezení ako exotickí psí maznáčikovia z Mexika.

21

Fogle (2003) sa domnieva, že malé psy prišli do Ameriky so španielskou armádou

Hermanda Cortéza v roku 1519. Následným ďalším krížením s miestnymi trpaslíčimi

plemenami mohla eventuálne vzniknúť čivava. Ďalšími potenciálnymi predkami mohli byť

takisto trpaslíčie psy, ktoré ešte pred príchodom Európanov priniesli Číňania.

Nouzáková (2007) opisuje vznik plemena čivavy nasledovne. Plemeno čivava,

originálny názov chihuahua, pochádza z Južnej Ameriky a Mexika, kde sa nachádza

i rovnomenné mesto Chi-hua-hua. Archeológovia a ich nálezy poukazujú, že prvá zmienka

o psíkovi typu chihuahua bola zaznamenaná v Južnej Amerike v 15. storočí n. l. Boli

objavené sošky psíkov veľmi malého vzrastu so vztýčenými ušami a viditeľnou

fontanelou (nezrastená lebečná kosť), ktorí boli pravdepodobne základní predchodcovia

dnešných čiváv.

Räber (1994) sa prikláňa k teórii, že predchodcom čivavy je malý pes Toltékov

v Mexiku menom Techichi. Čo v preklade znamená Techichi je doposiaľ neznáme, možno

to bolo jednoducho označenie pre psa. Vykopávky v oblastiach Mexika osídlených

Toltékmi vyniesli na povrch hlinené figúrky a kamenárske práce, kde možno spoznať

čivave podobných psov.

Mexičania považujú „ Perro Chihuahueno“, ktorý je pomenovaný podľa najväčšieho

spolkového štátu vnútro mexickej vysočiny, za produkt kríženia medzi starým Techichi

Toltékov a Mayov a bezsrstým psom pochádzajúcim z Ázie.

Morris (2004) poukazuje na vznik krátkosrstej varianty údajným prikrížením

manchesterského toy teriéra ku krátkosrstým odchovom, ktoré sa vyskytovali vo vrhoch

dlhosrstých čiváv. Vo svojej podstate nie je spor o tom, či pôvodná čivava bola krátko

alebo dlhosrstá, dôležitý. Primitívne plemená sú v horúcom klimatickom pásme spravidla

krátkosrsté, vo vyšších oblastiach s veľkými výkyvmi teplôt sú často úplne osrstené.

Môžeme preto vysloviť domnienku, že u trpaslíčieho aztéckeho psa sa vyskytovali podľa

oblastí oba typy osrstenia.

1.2.1 Začiatok čistokrvnej plemenitby čivavy

Prvý záznam o čivave ako samostatnom plemene bol zaregistrovaný okolo roku

1884, keď Mexičania v pohraničných obchodoch začali predávať čivavy turistom. Prvá

22

oficiálne zaregistrovaná čivava bol pes menom Midget, ktorý sa dostal do American

Kennel Club Stud Book (plemennej knihy Amerického kynologického klubu) v roku 1904

spolu s troma ďalšími psami. Do roku 1915 bolo v USA zapísaných 30 čiváv , ale postupne

počet poskočil na viac ako 25 000 začiatkom 70 - tych rokov (Anrewsová, 2004).

Čivava bola prvý krát vystavená v septembri 1884 vo Filadelfii pod menom

Chihuahua teriér. V roku 1923 bol v USA založený „ Americký Chihuahua klub“, ktorý

vypracoval prvý štandard. V roku 1952 bol založený „ Klub dlhosrstých čiváv“. Vďaka

obom týmto klubom došlo k ďalšiemu vyšľachteniu plemena, ktoré následne nastúpilo

cestu do ďalších krajín. Do roku 1970 bolo v USA zapísaných do plemennej knihy 30 000

čiváv (Pacltová, 1998).

Jeden z prvých najznámejších chovných psov bol Caranza, zrejme pomenovaný

podľa mexického prezidenta. Červený dlhosrstý pes žil v Pensylvánii. Pred náhlou smrťou

sa stal otcom Merona a Perrita, z ktorých sa stali zakladatelia dvoch veľkých amerických

krvných línií čiváv. Línia po Perritovi vyhynula koncom 20. storočia, ale jeho vplyv bol

vysoko cenený v nasledujúcich generáciách. Dlhosrsté a krátkosrsté čivavy boli spoločne

vystavované do roku 1952. V roku 1965 bolo plemeno rozdiferencované na dva typy,

dlhosrsté a krátkosrsté. V tomto istom roku sa konala aj Cruftova výstava, na ktorú bolo

prihlásených 159 krátkosrstých a 87 dlhosrstých čiváv. Kríženie medzi oboma plemenami

bolo povolené (Räber, 1994).

1.2.2 Čivava prichádza do Európy

Od roku 1860 sa občas objaví v Anglicku nejaká čivava, plemeno sa tu však v tej

dobe nezachovalo. Prvý registrovaný vrh čivavy bol až v roku 1934, sučka bola dovezená

z USA. Zo štyroch šteniat prežili dve. Ďalšie z USA dovezené psy umožnili vybudovanie

chovu, ktorý bol však počas druhej svetovej vojny zničený. Keď bol v roku 1952 založený

Britský Klub čivavy, bolo ešte osem psov, v tom istom roku však nebol v Kennel clube

zaregistrovaný ani jeden pes. Odvtedy predsa len stúpal počet registrácií pravidelne, a v r.

1969 dosiahli rekordné číslo 4194 psov (Anrewsová 2004).

Skok cez kanál urobila čivava až po 2. svetovej vojne. V Nemecku boli čivavy

zaregistrované do knihy chovu v r. 1956. Dnes zaregistrujú v Nemecku ročne 200-300

šteniat, pričom zreteľne prevažuje dlhosrstá varieta. Do Švajčiarskej plemennej knihy psov

23

bola po prvý krát zaregistrovaná čivava v r. 1912. Bola to sučka Colondrina, vo vlastníctve

v Berne. V roku 1962 doviezla potom pani A. Brawand z Binningenu psa „ Cabarelo“

a sučku „Chiquita“ z USA a z tohto bol prvý vrh vo Švajčiarsku. V súčasnosti sa počet

šteniat hýbe okolo 100 kusov za rok(Räber, 1994).

Do československej republiky bola prvá čivava dovezená v roku 1971 z USA.

Krátkosrstá fenka Carissima Ali-Ettes žila následne v chovateľskej stanici“ Z Neuštejna“.

V roku 1976 doviezli manželia Serbusovi zo SRN psa menom Ziesel vom Steppenbrunnen.

Na Slovensku sa začal rozvíjať záujem o chov tohto atraktívneho plemena až pár rokov po

roku 1993 (Pacltová, 1998). Dôležitým medzníkom v chove čiváv bolo založenie Klubu

chovateľov čiváv a papillonov v Poprade. Klub chovateľov čiváv a papillonov v Poprade

vznikol 14.4.1997 registráciou na MV SR. Bol založený na podnet 16 zakladajúcich

chovateľov plemien čivava a papillon ako reakcia na opakované súdne spory SKZ proti

SKJ, ktoré sa stali brzdou chovateľských záujmov ostatných chovateľov a boli len osobnou

vojnou niekoľkých funkcionárov. Klub chovateľov čiváv a papillonov nie je nástupníckou

organizáciou podobného klubu SKZ v Seredi, ale plne sa hlási k programu a politike

Slovenskej kynologickej jednoty presadzovanej na Slovensku a v FCI. Hlavným cieľom a

programom klubu je vytvárať všetky podmienky pre záujmovú chovateľskú činnosť

svojich členov, reprezentáciu ich práce a hájenie zásad pre zdravý vývoj plemien čivava

(CHIHUAHUA) a papillon v zmysle prijatých štandardov FCI. Počet členov, ako aj počet

odchovaných šteniat je z roka na rok väčší.

Minulý rok sa podarilo dochovať 961 šteniat čiváv, čo bol počet asi o 300 kusov väčší ako

v predvlani (www.civavapapillon.sk ).

1.2.3 Štandard čivavy

Dátum publikovania platného štandardu: 24. 3. 2004

Pôvod

Mexiko

Použitie

spoločenský pes

Klasifikácia

9. skupina, spoločenské a sprievodné psy; 6. sekcia čivavy, bez pracovnej skúšky.

24

Celkový vzhľad

kompaktné telo, veľmi dôležitá je veľká jablková hlava, nesená vzpriamene

a primerane dlhý chvost nesený vysoko buď stočený do polkruhu alebo so špičkou

smerujúcou k bedrám.

Povaha a správanie: rýchla, pozorná, živá a veľmi smelá.

Hlava

Temeno: správne zaoblená jablková (charakteristika plemena) uprednostňuje sa ak

fontanela je uzatvorená, malý otvor je ale prípustný.

Stop: silne vyznačený, hlboký a široký, vytvorený prechodom oblého čela do papule.

Papuľa: krátka a rovná pri pohľade zboku, široká v základni a stenčujúca sa k špičke.

Ňucháč: každá farba ňucháča je prípustná, primerane dlhý a mierne zdvihnutý. Veľmi

široká, ale primeraná k telu. Čeľuste a líca suché.

Papuľa: krátka a rovná pri pohľade zboku, široká v základni a stenčujúca sa k špičke.

Pysky: suché, napnuté.

Chrup: nožnicový alebo kliešťový zhryz, predhryz, podhryz, ako aj ostatné anomálie

v postavení čeľusti sa musia penalizovať.

Oči: veľké a plné, ale nie vypúlené, okrúhle, výrazné, svetlá farba očí je prípustná, tmavá

sa uprednostňuje,

Uši: veľké, vztýčené a široko otvorené, postupne sa zužujú špičky, v pokoji má byť uhol

uší k osi lebky 45°.

Krk: mierne vyklenutý, čo však nesmie narušiť smelý výraz. Srsť má vytvárať slabý

golier, čo robí krk hrubším. Plynulý prechod do silných suchých pliec. Stredne dlhý, psy

majú krk hrubší ako sučky, koža: bez laloku, dlhosrsté čivavy by mali mať hrivu.

Telo

veľmi kompaktné a dobre stavané.

Horná línia: rovná

Kohútik: len mierne vyznačený,

Chrbát: krátky, pevný,

Bedrá: silné, svalnaté,

Kríže: široké a silné, buď úplne ploché alebo len mierne spadajúce.

Hrudník: tvoria ho dobre klenuté rebrá, je dlhý, hlboký a priestranný, pri pohľade spredu

primerane široký, zboku siaha až po lakte, nemá byť súdkovitý.

25

Spodná línia: vytvára ju jasne vtiahnuté brucho, ovisnuté brucho je povolené ale nie je

žiadúce.

Chvost: vysoko nasadený, sploštený, stredne dlhý, široký pri základni a stenčuje sa

k špičke, v pohybe je nesený vysoko buď stočený do polkruhu alebo so špičkou

smerujúcou k bedrám je typickým znakom plemena. Osrstenie závisí od variantu a má byť

v súlade s ostatnou srsťou na tele. Dlhosrsté majú chvost s kystkou, v pokoji chvost visí

a končí háčikom.

Končatiny

Predné končatiny: rovné, správne dlhé, pri pohľade spredu tvoria jednu zvislú líniu

s lakťami, zo strany sú zvislé.

Plecia: čisté a primerane svalnaté, dobrý uhol medzi lopatkou a lakťom.

Lakte: pevné a priľahlé k telu a zabezpečujú voľný pohyb.

Labky: veľmi malé oválne s dobre oddelenými prstami, ale nie roztiahnutými (nie mačacie

alebo zajačie), pazúriky zvlášť dobre klenuté a primerane silné.

Vankúšiky: dobre vyvinuté a pružné. Vlčie pazúriky sa v zemiach, ktoré to povoľujú musia

odstrániť.

Osrstenie: plemeno je v dvoch variantách.

Krátkosrsté čivavy : srsť je krátka a priliehavá na celom tele. Ak majú podsadu, trocha

dlhšia srsť je prípustná, redšia srsť na hrdle a bruchu je prípustná, srsť je o niečo dlhšia na

krku a chvoste, na hlave a ušiach kratšia. Srsť je lesklá a mäkká, bezsrsté psy sú

neprípustné.

Dlhosrsté čivavy: srsť je dlhá a hodvábna, hladká alebo zvlnená. Príliš hustá podsada je

nežiadúca. Dlhšia srsť tvorí strapce na ušiach, krku, zadných stranách predných a zadných

končatín, na labkách a chvoste. Prílišné osrstenie nie je prípustné

Farba: prípustné sú všetky farby a odtiene.

Koža: hladká a pružná na celom tele.

Hmotnosť: do úvahy sa berie hmotnosť, nie veľkosť.

Hmotnosť: ideálna hmotnosť je 1,5 –3 kg. Napriek tomu sa pripúšťajú jedince 500g-1,5kg.

Psy nad 3 kg sa vylučujú.

26

Chyby: každá odchýlka od uvedených bodov sa má pokladať za chybu, ktorej hodnotenie

je v presnom pomere k stupňu odchýlky. Chýbajúce zuby, zdvojené zuby (perzistujúce

mliečne zuby), deformovaná čeľusť, zašpicatené uši, krátky krk, dlhé telo, vyklenutý alebo

preliačený chrbát (lordóza alebo xyfosa), šikmé kríže, úzky hrudník, ploché rebrá, zle

nasadený, skrútený lebo krátky chvost, krátke končatiny, vytočené lakte, zadné končatiny

postavené príliš pri sebe.

Veľké chyby: úzka lebka, malé oči, zapadnuté alebo vypučené, predhryz, podhryz, luxácia

kolenného jabĺčka.

Vylučujúce chyby: agresívny alebo bojazlivý, jelení typ: psy s netypickou stavbou, s príliš

jemnou hlavou, dlhým krkom, dlhými končatinami, psy s príliš otvorenou fontanelou,

ovisnuté alebo krátke uši, príliš dlhé telo, bez chvosta, dlhosrsté – s veľmi dlhou, jemnou

a nadýchanou srsťou ako majú maltezáci, krátkosrsté – lysé miesta na tele (alopecie),

hmotnosť nad 3kg.

Poznámka: psy musia mať obidva normálne vyvinuté semenníky úplne zostúpené

v miešku (www.skj.sk ).

1.2.4 Charakteristika a povahové vlastnosti čivavy

Bower (2001) charakterizuje čivavu ako psíka ako veľmi inteligentného,

učenlivého, pozorného, hravého, ale miestami aj trochu tvrdohlavého. Chová sa veľmi

sebaisto, niekedy až trúfalo. Je to veľmi spoločenský pes a má sklon upínať sa na jedného

člena rodiny, k ostatným členom má však takisto vyvinutý veľmi dobrý citový vzťah.

Čivava vychádza obvykle dobre aj s inými druhmi psov, vzhľadom však na jej malé

rozmery sa s nimi nemôže merať. Spolužitie s mačkami a inými domácimi zvieratami je

bezproblémové, voči ľuďom, ktorých však nepozná sa správa rezervovane. K deťom si

vytvára veľký citový vzťah , pokiaľ sa s ňou nehrajú ako s hračkou. Aj keď neublíži, môže

ich riadne postrašiť. Od malých detí nemožno očakávať, že budú psa rešpektovať, preto je

čivava vhodnejšia do rodín s odrastenejšími deťmi. Čivava je vhodná aj pre rodiny

s malým bytom, je nenáročná na priestor a uskromní sa aj s pohybom.

27

Čivava je veľmi nebojácny psík, ktorý svojimi vlastnosťami a schopnosťami

pripomína miestami teriéra. Má sklony k častému hrabaniu, piskľavým štekotom

upozorňuje svojho majiteľa na nebezpečenstvo a vie byť aj veľmi ostražitá. Dážď alebo

extrémne slnko, horúčavy, alebo chladno, ich termostat pracuje dokonale. Keďže pochádza

z púštnych oblastí, kde je cez deň sálavé teplo a v noci teplota môže klesnúť i pod bod

mrazu, je dokonale prispôsobená, ale aj napriek týmto faktorom ju netreba vystavovať

extrémom (Andrewsová , 2004).

Napriek svojej hmotnosti čivavy samotné sa nesprávajú ako malé psy. Myslia si, že

sú obrovské a sú dostatočne pochabé, aby si dovoľovali na všetkých v okolí. Hoci sa znáša

aj s inými zvieratami, čivava dáva prednosť styku so svojim druhom. Obdivuje svojho

majiteľa, hoci šteniatku, alebo nováčikovi chvíľu trvá, kým mu začne úplne dôverovať. Od

prvej chvíle sa chce stať najdôležitejším členom domácnosti. Napriek svojej telesnej

postave je čivava mimoriadne inteligentná ( Palmerová, 1997).

Andrewsová (2004) popisuje chovanie čivavy vo väčšej skupine ako veľmi vhodné.

Čivava je veľmi dobre znášanlivá s vlastným druhom. Dvaja alebo viacero samcov môže

byť spolu, jediný menší problém vzniká pri háraní, samci začínajú často značkovať a pri

väčšom počte spolu chovaných jedincov si tento čas vyžaduje dokonalú údržbu a čistenie.

Fenky nastolia vo svorke hierarchiu, ale potom preukážu veľký cit jedna k druhej. Čivavy

sú ideálnym spoločníkom pre osamelých ľudí, starších, handicapovaných a invalidov.

Nechcú nič, len samotný kontakt so svojím pánom a sú zvlášť citlivé na náladu ľudí.

Ballay (2003) dopĺňa charakteristiku čivavy a opisuje ju ako plemeno veľmi

inteligentné, učenlivé, bystré a veľmi odvážne. Netreba pozabudnúť ani na

temperamentnosť, a bystrosť. Toto maličké plemeno je pritom oddané a veľmi priateľské,

a povaha tohto maličkého psíka z neho robí dokonalého domáceho miláčika, ktorý so

svojimi povahovými vlastnosťami a nenáročným chovom získava čím ďalej, tým viac

obdivovateľov.

1.2.5 Problémy v chove čivavy

Räber (1994) opisuje chov extrémne malých psov ako veľmi náročný a spojený

s mnohými ťažkosťami, ktoré chovateľ veľkých, alebo stredných plemien psov ani

nepozná. Malé psy majú málo početné vrhy, v priemere je to u čivavy 2,4, pre porovnanie

28

u bernardína je to 8,03. Pretože ale celková hmotnosť jedného vrhu u malého psa ako aj

u obra je v priamej závislosti od telesnej hmotnosti matky, sú šteňatá malého psa pri

narodení nepomerne veľké. Ako príklad uvádza, že u bernardína sa rovná váha šteňaťa

0,99% matkinej hmotnosti, u čivavy stúpne na 6,42%, to znamená, že šteňa čivavy je

v pomere k matke 6,5 krát ťažšie ako bernardín. Tento faktor patrí medzi najhlavnejšie

faktory vedúce k pôrodným problémom.

Edney (1992) popisuje aj ďalšie možné problémy vzniknuté pri pôrode. Keďže sa

stretávame s málopočetnými vrhmi, šteniatka bývajú zvyčajne väčšej hmotnosti, sučka má

problém s ich vytlačením a musí byť privolaná odborná veterinárna pomoc. Značné

percento pôrodov sa vykonáva tzv. „ cisárskym rezom“, pretože sučka nie je schopná

prirodzenou cestou porodiť šteniatka. Pri veľkej počiatočnej námahe s vytlačením šteniatka

stráca drobná fenka obrovské množstvo energie a môže prísť k tzv. „ glykemickému šoku“,

k následnému úplnému vyčerpaniu, a pri neskorej odbornej pomoci aj k úmrtiu. Pri

veľkom počte šteniatok zase hrozí riziko predčasného pôrodu. Šteniatka prichádzajú na

svet nedokonale vyvinuté, s chýbajúcim sacím reflexom. V takýchto prípadoch dochádza

k úmrtiu celého vrhu. Spontánny potrat u sučiek nie je až taký bežný, avšak môže k nemu

dôjsť. Potratené šteniatka sú nedokonale vyvinuté a sučka náhle stratí telesnú hmotnosť

pred očakávaným obdobím kotenia. Iné príznaky sú nepríjemne vyzerajúci výtok z vulvy

a sučka si neustále olizuje zadok. Môže mať aj inú chorobu a horúčku. Tieto príznaky sú

jasným znamením, že sučku musí prehliadnuť zverolekár, najmä preto aby zistil, či je ešte

potrebné vybrať niečo z maternice, ale aj v prípade, keď sú šteniatka predčasne narodené.

Čivava nemáva problémy s ušami. To že sú ušné laloky vztýčené, umožňuje dobrý

prístup vzduchu do zvukovodu. Keby však predsa len prišlo k ochoreniu, ľahko to

rozpoznať. Čivava si ucho škriabe, potriasa hlavou, v pokročilom štádiu má bolesti

a hnedastý hnisavý výtok. Pri kúpaní dávame do uší malé klbko vaty, aby sa voda

nedostala do uší. V neskoršom štádiu by mohla spôsobiť nepríjemný zápal a silnú bolesť

(Pacltová, 1998).

Za zvláštny znak je u čivavy označovaná tzv. “Molera“ – otvorená fontanela na

lebke. Chýbajúca temenná doštička, tenká lebka a molera môžu viesť k predpôrodným

zraneniam, ktoré sú potom príčinou vzniku vodnatieľky mozgu. Podiel vodnatieľky mozgu

je u čiváv zreteľne väčší ako u ostatných plemien. Malým psom , nielen čivavám, často

nevypadnú pri výmene zubov špiciaky (canini) mliečneho chrupu samé od seba. Musí ich

preto vytrhnúť zubár. Viackrát bolo poukázané na dlhé pazúry. Malý pes si spravidla

menej zoderie pazúry než veľký. Občas mu ich treba ostrihať, ináč môže dôjsť

29

k postihnutiu a k deformácii pazúrov. To je niekoľko upozornení na osobitné problémy,

oproti ktorým však stojí celý rad pozitívnych vlastností malého psa a miláčika - čivavy

(Räber, 1994).

1.3 Pôvod a história vzniku plemena mops

Cunliffeová (2006) poukazuje, že pôvod plemena mops je veľmi nejasný

a záhadný. Niektorí sú presvedčení, že plemeno vzniklo na ďalekom východe, iní považujú

mopsa za európana. Všeobecne je prijatý názor, že mops pochádza z Číny, odkiaľ sa

rozšíril do Japonska a neskoršie do Európy. V Číne bolo toto plemeno oddávna známe pod

menom hapa, čo predstavovalo psa podobnému krátkosrstému pekingskému palácovému

psovi. V Číne sa psy so skrátením ňucháčom označujú ako lo-sce. Správy o nich máme

najmenej z roku 1115 pred. n. l. Tieto psy boli zreteľne odlišované od pekingských psov.

Ňucháč bol inak tvarovaný, srsť krátka a uši veľmi malé a sklopené. V Číne bol chov

malých spoločenských psov spravidla vyhradený len vládcom a osobám s vysokým

postavením. Až do 12. storočia sa mops v Číne tešil veľkej popularite, ale neskoršie

záujem evidentne upadol a na začiatku 16.stor. sa plemeno chovalo už len veľmi málo.

Fogle (2007) sa však domnieva, že predkovia mopsa boli mastifovia, ktorí slúžili ako

bojoví psy, napr. v starovekom Grécku.

Mopsovia však majú úzke spojenie aj s Holandskom, kde boli veľmi obľúbení, a preto

sa označovali ako „Holandskí mastifovia“. Toto meno môže vysvetliť zmätky, ktoré sa

nakopili okolo pôvodu tohto plemena. Mopsovia z Holandska totiž veľmi prispeli

k rozšíreniu plemena po celej Európe.

Morris (2004) uvádza možných osem teórii o pôvode plemena.

Plemeno pochádza z Číny a bolo dovezené do Anglicka a odtiaľ sa šírilo do sveta

a získalo obrovskú popularitu.

Pochádza z Holandska a do Anglicka sa dostalo ku koncu 17. storočia vďaka

protestanskému panovníkovi Viliamovi Oranžskému a jeho žene Márii, ktorí sa na

Anglický trón dostali v roku 1688. Ich milovaní psi ich všade doprevádzali, a tým

si v 17. storočí získali obrovskú popularitu.

30

Pochádza z Ruska a zdedilo po severských predkoch hore nesený a na konci

zatočený chvost, ako majú severské špice. Až následne sa dostalo cez Holandsko

do Anglicka.

Vzniklo v západnej Číne okolo roku 700 n. l., a hovorilo sa mu „lo-čang-še“

a neskoršie už len skrátene lo-še. Následne sa dostalo do Tibetu, do Ruska, do

Holandska a do Anglicka.

Pochádza z Číny, odkiaľ ho doviezli Holanďania, vlastne ich Holandská východo

indická spoločnosť. Tak si získalo priazeň a obdiv Viliama I a stalo sa symbolom

oranžského rodu. Ku koncu 17.storočia sa s Viliamom II dostalo do Anglicka.

Pochádza z Číny a do Európy ho priviezli Portugalskí námorní obchodníci, ktorí

túto krajinu navštívili prvýkrát v roku 1516. Neskôr sa dostalo do Holandska

a následne do Anglicka.

Pochádza zo starovekého Ríma a do Veľkej Británii sa dostalo za rímskej okupácie

na ostrovy.

Pochádza zo starovekého Egypta a odtiaľ sa vďaka Feninčanom dostalo do Ríma

a odtiaľ do Veľkej Británie.

Morris ďalej uvádza možné štyri teórie o predkoch.

Je to miniatúra buldoga, ale táto teória je nepravdepodobná, pretože pri porovnaní

lebiek sú výrazné rozdiely a mops je evidentne staršie plemeno.

Je to zmenšenina mastifa.

Je to hladkosrstá varieta pekingského palácového psíka, na vyšších končatinách.

Je to predok pekingského palácového psíka.

Cunliffeová (2006) uvádza aj pôvod mena mops za veľmi záhadný a používa na

vysvetlenie viacero možných teórií.

Slovo „ Pug“ (názov plemena v angličtine), vzniklo z latinského „ pungus“, tj. päsť

, a to s porovnaním hlavy mopsa.

Slovo „ Pug“ vzniklo z latinského výrazu „ pugnaces“, t.j. bojovní, pretože mops je

zmenšeninou zápasníckych plemien.

Slovo „Pug“ znamenalo v angličtine v 18. stor. „ nežne milovaný“.

Slovo „Pug“ znamenalo kedysi opička a v tej dobe boli ako spoločníci obľúbené

opice.

Ide o skomoleninu slova „puck“, čo znamená škriatok.

31

Räber (1994) zase vysvetľuje vznik mena v Taliansku a vo Francúzsku. Okolo roku 1550

vzniklo v taliansku ľudové divadlo „ Commedia dell“ Arte“, ktorého v predstaveniach boli

zobrazované osoby každodenného života. Namiesto opice, ktorá sa dala v tej dobe iba

ťažko zohnať, dostal rolu mopslík. Mopslík ozdobený v šatách a v klobúku bol predmetom

aby dostal meno „Comediana“. Aj francúzke označenie „Carlin“ sa vzťahuje na toto staré

ľudové divadlo. Vystupujúci harlekýn s menom Carlin nosil masku čiernej farby, tak sa

jeho meno prenieslo na psa, pretože aj ten má čiernu masku. Morris dopĺňa Dickersonove

teórie pôvodu ešte o jedno tvrdenie a myslí si že možná cesta vzniku plemena v Európe

vedie z holandských kolónii, napr. Mys dobrej nádeje, odkiaľ mopsa holandskí usadlíci

priviezli do Európy.

1.3.1 Začiatok čistokrvnej plemenitby mopsa

V prvom desaťročí 19. stor. sa v Británii chovali dva hlavné typy. Pán Morrison

choval svetlo plavé mopsy a lord a lady Willoughbyovi d“ Eresby používali importované

psy k prešľachteniu typu. Morrisonove psy zohrávali veľmi dôležitú úlohu vo vývoji

plemena v Británii. Časom obidva typy splynuli a stratili svoju originalitu, takže dnes sa so

zbytkami týchto krvných línii stretávame len príležitostne. Dôležitú úlohu vo vývoji

zohráva l pes istej pani Johnovej, menom Click. Bol to neoceniteľný plemenník, ktorý

splodil mnoho výborných feniek a má veľký podiel na rozšírení plemena do USA. Mops

bol v USA zaregistrovaný americkým Kennel Clubom v roku 1885 a rovnako ako v iných

krajinách bol zaradený medzi spoločenské plemená. Toto plemeno je dnes v Spojených

štátoch amerických veľmi populárne ako domáci spoločenský pes a vyniká vo výstavných

kruhoch a rôznych súťažiach. V roku 1981 zvíťazil na slávnej výstave Westminsterského

chovateľského klubu prvý mops menom Ch Dhandys Favorite Woodchuck. Až doteraz je

to jediný mops, ktorý dosiahol tak veľký úspech (Cunliffeová, 2006).

Asi okolo roku 1878 priniesla Lady Brassey viacero čiernych mopslíkov z Číny do

Anglicka. Čierni mopslíci sa už aj predtým sem-tam vyskytli, ale teraz sa stali tieto

importované psy skutočnou senzáciou. Často mali biele znaky, napríklad malú bielu

hviezdu na hrudi, niekedy ale aj úplne bielu hruď a k tomu aj biele labky. Hovorilo sa o

„čínskych značkách“. Od roku 1890 sa zriadila zvláštna trieda pre čiernych mopslíkov. V

Nemecku z nejakých dôvodov krížili mopslíkov s krátkosrstými pinčami. To dodalo

32

plemenu novú krv, viedlo to ale k dlhonohým psom s pevnou srsťou a dlhým ňucháčom.

Pozitívne ale bolo, že sa tieto krížené produkty vyznačovali výraznými úhorovitými

pruhmi, krátkou srsťou a čistými farbami (Räber 1994).

Mopsi sa na území Čiech vyskytovali celkom určite už v 18. storočí, možno aj skôr.

Svedčia o tom najmä obrazy, ktoré môžeme nájsť v zámockých galériách v Čechách aj na

Morave. O chove mopsa v Čechách medzi svetovými vojnami nevieme prakticky nič. Po

druhej svetovej vojne bolo zapísaných až do roku 1979 do plemennej knihy 14 mopsov,

väčšinou importovaných z Poľska a vtedajšej NDR. V roku 1979 sa narodila Daffodil, prvé

šteňa s anglickou krvou po matke. Fenku Agata Pipi Shah kúpila pani Habětínková a na

tejto fenke založila prvú významnú chovnú stanicu v Čechách - stanicu "Čierny lúč".

Ďalšiu fenku z tohto vrhu dostala darom ruská kozmonautka Tereškovová. Takmer v

rovnakom čase zaregistroval svoju chovnú stanicu "Poem" MUDr. Emler. Chovná stanica

Poem veľmi podstatne ovplyvnila chov mopsov v Čechách. Chovatelia mopsov sa v

Českej republike v sedemdesiatych rokoch spojili a vytvorili Klub málopočetných

plemien. Na začiatku osemdesiatych rokov vznikol Klub chovateľov Buldogov a mopsov a

po jeho rozdelení v roku 1992 potom samostatný Mops klub Českej republiky. Mops klub

Českej republiky má v súčasnosti okolo 300 členov - chovateľov, majiteľov mopsov a

milovníkov plemena z Českej republiky i zo zahraničia (www.volny.cz).

1.3.2 Štandard mopsa

Dátum publikovania platného štandardu: 20. 02. 1989

Pôvod

Čína

Patronát

Veľká Británia

Klasifikácia

9. skupina FCI – spoločenské a sprievodné psy; 11. sekcia – malé dogovité

plemená, bez skúšky. Použitie: spoločenský pes.

33

Celkový vzhľad

vyslovene kvadratický a kompaktný, je „multum in parvo“ (veľa hmoty v malom

priestore), vyznačuje sa kompaktnými, územčistými proporciami a pevnosťou

svalstva.

Povaha, správanie: šarmantný, hrdý a inteligentný, vyrovnaný, veselý a živý.

Hlava

veľká okrúhla hlava, nie jablkovitá

Temeno: bez priehlbín v lebke, jasne vykreslené vrásky

Papuľa: krátka, tupá a kvadratická, nie klenutá

Papuľa, chrup: nepatrný predhryz; prekrížený zhryz, viditeľný jazyk alebo zuby sú

nanajvýš nežiadúce; spodná čeľusť široká s rezákmi, ktoré stoja takmer v jednom rade.

Oči: tmavé, veľmi veľké, okrúhleho tvaru, s nežným a utrápeným výrazom, veľmi lesklé a

plné ohňa, keď psa niečo zaujme.

Uši: tenké, malé, mäkké ako čierny zamat. Povolené sú dva typy držania uší: ružičkové

ucho - malé, poskladané nabok a dozadu, takže vidieť vnútornú stranu ucha, gombíkové

ucho: koža padá dopredu, špička ucha leží tesne na hlave, takže vnútro ucha nie je

viditeľné a špičky uší smerujú k očiam; uprednostňuje sa gombíkové ucho.

Krk: mierne klenutý, čo vyvoláva dojem, akoby mal pes helmu, silný, hrubý, dostatočne

dlhý tak, aby hlavu niesol hrdo.

Telo

krátke a kompaktné.

Chrbát: rovný, ani zhrbený ani povolený.

Hrudník: široký, rebrá siahajú dobre dozadu,

Chvost: vysoko nasadený, stočený nad bedrá tak tesne, ako je možné; dvakrát stočený

chvost je veľkou chybou.

Končatiny

Predné končatiny: veľmi silné, rovné, stredne dlhé, dobre postavené pod telom;

Plecia: veľmi šikmé,

Zadné končatiny: veľmi silné, stredne dlhé, umiestnené dobre pod telom, pri pohľade

zozadu rovné a paralelné.

Kolená: dobre zauhlené

34

Labky: nie také dlhé ako zajačie, ani také okrúhle ako mačacie; dobre oddelené prsty,

čierne pazúriky.

Pohyb

pri pohľade spredu sa má pohybovať zboka nabok, končatiny dobre pod plecami,

labky smerujú rovno dopredu, nie sú vtočené ani vytočené; pohyb zadných

končatín je taktiež korektný. Predné končatiny vykračujú ďaleko dopredu, zadné

končatiny sa pohybujú voľne, s dobrou akciou kolena; mierne valivý pohyb

zadných končatín je typický.

Osrstenie

jemná, hladká, mäkká srsť, krátka a lesklá, ani drsná ani vlnovitá.

Farba: strieborná, marhuľová, srnčia alebo čierna; farby sú vždy čisté, aby podčiarkli

kontrast farby úhorieho pruhu (čierny pruh od výbežku medzitemennej kosti po koreň

chvosta) a masky. Znaky sú zreteľne ohraničené: maska, uši, škvrny na lícach, škvrna na

čele (diamant) a úhorí pruh sú čo najčiernejšie.

Veľkosť a hmotnosť:

ideálna hmotnosť 6,3–8,1 kg.

Chyby: každá odchýlka od uvedených bodov sa má pokladať za chybu, ktorej hodnotenie

je v presnom pomere k stupňu odchýlky. Žiadna chyba ale nesmie ovplyvňovať zdravotný

stav a pohodu psa. Psy, ktoré jednoznačné majú telesné abnormality alebo poruchy v

správaní, musia byť vylúčené z posudzovania.

Poznámka: psy musia mať obidva normálne vyvinuté semenníky úplne zostúpené

v miešku (www.skj.sk).

1.3.3 Charakteristika a povahové vlastnosti mopsa

Popisy niektorých nadšencov pre toto plemeno používajú silné výrazy, ako

napríklad „ dokonalá zmes psieho pôvabu a múdrosti“. Mops však skutočne svojho

majiteľa teší a baví po celé hodiny svojou zábavou a klaunovskou osobnosťou. Záľuba

chovu mopsov v ľudských rodinách často postihuje celú generáciu, alebo niekoľko

35

generácií, ktoré zostávajú tomuto plemenu verní. Vyplýva to z osobnosti týchto psov, ktorí

žijú aj v malom byte rovnako spokojne ako priestrannom apartmáne. Niektorí majitelia

mopsov ich označujú ako „malé bytosti“ a sú presvedčení, že všetkému rozumejú

(Cunliffeová, 2006).

Verhallen (2002) opisuje mopslíka ako psíka veľmi prítulného, šarmantného

a družného psa so silným putom k svojmu pánovi a ostatným členom rodiny. Život

v klietke mu nesvedčí, rád sa pohybuje v spoločnosti ľudí a cení si ich záujem. Je to veľmi

vnímavé stvorenie a kedykoľvek vycíti náladu panujúcu doma. Je veľmi prispôsobivý,

hravý, nie však zbrklý. Toto plemeno je značne priateľské, čo vyplýva aj z jeho veľkej

inteligencie. Mops väčšinou dobre vychádza s ostatnými psami a ani k iným domácim

zvieratám nie je agresívny, ale k sebe samému je viditeľne tvrdý. S deťmi si rozumie

výborne a priam vyžaduje ich pozornosť. Návštevu a cudzích ľudí privíta vždy priateľsky,

ale jeho vlastní ľudia sú vždy na prvom mieste. Toto plemeno je dobre vychovávateľné

a manipulovateľné. Citlivo reaguje na intonáciu hlasu a rád vyhovie svojmu pánovi.

S týmto tvrdením sa zhoduje aj Smrčková (1997), ktorá opisuje povahové vlastnosti

mopsa nasledovne. Mops je veselý, veľmi priateľský k ľuďom aj ku zvieratám. Jeho

správanie je bez stopy agresivity. Je nenáročný na priestor a pohyb, veľmi bystrý, len málo

šteká. Je citovo spätý s človekom a dožaduje sa fyzického kontaktu. Patrí medzi ideálneho

spoločníka pre všetky vekové kategórie. Zvláštnosťou mopsa je aj jeho hlasový prejav,

okrem brechania aj krochká, trká a v noci šteká. Bez problémov ho možno chovať

jednotlivo, ale lepšia je alternatíva chovu spoločne s viacerými psami, najlepšie mopsami.

Fogle (2002) dopĺňa charakteristiku mopsa a opisuje ho ako psa veľmi čistotného a

pozoruhodné je, že vôbec nepáchne. Preto je veľmi vhodný pre starších ľudí, avšak netreba

zabudnúť, že mopslík takisto ako druhí psi potrebuje pohyb a výcvik. Nech sa deje

čokoľvek, mops je šťastný, keď môže svojmu majiteľovi vyhovieť. Poteší ho každá nová

hra, pri ktorej dokáže vyvádzať ako klaun, keď vás chce zabaviť a získať si vašu

pozornosť.

Cunliffeová (2006) zase poukazuje na správanie mopslíka voči deťom. Mopsi sú

v spoločnosti detí väčšinou veľmi šťastní a spravidla je tento pocit obojstranný. Toto

plemeno je vždy ochotné sa hrať a blázniť, preto je potrebné aby na deti v spoločnosti

psov dohliadali dospelí. Pokiaľ deti dokážu rešpektovať psa, ony aj mopsi strávia spolu

mnoho spoločných a šťastných hodín. Mops je a bude odjakživa dobrým spoločníkom pre

všetky vekové generácie.

36

1.3.4 Problémy v chove mopsov

Pretože má mops skrátený ňucháč, má toto plemeno sklon k dýchacím problémom.

Neznáša nadmerné horúčavy, všeobecne je ale mopslík považovaný za plemeno, ktoré sa

môže dožiť vysokého veku. Je si však treba zapamätať, že mopsi neznášajú veľmi dobre

anestézu, a preto musí váž veterinár dobre zváži , či je vhodné pustiť sa do operácie. Mopsi

podobne ako iné plemená so skráteným ňucháčom, môžu trpieť predĺžením mäkkého

podnebia. Pretože sa mops chová po stáročia s krátkym nosom a voľnou, zvráskavenou

kožou, jeho mäkké podnebie býva príliš široké a ochabnuté. Keď sa takýto pes rozčuľuje

a dychtí, jeho mäkké podnebie zapadá dozadu do hrtanu a vzduch sa nedostáva do pľúc.

Toto je dôvod prečo mopsi neznášajú veľké horúčavy, preťaženie a rozčúlenie. Všetky

tieto príčiny môžu vyvolať tragický koniec. Je taktiež potrebné veľmi poctivo ošetrovať oči

mopsa, obzvlášť v horúcom počasí, a prehliadať ich, či nejavia nejakú známku po cvičení

a námahe (Cunliffeová, 2006).

Baumannová (1994) popisuje problémy s očami mopsa. Mops má oči často

popisované ako guľovité, ale nesmú byť nikdy príliš vystúpené. Guľatý tvar očí prináša so

sebou rôzne problémy, pretože tieto oči sú viac vystavené riziku poranenia a taktiež viacej

trpia prachom a špinou. Preto sa väčšina majiteľov mopslíkov uvedomelo vyhýba tŕňovým

kríkom a taktiež nevysádzajú žiadne ostnaté rastliny v blízkosti obydlia mopsa. Pokiaľ je

oko mopsa postihnuté chladom, odporúča sa vykúpať oko vo vlažnom mlieku alebo čaji.

Pokiaľ mopsovi slzia oči, je to známka nejakých očných problémov, a preto je potrebné

ihneď vyhľadať odbornú pomoc, aby nedošlo k dlhodobému poškodeniu.

Räber (1994) pripája k daným očným problémom ešte jeden problém a to je

entropium – vchlípenie očných viečok. Vyvinie sa tak, že jedno alebo obidve viečka sa

obrátia dovnútra a dotýkajú sa očnej buľvy. Tým kraje viečka a obzvlášť očné riasy

dráždia rohovku, a to je veľmi bolestivé. Príčinou entropie býva často u mopsov voľná

koža a prejaví sa v miernej forme, obzvlášť keď pes náhle schudne. Pri každom podozrení

na entropiu je potrebné vyhľadať okamžite veterinárnu pomoc. Ďalšie z častých ochorení

mopsov je vykĺbenie jabĺčka, ktoré sa prejavuje tak, že na kolene sa vytvorí mäkký

žliabok. Je to dedičný defekt a u mopsov sa vyskytuje dosť často. Psy trpiace touto

poruchou nesmú byť zaradené do chovu. Ďalším zo závažných problémov je dysplázia

kolenného kĺbu. Kĺbová hlavica a jamka sú zle vyvinuté, takže pohyb psa je sťažený

a veľmi bolestivý. Našťastie sa toto ochorenie prejavuje u mopslíkov čoraz zriedkavejšie.

37

Mopslík by mal napriek svojmu šašovskému výrazu žiť v prvom rade ako zdravý

pes, ako pes, ktorý dokáže kedykoľvek sprevádzať svojich ľudí na dlhých prechádzkach,

ako pes, ktorý sa vyznačuje sviežosťou a dlhým životom, tak ako dnes našťastie väčšina

mopslíkov (Tennant, 2002).

2 Rozmnožovanie

Rod psovitých sa vo všeobecnosti rozmnožuje v pravidelných cykloch. Spravidla sa

uskutočňuje ročne jeden vrh, ktorý prichádza po období kotnosti : to trvá u líšky

s netopierími ušami alebo feneka sedem týždňov a u afrického divého psa niekedy až

jedenásť týždňov. Tento druh má najpočetnejšie druhy aké poznáme. Domáce psy sa

odlišujú od divých tým, že suky majú obdobie honcovania obyčajne dva razy do roka.

Zvyčajne sú aj promiskuitné, hoci sú dôkazy, že napríklad mops uprednostňuje život vo

dvojici. Keďže u psa obdobie kotnosti a dospievania nie je v porovnaní s inými cicavcami

veľmi dlhé, človeku sa podarilo manipulovať s jeho reprodukčným procesom

a naprogramovať široké množstvo dnešných plemien. Selektívny výber sa v súčasnosti

zameriava najmä na estetické nároky výstavných porôt, a preto nie je vylúčené, že sa veľká

éra šľachtenia psov už skončila.

Šľachtenie psov na výstavy vychádza z fungovania základných mechanizmov

dedičnosti (Taylor 1991).

Neurohormonálne a reflektorické procesy pri zaradení psa do chovu sú ďaleko

zložitejšie a citlivejšie na vonkajšie vplyvy a vnútorné podnety ako u suky. K vonkajším

činiteľom patrí správna výživa a držanie psa vo správnych, fyziológii psa zodpovedajúcich

podmienkach. Pes musí byť v trvalo dobrej fyzickej kondícii, ktorá je jednou

z významných podmienok pre riadny priebeh sexuálnych reflexov. Prílišné zdomácnenie,

málo pohybu a nadmerná výživa patrí k hlavným negatívnym činiteľom (Kholová, 2002).

Takisto dôležitá je aj starostlivosť a prostredie v ktorom daný jedinec žije. V ňom by sa

mal uskutočňovať aj akt krytia feny. Cudzie prostredie je pre psa impulzom k jeho

okamžitému prieskumu a označkovaniu močom. Tento záujem je v hierarchii impulzov psa

omnoho silnejším podnetom ako hárajúca sa fena. Preto by sa malo zo zásady cestovať

s rujnou sučkou za psom. V prípade nutnosti krytia feny v jej domácom prostredí, je

vhodné nechať psovi určitý čas na prieskum prostredia a jeho označkovania bez

prítomnosti sučky, a až potom pristúpiť k samotnému aktu párenia. Väčšina chovateľov

38

a chovateľských klubov u nás dáva prednosť riadenému chovu psov. Ten sa najčastejšie

zakladá na prísnom výbere chovných jedincov, ktorý sa uskutočňuje na špeciálnych

prehliadkach, výstavách , alebo bonitáciách. Pri všetkých plemenách to však nie je

rovnaké, záleží od daného plemena psa, jeho zaradenia a štandardu. Výstavy sú len hrubým

sitom, kde sa jedince s vážnou (tzv. vylučovacou) chybou vyradia z posudzovania

a dostanú záznam do preukazu pôvodu. Niektoré chovateľské kluby však zaraďujú do

chovu iba jedince s výstavným ohodnotením výborný, alebo veľmi dobrý. O zaradení psa

do chovu rozhodujú komisie zložené zo skúsených rozhodcov, komisionárov jednotlivých

klubov, a v neposlednom rade skúsených chovateľov. Táto komisia prihliada na osobitné

požiadavky na plemeno a môže vyradiť z chovu ináč výborné zviera, ktoré však disponuje

s nejakými vrodenými, alebo dedičnými chybami, vymyká sa zo štandardu alebo inak

nespĺňa dané kritériá. Mimoriadne dôležité je všímať si výskyt dedičných chýb a chorôb

medzi predkami psa aj suky. Nikdy sa nesmú páriť zvieratá , ktoré majú v rodokmeni

rovnakú dedičnú chybu. Starostlivým výberom, tzv. selekciou sa môžu dedičné chyby

úplne odstrániť (Taylor, 1991).

2.1 Chovný pes

Z fyziologického hľadiska sa dá povedať, že do chovu by sa pes mohol použiť už

v dobe plného rozvinutia hormonálnych funkcií, ktoré podmieňujú schopnosť samca

kopulovať so samicou. K tejto spôsobilosti reprodukcie, ktorú môžeme nazvať aj pohlavná

dospelosť, dochádza vo veku medzi 6. – 8. mesiacom veku. Táto skutočnosť závisí však od

viacerých faktorov : veľkosť plemena, druh plemena, výživa, chovateľské podmienky

a celková starostlivosť chovateľa. Dosiahnutie telesnej zrelosti súvisí so zakončením

zložitých hormonálnych procesov, ktoré ovplyvňujú telesný vzrast, vývin pohlavných

orgánov a žliaz. Výrazom dobrej telesnej zrelosti sú tzv. sekundárne pohlavné znaky, ktoré

sú charakterizované samčím výrazom: mohutnejší vzrast, hrubšia hlava, hrubšie tlapy,

silnejšia koža, mohutný hrudník. Pohlavná zrelosť u psov časovo predbieha obdobie

telesnej zrelosti. Do chovu sa však zaraďujú až po ukončení pubertálneho obdobia a tým aj

telesného rastu (Prochádzka, 1989).

Tak ako aj u iných zvierat boli vytvorené podmienky chovnosti, medzi ktoré patrí

predovšetkým dosiahnutie určitého veku: u veľkých plemien to býva 18 – 24 mesiacov,

u stredných plemien 15 - 18 mesiacov a u malých plemien sa hranica znižuje na 12 – 15

39

mesiacov. Chovnosť podľa niektorých chovateľských normatív končí dňom alebo rokom

dosiahnutia veku 8 rokov. Starším psom, ktorí sa v chove prejavili ako zlepšovatelia

genetického materiálu, môžu príslušné chovateľské orgány chovnosť predĺžiť. Po

dosiahnutí veku 9. rokov by malo byť toto predlženie spojené vždy aj s vyšetrením

semena. Okrem toho musí posudzovaný pes zodpovedať exteriérovým a povahovým

požiadavkám štandardu plemena. U všetkých plemien, vrátane spoločenských, by mal

chovný pes spĺňať všeobecne platné požiadavky. Mal by byť sebavedomý, nebojácny,

odolný voči vonkajším vplyvom, mal by byť výrazným samcom nie len v exteriéri, ale

nebojácny aj pri styku s cudzími fenami. Pri milostnej predohre, pri ktorej sú suky viacej

alebo menej agresívne, by mal pes suku síce rešpektovať, nemal by však ustupovať pred jej

útokmi a vôbec by nemal utekať pred jej milostným hryzením. Medzi niektoré špecifické

požiadavky na uznanie chovnosti psa patrí : sledovanie výskytu dysplázie kolenných

kĺbov, zaradenie do tzv. tried chovnosti, vyraďovanie jedincov s niektorými vadami.

Náročnosť týchto podmienok stanovujú chovateľské kluby, ktoré sú kolektívnym orgánom.

Medzi základné podmienky chovnosti všetkých jedincov v riadenej plemenitbe psov patrí

platný preukaz pôvodu, ktorý obsahuje najmenej tri generácie rodičov a prarodičov. Nie

všetci psy , ktorí boli na bonitácii uznaní spôsobilými do chovu a splnili aj všetky ostatné

podmienky ku chovnosti, sa môžu v chove použiť ako psi krycí (Fogle, 1993).

2.2 Chovná suka

Sučka vytvára polovicu chovného páru a z genetického hľadiska z polovice

ovplyvňuje potomstvo svojimi pozitívnymi aj negatívnymi vlastnosťami. V praxi sa však

ukazuje, že vajíčko a telo matky prostredníctvom deľby vlôh ovplyvňujú potomstvo

z väčšej miery než len z polovice (Prochádzka, 1989). Na rozdiel od psov, ktorí musia splniť v tvrdej konkurencii najlepšie povahové

vlastnosti a prísne exteriérové kritériá, a len najlepšie psy sú zaradené do chovu, majitelia

sučiek sa prevažne uspokojujú so splnením minimálnych požiadaviek na chovnosť sučky.

U sučiek závisí zaradenie do chovu predovšetkým na vôli chovateľa a o konkurencii sa

v pravom slova zmysle hovoriť nedá (Morris, 2004). Sučka má pred zaradením do chovu

dosiahnuť chovnú spôsobilosť, aj keď pohlavná dospelosť, t.j. zahájenie činnosti

pohlavných orgánov sa objavuje už skôr. K chovnej spôsobilosti patrí dosiahnutie telesnej

zrelosti s dobrým vývojom kostry a dokončeným vývojom pohlavných orgánov

40

a príslušných žliaz, napr. mliečnej. Suka má mať výrazne sekundárne pohlavné znaky, ku

ktorým patrí jemná ušľachtilá hlava, jemnejšia kostra, napriek tomu však priestorná

a pevná, jemnejšia koža, štíhle končatiny, súhrne to nazývame samičí pohlavný výraz,

ktorý potvrdzuje, že organizmus sučky sa vyvíjal v harmonickom súlade a má všetky

predpoklady pre dobrý embryonálny vývoj šteniat a pri voľbe správneho krycieho psa i pre

odchov kvalitného potomstva- šteniat (Prochádzka, 1989 ). Podobne ako u psa dochádza aj

u sučky k predstihu orgánového a funkčného vývoja pohlavných orgánov pred telesným

vývojom. Prvé háranie sa objavuje podľa veľkosti plemena medzi 4. – 8. mesiacom veku,

u malých plemien to môže byť aj skôr, u veľkých plemien zase naopak o niečo neskôr.

Prvé háranie, ruja nebýva čo do dĺžky a intenzity celkom rozvinuté, napriek tomu však

existuje reálne nebezpečie nakrytia sučky. U súk sú chovateľskými predpismi, podobne

ako u psa stanovené podmienky chovnosti, ku ktorým patrí predovšetkým dosiahnutie

minimálneho veku. Minimálny vek je závislý od veľkosti plemena, u veľkých plemien je to

spravidla 18 mesiacov, u stredných plemien 15 mesiacov, a u malých plemien je to 12-13

mesiacov. K chovnosti suky ďalej prispievajú splnenie ďalších podmienok, ktoré stanovuje

chovateľský rad, resp. špecifické podmienky chovateľských klubov jednotlivých plemien

(Taylor, 1994).

Ako uvádza Prochádzka (1989), patrí k nim napr. splnenie účasti na súťaži dorastu,

na bonitácii a dosiahnutie potrebnej triedy chovnosti, získanie požadovaného ocenenia na

výstave psov, vykonanie požadovaných skúšok z výkonu, eventuálne röntgenologické

zistenie stupňa dysplázie kolenných kĺbov. Samozrejmým predpokladom uznania

chovnosti sučky je preukaz pôvodu, ktorý obsahuje minimálne tri generácie ich predkov.

Chovnosť suky končí podľa chovateľských radov dosiahnutím ôsmeho roka života, pričom

niektorí považujú za koniec možnosti použitia feny do chovu deň, iní chovatelia považujú

za koniec možnosti použitia feny do chovu rok dosiahnutia tohto veku.

2.3 Ruja

Pohlavná dospelosť feny, sprevádzaná anatomickým a sekretorickým rozvojom

pohlavných orgánov suky sa prejavuje vonkajšími aj vnútornými zmenami, ktoré sa

súhrnne nazývajú ruja. Tieto zmeny sú podmienené zložitým mechanizmom pôsobenia

hormónov hypofýzy, hypotalama a samičích vaječníkov. Gonadotropné hormóny hypofýzy

vyvolávajú u feny rozvoj ovariálneho cyklu spravidla dvakrát do roka. Fena sa tak

41

zaraďuje medzi diestrické zvieratá a hára sa väčšinou koncom zimy alebo začiatkom jari

a koncom leta alebo začiatkom jesene. Za fyziologických podmienok má 6 mesačný

cyklus, ktorý môže byť skrátený natoľko, že suka má ruju trikrát do roka. Predĺženie cyklu

a ruje len jedenkrát za rok je menej časté a býva spojené s problémami s oplodnením

(Kholová, 2002).

Sučka má svoju prvú sezónu alebo honcovanie vo veku medzi šiestym až

dvanástym mesiacom. Niektoré trpasličie plemená obvykle začínajú medzi šiestym

a deviatym mesiacom, ale niektoré obrovské plemená musia dospieť skôr ako dvojročné.

Cyklus ruje, alebo honcovania má 4 fázy : proestrus, estrus, diestrus, anestrus, trvajúce

šesť alebo sedem mesiacov, ale štádium pohlavného pokoja je u rozličných plemien rôzny

(Taylor, 1994).

Proestrus

Case (1996) definuje začiatok proestra ako deň objavenia sa prvého krvavého

výtoku z vulvy. Proestrus je charakterizovaný radom fyziologických procesov, súvisiacich

so stimuláciou ovárií s FSH, ktorá navodí rast a dozrievanie Graafových folikulov. Rastúce

folikuly produkujú väčšie množstvo estrogénov, a ten zapríčiňuje zvýšený prívod krvi

k pohlavným orgánom. Objavuje sa ľahké zdurenie vulvy, sliznica postupne zružovie

a stáva sa prekrvenou (Kudláč, Elečko, 1987). Celá maternica sa stáva vnímavá na

mechanické dráždenie a typický je aj zvýšený pohlavný pud (Kovář et. al., 1987).

Taylor (1994) opisuje proestrus ako obdobie prípravy na honcovanie. Je to prvá

nápadná fáza, kedy dochádza k miernemu opuchnutiu vulvy a čistému výtoku, ktorý je

neskôr krvavý. Niektoré sučky majú silný výtok bez napuchnutia vulvy, iné nemusia mať

výtok, ale napuchnutie je silné. U niektorých plemien, ale najčastejšie u veľkých, sa môže

stať, že sa vonkajšie znaky ani neprejavia. Fogle (1999) vymedzil časové obdobie pre

proestrus na dĺžku trvania 4-5 dní, pričom vulva je opuchnutá, číry až krvavý výtok, fena je

nervózna, nepokojná.

Estrus

Estrus predstavuje tzv. vlastnú ruju alebo háranie, ktoré je charakteristické ochotou

suky k páreniu. V porovnaní s proestrom je vaginálny výtok produkovaný v menšom

množstve a mení sa z krvavého na žltooranžový (Ondrusz, 2009).

42

V tomto období dochádza aj k hormonálnej zmene, keďže produkcia estrogénu sa

postupne znižuje a dominanciu preberá progesterón, začína sa tzv. ovulácia. Na toto

obdobie nadväzuje obdobie ochoty páriť sa (3 dni) a počas ďalšieho týždňa ruja postupne

doznieva (Kovář et. al., 1987). Fogle (1999) vymedzil časové obdobie pre estrus, vlastnú

ruju, 8-4 dní, pričom výtok stráca intenzitu, a začína ovulácia. Taylor (1994) sa k týmto

faktom prikláňa a tiež poukazuje na zníženú intenzitu krvácania, vulva je menej opuchnutá,

ale stále zväčšená, výtok môže byť čistý, alebo slamovo zafarbený. K ovulácii dochádza

obvykle na druhý deň estra, ktorý je preto podľa neho aj najvhodnejším dňom na

pripustenie sučky. Približne v tomto čase sa pravdepodobnosť počatia počtom párení

zvyšuje.

Diestrus

Počas tejto fázy postupne doznievajú prejavy ruje, a trvá v priemere 50 – 60 dní

u gravidných súk a 60 – 90 dní u nezabreznutých (Ondrusz, 2009). Na hormonálnej úrovni

sa táto fáza manifestuje zmenou na vaječníkoch, a to vznikom žltého telieska, ktorý

v prípade že došlo k oplodneniu zostáva ako corpus luteum graviditatis (Kudláč, Elečko,

1987). U negravidných súk žlté teliesko ku koncu diestra postupne zaniká. Prochádzka

(1989) charakterizuje diestrus ako obdobie konca ruje , kedy na vaječníku vzniká žlté

teliesko , ktoré pozastavuje ďalší vývoj ruje a sliznica maternice je pripravená k prijatiu

oplodnených vajíčok. Koniec ruje možno podľa Prochádzku (1989) rozdeliť na dve možné

varianty ďalšieho vývoja:

A): Po oplodnení vzniká gravidita, pri ktorej žlté teliesko pretrváva a oplodnené vajíčka sa

uchytávajú na sliznici maternice.

B) Pri neoplodnení nastáva diestrus, behom ktorého dochádza ku vstrebaniu žltého

telieska, sliznica maternice sa ukľudňuje a ruja prechádza do obdobia celkového kľudu

nazývaného anaestrus.

Anestrus

Feldman a Nelson (2004) tvrdia, že anestrus je charakterizovaný ako fáza

pohlavného cyklu suky, kedy dochádza k involúcii maternice. Nadväzuje na diestrus a nie

je celkom možné ho od neho klinicky odlíšiť. Anestrus trvá v priemere 125 – 150 dní

s medznými hodnotami 65 -300 dní (Ondrusz, 2009). Postupne sa znižujú účinky

43

pohlavných hormónov, preto sa táto fáza označuje ako kľudová fáza pohlavného cyklu.

Fogle (1999) sa s týmito tvrdeniami zhoduje a charakterizuje anestrus ako obdobie

premennej dĺžky, bez aktivity rozmnožovacieho traktu sučky . Najčastejšie obdobie anestra

je okolo 15 týždňov.

2.4 Párenie

Prevaha neúspešného párenia je dôsledkom nesprávneho stanoveného termínu

krytia u suky. Chovatelia, najčastejšie začiatočníci, ktorý nezachytili správne začiatok

honcovania, jazdia ku psovi prevažne priveľmi priskoro, a to ešte pred deviatym dňom

ruje. Skúsení chovatelia môžu potvrdiť, že sú feny, ktoré je nutné kryť už 9.-10 deň, iné

sučky vyžadujú krytie okolo 13.-14. dňa, vyskytujú však aj sučky, ktoré boli úspešne

oplodnené a porodili šteniatka po krytí na 18.-19. deň ruje. To potvrdzuje, že ruja suky trvá

približne 21 dní a sučka môže byť oplodnená aj v druhej polovici ruje. Krytím feny ruja

nekončí a fena môže byť ochotná sa aj naďalej páriť s inými psami, pričom môže byť

znovu oplodnená. Súvisí to s postupným praskaním Graafovych folikulov a zostupovaním

vajíčok do maternice aj v druhej polovice ruje. Najspoľahlivejšia metóda pre zistenie štádia

ruje je výter z pošvy a následné mikroskopické vyšetrenie. Táto metóda dokáže spoľahlivo

určiť najideálnejší deň pre krytie sučky. Úspešný výsledok párenia je pravdepodobnejší ak

už aspoň jeden z dvojice, či už je to pes alebo sučka, má už isté skúsenosti s párením.

Taylor (1991) rozdelil samotný akt párenia sa do siedmych bodov :

- Ak sú zvieratá neznáme, najprv sa zoznamujú, suka najčastejšie chniape psa

dobromyseľne za nohu , aby mu naznačila svoj záujem o párenie.

- Pes zvedavo suku oňucháva a oblizuje. Suka naznačuje pripravenosť páriť

sa tým, že chvost nakláňa na jeden bok

- Pes vylezie na suku a pridŕža si ju prednými nohami okolo slabín. Naráža

do suky a v priebehu jednej minúty vypúšťa semeno. Pri samotnej ejakulácii

začína pes akoby „ tancovať“ nadskakuje a trasie sa.

- Po vystreknutí semena sa penis psa rozšíri a uviazne suke vo vagíne. Tým

sa vytvára „ zviazanie“ a suka sa v niektorých prípadoch pokúša o únik.

- Ak majiteľ suku neupokojí,, suka svojím mykaním môže psovi ublížiť.

Správnou polohou na zviazanie je chrbát suky, proti chrbtu psa.

44

- Zhruba po dvadsiatich minútach sa zviazanie preruší, psy sa oddelia

a vzdialia od seba. Oblizovaním sa očisťujú.

- Po dôkladnom očistení sa psy alebo spolu hrajú, alebo iba pokojne

odpočívajú.

Prochádzka (1989) zase rozdelil vlastný akt krytia suky do troch štádií.

1. Predohra pred krytím

2.Vlastné krytie suky

3. Zviazanie psa so sukou

1. Predohra pred krytím je významná pre obidvoch jedincov, aj keď niektorí silne

potentní psy pristupujú ihneď ku krytiu. Väčšina súk však tento postup odmieta a vyžaduje

si určitý čas na zoznámenie sa so psom. V tejto fáze zvieratá spolu behajú, hrajú a olizujú

sa, pes suku olizuje za ušami, okolo pošvy a naskakuje na ňu, pričom mu suka opakovane

uniká. Behom predohry si suka overuje psa oňuchávaním a olizovaním psa okolo

predkožky. Účelom tejto predohry je nielen zoznámenie, ale aj vzájomné vydráždenie

sexuálnych reflexov. Majitelia psa i sučky by mali rozpoznať, čo je vlastná predohra a čo

je už len zbytočné preťahovanie tohto štádia. Najčastejšie sú sučky prvôstky v tomto

prípade neobmedzene hravé a opatrné, čím zastierajú pocit strachu pred psom, ktorý na ne

po prvý krát v živote naskakuje z iného dôvodu ako hry.

2. Štádium vlastného krytia je sprevádzané tým, že suka ostáva psovi stáť, prehýba

sa v chrbte, rozkročuje zadné nohy a trpezlivo čaká, poprípade mu svojimi pohybmi

pomáha, aby sa pes úspešne „ zapichol“. Pre úspešnejšie prevedenie tohto štádia, alebo pri

niektorých komplikáciách (pes je na fenu príliš mohutný, alebo fena nedokáže psa na sebe

udržať), je vhodné aby majiteľ pridržal sučku za hlavu a ukľudňoval ju, poprípade

pochvalou ukľudňoval. Majiteľ psa môže poprípade sučku pridržať za brucho aby uľahčil

psovi zasunutie, ale nesmie pritom psovi prekážať, ani ho znervózňovať. Pri veľmi

aktívnych psoch, poprípade málo obratných sa môže vulva suky pridržať s dvomi prstami

a nasmerovať k hrotu penisu psa, aby sa vedel lepšie zasunúť a spáriť. Za dobrých

vonkajších aj vnútorných podmienok býva však štádium samotného krytia bezproblémové

a asistenciu chovateľov si vyžaduje len v niektorých prípadoch. Štádium krytia je za

normálnych podmienok len krátkou záležitosťou a plynulosťou prechádza do štádia

zviazania.

3.Štádium zviazania je dôsledkom enormného rozšírenia kavernóznych teliesok

a žaluďa psa. Zviazanie je neodmysliteľné preto, aby celá dávka semena psa bola

dopravená do vnútra pošvy, respektíve do maternice sučky. Ejakulácia semena u psa

45

prebieha na rozdiel od niektorých iných druhov cicavcov po kvapkách s 1 až 3

sekundovými intervalmi, a to po celú dobu zviazania. Zviazanie okrem toho umožňuje

dopravu čo najväčšieho množstva semena priamo do maternice suky. Pri polohách

zviazania dochádza k naťahovaniu pošvy, pričom vzniká v pošve podtlak, čo umožňuje

nasávanie spermií krčkom maternice do samotnej maternice. Semeno je po celú dobu

vstrekované do blízkosti vonkajšieho otvoru krčku. Zviazanie psa so sukou trvá rôzne dlho,

podľa dispozícii psa a pohybuje sa od 10- 30 minút. Doba zviazania je určovaná dobou

ejakulácie psa, ktorú poznáme pomocou pulzácii močovej rúry psa medzi ritným otvorom

psa a semenníkmi. Akonáhle táto pulzácia prestane, do niekoľkých minút dochádza

k rozviazaniu a štádium zviazania sa končí.

2.5 Gravidita

Oplodnenie vajíčok a ich zahniezdenie v sliznici maternice, spojené s radom

následných fyziologických zmien morfologického, hormonálneho a metabolického

charakteru, to všetko sa vo svojom súhrne nazýva kotnosť, gravidita. Gravidita je stav

organizmu suky, ktorý má za jediný cieľ zdarný vývin nového potomstva, ktorému sa

podriaďujú všetky ostatné funkcie (Kholová, 2002). V priebehu ruje sa vo vaječníku

behom 3-5 dní uvoľní až niekoľko desiatok vajíčok, ktoré sa v nasledujúcich 3.-10. dňoch

dostávajú do maternice. Maternica umožňuje výživu 3-14 plodov, najčastejšie je tento

faktor závislý od veľkosti sučky. Počet odumretých zárodkov sa podľa počtu oplodnených

vajíčok u suky pohybuje okolo 6-14 plodov. Pokiaľ vajíčka nie sú oplodnené, zaniknú

a na konci ruje sa vstrebávajú. K oplodneniu dochádza spravidla vo vajcovode, kam sú

schopné spermie preniknúť už pol hodinu po pripustení. Pri nechcenom pripustení je nutné

uskutočniť preventívny výplach pošvy ihneď po rozviazaní psa a suky. Výplach

uskutočňujeme 2% roztokom kyseliny citrónovej, alebo 3% roztokom kyseliny octovej, za

pomoci hadičky nasadenej na injekčnú striekačku (Prochádzka, 1989).

Pokiaľ krytie prebehlo v poriadku, bez akýchkoľvek viditeľných komplikácii

a problémov, je pre chovateľa veľmi dôležité zistiť, či dopadlo úspešne. Prvých 11 dní

zostupuje vajíčko do maternice, kde dochádza k jeho usadeniu a k ďalšiemu deleniu. 12.-

16. deň sa zbavuje zárodočných obalov a neobmedzene sa pohybuje v maternici. 14. deň je

zárodok veľký asi 1mm, a okolo 20. dňa dochádza k jeho uhniezdeniu (Dickerson, 2002).

21. deň je zárodok veľký asi 1mm. Na 27. deň je možné diferenciovaný zárodok na hlavné

46

časti tela v maternici preukázať a dosahuje podľa veľkosti plemena 20-30mm.

Embryonálny vývoj je veľmi prudký na 50. deň plod dosahuje veľkosť 110-120mm.

Dochádza ku štvor až päťnásobnému zväčšeniu v priebehu 20. dní v druhej polovici

gravidity.(Prochádzka, 1989).

Najčastejším problémom pre chovateľa býva správne a včasné zistenie gravidity

sučky. Veterinárna medicína ešte zatiaľ nemá vhodný test, ktorý by dokázal presne určiť

už v rannej gravidite hormón vylučovaný placentou. Na zistenie gravidity preto môžeme

použiť viacero iných metód:

-Subjektívne metódy: samotný majiteľ môže posúdiť zmenu správania sa svojho psa.

-Objektívne metódy: Abdominálna palpácia, ultrasonografivké vyšetrenie, rontgenologické

vyšetrenie, stanovenie koncentrácie sérového relaxínu, vyšetrenie krvi suky.

Subjektívne metódy:

Skúsený chovateľ vie rozoznať fyziologické zmeny v správaní sa svojho psa, ktoré

často krát môžu byť príčinou gravidity. Zmeny v správaní psa, ku ktorým patrí napríklad

najčastejšie ospalosť sučky, sučka je pohodlnejšia, na prvý pohľad lenivejšia a menej

neochotná pracovať, môžu byť prvými indikátormi sprevádzanými graviditu. Ďalšou

zmenou v správaní môže byť zvýšená agresivita. Pokojné suky sa stávajú často krát

nervóznejšími, pokojné povahy naopak ostrejšími. V tomto období je nutné sučke venovať

zvýšenú pozornosť a pristupovať ku každému jedincovi individuálne a s veľkou dávkou

pochopenia. Zmeny sa môžu prejaviť aj v chuti do jedla, suka môže byť viac žravá

a postupom gravidity sa apetít zvyšuje. Snaží sa zhromažďovať dostatok živín, ktoré bude

potrebovať k rozvoju potomstva. Naopak príznakom môže byť aj nechuť do jedla. Tento

fenomén sa prejavuje najčastejšie u prvorodičiek, alebo naopak u starších súk.

Nechutenstvo môže trvať niekoľko dní, v menej častých prípadoch aj niekoľko týždňov,

v závislosti však od štádia gravidity sa vytráca. Všetky tieto zmeny môžu byť príznakom

gravidity, ale naopak môžu upozorňovať aj na zmenený stav v súvislosti s nejakou

chorobou alebo poruchou. Je len na skúsenom chovateľovi, aby tieto zmeny rozlíšil

a patrične vykonal nutné opatrenia.

47

Objektívne metódy

Abdominálna palpácia: vyšetrenie brušnej dutiny, ktoré môžeme zistiť

prehmataním brucha. Maternica gravidnej sučky sa nám javí najskôr ako tvrdé gulôčky -

plody, ktoré sa neskôr zväčšujú na veľkosť zhruba golfovej loptičky, potom sa celý roh

maternice úmerne zväčšuje a stáva sa len ťažko hmatateľným.

Röntgenologické vyšetrenie: vyšetrenie gravidity touto metódou je možné od 45.

dňa gravidity, kedy sú už kostry plodov čiastočne oscifikované. Výhodou tejto metódy je

presnosť, zistené počty šteniat sa vysokým percentom zhodujú s počtom narodených

šteniat.

Ultrasonografické vyšetrenie: Je to v súčasnosti najčastejšie používaná metóda,

u chovateľov veľmi obľúbená. Je ňou možné zistiť celkom presne počet šteniat, aj keď nie

vždy sa to podarí. Pri väčšom počte šteniat sa prekrývajú a je len ťažko určiť presný počet.

Toto vyšetrenie je možné zrealizovať už od 30.-35. dňa gravidity (Ondrusz 2009).

Vyšetrenie krvi : Od 20. dňa kotnosti sučky sa má v krvi zvýšiť počet bielych

krviniek a znížiť počet červených krviniek. Pri tomto vyšetrení je nutné spraviť rovnaké

vyšetrenie ešte pred pripúšťaním suky, aby sme vedeli zistené hodnoty

porovnať(Prochádzka, 1989).

Stanovenie koncentrácie sérového relaxínu: koncentrácia relaxínu sa u gravidných

súk zvyšuje od 20.-30. dňa gravidity a vrchol dosahuje v strede gravidity. Relaxín je

hormón produkovaný placentou matky a možno ho označiť ako hormón sprevádzajúci

graviditu (Ondrusz, 2009).

2.6 Spôsob kŕmenia súk v gravidite

Veľmi dôležitú úlohu zohráva v čase gravidity u suky zloženie krmiva, intenzita

kŕmenia a kŕmna dávka. Len so správnou výživou dokážeme zabezpečiť správny vývin

a rast plodu a zabezpečiť gravidnej suke dostatok živín aj na vlastnú existenciu.

V prvej polovici gravidity je vhodné podávať krmivo dvakrát denne, v druhej

polovici je vhodné kŕmnu dávku zvýšiť. Krmivo je najlepšie podávať v menších dávkach

ale viackrát denne. Sučky, u ktorých očakávame viacpočetný vrh, alebo jedince s nízkou

hmotnosťou, kŕmime ad libitum. Suky v treťom až štvrtom týždni môžu prejavovať

zvýšenú nechuť do jedla. Zredukujú denný príjem krmiva v niektorých prípadoch aj o 30-

48

80 percent, prípadne niekoľko dní prijímajú len čistú vodu. Ako možný dôvod by mohla

byť implantácia embryí, ktorá začína v prvých 2/3 gravidity. Samotné zvyšovanie apetítu

suky sa začne prejavovať až v poslednej tretine gravidity, pretože v prvých 2/3 je rovnaký

ako u negravidných súk (Swanie, 2010). Prvé týždne podávame krmivo pre dospelé psy

mimo reprodukčného cyklu, potom prechádzame na krmivo určené pre rast a reprodukciu.

Pri výbere je treba rešpektovať zvýšenú potrebu živín, hlavne v pokročilom období

gravidity. Potreba bielkovín sa v pokročilej gravidite zvyšuje o 35-70%, preto treba

vyberať krmivá, ktoré majú vysokú koncentráciu kvalitných bielkovín. Veľmi dôležitým

faktorom je aj zvýšenie koncentrácie tukov v krmive pre zlepšenie stráviteľnosti a prívod

energie s následne zlepšenou retenciou dusíka. Krmivo bez sacharidov má za následok

stratu hmotnosti, zníženie príjmu krmiva, pôrodnej hmotnosti šteniat a schopnosti prežitia

novonarodených šteniat a zvýšenie rizika abortu. Čo sa týka potreby glukózy, u súk sa

prejavuje až v posledných týždňoch až dňoch gravidity. Pre dokonalý rozvoj plodu je

potrebných až 50 % energie, ktorú sme schopní zabezpečiť len dostačujúcim množstvom

glukózy. Ďalším dôležitým faktorom je dostatočné zabezpečenie potreby Ca a P.

V posledných 35. dňoch sa začínajú plody oscifikovať, dochádza k rýchlemu rastu kostry

plodov a dochádza k zvýšenej spotrebe. V poslednom týždni gravidity netreba zabudnúť na

potrebu železa. Fe sa odbúrava a ukladá v pečeni plodov, a je odbúravané z tela suky pre

kolostrum. Všetky tieto nutričné požiadavky sú limitujúcim faktorom pre vývin plodu

a bezproblémový vývoj (Schafer, 2008).

2.7 Príprava k pôrodu

V posledných týždňoch kotnosti suka začína prípravu pôrodu. Okrem zväčšovania

mliečnej žľazy a jednotlivých ceckov sa jej zväčšuje vulva a prepadávajú sa jej brušné

steny nad slabinou. Suka začína častejšie piť, viacej sa vyprázdňuje. Keď leží na boku je

možné pozorovať, alebo nahmatať pohyby šteniat cez brušnú stenu, ktoré sa s blížiacim

pôrodom zosilňujú. Úplne individuálne sa objavujú prvé kvapky mlieka. U niektorých súk

je to 14 dní pred pôrodom u iných 3-5 dní , niektoré suky spúšťajú mlieko až tesne pred,

alebo po pôrode. Suka začína vyhľadávať tiché a kľudné miesta, prehliada si búdu alebo

potenciálne miesto pôrodu.

Posledné príznaky fázy príprave k pôrodu sú prvé slabé bolesti, ktoré postupne

zosilňujú, suka sa stále viacej otáča k bruchu, masíruje si ho, vyhryzuje si chlpy, poprípade

49

si obhrýza labky, nervózne si vstáva a zase líha, hrabe prednými končatinami, často močí

a zrýchlene dýcha. Príprava k pôrodu môže byť rôzne dlhá, v závislosti od plemena, veku,

a počtu vrhov. Najčastejšie však príprava k pôrodu trvá okolo 1-3 hodín, u niektorých súk

až do 12 hodín.

2.8 Pôrod

Dĺžka gravidity suky trvá cca 63 dní, ale suky môžu porodiť skôr, alebo neskôr.

Dĺžka gravidity je výrazne ovplyvňovaná počtom šteniat, termínom nakrytia, či

opätovného prekrývania suky. Pri málopočetných vrhoch sa dĺžka gravidity predlžuje, pri

1-2 šteňatách môže trvať aj 70 dní. Pri väčšom počte šteniat a to najmä pri malých

plemenách sa dĺžka gravidity skracuje a pôrod môže nastať už na 54.-56. deň. Pôrod do 57.

dňa po nakrytí je potrat, tzv. abort. Narodené plody nebývajú životaschopné, nemajú

vyvinutý sací reflex a často krát celé vrhy hynú. Pôrod od 58. dňa je fyziologický a šteňatá

možno s veľkou námahou a skúsenosťami chovateľa odchovať (Prochádzka, 1989).

Pôrod nie je chorobný stav, pokiaľ nenastanú komplikácie a prebieha fyziologicky,

suka by sa mala s pôrodom vysporiadať sama iba s menšou pomocou chovateľa. Pri zlých

fyziologických polohách, pri nadmerne veľkých šteňatách, hlavne pri malých plemenách

(čivava), pri nadmerne veľkých hlavách (buldog a mops), treba vyhľadať veterinára

a pôrod sa musí uskutočniť tzv. cisárskym rezom. Takmer 80% pôrodov prebieha

prirodzeným spôsobom, okolo 15-20% pôrodov je tzv. asistovaných, to znamená že

vyžadujú už spomínaný zákrok veterinára (Fogle, 1993).

Pôrod suky závisí od plemena, veľkosti suky, veku suky, jej kondícii, type a pod.

Pôrod možno rozdeliť na 3 štádiá.

1. štádium - otváracie: dochádza k uvoľneniu krčka maternice a jeho úplnému

otvoreniu, začínajú sa tiež objavovať sťahy maternice. Dochádza k sťahom rohov

maternice a šteňatá sa so svojimi obalmi postupne posúvajú smerom ku krčku maternice.

Týmto pohybom stimuluje suka krčok maternice a nastupuje jeho úplné otvorenie. Táto

fáza trvá priemerne 6-12 hodín, v krajnom prípade dlhšie až 24 hodín. Toto štádium môže

byť sprevádzané silnými bolesťami, a prichádza k výtoku plodových vôd. Slamovo

sfarbená ľahko viskózna tekutina pripomína moč. Túto fázu môže menej skúsený chovateľ,

vzhľadom k jej nie celkom špecifických príznakom prehliadnuť (Prochádzka, 1989).

50

2. štádium - vytláčacie, vypudzovacie: dĺžka druhého štádia je úmerná počtu

šteniat, čím viacej šteniat, tým dlhšie fáza trvá. Zriedkavejšie prekračuje dobu 6.

hodín, no v niektorých prípadoch môže trvať až 12-24 hodín. V tejto fáze nastupuje

úplné otvorenie krčku maternice a do procesu vypudenia sa zapája brušný lis suky.

Keď prvé šteňa vstúpi do panvy, sťahy sú prudšie, dlhšie, častejšie. Suka reaguje

kŕčovým vystieraním zadných končatín. V tejto fáze môže dôjsť k vyprázdneniu

mechúra. Niekedy sa vytlačí celý plodový obal, tzv. animálny vak, inokedy bude

prvé šteňa predtým, ako sa objaví vonku, pretlačené membránou vaku a môže prísť

k výtoku ďalšej plodovej tekutiny. Sučka pretrhne zubami objavujúci sa vak

a zubami vytiahne viditeľné membrány. Tieto membrány vytvárajú v ceste vrhu

šmykľavý obal, uľahčujúci priechod šteniat. Prvé šteňa je väčšinou porodené do 10-

40 minút po odtečení plodovej vody. Neskúsená sučka môže porodiť prvé šteňa až

do štyroch hodín. Interval medzi nasledujúcimi štencami je veľmi rozmanitý,

individuálne od suky, pohybuje sa však od 10 minút do 2 hodín. Ak ďalšie šteňa pri

pretrvávajúcich kontrakciách nie je porodené do dvoch hodín, odporúča sa

vyhľadať veterinára. Môže prísť ku skríženiu plodu v panve, alebo nasleduje šteňa

s nefyziologickou polohou, ktoré nie je schopná suka vytlačiť, je nutné pristúpiť

k operačnému zákroku. Šteňatá sa rodia v 60% väčšinou hlavičkou napred, ale ani

zadná poloha 40% nepredstavuje zväčša problém. Suky po porodení šteňaťa olizuje

svojím jazykom šteňa, čím mu pomáha naštartovať dýchanie, a zároveň ho čistí od

plodových obalov. Pri suke prvorodičke, alebo sukách , ktoré nejavia o svoje

potomstvo záujem, je na chovateľovi aby šteňa poutieral, osušil, prípadne pretrhol

obal s membránami a oddelil pupočnú šnúru od placenty. Pri tomto zákroku je

nutné venovať zvýšenú pozornosť, pretože šteňa pri zlom prevedení môže

vykrvácať. Odporúča sa podviazať pupočná šnúru s niťou alebo cvernou. Koniec

pahýľu je potrebné vydezinfikovať, aby sa zabránilo infekcii ktorá môže veľmi

rýchlo pri zlej opatere a podmienkach vzniknúť. Suka má tendenciu placentu

a obaly zožrať. Obaly a placenta sú vhodným inhibítorom pre spustenie mlieka, no

však pri väčšom počte vyvolávajú tráviace poruchy, ako je hnačka, zvracanie.

Maximálny počet je 2-3 kusy (Taylor, 1994).

3. štádium - vylúčenie zvyškov membrán: V prípade viacerých šteniat je to

komplexná fáza. Membrány placenty obvykle odchádzajú s každým šteňaťom zhruba po

15 minútach. Môžu sa z tela dostávať spolu s nasledujúcim šteňaťom. Tretie štádium sa

môže prelínať s druhým a najčastejšie už prebieha počas neho. Dĺžka obvyklého trvania je

51

od 2-8-36 hodín. K vypudeniu dochádza spravidla 5-15 minút po narodení šteňaťa. Keďže

plody suky môžu byť vytláčané z obidvoch rohov maternice, môže sa stať, že naraz budú

vytlačené aj dve placenty. Je to z dôvodu, že odlučovanie a vytláčanie plodových obalov

u zvierat s viacerými plodmi sa deje medzi jednotlivými mláďatami.

Počas celého pôrodu musí mať suka neustály prístup k vode. Pri ťažkých pôrodoch je

dobre primiešať med, pre veľkú spotrebu energie, pretože by mohlo prísť k náhlej

hypoglykémii. Po pôrode je vhodné odmerať a sledovať suke telesnú teplotu. Šteniatka je

dobré odvážiť a údaje zapísať. Uľahčí nám to ďalšie sledovanie rastu a prírastkov. Po

dôkladnom očistení a osušení treba šteňatá prikladať k prsníkom. Do dvoch hodín po

narodení, najneskôr do 2,5 hod by sa mali prisať. Ak sa tak z nejakých príčin nestane, je

nutné štence začať prikrmovať umelými náhradami psieho materského mlieka. Treba dať

zvýšenú pozornosť na správny pomer a teplotu náhradného mlieka. Šteňatám mlieko

nevstrekujeme, nechávame ich ocuciavať a kontrolujeme, aby otvor na dudlíku nebol

priveľký. Pri nadmernom nasatí môže mlieko zabehnúť do pľúc a môže nastať smrť

narodeného šteniatka. Pri zdravých šteniatkach by mal byť interval kŕmenia cca. každé 3

hodiny.

Posledným krokom po pôrode by mala byť sonografická kontrola maternice sučky.

Odporúčaná doba je do 48 hod. po pôrode. Kontrola nám umožňuje posúdiť zvyšky

placenty, prípadne vylúčenie zadržania plodu.

2.9 Puerpérium sučky

Puerpérium je obdobie, ktoré nastupuje po skončení tretej fázy pôrodu. Vytlačením

posledného plodu a placenty končí pôrod a začína záverečná fáza jedného reprodukčného

cyklu sučky nazývaná puerpérium. Pod týmto pojmom rozumieme obdobie, veľmi

dôležité pre sučku, počas ktorého dochádza k veľmi dôležitým a významným zmenám

v organizme sučky, ale hlavne k zmenám na pohlavnom a reprodukčnom aparáte. Dĺžka

puerpéria je premenlivá v závislosti od daných chovateľských podmienok, od samotnej

suky, jej kondičného a fyziologického stavu. Ohraničuje sa na dobu 4-6 týždňov, no viacej

by trvať nemala. Toto obdobie zabezpečuje, aby sa po vyčerpávajúcom pôrode,

organizmus a pohlavný aparát zmenený graviditou, pôrodom a nasledujúcou laktáciou

zregeneroval a vrátil do pôvodného funkčného a anatomického stavu, ako bol pred

graviditou. Organizmus je prebiehajúcimi zmenami oslabený, vyčerpaný a ľahko by mohol

52

podľahnúť rôznym infekčným a orgánovým ochoreniam. Nemalý podiel na ochorení by

mohla spôsobiť zlá starostlivosť po pôrode, nepriaznivé chovateľské prostredie, slabá

výživa. Preto je dôležité venovať sučke po pôrode zvýšenú pozornosť a zabezpečiť jej

optimálne podmienky výživy a ošetrovania. Všetky tieto faktory pri správnom

a dôslednom prevedení zabezpečia, aby puerpérium prebehlo fyziologicky a zároveň bola

suka chránená pred popôrodnými komplikáciami a ochoreniami.

2.10 Starostlivosť o šteňatá

Šteňatá sa rodia slepé, hluché, bez schopnosti termoregulácie a s obmedzenými

pohybovými schopnosťami, preto je im treba po narodení venovať zvýšenú pozornosť.

Najkritickejšie obdobie pre šteňatá je 24 hod po pôrode, ale mimoriadne náročný je časový

úsek prvých 14. dní od narodenia. Jedinú schopnosť orientácie im umožňuje čuch a hmat.

Pohyblivosť šteniat sa obmedzuje len na dva druhy pohybov a to je pohyb kývavý a pohyb

plazivý. Kývavým pohybom hľadajú matku ako zdroj výživy, tepla a istoty. Pohyb plazivý

je uskutočňovaný v prvých hodinách života do kruhu, šteňatá sa snažia o nájdenie matky,

poprípade nájdenie ostatnej skupiny šteniat (Prochádzka, 1989). Prvý deň po pôrode je pre šteňatá mimoriadne kritický. Je potrebné zabezpečiť, aby

šteňatá pravidelne, minimálne každé 2-3 hodiny cicali mlieko. Je potrebné sledovať

správanie matky, či pravidelne olizuje jazykom bruško a spodnú časť brucha spolu

s ritným otvorom, čím zároveň napomáha šteňatám s trávením, kalením a zlepšuje štart

dýchacej sústavy. V tejto činnosti pokračuje suka až do obdobia kedy nezačnú prijímať

pevnú potravu. Pokiaľ suka tieto činnosti nevykonáva alebo zanedbáva, je na chovateľovi

aby ju nahradil. Po každom cicaní masíroval bruško vlhkou handričkou a očistil ritný otvor

od výkalov. Veľmi potrebné je sledovať pravidelnosť cicania a každý deň sledovať váhu.

Počas prvých 24 hodín šteniatka normálne strácajú až 10% hmotnosti, ale na druhý deň

nadobúdajú opäť pôrodnú hmotnosť . Na siedmy až desiaty deň by mali mať dvojnásobok

pôrodnej hmotnosti (Fogle, 1999). Pri slabších jedincoch je vhodné sledovať dobu cicania.

Vo viacpočetných chovoch ich silnejšie jedince odtláčajú od prsníka a nie sú schopní

zabezpečiť si sami potrebné množstvo mlieka pre správny rast. V takomto prípade musíme

dokrmovať šteňa umelými náhradami mlieka podľa presne stanoveného návodu. Zvýšenú

pozornosť je treba venovať teplote prostredia. Keďže nemajú vyvinutú termoreguláciu,

53

teplota by sa mala pohybovať od 29-33 oC. Je vhodné šteňatá umiestniť na jemne

vyhrievanú podložku (Taylor, 1991).

Za desať až štrnásť dní sa šteňatám otvárajú oči, ale ďalší týždeň trvá, kým sa im

zaostrí zrak. Ušné kanáliky sa otvárajú po trinástich až štrnástich dňoch. V prvom týždni

svojho života šteňatá prakticky iba spia a cicajú. Zhruba v treťom týždni sa začínajú

rozliezať. Čuchom si vyhradzujú miesta na kalenie, začínajú skúmať okolie. Od tretieho

týždňa je vhodné prikrmovať šteňatá náhradným mliekom, pretože v štvrtom týždni sa im

prerezávajú zuby a je ideálny čas začať podávať vlhčené krmivo. Je vhodné šteňatám

ostrihať pazúriky aby nepoškriabali sučke brucho. Podľa pokynu veterinára je vhodné

šteniatka prvý krát odčerviť. Od piateho týždňa kŕmime 3x denne vlhčeným krmivom pre

šteňatá a redukujeme príjem potravy sučke, aby sme jej znížili laktáciu. Postupne začíname

rozširovať chovný priestor, zoznamujeme šteniatka s novým prostredím. Nemal by chýbať

neustále prístup k miske s vodou a so suchým krmivom. Od šiesteho týždňa majú plne

vyvinutý sluch, čuch, zrak, začínajú byť zvedavé, skúmať prostredie, je dobré poskytnúť

im hračku. Od 7.- 12. týždňa sa začínajú socializovať. Je to veľmi dôležité obdobie, kedy

si šteňatá vytvárajú názory na vonkajší svet. Nedostatok socializácie sa môže prejaviť

u dospelého psa bojazlivosťou a strachom. V šiestom až v ôsmom týždni vykonávame prvé

očkovanie.

Odstav šteniat uskutočňujeme v ôsmom až dvanástom týždni, v závislosti od

každého plemena a jedinca.

54

3 Metodika práce

Predložená diplomová práca nadväzuje na moju bakalársku prácu, ktorá mala

kompilačný charakter. Na vypracovanie diplomovej práce boli použité informácie z

dostupných vedeckých časopisov, zborníkov, knižných publikácií, monografií, vlastné

výsledky a poznatky z pozorovania vo vlastnom chove a chove iných chovateľov.

Spracovávali sme tému vybraných spoločenských psov zo zameraním na štandard,

problémy v chove, povahové vlastnosti a históriu vzniku vybraných plemien. Väčšia časť

práce bola zameraná na problematiku rozmnožovania, plemenitby, výživu gravidných súk,

pôrodu, a starostlivosti o šteňatá.

V prvej časti, v prehľade použitej literatúry, sme popísali vznik a históriu jednotlivých

plemien. Vývoj plemien prešiel vplyvom šľachtenia viacerými zmenami až sme sa dostali

k dnešnej podobe psov. Každý pes musí spĺňať určitý stanovený štandard, ktorý by mal

každý správny chovateľ poznať. Preto bol štandard druhou témou ktorej sme sa v tejto

časti práce venovali. Ďalej sme sa ešte venovali problémom v chove a povahovým

vlastnostiam vybraných plemien.

V druhej časti, v prehľade použitej literatúry, sme sa venovali problematike

rozmnožovania, plemenitby, odchovu šteniat a starostlivosti o šteňatá. Rozobrali sme

priebeh ruje, jednotlivé štádiá rujného obdobia, graviditu, a priebeh pôrodu.

Vo vlastnej práci sme venovali pozornosť počtom narodených a odchovaných šteniat,

ktoré sme sledovali v štyroch vrhoch vo vlastnom aj cudzom chove. Z daných výsledkov

sme zistili počet narodených šteniat v štyroch vrhoch pre každú sučku. Priemerný počet

narodených šteniat v jednom vrhu pripadajúcich na jednu sučku. Ďalej nás zaujímalo

percento mortality šteniat, ktoré sme vypočítali rozdielom počtu narodených šteniat a počtu

odchovaných šteniat. Pozorovanie bolo uskutočnené v dvoch typoch ustajnenia,

v kotercoch vo vonkajšom prostredí , a ustajnenie v bytových podmienkach. Práca bola

vypracovaná nasledovne: - preštudovanie príslušnej literatúry

k danej problematike

- zisťovanie a zber podkladových údajov

- analýza získaných informácií

Pre naplnenie vytýčeného cieľa sme použili niekoľko metód: - dedukcie

- analýzy

- pozorovania

55

4 Výsledky a diskusia

Tabuľka č. 1

[Počet narodených šteniat plemena čivava za 4 vrhy u štyroch súk vo vlastnom chove,

aj v chove iných sledovaných chovateľov]

Viva Zaira Lara Dorka Priemer

1.vrh 2 3 2 3 2,5

2.vrh 1 5 4 5 3.75

3.vrh 0 2 4 0 1,5

4.vrh 0 4 3 1 2

Spolu 3 14 13 9 9,75

.

Výsledné hodnoty udávajú celkový počet šteniat za 4 vrhy pre každú sučku, priemerný

počet narodených šteniat na jednu sučku za 1 vrh, celkový priemer narodených šteniat na

jednu sučku za 4 vrhy.

Celkový počet narodených šteniat u štyroch súk za štyri vrhy je 39.

Graf č. 1:

[Počet narodených šteniat plemena čivava za 4 vrhy u štyroch súk vo vlastnom chove,

aj v chove iných sledovaných chovateľov]

0123456789

101112131415

Viva Zaira Lara Dorka Priemer

1. vrh2.vrh3.vrh4.vrhspolu

Na pripúšťanie súk boli celkovo za 4 vrhy použití traja psy vo veku od 2-7 rokov.

Príbuzenská plemenitba nebola použitá ani v jednom prípade.

56

Tabuľka č. 2

[Počet odchovaných šteniat plemena čivava za 4 vrhy u štyroch súk vo vlastnom

chove, aj v chove iných sledovaných chovateľov.]

Viva Zaira Lara Dorka Spolu

1. vrh 1 3 2 2 8

2. vrh 1 4 3 0 8

3. vrh 0 2 4 0 6

4.vrh 0 3 3 1 7

Spolu 2 12 12 3 29

Výsledné hodnoty uvádzajú celkový počet odchovaných šteniat za jednotlivé vrhy

pre každú sučku , za 4 vrhy pre každú sučku, za 4 vrhy pre všetky sučky spolu. Celkový

počet odchovaných šteniat bol 29.

Graf č. 2

[Počet odchovaných šteniat plemena čivava za 4 vrhy u štyroch súk vo vlastnom

chove, aj v chove iných sledovaných chovateľov.]

02468

1012141618202224262830

Viva Zaira Lara Dorka Spolu

1. vrh2. vrh3.vrh4. vrhSpolu

Z porovnania tabuliek 1 a 2 je možné vidieť, že z počtu narodených 39 jedincov je

odchovaných len 29, čo predstavuje dosť vysoké percento úmrtnosti 26%.

57

Graf č. 3

[Percentuálne vyjadrenie úhynu čiváv]

Odchovaných šteniat74%

Mortalita šteniat26%

U každej zo súk bolo zaznamenané určité percento mortality šteniat. Príčiny úhynu však

boli rôzne.

Viva bola prvýkrát pripustená vo veku 11 mesiacov. Porodila na 61 deň po prvom

krytí. V prvom vrhu mala 2 šteniatka, ktoré mali vysokú pôrodnú hmotnosť 172g a 181g

a veľký telesný rámec. Prvé bolo porodené fyziologicky, druhé bolo vzpriečené v panve

a musel byť vykonaný cisársky rez. Šteňa sa udusilo a veterinár ho vybral už mŕtve.

Druhýkrát bola pripustená vo veku 19 mesiacov. Porodila na 67 deň po prvom krytí jedno

šteniatko bez asistencie veterinára. Pôrodná hmotnosť 144g . Tretíkrát bola pripustená vo

veku 28 mesiacov. Na 47 deň gravidity bol pri sonografickom vyšetrení zistený hnisavý

zápal maternice , ktorá jej bola zároveň aj operatívne odstránená.

Lara a Zaira mali najväčší počet narodených aj odchovaných šteniat. Boli to sestry

pochádzajúce z nemenovanej chovateľskej stanice. Z 8. pôrodov bolo 6 fyziologických a 2

asistované – cisárskym rezom. Pôrodná váha sa pohybovala v rozpätí od 98g – 129g.

Z celkového počtu narodených 27 šteniat bolo odchovaných 24 šteniat. 1 šteňa zomrelo 9

hodín po pôrode. Príčinou bol nevyvinutý sací reflex. Ostatné dve sa už narodili mŕtve,

boli nedokonalo vyvinuté , zakrpatené.

Dorka bola prvýkrát pripustená vo veku 12 mesiacov. Porodila na 62 deň po prvom

krytí. V prvom vrhu mala 3 šteniatka . Porodila bez problémov sama. Pôrodná váha sa

pohybovala v rozpätí od 103 – 124g V 3-4 týždni sa vyskytlo vo vrhu akútne infekčné

ochorenie zvané kotercový kašeľ, následkom ktorého medzi 4-5 týždňom 1 šteňa uhynulo.

Ostatné šteniatka sa podávaním antibiotík a zvýšenou starostlivosťou podarilo odchovať.

58

Kotercový kašeľ je akútne infekčné ochorenie psov postihujúce hrtan, priedušnicu

a priedušky a prejavujúce sa akútnym záchvatovitým kašľom. Na vzniku ochorenia sa

podieľajú: vírus parainfluenzy psov typ 2 /CPiV-2/ a psí adenovírus typ 2 /CAV-2/

Tieto vírusy sú vysoko infekčné a spôsobujú rozsiahle poškodenie sliznice dýchacieho

aparátu. Toto poškodenie následne umožní osídlenie sliznice baktériami. Najčastejším

patogénom je Bordetella bronchiseptica.

Inkubačná doba je spravidla 9 dní. Ochorenie môže prebiehať ako krátkodobá epizóda

akútneho kašľa alebo ako ťažký, život ohrozujúci zápal priedušiek a pľúc.

Často sa vyvíja u šteniat do 6 mesiacov veku.Terapia pozostáva z podávania antibiotík a

látok na tlmenie kašľa alebo podporujúcich vykašliavanie. Liečba je zdĺhavá, môže trvať aj

týždne. Dôležitou súčasťou je absolútny kľud a zvlhčovanie vzduchu v domácnosti.

Obojok je dobré zameniť za postroj.

Spoľahlivou ochranou je vakcinácia. Je možné očkovať šteniatka vakcínou Pneumodog od

4 - 6 týždňov veku. Druhá dávka vakcíny sa podáva o 2 – 3 týždne. Doživotnú ochranu

zabezpečuje každoročná revakcinácia. K dispozícii je aj vakcína Nobivac KC, ktorá sa

aplikuje priamo na nosovú sliznicu. Vakcinujú sa šteniatka od 2 týždňov veku a imunita

nastupuje do 3 dní. Revakcinácia je 1x ročne (www.vetambraca.sk).

V druhom vrhu bola mortalita 100% percent zapríčinená predčasným pôrodom.

Pripustená bola vo veku 21 mesiacov. Porodila na 57 deň od prvého pripustenia. Šteniatka

boli nevyvinuté, minimálne osrstené, s nevyvinutým sacím reflexom, s minimálnou

životaschopnosťou. Pôrodná váha sa pohybovala od 45-54g. Do 18 hodín po pôrode

všetkých 5 kusov uhynulo. Po pôrode sa u sučky prejavila hypoglikémia. S veľkými

problémami sa podarilo vyčerpanú a unavenú sučku zachrániť. 5 dní jej bol intravenózne

podávaný glukózový roztok spolu s pet pastou vitamix 7.

V treťom vrhu bolo pripustenie neúspešné, na 37 deň bola zistená falošná gravidita.

Ruja sa od začiatku prejavovala len veľmi slabými príznakmi. Pri párení došlo

k nedokonalému zviazaniu, len po dobu asi 3 minúty. Opakované pripustenie po 2 dňoch

bolo neúspešné, takže neúspech pripustenia sa dal viac menej očakávať.

Štvrtý vrh priniesol jedno šteniatko, dokonale vyvinuté, životaschopné s váhou

138g. Pôrod prebehol na 65 deň po prvom pripustení. Ani počas odchovu sa do veku 8

týždňov nevyskytli žiadne problémy. Pôrod bol fyziologický ,bez asistencie veterinára.

59

Tabuľka č. 3

[Počet narodených šteniat plemena mops za 4 vrhy u štyroch súk vo vlastnom chove,

aj v chove iných sledovaných chovateľov]

Sheila Fany Rita Stela Priemer

1.vrh 3 6 4 2 3,75

2.vrh 5 3 6 1 3,75

3.vrh 4 0 5 0 2,25

4.vrh 4 3 3 0 2,5

Spolu 16 12 18 3 12,25

Výsledné hodnoty udávajú celkový počet šteniat za 4 vrhy pre každú sučku,

priemerný počet narodených šteniat na jednu sučku za 1 vrh, celkový priemer narodených

šteniat na jednu sučku za 4 vrhy.

Celkový počet narodených šteniat u štyroch súk za štyri vrhy je 49.

Graf č. 4

[Počet narodených šteniat plemena mops za 4 vrhy u štyroch súk vo vlastnom chove,

aj v chove iných sledovaných chovateľov]

0123456789

101112131415161718

Sheila Fany Rita Stela Primer

1.vrh2.vrh3.vrh4.vrhspolu

Z grafu číslo 3 je vidieť že medzi najlepšie vrhy u každej sučky bol vrh č1. a vrh

č2. Najpočetnejšie vrhy mali sučky Sheila a Fany.

60

U mopsov v porovnaní s čivavami bol celkový počet narodených šteniat vyšší o 10

jedincov. Aj početnosť vrhov v priemere sa u mopsov v porovnaní s čivavami zvýšila

o 25%.

Tabuľka č. 4

[Počet odchovaných šteniat plemena mops za 4 vrhy u štyroch súk vo vlastnom chove,

aj v chove iných sledovaných chovateľov]

Sheila Fany Rita Stela Spolu

1. vrh 2 4 4 2 12

2. vrh 5 3 5 0 13

3. vrh 4 0 5 0 9

4.vrh 4 2 3 0 9

Spolu 15 9 17 2 43

Výsledné hodnoty uvádzajú celkový počet odchovaných šteniat za jednotlivé vrhy pre

každú sučku , za 4 vrhy pre každú sučku, za 4 vrhy pre všetky sučky spolu. Celkový počet

odchovaných šteniat bol 43.

Graf č. 5

[Počet odchovaných šteniat plemena mops za 4 vrhy u štyroch súk vo vlastnom chove,

aj v chove iných sledovaných chovateľov]

02468101214161820222426283032343638404244

Sheila Fany Rita Stela Spolu

1. vrh2. vrh3. vrh4.vrhSpolu

61

Z porovnania tabuliek 3 a 4 je možné vidieť, že z počtu narodených 49 jedincov je

odchovaných 43, čo je v porovnaní s narodenými a odchovanými čivavami omnoho lepší

ukazovateľ. Percento úmrtnosti sa z 26% pri chove čiváv znížilo na 12%.

Graf č 6

[Percentuálne vyjadrenie úhynu mopsov]

Mortalita šteniať12%

Percento odchovaných

88%

V chove mopsov môžu byť príčiny úhynu rôznorodého charakteru. Môžu byť

spôsobené vrodenými vývojovými poruchami, neodbornou asistenciou pri pôrode, pri

komplikovaných pôrodoch neskorým vyhľadaním odbornej pomoci, zanedbanej

starostlivosti v prvých dňoch po pôrode, prepuknutie nejakého infekčného alebo

vírusového ochorenia a pod. Najčastejšie komplikácie sú zapríčinené nadmernou

veľkosťou šteniat , hlavne veľkým priemerom hláv šteniat. V niektorých prípadoch sučka

aj pri akejkoľvek snahe nedokáže vytlačiť šteňa z pôrodných ciest, ktoré sa najčastejšie

vzprieči a následným dlhotrvajúcim pôrodom sa udusí. Preto je vhodné používať na

párenie psov s menším telesným rámcom a menšou guľatejšou hlavou.

Pri mopsoch boli na párenie použitý štyria psy vo veku od 1,3 – 7,5 rokov. Príbuzenská

plemenitba bola použitá u jednej sučky Fany na 2. a 3. vrhu.

Sheila bola pripustená prvýkrát vo veku 10 mesiacov. Porodila na 60. deň od

prvého pripustenia. Hmotnosť šteniat sa pohybovala od 165-185g. Keďže bola

prvorodička, bola pri pôrode veľmi nervózna, čo malo za následok úhyn jedného šteniatka,

ktorého priľahla a pohrýzla do hlavy. Na nešťastie sa ho už nepodarilo zachrániť. Všetky

pôrody prebehli fyziologicky, bez asistencie veterinára, a bez ďalších problémov. Stala sa

z nej vynikajúca a starostlivá matka. Ani v jednom prípade nebolo treba šteniatka

dokrmovať .

62

Fany bola pripustená prvýkrát vo veku 13 mesiacov. Porodila na 58. deň od prvého

pripustenia. Štyri šteniatka boli menšieho vzrastu, váha sa pohybovala od 106-128g. Na

niektorých častiach tela , uši, lapky , chvost boli len jemne osrstené. Dve šteniatka sa

narodili mŕtve , boli nedonosené , slabo vyvinuté, takmer bez osrstenia s váhou 45-53g.

V treťom vrhu sa vyskytla falošná gravidita, ktorá mohla byť spôsobená príbuzenskou

plemenitbou. Bola zistená sonografickým vyšetrením na 43. deň. Štvrtý vrh priniesol 3

šteniatka. Prvé bolo porodené fyziologicky, po dvoch hodinách kontrakcií sa muselo

pristúpiť k cisárskemu rezu, pretože , druhý a tretí pes mali extrémne veľký priemer hlavy

4,7-4,9 cm. Bohužiaľ druhého psíka sa nepodarilo zachrániť a udusil sa v pôrodných

cestách.

Rita patrila k najlepším sučkám, z počtu 18 narodených šteniat sa podarilo

odchovať 17.Bola to sučka väčšieho vzrastu s hmotnosťou 7,2 kg. Prvý krát bola

pripustená vo veku 11 mesiacov. Všetky pôrody prebehli fyziologicky a nevyskytli sa ani

žiadne pôrodné ani popôrodné komplikácie. Hmotnosti narodených šteniat sa pohybovali

od 125-206g.

Stela bola pripustená prvýkrát vo veku 12 mesiacov. Prvý vrh prebehol bez

problémov. Mala dve šteniatka, pôrod fyziologický. V druhom prípade musel byť

vykonaný na 56 deň cisársky rez , dve mŕtve šteniatka zapríčinili hnisavý zápal maternice,

ktorá musela byť chirurgicky odstránená.

Tabuľka č. 5

[Počet narodených šteniat plemena anglický buldog za 4 vrhy u štyroch súk vo

vlastnom chove, aj v chove iných sledovaných chovateľov]

Dusty Beky Bela Merla Priemer

1.vrh 1 0 3 2 1,5

2.vrh 2 1 1 1 1,25

3.vrh 1 1 5 4 2,75

4.vrh 3 0 3 3 2,25

Spolu 7 2 12 10 7,75

63

Výsledné hodnoty udávajú celkový počet šteniat za 4 vrhy pre každú sučku,

priemerný počet narodených šteniat na jednu sučku za 1 vrh, celkový priemer narodených

šteniat na jednu sučku za 4 vrhy.

Celkový počet narodených šteniat u štyroch súk za štyri vrhy je 31. V porovnaní

s čivavami je zaznamenaný pokles o 8 šteniat, v porovnaní s mopsami je pokles o 18

šteniat.

Graf č 7

[Počet narodených šteniat plemena anglický buldog za 4 vrhy u štyroch súk vo

vlastnom chove, aj v chove iných sledovaných chovateľov]

0123456789

1011121314

Dusty Beky Bela Merla Priemer

1.vrh2.vrh3.vrh4.vrhSpolu

Z grafu č.7 je vidieť že najpočetnejšie vrhy mali Bela a Merla , konkrétne na treťom vrhu.

Tabuľka č. 6

[Počet odchovaných šteniat plemena anglický buldog za 4 vrhy u štyroch súk vo

vlastnom chove, aj v chove iných sledovaných chovateľov]

Dusty Beky Bela Merla Spolu

1. vrh 0 0 3 1 4

2. vrh 0 0 1 1 2

3. vrh 0 1 3 3 7

4.vrh 1 0 3 3 7

Spolu 1 1 10 8 20

64

Výsledné hodnoty uvádzajú celkový počet odchovaných šteniat za jednotlivé vrhy

pre každú sučku , za 4 vrhy pre každú sučku, za 4 vrhy pre všetky sučky spolu. Celkový

počet odchovaných šteniat bol 20.

Graf č. 8

[Počet odchovaných šteniat plemena anglický buldog za 4 vrhy u štyroch súk vo

vlastnom chove, aj v chove iných sledovaných chovateľov]

0123456789

101112131415161718192021

Dusty Beky Bela Merla Spolu

1. vrh2. vrh3. vrh4.vrhSpolu

Graf nám poukazuje na to , že najhorší odchov bol zaznamenaný u súk Dusty

a beky. Z porovnania tabuliek 5 a 6 je možné vidieť, že z počtu narodených 31 jedincov je

odchovaných 20 , čo je v porovnaní s narodenými a odchovanými čivavami a mopsami

najhorší ukazovateľ. Percento úmrtnosti sa z 26% pri chove čiváv a z 12% pri chove

mopsov zvýšilo na 35% , čo je viac ako jednu tretinu narodených psov sa nepodarilo

odchovať.

Graf č. 9

[Percentuálne vyjadrenie úhynu anglického buldoga]

Mortalita šteniat35%

Percento odchovaných

65%

65

V chove anglického buldoga boli použitý na reprodukciu štyria psy. Pri Bele

a Merle prebiehalo párenie prirodzenou cestou. Dusty a Beky boli pripúšťané

inseminačnou metódou. Zo šestnástich pôrodov prebehlo len 6 fyziologicky, ostatné boli

vykonané pomocou cisárskeho rezu. U anglických buldogov sa objavil , konkrétne u Dusty

na druhom vrhu hydrocefalus. Všetky šteniatka zomreli.

Hydrocefalus je pomerne častá anomália mozgu, vyskytuje sa predovšetkým u

menších plemien psov. Jedná sa o rozšírenie komorového systéme mozgu v dôsledku

hromadenia mozgovo miechového moku na úkor vlastného nervového tkaniva. Vplyvom

zvýšeného vnútro - lebečného tlaku dochádza u rastúcich zvierat k vyklenutiu lebečnej

klenby, stenčenie lebečných kostí a neuzatvorenie fontanely. Rozlišujeme hydrocefalus

uzavretý (h. internus) / otvorený (h. externus). Vrodený hydrocefalus internus je

najčastejšou anomáliou CNS. Vyskytuje sa predovšetkým u menších plemien psov, ako sú

yorkšírský teriér, čivava, pudel, mops, francúzsky buldoček, anglický buldog, pekinéz,

maltézák, lahsa-apso a ďalších. Ku vzniku hydrocefalu dochádza najčastejšie v súvislosti

so zúžením alebo totálnym uzavretím aqueduktu, čo vedie k zväčšeniu tretej z laterálnych

komôr v dôsledku hromadenia likvora (www.petklinika.cz)

U Beky sa zase na treťom vrhu u šteňaťa objavila dysplázia jabĺčka , alebo

kolenného kĺbu. Pôrod prebehol cisárskym rezom , s nešťastným koncom, pretože sa

u beky prejavila vrodená chyba srdca , aortálna stenóza , ktorej počas narkózy podľahla.

Sučky Bela a Merla mali najpočetnejšie vrhy. Pravdepodobne bol tento fakt

spôsobený prirodzenou plemenitbou , a dobrým genetickým základom od potomkov. Vrhy

boli vyrovnané s vysokým percentom odchovu. Šteniatka boli životaschopné a nebolo ich

treba dokrmovať ako to bolo v prípade Dusty a Beky.

66

Záver

Keďže záujem o chov spoločenských plemien psov v súčasnej dobe rastie, je treba

tejto téme venovať zvýšenú pozornosť. Základom úspešného chovu všetkých plemien psov

je ich samotné poznanie. Oboznámenie sa s históriou plemena, s plemenným štandardom,

s povahovými vlastnosťami, s nárokmi na chov s problémami v chove a so všetkými

vecami súvisiacimi s chovom. Až po preštudovaní a zvážení všetkých týchto faktorov je

vhodné pristúpiť k výberu daného plemena. Plemená Anglický Buldog, Čivava a Mopslík

síce navonok nemajú veľa spoločného, ale určité povahové vlastnosti ich predsa len

spájajú. Sú nenáročné na chovný priestor, sú priateľskí, inteligentní a pri dobrom výcviku

aj učenliví. Plnia funkciu ideálnych rodinných spoločníkov a miláčikov. Majú

bezproblémovú povahu vo vzťahu k deťom, aj vo vzťahu k ostatným domácim zvieratám

a ich chov v porovnaní s niektorými ostatnými plemenami nie je až taký náročný. Dokážu

rozdávať okolo seba kopec lásky, sú verní, oddaní a priam vyhľadávajú ľudskú spoločnosť.

Sú vhodní pre osamelých ľudí, ale aj pre veľké rodiny, a nie jeden človek v nich už našiel

potešenie, oporu a najlepšieho priateľa. Cieľom každého chovateľa je mať kvalitný chov

s dobrým genetickým základom, odolným voči chorobám a bezproblémovým zdravotným

stavom, spĺňajúci štandard po všetkých stránkach. Tieto všetky parametre sa dajú

dosiahnuť, len cieľavedomou chovateľskou prácou, dostatočnými vedomosťami o danom

plemene, chovateľskými skúsenosťami, a spoluprácou s inými chovateľmi, ich cennými

radami. Pre úspešný odchov nových jedincov, musíme poznať viacero parametrov: výber

vhodného psa pre našu suku, správny čas na pripustenie, správna výživa súk v gravidite,

správna príprava k pôrodu, v prípade potreby odborná asistencia pri pôrode, správna

starostlivosť a výživa pre šteňatá po pôrode. Pri dodržaní týchto atribútov by mala

plemenitba a následný odchov šteniat prebehnúť bez problémov, aj keď príroda je

nevyspytateľná a v niektorých prípadoch napriek všetkým vynaloženým možnostiam

a snahe chovateľa je výsledok nevydarený. Z nášho pozorovania sme zistili, že asi

najmenej problémové plemeno pre chov je mopslík. Bola zaznamenaná najmenšia

mortalita šteniat, najväčšie percento prirodzených a bezproblémových pôrodov, a takmer

žiadna náchylnosť k vrodeným chybám a chorobám, nenáročnosť na chovný priestor. Pri

tomto plemene je možný chov aj v interiéry aj v exteriéry a toto plemeno je vhodné aj pre

menej skúsených chovateľov.

67

Zoznam použitej literatúry

1. ANDREWSOVÁ, B. 2004. Čivava. Praha: Fortuna Print, 2004. 157 s. ISBN 80-7321-

138-6

2. BALLAY, E. 2003. Veľké srdce v malom tele. In Magazín chovateľa, roč.2, 2003, č.5,

s.16. ISSN 1335-9932

3. BAUMANNOVÁ, D.1994. Výchova a výcvik psov. Bratislava: Aktuell,1994.193 s.

ISBN 80-88733-11-1

4. BOWER, J. 2001. Psi, praktický rádce chovatele psu. Praha: Columbus, 2001. 208 s.

ISBN 80-7249-099-0

5. CASE, L.P.: The Dog: Its Behavior, Nutrition, and Health. Hardcover edition, Iowa

Press, 1999 ,373, ISBN 0 – 8138 -1 259 – 3.

6. CÍSAŘOVSKÝ, M. 2001. Odkud přišli dogy. In Svět Psu, roč.73, 2001. č.9, s.17. ISSN

1211-2976

7. CÍSAŘOVSKÝ, M. 2001. Od pastevcu k mastifum. In Svět Psu, roč.73, 2001. č.10,

s.41. ISSN 1211-2976

8. CUNLIFFEOVÁ, J. 2004. Encyklopédia Psy. Bratislava: Slovart, 2004. 276 s. ISBN

80-7145-821-X

9. CUNLIFFEOVÁ, J. 2006. Mops. Praha: Fortuna Print, 2006. 156 s. ISBN 80-7321-224-

2

10. DICKERSON, J. 2002. Buldog. Praha: Fortuna Print, 2002. 157 s. ISBN 80-7321-

004-5

68

11. EDNEY, A. 1992. Váž pes a šteniatko. Bratislava: Slovart, 1992. 177 s. ISBN 80-7145-

016-2

12. FELDMAN, E. C., NELSON, R.W.: Canine and Feline Endocrinology and

reproduction, (Thirdedition), Elsevier Science, 2004, 1089 s.

13. FINDEJS, J. 1973. Psi společenských plemen. Praha: Státní zemědělské nakladatelství,

1973. 262 s. ISBN 07-049-73-04/48

14. FOGLE, B. 1993. Ja pes. Bratislava: Nakladateľstvo a vydavateľstvo CESTY, 1993.

192 s. ISBN 80-85363-75-5

15. FOGLE,B. 1994. Já pes. Praha: OTTOVO Nakladelství, 1994.189 s. ISBN 80-7181-

254-4

16. FOGLE, B. 2001. Encyklopédia psov. 3 vydanie. Praha: Fortuna Print, 2001. 312 s.

ISBN 80-88980-34-8

17. FOGLE, B. 2007. Psy. Bratislava: Slovart, 2007. 344 s. ISBN 978-80-8085-015-9

18. FOGLE, B. 2002. Nová encyklopédia psov. Praha: Fortuna print, 2002. 416 s. ISBN

80-8898-088-4

19. KHOLOVÁ, H. 2002. Všetko o psoch. Praha: OTTOVO nakladatelství, 2002. 272 s.

ISBN 80-7181-939-5

20. KOVAŘ, V., KUŠNÍR, J., ŘEZNÍČEK, V., Reprodukcia hospodárskych zvierat,

Vydanie prvé – Vydala Príroda, vydavateľstvo kníh a časopisov, n. p., Bratislava 1987,

352

21. KUDLÁČ, E., ELEČKO, J.: Veterinární porodnictví a gynekologie. Státni zemědělské

nakladatelství Praha, 1987, 572 s.

22. MORRIS, D. 2004. Psi. Praha: BB/art, 2004. 703 s. ISBN 80-7341-412-0

69

23. NOUZÁKOVÁ, Z. 2007. Čivavy de Pompadour. In Pes a Mačka, roč.7, 2007. č.7,

s.12. ISSN 1335-7778

24. ONDRUSZ, P., Krytí feny- co by ste mali vědět, 2009, http://www.veterina-

pisek.cz/publikace/kryti-feny-co-byste-meli-vedet

25. PACLTOVÁ, J. 1998. Čivava. České Budějovice: DONA, 1998. 60 s. ISBN 80-86136-

25-6

26. PALMEROVÁ, J. 1997. Fakty o psoch. Bratislava: INA Publishing Ltd, 1997. 160 s.

ISBN 80-8053-017-3

27. PALMEROVÁ, A. 2005. Psí plemena . Praha: Svojtka and co., 2005. 224 s. ISBN

8073521660

28. PROCHÁDZKA,Z. 1989. Chov psú. Praha: SZV, 1989. 252 s. ISBN 80-209-0015-2

29. RABER, H. 1994. Encyklopédia plemien psov. 1 diel. Ostrava: Blesk, 1994. 768 s.

ISBN 80-85606-56-9

30. SCHAFER,L. 2008. Zdravá výživa pro psa. Praha: GRADA Publishing, 2008. 96 s.

ISBN 9788024725871

31. SMRČKOVÁ, L. 1997. Vreckový atlas psov. Bratislava: ART AREA, 1997. 264 s.

ISBN 80-88879-05-1

32. SVOBODA, M., SENIOR, D.F., DOUBEK, J., KLIMEŠ, J. a kol.: Nemoci psa a

kočky. 2. diel, Noviko, a. s., Brno, 2001, 2038, ISBN 80-902595-3-7

33. SWANIE, S, 2010 Zdravá výživa pro starého a nemocného psa. Praha: GRADA

Publishing, 2010. 88.s ISBN 9788024732411

70

34. TAYLOR, D. 1994. Váž pes. 2 vydanie. Martin: Neografia, 1994. 287 s. ISBN 80-

85355-14-0

35. TAYLOR, D. 1991. Veľká kniha o psoch. Bratislava: Gemini, 1991. 240 s. ISBN 80-

85265-11-7

36. TENNANT, C. 2003. Zlozvyky psov. Bratislava: Slovart, 2003. 205 s. ISBN 80-7415-

794-9

37. VERHALLEN, E. 2002. Velká encyklopédie psu. Dobřejovice: REBO Productions CZ,

2002. 544 s. ISBN 80-7234-072-7

Dostupné na internete:

38 .Klub chovateľov Čiváv a Papillónov v Poprade. In www.civavapapillon.sk

[online].2009 [cit 2009-01-28].Dostupné na internete:

http://www.civavapapillon.sk/index.php?id=kto_sme&mn=0&su=99999

39.Molosy.In www.skj.sk [online].2009 [cit 2009-03-16].Dostupné na internete:

http://www.skj.sk/standardy/fci_02.html#molosy

40.Štandardy.In www.skj.sk [online].2009 [cit 2009-03-21].Dostupné na internete:

http://www.skj.sk/standardy/fci_09.html#sekcia6

41.Štandardy.In www.skj.sk[online].2009 [cit 2009-03-28].Dostupné na internete:

http://www.skj.sk/standardy/fci_09.html

42.Mopsi v Čechách. In www.volny.cz [online].2009 [ cit 2009-04-19].Dostupné na

internete: http://www.volny.cz/smrckovi/mopsi_v_cechach.htm

43.In www.vetambraca.sk [online]. 2011 [ cit 2011-02-08].Dostupné na internete:

http://www.vetambraca.sk/?zak=7&qid=22

71

44.Zvírecí nemoci-hydrocefalus. In www.petklinika.cz [online]. 2011 [ cit 2011-02-

16].Dostupné na internete: http://www.petklinika.cz/informace-o-zvirecich-

nemocech/hydrocefalus

72

Prílohy

73

Foto: Róbert Čvirik

Obrázok 1

[Šteniatka Čivavy vo veku 6 týžďnov]

Foto: Róbert Čvirik

Obrázok 2

[Pôrod Čivavy]

74

Foto: Róbert Čvirik

Obrázok 3

[Šteniatko Čivavy tesne po pôrode]

Foto: Róbert Čvirik

Obrázok 4

[Začiatok pôrodu]

75

Foto: Róbert Čvirik

Obrázok 5

[Šteniatka Čivavy vo veku 6 dní]

Foto: Róbert Čvirik

Obrázok 6

[Akt párenia ( Čivavy)]

76

Foto: Róbert Čvirik

Obrázok 7

[Anglický Buldog]

Foto: Róbert Čvirik

Obrázok 8

[Šteniatko Anglického Buldoga vo veku 8 týždňov.]

77

Foto: Róbert Čvirik

Obrázok 9

[Šteniatka Anglického Buldoga tesne po pôrode.]

Foto: Róbert Čvirik

Obrázok 10

[Sučka Anglického Buldoga pred cisárskym pôrodom]

78

Foto: Róbert Čvirik

Obrázok 11

[Šteniatka Anglického Buldoga vo veku 5 dní]

Foto: Róbert Čvirik

Obrázok 12

[Sučka Anglického Buldoga 12 týždňov]

79

Foto: Róbert Čvirik

Obrázok 13

[Sučka Mopsa so šteniatkami tesne po pôrode]