OBSAH - fphil.uniba.sk · na výprave proti Gepidom, aj napriek ví ťazstvu Ostrogótov zahynul....

OBSAH

ÚVOD ............................................................................................................... 3

ŠTÚDIE

MARKO MIŽIČKO Ostrogóti a situácia na Balkáne počas sťahovania národov.............................. 6 NORA VEREŠOVÁ Boleslav Chrabrý a Slovensko ......................................................................166 MIROSLAV LYSÝ Intervencie Nemeckej ríše do Uhorska v prospech kráľa Petra Orseola ......322 LUCIA FENÍKOVÁ Historický význam stredovekej obchodnej cesty vedúcej údolím rieky Tople a Torysy.........................................................................................................488

AD REM História n@ internete ...................................................................................... 98 Rozhovor s Dr. Martinom Homzom, PhD. ...................................................100

Medea – Studia MEDiaevalia Et Antiqua

3

ÚVOD Milí čitatelia, už po piaty raz máte možnosť držať v ruke zborník Medea a prečítať si nové študentské práce. Hoci ostali tento rok v redakcii len dvaja ľudia, nezdá sa, že by to nejako sťažilo prácu. Tento rok je zaujímavý niečím iným. Je to totiž posled-ný rok, kedy dávajú príspevky do Medey študenti zo „starého“ systému. Preto bude zaujímavé, ako dopadne budúci ročník, keďže, ako vieme, v kreditnom systéme je prakticky nemožné, aby študent napísal seminárnu prácu podobnú tým minulým. A seminárne práce sú základom Medey. Táto obava (paradoxne nie je to obava charakteristická pre celú dnešnú dobu – nedostatok financií) bude dominovať už pre ďalšie číslo a sme zvedaví, ako to vlastne dopadne. Bolo by iróniou, keby Medea zanikla nie kvôli peniazom, ale vďaka reforme vyučova-cieho procesu.

Tento rok sme sa rozhodli vypustiť rubriku Anotácie, keďže nie sme schopní pružne reagovať na ponuku novej literatúry na slovenskom historickom trhu (mimochodom to ani nebola asi tá najzaujímavejšia časť Medey), ostatné rubriky však ostávajú a opäť Vám prinášame nové práce našich študentov na Filozofickej fakulte.

Redakcia

ŠTÚDIE


6

OSTROGÓTI A SITUÁCIA NA BALKÁNE POČAS SŤAHO-VANIA NÁRODOV

Marko Mižičko

Úvod

Ak máme hovoriť o priebehu sťahovania národov na Balkáne, je dôležité aspoň približne ohraničiť územie, ktoré dnes takto nazývame. Skôr ako načrt-neme hranice je potrebné si uvedomiť, že pojem juhovýchodnej Európy, čiže Balkánu je skôr kultúrnym pojmom1. Pre jednoduchšiu orientáciu si však tento priestor ohraničím.

Južnú hranicu tvorí Jadranské, Egejské a Stredozemné more. Pri určení tejto hranice nie je žiadny problém, čo sa však nedá povedať o hranici severnej. Neexistuje tu žiadna prírodná hranica, ktorá by oddeľovala „strednú Európu“ od Balkánu. Dunaj za takúto hranicu považovať nemôžeme, keďže skôr spája ako rozdeľuje2. Veľmi nepresne môžeme viesť severnú hranicu popri južných úpätiach Karpát, Veľkou Uhorskou nížinou a severom Rumunska. Určenie západnej a východnej hranice je jednoduchšie. Západnú hranicu tvoria Alpy a východnú Čierne more.

„Balkán“ ako súčasť Helénskeho sveta

Jednu z najstarších zmienik o obyvateľstve Balkánu nájdeme u Herodota, ktorý píše o severných susedoch Grékov, o Thrákoch3. Išlo pravdepodobne o pôvodné obyvateľstvo, ktoré však malo veľa spoločného so starovekými Grékmi. Toto územie v tomto období už nebolo pokojné. Z Thrákie hrozilo Gré-kom vždy nebezpečenstvo4. Nielen od vlastných Thrákov, ale aj od iných barba-rov prichádzajúcich zo severu. (ako napríklad kaltský vpád a plienenie Delf)

Herodotos píše o mnohých kmeňoch, na ktoré sa delia Thrákovia5. Tí však neboli jedinými obyvateľmi Balkánu. Na východe pri Čiernom mori sídlia Gétovia a od nich západnejšie v severnej Thrákii sídlia Dákovia6. Z toho neskor-

1 Weithmann, M. W.: Balkán (2000 let mezi východem a západem). Praha 1996, s. 11. 2 Tamtiež. 3 Bouzek, J.: Thrákové. Praha 1990, s. 74. 4 Tamtiež, s. 74. 5 Herodotos, Dejiny. Bratislava 1986, s. 295. 6 tamtiež, s. 296.

Marko Mižičko: Ostrogóti a situácia na Balkáne počas sťahovania národov

7

ší rímsky názov provincie Dácia. Na západe (pobrežie Jadranského mora) sídlia Ilýrovia7.

Roku 339 p. n. l. dobyl Filip II. skoro celú Thrákiu8. (Výnimkou bola se-verná časť, ovládaná Gétmi, ktorí mu odovzdali množstvo darov a stali sa spo-jencami Filipa II.) Definitívne stratila Thrákia svoju samostatnosť až za vlády Filipovho syna Alexandra roku 335 p. n. l.9 Aj keď sa Thrákia stala súčasťou Alexandrovej ríše väčšina thráckych náčelníkov si udržala určitú autonómiu.

Súčasťou helénskeho sveta bola Thrákia až do ovládnutia Rimanmi. Rimania postupne ovládli Ilýriu (v 2. stor. p.n.l., principát), Moesiu a Thrákiu (148 p.n.l.). Posledná bola pričlenená Dácia v roku 104 n.l.10 Za vlády Rimanov bolo územie „Balkánu“ rozdelené do viacerých provincií. Boli to Ilyricum, Achaea, Epirus Macedonia, Moesia, Thrácia a Dácia11. Do môjho vymedzenia Balkánu spadá aj časť provincie Panónie. Pôvodné obyvateľstvo, ktoré žilo na týchto územiach, sa postupne pogréčťuje a neskôr romanizuje.

Góti

Najvýznamnejším kmeňom, ktorý zasiahol do vývoja balkánskeho prie-storu v období neskorého rímskeho cisárstva a v období po páde Západorímskej ríše, boli nepochybne Góti (alebo neskôr Ostrogóti).

Korene Gótov sú pravdepodobne v južnej Škandinávii, ktorú oni nazývajú Gothiscandzy12. Ich vlastná legenda hovorí, že dôvodom ich presídlenia bolo preľudnenie oblasti medzi Odrou a Vislou. Presídľujú sa do oblasti Čierneho mora a dolného toku Dunaja. V 3. storočí sú Góti postrachom provincií Thrácie a Moésie. Zorganizovali niekoľko výprav za Dunaj a niekoľkokrát sa so strieda-vým úspechom stretli s rímskym vojskom (napr. v roku 251 porazili cisára Dé-cia)13.

Útoky Gótov neprestávali ani v 4. Storočí. Situáciu však komplikuje prí-chod Gepidov, ktorí sa usadili v priestore medzi dvomi skupinami Gótov (kon-com 3.storočia)14. Vzniklo tak, ako sa neskôr ukázalo, trvalé rozdelenie na Vi-zigótov a Ostrogótov (Tervingovia a Greutungovia)15. Okolo roku 332 sa vzťahy

7 Bouzek, J.: Thrákové, s. 79. 8 Burian, J. – Oliva, P.: Civilizace Starověkého Středomoří. Praha 1984, s. 308. 9 Tamtiež, s. 339. 10 Grant, M., Dějiny antického Říma. Praha 1999, s. 261. 11 Tamtiež, s. 264. Platí pre rok 161 n.l. 12 Todd, M.: Germáni. Praha 1999, s. 139. 13 Grant, M.: Dějiny antického Říma, s. 14 Todd M.: Germáni, s. 141. 15 Tamtiež, s. 142, V podobnom duchu píše aj H. Wolfram: History of Goths, Loa Angeles 1998, aj keď spomína mýtus o delení už v pravlasti.


8

Gótov a Rimanov upravujú. Dôkazom toho je zmluva, v ktorej Góti vystupujú ako federáti.16

V roku 376 sa na severnej hranici Thrácie zhromaždilo množstvo Germá-nov, predovšetkým Vizigótov, ktorí ustupujú pod tlakom Hunov17. Ostrogóti, ktorých kráľovstvo podľahlo Hunom, sa stali hunskymi spojencami. Ich západní príbuzní Vizigóti ustupujú až na rímske územie, kde porážajú Rimanov pri Had-rianopole a neskôr sú na rímskom území usadení ako federáti.

Ostrogóti

Osvetlenie situácie Ostrogótov v období medzi rokmi 375 až 451 je veľmi problematické. Nasvedčuje tomu aj chaos v prameňoch z tohoto obdobia (viď. Jordanes, genealógický strom Amalov). Informácie z tohoto obdobia sú kusé a podobajú sa skôr legendám ako histórii.

Po smrti (H)ermanericha v roku 375 v boji s Hunmi sa rozpadá Ostrogót-ske kráľovstvo, ležiace na pobreží Čierneho mora. Časť Ostrogótov nasleduje svojich západných príbuzných Vizigótov a odchádza na územie ríše pod vede-ním Alathea a Safraka18, ktorým sa podriadil aj vtedajší kráľ Ostrogótov Videri-chus19 (Videric – iná forma prepisu mena Viderichus pravdepodobne germán-ska). Jednalo sa v podstate iba o vojsko, ktoré nebolo etnicky jednotné a okrem Ostrogótov v ňom boli aj Alani a Huni.20 Boli usadení v Panónii, kde bolo ich úlohou strážiť hranice. Po Hadrianopolskej bitke prešla na rímske územie ešte ďaľšia malá skupina Ostrogótov, väčšina však zostala pod nadvládou Hunov.

To však neznamená, že Ostrogóti zmizli na sedemdesiat rokov z dejín. Vďaka ústnej tradícii panovníckeho rodu Amalov si môžeme spraviť približný obraz o ich situácii v područí Hunov, aj keď mnohé informácie sú nepresné a zavádzajúce.

Dôležité je uvedomiť si, že Ostrogóti sa nestali otrokmi a sluhami Hunov, ale mohli by sme ich skôr označiť za spojencov. Nasvedčuje tomu viacero fak-tov. Prvým a asi aj najdôležitejším je fakt, že panovnícký rod Amalov nebol vy-hubený ani vyhnaný a naďalej vládne Ostrogótom. Druhým momentom, ktorý nasvedčuje tomu, že Ostrogóti „spravujú sami seba“ je niekoľko samostatných vojenských akcíí (prvou významnejšou akciou je útok na Antov, je však spo-chybňovaná.21 Nasvedčovala by však faktu, že Antovia – Slovania sídlia na se-

16 Wolfram, H.: History of Goths, s. 62. 17 Todd, M., Germáni, s. 142. 18 Ammianus Marcellinus: Soumrak Římské říše. Praha 1975, s. 450. 19 Tamtiež, s. 450. Alatheus a Sufrak, ako píše Ammianus Marcelinus na inom mieste na s. 447, sú poručníkmi Viderica po smrti Vinitharia. 20 Tamtiež, s. 465. Táto časť Ostrogótov neskôr prispela k Fritigernovmu víťazstvu pri Had-rianopole. 21 Wolfram, H.: History of Goths, s. 252.


9

vero-východ od čiernomorských sídlisk Ostrogótov v oblasti medziriečia Dnep-ru a Dnestru, druhou významnejšou akciou je Hunimundova akcia proti Své-bom)22. Tretím momentom, ktorý jasne dokazuje určitú mieru samostatnosti Ostrogótov, je snaha o legitimizáciu – potvrdenie nadvlády Hunov svadbou s Vadamercou, vnučkou Vinitharia Balamberom králom Hunov.23

Vinitharius po smrti Hermanericha vládne Ostrogótom (pravdepodobne len časti). Jeho vláda však netrvala ani rok a bol porazený Balamberom a Gesimundom, ktorý vládol druhej časti Ostrogótov, ale bol vazalom Hunov.24 Po smrti Vinitharia vládne Hunimund (Gesimund) známy svojou výpravou proti Svébom. Po ňom vládne Thorismund, ktorého vláda trvala len dva roky, pretože na výprave proti Gepidom, aj napriek víťazstvu Ostrogótov zahynul.25 Po jeho smrti následuje štyridsať ročné interregnum. Nových „kráľov“ získavajú Ostro-góti až okolo roku 450.

Valamir, Thiudimer a Vidimer

V roku 451 sa zúčastnili Attilovej výpravy traja Ostrogótski princovia: Valamir, Thiudimer a Vidimer.26 Všetci traja pochádzali z kráľovskej rodiny Amalov, aj keď z vedľajšej vetvy. (Boli synmi Vandalaria, bratranca Thoris-munda.)27

Ostrogóti neopustili svojich Hunskych spojencov ani po tom, čo sa ich moc začala rozpadať po Attilovej smrti. Stáli na strane Hunov28 v bitke pri Ne-dao, v ktorej si vybojovali samostatnosť Gepidi ale aj ďaľšie germánske kmene. Ostrogóti opustili svojich spojencov ako poslední. Prvý z troch Ostrogótskych princov sa odtrhol Valamir, keďže je napadnutý Hunmi, čo by nebolo možné, keď sa Huni presunuli na pobrežie Čierneho mora a medzi nimi a Ostrogótmi by boli ďalšie germánske kmene.29 Jordanes však v snahe zamaskovať fakt, že Ostrogóti boli spojencami Hunov a ďalší dvaja bratia Thiudimer a Vidimer zos-

22 Jordanes, Romano et Gotica, MGH, Auctores Antiquissimi V/1, rec.Th. Mommsen, Berlin, 1882, s. 122. 23 Tamtiež. 24 Tamtiež s. 121, Gesimund je s istotou členom vládnucej dynastie Amalov avšak o jeho identifikácii budem pojednávať ďaľej. 25 Tamtiež s. 122. 26 Todd, M.: Germáni, s.166, mená použité z Jordana. 27 Jordanes, s.123. Genealógiou Amalov sa budem zaoberať v zvláštnej kapitole. 28 Třeštík, D.: Počátky Přemyslovců. Praha 1997, s. 30. 29 Jordanes, s. 127, Germánske kmene ktoré sú spomenuté ďalej a ich umiestnenie zodpovedá situácii okolo roku 453/454 tesne po bytke pri Nedao, keď ešte väčšina Ostrogótov je na stra-ne Hunov.


10

tali ešte v spojení s Hunmi (alebo sa chovali neutrálne) hovorí o tom, že bratia sa nedopočuli o útoku Hunov na Valamira.30

Po bitke pri rieke Nedao došlo k premiestneniu väčšiny kmeňov, ktoré predtým spolupracovali, alebo boli podmanené Hunmi. Samotní Huni sa presu-nuli do pôvodných sídlisk Ostrogótov na pobrežie Čierneho mora. Ostrogóti sú usadení Rimanmi na území Panónie (medzi mestá Sirmium a Vindobona)31. Ich úlohou bolo chrániť severnú hranicu. Ako ďaľej píše Jordanes, Sarmati spolu s časťou Hunov sa usadili v okolí mesta CASTRUM MARTIS na severe Ilýrie.32 Východnými susedmi Sarmatov sa stali Skírovia so Sadgarmi a Alanmi usadený v Malej Skythii a dolnej Moesii.33 Severovýchodne od nich na väčšej časti úze-mí bývalej provincie Dácie, sa usadili Gepidi.34 Rúgovia sa usadili medzi mes-tami Arkadiopolis a Byz.35 Časť Hunov pod vedením Hernaca syna Attilu, Em-netzura a Ultzindura sa usadili v Malej Skýthii na brehoch Dunaja a Čierneho mora.36

Vráťme sa však k Ostrogótom, ktorí sa behom dvadsiatich rokov (450 – 470) stanú rozhodujúcou silou na Balkáne (presnejšie povedané v severnej časti Balkánu). Ostrogóti sú rozdelení medzi troch bratov Valamira, ktorý sídli medzi riekami Scarniungou a Aqva Nigra, Thiudimera, ktorý sídli blízko jazera Pelso a Vidimera, ktorý sídli medzi nimi.37 V dôležitých otázkach, ako sú diplomatic-ké jednania alebo vyhlasovanie vojny bratia postupovali spoločne. Je viac ako isté, že najstarší z nich, Valamir, predstavoval ustrednú moc, ktorú rešpektovali obidvaja mladší bratia. Prejavilo sa to v momente keď spoločne s posolstvom do Konštantínopola je poslaný aj syn Thiudimera Theodorich, aj napriek nevôli ot-ca, avšak na prosbu strýka Valamira.38 Po smrti Valamira (469) prechádza naj-vyššia moc na Thiudimera, ktorý posiela svojho mladšieho brata Vidimira, spo-ločne s jeho synom Vidimirom, na riskantnú výpravu do Itálie39, snáď v snahe, aby uvolnil miesto svojmu synovi Theodorichovi.

Po tom, čo sa Ostrogóti usadili v Panónii, vyvstal ďaľší problém. Ostrogó-ti po jednom storočí strávenom s Hunmi zabudli aj to málo, čo o obrábaní pôdy vedeli. Pred príchodom Hunov sa živili poľnohospodárstvom, ale jednalo sa

30 Tamtiež s. 127, čo je však nelogické, keďže Valamir sídli z troch bratov najzápadnejšie a vojsko Hunov muselo prejsť cez územia bratov Thiudimera a Vidimera. To znamená, že k útoku muselo dôjsť ešte pred usadením v Panónii tesne po bitke pri Nedao. 31 Tamtiež s. 126. 32 Tamtiež. 33 Tamtiež. 34 Tamtiež. 35 Tamtiež s. 126–127. 36 Tamtiež s. 127. Jordanes síce nepíše o Čiernom mori, ale tento fakt je viac menej logický keďže do Malej Skythie umiestnil aj Skirov a Huni po porážke pri Nedao ustupujú na po-brežie Čierneho mora. 37 Tamtiež, s. 127. 38 Tamtiež, s. 128. 39 Tamtiež, s. 131.


11

o extenzívne využívanie pôdy, ktorú po vyčerpaní opustili.40 Dôsledkom toho, že nedokázali uživiť sami seba a ani zvyšky rímskeho obyvateľstva v Panónii, boli časté nájazdy k susedom.41 Obvyklé boli krádeže dobytka a iných potravín. Jeden takýto incident sa stal dôvodom k vypuknutiu vojny. Svébovia ukradli dobytok Ostrogótom v Dalmácii.42 Odvetná akcia nedala na seba dlho čakať. Ešte v ten rok zaútočili Ostrogóti na Svébov a ukradnutý dobytok si odviedli na svoje územie. Pri tejto akcii však zahynul kráľ Valamir. Začal sa konflikt, ktorý trval viac ako dva roky. Proti Ostrogótom sa spojili všetci susedia.43

Porážka susedov však nevyriešila problém s nedostatkom potravín. Kata-strofickú situáciu sa rozhodol kráľ Thiudimer riešiť v roku 473 už spomenutým vyslaním brata a synovca do Itálie.44 Thiudimer sám rieši nedostatok potravín a snáď aj „bojachtivosť“ svojich mužov útokmi na juh, smerom k ríši (Sarmati) a neskôr aj na vlastnú ríšu.45 Po podrobení Sarmatov pochoduje smerom k mestu Naissus v Ilýrii. O tom, že sa nejednalo len o presun, ale o premyslený plán, kto-rý mal za cieľ ovládnuť určité územie svedčí fakt, že mestá síce dobýja, ale ne-rabuje ich a necháva v týchto mestách stálu posádku (viď. Heraclea a Larissa)46. Sám Thiudimir postupuje ďaľej na juh, kde dobýja Thesaloniky.47 Po dobytí So-lúna s ním začína vyjednávať prostredníctvom vyslancov cisár Zenón, ktorý si je vedomý toho, že v danej situácii, v akej sa nachádza ríša (boj s Peržanmi) nemô-že vzdorovať Ostrogótom, a preto okrem dobytých miest im odovzdáva ako vý-kupné za mier aj ďaľšie mestá.48 Thiudimer však náhle zomiera.49 Ostrogóti stra-tili schopného vodcu, avšak získali ešte lepšieho. Thiudimerovho syna Theodo-richa.

Theodorich

Theodorich, syn Thiudimera a jeho konkubíny Ereliévy sa narodil v roku 451.50 Na podnet strýka Valamira bol poslaný do Konštantínopola ako záruka mieru v roku 459. Deväť rokov strávil na konštantínopolskom dvore, kde sa zo-

40 Třeštík, D.: Počátky Přemyslovců, Praha, 1997, s. 31. 41 Tamtiež s. 128, tých si podmanili, čo však neriešilo situáciu, keďže s výnimkou Gepidov všetky kmene v ich okolí na tom boli s poľnohospodárskou výrobou podobne ako oni. 42 Tamtiež, s. 129. Dôvodom “rozširovania” moci Ostrogótov na juh bola snáď aj honba za potravinami. 43 Tamtiež, s. 129, Scirovia, Sarmati, Svébovia, Gepidi a Rúgovia. 44 Tamtiež, s. 31. Jordanes sa snaží zamlžiť dôvod nejasným opisom bojachtivej časti Ostro-gótov, ktrorí aj po podmanení susuedov chcú bojovať ďalej. 45 Jordanes, s. 128. 46 Tamtiež, s. 131, správou miest boli poverený grófovia Astat a Invilia. 47 Tamtiež, s. 132. 48 Tamtiež, s. 132, Cyrrhus, Pella, Europus, Methone, Pydnu, Beroea a Dium. 49 Tamtiež, s. 132, pravdepodobne v roku 474. 50 Tamtiež, s. 128.


12

zonámil s vyspelou neskororímskou kultúrou a pravdepodobne aj s budúcim ci-sárom Zenónom.51

Svoje skúsenosti a schopnosti Theodorich vyskúšal hneď po návrate k Ostrogótom. Postavil armádu, ktorá nemala viac ako šesť tisíc mužov a bez vedomia otca prekročil Dunaj, aby bojoval so Sarmatmi, ktorých viedol Babai.52 Sarmatov porazil a vyhnal ich aj zo Singidunumu, ktorý ovládol.53

Po smrti strýka a bratranca bol Theodorich jediným potencionálnym ná-stupcom po Thiudimerovej smrti. Na scéne sa však objavil ešte jeden Ostrogót, ktorý sa tiež volal Theodorich. Nebol však z rodu Amalov. Tento Theodorich, s prídomkom Strabó, bol synom Triaria. Spolu s otcom sa zdržiaval dlhší čas na konštantínopolskom dvore, kde si získali spojencov a pravdepodobne aj priazeň cisára Leva I. To by naznačoval fakt, že Theodorich Strabó po jeho smrti opúšťa Konštantínopol a vracia sa k Ostrogótom. Avšak nie k Theodorichovi (synovi Thiudimera), ale k Ostrogótom usadeným v Panónii.54 Jeho náhla smrť však prekazila jeho veľkolepé plány a pravdepodobne zabránila aj ďalšiemu deleniu Ostrogótov. Jeho syn zahynul za nejasných okolností v Konštantínopole a je možné, že za jeho smrťou stál práve Theodorich.55

Po Thiudimerovej smrti navštívil Theodorich cisára Zenóna. Na jeho počesť sa konali oslavy jeho triumfu a bol menovaný konzulom.56 Je otázne, do akej miery je pravdivý tento Jordanov výrok, keďže vo svojom diele píše, že Theodorich po tom, čo opustil Konštantínopol, odchádza do Itálie. Čo by však znamenalo, že u cisára strávil štrnásť rokov (jeho otec zomrel v roku 474 a Ostrogóti sa vydali na pochod do Itálie až v roku 48857) alebo takúto dobu potrebovali Ostrogóti na presun. Prvá možnosť je málo pravdepodobná a druhá je úplne absurdná, keďže Prokopios píše o príchode Ostrogótov do Itálie v roku 48958 (Theodorich bol zvolený za konzula až v roku 48459). Pasáž pojednávajúca o Theodorichovom zvolení konzulom a o triumfe, jasne ukazuje na Jordanovu snahu o zamlčanie neskoršieho nepriateľského postoja Ostrogótov k ríši.

Medzi rokmi 474 – 476 sa Ostrogóti usadili v provincii Moésii ako fede-ráti. Svedčí to o dobrom vzťahu ríše k Ostrogótom. Situácia sa však behom de-siatich rokov dramaticky zmenila. V roku 486 ohrozujú Konštantínopol po tom, čo dobyli predmestie a prerušili vodovod. Nasledovalo vyjednávanie, v ktorom boli Ostrogóti vyzvaní aby v mene ríše oslobodili Itáliu, ktorú ovládal Odoakar.

51 Tamtiež, s. 132. O ich priateľstve píše aj Pavol Diakon vo svojej Histórii Ríma, čerpal však asi tiež z Jordana alebo Casiodora. 52 Tamtiež, s. 131, ten Babai, ktorý porazil Komodusa. 53 Tamtiež, s. 131. 54 Tamtiež, s. 128. 55 Todd, M.: Germáni, s. 167. 56 Jordanes, s. 132. 57 Prokopios z Kaisareie, Válka s Góty. Praha 1985, s. 390. 58 Tamtiež. 59 Tamtiež.


13

Ostrogóti Moésiu skutočne v roku 488 opustili a pod vedením Theodori-cha prešli celým Balkánom do Itálie. Cesta im trvala bezmála rok.60 Treba si však uvedomiť, že sa nepresúvala len armáda, ale celý národ. V tomto sprievode nechýbali ženy a deti. Podľa odhadov v ňom bolo okolo 100 000 ľudí, z toho 20 000 bojovníkov.61

Po príchode do Itálie Ostrogóti porazili po troch rokoch Odoakera a ovládli celú Itáliu. To ale neznamená, že stratili kontrolu nad územiami, ktoré ovládali predtým. Theodorich vyslal do Sirmia grófa Pitza, aby ho spravoval. Výprava do Ilýrie proti „Sabinom“ (jedná sa o zmes rôznych Germánov, ale aj negermánov, predovšetkým Hunov)62. Jordanes píše o znečistenej zemi, ktorú treba vyčistiť.63 Rozhodujúca bitka sa odohrala pri Margoplane medzi riekami Dunajom a Margus64 (snáď rieka Morava v Srbsku).

Theodorich sa snažil o upevnenie svojho kráľovstva v Itálii, ale aj na Bal-káne (Tu sa snažil zachovať si skôr vplyv a udržať dôležitejšie oporné body.), čo sa mu však nepodarilo, keďže jeho „ríša“ ho prežila iba o tridsať rokov.

Genéza rodu Amalov

Jednotlivých členov rodu Amalov som už čiastočne opísal. Určiť presnú chronológiu ich vlády medzi rokmi 375 – 450 nie je možné. S trochou fantázie a improvizácie sme schopní umiestniť jednotlivých panovníkov, ale aj ďalších členov rodiny do desaťročí, čo sa mi podarilo až na jeden problém.

Týmto problémom je Gesimund, uvádzaný u Jordana, ako syn Hunimunda Veľkého.65 To však nie je možné, ak za Hunimunda Veľkého budeme považo-vať Hunimunda, syna posledného kráľa Hermanericha. Na výber máme niekoľ-ko možností. 1. V priamej línii po Hermanerichovi by nasledovali dvaja Hunimundovia, jeden otec a druhý syn Gesimunda (Hunimund – Gesimund- Hunimund). Túto mož-nosť však môžeme vylúčiť, keďže v období osemdesiatych rokov (375 – 450) nemohlo žiť päť generácií. (Ak počítame dvadsať rokov na jednu generáciu.) 2. Ďalšou možnosťou by mohla byť zámena Hunimunda a Gesimunda, keďže ich mená sa líšia iba v prvej časti. Slabinou tejto teórie je náhle zmiznutie Gesi-munda. (Jordanes o jeho ďaľších osudoch nepíše.) 3. Treťou možnosťou by mohlo byť akceptovanie Jordana a pripustenie možnos-ti, že Gesimund je synom Hunimunda. V tomto momente sa však objavuje otáz-ka, prečo po Vinithariovi nenastúpil Hunimund (ale Gesimund) ako najstarší 60 Prokopios z Kaisareie, s. 390. 61 Todd, M.: Germáni, s.167. 62 Jordanes, s. 135. 63 Tamtiež. 64 Tamtiež. 65 Tamtiež, s. 121.


14

člen rodu, pochádzajúci nadôvažok z priamej línie. (Odporuje si aj z ďalším tex-tom Jordana, ktorý ďalej píše o vláde Hunimunda.) Je nelogické, aby nastúpil po synovi. 4. Špekuláciou je teória o ďalšej vetve Amalov. (Znamenalo by, že Hunimund Veľký je bratom Hermanericha). Nevysvetľuje však Gesimundove zmiznutie z „poľa“ dejín. (Ak by sa jednalo o ďalšiu vetvu, Jordanes by to asi uviedol ako v prípade Vinitharia.) 5. Poslednou, a asi aj najpravdepodobnejšou teóriou je možnosť, že Ostrogóti nemali centrálnu vládu, ale boli rozdelení medzi viacero lokálnych náčelníkov. (Čomu by nasvedčoval aj Videric, spomenutý Ammianom Marcellinom ako kráľ Ostrogótov, ktorého však Jordanes vo svojom výpočte panovníkov neuvádza.)

Záver

Pôvodnou témou tejto práce bolo sťahovanie národov na Balkáne. Striktné pridržanie sa tohoto názvu však nebolo úplne možné, keďže všetky pramene pí-šu predovšetkým o Ostrogótoch, ktorí sú nesporne najvýznamnejším národom Balkánu v období medzi koncom 4. storočia a polovicou 6. storočia.

Ak by som mal v krátkosti zhrnúť výsledky práce, najdôležitejším faktom je moment rozpadu Attilovho kráľovstva, kedy došlo k veľkému pohybu Ger-mánov, ktorý zasiahol predovšetkým okrajové oblasti ríše. Výraznejšie na úze-mie ríše prenikli a usadili sa tu, len Ostrogóti.


15

Zoznam použitej literatúry Bouzek, J.: Thrákové. Praha 1990. Burian, J. – Oliva P.: Civilizace starověkého středomoří. Praha 1984. Grant, M.: Dějiny antického Říma. Praha 1999. Todd, M.: Germáni. Praha 1999. Třeštík, D.: Počátky Přemyslovců. Praha 1997. Weithmann, M. W.: Balkán (2000 let mezi východem a západem). Praha 1996.

Pramene Ammianus Marcellinus, Soumrak Římské říše. Praha 1975. Prokopios z Kaisareie, Válka s Góty. Praha 1985. Herodotos, Dejiny. Bratislava 1986. Jordanes, Romano et Getica, Monumenta Germaniae Historica, Auctores Anti-quissimi, V/1, rec. Th. Mommsen. Berlin 1882.

Sažetak

Geografski položaj je predodredio da Balkan bude u 4.–6.veku zonom za-tegnutosti na rimskoj a zatim i na vizantijskoj granici. Jednu od najvažnijih ulo-ga (ako ne i najvažniju) su u periodu seobe naroda ovde odigrali Goti a kasnije i Ostrogoti.

Ostrogoti su, najpre kao saveznici Huna, a posle Atiline smrti samostalno, uticali u većoj ili manjoj meri na vojni ali i politički razvoj imperije. Pod voñstvom članova roda Amala su uspeli da se oslobode hunske kontrole. Kasni-je, kad je na njihovo čelo stao naznačajniji iz članova ovog roda (a u suštini i najznačajniji Ostrogot uopšte) Teodorich, postaju jednom od najuticajnijih sila u Evropi. Zauzimanje Apeninskog poluostrva bilo je samo logičnom posledicom Teodorichove politike i stvarnom slikom vojničke snage Ostrogota. Uticaj na Balkanu nisu izgubili ni posle svog odlaska. Trude se da održe kontro-lu nad strateškim tačkama u ovoj oblasti, što su uspevali sve do njihovog defini-tivnog poraza 552. godine.


16

BOLESLAV CHRABRÝ A SLOVENSKO

Nora Verešová

Úvod

Jedna z najviac diskutabilných udalostí našich dejín, respektíve dejín stre-doeurópskeho priestoru, je spojená s politickým začlenením územia dnešného Slovenska na rozhraní 10. a 11. storočia v rámci novovznikajúcich štátnych cel-kov. Dlhotrvajúca polemika k tejto problematike viedla k vysloveniu mnohých záverov a hypotéz, ktoré rôzne definujú postavenie Slovenska v tomto kryštali-začnom období.

Určitá skupina historikov zastáva názor, že Slovensko bolo nepretržite sú-časťou Uhorska už od jeho vzniku. Iní podporujú domnienku o dočasnom pripo-jení územia dnešného Slovenska k poľskému štátu za vlády Boleslava Chrabré-ho, no ich pohľady sa výrazne rozchádzajú najmä v otázke časového vymedze-nia tejto udalosti.

Vo všetkých prípadoch sa stretávame s osobou Boleslava Chrabrého, kto-rý významne zasiahol do vtedajšieho politického diania. Cieľom tejto práce je prispieť k objasneniu vzťahu spomenutého poľského kniežaťa k Slovensku a na základe dostupného pramenného materiálu sa pokúsiť odpovedať na otázku, či došlo k zabratiu Slovenska Piastovcom. Ak by sa tento predpoklad potvrdil, po-tom by sa našou ďalšou kľúčovou otázkou stalo časové ohraničenie udalosti, ako i motivácia a dôvody pričlenenia Slovenska k štátu Boleslava Chrabrého.

Prehľad prameňov

V nasledujúcej časti sa bližšie oboznámime so základnou pramennou bá-zou, ktorá sa vzťahuje k danej problematike. Stredoveké kroniky, naše hlavné pramenné zdroje, sa na viacerých miestach dotýkajú poľsko-uhorských vzťahov za vlády Boleslava Chrabrého a Štefana I., ako aj Boleslavovej expanzie sme-rom na juh.

Najstarší odkaz na teritoriálne výboje poľského panovníka, zasahujúce na-še územie, máme z poľskej kroniky Galla Anonyma1: „Či to nie on (Boleslav

1 Kronika Galla Anonyma vznikla približne v druhej dekáde 12. storočia (1112–1118) a je vôbec prvou známou históriou Poľska. Pozri rozbor v – DĄBROWSKI, J.: Dawne dziejopi-sarstwo Polskie. Warszawa 1978, s. 19–21. Pozri aj – WYROZUMSKI, J.: Historia Polski. Warszawa 1978, s. 26–42.

Nora Verešová Boleslav Chrabrý a Slovensko

17

Chrabrý) Uhrov v boji viackrát premohol a celú ich zem až k Dunaju pod svoju vládu nezahrnul.“2

Správu Galla Anonyma v istom zmysle dopĺňa Uhorsko-poľská kronika z tridsiatych rokov 13. storočia, ktorá popisuje uhorsko-poľskú hranicu za Bo-leslava Chrabrého: „Keď zhromaždil (Boleslav Chrabrý) celé svoje vojsko, pri-šiel ku kráľovi pred Ostrihom a tam na hraniciach Poľska a Uhorska svoje stany postavil. Lebo hranice Poliakov siahali k brehu Dunaja pri Ostrihome, odtiaľ šli k Jágeru, odtiaľ k rieke, ktorá sa Tisa nazýva, ustupujúc, točili sa popri rieke, ktorá sa nazýva Cepľa až k hradu Salis a tu medzi Uhrami, Rusmi a Poliakmi sa končili.“3 O čosi ďalej sa nachádza ďalšia veľmi dôležitá zmienka, dokresľujúca teritoriálne pole pôsobnosti poľského Boleslava a jeho uhorského náprotivku: „Keď všetko takto šťastne splnili, všetko poľské vojsko od väčšieho k menšiemu bolo odmenami naplnené i kniežaťu sa dalo darov. Po tomto sa však rozlúčili. Knieža Poliakov sa pobral k Soľnému hradu a kráľ Uhrov ponáhľal sa do svojho milého Stoličného Belehradu.“4

Po Gallovi Anonymovi a Uhorsko-poľskej kronike nachádzame prevzaté informácie o územnom rozsahu, respektíve o južnej hranici poľského štátu i v diele majstra Vincenta Kadłubka

5 i u neznámeho autora Veľkopoľskej kroni-

ky,6 ktorý ako oporné hraničné miesta Boleslavovho Poľska uvádza Kyjev a uhorské rieky Tisu a Dunaj.7

2„Numquid non ipse Hungaros frequentius in certamine superavit, totamque terram eorum

usque Danubium suo dominio mancipavit.“ Pozri – GALLI Anonymi Cronicae et gesta du-cum sive principum Polonorum. Ed. C. Maleczyński. In: Monumenta Poloniae Historica Nova Series (ďalej MPH NS) 2. Cracoviae 1952, s. 6–7. 3„Qui congregato omni exercitu suo ad regem ante Strigonium venit, ibique in terminis Polo-

nie et Ungarie tentoria sua fixit. Nam termini Poloronorum ad litus Danubii ad civitatem

Strigoniensem terminabantur, deinde in Agriensem civitatem ibant, deinde in fluvium, qui

Tizia nominatur, cadentes regirabant iuxta fluvium, qui Cepla nuncupatur, usque ad castrum

Galis, ibique inter Hungaros, Ruthenos et Polonos finem dabant.“ Pozri – Chronica Hungaro-rum-Polonica (ďalej CHP). Ed. B. Karácsonyi. Acta Universitatis Szegediensis de Attila Józ-sef Nominatae 26, 1969, s. 41. 4„Hiis itaque feliciter completis omnis Polonorum exercitus a maiori usque ad minorem mu-

neribus replentur, duci vero dona offeruntur. Post hec separantur, dux Polonorum in castrum

Salis perrexit, rex vero Ungarorum in Albam civitatem suam dilectam properavit.“ Pozri – CHP, s. 43. Preklad pozri – STEINHÜBEL, J.: Uhorské kráľovstvo, s. 8–9. 5Poľská kronika majstra Vincenta vznikla na prelome 12. a 13. storočia. Pozri – DĄBROW-SKI, J.: Dawne dziejopisarstwo, s. 20–22. Pozri aj – WYROZUMSKI, J.: Historia Polski, s. 70–84. 6Vznik Veľkopoľskej kroniky siaha k druhej polovici 14. storočia. Pre podrobnejšiu analýzu pozri DĄBROWSKI, J.: Dawne dziejopisarstwo, s. 22–23. Pozri aj – WYROZUMSKI, J.: Historia Polski, s. 130–140. 7Práve vo Veľkopoľskej kronike nachádzame potvrdenie uhorsko-poľskej hranice, tak ako bola opísaná v Uhorsko-poľskej kronike: „Albowiem, gdy wspomniany król Bolesław wyznac-

zył granice Polski w Kijowie, który jest stolicą Rusi, na Cisie i Dunaju, rzekach Węgier

i Karyntii...“ Pozri – Chronica Poloniae Maioris. Ed. B. Kőrbis. In: Monumenta Poloniae His-torica Nova series (ďalej MPH Ns). Varsaviae 1970, s. 72.


18

Ďalším prameňom je kronika merseburského biskupa Thietmara (†1018). Tento saský kronikár síce priamo nespomína Boleslavove výboje v Uhorsku, ale hovorí o akomsi jemu patriacom hrade na hraniciach svojej ríše s Uhorskom, ktorého strážcom urobil Prokuja – ujca Štefana I.8

Našu pozornosť si vyžadujú aj iné druhy prameňov – stredoveké listiny, i pápežské buly. V dokumente pražského biskupstva z roku 1086 je spomenutá „provincia Váh“ a jej teritoriálne vyčlenenie.9 Za zmienku stoja i pápežské buly Hadriána IV. (1155) a Innocenta IV. (1245)10 pre vratislavské biskupstvo. 8„Habuit hic quandam urbem in confinio regni suimet et Ungariorum sitam, cuius erat custos

Procui senior, avunculus regis Pannonici, a suis sedibus ab eodem, ut modo, antea expulsus.“ Pozri – THIETMARI Merseburgensis episcopi Chronicon. Ed. a trans. W. Trillmich. In: Aus-gewählte Quellen zur Deutschen Geschichte des Mittealters. Berolini 1965, s. 442–443. 9 V dokumente (listine) cisára Henricha IV. z roku 1086 o pražskom biskupstve sa uvádza opis hranice: „Inde ad orientum hos fluvios habet terminos: Bug scilicet et Ztir cum Craccou-

ua civitate, provintiaque, cui Uuag nomen est, cum omnibus regionibus ad predictam urbem

pertinentibus, que Graccouua est, inde Ungarorum limitibus additis usque ad montes, quibus

nomen est Triti, dilata procedit. Deinde in ea parte, que meridiem respicit, addita regione

Moravia usque ad flumen, cui nomen est Wag, et ad meridam silvam, cui nomen est Moure, et

eiusdem montis eadem parrochia tendit, que Bauuaria limitatur.“ Pozri – LABUDA, G.: Stu-dia nad początkami państwa Polskiego. Poznań 1988, s. 212.

Poľský historik W. Kętrzyński sa domnieva, že dokument pražského biskupstva bol zostavený z rôznych materiálov, pričom niektoré jeho časti, ako napríklad i citovaný fragment týkajúci sa „provincie Váh“, boli prevzaté z archívu krakovského biskupstva počas českej výpravy do Poľska v roku 1039. V dôsledku toho dokument pražského biskupstva zachytáva dosah hraníc krakovského biskupstva k roku 1000 (na zjazde v Hniezdne v roku 1000 boli ustanovené nové hranice štyroch diecéz – pražskej, olomouckej, vratislavskej a krakovskej. Pozri – LABUDA, G.: Studia nad, s. 508–513.). „Provincia Váh“ sa teda dostala do pražského dokumentu z krakovského archívu, z čoho vyplýva, že kedysi sa toto územie muselo nachá-dzať v okruhu krakovskej jurisdikcie.

Hypotézy A. Brücknera, ako i českých historikov sú odlišné. V súvislosti s analýzou údajov v listine pražského biskupstva z roku 1086 prichádzajú k záveru, že politická a cirkevná situácia tam opísaná sa hlási k dobe založenia pražského biskupstva v roku 973. Rozsah pražskej jurisdikcie zahŕňal okrem iného Vislansko („civitas Craccouua“) ako aj užšie Nitriansko – Považie („provintia Uuag“). „Provincia Váh“ teda nepatrila pod krakovskú, ale pražskú diecézu. Týmto sa mení i celkový pohľad na rozsah českého štátu v 2. polovici 10. storočia. Na potvrdenie tejto hypotézy je potrebné spomenúť i cestopis Ibrahima Ibn Jakuba z roku 965, správy arabského cestovateľa o dvoch Bohémiách (Čechy a Nitriansko). Pozri – LABUDA, G.: Studia nad, s. 212–237. Pozri aj – RAPANT, D.: Drobné štúdie k slovenskému stredoveku. Slovenská archivistika 9, 1974, č. 1, s. 47–56. 10 V obidvoch bulách sa uvádza „castrum Trecen“, patriaci pod vplyv vratislavského biskup-stva. Identita „Trecen“ je dodnes nejasná a existujú k nej viaceré teórie. Už spomínaný W. Kętrzyński ďalej predpokladá, že Trenčín sa cestou vnútorných zmien dostal z krakovskej do vratislavskej diecézy, čoho dokladom sú podľa neho i pápežské buly pre vratislavské biskup-stvo. Na potvrdenie tejto svojej hypotézy identifikuje „Trecen“ z pápežskej buly Hadriána IV. (1155) pre vratislavské biskupstvo, ako i „Rechen“ z pápežskej buly Innocenta IV. (1245) pre vratislavské biskupstvo so slovenským Trenčínom. Podobného názoru je i J. Widajewicz. Avšak u ďalšieho poľského historika nachádzame výklad, že v pápežských bulách z rokov 1155 a 1245 nejde o Trenčín, ale o Ryczyń, teda mesto nachádzajúce sa južne od mesta Vra-


19

Prehľad názorov a teórií historikov

Problematika formovania stredoeurópskych štátov Čechov, Poliakov a Uhrov je stále zahalená rúškom mnohých nejasností, a preto si vyžaduje ešte veľa historického bádania. Najspornejšími ostávajú otázky týkajúce sa predo-všetkým presného teritoriálneho vymedzenia a periodizácie. Podobne je to aj v prípade začlenenia územia dnešného Slovenska na prelome 10. a 11. storočia. Tieto ,,temné miesta“ sú veľmi úrodnou pôdou pre vznik rozličných hypotéz. Z nášho pohľadu je zvlášť zaujímavé oboznámiť sa s rôznorodosťou interpretá-cií, akú nám ponúka maďarská, poľská a slovenská historiografia.

Maďarská historiografia11 zastáva názor, že územie dnešného Slovenska, respektíve Nitrianska bolo po páde Veľkej Moravy nepretržite v moci Uhrov. Hranice uhorského štátu, tak ako sa vykryštalizovali v priebehu 11. storočia, te-da stotožňuje s hranicami z doby obsadzovania vlasti. Z tohto dôvodu sa aká-koľvek teória o obsadení Slovenska Boleslavom Chrabrým zdá ako neopodstat-nená, a preto sa jej buď nevenuje pozornosť, alebo je všeobecne odmietaná.12

Opačné stanovisko, ktoré podporuje teórie o dočasnom ovládnutí Sloven-ska Boleslavom Chrabrým, prezentuje historiografia poľská i slovenská. Inter-pretácie poľských historikov13 sú tiež veľmi rozmanité, ale zhodujú sa v tom, že Slovensko istý čas patrilo k Boleslavovej ríši. Otázne je najmä časové a územné vymedzenie tejto udalosti.

Slovenská historiografia14 takisto ponúka mnoho náhľadov. Spomedzi his-torikov staršej generácie treba spomenúť predovšetkým F. Hrušovského,15 ktorý ako prvý priniesol komplexný rozbor problematiky obsadenia Slovenska Boles-

tislav. Pre podrobný rozbor dokumentu Pražského biskupstva, ako i pápežskej buly Hadriána IV. (1155) a Innocenta IV. (1245) v otázke „provincie Váh“ a „castrum Trecen“ pozri – LA-BUDA, G.: Studia nad, s. 212–235. 11 Rozbor staršej maďarskej historiografie pozri v – HRUŠOVSKÝ, F.: Boleslav Chrabrý a Slovensko. In: Sb. J. Škultéty. T. Sv. Martin 1933, s. 465. 12 Maďarský historik Gy. Gyırffy popiera výboje Boleslava Chrabrého do „Horného Uhor-ska“. Pripúšťa však, že poľské knieža sa mohlo dostať k uhorskej hranici v Moravskej kotline počas bojov a lúpenia v rakúskych krajinách. Týmto prienikom do Uhorska ale nepripisuje význam, pretože mali skôr charakter jednorázových výpadov bez väčších úspechov a trvania. Pozri – GYÖRFFY, Gy.: Kontakty Polski i Węgier v dobie tworzenia się obu państw. Kwar-talnik Historyczny 95, 1989, s. 1–19. 13 Poľský historik G. Labuda analyzuje situáciu v stredoeurópskom priestore za Boleslava Chrabrého a ponúka širokú paletu názorov poľských historikov na obsadenie Slovenska. Pozri – LABUDA, G.: Studia nad początkami państwa Polskiego. Poznań 1988. 14 Prehľad prác historikov staršej slovenskej generácie, píšucich o najstaršej histórii Sloven-ska, nájdeme v – HRUŠOVSKÝ, F.: Boleslav Chrabrý, s. 466. 15 HRUŠOVSKÝ, F.: Boleslav Chrabrý a Slovensko. In: Sb. J. Škultétyho. T. Sv. Martin 1933, s. 454–482.


20

lavom Chrabrým. Historici mladšej generácie, ktorí sa venujú tejto otázke, sú napríklad J. Steinhübel16 či M. Homza.17

Geopolitická situácia v strednej Európe

Každá udalosť v dejinách je podmienená radom rôznych faktorov – odo-hráva sa v určitom čase, priestore a za určitých historických súvislostí a zákonitostí. Nás budú zaujímať práve tieto historické súvislosti, a preto skôr než prejdeme k samotnej analýze vyššie uvedených prameňov, je potrebné bliž-šie si charakterizovať medzinárodnú situáciu v stredoeurópskom priestore, do ktorého Slovensko patrilo a ktoré ho ovplyvňovalo.

Na prelome 10. a 11. storočia dochádza v danej oblasti k výrazným pohy-bom a zmenám. Konštituujú sa nové štátne celky. Konkrétne máme na mysli Poľanov, Čechov, Uhrov a z toho sa formujúci trojuholník vzájomných vzťahov, ktorý sa menil v závislosti od Rímsko-nemeckej ríše, alebo druhého mocensky silného elementu (cirkev a pápežstvo). Snaženia všetkých týchto rodiacich sa štátnych formácií boli orientované na získanie a následné upevnenie si vlastnej suverenity – a to najmä prostredníctvom samostatnej cirkevnej organizácie a dedičného kráľovského titulu. Avšak tieto priority, ktoré sa mohli ľahko pre-meniť v jablko sváru, boli bezprostredne späté s rivalitou, diplomatickou, ale i expanzívnou politikou. Politická situácia a vzájomné prepojenia medzi už spomenutými tromi štátmi takéto tendencie, zdá sa, vykazujú.

K problematike česko-uhorských vzťahov sa na rozdiel od vzťahov česko-poľských či poľsko-uhorských hlási pomerne málo pramenných dokladov. Čes-ko-uhorské kontakty sa i z tohto dôvodu považujú za viac-menej neutrálne.18

16 J. Steinhübel ohraničuje dobu panovania, respektíve priameho vplyvu Boleslava Chrabrého a jeho nástupcu Mieška II. v Nitriansku rokmi 1001–1029, keď oslabené Poľsko počas poľ-sko-nemeckých vojen (1028–1029) nebolo schopné ubrániť pred Uhrami svoju južnú hranicu a uhorský kráľ Štefan I. tak natrvalo ovládol Nitriansko. Ďalšou odvážnou domnienkou je stotožnenie Boleslavovho vysunutého hradu v Uhorsku s Bratislavou. Podľa neho, práve tu mal sídliť Štefanov ujec Ďula (Prokuj), ktorý ušiel zo Štefanovho zajatia a uchýlil sa pod ochranu poľského kniežaťa. Túto udalosť zaznamenal saský kronikár Thietmar (pozri pozn. 8). Pozri – STEINHÜBEL, J.: Uhorské kráľovstvo a Nitrianske kniežatstvo za Štefana I. His-torický časopis 48, 2000, č. 1, s. 3–28. 17 M. Homza načrtol koncept rýchlej dynamiky udalostí súvisiacich s Boleslavovým obsade-ním Slovenska a jeho nasledovným pričlenením opäť k Uhorsku. Takáto koncepcia by sa vtesnala do rámca niekoľkých (3) mesiacov. Pozri – HOMZA, M.: O počiatkoch vzťahov Spiša a Malopoľska. In: Historica XLIII. Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenské-ho. Bratislava 1997, s. 157–173. Pozri aj – HOMZA, M.: Pokus o interpretáciu úlohy kňažnej Adelajdy v Uhorsko-poľskej kronike. Historický časopis 47, 1999, č. 3, s. 357–383. 18 Pri tomto rozbore je dôležité spomenúť významný medzník česko-uhorského vzájomného stretu – bitku pri Lechu z roku 955, kde Česi úspešne bojovali na strane víťazného Nemecké-ho kráľovstva proti vojskám starých Uhrov.


21

Česko-poľský pomer je podstatne viac štruktúrovanejší a prechádza mno-hými vývojovými etapami a zmenami. Dynastické prepojenie Přemyslovcov s Piastovcami je doložené manželstvom (r. 965) Dúbravky, sestry českého knie-žaťa Boleslava II. Pobožného, s poľským kniežaťom Mieškom I. Avšak neskôr (r. 985) dochádza k obratu a vzťahy možno charakterizovať ako otvorene nepria-teľské.19

19 Príčiny tejto zmeny treba hľadať v novej politickej konštelácií, ktorá zavládla v oboch kra-jinách, ako i v ich okolí. V roku 977 zomiera Dúbravka a tým sa trhajú „rodinné“ väzby. Do-chádza k preorientovaniu vzťahov k Rímsko-nemeckej ríši (v roku 985 sa Mieško I. zmieri s cisárom Otom III., kým český Boleslav II. Pobožný zostáva až do roku 987 v ich opozícii) a následne i k priamemu stretu záujmov týchto neustále silnejúcich štátov – na mysli máme poľskú expanziu na úkor českých oblastí, Malopoľska (Vislanska) a Sliezska, ktorá sa pri-bližne časovo ohraničuje rokmi 987–990. Práve otázka obsadenia Krakova (Malopoľsko) Po-ľanmi vzbudzuje mnoho polemík. Prispela k tomu najmä interpretácia českého kronikára Kosmasa, ktorý túto udalosť datuje rokom 999. Pozri – COSMAE Pragensis Chronica Boe-morum. Ed. B. Bretholz. In: Monumenta Germaniae Historica Scriptores rerum Germanica-rum Nova series (ďalej MGH SRG Ns) 2. Berolini 1923. Pozri aj – LABUDA, G.: Studia nad, s. 264–292.

V súvislosti so zabraním Krakova je zaujímavé oboznámiť sa s teóriou poľského histo-rika H. Łowmiańskeho, ktorého koncepcia vychádza z predpokladu, že konflikt medzi čes-kým Boleslavom II. a Mieškom I., ktorý sa začal v roku 987, sa mal skončiť kompromisom (v roku 988 alebo 989): Krakov (Malopoľsko) sa dostal pod správu Boleslava Chrabrého. Tento kandidát vyhovoval obidvom stranám – bol synom Mieška I. a zároveň synovcom českého Boleslava II., u ktorého mal byť navyše v tom čase v dobrovoľnom „vyhnanstve“. Príčinou Boleslavovho pobytu v Prahe mal byť jeho nepriateľský postoj voči Nemke Ode, svojej ma-coche a druhej Mieškovej manželke. Łowmiański ďalej predpokladá, že dosadenie Boleslava Chrabrého do Krakova bolo umožnené i vďaka jeho manželstvu s Emnildou, dcérou kniežaťa Dobromíra, ktorý mal vládnuť lokálnemu kniežatstvu v Malopoľsku, uznávajúc pritom českú zvrchovanosť. Svadbou s Emnildou mal preto Boleslav Chrabrý dostať i jej dedickú zem, ktorá mala byť pod vplyvom Čechov až do roku 999(t. j. do smrti Boleslava II. Pobožného). Tu sa Łowmiańskeho interpretácia zhoduje s Kosmovou. Pozri – LABUDA, G.: Studia nad, s. 288–292. Pozri aj – JASIŃSKI, K.: Rodowód pierwszych Piastów. Wrocław (?), s. 86–87. Správu o manželstve Boleslava Chrabrého s Emnildou nachádzame u kronikára Thietmara. Pozri – THIETMARI Merseburgensis, s. 174–175. Na rozdiel od Łowmiańskeho sa časť his-torikov domnieva, že Boleslav Chrabrý panoval v Krakove (Malopoľsko) nie s pomocou svojho uja Boleslava II. Pobožného, ale vďaka otcovi Mieškovi I., ktorý dobyl Malopoľsko. O priaznivom vzťahu medzi otcom a synom podľa nich svedčí i fakt, že Boleslav Chrabrý pomenoval svojho, v tom čase narodeného syna Mieškom (okolo r. 990). Pozri – JASIŃSKI, K.: Rodowód pierwszych, s. 87.

Ďalším výrazným medzníkom v česko-poľských vzťahoch je zmena kniežat na čele obidvoch krajín – v Poľsku Boleslav Chrabrý (r. 992) a v Čechách Boleslav III. Červený (r. 999). Boleslav Chrabrý, usilujúci sa o posilnenie celistvosti a nezávislosti svojej ríše, výrazne zasahuje do vývoja v Čechách, ktoré sú v tej dobe zmietané a oslabené vnútornými roztržka-mi. Doložené je to napríklad jeho vzťahom k rodu Slavníkovcov (Soběborov azyl po roku 995) či Vršovcov (v roku 1003 pozostalí členovia vyhubeného rodu utiekli pred Boleslavom III. do Poľska), znovudosadením Boleslava III. Červeného na čelo českého štátu, či napokon dočasným obsadením českých krajín Boleslavom samotným (1003–1004). Pozri – LABUDA, G.: Studia nad, s. 265–272.


22

Poľsko-uhorské vzťahy završujú tento susedský trojuholník a v súvislosti so zaujatím Slovenska Boleslavom Chrabrým sa javia ako rozhodujúce a smerodajné. Takisto sú umocnené matrimoniálnou politikou,20 ktorá bola sil-nou zbraňou každej zahraničnej politiky. Sobášne zväzky medzi príslušníkmi vládnucich dynastií preto nepriamo, ale verne odzrkadľovali politické ciele a tendencie samotných štátov. No i napriek tomuto prepojeniu, ako sa to napo-kon aj ukáže pri dôkladnom rozbore prameňov, sú Piastovsko-arpádovské posto-je v latentnom rozpore a menia sa na nie príliš priateľské.

Vidíme teda, že v našom vymedzenom priestore dochádza k vzájomným prepojeniam nielen dynastického, kultúrneho ale i politického charakteru, čo výrazne ovplyvní i náš pohľad na Boleslavovu expanziu.

20 Uhorsko-poľská kronika hovorí o manželstve Gejzu a Adelajdy, sestry Mieška I.: „Ibique

uxor sua concepit et peperit filium, quem uocauit Yesse, cui accepit uxorem de regione Polo-

nia de ciuitate Cracouia sororem Meschonis ducis nomine Athleitam.“ Pozri –CHP, s. 21. Jan Długosz (15. storočie) vo svojom diele „Roczniki czyli kroniky sławnego krółew-

stwa Polskiego“ k roku 986 píše: „Geyza ksiąŜę mieszkańców Pannonii, czyli Hunów, wysłał

do Polski do księcia Mieczysława uroczystych posłów, poniewaŜ dotarla do niego w wielu

relacjach slawa bardzo szlachetnej dziewicy Adelajdy, księŜniczki polskiej, siostry Mieczysła-

wa, głosząca przymioty jej urody i cnót, w tym celu, aby mu się postarali o wymienioną dzie-

wicę Adelajdę na Ŝonę, poniewaŜ pierwszą zabrały mu losy.“ Pozri – DLUGOSSIUS, J.: An-nales seu Cronicae incliti regni Poloniae 1-2. Ed. J. Dąbrowski. Trans. M. Plezia. Varsaviae 1961, s. 250.

Iný pohľad na túto problematiku ponúka poľský historik S. Zakrzewski: „...pierwszą Ŝoną Gejzy była Sarolta siedmiogrodzka, córka Gyuli I. Po jej śmierci Gejza, podobnie jak nasz Mieszko I., oŜenił się powtórnie z Polką Adelajdą; nie była ona jednak matką świętego Stefana, za którą uwaŜamy Saroltę i nie była prawdopodobnie siostrą Mieszka I., lecz jego córką a siostrą Chrobrego.“ Pozri – ZAKRZEWSKI, S.: Bolesław Chrobry Wielki. Kraków 1925, s. 229. Pozri aj – HOMZA, M.: Pokus o interpretáciu úlohy kňažnej Adelajdy v Uhorsko-poľskej kronike. His-torický časopis 47, 1999, č. 3, s. 357–383.

Ďalší dynastický zväzok sa uzatvára (r. 986) medzi Boleslavom Chrabrým a neznámou ženou z rodu Arpádovcov. Majú spolu syna Bezprima. Ešte pred jeho narodením, okolo roku 986/987, je Boleslavova manželka poslaná späť domov, do Uhorska: „... et tunc ab Ungaria sumpsit uxorem, de qua habuit filium, Besprim nomine, similiter expellens eam.“ Pozri – THIETMARI Merseburgensis, s. 174–175. Dôvody uzavretia manželstva, ako i následného rozchodu Boleslava Chrabrého s neznámou Uherkou analyzuje i maďarský historik G. Gyö-rffy. Príčinu sobáša vidí v neustále vzrastajúcej moci a vplyvu poľského štátu, ktorý sa snažil o zblíženie s Rímom. Jedným z prejavov tohto ich snaženia mal byť i práve spomínaný so-báš. Avšak poľsko-uhorská (respektíve možno len krakovsko-nitrianska) únia netrvala príliš dlho. Dôvodom rozpadu zväzku mal byť podľa G. Györffyho neúspech poľskej diplomacie, usilujúcej sa o vtiahnutie Gejzu do práve prebiehajúceho vojnového konfliktu medzi Poľanmi a Čechmi. Vyhnamím Uherky sa poľsko-uhorské vzťahy mali na dlhšiu dobu ochladiť. Pozri – GYÖRFFY, Gy.: Kontakty Polski, s. 8–9.

Długosz v súvislosti s týmto zväzkom píše, že v roku 984 si Mieškov syn, Boleslav, berie za ženu urodzené dievča menom Judita, krorá je dcérou Gejzu, uhorského kniežaťa. Z tohto manželstva pochádza i ich syn Mieško II. Lambert. Pozri – DLUGOSSIUS, J.: Anna-les seu, s. 267–272.


23

Vlastná analýza prameňov

Analýza spomenutých prameňov nám odkrýva mnohé zaujímavé súvislos-ti. Naším východiskom pri posudzovaní pomeru poľského kniežaťa (kráľa)21 Boleslava Chrabrého k Slovensku bude najstarší poľský prameň – Kronika Gal-

la Anonyma. Gallus Anonymus hovorí o vojnovom konflikte medzi Boleslavom Chrabrým a Uhrami (tj. Štefanom), pričom treba zdôrazniť, že ich niekoľkokrát porazil (frequencius in certamine superavit). Možno sa teda domnievať, že zo strany poľského kniežaťa išlo o plánovanú a za istým účelom organizovanú ak-ciu. Ďalšia dôležitá správa sa týka rozsahu výboja. Boleslav mal podľa Galla ovládnuť celú zem Uhrov až po Dunaj. Tento údaj je nesmierne cenný, pretože nám jednak čiastočne územne ohraničuje Boleslavove útoky a jednak dokazuje, že Slovensko (totamque terra eorum usque Danubiam) do svojho obsadenia Po-liakmi patrilo uhorskému Štefanovi.22 Avšak Gall sa nezmieňuje o príčinách konfliktu, časovo nevymedzuje túto udalosť a ani podobne nešpecifikuje celko-vý rozsah Boleslavom dobytého územia.

Chýbajúce informácie dopĺňa Uhorsko-poľská kronika23

Dozvedáme sa o spoločnom stretnutí Boleslava Chrabrého24 so Štefanom I. na hranici obidvoch 21 Problematika získania kráľovského titulu Boleslavom Chrabrým na zjazde v Hniezdne v marci roku 1000 je podrobne analyzovaná v – FRIED, J.: Otton III. i Bolesław Chrobry. Trans. E. Kaźmierczak – W. Leder. Warszawa 2000. 22 Gallus Anonymus okrem toho, že spomína Boleslavove víťazstvá nad Uhrami a dobytie ich (eorum) krajiny až po Dunaj, hovorí zároveň i o jeho obsadení Čiech a Moravy. V dôsledku toho vznikajú popri našej vyššie uvedenej interpretácii aj mnohé iné, ktoré dávajú obsadenie Slovenska práve do súvislosti so spomínanou expanziou Boleslava Chrabrého do Čiech a na Moravu. Historik A. Brückner a najmä českí bádatelia vyslovujú domnienku, že západné Slo-vensko, respektíve užšie Nitriansko (Považie) sa koncom 10. storočia stále nachádzalo spolu s Moravou pod českou nadvládou. Boleslav Chrabrý sa potom obsadením Moravy zmocnil i tejto časti Slovenska („provincia Váh“ – pozri pozn. 9). Malo sa tak stať v roku 1003. Pozri – LABUDA, G.: Studia nad, s. 235–237. V náväznosti na takúto interpretáciu pozri polemiku okolo zámena „eorum“ v – HRUŠOVSKÝ, F.: Boleslav Chrabrý, s. 468. 23 Otázka spoľahlivosti správ v Uhorsko-poľskej kronike je stále otvorená. Mnohé štúdie sú venované pôvodu kroniky, z akých prameňov kronika čerpala, respektíve, kto z nej neskôr vychádzal. Ucelený pohľad k tejto problematike prinášajú štúdie F. K. Kaindla. Domnieva sa, že časti, ktoré sa v kronike týkajú Poľska sú neskoršími interpoláciami, zatiaľ čo správy o uhorských dejinách 11. storočia čerpala Uhorsko-poľská kronika z Hartvikovho „Vita scti Stephani“ a z „Vita maior“. F. K. Kaindl ďalej dokazuje, že časti zaznamenávajúce stretnutie Boleslava Chrabrého a Štefana I. pri Ostrihome, ako aj ich spoločnú hranicu, pochádzajú z nejakých stratených ostrihomských záznamov (Gesta Hungarorum Vetera, Nitrianske aná-ly). Pozri – KAINDL, F. K.: Studien zu den ungarischen Geschichtsquellen. Archiv für öster-reichische Geschichte 81, 1894, s. 325–345. Kritický rozbor štúdií k Uhorsko-poľskej kronike v – HRUŠOVSKÝ, F.: Boleslav Chrabrý, s. 470–474. 24 Uhorsko-poľská kronika úplne eliminovala postavu kniežaťa Boleslava Chrabrého a spojila ho s osobou jeho otca Mieška I. Podobné tendencie nachádzame i v českej Kosmasovej kroni-


24

štátov, pri Ostrihome. Ďalej nachádzame detailne zaznamenanú južnú hranicu Boleslavovej krajiny, ktorá mala opisovať líniu: Dunaj – Ostrihom – Jáger – rie-ka Tisa – rieka Topľa – hrad Salis.25 Čiastočné potvrdenie takto zachytenej hra-nice je i vo Veľkopoľskej kronike (Dunaj – Tisa –Kyjev).26

Analýza uvedených prameňov v mnohom potvrdzuje naše hypotézy. Kra-jina nad Dunajom, odňatá Uhrom (Gallus Anonymus) je totožná s územím vy-medzeným poľsko-uhorskou hranicou z uhorsko-poľskej, či Veľkopoľskej kro-niky. Vo všetkých prípadoch toto územie, ktoré ovládlo poľské knieža Boleslav Chrabrý, nemôže byť ničím iným ako Slovenskom.

Našli sme teda oporu pre našu domnienku o poľskom ovládnutí Sloven-ska. Ak vychádzame z tohto predpokladu, potom sa ďalšími kľúčovými otázka-mi stáva datovanie expanzie, ako i jej príčiny. Gallus Anonymus, ako sme už spomenuli, nám odpoveď na tieto otázky nedáva. Viac informácií nachádzame v Uhorsko-poľskej kronike. V súvislosti s časovým vymedzením udalosti kroni-ka uvádza, že stretnutie (alebo zmierenie) Boleslava Chrabrého a Štefana I. pri Ostrihome sa konalo tri mesiace po Štefanovej korunovácií.27 Predpokladá sa, že prvý uhorský kráľ bol korunovaný ostrihomským arcibiskupom niekedy začiat-kom roku 1001.28 To znamená, že ostrihomské arcibiskupstvo,29 ktorého diecéz-nym územím sa stalo Nitriansko,

30 bolo zriadené ešte pred korunováciou. Aké závery nám vyplývajú z uvedených faktov? Slovensko (Nitriansko) bolo pred a počas Štefanovej korunovácie územím Uhorska. Avšak už o tri mesiace neskôr (Tribus uero post coronacionis) bolo hraničnou líniou „Dunaj – Ostrihom – Já-

ger – rieka Tisa – rieka Topľa (Cepľa) – hrad Salis“ pridelené Poľsku. Obsade-nie Slovenska Boleslavom Chrabrým by sa potom udialo ešte v tom istom roku. Predchádzajúca analýza nám teda opäť viac poodokryla chýbajúce súvislosti v udalosti okolo obsadenia Slovenska.

Uhorsko-poľská kronika čiastočne odhaľuje i motivačné pozadie Bolesla-vovho útoku (útokov) voči svojmu južnému susedovi. Nachádzame tu správy

ke. Pre podrobnejšie oboznámenie sa s touto problematikou pozri štúdiu zameranú na feno-mén kontaminácie v Uhorsko-poľskej kronike – HOMZA, M.: Pokus o interpretáciu úlohy kňažnej Adelajdy v Uhorsko-poľskej kronike. Historický časopis 47, 1999, č. 3, s. 357–383. 25 Pozri pozn. 3. 26 Pozri pozn. 6. 27 „Tribus uero post coronacionis sue mensibus elapsis accedens ad ipsum Lambertus presul civitatis Cracouie licenciam peciit...“ Pozri – CHP, s. 40. 28Problematika datovania Štefanovej korunovácie v – HRUŠOVSKÝ, F.: Boleslav Chrabrý, s. 475–476. Pozri aj – STEINHŐBEL, J.: Uhorské kráľovstvo, s. 6–10. 29 „Z priazne a za podpory cisára (Oto III.) Vajk (Štefan), zať Henricha, vojvodu Bavorov, zriadiac biskupské stolce, korunu a požehnanie prijal.“ „Imperatoris autem predicti gratia et hortatu gener Heinrici, ducis Bawariorum, Waic in reg-

no suimet episcopales cathedras faciens, coronam et benediccionem accepit.“ Pozri – THIETMARI Merseburgensis, s. 174–175. 30 Pozri – HRUŠOVSKÝ, F.: Boleslav Chrabrý, s. 478–480. Pozri aj – STEINHŐBEL, J.: Uhorské kráľovstvo, s. 6–7.


25

o snaženiach sa obidvoch panovníkov o kráľovský titul.31 Kronika udáva, že štvrtý rok po smrti svojho otca Gejzu,32 vyslal Štefan k pápežovi do Ríma po-slov so žiadosťou o kráľovskú korunu a zriadenie vlastného arcibiskupstva.33 V tom istom čase však s podobnou žiadosťou34 išli do Ríma aj poslovia poľské-ho Boleslava.35 Neskôr sa dozvedáme, že korunu, pripravenú pre Boleslava, do-stal Štefan.36 Nasledujúce správy hovoria o stretnutí oboch vládcov na hranici pri Ostrihome. Čo nám z toho vyplýva?

31 Otázka uchádzania sa, respektíve získania kráľovskej koruny Boleslavom Chrabrým patrí medzi najspornejšie vôbec. Už Gallus Anonymus spomína, že cisár Oto III. prišiel do Hniez-dna (r. 1000), aby si uctil pamiatku mučeníka sv. Vojtecha a založil tam arcibiskupstvo. Pri tejto príležitosti ocenil Boleslavove zásluhy i jeho štedrosť, nazval ho priateľom a položil mu na hlavu svoj cisársky diadém: „Non est dignum tantum ac virum talem sicut unum de princi-

pibus ducem aut comitem nominari, sed in regale solium glorianter redimitum diademate sub-

limari. Et accipiens imperiale diadema capitis sui, capiti Bolezlaui in amicicie fedus inposu-

it...“ Pozri – MPH Ns 2, s. 19. Gallus Anonymus od tohto momentu nazýva Boleslava Chrab-rého kráľom.

Avšak cisár Oto III. vykonal v Hniezdne len svetskú korunováciu, bez účasti a súhlasu duchovenstva. Teoreticky mohla byť takáto korunovácia právoplatná, ale prakticky sa nemoh-la zaobísť bez sakrálneho schválenia. Nasledujúcim krokom malo preto byť duchovné schvá-lenie Otovej korunovácie pápežom. Pozri – FRIED, J.: Otton III. i Bolesław Chrobry. Trans. E. Kaźmierczak – W. Leder. Warszawa 2000. Pozri aj – LABUDA, G.: Studia nad, s. 508–513.

Návšteva Ota III. v Hniezdne ako i korunovácia Boleslava Chrabrého boli súčasťou plánu „Renovatio imperii Romanorum“, ktoré by pozostávalo z Galie, Germánie, Sclavinie a Itálie. Spomínané poľské knieža (kráľ) v ňom hralo významnú úlohu ako spolutvorca idey Sclavinie, konceptu stredoeurópskeho štátu. Pozri hore uvedenú knihu J. Frieda. 32 Gejza zomrel okolo roku 997. Predpokladá sa, že cesta uhorských poslov (ako i poľských) do Ríma sa konala koncom roku 1000. Ak naviažeme na naše predchádzajúce úvahy o zjazde v Hniezdne, ktorý sa konal v marci roku 1000 (pozri – THIETMARI Merseburgensis, s. 162–163.), potom by vyslanie poľských poslov do Ríma logicky vypĺňalo prázdne miesta v periodizácii a zároveň podporovalo spomenutú teóriu. 33 „Post hoc Jesse plenus dierum anno dominice incarnacionis nongentisimo nonagesimo VII.

Seculi nequam erumpnas deserens celesti innuitatur gaudis. Vnde habito consilio cum episco-

pis at principibus terre quarto post patris obitum anno diuina commonente Clemencia Astri-

qum presulem ad limina sanctorum apostolorum misit, ut a successore sancti Petri principis

apostolorum domino apostolico postularet, quod nouelle christianitati exorte in patribus

Vngrie largam bene diccionem porrigeret, regio eciam dignaretur ipsum dyademate corona-

re.“ Pozri – CHP, s. 27–28. 34 Boleslav Chrabrý, prostredníctvom svojich poslov, žiadal pápeža „len“ o udelenie kráľov-ského titulu, respektíve o cirkevné schválenie jeho svetského vyzdvihnutia do kráľovskej hodnosti. Vlastné arcibiskupstvo už mal (pozri hniezdenské stretnutie cisára Ota III. a Boleslava Chrabrého v – pozn. 31). 35 „Eodem forte tempore Mescho polonorum dux christianam roborare cum suis amplexatus

fidem missis ad romane sedis antitistem postulauerat dyademate coronari.“ Pozri – CHP, s. 28. 36 „...coronam ergo ipsam preparare fecisti Meschoni duci polonorum, hungarorum duci pro-

ut petentnuncii ejus cures sine contristatione concertatione largiri, sibique eam cum regni

gloria pro vite sue meritis scito deberi.“ Pozri – CHP, s. 30–31.


26

Na základe doterajšieho bádania a overovania našej hypotézy odpoveď už viac-menej poznáme. V priebehu roku 1000 sa obaja, Boleslav Chrabrý i Štefan, uchádzali u pápeža v Ríme prostredníctvom svojich poslov o kráľovskú korunu. Tú však, napriek Boleslavovmu zákonitému očakávaniu,37 dostalo uhorské knie-ža. Boleslavove snahy vyšli teda naprázdno. Zdá sa, že korunu získal na jeho úkor Štefan,38 ktorý bol následne (začiatkom roku 1000) vyhlásený za kráľa. To-to vyvolalo hnev odstrčeného Boleslava, ktorý z pomsty zaútočil na Štefanove kráľovstvo a zmocnil sa časti jeho územia po Dunaj, Ostrihom, Jáger, rieku Tisu a hrad Salis. Ako sme už spomenuli, vojny medzi Boleslavom Chrabrým a Štefanom I., ako i Boleslavove obsadenie Štefanovho územia po Dunaj potvr-dil aj spoľahlivý Gallus Anonymus.39

Ďalšie problematické miesto v otázke obsadenia Slovenska súvisí s časovým vymedzením poľskej nadvlády na území „usque Danubiam“. Avšak ani v tomto prípade v prameňoch nenachádzame presné datovanie opätovného ovládnutia Slovenska Uhrami. Nevieme ani za akých okolností došlo k tejto zmene. Historické interpretácie týkajúce sa dĺžky panovania Boleslava Chrabré-ho na Slovensku sú veľmi rozmanité.40 Dôkladná analýza prameňov nás utvr-dzuje v domnienke, že navrátenie Slovenska Uhorsku nebolo sprevádzané vý-bojmi. Kronikári v tejto súvislosti žiadny vojnový konflikt nezaevidovali. Je te-da veľmi pravdepodobné, že vzájomný poľsko-uhorský konflikt bol vyriešený akousi kompromisnou dohodou. Viaceré indície to aj potvrdzujú.

37 Boleslav mal už pravdepodobne za sebou svetské povýšenie do kráľovskej hodnosti samot-ným Otom III., čo svedčí o cisárovej podpore a priazni voči nemu. Spájala ich spoločná idea „obnovy Rímskeho impéria“ (pozri pozn. 31), na ktorej mal i Boleslav Chrabrý svoj podiel. Práve on, ako silný a schopný poľský (slovanský) panovník, mal realizovať koncept stredoeu-rópskej federácie štátov (Sclavinia). Zdá sa byť potom logické, že vyzdvihnutie Boleslava na kráľa malo legitimizovať jeho „hegemónne“ ambície, idúce v súlade s cisárovým plánom. 38 V prospech uhorského kniežaťa hovorili viaceré fakty. V prvom rade to bola vzrastajúca moc Boleslava Chrabrého, ktorej sa obávali najmä nemecké kniežatá (Boleslavova expanzív-na politika smerom na západ, respektíve juhozápad). Silnejúca opozícia v Nemecku iste vplý-vala i na rozhodnutia Ota III., ktorý nakoniec upustil od plánov povznesenia „Poľska“ do krá-ľovskej hodnosti. Takéto kontroverzie nevzbudzoval Štefan, ktorý bol navyše ženatý s Gizelou, sestrou bavorského kniežaťa Henricha, neskoršieho cisára a odvekého Boleslavov-ho nepriateľa (pozri – THIETMARI Merseburgensis, s. 174–175.). A tak nakoniec preniesol cisár svoju podporu na uhorského kandidáta („Imperatoris autem predicti gratia et hortatu ...

Waic ... coronam et benediccionem accepit.“ Pozri – THIETMARI Merseburgensis, s. 174–175.). Pozri – GRZESIK, R.: Kronika węgiersko-polska. Poznań 1999. 39 Pozri pozn. 2. 40 Časť historikov sa domnieva, že Slovensko patrilo Boleslavovi Chrabrému do roku 1018, keď boli Budyšínskym mierom ukončené dlhotrvajúce poľsko-nemecké vojny (1002–1018). Iní tvrdia, že Poliaci prišli o toto územie krátko po smrti Boleslava Chrabrého. Pozri – STEINHŐBEL, J.: Uhorské kráľovstvo, s. 19. Prehľad a rozbor hypotéz na danú tému pozri v – HRUŠOVSKÝ, F.: Boleslav Chrabrý, s. 476–481.


27

Ako píše Uhorsko-poľská kronika, obidve strany začali vyjednávať pros-tredníctvom svojich poslov tri mesiace po Štefanovej korunovácii.41 Poľský po-sol (Lambertus) ponúkol (respektíve pripomenul) Štefanovi I. mier a priateľstvo (corroboracione pacis et amicicie).42 Následne sa obaja „rivali“ stretli, ako už bolo viackrát uvedené, na hranici pri Ostrihome a hľadali vyhovujúce riešenie. Samotný priebeh Boleslavovej návštevy u Štefana, ako i ukončenie stretnutia nasvedčuje, že ku spoločnému konsenzu naozaj došlo: „Na ďalší deň, pri výcho-de slnka, zišli sa spolu a prijali bozk mieru a ruka v ruke prišli k ostrihomskej katedrále, ktorá bola vtedy novo postavená k úcte svätého mučeníka Vojtecha, apoštola Poliakov a Uhrov...“43 Potom vyhlásili potvrdenie mieru44 (no nie pria-teľstva) medzi oboma národmi, osem dní búrlivo oslavovali45 a nakoniec: „Keď všetko takto šťastne splnili, všetko poľské vojsko od najväčšieho k menšiemu bolo odmenami naplnené i kniežaťu sa dalo darov. Po tomto sa však rozlúčili. Knieža Poliakov pobral sa k Soľnému hradu a kráľ Uhrov ponáhľal sa do svojho milého Stoličného Belehradu.“46 Avšak za akých okolností došlo k zmiereniu oboch vládcov? Čo bolo náplňou spoločného mieru, dohovoreného pomocou Astrika-Anastázia? Naša teória je postavená na predpoklade, že na stretnutí bolo dohodnuté navrátenie Slovenska (Nitrianska) Štefanovi I. Keďže išlo

41 Za predpokladu, že Štefan bol korunovaný začiatkom roku 1001, vyjednávania, ako i samotné stretnutie Boleslava Chrabrého a Štefana sa konalo niekedy v prvej polovici roku 1001. 42 „Tribus uero post coronacionis sue mensibus elapsis accedens ad ipsum Lambertus presul

civitatis Cracouie licenciam peciit, atque de corroboracione pacis et amicicie ad memoriam

reduxit. Cum quo sine mora presulem strigonie Astriqum et principum milicie Albam nomine

ad auunculus suum Meschonem ducem Polonie transmisit...“ Pozri – CHP, s. 40–41. 43 „Crastina autem die orto iam sole conveniunt simul et osculum pacis acceperunt, simulque

complexu manibus ad kathedralem ecclesiam strigoniensem, quo tunc in honorem sancti mar-

tyris Adalberti, polonorum et ungarorum apostoli novo opere fabricabatur, pervenerunt...“ Pozri – CHP, s. 41–42. 44 I keď sa pápež rozhodol udeliť korunu Štefanovi (prostredníctvom posla Astrika-Anastázia), bol si iste vedomý možnej neblahej reakcie poľskej strany. Preto, ešte predtým než poľský posol Lambertus opustil Rím, vynútil si od neho pod hrozbou kliatby (exkomuni-kácie) dodržiavanie mieru a priateľstva medzi Poliakmi a Uhrami. Neskôr, na spiatočnej ces-te, sa obidvaja poslovia stretli v Benátkach a vzájomne sa utvrdili v mieri. Pozri – CHP, s. 36–37. 45 „Hostia uero sancta pro rege et principe et pro cuncto populo per presulem Astriqum offer-

tur, pace accepta, missa finita ad tentoria sua redeunt, ibique in gaudio et leticia, epulis et

potibus, in cordis et organis, in tympanis et choris, in cytharis et fialis letos VIII. duxerunt

dies.“ Pozri – CHP, s. 42–43. 46„Hijs itaque feliciter completis omnis polonorum exercitus a maiori usque ad minorem mu-

neribus replentur duci uero dona offeruntur. Post hec separantur, dux polonorum in castrum

Salis perrexit, rex uero ungarorum in Albam ciuitatem suam dilectam properauit.“ Pozri – CHP, s. 43–44.


28

o kompromisné riešenie47 museli byť uspokojené i požiadavky druhej strany – Boleslava Chrabrého. Domnievame sa, že Boleslav sa síce stiahol z Nitrianska, ale ponechal si tam „svojich ľudí“ – Ladislava Lysého a neskôr Vazula.48 Ta-kýmto postupom si jednak zachoval svoj vplyv v tejto oblasti, jednak mal chrá-nenú južnú hranicu svojej ríše. Na druhej strane takéto riešenie mohol prijať i Štefan I. Veď Nitriansko, formálne pričlenené k Uhorsku, spravovalo knieža z arpádovského rodu.

Z uvedenej interpretácie nám vyplýva, že vláda Boleslava Chrabrého na Slovensku trvala najviac tri mesiace. Máme poruke i iné odkazy a dôkazy. Nad-dunajskú hranicu by Boleslav nebol schopný dlhodobejšie49 udržať z viacerých dôvodov. Obsadené územie bolo relatívne rozsiahle a na jeho zabezpečenie by bolo potrebné veľké množstvo vojakov. To ale nebolo možné, lebo Boleslav viedol v rokoch 1002–1018 permanentné, vyčerpávajúce vojny s nemeckou rí-šou a nemohol si tak s istotou dovoliť viazať rozsiahle vojenské zbory na juho-východe. Navyše, Štefan I. by logicky využil každú príležitosť na oslabenie a porazenie Boleslava Chrabrého a ako švagor nemeckého cisára Henricha by určite v spomínaných vojnách bojoval na jeho strane, sledujúc pritom vlastné ambície – pripojenie Slovenska. My však vieme, že uhorský kráľ, zachovávajúc si neutralitu, sa v poľsko-nemeckých vojnách neangažoval. Fakt, že neinterve-noval v prospech svojho príbuzného podporuje domnienku o trvalom mieri, či predchádzajúcom vyrovnaní medzi ním a Boleslavom Chrabrým.

Ďalšie potvrdenie našej hypotézy môžeme nájsť i v súvislosti s osobou Prokuja. Boleslav Chrabrý prijal z Uhorska unikajúceho Prokuja, Štefanovho ujca, a usadil ho na akomsi svojom hrade v uhorsko-poľskom pohraničí.50 Thietmar túto správu uvádza k roku 1018. Iné pramene spomínajú analogickú udalosť v spojení so sedmohradským Ďulom (Gyulom).51 Keď stotožníme Ďulu s Prokujom (slovanský variant mena), potom sa táto udalosť udiala okolo roku

47 Dlhé oslavovanie a hodovanie v Ostrihome svedčí o tom, že boli potvrdené požiadavky oboch strán. Keby to tak nebolo, ťažko by šiel Štefan s Boleslavom Chrabrým ruka v ruke, ani nehovoriac o osem dňovom slávení. Pozri pozn. 43, 45, 46. 48 Ladislav Lysý (Holohlavý) a Vazul boli synovia Michala, ktorého dal zabiť vlastný brat Gejza. Obaja potom museli ujsť do zahraničia, kde hľadali pomoc. Dá sa teda predpokladať, že so svojím bratrancom Štefanom udržiavali nie veľmi priateľské vzťahy a iste boli ochotní využiť každú príležitosť ako sa mu pomstiť alebo ho oslabiť. Boleslavova expanzia im to u-možnila. Pozri analýzu arpádovského panovania v Nitriansku za Boleslava Chrabrého, ako i pramene o tom svedčiace v – STEINHŐBEL, J.: Uhorské kráľovstvo, s. 7–19. 49 Mnohí historici ohraničujú Boleslavovu naddunajskú vládu rokmi 1018, 1025 alebo 1029. Pozri pozn. 40. 50 „Habuit hic quandam urbem in confinio regni suimet et Ungariorum sitam, cuius erat cus-

tos Procui senior, avunculus regis Pannonici, a suis sedibus ab eodem, ut modo, antea expul-

sus. Qui cum uxorem suam a captivitate non posset absolvere, gratuitu nepotis sui, quamvis

inimici, suscepit eam ex munere.“ Pozri –THIETMARI Merseburgensis, s. 442–443. 51 Pozri – STEINHŐBEL, J.: Uhorské kráľovstvo, s. 11–12.


29

1002–1003.52 O čom to svedčí? Medzi Boleslavom Chrabrým a Štefanom I. bolo napriek „concordia pacis“ latentné napätie, ktoré sa prejavilo i tým, že poľské knieža prijalo uhorského utečenca. Ďalej vieme, že Prokujova dŕžava sa nachá-dzala niekde na poľsko-uhorskom pohraničí (confinio regni suimet). Kde bolo asi situované toto Boleslavove „predpolie“? Pri našich úvahách sa vrátime späť k správe o ostrihomskom stretnutí, kde sa hovorí, že Boleslav sa po jeho ukon-čení pobral na svoj hrad Salis.53 Salis, čiže Soľný hrad, nachádzajúci sa na úze-mí Slovenska, pravdepodobne pri Prešove (Šariš), môže byť práve tým miestom v pohraničí, kde neskôr sídlil Prokuj. V tom prípade by sme potom mali ďalší doklad, že v roku 1002–1003 patrilo Slovensko Uhorsku.

Posledný dôkaz, hlásiaci sa k domnienke o mieri z roku 1001 medzi Bo-leslavom Chrabrým a Štefanom I., nachádzame opäť u Thietmara. V roku 1018 tiahlo v poľskej výprave proti Kyjevu54 aj 500 uhorských bojovníkov.55 Takáto elitná uhorská jednotka potvrdzuje, že nepriateľstvo medzi Boleslavom Chrab-rým a Štefanom I. v tom čase už nebolo.

Záver

Uvedená interpretácia, založená na kritickom rozbore dostupných prame-ňov, stavia udalosti súvisiace s postavením Slovenska na prelome 10. a 11. sto-ročia do nového svetla.

Postupnými analýzami a úvahami sme dospeli k domnienke, že územie dnešného Slovenska bolo obsadené Boleslavom Chrabrým. Dôvodom k expanzii bola odveta Štefanovi, ktorý získal kráľovskú korunu na úkor poľského knieža-ťa. Boleslav opanoval územie „usque Danubiam“ i s pomocou príslušníkov ar-pádovského rodu, ktorí boli znepriatelení so Štefanom. Ladislav Lysý tak spra-voval otcove (Michal) niekdajšie panstvo, uznávajúc pritom poľskú zvrchova-nosť. Už tri mesiace po Štefanovej korunovácii však došlo k uzavretiu mieru medzi oboma rivalmi v Ostrihome. Kompromisným riešením bolo Slovensko pripojené opäť k Uhorsku, no zároveň ostalo ponechané v správe tých Arpádov-cov, ktorí sympatizovali s Boleslavom Chrabrým.

Poľská nadvláda nad Slovenskom mala teda krátkodobý charakter (len niekoľko, 2–3, mesiacov), vyznačujúc sa rýchlou dynamikou udalostí.

52 Pozri – HRUŠOVSKÝ, F.: Boleslav Chrabrý, s. 481–482. 53 Pozri pozn. 46. 54 Intervencia Boleslava Chrabrého v prospech svojho zaťa Svätopluka do Kyjeva. Pozri – MPH Ns, s. 21–28. 55 „Fuerant in auxilio predicti ducis ex parte nostra trecenti et ex Ungariis quingenti, ex Peti-

neis autem mille viri.“ Pozri – THIETMARI Merseburgensis, s. 474–475.


30

Summary The following study deals with the issue of the political integration of the

territory of today’s Slovakia at the turn of the 10th and 11th century. The records of the medieval chronicles put this item into connnection with the name of the Polish prince Boleslav the Brave who is supposed to have ruled over the men-tioned pout of the central European space for closely unspecified period of time. Due to this fact, the endless debate spreads over the temporal limitation, what is also our main task.

Pramene

GALLI Anonymi Cronicae et gesta ducum sive principum Polonorum. Ed. C. Maleczyński. In: Monumenta Poloniae Historica Nova series 2. Cracoviae 1952. DLUGOSSIUS, J.: Annales seu Cronicae incliti regni Poloniae 1–2. Ed. J. Dąbrowski. Varsaviae 1961. Chronica Poloniae Maioris. Ed. B. Kürbis. In: Monumenta Poloniae Historica Nova series. Varsaviae 1970. Chronica Hungaro-Polonica. Ed. B. Karácsonyi. Acta Universitatis Szegediensis de Attila József Nominatae 26, 1969. THIETMARI Merseburgensis episcopi Chronicon. Ed. W. Trillmich. In: Aus-gewähle Quellen zur Deutschen Geschichte des Mittelalters. Berolini 1968. COSMAE Pragensis Chronica Boemorum. Ed. B. Bretholz. In: Monumenta Germaniae Historica Scriptores rerum Germanicarum Nova series 2. Berolini 1923.

Literatúra DĄBROWSKI, J.: Dawne dziejopisactwo Polsie. Warszawa 1978. FRIED, J.: Otton III. i Bolesław Chrobry. Trans. E. Kaźmierczak – W. Leder. Warszawa 2000. GABSKI, A F.: Bołeslaw Chrobry. Warszawa 1966. GRZESIK, R.: Kronika węgiersko-polska. Poznań 1999. GYİRFFY, GY.: Kontakty Polski i Węgier w dobie tworzenia się obu państw. Kwartalnik Historiczny 95, 1989, s. 1–19. HOMZA, M.: O počiatkoch vzťahov Spiša a Malopoľska. In: Historica XLIII. Zborník Filozofickej Fakulty Univerzity Komenského. Bratislava 1997, s. 157–173. HOMZA, M.: Pokus o interpretáciu úlohy kňažnej Adelajdy v Uhorsko-poľskej kronike. Historický časopis 47, 1999, č. 3, s. 357–383.


31

HRUŠOVSKÝ, F.: Boleslav Chrabrý a Slovensko. In: Sb. J. Škultétyho. T. Sv. Martin 1933, s. 454–482. JASIŃSKI, K.: Rodowód pierwszych Piastów. Wrocław. LABUDA, G.: Studia nad początkami państwa Polskiego. Poznań 1988. MACUREK, J.: Dějiny polského národa. Praha 1948. RAPANT, D.: Drobné štúdie k slovanskému stredoveku. Slovenská archivistika 9, 1974, č. 1, s. 47–79. SOPKO, J.: Kroniky stredovekého Slovenska. Budmerice 1995. STEINHÜBEL, J.: Uhorské kráľovstvo a Nitrianske kniežactvo za vlády Štefana I. Historický časopis 48, 2000, č. 1, s. 3–34. WOJCIECHOWSKI, Z.: Bolesław Chrobry Wielki. Kraków 1925. ZWIERCAN, M.: Komentarz Jana z Dąbrówki do kroniki Mistrza Wincentego zwaneho Kadłubkiem. Wrocław 1969. ŹYCHOWSKI, S. A. M.: Stručné dejiny Poľska. Bratislava 1965.


32

INTERVENCIE NEMECKEJ RÍŠE DO UHORSKA V PROSPECH KRÁĽA PETRA ORSEOLA

Miroslav Lysý

Úvod

Nie je jednoduché nahliadnuť na osudy tohoto v poradí druhého uhorské-ho kráľa s „klasickou“ interpretáciou, či to bol kráľ „dobrý“ alebo nie. V každom prípade si však nezískal sympatie neskorších uhorských kronikárov.1 Jeho životné osudy boli viac ako pohnuté; vyhnali ho z rodných Benátok a dvakrát zosadili z uhorského trónu.

Narodil sa síce v Benátkach, no hneď od narodenia bol spätý s Uhorskom, ktorému sa neskôr stal kráľom. Jeho matka bola sestra uhorského kráľa Štefana, vydatá za benátskeho dóžu Otta Orseola.2 Ten sa dostal do ťažkostí, jeho vláda sa totiž netešila veľkej popularite nielen v Benátkach, ale ani u nemeckého pa-novníka Konráda II. Preto musel opustiť Benátky, pravdepodobne aj so svojou rodinou, čiže s uhorskou princeznou a svojím synom Petrom, budúcim uhor-ským kráľom.3 Ich vyhnanstvo však nebolo trvalé, čoskoro ich povolali späť do vlasti.4 Po Ottovi Orseolovi sa však už žiaden člen jeho rodiny nikdy nestal be-nátskym dóžom. Správa o smrti uhorského princa Imricha zastihla Petra Orseola s najväčšou pravdepodobnosťou v Benátkach, odkiaľ sa potom vydal na pozva-nie uhorského kráľa Štefana (997–1038) do Uhorska ako nový nástupca na trón.

Pramene

Pramene, s ktorými treba pri dejinách Uhorska v prvej polovici 11. storo-čia pracovať, sú prevažne nemecké, na čele s Altaišskými análmi, ktoré nás o uhorských pomeroch relatívne dobre a spoľahlivo informujú. Ďalej treba spo-menúť Hildesheimské anály5 a Herimannovu kroniku. Tieto dva pramene vhod-

1 uveďme ako príklad, že Obrázková kronika nazvala jednu kapitolku „O ukrutnostiach kráľa Petra“: Chronici Hungarici Compositio saeculi XIV., 71, Scriptores rerum Hungaricarum I/2, ed. A. DOMANOVSZKY, 1937, s. 323–324. 2 Bližšie o nej píše VAJAY, SZ. DE.: Großfürst Geysa von Ungarn. Südostforschungen 21, München 1962, s. 60. 3 WOLFRAM, H.: Konrad II. (990–1039). München 2000, s. 248.

4 Tamže. 5 tie súvisia s Altaišskými análmi a pokračovaním Hersfeldských análov: HOLTZMANN, R.: Das Reich und Sachsen. In: WATTENBACH, W. – HOLTZMANN, R.: Deutschlands Geschich-tsquellen im Mittelalter. Das Zeitalter des Ottonischen Staaten. (900–1050) I. Darmstadt 1967, s. 43.

Miroslav Lysý Intervencie Nemeckej ríše do Uhorska...

33

ne dopĺňajú vyššie spomenuté Altaišské anály, nie sú však natoľko podrobné. Okrem nich sa v stručnosti venuje prípadu Petra Orseola aj celé množstvo iných nemeckých prameňov, ktoré tu nie je potrebné menovať.6 Dokumentujú však záujem z nemeckých oblastí o udalosti v Uhorsku a veľký význam, ktorý sa im pripisoval. Na záver netreba zabudnúť ani na Aventinove Annales Boiorum. Tie sú síce mladším prameňom, no autor v tejto kronike použil viaceré pramene, ktoré sa nám nezachovali a prinášajú niekoľko informácií, ktoré nemožno zistiť v iných prameňoch.

Z uhorských prameňov sú, samozrejme, najdôležitejšie kroniky zo 14. sto-ročia. Pri nich však tiež stojíme pred problémom spoľahlivosti mladšieho pra-meňa voči starším udalostiam. Udalosti, ktoré nás zaujímajú, kronikárska kom-pozícia prevzala z nezachovaného diela Gesta Hungarorum, ktoré vzniklo v 11. storočí. Pri jeho rekonštrukcii sa nepodarilo dospieť k jednotnému stanovisku o presnej dobe vzniku. V zásade vychádzajú historici z toho, že tieto Gesta boli napísané v období vlády Ondreja I. (1046–1061), prípadne za vlády Šalamúna (1063–1074) alebo svätého Ladislava (1077–1095).7 Takisto je možné, že autor kroniky pochádzal naozaj z neskoršieho obdobia, pričom pracoval s nejakými nezachovanými kronikárskymi záznamami z obdobia vlády Ondreja I.8

Otázka presnejšieho stanovenia obdobia vzniku tohoto diela je pre nás za-ujímavá z hľadiska toho, do akej miery môžeme považovať úryvky z kroník 14. storočia, ktoré z nej vychádzajú, za spoľahlivé. Ak totiž autor písal povedzme niekedy na sklonku vlády kráľa Ladislava I., je veľmi málo pravdepodobné, že by išlo o priameho svedka udalostí, ktoré nás v tejto práci zaujímajú. Smrť svä-tého Štefana by musel vnímať asi ako pätnásťročný: v tom prípade by sa musel narodiť okolo roku 1023 a písať kroniku asi ako sedemdesiatročný, čo síce nie je nemožné, no nie veľmi pravdepodobné. Uspokojme sa preto s predpokladom, že autor najstarších Gesta Hungarorum, nech to bol ktokoľvek,9 mohol alebo pou-žívať vyššie spomenuté záznamy, alebo mal jednoducho informácie z druhej ruky, t.j. od priameho svedka doby, ktorú opisoval. Takto sa informácie neskôr odrazili v Obrázkovej kronike a ďalších prameňoch. Musíme si však uvedomiť, že ak porovnáme texty uhorských kroník zo 14. storočia, je zrejmé, že (za pred-pokladu presnejšieho opisovania do neskorších prameňov) domáci autor starých Gest bol udalostiam vzdialenejší alebo dosť tendenčný, pretože informácie z prvej polovice 40-tych rokov sú neúplné a bez kombinácie s nemeckými pra-

6 V zásade opisujú udalosti len jednou vetou. Je na nich zaujímavé to, že poväčšinou sa Uhor-skom nezaujímajú, napriek tomu o Petrovi informujú, je z toho teda jasne vidieť význam týchto udalostí. 7 PRAŽÁK, R.: Legendy a kroniky koruny Uherské. Praha 1988, s. 13 a pozn. č. 9 na str. 31. Tam aj literatúra. 8 MARSINA, R.: Stredoveké uhorské rozprávacie pramene a slovenské dejiny. Zborník Sloven-ského národného múzea 78, 1984, História 24, s. 171. 9 Mohol by ním byť notár kráľa Bela I. Mikuláš, porovn. SOPKO, J.: Kroniky stredovekého Slovenska. Budmerice 1995, s. 16.


34

meňmi by sme sa nemohli oprieť o dostačujúce informácie. A aj otázky okolo Petrovej vlády sú na základe domácich prameňov nezodpovedané. Ide napríklad o otázku príčin jeho nepopularity, ktorá viedla k jeho vyhnaniu z Uhorska.

Medzinárodnopolitická situácia

Náš pohľad na Petra Orseola by nebol úplný bez toho, aby sme si v stručnosti nezhrnuli, ako vyzerali nemecko-uhorské vzťahy v predchádzajú-com období.

Ak chceme interpretovať postoj Otta III. (983–1002) k Uhorsku, nemôže-me sa vyhnúť jeho plánu Renovatio imperii. Ako je známe, išlo o plán obnove-nia Rímskeho impéria so štyrmi provinciami: Germaniou, Italiou, Galliou a Sclaviniou. Túto poslednú si musíme priestorovo zaradiť, najvhodnejší kandi-dáti sú Poľsko a Uhorsko. Nemáme priestor nato, aby sme túto záležitosť po-drobnejšie objasnili, ale pomocou niekoľkých argumentov si ukážeme, že sto-tožnenie Sklavínie s Poľskom je pravdepodobnejšie. Predovšetkým preto, lebo v nemeckých prameňoch sa o Uhorsku nikdy nehovorí ako o Sklavínii,10 kroni-kári používajú buď termín Ungaria alebo Pannonia.11 Práve skutočnosť, že Uhorsko nazývali Panóniou je dôležitá, pretože sme si všimli, že tri provincie obnovenej Ríše mali názvy pochádzajúce z rímskych čias, a keby chcel niekto nejakým podobným spôsobom pomenovať Uhorsko, tento názov bol oveľa po-hodlnejší ako Sklavínia, ktorá predsa súvisí so Slovanmi, kým Uhorsko bolo krajinou Uhrov, a teda predovšetkým etnických Maďarov. Navyše mal Otto III. pomerne dobrý vzťah k Poľsku, ktoré aj sám navštívil. Z toho nám vyplýva, že záujem Otta III. o Uhorsko nebol ničím výnimočný.

Po smrti Otta III. nastúpil Henrich II. (1002–1024), ktorý v Ottovom pláne nepokračoval. Pre Uhorsko je dôležité, že bol švagrom kráľa Štefana a počas jeho vlády boli uhorsko-nemecké vzťahy dobré. Naopak problematický bol vzťah k Poľsku, ktoré bolo vo vojnovom stave s Nemeckom takmer sústavne od r. 1003 do r. 1018.12 Obrat nemeckej politiky k Uhorsku sa prejavil až pri nástu-

10 Pod Sklavíniou rozumieme v prameňoch buď Poľsko, územie polabských Slovanov alebo aj územie južných Slovanov. Porovn. GRAUS, F.: Die Nationenbildung der Westslawen im Mittelalter. Sigmarien 1980, s. 151–153. 11 Pre nazývanie Uhorska Panóniou porovn. napríklad Thietmari Merseburgensis episcopi: Chronicon. In: Ausgewählte Quellen zur deutschen Geschichte des Mittelalters. Band IX, hrsg. von RUDOLF BUCHNER, s. 442; Ottonis episcopi Frisigensis: Chronica sive historia de duobus civitatibus. In: Ausgewählte Quellen, Band XVI, Reutlingen 1960, s. 482, 486; Wipo-nis Gesta Chuonradi II. imperatoris. In: Fontes saeculorum noni et undecimi historiam eccle-siae hammaburgensis necnon imperii illustrantes. Ausgewählte Quellen zur deutschen Ges-chichte im Mittelalter, Band XI. Reutlingen 1961, s. 582; atď. 12 KRISTÓ, GY.: Die Arpadendynastie. Die Geschichte Ungans von 895 bis 1301. Szekszárd 1993, s. 79.


35

pe Konráda II. (1024–1039), ktorý svoj odlišný postoj k vedeniu zahraničnej politiky dal pomerne jednoznačne najavo. Išlo o celú sériu udalostí, ktoré súvi-seli s Konrádovou politikou voči uhorskému spojencovi Benátkam, o otázku ná-sledníctva v Bavorsku, na ktoré mal zrejme nárok Štefanov syn Imrich (ako syn Gizely) a podobne.13 Tento proces vyvrcholil v roku 1030, keď sa začali diať roztržky medzi Uhrami a Bavormi, podľa kronikára Wipa, culpa tamen Baioari-

orum, na ktoré Štefan reagoval vpádom do Bavorska.14 Konrád II. odpovedal výpravou do Uhorska, nemal však veľký úspech a musel sa vrátiť. Uhri potom pri prenasledovaní nepriateľa obsadili Viedeň.15 Pri podpísaní mieru Bavorsko stratilo časť svojho územia v prospech Uhorska.

Nástupca Konráda II. Henrich III. (1039–1056) uskutočnil nielen v Uhorsku, ale v celej strednej Európe, teda na území pozdĺž východnej hranice, pokus o usporiadanie pomerov na základe lénnej závislosti. Podarilo sa mu to len čiastočne a v prípade Uhorska len dočasne. Peter Orseolo mu slúžil ako pro-striedok k dosiahnutiu tohto cieľa.

Vznik nástupníckeho problému v Uhorsku

Previazanie osudov benátskej rodiny Orseolovcov s uhorskou arpádov-skou dynastiou nastalo po sobáši Štefanovej sestry s Petrovym otcom Ottom Or-seolom v roku 1009. Jeho dóžovské pôsobenie sa v Benátkach netešilo veľkej obľube a nakoniec bol aj so svojou rodinou z Benátok vyhnaný. Do Benátskych záležitostí sa zaangažoval aj cisár Konrád II. Pre nás je dôležité, že sa tým vtedy odcudzil aj Uhorsku.16 Orseolovcom bol neskôr návrat do Benátok umožnený.17

Vzťah Štefana k jeho sestre nepoznáme, isté však je, že po smrti jediného Štefanovho syna Imricha, ktorý zomrel na následky zranenia na poľovačke v roku 1031, sa rozhodol, že si za svojho nástupcu zvolí práve jej syna, v tom čase asi dvadsaťročného Petra. Pre neho to musela byť pomerne lákavá ponuka už aj vzhľadom na skutočnosť, že v rodných Benátkach by veľkú politickú kari-éru neurobil, (od Otta Orseola už nikto z ich rodiny nebol zvolený za dóžu).

13 porovn. WOLFRAM, H.: Konrad II., s. 248–249. 14 Wipo 26, s. 582. 15 Wipo 26, s. 584: zatajil neúspech a vyhovoril sa, že Konrád II. mal problémy s prekonáva-ním prírodných prekážok a chcel sa vrátiť o rok neskôr do Uhorska, aby dokončil svoje dielo. Naproti tomu Altaišské anály píšu, že Konrád „rediit autem de Ungaria sine militia et in nullo

proficiens, inde quod exercitus fame periclitabatur, et Vienni ab Ungris capiebatur.“: Annal. altah. maior. ad a. 1030, Scriptores rerum Germanicarum, ed. E. VON OEFELE, Hanoverae 1891, s. 18. 16 WOLFRAM, H.: Konrad II., s. 128. 17 Tamže, s. 248.


36

Kráľ Štefan si Petra vybral18 napriek tomu, že o potenciálnych nástupcov z arpádovského rodu nebola núdza: do úvahy prichádzal jeho bratranec Vazul, ktorého však Štefan väznil v Nitre, ďalej to boli Vazulovi traja synovia Levente, Ondrej a Belo a nakoniec aj ich bratranec Domoslav. Štefan sa podľa všetkého obával ich príklonu k pohanstvu.19 Ako je známe, uhorské pramene hovoria nie-čo iné. Ich interpretáciu si môžeme zjednodušene zhrnúť v týchto niekoľkých vetách: kráľ Štefan, ktorý žialil za svojim synom, ťažko ochorel, a keď sa ako-tak pozviechal, dal predvolať Vazula z väzenia, aby z neho urobil nástupcu. Jeho manželka Gizela však vraj mala iné plány, a tak poslala Šebeša do Nitry, aby Vazulovi vylúpil oči. Kráľ Štefan už nemohol potrestať vinníkov, a tak len po-radil Michalovým (správne by malo byť Vazulovym) synom Ondrejovi, Belovi a Leventemu, aby si útekom zachránili život. A takto dosiahla Gizela, aby sa kráľom stal Peter.20 Ide tu pochopiteľne o to, že autor starých Gest chcel odňať zo Štefana jeho vinu za osud Vazula a jeho synov, pretože v skutočnosti bol Šte-fan za nich zodpovedný sám.

Týmto spôsobom ale zabezpečil uhorskú kráľovskú korunu pre Benátčana Petra. Ten sa podľa Altaišských análov pred Štefanovou smrťou zaprisahal, že bude chrániť a uctievať kráľovnú Gizelu.21 Peter tak mal povinnosť stať sa ochrancom kráľovnej vdovy. Túto prísahu autor análov zdôraznil nepochybne najmä vzhľadom na neskoršie udalosti. Kráľ Štefan navyše vymenoval Petra za vojvodcu kráľovského vojska.22

Prvá vláda uhorského kráľa Petra

Roku 1038 kráľ Štefan zomrel a Peter sa mohol ujať vlády nad krajinou. Hoci niektorí autori pokladajú smer jeho politiky za správny a príčinu jeho neú-spechu hľadajú v rýchlosti a nekompromisnosti, s akou chcel pokračovať v Štefanovom diele,23 mohli by sme oponovať, že umenie dobrej politiky je aj v taktike jej presadzovania. Samozrejme, nemusela to byť jeho chyba, pretože sa v Uhorsku nenarodil a nepoznal presne pomery v krajine, tak ako ich nepochyb-ne poznal Štefan. Zahraničnú politiku, ktorá nás predovšetkým zaujíma, začal Peter dosť ofenzívne: uskutočnil výpravu do rakúskych častí Bavorska,

18 Nemuselo ísť výlučne len o jeho rozhodnutie; mohol sa rozhodnúť aj po porade so svojimi biskupmi a s poprednými mužmi dvora: Väčšia legenda svätého Štefana. In: MARSINA, R.: Legendy stredovekého Slovenska, Budmerice 1997, s. 59. 19 STEINHÜBEL, J.: Nástupcovia Štefana I. v bojoch o uhorský trón. Historický časopis 48, 2000/4, s. 594. 20 porovn. Chron. hung. comp. saec. XIV., 69, s. 320. 21 Annales Altahenses maiores ad a. 1041, s. 24. 22 Väčšia legenda svätého Štefana, s. 59. 23 porovn. KRISTÓ, GY.: Die Arpadendynastie, s. 83.


37

a vyplienil ich.24 Už vtedy zrejme konal v súlade s českým kniežaťom Břetisla-vom (1034–1055), ktorý čelil nepriateľstvu Nemecka.25 Jeho ďalším postupom v tomto spojenectve bola pomoc tomuto kniežaťu počas výpravy Henricha III. do Čiech.26

Peter podporil aj svojho príbuzného Petra Deljana, ktorého otec bol Bul-har, vo svojom, z Uhorska vychádzajúcom boji o oslobodenie Bulharov z byzantskej nadvlády.27 Ako neskôr uvidíme, všetky tieto aktivity mali pre jeho osobu negatívne dôsledky. Toto je zhruba pozadie Petrovových zahraničnopoli-tických aktivít v období jeho prvej vlády v Uhorsku.

Vieme, že kráľ Peter zdvihol dane, vydal zákony, nechal vystaviť listiny a budoval priaznivé vzťahy s pápežskou stolicou a všemožne podporoval rozvoj cirkvi v Uhorsku.28 Horšie to už bolo s jeho obľúbenosťou. V uhorských kroni-kách zo 14. storočia, ktoré, ako sme si už vyššie povedali, vychádzajú z nezachovaných uhorských Gest 11. storočia, nenájdeme v nich na jeho osobu slová chvály, ale len opisy typu zanietený prudkou zúrivosťou,29 alebo roztopaš-

ný.30 Takisto vraj mnohým prekážalo, že dosadzoval cudzincov do štátnej sprá-vy,31 čo by sme mohli vysvetliť nielen tým, že kresťanstvo v Uhorsku nebolo ešte hlboko zakorenené, ale nepochybne aj tým, že si Peter chcel dosadiť spoľa-hlivých ľudí do vedenia uhorského štátu.

Na druhej strane si však musíme uvedomiť, že žiadny Petrov krok, o ktorom bezpečne vieme, že ho urobil, nebol v rozpore so Štefanovou politi-kou. Uhorské pramene mu vyčítajú, že uprednostňuje cudzincov, ale túto sku-točnosť si nemôžeme overiť nikde inde, žiadny nemecký prameň o nej neho-vorí.32 To, čo máme v uhorských kronikách, teda môžeme považovať skôr za niečo podobné, ako to bolo v popise o osude Vazula. Pozývanie vysokopostave-ných cudzincov do Uhorska bola skutočnosť, ktorá by poškodila obrazu kráľa Štefana, a preto sa jednoducho vina zvalila na Petra.

24 Herimanni Augiensis Chronicon ad a. 1040. Fontes saeculorum noni et undecimi historiam ecclesiae hammaburgensis necnon imperii illustrantes. In: Ausgewählte Quellen zur deut-schen Geschichte des Mittelalters Band XI. Reutlingen 1961, s. 672. Výprava je tu daná k roku 1040, konala sa však pravdepodobne o rok skôr. 25 STEINHÜBEL, J.: Nástupcovia Štefana I. v bojoch o uhorský trón, s. 596. 26 Annales Hildesheimensis ad a. 1041. Scriptores rerum Germanicarum, ed. GEORGIUS WA-

ITZ. Hannoverae 1878, s. 45. 27 KRISTÓ, GY.: Die Arpadendynastie, s. 83. 28 Týmto je vlastne považovaný za pokračovateľa Štefanovej politiky, porovn. tamže. 29 Chron. Hung. comp. saec. XIV., 81, s. 336: „vehementi furore succensus“ 30 tamže, 76, s. 322: „lascivus“ 31 tamže, 71, s. 323. 32 Niečo také by predsa museli pramene z Nemecka vnímať pozitívne: Gombos, F. A.: Törté-netünk elsı századaiból. Századok 45, 1911, s. 511.


38

Ťažko povedať, ako zapôsobil ďalší Petrov krok, keď porušil prísahu danú Štefanovi a zbavil kráľovnú vdovu Gizelu jej majetku a uväznil ju.33 Nevieme, aký rozruch mohol týmto vyvolať u veľmožov. Zaujímavé tu, mimochodom, je, že autor Gest túto udalosť nespomína (nie je zachovaná v neskorších uhorských kronikách); z toho je jasné, že ku Gizele nemal vrelý vzťah, keď na ňu navyše zvalil vinu za osud Vazula. V očiach Uhrov to teda asi nebol najhorší Petrov prečin, hoci ak by si mal kronikár vymyslieť príčinu nespokojnosti Uhrov voči svojmu kráľovi, tento skutok sa priam ponúkal. Lenže domácim veľmožom to zrejme nerobilo veľké problémy a ani uhorskí kronikári Gizelu veľmi neobľubovali. Ostatne bola opisovaná ako osoba, ktorá chce zo všetkého najviac podriadiť Uhorsko moci Nemcov.34 Skutočnosť, že o tomto incidente informujú len Altaišské anály nás nemusí viesť k tomu, aby sme celú informáciu spochybnili, pretože tento prameň nemal žiadny dôvod, aby si niečo také vymyslel.

Peter musel v Uhorsku presadzovať zjavne nepopulárne opatrenia, navyše z nevýhodnej pozície, keďže bol cudzinec. Obrázková kronika toto jeho obdobie vlády charakterizuje ako hrôzovládu, kedy si nikto nebohol byť istý nevinnosťou svojich manželiek, dcér a sestier, ktoré vraj zneucťovali kráľovi ľudia.35 Medzi týchto jeho ľudí sa nepochybne rátal aj Buda, ktorý sa mal podľa Altaišských análov stať dôvodom jeho úteku.

Z nich sa totiž dozvedáme, že za Petrom prišli veľmoži, ktorí žiadali smrť Budu. Peter jeho zabitiu zabrániť nemohol, a preto sa vraj rozhodol ujsť z krajiny.36 Táto informácia je v miernom rozpore s Obrázkovou kronikou, podľa ktorej Aba ako nový záujemca o uhorský trón zhromaždil vojsko proti Petrovi a vyhnal ho.37 Až potom Uhri zabili Budu a Šebešovi, ktorý vyklal Va-zulovi oči, rozlámali ruky a nohy.38 Spoľahlivosť informácie z Altaišských aná-lov spochybňuje jediným slovíčkom sám jej autor: keď totiž spomínaní veľmoži prišli za kráľom a oznámili mu, čo majú v úmysle s Budom, kráľ „vskutku zistil,

že (Buda) je v zlom postavení, ale nemohol mu nijako poskytnúť pomoc, (a tak)

vraj odpovedal: ‘Keď ho nemôžem oslobodiť, ale ani (ho) nechcem vydať na

smrť, ani vám ho neodopieram.’“39 Máme tu teda slovíčko vraj, ktoré poukazuje na to, že je bližší pravde uhorský prameň. Podľa tohoto slovíčka je to však nao-

33 porovn. Ann. altah. ad a. 1041, s. 24. Samotné odstavenie Gizely mohlo súvisieť s Petrovou protinemeckou politikou na začiatku jeho vlády. 34 Chron. Hung. comp. saec. XIV., 70, s. 322–323. 35 Tamže, 71, s. 323: „...nullusque eo tempore tutus esse poterat de pudicitia uxoris sue vel

filie seu sororis virginitate insultus satellitum regis, qui eas impune violabant.“ 36 Ann. altah. maior. 1041, s. 25. 37 Chron. Hung. comp. saec. XIV., 72, s. 325. 38 Tamže. 39 Ann. altah. maior., ad a. 1041, s. 25: „...vero videns semet ipsum in malo positum neque illi

posse conferre praesidium, fertur respondisse: ’Quandoquidem illum liberare nequeo, neque

morti tradere volo, neque vobis eum abnego‘.“


39

zaj ťažké určiť, keď sa navyše vzťahuje len na kráľovu odpoveď, a nie celú uda-losť.

Altaišské anály nespochybňujú to, že sa proti Petrovi zhromaždilo vojsko (musíme tu skôr myslieť na vzburu ako na zhromaždenie veľkého vojska), len sa o ňom nezmieňujú, rozpor (nie až taký podstatný) je tu v tom, že v Obrázkovej kronike si Uhri zvolili za kráľa Abu, Štefanovho švagra, ktorý proti Petrovi zhromaždil ono vojsko a to prinútilo Petra k úteku.40 Text je tu logickejší ako v Altaišských análoch, kde sa Peter namiesto toho, aby potrestal veľmožov, ktorí mu zabili jeho človeka, všetko zabalil a utiekol. Na základe tejto hypotézy teda môžeme dať za pravdu skôr uhorskému prameňu.41 Ak by mal pravdu nemecký prameň, Petrova pozícia by bola mimoriadne slabá, lebo by stačil jeden krok uhorských veľmožov, aby Peter správne pochopil situáciu, v ktorej sa nachádza a „dobrovoľne“ by ušiel. Hoci to nie je nepravdepodobné, je tentokrát chovanie Petra logickejšie z pohľadu uhorského prameňa.

Krok za krokom sme opísali Petrovo vyhnanie z krajiny, no nedozvedeli sme sa vec pomerne zásadnú: prečo vlastne musel odísť? Príčinou nemohlo byť, ako sme si už povedali, dosadzovanie cudzincov, a aj tvrdenie o tom, že si nikto nemohol byť istý nevinnosťou svojich manželiek, sestier a dcér je jednoducho smiešne. Príčinu musíme nájsť niekde inde, stopercente istí si ňou však nemô-žeme byť.

Môžeme ju nájsť o niekoľko riadkov nižšie v prameňoch, kde sa píše, že jedno z prvých opatrení, ktoré Aba uskutočnil ako nový kráľ, bolo zrušenie Pet-rových zákonov.42 Nešlo samozrejme len o ne, zákony a nariadenia z Petrovho obdobia vlády boli vlastne pokračovaním politiky jeho predchodcu. Peter jedno-ducho nemal čas na to, aby radikálne zmenil pomery, ktoré sa udomácnili za Štefana, navyše keď bol zamestnaný vojnou s Nemeckom.43 Vyhnanie Petra by sme v tom prípade mohli chápať ako odmietnutie Štefana, to sa však v žiadnom prameni pochopiteľne nedočítame. Nešlo teda o žiadnu „národnostnú“ trenicu, ako nám to podsúvajú uhorské pramene, hlavne keď si uvedomíme, že na čele sprisahania proti Petrovi v roku 1046, čiže na konci jeho druhej vlády stál bis-kup Gerard pôvodom z Benátok.

Nepodľahnime ale zase druhému extrému, Aba asi nemal za cieľ úplne zlikvidovať Petrovo (resp. Štefanovo) dielo. Uhri si ho nakoniec vybrali nie pre-

40 Chron. Hung. comp. saec. XIV, 72, s. 325. 41 Tento problém však zámerne nepodávame jednoznačne, všimli sme si totiž, ako nepresne nás uhorské pramene informujú o udalostiach z konca vlády Štefana. Je to, samozrejme, za-príčinené snahou očistiť ho od odstránenia Vazula a jeho synov. Obrázková kronika nás navy-še nabáda k dojmu, že udalosti medzi Imrichovou (1031) a Štefanovou smrťou (1038) sa udia-li veľmi rýchlo, hoci medzi nimi uplynul dosť dlhý čas. Nepochybne išlo o zámer autora U-horskej kroniky, Štefan by mal predsa sedem rokov na to, aby opravil „intrigy“ svojej man-želky a jej ľudí. 42 porovn. Ann. altah. ad a. 1041, s. 25. 43 GOMBOS, F. A.: Történetünk elsı századaiból, s. 511–512.


40

to, že by bol zrejme nejakým veľkým Petrovým protikladom, ale jednoducho preto, že to bol najbližší príbuzný arpádovskému rodu v Uhorsku.

Pri Petrovom vyhnaní by sme si mali všimnúť ešte jeden aspekt. Ak proti Štefanovi nevznikla nijaká významná opozícia počas jeho vlády, súvisí to zrej-me s tým, že jeho pozícia nebola nikdy zvonka otrasená. U Petra však môžeme s oslabením jeho pozície počítať po neúspechu jeho zahraničnej politiky, keď si Henrich III. podrobil českého kniežaťa Břetislava. Nemuselo to byť nič vý-znamné, skôr len povestná kvapka, ktorou pohár pretiekol. V tomto momente totiž už Uhorsko nemalo žiadnych zahraničných spojencov na svojich hranici-ach, a to mohli využiť domáci veľmoži.

Napriek tomu, že uhorskí veľmoži vlastne odstránili Henrichovho nepria-teľa, neznamenalo to, že by to bol krok vítaný z nemeckej strany. Henrichov zá-ujem totiž nemusel byť odstrániť Petra, ale podmaniť si ho, ako to urobil v prípade českého Břetislava.

Peter Orseolo v Nemecku

Peter teda ušiel z Uhorska. Nemal veľa možností; ako sme si povedali vyššie, do Byzancie nemohol odísť kvôli Petrovi Deljanovi (tam by ostatne ne-získal pre seba dostatočnú podporu), bývalý spojenec Uhorska, Čechy, sa museli podriadiť Henrichovi III., v Poľsku a na Rusi žili ďalší adepti na uhorský trón. Najjednoduchšie bolo v tejto situácii ísť do krajiny doterajších nepriateľov, a to do Bavorska. Odišiel teda najprv k rakúskemu markgrófovi Adalbertovi, manže-lovi svojej sestry44 „a odtiaľ išiel ku kráľovi Henrichovi, vrhol sa mu k nohám a prosil ho a domáhal sa jeho milosti.“45 Dá sa predpokladať, že toto stretnutie mu sprostredkoval Adalbert. Henrich vraj prijal Petra láskavo a odpustil mu všetko, čoho sa predtým dopustil.46 Jeho láskavosť a veľké dobrodenie boli is-totne vykompenzované faktom, že mu leží pri nohách legitímny uchádzač o trón cudzej krajiny, do ktorej záležitostí má teraz plné právo zasahovať. V tejto chvíli sa z Petra Orseola stáva osoba, ktorá už nikdy nebude konať úplne samostatne, dokonca ani po svojom opätovnom nastúpení na uhorský trón.

O jeho nemeckom pobyte nevieme takmer nič. Môžeme jedine usúdiť, že sa na tých niekoľko rokov stal „luxusným“ hosťom Henricha. Jedinú správu máme pravdepodobne z neskoršieho obdobia jeho pobytu a tú spomenieme na inom mieste. Z nej však vyplýva, že sa dostal do kontaktu s reichenauským opá-tom Brunom.

44 O identite tejto Petrovej sestry pozri VAJAY, SZ. DE.: Großfürst Geysa, s. 63. 45 Herimann, ad a. 1041, s. 674: „...venit indeque ad regem Heinricum veniens pedibusque eius provolutus veniam et gratiam imploravit et impetravit.“ 46 Ann. altah. maior. ad a. 1041, s. 25.


41

Medzitým sa stal v Uhorsku kráľom Samuel Aba, ktorého prvoradou úlo-hou bolo zaistenie si postavenia vzhľadom na Nemecko. Zrejme ešte predtým zrušil po porade s biskupmi a veľmožmi všetky nariadenia a „novinky“, ktoré pred ním zaviedol Peter.47 Uhorskí vyslanci, ktorí mali zistiť, ako vyzerajú vzťahy medzi Samuelom Abom a Henrichom, prišli za nemeckým panovníkom v roku 1042.48 Je však zrejmé, že Samuela Abu nemohla prekvapiť Henrichova odpoveď po tom, čo prijal Petra. A tak ani neočakával veľa od výsledku tohto posolstva, a spoliehal sa skôr na vojenské prostriedky. Najprv zadržal všetkých cudzincov (hlavne asi nemecky hovoriacich) zrejme na území celého Uhorska a spolu s nitrianskym kniežaťom sa vydali po oboch stranách Dunaja do Bavor-ska.49 Zámer bol jednoduchý: nestretávať sa zbytočne s nejakým bavorským vojskom, vyplieniť, čo sa dá a prezentovať silu uhorskej armády. Podarilo sa to len spolovice, pretože kráľovo vojsko, ktoré išlo trasou južne od Dunaja, do-padlo síce úspešne, vojsko kniežaťa však napadlo údajne malé množstvo voja-kov.50 Títo ich zrejme dokonale zaskočili, porazili a víťazstva sa dovŕšilo prena-sledovaním zvyškov uhorského vojska pri rieke Morave.51

Nemecká vojenská odpoveď nenechala na seba dlho čakať. Mesiac po Svätodušných sviatkoch toho roku (1042) pritiahol Henrich so svojim vojskom do severnej časti Uhorska, ktorú si zrejme bez väčších problémov podrobil, ale pre odpor obyvateľov tam nemohol dosadiť Petra. Preto sa rozhodol pre neme-novaného Štefanovho synovca,52 ktorým bol pravdepodobne Domoslav,53 jeden z Arpádovcov, ktorí utiekli pred Štefanom. Tento Henrichov krok je vcelku zau-jímavý; územie, ktoré dobyl, bolo, samozrejme, Nitrianske kniežatstvo,54 ktoré bolo v tom čase zrejme bez kniežaťa.55 Určite mal so sebou Petra Orseola, pre-tože v opačnom prípade by autor Altaišských análov nemusel hovoriť o odpore obyvateľov proti dosadeniu Petra za kráľa. Keď zistil, že z neho nemôže urobiť uhorského kráľa (na území Nitrianska), prijal plán českého kniežaťa Břetislava a dosadil tam Domoslava, nie však ako kráľa, ale ako knieža. Tento nový plán potom zrejme spočíval v tom, že v nasledujúcom roku by uskutočnil výpravu do centrálneho Uhorska (čiže do Zadunajska) a mohol by rátať s vojenskou podpo-rou zo severu. Aba by sa tak musel brániť z dvoch strán. Nemohol však

47 Tamže, s. 26. 48 Tamže, s. 29. 49 Tamže. 50 autor Altaišských análov tu možno chce iba zveličiť víťazstvo svojich 51 Tamže, s. 30–31. 52 Prišiel spolu s českým kniežaťom Břetislavom. Tamže, s. 32. 53 porovn. Steinhübel, J.: Nástupcovia Štefana I. v bojoch o uhorský trón, s. 599–600. 54 Tamže, s. 55 Aba ho nechal oslepiť kvôli jeho neúspechu pri výprave do Bavorska. Porovn. Ann. altah. ad a. 1042, s. 31.


42

v Nitriansku nechať prezimovať celé vojsko, nechal tam teda asi dvetisíc voja-kov,56 ktorí mali zabezpečiť Domoslavovu vládu.

Otázne je, čo plánoval urobiť v tomto prípade s Petrom, pretože sa na vlastné oči presvedčil, že je naozaj nepopulárny a s jeho prijatím za kráľa by bo-li veľké ťažkosti. V zásade by preňho mohla byť výhodnejšia eventualita, že by Samuela Abu nechal ako uhorského kráľa, ale fakticky by bolo Uhorsko rozbité na dve časti a obe by boli závislé od neho. Je možné, že o niečom takom uvažo-val, pretože jeho hlavným cieľom nemohlo byť znovudosadenie Petra, ale uspo-riadanie nových pomerov. Veď preto aj Petra po jeho úteku z Uhorska pôvodne prijal k sebe, hoci bol predtým jeho nepriateľ a naopak sa postavil nepriateľsky proti Uhorsku, ktoré ho vyhnalo.

Jeho inovované predstavy, ktoré sa zrejme opierali o Domoslava a Abu však v každom prípade padli, lebo Domoslavova vláda sa dlho neudržala a nepomohli ani Henrichovi vojaci. Samuel Aba zrejme ešte toho roku Do-moslava vyhnal.57 Roku 1043 smerovala do Uhorska ďalšia výprava, ktorej by sa však krajina zrejme tak či tak neubránila. Henrich III. sa uspokojil len so zá-rukami vrátenia zajatcov, vydania časti krajiny, ktorú kráľ Štefan získal v pod-mienkach mierovej zmluvy z roku 103158, platenia tribútu a navrátenia majetku, ktorý Peter odňal kráľovnej Gizele.59 Nešlo priamo o vazalský vzťah, Samuel Aba mu nezložil žiadnu lénnu prísahu, platenie tribútu však bolo už istou for-mou závislosti či nadriadenosti. Z tohto hľadiska mohlo byť Henrichovi jedno, či bude kráľom Peter Orseolo alebo Abovec. Za danej situácie bol teoreticky vhodnejším kráľom Samuel Aba, pretože ten by bol mal brať ohľad na to, že Henrich drží v ruke tromf v podobe legitímneho uchádzača o uhorský trón. Preto sa ani nesnažil chytiť Abovca a dosadiť miesto neho Petra, ktorý i tak bol ako kráľ veľmi nepopulárny.

Peter Orseolo s tým samozrejme nemohol byť veľmi nadšený a je pravde-podobné, že práve preto mu napísal list reichenauský opát Bruno, ktorý nabádal Petra k pokore.60 Problém je v tom, že list nemožno bližšie datovať, no vzhľa-dom na vyššie uvedené okolnosti najpravdepodobnejšia doba vzniku listu je asi zima 1043/1044.

Niekedy v tom čase strácal v Uhorsku pôdu pod nohami aj Aba. Počas Veľkého pôstu sa totiž proti nemu uskutočnilo sprisahanie. Skončilo síce 56 Túto informáciu však máme len od Aventina, nikde inde si ju nemôžeme overiť, je však natoľko pravdepodobná, že ju môžeme pokladať za spoľahlivú: Aventinus, scriptor historia-rum Baioaricarum, praeceptor Ludovici et Ernesti principum Bavariae: Annales Boiorum. In: Catalogus Fontium historiae Hungariae, ed. Gombos, Tomus 1, Budapestini 1937, s. 361. 57 porovn. Herimann ad a. 1042, s. 674. 58 Ann. Altah. ad a. 1043, s. 33: „partem regni (...), quae quondam Stephano data fuerat cau-

sa amiciciae“ 59 Tamže. 60 Györffy, G.: Diplomata Hungariae Antiquissima, volumen I, Budapestini 1992, s. 130. List je datovaný 5. júla 1042–1044, čiže do obdobia (do rokov), do ktorého spadal pobyt Petra Orseola v Nemecku.


43

neúspechom,61 no predznamenávalo nespokojnosť uhorských veľmožov s jeho politikou. Tá mohla súvisieť so vzťahmi k Ríši a s tým, že Aba nedodržoval podmienky prímeria.

Do roku 1044 sa radí aj sprisahanie dvoch nemeckých bratov Bernulfa a Machthuna z Bavorska v prospech uhorského kráľa Samuela Abu, ktoré však na rôznych miestach spomína len neskorá Aventinova kronika a ktoré sa skonči-lo neúspechom.62

Problémy, ktoré mal Henrich s Abovcm, a ktoré vyplývali z neplnenia mierových podmienok Abom, vyriešila až výprava z roku 1044.63

Druhá vláda Petra Orseola v Uhorsku

Tentoraz sa už Henrich nespoľahol na vyjednávanie a prímeria a všetko rozhodla veľká bitka so Samuelom Abom pri Ménfı, počas ktorej vypukla praš-ná búrka, ktorá prispela k zničeniu Abovho vojska.64 Týmto sa uprázdnil uhor-ský trón a Henrich už tentokrát neváhal a v Stoličnom Belehrade dosadil Petra za uhorského kráľa. Tam, keď Uhorsko ostalo porazené a celé v nemeckých ru-kách, prijal Henrich od Petra lénnu prísahu. Henrich III. strávil v nasledujúcom roku Svätodušné sviatky tiež v Uhorsku, kde počas okázalého ceremoniálu mu podľa Altaišských análov odovzdal Peter Uhorsko, ktoré mala symbolizovať pozlátená kopija.65

Z hľadiska Henricha III. sa týmto zavŕšila jeho predstava o usporiadaní strednej Európy: ukončila sa samostatnosť Přemyslovcov a poľský i uhorský panovník záviseli od podpory Ríše.66 Bolo to po prvý raz, kedy sa Ríši podarilo podriadiť si naraz všetkých troch východných susedov.67 S jeho výsledkom bol spokojný aj vyššie spomenutý reichenauský opát Bruno, ktorý pochválil jeho víťazstvo v prospech Petra.68 Čoskoro sa však ukázalo, aký vratký bol výsledok Henrichovho snaženia.

Petrova druhá vláda totiž nebola o nič populárnejšia ako prvá a nepriateľov v Uhorsku mal pomerne dosť. Pri každom uvažovaní o novom kráľovi sa pritom najviac skloňovali mená Vazulovych synov Ondreja a Belu, ktorí boli stále v cudzine. Za podobnými úvahami stáli veľmoži na čele s Viscom, Buom a Buchnom, ich sprisahanie však bolo prezradené a Peter jeho

61 Ann. altah. ad a. 1044, s. 34. 62 Porovn. Ann. Boiorum, s. 362–365. Išlo vlastne o pokus o atentát na Henricha. 63 Porovn. Herimann ad a. 1044, s. 676. 64 Chron. hung. comp. saec. XIV, 76, s. 331. 65 Ann. altah. maior. ad a. 1045, s. 40. 66 BOSHOF, E.: Die Salier. Stuttgart – Berlin – Köln – Mainz 1987, s. 121. 67 SCHIEFFER, R.: Heinrich III. (1039–1056). In: Keisergestalten des Mittelalters. Hrsg. von BEUMANN, H., München 1991, s. 102. 68 GYÖRFFY, G.: Diplomata Hungariae Antiquissima, s. 131.


44

nositeľov kruto potrestal.69 Ďalšie sprisahanie prišlo z Čanádu, za ktorým zrejme stál biskup Gerhard, ktorý síce tiež pochádzal z Benátok, avšak z rodiny, ktorá s Orseolovcami nemala priateľské vzťahy.70 Toto sprisahanie sa tiež opieralo o Vazulovych synov. Súčasne vypuklo iné, zrejme širšie povstanie, ktorému sa hovorí aj pohanské alebo Vatovo. S ich predstaviteľmi sa nakoniec museli On-drej a Levante, ktorí práve pricestovali do Uhorska zrejme na pozvanie Gerarda, dohodnúť.71 Na mieste, kde sa mali stretnúť sprisahanci pod vedením biskupa Gerharda s Ondrejom a Leventem. Pri dunajskom brode pod budínskym hrad-ným kopcom sa však objavili Vatovi povstalci a zaútočili na biskupa a jeho ľu-dí.72 Gerhard tam spolu s mnohými svojimi prívržencami zomrel.

Petrov osud bol späčatený. Keď ho chytili, podľa Altaišských análov mu vypálili oči, aby už nemohol žiadať pomoc z Nemecka.73 Obrázková kronika nás zasa informuje, že nakoniec skončil v dedine Zámor, kde sa ešte tri dni bránil so svojimi mužmi, nakoniec ho však chytili živého a odviedli do Stoličného Be-lehradu, kde „zakrátko pre veľkú bolesť ukončil život.“74 Potom ho pochovali ho v päťkostolskej bazilike, ktorú sám vystaval.75

Zaujímavý údaj nám poskytuje český kronikár Kozmas. Podľa neho vdo-va českého kniežaťa Břetislava Judita, vyhnaná svojim synom Spitihněvom, utiekla v roku 1055 do Uhorska, kde sa mala vydať za kráľa Petra.76 Podľa toho by musel byť Peter Orseolo v roku 1055 nažive. Tento údaj prevzal vo svojej štúdii aj Sz. de Vajay, ktorý nespochybňuje pravdivosť tohto údaju, a podľa kto-rého Peter po svojom oslepení musel žiť na dvore kráľa Ondreja.77 Uhorské pramene sú síce pre naše obdobie, ako sme videli, nie príliš spoľahlivé, napriek tomu je však ich neznalosť o týchto udalostiach zarážajúca. Nepochybne si tento fakt vyžaduje ďalší výskum. Každopádne už bol Peter po svojom oslepení až do údajného sobáša politicky pasívnou osobou.

Záver

Ako sme povedali na začiatku, nie je jednoduché hodnotiť Petra Orseola. Napriek všetkému, čo by sme mohli povedať na jeho obranu, bol jednou

69 Chron. Hung. comp. saec. XIV, 81, s. 336–337. 70 KRISTÓ, GY.: Die Arpadendynastie, s. 86. 71 Tamže, s. 87. 72 Chron. Hung. comp. saec. XIV, 83, s. 340–341. 73 Ann. altah. maior. ad a. 1046, s. 43. 74 Chron. Hung. comp. saec. XIV, 85, s. 343: „pre nimio dolore vitam in brevi finivit.“ Tento úryvok prezrádza, že sa Peter pri bránení zrejme zranil. 75 Tamže. 76 Cosmae pragensis chronica Boemorum. MGH SRG Nova series, Tomus II, Berolini 1923, s. 108. 77 VAJAY, SZ. DE.: Großfürst Geysa, s. 61.


45

z príčin, prečo sa Uhorsko dostalo po Štefanovej vláde do krízy. Zároveň sa ukázalo, že hoci Štefan vytvoril z Uhorska štát, neznamenalo to automaticky príklon všetkých vplyvných ľudí (kronikári by asi napísali principes) k všetké-mu, čo k tomu patrí. V našich podmienkach boli najdôležitejšie atribúty štátu silná centrálna moc, prijatie kresťanstva a likvidácia zažitých štruktúr, ktoré by sme mohli spojiť, ale nie zlúčiť, s pohantsvom. Za vlády Petra Orseola sa ukáza-lo, že uhorský štát ešte nie je „hotový“. Nebola to chyba ani Štefana ani Petra, spôsobila to potreba dlhšieho času na ustálenie nových pomerov.

Je zrejmé, že tento proces sa urýchľoval a svojim spôsobom aj zdôvodňo-val zásahmi zo západu: ukázal to nakoniec prípad Veľkej Moravy alebo Čiech. V prípade Petra však nešlo len o odmietanie tohoto „nového“ – opozíciu mal aj v kruhoch, ktoré nakoniec prevládli. Išlo o skupiny ľudí, ktorí v zásade nemuseli ani oponovať jeho politike, skôr mohli spochybňovať jeho legitimitu.

Henrichovo ustanovenie Petra Orseola ako kráľa závislého na ňom bol z hľadiska Ríše jedným z najväčších úspechov, a hoci sa o niečo podobné pokú-šali aj neskôr, nikdy sa im to v plnom rozsahu nepodarilo zopakovať. Interventions of the German Empire in Hungary in favour of the

king Peter Orseolo (Summary) Peter Orseolo, born in Venice, a son of hungarian king Stephans`s sister and venetian doge Otto Orseolo, following the death of Stephan`s son Imrich called by the Hungarian king to be his successor in spite of the fact that a bunch of prospective successors to the throne had lived in the country, however all of them were removed. After Stephan`s death Peter Orseolo became the king, but his rule was not popular in the Hungarian kingdom and he had to leave the coun-try soon. His interrests were supported by the german monarch Henrich III., who carried out three conquests against the new hungarian king Samuel Aba. Henrich strove to settle his relations to his eastern neighbours anew applying the throne disputes as mentioned in Hungary. His last conquer in 1045 secured the desired hungarian throne for Peter Orseolo and a supremacy over Hungary for himself. The settlement did not last long as Peter\s second rule was broken by a grand uprising against the king.

Pramene Annales altahenses maiores, Scriptores rerum Germanicarum, ed. W. DE GIESE-

BRECHT. Hanoverae 1891. Annales Hildesheimensis. Scriptores rerum Germanicarum, ed. GEORGIUS

WAITZ. Hannoverae 1878, s. 45.


46

Aventinus, scriptor historiarum Baioaricarum, praeceptor Ludovici et Ernesti principum Bavariae: Annales Boiorum. In: Catalogus Fontium historiae Hunga-riae, ed. GOMBOS, F. A., Tomus 1, Budapestini 1937, s. 362–365. Chronici Hungarici compositio saeculi XIV. In: Scriptores rerum Hungaricarum I/2, ed. A. DOMANOVSZKY, 1937. Cosmae pragensis chronica Boemorum. MGH SRG Nova series, Tomus II, Be-rolini 1923. GYÖRFFY, G.: Diplomata Hungariae Antiquissima, volumen I, Budapestini 1992. Herimanni Augiensis Chronicon. In: Fontes saeculorum noni et undecimi histo-riam ecclesiae hammaburgensis necnon imperii illustrantes. Ausgewählte Quel-len zur deutschen Geschichte des Mittelalters Band XI, Reutlingen 1961. Ottonis episcopi Frisigensis: Chronica sive historia de duobus civitatibus. In: Ausgewählte Quellen zur deutschen Geschichte Mittelalters, Band XVI, Reut-lingen 1960. Thietmari Merseburgensis episcopi: Chronicon. In: Ausgewählte Quellen zur deutschen Geschichte des Mittelalters. Band IX, hrsgb. von RUDOLF BUCHNER. Väčšia legenda svätého Štefana. In: MARSINA, R.: Legendy stredovekého Slo-venska, Budmerice 1997. Wiponis Gesta Chuonradi II. imperatoris. In: Fontes saeculorum noni et unde-cimi historiam ecclesiae hammaburgensis necnon imperii illustrantes. Ausgewä-hlte Quellen zur deutschen Geschichte des Mittelalters. Band XI. Reutlingen 1961.

Literatúra BOSHOF, E.: Die Salier. Stuttgart – Berlin – Köln – Mainz 1987. DE VAJAY, SZ.: Großfürst Geysa von Ungarn. Südostforschungen 21, 1962. GOMBOS, F. A.: Történetünk elsı századaiból. Századok 45, 1911, s. 497–512. GRAUS, F.: Die Nationenbildung der Westslawen im Mittelalter. Sigmarien 1980. HOLTZMANN, R.: Das Reich und Sachsen. In: WATTENBACH, W. – HOLTZMANN, R.: Deutschlands Geschichtsquellen im Mittelalter. Das Zeitalter des Ottonis-chen Staaten. (900–1050) I. Darmstadt 1967. KRISTÓ, GY.: Die Arpadendynastie. Die Geschichte Ungans von 895 bis 1301. Szekszárd 1993. MARSINA, R.: Legendy stredovekého Slovenska. Budmerice 1997. MARSINA, R.: Stredoveké uhorské rozprávacie pramen a slovenské dejiny. Zborník Slovenského národného múzea 78, 1984, História 24. PRAŽÁK, R.: Legendy a kroniky koruny Uherské. Praha 1988. SCHIEFFER, R.: Heinrich III. (1039–1056). In: Keisergestalten des Mittelalters. Hrsg. von BEUMANN, H. München 1991.


47

SOPKO, J.: Kroniky stredovekého Slovenska. Budmerice 1995. STEINHÜBEL, J.: Nástupcovia Štefana I. v bojoch o uhorský trón. Historický časopis 48, 2000/4, s. 585–606. VAJAY, SZ. DE: Großfürst Geysa von Ungarn. Südostforschungen 21, München 1962. WOLFRAM, H.: Konrad II. (990–1039). München 2000.


48

HISTORICKÝ VÝZNAM STREDOVEKEJ OBCHODNEJ CESTY VEDÚCEJ ÚDOLÍM RIEKY TOPLE A TORYSY

Lucia Feníková

Väčšina historikov je toho názoru, že znalosť smeru historických komunikácií uľahčuje pochopiť politické, vojenské, správne, demografické, ale najmä hospodárske a obchodné pomery na určitom území. Táto práca má podobný zámer. Aj keď jej názov je veľmi konkrétny, celá práca predstavuje oveľa väčší záber než len jednu stredovekú cestu.

Pramene k existencii cesty a jej chronologický vývoj

Archeologické pramene

Archeologické pramene zohrávajú dôležitú úlohu pri určovaní komunikačných spojov v krajine a často sú ich jedinými reálnymi svedkami. Z archeologických nálezov sú pre určovanie komunikácií najdôležitejšie: nálezy mincí (najlepšie hromadné nálezy, kde je predpoklad, že takéto obnosy mincí mohol mať len obchodník), depoty rôznych predmetov (ktoré možno boli tiež určené na obchod) a v neposlednom rade aj stopy sídlisk alebo hradísk, čo predpokladá určité cestné spojenie medzi nimi. Teraz sa pokúsime sústrediť na tieto archeologické nálezy, ktoré by tak nepriamo dokazovali smer našej cesty.1

Komunikačné prednosti údolia rieky Tople a Torysy, ktoré vyplývajú z geomorfologickej stavby reliéfu sa začali využívať už v dobe kamennej spolo-čenstvami pravekých ľudí prenikajúcimi z potiskej do malopoľskej oblasti a opačne. Svedčia o tom mnohé archeologické nálezy z paleolitu a neolitu ako napríklad Zemplín,2 Somotor, Hraň, Trhovište, Streda nad Bodrogom,3 Soľ,4 Veľký Šariš,5 Orkucany, Prešov, Pečovská Nová Ves, Rožkovany, Lipany, Pla-

1 Potencionálny smer určitej cesty môže ešte lepšie naznačiť kartografické znázornenie arche-ologických nálezov. Tento spôsob určovania ciest som aplikovala napr. pri nálezoch rímskych mincí na území Slovenska, Porovn. mapu č. 5. 2 Benadik, B.: Z prehistórie Zemplína. Nové Obzory (ďalej len NO) 7, 1965, s. 169. 3 Andel, K.: Výsledok archeologického prieskumu na Zemplínsko-užskej nížine v rokoch 1953/54. Vlastivedný zborník 1, 1955, s. 145. 4 Klčo, M.: Paleolitické nálezy zo Soli. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1989 (ďalej len AVANS), Nitra 1991, s. 50. 5 Slivka, M.: Praveké a ranostredoveké osídlenie Šarišského hradného vrchu. NO 24, 1982, s. 145. Bánesz, L. – Vizdal, M.: Z prieskumov extravilánu Veľkého Šariša. In: AVANS v roku 1993. Nitra 1995, s. 25.

Lucia Feníková Historický význam stredovekej obchodnej cesty

49

več,6 Vranov nad Topľou–Čemerné,7 Sečovce, Zemplínska Nová Ves, Brehov,8 Červenica pri Sabinove9 a Cejkov.10 Nálezy pleistocénnych kostí v okolí Kapu-šian, ďalej mamutích kostí a klov v okolí Nemcoviec a Záhradného a ešte k tomu prirodzený prístupný priechod z údolia Torysy cez Kapušany do údolia Tople oprávňuje predpokladať prechod cesty týmto smerom už v tomto obdo-bí.11

V plnej miere sa táto cesta začína uplatňovať predovšetkým v období mladšej a neskorej doby bronzovej – v období, keď sa začína rozvíjať výmenný obchod.12 Dokladom toho je pozoruhodná koncentrácia nálezov bronzových predmetov a stopy po intenzívnom osídlení v blízkosti cesty a to na lokalitách Jastrabie nad Topľou,13 Hermanovce, Zlatník,14 Skrabské,15 Sedliská – Podčič-va,16 Michalok,17 Zemplín, Somotor, Viničky, Trebišov,18 Veľký Šariš,19 Hraň, Nižný Hrušov, Nový Ruskov, Sečovce, Sírnik,20 Zemplínske Hradište21 a i.

S príchodom rímskeho vojska do severného Zadunajska, a aj na naše ú-zemie, nastal príliv rímskych obchodníkov, ktorí mali často namierené na Balt kvôli jantáru. Pôsobenie obchodníkov znamenal samozrejme prísun určitého množstva rímskych mincí do obehu na našom území, čo sa odrazilo v archeologických nálezoch.22 Archeologický materiál (najmä z 2. stor. po Kr.)

6 Bánesz, L.: Údolie Torysy v staršej dobe kamennej. NO 7, 1965, s. 153–168. 7 Budínsky-Krička, V.: Praveké a včasnohistorické sídliskové nálezy z Vranova nad Topľou–Čemerného. In: AVANS v roku 1975. Nitra 1976, s. 58. 8 Tenže: Nové nálezy na východnom Slovensku. In: AVANS v roku 1978. Nitra 1980, s. 54. 9 Vizdal, M.: Paleolitická stanica v Červenci pri Sabinove. In: AVANS v roku 1989. Nitra 1991, s. 104. 10 Bánesz, L.: Paleolitické nálezy z Cejkova. In: AVANS v roku 1974. Nitra 1975, s. 17. 11 Sedlák I. a kol.: Dejiny Prešova. Košice 1965, s. 32. 12 Výroba a obchod s bronzovými predmetmi na tomto území sa pripisuje ľudu s pilinskou a gávskou kultúrou. Michnovič, I.: Dejiny Vranova nad Topľou. Košice 1992, s. 38. 13 Budínsky-Krička, V.: Sídlisko z mladšej doby bronzovej a z včasnej doby historickej v Jastrabí nad Topľou. In: AVANS v roku 1975. Nitra 1976, s. 60. 14 Michnovič, I.: Dejiny Vranova, s. 38. 15 Budínsky-Krička, V.: Nálezy z prieskumu na východnom Slovensku. In: AVANS v roku 1976. Nitra 1977, s. 73. 16 Jenčová, M.: Pokračovanie výskumu v Sedliskách–Podčičve. In: AVANS v roku 1993. Nitra 1995, s. 74. 17 Budínsky-Krička, V.: Stopy osídlenia z mladšej doby bronzovej v Michalku. In: AVANS v roku 1974. Nitra 1975, s. 31. 18 Andel, K.: Výsledky archeologického prieskumu, s. 158. 19 Slivka, M.: Praveké a ranostredoveké osídlenie Šarišského hradného vrchu, s. 150. 20 Budínsky-Krička, V.: Nové nálezy na východnom Slovensku, s. 47–55. 21 Chovanec, J.: Lokalita pilinskej kultúry v Zemplínskom Hradišti. In: AVANS v roku 1989. Nitra 1991, s. 42. 22 Napríklad lokality Cejkov, Ostrovany, Sečovská Polianka, Somotor–Več, Veľký Šariš, Zemplín (Ondrouch, V.: Limes Romanus na Slovensku. Bratislava 1938, s. 68–72.), Pečovská Nová Ves, Kučín, Hriadky, Streda nad Bodrogom a Slovenské Nové Mesto s hromadným


50

hovorí o prenikaní rímskeho a provinciálneho23 tovaru (spony,24 nádoby z drahých kovov a bronzu,25 keramika,26 bronzové náradia,27 šperky,28 sklenené výrobky29 a i.) na Slovensko. Existenciu východoslovenských ciest v dobe rím-skej dovoľujú predpokladať aj nálezy sídlisk z tohto obdobia, a to vo Veľkom Šariši,30 Prešove, Šarišských Michaľanoch, Ostrovanoch, Medzanoch, Kapuša-noch, Tulčíku, Ľuboticiach,31 Novosad, Kysta32 alebo aj v Soli.33

Ďalším významným obdobím v chronologickom vývoji našej cesty bolo obdobie slovanského osídľovania a Veľkej Moravy. Viacerí historici zastávajú názor, že Zemplínksa a Šarišská časť východného Slovenska spolu s horným Potisím za vlády Svätopluka tvorila akúsi východiskovú a obrannú základňu pre jeho expanziu na východ.

Už v priebehu 8. stor. v povodí Tisy, Bodrogu,34 Latorice, dolnej Tople a Ondavy,35 dolného Hornádu a strednej Torysy36 vznikajú trvalejšie slovanské

nálezom. (Kolníková, E.: K interpretácii nálezov rímskych mincí na Slovensku. Slovenská numizmatika 2, 1972, s. 94–107). Porovn. tiež mapu č. 5. Najpozoruhodnejším nálezom mincí je nález z Prešova pochádzjúci pravdepodobne z Dácie určený na diaľkový obchod. Takéto hromadné nálezy mincí, ako sme už spomenuli, boli väčšinou určené na diaľkový obchod a smerovali pravdepodobne na sever k Baltu, pričom ojedinelé nálezy mincí boli pravdepo-dobne v obehu na domácom trhu. Porovn. Lamiová-Schmiedlová, M.: K otázke proveniencie mincí z doby rímskej na Slovensku. Slovenská numizmatika 9, 1986, s. 133. 23 Germáni obývajúci naše územie udržiavali živé styky s panónskou, norickou a dáckou pro-vinciou. Predmetmi ich obchodu boli nádoby, sklenené výrobky, šperky, víno, kožušiny, pe-rie, kone, vosk, soľ atď. Kolníková, E.: Ku konfrontácii nálezov mincí s výsledkami bádania o dobe rímskej na Slovensku. Slovenská archeológia 21, 1973, č. 1, s. 174. 24 Napr. lokality Prešov a Veľký Šariš. Sedlák, I. a kol.: Dejiny Prešova, s. 50. 25 Napr. lokality Ostrovany, Cejkov a Zemplín. Lamiová-Schmiedlová, M.: K otázke prove-niencie mincí z doby rímskej na Slovensku, s. 134. 26 Napr. lokality Vranov nad Topľou–Čemerné (Budínsky-Krička, V.: Praveké a včasnohisto-rické sídliskové nálezy z Vranova nad Topľou–Čemerného, s. 58.), Čakľov, Sírnik (Budín-sky-Krička, V.: Nové nálezy na východnom Slovensku, s. 47–55.). 27 Napr. lokalita Cejkov. Ondrouch, V.: Limes Romanus na Slovensku, s. 104. 28 Napr. lokality Ostrovany, Oborín a Cejkov. Tamže, s. 107. 29 Napr. lokality Cejkov a Ostrovany. Tamže, s. 105. 30 Slivka, M.: Praveké a ranostredoveké osídlenie Šarišského hradného vrchu, s. 156. 31 Sedlák, I. a kol.: Dejiny Prešova, s. 49. 32 Chovanec, J.: Sídlisko z doby rímskej v Novosade a Kyste. In: AVANS v roku 1993. Nitra 1995, s. 70. 33 Budínsky-Krička, V.: Sídlisko z doby rímskej v Soli. In: AVANS v roku 1975. Nitra 1976, s. 65–66. 34 Lokality Zemplín (Lamiová, M.: Zemplín – obec s bohatou minulosťou. Košice 1993, s. 49.), Somotor (Čaplovič, D. – Gašaj, D. – Olexa, L.: Archeologický prieskum Medzibordožia a Košickej kotliny v r. 1976. AVANS v roku 1976. Nitra 1977, s. 91.) Viničky, Streda nad Bodrogom (Čaplovič, D.: Včasnostredoveké osídlenie Slovenska. Bratislava 1998, s. 139.) a i. 35 Lokality Skrabské (Budinský-Krička, V.: Slovanské sídlisko v Skrabskom. In: AVANS v roku 1974. Nitra 1975, s. 33.), Jastrabie nad Topľou (Budísky-Krička, V.: Sídlisko z mladšej doby bronzovej a včasnej doby historickej v Jastrabí nad Topľou, s. 60), Vranov–Čemerné, Vranov–Lomnica, Komárany (Budinský-Krička, V.: Slovanské sídlisko vo Vranove


51

sídliská. V nasledujúcom 9. stor. tento proces osídľovania pokračuje najmä v oblasti strednej Tople a to v priamej náväznosti na tadiaľ idúcu cestu. Tento proces osídľovania smeruje z juhu a pokračuje povodím Tople až na sever do polohy Koprivnice a Kurimy.

Spomínané osídlené oblasti sa najmä v dôsledku Svätoplukovej expanzie na východ stali hospodárskou základňou pre vznikajúce hradiská, ktoré mali ob-rannú, refugijnú a pravdepodobne aj správnu funkciu.37 Je zjavné, že tieto hra-diská tvorili určité oporné body vtedajších komunikácií, našu cestu nevyníma-júc. Dôležitým cestným spojením horného Potisia so západnou časťou ríše bola potiská cesta.38 Nesporne dôležitú úlohu tu zohral aj výskyt zdrojov soli v tomto regióne (hlavne v oblasti Slanských vrchov).

Ďalším impulzom pre stavbu hradísk na východnom Slovensku boli útoky starých Maďarov do oblasti medzi riekami Latorica, Tisa a Bodrog.39 V 10. stor.

nad Topľou–Čemernom. In: AVANS v roku 1974. Nitra 1975, s. 37.), Kamenná Poruba, Dvo-rianky, Hriadky, Sečovce (Čaplovič, D.: Včasnostredoveké osídlenie Slovenska, s. 139.), Vranov nad Topľou (Budínsky-Krička, V.: Nález základov stredovekej sakrálnej stavby a slovanských sídliskových objektov vo Vranove nad Topľou. In: AVANS v roku 1974. Nitra 1975, s. 36.), Hermanovce (Budinský-Krička, V.: Slovanské osídlenie na severovýchodnom Slovensku. Slovenská archeológia 9, 1961, s. 361.), Nemcovce (Varsik, B.: Osídlenie Košic-kej kotliny 3. Bratislava 1977, s. 223.), Vyšný Žipov (Budinský-Krička, V.: Nálezy z prie-skumu na východnom Slovensku, s. 76.) Poša, Kysta, Hraň, Zemplínska Nová Ves (Budin-ský-Krička, V.: Nové nálezy na východnom Slovensku, s. 47–59) a i. 36 Lokality Veľký Šariš (Slivka, M.: Praveké a ranostredoveké osídlenie Šarišského hradného vrchu, s. 156.), Ostrovany (Lamiová-Schmiedlová, M. – Tomášová, B.: Štvrtá etapa výskumu v Ostrovanoch. In AVANS v roku 1990. Nitra 1992, s. 68.), Šarišské Michaľany, Nemcovce (Čaplovič, D.: Včasnostredoveké osídlenie Slovenska, s. 135.) Prešov (Vizdal, M.: Prieskum výšinných polôh v extraviláne Prešova. In AVANS v roku 1990. Nitra 1992, s. 103.), Kapu-šany, Fintice (Budinský-Krička, V.: Slovanské osídlenie na severovýchodnom Slovensku, s. 359.) a i. 37 Doposiaľ objavené a predpokladané slovanské hradiská v Šariši a Zemplíne: Brekov, Hra-disko, Oborín, Budkovce, Beša, pričom hradiská Zemplín, Hradišč pri Dvoriankach, Fintice (Čaplovič, D.: Oblasti východných Karpát a horného Potisia za panovania Svätopluka I. In: Svätopluk 894–1994. Nitra 1997, s. 42–43.), Šarišské Sokolovce (Budinský Krička, V.: Po-kusný výskum na slovanskom hradisku v Šarišských Sokolovciach. NO 9, 1967, s. 164–185.), Solivar (Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Košice 1990, s. 290.) a Veľký Šariš (Slivka, M.: Praveké a ranostredoveké osídlenie Šarišského hradného vrchu, s. 151.) ležia blízko našej cesty. 38 Varsik tvrdí, že po tejto ceste sa šírilo slovanské obyvateľstvo z Nitrianska so Potisia v 7.–8. stor. a začalo osídľovať aj oblasť Zemplína. Varsik, B.: Osídlenie východného Slovenska do 14. stor., s. 457. 39 Takýmto strategickým miestom bolo určite hradisko Zemplín, kde pravdepodobne došlo k bitke o získanie hradiska. Svedčí o tom známy nález hrobu staromaďarského náčelníka z prelomu 9.–10. stor., ktorý pravdepodobne padol v boji pri dobýjaní hradu. Lamiová, M.: Zemplín – obec s bohatou minulosťou, s. 52. Budinský-Krička, V.: Staromaďarský náčelnícky hrob zo Zemplína. Archeologické rozhledy 17, 1965, č. 3, s. 335. Ostatné nálezy staromaďar-ských hrobov (Več–Somotor, Streda nad Bodrogom) lemujú cestu, po ktorej starouhorské kmene prišli do Karpatskej kotliny. Tamže, s. 334.


52

sa Maďari nedostali vyššie ako je Latorica, o čom hovorí absencia staromaďar-ských hrobov a miestnych názvov v tejto oblasti.40 Niekedy v polovici 11. stor. sa hranice Uhorska posunuli na sever až po rieku Uh.41 Niekedy na prelome 11.–12. stor. Maďari obsadili územie až po Vihorlat a od Strážskeho až po Vranov. Ďalej postupovali pravdepodobne po našej ceste cez Hanušovce, Kapušany, Pre-šov a opäť na sever cez Veľký Šariš až k Pečovskej Novej Vsi. Maďarské jed-notky postupovali na Zemplíne paralelne s maďarskými jednotkami v Hornádskej kotline a nakoniec sa stretli niekde pri hornej Toryse. Pri postupe vojsko stavalo popri hraniciach obranné záseky,42 ktoré smerovali z južnej stra-ny Vihorlatu ku Strážskemu, Ďalej k Vranovu a popri Topli na sever až nad Ha-nušovce, odkiaľ šli na západ po hrebeňoch hôr nad dnešnými obcami Chmeľov a Tulčík, pričom medzi Raslavicami a Tulčíkom existovala Bardejovská brána,43 cez ktorú viedla cesta smerom na Bardejov. Odtiaľ záseky pokračovali južne popri pohorí Čergov a napokon pretínali Torysu medzi Sabinovom a Červenicou pri Sabinove.44 Uhorskí králi na novodobytom území napokon rozmiestnili vo-jensko-strážne družiny, ktoré nielenže mali za úlohu strážiť hranice, ale aj kon-trolovať krajinské cesty.45 V 2. pol. 13. stor. po tatarskom vpáde, keď sa roz-mohla kolonizácia v konfíniu, zaniká pôvodná hranica a strážne jednotky tejto

40 Varsik, B.: K otázke staromaďarských zásahov na východnom Slovensku. In: O počiatkoch slovenských dejín. Ed. P. Ratkoš. Bratislava 1965, s. 182. 41 Niekde v týchto miestach sa nachádzajú aj obce Oborín, Zemplínske Hradište a Beša, kde sa predpokladá existencia slovanských hradísk postavených pravdepodobne na obranu proti postupujúcim Maďarom. Varsik, B.: Osídlenie Košickej kotliny 3., s. 472. Tenže: K otázke staromaďarských zásahov na východnom Slovensku, s. 185.) 42 Záseky (lat. indagines) boli umelo vytvorené opevnenia (napr. nakopením kameňov, nauk-ladaním kmeňov stromov, násypmi a pod.), ktoré mali zabrániť alebo aspoň sťažiť prípadný útok nepriateľa. Porovn. Chaloupecký, V.: Staré Slovensko. Bratislava 1923, s. 71–72. 43 Zemské brány (lat. porta, maď. kapy) zabezpečovali prechody z krajiny do krajiny a v prípade nebezpečenstva boli aj oni zaterasené. Často sa nazývali podľa smeru, kam viedla cesta. Väčšinou sa viaceré cesty pred bránou schádali a za bránou zase rozchádzli. Porovn. tamže, s. 72. 44 Porovn. Beňko, J.: Osídlenie severného Slovenska. Košice 1985, s. 188. Varsik, B.: K vzniku a pôvodu názvu rieky Tople. In: Zo slovenského stredoveku. Bratislava 1972, s. 183. Táto severovýchodná hranica Uhorského kráľovstva sa vytvára niekedy v pol. 12. stor. a pretrváva až do 2. pol. 13. stor. Varsik, B.: K otázke staromaďarských zásahov na východ-nom Slovensku, s. 186. Archeológii sa doteraz nepodarilo zachytiť zvyšky alebo stopy týchto zásekov a brán. Budinský-Krička, V.: K otázkam slovanského osídlenia na východnom Slo-vensku. In: Zborník prednášok k dejinám východného Slovenska. Bratislava 1964, s. 34. 45 Pozdĺž našej cesty môžeme sledovať zakladanie nových strážnych hradov maďarskými jednotkami ako sú Medzianky (Slivka, M. – Vallašek, A.: Archeologický výskum stredoveké-ho hrádku v Medziankach. NO 28, 1986, s. 156.), Kapušany (Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša, s. 124.) a pravdepodobne aj Plaveč (Uličný, F.: Vznik hradov v Šariši. NO 24, 1982, s. 103.). Na druhej strane maďarské jednotky využili a obnovili niektoré už existujúce slovanské hradiská ako bol napr. Veľký Šariš (Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša, s. 291.).


53

hranice miznú zo svojich pôvodnych sídel.46 Pohraničné pásmo sa postupne zu-žovalo – nešlo o presun pohraničia na sever, ale o jeho zužovanie.47 V 14. stor. sa štátna hranica Uhorska posúva do oblastí rieky Poprad a hlavného chrbátu Nízkych Beskýd. Cesta sa stáva súčasťou Zamplínskej a Šarišskej stolice.

Písomné Pramene

Východiskovým písomným prameňom našej práce je Uhorsko-poľská

kronika, presnejšie tá časť, ktorá pojednáva o schôdzke uhorského kráľa Štefana I. a poľského kniežaťa Boleslava Chrabrého, ktorí sa stretli pri Ostrihome na hraniciach vtedajšieho Uhorska a Poľska, ktoré viedli „k brehu Dunaja pri meste Ostrihom, odkiaľ prechádzali cez mesto Jáger, idúc pri rieke zvanej Tisa a pri rieke zvanej Topľa obracajúc sa až k hradu (S)Galis, kde sa stretávajú hranice medzi Uhorskom, Ruskom a Poľskom.“48 O trochu ďalej autor tejto kroniky pí-še, ako sa po ich schôdzke panovníci rozišli, pričom Boleslav sa vydal smerom k Soľnému hradu.49 Táto zmienka jasne dosvedčuje existenciu a výnam tejto stredovekej cesty idúcej popri rieke Tise a Topli až k Soľnému hradu.50

Ďalšími písomnými prameňmi sú listiny z 13. a 14. stor., v ktorých sú priame zmienky o ceste, ktorá bola spravidla spomenutá pri vymedzovaní hraníc majetkov. Najstaršia z listín, ktoré chceme spomenúť, je listina z roku 1272, kto-rá hovorí o „veľkej ceste“ pri vymedzovaní majetku Fintíc pri Prešove Štefanom

46 Svedčí o tom listina z r. 1282, ktorá hovorí, že dedina Slivník je miesto, „...kde prebývali stráže...“ – „villam nostram Scylwa ... ubi speculatores morabantur...“ Regesta regum stirpis Arpadianae critico-diplomatica (ďalej len RRSA) 2. Ed. I. Szentpétery a I. Borsa. Budapest 1961, s. 290. 47 Uličný, F.: Včlenenie Šariša do Uhorského štátu. NO 12, 1970, s. 12. 48 „...ad littus Danubii ad civitatem Strigoniensem terminabantur. Dein Agriensem civitatem

ibant, in fluvium qui Tisia nominatur cedentes, regirabant iuxta fluvium qui Cepla nuncupatur

usque ad castrum (S)Galis, ibique inter Hungaros, Ruthenos et Polonos finem dabant.“ Ka-racsónyi, B.: Chronica Hungaro-Polonica 1. In: Acta Universitatis Szegediensis de Attila Józ-sef nominatae 26, 1969, s. 41. 49 „Post haec separantur Dux Polonorum in castrum Salis perrexit...“ Tamže, s. 41. 50 „Soľný hrad“ je doslovný preklad z latinského spojenia „castrum Salis“. Tento hrad vznikol na území soľného prameňa a vystavaný bol predovšetkým na jeho ochranu a na ochranu ciest, ktoré k nemu viedli. Pri usadzovaní maďarských pohraničných jednotiek a tiež pri maďar-skom osídľovaní po tatarskom vpáde dochádza k tomu, že pôvodný názov „castrum Salis“ bol pomaďarčený na „Sóvár“ (Soľný hrad), ktorého slovenský ekvivalent je „Solivar“, čiže dneš-ná obec východne od Prešova. Porovn. Varsik, B.: Kde ležal „castrum Salis“ (Soľný hrad)? In: Zo slovenského stredoveku. Bratislava 1972, s. 275–290. Vieme tiež, že solivarské krá-ľovské prédium siahalo v r. 1261 až k Topli, a to v miestach pod Hanušovcami. Hranica pan-stva „...incipit in fluvio Toplo... ad fluvium Taarcha...“ Codex diplomaticus Arpadianus conti-nuatus (ďalej len CDAC) 3. Ed. G. Wenzel. Pest 1862, s. 4.


54

V.51 V listine o predávaní majetku Červenice pri Sabinove sa cesta udáva ako „verejná cesta, ktorá vedie zo Šariša do Poľska“.52 Podobne ju uvádza aj listina z roku 1289 ako „veľkú cestu (...) smerom na Plaveč“.53 Z toho istého roku je aj listina uvádzajúca „verejnú cestu, ktorá ide (...) smerom na Plaveč“.54 O „veľkej ceste“ sa zmieňuje aj listina z roku 1322, a to v miestach nad Pečovskou Novou Vsou, kde bola brána, pri ktorej sa vyberalo mýto.55 Listina z roku 1345 zase hovorí o „verejnej ceste (...), ktorá vedie z dediny Kapušany do mesta Prešov“.56

Na koniec môžeme uviesť aj jednu nepriamu správu z listiny z roku 1248, ktorá spomína majetok Červenicu pri Sabinove „existujúcu za zásekmi pri vý-chode do Poľska“.57

Tieto písomné pramene a predtým spomenuté archeologické nálezy sú jasnými dôkazmi existencie topliansko-toryskej cesty, ktorej využívanie siaha už od najstarších čias a de facto trvá až do súčasnosti.

Podmienky východného Slovenska pre rozvoj jeho obchodnej činnosti

Východné Slovensko do 13. stor. nemalo obchodné vzťahy a vôbec ob-

chodnú činnosť rozvinuté do takej miery ako to bolo neskôr. Obchodnú činnosť dovtedy tvorila často len domáca výmena. Po tatarskom pustošení nastalo oži-venie hospodárskeho života v podhorských oblastiach východného Slovenska, kde začínajú vyrastať nové mestá. Podľa Halagu sa práve roky 1270–1280 stá-vajú prelomovými v obchodnej činnosti východného Slovenska.58 Značne k tomu prispel aj rozvoj európskeho obchodu a zmena smerovania európskych ciest, ktoré dovtedy tiahli v smere západ–východ. Jeden z hlavných európskych ťahov Vratislav – Krakov – Sandomierz – Kyjev zďaleka obchádzal Slovensko,

51 „...terram ffyntha ...Deinde vadir ad magnam viam...“ Hazai okmánytár 5. Ed. I. Nagy. Gyırött 1873, s. 47. 52 „...ad publicam stratam, que de Sarus ducit ad Poloniam...“ Hazai okmánytár 8., s. 254. 53 „...ad (...) magnam viam (...) versus Plauch...“ MOL DL 68 763 (Magyar Országos levéltár, Budapešť) cf.: Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša, s. 239. 54 „...in stratam publicam, qua itur... versus Palowcham...“ Codex diplomaticus Hungariae (Ďalej len CDH) 5/3. Ed. G. Fejér. Budae 1830, s. 381. 55 „...ad locum qui Kopu (od maď. kapy=brána) dicitur (...) per magnam viam...“ Regesta dip-lomatica nec non epistolaria Slovaciae (ďalej len RDSl) 2. Ed. V. Sedlák. Bratislava 1987, s. 370. – túto informáciu mám z knihy Uličný, F.: Dejiny osídlenia, s. 233, ale uvedená citácia nie je v listine podľa zápisu. 56 „...publicam stratam (...) que de villa Kapy in civitatem Epuries duceret...“ MOL DL 64 030. Cf.: Tamže, s. 123. 57 „...terram (...) Weresalma (Červenica pri Sabinove) vocatam, in commitatu de Sarus, ultra

indagines in exitu ad Polonam existentem.“ Hazai okmánytár 8., s. 254. 58 Porovn. Halaga, O. R.: Prelomové roky 1270–1280 vo vývine miest v Európe a na Sloven-sku. Historické štúdie 19, 1974, s. 59–74.


55

jedine jeho odbočky mohli ovplyvniť obchodnú činnosť na západnom alebo ju-hovýchodnom Slovensku.59

V 13. stor. ako sme už povedali dochádza k presunu európskych ťahov a práve popradsko-vislanské spojenie s Baltom nadobúda veľký význam v európskom obchode. Tak sa východoslovenské Karpaty stávajú vstupnou brá-nou Uhorska do obchodného sveta Hanzy a Pruska prostredníctvom Poľska, kto-ré má v tejto dobe priaznivé vzťahy s Rádom nemeckých rytierov a lübeckými obchodníkmi.60

Okrem tohto celourópskeho trendu k rozvoju obchodnej činnosti na Slo-vensku prispela aj Anjuovská hospodárska politika, ktorá podporovala rozvíja-júce sa mestá, trhy a vôbec obchod v krajine najmä vytvorením kvalitnej meny. Uhorsko z európskych trhov dovážalo väčšinou remeselné výrobky a ako proti-hodnotu ponúkalo potraviny, suroviny a hospodárske zvieratá, ktoré mohli kon-kurovať nízkymi cenami. Vnútrozemská poloha samozrejme nemohla zo Slo-venska vytvoriť obchodnú oblasť európskeho významu, ale stala sa jednou z tranzitných krajín medzi prímorskými obchodnými centrami.

Východoslovenská cestná sieť v stredoveku

Východné Slovensko ako pohraničné územie Uhorska tvorilo, ako sme už spomenuli, akúsi „bránu“ na Rus a Poľsko. O jeho dôležitom postavení v obchodnej činnosti v rámci Uhorska svedčí jeho relatívne hustá sieť obchod-ných ciest nielen v smere sever – juh, ale aj v smere západ – východ. Túto ces-tnú sieť sa v tejto časti práce pokúsime načrtnúť a rozanalyzovať, pričom sa za-meriame hlavne na oblasť Šarišskej a Zemplínskej stolice.61

Východoslovenskú cestnú sieť v smere sever – juh tvorilo sedem hlav-ných ťahov: 1. laborecká cesta idúca v smere Leles – Michalovce – Humenné62

59 Pre západné Slovensko je to odbočka na moravskú bránu a ďalej na Viedeň a pre juhový-chodné Slovensko je to odbočka na Stryj, Mukačevo a ďalej na Pešť. Halaga, O. R.: Počiatky diaľkového obchodu cez stredné Karpaty a košického práva skladu. Historica Carpatica 4, 1973, s. 3. Porovn. mapu č. 10. 60 Využívala sa najmä lacnejšia a rýchlejšia preprava tovarov po riekach Visla, Dunajec, Po-prad a San až do Pruska. Halaga, O. R.: Počiatky diaľkového obchodu cez stredné Karpaty a košického práva skladu, s. 4. 61 Pri rekonštrukcii cestnej siete som si pomohla mapami – Slivka, M.: Stredoveká cestná sieť na východnom Slovensku a jej determinanty. Slovenská numizmatika 11, 1990, s. 83–110. Atlas československých dejín. Praha 1965, mapa č. 5f. Pri vypočítaní približných vzdialeností jednotlivých ciest som použila Podrobný autoatlas – Slovenská Republika. Harmanec 1997, s. 132. 62 (cca 140 km) Táto cesta bola zakázaná z poľskej aj zo slovenskej strany, lebo sa vyhýbala právu skladu. Deák, L.: Bardejovský obchod a bardejovská obchodná cesta v prvej polovici


56

2. toplianska cesta idúca v smere Trebišov – Vranov – Bardejov63 3. ondavská cesta idúca v smere Vranov – Stropkov64 4. toryská cesta v smere Košice – Prešov – Stará Ľubovňa65 5. sekčovská cesta idúca v smere Prešov – Kapušany – Bardejov66 6. hornádska cesta idúca v smere Košice – Levoča67 7. popradská cesta idúca v smere Poprad – Kežmarok – Stará Ľubovňa68 Medzi východoslovenské cesty tiahnuce v smere západ – východ patria: 1. cesta idúca v smere Levoča – Prešov – Hanušovce69 2. cesta idúca v smere Košice – Slanec – Trebišov – Michalovce – Užhorod70 3. cesta idúca v smere Zemplín – Užhorod71 4. cesta idúca v smere Rožňava – Košice72

Vznik a rozvoj trhov na východnom Slovensku

Cestná sieť na východnom Slovensku bola dostatočne rozvinutá na to, aby umožňovala plynulý a efektívny pohyb účastníkov trhu, ktorí si mohli zvoliť na rôznych križovatkách viaceré smery podľa záujmov svojho obchodného podni-kania.

Za Veľkej Moravy sa lokálna alebo regionálna výmena tovarov konala v centrách regionálneho alebo miestneho významu, ktorými boli samozrejme

15. stor. Historica – sborník FiFUK 14, 1963, s. 111. Táto cesta nie je zakreslená v Atlase československých dejín. 63 (cca 160 km) Túto cestu nezakreslil do svojej mapy Slivka vo svojej štúdii – mapa č. 7. Naša cesta je súčasťou tejto cesty po Hanušovce, kde sa od nej odpája a smeruje na Kapuša-ny. Toplianska cesta sa potom pri Bardejove rozdvojovala, jedna šla na Žmigrod – Grebów – Czchów – Krakov a druhá na Bięcz – Sandomierz – Lublin. Juck, Ľ.: Obchod v mestách na Slovensku v 14. stor. HČ 35, 1987, č. 2, s. 267. 64 (cca 72 km) Táto cesta nie je zakreslená v Atlase československých dejín. Pozri mapu č. 2. 65 (cca 132 km) Naša cesta je súčasťou tejto cesty od Prešova až po Plaveč, kde sa odpája a ide popri rieke Poprad smerom na Krakov. 66 (cca 65 km) Táto cesta nie je zakreslená v Atlase československých dejín. Pozri mapu č. 2. 67 (cca 100 km) 68 (cca 50 km) Cesta sa pri Starej Ľubovni napája na toryskú cestu a ďalej vedie na Nový Sącz – Krakov. 69 (cca 80 km) Naša cesta sa na túto cestu napája v Hanušovciach a opúšťa ju v Prešove sme-rom na Sabinov. 70 (cca 120 km) 71 (cca 63 km) Táto cesta sa napája na známu potiskú cestu západne smerujúcu na Pešť a východne cez Mukačevskú bránu na Mukačevo – Stryj – Sandomierz alebo Kyjev. Pozri mapu č. 10. Okrem tejto cesty sa na potiskú cestu napája aj toplianska (pri Zemplíne) a hornádska (pri Serenči). Pozri mapu č. 1. 72 (cca 70 km)


57

hradiská. Rozmiestnenie trhových stredísk podmieňovala blízkosť a frekvento-vanosť vtedajších obchodných ciest.73

Rozvoj európskeho diaľkového obchodu v 13. – 14. stor., o ktorom sme už hovorili, mal nemalý vplyv na vznik a rozvoj lokálnych trhov na východnom Slovensku. Okrem toho k tomu prispelo dosídľovanie a vznik nových osád.74

Od 13. – 14. stor. je mesto a mestečko bez trhu nepredstaviteľné, pričom sa trhy konávali aj mimo miest na dedinách. Najstaršie trhové centrá, ako sme už spomenuli, vznikali v podhradiach najmä komitátnych hradov, ale aj na kri-žovatkách dôležitých ciest a pri vodných prechodoch.75 Zakladanie trhov bolo regulované kráľom prostredníctvom kráľovských županov, ktorí mali najlepší prehľad, kde by bol trh potrebný a efektívny.76 Trhy sa konávali na určitých miestach, ktoré určoval kráľ alebo feudál, podľa toho, o aké územie išlo. Mi-momestské trhové strediská sa vo väčšine prípadov stali základom pri vzniku mestečiek (oppidum, markt, mezıváros).77

Celý trhový systém bol regulovaný presne stanovenými mýtami, ktoré prinášali kráľovskej pokladnici značné zisky.78 Tento obchodný regál sa skladal z trhového mýta (lat. foralia),79 ktoré sa platilo priamo v lokalite konania trhu a mýt, ktoré sa platili v pohraničných oblastiach (clá) a na prístupových cestách k trhovým lokalitám (cestné, mostné, brodové).80

Trhy sa spočiatku konali v nedeľu, v deň, keď väčšina ľudí šla na boho-služby do väčších lokalít a miest. Neskôr sa však trh v nedeľu zakázal z náboženských dôvodov a trhovými dňami sa stala sobota, štvrtok a streda.81 V niektorých väčších mestách, ale hlavne v mestách s právom skladu môžeme predpokladať konanie keď nie každodenných trhov (ako napr. Košice, Levoča, Bardejov), tak aspoň vo viacerých dňoch v týždni.

73 Marsina, R.: Mesto a trh na Slovensku do konca 13. stor. HČ 26, 1973, č. 1, s. 80. 74 Kým sa nové osady rozvinuli a boli sebestačné, museli byť zásobované z najbližších už existujúcich alebo z novovytvorených trhov. Juck, Ľ.: Obchod..., s. 257. 75 Marsina, R.: K vývoju miest na Slovensku do začiatku 15. stor. HČ 21, 1973, s. 339. 76 Juck, Ľ.: Obchod v mestách na Slovensku v 14. stor., s. 258. 77 Konkrétne mestečká spomeniem nižšie. Inak porovn. Uličný, F.: Začiatky mestečiek na východnom Slovensku. HČ 38, 1990, č. 2, s. 253–272. 78 Všetky trhové poplatky patrili panovníkovi, ktorý desatinu z nich dal ako desiatok prísluš-nému biskupovi a tretina z nich patrila príslušnému županovi, takže panovníkovi zostalo 6/10 zo zisku. Marsina, R.: Mesto a trh na Slovensku do konca 13. stor., s. 82. 79 Toto mýto v sebe zahŕňalo sumu za udelenie priestoru na trhu potrebného na obchodovanie, ale aj za udelenie stánku alebo obchodnej miestnosti. Domáci kupci boli vo vlastnom meste od tohto poplatku oslobodení a často tiež boli oslobodení od platenia tohto mýta aj v okolitých trhových strediskách. A tak hlavnými platiteľmi trhového mýta boli zásadne cudzí kupci. Juck, Ľ.: Obchod v mestách na Slovensku v 14. stor., s. 258. 80 Výnosy z týchto mýt sa používali na udržovanie ciest, mostov a brodov a v neposlednom rade aj na zabezpečenie ochrany na cestách a trhoch. Tamže, s. 257. 81 Niektoré mestá a dediny mali vo svojom názve deň, kedy sa v nich konal trh, napr. Spišský Štvrtok, Streda nad Bodrogom, Rimavská Sobota.


58

Špecifickou formou obchodnej činnosti boli výročné trhy čiže jarmoky (fora annualia). Jarmoky boli výnimočné tým, že všetci účastníci jarmoku boli v čase jeho konania82 oslobodení od platenia akýchkoľvek mýt. Na určovanie termínu jarmoku vplývali nielen hospodárske faktory (ako bola žatva alebo vi-nobranie), ale zvykom bolo aj konanie jarmoku na sviatok patróna mesta alebo dediny.

Obchodné styky východného Slovenska v stredoveku

Rozvinutá cestná sieť a trhová činnosť východného Slovenska bola dob-rým predpokladom rozvoja jeho obchodných stykov s okolitými krajinami, s ktorými bezprostredne susedila, t.j. Poľsko a Sedmohradsko. Cez ne styky sia-haliaj do vzdialenejších krajín ako boli Čechy, Sliezsko, Kyjevská Rus, Prusko, juhoslovanské oblasti (cez ne ďalej do Talianska),83 Bulharsko (cez neho ďalej do Byzancie) a pobrežie Baltického mora (odkiaľ prostredníctvom hanzových miest po mori ďalej do západnej a severnej Európy).

V ranom stredoveku východoslovenské mestá nemali medzinárodný výz-nam a Halaga vo svojej štúdii84 predpokladá, že východné Slovensko bolo v tomto období len akýmsi medzičlánkom medzi pravidelnými zastávkami ku-peckých karaván diaľkového obchodu, ktorých na východné Slovensko lákala bohatá surovinová báza.

Ako sme už v úvode spomenuli, práve po tatárskom vpáda v pol. 13. stor. sa hospodárska aktivita Slovenska presunula z nížin do severného pohraničia. Tento presun ovplyvňovali aj celoeurópske trendy.85 V 70. rokoch 13. stor. sa východné Slovensko stáva „vstupnou bránou“ Uhorska. No ani potom sa vý-chodné Slovensko nepodieľalo na diaľkovom obchode v plnej miere. Vo väčšine prípadov bolo len tranzitnou krajinou s výnimkou niektorých najvýznamnejších miest ako boli Košice, Bardejov, Levoča a Prešov, ktoré mali živé obchodné styky aj vo vzdialenejších krajinách.

Teraz sa konkrétnejšie zameriame na predmety exportu a importu vý-chodného Slovenska. Touto témou sa zaoberali viacerí autori ako napr. Hor-

82 Veľký jarmok trval spravidla okolo 15 dní – 7 dní pred a 7 dní po hlavnom termíne, alebo menej (najčastejšie boli trojdňové jarmoky). Tamže, s. 262. 83 Porovn. Halaga, O. R.: O stykoch krajov Slovenska s juhoslovanskými v stredoveku. In: Československo a Juhoslávia. Bratislava 1968, s. 64–67. 84 Halaga, O. R.: Vznik miest na východnom Slovensku. In: Príspevky k dejinám východného Slovenka. Bratislava 1964, s. 70–84. 85 Okrem toho, že došlo k zmene smerov obchodných ciest, v neposlednom rade došlo k rozvoju morskej a riečnej dopravy a navigácie. Halaga, O. R.: Podiel Slovenska na európ-skom obchode v stredoveku. In: Zborník prednášok z konferencie k dejinám obchodu na Slo-vensku. Nitra 1987, s. 34.


59

váth,86 Deák,87 Juck,88 Halaga89 a Hejl,90 ktorých ešte v tejto časti práce spome-nieme.

Export

Stálym artiklom východoslovenského exportu boli už od najstarších čias kože a kožušiny, ktoré spravidla putovali ďalej na sever a odtiaľ na západ.91 Po-dobne to bolo aj s medom a voskom.92 Hlavným vývozným artiklom hlavne do Poľska bolo víno, ktorého vývoz sa rozhojnil najmä v 15. stor.93 Ostatné produk-ty poľnohospodárskej výroby sa do Poľska vyvážali v malej miere, pretože Poľ-sko bolo ich veľkým vyvážateľom.94 Zo živočíšnej oblasti môžeme spomenúť vývoz ošípaných, dobytka koní a oviec.95 Z banskej produkcie je potrebné spo-menúť hlavne meď, s ktorou obchodovali najmä Košice, ktoré ju vyvážali cez Krakov aj ďalej do Flámska.96 Ďalej to bolo železo a v menších množstvách aj

86 Horváth, P.: Príspevok k obchodným stykom východoslovenských miest s Poľskom a Sedmohradskom v 16. a 17. stor. NO 7, 1965, s. 131–141. Autor v tejto štúdii čerpá z tridsiatkových registrov miest Levoča, Bardejov a Kluž, ku ktorým som nemala prístup. 87 Deák, L.: Bardejovský obchod a bardejovská obchodná cesta v prvej polovici 15. stor., s. 107–123. Autor čerpal zo štúdie Kutrzeba, S.: Handel Krakówa w wiekach średnich na tle stosunków handlowych Polski. Krakov 1902, s. neuvádza. Dąbrowski, J.: Kraków a Węgry w wiekach średnich. Rocznik Krakowski 13, 1911, s. neuvádza. Tieto tituly mi boli nedostupné. 88 Juck, Ľ.: Obchod v mestách na Slovensku v 14. stor., s. 256–278. Autor v poznámke sú-hrnne spísal pramene, z ktorých čerpal. Boli to mýtne predpisy a mestské knihy z viacerých miest z Fejérpatakyho a Sztárayho edície a rôzne listiny. 89 Halaga, O. R.: Podiel Slovenska na európskom obchode v stredoveku, s. 31–40. Autor v tejto prednáške čerpal zo zápisov colnice v Novom Sączi. 90 Hejl, F.: Východoslovenské města a jejich místo v struktuře středoevropských obchodních vztahů v období rozvitého a pozdního feudalismu. HČ 21, 1973, č. 3, s. 397–407. Autor uvá-dza presné údaje z prešovskej a levočskej tricessimy a najmä z krakovských colných registrov (Regesta thelonei civitatis Cracoviensis). Ale väčšina jeho údajov pokrýva neskoršie obdobie, ktoré táto práca nezahŕňa. 91 Kože sa cez Poľsko dostávali ďalej na trhy vo Flámsku. Deák, L.: Bardejovský..., s. 122. Naše kože neskupovali len poľskí kupci, ale aj Nemecký rád, ktorý ich dovážal až do Anglic-ka. Halaga, O. R.: Podiel Slovenska na európskom obchode v stredoveku, s. 35. 92 Vosk šiel ďalej do Flámska opäť cez Poľsko. Tamže, s. 122. 93 Pohraničné mestá skupovali víno na juhu Uhorska (napr. známe sriemske alebo tokajské víno) a vyvážali ich potom do Krakova. Tamže. Vývozcami boli hlavne Košice, Prešov a Bardejov. Horváth, P.: Príspevok k obchodným stykom východoslovenských miest s Poľskom a Sedmohradskom v 16.–17. stor., s. 135. 94 Tu však môžeme spomenúť vývoz sušeného ovocia, najmä sliviek, z okolia Sabinova. Tamže, s. 137. 95 Halaga, O. R.: Podiel Slovenska na európskom obchode v stredoveku, s. 34. 96 Deák, L.: Bardejovský obchod a bardejovská obchodná cesta v prvej polovici 15. stor., s. 122.


60

antimón, mosadz a oceľ.97 Vyvážalo sa tiež zlato a striebro, ktoré sa exportovalo na východe do Livónska98 a na západe až do Flámska a odtiaľ aj do Talianska a Anglicka prostredníctvom lübeckých obchodníkov.99 Vývoz ovocia sa zúžil len na spomínané sušené slivky z okolia Sabinova.100 Čo sa týka vývozu obilia na sever, bol nezákonný, častejší bol jeho dovoz z Poľska.101 Za hranice sa vy-vážalo aj drevo nielen ako kmene, ale aj ako polotovar.102

Do Sedmohradska prevažoval export už hotových kovových výrobkov ako napr. medené i železné nádoby a plech.103 Zaujímavým artiklom exportu do Sedmohradska boli zbrane a pušný prach, ktorých vyvážateľom boli Košice a Prešov.104 Ďalším dôležitým exportným artiklom do Sedmohradska bolo plát-no,105 ktoré sa do Poľska nezvyklo vyvážať, lebo Poľsko samo bolo jeho veľkým vyvážateľom. Z poľnohospodárskych výrobkov vyvážaných do Sedmohradska spomenieme proso a hrach. Ako sme vyššie spomenuli, suroviny a polotovary sa do Sedmohradska vyvážali pomenej.

Import

Jeden z najfrekventovanejších tovarov importu bolo poľské súkno naku-pované najmä v Krakove, kde sa skupovali súkna z celého Poľska a Sliezska, ale aj z Flandier a Nemecka. Na druhej strane poľské plátno sa k nám dovážalo v menšej miere, keďže Spiš a Šašiš boli jeho dostatočnými výrobcami.106 Z textilných surovín sa vo veľkom dovážala priadza z poľsko-ukrajinského po-hraničia, ale aj z Pruska, cez Bardejov107 a do Prešova, Košíc a Bardejova sa do-

97 Horváth, P.: Príspevok k obchodným stykom východoslovenských miest s Poľskom a Sed-mohradskom v 16.–17. stor., s. 137. 98 Halaga vo svojej štúdii spomína, že v Livónsku bola koncom 13. stor. silná uhorská meš-tiansko-kupecká báza. Halaga, O. R.: Počiatky diaľkového obchodu cez stredné Karpaty a košického práva skladu, s. 10. 99 Tenže: Podiel Slovenska na európskom obchode v stredoveku, s. 35–36. 100 Horváth, P.: Príspevok k obchodným stykom východoslovenských miest s Poľskom a Sedmohradskom v 16.–17. stor., s. 137. 101 Halaga, O. R.: Podiel Slovenska na európskom obchode v stredoveku, s. 35. 102 Tamže. 103 O tieto produkty mali záujem hlavne obchodníci z mesta Kluž, ktorí chodili na trhy napr. do Prešova a Levoče. Horváth, P.: Príspevok k obchodným stykom východoslovenských miest s Poľskom a Sedmohradskom v 16.–17. stor., s. 140. 104 V Prešove bola dielňa na výrobu diel. Sedlák, I. a kol.: Dejiny Prešova, s. 71. 105 Z textilných výrobkov môžeme spomenúť ešte klobúky, ktorých export malo na starosti mesto Prešov a Bardejov. Horváth, P.: Príspevok k obchodným stykom východoslovenských miest s Poľskom a Sedmohradskom v 16.–17. stor., s. 139. 106 Veľkými dodávateľmi plátna v Šariši boli mestá Prešov a Bardejov, ktoré medzi sebou viedli dlhoročný konkurenčný boj. Sedlák, I. a kol.: Dejiny Prešova, s. 71. 107 Halaga, O. R.: Podiel Slovenska na európskom obchode v stredoveku, s. 38.


61

vážala bavlna a vlna až z ďalekého Orientu.108 Zo Sliezska cez Poľsko sa dová-žali už hotové odevné výrobky ako napr. ponožky, bielizeň, klobúky, čiapky, opasky a topánky.109

S dovozom železa sa pochopiteľne nestretávame, ale zato sa stretávame s dovozom olova i cínu a už hotových kovových výrobkov ako napr. píly, lopa-ty, nože, hrnce, cínové nádoby a i. Nechýbali ani zrkadlá a sklenené výrobky.110

Soľ bola oddávna stálym importovaným artiklom, pretože Slovensko ne-malo dostatočné zdroje soli. Najprv sa dovážala len z alpských oblastí, neskôr sa pridalo Sedmohradsko, Kyjevská Rus a v 13. stor. sa objavujú prvé správy o dovoze poľskej soli.111 Proti dovozu soli z Poľska a Kyjevskej Rusi vehemntne protestovala kráľovská soľná komora, ktorá týmto prichádzala o veľké zisky.112 Korenie sa k nám dovážalo diaľkovým obchodom cez Poľsko.113 Z morských rýb sa napr. dovážali tuniaky, vyzy, haringy a i.114

Topografický popis cesty

Predtým, ako sa pustíme na cestu, by sme si mohli povedať, ako takáto stredoveká cesta vyzerala.115 Cesta bola väčšinou úzka (jednosmerná, šírka cca

108 Juck, Ľ.: Obchod v mestách na Slovensku v 14. stor., s. 276. 109 Deák, L.: Bardejovský obchod a bardejovská obchodná cesta v prvej polovici 15. stor., s. 119. Horváth vo svojej štúdii uvádza pri dovoze textilných a kovových výrobkov aj krajiny Moravu a Čechy. Horváth, P.: Príspevok k obchodným stykom východoslovenských miest s Poľskom a Sedmohradskom v 16.–17. stor., s. 135. 110 Deák, L.: Bardejovský obchod a bardejovská obchodná cesta v prvej polovici 15. stor., s. 120. 111 Kučera, M.: Poľsko-slovenský obchod so soľou do konca 16. stor. Slovanské štúdie – His-tória 7, 1965, s. 95. Na Slovensko sa dovážala bavlnová poľská soľ najmä zo soľných baní vo Vieličke a Bochni. Tamže, s. 100. 112 Poľskú soľ dovážali hlavne Prešov a Bardejov napriek tomu, že im to vyčítal sám kráľ Vladislav II. v r. 1514. Archív mesta Bardejov (AMB) S 4412. Pre nedostupnosť prameňa citujem – Halaga, O. R.: Poľská a uhorská soľ na Slovensku v stredoveku. In: Studia z dziejów górnictwa i hutnictwa 12. Warszawa 1968, s. 57–59. 113 Z korenia to bol šafrán, bobkový list, klinčeky a i. Deák, L.: Bardejovský obchod a barde-jovská obchodná cesta v prvej polovici 15. stor., s. 120. 114 Juck, Ľ.: Obchod v mestách na Slovensku v 14. stor., s. 275. Z Nórska sa k nám cez Gdansk a Krakov dovážali napr. slede. Deák, L.: Bardejovský obchod a bardejovská obchod-ná cesta v prvej polovici 15. stor., s. 121. Halaga vo svojej štúdii tiež uvádza, že košickí kupci vykupovali riečne ryby, ktoré dali vyčistiť a zasoliť do sudov a za hranicami ich vymieňali za sudy morských rýb. Halaga, O. R.: Podiel Slovenska na európskom obchode v stredoveku, s. 35. 115 Pri opise a charakterizovaní stredovekých ciest a prícestných zariadení čerpám zo štúdií: Klein, B.: Zásady určovania stredovekých ciest v geografickom prostredí. Vlastivedný zbor-ník Považia 13, 1978, s. 19–38. Janšák, Š.: Z minulosti spojov na Slovensku. Geografický časopis 16, 1964, s. 13–31. Janšák, Š.: Predveké cesty. Geografický časopis 5, 1953, s. 169–195. Hosák, L.: Zásady při určování směru stredověkých cest, s. 147–148. Slivka, M.: Rekon-


62

2–3,5 m)116 vyšliapaná ťažnými zvieratami zväčša s koľajmi od kolies, no ne-skôr, keď cesta nadobudla väčší význam, sa aj rozširovala (dvojsmerná, šírka 4–9 m)117 a skvalitňovala, a to buď posypaním kameňov, spevnením okrajov alebo aj vykopaním postranných odtokov pre stekajúcu vodu. Ale takéto úpravy sa obmedzovali len na naozaj dôležité cesty, pričom kamenná dlažba bola len na prístupových cestách do miest, na hrady, k mýtniciam alebo brodom.118 Jedno-značne sa lepšie cestovalo po nížinách, údoliach riek a kotlinách než po hor-ských cestách, kde bola horšia kvalita cesty a bezpečnosť oveľa menšie. Väčši-nou sa cesta vyhýbala brehom riek, močaristým oblastiam a nepriehľadným úse-kom.

Časť cesty v Zemplínskej župe

Keď sa pozrieme na mapu, naša cesta vstupovala na naše územie cez mes-to Sátoraljaújhely (Nové Mesto pod Šiatrom), kde konanie trhu len dosvedčuje prechod cesty týmto mestom.119 V širšom kontexte cesta prichádzala od Pešti, pričom sa na ňu napájali cesty z východného Uhorska a Sedmohradska120 a pokračovala popri Bodrogu okolo známeho kráľovského hradu Sárospatak (Blatný potok) a ďalej oblúkom obchádzajúc Zemplínske vrchy z juhu na vý-chod až k Zemplínu. Pri tom míňala už spomenuté mesto Sátoraljaújhely, ďalej Boršu,121 Stredu nad Bodrogom,122 Somotor,123 Viničky, Veľký Kamenec124

štrukcia cestnej siete na Slovensku. Archaeologia Historica 23, 1998, s. 259–275. Hunka, J. – Ruttkay, M.: Historické komunikácie na území stredovekého Slovenska. Archaeologia Histo-rica 23, 1998, s. 295–302. Slivka, M.: Stredoveká cestná sieť na východnom Slovensku a jej determinanty, s. 83–110. 116 Slivka, M.: Stredoveká cestná sieť na východnom Slovensku a jej determinanty, s. 105. 117 Tamže, s. 105. 118 Slivka, M.: Rekonštrukcia cestnej siete na Slovensku, s. 265. 119 Zmienka o konaní trhu je z roku 1261: „...liberum forum...“ CDAC 8, s. 5–7. Cf.: Halaga, O. R.: Košice – Balt. Košice 1975, s. 59, no uvedená citácia nie je na mieste, ako je uvedené. 120 Pozri mapu č. 10. 121 Po tatarskom vpáde dal pri tejto stredovekej osade Belo IV. postaviť kamenný vodný hrad. Polla, B.: Hrady a kaštiele na východnom Slovensku. Košice 1980, s. 22. 122 Neústupný, J.: Slovanské mohyly u Stredy nad Bodrogom. Slovenská archeológia 6, 1958, č. 1, s. 208. Tu ešte treba spomenúť, že Streda nad Bodrogom vznikla z trhového strediska z 11.–12. stor. a sám názov prezrádza, kedy sa trh konal. „...quarta feria in villa Zerdahel in

foris...“ MOL DL 31 301. Cf.: Uličný, F.: Začiatky mestečiek na východnom Slovensku, s. 264. 123 Okrem doby hradištnej bol Somotor osídlený aj v dobe halštatskej, v dobe sťahovania ná-rodov a aj skôr. Pastor, J.: Staroslovanské zemnice v Somotore. Archeologické rozhledy 9, 1957, č. 6, s. 827. 124 Severovýchodne od dnešného Kamenca sa našli zvyšky stredovekej dediny (13.–14. stor.) s hradom, ktorý zohral dôležitú úlohu v bratríckom hnutí, a ktorého zvyšky ešte dodnes stoja.


63

a Lamdovce, kde sa predpokladá intenzívne slovanské osídlenie.125 Blízko Stre-dy nad Bodrogom neďaleko cesty je obec Klin nad Bodrogom, kde kedysi stál hrad strážiaci túto komunikáciu. Niekde v týchto miestach sa od našej cesty od-pájala cesta126 smerujúca na známy premonštrátsky kláštor v Lelesi,127 v tom čase jedno z najvýznamnejších kultúrnych, hospodárskych, verejnoprávnych a náboženských centier Zemplína. Pri tejto ceste môžeme ešte spomenúť mes-tečká Kráľovský Chlmec,128 Veľké Kapušany129 a osadu Strážne.130 Vráťme sa k našej ceste, ktorá popri Bodrogu okolo Ladmoviec vchádza do komitátneho centra, presnejšie do mestečka Zemplína. Pôvod a osídlenie lokality Zemplín siahajú až do doby kamennej, keď už vtedy, vďaka svojej strategickej polohe, bol oporným bodom na pravekej ceste. V staršej dobe kamennej sa predpokladá len dočasné osídlenie – možno táborisko pravekých lovcov, ktorí tu po sebe za-nechali kamenné nástroje. Ďalej sa na tomto území našli archeologické nálezy z neolitu,131 z doby bronzovej a staršej doby železnej, no najviac z doby latén-

125 Čaplovič, D.: Včasnostredoveké osídlenie Slovenska, s. 139. 126 Archeologické nálezy starouhorských hrobov (napr. vo Veči – Somotore, Strede nad Bod-rogom: Budinský-Krička, V.: Staromaďarský náčelnícky hrob zo Zemplína, s. 334.) nám uka-zujú, že po tejto ceste prechádzali maďarské kmene idúce od Vereckého priesmyku okolo Kráľovského Chlmca až pod Tokajské vrchy v Maďarsku, pričom neobišli hradisko Zamplín a okolie až po rieku Latoricu. Varsik, V.: K otázke staromaďarských zásahov na východnom Slovensku, s. 182. Taktiež touto cestou tiahli Mongoli r. 1241 smerom na rieku Slanú, kde sa odohrala osudná bitka. Porovn. Szirmay, A.: Topografické a politické poznatky slávnej stolice Zemplínskej. Trans. M. Slaninka. Bratislava 1998, § 20. 127 Kláštor bol založený okolo roku 1190, kedy kráľ Belo III. daroval vacovskému biskupovi Boleslavovi rozsiahle majetky s cieľom založiť premonštrátsky kláštor. Stál blízko cesty, kto-rú sme spomínali (Sárospatak – Veľké Kapušany). Táto výhodná poloha predurčila kláštor nilen na náboženské centrum, ale aj hospodárske a obchodné centrum s predpokladaným tr-hom od 13. stor. Autor štúdie uvádza dni trhu 3. 5. a 14. 9. na sviatok Nájdenia a Povýšenia sv. Kríža. Kláštor bol od 1. pol. 13. stor. tiež hodnoverným miestom a súčasťou kláštora bola aj kláštorná škola. Maťovčík, P.: Premonštrátsky kláštor Sv. Kríža v Lelesi v ranom stredove-ku (dor r. 1355). Bibliotheca Strahoviensis 2, 1996, s. 7–32. Osobitne treba spomenúť fakt, že Leles mal významné postavenie aj v obchodnej činnosti a to vďaka jeho výsadám dovážať kamennú soľ na východné Slovensko. Kučera, M.: Poľsko-uhorská, s. 99. 128 Trh je tu doložený v r. 1214: „...Helmech nomine obtulit cum libero foro...“ Codex diplo-maticus et epistolaris Slovaciae (ďalej len CDSl) 1. Ed. R. Marsina. Bratislava 1971, s. 146. 129 Tak ako pri šarišských Kapušanoch, aj tu maď. názov kapy=brána nie je náhodný. Varsik ho spája s neďalekými zásekmi, kde predchádzajúca krajinská cesta musela viesť cez bránu. Varsik, B.: Osídlenie Košickej kotliny 3, s. 478. Trh v tomto mestečku spomína listina (podľa Uličného) z roku 1411. „...fori in villa Kapus...“ A Nagymihály és Sztárai gróf Sztáray Család oklevéltára (ďalej len Sztáray oklevéltár) 2. Ed. Gy. Nagy. Budapest 1889, s. 99. 130 Za povšimnutie stojí názov osady, ktorý môže nepriamo dokazovať pôsobisko strážnej posádky, ktorej úlohou bolo stráženie danej cesty. Porovn. tiež Varsik, B.: Osídlenie východ-ného Slovenska do 14. stor., s. 18. Čaplovič tiež Strážne spomína ako osadu s intenzívnym slovanským osídlením, pričom strážcovia mohli nadviazať už na predošlé osídlenie. Čaplovič, D.: Včasnostredoveké osídlenie Slovenska, s. 139. 131 Rozsiahla osada z mladšej doby kamennej sa nachádza na oboch stranách cesty smerom na Cejkov. Lamiová, M.: Zemplín – obec s bohatou minulosťou, s. 8.


64

skej, rímskej a slovanskej.132 Ako vieme, ľudia z doby halštatskej vyhľadávali strategicky výhodné miesta, ktoré zvykli spevňovať valmi. Takýmto miestom bol pre nich aj Zemplín. Na základe archeologických nálezov z neskorej doby laténskej sa Zemplín považuje za bývalé keltsko-dácke133 opevnenie – oppi-dum,134 ktoré bolo postavené na skalnatom ostrohu v strede obce a bolo obkole-sené valom.135 Slovanské hradisko136 bolo postavené na spomenutom staršom keltskom na obranu proti prenikaniu starých Uhrov do Medzibodrožia. Hradisko bolo nakoniec Maďarmi137 dobyté, ale Slovania tu aj naďalej žili. Na začiatku 11. stor. bola veľkomoravská hradba opäť obnovená a postavený hrad sa stal komitátnym hradom zabezpečujúci severnú hranicu Uhorska.138 Spočiatku tu pôsobil len zástupca župana, pričom župan sídlil na hrade Patak. V 13. stor. sa hrad stáva centrom zemplínskeho župana,139 pričom v podhradí sa začínajú ko-návať trhy každú sobotu.140

Cesta z tohto zemplínskeho centra pokračovala cez obec Cejkov, bohatú na archeologické nálezy,141 pričom cesta tu bola strážená tunajším opevneným vežovitým hrádkom postaveným na kužeľovitom kopci priamo nad obcou (v

132 Čaplovič, D. – Gašaj, D – Olexa, L.: Archeologický prieskum Medzibodrožia a Košickej kotliny v r. 1976, s. 95. 133 Zemplín bol len okrajovou oblaťou keltského osídlenia pod Karpatami, pričom tu ide o nárazový prílev neskorolaténskeho obyvateľstva bez predchádzajúceho vývinu. Benadik, B.: Z prehistórie Zemplína, s. 169–170. Dáci na toto územie prišli z dnešného Rumunska niekedy koncom 1. stor. pred Kr. buď ako obchodníci alebo ako vojaci. Lamiová, M.: Zemplín – obec s bohatou minulosť, s. 12. 134 Nálezy z tohto obdobia priniesli doklady o hutnickej činnosti značne vysokej technickej úrovne. Spracuvávala sa tu železná ruda potrebná na náradie. Benadik, B.: Z prehistórie Zem-plína, s. 169–170.Nájdené keltské a rímske mince svedčia o Zemplíne taktiež ako o významnom obchodnom centre. Lamiová, M.: Zemplín – obec s bohatou minulosť, s. 13. 135 Val začali stavať Kelti alebo Dákovia niekedy na prelome 2. a 1. stor. pred Kr. Základ tvo-rila kamenná konštrukcia zakrytá hlineným násypom. Tamže, s. 12. 136 Bol to hlinený obranný násyp s drevozemnou konštrukciou postavený niekedy v 9. stor. Čaplovič, D.: Včasnostredoveké osídlenie Slovenska, s. 145. 137 Našiel sa tu hrob náčelníka (prelom 9.–10. stor.), ktorý pravdepodobne padol pri spomína-nom dobýjaní Zemplína. Budinský-Krička, V.: Staromaďarský náčelnícky hrob zo Zemplína, s. 335. 138 Slivka, M. – Vallašek, A.: Hrady a hrádky na východnom Slovensku. Košice 1991, s. 223. K hradu bola dostavaná aj kamenná administratívna budova a pravdepodobne aj kostol. La-miová, M.: Zemplín – obec s bohatou minulosť, s. 54. 139 Zemplín bol tiež sídlom arcidiakonátu a od r. 1299 sa tu konali župné snemy. Prvá písom-ná zmienka o Zemplínskom hrade je z r. 1219: „...castri Zemlun.“ Regestrum Varadiense. Ed. J. Karacsóny a S. Borovszky. Budapest 1903, s. 226. 140 Prvá písomná zmienka o trhu je z roku 1416: „...sabbato...in villa Zemplen, in foris com-

provincialibus...“ Sztáray oklevéltár, s. 164. 141 Porovn. Bánesz, L.: Paleolitické nálezy z Cejkova, s. 17. Lamiová-Schmiedlová, M.: K otázke proveniencie mincí z doby rímskej na Slovensku, s. 134. Ondrouch, V.: Limes Ro-manus na Slovensku, s. 64–107.


65

polohe Várheď) niekedy v 13. stor.142 Sú tu aj ruiny bývalého hrádku a opevnenia, ktoré pravdepodobne zničili bratríci postupujúci na Sárospatak.143 Od Cejkova cesta tiahne na Novosad, o čom nám svedčí trh v 13.–14. stor. a v 14. stor. dokonca jarmok – jeden z prvých jarmokov medzi zemplínskymi mestečkami.144 Cestu v týchto miestach obklopujú archeologické lokality, ako sú napr. Hraň,145 Sirník,146 Kysta147 a samotný Novosad,148 ktoré spája hlavne doba rímska. Treba tu ešte pripomenúť, že sa tu odpájala cesta smerujúca na Obo-rín,149 Veľké Kapušany a ďalej na Užhorod.

Naša cesta išla ďalej smerom na Trebišov míňajúc Zemplínske Hradište150 a niekde blízko neho aj stredovekú osadu Vaľon.151 V Trebišove152 sa našli stopy

142 Hrad bol raz zbúraný a potom opäť obnovený. V 15. stor. sa tu spomína aj kláštorná ka-plnka spravovaná špitálskou rehoľou. Slivka, M. – Vallaše, A.: Stredoveké šľachtické sídla v oblasti Dolného Zemplína. NO 25, 1983, s. 162. Slivka, M. – Vallašek, A.: Hrady a hrádky na východnom Slovensku, s. 110, 112. 143 Slivka, M. – Vallašek, A.: Hrady a hrádky na východnom Slovensku, s. 94. 144 Trh sa konal vo štvrtok alebo v stredu, čo dosvedčuje listina z r. 1387. Porovn. – Zsigmon-dkori oklevéltár 1. Ed. E Mályusz. Budapest 1951, s. 30. Jarmok sa konával na sviatok sv. Juraja (23.–25. 4.), o čom hovorí listina z r. 1387. Oklevéltár A Tomaj Nemzetségbeli Loson-czi Bánffy család történetéhez 1. Ed. E Varjú. Budapest 1908, s. 412. 145 Stopy osídlenia z neolitu, mladšej doby bronzovej, neskorej doby laténskej, doby slovan-skej (8.–9. stor.), no trvalejšie bola Hraň osídlená v dobe rímskej. Budinský-Krička, V.: Nové nálezy na východnom Slovensku, s. 47. 146 Nálezy z neolitu, mladšej doby bronzovej, mladšej doby rímskej a doby slovanskej, Lukáč, R. – Uličný, M.: Verifikačný prieskum v okrese Trebišov. In: AVANS v roku 1993. Nitra 1995, s. 92. Budinský-Krička, V.: Nové nálezy na východnom Slovensku, s. 55. 147 Bolo tu objavené sídlisko z mladšej doby rímskej. Chovanec, J.: Sídlisko z doby rímskej v Novosade a Kyste, s. 70. Taktiež nálezy z paleolitu, mladšej doby bronzovej, doby slovan-skej (9. stor.) a 11.–12. stor. Budinský-Krička, V.: Nové nálezy na východnom Slovensku, s. 52. 148 Novosad je štvrtým sídliskom z doby rímskej v tomto okolí. Chovanec, J.: Sídlisko Sídli-sko z doby rímskej v Novosade a Kyste, s. 70. 149 Oborín je jednou z najstarších slovenských osád v okolí, z ktorej sa v 15. stor. stalo mes-tečko s trhom a troma jarmokmi. Zmienka o jarmokoch je z roku 1468. MOL DL 16 706. Cf.: Uličný, F.: Začiatky mestečiek na východnom Slovensku, s. 263–264. 150 Nálezy z paleolitu a mladšej doby bronzovej. Čaplovič, D. – Gašaj, D. – Olexa, L.: Arche-ologický prieskum Medzibodrožia a Košickej kotliny v r. 1976, s. 95. Uličný podľa názvu usudzuje, že tu kedysi zrejme stále nejaké opevnené miesto, ktoré postavili pravdepodobne obyvatelia okolitých dedín pred pol. 11. stor. Tajták, L.: Dejiny Trebišova. Košice 1982, s. 78. 151 Táto osada zanikla už v stredoveku, ale stále zostáva sporné, z čoho pochádza jej názov. Buď pozostatok románskeho obyvateľstva valónskeho pôvodu (Varsik, B.: Osídlenie Košic-kej kotliny 3, s. 505.) alebo z pomaďarčeného slova „val-on“, čiže „na vale“, ktorý mohol byť blízko opevnenia v Zemplínskom hradišti. Tajták, L.: Dejiny Trebišova, s. 78. 152 Z archeologických nálezov ešte spomenieme keramiku z doby laténskej a rímskej. Kamin-ská, Ľ.: Nové nálezy z Trebišova. In: AVANS v roku 1978. Nitra 1980, s. 137. Budinský-Krička spomína tiež Trebišov ako jednu z východoslovenských lokalít, kde sa stretávame s počiatkami železiarskeho hutníctva z mladšej doby rímskej. Budinský-Krička, V.: K otázkam slovanského osídlenia, s. 31–38.


66

po osídlení od 8.–13. stor. a za mestom osídlenie z 9.–10. stor. V osade Parič153 (dnes mestská časť Paričov) sa našli základy románskeho kostola z 12. stor. s prícestným zariadením, hospíciom,154 kde pôsobila špitálska rehoľa. Neďaleko hospícia, po pravej strane cesty, stál kedysi vežovitý hrad s priekopou a palisádou. Kostol zasvätený Sv. Duchu, hospícium a fortifikačná stavba155 nie sú náhodné. Všetko toto samo hovorí o frekventovanosti a dôležitosti tunajšej cesty, presnejšie križovatky, ktorá tu ležala. Na východ smerovala cesta k Michalovciam (asi 20 km)156 a na západ cez Slanecký prismyk okolo Zemplín-skej Teplice a Slanca157 ku Košiciam (asi 40 km). Začiatky trebišovského hradu sa kladú pravdepodobne do 1. pol. 13. stor. V 14. stor. sa hrad zväčšil prícho-dom Drugetovcov. Potom hrad s panstvom niekoľko rokov patril uhorským krá-ľovnám Alžbete a Márii a nakoniec skončil v rukách pánov z Perína. V tom čase nadobudol hrad vzhľad opevneného kaštieľa.158 Čo sa týka samotnej osady a neskôr mestečka Trebišov, musíme tu upozorniť na vyberanie mýta a konanie trhu a jarmokov.159 Cesta vychádzjúca z Trebišova pravdepodobne smerovala

153 Názov dediny a hradu Parič (villa Paris a castrum Parys) si viacerí historici dávajú do súvisu s predpokladanými obchodnými, kultúrnymi alebo vojenskými stykmi tejto oblasti so západnou Európou. (Slivka, M.: Stredoveká cestná sieť na Slovensku a jej determinanty, s. 102.) Varsik sa domnieva, že iniciátormi týchto stykov mohli byť francúzski premonštráti z Lelesu alebo valónski obchodníci, čo môže naznačovať aj názov niekdajšej dediny Valón pri Trebišove. Varsik, B.: Osídlenie Košickej kotliny 3, s. 505. 154 Takéto prícestné zariadenia boli zriaďované pri cestách vo vzdialenostiach asi 30 km (v horskom teréne asi 12–16 km) od seba, čo bola vtedy priemerná dĺžka denného pochodu. V týchto hospíciách bolo možné najesť sa, prespať, nakŕmiť zvieratá, pričom cestujúcemu bola zabezpečená ochrana. Niekde bolo poskytované aj ošetrenie alebo oprava vozov. Podob-né služby, ako poskytovali hospíciá, robili aj krčmy, mýtnice a kláštory, ktoré mali v regulách povinnosť postarať sa o pocestného. Porovn. Klein, B.: Zásady určovania stredovekých ciest v geografickom prostredí, s. 19–38. Slivka, M.: Stredoveká cestná sieť na Slovensku a jej determi, s. 92. 155 Patrocínium sv. Ducha je doložené aj v Cejkove, kde tiež nechýbal hrad a pôsobenie špi-tálskej rehole. MOL DL 57 678. Cf.: Slivka, M. – Vallašek, A.: Hrady a hrádky na východ-nom Slovensku, s. 112. 156 Táto mapa je zaznačená v mape M. Slivku /Slivka, M.: Stredoveká..., s. 84.) a v mape At-lasu československých dejín, mapa č. 5f. Nezakreslil ju však B Varsik do svojej mapy v knihe Varsik, B.: Osídlenie Košickej kotliny 3, s. 481. 157 Pri ceste stojí Slanceký hrad z 13. stor., ktorý pravdepodobne strážil tadiaľ idúcu cestu. Severne od hradu je na najvyššom mieste pohoria lokalizované predpokladané hradisko (dote-raz však ešte nepreskúmané). Slivka, M. – Vallašek, A.: Hrady a hrádky na východnom Slo-vensku, s. 196. 158 Tamže, s. 210–213. 159 Uličný vo svojej štúdii pre vyberanie mýta neuvádz prameň. Trh zaužívaný v utorok do-svedčuje listina z roku 1325. „...in foris...in villa Terebes...“ Zichy okmanytar II., s. 222. Cf.: Uličný, F.: Začiatky..., s. 265. Jarmok sa konával 7. 9. – 9. 9. „nundinas ... in festivitatibus

nativitatis beate Marie virginis et ...diebus ipsum festum precedentibus et subsequentibus ... in

Terebes.“ ŠOBA Prešov, Druget H, i. č. 16. Cf.: Tamže, s. 265.


67

priamo na Sečovce,160 pričom míňala obec Veľký Ruskov161 a Vojčice.162 Pri Sečovicach našu cestu pretínala cesta idúca z Michaloviec do Košíc,163 pričom tento cestný uzol bol strážený neďalekým hradom Purušťan (ležiaci nad obcou Bačkov a od Sečoviec vzdialený asi 4 km). Hrad bol postavený niekedy v 1. pol. 13. stor. a B. Polla ho označuje za kráľovský hrad spravovaný tzv. hraničiar-mi.164 Sečovce boli súčasťou tohto hradného panstva a vyvýjali sa ako zemepan-ské mestečko s významným trhom vo štvrtok.165 Sečovce aj s novou pevnôs-tkou166 postavenou priamo v mestečku sa v pol. 15. stor. na istý čas stali dôleži-tým táborom bratríckeho hnutia. Neďaleko Sečoviec (asi 4 km popri ceste) v katastri obce Dvorianky sa nachádzajú nálezy keramiky z 9. stor., ktoré boli objavené v polohe s názvom Hradišče (nad sútokom Tople s Ondavou), kde Čaplovič predpokladá existenciu nížinného hradiska zo spomínanej doby. Osídlenie tohto mikroregiónu kladie už do predveľkomoravskej doby a po menších presunoch trvalo až do stredove-ku.167

Nevieme presne určiť smer cesty v týchto miestach. Buď šla približne v smere dnešnej cesty, čo je asi 4 km mimo Sečoviec, alebo vychádzajúc zo Se-čoviec tiahla trochu západnejšie priamo na Sečovskú Polianku okolo Slánskych

160 V Sečovciach sa našli stopy po sídlisku z mladšej doby bronzovej. Budinský-Krička, V.: Nové nálezy na východnom Slovensku, s. 54. 161 Pôvod tejto osady je veľmi zaujímavý, keďže ju pravdepodobne založili Rusi, ktorí tu pô-sobili ako strážcovia, keď týmito miestami prechádzli hranice Uhorska po ich prvom posune v pol. 11. stor. Varsik, B.: Osídlenie Košickej kotliny 3, s. 524. 162 Vo Vojčiciach sa našli archeologické nálezy, ktoré svedčia o intenzívnom osídlení v dobe mladšieho neolitu a o sporadickom osídlení v dobe bronzovej a stredoveku. Budinský-Krička, V.: Sídlisko z mladšieho neolitu vo Vojčiciach. In: AVANS v roku 1974. Nitra 1975, s. 36. 163 Na tejto ceste 10 km východne od Sečoviec ležala stará trhová osada Trhovište, ktorej ná-zov sám prezrádza existenciu trhu. Pravdepodobne to bola veľmi významná osada, keďže tam bolo sídlo diakonátu. Halaga, O. R.: Vznik miest na východnom Slovensku, s. 77. Podľa Ľ. Jucka trh v tejto osade nie je priamo doložený, predpokladá sa len podľa názvu. Juck, Ľ.: Ob-chod v mestách na Slovensku v 14. stor., s. 274. Je tu ešte dôležité spomenúť, že v Trhovišti sa našiel hromadný nález mincí z obdobia vlády kráľa Bela III. (1172–1196). Mince sa našli pri križovatke dvoch obchodných ciest. Hunka, J.: Hromadný nález medených arpádovských mincí z Trhovišťa, okres Michalovce. Slovenská numizmatika 9, 1986, s. 247. 164 Polla, B.: Hrady a kaštiele na východnom Slovensku, s. 11. 165 O význame sečovského trhu svdčí aj spor Košíc so Sečovcami práve kvôli trhu. Podľa zá-pisu v archíve (Archív mesta Košíc, Miscellanea č. 2) sečovský trh údajne poškodzoval frek-ventovanosť košického trhu. Cf.: Juck, Ľ.: Obchod v mestách na Slovensku v 14. stor., s. 260. 166 O tejto pevnôstke sa vie veľmi málo, ale predpokladá sa, že ju postavili sami bratríci. Sliv-ka, M. – Vallašek, A.: Hrady a hrádky na východnom Slovensku, s. 192. O pevnôstke v Sečovciach hovorí aj A. Szirmay vo svojom diele, pričom jeho zmienka nedosvedčuje, že by táto pevnôstka bola postavená bratríkmi: „...Česi zaútočili na pevnôstku Sečovce a silou ju dobyli.“ Szirmay, A.: Topografické a politické poznatky slávnej stolice Zemplínskej, § 103. Na inom mieste hovorí autor zase o hrádku: tamže, § 71. 167 Čaplovič, D.: Včasnostredoveké osídlenie Slovenska, s. 143.


68

vrchov. Táto obec je známa archeologickým nálezov rímskych mincí, čo môže nepriamo upozorňovať na prechod cesty.168

Vo vzdialenosti 7 km pozdĺž cesty sa nachádzajú aj iné archeologické lo-kality: Nižný Hrušov, ktorý bol osídlený v mladšej dobe bronzovej169 a Poša s intenzívnym slovanským osídlením.170 Nasledujúce obce ako Davidov a Kamenná Poruba vznikli na zákupnom práve v 14. stor., pričom Sačurov sa pokladá za oveľa staršiu slovenskú obec.

Pred vstupom do Vranova nad Topľou sa žiada ešte spomenúť staré slo-vanské sídlisko z predveľkomoravského obdobia (8.–9. stor.) v Lomnici a v Čemernom.171 Vranov nad Topľou bol osídlený už pred Veľkou Moravou172 a našli sa tam aj základy stredovekej sakrálnej stavby.173 Písomné správy o Vranove sa objavujú až v 14. stor., kedy sa z Vranova stáva zemepanské mes-tečko s konaním trhu v pondelok174 a jarmoku na sv. Juraja (23. – 25. 4.).175 V susedných mestečkách, ako boli Hanušovce a Michalovce, boli trhy v sobotu a v Sečoviciach vo štvrtok. Rozvoj mestečka Vranova určite ovplyvnila aj exis-tencia tamojšieho komunikačného uzla – z našej cesty sa na východ odpájala cesta na Humenné. Šľachtici z Rozhanoviec, vlastníci vranovského panstva, si už v r. 1434 chceli prilepšiť svojvoľným vyberaním mýta, ale kráľ povolil vyberanie mýta až v r. 1458.176 Mýto sa vyberalo pri moste177 cez Topľu medzi Čemerným a Vranovom.178

168 Kolníková, E.: K interpretácii nálezvo rímskych mincí na Slovensku. Slovenská numizma-tika 2, 1972, s. 103. 169 Budinský-Krička, V.: Nové nálezy na východnom Slovensku, s. 52. 170 Tamže, s. 53. 171 Budinský-Krička, V.: Slovanské sídlisko vo Vranove nad Topľou–Čemernou. In: AVANS v roku 1974. Nitra 1975, s. 37–38. 172 Doposiaľ sa tu našlo osem sídliskových objektov z 8.–11. stor. Budinský-Krička, V.: Slo-vanské sídlsiko vo Vranove nad Topľou. In: AVANS v roku 1975. Nitra 1976, s. 72. Vo Vra-nove sa ešte našla keramika z mladšej doby rímskej. Tenže: Nálezy z prieskumu na východ-nom Slovensku, s. 75. 173 Tenže: Nález základov stredovekej sakrálnej stavby a slovanských sídliskových objektov vo Vranove nad Topľou. In: AVANS v roku 1974. Nitra 1975, s. 36 174 Listina z roku 1350: „...Vranio...forum liberum...“ CDH 9/1, s. 769. 175 ŠOKA Bardejov, Bardejov mag. č. 5 598 „...in profesto Georgi Wranovie in nundinis.“ Cf.: Uličný, F.: Začiatky mestečiek na východnom Slovensku, s. 266. 176 MOL DL 15 299 „in oppido...Varano...tributum exigere possint...“ Cf.: Michnovič, I.: De-jiny Vranova nad Topľou. Košice 1992, s. 95. 177 Práve mosty a brody boli často miestami vyberania mýta, pretože cestujúci nemal inú možnosť, ako prejsť cez rieku. Časť zo zisku z tohto „mokrého mýtaL sa potom používala na udržiavanie mosta alebo brodu v dobrom stave. Klein, B.: Zásady určovania stredovekých ciest v geografickom prostredí, s. 274. 178 Bardejovskí kupci sa sťažovali kráľovi Matejovi na platenie vranovského mýta a kráľ ná-sledne nariadil oslobodenie bardejovských kupcov od platenia vranovského mýta, čo sa však nedodržiavalo. Tamže, s. 97.


69

Šľachtici z Rozhanoviec si niekedy v pol. 15. stor. vo Vranove opstavili opevnený kaštieľ, o ktorom však nemáme veľa informácií. Tento „hrad“ bol pravdepodobne poškodený za poľsko-uhorskej vojny v r. 1491–1492.179

Vranov bol súčasťou panstva Čičvianskeho hradu, ktorý ležal neďaleko križovatky (od Vranova asi 6 km), kde sa na cestu z Vranova do Humenného napájala cesta na Stropkov. Hrad musel byť postavený niekedy v r. 1309–1316 a okrem toho, že bol strediskom panstva, mal aj strážnu funkciu.180

Známe slovanské hradisko v Brekove, ktoré pravdepodobne spravovalo túto oblasť v 9. stor., je od Vranova vzdialené asi 11 km.181 Ako sme už na za-čiatku spomínali, od Strážskeho (asi 11 km východne od Vranova) tiahli na Vra-nov obranné záseky, ktoré boli strážené maďarskými jednotkami,182 pričom nám to prezrádza aj sám názov Strážskeho.

Záseky šli ďalej pozdĺž našej cesty po pravej strane, pričom za zásekmi (v 13. stor.) už ležal spomínaný Čičviansky hrad.183 Ďalšími dôležitými zastáv-kami na ceste sú – nálezisko keramiky z doby rímskej v Čakľove184 a paleolitic-ké185 a rímske sídlisko186 v Soli. Soľ bola jednou z najvýznamnejších a najstarších osád v okolí vďaka soľnému prameňu,187 ktorý zabezpečoval okoli-tú oblasť soľou. Z Čakľova asi 5 km na západ leží obec Zámutov, ktorá bola za-ložená pravdepodobne podľa zákupného práva188 a kadiaľ viedla v stredoveku cesta na Košice cez Slánske vrchy,189 pri ktorej sa vyberalo mýto.190 Pri Zámu-

179 Slivka, M. – Vallašek, A.: Hrady a hrádky na východnom Slovensku, s. 230. 180 Tamže, s. 192. 181 Stredoveký hrad bol pravdepodobne postavený niekedy v 13. stor. Tamže, s. 96. 182 Obranu hraníc zabezpečovali osobitné oddiely vojenských stráží (lat. speculatores, maď. ırok), ktorých úlohou nebolo len strážiť hranice, ale aj kontrolovať cesty, osoby a tovary, ktoré po nich chodili, a v neposlednom rade mali za úlohu aj držať na uzde domáce obyvateľ-stvo. Klein, B.: Zásady Zásady určovania stredovekých ciest v geografickom prostredí, s. 23. Stráže často sídlili na drevených signalizačných vežiach, ktoré boli umiestnené na miestach s dobrou viditeľnosťou. Slivka, M.: Rekonštrukcia cestnej siete na Slovensku, s 264. 183 Listina z r. 1270: „...item quandam possessionem Chychywa (Čičva) vocatam in Comitatu

de Zemlen sitam in confinio Polonie...“ CDAC 12, s. 13. Pohraničné konfínium bolo široké neutrálne územie spočiatku vôbec neosídlené a v jeho strede prebiehala vlastná hranica kraji-ny. Na oboch stranách konfínia mala potom krajina svoje vojenské jednotky. Klein, B.: Zása-dy určovania stredovekých ciest v geografickom prostredí, s. 23. 184 Budinský-Krička, V.: Nové nálezy na východnom Slovensku, s. 47. 185 Klčo, M.: Paleolitické nálezy zo Soli, s. 50. 186 Našli sa tu dva sídliskové objekty z mladšej doby rímskej a stopy osídlenia z neolitu a staršej doby bronzovej. Budinský-Krička, V.: Sídlisko z doby rímskej v Soli, s. 65. 187 Pri soľnom prameni sa našli archeologické nálezy z paleolitu a neolitu. Šiška, S.: Zisťovací výskum v okolí soľných prameňov v Soli. In: AVANS v roku 1989. Nitra 1991, s. 98–99. 188 Michnovič, Dejiny Vranova nad Topľou, s. 57. 189 Túto cestu zakreslil do svojej mapy jedine Slivka, pričom ju zakreslil ako zakázanú ob-chádzku hlavných ciest. Slivka, M.: Rekonštrukcia cestnej siete na Slovensku, s. 260. Túto cestu nepriamo dosvedčuje aj niekdajší miestny názov tunajších polí Remeta. Michnovič predpokladá, že tento názov je pozostatok pustovne nejakého mnícha z 12.–14. stor., ako bolo


70

tove sa tiež kedysi nachádzali opálové bane, kde sa podľa Budínskeho-Kričku získaval kremeň pravdepodobne už v praveku.191 1,5 km od Soli sa nachádzala dedina Jastrabie nad Topľou – sídlisko z mladšej doby bronzovej, mladšej doby rímskej a z obdobia sťahovania národov.192 Cesta prechádzala pravdepodobne okolo dediny Hlinné, ktorú Halaga spomína medzi trhovými osadami.193 Hlinné bolo pravdepodobne založené starším slovenským obyvateľstvom z neďalekej Soli, niekedy v 11.–13. stor.194 Nasleduje archeologické nálezisko Vyšný Žipov s nálezmi, ktoré by mohli svedčiť o osídlení v mladšej dobe bronzovej a z 9. stor.195 Sídlisko z mladšej doby bronzovej tiež ležalo asi 5 km východne od Vyšného Žipova v katastri dnešného Michalka.196 Samotná stredoveká osada Michalok vznikla podľa zákupnéhopráva niekedy v 1. pol. 14. stor.197 Popri ces-te 2,5 km od Vyšného Žipova ležala slovanská osada z obdobia prelomu pred-veľkomoravského a veľkomoravského obdobia198 – dnešné Skrabské. Toto slo-vanské sídlisko nebolo jediné v tomto okolí. Asi 5 km západne od Skrabského ležalo ďalšie v katastri obce Hermanovce.199 Ďalšie slovanské sídlisko sa nachá-dza asi 6 km severne po ceste – vo Vlači, ale to spomenieme až neskôr. Stredo-veká dedina Skrabské vznikla v rámci tzv. vnútornej kolonizácie a niekedy v 15. stor. si tunajší majtelia vystavali šľachtický hrádok.200 V týchto miestach pre-chádzala cesta do Šarišskej župy.201 Treba ešte upozorniť, že spomenuté obce Hermanovce a Vlača patrili už do tejto župy.

Časť cesty v Šarišskej župe

vtedy zvykom, že si mnísi stavali pustovne blízko ciest. Michnovič, I.: Dejiny Vranova nad Topľou, s. 56. 190 „...in facie possessionis Zamwth illud tributum...exigerent...“ MOL DL 15 299. Cf.: Mich-novič, I.: Dejiny Vranova nad Topľou, s. 57. 191 Budínsky-Krička, V.: Prieskum zaniknutých opálových baní v Zámutove. In: AVANS v roku 1974. Nitra 1975, s. 39. 192 Taktiež menšie nálezy z neolitu, eneolitu a slovanskej doby. Budinský-Krička, V.: Sídlisko z mladšej doby bronzovej a z včasnej doby historickej v Jastrabí nad Topľou, s. 60. 193 Halaga, O. R.: Prelomové roky, s. 65. Prameň, z ktorého autor čerpal, sa mi nepodarilo zohnať, preto som si túto informáciu nemohla overiť. 194 Michnovič, I.: Dejiny Vranova nad Topľou, s. 62. 195 Budinský-Krička, V.: Nálezy z prieskumu na východnom Slovensku, s. 76. 196 Tenže: Stopy osídlenia z mladšej doby bronzovej v Michalku. In: AVANS v roku 1974. Nitra 1975, s. 31. 197 Michnovič, I.: Dejiny Vranova nad Topľou, s. 69. 198 Budinský-Krička, V.: Slovanské osídlenie v Skrabskom, s. 33. 199 Tamže, s. 361. 200 Slivka, M. – Vallašek, A.: Hrady a hrádky na východnom Slovensku, s. 196. 201 Tamže, s. 196.


71

Hermanovce, nachádzjúce sa asi 3 km západne od cesty, vznikli podľa zá-kupného práva niekedy v pol. 14. stor.202 Podobne to bolo aj s dedinou Bystré, ktorá vznikla o niečo skôr.203 Od Bystrého to boli už len asi 3 km do Hanušo-viec, odkiaľ toplianska cesta pokračovala na sever smerom na Bardejov (46 km). My sa však napojíme na cestu smerujúcu do Prešovskej kotliny.

Hanušovský mikroregión bol intenzívne osídlený už v strednej, mladšej a neskorej dobe bronzovej. Našli sa tu početné bronzové nálezy, ktoré boli v tej dobe pravdepodobne predmetmi obchodnej činnosti gávskej a pilinskej kultú-ry.204 Na základe archeologických nálezov, no najmä na základe toponymie možno predpokladať v tomto okolí husté slovanské osídlenie,205 na ktoré sme už skôr upozornili. Samotné Hanušovce vznikli podľa zákupného práva okolo r. 1317206 a od r. 1332 sa tu konal trh každú sobotu.207 V 15.–16. stor. sa tu ujali tri jarmoky – na sv. Ducha, sv. Kozmu a Damiána (27. 9.) a Všechsvätých (1. 11.).208 V Hanušovciach kedysi stáli ešte dva stredoveké kostoly – sv. Kozmu a Damiána a sv. Ducha.209 V pol. 15. stor. tu šírili svoje myšlienky bratríci pod vedením Jána Talafúsa, ktorí sídlili na neďalekom hrádku v Medziankach210 (asi 3 km západne od Hanušoviec). Severozápadne od tohto hrádku stáli ešte ďalšie dva fortifikačné útvary – Radvanovce (vzdialený asi 2 km)211 a Chmeľov (vzdia-

202 V 15.–16. stor. sa v hermanovských horách pokúšalo dolovať zlato, ale bez trvalejšieho úspechu. Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša, s. 93. 203 Tamže, s. 47. 204 Medzi tieto náleziská patrí obec Babie, Medzianky a úpätie vrchu Oblík v katastri spomí-nanej obce Hermanovce. Kotorová-Jenčová, M. a kol.: Hanušovce nad Topľou. Bez udania miesta vydania 1998, s. 39–41. 205 Tamže, s. 42. 206 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša, s. 87. 207 Hanušovčania boli tiež oslobodení od platenia kapušianskeho mýta. Diplomatárium comi-tatus Sarosiensis (ďalej DCS). Ed. C. Wagner. Possonii et Cassoviae 1780, s. 448. 208 ŠOBA Prešov, ŠŽ, Kongr, zápis., i. č. 7 (sign. 9), fol. 367. Cf.: Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša, s. 87. 209 Kostol sv. Ducha mal pravdepodobne stáť na dnešnom cintoríne (podľa Kotorová-Jenčová a kol.: Hanušovce nad Topľou, s. 43.), ktorý sa nachádza hneď pri súčasnej ceste. Opäť chcem upozorniť na patrocínium sv. Ducha, ktoré sa často používalo pre prícestné kostoly. 210 Hrádok leží na polohe Zámek 1 km od obce. Počiatky tohto hrádku spadajú do 12. stor., kedy slúžil na stráženie pohraničia. Potom ho vlastnili križovníci z Chmeľova, ktorým ho udelil Ondrej II. v r. 1212: „...nostrae Fratribus sancti sepulcri terram inhabitatem, quae fri-

gidus fons vocatur (Zimná studňa) et Medies Majele (Medzianky)...“ DCS, s. 511. V 15. stor. ho využili bratríci ako svoju pevnosť. Z polohy hrádku je dobrý výhľad aj do Prešovskej a Toplianskej kotliny. Za priaznivého počasia je dokonca vidno aj Kapušiansky a Šarišský hrad, čo sa určite osvedčilo pri strážení cesty a signalizácii. Slivka, M. – Vallašek, A.: Arche-ologický výskum stredovekého hrádku v Medziankach, s. 137–162. Slivka, M. – Vallašek, A.: Hrady a hrádky na východnom Slovensku, s. 159–162. V Medziankach sa našla aj keramika z 13. stor. Budinský-Krička, V.: Slovanské osídlenie na severovýchodnom Slovensku, s. 362. 211 Hrádok leží asi 1 km severne od dediny, na kopci zvanom Váračka. Hrádok zanikol nieke-dy v pol. 15. stor. Slivka, M. – Vallašek, A.: Hrady a hrádky na východnom Slovensku, s. 182–185.


72

lený asi 6 km).212 Obchádzjúc Slánske vrchy po ich severnej strane sa blížime ku kapušianskej bráne, ktorú spolu s osadou Kapušany213 založili maďarskí pohra-niční strážcovia z Fintíc niekedy na prelome 11.–12. stor.214 Ešte doplním, že túto stredovekú osadu predchádzalo aj sídlisko z neolitu,215 z doby rímskej216 a archeologické nálezy sú aj zo strednej a mladšej doby hradištnej.217 Pri Kapu-šianskej bráne sa vyberalo mýto,218 od ktorého boli oslobodení Hanušovčania a poddaní kláštora v Chmeľove.219 Na našu cestu sa v Kapušanoch napájala sek-čovská cesta220 prechádzjúca od Bardejova (asi 28 km) cez Raslavice,221 Barde-jovskú bránu222 a Tulčík.223 Strategickosť tejto brány a križovatky si žiadala vy-staviť kamenný hrad, ktorý nepochybne stál na kopci západne nad osadou ešte

212 Nad obcou na kopci ležala vojenská pevnôstka postavená bratríkmi v 15. stor. Tu sídlila ich samospráva s kapitánmi a radou starších. Tamže, s. 122. V katastri obce Chmeľov sa našla keramika z mladšej doby hradištnej. Budinský-Krička, V.: Slovanské osídlenie na severový-chodnom Slovensku, s. 362. 213 Názov kapušany pochádza z maď. kapy=brána. Takto sa Kapušany nazývajú aj v listine z r. 1272: „...ipsam terram (...) Kapy vocata...“ Hazai okmánytár 5, s. 47. 214 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša, s. 123. 215 Hajnalová, E.: Prehľad botanických nálezov z výskumov archeologického ústavu SAV v roku 1975. In: AVANS v roku 1975. Nitra 1976, s. 96. 216 Sedlák, I. a kol.: Dejiny Prešova, s. 49. 217 Budinský-Krička, V.: Slovanské osídlenie na severovýchodnom Slovensku, s. 359. Pred-pokladá sa tu dokonca existencia slovanského hradiska, ale zatiaľ sa to nedá archeologicky podložiť. Slivka, M. – Vallašek, A: Hrady a hrádky na východnom Slovensku, s. 135. 218 Listina z r. 1332: „...ut nullum tributum, nullamque tributi exactionem tributarii de villa

Kapy a populis (...) Praedicte villae exigere...“ CDS, s. 448. Mýtnice slúžili nielen na vybera-nie mýta, ktoré vyberali ľudia verní kráľovi, ale aj ako prístrešok pre pocestných, pričom boli často krát fortifikačne zabezpečené. Slivka, M.: Stredoveká cestná sieť na Slovensku a jej determinanty, s. 92. Tenže: Rekonštrukcia cestnej siete na Slovensku. Archaeologia Historica 23, 1998, s. 263. 219 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša, s. 123. 220 Listina z r. 1326 ju označuje ako „...publica strata, que ducit de villa Tilchyth (Tulčík)...“ ŠOBA Prešov mag. č. 5. Cf.: Uličný, F. – Michnovič, I.: Dejiny obce Tulčík. Prešov 1998, s. 10. 221 Niekde v týchto miestach prechádzli pohraničné záseky, pričom Raslavice už ležali za ni-mi (v r. 1276): „...Razlouchfelde vocatam ultra indagines existentem...“ RRSA 2, s. 172. Tieto záseky strážili strážcovia, ktorí sa usadili vedľa Slovenských Raslavíc a založili Maďarské Raslavice. Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša, s. 260–261. Z Raslavíc šla ešte vedľajšia cesta na Koprivnicu a do údolia Tople, o ktorej hovorí listina z r. 1318: „...semitam que ducit de

Razlouvicha ad Marganya...“ RDSl 2, s. 197. 222 Táto brána sa musela nachádzať niekde pod Janovcami, o čom hovorí listina z r. 1271: „...quandam terram Belcella (Janovce) nuncupatam, ultra portam Bardfa existentem...“ CDH 5/1, s. 163. Varsik umiestnil bránu medzi Raslavice a Tulčík. Porovn. mapu 3. 223 Pri dedine Tulčík sa zriadila kráľovská mýtnica a mýto sa vyberalo na tunajšom moste. Listina z r. 1355: „...tributum (...) in villa Theulchek habens pontem per quem tamen mercato-

res transire non dicuntur...“ MOL DL 64 672. Cf.: Uličný, F. – Michnovič, I.: Dejiny obce Tulčík, s. 11.


73

pred tatarským vpádom.224 Tento hrad, zvaný Maglovec, spustol po jeho dobytí Karolom Róbertom pred bitkou pri Rozhanoviach a bol už nepoužiteľný. Nový hrad (postavený v 15. stor.), ktorého ruiny stoja dodnes, sa postavil práve na zrúcaninách starého hradu Maglovec225 a dostal názov podľa Kapušian – vtedy už mestečka.226 Asi 2 km západne od Kapušian sa nachádzali spomínané Fintice, kde sa v staršej slovanskej osade227 usadili maďarskí strážcovia. Pred r. 1272 však strážcovia opustili toto miesto v dôsledku posunu hraníc.228 Podobne stratili význam aj strážne jednotky v Malom Slivníku229 (asi 9 km nad Finticami). O pôsobení strážcov hovoria aj názvy blízkych vrchov – stráž (asi 2 km severo-západne od Fintíc) a Lysá Stráž (ďalšie 2 km severozápadne). Pravdepodobne niekde v týchto miestach viedla cesta z Tulčíka okolo Záhradného230 a Šarišských Sokoloviec231 až k toryskej ceste nad Šarišskými Michaľanmi.232

Vrátime sa ešte k našej ceste idúcej od Kapušian do Prešova, kde sa pred severnou mestskou bránou schádzli tri cesty233 – jedna šla od Kapušian, druhá od Levoče cez Branisko234 (asi 57 km)235 a tretia od Sabinova.

224 Tamže, s. 135. 225 Uličný, F.: Vznik hradov v Šariši, s. 107. 226 Trh sa tu konal každú stredu: (listina z r. 1410) „...ad possessionem (...) Kapi (...) forum

liberum singulis feriis quartis in omni ebdomoda...“ MOL DL 64 149. R. 1418 Kapušany do-siahli povolenie konať jarmok na sv. Martina (10. – 12. 11.) a konanie trhu aj v nedeľu: „...nundias liberas seu forum annuale in (...) festivitatibus beati Martini (...) necnon forum

liberum singulis diebus dominicis.“ Tamže, 64 198. Cf.: Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša, s. 124. 227 Lokalizovalo sa tu slovanské výšinné sídlisko zo strednej doby hradištnej. Budinský-Krička, V.: Slovanské osídlenie na severovýchodnom Slovensku, s. 124. 228 Hovorí o tom listina z r. 1272: „...quandam Terram speculatorum nostrorum Eur vocatam,

vulgariter dictorum, Fyntha vocatam, vacuam, et habilitatoribus destituam, in Comitatu de

Sáros existentem...“ DCS, s. 287. 229 Názov Slivník je nepochybne zo slovenského slova „slivka“ (Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša, s. 347.), čo môže nepriamo dokazovať, že tu používali divo rastúce slivky na stavbu zásekov, pretože drevo zo slivky, ale aj z jablone a hrušky bolo tvrdé a malo pichľavé konáre. Klein, B.: Zásady určovania stredovekých ciest v geografickom prostredí, s. 24. 230 Sídlisko z doby rímskej a slovanskej. Budinský-Krička, V.: Nové nálezy na východnom Slovensku, s. 57. 231 3 km severne od dediny Šarišské Sokolovce na Hradovej hore sa našli zvyšky slovanského hradiska s intenzívnym osídlením z Veľkej Moravy alebo po nej. Vybudovali si ho pravdepo-dobne ľudia z Prešovskej kotliny na obranu proti maďarskému postupu. Budinský-Krička, V.: Pokusný výskum na slovanskom hradisku v Šarišských Sokolovciach, s. 166. 232 Pozri mapu č. 7. 233 Pozri mapu Prešova č. 12. 234 Pohorie Branisko (asi 30 km od Prešova) tvorilo prirodzenú hranicu medzi Šarišom a Spišom v severojužnom smere. 235 Táto cesta je doložená v listine z r. 1295: „...in magnam viam, que de predicta villa Zwyne (Svinia) transit in villa Sebesfawla (Župčany)...“ Hazai oklevéltár. Ed. I. Nagy. Budapest 1879, s. 473. Na tejto ceste sa vyberalo mýto v Chminianskej Novej Vsi, čo je doložené v listine z r. 1262: „...ac etiam Telonio in praedicta villa Ujfalva existente...“ DCS, s. 286.


74

Geograficky výhodné územie Prešova bolo osídlené už v paleolite, neoli-te,236 eneolite,237 dobe bronzovej a neskorej dobe laténskej.238 Našiel sa tu pozo-ruhodný hromadný nález rímskych mincí, ktorý bol pravdepodobne tezaurovaný v Dácii a na východné Slovensko sa dostal ako celok, pôvodne určený na se-ver.239 Z doby slovanskej sa tu našla väčšia roľnícko-chovateľská osada, ktorá bola osídlená od prelomu 8.–9. stor. až do 10.–12. stor. Podľa Budinského-Kričku začiatky mesta Prešov nedväzujú na toto slovanské osídlenie.240 V 11.–12. stor. sa Prešov stal súčasťou uhorského pohraničného systému a maďarskí strážcovia si vybudovali svoju osadu s kostolom sv. Ladislava na juhozápadnom okraji vtedajšieho Prešova.241 Príchod saských osadníkov v 13. stor.242 a poloha na križovatke krajinských ciest vplývali na rozvíjanie prešovských remeselných a trhových tradícií. Trh sa konal každý pondelok už v 13. stor., aj keď prvá sprá-va o ňom je až z r. 1435.243

Prešov patril spolu s Košicami, Levočou a Bardejovom k hospodársky najrozvinutejším mestám na východnom Slovensku. Prešovskí remeselníci vy-rábali svoje produkty najprv pre domáci trh, ale od pol. 14. stor. sa prešovské obchodné záujmy začali orientovať smerom na sever do Poľska244 a na juh do Potisia.245 Prešov, Veľký Šariš a Sabinov, tvoriaci spoločenstvo toryských miest, dopravovali svoje tovary na trhy spolu kvôli bezpečnosti a spoločne sa aj sťažo-vali kráľovi, ak mali nejaké problémy.246 Kupci týchto miest ťažili najmä z diaľkovej výmeny dolnozemských tovarov so severnými. Strediskami tejto výmeny boli pravdepodobne Krakov a Sárospatak.247

Je tu ešte dôležité lokalizovať predpokladaný „castrum Salis“, ktorý sa podľa väčšiny historikov nachádzal pod Slánskymi vrchmi v katastri obce Ruská

236 Vizdal, M.: Prieskum výšinných polôh v extraviláne Prešova, s. 102–103. 237 Budinský-Krička, V.: Nové nálezy na východnom Slovensku, s. 54. 238 Sedlák I. a kol.: Dejiny Prešova, s. 42–46. 239 Lamiová-Schmiedlová, M.: K otázke proveniencie mincí z doby rímskej na Slovensku, s. 133. 240 Sedlák, I. a kol.: Dejiny Prešova, s. 56. 241 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša, s. 251. 242 Sedlák I. a kol.: Dejiny Prešova, s. 65. 243 Štátny Archív Prešov, Župný súúd, fasc. CLXXXVII, č. 17. Jarmok sa konával na sv. Vav-rinca (9. – 11. 8.) (Archív mesta Prešov, Mag. č. 43.) Začiatkom 16. stor. sa konal jarmok aj na Sv. Trojicu (Archív mesta Prešov, Ma. 805/b.). Cf. Sedlák, I. a kol.: Dejiny Prešova, s. 74–75. 244 Prešovčania využívali najmä sekčovskú cestu na Bardejov a odtiaľ na śmigrod – Grybow – Krakov, pravdepodobne preto, aby sa vyhli plateniu cla v Novom Sączi. Halaga, O. R.: Spo-jenia slovenských miest s Poľskom a Rusou do 16. stor. Historické štúdie 11, 1966, s. 147. 245 Prešovskí spolu s inými toryskými kupcami chodievali dole na Košice a odtiaľ ďalej na Blatný Potok pravdepodobne cez Slanecký priesmyk. Halaga, O. R. – Tajták, L.: Sabinov a okolie. Košice 1962, s. 37. 246 Toryské mestá sa sťažovali najmä na vynútenie platenia mýta v Drienove a v Tulčíku. Viac pozri tamže, s. 37. 247 Tamže, s. 40–41.


75

Nová Ves asi 10 km východne od Prešova.248 Podľa Varsika bol starý Soľný hrad postavený na ochranu soľného prameňa, ktorý tam vyvieral.249 Fakt, že ho spomína Anonymus (70. roky 13. stor.) vo svojej kronike,250 nám dovoľuje predpokladať, že hrad existoval už dávno pred Anonymom.251 Nový hrad bol postavený niekedy po r. 1298.252

Asi 6 km od Prešova po našej ceste ležalo stredisko Šarišskej župy Veľký Šariš osídlený už v paleolite,253 neolite254 a v mladšej dobe rímskej.255 Tunajší štvrtkový trh sa tu konával určite skôr ako je jeho prvá zmienka z r. 1330 a Uličný ho radí medzi najvýznamnejšie trhy v stolici.256 Od 14. stor. do refor-mácie tu pôsobili poľskí augustiáni, ktorí tu založili spoločensky najvýznamnej-ší kláštor v Šariši a podieľajúci sa na správe niektorých pozemkov v tejto žu-pe.257 Severozápadne nad mestečkom sa na Šarišskom hradnom vrchu vypínal komitátny hrad, na ktorom sídlili šarišskí župani.258 Hradný vrch výrazne kuže-ľovitého tvaru bol prirodzene využívaný už oveľa skôr, a to už v staršej dobe kamennej. Osídľovanie potom pokračovalo v dobe bronzovej, kedy bolo na vr-chu postavené mohutné valové opevnenie, ktoré si neskôr Slovania opravili.259 Začiatky stredovekého hradu sa nepodarilo doteraz určiť, ale predpokladá sa, že bol postavený už v 12. stor. a zrejme zohral dôležitú úlohu pri začleňovaní Šari-ša do Uhorska.260 Po tatarskom vpáde sa začal stavať nový hrad, ktorý sa stal centrom novovzniknutej Šarišskej stolice.261

3 km západne od Veľkého Šariša sa nachádza archeologická lokalita Me-dzany, kde možno potvrdiť osídlenie v paleolite,262 v dobe bronzovej,263 v dobe rímskej, v dobe sťahovania národov264 a v predveľkomoravskom období.265

248 Slivka, M. – Vallašek, A.: Hrady a hrádky na východnom Slovensku, s. 189. 249 Varsik, B.: Kde ležal castrum Salis (Soľný hrad)?, s. 71. 250 Kronika anonymného notára kráľa Bela – Gesta Hungarorum. Trans. a ed. V. Múcska. Budmerice 2000, s. 63. 251 Varsik, B.: Kde ležal castrum Salis (Soľný hrad)?, s. 66. 252 Slivka, M. – Vallašek, A.: Hrady a hrádky na východnom Slovensku, s. 192. 253 Bánesz, L. – Vizdal, M.: Z prieskumov extravilánu Veľkého Šariša, s. 25. 254 Budinský-Krička, V.: Nové nálezy z východného Slovenska, s. 54. 255 Tenže: Nálezy z prieskumu, s. 74. V dobe rímskej tu pravdepodobne existovali obchodné styky s rímskymi provinciami, o čom svedčia nálezy rímskych mincí, spôn a importovanej keramiky. Tenže: Veľký Šariš v praveku a na prahu dejín. NO 7, 1965, s. 92. 256 „in foro Sarus“ AM Košice, Taj. arch., M Tökes 1, Cf.: Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša, s. 349. 257 Tamže, s. 349. 258 Prvá zmienka o hrade je z r. 1262: „castrum Saros“ DCS, s. 286. 259 Slivka, M.: Praveké a ranostredoveké osídlenie Šarišského hradného vrchu, s. 145–151. 260 Slivka, M. – Vallašek, A.: Hrady a hrádky na východnom Slovensku, s. 223. 261 Na Šarišskom hrade sa často zdržiavali králi ako bol Belo IV. alebo Štefan V., v 15. stor. to bol zase Ján Jiskra. Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša, s. 349–351. 262 Bánesz, L.: Údolie Torysy v staršej dobe kamennej, s. 166. 263 Jakab, J.: Antropologický rozbor detskej kostry z doby bronzovej z Medzian. In: AVANS v roku 1989. Nitra 1991, s. 47.


76

Cesta od Veľkého Šariša ďalej tiahla okolo Šarišských Michaľan266 a 2 km vzdialených Ostrovian.267 Niekde nad Šarišskými Michaľanmi v oblasti Okrucian268 alebo priamo v Sabinove sa na našu cestu napájala už spomínaná komunikácia prichádzajúca od Tulčíka.

Sabinov bol jeden z troch významných toryských miest, aj keď nemohol konkurovať Prešovu a Veľkému Šarišu. Najstaršie správy o sabinovskom trhu, ktorý sa konal každý utorok, sú z r. 1420.269 V r. 1519 kráľ Ľudovít II. povolil Sabinovčanom konanie až piatich jarmokov, a to na sviatok Nájdenia sv. Kríža (3. 5.), sv. Margity (13. 7.), Povýšenie sv. Kríža (14. 9.), obrátenie Pavla (25. 1.) a Jána Krstiteľa (24. 6.).270 Sabinovských, ale aj cudzích kupcov, často na tejto ceste prepadávali tunajší zemepáni, nútili ich v Pečovskej Novej Vsi271 (asi 4 km po ceste od Sabinova) platiť clo a habali im tovary.272 Nad Pečovskou Novou Vsou prechádzali záseky a niekedy v 13. stor. tam bola zriadená brána,273 kde sa vyberalo spomínané clo.274 1 km vzdialená Červenica pri Sabinove275 už bola za zásekmi.276

264 Lamiová-Schmiedlová, M. – Tomášová, B.: Výskum v Medzanoch. In: AVANS v roku 1989. Nitra 1991, s. 62. 265 Budinský-Krička, V.: Nové nálezy na východnom Slovensku, s. 54. 266 Bola tu odkrytá rozsiahla neolitická osada. Mačo, J. – Zajonc, P.: Šarišské Michaľany. Šarišské Michaľany 1992, s. 12. 267 Osídlenie v dobe bronzovej, v dobe rímskej, v dobe sťahovania národov a v 8.–9. stor. Lamiová-Schmiedlová, M. – Tomášová, B.: Štvrtá etapa výskumu v Ostrovanoch. In: A-VANS v roku 1990. Nitra 1992, s. 68. Našli sa tu tiež rímske mince (Ondrouch, V.: Limes Romanus na Slovensku, s. 70.) a vzácne importy z rímskych provincií, ktoré sa tu pravdepo-dobne dostali ako obchodný artikel (Lamiová-Schmiedlová, M.: K otázke proveniencie mincí z doby rímskej na Slovensku, s. 134.). 268 Uličný pripúšťa možnosť, že táto osada bola založená maďarskými strážnymi jednotkami v 11.–12. stor. Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša, s. 226. Okrucany ležia práve v zóne stráž-nych osád, v ktorej ležali aj Fintice a Slivník. 269 „...de possessione Seben seu foro libero...“ AMK, Taj. arch., MM Pereni, nr. 3. Cf.: Tam-že, s. 267. 270 „nundinas liberas seu fora annualia libera singulis festivitatibus inventionis sanctae Cru-

cis ac conversionis Pauli et Joannis Baptistae...“ ŠOBA Prešov, Župný súd, Fasc. CLX-XXVII, nr. 8. Cf.: tamže, s. 277. 271 Podľa Halagu na mieste dnešnej Pečovskej Novej Vsi existovala krčma, ktorá slúžila kup-com na občerstvenie a nocľah. Podľa nej dostala názov aj tamojšia osada „Nová Krčma“. Za-čiatkom 13. stor. sa osada premenovala na Novú Ves. Halaga, O. R.: Hospodársko-spoločenský vývoj Šariša a Spiša ako pohraničia v 12. a 13. stor. NO 3, 1961, s. 212. 272 Práve listina z r. 1406 pojednáva o tom, že sabinovskí kupci nemajú byť nútení platiť clo v Pečovskej Novej Vsi. Porovn. DCS, s. 181. 273 Listina z r. 1285: „...de ultra Copou...“ RRSA 2, s. 360. Táto brána bola hranicou jágerskej diecézy a ostrihomskej arcidiecézy. Uličný, F.: Včlenenie Šariša do Uhorského štátu. NO 12, 1970, s. 8. 274 Listina z r. 1209: „...praetactum Theloneum – a praefata Ujfalu...“ DCS, s. 47. 275 Červenica mala maď. názov Vörösalma = červená jabloň. Varsik, B.: Osídlenie Košickej kotliny 3, s. 143. Drevo jablone, tak ako drevo slivky a hrušky, sa používalo na stavbu záse-


77

Lipany spolu s Brezovicou (asi 10 km východne) boli zemepanské mes-tečká, ktoré nikdy nedosiahli prestíž toryských miest, ani po presunutí zásekov na sever. V Lipanoch sa od toryskej cesty odpájala cesta na Spiš cez Torysu, spomúnanú Brezovicu a Brezovičku.277 Lipiansky trh sa konal každú sobotu pravdepodobne už od 14. stor., hoci prvá správa o ňom je z r. 1406.278 V 15. stor. bol na okraji Lipian postavený špitál s kaplnkou sv. Trojice.279

V oblasti od Hanigoviec až po Plaveč v okolí cesty môžeme sledovať via-ceré hrady a hrádky – Hanigovský hrad,280 Brezovické opevnené šľachtické síd-lo, Kamenický hrad,281 predpokladaný hrádok v Pustom Poli282 a Plavečský hrad,283 ktorý bol umiestnený na mieste, kde sa toryská cesta rozdvojovala. Jed-na cesta šla popri rieke Poprad do Poľska, druhá opačným smerom na Starú Ľu-bovňu a odtiaľ tiež do Poľska. Obidve cesty smerovali na Nový Sącz.

Tu sa končí približne 160 kilometrová topliansko-toryská stredoveká ces-ta, ktorej smer som sa pokúsila zrekonštruovať.

kov pre jeho tvrdosť a pichľavosť. Klein, B.: Zásady určovania stredovekých ciest v geografickom prostredí, s. 24. 276 Listina z r. 1278. RRSA 2, s. 206. 277 Tu je zaujímavé spomenúť nálezy dvoch sakrálnych stavieb. Na východ od obce bol na začiatku 14. stor. postavený kostol, o ktorom Slivka predpokladá, že slúžil ako prícestné za-riadenie. Slivka, M. – Vallašek, A.: Hrady a hrádky na východnom Slovensku, s. 103. 278 „...sabbato (...) in Hethhas (...) foris conprovincialibus...“ MOL DL 740. Cf.: Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša, s. 171. 279 Tamže, s. 172. Toto zariadenie určite slúžilo predovšetkým pre pocestných. Patrocínium sv. Trojice je ďalšie patrocínium, ktoré často mávali prícestné kostoly alebo kaplnky. Klein, B.: Zásady určovania stredovekých ciest v geografickom prostredí, s. 28. 280 Bol to spočiatku drevený hrad, ktorého počiatky nie sú jasné. V 14. stor. bol prestavaný na kamenný hrad. V 15. stor. bol obsadený bratríkmi ako ostatné okolité hrady. Slivka, M. – Val-lašek, A.: Hrady a hrádky na východnom Slovensku, s. 133. 281 Kamenica sa nachádzala v oblasti kráľovských poľovačiek („loca Venationis nostrae (...)

Thorkveley...“ DCS, s. 282.), a preto bol hrad obliehaný bratríkmi, ale nepodarilo sa im ho dobyť. Slivka, M. – Vallašek, A.: Hrady a hrádky na východnom Slovensku, s. 133. 282 Pôvodný názov Pustého Poľa – Bachamezey Slivka odvodzuje od „wachen, bewachen“ = strážiť. Z toho môžeme usudzovať, že funkciou hrádku bolo strážiť tadiaľ idúcu toryskú cestu. Tamže, s. 182. 283 Pred Plavečským hradom tu pravdepodobne v 12. stor. stála drevená strážna veža. Hrad bol postavený niekedy v 13. stor. a slúžil na stráženie komunikačného uzla. Hrad sa neskôr vzdal do rúk Jána Jiskru a Petra Aksamita. Tamže, s. 174. Strážcami, podľa názoru viacerých historikov, boli kumánski Plavci (odvodené od názvu Plaveč), ktorých tu usadil Belo IV., tak ako to urobil na západnom Slovensku. Varsik, B.: Osídlenie Košickej kotliny 3, s. 232–235. Podľa Uličného tu Plavci pôsobili už v 12. stor. a začiatkom 13. stor. boli postupne premies-tnení alebo nahradení inými strážcami. Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša, s. 239. Pod hra-dom Plaveč bola posledná mýtnica na toryskej ceste. Správa o vyberaní mýta pri moste nad riekou Poprad je z roku 1355: „...unum (tributum) esset sub castro Palocha habens pontem

super fluvio Paprad...“ MOL DL 64 672. Cf.: tamže, s. 239.


78

Záver

Dávna existencia topliansko-toryskej cesty sa opiera predovšetkým o archeologické nálezy, ktoré dosvedčujú osídlenie pozdĺž cesty od najstarších čias a v niektorých prípadoch dokonca priamo dosvedčujú obchodnú činnosť v tomto regióne. Využívanie a význam cesty v neskoršom období dokazujú pí-somné záznamy v listinách z 13. – 15. stor., ktoré jú poväčšine označujú za „magna via“ alebo „publica strata“, čo samo o sebe hovorí o jej význame.

Táto cesta samozrejme nebola vždy využívaná len na presun obchodných karaván a tovarov. Už od pravekých čias sa po nej presúvali obyvatelia rôznych kmeňov a národov, s cieľom nájsť si optimálne miesto na usadenie. V dobe rím-skej možno počítať s prvými obchodnými stykmi tohto regiónu, aj keď sa to možno týkalo veľmi úzkej skupiny ľudí.

Za čias Veľkej Moravy možno smelo predpokladať využívanie tejto cesty, keďže tvorila spojnicu medzi viacerými dokázanými alebo predpokladanými slovanskými hradiskami.

Po príchode Maďarov do Karpatskej kotliny a po vzniku Uhorského krá-ľovstva mala nemalý význam pri tvorení severných uhorských hraníc v Zemplíne a Šariši. V čase týchto nových spoločensko-hospodárskych premien vzniká aj nový systém ciest, ktorý v určitej miere preberá aj staršie a zaužívané komunikácie. Určitá zmena smeru sa musela uskutočniť aj na našej ceste, a to hlavne v dôsledku vzniku nových osád a hradísk.

Do konca 13. stor. význam tejto cesty, čo sa týka obchodnej činnosti, ne-bol zďaleka taký významný ako neskôr. Až po tatarskom vpáde v dôsledku ko-lonizovania severnejších oblastí Slovenska a nových európskych trendov v medzinárodnej doprave sa obchodný význam západoslovenských ciest presúva na východoslovenské cesty spájajúce Potisie so Zakarpatskom. Východosloven-ská cestná sieť, ktorej súčasťou bola samozrejme aj naša cesta, sa opierala o rozvíjajúce sa mestá a trhové osady, a po ktorej sa prevážali obchodné karavá-ny aj zo zahraničia. Aj keď tieto cesty pochopiteľne nenadobudli medzinárodný význam, nemožno pochybovať o ich nadregionálnom charaktere.

Ako sme už povedali, naša cesta neslúžila len na obchodné ciele, ale aj napr. na presun vojenských oddielov, či už domácich alebo zahraničných. Našu cestu pravdepodobne využívali napr. maďarské jednotky pri obsadzovaní vý-chodného Slovenska. Podobne ju mohol využiť aj poľské knieža Boleslav Chrabrý pri obsadzovaní Slovenska na začiatku 11. stor. Dokonca zrejme po nej aj sám cestoval, keď sa vracal z Ostrihomu do Poľska v r. 1001, po jeho stretnutí so Štefanom I. Hanuliak vo svojej štúdii tiež spomína, že „Poľskou bránou“ (čo je názov pre bránu pri Pečovskej Novej Vsi) prešlo do Uhorska vojsko na čele s Vazulovými synmi Ondrejom a Leventem. Cestu vraj využil aj vojvoda Ál-


79

moš, ktorý sa chcel dostať do Hevesujváru.284 Podľa Chaloupeckého našu cestu využil aj poľský kráľ Boleslav Smelý, ktorý putoval do Dalmácie „starou cestou z Polska, jež vedla na castrum Salis a pak podél řeky Teplé a řeky Tisi na Jager a Ostřihom.“285

V období poľsko-uhorskej vojny v r. 1438–1439 poľské jednotky prenikli na severné Slovensko a obsadili dôležité komunikácie v povodí rieky Poprad, Dunajec a Torysa, vrátane našej cesty, presnejšie jej severnej časti.286 Hneď nato začalo byť východné Slovensko zmietané protifeudálnymi vzburami, ktoré vy-volalo bratrícke hnutie. Bratríci na čele s Aksamitom a Talafúsom obsadili nie-ktoré hrady a pevnosti na východnom Slovensku ako bol Sárospatak, Tokaj, Pla-več, Sečovce a i.287

Resumé

The article of the title The Historical Importance of the Medieval Trade

Route Running through the Valley of the Rivers Topľa and Torysa discusses about the concrete medieval trade route and also includes the trade relationships and activity of the Eastern Slovakia in the Middle Ages. The first chapter pro-vides the archeological and literal sources that prove the existence of the route since the Stone Age. The second one deals with conditions of the trading of the Eastern Slovakia with the neighbouring countries (esp. with Poland and Tran-sylvania). One of the conditions was the net of trade routes that were connecting market towns to each other and to the abroad. One of the subchapters provides the survey of trade articles of the export and import of the Eastern Slovakia. In the last chapter of the article there is the attempt to reconstruct the concrete me-dieval route by means of the principles which are usually used for the determi-nation of a medieval route. The route is divided into two parts – the one of Zem-plin district and one of Šariš district. The former one is running from the Slo-vak–hungarian border along the rivers Bodrog, Ondava and Topľa as far as the market town Hanušovce. The latter one continues from Hanušovce via Prešov and then along the Torysa as far as the Slovak–polish border. The chapter con-sists of the information about the settlements, markets, castles, tollgates and crossroads that are related to this route. The conclusion of the article summa-rizes the most important information and points out that besides the tradesmen

284 Hanuliak, M.: Komunikácie Slovenska z 10.–13. stor. v kontexte trás vojenských akcií. Archaeologia Historica 23, 1998, s. 240. 285 Chaloupecký, V.: Staré Slovensko, s. 325. 286 Viac porovn. Kartous, P.: Akcie poľských vojsk na území Slovenska v rokoch 1438–1439. HČ 21, 1973, č. 1, s. 21. 287 Hoffmann, Ľ.: Husitské a bratrícke revolučné hnutie v dejinách východného Slovenska. NO 2, 1960, s. 141–161.


80

also military crusades used the medieval routes and by this way often reduced the trade activity of this region.

Použitá literatúra

Pramene A Nagymihályi és Sztárai gróf Család oklevéltára 2. Ed. Gy. Nagy. Budapest 1889. Bel, M.: Zemplianska stolica. Trans. M. Slaninka. Bez udania miesta a roku vy-dania. Codex diplomaticus Arpadianus continuatus 3. Ed. G. Wenzel. Pest 1862. Codex diplomaticus Hungariae 5/3. Ed. G. Fejér. Budae 1830. Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae 1. Ed. R. Marsina. Bratislava 1971. Hazai oklevéltár. Ed. I. Nagy. Budapest 1879. Hazai okmánytár 5. Ed. I. Nagy. Gyırött 1873. Chronica Hungaro-Polonica 1. Ed. B. Karacsónyi. In: Acta Universitatis Szege-diensis de Attila József Nominatae 26, 1969. Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae 2. Ed. V. Sedlák. Bratislava 1987. Regesta regum stirpis Arpadianae critico-diplomatica 2. Ed. I Szentpétery. I. Borsa. Budapest 1961. Regestrum Varadiensae. Ed. J. Karacsóny a S. Borovszky. Budapest 1903. Szirmay, A.: Topografické a politické poznatky slávnej stolice Zemplínskej. Trans. M. Slaninka. Bratislava 1998. Szirmay, A.: Historické poznatky slávnej stolice Zemplínskej. Trans. M. Slanin-ka. 1998, s. 140.

Literatúra Andel, K.: Výsledok archeologického prieskumu na Zemplínsko-užskej nížine v rokoch 1953/54. Vlastivedný sborník 1, 1955, s. 145–171. Atlas československých dejín. Praha 1965. Bánesz, L.: Paleolitické nálezy z Cejkova. In: AVANS v roku 1974. Nitra 1975, s. 17. Bánesz, L.: Údolie Torysy v staršej dobe kamennej. Nové Obzory 7, 1965, s. 153–168. Bánesz, L. – Vizdal, M.: Z prieskumov extravilánu Veľkého Šariša. In: AVANS v roku 1993. Nitra 1995, s. 25. Benadik, B.: Z prehistórie Zemplína. Nové Obzory 7, 1965, s. 169–178.


81

Budinský-Krička, V.: K otázkam slovanského osídlenia na východnom Sloven-sku. In: Zborník prednášok k dejinám východného Slovenska. Bratislava 1964, s. 31–39. Budinský-Krička, V.: Nález základov stredovekej sakrálnej stavby a slovanských sídliskových objektov vo Vranove nad Topľou. In: AVANS v roku 1974. Nitra 1975, s. 36. Budinský-Krička, V.: Nálezy z prieskumu na východnom Slovensku. In: A-VANS v roku 1976. Nitra 1977, s. 73. Budinský-Krička, V.: Nové nálezy na východnom Slovensku. In: AVANS v roku 1978. Nitra 1980, s. 46–65. Budinský-Krička, V.: Pokusný výskum na slovanskom hradisku v Šarišských Sokolovciach. Nové Obzory 9, 1967, s. 164–185. Budinský-Krička, V.: Praveké a včasnohistorické sídliskové nálezy z Vranova nad Topľou–Čemerného. In: AVANS v roku 1975. Nitra 1976, s. 57–58. Budinský-Krička, V.: Prieskum zaniknutých opálových baní v Zámutové. In: AVANS v roku 1974. Nitra 1975, s. 39. Budinský-Krička, V.: Sídlisko z doby rímskej v Soli. In: AVANS v roku 1975. Nitra 1976, s. 65–66. Budinský-Krička, V.: Sídlisko z mladšej doby bronzovej a z včasnej doby histo-rickej v Jastrabí. In: AVANS v roku 1975. Nitra 1976, s. 60–61. Budinský-Krička, V.: Sídlisko z mladšieho neolitu vo Vojčiciach. In: AVANS v roku 1974. Nitra 1975, s. 36. Budinský-Krička, V.: Slovanské osídlenie na severovýchodnom Slovensku. Slo-venská archeológia 9, 1961, s. 347–390. Budinský-Krička, V.: Slovanské sídlisko vo Vranove nad Topľou. In: AVANS v roku 1975. Nitra 1976, s. 72. Budinský-Krička, V.: Slovanské sídlisko vo Vranove nad Topľou–Čemernom. In: AVANS v roku 1974. Nitra 1975, s. 37. Budinský-Krička, V.: Staromaďarský náčelnícky hrob zo Zemplína. Archeolo-gické rozhledy 17, 1965, č. 3, s. 109–338. Budinský-Krička, V.: Stopy osídlenia z mladšej doby bronzovej v Michalku. In: AVANS v roku 1974. Nitra 1975, s. 31. Budinský-Krička, V.: Veľký Šariš v praveku a na prahu dejín. Nové Obzory 7, 1965, s. 85–111. Beňko, J.: Osídlenie severného Slovenska. Košice 1985. Čaplovič, D.: Oblasti východných Karpát a horného Potisia za panovania Sväto-pluka I. In: Svätopluk 894–1994. Nitra 1997, s. 41–46. Čaplovič, D.: Včasnostredoveké osídlenie Slovenska. Bratislava 1998. Čaplovič, D. – Gašaj, D. – Olexa, L.: Archeologický prieskum Medzibodrožia a Košickej kotliny v r. 1976. In: AVANS v roku 1976. Nitra 1977, s. 88–96. Deák, L.: Bardejovský obchod a bardejovská obchodná cesta v prvej polovici 15. stor. Historica – sborník FiFUK 14, 1963, s. 107–123.


82

Halaga, O. R.: Hospodársko-spoločenský vývoj Šariša a Spiša ako pohraničia v 12. a 13. stor. Nové Obzory 3, 1961, s. 200–220. Halaga, O. R.: Košice – Balt. Košice 1975. Halaga, O. R.: O stykoch krajov Slovenska s juhoslovanskými v stredoveku. In: Československo a Juhoslávia. Bratislava 1968, s. 64–67. Halaga, O. R.: Počiatky diaľkového obchodu cez stredné Karpaty a košického práva skladu. Historica Carpatica 4, 1973, s. 3–28. Halaga, O. R.: Podiel Slovenska na európskom obchode v stredoveku. In: Zbor-ník prednášok z konferencie k dejinám obchodu na Slovensku. Nitra 1987, s. 31–40. Halaga, O. R.: Poľská a uhorská soľ na Slovensku v stredoveku. In: Studia z dziejów górnictwa i hutnictwa 12. Warszawa 1968. Halaga, O. R.: Porta Poloniae w kwestii szlaków karpackich we wczesnym średniowieczu, Acta Archeologica Carpathica 7, 1965, s. 5–34. Halaga, O. R.: Prelomové roky 1270–1280 vo vývine miest v Európe a na Slo-vensku. Historické štúdie 19, 1974, s. 59–74. Halaga, O. R.: Slovanské osídlenie Potisia a východoslovenskí Grékokatolíci. Košice 1947. Halaga, O. R.: Spojenia slovenských miest s Poľskom a Rusou do 16. stor. His-torické štúdie 11, 1966, s. 139–165. Halaga, O. R.: Význam nadregionálnych trhov v ekonomike Slovenska v stredoveku. Historické štúdie 25, 1981, s. 151–174. Halaga, O. R.: Vznik miest na východnom Slovensku. In: Príspevky k dejinám východného Slovenska. Bratislava 1964, s. 70–84. Halaga, O. R. – Tajták, L. a kol.: Sabinov a okolie. Košice 1962. Hanuliak, M.: Komunikácie Slovenska z 10. – 13. stor. v kontexte trás vojen-ských akcií. Archaeologia Historica 23, 1998, s. 233–244. Hejl, F.: Východoslovenské města a jejich místo v struktuře středověkých ob-chodních vztahů v období rozvitého a pozdního feudalismu. Historický časopis 21, 1973, č. 3, s. 397–407. Hoffmann, Ľ.: Husitské a bratrícke revolučné hnutie v dejinách východného Slovenska, Nové Obzory 2, 1960, s. 141–161. Horváth, P.: Príspevok k obchodným stykom východoslovenských miest s Poľskom a Sedmohradskom v 16. a 17. stor. Nové Obzory 7, 1965, s. 131–141. Hosák, L.: Zásady při určování směru středověkých cest. Časopis společnosti přátel starožitností 65, 1957, s. 147–148. Hunka, J.: Hromadný nález medených arpádovských mincí z Trhovišťa, okres Michalovce. Slovenská numizmatika 9, 1986, s. 245–247. Hunka, J. – Ruttkay, M.: Historické komunikácie na území stredovekého Slo-venska. Archaeologia Historica 23, 1998, s. 295–302. Chaloupecký, V.: Staré Slovensko. Bratislava 1923.


83

Chovanec, J.: Lokalita pilinskej kultúry v Zemplínskom Hradišti. In: AVANS v roku 1989. Nitra 1991, s. 42. Chovanec, J.: Sídlisko z doby rímskej v Novosade a Kyste. In: AVANS v roku 1993. Nitra 1995, s. 70. Janšák, Š.: Predveké cesty. Geografický časopis 5, 1953, s. 169–195. Janšák, Š.: Z minulosti dopravných spojov na Slovensku. Geografický časopis 16, 1964, s. 13–31. Jenčová, M.: Pokračovanie výskumu v Sedliskách-Podčičve. In: AVANS v roku 1993. Nitra 1995, s. 74–75. Juck, Ľ.: Obchod v mestách na Slovensku v 14. stor. Historický časopis 35, 1987, č. 2, s. 256–278. Kaminská, Ľ.: Nové nálezy z Trebišova. In: AVANS v roku 1978. Nitra 1980, s. 137–138. Kartous, P.: Akcie poľských vojsk na území Slovenska v rokoch 1438–1439. Historický časopis 21, 1973, č. 1, s. 21–36. Klčo, M.: Paleolitické nálezy zo Soli. In: AVANS v roku 1989. Nitra 1991, s. 50. Klein, B.: Zásady určovania stredovekých ciest v geografickom prostredí. Vlas-tivedný zborník Považia 13, 1978, s. 19–38. Kolníková, E.: K interpretácii nálezov rímskych mincí na Slovensku. Slovenská numizmatika 2, 1972, s. 7–114. Kolníková, E.: Ku konfrontácii nálezov mincí s výsledkami bádania o dobe rím-skej na Slovensku. Slovenská archeológia 21, 1973, s. 167–181. Kónya, P. – Michnovič, I.: Dejiny obce Soľ. Prešov 1997. Kotorová-Jenčová, M. a kol.: Hanušovce nad Topľou. Bez udania miesta vyda-nia 1998. Kučera, M.: Poľsko-slovenský obchod so soľou do konca 16. stor. Slovanské štúdie – História 7, 1965, s. 89–122. Lamiová, M.: Zemplín – obec s bohatou minulosťou. Košice 1993. Lamiová-Schmiedlová, M.: K otázke proveniencie mincí z doby rímskej na Slo-vensku. Slovenská numizmatika 9, 1986, s. 131–144. Lamiová-Schmiedlová, M. – Tomášová, B.: Štvrtá etapa výskumu v Ostrovanoch. In: AVANS v roku 1990. Nitra 1992, s. 68–69. Lukáč, R. – Uličný, M.: Verifikačný prieskum v okrese Trebišov. In: AVANS v roku 1993. Nitra 1995, s. 92. Marsina, R.: K vývoju miest na Slovensku do začiatku 15. stor. Historický časo-pis 21, 1973, s. 337–367. Marsina, R.: Mesto a trh na Slovensku do konca 13. stor. Historický časopis 26, 1973, č. 1, s. 77–95. Maťovčík, P.: Premonštrátsky kláštor Sv. Kríža v Lelesi v rannom stredoveku (do r. 1355). Bibliotheca Strahoviensis 2, 1996. Michnovič, I.: Dejiny Vranova nad Topľou. Košice 1992.


84

Neústupný, J.: Slovanské mohyly u Stredy nad Bodrogom. Slovenská archeoló-gia 6, 1958, č. 1, s. 206–208. Ondrouch, V.: Limes Romanus na Slovensku. Bratislava 1938. Pastor, J.: Staroslovanské zemnice v Somotore. Archeologické rozhledy 9, 1957, č. 6, s. 827–843. Podrobný autoatlas – Slovenská Republika. Harmanec 1997. Polla, B.: Hrady a kaštiele na východnom Slovensku. Košice 1980. Pošvář, J.: Obchodní cesty v českých zemích a na Slovensku, ve Slezsku a v Polsku do 14. stor. Slezský sborník 62, 1964, s. 54–63. Ratkoš, P.: Podmanenie Slovenska Maďarmi. In: O počiatkoch slovenských de-jín. Ed. P. Ratkoš. Bratislava 1965, s. 141–178. Sedlák, I. a kol.: Dejiny Prešova. Košice 1965. Slivka, M.: Hospodárske zázemie šľachtických sídel v oblasti Horného Zemplí-na. Archaeologia Historica 7, 1982, s. 289–310. Slivka, M.: Praveké a ranostredoveké osídlenia Šarišského hradného vrchu. No-vé Obzory 24, 1982, s. 141–159. Slivka, M.: Rekonštrukcia cestnej siete na Slovensku. Archaeologia Historica 23, 1998, s. 265. Slivka, M.: Stredoveká cestná sieť na východnom Slovensku a jej determinanty. Slovenská numizmatika 11, 1990, s. 83–110. Slivka, M. – Vallašek, A.: Archeologický výskum stredovekého hrádku v Medziankach. Nové Obzory 28, 1986, s. 137–162. Slivka, M. – Vallašek, A.: Hrady a hrádky na východnom Slovensku. Košice 1991. Slivka, M. – Vallašek, A.: Stredoveké šľachtické sídla v oblasti Dolného Zem-plína. Nové Obzory 25, 1983, s. 145–190. Stanislav, J.: Slovenský juh v stredoveku. Košice 1991. Turčiansky sv. Martin 1948. Suchý, M.: Stredoveké právo núteného skladu. Historický časopis 10, 1962, s. 198–215. Šiška, S.: Zisťovací výskum v okolí soľných prameňov. Tajták, L.: Dejiny Trebišova. Košice 1982. Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Košice 1990. Uličný, F.: Včlenenie Šariša do Uhorského štátu. Nové Obzory 12, 1970, s. 5–14. Uličný, F.: Východné časti Veľkomoravskej ríše. In: Svätopluk 894–1994. Nitra 1996, s. 229–233. Uličný, F.: Vznik hradov v Šariši. Nové Obzory 24, 1982, s. 95–111. Uličný, F.: Začiatky mestečiek na východnom Slovensku. Historický časopis 38, 1990, č. 2, s. 253–272. Uličný, F. – Michnovič, I.: Dejiny obce Tulčík. Prešov 1998. Varsik, B.: K otázke staromaďarských zásahov na východnom Slovensku. In: O počiatkoch slovenských dejín. Ed. P. Ratkoš. Bratislava 1965, s. 179–189.


85

Varsik, B.: K vzniku a pôvodu názvu rieky Tople. In: Zo slovenského stredove-ku. Bratislava 1972, s. 175–196. Varsik, B.: Kde ležal Castrum Salis (Soľný hrad)? In: Zo slovenského stredove-ku. Bratislava 1972, s. 65–86. Varsik, B.: Osídlenie Košickej kotliny 3. Bratislava 1977. Varsik, B.: Osídlenie východného Slovenska do 14. stor. In: Zo slovenského stredoveku. Bratislava 1972, s. 9–34. Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Ma-ďarmi v 10. – 12. stor. Bratislava 1990. Vizdal, M.: Paleolitická stanica v Červenici pri Sabinove. In: AVANS v roku 1989. Nitra 1991, s. 104. Vizdal, M.: Prieskum výšinných polôh v extraviláne Prešova. In: AVANS v roku 1990. Nitra 1992, s. 102–103. Volf, M.: Příspěvky k historii obchodních styků s cizinou ve středověku. Časo-pis společnosti přátel starožitností československých v Praze 19, 1936, s. 30–38.


86


87


88


89


90


91


92


93


94


95


96

AD REM


98

HISTÓRIA N@ INTERNETE

Čo nové na Slovensku? Na internete je rozhodne zaujímavé pozrieť Hero-dota, v internetovom jazyku je to adresa www.fphil.uniba.sk/~valachovic/index.html. Nájdete tam odkazy na vysoko-školské pracoviská, rôzne historické a historicky zamerané časopisy a zborníky. Mimochodom, uvedená internetová adresa Medey je na tejto adrese stará, už vyše roka používame inú. Takisto tu nájdete bránu na niektoré zahraničné strán-ky. Veľa podobných stránok však bohužiaľ na slovenskom internete nenájde-te, môžete si však prezrieť niekoľko "komerčnejších" tém ako je príbeh Alžbety Báthoryovej na www.bathory.sk. Zaujímavým projektom je aj historia.szm.sk, je to stránka s viacerými článkami, najviac sa zaoberá (hoci stručne) dejinami baníctva. Ľahšou témou môže byť aj www.cassovia.sk/ginelliova, nájdete tu dva články o dejinách odevu. Stručné dejiny Egyptu sa nachádzajú na geoci-ties.com/Katka15/Egypt.html. Na stránke s mimoriadne zaujímavou adresou www.grk-secovce.sk/athos sa dočítame vcelku podrobné dejiny o najznámej-šom ortodoxnom kláštore Athos v Grécku. Väčšie novinky ponúka český internet. Zaujme napríklad stránka www.mujweb.cz/www/kralovny, kde si môžete poklikať na české panovnice s ich stručným životopisom a podľa možností aj na obrázok. Známy český histo-rik Dušan Třeštík otvoril sajt www.sendme.cz/trestik, ktorý pojednáva o ranom českom stredoveku. Nájdete tu napríklad latinské pramene k starým českým de-jinám, množstvo historických článkov a podobne. Stručný prehľad českých dejín nájdete na adrese mujweb.cz/zabava/historie.

Zaujímavým projektom je stránka www2.webpark.cz/miramarek/genealogie/index.html, kde nájdete genealo-gické tabuľky rôznych európskych rodov (panovnickych i slachtickych). Nie su síce veľmi prehľadné, ale rozhodne je to užitočná pomôcka.

Dôležitou súčasťou internetu sa postupne stávajú internetové pramenné edície. Jednu z nich môžete nájsť na adrese acta.chadwyck.com, kde sa nachá-dza vydanie známej edície Acta Sanctorum. Prístup k týmto prameňom však nie je jednoduchý, pretože pre volný prístup sa musíte zaregistrovať a späť by vám mali poslať heslo, ktoré bude platiť týždeň.

Pomerne dobrý prehľad o niektorých internetových edíciách získate aj na stránke s týmto zložitým názvom: www.erlangerhistorikerseite.de/ma_resso.html. Ďalšia nemecká adresa vám ponúka výber z niektorých stredovekých nemeckých prameňov, ide však skôr o niektoré kapitolky ako celé pramene. Nájdete tu časti Einhardov Vita Karoli Magni, Lamperta z Hersfeldu a potom hlavne neskorostredoveké pramene. Ná-zov tejto stránky je www.phil.uni-erlangen.de/~p1ges/quellen/quellen.html.

História n@ internete

99

Slušná zbierka prameňov sa dá nájsť na stránke www.georgetown.edu/labyrinth. Zaujali ma tu klasické grécke i rímske texty, no bohužiaľ sa mi nie všetky podarilo otvoriť. Predovšetkým neskoroantickými textami sa zaoberá stránka www.ucalgary.ca/~vandersp/Courses/texts/texts.html. Sú tu autori ako Jorda-nes, Priskos, Eusebius, ale aj Plutarchus či Tacitus. Všetky texty by mali byť preložené do angličtiny (teda výborná pomôcka pre tých, ktorým robí problémy latinčina).

S touto stránkou by sme tohtoročný stručný prehľad histórie na internete skončili. Dúfam, že ste tu našli niečo, čo potrebujete, pokiaľ však nie, môžete na to ísť trochu zložitejšou cestou. Jednak si prelistovať stránky, ktoré sme tu spo-menuli vyššie, jednak pomocou internetových prehľadávačov (najlepšie sú pre tento účel nemecké a americké, keďže v týchto krajinách sú aj najkvalitnejšie internetové stránky o stredoveku).


100

ROZHOVOR S DR. MARTINOM HOMZOM, PHD.

Narodil sa 1. 1. 1967 v Gelnici. 1985–1990 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Ko-

menského odbor slovenský jazyk-história. Doktorandskú prácu robil na tému spišsko-poľské

vzťahy (1995). Pôsobil na univerzitách v Bratislave, Budapešti a Krakove. Je ženatý a má dve

dcéry.

Kedy ste sa rozhodli pre históriu? U mňa zohral najdôležitejšiu úlohu môj brat. Keď sa vyraďovali staré knihy zo škôl, priniesol ich domov, a tam som sa začítal do starého Ríma a starého Grécka. Bolo to myslím ešte predtým, ako sa začal učiť dejepis. A odvtedy to bola pre mňa zábava. Myslím, že robiť to, čo ma zabáva, bolo pre mňa najväčšou motiváciou. Ako vám pomohli vaši učitelia na základ-nej a strednej škole?

Je to taká vec, ktorú veľmi často podčiar-kujem. Pre toho, kto chce študovať dejepis, je často podstatnejšie, ako učiteľ, kontakt s knihou. Prečo ste sa rozhodli pre stredoeurópske dejiny (resp. Poľsko a Rus)?

Zohrala tu rolu osobnosť môjho učiteľa profesora Kučeru, ktorý na proseminári v prvom ročníku povedal, že budete robiť toto (smiech). A ja som to robil ako semi-nárnu prácu, potom ako študentskú vedec-kú odbornú činnosť, potom bola diplomo-vá práca, z toho vznikla doktorandská prá-ca. A táto metóda sa mi zapáčila a vrelo ju odporúčam. Ako vyzeralo študovanie a študentský ži-

vot za vašich čias a v čom sa líšil od dneš-

ka? Nikdy nebol veľký rozdiel medzi generá-ciami študentov. Študentský život je ne-menný od stredoveku. Každý študent roz-mýšľa najviac o tom, ako by si pri svojej práci čo najviac užil. Rozdiel je v tom, že za našich čias bolo o dosť lacnejšie, ale zasa tých peňazí a hlavne možností nebolo

veľa. Nebola takmer žiadna možnosť pri-vyrobiť si. Boli ale štipendiá, ja som pobe-ral prospechové štipendium. A keď som vyhral na ŠVOčke zopár grošov, tak som sa vcelku nemal zle, dokonca som si mohol zaplatiť cestu do Bulharska. To bolo vtedy asi jediné, čo sa dalo. To bolo na tom živo-te fajn. V škole okrem odborných vecí nás zahlco-vali nehoráznym počtom nezmyselností, ktoré vyplynuli z ideologickej orientácie školy. To znamená od rôznych kurzov marxizmu-leninizmu cez vedecký komu-nizmus a vedu o vzdelávaní dospelých a rôznych kurzov vedeckej komunistickej a ateisticekj výchovy, didaktík a pedagogík; všetko to bolo ďaleko naddi-menzované. Potom samozrejme vojenská príprava v každý piatok. Tam ale nikdy nebola nuda, žije z toho celá naša generá-cia ako veselé príhody zo života našej vo-jenskej katedry. Takže my sme absolvovali asi polovicu hodín nadbytočných, ktoré som v živote nepotreboval. Okrem toho tu bol obrovský problém mať niečo navyše. Napríklad, keď som vedel, že ma baví stredovek, chcel som latinčinu a jazyky, ktoré majú archivári a keby som nemal za spolužiaka syna profesora Hučka, bolo by to neriešiteľné, ale to šťastie som mal, tak-že isté archivárske penzum som vďaka tomu prešiel. Ako by ste zhodnotili záujem nehistorikov o históriu na Slovensku?

Myslím, že keď to porovnávam s blízkymi prostrediami, to znamená s Českom, Poľ-skom a Maďarskom, kde som mal to šťas-tie pôsobiť, záujem slovenského čitateľa o históriu nie je menší. Problém, ktorý tu vzniká s históriu je skôr problémom mo-dernej slovenskej reprezentácie, lebo

Rozhovor s Dr. Martinom Homzom, PhD.

101

v slovenskom prípade platí taký zvláštny vzťah, že keď sa niekto stane politikom, má pocit, že politickou mocou získal patent na všetko, to znamená aj na históriu aj na čokoľvek, čo k tomu patrí. A keď v okolitých štátoch niečo podnikajú v súvislosti so sebareprezentáciou a vedia, že sa im to oplatí, sú ochotní investovať, aj do histórie, ale v slovenskom prípade také niečo neexistuje. Nie je to však problém slovenského čitateľa, ale problémom slo-venskej reprezentácie. Je im ľúto míňať na nás peniaze, čo sa podľa mňa im, ale pre-dovšetkým celej spoločnosti, samozrejme neskôr vráti. Vo vede alebo vo vysokom školstve je

hlavným problémom nedostatok peňazí.

Čo by okrem peňazí zlepšilo situáciu. Ani si nemyslím, že je nedostatok financií. Financií je dosť. Ten problém je v neochote načúvať inému hlasu. Problém vysokého školstva nie som schopný v celej šírke reflektovať, som schopný reflektovať našu fakultu, aj to nie v celej jej hĺbke problematiky. Ale čo ma trápi, je problém xenomanie, napodobňovania všetkého, čo prichádza zvonka. Do istej miery je to naša individuálna črta, čo podľa mňa nie je vždy zle. Ale týmto spôsobom preberáme množ-stvo nie celkom dobrých modelov, ktoré nie sú celkom dobre reflektované ani v krajinách, v ktorých vznikli. Bez lepšie-ho a hlbšieho uváženia sme prebrali naprí-klad kreditný systém. Pritom náš starý sys-tém je (nehovorím nič nového) od jezuitov overený a schopný vychovávať ľudí v tom duchu, aby niesli istú zodpovednosť za výkon, ktorého sa zmocnili. A tento nový systém je nie celkom adekvátny k tomu, čo tu máme zažité a rokmi overené. Náhodou som bol v Krakove, kde o niečo skôr prijali kreditný systém a už sa uvažuje, že sa od neho odstúpi. Dôvodov je niekoľko. Jeden z nich je, že umožňuje študentom ísť ces-tou najmenšieho odporu, to znamená, že tí ktorí budú mať najnižšie požiadavky na študentov, budú mať aj najväčší počet štu-dentov a tí, ktorí budú mať najväčšie náro-

ky, budú mať menší počet študentov, lebo taká je prirodzenosť študentov. Táto cesta menšieho odporu je do istej miery aj otáz-kou ekonomiky práce: prečo by sa mali namáhať, keď nemusia. Ďalšou nevýhodou je skutočnosť, že tu máme jednosemestrál-ny systém výuky, do ktorej by sa mal vtes-nať celý náš seminárny kurz, čo ako vidí-me, nie je možné. Viete si predstaviť, že my nielen učíme, ale aj učíme ako praco-vať. To jednoducho tento jednosemestrálny systém neumožňuje, lebo za jeden semes-ter študent nezvládne naštudovať potrebný materiál. Aby som to teda zhrnul: pod rôz-ne heslá, ako napríklad európska integrá-cia, sa tu zaklínajú rôzne nesystémové re-formy, ktoré nevedú nikam. A kreditný systém neumožňuje v žiadnom

prípade dvojsemestrálny systém? Uvažujeme o tom, akým spôsobom tento „stavebný kameň“ kreditného systému budeme „vylepšovať“ tak, že zavedieme kurz jedna a kurz dva, pričom na dvojku kurz bude podmienkou absolvovanie kurzu jedna. Ale, viete, tu je aj časová násled-nosť. Keď niekto navštevuje môj seminár ako druhák, ako štvrták nemusí mať o to záujem. Kým predtým keď ku mne prichá-dzal študent ako druhák, po dvoch semes-troch urobil svoju robotu a ako štvrták pri-šiel s tým, že chce robiť diplomovku, takže to je časová i obsahová strata. A je to na úkor kvality. Aký systém vyučovania by bol podľa vás

teraz najvhodnejší? Ten predchádzajúci

alebo zmenený kreditný systém? My sme o tom uvažovali a diskutovali vrámci našich katedier. Systém nebolo treba meniť. Je to v osobnostiach. Už Chruščov, ale nielen on, povedal, že kádre rozhodujú všetko. Žiadna reforma nemôže vylepšiť školstvo ako systém, ak školstvo nebude mať kvalitné kádre. A tie kvalitné kádre tu búdu alebo preto, že chcú, a to sme väčšina, alebo preto, že budú dobre platení. Samozrejme tá dobrá pláca je nie-


102

kedy na úkor kvality. Niekedy tie peniaze aj kazia. Z diskusií, ktoré sme mali, však vyplynulo, že doterajší systém bol dobrý. Čo bolo treba zmeniť? Zväčšiť ponuku odbornosti. Aby čo najviac ľudí malo možnosť participovať na výuke, aby ponu-ka seminárov a bola čo najväčšia. To zna-mená vedieť zaplatiť ľudí z akadémie, ale aj zo zahraničia. Nemyslím si, že to dokáže zlepšiť nejaká reforma. Naopak si myslím, že každá doterajšia reforma, ktorú som zažil, znamenala krok dozadu. Nepomohlo by mať viac odborov ako je

byzantológia, egyptológia? Napríklad

samostatné zameranie na uhorský stredo-

vek. My sa o niečo také usilujeme, ale stojíme pred bariérou byrokracie. Teraz nejde o žiadnu kontradikciu toho čo som hovoril. Nejde o reformu, ale o združovanie existu-júcich síl. A ide o to, ako ich zaplatiť. A keď všade dookola vidíme tendenciu spájať jednotlivé odbory do mocnejšej jed-notky, tak tu vidím skôr tendenciu drobiť aj to málo, čo máme. Treba nájsť pros-triedky na to, aby sme mohli pozývať ľudí z akadémie alebo viac ich zaangažovať na procese výučby. My sami nie sme jedno-ducho schopní pokryť niektoré odbory. Môžeme si vymyslieť akýkoľvek odbor. Problém je inde. Vezmime si ešte vysokoškolský zákon. Keď som v roku 1990 končil školu, bol ministrom školstva Ladislav Kováč. A vtedy bola tendencia decentralizovať a dávať čo najviac právomocí na nižšie jednotky. Teraz je tá tendencia opačná. A toto je vlastne byrokratická kontrarevo-lúcia. Ale tendencia decentralizácie by mala ísť až po úroveň katedier. S tým súvi-sí pretransformovať socialistické katedry na inštitúty či ústavy, aspoň v prípade kád-rov, pre vedeckú prácu. Okolité štáty majú tento proces za sebou! Lebo my sme de facto veľkým inštitútom histórie, keď si zoberiete archeológov, archivárov, vše-obecnú a slovenskú históriu. Ale de iure sa hrabeme každý na vlastnom piesočku. To

by mohla byť cesta, ako nemeniac vnútor-ný systém tohto nášho vyučovania by sa dalo získať aj viac peňazí. Ako vidíte úroveň dnešných študentov,

prípadne svojich seminaristov, keď to

porovnáte s vašou dobou? My sme veľa chceli a nie všetko sme moh-li. Pre nás bola informácia drahým tova-rom. A keď sme sa k nej dostali, vedeli sme si to aj patrične vážiť. A keď nám niekto prednášal slobodne a tie prvé infor-mácie, vedeli sme byť za ne vďační. Dnes informácia stratila na cene, ale to nie preto, že by už bola bezcenná, ale zakrylo ju množstvo ďalších informácií. Tá ponuka je veľmi veľká a myslím, že ľudia stratili schopnosť rozlišovať podstatné informácie od menej podstatných. A v tomto je hlavný rozdiel medzi našim a vašim štúdiom. Dnes je vám ľahko dopátrať sa k tým dob-rým informáciám a efektívne ich využiť. U nás to bolo takmer nemožné. Ale je tu aj nezáujem a na ekonomiku štúdia. Čo naj-rýchlejšie preplávať. Svojho času jeden múdry človek povedal, čo sa týka úrovne študentov, vždy to bolo tak, ako sa urodí. Nikdy nebol ročník hlúpy alebo super múdry, alebo že sa dvadsať rokov rodia len múdri a potom len menej schopní. Vždy je to tak, že v jednom roku je isté percento takých študentov, ktorých môžeme niečo naučiť. Potom sú tu tí, s ktorými to ide ťažšie. Nie je to teda tak, že by jedna gene-rácia bola super a iná menej, alebo naopak. Čo si myslíte o spoplatnení vysokého škol-

stva? Existujú zvláštne paradoxy, ktoré ponúka stredná Európa. Ľavicová vláda v Maďarsku spoplatnila školstvo. Viktor Orbán, pravicový premiér, ho zase urobil bezplatný. Prečo je to tak? Nie je totiž veľmi spravodlivé voči tým, ktorí prichá-dzajú po nás, meniť podmienky. Iste, raz sa to tak stalo, že školstvo sa stalo bezplat-né. Prečo by však mali za školy platiť až tí po nás? Aspoň ja by som sa cítil zle. Mož-

Rozhovor s Dr. Martinom Homzom, PhD.

103

no by mi to zvýšilo životnú úroveň, ale pýtam sa, aká je cena? Iná zaujímavá alter-natíva je Poľsko, kde platia tí, ktorí sú po-pri zamestnaní. A ja by som bol za to, aby tí, ktorí u nás študujú popri zamestnaní, platili. Nie preto, že by ten poľský model bol ideálny. Tam je tiež niekoľko absurdít, napríklad, že na škole študuje viac ľudí popri zamestnaní ako tých denných. Každá škola chce mať čo najviac peňazí a úroveň sa tým spúšťa. Teraz však Poľsko prijalo opatrenie, aby tých „popri zamestnaní“ nebolo viac ako tých druhých. Ale isté peniaze z tohoto modelu prichádzajú a navyše z toho otrepaného „humánneho“ hľadiska vyplýva, že tí, čo sú popri za-mestnaní, majú zdroje na to, aby to zaplati-li. Stretávame sa niekedy s prirovnaním

vzdelania k tovaru a jeho ekonomickej

kategorizácii. Považujete vzdelanie za

tovar? Nie. Je to absurdita našej doby. Vzdelanie nemôže byť kategorizované v týchto relá-ciách. Vzdelanie je druh moci. Čo bude drahšie? Vzdelanie na ekonomickej uni-verzite, právnickej fakulte alebo filozofic-kej fakulte? My by sme boli ako tovar asi najlacnejší. Keď sa na to však pozriete ako na istý druh moci, tak tu existuje istá priro-dzená hierarchia, a tá, ktorá je postavená na vedení. A v tomto ľudia, ktorí sa zaobe-rajú históriou a vzdelanosťou humanitného charakteru, sú alternatívou voči akejkoľvek spoločnosti a vytvárajú akúsi paralelnú štruktúru. My vychovávame a dávame ľu-ďom moc. Moc vládnuť, ale nie v kategóriách štátneho byrokratického me-chanizmu, ale v normálnych ľudských ka-tegóriách. Moc ako nástroj služby – „mi-nisterium“. Myslíte si, že zahraničné kontakty našich

katedier sú dostatočné? To súvisí aj s tým, čo sme hovorili pred-tým. Sú dostatočne široké a my sme svojim spôsobom centrálna stredoeurópska uni-

verzita, ktorá ma vzťahy so všetkými oko-litými štátmi. Iná vec je, že nie sme schop-ní zaplatiť študijné pobyty. Myslím, že to nie je chyba našej katedry alebo školy, ale je to chyba celej našej spoločnosti, ktorá opäť nemyslí na to, čo bude o dvadsať ro-kov. Mal by existovať fond pre študentov, aký majú všetky okolité štáty, ktorý by dokázal študentom zaplatiť ich pobyt na okolitých školách. Česko je samozrejme výnimkou. Dajú sa získať aj štipendiá v Poľsku a Maďarsku, ale je to skôr na individuálnej a veľmi prebyrokratizovanej úrovni. Malo by to byť zjednodušené a praktické: chceš ísť, podaj si žiadosť a môžeš ísť, tu máš peniaze a samozrejme, ak to nezúročíš, tak musíš vrátiť. Zúročiť znamená vrátiť to tejto spoločnosti takým spôsobom, akým to považuje daná nadácia bude považovať za užitočné. Ak to nejde vo veľkom, malo by to ísť v malom. Zdroj financií by mohol byť aj v tých ľuďoch študujúcich popri zamestnaní, z vydavateľskej činnosti, tlačení prác a podobne, ak si inštitút dokázal na seba zarobiť. V našom prípade by to nemal byť taký problém. Spomenuli ste literatúru. U nás je charak-

teristické množstvo článkov, ale slabé

množstvo monografií. Je naozaj taký

problém na Slovensku vydať knihu? Je to problém. Poviem vám aj z vlastnej skúsenosti. Napísal som habilitačnú prácu. Táto univerzita žiada monografiu, chce mať vzdelané kádre, aj kvôli akreditácii, ale negarantuje vydanie takej práce. Tvári sa, že nemá peniaze. Čo je ďalšia absurdi-ta, v ktorej žijeme. A sa o to nestará. A teraz si predstavte, že asistent ako ja si má zohnať peniaze na vydanie dvesto-stránkovej monografie. Je možné, aby si historická kniha na Slo-

vensku zarobila svojim predajom? Na Slovensku je to málo pravdepodobné. Úzko špecializované monografie nie. Je tu ale aj iná hodnota tejto knihy, pretože mô-


104

že slúžiť pri výjazde našich študentov ako výmenná literatúra, čo je najprirodzenejší výmenný obchod, ktorý funguje v dnešnej dobe. Takáto kniha, aj keď si na seba ne-dokáže zarobiť v zmysle tovarovej kategó-rie, dokáže byť veľmi užitočná. A treba rozlišovať momentálnu ekonomickú hod-notu a hodnotu všeobecnej užitočnosti. Mali sme prípad Marsinovho diplomatáru I a niekto mi hovoril, že sa táto kniha skar-tovala, lebo sa nemohla predať. A to ešte za čias socializmu. Viete si predstaviť, že táto kniha je aktuálna dnes, zajtra, za sto rokov, takže nevidím tu žiadny ekonomic-ký neúspech. Samozrejme môže byť dobrá a zlá kniha, ale to už je niečo iné. Ktorá z kníh vás v poslednej dobe zauja-

la? Napríklad nová Urbanczykova kniha, lebo vystupuje za rámec toho, čo sme boli zvyknutí čítať, lebo konečne vychádza za rámec marxistických a postmarxistických historických modelov. Na druhej strane zachádza takmer do extrému historicko-archeologického štrukturalizmu. Každá generácia má potrebu pomenovať celú his-tóriu pomenovať novým jazykom. A Urbanczyk hovorí už novým jazykom. Tých kníh je samozrejme dosť, ktoré ma zaujali, ale to už tak býva, že kniha si hľa-dá človeka a človek si hľadá knihu, a keď si ju už nájde, tak si k nej vytvorí vzťah. A to už je istá výberová záležitosť. Mohli by ste povedať, čo je pre vás časo-

pis Proglas, za ktorým stojíte? Je to generačný výkrik osemdesiatych ro-kov charakterizovaný tým, že sa všetko nesmelo. Mohli by sme to charakterizovať Hlinkovým citátom z prvého desaťročia dvadsiateho storočia, hýbme sa a robme niečo, lebo tá nečinnosť už smrdí hrobom. Od nás sa nič nechcelo: študovať a nič viac. A tak vznikol Proglas. Keď prišiel november 1989, väčšina prvého štrajkové-ho výboru našej fakulty bola členom Prog-lasu. Takže to bolo dobré riešenie, lebo

keď prišiel deň D, boli sme tu. Ba navyše, boli sme v uliciach skôr, než sa prebudila Praha. Minule sa ma niekto spýtal, ako je možné, že ešte vychádzame. A ja som mu odpove-dal, že preto, že chceme. Bez toho, aby sme zaplatili jediný honorár alebo obťažo-vali našich prispievateľov. Aké máte plány do budúcnosti? Mám teraz veľmi presné ciele. Budem po-kračovať v príprave svojej habilitácie. Ďal-šou prácou bude práca mojich študentov a mojej o poľsko-uhorských vzťahoch v stredoveku. Paralelným plánom je vyda-nie Uhorsko–poľskej kroniky. Ďalej bu-dem zaangažovaný vo veľkej syntéze dejín Spiša. Často sa hovorí o rôznych historických

smeroch, ktorý z nich je vám najbližší? Pre mňa je zložité sa zaradiť, myslím, že by som to nechal niekomu inému, aby ma posúdil. Dejiny sú banka informácií, z ktorej si každý vyberá to, čo ho najviac zaujíma. Mňa najviac asi baví Múdrosť. Keď vidím, že je v histórii niekto múdry, tak na to by som nadväzoval. Myslím, že aj otázky metodológie a otázky škôl vyplýva-jú skôr z praxe. Nie je to tak, že vy si zvolíte školu a potom budete pracovať, ale že spracuvávate nejakú historickú reáliu, zbierate materiál a ten materiál začnete vo svojej hlave dávať do súvisu a výsledok týchto vzťahov je nejaká monografia alebo článok. Ďakujeme za rozhovor. Zhovárali sa Marko Mižičko a Miroslav Lysý.

OBSAH - fphil.uniba.sk · na výprave proti Gepidom, aj napriek ví ťazstvu Ostrogótov zahynul....

Documents

Transcript of OBSAH - fphil.uniba.sk · na výprave proti Gepidom, aj napriek ví ťazstvu Ostrogótov zahynul....