76

KUPU

JTE I

BA O

D PR

EDAJ

CU S

PREU

KAZO

M

OKTÓBER ‘07

nb76.indd 1nb76.indd 1 23.9.2007 21:10:5323.9.2007 21:10:53

76

ŠPIÓN2

ČO MALA CECILKA PRI SEBE?

Malý, jednoduchý sen malej, starnúcej blondíny. „Chcela by som žiť tak, aby sme boli

celá rodina spolu. Aby sme si našli k sebe cestu.“ Ideálny svet však neexistuje.

Cecilka je herečka. Rada hrá divadlo Nota bene. Časopis predáva už dva roky, aj keď sa jej príbeh bezdomovkyne začal oveľa skôr.„Do Bratislavy som prišla so svojimi šiestimi deťmi v roku 1993. Odchádzali sme za prácou z Oravy, kde sme prišli o byt. Chceli sme sa dostať do Rakúska. Rakúšania nás ale nepustili. Chýbalo mi povinných tisícosemsto šilingov na jedno dieťa, keď sme chceli vycestovať...“Jej deti už sú naozaj veľké. Najstaršia z piatich dcér má štyridsaťtri rokov, najmladšia dvadsaťpäť. Okrem nich má jedného syna. Sama Cecilka vyrastala v detskom domove a u náhradných rodičov. „Nemať kde bývať je naozaj strašné. Mohli sme zo Slovenska utiecť aj cez zelenú hranicu. Aj nad tým sme naozaj rozmýšľali, ale zároveň sme sa aj veľmi báli. Preto sme radšej zostali v Bratislave. Tu som si našla prácu. Robila som najprv v hoteli, a potom aj v chemickej fabrike. Dali mi aj byt. Bola som rada, lenže to netrvalo dlho... Všetci sme sa museli vysťahovať, lebo celý dom niekto kúpil

a dal ho prerobiť. Skončili sme opäť na ulici. Sama som tri a pol roka bývala naozaj vonku. V mrazoch a snehu som s kamarátkou spávala len tak, pod celtou. Neskôr sme si zohnali aj stan.“Deti už boli, našťastie, veľké, mali svojich partnerov, takže sneh a mráz ich obišiel. Ich mama si však skúsila svoje. „S mojím partnerom som chodila osem a pol roka. Potom mi roztrhal stan. Je večne opitý. Stále odo mňa vypytoval na víno, na cigarety... Nakoniec som mu musela povedať, že nie som charita a ani Matka Tereza, aby som k nemu bola až taká ústretová. Lajdákov, ktorí slopú, predsa nemôžem donekonečna podporovať,“ spomína Cecilka.Partner sa k nej vrátil po dvoch rokoch. Nezostal mu už naozaj nikto iný. Aj z ubytovne ho vyhodili pre chľast. Sama Cecilka býva na ubytovni s kolegyňou – predajkyňou. Sníva o trochu väčšom priestore, kde by bola spolu s najmladšou dcérou. „Asi sa presťahujem. Zaplatím síce viac za izbu, ale budeme spolu. Starám sa o ňu odmalička. Teraz bývajú dve u kamaráta, ktorého zavreli. Keď sa však onedlho vráti z basy, bude odtiaľ musieť odísť, preto ju chcem k sebe. Budem sa o ňu starať tak, aby žila poriadnym životom.“Dve dcéry má Cecilka na Orave, tri v Bratislave a syn... „Už dlho o ňom nič nevieme. Neozval sa. Pracoval v Česku, potom tu kdesi na stavbe a nakoniec sa stratil.“

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Aby žila poriadnym životom

Nič netrvá večne

Cecilka nefajčí a nepije. Alkohol je jej odporný, videla, čo dokáže urobiť s človekom.

Všetko, čo mala herečka pri sebe. Žiadne veľké klenoty. Pre malú Cecilku sú však malým bohatstvom.

nb76.indd 2nb76.indd 2 23.9.2007 21:11:4623.9.2007 21:11:46

76

Z OBSAHU 3

Kódex predajcučasopisu

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťa-žovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti po máhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným

predajcom.11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finanč nej čiastky prijatej od kupujúceho.12. Predajca nesmie od kupujúceho

požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

18 Aha ho! 30 - 31 Pútnik22 - 23 Príbeh

8 - 9 Téma 10 - 11 Do tucta 12 - 13 Reportáž

FOTO NA OBÁLKE: DAGMAR CANISOVÁ

Obrázky pod kožuVraj vychádza z módy! Je to možné? Žeby údajne najstaršia forma umenia vymizla z našich tiel? Prieskum v Nemecku ukázal, že človek s tetovaním už nie je pre potenciálneho partnera natoľko atraktívny. Tetovanie pritom vôbec nie je novinka dvadsiateho storočia.

UčlovečenýGabriel Bíró dobre vie, aké je to, keď sa striedajú dobré a zlé obdobia života. Siahol si na úplné dno, aby sa nakoniec „učlovečil“. Aby žil normálne, ako väčšina iných. Bývalý bezdomovec, obyvateľ kanála, predajca Nota bene.

Ako novéLen čo sa dozvedia o nejakej mašinke, už aj rozmýšľajú, ako ju previezť k nim do dielne. Potom tú kopu šrotu premenia na funkčný diel vlakovej zostavy úzkokoľajnej železničky. Začalo sa to pred rokmi snahou pár ľudí, väčšinou železničiarov, z Liptovského Hrádku.

Ústavný RichardDo roka len pár dní s rodinou, inak žije v domove sociálnych služieb. Optimista Richard s DMO. Zbožňuje akcie, kde „to žije a nikde stopy po nude či apatii“. Bol životaschopné bábätko. Nie však nadlho.

Cirkusový manažérPo otcovi je Rumun, po matke Čech. Skončil vojenskú školu v Prešove. Chvíľu slúžil vo fotoleteckom útvare v Hradci Králové, chvíľu sa venoval športovej fotožurnalistike. V Liberci sa dostal k slávnemu cirkusu Humberto.

Majestátny ChimanukaNemôžem chytiť dych. Pot sa zo mňa leje prúdom. Muž s kalašnikovom na chrbte našťastie zastavuje, aby mačetou presekal cestu. Dve hodiny sa trmácame takmer nepriestupnou džungľou na východe Konga.

nb76.indd 3nb76.indd 3 23.9.2007 21:13:1523.9.2007 21:13:15

76

KONTAKTY4

EDITORIÁL

„Nota bene nekupujem. Z jednoduchého dôvodu - predajcovia si často kupujú za zarobené peniaze chľast, a na chľast im prispievať nebudem. ‚Bezďáci‘ sú pre mňa skupina, pred ktorou som zavrela dvere. Stačí, keď sa pozrieš, ako šťastne sedia s chľastom a cigaretami niekde pred kostolom a politizujú, rozoberajú svoje problémy. Nie je im dobre? Väčšina z nich je lenivá. Nie. Nepodporím. Radšej im kúpim niečo na jedenie. A to len starším chlapom, starším tetám alebo tehotným. Ale chlapom v produktívnom veku nie.“Čo na to povedať? Začnime tým alkoholom. Ak pristihneme predajcu opitého, vypadáva z programu Nota bene. Pri nákupe časopisov v našej centrále musia prejsť cez tester alkoholu a musia „nafúkať“ nulu. Inak časopisy nedostanú a ešte majú aj stop predaja na nejaké obdobie. Ak sa to opakuje, vypadávajú z projektu úplne. V meste sa, žiaľ, pohybuje aj zopár indivíduí, ktoré si niekde zoženú jeden výtlačok Nota bene a s ním mávajú okolo seba, akože ho predávajú. Slúži to však len ako zásterka na žobranie. A títo sa v chľaste nijako neobmedzujú. Smutné je, že tak kazia dobré meno celého projektu a ľudia potom hádžu do jedného vreca všetkých predajcov. Preto nabádame našich čitateľov, aby si časopis kupovali len od čistých, triezvych a slušných predajcov, ktorí nosia na viditeľnom mieste preukaz predajcu.

Ja osobne projektu Nota bene verím, pretože si myslím, že je lepšie zapáliť aspoň jednu sviečku, ako nič nerobiac preklínať tmu. Nulová tolerancia alkoholu je pre mnohých našich predajcov pádny dôvod, aby sa obmedzovali v pití, čo je len dobre. Okrem toho sa tu premelie aj veľa ľudí, ktorí sa dostanú z objektívnych príčin do zlej situácie a Nota bene tu pre nich stále je. Pripravené pomôcť im. Prichádzajú na mesiac – dva, a potom sa odrazia ďalej. Veľa ľudí si myslí, že všetci „bezďáci“ si svoj životný štýl vybrali. Nie je to tak. Väčšina z nich sa ocitla na ulici proti svojej vôli.Konkrétne spôsoby ako sa dá ľahko dostať na ulicu, sú popísané aj našom webe www.notabene.sk.A ako je to s vami? Máte dôveru voči nejakému sociálnemu projektu? Natoľko, aby ste občas pomohli aj finančne? Mám zopár známych, ktorí sa držia biblického desiatku. Posielajú 10 % zo svojho zárobku na charitu. Ja zatiaľ nie som tak ďaleko, ale každý mesiac posielam aspoň tisíc korún. Oslovujú ma príbehy, o ktorých píšeme v Nota bene. Kolegyňa napríklad podporuje združenie VLK, ďalšia zase Slobodu zvierat... Kto je sympatický vám?

JARO ŠIPOŠFUNDRAISOR NOTA BENE

Komu pomôcť?

04.09.2007 21:07Pozdravujeme Zitku, hypertesco NR. Vzdy ju rady vidime a casto ju doma spominame. Sama nema a nam chce davat ☺ Andrea s dcerkou Lesankou.

05.09.2007 21:32Dobry vecer, paci sa mi prispevok od Juliusa. Som vo vlaku a pri citani som sa smiala tak, ze som dufala, ze nie tak hlasno, pretoze sama som nepocujuca ☺. Obcas si NB kupim od vasich predajcov. Vacsinou su mili ☺. Simona

13.09.2007 16:48Srdecne pozdravujem sympatickeho predajcu NB pred Druzbou v Cadci. Je to velmi mily, skromny a srdecny pan, ktory ma vzdy povzbudi usmevom a milym slovom. Tiez mu zehnam a prajem vsetko dobre. Jozka ;-)

18.09.2007 11:25Jedno rano som sa nahlila do prace a pred Tescom v TT stal vysmiaty predajca Ondrej. Chcela som si kupit NB. Nemal mi vydat. S usmevom mi podal casopis, ze ved zaplatim neskor. Velmi ma to prekvapilo. Zaplatila som mu este v ten isty den. Zelam mu vela stastia a dakujem.

POZOR!Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak,

adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0 9 1 5 7 7 9 7 4 6

SMS PRE PREDAJCOV

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORIL I A J :

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEK TU NOTA BENE :

nb76.indd 4nb76.indd 4 23.9.2007 21:14:2923.9.2007 21:14:29

76

KONTAKTY 5

Sú tí, ão spávajú pod hol˘m nebom „nebe‰Èania“?

Unikátny kalendár 2008 Predajcovia Nota bene v roli nebesk˘ch bytostía boÏstiev. Dostanete u svojho predajcu uÏ

od novembra.„Svet bude kraj‰ie miesto, keì budeme odrazBoha hladaÈ nie niekde hore, ale v luìoch okolo nás.“

, ,

e

nb76.indd 5nb76.indd 5 23.9.2007 21:14:4723.9.2007 21:14:47

Predajcovia Nota bene si pozvali svojich čitateľov a známych, s ktorými nie je čas v každodennom zhone prebrať všetky dôležité veci, ako napríklad čo a ako. A to tu išlo. Urobiť si trochu času jeden na druhého. Predajca Fero so svojou návštevou a s Mariánom sedeli a mastili Človeče, ubytuj sa (notabeňácka poučná obmena hry Človeče, nezlob se). Bývalá predajkyňa Eva si s nami zahrala pingpong. Ľuboš slávnostne prekrojil tortu so šestkou a opäť sa venoval manželke Katke a Gabovi, ktorý už pár mesiacov brázdi bratislavské cesty ako trolejbusár. Odušu sa opekalo a smialo. Brušné tanečnice zo skupiny Zatun a Jarova salsa roztancovali nielen Julianu, ktorá odhodila barlu a tancovala a vykrúcala sa ako po návšteve Piešťan. Do toho presne podľa plánu pobiehalo stádo jačiacich detí a psy. Lukáš nafukoval balóniky, s ktorými sa následne usporadúvali súboje, zvyšok sa s Paulou učil žonglovať s „poisy“. Drobný tieň na oslavu vrhol fakt, že len týždeň pred

akciou nám poskytovateľ zrušil pôvodné miesto konania. Mrzí nás, že kvôli tomu sa zrušil futbalový zápas a možno pár ľudí poblúdilo a neprišlo. Ale hlavné je, že meteorológom to zase nevyšlo a dokonca podozrivo družná atmosféra pokračovala aj počas najotravnejšej časti programu – balenia, ktoré sme absolvovali v rekordnom čase a počte ľudí. Toto všetko by asi nešlo bez našich skvelých predajcov, ktorí

odušu pomáhali a robili skvelú „atmošku“, bez našich skvelých dobrovoľníkov Vierky, Pauly, Editky, Lenky a už vôbec nie bez Peťov a tak ďalej. Vrúcna vďaka patrí aj sponzorom: Hotel Carlton, reštaurácia Vegetka, Peter Bálik z Xline, firma Akada a niekomu, kto tam nenápadne prepašoval skvelé makové koláčiky. Ďakujeme.

SANDRA, O. Z. PROTI PRÚDUFOTO: PAULA JOJART

Na začiatku bol odvážny nápad Helenky Havrilovej, koordinátorky Nota bene v Košiciach. Keď už organizujeme

každý rok výlet, tak prečo nie taký, na ktorom sa stretnú predajcovia z dvoch koncov Slovenska. A prečo si „nestrihnúť“ Demänovskú jaskyňu slobody za jeden deň tam a späť...

Keďže máme radi Helenku a máme radi aj komplikácie, na cestu cez pol Slovenska z Bratislavy vyrazila vyše štyridsaťčlenná skupina v zložení pracovníci, streetworkeri OZ Proti prúdu a predajcovia Nota bene s deťmi či bez. Čuduj sa svete, napriek tomu, že sme strávili v autobuse tam a späť skoro 10 hodín,

cesta ubiehala vo veľmi príjemnej atmosfére. Pravdepodobne za to mohli vzájomné rozhovory, spoznávanie a vtipkovanie. Za oknom sme míňali detský domov, kde žije Vlado, syn našej predajkyne, či dedinku, kde Cecilka vyrastala. Objavovali sme výhľady na krásy Slovenska, ktoré Anton videl prvýkrát. V Demänovskej doline sme sa zvítali s predajcami NB z Košíc a navzájom sa premiešali. Naša Cecilka hneď vystískala starú známu z Košíc. Prvá skupina vyrazila do jaskyne, druhá na obed, a potom naopak. Horský vzduch trochu pozadúšal naše mestské pľúca a kopec pred jaskyňou vydesil aj tých statočnejších a bez barlí. Program spestrilo adrenalínové hľadanie strateného Janka, ktorý sa na druhý deň objavil živý a zdravý vo výdajni. Aké to bolo? Myslím, že pre všetkých osemdesiat ľudí, ktorí sa vybrali na výlet do Demänovskej jaskyne slobody, chvíľami únavné a dlhé, ale hlavne nové, príjemné a obohacujúce. Dominikina otázka „kedy bude ďalší výlet?“ je asi najlepšou odpoveďou...

MIŠO A SANDRA, OZ PROTI PRÚDUFOTO: SANDRA

OZ Proti Prúdu ďakuje pánovi Chrenkovi a Omega tours, s.r.o.

za zabezpečenie autobusu.

76

NARODENINY6

Nota bene oslavovalo šieste narodeniny. Hurá!

Sólo pre tortu

Asi nie každý deň nám hrá k nášmu rannému sendviču Boboš svoj rock´n´roll naopak.

Tým, ktorí prišli na šieste výročie Nota bene na čerstvom vzduchu na Železnej studničke, táto kombinácia rozhodne chutila.

Výletný maratón Predajcovia z opačných kútov Slovenska a oslava v jaskyni

nb76.indd 6nb76.indd 6 23.9.2007 21:15:2323.9.2007 21:15:23

76

HRANICE 7

Na našej hranici s Maďarskom

sa na rieke Ipeľ spustila doslova

cunami malých drevených lávok

a mini hraničných priechodov. Väčšina

z nich vzniká z príspevkov

Európskej únie. Niektoré ničí voda.

Nestoja príliš pevne na svojich koloch. Ale šialenstvo po

lávkach trvá.

Začiatkom júla minulého roka začala platiť medzivládna dohoda Maďarska a Slovenska, ktorá turistom vymedzuje miesta na prekračovanie spoločnej štátnej hranice. Dohoda síce spomína turistické chodníky križujúce štátnu hranicu, ale až na pár značkovaných trás, k hranici žiadne

chodníky nedovedú. Napriek tomu lávky postavili pri niekoľkých obciach.Celková dĺžka našej hranice s Maďarskom je 678 kilometrov. Polovica hraničného pásma vedie stredom riek Dunaj a Ipeľ. Celkom je na tejto hranici 46 oficiálnych priechodov. 21 z nich je vodných. Ďalších

8 priechodov pribudne už onedlho.Určené miesta prechodu majú obmedzenia. Turista cez ne môže prechádzať len v stanovenom čase. Zvyčajne to býva od siedmej ráno do siedmej večer. O každom mieste prechodu informujú tabule v slovenčine, maďarčine a angličtine. Okrem Slovákov a Maďarov môžu cez tieto priechody prechádzať aj ostatní občania Európskej únie, Nórska a Švajčiarska. Musia však mať pri sebe pas, alebo iný preukaz totožnosti.Podľa oficiálnych vyhlásení je účelom vzniku takýchto priechodov: Sprístupniť pre návštevníkov pohraničných území prírodné a kultúrne zaujímavosti oboch krajín a umožniť návštevu športových a kultúrnych podujatí v daných štátoch. Z oficiálne vyhlásených turistických hraničných priechodov je možné viac ako polovicu prejsť pešo alebo na bicykli. Zvyšné priechody slúžia výlučne pre vodnú turistiku. Na ich prechod je nutné mať čln, použiť kompu alebo malú loď.Minimosty majú údajne aj pomôcť ľuďom nájsť si robotu v krajoch s vysokou nezamestnanosťou. Žiaľ, nedostatok práce je v mnohých oblastiach aj na maďarskej strane a do priemyselných zón je pešo ďaleko.Politici dokonca uvažujú o mostoch a ich obnove. Tie, ktoré boli zničené počas II. svetovej vojny, by s Maďarskom spájali viaceré obce v chudobnejších okresoch Lučenec a Veľký Krtíš.Cezhraničné kontakty celkom určite majú zmysel, len či tie drevené lávky nie sú zbytočne vyhodené peniaze?

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Pešo sa za robotou chodiť nedá...

Chyba lávky

Hovoria si Dobrovoľní duchovní a tvrdia, že chcú pomáhať tam, kde treba. Ich motto znie

optimisticky: „Niečo sa s tým dá urobiť.“Stephen Sheen ako šéf európskeho programu Dobrovoľných duchovných prišiel so svojím tímom na Slovensko, aby „sme vám ukázali, akými metódami pracujeme, ako pomáhame napríklad pri zvládaní následkov katastrof. Sme vytrénovaní, ako sa správať v núdzových situáciách. Robíme

všetko preto, aby sa okamžite zmiernilo utrpenie ľudí a aby sa rýchlo zaviedol do postihnutej oblasti poriadok. Poskytujeme ale aj tzv. asisty.“ Ide o špecifické akcie, ktoré pomáhajú komukoľvek, aby sa rýchlo zotavil z duševnej alebo fyzickej bolesti

a „trénujeme ostatných, aby boli tiež schopní dodávať a poskytnúť skutočnú pomoc.“Napriek mnohým skúsenostiam S. Sheen na rovinu priznáva, že s otázkou Rómov, ktorá je na Slovensku viac než pálčivá, sa doteraz nestretol. Zdôrazňuje: „Základom našej pomoci je, že tá druhá strana musí byť ochotná niečo na sebe zmeniť, spolupracovať.“Obrovským prínosom bolo preňho stretnutie s otcom Srholcom. „Vymyslel úžasný projekt. Snaží sa vrátiť do spoločnosti chlapov, ktorí sa ocitli na samom dne. Jeho práca je veľmi efektívna, mňa aj mojich kolegov to obohatilo. Napriek odlišnému vierovyznaniu sme našli spoločnú reč a verím, že podobné mítingy ešte zopakujeme.“

LUCIA LACZKÓFOTO: ALAN HYŽA

Dá sa...S. Sheen: „Nikdy nie je dôležitá viera, farba pleti, ale to, čo máš vo vnútri...“

Kováčovce - Peťov vo Veľkokrtíšskom okrese spája lávka s Postyenpusztou. Lávka je po niekoľkých mesiacoch na jednom mieste na spadnutie...

nb76.indd 7nb76.indd 7 23.9.2007 21:15:5023.9.2007 21:15:50

Vraj vychádza z módy! Je to možné? Žeby údajne najstaršia forma umenia vymizla z našich

tiel? Prieskum v Nemecku nedávno ukázal, že človek s tetovaním už nie je pre potenciálneho partnera natoľko atraktívny ako pred pár rokmi.

Muži a ženy s „pomaľovanými“ telami, pre ktorých je tatto životný štýl, sa nad takýmito prieskumami len pousmejú a pri najbližšej možnej príležitosti opäť zamieria do tetovacieho štúdia, aby si doplnili svoju zbierku obrázkov. A nie sú to len zmätení tínedžeri, ktorí potom tetovanie skrývajú pred rodičmi, delikventi, asociáli a sfetovaní

umelci. Tetovanie sa rozšírilo do všetkých vrstiev a pozícií spoločnosti.

Prach v raneTetovanie vôbec nie je novinka dvadsiateho storočia – hoci príchod elektrickej tetovacej mašinky umožnil tatérom vytvárať aj tie najzložitejšie obrázky. Tetovaním sa ľudia ozdobovali už tisíce rokov pred naším letopočtom. Jeho technika sa vyvinula pravdepodobne náhodou – niekto sa poranil a pretrel si ranu rukou špinavou od popola. Po zahojení mu zostala na pokožke trvalá „vzorka“. Z toho sa ľudia naučili, ako vytvárať obrazce. Na kožu vyryli kostenou ihlou alebo mušľou vzorku a do rany potom vtierali prach z dreveného uhlia, farebnú hlinu alebo rastliny. Dôvodom bola túžba ozdobiť sa, prejaviť príslušnosť k náboženskej viere alebo zastrašiť nepriateľa.

Zaujímavé je, že tetovanie sa nevyvinulo na jednom mieste sveta, ale v mnohých kútoch našej planéty, a to nezávisle od seba. Őtzi z alpského ľadovca, ktorý „má“ vyše 3500 rokov, má na tele vyše štyridsať tetovaní. Žena z kmeňa Pacyrykerov, ktorá zomrela pred 2400 rokmi pri ruskom Ukok Plateau, mala na rukách a ramenách vytetované vtáky, jelene a mystické zvieratá. Na múmii Amunet, kňažky bohyne Hathor v Tébach z 2. tisícročia pred naším letopočtom, sa tiež zachovali tetovania. Praobyvatelia Britských ostrovov si tetovaním ozdobili celé telá, aby zastrašili dobyvateľov z Rímskej ríše, a príslušníci rímskych légií sa potetovaných bojovníkov skutočne báli. Nečudo – v „ich“ časti sveta, starovekom Ríme, Grécku a Egypte, tetovaním značkovali len otrokov, väzňov, zajatcov a prostitútky. Zlodeji v Barme verili, že ak si dajú vytetovať mačku, získajú jej šikovnosť, schopnosť vidieť potme a ticho sa pohybovať. Ženy

76

TÉMA8

Ak nemáte osemnásť, potrebujete súhlas rodiča

Obrázky pod kožuObrázok na koži bolí

a je doživotnou ozdobou.

nb76.indd 8nb76.indd 8 23.9.2007 21:16:0523.9.2007 21:16:05

76

TÉMA 9

z kmeňa Hainu na Hokkaide sa tetovali, aby si tak zabezpečili mladosť a posmrtný život. V Japonsku tetovali odsúdených na smrť, aby ich na druhom svete jednoduchšie našiel diabol. Hinduisti vraj tetovali svoje deti, aby ich v nasledujúcom živote spoznali. Severoamerickí Indiáni využívali tetovanie na to, aby dali okoliu najavo svoje výnimočné vlastnosti.

Ukážka vieryVo „vyspelej“ Európe sa v stredoveku tetovali hlavne moreplavci. Do pokožky si vyrývali kríže ako symbol náboženstva, dúfajúc, že ak niekde v cudzej zemi zahynú, niekto ich kresťansky pochová. Námorníci boli aj priekopníkmi piercingu. Náušnicu do ucha si však nedávali na ozdobu, ale z praktických dôvodov: zistili, že krúžok na tom mieste zlepšuje zrak. Aj lekári – akupunkturisti dnes vedia, že na ušnici je akupunktúrny bod stimulujúci zrak. Treba ho však presne trafiť; ak sa náušnica nastrelí vedľa, môže to vraj zrak oslabovať. Niektorí akupunkturisti tvrdia, že kvôli náušniciam v zlých miestach nosí toľko dievčat okuliare.V roku 878 pápež tetovanie zakázal, križiacki rytieri sa aj napriek tomu počas ťažení na Jeruzalem nechávali potetovať rôznymi kresťanskými motívmi.

Fašisti aj obeteV roku 1775 priviezol britský moreplavec James Cook do Európy Tahiťana z Polynézie, ozdobeného tradičným kmeňovým tetovaním. Európskej šľachte sa veľmi zapáčilo a vyvolalo skutočnú tattoomániu. V móde boli hlavne srdcia, ruže, hady a meče. Neskôr záujem o túto novinku na kráľovských dvoroch upadol a tetovaním si krátili dlhý čas hlavne odsúdenci. Keď sa objavil elektrický tetovací prístroj, už nič nestálo v ceste tomu, aby tatéri úplne odviazali svoju fantáziu a tetovali čokoľvek ich napadne. Potom prišla 2. svetová vojna. V nemeckej armáde objavili praktický spôsob využitia tetovania – vojakom tetovali na ľavé rameno

krvnú skupinu a runový symbol. Väzňom v koncentračných táboroch zas tetovali poradové evidenčné čísla... V tých časoch boli vraj potetovaní aj najmocnejší sveta: Stalin – mal na prsiach lebku, Roosevelt si nechal vytetovať rodový znak a Churchil žil s kotvou na ruke. Churchil sa možno inšpiroval svojou matkou, ktorú zdobil had na zápästí.V 50. rokoch 20. storočia tetovanie na mnohých miestach zakázali, napríklad v USA kvôli epidémii žltačky, a po odvolaní tohto zákazu v 60. rokoch sa stali kerky znovu populárnymi. Niektorí zamestnávatelia ich však u svojich zamestnancov na viditeľných miestach netolerujú. Členovia japonskej mafie sú zas tetovaní viac–menej povinne, aby ich bolo možné po smrti identifikovať.

Umelci bez elektrinyA čo letí teraz? Čokoľvek. Škála obrázkov a ornamentov je nekonečná. Ľudia sa zdobia kerkami rôznych námetov, veľkostí a farieb. Populárne sú biomechanické kresby inšpirované tvorcom Votrelca R. H. Gigerom, grafitové a komixové motívy, indiánske symboly aj surrealistické umelecké dielka. Na svete sú ešte tatéri, ktorí sa rozhodli nepoužívať moderné nástroje a tetujú prastarým spôsobom – napríklad mušľami. Najčastejšie sú to umelci z oblastí južných morí. Ručné tetovanie je časovo veľmi náročné, takže ich klienti za nimi pravidelne cestujú aj niekoľko rokov.

TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO, AUTOR SA POTETOVAŤ NEDAL

Ako na to?� Na tetovanie musíte mať aspoň

osemnásť rokov, alebo súhlas rodiča. Inak by vás tatér nemal potetovať.

� Kerka zostane na pokožke navždy, preto treba dobre zvážiť, či sa vám vybraný motív bude páčiť aj o pár rokov a prípadne na zmenenom tele.

� Na tetovacie štúdiá sú kladené vysoké hygienické požiadavky. Presvedčte sa, že vybrané štúdio je čisté, tatér používa gumené rukavice a nástroje dezinfikuje.

� Ak trpíte kožnými ochoreniami, slabou zrážanlivosťou krvi, chorobami, ktoré zapríčiňujú predĺženie času hojenia jaziev a znižujú imunitu voči infekciám, konzultujte tetovanie s lekárom a povedzte o tom aj tatérovi. Tetovanie by totiž mohlo spôsobiť vážnu ujmu na zdraví, škaredé jazvy a infekcie.

� Tetovanie nie je bezbolestné. Každý znáša bolesť inak, ale nečakajte, že to bude úplne bez bolesti. Alkohol ani omamné látky vraj nezaberajú, skôr všetko zhoršia. Ale pre krásu treba predsa niečo odtrpieť.

� Netetuje sa na jazvy ani na materské znamienka – tetovať sa však môže okolo a jazvu či znamienko to znenápadní.

� Oprava tetovania, ktoré začne blednúť, šedivieť a podobne, je v jeho cene!

ja

V móde sú zvieratá, biomechanické kresby, komix, grafiti, indiánske symboly a surrealistické dielka.

Niektorí majitelia tetovaní akoby nás chceli strašiť....

nb76.indd 9nb76.indd 9 23.9.2007 21:16:2123.9.2007 21:16:21

Gabriel Bíró dobre vie, aké je to, keď sa striedajú dobré a zlé obdobia života. Siahol si na úplné

dno, aby sa nakoniec „učlovečil“. Aby žil normálne, ako väčšina iných.

Od roku 1994, keď zdraželi marsky a presiahli magickú hranicu desiatich korún, fajčí už len vlastnoručne balené cigarety. Nie, že by si nemohol dovoliť panskejšie, filtrované. Mohol. Len si tak zvykol. Keď mu niekto ponúkne s filtrom, aj tak ho odtrhne.� Kde sa vlastne začal váš príbeh?- Presne na pol ceste medzi Novými Zámkami a Štúrovom, v dedine Strekov. Tam som vyrastal a tri roky chodil aj do základnej školy. � Máte maďarský prízvuk.- Chodil som do slovenských škôl, ale po maďarsky som vedel oveľa skôr.� Túžili ste vtedy po nejakej profesii?

- Chcel som byť kominár, no nevyšlo to. Ešte na konci prázdnin po základnej škole som nevedel, čo budem ďalej robiť. Náborár okresného stavebného podniku ma presviedčal, aby som sa išiel učiť za stavebného zámočníka. Ja som vôbec nevedel, o čo ide. Myslel som si, že budem opravovať zámky. On mi však začal vysvetľovať, že budem robiť zábradlia, zárubne, okná, stavať železné haly... Spomenul aj Eiffelovku. Na tú ma chytil. Dovtedy som sa učil na štvorky. Na učilišti som prospieval s vyznamenaním.� Tak vás to zobralo?- Boli tam skvelí učitelia. Zrazu som prečítal kopu kníh. Dovtedy som nečítal. Prihlásil som sa aj na umelecké zámočníctvo. Popri zamestnaní som to však nemohol dlho vydržať. Po dvoch mesiacoch som to unavený vzdal. Aj tak mi už prišiel povolávací rozkaz na vojnu.� Kam vás vojaci poslali?- Na Šumavu. Ale nemôžem si sťažovať.

Bol som vodič veliteľa raketového útvaru... O tom som však nesmel hovoriť. Dnes už ten útvar neexistuje a ani tie rakety. Tam som sa skoro aj oženil.� Skoro?- Skôr sa mi to podarilo doma. Po pol roku som prišiel švagrovi na svadbu a už som sa oženil aj ja. Moja prvá žena sa volala Katka.� Dokedy vám to vydržalo?- Štyri a pol roka. Môj najstarší syn bude mať dvadsaťšesť rokov. Vyčítala mi, že veľa pijem. Nemyslím si, že to bolo až také strašné. Vážne som vypil len pár pív denne. Alkohol k životu nutne nepotrebujem. Za cigaretami by som však išiel aj na kraj sveta. Robil som vtedy v bani Cígeľ. Keď žena zmenila robotu, našla si iného chlapa. Žije s ním podnes. So svokrom stihli za deň vybieliť dom, ktorý sme si postavili. Boli šikovní, pretože nanosiť to doň nám štyrom trvalo tri dni. Ani fľašu piva mi nenechali.� Odišla vám manželka aj syn?- Mal by som mať už dve vnúčatá. Žiaľ, nikdy som ich nevidel. Ani vedieť mi nedali, keď sa narodili.� Potom ste sa po druhý raz oženili?- Začínal som odznova v Komárne. Kornélia však bola strašne žiarlivá. Ja som vložkoval komíny. Okrem toho sme mali veľkú záhradku. Chodil som predávať ovocie a zeleninu. Darilo sa nám. Vydržali sme spolu deväť rokov. Potom sa to celé začalo srať... Pila viac než ja... Mali sme spolu dvoch synov. Na mladšieho ešte platím. Ako som sa teraz vyhrabal z najhoršieho,

Náborár ho dostal na Eiffelovku

Učlovečený

76

DO TUCTA10

nb76.indd 10nb76.indd 10 23.9.2007 21:16:5323.9.2007 21:16:53

76

DO TUCTA 11

zlietli sa nado mnou exekútori. Či inkvizítori? To je jedno? Každý chce korunky.� Opäť ste začínali odznova?- Na ulicu som sa ešte nechystal... Jeden súkromník ma zobral do roboty. Mal som perfektný plat, až pokiaľ môj zamestnávateľ po problémoch nezdrhol za hranice. V tom čase som v Česku okúsil, čo to je, keď niekoho zamestnávateľ nevyplatí. Bol som nútený utiecť z Prahy bez koruny. Vtedy zo mňa chceli všetci kožu zodrať. Bola taká doba. Zoznámil som sa vtedy s Marikou z Trenčína. Mala dve deti a bola odo mňa o osem rokov staršia. No, úžasná žena.� Vydržalo vám to?- Museli sme sa rozísť. Bolo mi to veľmi ľúto. Z lásky sa však žiť nedá. Ja som prišiel o ďalšiu robotu. Skrachoval ďalší podnikateľ... Prišiel som domov k mame. Vtedy sa k nej sťahoval aj čerstvo rozvedený brat. Nechcel som byť na obtiaž, tak som sa zobral a išiel som do sveta. Potuloval som sa po Nových Zámkoch. Robil som príležitostne, aj u Cigánov. Nechcel som byť nikomu na krku a živoriť. Susedia o mne vedeli, že som býval pri peniazoch. Nechcel som, aby ma videli na dne.� A boli ste na ulici...- Po Silvestri v roku 2000 som prišiel do Bratislavy. Hľadal som si poctivo robotu. Všade mi hovorili, že mám práve smolu. Obchádzal som firmy dookola s notesom, v ktorom som mal napísané, kde som kedy bol. S bezdomovcami sme si sporili na víno. Išlo to so mnou dolu kopcom. Akoby sme kvočali pod žabou riťou a čakali neviem na čo...� Riťou?- Nešlo to. Nakoniec už nebolo ani na jedlo. Obchádzali sme charity, v ktorých dávali jedlo bezdomovcom. Bavili sme sa len o víne. Hovoril som si, že sa to niekedy musí skončiť.� A skončilo sa?- V jednej z bratislavských nemocníc. Napuchol som ako balón. Zistili, že mám cirhózu. Chutilo mi aj to najväčšie svinstvo, pitralón, alpa, lieh... Pil som už v živote všetko, okrem asfaltu. A prečo? To neviem. Cítil som sa úplne vyradený. Posledné veci mi ukradli Cigáni. Aj vrecko na nohaviciach mi v spánku prerezali, aby zistili, že už naozaj nič nemám.� Kde ste bývali?- Za dva litre čuča som si zohnal stan. Býval som v ňom aj v treskúcich mrazoch. Víno nám zamŕzalo, keď sme ho zabudli vonku. Chodil som s kamošom aspoň po kontajneroch a zbierali sme kovy do zberu.� Snažili ste sa dostať z najhoršieho. Určite to nebolo jednoduché.- Bezdomovcov v Bratislave pribúdalo. Prichádzalo veľa nových z východu. Chcel som sa trochu udomácniť. Našiel som si teplovodnú šachtu v Karlovej Vsi a začal som predávať Nota bene. Darilo sa mi celkom slušne.� Zariadili ste sa?

- Samozrejme. Kanál som vyčistil, vymaľoval, uzavrel a zariadil. Mal som okrem televízora a audio veže aj domáce kino. Mám rád príjemné prostredie. Kúpil som si mobil, vybavil doklady, otvoril účet v banke. Bol som prvý bezdomovec v Bratislave, ktorý chodil predávať na elektroskútri. Po návrate z nemocnice som istý čas nepil. Záťah som mal, až keď som sa dozvedel, že mám vnúča. Zložil som sa z toho na zastávke autobusu. Ľudia mi zavolali záchranku. Jeden z mojich záchrancov mi ukradol hodinky... Pri druhom pobyte v nemocnici som už mal aj delírium. Videl som, ako nám – pacientom – premietajú na stenu film. Pekná kovbojka to bola. Poprosil som sestričku, či by nemohla pridať hlasitosť, že nič nepočujem a že dúfam, že je to dabované. Myslel som si, že to je nové spestrenie pobytu pacientov. Nejaký ústretový krok poisťovne. Vyvalila na mňa oči. Pochopila, že mám delírium a povedala, že to prežívam celkom dobre a že ma to o chvíľu prejde. Prešlo. Ani som nestihol dopozerať...� A vtedy ste si povedali, že už naozaj stačilo?- Snažím sa, aby všetko, čo robím, vychádzalo zo srdca. Tak je to aj s mojou abstinenciou. Nerobím veľké gestá a nelúčim sa s alkoholom, ako s mŕtvym. Jednoducho teraz nepijem a hotovo. Chvíľu na to, ako ma pustili z nemocnice, ma vtedajšia priateľka Jana so synom asi vykradli. Všetko predali za bagateľ. Presťahoval som sa preto z kanála na ubytovňu. Chcel som mať pokoj a vykašľať sa na ten mizerný život.� Predaju Nota bene ste tiež dali zbohom.- Nota bene ma vytrhlo z najväčšej biedy. Dokonca som si mohol našetriť na všetko, čo som chcel. Jeden známy ochrankár mi povedal, že mení zamestnanie. Išiel robiť električkára. Závidel som mu. Aj mne by sa taká práca páčila. Skúsil som šťastie u dopravného podniku. Povedali mi, že mám smolu a prišiel som o deň neskôr. Nechali si ale na mňa kontakt.� A zavolali vám, keď potrebovali vodičov trolejbusov.- Áno. Robím vodiča trolejbusu a veľmi ma to baví. Veď už predtým som robieval šoféra. Jazdím na všetkých linkách v Bratislave, aj na krátkych, aj na dlhých trolejbusoch.� O čom snívate?- O tom, že riadim električku. Najväčšia sranda na tom je, že jazdím u nás doma vo vinici.� Na záver Gabriel žartom dodáva:- Keď som býval v kanáli a bol som ten posledný, mal som aj menej starostí. Teraz na mňa lezú exekútori, ako muchy na hovno. Okrem toho mám kopu starostí a musím platiť kopu účtov... Napríklad za auto na lízing, ktoré splácam. Keď som si ho bol prihlásiť, policajti nechápali, že im nemôžem nadiktovať presnú adresu trvalého pobytu.

TEXT A FOTO: JURAJ GAZDA

Festival dokumentárnych filmov

JEDEN SVET8. ročník Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet organizuje občianske združenie Človek v ohrození v dňoch 7. - 11. novembra 2007 Bratislave v Kine Charlies, Klube A4, SNG, VŠMÚ a v Slovenskom rozhlase a následne vo vybraných mestách Slovenska.

Festival uvedie 60 dokumentárnych filmov zahraničnej produkcie z rôznych kútov sveta, ako je Afganistan, Pakistan, Kambodža, Barma, Peru, Nepál, Čína, Kongo, JAR, Bielorusko, Rusko, Čečensko a Bosna, odkrývajúcich pozadie konfliktov, globálnych problémov a situáciu v rozvojových krajinách. Nahliadneme do života ľudí iných kultúr a náboženstiev a ľudí žijúcich v diktátorských režimoch.

Špeciálna filmová sekcia Rómovia medzi nami umožní diskusiu o problémoch chudoby versus identity Rómov. Filmová sekcia Ženským hlasom prispeje k odbúravaniu stereotypov v ženských otázkach.Filmovú prehliadku dopĺňajú diskusie so zahraničnými a slovenskými hosťami (režisérmi, aktivistami, novinármi), fotografické výstavy, etno koncerty, multikulturálne večery a benefičný predaj výrobkov afgánskych žien a obrazov umelcov zo slumov z Kene. Viac na www.jedensvet.sk

Inzercia

nb76.indd 11nb76.indd 11 23.9.2007 21:17:1023.9.2007 21:17:10

Len čo sa dozvedia o nejakej mašinke, už aj rozmýšľajú, ako ju previezť k nim do dielne.

Potom tú kopu šrotu premenia na nablýskaný a funkčný diel vlakovej zostavy úzkokoľajnej železničky.

Začalo sa to pred rokmi snahou pár ľudí, väčšinou železničiarov z Liptovského Hrádku zachrániť to, čo zostalo z Považskej lesnej železnice. Tá kedysi viedla z Liptovského Hrádku do Liptovskej Tepličky a mala množstvo odbočiek – Dikula, Malužiná, Svarín, Nižný Chmelienec, Vyšný Chmelienec, Ipoltica, Benkovo, Rovienky – Zátureň a Kremienec. Starší obyvatelia Horného Liptova si doteraz pamätajú, akými krásnymi kopcami, skalami a lesmi

železnička prechádzala – okrem zvážania dreva totiž vozila aj ľudí z neprístupných dolín a osád do „civilizácie“. Napríklad z Liptovskej Tepličky vtedy viedla cesta len do Popradu, s Liptovom ju spojila až Považská lesná železnica. Premávať začala v roku 1921. A zrušená bola – tak ako ostatné lesné a poľné železnice na Slovensku (mali sme ich tu vyše stovky) – v roku 1972. Štátne lesy totiž označili železničky za nerentabilné a nepokrokové. K drevu sa vraj dostanú lepšie nákladnými autami...

Hľadači vrakovSrdce Považskej lesnej železnice teda dotĺklo 31. decembra 1792. Čo sa dialo potom? Poľnohospodárske družstvá dostali možnosť rozobrať si staničky a koľajnice. Čo zostalo, to si pobrali ľudia. Veľa koľajníc vraj skončilo v základoch domov

na Hornom Liptove. Rušne a mašinky previezli do provizórneho depa na sídlisku Prekážka v Liptovskom Hrádku. Postupne sa kvôli výstavbe porušili všetky trate, takže k mašinkám sa už nedalo po koľajniciach dostať. Chátrali, ľudia si z nich brali, čo sa im zišlo. Pamiatková správa, na ktorú zvyšky železničky prešli, nevedela, čo s nimi, a veľkoryso poslala niečo do šrotu a niečo do Vychylovky, kde ako turistická atrakcia premával vláčik a chýbali mu vozne a rušne.Hoci sa hovorí, že celá železnička bola úplne zlikvidovaná, kto chodí po dolinách, ešte dnes môže nájsť zabudnuté vagóniky. „Nevieš náhodou, komu patrí starý vagón, ktorý sa rozpadá nad Čiernym Váhom smerom na Ipolticu?“ Fanatici do železničky Mário Brnický a Juraj Veselý sa pýtajú každého, kto by o tom mohol niečo vedieť. „Je zanedbaný, zdá sa, že jeho majiteľ už dávno zomrel,“ uvažujú. „Pacnúť ho na plošinu, to by bol kus!“ Aj minule tak objavili mašinu. Pri Ľubochni. Zo zrušenej železničky ľudia rozobrali, čo sa dalo. Našťastie, mašinka zapadla hlboko do zeme. Ináč by jej vypitvali celé vnútro. Chlapi spomínajú, ako ju vyťahovali. Nie a nie ísť von. A zrazu ako v Jurskom parku – zatriaslo sa krovie a vyvalila sa z neho – lokomotíva. „To, čo nájdeme, nie sú ani vagóny a lokomotívy, ale vraky,“ konštatujú. „Nechajte niečo takéto päť dní na ulici, a nájdete to ošklbané o všetky kovové časti...“ Niektoré vagóny zrušených

Považská lesná železnica vďaka dobrovoľníkom opäť ožíva

Ako nové

76

REPORTÁŽ12

Mário Brnický trávi v dielni každú voľnú chvíľu.

nb76.indd 12nb76.indd 12 23.9.2007 21:17:1123.9.2007 21:17:11

76

REPORTÁŽ 13

železničiek dopadli trochu lepšie – ľudia si ich prerobili na záhradné chatky.

Veľké strojeDo depa na hrádockej Prekážke začal Mário Brnický chodiť v roku 1983 kvôli modelárčine – bral si miery mašín, aby mohol robiť ich verné minikópie. „Postupne ma začali zaujímať veľké stroje,“ spomína. „Dal som dokopy nejakých ľudí, chodili sme tam cez víkendy, organizovali sme tábory a pracovali sme na mašinkách. Ale čo sme urobili, to niekto zničil. Depo bolo uprostred sídliska, poruke rôznym rozbíjačom.“To už pozostatky starých vláčikov prevzalo do starostlivosti Liptovské múzeum v Ružomberku a s dobrovoľníkmi vymysleli, že celú expozíciu presunú do skanzenu – Múzea liptovskej dediny v Pribyline. „A vtedy som k vláčikom prišiel ja,“ hovorí Juraj Veselý. „Hľadali niekoho, kto tu dá dokopy manipulačné koľaje. Zavolali mňa, a odvtedy je železnička moja hlavná záľuba.“ Koľajnice, rušne a vagóniky sťahovali dobrovoľníci niekoľko mesiacov, v zime ich neodradilo ani mínus dvadsaťdva stupňov Celzia. A potom si založili občianske združenie Spoločnosť pri Považskej lesnej železnici, spolu s múzeom začali zháňať granty a dávať dokopy mašinky a vagóniky.

Tri roky práce„Oprava? Je to celoživotné dielo, práca na x rokov,“ mávne rukou Mário. „Keby ste si to dali robiť niekam do firmy, tak sa nedoplatíte. Preto si toho čo najviac robíme sami. Našťastie som sa stretol s pánom Ferom

Grietlim z Podbrezovej, ktorý je živý pamätník čias, keď takéto železničky fungovali. On ma veľa naučil, a zvyšok som sa naučil praxou, keď som opravoval naše mašinky.“ Znamená to najprv zohnať dokumentáciu – bez nej je mašinka ako auto bez „techničáku“ – potom všetko rozobrať, opracovať a očistiť jednotlivé diely, poopravovať opotrebenia, pobrať miery všetkých častí, dorobiť alebo

dokúpiť chýbajúce súčiastky, odstrániť hrdzu, zakonzervovať, poskladať naspäť, natrieť. Technické zariadenia a tlakové nádoby musia spĺňať technické normy a musia byť preskúšané – revízia sa podľa zákona robí raz ročne. Jedna mašinka sú asi tri roky práce jedného človeka, práce zadarmo a vo voľnom čase. Za kompletnú opravu mašinky v priemernom stave by firma zobrala asi dva a pol milióna... Ak je však zlá medená pec, je to vo veľkej väčšine prípadov smrť rušňa – vyrobenie novej stojí vraj pol milióna, a približne toľko isto stojí jej montáž.Mašinky dostali Mária tak, že si začal nakupovať vlastné. Väčšinou za pár tisíc korún, za cenu šrotu; také staré „haraburdy“ nikto nechce. Aj na nich potom robí celé hodiny, až vyzerajú, akoby práve vyšli z výrobnej linky. „Mám štyri parné rušne a pätnásť vagónov a pomaly, postupne si ich dávam dokopy. Vždy som túžil opraviť veľký stroj a teraz snívam o tom, že raz budem mať opravovňu parných lokomotív.“

Obnoviť premávkuA čo bude so železničkou v budúcnosti? Opravené rušne a vozne teraz jazdia len na exhibíciách. Ľudia, ktorí sa o ňu starajú, však plánujú obnoviť jej premávku aspoň v skanzene v Pribyline. Chce to však ešte veľa fanatickej práce nadšencov – dobrovoľníkov. A aj nejaké peniaze.

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

Túto mašinku dobrovoľníci už spojazdnili.

Pre Juraja Veselého sa železnička stala hlavnou záľubou.

nb76.indd 13nb76.indd 13 23.9.2007 21:17:3023.9.2007 21:17:30

Sedemdesiat kilometrov za dve lei – dvadsať korún. Toľko stojí cesta vlakom na trati Bukurešť

– Oltenica v Rumunsku. Lístky sa nekupujú. Peniaze si sprievodcovia zbierajú rovno do vačku.

Na ošarpanej Gare Titan, jednej z vedľajších bukureštských vlakových staníc, je o ôsmej večer úplne plno. Ľudia čakajú na odchod presláveného vlaku číslo 8061. V Rumunsku ho prezývajú aj „vlak hrôzy“, najhorší a najsmutnejší vlak. Jeho sedemdesiatkilometrová trasa vedie na juh, do mesta Oltenica na Dunaji, cez ktorý prechádza rumunsko–bulharská hranica. Je to jeden z najchudobnejších rumunských regiónov so zlými cestami, častými záplavami a rozbitými torzami obrovských fabrík, ktoré pred pár rokmi ľudia úplne rozkradli a obrali o všetky kovové časti, a to, čo zostalo, teraz úplne nepochopiteľne strážia súkromné

bezpečnostné služby. Vlak číslo 8061 prechádza aj cez množstvo tmavých dedín s domčekmi na spadnutie, kde ľudia nemajú inú možnosť zamestnania ako pracovať na svojich poliach a chovať hospodárske zvieratá. Prechádza okolo pasúcich sa koní a dobytka, ktorý strážia malé deti potom, ako prídu zo školy. A prechádza aj okolo porozbíjaných, dávno nefunkčných budov, staníc a obydlí. Žiadne zo železničných priecestí na jeho trase nie je chránené závorami alebo aspoň semaforom; pred ich prejazdom vlak výstražne zahúka, aby upozornil šoférov. Prejsť sedemdesiatkilometrovú trasu mu trvá viac ako dve hodiny.

NerentabilnýVlak číslo 8061 je modrý, starý a rozbitý. A hoci je neuveriteľne dlhý, aj tak sa tam ľudia zvyčajne tlačia. Jeho kapacita nestačí – do Bukurešti vozí ráno ľudí z dedín za biednym zárobkom alebo na trh predať poľnohospodárske produkty a večer ich zas berie naspäť domov. Títo všetci ľudia sa rozprávajú, smejú, jedia, pijú a fajčia jednu cigaretu za druhou – podľa nových pravidiel len na chodbičkách pri záchodoch. Lístky sa nekupujú na stanici, a každý to veľmi dobre vie. Keď sa vlak pohne, pomedzi ľudí chodia sprievodcovia a vyberajú od každého dve lei – asi dvadsať korún. Žiadne lístky sa tu nevydávajú. Teda – zopár ich určite vydajú, aby vlak nechodil úplne bez cestujúcich, ale snáď v žiadnej inej krajine

by sa nemohlo stať, že by premával taký dlhý a taký nerentabilný vlak ako vlak číslo 8061 v Rumunsku. Samozrejme, cestujúci sa občas so sprievodcom pohádajú: „Daj lístok, potom ti dám peniaze!“ kričí cestujúci. „Čo to má znamenať? Zaplať! Veď si nezaplatil, ako chceš lístok?“ hrmí mohutný sprievodca a takmer sa pobijú. Prednedávnom však urobili vo vlaku revízori kontrolu. Udelili stovky pokút cestujúcim bez lístkov. Nešťastným ľuďom nepomohlo, že sa sťažovali na sprievodcov, a situácia sa ani potom vôbec nezmenila.

Systém ručnej brzdyNa trase Bukurešť – Oltenica by mal mať vlak číslo 8061 trinásť zastávok. V skutočnosti to funguje tak, že ak niekto potrebuje vystúpiť, jednoducho zatiahne ručnú brzdu. Sú dediny, kde vlak postojí aj niekoľkokrát. Každý chce predsa vystúpiť rovno pred svojím domom… Aj keď vlak vchádza do Bukurešti v čase rannej dopravnej špičky, systém ručnej brzdy cestujúci pokojne použijú. A to len dvadsať – tridsať metrov pred Garou Titan. Priamo na železničnom priecestí. Odtiaľ je to bližšie k autobusom stojacim na druhej strane cesty… Takže autá na frekventovanej križovatke niekoľko minút stoja, kým sa z vlaku vyvalia davy ľudí a priamo cez križovatku utekajú k svojim autobusom. Potom sa vlak pohne a posledných pár cestujúcich v ňom prejde tých niekoľko metrov do stanice Titan.

Špinavý a tmavý„Ten vlak pre vás absolútne nie je vhodný, choďte radšej autobusom,“ upozorňujú domáci každého cudzinca. „Je to v ňom veľmi nebezpečné.“ Treba počítať s tým, že vo vlaku číslo 8061 sa nesvieti (keď stojí v neosvetlenej stanici, tak ho takmer nezbadáte), niektoré dvere sa nezatvárajú, takmer nič tam nefunguje, nie je tam práve čisto a ani to tam najvábnejšie nevonia. Cestujú v ňom aj opilci, násilníci a vreckoví zlodeji; náušnice a náramky majú ľudia pre istotu vo vreckách a na telo si ich pripnú až tesne predtým, ako z vlaku vystúpia. Vlak 8061 je skrátka veľký kontrast s modernými, rýchlymi a drahými vlakmi na hlavných rumunských tratiach, s ktorými sa tie slovenské nedajú ani porovnať. Napriek tomu sa nám v ňom nič nestalo a šťastne nás doviezol do cieľa.

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

76

VLAK14

8061 prišiel na Garu Titan. Odtiaľto sa ešte hodinu bude vliecť Bukurešťou na hlavnú stanicu, Gara de Nord.

Inzercia

8061Najchudobnejší vlak Európskej únie

nb76.indd 14nb76.indd 14 23.9.2007 21:18:0823.9.2007 21:18:08

76

MAJÁK 15

V projekte občianskeho združenia Maják Učíme sa pracovať som v Krompachoch začala učiť ľudí

dlhodobo nezamestnaných, týrané ženy, mentálne postihnutých, Rómov, bývalých väzňov... Ocitla som sa medzi ľuďmi, na ktorých sa celé moje okolie pozeralo zhora a myslím si úprimne, že niečo z tohto pohŕdania a odstupu bolo aj vo mne.Najprv som začala pracovať v Zlatých Moravciach. Na jeden z prvých zážitkov si pamätám po asi dvojtýždňovej intenzívnej práci. Jedna týraná žena zrazu zdvihla zrak a s vyľakaným pohľadom a ustráchaným úsmevom po každodennom mlčaní prehovorila: „Páči sa mi tu a páči sa mi táto práca, nikdy by som neverila, že takéto krásne veci dokážem vyrobiť.“ Musela som vyjsť z budovy a okamžite si zapáliť cigaretu, ktorú som cez slzy dojatia úplne zhltla. Za ďalší zázrak považujem mentálne postihnutého chlapca, ktorý si neveril a bol

presvedčený, že je nanič, že nevie nič urobiť. Jeho jediným slovom bol občasný tón „hhhhhh“. Keď sa ma po niekoľkých dňoch spýtal: „Mohli by ste mi to ukázať ešte raz, aby som si to zapamätal?“, tak som stratila celú slovnú zásobu. Pamätám si na ženu, ktorá prišla na tento kurz čerstvo z väzenia. Pozerala stále do zeme a rozprávala šeptom. Jej depresívnosť však netrvala dlho, postupne naberala odvahu, radosť a sebavedomie. Nikto ju tu neponižoval, neodsudzoval, bola jedna z nás. Teraz je tak „ukecaná“ a veselá, že keď jej chcete niečo povedať, tak to musíte stihnúť, kým sa nadychuje. Pre mňa je dôkazom toho, že sa dá vždy začať odznova, bez ohľadu na vek a okolnosti. Veľmi som si obľúbila chlapca s ťažkým typom cukrovky. Býval netrpezlivý a neustále kritizoval všetko, čo vyrobil. Teraz vie vyrobiť výnimočné umelecké a nadrozmerné predmety z prírodných materiálov. Ja pri

jeho dielach híkam od údivu a on sa klasicky skritizuje, lebo tam stále vidí chyby. V januári sme spustili kurzy v Krompachoch. Navštevovalo ich 60 Rómov, žijúcich v segregovanej oblasti. Neprekážalo mi každodenné používanie biolitu a „protivšivového“ spreja pred začatím lekcií, ktoré sa nezačínali prácou, ale hygienou – umývaním rúk. Ocitla som sa medzi ľuďmi plnými životnej energie a radosti. Na to, aby vydržali pracovať a učiť sa päť hodín, potrebovali svoju hudbu, ktorú som si zamilovala aj ja. Ťažko sa tu zavádzala nejaká morálka a pracovná disciplína. Aj keď som im rozmiestnila stoly so stoličkami, veľmi rýchlo skončili pri stene a oni pracovali postojačky a veselo tancujúc – vraj „veď aj pri práci musí byť veselo“. Už v prvých dňoch začali vyrábať pozoruhodné výrobky, akoby sa s prútím, umeleckým drôtom či drevom narodili. A to ich obľúbené miešanie farieb – ako ich oni milujú – také veselé výrobky môžu napadnúť len im. Sú to ľudia, ktorí majú iné hodnoty, iný svet, ale zo života sa vedia tešiť napriek svojej chudobe. Ich životná farebnosť ovplyvňuje moju umeleckú tvorbu, prešla som z depresívnych farieb a malých plátien na odvážne a výrazné miešanie farieb na maxi plátnach. Moje umelecké „obdobie Romále“ mi prináša úspech a ja s vďakou a láskou spomínam na všetkých ľudí, ktorí sa chceli učiť pracovať.

ZUZANA RUSNÁKOVÁ

Ľudia na okraji spoločnosti znovu nachádzajú radosť zo života

Veselo tancujúc

DIVADLO a.ha.MIESTNE KULTÚRNE CENTRUM, O K T Ó B E R 2 0 0 7

Predaj vstupeniek v pokladni Miestneho kultúrneho centra, Školská 14:pondelok - piatok 1 hodinu pred predstavením. Rezervácie a objednávky vstupeniek na telefónnych číslach: 02/52496822, 0903 10 40 33, 0908 726 305. Internetom na adrese: www.divadloaha.sk Predpredaj: Ticketportal - www.ticketportal.sk

Vstupné 140,- Sk, zľavnené vstupné pre študentov a dôchodcov 80,- Sk, detské predstavenia 50,- Sk

Možnosť platiť kultúrnymi poukazmi!

1. 10., 19.00 h – 1. reprízaJean GenetSLÚŽKYZrkadlový hororPredstavenie študentov VŠMURéžia: Anton Korenči ml.Účinkujú: Rebeka Poláková, Danica Matušová, Andrea Kiráľová

3. 10., 10.00 h, 14.00 hAnton Korenči ml., Martin KaprálikJANKO A MARIENKA ALEBO ČOKOLÁDOVÁ CHALÚPKANajsladšia rozprávkaRéžia: Štefan Korenči a kolektívÚčinkujú: Zuzana Kapráliková, Martin Kaprálik, Dušan Kaprálik, Michaela Kapráliková Medvecová

5. 10., 19.00 h Miloš MistríkDANINE ZÁZRAKYSpoveď nežného slovanistuÚčinkuje: Peter TrníkRéžia: Matúš Oľha

8. 10., 19.00 h J. W. GoethePRAFAUST Réžia: Štefan Korenči

Účinkujú: Ján Kroner, Vladimír Jedľovský, Lena Košická, Jana Lieskovská

12. 10., 19.00 h Miloš MistríkDANINE ZÁZRAKYSpoveď nežného slovanistuÚčinkuje: Peter TrníkRéžia: Matúš Oľha

14. 10., 16.00 h Anton Korenči ml., Martin KaprálikJANKO A MARIENKA ALEBO ČOKOLÁDOVÁ CHALÚPKANajsladšia rozprávkaRéžia: Štefan Korenči a kolektívÚčinkujú: Zuzana Kapráliková, Martin Kaprálik, Dušan Kaprálik, Michaela Kapráliková Medvecová

15. 10., 19.00 h Ján MilčákBAROKOVÉ OBLAKYnetradičný muzikál z Vajnorskej uliceÚčinkujú: Martin Horňák, Martin Vanek, Renáta Rundová, Igor Adamec, Veronika Koščová, Alfréd SwanRéžia: Štefan Korenči

19. 10., 19.00 h Folkový koncertSALAMANDER BAND

22. 10., 19.00 hJean GenetSLÚŽKYZrkadlový hororPredstavenie študentov VŠMURéžia: Anton Korenči ml.Účinkujú: Rebeka Poláková, Danica Matušová, Andrea Kiráľová

26. 10., 19.00 h Ivan BukovčanSLUČKA PRE DVOCH ALEBO DOMÁCA ŠIBENICATragifraškaÚčinkujú: Vladimír Jedľovský, Tatiana Kulíšková, Dano HeribanRéžia: Štefan Korenči

29. 10., 19.00 h Ivan BukovčanSLUČKA PRE DVOCH ALEBO DOMÁCA ŠIBENICATragifraškaÚčinkujú: Vladimír Jedľovský, Tatiana Kulíšková, Dano HeribanRéžia: Štefan Korenči

Inzercia

nb76.indd 15nb76.indd 15 23.9.2007 21:18:1423.9.2007 21:18:14

76

VO SVETE16

Čo na to chlapi?

Stratenou generáciou môžeme v Afganistane nazvať ženy, ktoré boli počas režimu Talibanu ako dievčatá

vylúčené zo vzdelávania a zo spoločenského a profesionálneho života. V posledných rokoch sa v rámci kampane Back to school vrátili do školských lavíc aj dievčatá, nie všade v krajine je to však pravidlom. Ich podiel na počte žiakov na základných a stredných školách je 35 %. Do školských lavíc nemôžu zasadnúť dospelé negramotné ženy, ktorých je podľa posledných štatistík až 87 % žien nad 15 rokov. Povzbudením pre afganské ženy je napríklad odvaha jedinej ženskej kandidátky, doktorky Mas´udy Jalal, na post prezidenta, ktorá vo voľbách v roku 2004 skončila na štvrtom mieste. Nádej a veľké očakávania od života som videla aj v tvárach stovky mladých dievčat z Kábulu a provinčného mesta Charikaru, ktoré v júli preberali diplomy pri príležitosti ukončenia ročného štúdia žurnalistiky, administratívy alebo manažmentu v rámci inštitútu STEP. Inštitút zriadila miestna organizácia Afghan Women´s Resource Centre s pomocou zdrojov slovenskej oficiálnej rozvojovej pomoci. A čo na to chlapi? „Islam priznáva ženám práva. Vy, ako ich otcovia a manželia, by ste tieto práva mali dať svojim dcéram a manželkám.“ Takto sa začína seminár pre skupinu mužov rôzneho veku a postavenia v chudobnej okrajovej štvrti Kábulu. Vedú ho Jalal a Shama, školitelia organizácie Afghan Women ´s Resource Centre. „Často sa nám stávalo, že aj keď žena absolvovala kurz gramotnosti a kurz šitia, tak jej manžel nakoniec nedovolil otvoriť si krajčírsku dielňu. Naše výsledky práce so ženami budú lepšie, ak ich príbuzní budú chápať, aký prínos pre rodinu znamená, keď vie žena čítať, písať a počítať, keď pôjde voliť, keď vie, aké sú pravidlá hygieny, ktoré zlepšia zdravotný stav jej detí a keď bude tiež prispievať do rodinného rozpočtu,“ hovorí Shama. Pre vidieckych mužov, ktorí sú sami zriedkakedy gramotní a pre ktorých náboženstvo zohráva veľkú úlohu, je dôležité poukazovať na práva žien, ktoré im garantuje nielen ústava a zákony, ale na ktoré je možné nájsť odvolávku aj v koráne. Muži prítomní na seminári akceptujú práva svojich žien, zaznievajú však pripomienky typu: „My by sme pustili naše ženy von, ale ako im máme zabezpečiť ich bezpečie, keď na ulici stále pribúdajú samovražedné útoky?“ Prípadne: „Chceme, aby naše dcéry chodili do školy, tak nech nám štát pridelí školskú budovu, pretože si neželáme, aby navštevovali školu spolu s chlapcami.“ A o tom, že mužská hrdosť ani náhodou neobišla afganských chlapov, svedčí najmä starosť, ako by to pri veľkej nezamestnanosti chlapov v tejto časti Kábulu vyzeralo, keby chlap nemal prácu a jeho žena áno.

NORA BEŇÁKOVÁ, AUTORKA PRACUJE V OZ ČLOVEK V OHROZENÍ

Volám sa Dominika a už mesiac abstinujem. Nenapísala som ani čiarku. A to som zvykla písať do

časopisu takmer denne. Ako sa cítim? Fajn, lebo toto som chcela. Bratislavu som vymenila za Brusel, prácu v ženskom časopise za kurzy španielčiny a francúzštiny, slovenskú vysokú školu za, dúfam, už čoskoro belgickú, autobus za metro a nervy z nešťastnej lásky za slobodu.

Apríl v septembriSedím vo svojej izbe a hľadím von z okna, ako padá dážď. Možno by na tom nebolo nič zvláštne, keby tak pred

hodinou nesvietilo ostré slnko. V Bruseli máme bláznivé aprílové počasie skoro každý deň. Pamätám sa, ako som si išla, už bol skoro koniec augusta, tradične vypiť svoju šálku rannej kávy na terasu. Bolo tak teplo, že som sa vyzliekla do plaviek, aby som chytila posledný bronz. Keď som sa však poobede vybrala do mesta, musela som si dať rolák a bundu. Tak sa ochladilo. Skoro rovnaký scenár sa opakoval pri nedávnej návšteve pobrežia Severného mora. Studený morský vietor ma prinútil zabaliť sa do štyroch vrstiev oblečenia. Pokým som prešla na druhú stranu pláže, už som len ticho závidela tetám vyvaleným v plavkách na ležadlách. Teplota sa vyšplhala na príjemných dvadsaťpäť stupňov.

Teplo im musí byťBelgičania na rozdiel od Angličanov, ktorí ešte aj v nulových teplotách pobehujú s holými nohami, nemajú radi, keď im je zima. Už v septembri nosia páperové, skoro zimné bundy. Preto sa aj začali nechápavo obzerať, keď sa kamarátka vyzliekla v sedemnástich stupňoch do trička bez rukávov. Bolo jej jednoducho teplo, ako sme o dušu utekali na vlakovú stanicu, aby sme stihli náš spoj. A to je čo už povedať, keďže Belgičania nezvyknú civieť. Každý sa tu stará o svoj biznis. Keď som minule hrala s kamarátom tenis, sadli si na lavičku pri kurte dve panie. Bolo im jedno, že počujeme všetko, o čom sa rozprávajú, hoci pár metrov do uličky mali inú, „tichšiu“ lavičku. Tvárili sa, akoby sme tam vôbec neboli. Ani na nás nemrkli.

Incident s predavačkouNemohli vedieť, že im nerozumieme. Po francúzsky sme obaja vedeli iba „trošičičku“. Prečo tá zdrobnenina? Lebo keď som minule volala do belgickej knižnice, teta na moju otázku, či hovorí po anglicky, plynule odpovedala, že iba trochu. Nakoniec mi čistou angličtinou vysvetlila, ako sa prihlásiť, kedy sú otvorení a že majú aj anglické knihy. To majú tí Belgičania ale malé sebavedomie, čo poviete? Zato mne sa podaril celkom vtipný jazykový kúsok. Keď som si obzerala v jednom obchode kabátik, započula som niečo hovoriť predavačku, ktorá stála hneď vedľa mňa. V domnienke, že to patrí mne, som jej odpovedala jednou z mála naučených francúzskych fráz - nehovorím po francúzsky. Len sa usmiala: „Zlatko, ja sa nerozprávam s tebou, ale s kolegyňou.“ Nesmejte sa mi! Som v Belgicku ešte len mesiac. DOMINIKA PÉTEROVÁ

FOTO JULIÁN PÉTER

Ako som sa ocitla medzi Belgičanmi

� Prosím vás, kto daruje, alebo za prijateľnú cenu predá väčší cestovný kufor na kolieskach. Súrne. Vopred ďakujem. Číslo predajcu 1208 - Jaro, mobil 0914 166 531.

� Kto predá, prípadne daruje plynovú bombu na varenie? Ďakujem. Darina, 831, tel. 02/ 52 62 59 62

� Hľadám dobrých ľudí, ktorí by poskytli ošatenie na 6-mesačného chlapca a tiež by mi pomohli darovaním práčky, ďakujem. Alžbeta, 1298, tel. 0904 024 23

� Prosím dobrých ľudí o darovanie vecí pre moje dve deti, pre syna topánky č. 25, chodúľku, detský bicykel a pre dcéru kočík – buginu, ďakujem.Renáta, 1296, tel. 0910 234 256

� Ponúkam pomoc pri rýľovaní záhrad.Gabo, 134, tel. 0949 611 092

INZERÁTY PREDAJCOV

nb76.indd 16nb76.indd 16 23.9.2007 21:18:1423.9.2007 21:18:14

Stano 1Stano pomaly prichádzal k sebe. Hmlisto začínal vnímať svoje okolie, ale aj bolesť nôh, rúk a hlavy. Ležal v posteli. Bol krížom – krážom obviazaný obväzmi a nad sebou mal „kapačku“, z ktorej mu stekala do žily nejaká tekutina. Pri nohách okolo postele sa motala sestrička a naprávala mu paplón.„Kde... som?“ Stano sa zúfalo snažil dostať tie dve slová z úst, pričom ich vlastne ani on sám nezačul, ale sestrička zareagovala a vybehla z miestnosti. Za chvíľu sa vrátila s lekárom v pätách.„Kde... som?“„No tak vitajte. Vítajte!“ Lekár ignoroval jeho otázku a bodro ho plieskal po tvári. „Už bolo načase, že ste sa zobudili, ha–ha–há.“ So záujmom mu kontroloval oči ešte aj pod viečkami a pod nosom mu mával vzpriameným ukazovákom.„Kde som?“ opakoval Stano.„Tak, tak,“ húdol svoje lekár. „A viete, ako sa voláte?“„Ten chlap ma má za imbecila,“ pomyslel si Stano. „Stanislav Horný,“ vysúkal zo seba a dodal: „Kde som?“„Mali ste dopravnú nehodu, pán Horný, a ste v levočskej nemocnici,“ spustil doktor. „No, boli ste na tom dosť biedne, ale dali sme vás dohromady. Ešte chvíľu vás bude všetko bolieť, ale postupne sa to upraví.“ A keď videl, že Stano sa chce silou – mocou zdvihnúť, dodal: „A veľmi sa nám tu nevrťte. Do ruky vám dávame infúziu a v nohách ešte i tak nemáte silu. Jednu nohu sme vám museli zoperovať. Vystužili sme ju klincami, takže nejaký čas budete tak troška ako železný muž, ha–ha–há. Potom to zase vyberieme a vy pôjdete tancovať hoci aj odzemok. Nebojte sa!“Ale Stano sa bál. Hrozne sa bál. Vraj havária - a on si na nič nespomína. Klince v nohách! Infúzia! Bože dobrý, čo tu z toho ešte bude?„Pán doktor, a kde som havaroval? A ako?“ Slová mu ťažko vychádzali z úst.„No to ja neviem, priateľu,“ hulákal lekár. „Ja som pri tom nebol. Ja len viem, že vás sem priviezli a teraz ste tu. A buďte pokojný. V prvom rade sa musíte zotaviť a oddýchnuť si. Takže pokoj a pohoda.“Pokoj a pohoda, do čerta, to sa mu hovorí, pomyslel si Stano. Havária! Ale kedy a kde? Zamyslel sa. Z Ostravy s naloženým kamiónom sa pohol okolo druhej. Na hranici nemal žiadne problémy. Potom si spomínal na mestá, cez ktoré stopercentne išiel. Žilina, Vrútky, Ružomberok. Na Dechtároch stál a dal si bryndzové halušky. To mohlo byť tak päť hodín. A potom pokračoval v jazde. Ešte si vtedy vyrátal, že doma v Prešove by mohol byť o siedmej. Aj večerné správy môže stihnúť. Potom si pamätal Svit i Poprad, Spišský Štvrtok,

Stráže pred Levočou a potom... Potom nič! Do čerta! Márne si lámal hlavu, márne sa snažil spomenúť si. Okno ako hrom. Do čerta, do čerta, do čerta! Ešte zoslabnutý, s hlavou plnou neistôt, záhad a nepochopení pomaly zaspával. Lieky urobili svoje.Na druhý deň ráno sa Stano zobudil do krásneho slnečného dňa. Iba myšlienky, ktoré mu bežali hlavou, boli pochmúrne. Tá havária mu nešla z hlavy. A pamäť stále nefungovala. Kde to, doriti, bolo, a kedy a ako?!Márne sa snažil, nespomenul si. „Máte návštevu,“ povedala sestrička a do izby voviedla dvoch mužov. „Ale iba desať minút,“ a odišla z izby.„Dobrý deň, pán Horný. My sme od polície. Ja som kapitán Eštók a toto je nadstrážmajster Vozár. Prišli sme, aby ste nám niečo porozprávali o tej vašej havárii. Pokiaľ sa ale ešte na to necítite, povedzte a my prídeme inokedy.“„No, počkaj! Keď už sme tu, tak si troška s ním pohovoríme, však pán Horný,“ zlovestne sa ozval nadstrážmajster.Aha, dobrý a zlý policajt, pomyslel si Stano. Ako v detektívke.„Ale keď ja sa na nič nepamätám,“ nesmelo a s problémami prehovoril.„To nič,“ povedal ten dobrý. „Prídeme inokedy. Vtedy už iste budete vedieť čo a ako,“ a pomaly sa otáčal k východu.„Tak moment,“ nechal sa počuť ten zlý. „Vy sa na nič nepamätáte? Vám len tak, mne nič – tebe nič vypadla pamäť, čo? Boha, človeče, zabijete dvoch ľudí, a vy sa nepamätáte?“Nepamätal sa. Ale zabiť, to určite nie! Stano chcel zaprotestovať, ale ho zahalila tma.Keď sa prebral z mdlôb, stáli nad ním lekár a sestrička. Lekár ho plieskal po tvári a sestrička mu pichala akúsi injekciu. Tí dvaja policajti už v miestnosti neboli.„Pán doktor, oni povedali, že som zabil.“ Stanovi z očí vyhŕkli slzy a celý sa roztriasol.„Len pokoj, pán Horný, len pokoj. Teraz na to nemyslite. Teraz sa musíte najprv sám dať do poriadku.“ Hlas lekára bol teraz tichý. V jeho očiach sa zračil súcit, a ten pohľad Stana skutočne upokojoval. Pod vplyvom injekcie a upokojujúceho slova sa ho

začala zmocňovať akási letargia a myseľ mu postupne opantal spánok.Po týždni Stana previezli do väzenskej nemocnice do Trenčína, kde bolo proti nemu vznesené obvinenie. Podľa vyšetrovania, Stano 26. júna 1999 v odpoludňajších hodinách z neznámych dôvodov, pravdepodobne v mikrospánku, na ceste medzi Strážami a Levočou prešiel so svojim kamiónom do protismeru, kde sa čelne zrazil s protiidúcou Škodou Octavia. V osobnom voze sedeli manželia Kratochvílovci z Prahy a po zrážke ostali na mieste mŕtvi. Za vinného z havárie súd neskôr jednoznačne označil Stana a potrestal ho trestom odňatia slobody na šesť rokov a odobratím vodičského oprávnenia.Stano prijal svoj trest bez akýchkoľvek výhrad. Veď zabil. Len stále sa nevedel zmieriť s tým, že nikto mu nechcel uveriť, že sa na tú haváriu nepamätá.

JÚLIUS, ŽUPNÉ NÁMESTIE, BRATISLAVA

Kto siLoď plaví sa do neznáma

nečakajúc moje sny V diaľke výstrel ozýva sa,

môj koniec sa blíži Mal som nádeje,

spomienky na najkrajšie chvíle Každý okamih bol drahý,

no vlny mi ich zabili Kráčajúc a mysliac na to posledné,

čo zostalo mi Netušiac kam uberám sa,

na zázrak len čakám No viem, že nedočkám sa,

ale stále verím a v mysli Ukrytý si navždy vo mne a nikdy neprezrádzam

Život plný útrap, výsmechu a ponížení Nepriateľstiev a klamstiev

Každý žije svoj vlastný príbeh vymyslený Prečo ľudia klamú?

Bolo už dosť pretvárok Spomienky sa búria voči realite

Búchajú ti na dvere, keď nemáš kam ísť Spomeň si na mňa v časoch zlých Netráp sa a zaspi, keď najhoršie je

Zatvor oči a zamysli sa nad všetkým Krásne časy maľované jasnou oblohou

Neboj sa a ver, že príde koniec časom tým Čo dušu zvierajú ti a ty umieraš túžbou

Byť opäť so mnou Srdce tlčie z hrude vyskakujúc

a dychtiac po slobode Ak teraz sám si a nevieš ako ďalej, máš

zdanie Ak slzy ti dolu tvárou padajú,

hruď ohňom blčí Dočkáš sa ma aj vtedy,

len vysloviť ti meno stačí... Bože JOZEF 598, BRATISLAVA

76

POULIČNÉ BLUES 17

ZAPOJTE SA!Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší?

Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

Hlasovanie za príspevky z minulého čísla: Opäť vás ako vždy najviac oslovil Július, ale Ľuboš mu tesne šliape na päty a zahanbiť sa nedal ani Jozef. Hlasujte ďalej, váš názor nás zaujíma! r

JÚLIUS HLASUJTE ZA MŇA0915 779 746

JOZEF HLASUJTE ZA MŇA0915 779 746

nb76.indd 17nb76.indd 17 23.9.2007 21:18:1923.9.2007 21:18:19

Stefan Burfete je cirkusový manažér. Okrem toho, že má reklamné štúdio, fotografuje

pre agentúry a časopisy a plánuje zriadiť vlastnú tlačiareň. Najviac času trávi aj s rodinou v karavane pri šapitó..

Po otcovi je Rumun, po matke Čech. Skončil vojenskú školu v Prešove. Chvíľu slúžil vo fotoleteckom útvare v Hradci Králové. Keď po revolúcii zavesil lampasy na klinec, chvíľu sa venoval najmä športovej fotožurnalistike... V Liberci sa náhodou dostal k slávnemu cirkusu Humberto rodiny Navrátilovcov.„Sťažovali sa mi, že ich zárobky nie sú také, ako by si želali,“ spomína. „Môjmu otcovi napadlo, že by bolo dobré odviesť ich do Rumunska. Vedel som o skvelom mieste pre stan pri hlavnej ceste v meste Arad. Veď som tam vyrastal. Na prvé predstavenia sme trafili Veľkú noc. Spočiatku nikto nechodil. Rumuni sú zvyknutí až do dňa vzkriesenia Krista chodiť do kostola a postiť sa. Navrátilovci to chceli vzdať a vrátiť sa do Česka. V nedeľu večer sme mali plno. Takto

to potom fungovalo celý rok. Druhý rok to bolo zlé. Začínali sme prudkým posilnením dolára. Od rána v jediný deň išiel z ôsmich lei za dolár na dvadsaťsedem popoludní. Úplná katastrofa pre národ. Samozrejme, že za cirkus sa nikomu nechcelo vyhadzovať posledné peniaze.“Po Rumunsku sa väčšinou túlajú cirkusy z Maďarska a krajín bývalej Juhoslávie. Ich štátny cirkus je murovaný a stojí trvalo v Bukurešti. Stefan sa rozhodol nadviazať na českú cirkusovú tradíciu a svoj vlastný cirkus nazval Praga. Aj keď jeho základ tvoria artisti z Maďarska, pritiahol k nim zopár českých majstrov tohto umenia.

Páni dôležitíRumunsko sa za posledné roky radikálne zmenilo. Už nie je pre nás také lacné. Bukurešť je dokonca drahšia, ako mnohé mestá západnej Európy. „Všade tu však cítim diktatúru. Oni ju asi naozaj potrebujú. Pretože keby im nič nehrozilo, tak by možno nič nerobili,“ myslí si manažér. „Na úradoch často narážam na ľudí vo funkciách, ktorí nemajú ani len toľko inteligencie, ako moje malé dieťa. To nie je zábavné, stretnúť človeka, s ktorým sa nedá rozprávať. Napríklad príde mudrlant a povie, že na stavbu šapita potrebujem stavebné povolenie. Najprv sa schováva,

a potom robí dôležitého. Vymeral nám mastnú pokutu, za to, že sme ho postavili bez povolenia, ktoré nepotrebujeme. Jeho rozhodnutie však môže zmeniť len súd. Hotové Kocúrkovo. Keď sa ho novinári na tlačovke pýtali, prečo to urobil, odpovedal úplne od veci o reštaurácii na pláži alebo o stanovom tábore, či o na čierno postavenej diskotéke. Jednoducho rozprával, čo sa mu zachcelo. S takýmito ľuďmi sa tu trápime. Spýtal som sa ho, či pre jeho hlúposť musíme zamestnávať kopu ľudí? Veď v sme v celej krajine doteraz s cirkusom žiadne problémy nemali... Ten človek je hrdý na to, že jeho hovadinu môže zrušiť iba sudca. Možno chcel úplatok, ale to narazil na zlého darcu. Ja úplatky zásadne nedávam a neznášam, lebo by som si potom znehodnocoval vlastnú prácu. Tak aj toto je Rumunsko. A podobné veci sa nám stávajú takmer denne.“Peniaze sa v tejto krajine stále strácajú

jedna radosť. V kurze sú napríklad aj cesty. V Bukurešti sídli asfaltová mafia, ktorá dokola niečo asfaltuje. Cesty sú však stále nekvalitné a treba ich neustále asfaltovať. Aj to je pekný cirkus!

Nie„K svojmu podnikaniu sa snažím používať hlavu,“ hovorí. „Ešte než som si zaregistroval Pragu, sme pre Rumunsko zabezpečovali lunaparky, kolotoče, zorganizovali sme niekoľko koncertov a robili sme volebné kampane. Preto sa dobre poznám so súčasným prezidentom a niekoľkými členmi vlády,“ hovorí.Napriek tomu, že trávi časť roka pri šapite, na otázku, či má rád cirkus, odpovedá okamžite a jednoznačne: „Nie.“ Hovorí, že má radšej všetko ostatné: Fotenie, reklamu, televíziu, stretnutia s novinármi... A to aj napriek tomu, že si v súčasnosti dáva cvičiť vlastné kone jednému z najlepších maďarských krotiteľov.Okrem Pragy Stefan manažuje ďalšie dva cirkusy. Je mu úplne jedno, kde sa práve nachádza. Má dom v českom Liberci a dom a byt v rumunskej Mangalii pri čiernomorskom pobreží. „Usadíme sa, až keď pôjde dcéra do školy.“ Ako fotograf je nerád pred objektívom. Na fotografiách ho nehľadajte.

TEXT A FOTO: MARTIN ŠARAPATA

76

AHA HO!18

Hovadina, ktorú zruší len sudca

Cirkusový manažér

Prítomnosť českých drezérov je v dobrých cirkusoch nenahraditeľná.

nb76.indd 18nb76.indd 18 23.9.2007 21:18:2023.9.2007 21:18:20

76

ZVIERACIA KAZAJKA 19

Vulgárny, hrubý a bezcitný človek je pejoratívne hovädo. Hovädo je však dobytok chovaný pre

úžitok. Pre ľudí nie je iba na nasýtenie a mlieko, ale dokáže na nich aj drieť ako vôl. Keď kliknete do vyhľadávača, na internete sa o hovädách dočítate skôr v politike, než na poľnohospodárskych stránkach.

Určite sa vám už stalo, že vás niekto nazval napríklad somárom, alebo ste zistili, že podľa niektorých vašich známych nie ste človek, ale sviňa. Tieto zvieracie nadávky možno používate aj vy, pričom si neuvedomujete, že väčšina takýchto označení nemá so zvieracími vlastnosťami nič spoločné.Pokiaľ vás označia za ťavu, neznamená to, že by ste boli zdomácnené zviera prechádzajúce púšťou, ale skôr je to tým, že ťava nám pripadá ako nafúkaná a namyslená. Ťavy sa využívajú v púštnych oblastiach ako dopravné prostriedky. Ťavy, ktoré sa vyskytujú v našom každodennom živote, však vedia byť poriadne otravné svojimi rečami a samoľúbosťou.

� Ak niekoho označíte za somára, väčšinou tým myslíte, že je hlúpy, alebo že vyvádza nejaké „somariny“. V skutočnosti je však somár domáci veľmi inteligentné a priateľské zviera. Takže ak nabudúce budete o niekom chcieť povedať, že je somár, majte na pamäti, že určite nie je dvestosedemdesiatkilogramový bylinožravý poslušný nepárnokopytník.

� Podlý „podrazák“ sa dá označiť ako sviňa. Sviňa môže byť človek, ktorý nerešpektuje

svojich známych. Ozajstná sviňa je však domáca ošípaná alebo sviňa divá. Ošípanú domestikovali už štyritisíc rokov pred Kristom kdesi v Číne. Odvtedy ju ľudstvo využíva na chov a pochutnáva si na jej mäse.

� Po zadaní slova „slepica“ do internetového vyhľadávača sa vám objavia skôr informácie o Paris Hilton, ako o sliepke domácej, pre ktorú toto pomenovanie taktiež platí.

Ak je vaša kamarátka slepica, znamená to buď, že za deň znesie jedno až dve vajcia, alebo je to hlúpa osoba s malým mozgom. Jednoducho totálne vymletá baba. Zvyčajne blond...

� Krava musí pracovať veľmi tvrdo, aby vyprodukovala mlieko. Množstvo námahy, ktorú krava vyvinie na jeho produkciu, sa vyrovná námahe šesťhodinového cvičenia človeka každý deň. Kravy sú schopné denne nadojiť aj päťdesiat litrov mlieka. Ale kravy ľudského druhu nemajú s užitočnosťou veľa spoločného. Väčšinou sú to totiž totálne prihorené osoby, ktoré toho v hlave moc nemajú.

JÚLIA KAMPFOVÁFOTO: VLADIMÍR KAMPF,

AUTOR JE REPORTÉR ŽIVOTA

Byť sviňa nemusí byť až také zlé

Kto je slepica?

nb76.indd 19nb76.indd 19 23.9.2007 21:18:4023.9.2007 21:18:40

Po dvojici v šortkách s malými ruksakmi na chrbte, po hojdajúcom sa

pontóne opatrne kráča muž v tmavom obleku. Za ním nasleduje mamina s dvoma deťmi. Potom absolvujú trochu nemotorný výstup po troch schodíkoch malými dvierkami do škatuľového trupu hornoplošníka. Posledný nastupuje pilot, zabuchne dvierka a naštartuje.Chvíľu to vyzerá ako rozhojdaná vratká loď vari meter nad dvoma tenkými plavákmi na vlnkách jazera Union. Jednomotorové lietadlo však naberá rýchlosť a opatrne vzlietne. Za sebou necháva mrakodrapy centra amerického mesta Seattle. O necelú hodinku pristane pri móle kanadského mesta Victoria na druhej strane prielivu Juana de Fucu, oddeľujúceho USA od Kanady. Isteže, štyri denné spoje desaťmiestnym lietadielkom nemôžu byť konkurenciou niekoľkým spojom veľkým trajektom, ale pre niekoľkých obchodných cestujúcich sú aj to tri hodiny získaného času a pre turistov zasa čarovný zážitok. Z polkilometrovej výšky je úplne iný pohľad na malebnú krajinu, vodu, ostrovčeky a mestá.

Lietajúce SeattlePolmiliónové Seattle, ktoré svet pozná ako rodisko lietadiel Boeing, by sa možno dostalo do knihy rekordov počtom letísk. Má jedno medzinárodné, jedno, na ktorom stojí montážna hala pre najväčšie boeingy a ďalšie dve letiská pre regionálne, nákladné, aerotaxíkové a súkromné lety, ktoré tiež využíva na montáž, skúšobné lety a odovzdávanie zákazníkom firma Boeing.

Okrem štyroch na pevnine má však aj tri letiská na vode, na dvoch jazerách, pri ktorých Seattle leží.Jedno z nich na jazere Union je niekoľko sto metrov od city. Ráno sa odtiaľ rozlietavajú pravidelné linky a osobitné lety na objednávku spoločnosti Kenmore Air, ktorá je dokonca najväčším majiteľom malých dopravných lietadiel na plavákoch na svete. Má ich dvadsaťdva a v regióne na americkej i kanadskej strane pristávajú na päťdesiatich rozličných miestach.Sú to väčšinou krátke - dvadsať, tridsaťminútové lety, iba výnimočne je lietadlo vo vzduchu hodinu. Je to skutočne úctyhodný výkon, keď podľa typu rýchlosťou 180 až 250 kilometrov za hodinu ročne nalietajú štyri milióny kilometrov.A hoci malé cessny majú na palube iba tri miesta pre cestujúcich, a väčšie lietadlá sedem a desať miest, dokážu ročne prepraviť vyše 125 tisíc cestujúcich. Okrem pravidelných liniek a vyhliadkových letov sú k dispozícii aj na zavolanie.Sú totiž ľudia, ktorí smerujú do niektorého z hotelov na brehu jazier či v Kanade a nechce sa im terigať motorovým člnom.Lietadlá objednávajú niektorí rekreanti priamo k vlastnej chate i rybári na miesta, kde práve berú lososy. Prenajímajú ich tiež na výletný ostrov San Juan, na unikátne pozorovania veľrýb, na golf, rybacie pikniky či barbecue. Raz Kenmore Air odviezli na veľký piknik pätnástimi lietadlami odrazu celú stovku ľudí.

Letiská na vodePri móle v Seattle môžu byť odrazu iba štyri lietadlá, preto majú Kenmore Air svoju základňu s hangármi a mechanikmi desať minút letu ďalej na susednom Washingtonovom jazere, na vodnom letisku, kde sa pomestí stovka lietadiel na plavákoch od najrôznejších majiteľov. Často sú to rodinné lietadlá. Denne sa odtiaľ vzlieta v priemere 84 ráz.

Kuriózne vodné aerolinky vznikli ešte v roku 1946, keď si traja spolužiaci po návrate z vojny hľadali uplatnenie a rozhodli sa pre nezvyčajný džob s jediným lietadielkom. V roku 1963 sa dostali k prvému šesťmiestnemu DHC-2 Beaver (Bobor), legendárnemu kanadskému stroju skonštruovanému pre tvrdé podmienky vnútrozemia, zimu, schopnému lietať nielen s pevným kolesovým podvozkom, ale aj na lyžiach či plavákoch. Za dve desaťročia ich firma De Havilland Canada vyrobila 1657 a hlavnými kupcami bola americká armáda i ozbrojené sily ďalších tridsiatich krajín. Po svete slúžilo aj v civile ako rodinný mikrobus, taxík, sanitka, nákladniačik. Jedno také vlastní pre zábavu na výlety po americkom vidieku aj známy herec Harrison Ford.Je to veľmi nenáročné, ale robustné, úspešné a populárne lietadlo, ktoré sa doteraz predáva za pol milióna dolárov, hoci má aj modernejších nástupcov.

TEXT A FOTO: MICHAL BLAŽEJ

Uletený džob troch spolužiakov

Bobrom na ryby

76

V LUFTE20

Štart z vodnej hladiny.

Ing. Štefánia Gazdová CK TAR – TOUR90068 Plavecký Štvrtok 330 Tel. /fax: 034/7793327 0905429045 www.cktartour.sk cktartour@post.sk

Letecké pútnické zájazdy:––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––IZRAEL T:23.9.-31.9.2007 18 600.- Sk ( aj s letiš. popl) ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––- Autobusové poznávacie a pútnické zájazdy: ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

LAST MOMENT !!! LURDY – LA SALETTE - TURÍN T: 22.9.- 28.9.2007 6 400 SK 5 400.- Sk LURDY – PADOVA - LA SALETTE T: 14.9,- 19.9.2007 5850.- SK 5 000.- SK

PO�SKO – NOVÝ TARGKRAKOW- ZEBRZYDOWSKÁ KALWÁRIA -BOŽIE MILOSRDESNTVO T: 18.10.- 20.10.2007 2 850.- SK 2 300.- SK RÍM – SICÍLIA T: 18.10.- 27.10.2007 10 200.- SK

_________________________________________________ Nástupné miesta : po trase Prešov - Bratislava

Inzercia

nb76.indd 20nb76.indd 20 23.9.2007 21:20:0223.9.2007 21:20:02

Dominantný Palác kultúry a vedy dokončili v roku 1955 v štýle socialistického realizmu. Stále zostáva štvrtou najvyššou stavbou v Európskej únii. Je ho vidno takmer z celého mesta. „Kto túži trochu podráždiť miestnych, stačí, aby im povedal, že najkrajší výhľad na Varšavu je práve z vyhliadky na vysokom paláci, pretože z nej nevidno palác,“ smeje sa modrooký Jaczek z vyhliadkovej lode na Visle. Poliaci sú silne národne orientovaní. Jaczek aj napriek svojmu mladému veku dobre vie, že jeho mesto cez druhú svetovú vojnu doslova zrovnali so zemou. Staronové pamiatky stavali Poliaci znova na pôvodných miestach v pôvodnej

podobe. Napríklad Kráľovský hrad dokončili po totálnej devastácii v roku 1944 až v osemdesiatych rokov minulého storočia.

Nebolo čo rabovať„Počas Varšavského povstania sa na nás všetci vykašlali. Naši predpokladali, že nám príde na pomoc Červená armáda. Stalin však neďaleko mesta zastavil ofenzívu a doslova nás nechal pobiť Nemcami. Pôvodne si povstalci mysleli, že so sovietskou pomocou sa ich boj skončí do dvoch dní. Pevne

odolávali až šesťdesiattri dní. Nakoniec nezostávalo iné, len kapitulovať. Poľských vojakov odvliekli do zajateckých táborov a Hitler rozkázal mesto zrovnať so zemou. Sovieti tu už nenašli takmer nič. Nemali čo rabovať. Bojovníkov, ktorí prežili, dorazila ich tajná služba. V tom lepšom prípade povstalcov odvliekli na Sibír,“ vysvetľuje Jaczek.Varšava ožila z totálnych trosiek. Málokto si dnes uvedomí, že aj jej historické jadro je novopostavené. Poliaci to robili tak dôsledne, že v roku 1980 ho zapísali do zoznamu historického dedičstva UNESCO.

Nikdy nezomieraOkolo Paláca kultúry a vedy, v ktorom je 33 výťahov a 3000 miestností, dnes vyrastajú mrakodrapy. Mesto sa rozvíja. Počet obyvateľov narástol z necelého pol milióna po vojne na takmer dva milióny.„Koho nezaujíma história a žije súčasnosťou, toho isto upútajú miestne bary a reštaurácie,“ kýva hlavou môj sprievodca. „Takmer v každom z nich hrá počas najnavštevovanejších hodín živá hudba. Najvyhľadávanejšie sú jazzové kluby. Varšava nikdy nezomiera a ani nespí.“

Symbolom jej životaschopnosti je aj vysoká palma, ktorá rastie celoročne uprostred Námestia Charlesa de Gaulla. V týchto zemepisných šírkach je to naozajstná rarita.Poliaci nedali zbohom ani svojej tradičnej „fastfoodovej“ pochúťke. Hamburgery a hot dogy dopĺňajú tradičné chleby natreté oškvarkovou masťou, ktoré ľudia zajedajú kvasenými uhorkami a do hneda vysmaženou cibuľkou.

Ignoranti Japonci?Varšava sa zapojila aj do hromadných humanitárnych pochodov, ktoré každoročne organizuje obuvnícka firma ECCO. „Nám na iných záleží, nechceme, aby sa zopakovalo to, čo zažili naši dedovia a babičky počas vojny,“ vysvetlila mi Alexandra, ktorá prišla na prechádzku mestom.ECCO Walkhaton sa uplynulý september konal v hlavnom meste Poľska po tretí raz. Prišlo naň dvadsaťtisíc ľudí. Je to záležitosť viacerých, najmä severských, miest. Pointa spočíva v tom, že firma za každý kilometer, ktorý účastník prejde, daruje štyri zloté (približne 35 Slovenských korún) podľa vlastného výberu chodca, niektorej z dobročinných organizácií. K dispozícii boli tri možnosti, ktoré mali pomôcť deťom ulice, ohrozeným živočíchom alebo chorým deťom. Na výber boli dve trasy: Desaťkilometrová a menej náročná šesťkilometrová.Je to jedna z posledných metropol, kde vládne božský pokoj. Teda, len v historickej časti mesta. Dopravné zápchy sa už vo Varšave vyrovnali ostatným mestám únie. Nezvyknutých cestujúcich dokáže najviac vytočiť budova paláca. Nech cestujú kamkoľvek, majú ju stále na očiach pred sebou alebo za sebou. Vytvára pocit, že sa človek stále nikam ďalej nedostal. Samozrejme, vidno ju aj z paluby lietadla.

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Varšava zničená, ale nezničiteľná

Historická novostavba

Na tretí Walkhaton prišlo rekordných dvadsaťtisíc účastníkov.

76

METROPOLA 21

Poľskú metropolu doteraz obchádzajú húfy turistov. Stretnúť tu fotografujúceho Japonca je stále problém. Kto uprednostňuje pokoj menej frekventovaných ulíc a neznáša

tlačenicu, má k dispozícii Varšavu. Všadeprítomný varšavský Palác kultúry a vedy.

Panorámou Varšavy bolo po vojne len zopár trosiek na horizonte.

nb76.indd 21nb76.indd 21 23.9.2007 21:20:0723.9.2007 21:20:07

76

PRÍBEH22

Do roka len pár dní s rodinou, inak žije v domove sociálnych

služieb. Optimista Richard s DMO. Je hladný po spoločnosti, zbožňuje akcie, kde ako tvrdí, „to žije a nikde stopy po nude či apatii“.

Viac než pri modelovaní keramických vázičiek, misiek a všelijakých čačiek trávi čas rozprávaním a tvorením. Napríklad ústavného časopisu Dvere, je dokonca v redakčnej rade. Cíti sa ako v naozajstnej robote, keď sa dohadujú, čo bude v nasledujúcom čísle. „Rád používam rozum, chápeš?“ poťuká si po hlave tridsaťšesťročný Richard. Kde je doma? „Tu, už som si zvykol,“ zavrtí sa na invalidnom vozíku a rýchlym pohľadom ošacuje obrovitánsku spoločenskú miestnosť. Rišo býva v bratislavskom Domove sociálnych služieb Integra od jeho založenia. Vtedy, v deväťdesiatom druhom, tu bolo všetko nové, ligotavé, voňavé. Richard však nepotrebuje špeciálne opisovať momenty, keď mu prvýkrát ukázali jeho posteľ, stôl, skriňu, izbu. Bývajú v nej štyria a „či chceš, alebo nechceš, po toľkých rokoch jednoducho musíš nájsť na tom druhom

niečo pozitívne, dobré. Niečo, od čoho sa môžeš odraziť a začať budovať kamarátsky vzťah. Inak by sa nedalo prežiť. Musíme sa tolerovať a pomáhať si,“ priam mentorsky povie Richard a do sveta vypustí ešte jednu múdru myšlienku: „Vieš, takéto zariadenia stoja na medziľudských vzťahoch!“

„Víťaz“Na svet prišiel na Silvestra v sedemdesiatom roku. Polnočné dieťa z neho síce nie je, ale: „Aj tak každý spozornie, keď zistí, že som sa narodil v posledný deň roka.“ Radosť bola veľká. Prvorodený syn vyzeral zdravý ako buk, z pôrodnice odchádzalo jedno pekné životaschopné bábätko. Nie však nadlho. Richard z rozprávania mamy vie, že prvé veľké podozrenie prišlo, keď už jeho rovesníci udržali chrbátik a v sede pozorovali svet okolo seba. „Ja som niečo také mamke nedoprial. Zlá predtucha sa vyšetreniami potvrdila.“ Detská mozgová obrna.Široko-ďaleko nijakého predka s podobnou

diagnózou u Hlinkovcov nenašli, s patričnou dávkou čierneho humoru sa Rišo „pochváli“: „Získal som prvú cenu v DMO v našej famílii. Som prvý...“ Detstvo prežil v špitáloch, liečebniach, kúpeľoch. Pamätá si bolestivé cvičenia, aj svoju tvrdohlavosť a zanovitosť. S odstupom toľkých rokov si dnes trochu vyčíta, že mamu neposlúchal a ako troj-štvorročný sa zaťal a odmietal „trénovať“. Za dôležitý moment považuje operáciu hlavy, podstúpil stereotaxiu. Vďaka nej sa podarilo centrálne uvoľniť spazmy, aby sa zminimalizovali bolestivé kŕče tela. Až po zákroku však prišla zvláštna rana: „Doktori sa vyjadrili v dvoch rovinách. Následky operácie sa prejavia buď mojou slepotou, alebo ochrnutím nôh. Našťastie vidím,“ s úľavou v hlase povie a mrkne na nevládne, zdeformované dolné končatiny. Bez sekundového zaváhania by si aj dnes vybral invalidný vozík pred večnou tmou. „Vidieť svet je nádherné,“ povie a hoci nikdy neurobil krok po vlastných, ďakuje Bohu, ako správne ho „obdaril“. Zdravé oči, choré nohy. „Ešteže tak!“

Bez zázrakuTak veľmi nemá rád tie popruhy a tyče pod teplákmi! S protézami na nohách sa Richard neskamarátil, tvrdohlavo ich odmietal a priznáva, že až vážny pohovor s vedením Integry zabral a strach, že by mohol byť vylúčený z domova, ho prinútil pripevňovať nohy do popruhov. „Samému mi to zaberie takmer pol dňa, veď ani ruky mi nefungujú stopercentne. Uznávam však, že treba rešpektovať odporúčania lekárov. Asi mi nechcú zle,“ vystrúha veselú grimasu optimista Rišo priznávajúc, že smútok a depresiu za ozajstným domovom nikdy veľmi nemal. „K rodičom chodím na návštevy a priepustky, doma som tu. A basta!“Šesť rokov po Richardovi sa narodil mladší brat a o ďalšie štyri ešte jeden. „Traja chalani, z toho jeden, teda ja, postihnutý. Nie, naši to nemohli mať ľahké,“ bez vážnych emócií prezradí a dodáva: „Nikto nech nikoho nesúdi. Rodičia boli z choroby nešťastní a verili v zázrak. Prakticky až do mojich

Bez zaváhania by si aj dnes vybral invalidný vozík...

Ústavný Richard

Spoločenský: Rišo baží po rušnom živote. Izoláciu a smútok nepozná: „Baví ma život.“

nb76.indd 22nb76.indd 22 23.9.2007 21:21:0423.9.2007 21:21:04

76

PRÍBEH 23

pätnástich rokov dúfali, že sa na nohy predsa len postavím. Že budem chodiť. Preto som striedal ústavy a liečebné domy. Len aby nastal zvrat a Richard sa udržal na vlastných. Bohužiaľ, v mojom prípade sa zázraky nedejú. Toto je realita,“ pootočí sa na vozíku a okamžite prejde na veselšiu tému.

Góly, permanentka, bocciaSíce o veselom výsledku hovoriť nemožno, ale posledný kvalifikačný futbalový zápas medzi Slovenskom a Walesom bol pre Richarda spoločenským zážitkom. Keby bol zdravý, je z neho „manažér alebo športovec. Tí zarábajú viac než dosť,“ na sekundu sa zasníva imobilný Rišo a namiesto siahodlhého nadávania na potupnú prehru s Walesom dva päť, radšej zaloví v pamäti a pochváli sa aj návštevou priateľského zápasu našich s Francúzskom. „Tiež sme hrali v Trnave, prehrali sme jedna nula, ale vidieť presnú trefu Thierry Henryho, to je sviatok. Napálil nám to z priameho kopu.“Druhou Richardovou slabosťou je hokej. Pre ten by sa asi rozhodol aj v zdravom

živote. Napokon, „prostredný brat hráva ligu v Nemecku. Možnože by som to niekam dotiahol na ľade aj ja. Na hokeji som závislý,“ skonštatuje a na otázku, či niekedy videl aj hokejový zápas, sa len ironicky pousmeje. Permanentka na zápasy bratislavského Slovana hovorí predsa za všetko. Richarda Hlinku na invalidnom vozíku s osobným asistentom Milanom už na „zimáku“ dobre poznajú. Skalní belasí fanúšikovia!Aj Richard však trénuje. Tak ako mnoho „déemóčkarov“ aj on podľahol čaru hry zvanej boccia. „Čiernou loptou musíš trafiť do bielej,“ pokúsi sa zjednodušene vysvetliť pravidlá vzmáhajúcej sa hry pre postihnutých a s obrovským entuziazmom sa pustí do spomienok na júnové majstrovstvá Slovenska. Rišo síce vypadol kvôli prešľapu už v prvom kole, ale na atmosféru v Považskej Bystrici nedá dopustiť. „Toľko ľudí! Zdravých, postihnutých, to je jedno. Každé stretnutie s novými osobami ma obohacuje a rozveselí. Na každých pretekoch žiarim šťastím. Oplatilo sa trénovať a prísť na súťaže. Spoznať nových ľudí, porozprávať sa. Vypadnúť z domováckeho priestoru, dopriať si športový výlet – paráda!“

Áčko, sviatky, režimDetská mozgová obrna Richarda pripútala na vozík, vytrhla ho z rodiny do ústavu, ale nezasiahla v drastickej rovine do jeho myslenia. S realitou je zmierený a netúži po veľkej zmene. Na rovinu povie, že domov, k rodičom, by už nechcel. Zvykol si na cudzích. „Som rád, že v Integre žijem v áčkovom pavilóne. Celoročnom. Keby som bol v béčku, teda v týždňovom, znamenalo by to počas choroby odísť k rodičom. To by som nerád. Načo ich trápiť a spôsobovať problémy. Nechcem ich znervózňovať. Dva týždne počas Vianoc a štyri dni na Veľkú noc, to stačí, “ vyratúva chvíle s najbližšími Richard.Veľa vecí zvládne sám, ale pri mnohých je pre zníženú mobilitu bezradný. Budíček má okolo šiestej. Raňajky v jedálni sú do pol deviatej, a ak ich chce stihnúť, musí si privstať. Oblieka sa, na rozdiel od väčšiny kolegov z domova, sám. „Ty to zvládneš za pár minút, mne to zaberie dobrú hodinu, aj viac.“ Po raňajkách nasleduje doobedňajší organizovaný program. Vrátane rehabilitačných cvičení. „Po obede je relax. Na rovinu – rád si na hodinu-dve zdriemnem. Oddýchnem si a teším sa na program s Milanom. Zájdeme von, niekedy si doprajeme pivko, niekedy sa vyberieme do Piešťan, plus hokej, futbal. A najmä – rozprávame sa a preberáme všetko možné. Milan ma vytiahne do sveta, a to je fantastické,“ skláňa Rišo poklonu svojmu osobnému asistentovi. Na obyčajnú otázku, či je šťastný, sa na chvíľu zamyslí a triezvo skonštatuje: „Každý piští za tým, čo nemá. Chcel by som byť zdravým, závidím vám chôdzu a samostatnosť. Pre rodinu je síce tragédiou už len to, že sme sa narodili, ale na druhej strane – viem, že bývam v najlepšom zariadení na Slovensku. A mám skvelého asistenta. Áno, je mi celkom dobre.“

LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REDAKTORKA PLUS7DNÍ

FOTO: ALAN HYŽA

� Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o konkrétnych ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh Richarda oslovil natoľko, že sa rozhodne pomôcť mu. Richard sníva o odľahčenom vozíku, ktorý by neslúžil len na bežné fungovanie, ale na ktorom by ľahšie zvládol aj boccia tréningy. OZ Medzi nami garantuje, že všetky financie budú využité na zakúpenie takéhoto vozíka, ktorý poisťovňa neprepláca v plnej miere.Číslo účtu, kam môžete posielať váš príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Richard.Tel. kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507

� Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi. Ďakujeme!

Richard: Slepota, alebo nefunkčné nohy?

„Našťastie vidím. Nie som tak na svete

stratený.“

nb76.indd 23nb76.indd 23 23.9.2007 21:21:0623.9.2007 21:21:06

76

PARASPACE24

Generálny partner:

Partneri:

Automobilový partner:

Hlavný mediálny partner:

Telekomunikačný partner:

www.paralympic.sk

Oficiálni partneri:

Mediálni partneri:Čo n

ám n

echý

ba, j

e ch

uť v

íťaz

iťČo

nám

nec

hýba

, je

chuť

víť

aziť

nb76.indd 24nb76.indd 24 23.9.2007 21:21:2823.9.2007 21:21:28

Bezdomovci to nemajú ľahké nikde na svete. V stále bohatšej Číne sa tiež stávajú tŕňom v oku. Najmä keď chce komunistická vláda dokázať svetu, že dokáže byť v modernej dobe konkurencieschopná aj napriek štátnemu zriadeniu, ktorému Západ dokáže veľa vyčítať.

NepomerJe pravda, že hľadať v čínskych mestách vládu jednej strany sa na prvý pohľad vyrovná pátraniu po ihle v kope sena. Obchody tu fungujú, krajina zjavne netrpí nedostatkom a ekonomicky hltá celý svet. Ako všade na svete, aj tu sa nájdu ľudia nestíhajúci rozbehnutý obchodný, modernizačný a civilizačný rýchlik. Číňania sa rozhodli prísne oddeľovať ekonomiku od politiky. Aj napriek výhradám a námietkam voči porušovaniu ľudských práv to vo všeobecnosti funguje na dobrej úrovni. Väčšina obyvateľov je spokojná. Pomer bezdomovcov na hustotu obyvateľstva až tak oči nekole. Horšie je to pravdepodobne

v európskom Bruseli ako v Pekingu. V centre hlavného mesta Belgicka je bezdomovcov na pohľad viac. Je ich aj oveľa viac cítiť. Najmä na očuraných staniciach.

Husársky kúsokVráťme sa späť do Ázie ku gigantickému ekonomickému tigrovi, do najľudnatejšej krajiny sveta. Číňanov môže byť podľa najtrúfalejších odhadov až jeden a pol miliardy. Seriózne údaje o počte ľudí bez vlastnej strechy nad hlavou chýbajú. Odhad hovorí až o šesťdesiatich miliónoch. Ťažko odhadnúť, kto je naozajstným bezdomovcom, keď veľa ľudí býva len v labilných chatrčiach a necítia sa bezdomovcami. Zohnať serióznu štúdiu zo života bezdomovcov v Číne je pravdepodobne nemožné. V tomto prípade nejde o nič, čím by sa chcela vláda chváliť. Chváli sa však inými úspechmi.Na budúci rok bude Peking miestom konania letných olympijských hier.

Umiestnenie tohto športového podujatia do krajiny, v ktorej vládne jedna strana, sa stalo pre mnohých vážnym problémom. Nechali sa počuť, že to bude ďalšia „totalitná“ olympiáda. Po Moskve roku 1980 a Sarajeve roku 1984 prichádza Peking 2008. Ako všetko, aj túto úlohu Číňania zobrali nadmieru vážne. Chcú svetu dokázať, že sa vedia prispôsobiť špičkovej kvalite. Zdá sa, že organizačné zvládnutie tohto svetového podujatia režimu skôr pomôže, ako by ho prinútilo k zmenám najmä v oblasti ľudských práv.Na hry vláda uvoľnila štyridsať miliárd dolárov. Peking čistí oblasti od chudobných štvrtí, kedysi doslova šialeného zamorenia smogom a aj od ľudí, ktorí „nestihli vlak“... Od bezdomovcov a mentálne postihnutých. Robí to

nekompromisne. Vyváža ich mimo mesta.Peking a niekoľko ďalších čínskych miest bude pravdepodobne na niekoľko dní trvania olympiády mestami bez bezdomovcov. Takýto husársky kúsok sa ešte nikomu nepodaril. Nebude to však systémové riešenie.

Do rozkvetuBezdomovcom sa v Číne nemusí človek stať iba z ekonomických dôvodov. Stačí veterná smršť či zemetrasenie alebo povodeň a je to. Náhle nemá nič. Sociálny systém je zaostalý a väčšina ľudí sa po takýchto tragédiách musí o seba postarať sama. Krajina sa zatiaľ rúti do výšin hospodárskeho rozkvetu. Bezdomovcov vyprodukovali aj mrakodrapy, ktoré vyrástli na miestach niekdajších tradičných uzavretých skupín domov. Zákon o súkromnom majetku začal ľudí chrániť až pred nedávnom.

TEXT A FOTO: TOMÁŠ FUK

76

ZA HRANICOU 25

Bezdomovci sú pre Čínu nezaujímaví

Civilizačný rýchlik

Sú všade a v každom zriadení. Ani Čína si s nimi nevie rady.

Netreba ich hľadať. Sú v každom meste. Liek na bezdomovectvo neexistuje. Šíri sa svetom ako epidémia. Je súčasťou ekonomického pokroku.

Podľa odhadov je v najľudnatejšej krajine sveta približne šesťdesiattisíc bezdomovcov.

nb76.indd 25nb76.indd 25 23.9.2007 21:21:3723.9.2007 21:21:37

Tento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti! Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

76

PROTI SRSTI26

Účel svätí prostriedky. Po mnoho generácií je táto zjednodušená machiavellistická myšlienka

veľkou etickou témou, o ktorej sa dá donekonečna diskutovať. Existujú však aj prostriedky, pri ktorých je sporná nielen morálnosť, ale aj samotná účelnosť.

Ako iste tušíte, reč bude o septembrovej kampani, keď sa v uliciach slovenských miest objavilo 500 bilbordov a v mestskej hromadnej doprave 100 plagátov s jedenásťtýždňovým zničeným a krvavým plodom po interrupcii.

Kampaň dvoch pro-lifových občianskych združení, teda združení považujúcich interrupcie za vraždu a porušenie práva dieťaťa na život – nazvaná Právo na život – okamžite vyvolala ostré reakcie. Najostrejšie proti nim vystúpili, ako inak, ich verní názoroví oponenti, zástancovia práv ženy na slobodné rozhodnutie či ísť, alebo nejsť na prerušenie tehotenstva – teda pro-choice.

Šoková terapiaKampaň vyvolala silné reakcie aj u menej vyhranených odporcov hnutia pro-life a rozprúdila diskusie na rôznej úrovni, od odbornej cez laickú, až po úplne diletantskú. Ak bolo cieľom kampane toto, potom prostriedky naplnili svoj účel. Napokon, organizátori sa netajili tým, že kampaň

má spojitosť s očakávaným rozhodnutím ústavného súdu o tom, či platný interrupčný zákon je, alebo nie je v súlade s ústavou. Rozhodnutie by malo byť známe do konca roka. Ak však kontroverzná kampaň mala byť v prvom rade šokovou terapiou zameranou na prípadných rodičov (áno, aj mužov sa to týka) počatého dieťaťa, odradiť ich od takéhoto rozhodnutia, respektíve vyvolať u nich správanie, ktoré k neželanému otehotneniu vôbec nepovedie, potom nie som si vôbec istá, či to neboli zbytočne vyhodené peniaze a energia všetkých zúčastnených a zbytočné traumatizovanie a ohrozenie citovej rovnováhy detí a napríklad aj žien, ktoré majú problém dieťa počať či donosiť.

Čo je neetickéTo, že táto kampaň je zbytočne drastická, šokuje a ohrozuje mravnosť (podľa § 371 Trestného zákona) aj tých, ktorým nie je určená, teda detí, je aj hlavným argumentom jej odporcov. Ako protiargument bola a je v mnohých diskusiách uvádzaná rovnako šokujúca a drastická protifajčiarska kampaň, posvätená či priam iniciovaná Európskou komisiou. Tá v tomto roku predstavila databázu odstrašujúcich farebných obrázkov, napríklad rakovinou napadnuté pľúca, mŕtvoly či zvráskavená koža, ktoré budú môcť členské štáty EÚ dobrovoľne umiestňovať na škatuľky cigariet okrem povinných varovných nápisov. Cieľom tejto iniciatívy je zbaviť európskych fajčiarov chuti na cigaretu. Komisár pre zdravie a ochranu spotrebiteľa David Byrne používanie obrázkov odôvodňuje takto: „Mnohé z týchto obrázkov sú naozaj hrozné, ale je potrebné ľudí šokovať. Skutočnou tvárou fajčenia sú totiž choroby, smrť a hrôza, a nie krása a pôvab, ktorými zavádza tabakový priemysel.“ Tá argumentácia sa veľmi nelíši od vyjadrení hovorkyne kampane Právo na život Jany Tutkovej, ktorá tvrdí, že neetické nie sú obrázky usmrteného plodu, ale samotné usmrtenie, teda potraty.

Zabránia drastické obrázky žene ukončiť tehotenstvo?

Fajčenie, potraty a posvätné účely

nb76.indd 26nb76.indd 26 23.9.2007 21:22:1123.9.2007 21:22:11

76

KOMIX 27

R O K O O D M I Š K ARozhodnutie a rozumNechcem pridávať ďalšie názory a argumenty k debate na tému interrupcie, ak by to ale niekoho veľmi zaujímalo, som proti kriminalizácii interrupcií, i keď osobne považujem potrat za vraždu a oceňujem všetky nenásilné presvedčovacie prostriedky, ktoré ženu od tohto nezvratného a nešťastného rozhodnutia odradia. Práve preto ma zaujíma odpoveď na otázku, či skutočne môže odradiť ženu od rozhodnutia ísť na potrat takýto plagát, alebo či môže človeka závislého na nikotíne odradiť od fajčenia fotka rakovinou napadnutých pľúc. Osobne si myslím, že to je nevhodne zvolený prostriedok. Prvýkrát to šokuje, druhýkrát znechutí a tretíkrát to adresátovi šokujúceho obrázku už ani nepríde. Zvykne si naň ako tá povestná žaba, čo sa postupne uvarila vo vode. Šokujúce obrázky totiž pôsobia na naše city, rozhodnutie ísť na potrat alebo prestať fajčiť sa však deje v racionálnej rovine. Že nás po tom racionálnom rozhodnutí city aj tak dobehnú, to už je iná vec, žiaľ, vtedy už býva neskoro.

Kto prišiel na očkovanie?Nedávno moje presvedčenie, že šokujúce obrázky nemajú správny motivačný účinok, utvrdil istý prieskum, o ktorom som čítala v knihe Malcolma Gladwella Bod zlomu. V študentskom mestečku rozdávali brožúrky s informáciami o očkovaní proti nákazlivej chorobe. Časť brožúrok obsahovala podrobné seriózne informácie o chorobe, časť pracovala najmä s veľmi nechutnými odstrašujúcimi fotografiami ľudí, ktorí chorobe podľahli. Študenti napriek informáciám nejavili valný záujem o očkovanie a skupina tých, čo predsa len prišli na základe suchej písomnej informácie, bola rovnako veľká ako skupina, ktorú k návšteve zdravotného strediska podnietili príšerné obrázky. Pointou tohto prieskumu bolo, že počet študentov, ktorí sa prišli dať zaočkovať, sa dramaticky zvýšil v oboch skupinách až potom, ako do brožúrky dotlačili praktickú informáciu s mapkou, kde sa stredisko nachádza a ordinačnými hodinami, a to i napriek tomu, že nebolo problematické stredisko nájsť. Čo z toho vyplýva? Nie, netreba k bilbordu s potrateným plodom prilepiť mapku s hniezdami záchrany, kde môže žena svoje dieťa spokojne odložiť. Vyplýva z toho iba toľko, že tento prostriedok nevedie k želanému cieľu, teda k zmene rozmýšľania tých, ktorí sa pre potrat rozhodujú. Zmeniť rozmýšľanie sa dá len nepriamo, cez výchovu k silnému vnútornému étosu, k morálnemu, zodpovednému a dospelému správaniu. Každý deň a v každom ohľade. Preto je otázka, či skutočne treba v boji za tak vysoko etický ciel používať zbrane, ktoré etické hranice v spoločnosti zas len narúšajú. I keď s tým najsvätejším úmyslom.

ELENA AKÁCSOVÁ, www.t-station.skFOTO: DAGMAR CANISOVÁ

nb76.indd 27nb76.indd 27 23.9.2007 21:22:2323.9.2007 21:22:23

Rehoľná sestra Anna Ciganpalová z rádu Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta

de Paul pracovala štyri roky na Haiti.

Táto najchudobnejšia krajina zo štátov Latinskej Ameriky je o polovicu menšia ako Slovensko a má 8,5 milióna obyvateľov. V minulosti bola francúzskou kolóniou, na slobodu sa vykúpila v roku 1804 a zaplatila za ňu obrovským zahraničným dlhom. Francúzština je tu dodnes úradným jazykom, domorodí obyvatelia rozprávajú po kreolsky.

HurikányNa celom území je len jedna asfaltová cesta na úrovni našich ciest 3. triedy, ktorá spája štyri najväčšie mestá. Ostatné cesty sú prašné a v období dažďov neprejazdné. Strieda sa tu obdobie sucha s obdobím dažďov, a tomu sa prispôsobuje život na ostrove. Domorodé obyvateľstvo sa živí poľnohospodárstvom, pestuje sa kukurica a ryža, na horách rastú ovocné stromy a kávovníky, sú tam pastviny, niektorí ľudia majú dobytok a občas aj trochu mäsa. Obchody, ako ich poznáme u nás, väčšinou neexistujú, predáva sa na trhoch pri každom väčšom meste. Tam si ľudia medzi sebou vymieňajú potraviny a predávajú a kupujú veci na prežitie. V hlavnom meste Port-au-Prince sú obchody a banky strážené ochrankou, v niektorých bohatších štvrtiach majú vďaka agregátom aj elektrinu a vodu. V najbohatšej štvrti Peton ville bývajú v luxusných domoch cudzinci a zopár bohatých Haiťanov. Ostatní žijú v chudobných štvrtiach, kde sa niektorí mladí organizujú v gangoch, prepadávajú ľudí, lúpia banky a obchody, aby mali peniaze na alkohol a drogy. Mladé dievčatá prostituujú, inak by neprežili.

Najrozšírenejší spôsob obživy pre gangy je únos bielych cudzincov a humanitárnych pracovníkov. Beloch je tu chodiaci šek na peniaze. Oficiálne štatistiky uvádzajú, že na Haiti žije 80 percent katolíkov, 10 percent protestantov a 10 percent príslušníkov rôznych siekt. Neoficiálne sú rozšírené rôzne kulty vúdú, okultizmus a animizmus. Aj veriaci, ak ich postihne nešťastie či choroba, idú za svojím šamanom, aby im pomohol. Napriek tomu nepoznajú pojem „neveriaci“, nechápu, ako by bolo možné neveriť. Deti chodia na náboženstvo rady, berú to ako prirodzenú súčasť života.„Bola som prekvapená tým, akí sú Haiťania milí a radostní,“ hovorí sestra Anna. „Každý rok im hurikány zbúrajú domčeky, ktoré sú väčšinou postavené z vlnitého plechu a banánových a palmových listov. Napriek tomu sa neboja začínať odznova. Sú veľmi zruční, z odpadu, z banánových

a palmových listov vedia vyrobiť koše, klobúky, povrazy a z niektorých druhov stromov aj nábytok.“

VyumývanéV krajine chýbajú cesty, elektrina, voda, nemocnice sú zatvorené. Za všetko sa platí. Poplatok za školu je jeden z najvyšších. Dieťa zaň dostane školskú uniformu, pomôcky, knihy a jedno jedlo denne, kukuričnú placku alebo ryžu s fazuľou. Napriek tomu, že rodiny žijú v katastrofálnych podmienkach a majú nedostatok vody, deti chodia do školy vyumývané a v dokonale vypratých uniformách. Vedieť čítať a písať je predpokladom lepšej práce a zárobku. Deti to vedia a spolu s jedlom – väčšinou jediným, ktoré za deň zjedia, je to pre ne veľká motivácia. Vychodiť základnú školu je pre Haiťanov ako pre nás vychodiť vysokú. Vysoké školy na Haiti si bežný obyvateľ nemôže dovoliť, stoja ročne 3000 – 5000 dolárov, vyučuje sa len zopár odborov a nemajú úroveň štandardných vysokých škôl vo svete.Keď prišli do Fond des Blancs prvé sestry, museli si prevárať vodu z potoka. Sestra Anna tam pracovala v nemocnici s kapacitou 24 lôžok. „Často nám vypadávala elektrina, nebola aj celý týždeň. Denne sme ošetrili ambulantne okolo 150 ľudí. Dlho som sa nevedela zmieriť so smrťou malých detí, ktoré umierali na podvýživu, AIDS, tuberkulózu.“

Novodobí otrociMuž si môže zobrať oficiálne len jednu ženu, no môže mať aj iné ženy, s ktorými má deti. Všetka starostlivosť o ne je na žene, muž jej len musí dávať nejaké peniaze. Preto ženy chcú otehotnieť – zaručí im to peniaze. Ak však matka zomrie, o deti sa nemá kto postarať. Obyčajne idú k príbuzným. Je to ako novodobé otroctvo – musia tam pracovať len za jedlo, často sú bité a inak týrané. „Do nemocnice raz prišla mladá, asi dvadsaťsedemročná žena, umierajúca na zlyhanie srdca,“ spomína sestra Anna. „Veľmi sa snažila, aby si sestry adoptovali jej dve malé deti, lebo vedela, že bude o ne dobre postarané a že sestry ich dajú do školy. No práve tam nebola sestra, ktorá mala na starosti vypĺňanie potrebných formulárov. Matka ich musela podpísať, aby bola adopcia platná. Deti sa zatiaľ hrali na dvore nemocnice a netušili, že matka im zomiera. Začala som sa modliť, aby žena vydržala, pokiaľ príde sestra, ktorá má na starosti úradné formality. A ženin stav sa naozaj zlepšil, vydržala, kým sa dali do poriadku papiere a asi o tri mesiace spokojná zomrela.“

Pomôžete?Môže sa zdať, že život na Haiti je krutý a ľudia tiež. No tak ako sú ľudia zlí, sú

Zázračná nemocnica

76

MISIA28

Vyštudovať základnú školu na Haiti je ako vyštudovať u nás univerzitu.

nb76.indd 28nb76.indd 28 23.9.2007 21:22:4123.9.2007 21:22:41

aj dobrí a milí. V každom prípade sú odkázaní na pomoc. Nie je dobré dať im peniaze, nevedia s nimi rozumne hospodáriť. Treba ich naučiť, ako sa majú o seba postarať. O to sa snažia misionári, ktorí dali týmto ľuďom svoje ruky aj srdce. Bez finančných prostriedkov sa však nepohnú. Postavili nemocnice pre najchudobnejších obyvateľov, školy, jedálne, organizujú kurzy čítania a písania pre dospelých, podvyživeným deťom a opusteným starým ľuďom poskytujú potraviny. Preto organizujeme zbierku pre chudobných na Haiti pod názvom Boj proti hladu. Dobrovoľníci napiekli medovníčky v tvare srdca s nápisom „Boj proti hladu“ a od 24. septembra do 8. októbra ich predávajú na verejných miestach, pred kostolmi... Minimálny príspevok za jedno medovníkové srdiečko je 20 korún. Peniaze zo zbierky budú použité na prevádzku štyroch škôl pre 2200 žiakov, ktoré vedú Dcéry kresťanskej lásky na Haiti, na zdravotné strediská, strediská pre podvyživené deti, lieky, zdravotnícky materiál a stravu chorým, sirotám a starým ľuďom, a dobudovanie prívodu pitnej vody do zdravotných stredísk.

PETRA BAJLOVÁFOTO: ARCHÍV SESTRY ANNY

Habitat for Humanity International s potešením oznamuje otvorenie regionálneho centra pre Európu a Strednú Áziu v Bratislave.

Tento krok organizácia začína

výstavou fotografií“ Nádej pretvárame na obydlia.”

Otvorené od 1. októbra do 19. októbra vHoteli Danube v Bratislave

Habitat for Humanity (HFH) je medzinárodná nezisková organizácia zameraná na zlepšenie podmienok bývania najchudobnejších.

Podieľala sa na výstavbe vyše 200 tisíc domov vo viac ako 100 krajinách na celom svete. Vďaka organizácii Habitat a jej bezúročným hypotékam našlo

strechu nad hlavou viac ako milión ľudí. Habitat v Európe a Strednej Ázii aktívne podporuje budovanie a renovácie rodinných sídiel v 19 krajinách

od Írska po Kirgizstan.

www.habitateurope.orgInzercia

najväčší svetový registrátor doméns koncovkou .sk

Vy ešte nemáte svoju doménu???

W W W . D O M A I N S . S K

Inzercia

Inzercia

Inzercia

nb76.indd 29nb76.indd 29 23.9.2007 21:22:4523.9.2007 21:22:45

Nemôžem chytiť dych. Pot sa zo mňa leje prúdom. Muž s kalašnikovom na chrbte

našťastie zastavuje, aby mačetou presekal cestu. Dve hodiny sa trmácame takmer nepriestupnou džungľou na východe Konga.

Prudký zráz dolu, močaristý potok a ešte strmší výstup. Stále dokola. Nemá to koniec.V Kongu som tretí raz a horské gorily som si želal vidieť od detstva, keď som v antikvariáte objavil dotrhané číslo National Geographic Magazine. Takmer to znova nevyšlo. Keď sa bol kamarát Saša popýtať, Nemec pracujúci na správe parku Kahuzi Biega v Bukavu mu návštevu goríl neodporučil. V parku sa potulujú zvyšky povstaleckých skupín a hrozí tam nebezpečenstvo. Vedel som, že nepreháňa. Za posledné desaťročie zahynulo v Kongu viac než sto strážcov goríl. Ochrankyňa Dian Fossey, známa z filmu Gorily v hmle, začínala práve tu, než sa presunula do Rwandy, kde bola neskôr zavraždená pytliakmi.

Prehovorená „rachotina“O pár dní neskôr idem na správu parku, Nemec sa nedá zastihnúť, ale Konžan George neberie bezpečnostnú situáciu až tak dramaticky. Volá strážcom, aby sa na nás

na druhý deň pripravili. Lenže v noci prší, a to je v Kongu problém. Cesty postavené belgickými kolonialistami nikdy nikto neopravoval. Jamy v nich sú tak hlboké, že sa v nich miestami schová polovica auta. Nedostali sme sa ani do polovice cesty.Dva dni pred odletom sám podnikám posledný pokus. Prenajaté rozhrkané terénne auto celú cestu prehováram, aby sa pokazilo až na spiatočnej ceste.Pri bráne parku ma čakajú strážcovia. Už pri svitaní vyslali prieskumnú skupinu, aby našli tridsaťčlennú rodinu striebrochrbtého samca Chimanuky. Vysielačkou nám dajú vedieť, kedy a kam máme vyraziť. Taktiež mám v batohu vysielačku od kamaráta z OSN. Keby som sa vraj dostal do problému, mám na kanáli číslo... Volať Sierra Bravo a hlásiť sa ako... Juj, mal som si to zapísať. Budem ju vláčiť úplne zbytočne. Pre skrátenie voľnej chvíle ma veliteľ strážcov posiela do

76

PÚTNIK30

Posledných sedemsto horských

Majestátny

Ozbrojení strážcovia chránia posledných pánov džungle.

nb76.indd 30nb76.indd 30 23.9.2007 21:22:4723.9.2007 21:22:47

76

PÚTNIK 31

múzea. Je to miesto veľké asi ako paneláková kúpeľňa, kde sú na kope nahádzané slonie lebky a zlomená stolička. Prehliadka dlho netrvá.

Hrdý neporazenýKonečne vyrážame, auto statočne vystúpi do dvoch tisíc metrov nad morom. Vystupujeme a v momente nás pohlcuje hustá džungľa. Po vysiľujúcom pochode konečne začujeme hlasy. Prieskumná skupina pozoruje goriliu samicu s mláďaťom na chrbte, ako obhrýza nejaké lístie z haluze. Asi sa jej nepáčim, rýchlo si ma premeriava pohľadom a so svojím potomkom mizne v hustom priestore. Sprievodcovia presekávajú cestu ďalej, po chvíli takmer narážame do mladého

samca, ktorý však mizne v korunách stromov. Presekali sme sa na čistinu. Uprostred stojí vysoký strom ovešaný ovocím. Pod ním dôstojne sedí Chimanuka a napcháva sa. Časť rodiny šplhá v haluziach a zhadzuje mu zrelé ovocie. Nevenuje nám pozornosť. S viac než dvesto kilami živej váhy a po všetkých súbojoch, ktoré behom života vyhral, aby sa stal vodcom rodiny, si je istý svojou prevahou.Pozorujeme rodinku dobrú polhodinku, keď sa zrazu necelé dva metre pred nami stavia na zadné, búcha sa do hrude a kričí. Celé to hrôzostrašné divadlo vnímam cez objektív fotoaparátu, takže sa ani nestačím zľaknúť. Strážcovia myslia, že začína byť nervózny a je na čase odísť. Hrdý neporazený Chimanuka mizne v húštine, rodinka zlieza zo stromu a uteká za svojim vládcom.Gorilí samci sú neohrození páni horských

džunglí. Vlastne by boli, keby človek nevynašiel strelné zbrane. Večer po návrate mi prišla správa, že v susednom parku Virunga našli správcovia päť zavraždených goríl. Päť z posledných zhruba sedemsto, ktoré vo voľnej prírode zostávajú.

TEXT A FOTO: MICHAL NOVOTNÝ, AUTOR JE FOTOREPORTÉR

LIDOVÝCH NOVIN

goríl v divočine

Chimanuka

Vodca Chimanuka je dvestokilový samec s úctyhodným strieborným chrbtom.

Gorily sú stále zaujímavým tovarom pre pytliakov. Dopyt je vysoký.

Riskovať sa oplatí...

Ani hustá džungľa ich nedokáže spoľahlivo ochrániť.

nb76.indd 31nb76.indd 31 23.9.2007 21:23:1723.9.2007 21:23:17

76

ROZHOVOR32

Bol to úplne hrozný deň. Fotografka bola unavená a mne došla v diktafóne

baterka. Zuzka mi požičala svoju náhradnú do pumpy a „baterky“ dobila aj fotografke. Ďakujeme!� Viem o vás, že už máte bohaté skúsenosti so spormi o autorské práva.- Áno, človek sa tomu nevyhne, keď neustále chrlí nápady. Nápad je základ všetkého, hoci niekto by povedal, že nápad je nič. Mne nápad ukradli už dvakrát, v jednom prípade sa dokonca zrealizoval, v Štátnom divadle v Košiciach. Odvtedy si dávam pozor, čo komu hovorím nahlas, a rada spolupracujem len s určitými ľuďmi. Viete, ako sa robia nápady? Napíšete si ich na papier, zalepíte do obálky a pošlete sami sebe. V okamihu, ako dá na obálku pošta pečiatku, máte na nápad chránené autorské právo. Obálku však môžete rozlepiť len ak dôjde k sporu, ak si niekto váš nápad neskôr privlastní. Tak dokážete, že ste ho mali prví. A všetkým odkazujem – vyvarujte sa nepodarených napodobnenín originálu!

� Ešte v detstve vám diagnostikovali cukrovku, inzulín ste si pichali päťkrát denne. Obmedzuje vás toto ochorenie?- Neobmedzuje a momentálne si zvykám na novú inzulínovú pumpu. Viete si predstaviť, kedy a kde všade vám môže prekážať. Za ten mesiac, čo ju mám, som už zažila veľa srandy. Pumpu nosím medzi prsiami a z nej vedie dlhočizná hadička na dávkovanie inzulínu až do stehna. Tá je ako stvorená na slamku na pitie minerálky, keby niekto potreboval...

� So sestrou Monikou ste hrali divadlo v Amsterdame. Prečo nie aj na Slovensku?- Aj na Slovensku sme odohrali zopár predstavení, ale mám pocit, že Slováci na netradičné divadlo ešte nedozreli. Bola som v Amsterdame pár mesiacov, keď tam Monika študovala. Bol to úžasný život, stále sme sa sťahovali. Dokonca sme boli na pár dní bezdomovkyne, keď sme si raz nestihli nájsť ubytovanie. Tak sme sa rehotali, až som sa z toho počurala. Smiala som sa, lebo som vedela, že to bude trvať len dva – tri dni. Inak by mi do smiechu asi nebolo... Bola nám hrozná zima, spala som

s diskmenom pod hlavou namiesto vankúša. Ale ešte aj dnes sa tam rada vraciam, a už aj pravidelne. S kapelou Funny Fellows tam chodíme na festivaly a na koncerty, pred rokom sme dokonca vyhrali prvé miesto ako najlepšia kabaretná kapela. Tak sa to rozbehlo, že tam chodievame ako domov.

� Keď sme pri Holandsku: môže sa na cukrovku marihuana?- Bylinka marihuana znižuje cukor. Nesmie sa však fajčiť, ale piť ako čaj – ten je dobrý aj na hlasivky. Ja však na hlasivky používam iné liečivá, napríklad divadlo. Dokážem sa odreagovať, zabaviť a na chvíľu uniknúť z reality.

� Kapelu Funny Fellows, v ktorej spievate, ste si „vyvydali“?- Oslovili ma počas predstavenia Limonádový Joe, kde som hrala preslávenú naivku Winnifred a dôkladne odstepovala Bufallo Billa. Romanovi Féderovi sa to zapáčilo a navrhol mi, či by som nechcela spievať a stepovať v jeho kapele. Mám rada zmenu a nové veci, som vždy veľmi zvedavá. Zo žartu som povedala áno. A Roman sa potom stal aj mojím manželom. V kapele som už štyri roky, a tým, že som tam vstúpila, už nie je len o hudbe a speve, ale aj o divadle a kabarete.

� Hudba 20. a 30. rokov minulého storočia sa vám páčila aj predtým, alebo sa vám „musela“ začať páčiť?- Mám skutočne rada kabaret, šansóny. A šansóny sú rozprávanie príbehov, čiže popri speve hráte. V 30. rokoch 20. storočia sa spievalo, potom sa niečo povedalo a zas sa hralo, spievalo a tancovalo. Takže vlastne kabaret, muzikál v menšom. Navyše všetko robíme naživo. Páči sa mi aj vtedajšia móda. Je najženskejšia, aká kedy bola. Aj muži boli sexi, keby ste stretli džentlmena z tých čias, tak sa určite zamilujete a hneď aj vydáte. Nosili traky, vlasy ulízané nabok, fúziky, briadky a vyholené líca. Vždy boli oblečení tip – top, jedného takého som stretla v Čechách, bol elegantný aj v teplákoch.

� So sestrou Monikou pripravujete predstavenie, ktoré chcete hrať v Amsterdame. Chystáte niečo aj na Slovensku? - S týmto predstavením sa mi splní sen z detstva spolupracovať

v divadle so sestrami. Monika má skupinu Trio Oľga, Ivetka má kostýmy a ja to ostatné - manžela a kapelu Funny Fellows. Vymysleli sme si medzinárodnú hudobno – tanečno – divadelnú hru z obdobia 20. – 30. rokov minulého storočia s názvom FOX. Premiéra bude v Amsterdame a na Slovensku 16. - 17. novembra na lodi Loď v Bratislave. A v Pezinku chystáme s Romanom 19. apríla ďalší ročník festivalu Hot Dance Duel s kapelami, ktoré hrajú hudbu 30. rokov, muzikou a tancom – tance z toho obdobia už takmer nikto nevie tancovať. Ak sa to chce niekto naučiť, nech príde. Festival bude venovaný kráľovnej džezu Elle Fitzgerald, ktorá bola tiež diabetička. Hot Dance Duel bude aj o informáciách o cukrovke. Aby sa nestávalo to, čo sa stalo jednému z úžasných hercov. Tiež je diabetik, ale nehovoril o tom a skoro nikto nevedel o cukrovke. Keď dostal porážku a odpadol, človek, ktorý ho mohol zachrániť, ho prekročil. Bol z neho cítiť acetón, ktorý občas cítiť zo všetkých cukrovkárov, a ten človek si pomyslel – aha, opitý umelec. Keby vedel niečo o cukrovke, tak by mu pomohol. Stačilo vedieť niečo!

TOMÁŠ FUK, AUTOROVI JE TO JEDNOFOTO DAGMAR CANISOVÁ

Zuzana Haasová vie, ako na zlodejov nápadov

S pumpou vo výstrihu

nb76.indd 32nb76.indd 32 23.9.2007 21:23:5023.9.2007 21:23:50

76

RECENZIE 33

OceánIkarÚžasná, až neuveriteľne podrobná encyklopédia s množstvom nádherných fotografií a širokým záberom informácií o najmenej preskúmanej súčasti našej planéty – oceánoch. Prijmite pozvanie na cestu do hlbín úžasného morského sveta. Táto kniha vám poskytne všetky informácie o tajomstvách a divoch oceánov, o ich obyvateľoch, geologickom podlaží, procesoch, ktoré v slaných vodách prebiehajú. Táto kniha vám vyrazí dych.

Andrzej Sapkowski:

Svetlo večnéSlovartReynevan žije v krutých a nebezpečných časoch v Sliezsku a v Čechách, cez ktoré prechádzajú križiacke výpravy a odvetné husitské

výpravy, zabíjajúce na svojom pochode tisícky nevinných. Reynevan sa postaví na stranu Husových prívržencov – hoci aj títo páchajú neuveriteľné zločiny. Musí sa vžiť do úlohy špeha, diverzanta, vraha a pomstiteľa. Rozpoltený medzi povinnosťou a hlasom srdca staví všetko na jednu kartu, len aby dostal svoju milovanú z rúk nepriateľov.

Peter Temple:

Prekliate pobrežieSlovartDetektív Cashin odišiel z oddelenia vrážd na miesto vidieckeho policajta na tichom mieste na pobreží, kde vyrastal. Čoskoro významného mestského občana Bourgoynea niekto prepadne a on na zranenia zomrie. Zdá sa, že čin spáchali traja chlapci z neďalekej komunity pôvodných obyvateľov Austrálie – a myslia si to aj všetci obyvatelia mestečka. Cashina to však nepresvedčí a pátra po pravde. Zisťuje, že objavil niečo, čo by mal azda nechať na pokoji...

Na svete dnes už existuje veľké množstvo príbehov. Niektoré sú staré ako ľudstvo samo, niektoré celkom čerstvé. Miešanie príbehov je typické pre našu dobu. Spomeňme si na rozprávku o princeznej Arabele – tá bola na tom postavená. Niečím podobným sú aj Kráľovské rošády.

Aké príbehy?Hráči hrajú role vplyvných a mocných šľachticov na kráľovskom dvore, ktorých hlavným záujmom je stať sa ešte vplyvnejšími a mocnejšími. Používajú na to doslova akékoľvek prostriedky, ktoré sú reprezentované kartami vplyvu. Sú to postavy a udalosti viažuce sa k histórii, umeniu, svetu rozprávok, fantasy, skrátka k rôznym typom príbehov. Mocipánom to je v podstate jedno, hlavne aby dobre poslúžili ich záujmom. A tým vytvárajú nevedomky vlastný príbeh.

Ako sa to deje?Šľachtici súperia o vplyv u kráľa v šiestich oblastiach. Tieto oblasti sú reprezentované kartičkami s bodovými hodnotami, ktoré sa na začiatku každého kola vykladajú

a do stĺpcov. Pod ne hráči umiestňujú svoje karty vplyvu lícom dolu a každá nasledujúca v stĺpci obracia tú predchádzajúcu. Čiže to, akú kartu zahral váš súper sa dozviete až keď pod ňu umiestnite svoju, čo môže byť dosť nebezpečné. Prečo?

Stratégov kódexKarty vplyvu sú dvoch druhov. Karty len s bodovou hodnotou, medzi ktoré patrí Kráľ, Kráľovná a karty špecialistov na jednotlivé odbory ako kupec, statkár, trubadúr a podobne. Druhým typom kariet sú tie, ktoré majú okrem bodovej hodnoty ešte aj nejaký špeciálny efekt. Napríklad Vrah okamžite odstraňuje kartu, ktorá ho otočila, Mág odstraňuje všetky karty s bodovou hodnotou 10 a vyššie, Drak prináša postih -2 každej karte súpera v stĺpci a podobne. Toľko efektov môže vyvolávať zmätok a bezradnosť, čo rieši veľmi sympatická karta Mušketieri, ktorá ruší všetky efekty v stĺpci. Oplatí sa držať nejaké to „eso“ na ruke, na druhej strane, keď budete tie karty dlho sušiť, budú vám zaberať miesto a vy budete mať zúžené taktické možnosti. Treba sa rozhodnúť.

Dosť široké pole možností, nie?

Kráľovské rošády sú zaujímavou hrou, ktorej možnosti musím aj ja ešte len objaviť. Efektov je veľa a ich kombinácie v sebe skrývajú netušené možnosti. Výhodou tejto hry je aj jej skladnosť – sú to len karty. Veľmi poteší aj jej výtvarné spracovanie. Celá hra pôsobí vďaka nemu príjemne starosvetsky a vznešene.

Róbert Špoták

Súťažná otázka o tri hry:Ako sa volá karta ktorá odstraňuje všetky karty s bodovou hodnotou 10 a vyššie? Odpovede posielajte na adresu: jaro@notabene.sk. Výhercov zverejníme prvý novembrový týžden na www.notabene.sk.

Inzercia

Výstava Medzi nami v Nitre

Po augustovej výstave občianskeho združenia Medzi nami v bratislavskom Apollo Business Centre sa výstava presúva do Nitry, do hotela Alexander´s na Mostnej ulici, kde si ju budete môcť pozrieť v priebehu októbra. Fotografie Alana Hyžu a texty Lucie Laczkó poznajú čitatelia Nota bene zo stránok nášho časopisu. Približujú nám silné príbehy ľudí, ktorým to život tvrdo spočítal a buď oni sami alebo ich blízki bojujú s chorobou a nedostatkom peňazí. Teraz sa autori rozhodli s podporou Nadácie VÚB banky zverejniť ich osudy aj formou tejto putovnej výstavy, na ktorú vás srdečne pozývame. r

V Ý S T A V AK N I H Y

Kráľovské rošády – z príbehu do príbehu

nb76.indd 33nb76.indd 33 23.9.2007 21:24:0523.9.2007 21:24:05

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 15 Sk a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie

o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA.

Vydavateľ: Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/5262 5962, www.notabene.sk Redakcia: Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk Lito a tlač: X-line Design: Ing. Ivan Pekarovič, WebHouse, s.r.o., www.webhouse.sk Manažment projektu: Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0904 006 078, jaro@notabene.sk

DISTRIBÚCIA:

Bratislava: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/5262 5962, sociálni pracovníci: Michal Milan, Roman Csikós, Peter Adam, Nora Volčková, poradcovia@notabene.sk Banská Bystrica: Slovenský Červený kríž, Ivan Bolha, 0903 029 152, 048/415 30 39, sus.bbystrica@redcross.sk Čadca: Charitatívno-sociálne centrum Čadca, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/43 24 088, kmelichacova@centrum.sk Kežmarok: Mestský úrad Kežmarok, Hlavné nám. 1, Kežmarok, Zdena Dudasová, 052/46 60 212 Košice: Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 0905 595 520, helena.havrilova@zoznam.sk Levice: OZ Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, 0915 743 433, kontaktná osoba: Ľubica Prištiaková, mail: ondrej.kerekrepy@jpk.sk Lipany: ADCH Rómske komunitné centrum, pán Urdzík, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, tel. 051/457 25 49, rkclipany@centrum.sk Lučenec: OZ Kultúrny zväz občanov rómskej národnosti SR, J. Kráľa 14, 984 01 Lučenec, Jaroslav Matuška, 0908 924 877 Malacky: Križovatky, n.o., Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Barbora Bunová, 0915 726 574, acbetania@orangemail.sk Michalovce: ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Mgr. Ján Cenkner, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 Nitra: Diecézna charita Nitra, Mgr. Viktor Jančuš, 037/772 17 38, charita.nr@ba.telecom.sk Nové Zámky: Fond rozvoja kultúry a vzdelávania, n. f., Ul. SNP 32, 940 62 Nové Zámky, Béla Magyar, belamagyar@zoznam.sk Piešťany: UZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Beata Fándliová, domum@kios.sk Poprad: Mestský úrad Poprad, Odbor sociálny, Erika Mižigarová, Popradské nábr. 3, 058 42 Poprad, socialne@msupoprad.sk Púchov: Občianske združenie Hviezdička, 020 72 Mojtín č. 15, prevádzka: Belušské Slatiny – chata Jozefín, kontakt: hviezdicka.domov@centrum.sk, 042/471 09 18 Prešov: OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Lívia Mackovičová, 0903 589 452, risen@centrum.sk Senica: Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica Spišská Nová Ves: Humanitná spoločnosť Prijatie, Centrum psychosociálnej prevencie, Šafárikovo nám. 3, sídlisko Mier, 052 01 Spišská Nová Ves, Lenka Jakubová, 053/44 40 888, hsp@post.sk Trnava: Bratislavsko-trnavská arcidiecézna charita, František Čišecký, Hlavná 43, 917 01 Trnava, 033/551 27 04, 0910 788 031, frantysek@pobox.sk, www.charitatt.sk Vranov nad Topľou: ADCH Charitný dom pre mládež, Beáta Bronišová, Lúčna 812, Vranov nad Topľou, tel. 057/44 315 78, betik31@pobox.sk Žilina: DCH Nitra, Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová 041/7244795, charitaza@post.sk.

Podporili nás: Nadácia Pontis, Vzdelávacia nadácia Jana Husa, Nadácia otvorenej spoločnosti, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, John F. Monhardt, Ministerstvo kultúry SR

76

BODKA34

Erich Fromm výstrel (angl.) meno herca Hlaváčka nadmotaj ovanuli

Pomôcky: SHOT,

KATONA, AROL

zlúčenina kyselín a zásad

odborné učilište

Pomôcky: VELES, IDAHO,

ADY

zemianske tvŕdze muž. meno tečenie olympijské

hryodborník v noetike

robí ich audítor

sonografia (hovor.)

predložka

4. časť tajničky

vojak (maďarsky)

1. časť tajničky2. časť tajničky

názov

odďaľujoblak

mihnutia

cudzie muž. meno

organ. zlúčenina

predmety obchodov

môj (nem.)

nadpiekava

sídlo v Čade

braková literatúra

Autor: Bohumil Novák

cicavec z pralesa

patriace Ilone

zaslalo

Angličan

súrodenec

občiansky preukaz

členský štát USA

pracovalo na stave

drobné strelivo

presekaj

znojidanty, gény

zn. kozmetiky

čistil praním

prekonzumujesviňa sýrsky

kopytník

indiánska trofej

chata (rusky)

detská zbraň

plán (nem.)

býv. ŠPZ Prievidze

maď. básnik

dlabajipretácia

veľ (česky)

juhoamer. papagáj

podraď. spojka

úhor (nem.)

slovanský boh stád

východoslov. (skr.)

prvý muž

podmienková spojka

3. časť tajničky

autonómna oblasť slané rezy rýb typ ruských

lietadiel

N

nb76.indd 34nb76.indd 34 23.9.2007 21:24:3523.9.2007 21:24:35

Niekoľkokrát do roka sa na koľajniciach stretávajú milovníci parných lokomotív, ktoré kedysi brázdili svet. Dnes sa im venujú už len nadšenci – dobrovoľníci, ktorí ich opravujú, rekonštruujú a udržiavajú v ligotavej kráse

a dobrom technickom stave. Jazda so silnou parnou lokomotívou bola vždy drina: mašinka potrebovala uhlie a silný plameň. To bola práca kuriča, neustále zamazaného od čiernych sadzí. Dnes po koľajniciach premávajú sterilné vlaky na elektrinu, ktoré strojvodca obsluhuje páčkami a gombíkmi. No s parou akoby sa vytratila všetka romantika.

JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

76

FOTORIPORT 35

Ožíva krása starých mašiniek

Pod parou

nb76.indd 35nb76.indd 35 23.9.2007 21:24:3723.9.2007 21:24:37

ALAN

HYŽ

ADe

ti mo

ngols

kých

zlato

kopo

v. V m

inulos

ti vý

nosn

é ban

e sú d

nes d

omov

om ch

udob

ných

.

76

GALÉRIA36

nb76.indd 36nb76.indd 36 23.9.2007 21:25:2523.9.2007 21:25:25