Zbojník Jurošík 1. diel
-
Upload
luna-books -
Category
Documents
-
view
252 -
download
3
description
Transcript of Zbojník Jurošík 1. diel
prvom rade chcem poďakovať mojej kolegyni Stanke
za jej pracovné nasadenie, toleranciu a za to, že vie
po anglicky. Keby nevedela, asi by k nám neprišiel Jaro Baran
(šéf spoločnosti Animoline a zároveň režisér animovaného Jurošíka)
a nepoprosil by o preloženie jedného textu do tohto cudzieho
jazyka. „Vy vydávate knižky?“, spýtal sa. „Predstavte si, že doteraz
ešte nikto nevydal knižne nášho Jurošíka. Chápete? Nechcete to
skúsiť vy? Dám vám číslo na Mariána Vaneka.“ Samozrejme, že sme
sa toho hneď chytili a o pár dní som už sedel v Sušici (južné Čechy)
u Vanekovcov v obývačke a bolo hneď jasné, že sme si sadli.
A opäť ďakujem. Ďakujem za to, že som mohol spoznať takých
úžasných ľúdí, akými sú Marián a jeho manželka Melánia. Toľko
dobroty a pozitívnej energie, čo sa valí z týchto dvoch nádherných
bytostí, vás jednoducho dostane. Ďakujem tiež, že som mohol
spoznať aj jedného z ich synov – Marcela. Z množstva jeho knižiek
som za mesiac stihol doslova a do písmena zhltnúť už štyri
a teším sa na ďalšie. Ďakujem Ti, Marcel. Ešte viac si mi otvoril
oči a hlavne srdce. Kto ho pozná alebo čítal čo i len jednu jeho
knižku, vie, o čom píšem. Ďakujem, že som sa vďaka Jurošíkovi
mohol stretnúť s ďalším úžasným človekom – Tomášom Janovicom,
ktorý pre vás napísal pár krásnych slov o tejto knižke.
A na záver to najdôležitejšie. Ďakujem manželke Denise
a dcérke Margot (ktorej však takmer všetci hovoria Maruška)
za to, že mi dávajú toľko lásky a šťastia.
Ešte raz všetkým ďakujem a vám, ktorí si budete chcieť prečítať
túto knižku, prajem, aby ste z nej mali takú radosť a zábavu ako my,
keď sme ju pre vás pripravovali.
S úctou
Renato Magát – Star Books
V
Zbojník Jurošík - 1. dielMarián Vanek
Copyright © 2010 Star Books s. r. o., Marián Vanek
Ilustrácie © 2010 Marián Vanek
Text © 2010 Marián Vanek
Design © 2010 Renato Magát
Vydalo vydavateľstvo: Star Books s. r. o. v Bratislave v roku 2010
Redigovala: Stanislava Preclíková Wűrfl
Grafická úprava: Renato Magát
Vytlačila: Neografia a.s. Martin, Slovenská republika
Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto knihy nemôže
byť reprodukovaná, uchovávaná v informačných systémoch
alebo šírená v akejkoľvek forme a akýmkoľvek spôsobom:
elektronicky, mechanicky, kopírovaním, nahrávaním,
skenovaním alebo inak, bez písomného súhlasu
majiteľa autorských práv.
ISBN 978-80-970535-0-5
ilé deti a milí rodičia, starí rodičia aj prastarí rodičia!
Neoslovil som vás takto kolektívne omylom.
Táto rozkošná knižka je naozaj pre všetkých. Je preteplená
skvelým humorom a humor stiera rozdiely. Vekové aj zemepisné.
Zbojník Hrajruka sa hneď v prvej rozprávke takto prihovára
Jurošíkovi: „Páčiš sa mi, Jurošík. Si smelý mládenec. Nechceš ísť
ku mne do učenia?“ Hrajruka priúča Jurošíka zbojníckemu umeniu
a majster Marián Vanek nás priúča zase humoru.
Humor je veľké umenie - kto ho ovláda, vyhral. Žije sa
mu lepšie. A ešte niečo by som chcel povedať. Zbojník Jurošík
je dobráčisko, lebo aj Marián Vanek je dobrák od kosti. Ale ináč,
milé deti a milí rodičia, starí rodičia aj prastarí rodičia, ináč pozor
na zbojníkov! Dajako sa nám rozmnožili, a nie sú to veru takí
láskaví výmyselníci ako Jurošík.
Radostné čítanie vám všetkým želá
Tomáš Janovic
(zatiaľ ešte len starý otec)
M
ilé deti, milí dospeláci a milí penzisti!
Ešte predtým, než zoberiete túto knižku
do rúk, si najsamprv umyte ruky! Najlepšie pod
tečúcou vodou. Neverte tomu, čo sa niekedy vraví.
Vraj „čistota pol života a špina celý!“
Túto riekanku radi používajú tí, čo sa boja vody
a nechcú sa umývať. Každý človek by mal mať ruky
čisté, lebo okolo nás žijú tisíce a tisíce bacilov
a bacilkov. No a keď začneme obracať stránky
našej knižky, a listy niekedy nechcú ísť od seba,
tak si občas nasliníme prst, aby sa nám lepšie
stránky otáčalo. Takže – keď nemáme ručičky
umyté, mohli by nám do pusy spomínané bacily
a bacilky poľahky naskákať. Tieto potvorky sa
totižto veľmi boja čistoty, ale o to väčšmi ľúbia
špinavé ručičky...
Takže – najprv hybaj do kúpeľne!
M
Strana 9Strana 19
Strana 29
Strana 37 Strana 45
Strana 53 Strana 61Strana 69
Strana 85Strana 77
JUROŠÍK
Každý poriadny zbojník má mocný hlas,
ktorý počuť široko-ďaleko. A Jurošík
mal veľmi mocný hlas. Keď zakričal:
„Stoj! Tristo hrmených! Bohu dušu a mne
dukáty!“, tak sa až hory ozývali a ozvena
sa zo všetkých strán vrátila k nemu.
Nuž a ten, ktorého sa chystal ozbíjať,
si pomyslel, že zbojníkov je riadna
kopa. Preľakol sa a preľaknutý človek
sa dá poľahky ozbíjať...
Ako vyzerá takých „tristo hrmených“?
Dozviete sa na záver tohto príbehu.
Na tomto obrázku však urobil Jurošík
niečo, čo by zbojník urobiť nemal. Jurošík
je ale huncút a urobil to schválne. Čo to
je? Uhádnete to? Ak neviete, tak obráťte
knižku tak, aby mal Jurošík nohy hore
a hlavu dole, a prečítajte si, aké chyby
urobil.
Riešenie: Pištoľku si žiaden zbojník nezastrčí za opasok hlavňou (rúrou) nahor. Čo keby náhodou znenazdajky vystrelila? Lebo keď pánboh chce, tak nielen motyka vystrelí, ale aj pištoľka. Jurošík dobre vie, ako treba zastrčiť pištoľku za opasok, to nás len skúšal, či to vieme aj my. Ďalší jeho žartík je, že si krpec na pravej nohe zaviazal spolu s valaškou. Mal by veru čo robiť, aby ju vytiahol, keby ju potreboval.
– 8 –
edného pekného dňa čakal starý zbojník Hrajruka, kto pôjde okolo
neho po ceste, aby ho ozbíjal. Nebol už najmladší, zbojnícke remeslo
tak nevynášalo ako za mladi, aj kríže ho pobolievali, oči mu prestávali slúžiť
a v nohe mal lámku, lebo v jaskyni, kde býval, bolo chladno aj v lete.
Hrajruka sedel schovaný za mohutným stromom a nabíjal pištoľku.
Ešte ani dobre do pištoľky nenasypal pušný prach, ešte do nej nestačil dobre
vložiť guľku, keď začul, ako ktosi ide po ceste. Zvedavo vykukol a uvidel
po ceste kráčať statného mládenca. Cez plece mal prehodenú valašku, na nej
zavesený malý batôžtek a veselo si do kroku pospevoval.
Keď už bol mládenec pri strome, vyskočil Hrajruka na cestu a namieril
na neho pištoľ. Zagúľal hrôzostrašne očami, vyplazil jazyk, zastrihal ušami
a zakričal:
– Lardy, mardy, fardy! Fajka – paradajka! Stoj! Daj dukáty, lebo obanuješ!!!
J
– 10 –
Mládenec sa však nezľakol, skôr mu to bolo
na smiech. Videl ale, že má pred sebou starého
človeka, a tak sa nezasmial a radšej sa opýtal:
– Čo chceš odo mňa, či nevidíš, že nič
nemám? Kto si?
Zbojník sa pozrel lepšie na nebojácneho
mládenca a vraví:
– Som strašný zbojník Hrajruka, postrach
celého kraja! A máš pravdu... oči mi už dobre
neslúžia, lebo sprvoti som si myslel, že si bohatý
kupec. A teraz vidím, že nie si ani bohatý, ani
kupec. Kam ideš a ako sa voláš? – prezvedal sa.
– Volajú ma Jurošík a idem sa do sveta učiť
dajakému remeslu, – odpovedal mládenec.
Zbojníkovi Hrajrukovi sa odvážny mládenec
zapáčil. Hneď mu to aj povedal:
– Páčiš sa mi, Jurošík! Si smelý mládenec.
Nechceš ísť ku mne do učenia? Už som starý
a rád by som zavesil zbojnícke remeslo na
klinec.
Mládenec chvíľu premýšľal a potom povedal:
– Nedbám! Aj zbojnícke remeslo je iba
remeslo. Prečo by som sa nemohol vyučiť
za zbojníka?
Obaja si na to podali ruky. Hrajruka viedol
Jurošíka hustým lesom, až zastali pred mohut-
nou skalou, pod ktorou sa rozkladala priestranná
jaskyňa. Pred ňou rástol vysoký dub. Práve
tam začal starý zbojník učiť svojho tovariša
zbojníckemu remeslu.
Strašný zbojník Hrajruka,
ktorý straší pocestných,
vyplazuje na nich jazyk
(to sa nepatrí), gúľa očami
a máva nad hlavou
pištoľou (ani to by nemal)!
– 11 –
– Každý dobrý zbojník sa musí najsamprv vedieť dobre ukryť, aby ho nik
nezbadal, – povedal Jurošíkovi a sám sa schoval za dub. Potom znenazdajky
vyskočil z úkrytu, zagúľal očami a mocným hlasom zakričal:
– Lardy, mardy, fardy! Fajka – paradajka! Stoj! Daj dukáty, lebo obanuješ! –
Potom vyplazil na Jurošíka dlhočizný jazyk, ktorým by hádam mohol i zbierať
dukáty zo zeme, a na dôvažok zastrihal ušami ako zajac.
Jurošíkovi sa to však nepozdávalo. Aj by sa tomu zasmial, ale nechcel sta-
rého zbojníka uraziť. Napokon, nepatrí sa, aby sa zbojnícky tovariš vysmieval
učiteľovi. Povedal:
– Keď už musím hrešiť, tak nebudem ako ty: Lardy, mardy, fardy... fajka –
paradajka, ale inakšie!
Hrajruka mu podal pištoľku a neveriacky povedal:
– No tak ukáž, čo vieš, keď si taký múdry! Odkedy vajce učí sliepku, teda
kohúta?
Jurošík zašiel za strom. Chvíľu sa nič nedialo, ale v nečakanej chvíli vysko-
čil spoza neho ako jeleň a zakričal, až sa ozvena ozývala zo všetkých strán
a Hrajruka si musel zakryť rukami uši:
– 12 –
– Stoj!!! Tristo hrmených! Bohu dušu a mne dukáty!!!
A požičanú pištoľku pritlačil Hrajrukovi na brucho tak silno, až sa tomu
od strachu roztriasli kolená, zdvihol ruky i fúzy a potom si chytil gate,
aby mu do nich niečo nevypadlo. Nevedel, či to mládenec myslí
vážne, alebo si z neho robí žarty. Nedal však na sebe
nič znať, ale pre istotu si pištoľku vzal nazad. Ukázal
na vzdialenú jedľu a povedal:
– Celkom dobre ti to ide, to musím priznať. Teraz
ťa naučím strieľať. Vidíš na najvyššom konári tej jedle
šišku? Tak sa dobre pozeraj a drž si radšej klobúk
oboma rukami! – namieril a vystrelil. Šišku však
netrafil, zato o hodný kus ďalej odstrelil vrcholec stro-
mu a vyplašil vtáctvo z celého lesa. Aj veverička, čo
bola na strome, radšej zmizla a zvedavo vykukovala
spoza konárov. Zbojník znechutene podal pištoľku
Jurošíkovi: – A teraz ty oprobuj...
Ten sa rozkročil, namieril a vystrelil. Šiška
ako trafená odletela na prvý raz. Spadla
starému zbojníkovi na hlavu, odrazila sa
od nej a pristála na zemi. Veverička rýchlo
zliezla dolu a odniesla
si ju do skrýše.
Mládenec sa naozaj
na prvý raz trafil!
– Teda, takého tovariša som ešte nemal! – pochválil svojho učňa Hrajruka.
– Pamätaj si, – pokračoval v učení, – ozbíjať smieš iba bohatých kupcov, grófov
i zemepánov, ale nikdy nie chudobného človeka! Taká je zbojnícka regula!
– A ako poznám, že je človek chudobný? – spýtal sa Jurošík. Hrajruka sa
poškrabal na hlave, aby sa mu ľahšie premýšľalo, a po chvíli povedal:
– To máš tak, chudobný človek nemá dukáty a keby si aj chcel, tak ho
vlastne ozbíjať ani nemôžeš.
Zdalo sa, že aj tomuto zbojnícky tovariš porozumel a starý zbojník usúdil,
že mládenca treba vyprobovať v riadnom zbíjaní, aby ukázal, čo sa naučil.
– Teraz sa vrátime na cestu, kde sme sa stretli, a sám na vlastnej koži
vyskúšaš, aké je to byť naozajstným zbojníkom! – povedal Hrajruka a vedno sa
vybrali na to miesto. Ukryli sa za strom a vyčkávali. O chvíľu v diaľke zahrkotal
kočiar.
– Podľa hrkotania súdim, že v kočiari ide samotný zemepán! – šepol starý
zbojník mladému. A ten sa potichu spýtal:
– Kto je to ten zemepán?
– To je pán, ktorému patria všetky zeme
na okolí, dediny a celý tento kraj.
Býva v neďalekom kaštieli. Je to
veru prešibaný zemepán, vždy
sa mi podarí ozbíjať ho iba o pár
dukátov. Teraz skús šťastie ty!
Kočiar sa blížil. Tučný zeme-
pán v krásne vyšívaných šatách
sedel na kozlíku, pravou rukou
poháňal koníka a ľavou pridržia-
val truhlicu. Na hlave mal
parochňu. Keď kočiar už-už
míňal strom, za ktorým sa
schovávali zbojníci, Jurošík
– 14 –
veľkým skokom skočil doprostred a zastal mu cestu. Zakrútil valaškou nad
hlavou a zakričal hromovým hlasom:
– Stoj! Tristo hrmených! Bohu dušu a mne dukáty!!!
Zemepán zahamoval koníka, ktorý sa od strachu postavil na zadné nohy.
Potom si na nos nasadil cviker, prezeral si zbojníka a spýtal sa ustrašeným
hlasom:
– A ty si kto, mladý člofek? Ty si predsa neni ten starý zbojník jeden zbojní-
kový, Hrajruka?
Jurošík sa hrdo vypol, zamával valaškou a povedal:
– Volám sa Jurošík! Iba sa učím za zbojníka!
– Tak ja budem mať dvoch zbojníkov na svojom panstve? Ja budem slávna
zemepán! Ale, neni to primnoho, dvaja zbojníci na jedného zemepána? – pýtal
sa zemepán už sám seba. Opatrne otvoril truhlicu a hodil mladému zbojníkovi
k nohám dva dukáty. Povedal:
– Tu máš, zbojník, pre každého jeden dukát. Viac nemám a ustúp z mojej
cesty!
Zemepánov zlatý dukátPredná strana mince – averz (latinsky)Zadná strana mince – reverz (latinsky)
Bočná strana mince – bokverz (hotentótsky)
Na dukáte je vyobrazený zemepán. Dukát sa razil v kremnickej mincovni a mal veľkú hodnotu. Rýdzosť zlata sa zvyčajne skúša tak, že do dukátu zahryzneme, a keď pocítime, že dukát je na skus mäkký, tak je zhotovený z rýdzeho zlata. Nesmieme však do dukátu zahryznúť silno, aby sme z neho kus neodhryzli.
Jurošíkovi sa to však málilo. Priskočil ku kočiaru, vytiahol spoza opasku
pištoľku a pritlačil ju tučnému zemepánovi na žalúdok, až mu nadskočila
parochňa...
– A toto je čo? – spýtal sa a otvoril truhlicu až po okraj naplnenú zlatými
dukátmi, – piesok alebo dukáty?
Vzal ťažkú truhlicu, sťa by to bolo pierko a vyložil si ju na plece.
– A teraz choďte kade ľahšie! Buďte radi, že som vašu dušu neporučil Pánu
Bohu a vzal si iba dukáty! – povedal. Zahvízdal na Hrajruku a obaja zmizli
v lese. Nešťastný zemepán spínal ruky a lamentoval:
– Och, ja nešťastný zemepán! Však počkaj, ty zbojník jeden zbojníkový,
ja ti ešte ukážem! – hrozil za zbojníkmi.
Zbojníci prišli pred jaskyňu. Tam položil Jurošík truhlicu a otvoril ju. Keď
Hrajruka uvidel toľké bohatstvo, zaradoval sa. Díval sa na dukáty, až mu oči
prechádzali. Prehraboval sa v peniazoch a riekol:
– Musím ti povedať, milý Jurošík, že si už načisto vyučený zbojník. Toľko
dukátov ako tebe sa mne ešte nikdy nepodarilo nazbíjať. A zbojnícke remeslo
vykonávam už pekných pár rôčkov!
– 16 –
Jurošík vysypal všetky dukáty z truhlice do vreca, vyložil ho Hrajrukovi
na plecia a povedal:
– Vezmi si tie dukáty, zbojník Hrajruka, tebe sa väčšmi zídu ako mne.
Keď sa mi zachce, nazbíjam si!
Hrajruka sa pod ťarchou vreca riadne prehol. Vďačne sa pozrel na svojho
vyučeného tovariša a voľnou rukou si utrel slzu.
– Ďakujem ti, Jurošík, máš dobré srdce. Bude z teba statočný zbojník
a nášmu remeslu neurobíš hanbu. Už som sa rozhodol, že nebudem zbojníkom
a všetko ti prenechám. Pištoľku i jaskyňu, kde som dlhé roky prebýval. Vrátim
sa do rodnej dediny a za tie dukáty si tam kúpim dom a gazdovstvo. Zostávaj
tu s Pánom Bohom! – povedal starý zbojník, utrel si slzu z líca, odovzdal
Jurošíkovi pištoľku i jaskyňu, potom ho objal a odišiel. Občas zastal, obzrel sa
a zamával.
A tak sa dal Jurošík na zbojnícke remeslo. Vraví sa, že remeslo má zlaté dno.
Uvidíme, aké dno bude mať zbojnícke remeslo...
TRISTO HRMENÝCH
Ako vyzerá takých „tristo hrmených“?
Nuž približne takto: v jednom veľkom
„blesku“ je tristo malých bleskov.
Spočítajte ich. Všetci dobre vieme,
že po každom blesku nasleduje hrmenie,
a keď je bleskov 300, tak takýto hrmot
vystraší veru každého.
Kontrolná otázka: Viete, ako sa dá
vyrátať, ako ďaleko je od nás búrka?
Keď sa zablyskne, tak po blesku vždy
príde hrmenie. Hneď po blesku začnite
rátať (jeden, dva, tri, štyri a tak ďalej)
– ani nie rýchlo, ani nie pomaly, ale
primerane. A pri ktorom čísle začujete
hrmenie, toľko kilometrov ďaleko
od vás je búrka.
Uhádnete teda, koľko hrmených je na
obrázku?
Riešenie: Je ich 306! Prirátali ste k hrmeným aj ten veľký blesk, v ktorom sú maličké blesky? Zabudli ste? A že ich je viac ako tristo? Nuž, nášmu zbojníkovi na nejakom tom hrmení navyše nezáleží...
– 18 –
edného pekného rána uprostred zimy vletel do jaskyne malý vtáčik
a posadil sa nad posteľ, v ktorej spal Jurošík, a zo spánku odfukoval.
Vtáčik začal spievať, a keď sa zbojník ani na spievanie neprebudil, tak ho
zaťahal za vlasy. Jurošík sa konečne prebudil a zbadal vtáčika. Pretrel si oči,
či dobre vidí, usmial sa, ponúkol vtáčikovi prst, a ten si naň bez strachu sadol.
– Ty si ale smelý vtáčik. Budeme kamaráti, čo povieš?
Vtáčik prikývol, že súhlasí, ale pretože vtáčkovia nemajú ruky, tak podal
zbojníkovi krídlo. Ten ním potriasol a ich priateľstvo tým bolo spečatené.
Potom sa Jurošík na posteli posadil a poobzeral po jaskyni, ktorá bola
teraz jeho novým domovom. A hneď sa aj chytil za hlavu, lebo taký hrozný
neporiadok aký uvidel, sa len tak ľahko nevidí. Zovšadiaľ viseli pavučiny,
po zemi sa váľalo šatstvo, krpce, taniere i neumyté hrnce, skriňa mala
vyvalené dvierka, stoličky rozhegané, cukor i soľ porozsýpané po stole,
a keď nazrel do mliečnika, tak v ňom namiesto mlieka spala myšia rodina.
Priateľstvo spečatili podaním
rúk... teda, vtáčik, ako všetci dobre vieme,
nemá ruky, ale krídla. Ešte raz... priateľstvo spečatili
tak, že vtáčik podal Jurošíkovi krídlo a Jurošík vtáčikovi ruku.
J
– 20 –
– To je veru strašný neporiadok, - povedal si – Kde mám nohavice? – začal
hľadať nohavice. Nazrel pod posteľ, poprehadzoval celú skriňu, ale gate nikde.
Napokon ich našiel zastrčené pod umývadlom. Obliekol si ich a povedal:
– To by tak bolo, zbíjať bez nohavíc! Zbojníka bez gatí sa nikto nezľakne
a bol by ľuďom iba na posmech! A kde mám opasok? A kam som odložil
valašku a pištoľku? – pýtal sa sám seba a začal hľadať opasok, valašku
i pištoľku. Ako hľadal - tak hľadal, ale nájsť ich nenašiel. A to prevrátil celú
jaskyňu hore nohami. Opasok, valaška i pištoľka akoby sa do zeme prepadli!
Našťastie, jeho nový lietajúci kamarát vyletel pred jaskyňu, o chvíľu sa vrátil
a vábil zbojníka von. Tomu sa do zimy nechcelo, ale keď ho vtáčik za vlasy
pokmásal, tak si napokon dal povedať. Vyšiel pred jaskyňu, poobzeral sa
na všetky strany... a zrazu zazrel opasok.... Bol opásaný okolo stromu! Strom
s opaskom vyzeral ako naozajstný zbojník! Za opaskom bola zastoknutá
pištoľka a neďaleko stromu stál snehuliak. Ako každý snehuliak, mal na hlave
hrniec, ale v ruke zo snehu mal navyše zastoknutú valašku!
Jurošík sa zaradoval:
– To je dobre, že som našiel opasok, lebo zbojníka bez opaska sa nikto
nezľakne. Ba, kam by som zastrčil pištoľku, keby som opaska nemal?
A keby som nemal pištoľku a valašku... na to radšej ani nepomyslím...
Na konári visel aj klobúk. Posadil si ho na hlavu, vrátil sa do jaskyne,
založil si ruky vbok, díval sa na všetky strany a vravel:
– Ej, inšie mi veru neostáva, iba poriadok urobiť! Poriadny zbojník nemôže
mať doma neporiadok a ja veruže chcem byť riadny poriadny zbojník!
Zhlboka sa nadýchol a pustil sa do práce. Ukladal veci tam, kam patrili,
poumýval riad, hrnce i príbory, vypral špinavú bielizeň, z mliečnika vyhnal
myšiu rodinku a vykázal jej miesto v diere. Všetko ako sa patrí vydrhol
a pozametal. Vtáčik mu pomáhal, pokiaľ mu vtáčie sily stačili.
V kúte jaskyne sa vŕšili skaly. Dal sa nadvihovať najväčšiu, ale tou nepohol.
Vzal teda do náručia menšiu a niesol ju von. Ako však vyšiel pred jaskyňu,
skala sa mu vyšmykla z rúk a padla rovno na nohu! Jurošík skackal na zdravej
nohe a hrešil, aby prehlušil bolesť:
– 22 –
– Tristo hrmených! Krucišpagát, psota kolo
plota! Lardy, mardy, fardy! Fajka – paradajka!
Jajajajajaj!!! – Jurošík nadával tak mocne,
až sa hory zazelenali. A to nebolo dobre,
lebo upratoval akurát uprostred najtuhšej zimy.
Všade bolo plno snehu. A nielen to. Nestačilo, že sa hory začali zelenať, ale
nadávky sa doniesli až k slniečku. To si lúčmi zakrylo uši, aby ďalej nemuselo
počúvať to strašné hrešenie, a od hanby sa začervenalo až po korienky lúčov.
A keď sa slniečko uprostred tuhej zimy začervená, tak je zrazu všade teplo ako
v tom najhorúcejšom lete. Preto sa začal sneh topiť a onedlho bola na zemi
potopa. Voda zaliala lúky, z lesa vyčnievali iba vrcholce stromov a na nich sa
krčili veveričky a iná lesná zver. A z kaštieľa, v ktorom býval zemepán, trčali
z vody iba veže. Aj snehuliak sa pomaly roztápal. Jurošík mal šťastie,
že jaskyňa bola na kopci, ale voda aj tak dosahovala okraj jeho obydlia.
Ako sa tak Jurošík obzeral okolo seba, zbadal v diaľke loďku. Pri veslách
sedel veliteľ pandúrov Pišta v uniforme a vesloval. Na druhom konci loďky
sedel zemepán a počítal Pištovi tempá:
– Raz-dva, raz-dva, raz-dva, raz-dva, raz-dva, raz-dva, tri, štyri... to som sa
pomýlila! Iba raz-dva, ty Pišta jeden pištovitý...
Keď loďka prirazila ku brehu, zemepán prestal rátať.
Už nebolo treba. Pišta mu pomohol vyštverať sa z loďky
a zemepán hybaj za Jurošíkom:
– Čo si to vyparatila, ty zbojník jeden zbojníkový!?
– A čo takého som urobil? – spýtal sa nechápavo
Jurošík.
– Ty zbojník jeden zbojníkový, ty si tak silno nadávala,
až sa hory začali zelenať a slniečko od tej hanby červenať.
A keď je slniečko v zime červené, potom to je hotové
nešťastie! Až v kaštieli som počula, ako si ty silno nadávala!
Jurošík sa bránil:
– Ja som nechcel tak mocne nadávať, ale keď mi kameň
padol na nohu, musel som... strašne to bolelo...
Zemepán si však húdol svoje:
– Och ja nešťastný zemepán! Čo budem robila, keď mám
kaštieľ utopený, poklady mám utopené a v mojej spacej izbe
sa preháňajú žaby a ryby? Už aj urob dačo, aby voda zmizla,
ty zbojník jeden zbojníkový!
Jurošíkovi konečne došlo, čo zapríčinilo jeho hromženie,
a veľmi ho to zamrzelo. Chodil pred jaskyňou sem a tam,
tam i sem, potom zase sem a tam, a tuho premýšľal.
Premýšľal tak silno, až sa mu z hlavy kúrilo. Preto si posunul klobúk do čela,
a keď to nepomáhalo, tak si ho posunul do tyla. Klobúčik mu tak poodkryl
hlavičku, a tá hneď začala voľnejšie premýšľať. A tu ho máš! Vzápätí sa dostavil
nápad! Navŕšil z harabúrd, čo pri upratovaní vyťahal pred jaskyňu, velikánsku
kopu a zapálil ju. Vzal do ruky valašku a začal si pospevovať. Čajsi sa mu žilky
rozihrali, aj si zakrepčil, a tu poďho vatru preskakovať. Spieval čoraz hlasnejšie
a skákal čoraz vyššie... Konečne sa mu podarilo odraziť sa od zeme s takou
silou, že letel ponad oblaky vysoko, vysoko do neba. Nechal aj vtáčika pod
sebou a letel, letel, až zastal rovno pred slniečkom. Prikryl si klobúkom tvár,
lebo žiara zo slniečka by ho mohla i oslepiť, poklonil sa a takto sa mu prihovoril:
– Nehnevaj sa na mňa, milé slniečko, že som tak mocne nadával, až si sa
muselo červenať. Vieš, keď spadne zbojníkovi skala na nohu, každý čo len
trochu rúči zbojník, si musí zanadávať...
Slniečko si odkrylo uši, aby si vypočulo Jurošíkove reči a pomaly sa
prestávalo červenať. Bledlo, bledlo zbojníkovi pred očami. Potom na neho
pozrelo a rieklo:
– Ja viem, že každý poriadny zbojník, keď mu spadne kameň na nohu,
musí nadávať. Ty si však nadával tak hlasno, že to bolo i na mňa priveľa
a muselo som sa od hanby červenať. A v zime je to veru hotové nešťastie!
Keď už musíš hrešiť, tak nadávaj potichu, do rukáva, aby ťa nikto nepočul.
Najlepšie by však bolo, keby si nenadával vôbec!
Jurošík pozorne počúval slniečko a po chvíli odvetil:
– Sľubujem ti slniečko, že odteraz, ak mi spadne kameň na nohu, budem
hrešiť iba potichu!
Slniečko mu pohrozilo:
– Ale aj to, iba ak ti spadne veľký kameň na nohu!
Jurošík pritakal. Slniečko poklepalo zbojníka lúčom po hlave, a ten letel
na zem tak rýchlo, že sa mu vtáčik vo vzduchu ledva- ledva stačil uhnúť.
Cestou kričal:
– Varúúúj dušu na dolinééé!!!
– 25 –
Pišta so zemepánom pobiehali pred jaskyňou, vyvracali hlavy na Jurošíka,
strmhlav sa rútiaceho dolu. Ale ako sa vyhýbali, tak sa vyhýbali, vyhnúť sa im
nepodarilo. Teda Pišta sa vyhol, ale zemepán, tučný a pomalý, nestihol uskočiť,
nuž ho zbojník pripučil a zatlačil do zeme až po krk. Iba hlava mu trčala.
Nič sa mu našťastie nestalo, zato vytiahnuť ho bola poriadna fuška. Ťahali ho
s Pištom, ťahali za hlavu, až zemepán od bolesti okríkol Jurošíka:
– Och, ja nešťastný zemepán! Čo to robila so mnou, ty zbojník jeden
zbojníkový! Ja neni som rozťahovací zemepán ako harmonika! Ťahajte moje
telíčko opatrne!
Konečne sa im ho podarilo vytiahnuť. Zemepán s Pištom ihneď nasadli
do lodičky. Zemepán sa držal za hlavu a ešte z diaľky hrozil Jurošíkovi:
– A po druhý raz tak silno nenadávaj, ty zbojník jeden zbojníkový!
Voda o chvíľu opadla, ba celkom zmizla. Načisto vsiakla do zeme
a začalo snežiť. Jurošík doupratoval, iba v kúte jaskyne sa krčil najväčší balvan.
Chcel ho odniesť, ale bol nad jeho sily. Povynášal aspoň zvyšné balvany, ale čo
– 26 –
čert nechcel, jedna skala sa mu znovu vyšmykla a padla
na nohu. Nie na tú istú, ale na druhú, to je pravda, ale
aj tak to bolelo. Vtáčik, ktorý mu letel nad hlavou, si
pre istotu zakryl krídlami uši a čakal, čo bude. Jurošík
skackal na jednej nohe, už-už chcel začať hrešiť, pozrel
však na vtáčika, potom do neba a spomenul si na sľub,
ktorý dal slniečku. Postavil sa na obe nohy a zašeptal
do rukáva, aby to nikto nepočul:
– Tristo hrmených! Krucišpagát! Psota kolo plota!
Lardy, mardy, fardy! Fajka – paradajka!
Napokon sa obrátil k vtáčikovi a povedal:
– A čo má byť? Ak mi nejaká skala po tretí raz spadne
na nohu, ani nemuknem! Veď som chlap, a navyše
zbojník, nie nejaká baba, aby som každú chvíľu hrešil!
Vtáčik pritakal, priletel mu na klobúk,
usalašil sa v ňom a obaja vošli do jaskyne.
A tam vôkol čistučko, útulne, všetko
na svojom mieste. Darmo je! Jurošík
začal byť naozajstný poriadny zbojník.
Jurošík už teraz iba
potichu hreší do rukáva,
aby ho slniečko nepočulo.
– 27 –
ZEMEPÁN
Zemepánovi patrila ZEM široko-ďaleko a bol
to veľmi bohatý PÁN – bol to jednoducho:
ZEMEPÁN. Voľakedy takémuto zemepánovi
patril kaštieľ, polia, lúky, rybníky, lesy
i dediny v širokom okolí a dedinčania
mu museli odovzdávať časť svojej úrody
i dukátov, čo si zarobili a našetrili.
Náš zemepán je ale trošku „slabý na hlavu“,
nevie ani dobre po slovensky a pletie si
v gramatike ženský a mužský rod, aj keď
je to na prvý pohľad statný pánko. (To by
sa vám nemalo stať!) Rád papá, počíta svoje
poklady a veľa toho nenahovorí: je buď
šťastný alebo nešťastný.
Len si ho dobre obzrite, ale nezabudnite,
že aj keď je bohatý, má srdce na pravom
mieste. Ako každý človek. A že je trošku
„pripečený“? Ruku na srdce: bohatstvo
už zmenilo veľa ľudí...
Och, ja nešťastný zemepán... Och, ja šťastný zemepán... Tak teraz ja nevedela: som šťastný alebo
nešťastný zemepán?!
– 28 –
edného krásneho dňa zemepán zavesil svoj nový klobúk na parohy
pribité na stene. Parohy však bremeno neudržali, polámali sa a spadli
na zem aj s novým klobúkom.
– Och, ja som nešťastná zemepán, – horekoval, – moje vešiakové parohy
sa polámali! Kam ja teraz odkladala svoj nový klobúk?
– Pišta! – zakričal na svojho veliteľa pandúrov. Pišta pribehol, postavil sa
do pozoru, ako sa patrí na dobrého veliteľa. Zasalutoval a zameldoval:
– Veľkomožný pán zemepán! Prišiel som na váš rozkaz! – potom sa pozrel
na zlámané parohy a povedal:
– Vy ste si polámali parohy?
– Och, ty jeden hlupák hlupákový! – rozčúlil sa zemepán, – vešiakové
parohy sa sami polámali, lebo nechceli držať môj nový klobúk. Ako sa tak
J
– 38 –
dívala, potrebujem nové vešiakové parohy. Už aj prines pušku!
Pôjdeme poľovať na jeleňové parohy!
Pišta odbehol po pušku, a keď sa vrátil, zemepán si ju dal na plece
a vyliezol Pištovi na chrbát. Postrčil ho nohami a zvesela zavolal:
– Hijó, ty môj koník Pišta, hijó! – a Pišta so zemepánom na chrbte zbehol
dolu schodmi a vyšel z kaštieľa. Zamierili do lesa. Uprostred lesa bola čistinka,
a na nej zbadal zemepán pasúceho sa jeleňa. Pišta jeleňa nevidel, lebo mal
hlavu sklonenú od tej ťarchy, čo niesol. Preto mu zemepán zabúchal na hlavu:
– Buch, buch, buch! – zadunela Pištova hlava ako prázdny sud. Pišta už
vedel, čo má robiť a zhodil zemepána na zem ako vrece zemiakov. Zemepán
zostal na zemi, ani nevstal, ale začal štvornožky liezť k jeleňovi. Jeleň mal
ovisnuté parohy a každú chvíľu nimi ryl do zeme, zemepána si nevšímal. Ten
doliezol až k jeleňovi, postavil sa pred neho a pritlačil mu hlaveň pušky na čelo.
– Hore ruky, vešiakový jeleň, ja ťa budem teraz strieľala! – povedal.
Jeleň sa pozrel na zemepána a od strachu sa mu vzpriamili parohy, akoby
dával ruky hore.
POZOR! Nebezpečný náklad!Pišta odnáša zemepána na poľovačku a ten má u seba nabitú pušku! Radšej sa mu vyhnite z cesty...
– 39 –
– To je dobre, to je dobre, – vravel zemepán a pritom pušku neprestával
tlačiť jeleňovi na čelo. – Teraz sa nesmieš, vešiakový jeleň, hýbať, lebo ja ťa
budem strieľala, aby som ťa trafila. Rozumel si ma?
Zemepán o krok odstúpil a zamieril. Len čo však priložil pušku k lícu,
spadol mu cviker z nosa a namiesto jedného jeleňa videl dvoch. Raz sa
nevedel rozhodnúť, ktorého má zastreliť. Zavolal radšej Pištu.
– Pišta, poď sem a dobre držala vešiakového jeleňa kolo krku, aby sa
nehýbala, keď ho budem strieľala, aby som ho trafila. Rozumel si?
Pišta prikývol, akože rozumie, a chytil jeleňa okolo krku. Obrátil sa k zeme-
pánovi chrbtom, aby nevidel, ako bude strieľať. Bolo mu jeleňa ľúto, ale služba
je služba, tak nemohol nič iné urobiť, iba poslúchnuť.
Zemepán namieril a potiahol kohútik. Ozval sa výstrel, Pišta vyskočil ako
strelený a držal si zadok, lebo bol naozaj strelený. Z nohavíc sa mu dymilo.
Zemepán prišiel k jeleňovi a hovorí:
– To bola trefa, čo? Ako je ale možné, že si nespadla na zem, ty jeleň jeden
vešiakový, keď som ťa trafila?
Jeleň pokrútil hlavou a povedal:
– Trafil si Pištu, nie mňa!
Zemepán sa začudovane pozeral na jeleňa.
– Och, ty si rozprávací jeleň, Och, ja som šťastná zemepán! Ja budem
mať rozprávacieho vešiakového jeleňa! Keď na neho zavesím
nový klobúk, on sa so mnou rozprávala! Všetci
zemepáni mi budú závidieť rozprávacieho
vešiakového jeleňa! A teraz sa už naozaj
nehýb, lebo ja ťa potom netrafila!
– povedal zemepán a s Pištovou pomocou
ho priviazali radšej k stromu.
Medzitým si Jurošík pred jaskyňou
opekal slaninku, keď začul v diaľke
výstrely.
– 40 –
– Kto to len môže strieľať? Hádam sa v mojom revíri neusídlil dajaký nový
zbojník? Musím sa ta pozrieť, – povedal. Odložil slaninku, zastrčil pištoľku za
opasok, vzal valašku a rozbehol sa lesom, až prišiel na čistinku. Dobehol práve
včas, lebo zemepán sa znovu chystal vystreliť na jeleňa. Jeleň sa ani nebránil,
lebo ho omínali na hlave parohy. Už-už zemepán poťahoval kohútik na puške,
Jurošík sa však zahnal valaškou a odsekol mu kus hlavne. Výstrel síce zaznel,
ale guľka sa neškodne vykotúľala z flinty a padla jeleňovi k nohám.
Strelec sa nešťastne pozrel na zničenú pušku a pohrozil Jurošíkovi:
– Och, čo si to urobila, ty zbojník jeden
zbojníkový! Ako teraz budem strieľala rozprávacieho vešiakového jeleňa?
Och, ja som nešťastná zemepán!
Jurošík sa teraz naozaj nahneval. Vytrhol zemepánovi z rúk rozbitú flintu
a zahodil ju do lesa. Zahrešil:
– Nebudete strieľať žiadneho jeleňa, štyristo hrmených! – zbojník musel
byť poriadne nazlostený, keď namiesto „Tristo hrmených!“ zahrešil „Štyristo
hrmených!“ Potom sa trochu upokojil a spýtal sa:
– A akého rozprávacieho a vešiakového jeleňa
stále spomínate?
Zemepán mu plačlivo odpovedal: – Ja som
chcela z jeleňových parohov urobiť vešiak, lebo sa
moje vešiakové parohy polámali, ako som na nich
zavesila nový klobúk...
– To ste mali hneď povedať, a nie strieľať
a strieľať! Máte veľké šťastie, – povedal Jurošík,
– jelene práve teraz zhadzujú parohy. Preto
ich majú ovisnuté a ryjú nimi do zeme, lebo ich
omínajú. A preto sa poľahky dajú i lapiť!
Keď to dopovedal, chytil jeleňa za parohy
a opatrne mu ich vykrútil. Potom ich podal
zemepánovi.
– Ďakujem ti, Jurošík, že si ma zbavil
parohov, už ma omínali a boli mi na obtiaž,
– povedal jeleň. Jurošík ho odviazal a pustil
do lesa. Zemepán si šťastne prezeral čerstvé
parohy.
– Och, ja som šťastná zemepán, ja budem
mať nové vešiakové parohy z rozprávacieho
jeleňa! – potom si parohy priložil k hlave
a pokračoval:
– Ja sama budem rozprávací a vešiakový
zemepán! – Potom vytiahol z kabáta mešec
dukátov, podával ich Jurošíkovi a vravel:
– Tu máš mešec dukátov, zbojník jeden
zbojníkový! To máš za to, že si zo mňa urobila
rozprávacieho vešiakového zemepána.
Och, ja som šťastná zemepán!
„Och, ja nešťastný zemepán! Ako budem teraz strieľala
jeleňa?“ – horekoval zemepán nad rozseknutou flintou.
„Och, ja som šťastný zemepán! Ja som parohatý
zemepán, ja som jeleňový
zemepán...
– 42 –
Jurošík však dukáty nechcel.
– Len si nechajte svoje dukáty, keď sa mi zachce, tak si od vás nazbíjam! –
povedal zbojník a stratil sa v lese.
Zemepán vyskočil Pištovi na chrbát a obaja sa vydali nazad do kaštieľa.
Pištu hrialo hriatô, ktoré tajne popíjal, keď sa nikto nedíval a zemepána hriala
myšlienka, že má nové krásne parohy, ktoré si hrdo pridržiaval na hlave. Nie
každý zemepán má také šťastie, no nie? Nuž a Jurošík sa vrátil pred jaskyňu,
aby si dopiekol slaninku. Už sa mu na ňu slinky zbiehali...
– 43 –
NÁJDETE ROZDIELY? (Do knižky ale nekreslite. To sa nepatrí.)
Riešenie: Vtáčik nemá v zobáčku dukát a má o jedno pierko na krídle menej. Zemepán má pehu na druhej strane tváre, usmieva sa, díva sa dolu, na parochni má o kučierku viac a na ľavej ruke má 5 prstov. Na stole je o jeden dukát viac. Pišta sa díva dolu, nemá v ústach dukát, aj fúzy má dolu, na pleciach má pásky navyše a palec ľavej ruky nemá hore, ale pri dlani.
A NA ZÁVER...
Keď Jurošík nezbíja a Zemepán nepočíta svoje dukáty, krátia si čas a hrajú sa
spolu „škôlku“. Majú dlhú chvíľu a čakajú, pokým v tlačiarni nevytlačia
2. diel knižky „ZBOJNÍK JUROŠÍK“. Tam budú napísané a nakreslené ich ďalšie
spoločné dobrodružstvá.
– 95 –