· Web viewGymnázium Vavrinca Benedikta Nedožerského. Matice slovenskej 16, 971 01 Prievidza....
Transcript of · Web viewGymnázium Vavrinca Benedikta Nedožerského. Matice slovenskej 16, 971 01 Prievidza....
Gymnázium Vavrinca Benedikta Nedožerského
Matice slovenskej 16, 971 01 Prievidza
Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom v rokoch 1948-1989
Martin Hagara v sieti ŠtB
2013 Riešitelia:Prievidza Dominika Bugárová
Jakub Chovanec Ročník štúdia: kvinta, sexta___________________________________________________________________________
[Zadajte text]
Gymnázium Vavrinca Benedikta Nedožerského
Matice slovenskej 16, 971 01 Prievidza
Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom v rokoch 1948-1989
Martin Hagara v sieti ŠtB
2013 Riešitelia:Prievidza Dominika Bugárová
Jakub Chovanec Ročník štúdia: kvinta, sexta___________________________________________________________________________
Konzultant: Mgr. Eva Juríčková
Čestné vyhlásenieVyhlasujeme, že prácu na tému „Martin Hagara v sieti ŠTB“ sme vypracovali
samostatne s využitím uvedenej literatúry.
.........................................................................................
podpisy
Poďakovanie
Úvodom by sme chceli poďakovať pánovi Ing. Martinovi Hagarovi, ktorý nám
vyrozprával svoj životný príbeh a ochotne odpovedal na naše zvedavé otázky.
Naša vďaka ďalej patrí pani profesorke Mgr. Eve Juríčkovej, ktorá nás usmerňovala
a pomáhala nám so zhromažďovaním materiálov a taktiež v objasňovaní jednotlivých faktov.
Taktiež ďakujeme našim rodičom, ktorí nás podporovali pri písaní práce.
1 ÚVODMladých ľudí dnes mimoriadne zaujíma téma komunizmus. Máme o ňom síce
množstvo informácií z hodín dejepisu, ale rozhodli sme sa svoje poznatky prehĺbiť
zapojením sa do projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom v rokoch 1948-1989,
ktorý organizujú Občianske združenie Nenápadní hrdinovia a Konfederácia politických
väzňov Slovenska. Upútala nás možnosť stretnúť sa so žijúcim pamätníkom, ktorý bol v
tomto období prenasledovaný a zdokumentovať jeho osud.
Stretli sme sa pánom Martinom Hagarom, ktorý je napriek svojmu veku stále
vitálny. Porozprával nám svoj životný príbeh a my sme cítili, že jeho svedectvo musíme
podať ďalej, aby prispieť k tomu, aby sa na utrpenie tzv. triednych nepriateľov z obdobia
„červeného teroru nezabudlo.
2 MATERIÁL A METODIKA
Do projektu Nenápadní hrdinovia sa študenti našej školy zapájajú pravidelne a keďže
nám minuloročné práce poskytli množstvo užitočných informácií, rozhodli sme sa tento rok
do súťaže zapojiť znova.
Najskôr sme začali študovať odbornú literatúru. Vďaka našej pani profesorke Mgr. Eve
Juríčkovej sme spoznali pána Hagaru, ktorý bol ochotný podeliť sa s nami o zážitky z detstva
aj z dospelosti. Jeho životný príbeh nás naplno zaujal.
Po prvých stretnutiach sme začali zhromažďovať fakty a materiály, ku ktorým patria
predovšetký fotografie z jeho rodinného archívu, rôzne úradné dokumenty či pozvánky na
podujatia, ktoré on zorganizoval.
Výsledkom našej práce malo byť zdokumentovanie príbehu a videonahrávka
rozhovoru s pánom Hagarom.
3 VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA OBDOBIA
3.1 Situácia v Československu po roku 1945 Vo februári 1948 došlo k politickému zvratu, ktorý poznamenal
vývoj Československej republiky (ČSR) na ďalších 40 rokov. Podľa príkladu Zväzu
sovietskych socialistických republík (ZSSR) bol nastolený nedemokratický totalitný režim na
čele s komunistickou stranou. Budovali ho československí komunisti podľa hesla „ Sovietsky
zväz, náš vzor“.
Československo sa stalo satelitným štátom ZSSR, ktorý mal vplyv na jeho armádu,
ekonomiku a zahraničnú politiku. Pod vplyvom Sovietskeho zväzu bola ČSR členom
Varšavskej zmluvy a Rady vzájomnej hospodárskej pomoci.
Sovietsky vzor sa premietol aj do vnútornej politiky štátu. Jedinou „vedúcou“
politickou silou spoločnosti a štátu sa stala Komunistická strana Československa (KSČ).
Všetky ostatné politické strany boli zakázané. Zanikli stovky organizácií, ktoré po desaťročia
vykonávali dovtedy užitočnú, kultúrnu a osvetovú prácu. Napríklad mládežnícke organizácie,
Skaut, početné náboženské, dobročinné a študentské spolky.
Hneď po februári 1948 začala tzv. „ očista verejného života“. Odstraňovali sa z neho
príslušníci nekomunistických strán a inteligencia. Nepriateľom štátu bol každý, kto bol iného
svetonázoru ako bol platný marxizmus - leninizmus. Došlo k prenasledovaniu cirkví,
cirkevných hodnostárov, ale aj veriacich. V roku 1950 boli veľkými celoštátnymi akciami-
akcia „K“ a akcia „R“- zlikvidované všetky kláštory, najskôr mužské a neskôr i ženské.
Odstraňovali aj občanov, ktorí boli nejakým spôsobom novému režimu nepohodlní.
Tragickou a bolestivou súčasťou komunistického systému bolo kruté prenasledovanie nielen
skutočných, ale i vymyslených odporcov režimu tzv. „ triednych nepriateľov“.
Začalo masové zabíjanie, väznenie, odporcov režimu posielali do táborov nútených
prác. Uskutočňovali sa vopred naplánované súdne procesy. Vo vyšetrovacej väzbe sa
obžalovaní po krutom fyzickom i psychickom mučení priznali k najťažším zločinom
(vlastizrada, špionáž, sabotáže), ktoré však nikdy nespáchali. Dôsledky boli kruté: dlhoročné
väzenie a 233 rozsudkov smrti. Obeťami procesov sa stali aj funkcionári vládnucej strany.
Nevyhli sa im ani protifašistickí bojovníci, roľníci, ktorí nechceli vstúpiť do jednotných
roľníckych družstiev, a občania, ktorí nesúhlasili s režimom. Politické procesy mali donútiť
občanov k poslušnosti, ospravedlniť hospodárske ťažkosti, ktoré sa pri socializácii vyskytli.
Nesúhlas obyvateľstva s komunistickou diktatúrou bol masový už od konca
päťdesiatych rokov a z roka na rok narastal. Nespokojnosť nebola len s terorom a diktatúrou.
Občania čoraz ťaživejšie pociťovali aj izolovanosť od ostatného sveta. Možnosti cestovania
boli obmedzené. Ekonomika Východu zaostávala za Západom a s ňou aj životná úroveň
obyvateľstva.
V roku 1968 nastali zmeny v najvyšších štátnych funkciách. Neschopného a
neobľúbeného prezidenta Antonína Novotného vystriedal vojnový hrdina armádny generál
Ludvík Svoboda. Na čelo vládnucej strany bol- ako prvý Slovák - zvolený Alexander Dubček.
Spolu s tzv. reformnými komunistami začal realizovať základné politické a spoločenské
zmeny. Dúfali, že sa začne tzv. obdobie „socializmu s ľudskou tvárou“. Zrušila sa cenzúra,
vznikali nové organizácie a spolky, ktoré sa mali neskôr stať politickými stranami. Kritizovali
nedostatky, poukazovali na krutosti a nespravodlivosti minulých rokov, čiastočne sa uvoľnila
náboženská sloboda. Slovenskí politici žiadali za podpory verejnosti federatívne usporiadanie
štátu. V roku 1968 bol však socializmus „s ľudskou tvárou“ potlačený násilným vstupom
piatich armád Varšavskej zmluvy na územie Československa v noci z 20. na 21. augusta.
Pokus o demokratickú reformu v ČSSR bol kruto potlačený. Začalo obdobie normalizácie,
ktoré udusilo na ďalších dvadsať rokov akékoľvek nádeje a vieru v lepšie časy. [1]
3.2 Štátna bezpečnosť (ŠtB) Ľudia, ktorí síce neemigrovali, ale nezmierili sa s vnútropolitickou situáciou, sa stali
triednymi nepriateľmi štátu. V ich odhaľovaní pomáhala politická polícia ŠtB, ktorej cieľom
bolo pomáhať komunistickému režimu v ich odhaľovaní. Na dosiahnutie svojich cieľov
používala rôzne metódy. V 50.rokoch 20.storočia uplatňovala najmä fyzické násilie, ktoré
však bolo formálne zakázané.
Štátni funkcionári, ktorí na to mali dozerať, vedeli, že sa používa v masovom rozsahu,
no tvárili sa, že o ničom nevedia. Štátna bezpečnosť bol orgán, pre ktorý zákony neplatili a jej
mottom bolo len „priznanie sa za každú cenu.“ Pokiaľ sa vyšetroval prípad, v ktorom bolo
dôvodné podozrenie naplnenia skutkovej podstaty „trestného činu“, mal byť vyšetrovaný
zlomený a donútený priznať sa.
Štátna bezpečnosť zohrávala kľúčovú úlohu pri „výrobe“ politických procesov po roku
1948. Úlohou orgánov ŠTB bolo „pripraviť“ naň obvineného tak, aby sa riadil predpísaným
scenárom. Priebeh týchto procesov bol v nasledujúcich obdobiach takmer dokonalý. Bolo len
pár výnimiek, kde divadlo neprebiehalo podľa plánu. V mechanizme „výroby“ politických
procesov získavala ŠTB postupne stále väčšie postavenie, až v ňom nakoniec úplne
dominovala.
Kým v 50.rokoch prevažovalo fyzické násilie v 70.rokoch išlo skôr o psychické
násilie. Prostredníctvom siete tajných spolupracovníkov získavala ŠTB o osobách, skupinách
či organizáciách. Špiónov získavali nielen poskytovaním výhod, ale i zastrašovaním, prípadne
existenčným či iným vydieraním. Väčšina tajných spolupracovníkov naozaj existovala
a mnohí z nich naozaj odovzdávali informácie z rôznych dôvodov i keď rozdielnej hodnoty.
Keď však niektorí vytušili, čo sa týmto sleduje, prejavili neochotu ďalej sa stýkať
s riadiacim orgánom a odmietali plniť úlohy, čiže v skutočnosti agentmi neboli. Už
v 50.rokoch dochádzalo k vykazovaniu fiktívnych tajných spolupracovníkov. Robievalo sa to
v záujme plnenia plánu, aby príslušný dôstojník ŠTB mohol zdôvodniť svoj nárok na odmeny
a časom aj na povýšenie. [2]
3.3 Spôsoby vyšetrovania ŠtB Úlohou vyšetrovateľa štátnej bezpečnosti bolo získať úplné priznanie vyšetrovaného.
Často šlo o činy, ktoré vypočúvaný ani nespáchal. Napr. ak pomáhal emigrovať
prenasledovanému človeku , mal priznať, že z nenávisti k ľudovo demokratickému zriadeniu
podporoval špióna, ktorý sa mal v zahraničí usilovať o rozbitie Československej republiky.
Fyzické násilie a bitky sa uplatňovali hlavne v prípadoch, ktoré bolo treba rýchlo
uzavrieť. Mnohokrát bili vyšetrovanca špeciálne „bicie čaty“. K hrôze bitého prispievalo to,
že mu väčšinou zaviazali oči, takže nevedel , z ktorej strany príde rana a nemohol sa pred ňou
účinne brániť. „Veliteľ“ nariadil napr. úder do nôh, ale bijúci udrel do brucha. Pre týrajúceho
bolo bitie a fyzické násilie hrou, vyžívali sa v ňom. Týraný väzeň musel napr. chodiť so
zaviazanými očami dokola a pritom dostával surové rany. Táto praktika sa nazývala kolotoč.
Fyzické týranie bolo rafinovane prekombinované s psychickým.
Psychologický nátlak bol často účinnejší než fyzický. Jednoduchšiu prácu mali
vyšetrovatelia s ľuďmi so silným pocitom viny. Pocit viny v nich zámerne prehlbovali.
Súčasťou psychického trýznenia bolo aj ponižovanie najrôznejšieho druhu. Počas výsluchov
sa napríklad musel vypočúvaný vyzliecť donaha a musel kľačať tvárou k stene .
Zvláštnou formou manipulácie s osobnosťou väzňa bola samoväzba, izolácia. Človek
je spoločenský tvor a v spoločnosti plní rôzne sociálne roly. Niektorí jedinci dokážu odolávať
aj veľmi dlhej izolácii, u iných sa prejavujú rôzne symptómy ako halucinácie, bludy, plač,
rozprávanie so sebou samým, hlasné modlitby a pod. Ak sa ich stav blížil k šialenstvu,
samoväzba bola prerušená, lebo cieľom vyšetrovateľov bolo získať priznanie, nie dohnať
väzňa k úplnému šialenstvu.
V niektorých prípadoch sa využívali i drogy spôsobujúce krátkodobé experimentálne
psychózy. Vyšetrovateľ mohol po výsluchu aj pohroziť, že vyšetrovaného nabudúce zbijú ešte
viac. Vyvolal v ňom strach no pri ďalšom výsluchu ho nezbili. V strachu, že príde surová
bitka, a zároveň úľave, že mu ešte neublížili, potom skôr podľahol vyšetrovateľovej verzii
„svojej“ výpovede.
vyčerpanie. Spôsobov ako väzňa vyčerpať bolo mnoho. Praktizovalo sa najmä nočné
budenie. Permanentne rozsvietená silná žiarovka umiestnená tak, aby v noci svietila do očí
a rušila spánok. Uväznení dokonca dostali prísne pokyny ako spať – väčšinou na chrbte a
s rukami na prikrývke, takže hlavne v zime trpeli chladom. K ďalším spôsobom vyčerpania
patrilo hlučné správanie dozorcov v noci a taktiež nočné výsluchy, počas ktorých
vyšetrovanci dostali zákaz sadnúť si či príkaz neustále Cesta k manipulácii s osobnosťou
väzňa viedla aj cez jeho absolútne fyzické a psychické chodiť. Po 24 hodinách státia sa
vytvorí na nohách opuch, koža sa napne a je veľmi bolestivá.
Zvlášť v stave keď bol väzeň na konci síl sa osvedčila taktika „zlého“ a „dobrého“
vyšetrovateľa. Ak sa objavil priateľský a slušný vyšetrovateľ, ktorý ponúkol väzňa cigaretami
a kávou, práve on mohol od vyšetrovaného získať buď nové informácie, alebo falošné
priznanie. Úlohy vyšetrovateľov ani nemuseli byť rozdelené takto čierno-bielo. Väzeň mohol
mať vo svojej absurdnej situácii súcit aj s vyšetrovateľom, ktorý mu zrazu ukázal svoju
„ľudskú tvár“, hoci ho pred tým mučil.
Na zlomenie vyšetrovaného patrili aj tieto taktiky: vydieranie poukázaním na rodinu
vyšetrovaného – vyhrážanie sa zatknutím partnera, rodiča, dieťaťa. Vyhrážanie sa
znemožnením štúdia detí, tvrdenie že člen rodiny spáchal samovraždu či predloženie
sfalšovanej žiadosti o rozvod. Počas vyšetrovacej väzby mal uväznený znemožnený
akýkoľvek kontakt s rodinou a preto bolo preňho nesmierne ťažké posúdiť, či mu hovorí
vyšetrovateľ pravdu. [3]
4 MARTIN HAGARA V SIETI ŠtB4.1 Detstvo
Martin Hagara sa narodil 17.9.1934 v Nitre. Svoje detstvo prežil s rodičmi a so
súrodencami v rodinnom dome v Novákoch. Jeho matka Mária Hagarová (rod. Čikkelová) sa
starala o domácnosť a otec Michal Hagara bol veľkovýrobca obuvi. Martin mal dvoch starších
bratov Rudolfa a Alberta. Neskôr sa rodina rozšírila o mladšiu sestru Alžbetu a najmladšieho
brata Mariána.
Keďže Martin pochádzal z kresťanskej rodiny, neodlučiteľnou súčasťou jeho detstva
sa stalo pravidelné miništrovanie v kostole.
4.3 ŠtúdiumOd roku 1940 malý Martin navštevoval ľudovú školu v Novákoch, z ktorej prestúpil
v roku 1945 na osemročné Gymnázium V.B. Nedožerského v Prievidzi. V januári 1950 bol
nútený dočasne ukončiť štúdium, pretože bol vylúčený zo všetkých stredných škôl za aktívne
členstvo v organizácií Zlatý orol.
4.4 OrganizovanosťMartin Hagara bol členom viacerých organizácií. Od roku 1945 bol členom Hlinkovej
mládeže. Jeho vychovávateľmi sa stali profesor Jurík a novácky kaplán pán Augustín Záň,
ktorých prácu Martin Hagara obdivoval. Po zrušení Hlinkovej mládeže sa prešlo na skauting,
ktorý však bol tiež kvôli komunistom v roku 1948 odvolaný spolu s inými mládežníckymi
organizáciami. Odvtedy sa mládež mohla zúčastňovať len novovzniknutej organizácie
s názvom Zväz slovenskej mládeže (ZSM), pretože bola patronátom komunistickej strany.
Odmietol do nej vstúpiť, pretože jej hlavnou úlohou bolo vychovávať dorast pre komunistov.
4.4.1. Organizácia Zlatý Orol [4]Hoci bol skauting oficiálne zrušený, novácki a prievidzskí skauti, medzi nimi aj
Martin Hagara, naďalej aktívne pokračovali v jeho činnosti. Martinov dlhoročný priateľ Ján
Manas založil v roku 1948 ilegálnu organizáciu Zlatý orol. V tejto organizácií mladí ľudia
podnikali výlety v duchu skautingu, trampovali a organizovali športové podujatia. Patrili sem
skupinky skautov z Prievidze, z Novák a zo Sebedražia. Novácku skupinu ideologicky viedol
vtedy 17-ročný Martin Hagara.
Sebedražskú skupinu riadil Viliam Sládek, ktorý sa rozhodol, že zorganizuje povstanie
proti komunistom a so svojou 16 člennou družinou bude bojovať za samostatný Slovenský
štát. V marci 1950 došlo k prestrelke medzi eštebákmi a členmi sebedražskej skupiny. Chlapci
zo Sebedražia v bitke neuspeli a poputovali do väzenia. Najvyšší trest bol odňatie slobody až
na desať rokov života. „Pri tom pravdepodobne zahynul Viliam Sládek, pretože sa stratili
všetky stopy po ňom a nie je pravdepodobné, že by sa mu podarilo opustiť republiku. Nebol
súdený ani v neprítomnosti,“ rozprával Martin.
4.4.2. ZatknutieSkupina pána Hagaru bola odhalená v decembri 1950 po činnosti s letákmi. Novácki
skauti vytlačili vianočné pozdravy s textom:
Vianočný pozdrav
Pozdravujeme všetkých Slovákov, ktorí bojujú proti komunizmu.
Klub Justícia
Tieto letáky sa na Štedrý deň rozviezli po celých Novákoch, dostali sa taktiež do Handlovej,
do Pravna a dokonca aj do Nových Zámkov. Hneď na druhý deň sa začalo pátrať po
organizátoroch tejto činnosti. Jeden nemenovaný novácky skaut bol na smrť vystrašený
z eštebákov a preto sa svojmu otcovi priznal, že aj on bol pri rozdávaní pozdravov. Jeho otec
sa takisto obával, žeby mu mohli zatknúť syna alebo ho na dlhú dobu odsúdiť. Preto sa
spoločne vybrali do Partizánskeho na ŠtB a všetko prezradili.
Eštebáci ani na okamih nezaváhali a vďaka novým informáciám vyhľadali všetkých,
ktorí mali s touto vianočnou akciou niečo spoločné. Po Martina si prišli v noci o pol desiatej
a zobrali so sebou aj jeho otca. Pred zajatím im dôkladne prehľadali dom, pošliapali po
knihách a porozhadzovali všetky predmety, ktoré im stáli v ceste. Obom Hagarovcom nasadili
putá a vyviedli ich na policajnú stanicu.
4.4.3.Väznenie a prenasledovanieVyšetrovanie prebiehalo v Novákoch a zaobchádzanie so zajatými bolo veľmi surové.
Eštebáci bez akýchkoľvek úvodných slov začali všetkých skautov mlátiť. Až po bití sa spýtali
na im už známe informácie o ilegálnej činnosti. Napriek nátlaku nikto neprehovoril, no
eštebáci už vopred poznali hlavných organizátorov skautingu - Jána Manasa a Ľuboša
Lihotského. V januári zaistili aj ich.
Všetci obžalovaní boli následne prevezení na ŠtB do Nitry. Drepy, kliky, kačacia
chôdza, nočné výsluchy a samozrejme aj ďalšie bitky boli na dennom poriadku. Vyšetrovaní
často dostávali tresty, akými bolo napríklad len prídel polovičnej stravy alebo 24-hodinový
pobyt v korekcií (v cele bez okien alebo tzv. väzenie vo väzení). V korekcií ležali na studenej
betónovej podlahe a k dispozícii neboli žiadne postele ba dokonca ani len deky.
Martinove dni vtedy veru neboli pestré. 16 hodín presedel na výsluchu a na noc bol
zatvorený naspäť do korekcie.
Keď sa ani za takýchto okolností eštebákom nepriznal, žandári si zvolili inú taktiku.
Zaistili kňazov, ktorým Martin miništroval a nútili ho aby potvrdil, že ho ideologicky viedli.
Priznal sa až vtedy, keď mu doviedli pred oči otca, ktorého začali neľútostne biť.
4.4.4. Po prepustení z väzbyKoncom augusta toho roku sa opäť odohrala zaujímavá udalosť. V chladnú letnú noc
do Novák vtrhli eštebáci a napadli nič netušiacich mladých skautov sediacich pri ohni.
Niektorým sa podarilo ujsť, no všetci to šťastie nemali. Chytili aj Martina a viedli ho smerom
k autobusu, kde zaistených sústreďovali. „Odrazu však zhaslo svetlo a navôkol sa strhla
trma-vrma. Podarilo sa mi skryť do najbližšie ležiaceho suda od asfaltu a vo svojej skrýši som
čakal až do rána, pokým nebol čistý vzduch. Keď som chcel vyliezť, zistil som, že som
prilepený o dno a domov som musel odísť bez sandálov,“ s úsmevom spomína na túto príhodu
Martin.
Aj jeho kamarátov čoskoro prepustili, no predtým ich pod hrozbou ďalšieho násilia
donútili podpísať čestné prehlásenie, ktoré znelo:
Čestné prehlásenie
Prehlasujem na svoju česť, že vyšetrovacie orgány nepoužili proti mne násilie a zachádzali so
mnou slušne.
Podpis: _______________
a postarali sa o to, aby viac nemohli študovať na žiadnej strednej škole.
Toto prehlásenie bol donútený podpísať aj Martin, konkrétne 27.apríla 1951. Napriek
tomu, že ho podpísal, bol spolu s inými jedincami prevezený do Bratislavy do Justičného
paláca. Dostali samostatné cely a čakali pokiaľ sa začne konať štátny súd. Martinovo súdne
pojednávanie začalo až 18.októbra. Martin bol odsúdený na 2 roky spolu s tromi členmi jeho
skupiny, pretože popreli všetky svoje vyhlásenia vynútené násilím.
Po rozsudku boli prevezení do Hlohovca, kde pracovali zatvorení v cele. „Chceli zo
mňa spraviť krajčíra, no ja som nevedel poriadne v ruke držať ani ihlu,“ zmienil sa Martin.
Preto mu bola pridelená iná práca v tlačiarni. Dostal za úlohu tlačiť rôzne firemné obálky,
brožúry a neskôr sa rozhodol spoločne s Lacom Lintnerom vydávať aj protištátne projekty
(samozrejme tajne).
4.5 Akcia „B“Väzni sa museli povinne zúčastňovať aj na akcií „B“ – Akcia Byty. Martin Hagara sa
osobne zúčastnil až na štyridsiatich týchto podujatiach. O čo v tejto akcií išlo? Obyčajným
ľuďom sa neprávom odcudzovali obydlia. Nezáležalo na tom, či bol byt malý, veľký,
obývaný šesťčlennou alebo trojčlennou rodinou. Jednoducho obyvateľom zhabali majetok
a previezli ich do neobývaných stodôl.
Zaujímavý bol prípad, kde sa na odpor postavila vdova. Keď videla ako sa k nej blížia
eštebáci, vzala si do rúk sekeru, postavila sa na prah dverí a vyhrážala sa, že zabije každého,
kto sa priblíži. Okolo nej sa zhŕkli jej drobné deti (najmladšie dvojročné) a chytili mamku za
okraj sukne. Nikto sa k nim neodhodlal priblížiť ani na krok a vdova týmto netradičným
spôsobom svoj pozemok ubránila.
4.6 Zdravotné ťažkostiPo vyčerpávajúcich mesiacoch strávených vo väzení za krutých podmienok sa Martin
v decembri 1952 konečne dostal na slobodu. Len čo sa vrátil domov, vyskytol sa uňho jeden
veľký zdravotný problém. Dostal žalúdočné vredy a toto ochorenie prerástlo až do rakoviny
žalúdka. Musel podstúpiť riskantnú operáciu, ktorú nakoniec úspešne absolvoval.
Martinovi spríjemňovalo dni účinkovanie v divadle, ktoré navštevoval od roku 1956.
Vždy stvárňoval len záporné postavy, no toto postavenie mu vôbec neprekážalo. „Mohol som
beztrestne nadávať na štátny systém a povedať si svoje,“ rozprával.
Jeho najobľúbenejšou divadelnou hrou je dodnes hra Pohľadnica z Benátok. Láska
k dramatizácii diel v divadle ho sprevádzala dlhých 40 rokov. Stal sa dokonca aj režisérom
a ako režisér pôsobil v Šutovciach a Ráztočne.
4.7 Problémy so zamestnaním a rehabilitáciaNasledoval problém s nezamestnanosťou. Martin Hagara sa musel hlásiť na úrade
práce. Mohol si vybrať z týchto možností:
1. Práca v bani v Handlovej, na Ostrave alebo v Novákoch
2. Jáchymov
3. Martin
Tretia z uvedených možností mu bola neznáma. Nevedel o akú prácu ide. Napokon sa
rozhodol pre prácu v Jáchymove, pretože vedel, že tam pracujú jeho priatelia (medzi nimi
aj Ján Manas).
Martin absolvoval rôzne lekárske prehliadky, lekári schválili jeho práceschopnosť, no
eštebáci ho do iného okresu pracovať nepustili. Hlavným dôvodom bol ich strach, že
Martin odcestuje do zahraničia, pretože bol nedávno prepustený z väzenia za velezradu.
Preto si musel vybrať iné zamestnanie. Vybral si prácu v Martine predpokladajúc, že
i tam bude pracovať v bani. „No len čo sa brána do závodu Stalin otvorila dokorán, na
moje veľké prekvapenie sa z nej vyvalil tank,“ rozpráva Martin. Pri vypisovaní dotazníka
s referentkou sa nezmienil o tom, že nejaký ten čas pobudol za mrežami. Opäť dostal na
výber z dvoch možností: sústružník alebo zvárač. Vybral si zaúčanie za zvárača
a automaticky bol preradený do základného zváračského kurzu.
Zváračský kurz trval tri mesiace a Martin ho skončil ako najlepší účastník. Najlepších
piatich poslali na druhý kurz, ktorý tiež prebiehal celé tri mesiace. Aj v tomto kurze bol
najúspešnejší. Po školeniach ho ešte očakávali skúšky, ktoré bez akýchkoľvek problémov
absolvoval a v Martine naďalej ostal pracovať ako zvárač. Ako hlavný zvárač sa veru na
výplatu nesťažoval.
Napriek tomu si spravil ďalší kurz - kurz technickej kontroly a začal študovať na
priemyselnej škole. Neskôr sa rozhodol urobiť si aj kurz vodiča tanku. Tankisti sa však
nejakým spôsobom dozvedeli, že Martin bol odsúdený za velezradu. „Vytiahli ma z dielne
a bránu závodu mi zavreli pred nosom,“ povedal Martin.
Po prepustení zo zamestnania pracoval ako zvárač v Martine a popritom sa uplatnil aj
v iných firmách, ktoré boli s jeho výsledkami na kurzoch mimoriadne spokojné. No len čo
im prezradil svoje meno, odmietli ho zamestnať.
Vrátil sa teda naspäť do rodného mesta a našiel si prácu v nováckych baniach. Po
štyroch rokoch sa uchádzal o prácu v stavebníctve a ako poctivý stavbár pochodil takmer
celú republiku. Špecializoval sa na izolácie banských diel a dokonca sa stal šéfom tejto
skupiny. Hneď po maturitných skúškach v roku 1960 na priemyselnej škole
v Partizánskom sa stále akčný Martin rozhodol vyštudovať aj vysokú školu.
V roku 1968 založil okresnú organizáciu strany slovenskej obrody v Prievidzi a neskôr
miestnu organizáciu v Lehote pod Vtáčnikom a v Oslanoch. V priebehu troch mesiacov
získal vyše tritisíc členov, čím sa jeho strana stala rovnocenným partnerom komunistov.
V roku 1968 však po príchode Rusov všetko zaniklo a Martin bol zo svojej strany
vylúčený, pretože vystúpil proti okupácií.
Ďalšie obrovské sklamanie ho čakalo, keď namiesto pozvánky na štátne skúšky prišlo
oznámenie, že bol z vysokej školy vylúčený. Zúfalého Martina nečakane navštívili dvaja
muži, ktorí mu sľubovali, že ak podpíše spoluprácu so štátnou bezpečnostnou službou,
bude sa môcť bez ďalších problémov zamestnať alebo vyštudovať akúkoľvek školu.
Martin odmietol súhlasiť a následne mal zakázané pracovať vo firmách v Prievidzi.
Odcestoval do Prahy a podpísal zmluvu s jedným spoločenstvom, ktoré ho zamestnalo.
Asi po mesiaci si ho hlavný vedúci privolal k sebe do kancelárie a oznámil mu, že za ním
boli príslušníci ŠtB. Žiadali, aby Martina okamžite prepustil, no on tak neurobil.
V tom čase sa staval komín v Novákoch. Tu sa Martin pri práci spoznal s mnohými
vzdelanými, ale režimu nepohodlnými ľuďmi. „Spoznal som sa s príjemnými a školenými
ľuďmi, s ktorými sme sa okamžite spriatelili vďaka našim rovnakým názorom,“ vysvetlil
Martin. Na 300 metrovom komíne pracovali 12 hodín denne a Martin sa finančne opäť
postavil na nohy. Pravidelne dostával výplatu a ešte na viac aj výškové a nočné príplatky.
Postupne si vyplatil dlžobu na dom, zadovážil nové zariadenia a kúpil si aj auto.
V roku 1974 sa konečne dočkal rehabilitácie.
4.8 Sviečková manifestácia
25. marca 1988 sa Martin chcel zúčastniť Sviečkovej manifestácie v Bratislave,
o ktorej sa dozvedel prostredníctvom profesora Juríka. Cestu do hlavného mesta sa pokúsili
autom absolvovať piati ľudia, no bezúspešne. Tesne pred príchodom do Bratislavy boli
zastavení a dostali prísny zákaz zúčastniť sa na Sviečkovej manifestácii.
4.9 Po nežnej revolúcii Martin Hagara konečne zavŕšil svoju školskú dochádzku diplomovkou v roku 1991.
Ako sa sám zmienil, jeho osobný rekord v chodení do školy by sa mohol zapísať aj do
Guinessovej knihy rekordov. „Študovať už od roku 1945 do roku 1991? To si zaslúži
uznanie, nie?“ žartoval Martin.
Po absolvovaní školy robil prvého riaditeľa Okresného úradu práce v Prievidzi. Po
roku bol vymenovaný za národného riaditeľa úradov práce. V tejto funkcií bol až do
dôchodku. „Dnes dostávam aj dôchodkové príplatky, vďaka červeným bratom, ktorí ma
v minulosti uväznili,“ zavtipkoval na záver. Taktiež vyjadril svoj postoj k práci:
„Nepoznám prácu podradnú ani nepodradnú. Každá práca je potrebná a v každej práci
sa dá nájsť niečo, čo nás zaujme.“
4.10 DnesMartin Hagara je dodnes politicky činný. Založil Zväz protikomunistického odboja,
ktorého členmi sú bývalí politickí väzni. Spoločne sa snažia o pripomenutie významných
osobností, ktoré si zaslúžia náš rešpekt a úctu odhalením pamätných tabúľ. Martin je vo svojej
organizácií podpredsedom a hospodárom.
Jeho organizácia bola založená v roku 2010 pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule
rehoľným sestričkám pred kláštorom v Novákoch.
31.júla 2011 sa konalo pri železničnej stanici v Prievidzi odhalenie pamätnej tabule
Jánovi Manasovi pri príležitosti jeho nedožitých osemdesiatich rokov.
Martin Hagara taktiež nezabudol na profesora Rudolfa Juríka a na jeho počesť
zorganizoval spomienkové stretnutie 12. Novembra 2011 pri budove kláštora v Novákoch.
25.augusta 2012 sa uskutočnila Pietna spomienka pri príležitosti 44. výročia
tragického skonu Stanislava Siváka, ktorý zahynul rukou sovietskych okupantov.
Martin vedenie svojej organizácie vníma ako srdcovú záležitosť a má zo svojej
úspešnej práce radosť.
Teší sa aj zo svojej manželky Vlasty, s ktorou sa zosobášil už v roku 1957, z jedného
syna, dvoch vnukov a taktiež z jedného pravnúčaťa.
5 ZHRNUTIEObyvatelia v časoch komunizmu boli pod neustálou kontrolou hliadok Štátnej
bezpečnostnej služby, ktorá bez milosti zatýkala množstvo jednotlivcov aj bezdôvodne.
Vypočúvanie zajatých vždy porušovalo základné pravidlá slušnej morálky. Vyšetrovatelia
trýznili zatknutého tými najhoršími fyzickými ale aj psychickými spôsobmi, ktoré opisujeme
v teoretickej časti.
V praktickej časti sme sa zamerali na životný príbeh Ing. Martina Hagaru, ktorý si
skutočne prešiel mnohými nezabudnuteľnými udalosťami.
Martin Hagara sa narodil v roku 1934 v Nitre a svoje detstvo strávil v Novákoch
v katolíckej rodine.
Po ukončení štvorročného základného štúdia nastúpil na osemročné gymnázium, ktoré
zavŕšil úspešnou maturitou. Vysokú školu absolvoval až dodatočne, pretože bol v decembri
1950 zatknutý.
Do problémov s ŠtB sa dostal kvôli roznášaniu protikomunistických letákov
prostredníctvom ilegálnej organizácie. Po vypočúvaní bol prevezený do Justičného paláca,
kde dlhú dobu čakal na súdne pojednávanie. Odsúdený Martin Hagara si vo väzení pár rokov
pobudol.
Po dlho očakávanom prepustení sa konečne v roku 1953 dostal z väzenia von. Jeho
radosť z vytúženej slobody však netrvala dlho. U Martina sa totiž vyskytli zdravotné
problémy, kvôli ktorým musel podstúpiť riskantnú operáciu.
Po úspešnom lekárskom zákroku sa chcel zamestnať, no keď zamestnávatelia zistili,
že Martin bol v minulosti odsúdený za velezradu, do práce ho neprijali napriek tomu, že mal
úspešne ukončené viaceré kurzy. Kvôli postupným odhaleniam zamestnávateľov Martin
vystriedal veľké množstvo rozličných prác.
Po nežnej revolúcií v roku 1989 jeho trápenia skončili. V roku 1991 zavŕšil svoje
štúdium diplomovkou a bol vymenovaný za národného riaditeľa úradov práce.
Dodnes sa zaoberá minulosťou bývalých komunistických väzňov, ktorým
prostredníctvom svojej vlastnej organizácie odhaľuje pamätné tabule.
6 SUMMARYDuring the Communism, Slovak residents were under the constant control of the State
Security Service. Members of the State Security Service arrested a lot of individuals and
investigated them. The State Security Service often tortured people physically and mentally
by using methods, which are described in the theoretical part of this work. The main focus of
the practical part is the life story of Martin Hagara, who went through many unpleasant
events.
Martin Hagara was born in 1934 in Nitra. He grew up in Nováky and spent his
childhood with his parents and four siblings. After finishing his four-year Primary School
studies, he joined the Secondary Grammar School in Prievidza, where he completed his
studies and passed the final exam. He unable to complete his university studies because he
was arrested in 1950.
The State Security Service investigated Martin Hagara because of spreading leaflets
through an illegal organization. He was sent to the Judicial Palace, where he was waiting for a
proceeding for a long time. Later he was sentenced for a several years in prison.
He was set free in 1953. His freedom, however, did not last for long. Moreover, he
suffered from health problems. He had to undergo a serious surgery, which was successful,
and Martin thus decided to find a job. When his potential employers found out that he had
been imprisoned for treason, they did not give him the job.
His problems ended after the Velvet Revolution in 1989. He finally completed his
university studies in 1991 and, subsequently, was named as a national department director.
7 Záver Spoluprácou s pánom Hagarom sme sa presunuli do čias komunizmu a
pokúsili sme sa ho vnímať jeho očami. Pri pomyslení na Štátnu bezpečnosť nám ešte stále
behajú po tele zimomriavky. Túto hrôzu by sme určite nechceli zažiť na vlastnej koži.
Pán Hagara je však obdivuhodný človek, ktorý po rokoch prenasledovania nezatrpkol.
Je večný optimista rozdávajúci vôkol seba nielen svoje skúsenosti ale aj dobrú náladu. Z jeho
rozprávania sme vytušili, že si v akomkoľvek období dokázal nájsť zmysel života a myslíme
si, že sa do histórie zapísal ako skutočný bojovník, ktorý si je doteraz schopný poradiť v
každej situácií.
Pána Hagaru pokladáme za rozumného človeka, ktorý si váži vzdelanie. Svedčí o tom
aj jeho pracovňa s nástennými policami, ktoré sa prehýbajú pod ťarchou odborných kníh. Ako
študentov nás zaujalo, že aj napriek nepriazni osudu úspešne dokončil všetky štúdia.
Javí sa nám taktiež ako láskavý človek, ktorý nezabúda na bývalých priateľov a
prostredníctvom svojej organizácie pripomína ich zásluhy na našej terajšej slobode.
Naše novonadobudnuté informácie budeme využívať na hodinách dejepisu a na
dejepisných seminároch. Taktiež medializujeme v denníku Pravda a na webovej stránke našej
školy.
8 ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY
1. Kováč, Dušan: Dejiny Slovenska. Praha: Vydavateľstvo NLN s.r.o., 1995. ISBN
80-7106-268-5
2. Kolektív autorov: Zločiny komunizmu na Slovensku 1948-1986. Prešov:
Vydavateľstvo Michala Vašku, 2011. ISBN 80-7090-597-2
3. Lagová,Veronika : Smrť za mrežami. Prešov : Sadzba tlač VMV Prešov, 2006. ISBN
80-7165-570-8
4. Ministerstvo národnej bezpečnosti, skupinový spis štátne bezpečnostného
vyšetrovania proti Hagara Martin a spoločníkom, č.j. B/4-v-3803