Vlastný životopisMilostivý Pane Bože! dopraj mi, sedemdesiatročnému starcovi,[1] a pomáhaj,

čo pred seba beriem a začínam, i dokončiť; občerstvi a zotri slabnúcu pamäť; vystríhaj ma od slabosti samochvály a vnukaj mi pravdu a spravodlivosť naproti každému a všetkému. Amen.

*

Narodil som sa dňa 1. júna 1822. Podľa rodného listu pokrstený som bol 2. júna 1822 v urbariálnej dedine,[2] menovanej po slovensky Hnúšťa v Gemersko-Malohontskej stolici. Podľa tohože rodného listu pri krste dali mi mená Ján Samuel. Mena Samuel som ja ani jediný raz neužíval, ba ani nevedel som o ňom, len počiatkom roku 1852, keď som si z príčiny ženenia vytiahol rodný list. Ani rodičia mi ho nikdy nepripomenuli. A tak ani v jednom z mojich vysvedčení a písomností nestojí.

Moje po rodičoch a prarodičoch zdedené rodinné meno je: Francisci.

Avšak k týmto menám prijal som, a to roku 1836 ku krstnému menu, medzi učeníkmi slovenského Ústavu v Levoči[3] akoby lósom vytiahnuté meno Vratislav, a ku rodinnému menu Francisci pripojil som si roku 1840 Rimavský, od rieky Rimavy, na ktorej brehu som sa narodil. Toto posledné meno, či v spojitosti s rodinným menom, či len osebe užívané, ostalo mi až dosiaľ.

Moji poctiví rodičia boli manželia Ján Francisci a Mária Francisci, rodená Chrapan, dcéra Jána Chrapana, mešťana a podľa povolania súkenníckeho majstra v Tisovci.

Môj otec Ján Francisci narodil sa roku 1800 a umrel, bohužiaľ, privčas, v najlepšom veku, vprostred najzdarnejšej činnosti a pri vynikavej sile telesnej i duševnej 30. júla 1836 na sporadickú choleru.

Bol vyučeným tenkým krajčírom.[4] Vyučil sa tomu remeslu u istého Labáta v Lučenci. Zdá sa, že krajčírstvo bolo či obľúbeným, či dedičným povolaním našej vetvy Franciscich, lebo i môj starý otec Ferenc Francisci bol krajčírom, ale hrubým, i môj brat Karol Francisci, podobne i tohoto syn Miloslav boli a sú krajčírmi. Dobre pamätám zo svojho detinstva, že môj otec pilne pracúval ako krajčír, a to i s tovarišmi. Ale či silná a mohutná ústrojnosť jeho tela nehodila sa pre vysedávanie pri krajčírstve, čiže krajčírstvo bolo priobmedzeným zamestnaním pre jeho živého, umného, podnikavého, po širšej činnosti túžiaceho ducha, zanechal krajčírstvo a oddal sa na takzvanú špekuláciu a obchod, árendoval mlyny, krčmy, kupčil zbožím, vínom, strovou, slaninou, dohánom atď. Bol vo svojich podnikoch zručný, umný a šťastný, a to bez úžerníctva a zderstva, preto sa mu i darilo a nikto nemal ťažké srdce na neho.

Takým činom prišiel nie síce k bohatstvu — lebo privčas, v tridsiatom šiestom roku svojho veku naponáhle zomrel — ale pre pomery, v ktorých žil, k obstojnému majetku. Bol poctivec i po svojich rodičoch, i po svojej domácej výchove i po zložení svojej duše. Čo nemohol vo vtedajších prabiednych miestnych školách k svojmu duchovnému vzdelaniu obdržať, to — nakoľko bolo možné — usiloval sa dohoniť čítaním slovenských, vlastne českých kníh, ktoré si nadobúdal prostredníctvom slepého Mateja Hrebendu,[5] veršovníka a

vtedajšieho — aby som tak povedal — kolportéra slovenských kníh, ako tiež obcovaním s kňazmi, učiteľmi a inými inteligentnými ľuďmi okolia. Preto bol i vážený nielen vo svojom rodisku a bydlišti v Hnúšti, ale i všade, kde ho poznali.

Moja matka bola nižšej postavy, útlejšej, ale dosť silnej telesnej ústrojnosti, sličnej tvári s príjemným výrazom, zdravá, pobožná, dobrosrdečná, útlejšej, ba mäkkej a ústupčivej duševnej povahy, ktorej čiastku som i ja po nej zdedil. K tejto mäkkej povahe družila sa u nej náklonnosť k mlčaniu a odhodlanému trpeniu a znášaniu bôľov, žiaľov, pozdejšie i utrpení. Bola pracovitá, vždy prácou zaujatá a pri práci obyčajne spievavala si nábožné piesne. Ona znášala všetko s vierou v Boha a oddaním sa do jeho vôle, a veru mala jej bohabojná materinská duša hrozné navštívenia pretrpieť menovite roku 1848 a 1849.

Nás, svoje deti, hoci to nejako okázale neukazovala, nekonečne rada mala. Aby len nám celá mohla žiť po odumretí nášho otca, ešte ako dosť mladá vdovica vydať sa nechcela a mala dosť pytačov. Ako vdovica premieňave bývala u brata Karola v Hnúšti a u mňa v Debrecíne, vo Veľkom Varadíne, v Budíne a v Revúcej[6] i po celé roky. Mohla síce i navždy u mňa ostať, ja by ju rád bol mal pri sebe, lebo sme ju radi mali a ctili si všetci, i ja, i moja žena, i moje deti. Ale keď sa jej zažiadalo, odišla bez všetkej inej príčiny ku bratovi Karolovi, a nedala sa prehovoriť. Odišla, len povedala: „Veď ja zase prídem.“

Pán Boh osláv jej ústa, citlivú, hrdinskú, trpiteľskú dušu, daj jej pokoj a radosť večnú požívať vprostred svojich verných, predchádzajúcich a nasledujúcich zvečnelých, a mne odpusť, ó, odpusť, čo som sa proti nej či vedomky, či nevedomky a bezúmyselne previnil. Pán Boh ju k sebe povolal po krátkej nemoci 7. augusta 1876 v Hnúšti, a brat Karol, pri ktorom vtedy bývala, ju doopatroval.

Moji starí rodičia po otcovi boli Ferenc Francisci a Zuzana Francisci, rodená Chanas, obyvatelia hnúšťanskí. Starý otec narodil sa 28. januára 1778 na Zelenove, fílii poltárskej v Novohrade, ktorého roku 3. októbra jeho otec Ján Francisci tam bol pochovaný.

Starý otec bol vysokej plecnatej a svalovitej postavy, peknej a významnej tvári, vzdelanosti — akú mohol v časiech svojho detinstva obdržať, človek poctivý, verný, pokojamilovný a znášanlivý, ale povahy rozhodnej, usilovný, pracovitý a skromný. Štefan Marko Daxner, ktorý, ako i všetci moji spolužiaci, často býval u mňa v dome starého otca, viac ráz povedal, že ja, keď budem starý, budem taký, ako môj starý otec vtedy bol. Starý otec, ako rečeno, narodil sa na Zelenove v Novohradskej stolici, vyučil sa hrubé krajčírstvo v Lučenci. Potom, ja neznám prečo, ale môj brat Karol, ktorý dlhšie žil u starého otca a mohol od neho viac počuť, hovoril mi, že starý otec, aby vyhnul „lapačke“ (rozumej za vojakov), potajne prišiel do Hnúšte, tam sa zdržiaval a priženil sa k Zuzane Chanas, mojej starej matke.

Starý otec za mladi možno robil krajčírstvo, ale, čo ja pamätám, už vtedy nezaoberal sa remeslom, ale viedol obchod so všelijakým dreveným riadom, všelijakými lopatami, ktoré hnúšťanskí lopatiari v klenovských a hronských kráľovských pralesoch[7] narobili, a všelijakými drevenými taniermi, vahanmi, vahančekmi, zbelkami a mažiarmi, čiže stupkami,[8] ktoré pilianski a hačavskí tokári z javorového, bukového a čerešňového dreva narobili, ako i všelijakým debnárskym riadom breznianskych a tisovských debnárov.

Starý otec takýto riad od dorábateľov skupoval a u seba napohotove držiaval. Odoberali mu ho „vrškovskí“ furmani, t. j. obyvatelia takzvaných „vrškov“, t. j. vrškovatých dedín, ktoré ležia medzi Rimavskou a Jelšavskou, poťažne Revúckou dolinou, ako sú: Hrušovo, Lipovec, Drienčany, Hoštišovce atď. atď. Títo vrškovskí furmani odvážali ten riad na Dolnú zem za Tisu a do krajov medzi Tisou a Dunajom od Tokaja, Jágra počnúc až po najjužnejšie kraje. Tam ho predávali po jarmokoch a trhoch, alebo kočujúc z mesta do mesta, z dediny do dediny tak dlho, kým všetko nepopredali či za hotové, či — a to z najväčšej čiastky — na zámenu za všelijakú úrodu, zbožie, slaninu, strovu, med atď. U starého otca oni brali tovar na úver a keď sa z cesty navrátili, vyplatili mu hotovým alebo dovezenými článkami. Starý otec si pilne a svedomite zapisoval každého dlžníka dlh a splácanie do osobitnej knihy. Spozdilých dlžníkov chodila stará matka tu i tu napomínať, alebo i peniaze od nich vyberať, a často brávala i mňa ako chlapca so sebou na takú cestu. Ale starý otec u nikoho nedal dlžoby súdnou cestou vymáhať. Kde by to iní boli tak urobili a jemu tak urobiť radili, on hovorieval: „Veď mi on zaplatí, keď bude mať, načo by ho mal skaziť, veď mi on už dosiaľ dal zarobiť.“ A značná časť jeho požiadaviek takým spôsobom hynula a pohynula.

Stará mať Zuzana Francisci, rodená Chanas, ako sa pamätám, bola vynikavej krásy, zdravá, silná, pracovitá, skromná, hospodárlivá, ale naskrze nie skúpa. Pán Boh starého otcovu prácu požehnával, a čo starý otec zarobil, s tým stará mať vedela rozumne a hospodárlive nakladať. Chudobný nadarmo neprišiel do jej domu. A konala všetko bez zazerania a bez homrania. Bola od prírody živým umom obdarená a energiu mala za chlapa, ale táto nikdy nepresahova1a hranice ženskosti, ani slušnosti. V čas poľných robôt nikto v dedine tak neopatril robotníkov ako ona. Sama varievala, lebo moja matka robievala v poli. Stará mať nosievala do poľa veľké hrnce s obedom pre robotníkov, pri čom som jej ja v čas školských prázdnin pomáhaval. Starý otec obstarával svoj obchod, ale stará mať vždy dozerala pri zapisovaní do knihy a pri účtovaní s dorábateľmi obchodných článkov a s kupcami.

A Pán Boh im pomáhal! A veru začali z ničoho, a to z takého ničoho, že, aby mali výživu na zimu, za mladi chodievali obidvaja starí rodičia v čas žatvy na výžinky na Mezőhegyes.[9] Pozdejšie stará mať zdedila jednu urbariálnu štvrť.[10] Tým stali sa moji starí rodičia urbariálnymi poddanými istej Kataríny Kubinyi — starej dievky — a po tejto Silvestra Kubinyiho. Tento Silvester Kubinyi bol intelektuálne veľmi slabý, takže pri stoličných reštauráciách[11] ani on, ani jeho dobre prajúci nevedeli mu nič lepšieho vymôcť, ako úrad stoličného prísažného,[12] čo veľmi málo donášalo. Životaschopnosti nijakej nemal; bol i od ženy bojazlivejší, takže keď hrmelo, zaryl sa do perín a dal si — katolík — luteránske ženy od susedov pozvolávať, aby mu luteránske nábožné piesne spievali. A bol tiež schudobnelý. Okrem urbariálnych povinnovatostí, ktoré starí rodičia povinní boli vykonávať, vystavení boli od zemského pána a jeho sestier temer každodenným rekvizíciám masla, smotany, medu, múky, jahniat, kureniec, vajec, peňažných drobnejších pôžičiek, ktoré sa nikdy nevracali, atď. atď.

Pre pokoj znášali starí rodičia to všetko, až kým starý otec na základe zákonného článku VII:1840[13] neodkúpil sa za päťsto zlatých v striebre[14] od urbariálnych dávok a služobnosti. Ale zato rekvizície neprestali.

Roku 1851 zomreli obaja starí rodičia, najprv starý otec 9. júna a potom stará matka 26. júla. Pán Boh ich osláv!

Z detinstva pamätám sa ešte i na prastarú matku po otcovi, t. j. starej matkinu matku. Za mojej pamäti, ako staručká, len pod kachľami sedávala. Bol ju prijal starý otec k sebe a opatroval ju verne až do jej smrti.

Podobne k sebe prijal starý otec i starej matkinu sestru Hanku, ktorá ako stará dievka ostala po zomretí starých rodičov u môjho brata Karola, a tento ju až do jej biednej staroby a smrti verne opatroval. Táto tetka Hanka mňa veľmi rada videla; kde čo mohla, to mi kvôli urobila; všelijaké ovocie cez zimu opatrovala, až kým som zo školy domov neprišiel, alebo mi ho do škôl posielala.

Moji starí rodičia po matke boli Ján Chrapan, vážený mešťan a súkennícky majster v Tisovci, a Judita Chrapan, rodená Cibur z Jelšavy. U týchto starých rodičov žil starého otcov staručký otec, teda môj prastarý otec, Ján Chrapan, človek veľmi nábožný. Býval v osobitnej izbe a za mojej pamäti už nič inšieho nerobil, len za stolom sedával a čítaval v biblii, v postilách [15] a iných nábožných knihách. Nebolo nedele, žeby nebol šiel do kostola, a to i v zime so svojou takmer plešivou hlavou. Nebohý superintendent a farár tisovský, Pavel Jozeffy,[16] dovolil mu v zime výnimočne zamatovú čiapočku — ktorú mu môj otec ušil — v kostole mať na hlave.

Moji rodičia na výročité sviatky chodievali k starým rodičom do Tisovca. Mňa brávali so sebou, v zime ukrúteného do perín. Keď som podrástol, naučili ma sviatočné vinše, ktoré som ja starým rodičom a prastarému otcovi, tomuto osobitne, odrectúval. Od tohoto som v taký čas, k svojej veľkej radosti, dostával jabĺčko a v ňom zastrknutý strieborný grošík.[17] Pamätám sa tiež, že keď som prvý rok chodil do školy v Hnúšti, vydávala sa mojej matkina sestra Judka za Rosiara. Na tej svadbe ma prastarý otec examinoval, či už viem písať, a keď som odpovedal, že viem, kázal mi napísať moje meno. Nuž som napísal: „Ján Francisci ,áno‘ roku Páne[18] 1827.“ Tiež jedna rozpomienka z môjho detinstva.

Môj otec mal dvoch bratov, Pavla a Daniela. Daniel umrel ako dieťa. Pavel vyučil sa mäsiarstvo a mäsiaril najprv na Píle, potom v Tisovci, naposledy v Hnúšti. Bol postavy strednej, ale svalovitej a obrovskej sily. Na dôkaz jeho sily pripomínam, že poltreťaokovný súdok, plný vínom, v rukách zodvihol a napil sa z neho vránkou vína. Raz na jarmoku v Rimavskej Sobote jednal voly; k tomu prišiel akýsi Maďar a medzi rečou „zateremtettoval“ strýcovi do „tótov“;[19] strýc, vystrúc ruku, „či vidíš, vraj, ty Maďar, túto medvediu labu? Tak ťa ňou capnem, že nevstaneš viacej“. Maďar naľakaný odišiel. Keď býval v Tisovci, kúpil viac divochov, t. j. volov z pustatiny, ktoré nikdy neboli pod strechou. Horko-ťažko ich vpratali do chlieva. Krm im len z povaly metali do jasieľ. Keď strýc jedného z nich chcel zaviesť na bitúnok, hodili mu z povaly povraz na rohy; strýc ho chytil za roh a chcel ho vyviesť z chlieva; ale predo dvermi povraz sa vyšmykol, či z rohov divocha a či z rúk tých, čo ho držali, divoch vyskočil na dvor a bežal rovno ku hromade klátov, o ktoré državšieho ho za roh strýca už-už mal pritisnúť. V tom okamžení strýc chytil druhou rukou vola za pysk a celou silou a prudkosťou zvrtol mu hlavu. Vôl padol na zem a so zlomeným krkom ostal tam ležať.

Tohoto strýca som veľmi rád videl a on rád videl mňa. Ako chlapec býval som uňho i po týždňoch. On ma brával so sebou na salaš, na košiar ku baranom, na pstruhy, na raky po potokoch, hrach pozerať, na postriežku atď. atď., čo sa mi veľmi páčilo. Aj som sa uňho takmer priučil mäsiarstvu, takže som už vedel barana zarezať a celkom obriadiť. Tetka, jeho žena, bola ohomraná, kyslá a nesympatická osoba. Ale s ich deťmi, synom Pavlom a dcérou Uľkou, boli sme veľmi zadobre, ako rodní bratia a rodná sestra. Zvlášte so sesternicou Uľkou,

ktorá bola pekná, príjemná a dobrá Slovenka, ráčili sme sa ako brat so sestrou. Bratanec Pavel, mäsiarsky pomocník u otca, v hrozných a dlhých mukách umrel mladý následkom úrazov, ktoré obdržal, keď idúc zo záletov vrchom, spadol zo splašeného koňa so zaseknutou nohou v strmeni a kôň ho dlhšie vláčil za sebou, a pozdejšie na tanci v Klenovci, kde sa samojediný pustil do bitky s tamojšími parobkami. Sesternica Uľka vydala sa za Leopolda Čecha, učiteľa v Kameňanoch, a dosiaľ tam žije ako vdovica.

Ja som mal dvoch mladších bratov, Karola a Ferka. Karol narodil sa 1827, Ferko 1833. Karol vyučil sa krajčírstvo. Ako tovariš prišiel na vandrovku do Prešporka práve v taký čas, keď som ja tam už teológiu študoval a býval som členom i úradníkom tamojšieho slovenského Ústavu. Brat Karol robil u Horníka,[20] vtedy jedného z najprednejších krajčírskych majstrov v Prešporku, krajana Ľudovíta Štúra a oduševneného slovenského národovca. Takmer každý deň po skončenej práci brat Karol obcoval okrem mňa s členmi slovenského Ústavu, čítaval slovenské knihy a býval i v spoločnosti Ľudovíta Štúra ako skromný účastník, pozorovateľ a obdivovateľ. Bol v Prešporku i roku 1844, keď po zakázaní Ľudovítovi Štúrovi prednášať v slovenskom Ústave najprednejší Štúrovi žiaci vysťahovali sa z Prešporka do Levoče. So všetkými tými vysťahovalcami bol brat Karol v dobrej známosti a až dosiaľ spomína ich po mene, dopytuje sa na každého z nich a rozpráva, čo s ktorým príjemného a zábavného zažil. Vôbec ním v Prešporku zažité a prežité časy, dojmy a skúsenosti sú i dnes predmetom jeho najradostnejších rozpomienok a oduševnených rozhovorov.

Prirodzená vec, že jeho bývanie v Prešporku a dojmy odtiaľ odnesené vychovali z neho rozhodného, činného a odhodlaného slovenského národovca. To dokázal menovite v rokoch 1848 a 1849, pre čo bol so mnou pred štatárium postavený[21] a i odsúdený na ťažký žalár v okovách. Dokázal to i v posledných bojoch cirkvi hnúšťanskej,[22] keď svojvoľné cirkevné predstavenstvá nechceli dopustiť, aby Žigmund Križan[23] bol jej farárom.

Brat Karol býva od tých čias, ako sa navrátil z vandrovky, v Hnúšti a žije z krajčírstva a poľného hospodárstva. Ale, chudák, viacerými telesnými neduhmi trápený a nad stavom, do ktorého svojvôľou a násilím vtyranizovaná je hnúšťanská cirkev, rozžialený a zronený prežíva privčasnú starobu v rezignácii a skromnosti. Má dvoch synov, Miloslava, krajčíra, s ktorým vedno býva, a Karola, učiteľa na Píle; dcéra jeho Zuzana je vydatá za Jánom Vargom, učiteľom nateraz v Ochtinej.

Najmladšieho brata Ferka, keď vychodil školu doma v Hnúšti, vzal som bol ja k sebe do Levoče, kde som pri vysťahovalcoch zo slovenského Ústavu prešporského trávil roky 1844/45 a 1845/46. Tam chodil brat Ferko do prvej gymnaziálnej triedy a priučil sa trochu nemčine, trochu maďarčine; čítaním slovenských kníh a obcovaním s mladšou vrstvou žiakov Slovákov, počúvaním rečí starších žiakov prijal dosť dobrú prípravu za slovenského národovca. Po rečených dvoch školských rokoch ja odišiel som do Prešova za juristu. [24] Brat Ferko nebol by dbal i ďalej ostať v školách; ale starí rodičia, keď otec ešte roku 1836 bol zomrel, mysleli, že Ferko ako sirota najistejšie bude opatrený, keď sa vyučí remeslo a pôjde k strýcovi Pavlovi Franciscimu, ktorý vtedy býval v Hnúšti, za mäsiarskeho učňa. Stalo sa tak. Brat Ferko vyučil sa mäsiarstvu; ale k mäsiarstvu nemal chuti, radšej zaoberal sa čítaním slovenských, maďarských a nemeckých zábavných kníh, ktoré dostával od daktorých v Hnúšti a okolí bývajúcich, po školách chodiacich zemianskych synkov. I začal sa s týmito kamarátiť. Tak sa stalo, že nebol ani tým, ani tým; ale išiel ku Štefanovi

Kuchynkovi, majiteľovi veľkej sklenej huty na Utekáči pri Kokave, za akéhosi manipulanta. Tam sa i oženil a vzal si za ženu Esteru Šramko, ľahkej výchovy osobu, ktorého kroku následkom bola jeho privčasná smrť. Z Utekáča odišiel do Hriňovej pri Detve, tiež za manipulanta dreva pri tamojšej sklenej hute. Za povolaním povinný bol v čase-nečase, v dažďoch, snehoch, vodách, víchroch, mrazoch po celé dni po horách a vrchoch chodiť a to podkopalo jeho tuhé zdravie. Z takej práce jedného dňa v zime prišiel celkom umorený domov a priniesol si zapálenie pľúc. Cieľu neprimerané liečenie a nedbalá opatera zo strany daromnej ženy a na zábavy mysliacej dcéry Oľgy zapríčinili, že upadol do suchôt a umrel 7. marca 1881 v Hriňovej. Brat Karol, trpezlivý, ochotný a obetavý opatrovateľ chorých a k smrti pracujúcich, ktorý i matku i tetku Hanku a viacej cudzích doopatroval, doopatroval i brata Ferka a pochoval ho v cmiteri slatinskom.[25]

K doplneniu vývodu o rodine Franciscich v Gemeri poznamenávam, že s mojím starým otcom Ferencom Franciscim, alebo po jeho už priženení sa v Hnúšti, prišiel ta bývať i jeho starší brat Samo Francisci.

*

Komu nebola by známa zemepisná a miestopisná poloha môjho rodiska, Hnúšte, nakreslím ju niekoľkými črtami.

Obec Hnúšťa leží v Gemerskej stolici, na Rimavskej doline, hlavné rameno potoka Rimavy vyteká v tisovských vrchoch, na ráztoke gemersko-, užšie rečeno malohontsko-zvolenskej[26] a tečie od polnoci k juhu. Druhé, pobočné rameno Rimavy vyteká vo vrchoch klenovských, volá sa Klenovskou Rimavou, tečie rovno na východ a vpadá do Tisovskej Rimavy v Hnúšti, kde tieto dve Rimavy spolu tvoria dva rovné uhly. Tretie rameno Rimavy vyteká vo vrchoch kokavských, tečie ako klenovské, od západu na východ popri dedine Rimavici a vpadá pri Rimavskej Bani kolmo do Rimavy, ktorá odtiaľ počnúc volá sa už len Rimavou, tečie popri Rimavskej Sobote a vpadá do Šajavy.[27] Dedina Hnúšťa leží na samom vtoku Klenovskej Rimavy do Tisovskej, na oboch brehoch Klenovskej, akoby len opretá o Rimavu Tisovskú.

Na ľavom brehu Rimavy, od tisovských vrchov počnúc, vypínajú sa hodne vysoké, nie vŕšky, ale vrchy a tiahnu sa nepretržene až za Rimavskú Sobotu. V polnočnozápadnom uhle Rimavy, od samej dediny Hnúšte, vypína sa vysoký vrch Ostrá a v juhozápadnom uhle tiež vysoký vrch Sinec, ohraničený klenovsko-hnúšťanskou, hnúšťansko-rimavskobanskou a rimavskobansko-kokavskou dolinou.

Všetky vrchy boli za mojej mladosti starými, hustými bukovými horami pokryté, len úbočia bývali orané, alebo kosené.

Výhľad už zo samej dediny troma dolinami, zvlášte do vrchov tisovských a klenovských, je prekrásny. A čo povedať o výhľade z vrchov, menovite z tisovskej Hradovej, z klenovského Vepra, Oltárneho, z hnúšťanskej i Ostrej a zo Sinca. — Zo Sinca, ako chlapec, chodiac s tetkou Hankou alebo s matkou na maliny, alebo na hrabačku ku Bielej vode — studničke na samom vrchu Sinca, vyvierajúcej z bieleho piesku — kde starý otec mal kosienku[28] zôkol-vôkol starými bukovými horami obrúbenú, zo Sinca, reku, zavše s akousi zbožnou nadšenosťou zadíval a zahľadel som sa, keď mi pri čistom povetrí ukázali a povedali: „Hľa, Janko! či

vidíš tam ďaleko za tisovskými vrchmi tie vysoké, biele, končité vrchy v povetrí? — to sú Tatry.“

Ach, rád, veľmi rád som sa díval po tých krásnych vrchoch, rád som sa im prizeral, a — Bože môj! — ako rád som chodieval po nich, či ešte len ako chlapec, či ako už dorastajúci so svojimi vrstovníkmi a známymi. Dojmy tých vychádzok, tej radosti z našich vrchov a celej našej vrchovatej prírody a domoviny ostali mi až dosiaľ nevymazateľnými a oživujúcimi. Nadovšetko dojmy Tatier, po ktorých som chodil ako už dorastlý, oduševnili ma nie turistickou, ale akousi zbožnou náladou, ktorú iba len ten pozná, ktorý v tých vrchoch sa zrodil…

Tiež rád som chodieval na starého otcovu paseku pod Sincom ku Jánošíkovej skale. Stál na tej paseke veľký hrab s rozvetvenou korunou. Pri ňom samom od východu bola dosť veľká skala. Na vrchu skaly boli akoby skutočne vytlačené hodne zreteľné podoby kozích, alebo ovčích stupají, dvoch krpcov a návlakov,[29] a oproti hrabu priehlbina, akoby od chlapovho chrbta. Povesť hovorila, že tam Jánošík oddychoval opretý o hrab nohami a o skalu chrbtom, na skale že si vysúšal premoknuté krpce a okolo neho po skale že jeho kozy skákali.

Či tá skala a ten hrab ešte tam a v akom sú spôsobe, neznám, ale mne sú v pamäti tak, akoby ich teraz videl pred sebou. Okrem rozprávok o Jánošíkovi, o jeho pokladoch, o jeho živote, o pôvode, povahe, vlastnostiach a význame jeho „zbojníctva“, o jeho zradnom zlapaní v Klenovci, o jeho martýrskom usmrtení i táto skala urobila a vypestovala u mňa dojem Jánošíka ako hrdinu a martýra ľudu slovenského.

*

Z predškolského detinstva svojho pramálo pamätám. Hovorili mi, že ako malý chlapec rád som zabehúval do susedného dvora, vtedy od dvora môjho starého otca ešte neprehradeného — lebo ma sused Jano Sudor rád mal. Raz, keď som ta pribehol, sused mal na dvore voly ešte nezapriahnuté. Jeden z volov že ma vzal na rohy a prehodil cez seba. Na šťastie nehoda nemala škodlivého následku pre mňa.

Pozdejšie, a na to sa už pamätám, bol som so strýkom Pavlom v poli, kde strýc na koňoch oral. Keď oranie dokončil, pošli sme domov a strýc vysadil ma na ksebného koňa,[30] aby som sa na ňom domov doniesol. Oblačilo sa a muchy štípali kone. Milý kôň, na ktorom som sa niesol, muchou uštipnutý sa striasol a ja som padol medzi kone, ale tak šťastlive, že mi ani kone neublížili, ani pluh, ktorý cezo mňa prešiel. Len mi od ľaku nebolo dobre, takže ma doma uložili do postele.

Neznám, či to bolo ešte za môjho predškolského detinstva, a či som už chodil do školy, ale pamätám sa, že som raz v lete bol sám doma s matkou, ostatní domáci boli v poli. Matka varila večeru pre robotníkov i zavolala na mňa: „Janík, tu máš krčah, choď po vodu,“ a postavila krčah na dvor, kde som, neznám, čo robil. Vtedy, myslím, v Hnúšti nikto nepil vody z prídomovej studne, ale len zo žliebkov, aké boli v okolí dediny tri, od východu Hôrka, od polnoci Haviarka a od západu v takzvanom Kotlišti Mujdečka. K nám z tejto poslednej nosievali vodu. I ja som teda mal ta ísť na vodu s krčahom. Ale neznám prečo, prečo nie, nechal som krčah stáť na dvore a nešiel som na vodu. Táto neposlušnosť mi dosiaľ leží na srdci a veľmi ľutujem tým viac, že sa nepamätám

na to, že by som sa naproti svojej dobrej matke takou zrejmou neposlušnosťou až do jej skonania bol previnil.

Za detinstva od jari do jesene chodieval som len v gaťkách, v košieľke, v klobúčiku a bosý; len v nedeľu a vo sviatok mával som čižmičky obuté a nohavičky oblečené. Ale na zimu ma dobre obliekali. Ba starý otec mi dal ušiť i bundičku z bielych ľahkých barančích kožiek a so sivým kozľacím grznom, [31] z ktorého kozie nôžky dolu chrbtom viseli. S tou bundičkou mal som raz značnú nehodu, onedlho ako som ju bol dostal. Oproti starootcovskému domu mal sused Hunka, kováč, vyhňu. Ja som rád ta chodieval mechy ťahať. Raz som bol v peknej bielej bundičke sánkovať sa. Bol odmäk a pre mňa vtedy ešte pridlhá bundička bola naspodku vyhnutá a gombičkami hore pripätá, takže spodok bol samá biela vlna. Túto bielu vlnu som ja na sanici pri odmäku hodne namočil a taký som išiel do susedovej vyhne mechy ťahať. Keď som sa pri ťahaní mechu napínal a zohýnal, veru som ja mokrú vlnu bundičky čiernym prachom vo vyhni celkom začiernil. Sused kováč, keď to videl, poslal ma domov a ja kajúcne a so strachom prišiel som síce domov, ale veru ani následok takého previnenia nevystal. — Tá bundička trvala až do smrti môjho starého otca, do roku 1851. Viem dobre, že starý otec, už na smrť chorý, vše si ju zahodil na plecia, keď z postele vstal.

Ako každé dieťa, zvlášte vnímavejšie, i ja bol som veľkým milovníkom, bedlivým a žiadostivým poslucháčom prostonárodných našich rozprávok. K tomu mal som veľmi dobrú príležitosť. Keď sa na dedine v jeseň priadky započali, vďačne chodievali susedy už vydaté, mladšie i staršie po odbavených domácich denných prácach ku starým rodičom, kde bola priestranná izba, s praslicami na priadky. V kúte v izbe bola veľká kachľová zelená pec a neďaleko nej, útulným kútikom oddelený, kozub. V tom kútiku som ja sedával a na kozub (v Hnúšti „košok“ volaný) polienka prikladajúc, svetlo udržoval. Okolo svietiaceho kozuba posadali si pod praslice stará mať, moja mať, tetka Hanka a susedy a priadli až do desiatej večer. Susedy rozprávali mi rozprávky, ktorá aké vedela — a vedeli ich veru veľmi mnoho. Aby mi susedy ochotne rozprávali, tetka Hanka zavše doniesla z komory za slameník alebo za košík jabĺk a hrušiek „na slinky“.

Takto to bývalo každú zimu, kým som v zime doma býval a neodišiel — do Oždian — do školy. Už tam sa zakorenila vo mne zaujatosť za naše prostonárodné povesti, ktorých zbieraniu, ako žiak prešporský, pozdejšie i redigovaním a vydávaním som sa celou horlivosťou a zaľúbením oddával.

Do školy ma dali dosť zavčasu. Mal som ešte len päť rokov a tri mesiace. Bolo to roku 1827. Dali ma, rozumie sa, do školy domácej, dedinskej. Učiteľom vtedy bol Ján Wittenberger.

Ján Wittenberger, rodom z Polomy, dediny, ležiacej na vrchu nad Hnúšťou, medzi Rimavskou a Balockou dolinou, bol nevysokej postavy a zhrbeného, napred nahnutého držania, rapavej a čiernej tvári, pre čo ho i Čiernym alebo Rapavým Janom volali. Bol pilným včelárom i rybárom; ale i veľkým milovníkom vína a pozdejšie obecnej pálenky. V opilom stave dovoľoval si neslušné reči. Ináče konal svoje povinnosti. Nejakým obzvláštnym organistom nebol. Takzvané „tranzície“[32] pri sprievode spevu v kostole obyčajne tak hrával, že po rozheganej klaviatúre starého organa prebehol prstom od jedného konca k druhému a naspäť a tranzícia bola hotová. Alebo trepal po klávesoch tak horlive, že klávesy vozvysok vyskakovali. Ako učiteľ nevynikal; ale školy nezanedbával a naučil deti, čo naučiť mohol, vedel a vládal. Ja som bol jeho žiakom za tri roky a naučil som sa u neho čítať, písať, rozumie sa, po slovensky, ba i niečo čítať po

maďarsky, potom krát a rátať, i keď nie úplne. Naučil som sa tiež výpovede z Písma svätého a cirkevné piesne spievať a niektoré i naspamäť. Keď som sa naučil novú pieseň spievať, zavše pochválil som sa tým spôsobom, že príduc domov na obed zastal som v pitvore a zaspieval som prvý verš pesničky. Samé prvé piesne, ktoré som sa naučil, boli: „Hospodine, uslyš hlas můj“, „Na lože jdouce“, „Jezu Kriste, Pane milý“ atď. Pri tejto poslednej som si často i poplakal. Pozdejšie mi vzácne boli „Hrad přepevný jest Pán Bůh náš“ a „Všickni, jenž skládají v Pánu své doufání“. Táto posledná bola mi veľmi milá a vzácna, menovite v prešporských štúrovských časiech, a je mi taká až dosiaľ.

Ako hnúšťanský žiačik, keď som už vedel čítať, mal som v obyčaji v nedeľu po kostole, pri stole pred počiatkom obeda prečítať nedeľný text z Nového zákona.

Do kostola som rád chodieval, obyčajne s rodičmi alebo so starým otcom. V kostole som tichý a pozorný býval. Z tých časov sa pamätám, že som na chóre v kúte opretú vídal pekne na bielo olúštenú, vari i na dve siahy dlhú lieskovicu. Nevedel som, načo je tam. A ono mi to vysvetlil kostolník. Keď raz v ktorýsi výročitý sviatok chór bol nabitý parobkami a tí v čas služieb božích začali šantovať, tu kostolník pochytil tú dlhú lieskovicu a kde len začiahol, všade ťahal samopašníkom po hlavách. Nuž aké časy a v nich aké mravy, obyčaje a potreby, taká disciplína; v škole lieskovička, v kostole lieskové štiapy.

Už v tých mojich hnúšťanských školských časiech bolo i tam zavedené vyučovanie maďarčine. Toto vyučovanie záležalo v tom, že deti naučili sa niekoľko slov maďarských a tým zodpovedajúcich slov slovenských. Potom to rectovali, menovite pri skúškach, takto: dvaja si stali naprostred izby, jeden proti druhému a začali sa produkovať, napr.:

A hodil frčku a povedal „Isten“.B hodil frčku a povedal „Buh“.[33]

A hodil frčku a povedal „Lelek“.[34]

B hodil frčku a povedal „Duch“ atď.

Rodičia a poslucháči sa smiali bezmála takej smiešnej a hlúpej komédii.

Z môjho detinstva, pravda, pripomenúť mi prichodí roku 1831 zúrivšiu veľkú choleru, aby sa nezdalo, že som niečo tak neobyčajného zabudol, keď i všelijaké drobnosti pripomínam. Pamätám sa, že všeobecný strach panoval, keď ľudia neboli istí, či do rána druhého dňa dožijú. Aké prostriedky ľudia ku svojej a iných ochrane vedeli, takých upotrebúvali. Dedina bola na všetkých vchodoch postavenými strážami proti príchodu cudzích zavretá. Mŕtvoly, ktoré istý Fasinger, silný kováč, i po dedine a i pri zákaze „po dedine fajčiť“, tuho kúriac z fajky, na voze vyvážal do cmitera, len tak pochovávali. Na cmiteri a na priestrannejších miestach ulíc nazvážanými borievkovými kríkmi a haluzinami povetrie vykiadzali. Ľudia, teda i ja — nosili okolo hrdla uviazané mešteky s akýmisi bielymi práškami atď. Ale ináče, okrem vtedajšej prestrašenosti, to božie navštívenie neurobilo na mňa hlbšieho a trvácnejšieho dojmu možno preto, že ani ja, ani nikto z mojej rodiny neochorel na choleru.

Na konci môjho tretieho školského roku, keď som sa bol už začal učiť i po maďarsky čítať, podal mi bol raz otec akúsi maďarskú knižku a kázal mi z nej čítať. Ja, až dosiaľ neznám prečo a z akej príčiny, nechcel a nechcel som čítať. Nebola to naučená alebo namyslená protiveň proti maďarskej reči, lebo veď som

bol ešte len osemročný chlapec, a môj otec, hoci bol dobrým Slovákom, nemal nič proti maďarčine, teda ani on, ani iní domáci nevzbudili vo mne nechuť. Ani neposlušný a zaťatý som nebol. Ale veru nechcel som čítať z maďarskej knižky. Otec ma ako neposlušného potrestal a povedal: „No, nebudeš ty narok chodiť ku Čiernemu Janovi, ale pôjdeš do Oždian!“[35]

Nuž i tak sa stalo!

Ešte mi len osem rokov bolo minulo, už ma otec v jeseň roku 1830 zaviedol do Oždian.

V Ožďaniech na ten čas bola ev. a. v. seniorálna škola,[36] ktorú menovite tamojšia zemská pani, bývajúca v kaštieli, vystavenom na povýšenom kopci nad dedinou, vdovica Korponay, mnohonásobným spôsobom podporovala. Školská budova bola vprostred dediny pri hradskej a v susedstve veľkého hostinca. Záležala z dvoch z dreva vystavených priestranných izieb a z pitvora medzi izbami. Jedna izba — tá do dvora — bola učebná sieň a druhá izba — tá na ulicu — bola napolo a cez prostriedok od oblokov až takmer po dvere prehradená policami, naplnenými knihovňou a slúžila za bývanie a spálňu profesorovi. Vo dvore bolo múrané stavanie pre alumneum, bývanie kuchárky a kuchyňa. Profesor nemal ani kuchyne, ani komory, lebo ich ani nepotreboval, keď, ako neženatý, i na obed i na večeru chodieval do kaštieľa ku patrónke Korponayčke, aspoň s mojimi dvoma profesormi[37] tak bolo.

Toho istého 1830/31 školského roku, myslím, že na jar 1831, mojich rodičov a starých rodičov postihlo veľké nešťastie. Ich celý dom i s hospodárskymi staviskami zhorel. Príčina požiaru nebola zistená; ale niektorí susedia, ktorí nezhoreli, hovorili, že to bolo podložené, lebo že videli v noci, ako oheň zo zadnej čiastky budov vybúšil. Škoda bola veľká; ale prenasledovanie bolo ešte väčšie. Vyhorelo viacej obyvateľov a medzi nimi aj istý Daňo Madarás, zeman, surový, náruživý človek a na ten čas „hadnaď“,[38] t. j. pandúr. Ten a ním navedení ostatní pohorelci podali proti mojim starým rodičom žalobu, akoby ich zavinením bol požiar vznikol, a žiadali pokutovanie a nahradenie škody. To sa síce ani jedno, ani druhé nestalo; ale mojich starých rodičov vodievali v železách pred súd do Rimavskej Soboty a divoch Madarás strašil a naháňal ich aj v poli pri robotách s flintou. Moju matku, keď ju raz vo mlyne pri mletí našiel, sekerou poudieral.

Do oždianskej školy vodievali menovite malohontských a hornonovohradských žiakov. Ale ju volali aj „Turčianskou akadémiou“,[39] pretože i turčianski žiaci chodili ta „na maďarčinu“.

Žiakov bývalo šesťdesiat až osemdesiat, a to v jednej sieni razom, pri jednom profesorovi a všetkých vtedajších klás, až po rétoriku a poéziu[40] záverečne, ak boli až toľkí žiaci. A boli vtedy nielen v Ožďaniech, ale i na iných evanjelických školách nasledujúce klasy: novitius donatista, veteranus donatista;[41] novitius grammatista, veteranus grammatista; novitius syntaxista, veteranus syntaxista; novitius rhetor, veteranus rhetor — spolu poeta. To zodpovedalo terajším ôsmim gymnaziálnym triedam.

Ako z pomenovania tried vídať, hlavným učebným predmetom boli gramatiky, a to latinského jazyka, po latinsky napísané a vytlačené od „Quot sunt partes orationis“,[42] hneď v donate v prvom roku, až po naučenie sa

všetkých „regúl“ latinskej syntaxe, v gramatike J. Rhenia[43] už v šiestom roku alebo v šiestej triede.

A to sa mali z dediny prišlí, latinsky nerozumiaci, ba dovtedy vari ani nepočuvší chlapci-počiatočníci naspamäť učiť a naučiť! Profesor nič nevysvetlil, len dal lekciu odtiaľ-potiaľ. Kto sa nenaučil, toho dal vyťať „škutikou“. [44] — Ale o disciplíne nižšie.

Okrem latinskej gramatiky učili sa chlapci i maďarskú gramatiku, náboženstvo, akúsi zdravovedu, a čo ja viem čo. Len to viem, že okrem latinskej gramatiky všetko ostatné bolo po maďarsky, a že sme sa i zemepis Uhorska učili, tiež po maďarsky, z tlačenej knihy „Kistűkör“,[45] v ktorej každá stolica odbavila sa štyrmi riadkami, asi takto, čo mi o Nitrianskej stolici dosiaľ ostalo v pamäti:

„Nyitra vármegyének van hosszas határa,[46]

hol mehetsz, ha tetszik, Ujhelyre, Nyitrára,Bajmócra, Privigyre, Holics, Szakolcára,Érsekujvár, Galgóc, Leopold várára.“

Maďarčenie bolo medzi žiakmi tuho zavedené, čoho by ani veľká potreba nebola bývala, keď obyvateľstvo dediny bolo číro-čisto maďarské a v škole učenie tiež také. Naskrze nebolo slobodno chlapcom ani medzi sebou, ani s nikým iným inak prehovoriť, len po maďarsky. Na výstrahu a pokutu bolo zavedené signum,[47] to jest drevené koliesko s rúčkou. Kto bol postihnutý, že po slovensky preriekol, dostal signum, a u koho signum prenocovalo, musel naspamäť naučiť sa z Donata tri „sententie“[48] po latinsky, po maďarsky a Slovák i po slovensky. Napr.:

„Ad calendas Graecas. Soha napján. Na svätého Vida, což nebude nikda.“

Kto sa to okrem lekcie nenaučil, dostal korbáčom.

Tým signom boli chlapci, rozumie sa, zo strachu pred škutikou, veľmi demoralizovaní, natoľko, že večer chodili so signom pod obloky špehovať Slovákov a ak počuli po slovensky čo len slovo prehovoriť, zaklopali na oblok. „Hic habes signum,“[49] položili signum na oblok a ušli.

Môj prvý profesor bol Ján Hoznek,[50] Slovák z Pokoradze, rechtorov brat; ale krutý maďarizátor a surový trýzniteľ chlapcov-žiakov. Býval často chorľavý. Nuž neviem, či to surové trýzniteľstvo bolo vplyvom jeho chorľavosti a či vlastnosťou jeho prirodzenej surovosti. Za jeho panovania bol korbáč v takých rozmeroch v obyčaji, že kto to neskúsil, neuveril by — zvlášte už teraz — že by to bolo možné bývalo. Exekútorom bol istý Laurenci, vyrástnutý, silný chalan, a ten na rozkaz profesora, či za lekciu či za signum, nemilosrdne ťal celé rady chlapcov na lavicu vystretých.

Priznať sa musím s ľútosťou, so zhrozením a s opovržením, že aj ja často bol som účastníkom takej barbarskej školskej disciplíny. Lebo, kdeže by ja osemročný, z dediny prišlý chlapec, vstave bol býval zakaždým naučiť sa neporozumenú a nevysvetlenú latinskú lekciu a k tomu niekedy aj pokutu za signum?! Keď som hneď v prvý rok na Vianoce domov prišiel, moja dobrá mať či podľa tušenia, či už podľa chýru o školách, čím vyšších, tým ukrutnejšej zvyklej

disciplíny, ráno v posteli prezerala moje telo a keď po ňom zhliadla osinelé pásy, zamlčala sa a rozplakala sa rozžialená.

Okrem škutiky bolo i signum nástrojom školskej disciplíny. Kto úlohu nie pekne napísal alebo písanku pošpinil, tomu profesor dal signumom alebo po dlani páčky alebo hrušky po prstoch, do podoby hrušky zložených.

Na šťastie zlopovestný Jano Hoznek hneď po prvom roku môjho žiactva uňho bol odišiel do Levoče za profesora a na jeho miesto prišiel Štefan Lucze.[51] Od tých čias som ja, až kým som všetky školy nevychodil, žiadnej, ale žiadnej pokuty nedostal.

Lucze bol človek krotkej povahy a humánny. Uňho korbáč celkom vyšiel z užívania. Ja hneď v prvý rok jeho profesorovania bol som akoby premenený. Dostal som dôveru ku profesorovi a chuť k učeniu, takže som už ako veteranus donatista bol druhým žiakom v triede, a to druhým a nie prvým len preto, že ten, ktorý bol prvým, t. j. Karol Bartholomaeides, bol synom kňazským z Uhorského v Novohrade.

Za štyri roky môjho učenia sa v Ožďaniech býval som u istého Szántó-Butyu Istvána, gazdu, v slušnej gazdovskej rodine. Za všetko opatrovanie za celý školský rok platil môj otec sedemdesiat zlatých v šajnoch.[52] A mal som v každom ohľade dobrú opateru. Na chuť hovädzej polievky s hrubými rezancami, akú sme mávali po nedeliach, a na chuť trochu priostrej kapusty, na sladkú chuť kukuričného „málé“ a „görhő“[53] dosiaľ znám sa rozpamätať. Tam sa mi, možno hneď v prvý rok, po prvý raz v mojom živote bolo prihodilo, že som bol opitý. Bola pamiatka posviacky kostola alebo hostina. Gazdiná uvarila hriateho s medom. Tým ma ponúkali a ponúkali, až kým som sa neopil, a to ako! Od tých čias bol som vo svojom živote len ešte raz opitý, roku 1850 v Banskej Bystrici, od piva. Ale o tom potom, keď prídem do Bystrice, ak dožijem alebo nezabudnem.

Po štyroch rokoch odišiel som z Oždian. V prázdninách bol som si sám pre školské vysvedčenie v Oždaniech. Dobre pamätám, že profesor Lucze, podávajúc mi vysvedčenie, povedal: „Úgy igyekezzél tovább is, hogy boldog lehessél.“[54]

V nasledujúci školský rok, t. j. v septembri 1834, otec zaviezol ma do Levoče, že „na nemeckú reč“. Ale som Hozneka už tam nenašiel, bol medzitým zomrel. Tam som vstúpil do klasy syntaxis ako novitius. Profesorom bol Gottfried Osterlamm,[55] Nemec, syn farára Osterlamma, ktorý posledný ešte ako opravdivý nemecký kňaz oblečený chodieval, so širokým klobúkom podoby kňazských, nie doktorských klobúkov, v črieviciach so striebornými prackami, v čiernych pančuchách a s trstenicou striebrom okovanou.

Profesor Osterlamm bol dobrý učiteľ, svojmu povolaniu celou dušou oddaný a súci. Aj ako človek mal dobré vlastnosti. V škole mu v istej miere prekážala značná krátkozrakosť. Tam som sa po prvý raz začal učiť nemeckú gramatiku. Ale nemecky som sa v škole veľmi málo naučil, lebo okrem lekcií z nemeckej gramatiky nebolo žiadneho nútenia. So žiakmi som hovoril po slovensky alebo po maďarsky, menovite s tými, čo razom so mnou boli prišli z Oždian, ako Karol Jacko, brádňanského farára syn, s ktorým som prvý rok aj býval, potom Latinákovci Janko a Rudo[56] z Ploského a Kubinyiovci Peter a Gida z Hodejova.

Ale Osterlamm počiatkom môjho druhého školského roku v Levoči zomrel. Za celý školský rok nebol iný profesor povolaný a v syntaxi vyučovali všetci traja profesori vyšších klas, t. j. Michal Hlaváček,[57] Pavel Tomášek[58] a Ďuro Müller.[59] Posledný dokončil s nami syntax a bol ináče veruže nesúci za profesora, ale u nás syntaxistov prísnym pridržiavaním k učeniu a vzbudzovaním revnivosti medzi žiakmi docielil značných výsledkov. Menovite hovorieval: „Vtedy budete dobrými syntaxistami, keď položíte syntaxis pod nohy a budete vedieť všetky regule od počiatku až do konca a od konca do počiatku, alebo od ktorejkoľvek počnúc či napredok či nazadok rad-radom a bez chyby rectovať.“ Mnoho myšlienky v tom, pravda, nebolo; ale kto si k tomu dodal chuti, tomu veru priostrilo pamäť. A ja, bez samochvály rečeno, som Rhenii syntaxis[60] tak vedel.

V syntaxi učili sme sa okrem iných predmetov aj periodológiu[61] a podľa jej pravidiel cvičili sme sa v hotovení rozličného druhu periód. Ba pokročili sme aj k vyhotoveniu cvičby „complicatio per circumstantias“,[62] na otázky: „Quis, quid, ubi, quibus auxiliis, cur, quomodo, quando?“[63] Istú prípravu dostali sme aj k poézii, učením sa prozódie a takzvaných „versus memorabiles“[64] („Vocalem breviant alia subeunte Latini…“),[65] o metrickej hodnote slabík, ba začali sme aj veršíky strúhať, predbežne len „adonické“.[66] To všetko, rozumie sa, v latinskej reči.

Roku 1836 mal som pokročiť do klasy, rečenej rétorika, v ktorej vyučovali sa prvý rok rétorika a druhý rok poézia.

Prázdniny toho roku stali sa pre mňa veľmi pamätnými.

30. júla naponáhle na sporadickú aziatskú chorobu zomrel môj otec, ešte len tridsaťšesťročný, silný, zdravý, činný, poctivý a vážny človek. V noci dostal hnačku, len v spodných šatách, bosý, s holou hlavou bol viac ráz vo dvore. Nemoc s takou náramnou prudkosťou prišla, že ráno, keď som sa okolo šiestej hodiny prebudil, bol otec už osinutý a starý otec, príduc zo zadnej izby, kde otec ležal, do prednej izby, v ktorej som ja ešte v posteli si hovel, povedal: „Už z toho nikdy nebude chlap.“ Prišli kŕče. Poslali pre doktora do Brezova,[67] starého Mariančeka. Ten dal otcovi, neznám čo užiť a kázal mu prihotoviť teplý kúpeľ. Keď ho matka viac niesla, ako viedla do kúpeľa, padol jej polomŕtvy do kade. Ťažko ho vzkriesili a uložili do postele. Ja som sa na to prizeral postrašený, s plačom. Keď bolo nastalo ticho, starý Marianček sa ma opýtal, kde som chodil do školy a či som sa učil po latinsky. Ja som odpovedal, že som chodil v Levoči do školy ako syntaxista a že som sa učil po latinsky. — Nuž tak budeš rozumieť, čo ti poviem a zapamätaj si to: „Homo sum; nil humani alienum a me esse puto.“[68] Ja som si to zapamätal až dosiaľ; ale zmysel tej výpovede som si len o viacej rokov potom vedel vysvetliť a porozumieť, že sa tá výpoveď vzťahovala na môjho umrieť majúceho otca. Mňa večer uložili. Ráno ma matka prišla rozplakaná zobudiť s tými slovami: „Janík, Janík, už nemáš otca; v noci dokonal.“ Hneď na druhý deň sme ho pochovali, lebo mŕtvola začala brať porušenie.

Druhá, pre mňa prepamätná udalosť, ktorá sa stala v prázdninách roku 1836, bola nasledujúca:

Môj otec rád kupoval, ako som na druhom mieste hovoriac o ňom už spomenul, Matejom Hrebendom mu donášané slovenské, vlastne české knihy, rád ich čítaval a opatroval. Nebolo ich síce mnoho, lebo veď ich vtedy veľmi málo vychodilo a aj z tých len málo stalo sa predmetom Hrebendovho roznoščíctva.[69]

Nezadlho, ako sme otca pochovali, prezrel som po ňom ostavšiu zbierku kníh. Medzi nimi našiel som knižtičku dosť obšúchanú a starobou ožltnutú, asi z dvoch tlačených hárkov záležajúcu, s nápisom: Československá gramatika[70] od Šramku. Aké bolo moje podivenie! Vidieť a zvedieť, že aj slovenská gramatika jest na svete. Veď som sa už od šiestich rokov učil gramatiku latinskú, maďarskú, nemeckú a počul som, že vo vyšších triedach učia sa aj gramatiku grécku a hebrejskú; ale o slovenskej gramatike som nikdy nič neslýchal, ani som netušil, že taká jest na svete. A tu, hľa! na vlastné oči vidím tlačenú slovenskú gramatiku! Obzeral a prezeral som ju a keď som pozoroval, že slovenská reč má viac hlások ako iné reči, že má tiež napr. nielen krátke a dlhé i, í, a tiež e a é, u a ú, ale okrem toho aj y a ý, ě, ů atď., že slovenské skloňovania majú viac pádov ešte aj ako latinské, nuž moja prvá mienka o slovenskej gramatike bola, že tá slovenská gramatika musí byť ťažká, ťažšia ako maďarská, latinská a nemecká. A tento nález — teraz prichodí mi samému čudno — že tento nález u mňa, ačpráve som vtedy už mal štrnásť rokov, ačpráve som v detinstve od narodenia len po slovensky hovoril, predsa len ten nález po prvý raz vzbudil vo mne uvedomelú pozornosť na slovenskú reč, že veď aj slovenská reč je na svete, že to musí byť taká vzácna ako iné, keď tiež má svoju gramatiku, a že tá reč je moja vlastná, moja materinská.

To bolo prebudenie sa vo mne Slováka.

Odumretie môjho otca v prázdninách roku 1836 možno aj v treťom ohľade bolo prepamätné pre môj vývin, pre moju budúcnosť, pre môj život a pre moju osobnosť vôbec.

Môj otec chcel zo mňa vychovať inžiniera. Domýšľam sa, že ten úmysel uňho vzbudila túžba vychovať ma za samostatného, od nikoho lásky alebo svojvôle nezávisiaceho a pritom výnosného postavenia človeka. V tých časiech nezeman nemal prístupu k žiadnej stoličnej, ani inej verejnej postati, a ak bol dakde nezeman, ako biely havran, advokátom, ten bol len takým pokútnym pisárom.

Kňazská postať bola síce ešte vtedy veľmi ctená a vážená, lebo kňazi vtedy boli celkom inakší, ani k prirovnaniu s terajšími či ako ľudia, či ako pastieri ľudu, či ako učení. Ale zdá sa mi, že otcovi nezdala sa tá priviazanosť ku jednému kruhu účinkovania.

Lekárstvo bolo síce i nezemanom dostupné, ale otcovi, tuším, nesympatické alebo dlhé učenie sa a veľké náklady požadujúce.

Z týchto príčin, myslím, otec chcel vychovať zo mňa inžiniera.

Ja som síce mal schopnosť aj chuť ku matematike. Uzavieram to z toho, že už ako takzvaný logik pod výtečným vyučovaním matematiky skrze profesora Michala Hlaváčka v Levoči všetko to, čo on z Martiniho matematiky [71] vyučoval, osvojil som si zavše zo samých prednášok bez toho, žeby som k učeniu bol potreboval a používal Martiniho knihy. Možno, že by som v Levoči bol aj dosť pripravený býval na inžiniersky beh v Pešti.[72] Ale ktozná, či by otec, keby aj bol žil, bol chcel a mohol na mňa nakladať v Pešti, alebo niekde inde okrem Uhorska na vyšších technických učilištiach. Takým činom, dosť ľahko, bol by som sa vyučil len za komasačného a panského inžiniera,[73] t. j. jednoduchého zememerača. A ktozná, či by klík národného povedomia, ktorý vo mne vzbudila Šramkova slovenská gramatika, bol mohol a ako vyvinúť sa.

Ale, sláva Bohu, stalo sa ináč, ako to z kroka na krok rozpoviem.

Pred započatím školského roku 1836/37 rozhodlo sa tiež, že pôjdem ďalej po školách, ačpráve po odumretí otca nebolo výhľadov na taký dostatok nákladov, ako kým otec žil.

Moja matka bola povoľná, stará matka, odhodlanej a energickej povahy, rozhodla a starý otec privolil. Vôbec všetci traja mali dôveru v moju schopnosť, usilovnosť, mravnosť a dobrú povahu. Tá dôvera ich viedla od tých čias aj naďalej tak, že mi viac v ničom nekládli ťažkosti a všetko ponechávali mojej rozvahe a môjmu rozhodnutiu.

Vystrojili ma i v tento i v nasledujúce dva školské roky ako alumnistu, [74] a keďže vtedy žiaci v alumneu dostávali len obed, a to dosť biedny, na večeru opatrili ma všelijakou stravou, slaninou, bryndzou a v najhojnejšej miere múkou, z ktorej takmer deň po dni varili sa halušky, kým trvala.

V obidva roky rétoriky, t. j. ako novitius rhetor 1836/37 a ako veteranus rhetor 1837/38, alebo ako rhetor a poeta mal som tých istých troch profesorov, ktorí vyučovali i „prímanov“,[75] t. j. filozofov a teológov,[76] Michala Hlaváčka, Ďura Müllera a Pavla Tomáška. Hlaváček vyučoval matematiku a geometriu, Müller náboženstvo (doctrinam fidei christianae)[77] a Tomášek rétoriku, poéziu, štatistiku, dejepis, tuším i literatúru maďarskú atď., slovom všetky ostatné, pre tieto dve triedy predpísané alebo zvyklé predmety.

Podľa školského vysvedčenia odbavil som „Classem syntaxistarum & Humanitatis cum Calculo Eminentiae“.[78]

V nasledujúci rok 1838/39 pokročil som do filozofie,[79] kde som mal tých istých profesorov, čo v predošlé dva roky; ale utriedenie obdržal som len „Primae cum Eminentia“,[80] pretože už vtedy moja pozornosť a pracovitosť na inšie bola obrátená.

Ako taký, ktorý som sa chcel venovať a pripravovať na kňazský úrad, už v tento posledný rok učil som sa i „linguam graecam, linguam hebraeicam, Introductionem in N. T. & Exegesim“.[81]

Profesori prednášali i v rétorike i v príme, rozumie sa, i v teológii všetky predmety po latinsky. Ináče by ani neboli mohli, lebo Müller a Hlaváček neznali po maďarsky, a vtedy ešte sa ani tak nenaliehalo na vyučovanie predmetov po maďarsky.

Najstarší z menovaných profesorov bol Ďuro Müller. Odkiaľ pochodil, veru neznám, ale iste bol rodom Slovák, lebo dobre pamätám, že hornovidieckou slovenčinou celkom dobre hovoril. Bol už vo veku, za mladi iste peknej a za mojich čias nie nepríjemnej, celkom vyholenej tvári. Nosil vlasy dlhé, za uši začesané. Ako podagrista trpieval na lámku, mal biedny kyvotavý chod a hánky i na nohách i na rukách napuchnuté. Jeho príprava v štúdiách bola starosvetská a jej výsledok dosť skromná zásoba vedy. Ako si napísal zošity — iste v samé prvé roky svojho profesorovania — tak z nich prednášal až do svojej smrti. Jeho vyučovanie záležalo v tom, že z počiatku hodiny vyvolal jedného alebo viac žiakov a dal si rectovať lekciu predošle danú. Nato zo svojich zošitov diktoval lekciu na budúcu hodinu. Ale nevysvetľoval, vyjmúc, že rozpovedal niektoré

anekdoty, ktoré mal na kraji zošitu poznačené. Tieto anekdoty často bývali aj veľmi ošklivé a oplzlé, zvlášte na estetike a psychológii, práve „a contrario“ vysvetľujúce.[82] Raz oslovil istého žiaka: „Clarissime Subsylváni[83] (tak sa volal jeden žiak, už starší od druhých a tuhý, územčistý chlap, alumnista) — clarissime Subsylváni, si in voce ,Krispina‘ (boli vtedy v móde) permutares literam k in literam f, quid prodiret?“ — Subsylváni vstal a zvolal: „Frisspima, clarissime domine!“[84] Povstal nehorázny smiech a profesor Müller rehotal sa s pochabými žiakmi.

V národnom ohľade Müller nebol ničím a nijakým.

Podľa veku nasledoval Michal Hlaváček. Bol rodom Skaličan, po slovensky hovorieval skalickým vidieckym nárečím alebo bibličtinou a držal skalické vidiecke nárečie za najkrajšiu slovenčinu. Bol postavy nízkej, kostnatej, zdravej a tuhej, tvári, až na úzku bokombradu, vyholenej, bledopočernej, čela nízkeho, vlasy mal čierne, už vtedy bielym popretkávané, ostré a z čela dohora naježené, nos pri spodku široký, končitý, bradu vypuklú, takže keď mu zuby ešte viac vypadali, takmer sa mu mohol nos brady dotýkať. Oči, na ktorých vždy nosil okuliare, mal pichľavé a pohľadu ostrého. Jeho celý výzor dosť hodne podobal sa podobe, v akej vídal som vykresleného Mefistofela z Goetheho Fausta. Zo všetkých troch profesorov Hlaváček bol najučenejší a k profesorstvu najpripravenejší. Matematiku a geometriu prednášal podľa kompendií[85] Gabriela Kovátsa-Martiniho, tlačených a všeobecne uznávaných; iné predmety bez zošitov, len ústnym vysvetľovaním. Vysvetľovania jeho boli jadrné, určité a jasné, takže žiaci, pozorujúc jeho prednášky, takmer bez upotrebenia knihy mohli osvojiť si predmety, okrem vecí, ktoré bolo treba memorizovať. Učil budúcich teológov gréčtinu a hebrejčinu. Pred zakončením školských rokov obyčajne bývalo, že niektorí žiaci, v týchže rečiach pokročilejší, predniesli v nich odobierku.

Hlaváček bol povahy prísnej, ale spravodlivý, dobroprajný človek. Bol v rozhodnutí bystrý a bez váhania a vždy uhádol i jadro i formu i metódu. Kde bolo treba žiakov zaslúžene trestať, tam bol prísny, ináč, kde bolo treba, on jediný bol hotový a vedel žiakov zastávať a tiež on jediný bol, ktorý pri vypuklom v dajednej klase kriku a neporiadku, i kde si iný profesor poradiť nevedel, vedel urobiť utíšenie a poriadok. Pre také jeho vlastnosti žiaci sa ho i báli i mali k nemu dôveru a ctili si ho, ešte len i Maďari, ačpráve vedeli o ňom, že je rozhodný Slovák a že vyučuje slovenských žiakov slovenčine.

Najmladší bol Pavel Tomášek, syn farára chyžnianskeho a jeden z troch bratov, z ktorých každý písal svoje meno inakšie. Samuel, farár v Chyžnom v Gemerskej stolici, spisovateľ a básnik slovenský, pôvodca piesne „Hej, Slováci! ešte naša slovenská reč žije“, písal sa Tomášik; druhý brat, Karol, apatekár v Debrecíne, písal sa Tamásy a profesor Pavel písal sa Tomášek.

Tomášek študoval teológiu; a v Gemeri počul som o ňom rozprávať, že keď ako teológ svoju prvú kázeň kázal u otca v Chyžnom, otec z kostola idúceho kurátora sa opýtal: „No, pán kurátor, akože sa vám páčila kázeň toho môjho syna?“ Kurátor odpovedal: „Hja, ich milosť, švo kocúr spraví, to hneď myši chytá.“[86]

Tomášek bol strednej postavy, zdravý, príjemne usmievavej tvári, z ktorej mu vyzerala úprimná dobrota, ale aj slabosť a nerozhodnosť. A slabosť, vlastne nedostatok energie aj bola jeho charakteristická črta. Ináče bol do poslednej

nitky poctivec, vždy pilný a pracovitý. Nielenže býval pre svoju úlohu vždy dostatočne a náležite pripravený, ale aj neúnavne vzdelával sa ďalej a svoje odborné vedomosti rozširoval. On prednášal humanitné štúdiá,[87] ku ktorým si z roka na rok vždy nové zošity, novými opravami a doplnkami rozmnožené a zdokonalené vypracúval. Ako dobrák bez dostatočnej energie často trpel nepríjemnosti od pošetilej rozpustilosti, ktorá je a bola rétorom a poetom vždy a všade s vekom spojenou vlastnosťou.

Pavel Tomášek bol rozhodne slovenského národného cítenia a zmýšľania, čo on síce vtedy naproti nám žiakom a pred levočským obecenstvom neprejavil, ale pozdejšie svojimi slovenskými literárnymi prácami dokázal.[88]

Michal Hlaváček bol nielen profesorom, ale i farárom ev. a. v. cirkvi slovenskej levočskej. Či tá slovenská cirkev v Levoči ešte dosiaľ jestvuje, neznám; už vtedy v samom meste málo mala členov. Väčšiu časť činila filiálka Iľašovce. Slovenské služby božie odbavovali sa v nedele a vo sviatky predpoludním a večera Pána prisluhovala sa riadne skrze Michala Hlaváčka v lyceálnej bibliotéke, kde trvácne stál pristrojený oltárik. I služby božie i večeru Pána navštevovali aj žiaci, ktorí chceli. A chodievalo ich dosť hodne, takže činili väčšinu prítomných.

Michal Hlaváček bol prišiel do Levoče z Prešporka, kde bol kaplánom pri superintendentovi Bilnicovi.[89] V ten čas, v rokoch 1830/31 a 1831/32, bol Hlaváček správcom, alebo predsedom slovenskej Spoločnosti, t. j. Ústavu v Prešporku.[90] Z toho vidno, že bol zaujatý za vzdelávanie sa slovenskej mládeže vo svojej materčine, ale radšej rečeno v česko-slovenčine, a to nielen výlučno gramatickej, ale pod jeho predsedníctvom uviedlo sa v Spoločnosti prešporskej i vysvetľovanie Slávy dcéry.

Avšak vtedy, keď som ja roku 1836/37 zase prišiel do Levoče, mládež ho už bola predbehla. Mládež už nebola spokojná len vyučovaním gramatiky, ale mala podľa príkladu prešporského Ústavu tiež už ustrojený Ústav, ktorý záležal okrem prednášania Hlaváčkom česko-slovenskej mluvnice i z praktického cvičenia v štylistických prácach, ich posudzovaní, rečnení a zakladaní knihovne. Zrejmý a vnikavý bol vplyv prešporského Ústavu na Ústav levočský a jeho členov obzvlášte cez školské prázdniny osobnými stykmi, poučovaním, povzbudzovaním, oduševňovaním, piesňami atď. atď.

Keď som ja v septembri roku 1836 prišiel do Levoče, bolo to všetko už v prúde. Čo som z toho všetkého pozoroval, to všetko — dokedy som z nájdenej Šramkovej Česko-slovenskej gramatiky zvedel, že i slovenská gramatika je na svete — veľmi napínalo moju zvedavosť a pozornosť. Akási do tých čias neznáma mi moc ponúkala a zase priťahovala ma vstúpiť do toho slovenského Ústavu. V mojej skromnej nerozhodnosti pomohla mi priateľskosť a oduševnenosť členov samého Ústavu, ktorí i poučovaním i povzbudzovaním docielili u mňa, že som vstúpil do slovenského Ústavu medzi mladších členov.

Ale hneď na začiatku jedna udalosť takmer zmarila moje dobré úmysly. Bol som medzi tými, ktorí len učením sa gramatiky pripravovali sa k ďalšiemu vzdelávaniu. Gramatiku česko-slovenskú vyučoval Michal Hlaváček, a i pri prednáškach slovenských, ako pri prednáškach akýchkoľvek cudzích a suchých predmetov, napr. matézy,[91] fyziky, gréčtiny, hebrejčiny atď., bol suchý, prísny a netrpezlivý. Tuším hneď pri mojom zjavení sa na slovenskej hodine vyvolal ma k tabuli a kázal mi napísať ktorési slovenské skloňovanie. Ja, rozumie sa, že som

ho napísať nevedel, a akože by bol vedel, veď som len pred štyrmi-piatimi týždňami videl slovenskú gramatiku a len vtedy zvedel, že slovenská gramatika vôbec je na svete. Rozumie sa, že som ani nevedel, koľko je slovenských skloňovaní, koľko počtov, koľko pádov v slovenskom skloňovaní. Slovom, latinskú, maďarskú, nemeckú, možno už aj grécku deklináciu bol by vedel napísať; ale slovenské skloňovanie, a k tomu česko-slovenské, naskrze nevedel som. A Hlaváček sa rozsrdil, trepal hánkami kostnatej ruky na tabuľu a vykrikoval, aký to posmech, že rodený Slovák a už rétor, t. j. podľa terajšieho systému sedmoklasník, ešte nevie slovensky skloňovať — a bohvie čo všetko mi vynadal.

Táto intráda[92] ma roztrpčila a málo chýbalo, že moje dobré úmysly a oduševňujúce snahy nezmarila.

Ale moja dobrá a vrúcna nálada a oduševnenosť priateľov ma zostrašeného a znechuteného zachránili. Splnilo sa na mne to Goetheho „Halb zog sie ihn, halb sank er hin“[93] a stal som sa uvedomelým a oduševneným Slovákom a Slovanom.

Žiaci levočského slovenského Ústavu podľa príkladu žiakov prešporského Ústavu boli prijali obyčaj pridávať ku svojim krstným menám ešte aj dajedno historické slovenské alebo slovanské meno. Dialo sa to slobodným vyvolením alebo ťahaním z klobúka hodených doň viacerých ceduliek takých mien. Kto aké meno si vytiahol, také i prijal a obyčajne i podržal. Aj mne dali vytiahnuť si také meno a vytiahol som si Svätopluk. Že Svätopluk bol slávny slovenský kráľ, to som už vedel: ale keď som si meno na vytiahnutej ceduľke prečítal ako také, ktoré by som si bol mal osvojiť, stŕpol som až do špiku kostí nad tou drzou opovážlivosťou, že by ja, také nič, za čo som sa považoval, osvojením si toho mena mal zneuctiť pamiatku najväčšieho Slováka, ktorý žil a slávne kraľoval. I neprijal som ho, ale pri druhom ťahaní vytiahol som si meno Vratislav, o ktorom som ani nevedel, kto to bol ten Vratislav; ale vari práve preto som ho i prijal a podržal.

To bolo mojím pokrstením za Slováka. Aspoň ja som to tak i cítil i považoval.

Hlaváček, ako rečeno, vyučoval česko-slovenskú mluvnicu a okrem toho s teológmi Slovákmi vydržiaval slovenské homiletické cvičenia,[94] na ktorých teológovia slovenské homiletické práce prinášali a prednášali.

Avšak slovenskí žiaci, myslím, že pod vedením jedného zo starších spomedzi seba, ustrojili si a vydržiavali praktické hodiny, na ktoré rad-radom donášali štylistické slovenské práce, tie posudzovali, rečnili, rečnenia posudzovali a mali založenú a rozmnožovanú slovenskú knihovňu. Všetko toto volalo sa slovenským Ústavom. Ústav mal predsedu, zapisovateľa a knihovníka. Podarenejšie do Ústavu prinesené práce zapisovali sa do Pamätnice a z tých najpodarenejších boli pozdejšie, t. j. roku 1840 vybrané a pod nápisom Jitrenka, čili výbornější práce učenců československých e. a. v. Levočských, podľa príkladu prešporským Ústavom roku 1836 vydaných Plodov, tlačou v Levoči vydané. Ústav udržoval dopisovanie s Ústavom prešporským a inými, ba i s čelnejšími vtedy mužmi slovenskými menovite i so superintendentom Pavlom Jozeffym.

Do Ústavu donášané práce a posudzovania bývali národne nadchnuté a rečnenia prevažne národného obsahu zneliek zo Slávy dcéry a z Hollého básní.

Povedomie slovenské budili rečnenia Kollárových zneliek a Hollého básní. I čítanie kníh z knihovne Ústavu, podobne spievanie slovenských piesní „Hej, Slováci“, „Nitra milá“[95] atď. a rozhovory slovenských žiakov medzi sebou veľmi rozširovali povedomie slovanskosti, takže splnilo sa, že každý uvedomelý Slovák je uvedomelým Slovanom.

Tohoto povedomia slovanskosti dôkazom bolo oslávenie slovenským žiactvom v ktorýsi z tých troch rokov, o ktorých teraz hovorím, mena či narodenia Hlaváčka, ktoré on vždy na 6. decembra určoval.

V predvečer toho dňa postavili členovia slovenského Ústavu v dievčenskej, s Hlaváčkovým bývaním susednej škole transparent velikých rozmerov s priezračnými okrasami a nápismi vo všetkých slovanských nárečiach a všetkých slovanských písmach. Najväčšiu čiastku transparentu som ja robil s Jožkom Maróthym, bratom básnika Danka Maróthyho[96] — zomrelým o rok zatým, ktorý bol dobrým kresličom. Transparent bol odkrytý a oddaný pri speve a oduševnenom rečnení v prítomnosti všetkých slovenských žiakov a Hlaváčkových hostí.

Výstup ten urobil radostný dojem na Hlaváčka a na nás žiakov.

Za tri roky bol som členom levočského slovenského Ústavu a čím diaľ som ním bol, tým mocnejšie a neodolateľnejšie vzmáhala sa vo mne túžba na ďalšie učenie prejsť do Prešporka. Už vo všeobecnosti bola mienka, že v Prešporku mladý človek viac sa naučí, keď bude chodiť len okolo školy, ako inde; t. j. v menších mestách, keď bude chodiť do školy. Pre mňa však bol slovenský Ústav prešporský, čo ma priťahovalo.

I rozhodol som sa po skončení primae philosophiae,[97] t. j., ako sa skrátka menovala, logiky, ísť do druhej filozofie, t. j. fyziky, do Prešporka. A v septembri 1839 i odišiel som ta.

Pred odchodom v prázdninách navštívil bol ma Gašpar Dianiška,[98] rodom Tisovčan, bývalý žiak levočský a člen Ústavu levočského v Levoči, s ktorým som sa teda znal a ktorý už vtedy bol žiakom prešporským a členom slovenského Ústavu v Prešporku. Všetci členovia Ústavu prešporského kde sa zjavili, všade apoštolovali za slovenský Ústav v Prešporku. Tak i Dianiška u mňa. Čím som sa v povedomí svojej nepatrnosti, nepripravenosti a nesúcosti do kruhu takého vznešeného sboru, akým som si ja predstavoval slovenský Ústav v Prešporku, čím som sa ja reku nerozhodnejším ukazoval, Dianiška tým výrečnejšie, tým presvedčivejšie a posmeľovacejšie doliehal na mňa, aby som neomylne vstúpil do prešporského Ústavu.

Ale ja, ačpráve som neodolateľne túžil po tom Ústave, predsa vo svojej skromnosti ostal som nerozhodnutým.

Príduc do Prešporka, náhodou dostal som sa na hospodu u vdovy Mayerovej, matky už skončivšieho bohoslovca Mayera,[99] priateľa a spolužiaka Ľudovíta Štúra, potom a až do jeho smrti učiteľa v Modre. U Mayerky našiel som uhospodeného Ľudovíta Šnittu[100] šuhaja nálady humoristickej, ktorý pozdejšie ako farár v Novom Meste nad Váhom účinkoval a tam i zomrel. Našiel som tiež tam uhospodeného Samka Michaloviča,[101] vtedy už teológa, rodom Gemerčana,

teda krajana, šuhaja živej, veľmi milej povahy a nálady básnickej, ktorý, bohužiaľ, sotvaže stihol dokončiť štúdium, zomrel na suchoty, škoda ho![102]

Sotvaže som sa tam usalašil, títo obaja spolu i Janko Mayer začali na mňa účinkovať, chuti mi dodávať a posmeľovať ma, aby som vstúpil do slovenského Ústavu.

A tak som sa osmelil vstúpiť do toho milého Ústavu.

Ale hlavný účinok v tomto ohľade na mňa mala okolnosť, že Samko Michalovič, ktorý už svojou milou a priateľskou osobnosťou veľmi pútavý dojem urobil a robil na mňa, bol dôverným priateľom Jozefa M. Hurbana a oboznámil ma s ním. Hurban bol vtedy v poslednom roku bohoslovcom, do tých čias už viacej rokov členom slovenského Ústavu a v ten rok, t. j. 1839/40, zapisovateľom, t. j. popri námestníkovi profesora reči a literatúry slovenskej hlavným a najprednejším hodnostárom Ústavu, teda i najvýznamnejším jeho členom. Pravda, vtedy ešte nikto ani tušiť nemohol, čo sa vyvinie z Jozefa M. Hurbana a čím sa on stane pre národ slovenský. Ale už vtedy bola jeho výrečnosť uchvátivá a jeho energia imponujúca.

A ja bol som do priateľského styku s takým výtečníkom a zapisovateľom Ústavu uvedený, od neho do priateľstva prijatý a v mojom duchovnom a národnom vývine s pozornosťou sprevádzaný, poučovaním a oduševňovaním napomáhaný.

Nezadlho po započatí školského roku bol som oboznámený i s námestníkom profesúry, blahej dobroty Augustom Horislavom Škultétym — dovtedajší námestník Ľudovít Štúr bol vtedy na univerzite v Halle.[104] S týmito obidvoma výtečníkmi a priateľmi mladosti, pozdejšie spoludejateľmi na národa roli dedičnej, stali sme sa nerozlučiteľnými priateľmi až do ich slovenským národom zaslúžene oplakávanej smrti.

Našiel som tiež tam známych starších žiakov, členov levočského Ústavu, medzi nimi Janka Ondruša,[105] dvoch bratov Nosákovcov,[106] tiež dvoch bratov Hroboňovcov,[107] Ľudovíta a Samka Bohdana. Tento posledný milej zovnútornosti, krotkej, ale výrečitej a vnikavej povahy, poetickej nálady, ale, bohužiaľ, fantastickej oduševnelosti, takže keď dozrel, tratil sa v utópiách svojich úmyslov a dômyslov na všetkých poliach ľudského myslenia a konania a pominul sa po mnohých doňho skladaných, ale zmarených nádejach bez účinku a bez výsledku. Tento Samko Hroboň má spomedzi členov levočského Ústavu samú prvú a najhojnejšiu zásluhu o prebudenie slovenskosti vo mne a o oduševnenie ma za ňu. Pán Boh mu odplať!

Keď som ja prišiel do Prešporka, záležal Ústav zo starších, alebo riadnych, a z mladších, alebo mimoriadnych členov. Staršími boli filozofi, t. j. logici, fyzici, juristi a teológovia, mladšími humanitní žiaci. Ja ako fyzik prijatý som bol medzi riadnych.

*

Škola evanjelická prešporská volala sa lýceum.[108] Bola vydržiavaná preddunajským evanjelickým dištriktom a prešporskou cirkvou a mala značné fundácie. Na podporu žiactva mala alumneum, značne lepšie ako iné školy, a k

tomu konvikt,[109] takzvaný Skaricianum, zo Skariczayho fundácie vydržiavaný pre šesťdesiat žiakov, značne lepšie obedy poskytujúci, a to bezplatne, kdežto za alumneum z hlavnej časti platilo sa. Lýceum malo viaceraké štipendiá, medzi nimi i takzvané Roth-Telekyanum[110] po štyridsať zlatých c. m. Malo dobre usporiadanú veľkú bibliotéku. Malo najpočetnejších, pre tú dobu dobre pripravených, dobre vybraných i dobre platených profesorov. Umiestené bolo v meste korunovačnom a snemovom,[111] teda z každého ohľadu v meste mestského charakteru, s nemeckým obyvateľstvom a v susedstve Viedne. Nie div, že do toho lýcea prichádzalo najviac evanjelického žiactva. Ba prichádzali i Srbi pravoslávni[112] z Dolnej zeme, ba i zo srbského Kniežatstva.[113] Vyučovanie dialo sa v ôsmich triedach gymnaziálnych, v troch triedach filozofických, t. j. v logike, fyzike a jusfilozofii a vo dvoch ročníkoch teológie. Boli tri študentské spoločnosti: slovenská, maďarská a nemecká, a po zakázaní spoločností skrze kráľovskú uhorskú námestnú radu roku 1836 samovzdelávateľnými spolkami pomenované, z ktorých slovenský nazýval sa Ústav reči a literatúry Česko-slovenskej. Žiactvo menovalo žargónom študentským gymnazistov „csiribiri“, logikov „cseléd“, fyzikov „kocsis“, juristov a teológov „úr“.[114] Medzi žiakmi rozličných spolkov a národností nebývalo zjavných treníc a prenasledovaní, ale ani priateľského obcovania a druženia sa, len z potreby, keď nebolo možné vyhnúť, alebo po známosti a „krajanstve“, t. j. pochádzaní z jednej stolice.

Vyučovanie na prešporskom lýceu vtedy dialo sa v reči latinskej, len vyučovanie maďarskej literatúry a dejepisu Uhorska v reči maďarskej.

Na lýceu prešporskom ja strávil som štyri roky, 1839/40 až 1842/43. Tam som skončil filozofický a dvojročný teologický beh. O zložených z oboch behov skúškach dostal som dňa 29. júna 1843 vyhotovené dve vysvedčenia, na roky 1839/40 a 1840/41 prevažne „kitüno“ a pritom i „jeles“,[115] a na teologické roky 1841/42 a 1842/43 takmer samé „kitüno“. Hneď zložil som i kandidatickú skúšku[116] pred Františkom Stromským, superintendentom ev. a. v. preddunajského okolia, a prešporským profesorským sborom a dostal som podľa vysvedčenia, dňa 28. júna 1843 vyhotoveného, známku „laudabile“.[117]

Do lyceálneho vysvedčenia napísal mi „Palkovics György, profesor:[118] Annis 1841 & 1842 instituit in ortographia & grammatica linguae Slavicae syntaxistas, anno vero 1842/3 rhetores omnino cum laude“.

Na tomto mieste hneď dodám, že príduc domov, zložil som kandidatickú skúšku i pred svojím, potisského okolia superintendentom dr. Pavlom Jozeffym a obdržal som dľa vysvedčenia od 9. augusta 1843 eminenciu.

V Prešporku mojimi profesormi boli: Gabriel Kováts-Martini, muž už vo veku, silnej ústrojnosti telesnej a silných čŕt tvári, zdravého výzoru. Napísal a vydal dosť objemné kompendiá matézy a fyziky v latinskej reči, ktoré boli užívané nielen ním, ale i po iných školách evanjelických a ich hodnota uznaná bola i od učencov v Nemeckej. Bol ako učenec pilný, vždy zaujatý vo svojej pracovni, zvlášte fyzikálnymi pokusmi, experimentmi, pri čom mu pomáhavala jeho dcéra, stará dievka, nepodareného vzrastu. Žil vtedy už ako vdovec len v domácnosti a v škole. Ako profesor bol seriózny a vážny. Vyučovanie a vedu považoval bez okázalosti za cieľ a nie vyrazenie, ani nie za zárobok. Preto bol i od žiactva ctený a vážený, ktoré sa nikdy neopovážilo nevrlosť alebo všetečnosť, tým menej nejakú surovosť naproti nemu ukázať. Slovenských žiakov rád videl, ako pilných a solídneho držania sa, ačkoľvek to niečím okázalým neukázal. Ale predsa stalo sa, že raz, robiac pokusy s antliou pneumatickou[119] v škole, chcel

ukázať žiakom, aký tlak robí povetrie, keď sa z istého priestoru vytiahne. Vyzval ku katedre najbližších žiakov, aby prikryli dlaňou nádobu, z ktorej mal vytiahnuť povetrie. Ochotne priskočili najbližší fičúri a jeden z nich prikryl nádobu dlaňou. Sotvaže Martini pár ráz skrútol kľukou, už milý ochotník chcel odchytiť ruku, ale nemohol. Povstal smiech, a Martini ho vypustil vpustením povetria do stroja. Proboval i druhý a obišiel tak ako prvý. Pristúpil i Štefan Daxner a ponúkol sa na próbu, i prikryl stroj svojou pevnou, ba od domácich a poľných prác i mozoľovatou dlaňou. Martini skrútol kľukou, keď myslel, že už dosť, ale Daxner len držal a riekol: „Adhuc.“[120] Martini ešte raz skrútol a milý Daxner ani fúzom nemrdol, ale Martini uznal, že dosť, napustil do stroja povetria, vypustil Daxnera a s úsmevom uspokojene riekol: „Videtur, est Slavus.“[121]

Matej Ševrlay[122] bol profesorom teológie, výborná hlava, človek učený, že vraj bol i na konkurz pruskou vládou vypísaný, poslal na vojenskú nemocnicu v Berlíne nápis toho znenia: „Laeto, sed non vieto militi“[123] a vypísanú odmenu i obdržal. V rokoch 1834/35 a 1835/36 bol správcom a predsedom praktických zasadnutí slovenského Ústavu. Ale keď som ja prišiel do Prešporka, už vtedy, bohužiaľ, bol upadol i vôbec i vo vážnosti u žiakov. Obzvlášte v hodinách popoludňajších prednášal, vlastne rozprával veci a v spôsobe, ktorými žiactvo do smiechu, ba i do plaču privádzal. A keď žiaci nesamopašili a mlčali, hneval sa, hrešil ich, že nepozorujú, a vyhrážal, že im viac nebude vyprávať. Nato obyčajne povstal krik, ale prosebný. Ináče bol samej dobrej povahy človek, i dobrý Slovák, t. j. taký dobrý Slovák, akí boli i jeho doby, jeho výchovy dobrí Slováci, neublížil, pozitívneho v prospech Slovákov nevykonal, ale nevykonaním mnoho premeškal.

Keď som ja pokročil do teológie, už medzitým bol Ševrlay umrel. Na jeho miesto prišiel zo Štiavnice Štefan Boleman[124] za profesora teológie. Boleman bol ešte dosť mladý, zdravý, driečnej postavy a peknej tvári človek. Možno on to sám pridobre vedel, lebo mu bolo poznať po šatení a držaní sa, ba i po spôsobe hovorenia, že to vie a že mu na tom záleží. Hlavným jeho predmetom vyučovania bola dogmatická teológia, ktorú prednášal podľa kompendia Ammonovho.[125] Možno vedel z nej viac, ako bolo vidno z jeho prednášok. Prednášal paragraf za paragrafom mechanicky, vysvetľovania alebo mimo obsahu paragrafu máločo dodal, pri prednášaní ináče monotónnom užíval akýsi afektovaný, neprirodzený a umelý spôsob a hlas, pritom strúhal neprirodzené tváre a grimasy, obzvlášte svojimi silnými čiernymi obrvami, takže jeho prednášanie bolo by lepšie pristalo divadelnému hercovi, ako profesorovi teológie. V národnom ohľade Boleman klonil sa viac k Maďarom ako ku Slovákom. Možno mu k tomu pomáhala móda, ako človeku módy a „slušného držania sa“.

Predmety praktickej teológie a historiam patriae prednášal Viliam Šimko,[126] profesor a ev. a. v. slovenský kazateľ. Bol rodom Trenčan, človek mnoho počítavší, ale nás, slovenských žiakov úsudok o ňom bol, že je ingenium[127] široké ako lúka a vysoké ako doska. Postavy bol nízkej, hrbatej s dlhými až po kolená rukami; tvári bledej, vyziablej a celkom holej, bez chĺpka; hlas mal drapľavý a pri prednášaní, alebo keď kázal, jeho hlas bol taký sekľavý, akoby po schodoch hore vyskakoval, alebo dolu hrkotal. Slovom, bol to zjav nepríjemný, odstrkujúci. Preto aj bol mladším žiakom predmetom všelijakých posmeškov a samopašností. Aby som viac dosť smiešnych udalostí neuvádzal, stalo sa raz, že keď prichádzal do klasy prednášať „Magyarország történetei“,[128] za pätami mu išli, aby ich spozoroval, až po samé dvere klasy takí žiaci, ktorí sa boli pripravili na lekciu a chceli, aby ich vyvolal, a ponáhľali sa za ním, aby sa mu dostali na oči až pri samej katedre. Zdnu stáli pri samých dverách žiaci, ktorí nechceli byť vyvolanými a ponáhľali sa Šimkovi stratiť sa z očú prvej, akoby ich

spozoroval. I jedni i druhí prepustili Šimku cez dvere; ale za jeho pätami rútili sa jedni dnu, druhí von, vo dverách sa zrazili a vyhodili dvere z návesov; a milí žiaci, čo to urobili, aby neboli spozorovaní a prezradení, s náramným hrmotom utekali chodbou a dolu schodmi. Nato povstal nehorázny smiech a krik, ktorý sa nechcel utíšiť. Šimko zelený od hnevu nevedel, čo robiť. Chcel vyjsť von a odísť, ale jeden do kepeňa zakrútený oprel sa o dvere medzitým zavesené, že vraj: „Én a tiszteletes urat ki nem bocsátom; menjen a katédrára és tanitson!“ (Ja vás, velebný pán, nepustím von; vystúpte na katedru a učte!) Potom povstala jednačka, či utíchnu a budú počúvať, až sa dojednali a Šimko vyšiel na katedru a začal prednášať.

Výtečným profesorom a človekom bol Gottfried Schröer,[129] rodom a zmýšľaním Germán, ale priateľ slovenskej mládeže a Slovákov. Odkiaľ pochodilo to priateľstvo, neznám, či odtiaľ, že jeho slovenskí žiaci boli najpilnejší, najsolídnejšieho držania sa a najporiadnejších mravov, a či zo snahy vychovať v Slovákoch odporcov Maďarom, ktorých nenávidel. Na jeho napomínanie stalo sa roku 1835/36, že pri slovenskom Ústave bolo zavedené vyučovanie v slovenčine mladších, t. j. syntaxistov a rétorov, na ktorých ročných skúškach býval i Schröer, menovite roku 1834, a napomínal ich k pilnosti a vytrvalosti. Schröer bol chudý, slabej ústrojnosti telesnej, takže keď išiel do školy a v taký čas vial silný vietor, aby ho nezrútil, oprel sa o múr domu, vedľa ktorého išiel. Ale bol hlava bystrá, jasná, humanista a nemecký uznanej vzácnosti spisovateľ. Písal po nemecky pod menom „Ch. Oeser“, čo sú len poprehadzované písmená mena Schröer. Prednášal menovite estetiku, psychológiu, pedagogiku tak zaujímave, že ho všetko poslucháčstvo vždy len s pozornosťou a úctou sprevádzalo. Mal len skromné zošity, vlastnoručne písané; ale prednášal bez nich, bystriac um, šľachtiac mravy a oduševňujúc za vedu a ideály.

Schröera pre jeho dosť častú chorobu zastupoval na lekciách v gymnaziálnych triedach obyčajne Janko Kalinčiak. Niekoľko ráz zastupoval som ho i ja.

Mojím profesorom v Prešporku bol ešte i Ondrej Michnay.[130] Prednášal medziiným filozofiu, menovite logiku a metafyziku. Bol ako kaplán pri superintendentovi Bilnicovi po odchode Michala Hlaváčka do Levoče roku 1832/33 i správcom praktických hodín slovenského Ústavu. Ale len že to miesto vyplnil. Ináče ani vtedy, ani od tých čias pre mládež slovenskú ani pre národ slovenský nič nevykonal. Ba čím diaľ, tým viac bol povoľným maďarstvu. Bol slabej ústrojnosti telesnej, mdlého a akéhosi ospanlivého výrazu v tvári a bez energie vôle. Samopašnému žiactvu naskrze neimponoval, ba trpieť musel jeho pestvá a urážky. Akým bol vedomcom, neznám, lebo jeho prednášky bývali nezaujímavé, chladné, meravé, jednotvárne, ba zmotané — slovom, bez ducha a bez vidomej zaujatosti za predmet.

*

Až po môj rok šestnásty bola v hlave mojej a v srdci mojom, okrem z domu donesenej nábožnosti a viery, úplná prázdnota a tma. Bol to následok a výsledok vtedajšieho vyučovania, menovite takmer výlučne trojakých, mne celkom cudzích a jedna od druhej podstatne rozdielnych rečí gramatík, a to len suchých paradigiem[131] bez vysvetľovania ústrojnosti veci a pochopov rečových, čo sa teraz stupňovane deje od najnižšej triedy elementárnej školy počnúc, pritom s úplným obídením, ba bez pripomenutia reči materinskej, takže ja, ako už rečeno, ani nevedel som, že mluvnica reči slovenskej jest na svete. Bol to následok a

výsledok maďarizácie už vtedy bez všetkej rozvahy, a to i násilnickými prostriedkami ako „signum linguae“ — ktoré keď u dajedného prenocovalo, ten za pokutu okrem lekcie naučiť sa musel v troch rečiach takých päť výpovedí, ako: „A bove maiore discit arare minor.“[132] — „Tanulj, tinó, ökör lesz beloled.“[133] — „Ako ide starý rak, mladý ide za ním tak“ atď., ináče „scutica“. Bol to následok a výsledok naposledy povrchného a mechanického odbavovania vyučovania zo strany učiteľov.

Len po vstúpení do levočského Ústavu začalo sa mi v hlave brieždiť a svitať a v srdci rozhrievať. V hlave začalo sa mi budiť myslenie, nadobývalo sa vedomie o predmetoch, o ktorých do tých čias ani neslýchaval som, počnúc od vedomia, že jest slovenská mluvnica, že reč slovenská je reč moja materinská, teda že som ja synom národa slovenského, ktorý je ratolesťou slovanského veľnároda. A v srdci začala ma rozohrievať láska, oddanosť a vernosť k národu slovenskému, ku všetkým bratom slovanským a vôbec ku Slovanstvu. Naposledy začala sa rodiť túžba a snaha pripravovať sa, aby som prácou a účinkovaním podľa svojich síl mohol stať sa osožným svojmu slovenskému národu a Slovanstvu.

Odtiaľ i tá túžba po Prešporku, nadovšetko po tamojšom slovenskom Ústave. Zo všetkého toho, čo som o slovenskom Ústave v Prešporku počul, s akousi pevnou istotou predpokladal som, že v názoroch na svet i duchovný i fyzický môj úzky obzor sa rozšíri, že v učení a vo vedeckých známostiach moja obmedzenosť po stupňoch bude sa rozvinovať, rozširovať a vhlbovať sa na poli vedy, ale predovšetkým, že moja vzbudivšia sa láska k svojmu slovenskému národu a Slovanstvu nájde tam ohnište, z ktorého tá láska po celom Slovensku svieti a hreje a svojím svetlom a svojím teplom budí život.

I našiel som to tam v úplnej miere, lebo slovenský Ústav v Prešporku už od počiatku svojho jestvovania a rozvinovania sa, obzvlášte v tie štyri roky, po ktoré som ja tam bol a ktoré boli jeho kulmináciou a vrchovišťom, bol skutočne tým ohnišťom, hýbadlom duchov a dejov a duchovným plemenišťom síl duchovných.

Asnáď sa to ukáže i z týchto skromných čŕt môjho života i mojej doby.

Avšak, keďže pre národ slovenský takú epochálnu a môžem povedať providenciálnu úlohu[134] pripisujem slovenskému Ústavu v Prešporku, prednesiem v krátkych ťahoch, čím bol, kedy a ako povstal slovenský Ústav v Prešporku. Je to moja obyčaj, že udalosti, deje, predmety a osoby, ktoré držím za podstatné v našom slovenskom národnom živote, keď by sa zdalo i zbytočným, veľmi rád pripomínam, aby nevymizli z pamäti prítomnosti a budúcnosti. Kto by chcel chytiť sa do preskúmania, objasnenia a ocenenia tohoto predmetu, nech zozbiera dáta a ja prajem mu mnoho šťastia a zdaru k tomu.

V nedostatku a pri neprístupnosti iných dát ja opieram sa len o Krátky přehled udalostí literatúry na oboru Slovenska v společnosti učenců řeči česko-slovenské (v Plodoch zboru učenců řeči česko-slovanské prešporského 1836), o Zprávu o ústavu Slovanském při evangelickém Lyceume v Prešporku na rok 1837/38, ktorú napísal Benjamín Pravoslav Červenák,[135] námestník tamže katedry reči a literatúry česko-slovenskej 1838, opieram sa oTovaryšstvo I. 1893 Františka R. Osvalda. Opieram sa tiež ešte o niektoré nepoznačené veľmi skúpe tradície.

Nedržím za svoju úlohu skúmať a rozoberať tie príčiny, pre ktoré v slovenskom národe do konca XVIII. storočia národné povedomie ako v celku

národa bolo úplne vyhasnuté a u jednotlivcov, ako synov národa slovenského, takmer celkom upadnuté a omdleté. Následkom toho i spisovnosti slovenskej alebo celkom nebolo alebo sa spisovná a literárna činnosť veľmi ťažko a len veľmi slabo prebúdzala a vyvinovať začala. A predsa niečo vnútorného nedopúšťa mi zatajiť moje presvedčenie, že toho úpadku boli činiteľmi Rím a Germánstvo. Ich vinou je, ako najhlavnejšia príčina ďalšieho a úplného úpadku, strata samostatnosti slovenského národa. S tým a následkom toho nasledovalo vykoreňovanie a vykorenenie pravoslávia a pamiatky po ňom medzi Slovákmi, na čom tým dvom činiteľom nielen z náboženského, ale i z národného ohľadu tým viac záležalo, lebo veď spisovnosť slovanská v podobe staroslovienčiny, moje presvedčenie je, že v podobe staroslovienčiny medzi Slovákmi na území Slovákov zaviazala sa a takej ústrojnosti gramaticko-rečovej obdržala, ktorá ústrojnosť dosaváď jestvuje, ale, bohužiaľ, dávno, veľmi dávno nie medzi Slovákmi.

Tých dvoch činiteľov, Ríma a Germánstva, národné povedomie u Slovákov ubíjajúci výkon bol vo vlasti Slovákov, t. j. v Uhorskej krajine uvedenie plemennej slovenskej demokratickej povahy Slovákov nielen nezodpovedajúcej, ale celkom odporujúcej ústrojnosti feudálnej, a to nielen vo svetskom, ale i v cirkevnom živote, v podobe tam panujúceho aristokratizmu, tu panujúceho klerikalizmu.

Toho následkom a výsledkom bolo uvedenie užívania latinskej, Slovákom celkom cudzej, nezrozumiteľnej a k tomu mŕtvej reči i na cirkevnom i na svetskom poli.

Naposledy nástrojom a vykonávateľom toho, národné povedomie Slovákov ubíjajúceho výkonu boli cudzí panovníci. Králi uhorskí a medzi nimi poslední najdlhšie a až dosaváď panujúci Habsburgovia, Nemci a katolíci, ktorí oživotvorili, vypestovali a k panovaniu privádzali a vykŕmili i štátne i kultúrne už celkom upadnuté a ku kultúrnemu dejstvovaniu už podľa svojej povahy nehodiace sa Maďarstvo, a to so zabudnutím na svoje vlastné dynastické interesy a so zaprením panovníckych povinností a zaviazaností.

Budičom a hýbadlom národného povedomia a literárnej činnosti u Slovákov, a to samým prvým a najúčinnejším stala sa cirkevná reformácia, a to u evanjelikov pre pripojenie sa k nej a pre účinkovanie za ňu, u Slovákov-katolíkov pre účinkovanie proti nej, t. j. pre kontrareformáciu. Úmysly a snahy boli celkom odporné, a i literárna činnosť vyvinula sa dvojaká v literárne dvoch smeroch, vo dvoch podobách a typoch, ba i vo dvoch literárnych úmysloch a snahách — Len ustrojením Matice slovenskej obe stránky na literárnom poli už určite splynuli v jeden literárny celok.

Sláva a večná vďaka buď za to nastrojenie umov a sŕdc láskavému Pánu Bohu. A, Bože, daj, aby tak ostalo.

U Slovákov-evanjelikov, ako príznavších a priznávajúcich sa ku znárodnenej cirkvi[136] (a to len rečou znárodnenej, lebo povahou svojou evanjelická cirkev je nie slovanská, ale nemecká), ukázala sa potreba vyhotoviť a veriacich opatriť v národnej reči vyhotovenými, teda veriacim zrozumiteľnými knihami. A v tomto ohľade vyvinula sa medzi Slovákmi-evanjelikmi značná činnosť. Ale keďže slovenská, do tých čias celkom zanedbaná reč nebola pre spisovnosť pripravená a potreba cirkevných kníh bola i veľká i súrna, z druhej strany že husitskí Česi i česká emigrácia doniesli na Slovensko veľkú zásobu česky napísaných

cirkevných kníh, ktoré hodili sa k vykonávaniu pobožností v domácnosti i pri niektorých cirkevných výkonoch evanjelických Slovákov, a že boli napísané v češtine, Slovákom pre značnú blízkosť vtedajšej češtiny ku slovenčine zrozumiteľnej, evanjelickí Slováci prijali starú, t. j. takzvanú biblickú češtinu za svoju cirkevnú reč a na cirkevnom poli ju i dosaváď užívajú.

A tak Slováci-evanjelici to boli prví, v ktorých duši začalo brieždiť povedomie národnej svojskosti, keď sa postavili na postať jazyka slovanského, keď i nie v užšom zmysle svojho, ale len pobratimského, avšak tak blízkeho, že ho začali za svoj vlastný považovať a v ňom i svoje literárne schopnosti probúvať, cvičiť, vyvinovať a dokazovať.

Ale že k národnému povedomiu prebúdzajúci sa Slováci začali svoju vlastnú slovenskú reč na stupeň spisovnej reči dvíhať a vzdelávať, to je zásluha katolíckych Slovákov.

Či sa to stalo z protivne proti reformácii a všetkému tomu, čo s ňou bolo a je v spojitosti, či z iných a ktorých pohnútok, nejdem rozoberať; ale kultúrnohistorický fakt je, že sa to stalo takto:

Valne rozširujúca sa medzi Slovákmi reformácia a valné odpadávanie Slovákov od cirkvi rímskokatolíckej primälo Petra Pázmána[137] zo západu, menovite z Čiech a Moravy previesť i do Uhorska, menovite do západných, Slovákmi obývaných stolíc kontrareformáciu. K tomu výkonu najpovolanejšími mu boli jezuiti ním založenej v Trnave univerzity.[138]

Tovarišstvo, t. j. Societas Jesu[139] — odtiaľ pomenovanie i pozdejšie ustrojeného spolku najprv Tovarišstvo literného umeňá, — potom Učené slovenské tovarišstvo — trnavské uznalo, že ku prevádzaniu kontrareformácie menovite v širokých vrstvách národa — magnátske rodiny i tak boli dosť skoro od reformácie odstúpili — je najprimeranejším spôsobom užívanie slova a knihy v národnej, teda národu zrozumiteľnej a sympatickej reči. I pustilo sa Tovarišstvo prevádzať kontrareformáciu ľudu zrozumiteľným a prirodzeným jazykom. Ale úloha kontrareformácie bola súrna, priebehu času netrpiaca, a slovensky tlačených, pre kontrareformáciu slúžiacich kníh, ani k ich napísaniu a vytlačeniu nebolo času. A tak sprvu dalo trnavské jezuitské Tovarišstvo české kontrareformačné knihy pre Slovákov len pretláčať. Potom takéže knihy prerábali alebo vnove hotovili s pridávaním slovenčiny, ako stihli a ako ktorému pôvodcovi napadlo a ako vedel. Rozumie sa, že nakoľko slovenskej ustálenej spisovnej reči nebolo a Trnava vtedy bola sídlom vedy a kultúry, brali materiál a formy reči zo svojho najbližšieho okolia, t. j. z Trnavy a okolia.

A dosť skoro nahliadli a cítili národne uvedomelí vynikajúci Slováci — katolíci potrebu slovenský, katolíkmi užívaný jazyk gramaticky upravidelniť a lexikálne zúplniť. Vykonal to talentom vynikavý, za pozdvihnutie a vzdelanie zanedbaného svojho slovenského národa celým zápalom srdca svojho zaujatý, neobyčajne vytrvalou a výdatnou pracovitosťou veľmi zaslúžilý Anton Bernolák, a to tromi gramatickými spismi a svojím veľkým „Slovárom slovenským“,[140] v ktorých ako rodený Oravec, rodom zo Slanice, menovite rečový materiál všestrannejší a neobyčajne bohatý zozbieral.

Zrušenie roku 1773 Tovarišstva, t. j. rádu jezuitov, urobilo v tejto činnosti prietrž. Ale už vzbudené u Slovákov — katolíkov národné povedomie a snahu po slovenskej literárnej činnosti napravilo smerom prirodzenejším, literárnejším.

Tak ustrojila sa upravidelnená slovenská spisovná reč, nazvaná po Bernolákovi bernoláčtinou.

U Antona Bernoláka ešte ako klerika a jeho súdruhov v generálnom semeništi na prešporskom zámku[141] skrsla myšlienka „vystaviť Tovarišstvo literného umeňá“… „k častejšému tlačeňú našich slovenských i duchovných i svetských kníh“. K tomu cieľu „Oznámeňá už r. 1788/9 v prešporskom zámku našeho literného umeňá milovníci a ochrancové vytlačené“ po krajine rozposlali.

Toto Oznámeňá našlo v národe síce nie veľmi valného, ale prajného ohlasu, a keď pre búrlivú dobu aj nie hneď vstúpilo Učené slovenské tovarišstvo do života. Avšak mladý Anton Bernolák, ako kaplán čeklísky, bol už roku 1791 do Trnavy ku arcibiskupskému vikariátu[142] na veľmi významnú stanicu kancelára a tajomníka povolaný. V tomto postavení on nemohol síce len za slovenskú národnosť celou silou svojho zápalu, svojej učenosti a práce účinkovať. Ale iste je jeho dielom, že stanovy Učeného slovenského tovarišstva on zostavil, že dovolenie Tovarišstva u duchovnej vrchnosti a potvrdenie stanov u cenzúry vykonal.

Tiež nepochybujem, že dielom Antona Bernoláka a výsledkom výdatnej činnosti Juraja Fándlyho, naháčskeho farára je, že už roku 1792 bol ustrojený Učeného slovenského tovarišstva „hlavný stánok“ v Trnave.

Tento hlavný stánok počítal deväťatridsať vyššieho i nižšieho postavenia kňazov, triaštyridsať klerikov, devätnásť svetských, všetko katolíkov a jedného evanjelického kňaza, Michala Mialoviča,[143] slova božieho kazateľa v Zeleniciach, jediného evanjelika, spolu triaosemdesiat tovarišov.

Podľa hlavného stánku v Trnave ustrojili sa „pobočné stánky“ v Nitre, v Rovniach, v Banskej Bystrici a v Soľnej Bani (Solivar) v Šariši.

Aká bola ústrojnosť týchto stánkov a celého Učeného slovenského tovarišstva, bohužiaľ, neznám, lebo nemohol som dostať stanovy, aby som ich poznal. Ale „najvyšším riditeľom“ Tovarišstva bol Anton Bernolák a Juro Fándly „dohlídačom kasy tovarišskej“.

Avšak zo sídel stánkov vidno, že Tovarišstvo organizovalo sa na všetkých stranách, kde Slováci bývajú, pričom je pozoruhodné a záhadné, že v Turčianskej, Liptovskej a Oravskej stolici sa neorganizovalo, alebo len nepatrný počet tovarišov malo. Ináče malo dosť hodný počet tovarišov, pätnásť kanonikov a prepoštov, asi sto tridsať farárov, tiež asi sto tridsať kaplánov a menšej hodnosti kňazov, šesťasedemdesiat klerikov, dvaaosemdesiat svetských, sedemnásť profesorov a rehoľníkov, spolu asi štyristo päťdesiat tovarišov.

Tovarišstvo, hneď po niekoľkých rokoch ustrojenia sa počítajúce asi štyristo päťdesiat, medzi nimi bohaté dôchodky požívajúcich tovarišov a majúce takých mužov ako Bernolák a Fándly na čele, Tovarišstvo reku po niekoľkých rokoch svojho jestvovania prestalo sa ďalej organizovať, rozširovať a aj účinkovať. Slovom, Tovarišstvo sa neudržalo. Prečo? Skúmať nepokladám za svoju úlohu. Možno pod bremenom búrlivých vojenných časov na konci predošlého a na počiatku tohto storočia, možno i pre iné neprajné vplyvy.

Avšak za zásluhu Učeného slovenského tovarišstva pokladám, že pozdejšie namiesto neho a podľa jeho príkladu, možno i s použitím jeho ústrojnosti, ustrojili a udržiavali prevažne katolícki Slováci v rokoch 1830 a 1840 „Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej“ s úlohou vydávať a rozširovať slovenské knihy.

Ináče úkol i Učeného slovenského tovarišstva ako literárneho spolku i Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej bol dosť úzky, nakoľko úlohou Tovarišstva bolo vydávať a odoberať knihy v nárečí slovenskom a Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej úlohou bolo tiež len vydávať a rozširovať knihy slovenské, t. j. v slovenskom nárečí napísané.

Hlavnou zásluhou Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej je, že vydal Básne Jána Hollého v štyroch zväzkoch v Budíne roku 1841 a 1842, ktoré boli vyšli v rozličných vydaniach v rokoch 1824 — 1833, „nákladem istého literatúry slovenskej milovníka“ (Jura Palkoviča,[144] kanonika ostrihomského). Je to vydanie na ten čas skvostné, vydanie diel Jána Hollého, ktorého ako básnika, Slováka a Slovana Svetozár Hurban Vajanský vo svojom výtečnom pojednaní „Nálady a výhľady“,[145] vytlačenom v Národných novinách a aj osobitne vydanom, menovite pod číslom III., č. Národných novín 263,[146] ako dosaváď nikto iný tak zručne, zaslúžile, verne a vyznamenane neocenil.

Ale i tento spolok nezadlho po vydaní diel Hollého prestal účinkovať. Avšak jeho zásluhou je, že podržal a viac vytríbil v spisoch ním vydaných slovenčinu-bernoláčtinu.

*

Možno za príkladom na samom konci XVIII. storočia k literárnej činnosti ustrojivších sa Slovákov-katolíkov, ale i za príkladom Čechov a Maďarov, i evanjelickí Slováci vzchopili sa k činnosti národ slovenský z národnej letargie prebúdzať, vzdelávať a osvetu medzi Slovákmi rozširovať, od už vtedy rozožierajúceho odrodilstva ochraňovať a literárne účinkovanie ustrojiť, zorganizovať.

I začali sa organizovať i evanjelickí Slováci.

Myšlienka organizácie povstala hlavne u troch učenosťou vynikavých, za vzdelanie a povznesenie národa slovenského na ten čas popredne zaujímajúcich sa mužov.

Títo mužovia boli: Bohuslav Tablic,[147] rodom z Českého Brezova v Novohrade, posledne farár v Kostolných Moravciach a hontiansky senior. Druhý bol Juraj Palkovič,[148] rodom z Rimavskej Bane v Gemeri, potom profesor reči a literatúry slovenskej na lýceu v Prešporku. Ale najvýznamnejší bol tretí, Martin Hamaliar,[149] rodom z Bátoviec, bývalý profesor na Sarvaši, potom farár v Štiavnici, naposledy superintendent banského okolia, muž obzvláštneho nadania, na svoju dobu vysoko vzdelaný, za osvetu a povznesenie slovenského národa celou vrúcnosťou duše zaujatý a na tej postati i vplyvnou autoritou svojho úradu pracovavší. Všetci traja univerzitanti jenskí, teda „vysoko učení“ — clarissimi.

Avšak ich úmysel bol zjavne vyslovený, celý ústrojnosť usporiadať na základe, prostriedkom a v prospech „vzdělaní a zvelebení české, t. j. vypolerované slovenské řeči“.

K povedomiu takejto činnosti a organizovaniu mal byť ustrojený „Ústav, t. j. inštitut“. Pomenovanie „Ústav“ odtiaľto pošlo a ostalo užívaným pri prešporskom slovenskom Ústave až do konca jeho trvania, i bolo prijaté od všetkých povstavších po evanjelických školách podobných spolkov.

V úvode Tablicom a Palkovičom vypracovaného organizačného návrhu stojí: „Sstupmež se v společnosť, spojme se s Čechy.“ Tým bol i vyslovený úmysel účinkovať odchodne od katolíkov, pridŕžajúcich sa slovenčiny, ba výraz „spojme se s Čechy“ mohol znechutiť katolíkov, keď nie pre inšie, teda preto, že evanjelici za bližších sebe považovali Čechov, ako Slovákov-katolíkov.

Organizačný návrh Ústavu mal dve časti:

„1. Má se sebrat Slovenská učená Společnost.

2. Má se ustanovit učitel neb professor Slovenské řeči na evanjelických školách v Prešpurce.“

Podľa tohoto návrhu bol úkol Ústavu značne odchodný od tých podnikov, v ktorých sa katolícki Slováci v tých časiech, ba i pozdejšie pokusovali.

Za jedno pre ten Ústav bol zjavne vyslovený úmysel celú ústrojnosť usporiadať na základe, prostriedkom a v prospech „vzdelání a zvelebení české, t. j. vypolerované slovenské řeči“, kdežto katolíci Slováci v tej istej dobe i pozdejšie ustrojovali sa v prospech rozšírenia a zvelebenia reči čisto slovenskej. Takým činom ustrojovala sa činnosť na rozdvojenie slovenského národa.

Za druhé domáhali sa evanjelici Slováci ústrojnosti a činnosti omnoho závažnejšej ako len rečovej, mnohostrannejšej a nielen rozvetvenejšej, ale aj hlbšie do národného života zasahovať a vnikavejšie účinkovať majúcej a preto omnoho výdatnejšie a drahocennejšie výsledky sľubovať mavšej, nežli organizácie katolíkov Slovákov.

V prvom rade v Ústave zobrať sa mala učená spoločnosť, ktorá záležala by zo správcu, dvoch sekretárov alebo pisárov a z údov.

Povinnosťou údov bolo by: Sekretárom ročne jeden zlatý alebo i viac platiť; vydávanie dobrých slovenských kníh napomáhať; spisy, obzvlášte údov Spoločnosti, rozširovať, predávať, odporúčať; dobré knihy a poriadky do cirkví a škôl uvádzať; zbierať slovenské starožitnosti, peniaze, dokumenty k slovenskej histórii, redšie slovenské knihy, rukopisy, nápisy atď.; vypracovať krátke spisy, napr. geografické, štatistické, opísanie niektorých krajov, stolíc, miest, životopisy učených Slovákov; pre Spoločnosť legácie a iné dobrodenia[150] získať; konať a zbierať peniaze, aby mohol byť v Prešporku profesor slovenskej reči.

Údov volila by sama Spoločnosť.

Spoločnosť vydržiavala by ročne aspoň jedno zhromaždenie, na ktorom by, okrem vybavenia administratívnych záležitostí spolkových, údovia krátke spisy a próby z kníh vydať majúcich čítali a posudzovali atď., atď.

V druhom rade ustanoviť sa mal učiteľ slovenskej reči v Prešporku, ktorý by učil slovenskú gramatiku, históriu slovenskej a českej literatúry „s dotčením snáď i ruské a polské“.

Učiteľ bol by prostredníkom komunikácie medzi Slovákmi, Čechmi a Moravanmi. Jeho ročný plat bol by päťdesiat dukátov,[151] ktoré preňho ročne Spoločnosti odvádzať vlastnoručným podpisom sväte zaviazali by sa päťdesiati dobrodincovia.

Návrh a rozvrh lekcií učiteľ posielal by údom k posúdeniu a opraveniu.

Učiteľ nebol by podriadený prešporskému konventu, ani by sa nemiešal do spravovania gymnázia.

Návrh ustrojenia Ústavu bol šesťdesiatim mužom s vyzvaním k pristúpeniu k Ústavu doposlaný. Ale prihlásilo sa veľmi skromne. A keďže Slovenská učená spoločnosť mala Ústav ustrojiť a organizovanie previesť, ale pre neprihlásenie sa údov ustrojiť sa nemohla, horlivejší a zaujatejší mužovia rozhodli sa predbežne a dočasne obsadiť miesto správcu Ústavu a tajomníkov. Za správcu opätne požiadali Michala Institorisa Mošovského,[152] evanjelického farára v Prešporku. A keď ten ani na list superintendenta Martina Hamaliara z 15. novembra 1801 správcovstvo prijať nechcel, požiadaný bol o prijatie správcovstva sám superintendent Hamaliar, ktorý správcovstvo i prijal a za tajomníkov vymenoval Jura Palkoviča a Bohuslava Tablica. K týmto bol ešte Michal Sepeši[153] za miestosprávcu požiadaný.

Títo mužovia všemožne pracovali na uskutočnení Ústavu; ale pre ľahostajnosť Slovákov evanjelikov k ustrojenstvu Slovenskej učenej spoločnosti ani vtedy, ani pozdejšie prikročiť sa nemohlo. Preto obrátili svoju celú snahu na založenie učiteľstva pre reč a literatúru slovenskú na lýceu v Prešporku. Avšak k tomu bolo treba zozbierať istú základinu. Prvý dar na základinu dal Štefan Stratimirović,[154] pravoslávny arcibiskup karlovský, s ktorým zoznámil sa bol superintendent Martin Hamaliar na vizitácii cirkví[155] roku 1801. Ten dar bol päťsto zlatých v bankovkách.[156]

Za tri roky zozbieralo sa na základinu šesťsto triapäťdesiat zlatých v bankovkách. Veru dosť, ba veľmi málo!

Pri tom všetkom dočasnú správu Ústavu vedúci mužovia roku 1803 požiadali prešporský konvent,[157] aby im dovolil založiť učiteľskú stolicu reči a literatúry slovenskej na tamojších evanjelických školách. Konvent dal im dosť skoro žiadané dovolenie.

Učiteľa mala voliť Slovenská učená spoločnosť, ale že nebola ešte ustrojená, teda jej dočasný správca Martin Hamaliar napísal pozvací list (vocator) dňa 31. marca 1803 Jurovi Palkovičovi. Palkovič prijal pozvanie a 12. novembra 1803 bol do úradu učiteľského uvedený.

Malicherné základiny a ešte malichernejšie dôchodky zamýšľali rozmnožiť tým, že by pod menom Ústavu vydávali slovenské noviny a slovenské knihy. I vyšlo pod tým titulom päť kníh; avšak pokračovať sa v tom podniku nemohlo, lebo celá starosť a práca s tým spojená ponechaná bola Palkovičovi, a on sám nútený bol svoju výživu hľadať a zarábať spisovateľstvom a vydavateľstvom svojich spisov.

Celý majetok Ústavu stál pod opatrovaním samého učiteľa. Po vysvetlení niektorých námietok Tablica proti Palkovičovi bol celý majetok Ústavu v hotových peniazoch šesťsto triatridsať zlatých v bankovkách a v knihách oddaný preddunajského okolia superintendentovi Michalovi Kovács-Martinimu[158] roku 1825, ako základina učiteľskej stolice. Táto základina obnášala roku 1838 tisíc šesťaštyridsať zlatých, štyriapäťdesiat grajciarov v. č. Kde je teraz, koľko jej je a na čo sa vynakladá — neznám.

Palkovič teda nastúpil učiteľstvo reči a literatúry slovenskej roku 1803 a prednášal po latinsky striedave jeden rok gramatiku, druhý rok syntax. Spočiatku prednášal i históriu literatúry česko-slovenskej, ale pozdejšie len príležitostne pri gramatike. Skladal ročite i skúšky.

Roku 1828 so suchým a asnáď i zunovaným a to v latinskej reči prednášaním len gramatiky a syntaxe už nespokojní žiaci sami začali zakladať knihovňu a uviedli praktické cvičenia v pracovaní a rečnení. K tomuto poslednejšiemu cieľu, podľa príkladu nemeckých a maďarských spolužiakov, ustrojili sa v Spoločnosť a napísali si stanovy, podľa ktorých na čele Spoločnosti stál správca, potom bol podsprávca a zapisovateľ, títo poslední dvaja spomedzi žiakov.

Tí samí prví zakladatelia boli: Samo Chalupka, Karol Štúr,[159] Daniel Lichard,[160] Samuel Godra,[161] Štefan Caltík,[162] Samuel Babylon,[163] Matej Holko[164] a Ďurko Matúška.[165]

Toto bol základ pozdejšieho ustrojenia slovenského Ústavu v Prešporku.

Správcom Spoločnosti býval vždy profesor alebo profesorátom potvrdený jednotlivec. Prvým správcom Spoločnosti bol Palkovič, potom Ján Mockovčák,[166] Michal Hlaváček, Ondrej Michnay, František Spannagel,[167] kaplán pri superintendentovi Bilnicovi, Daniel Lichard, na ten čas vychovávateľ, a posledný Matej Ševrlay, profesor teológie.

Roku 1835/36 Palkovič prestal vyučovať i pre vysoký vek i pre zaujatie spisovateľskými prácami. V ten samý rok nahradil ho predbežne Dobroslav Grossmann,[168] bohoslovec. Avšak i roku 1836/37 podľa ustanovenia dištriktuálneho konventu vymenovali Palkovičovi námestníka v osobe Ľudovíta Štúra, čakateľa bohoslovia, ktorý mluvnicu už v materinskej reči prednášal.

Ale hodnosť profesora reči a literatúry slovenskej Palkovič podržal nepretržene a tým stal sa veľmi zaslúžilým ako udržovateľ slovenského Ústavu v Prešporku.

Miestosprávcovia Spoločnosti zastupovali správcov v ich neprítomnosti a zapisovatelia viedli riadnu zápisnicu z konaní v zasadnutiach a obstarávali dopisovanie v záležitostiach Spoločnosti.

V praktických zasadnutiach, ktoré sprvu vydržiavali sa týždenne raz a od roku 1833/34 dva razy, členovia rečnili podľa svojho výberu práce výtečnejších spisovateľov; rečnenia posudzovali sa, odnášali sa napísané práce a práce boli posudzované z ohľadu i obsahu i spôsobu vypracovania, slohu a jazyka. Poriadok rečnenia, donášania prác a posudzovateľov určoval zapisovateľ vždy vopred.

Roku 1830/31 počali v praktických zasadnutiach, keď čas dopúšťal, vysvetľovať Slávy dceru.

Za podarenejšie uznané práce zapisované boli do zvláštnej, k tomu účelu slúžiacej zápisnice, z ktorých zase najpodarenejšie vybrané vytlačené boli roku 1836 pod názvom „Plody zboru učenců řeči česko-slovanské prešporského“.

Koncom roku 1835/36 za správcovstva profesora Mateja Ševrlayho za miestosprávcu Spoločnosti vyvolený bol Ľudovít Štúr, ktorý roku 1835/36 namiesto vysvetľovania Slávy dcery začal prednášať a za celý školský rok prednášal „Pamětnější stránky z dějin národa slovanského“.

Roku 1836/37, v prvom zasadnutí dňa 7. septembra 1836 na návrh Boleslava Alexandra Vrchovského[169] ustrojený bol „výbor“ k obstarávaniu záležitostí Spoločnosti, ktorá ustanovizeň i po Spoločnosti, až do konca Ústavu trvala a veľmi dobrú službu preukazovala.

Toto účinkovanie v Ústave ako spoločnosti, ustrojenej podľa príkladu nemeckých a maďarských žiakov, na prešporskom lýceu, trvajúce osem rokov, v tej podstate ďalej trvať nemohlo, keďže kráľovská uhorská námestná rada[170] intimátom[171] od 20. septembra 1836 pod číslom 28380 zakázala všetky spoločnosti na školách, teda i slovenskú Spoločnosť na lýceu v Prešporku. Tento intimát bol vyhlásený 5. apríla 1837.

Ale učenci Ústavu, o zákaze námestnej rady ešte pred jeho vyhlásením uvedomení, vo svojom vzdelávaní a účinkovaní prestať nechceli. Ľudovít Štúr totiž, za námestníka profesora reči a literatúry slovenskej na evanjelickom lýceu prešporskom riadnym spôsobom ustanovený, ako taký hneď po vyhlásení zákazu námestnej rady, t. j. už 12. apríla 1837, znova zriadil činnosť Ústavu, ktorá záležala týždenne z dvoch praktických hodín a z jednej hodiny pre dejepis literatúry slovenskej a s podržaním predošlej ústrojnosti.

Roku 1835/36 už bola i nižšia mládež, t. j. syntaxisti a rétori, v slovenskej mluvnici a v slovenskom pravopise vyučovaná.

Nasledujúceho školského roku, 1837/38, pokračovalo sa pod vedením námestníka Ľudovíta Štúra.

Dňa 25. júna 1838 v prítomnosti profesora Palkoviča a lyceálnych profesorov Viliama Šimku a Gottfrieda Schröera bola verejná skúška. Pri tej príležitosti, keďže Ľudovít Štúr na univerzitu do Nemeckej odchádzal, Palkovič s prítomnými lyceálnymi profesormi za svojho námestníka vymenoval kandidáta teológie Benjamína Pravoslava Červenáka.

Červenák pokračoval po ceste už narazenej veľmi činne a s dobrým výsledkom vo vyučovaní a vychovávaní slovenskej mládeže za kriesiteľov národného povedomia a účinkovaní v národe slovenskom, ba prednášal i dejepis

Slovanstva a k tomu cieľu napísal k upotrebeniu pri prednáškach a k ďalšiemu študovaniu mládeže podľa Šafárikových Starožitností a iných diel „Dejepis Slovanstva“, knihu na dva dobré prsty hrubú kvartového formátu.

Benjamín Červenák, starší brat Ondreja Červenáka,[172] výtečného a učeného baníckeho odborníka, bývalého pokladníka Matice slovenskej a účtovníka účast. Sporiteľne v Turčianskom Sv. Martine, bol námestníkom Palkovičovým a predsedom Ústavu roku 1838/39. On napísal „Zprávu o slovanském ústavu v Prešporku na r. 1837/38 (v Prešporku dne 25. října 1838)“, vytlačenú tohože roku. On bol mladík nadaný, horlivý a mnohosľubnej činnosti, bohužiaľ, chorľavý a nezadlho, ako sa vrátil z nemeckej univerzity, zomrel na suchoty.

Za dva nasledujúce roky, 1839/40 a 1840/41, námestníkom Palkovičovým a predsedom Ústavu bol August Horislav Škultéty, skromný, beznáročný, básnicky nadaný mladík, pilný pracovník, úprimný priateľ, zápalistý horliteľ za Slovenstvo a Slovanstvo, potom kaplán u superintendenta Pavla Jozeffyho v Tisovci, farár v Hosúsove, direktor slovenského gymnázia v Revúcej a po zrušení tohoto ako farár na biednej fare kraskovskej v martýrstve skončivšia obeť svojej neobmedzenej oddanosti národu slovenskému.

Škultéty pokračoval v prednášaní dejepisu Slovanstva, podľa rukopisu Červenákovho, ktorý bol si odpísal a ktorý odpis on bol dal mne, keď som roku 1845/46 s prešporskými vysťahovalcami bol ustrojil Ústav v Levoči — k použitiu pri prednášaní dejepisu Slovanstva, a ja oddal som ho do knihovne Matice slovenskej, keď bola ustrojená.

V nasledujúcich rokoch bol námestníkom zase Ľudovít Štúr. V rokoch 1841/42 a 1842/43 bol som tiež jeho poslucháčom a činným učeníkom.

Za námestníkov Augusta Horislava Škultétyho a Ľudovíta Štúra zapisovateľmi Ústavu boli: roku 1839/40 Jozef Miloslav Hurban, roku 1840/41 Janko Ondruš, roku 1841/42 Ondrej Braxatoris[173] a roku 1842/43 ja.

Za dva roky pod námestníctvom Ľudovíta Štúra, profesora reči a literatúry slovenskej, už aj predtým zdarne vyvinujúci sa a účinkujúci Ústav dosiahol vrcholu svojho vývinu.

Ústav záležal z nasledujúcich oddielov: z teoretických a praktických hodín, z vyučovania mladších, t. j. syntaxistov a rétorov alebo terajších päť až osmoklasníkov gymnaziálnych, z knihovne a výboru, v posledný rok ustrojené boli i rečnícke zasadnutia (cvičenia) pre starších.

Na čele Ústavu stál námestník profesora Palkoviča, v porozumení s lyceálnym profesorátom ním ustanovený. V hodnosti nasledoval zapisovateľ, členmi Ústavu spomedzi nich vyvolený a námestníkom potvrdený; nasledoval knihovník starší a mladší, vyvolený členmi spomedzi nich a vyučovateľ mladších výborom ustanovený. Členovia výboru boli Ústavom v zasadnutiach slobodne volení. Rečnícke zasadnutia boli súkromnej povahy.

Ústrojnosť Ústavu, z času na čas vyvinovaná, bola stanovami označená a ohraničená; ústrojnosť Ústavu bola pôvodne pre Ústav ako spoločnosť ešte roku 1828 navrhnutá a potom podľa okolnosti vyvinovaná, podľa ktorej hlavné závažie padalo na členov a správca alebo predseda mal len taký vplyv, aký pomer

navonok vyžadoval. Taká ústrojnosť mohla jestvovanie Ústavu do nesnadného postavenia priviesť. Preto už roku 1841/42 a 1842/43 bol v prúde, myslím samým Štúrom započatý, pohyb za doplnenie a upravidelnenie stanov a organické ustrojenie Ústavu. Štúr i napísal štatút pod nadpisom Saustava Austavu Slovenského v Břetislavě, v ktorom pre prísnejší poriadok, obmedzenie svojvôle a zabezpečenie trvácnosti Ústavu vyznačil vplyvnejší úkol profesorátu. Viedli sa o tom porady a hádky.[174] Mnohí z členov Ústavu chceli podržať dovtedajšie slobody členov, slobodomyseľnejšie ustrojenie Ústavu a obmedzenie vplyvu profesorátu. I Ondrej Braxatoris bol konštitucionalistom, autonomistom, lenže podľa svojej osobnej povahy miernejším; ale zrovna drzý bol jeho krajan, Krupinčan Štefan Launer.[175]

Roku 1842/43 bol Štúrom napísaný návrh Saustavy do osobitnej, tuho zaviazanej knihy vpísaný a ním, Štúrom, takto podpísaný: „Mocj a práwem Professoratu, kterýž na ten čas řádne zastává, zákony tyto wšecky stvrzuje Ludevít Štúr v. r., na ten čas řádný náměstník professoratu Slovenského při ústavu Slovenském na Ev. A. W. lyceume Břetislavském.“ A ja som tú Saustavu tamže tiež vlastnoručne takto podpísal: „W znak toho, že zákony tyto za rádné uznáwáme a je plniti, njmi se řjditi a gjm svau wlastný wůli podřizowať se zawazujeme, podpisujeme zde gménem wšech audův Austawu Slovenského v Břetislavě gména swá: Ján Francisci w. r. Zapisovatel Austawu a prednosta Wýboru.“

Viac podpisov tam niet, z čoho uzatváram, že sa to stalo koncom roku 1842/43 a že tieto stanovy tohože roku ešte neboli v platnosti. [176] Či boli uvedené do života pozdejšie, neznám, ale pochybujem, lebo nasledujúceho roku 1843/44 nastala kríza Ústavu, ktorá v polovici školského roku skončila sa vysťahovaním sa kvetu Ústavu do Levoče.

Kniha, v ktorej je tá Saustava vpísaná, neznám, ako prišla ku mne, je i teraz u mňa, a ja ju oddám do knihovne Národného domu.[177]

Teoretické hodiny boli dva razy týždenne verejne v lyceálnej budove, menovite v klase logiky. Tam prednášal Ľudovít Štúr mluvnicu česko-slovenskú a porovnávaciu mluvnicu jazykov slovanských. Prednášal tiež dejepis Slovanstva a filozofiu dejepisu ako predmety historické. Okrem toho držal prednášky v súkromných hodinách a na súkromných hospodách historicko-estetické a výklad Iliady Homérovej[178] podľa gréckeho textu atď. Rozumie sa, všetky tie predmety nie razom, ale jeden za druhým v rozličných dobách. Keďže všetky prednášky boli založené na najnovších výsledkoch výskumov vedeckých, teda nám poslucháčom, kŕmeným kompendiami z čias, keď sa naši profesori za svojej mladi učili, otvárali nové, dosiaľ netušené pohľady a vhľady do vedeckého vzdelania a vývinu vied a človečenstva.[179] Nadovšetko veľký dojem urobili na nás a oduševnili nás prednášky dejepisné vôbec. Tam Štúr vyučoval, že dejepis nemá záležať len z vypočítavania faktov a udalostí ako nesúvisiaceho a bez vnútornej myšlienky materiálu. Ale že treba v tých svetových udalostiach a dejoch hľadať a skúmať základnú myšlienku a ideu vývinu človečenstva. Tak starý grécko-rímsky, antický svet v najvyššom svojom vývine uskutočňoval ideu krásy. Nasledoval svet románsko-germánsky ako uskutočňovateľ a reprezentant idey pravdy. Nasleduje uskutočňovanie idey dobra, a tú vyvinúť a uskutočňovať podľa svojej národnej povahy je povolaný svet slovanský.

Takýmito vysvetlivkami a vývodmi bol každý cítiaci a mysliaci poslucháč oduševnený až do extázy za svoj národ a za Slovanstvo, lebo videl, že Slovenstvo

a Slovanstvo zahynúť nesmú, ale vyvinovať a rozvinúť sa musia neomylnou potrebnosťou historického vývinu človečenstva za uskutočniteľa a nositeľa zvrchovanej úlohy človečenstva.

Z tých historických prednášok Štúr písaval osobitné zošity. Ja mám Štúrov vlastnoručný rukopis tých zošitov dejepisných prednášok a mám i svoj, mnou vlastnoručne napísaný odpis toho rukopisu. Oba sú čiastočne i štrbavé, ale jeden druhým sa úplne dopĺňajú. Mám tiež svoj, podľa Štúrových ústnych prednášok mnou vlastnoručne napísaný rukopis „Prednášky historicko-estetické“.

Všetky tieto rukopisy oddám do knižnice Národného domu.

Ďaleko by ma viedlo podrobnejšie sa rozpisovať o tejto historickej a iných prednáškach Štúrových; ale povedať mi prichodí, že všetky, keďže na jedných a harmonických základoch spočívajú, od žiactva, aby som tak povedal, hltavo prijímané boli, veľkým a hlbokým dojmom na nich pôsobili a ich zmýšľanie preporodili.

Odtiaľ potom ten výsledok, že škola Štúrova stala sa vodičom a najúčinnejším faktorom v živote národa slovenského.

Štúrove prednášky, súkromné čítanie kníh z knihovne Ústavu, lýcea a bohatej knihovne Apponyiovskej,[180] obecenstvu týždenne v isté dni otvorenej, malo na mňa, a myslím, i na iných členov Ústavu ten účinok, že som prednáškam profesorov Bolemana, Šimku a Michnaya len toľko pozornosti venoval, koľko bolo treba, aby som na skúškach obstál.

Praktické hodiny vydržiavali sa týždenne tiež dva razy pod predsedníctvom námestníka a volali sa v užšom zmysle Ústavom. V týchto hodinách bolo napred rečnenie slobodne vyvolených výtečnejších básnických spisov, menovite národných zneliek Kollárových a národných úryvkov z Hollého básní. Rečnievalo sa aj v iných slovanských nárečiach, rusky, poľsky a chorvátsky. Rečnenia bývali posudzované i od označených i od dobrovoľných posudzovateľov. Potom boli zapisovateľom k tomu vopred označenými členmi donesené práce a ich písomné posudzovania tiež zapisovateľom vopred označenými posudzovateľmi čítané. I práce i posudzovania bývali odbleskom a výrazom prijatých náuk Štúrových a súkromného štúdia a bývali hodne objemné.

Zo všetkého toho viedol zapisovateľ riadnu zápisnicu, ktorá podľa prečítaných prác a súdov často vyšla dosť obšírne, i na hárok štvorcovej zápisničnej knihy; čítanie práce a jej posúdenia, ako i ústne posudzovanie oboch často i viac zasadnutí trvalo.

Za podarenejšie uznané práce boli zapisované do Pamätnice, k tomu účelu slúžiacej.

Vyučovanie mladších dialo sa týždenne dva razy po jednej hodine. Vyučovanie viedol jeden zo starších členov Ústavu, výborom k tomu vymenovaný. Tam bolo okrem vyučovania mluvnice i prednášanie zlomkov zo Štúrových prednášok, budenie národného slovenského povedomia, slovom, príprava za členov Ústavu.

Teoretické hodiny a zasadnutia Ústavu boli navštevované i Srbmi na lýceu a na právnickej akadémii študujúcimi.[181] Medzi takými hosťmi navštevovateľmi a horlivými poslucháčmi Ľudovíta Štúra bol i Svetozar Miletić.[182]

Knihovňa bola nadobývaná a rozmnožovaná i kúpou, i, a to hlavne, darmi dobrodincov a priateľov Ústavu. Mala výtečné a cenné diela česko-slovenské, ale i ruské, poľské, srbské, chorvátske a bola hodne početná, lebo k jej umiesteniu boli potrebné dve veľké skrine, ktoré bývali v druhej lyceálnej klase. Jej opatrovanie, vydávanie kníh čitateľom atď. obstarával výborom ustanovený knihovník pri pomoci mladšieho knihovníka.

V knihovni boli i veľmi vzácne diela, menovite Jungmannov[183] slovník, všetky diela Kollárove, Šafárikove, Hollého, Mickieviczove básnické diela, Czajkowského Kirdžali, Wernihora, Powiesći kozackie, z ruských spisy Puškina, zo srbských Karadžićove[184] Srbské piesne. Mňa zaujímali tieto posledné natoľko, že som ich často a rád čítaval, čím som si srbské nárečie natoľko osvojil, že som so srbskými žiakmi po srbsky obcoval. Z poľských diel menované ma zaujímali okrem blízkosti nárečia poľského k nárečiu slovenskému ľahkosťou či viazanej, či neviazanej formy, živou fantáziou a národným zápalom. Za Poliakov samotných ma neoduševnili, hoci som z ruskej literatúry ešte vtedy máločo bol čítal, pretože prepiata nenávisť, ktorá v poľských dielach akoby naschvál bola pestovaná, ma odstrkovala. Ačpráve vyznať mi prichodí, že hneď v prvé roky môjho príchodu do Prešporka často chodievali ta poľskí emigranti a rozširovali nenávisť proti Rusku a Rusom. Ba i bývalo, že sa nám do rúk dostali rozličné revolucionárske poľské knižtičky, ako Mickiewiczove Księgi naroda polskiego[185] a podobné, ktoré roku 1840 v čase snemu ta prišli poľskí granatieri v medvedích čapiciach boli doniesli a rozširovali. Pravda, tí emigranti a tie knižtičky mladú fantáziu a mladistvú neskúsenosť ľahko mohli pomýliť. Ale ak by sa to pri dajednom aj bolo stalo, Štúrove prednášky vpravili ho do pravej koľaje.

Z Czajkowského Kozáckych povestí bol som preložil povesť Ataman Kunicki, ktorý preklad je vytlačený v ktorejsi Tatranke[186] a ja dostal som študentské prímeno „Ataman“.

Výbor bol vlastne dušou, hýbadlom a výkonným ústrojom Ústavu. Výbor bol členmi Ústavu spomedzi nich slobodne vyvolený. Výbor sa radil, navrhoval a uzavieral všetko, čo v záujme Ústavu za potrebné a užitočné držal, ba viedol dozor a kontrolu nad všetkými oddielmi Ústavu. Obstarával dopisovanie menom Ústavu a pripravoval a udržiaval spojenie s ústavmi na iných školách ustrojenými, atď., atď. Všetko toto konal výbor v uzrozumení s námestníkom a s jeho odobrením.

V posledné časy boli ustrojené rečnícke zasadnutia súkromnej povahy, do ktorých zhromažďovali sa členovia Ústavu, aby sa tam cvičili v rečnení bez prípravy. Predsedom býval zapisovateľ Ústavu a ten v takom zasadnutí určoval i predmety i rečníkov. Často daný bol predmet k dišputácii a označení povinní boli či zarečniť, či dišputovať bez prípravy. Tieto cvičenia napomohli, že učenci slovenského Ústavu v Prešporku, keď vyšli z Ústavu a vstúpili do skutočného života, boli zručnými rečníkmi.

Okrem budenia chuti k vede, teoretického vyučovania, súkromného študovania a praktického cvičenia v štylistických prácach Ústav veľký vplyv vykonal na solídne držanie a utvrdzovanie sa v mravnosti. Už vyvinutý v tomto smere duch medzi mládežou Ústavu vykonával ten vplyv a narážal ten smer. Ale

ako vo všetkom, tak i v tomto ohľade boli námestníci mojich čias, August Škultéty a Ľudovít Štúr, nielen vychovávateľmi a vodcami, ale vlastnými osobnosťami, neodolateľne účinkujúcimi príkladmi takmer asketickými. Tento asketizmus, prirodzene, i chovancami Ústavu vo väčšej-menšej miere nasledovaný, mal pri týchto ten následok, že vyhýbajúc sa obcovaniu s inými, menovite ženskými, urobil z nich ťarbákov v spoločnosti. Od tejto jednostrannosti zachránilo činné účinkovanie pri divadelných predstaveniach tých, ktorí sa pri tom zúčastnili, teda i mňa, keďže tie divadelné predstavenia a prípravy k nim podávali slušnú príležitosť k slušnému obcovaniu, menovite so ženským obecenstvom.

Okrem teoretických a praktických hodín a cvičieb veľmi napomáhali cit a vedomie spolupatričnosti, oduševnenie a bodrosť ducha výlety, aké konali sa na zrúcaniny hradu Devína, kde rečnenia a spevy vzbudzovali rozpomienky na časy zapadlej slávy slovenského národa. Dosť často, zvlášte v príhodné časy, konali sa výlety na Kozí vrch (Gemsenberg) v prešporských horách, k hostinčeku u „Červeného kríža“. Tam bolo spevu na všetky strany a radosti a horlenia k občerstveniu a obživeniu. Naposledy boli spevokoly na spôsob študentských komersov.[187] Tie boli obyčajne ustrojované, keď nejaký prespoľný vzácnejší hosť prišiel. Avšak schválne pripomenúť mi prichodí, že na spevokoloch a výletoch bolo spievania, rečnenia, oduševnenia a radosti dosť a dosť, a to všetko v slušnej miere a bez všetkých akýchkoľvek výstredností, ale veľmi, hovorím, veľmi málo pijatiky, v čom inojazyčných študentov, ba pozdejšie a aj teraz, bohužiaľ, aj slovenských študentov komersy vo veľkej miere vynikajú.

V prvé roky môjho bývania v Prešporku, z príležitosti jednej smiešnej udalosti so Samkom Štúrom,[188] že mu totiž pri odchádzaní z konviktu, z obeda, z vysokého klobúka bola vypadla a kotúľala sa pomedzi chovancami bochnička, Štefan Daxner založil písaný humoristický časopis Buben. Daxner sám ozdoboval ho peknými kresbami perom a Ľudovít Gál,[189] ktorý mal pekné a zreteľné písmo, písaval. Buben vychodil týždenne po hárku, i po viac, do konca školského roku. Kde je teraz, neznám. Vyhľadával som ho, ale nenašiel. Bola by ho škoda, ak by dakde bol krky zlomil.

*

Poznačiť mi tiež prichodí, že roku 1842/43 za môjho zapisovateľstva ustrojili a spisovali sme Prostonárodný zábavník, t. j. zbierku prostonárodných povestí, piesní, porekadiel atď. Jeho zakladateľom a usporiadateľom bol som ja. Pohnútkou k tomu podniku bolo to, že v prázdninách roku 1842 navštívil som bol svojich dobrých kamarátov Ľudovíta Reussa[190] (Kozáka) a Adolfa Reussa[191] (Amora), synov evanjelického farára vo Veľkej Revúcej, Samuela Reussa,[192] všeobecne váženého a cteného, učeného a charakterného muža. Pri tej príležitosti mi starý pán ukázal ním vlastnoručne nárečím ľudu tak verne a zručne napísané tri prostonárodné slovenské povesti, akoby boli z úst samého prostonárodného rozprávača vypadli. Tie tri povesti boli, ak sa dobre rozpamätám: Svetská krása,[193] Berona a O kocúrikovi; táto posledná v nárečí gemersko-hronskom.[194]

Tie tri povesti i prudkosťou i ohňom vzbudili vo mne účinnejšie oddať sa zbieraniu povestí. Ja zo svojho detinstva mal som hodnú zásobu povestí v pamäti, ktorú som si bol nazbieral v starootcovskom dome v zimných časiech od prichádzajúcich s praslicami susediek, prikladajúc na kozub triesočky. Keď som prišiel do Prešporka z prázdnin, hneď spočiatku školského roku založil a začal

som usporadovať Prostonárodný zábavník. Za spolupracovníkov pritiahol som všetkých tých členov Ústavu, ktorí na tom podniku pracovať chceli, a pokračoval som v práci tak, že rozdával som medzi spolupracovníkov čistý, vo štvorec zložený papier toho istého formátu, a keď som niekoľko popísaných hárkov dostal, tie dal som kolovať medzi spolupracovníkmi, aby znali, čo je už napísané a to isté nepísali ešte aj po druhý raz. Do konca roka zozbieralo sa najmenej sto hárkov rukopisu.

Podľa tohoto samého prvého podniku pozakladali i na ostatných slovenských školských ústavoch Prostonárodné zábavníky a rozprúdila sa všestranná chtivosť a ochotnosť zbierať prostonárodné povesti, piesne atď. Koľko je tých zbierok, istotne neznám, ale mnou založený a usporadovaný Zábavník je, myslím, označený číslicou I. a poznať ho po tom, že v ňom je kresba Ľudovíta Gábera,[195] farárovho syna na Lovinobani v Novohrade a pozdejšie evanjelického farára na Kokave v Gemeri, kde aj zomrel „Lovinobanský pán richtár“.

Aby sa vedelo, kde hľadať tieto zbierky, schválne poznamenávam, že ich pozbierali boli Ľudovít Reuss a Pavel Dobšinský[196] a posledný ich i opatroval. Po jeho smrti ich bol prevzal Juraj Janoška a poslal do knižnice Národného domu v Turčianskom Sv. Martine. Roku 1897 poslal ich Jozef Škultéty profesorovi Pastrnkovi[197] do Prahy, kde sú i teraz, keď toto píšem (1899, 2. mája).[198]

*

Chovanci prešporského slovenského Ústavu veľkú službu národu slovenskému preukazovali tým, že v prázdninách či v letných, či sviatkových ustrojovali divadelné predstavenia. Tieto divadelné predstavenia a prípravy k nim podávali nielen nevinnú a príjemnú zábavu, ale aj nezávadnú príležitosť kriesiť národné povedomie, rozširovať ho a obodrovať.

Za mojich žiackych časov v Prešporku hral som štyri razy divadlo, predstavujúc na Myjave[199] v „Divotvornom klobúku“ poľovníka Karla, tiež na Myjave v „Beňovskom“ kozáka Štepanova, v Sobotišti v smutnohre Raupachovej „Izidor a Oľga“ Izidora a v Liptovskom Sv. Mikuláši[200] tiež tú istú úlohu.

V prázdninách 1842, idúc do Mikuláša, mali sme tiež predstaviť v Trenčíne[201] smutnohru „Izidor a Oľga“. Mestský kapitán, neznám, kto bol, bol nám už dal dovolenie a sľub prepustiť nám všetky divadelné prístroje, ktoré boli vystavené v ktoromsi hostinci, i hostinský nám bol sľúbil prepustiť dvoranu. Ale keď sme k príprave prikročiť chceli a u mestského kapitána sme sa predstavili, s poľutovaním nám povedal, že sľúbené dovolenie odvolať je prinútený a divadelné prípravy nám neprepustí, keďže niektorí páni za peniaze ponajímali rozpustilých a surových ľudí, aby nám v divadelnom predstavení prekážali a ho nemožným urobili, a on — mestský kapitán, že nemôže dopustiť, aby sa pokoj a poriadok možnými výtržnosťami narušili. I hostinský odvolal prisľúbenie dvorany. Hlavným štváčom a zúrivcom bol akýsi zeman Décsy.

Činné zúčastnenie sa na divadelných predstaveniach malo na mňa, na môj celý život vplývajúci blahodarný účinok. Ten účinok záležal za jedno v tom, že pri tých príležitostiach priučil som sa slušnejšiemu a obratnejšiemu obcovaniu s mužskými i so ženskými; za druhé že som sa oboznámil so spanilomyseľnou a horlivou národovkyňou slovenskou Annou Jurkovičovou,[202] dcérou vrúcneho a horlivého slovenského národovca Samuela Jurkoviča,[203]evanjelického učiteľa v Sobotišti. Anna Jurkovičová pozdejšie stala sa manželkou Jozefa Miloslava

Hurbana. Moja známosť s ňou bola síce taká, akú menovať zvykli študentskou známosťou, ale možno by k doživotnej trvácnosti bola viedla, keby ja nebol vedel hranicu zachovať a keby nebol i ústne i písomne otcovi vyslovil, že ja som sa posvätil práci národa tam, vtedy a takej, kde, kedy a k akej ma povinnosť a potreba národa povolá a že nemám určitého predsavzatia a povolania pre svoju osobnú budúcnosť. Avšak uznával som vždycky, i teraz ako sedemasedemdesiatročný starec s povďačnosťou uznávam, že známosť s Annou Jurkovičovou a živé rozpomienky na ňu boli ochrancom mojím pred pomýlením sa a poblúdením na zvodných cestách života, čomu zase privlastňujem tú milosť božiu, že som si udržal, keď, pravda, vekom i veľmi oslabenú, ale obstojnú bodrosť tela i ducha.

*

Tiež poznačiť mi prichodí udalosť nielen pre mňa, ale i pre Ústav vážnu, ktorá, ktozná, či aj na jeho osud nevplývala. Totižto roku 1842 blahej pamäti superintendent potisského okolia Pavel Jozeffy odhodlal sa na čele vyslanstva,[204] záležajúceho z Michala Hodžu, Jána Chalupku a Samuela Ferienčíka,[205] ísť do Viedne ku kráľovi a ku vláde s ponosami národa slovenského a s prosbou o ochranu a odpomoženie. Ten akt mal Ľudovít Štúr u seba a vplýval na jeho vyhotovenie. Videl tiež, že málo podpisov naň zozbieraných. Pri poradách so Štúrom odhodlal som sa, že pôjdem zbierať podpisy po evanjelických stranách Prešporskej, Nitrianskej a Turčianskej stolice. Odišiel som bez oznámenia a bez dovolenia profesorátu, lebo som vedel, že ak udám príčinu odchodu, dovolenia nedostanem, vymýšľať očistomok, teda luhať, som nechcel, a cestu držal som v záujme národnom za nevyhnutne potrebnú. I odišiel som a konal som túto cestu, rozumie sa — peši, za dva týždne. Profesorát ma neťahal na zodpovednosť, ba ani mi nedal znať, že ma v škole nevidel. Ale za to bol som vyšetrovaný vyslanstvom generálneho konventu 27. a 29. júna 1843. Ale o tom trochu nižšie.

*

Slovenský Ústav v Prešporku, ako reprezentant slovenského národa, pestoval vzájomnosť menovite s Čechmi, Moravanmi, Srbmi a Chorvátmi. I vyslal roku 1839 v školských prázdninách cestovať na Moravu Jozefa M. Hurbana a roku 1840 do Čiech Augusta H. Škultétyho. So srbskou, na lýceu a na právnickej akadémii študujúcou mládežou, ako členmi Ústavu, boli nepretržité styky a obcovania. S Chorvátmi bol styk hlavne v čas krajinského snemu 1843/44 v najvyvinutejšom prúde. Ako snemoví vyslanci boli tam menovite Bužan[206] a Metel Ožegović,[207] ktorým sme pod vedením Ľudovíta Štúra poklony a návštevy robili. Bol tam i — neznám či Eugen a či Albert gróf Nugent, [208] slovom, syn generála, hraničiarsky podplukovník. Gróf Nugent, muž opravdivej hraničiarskej hrdinskosti, prostosrdečnej povahy a oduševnený Slovan. U toho sme tiež urobili svoje poklony. Mal sluhu, serežana Juraja.[209] Keď sme zavše ta prišli, chcel nám ukázať serežana, čo sme my do tých čias nevideli. Zavše ho zavolal a kázal mu: „Juraj, obući se!“[210] A milý Juraj s úsmechom odvrkol: „Jebem mu mater, opet se moram obući,“[211] — ale sa ochotne obliekol. Na tom sneme bolo viacej mladých Chorvátov ako patvaristov a jurátov.[212] Pamätám sa z nich na Mirka Bogovića,[213] pozdejšie župana Záhrebskej stolice, na Jozefa Ferenca,[214] pozdejšie profesora slovanskej literatúry[215] na peštianskej univerzite a prekladateľa pri kráľovskej uhorskej námestnej rade, neobyčajného znalca európskych jazykov a všetkých slovanských nárečí, ktoré mal v moci i ústne i na písme ako svoje. Bol tam tiež i istý Zorac, výtečný spevák. Tá chorvátska mládež nás Slovákov niekoľko ráz zavolala na svoje, komersu podobné večierky. Podľa ich domáceho

spôsobu k vedeniu poriadku bol zavše ustanovený, s osobitnou mocou, ktorej sprotiviť sa nebolo možno, vystrojený „kućigazda“.[216] Také kući gazdovstvo začal ktosi i pri obedoch spoločných v čas zhromaždení matičných napodobňovať. Na tých chorvátskych večierkoch bolo spevu a rečnenia hojnosť, ale i hojnosť pohostenia, menovite vínom. Ale pri víne sme my, Slováci, nevládali nasledovať Chorvátov.

*

Ja som prišiel do Prešporka počiatkom roku 1839/40, ako som už kdesi hore povedal, ačpráve som z celej duše túžil po tom, a tomu kvôli som ta prišiel, predsa ostýchal som sa vstúpiť do Ústavu, v domnienke, že som nesúci, nehodný byť členom takého spolku, za aký pokladal som podľa mienky slovenskej školskej mládeže, mňa ovládajúcej, slovenský Ústav v Prešporku. Ale oboznámenie sa hneď pri príchode a bývanie na jednej hospode so Samkom Mihalovičom, Gemerčanom, už bohoslovcom, a Ľudovítom Šnittom, ich priateľské prijatie a posmeľovanie obodrili ma, vstúpil som do Ústavu a bol som prijatý za riadneho člena.

Po tomto pre mňa nielen na ten čas, ale pre celý môj život rozhodnom kroku vyvinul som sa nielen za pilného a účinlivého člena Ústavu, ale i za vrúcneho, z celej duše oddaného syna národa slovenského a Slovanstva a podľa svojich slabých síl i užitočným stať sa snažiaceho dejateľa.

Okrem Mihaloviča a Šnittu, hneď po mojom vstúpení do Ústavu, okrem úkonov v Ústave osmelilo a oduševnilo ma priateľské prijatie a obcovanie so mnou najvyšších hodnostárov Ústavu, námestníka, dobrodušného Augusta H. Škultétyho, a zapisovateľa, zápalistého a uchvacujúceho rečníka Jozefa M. Hurbana. A takto šlo s milostivou pomocou božou ďalej.

Ja bol som v Prešporku a členom Ústavu slovenského za štyri roky, 1839/40 — 1842/43.

Hned v prvý rok dostal som dôveru v samého seba a vyzískal som si dôveru členov a predstavených Ústavu. Už v druhý rok, 1840/41, bol som ustanovený za mladšieho knihovníka k boku knihovníka Jozefa Horváta. Roku 1841/42 bol som knihovníkom a roku 1842/43 zapisovateľom Ústavu. V rokoch 1840/41, 1841/42 a 1842/43, vlastne pol treťa roka bol som vyučovateľom mladších a profesor Palkovič mi do lyceálneho vysvedčenia 1843 vlastnoručne napísal: „Annis 1841 — 1842 instituit in ortographia ac grammatica linguae Slavicae syntaxistas, anno vero 1842/43 rhetores, omnino cum laude.“[217]

Ináče, aby som i to poznačil, ako žiak prešporského lýcea, v prvé dva roky bol som alumnistom, v prvý rok za plat, v druhý rok bezplatne, v tretí a vo štvrtý požíval som dobrodenie obedov v konvikte Skariczayovskom bezplatne. Bol som tiež účastným štipendia Roth-Telekyanského, ročných štyridsať zlatých v striebre.

Nakoľko mi bolo možné, kupoval som si knihy a obrazy a mal som Kollárove, Šafárikove diela a Hollého básní najnovšie vydanie. Medzi obrazmi mal som i obraz kráľoviča Marka, na ktorý sa Štefan Daxner[218] zavše prizerával a nápadne sa i ponášal, a preto sme ho i nazvali Markom. Meno Marko ostalo mu až do jeho smrti a i potom nosí meno Štefan Marko Daxner.

*

Ale rok 1843 stal sa osudným pre jestvovanie slovenského Ústavu v Prešporku. Stalo sa totižto, že evanjelické duchovenstvo veľmi cítilo natískanie maďarčiny na cirkevnom a školskom poli a vzpieralo sa tomu a namáhalo sa pomôcť si i ponosami i prosbami na cirkevných i nižších i najvyšších konventoch. Ale pod náčelníctvom generálneho inšpektora grófa Karola Zayho[219] a pri agitačnej takmer neodolateľnej činnosti Ľudovíta Kossutha,[220] redaktora a vydavateľa Pesti Hirlapu,[221] nemohli domôcť sa odpomoci. Na čele tohoto antimaďarizujúceho prúdu stál, už síce starý vekom a slabý telom, ale bodrý a mocný duchom, slávny dr. Pavel Jozeffy, superintendent potisského okolia a farár tisovský. Keď na cirkevných fórach bez výsledku bojoval, odhodlal sa podať ponosy a prosby o ochranu najvyššiemu prestolu. I vybral sa roku 1842 v sprievode Michala Hodžu, Jána Chalupku a Samuela Ferienčíka, ako vyslanstva, do Viedne a predložil ponosy a žiadosti Slovákov kráľovi a ministerstvu.[222]

To pobúrilo inšpektora Zayho, Kossutha aj iných primipilov[223] generálneho konventu. Už síce na generálnom konvente dňa 8., 9. a 10. septembra 1841 podľa bodu prvého prišlo do reči ponosovanie sa banského okolia so superintendentom Jánom Seberinim[224] na čele proti nariadeniu predsedu grófa Zayho v záležitosti maďarskej reči; ďalej prišli do reči „panslavistické pletichy“ Slovákov, zvlášte medzi slovenskou mládežou v slovenských spoločnostiach na evanjelických školách atď., atď. Následkom toho generálny konvent medziiným uzavrel, že slovenské spoločnosti na evanjelických školách sa vonkoncom zničujú (eltörültetnek).[225] Už vtedy boli prestali.

Ale na generálnom konvente pod predsedníctvom Zayho dňa 15. a nasledujúceho júla 1842, podľa druhého bodu zápisnice, poťažne na bod prvý zápisnice 1841, skrze vyslanstvo potisského okolia prišla do reči prosba, ktorú „pri spoluúčinkovaní banského a potisského superintendenta, pod vedením potisského superintendenta (t. j. Pavla Jozeffyho) i z ich okolia kňazi k Jeho Veličenstvu odniesli“ atď., generálny konvent uzavrel zazlenie takého „autonomiu evanj. cirkvi rušiaceho pokračovania“ a uzavrel tiež k vyšetreniu žalôb a prosieb Slovákov vyslať zvláštne vyslanstvo. Toto vyslanstvo záležalo pod predsedníctvom Franca Tihanyho, temešského grófa a hlavného išpána, zo štyriatridsiatich členov svetského, duchovného a učbárskeho sboru zo všetkých strán ev. a. v. cirkvi.

Konečný výsledok vyšetrovania[226] a účinkovania tohoto početného vyslanstva mal byť predložený generálnemu konventu, ale aký bol, neznám.

Pripojujem výťahy zápisnice[227] generálneho konventu: od 8., 9., 10. septembra 1841 bod 1.; od 15. a nasledujúceho júla 1842 bod 2.; od 15. a nasledujúceho júla 1842 bod 3.; od 3. septembra 1843 bod 3.; od 3. septembra 1844 bod 4.

Medzitým roku 1843, či z vlastnej pohnútky grófa Zayho, alebo Jozefa Bajcsyho,[228] mestského richtára a inšpektora v Prešporku, Kossuth vo svojom Pesti Hirlape denuncoval prešporský slovenský Ústav. To ponúklo spomenuté veľké vyslanstvo[229] k tomu, že k vyšetrovaniu slovenského Ústavu v Prešporku zo svojho lona vyslalo nasledujúci výbor: predsedu baróna Gabriela Prónayho,[230] prísediacich Fraňa Benyovszkého,[231] Pavla Májora,[232] Fraňa Pulszkého,[233] Jozefa Bajcsyho, Dávida Perlakyho.[234] Okrem tohoto výboru pri vyšetrovaní prítomní boli i profesori lýcea.

Predvolaní boli: profesor Jiří Palkovič, námestník Ľudovít Štúr, zapisovateľ Ústavu Ján Francisci a Ján Kalinčiak, člen Ústavu.

Vyšetrovanie dialo sa po práve dokončenom školskom roku 1842/43 dňa 27. a 29. júna 1843 v bibliotéke lýcea.[235]

Predvolanie pred vyšetrovanie vzbudilo u nás predvolaných a iných v Prešporku ešte nachádzajúcich sa členov Ústavu veľké rozhorčenie a rozžialenie. Pred hodinou, k výsluchu určenou, zišili sme sa u Štúra. Tam po výlevoch rozhorčenia a rozžialenia zaspievali sme si cirkevnú pieseň „Všickni, jenž skládají v Pánu své doufání“ a išli sme do lyceálnej budovy.

Pri výsluchu odpovedal som ja po maďarsky a odpovedal som bez rozmýšľania a hľadania obsahu odpovede, akoby narýchlo, pohotove, určite a pravdive. Ukázal som tiež ochotu a pohotovosť na všetko otvorene a s úprimnosťou odpovedať a ukázať všetko, čo vedieť chceli. To vzbudilo u vyšetrovateľov dôveru v pravdivosť mojich odpovedí, čo zase mne usnadnilo ľahšie odbaviť odpoveďami i také otázky, na ktoré by mi ináče dosť nesnadno bolo padlo odpovedať.

Vypočutý bol som o Ústave, o prednáškach Štúrových, o knihovni Ústavu, o mojej ceste k zbieraniu podpisov na jozeffyovskú petíciu, o Prostonárodnom zábavníku atď., atď.

Od zovrubného opisovania meritoriálnej i formálnej stránky celého vyšetrovania oslobodzuje ma šťastlivý nález medzi mojimi písomnosťami. Ja som bol hneď po vyšetrovaní, na vyzvanie Ľudovíta Štúra, opísal výsluch zo sviežej pamäti a so stenografickou vernosťou a úplnosťou a oddal Štúrovi. Bezmála i Kalinčiak tak urobil.[236] Akiste Štúr to doplnil opisom svojho a Palkovičovho výsluchu a všetko poslal Jánovi Čaplovičovi[237] do Viedne k použitiu v jeho polemických publikáciách proti Karolovi Zaymu a maďarským publicistom. Ale nepamätám sa, že by to vyšetrovanie bolo dakde vytlačené bývalo.[238]

Ján Čaplovič, rodený oravský zeman, bol sekretárom grófa Zichyho alebo Pálffyho, pracoval i pre hotovú prieplavu Bega s dobrým honorárom a bol človek schránlivý, čím sa mu možným stalo nakúpiť takú veľkú bibliotéku, ktorú stolici Oravskej poručil a ktorá teraz v Dolnom Kubíne práchniveje bez užívania. Ján Čaplovič býval vo Viedni i v Prešporku, kde aj zomrel ako starý mládenec.

Medzitým stalo sa, že som ja nezadlho po svojom presťahovaní sa do Turčianskeho Sv. Martina, čo sa stalo roku 1870, bol dostal, myslím od Bedricha Baltíka,[239] vtedy profesora na gymnáziu v Banskej Bystrici, opis celého vyšetrovania prešporského slovenského Ústavu, napísaný po nemecky a vypísaný z akejsi knihy, banskobystrickej gymnaziálnej bibliotéky. Ja som na ten odpis bol celkom zabudol. Teraz náhodou nájdený zišiel sa mi veľmi dobre a pripojujem ho týmto svojim rozpomienkam pod A.[240]

Ten odpis činí písaných šesť hárkov folio konceptového formátu.

Skončiac školské učenie, s rozochveným, obavami a nádejami, nadovšetko vrúcnou povďačnosťou naplneným srdcom, rozlúčil som sa s Ľudovítom Štúrom a odcestoval som spolu tiež so skončivším Jankom Gáberom a Samkom Vozárom[241] domov. Na ceste navštívili sme slávneho Jána Hollého. Príduc do

Maduníc, čo sme našli? Z kostola a fary holé múry, dookola tiež holé múry bývaní obyvateľov. Všetko to nedávno predtým bol zničil zúrivší požiar. Príduc do fary, v prvej väčšej, takmer prázdnej izbe, na prostriedku izby, bolo koryto a na koryte žltá kaša. Dverami do bočnej izby videli sme pri písacom stolíku, s opretou o stôl pravou rukou svojou, s krásnou hlavou, sedieť samého Hollého. Všetko to, čo sme videli a pohľad na samého Hollého taký dojem urobilo na nás, že sme takmer na kolená padli pred ním a nevedeli sme tak skoro slova predniesť. Po spamätaní sa predstavili sme sa mu, kto sme, a on nás s otcovskou láskavosťou prijal. Medzi rozprúdeným zhovorom Hollý povedal, tiež popálený, že pôjde na odpočinok ku svojmu priateľovi, farárovi na Dobrej Vode, [242] že „tam, hľa, už mám prihotovenú kašu, ktorú si budem tam varievať“. Nám by bolo veľmi záležalo na tom, aby sme od neho boli mohli dostať dačo na pamiatku, a prosili sme všeličo, aspoň pero, ktorým písaval. A veru, vraj, mám pero, toto, hľa, ktorým som celého Svätopluka napísal, a v tomto klobúku — bol to vysoký poglíbaný a vyšedivelý klobúk — písaval som v Máči pod dubom svoje básne, a v tejto puške — bola to puška z bieleho plechu, v akej napr. posekaný cukor držiavajú — sú všetky moje rukopisy. Za každým takýmto označením predmetu vybúšili z nás najsrdečnejšie, takmer dotieravé prosby, aby nám to, alebo to na pamiatku dal, a predmetov sme sa takmer násilne chytali. Ale on na všetko ticho odpovedal: „Nedám vám ani to, ani to; potom by ste sa z toho iba vysmievali.“

S ťažkým srdcom odobrali sme sa a išli sme ďalej.

*

Príduc domov, trávil som prázdniny doma a v okolí. Často som chodieval do Tisovca k Daxnerovi, Augustovi Škultétymu, v ten čas kaplánovi pri boku superintendenta Jozeffyho, a k Jonatanovi Čipkovi,[243] čakateľovi bohoslovia, rodákovi z Tisovca. Pri nich trávieval som i po viac dní a býval som pri svojich starých rodičoch po matke. Títo traja mužovia a moji priatelia zaoberali sa i mnou obľúbenou prácou, t. j. zbieraním a písaním prostonárodných povestí. Všetci traja boli v tejto práci majstri. Ale v písaní prostonárodných povestí a rečňovaniek vynikal a bol majstrom, akého ani vtedy, ani dosiaľ nebolo, Jonatan Čipka.

Ináče strojil som sa ako kandidát teológie na cestu, na univerzitu do Nemecka. Už som mal i pas vykonaný, aj dobrotisko moja matka pripravila mi, koľko vládala, tých groší.

Ale stalo sa inak.

Počiatkom nového školského roku vyberali sa moji priatelia Gemerčania do Prešporka a mali cestou ohlásiť Lajka Gábera na Lovinobani. Ja, vyprevádzajúc ich, pripojil som sa ku Gemerčanom, že ich odprevadím na Lovinobaňu. Tam zase dal som sa nahovoriť, aby šiel s nimi až do Prešporka, že veď môžem na tej istej príležitosti[244] zase prísť domov. Dal som sa zase nahovoriť, že sa s Ľudovítom Štúrom aspoň uvidím a pozhováram.

Ale, príduc do Prešporka, Štúra som tam ešte nenašiel; mnohí mi hovorili, že ho každý deň očakávajú. Nuž odhodlal som sa dočkať ho. Medzitým gemerská príležitosť odišla a ja ostal som v jedinom obleku, ktorý mal som na sebe.

O pár dní Štúr skutočne prišiel a nahováral ma tam ostať za jeho pomocníka pri redigovaní Národných novín,[245] k čomu privilégium od uhorskej kancelárie z Viedne[246] každý deň očakával.

Dal som sa i k tomu nahovoriť, i ostal som v Prešporku a poprosil som matku, aby mi poslala spodné i vrchné šaty, ako i tie na cestu do Nemecka prihotovené groše. Pas prepustil som Michalovi Huľukovi,[247] pozdejšie farárovi v Krupine, ktorý sa mi tým odslúžil, že na moje meno začal robiť dlžoby v Halle. Len iní tam študujúci moji priatelia ma zachránili pred platením Huľukom narobených dlžôb.

Medzitým školský rok 1843/44 bol započatý a slovenský Ústav otvorený. Štúr začal zase prednášať. Ale aj Ústav aj prednášky Štúrove trvali len do konca roku 1843, keďže na naliehanie inšpektora Bajcsyho konvent 31. decembra 1843 zakázal prednášať Štúrovi. Dosť sa vzpierali, prosili i hrozili i žiaci i Ústav i Štúr, a orodovali i superintendent Jozeffy a iní, nič nepomohlo.

Následok toho bol, že najlepší dvaadvadsiati členovia Ústavu[248] a žiaci lýcea vysťahovali sa na lýceum do Levoče.

Na cestu týmto vysťahovalcom dal som zo zvýšených, ešte svojich na cestu do Nemecka určených groší osemdesiat zlatých v striebre.

Veľmi ľutujem, že nemôžem zaznačiť mená všetkých tých vysťahovalcov. Siedmi z nich, koncom školského roku školské učenie skončiť majúci, odišli domov pripravovať sa na skúšky, a mená týchto siedmich ani nepamätám, ani zo žiadnych zápiskov dočítať som sa nemohol. Mená ostatných, v dňoch 15. — 17. marca 1844 v tuhých mrazoch a chumeliciach pod vedením Janka Kučeru[249] na liptovských furmanských vozoch do Levoče prišlých trinástich sú: Peter Kellner, Samuel Štúr, Michal Kolpaský, Ľudovít Gáber, Ján Kučera, Ľudovít Gál, Karol Hrenčík, Ľudovít Reuss, Daniel Minich, Karol Hájiček, Gustáv Koričanský, Mikuláš Dohnány.[250]

Medzitým míňala sa i zima i jar a privilégium na Národnie noviny Štúrovi neprichodilo. I moje groše na univerzitu sa míňali. V Prešporku ďalej udržovať som sa nemohol. I odcestoval som 5. mája 1844 domov.

Príduc domov, vzdal som sa cesty do Nemecka a rozmýšľal som, akú postať mal by som nastúpiť a v čom a kde poslúžiť národu. Prešporský slovenský Ústav bol nadobro už akoby pochovaný. Naproti tomu v Levoči pričinením blahej pamäti potisského superintendenta Jozeffyho bol profesor Michal Hlaváček za profesora jazyka česko-slovenského či zase, a či vnove uvedený a slovenský Ústav ako praktické cvičenie v reči česko-slovenskej ustrojený pod Štefanom Homolom,[251] ako Hlaváčkovým námestníkom. Avšak Homola ešte pred zakončením školského roku odišiel za kaplána, myslím, že do Nyiregyházy.

I zatúžil som vidieť sa so svojimi druhmi a priateľmi, vysťahovalcami prešporskými, a pohovoriť si s nimi. Nuž vybral som sa na turíčne sviatky do Levoče a prišiel som ta, myslím, 29. mája 1844. Radosť bola na oboch stranách veľká. Ponavštevoval som svojich bývalých profesorov: Hlaváčka, Tomáška, Müllera. S Hlaváčkom prehovoril som o prednáškach slovenských a rekognoskoval som,[252] či by z jeho a konventu strany nebolo prekážok proti tomu, keby ja ta prišiel za Hlaváčkovho námestníka, vyučovať reči slovenskej.

Mienka Hlaváčkova nebola protivná. S dobrými nádejami na oboch stranách rozlúčil som sa so svojimi druhmi a išiel som zase domov. Radil som sa i so superintendentom Jozeffym i so Samuelom Reussom i s Augustom H. Škultétym a Štefanom Daxnerom, ako vec nastrojiť a umožniť, žeby som sa mohol dostať do Levoče za námestníka Michala Hlaváčka, ako profesor reči a literatúry slovenskej.

V nasledujúce leto naskytla sa príležitosť urobiť k tomu prípravné kroky. V dňoch 26., 27. a 28. augusta 1844 vydržiavalo sa v Liptovskom Sv. Mikuláši pod predsedníctvom Michala Hodžu prvé a zriaďujúce zasadnutie Tatrína.[253] Tam boli medzi inými i Ľudovít Štúr, Jozef Hurban a prítomný bol som i ja. S menovanými poradili sme sa, čo urobiť, aby som sa ja mohol stať námestníkom Hlaváčkovým v Levoči. I doradili sme sa, že Michal Hodža, Jozef Hurban a ja hneď z Mikuláša pôjdeme do Levoče porobiť prípravné kroky k uskutočneniu dohovoreného úmyslu, a vybrali sme sa hneď na cestu.

Ja s Hurbanom chceli sme cestou vyjsť na Kriváň. Pripojil sa k nám Janko Kráľ a v Hybiach dr. Jonáš Guoth.[254] Prenocovali sme vo Východnej a zavčas rána pohli sme sa na Kriváň so sprievodcom, akýmsi Jankom z Východnej, ktorý nám niesol kus chleba, jeden oštiepok a fľašku borovičky, a mal nám cestu ukazovať. Keď slnce spoza Kriváňa vyskočilo, boli sme už pod horou na východnianskom salaši a o jedenástej hodine predpoludním na Kriváni. Hurban a ja chceli sme ísť na noc do Lučivnej, kde sa k nám mal pripojiť Michal Hodža. Dr. Guoth a Kráľ išli dolu z Kriváňa tou cestou, ktorou sme boli prišli hore. Ale nás Janko viedol druhým smerom, smerom k Štrbskému plesu. A tam nám ukázal cestu, vraj, choďte touto cestou a tá vás dovedie do Lučivnej. Nuž išli sme tou cestou. Keď sme celkom vyšli z hory až na mraku, cesta sa nám či stratila, či do druhej vbehla, a my sme o Lučivnej nechyrovali. Náhodou stretli sme sa s akýmsi vozom a toho pohonič nám povedal: „Veď idete do Mengusoviec; do Lučivnej choďte ta!“ Nuž išli sme ta a dostali sme sa do Lučivnej a prenocovali sme v tamojšom hostinci u otca môjho spolužiaka a člena prešporského Ústavu, Andreja Klimu.[255]

Na druhý deň včasráno dozvedel sa o nás Klonkay,[256] znamenitý Slovák, priateľ Slovákov, otec štyroch dcér, horlivých Sloveniek, odviedol nás do svojho neobyčajnou pohostinnosťou všeobecne známeho domu. Tam boli sme takmer s okázalou srdečnosťou prijatí.

Už tam nás našiel Michal Hodža a odtiaľ išli sme traja, Hodža, Hurban a ja, do Levoče.

V Levoči navštívili sme profesora Hlaváčka, Tomáška, Müllera, inšpektora Imricha Andaházyho.[257]

Vše orodovali sme za to, aby ja mohol prísť za námestníka Michala Hlaváčka, ako profesor reči a literatúry slovenskej. Michal Hlaváček k tomu ochotne privolil a ostatní profesori a inšpektor Andaházy tiež, zvlášte keď som sa ja osvedčil, že ochotne a bezplatne prijmem i zastupovanie iných, prednáškami obťažených profesorov v prednáškach menej odborných, napríklad statistiky[258] a podobných.

Quasi re bene gesta,[259] rozlúčil som sa s Hodžom a Hurbanom a šiel som domov. Ale hneď počiatkom školského roku 1844/45 dostavil som sa do Levoče, a predstaviac sa Hlaváčkovi, s jeho privolením, ako jeho námestník, začal som v

ktorejsi klase lýcea prednášať gramatiku a históriu literatúry česko-slovenskej a ustrojil som i praktické hodiny ako Ústav.

Ale to trvalo len do Nového roku.

Na vianočné sviatky 1844 bol som odišiel s Jankom Kučerom do Mikuláša. Keď som sa vrátil do Levoče, mládež slovenská ma s ustrnutím privítala, že mi vraj na denunciáciu a agitáciu advokáta Francseka konvent zakázal prednášať. A vskutku bolo tak.

V takomto položení čo robiť? Verejne prednášať som nemohol. Ale keď som už raz bol v Levoči, odtiaľ odísť mi neprichodilo, ani som nechcel. Nuž uzniesli sme sa s mládežou na tom, že budem držať prednášky a ustrojíme Ústav súkromne. K tomu cieľu bola najatá na poschodí domu istého Springera, puškára v Dolnej ulici, priestranná izba. Aby sa do mňa vnove zadrapiť nemohli, požiadal som, aby tí, ktorí brať chcú účasť na tých prednáškach v Ústave, zhotovili listinu, v ktorej ma vlastnoručnými podpismi žiadajú, aby som im súkromne prednášal, a každý tiež vlastnoručne zapísal istú sumu peňazí podľa ľúbosti, ktorou ma honorovať chcú, o čom som sa ale osvedčil, že ja ten honorár nežiadam, ani nepríjmem. A tak som i ďalej tam ostal ako súkromný platený učiteľ.

Ústav bol akési legálne pomenovanie, podržať sme ho nemohli, teda pomenovali sme sa „Jednota“.[260] Tá Jednota záležala z teoretických a praktických hodín. Na teoretických hodinách držal som ja niekoľko prednášok, iné prednášky držiavali starší členovia Jednoty i po iných svojich súkromných hospodách. Na praktických hodinách predsedal som ja.

V tento rok udržoval som sa ja súkromným vyučovaním v maďarčine dr. Hlaváčka, lekára, brata profesora Hlaváčka, a istého židáčika, syna bohatého Wintera, ako i pomocou založeného Tatrína, superintendenta Jozeffyho, Samuela Reussa a iných dobrodincov.

V prázdninách dostal som listom profesora Gretzmachera pozvanie bohatého a vplyvného muža, Andreja Probstnera,[261] za korepetítora[262] jeho pre dlhšiu nemoc v učení zaostavšieho mladšieho syna Júliusa. A to mi jestvovanie a účinkovanie v Levoči i obľahčilo i zabezpečenejším urobilo.

I pokračoval som v národnom účinkovaní.

Býval som v jednom Probstnerovskom dome na Mäsiarskej ulici, vo veľkej izbe, so svojím mladším bratom Ferkom, gymnazistom ktorejsi nižšej klasy, sám a sám, len akýsi opatrovateľ domu, obecný murár, býval tam so svojou ženou, ktorá mi kúrila, zametala a vody donášala. V mojej izbe vydržiavali sa porady i niektoré prednášky, ba i divadelné predstavenia.

Okrem dosavádnych teoretických prednášok a praktických cvičení roku 1845/46 uviedlo sa vyučovanie a cvičenie i v maďarčine a nemčine, ustrojil sa hudobný sbor a cvičenie v šermovaní, toto posledné pod vedením Ľudovíta Reussa. Uviedli sa taktiež divadelné predstavenia, prevažne slovenské, ale i nemecké a maďarské, pod spravovaním Štefana Mandelíka.[263] Divadelné predstavenia vydržiavali sa takmer každý týždeň v mojej priestrannej izbe, a také predstavenie — nemecké — bolo raz poctené i prítomnosťou rodiny Probstnerovskej. Ženské úlohy hrávali Janko Čajak[264] a Janko Makovický.

[265] Programy divadiel som ja, ako vydavateľ svojho zošitu Slovenských povestí a korektor Hodžovho Epigenesa vo Werthmüllerovskej kníhtlačiarni známy, s pomocou Janka Lengvarského, dobrého Slováka, vysadil a vytlačil.[266]

Avšak zvláštneho spomenutia zasluhuje, že sme si založili podľa vtedy rozprúdeného účinkovania v slovenskom národe Spolok miernosti. K tomu ma okrem všeobecného prúdu pohla tá skutočnosť, že v Levoči po každej ulici boli isté pivovarské meštianske domy, v ktorých v istom poriadku pivo varievali a za dva týždne vo svojom dome vymeriavať mohli. Pivo bolo veľmi lacné, za šajnový groš holbový pohár. Pivo priťahovalo pijakov zvlášte ta, kde mali pekné dievča, a kde pekného dievčaťa v dome nebolo, vypožičiavali si také od rodiny. Nuž žiaci radi chodievali na pivo a tým svoje skromné groše márnili a učenie a svoje práce zanedbávali. Od toho som chcel zachrániť slovenských žiakov a ustrojil som medzi nimi spolok miernosti taký, v ktorom bolo zakázané nielen pitie pálenky, ale i pitie vína a piva.

Tento spolok miernosti mal i navonok znamenité následky, lebo v listoch prihlasoval sa ku hlásateľom miernosti a čelnejším mužom slovenským, a zase od nich dostával pochvalné a povzbudzujúce dopisy.

Na turíčne sviatky, v spoločnosti Janka Kučeru, Petra Kellnera[269] a Ľudovíta Gábera, bol som navštívil Jána Andraščíka,[270] katolíckeho farára v Bardejove, pôvodcu a vydavateľa v šarištine a vo veršoch napísanej, na ten čas veľmi znamenitej knižtičky Šenk pálenčený. Andraščik nás priateľsky prijal a zdalo sa, že návštevou našou cítil sa byť potešený i poctený.

Ďalší účinok môjho účinkovania pri Jednote levočskej bol, že sme k našej Jednote pripojili i všetky slovenské ústavy na evanjelických školách a všetky spolu zjednotili v Jednotu mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhorskej.

Na čele Jednoty stál hlavný správca, akým som bol ja, ako spolu i správcom Jednoty levočskej. Strediskom Jednoty bola Levoča. Jednota vydržiavala v prázdninách všeobecné zasadnutia, na ktoré všetky pojedinné Jednoty posielali svojich vyslancov a svoje za najpodarenejšie uznané práce, nárady a návrhy atď. Takéto všeobecné zasadnutie vydržiavalo sa v auguste 1845 v Liptovskom Sv. Mikuláši v čas zasadnutia Tatrína, čím som chcel Jednotu mládeže do spojitosti priviesť s Tatrínom. Na tomto všeobecnom zasadnutí boli najpodarenejším prácam prisúdené odmeny. Tie odmeny záležali z ručných prác, vyhotovených a k tomu cieľu darovaných horlivými Slovenkami. O zozbieranie týchto prác bol som požiadal vtedy medzi slovenskými ženami najvynikavejšiu národovkyňu, Johanu Miloslavu Lehotskú,[271] rodenú Vyšnú, manželku Jána Lehotského, evanjelického farára v Trnovci. A ona to i ochotne vykonala. Odmenu dostal, ak sa dobre pamätám, i Mikuláš Ferienčík.[272]

Na tom všeobecnom zasadnutí v Liptovskom Sv. Mikuláši dohovorená a napísaná bola Sústava Jednoty mládeže slovenskej pri školách ev. a. v. v Uhorskej.

Nasledujúceho roku, 1846/47, zložil som predsedníctvo Jednoty levočskej, lebo som odišiel do Prešova na študovanie práv.[273] Ale hlavným správcom Jednoty mládeže slovenskej zostal som ešte i za tento školský rok.

Všeobecné zasadnutie Jednoty mládeže slovenskej vydržiavalo sa pod mojím predsedníctvom ešte 4. augusta 1846 v Štiavnici a 2. augusta 1847 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Na tomto poslednom zložil som predsedníctvo, lebo som mal odísť na patvariu.

Koho by zaujímalo — a zaslúžilo by to — zovrubne poznať moju činnosť v Levoči, ustrojenie a účinkovanie Jednoty mládeže slovenskej, tomu odporúčam — ak má trpezlivosť k tomu — pozorne poprezerať dve tuho zviazané kvartového formátu knihy, ktoré sú teraz u mňa, ale ich oddávam do bibliotéky Národného domu vo Sv. Martine. Jedna má titul: Zápisy ústavu česko-slovenského v Levoči; je písaná rukou rozličných, ale hlavne Paľka Dobšinského; druhá má nápis len olovkom zvonka: Deje Jednoty vzdelávania sa mládeže do roku 1848. Táto druhá je takmer výlučne písaná rukou neúnavného pracovníka a bedlivého pozorovateľa Paľka Dobšinského. V nej sú obšírne zaznačené deje Jednoty a spolku miernosti, i Sústava mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhrách a Všeobecné zákony spolku miernosti Jednoty slovenskej.

*

V Prešove, kam so mnou prišiel i Mikuláš Ferienčík a Leopold Abaffy, [274] tiež za juristov, a bývali sme spolu, nepodarilo sa mi ani ústav, ani jednotu ustrojiť, i pre málopočetnosť i pre nesúcosť k tomu tamojších vtedy žiakov Slovákov.

Pozitívne práva[275] na kolégiu prešovskom prednášal advokát pri tamojšej dištriktuálnej tabule a profesor práv Ondrej Csupka.[276] Civilné uhorské právo prednášal hodne obšírne, iné pozitívne práva len nakrátko odhajduchoval. Roku 1846/47 bolo nás okolo deväťdesiat jeho poslucháčov zo všetkých strán krajiny.

Ondrej Csupka bol na ten čas vychýreným juristom, ale nehľadaným advokátom. Prednášal po maďarsky, ale „tótosan“[277] a po šarišsky, t. j. všetko krátko vyslovujúc, napr. „baratim“,[278] čo bolo dosť komické. Prednášal bezplatne, t. j. bez didaktra;[279] ale čo sa mu na mena popodpisovalo a zozbieralo, značne prevyšovalo didaktrum. Prednášal bez kompendia a bez zošitov, len ústne, a z toho, čo kto zachytil, to si zapísal.

Okrem poslucháčstva Csupkových prednášok bol som i členom maďarskej spoločnosti na kolégiu prešovskom, pod predsedníctvom Andreja Vandráka,[280] učeného profesora, tuhého Maďara, ale humánneho človeka. I dostal som od tej spoločnosti pochvalné vysvedčenie.

V jesenné a jarné časy chodieval som i s Ferienčíkom a Abaffym na telocvičné hodiny a v zimných mesiacoch chodili sme všetci traja do tamojšej kolegiálnej šermovne, kde sme sa hodne pocvičili v šermovaní, a menovite ja prišiel som do povesti výtečného šermovníka. K tej povesti prišiel som menovite takto: šermúval som súkromne s Tomášom Péchym,[281] pozdejšie snemovým predsedom a dištriktuálnym inšpektorom potisského okolia, s Jozefom Bánóm,[282] pozdejšie snemovým vyslancom, a inými, v Prešove bývajúcimi šarišskými mladými zemanmi. Ale tú povesť potvrdilo hlavne to, že na verejnej, v prospech školskej telocvične v mestskom divadle sporiadanej telocvičnej produkcii, na naliehanie profesora Vandráka, dozorcu telocvične, odhodlal som sa i ja i Ferienčík i Abaffy zúčastniť sa a pri tej príležitosti, šermujúc s učiteľom šermovania Walterom, keď mi Walter niekoľko úderov odtajil, tak som ho čapil po maske na hlave, že padol na — starú paniu.

Na konci roku nanútil mi rektor Hazslinszky[283] valedikovanie na verejnej skúške. Valedikciu predniesol som po maďarsky naspamäť, bez potknutia sa, s citom a výrečne, takže profesora Csupku a inšpektora Ferenca Malatinského a iných prítomných pohla k slzám a kolegov juristov do takého rozčúlenia, že éljenovaniu,[284] podávaniu rúk a objímaniu nechcelo byť konca-kraja.

*

V čas môjho bývania v Prešove prihodila sa zvláštna udalosť. V Prešove bývalo niekoľko poľských emigrantov, medzi nimi aj istý Burchard, s rodinou príkladne ustrojenou, vo svojom dome nad vodným mlynom, neďaleko „Čarvenej karčmy“. Ja, Ferienčík a Abaffy bývali sme oproti a chodievali sme do Burchardov i s viacerými žiakmi na obed a večeru. Burchard bol veľmi umný, činný, opatrný, a zdalo sa, že i majetný človek, lebo v dome mal fabriku na ocot a na šampanské a kdesi v Šariši árendoval fabriku alebo hutu na sklo. Mal viac synov a dcér. V revolúcii 1848/49 on bol zásobným komisárom Dembińského,[285] jeho syn Július adjutantom ktoréhosi poľského generála, a najmladší syn Konrád bol tiež čímsi pri légiách poľských. Teraz je tento Konrád členom magnátskej tabuly uhorskej, že pre zásluhy pri veľkoindustrii a obchode. Okrem rodiny Burchardovskej[286] býval v Prešove istý Wagner,[287] bývalý ulánsky kapitán v poľskom povstaní, vtedy učiteľ šermovania, aj akýsi menšieho významu Poliak, či popoľštený Malorus, ktorého meno už nepamätám, ako vlásenkár. Po Šarišskej stolici bývalo viac poľských emigrantov, árendovali hospodárstva šarišských zemanov.

Kedysi v máji a či v júni 1847 zrazu prišiel do Prešova istý neznámy človek, ktorý hovoril, že sa volá Zielonka[288] a že je poľským emigrantom. Usalašil sa v hostinci, chodil verejne v poľskej, konfederátkou zvanej čapici a bavil sa v Prešove dlhší čas. Ako, ako nie, zoznámil a skamarátil sa s ním istý Marcel Turánszky,[289] vtedy žiak, fyzik, na kolégiu, a skrze Turánszkeho, s ktorým som bol známy, oboznámil som sa aj ja so Zielonkom. Marcel Turánszky bol syn liptovského zemana a matky či Poľky a či popoľštenej Malorusky z Rusko-Poľska. Ako oboznámil sa starý Turánszky s jeho manželkou, neznám; ale hovorilo sa, že pani Turánszka má výnosné panstvá v Rusko-Poľsku. Marcel Turánszky držal sa za Poliaka a chodieval tiež v konfederátke, ináče i vtedy i pozdejšie bol šalabachterom a poľskej šľachtickej, až surovej povahy. So Zielonkom som sa častejšie vídaval a jeho hovory tak zachvátili moju fantáziu, že som napísal akýsi spis,[290] na obsah sa už určite nerozpamätám, ale na to áno, že bol demagogického a poburujúceho obsahu; a dal som ten spis Zielonkovi, ktorý ho mal dať vytlačiť.

Zrazu, mnou nepozorovane, milý Zielonka z Prešova odišiel, a Marcel Turánszky ho až na hranicu odprevadil. Vrátiac sa Turánszky rozprával, že na hranici Zielonku aretovali a odviedli, neznám kam. Aretovanie Zielonku ma veľmi naplašilo, lebo som predpokladal, že i môj spis našli uňho a že to môže mať pre mňa nebezpečné následky, ak Zielonka vyjaví, kto ho napísal a jemu dal. Ale mojím vedomím nemalo; možno ak ho rakúska polícia i dostala, považovala ho za nezrelú čarbaninu nezrelého mladocha.

Pozdejšie prišiel som k tomu náhľadu, že pod pridaným si menom „Zielonka“ prišiel do Prešova úradník haličskej alebo práve viedenskej polície špehovať držanie sa poľských emigrantov v Prešove a v Šariši, ako i iných vrstiev, a že na hranici, o svojom príchode vopred uvedomiac políciu, schválne dal sa aretovať,

aby u odprevádzajúceho ho Marcela Turánszkeho nevzbudil podozrenie proti sebe.

Ale i Marcel Turánszky bol podlý darebák. V dajednom menšom spise Františka Palackého, už nepamätám sa v ktorom,[291] som čítal, že v čase slovanského kongresu roku 1848 v Prahe tam tiež prítomný istý M. T. denuncoval polícii, že medzi Slovákmi, menovite v Šarišskej stolici, pripravuje sa rebélia. Ja v M. T. vidím Marcela Turánszkeho, ktorý vedel o mojom, Zielonkovi danom spise a podstrčil mu zmysel rebelantský.

Keď som býval v Revúcej, v rokoch 1867 — 1870, Marcel Turánszky býval ako statkár, známy ako svojvoľný a surový „betyár“,[292] v jednej maďarskej dedine, myslím, Levárte, neďaleko Kamenian, a bol s ním známy a často ho navštevoval „na tartlík“ v Kameňanoch ako penzionovaný slúžny bývajúci Michal Bakuliny.[293]

Turánszky navštívil i mňa v Revúcej, ale ja som mu návštevu nevrátil.

*

Ako epizódy zo svojho vtedajšieho života zaznačujem nasledujúce: v Prešporku a v Levoči vycvičený som bol za zručného rečníka. Viac ráz kázaval som, a niekedy, keď nebolo času na náležité pripravenie sa, len po dosť krátkom premyslení, i bez prípravy.

Tak stalo sa, keď som roku 1847 šiel z Prešova na veľkonočné sviatky do Mikuláša. Idúc ta, navštívil som vo Švábovciach svojho bývalého spolužiaka Ondreja Cénera, už vtedy tam farára. Céner bol na ten čas chorľavý a zdržoval ma zo dňa na deň u seba. Naostatok ma zdržal i cez Zelený štvrtok, žeby som na Veľký piatok čítal pašie a kázal. Ja som sa vzpieral, že veď nie som pripravený, že nemám k tomu súceho obleku. Ale Céner nepopustil, že veď som slušne oblečený, len aby som vzal jeho vysoký klobúk, pod bradu tabličky a na chrbát plášť, takzvaný „schwalbenschwanz“. Bože, odpusť hriechy, i vystúpil som na Veľký piatok pred oltár s plášťom na chrbte, s tabličkami pod zarastenou bradou a s fúzmi, v zelenom takzvanom kvekri a dosť jasnomodrých a brunátno veľkokockovaných kozáckych nohaviciach — a prečítal som pašie. Po pašiách vyšiel som na kanceľ a povedal som, nie vypracovanú, len nemnoho premyslenú kázeň bez prípravy.

Stalo sa tiež predtým, keď som roku 1843/44 býval v Prešporku, že som navštívil Jozefa Hurbana v Hlbokom. Pri tejto príležitosti bavil som sa tam viacej dní; myslím, že sme ktorúsi Nitru[294] sklepávali. Ale sme sa dohovorili, že si pôjdeme po okolitých obciach a mestečkách trochu pocestovať. Šli sme každý iným smerom a v istý deň mali sme sa zísť v Hlbokom. Ja som v určený deň prišiel do Hlbokého; ale vo fare nebolo ani Hurbana, ani „Morskej panny“, tak nazval Hurban svoju posluhu, malú, hrbatú starú dievku so zmraštenou bledou tvárou. Šiel som teda do školy. Učiteľ Daniel Mandelík[295] privítal ma týmže: „Chvalabohu, že ste tu!“ — „Nuž a prečo ,chvalabohu‘?“ — „Nuž preto, že nám umrela gazdiná N. N.“ — „Teda si ju pochovajte.“ — „Ale pohreb má byť s kázňou.“ — „Teda čakajte, kým pán farár príde, veď do večera príde, a zajtra ju pochová.“ — „Pohreb musí byť dnes, už je zvrchovaný čas.“ — „Keď tak, teda odbavte vy pohreb.“ — „Ja som necvičený v kázaní, a teraz na kázeň nepripravený; kážte vy.“ — „Ja pohreb odbavovať neviem a na kázeň nie som pripravený.“ — „Veď pohreb odbavím ja a vy len kážte; premyslite si trochu a

pôjde vám lepšie, ako by šlo mne.“ — „Nuž dobre!“ Pristal som; rechtor odbavil pohreb, a ja, oblečený do Hurbanovho luteráka, s tabličkami pod bradou, povedal som bez prípravy v kostole z kancľa pohrebnú kázeň. Hurban, prichádzajúc podvečer domov, v poli stretol sa s kostolníkom. „No, Jane, čo nového?“ — „A veru, ich miuosť, nic; co by byuo, enom že nám N. N. umreua.“ — „A kedy má byť pohreb?“ — „Už byu!“ — „S kázňou?“ — „S kázňú!“ — „A kto ju pochoval?“ — „A co ja vím; akýsi chupatý kapuan.“

*

Roku 1844 bolo zhromaždenie za povzbudenie a vzdelanie národa slovenského zaujímajúcich sa mužov dňa 26., 27. a 28. augusta v Liptovskom Sv. Mikuláši. Prítomní boli podľa zaznačenia v zápisnici triadvadsiati, medzi nimi aj ja.[296] Predsedom bol Michal Hodža. Kto bol zapisovateľom neznať, lebo na zápisnici niet podpisu.

V porade tohto zhromaždenia hlavným predmetom bol návrh Ľudovíta Štúra na založenie a ustrojenie spolku ku vzbudzovaniu duchovného života a k vzdelávaniu Slovákov. Uzavrelo sa taký spolok založiť pod menom Tatrín. Vyhotovili sa stanovy, vyvolený bol za stáleho prednostu Michal Hodža, za pokladníka Gašpar Fejérpataky[297] a výbor. Prevedená ďalšia ústrojnosť spolku. Vyhotovené bolo „Pozvanie k Tatrínu“ atď.

Či výbor po tomto zasadnutí držal dáke zasadnutia, lebo nie, nie je zaznačené v zápisnici.

Druhé, už valnejšie zasadnutie Tatrína vydržiavalo sa v Liptovskom Sv. Mikuláši dňa 6. augusta 1845. Zápisnice viedol a podpísal som ja.

Hneď nato, dňa 7. augusta, držal výbor druhé zasadnutie. Zápisnicu viedol a podpísal Janko Kalinčiak.

Tretie zasadnutie Tatrína vydržiavalo sa 16. a 17. septembra 1846 v Liptovskom Sv. Mikuláši pod predsedníctvom Michala Hodžu. Zápisnicu viedol a podpísal Ctiboh Zoch.[298] Na tomto zasadnutí nemohol som byť prítomný, keďže v čas vydržiavania zasadnutia bol som už žiakom na kolégiu v Prešove.

Hneď v nasledujúci deň, 17. septembra, bolo tretie zasadnutie výboru. Zápisnicu viedol a podpísal tiež Ctiboh Zoch.

Roku 1847 bol požiadal Jozef Urbanovský,[299] rím.-kat. farár v Čachticiach, aby „obecenstvo tatrínsko v príbytku svojom prijať mohol“ — aby sa teda zasadnutie Tatrína tam vydržiavalo.

Nuž bolo v Čachticiach dňa 9. augusta 1847 pod predsedníctvom Michala Hodžu vydržiavané štvrté zasadnutie výboru. Zápisnicu viedol a podpísal som ja.

Na druhý deň, t. j. 10. augusta, bolo piate zasadnutie Tatrína tamže a pod predsedníctvom Michala Hodžu. Zápisnicu viedol som ja.

Zasadnutie bolo valne navštívené, prítomných, v zápisnici po mene zaznačených bolo osemapäťdesiat, medzi nimi vynikajúcich katolíckych kňazov osemnásť, akí sa na tatrínskych zasadnutiach dosiaľ nezúčastňovali.

Domáci pán, Jozef Urbanovský, počastoval prítomných naozaj so štedrou slovenskou pohostinnosťou.

Tatrín uchádzal sa o povolenie a potvrdenie stanov i vo Viedni i u námestnej rady v Budíne; ale neobdržal.

Komu by záležalo na poznaní založenia, ustrojenia a pôsobenia Tatrína, tomu odporúčam k prečítaniu knihu tuho zaviazanú, folio, ktorá má nápis zvonka: „Protokoll Tatrína od roku 1844 dňa 27. srpna“ a zdnu: „Ustanovenja, zápisi a Počti Tatrína v Liptovskom Sv. Mikuláši dňa 17. srpna Roku 1844.“

Táto kniha nateraz je u mňa, ale ju oddám do knižnice Národného domu v Turčianskom Sv. Martine.

*

Keď som bol roku 1846/47 na prešovskom kolégiu juristom, ale ešte hlavným správcom Jednoty mládeže slovenskej, dostal som od Ľudovíta Štúra list, 10. decembra 1846 datovaný, v ktorom mi vytýkal, že som sa utiahol, že som nečinný atď., a z ktorého som zavieral, že podobnú, mne neprajnú mienku vyslovil i pred inými. Štúr bol abstraktný idealista, sangvinický optimista, ale i pesimistický melancholik, k výrazu prichádzali pri ňom tieto dve posledné povahy zakaždým, keď mu na národnom poli prajný alebo neprajný chýr, či ako skutočný fakt, a či len ako nezaručený chýr, prišiel do ušú.

Ja odpovedal som Štúrovi z jari 1847[300] obšírnym, na troch hárkoch husto písanej osnovy listom prvopočiatočným štúrovským pravopisom. Pôvodná osnova tohoto listu je zachovaná, i teraz ju mám poruke. Zachránila sa viac zabudnutím ako úmyslom a opatrnosťou môjho brata Karola Francisciho. On totiž všetky moje písomnosti, keď v novembri 1848 mňa uväznili a vyšetrovania proti mne a mnohým iným zaviedli, bol spálil, iba pôvodnú osnovu tohoto listu kdesi boli zabudol. Ale vyšetrujúca a dom prekutávajúca komisia našla list a k písomnostiam vyšetrovania bol priložený. Osnova toho listu zaslúžila by si uverejnenia, za jedno ako vyvrátenie proti mne pozdvihnutých bezzákladných obvinení a upodozrievaní, za druhé k poznaniu môjho vtedajšieho zmýšľania a zmýšľania značnejších ľudí slovenských vo vzťahu na vtedajšiu politiku a špeciálne na Slovenské národné noviny a na Orla tatránskeho.[301] Možno uverejnenie sa i stane, ak dajedna z našich redakcií bude chcieť to urobiť.

*

Pripojujem epizódu z cesty k tatrínskemu zasadnutiu do Čachtíc a odtiaľ nazad.

Ktorí chceli ísť do Čachtíc, alebo mysleli, že zasadnutie Tatrína bude, ako obyčajne, v Liptovskom Sv. Mikuláši, zhromaždili sa tu, a keď bol čas k odchodu, najali si dve plte, takzvaný zväzok, na ktorom sa mali zviezť dolu Váhom do Nového Mesta. Vysadli na plte a plte odbili. Pri Ondrašovej behom dohonil Štefan Daxner plte a z brehu skočil na jednu. Bola to uradovaná a veselej nálady chasa mladších i starších. Letiac dolu Váhom, ustrojili sa pre zábavu v univerzitu. Rektorom univerzity bol Michal Hodža, dekanmi boli Ctiboh Zoch a Ďurko Matúška; fakultami boli, a to: teologickou August Škultéty, juridickou ja, medicínskou Janko Straka-Godor a filozofickou Janko Štúr.[302] Fiškálom bol

Štefan Daxner, pedelom August Krčméry[303] a portášom Móric Jurecký,[304] ktorý nad hocičím sa vedel veľmi chutne zasmiať, z čoho povstalo medzi nami porekadlo: „Vyjdeš na Jureckého smiechoty.“ Ale bolo nás značne viac.

O tejto ceste hovorilo sa, že do Čachtíc viezlo sa celé Slovensko na jednej plti. Ale v Čachticiach sa veru každý presvedčil, že to nebolo celé Slovensko na plti.

Kdesi pri Púchove pribili sme ku brehu, pltníci urobili z vezených dosák búdy, t. j. strechy, a prenocovali sme na Váhu.

Na druhý deň strojili sme sa obedovať v Trenčíne a vypiť si povestného novomestského červeného vína. Cestou Hodža, klasický latinák, zavše zadieral sa po latinsky do Janka Štúra, veru hodne slabého latináka, a ten neomeškal brániť sa a odpovedať tiež po latinsky. Janko Štúr dal si záležať na vychvaľovaní Trenčína ako Dolniakov, a na unižovaní Liptova, Turca atď. ako Horniakov. Keď sme prichádzali k záhradám trenčianskym, tam chlapci už zapálené síce, ale ešte nedozreté slivky na stromoch paškrtili. Janko Štúr, vidiac to, priskočil k Hodžovi a hrdo vyvolal: „Ecce, iam hic etiam silvas decipiunt!“[305] — Hodža sa usmial a odpovedal: „Vere decipiunt.“[306] A smiech bol všeobecný.

Stalo sa tiež, že prichádzajúc do Trenčína, Augustovi Škultétymu, ktorého nazvali sme boli, už neznám prečo, „Archanjelom“, padol dáždnik do Váhu a utopil sa. Nad čím povstalo i poľutovanie i smiech. Na túto komicko-smutnú udalosť Janko Straka, zručný improvizátor, zaspieval pesničku:

Išli páni do Trenčínadobrého sa napiť vína!A ten ich Archanjelmal veliký maljer:Utopil,utopil,nový ambrel utopil.

Stalo sa tiež, že Štefan Daxner, neznám z akej príčiny, z Čachtíc odbočil na Starú Turú,[307] kde u Royovskej rodiny bola dcéra Terka, a mal ten malér, že si tam zabudol penovú fajku. Na to Janko Straka tiež hneď sklepal veršík:

Šli páni na Starú Turú,urobili Terke kúru;[308]

a ten ich advokátpomýlil sa im tak,zabudol,zabudol,peknú fajku zabudol.

V Čachticiach dohovorili sme sa viacerí, ktorí poberali sme sa domov na horné strany, že pôjdeme do Uhrovca navštíviť Štúrových rodičov a odtiaľ do Rudna k farárovi Madvovi,[309] v ten čas vychýrenému i zďaleka hľadanému lekárovi, s ktorým chorľavý Ctiboh Zoch chcel poradiť sa a lieky si vypýtať. Šli sme na vozoch do Uhrovca. Bol spadol tuhý dážď a cesta bola taká blatnivá, že kolesá hlboko viazli; padla tma a my brodili sme sa v blate; ale nás dobrá vôľa neopúšťala. Len Zoch lamentoval. Na to Janko Straka zaspieval:

Blato veľké až po uši,na kňaza sa to nesluší;pán Ctiboh bohuje,testamenty kuje;jak stene,tak stene,že viac nepríde k žene.

Na druhý deň bola nedeľa a veľmi krásna chvíľa. Slnce svietilo a my sme boli dobrej, veselej vôle. Viezli sme sa na dvoch vozoch, na prvom starší páni, na druhom mladšia chasa. Viezli sme sa poľami popri dedinách, z ktorých, ako z filiálok, nábožní ľudia išli do farských obcí do kostola. My sme neprestajne spievali. Za to nás Miško Hodža harušil: „Ne faciatis scandala!“ No dobrák Ďurko Matúška ho zavše chlácholil: „Ale, braček Miško, nechajže ich, nechaj, veď sú mladí, nechže si zaspievajú.“ Na to ozvala sa z nášho voza pesnička:

Zmysleli si, že scandala[310]

robí kompánia calá;a ten pán prorektorhnevá sa na náš chór,hnevá sa,hnevá sa,pán prorektor hnevá sa.

Miesto orla videl sovu,za tú našu pieseň novúod pána Matúškydostaneme hrušky:Dobrý pán,dobrý pán,dá nám všetko, čo má sám.

V Rudne navštívili sme Madvu. Ctiboh Zoch sa s ním radil o svojich neduhoch. Madva ho preskúmal, predpísal mu akési lieky, radil piť dobrú tokajčinu a zakázali mu fajčiť. Potom Madva pozoroval každého v prítomnosti všetkých, zvlášte z tvárí a z očú usiloval sa uhádnuť zdravotný stav. Mne poprizeral sa do tvári a do očú a povedal: „Vám len zlaté oriešky chybia.“

Od Madvu prišli sme do Prievidze a tam sme ostali na noc v hostinci. Večer boli všelijaké reči a porady. Ale hlavným predmetom boli Madvom Zochovi dané rady. Fajčiť nesmel, a mal peknú štiavničanku: každý by ju bol chcel, že vraj na pamiatku. A bolo by sa tiež chcelo tej Zochovi Madvom porúčanej tokajčiny. I uzavrelo sa, že sa fajka má vylicitovať a za utŕžené peniaze že sa kúpi tokajčina pre všeobecné dobro. I vyhotovili sme toľko lósov, koľko nás bolo, podľa ich počtu a podľa ceny tokajčiny ustanovila sa cena každého lósu, ustanovilo sa, aby bolo zábavnejšie, že len samý posledný lós vyhrá, a že lósy ťahať má Archanjel. Keď už všetko bolo prihotovené, lósy hodili sa do klobúka, a Archanjel musel vystúpiť na stôl. I vyťahoval lósy jeden za druhým pri všeobecnom smiechu a napnutosti. Ostatnému lósu bola prisúdená a oddaná Zochova fajka. Nepamätám, kto bol tým šťastlivcom. Za utŕžené peniaze ktorýsi hneď a hneď šiel do sklepu naproti kúpiť fľašku tokajčiny, ktorú sme na skoré vyzdravenie Zocha i vypili.

Na druhý deň sme sa jeden s druhým rozlúčili a „každý pošiel svojou stranou“ po chlebovej postati.

I ja, príduc domov, mal som nastúpiť „chlebovú postať“ bez zrieknutia sa svojich ideálov.

Ako som domov prišiel, hlásil som sa za patvaristu, t. j. za politicko-juridického praktikanta, u Gustáva Fáyho, vtedy druhého viceišpána[311] Gemerskej stolice — prvým viceišpánom bol Anton Szentmiklósi. Gustáv Fáy bol synom ovdovelej Terézie Fáy, rodenej Kubínyi, panej nábožnej a dobročinnej, ktorá na svojom, po otcovi zdedenom majetku bývala v mojom rodisku, v Hnúšti, a mala ešte i mladšieho syna Kálmána, s ktorým som bol v dobrom priateľstve a takmer v každodennom kamarátstve.

Gustáv Fáy bol po otcovi kalvín, tuhý Maďar, ale hovoril i po slovensky, človek takmer bez vedeckej vzdelanosti, čo vtedy bolo obyčajné pri vidieckych zemanoch, ale praktických náhľadov a snáh. Býval na pustatine osamelej, Bodolló rečenej, v susedstve z jednej strany s dedinou Žíp, z druhej strany s dedinou zemianskou Radnovce, za ktorou nasledovalo mestečko Rimavská Seč.

Viceišpán Gustáv Fáy prijal ma za patvaristu, vďaka známosti u jeho matky a brata, dňa 1. septembra 1847. Patvariu začal som tým, že so svojím principálom išiel som na poľovačku do klenovských hôr, okolo Borovej a Oltárneho pri Vepre. Poľovačka trvala za celý týždeň. Pozdejšie, v novembri, poľovali sme za osem-desať dní v tisovských, muránskych a hronských horách okolo Fabovej, Voniacej a Štoškov. A poľovačka bola i na Bodollóve mojím vyrazením a zaujatím, keď bol k tomu čas. Ale som pritom konal i konceptné, odpisovacie a expedičné práce, a býval som výdatným pracovníkom, takže som prácu, ku ktorej by iní boli potrebovali dva-štyri dni, vykonal za jeden deň. Ináče som čítaval, ba i niekoľko svojich klapancií v Iskrách vytlačených[312] som na Bodollóvé sklepal.

Manželka Fáyho bola rodená Újházy, dcéra Ladislava Újházyho, zemana v Budimíre v Šarišskej stolici, náruživého a okrem Mikuláša Bánóva takmer jediného opozicionalistu[313] v Šarišskej stolici, ináče veľkého aristokrata a tyrana poddaných. Fáyčka bola skromná, v domácnosti utiahnutá pani, ktorá bola len deťmi a hospodárstvom zaujatá a po návštevách nechodila, ale návštev ani neprijímala. Teda bodollóvsky kaštieľ bol len na seba obmedzený.

Na Bodollóve býval som v kaštieli v izbe, takzvanej „patvarii“, s istým Antalom Okolicsányim, z milosti tu prijatým za „išpána“,[314] takého viac hajdúcha, ktorý mal dozerať na robotníkov a na práce okolo gazdovstva. Okolicsányi bol zeman; ale keďže sa nechcel učiť, alebo nemal dostatočných schopností, dali ho, alebo sám zverboval sa za vojaka, a ako obecný vojak, pechúr, vyslúžil celú desaťročnú kapituláciu[315] pri pluku, vtedy Wasa menovanom, kdesi v Haliči. Bol v myslení a spoločenskom živote veľmi zanedbaný, ale ináče dobrý chlap.

Môj principál ma so sebou brával kdekoľvek išiel, či na riadne, či mimoriadne stoličné zhromaždenia, či na rozličné komisie, či na súkromné zábavy a domáce bály v zemianskych rodinách. Takým činom bol som poznaný a obznámený takmer po celej Gemerskej stolici.

Zaujímavé boli obzvlášte takzvané fixa,[316] t. j. riadne zhromaždenia, ktoré vydržiavali sa štvrťročne na určitý čas, tri razy v Plešivci, v gemerskom, a raz v Rimavskej Sobote, v malohontskom stoličnom dome.

Na fixách bývali najprv zasadnutia stoličného súdu (törvényszék, sedria), pri návale práce i na viac oddelení rozdelené. Mimo predsedu a notára záležal taký stoličný úrad z viac asesorov[317] (táblabíró),[318] akých bolo nadostač, lebo zaslúžilejší a značnejší ľudia stolice, zemania, bývali i viacerými stolicami za takých menovaní. Krem toho k doplneniu stoličných súdov bola potrebná prítomnosť slúžneho a boženíka,[319] akým som býval aj ja, pravda len ako ad hoc,[320] keď riadnych prísažných nadostač nebolo.

Po zasadnutí stoličného súdu, čo obyčajne za týždeň trvalo, nasledovalo k vybaveniu politických a administratívnych záležitostí stoličné zhromaždenie pod predsedníctvom županského administrátora stolice,[321] na ten čas Jankoviča, ktoré tiež obyčajne za týždeň trvalo. Potom nasledovali všelijaké komisie, trvajúce tiež za týždeň, alebo i za viac.

V Plešivci v stoličnom dome bola veľká izba, i s biliardom, v ktorej takmer celý úradnícky sbor razom v spoločnom zasadaní dostával celé stolové zaopatrenie, rozumie sa za peniaze. Po večeri mnohí sme tam ostávali a zabávali sme sa i spevom i hudbou. Kastelán Kriston Lajos, chýrečný bývalý komisár bezpečnosti, hral ako-tak na husliach, druhý syn na malej base, a ja pískal som na flaute: nuž bola banda hotová. Tí, čo tam neostali, rozišli sa alebo po úradníckych izbách v stoličnom dome, alebo do hostincov „Fényes“ a „Rongyos“[322] karty hrať, alebo popíjať.

Nuž bolo to pre mňa dosť zábavné bývanie na fixách i v Plešivci i v Rimavskej Sobote.

*

Tuto dovolím si predbežne pretrhnúť rozpravy, bezprostredne spojené s mojím životom, a odbočiť sčiastky do vzdialenejšej doby, sčiastky ku vzdialenejším dejom a udalostiam. Tak myslím, že i deje mojej doby a na ktorých som bral účasť, i súvislejšie i podmienenejšie jedno druhým, i odôvodnenejšie i doplnenejšie sa ukážu. Avšak keďže v tom predmete zovrubnejšie rozjímať nedržím za svoju úlohu, urobím to len pár krátkymi črtami.

Napoleonské vojny[323] nielenže rozniesli i slobodomyseľné myšlienky i zatrateniahodné výmysly a poblúdenia veľkej francúzskej revolúcie po celej Európe, ale Napoleon urobil celú revolúciu a rozmanite potarsal i kartu[324] i štáty i národy i dynastie Európy.

Keď Európa, hlavne Rusko so svojím cárom Alexandrom I.[325] Napoleona premohlo a viacej nemožným urobilo, sily národov a štátov európskych boli vyčerpané a ustaté, túžba po pokoji stala sa všeobecnou a potreba ustrojenia právnych a stálych pomerov národných, štátnych a dynastických pálčivou.

Ku vyhoveniu tej pálčivej potrebe bol hneď po povalení Napoleona roku 1814 a 1815 vydržiavaný vo Viedni takzvaný Viedenský kongres.[326]

V tie časy bol vo Viedni ministrom, pozdejšie kancelárom ríše knieža Metternich,[327] človek vynikavých schopností, veľkej činnosti a energie, vycibrený v diplomatických intrigách, absolutista plnokrvný a Germán. Metternich už za napoleonských vojen hral vynikavú, takmer prevažnú úlohu na poli diplomacie, bol úplne oddaný rakúskemu cisárovi a dynastii Habsburgov, a ako taký požíval úplnú dôveru svojho panovníka Františka I.[328] Za cisára a kráľa, dobrotivého, ale veľmi slabého, Ferdinanda[329] bol vlastne Metternich všemohúcim v Austrii.

Samo sebou rozumie sa, že na Viedenskom kongrese Metternich vykonával najvplyvnejší údel.

Na tom kongrese bola karta Európy viac-menej reštaurovaná, štáty boli ohraničené, dynastie viac-menej rehabilitované, avšak všetko tak ustrojené, že živlu nemeckému moc nad inými národnými živlami, menovite nad Slovanmi, bola ústrojne poistená, ešte len i v talianskych provinciách,[330] v iných provinciách Talianmi nad Slovanmi, v Haliči Poliakmi, ako nepriateľmi Rusov, nad Rusmi postavenými.

K udržaniu pokoja a prekazeniu revolúcie v celej Európe bolo vojsko, ako najčetnejší stav v štáte, povýšené a maznané; i v štátoch, kde predtým bývala aká-taká konštitúcia, bol absolutizmus uvedený, takže i v Uhorsku v rokoch 1812 — 1827 nebolo krajinského snemu, a cisár rakúsky, vlastne jeho kancelár Metternich, krutou absolútnou mocou panoval i nad Uhorskom.

Metternichovi podarilo sa ustrojiť medzi panovníkmi Austrie, Pruska a Ruska takzvanú „Svätú alianciu“,[331] ktorej účelom bolo po celej Európe udržať zásadu legitimity, reakcie, absolutizmu a protirevolúcie. K tomu účelu uvedená bola i cenzúra tlače taká krutá, že ani vedecké spisy, politicky celkom nevinného obsahu, vydávané byť nemohli, o politických spisoch alebo rozjímaniach, ba ani len narážkach ani nehovoriac.

V Uhorsku panština trvala ďalej a zemskopanské súdy, takzvané panské stolice zemanov, nad poddanými podľa dobrej vôle a svojvôle zemských pánov bašovali nemýlene ďalej. Poddanstvo nepožívalo občianskeho práva a výlučne len ono dávalo všetky dávky a odbavovalo všetky služby krajinské, stoličné, obecné, verejné, medzi nimi i vojenské a k tomu bezplatne robotovalo a platilo pod rozličnými titulmi zemskému panstvu.

Pri takomto stave nie div, že i pri krutej cenzúre rozširovali sa aspoň omrvinky a trosky z francúzskej revolúcie poroznášaných slobodomyseľných myšlienok a rodili sa i túžby hneď po tej, hneď po inej slobode.

A zase vo Francúzsku, kde bola uvedená konštitúcia, menovite v Paríži, roku 1830 stal sa silný revolučný pohyb, takzvaná Júlová revolúcia, za rozšírenie práva volebného. Pri tej príležitosti sa národná garda spojila s demokratickým robotníckym ľudom a prinútila kráľa Ľudovíta Filipa[332] utiecť z Paríža. Následok toho hnutia, pri ktorom vojsko že osemdesiattisíc ľudu usmrtilo, bolo uvedené vo Francii, podľa príkladu anglického, tiež parlamentárne vladárenie.

Iste v spojitosti s touto druhou francúzskou revolúciou stála i revolúcia Poliakov proti Rusku[333] roku 1831, po ktorej povalené množstvo Poliakov

vysťahovalo sa po Európe, menovite do Paríža, odkiaľ písomne, knižtičkami a cestovaním rozširovali propagandu revolúcie.

I predtým i zatým vo Francúzsku premieňali sa dosť často vlády a formy vladárenia: monarchická republikánskou, absolutistická konštitucionálnou, kráľovská cisárskou a republikánskou.

V austrijských provinciách vládol absolutizmus a práva jej čiastok a provincií sa neuznávali, ani len kráľovstva Českého. Nadto panovala nemčina, v talianskych provinciách taliančina pri neuznávaní slovančiny, v Haliči poľština nad ruštinou.

V Uhorskej, záležajúcej z vlastného uhorského kráľovstva, z trojjediného kráľovstva Chorvátska, Slavónie a Dalmácie s bánom, autonómiou krajinskou a vlastným snemom, z veľkokniežatstva Sedmohradska so svojou autonómiou a snemom — a pod viedenskou vojenskou správou stojacej Vojenskej hranice[334] — i z Prímoria, bol spoločný snem, záležajúci z vyslancov stolíc a z magnátskej tabuly, vydržiavaný do roku 1848 v Prešporku. Stolice, či veľké či malé, posielali po dvoch vyslancoch a kráľovské slobodné mestá po jednom vyslancovi. Vyslanci všetkých kráľovských miest mali síce právo hovorenia, t. j. hlas deliberatívny,[335] ale hlas decizívny[336] všetci len jeden.

Plebs, t. j. sedliaci, poddaní urbarialisti — misera contribuens plebs,[337] boli zo snemu úplne vytvorení a nepožívali ani volebného, ani voliteľného práva.

Na čele štátu stál, ako kráľovský námestník, palatín.[338]

Uhorsko malo svoju štátnosť od prvopočiatku skutočným a nikým neomýleným a do pochybnosti neuvedeným požívaním poistenú. Od vyvolenia Habsburgov na prestol uhorský začala táže dynastia štátom samostatnosť Uhorska zužovať a s Uhorskom ako s inými neuhorskými austrijskými čiastkami a provinciami nakladať. Aby si Uhorsko a dynastia Habsburgov oprávnenosť a trvácnosť panovníckej rodiny a neprerušenosť panovníctva poistili, uzavreli medzi sebou štátny dohovor, takzvanú Pragmatickú sankciu.[339]

Pragmatickou sankciou bola štátna samostatnosť Uhorska poistená a pravidlo vyslovené, že Uhorsko nesmie byť spravované na spôsob iných neuhorských austrijských provincií, ale len podľa svojich vlastných uhorských zákonov.

Napriek tomu dynastia Habsburgov najmä za vladárenia Metternicha Uhorsku všade prekážala požívať oprávnenú a zákonmi poistenú štátnosť, ba kde a kedy mohla, zužovala ju vo svoj prospech. Vládla zásada Habsburgov: „Hungariam oportet esse catholicam, ignoram et pauperem.“[340]

Uhorsko nakladalo s trojjediným kráľovstvom a so Sedmohradskom tak, ako Austria s Uhorskom, a čím diaľ, tým väčšmi zužovalo ich autonómne právo.

Poťažne na pomer medzi rozličnými Uhorsko obývajúcimi národmi v skutočnosti platilo pravidlo práva. Neznám, či čítal, či počul som, že medzi Slovanmi ako prvobytnými obyvateľmi a medzi prisťahovavšími sa Maďarmi bolo uzavreté a v platnosti „pactum conventum“.[341] Ja to dokázať neviem, ale za viac ako pravdepodobné držím a myslím, že Slovania, menovite najpočetnejší a v

kompaktných masách a žiadnym iným národom nepretrhnutých priestoroch bývajúci Slováci a Maďari boli úplne rovnoprávni a nad iných najoprávnenejší. Zavieram to z toho, že medzi Slovákmi a Maďarmi ani podľa histórie, ani podľa „Corpus juris“[342] žiadnej roztržky a rozopre a nepriateľského deja nebolo. Nebolo ani žiadneho zákerného ustanovenia, ktoré by bolo malo chrániť Slovákov proti Maďarom a naopak. Kdežto všetky ostatné, menovite menšie a slabšie národy, v občianskom živote chránené boli proti mocnejším, rozumieť možno, že len proti Slovákom a Maďarom kráľovskými privilégiami a danými im ochrannými autonómnymi inštitúciami. Teda Slovákov a Maďarov nebolo treba ochraňovať ani jednoho pred druhým, ani pred nikým iným privilégiami, ich ochranou boli spoločné zákony.

V jazykovom ohľade bola v Uhorsku úplná rovnoprávnosť a sloboda; len pre spoločné dorozumenie sa, pre pokonávanie spoločných záležitostí a čiastočne pre výučbu bola latinčina či v širšom, či v užšom užívaní, i to len v pozdejších časiech.

Len cisár Jozef II.,[343] ktorý vladáril bez snemu, nepridŕžajúc sa uhorských zákonov, len dekrétmi — o ktorom v akomsi rukopise stojí, že by sa bol o uhorských národoch vyslovil: Nevzdelávate svoje rodné reči, naučte sa teda po nemecky — len, reku, cisár Jozef II. uvádzal do verejnej správy krajiny a do škôl nemčinu.

Po smrti Jozefa II. na snemoch uhorských pri sprotivení sa jozefovským dekrétom a ním uvedeným novotám, menovite nemčine, začala ozývať sa a v platnosť uvádzať snaha po uvedení do verejného života a výučby „linguae vernaculae“[344] a snaha po jej vzdelávaní. A keďže Austria chcela si utvoriť živel sebe povďačnosťou zaviazaný a ku Slovanstvu pravdepodobne nepriateľským byť majúci, ako tiež pri nespojitosti a akejsi rodnej nezrovnalosti, možno i pri uchlácholovaní a uchlácholenosti i naplašovaní Slovanov, menovite Slovákov, pomáhala Maďarom za „lingua vernacula“ považovať a na dominujúcu v krajine hodnosť a moc dvíhať reč maďarskú.

Tak šlo z roka na rok vždy ďalej s dvíhaním a pestovaním reči maďarskej a utískaním a vytískaním reči iných národov do roku 1848, zvlášte nielen podporou, ale i povzbudzovaním palatína arcikniežaťa Jozefa[345] za celých päťdesiat rokov jeho palatínskej hodnosti a moci, až zrejmá bola snaha všetky podmienky národného života a oprávnenosť národného jestvovania nemaďarským národom upierať a odnímať.

Na snemoch už riadne vydržiavaných, v stoličných zhromaždeniach[346] a v tlači, nakoľko cenzúra dovolila, hovorilo, písalo a konalo sa mnoho o liberálnych inštitúciách, ale hlavne vymáhali sa práva štátnej uhorskej autonómie krajinskej a samostatnosti, bránilo sa proti reakcii a proti panovitosti Austrie nad Uhorskom. I utvorili sa dve krajinské politické stránky, brojace i naoko i v skutočnosti jedna proti druhej, t. j. stránka liberálna a konzervatívna, pečovičovskou menovaná.[347]

Ale domáhať sa a naliehať na riešenie už vtedy i v Európe, ale hlavne v Uhorsku najpálčivejšej otázky, t. j. vyzdvihnutie zemskopanských a poddanských pomerov, zrušenie panštiny a uvedenie občianskej rovnoprávnosti, chránili sa i snem i stolice i tlač.

Ba na čele liberálnej stránky stojaci Ľudovít Kossuth, redaktor a vydavateľ denníka Pesti Hirlap a Peštianskej stolice vyslanec na sneme, kráľom Ferdinandom V. na 7. novembra 1847 do Prešporka zvolanom a kráľom už po maďarsky otvorenom, vyslovil sa, že poddanstvo a robota sú osudom pospolitého ľudu.[348]

V celom sneme nenašiel sa človek, ktorý by na túto, najmenej rečeno neliberálnu výpoveď bol slova preriekol. Len Slovák, Ľudovít Štúr, vyslanec slobodného a kráľovského mesta Zvolena, v snemovom zasadnutí dňa 21. decembra 1847 vzoprel sa proti tej výpovedi a doktríne a medziiným povedal, že poddanstvo a robota nie sú osudom pospolitého ľudu, ale ľudskou inštitúciou, a zaujímal sa poddaných.

Takto stáli na štátnom, politickom, občianskom, cirkevnom, národnostnom a spoločenskom poli v celej Európe, menovite v Austrii a nadovšetko v Uhorsku náhľady, túžby, nároky a snahy, tu prosebne a nádejne, tam vyhýbave a odopierave, tu vymáhave a hrozive, tam silou odrážave vedľa seba, i jedných proti druhým.

Vtom, vo februári 1848, vybúšila v Paríži tretia revolúcia a odtiaľ roznieslo sa po celej Európe heslo: sloboda, bratstvo a rovnosť.

Táto udalosť sčiastky posmelila Kossutha a jeho stránku naliehavejšie a hrozivejšie vystupovať s politicko-štátnymi požiadavkami proti austrijskej vláde. Na sneme 3. marca 1848 Kossuth držal hrozivú reč, ktorá Viedeň takrečeno vyzývala k revolúcii.

A hneď nato vypukla v talianskych provinciách revolúcia proti Austrii, čo prinútilo Austriu všetky disponibilné vojenské sily,[349] menovite i množstvo hraničiarskeho vojska, poslať do Talianskej.

Ale tieto dve, jedna za druhou nasledujúce revolúcie naplašili Kossutha a jeho stránku a vzbudili v ňom obavu, že Austria, aby získala a povďačnosťou si zaviazala ku svojej obrane a pomoci, a zase aby Kossuthovej stránke a jej snahám odcudzila poddanstvo, predíde Kossutha vypovedaním slobody a občianskej oprávnenosti poddanstva a zrušenia panštiny.

Kossuth predišiel Austriu a v dosť krátkej dobe previedol na sneme donesenie slobodomyseľných, takzvaných marcových zákonov,[350] v ktorých previedol i štátoprávnu neodvislosť Uhorska od Austrie, okrem spoločného panovníka, i uzákonenie neodvislého uhorského ministerstva, i slobodu a občiansku rovnoprávnosť dovtedajšieho poddanstva a zrušenie panštiny a panskej stolice, i zrušenie cenzúry, i privtelenie Sedmohradska k Uhorsku atď., atď., ale i nadvládu maďarstva a maďarčiny, a kráľom Ferdinandom V. 11. apríla potvrdiť dal.

Po donesení marcových zákonov, ešte pred ich potvrdením kráľom, radostne roznášalo a rozhlasovalo sa heslo „sloboda, bratstvo a rovnosť“ a na všetky strany vydržiavali sa zhromaždenia, v ktorých sčiastky dával sa výraz uradostnenia nad takým obratom a nad takými zákonnými ustanoveniami, sčiastky vyhotovovali sa predlohy pred snem, pred ministerstvo a pred kráľa, v ktorých prednášalo sa, ako si kde žiadajú, žeby tie slobodomyseľné zákony prevádzané alebo premenené a doplnené byť mali.

Pravda, zemianstvu nebolo po chuti uzákonenie občianskej rovnoprávnosti a utratenie výhod a ostatných prerogatív zemianskych[351] a práv urbariálnych, preto ani nebolo veľmi ochotné s dovtedajšími poddanými deliť sa o rovnoprávnosť občiansku. Tým uveličenejšie bolo nad tými zákonmi bývalé poddanstvo a jeho priatelia. Ale keďže tými zákonmi národná rovnoprávnosť nielen ani pripomenutá nebola, ale nadvláda maďarská ešte vo väčšej miere a mocnejšie ako dosiaľ uzákonená bola, nemaďarské národy, používajúc právo slobodného spolčovania sa a petícionovania,[352] vydržiavali zhromaždenia, na ktorých uzavierali petície a žiadosti, podľa ktorých chceli by mať rovnosť nielen občiansku, ale i národnú zákonom prevedenú a poistenú, a predkladali také petície a predlohy krajinskému snemu, ministerstvu a kráľovi.

Na slovenských stranách prvé také zhromaždenie ľudu, mnohopočetné, vydržiavalo sa už 28. marca v Liptovskom Sv. Mikuláši, v stoličnom dome. Na tom zhromaždení so zápalistou rečou a jemu vlastnou výrečnosťou vystúpil Michal Hodža, farár mikulášsky, a za ním Samko Bohdan Hroboň a hybský notár Ľudovít Klein[353] prečítal prvý ohlas a prvú žiadosť Slovákov, záležajúcu zo šiestich bodov, ktorá bola jednohlasne prijatá.

Nezadlho nato vydržiavalo sa také zhromaždenie vo Vrbovciach,[354] v Nitrianskej stolici.

Ale valné a veľmi významné zhromaždenie bolo dňa 28. apríla na Brezovej, v Nitrianskej stolici, z celého okolia. Na tomto zhromaždení uzavrená bola petícia, obsahujúca žiadosť zhromaždeného početného občianstva slovenského. Toto zhromaždenie predišlo 25. apríla valne navštívené divadelné predstavenie na Brezovej. Po skončenom divadelnom predstavení rečnil Peter Kellner-Hostinský Dunina Borkowského báseň „Pieśni slowianske“ a Jozef M. Hurban vzletnou a zápalistou rečou neobyčajne rozohnil a oduševnil obecenstvo. K doručeniu petície stoličnému predstavenstvu cieľom ďalšieho odoslania a podporovania vyslaný bol Daniel Jaroslav Borik,[355] evanjelický farár vrbovčiansky a Ľudovít Šulek,[356] kaplán hlbocký.

Ale v Nitre boli obidvaja 11. mája 1848 uväznení. Borikovi podarilo sa po štvrťročnom väznení z väzenia utiecť; ale Ľudovít Šulek, prevedený do komárňanskej pevnosti, po štrnásťmesačnom mučeníckom väzení biedne zahynul. Toto bolo pre Slovákov zo strany zemianstva a vrchnosti prvé vysvetľovanie slobody, rovnosti a bratstva a prvá odpoveď na ich hlásenie sa ku slobode a rovnoprávnosti.

Daniel Borik tak vyslobodil sa z väzenia, že staval sa nemocným a ako nemocný preložený bol zo stoličného domu do stoličného, na kraji mesta stojaceho špitála. Tam mal dovolené značnú čiastku dňa stráviť v záhrade, vysokým múrom ohradenej, pod dozorstvom hajdúcha. Borik opojil hajdúcha, a keď hajdúch zaspal, Borik s veľkou námahou vyšiel pri záhradnom múre na vysoký strom, zo stromu na vysoký múr a ušiel.

Tiež z Brezovej vyšiel druhý popud rozšírenia národnej slovenskej oduševnenosti tým, že Brezová vyslala s darom národnej slovenskej zástavy, ako znaku priateľstva mestu Myjave, slávnostné a početné vyslanstvo pod vodcovstvom Jozefa M. Hurbana. Toto vystúpenie a uchvacujúce rečnenie Hurbanovo spriatelilo obe početné, majetné mestá slovenského Nitrianska.

Možno s istotou povedať, že divadlo a zhromaždenie ľudu na Brezovej a zanesenie Brezovou poslanej zástavy mestu Myjave boli parenišťom, z ktorého prirodzeným vývinom vyrástlo a zmohlo sa slovenské povstanie v septembri 1848.

Podľa okolností a iných dát súdiac, tiež kedysi v apríli vyšla vo Viedni tlačou Fraňa Schmida v správnej vtedajšej slovenčine bez dátumu a bez podpisu proklamácia s nadpisom Braťja Slováci,[357] ktorá urobila veľký pohyb medzi Slovákmi a veľkú pozornosť a znepokojenie medzi zemianstvom a u vlády maďarskej.

V tej proklamácii obšírne vysvetľuje sa vážnosť doby, príchodu slobody a význam a dôležitosť reči materinskej a slobody národnej. Vyzýva a povzbudzuje Slovákov k hýbaniu a hláseniu sa ku slobode občianskej a národnej. Tým cieľom aby sa Slováci s petíciami obrátili ku kráľovi, palatínovi a ministerstvu za uvedenie rovnoprávnosti národnej. Ako petitum[358] obsahuje tento ohlas od slova do slova šesť bodov žiadostí liptovských od 28. marca. Naposledy tiež podáva sa úprava, ako treba k vyhotoveniu a podaniu takých žiadostí na všetkých, Slovákmi obývaných stranách zhromaždenia vydržiavať a ustrojovať sa.

Kto je pôvodcom tejto proklamácie, neznám, ani to, kto ju vydal a rozširoval. Rozposielaná a rozširovaná bola po všetkých stranách Slovenska. Avšak z toho, že obsahuje od slova do slova žiadosti liptovských Slovákov od 28. marca a že nezadlho po marci bola vytlačená, i zo spôsobu jej vyhotovenia a osnovy, domýšľam sa, že je dielom Michala Hodžu, spoločným s Ľudovítom Štúrom.

K tejto proklamácii sa ešte vrátim.

Marcové zákony hneď po ich potvrdení kráľom boli s veľkým nadšením a veľkou okázalosťou po celej krajine vyhlasované.

V Gemerskej stolici bolo tým účelom v Rimavskej Sobote na rínku pred stoličným domom vydržiavané dňa 1. mája valné stoličné zhromaždenie, na ktorom rečené zákony čítali stoličný notár Július Draskóczy a Daniel Győry, asesor stoličného súdu.

Tam boli sme prítomní i ja, ešte ako patvarista viceišpána Fáyho, i Štefan Daxner už ako advokát. Kým pozornosť početného obecenstva bola zaujatá čítanými zákonmi, my odišli sme trochu nabok a poradili sme sa, že bude dobre a treba, aby popri jednotlivých, po rozličných stranách vydržiavaných zhromaždeniach vydržiavala sa celonárodná slovenská porada, na ktorej uzavrelo by sa vyhotoviť celonárodné žiadosti Slovákov a tie predložiť i snemu i novoustrojenému ministerstvu i kráľovi. Za miesto držania porady uzhovorili sme Liptovský Sv. Mikuláš a za deň 10. máj 1848. Dohovorili sme sa i o tom, že nakoľko ja bývam u viceišpána na pustatine a obďaleč pošty, a Daxner je už celkom samostatným advokátom, aby pozvacie listy on popísal a rozposlal.

Daxner listy i rozposlal, neznám, či len bez podpisu, či len svojím menom a či len tak, že „viacej“ podpísané. A porada sa skutočne zišla 10. mája na fare v Mikuláši, v priestrannej izbe, kaplánkou zvanej.[359]

Predsedom porady bol Michal M. Hodža, navrhovateľmi boli viacerí, ale hlavne z Prahy práve ta prišlý Ľudovít Štúr so šabľou pri boku, s bielym perom

za klobúkom a so slovenskou kokardou ta prišlý Jozef M. Hurban a Štefan Daxner. Zapisovateľom, ak ma pamäť náramne nemýli, bol som ja[360] a značil som body uzavretých žiadostí.

I uzavrelo sa podľa bodov poradou dohovorených vypracovať pred snem, pred uhorské ministerstvo a pred kráľa reprezentáciu celého slovenského národa. Reprezentácia pod nadpisom Žiadosti slovenského národa obsahuje štrnásť bodov.[361] Kto ju zo zápisničných zaznačení zostavil a jej osnovu vyhotovil, neznám.[362] Ani neznám, či prišla na ňu odpoveď, vyjmúc ustanovených krokov vlády a stolíc, ktoré počas týchto rozpomienok pospomínam.

Po dokončenej porade išli sme do ondrašovského kúpeľa,[363] ktorý slúžil len pre umývanie sa a pre zábavný výlet a stál vo vŕbovom hájiku, asi na tom mieste, kde je teraz mikulášska železničná stanica. Keď sme ta prišli, starý Jožko Piťo[364] krásne vyhrával slovenské trávnice, menovite „Popíjaj, popíjaj…“ tak majstrovsky, že istý Okolicsányi — krstné meno som už zabudol — stojac pred Piťom rozihraný, podvihoval sa hneď na jednej, hneď na druhej nohe a pokyvoval hneď jedným, hneď zase druhým plecom. Tú scénu nikdy nezabudnem. My sme si posadali, alebo chodili sme po izbe hore-dolu, počúvali sme Piťovu hudbu a prizerali sme sa medzi rozhovormi Okolicsányimu.

Zrazu prišiel ta jeden pán, ktorý predstavil sa, že on je slúžny — bol to Janko Lehotský-Múka[365] — a povedal, že má od ministerstva naložené popísať všetkých, ktorí boli na porade na evanjelickej fare. Daxner a ja takmer priskočili sme k nemu a povedali sme, kto sme. I popísal nás všetkých podľa mena, bývania a povolania.

Že by v ten deň bol došiel od ministerstva rozkaz, nemožno, lebo ešte vtedy nebolo v Liptove telegrafu, a štafeta z Budína tiež nemohla dobehnúť. Ale možno taký rozkaz bol už prvej vydaný, menovite odkedy na slovenských stranách začali vydržiavať sa zhromaždenia, alebo ak by dakto bol denuncoval vláde, že 10. mája vydržiavať sa má v Liptovskom Sv. Mikuláši také a také zhromaždenie.

Keď sa zhromaždenie dokončilo, cezpoľní účastníci sa rozchádzali. Ale Hurbana a Štúra už na ceste uväzniť[366] boli porobené poriadky. Len pomocou svojich a slovenskej národnej záležitosti priateľov podarilo sa im vyhnúť a utiecť za hranicu, na Moravu. Ba i proti osobe Michala Hodžu boli už nástrahy a prípravy na jeho uväznenie nastrojené, takže i on prinútený bol napochytre uchýliť sa za hranicu. Podobne prinútení boli mnohí verní, účinliví a horliví Slováci pred uväznením vysťahovať sa za hranicu alebo ukrývať sa, ako Mikuláš Ferienčík za viac mesiacov v takzvanom štoku[367] v očovskom mlyne svojho otčima, kde ho jeho dobrá matka pred nepovolanými očami starostlive opatrovala.

Vysťahovalci poschádzali sa hneď vo Viedni, hneď v Prahe a radili sa i medzi sebou i s mužmi iných slovanských kmeňov, aké stanovisko zaujať, čo počať a akými prostriedkami. I cestovali menovite Ľudovít Štúr a Jozef Hurban k Srbom až do Belehradu,[368] do Karloviec k patriarchovi Rajčićovi, a menovite Štúr do rohičských kúpeľov k Michalovi Obrenovićovi,[369] po Chorvátsku a do Záhreba k bánovi Jelačićovi.[370]

V Prahe vydržiavali Slovania rozličných kmeňov, hlavne austrijských, 31. mája 1848 Slovanský kongres, na ktorom poradiť sa mali o solidárnom

účinkovaní za ochranu a oprávnenosť kmeňov a jazykov slovanských proti nadvláde Nemcov a Maďarov. Kongres polícia zakázala a rozpustila.[371] Proti slovanskej solidárnosti, tu dohovorenej, Poliaci nezadlho prehrešili sa, vystrojac pod Bemom[372] a Dembińským poľské légie na pomoc Maďarom.[373]

Po rozpustení Slovanského kongresu a pre jeho rozpustenie povstala v Prahe veľká rozhorčenosť i medzi českou inteligenciou i medzi širokým obecenstvom a robotníckymi vrstvami, ktorá zmáhala a rozširovala sa hlavne aj agitáciami za vymáhanie si i štátnych i občianskych i jazykových práv. Rozhorčenosť počas niekoľkých dní obdržala i hrozivú podobu. Stávali sa zrážky i s políciou i s vojskom. Ba začali sa stavať barikády. Avšak knieža Windischgrätz[374]zhromaždil vojsko a v turíčne sviatky v pár dňoch po rozpustení Slovanského kongresu, t. j. 12. júna, bombardoval Prahu, vzbury potlačil a uviedol stav obleženia. Mnohí zahynuli, mnohých vojenské súdy odsúdili a do väzenia i na Mukačevský zámok poodvádzali.

Na slovenské pohyby, zhromaždenia, reprezentácie a proklamácie bola odpoveď peštianskeho maďarského ministerstva:

„Keďže sa národné pohyby ukazujú, povzbudené od kňažstva a rozširovanými príhlasmi, prinútený bol minister vnútorných záležitostí, keď ho i niektoré právomocnosti o to žiadali, náhly súd dať vyhlásiť všade v horných stoliciach a mestách.“

Tento náhly súd bol vyhlásený po slovenských stoliciach, vidno, že slovenskými stolicami a mestami žiadaný. Ustanovenie jeho nesie dátum 12. júna 1848.

Následkom vyhlásenia tohoto štatariálneho dekrétu boli po všetkých slovenských obciach a po krížnych cestách postavené stĺpy s nápismi na tabuľkách, ktoré boli niekde dosť smiešne.[375]

Srbi, bývajúci v Báčke, v Banáte a v Srieme, držali dňa 13. mája 1848 v Karlovciach národné zhromaždenie, na ktorom uzavreli brániť svoju národnú a cirkevnú autonómiu, prosiť o ochranu kráľa a osvedčiť mu svoju oddanosť. Arcibiskup Jozef Rajačić[376] súčasne s bánom chorvátskym Jelačićom odniesli prosby a žiadosti Srbov a Chorvátov cisárovi Ferdinandovi do Innsbrucku.

V Sedmohradsku tiež vzopreli sa Rumuni a Sasi proti nadvládnej pánovitosti maďarskej a postavili sa na obranu svojej cirkevnej, politickej a národnostnej autonómie.

Vo Viedni ustrojili sa pomery zo dňa na deň hrozivejšie, takže Metternich za dobré uznal z kancelárstva sa poďakovať, ba i samú Viedeň naponáhle opustiť. I cisár Ferdinand, pre nepokoje vo Viedni, 17. mája uchýlil sa do Innsbrucku.

Európska revolucionárska strana a demokrati vyvinovali vo Viedni veľkú agitáciu proti vtedajším vrchnostiam a poriadkom; Maďari ich podporovali vo svoj prospech agitáciou, ktorej na čele stál Fraňo Pulszky.[377] Agitácia zjavne verbovala vojsko a nevojsko na maďarskú stranu. Aule pri pomoci ustrojivších sa študentských légií podarilo sa zmocniť vplyvu[378] a moci, ktoré úrady a vrchnosti prestrojovala vo svoj prospech a v nepriateľskom smere cisárskym vrchnostiam.

I nastala vo Viedni malomocnosť, nedôslednosť, nedomyslenosť a formálny chaos myšlienok, snáh, nariadení.

Medzitým bol vytiahol generál Hrabovsky[379] z naloženia peštianskeho ministerstva z petrovaradínskej pevnosti s vojskom proti Karlovciam a vypálil tam niekoľko domov. Ale ho Juraj Stratimirović[380] odrazil. Tento vyhrážajúci krok maďarského ministerstva pobúril Srbov k ďalšiemu odporu. I zhromažďoval sa srbský národ, podporovaný dobrovoľníkmi, zbrojom, strelivom a peniazmi z kniežatstva, na rozličných miestach, hlavne pri Sv. Tomáši, a organizoval sa pod náčelníctvom arcibiskupa Rajačića do vojny. Srbi vyvolili si c. k. plukovníka Štefana Šupljikca[381] za vojvodu a arcibiskupa Rajačića za patriarchu a hrdinsky bojovali proti Maďarom.

Výdobytky a násilné pokračovanie Maďarov pohli Chorvátov a Srbov žiadať si oddelenie od Uhorska.

I v Prahe ustrojil sa národný výbor,[382] ktorý žiadal od cisára české ministerstvo, spojenie všetkých zemí svätováclavskej koruny v jeden štát a českú ústavu.

Ako rečeno, Srbi organizovali sa do vojny, ba ju čiastočne už i začali, odopreli poslušnosť peštianskemu ministerstvu a vyslovili poslušnosť cisárskej vláde a oddanosť cisárovi a kráľovi.

Barón Jozef Jelačić získal si prítulnosť a oddanosť nielen Chorvátov, ale i Srbov. Na žiadosť Chorvátov bol 23. marca za bána trojjediného kráľovstva vymenovaný. Ale pre odpor a intrigy Maďarov len 5. júna 1848 mohol byť inštalovaný, a inštaloval ho pri veľkej slávnosti srbský patriarcha Rajačić.

Bán Jelačić, postaviac sa na stranu cisára a dynastie, robil prípravy sprotiviť sa maďarskej vláde a v páde potreby sprotiviť sa jej a účinkovať proti nej a v záujme Chorvátov, Srbov, dynastie a cisára vojennou silou.

Naši emigranti, vidiac, že u maďarskej vlády lojálnymi prostriedkami nič vykonať nemožno, ba že za každé prejavenie vôle slovenského národa nasledujú vyhrážky a stíhania a že 12. júna proti nim práve štatárium vyhlásené bolo, čo mali robiť, ako pripojiť sa k Srbom, Rumunom, Sasom a Chorvátom a postaviť sa proti námahám maďarských vladárov, brániť svoj život a oprieť sa o dynastiu, poťažne jej vládu. Ak by vo vývine ďalších udalostí i Slovákom bolo treba postaviť sa zbrojom proti rastúcej nadvláde a násilenstvu maďarských ultristov, i k tomu robiť prípravy.

Tým cieľom, ako rečeno, Štúr a Hurban obrátili sa k Srbom i tunajším, menovite k patriarchovi Rajačićovi, i v kniežatstve, a k Chorvátom, menovite k bánovi Jelačićovi o pomoc i vo vojenských prostriedkoch, t. j. v zbroji a munícii, i v peniazoch i v spoludejstvovaní.

Pomoc im bola prisľúbená, a myslím, že i daná menovite od Michala Obrenovića.[383] Bán Jelačić ich obodroval a posmeľoval, aby kombinovane s jeho úmyslami, ak on vtrhne do Uhorska, Slováci ozbrojeným povstaním v severných stranách Uhorska k jeho operáciám pomocnú diverziu[384] urobili, zadržaním v tých stranách nachádzajúceho sa, maďarskou vládou podržaného alebo jej poslaného cisárskeho vojska a národných gárd.[385]

Nasledovať také náhľady a hotovosť spriateliť sa s ďalšími následkami takých úmyslov bola nálada na celom Slovensku v najširších vrstvách maďarskou svojvôľou a ukrutnými krokmi maďarských vladárov takrečeno vynútená.

Nuž naši vysťahovalci konali, čo mohli, menovite vydávali a rozposielali po slovenskom národe rozličné ohlasy a vyzvania. Hlavným takým ohlasom a vyzvaním bol leták „Braťja Slováci!“, o ktorom som sa už zmienil. Povedal som, že podľa okolnosti súdiac myslím, že toto vyzvanie vyšlo v apríli.

Už i 1. mája mal ho Štefan Daxner, lebo ho už 1. mája na stoličnom zhromaždení v Rimavskej Sobote niektorým tam prítomným dal.

Hneď nato chodili komisie po jednotlivých mestečkách a mestách Gemerskej stolice vyhlasovať zákony marcové. Stalo sa, že jedna taká komisia u evanjelického učiteľa v Drienčanoch[386] našla a zobrala výtlačok ohlasu „Braťja Slováci!“ a podala ho viceišpánovi Antonovi Szentmiklósimu. Viceišpán Szentmiklósi hneď 8. mája pod číslom 1049 vyslal evanjelického seniora Ďura Spišiaka[387] a konseniora Samuela Ferienčíka vyšetrovať, kde vzal drienčanský učiteľ ten ohlas, kto ho vyhotovil, a aby zhabali, kde ho nájdu a láskave poučili ľud o nebezpečenstve takých bludných náhľadov a náuk.

Spišiak a Ferienčík dňa 11. mája 1848 podali zprávu o výsledku vyšetrovania, dľa ktorého ohlas „Braťja Slováci!“ na stoličnom zhromaždení v Rimavskej Sobote 1. mája Štefan Daxner dal drienčanskému farárovi Jonatanovi Čipkovi a Čipka všetky tri obdržané výtlačky rozdal iným, menovite i drienčanskému učiteľovi. Ale ináče že je ľud pokojný a celkom dobrého zmýšľania.

Viceišpán Szentmiklósi nato, pod číslom tiež 1049, v máji[388] — práve číslo dňa je na patričnej listine vytrhnuté — vyslal hlavného slúžneho Eugena Kubinyiho a hlavného fiškála Fraňa Miklovicsa, „aby hneď a hneď išli do Tisovca, Štefana Daxnera prísne vzali do výsluchu, kto je pôvodcom proklamácie, od koho, akou cestou ju dostal, komu, v koľkých výtlačkoch ju rozdal, a aby uňho asnáď nájdené výtlačky zhabali. V prípadnosti, že by počas vyšetrovania jasne vysvitol úmysel hriešneho poburovania, aby jeho (t. j. Štefana Daxnera), ako pre pokoj štátu nebezpečného jednotlivca, cieľom ostrejšieho vyšetrovania a pokutovania zlapať dať nemeškali“.

Hlavný slúžny Edmund Kubinyi vyzval Daxnera, aby dal osvedčenie. Daxner nemeškal podať svoje osvedčenie. Ale ani slúžneho vyzvanie, ani Daxnerovo osvedčenie nemajú dátumu.

Daxnerovo osvedčenie je majstrovská práca i politická i juridická i štylistická a zrelý výraz otvoreného a smelého mužného charakteru. V tom osvedčení Daxner bráni nielen seba, ale i samú proklamáciu, jej obsah a jej oprávnenosť, „ačpráve proklamáciu v jej všetkých výrazoch bez výčitky nechať nemôže“.

Toto vyšetrovanie Daxnera predbežne nemalo žiadnych následkov, akiste i preto, že slúžny Kubinyi dal viceišpánovi akiste uspokojivú a prajnú mienku, a Kubinyi to urobil, ako sa domýšľam, preto, že kandidoval na vyslanstvo do snemu a Daxner už predtým bol jeho vystavil za kandidáta pre malohontský okres.

Toto osvedčenie Daxnerovo dosiaľ ani len spomenuté nebolo, tým menej bolo niekde vo verejnú známosť uvedené. A veru veľmi zasluhuje, aby širokému obecenstvu prišlo na známosť.[389]

V tomto osvedčení nehovorí Daxner, kedy prijal proklamáciu „Braťja Slováci“, ale od koho, to áno, a to od Janka Čipku[391] z Brezna.

Ja som tú proklamáciu nedostal, lebo som bol vtedy, keď ju Daxner mohol dostať, vzdialený na patvarii u viceišpána Fáyho na osamelej pustatine Bodolló. Ani na stoličnom zhromaždení 1. mája som ju nedostal.

Tú proklamáciu po Slovensku roznášal bol Štúrom a Hurbanom vyslaný Andrej Lukáč,[392] viedenský medik-legionár, mladý človek dobrého zmýšľania, ale neskúsený, neopatrný a pre takú úlohu nesúci. Ja som ho pozdejšie dobre znal, lebo mojím pôsobením v päťdesiatych rokoch u cisárskeho vládneho komisára a náčelníka Zvolenskej stolice, Michala Rarusa,[393] Andrej Lukáč slúžil tamže ako podslúžny a mešťanosta slobodného kráľovského mesta Krupiny. Myslím, že na ceste po Slovensku s proklamáciami chytený trpel za trinásť mesiacov vo väzení. Myslím tiež, že Andrej Lukáč roznášal a ktorým dôveroval, tým zveril heslo „Bobrovecká hostina“,[394] ktorým do účinkovania a príprav našich slovenských vysťahovalcov zasvätiť sa a povolanými byť majúci poznávať sa mali.

V Gemeri bol Lukáč už v septembri. Michal Bakuliny vo svojom životopise zaznačil: „Pred samým Michalom prišiel ku mne na Kokavu Lukáč, medik z Viedne, vo svojej medickej uniforme, ktorá perse podozrenie vzbudila, cestujúc po Slovensku, opatrený pasom[395] od ministerstva Uhorska.“

Ja som nebol s Lukáčom, keď bol v Gemeri, ani som ho nevidel, ani neznám, odkiaľ prišiel na Kokavu ku Bakulinymu.

*

Keď som sa zo zhromaždenia 10. mája 1848 vrátil na pustatinu Bodolló, môj principál viceišpán Gustáv Fáy ma viacej nebral so sebou ani na komisie, ani na zhromaždenia. Z toho som uzavieral, že som mu, ako zúčastnivší sa na zhromaždení 10. mája, na ťarchu. Nuž, keď raz bol kdesi odišiel, napísal som mu pekný poďakovací list, najal som si voz a odpratal som sa domov.

*

Príduc domov do Hnúšte, častejšie chodieval som do Tisovca k Štefanovi Daxnerovi a na Kokavu k Michalovi Bakulinymu. I oni častejšie prichádzali ku mne do Hnúšte. Radievali sme sa, čo robiť.

Prvé bolo ustrojiť národnú gardu, čo nový XXII. 1848 zákonný článok počiatočnými slovami predpisoval: „A személyes és vagyonbátorság, a közcsend és belbéke bisztositása az ország polgárainak őrködésére bizatik…“[396] atď. My sme sa predpisov tohto zákona chytili, a Daxner v Tisovci, ja v Hnúšti začali sme samostatne, každý osobitne, organizovať z obyvateľov národnú gardu.

Ja som tým cieľom pozval bol v jednu nedeľu popoludní všetko obyvateľstvo hnúšťanské do porady na obecný dom. Do porady prišiel i farár a senior Michal Kolbenheyer, cirkevný inšpektor Anton Kubinyi a viac zemanov. Ja prečítal a

vysvetlil som spomenutý zákonný článok a navrhol som, aby sme sa ustrojili v národnú gardu, ktorá by udržiavala poriadok, pokoj a bezpečnosť v obci. Návrh bol prijatý a za predbežného veliteľa gardy bol som ja vyvolený.

Nato opatril som si knižky o ustrojení a cvičbe národnej gardy a ustrojil som z hnúšťanských gardistov stotinu, vydržiaval som s nimi vojenskú cvičbu a ustrojil som stráženie nad obecným pokojom a poriadkom. Keď sme boli už ako-tak pocvičení, dali sme si pošiť z domáceho hrubého plátna blúzy a nohavice a dali sme si doniesť čákovy z pekného lesklého čierneho papieru. Keď sme takto vystrojení i do kostola každú nedeľu chodievali, i za dedinu na cvičbu vymašírovali, to i gardistov i celé obecenstvo tešilo.

Nepamätám v aký čas v lete, za gardistov popísaní občania mali byť podľa plánu pre stolice vypracovaného ustrojení do stotín a bataliónov a mali si podľa deviateho paragrafu spomenutého zákona voliť dôstojníkov. Gardisti z Hnúšte, Píly, Hačavy, Likera a Rimavského Brezova, asi dvesto päťdesiat chlapov, boli povolaní do Rimavského Brezova. Ta prišiel i major gróf Albert Almássy a predniesol, že gardisti menovaných piatich obcí majú tvoriť stotinu, a vyzval ich, aby si v zmysle zákona slobodne volili oficierov. Všeobecným vykríknutím za kapitána vyvolený bol som ja. Podobne i druhí nižší dôstojníci, všetci, okrem Ľudovíta Malatinského, vyvolení boli priatelia ľudu. V Tisovci boli dve stotiny gardy ustrojené, a za kapitána pre obe stotiny vyvolili Štefana Daxnera. Na Kokave bol Michal Bakuliny tiež tuším za kapitána a či nadporučíka vyvolený.

Peštianske ministerstvo, vidiac vzmáhajúce a rozširujúce sa hrozivé pohyby, vykonalo pri sneme, že sa má vyzdvihnúť dvestotisíc honvédov[397] a národná garda mobilizovať. Za veliteľa mobilizovanej národnej gardy 30. augusta vymenovalo Artúra Görgeyho.[398] Nasledoval popis za regrútov súcich jednotlivcov a bolo naložené losovanie.

Štefan Daxner s tisovským meštianstvom uzavrel protest proti takému naloženiu neplatného, lebo kráľom nepotvrdeného zákona. Aj k prevedeniu losovačky do Tisovca prišlého gardového majora Gedeona tisovské meštianstvo tak prijalo, že bol rád, že mohol odpratať sa z Tisovca a losovačku nechať tak. Ja ustrojil som so svojou gardovou stotinou voľný, gardistami i negardistami navštívený výlet do Doliny v hnúšťanskom chotári, kde sa uzavrelo, že ani my nebudeme losovať a za honvédov že nepôjdeme, ani za mobilizovanú gardu, len alebo všetci, alebo ani jeden. Bakulinyho kokavská gardová stotina tiež uzavrela nelosovať a neísť.

*

Bán Jelačić pripravoval sa s napnutou silou a vytrvalosťou k vojne proti Maďarom, k obrane Chorvátska, Srbov a k obrane Viedne a kráľa. Zozbieral vojska hraničiarskeho a nehraničiarskeho, koľko mohol v tej dobe, keď hraničiarskeho vojska v Taliansku bolo množstvo a Kossuth svojimi agentmi konal, aby hraničiarske vojsko bolo držané v Taliansku.

Keď Jelačić uznal zvrchovaný čas svojej akcie a videl sa byť dosť pripraveným, dňa 11. septembra pri Varaždíne prekročil so štyridsaťtisícom vojska Drávu a generál Roth vtrhol s desaťtisícom zo Slavónie do Uhorska.

Slovenskí vysťahovalci, Ľudovít Štúr, Jozef Hurban, Michal Hodža a iní, naverbovali v Prahe a vo Viedni dobrovoľníkov, opatrili si a nakúpili zbroje a munície a dňa 17. a 18. septembra, počtom asi päťsto, po železnici pohli sa na Slovensko a prekročili hranicu na západnej strane Nitrianskej stolice pri Vrbovciach, i započali vojnu na Myjave, Brezovej, Starej Turej atď. Na čele mali ustrojenú Národnú slovenskú radu, ktorá vyhlásila samostatnosť slovenského národa, vojnu proti vláde peštianskej, ktorej vypovedala poslušnosť, vyslovila poslušnosť a oddanosť vláde cisárskej a dynastii, i urobila to vo vydanej a rozposlanej proklamácii.

Národ, vyzvaný pripojiť sa, hrnul sa zástupmi pod ich zástavy, takže v pár dňoch zhromaždilo sa dobrovoľníctva do desaťtisíc.[399]

Toto dobrovoľníctvo v niekoľkých zrážkach a šarvátkach držalo sa zmužile; ale ďalej postúpiť, ba ani udržať sa nevládalo a bolo cisárskym, k Maďarom prešlým, alebo práve ta komandovaným vojskom a ozlomkrky i z ďalekých krajov ta nakopenou mobilizovanou i nemobilizovanou gardou dňa 28. septembra zase za hranice na Moravu vytisnuté.

Pri tomto deji som ja nebol, preto ani neosmeľujem sa, ani za svoju úlohu nepovažujem o ňom obšírnejšie sa rozpisovať a uvažovať. Predsa za potrebné držím pripomenúť, že Národná slovenská rada záležala z nasledujúcich mužov: pri tejto výprave Jozef Miloslav Hurban predseda, Ľudovít Štúr úd, Michal Miloslav Hodža úd, Jaroslav Daniel Borik sekretár, Fraňo Zach[400] hlavný vodca vojenský, Bedřich Bloudek[401] komandant národného vojska a Bernard Janeček[402] vodca národného vojska.

Medzi Štúrom, Hurbanom a Hodžom, z ktorých každý chcel, aby povstanie započalo sa v jeho stolici, bolo tak dohovorené, že keď povstanie započne sa v Nitrianskej stolici, predsedom Národnej slovenskej rady má byť Hurban, keď v Trenčianskej, Štúr, keď v Liptove, Hodža. Povstanie započalo sa v Nitrianskej stolici, myslím, že z dvoch príčin: za jedno, že západná hranica Nitrianskej stolice najbližšie leží k Viedni, kde boli robené prípravy k povstaniu a dobrovoľníctva naverbovalo sa do päťsto mužov, za druhé, že v pohraničných obciach Nitrianskej stolice, menovite vo Vrbovciach, na Brezovej, Myjave, Starej Turej a na Kopaniciach obecenstvo viac-menej už pripravené bolo k povstaniu; naposledy, že toto pole účinkovania najbližšie ležalo k bojovému poľu bána Jelačića. Nuž podľa spomenutého dohovorenia predsedom Národnej slovenskej rady pre túto výpravu bol Jozef Miloslav Hurban.

Hodža už na Myjave odstúpil od Národnej rady[403] a so Štúrom a Hurbanom ďalej neúčinkoval — prečo a z akých pohnútok, neznám, ani som sa nedozvedel. Len kdesi som čítal, že menovite Štúr bol natoľko pohnutý proti Hodžovi, že ho chcel dať postaviť pred súd[404] a s ním ani hovoriť nechcel.

O vojenských členoch Národnej slovenskej rady môžem nasledujúce vývody podať: Jozef M. Hurban, ako zapisovateľ slovenského Ústavu v Prešporku, bol roku 1839 vyslaný na cestovanie po Morave. V Brne zišiel sa Hurban s Bedřichom Bloudkom a s Bořivojom Zachom. O Zachovi písal Hurban roku 1840 svojim priateľom: „S Borivojom som sa dlho a prospešne shováral. Borivoj je ten, ktorí je v stave ňje len pluki kommandovať, ale aj v kabinetu riadiť loď obce v rozbúrenom mori svetopanstva.“ V českom časopise Osvěta, ročník XII., číslo 3., roku 1892 je článok „Ze života generála Zacha“ od dr. Viléma Gablera, podľa ktorého Zach bol posvätencom myšlienky menovite slovanskej. On bol

úradníkom v Znojme, roku 1830 opustil svoj úrad a išiel do Poľskej bojovať za slobodu Poliakov, ale prišiel ta až po pokorenom povstaní. Po niekoľkých rokoch odobral sa do Francie a pripojil sa k poľskej emigrácii. Roku 1843 šiel s grófom Zamoyským do Carihradu a osadil sa ako poľský agent v Belehrade. [405] Roku 1848 prišiel do Prahy na Slovanský kongres a tam vytriezvel z polonofilstva. Tam so Štúrom, Hurbanom, Hodžom a s Bloudkom dohovorili výpravu na Slovensko. K nim pripojil sa i Janeček.[406]

Bedřich Bloudek pripojil sa k našim vysťahovalcom a Zachovi v Prahe. Bol vtedy chorvátskym hraničiarskym dôstojníkom. Viac o ňom neznám. Ačkoľvek hlavným komandantom vojenským bol Zach, predsa Národná rada viac podporovala a viac dôverovala Bloudkovi. Prečo, neznám. Ale domýšľam sa, že preto, keďže bol v hraničiarskej službe, teda bánovi Jelačićovi blízky a nakoľko bol ako taký spolu cisárskym, teda viedenského hlavného veliteľstva dôstojníkom a bezmála od oboch dostal a dostával úpravy. Pre toto posledné, myslím, Štúr a Hurban tak rozhodne ho podporovali a pridŕžali sa ho, ačkoľvek ho Janeček a Samo Štefanovič[407] nenávideli a do zradcov mu nadávali. Ba i Karol Borik[408] vo svojom životopise a v zpráve o povstaní novembrovom a o priebehu tohoto poslednejšieho, veľmi neprajne, až odsudzujúcim spôsobom vyslovuje sa i o vojenskej súcosti i o charaktere Bloudkovom. Bloudek, zdá sa, bol viac takzvaný „zwanziger“,[409] a či zo sympatie, či z oficierskej ambície a z egoizmu nevedel a nechcel záujmy dobrovoľníctva náležite podporovať a brániť, ani dobrovoľníkov proti austrijským dôstojníkom,[410] ani tu, ani za hranicou a ani v druhom povstaní zastávať a ochraňovať.

Tretí vodca národného vojska, Bernard Janeček, bol rodom Čech. On bol bývalý, či kvitovaný, či prepustený austrijský dôstojník. Ale o ňom viacej neviem ako to, čo rozpoviem v ďalších týchto svojich rozpomienkach, obzvlášte o dejoch toho oddielu slovenských dobrovoľníkov, ktorého veliteľom sprvu a začas bol Janeček a v ktorom som slúžil i ja.

Septembrové povstanie vedome nebolo v žiadnej spojitosti a podriadenosti s austrijským hlavným veliteľstvom, ani s cisárskou vládou.[411] Bolo samostatné a vystrojilo a ustrojilo sa za svoje peňažné prostriedky, k čomu veľkodušne prispel Michal Obrenović, ktorý k tomu účelu, počul som, že dal desaťtisíc zlatých a či až desaťtisíc dukátov. Oddal ich, ako som počul a ako sa domýšľam, Štúrovi; preto Štúrovi, že s ním bol dobre známy a dôveroval mu. Bol známy s ním odtiaľ, že Štúr držiaval mu prednášky z politických a diplomatických vied. Také prednášky držiaval Štúr aj istému mladému Grékovi, menom Aristarchis,[412] v Prešporku za čias môjho študentstva. Aristarchis bol pozdejšie, v rokoch, myslím, osemdesiatych, tureckým vyslancom sprvu v Berlíne, potom vo Viedni pod menom Aleko paša.[413]

Kto by si za úlohu vzal skúmať, uvažovať a oceňovať deje septembrového slovenského povstania, tomu odporúčam, okrem už udaného článku dr. Viléma Gablera, Mikuláša Dohnányho spis „Historia povstaňja slovenskjeho z r. 1848. V Skalici 1850“. Odporúčam tiež článok „Obrazy slovenského povstání 1848. Jeden z svědkův boje minulého na Slovensku“[414] (Matej Mikšíček), Koleda, kalendár na rok obyčajný 1851, v Brne. Naposledy odporúčam „Slovenské povstanie z r. 1848/9. Na základe pravdy a skutočnosti sostavil očitý svedok.[415] V Trnave 1886“.

*

Medzitým udalosti takrečeno naháňali jedny druhé. Viedeň a cisárska vláda bola veľmi ohrozená. Vo Viedni šarapatila aula s demagógmi a so študentskými légiami. Vymenovali tí za vojenského veliteľa Bema, poľského revolucionára.

Jelačić so svojím vojskom obrátil sa Viedni na pomoc a v náhlosti, alebo z akejsi kombinácie nechal svoju rezervu v Uhorskej. Avšak túto rezervu Görgey 7. októbra sčiastky rozbil, sčiastky zajal.

Dňa 28. septembra bol gróf Filip Lamberg,[416] člen uhorskej magnátskej tabuly a v septembri 1848 za generálneho komandanta vojsk v Uhorskej a za provizórneho palatína Uhorska vymenovaný, s kráľovskými plnomocenstvami a nariadením do Pešti poslaný, na reťazovom moste v Pešti zavraždený.

30. augusta za veliteľa mobilnej gardy peštianskym ministerstvom vymenovaný Görgey koncom septembra obsadil Csepel, aby prekazil Chorvátom prechod cez Dunaj. Tu mu padol gróf Eugen Zichy[417] do moci a Görgey ho pre agitácie proti zákonnej vláde postavil pred ním samým vedený vojenský súd a 30. septembra dal ho ako zradcu vlasti obesiť.

Vo Viedni Fraňo Pulszky, ako veľmi činný a nebezpečný agent Kossuthov, zvlášte po obrátení sa Jelačića na pomoc Viedni, búril vojsko a povzbudzoval k protiveniu sa. S demagógmi a študentmi sprotivili sa cisárskemu vojsku a cisárskej vláde, vtrhli do mesta, grófa Teodora Latoura,[418] v marcových dňoch za cisárskeho ministra vojenských záležitostí vymenovaného, dňa 6. októbra na lampu pred ministerstvom vojenských záležitostí obesili a zmocnili sa vlády. 7. októbra cisár Ferdinand opustil Viedeň a odišiel do Olomouca.

Avšak Windischgrätz zobral v Čechách a v Rakúsku vojsko a pri pomoci Jelačića zmocnil sa mesta, vyhlásil štatárium a žiadal vydanie Bema, Pulszkého a vrahov Latoura; 26. októbra bombardoval Viedeň a 30. októbra ju celkom pokoril.

Maďari išli Viedni na pomoc; ale ich Jelačić 30. októbra pri Schwechate porazil.

*

Hneď po vtrhnutí 17. a 18. septembra slovenskej výpravy, t. j. 20. septembra, uhorský ministerský predseda gróf Ľudovít Batthyány[419] vydal proti „buričom a podpaľačom“ dekrét, ktorým nakladá ustrojiť štatariálne súdy a vyznačuje päťdesiatzlatovú odmenu za každého chyteného takého buriča.

Následkom tohoto vyhlásenia náhleho súdu obesení boli v Senici 13. a 18. októbra štyria, medzi nimi Martin Bartoň,[420] richtár, pre nájdenú pri ňom akúsi slovenskú proklamáciu, a Svatík a v Hlohovci (Fraštáku), napravo od cesty, vydúcej z Hlohovca do Trnavy, obesení boli výteční, inteligentní, vznešeného mužského charakteru mladí ľudia Viliam Šulek[421] a Karol Holuby.

Rozumie sa, že i toto druhé nariadenie náhleho súdu bolo vyhlásené i v Gemerskej stolici a v Rimavskej Sobote už bol rozšírený chýr, že na zlapanie mňa, Štefana Daxnera a Michala Bakulinyho je vystavená odmena päťdesiat zlatých.

Môj strýc Pavel Francisci doniesol tento chýr z Rimavskej Soboty do Hnúšte z trhu. I rozprávalo sa, že pri Rimavskej Seči v tábore zhromaždená, proti Jelačićovi mobilizovaná národná garda, zvlášte z maďarských obcí, zdráha sa pohnúť, kým nás nezlapajú, lebo sa boja, že by sme v ich neprítomnosti s našimi gardovými stotinami udreli na ich obce a vyrabovali ich. S touto gardou mal odísť i odišiel i prvý viceišpán Anton Szentmiklósi, a jeho miesto zastúpil dosavádny druhý viceišpán Gustáv Fáy.

Ja som sa nechcel dať chytiť a s Bakulinym odišiel som 29. septembra na Polhoru. Po niekoľkých dňoch Bakuliny odišiel odtiaľ, ja som viacej dní ostal tam, v jednej osamotenej izbičke s humnom, v horách. Avšak prišiel pre mňa môj brat Karol, že môj starý otec si žiada, aby som prišiel domov, že veď to nebude tak, ako rozchyrujú. Nuž pošiel som domov s bratom.

V Tisovci stavili sme sa u nášho ujca Štefana Dianišku, mlynára. Asi o desiatej hodine večer 8. októbra išli sme pri úplnom mesačnom svetle ďalej do Hnúšte, obaja ozbrojení puškami. Niže Píly stretli sme sa s vozíkom, na ktorom viezol sa komisár bezpečnosti Karol Hudoba s dvoma pandúrmi. Hudoba nás zastavil a mňa vyzval, žeby som išiel s ním do Tisovca, že má so mnou a s Daxnerom čosi hovoriť. Nuž kývol som veľkým orlím perom podpereným klobúkom bratovi Karolovi, aby prišiel za mnou a vysadol som na vozík.

V Tisovci vtiahli sme do mestského hostinca. Tam som zosadol a povedal, že idem na noc k Daxnerovi, ak Hudoba chce so mnou hovoriť, že tam budem. Ale Hudoba obstúpil ma s pandúrmi a povedal, že keď ma má v rukách, ako môžem myslieť, že ma vypustí? — „Nuž, reku, či som ja zbojník, že ma na ceste lapáte? Ak mňa vrchnosť žiada, nech ma pozve, ja dostavím sa dobrovoľne trebárskedy, kamkoľvek.“

Hudoba ma nechcel pustiť a zaviedol ma ku Gašparovi Demianovi, mestskému fiškálovi, na poschodie. Demian už v posteli prijal nás s prekvapením a naplašený. Hudoba postavil ku dverám ozbrojeného pandúra, a ja ozbrojený čakal som, čo bude nasledovať.

Nezadlho prišiel pandúr do izby zo dvora oznámiť, že sa na dvore Tisovčania schodia a vyhrážajú. Hudoba išiel dolu, ale sa hneď i vrátil prestrašený, hovoriac Demianovi, že sa na dvore zbieha mnoho Tisovčanov, všeličím ozbrojených, medzi nimi i ženy (boli to, ako sa pamätám, moja tetka Dianišková, Medzibrodská a Zvarová), a žiadajú, aby ma vypustili, nuž, vraj, idem k Daxnerovi, aby ľudí utíšil; on bude za nepokoj zodpovedný. — Nuž, reku, idem aj ja k Daxnerovi. Ale sme sa už na ceste stretli s Daxnerom.

Nuž stalo sa to tak, že môj brat prišiel náhle do Tisovca, zobudil ujca Dianišku a jeho suseda Ľudovíta Smyka, kováča, povedal im, čo je vo veci, a potom šli po meste, zobúdzali a zobudení hrnuli sa do hostinca. Potom vystavili stráž a strážili mňa a Daxnera, aby nás Hudoba nemohol odviesť.

Na druhý deň, 9. októbra, bola nedeľa. Chýr o mojom uväznení rozšíril sa po meste. Ľudia namiesto do kostola zhromažďovali sa u Daxnerov a v okolí. Rozčúlenosť bola veľká. Daxner a ja tíšili sme národ, ale nadarmo. Na mestskom dome zhromaždilo sa predstavenstvo, zastupiteľstvo a meštianstvo pod predsedníctvom Daniela Fábryho a uzavrelo poslať k viceišpánovi Fáymu vyslanstvo s písmom, v ktorom vyložili, čo sa stalo, a prosia, aby, ak treba, vyšetrovanie dialo sa v Tisovci a nie v Rimavskej Sobote, lebo sa obávajú, že by

sa nám tam stalo ublíženie, a že za nás dobre stoja. S vyslanstvom išiel i Daxnerov starší brat Ďurko. Odpoveď Fáyho bola: aby sme šli dobrovoľne do Plešivca, kam i on príde.

Na druhý deň sme sa vybrali. Meštianstvo a ženy nechceli nás pustiť, chytili opraty koní. Ale sme ich utíšili a išli sme. Ja bol som s Daxnerom dohovorený, že na Dieliku, v hore na ceste z Tisovca do Muráňa, kočišom nepozorovane z vozíka zídem, v hore dočkám do večera a potom vrátim sa k šťavici, kde ma mal čakať brat Karol s iným oblekom, nožnicami a britvou, aby som sa preobliekol, oholil a ostrihal a tak s pasom tisovským, ako tisovský mešťan, idúci do Haliče voly kupovať, dostal sa za hranicu a potom odplatil tým, ktorí či Daxnerovi, či iným našim by ublížili. Ja som sa k tomu odhodlal, lebo som pokladal seba, ako nezemana, za ohrozenejšieho, a Daxnera, ako zemana, za bezpečnejšieho.

Ale v hore, premietajúc o svojom úmysle odpratať sa, prišiel som k náhľadu, že ak ja odskočím, považovať bude sa celá záležitosť za nebezpečnejšiu a i moje previnenie môžu uvaliť na Daxnera.

Nuž išiel som síce ku šťavici, ale rozlúčiac sa s bratom, išiel som zrovna za Daxnerom do Revúcej, kde sme obaja prenocovali u farára Samuela Reussa.

Dňa 12. októbra prišli sme s Daxnerom do Plešivca a zosadli sme v hostinci „Fényes“. Hneď išli sme do stoličného domu, oznámili sme sa námestnému kastelánovi Lőkösovi — lebo vlastný kastelán Kriston Lajos bol odišiel ako gardista proti Jelačićovi — a dozvedali sme sa na viceišpána Fáyho. Fáy ešte nebol tam. Keď prišiel do Plešivca, dal nám rozkaz, aby sme šli do stoličného domu, tam sa hlásili u kastelána a držali sa podľa jeho rozkazov. Kastelán nám povedal, aby sme z hostinca so všetkým, čo máme so sebou, prišli do stoličného domu bývať. Urobili sme tak, a kastelán Lőkös vyznačil nám jednu úradnícku izbu na spoločné bývanie. O pár dní prišiel hajdúch, že má naložené, aby nám izbu zamkýnal, a zase o pár dní, že nás má zatvoriť každého do osobitnej izby, lebo že nás budú vypočúvať.

Za nami prišiel 17. októbra Bakuliny, môj brat i tisovský učiteľ, starý Daniel Lojko, pod strážou. A prichádzalo mnoho iných.

Mňa vyšetroval Július Szontagh, hlavný slúžny, s akýmsi pisárikom, mojím bývalým prešovským kolegom-juristom, ako aktuárom, dňa 27. októbra. Keď mi všelijaké otázky s obvineniami napredkladal, a ja na všetky odpovedal som, naposledy oslovil ma, aby som vyznal, že všetko to dohromady berúc, som rebelantom (pártütő) proti krajine. Proti tomuto obvineniu som sa celou silou vzoprel a ohradil. Naposledy mi Szontagh povedal, že nebudem mať obhájcu a žiadnej inej obrany okrem toho, čo som predniesol, ale, ak chcem, že môžem napísať si obranu.

Ja som si i napísal dosť obšírnu obranu, v ktorej som sa vynasnažoval účinkovať hlavne na cit sudcov, lebo som myslel, že ak majú či rozkaz, či úmysel zúriť proti nám, tam podľa známeho zayovského „argumenta non opitulantur“.[422]

Následkom len veľmi skrátka pripomenutých udalostí i v krajine i v Gemerskej stolici — namiesto Antona Szentmiklósiho za spravujúceho viceišpána postúpivší Gustáv Fáy dňa 17. októbra vyslal hlavného slúžneho Júliusa

Szontagha a hlavného fiškála[423] Eduarda Sziklayho, ölim Schmida[424] — aby „v stolici poľutovaniahodnými skutkami zjavujúce sa nepriateľského smeru panslavistické agitácie“ atď., atď. bez meškania vyšetrili a výsledok predložili.

Vyslaní hneď začali vyšetrovanie a bez pretrhnutia dňom i nocou sčiastky sami, sčiastky nimi k tomu vyzvanými úradníkmi po celej stolici i previedli a už 28. októbra podali Karolovi Szentiványimu, vtedy županovi a vládnemu komisárovi,[425] svoju zprávu so všetkými mnohostrannými, hromadnými prílohami.

V tejto zpráve vyšetrovatelia Szentiványimu narádzali, aby k posúdeniu vinných, podľa ministerských nariadení od 12. júna a 20. septembra, vymenoval z piatich členov záležajúci osobitný náhly súd, ktorý by svoje zákonné účinkovanie v Plešivci započal.

Náhly súd bol vymenovaný a jeho členovia boli: Ladislav Bornemisza ako predseda, Ján Szilárdy-Mumhard, Ondrej Jánosdeák, Eduard Sziklay a Július Szontagh ako prísediaci.

Náhly súd účinkoval tretieho a v nasledujúcich dňoch novembra. Čím započali svoje účinkovanie, bolo prečítanie výsluchov i obžalovaných a svedkov a ich uhodnovernenie. Pri uhodnovernení len Jánosdeákom čítané a skrze svedkov azda novoprednesené žaloby vyvracal a dokončil som, ako v uhodnovernenej zápisnici doslovne stojí: „Po tomto srdce prenikajúcimi slovami predniesol, že nikdy nemal zlého, vypočítaného úmyslu, okolnosti priviedli ho ta, odkiaľ bol hodený do svojho terajšieho položenia, ako to vo svojej vlastnoručnej prosbe a osvedčení predniesol. Prosí, aby do ohľadu bolo vzaté jeho položenie, a ak smrťou prospeje všeobecnému dobru, hotový je; ak jeho život viac úžitku môže doniesť ako smrť, prosí ušetriť mu život. Ak by toho nedosiahol, prosí milosť pre brata, aby i jeho matka do rúk smrti naponáhle neupadla; naposledy, ak má umrieť, aby nie povrazom, ale guľou bol odpravený.“

Dňa 5. novembra večer už pri svetle zaviedla ma ozbrojená stráž do zasadnutia náhleho súdu so sputnanými nakríž rukami. Vo veľkej stoličnej dvorane za zeleným stolom sedeli všetci piati sudcovia s veľmi vážnymi tvárami. Pred každým horela svieca. Jánosdeák ma oslovil, že podľa vyššieho rozkazu každý obžalovaný má svoje zoznanie vlastnoručne podpísať, aby som i ja svoje podpísal. — I sňali mi z rúk putá a podpísal som svoje zoznanie.

Nastala tichá prestávka. Ja som sa opýtal, či je súdny výrok už vynesený. Odpovedal mi ktorýsi zo sudcov, že ešte nie, že ho teraz vyniesť majú.

Zase nastala tichá prestávka. Po prestávke som ja preriekol: „Takýmto sviatočným predstavujem si to ticho, v ktorom Pán Boh stvoril tento svet. Na toto okamženie Pán Boh do vašich rúk položil všemohúcnosť svoju. Stvorte i vy svet jedného života.“

Na toto okamženie, na ten výjav a na tie slová znám sa ešte aj teraz celkom živo a určite rozpomenúť, tak akoby sa to všetko pred hodinou bolo stalo.

Už 5. novembra bolo počuť na dvore kresať. Kresali šibeničné stĺpy, neznám koľko, pre nás. Boli tam už aj kat aj kňazi, ktorí nás mali k smrti pripravovať. Mňa mal pripravovať Ján Rőczey, v Levoči môj spolužiak, ale starší, teraz už

farár tam v okolí. Rožňavskí a štítnickí Maďari a maďaróni doniesli a ukazovali povrazy. Po dvore, okolo domu a popod oblokmi, kde sme boli zatvorení, stáli dve stotiny gardy z maďarských strán. Moja rozžialená a utrápená matka vypýtala si a dostala dovolenie večer prísť ku mne a odobrať sa. Aké bolo naše rozlúčenie, opisovať nejdem, lebo by mi to i teraz veľmi ťažko padlo.

V ktorýsi deň, už v čas zasadania náhleho súdu, bol som strážou zavedený ku Szentiványimu, zdá sa mi, že na jeho žiadosť. Tou izbou, v ktorej som stál a čakal, kým ma Szentiványi osloví, Szentiványi hneď napravo, hneď naľavo prešiel do susedných izieb, sprevádzaný dvoma obrovskej výšky husármi v úplnej paráde, so šabľami a karabinami. Na mňa sotvaže pozrel. Myslím, že mi len chcel ukázať, akým je on veľkým pánom, a že ma chcel len vidieť. Či sa mi prihovoril, alebo nie, určite neviem. Ale určite pamätám, že keď raz prechodil popri mne, ja som mu povedal: „Keby som bol dáky skutok vykonal, bol by som hotový umrieť; ale žiaden skutok nevykonať a musieť zomrieť, je mi ľúto.“ A reč mi zasekla i slzy mi vyhŕkli od jedu a ľútosti.

Dňa 6. novembra mala byť sčiastky očakávaná, sčiastky s ustrnutím obávaná exekúcia štatariálneho výroku. Národa i zo slovenských i z maďarských strán stolice bolo veľmi veľké množstvo. Na dvore boli postavené dva rady gardy, pomedzi ktoré nás veľkým dvorom mali viesť zo zadnej budovy stoličného domu do prednej, kde náhly súd zasadal; ku mne prišiel hajdúch-temničiar a s farizejsky skrúšenou tvárou mi povedal: „Prosím za odpustenie, ak by som nebol tak slúžil, ako ste si boli žiadali. Ináče nech Pán Boh bude milostivý vašej úbohej duši.“

I vyviedol ma na dvor. Na dvore už stáli v tomto rade jeden za druhým: Daniel Lojko[426] s holou, v Plešivci ošedivenou hlavou, potom môj brat Karol Francisci, Michal Bakuliny, Štefan Daxner a za týmto postavili mňa. Za každým nasledovali po dvaja hajdúsi v celej paráde a s nasadenými bodákmi na puškách.

Moja utrápená matka, ktorá už ani sĺz nemala, dívala sa na náš pochod pred náhly súd. Bola so sebou doniesla koniec plátna,[427] že nás obesených dá posnímať a tým plátnom pozakrúcaných pochovať.

Do veľkej dvorany vrútilo sa za nami národa, koľko sa len vpratalo. Nás piatich postavili pred súd v takom poriadku, v akom nás priviedli. Keď nastalo ticho a predseda otvoril zasadnutie súdu, Jánosdeák čítal súdny výrok, v ktorom, vypočítajúc previnenia nás piatich, čítal ďalej, že na takéto previnenia naše krajinské zákony predpisujú trest smrti; ale nakoľko by sa asnáď ukázalo potrebným obžalovaných s podobnými obžalovanými z iných stolíc zočivočiť, pravota oddáva sa riadnemu súdu na vybavenie.

„Vtedy“ — píše Michal Bakuliny vo svojom životopise — „ujal sa slova Štefan Daxner a začal dôrazne hovoriť k sudcom, ale pre slzy nemohol reč svoju dokončiť; po ňom prejal slovo J. Francisci a tak hovoril k srdcu, tak sudcom ako i obecenstvu, že všetko slzilo spolu s nami.“ Bakuliny rozplakaný nemohol slova preriecť.

Moja utrápená matka čakala ma pri východe zo súdnej dvorany na dvore, a keď som vykročil, padla mi so slzami radosti okolo hrdla a len ťažko vedeli sme sa roztrhnúť.

Hneď po obede náhly súd doplnený bol na riadny stoličný súd, sedriu, v ktorom nás päťadvadsiatich odsúdili na rozličné ťažšie i ľahšie tresty. Mňa s Daxnerom odsúdili každého na dva roky a tristo šesťdesiat dní samotného väzenia, Michala Bakulinyho na dva roky, môjho brata Karola Francisciho na rok, oboch v železách, mnohých Tisovčanov a Hnúšťanov na dlhšie-kratšie žaláre v ťažkých i ľahších putách, iných na zatvorenie na mesiac-dva, a iných na pokarhanie, ako starého Samuela Reussa, farára revúckeho.

Mená odsúdených sú: Ján Francisci, Štefan Daxner, Michal Bakuliny, Karol Francisci, Daniel Lojko, Pavel Ďurina, Samuel Medzibrodský, Jozef Hudec, Ladislav Rosiar, Štefan Dianiška, Ján Zvara, Ladislav Slabej, Ján Smyk, Samuel Bruot, Ludvik Smyk, Ján Dianiška, Jozef Linceni, Ladislav Čipka, Štefan Čech, Ondrej Varga, Samuel Reuss, Samuel Vozár, Ľudovít Gál, August H. Škultéty, Ľudovít Reuss.

Prečo mňa a Štefana Daxnera nie na celé tri roky, ale na dva roky a tristo šesťdesiat dní odsúdili, to mne pozdejšie ktosi tak vysvetľoval, že celé tri roky osamote väzenia, podľa vtedajšej praxis criminalis,[428] vyrovnali by sa trestu smrti, a trest smrti musel by byť apelovaný do Pešti, čo nechceli. Prečo nechceli? Či preto, že by sa bolo dlho ťahalo, či preto, že by bol mohol prísť trest tvrdší, alebo vyslobodenie bez trestu, neznám.

Keď mal náhly súd zasadnúť, Ďurko Daxner bol prišiel do Plešivca a chodil k Szentiványimu a k sudcom, s celou vrúcnosťou nás bránil a uisťoval, že také nakladanie nezasluhujeme. Mal so sebou i dve pištole, z ktorých jednou strojil sa zastreliť brata Štefana, ak by ho na obesenie odsúdili, a druhou seba; ale to zbadali, pištole mu odobrali a jeho zatvorili na čas trvania súdu.

Štefan Daxner zase večer pred očakávanou exekúciou dal si izbu tuho zakúriť, rozbil pohár a ostrým sklom chcel si žily poprerezúvať, aby stiekol z krvi. Ale rozmysliac si odstúpil od toho.

Keď môjho brata boli odviedli a videl som ho, bolo to 25. októbra, sklepal som vo svojich Iskrách vytlačené veršíky „Matkine náreky“, a zase 2. novembra večer, predo dňom, v ktorý mal už zasadnúť náhly súd, sklepal som veršíky „Traja sokoli“, ktoré doplnil Štefan Daxner slohou:

Hoj, traja sokoli, či váš hrob hlboký?Nie je tak hlboký, ako je vysoký.

Keď som bol práve doplnil a prečitoval som večer svoju prosbu a osvedčenie pred náhly súd, navštívil mal bol Samuel Szentpétery, plešivský kalvínsky farár, človek veľmi čestný a dobrý, s ktorým bol som známy z obcovania s ním u kastelánovcov Kristonovcov. Opýtal sa ma, čo robím? — Nuž, reku, práve dopísal som si prosbu a osvedčenie pred náhly súd. — Či by mu ju neprečítal? — Vďačne, reku, a prečítal som mu ju. On mi povedal: „Vidím, že ste zbehlý nielen vo vedách, ale i v maďarskej reči, urobím za vás, čo urobiť môžem.“ I odišiel, ako som počul, ešte v ten večer do Gemera ku Szentiványimu. Čo tam vykonal, neznám.

Avšak zdá sa mi, že nie takéto vplyvy, ale prehratá bitka Maďarov proti Jelačićovi 30. októbra pri Schwechate primäli náhly súd a Szentiványiho k preneseniu pravoty náhleho súdu na riadnu sedriu, lebo som počul pozdejšie, že

náhly súd už bol vyniesol výrok pre mňa a Daxnera na smrť. Ale keďže od Kossutha bola prišla štafeta so zprávou o schwechatskej porážke a s naložením, že nie je na čase robiť martýrov, k premeneniu štatariálneho výroku vymyslel tú formulku, že štatariálny súd predložil svoj výrok na potvrdenie Szentiványimu, a Szentiványi povedal: „Vy ste boli vyslaní ako náhly súd s úplnou mocou vyšetrovať, odsúdiť a exekvovať; predložením výroku mne narušili ste svoj úkol, nuž pravotu predložím riadnemu súdu na vybavenie.“

I boli sme pozatváraní, ja a Daxner osamote, ostatní, každý podľa vyneseného súdu, po dvaja i traja a po viacej spolu.

Ale okolo 15. decembra cisárske vojská pod generálom Schlickom[429] blížili sa ku Košiciam. Plešivec je dosť blízko Košíc. I obávali sa, že by nás Schlick alebo iný z jeho vojska, ak by prišiel až po Plešivec, mohol vypustiť na slobodu. Raz večer už za tmy vyviedli Daxnera a mňa na dvor, kde už stáli dva zapriahnuté vozy, dali na nás reťaze a vysadili nás pod strážou gardistov na vozy, že nás odvezú do Rimavskej Soboty.

Pozde v noci doviezli nás do Rimavskej Soboty a tam mňa zatvorili do obecnej, všelijakou zberbou nabitej temnice. Kde prenocovali Daxnera, neznám; Bakulinyho priviezli o deň pozdejšie.

Nezadlho po nás odpravili i všetkých ostatných našich spoluväzňov do Rimavskej Soboty, kde ich, keď už ta prišli Schlickove vojská, gróf Móric Pálffy,[430] vtedy, myslím, husársky plukovník, v šesťdesiatych rokoch kráľovský gubernátor Uhorska v Budíne, vypustil a pred Schlicka predviedol, a Schlick po napomenutí k vernosti cisárovi s láskavými slovami domov prepustil.

V nasledujúci deň na svitaní vypustili ma na dvor na svieže povetrie, kde som takmer celý deň prebudol. Tam vyhľadal ma môj strýc, mäsiar Pavel Francisci — bola sobota, teda trh — s ktorým som sa pozhováral.

A zase v nasledujúci deň, v nedeľu, keď sa brieždilo, vysadili nás troch, mňa, Daxnera a Bakulinyho, v reťaziach na vozy pod strážou sobotských gardistov i pod vedením komisára bezpečnosti (csendbiztosa) Lacziho Mártona, a vyšli sme za mesto. Na moste medzi Sobotou a Sobotkou stretli sme sa s vozíkom, na ktorom sa viezla ukrútená moja dobrá matka. Ako ma poznala, prenikave zvolala: „Janko môj!“ Zastali sme. Matka mi dala, čo myslela, že je najlepšie a znamenie jej lásky, t. j. niekoľko kúskov cukru — vtedy bol cukor po dedinách veľmi vzácny — niekoľko strieborných dvadsiatnikov a voľačo bielizne. Ťažko, veľmi ťažko sme sa rozlúčili, a nás viezli ďalej.

Na noc dorazili sme do Vadkertu, kde nás prenocovali v hostinci. Na druhý deň došli sme do Vacova a tam sme v akomsi hostinci na kraji mesta obedovali.

Po obede, už pred večerom, viezol nás Márton ďalej, a už nepamätám, či hneď z Vacova a či len od Dunakeszi, viezol nás na vozoch so zapriahnutými v nich volmi, viezol nás slimačím krokom do Pešti.

Do Pešti prišli sme okolo polnoci. Tam zastali sme pred kláštorom servitov, v ktorom malo úrady vlasť obraňujúce povereníctvo (honvédelmi bizottmány).[431] Márton vošiel dnu a o chvíľu sa vrátil, že vraj tam už niet nikoho, iba Glosza, Jelšavan z Gemera. I viezol nás do Neugebäude[432] a tam nás oddal profózovi.

Profóz nás zaviedol do celkom pustej izby, s holými zašpinenými stenami a až po najvyššie dve table doskami zabitými oblokmi. V jednom kúte stála železná piecka. Na tú postavil profóz dopoly obhorenú lojovú sviečku, poobzeral nás a zamkol. Nezadlho prišiel profóz, pustil sa s nami do reči a chcel nepozorovane vyzvedieť, kto sme, čo sme a za čo sme tam. Ale my sme boli zdržanliví. Naostatok sa znovu opýtal: „Ale, páni, prečo ste tu?“ Daxner veľmi dobre odpovedal: „Lebo sme boli slabší ako tí, čo nás sem poslali.“ — Profóz žmurkol jedným okom a povedal: „Rozumiem. — Odpusťte, už teraz len tu prenocujte, pošlem vám slamy. A1e tu nechať vás nemôžem. Tu boli zatvorení Chorváti, vojenskí zajatci, zlapaní pri Móre[433] v bitke proti Rothovi a Filipovićovi. Zajtra vás prevediem do slušného bývania.“

Z rečí profóza bolo zrejmé, že mu Márton žiadnych písem o nás neoddal. Ba, zdá sa, že takých ani v honvédelmi bizottmányi nedostal.

Profóz, menom Hassenteufel, veľmi pekný čierny chlap, rodom bezmála hraničiarsky Rumun, cisárskeho zmýšľania a vždy v cisárskej rovnošate, na druhý deň hneď ráno previedol nás do kapelníkovho bývania, záležajúceho z dvoch priestranných čistotných, maľovaných a všetkým izbovým náradím vystrojených izieb, s veľkými, ale až na dve vrchné table doskami zabitými oblokmi. Keď sme si stolík ku obloku pristavili, videli sme do dvora. Stravovanie mali sme krajinské, dosť dobré; ale sme chceli dať doniesť dačo inšieho, ba i vína, profóz nám dal doniesť. Donášal nám i knihy na čítanie.

Raz príde profóz, či poznáme pána Nosáka, pána Belányho, a pána Rányiho.[434] Poznáme, reku. I tí sú, vraj, tu. — Či by ste ich nepriviedli k nám? O chvíľu ich i priviedol. Teofil Nosák bol evanjelický farár v Sabinove. Rányi, myslím Ján, tiež evanjelický farár vo Vécsi; a Samko Belány,[435] rodom z Ratkovej, učenec na maliarskej akadémii v Prahe. Prečo ich uväznili, neznám. Ale bývali takmer každý deň s nami, len na noc ich profóz odvádzal do ich izieb.

V ktorýsi deň, kde sa vezme, tu sa vezme, príde Vilo Pauliny [436] k nám. Ten mal takúto históriu: Kedysi v lete 1848 bol ho ľahtikár Ľudovít Beniczky,[437] vládny komisár, ako evanjelického učiteľa v Kremnici vzal na otázku. Pauliny i podľa dr. Jozefa M. Hurbana [438] „nemoha však ničím Beniczkému poslúžiti, anť sám ničeho nevedel, byv utáhnute živ a nebrav naskrze žádného podílu na ruchu protimaďarském na Slovensku, proto Beniczky mu pristúpiť nemohol, ale chcel mať z neho honvéda“ — nuž ho nahováral, možno že sa mu i vyhrážal. Tak nahováral Beniczky v Martine i Janka Kučeru[439] za honvéda, i vyhrážal sa mu. I Pauliny i Kučera boli vysokej postavy, pekne urastení, silní, mladí šuhaji. Kučera nedal sa nahovoriť, ani nastrašiť a nešiel za honvéda. Ale Pauliny šiel dobrovoľne za honvéda. Tak to rozprával Mikuláš Burray, Paulinyho evanjelický farár v Kremnici Pavlovi Križkovi[440] a Križko napísal to mne v liste od 15. apríla 1899.

Paulinyho, zverbovavšieho sa Beniczkému, poslal tento ku honvédom. Ako taký dostal sa Pauliny za Dunaj do Pápy a či Taty. Keď cisárski zatlačili Maďarov k Budínu a za Budín, Paulinyho, honvédskeho kaprála, poslali s nábytkom vojenskej nemocnice, aby ju zachránili, do Pešti. V Pešti celkom riadne oddal zverený mu honvédsky majetok, a keďže už vtedy bola v Pešti trma-vrma a príprava k odprataniu sa z Pešti, Pauliny sa stratil — ako dobrovoľne bol išiel k honvédom, tak dobrovoľne odišiel od honvédov, obliekol si civilný oblek a usalašil sa u Bobčeka,[441] známeho Slováka, mešťana peštianskeho. Tam dozvedel sa, že sme my v Neugebäude, prišiel k nám a tam sa usalašil i na bývanie.

Raz, ako sme vyzerali oblokom, videli sme jedného fuhrwesera[442] na dvoch koňoch viezť zo dvora voz, taký ako hnojný, záležajúci zo štyroch zátvoristých dosák. Nevedeli sme si vysvetliť, čo to môže byť. Keď prišiel profóz, opýtali sme sa ho, čo to bolo, a on odpovedal: „Dem ist die Krawatte zu eng geworden.“[443] — No, reku, ak sa to i nám tak stane.

Ale väčšmi naplašilo nás 4. januára 1849. Vtedy boli cisárski pod generálom Windischgrätzom a Jelačićom už zatisli Maďarov za Budín. Profóz prišiel a oznámil: „Cisárski sú už pri Budíne, pri Tétényi, niže Promontoru je bitka, až sem počuť hrmieť delá.“ Zmocnila sa nás veľká zvedavosť a napnutosť. Na mraku nastal v celom Neugebäude hrmot, buchot a behanie nad nami, okolo nás. A trvalo to tak až do polnoci. Profóz prišiel povedať, že sa Maďari preč pracú. Ten súdny deň mi nahnal strachu, že ak vedia alebo zvedia o nás, odohnatím rozpajedení Maďari vrútia sa do nášho prítulku a pokolú alebo povešajú nás na klince ako staré kožuchy, a nikto nebude vedieť, kde sme sa podeli.

Avšak milosť božia ustrojila dej inak a nás zachránila.

Na druhý deň, 5. januára 1849, keď sme na svitaní oblokom vyzreli, videli sme inovaťou obmrznuté cisárske vojsko mašírovať ulicou a profóz prišiel oznámiť: „Páni, cisárski sú tu.“

V ktorýsi z najbližších dní prišiel profóz, že „prišla cisárska komisia nás vypočúvať“. Bol to cisársky audítor[444] s pisárom, ktorý nás každého osobitne vyspytoval sa a vypočúval. Protokol bol napísaný a podpísaný.

Nepamätám sa určite, ale myslím, že to bolo 12. januára, keď profóz prišiel v úplnej paráde a vyzval nás, aby sa nám páčilo s ním „zu Seiner Exellenz, dem Herrn k. k. General der Kavallerie Grafen Wrbna, k. k. Platzkommandanten von Pest“.[445] Nuž išli sme ta. Wrbna býval v paláci grófa Ladislava Károlyiho s bánom Jelačićom. Pred palácom na ulici bol oddiel serežanov s puškami do kozlov zloženými a pri ohňoch. Wrbna nás prijal prívetive a zvestoval nám, že sme na slobodnú nohu postavení a že môžeme ísť kam chceme. Opýtal sa nás tiež, čo počneme a kam pôjdeme. My sme odpovedali, že domov a ta, kde sú maďarské vojská a maďarské vrchnosti, ísť nemôžeme, lebo že by nás znova uväznili. Ale že si žiadame ísť k Hurbanovi, medzi slovenských dobrovoľníkov; len prosili by sme o pasy, niečo peňazí a poukážky na foršponty.[446] — Tie vám, vraj, dajú v Hauptquartiere v Budíne[447] u hlavného veliteľa, kniežaťa Windischgrätza.

Boli sme i u bána Jelačića, ale ten bol veľmi zaujatý a s nami len veľmi málo prehovoril.

Teraz sa už Pauliny pustil do roboty a behačky. Počul som síce, a či som dakde čítal, že by Pauliny bol vykonal nám vypustenie na slobodu. Je istá pravda, že Pauliny vykonal v Hauptquartiere Windischgrätza v budínskom kráľovskom zámku pre nás uväznených a s nami i pre seba pasy, niečo peňazí na cestu a poukážky na foršponty; ale neviem, ani nemyslím, že by Pauliny bol vykonal u Wrbnu vyslanie do Neugebäude nás vyslúchajúcej komisie. S väčšou pravdepodobnosťou domýšľam sa, že Wrbna, ako Platzkommandant v Pešti, sám od seba a z úradu poslal do všetkých štátnych väzení, i do Neugebäude, komisiu vypočuť štátnych väzňov a i profóza.[448]

Keď si tak rozmýšľam, čo sa veľmi často stáva — o našom uväznení, zavše nevdojak naplní sa mi srdce nekonečnou povďačnosťou naproti milostivému riadeniu božiemu a obdivovaním jeho nevyspytateľných ciest. Také bolo menovite prehratie bitky pri Schwechate 30. októbra súčasne s naším súdením. Ale i ľudskej, už či schválnej a vypočítavej, a či len náhodilej — ťažko rozhodnúť — šetrnosti znamenia vidím v tom, že Fáy upravil nás do tichého kúta Plešivca, namiesto náruživosťami a zúrením proti nám sfanatizovanej Rimavskej Soboty; že Szentiványi tiež do Plešivca a nie do Rimavskej Soboty vyslal náhly súd; že nás komisár Márton viedol z Gemerskej stolice nocou nepozorovaných; že tenže Márton vo Vacove nás zložil v hostinci na samom kraji mesta a potom na volských záprahoch až o polnoci doviezol do Pešti, aby sme i cestou i v Pešti boli nepozorovaní a neinzultovaní; naposledy, že Márton nemal alebo len neoddal písomnosti o nás ani v honvédelmi bizottmányi, ani profózovi v Neugebäude. Týmto posledným premeškaním Mártona stalo sa, že tí, ktorým by ináče bolo záležalo na nás, nevedeli o nás a my i v búrlivej noci zo 4. na 5. januára boli sme v Neugebäude ušetrení, tam nechaní a neodvedení do Debrecína alebo Segedína.

Keď sme už boli na slobode, navštívili sme Kollára,[449] ktorému sme i povedali, že sa strojíme ísť k slovenským dobrovoľníkom. On nás prepustil s týmito slovami: „No, len choďte s Bohom a robte či dobre, či zle, len nech vedia, že Slováci žijú.“ A keď sme z jeho izby vychádzali, žehnajúc nás, urobil kríž za nami.

Navštívili sme aj iných známych Slovákov, mešťanov, menovite Bohuráda, Ivanoviča, Bobčeka a u tohoto posledného Janka Kráľa, ktorý v posteli ležal s odratými členkami a nohami od ťažkých pút, v ktorých ho zlapaného v Hontianskej stolici, že vraj pre demagogické búrenie v Cerove,[450] s tamojším učiteľom Rotaridesom[451] boli priviedli do Pešti.

Sotva sme boli opatrení tým, čo sme potrebovali a pokúpili, čo kto potreboval — ja som si kúpil sivý vojenský pechúrsky kepeň, v ktorom som celé dobrovoľníctvo vyslúžil — nemali sme viac strpenia v Pešti a preplavili sme sa, keď Nosák a Rányi nechceli ísť s nami, piati, Daxner, Bakuliny, Belány a ja, pre husté a veľké ľady, ktoré plávali dolu Dunajom, s nebezpečenstvom života do Budína a tam prenocovali sme na brehu Dunaja v hostinci u „Mesta Debrecína“.

Na druhý deň hneď ráno viezli sme sa na fiakroch proti Rábu a Prešporku s úmyslom, že predbežne pôjdeme do Viedne, lebo nám o slovenských dobrovoľníkoch, kde sú, ako sú, nikto nikde nič povedať nevedel. Ale príduc do Prešporka, u profesora Schröera dozvedel som sa, že by slovenskí dobrovoľníci vraj mali byť kdesi pri Leopoldove. Nuž premenili sme svoj úmysel, lebo sme len k slovenským dobrovoľníkom prísť chceli. Len Belány išiel do Viedne.

V Modre vyburcovali sme z nočného spania farára Karola Štúra, Ľudovítovho brata, ktorý, vidiac nás, nevedel od radostného prekvapenia nám ani miesta nájsť. Navštívili sme i Janka Kalinčiaka a Karola Hájička a išli sme do Trnavy. Tam vyhľadali sme Martina Tamaškoviča,[452] ktorý nám povedal, že slovenskí dobrovoľníci sú skutočne pri Leopoldove vo Verešváre a že práve odišiel jeden ich poručík. I hovorili sme s ním. Bol to predtým františkán a či kapucín, mal na hlave širočizný klobúk a oblečený bol v sivý vojenský kepeň, takmer až po päty, a vyzeral tak oblečený predsa len po kapucínsky alebo františkánsky. My ponáhľali sme sa do Verešváru. Prišli sme ta 20. januára 1849.

Vo Verešváre skutočne našli sme slovenských dobrovoľníkov, ale nie hurbanovských, ani Hurbana. O týchto nám tam nikto nič istého povedať nevedel, najviac toľko, že tí majú byť kdesi v horných stoliciach.

Z našich známych našli sme tam Sama Štefanoviča a Leopolda Abaffyho, ako kapitánov, a iných dôstojníkov, Čechov, Moravanov, Viedenčanov, Slezanov; šesť stotín asi po sto päťdesiat chlapov-dobrovoľníkov a veliteľa Bernarda Janečka, ktorému ktosi dal meno slovenský Žižka. Daxner bol dobre známy, ako jurát v Pešti, s Janečkom. Od Daxnera som počul, že Janeček v Daxnerových jurátskych časoch býval v Pešti na kraj mesta medzi záhradami v osamotenom dome sám, len s piatimi veľkými psami; v Pešti árendoval zametanie ulíc a k tej práci držal pod svojím velením mnoho chlapov všelijakých vlastností.

Janeček naliehave prosil nielen Daxnera, ale nás všetkých štyroch, aby sme tam ostali za dôstojníkov, lebo že má veľmi citeľný nedostatok súcich dôstojníkov. Zostali sme tam a Janeček vymenoval nás za kapitánov, mňa a Daxnera predbežne bez pridelenia do jednej stotiny, ale mňa za náhradníka svojho vo veliteľstve v jeho neprítomnosti, čo veľmi často bývalo, a Daxnera upotrebúval za svojho politického adlátusa[453] na svojich cestách po okolí.

Janeček bol cisársky dôstojník, ale či prepustený, či vystúpivší, neznám. Bol vzrastu nevysokého, chudorľavý, ale žilovatý, tvári nie špatnej, ale ani nie peknej, očú sivých, neveľkých, pichľavých a lietavých, čela dosť nízkeho, štice naježenej, temperamentu vrtkého, pohyblivého a neposedného; ale ako vojak bol chrabrý a veľmi odvážny a bystrého rozhľadu a rozhodnutia. Dokázal sa pri zrážkach v čase prvého povstania v septembri okolo Brezovej a Myjavy. Tam nezrovnával sa vo vedení vojenských záležitostí s Bloudkom, rozhodne ho zatracoval a rozpadol sa s Bloudkom. Zdá sa, že podľa neho i Hodža bol neuzrozumený s Bloudkom, ba ani so Štúrom, ktorý Bloudkovi úplne veril a rozhodne ho udržoval a podporoval. Z tej príčiny, domýšľam sa, že i Hodža na Myjave rozpadol sa so Štúrom, odišiel z Myjavy a nechal Národnú slovenskú radu, lebo určite vysvetliť a udať tú udalosť neviem, keďže to ani v Hurbanovom životopise Ľudovíta Štúra (Slovenské pohľady) ani v Kolede 1851, kde sú deje tej výpravy opísané, ani nikde inde vytlačené som nečítal, ba ani v ústnych tradíciách spomínať som nepočul. Zdá sa, že je to akýsi bôľny bod.[454]

*

Po nevydarenej septembrovej výprave Štúr, Hurban, Bloudek a Zach videli, že nový vojenský podnik podujať nemôžu, ak nebudú k tomu splnomocnení a podporovaní vojenskými prostriedkami i peniazmi a ak sa nebudú môcť opierať o cisárske riadne vojsko. Z druhej strany videli i to, že austrijské hlavné veliteľstvo bude k tomu naklonené po udalostiach viedenských počiatkom októbra. Nuž obrátili sa do hlavného stanu v Schönbrunne a ponúkli svoju pomoc Windischgrätzovi pre jeho nastávajúce dielo v Uhorsku. Podporoval ich v tom i bán Jelačić a náčelník jeho generálneho štábu, generál Zeisberg. [455] Už 16. októbra dostal Bloudek z hlavného stanu splnomocenstvo, že sa mu dovoľuje do zbroje postaviť výpravu na Slovensko.

I zozbieral Bloudek v Prahe niekoľko mladíkov, študentov a niekoľko vyslúžilých vojakov a priviezol ich 26. novembra do Přerova. V ten istý deň priviezol Hurban asi osemdesiat Nitranov, Myjavčanov, a spolu asi sto triadvadsiati dobrovoľníci išli železnicou do Ostravy, potom do Tešína, kde v nasledujúcich dňoch boli ozbrojení. V Tešíne ich čakal podplukovník Karol

Frischeisen so štyrmi stotinami cisárskej pechoty Palombini, ktorým pridané boli tri kongrevské rakety[456] a pol švadrony švaližerov.[457] Do Tešína dorazil i Windischgrätzom za náčelníka štábu poslaný c. k. kapitán barón Lewartowski.[458] Dňa 4. decembra prekročila táto výprava hranice Uhorska z Jablunkova. V Čadci pripojilo sa k nim tridsať dobrovoľníkov[459] a v Kysuckom Novom Meste zase tridsať. Pri Budatíne mali víťaznú zrážku s honvédmi a gardami, vtiahli do Žiliny.[460] Odtiaľ išli na Nemecké Pravno do Turca,[461] kde sa k nim pripojilo mnoho dobrovoľníkov, zvlášte v Martine z dom na dom. Z Turca šli do Liptova, kam došli 8. februára 1849. Tam pripojilo sa k nim tiež hodne dobrovoľníkov. Dve stotiny boli i pri Muráni v Gemeri, kde utrpeli porážku[462] nepozornosťou veliteľa stotiny Štefana Kováča. Len zmužilej odvahe a opatrnosti kapitána Janka Jesenského Ťažkého bolo čo ďakovať, že väčšiu pohromu neutrpeli. Janko Jesenský zozbieral rozbitých a previedol cez hory do Liptova. Z Liptova pohybovali sa dobrovoľníci Spišom do Šariša, až po Košice. Tam v rozličných smeroch účinkovali a niekoľko zmužilých zrážok prekonali.

Ale v Šariši Zach dobrovoľníkov opustil a Bloudek s nimi zle nakladal, takže ho či za nedbalého, či za úmyselného zradcu pokladali. Ba i cisárske vojsko sa proti nim nie po priateľsky držať začalo. Možno následkom dozvedenia sa o nádeji na ruskú intervenciu.

Dobrovoľníctvo i so zbrojou i bez zbroje pohlo sa naspäť a v rozličných oddieloch i roztratene rozišlo sa, kde to bezpečne urobiť mohlo, domov. Turčianski inteligentní mladí ľudia prišli cez Oravu, Sliezsko, Moravu k nám do Skalice.

Ale ktorých z dobrovoľníkov mohli chytiť a chceli vŕšiť sa na nich, s tými zle nakladali. Tak chytili v Ružomberku Ondreja Kučeru, mešťana z Turčianskeho Sv. Martina, znamenitého strelca a odvážneho človeka, a na ružomberskom moste vyťali mu sto palíc. Jura Langsfelda,[463] učiteľa z Turčianskeho Sv. Martina, zlapali tiež a Herman (Armin) Görgey,[464] honvédsky major, dal ho v Kremnici obesiť na jednu stodolu pri samej ceste z Kremnice na Berg. Ale o Langsfeldovi ešte pozdejšie.[465]

*

Kto, kedy a ako ustrojil dobrovoľnícky sbor, ktorý sme my prišlí z Pešti našli pod veliteľstvom Janečka vo Verešváre, neznám, ani som o tom nič viacej dočítať sa nemohol ako v „Slovenskom povstaní z roku 1848/9“ (zostavil Očitý svedok, t. j. Samo Štefanovič) na str. 25: „rozpadli sa dobrovoľníci na dvoje: Štúr-Hurban s Bloudek-Zachom, a Hodža, Ivanov (Štefanovič) so Žižkom (Janečkom), i utvorili dva samostatné zbory.“

Že by Hodža bol organizoval ten sbor, ku ktorému sme sa my prišlí z Neugebäude pridali, som neznal, Hodža k tomu ani vlastností nemal, ani som Hodžu vo Verešváre nevidel, až po poddaní sa pevnosti Leopoldova. Oficierstvo, vyjmúc Sama Štefanoviča a Leopolda Abaffyho, Janečkom sem-tam nahabané, takmer výlučne neslovenské, s osudmi a snahami Slovákov žiadnej sympatie nemajúce, bez zmyslu a porozumenia pre službu národnú a vojenskú, markéri,[466] sklepníci, remeselnícki tovariši, odpadky z viedenských a pražských väčších-menších kravalov. Sbor bez cvičby a disciplíny. Štefanovič a Abaffy, podľa svojej prudkej povahy a letory, nemali trpezlivosti zapodievať sa cvičbou a disciplínou. Keď ich mužstvo nepočúvalo, ťali doňho šabľami. My, prišlí z Pešti, dali sme si záležať na cvičbe mužstva i dôstojníkov a na uvedení disciplíny a poriadku do

sboru, čo sa postupne i darilo. Mužstvo bolo zobraté, nie tak Janečkom, ako radšej Štefanovičom a Abaffym, z Vrboviec, Myjavy, Brezovej, Turej Lúky, Starej Turej, Vadoviec a z Kopaníc. S Hurbanom šlo odtiaľ veľmi málo, a do tohoto sboru vstúpilo okolo osemsto chlapov, ktorých sme už vo Verešváre a v okolí našli. Mnohí prišli na sľuby, že vraj len na štyri týždne. Prišli len v tom vrchnom i spodnom obleku, aký mali na sebe, keď vyšli z domu, do zimy, dažďa a blata. Len Janeček zhabal kdesi zásielku sivého súkna zo Skalice pre honvédov a z toho dal našiť pre mužstvo kepeňov. Aj za to mal mrzuté naťahovačky s cisárskym podmaršalom — Feldmarschallieutenantom Simunićom,[467] ktorému bol tento dobrovoľnícky sbor pridelený.

Títo dobrovoľníci dostávali plat od Simunića z cisárskych peňazí, kapitáni po jednom zlatom denne, poručíci a nadporučíci po štyridsať grajciarov a mužstvo po päť grajciarov c. m.[468] a k tomu mäso a chlieb.

Ležali prvotne, kým Simunić so svojím štábom bol v Trnave, kde vtedy že i Hodža býval, okolo Trnavy, pozdejšie, keď Simunić svoj hlavný stan preložil do Hlohovca, okolo Leopoldova, menovite vo Verešváre a v Maduniciach po gazdovských príbytkoch. Konali službu pri obliehaní a bombardovaní pevnosti Leopoldova a i odrazili jeden výpad z pevnosti.

Ozbrojení boli čo najrozličnejšou zbraňou, puškami na kremeň, na veľké a malé kapsle, na zunder,[469] s bodákmi i bez nich, jágerskými štulcami[470] i poľovníckymi brokovnicami atď.

Ako rečeno, pridelený a podriadený bol tento sbor vojenskému sboru generála Simunića. Simunić bol už starý človek a nebol by býval zlý, ale mal štábneho náčelníka, majora Adlersberga, Nemca, ktorý bol sekantnej povahy a nepriateľského zmýšľania naproti slovenským dobrovoľníkom. Odtiaľ ukrivďovanie, sekatúry a ustavičné upodozrievanie a nedôvera, ba i opovrhovanie. Preto Janeček stál v ustavičnej rozpore so Simunićom, zle sa cítil v jeho podriadení. Ani nevydržal.

Keď sa Leopoldov bol poddal, dostal náš dobrovoľnícky sbor rozkaz tiahnuť za alebo so sborom Simunićovým pod Komárno. Niektorí nechceli i z dôstojníkov a mužstvo z veľkej časti nie, lebo sa im nielen zunovalo, ale i znechutilo také živobytie.

V taký čas, už za pekného a teplého počasia, bol prišiel Hodža s manželkou i so synom, chlapcom Cyrilom, k nám do Verešváru. Rozumie sa, že ak nie jediný, teda najzávažnejší predmet rozjímania bol: či ísť, či neísť pod Komárno? Ale i tí, čo boli inej mienky, vyjmúc asnáď takých veľkomestských odpadkov, nahliadli, že v tie časy iba dobrovoľníctvo predstavuje a zastupuje slovenský národ a dáva svetu zvesť o ňom; za druhé, ak nestojíme pod zbrojou ustrojení a k obrane hotoví, nemáme kde pohnúť a utúliť sa pred číhajúcimi na nás kossuthovskými vrchnosťami a vojskami.

I rozhodli sme sa, že pôjdeme pod Komárno.

I mužstvo, trebárs mnohí tvrdili, že sa len na štyri týždne zobrali, spriatelilo sa s tým rozhodnutím, lebo, za jedno, nebol ešte čas na kosby, žatvy a mlatby, za druhé, že práve ta, kam sme mali ísť, t. j. okolo Komjatíc a Nových Zámkov, zvykli chodievať na poľné práce, a teraz idúc ta a pobudnúc tam, môžu si u

starých gazdov poistiť práce tohoročné. Aspoň tak mysleli. Keď sme mali odísť, Janeček mi povedal, že sa on rozhodol neísť so Simunićom a veliteľstvo nad dobrovoľníckym sborom na písme oddal mne. To písmo od slova k slovu zneje takto: Anordnung.[471] Für den Herrn Francisci-Rimavský, Hauptmann der 6-ter Compagnie im Slowakischen Freicorps, welcher das Obercommando über sämmtliche sechs Compagnien bis zu meiner Genesung zu führen haben wird. Herr Francisci steht unmittelbar unter den Befehlen als Commando des Herrn Feldmarschallieutenant v. Simunich, daher alle Anordnungen pünktlich vollzogen werden müssen. Vörösvár, d. 24. Február 1849. Bernard Janeček m. p., Commandant.

Zo slov tohoto Anordnungu zrejme vidno, že Janeček so svojím slovenským dobrovoľníckym sborom bol niekým vyšším, myslím, že tak ako Bloudek, viedenským cisárskym Hauptquartierom podriadený podmaršalovi Simunićovi a pridelený jeho vojenskému sboru a poslušnosťou mu zaviazaný, ako že i mne to isté nakladá ako svojmu náhradníkovi.

Ale Janeček naskrze nechcel slúžiť pod Simunićom a vôbec pod nikým. On bol by chcel ísť s dobrovoľníckym sborom, výlučne len pod jeho veliteľstvom stojacim, hore Váhom do horných stolíc a účinkovať na svoju päsť.

Ja myslím, že ak by sa to bolo stalo, pri jeho flibustierskej povahe [472] bolo by sa porobilo mnoho nešťastia i pre dobrovoľníkov i pre okolie, ktorým by bol tiahol, i pre slovenský národ. Sláva Bohu, že nestalo sa tak.

Kam sa bol podel Janeček, naskrze sme nevedeli. Len keď sme 21. novembra v Prešporku skladali zbroj, dozvedeli sme sa, že je uväznený v takzvanej „Wasserkasárni“.[473] Vyhľadali sme ho tam s Daxnerom a Bakulinym, i hovorili sme s ním, ale v prítomnosti stráže, teda nevýznamné veci. Začreli sme do vreciek a z trojmesačného výplatku dali sme mu po hodnom chlpe banknót. A zase som nič nepočul o ňom. Len roku 1887 čítal som v besednici sto šesťašesťdesiateho čísla Českej politiky: „Slovenský Žižka a český Američan“, napísal dr. Jiří Košťál. Dľa tejto besednice Košťála Janeček prišiel bývať do mlyna osamoteného pod zrúcaninami hradu Klečkova. Býval tam celkom utiahnutý ako pustovník a požíval krásy prírody, vykonával skutky dobročinnosti a tešil sa obzvlášte, keď sa zišiel s drotármi Slovákmi, z ktorých každého obdaroval. Strážený bol žandárskymi patrolami, ale bol nepohodlný i tam politickým úradom. I zavolali ho raz do úradu a tam mu predložili, aby si vybral; alebo podrobil sa vtedajším poriadkom, alebo aby odišiel do Ameriky. Janeček si vybral ísť do Ameriky. I pošiel, sadol na loď; ale prišla búrka, loď stroskotala a Janeček bol pochovaný vo vlnách morských.

*

Po vzdaní sa Leopoldova a pred odchodom dobrovoľníckeho sboru pod Komárno pochovali sme slovenských mučeníkov Vilka Šuleka a Karola Holubyho, ktorých pre účasť na slovenskom povstaní septembrovom štatariálny súd v Hlohovci bol odsúdil na smrť a dal obesiť. Obesení boli neďaleko od hlohovského mostu, napravo od hradskej, vedúcej do Trnavy, a tam boli prvotne, ale len na tretí deň zahrabaní. My, dobrovoľníci, v úplnom počte obstali sme ich hrob, dali sme ich vyhrabať a do nového hrobu v rakvách uložiť. Cirkevný obrad pritom vykonával Daniel Minich,[474] na ten čas kaplán Karola Štúra, slovenského farára v Modre, správca evanjelickej fary v Trnave, namiesto farára Karola Štelcera,[475] uväzneného politického vinníka.

Minich mi o tom v liste od 20. apríla 1899 píše: „Aké prípravy ste vy, dobrovoľníci, k počestnému pohrebu Holubyho a Šuleka činili, to ja neviem. Len sa rozpamätám, že prišiel Vilo Pauliny nenadále pre mňa, aby šiel cirkevnú počestnosť vykonať. Keď som prišiel na miesto pohrebu, už boli odsúdení v nových rakvách. Len to sa viem rozpamätať, že nielen dobrovoľnícky zástup bol tam, ale prišlo o chvíľu i viacej c. k. riadnych oficierov, ktorí tam i ostali do konca funkcie. Naspäť do Trnavy doprevadil ma Janko Kráľ, ale bolo to už pozde večer a bola citeľná zima. Že som tú funkciu mohol vykonať, cítil som sa veľmi šťastným, lebo Holuby a Šulek boli moji veľmi hodní a ku každému šľachetnému skutku odhodlaní žiaci.“

Prv, ako by sme sa boli pohli pod Komárno, žiadal som Simunića, aby nám dal oblek a obuv a lepší zbroj. Komandovali nás do Leopoldova, tam nám kázali náš zbroj poskladať a do magazína odniesť, potom zaviedli mužstvo do druhej kazematy a kázali im pobrať si po puške z hromady. Keď vyšli so zbrojom, ktorý dostali, videli, že je to ešte horší ako ten, ktorý oddali, lebo bolo medzi ním mnoho pušiek bez bodákov, boli tiež rozmanité ustrojenia, a aj bez kohútikov. Pomoci nebolo. O obleku a obuvi Šimunić akoby ani nebol počul.

Akí sme boli, takí sme išli na Nitru, Komjatice, Nové Zámky, Starú Ďalu pod Komárno. Dorazili sme do Hetína. Tam bol so svojím štábom generál Veigel,[476] veliteľ cisárskeho vojska, Komárno z ľavého brehu obliehajúceho. Simunić prešiel na pravý breh do Ácsu. Simunić pridelil nás generálovi Veiglovi a tento podplukovníkovi Khevenhüller-pechoty, Neuwirthovi, a ustanovil nám za stanicu dedinu Martoš. Martoš bola dedina rybárska napravo od cesty zo Starej Ďaly do Komárna vedúcej a zo všetkých strán, vyjmúc od tej hradskej, obtočená z Nitry, Žitavy a Váhu až po Komárno ako more vyliatou vodou. Chlieb a mäso dostávali sme z tábora pred Komárnom alebo z Hetína.

Samé prvé, čo sme vykonali v Martoši, bolo, že sme všetky člnky v dedine a blízkosti naprostred dediny zozbierali, pod stráž postavili a most na Nitre rozobrali. Ináče úlohou dobrovoľníkov tam bolo patrolovať, pravda, na člnkoch až pod Komárno a prekážať každú premávku a spojitosť von a dnu.

Pri takej patrolírke stalo sa, že poručík Aurel Kellner bol s niekoľkými chlapmi po vode až na kraji suchej zeme pred Komárnom. Zrazu videli patrolu husárov rovno k nim prichádzať. Kellner videl, že môže byť nedobre s nimi, lebo nemali ak po dva patróny so sebou. Nuž oduševnil chlapov a rozhodol, že nechajú husárov prísť až hodne blízko k nim a potom s nasadenými bodákmi a krikom vyrútia sa z krovia na nich. Keď husári boli už dosť blízko, vyrútili sa dobrovoľníci s nasadenými bodákmi a s hromovitým „hurrah!“, a husári, nazdajúc sa, že bohvie aká tam sila proti nim, zvrtli sa a odcválali do pevnosti.

Medzitým ja nebol som dlho v Martoši. Dostal som rozkaz prejsť s väčšou čiastkou dobrovoľníkov na pravý breh Dunaja ku hlavnému stanu v Ácsi. Nuž vzal som štyri stotiny a prešiel som s nimi do Ácsu, nechajúc v Martoši dve stotiny s kapitánmi, Bakulinym ako veliteľom divízie a Štefanovičom.

V Ácsi hemžilo sa rozmanité vojsko. Domy boli takmer prázdne. Vojsko, teda i slovenskí dobrovoľníci, bývalo tam medzi prázdnymi štyrmi stenami, líhali len na holej, po podlahe roztrúsenej slame, ktorá sa bohvie ako riedko premieňala a zmrvená, zanečistená bola. Vojská sa často premieňali, jedny odišli, druhé prišli. Nie div, že to bolo parenišťom všelijakého hmyzu. Naši dobrovoľníci boli takrečeno obsypaní všami, lebo prádlo mali len to, čo na sebe doniesli z domu.

Ktorýsi figliar bol povedal, že keby tým všiam krídla narástli, i s celým chlapom by uleteli.

Ja s Daxnerom býval som v čistotne i akým-takým náradím vystrojenej izbe u jednej starej mlynárky, ktorej muž takmer nepretržene býval na svojom lodnom mlyne na Dunaji. Opatrovala nás za peniaze dosť ochotne a slušne, a žili sme s ňou i so susedstvom v dobrom priateľstve.

Služba dobrovoľníctva nášho v Ácsi bola: rozličná práca na batériách, vystavených vo veľkej dĺžke s istými prietržami na takzvanom Sandbergu[477] popred celým Komárnom, pevnosťami i mestom, a robenie fašín v takzvanom Acserwalde.[478] I my, dôstojníci, či v službe, či mimo služby, často bývali sme na batériách. Boli to štyriadvadsaťfuntové delá a šesťdesiatfuntové mažiare. Zaujímalo nás, aké úspechy robí bombardovanie pevnosti a mesta. Ale nevideli sme patrného úspechu. Ani len lodný most medzi starou pevnosťou a takzvanou „Sternschanze“[479] na pravom brehu Dunaja rozboriť alebo pretrhnúť; alebo si ho komárňanská posádka vedela hneď popraviť. Na bombardovanie pevnosti z cisárskych batérií a z pevností týchto batérií tak privykli i z komárňanskej i z našej strany, že tam pred samou pevnosťou na brehu Dunaja ženy šaty právali, akoby sa nič nedialo, a na batériách vojaci a dobrovoľníci len za vystreleným projektilom a smerom dymu výstrelov hľadeli a podľa ich smeru alebo sa utúlili za násypy batérie, alebo políhali na zem. Okolo batérií a za nimi bola zem husto pooraná guľami. Ale veľmi zriedka sa prihodilo, že by dajedného bolo zabilo.

My, dobrovoľníci, skoro spriatelili sme sa s hraničiarmi, Srbmi, a nažívali sme s nimi v najlepšom priateľstve. V pamäti mi ostal zvlášte poručík Zdunić, už nie mladý, a dosť mladý nadporučík Kaiser, obaja od Ogulinského pluku.

V Ácsi podriadení sme boli bezprostredne Simunićovi. Simunićov hlavný stan bol v akomsi zemianskom kaštieli na kraji dediny, pri samej hradskej, i on tam býval. Ja každý deň ráno chodieval som k nemu na „raport“. Sotva som sa v Ácsi rozhľadel, predložil som mu smutný stav, v akom sa dobrovoľníctvo nachádza, pre ktorý smutný stav ani službu nemôže tak konať, ako by ináč i chcelo i mohlo. Ten smutný stav záleží v tom, že dobrovoľníctvo má mizerný zbroj a takmer žiadnych nábojov; je z väčšej čiastky bosé, biedne zaodeté a pre nedostatok bielizne zanečistené; naposledy dôstojníctvo z väčšej časti je nesúce. A tak naliehave prosil som ho: aby dal vydať dobrovoľníctvu súci zbroj a náboje; aby nariadil vydať mu obuv, bielizeň a ošatenie; naposledy, aby mi dovolil reorganizovať dôstojníctvo.

Ale výsledku som málo docielil, t. j. mužstvo dostalo baganče a takú, zväčša neupotrebiteľnú, iba na onucu súcu bielizeň, ktorú kdesi po dedinách boli poznášali či do nemocníc, či na obväzky a strapce. Ostatné moje žiadosti Simunić nevyplnil, bezmála navedený šéfom svojho štábu, majorom Aldersbergom, ktorý slovenským dobrovoľníkom nedôveroval a ich nenávidel.

Určite neznám, v ktorý deň to bolo, ale bolo okolo 20. apríla, že z Martoša išiel poručík Lažarovský s patrolou do tábora pre chlieb, a keďže v Martoši nebolo záprahu, šiel do starej Ďaly k richtárovi vypýtať si záprah. Richtár ukazoval ochotnosť, len prosil o malé pozhovenie. Lažarovského požadovanie a richtárovo prosenie o pozhovenie opakovalo sa hodne dlho, ale bez výsledku. Richtár vedel, čo ide nasledovať. Zrazu vletí do Starej Ďaly švadrona husárov, odzbrojí a zoberie dobrovoľníkov a ide s nimi ďalej, rovno do Komárna. Na tej

ceste boli tri pustatiny „Végh“ s majermi. Na všetkých troch boli malé cisárske posádky, vlastne silnejšie patroly. Na prvej i druhej velil cisársky dôstojník, na tretej strážovník feldvebel. Husári napádali posádky radom. Prvá a druhá sa poddala, dala odzbrojiť sa a zajať; ale tretej veliteľ, strážovník, započal z domu strieľať. To husárov pomýlilo. A keď to videli zajatí vojaci dvoch prvých posádok a dobrovoľníci, poskákali z vozov, pochytali si z nich zbroje a začali tiež strieľať na husárov. Nato husári cvalom leteli do pevnosti.

Tak oslobodil sa i Lažarovský s dobrovoľníkmi a vrátil sa do Martoša. Z Martoša dve stotiny dobrovoľníkov dívali sa, ako podvečer v ten deň celé vojsko Görgeyho tiahlo hradskou do Komárna. Bakulinymu a Štefanovičovi predstavila sa otázka, čo teraz, lebo z hlavného stanu Veiglovho nedostávali žiadneho rozkazu, ani upovedomenia. Nuž poslali Tomáša a Jána Fuška, otca a syna, kaprálov a veľmi obozretných i odvážnych ľudí, do tábora Neuwirtha a generála Veigla vyzvedieť sa, čo majú dobrovoľníci robiť. Ale patrola v cisárskom tábore nenašla nikoho. Všetko bolo odišlo na pravý breh Dunaja pri Neszmélyi. Naši milí dobrovoľníci nemali času rozmýšľať, ani nerozmýšľali, ale rozhodli sa, že hneď v tú noc prejdú až za Váh na Žitný ostrov a tam pripoja sa k dajednému cisárskemu odielu. Tak i urobili. Zobrali všetky člnky v dedine, pokládli na ne všetko, čo mali, posadali, kto posadal, do nich a prebíjali sa, to na člnkoch, to brodiac vo vode, až po Váh. Tam po niektorých príkoriach, ktoré im neznajúci ich cisárski vojaci robili, pripojili sa a prijatí boli k divízii generála Saussé.

Ja som o tom, čo sa stalo na ľavom brehu Dunaja a s dvoma stotinami slovenských dobrovoľníkov, nevedel. Ba sprvu i Simunić len toľko vedel, že keď Veiglova brigáda z ľavého brehu Dunaja prešla na pravý, s dobrovoľníkmi sa voľačo stať muselo. O deň-dva mi Simunić povedal: „Ihre Compagnien sind in der Schüt beim Saussé. Schicken sie ihnen Geld.“[480]

Odľahlo mi veľmi, preveľmi.

Ako Görgey vtiahol do Komárna, Rakúšania ozlomkrky rozoberali batérie, odprávali a po parníkoch hore Dunajom odvážali i delá a mažiare a všetku muníciu. Ale Maďari nasledovali transporty po brehu Dunaja batériami. I stalo sa, že lode s transportom v Gönyü či sa zastavili, či ich maďarská batéria dohonila, dosť na tom, pri parolodnej agentúre v hostinci padol maďarskou batériou vystrelený granát do lode, zapálil muníciu a nasledoval neobyčajný výbuch, ktorý striasol z hostinca, kostola, fary a zo všetkých budovísk škridlicu, obloky a dvere povyhadzoval a hroznú spustu zapríčinil. Stalo sa to práve na Veľký piatok, asi o desiatej hodine predpoludním. My s Daxnerom boli sme doma, a počujúc ešte aj v Ácsi neobyčajne silnú detonáciu, vybehli sme na ulicu, čo sa robí. Ale nevideli sme ničoho, ani nepočuli, len sme videli, že na západnom jasnom, tichom nebi vznášal sa hnedý, ako sneh biely, guľovatý oblak.

Už 25. apríla dostal som od Simunića rozkaz kryť hlavný stan, lebo všetko cisárske vojsko vypratalo sa bolo na Sandberg a do Ácserwaldu. Nuž všetky štyri stotiny obsadili a strážili sme hlavný stan a boli sme rozdelení okolo neho a okolo kostola vedľa neho. V noci z 25. na 26. apríla, po polnoci, teda vlastne už 26., za tmy zrazu počuli sme od strany, kde leží Sternschanze-Csillagvár, niekoľko ojedinelých puškových výstrelov, hneď nato decharge oddielov, cúgov,[481] a keď sa brieždiť začalo, i búchanie diel do toho. Totižto ešte pred svitom prevádzal Görgey svoje vojsko z pevnosti mostom na pravý breh, a ako vojsko prechádzalo a na pravom brehu oproti Sandbergu do bitevného radu sa ustrojovalo a nejaký cisársky oddiel našlo, nuž napadlo naň. Cisárske vojsko, i od

Ácsu i čo bolo prišlo z ľavého brehu Dunaja, nocovalo na Sandbergu a v Acserwalde. A tak postupne zaviazala, vyvinula sa a až asi do štvrtej hodiny popoludní zúrila veľká bitka, ktorá skončila sa odstúpením cisárskych vojsk od Komárna.

Hneď ako svitlo, bol vyjachal Šimunić i s adjutantom na pole bitky. Ale sa mu zle vodilo. Jeho vojsko Maďari boli už nielen zo Sandbergu, ale aj až na kraj Acserwaldu vytisli, kde presilou napadnutí hraničiari citlivé straty utrpeli. Okolo desiatej hodiny predpoludním prišiel Schlick do hlavného stanu, ale aj hneď, s povestnou cigarovou fajočkou v zuboch, odjazdil na pole bitky, a keď sa rozhľadel, značný vplyv vyvinul na polepšenie už veľmi neprajného chodu bitky.

Z poľa bitky privážali početných ranených. Na troch - štyroch vozoch doviezli v ataku s husármi dorúbaných ulánov. Prišla tiež hŕstka celých pechúrov, záležajúcich z jedného nadporučíka, dvoch poručíkov a sedemadvadsiatich chlapov zo slovinského pluku Airoldi. Tí mi s rozhorčenosťou rozprávali, že ich dlhým maršom utrmácaných a vyhladovaných v noci v hustej tme voviedli medzi akési násypy. Nevedeli a nevideli, kde sú a čo majú pred sebou. Vystavili stráže; políhali si a tuho pospali. Zrazu videla ich stráž, že sa čosi hýbe pred ňou. Zvolá „Wer da?“[482] a dostala za odpoveď výstrel. Batalión postavil sa do zbroja, a keď videli, že sa aj za nimi dačo hýbe, dali v tú stranu dechargu. Ale odtiaľ počuli komando: „Beim Fuss!“[483] Cisárski urobili „beim Fuss“, lebo videli za chrbtom na chlapoch čierne remene a nazdali sa, že sú to hraničiari. Ale honvédi dali dechargu a udreli na nich bodákmi. Tak alebo padol, alebo bol zajatý celý batalión i s majorom, len tá hŕstka ostala.

My, dobrovoľníci, držali sme stráž nad hlavným stanom, odísť sme nemohli, ale z veže dívali sme sa na chod bitky. Len Daxnera nebolo možno zdržať a odišiel sám na pole bitky peši.

Mňa v ten nebezpečný deň milosť božia zase zachránila pred záhubou. Mal som na veľmi opačnom mieste vyhodený vred, ktorý sa mi zbieral a čím väčšmi dozrieval, tým neznesiteľnejšie bolesti mi zapríčiňoval. V deň bitky bol som už celkom zúfalý, išiel som na hospodu a ľahol som si na posteľ oblečený. Prišla stará mlynárka a spýtala sa, čo mi je. Ja som jej vysvetlil, a ona mi povedala: „Tomu pomôžeme. Už teraz samotný tu ostať nemôžete.“ I doniesla mi akýsi flajster. „To si hneď priložte,“ povedá, „to vám pomôže.“ A vskutku pod tým flajstrom mi citlivý bôľ utíchol, a vred, či už bol úplne dozretý a či ho ten flajster tak skoro prežral, rozpučil sa, vytiekol, bôľ prestal a ja som s veľkým poďakovaním sa mlynárke odišiel k dobrovoľníkom pri hlavnom stane. Ak tam ostanem, nuž Maďari, rozumie sa, urobia so mnou poriadok.

Pred mrakom cisárske vojsko ťahalo preč. Hlavný stan vyprázdnili a my dostali sme rozkaz ísť hradskou smerom ku Gönyű. Neznám, ako dlho sme sa pohybovali. Kdesi vo viniciach nás zastavili, že na nocľah. Zastali a rozložili sme sa. Chlapi poznášali kolíkov révových a rozložili ohne. Ba niektorí našli i včelíny a nabrali si medu. Ale to dlho netrvalo, lebo nás zase pohli a išli sme až po Gönyű, kde sme už spomenutú spustu videli. Po krátkom oddychu išli sme zase ďalej až do Rábu. Ta sme prišli ešte dobre za dňa. Rozdelili nás po domoch. Avšak sotvaže sme sa poskladali a z prachu umývať začali, bolo počuť „Vergatterung“.[484] I postavili sme sa do radov a išli sme ďalej až za Rábczu. Tam na akejsi pustatine nás pristavili. I prenocovali sme tam v poli pri ohňoch. Na druhý deň včasráno išli sme zase ďalej, na celej retiráde[485] v takom poriadku, že regulérne vojsko išlo popredku, za ním český pluk Khewenhüller, my,

naničhodne ozbrojení a bez nábojov, ako arriergarda[486] a za nami ešte jedna batéria. My sme boli obetovaní na prvý nápor nepriateľa, a aby sme dáky fígeľ nevystrojili, dali nám za chrbát batériu. Tak veľmi nás radi mali a tak veľmi nám dôverovali Rakúšania.

Cisárske vojsko, s ktorým sme mašírovali, bolo prestrašené, duchom upadnuté a sčiastky rozbité a dezorganizované. Mne sa tak vidí, že keby nás Görgey vtedy bol prenasledoval a nedal nám zastať ak na samej hranici, Rakúšania boli by sa odhodlali a sformovali k bitke, a za chrbtom vo Viedni na chýr takej pohromy bola by vypukla nová revolúcia. To by bolo, možno, dej histórie do inej koľaje upravilo. Ale Görgey neforciroval nás prenasledovať,[487] lež obrátil sa k Budínu, že na rozkaz Kossuthov. Hovorilo sa tiež, že Kossuthova manželka chcela v budínskom kráľovskom zámku bývať. Ja neznám, čo je pravda.

Dosť na tom, že sme my, slovenskí dobrovoľníci, šťastlive doreterovali[488] až do Prešporka, kde sa k nám pripojili i dve z Csallóközu došlé stratené stotiny.

V Prešporku niektorí značnejší a serióznejší ľudia radili sme sa, čo robiť ďalej. Videli sme, že pod zbrojom a organizovaní za každú cenu ostať musíme. Ale že v tom spôsobe, v akom sme, ostať nemôžeme. Nám za veliteľa nevyhnutne potrebný je vojak, ktorého je to remeslom a on v tom vycvičený, a človek taký, ku ktorému by viedenské ministerstvo i cisárske veliteľstvá a úrady dôveru ma1i, a ktorý by vedel s nimi hovoriť podľa ich spôsobu, teda i vedel vykonať všetko to, čo pre slovenské dobrovoľníctvo bolo neodbytne potrebné.

Uzniesli sme sa na tom, aby Štefan Daxner bez odkladu išiel do Viedne a tam u ministerstva a u hlavného stanu i osobne i s pomocou vysťahovaných samých predných a najvážnejších Slovákov konal a čím skôr vykonal, aby nám predovšetkým poslali pre nás súceho a ich dôveru požívajúceho veliteľa - vojaka.

Ukázalo sa, že za horúca po pohrome pod Komárnom vo Viedni bola k tomu ochota, lebo o pár dní dostal som rozkaz, aby som s dobrovoľníckym sborom išiel do Skalice.

Prišiel som ja ta. Ale dobrovoľníctva ani polovica. Pre zlé nakladanie Simunića, ktoré som ja nevládal prekonať, a i z túžby za domom a rodinou — už pod Komárnom a ešte väčšmi na ceste od Komárna do Skalice pouskakovali.

Medzitým tešili sme sa dobrými nádejami, lebo sme sa domýšľali, že nás bez príčiny neposlali do Skalice.

A dobré nádeje nás nesklamali. Dostal som, vo Viedni už dňa 8. mája 1849 „od c. k. náčelníctva slovenských dobrovoľníkov“, Henrichom Lewartowským podpísaný príhlas „Wšetkím údom slovenskjeho národnjeho wojska“. Tento príhlas mám v pôvodine poruke a tu ho uvádzam v celom znení:

No. 2.

Od c. k. Náčelňíctva Slovenskích dobrovolňíkou.

Wšetkím údom slovenskjeho národnjeho Wojska,

Wo Wjedni, Dňa 8. mája 1849.

Na žjadosť Waších zástupňíkou skrze Wisokuo c. k. Ministerium wojni, ako aj skrz Wisokuo c. k. wojenskuo hlawnuo wodcowstwo za Wášho wodcu wiwolení súc, za šťastnjeho sa pokladám, keď čestnuo toto wodcowstwo prijímam, nad takími mužmi, ktorí oprawdowou láskou k wlasťi a wernosťou, nje swojho zisku žjadostiwou, a oddanosťou k nášmu konštitucionálnemu Cisárowi a Kráľowi odušewnení zbroja sa w tom hrdinskom úmisle chopili, že chcú Cisára a otčinu proti nadutím odbojňíkom zmužile bráňiť.

Ako Wáš dobrí prjaťel už od dáwna, teraz, ako Wáš úprimní spoludruh obracjam sa k Wám s tou srdečnou prosbou: Buďťe moji úprimní, statoční prjaťelja! buďťe moji wernosrdeční spoludruhowja! Swornosť, láska a wespolná šetrnosť ňech panuje medzi nami.

Ja som Wáš! Powolaní súc k tomu, hotowí som česť a slávu na rovno, ale aj každú ňeresť wojni s wami ďeliť. Tu je čas činnosťi; prosím Wás teda za Wašu neohraničenú dúweru a zajedno Wašu poslušnosť. To Wám sľubujem, že Wašu dúweru si buďem wedjeť zaslúžiť, tak ako i Wašu poslušnosť iste zle užívať nebuďem.

Nespočiňťe doťjaľ, pokím jedna slowenská duša sa nachádza, ktorá v maďarskom jarme utlačená súc, naším zástavám sa pripojiť ňemuože.

Neustúpťe, počím jedon z neprjaťelou ozbrojení proti nám stojí.

Ňesmje wjacej Wašu krásnu vlasť rebellantskí Maďar potlačovať a ju ňiwočiť. Ňesmje sa ďalej rebellant swojmu šlechetnjemu pánovi a Kráľowi posmešiť.

Napred zmužile k tomuto wznešenjemu cjeľu. Tak si isťe widobudňeťe wďak nášho dobroťiwjeho Cisára, požehnanja Waších ťažko trpjacich spoluobčanou a bratou a nepominuťelnú sláwu ako oslobodiťelja wašej nešťastnej otčini.

Zničenja buričovi! pokoj a ušetrenja wernjemu občanowi! To ňech buďe s božou pomocou naše každodennuo heslo!

Henrych Lewartowski v. r., náčelník slov. národn. wojska.

Nezadlho prišiel i sám Lewartowski v sprievode Štefana Daxnera a Janka Jesenského Ťažkého. Radosť bola v nás veľká. A tá radosť sa ešte zväčšila, keď prišli k nám všetci značnejší dôstojníci Slováci, okrem Karola Borika, ktorý odišiel bol domov, z rozídeného sboru štúrovsko-hurbanovsko-bloudkovského. Ale ja som bol zarmútený a zahanbený, a akiste i Lewartowski bol v očakávaniach sklamaný, keď mužstva bol taký nedostatočný počet.

I žiadal som od Lewartowského, aby ma, ako hlavný veliteľ slovenských dobrovoľníkov, vyslali zozbierať a priviesť uskočených dobrovoľníkov. Vyslal ma s tou úlohou, a ja som šiel na Brezovú, Myjavu, Vrbovce, Starú Turú atď. a vyzval som predstavených obcí, aby mi vystanovili všetkých tých, ktorí pri slovenských dobrovoľníkoch slúžili. Tí to urobili a dobrovoľníci sa bez zdráhania a bez prekážok dostavili. Doviedol som ich ku všeobecnej radosti do Skalice.

I zorganizovali sme sa mužstvo i dôstojníctvo v jeden prápor (batalión) so šiestimi stotinami. Mňa, proti môjmu naozajstnému a silnému vzpieraniu sa, vyvolili a vymenovali za veliteľa bataliónu, preto ma mužstvo len „pán pataľuon“ volalo, v hodnosti kapitána. Za veliteľov stotín, kapitánov, boli vyvolení: Štefan Daxner, Michal Bakuliny, Ján Kučera, Ján Jesenský Ťažký, Samo Štefanovič a Emanuel Polesňák, Moravan, smelý vojak, znamenitý strelec, ale temperamentu ako medveď.

Do prvej stotiny boli povyberaní čo najlepší strelci a odvážni chlapi, takmer samí pytliaci a pašeri. Ich kapitánom bol Daxner.

K týmto šiestim stotinám ustrojená bola ešte jedna, rezervná stotina, pre vycibrenie nováčkov a nevycvičených. Kapitánom a veliteľom tejto stotiny bol Nosko z Brezovej, vyslúžilý kaprál od pluku Alexandra I. Bol vzorom cibriteľa nováčkov, ale ináč „kaprál“, ktorý keď chcel rozkázať „hore hlavu“, skríkol: „Poručím do boha!“

Lewartowski oddal sa s celou energiou svojho cholerického, ba prudkého, ale priameho temperamentu, a to s energiou vo svojich dosavádnych vojenských službách zručnosťou a spôsobnosťou vycvičenou, s opravdivou láskou ku svojmu dobrovoľníctvu, ale i s ambíciou vyznačiť sa — organizáciou, vystrojením a privedením na stupeň významnosti pred priateľmi i nepriateľmi, nadovšetko pred cisárskym veliteľstvom a ministerstvom, Slovenského dobrovoľníckeho sboru.

A veru mal mnoho práce, mnoho predsudkov vyvrátiť, mnoho prekážok premôcť, z mnohých denunciácií očisťovať sa, mnoho nastavaných pascí rozmrviť a mnoho intríg zničiť. V takýchto machináciách veľkú úlohu hral gróf Anton Forgách,[489] naposledy uhorský kancelár. Bol rodom z Haliča v Novohradskej stolici, človek chudobný; keď doma býval, zaujatím jeho bolo v karty hrávať s mäsiarskymi tovarišmi v Lučenci. Hovoril veľmi dobre po slovensky. Roku 1848/49 zdržoval sa v cisárskom zámku v Holiči, to ako štréber, to ako šmarocer,[490] to ako špehún, ale vždy ako denunciant slovenských mužov a podnikov a ako intrigant proti nim.

Myslím, že sa nemýlim, keď sa domýšľam, že tiež jeho pôvodom stalo sa, že sotvaže bol Lewartowski prišiel do Skalice a prevzal veliteľstvo nad slovenskými dobrovoľníkmi, a Sbor ešte nebol poriadne zaodetý a ozbrojený, dostal rozkaz ísť do Brodského, rodiska Martina Čulena, s dobrovoľníkmi vraj akúsi vzburu potlačiť. Úmysel pri tom bol Slovenský dobrovoľnícky sbor na posmech vystaviť a kompromitovať ho pred slovenským ľudom. Keby nie to, teda mali dosť regulárneho vojska nablízku i z jednej i z druhej strany Moravy.

Išli sme ta i s Lewartowským od Hodonína po železnici a mali sme na ktorejsi stanici, či len naoko a či naozajstnú mrzutosť s veliteľom akéhosi cisárskeho vojska, ktorú ale Lewartowski odrazil. Do Brodského došli sme v noci a hneď celú dedinu zôkol-vôkol obsadili sme, aby nikto nemohol ani von, ani dnu.

Akýsi panský úradník voviedol a uhospodil Lewartowského v pálffyovskom kaštieli. Úradník predstavil Lewartowskému záležitosť ako agrárnu rebéliu proti pálffyovskému panstvu, alebo ako veľký exces[491] — s istotou neznám, lebo ja som bol zaujatý v dedine za celý čas, čo sme tam boli, službou. Úradník Lewartowskému vyznačil veľký počet sedliakov-gazdov ako rebelantov a či excedentov, a ja som dostal rozkaz a sprievodcu, ktorý mi domy ukazoval, označených dať polapať a do kaštieľa dať podoprevádzať. Na dvore v kaštieli

úradník dal vyložiť dereš a k nemu postavil pohotovosť hajdúchov s lieskovicami. Úradník chcel dať nazápusť ťať privedených. Ale Daxner, ktorý bol tam ako Lewartowského juridický adlátus, vypočúval, čo je vo veci, a nahliadol, že úradník chce bez dostatočnej príčiny a bez potreby, len ako do tých čias grófsky a či práve kniežací úradník robieval, zúriť — zastal sa sedliakov, poučil Lewartowského a palicovanie vystalo. Len dvoch alebo troch poslal Lewartowski do stoličného domu do Prešporka.

Lewartowského neúnavnosti a energii podarilo sa dosť skoro obstarať a do Skalice dať dopraviť celkom nový, pekný a dobrý zbroj belgického výrobku, záležajúci z pušiek na veľké kupky (kapsle) s bodákmi a s celou ostatnou výstrojnosťou a z úplného letného obleku, t. j. okrúhleho klobúčika s particou, ktorý, kto chcel, mohol si podperiť — ja som mal veľké biele, vlajúce pštrosie pero za klobúkom — z blúzy zo svetlého mocného plátna s červeným obrámkom, z pantalón z mocného bieleho plátna, tiež s červeným obrámkom, z bagančí, zo sivého vojenského kepeňa a z čierneho remenného opasku s nábojnicou a pošvou na bodák.

Plat dostávali sme predbežne taký ako predtým.

Mali sme svoju zvláštnu, rakúsko-slovenskú zástavu, ktorá záležala zo zástavy vo veľkosti ako iné zástavy pechúrskych bataliónov, s rakúskym dvojhlavým čiernym orlom v žltom poli, a mala tri, asi po päť centimetrov široké, na jeden centimeter širokou striebornou čipkou obrúbené, ako sama zástava dlhé, každá slobodne vlajúce, stužky: bielu, modrú a červenú.

Takto vystrojení a už i hodne pocvičení rozlúčili sme sa so Skalicou. Išli sme ku Prešporku. Na niekoľko dní zastavili sme sa v Stupave, kam bol prišiel i generál Kempen z Viedne, či nás len obzrieť a inšpicírovať, a či nás i sprisahať, určite nepamätám.

I Štúr a Hurban boli ta prišli vidieť nás. Hodža nie.

Zo Stupavy prešli sme cez vrchy a hory a vinice do Račišdorfu na dlhší čas.

Lewartowski bol uhospodený v kaštieli baróna Néveryho a mal k dispozícii celý kaštieľ i s pivnicou. Ja býval som u ovdovelej starej kováčky oproti katolíckej fare. V tej fare býval Janko Kučera u starého dobráckeho farára, ktorý mu v takzvanom „Schnapskasten“ medzi dverami v zásobe držiaval po pár fliaš dobrého vína. Ostatní dôstojníci bývali roztratení po dedine; ale v hostinci na kraji dediny, zvanom „Peklo“, bývalo naše oficierske kasíno.

Lewartowski býval so svojím adjutantom, mladučkým Čechom, veľmi dobrodušným, vytrvanlive pracovitým a rozmary, prudké nápady a netrpezlivosť Lewartowského trpezlive znášajúcim, pritom bystrým pisárom, menom Václav Pok-Poděbradský.[492] Bol deň po dni kancelárskymi prácami zaujatý, o inšie akoby sa ani nestaral. Len dosť často podvečer poslal denného kaprála pre mňa, Daxnera, Kučeru, Bakulinyho atď. A už nás tam čakali vo vode zachladené fľaše dobrého néveryovského vína. I zabávali sme sa obyčajne do polnoci rozličnými hovormi i o vážnych služobných a národných záležitostiach, i o lopáliách smiechotami.

Ja som mal cvičbu a službu vo všetkých podobách viesť a na starosti. Cvičby diali sa od šiestej do desiatej hodiny predpoludním a od tretej do šiestej hodiny popoludní na pažiti medzi dedinou a hradskou. Raz bol manéver v hájiku pri „Pekle“. Z jednej strany hájika bol Daxner s dvoma stotinami, z druhej strany Bakuliny tiež s dvoma stotinami, a úloha bola, aby alebo jeden alebo druhý vytlačil protivníka z hájika. Daxner jednou stotinou obkolesil Bakulinyho, napadol ho i odpredu i odzadu a tomuto prichodilo poddať sa. Ale Bakuliny poddať sa nechcel, ani jeho stotiny. Nuž doliehali jedni na druhých a rozjarili sa tak, že začali bodákmi napádať jedni druhých. Len ťažko bolo roztrhať ich a uspokojiť. I oficierske šable museli účinkovať pri tíšení. Takáto je, hľa, tá človečia krv, i z hračky rozpáli sa naozaj.

Naše cvičby záležali nielen z takzvaných „handgrifov“[493] a v pravidelnom a úhľadnom mašírovaní a z bystrých obratov, ale i z ďalších próbnych pochodov, z denného i nočného patrolovania v denných a nočných predstrážach, vo vyučovaní, ako držať sa na pochodoch a v rozličných náhodilých prípadnostiach. I boli sme vycvičení sťa regulárne vojsko.

V bitke pri Rábe, ak sa nemýlim 26. júla, Klapka[494] rozbil cisárske vojsko. Neznám, či následkom toho, či z inej príčiny, náš dobrovoľnícky Sbor bol zrazu preložený z Račišdorfu do Prešporka a boli sme uhospodení na brehu Dunaja na takzvanom Zuckermandli.[495] Tam rozniesol sa medzi nami chýr, že máme byť poslaní do opevnenia (Brückenkopf) ktoréhosi mostu na Dunaji. To nás rozhorčilo a naliehali sme na Lewartowského, aby vykonal, žeby nás ta neposielali, ale do horných stolíc a do banských miest, kde gerila[496] nehanebne a celkom slobodne šarapatí, lebo tam niet žiadneho cisárskeho vojska.

Nuž boli sme poslaní do banských miest a horných stolíc s úlohou gerilu odtiaľ vytisnúť, kraj pacifikovať a ochraňovať. Urobilo to u dobrovoľníkov veľkú radosť.

Keď sme na pochod vystrojení vyšli na takzvanú „Sauheide“[497] pri meste, Lewartowski zastavil prápor a z koňa podal a kázal mi slávnostne prečítať patričný rozkaz, vytiahol meč, kázal naše meče položiť na jeho meč, a aby sme jedným slovom prisahali vernosť cisárovi. Obkolesivší ho dôstojnícky sbor vyvolal „prisaháme, urrah“. I šli sme ďalej.

Okolo Ivánky, Čeklísa a po susedných dedinách videli sme roztratené zlomky rozbitých rozličných vojenských oddielov, rozlámané delá a všelijaké iné dôkazy pohromy.

V Trnave bol pre nás slávnostný deň. Bolo to 12. augusta, keď nám Lewartowski vyhlásil manifest, podľa ktorého „slovenskí národní ozbrojenci“ ako druhé riadne cisárske vojsko považovaní a platení a len na Slovensku potrebovaní byť majú a budú.

Hľa! čo všetko vykonal figliar Klapka pri Rábe!

Hneď v Trnave pokúpili si a na šable popripínali zlaté kystky (porte-épée), a i dôstojníci i mužstvo od toho času dostávalo plat ako riadne vojsko.

Takmer súčasne s bitkou pri Rábe bola bitá bitka pri Perbete. Lewartowski už z maršu od Prešporka poslal kapitána Mikuláša Ferienčíka s jednou stotinou

na to bojište na rekognoscírku. Ferienčík svoju úlohu vykonal a pripojil sa zase k nám, neznám na ktorej stanici. Okrem úradnej, Lewartowskému podanej zprávy rozprával, že bitka zúrila v dedine. Na hradskej bola postavená maďarská batéria, na ktorú dorážala ruská batéria; ale keď sa maďarská batéria poddať alebo ustúpiť nechcela, veliteľ ruskej batérie dal delá zapriahnuť, cvalom letel so svojou batériou až na blízkosť maďarskej batérie, dal tuho páliť na nepriateľa a čochvíľa bola maďarská batéria rozdrúzganá.

Pri obapolnej kanonáde dedina bola na mnohých miestach zapálená a po odbití Maďarov Rusi vtiahli do dediny. Pri jednom ešte celom dome čakal ich starý človek so ženou s krčahmi s vodou a napájali smädných Rusov. Videl to jeden ruský dôstojník, dal dom tých starých obkolesiť vojskom a naložil, aby ten dom pred ohňom bránili a obránili a tých starých ľudí pred ublížením a poškodením ochraňovali. Krásny skutok od „barbara“ Rusa.

Z Trnavy tiahli sme hore, ďalej na Hlohovec, Nitru, Topoľčany, Oslany. Obyčajne pohli sme sa večer po mraku a pred svitom prišli sme do novej stanice neočakávaní a narobili sme prekvapenia.

Do Topoľčian prišli sme 15. augusta. Bol sviatok a púť. Teda v meste mnoho národa. Lewartowski dal celé mesto obkolesiť a zatvoriť, nikoho ani von, ani dnu viacej nepustiť, okrem s priepustným lístkom. Či sa obával, že môže tam medzi národom byť gerila, a či chcel len strachu nahnať alebo dobrovoľníctvo pocvičiť, ako to treba urobiť.

Dosiaľ mašíroval celý broj[498] spolu. V Oslanoch sme sa rozdelili. Ja a kapitán Janko Kučera s dvoma stotinami išli sme prekutať kraj a hory medzi Oslanmi a Žarnovicou, na biskupskú hutu Kľak, Novú Lehotu, Janovu Lehotu, Lúčky a iné dediny — a medzi Kremnicou. Do Kremnice prišli sme dolu kalváriovým vrchom na druhý deň v noci. Druhí dobrovoľníci išli s Lewartowským inými cestami na Prievidzu tiež do Kremnice. Z Kremnice išli sme spolu takzvaným „Sohlergrundom“ na vrch, kde bol tunel, ale tento tunel Artúr Görgey, keď tiahol zo Štiavnice na Kremnicu do Bystrice a odtiaľ cez Šturec do Liptova, dal zatarasiť. Z vrchu spustili sme sa do Tajova a tak prišli sme do Bystrice. Ale v Bystrici boli Rusi pod generálom Grabbem[499] rozložení táborom na horných lúkach. Nuž my, dobrovoľníci, boli sme poslaní sčiastky do Radvane, sčiastky po okolí, kde Rusov nebolo. V Radvani boli sme, Lewartowski a ja, ubytovaní s niektorými oficiermi v Radvanskom kaštieli.

Medzitým Rusi tiahli ďalej proti Lučencu, ktorý Grabbe dal vypáliť a vyrabovať za pokutu, že koncom júla Lučenčania zavraždili tadiaľ vezúcich sa sedem chorých ruských dôstojníkov. Ja som bol poslaný s dvoma stotinami do Zvolena odmeniť Rusov. Daxnera poslali do Liptova zozbierať nový batalión a potom s ním pripojiť sa k nám v Brezne. Lewartowski zabral zo Španej doliny tamojším banským správcom, Paterom, vojenskej povahy Viedenčanom, už predtým ustrojený, puškami a bodákmi ozbrojený a tureckou bandou opatrený sbor baníkov v rovnošate, a bol vykonal u Grabbeho pridelenie pätnástich kozákov nášmu Sboru. Bakuliny bol so svojou stotinou, myslím, na Mičinej.

Ale v Brezne sme sa všetci poschodili a spojili. V Brezne utvorili sme z tamojšieho meštianstva takrečený „landsturm“,[500] ktorého náčelníkom bol Samo Lopušný, už i vtedy mestský úradník. Aj Daxner prišiel ta k nám z Liptova so štyrmi stotinami dobrovoľníkov a s jedným oddielom strelcov, za akých zabral všetkých komorských horárov.

Z Brezna tiahli sme do Gemera. Lewartowski a ja šli sme so štyrmi stotinami, s Paterovými Špaňodolincami a ich hudbou, s kozákmi a breznianskym landšturmom na Polhoru do Tisovca, na ceste do Rimavskej Soboty. Iní šli horami, myslím, z Heľpy, a iní zase až na Červenú Skalu, Hutu — do Muráňa. Tieto dva oddiely a ja s dvoma stotinami šli sme z Tisovca tiež do Muráňa, a tam sme sa všetky tri oddiely mali zísť na jednu hodinu. Čo sa aspoň približne i stalo.

Z Tisovca sme sa potom po rozličných smeroch rozdelili. Lewartowski a ja, vrátiac sa z Muráňa do Tisovca, tiahli sme so štyrmi stotinami dobrovoľníkov, s breznianskym landšturmom, so špaňodolinskými baníkmi a ich bandou a s kozákmi do Rimavskej Soboty, kde Lewartowski 17. septembra rozložil svoj hlavný stan. Karol Borik, ktorý prišiel k nám do Brezna, poslaný bol Muránskou dolinou na Revúcu do Jelšavy, Michal Bakuliny s Jankom Kučerom do Tornale, do Gemerskej Panity, kde mal s istým cisárskym kapitánom, nabadurkaným tamojšími zemanmi, veľmi mrzutú opletačku, pri ktorej však Bakuliny vyhral a cisársky kapitán bol pokarhaný. Potom šiel Bakuliny ďaľej až po Gelnicu. Krem toho naše patroly ustavične motali sa vozmo na všetky strany, hlavne nocami. Úlohou bolo vypátrať zdržovanie sa geríl a pochytať ich alebo odbiť, vypátrať sklady zbroja, všelijaké prístroje, muníciu, obleky, nemocnice atď., a nájdené zabrať; vypátrať previnilcov a kompromitovaných a dopraviť ich do Rimavskej Soboty pred Lewartowského, zorganizovať stolicu v cisárskom a Slovákom prajnom duchu, medziiným všeličím i kossuthovské banknóty[501] zozbierať a oddať na spálenie.

Naše patroly chodili vo dne v noci, najviac v noci, na všetky možné strany nielen po Gemerskej stolici, ale po celom priestore od Vacova po Košice. Gerily ustupovali a rozpŕchali sa. Zrážky nebolo žiadnej, lebo v každom ohľade nastúpila malodušná poddajnosť, zvlášte keď doletel chýr o poddaní sa Artúra Görgeyho, dňa 13. augusta 1849, s poslednými triadvadsiatimi tisícmi ruskému generálovi Rüdigerovi[502] pri Világoši. Naše patroly nazbierali vojenskej koristi v hnúšťanskej železnej hute, v Ózde v železnej dielni, kde bola masa naliatych gúľ, granátov, bômb a iných strelív. V gelnických baniach a inde našli naše patroly množstvo oblekov, obuvi, nemocničného náradia atď. Slovom, korisť, ktorú slovenskí dobrovoľníci v Gemeri zhromaždili, prevýšila hodnotu všetkých výdavkov na náš dobrovoľnícky Sbor, cisárskym erárom urobených.

Lewartowski reorganizoval gemerskú stoličnú vrchnosť. Za spravujúceho viceišpána vymenoval Gustáva Fáyho, že vraj na moje odporúčanie; za slúžnych Ďurka Daxnera, Štefanovho brata, Fridricha Malatinského,[503] Jána Moravčíka[504] atď. atď.

Prišli k nám i rozpustení alebo ubehli od Világoša honvédi a poľskí legionári, menovite Karol Göllner, náš vrstovník, dobrý Slovák, banícky akademik, istý Severín Laubert, Pawlowski a iní Poliaci, ktorých sme prijali a zachránili pred asentovaním do cisárskeho vojska.

Privedení boli viac-menej kompromitovaní, medzi nimi Anton Szentmiklósi, bývalý prvý viceišpán, istý Czikó, bývalý slúžny v Tornali, a istý Czémark, mäsiar a hostinský v Tornali atď.

Czikó, keď Schlickovo vojsko v zime tiahlo tornaľskou dolinou, dal pochytať ustatosťou od hlavného oddielu zaostalých cisárskych vojakov a do Šajavy pod

ľadom utopiť. Toho poslal Lewartowski rovno do Košíc pred vojenský súd, kde bol povrazom potrestaný.

Szentmiklósiho Lewartowski vypočul a poslal tiež do Košíc, kde bol na dlhší čas odsúdený.

Z príčiny Szentmiklósiho prihodila sa mi nasledujúca udalosť: keď Szentmiklósiho doviedli, vykázaná mu bola jedna úradnícka izba na poschodí stoličného domu. Stráž stála na chodbe pri dverách a mala prísny rozkaz nikoho neprepustiť ku Szentmiklósimu, nikomu s ním nedať hovoriť alebo akýmkoľvek spôsobom sa s ním dorozumievať. Spomenutý, nami prijatý Poliak Pawlowski dal sa uprosiť akejsi rodine Szentmiklósiho a vpustil ju k nemu. Dozvedel sa o tom Lewartowski, zavolal ma k sebe a dal mi rozkaz Pawlowského päťadvadsiatimi palicami potrestať. Ja som svoj batalión vyviedol za mesto, ustrojil som štvorhran, predvolal som strážou vyvedeného Pawlowského a vyslovil som mu rozkaz hlavného veliteľa. Pawlowski zdrtený prosil stupňovane vždy naliehavejšie a neodolateľnejšie, až naostatok hodil sa na kolená a prosil, aby som ho radšej dal zastreliť, ako takú neúctu mu vykonať. Kým som vládal, odporoval som a osvedčoval mu, že daný mi rozkaz vyplniť musím. Naostatok bol som premožený, nevyplnil som rozkaz a odviedol som i Pawlowského i batalión do mesta.

Rovno šiel som k Lewartowskému a oznámil som mu, čo som nevykonal a ako sa to stalo. Mali ste vidieť a počúvať, čo robil Lewartowski. Zúril, búril ako najrozpajedenejšia kaňa. Vyhrážal mi, že ma dá hneď okovať a pred vojenský súd poslať. Ja som sa nemal čím brániť, ani vyhovárať, len som počúval dokedy a ako ďaleko to potrvá. A keď som ani slova nepreriekol, Lewartowski pomaly krotol, až skrotol natoľko, že naposledy zastal predo mnou a povedal: „Sehen sie, das gefält mir von den Burschen.“[505] Vari preto, že bol Poliak.

S Czémarkom bola záležitosť špatná, infernálna.[506] Ako rečeno, Czémark bol mäsiarom a hostinským v Tornali. Bol chlap vysoký, silný, surový. Keď Rusi boli pri Miškovci, išiel odtiaľ istý Moyš, bývalý pri Rusoch zásobný komisár, na svojom vozíku s dvoma koňmi domov, do Liptova. V Tornali kŕmil kone. Czémark ho videl a možno i vyskúmal. Keď Moyš odišiel smerom na Jelšavu a Revúcu, Czémark išiel za ním na vrchovom koni. Pri Dlhej Lúke dohonil ho, pristavil, prinútil so sebou ísť naspäť a zobral mu všetko, čo mal. V Revúci oddával Moyša slúžnemu Pavlovi Lovcsányimu: ale slúžny nechcel ho prijať. Viedol teda Czémark Moyša ďalej do Plešivca do stoličného domu a chcel ho oddať kastelánovi. Ale kastelán ho tiež nechcel prijať, lebo že on Moyša nepozná, ani nemá rozkazu prijať ho do väzenia. Nech teda ide Czémark s Moyšom do Tornianskej stolice, tam je vraj Görgey a nech ho tomu oddá. Medzitým Moyša v stoličnom dome prenocoval. Na druhý deň Czémark viedol Moyša pešieho, uviazaného o svojho vrchového koňa. Kdesi v hore, keď nebolo vidieť nikoho, Moyš počul klepnúť, ako keď kupka (kapsľa) zlyhá. Obzrel sa a videl Czémarkovi v ruke pištoľ. Moyš preľaknutý prosil Czémarka, aby mu život neodoberal, že má drobné deti, ženu atď. Czémark chlácholil, že veď to nič, že len obzeral, či mu je pištoľ v poriadku. Moyš prosil a modlil sa a Czémarkovi ponúkol posledné, čo mu tento zanechal, t. j. kepeň. Czémark i ten prijal a zahodil ho na seba; ale poodíduc málo, keď sa Moyš obzrel, Czémark strelil mu do hlavy, že Moyš tam padol mŕtvy. Mŕtvolu Czémark zahrabal v kroví do lístia a prikryl ju haluzinou.

Teda i túto hyenu doviedla naša patrola. Lewartowski postavil ho pred vyšetrujúci vojenský súd, v ktorom všetky šarže zastúpené boli. I ja som bol

prítomný. Čo som tu rozpovedal, to všetko, vari od slova do slova, vyrozprával Czémark pred vojenským súdom. Na otázku, kde má ruské imperiále, ktoré odobral Moyšovi, odpovedal, že vo svojom stolíku, v tej a v tej priepravke, v tej a v tej izbe. Hneď nočnou hodinou išla patrola pre ne a doniesla ich hodnoverne. Na otázku, kde je kepeň, ktorý odobral Moyšovi, odpovedal Czémark, že tu ho má na pleciach. A tak rozpovedal, kde má všetko, čo pobral Moyšovi.

Czémark bol poslaný do Košíc k posúdeniu vojenským súdom a tam bol obesený.

Už za nášho prebývania a účinkovania v Rimavskej Sobote Lewartowski dostal bol vymenovanie za c. k. majora.

Lewartowski už 19. septembra pod číslom 437/1849 podal bol armádnemu hlavnému veliteľstvu v Pešti zprávu o pôsobení Slovenského dobrovoľníckeho sboru a o jeho výsledkoch. Predstavil úlohu Sboru za dokončenú a robil prípravy k vyprázdneniu Gemerskej stolice a rozpusteniu Slovenského dobrovoľníckeho sboru. Tým cieľom brezniansky landšturm a špaňodolinských baníkov s ich hudbou, ako i liptovských strelcov, poslal domov a kozákov k najbližšiemu ruskému oddielu, dobrovoľnícke stotiny ale boli rozposlané do banských miest.

Lewartowski i s adjutantom Pok-Poděbradským prišiel s dvoma stotinami do Štiavnice, kde bolo c. k. dištriktné veliteľstvo. Ja, tiež s dvoma stotinami, prišiel som do Kremnice, kde mi dali úlohu s bývalým mešťanostom Freiseisenom previesť isté vyšetrovanie proti sekvestrovanej tamojšej akejsi porcelánovej fabrike. Vo Zvolene bol kapitán Janko Kučera s jednou stotinou, ale, škoda znamenitého človeka, tam ochorel na horúčku a i umrel, a tam sme ho my, dobrovoľníci, dali pochovať. Slávna mu pamäť!

V Bystrici a v Brezne boli tiež rozložené dobrovoľnícke stotiny. Kým moje vyšetrovanie trvalo, dali sme my, dobrovoľníci, pre Jura Langsfelda, rodom zo Sučian, evanjelického učiteľa v Turčianskom Sv. Martine, ktorého po rozídení sa druhej dobrovoľníckej výpravy pod Bloudkom zlapali a pre jeho dobrovoľníctvo, pre vernosť ku slovenskému národu a nepodvratnosť národného presvedčenia honvédsky major Herman Görgey dňa 22. júla 1849 na jedno humno hneď pri samej Kremnici, napravo od cesty do Turca vedúcej, ukrutným spôsobom dal obesiť — pre tohoto hrdinského slovenského martýra, reku, my, slovenskí dobrovoľníci, dali sme vyhotoviť asi na siahu vysoký železný kríž a slávnostne osadili sme ho na jeho hrob.

O charaktere a o mučení Jura Langsfelda v celej úplnosti a hodnovernosti tu odpisujem list, ktorý na môj dotaz poslal mi Pavel Križko dtto 15. apríla 1899.

„O. P.[507]

Iste som už i zle obstál pred Vami zato, že daný svoj sľub tak pozde plním… no zaslúžil som veru hrešenie, lebo musím vyznať otvorene, že som bol zabudol, čo som Vám bol sľúbil v martinskom divadle. Až teraz mi konečne prišlo na um, že mám Vám zdeliť bývalý nápis na mohyle Jurajovej Langsfeldovej, i nemeškám ďalej to urobiť.

Jura Langsfelda dal obesiť major Görgey na humne povyše hornej ulice v Kremnici ležiacom, a istému Alojzovi Peháčkovi, bývalému banskému správcovi

patrivšom, ktoré humno ešte i teraz stojí a na jehožto prostopadnom tráme v západnej stene ešte i teraz vídať znaky, kde bola doň vbitá kramľa, na ktorú obesili nešťastného Langsfelda. — Mikuláš Burray, bývalý tunajší evanjelický farár, ktorý pripravoval Langsfelda ku smrti, mi rozprával, že dal Görgey obesiť toho mladíka preto, že nechcel na viacnásobné vyzvanie odprisahať, že sa nebude viac považovať za Slováka a že nechcel vstúpiť medzi honvédov ako to bol urobil dobrovoľne bývalý tunajší evanjelický učiteľ Viliam Pauliny, pozdejšie Pauliny-Tóth zvaný. Burray tvrdil, že nemálo obdivoval i on i obdivovali spolu s ním i mnohí Kremničania Langsfeldovu vernosť ku svojmu rodu a stálosť v presvedčení, pre ktoré bol zaplatiť hotový i životom a ktoré vlastnosti vraj obdivovali i jeho sudcovia, preto požiadali i Burraya, aby ho prehovoril, žeby aspoň zdanlivo vypočúvol Görgeyho žiadosť a potom pri danej príležitosti aby urobil, ako sa mu bude páčiť. Langsfeld odolal takýmto pokušeniam a zotrval verný svojmu presvedčeniu až po osudné humno. Ku smrti ho sprevádzalo veľké množstvo divákov. Obesil ho vraj jeden k tomu Görgeyom určený husár na kramľu, do humennej drevenej steny vbitú, a keďže sa povraz, na ňomžto visel, natiahol, dočahovali jeho nohy zem, čo bolo príčinou, že sa dlho trápil, kým sa jeho šľachetná duša rozlúčila s telom. Asi na dvadsať krokov južne od toho humna stála už pohotove jama, do tej vložili umučeného slovenského mládenca a zahrabali jeho telo. Pozdejšie došli sem, rozprával Burray, hurbanisti a tí urobili na tom hrobe, do nehož sa dostal i cisársky zved Sulzer, a postavili tam Langsfeldovi kríž s pozláteným nápisom. Ten nápis som si odpísal i ja, a síce r. 1860, málo zatým, ako som prišiel sem do Kremnice, a znal na písmenu nasledovne: „Ďorď Langsfeld, umučený za cisára a svoj národ slovenský dňa 22. června 1849.“ Tento nápis sa nachodí na železnej tabličke, pripevnenej nad samým rovom na železný, jednoduchý, asi na siahu vysoký a do neveľkej skaly osadený kríž a bol spolu i s mohylou v dobrom stave až do r. 1867. Potom zmizol spolu i so skalou a teraz už sotva i poznať hrob, kde spí večný svoj sen onen verný mládenec slovenský.

Dúfajúc, že som vyhovel Vašej ctenej žiadosti, značím sa v hlbokej úcte V. O. pokorný sluha Pavel Križko. V Kremnici, dňa 15. apríla 1899.“

Na spomenutú zprávu od 19. septembra datovaný, pod číslom 4297 od „Armee-Obercommanda“[508] v Pešti s podpisom feldmaršala Liechtensteina[509] veľmi uznanlivý dekrét majorovi Lewartowskému, hlavnému veliteľovi slovenských dobrovoľníkov.

Dňa 9. novembra 1849, keď Lewartowski už bol v Štiavnici a dobrovoľnícke stotiny boli rozložené po banských mestách — pod číslom 361 vojenné veliteľstvo v Štiavnici s podpisom feldmaršala Bordola vydalo na adresu majora Lewartowského Slovenskému dobrovoľníckemu sboru a jeho hlavnému veliteľovi veľmi sympatický a pochvalný dekrét.

Oba tieto dekréty odpisujem tu z pôvodiny:

I.

Nro. 4297

op.

Vom Armee-OberCommando.

Sr. Hochwohlgeboren

dem k. k. Herrn Major und Ober-commandanten des slowakischen Freicorps Freiherrn v. Lewartowski zu Altsohl.

Pest, am 29. September 1849.

Indem das Ober-Commando der Armee Ihren Bericht vom 19. d. M. Nro. 439 zur Kenntnis nimmt, und die geeigneten Verfügungen hierauf unter Einem trifft, kann mann nicht umhin, Euer Hochwohlgeboren für die ebenso thätige und erfolgreiche, als kluge Führung der slowakischen Freischaar die volle und verdiente Anerkennung auszusprechen. Wie aus allen Ihren Berichten zu ersehen ist, sind Sie überall mit richtiger Auffasung der schwierigen Verhältnisse und mit Energie zu Werke gegangen und haben sich für die Aufrechthaltung der Ruhe und Sicherheit der nördlichen Comitate sowie um Zerstreuung der Insurgenten-Haufen entschiedenen Verdienst erworben.

In Abwesenheit Sr. Excellenz des Herrn Armee-Ober-Commandanten:

Liechtenstein m. p., Feldmarschall-Lieutenant.

II.

Nro. 361.

K. k. Militär-District-Commando in Schemnitz.

Sr. Hochwohlgeboren

dem k. k. Herrn Major und Ober-Commandanten des slowakischen Freicorps Freiherrn v. Lewartowski

Schemnitz, am 9. November 1849.

in Loco.

Der Ausmarsch des slowakischen Freicorps macht es mir zur angenehmen Pflicht, durch Sie, Herr Major! an sämtliche Offiziere und Mannschaft für den unverdrossenen Eifer in Ausübung des schwierigen Dienstes unter noch schwierigeren Verhältnissen, für die Ausdauer bei Mühseligkeiten und Leistungen aller Art, dann musterhafte Ordnung und Disciplin — meine Anerkennung und Dank auszusprechen und zu versichern, dass ich ungeachtet der sehr kurzen Zeit unseres dienstlichen Beisammenseins eine bleibend gute Meinung von diesem in den Zeiten der Noth so kräftig dagestandenen Corps zurückbehalte. Dass dieser wohlverdiente Lob natürlich auf Sie, Herr Major! als Commandanten und Leiter des ganzen Aufgebots doppelt zurückfällt, bedarf keiner Erwägung, und ich schliesse mit einem herzlichen Lebewohl an den wackeren Führer, sowie Offiziere und Mannschaft des slowakischen Freicorps.

Bordolo m. p., Feldmarschall-Lieutenant.[510]

Hlavné vojenské veliteľstvo.

Jeho Vysokoblahorodiu, cis. kráľ. pánu majorovi a hlavnému veliteľovi slovenského samostatného útvaru, barónovi Lewartowskému vo Zvolene.

Pešť, 29. septembra 1849.

Keďže hlavné veliteľstvo armády vzalo na vedomie vašu zprávu z 19. t. m., čís. 439, a stotožňuje sa s vami o vhodnosti opatrení, nemôže inak, než vysloviť Vášmu vysokoblahorodiu plné a zaslúžené uznanie za práve tak snaživé a úspešné ako múdre vedenie Slovenského dobrovoľníckeho sboru. Ako vidno zo všetkých vašich zpráv, pristupovali ste k dielu všade s pravým pochopením ťažkých pomerov a s energiou, taktiež máte rozhodnú zásluhu na udržaní pokoja a bezpečnosti v severných stoliciach, ako i na rozptýlení povstaleckých tlúp.

V neprítomnosti Jeho Excelencie pána hlavného vojenského veliteľa:

Liechtenstein v. r., poľný maršal-poručík.

II.

Čís. 361.

Cis. kráľ. veliteľstvo dištriktu v Banskej Štiavnici.

Jeho Vysokoblahorodiu pánu cis. kráľ. majorovi a hlavnému veliteľovi Slovenského dobrovoľníckeho sboru barónovi Lewartowskému

Banská Štiavnica, 9. novembra 1849 v mieste.

Odchod Slovenského dobrovoľníckeho sboru poskytuje mi príjemnú povinnosť, vysloviť svoje uznanie a vďaku prostredníctvom vás, pán major, všetkým dôstojníkom a mužstvu za neohrozenú horlivosť pri vykonávaní ťažkej služby za ešte ťažších podmienok, za vytrvalosť pri trampotách a výkonoch každého druhu, za vzorný poriadok a disciplínu. Ubezpečujem vás, že nehľadiac na veľmi krátky čas našej úradnej spolupráce, udržím si trvalú dobrú mienku o tomto Sbore, ktorý v časoch núdze stál tak pevne na svojom mieste: Že táto ozaj zaslúžená pochvala, prirodzene, dvojnásobne sa vzťahuje na vás, pán major, ako na veliteľa a vedúceho celého podujatia, netreba ani spomínať, a ja končiac so srdečným zbohom, lúčim sa od udatného veliteľa, ako i dôstojníkov a mužstva Slovenského dobrovoľníckeho sboru.

Bordolo, v. r., poľný maršal-poručík.

Ako vidno, podmaršal Bordolo veľmi uznanlivo a pochvalne vyslovil svoju vďaku všetkým čiastkam Slovenského dobrovoľníckeho sboru, keď sa lúčil s ním 9. novembra 1849 v Štiavnici. Feldmaršal Bordolo i napozatým vo vďačnej a láskavej pamäti zadržal dobrovoľnícky Sbor, zvlášte jeho dôstojníctvo a keď prišiel roku 1850 do Košíc za veliteľa dištriktu, viacerých bývalých dobrovoľníkov vymenoval alebo dal vymenovať do úradov.

I Lewartowski vydal dňa 12. novembra 1849 v Štiavnici datovaný priestupný certifikát všetkým dobrovoľníckym dôstojníkom, ale či nám tie certifikáty doručil v Štiavnici a či len v Prešporku, neznám.

Dosť na tom, že po skončenom vyšetrovaní v Kremnici so svojím oddielom prišiel som i ja do Štiavnice. Tam zhromaždili sa i ostatné stotiny z iných banských miest.

Pôvodne bolo určené, že dobrovoľníctvo v Štiavnici zloží zbroj a bude rozpustené. Ale, neznám vlastne z akých príčin — možno len pre slávnostnejší výkon toho deja, poslali nás tým účelom do Prešporka.

Dej zloženia zbroja vykonal sa teda v Prešporku dňa 21. novembra 1849 týmto spôsobom: Na takzvanej vtedy Fürstenallé, pozdejšie Exezierplatz,[511] slovenské dobrovoľníctvo vo dvoch práporoch (bataliónoch), jeden v sivých, druhý v bielych kepeňoch, bolo ustrojené do dvoch štvorhranov. Celému dobrovoľníctvu velil hlavný veliteľ major Lewartowski na koni, každému práporu jeho veliteľ, a to sivému Francisci, bielemu Daxner, oba tiež na vrchových svojich koňoch. Prítomná bola generalita a poľný kňaz slúžil pod vojenským šiatrom vojenskú pobožnosť, ako Te Deum, pri spoluúčinkovaní vojenskej hudby ktoréhosi pluku.

Na všetko to díval sa oblokom vtedy takzvaného, na vojenskú nemocnicu prestrojeného „Primacialpalai“, teraz Garnisonsspital[512] — Viliam Pauliny, ktorý ešte z Račišdorfu bol ta odišiel nemocný a ešte i v čas nášho skladania zbroja tam ležal na kosť a kožu vyschnutý (bol som ho pozrieť), a ten slávnostný výjav skreslil a i farbičkami ilustroval; len v tom pomýlil, že oba batalióny skreslil v bielych kepeňoch, kdežto môj batalión bol v sivých. Ba kde sa nachodí teraz ten obrázok? Škoda by ho bolo, ak by dakde bol krky zlomil.[513]

Po skončenej slávnosti vyviedli sme oba batalióny na Prešporský zámok a mužstvo tam zložilo zbroj. Dôstojníci dostali certifikáty svoj zbroj môcť si podržať.

Dôstojníctvo dostalo tiež trojmesačný plat ako konečnú výplatu (Abfertigung) a mužstvo jednomesačný.

O tejto výplate píše Bakuliny vo svojom životopise: „K zloženiu zbroja tiahli sme teda do Prešporka, na poslednej štácii v Seredi lúčil sa s nami s plačom Lewartowski, vyplatil nám patričný, po celý čas revolúcie v kase podržaný plat. Načim znať, ako sa organizoval dobrovoľnícky sbor, ako oficieri tak i mužstvo dostávalo taký plat ako regulárne vojsko, Lewartowski ale s porozumením dôstojníkov nevyplácal na deň kapitánovi krem 1 zl., poručíkovi a nadporučíkovi 40 gr. v striebre, zvyšok teda sa každému v Seredi vy- a doplatil, takže oficier každý dostal pár sto zlatých doplatok.“

Toto je zjavná mýlka od Bakulinyho, ak mu aj Lewartowski niečo podobného povedal, tak tomu ako sangvinik dobre nerozumel, alebo keď svoj životopis písal, už nedobre sa rozpamätal. Pravda, a vec je v tom, že dobrovoľnícki kapitáni dostávali denne po jednej zlatke, poručíci a nadporučíci po štyridsať, a mužstvo po päť grajciarov v striebre, a to i vo Verešváre i pod Komárnom i v Skalici i v Račišdorfe i na marše až po Trnavu, teda od samého počiatku, až do 12. augusta 1849, v ktorý deň im bol oznámený manifest, že odvtedy budú považovaní a platení ako riadne vojsko. Na dohovorenie sa Lewartowského s dobrovoľníckym dôstojníctvom o sťahovaní a odkladaní im platu ja sa naskrze neznám rozpamätať, ani na sľúbenú výplatu zdržovaných peňazí. A tak ani nebolo z čoho zadržovať a na čo odkladať peniaze. Lewartowski, viem, vyplatil po niekoľko sto

zlatých dôstojníkom, ako pri rozpustení a prepustení im prichodiacu trojmesačnú výplatu (Abfertigung).

Lewartowski mi pri lúčení bol, pravda, povedal, že mňa a Daxnera navrhol k odmeneniu Leopoldovským radom.[514] Ale to nemalo úspechu a výsledku, pre aké príčiny neznám, asi pre prekážky, robené intrigami grófa Antona Forgácha.

Po zložení zbroja prešporský veliteľ vojenného okresu, feldmaršal Sausée, dal z tej príležitosti v hoteli u „Zeleného stromu“ slávnostný obed v prítomnosti generality a vyššieho dôstojníctva posádky, na ktorý pozvaní boli i traja velitelia a všetci kapitáni slovenských dobrovoľníkov.

Pri obede nás zvlášte plukovníci a velitelia iných vojenských oddielov nahovárali vstúpiť do ich plukov za riadnych oficierov. My odpovedali sme, že za potrebnejšie pokladáme, už teraz po pacifikovaní krajiny, slúžiť na občianskom poli Jeho Veličenstvu. Nahovárali nás tiež prestrojiť sa na „Slovenský strelecký batalión“ (K. k. Slowakisches Jägerbataillon). Ani na to sme sa nepodvolili. Boliže by sme pekne pochodili. Boli by sme sa v c. k. armáde utopili a zložili kosti dakde v Talianskej, alebo v boji proti svojim.

V Prešporku boli sme niekoľkí našimi druhmi, slovenskými dobrovoľníkmi, vyslaní do Viedne na audienciu k cisárovi a kráľovi, poďakovať sa za dôveru, preukázanú zverením nám zbroja v takých ťažkých a nebezpečných časiech. K výsluchu bolo len štvorčlenné vyslanstvo pripustené, záležajúce zo mňa ako rečníka, Štefana Daxnera, Janka Jesenského Ťažkého a istého dr. Steinera, žida, ktorý, neznám ako, dostal sa k nám, dobrovoľníkom, za časov Lewartowského za lekára, bezmála bol poslaný za špeha a bezočive vtiahol sa bol i do vyslanstva pred cisára; ba osmelil sa ešte i úlohu rečníka nárokovať si — nuž ako bezočivý a dotieravý židák.

Audiencia bola v piatok 7. decembra 1849 v slávnostnej audienčnej dvorane cisárskeho zámku vo Viedni. My boli sme civilne oblečení. S poďakovaním sa za zverenie nám zbroja, porúčali sme naďalej svoje služby na poli občianskom a prosili sme o ochranu a rovnoprávnosť nášho slovenského národa. Jeho Veličenstvo prijalo nás veľmi vľúdne a láskave. Na moje oslovenie menom Slovenského dobrovoľníckeho sboru odpovedať ráčilo: „Teší ma, že vás osobne vidím. S účinkovaním Sboru slovenských dobrovoľníkov, ktorých ste vy vodili, som úplne spokojný, a buďte presvedčení, že po úplne zavedenom pokoji a obecnom poriadku i záležitosti vaše ku všeobecnej spokojnosti sa dokonajú.“ Nato s každým prehovorilo niekoľko láskavých slov a milostive nás prepustilo.

Tak skončilo sa naše a vôbec celé slovenské dobrovoľníčenie.

Od tých čias veľmi často a veľmi husto pretriasala sa otázka: či Slováci dobre urobli, že dobrovoľne postavili sa pod zbroj na pomoc dynastii a cisárskej vláde proti Maďarom a nie radšej na pomoc Maďarom proti dynastii a cisárskej vláde.

Aby som sa po päťdesiatich rokoch len krátko vyslovil, povedám, že Slováci ani ináč urobiť nemohli.

Za jedno: Slováci uzavreli s ostatnými všetkými slovanskými kmeňmi Austro-Uhorska také pokračovanie, ak by k takému pokračovaniu nastala potreba. Pravda, že Poliaci nezadržali slovo, ale išli na pomoc Maďarom.

Za druhé: pokojné, lojálne a zákonné kroky Slovákov o pomoc proti svojvôli a násiliu Maďarov nielenže zhola nič nepomáhali, ba práve menom národa hlásiacich a uchádzajúcich sa naliehave o takú pomoc a ochranu Slovákov Maďari temnicami a šibenicami prenasledovali, následkom čoho takí Slováci len v sprotivení sa zbrojom i pre svoju vlastnú bezpečnosť i pre ochranu svojho osobného života boli prinútení hľadať.

Za tretie: od Maďarov v akejkoľvek konštelácii a pri akomkoľvek výsledku boja Slováci už aj podľa dovtedajšej skúsenosti a podľa už vtedy narazeného smeru krajinskej politiky pre národ slovenský nič prajného očakávať nemohli, ale len nie včaššie, ako teraz, vyhlasovanie a prevádzanie maďarizácie ako štátnej potreby.

Za štvrté: Slováci, či ako zásadní, či ako nútení pomocníci Maďarov, však až po detronizácii habsburskej dynastie, už či v prospech inej dynastie, a či v prospech republiky stupňovaných nárokov, neboli by vari v prospech Maďarov, ani v prospech slovenského národa, ani v prospech uhorskej krajiny alebo uhorského štátu žiadneho výsledku docielili, jednoducho už preto nie, že by niečo podobného taký neodolateľný potierateľ revolúcie a taký rytiersky a mocný obhajca legitimity, akým bol cár Mikuláš I.,[515] ktorý ani ponúknutú mu uhorskú korunu neprijal, naskrze ani nebol dopustil. Tak sa to i v skutočnosti dokázalo.

Lebo, ačpráve deje roku 1848/49 počali sa z pohnútok obrany zákonných práv krajiny uhorskej a obrany slobodomyseľných zásad a ustanovizní proti zužovaniam a ujímaniam tých práv zo strany Austrie a protireakcie metternichovskej, i ako výsledok vyzývavosti Austrie, teda ako boj slobody (szabadságharc): predsa vyvinuli sa tie deje v zjavnú a najkvalifikovanejšiu revolúciu. Aby som nič inšieho nepripomenul, len zavraždenie dňa 28. septembra 1848 na moste v Pešti grófa Filipa Lamberga, člena uhorskej magnátskej tabule, ktorý bol poslaný kráľom za veliteľa vojska v uhorskej krajine a za dočasného palatína krajiny, v čom Maďari videli narušenie zákonných práv uhorskej krajiny, keďže hodnosť palatína podľa zákonov závisela od snemu, snemových poslancov.

I vo Viedni zavraždenie ministra vojenných záležitostí v októbri 1848, grófa Teodora Latoura, bol výsledok v tomže mesiaci októbri vo Viedni v záujme Germánstva a proti Slovanstvu, ako tiež proti viedenskej, teda i cisárskej a jeho vlády autorite, aulou a revolučnými domácimi i zahraničnými živlami ustrojenej a Maďarmi, menovite ich agentom Fraňom Pulszkým, podpaľovanej revolúcie.

Naposledy, keď Austria vydala 4. marca 1849 konštitúciu, v ktorej vyslovila medzi iným i národnú rovnoprávnosť, ale hlavne to, že Austria, a teda v nej i Uhorsko je konštitucionálny síce, ale jednotný, centralizovaný štát, v ktorom všetky ostatné štátne rozdiely prestávajú — kossuthovské Uhorsko na tú konštitúciu odpovedalo dňa 14. apríla 1849 na debrecínskom sneme práve detronizáciou habsburskej dynastie.

Nuž cár Mikuláš I. poslal na ochranu a reštitúciu habsburskej dynastie a Austrie, na ich uchádzanie sa, vyžiadanú nimi intervenciu, dvestotisíc svojho

vojska, ktoré prišlo z rozličných strán ako záplava, ani za dva mesiace porazilo maďarské vojská a revolúciu a zase odišlo ako záplava.

Paskievič vo Varšave oproti nemu prišlému Mikulášovi I. povedal pred vojskom: „Veličenstvo, Uhorsko je u nôh Vášho veličenstva.“ Ale cár Mikuláš neprijal ponúknutú mu uhorskú korunu.

Maďari, systematicky od rokov rozmaznaní skrze Austriu v povoľovaní v národnom ohľade, čo konali, konali všetko preceňovaním svojich síl, násilnícky a s aziatskou surovou bezohľadnosťou; Austria zase konala všetko perfídne i naproti Maďarom, ako svojim odporníkom, i naproti Slovanom, ako svojim pomocníkom.

Keď ruské vojská vybojovali a veľkodušný a rytiersky cár Mikuláš I. daroval Austrii život, po porazení Maďarov a po odtiahnutí ruských vojsk Austria urobila tabulam rasam:[516] vyrovnala predbežne všetky rozdielnosti, a ako sa hneď vtedy hovorilo, čo jednému dala za pokutu, to druhému dala za odmenu.[517]

Nuž a keď sa opýtame: čo vykonali slovenskí dobrovoľníci v čas vojny v prospech cisára a jeho záujmov, čo vykonali pre národ slovenský a čo vykonali pre seba, odpovedať, pravdaže, veľmi ťažko.

Ale oprobujem v hlavných ťahoch a bez úvah odpovedať.

V čas vojny do povahy vziať treba predovšetkým prostriedky, ktoré mali Slováci ku svojej potrebe a k použitiu. Iniciátori a náčelníci prvej výpravy 18. septembra 1848, teda v prvom rade Ľudovít Štúr, Jozef Hurban a Michal Hodža, boli, pravda, muži výteční ako spisovatelia, myslitelia, kazatelia, rečníci a agitátori; ale ako vojenní dejatelia boli zrovna neznalci a ako organizátori administrácie boli celkom neskúsení. Z jednej strany bol proti nim celý furor nenávisti,[518] myslím zo strany Maďarov, ako i zo strany slovenského zemianstva, z druhej strany bola proti nim nedôvera a úplná nedbalosť zo strany cisárskej vlády, takže ani peňazí, ani zbroja, ani munície im tí nedali, v ktorých záujme išli von i volali národ zbroj nosiť a životy klásť. Čo vedeli a vládali zaopatriť si z iných prameňov, to asnáď mohlo byť na pokus alebo na dosť krátky počiatok, ale naskrze nie na vydržanie ďalšieho deja a účinkovania.

Z vojenských členov Slovenskej národnej rady a veliteľov slovenských dobrovoľníkov bol Zach, muž výtečného charakteru a poctivých snáh; ale mu viedenská vláda sotva dôverovala, alebo mu práve nedôverovala. Lebo domýšľam sa, že z policajných zápiskov vedela, že Zach roku 1830 bol pošiel do poľskej revolúcie a že pozdejšie bol v Paríži a ešte pozdejšie, až do roku 1848, v Belehrade ako agent poľskej emigrácie.

Bernard Janeček bol síce smelý a chrabrý vojak, ale podľa svojej tekavej, nepokojnej, prudkej a netrpezlivej povahy nesúci na vedenie a spravovanie vojenskej akcie.

Naposledy Bloudek aký bol vojak, neznám. Medzi všetkými troma bol jediný v spojitosti s viedenským vojenským ministerstvom alebo cisárskym hlavným stanom a iste i úpravy odtiaľ dostával, preto i to pridŕžanie sa ho Štúrom a Hurbanom, keď mu iní nedôverovali a nenávideli ho, ba za zradcu považovali. Ináče čo a ako konal Bloudek, myslím, že konal zo svojej oficierskej ambície a z

osobného egoizmu. Zdá sa tiež, že mu viac záležalo na niečom inom ako na slovenskom diele.

Medzi päťsto dobrovoľníkmi, ktorí prišli z Prahy a Viedne a 18. septembra 1848 prekročili hranicu, bol, pravda, i súci materiál za dôstojníkov, ale takmer všetko boli ľudia žiadostiví len štrngať si dôstojníckymi šabličkami, do vojenskej služby sa nerozumejúci, o slovenských záležitostiach a potrebách ničoho nevediaci. Materiál mužstva bol výtečný, ochotne, horlive, oduševnene a v takom množstve hrnúci sa, že ho pri nedostatku zbroja nebolo možno všetok ani aspoň do stotín ustrojiť a ako-tak ozbrojiť. Ale materiál to bol, ako ináč ani byť nemohlo, len erádo, necvičený a nedisciplinovaný, lebo k vycvičeniu a uvedeniu ho do disciplíny nebolo ani súcich cvičiteľov aj dôstojníkov, ani času.

Pre vypočítané nedostatky a slabosti tento dobrovoľnícky sbor ani udržať sa nemohol, ako od 18. do 28. septembra 1848, teda za jedenásť dní, a predsa vykonal znamenitú službu, predne myslím, že bánovi Jelačićovi a prostredne i Austrii a dynastii.

Ja domýšľam sa totižto, že medzi bánom Jelačićom, vlastne náčelníkom jeho generálneho štábu Zeisbergom, a Štúrom, Hurbanom, Bloudkom bolo dohovorené súčasne započať akciu tak, žeby prekročenie hranice vojskom bána Jelačića, čo sa stalo dňa 11. septembra 1848, ktoré pritiahlo a pripútalo by k sebe vojenské sily Maďarov, malo slúžiť za usnadnenie započatia povstania slovenského; z druhej strany žeby povstanie slovenské prekazilo zhromaždenie početnejších síl Maďarov proti Jelačićovi. A povstanie slovenské započalo sa 18. septembra 1848, teda siedmimi dňami po vtrhnutí vojsk Jelačićových. Možno Jelačić toto povstanie Slovákov pár dňami prv očakával a možno aj za trvácnejšiu a výdatnejšiu pokladal túto diverziu Slovákov. Preto, keď vo Viedni vybúšila revolúcia, znenadála Jelačić obrátil svoje vojská na obranu dynastie proti revolúcii vo Viedni, a to tak, že svoje rezervy pod Rothom a Filipovićom nevzal so sebou, a to možno v spoliehaní sa na výdatnejšiu akciu Slovákov. Ale tie rezervy boli pri Móre sčiastky rozbité, sčiastky zajaté. A predsa diverzia Slovákov mala pre Jelačića tú výhodu, že mohol, keď i bez rezervy, zavčasu prísť pod Viedeň a tam s Windischgrätzom poraziť revolúciu a potom hneď zase vrátiť sa do Uhorskej a pri Schwechate rozbiť maďarské vojská.

Tento dobrovoľnícky sbor, ako na inom mieste už krátko pripomenuté, zmužile a odvážne vydržal viacej šarvátok pri Myjave, Brezovej, Starej Turej atď. atď.

Za druhé myslím, že septembrová výprava Slovákov mala pre samých Slovákov ten dobrý následok, že skrze ňu Slováci, keď i nie veľmi, ale predsa poučili sa, čo je vojna a išli pod zbroj za dobrovoľníkov i pozdejšie i na iných stranách slovenských ochotne i početne.

Tak stalo sa hneď na konci mesiaca novembra, že na vyzvanie Štúra a Hurbana zobral sa pod veliteľstvom Zacha a Bloudka nový dobrovoľnícky sbor, ale už opierajúci sa o riadne cisárske vojsko, pod plukovníkom Frischeisenom a jemu podriadený — a prekročil hranicu z Tešína do hornej Trenčianskej dňa 4. decembra 1848. Tento sbor vyviedol hneď pri Žiline a Budatíne s úspechom zrážky proti honvédom a gardám, tiahol cez Žilinu a Nemecké Pravno do Turca, kde dostal veľmi značnú posilu na dobrovoľníkoch, menovite za dôstojníkov súcich, v čom mal citeľný nedostatok; potom tiahol hore Váhom cez Liptov, Spiš do Šariša, ba až hen ku Košiciam, zúčastnil sa menovite v Šariši vo viac

zrážkach, vytrval pod zbrojom až do júna 1849, ale v Prešove rozišiel sa pre neriadnosť, ba ako mu držanie sa jeho vykladali, pre zradu Bloudka, domov. Také pohoršlivé držanie sa Bloudka bolo akiste príčinou, že Zach predčasne opustil Bloudkom vedený sbor slovenských dobrovoľníkov.

O tejto druhej výprave viď opis M. Mikšíčka v Kolede, v kalendári na rok 1852, i dosť skromné zápisky Karola Borika, ktorý po vypovedaní dobrovoľníctvom poslušnosti Bloudkovi v Prešove bol prevzal veliteľstvo.

Pokusy týchto dvoch výprav, vlastne Štúra a Hurbana, organizovať stoličné a obecné správy, sa nepodarili a neudržali.[519]

Súčasne s týmto druhým, ale osobitne, bol ustrojený tretí sbor slovenských dobrovoľníkov Hodžom a Janečkom pri spoluúčinkovaní Sama Štefanoviča a Leopolda Abaffyho koncom novembra a počiatkom decembra 1848. Tento sbor bol pridelený cisárskemu vojenskému oddielu feldmaršala Simunića, počítal hneď spočiatku asi osemsto mužov, ale mal, vyjmúc niekoľkých, veľmi nesúcich dôstojníkov až do jeho reorganizovania, potom vytrvale a výdatne konal vojenskú službu a prácu pri obliehaní pevností Leopoldova a Komárna. Po odrazení Görgeym Komárno obliehajúcich cisárskych vojsk tento Slovenský dobrovoľnícky sbor prišiel do Prešporka, odtiaľ do Skalice, kam došiel i za veliteľa dôstojníkmi Sboru od cisárskeho ministerstva vojenných záležitostí vyžiadaný, vtedy c. k. kapitán pri Schönhals-pechote, barón Henrich Lewartowski. S použitím za dôstojníkov i tých slovenských inteligentných jednotlivcov, ktorí z rozídeného bloudkovského sboru boli prišli do Skalice, Sbor tento bol reorganizovaný, náležite ozbrojený, ošatený, vycvičený a ako taký tiahol do Prešporka, odtiaľ hore do banských miest a vôbec na slovenské strany, mal hlavný stan, posledne v Rimavskej Sobote, odtiaľ a cestou na všetky strany medzi Prešporkom, Vacovom a Košicami očíšťal mestá, dediny a hory od gerily, pacifikoval všetky kraje, upokojoval a ochraňoval obyvateľstvo, nazbieral mnoho vojennej koristi a po skončenej svojej úlohe dňa 21. novembra 1849 slávnostným spôsobom zložil zbroj v Prešporku a bol prepustený a rozpustený.

Naposledy, ako zásluhu pre slovenský národ slovenského dobrovoľníctva vôbec, nemožno nevyzdvihnúť tú okolnosť, že slovenské dobrovoľníctvo v tých časiech, v ktorých, ak by sa Slováci boli pridali k Maďarom, i ako sila i ako svoju zvláštnu národnosť znamenajúci faktor, boli by úplne utonuli v pochope maďarstva, a zoči-voči Austrie boli by považovaní bývali za predmet i vojenského i policajného prenasledovania bez všetkého ďalšieho významu; nemožno, reku, nevyzdvihnúť ako zásluhu slovenského dobrovoľníctva tú okolnosť, že ono, a jedine ono, v tých časiech predstavovalo a dokumentovalo pred Maďarmi i pred Austriou i pred svetom vôbec jestvovanie slovenského národa na svete, a predstavovalo a dokumentovalo najzrejmejší protest proti svojvôli, národnej neznášanlivosti Maďarov a už neznesiteľnému potlačovaniu.

Ako uznalosť zásluh zo strany Austrie slovenského dobrovoľníctva vôbec, ale menovite tohoto posledne spomenutého Slovenského dobrovoľníckeho sboru a ako odmenu jeho zásluh považovať sa môže:

1. Že jeho dôstojníctvo bolo i v hodnosti i v plate a výhodách za rovné s dôstojníctvom riadneho cisárskeho vojska postavené a že tomuže Slovenskému dobrovoľníckemu sboru bolo určené len na Slovensku byť potrebným;

2. Že v čas rozpustenia dôstojníctva, keďže nemalo nárokov na penziu, dostalo trojmesačný a mužstvo jednomesačný plat ako konečnú výplatu;

3. Že jeho rozpustenie stalo sa slávnostným a sviatočným obradom a so slávnostným obedom;

4. Naposledy, že cisár na slávnostnom vypočutí vyslaných predstaviteľov slovenského dobrovoľníctva poctiť ráčil láskavou a vyznačujúcou odpoveďou. Iného vyznačenia dobrovoľníci ani nečakali. Jediný Michal M. Hodža dostal záslužný kríž, ktorý i prijal a bol do svojej mikulášskej fary uvedený.

Jozef Hurban bol do svojej hlbockej fary naspäť uvedený.

Ľudovítovi Štúrovi ponúknutý bol akýsi sudcovský úrad v Trenčíne, ale ho neprijal.

Avšak všetci traja boli postavení pod policajné dozorstvo.[520]

Či títo traja, alebo dajeden z nich dostal nejakú neviditeľnú, asnáď peňažnú odmenu, neznám, ale pochybujem.

A pre slovenský národ že čo vykonali slovenskí dobrovoľníci?

Na túto otázku odpoveď je najťažšia.

Ja verím, že by mladistvý cisár Franc Jozef[521] bol naklonený býval, ako pri slávnostnom výsluchu slovenských dobrovoľníkov odpovedal, „po úplne zavedenom pokoji a obecnom poriadku i záležitosti vaše (t. j. Slovákov ako národa i ako jednotlivcov) ku všeobecnej spokojnosti dať dokonať“.

Ale, Bože môj, uvážiť treba tú záplavu obrovských a malicherných ťažkostí a prekážok. Predovšetkým zabúdať neprichodí, že cisár Franc Jozef bol a je v nemeckom duchu, po nemecky vychovaný člen starobylej nemeckej panovníckej rodiny, že vtedy bol náčelníkom nemeckého Bundu, t. j. štátneho spolku všetkých nemeckých štátov a štátikov, a tak hlava celého nemeckého národa, teda že bol považovaný za nemeckého panovníka „Deutscher Fürst“,[522]ako sa i on sám pomenoval. Následkom toho naskrze nemohol ubrániť sa vplyvu germánskemu. A nemčina i ináč ukazovala sa mu byť nutnou potrebou, keďže podľa konštitúcie grófa Moora[523] celá Austria i s Uhorskom mala byť konštitucionálnym síce, ale centralizovaným jednotným štátom (einheitliches Österreich). A tak nemčina ukazovala sa mu byť potrebným spojivom všetkých a to mnohých a rozdieľnych štátov a provincií austro-uhorských a ich mnohých a rozličných národov.

Konštitúcia 4. marca, pravda, vyslovila rovnoprávnosť všetkých národov a na základe tejto konštitúcie bola 17. októbra 1849 cisárom povolená „dočasná správa Uhorska“ a vládou vydaný bol „Návod ku prevedeniu dočasného organizmu správy (Verwaltung) Uhorska“.

K ustrojeniu tohoto organizmu správy prikročilo sa ešte roku 1849. Hneď, ako kde bol pokoj a poriadok uvedený.

A tu zabúdať neslobodno, že vtedy, a to až do roku 1853, panoval v uhorskej krajine stav obleženia, v ktorom naskrze nebolo možno ani osobne, ani zhromaždeniami, ani tlačou verejne účinkovať a agitovať za náhľady, snahy a žiadosti, odchodné od náhľadov, snáh a žiadostí cisárskej vlády a jej vojenských a občianskych orgánov.

Podľa tohoto dočasného správneho návodu na čelo celej uhorskej krajiny bol postavený vojenský veliteľ a jemu ku boku pridaný civilný komisár; krajina bola ustrojená na správne dištrikty (Verwaltungsgebiete) s vojenským veliteľom na čele a s pridaným mu civilným komisárom v hodnosti c. k. ministerského radcu; správne dištrikty boli podelené na stolice so spravujúcimi ich c. k. vládnymi komisármi, a stolice boli podelené na slúžnovské okresy, t. j. ochodze so slúžnymi.

Za úradnú reč dištriktu bola ustanovená skutočná reč dištriktu, až po správu dištriktu, a v dajednom rečovom dištrikte zatvorené inorečové správne vidieky boli oprávnené užívať u seba svoj jazyk. Len za vnútornú reč správy dištriktu bola určená reč nemecká.

Nuž podľa tohoto dočasného správneho návodu Slováci boli oprávnení až po správu dištriktu i nahor i nadol i u seba v úradoch užívať slovenský jazyk.

A prečo sa to nestalo? Nuž ukázala sa ťažkosť a prekážka, ktorá zavadzala a prekážala.

Tí, čo žiadali národné urovnoprávnenie Slovákov či jednotlive, či v zhromaždeniach, či petíciami, vyslovili sa, pravda, že najprimeranejším prostriedkom previesť a poistiť Slovákom národnú rovnoprávnosť je národné oddelenie Slovákov od Maďarov. Cisár a cisárska vláda tým návodom k zriadeniu správneho organizmu ukázali cestu k uskutočneniu tej žiadosti.

Ale keď sa to uskutočňovanie prevádzať malo, neozval sa zaň nielen dostatočný, ale vari žiaden na váhu padajúci faktor z jednej, a z druhej strany ukázal sa veľký nedostatok ochotných a súcich síl k účinkovaniu v takom organizme.

Tí, ktorí boli ochotní, boli za jedno dii minorum gentium,[524] a za druhé nevycvičení administrátori, takže im prichodilo učiť a vycvičiť sa, aby mohli byť postavení na vplyvnejšie miesto, lebo vtedy nepostačovalo „fac me talem, talis ero“[525] ani „pauca sapientia regitur mundus“.[526]

Ako-tak pocvičený v administrácii, a to administrácii trebárs len šlendriánskej, vtedy zbehlý živel bolo zemianstvo. Celé slovenské zemianstvo, z ktorého do tých čias inteligentné sily prevažne pochádzali pre všetky či svetské, či cirkevné najvyššie hodnosti a úrady v krajine, bolo slovenskému národu odrodené, a to vtedy ešte nie tak veľmi rečove, ale občiansky odrodené. U slovenského zemianstva platila asi tá výpoveď jedného turčianskeho zemana: „Pánovi koč (t. j. panštiť si,) židovi batoh (t. j. hrdlovanie a opovrženie), sedliakovi dereš (t. j. porobenosť a otroctvo).“ Slovenský zeman naskrze nevedel spriateliť sa s urovnoprávnením bývalých poddaných so zemanmi a hrozil sa pomyslenia, že by nezeman, ktorému ešte len donedávna patril dereš, mohol s ním, t. j. s „membrum sacrae coronae hungaricae“,[527] úradovať, alebo práve rozkazovať mu a nad ním úradnou mocou panovať. U slovenského zemana bol

ďalej cez stoletia hlboko až do krvi a špiku vkorenený a vrodený hungarizmus, t. j. zaujatosť za Uhorsko, jeho slobodu, samostatnosť, za obranu autonómnych inštitúcií uhorskej krajiny proti nadužívaniam a ukracovaniam zo strany Austrie, zaujatosť za obranu výhod a prerogatív zemianstva atď. Rečové odrodilstvo slovenského zemana nasledovalo, až keď maďarizmus, sugerovaný vlastne Austriou, agitačným pomútením pochopov postavený bol namiesto hungarizmu a vyhlásený za hlavnú známku a hlavný postulát vlastenectva, ba za vlastenectvo samé.

Slovenské zemianstvo teda, rozumiem zdravšiu, jadrnejšiu a na váhu padajúcu časť jeho, perhoreskovalo[528] zúčastniť sa na takej demokratickej a s uhorskou ústavou nezrovnávajúcej sa, Austriou uvádzanej administrácii, a kde mohlo, tam prekážalo jej ustrojeniu.

Lichá časť, popredne s materiálnym úpadkom bojujúceho a politicky demoralizovaného slovenského zemianstva, použitím perfídnej masky z jednej strany vernosti cisárovi a jeho vláde, z druhej strany maďarského patriotizmu, a aby Slovákom mohla predchytiť a nad nimi grasovať,[529] natískala sa do úradov.

Takým činom Slováci-demokrati nemohli sa dostať do vplyvnejších úradov. Dostali sa, pravda, do nižších, aby tak povedal robotných, ale smer nedávajúcich úradov, a ako do školy pre vycvičenie sa k značnejšiemu postaveniu.

Jediná Zvolenská stolica, možno i preto, že tam bolo pomerne veľmi málo zemianstva, bola zo všetkých slovenských stolíc taká, v ktorej všetky úrady obsadené boli Slovákmi a v ktorej úradovalo sa i nahor i nadol v slovenskej reči.

Tak mohlo sa stať i v iných čisto slovenských a z väčšej čiastky slovenských stoliciach. Prečože sa nestalo tak…?

Ale Austria uvidela, že natískajúce sa slovenské zemianstvo pre jej potreby z väčšej čiastky nezodpovedá a nedosvedčilo sa spôsobným. Z druhej strany Austria myslela, že počiatoční úradníci demokrati Slováci pre významnejšie úrady ešte nie sú dosť vyškolení a že demokratických Slovákov i pre nižšie úrady a počiatočné úradovanie niet v dostatočnej zásobe. Naposledy austrijská vláda namyslela si uvádzanie nemčiny do úradov hustejšie započať. Nuž roku 1853 pri definitívnom organizovaní správy v uhorskej krajine zaplavila celú krajinu Nemcami a západnými Slovanmi, menovite Čechmi, pre austrijský nemecký byrokratizmus školenými úradníkmi.

Zamlčať nemôžem, že Austria hneď roku 1849 počala odmeňovať a do úradov stavať jej známych a významnejších mužov Slovákov, ktorí boli vysťahovali sa a vo Viedni ako dôverníci vlády účinkovali. Takí boli menovite Ján Kollár, vymenovaný za univerzitného profesora vo Viedni; Karol Kuzmány, vymenovaný za profesora na evanjelickej teologickej fakulte vo Viedni; Ján Hlaváč,[530] bývalý komorský fiškál v Solivare v Šariši, vymenovaný za generálneho prokurátora v Prešove; Fraňo Hänrich,[531] bývalý komorský fiškál vo Zvolene, vymenovaný za generálneho prokurátora v Prešporku; Jozef Kozáček,[532] bývalý katolícky farár vo Zvolene, vymenovaný za škôldozorcu a správcu škôl v prešporskom dištrikte.

Títo a iní vysťahovavší sa mužovia a sčiastky i dôverníci viedenskej vlády uchádzali sa viac ráz u najvyššieho prestola o ochranu slovenského národa proti

svojvôli a násiliu Maďarov deputáciami a predložili návrhy k ustrojeniu krajiny uhorskej a krajov slovenských v takom spôsobe, žeby rovnoprávnosť národná a ochrana slovenského národa zabezpečená bola. Urobili to menovite roku 1849 v Olomouci,[533] potom 21. apríla a 17. septembra 1849.[534]

Mimo deputácií pracovali v tom zmysle na prístupných im miestach i jednotlivci neúnavne. Ale neobyčajne a výdatne činný vo vypracovaní a predložení organizačných návrhov krajiny bol Ján Hlaváč, kráľovský fiškál v Šariši v Solivare, rodom demokratický Slovák, nie síce vyteoretizovaný, ani ideálny a abstraktný, ale Slovan, povahou a zmýšľaním opravdivý typ slovenský, ináče muž vekom už pokročilý, popri svojej juridickej vzdelanosti širokých známostí a skúseností, charakter priamy a nezlomný. Ako dôverník vlády vypracoval zovrubné a dôkladné návrhy ku organizácii krajiny administratívnej, súdnej, finančnej, školskej atď., atď. Ja som tie elaboráty videl roku 1863, keď som v Budíne býval, u jeho syna Štefana Hlaváča, ktorý vtedy bol sekretárom pri kráľovskej tabule v Pešti.

Všetkých cisárovi a jeho vláde Slovákmi podaných prosieb a návrhov jadro bolo, aby krajina uhorská tak bola ustrojená, žeby Slováci, pri zadržaní čerstvosti a spoluprináležaní krajiny uhorskej, oddelení boli od Maďarov administratívne, súdne a kultúrne.

Spomenutým už návrhom od 17. októbra 1849 prevedenia dočasného organizmu správy Uhorska bola by sa síce dala vyplniť žiadosť Slovákov a oddelenie od Maďarov, ale v prevádzaní toho návrhu pokračovalo sa polovičate, naoko len a s rezervovaným úmyslom germanizácie.

Na čelo celej krajiny postavený bol vojenský veliteľ Haynau[535] a jemu ku boku pridaný civilný komisár. Podriadené boli správne dištrikty (Verwaltungsgebiete) s vojenským veliteľom a pri jeho boku civilným komisárom. Preddunajský historický a geografický dištrikt mal na čele feldmaršala Gerstnera a civilného komisára grófa Attemsa. A tento Verwaltungsgebiet bol zase rozdelený na dva Districtsobergespanschafty,[536] z ktorých západnému na čele stál k. k. Militär-Districts-Commandant in Schemnitz[537] fml. Bordolo a mal civilného komisára Alexandra Andreánszkeho, k. k. Neusohler Districtsobergespana[538] v Ďarmotách. Západnej čiastky preddunajského dištriktu Obergespanom bol gróf Anton Forgách, atď.

Avšak pri definitívnom organizovaní krajiny roku 1853 na čelo krajiny prišiel gubernátor v osobe arcikniežaťa Albrechta[539] a civilný komisár barón Geringer.[540] Krajina bola rozdelená na šesť Verwalungsgebietov: prešporský, peštiansky, šopronský, košický, veľkovaradínsky. Všetky tieto dištrikty boli každý osobitne a samostatne vyhraničené, okrem toho bola osobitne vydelená srbská Vojvodina.[541]

A zdalo sa i spomínalo sa, že pri ich vyhraničení braný bol ohľad na národnosť, lebo že prešporský dištrikt má byť slovenský, peštiansky maďarský, šopronský nemecký, košický ruský, veľkovaradínsky rumunský a srbská Vojvodina srbská. Ale veru nebolo tak, lebo, po prvé, každá patričná národnosť privalená bola inými národnosťami, o dákej národnej autonómii na žiadnom poli nebolo a nemohlo byť ani reči, len Maďarom hovelo a povoľovalo sa možne najďalej a najobšírnejšie, kým i tých so všetkými ostatnými národmi neprivalila germanizácia.

*

Ale idem nadpriadať niť svojho životopisu, pripomenúť s ním spojené udalosti a oprobovať, kým milosť božia dopraje života a akej-takej sily, vyhrabúvať, zo svojej, všelijakými troskami a lomom zasypanej a zarútenej pamäti nevyšumelé rozpomienky.[542]

Po rozpustení Sboru slovenských dobrovoľníkov a zložení zbroja 21. novembra 1849 v Prešporku a po audiencii vyslanstva dôstojníkov slovenských dobrovoľníkov u Jeho Veličenstva dňa 7. decembra 1849 vo Viedni, išiel som i ja so Štefanom Daxnerom a Michalom Bakulinym domov, t. j. do Gemera. S Daxnerom kúpili sme si v Prešporku ľahký a lacný vozík a riad na dva kone, vzal som svojho dobrovoľníckeho sluhu, istého Belániho, bývalého šafranníka z Turca, za pohoniča a pustili sme sa hore Slovenskom, navštevujúc známych, do Gemera.

Podrobnosti tejto cesty nejdem spomínať, pripomeniem len tri stanice. Prvá stanica bola nitrianska Brezová, kam sme došli cez Bielu horu, snehom celkom zapadnutú a horou, ani v našich povestiach striebornou. Išli sme na Brezovú navštíviť Jozefa M. Hurbana, kde vtedy býval s celou rodinou u svojho tesťa Samuela Jurkoviča, vtedy brezovského mestského notára a predtým učiteľa v Sobotišti, do tých čias a až do smrti vrúcneho a veľmi účinného slovenského dejateľa.

Druhá stanica bola na našej ceste Banská Bystrica. Tam býval náš spolužiak a dobrovoľnícky kapitán Samo Štefanovič a bývalo tam, takmer by som povedal, že mnoho našich spolužiakov, kamarátov, postavených i vo svetských i v cirkevných úradoch, i v súkromnom živote žijúcich Slovákov.

Zvolenská stolica totižto už vtedy bola organizovaná po slovensky provizórne, a to najprv a predbežne skrze Jána Máttyusa, c. k. vojenského komisára pri šiestom ruskom armádnom sbore, pri boku ruského generála Grabeho. Máttyus vymenoval dňa 21. augusta 1849 Michala Rarusa, do tých čias banskobystrického mestského richtára a vysťahovalca, za c. k. Regierungscommissara[543] a predstatu Zvolenskej stolice, za slúžnych Petra Koričánskeho a Adama Kardoša,[544] za viceslúžnych Jána Čipku a Samuela Bodorovského.[545]

Pozdejšie organizoval Zvolenskú stolicu provizórne, ale podľa „Návodu ku prevedeniu dočasného organizovania správy krajiny uhorskej“ Alexander Andreánszky, k. k. Obergespan des Neusohler Districtes, a vymenoval Michala Rarusa za Regierungscommissara a Comitatsvorstanda.[546]

Ku boku Rarusa vymenoval Andreánszky Jána Gotčára[547] za sekretára a Samuela Bodorovského za registrátora, za slúžnych: Petra Koričánskeho, Adama Kardoša, Štefana Peťku, Sama Štefanoviča, za stoličného pokladníka Ladislava Czerva, a Jozefa Urbániho za stoličného účtovníka, oboch bývalých starých stoličných úradníkov v tej istej akovosti.

Či súdne úrady tiež Andreánszky a či dakto iný organizoval, neznám; ale predsedom stoličného súdu bol Adolf Rakovský, Turčan, hlavným fiškálom Matej Slabey,[548] Brezňan, a vicefiškálom Ján Gáber, Novohradčan, môj spolužiak v Prešporku, obaja moji dobrí priatelia a dobrí Slováci.

Len úrad stoličného expedítora ešte nebol obsadený.

Znať treba, že medzi všetkými menovanými úradníkmi zvláštne spomenutie zasluhuje Michal Rarus, Ján Gotčár a Matej Slabey.

Michal Rarus, ako rečeno, bol a za mnohé roky býval bystrickým mestským richtárom, teda mal akú-takú úradnú rutinu, ale akým bol juristom a sudcom, neznám. Ako už starý človek a starý úradník bol skúseným, dobrým a poctivým človekom. Iniciatívy nemal mnoho, ale bol prístupný dobrej rade a vedel pochopiť a uznať, ktorá rada alebo nárada je dobre mienená a dobrá, a ktorú za takú uznal, tú si osvojil a potom sa jej dôsledne a neústupne pridŕžal a v platnosť uvádzal. Z podriadených úradníkov, ktorých za pracovitých, poctivých, úprimnej povahy a schopných uznal, tým vo všetkom veril a dôveroval.

Ján Gotčár, sekretár a jediný konceptný úradník pri boku vládneho komisára Rarusa a celej Zvolenskej stoličnej vrchnosti, predtým profesor na katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici, ktorého úradu sa ani nebol vzdal, Trenčan, bol bystrý, chápavý mysliteľ, pracovitý úradník, úprimný rodoľub slovenský.

Matej Slabey, Brezňan, stoličný hlavný fiškál, bol mladý človek, môj vrstovník, dobrý jurista, ale len štrajchal juridickou praxou, šuhaj bystrého chápania, pracovitý, charakteru rozhodného, vytrvalej a silnej, takmer s násilím hraničiacej vôle a energie. Slovák úprimný, zápalistý, povahy otvorenej, príjemnej a dôslednej, takmer neústupnej vytrvalosti.

Pri tejto mojej návšteve Banskej Bystrice a priateľov mojej mladosti stal sa rozhodný obrat v mojom živote, nakoľko sa tam bol stal prvý krok na mojej úradníckej kariére.

Vo vtedajšom organizme Zvolenskej stolice, ako som už pripomenul, bol úrad stoličného expedítora ešte neobsadený alebo uprázdnený. Expedítor bol po kancelistoch a pisároch prvý úradník a predstata stoličnej kancelárie.[549] Jemu podriadení boli kancelisti a jeho povolaním bolo predstatom stolice odobrené koncepty dať na čisto odpísať, čisté odpisy s konceptom zrovnávať, náčelníkovi Rarusovi dať podpísať a expedovať.

Matej Slabey ma oslovil, či by som úrad expedítorský neprijal, ba nahováral ma, aby som ho prijal. Ja som nemal pre svoju budúcnosť žiadneho plánu, okrem ochoty a hotovosti prácu konať, kdekoľvek sa naskytne potreba národná alebo obecná, nuž vyslovil som Slabeyovi hotovosť prijať ten úrad, tým viac, že by tomu úradu kvôli bol prinútený prísť bývať do mesta Banskej Bystrice a tam do kruhu toľkých dobrých Slovákov. Len som si žiadal svoju dobrú matku a starých rodičov navštíviť, s ktorými som sa takmer nevidel od štatariálneho procesu v Plešivci.

Na toto moje osvedčenie Slabey mi kázal predstaviť sa náčelníkovi stolice Rarusovi. Ja som to i urobil a Rarus, akiste Slabeyom informovaný, prvej ako by som sa jemu bol ponúkol alebo ho prosil, oslovil ma, či ešte neobsadený úrad expedítora, ak ma k tomu vymenuje, príjmem. Ja som odpovedal, že ho ochotne príjmem, len by som rád prvej navštíviť matku a starých rodičov v Hnúšti a už veľmi blízke vianočné sviatky u nich a s nimi prežiť, ale na Nový rok že sa doista dostavím. Nuž odišiel som s Daxnerom a Bakulinym do Gemera.

V Brezne stavili sme sa u Janka Čipku, navštívili sme Jána Chalupku,[550] Sama Lopušného,[551] Janka Kozelnického[552] a iných dobrých Slovákov a vrstovníkov.

Na druhý deň dorazili sme do Tisovca. V Tisovci zatiahli sme na Daxnerovskú kúriu. Daxnerovská kúria bola vprostred mesta za evanjelickým kostolom. Dom záležal z dvoch veľkých izieb drevených, z jednej i druhej strany veľkého pitvora, a komory. V prednej izbe na ulicu bývala čeľaď, v zadnej s oblokmi na dve strany do dvora býval domáci pán, na ten čas Ďurko Daxner, Štefanov starší brat. Starý mládenec, tuhý poľovník, opravdivý zeman a vlastenec uhorský, ale od plešiveckého procesu dobrý priateľ Slovákov; Ďurko bol strednej, svalovitej, kostnatej a objemnej postavy, obrovskej sily silák. Vo dvore bola kamenica s veľkým komínom, pred ktorým pri silnej vatre líhavali sme na slamenáku so Štefanom a snovávali sme svoje národné, politické a domáce fantázie. Na veľkom dvore s prídomovou záhradkou stála veľká kolešňa (humno), chlievy a iné hospodárske budovy. Teraz na mieste opisovanej starej kúrie stojí krásna pohodlná, Ďurkom Daxnerom vybudovaná nová kúria, a býva v nej so svojou matkou a rodinou dr. Samo Daxner,[553] Ďurkov syn.

Keď sme ta v noci dorazili, vošli sme do panskej izby. Tam pri len mihajúcom sa osvetlení dohárajúceho ohníka na kozúbku horeznačky v posteli ležal vyzlečený domáci pán, Ďurko, a ako poznal naše hlasy, tak ako ležal na chrbte vystretý, vymrštil sa ako ryba z postele, skočil na rovné nohy, zastal pred nás a povedal: „Vitajte a rozprávajte!“ Len čo to povedal, priložil na kozub triesok, napchal zapekačku a vložil ju do pahreby.

My sme rozprávali, čo sme vedeli a Ďurko rezumoval obsah nami povedaného a vyslovil svoj úsudok týmito pár slovami: „Braček Janko, Nemci sú Nemci!“ A mal pravdu.

Vianoce som strávil vo svojom rodnom dome s matkou a so starými rodičmi. Bolože radosti i na ich i na mojej strane! K tomu i uspokojenie, že mám výhľad postaviť sa na svoje vlastné nohy a nebyť im na ťarchu, alebo povaľovať sa bez zamestnania po cudzích domoch a cudzích neprívetivých, ba možno nepriateľských rodinách a ľuďoch.

Na Silvestra 1849 ťažko, ale aj radostne rozlúčili sme sa jeden od druhého a ja som šiel na Tisovec do Brezna. V novoročný deň 1850 urobili sme z Brezna saňový výlet na Hornú Lehotu ku Samovi Chalupkovi. Účastníkmi výletu boli: Janko Čipka so svojou verenicou Emou Chalupkovou[554] a Matej Slabey tiež so svojou verenicou Otíliou Lepéňovskou, k tomu ja a Jano Gáber. Ja som vypožičal sánky a jedného koňa od Janka Čipku. Kone zapriahol som nie jedného vedľa druhého, ale jedného pred druhého a bol som oblečený za kočiša, Jano Gáber pristrojil sa fantasticky za mládenca (lokaja), za Turka s turbanom na hlave v červených širokých nohaviciach a veľkým korbáčom na saniach plieskal. Plán sa vydaril, a keď sme na breznianskom veľkom rínku próbu robili, povstal veľký poplach a divákov bolo plno všade popred domami.

Tak sme boli na troch saniach u Sama Chalupku, ktorý bol nám rád a my jemu.

Ale naspäť idúc, dvom vereniciam sa náš jux tak zapáčil, že si sadli do našich saní.

V ten novoročný deň v noci som sa na svojom Tátošovi[555] zaviezol do Bystrice a hneď 2. januára 1850 predstavil som sa Rarusovi, ako hotový do služby k nemu vstúpiť.

I stal som sa expedítorom Zvolenskej stolice a c. k. provizórnym úradníkom v hodnosti nadporučíka. V tomto úrade bol som Alexandrom Andreánszkym, banskobystrického okolia c. k. hlavným županom, s platom ročitých šesťsto zlatých, dekrétom od 29. apríla 1850, číslo 2013, vymenovaný.

Medzitým stalo sa, že Janko Gotčár, sekretár pri boku Rarusovom, bol biskupským vikárom Budatinským vyzvaný, aby alebo ostal pri svetskom úrade a zriekol sa profesorstva na katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici a výhod kňazského stavu, alebo zaujal svoju profesorskú stanicu. Janko Gotčár poďakoval sa Rarusovi za úrad tajomníka a vrátil sa za profesora na gymnázium.

Takým činom Rarus nemal žiadneho konceptného úradníka, ani kandidáta za náhradníka Gotčárovho, a ja som sa v tajomníckom povolaní za štyri mesiace dosť hodne rozhľadel a pri boku Gotčárovom i priučil, čo mi zaujatie expedítorské dovolilo: nuž ma Rarus dekrétom od 27. apríla 1850 za tajomníka ku svojmu boku vymenoval a vyzval, aby som ten úrad v ten deň provizórne prevzal. V tajomníckom úrade bol som podľa dekrétu, poslaného Rarusovi c. k. ministerským komisárom prešporského vojenského dištriktu, grófom Attemsom, od 13. novembra 1850, číslo 21700, civilným komisárom pri c. k. gubernátorovi krajiny uhorskej, arcikniežati Albrechtovi, barónom Geringerom, s platom ročných osemsto zlatých provizórne potvrdený.

Z doby, kým ešte bol Gotčár tajomníkom, dve udalosti z môjho života, ako epizódy, zasluhujú zaznačenia.

Jedna z nich bola, že dôstojnícky sbor vojenskej garnizóny Banskej Bystrice a okolia, ktorá záležala z veľmi aristokratického pluku Civalard-ulánov, zo dvoch-troch práporov pechoty a jednej batérie delostrelectva a vozatajstva, s grófom Nosticom, plukovníkom ulánov a Platzcommandantom[557] na čele a s jeho manželkou, rodenou kňažnou Auersperg, ustrojovali bál v prospech Haynaustiftungu.[558] Rarus predpokladal a žiadal, že jemu podriadené úradníctvo dostaví sa na bál. Ale náhoda chcela, že deň pred bystrickým balom bol i v Liptovskom Sv. Mikuláši slovenský vysťahovalecký bál. Ja a Slabey boli sme naň práve i pozvaní. Rozumie sa, že sme ani na jednom z tých balov vystať nemohli. Nuž išli sme k Rarusovi pýtať si dovolenie ísť do Mikuláša so sľubom, že na druhý deň na bál do Bystrice neomylne sa ustanovíme. Rarus bol tou žiadosťou nemilo prekvapený a sľubu o dostavení sa zrovna neveril, lebo že je to nemožné. My sme osvedčovali, že neomylne prídeme a do Mikuláša tiež ísť musíme a že pôjdeme, nech sa robí, čo chce, ale že na druhý deň i na bystrickom bale budeme, tiež nech sa robí, čo chce. Rarus rozmrzene povedal: „Nuž, keď ste takí hlavatí, choďte; ale neverím, že prídete.“ — „Prídeme, veľkomožný pane,“ bolo naše posledné slovo.

Ja som si od stoličného husára Miška Makoniho vypožičal sánočky, na ktorých po stolici listy roznášal, svojmu Tátošovi dal som ostré päty do podkov zašrobovať, lebo v Bystrici v ten deň popŕchal dážď a hneď i mrzlo, a v deň pred mikulášskym balom o piatej hodine ráno sadli sme si s Matejom Slabeyom v bundách, kapcoch a baraních čapiciach zakrútení do sánok a šli sme do Mikuláša. Keď sme došli do Jakuba, tam sa už sypal sneh a cesta bola bez šľaku, celkom zasypaná. Hlbokým snehom brodiac, prišli sme za Staré Hory pod

Šturec. Ja som koňa pokŕmil. Pohli sme sa hore Šturcom bez šľaku, peši za sánkami, len v šírke hradskej prerúbanou horou. Ísť dalo sa len z kroka na krok. Trvalo to dosť dlho. Navrchu Šturca, kde sa cesta prevaľuje do Liptova, zavial tuhý prúd studeného vetra, Tátoš sa zduril, zaskočil obrovským krokom až na miesto, kde bolo zátišie a tam zastal, vetriac ušima na všetky strany, a tým skokom strhol aj mňa, ktorý som šiel za saňami, držiac sa oprát. Navrchu Šturca predstavila sa nám zase nová otázka, čo bude ďalej dolu vrchom. Celá tá stráň bola holá a snehom bez najmenšieho šľaku na hladko zasypaná. Pustili sme sa na verímboha, kade sme mysleli, že ide hradská. Išlo to na niekoľko krokov, Tátoš so saňami popredku, ja s opratami v ruke za ním a Slabey pri mne za sánkami. Zrazu Tátoš sa prepadne v snehu, až povstala veľká kúrňava; ale v tom okamžení vzopäl sa všetkými silami, vyskočil, zastal na pevnej zemi, a mňa, ktorého bol opratami strhol tiež do akejsi jamy alebo hlbokej hrádze pri hradskej, vytrhol tiež. Aj Slabey prichytil sa sánok a tak sme sa všetci dostali na pevnú pôdu. Tam sme zastali v zátiší a predpokladajúc podľa konfigurácie snehu, že sme na hradskej, skúmali sme kam a ako ďalej.

Na šťastie počuli sme dosť síce, ale nie veľmi ďaleko hlasy poháňajúcich kone. Nuž počkali sme a vyzerali sme, odkiaľ tí vykuknú a kým nám oni šľaky v snehu prebrodia.

A vskutku, nezadlho bolo vidieť vari troje vlačiek.[559] Nuž pustili sme sa smerom proti nim a potom ich šľakom. Boli to Revúčania. A tak sme prišli na Revúce. Tam sme si vypočinuli a občerstvili sme sa. Potom sme šli do Osady a pri Osade už nebolo snehu, ale bola ľadovica na ceste. I stala sa nám galiba. Pred Osadou až k potoku vedie cesta dolu vŕškom. Sánočky, v ktorých sme zapakovaní sedeli, začali sa z boka na bok ako perpendikul [560] zaháňať. Ja som koňa zdržoval, aby nás nevysypal, ak by sa sánočky na dáku skalku alebo hrudu potkli, ale nás galiba predsa neminula. Slabey dorážal: „Veďže popusť koňa!“ A ja koňa popustím a milé sánky veru potkli sa o voľačo na hradskej a vyvrátili nás so všetkým, čo bolo v saniach. A veru mali sme v saniach i dve duplovky, a to ostro nabité, ale nevypálili. Kôň so sánkami letel dolu vŕškom k mostíku, ale tak šťastlivo, že mu sane skočili na podošvy; takým činom šťastlive prešiel cez most a letel do Osady. Kým sme my seba a zo sánok vysypané veci zbierali, videli sme, že nám už z Osady vedú chyteného Tátoša so sánkami oproti.

Odmenil som sa dobrým ľuďom, upratali sme sa do sánok a šli sme ďalej ľadovicou. Odtiaľ bola ľadovica až do Mikuláša. Ale v Ružomberku boli sme sa pristavili, občerstviť seba i koňa. Od Ružomberka počnúc už bola tma, už nebolo na hradskej ani ľadu, ani snehu. Tátoš namáhave pracoval. I bolo mi ho ľúto. Prišli sme pred krčmu v Teplej, tam bolo veselo a hlučno. Vošiel som dnu. „Chlapci,“ reku, „ktorý mi dáte koňa do sánok a odveziete ma do Mikuláša?“ Ozvalo sa niekoľko hlasov: „Aj ja, aj ja.“ „Nuž,“ reku, „poďte dajeden!“ I vybehol za mnou asi dvadsaťročný parobok, že ide pre koňa. I prišiel o chvíľočku, zapriahol koňa do sánok a ja som svojho Tátoša priviazal k nemu len tak. Zabávalo ma až k podiveniu, že najatý koník bol malý, ale tak bystro drobčil trapom, že môj šestnásťpäsťový Tátoš musel vedľa neho, zapriahnutého, naprázdno cvalom bežať. Ba aj pohonič pre ostrú mrazivú zimu takmer celou cestou až do Mikuláša za dobré uznal vedľa koní cvalom peší bežať. Tak sme sa dostali pozde v noci do Mikuláša a zosadli sme v hostinci u „Čierneho orla“.

Na druhý deň, v deň bálu, ponavštevovali sme všetkých známych a vysťahovalcov, menovite hodžovskú rodinu. Večer šli sme v bálových oblekoch na bál a bavili sme sa tam pri obapolnej radosti a všeobecnej dobrej vôli až do

piatej hodiny ráno. Rozlúčiac sa s bálovou spoločnosťou, šli sme my, t. j. ja a Slabey, preobliecť sa na cestu. Ja som koňa obriadil, zapriahol, sadli sme do sánok a pustili sme sa na spiatočnú cestu do Banskej Bystrice. Tátoš nás doviezol na Hornú Revúcu. Tam nás čakal môj sluha Beláni s najatými sánkami. Môjho Tátoša so sánkami i s Belánim nechal som tam a ja so Slabeyom presadli sme do najatých sánok a ponáhľali sme sa do Bystrice. Do Bystrice prišli sme už potme, a len čo sme sa obriadili z cesty a preobliekli do čistých a bálových šiat, šli sme do už osvetlenej a ku bálu pozorne a vkusne ozdobenej stoličnej dvorany. Pod lustrom už stál Rarus. My rovno k nemu. Poklonili sme sa mu úctive a oznámili sme mu, že sme už tu z Mikuláša, že sme zadržali slovo.

V prvom okamžení nám Rarus ani nechcel veriť, že sme skutočne boli v Mikuláši. Ale o chvíľku uveril a s radostne prekvapeným výrazom v tvári povedal: „Veru ma veľmi teší, že ste došli.“

Od tých čias nám všetko uveril, čo sme mu sľúbili.

Druhá taká epizóda zo života mojej mladosti bola tiež bálová. Vo fašiangy 1850 dostal som bol vyzvanie z Viedne, ale veru už neznám od koho, že v ten a ten deň bude vo veľkom tereme Žofínskeho kúpeľa veľký slovanský bál, aby som doviedol naň štyroch poriadnych Detvanov v ich detvianskom obleku, a aby sa hlásil u dr. Dvořáka tam a tam. Útraty že budú nahradené. Znať treba, že v tie časy ročne vydržiavané boli v tereme Žofínskeho kúpeľa, ako v najväčšom vo Viedni, slovanské bály, ktoré okrem úradných bývali najslávnostnejšie a najpočetnejšie navštevované. Navštevovali ich, rozumie sa, najprednejšie notability slovanské, arcikniežatá, ministri, poslanci cudzích mocností, notability vysokej aristokracie a množstvo viedenského obecenstva obojeho pohlavia na viac tisícov.

Po obdržaní vyzvania hneď rozhodol som sa vyplniť žiadosť v tom spôsobe, že nakoľko Detvanov, neskúsených na takú ďalekú cestu a neznámych vo Viedni, samých poslať nemožno, teda že ich ja zavediem. Súcich chlapov objednať, myslel som, že ľahká a istá úloha; ale som sa mýlil. Šiel som do Detvy a rovno k farárovi, prepoštovi Jánovi Štrbovi, s ktorým bol som známy. Štrba bol už vo veku, ale silný, bystrý muž, rázny, povedal by detvianskej povahy. I prisľúbil mi naisto, že mi žiadaných štyroch vynikave súcich detvianskych šuhajov i v súcich oblekoch vyznačí a získa. Myslel si totiž, že rozkáže, a že sa stane. Ale veru nestalo sa. Detvanom nepratalo sa do hlavy, kto by ich mohol žiadať do Viedne na tanec, že je to teda len fígeľ, pod ktorým chcú dostať do Viedne pekných chlapcov a tam ich vziať za vojakov. I dostal som od Štrbu ohlas, že z Detvanov nikto nechce ísť do Viedne.

Obrátil som sa s prosbou ku Samuelovi Medveckému,[561] evanjelickému farárovi v Slatine, ktorého farské územie zasahovalo na detvianske lazy, menovite Stožok, a ďalej do detvianskeho chotára. Starý Medvecký tiež ľúbil tento ľud a uistil ma, že mi takých vynikavých štyroch šuhajov zaopatrí. I zaopatril mi ich.

Tí štyria šuhaji boli z Veľkej Slatiny a zo Stožka: Martin Sanitrár, Matúš Bahýľ, Ďuro Konôpka a Ondrej Svetlík.

Ja som šiel do Slatiny, tých štyroch som si predvolal a uznal som ich za súcich a potom som sa s nimi dorozumel, že všetci majú byť celkom rovnako oblečení, na hlave okrúhly klobúk, ktorý chce, môže si ho i podperiť, vlasy v

kečkách so zapletenými v nich červenými a vybíjanými remencami, košele so širokými rukávmi bez golierov, ale s hodnou mosadznou prackou pod hrdlom, na košeli červený kožuštek, potom brunátna kabanica, čiže halienka, červený remenný opasok na tri pracky mosadzné, kološne, na nohách krpce s návlakmi okolo členkov otočenými, pekná valaška a v opasku končiar s túrničkami,[562] na cestu širica[563] alebo surovica. To všetko si sami majú zaopatriť, a ja pre každého kúpim namiesto kapsy cedidlo.[564] Na cestu môžu mať len užívané domáce obleky, ale vo Viedni na bál treba, aby mali celkom čisté i vrchné i spodné obleky. Kto zná gajdovať, nech vezme gajdy, kto zná fujarovať na dlhej fujare a kto pískať na píšťalke, nech si vezme fujaru, poťažne píšťalku. A vskutku našli sa umelci na všetkých troch nástrojoch a vzali si ich so sebou.

Najal som v Slatine priestranný voz pod plachtou a v ustanovený deň pohli sme sa dolu Hronskou dolinou smerom ku Trnovcu, ako najbližšej železničnej stanici na cestu do Viedne.

V Ohaji zatiahli sme na nocľah k Ďurkovi Holčekovi,[565] tamojšiemu katolíckemu farárovi, ktorého sme našim príchodom na takej ceste síce prekvapili, ale nám bol rád a učastoval a ustrojil nás všetkých hojne a ochotne.

Na druhý deň viezli sme sa na železničnú stanicu do Trnovca. V Trnovci nechal som slatinského vozku, aby tam čakal chlapcov, kým sa navrátia z Viedne, a potom ich zaviezol domov. V Trnovci kúpil som kartičky na cestu po železnici až do Viedne, pre mňa druhú, pre chlapov tretiu triedu. Keď som ich umiesťoval do priečinku a napomínal, aby sa trpezlivo, pokojne a poriadne držali na celej ceste až do Viedne, zbadali, že sa ja s nimi nepoveziem, naľakali sa a povstala v nich obava, ktorú aj vyslovili, že ich vari predsa len za vojakov posielam do Viedne a len-len že ostali vo vagóne. Ale som ich uisťoval, že ja poveziem sa s nimi, len v druhom priečinku, a zvlášte keď som sa k nim na každej stanici prihlásil a vyspytoval sa, či im dačoho netreba — uspokojili sa úplne.

Šťastlive došli sme do Viedne.

Vo Viedni najal som omnibus pre všetkých nás, a keďže som vtedy i ja bol slabo známy vo Viedni, kázal som omnibusu, aby nás zaviezol do dajedného hotela vo vnútornom meste, odkiaľ nám, myslel som, najbližšie bude na všetky strany. Omnibus zastal pred akýmsi hotelom, i vyplatil som ho. Ja som u portáša pýtal dve izby pre nás na nocľah. Portáš sa nám poprizeral, odišiel kamsi, ale sa hneď vrátil s odpoveďou, že veru ľutuje, ale že tam už nieto žiadneho slobodného miesta. Akiste sme sa mu pozdali za dákychsi Räubergesindel, zvlášte, keď som ja bol v c. k. uniforme oblečený, a možno som sa zdal byť sprievodcom tohoto vo Viedni nevídaného transportu. Na otázku, kde je najbližší hotel, poradili mi a odviedli nás ta, tam nás aj prijali, ale ja veru neznám, ktorý to hotel bol. Najal som jednu izbu pre seba a druhú pre mojich chlapov. Obe boli v poschodí všetkým potrebným náradím, čistými, ako sneh bielymi posteľami, skriňami, vešiakom opatrené a úplne čisté. Svojich chlapov voviedol som do jednej izby a povedal som im, že tam budú nocovať, a hneď prídem ich pozrieť, len sa idem do druhej izby poukladať, len aby sa poriadne a ticho zadržali.

O chvíľu som prišiel k nim a moji milí štyria chlapi stáli naprostred izby všetkým osedlaní, čo sebou mali. „Čo,“ reku, „tak stojíte? A čo sa neposkladáte?“ — „A kdeže sa máme poskladať?“ — „Ľaľa,“ reku, „či nevidíš tuto vešiak, ta si zaveste cedidlo, alebo, ľaľa, tuto poskladajte si veci do kasne.“ — „A kdeže

budeme spať?“ — „Nuž,“ reku, „či nevidíš tuto dve postele a hentam diván? Len idem, reku, rozkázať večeru.“

O chvíľku vrátil som sa k nim, a čo vidím? Už poskladaní hoveli si na diváne a inde a fujaráš, taký aký bol v zaprášených kapcoch a zamastených kološniach, vyvalený a vystretý horeznačky v bielej ako sneh posteli ako si fujaruje, tak si fujaruje. — „Nuž sto striel tebe do pečene, kdeže si sa to taký, aký si ufúľaný, vteperil? — či nemáš inde miesta?“ — Hneď vyskočil.

Medzitým doniesol kelner večeru a vína. — „Nechže sa,“ reku, „páči!“ a moji chlapi oddali sa hneď do dobrej večere. Ja som večeral s nimi.

Na druhý deň išiel som vyhľadať dr. Dvořáka a oznámiť mu, že som tam i so žiadanými štyrmi Detvanmi a že sme v hoteli tam a tam. Dr. Dvořák ma prívetive prijal a povedal mi, aby som chlapov previedol do obyčajnej krčmy tam a tam, že tam budú opatrení hospodou, jedlom a nápojom, že tam sú i podobní Moravania. Nuž som svojich chlapcov previedol ta a našiel som už tam milých Moravanov, štyroch pekne vyzdobených, poriadnych šuhajov, ktorí si tam vykračovali ako pávy a na mojich zurvalcov len s akousi pohrdou, len tak zboka pozerali a s nimi sa ani do reči nepúšťali. Jeden z mojich zurvalcov tu preriekol: „Čiže sú krásni! Ale keby dajednyho za nohy pochytil, všetkých by ním z krčmy vybil.“ Moji zurvalci sa poskladali a čochvíľa začali fujarovať a gajdovať. To sa hneď zbehlo plno poslucháčov a divákov, zvlášte keď začali aj hajduchovať. Krčmár bol rád, že sa mu krčma plnila hosťmi, a napájal, i hostia napájali pivom mojich dosiaľ nevídaných kumštárov. Ja som nepremeškal dôrazne ich napomenúť, že jesť a piť majú, koľko chcú, len opiť sa nesmú a do zvady alebo práve do bitky púšťať sa už vonkoncom nesmú, lebo hneď prídu od polície a zavedú ich do áreštu.

V určený deň bálu kázal som svojim ľuďom celkom čisto a pozorne poobliekať a pristrojiť sa. O ôsmej hodine večer mali byť už na mieste v Žofínskom kúpeli. Zaviezol som ich ta na fiakri, bez gájd a bez fujary. Ich úloha bola od ôsmej do dvanástej na vchode do bálovej dvorany stáť čestnú stráž. Z verandy ku dvorane viedlo niekoľko schodíkov, obložených z jednej i z druhej strany krásnymi bylinami a vzácnymi kríčkami zo skleníkov. Schodíky sa zlomili na pravý uhol až po veľké, ale zatvorené dvere, vedúce už do sály. Ja som svojich ľudí postavil k tým dverám, dvoch zdnu a dvoch zvonka, po jednom sprava a zľava. Že, vraj, čo tam majú robiť? „Nuž,“ reku, „budete tu len stáť s valaškami v rukách alebo si sadnete na valašky a položíte ruky na končiare v opaskoch a tak budete stáť ticho a úctivo, lebo tadiaľto pôjde všetko panstvo do sály, aby ste, reku, nikomu nedali príčinu k pohoršeniu.“ „A či,“ vraj, „budeme dlho takto stáť?“ „A veru,“ reku, „až do polnoci, a potom vás zavediem tamto na ten chór, odkiaľ všetko uvidíte.“ A moji zurvalci poriadne a čestne vydržali až do polnoci, keď mal nastať oddych.

Ja som často dozeral na nich, pri akej príležitosti sa ma zavše spytovali, kde sa to len podieva a prace toľko sveta? Lebo hostí obojeho pohlavia vzácne a krásne vyzdobených valil sa nepretržitý prúd, ktorý prúd sa mojim strážcom kdesi tratil, a nebolo im vidno kde.

Ako mal nastať oddych: „No, chlapci,“ reku, „poďte podívať sa, kde sa vám tá sila panstva tratila,“ a vyviedol som ich na galériu, odkiaľ bol výhľad a prehľad na celú, morom svetla ožiarenú a vzácnymi panstvami nabitú ozdobenú dvoranu. Ten neočakávaný a neobyčajný pohľad tak prekvapil mojich milých zurvalcov, že

všeobecne zhíkli a vykríkli: „Joj, tu je pekne!“ A jeden z nich vyvolal: „Ďuro, tu ti je, bohuprisám, krajšie v krčme ako u nás v kostole.“

Potom prišiel akýsi mladý pán celkom čierne oblečený, bezmálo kelner, povolal mojich zurvalcov k jednému prikrytému stolíku, tam ich usadil a dal im nosiť pečienky od výmyslu sveta a vína, až kým jesť a piť vládali. Ja som medzitým pochodil všetky miestnosti a v územnej časti okolo tanečnej dvorany pri jednom stolíku videl som sedieť Kozáčka a Hanricha s inými, mne neznámymi pánmi. Jednému z mojich chlapov, myslím, že to bol Svetlík, bol som dal do cedidla tri klenovské syrce, nuž pojal som Svetlíka a zaviedol som ho do toho oddelenia a zdaleka a nepozorovane ukázal som mu ten stolík a kázal som mu, aby šiel ta a keď príde pred Kozáčka, aby sa úctive poklonil, sňal klobúk z hlavy, vyňal najväčší syrec z cedidla a ponúkol ním Kozáčka: „Nech sa páči!“ Nuž milý Svetlík to verne a slušne i vykonal a Kozáček prekvapený prijal syrec, potom na krúžky prekrajoval a hostí pri najbližších stolíkoch ním ponúkal, čo tí s vďakou prijímali.

Moravských fičúrov ani na bále, ani v miestnostiach Žofínskeho kúpeľa som nevidel.

Na druhý deň, keď sme sa vyspali, povodil som svojich zurvalcov po Viedni, a čo bolo pre nich súceho, poukazoval som im. Najväčšmi obdivovali Štefanskú vežu. „A radi by ste,“ reku, „i vyjsť na tú vežu a odtiaľ pozrieť, aká je Viedeň veľká?“ Že nedbajú. „No,“ reku, „poďme hore.“ A viedol som ich hore pri veľkom zvone, ktorý som im ukázal. Potom som ich viedol hore až do tej časti veže, ktorá záleží len z všelijako vykresaných a železom pospájaných kamenných čiastok. A moji milí dedinčania, lebo aj silný vietor dul, sa naľakali, že ten vietor tú deravú vežu zrúti a nechceli ísť vyššie. Nuž som ich zviedol dolu, čomu boli radi.

Potom som ich vystrojil domov, na železničnú stanicu zaviedol a železničné kartičky po Trnovec vyplatil a dal som im peniaze na cestu od Trnovca až domov i s honorárom za ich ustávanie.

Ja som sa ešte čosi pobavil vo Viedni, opätne ponavštevoval som Kollára a Kuzmányho a ich rodiny, a šiel som sám do Banskej Bystrice.

Moji Slatinčania boli veľmi vytešení touto cestou, veľmi dlho ju spomínali a vypytovali sa ma, či zase a kedy pôjdeme do Viedne na bál. Doma v Slatine a v Detve im všeobecne závideli, že takú skúsenosť mali, a toľko a takého sveta videli takým príjemným spôsobom. A ja som bol tiež rád, že sa mi ten podnik tak dobre vydaril.

Pri týchto dvoch odbočeniach, t. j. o mikulášskom vysťahovaleckom a viedenskom bále, osmeľujem sa ešte i tretie odbočenie urobiť, a to len preto, že som kdesi v tomto opise svojich „rozpomienok“, myslím, na jedenástom hárku povedal, že som vo svojom živote bol dva razy opilý, prvý raz ako deväť-desaťročný chlapec v Ožďaniech od medovej pálenky a druhý raz roku 1850 v Banskej Bystrici od piva, a že o tomto druhom, keď prídem do Bystrice, ak dožijem, alebo nezabudnem. Z božej milosti dožil som a prišiel som v týchto svojich rozpomienkach aj do Banskej Bystrice a na daný sľub som nezabudol.

Nuž stalo sa to roku Pána 1850 na Veľký piatok popoludní. Bola sa totiž istá spoločnosť dohovorila, že na Veľký piatok popoludní na vozíkoch urobia výlet na

kolkáreň do papierovej fabriky v Harmanci. Vybrala sa väčšia spoločnosť na viac vozíkoch, nakoľko sa doposiaľ pamätám: Wachtler, mešťanosta bystrický, c. k. Platzcommandant ritmajster Grega,[566] bývalý husársky kapitán, ktorého stotina roku 1848 v Haliči odbehla, dr. Bauer, stoličný fyzik, dr. Zechenter,[567] okresný lekár, Kasanický, kráľovský nadlesný atď., a ja som sa k nim pripojil na svojom vrchovom koni Tátošovi. Nuž ta sme my starostlive došli a tam sme sa znamenite zabávali na kolkárni pri znamenitom schwechatskom, vtedy vari na celom svete najlepšom pive, ktoré hneď pri kolkárni z pivnice, vykresanej do skaly, len po fľaške, ale veľmi často a hojne donášali. Vôľa bola znamenitá a zábava trvala až do pozdného mraku. Po skončenej zábave čo boli na kočoch, posadali si do kočov, a kým mne doviedli môjho Tátoša, i ujechali. Môj Tátoš dlhým čakaním, postávaním a vari i nenakŕmením zunovaný nechcel mi dať vysadnúť a keď sa to predsa stalo, pustil sa cvalom za hrkotajúcimi vozíkmi a naskrze sa mi nechcel dať ani zastaviť, ani do pravidelného kroku priviesť. Na pár sto krokov od fabriky pri akomsi zvrate zadul veľký vietor a schytil mi klobúk z hlavy. Ja som si chcel klobúk zodvihnúť a koňa som pristavoval, že zídem; ale kôň dbal len o hrmot vozíkov a nechcel a nechcel zastať. Ja som klobúk nechcel tam nechať, nuž mi napadla ako nie triezvej hlave myšlienka, že skočím z koňa; a vskutku som i skočil a tak šťastlive, že mi nohy neostali zavisnuté do strmeňov, ani som neskočil na skalu, akých tam mnoho bolo, ale na zem pažiťou porastenú a kôň bežal cvalom za vozíkmi. Ja som hľadal klobúk, ale nenašiel. O chvíľu pribehol dr. Zechenter celý zadychčaný, či sa mi vraj nestalo dáke nebezpečné nešťastie. A keď videl, že okrem klobúka je všetko u mňa v poriadku, „poď,“ vraj, „len poď, tvoj kôň zastal a je pri našom vozíku“. Nuž prišli sme k vozíku, mňa vysadili na vozík, na môjho koňa vysadil sa dr. Bauerov kočiš a doktor Bauer poháňal svoje kone. Sotvaže sme niekoľko siah ubehli, zrazu sa predné pravé koleso vyvalilo a vozík padol na os, z ktorej sa koleso bolo vyzulo. Dr. Zechenter a ja, ako najmladší, skočili sme z vozíka a napravili sme koleso na os, ale tak nešikovne, že sotva sme sa pohli, s kolesom sa tak stalo ako prv, a to preto, že sme os položili len medzi spice a nie do hlavy kolesa. Potom prišiel kočiš a napravil koleso ako treba, i doviezli sme sa do Bystrice.

Na druhý deň doniesol ktosi môj klobúk do stoličného domu.

Keď som sa vrátil z viedenskej bálovej výpravy, v Bystrici našiel som všetko pri starom spôsobe, a hneď oddal som sa do pokračovania vo svojom expedítorskom zaujatí. Ale to dlho netrvalo. Ako som už hore vyššie predniesol, biskupský vikár Budatinský vyzval Gotčára, tajomníka pri boku náčelníka stolice, aby alebo ostal pri svetskom štátnom úrade, alebo aby sa vrátil za profesora na bystrickom katolíckom gymnáziu; pripomenul som tiež, že Gotčár vrátil sa za gymnaziálneho profesora a svetský úrad opustil, následkom čoho náčelník stolice Rarus dekrétom od 27. apríla 1850 vymenoval mňa za provizórneho stoličného tajomníka s vyzvaním, aby som úrad hneď v ten deň provizórne nastúpil.

Ja som tak i urobil. Razom s mojím vymenovaním za tajomníka vymenovaný bol za môjho nástupcu Jožko Škultéty,[568] Turčan, vtedy inžiniersky pomocník pri stoličnom inžinierovi v Banskej Bystrici, Pavlovi Sparsamovi, za stoličného expedítora.

Na ešte neobsadený úrad stoličného registrátora a archivára vymenovaný bol na žiadosť Rarusovu Andreánszkym, dekrétom od 29. apríla 1850, Samko Bodorovský, dovtedajší viceslúžny. K čomu ani chuti, ani mnoho spôsobnosti nemal, ale bol narodený a zaujatý za registrátora a archivára.

Tak by boli všetky ústredné stoličné úrady obsadené bývali. K doplneniu povedaného ešte pripomeniem, že stoličným fyzikom bol dr. Jozef Bauer. Pozdejšie sme s Rarusom podľa potreby dopĺňali, menovite vymenovali sme Mikuláša Š. Ferienčíka sprvu za civilného komisára ku počítaniu a popisu obyvateľstva vo Zvolenskej stolici, a keď tá práca bola dokončená, za viceslúžneho v Brezne; tiež za exponovaného viceslúžneho a mešťanostu v Ľubietovej Jozefa Kmeťa,[569] mešťana ľubietovského; podobne za exponovaného viceslúžneho a mešťanostu v Krupine Andreja Lukáča, ktorý roku 1848 bol ako medik a viedenský legionár s posolstvom Štúra a Hurbana i u nás v Gemeri a, ak sa dobre pamätám, bol vymenovaný dr. Gustáv Zechenter za okresného lekára, akonáhle bol prišiel s doktorským diplomom do Bystrice. Kastelánom bol Fraňo Takáč.

A keďže sa v kancelárii stoličného predstaveného práce zo dňa na deň rozmnožovali a konceptným úradníkom bol som len ja jediný, ako tajomník, s povolením Rarusovým pozval som bol Antona Kmetyho, bývalého klerika a dobrovoľníckeho poručíka, a Karola Halenayho,[570] kandidáta teológie, Bystričana, pozdejšie evanjelického farára na Závade v Novohrade, za diurnistov.

Za svoju prvú úlohu, ako tajomník, považoval som si spomenutú už Amts- und Manipulationsinstrukciu[571] pilne preštudovať a jej predpisy si osvojiť.

Dal som natlačiť podľa formulárov Instrukcie tlačivá pre podaciu zápisnicu, manipuláciu expedičnú a registratúru v slovenskej reči, rozposlal som ich všetkým stoličným úradom a ustálili sme už prvej započaté úradovanie a písanie v slovenskej reči. Len predlohy náčelníctva stolice na dištrikt posielali sme v nemeckom jazyku, ktoré sprvu posielali sme tiež v slovenskej reči, ale na výslovné naloženie dištriktuálneho hlavného župana pozdejšie začali sme v predlohách na dištrikt užívať reč nemeckú.

A išlo nám všetko zdarile, akoby sme všetci boli schválne dorozumení. Takže barón Geringer, občiansky adlátus pri boku gubernátora krajiny, arcikniežaťa Albrechta, v Budíne, roku 1852 navštíviac v auguste svoju paniu na Sliači a príduc pozrieť i všetky politické úrady v Bystrici, lúčiaci sa s nami pred všetkým štátnym úradníctvom, jemu na poklonu prišlým, vyslovil nám, stoličným úradníkom, že je s nami úplne spokojný a že Zvolenskú stolicu všetkým správnym úradom v krajine za príklad nasledovania vystaví.

Takto ustrojiť sa mohli i ostatné slovenské stolice, keď by to i nebolo dáko veľmi dlho trvalo; ale bolo by to aspoň ukázalo, čo si Slováci žiadajú, a že k takému organizmu a účinkovaniu i majú dostatočný osobný materiál. Ale škoda, preškoda, že sa inde nestalo tak, len vo Zvolenskej stolici.

Stalo sa, že predstatu stolice Michala Rarusa, ktorý nikdy nepremeškal úradnej hodiny, keď ktorýsi deň v mesiaci apríli 1852, ako obyčajne, hneď zrána prišiel do úradu, porazilo na jazyk, pravú ruku, pravé rameno a myslím, i na pravú nohu. Ja som vtedy nebol doma. Odprevádzal som svoju dobrú matku, ktorá ma bola navštíviť, až do Brezna. Len keď som sa navrátil, dozvedel som sa o Rarusovom nešťastí. V trme-vrme nestihol a či zabudol som hneď v ten deň o Rarusovom nešťastí podať zprávu dištriktuálnemu českému komisárovi v Prešporku, alebo že som čakal do druhého dňa, ako sa obráti stav Rarusa, a predpokladal som, že zprávu stoličnú, ako úradný námestník predstatu stolice trebárs i na viac dní správne prevediem. Medzitým príležitosť použil, či z

osobnej ambície, či z ašpirácie na námestníctvo vládneho komisára, Ladislav Czerva, človek už asi päťdesiatročný a bývalý už pred rokom 1848 stoličný perceptor,[572] človek ináče obmedzených schopností, a v ten istý deň odpísal grófovi Attemsovi, že s Rarusom stalo sa tak a tak a ak sa substitúcia bez odkladu nestane, že môžu v stoličnej správe ohromné konfúzie povstať.

A substitúcia stala sa v pár dňoch, lebo Attems poslal svojho dištriktuálneho sekretára Fraňa Trojana. Trojan, Čech, mne predstavil sa po slovensky, že prišiel vyslaný grófom Attemsom, ako sa vyslovil, „mne na pomoc“. Ale veru hneď prevzal celé spravovanie stolice a tam ostal až dovtedy, kým roku 1853 pri definitívnom organizovaní politických úradov v celej krajine nebol definitívne vymenovaný za k. k. Comitatsvorstanda des Sohler Comitats.[573]

Rarus, hoci mu o pár dní odľahlo, nebol viacej súci k úradovaniu, lebo bol oslabnutý a nemohol zreteľne hovoriť, ani písať. Na podpis svojho mena dal si vyhotoviť stampiliu,[574] ktorú vytláčal namiesto podpisu.

V mesiaci apríli 1852 stal sa v mojom súkromnom živote rozhodný a môžem povedať šťastlivý krok. Oženil som sa. Keď Anna Jurkovičová ma nechcela, vydajúc sa za Jozefa M. Hurbana, a druhú, ktorú som na mikulášskom vysťahovaleckom bale bol poznal, rodičia za mňa dať nechceli a v ten čas medzi známymi mne Slovenkami nepoznal som žiadnu takú, ktorá by podľa mojich náhľadov a i mojej sympatie bola súca bývala za moju manželku v mojom vtedajšom a podľa môjho predpokladania budúcom postavení, odhodlal som sa vziať si mladú slečnu Amáliu, dcéru Ondreja Kasanického, komorného nadlesného (Waldmeister) v Banskej Bystrici, predstaveného všetkých kráľovských hôr a lesných úradov, od Bystrice počnúc až do hraníc Gemerskej stolice hore Hronom. V dome a v rodine Kasanických uviedol, predstavil a oboznámil ma môj priateľ dr. Gustáv Zechenter. Hneď pri prvom stretnutí sa s Amáliou pocítil som dobrý dojem, ktorý na mňa urobila, a pozoroval som i pri nej, že som jej nie celkom ľahostajný.

Amáliini[575] rodičia ma tiež prívetive a priateľsky prijali, a ja som tiež spozoroval v nich osobnosti ctihodné a sympatické. Otec Ondrej Kasanický bol už vo veku muž, veselej, dobráckej, ale i prísnej povahy, veľký a šťastný poľovník, lesný úradník, i v teoretickom i praktickom ohľade na úrovni vtedajšieho vývinu lesníckej vedy a praxe stojaci, v spoločnosti obľúbený, vážený. Ináče nasledovník hesla: „Ubi bene ibi patria.“[576] Matka Amália, rodená Filo, apatekára v Štiavnici dcéra, bola vysokej silnej postavy, za mladi bola akiste vynikavá krásavica, teraz bola starostlivá a vždy činná, príkladná domáca pani, ako sa hovorí „Arbeitsmaschine“;[577] bola povahy krotkej, láskavej, naproti dcéram pozorná, umná vychovávateľka. Celá rodina bola rímsko-katolíckeho náboženstva a pobožná, ale naskrze nie bigotná.

Po prvej návšteve zašiel som ta častejšie, takže sme sa všetci vždy bližšie približovali jeden k druhému, až som sa konečne odvážil k otázke, a to k Amálii, či by chcela byť mojou, a k rodičom, či by mali lásku dať mi Amáliu za manželku, ktorý nemám majetku, len samého seba a dobré vlastnosti, ktoré pozorujem a cítim v sebe a pri sebe. Za odpoveď dostal som i od Amálie i od rodičov „áno“.

Potom som už nemal a nedal pokoja, len aby sa svadba čím skôr cirkevným spôsobom zavŕšila, trebárs by všetko aj nebolo pripravené, čo sa doplniť môže, lebo protivilo sa mi, a aj teraz za nepríjemné držím dlhé vydržiavanie „very“.[578]

Ja som bol verný evanjelik a moja mladucha katolíčka, dcéra verných, ale znášanlivých a rozumných rodičov, ktorí nežiadali reverz, a ja by ho ani nebol dal.

Sobáš chcel som celkom skromne a v tichosti, teda i bez ohlášok odbaviť, lebo parády a hluky sa mi vždy protivili, ako že sa mi i teraz protivia. Povedali mi, že v tejto prípadnosti dišpenzáciu do troch ohlášok pre moju mladuchu môže dať len biskup. Nuž išiel som k biskupovi Moysesovi s prosbou. Ale Moyses, kázal mi síce sadnúť si, ale urobil veľmi vážnu tvár a preriekol, že katolícka cirkev vždycky ľutuje, keď jej syn alebo jej dcéra vstupuje do manželstva s členom inej viery, a preto ani nemôže dať takému alebo takej žiadnych výhod. Aby som teda nemal za zlé, že ani on nemôže dať mojej mladuche dišpenzáciu od ohlášok.

Nuž tri ohlášky sa vykonali i v katolíckom i v evanjelickom kostole a hneď po ohláškach bol vybavený tichý sobáš, v prítomnosti len dvoch svedkov, o šiestej hodine rannej dňa 27. apríla 1852 v bystrickom evanjelickom kostole skrze farára Antona Penzla.[579]

Po krátkych raňajkách u Kasanických odviezol som si mladuchu do svojho bývania, uviedol som ju do svojho študentsko-mládeneckého gazdovstva, priviezla sa i moja testiná, a ja odišiel som do svojho úradu.

Koncom roku 1852 alebo na samom počiatku roku 1853 bol vypísaný konkurz na obsadenie všetkých politických úradov v krajine. Bolo to po prvý raz, že som prosil o úrad; v celej dobe môjho úradníctva od tých čias išlo všetko bez môjho uchádzania sa a prosenia, samo od seba. Nuž prosil som potvrdenie ma v tajomníckom úrade alebo vymenovanie ma za slúžneho do Zvolena, ktorý úrad vtedy bol uprázdnený.

O potvrdenie v úrade stoličného tajomníka prosil som preto, že som v tom úrade už bol vycvičený, a za druhé preto, že ten úrad bol do tých čias po predstatovi stolice, Comitatsvorstandovi, hneď prvý v celej stolici; medzitým v organizácii definitívnej stal sa úrad stoličného tajomníka nevýznamnejším a nepatrnejším, t. j. tajomník bol len manipulačným úradníkom, predstaveným manipulačnej kancelárie, takým asi, akým do tých čias bol stoličný expedítor.

Pri menovaní definitívnych úradníkov vymenovaný som bol — podľa dekrétu od 7. júla 1853, číslo 11.753/11.106 G. z naloženia c. k. gubernátora krajiny, arcikniežaťa Albrechta, jeho adlátusom mi vydaného najvyšším vlastnoručným prípisom Jeho c. k. Veličenstva, od 21. júna 1853 — za c. k. prvého stoličného komisára[580] s platom ročných tisíc dvesto zlatých a pridelený som bol do veľkovaradínskeho dištriktu konať službu stoličnej vrchnosti v Debrecíne.

V pár dňoch po obdržaní tohoto dekrétu prišiel mi od prezídia prešporského oddielu námestníctva od 27. júla 1853, číslo 1834, rozkaz: hneď po jeho obdržaní správu Zvolenskej stolice oddať alebo pre Zvolenskú stolicu určenému prvému stoličnému komisárovi Winterhallerovi, alebo ak by ten ešte nebol tam — ako i nebol — bystrického okresu komisárovi, grófovi Fraňovi Pongrácovi, a po oddaní úradu zaraz odišiel som na miesto svojho určenia a s odvolaním sa na tento rozkaz ohlásil sa u civilnej sekcie vojenského a civilného gouvernementu v Budíne.

Tento rozkaz bol akiste následkom spomenutej denunciácie Czervovej.

Pri definitívnej civilnej organizácii krajiny ako mňa, tak ani iných Slovákov nenechali vo Zvolenskej stolici, poťažne na ich provizórnych staniciach. Mňa teda poslali do Debrecína, Štefana Daxnera sprvu do Košíc, potom do Slovenského Nového Mesta, potom do Nagykállóva a naposledy Maďari do Debrecína, Michala Bakulinyho do Sántova, Vila Paulinyho do Kecskemétu, Mikuláša Ferienčíka do Nových Zámkov, Jožka Škultétyho do Kecskemétu, Sama Štefanoviča do Balážskych Ďarmôt, Janka Gotčára do Užhorodu, potom do Veľkého Varadína.

Po obdržaní rozkazu od 27. júla oddal som správu stolice, v pár dňoch popakoval som svoje haraburdy a oddal špeditérovi, a ja so ženou a s polročným dieťaťom, Mariškou, a so slúžkou zo Starých Hôr odobral som sa do neznámeho mi sveta a kraja, do Debrecína, na Pešť rovno.

V Budíne predstavil som sa v civilnej sekcii gubernátorstva, oznámil som, že som na ceste do Debrecína, a prosil som, keďže som i so ženou a polročným dieťaťom na ceste do neznámeho mi kraja a mesta, aby mi bolo dovolené úradnú prísahu hneď teraz tu v Budíne zložiť a odpustiť mi cestu k zloženiu prísahy do Veľkého Varadína. Prijal ma adlátus gubernátora arcikniežaťa Albrechta, barón Hauer, a prijal moju úradnú prísahu.

Z Budína cestoval som železnicou do Solnoku, od Solnoku po Tise na parníku až po Tiszafüred. Tam kapitán lode bol taký priateľský, že neznámemu v tom kraji zjednal mi tiszafüredského gazdu, ktorý dovážal a i teraz doviezol bol všelijaké potrebnosti pre kuchyňu a aj ináče pre loď a cestovateľov — za vozku k doprevadeniu ma do Debrecína a tuho mu položil na svedomie, aby tú úlohu spoľahlive, iste a poctive previedol.

Zíduc z lode, usalašili sme sa na obyčajnom dolnozemskom dedinskom voze pod rohožou so zapriahnutými troma bystrými koňmi, ktoré, sotvaže sme paroplavebnú stanicu opustili, klusom leteli po nedohľadnej, najviac poľami kukurice pretrhnutej ako viac rovnej, a dosť vysušenej pašienke. O vode ani chýru, ale slnce svietilo a pieklo celou silou pri nehybnom povetrí. Keď sme zo dve-tri míle prebehli, zrazu objavil sa mi obraz mesta s bielymi domami i vežami, a to na celom obzore. Ja, radostne prekvapený tým vidom, opýtal som sa vozku, či je to už Debrecín. Odpovedal mi, že je to nie Debrecín, lebo do Debrecína prídeme len zajtra asi na poludnie a dnes nocovať budeme vo veľkom hostinci na Hortobágyi. (Nagyhortobágy), a to, čo tam vidno, že nie je mesto, ale len debrecínske „czifragalyi“[581] — delibet,[582] fatamorgána.

Pred západom slnca dobehli sme k hostincu na Hortobágyi po prebehnutí štyroch míľ. Dom hostinca bol múraný, priestranný, pri zemi rozložený, z jednej strany veľká obecná krčmová izba, kde akiste bývalo hlučne a všelijako, keď sa v nej „szegény legényi“[583] z viacej stolíc zišli a usalašili, z druhej strany bola slušná hosťovská izba pre slušných hostí, byt pre hostinského a jeho rodinu, hneď vedľa priestranný a zátvoristý álláš[584] a chlievy. Hostinským bol, a celkom slušne a zdvorile predstavil sa, vážny človek, debrecínsky mešťan Csonka Dániel. Na večeru že nám bude slúžiť bárány gulyásom a túrós galuskami, t. j. baraním gulášom a tvarohovými haluškami. I uisťoval nás, že sme tam na istom a bezpečnom mieste a že sa nám nestane žiadne znepokojenie, ani ublíženie.

Večera bola znamenitá a nocľah tiež znamenitý.

Na druhý deň včasráno s Csonkom sme sa rozlúčili, za dobré opatrenie v každom ohľade sme sa poďakovali a ponáhľali sme sa, proti úpeku slnca slabo chránení rohožou, do milého Debrecína.

Do Debrecína dorazili sme, keď práve na poludnie zvonili. Kočiš zatiahol „Bika korcsmába“, t. j. do hostinca u „Býka“; druhý hostinec vtedy bol v Debrecíne u „Bieleho koňa“, „Fejérló korcsma“ — viac ich nebolo. Na šťastie dostali sme u „Bika“ slušnú izbu, čo vtedy veľké šťastie bolo, lebo práve vtedy bol laurínsky veľký jarmok.[585][586]

Mojou prvou starosťou bolo predstaviť sa svojmu budúcemu predstavenému a vynájsť si stálu hospodu.

Hospodu nájsť nadarilo sa mi vtedy v Debrecíne na druhom poschodí jedného domu na dvoje poschodia, u Jánosa Tánczos-Kovácsa, bohatého civisa. Dom bol z väčších a moderne vystavených. Stál na hlavnej ulici vedľa mestského domu a len ulicou od tohoto predelený; a vpredu celé priestranné druhé poschodie stálo neobývané, lebo Debrecínčania a dolnozemci neradi vidia schody vôbec.

Umiestenie stoličnej vrchnosti bolo na tej istej ulici a v tom istom rade domov čo moja hospoda, a v dosť nepeknom územnom dome tiež Jánosa Tánczos-Kovácsa.

Stolica, do ktorej úradovať bol som poslaný, pomenovaná bola Severobiharská, Észak-Bihar, Nord Bihar, záležala z mesta Debrecína ako sídelného mesta stoličnej vrchnosti, potom zo šesť hajdúskych miest: Hajdúböszörmény, Hajdúszoboszló, Hajdúdorog, Hajdúnánás, Hajdúhadház a Vámospércs, krem toho z okresu Biharskej a Sabolčskej stolice. Táto Severobiharská stolica i so všetkými označenými mestami rozprestierala sa na rovine ako dlaň a počítala dvestopäťdesiattisíc obyvateľov, okrem niekoľkých už so Sedmohradskom hraničiacich rumunských obcí čírych Maďarov a veľmi prevažne kalvínov.

Definitívne vymenovaným predstaveným tejto stolice bol Melchior Reviczky, syn otca, ktorý z horných krajov, myslím zo Zemplínskej stolice, presťahoval sa na Dolnú zem a tam slúžiac na esterházyovskom panstve v Derecske nadobudnúť si vedel značný majetok. Tento majetok pripadol potom jeho synovi Melchiorovi, môjmu šéfovi. Melchior bol z klasy stoličných zemanov; či akého iného povolania mal ako chodiť do stoličných zhromaždení a tam ako tuhý katolík a pečovič Tiszovi,[587] otcovi Kálmanovmu, podľa povolania tuhému rečníkovi, ale aj tuhému kalvínovi aspoň hlasovaním oponovať, administrátorovi biskupskej stolice a Beöthy Ödönovi[588] vedľa L. Kornela, krajinského chýru opozičníka liberálov, ako tiež v záujmoch katolíckeho biskupa a v katolíckej kapitule konal, neznám. Melchior Reviczky poslaný bol tiež Biharskou stolicou na prešporský snem roku 1848 i s Lerayom Bálentom, krajinského chýru pečovičom, ale tam demonštrácie a posmechy jurátov vystáť nemohli, prišli obaja domov. Avšak vykonali predsa to, že ako pečovičovci a katolíci v očiach vlády viedenskej a katolíckych autorít nadobudli si takých vynikajúcich zásluh, že po potrení revolúcie bol Reviczky vymenovaný za Comitatsvorstanda a za Oberstandgericht prezidenta.[589]

Ináče Melchior Reviczky bol veľmi obmedzených schopností, takže okrem prezenty na prijatie akty[590] a podpisu expedovať sa majúcej písomnosti dačo iného, neznám, či napísal a vykonal.

Ostatné provizórne osobníctvo stoličnej vrchnosti záležalo zo samých mladých ľudí, bývalých honvédov, ba i jedného poľského legionára. Len provizórny sekretár bol starší človek, bývalý u dajedného statkára fiškál, človek, ktorý mohol mať dobré schopnosti za dedinského advokáta, ale za chladnokrvného úradníka nemal ani taktu ani schopnosti. Bol náruživý, zádrapčivý, namyslený a pri slabom Reviczkom priviedol veci ta, že stoličnú vrchnosť znepriatelil so všetkými úradmi v Debrecíne; s mestskou vrchnosťou, s finančnou direkciou, so stoličným súdom s Platzcommandom vojenským, so žandarmériou atď. Za istý čas po mojom príchode Reviczky a jeho sekretár Nagy Lajos nedali mne nič ani cítiť, badať; ale keď nepríjemnosti v styku s druhými úradmi neprestávali, či si namysleli a či si len vymysleli, že tie mrzutosti ja zapríčiňujem a že držím s tými ostatnými úradmi proti nim. To vyčítal a vnukal Reviczkému provizórny sekretár Lajos Nagy, ktorý robil si nádeju na obdržanie úradu, ktorý bol mne daný, a ako otec viacerých detí pre týchže vychovávanie rád by bol ostať v Debrecíne. Išlo to tak ďaleko, že som nič nemohol previesť alebo opraviť, čo som našiel v neporiadku, ani len chod a formu manipulácie tak ustrojiť, ako to manipulovať inšpekcia predpisovala. Na veľa ponosoval som sa na taký sbor pri jednej návšteve pri viceprezidentovi námestníckeho oddielu… vo Veľkom Varadíne, grófovi Hermannovi Zichymu a… barónovi Reichensteinovi, ktorí mi ale len trpezlivosť a taktičnosť porúčali.

Nuž vynasnažoval som sa zadržať trpezlivosť a chladnokrvnosť a zachovávať taktičnosť a neukázať znechutenie. Keď som prišiel do Debrecína, ešte trval v krajine stav obleženia, dokiaľ krajina nebola politicky úplne zorganizovaná.

O istý čas, menovite keď Nagy Lajos bol vymenovaný a odišiel do Becskereckej stolice, pošťastilo sa mi prísnou a nestrannou činnosťou i v stoličnom úrade poriadok, i medzi rozličnými úradmi pokoj a znášanlivosť a zhodu uviesť, i naproti mne samému, v meste a v okolí; ačpráve sa vedelo, akej národnej povahy som, lebo moja domáca a vychovávania vec mojich dietok bola slovenská, i naproti mne samému, reku, dôveru a popularitu vzbudiť, takže všeobecná mienka o mne bola: „Ak ti Francisci nepomôže, tak ti nikto nepomôže.“ A radi ma prijímali či v meste, či po vidieku. I privykol som aj ja v Debrecíne a medzi Maďarmi. Len mi veľmi chýbelo, že som nemohol byť v spojení so slovenskými podujatiami, vyjmúc Viktorinových[591] literárnych vydaní, ktoré mi Viktorin posielal.

[1] 19. novembra 1892 (Red. SP)

[2] V urbariálnej dedine — čiže poddanskej (z lat. urbarium), podriadenej urbáru, súhrnu predpisov, upravujúcich právne pomery medzi poddanými a šľachticmi-zemepánmi, majiteľmi pôdy.

[3] Medzi učeníkmi slovenského Ústavu v Levoči — členmi. Ústav bol založený 26. septembra 1832 pod záštitou profesora Hlaváčka, o ktorom ešte bude reč.

[4] Bol vyučeným tenkým krajčírom — šil šaty, čiže odevné čiastky z „tenkého“ súkna. Protivou bol hrubý krajčír, ktorý šil haleny a iné veci z „hrubého“ súkna.

[5] Prostredníctvom slepého Mateja Hrebendu (1796 — 1880), bývajúceho v neďalekej Hačave. Hrebenda bol nevšedný národný buditeľ, ktorého tu Francisci správne charakterizuje.

[6] U mňa v Debrecíne, vo Veľkom Varadíne, v Budíne a v Revúcej. — v prvých troch mestách bol Francisci úradníkom v Bachovej ére, v Revúcej býval ako hlavný dozorca slovenského evanjelického gymnázia revúckeho. Vtedy bol už penzistom.

[7] V … hronských kráľovských pralesoch. — okolo Hrona, rozumej gemerského, ktorý bol malohontským Hnúšťanom bližšie ako zvolenské okolie Hrona, hoci i tam boli v tých časoch celé pralesy.

[8] Mažiarmi čiže stupkami — vydlabanými z jedného kusa dreva, v ktorých sa tĺkol mak dlhším železným tĺkom, lebo mažiare boli dosť hlboké.

[9] Na výžinky na Mezőhegyes. — výžinkom sa rozumelo to, čo si robotník „vyžne“ cez letné poľnohospodárske práce (niečo peňazí, ale hlavne obilia). Mezőhegyes bola veľká obec východne od Segedína, známa chovom koní. Bol tam už od r. 1783 kráľovský žrebčínec. Inak sa tam pestoval tabak, repa a kukurica.

[10] Zdedila jednu urbariálnu štvrť — štvrtú čiastku urbárskeho „sedenia“, pod čím sa rozumel vnútorný pozemok, miesto kde stál dom a záhrada, a zovnútorný pozemok (lat. intravilán a extravilán), ku ktorému patrili role a lúky v rôznej výmere podľa rôznych krajov. (16 — 40 jutár rolí a lúk pod 6 — 22 koscov.)

[11] Pri stoličných reštauráciách (lat.) — voľbách, ktorých sa do r. 1848 riadne každé tri roky zúčastňovali len šľachtickí obyvatelia príslušnej uhorskej stolice (župy).

[12] Úrad stoličného prísažného — ktorý bol od 16. storočia vedľa slúžneho (náčelníka okresu) stálym orgánom samosprávy a súdnictva v stolici.

[13] Zákonného článku VII: 1840. — je to uhorský spôsob označovania zákonov, „zákonných článkov“, kde rímska číslica znamená číslo patričného zákona a dvojbod za ňou znamená, že je to zákonný článok z roku 1840.

[14] Päťsto zlatých v striebre — v protive k „šajnovým“ čiže papierovým peniazom. Medzi nimi bol značný kurzový rozdiel, lebo 1 zl. v striebre bol až 2 1 zl. v šajnoch. (Pomenovanie „šajn“ pochádzalo z nem. názvu papierových peňazí.)

[15] V postilách — čiže zbierkach kázní, úvah a rozjímaní o dôležitých čiastkach Biblie. (Názov pochádzal z lat. post illa = nato, lebo výklad sa začínal týmito slovami. V bibličtine to bolo „načež“… rozvažuj.)

[16] Dr. Pavel Jozeffy (1775 — 1848) — ev. farár v Tisovci, superintendent (biskup) potiského dištriktu (okolia), význačný národný buditeľ.

[17] Strieborný grošík — drobná kovová minca. Do groša išli tri grajciare.

[18] ,Áno‘ roku Páne — Áno je skomolené lat. „anno“ a znamená tiež „roku“.

[19] „Zateremtettoval“ strýcovi do „tótov“. — Teremtette je veľmi bežný druh maďarského nadávania. Maď. tót je Slovák, často nielen ako označenie národnosti, ale aj v potupnom zmysle.

[20] u Horníka — Štefan Horník, popredný krajčírsky majster vo vtedajšom Prešporku

[21] Pred štatárium postavený — je to lat. označenie náhleho súdu, ktorý mohol za mimoriadnych pomerov odsúdiť na smrť a proti jeho rozsudku nebolo nijakého odvolania.

[22] V posledných bojoch cirkvi hnúšťanskej, ktoré sa dlho ťahali. Roku 1889 si totiž Francisciho rodisko chcelo zvoliť za evanjelického farára kaplána Žigmunda Križana, slovenského buditeľa. Biskup Štefan Czékus, zúrivý šovinista, vytrel Križana z kandidovania. Hnúšťania sa dlho domáhali svojho práva slobodnej voľby, ale napokon r. 1890 prišlo do Hnúšte desať žandárov a dve roty vojska a pod týmto teroristickým nátlakom sa odhodlanie ľudu zlomilo a „vyvolili“ nadiktovaného Samuela Zachara.

[23] Žigmund Križan (1865 — 1921) sa stal farárom v Trenčíne a uplatnil sa i ako senior trenčianskeho seniorátu.

[24] do Prešova za juristu (lat.) — poslucháča práv

[25] pochoval ho v cmiteri slatinskom — vo Zvolenskej Slatine, mestečku neďaleko Zvolena, kde bolo vtedy sídlo slúžnovského úradu

[26] užšie rečeno malohontsko-zvolenskej — autorov rodný Malý Hont bol len od r. 1802 spojený s Gemerskou stolicou, predtým patril ako osobitný okres k Hontianskej stolici. Preto rozlišuje Francisci ako dobrý lokálpatriot Gemer v tomto užšom zmysle od Malého Hontu.

[27] vpadá do Šajavy — slovenským menom Slanej, rieky, ktorá potom zase vteká do Tisy

[28] starý otec mal kosienku — lúku na kosenie

[29] návlakov — remencov, ktorými sa krpce upevňujú na nohy

[30] na ksebného koňa — inak podsebného, sedlového, čiže ľavého

[31] kozľacím grznom — kožušinou

[32] takzvané „tranzície“ (lat.) — bežne sú to prechody medzi dvoma hudobnými číslami a v evanjelických chrámoch sa tým rozumejú prechody medzi liturgiou a piesňou, v piesňach zase medzi jednotlivými strofami

[33] Buh — išlo tu o vulgárnu výslovnosť takrečenej bibličtiny, ktorou písali (pravda, už s ťažkosťami) evanjelickí Slováci pred zavedením spisovnej slovenčiny

[34] lelek — je podobne chybná maďarčina (miesto správneho „lélek“). Slová preto skladali do rýmov (boli napr. i také: hamu — popel, takony — sopel), aby sa ľahšie pamätali.

[35] Do Oždian — malohontského maďarského mestečka, kam zemský pán Gabriel Bakoss r. 1645 preložil evanjelickú školu z vypáleného Fiľakova

[36] O školu, ktorá bola preto seniorálna škola, že sa mal o ňu starať celý malohontský ev. seniorát, starali sa i Bakossovi dedičia, tak i vdova Juliana Korponay rod. Maszáry, patrónka školy za Francisciho čias.

[37] S mojimi dvoma profesormi — boli to Hoznek a Lucze, ktorých autor v ďalšom texte výstižne charakterizuje

[38] „Hadnaď“ — je bežne maď. poručík, ale tu má iný zmysel. Madarás ako zeman bol „náčelníkom“ pandúrov, i keď len dvoch-troch.

[39] „Turčianskou akadémiou“ — vyššou školou, pravdaže, výsmešne. Akadémiou sa rozumela škola na úrovni terajšej fakulty.

[40] Až po rétoriku a poéziu (z gréc.) — najvyššie triedy vtedajších gymnázií, ktoré zodpovedali približne neskoršej VII. a VIII. gymnaziálnej triede

[41] Novitius donatista, veteranus donatista (lat.) — doslovne nováčik a vyslúžilec, čiže začiatočný a pokročilý donatista. Takto sa označovali i ďalšie školské stupne, ako ich Francisci uvádza. Každý školský stupeň trval totiž dva roky. Donatus bol prípravný stupeň a ostatné stupne mali pomenovanie podľa prednášaného učiva: gramatika, syntax (vetoslovie), rečnenie, básnenie. Donatus približne zodpovedal neskoršej I. a II. gymnaziálnej triede, gramatika III. a IV., syntax V. a VI., rétorika VII. a poetika VIII. Preto približne, lebo nerozhodoval vek žiaka, ale jeho vedomosti. Niekto mohol byť napr. i tri roky v donáte, alebo mohol o rok prv postúpiť do gramatiky, ak ovládal požadovanú látku.

[42] „Quot sunt partes orationis?“ (lat.) — koľko je čiastok reči?

[43] V gramatike J. Rhenia — vtedy už veľmi zastaralej. Johann Rhenius, Nemec, datoval úvod k svojej gramatike 3. októbra 1611, čiže ešte pred reformným účinkovaním J. A. Komenského. Jeho gramatiku v Uhorsku často pretláčali.

[44] Dal vyťať „škutikou“ (lat.) — remeňom, korbáčom

[45] „Kistűkör“ — Zrkadielko, maď. učebnica, ktorú napísal r. 1770 Štefan Losonczi. Bola obľúbená a často ju pretláčali.

[46] „Nyitra vármegyének van hosszas határa…“ (maď.) Nitrianska stolica má priestranný okruh; ak sa ti páči, môžeš v nej ísť do Nového Mesta, Nitry, Bojníc, Prievidze, Holíča, Skalice, Nových Zámkov, Hlohovca, hradu Leopoldova.

[47] Signum (lat.) — inak signum linguae, odznak reči. Potupné znamenie pre žiaka, ktorý sa opovážil hovoriť vo svojej materinskej reči. Každý žiak musel nosiť tak dlho signum, kým neprichytil niektorého iného žiaka, ktorému signum ihneď odovzdal.

[48] Z Donata tri „sententie“ (lat.) — vety. Donatus bola stručná latinská gramatika, ktorú napísal v 4. storočí rímsky gramatik Aelius Donatus. Meno autora sa potom prenieslo na knižku, ktorej sa stručne vravelo Donát.

[49] „Hic habes signum“ (lat.) — tu máš signum

[50] Ján Hoznek — nar. r. 1795, od r. 1819 bol profesorom v Sárospataku a zatým od r. 1824 do r. 1831 v Ožďanoch. Z Oždian odišiel za profesora do Levoče, ako spomína ďalej i Francisci.

[51] Štefan Lucze — rodák z Uhorského, teda tiež Slovák, bol profesorom v Ožďanoch od r. 1831 do r. 1840. Umrel osemdesiatdvaročný ako farár.

[52] Sedemdesiat zlatých v šajnoch — čo bolo lacno, kedže 1 zl. v striebre rovnal sa až 21 zlatému v šajnoch.

[53] Málé a görhő (maď.) — prvé je kukuričná kaša a druhé nejaký koláč z kukuričnej múky

[54] „Úgy igyekezzél“ atď. (maď.) — tak sa usiluj i naďalej, aby si bol blaženým (šťastným)

[55] Gottfried Osterlamm — správne Christian Theophil Osterlamm, profesor v Levoči. (Bližšie životopisné údaje chýbajú.) Jeho otec, farár, bol Ján Karol Osterlamm a umrel v 81. roku života 23. marca 1840.

[56] Latinákovci Janko a Rudo — synovia železiarskeho magnáta Jána Latináka, rodáka z Tisovca. Sami boli už odrodilci a Rudolf Latinák, už r. 1848 fanatický nepriateľ Slovákov, keď umrel r. 1908 v Ploskom, poručil gemerskému maďarizačnému spolku stotisíc korún.

[57] Michal Hlaváček (1803 — 1885) — rodom zo Skalice, od r. 1832 profesor na levočskom ev. lýceu, kde učil matematiku, fyziku a reči (francúzsky, anglicky, hebrejsky, česko-slovensky)

[58] Pavel Tomášek (1802 — 1887) — činný aj literárne, učil na levočskom lýceu dejepis, rečníctvo a reči (maďarsky, latinsky, taliansky)

[59] Ďuro Müller — rodom z Liptova, prišiel do Levoče za profesora r. 1817 a prednášal teológiu a filozofiu. Bol bez pevného vedeckého i charakterového základu, takže ho Francisci správne charakterizoval.

[60] Rhenii syntaxis (lat.) — vetoslovie od spomenutého už Rhenia

[61] Periodológiu (gréc.) — náuku o periódach, ktorá sa podrobne preberala vo vtedajších učebniciach rétoriky. Rozoznávala sa periodus simplex et composita, jednoduchá a zložená perióda.

[62] „Complicatio per circumstantias“ (lat.) — komplikácia, vyplývajúca z okolností

[63] „Quis, quid, ubi“ atď. (lat.) — kto, čo, kde, pomocou čoho, prečo, ako, kedy?

[64] „Versus memorabiles“ (lat.) — veršíky na podporovanie pamäti

[65] „Vocalem breviant alia subeunte Latini“ (lat.) — latináci skracujú samohlásku, keď nasleduje iná samohláska

[66] predbežne len „adonické“ (z gréc.) — ktoré vznikli stiahnutím alebo skrátením daktylskej dvojstopy (dlhá slabika a dve krátke, resp. dve slabiky dlhé). Adonické verše bývali na konci strofy a keďže sú krátke, mohlo sa cvičenie v skladaní veršov začínať práve nimi

[67] do Brezova — rozumej Rimavského, malohontianskej obce

[68] „Homo sum; nil humani alienum a me esse puto“ (lat.) — som človek, nič ľudského nepokladám pre seba za cudzie. (Terentius)

[69] Hrebendovho roznoščíctva (z rus.) — roznášky, roznášania

[70] „Česko-slovenská gramatika“ — od Šramka, vytlačená v Bratislave r. 1805. Jej autorom bol Pavel Šramko (1743 — 1831), literárne činný ev. farár v malohontianskom Klenovci. Kniha nebola gramatikou v presnom zmysle, ale v podstate len poučením o pravopise.

[71] z Martiniho matematiky — Gabriel Kováts-Martini (1782 — 1845), od r. 1817 do smrti profesor matematiky, prírodopisu a fyziky na bratislavskom lýceu, dobrý odborník a pedagóg, ktorého mládež mala veľmi rada. Jeho latinská učebnica matematiky Compendium matheseos vyšla r. 1832 v Bratislave. V druhom vydaní vyšla už r. 1835.

[72] na inžiniersky beh v Pešti — Beh = kurz. Preto išlo o kurz, lebo v Pešti vznikla vysoká škola technická až r. 1857.

[73] len za komasačného a panského inžiniera — komasácia (lat.) znamená sceľovanie rozdrobenej pôdy a jej opätovné vymeriavanie a prideľovanie dovtedajším vlastníkom. Bolo to opatrenie potrebné za kapitalizmu, keď sa pozemky mohli do nekonečna drobiť. Panským inžinierom možno rozumieť každého geometra na veľkostatkárskej pôde, tak šľachtickej, ako cirkevnej

[74] ako alumnistu (lat.) — stravníka v alumneu, vtedajšej študentskej menze

[75] vyučovali i „prímanov“ (lat.) — doslovne prvotriednikov. Tu však prvá trieda znamená podľa starého spôsobu najvyššiu, a nie najnižšiu triedu.

[76] filozofov a teológov — rozumej študentov na lýceu, poslucháčov vysokoškolských predmetov. (Boli dva stupne, najprv filozofia a po nej nasledovala teológia.)

[77] doctrinam fidei christianae (lat.) — kresťanskú vierouku

[78] „Classem syntaxistarum…“ atď. (lat.) — triedu syntaktickú a humanitnú (rétorika s poetikou) s ohodnotením: vyznamenaný

[79] pokročil som do filozofie — trojročného kurzu, kde sa prednášali vysokoškolské predmety. (Kto skončil humanitnú triedu, to bolo toľko, ako neskoršia matúra.)

[80] len „Primae cum Eminentia“ (lat.) — vysvedčenie prvej triedy s pochvalou. Proti vyznamenaniu (Eminentia) bolo to zhoršenie o jeden stupeň.

[81] „Linguam graecam…“ atď. (lat.) — jazyk grécky, hebrejský, úvod do Nového zákona a výkladu

[82] práve „a contrario“ vysvetľujúce (lat.) — protikladom, napr. vo vede o kráse ošklivo

[83] „Clarissime Subsylváni…“ atď. (lat.) — slovutný Subsylváni, keď v slove „krišpína“ (krišpína — bol vtedy módny vrchný kabát) literu „k“ premeníš na literu „f“, čo z toho vyjde?

[84] „Frisspina, clarissime domine!“ (lat.) — čerstvá…, slovutný pane! (Študent dal profesorovi oprávnene názov „slovutný“, kým profesor jemu len zo žartu nadal „clarissime“.)

[85] podľa kompendií (lat.) — príručiek. Gabriel Kováts-Martini okrem učebnice matematiky napísal aj učebnicu fyziky, ktorá vyšla r. 1823 a v druhom vydaní r. 1831. Obidve učebnice boli pochvalne prijaté.

[86] „Hja, ich milosť…“ — zdvorilostné oslovenie, ktoré sa inak dávalo len vtedajším zemanom. Švo = nárečové, miesto bežného čo (čuo).

[87] humanitné štúdiá (lat.) — predmety v stupni rétoriky a poetiky (približne neskoršej VII. — VIII. gymnaziálnej triedy)

[88] svojimi slovenskými literárnymi prácami dokázal — Boli to vlastne práce v bibličtine: Paměti Jelšavské a Muránské (1829), dôležité vlastivedné dielo, Obchodníci (1846), pokus o román, preklady: Život dr. Martina Luthera (1869) a Ciceronove řeči (1875), ako i niekoľko príspevkov po časopisoch.

[89] pri superintendentovi Bilnicovi — Pavel Bilnica (1772 — 1834), od r. 1802 bol ev. farárom slovensko-maďarským a zároveň i profesorom lýcea v Bratislave. Preddunajským superintendentom bol od r. 1829.

[90] Ústavu v Prešporku — založeného r. 1828

[91] matézy (gréc.) — iný tvar pre pomenovanie matematiky

[92] táto intráda (lat.) — začiatok, prvé vystúpenie

[93] „Halb zog sie ihn, halb sank er hin“ (nem.) — napoly ho stiahla, napoly padol sám. Je to citát z Goetheho balady Der Fischer (Rybár), kde vodná žena zláka rybára do vodnej hlbiny.

[94] homiletické cvičenia (gréc.) — cvičenia v kázaní teológov, čiže budúcich kňazov

[95] „Nitra milá, Nitra“ — pieseň je umelého pôvodu a nemá takú dávnu minulosť, ako sa o nej predpokladalo za Štúrových a Francisciho čias. U vtedajšej slovenskej mládeže bola obľúbená práve preto, že ju pokladali za rozpomienku na Veľkomoravskú ríšu.

[96] Daniel Maróthy (1825 — 1878) — ev. farár na Ľuboreči, slovenský básnik a buditeľ

[97] primae philosophiae (lat.) — prvej filozofie, čiže prvého stupňa v trojročnom filozoficko-právnickom kurze. (Po dvoch rokoch filozofie nasledoval tretí rok prednášky z práva.)

[98] Gašpar Dianiška (1820 — 1875) — rodom z Tisovca, neskôr tamojší ev. učiteľ

[99] Ján Jaromír Mayer (1814 — 1890) — rodom zo Senice, národný buditeľ

[100] Ľudovít Šnitta (1821 — 1866) — rodom z Uhrovca, mladší krajan Ľudovíta Štúra

[101] Samuel Michalovič — bol z Gemera, teológ, mnohostranný prispievateľ Pamätnice levočských študentov. Sotva skončil štúdiá, umrel na suchoty.

[102] Od neho je rečňovanka: Ja som Slovák, a čo je viac? Nehanbím sa za to! (J. Š.) V SP je pod značkou J. Š. takéto znenie: „Od neho je rečňovanka ,Ja som malý, ale Slovák‘, pre ktorú nedávno minister zakázal upotrebovaf v školách Bežov Šlabikár“, hoci v rukopise Francisciho Škultéty[102] vlastnoručne pripísal prvú citovanú poznámku. (Pozn. red.)

[102102] August Horislav Škultéty (1819 — 1892) — ev. farár, slovenský buditeľ a pedagóg, spisovateľ, v r. 1862 — 1874 profesor a najčastejšie i riaditeľ slovenského gymnázia revúckeho. Známy je ako zberateľ a vydavateľ ľudových povestí.

[104] na univerzite v Halle — Štúr bol cez dva školské roky, od jesene r. 1838 do augusta r. 1840. Halle an der Saale, mesto v Merseburskom kraji v Nemecku, malo univerzitu od r. 1694 (od r. 1817 bola spojená s univerzitou wittenberskou).

[105] Ján Drahotín Ondruš — Lipták z Palúdzky, po štúdiách v Bratislave odišiel na univerzitu v Halle. V marci r. 1845 umrel na suchoty u rodičov.

[106] dvoch bratov Nosákovcov — sú to Timotej Ignác (bežne Bohuš Nosák, 1818 — 1877), rodák z Tisovca, slovenský buditeľ a spisovateľ, a jeho brat Teofil Nosák, ev. farár v Čiernej Lehote (Gemer) a potom v Sabinove.

[107] dvoch bratov Hroboňovcov — Ľudovíta Miloslava (1817 — 1880) a Sama Bohdana (1820 — 1894). Ľudovít bol ev. farárom v Sielnici a národne užitočným buditeľom, ale Samo strávil celé desaťročia vo fantastickom rozjímaní a nijako neuplatnil svoj nevšedný talent.

[108] Lýceum — jeho začiatky siahajú do r. 1606 a r. 1656 škola už mala novú vlastnú budovu a názov gymnázia. Bratislavské lýceum bolo polovičnou vysokou školou, lebo kto na ňom absolvoval po trojročnom filozofickom kurze (resp. od r. 1841 po skončenej fyzike a dvoch rokoch práva) ešte dva teologické ročníky, mohol sa stať evanjelickým kňazom v obvode celého Uhorska. Lýceum malo nielen slávnu minulosť, ale stalo sa kolískou celého štúrovského hnutia a zapísalo sa nezmazateľne do slovenských národných dejín.

[109] konvikt (lat.) — to isté, čo internát, študentský domov

[110] Takzvané Roth-Telekyanum — nazvané podľa zakladateľky gr. Johanny Teleki rod. Rothovej (zomrela r. 1813), ktorá zložila stotisíczlatovú základinu, aby sa z jej úrokov udeľovali štipendiá študentom evanjelických gymnázií v Uhorsku

[111] v meste korunovačnom a snemovom — lebo Bratislava bola až do r. 1848 sídlom uhorského snemu a od r. 1563 až do r. 1830 i korunovačným mestom uhorských kráľov

[112] prichádzali i Srbi pravoslávni — to preto, lebo im na bratislavskom lýceu, ako na evanjelických školách uhorských vôbec, nehrozilo nebezpečenstvo navádzania na inú vieru, aké bolo na katolíckych školách

[113] zo srbského Kniežatstva — ktoré trvalo až do r. 1882 (vtedy sa stalo kráľovstvom) a od Turecka celkom nezávislým sa stalo až r. 1878. (Čiastočnú nezávislosť, postupne rozširovanú, malo už od r. 1815.)

[114] csiribiri, cseléd, kocsis, úr (maď.) — nepatrný (hocijaký), sluha, kočiš, pán

[115] kitünő, jeles (maď.) — výtečný, veľmi dobrý

[116] kandidatickú skúšku (z lat.) — skúšku, ktorú skladali uchádzači o štipendiá na štúdium na nemeckých univerzitách

[117] „laudabile“ (lat.) — chválitebné, čiže výtečné

[118] „Palkovics György, professor:…“ (lat.) — profesor Juraj Palkovič: V rokoch 1841 a 1842 prednášal pravopis a gramatiku jazyka slovanského (čiže slovenského) syntaxistom, roku 1842/43 rétorom, napospol chválitebne

[119] s antliou pneumatickou (lat.) — vývevou

[120] „adhuc“ (lat.) — ešte

[121] „videtur, est Slavus“ (lat.) — vidno, že je to Slovák

[122] Matej Ševrlay (1783 — 1840) — rodom z turčianskej Bystričky, v r. 1816 — 27 profesor na ev. lýceu v Banskej Štiavnici, potom až do smrti v Bratislave, dobrý pedagóg a národne uvedomelý Slovák

[123] „laeto, sed non vieto militi“ (lat.) — veselému, ale nie zbedačenému vojakovi

[124] Štefan Boleman (1795 — 1882) — profesor v Lučenci, potom v Banskej Štiavnici a od r. 1840 na lýceu v Bratislave, bol prívržencom maďarčiny na lýceu a kalvínsko-evanjelickej únie v cirkvi. Bol nepriateľom slovenských národných snáh.

[125] podľa kompendia Ammonovho — Christoph Friedrich von Ammon (1766 — 1850), nemecký učený teológ a spisovateľ, od r. 1813 hlavný dvorný kazateľ v Drážďanoch. Keďže Boleman vyučoval na lýceu teológiu, zrejme používal Ammonovo trojzväzkové dielo Biblische Theologie (Biblická teológia), 1801 — 2, Göttingen

[126] Emanuel Viliam Šimko (1791 — 1875) — od r. 1835 ev. farár v Bratislave a zároveň profesor na lýceu, Bolemanovi podobný typ

[127] ingenium (lat.) — nadaný, schopný človek. (Tu je význam, pochopiteľne, posmešný.)

[128] „magyarország történetei“ (maď.) — dejiny Uhorska

[129] Tobias Godofredus Schröer (1791 — 1850) — bratislavský Nemec, účinkoval na lýceu od r. 1817 do r. 1849, keď sa stal školským radcom v školskej rade bratislavského dištriktu (správny obvod za absolutizmu). Bol najlepším profesorom lýcea v tom čase. Vyvíjal rozsiahlu literárnu činnosť a ako nemecký buditeľ, dobre vedel chápať buditeľské snahy štúrovcov, ktorým kde len mohol, pomáhal.

[130] Ondrej Daniel Michnay (1804 — 1857) — rodom z Levár, najprv profesor a rektor v Modre, od r. 1839 do smrti profesor na bratislavskom lýceu. Prednášal už od štyridsiatych rokov po maďarsky.

[131] len suchých paradigiem (gréc.) — skloňovacích alebo časovacích vzorcov

[132] „a bove majore discit arare minor“ (lat.) — od staršieho vola sa učí orať mladší

[133] „tanulj tinó, ökör lesz belőled“ (maď.) — uč sa, teľa, bude z teba vôl

[134] providenciálnu úlohu (lat.) — osudovú, prozreteľnosťou určenú

[135] Benjamín Pravoslav Červenák (1816 — 1842) — ev. teológ, význačný člen bratislavskej slovenskej mládeže

[136] len rečou znárodnenej — tu nemožno s Franciscim súhlasiť, lebo slovenskí evanjelici neprevzali s reformačným princípom nemeckú mentalitu. Autor nebral do úvahy aj vplyv českých pobielohorských exulantov, ktorý možno u Slovákov dobre sledovať.

[137] Peter Pázmány (1570 — 1637) — od r. 1616 ostrihomský arcibiskup a od r. 1629 kardinál, obratný polemik, význačný maďarský spisovateľ a horlivý protireformačný činiteľ

[138] ním založenej v Trnave univerzity — od r. 1635

[139] Societas Jesu (lat.) — Ježišova spoločnosť, odtiaľ jezuiti. Bojovná protireformačná rehoľa, založená r. 1540, ktorá k trom bežným rehoľným sľubom pribrala ešte štvrtý: hájenie a podporovanie záujmov pápežskej stolice.

[140] Slovárom slovenským — vydaným v šiestich veľkých zväzkoch r. 1825 — 27 v Budíne

[141] v generálnom semeništi na prešporskom zámku — v ústrednom seminári pre výchovu katolíckych klerikov. Seminár bol na bratislavskom hrade, ktorý vyhorel až r. 1811.

[142] arcibiskupskému vikariátu (lat.) — úradu, spravujúcemu vikariát, osobitnú oblasť, podriadenú vikárovi, pomocníkovi biskupa (v tomto prípade ostrihomského arcibiskupa) v duchovných veciach.

[143] Michala Mialoviča — V Horných Zeleniciach po tolerančnom patente nebol farárom evanjelickým nijaký človek toho mena. Bol tam v r. 1791 — 98 ev. farárom Samuel Michalovič, nar. r. 1765, ktorý potom prešiel za farára do trenčianskych Podlužian. Nebol tam ani učiteľ alebo iný evanjelik, ktorý by sa bol volal Michal Mialovič, takže údaj o jeho členstve — ostatne len jednoročnom — v bernolákovskom Tovarišstve možno prijať len za predpokladu: Mialovič = Samuel Michalovič.

[144] Juraj Palkovič (1763 — 1835) — katolícky kňaz, prepošt, ostrihomský kanonik, prekladateľ Písma svätého do bernoláčtiny, vyznačil sa najmä ako štedrý podporovateľ literatúry a vydavateľ slovenských kníh

[145] Nálady a výhľady Svetozára Hurbana Vajanského — vyšli roku 1897 s podtitulom: Pokus znázorniť terajší slovenský myšlienkový svet s rozpomienkami na minulosť.

[146] Článok „Nálady a výhľady“ vychádzal v NN XXVIII., 1897, č. 261 — 274, v dvanástich častiach na pokračovanie, označených rímskymi číslicami (I. — XII.). Osobitné vydanie tohto článku Vajanského vyšlo ako odtlačok NN v Martine r. 1897. (Pozn. red.)

[147] Bohuslav Tablic (1769 — 1832) — ev. farár, naposledy v Kostolných Moravciach, slovenský buditeľ, spisovateľ, prekladateľ i vydavateľ

[148] Juraj Palkovič (1769 — 1850) — profesor slovenskej reči a literatúry na bratislavskom lýceu, buditeľ, spisovateľ, vydavateľ kníh, novín, časopisu Tatranka a kalendára. Pod jeho záštitou sa vzdelávali štúrovci. Ináč bol zástancom starej češtiny a starého pravopisu, v čom ho vývoj ešte za jeho života dávno prekonal.

[149] Martin Hamaliar (1750 — 1812) — od r. 1796 superintendent banského okolia. Francisci mylne udáva jeho pôsobištia, lebo najprv bol v Banskej Štiavnici a potom (od r. 1803) na Sarvaši (tam bol tiež farárom a nie profesorom).

[150] Legácie a iné dobrodenia (lat.) — odkazy (testamentárne)

[151] päťdesiat dukátov — dukát bol zlatý peniaz. Pre porovnanie s riadnou menou možno uviesť, že r. 1846 mal cisársky a kremnický dukát hodnotu 4 zl. 30 grajciarov.

[152] Michal Institoris Mošovský (1733 — 1803) — ev. farár v Bratislave, slovenský spisovateľ

[153] Michal Sepeši (Szepesy, 1751 — 1810) — ev. farár v Orosláne, od r. 1793 v Sobotišti. Od r. 1808 bol nitrianskym seniorom. Jeho literárna činnosť sa obmedzovala na priležitostné publikácie.

[154] Stevan Stratimirovič (1757 — 1836) — metropolita v Karlovciach, cirkevná hlava Srbov v Uhorsku a Chorvátsku, srbský buditeľ a národný pracovník

[155] na vizitácii cirkví (lat.) — úradných návštevách cirkevných sborov. Ich predmetom bolo vykonávanie dozoru, zisťovanie a hodnotenie cirkevného života.

[156] päťsto zlatých v bankovkách — čiže v spomenutých tzv. šajnoch

[157] Prešporský konvent — rozumej miestneho ev. cirkevného sboru

[158] Michal Kovács-Martini (1750 — 1829) — ev. farár na Turom Poli, od r. 1783 v Modre (najprv v nemeckom a od r. 1796 v slovenskom sbore), od r. 1816 superintendent preddunajského dištriktu

[159] Karol Štúr (1811 — 1851) — Ľudovítov najstarší brat, básnik-literát, buditeľ i dobrý pedagóg. Od r. 1839 až do r. 1846 bol profesorom a rektorom (riaditeľom) malého modranského evanjelického gymnázia. Od r. 1846 do smrti bol modranským farárom.

[160] Daniel Lichard (1812 — 1882) — najprv ev. farár, potom profesor ev. lýcea v Banskej Štiavnici, napokon až do smrti novinár a spisovateľ vo Viedni a v Skalici. Tam vydával v r. 1863 — 1882 veľmi dobrý hospodársky časopis Obzor. Bol to prvotriedny popularizátor prírodných vied.

[161] Samuel Godra (1806 — 1873) — ev. farár v Prostredných Plachtinciach, buditeľ, literárne bol dosť činný, ale jeho práce sú malého významu

[162] Štefan Caltík (1805 — 1849) — ev. učiteľ vo Vrbovom, nevynikol ani v literatúre, ani vo verejnom živote

[163] Samuel Babylon (1806 — 1866) — ev. farár v Bajši (Báčka), bol podobný typ ako Caltík

[164] Matej Holko (umrel r. 1881) — ev. farár v Rimavskej Bani, druží sa k predošlým dvom

[165] Juraj Matúška (1809 — 1898) — ev. farár v Istebnom, po revolúcii sedriálny sudca. 4. mája 1848 v stoličnom zasadnutí oravskom povedal závažnú reč. Ináč patril k spoluautorom Zpěvníka evanjelického (1842).

[166] Ján Mockovčák (1799 — 1885) — neskôr ev. farár v Pezinku, prispieval do Štúrových novín a inam posielal príspevky v próze i vo veršoch

[167] František Spannagel — študoval vo Viedni a bol predsedom bratislavskej študentskej Spoločnosti do októbra r. 1834. Ďalšie údaje nám o ňom zatiaľ chýbajú.

[168] Gustáv (Dobroslav) Grossmann (1813 — 1846) — ev. farár v Martine, zomrel prv, než stačil vyvinúť verejnú činnosť, presahujúcu rámec študentský

[169] Alexander Vrchovský (1812 — 1865) — Skaličan, prijatým „národným“ menom Boleslavín (nie Boleslav, ako udáva Francisci), bol neskoršie významným advokátom v Pešti. Za študentstva veľmi činný, potom málo znamenal pre národnú vec.

[170] kráľovská uhorská námestná rada v Budíne — bol to byrokraticky organizovaný najvyšší súd v Uhorsku po boku palatína ako kráľovského miestodržiteľa. Z jej príslušnosti boli vyňaté len súdne veci a veci kráľovskej komory (štátnych majetkov).

[171] intimát (lat.) — nariadenie, rozhodnutie vyššieho úradu

[172] Ondrej Červenák (1825 — 1887) — banský úradník a naposledy úradník účastinnej Sporiteľne v Martine, bol autorom ôsmich návrhov zákona, ktoré r. 1871 predložil uhorskému snemu Viliam Pauliny-Tóth ako poslanec kulpínskeho volebného okresu

[173] Ondrej Braxatoris (1820 — 1872) — neskorší náš významný básnik Andrej Sládkovič

[174] viedli sa o tom porady a hádky — o čom nás informuje Ján Kalinčiak v príspevku Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča (Sokol I, 1862, 444 — príslušné partie pretlačené v knihe Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi, SVKL, 1955, 151 — 2). Francisci nič bližšieho o veci nepíše, hoci sám bol náčelníkom „gemerskej“ strany mládeže, ktorá chcela podržať „dovtedajšie slobody členov“. Proti nej stála Štúrom vedená strana, ku ktorej patril i Kalinčiak. Štúr chcel Ústav znova usporiadať a pôsobil na mládež, aby si stanovy Ústavu tak paragrafovala, žeby potom nijaký člen Ústavu nič nemohol ľubovoľne robiť. O veci bola prudká a dlhá diskusia. „Naostatok sa náš dobrý priateľ Francisci ako zapisovateľ Ústavu, totiž hlavný úradník a náčelník gemerskej strany, potkol, vysloviac: ,Vidíte, výbor je kvet a druhí sú masa Ústavu‘. Roj včiel nehučí tak, ako zahučali naši vrstovníci, keď to počuli. Obe strany mali predtým rovný počet hlasov; teraz zostali gemerskí členovia výboru sami. Ústav sa teda zriadil v prísnom smere, disciplína, ktorú škola nepoznala, sa v Ústave zaviedla a vplývala svojou mocou na mládež i vtedy, keď tá musela vyvandrovať do Levoče a práve v Levoči prešla v tomto ohľade do najkrajnejšieho extrému,“ svedčí o prípade Ján Kalinčiak. Vedúcim levočskej mládeže bol — Ján Francisci, takže v Levoči sám s tým súhlasil, proti čomu nie tak dávno predtým v Bratislave brojil

[175] Štefan Launer (1821 — 1851) — neskorší profesor v Banskej Štiavnici, známy ako odporca literárnej slovenčiny, ktorý štúrovcov hanobil najhoršími nadávkami

[176] tieto stanovy tohože roku ešte neboli v platnosti — tu sa Francisci mýli, lebo stanovy Ústavu, prijaté po dramatickom hlasovaní, o ktorom vyššie citujeme Kalinčiaka, platili r. 1843, hoci iba nakrátko. Vychádza to z listu Slováka, poslucháča lekárstva vo Viedni (bol to asi už spomenutý Gašpar Dianiška), datovaného 17. októbra 1843 vo Viedni. Text listu bol uverejnený v Sborníku Matice slovenskej III, 1925, 72 — 4.

[177] do knihovne Národného domu — totiž v Martine. Odtiaľ prešla knižnica do novovystavanej (susednej) budovy Muzeálnej slovenskej spoločnosti a napokon do obnovenej Matice slovenskej.

[178] výklad Iliady Homérovej — najstaršou pamiatkou starogréckej literatúry sú dve veľkolepé epické básne, Iliada a Odysea, pripisované Homérovi. (Iliada hovorí o desaťročnom obliehaní mesta Tróje v Malej Ázii spojenými gréckymi vojskami, Odysea opisuje dobrodružstvá Odysea, jedného z gréckych veliteľov pod Trójou, až po jeho návrat domov po desaťročnom zmietaní po rôznych krajinách.)

[179] ideu vývinu človečenstva — pochádzajúcu od Johanna Gottfrieda Herdera (1744 — 1803), zberateľa a vydavateľa ľudovej poézie. Bol to demokratický mysliteľ a sociológ, jeden z hlavných predstaviteľov buržoázneho humanizmu v 18. storočí v Nemecku.

[180] knihovne Apponyiovskej — knižnicu zriadil r. 1827 v Bratislave gróf Anton Apponyi, ktorý ju sem previezol z Viedne. V päťdesiatych rokoch 19. storočia knižnicu preniesli do Oponíc pri Nitre, do rodinného kaštieľa vlastníkov, odkiaľ sa najcennejšie veci neskôr dostali darom do Magyar nemzeti múzea v Budapešti.

[181] Srbmi na lýceu a na právnickej akadémii — už sme vysvetlili, prečo pravoslávni uhorskí Srbi radi vyhľadávali evanjelické školy vôbec, a tak i lýceum v Bratislave. Právnická akadémia bola v Bratislave od r. 1784. Bola to vysoká škola, ktorú sem preniesli z Trnavy.

[182] Dr. Svetozar Miletić (1826 — 1901) — advokát v Novom Sade, významný politik uhorských Srbov. Patril medzi najvynikajúcejších Štúrových srbských žiakov. Ako poslanec uhorského snemu, dôrazne sa zastával národného práva Slovákov.

[183] Josef Jungmann (1773 — 1847) — spisovateľ, popredný buditeľ českého národa, zakladateľ novočeskej spisovnej reči. Jeho hlavné dielo, veľký Slovník česko-německý, vyšiel v piatich dieloch r. 1834 — 39 po viac než tridsaťročnej usilovnej práci.

[184] Vuk Stefanović Karadžič (1787 — 1864) — srbský spisovateľ a učenec, zakladateľ novej srbskej literatúry. Autor myslí asi nové vydanie srbských ľudových piesní, ktoré vyšlo v štyroch zväzkoch. Začalo síce vychádzať ešte r. 1841, ale bolo zakončené až r. 1862. Pôvodné vydanie, ešte v starom pravopise, vyšlo r. 1814 — 15 vo dvoch zväzočkoch ako Mala prostonarodna slaveno-srbska pesnarica.

[185] księgi naroda polskiego i pielgrzymstwa polskiego — (knihy poľského národa a poľského putovania) vyšli r. 1832 v Paríži. V nich Mickiewicz podľa

príkladu izraelských prorokov vyhlasoval poľský národ za vyvolený národ, ktorý je povolaný duchovne obrodiť Európu.

[186] preklad je vytlačený v ktorejsi Tatranke — ročník II, 1841, zv. 1: Attaman Kunický. Pověst kozácká od Czajkowského (str. 74 — 91).

[187] spevokoly na spôsob študentských komersov — neboli to spevokoly v terajšom zmysle, ale príležitostné študentské posedenia s cieľom zabaviť sa. Pravda, nemali pijanskú náplň, ako pôvodné študentské komersy, ale buditeľsko-národnú.

[188] so Samkom Štúrom (1818 — 1861) , mladším bratom Ľudovítovým, ktorý bol najprv kaplánom a od r. 1847 do smrti ev. farárom v Zemianskom Podhradí. Bol aj literárne činným buditeľom.

[189] Ľudovít Gál (1822 — 1894) — ev. farár na Muránskej Dlhej Lúke, buditeľ

[190] Ľudovít Reuss (1822 — 1905) — ev. farár v Revúcej, zberateľ slovenských ľudových povestí, zaoberajúci sa vedeckými otázkami a teóriou hudby

[191] Adolf Reuss bol Ľudovítov brat — po r. 1849 bol za čas i gemerským slúžnym, ale bližších dát o ňom nemáme

[192] Samuel Reuss (1783 — 1852) — ev. farár v Revúcej, cirkevný historik, skúmateľ starožitností. Spolu so synmi a niekoľkými ich vrstovníkmi začal zbierať slovenské ľudové povesti. Bol známym národným buditeľom.

[193] Svetská krása — túto ľudovú povesť zapísal skutočne Samuel Reuss, ale ďalšie dve povesti (Berona, O kocúrikovi) zapísal už Samuel Ormis (1824 — 1875), priateľ Reussových synov, tiež jeden zo zberateľov ľudových povestí. Bol profesorom revúckeho gymnázia a známy je ako autor Výchovovedy.

[194] v nárečí gemersko-hronskom — Gemerským Hronom sa rozumie sedem obcí: Švermovo (predtým Telgárt), Vernár, Šumiac, Pohorelá, Heľpa, Závadka a Polomka. V tomto malom počte obcí je niekoľko hodne odlišných nárečí.

[195] Ľudovít Gáber — neskôr ev. farár na Rimavskej Kokave a národný buditeľ. Umrel na Kokave r. 1890.

[196] Pavel Dobšinský (1828 — 1885) — posledne ev. farár v Drienčanoch, mnohostranný literát, obetavý redaktor a vydavateľ Sokola (1860 — 61), dobrý pedagóg a činný buditeľ, významný národopisec

[197] František Pastrnek (1853 — 1940) — univ. profesor v Prahe, známy český lingvista, zaoberal sa štúdiom slovenských nárečí, preto potreboval i zbierky slovenských ľudových povestí

[198] Sú vrátené a opatrované v tej istej knihovni, ktorej boli dané. (Jozef Škultéty.)

[199] na Myjave v októbri roku 1841 hrali Divotvorný klobúk od Václava Klimenta Klicperu (1792 — 1859) a 29. apríla 1842 dávali kus Hrabě Beňovský,

autorom ktorého bol nemecký spisovateľ August Friedrich Kotzebue (1761 — 1819). V Sobotišti 4. júla 1842 hrali miestni ochotníci spolu s bratislavskými študentmi hru Nevolníci aneb Isidor a Olga, preklad hry nemeckého dramatika Ernsta Benjamina Raupacha (1784 — 1852). Toto predstavenie podľa referátu Květov malo takú úroveň, že sa mu nevyrovnalo ani predstavenie tej istej hry v bratislavskom nemeckom divadle.

[200] v Liptovskom Sv. Mikuláši hrali smutnohru Izidor a Oľga 17. júla 1842, teda čoskoro po predstavení v Sobotišti

[201] v Trenčíne prekazili hranie Izidora a Oľgy viacerí činitelia, o čom sa zachovala poznámka cudzou rukou v súčasnom nemeckom rukopise, z toho roku uverejnenom po slovensky v Slovenských pohľadoch XIX, 1899, 651 — 65. Podľa tejto poznámky (tamže na str. 657 — 8), ktorá, ako podotkol tam Francisci, „obsahom je úplne pravdivá“ (656, pozn.), opisuje prípad Francisci vo vlastnom životopise

[202] Anna Jurkovičová (1824 — 1905) — od r. 1845 manželka Jozefa M. Hurbana

[203] Samuel Jurkovič (1796 — 1873) — učiteľ, národný buditeľ, neskôr notár na Brezovej, bol aj literárne činný

[204] na čele vyslanstva — o tejto akcii máme podrobnú historickú prácu prof. dr. Daniela Rapanta: Slovenský prestolný prosbopis z roku 1842 (dva zväzky, Mikuláš, 1943)

[205] Samuel Ferienčík (1793 — 1855) — buditeľ, činný aj literárne, bol ev. farárom v Jelšave. Michal M. Hodža a Ján Chalupka sú dostatočne známi.

[206] Herman Bužan — bol chorvátsky politik a buditeľ

[207] Metel Ožegović (1814 — 1890) — v r. 1843 — 48 chorvátsky vyslanec na sneme v Bratislave, buditeľ, politik, autor politických publikácií

[208] Gr. Albert Nugent (1816 — 1896) — vystupoval za chorvátskeho národného obrodenia ako nadšený Ilýr (národný buditeľ)

[209] serežana Juraja — serežani boli vybraní vojaci z hraničiarskych plukov, konajúci bezpečnostnú službu v niekdajšej Vojenskej hranici, vybavovanie dôležitých posolstiev a pod. Za vojny slúžili ako ordonanci pri vyšších veliteľstvách. Takým ordonancom bol i Juraj pri podplukovníkovi Nugentovi.

[210] „Juraj, obući se“ (chorv.) — Juraj, obleč sa!

[211] „Jebem mu mater, opet se moram obući“ (chorv.) — začiatok je ako nadávka až veľmi zrozumiteľný, ostatok vety značí: „zase sa musím obliecť“.

[212] ako patvaristov a jurátov — patvaristi (lat.) boli pred r. 1848 to isté, čo neskorší advokátski kandidáti. Juráti (lat.) boli pred r. 1848 takí skončení právnici v Uhorsku, ktorí ešte nemali verejný úrad a boli preto činní v advokátskej službe.

[213] Mirko Bogović (1816 — 1893) — chorvátsky buditeľ a politik, plodný básnik, beletrista i dramatik

[214] Jozef Ferenc — bol už r. 1848 úradným prekladateľom chorvátskej reči v uhorskom ministerstve vnútra. Bližších dát o ňom nieto.

[215] J. Škultéty v SP zmenil termín „slovanskej literatúry“ na „slovanských jazykov“. (Pozn. red.)

[216] „kuči gazda“ (chorv.) — domáci pán

[217] „Annis 1841 — 1842 instituit…“ atď. (lat.) — v rokoch 1841 — 42 vyučoval v pravopise a gramatike slovanského jazyka syntaxistov, roku 1842 — 43 rétorov, napospol chválitebne

[218] Štefan Marko Daxner (1823 — 1892) — popredný buditeľ, iniciátor a osnovateľ Slovenského memoranda (1861), účastník revolučných bojov, autor dôležitých rozpomienok a vlastného životopisu, škoda, že nedokončeného

[219] Gr. Karol Zay (1797 — 1871) — spochabený maďarizátor, od r. 1840 generálny dozorca evanjelickej cirkvi v Uhorsku, ktorý sa dôsledne staval proti slovenským národným snahám

[220] Ľudovít Kossuth (1802 — 1894) — advokát a žurnalista, neskorší vodca maďarského národnooslobodzovacieho hnutia r. 1848, predstaviteľ buržoáznodemokratických živlov v revolúcii r. 1848 — 49

[221] Pesti Hirlap (maď.) — Peštianske noviny. Vychádzal od januára 1841 do júla 1849 ako vplyvný orgán maďarskej liberálnej strany. Kossuth ho redigoval od začiatku vychádzania do konca júna 1844.

[222] Tento akt vyšiel tlačou pod nadpisom „Beschwerden und Klagen der Slowaken in Ungarn“(„Beschwerden und Klagen…“ — správne Die Klagen und Beschwerden der Slaven in Ungarn (nem.), Žaloby a sťažnosti Slovákov v Uhorsku. Vyšli knižne v Lipsku r. 1843.)

[223] primipilov (lat.) — náčelníkov, podhuckávačov

[224] Ján Seberini (1780 — 1857) — naposledy ev. farár v Banskej Štiavnici, kde bol od r. 1834 i superintendentom banského dištriktu, významný cirkevný činiteľ a literát, autor závažného vlastného životopisu

[225] eltörültetnek (maď.) — zrušujú sa

[226] konečný výsledok vyšetrovania — bol veľmi biedny, keďže generálny konvent z r. 1843 sa ani nezaoberal výsledkami vyšetrovacej komisie, a to s odôvodnením, že komisia na schôdzke zo dňa 26. júna 1843 svoje práce ešte neskončila

[227] výťahy zápisnice — neprichádzajú vo Francisciho rukopise. Uvádza ich v pôvodnej reči prof. Rapant v druhom zväzku svojho Slovenského prestolného prosbopisu, kde odtláča dokumenty.

[228] Jozef Bajcsy — bol dozorcom ev. cirkevného sboru v Bratislave

[229] spomenuté veľké vyslanstvo — majúce 34 členov pod predsedníctvom Fraňa Tihanyiho, o ktorom autor písal krátko predtým

[230] barón Gabriel Prónay (1812 — 1875) — na sneme vyslanec Turčianskej stolice. Nebol prepiatcom v národnostnej a rečovej otázke ako ostatní členovia výboru.

[231] Peter Benyovszky — (Francisci ho mylne nazýva Fraňom) bol peštiansky advokát

[232] Pavel Májor (nie Majer) — nar. r. 1818, zpravodajca Pesti Hirlapu z Mošonskej, bol po zložení advokátskej skúšky justiciárom (sudcom na panstve) v Uhorskom Starom Hrade (Magyaróvár)

[233] Fraňo Pulszky (1814 — 1897) — maďarský publicista, archeológ a politik. Nadaný človek, ale krajný šovinista.

[234] Dávid Perlaky — ev. farár v Bezi a senior rábskeho seniorátu, povahove surový človek a zmýšľaním divý šovinista

[235] v bibliotéke lýcea — v budove na Konventnej ulici č. 15, na prvom poschodí, kde je i dnes umiestená v uzavretých skriniach okolo stien cenná časť lyceálnej knižnice

[236] bezmála i Kalinčiak tak urobil — o tomto opise inkvizície sa nevie nič istého a nič bližšieho

[237] Ján Čaplovič (1780 — 1847) — plodný spisovateľ, v posledných rokoch významný obranca slovenských národných snáh, nebol sekretárom Zichyho ani Pálffyho, ale riaditeľom schönbornovských majetkov. Taktiež nebol zakladateľom i dnes existujúcej Čaplovičovej knižnice v Dolnom Kubíne. Tým bol Vavrinec Čaplovič (1778 — 1853).

[238] Vytlačené bolo v Slovenských pohľadoch, 1899, č. 11 (Pozn. red. SP.)

[239] Bedrich Baltík (1834 — 1919) — neskorší ev. farár a biskup preddunajského dištriktu, cirkevný spisovateľ. Ako biskup až veľmi plával so šovinistickým prúdom, zaprúc svoju lepšiu minulosť.

[240] Spomínaný odpis vyšetrovania v rukopise chýba. (Pozn. red.)

[241] Samuel Vozár (Vozáry, 1823 — 1850) — rodom z Hrachova, Francisciho krajan a priateľ, autor politickej brožúry Hlas od Tatjer (Banská Bystrica 1851), zomrel mladý

[242] farárovi na Dobrej Vode — bol to Martin Lackovič (umrel r. 1855)

[243] Jonatan Čipka (Čipkay, 1819 — 1861) — ev. farár v Drienčanoch, národný buditeľ, spisovateľ a prekladateľ

[244] na tej istej príležitosti — totiž povoze, ktorý ho „príležitostne“ (a nie náročky preňho vyslaný) odviezol z Lovinobane do Bratislavy. Slová „gemerská príležitosť“ na ďalšej strane majú ten istý zmysel, ba vzťahujú sa práve na ten istý povoz

[245] pri redigovaní Národných novín — Štúrove „Slovenskje národňje novini“ začali vychádzať 1. klasňa (augusta) 1845

[246] privilégium od uhorskej kancelárie z Viedne — lat. privilégium znamená výsadu, čiže povolenie na vydávanie novín. Cez uhorskú dvornú kanceláriu išlo všetko, čo vychádzalo od kráľa v uhorských veciach, alebo čo sa vybavovalo s jeho osobitným povolením. Ani spomenutá už uhorská miestodržiteľská rada nestýkala sa s kráľom priamo, ale iba cez dvornú kanceláriu.

[247] Michal Huľuk (1823 — 1883) — ev. farár v Krupine. Zle sa zachoval nielen voči Franciscimu, ale aj tzv. krupinskej sudodielni. Francisci si zadovážil pas na štúdiá do Nemecka, do Halle, preto — keďže sám ta nešiel — prepustil svoj pas inému teológovi, Huľukovi.

[248] Dvaadvadsiati členovia Ústavu — do Levoče prišli: Mikuláš Dohnány, Ľudovít Gáber, Ľudovít Gál, Karol Hájiček, Karol Hrenčík, Peter Kellner, Michal Kolpaský, Gustáv Koričánsky, Ján Kučera, Daniel Minich, Ľudovít Reuss, Eduard Škultéty, Samuel Štúr. Ostatní, ktorí odišli z Bratislavy, sú: Ľudovít Babylon, Pavel Bottka, Karol Černo, Samuel Hanzlíček, Peter Jamriška, Ondrej Klimo, Janko Kráľ, Janko Matúška, Samuel Štefanovič

[249] Janko Kučera — rodák zo Sklabine, umrel r. 1849 ako slovenský dobrovoľník

[250] Ale vypočítaní sú tu len dvanásti (Red. SP.)

[251] Štefan Homola (1820 — 1881) — ev. farár v gemerskom Rybníku, slovenský buditeľ

[252] rekognoskoval som (lat.) — preskúmaval som. (Je to ináče výraz z vojenskej terminológie.)

[253] zasadnutie „Tatrína“ — bol to kultúrny a literárny spolok so širokým programom. Vznikol zo Štúrovej iniciatívy r. 1844 a do r. 1848 stále nemohol dosiahnuť vrchnostenské povolenie. Za revolúcie definitívne zanikol. Jednako i tak vykonal kus užitočnej práce a jeho, výročné valné zhromaždenia boli schôdzkami národných buditeľov.

[254] Dr. Jonáš Guoth (1811 — 1838) — lekár v Hybiach, liptovský buditeľ

[255] Ondrej Klimo — bol učiteľom v Liptovskom Jamníku

[256] Ondrej Klonkay — hospodársky úradník v Lučivnej, buditeľ (umrel r. 1855). Prispieval do Orla tatránskeho hospodárskymi článkami.

[257] inšpektora Imricha Andaházyho (lat.) — dozorcu, zrejme levočského ev. cirkevného sboru. (Bližšie údaje sa nedali o ňom zistiť.)

[258] statistika (z lat. status, tal. stato = stav) — zastaralý tvar pre náuku o štátnom území, zriadení a vôbec o štáte

[259] quasi re bene gesta (lat.) — akoby vec bola dobre vykonaná

[260] pomenovali sme sa „Jednota“ — správcom (čiže hlavným predsedom) Jednoty bol Francisci a na každej evanjelickej vyššej škole so slovenskými študentmi mala Jednota svoju odbočku s vidieckym podpredsedom, ktorého potvrdzoval trojčlenný ústredný výbor v Levoči. Jednota bola teda vyššou organizačnou jednotkou, vzťahujúcou sa na mládež z viacerých škôl.

[261] Ondrej Probstner — bol majiteľom baní a Francisci mal uňho byt, stravu i peňažný honorár

[262] za korepetítora (lat.) — súkromného učiteľa

[263] Štefan Mandelík — bol neskôr ev. farárom v Kerti, v Nitrianskej

[264] Janko Čajak (1830 — 1867) — slovenský básnik, ev. farár v Lipt. Sv. Jáne. Bol útlej postavy a mal veľké, nežné modré oči, preto hrával ženské úlohy, keďže mládež nemala ženských herečiek.

[265] Ján Drahotín Makovický (1818 — 1884) — najprv ev. učiteľ v Mikuláši, potom ev. farár v Ružomberku, buditeľ a spisovateľ

[266] Ten zošit Slovenských povestí vyšiel roku 1845, teda v triadvadsiatom roku života môjho, v Levoči, v kníhtlačiarni Werthmullera, pod nadpisom: „Slovenskje povesti. Usporjadau a vidau Janko Rimauskí. Zvazok I.“ Strán sto šesťadvadsať osmorkových.

Obsahuje desať z rozličných zbierok vybraných povestí:

1. Popelvár, največí na sveťe. Adolf Reuss.

2. Cesta k slncu. Štefan M. Daxner.

3. Slncoví kuoň. Janko Rimauskí.

4. Tri citroni. Jon. Dobroslav Hradouski. (Jonatan Čipka).

5. Tri zakljate knježatá. Janko Rimauskí.

6. Traja zhauranelí braťja. Samuel Reuss.

7. Zlatovláska. Dr. Gustáv Reuss.

8. Ružová Anička. Janko Rimauskí.

9. Straťení chlapec. Horislav Aug. Škultéti.

10. Pomodaj šťesťja lavička. Ľudovít Reuss. (Prídavok. Janko Rimauskí.)

S akým rozmachom mladistvých síl a úchvatom mladistvého nadšenia rozbehol som sa do toho podniku, vidno z úvodu, ktorý som napísal na sv. Jána 1845 pod nadpisom „Bratia, rodáci“, so sľubom, že budem pokračovať vo vydávaní ďalších zošitov. Ale sľub splniť som nemohol. Za jedno, ako v tie časy každá slovenská kniha, i moje Povesti veľmi slabo a spozdile míňali sa, a kedže som ja majetku a zárobku nemal a za Povesti peňazí utŕžiť nemohol; za druhé, o tri roky, t. j. roku 1848 národná povinnosť a národná služba postavila ma na inú, od spisovateľstva celkom odchodnú postať a miesto pera mi meč do ruky vsadila: pokračovať vo vydávaní povestí som nemohol.

Ale nezadlho našli sa iní, jedni z najprvších zberateľov a veľmi zručných, umných obrábateľov slovenských povestí, ktorí sa podujali pokračovať vo vydávaní. Boli to August Horislav Škultéty a Pavel Dobšinský, obaja už farári, ktorí v rokoch 1858 — 1861 v Rožňave a v B. Štiavnici vydali prvú knihu,[266] záležajúcu zo šiestich zväzkov.

Škoda, preškoda, že mnou vydaného zošitu I. a Dobšinského knihy sotva nachodí sa ešte niekde zablúdilý zachovalý výtlačok; ťažko by ich bolo nájsť, keď neznať, kde ich hľadať.

Pozdejšie, t. j. v rokoch 1880 — 1883, vyšlo od Pavla Dobšinského u Kníhtlačiarskeho účast. spolku v Turčianskom Sv. Martine osem zošitov samých nových povestí.[267] A ešte pozdejšie začal Karol Salva, splnomocnený Dobšinským, zo zásoby nevydaných ešte rukopisov zbierok v Ružomberku vydávať povesti. (Nie; Salvovo je nové vydanie zbierky A. H. Škultétyho a Dobšinského, Red. SP.)

[266266] vydali prvú knihu — pod názvom Slovenské povesti. Kniha prvá. Povesti prastarých báječných časov.

[266267] osem zošitov samých nových povestí — pod názvom „Prostonárodnie slovenské povesti“

[269] Peter Kellner (1823 — 1873) — buditeľ a spisovateľ, jeden z redaktorov Štúrových novín, po r. 1849 činný v administratíve, od r. 1867 bol bez pevného zamestnania a živoril až do smrti

[270] Dr. Ján Andraščík (1799 — asi 1853) — katolícky farár v Bardejove, vydal r. 1844 Šenk palenčeny anonymne a vo východoslovenskom nárečí. Túto užitočnú abstinentnú knižočku prepísal potom Michal M. Hodža do strednej slovenčiny, takže vyšla najprv vo Fejérpatakyho Slovenskom pozorníku na r. 1846 a potom i samostatne a hodne sa rozšírila

[271] Johana Lehotská rod. Vyšná (umrela r. 1849) — bola činná i literárne. Zaujímala sa aj o výchovu slovenských žien.

[272] Mikuláš Štefan Ferienčík (1825 — 1881) — buditeľ, beletrista a redaktor (Pešťbudínskych vedomostí a naposledy Národných novín)

[273] do Prešova na študovanie práv — na tamojšej právnickej akadémii (fakulte) starobylého evanjelického kolégia (vysokej školy)

[274] Leopold Abaffy (1827 — 1883) — ktorý neskoršie skončil teológiu a bol potom ev. farárom v Banáte, v Slovenskom Aradáci. Bol slovenským buditeľom a spisovateľom.

[275] pozitívne práva (lat.) — totiž platné uhorské právo. Opakom toho je historické právo, ktoré kedysi platilo, ale v prítomnosti už neplatí.

[276] Ondrej Csupka (1796 — 1851) — má jedinú latinskú príležitostnú tlač z r. 1823. Po revolúcii bol prísediacim stoličného súdu.

[277] „tótosan“ (maď.) — totiž s krikľavou slovenskou výslovnosťou

[278] „baratim“ (maď.) — priatelia moji) správna výslovnosť barátaim

[279] bez didaktra (lat.) — bez školného poplatku

[280] Andrej Vandrák (1807 — 1884) — od r. 1833 profesor na prešovskom kolégiu, maďarský spisovateľ a vedec

[281] Tomáš Péchy (1829 — 1897) — statkár, maďarský politik, cez päť rokov minister verejných prác, resp. dopravy a v r. 1880 — 87 predseda uhorskej dolnej snemovne

[282] Jozef Bánó (1824 — 1910) — maďarský politik, statkár, funkcionár v evanjelickej cirkvi

[283] Fridrich Hazslinszky (1818 — 1896) — od r. 1846 profesor prešovského ev. kolégia, maďarský botanický spisovateľ

[284] éljenovaniu (maď.) — volaniu na slávu (doslovne: „nech žije“)

[285] Henryk Dembiňski (1791 — 1864) — poľský generál, účastník poľskej revolúcie r. 1830 — 31. Roku 1848 bol za spoluprácu medzi Slovanmi a Maďarmi, začas bol i hlavným veliteľom maďarskej revolučnej armády, s ktorou bojoval až do prehratej bitky pri Temešvári. Emigroval potom s Kossuthom do Turecka a umrel v Paríži.

[286] Konrád Burchard (1837 — 1916) — narodil sa v Prešove, ako veľkopriemyselník bol od r. 1895 členom uhorskej hornej snemovne. Od r. 1891 mal už pomaďarčené priezvisko na Bélaváry.

[287] o Wagnerovi — vieme len toľko, že sa volal Július

[288] Karol Zielonka— bol poľský revolučný emisár a súčasne rakúsky policajný konfident

[289] Marcel Turánszky — sa neskoršie, keď ho vypustili z väzenia na Špilberku v Brne, oženil s bohatou Poľkou a zakúpil si majetok v Gemerskej, v Levárte. Podľa svedectva Júliusa Bottu bol po rokoch už Slovákom naklonený, takže aj slovenské revúcke gymnázium všade bránil proti gemerským pánom

[290] že som napísal akýsi spis — bolo to Zrkadlo pre ľud slovanský, napísané niekedy začiatkom roku 1847, ktoré potom bolo vytlačené a kolovalo nielen po

Slovensku, ale (zrejme v poľskom texte) aj po Haliči. Obsah Zrkadla tiež poznáme, a to podľa dnes už nejestvujúceho úradného posudku slavistu Fraňa Miklosicha. Podáva ho Milan Hodža v knihe Československý rozkol (1920, 393 — 6). Zrkadlo bolo výrazom skutočného autorovho presvedčenia a nevzniklo len pod dojmom jeho stykov so Zielonkom. Revolučný charakter Zrkadla jasne vyplýva z Rapantových zistení (Slovenské povstanie roku 1848 — 49, I, 1, 1937, 340 — 6).

[291] V Doslove k Radhostu. Viď o tom v Slovenských pohľadoch, 1901, str. 665. (Red. SP.)

[292] svojvoľný a surový „betyár“ (maď.) — tu má význam: oplan, darebák. Toto tvrdenie Francisciho odporuje zisteniam Bottu a Škultétyho v Slovenských pohľadoch r. 1901 (82 a 665 — 9), takže ho nemožno prijať za správne.

[293] Michal Bakuliny (1819 — 1892) — spolu s Franciscim a Daxnerom r. 1848 v Plešivci na smrť odsúdený, slovenský buditeľ. „Schwalbenschwanz“ (nem.), lastovičí chvostík je žartovné pomenovanie, len škoda, že ani tento plášť ani trochu ďalej spomínaný kveker nevieme bližšie opísať a vysvetliť.

[294] ktorúsi „Nitru“ — prvý ročník ktorej vyšiel ešte (po česky) r. 1842, takže mohlo ísť o druhý ročník (vyšiel po dlhých prieťahoch pre cenzúru až r. 1844)

[295] Daniel Mandelík (1816 — 1872) — vtedy ev. učiteľ v Hlbokom, umrel na Myjave

[296] triadvadsiati, medzi nimi aj ja — ich mená sú uvedené v dokumente č. 1 v Rapantovom diele Tatrín (Osudy a zápasy), 1950, 49. Francisci počet prítomných správne udáva, lebo mal pred sebou ten dokument.

[297] Gašpar Fejérpataky (1794 — 1874) — knihár v Lipt. Mikuláši, buditeľ, organizátor ochotníckeho divadla, nakladateľ viacerých kníh a vydavateľ kalendára. Pokladníkom Tatrína bol ako majetnejší človek, ale i preto, že býval tiež v Mikuláši, aby bol nablízku predsedovi spolku Hodžovi

[298] Ctiboh Zoch — pôvodne Timotheus Cochius (1815 — 1865), buditeľ a spisovateľ, ev. farár v oravskej Jasenovej

[299] Jozef Urbanovský (1793 — 1865) — buditeľ, katolícky farár v Čachticiach

[300] ja odpovedal som Štúrovi z jari 1847 — tento Francisciho list je zachovaný, ukazuje, aké názorové rozdiely vládli medzi štúrovcami

[301] Orla tatránskeho — zábavnopoučnú prílohu Štúrových novín, ktorá vychádzala zároveň s nimi a mala charakter samostatného časopisu. Orol tatránsky zanikol súčasne s novinami v júni roku 1848.

[302] Janko Štúr (1827 — 1905) — Ľudovítov najmladší brat, buditeľ a literárne činný človek, bol po r. 1849 úradníkom a neskoršie sudcom z povolania

[303] August Horislav Krčméry (1822 — 1891) — buditeľ, spisovateľ a hudobník, ev. farár, v Hronseku a potom v Badíne

[304] portášom Móric Jurecký (z lat.) — vrátnikom, vlastne pedelom (na univerzite). Jurecký bol v redakcii Štúrových novín a v neskorších rokoch vieme o ňom len toľko, že bol štátnym úradníkom.

[305] „Ecce, iam hic etiam silvas decipiunt!“ (skomolená latinčina) — Janko Štúr chcel povedať, že tamtí slivky kradnú, lenže si splietol lat. silva (hora) so slov. slivka

[306] „vere decipiunt“ (lat.) — naozaj kradnú

[307] na Starú Turú — kde bol od konca marca 1847 ev. farárom vtedy ešte slobodný August Roy (1822 — 1884). Slobodná bola i jeho sestra Terka.

[308] urobili Terke kúru — je to doslovný preklad nemeckej frázy Kur machen (odtiaľ „kurizovať“, Kurmacher je nem. ctiteľ dámy). Po slovensky teda: podvoriť Terke.

[309] do Rudna k farárovi Madvovi — Fraňo Madva (1786 — 1852), katolícky farár v Nitrianskom Rudne, bol povestným prírodným lekárom svojich čias.

[310] „Ne faciatis scandala!“ (lat.) — Nerobteže výtržnosti!

[311] vtedy druhého viceišpána (lat.-maď.) — podžupana. Prvý podžupan bol pred r. 1848 skutočným náčelníkom stolice a mal na starosti obyčajne aj súdne veci, kým druhý podžupan mal na starosti politické veci.

[312] v „Iskrách“ vytlačených — Francisci tu rozumie svoju zbierku básní Iskry zo zaviatej pahräby Janka Rimavského (Martin, 1889, vlastným nákladom)

[313] takmer jediného opozicionalistu (lat.) — opozičníka, nesúhlasiaceho s vládnou politikou. Hurban vo svojich Rozpomienkach (na roky 1848 — 49) tiež zisťuje, že sa ku slovenským dobrovoľníkom nikde nehlásilo toľko šľachty ako v Prešove, takže i z toho by vychodilo, že v Šarišskej stolici bolo hodne vládne zmýšľajúcej šľachty.

[314] za „išpána“ (maď.) — šafára na statku

[315] celú desaťročnú kapituláciu — vtedajší odborný výraz pre obdobie tak dlho trvajúcej vojenskej služby

[316] takzvané fixa (lat.) — pevné, určité (rozumej dni), čiže riadne termíny

[317] z viac asesorov (lat.) — prísediacich

[318] táblabíró (maď.) — je tabulárny sudca. Bol to obyčajne čestný názov, ale — ako potvrdzuje práve Francisciho text — ktorýkoľvek z tabulárnych sudcov mohol byť prizvaný za člena súdiaceho a rozhodujúceho súdu.

[319] prítomnosť slúžneho a boženíka — náčelníka okresnej správy a prísažného

[320] len ako ad hoc (lat.) — na tento prípad, k tejto príležitosti vyslaný

[321] županského administrátora stolice — vymenovaného s úplnou právomocou župana hoci aj na niekoľko rokov, dokiaľ bolo miesto hlavného župana pre akúkoľvek príčinu uprázdnené

[322] „Fényes“ a „Rongyos“ (maď.) — boli to veľmi vtipné mená a možno i priliehavé, lebo fényes je „skvelý“ a rongyos „otrhaný“

[323] Napoleonské vojny — trvali od r. 1796 až do r. 1814, do konečného pokorenia Napoleona I. (1769 — 1821), sprvu len revolučného generála, potom od ním vykonaného prevratu roku 1799 hlavy štátu (prvý konzul a od r. 1804 cisár Francúzov)

[324] potarsal i kartu — rozumej mapu

[325] Alexander I. (1777 — 1825) — po násilnej smrti Pavla I. (1801) cár ruský

[326] Viedenský kongres — bol zhromaždením diplomatov, upravujúcich v r. 1814 — 15 európske pomery po páde Napoleona I. Robili to bez najmenšej účasti národov, ktorých sa týkala úprava tých pomerov.

[327] knieža Kliment Václav Lothar Metternich (1773 — 1859) — rakúsky diplomat a politik, bol tvorcom reakčného policajného systému v Rakúsku. Dlhých tridsaťosem rokov (až do marca r. 1848) trval jeho režim, upierajúci čo i len najmenšiu voľnosť národom rakúskej monarchie

[328] František I. (1792 — 1835) — syn a nástupca Leopolda II.

[329] Ferdinand I. (1835 — 1848) — ako uhorský kráľ V., syn Františka I. Bol slabomyseľný a preto nevykonával vládu osobne.

[330] v talianskych provinciách — rozumej Lombardsku a Benátsku. Lombardsko bolo v rakúskych rukách v r. 1713 — 1797 a potom znova v r. 1815 — 1859. Územie niekdajšej republiky benátskej bolo rakúske v r. 1798 — 1805 a znova v r. 1814 — 1866.

[331] svätú alianciu — spolok troch panovníkov, ruského Alexandra I., rakúskeho Františka I. a pruského Fridricha Vilhelma III. z r. 1815, ku ktorému pristúpili aj iní panovníci. Spolok bol myšlienkou Alexandra I. a keďže zmluva o ňom bola veľmi neurčito štylizovaná, dala sa vysvetľovať najrozličnejším spôsobom. Mala vlastne len teoretickú cenu a ináč vyjadrovala i tak známy odpor absolutistických panovníkov proti pokroku a revolučným myšlienkam.

[332] Ľudovít Filip (1773 — 1850) — v r. 1830 — 1848 francúzsky kráľ, júlovou revolúciou dosadený na trón a februárovou revolúciou z neho odstránený. Mal byť predstaviteľom tzv. občianskeho kráľovstva, v skutočnosti však išlo o vládu finančných kruhov a veľkej buržoázie.

[333] revolúcia Poliakov proti Rusku — bola v r. 1830 — 31. Začala sa 29. novembra 1830 útokom na palác Belveder vo Varšave, sídlo miestokráľa Konštantína (brata cára Mikuláša I.), a po niekoľkých počiatočných úspechoch skončila sa pádom posledných poľských pevností, Modlina a Zamośća, v októbri 1831.

[334] Vojenskej hranice — trvajúcej až do r. 1873. Bolo to územie na juhovýchodnom a južnom pomedzí habsburskej ríše, organizované po vojensky na obranu proti Turkom a spravované vojensko-nemeckým spôsobom. (Od čias Márie Terézie dvornou vojenskou radou z Viedne a od r. 1848 ministerstvom vojenstva.)

[335] hlas deliberatívny (lat.) — poradný

[336] hlas decizívny (lat.) — rozhodujúci

[337] Misera contribuens plebs (lat.) — úbohý poplatný ľud

[338] palatín (lat.) — bol najvyšší krajinský úradník v Uhorsku. Bol kráľovým zástupcom, ale zároveň bol strážcom práv krajiny proti panovníkovi. Od r. 1526 palatíni boli doživotne volení.

[339] takzvanú „Pragmatickú sankciu“ — Uhorsko v užšom zmysle (bez chorvátskych krajín a Sedmohradska) ju prijalo r. 1723. Jej podstatným obsahom pre Uhorsko bolo, že sa uhorské stavy vzdali práva slobodnej voľby panovníka v prípade vymretia mužskej vetvy dynastie Habsburgovcov. Inak bola pre Uhorsko pragmatická sankcia skutočne vzájomnou zmluvou medzi panovníkom a stavmi.

[340] „Hungariam oportet esse…“ atď. (lat.) — treba aby Uhorsko bolo katolícke, hlúpe a chudobné

[341] „Pactum conventum“ (lat.) — dobrovoľná dohoda

[342] „Corpus juris“ (lat.) — vlastne Corpus juris Tripartitum, Trojdielna zbierka zákonov. Vypracoval ju Štefan Werbőczy a roku 1514 predložil na schválenie uhorskému snemu. Kráľ Vladislav II. dielo nevyhlásil, takže formálne sa nestalo zákonom, jednako nadobudlo verejnú autoritu ako skutočný zákon. Bola to zbierka nepísaného obyčajového práva i snemových dekrétov (zákonov).

[343] Cisár Jozef II. (1780 — 1790) — syn a nástupca Márie Terézie, známy niektorými osvietenskými reformami, ale ešte väčšmi germanizáciou, ktorú zavádzal na upevnenie jednoty ríše

[344] „Linguae vernaculae“ (lat.) — ľudovej, obecnej reči

[345] palatína arcikniežaťa Jozefa (1776 — 1847) — ktorý bol od roku 1796 až do smrti uhorským palatínom. Bol synom kráľa Leopolda II. a cez celý ten dlhý čas podporoval Maďarov, ktorí mu za mnoho vďačia. Keďže si osvojil maďarské stanovisko, zároveň bol proti snahám uhorských Nemaďarov.

[346] v stoličných zhromaždeniach — ktoré boli až do r. 1848 výlučne zasadnutiami zemanov z príslušnej stolice

[347] konzervatívna, pečovičovskou menovaná — bola to prezývka strany na podobný spôsob, ako v Anglicku názvy strán tory a whig (konzervatívci a liberáli)

[348] „Poddanstvo a robota sú osudom pospolitého ľudu.“ — tento Kossuthov výrok v úradnom snemovom protokole neprichádza priamo, ale potvrdzuje ho to miesto Štúrovej reči z 21. decembra 1847, kde Štúr hovorí: „Nedávno, keď som

bol tu v zhromaždení chudobného ľudu vec podotkol, zasl. vyslanec Peštianskej stolice v jeho potlačení osud videl, spomenúc, že je to beh sveta, keď sa ten, čo v obci nižšie stojí, potlačí a ťarchu dane niesť musí, naproti tomu ten, čo sa v občianskom živote povznesie, práva dostane a v zácti stojí…“ (Ľudovít Štúr, Reči a state, SVKL, 1953, 214.) Vyslancom Peštianskej stolice bol Kossuth.

[349] všetky disponibilné vojenské sily (lat.) — upotrebiteľné, k dispozícii súce

[350] takzvaných marcových zákonov — zákonov z marca roku 1848, ktoré boli radikálne v otázkach ústavno-politických (pomer k rakúskej časti ríše a dynastii), váhavé a obojetné v otázkach sociálnych, triednych a hospodárskych

[351] ostatných prerogatív zemianskych (lat.) — nadpráv, výsad

[352] petícionovania (z lat.) — podávania hromadných žiadostí z verejných zhromaždení na vyššie štátne miesta

[353] hybský notár Ľudovít Klein (1816 — 1873) — národný buditeľ. Vec bola, rozumie sa, vopred dohovorená

[354] zhromaždenie vo Vrbovciach — v Nitrianskej stolici, bolo 30. apríla 1848

[355] Daniel Jaroslav Borik (1814 — 1899) — stal sa r. 1847 farárom vo Vrbovciach. Za revolúcie bol prvým tajomníkom Slovenskej národnej rady. Po revolúcii bol slúžnym a neskôr železničným úradníkom.

[356] Ľudovít Šulek (1822 — 1849) — bol Hurbanovým kaplánom. Ako slovenského národného vyslanca ho v Nitre zatkli a žalárovali v Komárne, kde i umrel.

[357] proklamácia s nadpisom Braťja Slováci — jej autorom bol Jozef M. Hurban, ktorý ju zostavil akiste za súhlasu, ak nie priamo za spolupráce Štúrovej začiatkom apríla 1848. Vytlačená proklamácia dodaná bola na Slovensko cez Bratislavu až niekedy začiatkom druhej polovice apríla. Hodža nemá s proklamáciou nič spoločného, takže v tomto bode je Francisciho uvažovanie neopodstatnené.

[358] ako petitum (lat.) — podstatná časť žiadosti

[359] O tejto porade v Slovenských pohľadoch (roč. XIV. 1894, str. 443) v článku „Kronika liptovsko-sv. mikulášska z rokov 1848 — 1849“ pod bodom 9. uvedené dáta sú sčiastky nedostatočné, sčiastky mylné.

[360] zapisovateľom… bol som ja — autor bol ním skutočne, takže sa dobre pamätal

[361] Viď História povstaňja slovenskjeho z r. 1848, str. 37.

[362] Kto ju zo zápisničných zaznačení zostavil a jej osnovu vyhotovil, neznám. — podľa Rapantovho zistenia žiadosti vyhotovil Hurban podľa záznamov Francisciho

[363] išli sme do ondrašovského kúpeľa — porada sama bola v Mikuláši u Hodžu 10. mája, ale verejné vyhlásenie Žiadostí bolo na druhý deň, 11. mája 1848, v Ondrašovských kúpeľoch. Žiadosti boli vyvrcholením slovenských snáh z jari roku 1848, a to i z formálnej i z obsahovej stránky.

[364] starý Jožko Piťo (1800 — 1886) — povestný cigánsky primáš, huslista. Umrel v Mikuláši. Autor ho mal v predstave z neskorších rokov, preto ho nazýva „starým“, veď roku 1848 bol sotva 48-ročný, teda rozhodne nie „starý“.

[365] Janko Lehotský-Múka — slúžny ústredného okresu, popisoval účastníkov na príkaz prvého podžupana Liptovskej stolice, Edmunda Szentiványiho. Nebolo to teda na nijaký vyšší rozkaz od ministerstva z Budína.

[366] Hurbana a Štúra… uväzniť — proti Hurbanovi boli vydané zatýkacie obežníky hneď po jeho odchode z domu do Liptova. Proti Štúrovi zatykač vydal komisár Tarnóczy na príkaz ministerstva vnútra z 12. mája 1848, a to preto, že podpísal zvolávací ohlas na Slovanský sjazd v Prahe. Michal M. Hodža, ktorý sa vybral na ten sjazd 25.mája, sotva ušiel pred uväznením, nariadeným 1. júna 1848 ministrom vnútra. (Podrobnosti sú v Rapantovom už spomenutom diele o slovenskom povstaní I, 1, 1937.)

[367] v takzvanom štoku (z nem.) — truhle v sypárni

[368] Hurban k Srbom až do Belehradu — bol tam od 4. do 10. augusta 1848

[369] do rohičských kúpeľov k Michalovi Obrenovićovi — Rohič, slovinský Rogatec, je mestečko v Dolnom Štajersku, od ktorého asi na hodinu sú významné kúpele Rogaška Slatina. Michal Obrenović (1825 — 1868) bol od r. 1840 do r. 1842 a potom znova od r. 1860 do r. 1868 srbským panovníkom. Bol priaznivcom a podporovateľom Ľudovíta Štúra, ktorý bol uňho v rohičských kúpeľoch po tri razy v júli a auguste roku 1848.

[370] k bánovi Jelačićovi — bol to bar. Josip Jelačič (1801 — 1859), najprv hraničiarsky plukovník, potom od r. 1848 do smrti chorvátsky bán. Ako taký postavil sa proti Kossuthovej politike i jeho armádam.

[371] kongres polícia zakázala a rozpustila — Francisci sa tu mýli, Slovanský sjazd sa rozišiel pre nastavšie pražské svätodušné búrky

[372] Jozef Bem (1791 — 1850) — poľský generál, účastník troch revolúcií, poľskej, viedenskej a maďarskej, kde sa v r. 1848 — 49 vyznamenal najmä v Sedmohradsku ako neobyčajne schopný vodca a majster v partizánskej vojne

[373] Bližšie objasnenie a vyjasnenie o Slovanskom kongrese viď v Životopise Ľudovíta Štúra, kniha IV., od J. M. Hurbana. Slovenské pohľady, 1884, strana 584.

[374] Knieža Alfred Windischgrätz (1787 — 1862) — rakúsky kontrarevolučný generál, ktorý potlačil najprv pražské povstanie v júni a potom viedenské v októbri r. 1848. Viedol rakúske vojská proti maďarskej revolučnej armáde.

[375] Moje rodisko Hnúšťa tak leží, že cesta od Klenovca, t. j. od západu, ide rovno do cesty, vedúcej od Tisovca do Rimavskej Soboty, vlastne od najbližšej

Hačavy do najbližšieho Likera. Tu štatariálny stĺp tak bol postavený, aby nápis na tabli bol viditeľný a čitateľný aspoň z troch strán, a to na kamennom mostíku oproti obecnej, „Tuhár“ rečenej krčme. Nápis bol bez dlhých hlások: „Nahli sud“. Nuž obecenstvo si to so smiechom čítalo „Na ,Tuháre‘ nahli sud.“

[376] Josif Ilija Rajačić (1785 — 1861) — významný srbský buditeľ, od r. 1842 metropolita a od r. 1848 patriarcha srbský, sídliaci v Karlovciach, sriemskom mestečku. Bol cirkevnou hlavou Srbov v Uhorsku a Chorvátsku.

[377] Fraňo Pulszky (1814 — 1897) — maďarský publicista, archeológ a politik. V apríli r. 1848 stal sa štátnym podsekretárom a v máji toho roku dostal sa v tej hodnosti k panovníckemu dvoru vo Viedni. Funkcie ho pozbavili 5. októbra 1848. Po vypuknutí viedenskej revolúcie vrátil sa do Pešti. Ako účastník maďarskej revolúcie dlho žil v emigrácii.

[378] aule… podarilo sa zmocniť vplyvu — lat. aula znamená bežne dvor, ale tu znamená ulicu, čiže uličnú zberbu, ktorá sa za revolúcie podľa Francisciho predstavy zmocnila Viedne

[379] Bar. Ján Hrabovsky (1779 — 1852) — maďarský revolučný generál. Udrel 12. júna 1848 z Petrovaradína na Karlovce, sídlo srbskej skupštiny (revolučného zhromaždenia), ale musel ustúpiť s veľkými stratami. Bojoval aj na iných miestach proti Srbom a keď ho neskôr cisárski zajali, odsúdený bol r. 1850 na desať rokov pevnostného väzenia.

[380] Djordje Stratimirović (1822 — 1908) — srbský politik a generál, v r. 1848 hlavný vodca srbských bojovníkov v Báčke a Banáte, kde úspešne odolával náporom maďarských vojsk. Jedna taká víťazná bitka bola v polovici júla pri mestečku Sv. Tomáši (Báčka), ktoré na pamiatku toho dostalo meno Srbobran.

[381] Stevan Šupljikac (1736 — 1848) — rakúsky generál, zvolený uhorskými Srbmi 13. mája 1848 v Karlovciach za vojvodu, svetského ich náčelníka (duchovným náčelníkom sa stal Rajačić, povýšený z metropolitu na patriarchu). Politicky sa však neosvedčil. Zomrel práve v deň, keď ho nový cisár František Jozef I. potvrdil za vojvodu.

[382] Národný výbor pražský — vznikol r. 1848 zlúčením rozmnoženého tzv. svätováclavského výboru (zvoleného na ľudovom zhromaždení vo svätováclavských kúpeľoch 11. marca) a komisie pre opravy, ktorú zostavil miestodržiteľ gr. Stadion. Národný výbor sa vyslovil proti voľbám do frankfurtského parlamentu a pretrval i pražské povstanie. Rozpustený bol na rozkaz krajinského správcu 26. júna 1848.

[383] pomoc… od Michala Obrenovića — Slováci ju skutočne dostali od neho, a to desaťtisíc dukátov, čiže asi šesťdesiattisíc zlatých

[384] pomocnú diverziu (lat.) — na odvedenie pozornosti protivníka od hlavného smeru útoku a súčasne na jeho oslabenie bočným útokom; v tomto prípade slovenským povstaním na severe Uhorska, aby sa Jelačićovi tým lepšie mohol podariť jeho útok z juhu

[385] národných gárd — zriadených v Uhorsku podľa zák. čl. XII/1848 na vnútornú službu (pre zachovanie verejného poriadku). Garda bola len zálohou riadneho vojska, ale za maďarskej revolúcie sa neraz dobre osvedčila.

[386] u evanjelického učiteľa v Drienčanoch — bol ním Samuel Kubáni, otec slovenského spisovateľa Ľudovíta Kubániho

[387] seniora Ďura Spišiaka — bližšie dáta nemáme, ale vieme o ňom, že bol farárom v Gemeri (Sajógömör)

[388] pod číslom tiež 1049 v máji — podľa Rapantovho zistenia podžupan Szentmiklóssy nariadil vec vyšetriť 22. mája 1848. Z úradného dokumentu (zápisnica Gemerskej stolice), publikovaného tiež Rapantom, vysvitá, že Kubinyi sa nevolal Eugen, ale Edmund (Ödön), a že druhým vyšetrovateľom bol Daniel Győry, a nie Fraňo Miklovics, ktorého uvádza Francisci

[389] Osvedčenie Daxnerovo som ja z pôvodiny maďarskej, ktorú mám v rukách, preložil do slovenčiny[389] a dal vytlačiť v Slovenských pohľadoch, 1899, zošit 12.

[389389] Osvedčenie Daxnerovo som ja… preložil do slovenčiny — vyšlo pod názvom Osvedčenie Štefana Marka Daxnera… v Slovenských pohľadoch XIX, 1899, 714 - 21.

[391] Od Janka Čipku (1823 — 1902) — statkára a advokáta v Brezne, buditeľa, známeho neskorším tisíczlatovým darom na Maticu slovenskú

[392] Andrej Lukáč — bol treťoročný poslucháč lekárstva, dvadsaťšesťročný, rodom z Kysuckého Nového Mesta. Čo bolo s ním po vyslobodení v neskorších rokoch jeho života, vieme zatiaľ len to, čo nám o ňom píše Francisci.

[393] Michal Rarus (1784 — 1862) — národovec, bol po r. 1849 za dlhší čas náčelníkom Zvolenskej stolice. Pekne sa naňho rozpomínala i Božena Němcova.

[394] „Bobrovecká hostina“ — podľa Rapantovho zistenia „Bobrovecká svadba“. Vznik hesla je neznámy, ale možno súvisí s vtedajším Hurbanovým politickým pseudonymom „Bobrovec“.

[395] Bakuliny o Lukáčovi ďalej píše, že „ako mal odísť, pýtal ma, aby som mu dal hodného chlapa, čo by ho do Detvy odprevadil. Ja som mu dal istého Bosmana, vyznačeného zbojníka, ktorý dobre vedel chodníky. Lukáč, príduc do huty Štefana Kuchynku pod Utekáč, začal obzerať hutu; Kuchynka ho spozoroval a oblek jeho mu do očú padol, podozrivý sa mu zdal byť, poslal preňho; ale Lukáč odkázal, že on tak ďaleko má k nemu, ako on aby, ak chce, prišiel. Kedže sa Kuchynka začal vyhrážať, išiel Lukáč k nemu, s tými slovami: ,Tu je môj pas, čože chcú so mnou?‘ Kuchynka sa ho potom opýtal, kam ide a či sa nebojí s Bosmanom ísť. Lukáč odpovedal, že do Detvy, a Bosmana že sa nebojí, on takých chlapov že rád má. Kuchynka, prepustiac Lukáča obrátil sa k Bosmanovi. ,Bosman, nezabiže toho pána! tu más desiatnik.‘ — Lukáč bol Kuchynkovi podozrivý, a dozvedel sa, že bol u mňa, oznámil ho teda stolici, ktorá hneď vyslala viceišpána na inkvizíciu. — Ja nebol som doma; v noci asi o jednej búcha mi niekto na oblok, ohlásim sa a koho poznám? Bosmana, hovoriaceho: ,Prišol som im povedať, že ma pán vicišpán inkvirovali za toho

pána, čo u nich bol predvčerom, že čo rozprávali vedno? Či sa bozkali? Ja som len teľo povedal, že nie; a potom: či mal ten pán peňazí? Odpovedal som mu: Mal ich ten h…; veď by ho ja bol zriadil! — Tak aby vedeli.‘“

[396] „A személyes és vagyonbátorság…“ atď. (maď.) — občania vlasti sa poverujú strážením nad osobnou a majetkovou bezpečnosťou, zabezpečením verejného poriadku a vnútorného pokoja

[397] dvestotisíc honvédov (maď.) — obrancov vlasti. Bola to maďarská revolučná armáda.

[398] Artur Görgey (1818 — 1916) — maďarský revolučný generál a od 11. augusta 1849 diktátor. Ako taký poddal sa už 13. augusta ruskej armáde pri Világoši. Medzi ním a Kossuthom boli zrejmé nezhody, takže ho Maďari dlho pokladali za zradcu svojej revolúcie.

[399] zhromaždilo sa dobrovoľníctva do desaťtisíc — Rapant, berúc do úvahy všetky údaje, uvádza na Brezovej počet šesťtisíc dobrovoľníkov

[400] František Zach (1807 — 1892) — rodák z Brna, zúčastnil sa na poľskej revolúcii r. 1830, potom bol emigrantom, neskôr politickým agentom kniežaťa Adama Czartoryského. R. 1848 zúčastnil sa na Slovanskom sjazde v Prahe a potom na septembrovom slovenskom povstaní. Zatým bol činný v srbskej armáde, kde dosiahol generálsku hodnosť. Zomrel na penzii v Brne.

[401] Bedřich Bloudek — (umrel r. 1875 ako vyslúžilý rakúsky podplukovník), moravský radikál, zúčastnil sa na pražskom povstaní r. 1848. Účinkoval potom i v druhom slovenskom povstaní.

[402] Bernard Janeček (1814 — 1887) — rodom z Čiech, prezvaný „Žižka“, bol človek dobrodružnej povahy. Účinkoval v prvom i v druhom slovenskom povstaní. O jeho populárnosti, rýchlom vzostupe i páde podrobne píše dr. Karol Goláň v Slovenských pohľadoch (XLIV, 1928, 642 - 70).

[403] Hodža už na Myjave odstúpil od Národnej rady — stalo sa tak 26. septembra 1848, a to na Brezovej, nie na Myjave. Nezdar senickej výpravy z toho istého dňa tak účinkoval na citlivého M. M. Hodžu, že výpravu tajne opustil spolu s Timotejom Ignácom (Bohušom) Nosákom, druhým tajomníkom Slovenskej národnej rady.

[404] že ho chcel postaviť pred súd — bola to pravda, o veci písal Hurban vo svojej obšírnej práci Ľudovít Štúr (Slov. pohľady IV, 1884, 115 - 16), odtiaľ sa Francisci pamätal na prípad. (V knihe Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi je to na str. 103)

[405] ako poľský agent v Belehrade — presnejšie agent kn. Adama Czartoryského, vodcu bielej (aristokratickej) strany poľských emigrantov

[406] Dr. Gabler vytlačil i list Zachov od 9. októbra 1848, v ktorom Zach podáva zprávu a kritiku o povstaní septembrovom. Je tam i denník Zachov z nasledujúceho novembrového povstania. Všetko veľmi vážne veci.

[407] Samuel Štefanovič (1821 — 1910) — najprv štátny úradník a potom súkromník, účastník septembrového povstania a potom člen Janečkovho dobrovoľníckeho sboru, politický radikál, búrlivák až do konca svojho dlhého života. Jeho náhľad na Bloudka je príliš jednostranný a subjektívny.

[408] Karol Borik (1820 — 1896) — Danielov brat, národný buditeľ, bol notárom v Beckove

[409] bol viac takzvaný „zwanziger“ (nem.) — dvadsiatnik. (Zrejme sa tu naráža na dvadsiatnik, dvadsaťgrajciarnik, a ten možno súvisel s denným žoldom vtedajších rakúskych dôstojníkov.) „Zwanziger“ bola nepochybne prezývka cisárskych dôstojníkov, verných síce dynastii, ale bez národného presvedčenia a bližšieho vzťahu k vlastnému národu.

[410] bývalý… austrijský dôstojník — je to omyl, lebo Janeček mal síce rôzne civilné zamestnania, ale vôbec nebol vojakom

[411] septembrové povstanie vedome nebolo v žiadnej spojitosti… s cisárskou vládou — s autorovou formuláciou tu nemožno súhlasiť, lebo podľa Rapantovho zistenia „konajúc so súhlasom a s podporou vlády (nie panovníka), navonok vystupuje výprava ako podujatie samostatné a povstalecké, v čom je zahrnuté už i veľa z jej ďalších osudov“ (Slovenské povstanie roku 1848 - 49, II, 1, 1950, 90)

[412] istému mladému Grékovi menom Aristarchis — bližšie nie je známy, ale vieme o ňom toľko, že sa volal Ján, bol z Carihradu a potom odišiel na vyslanectvo do Paríža. Štúr ho mal veľmi rád.

[413] pod menom Aleko paša — tu sa Francisci pomýlil, nesprávne stotožniac Jána Aristarchisa s kniežaťom Alexandrom Vogoridim (Vogorides), po turecky menovaným Aleko paša, ktorého po berlínskom kongrese (1878) urobili guvernérom Východnej Rumélie (neskoršie spojenej s Bulharskom) na päť rokov. Vogoridi bol bulharského pôvodu. V Orle X, 1879, bola na str. 225 jeho podobizeň s krátkym informatívnym článkom na str. 254 - 5 toho istého čísla.

[414] Obrazy slovenského povstání v roku 1848 — uverejnené v kalendári Koleda, nie sú od Mikšíčka, ale od Jozefa M. Hurbana

[415] Samo Štefanovič.

[416] Gr. Filip Lamberg (1791 — 1848) — rakúsky poľný podmaršal, vymenovanie ktorého z 25. septembra 1848 uhorský snem neuznal a vyhlásil za nezákonné. O tri dni nato ho rozvášnený dav na moste zavraždil, ako to spomína i Francisci. Lamberg prinášal veľké ústupky Uhorsku, ale to už nestačilo na zmiernenie vtedajšieho napätia.

[417] Gr. Eugen Zichy (1809 — 1848) — bol pred revolúciou administrátorom Belehradskej stolice (Fejér) v Zadunajsku. Obvinili ho, že je v spojení s blížiacim sa cisárskym vojskom a že sa chystá vydať v jeho prospech proklamácie (verejné výzvy) a preto bol popravený.

[418] Gr. Teodor Fraňo Baillet de Latour (1780 — 1848) — rakúsky generál, v máji r. 1848 stal sa ministrom vojenstva. Kontrarevolučnými opatreniami si znepriatelil široké vrstvy občianstva.

[419] Gr. Ľudovít Batthyány (1809 — 1849) — maďarský politik, predseda prvého uhorského zodpovedného ministerstva z r. 1848. Windischgrätz ho pri dobytí Budína v januári r. 1849 dal zatknúť a Haynau ho dal 6. októbra 1849 popraviť.

[420] Martin Bartoň — richtár a mlynár v Čáčove (Nitrianska), známy slovenský buditeľ, popravený bol pre „poburovanie“. Druhým popraveným z toho istého dňa bol Vojtech Bemert, Moravan, jáger u senického statkára Vietorisa, lebo sa pridal ku septembrovému slovenskému povstaniu. Dňa 18. októbra 1848 padli v Senici ďalšie dve obete. Vtedy boli totiž štatariálne popravení František Kapitán, jáger z Doliny, rodom z Moravy, pre účasť na slovenskom povstaní, a Pavel Svatík, mlynár z Malého Koválovca. Celá Svatíkova činnosť bola v tom, že odišiel s Hurbanovou proklamáciou do Skalice, aby sa tam dozvedel, ako sa vlastne veci majú, keďže proklamácii dobre nerozumel.

[421] Viliam Šulek (1825 — 1848) a Karol Holuby (1826 — 1848) boli významní účastníci septembrového povstania

[422] „Argumenta non opitulantur“ (lat.) — dôvody nič neplatia

[423] hlavného fiškála (lat.) — vystupujúceho tu vo funkcii prokurátora

[424] ölim Schmida (lat.) — kedysi Schmida

[425] vládnemu komisárovi — splnomocnenému rozhodovať v určenom mu obvode nad životom a smrťou obyvateľstva

[426] Daniel Lojko — ev. učiteľ z Tisovca

[427] koniec plátna — odborný výraz na viacmetrový, dlhý kus plátna

[428] podľa vtedajšej praxis criminalis (lat.) — trestnoprávnej praxe

[429] Fraňo Henrich Schlick (1789 — 1862) — poľný podmaršal. Bojoval r. 1848 — 49 proti maďarským revolučným vojskám.

[430] Gr. Móric Pálffy (1812 — 1897) — bol už pred r. 1848 rakušiackeho zmýšľania. Za revolúcie bol pobočníkom bar. Haynaua a bojoval proti maďarským revolucionárom. V r. 1861 - 65 bol uhorským miestodržiteľom.

[431] Honvédelmi bizottmány — bol revolučný výbor, ktorý trval od 21. septembra 1843 do 2. mája 1849. Pôvodne mal pomáhať vláde a starať sa o obranu Uhorska, ale od 8. októbra 1843 v skutočnosti spravoval celú krajinu. Predsedal mu Ľudovít Kossuth. Mal pôvodne šesť a neskoršie dvanásť členov, zvolených snemom spomedzi poslancov. Rozpustili ho Bartolomej Szemere, keď sa stal predsedom vlády.

[432] Neugebäude (nem.) — Nová budova. Bola to obrovská kasáreň, ktorú dal r. 1786 postaviť Jozef II. Za revolúcie a po nej používali ju ako väzenie. Stála až do r. 1898 v piatom okrese Budapešti (Leopoldov). Vtedy ju rozobrali a na jej mieste vybudovali námestie Slobody.

[433] zlapaní pri Móre — okresnom meste v Belehradskej stolici, v Zadunajsku. Generáli Roth a Filipovič boli Jelačičovi podvelitelia pri jeho vtrhnutí do Uhorska.

[434] Ján Rányi — bol ev. farárom vo Vécsi

[435] Samuel Belány (1822 — 1852) — umrel v Prahe, bol nádejný slovenský maliar. (Učenec znamená terajšie študent.)

[436] Viliam Pauliny — neskorší Pauliny-Tóth (1826 — 1877), významný slovenský buditeľ, spisovateľ a politik, úradujúci podpredseda Matice slovenskej

[437] Ľudovít Beniczky (1813 — 1868) — človek dobrodružnej povahy, za revolúcie honvédsky plukovník a vládny komisár niekoľkých slovenských stolíc. Zavraždili ho kedysi v júli r. 1868 v Pešti, asi z politických dôvodov.

[438] Viď. „Viliam Pauliny-Tóth“, Nitra VII, str. 367.

[439] Ján Kučera — Turčan zo Sklabine, účastník slovenského povstania

[440] Pavel Križko (1841 — 1902) — buditeľ, spisovateľ, najprv ev. učiteľ a potom archivár v Kremnici

[441] Ondrej Bobček — obchodník v Pešti, buditeľ

[442] jedného fuhrwesera (nem.) — vozataja

[443] „Dem ist die Krawatte zu eng geworden“ (nem.) — tomu bola viazanka príliš úzka, totiž: obesili ho

[444] cisársky audítor (lat.) — vojenský sudca

[445] „Zu Seiner Exzellenz…“ atď. (nem.) — ku jeho excelencii, pánu cis. kráľ. generálovi jazdy, grófovi Wrbnovi, cis. kráľ. miestnemu veliteľovi Pešti. Bol to asi generálmajor Eugen Wrbna.

[446] Poukážky na foršponty (z nem. Vorspann) — prípraže

[447] V Hauptquartiere v Budíne (nem.) — v hlavnom stane. Budín a Pešť boli až do r. 1873 dve samostatné mestá, preto ich Francisci vždy oddelene uvádza a nespomína Budapešť, ktorej vtedy ešte nebolo

[448] profóza (nem.) — dozorcu väzňov

[449] navštívili sme Kollára — peštianskeho ev. farára Jána Kollára, básnika Slávy dcery

[450] búrenie v Cerove — správne v Príbelciach

[451] Ján Rotarides (1822 — 1900) — ev. učiteľ v Príbelciach, potom na Drieňove, buditeľ

[452] Martin Tamaškovič (1803 — 1872) — národný buditeľ, činný aj literárne, žil a pôsobil v Trnave

[453] za svojho politického adlátusa (lat.) — pomocníka, prideleného dôstojníka

[454] je to akýsi bôľny bod — Francisci mylne píše, že sa o tom nedočítal u Hurbana (v Štúrovom životopise). Je to tam dosť podrobne uvedené (Slov. pohľady IV, 1884, 119, v knihe Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi str. 104). Francisci má dokonca práve z Hurbana údaj o tom, že Štúr „chcel dať postaviť pred súd“ Hodžu.

[455] Gen. Karl Zeisberg (1788 — 1863) — v septembri r. 1848 bol šéfom generálneho štábu u Jelačića. Zúčastnil sa bitky pri Schwechate a v zime r. 1848 — 49 zimných vojnových operácií v Uhorsku.

[456] tri kongrevské rakety — pomenované tak podľa vynálezcu, Angličana Williama Congreve (1772 — 1828). Boli to bojové zápalné rakety, druh ľahko prenosnej zbrane hrubej streľby. Rakety prestali používať, čoskoro po vojne v r. 1866.

[457] pol švadrony švaližerov (z franc.) — pol eskadróny (stotiny) ľahkej jazdy

[458] Bar. Henrich Lewartowski (1810 — 1875) — haličský Poliak, roku 1849 samostatne organizoval tretiu slovenskú výpravu

[459] v Čadci pripojilo sa k nim tridsať dobrovoľníkov — číslo je zveličené, bolo ich devätnásť, zväčša z Čadce, niečo i z jej okolia

[460] vtiahli do Žiliny — čo bolo 2. januára 1849

[461] odtiaľ išli na Nemecké Pravno do Turca — z Nemeckého (dnes Nitrianskeho) Pravna odišli 10. januára 1849 a toho istého dňa prišli do Prievidze, odkiaľ na druhý deň išli ďalej do Turca

[462] pri Muráni… utrpeli porážku — čo bolo 26. februára 1849. Dobrovoľníci mali 10 — 15 padlých a do 60 zajatých. Niektorých z nich, už odzbrojených, maďarskí gardisti cestou z Muráňa povraždili.

[463] Juraj Langsfeld (1825 — 1849) — buditeľ, hrdina Tajovského hry Smrť Ďurka Langsfelda, rodák zo Sučian

[464] Herman Görgey (1816 — 1875) — Arturov mladší brat, od 4. augusta 1849 šéf generálneho štábu pri bratovi. Haynau mu trest smrti zmenil na pevnostné väzenie. Zomrel ako samovrah.

[465] Dosť obšírnu rozpravu o tejto druhej výprave štúrovsko-hurbanovskej a zachovsko-bloudkovskej viď v Kolede 1852, pod nadpisom „Druhá výprava slovenská“, od M. Mikšíčka. Tiež v Osvete 1892, č. 3., str. 238 — 244. Čiastočne i v rukopise Karola Borika: „Druhá dobrovoľnícka výprava pod Bloudekom.“

[466] markéri (franc) — značkovači, pomocní počítači pri biliardovej hre

[467] Bar. Baltazár Simunić (Simunich, 1785 — 1861) — rakúsky podmaršal, dobyl 16. decembra 1848 Trnavu

[468] po päť grajciarov c. m. — konvencionálnej meny, platnej v Rakúsku

[469] na zunder (nem.) — druh zapaľovača

[470] jágerskými štulcami — poľovníckymi (ľahkými) puškami

[471] Anordnung… atď. (nem.) — Nariadenie. Pre pána Francisciho-Rimavského, kapitána šiestej stotiny v slovenskom dobrovoľníckom útvare, ktorý má byť až do môjho vyzdravenia hlavným veliteľom všetkých šiestich stotín. Pán Francisci je ako veliteľ bezprostredne pod rozkazmi pána poľného maršala-poručíka Šimunića, preto všetky rozkazy sa musia presne vykonať. Verešvár, 24. februára 1849. Bernard Janeček v. r., veliteľ.

[472] pri jeho flibustierskej povahe (franc.) — pirátskej. (Flibustiermi volali námorných zbojníkov.)

[473] v takzvanej „Wasserkasárni“ (nem.) — Vodnej kasárni. Budova bola za druhej svetovej vojny zbombardovaná, preto ju zbúrali. Dnes je na tom mieste predĺženie parku, začínajúceho sa na Šafárikovom námestí.

[474] Daniel Minich (1823 — 1900) — buditeľ, ev. farár v Modre

[475] Karol Štelcer (Steltzer, 1813 — 1876) — potom ev. farár v Holíči

[476] Valentín Veigel (Veigl, 1802 — 1863) — rakúsky generál, od r. 1853 podmaršal. Bol veliteľom brigády v Simunićovej armáde, s ktorou operoval v území medzi Váhom a Dunajom.

[477] Na takzvanom Sandbergu (nem.) — Piesočnom vrchu

[478] robenie fašín v takzvanom Acserwalde (nem.) — ácsskej hore. Ács je mestečko na pravom brehu Dunaja a bolo v dosahu vtedajšej mocnej komárňanskej pevnosti. Fašiny sú viazanice prútia, 2 — 4 m dlhé a asi 40 cm hrubé. Používali sa pri stavaní násypov pod delá a obranných pozícií, aby sa zemina viazala a svahy nezosýpali.

[479] „Sternschanze“ (nem.) — Hviezdicová hradba

[480] „Ihre Compagnien…“ atď. (nem.) — vaše stotiny sú na Žitnom ostrove pri Saussovi. Pošlite im peniaze.

[481] hneď nato decharge oddielov, cúgov (franc., nem.) — hromadné výstrely oddielov, čiat

[482] „Wer da?“ (nem.) — kto je?

[483] „Beim Fuss!“ (nem.) — k nohe! (rozumej zbraň, zlož zbraň)

[484] „Vergatterung“ (nem.) — trúbenie na nástup

[485] na celej retiráde (franc.) — ústupe (vojenskom)

[486] ako arriergarda (franc.) — zadný voj

[487] Görgey neforciroval nás prenasledovať (franc.) — nesilil sa

[488] šťastlive doreterovali (z franc.) — ustúpili

[489] gróf Anton Forgách (1819 — 1885) — za Bachovho absolutizmu bol hlavným županom košického dištriktu. Od r. 1861 do r. 1864 bol šéfom uhorskej dvornej kancelárie. Po r. 1867 bol členom Deákovej a neskoršie liberálnej strany maďarskej.

[490] Šmarocer (nem.) — príživník, cudzopasník

[491] ako veľký exces (lat.) — veľkú výtržnosť

[492] Václav Pok-Poděbradský (1829 — 1898) — český buditeľ a spisovateľ. V tretej slovenskej výprave bol nadporučíkom a veliteľovým pobočníkom.

[493] z takzvaných „handgrifov“ (nem.) — doslovne ručných hmatov, cvikov s puškou

[494] gen. Juraj Klapka (1820 — 1892) — maďarský revolučný generál, jeden z najschopnejších veliteľov v revolúcii r. 1848 — 49. Preslávil sa práve obranou Komárna, s ktorým kapituloval (posledný z revolučných veliteľov) až 4. októbra 1849 za veľmi priaznivých podmienok)

[495] na takzvanom Zuckermandli (nem.) — Podhradí

[496] gerila (zo špan. guerilla) — drobná vojna, partizánska akcia

[497] na takzvanú „Sauheide“ (nem.) — Svinský pasienok, vedľa Kravského pasienku (Kuhheide)

[498] celý broj (novotvar) — batalión, čiže prápor

[499] Pavel Christoforovič Grabbe (1787 — 1875) — ruský generál, zúčastnil sa vojen už v r. 1812 — 14 a potom i ďalších, najmä bojov na Kaukaze v r. 1838 — 43

[500] takrečený „landsturm“ (nem.) — domobrana

[501] Kossuthovské banknóty — uhorské papierové peniaze, vydané ešte s podpisom Ľudovíta Kossutha ako ministra financií. Rakúšania ich dali páliť bez náhrady ako „revolučné“.

[502] Feodor Vasiljevič Rüdiger (1784 — 1856) — ruský generál. Bol veliteľom tretej armády za uhorskej výpravy. Pred ním zložil zbraň Görgey 13. augusta 1849 pri Világoši.

[503] Fridrich Malatinský (1824 — 1899) — buditeľ v Rimavskom Brezove

[504] Ján Moravčík — za absolutizmu sa spomína ako šarišský podžupan. Bližších dát o ňom nieto, tak isto ani o Karolovi Göllnerovi.

[505] „Sehen sie…“ atď. (nem.) — vidíte, to sa mi na chlapcovi páči

[506] Infernálna (lat.) — pekelná, veľmi zlá

[507] O. P. — Osvietený pane, titul, ktorý patril Franciscimu ako niekdajšiemu liptovskému županovi. Pisateľ si ho z prílišnej skromnosti nevypísal.

[508] Od Armee-Obercommanda (nem.) — hlavného vojenského veliteľstva

[509] Kn. Friedrich Liechtenstein (nar. r. 1807), bojoval r. 1848 ako rakúsky generálmajor v Itálii a r. 1849 stal sa podmaršalom. Mal i neskôr za absolutizmu dôležité funkcie.

[510] Vom Armee-Obercommando atď. (nem.) Čís. 4297/op.

[511] na takzvanej vtedy Fürstenallé, pozdejšie Exezierplatz (nem.) — kniežacom stromoradí (aleji), cvičišti. Je to dnešné Gottwaldovo námestie.

[512] „Primacialpalai“, teraz Garnisonsspital (nem.) — primaciálny palác (rozumej letný), posádková nemocnica. Terajší Úrad Predsedníctva Slovenskej národnej rady.

[513] Len neskoršie podarilo sa mi v Paulinyho Sokole, 1862, číslo 11. naťapiť na drevorezovú reprodukciu tohoto obrázka.

[514] K odmeneniu Leopoldovským radom — založeným cisárom Fraňom I. r. 1808. Rad sa udeľoval občanom každého stavu a povolania za úspešné vedecké, humánne alebo vojenské snahy.

[515] cár Mikuláš I. (1796 — 1855) — od r. 1825 ruský panovník, všade potláčajúci hnutie za slobodu, takže ho oprávnene nazvali žandárom Európy.

[516] urobila tabulam rasam (lat.) — doslovne čistý, prázdny list. Prenesene: z ničoho nič.

[517] čo jednému dala za pokutu, druhému dala za odmenu — totiž germanizáciu. Ňou boli „pokutovaní“ Maďari a „odmenení“ Slováci a iní Nemaďari.

[518] celý furor nenávisti (lat.) — celú zúrivosť

[519] pokusy týchto dvoch výprav… organizovať stoličné a obecné správy, sa nepodarili a neudržali — zavinil to, pravda, rad činiteľov, proti ktorým i Štúr i Hurban boli príliš slabí a bezmocní. (Malá uvedomelosť ľudu, sotva uvoľneného z poddanstva; slabá vrstva slovenských buditeľov, k tomu ešte príliš rozptýlených po slovenských krajoch; veľká moc zemiansko-maďarizátorských vrstiev a proti tomu malá alebo temer žiadna politická a administratívna skúsenosť slovenských buditeľov; vrtkavosť vojnového šťastia a vypočítavosť viedenskej vlády, ktorej mocná maďarská strana vždy viac imponovala ako nepatrná slovenská strana.)

[520] všetci traja boli postavení pod policajné dozorstvo — správny údaj, ktorý práve ukazuje neúprimnosť viedenskej politiky voči Slovákom

[521] cisár Franc Jozef I. (1830 — 1916) — posledný ešte absolutistický panovník habsburskej ríše. Synovec Ferdinanda V. Na trón nastúpil r. 1848, keď sa ho strýc zriekol a jeho otec, oprávnený nástupca trónu, vzdal sa ho v prospech synov.

[522] „Deutscher Fürst“ (nem.) — nemecké knieža, čiže panovník

[523] podľa konštitúcie grófa Moora — konštitúciou (lat.) sa rozumie ústava, panovníkom jednostranne vydaná a preto ním aj kedykoľvek odvolateľná. Meno Moora ako autora ústavy nebolo možno zistiť, z čoho možno predpokladať Francisciho omyl.

[524] dii minorum gentium (lat.) — ľudia menej významní. (Doslovne: bohovia nižšieho stupňa.)

[525] „fac me talem, talis ero“ (lat.) — akým ma urobíš, takým budem

[526] „pauca sapientia regitur mundus“ (lat.) — svet sa ovláda s troškou rozumu

[527] „membrum sacrae coronae hungaricae“ (lat.) — člen (úd) svätej uhorskej koruny

[528] perhoreskovalo (lat.) — zatracovalo, odsudzovalo

[529] nad nimi grasovať (lat.) — vŕšiť sa na nich

[530] Ján Hlaváč (bližších dát o ňom nepoznáme) — bol generálnym prokurátorom pre košický dištrikt

[531] Fraňo Hänrich (umrel r. 1889) — aj o ňom chýbajú dáta

[532] Dr. Jozef Kozáček (1807 — 1877) — slovenský buditeľ, po Moysesovi predseda Matice slovenskej, bol neskôr kanonikom vo Veľkom Varadíne

[533] menovite roku 1849 v Olomouci — veľká, dvadsaťosemčlenná slovenská deputácia mala verejnú audienciu u panovníka 20. marca 1849 v Olomouci. Žiadala oddeliť Slovensko od Uhorska ako osobitnú korunnú krajinu habsburskej ríše.

[534] potom 21. apríla a 17. septembra 1849 — vieme o slovenskej petícii (žiadosti), podanej vláde 13. apríla 1849, ktorú podpísali Hurban, Štúr a Hodža. Už v nej sa zdôrazňovala potreba zriadiť samostatné Slovensko, oddelené od Uhorska. Hurbanovi a iným buditeľom na slovenskom západe podarilo sa zorganizovať pätnásťčlennú deputáciu, zastupujúcu sedem obcí pod Javorinou. Deputáciu viedol myjavský mydlár Ján Valášek a panovník ju prijal 19. septembra 1849 (nie 17., ako uvádza Francisci). V prosbopise tejto deputácie tiež sa žiadalo uznať Slovensko za osobitnú korunnú krajinu, bezprostredne podriadenú ríšskej vláde. Pravda, všetky slovenské žiadosti, ktorých bolo ešte viac, mali ten istý výsledok: pekné sľuby, ale nijaký výsledok.

[535] Bar. Július Haynau (1786 — 1853) — rakúsky generál. Dal sa reaktivovať za revolúcie r. 1848. V máji r. 1849 stal sa splnomocneným veliteľom kontrarevolučnej cisárskej armády v Uhorsku. Ako taký dal popraviť 13 revolučných generálov v Arade, gr. Ľudovíta Batthyányho a ešte iných, tisíce revolucionárov dal pozatvárať alebo prenasledovať. V júli r. 1850 sa musel vzdať svojho miesta, keďže sa nepohodol s Bachom, vtedy neobyčajne vplyvným ministrom.

[536] na dva Districtsobergespanschafty (nem.) — dištriktuálne nadžupanstvá

[537] K. k. Militär-Districts-Commandant in Schemnitz (nem.) — cis. kráľ. dištriktuálny veliteľ v Banskej Štiavnici

[538] K. k. Neusohler Districtsobergespana (nem.) — cis. kráľ. nadžupana pre banskobystrický kraj (okolie)

[539] arciknieža Albrecht (1817 — 1895) — bol r. 1851 po Haynauovi guvernérom Uhorska a bol ním až do r. 1860, keď ho vystriedal Benedek

[540] Bar. Karl Gabriel Geringer (1806 — 1889) — bol r. 1849 pridelený Haynauovi, aby počas vojenskej vlády viedol v Uhorsku vnútornú správu a občianske veci. Uviedol do Uhorska všelijaké osožné novoty, pravda, v nemeckom duchu. Potom ho povolali do vtedajšej štátnej rady, ktorá bola od r. 1851 už len čírym poradným sborom absolutistickej vlády

[541] srbská Vojvodina — zriadená r. 1849 ako osobitná rakúska korunná krajina, a to z Báčky, civilnej čiastky Banátu a dvoch sriemskych okresov. Októbrovým diplomom z r. 1860 bola Vojvodina, v ktorej Srbi i tak nemali väčšinu a úradovanie bolo nemecké, zrušená. Spojená bola zase s Uhorskom, resp. sriemske okresy (Ruma a Ilok) s Chorvátskom, kam i predtým patrili

[542] Francisci toto pokračovanie svojho životopisu nadpísal „Na Vstúpenie (24. mája 1900)“. (Pozn. red.)

[543] za c. k. Regierungscemmissara (nem.) — vládneho komisára

[544] Adam Kardoš (Kardoss, 1818 — 1889) — buditeľ, slúžny, neskoršie advokát v Banskej Bystrici

[545] Samuel Bodorovský (1821 — 1891) — slovenský buditeľ, neskoršie advokát v Banskej Bystrici

[546] Comitatsvorstanda (nem.) — náčelníka stolice

[547] Ján Gotčár (1823 — 1883) — katolícky kňaz, gymnaziálny profesor, potom opát, národný buditeľ

[548] Matej Slabey (umrel r. 1879) — buditeľ. Hlavným fiškálom sa rozumie stoličný prokurátor (pre obvod Zvolenskej stolice).

[549] predstata stoličnej kancelárie (zastar.) — prednosta, náčelník

[550] Ján Chalupka (1791 — 1871) — ev. farár v Brezne, buditeľ a spisovateľ, autor Kocúrkova a iných divadelných hier, ako i satirického románu Bendeguz (1841)

[551] Samuel Lopušný (1822 — 1897) — buditeľ, mestský kapitán v Brezne

[552] Ján Kozelnický (1826 — 1915) — buditeľ v Brezne

[553] Dr. Samo Daxner (1856 — 1949) — buditeľ, vodca tisovských Slovákov

[554] Ema Chalupková (umrela mladá r. 1853) — dcéra Jána Chalupku, manželka Jána Čipku

[555] Tátošom som volal svojho dobrovoľníckeho koňa. Môj Tátoš bol veľmi krásny a milý kôň. Bol šestnásť pästí vysoký,[555] strunovitého vzrastu, chodu hrdého, srsti ako plameň červenej, lesklej, na hlave až po uši a hrivu biely lampáš a na nohách ponad kopytá až do pol členkov biele tiene.

Bol som ho za svojho menšieho a menej pekného vyčaroval od Karola Göllnera, svojho krajana a priateľa, bývalého poručíka pri honvédskych delostrelcoch, ktorého ako baníckeho praktikanta v Štiavnici asentírovali za honvédskeho delostrelca, a ktorý po poddaní sa Görgeyho od Világoša išiel domov, ale v Rimavskej Sobote pripojil sa k nám, slovenským dobrovoľníkom, aby nebol asentírovaný za cisárskeho vojaka.

Keď som spomenul Tátoša, spomeniem i Draka. Drak bol môj pes, a to vo svojom rode krásny a zriedkavý exemplár. Bol to veľký bernardínskej rasy pes, bol srsti dlhej, vlnisto-kučeravej, lesklej, ako uhoľ čiernej, len pod bradou na prsiach s bielym chlpom, okolo labiek s malými bielymi vencami a na konci chlpatého chvosta s bielou kystkou. Bol povahy krotkej, mne oddaný, keď som sadal na Tátoša, Drak ho nechcel pustiť, vyskakoval a brechal proti nemu a Tátoš sa vzpínal, kým neočul, že som na ňom, ale potom urobil veľký skok napred a Drak odskočil.

Bolo to dosť pekné podívanie.

[555555] bol šestnásť pästí vysoký — päsť je stará miera konskej výšky. Rovnala sa 4 palcom, čiže 10,5 cm. Tátoš mal teda 168 cm výšky.

[557] Platzcommandantom (nem.) — miestnym veliteľom

[558] v prospech Haynaustiftungu (nem.) — Haynauovej základiny (fondu)

[559] vari troje vlačiek — prostých saní

[560] ako perpendikul (lat.) — kyvadlo

[561] Samuel Medvecký (1794 — 1876) — buditeľ, ev. farár vo Zvolenskej Slatine

[562] končiar s túrničkami — končitý dlhý nôž s ozdobami

[563] širica, alebo surovica — halena zo surového súkna, huňa

[564] Cedidlom sa menuje kapsa, ktorú užívajú Horehrončania vo Zvolenskej stolici okolo Brezna, a záleží z vreca, voľačo vyše metra dlhého, z valaského súkna, na každom rohu s frombiami, t. j. trakmi zo srsti alebo vlny, a keď sa to vrece napoly zloží, stane sa z neho kapsa, na vonkajšej pole s vlnenými dlhými strapcami, a priviaže sa frombiami popod ľavé rameno na pravé plece.

[565] Juraj Holček (1811 — 1869) — katolícky farár v Starom Háji, potom v Jásovej, buditeľ, činný aj literárne

[566] Ritmajster Grega (nem.) — kapitán, bližšie neznámy

[567] Dr. Gustáv K. Zechenter (1824 — 1908) — lekár v Brezne a neskoršie v Kremnici, známy slovenský spisovateľ-humorista

[568] Jozef Škultéty — geometer, bol i účtovníkom starej Matice slovenskej

[569] Jozef Kmeť — buditeľ, mestský právny zástupca, neskôr notár a mešťanosta Ľubietovej, na sklonku života jej usilovný mestský archivár

[570] Karol Halenay (1823 — 1885) — neskôr ev. farár na Závade v Novohrade, buditeľ

[571] Amts- und Manipulationsinstructiu (nem.) — úradnú a manipulačnú úpravu (inštrukciu)

[572] stoličný perceptor (lat.) — výberca daní

[573] „K. k. Comitatsvorstanda des Sohler Comitats“ (nem.) — cis. kráľ. náčelníka (predstaveného) Zvolenskej stolice

[574] dal si vyhotoviť stampiliu (tal.) — pečiatku

[575] Pokračovanie 1. júna 1900, v devaťasedemdesiaty rok od môjho narodenia.

[576] „ubi bene, ibi patria“ (lat.) — vlasť je tam, kde je dobre

[577] „Arbeitsmaschine“ (nem.) — stroj do roboty

[578] dlhé vydržiavanie „very“ (ľud.) — zasnúbenia

[579] Anton Penzel (1810 — 1886) — ev. farár v Banskej Bystrici, buditeľ. Bol aj literárne činný, známy bol ako propagátor ovocinárstva.

[580] za c. k. prvého stoličného komisára — najvyššieho úradníka po náčelníkovi stolice (župy)

[581] Debrecín, vlastne jeho civisi(lat. — mešťania, tu má „civisi“ trochu výsmešný význam, asi „meštiankovia“) mali dvanásť „czifragály“, t. j. čried jalového a nepriahaného rožného dobytka, a v každej čriede i vyše tisíc kusov dorasteného dobytka.

[582] delibet (lat.) — totižto

[583] „szegény legényi“ (maď.) — „dobrí chlapci“, rozumej zbojníci

[584] zátvoristý álláš (maď.) — strecha, spočívajúca na stĺpoch, pod ktorú sa stavali vozy a priväzovali kone na ochranu pred slnkom i dažďom

[585] Laurínsky veľký jarmok — na Lavrinca (Vavrinca), 10. augusta

[586] Veľké jarmoky v Debrecíne vydržiavali sa štyri a trval každý asi za dva týždne. Na kraji mesta bolo štyri-pať ulíc i len z dosák zbitých i z tehly múraných domov a krámov, domov, v ktorých z Pešti, Viedne, Prahy, Berlína, atď. prišlí kupci v čas jarmoku bývali a svoje tovary poskladané mali. V taký čas zásobovalo sa celé Zatisie a Sedmohradsko od jedného do druhého veľtrhu všetkým potrebným a speňažovalo svoje predajné predmety do ďalších stolíc krajiny a do zahraničia.

[587] Ľudovít Tisza (1798 — 1856) — otec Kolomanov, maďarský politik. R. 1832 bol prvým podžupanom Biharskej a vyslancom a r. 1841 jej administrátorom.

[588] Beóthy Ödön (Edmund, 1796 — 1854) — maďarský politik, jeden z náčelníkov liberálnej strany na sneme r. 1832 — 36. R. 1848 bol biharským županom a r. 1849 predsedom septemvirálnej tabuly. Umrel ako emigrant v Hamburgu.

[589] Oberstandgericht prezidenta (nem.) — predsedu štatariálneho hlavného súdu

[590] okrem prezenty na prijatie akty (lat.) — poznámky na spise, kedy došiel, čo bola jednoduchá práca úradnej podateľne

[591] Jozef K. Viktorin (1822 — 1874) — katolícky kňaz, literárne činný buditeľ, obetavý vydavateľ viacerých slovenských kníh, ako i almanachu Concordia (1858) a Lipa (tri ročníky v r. 1860 — 63)

Read more: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/988/Francisci_Vlastny-zivotopis/1#ixzz3r1ckh1NU