VYSOKÁ ŠKOLA ZDRAVOTNÍCTVA A SOCIÁLNEJ PRÁCE SV.

ALŽBETY BRATISLAVA

KATEDRA SOCIÁLNEJ PRÁCE

081900

ROZVOD A JEHO DOPAD NA RODINU

2011 KAMILA VÁVROVÁ

VYSOKÁ ŠKOLA ZDRAVOTNÍCTVA A SOCIÁLNEJ PRÁCE SV.

ALŽBETY BRATISLAVA

KATEDRA SOCIÁLNEJ PRÁCE – EXTERNÁ FORMA

ROZVOD A JEHO DOPAD NA RODINU

BAKALÁRSKA PRÁCA

Študijný program: Sociálna práca

Študijný odbor: 3. 1. 14. Sociálna práca

Školiteľ: Doc. JUDr. Mária Hvožďárová, CSc.

Konzultant:

BRATISLAVA 2011 KAMILA VÁVROVÁ

Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety Bratislava

Bratislava

Katedra sociálnej práce – externá forma štúdia

ZADANIE ZÁVERE ČNEJ PRÁCE

Akademický rok: 2010/2011

Typ záverečnej práce: Bakalárska práca

Názov záverečnej práce: Rozvod a jeho dopad na rodinu

Meno, priezvisko a tituly študenta: Kamila Vávrová

Študijný program: Sociálna práca

Študijný odbor: 3. 1. 14. Sociálna práca

Meno, priezvisko a tituly školiteľa: Doc. JUDr. Mária Hvožďárová, CSc.

Školiace pracovisko: Katedra sociálnej práce, Bratislava

Meno, priezvisko a tituly vedúceho katedry: Prof. PaedDr. Milan Schavel, PhD.

Anotácia: Práca sa zameriava na problematiku fungovania rodiny a na jej rozpad.

Približuje negatívny dopad rozvodu manželstva a rozpadnutia rodiny na jej okolie.

Poukazuje na celospoločenský problém rozvodu a rozpadu rodiny, ktorý je úzko

súvisiaci so sociálnou prácou a dôležitosťou sociálnej prevencie pomocou

kompetentných sociálnych pracovníkov.

Jazyk práce: slovenský

Vyjadrenie a podpis školiteľa záverečnej práce :

súhlasím/nesúhlasím, (nehodiace prečiarknite)

podpis :

Dátum schválenia zadania:

Podpis vedúceho katedry:

ČESTNÉ VYHLÁSENIE

Čestne vyhlasujem, že bakalársku prácu som vypracovala samostatne, neporušila som

autorský zákon a použitú literatúru som uviedla na príslušnom mieste.

Bratislava, 13.04.2011 ...................................

podpis

POĎAKOVANIE

Týmto vyjadrujem úprimné poďakovanie školiteľke mojej bakalárskej práce Doc. JUDr.

Márii Hvožďárovej, CSc., za jej odborné vedenie, metodickú pomoc a cenné rady, ktoré mi

poskytla pri vypracovávaní mojej práce.

ABSTRAKT

VÁVROVÁ, Kamila: Rozvod a jeho dopad na rodinu. [Bakalárska práca]/ Kamila

Vávrová. Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave; Katedra

sociálnej práce. – Školiteľ: Doc. JUDr. Mária Hvožďárová CSc.. Stupeň odbornej

kvalifikácie: Bakalár sociálnej práce. Bratislava: VŠZaSP sv. Alžbety. 2011. 52 s.

Rozvod a jeho dopad na rodinu

Práca je zameraná na dlhodobý sociálny problém – rozvodu, rozpadu rodiny a jeho

celospoločenského dopadu na príslušníkov rodiny, deti, ako aj jeho široké okolie. Tento

vážny sociálny problém popisujeme z hľadiska jeho spoločenskej negácie a zároveň

poukazujeme na dôležitosť sociálnej práce a motivácie ľudského správania sa v rámci

vymedzených možností.

Prvá kapitola charakterizuje manželstvo, partnerstvo jeho vznik a spoločenský

význam vo všeobecnosti, s jeho rozčlenením na znaky a jednotlivé fázy priebehu

manželstva, pričom pozornosť sústreďujeme na základnú charakteristiku podstaty

manželského, partnerského spolužitia a rodiny.

Druhá kapitola v stručnosti opisuje vnútorné a vonkajšie činitele, ktoré sa podieľajú

na rozpade manželstva a rodiny.

Tretia kapitola pojednáva o problematike a možných následkoch a zmenách

správania sa dotknutých členov rozvrátenej rodiny, pričom sa zameriavame na sociálne

postavenie a psychologické faktory dotknutých jedincov.

Štvrtá kapitola rozoberá jednotlivé metódy prístupného riešenia a prevencie

v oblasti sociálnej pomoci. Zameriavame sa na sociálnu prevenciu ako aj na jej delenie,

zároveň charakterizujeme metódy psychologického poradenstva a sociálnej pomoci

dotknutých jedincov.

Kľúčové slová:

Rodina. Partnerstvo. Rozvod. Agresia. Depresia.

ABSTRACT

VÁVROVÁ, Kamila: Divorce and Its Impact on a Family. [Bachelor´s thesis]/ Kamila

Vávrová. - St. Elizabeth College of Health and Social Work; Department of Social Work. -

Supervisor: Doc. JUDr. Mária Hvožďárová CSc. Qualification level: Bachelor of Social

Work: - Bratislava: Department of Social Work. 2011. 52 pg.

Divorce and Its Impact on a Family.

The thesis focuses on divorce as a longstanding social issue. Its impact is society-

wide, affecting not only the members of a specific family, but also the surrounding

community. The serious problem divorce poses is described with respect to its social

negation. The thesis also points to the importance of social work, and of motivating human

behavior (within the limits of what is feasible).

Chapter One seeks to characterize marriage and unmarried partnership, and their

formation and significance for society.

Chapter Two briefly illustrates the internal and external factors that contribute to

the breakdown of marriage and family.

Chapter Three considers the possible consequences for, and changes in, behavior,

social standing, and psychological life of individuals affected by divorce.

Chapter Four discusses options for solution of the divorce issue - within the scope

of social work. The focus is on social prevention work and its classification, psychological

counseling, and social support for persons involved.

Keywords:

Family. Partnership. Divorce. Aggression. Depression.

OBSAH

ÚVOD ..................................................................................................................................9

1 MANŽELSTVO A SPOLUŽITIE....................................................................................11

1.1 Podstata rodiny a jej funkcie....................................................................................13

2 ČINITELE A PRÍČINY ROZPADU MANŽELSTVA.....................................................15

2.1 Rodina......................................................................................................................16

2.2 Delenie rodiny..........................................................................................................17

2.3 Príčiny rozpadu rodiny.............................................................................................20

3 ZMENY, PORUCHY SPRÁVANIA A DOMÁCE NÁSILIE.........................................21

3.1 Špecifiká domáceho násilia......................................................................................21

3.2 Podoby a formy páchaného domáceho násilia.........................................................22

4 SOCIÁLNA PRÁCA S RODINOU A SOCIÁLNE PORADENSTVO...........................25

4.1 Problémy súčasnej rodiny.........................................................................................25

4.2 Sociálna práca s rodinou...........................................................................................27

4.3 Hlavné znaky sociálnej pomoci................................................................................31

4.4 Sociálne poradenstvo................................................................................................33

4.5 História sociálnej práce............................................................................................40

4.6 Sociálny pracovník v sociálnej práci........................................................................42

4.7 Ukončenie prípadu- ukončenie prípadovej štúdie....................................................46

4.8 Domáce násilie a jeho prevencia..............................................................................46

5 ZÁVER .............................................................................................................................48

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY.................................................................................50

ÚVOD

Rozvod manželstva a následný rozpad rodiny je vo svojej podstate fenomenálnym

javom. Tento závažný, ale žiaľ príliš aktuálny sociálny problém, predstavuje spoločenskú

negáciu. Závažný problém rozpadu rodín a rozvodovosti je už po dlhé roky predmetom

diskusií, štatistík, ale skutočnosť o elimináciu rozpadu rodín a rozvodov sa zatiaľ

nepodarilo nikomu zhmotniť. Rozpad rodiny a rozvod manželstva je vo všeobecnosti

vnímaný ako istá forma násilia, ktoré sa pácha v rodinnom alebo partnerskom

spolunažívaní ako aj v jeho okolí. Dnešná moderná doba a pretechnizovaný svet nám

ľuďom dáva množstvo možností v dobrom, ale aj v zlom slova zmysle. V manželskom či

partnerskom zväzku je vždy predpoklad začiatočných problémov práve na základe

modernej techniky. Ak jeden z manželov či partnerov po práci sadá k počítaču a chatuje si

s priateľmi na internete, istotne tam má aj priateľov opačného pohlavia, pričom sú

v skutočnosti iba priatelia, ale partner, partnerka si toto chatovanie vysvetľuje úplne inak.

Práve toto je dnes prvoradý problém na základe ktorého sa začína skrytá forma príčinnosti

problémov medzi partnerom a partnerkou či manželmi. V súčasnosti sa nájde mnoho

závažných problémov, ale jediné čo ľudia riešia je každodenný boj o prežitie. Existencia

reálnych ťažkých životných situácií nám v skutočnosti prebieha pomedzi prsty bez

povšimnutia. Jednou z týchto životných situácií je práve vznikajúci rozpor v spolužití.

Prvotné náznaky, charakterizujúce vznik a začiatok rozpadu rodiny sa prejavujú

v maličkostiach a dlhodobo. Je mnoho príčin rozpadu rodiny, ktoré budeme bližšie

opisovať a rozčleňovať priamo v práci. Rozvodovosť a rozpad rodín sa bude môcť

eliminovať len v prípade ak budeme otvorene hovoriť o všetkých vzniknutých problémoch,

ktoré sa v rodine vyskytli. Vzájomné pochopenie, tolerancia a rešpektovanie osobnosti

každého jedinca v jeho celosti nám umožní chápať jeden druhého takým akým

v skutočnosti sme. Tak ako všetko má na tomto svete rub a líc nie je možné zaujať

jednostranný postoj ku čomukoľvek, danú problematiku treba riešiť spoločensky

prijateľným spôsobom, prejavom úcty a vážnosti. Celospoločenský riešený problém

rozpadu rodiny je nutné posudzovať z pohľadu viacerých vedných disciplín, ktoré sa od

seba odlišujú, avšak sa zároveň navzájom dopĺňajú. V konkrétnosti riešenej problematiky

rozvod a jeho dopad na rodinu hovoríme o spojení psychológie, sociológie, práva a etiky.

Bakalárska práca poukazuje na závažnosť tejto prehliadajúcej témy, ako aj na skutočnosť,

že rozvod a rozpad rodiny nie je iba problémom osobným, ale je problémom

10

celospoločenským. Vina v predsudkoch jedného z partnerov je viac ako prehnaná z tohto

dôvodu tu poukazujeme na skutočnosť, že rozpad rodiny je výsledkom spoločného

správania sa rodinných príslušníkov.

V prvej kapitole charakterizujeme manželstvo, partnerské spolužitie, jeho vznik

ako aj spoločenský význam vo všeobecnosti. Rozčleňujeme toto na znaky a jednotlivé

fázy priebehu, pričom svoju pozornosť sústreďujeme hlavne na základnú charakteristiku

podstaty manželského spolužitia a rodiny.

V druhej kapitole veľmi stručne opisujeme vnútorné a vonkajšie činitele,

podieľajúce sa na rozpade manželstva a rodiny.

V tretej kapitole pojednávame o problematike dotknutých členov rozvrátenej

rodiny, pričom sa zameriavame na sociálne postavenie a psychologické faktory dotknutých

jedincov.

V štvrtej kapitole rozoberáme jednotlivé metódy a techniky možnosti riešenia danej

problematiky. Zameriavame sa na sociálnu prevenciu ako aj na jej delenie, zároveň

charakterizujeme metódy psychologického poradenstva a sociálnej pomoci dotknutých

jedincov.

11

1 MANŽELSTVO A SPOLUŽITIE

Manželstvo možno chápať ako zväzok dvoch ľudí opačného pohlavia, ktorí sa

slobodne rozhodli zdieľať cestu životom. Takéto spolužitie je stav rovnocenného

postavenia partnerov. Zdravo fungujúca rodina predstavuje najdôležitejšiu súčasť celku pre

spoločnosť a to v celosvetovom rámci. Ochrana rodiny je dokonca chránená zákonom

a venuje sa jej obrovská pozornosť. Počas krízy v partnerskom spolunažívaní možno

hovoriť ako o hrozbe, ktorá predstavuje začiatok kolapsu rodinnej rovnováhy.

Rodina predstavuje základný pilier spoločnosti a zastáva svoju spoločenskú

funkci. Možno toto chápať tak, že pokiaľ je rodina funkčná, plní si svoju spoločenskú

funkciu. V dnešnej modernej dobe možno hovoriť o rodine aj vtedy, keď spolužitie

partnerov prebieha aj bez uzatvorenia manželstva. Podstatu rodiny pre spoločnosť tvoria

deti, ktoré sa z tohto zväzku narodia. Deti predstavujú pre spoločnosť a pre nás všetkých

budúcnosť a zachovanie rovnováhy. Táto rovnováha sa štatisticky sleduje z dôvodu

neustále klesajúcej pôrodnosti, ktorá v nie malom merítku vážne ohrozuje budúcnosť nás

všetkých.

Moderná doba nás všetkých opakovane presvedčuje, že rodina je viac ako typická

práve tým, že sa jej rodinné spolužitie skracuje. Z historického pohľadu je preukázané, že

sa v minulosti uzatváralo manželstvo na dobu celého života, avšak dnešná moderná rodina

sa v jej typickosti preukazuje tým, že spolužitie sa skracuje a má stupňujúcu tendenciu.

Dôsledok tohto skracovania má na svedomí hektická moderná doba. Ľudia svoj vstup do

manželstva odkladajú na neskoršiu dobu, alebo sa opakovane rozvádzajú a nanovo sobášia.

(Pre TASR to dnes uviedol sociológ Peter Ondrejkovič, 2008).

Aj napriek skutočnosti, že dnešná rodina má kratšiu dobu spolužitia existujú oveľa

silnejšie a emocionálnejšie vzťahy medzi partnermi ako kedysi. Dá sa konštatovať, že sa

ľudia sobášia viac z lásky, ako pre finančné výhody. Je možné teda povedať, že vývoj

rodiny ide dobrým smerom. Rodina podľa predného sociológa Petra Ondrejkoviča stále

patrí medzi najvyššie hodnoty.

Sylvia Porubänová pre TASR potvrdila hodnotu rodiny. "Bez ohľadu na to, že sa

často hovorí o kríze rodiny, odborníci vedia, že prakticky desaťročia ide o jednu z najviac

deklarovaných hodnôt." (Sylvia Porubänová, TASR 2008).

Sociológovia upozorňujú na to, že aj mladí ľudia majú tendenciu k návratu

rodinných hodnôt. Zaznamenávajú prvé príznaky, kedy sa mladí ľudia vracajú k

12

zaužívaným hodnotám aspoň raz do týždňa spoločný obed alebo čítanie rozprávok deťom

pred spaním. V skutočnosti ide o vzácne okamžiky, ktoré robia rodinu rodinou. Opakom

tohto ideálu rodiny je narastajúci fakt neúplných rodín a detí, ktoré sa narodia

nemanželkými. Väčší je však počet detí, ktoré sa síce v manželstve narodili, ale potom

došlo k deštrukcii a rozpadu rodiny. Tu nachádzame súvislosť s množstvom žien, ktoré žijú

s deťmi v jednorodičovských domácnostiach bez manžela alebo partnera.

Dnešný rodinný život je podmienený materiálnymi podmienkami v jeho celosti a to

hlavne prostredím v ktorom rodina žije. Súčasnosť preukazuje, že už konkrétny životný

štýl, následne rodinné správanie či postoje primárne nezávisia od daného faktu, či rodina

žije v meste, alebo na dedine. Závislosť od vzdelania, príjmu, zamestnania a od iných

určujúcich alebo limitujúcich možností a príležitostí je zreteľne výraznejšia.

Je veľkou škodou, že v dnešnom svete existuje tak rozdieľny triedny systém, každý

nemá možnosť žiť v rodinnom dome, vlastnom byte a práve spolužitie generácií je

dôležité. Peter Ondrejkovič pre TASR v roku 2008 uviedol, že ak by mohol, „odporučil by

viacgeneračné bývanie, aby sa ľudia naučili chápať medziľudské vzťahy," tento názor

vyjadril v súvislosti s alarmujúcim problémom úcty k starším. Využívanie skúseností

starých rodičov akoby úplne vymizlo z nášho sveta čím sme sa stali duchovne

chudobnejšími. Rýchla zmena nášho sveta a teda aj naše skúsenosti znamenali mnoho,

pričom ale už dnes nemajú žiadnu hodnotu.

Vierovyznanie človeka tiež výrazným spôsobom určuje rodinné hodnoty a aktivity.

Moc viery a náboženstva je veľmi silná a dokáže nám pomôcť prekonávať ťažké životné

situácie, okamžiky traumatického podkladu s nadhľadom, rešpektom a úctou voči sebe

samému ako aj voči svojmu okoliu. Je veľkou škodou, že výskum tento fakt zatiaľ

dostatočne nezmapoval.

Ak je rodina veriaca dá sa predpokladať, že bude je spoločenská funkcia dodržaná

a to doslovne. Opak je v niektorých prípadoch pravdou. Je mnoho rodín, ktoré sa za rúško

viery v Boha iba skrývajú a do kostola chodia pravideľne každú nedeľu či predpísaný

sviatok. Toto miesto navštevujú za účelom mýlnej predstavy, že si kupujú odpustky. „Víno

pijú a vodu kážu“. (príslovie). Je mnoho rodín, ktoré navonok preukazujú svoju čistotu

vzťahu a súdržnosť rodiny, no len čo sa ocitnú doma, stávajú sa násilníkmi a obeťami.

Tomuto spôsobu možno hovoriť „Farizejstvo“.

13

1.1 PODSTATA RODINY A JEJ FUNKCIE

Rodina tvorí primárnu skupinu, vyznačujúcu sa maximálnou intimitou,

nadpriemerne vysokou súdržnosťou, emocionalitou a autentičnosťou, ktorá sa odvíja od

silných citových väzieb vo vnútri rodiny. Vo väčšine tvorí prvú sociálnu skupinu, s ktorou

ľudský jedinec udržiava kontakt a určitý čas zostáva jedinou. Pochopenie funkčnosti a

funkcie rodiny v spoločnosti predstavuje veľmi dôležitú úlohu poznať niektoré základné

vzťahy, charakterizujúce súčasnú rodinu. Pojednávame tu o dvoch druhoch väzieb, ktoré

sú spoločensky regulované a sankcionované. Tieto väzby sú medzi dospelými čiže

rodičmi a väzby medzi rodičmi a deťmi. Realizovanie týchto dvoch väzieb musí spĺňať

základné podmienky, ktorými sú trvalé spolužitie členov rodiny, spoločné zaisťovanie

základných potrieb, spoločný intímny život členov rodiny a spoločnú starostlivosť

o príslušníkov rodiny, ale vo všeobecnosti ide predovšetkým o deti.

Všetci si kladieme otázku: „Prečo sme tu na zemi a na čo sme tu? Istotne si väčšina

na tieto otázky odpovedá sposobom, ktorý je v daný okamžik pre neho najdôležiteším, ale

podľa nášho názoru, odpoveď na predmetné otázky znie takto: „Sme tu na zemi preto, aby

sme žili a na to aby sme sa reprodukovali“. Ľudská bytosť je živočích a rovnako ako

všetko čo na zemi žije, je tu na reprodukciu a udržanie rovnováhy, my ľudia žijeme z toho

istého dôvodu.

Základnou funkciou je biologicko- reprodukčnú funkciu rodiny, ktorá je chápaná

ako reprodukcia ľudského rodu a regulácia, usmerňovanie pohlavného života.

V civilizovanom svete záto funkcia zahŕňa oblasť uvedomelého, plánovaného

rodičovstva, opierajúceho sa o poznatky vied, ako sú: genetika, biológia, psychológia,

etika, zdravoveda a napokon aj ekonomika.

Podielom členov rodiny na spoločenskej výrobe, v spotrebe toho, čo bolo

v spoločnosti vyrobené a čo slúži k saturácii potrieb členov rodiny hovoríme

o ekonomicko – zabezpečovacej funkcii. Zaraďujeme sem materiálne zabezpečenie členov

rodiny, rozdelenie povinností, čiže deľbu práce v rodine.

Kultúrno – psychologická, teda emocionálna funkcia rodiny spočíva v tom zmysle,

že rodina vytvára pre svojich členov modelové vzory spoločenského spolužitia ako aj

zároveň poskytuje podmienky týkajúce sa citového vyžitia a uplatnenie individuálnych

záujmov. Citové vzťahy v rodine tvoria hlavné kritérium pre jej stabilitu, mravnosť,

a kultúrnosť. Negatívne vzťahy medzi členmi rodiny až odcudzenie sa zapríčiňuje

absencia uvedeného hlavného kritéria rodiny, ktorou je cit.

14

Socializačno – výchovná funkcia rodiny predstavuje najdôležitejšiu funkciu, ktorej

hlavnou náplňou je, aby uvedla dieťa do spoločnosti ako vychovaného, duchom zdravého

jedinca. Poslaním tejto funkcie je zabezpečiť deťom všestranný duševný a telesný rozvoj,

starať sa o harmonický, fyzický, intelektuálny, citový a morálny vývin

podložený, obohatený rodičovskou láskou. Dieťaťu dáva rodičovská výchova pocit istoty,

vytvára jeho vzťahy k ľuďom, okoliu, prostrediu, predmetom a k sebe samému. Rodina

tvorí v tomto prípade prvú výchovnú inštitúciu. Štátom ustanovená ochranná funkcia

rodiny má zabezpečiť starostlivosť o duševný, telesný a sociálny rozvoj dieťaťa, jeho

výživu, bývanie, ošatenie a vzdelávanie zdravého ale aj chorého dieťaťa, pokiaľ toto

stanovená diagnóza dieťaťa umožňuje.

15

2 ČINITELE A PRÍ ČINY ROZPADU MANŽELSTVA

Na rozpade manželstva a rodiny majú veľký vplyv vonkajšie a vnútorné činitele.

Možno toto chápať ako nabúranie sa do fungujúceho systému a vytvoriť v ňom vírus. Ani

štatistika nepreukazuje tvrdenia, že rozpad rodiny je hlavne z dôvodu nevery jedného

z manželov – partnerov. Takéto tvrdenie je veľmi ľahko vyvrátiteľné, nakoľko podľa

širokej verejnosti je prvoradým dôvodom rozpadu rodiny práve ekonomická – finančná

situácia rodiny. Poukazujeme tu na fakt, že sociálne istoty, ktoré boli kedysi bežnými sa

stratili a následkom toho došlo ku obrovským triednym rozdielom. Ak rodina má dve deti,

potrebuje sa o ne riadne postarať. K tejto starostlivosti bezpodmienečne patrí práve

finančné zabezpečenie rodiny. Rodina, ktorá žije na hrane, alebo za hranicou sociálneho

bytia je veľmi zraniteľná a skôr sa rozpadá. Neide tu teda o neveru, ale o financie, ktoré

zohrávajú v dnešnej modernej, hektickej dobe hlavnú úlohu pre existenciu každého

človeka.

Rodinu možno nazvať rodinou jedine v tedy, ak spĺňa spoločnosťou určené

pravidlá. Práve spoločnosť má teda veľký podiel na rozpade rodiny ako takej. Hoci je

veľmi ťažké priznať si tento fakt, je to potrebné. Na rozpade rodiny sa bez rozdielu

podieľajú obaja partneri a to rovnakou mierou. Túto skutočnosť si tiež dotknutý jedinec

nechce priznať, ale je nutné aby si to priznal. V našom chápaní sa podieľa na rozpade

rodiny ako spoločnosť tak i samotní účastníci. Spoločnosť má svoj podieľ hlavne v oblasti

neinformovanosti a nevšímavosti si závažného sociálneho problému rodiny v kríze

a partneri – manželia sa podieľajú na rozpade svojim nezáujmom a svojou aroganciou.

Nemožno tu hovoriť o neznalosti, lebo ten kto chce a hľadá, nájde.

Považujeme tu za potrebné v stručnosti opísať osobnosť človeka, nakoľko práve

osobnosť a jej charakter nám ukazuje lepšie chápanie v motivácii ľudského správania.

Pojem „osobnosť“ sa v psychológii vyvíjal v rôznych protikladových a vzájomne

odlišných poňatiach, ktoré určovala škola, alebo teoretické východiská. Psychológii

osobnosti sa vytýka, že vo väčšine svojich modelov a teóriách zostáva iba na písanej

úrovni. V niektorých teóriách zostáva osobnosť, ako bežné označenie pomenovania

objektu človeka. Aj napriek faktu, že doposiaľ neexistuje presná definícia osobnosti

človeka, nemožno o nej hovoriť iba ako o označovanom objekte. Každý jedinec je

osobnosť, teda je jedinečný, neopakovateľný. Práve z dôvodu, že sme jedinečnými je treba

pokúsiť sa pochopiť motiváciu nášho správania sa. Každý jedinec má svoje typické

16

a neopakovateľné prejavy. Možno tu poukázať napríklad na jedinečnosť odtlačkov prstov,

alebo na jedinečnosť chrupu. Tieto pre nás bežné znaky každého jedinca sú nepovšimnuté

v bežnom živote, pričom sú nezameniteľné a jedinečné. Už od pradávna sa ľudia navzájom

porovnávali a chceli sa podobať niekomu, kto sa im stal vzorom. My si neuvedomujeme,

že sme jedinečný a preto ani nedokážeme plne využiť naše možnosti v prospech seba či

druhých v dobrom slova zmysle. Nielen psychológia, ale aj genetika – biológia sa zaoberá

našou jedinečnosťou. Správanie sa každého jedinca je tiež jedinečné a možno tu hovoriť,

že je záhadou pre všetky vedy. Naskytá sa nám otázka: „Prečo je človek schopný milovať

a nenávidieť“? Práve psychológia nám na túto otázku dokáže z veľkej miery odpovedať

svojim poznaním. Všetko čo sa deje má dajaký dôvod a nič nie je náhodné. Kľúčom

k poznaniu a možnosti predpokladu ako sa bude človek správať je psychológia, ktorá sa

zaoberá motiváciou ľudského správania. Popredný psychológovia a znalci sú presvedčení,

že dokážu predpovedať ľudské správanie na základe dôkladne ypracovaných psychotestov.

Žiaľ ani tieto psychotesty nie sú vždy presné. Mnohé závisí práve od nášho intelektu či

vrodeného (IQ), alebo životnými situáciami získaného (EQ). Ešte do nedávna boli vedci,

ako aj široká verejnosť presvedčení, že IQ je najdôležitejšie a zohráva hlavnú úlohu

v našom živote, v práci či v rodine. Omyl! Najdôležitejším je práve EQ – emočné

správanie sa, ktoré si jedinec sám v sebe vytvára. Naše EQ závisí od nášho vnímania

okolitého sveta a diania v ňom. Preto si dokážeme uvedomiť čo je dobré a čo je zlé. Naše

EQ funguje a učí sa na základe našej celoživotnej socializácie. Cieľom bolo v stručnosti

opísať dôležitosť jedinečnosti osobnosti človeka, ktorý svojim správaním odpovedá na to

čo sa v jeho okolí udialo a deje. S týmto veľmi úzko súvisí aj práve naša téma, ktorá

pojednáva o sociálnom probléme rozpadu rodiny – rozvod a jeho dopad na rodinu. To naše

emócie nám určujú, ako sa budeme správať voči druhým a ako budeme vnímať či reagovať

na niečo, čo nás ohrozí, alebo naopak nás poteší. Len na základe zdravého emočného

správania sa môžeme dúfať v zdravú budúcnosť bez prehlbovania negatívnych javov

a problémov. Potom je pravdepodobné, že aj manželstvá a rodiny budú žiť v harmónii

s tým, že vychovajú morálne založených zdravých jedincov, ktorí predstavujú našu

budúcnosť. Rodina je základom našej budúcnosti, pokúsme sa zachrániť ešte to čo sa

zachrániť dá. (Smékal, 2007).

2.1 RODINA

V zmysle zákona o rodine č. 36/2005 Čl. 2 je rodina charakterizovaná takto:

17

„Rodina založená manželstvom je základnou bunkou spoločnosti. Spoločnosť všetky

formy rodiny všestranne chráni.“ (Zákon o rodine č. 36/2005 Čl. 2).

Na rodinu, ako na základný článok spoločnosti, sa môžeme pozerať z rôznych

pohľadov. Rodina je najstaršia, najpevnejšie založená ľudská inštitúcia, je tradičná,

zároveň prispôsobivá tým ako spája svojich členov rôznych generácií, rozdielnych

vekových skupín, s potrebami, ktoré sú odlišné od tých, ktoré sa nachádzajú okolo nich. Je

založená na zväzku muža a ženy, na pokrvnom vzťahu rodičov a detí, na spoločnej

domácnosti, ktorej členovia plnia spoločensky určené a uznané role. Podľa poľského

psychológa Baumana (Višňovský – Kačáni, 2003, 226 s.) je rodina charakterizovaná

týmito znakmi:

- rodina je spoločensky schválenou formou stáleho spolužitia,

- rodina sa skladá z osôb navzájom spojených zväzkom krvi, manželstvom alebo

adopciou,

- členovia rodiny bývajú obyčajne pod jednou strechou,

- členovia rodiny spolupracujú medzi sebou v rámci spoločensky uznávanej deľby úloh,

pričom jednou z najdôležitejších je výchova a výživa detí,

- členov rodiny možno určiť spoločensky uznanou metódou príbuzenstva a pôvodu.

2.2 DELENIE RODINY

Rodina vzniká narodením dieťaťa. Jadrom každej rodinnej sústavy je tak zvaná:

- biologická rodina, ktorú môžeme nazývať aj ako nukleárna, prirodzená, elementárna,

primárna, restingovaná, manželská, ktorá sa skladá z muža, ženy a nedospelých detí.

- pôvodná rodina je tá rodina z ktorej človek pochádza.

- vlastná rodina, ktorú si v dospelosti ľudia zakladajú ako novú rodinu, prípadne sa tejto

rodine hovorí založená rodina.

- niekedy sa hovorí aj o širšej rodine, ktorú tvoria otec, matka, deti, starí rodičia,

prarodiča, prípadne i ďalší príbuzní.

Popri týchto pojmoch sa z hľadiska úplnosti rozlišuje:

- rodina úplná (tvorí ju otec, matka a aspoň jedno dieťa, je pokladaná za plnohodnotné

prostredie, v ktorom prebieha socializácia dieťaťa je zároveň reprezentovaná oboma

manželskými partnermi, otcom, matkou a ich potomstvom)

- neúplná rodina, spravidla je to taká rodina v ktorej chýba jeden z rodičov. Za neúplnú

rodinu sa pokladá aj rodina, ktorú tvorí jeden rodič a aspoň jedno dieťa. Hlavné príčiny

18

neúplnosti rodín smrť jedného z rodičov, alebo rozvod rodičov. Ak chýba v rodine otec,

prejaví sa to nedôverčivosťou dieťaťa. Ak dieťa vyrastá bez matky, tak potom je plaché,

nevyrovnané, labilné a prejavuje sa to v nadmernej túžbe po láske.

- doplnená rodina – môže byť doplnená o nevlastného otca alebo o nevlastnú matku,

družná rodina – rozvedení rodičia si prinášajú do novovzniknutého manželstva svoje deti,

ku ktorým pribúdajú deti z nového manželstva.

Pri absencii pokrvných vzťahov môžu nastúpiť aj vzťahy adopcie, ktoré delíme na:

náhradnu rodinu – dieťa žije u adoptívnych rodičov, v takom prípade musí zakročiť štát

a zabezpečiť dieťaťu náhradnú starostlivosť.

-pestúnskej starostlivosti Podmienky zverenia do pestúnskej starostlivosti sú upravené

v zákone č. 265/1998 Z. z. o pestunskej starostlivosti a o príspevkoch pestúnskej

starostlivosti v znení neskorších predpisov (nahrádza starostlivosť rodičov o dieťa, ak ju

oni nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť a záujem dieťaťa si vyžaduje zverenie do

takejto starostlivosti. Pestúnom môže byť fyzická osoba s trvalým pobytom na území

Slovenskej republiky, ktorá má spôsobilosť na právne úkony, je bezúhonná, s osobnými

predpokladmi, najmä zdravotnými, osobnostnými a morálnymi a spôsobom svojho života

a života osôb, ktoré s ňou žijú v domácnosti zaručuje, že bude pestúnsku starostlivosť

vykonávať v záujme dieťaťa. O zverení dieťaťa do pestúnskej starostlivosti rozhoduje súd

na návrh toho, kto má záujem stať sa pestúnom. Pestúnom sa môže stať len osoba zapísaná

do zoznamu žiadateľov, to znamená, že musí absolvovať prípravu na náhradné rodičovstvo

a splniť ďalšie podmienky. Najčastejšie je dieťa umiestnené v pestúnskej rodine kvôli

problémom vlastných rodičov s alkoholom či inou formou závislosti, rovnako sa môže

stať, že rodičia vážne ochorejú, dostanú sa do väzenia pre konflikt zo zákonom. Treba

dodať, že pestúnska starostlivosť sa síce z právneho hľadiska končí 18. rokom dieťaťa, ale

ľudsky, psychicky a sociálne vytvorené vzťahy zvyčajne trvajú naďalej. Väčšina detí

zostáva v pestúnskych rodinách aj po dovŕšení plnoletosti. Počíta s tým aj zákon, ktorý

priznáva nárok na príspevok dieťaťu až do 25. roku veku zverenca, pokiaľ je nezaopatrený

a naďalej žije v spoločnej domácnosti s pestúnom).

Upevneniu rodiny nepomáha snaha niektorých kruhov považovať za rodinu,

respektíve za manželstvo faktické životné spoločenstvá alebo spoločenstvá homosexuálov.

To však neznamená, že by sa dôsledky vyplývajúce z takýchto vzťahov nemohli právne

upraviť. Za rodinu pokladáme aj spoločenstvo dospelých detí so svojimi zostarnutými

rodičmi, o ktorých sa deti starajú.

19

Rodinu možno ďalej rozčleniť aj z iných hľadísk - Z hľadiska plnenia základných

funkcií hovoríme o rodine:

1. harmonickej, resp. funkčnej (ktorá plní primerane všetky funkcie a dokáže zabezpečiť

optimálny vývin svojich detí),

2. konsolidovanej (plní základné funkcie rodiny. Môžu sa tu občas vyskytnúť poruchy pri

plnení niektorých funkcií, no vážnejšie neovplyvňujú vývoj dieťaťa),

disharmonickej, resp. disfunkčnej (závadný typ rodinného prostredia) a pod.

Podľa rozdelenia autority, moci a rozhodovania v rodine delíme rodiny na:

• patriarchálna rodina – rodina kde autoritou je muž

• matriarchálna rodina – rodina kde autoritou je žena

• egalitárna rodina – rozdelenie rozhodovacích právomocí alebo konsenzuálne

rozhodovanie

Z hľadiska sexuálnej orientácie partnerov rozdeľujeme rodiny na:

• heterosexuálne rodiny – kde sú partneri opačného pohlavia

• homosexuálne rodiny – partneri sú rovnakého pohlavia, téma homosexuálnych

manželstiev a rodín je aktuálne diskutovaná v spoločnosti, táto problematika

vytvára priestor na súboj konzervatívnych a liberálnych síl v spoločnosti

Z hľadiska funkčnosti Dunovský rozdeľuje rodiny na:

• funkčná rodina – rodina fungujúca ako otvorený systém saturujúci potreby

všetkých členov, rodina, ktorá plní základné normy postavené spoločnosťou, čiže

subjektívnym kritériom funkčnosti je spokojnosť členov rodiny a objektívnym

kritériom funkčnosti je spokojnosť spoločnosti. Funkčnosť nie je priamo úmerná

úplnosti rodiny. Aj vo funkčných rodinách sa objavujú konflikty a nedorozumenia,

ale tieto konflikty nenarušujú stabilitu rodiny a rodina ich rieši konštruktívne,

mnohí odborníci hovoria aj zdravej, normálnej či neklinickej rodine

• problémová rodina – v rodine sa objavuje chronickejší problém, ktorý ovplyvňuje

funkcie rodiny, ale neohrozuje stabilitu a základy rodinného systému, rodina je

zvyčajne schopná riešiť problém vlastnými silami, možná je i krátkodobá odborná

intervencia alebo sa rodina na problém adaptuje

• dysfunkčná rodina – je charakterizovaná vážnymi chronickými poruchami, ktoré

ohrozujú a poškodzujú rodinu, negatívne vplývajú na dospelých členov rodiny, ale

najmä na deti, môžu negatívne ovplyvniť zdravý vývoj detí, tento typ rodiny

potrebuje sústavnú pomoc, dlhodobú sanáciu

20

• afunkčná rodina – tento typ rodiny neplní základné funkcie, čím ohrozuje

existenčne najmä deti, rodina funguje asociálne /časť autorov hovorí o disociálnej

rodine, v ktorej sa už často objavuje alkohol, drogy, delikvencia, týranie,

zneužívanie/, v týchto rodinách frekventovanejšie prichádza k odobratiu detí, práca

s touto rodinou je pre sociálneho pracovníka mimoriadne náročná, pretože

absentuje motivácia k zmene.

2.3 PRÍČINY ROZPADU RODINY

V súčasnosti sa viac než kedykoľvek predtým otvorene hovorí o rodinnej kríze.

Tradičné chápanie rodiny stráca veľkou rýchlosťou svoje opodstatnenie a svoje

nezastupiteľné miesto, ktoré zastáva v spoločnosti. Táto situácia sa prejavuje rastom počtu

nezosobášených párov, slobodných matiek predovšetkým však stupňujúci sa nárast

rozvodov. Rozvod v dnešnej dobe znamená už akoby sociálnu inštitúciu. Stal sa úplne

spoločensky prijateľnou záležitosťou, považovanou za veľmi ľahko dostupný a rázny

spôsob riešenia vzniknutých manželských problémov. Názory, ktoré rozvod pokladajú za

neprípustný alebo vyslovene nesprávny ustupujú do úzadia. Je veľmi pravdepodobné, že aj

táto liberalizácia svojim pohľadom na rozvod vo veľkej miere prispieva k faktu, že

absolútny počet rozvodov sa stále zvyšuje. Jedným z ďalších ukazovateľov alarmujúcej

situácie predstavuje počet rozvodov pripadajúci na počet sobášov. Svoj podieľ na pohľad

ľahko dostupného rozvodu manželstva má na svedomí aj komplexná úroveň rozvodovosti,

ktorá vyjadruje zároveň dostupnosť rozvodu, existujúcu rozvodovú legislatívu

a liberálnosť sudcov v tomto ohľade. Niečo také ako je zmierenie manželov, ktoré je ako

jeden zo spôsobov ukončenia rozvodového konania využíva len menej časté množstvo

účastníkov rozvodového konania. Táto skutočnosť nasvedčuje o väčšej rozhodnosti, zhode

záujmov oboch partnerov a o úbytku žiadostí podaných v afekte, teda možno tu hovoriť až

o banálnych manželských nezhodách, ktoré vyhrotia situáciu. V celosti je veľmi

zaujímavé, že návrh na rozvod manželstva, prípadne spolu s návrhom na úpravu práv

a povinností voči maloletým deťom, podávajú ženy.

21

3 ZMENY, PORUCHY SPRÁVANIA A DOMÁCE NÁSILIE V

RODINE

Následkom rozpadu rodiny trpia vždy najviac deti. Táto všeobecná teória sa

zameriava iba na deti z rozvrátených rodín a poukazuje na závažné psychické problémi

detí. Pri rozvrátení a rozpade rodiny dochádza k rôznym poruchám dotknutých všetkých

jedincov. Po rozvode - rozpade manželstva a rodiny môže mať násilie zvyšujúcu sa

tendenciu, pričom sa toto násilie páchalo už počas takzvaného krízového obdobia v rodine.

Je to situáci, ktorej možno len v málo prípadoch zabrániť. Ak sa počas krízy v rodine

narušila rovnováha, poľavila morálka a etika, hovoríme tu o začiatočnom štádiu násilia. Vo

väčšine prípadov bude obeť v konečnej fáze aj po rozvode či rozchode už navždy trpieť

psychickými problémami. Obeť násilia sa ocitne na pasívne – agresívnom postoji, ktorý je

dvosečný a následne sa dostáva do ranného štádia negativizmu. Jednoducho povedané –

obeť sa začne výlučne zaoberať svojou vlastnou osobou a ostatné obete domáceho násilia

nebude vo svojich očiach vidieť ako obete.

Sekundárna viktimizácia je formou domáceho násilia, kedy sa jedná o takzvané

druhotné ubližovanie. Dokonca sa za násilie považuje aj prípadné nezabránenie násiliu.

3.1 ŠPECIFIKÁ DOMÁCEHO NÁSILIA

Do pojmu domáceho násilia zahrňujeme všetky druhy fyzického, psychického,

sexuálneho či ekonomického a emočného násilia, yskytujúceho sa v rodine, teda

v domácnosti. Špecifickosťou tohto násilia je, že je jeho výskyt v určitých časových

intervaloch, obvykle pretrváva dlhodobo a tým sa vo veľkej miere zvyšuje intenzita tohto

násilia. Páchateľom, alebo obeťou takéhoto násilia môže byť ktorýkoľvek člen rodiny.

Tento typ násilia sa výlučne odohráva v rodinnom kruhu, domácnosti respektíve

v miestach, ktoré sú pre verejnosť neprístupné. Takáto obeť násilia je izolovaná od okolia

a možnosti prístupu k akejkoľvek pomoci. Narozdiel od ostatných násilných činov je pri

domácom násilí páchateľ vždy známy. Domáce násilie je skrytým sociálnym problémom,

ktorý sa týka celej spoločnosti. Na svete sa nenájde miesto na ktorm by sa tento problém

nevyskytoval. Sociálny problém v podobe domáceho násilia je viditeľný vo všetkých

sociálnych vrstvách, častejšie všaj v ekonomicky znevýhodnených vrstvách, prípadne

vo vrstvách s pomerne nižším vzdelaním a intelektom. Ešte nie tak dávno bolo domáce

22

násilie považované za výlučne privátnu - súkromnú záležitosť medzi partnermi. Široká

verejnosť, spoločnosť v celosti alebo rodina tento sociálny problém popierala z obáv, že

ak problém priznajú bude tým narušená integrita rodiny. Je veľmi zarážajúce, že aj naša

právna legislatíva zabudla na zákon, ktorý by umožnil včas zasiahnuťorgánom činným

v trestnom konaní v potrebnom prípade, kedy sa jedná o násilie v rodine. V praktickom

živote to predstavuje fakt, že aj ak si obeť privolá na pomoc svoje okolie, políciu, táto

zasiahnuť nemôže, nakoľko jej to zákon nepovoľuje. V jednoduchosti sa tu dá hovoriť

o skutočnosti, že zástupcovia spoločnosti nášho štátu pri ustanoveniach zákonov pozabudli

na násilné trestné činy v podobe domáceho násilia, čím sa úplne odosobnili od tohto

vážneho, alarmujúceho, hlavne veľmi reálneho problému, ktorý sa odohráva skryto bez

svedkov.

V termíne domáce násilie sa opisuje čin a zanedbávanie, ktoré sa odohráva

v kontexte rôznych vzťahov. Používaný je v najužšom slova zmysle na vyjadrenie

a vystihnutie incidentov fyzických útokov, sexuálneho násilia, psychického násilia

a ďalších foriem domáceho násilia. Ani dnes nevieme konkretizovať termín domáce

násilie, lebo tento neexistuje a pretrváva problém s definíciou termínu domáce násilie.

„Domáce násilie je akékoľvek násilie, pri ktorom je alebo v minulosti bola obeť

s páchateľom v nejakom osobnom vzťahu. V takomto chápaní nezahŕňa iba násilie voči

ženám, ale aj voči deťom, násilie medzi súrodencami, zneužívanie a zanedbávanie starých

rodičov svojimi deťmi“ ( Bodnárová, Filadelphiová, 2002, s. 14).

Mnohé zahraničné mediá opisujú formy domáceho násilia ako: „ Činy domáceho

násilia a fyzického týrania, zlého psychologického zaobchádzania, chronická situácia,

v ktorej jedna osoba kontroluje alebo má v úmysle kontrolovať správanie druhej osoby,

zneužívanie moci, čo môže vyústiť do zranenia alebo poškodenia psychologického,

sociálneho, ekonomického, sexuálneho alebo fyzického násilia na členov rodiny.“ (In:

American Psychological Association, 1996, s. 3)

3.2 PODOBY A FORMY PÁCHANÉHO DOMÁCEHO NÁSILIA

Existujú rôzne podoby a formy násilia páchaného v rodine, ale časté druhy

spáchaného násilia v rodine, neboli klasifikované ako formy domáceho násilia, boli

konkrétnymi podobami násilia, ktoré daný páchateľ preferuje. Vravieva sa, že čím sú ľudia

spolu dlhšie, tým sa lepšie poznajú, avšak ani toto tvrdenie nie je úplne pravdivé. Poznajú

síce svoje slabé stránky a začnú ich využívať v ich plnom rozsahu, nikto ale nedokáže

23

predpovedať možnú spätnú reakciu obete na násilie. Teraz vlastne hovoríme o tom, že

dochádza k nerovnomernému vzťahu, partner zo slabšou povahou začne byť potláčaný,

a neskôr aby násilník saturoval svoje potreby pritvrdzuje až zdokonaľuje svoje násilné

praktiky. Tento druh násilia je explicitný väčšinou ako kombinácia rôznych foriem

páchaného domáceho násilia. Niekedy ide o fyzické násilie v kombinácii so psychickým

násilím. V dnešnej dobe sú poznatky o druhoch domáceho násilia v celku dobre

spracované a preskúmané. Postačujúca je už len znalosť jednotlivých druhou domáceho

násilia pre profesie prichádzajúce do kontaktu s obeťami ako sú napríklad sociálny

pracovníci, zdravotnícky personál, polícia atď.

Rozdelenie domáceho násilia:

a) Sexuálne násilie je násilie, kedy sa jedná o sexuálny kontakt bez súhlasu. Táto

forma násilia má mnoho podôb, kedy možno pozorovať neadekvátne až asociálne

správanie sa násilníka, ktorý rád núti svoju obeť pozerať porno filmy. Vo vzťahu je

aktér násilia presvedčený, že on jediný má výhradné právo na svojho partnera a sex

s ním. Z tohto dôvodu je o mnoho ťažšie dokázať sexuálne násilie medzi partnermi

ako ak ide o znásilnenie cudzou osobou. Smutné na tejto forme násilia je fakt, že sa

partnerské sexuálne znásilnenie ospravedlňuje, dokonca niekedy priznanie niečoho

takého neprichádza ani do úvahy.

b) Mentálne násilie čiže psychické násilie býva najrozšírenejšou formou domáceho

násilia, zároveň však najťažšie rozpoznateľnou. Zvyčajne je kombinované aj s inou

formou násilia, napríklad zosmiešňovanie partnera, poukazovanie na jeho

neschopnosť uspokojiť toho druhého. Stojí v tomto prípade za spomienku

psychickú kastráciu, prípadne psychicky navodenú impotenciu, ktorá je dlhodobého

charakteru. Verbálne útoky, ponižovanie, izolácia od blízkeho okolia, rodiny

a priateľov, vyvolávanie strachu, vydieranie, vyhrážanie sa sú ďaľšou formou

násilia. Agresor - násilník je presvedčený o tom, že ak obeť nebude mať kontakt

s ľudmi okolo seba bude naviazaná len na neho. Psychická deprivácia obete je

následkom dlhodobého násilia páchaného na obeti.

c) Ak ide o bolestivé útoky pri ktorých dochádza k poškodeniu zdravia, hovoríme

o fyzickom násilí. Do tejto formy násilia je možné zahrnúť veľké množstvo

rôznych nebezpečných druhov opakovaného napádania. Toto násilie začína

pomalými a nevinnými krokmi, ide tu ale o zdokonaľovanie sa násilníka a jeho

praktík. Najskôr obeť dostane facku, kopnutie, avšak časom sa násilník nájde

a začne pritvrdzovať a naberať na intenzite. Tými najobvyklejšími formami

24

fyzického násilia sú opakované uštipnutia, ťahanie za vlasy, štuchanie, bitie

rôznymi predmetmi, vykrúcanie končatín, väznenie a obmedzovanie s pocitom

fyzickej sily.

d) Opakovanému, stálemu kritizovaniu, ohováraniu, haneniu, podkopávaniu

sebadôvery hovoríme emocionálne.

e) Materiálne násilie je násilím, ktoré sa dotýka základných potrieb obete, akými sú

jedlo, bývanie, ošatenie atď. Prejavom tohto násilia je často zakázané chodiť do

práce aby bola závislá od násilníka, nútená doprosovať sa k peniazom. Táto obeť je

nútená a povinná vždy oznamovať kde, koľko a na čo minula peniaze. Môže tu ísť

aj o opačnú stránku, kedy sa násilník odmieta finančne podieľať nacelkovom,

dokonca čiastočnom chode domácnosti, berie si od obeti peniaze, alebo disponuje

s jej bankovým účtom. Strach nedovolí obeti protirečiť násilníkovi z dôvodu

presvedčenia, že je od neho závislá. Môže v tomto prípade vplývať na obeť ajstrach

z fyzického napadnutia.

f) Sociálna izolácia sa v povedomí ľudí skoro vôbec nevníma, ako jeden z typov

násilia v rodine. Obeť pod vplyvom násilníka úplne zamedzí kontakt s okolitým

svetom, stretávanie sa s rodinou, priateľmi. Často je kontrolovaná a obmedzovaná

časovo, nesmie telefonovať, pripojiť sa na internet, alebo pozerať televíziu. Tento

typ násilníka sa správa ku okoliu svojej obete neadekvátnym a neprípustným

spôsobom, častuje svoju obeť urážkami alebo použije fyzickú silu.

25

4 SOCIÁLNA PRÁCA S RODINOU A SOCIÁLNE

PORADENSTVO

Sociálnu prácu možno označiť ako multidisciplinárnu vednú oblasť, nakoľko má

množstvo vlastných odvetví. Každé jedno odvetvie sociálnej práce si vyžaduje vzdelanoasť

a plnohodnotnú kompetentnosť sociálneho pracovíka, ktorý vykonáva sociálnu prácu

aktívne. Len aktívne pracujúci sociálny pracovník má právo zasahovať do vzniknutých

problémov jedinca.

4.1 PROBLÉMY SÚČASNEJ RODINY

Úlohou sociálneho pracovníka je v niektorých prípadoch diagnostikovať rodinu, jej

funkčnosť. Sociálny pracovník by mal poznať znaky funkčnej rodiny. Tieto poznatky sú

dôležité prípadoch, kedy sociálny pracovník spolupracuje s rodinou na jej optimálnej

funkčnosti. Rodina funguje ako systém, efektívna sociálna práca s rodinou znamená

systémovú prácu s celou rodinou.. Najčastejšími poruchami fungovania rodiny sú poruchy

komunikácie, absencia citu a blízkosti, nereflektovaná rozdielnosť potrieb jednotlivých

členov, rôzne predstavy o modeloch rodinného spolužitia, neriešenie problémov,

dominancia - submisivita, pasivita niektorých členov, stereotyp, nedostatok komunikácie,

odcudzenie, poruchy sexuality u rodičov, unikanie z rodiny, nedostatok času pre rodinu,

atď. Neriešené poruchy v rodine sa najčastejšie prejavujú tak, že niektorý člen alebo

niekoľko členov na nepohodu či frustráciu reaguje poruchou správania, zdravia alebo

sociálneho fungovania. Člen ktorý nedokáže spracovať poruchovú situáciu a jeho

symptómová reakcia na tento stav robí z neho identifikovaného klienta či pacienta.

Identifikovaný klient sa potom stáva centrom záujmu sociálneho pracovníka, psychológa či

lekára.

Aktuálne problémy rodiny a výchovy z pohľadu spoločnosti:

- zmena štruktúry rodiny – klesá počet detí v rodine, obmedzuje sa rola rodičov

a preceňuje sa vplyv viacgeneračných súžití čoho výsledkom je rozvíjanie jednočlenných

domácností – slobodné matky a pod.,

- vplyv modernej reprodukčnej medicíny - rozvoj antikoncepcie a plánovaného

rodičovstva, umelé oplodňovanie, úbytok „nechcených“ tehotenstiev, prerušovanie

tehotenstiev – interupcia, zákonné úpravy použitia medicínskych metód v praxi,

26

- predĺženie dĺžky života – predlžovanie doby spoločného súžitia rodičov a detí

v spoločnej domácnosti,

- premena rodinného cyklu a jeho organizácie - rodičmi sa ľudia stávajú vo vyššom veku

po určitom čase spolužitia v rodine ako výsledok demografických a pracovných faktorov,

- nároky na čas v pracovnom procese – nerešpektovanie časových potrieb rodiny, snaha

po kariére, a absencia time managmentu, užívanie médií,

- emancipácia - nejednoznačne alebo extrémisticky prezentovaná emancipácia často

komplikuje naplnenie mužskej a ženskej role, role otca a matky, vytvára medzi ľuďmi

neistotu čo je „norma“, čo od partnera očakávať, ako sa k sebe navzájom správať.

- masové médiá - Masmédiá ponúkajú model fungovania ľudí v rodine, imitačné vzory,

formy komunikácie a správania, možnosti riešenia problémov, životné priority čo určitým

spôsobom vplýva na spokojnosť partnerov s rodinným životom a v konečnom dôsledku

na stabilitu rodiny.

- rozvodovosť - spoločnosť postupne presadzovala rozvod ako humánny prostriedok,

ktorý otváral dvere partnerom tam kde vznikol neriešiteľný problém, objavilo sa týranie či

zneužívanie. Mnohí ľudia však dodnes majú nezrelý postoj k rozvodu

- znižovanie pôrodnosti – Na Slovensku narastá počet jednodetných rodín, začína teda

prevládať model, ktorý nesaturuje ani prirodzenú reprodukciu, čim vznika celkové

starnutie populácie

- zvýšený počet detí narodených mimo manželstva - Partnery preferujú skôr voľné

partnerské zväzky, pred tradičným manželským zväzkom, alebo uzatvorenie manželstva

a rodičovstvo odkladajú na obdobie vyššieho veku

Kríza súčasnej rodiny:

- pokles sobášnosti;

- rast počtu detí narodených mimo manželstva;

- pokles pôrodnosti hlboko pod hladinu reprodukcie.

- vysoká pôrodnosť

- vysoká úmrtnosť

- mierny prírastok obyvateľstva

- modernizácia: 1. demografická revolúcia (lepšia výživa, bývanie, hygiena, zdravie);

predlžil sa ľudský vek (18. storočie – 37 rokov); prírastok obyvateľstva; klesá

pôrodnosť a úmrtnosť

- očakávala sa rovnováha;

27

2. demografická revolúcia – pôrodnosť padla pod úmrtnosť; je nižšia ako potrebná pre

zabezpečenie jednoduchej reprodukcie; rovnováha sa nedosiahla; obyvateľov je dosť;

priemerný vek sa posúva, starne populácia, rastie armáda dôchodcov; reprodukcia mimo

rodinu to nenahradí – empiricky potvrdené.

Odborníci sa delia na dve skupiny:

a) tvrdí, že súčasná rodina je v kríze, lebo je v kríze spoločnosť, je to prejav

a dôsledok racionálnej a duchovnej krízy spoločnosti;

b) tvrdí, že nič sa nedeje, rodina sa len transformuje (predefinovanie rodiny –

tendencia vyhlasovať akékoľvek spolužitia); sú utopisti; od Platóna boli utopistické

koncepcie nepriateľské voči rodine; napr. spoločná výchova detí; socializmus –

utópia, neutopické dôsledky, individuálne tragédie; rozpad rodiny – najväčší

sociálny problém – dotýka sa najväčšieho počtu ľudí

Odôvodňovanie vysokej rozvodovosti: u nás sa vydávali 22-ročné, vraj priskoro;

na Západe 29-ročné; 3-krát väčšia rozvodovosť; výhovorka Západu: pripravujú sa

na manželstvo; terajšia výhovorka Východu: tak je to aj na Západe

Opatrenia na elimináciu negatívnych vplyvov:

- sprostredkovanie pomoci pri riešení výchovných a rodinných problémov,

- psychologická a terapeutická pomoc, uloženie výchovných opatrení.

4.2 SOCIÁLNA PRÁCA S RODINOU

Je veľmi dôležité, aby rodičia boli čo najskôr informovaní o tom, akú pomoc

zo strany sociálnej starostlivosti im môže štát poskytnúť. Prvú informáciu by mali podať

sociálni pracovníci. Pomoc a podporu všetkých typov rodín máme definovanú v 280

zákonov, právnych predpisov, vyhlášok a vykonávacích predpisov MSVaR.

Legislatívny rámec sociálnej práce s rodinou v SR:

- 305/2005 o sociálno-právnej ochrane a kuratele detí

- 195/1998 zákon o sociálnej pomoci

- 36/2005 o rodine

Medzi špecifiká SP srodinou môžeme zaradiť:

- sociálne fungovanie rodiny ako systému,

- rodina ako vzťahová sieť,

- sociálna pracovníčka/sociálny pracovník ako súčasť sociálnej siete rodiny – metódy

podporujúce a posilňujúce rodinný systém,

28

- rôznorodá typológia rodín – široká škála sociálnych služieb

Medzi moderné metódy práce s rodinou môžeme zaradiť:

- videotréning interakcií,

- komunitná rehabilitácia,

- rodinná mediácia,

- advokácia,

- sieťovanie,

- arteterapia,

- terapia zážitkom a dobrodružstvom

Inštitúcie zamerané na SP s rodinou:

- úrady práce, sociálnych vecí a rodiny

- Centrum pre medzinárodnú ochranu detí a mládeže

- úrady samosprávnych krajov

- mestské a obecné úrady

- mimovládne organizácie

Sociálne služby na podporu rodiny s deťmi:

- pomoc pri zabezpečení chodu domácnosti

- pomoc pri vzdelávaní a príprave do školy

- služby na zosúladenie rodinného a pracovného života

- telefonická krízová intervencia

- azylový dom.

Sociálni pracovníci majú rozhodujúci vplyv na rozhodovanie súdu o tom, kedy je

dieťa zverené do pestúnskej starostlivosti, kedy sa vráti do pôvodnej rodiny. Sociálny

pracovník je tu na to, aby pomohol deťom s prispôsobením sa v novom prostredí. Pre

každé dieťa existuje vypracovaný jedinečný adaptačný plán, v ktorom je uvedené aký druh

pomoci konkrétne dieťa potrebuje. Sociálny pracovník si pravidelne overuje sociálny status

rodičov dieťaťa a ich pokroky na ceste k obnoveniu pôvodnej rodiny.

Pre každé dieťa je najdôležitejšie, aby vyrastalo v harmonickom a pokojnom

prostredí a dostalo sa mu primeranej starostlivosti a výživy. Ak sa to nedarí vo vlastnej

rodine, je úlohou sociálnych pracovníkov, aby dieťaťu našli primeranú náhradnú rodinu.

Sociálne zabezpečenie je systém, ktorý možno definovať, ako všetko to, čo

predstavuje sociálnu starostlivosť, pomoc ľuďom a ochranu v prípade:

• ohrozenia zdravia a choroby,

• nezamestnanosti,

29

• zdravotného poškodenia a invalidity,

• pracovného úrazu a choroby z povolania,

• staroby,

• úmrtia živiteľa.

V roku 2003 až 2004 schválil parlament SR nové zákony, ktoré podstatne

ovplyvnili a ovplyvňujú sociálne zabezpečenie občanov:

Zákon 461/2003 o sociálnom poistení (jeho časť upravuje 1.pilier dôchodkového

poistenia).

Zákon 453/2003 o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny

a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zákon 462/2003 o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti.

Zákon 43/2004 o starobnom dôchodkovom sporení (2.pilier)

Zákon 650/2004 o doplnkovom dôchodkovom sporení (3. pilier)

Systém sociálneho. zabezpečenia tvoria tri podsystémy:

1. sociálne poistenie;

2. štátna sociálna podpora;

3. sociálna pomoc.

1. Sociálne poistenie je povinné zákonom uložené poistenie, zákon stanoví osobný

rozsah - okruh povinne poistených osôb a okruh platcov poistného, stanovuje aj vecný

rozsah - poistné sociálne udalosti, podmienky vzniku a trvania nároku, stanoví aj spôsob

správy a financovania. Uvedené dávky vypláca Sociálna poisťovňa.

Nemocenské poistenie je poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej

činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti,

tehotenstva a materstva.

Dôchodkové poistenie:

1. Starobné poistenie - poistenie na zabezpečenie príjmu v starobe a pre prípad úmrtia. III.

piliere: 3 zdroje financovania dôchodku:

• predčasný starobný,

• vdovský dôchodok,

• vdovecký dôchodok,

• sirotský dôchodok.

30

2. Invalidné poistenie - poistenie pre prípad poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú

činnosť v dôsledku dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu poistenca a pre prípad

úmrtia.

Poistenie v nezamestnanosti je poistenie pre prípad straty príjmu z činnosti zamestnanca

v dôsledku nezamestnanosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku nezamestnanosti.

• Dávka v nezamestnanosti

Garančné poistenie je poistenie pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa

na uspokojovanie nárokov zamestnanca a na úhradu príspevkov na starobné dôchodkové

sporenie nezaplatených zamestnávateľom do základného fondu príspevkov na starobné

dôchodkové sporenie

• Dávka garančného poistenia

Úrazové poistenie je povinné poistenie zamestnávateľa, ktoré ho má ochraňovať pred

rizikom ekonomickej záťaže.

pre prípad jeho zodpovednosti za škodu vzniknutú v dôsledku pracovného úrazu alebo

choroby z povolania jeho zamestnancom, ktorá mu vyplýva zo Zákonníka práce.

Z úrazového poistenia je po splnení zákonom ustanovených podmienok poskytovaných 13

úrazových dávok.

Subsystém dôchodkového poistenia - rieši dlhodobé následky soc. udalostí, ako je

staroba, choroba, invalidita, smrť živiteľa. Druhy dávok: starobný, invalidný, sirotský,

vdovský, vdovecký dôchodok.

Subsystém nemocenského poistenia - sociálne udalosti, ktoré vyvolávajú životné

udalosti s potrebou krátkodobého zabezpečenia: materstvo, tehotenstvo, PN z dôvodu

choroby alebo úrazu, OČR. Základom nároku na dávku je účasť na nemoc. poistení,

vzniká priamo zo zákona, faktickým dňom nástupu do zamestnania. Druhy dávok:

OČR, PPvM, podpora pri OČR, nemocenské dávky.

2. Štátna sociálna podpora je systém dávok, vyjadrujúci podporu štátu určitým

skupinám vo vzťahu k životnej udalosti, ktorá má dlhodobý alebo trvalý charakter

a nemá taký ráz, žeby bolo vhodné alebo možné sa proti nej poistiť. je spravidla štátom

organizovaná solidarita smerujúca ku skupinám, ktorých ohrozenie v tejto situácii by sa

mohlo negatívne premietnuť do života celej spoločnosti.

Môže byť:

1. jednorazová: príspevok pri narodení dieťaťa, príspevok na pohreb, príspevok pri

vzniku pestúnskej starostlivosti;

31

2. opakovaná: prídavok na dieťa, odmena pestúna, príspevok pre dieťa v pestúnskej

starostlivosti, rodičovský, zaopatrovací príspevok.

Dávky môžu mať charakter:

1. zaopatrovací: vzniká nárok tak, že nastala konkrétna udalosť, neskúma sa

potrebnosť;

2. dávok pomoci: zisťuje sa potrebnosť.

Druhy dávok štátnej sociálnej podpory:

1. prídavok na dieťa;

2. rodičovský príspevok;

3. zaopatrovací príspevok;

4. dávky pestúnskej starostlivosti;

5. príspevok pri narodení dieťaťa;

6. príspevok na pohreb.

3. Sociálna pomoc sa definuje ako soc. prevencia riešenia hmotnej alebo sociálnej

núdze v dôsledku ktorej si občan nemôže sám ani s pomocou rodiny zabezpečiť

základné nevyhnutné životné podmienky a riešenie sociálnej núdze v dôsledku

ťažkého zdravotného postihnutia.

4.3 HLAVNÉ ZNAKY SOCIÁLNEJ POMOCI

Dávka sa získava:

a) po splnení podmienok nároku, teda zo zákona bez príjmovej alebo majetkovej

podmienky,

b) po splnení ekonomickej (príjmovej alebo majetkovej) podmienky s priznaním

oprávneného úradu,

• poskytuje sa po individuálnom posúdení situácie občana a jeho rodiny,

• základom je stanovenie životného minima.

Dávky sociálnej pomoci sa poskytujú vo forme vecnej alebo peňažnej.

Cieľ sociálnej pomoci vrátane sociálnych služieb je snaha, aby občan získal schopnosť

zabezpečovať svoje potreby vlastným pričinením:

1. zmierniť alebo prekonať s aktívnou účasťou občana hmotnú alebo sociálnu núdzu,

2. zabezpečiť základné životné podmienky,

32

3. zabraňovať príčinám vzniku, prehlbovania alebo opakovania porúch psychického,

fyzického a sociálneho vývinu občanov,

4. zabezpečiť integráciu občana do spoločnosti.

Základné princípy pri poskytovaní sociálnej pomoci sú demopolizácia,

decentralizácia, účelnosť, primeranosť, pluralita zdrojov, profesionalizácia.

Finančné toky soc. pomoci smerujú k piatim rizikám soc. ochrany:

a) zdravotne ťažko postihnutí občania,

b) seniori,

c) pozostalí,

d) rodina a deti,

e) nezamestnaní.

Formy riešenia hmotnej alebo sociálnej núdze:

a) sociálne poradenstvo,

b) sociálno-právna ochrana,

c) sociálne služby,

d) dávka a príspevky v hmotnej núdzi,

e) sociálne služby a peňažné príspevky na kompenzáciu.

Sociálna starostlivosť na Slovensku je poskytovaná aj formou sociálnych

služieb.

O sociálnych službách a o príspevkoch na kompenzácie ťažkého zdravotného

postihnutia platia od 1. januára 2009 dva nové zákony:

a) Zákon 447/ 2009 o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého

zdravotného postihnutia

b) Zákon 448/ 2009 o sociálnych službách

Sociálna služba je odborná činnosť, obslužná činnosť alebo ďalšia činnosť alebo súbor

týchto činností, ktoré sú zamerané na:

a) prevenciu vzniku nepriaznivej sociálnej situácie, riešenie nepriaznivej sociálnej

situácie alebo zmiernenie nepriaznivej sociálnej situácie fyzickej osoby, rodiny

alebo komunity,

b) zachovanie, obnovu alebo rozvoj schopnosti fyzickej osoby viesť samostatný život

a na podporu jej začlenenia do spoločnosti,

c) zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných

potrieb fyzickej osoby,

d) riešenie krízovej sociálnej situácie fyzickej osoby a rodiny,

33

e) prevenciu sociálneho vylúčenia fyzickej osoby a rodiny.

Medzi sociálne služby patrí:

• opatrovateľská služba,

• organizovanie spoločného stravovania,

• prepravná služba,

• starostlivosť v zariadeniach sociálnych služieb.

4.4 SOCIÁLNE PORADENSTVO

Sociálne poradenstvo je špecifická odborná činnosť čiže proces pomoci s využitím

existujúcich možností a zdrojov osobnosti vysporiadať sa s aktuálnymi problémami

v živote. Informačná pomoc a pomoc pri rozhodovaní nám slúži na odstránenie,

zmiernenie negatívnych návykov alebo spôsobov správania klienta a jeho následné

začlenenie sa do spoločnosti. Predmet sociálneho poradenstva je oblasť medziľudských

vzťahov, rast a dozrievanie jedinca, zvládnutie sociálnych rolí, riešenie kríz a konfliktov,

zvyšovanie kvality života a kvality prostredia. Cieľovou skupinou sú ľudia, ktorí dokážu

za pomoci poradcu postupne samostatne zvládnuť svoju životnú situáciu a prevziať

zodpovednosť za svoje konanie a ďalšie fungovanie v spoločnosti.

Terapia je zameraná na ľudí, ktorí si nedokážu regulovať život a potrebujú pomoc.

Základné úrovne poradenskej činnosti:

- radenie ako interindividuálna komunikácia človeka s človekom,

- poradenská činnosť ako rola v spoločenstve – obchod,

- poradenská činnosť ako aspekt a funkcia rozvinutých profesií – personálne

poradenstvo,

- poradenstvo ako samostatná, špecializovaná a profesionálna činnosť.

Charakteristické črty poradenstva:

- interdisciplinárny a komplexný charakter – na riešení problému sa podieľa viacero

odborníkov a vedných disciplín – pedagogika, psychológia, ekonómia, sociológia,

filozofia, medicína,

- multisférový a multikonzumný charakter – rieši a zlaďuje záujmy a potreby

širokého spektra užívateľov; je nástrojom zefektívňovania sociálnych procesov

v rámci rodiny, rôznych inštitúcii a rezortov,

- profesionálny charakter – vykonávaný na profesionálnom základe,

34

- inštitucionalizovaný charakter – organizuje a vykonáva sa v inštitúciách – štátnych,

neštátnych, poradniach, strediskách, stacionároch,

- procesuálny a biodromálny charakter – nie jednorazový, epizodický, klientovi slúži

vo všetkých etapách života,

- edukatívno – formatívny charakter – je súčasťou výchovy v širšom slova zmysle,

- personálny charakter – cieľom poradenstva je človek vo svojej celistvosti,

- vnútorná diferenciácia – v rámci poradenstva viaceré špecializácie – psychologické,

pedagogické sociálne.

Základné podmienky poradenstva:

- vytvoriť pre klienta atmosféru dôvery,

- akceptovať klienta,

- zamerať sa na diagnostikovanie reálneho problému klienta,

- poskytovať klientovi relevantné informácie, vedomosti a zručnosti,

- zapojiť do klienta do hľadania alternatív pri riešení jeho problémov,

- motivovať a podporovať klienta pri riešení problému.

Sociálne poradenstvo je odborná činnosť zameraná na pomoc fyzickým osobám, ktorí sa

ocitli v nepriaznivej sociálnej situácii. Vykonáva sa na úrovni základného

a špecializovaného sociálneho poradenstva. Sociálne poradenstvo je profesionálna odborná

činnosť vykonávaná odborníkom a je založená na vzťahu, podpore, pomoci, rozvoji

a optimálnom uplatnení klienta a jeho orientácii v živote. Slúži na odstránenie, zmiernenie

negatívnych návykov alebo spôsobov správania klienta. Predmetom sociálneho

poradenstva je oblasť medziľudských vzťahov, rast a dozrievanie jedinca.

Predmet sociálneho poradenstva:

– profesionálna odborná činnosť,

– sociálny poradca,

– sociálny klient,

– soc. problém, soc. situácia alebo udalosť.

Úloha sociálneho poradenstva:

- podpora a rozvoj schopností jednotlivca, ktorými disponuje,

- zachovať a chrániť tieto schopnosti,

- predchádzať a zabraňovať poškodeniu záujmov človeka,

- obnovovať stratené schopnosti, reparovať a vyrovnávať poškodenia,

- zaopatrovať a chrániť bezmocných ľudí.

35

Oblasti využitia sociálneho poradenstva:

- problémy v sociálnych vzťahoch,

- deficity v sociálnych zručnostiach,

- problémy vo vzťahu k sociálnym inštitúciám a iným organizáciám,

- problémy vo výkone sociálnych rolí – (rola rodiča, partnera, zamestnanca, občana),

- problémy so zvládnutím sociálnych zmien- strata rodiny, zamestnania, zdravotný

stav,

- interpersonálne konflikty v rôznych vzťahoch,

- reaktívny emočný distres – strata niekoho, niečoho dôležitého,

- sociálne insuficiencie – chýbajúci domov, peniaze,

- problémy sociálnej adaptácie,

- sociálne problémy – nezamestnanosť, sociálno-ekonomické potreby, zdravotné

problémy, ŤZP,

- problémy v oblasti sociálno- patologických javov.

Základné špecifiká sociálneho poradenstva:

- cieľová skupina klientov a okruhy ich problémov,

- samotný klient so svojimi osobitosťami, charakterovými vlastnosťami, mentálnou

úrovňou a stupňom socializácie,

- prostredie, vonkajšie podmienky, v ktorých sa sociálne poradenstvo poskytuje,

- charakter inštitúcie , ktorá vytvára rámec pre poskytovanie soc. poradenstva –

subjekty – samosprávy, štátnej správy, verejnoprávne inštitúcie, občianske

združenia, tretí sektor, súkromno-právne inštitúcie,

- vedomosti, zručnosti a osobnostný rámec poradcu.

Základné princípy sociálneho poradenstva:

- akceptovať iných bez toho, aby sme sa s nimi identifikovali,

- vytvárať pozitívnu atmosféru založenú na dôvere,

- individualizovať a rešpektovať autenticitu klienta,

- začať tam , kde sa klient nachádza a klient žiada,

- zvoliť tempo práce primerané klientovi,

- pomáhať klientovi hľadať riešenie, neimponovať rýchlymi radami a návodmi,

- preferovať spoluprácu s klientom a kolegami, nie súperenie,

- stanovovať s klientom realistické ciele,

- motivovať klienta pre dosiahnutie cieľov,

- vytvárať priestor pre klienta a stávať sa postupne nepotrebným.

36

Úrovne sociálneho poradenstva:

- základné

- špecializované

- odborné

Základné sociálne poradenstvo - poradenstvo 1. kontaktu – distribúcia klienta vo verejnej

správe, terénna soc. práca, v ambulantnej alebo rezidenciálnej starostlivosti.

Poradenské metódy:

- kvalifikovaná informácia – pomoc informovať klienta, pomoc orientovať sa

v probléme, distribúciu klienta ak problém nespadá do kompetencie sociálneho

poradcu,

- klarifikáciu problému – objasnenie rôznych aspektov aby klient pochopil príčiny

a súvislosti,

- ventiláciu klienta – priestor vyrozprávať sa, zbaviť sa pocitov menejcennosti,

neistoty, napätia, strachu, úzkosti,

- povzbudenie klienta – pochvala, povzbudenie,

- sprevádzanie klienta – najmä v prvých etapách poradenstva, určitý typ vedenia,

- persuázia klienta – presvedčiť klienta o potrebnosti určitých krokov, postupov.

Špecializované čiže odborné sociálne poradenstvo môžu vykonávať vysokoškolsky

vzdelaní sociálny pracovníci, ktorí sa primárne orientujú na poradenskú prácu

s jednotlivcom, rodinou, skupinou, komunitou. Týto sociálny pracovníci pracujú

prevažne v sociálnych inštitúciách, kde sa od nich vyžaduje kompetencia na riešenie

sociálnych problémov ako sú: ambulantné, rezidenciálne, zvládajú sociálnu diagnózu

v plnom rozsahu – pozorovanie, rozhovor, analýza materiálov, psychologicky

neštandardizovaná diagnostika, činnostná diagnostika.

Poradenské metódy:

- tréningy a nácviky s klientom – nácvik sociálnych zručností, komunikácie,

asertívneho správania, konštruktívneho riešenia konfliktov, odstránenie

nevhodných návykov,

- modelovanie určitých situácií zo života – postupné zvládanie, efektívne riešenie,

- systémová práca s rodinou – riešenie problémov v rodinnom kontexte,

- skupinové a komunitné poradenstvo – efektívnejšie využíva čas a financie, pracuje

so skupinovou dynamikou, využíva skúsenosti, poznatky a vzájomné poradenstvo,

ľudí s podobnými problémami.

37

Sociálne poradenstvo poskytované rodine je špecifický druh poradenstva, ktorý

obsahuje široké spektrum problémov dotknutých jedincov v postihnutej rodine. Pri

sociálnom poradenstve s rodinou profesionálne kompetencie preberá psychológ, špeciálny

pedagóg, sociálny pracovník. Poradenské činnosti umožňujú aktivovať orientáciu klienta

v probléme, optimalizáciu fungovania rodinného systému, optimalizáciu fungovania

každého jednotlivca. Cieľom intervencie je zabezpečiť, aby členovia rodiny boli schopní

efektívne riešiť vážne sociálne problémy a zvládať náročné životné situácie, situácie

súvisiace s rodinnými problémami, akými sú:

- umiestnenie dieťaťa do nahradzujúcej starostlivosti do rozhodnutia súdu,

- umiestnenie dieťaťa do pestúnskej starostlivosti,

- riešenie rodinných a sociálnych problémov,

- starostlivosť o rodiny, kde je ohrozená alebo narušená výchova,

- vyhľadávanie občanov vhodných na vykonávanie náhradnej starostlivosti,

- sledovanie detí v náhradnej rodinnej starostlivosti, v ústavnej alebo ochrannej

výchove,

- riešenie problémov dysfunkčných rodín,

- pomoc týraným ženám, slobodným matkám,

- problémy detí a mládeže v súvislosti so sociálnopatologickými javmi,

- zabezpečenie prevencie.

Sociálne poradenstvo pre rodiny so sociálno - ekonomickými problémami sa zaoberá

rodinami s častou ekonomickou nestabilitaou rodín, ktorú v tejto ekonomickej nestabilite

rodiny podporuje:

nezamestnanosť člena rodiny; práca za minimálnu mzdu; neistá práca, práca v zahraničí;

neschopnosť zaobchádzať s peniazmi, zadĺženie rodiny, neúplná rodina - žena

samoživiteľka.

Sociálno ekonomickú situáciu rodiny môžu zhoršiť aj iné faktory, ako napr: rozpad

rodiny, agresivita partnerov, nízka kvalita vzťahov, sociálno - patologické javy –

alkoholizmus, iné závislosti - gamblerstvo, prítomnosť znevýhodneného člena rodiny –

ZŤP dieťa/dospelý, psychiatrická diagnóza, nevyliečiteľne chorý. V sociálnom systéme

existujú mechanizmy na pomoc napríklad sociálna pôžička, jednorazová dávka sociálnej

pomoci, dávky pomoci v hmotnej núdzi, príspevky – dotácie na stravu, školské pomôcky,

motivačný príspevok pre deti predškolského a školského veku.

Pre skvalitnenie poradenskej činnosti je potrebné zabezpečiť:

- systematickú a dlhodobú prácu s rodinou ako celkom,

38

- terénnu soc. prácu- návštevy v rodinách, sprevádzanie,

- komunikáciu s ekonomickými a finančnými subjektami,

- zainteresovanie ďalších odborníkov.

sociálne poradenstvo pre ŤZP – je zamerané na :

- poskytnutie a prehodnotenie soc. dávky

- posúdenie opodstatnenosti peňažného príspevku na kompenzáciu

- zníženie alebo odňatie účelovej dávky

- zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných

potrieb v zariadeniach soc. služieb

- podpora rodín s deťmi

- riešenie nepriaznivej situácie z dôvodu ŤZP, nepriaznivého zdravotného stavu,

dovŕšenia dôchodkového veku,

- použitie telekomunikačných technológií

Vykonáva sa na úrovni: štátnej správy, samosprávy, neštátnych subjektov –

občianskych združení, zariadení sociálnych služieb; podieľajú sa na: opatrovateľskej,

ošetrovateľskej službe, posudzovanie miery zdravotného postihnutia, prepravná služba,

stravovanie, prevádzkovanie zariadení soc. služieb.

Sociálny klient je osoba, ktorá prichádza alebo už je v starostlivosti sociálneho pracovníka.

Členenie klientov z hľadiska primárnych symptómov a syndrómov:

- sociálna patológia – klienti, u ktorých sa prejavili sociálno-patologické javy ako

delikvencia, kriminalita, poruchy správania, prostitúcia, násilie, samovražedné

prejavy, závislosti, zneužívanie,

- problémy veku – detstvo, dospievanie staroba,

- sociálne skupiny – kultúrne, sociálne, extrémistické skupiny charakterizované

odlišným životným štýlom,

- zdravotné problémy – somatické, psychické ochorenia, príznaky porúch, dlhodobá

hospitalizácia, chronické ochorenia, nesamostatnosť, akceptácia ochorenia,

- sociálno-ekonomické aspekty – nezamestnaní, bezdomovci, ľudia na hranici

chudoby,

- zdravotné postihnutie – mentálne, zmyslovo alebo telesne postihnutí.

Pri sociálnej práci s klientom je veľmi dôležité zistiť osobnostnú charakteristiku daného

klienta. Klientov delíme na:

nedobrovoľný klient, ktorý za sociálnym pracovníkom prichádza z nariadenia, alebo pod

tlakom. (je predvedený políciou)

39

manipulatívny klient je klient, ktorý má tendenciu riešiť problém vo svoj prospech

nečistým a spoločensky neprijateľným spôsobom.

agresívny klient je klient, ktorý má agresívne prejavy správania, používa výhražky,

verbálne a fyzické násilie.

Metódy sociálno-poradenskej intervencie

Sociálne poradenstvo využíva široké spektrum metód:

- informácia je elementárna metóda práce s klientom, sprostredkovanie znalostí,

vedomostí a informácií, ktoré napomáhajú orientácii v systéme ponúkaných

sociálnych služieb,

- distribúcia je ak riešenie problému nespadá do kompetencie alebo špecializácie

poradcu, ten odkáže klienta k príslušnému odborníkovi,

- klarifikácia predstavuje racionálne orientované poradenstvo, proces objasňovania

predkladaného problému,

- ventilácia, ktorá pomáha klientovi zbaviť sa prebytočného emocionálneho napätia,

možnosť pohovoriť si v atmosfére bezpečia,

- ocenenie dáva sociálny pracovník na javo hneď na začiatku a v prípadoch keď

klient spraví pokrok,

- interpretácia – poradca interpretuje vnútorné konflikty a potlačených prianí klienta,

- tréning – typická metóda behaviorálnej techniky, orientuje sa na zmenu správania

nie na odhaľovanie príčin napr. tréning asertivity, sebaobsluhy, komunikácie,

- modelovanie a hranie rolí – pomocné tréningové techniky,

- konfrontácia – rozdiel medzi poradcovým a klientovým pohľadom na skutočnosť,

- reflexia – poradca rekonštruuje, sumarizuje a preformulováva klientove výpovede,

- relaxačné techniky – osobitá forma, cieľom je navodiť u klienta relaxovaný stav,

- rozhovor – môže poskytnúť také informácie, ktoré nie je možné získať iným

spôsobom; cieľ rozhovoru – zhodnotenie informácií a určenie následného kroku

pri riešení problému,

- kognitívno-behaviorálny rozhovor – podrobná analýza a sledovanie podnetov.

Syndróm vyhorenia je súbor typických príznakov vznikajúcich u pracovníkov

pomáhajúcich profesií v dôsledku nezvládnuteľného zaťaženia, po určitej dobe má každý

pracovník určité prejavy. Najnáročnejšia je práca s nemotivovanými klientmi –

nedobrovoľní, čiže (závislí, diagnostické centrá, zariadenia soc. služieb, väzni ).

Typické prejavy syndrómu vyhorenia sa prejavuje stratou zmyslu svojej činnosti,

podceňovanie poradenskej činnosti, nedôvera vo svoje schopnosti, v klienta, strata empatie

40

voči klientovi, pridržiavanie sa zabehnutých postupov, chladný technokratický prístup

ku klientovi, minimum energie venovanej práci, uprednostňovanie administratívnej

činnosti pred klinickou prácou, zneužívanie svojho postavenia, častá chorobnosť, pocity

vyčerpanosti, absencie, neskoré príchody do práce, konflikty s nadriadenými, kolegami

prípadne podriadenými, kladie opakovane dôraz na formálnu stránku a plat.

Prevencia syndrómu vyhorenia sa vykonáva v pravideľných intervaloch, teda je

priebežná a dostupná supervízia, kvalitná príprava na profesiu (štúdium, výcvik),

adekvátne finančné ohodnotenie, samostatná miestnosť, obmedzenie administratívnej

činnosti, obmedzenie počtu klientov, existencia programov osobného rozvoja, jasná

definícia poslania organizácie, jasná pracovná náplň, kompetencie, zodpovedný nácvik

nových poradcov, kvalitné materiálno-technické vybavenie, obmedzenie pracovného

úväzku.

Jediná účinná a produktívna cesta – dlhodobý a dôkladný výcvik končiaci

aprobáciou a počas celého výkonu pomáhajúcej profesie sústavná supervízia.

4.5 HISTÓRIA SOCIÁLNEJ PRÁCE

Sociálna práca má svoje korene od samotnej existencie ľudstva. Znamená to teda

v zmysle sociálnej pomoci a jej korene sú v počiatkoch ľudstva. Vznik a vývoj sociálnej

práce sa vyvinul z humanitárnych a demokratických ideálov, ktoré začali vyučovať už

sofisti, ktorí dávali a upriamovali svoju pozornosť na jej hodnoty, ktoré sú základom

rešpektu rovnosti, ako aj hodnoty dôstojnosti všetkých ľudí. Sociálna práca bola zameraná

od svojho prvopočiatku na uspokojenie ľudských potrieb a rozvoj ľudského potenciálu.

Motiváciou a opotstatnenosťou sociálnej práce je konkrétna činnosť, sociálna

spravodlivosť a ľudské práva v ich plnej ochrane. Prvkami sociálnej práce sú reakcie

súdržnosti ľudského vzťahu človeka k druhým ľuďom, spolupatričnosti a pochopenie

spoluzodpovednosti za iných, osvojenie si rovnosti a spravodlivosti zanietených jedincov

(Strieženec, 1999). Každé historické obdobie ako aj novodobé dejiny sociálnej práce boli

rozdielne v každej krajine a mali rozdielny vývoj a priebeh. Už v 19.st. nachádzame

počiatok presadzovania individuálnej starostlivosti, ktorá poukazovala na bývanie, výučbu,

kurzy a pozornosť prisťahovalcom a minoritám (Olah, Schavel, 2006).

Mary Richmond v roku 1917 svojim výskumom a prácou potvrdzuje systematický

prístup k postupnému zbieraniu informácií o sociálne dotknutých klientoch, ktorý

predkladá ako podklad pre sociálnu diagnostiku, čo opisuje vo svojej vydanej knihe z roku

41

1917 „Social diagnosis.“ Mary Richmond je zakladateľkou novodobej prípadovej sociálnej

práce (Case work). Jej prostredníctvom sa začínajú riešiť idividuálne životné situácie

človeka, čim sa toto dielo zaraďuje medzi prvé pokusy vytvorenia skutočného vedeckého

prístupu k riešeniu sociálnych problémov jednotlivca, skupiny, alebo komunity. 50 a 60

roky predstavujú významný medzník v sociálnej práci a jej vývoji. Charakteristické sú

práve rozvojom sociálnej starostlivosti hlavne v oblasti priemyselne rozvinutých krajín.

(Olah, Schavel, 2006).

Sociálna práca sa v 80 rokoch začína orientovať na vedné disciplíny, svoju

pozornosť upriamuje na integrálne skúmanie človeka. Zdôrazňuje rešpekt prispôsobovaniu

sa človeka k prostrediu a aktívnemu pretrvávaniu (Matoušek, 2003).

Autorka Tokárová prikladá veľký význam členeniu dejín sociálnej práce z hľadiska

chronologického na stanovenie medzníkov a ich následné rozdelenie na jednotlivé

historické epochy. Zo strany obsahového zamerania dejín sociálnej práce je možné túto

rozčleniť do jednotlivých skupín, predstavujúcich teórie a prax v sociálnej práci

vo všetkých formách existencie a v konkrétnych súvislostiach historického vývoja

predstavujú vnútorne diferncovaný celok, ktorý sa z hľadiska prístupu ku skúmanej

problematike člení na všeobecné a národné dejiny sociálnej práce. (Tokárová, 2003).

Dejiny sociálnej práce tvoria praktické činnosti a rovnako praktickú sociálnu prácu

realizovanú v minulosti čo znamená, že ide o sociálnu prácu na úrovni charitatívnej

činnosti v období náhodnej a organizovanej činnosti, začiatok organizovanej činnosti čo

znamená vznik spolkov a útulkov. Posledným z ukazovateľov je rozvoj organizovanej

sociálnej práce vzhľadom k organizovanosti zriaďovateľa alebo štátu, ktorý túto pomoc

zriaďoval. Ostatnými činnosťami sociálnej práce sú teoretické aktivity, vytvárajúce

sociálnu prácu ako špecifickú oblasť teoretického poznávania ( práce, názory, školy, ktoré

sociálnu prácu posúvajú za rámec praktickej, aplikovanej disciplíny). Jednu z ďalších

významných osobností sociálnej práce v dejinách predstavuje Elena Marothy – Šoltésová,

ktorá je hlavne spájaná s existenciou spolku slovenských žien ŽIVENA. Tento spolok sa

zameriaval na osvetovú a sociálnu činnosť v roku 1869. Zakladateľom tohto spolku bol

národovedec Ambro Pietor, ktorý bol Martinským redaktorom a politikom. E. M.Šoltésová

opustila svoju dráhu spisovateľky literárno-dramatickej činnosti a začala sa plnohodnotne

venovať spolku Živena a jeho všestrannej sociálnej pomoci, ktorú ponúkal.

Š. Strieženec definuje sociálnu prácu ako „Sociálna práca je odborná disciplína,

ktorá špeciálnymi pracovnými metódami zaisťuje sociálnu starostlivosť o človeka

na profesionálnom základe. Vychádza zo systému poznatkov mnohých spoločenských vied

42

(psychológie, sociológie, filozofie, etiky, pedagogiky, lekársky, právnych a ekonomických

vied) aplikuje vedecké poznatky do praktickej činnosti. Zaoberá sa optimálnym

fungovaním sociálnych inštitúcií zameraných na starostlivosť, zabezpečenie a pomoc

jednotlivcom, skupinám alebo komunitám.“ (Inn: Olah, Schavel, 2006). Predmetom

sociálnej práce sú teda problémy, ktorými sa sociálna práca zaoberá, teoreticky ich

objasňuje a prakticky tieto rieši, či zmierňuje. Špecifickým znakom sociálnej práce je

najmä fakt, že rešpektuje kompletné stránky i prostredie človeka ako jedinca, skupiny ako

aj celej komunity. V chápaní je teda predmetom sociálnej práce syntetizované

a zovšeobecnené skúmanie príčin, vedúcich k vzniku sociálneho problému v určitých

sociálnych podmienkach a vytváranie predpokladov na možné riešenie týchto problémov

a uplatnenie prevencie v praktickom živote. Z uvedeného si sociálna práca vytvára vlastné

metódy postupov, ktoré uplatňuje. Sociálna práca v dnešnom modernom svete v jej širšom

poňatí obsahuje všetky sociálno-technické opatrenia ( služby, dávky, organizáciu sociálnej

pomoci, spolupráca a posudky s odborníkmi iných odvetí).

Politické zmeny pod vplyvom diania po „nežnej revolúcii“ 1989 stráca slovenská

sociálna práca vo veľkej miere svoje postavenie a dôležitosť čo má za následok stratu

ťažiska v možnostiach represívnej agendy a je nútená hľadať nové možnosti k návratom

tradícií liberálnej spoločnosti. Z dôvodu uvoľných hierarchických vzťahov ku klientom

a veľkým oslabením sociálnej kontroly, ktorou mohla sociálna práca do uvedenej doby

disponovať dochádza k znejasňovaniu až deštrukcii jej pôvodného poslania. Túto

skutočnosť možno pozorovať rovnako v západných krajinách. (Olah, Schavel, 2006).

4.6 SOCIÁLNY PRACOVNÍK V SOCIÁLNEJ PRÁCI

Na základe zadanej témy rozvod a jeho dopad na rodinu v tejto podkapitole stručne

rozoberieme sociálnu prácu z pohľadu metodiky, techniky a sociálneho poradenstva

v prípadovej sociálnej práci z jednotlivcom. Prípadová sociálna práca má jeden

z kľúčových významov, kedy ide hlavne o klienta u ktorého sa objaví jeden neriešený

problém s následným nadväzujúcim ďalším problémom. Realita nám ukazuje že

prípadová sociálna práca je v našom systéme viac ako slabá, klient je nútený sám

zabezpečiť riešenie svojho problému. Prípadová sociálna práca vychádza z predpokladu, že

hodnota jedinca je nadradená. Chápeme to tak, že hodnota človeka je postavená nad

záujmy inštitúcií a hmotných hodnôt v celosti. Každá ľudská bytosť si zaslúži maximálnu

starostlivosť, úctu, dôstojnosť a možnosť slobodného prejavu či rešpekt pred vlastnou

43

individualitou. Táto práca stavia na sile človeka, čo znamená podať pomocnú ruku

klientovi, aby sa dokázal zorientovať v jeho vlastnom probléme a zároveň pomáhať mu

nájsť alternatívne, možné, hlavne dostupné riešenia. Riešenie problému v prípadovej

sociálnej práci pozostáva z vnútorných intrapsychických problémov a to v našom prípade

v úzkom rodinnom kruhu. Jedným z hlavných cieľov pri riešení tohto veľmi chúlostivého

prípadu je získať a zrealizovať najlepšie dosiahnuteľné riešenie vyžadujúce si

vypracovanie individuálneho plánu, ktorý je určený priamo pre daného klienta.

Určenie postupu pri plánovanej sociálnej práci je veľmi dôležitý a má určenú

vlastnú postupnosť, ktorú je nutné z hľadiska správneho nadstavenia na dosiahnutie cieľa

a umožnenie pomoci klientovi zvládnuť správne svoj existujúci problém.

Postup pri správnom naplánovaní prípadovej sociálnej práci:

a) Identifikácia vhodného klienta – je v tomto prípade podstatná dobrovoľnosť klienta

z dôvodu, že ak klient svoj problém nie je ochotný riešiť sám, nepodarí sa riešiť ho

vyriesiť nikomu.

b) Určenie klientových potrieb čiže diagnostika – pre diagnostiku je potrebné čo

najlepšie poznať potreby klienta, čo pre jeho osobu predstavuje záťaž a v čo

najväčšom merítku spoznať jeho problémy. Uvedená etapa má hrá rozhodujúcu

úlohu pre plánovanie a zvolenie správnej terapie klienta.

c) Správne naplánovanie služieb prípadne liečby – jedná sa o fázu kedy sociálny

pracovník navrhne klientovi spoluprácu s odborníkmi (psychológ, špeciálny

pedagóg).

d) Pri získaní potrebných zdrojov pre klienta – kladieme dôraz na čo najkratšiu dobu

čakania, nakoľko je človek odradený dlhým čakaním. Prieťah v čase je veľkou

prekážkou, lebo spôsobuje v konečnom dôsledku to, že klient prichádza až v tedy,

kedy je jeho situácia maximálne vyostrená a veľmi ťažko riešiteľná.

e) Monitorovanie prípadu znamená spätnú väzbu, kedy sociálny pracovník posunie

klienta do deja riešenia jeho problému, ale naďalej sleduje klientove pokroky. Tento

postup pre sociálneho pracovníka je veľmi dôležitý z toho dôvodu, aby dokázal

preveriť či sociálnym pracovníkom naplánované aktivity skutočne klientovi

vyhovujú a či je reálne, že klient bude po zvládnutí daného problému ochotný

pokračovať ďalej.

Fázy praktickej práce s klientom:

a) Sociálna štúdia je etapa preskúmavania. Ide teda v skutočnosti o presvedčenie

klienta, aby spolupracoval a umožnil sociálnemu pracovníkovi následné

44

motivovanie klienta. Jedná sa o fázu zahrňujúcu diagnostiku , čiže dôležitosť

znalostí sociálneho prostredia v ktorom klient žije. Rovnako veľmi dôležitým

faktorom predstavuje zistenie pohľadu klienta na celý jeho problém a tiež je

dôležité zároveň poznať názory jeho blízkeho okolia.

b) Anamnéza klienta je proces pri ktorom sa pokúšame získať čo najviac informácií

z minulosti klienta a jeho okolia formou psychoanalytického rozhovoru. Tento

rozhovor je vlastne hĺbkovým zisťovaním, ktorý môže a nemusí ovplyvniť

správanie klienta. Pre dôležitosť aby sme vedeli presne vymedziť problém a určiť

predpokladaný vývoj situácie je stanovenie hypotéz.

c) Intervenciu rozdeľujeme do dvoch fáz :

- jedná sa o metódu ktorá je určená v stave krízy v ktorej sa klient ocitol a preto ju

nazývame krízová intervencia. Príčiny vzniknutých kríz klienta rozdeľujeme podľa

spúšťačov ako sú :

Poznáme vnútorné spúšťače krízy:

a) je to nutnosť adaptácie na vzniknutú situáciu na vlastný vývoj a zmeny,

b) Zaslepenosť (hybris) jedná sa o stav, kedy si človek vzniknutú problémovú situáciu

odmieta pripustiť

Človekom neovplyvniteľné vonkajšie spúšťače krízy:

a) strata blízkej osoby, kedy je človek je viazaný k čomukoľvek,

b) potreba voľby, rozhodnutia sa, keď jedinec stojí pred určitou dilemou

c) náhla a nepredvídateľná zmena v živote človeka, ktorá ho ovplyvnila, prípadne

ho obmedzila napríklad úrazom , invaliditou a podobne.

Krízu delíme podľa Manifestačného spôsobu čo predstavuje skutočnosť ako sa kríza

prejavuje navonok:

a) Zjavná kríza je keď si človek pripúšťa problémovú situáciu, je si plne vedomý

vzniknutého problému, hľadá riešenie a tým aj akceptuje odbornú pomoc.

b) Latentná kríza znamená stav, kedy si jedinec svoj problém síce uvedomuje, ale

tento v jeho úplnosti neguje, prípadne o ňom zatiaľ nevie.

Delenie krízy podľa jej priebehu :

a) Akútna kríza je taká, ktorej jej priebeh existuje, pretrváva a končí. Tento typ krízy

zasiahne človeka vo veľkom rozsahu, súvisí s následným, ale aj prebiehajúcim

stavom traumatických udalostí. Prejavuje sa hlavne po veľmi stresujúcej

a nečakanej udalosti, ako napríklad po nehode, chorobe či napadnutí. Zasiahnutý

jedinec týmto typom krízy vo väčšine prípadov vyhľadáva sám pomoc.

45

b) Chronická kríza predstavuje hrozbu, nakoľko môže postihnutému jedincovi prerásť

do akútnej krízy. Prechod chronickej krízy do akútnej krízy prechádza aj

na základne priam nebadateľného impulzu. Typické pre chronickú krízu je, že trvá

dlhší čas a súvisí s nešťastím v rodine, domácim násilím, nezamestnanosťou

a chudobou .

Krízu ďalej delíme aj podľa jej závažnosti danej situácie a psychickej stabilite

dotknutého jedinca:

a) Udalosti, ktoré sú človekom neovplyvniteľné a fungujúce ako spúšťač. Spúšťačom

je vlastne sociálny vnem na to čo sa okolo nás deje. Ide tu o strata partnera,

zamestnania, prípadnej zmeny či voľby životného rytmu.

b) S očakávaním zmien možno hovoriť o tranzitórnej kríze s už očakávaných zmien,

kedy sa v priebehu zmien života človek stretáva s prirodzeným radom prekážok.

c) Traumatizujúca kríza je taká, ktorá pramení z traumatizujúcej situácie. Jej

typickosťou je zažitý určitý šokový priebeh udalosti, ktorá rýchlo a nečakane

človeka poznamená.

d) Rozšírenou krízou rozumieme krízu dozrievania, kedy je jedinec priamo

konfrontovaný vo svojom životne s dôležitými úlohami, avšak zároveň v týchto

opakovane zlyháva. Je to kríza typická hlavne v oblasti vlastnej identity jedinca,

jeho vlastné bytia, dôvodu prečo má žiť. Veľmi úzko súvisí s dlhotrvajúcimi stavmi

úzkosti, bezpečia, závislosti, intimity a je sprevádzaná častými depresiami.

e) Psychická porucha vyvoláva krízu, ktorá pramení z následku chronickej krízy.

V tomto prípade je predpoklad, že takto dotknutý jedinec je ochotný spolupracovať

s odborníkmi.

f) Suicidné správanie sa a sklon sebapoškodzovania je kríza psychiatrickej

neodkladnosti. Je to akútny stav sprevádzaný psychickou poruchou. Zvláštnosťou

je, že v tomto prípade sa nemusí vždy jednať o stav, ktorý má kontext sprevádzaný

psychickou poruchou.

Krízy a ich priebeh:

1. Jedná sa o zvýšený stav úzkosti, kedy sa človek cíti v ohrození.

2. Pocit zraniteľnosti, čiže zmätok z nedostatočnej možnosti kontrolovať situáciu.

3. Predefinovanie krízy, ide o pokus inak definovať krízu v ktorej sa jedinec ocitol.

4. Psychická dezorientácia predstavuje ťažký stav úzkosti a prerastá do stavu paniky.

46

Krízy a ich možné riešenia :

- Riešenie krízy svojpomocne sa vyznačuje značnou tendenciou niečo zmeniť, alebo

premeniť. Je to stav, ktorý vyvoláva v človeku pocit nutnosti uchýliť

sa k drogám, alkoholu a k vynakladaniu maximálne zvýšeného výkonu.

- Vytvorenie bezstresujúceho prostredia je vtedy, keď tu hovoríme o vzájomnej

pomoci a za účasti priateľov či pod vplyvom rodiny, vytvárame nestresujúce

prostredie.

4.7 UKONČENIE PRÍPADU- UKON ČENIE PRÍPADOVEJ ŠTÚDIE

Pre sociálneho pracovníka dochádza k ukončeniu prípadu vtedy, keď prebehla

čiastočne úspešná sociálna intervencia, ktorá predstavuje veľmi citlivú záležitosť

vzhľadom na skutočnosť, že klient počas celého procesu, môže stratiť dôveru a nedokáže si

predstaviť to, že bude schopný ďalej svoj čiastočne vyriešený problém zvládať sám.

Sociálny pracovník musí mať na zreteli fakt, že netreba zbytočne predlžovať sociálnu

terapiu, nakoľko táto posilňuje klientovu závislosť na sociálnom pracovníkovi. Toto by

klienta mohlo zneistiť a dostať do stavu psychickej zmätenosti. Sociálny pracovník musí

klásť dôraz na skoré avizovanie blížiaceho sa konca práce s klientom, zároveň je dôležité

vyrozumieť a ubezpečiť klienta o skutočnosti, že má možnosť kedykoľvek vrátiť sa,

poradiť sa a požiadať opätovne o pomoc.

4.8 DOMÁCE NÁSILIE A JEHO PREVENCIA

Pohľad kriminológie na domáce násilie je veľmi skreslený a orgány činné

v trestnom konaní majú vďaka pochybeniu v platnej legislatíve úplne zviazané ruky.

Kriminológia síce vníma rozpad rodiny následkom domáceho násilia za trestný čin, ale

teória sa ďaleko odlišuje od praktickej činnosti. Domáce násilie sa považuje za násilnú

kriminalitu, kedy tu hovoríme o úmyselnom násilí fyzického alebo psychického

charakteru, ktoré je napokon smerujúce k telesnej integrite obete s cieľom ublížiť jej

na živote, zdraví, ako prostriedok neoprávneného prospechu. Práve slovo ,, násilie“ priamo

nedefinuje a ani inak neuvádza trestný zákon v jednej ucelenej skupine.

V praktickom živote je sociálna prevencia domáceho násilia úplne zavrhovaná

a celospoločensky negovaná. Väčšina rozvodov a rozpadov rodiny zanecháva vážne

psychické probléy dotknutých členov rodiny a niekedy dokonca aj jej blízkeho okolia.

47

Fungovanie rodiny v dnešnom hektickom svete, plnom násilia a triednych rozdielov

je nereálne. Sociálna práca a sociálna sféra v jej celosti a hĺbke je väčšine občanov

nedostupná. Rodinná kríza sa prejavuje vo svojej „kráse“ pre prihliadajúcich

nezainteresovaných ľudí. Stačí ak si pozrieme televíznu stanicu JOJ a zistíme, že súdnictvo

sa stalo realitnou šou pre tých, ktorí pozerávajú televízny program „Súdna sieň“. Tento

„mini seriál“ je na posmech. Opakovane sa v ňom pojednávajú rozvodové konania, kde sa

svetu ukazuje nedokonalosť celého právneho a sociálneho systému nášho štátu. Podľa toho

čo sme sa dopočuli od známych, pozerávajú tento program naše deti a všetko je im tam

smiešne. Bavia sa na úkor nešťastia druhých, neuvedomujúc si skutočnú bolesť v reálnom

živote. Veď my vlastne pomocou týchto médií ukazujeme našim potomkom, ako sa môžu

neadekvátne, asociálne správať voči tak váženej inštitúcii, ktorou je naše súdnictvo. Celý

tento systém je chorý a obávame sa, že to lepšie už ani nebude. Veď čo čakáme od mladej

generácie, keď ich my vychovávame v duchu arogancie a neustáleho boja o prežitie.

Jednoduchý výraz „predátor“, vystihuje úplne celú podstatu našej chorej výchovi

a socializácie mládeže. Rozpad rodiny je obrouskou tragédiou, ktorá sa denne odohráva na

každom jednom súde na Slovensku. Ak by sociálna práca mala svoju vážnosť, uznanie

a mala by možnosť vykonávať to k čomu je určená, nemuseli by sme sa až tak obávať

našej budúcnosti. Rozvody budú naďalej naberať na intenzite a rovnako bude iba pribúdať

viac ľudí, ktorí nedokážu zvládať svoje problémi z dôvodu hroziaceho existenčného

kolapsu. Všetko toto dianie sa v našom živote a v celom svete nás privedie k psychickým

poruchám, trvalým zdravotným problémom práve na obetiach dotknutých ľudí bez

rozdielu veku.

Jedinou možnou prevenciou pred rozpadom rodiny a pred rozvodom manželstva je,

že začneme apelovať na kompetentných, rozšírime okruh pôsobiacich sociálnych

pracovníkov, psychológov a sociológov. Otvoríme centrá poradenských služieb a pomoci

ľuďom z rozvrátených rodín, prípadne dokážeme za pomoci manželskej poradne zmieriť

manželov a celú rodinu.

48

ZÁVER

„ Nič na tomto svete nie je večné,

ani naše problémy.“

(Charlie Chaplin)

Bakalárska práca s témou rozvod a jeho dopad na rodinu ovplyvnil faktor

originality témy vzhľadom na jej neviditeľnú náročnosť, avšak doterajšia absencia záujmu

o danú problematiku je prvoradým dôvodom vzniku tejto práce.

Široká verejnosť vo všeobecnosti preferuje medializáciu sociálneho problému

rozvodovosti, rozpadu manželstiev, pričom spochybňuje až neguje existenciu faktu, ktorý

predstavuje stupňujúce sa množstvo následných problémov dotknutých jedincov a ich

následnej existencie rozvrátených, rozvedených manželstiev a širokého okolia.

Táto práca je venovaná dotknutým jedincom, širokej verejnosti a odborníkom,

ktorí sa stávajú obeťou vzniknutej nerovnováhy, dôsledkom rozpadu manželstva a rodiny

v jej celosti, pričom sú vystavení psychickému tlaku svojho okolia ako aj vlastnému

vnútornému emočnému tlaku.

Jadrom témy bakalárskej práce je alarmujúca a neustále stupňujúca sa problematika

odmietaného a zavrhovaného problému – rozpadu rodiny. Z nášho pohľadu je veľmi

dôležité špecifikovať problém, pokúsiť sa navrhnúť riešenie a upriamiť pozornosť hlavne

na nutnosť prevencie a manželského poradenstva, aby sa v čo najväčšom zmysle

eliminovali všetky faktory, podieľajúce sa na rozpade manželstva - rodiny. Poukazujeme

týmto na obtiažne riešiteľnú úlohu sociálnej práce a psychológie, ktorá je v porovnávaní

so zahraničím na Slovensku zanedbávaná a negovaná. Tomuto tak veľmi vážnemu

celospoločenskému problému sa vo väčšej miere prikladá dôležitosť vo vyspelých

krajinách, kde sa sociálnemu pracovníkovi prejavuje omnoho väčšia pozornosť a vážnosť

nakoľko tieto krajiny majú dokonalejšiu a efektívnejšiu sociálnu politiku. Zahraniče má

otvorené verejné alebo anonymné krízové centrá pre jedincov z rozvrátených rodín, ako aj

množstvo poradní. Slovensko centrá tohto typu má len v nedostatočnom počte, nakoľko

tieto centrá nemajú žiadnu podporu. Celoslovenský štátny systém nevytvára podmienky

pre riešenie a prevenciu na ochranu členov rozvrátenej rodiny, hoci o probléme vie,

nedokáže zabezpečiť tak potrebnú ochranu a poradenstvo v danej obtiažnej životnej

situácii.

49

Metódy, ktoré v práci používame, pochádzajú zo všeobecného pohľadu a poznania,

ako aj zo skúseností ľudí, ktorých sa žiaľ táto predmetná a daná problematika bytostne

dotýka. Nakoľko je nedostatok odbornej literatúry k danej téme použili sme v práci rôznu

odbornú literatúru, odborné internetové stránky, platnú legislatívu a hlavne konzultácie

s ľuďmi, ktorých sa táto problematika priamo dotýka.

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

BAKOŠOVÁ, E. 2001. Sociálna psychológia pre právnikov. 1. Vyd. Bratislava:

Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 2001. 111 s. ISBN 80-7160-155-1.

BODNÁROVÁ, B., FILADELFIOVÁ, J. 2002. Domáce násilie na Slovensku. 1. Vyd.

Bratislava: medzinárodné stredisko pre štúdium rodiny, 2002. 122 s. ISBN 80-89048-

06-4.

BUSKOTTE, A. 2008. Z pekla ven – žena v domácím násilí. 1. Vyd. Brno: Computer

Press, a.s., 2008. 176 s. ISBN 978-80-251-1786-66.

CONWAYOVÁ, H. 2007. Domácí násilí. 1. Vyd. Praha: Albatros, a.s., 2007. 158 s. ISBN

978-80-00-01550-7.

ČIRTKOVÁ, Ľ. A kolektív 2007. Pomoc obětem a svědkum trestných činu. 1. Vyd.

Praha: Grada, 2007. 192 s. ISBN 978-80-247-2014-2.

ČIRTKOVÁ, Ľ. 2004. Forenzní psychologie . 1. Vyd. Plzeň: Aleš Čeněk,s.r.o., 2004. 431

s. ISBN 80-86473-86-4.

ERDELYOVÁ, R. 2001. Stratégia boja proti domácemu násilia. 1. Vyd. Bratislava:

MVSR, 2001. 148 s.

FROMM, E. 1973. Anatomie lidské destruktivity. Nakladatelství Lidové noviny, 1973, 520

s., ISBN 80-7106-232-4.

HERETIK, A. 2004. Forenzná psychológia. 2. Vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické

nakladateľstvo- Mladé letá, s.r.o., 2004. 375 s. ISBN 80-10-00341-7.

HIRIGOYEN, M. 2001. Psychické týranie. 1.Vyd. Bratislava: SOFA, 2001. 268 s. ISBN

80-89033-02-4.

HOLCR, K. a kol. 2003. Kriminológia - všeobecná časť 2. 1. Vyd. Bratislava: Akadémia

policajného zboru Bratislava, 2003. S. ISBN 80- 8054-299-6.

LOVAŠ, L. 2010. Agresia a násilie. 1. Vyd. Bratislava: Ikar, a.s., 2010. 195 s. ISBN 978-

80-551-1752-2.

MARVÁNOVÁ-VARGOVÁ, B., POKORNÁ, D., TOUFAROVÁ, M., 2008. Partnerské

násilí. 1.Vyd. Praha: Linde s.r.o., 2008. 159 s. ISBN 978-80-86131-76-4.

MATOUŠEK, O. a kolektív 2007. Základy sociální práce. 2. Vyd. Praha: Portál, 2007.

309 s. ISBN 978-80-7367-331-4.

MATOUŠEK, O., KOLÁČKOVÁ, J., KODYMOVÁ, P., 2005. Sociálni práce v praxi:

specifika ruzných cílových skupin a prace s nimi. 1. Vyd. Praha: Portál, 2005. 351 s.

ISBN 80-7367-002-X.

MATOUŠEK, O., KROFTOVÁ, A. 1998. Mládež a delikvence. Praha: Vydavateľstvo

Portál. 1998, 276 s. ISBN 80-7178-226-2.

NAKONEČNÝ, M. 2004. Motivace lidského chování. 1. Vyd. Praha: Academia, 2004. 270

s. ISBN 80-200-0592-7.

NOVOTNÝ, F. 2006. Právo na sebaobranu. 1. Vyd. Praha: Lexis Nexis CZ, s. r. o., 2006.

114 s. ISBN 80-86290-10-0.

NOVOTNÝ, O., ZAPLETAL, J. 1993. Základy kriminológie. 1. Vyd. Praha: Univerzita

Karlova, 1993. 152 s.

OLÁH, M., SCHAVEL, M. 2006. Úvod do štúdia a dejín sociálnej práce. 1. Vyd.

Bratislava: Slovak Academic Press, s.r.o., 2006. 173 s. ISBN 80-969449-6-7.

ORAVCOVÁ, J. 2004. Sociálna psychológia. Banská Bystrica: UNIBA , 2004, 197 s.

ISBN 80-8055-980-5.

SCHAVEL M., ČIŠECKÝ F.,OLÁH M., 2008. Sociálna prevencia. Prešov: Vysoká škola

zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava. 2008, 139 s. ISBN 978-80-

89271-22-1.

SCHULZE, R., ROBERTS, R. 2007. Emoční inteligence: přehled zakladních přistupu

a aplikací. 1. Vyd. Praha: Portál, s.r.o., 2007. 367 s. ISBN 978-80-7367-229-4.

TURAYOVÁ, Y. 2001. Kriminologické aspekty zločinu. Bratislava: IURA EDITION, spol.

s. r.o., 2001. 150 s. ISBN 80-89047-25-4.

VÁGNEROVÁ, M. 2004. Psychopatologie pro pomáhajíci profese. Praha: Vydavateľstvo

Portál , 2004, 986 s. ISBN 80-7178-802-3.

VEREŠOVÁ, M. 2007. Psychológia. Bratislava: Vydavateľstvo OSVETA, 2007, 311 s.

ISBN 80-8063-239-1.

VÝROST, J., ZEĽOVÁ, A., LOVAŠ, L. Vybrané kapitoly zo sociálnej psychológie III.

Bratislava: VEDA, Vydavateľstvo SAV, 1996, 153 s. ISBN 80-224-0478-0.