Vysoká škola ekonomická v Praze - vskp.vse.cz
Transcript of Vysoká škola ekonomická v Praze - vskp.vse.cz
Vysoká škola ekonomická v Praze
Diplomová práce
2006 Zuzana Verčinská
Vysoká škola ekonomická v Praze
Fakulta mezinárodních vztahů
Hlavní specializace: Mezinárodní politika a diplomacie
Název diplomové práce:
Medzinárodná arbitráž a
suverenita štátu
Vypracovala: Zuzana Verčinská
Vedoucí diplomové práce: JUDr. Ing. Zuzana Trávníčková, PhD.
P r o h l á š e n í
Prohlašuji, že diplomovou práci na téma
„Medzinárodná arbitráž a suverenita štátu“
jsem vypracovala samostatně.
Použitou literaturu a podkladové materiály
uvádím v přiloženém seznamu literatury.
V Praze dne 18. srpna 2006 Zuzana Verčinská
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
OBSAHOBSAHOBSAHOBSAH
ÚVOD............................................................................................................................... 6
1 MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ.................................................................................. 9
1.1 Vymedzenie pojmu medzinárodnej arbitráže ......................................................... 9
1.2 Arbitráž ako prostriedok urovnávania medzinárodných sporov........................... 10
1.3 Vývoj medzinárodnej obchodnej arbitráže ...........................................................11
1.4 Základné charakteristiky arbitráže........................................................................ 14
1.5 Zhrnutie relevantných medzinárodných zmlúv .................................................... 17
1.6 Špecifiká arbitráže, keď je jednou stranou štát ..................................................... 20
2 SUVERENITA ŠTÁTU .............................................................................................. 23
2.1 Pojem suverenity štátu .......................................................................................... 23
2.2 Teórie absolútnej a obmedzenej imunity štátu ..................................................... 24
2.3 Acta iure imperii a acta iure gestionis .................................................................. 26
2.4 Štát a imunita štátom vlastnených subjektov........................................................ 28
3 PROBLÉM ARBITRÁŽE A SUVERENITY ŠTÁTU ............................................... 31
3.1 Špecifické otázky suverenity štátu v spojitosti s arbitrážnym konaním ............... 31
3.2 Problém subjektívnej arbitrability štátu................................................................ 32
3.3 Vznik a interpretácia arbitrážnej dohody.............................................................. 36
3.3.1 Právo konajúcej osoby zaviazať štát.............................................................. 37
3.3.2 Účinok arbitrážnej dohody uzavretej štátnym subjektom pre štát ................. 37
3.4 Imunita suverénneho štátu .................................................................................... 45
3.4.1 Imunita z jurisdikcie ...................................................................................... 46
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
3.4.2 Imunita z exekúcie ......................................................................................... 53
3.4.3 Vzdanie sa imunity ........................................................................................ 53
3.4.4 Vymedzenie komerčných aktivít štátu........................................................... 57
3.5 Komplexnosť problému suverenity štátu.............................................................. 61
4 ZÁVER ........................................................................................................................ 63
LITERATÚRA ............................................................................................................... 65
DOKUMENTY............................................................................................................... 68
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
6
Motto:
Where the sovereign chooses to doff his robes and descend into the market place he must take the rough with the smooth, and having condescended to engage in mundane commercial activities he must also condescend to submit himself to an adjudication in a foreign court on whether he has in the course of those activities undertaken obligations which he has failed to fulfill1.
ÚVODÚVODÚVODÚVOD
Štáty a štátom vlastnené subjekty sú významnými účastníkmi národných
a medzinárodných obchodných operácií. Zmluvy, do ktorých vstupujú, často obsahujú
arbitrážne doložky, obzvlášť v prípadoch, kedy je jednou zo zmluvných strán
súkromnoprávny subjekt iného štátu.
Medzinárodná arbitráž je zvláštnym mechanizmom pre konečné a záväzné riešenie
sporov. V posledných desaťročiach so vzrastajúcim zapojením štátov do komerčných
aktivít súkromnej povahy dynamicky rastie výskyt prípadov, keď je jednou zo strán
arbitráže štát alebo štátny subjekt a druhou stranou subjekt založený na základe
súkromného práva, ktorý nie je štátom vlastnený ani kontrolovaný. Súkromný charakter
arbitráže sa v týchto prípadoch dostáva do zásadného a komplikovaného stretu
s konceptom suverenity zvrchovaného štátu v tom zmysle, že suverénny štát nemôže
byť bez svojho súhlasu podrobený jurisdikcii a exekúcii pred súdom cudzieho štátu.
V súvislosti s vyššou početnosťou zmieňovaných prípadov sa zintenzívňuje i potreba
1 „Keď panovník odloží kráľovský háb a zostúpi na trhovisko, musí prijať dobré aj zlé a súhlasom s tým, že vstúpi do svetských obchodných aktivít, súhlasí s tým, že sa podriadi rozhodnutiam cudzieho súdu o tom, že v priebehu týchto aktivít prijal záväzky, ktoré nedodržal.“ Lord Mustill, úryvok z vyjadrenia k prípadu Kuwait Airways Corporation v. Iraqi Airways Company and the Republic of Iraq, 1995. Citácia podľa: FOUKONA J. D. State Immunity – A Vanuatu Perspective. In: Journal of Pacific Law, Working Paper 1 of Volume 5. Suva: The University of South Pacific, 2001. [citácia dňa 5. júna 2006] Dostupné na World Wide Web: <http://www.vanuatu.usp.ac.fj/journal_splaw/Working_Papers/Foukona1.html#_edn16>
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
7
vytvorenia medzinárodného mechanizmu alebo prinajmenšom jednotného prístupu
k uznávaniu a výkonu rozhodcovských nálezov vo vzťahu k medzinárodným
obchodným ujednaniam.
Táto problematika, teda súvislosť medzi arbitrážnym konaním a princípom imunity
suverénneho štátu, je ústrednou témou tejto práce, kedy sa pokúsime nájsť odpovede na
nasledujúce vybrané otázky: (1) môže štát ako zmluvná strana právoplatne uzavrieť
arbitrážnu dohodu, resp. arbitrážnu doložku, a pokiaľ áno (2) kto sa stáva zmluvnou
stranou arbitrážnej dohody v prípade, že túto dohodu uzatvára za štát právne samostatná
spoločnosť a do akej miery je potom možné činiť štát právne zodpovedným za uzavretie
takej dohody a (3) do akej miery zakladá štátna suverenita nárok na vyňatie z jurisdikcie
a odmietnutie uznania a výkonu rozhodcovského nálezu (4) či existujú aj iné argumenty
pre to, aby mohli byť uznanie a výkon rozhodcovského nálezu odmietnuté.
V úvodnej teoretickej časti, týkajúcej sa primárne arbitráže a arbitrážneho konania,
najprv zmienime najvýznamnejšie míľniky historického vývoja inštrumentu
medzinárodnej arbitráže ako prostriedku urovnávania medzinárodných sporov
a uvedieme hlavné charakteristiky arbitráže, ktoré ju odlišujú od iných spôsobov
urovnávania sporov v medzinárodnom kontexte. Pokúsime sa pritom o vymedzenie
najdôležitejších špecifík prípadov, keď je štát jednou zo sporových strán. Súčasťou tejto
kapitoly bude chronologické zhrnutie relevantných dokumentov zmluvne upravujúcich
medzinárodnú arbitráž s dôrazom na ich pozitívne alebo negatívne stránky.
V nasledujúcej časti, taktiež teoretickej, sa sústredíme na koncept suverenity štátu, jeho
pojem, racionálne zdôvodnenie a právne aspekty imunity štátu, ktorá z neho vychádza.
V teórii imunity štátu predstavíme dve doktríny: doktrínu absolútnej a doktrínu
obmedzenej imunity štátu a teoretické prístupy s nimi spojené. Súčasne sa pokúsime
o zhodnotenie toho, čo môže byť určujúce pre rozsah, v akom sa štát môže dovolávať
imunity u cudzieho súdu a aký je právny status štátnych subjektov, ktoré takto činia.
Ďalšie aspekty konceptu suverenity štátu budú pre prehľadnosť prezentované
v príslušných oddieloch praktickej časti práce.
V tretej, nosnej kapitole budú vo vzájomnej interakcii diskutované a na konkrétnych,
v odbornej literatúre často citovaných rozhodcovských nálezoch, rozsudkoch,
zákonných úpravách a medzinárodných zmluvách ilustrované špecifické otázky
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
8
suverenity (imunity) štátu v spojitosti s arbitrážnym konaním. Napriek
predpokladanému rozsahu a zložitosti celej problematiky sa pokúsime učiniť zhrnutie
najdôležitejších záverov ohľadom arbitrability, vzniku a interpretácie arbitrážnych
dohôd a spôsobilosti štátu do nich vstupovať, imunity štátu z jurisdikcie, imunity štátu
z exekúcie a spôsobu, akým sa štát tejto imunity vzdáva alebo môže vzdať.
Pokúsime sa teda zjednodušene povedané o analýzu problému, akým spôsobom je
možné spojiť ex definitio súkromný charakter arbitráže a jej medzinárodný rozmer
s pozíciou štátu, ktorú je možné označiť ako rolu „rovnejšieho medzi rovnými“.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
9
1 1 1 1 MEDZINÁRODNÁ AMEDZINÁRODNÁ AMEDZINÁRODNÁ AMEDZINÁRODNÁ ARRRRBBBBITRÁŽITRÁŽITRÁŽITRÁŽ
1.1 VYMEDZENIE POJMU MEDZINÁRODNEJ ARBITRÁŽE
Medzinárodná arbitráž2 je zvláštnym mechanizmom pre konečné a záväzné riešenie
sporov, ktoré súvisia so zmluvným alebo iným právnym vzťahom s medzinárodným
prvkom, prostredníctvom nezávislých rozhodcov, v súlade s postupmi, štruktúrami
a materiálnymi právnymi alebo inými štandardmi, ktoré si sporové strany zvolili, či už
priamo alebo nepriamo.
Pre účely tejto práce budeme pojem arbitráž užívať v zmysle medzinárodná obchodná
arbitráž (medzinárodná arbitráž je významovo širším termínom), ktorá je obecne
spôsobom riešenia sporov o majetkové nároky vzniknuté z realizovania obchodného
styku medzi fyzickými či právnickými osobami. Zvláštnym prípadom, a to bude
predmetom skúmania tejto práce, je situácia, kedy je jednou zo strán arbitrážnej
dohody štát alebo štátny subjekt a druhou stranou subjekt založený na základe
súkromného práva, ktorý nie je štátom vlastnený ani kontrolovaný. Rovnaké strany
uvažujeme i v prípade možného sporu riešeného prostredníctvom arbitrážneho konania.
Vzhľadom k ústrednej téme tejto práce, ktorým je súvislosť medzi arbitrážnym
konaním a princípom imunity suverénneho štátu, v tejto časti najprv načrtneme
vývoj arbitráže ako prostriedku urovnávania medzinárodných sporov a jej hlavné
charakteristiky, ktorými sa odlišuje od iných spôsobov urovnávania medzinárodných
sporov. Následne sa pokúsime zhodnotiť podstatné aspekty najdôležitejších
medzinárodných zmlúv upravujúcich problematiku medzinárodnej arbitráže, na ktoré sa
budeme v nasledujúcich kapitolách okrem ďalších dokumentov odkazovať.
V záverečnej časti kapitoly uvedieme, čím je špecifické arbitrážne konanie v prípade,
keď je jednou zo sporových strán štát.
2 Pojmy „medzinárodná arbitráž“ a „medzinárodné rozhodcovské konanie“ sú v tejto práci používané ako synonymá, to isté i v prípade adjektív „arbitrážny“ a „rozhodcovský“.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
10
1.2 ARBITRÁŽ AKO PROSTRIEDOK UROVNÁVANIA MEDZINÁRODNÝCH
SPOROV
Zásada mierového urovnávania sporov je jednou z ťažiskových tém, ktorou sa
Organizácia spojených národov zaoberala už pri svojom zrode. Čl. 2 ods. 3 Charty
OSN3 hovorí:
Všichni členové řeší své mezinárodní spory pokojnými
prostředky tak, aby ani mezinárodní mír a bezpečnost, ani
spravedlnost nebyly ohrožovány.
Zásada mierového urovnávania sporov je ďalej jednou zo siedmich základných zásad
medzinárodného práva, ktoré zostavilo a vyhlásilo Valné zhromaždenie OSN
v Deklarácii zásad priateľských vzťahov a spolupráce medzi štátmi v roku 1970.4
Čo sa týka samotného pojmu spor5, tento bol prvýkrát definovaný výrokom Stáleho
dvora medzinárodnej spravodlivosti6 v roku 1924 vo veci Mavrommatis ako „nezhoda
o právnej alebo faktickej otázke, konflikt právnych názorov alebo záujmov medzi
dvoma stranami“7. Zásada mierového urovnávania sporov, aj keď to jej názov explicitne
nestanovuje, sa vzťahuje iba na spory medzinárodné. Kritériom „medzinárodnosti“
sporu pritom nie je jeho cezhraničná dimenzia a koncept medzinárodných sporov sa
nevzťahuje výhradne na spory medzi štátmi. Dôležitá je právna podstata takého sporu:
právny nárok musí vyplývať z medzinárodného práva a stranou sporu musí byť subjekt
medzinárodného práva. V tejto súvislosti je možné definovať i urovnávanie
3 Charta Organizace spojených národů a Statut Mezinárodního soudního dvora. Ostrava: Aries, 1993, str. 5 - 69. 4 Ako uvádza Jiří Malenovský, všeobecne uznávaný, konečný katalóg základných zásad neexistuje, ale uvedená Deklarácia zásad priateľských vzťahov medzi štátmi je tým najprestížnejším (Malenovský, s. 160). Okrem zásady mierového urovnávania sporov k Zásadám ďalej patria: zákaz hrozby silou alebo použitia sily, nevmešovanie sa do vnútorných záležitostí štátu, povinná spolupráca medzi štátmi, rovné práva a sebaurčenie národov, zvrchovaná rovnosť štátov a poctivé dodržiavanie medzinárodných záväzkov. 5 PETERS A. International Dispute Settlement: A Network of Cooperational Duties. In: European Journal of International Law, Vol. 14, No. 1, 2003. S. 3 6 Stály dvor medzinárodnej spravodlivosti – Permanent Court of International Justice (1921 – 1940) 7 The Mavrommatis Palestine Concessions. PCIJ, Ser. B., No. 3. 1924. In: Publications of the Permanent Court of International Justice Series A – No. 2, Collection of Judgments. Leyden: A. W. Sijthoff’s Publishing Company, 1924. [citácia dňa 7. júla 2006] Dostupné na World Wide Web: <http://www.worldcourts.com/pcij/eng/decisions/1924.08.30_mavrommatis>
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
11
medzinárodného sporu8 ako také urovnávanie, ktoré prebieha v súlade s normami
medzinárodného práva a nielen podľa noriem vnútroštátneho práva. Na tomto mieste je
taktiež vhodné zmieniť, že medzinárodné rozhodcovské tribunály zaoberajúce sa
medzinárodným sporom sa môžu riadiť právom štátu ich sídla, pretože to medzinárodné
právo umožňuje.
Prostriedky urovnávania sporov je možné rozdeliť do dvoch skupín, sú to na jednej
strane prostriedky diplomatické a na druhej prostriedky judiciálne.9 Hlavný rozdiel
medzi nimi spočíva v tom, že rozhodnutia prijaté v judiciálnom konaní sú pre strany
záväzné a z ich porušenia vyplýva pre porušiteľa právna zodpovednosť, zatiaľ čo
odmietnutie výsledkov sprostredkovania alebo zmierovacieho konania má implikácie
„iba“ politické a diplomatické.
1.3 VÝVOJ MEDZINÁRODNEJ OBCHODNEJ ARBITRÁŽE
Arbitráž bola v komerčnej sfére po storočia prijímaná ako uprednostňovaný alebo
prinajmenšom vhodný systém pre riešenie sporov vznikajúcich v súvislosti
s medzinárodným obchodom. Právo však túto skutočnosť dlho neuznávalo a nevenovalo
rozhodnutiam arbitrov primeranú pozornosť. Väčšina arbitráží prebiehala na ad hoc
báze, a to skôr navzdory než s pomocou práva. Dokonca aj v Anglicku, ktoré stálo na
čele rozvoja obchodu, priemyslu a finančníctva, bola arbitráž prísne kontrolovaná
anglickými súdmi. V tomto období národné súdy výrazne zasahovali do arbitrážneho
procesu a skúmali rozhodnutia arbitrov. Neexistovala žiadna medzinárodná úprava
arbitráže a každý štát pristupoval k uznaniu a výkonu arbitrážnych nálezov po svojom –
s ohľadom na vlastné právne normy a s ohľadom na politické faktory, ktoré hrali tiež
svoju úlohu.
8 PETERS A. International Dispute Settlement: A Network of Cooperational Duties. In: European Journal of International Law, Vol. 14, No. 1, 2003. S. 3 - 4. 9 Čl. 33 ods. 1 Charty OSN hovorí: „Strany v každém sporu, jehož trvání by mohlo ohrozit udržení mezinárodního míru a bezpečnosti, budou nejprve usilovat o jeho řešení vyjednáváním, šetřením, zprostředkováním, řízením smírčím, rozhodčím nebo soudním, použitím oblastních orgánů nebo ujednání nebo jinými pokojnými prostředky podle vlastní volby.“ (Charta Organizace spojených národů a Statut Mezinárodního soudního dvora. Ostrava: Aries, 1993, s. 5 – 69)
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
12
Na konci 19. a začiatkom 20. storočia sa znovu naštartoval dynamický rozvoj
medzinárodnej arbitrážnej praxe, aj keď ešte stále založenej na dominantnom postavení
národných právnych poriadkov. Národné právo a súdy, ktoré ho aplikovali, akoby
odmietali uznať, že svet obchodu pristupoval na možnosť arbitrážneho riešenia ako na
svoje obchodné rozhodnutie. Arbitráž svojim spôsobom predstavovala konkurenta
klasickým súdom, bola výnimkou z ich jurisdikcie a ich eróziou. A tak, keď aj štáty
súhlasili s uznávaním a výkonom arbitrážnych dohôd a nálezov, chceli mať nad
procesom stále kontrolu. Arbitráž zostávala naďalej podmienená národným právom
a stranám poskytovala len malú autonómiu.
Rozvojom zákonov upravujúcich národnú arbitráž došlo i k postupnému
prehodnocovaniu postavenia medzinárodnej obchodnej arbitráže vo vnútroštátnych
právnych poriadkoch. K najstarším zákonom venovaným arbitráži patrí anglický zákon
z roku 1698, vo Francúzsku sa pojem arbitráže po prvýkrát objavuje v Občianskom
súdnom poriadku v roku 1806 a v Spojených štátoch bola arbitráž upravená v roku 1925
Federálnym zákonom o arbitráži.
S postupnou expanziou svetového obchodu sa zvyšovala potreba vytvorenia
medzinárodného mechanizmu uznania a výkonu arbitrážnych dohôd a nálezov vo
vzťahu k medzinárodným obchodným ujednaniam. Za účelom mierového urovnávania
sporov sa konali v Haagu v rokoch 1899 a 1907 mierové konferencie, výsledkom
ktorých boli tzv. Haagske konvencie. Z nich hneď prvá definovala arbitráž nasledovne:
Mezinárodní rozhodčí výroky mají vyřizovati spory mezi státy
skrze soudce od nich zvolené na základě úcty ku právu.10
Na základe konvencií bol vytvorený Stály rozhodcovský súd11, fungujúci dodnes,
ktorý však nie je stálym orgánom, ako by mohol naznačovať názov, stála je iba súdna
kancelária, ktorá udržuje zoznam rozhodcov, ktorých menujú štáty z rád znalcov
medzinárodného práva a ktorí tvoria národné skupiny. Vďaka vzniku Medzinárodného
10 Convention for the Pacific Settlement of International Disputes. Haag, 1899. [citácia dňa 5. júna 2006] Dostupné na World Wide Web: <www.pca-cpa.org/english/bd/bden/1899eng.pdf> 11 Angl. Permanent Court of Arbitration; zrov. ŠTURMA P. Mezinárodní dohody o ochraně investic a řešení sporů. 1. vydání. Praha: Linde Praha a.s., 2001. S. 90 – 91.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
13
súdneho dvora12 v roku 1945 (predtým Stály dvor medzinárodnej spravodlivosti13),
záujem o riešenie sporov pred Stálym rozhodcovským súdom priebežne klesal, aj keď
rozhodcovské riešenie na význame nestrácalo, využívalo sa aj naďalej, ale mimo jeho
rámec. Vzhľadom k vysokým nákladom strany zriedka predkladajú spory zmiešanej
povahy14 tomuto súdu.
V roku 1919 bola založená Medzinárodná obchodná komora15, ktorá lepšie
reflektovala potreby svetového obchodu a dodnes zostáva významným hráčom na tomto
poli. V roku 1923 bol založený Rozhodcovský súd Medzinárodnej obchodnej
komory16, ktorý mal poskytnúť základňu pre nezávislý a neutrálny arbitrážny systém na
riešenie obchodných sporov medzi stranami z rôznych štátov. Základnou črtou, ktorá
odlišuje tento arbitrážny systém od iných inštitucionalizovaných systémov
v medzinárodnej obchodnej praxi, je skutočnosť, že Rozhodcovský súd je stálym
dozorným orgánom.
Medzinárodná obchodná komora sa priamo nasadila v úsilí o podporu a prijatie
Ženevského protokolu o rozhodcovských doložkách v roku 1923 a Ženevskej
konvencii o vykonateľnosti cudzích rozhodcovských nálezov v roku 1927. Vo svojej
dobe boli tieto dva inštrumenty považované za úspech, ale rada otázok zostala
neriešená17. Ženevský protokol bol limitovaný vo svojom rozsahu a účinkoch, pretože
neupravoval problematiku vykonateľnosti arbitrážnych nálezov, zmluvné strany boli iba
zaviazané zabezpečiť vykonateľnosť nálezov na svojom území svojimi úradmi a podľa
tuzemských právnych predpisov. Ženevská konvencia sa už dotkla aj týchto otázok,
obsahovala systém uznania a výkonu cudzích arbitrážnych nálezov, podmienky nutné
12 Angl. International Court of Justice. 13 Angl. Permanent Court of International Justice. 14 Tu máme na mysli rozdelenie arbitrážnych konaní na dve podskupiny: arbitráže medzi štátmi (state-state arbitration) a zmiešané arbitráže (mixed arbitration), ktoré sa zaoberajú riešením sporov vznikajúcich medzi štátmi a súkromnými stranami, najčastejšie v súvislosti s komerčnými záležitosťami. V odbornej literatúre sa stretáme s názorom, že masívny kvantitatívny nárast používania druhého typu arbitráže predstavuje „tichú revolúciu“ urovnávania medzinárodných sporov a možno medzinárodného práva obecne. Zrov. PETERS A. International Dispute Settlement: A Network of Cooperational Duties. In: European Journal of International Law, Vol. 14, No. 1, 2003. S. 7 – 8. 15 Angl. International Chamber of Commerce; zrov. CHOVANCOVÁ K. Medzináodné rozhodcovské konanie v obchodnej praxi. 1. vydanie. Bratislava: VEDA, 2005. S. 66 – 80. 16 Angl. Court of International Arbitration. 17 Zrov. ROZEHNALOVÁ, N. Mezinárodní právo obchodní II. díl – Řešení sporů. 2. vydání. Edice učebnic Právnické fakulty Masarykovy university v Brně, svazek 214. Brno: Masarykova univerzita v Brně, 1999. S. 22 – 23.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
14
k tomu, aby arbitrážny nález mohol byť uznaný a i podmienky, ktoré uznaniu a výkonu
bránia. Hlavným spoločným problémom ale predsa zostalo uznávanie nálezov,
konkrétne problém tzv. dvojitého exequatur. Výkonu cudzieho arbitrážneho nálezu
muselo predchádzať prehlásenie, že nález sa stal konečným rozhodnutím v štáte, kde
vznikol. Toto prehlásenie muselo mať často formu potvrdenia alebo povolenia súdu
štátu, kde prebehlo arbitrážne konanie. Súd v týchto prípadoch spravidla nálezy skúmal,
čo umožnilo strane, ktorá prehrala, napadnúť stanoviská tribunálu či nález samotný,
prípadne priebeh arbitrážneho konania. Dôkazné bremeno naviac bolo na strane, ktorá
spor vyhrala, a preto keď chcela táto strana dosiahnuť výkon nálezu v inom štáte,
musela súdu daného štátu preukázať, že boli splnené podmienky pre uznanie a výkon,
ako ich zakladala Ženevská konvencia, a že zloženie tribunálu a arbitrážne konanie boli
v súlade s právom štátu, kde sa arbitráž konala.
Hlavným katalyzátorom rozvoja systému medzinárodnej arbitráže bolo prijatie
Newyorskej konvencie o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských nálezov v roku
1958. S boomom medzinárodného obchodu, ktorý nastal po druhej svetovej vojne,
vyvstala potreba revidovať Ženevské zmluvy v oblastiach, kde nezaručovali dostatočnú
účinnosť arbitráže, čiže predovšetkým v oblasti uznávania a výkonu arbitrážnych
nálezov. Medzinárodná obchodná komora pripravila návrh novej zmluvy
a Hospodársky a sociálny výbor OSN sa ujal skúmania tohoto návrhu a predložil aj
návrh vlastný, myšlienkovo bližší k pôvodným Ženevským zmluvám. Newyorská
konvencia je kompromisom medzi týmito dvomi variantmi. Obsahovo nastúpila na
miesto Ženevských zmlúv a predstavuje základný stavebný kameň právnej úpravy
medzinárodnej komerčnej arbitráže, pretože k nej pristúpil veľký počet štátov a pretože
sa vďaka nej skutočne podarilo dosiahnuť to, že arbitrážne dohody a nálezy sú v iných
zmluvných štátoch Newyorskej konvencie uznávané a vykonateľné.
1.4 ZÁKLADNÉ CHARAKTERISTIKY ARBITRÁŽE
Arbitráž môžeme charakterizovať štyrmi základnými charakteristikami : je
alternatívou k národnému súdu; súkromným mechanizmom urovnávania sporu; voľba
a priebeh konania sú v rukách strán sporu a výsledok konania je konečným a záväzným
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
15
určením práv a povinností jednotlivých strán18. Pozrieme sa na jednotlivé
charakteristiky podrobnejšie.
(1) Arbitráž ako alternatíva k národnému súdu
Národné súdy19 predstavujú klasické fórum pre riešenie sporov. Štát zastrešuje ich
existenciu a fungovanie, aby stranám sporu poskytol právnu istotu. Štát tak manifestuje
svoju moc a zároveň plní povinnosť voči stranám tým, že zabezpečuje existenciu súdov,
výber kvalifikovaných sudcov a procesné pravidlá upravujúce priebeh konania. Arbitráž
nie je konaním pred národným súdom: keď sa strany sporu rozhodnú pre arbitráž,
prestanú ich vzťahy a spory podliehať jurisdikcii národných súdov.
Existujú záležitosti, ktoré sú však výlučne upravené zákonmi štátu, a keď vzniknú
spory v súvislosti s takýmito záležitosťami, neprichádza do úvahy iné riešenie ako
podriadiť spor príslušnosti národných súdov príslušného štátu. K záležitostiam
spadajúcim výlučne do kompetencie národných súdov radíme napr. pracovné zmluvy
medzi tzv. spoločným podnikom a jeho zamestnancami alebo práva a povinnosti
spoločnosti podľa tuzemského práva.
Výklad a aplikácia zmluvných záväzkov medzi štátmi, resp. štátom vlastnenými alebo
kontrolovanými subjektami, a zahraničnými súkromnými subjektami, sú ale diametrálne
odlišné záležitosti. Čo sa ich zmluvných záväzkov týka, je veľmi dôležité, aby zmluva,
z ktorej vyplývajú, určila rozhodné právo, t.j. stanovila, akým právom sa bude riadiť
zmluvný vzťah a podľa akého práva sa budú urovnávať spory so vzťahom spojené. Dá
sa zovšeobecniť, že zahraničné súkromné subjekty sa zdráhajú podriadiť spory so
štátom alebo štátom vlastneným subjektom súdom dotyčného štátu, z dôvodu obavy, že
by takéto urovnávanie sporu nebolo dostatočne nestranné. A povedomie zahraničných
subjektov o ustanoveniach miestneho práva nemusí byť práve veľké, najmä čo sa práva
procesného týka, a to by ich právnu istotu znižovalo ešte viac. Na druhú stranu, vôľa
štátu alebo štátom vlastnených subjektov podriadiť sa súdom štátu, z ktorého zahraničný
súkromný subjekt pochádza, je ešte limitovanejšia, pretože k pohnútkam, uvedeným
18 Zrov. LEW, J. D. M. – MISTELIS L. A. - KRÖLL S. M. Comparative International Commercial Arbitration. Hague: Kluwer Law International, 2003. S. 3 - 12. 19 Pod pojmom národné súdy máme na mysli súdy obecné (štátne).
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
16
vyššie z pohľadu zahraničného subjektu, sa pridáva ešte otázka prestíže a koncept
štátnej imunity, podmieňujúce negatívny postoj podriadenia sa jurisdikcii cudzieho
štátu.
Treťou cestou by mohlo byť predloženie sporu súdu tretieho štátu, ale tento variant má
niekoľko nevýhod, medzi inými napr. skutočnosť, že pre strany môže byť ťažké
dohodnúť sa, súdom ktorého štátu spor predložia, obtiaže pri zisťovaní cudzieho práva
či nepredvídateľnosť výsledkov súdneho konania. Arbitráž tak, ako sa môže zdať,
predstavuje takmer ideálnu cestu, ale ako to dokladá táto práca, tiež nie cestu úplne bez
komplikácií.
(2) Arbitráž ako súkromný mechanizmus urovnávania sporov
Konania pred národnými súdmi prebiehajú verejne, arbitráž prebieha naopak väčšinou
súkromne. Tak ako zmluva medzi stranami, aj arbitrážna zmluva je súkromnou
záležitosťou zmluvných strán, zakotvujúc, že prípadné spory sa budú riešiť v rámci
súkromného systému urovnávania sporov, na ktorom sa strany dohodli. Konanie
prebieha neverejne a „potichu“, čo je stranami často považované za jednu z hlavných
predností arbitráže20. Spor tak zostáva utajený, aj vďaka obmedzenosti publikovania
arbitrážnych nálezov. Na utajenie môže mať vplyv aj kratšia doba prejednávania sporu
či v niektorých prípadoch aj možnosť voľby iného miesta jednania.21
(3) Voľba a priebeh rozhodcovského konania sú v rukách strán
Nezávisle na tom, ako podrobne je rozpracovaná arbitrážna zmluva, majú strany úplnú
moc nad mechanizmom urovnávania ich sporov. Nezávisle určujú podobu, systém
a ďalšie detaily rozhodcovského konania. Strany tak môžu napríklad priamo menovať
arbitrov , čím sa zvyšuje jednak dôvera v tribunál a jednak aj pravdepodobnosť, že
vybraní rozhodcovia budú znalcami práva, ktoré si strany zvolia pre zmluvu, alebo
20 Zároveň však neverejnosť jednania môže byť chápaná aj presne naopak: navonok sa totiž môže zdať, že sporové strany chcú niečo pred verejnosťou skrývať. 21 ROZEHNALOVÁ, N. Mezinárodní právo obchodní II. díl – Řešení sporů. 2. vydání. Edice učebnic Právnické fakulty Masarykovy university v Brně, svazek 214. Brno: Masarykova univerzita v Brně, 1999. S.33
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
17
znalcami problematiky obecne (ako uvádza Rozehnalová, nie je nutné si ako rozhodcov
voliť len právnikov).
Vnútroštátny právny poriadok stranám v ich autonómii pri určovaní podmienok, za
akých budú medzi nimi možné spory riešené, nekladie prekážky a nijako nezasahuje,
naopak sa skôr snaží ich podporovať. Len v prípadoch, kedy strany ohľadom nejakej
otázky rozhodcovského konania mlčia, uplatnia sa ustanovenia vnútroštátneho práva.
(4) Arbitráž ako konečné a záväzné určenie práv a povinností strán
Tým, že strany pristupujú na možnosť urovnávania sporov v rámci arbitrážneho
konania, si nielen vyberajú alternatívu k národnému súdu, ale vyjadrujú tým aj
rozhodnutie prijať a vykonať rozhodcovský nález. Rozhodnutie arbitrov sa pre strany
stáva konečným a záväzným, čo vyplýva zo zmluvného záväzku strán i z príslušných
právnych predpisov.
Záväznosť nálezu sme načrtli už pri vymedzení judiciálnych prostriedkoch urovnávania
sporov. A to, že je arbitrážny nález nálezom konečným, najlepšie dokumentuje
skutočnosť, že konanie je zásadne jednoinstančné, dvojinstančnosť by musela byť
vopred dohodnutá stranami, niektoré arbitrážne súdy ju ale vôbec nepripúšťajú.22 Dá sa
súčasne konštatovať, že vynútenie arbitrážneho nálezu je v porovnaní s vynútením
súdneho rozhodnutia jednoduchšie, pretože veľká časť štátov, z rád rozvinutých tržných
ekonomík i rozvojových ekonomík, zmluvne pristúpila k Newyorskej konvencii
o uznávaní a výkone cudzích rozhodcovských nálezov23.
1.5 ZHRNUTIE RELEVANTNÝCH MEDZINÁRODNÝCH ZMLÚV
Úspech inštitúcií zaoberajúcich sa arbitrážou, ako je Medzinárodná obchodná komora
a ďalšie, úzko súvisí s významom Newyorskej konvencie o uznaní a výkone cudzích
22 Tamtiež. 23 United Nations Convention on the Recognition and Enforcement of Foreign Arbitral Awards. New York: United Nations, 1958. [citácia dňa 11. júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: <www.lexmercatoria.org>
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
18
rozhodcovských nálezov. Hlavnými prínosmi Newyorskej konvencie boli: (1)
uznávanie arbitrážnych nálezov; (2) stanovenie kritérií pre uznateľnosť a vykonateľnosť
medzinárodných arbitrážnych nálezov. Nedostatočne riešená bola záverečná, ale napriek
tomu rozhodujúca časť arbitrážneho konania: vo fáze konania o vykonateľnosti vo
vzťahu k cudziemu arbitrážnemu nálezu mal národný súd (v súlade s článkom V)
skúmať otázky objektívnej arbitrability sporu a zlučiteľnosti cudzieho arbitrážneho
nálezu s verejným poriadkom podľa princípov vlastného práva (a nie podľa určitých
medzinárodne uznávaných štandardov a kritérií). Vskutku, i dnes, keď je zvláštnosť
medzinárodnej arbitráže široko uznávaná po celom svete v zmysle, že sa medzinárodný
arbitrážny proces zásadne vzdialil vplyvu ustanovení vnútroštátnych právnych
poriadkov, arbitráž sa naďalej musí podriaďovať národnému právu prinajmenšom
v poslednej a zároveň najzásadnejšej fáze celého procesu, t.j. pri uznaní a výkone
arbitrážneho nálezu.
S ohľadom na vývoj práva medzinárodnej arbitráže je veľký význam pripisovaný
Európskej konvencii o medzinárodnej obchodnej arbitráži24 z roku 1961 (nazývaná
niekedy tiež „Ženevská konvencia z roku 1961“), ktorá bola spísaná pod záštitou
Európskej hospodárskej komisie OSN a ratifikovaná 22 štátmi.
Význam tejto konvencie sa sústredí okolo štyroch tém: (1) podpora a uľahčenie
medzinárodného obchodu medzi západným a východným blokom prostredníctvom
zvýšiť reputáciu medzinárodnej arbitráže; (2) ďalej obmedzila možnosti neuplatňovania
arbitrážnych nálezov; (3) zaistila, že bude možná dohoda strán pri zostavovaní
tribunálu, čo malo pri napätých vzťahoch medzi blokmi zvláštny význam; (4) v čl. 7
obsahovala zásadné ustanovenie v určení práva rozhodného pre konanie, kde (v prípade
absencie takého určenia stranami) bola arbitrom už v tej dobe udelená autonómia pri
interpretácii kolíznych noriem, ktoré odkazujú na rozhodný právny poriadok.
Článek 7
1. Strany mají na vůli určit právo, kterého mají rozhodci použít
pro rozhodování ve věci samé. Neoznačí-li strany použitelné
právo, rozhodci použijí práva určeného podle kolisního
24 Angl. European Convention on International Commercial Arbitration.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
19
pravidla, které budou považovat za přiměřené v daném
případě. V obou případech budou rozhodci přihlížet
k ustanovením smlouvy a k obchodním zvyklostem.25
Článok 7 je v dnešnej dobe považovaný za jeden z historicky najdôležitejších míľnikov
vo vývoji modernej medzinárodnej arbitráže, pretože otvoril cestu smerom
k oslobodeniu medzinárodných arbitrážnych tribunálov od obmedzení jednotlivých
právnych poriadkov. Ale aj keď je Konvencia stále v platnosti, nikdy sa jej nedostalo
skutočného medzinárodného uznania.
V neposlednom rade je nutné zmieniť Konvenciu Svetovej banky o riešení sporov
z investícií medzi štátmi a občanmi druhých štátov z roku 1965, známu aj ako ICSID
alebo Washingtonská konvencia. Táto konvencia vznikla v situácii, kedy mnoho
bývalých koloniálnych krajín získalo nezávislosť a hľadalo spôsob, akým sa ujať
vlastníctva a kontroly hlavných koncesií, napr. na ťažbu nerastných surovín,
vlastnených zahraničnými spoločnosťami. Konvencia upravuje arbitrážne konanie
v sporoch, ktoré vyvstanú medzi štátom na strane jednej a subjektom cudzieho štátu na
strane druhej. Na základe Konvencie bolo zriadené Medzinárodné stredisko pre riešenie
sporov z investícií, ktoré má podľa čl. 18 plnú medzinárodno-právnu subjektivitu a na
území každého zmluvného štátu požíva výsad a imunít (čl. 19). Zámer bol nasledujúci:
prijatie jurisdikcie ICSID rozvojovými krajinami malo podporiť dôveru investorov
v ďalšie pokračovanie aktivít a investovanie v týchto krajinách. Konvencia ďalej
upravuje súdne právomoci ICSID strediska, pravidlá zmierovacieho konania a pravidlá
arbitrážneho konania (vrátane ustanovenia rozhodcovského senátu v priebehu konania,
zrušenie rozhodcovského nálezu a uznania a výkonu rozhodcovského nálezu).26
Konvencia má dnes hlavný význam pri riešení sporov medzi štátom a súkromnou
osobou – investorom.27
25 Článek 7 Vyhlášky č. 176/1964 Sb. ministra zahraničních věcí o Evropské úmluvě o mezinárodní obchodní arbitráži. Částka 74. 26 Bližšie viď ROZEHNALOVÁ, N. Mezinárodní právo obchodní II. díl – Řešení sporů. 2. vydání. Edice učebnic Právnické fakulty Masarykovy university v Brně, svazek 214. Brno: Masarykova univerzita v Brně, 1999. S. 39 – 43. 27 Na význam a rozsah týchto sporov má vplyv i prudký nárast dvojstranných dohôd o ochrane investícií, ktorých počet vzrástol z 500 zmlúv v roku 1992 na viac než 2000 v roku 2001. Je odhadované, že v období od roku 2001 boli uzavreté ďalšie stovky podobných zmlúv. Viď LEON, B. – TERRY, J.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
20
Spomedzi ďalších zmlúv upravujúcich medzinárodnú obchodnú arbitráž tu spomeňme
iba Moskovskú konvenciu z roku 1972 a Inter-americkú konvenciu
o medzinárodnej obchodnej arbitráži (tzv. Panamskú konvenciu).
1.6 ŠPECIFIKÁ ARBITRÁŽE, KEĎ JE JEDNOU STRANOU ŠTÁT
Arbitráž, v ktorej je jednou zo strán štát, so sebou prináša významné špecifiká, ktoré
také konanie určitým spôsobom odlišujú od arbitrážneho konania, v ktorom sú všetky
sporové strany súkromné.
Fundamentálna rola štátu zahŕňa realizovanie politiky, tvorbu legislatívy
a reguláciu trhu. Z titulu týchto rôl a existencie arbitrážnych ustanovení
v medzinárodných dohodách môže byť štát učinený stranou arbitrážneho konania so
špecifickým zámerom, aj keď je spor z povahy veci samej vopred prehratý (z pohľadu
súkromnej strany). Nárokujúca strana môže zahájiť arbitráž proti štátu na neistom
základe a žiadať o peňažnú náhradu škody, aj keď v skutočnosti táto strana usiluje
najmä o zmenu v politike štátu alebo v právnej úprave. Tento „postranný“ úmysel
strany sa môže prejaviť hneď vo viacerých fázach arbitrážneho konania, o. i. v dôvode
zahájenia konania, v požadovanej náhrade, v predložených dôkazných prostriedkoch,
usilovaní o publicitu a v prístupe k prípadnej dohode strán.
Štáty činia rozhodnutia iným spôsobom než súkromné strany. Rozhodovací proces
býva často obtiažny a byrokratický. Jednotlivé zložky štátu nemusia mať rovnaké
záujmy a postupovať jednotne s inými zložkami. Koniec koncov, vládne a polovládne
subjekty, ktoré sú blízko spojené so štátom, môžu mať v arbitráži iné záujmy než štát
sám. Vládni zamestnanci, ktorí rozhodujú o chovaní štátu v arbitrážnom konaní, môžu
byť vystavení tlaku a obmedzeniam, a to obzvlášť v prípadoch s veľkou publicitou,
ktorá je príznačná pre spory investor – štát.
Vláda štátu a jej politická agenda môžu byť nahradené novou vládou s odlišnými
programovými prioritami. Pokiaľ je pozícia štátu v arbitráži založená na agende
Special Considerations When State Is a Party to International Arbiration. In: Dispute Resolution Journal, 2-4/2005. New York: American Arbitration Association, 2006. S. 70.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
21
súčasnej vlády, môže mať zmena vlády v priebehu arbitrážneho konania dramatické
následky.
Ďalej je zrejmé, že sa štát zodpovedá podstatne roztrieštenejšej skupine
„akcionárov“ v prenesenom slova zmysle. Touto skupinou môžu byť pre štát voliči
ako celok, členovia vládnucich politických strán, ich podporovatelia a v neposlednom
rade rôzne nevládne organizácie, zvláštne záujmové skupiny a médiá. Súkromný
charakter arbitráže ako jeden z jej dôležitých znakov je v prípade, kedy je stranou sporu
demokratický štát, prinajmenšom sporný. Nedostatok transparentnosti býva v takých
situáciách predmetom kritiky.28 Aby sa tomu vyhli, podporujú niektoré štáty vysokú
mieru transparentnosti v sporoch investor – štát, a tým menia povahu tohto typu
medzinárodnej arbitráže.
Mnoho štátov zakladá subjekty k uskutočňovaniu obchodných aktivít štátu.
Jednanie štátneho subjektu môže viesť až k vzneseniu nároku a zahájenia arbitrážneho
konania. Štáty v tomto prípade môžu trvať na tom, že za jednanie štátneho subjektu
nenesú zodpovednosť.29
Napriek faktu, že ako súkromná strana, tak i štát očakávajú zo strany arbitrov
rovné zaobchádzanie, sú štáty vystavené podstatne väčšiemu tlaku zo strany
voličov. Medzinárodné zmluvy vychádzajú zo snáh suverénnych štátov o rast
zahraničných investícií na ich území. Avšak koncept, v ktorom si súkromná strana činí
priamy nárok proti suverénnemu štátu, môže byť verejnosťou vnímaný ako zásah do
suverenity štátu30. Štáty ako strany medzinárodných dohôd sú totiž na ich základe
vystavené finančným, politickým a iným tlakom z arbitrážnych mechanizmov v týchto
dohodách ustanovených. Pre štát je preto životne dôležité, aby sa im dostalo rovného
zaobchádzania a aby to isté bolo vnímané aj zo strany voličov. Arbiter na seba potom
28 „Their meetings are secret. Their members are generally unknown. The decisions they reach need not be fully disclosed. Yet the way a group of international tribunals handles disputes between investors and foreign governments can lead to national laws being revoked and environmental regulations changed. And it is all in the name of protecting foreign investors under NAFTA.“ The New York Times, 11.3.2001. 29 Bližšie viď kapitola 3.3.2 30 FOX G. H. – NOLTE G. – ROTH B. R. – STACY H. Sovereignty: Essential, Variegated, or Irrelevant? ASIL - Proceedings of the Annual Meeting, 2005. S. 389.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
22
môže prevziať úlohu „ochrancu“ štátnych záujmov v tom zmysle, že nielen zaistí, aby
bol nález spravodlivý, ale aby bol za spravodlivý aj považovaný31.
Problematiku súvislosti medzi medzinárodnou arbitrážou a štátnou suverenitou, na
ktorú sa v tejto práci sústredíme, je pri určitej miere zjednodušenia možné nazvať ako
popis dôležitých aspektov snahy o to, ako spojiť ex definitio súkromnú povahu arbitráže
a jej medzinárodný rozmer s pozíciou štátu, ktorú je možné označiť ako rolu
„rovnejšieho medzi rovnými“. Teoretický koncept suverenity štátu bude nosnou témou
ďalšej kapitoly.
31 LEON, B. – TERRY, J. Special Considerations When State Is a Party to International Arbiration. In: Dispute Resolution Journal, 2-4/2005. New York: American Arbitration Association, 2006. S. 75.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
23
2 SUVERENITA2 SUVERENITA2 SUVERENITA2 SUVERENITA ŠTÁTU ŠTÁTU ŠTÁTU ŠTÁTU
2.1 POJEM SUVERENITY ŠTÁTU
Pojem imunity štátu32 sa zakladá na koncepte suverenity zvrchovaného štátu33 v tom
zmysle, že suverénny štát nemôže byť bez svojho súhlasu podrobený jurisdikcii
a výkonu moci súdnej a výkonnej iného suverénneho štátu.
Racionálne zdôvodnenie vychádza z nasledujúceho: (1) národný súd nemá žiadnu moc
požadovať výkon svojich rozhodnutí na cudzom štáte; (2) nezávislosť a rovnosť štátov
je prekážkou uplatnenia jurisdikcie súdov jednej krajiny nad osobami, skutkami alebo
majetkom inej krajiny; (3) štát by mal požívať pred súdom iného štátu takých imunít,
aké požíva pred súdom vo svojom vlastnom štáte. Ďalšie možné zdôvodnenie sa dá
nájsť v (4) územnej pôsobnosti súdov prijímajúceho štátu a (5) v zásade reciprocity
a medzinárodnej zdvorilosti.
Nespôsobilosť tuzemských súdov presadiť svoje rozsudky proti cudziemu štátu zostáva
jedným z najvýznamnejších dôvodov pre zachovanie imunity, čo je demonštrované
faktom, že je štátom zvlášť priznávaná imunita z exekúcie a v prevažujúcej miere
zostáva absolútnou prekážkou vykonateľnosti rozsudku proti štátnemu majetku. Táto
nespôsobilosť je čiastočne právna a čiastočne faktická. Použitie donucovacích opatrení
jedným štátom proti jednaniu alebo majetku iného štátu je nepriateľským aktom, ktoré
medzinárodné právo obecne zakazuje, s výnimkou prípadov, kde štát, proti ktorému je
akt nasmerovaný, sám porušil medzinárodné právo.34
32 Imunita v zmysle „vyňatia z jurisdikcie“. 33 Suverenita zvrchovaného štátu je ústredným pojmom Vestfálskeho systému. Jedná sa o zásadu, že žiadna moc či autorita nie je nad štátnou mocou: (1) suverénny štát je najvyššia, nezávislá, a teda konečná politická a právna autorita na určitom území; (2) je objektom recipročného respektu zo strany ostatných štátov. Štáty môžu byť odlišné z hľadiska moci, ale ako suverénne jednotky sú si právne rovné. Definícia podľa KREJČÍ O. Mezinárodní politika. 1. vydání. Praha: Victoria Publishing, 1997. 34 Článok 7 Charty Organizace spojených národov, viď Charta Organizace spojených národů a Statut Mezinárodního soudního dvora. Ostrava: Aries, 1993, s. 5 - 69.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
24
Doktrína absolútnej imunity sa preto právne odvodzuje z pravidla nezasahovania do
vnútorného výkonu verejných funkcií štátu a fakticky z praktickej nemožnosti donútiť
štát urobiť to, čo mu uložil súd.
Nezávislosť a rovnosť štátov je výrazom uznania politickej reality, ktorú vyjadruje
v právnych pojmoch nedostatok kompetencie jedného štátu vykonávať jurisdikciu nad
štátom iným. Toto asi najlepšie vystihuje výrok par in parem non habet imperium,
inými slovami, jeden suverénny štát nemôže byť podriadený jurisdikcii iného štátu.
Pre účely tejto práce sú pre nás kľúčové predovšetkým právne aspekty imunity štátu,
ktorá má z tohto pohľadu tri hlavné funkcie:
(1) Spôsob zaistenia „rovnováhy“ medzi štátmi, keď súkromná strana usiluje
o pomoc súdov jedného štátu a získanie súdneho rozhodnutia o nároku strany
voči štátu inému
(2) Spôsob rozlíšenia medzi právnymi spormi, ktoré sa vzťahujú na verejné
aktivity štátu, a súkromnoprávnymi nárokmi
(3) Spôsob stanovenia súdnej právomoci (jurisdikcie) medzi štátmi
pri urovnávaní sporov a plneniu z nárokov súkromných strán sporu vo vzťahu
k aktivitám štátu pri absencii medzinárodných dohôd, na ktorých základe by
bolo možné vyriešiť protichodné nároky určením rozhodného právneho
poriadku.
2.2 TEÓRIE ABSOLÚTNEJ A OBMEDZENEJ IMUNITY ŠTÁTU
V poslednom storočí došlo k enormným zmenám v teórii a praxi a zmeny v teórii
naďalej pokračujú v odpovedi na meniace sa priority v spoločnosti. V teórii imunity
štátu je možné vysledovať a vymedziť tri rôzne modely, resp. fázy jej vývoja:
(4) Teória absolútnej imunity štátu, podľa ktorej sa vždy jedná o vzťah medzi
dvomi štátmi, cudzím štátom a tuzemským štátom;
(5) Teória obmedzenej imunity štátu, ktorá pripúšťa vstup jednotlivca ako tretej
strany do konania;
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
25
(6) „Postmoderná“ teória imunity štátu, podľa ktorej nemusí byť imunita štátu
považovaná za nevyhnutnú a štátu nutne prináležiacu.35
Mnohé právne poriadky v súčasnej dobe uznávajú teóriu obmedzenej imunity,
neexistuje ale pritom jedna obecne prijímaná verzia tejto teórie a spôsob, akým je
začlenená do vnútroštátnych právnych poriadkov. Regionálna zmluva Európska
konvencia o imunite štátu (European Convention on State Immunity, ECSI)36 z roku
1972, právne úpravy v americkom Zákone o imunite cudzieho štátu (Foreign Sovereign
Immunities Act, FSIA)37 z roku 1976 a v britskom Zákone o imunite štátu (State
Immunity Act, SIA)38 z roku 1978, poskytujú hneď tri rôzne spôsoby právneho
zakotvenia teórie obmedzenej imunity štátu. Každá z týchto verzií uznáva výnimky
z imunity, odlišujúc sa pritom v konkrétnych ustanoveniach, na základe toho, že
predmet sporu súvisí s obchodnou činnosťou, jednou zo strán sporu je súkromná strana
alebo je predmet úzko viazaný na právny poriadok tuzemského štátu. Ostatné právne
poriadky bez konkrétnej právnej úpravy tejto problematiky uplatňujú podobné kritériá,
priznávajú štátu imunitu v rozsahu jeho verejných aktivít (acta iure imperii) a odnímajú
mu imunitu v prípadoch rozhodnutí o veciach v súvislosti s aktivitami štátu súkromnej
alebo komerčnej povahy (acta iure gestionis).
Prístup spojený s teóriou absolútnej imunity sa v odbornej literatúre označuje aj ako
„štrukturalistický“ (ratione personae), zatiaľ čo prístup spojený s teóriou obmedzenej
imunity sa označuje ako „funkcionalistický“ (ratione materiae). Štrukturalistický
prístup sa v prvom rade zameriava na právny status sporovej strany, dožadujúcej sa
imunity suverénneho štátu, zatiaľ čo funkcionalistický prístup sa zameriava na
skutkovú podstatu, ktorá zakladá nárok na imunitu suverénneho štátu. Nebolo by
zrejme presné tvrdiť, že druhý prístup v právnych poriadkoch úplne nahradil prvý, ale
35 Touto teóriou sa táto práca zaoberať nebude. Predstavuje zatiaľ čisto teoretický koncept, v ktorom je globalizovaný svet natoľko prepojený, že úvahy o imunite štátu strácajú svoju opodstatnenosť. 36 European Convention on State Immunity. Basel: Council of Europe, 1972. In: Viadrina International Law Project, Europa-Universität Viadrina, Frankfurt (Oder) [citácia zo dňa 11.júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: <http://voelkerrecht.euv-frankfurt-o.de> 37 US Foreign Sovereign Immunities Act 1976. US Code Collection of Cornell Law School, Title 28, Part IV., Chapter 97 – Jurisdictional Immunities of Foreign States [citácia dňa 11. júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: <http://www.law.cornell.edu/uscode/html/uscode28/usc_sup_01_28_10_IV_20_97.html> 38 State Immunity Act 1978 c. 33/1978, reprinted in 17 International Legal Materials 1123, (1978). (Kompletná neoficiálna textácia State Immunity Act z roku 1978 je k dispozícii na <http://www.law.berkeley.edu/faculty/ddcaron/Documents/RPID%20Documents/rp04038.html>)
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
26
pravdou zostáva, že je v posledných desaťročiach kontinuálne na vzostupe na celom
svete a v súčasnej dobe jednoznačne prevažujúcim prístupom.
2.3 ACTA IURE IMPERII A ACTA IURE GESTIONIS
Podľa funkcionalistického prístupu k imunite môže štát alebo štátny subjekt nárokovať
imunitu štátu iba pre acta iure imperii, ale už nie pre acta iure gestionis. Otázkou
zostáva, čo je determinantom určujúcim, do ktorej z kategórií patria aktivity, do
ktorých štát vstupuje. Súdne rozhodnutia v rozličných krajinách v tomto ohľade
nedávajú jasnú odpoveď, obzvlášť potom v hraničných alebo okrajových prípadoch.
Súdy v Európe a v Spojených štátoch sú napríklad stále názorovo rozdelené v tom, či je
prieskum a ťažba zemného plynu či ďalších nerastných surovín štátnou aktivitou
verejnej alebo súkromnej povahy.39
Komisia pre medzinárodné právo vo svojich Návrhoch článkov o jurisdik čnej
imunite štátov a ich majetku z roku 2003 ponúka nasledujúci postup:
Určenie, či je zmluva alebo transakcia „komerčnou
transakciou“ podľa odstavca I(c)40, by malo v prvej rade
vychádzať z povahy zmluvy alebo transakcie, jej účel by ale
mal byť tiež braný v ohľad, pokiaľ sa strany sporu alebo
transakcie takto dohodli, alebo pokiaľ je v bežnej praxi
39 MANIRUZZAMAN, A. F. State Enterprise Arbitration and Sovereign Immunity Issues: A Look at Recent Trends. In: Dispute Resolution Journal, 8-10/2005. New York: American Arbitration Association, 2005. S. 79. 40 Odstavec 1(c) definuje pojem komerčnej transakcie takto: „Komerčná transakcia“ je: (i) akákoľvek komerčná zmluva alebo transakcia o predaji tovarov alebo dodávke služieb (ii) akákoľvek zmluva o pôžičke alebo iná transakcia finančnej povahy, vrátane akýchkoľvek záväzkov zo záruk alebo z ručenia v súvislosti s akoukoľvek takou pôžičkou alebo transakciou (iii) akákoľvek iná zmluva alebo transakcia komerčného, priemyslového, obchodného alebo odborného charakteru, nezahŕňajúc v to zmluvu o zamestnávaní osôb. Článok 2(1)(c) Draft Articles on Jurisdictional Immunities of States and their Property, with commentaries. In: in Yearbook of the International Law Commission, 1991, vol. II, Part Two. United Nations, 2005. Prekl. aut.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
27
tuzemského štátu právne relevantné určovať komerčnú či
nekomerčnú podstatu zmluvy alebo transakcie.41
Rozhodnutie, či sa jedná o actus iure imperii alebo actus iure gestionis, bude teda úzko
súvisieť s „povahou“ a „účelom alebo motívom“ dotknutého jednania štátu. Inak
povedané, snažíme sa určiť, či toto jednanie prebiehalo na základe zmluvy uzavretej
podľa verejného alebo naopak súkromného práva. Pokiaľ bude možné charakterizovať
zmluvu ako uzavretú podľa verejného práva, imunita bude štátu alebo štátnemu
subjektu súdom s najväčšou pravdepodobnosťou priznaná. Iným spôsobom, ako túto
skutočnosť vymedziť, je zodpovedať otázku, či je jednanie takej povahy, že môže byť
pričítané komukoľvek alebo iba štátu. Inými slovami, či by jednanie štátu podľa povahy
zmluvy alebo transakcie mohlo byť uskutočnené taktiež súkromnou osobou.
Môžu nastať situácie, v ktorých vymedzenie pomocou povahy a účelu jednania
neprináša požadovaný výsledok. Nedávna správa Komisie pre medzinárodné právo
k tomuto poznamenáva nasledujúce:
Mnoho skúmaných prípadov sa zakladá na stanovisku, že účel
jednania nie je relevantný pri vymedzení povahy zmluvy
alebo transakcie, ale že je to povaha jednania samotného, ktorá
je rozhodujúcim faktorom. Niektoré prípady podľa rôznych
vnútroštátnych právnych poriadkov avšak zdôrazňujú, že nie je
vždy možné určiť, či je štát oprávnený k nároku na imunitu
suverénneho štátu posúdením povahy príslušného jednania. Je
to preto (podľa týchto prípadov, pozn. aut.), že povahu
jednania nie je možné jednoducho oddeliť od jeho účelu. Za
týchto okolností bolo v niektorých sporoch považované za
nevyhnutné preskúmať motív jednania. Niekedy, a to i tam,
kde boli motív a účel posúdené za irelevantné pre určenie
komerčného charakteru jednania, bol učinený odkaz na
kontext, v ktorom sa toto jednanie udialo.42
41 Tamtiež. Článok 2(2). Prekl. aut. 42 Report of the International Law Commission on the work of its fifty-first session, 3 May – 23 July 1999. In: Official Records of the General Assembly, Supplement No. 10. Exctract from the Yearbook of
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
28
Vymedzenie komerčného charakteru jednania štátu nie je podľa vyššie uvedeného
zďaleka jednoduché a arbitrážne tribunály musia byť tomto ohľade pomerne inovatívne
a citlivé ku všetkým významným prvkom sporu a okolnostiam, za ktorých vznikol, aby
dosiahli uspokojivého a spravodlivého výsledku.
2.4 ŠTÁT A IMUNITA ŠTÁTOM VLASTNENÝCH SUBJEKTOV
Nech sa už štát v právnom spore domáha imunity z jurisdikcie či exekúcie proti štátom
vlastnenému majetku, štát a ním plne vlastnené subjekty samy seba považujú za
de facto totožné, čo znamená, že na aktivity štátom vlastnených subjektov sa nahliada
ako na aktivity vykonávané štátom samotným pri výkone jeho zvrchovanej moci. Tento
pohľad je v súlade s pohľadom Komisie pre medzinárodné právo, ktorá v posledných
dvoch desaťročiach intenzívne usiluje o kodifikáciu všeobecne prijateľných pravidiel o
imunite štátu z jurisdikcie.
V tomto duchu definuje Komisia pre medzinárodné právo pojem „štát“43 vo svojich
Návrhoch článkov o jurisdikčnej imunite štátov a ich majetku takto:
„Štát“ je:
(i) štát a jeho rôzne orgány vlády
(ii) dielčie územné jednotky federálneho štátu
(iii) podriadené politické jednotky štátu, ktoré sú oprávnené
jednať pri výkone zvrchovanej moci štátu
(iv) agentúry alebo účelovo založené subjekty alebo iné
subjekty44, do tej miery, do akej sú oprávnené jednať pri výkone
zvrchovanej moci štátu
the International Law Commission, vol. II (2). New York: United Nations, 1999. [citácia dňa 20. júla 2006] Dostupné na World Wide Web: <http://www.un.org/law/ilc/index.htm> 43 Bližšie k vymedzeniu pojmu štát z hľadiska medzinárodnej politiky viď KREJČÍ O. Mezinárodní politika. 1. vydání. Praha: Victoria Publishing, 1997. S. 129 – 135. 44 Výklad k návrhu vysvetľuje dôvod, prečo bola doplnená zmienka o „iných subjektoch“. Zámerom bolo postihnúť i situácie, v ktorých štát poverí súkromný subjekt k výkonu veci verejnej povahy.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
29
(v) zástupcovia štátu jednajúci v rozsahu svojich právomocí45
Definícia subjektov, uvedených v časti (iv) vyššie citovaného článku Návrhov, ktoré sa
môžu domáhať imunity z dôvodu ich vzťahu k cudziemu štátu (cudzí je tu štát
z pohľadu súdu, kde subjekty imunitu nárokujú), je zásadným sporným bodom teórie
absolútnej i obmedzenej imunity štátu. Miera, v ktorej by mali tieto subjekty požívať
imunitu z titulu blízkeho vzťahu k cudziemu štátu (ktorý ale nie ja tak blízky ako
v prípade centrálnych orgánov štátu), zostáva kľúčovým problémom právnej vedy
zaoberajúcej sa imunitou štátu.
„Štátne agentúry“ (štátu podriadené jednotky obecne) umožňujú štátu participovať na
hospodárskych a obchodných aktivitách. Môžu nadobúdať veľa foriem, ako napr.
dielčia jednotka vládneho rezortu, štátny podnik založený zo zákona alebo súkromná
spoločnosť podľa súkromného práva, v ktorej je štát hlavným podielnikom. Čím viac sa
taká jednotka vychyľuje z politickej organizácie štátu a čím väčšiu mieru oddelenej
právnej subjektivity požíva, tým viac sa teoreticky a právne blíži súkromnej spoločnosti.
Pod doktrínou absolútnej imunity sa snažili súdy o vyňatie obchodných agentúr
z definície štátu, aby bolo možné udržať priznávanie imunity v rozumných medziach.46
Prijatie „funkcionalistickej“ doktríny obmedzenej imunity štátu, zakladajúce sa skôr na
povahe činnosti než charaktere subjektu, viedlo k značnému skomplikovaniu
definičného problému vzhľadom k tomu, že spoločnosti podľa súkromného práva môžu
jednať pri výkone zvrchovanej moci štátu, a štátne agentúry môžu naopak vstupovať do
obchodných aktivít.
Názvoslovie je mätúce a líši sa od jedného právneho systému k druhému, čo do
významu i čo do prípadných dôsledkov pre imunitu. Návrhy článkov Komisie pre
medzinárodné právo a americký Zákon o imunite cudzieho štátu hovoria o „agentúrach
alebo účelovo založených subjektoch“ 47, Európska konvencia o imunite štátu hovorí o
45 Článok 2(1)(b) Draft Articles on Jurisdictional Immunities of States and their Property, with commentaries. In: in Yearbook of the International Law Commission, 1991, vol. II, Part Two. United Nations, 2005. Prekl. aut. 46 FOX H. The Law of State Immunity. 2. vydanie. New York: Oxford University Press, 2004. S. 337. 47 Oddiel 1603(b) US Foreign Sovereign Immunities Act 1976. US Code Collection of Cornell Law School, Title 28, Part IV., Chapter 97 – Jurisdictional Immunities of Foreign States [citácia dňa 11. júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: <http://www.law.cornell.edu/uscode/html/uscode28/usc_sup_01_28_10_IV_20_97.html>
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
30
„právnych subjektoch“48 a britský Zákon o imunite štátu hovorí o „oddelených
subjektoch“ 49.
Vzhľadom k definičným problémom nie je právny status vyššie zmienených subjektov
považovaný za určujúci pre mieru, do akej by mali požívať imunitu, povaha činnosti
subjektu je v tomto smere viac určujúca.50
V túto chvíľu nie je zrejmá súbežnosť v jednaní štátov v tomto spornom bode51.
Nielen že právne systémy jednoznačne nestanovujú medzu medzi štátom a subjektami
súkromného práva, naviac zo stanovenia tejto pomyselnej medze vyvodzujú rôzne
implikácie.
Ďalšie aspekty konceptu suverenity štátu budú pre prehľadnosť prezentované
v príslušných oddieloch praktickej časti práce priamo v súvislosti s témami, ktorých sa
týkajú.
48 Oddiel 6(1) European Convention on State Immunity. Basel: Council of Europe, 1972. In: Viadrina International Law Project, Europa-Universität Viadrina, Frankfurt (Oder) [citácia zo dňa 11.júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: <http://voelkerrecht.euv-frankfurt-o.de> 49 14(1) až (6) State Immunity Act 1978 c. 33/1978, reprinted in 17 International Legal Materials 1123, (1978). 50 Na základe pripomienok štátov obsahuje dodatok k Návrhom článkov Komisie pre medzinárodné právo zmenu v článku 2(1)(b): „(iv) agentúry alebo účelovo založené subjekty alebo iné subjekty, do tej miery, do akej sú oprávnené jednať a skutočne jednajú pri výkone zvrchovanej moci štátu“. 51 FOX H. The Law of State Immunity. 2. vydanie. New York: Oxford University Press, 2004. S. 338.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
31
3333 PROBLÉM ARBITRÁŽE APROBLÉM ARBITRÁŽE APROBLÉM ARBITRÁŽE APROBLÉM ARBITRÁŽE A SUVERENITY ŠTÁTUSUVERENITY ŠTÁTUSUVERENITY ŠTÁTUSUVERENITY ŠTÁTU
3.1 ŠPECIFICKÉ OTÁZKY SUVERENITY ŠTÁTU V SPOJITOSTI
S ARBITRÁŽNYM KONANÍM
Štáty a štátom vlastnené subjekty sú významnými účastníkmi národných
a medzinárodných obchodných operácií. V rovnakej miere to platí pre socialistické
a bývalé socialistické krajiny, ako Čína alebo Rusko, a tržné ekonomiky, ako Európska
únia. Štát býva často najväčším spotrebiteľom na trhu.
Štáty vstupujú do obchodných operácií, týkajúcich sa nákupov a dodávky tovarov
a služieb, porovnateľným spôsobom, ako tak činia súkromné subjekty. Môžu sa stávať
účastníkmi obchodných transakcií priamo prostredníctvom ministerstiev alebo vládnych
agentúr, alebo tak môžu činiť nepriamo prostredníctvom účelovo zakladaných
spoločností alebo iných právnych subjektov52. Tieto subjekty môžu byť priamo
vlastnené štátom, t.j. že obecne všetok zisk generovaný týmito spoločnosťami pripadá
štátu, ale štát nesie zodpovednosť za krytie prípadných finančných strát týchto
spoločností. Na druhú stranu môžu byť tieto subjekty z právneho hľadiska na štáte
úplne nezávislé, ale vláda drží kontrolu nad menovaním vedenia spoločnosti,
obchodnou politikou, spôsobmi financovania a konkrétnymi aktivitami spoločnosti.
Zmluvy, do ktorých vstupujú štáty alebo štátne subjekty, často obsahujú arbitrážne
doložky, obzvlášť v prípadoch, kedy je jednou zo zmluvných strán súkromný subjekt
iného štátu. Má to svoje opodstatnenie: štáty nie sú ochotné vstupovať do sporov pred
zahraničnými súdmi, zahraničný investor naopak nie je ochotný prijať jurisdikciu
v krajine, v ktorej nemá istotu spravodlivého procesu53.
52 Môže sa jednať i o kvázi právne subjekty so špecificky vymedzenou právnou subjektivitou. 53 V medzinárodných obchodných transakciách nevyhnutne dochádza k sporom. Tieto môžu byť spôsobené rozdielnymi obchodnými a právnymi očakávaniami, kultúrnymi rozdielmi, rozdielnou politickou situáciou či zemepisnými podmienkami. Najmarkantnejšie sú rozdiely, ktoré súvisia so samotnou zmluvou: odlišné chápanie zmluvných podmienok, právnych následkov, ktoré zmluva zakladá, alebo príslušných práv a povinností, ktoré z nej pre strany plynú. Niekedy sú uvedené rozdiely natoľko zásadné, že strany nie sú schopné dodržať zmluvne stanovené podmienky. Svoju rolu pritom môžu zohrať aj exogénne faktory alebo zlyhanie ľudského faktoru, či už z dôvodu zlého hospodárenia alebo nadmerných očakávaní strán. Veľká časť sporov súvisí s neplnením finančných záväzkov z dôvodu
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
32
Inak povedané, keď dochádza k vyššie uvedeným sporom a keď ich strany nie sú
schopné urovnať spoločným jednaním, vzniká nutnosť súdneho konania, ktoré môže
byť úspešné len za predpokladu, že je pre obe strany dôveryhodným a prijateľným
riešením. Za týchto okolností sa strany často uchyľujú k medzinárodnej arbitráži ako
k systému súkromnému, nezávislému a nestrannému.
Obchodné transakcie zahrňujúce štáty a štátne subjekty vedú k ďalším špecifickým
otázkam, a to otázkam týkajúcim sa fenoménu štátnej imunity. V tejto práci sa
sústredíme na nasledujúce témy:
(1) Môže štát právoplatne vstúpiť ako zmluvná strana do arbitrážnej dohody?
(2) Kto sa stáva zmluvnou stranou arbitrážnej dohody v prípade, že túto dohodu
uzatvára za štát právne samostatná spoločnosť? Je potom účastníkom takej
dohody čisto táto spoločnosť alebo štát ako taký? Majetok akého rozsahu
potom pripadá v úvahu na plnenie z možného rozhodcovského nálezu?
(3) Do akej miery zakladá štátna suverenita nárok na vyňatie z jurisdikcie
a odmietnutie uznania a výkonu rozhodcovského nálezu?
(4) Existujú iné argumenty pre odmietnutie uznania a výkonu rozhodcovského
nálezu?
3.2 PROBLÉM SUBJEKTÍVNEJ ARBITRABILITY ŠTÁTU
Súkromné subjekty majú slobodu v tom, či sa rozhodnú riešiť svoje spory
prostredníctvom národných súdov alebo rozhodcovských tribunálov54. To ale nemusí
platiť pre štáty a štátne subjekty. Nie je výnimkou nájsť vo vnútroštátnom právnom
bplatobnej neschopnosti alebo vyhýbania sa plneniu hľadaním ospravedlnenia alebo odôvodnenia pre toto chovanie. Bližšie pozri LEW, J. D. M. – MISTELIS L. A. - KRÖLL S. M. Comparative International Commercial Arbitration. Hague: Kluwer Law International, 2003. S. 2 – 5. 54 Viď kapitola 1.4.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
33
poriadku ustanovenia obmedzujúce prípustnosť voľby štátu a štátnych subjektov
vstupovať do arbitrážnych dohôd55.
Zmieňované ustanovenia vnútroštátnych právnych poriadkov sa často upravujú tzv.
spôsobilosť vstupovať do arbitrážnych dohôd. Keďže sa v prípade štátu otázka
spôsobilosti riadi príslušnou právnou normou, je zrejmé, že je to právo príslušného
štátu, ktoré určuje jeho spôsobilosť. Presnejšie vymedzené je potom dôležitejšie
zaoberať sa arbitrabilitou jednotlivých možných sporov a súvisiacich kolíznych noriem
(objektívnou arbitrabilitou), skôr než otázkou spôsobilosti štátov vstupovať do
arbitrážnych dohôd (subjektívnej arbitrability).56
Pojmy objektívnej a subjektívnej arbitrability sú u arbitrážnych sporov často
dôsledne rozlišované57. Objektívna arbitrabilita smeruje k odpovedi na otázku,
u ktorých kategórií sporov pripúšťa daný vnútroštátny právny poriadok riešenie sporu
pred rozhodcovským tribunálom. Subjektívna arbitrabilita dáva odpoveď na otázku, či
rozhodcovská zmluva z pohľadu určitého právneho poriadku či medzinárodne
uznávaných a unifikovaných noriem napĺňa ďalšie požadované náležitosti pre to, aby
mohla byť založená právomoc určitého rozhodcovského súdu či rozhodcu a bol
umožnený prevod súdnej právomoci zo súdov štátnych na súdy rozhodcovské.
Obecne obmedzenia spôsobilosti strany vstupovať do arbitrážnych dohôd smerujú
k ochrane tejto strany. V prípade štátu je ale obmedzenie jeho spôsobilosti vstupovať do
arbitrážnych dohôd výsledkom politického rozhodnutia, ktoré do určitej miery pramení
zo zažitej predstavy, že podriadenie sa inému systému urovnávania sporov, než takému,
ktorý je plne v rukách štátu, znižuje dôstojnosť a zvrchovanosť suverénneho štátu.
Môže tiež vychádzať z historickej nedôvery krajín k arbitráži ako spôsobu rozhodovania
sporov, ktorý favorizuje ekonomicky rozvinuté krajiny.
55 Na konkrétnych príkladoch ustanovení francúzskeho Občianskeho zákonníku a právnych poriadkov štátov Saudskej Arábie, Iránu a Sýrie to ilustruje J. D. M. Lew a ďalší (viď LEW, J. D. M. – MISTELIS L. A. - KRÖLL S. M. Comparative International Commercial Arbitration. Hague: Kluwer Law International, 2003. s.734). 56 Pre diskusiu o úprave pojmov subjektívna a objektívna arbitrabilita v právnych poriadkoch rôznych krajín, zrov. RABAN P. Alternativní řešení sporů, arbitráž a rozhodci v České a Slovenské republice a zahraničí. 1. vydání. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2004. S. 73 – 87. 57 ROZEHNALOVÁ, N. Mezinárodní právo obchodní II. díl – Řešení sporů. 2. vydání. Edice učebnic Právnické fakulty Masarykovy university v Brně, svazek 214. Brno: Masarykova univerzita v Brně, 1999. s. 51 – 58.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
34
Nedostatok subjektívnej arbitrability vstúpiť do arbitrážnej dohody činí dohodu
absolútne neplatnou. Toto ale nemusí nutne nastávať v prípade štátov, ktoré sa stali
signatármi Európskej konvencie. Táto konvencia totiž potvrdzuje právo „právnických
osôb verejného práva“ vstupovať do arbitrážnych dohôd, s výnimkami, ktoré si
signatárske štáty mohli vyjednať pri pristupovaní ku Konvencii.
Způsobilost právnických osob veřejného práva podrobit se
arbitráži
1. V případech uvedených v článku I, odstavci 1 této Úmluvy
mohou právnické osoby, které jsou podle právního řádu pro ně
použitelného považovány za „právnické osoby veřejného
práva“ platně uzavírat rozhodčí smlouvy.
2. Při podpisu, ratifikaci nebo přistoupení k této Úmluvě může
každý smluvní stát prohlásit, že omezuje výše uvedenou
možnost za podmínek blíže v jeho prohlášení uvedených. 58
Možnosť obmedzenia spôsobilosti právnických osôb verejného práva využilo iba
Belgicko, ktoré vyhradilo spôsobilosť vstupovať do arbitrážnej dohody len pre štát
samotný. Vo všetkých prípadoch spadajúcich pod Európsku zmluvu tak článok 2
Konvencie nahrádza národné obmedzenia práv štátov alebo štátnych subjektov
vstupovať do arbitrážnych dohôd.
Iné ustanovenie, ale s podobným účinkom, je možné nájsť vo švajčiarskom zákone o
medzinárodnom práve súkromnom. Vzhľadom k tomu, že švajčiarska legislatíva
nemôže priamo regulovať právo zahraničných verejnoprávnych subjektov vstupovať do
arbitrážnych dohôd, čl. 177(2) iba vylučuje spoliehanie sa na obmedzenia, ktoré
uplatňuje vnútroštátny právny poriadok iného štátu voči verejnoprávnym činiteľom:
Pokiaľ je stranou arbitrážnej dohody štát, podnik alebo
organizácia pod jeho kontrolou, nemôže sa spoľahnúť na právo
tohto štátu za účelom napadnutia jeho spôsobilosti byť stranou
58 Článek 2 vyhlášky č. 176/1964 Sb. ministra zahraničních věcí o Evropské úmluvě o mezinárodní obchodní arbitráži. Částka 74.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
35
arbitráže, alebo napadnutia arbitrability sporu vymedzeného
v arbitrážnej dohode.59
Národná úprava arbitrážneho práva v iných krajinách podobné ustanovenia často
neobsahuje.60 Nie je potom prekvapením, že arbitrážne tribunály a súdy sa musia touto
otázkou pri rôznych príležitostiach zaoberať. Obecne dochádzajú k záveru, že
v medzinárodnom kontexte sa štáty ako zmluvné strany nemôžu spoliehať na svoje
vnútroštátne právo s cieľom spochybniť arbitrážnu dohodu, do ktorej slobodne vstúpili.
Argumentácie sa ale často líšia.
Benteler v. Belgium
Zmieňovaný obecný trend a zhrnutie rôznych prístupov je možné nájsť v arbitrážnemu
náleze v prípade Benteler z roku 1983. V tomto prípade vznikol spor okolo zmluvy
medzi belgickou a nemeckou spoločnosťou ohľadom reštrukturalizácie belgickej
spoločnosti. Benteler inicioval arbitrážny proces proti belgickému štátu spoliehajúc sa
pritom na detailnú arbitrážnu doložku obsiahnutú v zmluve. Belgicko napadlo
jurisdikciu arbitrov s odvolaním na od tej doby zrušený článok 1676(2) Zbierky
súdnych rozhodnutí, podľa ktorého Belgicko nemohlo právoplatne pristúpiť k arbitráži
s výnimkou zvláštneho zmocnenia v zmluve medzi spoločnosťami. Na základe čl.2
Európskej zmluvy sa tribunál uzniesol, že Belgicko sa nemôže spoľahnúť na
obmedzenie o vylúčení zo schopnosti právoplatne pristúpiť k arbitráži, ktoré vychádzalo
z vnútroštátneho práva. Tribunál považoval toto pravidlo za obecný princíp
medzinárodnej arbitráže, ktorý je v praxi dosahovaný viacerými spôsobmi, mimo iné61:
(1) Obmedzením zákazu štátov súhlasiť s pristúpením k arbitráži iba v národných
(vnútroštátnych) prípadoch
(2) Odkazom na to, že spôsobilosť štátov vstupovať do arbitrážnych dohôd je
vymedzená právom zmluvy a nie právom štátu
59 Cit. podľa LEW, J. D. M. – MISTELIS L. A. - KRÖLL S. M. Comparative International Commercial Arbitration. Hague: Kluwer Law International, 2003. s. 736. 60 Tamtiež, s.736. 61 Ad Hoc-Award of November 18, 1983 Benteler v. Belgium, Journal of International Arbitration 1984. S. 189 – 190.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
36
(3) Priklonením sa k názoru, že ktorýkoľvek štát, ktorý vstúpil do arbitrážnej
dohody, by porušil medzinárodné zásady slušnosti, keby neskôr využil svoje
vnútroštátne právo k neplneniu arbitrážnej zmluvy a
(4) Umožnením arbitrom nebrať do úvahy tento spôsob obmedzení, pretože štát
by pritom jednal v rozpore so svojím predchádzajúcim chovaním, contra
factum proprium.
Prvé tri z týchto prístupov vychádzajú z predpokladu, že vnútroštátne právo štátu ako
účastníka sporu je relevantné, ale jeho účinky musia byť obmedzené. Podľa štvrtého
prístupu podlieha vec inému právu – právu zmluvy.
Piaty prístup, založený na klasifikácii problému ako problému subjektívnej arbitrability,
je pravdepodobne prevažujúcim pohľadom. Podľa tohto názoru sa záležitosť
subjektívnej arbitrability riadi hmotno-právnou normou medzinárodnej arbitráže, a nie
právom štátu. Táto norma vyžaduje, aby štáty ako zmluvné strany ctili arbitrážnu
dohodu, ktorá vylučuje ich spoliehanie sa na národné obmedzenia za účelom
spochybnenia arbitrážnej dohody, ktorú uzatvorili. Norma sa odvodzuje
z medzinárodnej arbitrážnej praxe a ustanovení v rôznych právnych systémoch
a zmluvách; konkrétne povedané: zatiaľ čo Európska konvencia výslovne ustanovuje
subjektívnu arbitrabilitu štátov, Washingtonská konvencia62 sa zakladá na predpoklade,
že štát, ktorý súhlasil s možnou arbitrážou, je svojím súhlasom zaviazaný.
3.3 VZNIK A INTERPRETÁCIA ARBITRÁŽNEJ DOHODY
Účasť štátu ako strany arbitrážnej dohody môže prinášať problémy vo vzťahu
k existencii a interpretácii arbitrážnej dohody. Štáty pre svoje aktivity často využívajú
množstvo samostatných subjektov; tieto môžu byť podriadené organizačnej štruktúre
štátu alebo majú vlastnú právnu subjektivitu. V predchádzajúcom prípade vyvstala
otázka, či osoba, ktorá vyjadrila svoj súhlas s arbitrážou, mala moc a právo týmto
spôsobom štát zaviazať. Pokiaľ má štátny subjekt vlastnú právnu subjektivitu, môže byť
62 Konvencia o riešení sporov z investícií medzi štátmi a občanmi druhých štátov.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
37
obtiažne určiť, či arbitrážna dohoda zaväzuje taktiež štát, ktorý ako taký k dohode
nepristúpil.
Kontrakty, do ktorých vstupujú vládne subjekty, často vyžadujú súhlas vlády. Otázka,
ktorá v tejto súvislosti často vyvstáva, je či zmluva obsahujúca arbitrážnu doložku bude
záväzná tiež pre štát ako zmluvnú stranu, aj keď zmluvu nepodpísal. A naopak, či štát
svojím podpisom arbitrážnej doložky zaviazal právny subjekt uzatvárajúci hlavný
kontrakt.
3.3.1 Právo konajúcej osoby zaviazať štát
Fyzická osoba, ktorá podpísala arbitrážnu dohodu menom štátu, k podpisu tejto dohody
nemusí byť poverená žiadnym zvláštnym predpisom alebo zákonným ustanovením
vnútroštátneho právneho poriadku. Toto riziko existuje predovšetkým v situáciách, kedy
nie sú dohody uzatvárané hlavou štátu alebo vlády, ale osobou na nižšej úrovni
výkonnej moci, ktorá riadi určitý vládny rezort a je poverená aplikáciou zmluvy
s druhou stranou. Jedným z možných názorov je, že v takýchto prípadoch jedná
zmluvná strana bez dostatočného zmocnenia a arbitrážna dohoda preto nemôže byť
chápaná ako explicitné vzdanie sa imunity. Preferovaným pohľadom avšak zostáva
považovať arbitrážnu dohodu za platnú do tej miery, do akej štátny činiteľ požíval
zjavného zmocnenia takto konať.
3.3.2 Účinok arbitrážnej dohody uzavretej štátnym subjektom pre štát
Súkromné strany, uzatvárajúce obchodné dohody so štátnymi subjektami, často usilujú
o zapojenie štátu samotného do arbitrážneho procesu, napriek tomu, že štát neuzatvoril
arbitrážnu dohodu. Dôvodom obvykle býva skutočnosť, že štátny subjekt často
nedisponuje dostatočnými prostriedkami k uhradeniu prípadných nárokov, tieto
prostriedky nemusia byť tak ľahko dosiahnuteľné ako majetok štátu alebo možnosť
kompenzácie vzájomných pohľadávok existuje iba voči štátu samotnému. Snaha
súkromnej strany zapojiť do procesu vládu alebo štát samotný môže mať aj
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
38
psychologické zdôvodnenie, pretože u týchto je motivácia vyhnúť sa komplikáciám v
procese podstatne vyššia.
Hlavným argumentom pre zapojenie štátu už od samotného počiatku je teda skutočnosť,
že štátne subjekty nemajú oddelenú právnu subjektivitu, sú len podriadenou jednotkou
štátnej správy. V súlade s jasne stanovenými pravidlami zodpovednosti štátu preto
nemajú tieto právne subjekty žiadnu moc štát akýmkoľvek spôsobom právne zaväzovať.
Učinením štátu (a nie štátneho subjektu) zmluvnou stranou arbitrážnej dohody je táto
možnosť efektívne eliminovaná. Často ale dochádza k tomu, že má štátny subjekt
vlastnú právnu subjektivitu a nie štát, ale priamo tento subjekt sa stáva stranou
arbitrážnej dohody. Štát, ktorý v tomto prípade nepodpísal arbitrážnu dohodu, môže byť
jej stranou učinený iba vtedy, pokiaľ je možné preukázať, že sa štát napriek tomu
pripojil k arbitráži a nemôže sa spoliehať na samostatnú právnu subjektivitu ním
vlastneného subjektu.
Táto situácia je porovnateľná so situáciou, ktorá nastáva v súvislosti so skupinami
ekonomicky spätých firiem. Existuje pádny argument rozšíriť pravidlá upravujúce
otázky skupín ekonomicky spätých firiem do arbitrážnych dohôd, ktorých stranou sú
štátom vlastnené subjekty. Firmy ako súkromné subjekty podliehajú jurisdikcii súdov.
Pre ne je výsledný efekt vstupu do arbitrážnej dohody obmedzený na výber fóra, ktoré
bude rozhodovať v danom prípade. Na druhú stranu štáty, ktoré požívajú výhod imunity
suverénneho štátu, sa nemusia podriaďovať jurisdikcii žiadneho súdu, pokiaľ sa takej
jurisdikcii nepodvolia výslovne. V tomto ohľade má súhlas s arbitrážou pre štáty
omnoho širšie dopady: nejde o samotný výber súkromného fóra, súdu alebo tribunálu,
ale taktiež o v určitom zmysle vzdanie sa zvrchovanosti suverénneho štátu.
Nehľadiac nato, ako striktný postoj k tejto tematike zaujmeme, je možné prinajmenšom
konštatovať, že samotný fakt, že je štát vlastníkom subjektu a do určitej miery nad ním
vykonáva kontrolu, nie je dostatočným odôvodnením rozšírenia arbitrážnej dohody na
štát samotný. Vychádzame pritom čisto z princípu oddelenej právnej subjektivity
subjektov, ktorý vyžaduje, aby boli splnené určité ďalšie požiadavky pred tým, než
bude možné považovať štát za právne zaviazaný arbitrážnou dohodou. Pravidlom musí
byť rešpektovanie právneho oddelenia štátu a štátneho subjektu s predpokladom, že
pokiaľ štát nepodpísal arbitrážnu dohodu, subjekt, ktorý tak učinil, by mal byť
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
39
považovaný za samostatnú a jedinú stranu arbitráže. Predchádzajúci alebo nasledujúci
súhlas predstaviteľov štátu je obecne nedostatočný k tomu, aby učinil štát stranou
arbitrážnej dohody63.
Tieto princípy ležia v základe článku 7 rezolúcie Inštitútu medzinárodného práva z roku
1989, ktorá hovorí:
Súhlas štátneho podniku k arbitráži sám o sebe neimplikuje
súhlas štátu stať sa stranou arbitráže.64
The Arab Republic of Egypt v. Southern Pacific Properties (SPP)
Tieto pravidlá môžu byť vyvodzované z rozhodnutia švajčiarskych a francúzskych
súdov v dvoch prípadoch, zaoberajúcich sa štátnymi kontraktmi. Tzv. arbitráž Pyramídy
vyvstala okolo stavby hotelového komplexu v blízkosti pyramíd, z čoho je tiež
odvodený neformálny názov tohto prípadu. V septembri 1974 uzatvorila spoločnosť
SPP, developerská spoločnosť so sídlom v Hongkongu, rámcovú zmluvu so štátom
Egypt a štátom vlastnenou Egyptskou turistickou organizáciou (Egyptian Tourist
Organization, ďalej ako EGOTH). Na základe tejto dohody vytvorili SPP a EGOTH
spoločný podnik pre stavbu hotelu, zatiaľ čo štát Egypt mal získať a poskytnúť
pozemky nevyhnutné pre stavbu. Dohoda o spoločnom podniku (joint venture
agreement) uzavretá o tri mesiace neskôr medzi SPP a EGOTH umožňovala arbitráž
podľa pravidiel ICC65 a obsahovala na záverečnej strane dokumentu stanovisko
„Schválené, odsúhlasené a ratifikované ministrom cestovného ruchu“, spolu s podpisom
ministra a oficiálnym razítkom. Po zastavení projektu zahájila SPP arbitrážne konanie
proti EGOTH a štátu Egypt. Egypt vzniesol námietku proti jurisdikcii tribunálu
a v prvom rade na základe toho, že neučinil súhlas s arbitrážnou doložkou obsiahnutou
63 MANIRUZZAMAN, A. F. State Enterprise Arbitration and Sovereign Immunity Issues: A Look at Recent Trends. In: Dispute Resolution Journal, 8-10/2005. New York: American Arbitration Association, 2005. S. 78 – 79. 64 Článok 7 rezolúcie Arbitration Between States, State Enterprises, or State Entities, and Foreign Enterprises. Santiago de Compostela: Institut de Droit International, 1989. 65 Pravidla rozhodčího řízení Mezinárodní obchodní komory platná od 1. ledna 1998. ICC č. publikace 808. Paříž: International Chamber of Commerce (Mezinárodní obchodní komora), 2004.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
40
v dohode o spoločnom podniku.66 Švajčiarski arbitri potvrdili jurisdikciu a vyniesli
nasledujúci nález:
... zmluvne sa zaväzujúc k prijatiu rady záväzkov podľa
Decembrovej zmluvy [dohoda o spoločnom podniku], sa vláda
stala jej zmluvnou stranou a prijala svoju zodpovednosť
s ohľadom na vykonanie vyššie uvedených záväzkov. ...
Týmto konaním vláda nutne rozšírila dohodu (Decembrovú
zmluvu, pozn. aut.) na mechanizmus ustanovený pre riešenie
sporov. ... My týmto prijímame princíp, že prijatie arbitrážnej
doložky by malo byť jasné a jednoznačné: Avšak
v Decembrovej zmluve nenachádzame žiadny prvok
nejednoznačnosti. Vláda tým, že sa stala stranou tejto dohody,
nemohla dôvodne pochybovať o tom, že by mohla byť viazaná
arbitrážnou doložkou, v nej obsiahnutou.67
Súdny tribunál vydal nález v prospech SPP, ukladajúc pritom Egyptu zaplatiť
významnú sumu spoločnosti SPP. Egypt podal žiadosť o zrušenie rozhodcovského
nálezu k francúzskemu súdu. Odvolací súd v Paríži zrušil nález a kasačný súd na
základe odvolania SPP potvrdil zrušenie nálezu súdom nižšej inštancie. Oba francúzske
súdy teda rozhodli, že výrazy „Schválené, odsúhlasené a ratifikované“ musia byť
interpretované v svetle egyptskej legislatívy a prehlásenia spoločností SPP a EGOTH,
z ktorých obe predvídajú súhlas ministra turistiky so záväzkami EGOTH. Súd bol toho
názoru, že ratifikácia nezakladá súhlas ministerstva s tým, že sa stane stranou dohody
o spoločnom podniku. Išlo iba o súhlas daný ministrom v rámci jeho kompetencie
činiteľa dohliadajúceho nad organizáciou EGOTH a zodpovednosti ministra odsúhlasiť
všetky stavby vo vzťahu k cestovnému ruchu.68
66 SÖDERLUND, Ch. The State as a Party in Arbitration and Issues of Sovereign Immunity. In: Materials from the Conference for Legal Professionals. Almaty: The Supreme Court, 2004. S. 4 – 6. 67 Citácia arbitrážneho nálezu podľa LEW, J. D. M. – MISTELIS L. A. - KRÖLL S. M. Comparative International Commercial Arbitration. Hague: Kluwer Law International, 2003. S. 740 – 741. Prekl. aut. 68 PETROCHILOS G. Procedural Law in International Arbitration. Oxford Private International Law Series. New York: Oxford University Press, 2004. S. 288 – 289.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
41
Záver z tohto prípadu a nález francúzskych súdov je teda v obecnom slova zmysle
nasledujúci: schválenie vlády je nutné chápať ako súhlas relevantnej vládnej autority
s uskutočnením projektu, ale nie ako pristúpenie k zmluve (v zmysle stať sa zmluvnou
stranou).
Westland Helicopters Ltd. v. Arab Organization for Industrialization and others
Prípad Westland vznikol zo spoločného podniku, a to ako spor medzi britskou
spoločnosťou Westland Helicopters Ltd. (ďalej ako Westland) a Arabskou organizáciou
pre industrializáciu (Arab Organization for Industrialization, ďalej ako AOI) –
nadnárodnou organizáciou založenou v roku 1975 Egyptskou arabskou republikou,
Saudskoarabským kráľovstvom, Spojenými arabskými emirátmi a Katarom k podpore
ich vojenského priemyslu. V období tesne po uzavretí mierovej dohody medzi Egyptom
a Izraelom69 a následného zamýšľaného rozpustenia AOI tromi ďalšími štátmi vznikol
medzi stranami spor. Westland zahájil arbitráž proti AOI a všetkým štyrom štátom na
základe arbitrážnej doložky obsiahnutej v dohode akcionárov uzavretej medzi
spoločnosťou Westland a organizáciou AOI o založení spoločného podniku. Egypt
odmietol, že by bol viazaný arbitrážnou dohodou a tri ostatné štáty sa arbitráže vôbec
nezúčastnili.
Arbitrážny tribunál vydal predbežné rozhodnutie o jurisdikcii, v ktorom sa uzniesol, že
právna subjektivita prisudzovaná AOI nie je sama o sebe jednoznačnou odpoveďou na
otázku, či boli štáty viazané akýmikoľvek záväzkami, do ktorých vstúpila organizácia
AOI, a to vrátane arbitrážnej dohody. Podľa názoru tribunálu musela byť táto otázka
zodpovedaná na základe dôkladného preskúmania zakladajúcich dokumentov
organizácie AOI. Tieto neobsahovali žiadne pravidlá pre vyňatie štátov zo
zodpovednosti za záväzky. Tým skôr neboli vzhľadom k nadnárodnému charakteru
organizácie AOI aplikovateľné ustanovenia obsiahnuté vo vnútroštátnych právnych
poriadkov jednotlivých krajín, ktoré by také vyňatie umožňovali. Tribunál vydal
69 Mierová dohoda medzi Egyptom a Izraelom bola uzavretá v roku 1979 vo Washingtone, ktorá vrátila Egyptu Sinajský poloostrov a viedla k odsúdeniu politiky Egypta zo strany arabských zemí, ktoré následne prerušili diplomatické styky a pozastavili členstvo Egypta v Lige arabských zemí. Srov. WOYKE, W. Handwörterbuch Internationale Politik. Bonn: Lizenzausgabe für die Bundeszentrale für politische Bildung, 2000. s. 307 – 316.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
42
rozhodnutie v tom zmysle, že štáty boli viazané arbitrážnou dohodou uzavretou
organizáciou AOI:
... Pri neprítomnosti akýchkoľvek ustanovení výslovne alebo
mlčky vylučujúcich zodpovednosť 4 Štátov táto zodpovednosť
trvá, ako obecné pravidlo tí, ktorí sa zapoja do transakcií
hospodárskej povahy, sú považovaní za zodpovedných za
všetky záväzky, ktoré z týchto transakcií vyplynú. Opomenutie
4 Štátov formálne odmietnuť ich zodpovednosť umožňuje
tretím stranám, ktoré vstúpili do zmluvného vzťahu s AOI,
legitímne počítať s ich zodpovednosťou.70
Arbitri sa naviac odkázali na zásadu ekvity71, ktorá z ich pohľadu ospravedlňuje
zahrnutie štyroch štátov, ktoré umožní zachovanie spravodlivosti vo veľmi osobitých
okolnostiach tohto prípadu72.
Ekvita, v súlade so zásadami medzinárodného práva, umožňuje zdvihnúť závoj obchodu
v záujme ochrany tretích strán proti zlému zaobchádzaniu, ktoré by bolo k ich ujme.
Egypt podal návrh na zrušenie nálezu u švajčiarskych súdov. Tribunal Fédéral zrušil
rozsudok vo vzťahu k Egyptu pre nedostatok jurisdikcie. Tribunal Fédéral najprv
odmietol základný predpoklad, na ktorom spočíval nález, v tom zmysle, že prijatie
zodpovednosti za záväzky zmluvne učinené AOI činia zaviazanými aj štáty (v zmysle
pristúpenia k arbitrážnej doložke). Súd rozhodol, že:
Dodržiavanie arbitrážnej doložky nemôže byť požadované od
strany, ktorá ju nepodpísala, pokiaľ táto strana nie je tak či tak
viazaná podpisom subjektu alebo tretej strany, zmocnených
70 Citácie arbitrážnych nálezov v tomto prípade prevzaté z LEW, J. D. M. – MISTELIS L. A. - KRÖLL S. M. Comparative International Commercial Arbitration. Hague: Kluwer Law International, 2003. S. 742 – 744. Prekl. aut. 71 Hodnotenie obsahu platných noriem medzinárodného práva z hradiska toho, či sú spravodlivé, kedy sa súd môže odchýliť od platného medzinárodného práva a rozhodnúť ex aequo et bono, t.j. s použitím obecných pojmov ekvity (spravodlivosti, slušnosti). 72 Pre bližší výklad srov. MALENOVSKÝ, J. Mezinárodní právo veřejné – Obecná část. 2. vydání. Edice učebnic Právnické fakulty Masarykovy university v Brně, svazek 167. Brno: Doplněk, 1997. S. 144 – 145.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
43
jednať jej menom na základe aktu udeľujúceho tomuto subjektu
alebo tretej strane právo predložiť spor k arbitráži.
Súd ďalej pokračoval vymedzením samostatnej právnej subjektivity AOI a dospel
k nasledujúcemu záveru:
Autonómia AOI vylučuje možnosť, že jej zmluvy s tretími
stranami, a presnejšie ňou podpísaná arbitrážna doložka, môžu
byť považované za zmluvy uzavreté zástupcami alebo úradom,
t.j. záväzné pre zakladajúce štáty.
Dominantná rola týchto štátov v AOI a skutočnosť, že najvyšší orgán AOI je výbor
zložený z ministrov, nemôže mať vplyv na nezávislosť AOI a jeho právnu subjektivitu,
ani nemôže viesť k záveru, že AOI zaväzovala zakladajúce štáty, keď jednala s tretími
stranami.
Naviac oba súdy, ženevský odvolací súd rovnako ako Tribunal Fédéral, zamietli
argument ekvity, t.j. subjektívnej spravodlivosti, tvrdiac, že
Arbitri sa mylne uchýlili k ekvite v záujme udržania ich stanoviska. Ekvita nemôže byť
v tomto prípade aplikovaná, nedochádza tu k odopreniu spravodlivosti (abnegatio
iustitiae) vzhľadom k slobode Westland zahájiť súdne konanie proti Egyptu pred
egyptským súdom.
Vzhľadom k tomu, že nález bol zrušený iba vo vzťahu k Egyptu, pokračovala arbitráž
proti ostatným trom zakladajúcim štátom. Po vydaní podstatného nálezu v prospech
spoločnosti Westland zahájili štáty konanie smerom k zrušeniu nálezu u švajčiarskych
súdov na základe tvrdenia o nedostatku jurisdikcie. Ich návrh bol ale zamietnutý
vzhľadom k tomu, že podľa švajčiarskeho práva je argumentácia ležiaca v základe tohto
návrhu vopred vylúčená existenciou predbežného rozhodnutia o jurisdikcii (viď vyššie).
Rozhodol, inter alia, že zmluvné záväzky môžu vzniknúť len tam, kde „strana dala
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
44
jasne najavo postoj, z ktorého môže druhá strana v dobrej viere dôvodne vyvodzovať
existenciu zámeru“73.
Rovnaké pravidlá sa uplatnia, keď problém vyvstane pri uznaní rozhodcovského nálezu.
Národné súdy obecne zamietajú vznesené žiadosti súkromných strán o obstavení
majetku štátom vlastneného subjektu s oddelenou právnou subjektivitou v prípade, že sú
učinené s úmyslom presadiť vykonateľnosť nálezu voči štátu. Výnimkou sú iba prípady,
kedy bol právne oddelený subjekt založený s cieľom vyhnúť sa vykonateľnosti nálezu
alebo štát zasahoval do bežnej obchodnej činnosti tohto subjektu. V týchto prípadoch
súdy nerešpektujú samostatnú právnu subjektivitu štátom vlastnených subjektov.74
Tento prístup je ilustrovaný rozhodnutím v prípade S & Davis International Inc v. The
Republic of Yemen. Prípad vyvstal okolo zmluvy o nákupe pšenice medzi americkou
nárokujúcou stranou a štátom vlastnenou Všeobecnou spoločnosťou pre zahraničný
obchod a obilie štátu Jemen (General Corporation for Foreign Trade and Grains of
Yemen). Na základe pokynov jemenského ministerstva obchodu ukončila Všeobecná
spoločnosť zmluvu a arbitrážnym tribunálom GAFTA jej bolo uložené zaplatiť zmluvné
penále. S & Davis International usilovala o výkon nálezu pred americkým súdom proti
Jemenu.
Súd dospel k záveru, že zásah ministerstva do bežného fungovania spoločnosti, ktorého
výsledkom bolo ukončenie zmluvy, je dostatočným dôvodom k ustaveniu vzťahu
zmocniteľ- zmocnenec75 a štát Jemen môže byť učinený žalovanou stranou v spore.
Obecne platí, že samostatné právne subjekty založené štátom (tu Všeobecná
spoločnosť) by mali byť považované za oddelené a nezávislé. Súd pritom ale
konštatoval, že
... predpoklad samostatného právneho štatútu môže byť
prekonaný dvomi spôsobmi: (1) keď je obchodný subjekt
v takej miere kontrolovaný svojím vlastníkom, že je vytvorený
73 SÖDERLUND, Ch. The State as a Party in Arbitration and Issues of Sovereign Immunity. In: Materials from the Conference for Legal Professionals. Almaty: The Supreme Court, 2004. S. 7 – 8. 74 Zrov. ROZEHNALOVÁ, N. Mezinárodní právo obchodní II. díl – Řešení sporů. 2. vydání. Edice učebnic Právnické fakulty Masarykovy university v Brně, svazek 214. Brno: Masarykova univerzita v Brně, 1999. S. 152 – 163. 75 V zmysle, že Všeobecná spoločnosť jednala ako právny zástupca štátu Jemen a mala právo jeho menom uzatvárať zmluvy.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
45
vzťah zmocniteľ – zmocnenec, alebo (2) keď uznanie
zvláštneho účelu subjektu oddeleného od štátu by ‘viedlo
k podvodnému jednaniu a k nespravodlivosti‘.76
3.4 IMUNITA SUVERÉNNEHO ŠTÁTU
Doktrína imunity suverénneho štátu je hlboko zakotveným princípom medzinárodného
práva založená na vzájomnom uznaní a rovnosti štátov. Jej odôvodnením je podpora
fungovania všetkých vlád tým, že sú štáty chránené od obhajovania sa v súdnych
sporoch v zahraničí. Po storočia požívali štáty absolútnu imunitu od jurisdikcie
a súdnych nariadení súdov iných než ich vlastných. Právne konanie proti štátu je možné
zahájiť iba s jeho výslovným súhlasom, ktorý je súčasne nevyhnutný pre vykonateľnosť
akýchkoľvek súdnych nariadení.
Vzrastajúce zapojenie štátov do obchodných aktivít v 20. storočí viedlo k postupnej
erózii doktríny absolútnej imunity. Väčšina krajín sa teraz riadi doktrínou obmedzenej
imunity. Odráža sa to v medzinárodných zmluvách, tak v Európskej konvencii
o imunite štátu77 či v Návrhu článkov Komisie pre medzinárodné právo o jurisdikčnej
imunite štátov a ich majetku78 pripravené Komisiou pre medzinárodné právo, tak
v ustanoveniach národných právnych poriadkov, ako v americkom Foreign Sovereign
Immunities Act79 alebo v britskom State Immunity Act80. Niektoré krajiny sa stále
prikláňajú k doktríne absolútnej imunity. Švajčiarsky federálny najvyšší súd však
považuje teóriu obmedzenej imunity za teóriu uplatňujúcu sa v obchodných vzťahoch,
76 Citácia súdneho stanoviska podľa LEW, J. D. M. – MISTELIS L. A. - KRÖLL S. M. Comparative International Commercial Arbitration. Hague: Kluwer Law International, 2003. S. 743 - 744. Prekl. aut. 77 European Convention on State Immunity. Basel: Council of Europe, 1972. In: Viadrina International Law Project, Europa-Universität Viadrina, Frankfurt (Oder) [citácia zo dňa 11.júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: < http://voelkerrecht.euv-frankfurt-o.de> 78 Draft Articles on Jurisdictional Immunities of States and their Property, with commentaries. In: in Yearbook of the International Law Commission, 1991, vol. II, Part Two. United Nations, 2005. 79 US Foreign Sovereign Immunities Act 1976. US Code Collection of Cornell Law School, Title 28, Part IV., Chapter 97 – Jurisdictional Immunities of Foreign States [citácia dňa 11. júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: <http://www.law.cornell.edu/uscode/html/uscode28/usc_sup_01_28_10_IV_20_97.html> 80 State Immunity Act 1978 c. 33/1978, reprinted in 17 International Legal Materials 1123, (1978).
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
46
reflektujúc pritom prebiehajúce zmeny vo vnímaní suverenity. Vychádza z myšlienky,
že v okamihu, kedy štát vstúpi do tržných vzťahov a jedná ako súkromná strana,
neexistuje už ospravedlnenie pre to, aby sa štát mohol vyhnúť ekonomickým následkom
svojich činov.81
Je zrejmé, že v prípade štátov je nutné dôsledne rozlišovať akty súkromnej a komerčnej
povahy (acta iure gestionis) od verejných aktivít štátu (acta iure imperii). Len vo
vzťahu k svojim verejným aktivitám môže štát rozumne predpokladať, že sa mu dostane
imunity pred všetkými právnymi procesmi u zahraničných súdov. Existencia takej
imunity v prípade aktov čisto obchodnej a súkromnej povahy je prinajmenšom sporná.
Na základe doktríny obmedzenej imunity sa naviac ďalej rozširuje koncept vzdania sa
imunity (waiver of immunity). Naďalej nie je nevyhnutné, aby sa štát výslovne vzdal
svojej imunity po tom, ako vyvstal spor; toto vzdanie sa imunity môže byť získané
vopred. Navzdory obecnému prijímaniu týchto základných princípov, v jednotlivých
právnych poriadkoch sa vyskytujú značné rozdiely, čo sa ich uplatňovania týka. To platí
obzvlášť pre otázky imunity pri výkone rozhodnutí, kde bývajú výnimky vymedzené
ešte podstatne užšie.82
3.4.1 Imunita z jurisdikcie
Obhajoba imunity z jurisdikcie bola vznesená v arbitráži rovnako ako u národných
súdov pôsobiacich podporne v arbitrážnom konaní. Súkromná povaha arbitráže,
s ohľadom na jurisdikciu arbitrážneho tribunálu, so sebou prináša predovšetkým otázku,
či je vôbec možné uplatniť doktrínu imunity suverénneho štátu a navádza skôr na
zápornú odpoveď na túto otázku. Súkromná povaha arbitráže je teda v logickom
rozpore uplatňovania suverénnej moci jedného štátu voči inému.
Odhliadnuc od toho je možné konštatovať, že už samotná platná arbitrážna dohoda
úspešne zabraňuje spoliehaniu štátu na svoju imunitu. Arbitrážna dohoda je chápaná
81 MANIRUZZAMAN, A. F. State Enterprise Arbitration and Sovereign Immunity Issues: A Look at Recent Trends. In: Dispute Resolution Journal, 8-10/2005. New York: American Arbitration Association, 2005. S. 78 – 79. 82 Bližšie viď DELAUME R. G. State Contracts and Transnational Arbitration. In: American Journal of International Law 75, 1981. S. 784 – 819.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
47
minimálne ako implicitné vzdanie sa imunity štátu vo vzťahu k samotnému tribunálu.
Ak štát prejaví súhlas s arbitrážou, nemôže sa v neskoršej fáze dovolávať imunity
suverénneho štátu za účelom odmietnutia jurisdikcie arbitrážneho tribunálu a tým zrušiť
arbitrážnu dohodu, do ktorej vstúpil. Také chovanie by narušilo obecné právne zásady
a dobrú vieru, ktoré sú vyjadrené v zásade vylúčenia námietky nepravdivosti vlastného
tvrdenia, na ktorého pravdivosť sa druhý účastník spoliehal.83 Toto hovoria
medzinárodné dokumenty a nasvedčuje tomu aj medzinárodná právna prax.
Oveľa komplikovanejšie sa javí otázka, či majú súdy právomoc činiť opatrenia
podporné k arbitrážnemu konaniu a ak áno, ktoré súdy to majú byť. Je napríklad otázne,
či sa štát, ktorý podpísal arbitrážnu dohodu určujúcu za miesto rozhodcovského konania
povedzme Londýn, týmto spôsobom podriadil aj právomoci anglických súdov menovať
arbitra či zrušiť nález. Alebo či je potreba zohľadňovať, či má dohoda so štátom
charakter aktu súkromnej a obchodnej povahy alebo ide o verejnú aktivitu štátu, na
ktorú sa vzťahuje jeho imunita, v prípade keď súkromná strana žiada o uznanie a výkon
arbitrážneho nálezu v treťom štáte.
Ak sa na arbitrážnu dohodu hľadí ako na vzdanie sa imunity, odpoveď na vyššie
uvedené otázky závisí na interpretácii dohody. Rozsah vzdania sa imunity bude závisieť
na skutočnej alebo prisudzovanej vôli strán. Iba za veľmi špecifických podmienok sa dá
predpokladať, že vzdanie sa imunity sa obmedzuje len na konanie pred arbitrážnym
tribunálom. Vo všetkých ostatných prípadoch sa vzdanie sa imunity týka i súdnych
líčení, ktoré sú nutné pre správne a účinné vedenie arbitráže. Ak by neexistovala
súčinnosť súdov z dôvodu imunity suverénneho štátu, štát by mohol jednoducho
obchádzať akékoľvek arbitrážne dohody. Neúčasťou pri menovaní arbitrov by mohol
blokovať vytvorenie arbitrážneho tribunálu a tým znemožniť arbitrážne konanie ako
také. Je preto ťažko predstaviteľné, že by nejaká súkromná strana bola ochotná vstúpiť
do takejto dohody. Ak na druhú stranu vezmeme do úvahy význam prikladaný imunite
suverénneho štátu, je sporné, či by vstupom do arbitrážnej dohody štát zamýšľal vzdať
sa svojej imunity v situácii, kedy by sa arbitrážny proces mohol konať na ľubovoľnom
mieste na svete.
83 V angličtine je pre toto zaužívaný termín „estoppel“.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
48
Odpovedajúce pravidlá sa líšia vo vzťahu k rozsahu vzdania sa imunity suverénneho
štátu začleneného v arbitrážnej dohode. Výrazne úzky pohľad je obsiahnutý v čl. 12
Európskej konvencie o štátnej imunite z roku 1972, ktorá stanovuje:
Tam, kde zmluvný štát písomne vyjadrí svoj súhlas predložiť
k arbitrážnemu konaniu spor, ktorý vyvstal alebo by mohol
vyvstať v občianskych alebo obchodných záležitostiach,
nemôže tento štát nárokovať imunitu z jurisdikcie súdu iného
zmluvného štátu na území štátu, kde sa koná, alebo podľa práva
štátu, ktorým sa riadi alebo bude riadiť arbitrážne konanie
v konaniach vzťahujúcich sa na:
(a) platnosť alebo interpretáciu arbitrážnej dohody
(b) procedurálne záležitosti arbitráže
(c) zrušenie arbitrážneho nálezu,
pokiaľ arbitrážna dohoda nestanoví inak.84
Tieto ustanovenia v sebe obsahujú dve obmedzenia. Po prvé, uplatňujú sa len
v občianskych a obchodných záležitostiach. Tieto záležitosti sú vo väčšine prípadov už
zahrnuté vo vyňatí z imunity, a to na základe obchodnej povahy štátneho aktu. Toto
vyňatie už značí, že sa štát nemôže dovolávať svojej imunity ani v prípade neexistencie
arbitrážnej doložky. Naopak ak ide o verejné aktivity štátu, nebude možné učiniť žiadne
opatrenia s cieľom učiniť štát stranou arbitráže. Po druhé, vzdanie sa imunity (waiver of
immunity) sa nevzťahuje na všetky druhy konania spojených s arbitrážou. Zahŕňa iba tri
špecifické typy konania, ale netýka sa už aktivít smerujúcich k uznaniu a výkonu
arbitrážneho nálezu.
Podľa britského State Immunity Act z roku 197885 poskytujú arbitrážne dohody
extenzívnejší výklad vyňatia z imunity vo vzťahu k súdnemu konaniu a v prospech
arbitráže. Oddiel 9 stanovuje:
84 Článek 12 European Convention on State Immunity. Basel: Council of Europe, 1972. In: Viadrina International Law Project, Europa-Universität Viadrina, Frankfurt (Oder) [citácia zo dňa 11.júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: < http://voelkerrecht.euv-frankfurt-o.de> 85 Kompletná neoficiálna textácia State Immunity Act z roku 1978 je k dispozícii na <http://www.law.berkeley.edu/faculty/ddcaron/Documents/RPID%20Documents/rp04038.html>
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
49
Tam, kde štát písomne vyjadril súhlas s predložením sporu
alebo budúceho sporu k arbitrážnemu konaniu, je štát vyňatý
z imunity, čo sa týka riadenia pred súdmi Spojeného kráľovstva
v priamej súvislosti s arbitrážou.86
Toto znenie zákona vedie k záveru, že predložením sporu k arbitráži, a to kdekoľvek na
svete, sa štát nemôže dovolávať pred anglickými súdmi svojej imunity, a to v žiadnej
záležitosti vo vzťahu k arbitráži, nehľadiac na neexistenciu akéhokoľvek spojenia
arbitráže a Spojeného kráľovstva. Konkludentné vzdanie sa imunity oddiel 9 Zákona
nepredpokladá, a preto niektorí autori uprednostňujú menej reštriktívny pohľad na
oddiel 9 požadujúc pritom aspoň nejaký druh väzby medzi Spojeným kráľovstvom
a arbitrážou, ako napr. miesto arbitráže, zvolené právo alebo nejaký iný aspekt. Vo
väčšine prípadov bude určitá väzba vyžadovaná bežnými pravidlami anglickej
jurisdikcie tak, aby bolo možné ustaviť personálnu jurisdikciu nad štátom ako stranou
sporu vzhľadom k tomu, že State Immunity Act rieši iba otázku imunity. Môžu avšak
nastať prípady, v ktorých neexistuje žiadna z vyššie zmienených väzieb, a štát ktorý
súhlasí s arbitrážou v tretej krajine, by mohol byť na základe širokej interpretácie
oddielu 9 považovaný za vzdávajúceho sa svojej imunity suverénneho štátu pred
anglickými súdmi, a to v obecnom slova zmysle.
Reštriktívnejšia interpretácia oddielu 9 by bola v súlade s odpovedajúcim ustanovením
amerického Foreign Sovereign Immunities Act z roku 1978. Tento vyžaduje určitú
väzbu arbitráže a arbitrážneho konania na Spojené štáty pred tým, než je možné štát
považovať za vzdávajúceho sa imunity suverénneho štátu pred americkými súdmi.
Odstavec (6) pododdielu (a) oddielu 1605 taxatívne stanovuje:
a) Cudzí štát nebude požívať imunity z jurisdikcie súdov
Spojených štátov v ktoromkoľvek z nasledujúcich prípadov,
...
86 Oddiel 9, inter alia, State Immunity Act 1978 c. 33/1978, reprinted in 17 International Legal Materials 1123 (1978), prekl. aut.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
50
6) v ktorých je predložený právny spor k vynúteniu dohody
učinenej cudzím štátom s alebo pre dobro súkromnej strany
o predložení sporu k arbitráži všetkých alebo niektorých
rozporov, ktoré by vyvstali alebo mohli vyvstať medzi stranami
v súvislosti s definíciou právneho vzťahu, či už zmluvného
alebo pre nepovažovanie predmetu sporu za spôsobilý byť
prejednávaný v arbitrážnom konaní podľa práva Spojených
štátov alebo pre potvrdenie nálezu učineného v zhode
s arbitrážnou dohodou, pokiaľ (A) sa arbitráž koná v Spojených
štátoch, (B) dohoda alebo nález sa riadi alebo môže riadiť
zmluvou alebo inou platnou medzinárodnou dohodou,
zaväzujúcou Spojené štáty uznávať a vykonávať arbitrážne
nálezy, (C) predmetný nárok s výnimkou arbitrážnej dohody
mohli byť predložené súdu Spojených štátov podľa tohto
oddielu alebo oddielu 1607 alebo (D) je možné aplikovať
odstavec (1) tohto pododdielu [výslovná požiadavka na vyňatie
z imunity]87
Pri uplatňovaní tohto ustanovenia americké súdy konzistentne odmietajú vyňatie
z imunity, pokiaľ štát predložil spor k arbitráži v inej krajine a neexistuje žiadna ďalšia
významná väzba na Spojené štáty.
Libyan American Oil Co.(LIAMCO) v. Líbyjská arabská ľudová socialistická
džamáhíríja (Líbya)88
Tento prípad sa týkal znárodnenia určitých koncesionárskych práv a zariadení k ťažbe
ropy v držbe spoločnosti LIAMCO. Dohoda o koncesii poskytovala možnosť arbitráže
tam, kde to určia strany alebo arbitri. Žalobná strana vzniesla v súlade s Konvenciou o
87 Oddiel 1605 pododdiel (a) US Foreign Sovereign Immunities Act 1976. US Code Collection of Cornell Law School, Title 28, Part IV., Chapter 97 – Jurisdictional Immunities of Foreign States [citácia dňa 11. júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: <http://www.law.cornell.edu/uscode/html/uscode28/usc_sup_01_28_10_IV_20_97.html> 88 Prípadom sa ďalej budeme zaoberať v kapitole 3.4.4.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
51
uznaní a výkone cudzích rozhodcovkých nálezov89 žiadosť o výkon arbitrážneho nálezu
u amerického okresného súdu (District Court for the District of Columbia).
Súd poskytol výklad k oddielu 1330(b) FSIA v tom zmysle, že zakotvuje požiadavky
minimálneho jurisdikčného vzťahu a uznal, že ustanovenia tohto zákona, týkajúce sa
imunity štátu, vyžadujú „nejaké spojenie medzi súdnym procesom a Spojenými štátmi
alebo výslovné alebo konkludentné vzdanie sa imunity z jurisdikcie“90.
Americký súd sa ujal jurisdikcie i v prípade, kedy strany ponechali na vôli arbitrov
určenie miesta arbitráže a dospel k záveru, že Líbya sa konkludentne vzdala imunity vo
vzťahu k americkým súdom.
Líbya súhlasila s týmto ustanovením: Napriek tomu, že Spojené
štáty neboli výslovne zmienené, súhlas s tým, že bude spor
riešený v arbitrážnom konaní tam, kde to môžu určiť arbitri, je
tiež súhlasom s arbitrážnym konaním v Spojených štátoch.91
V krajinách, ktoré neupravujú otázku imunity suverénneho štátu vo svojom
vnútroštátnom právnom poriadku, sa súdy a vykladatelia zhodujú na tom, že je možné
arbitrážnu dohodu považovať za vzdanie sa imunity pre súdne konania podporné ku
konaniu arbitrážnemu. K týmto krajinám patrí Francúzsko, Švajčiarsko a Švédsko.92
Imunita suverénneho štátu je v praxi využívaná ako argument alebo odpoveď žalovanej
strany pri konaní o uznaní arbitrážneho nálezu a prehlásení o vykonateľnosti
arbitrážneho nálezu. Štáty ako sporové strany argumentujú, že také konanie je už
súčasťou vykonania nálezu, pre ktorý neboli vyňaté z imunity na základe arbitrážnej
dohody. Je to v súlade s Európskou konvenciou o štátnej imunite: navzdory odkazu na
súdne konanie, kde existencia arbitrážnej dohody vylučuje akékoľvek dovolanie sa
89 United Nations Convention on the Recognition and Enforcement of Foreign Arbitral Awards. New York: United Nations, 1958. [citácia dňa 11. júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: <www.lexmercatoria.org> (V prípade Českej republiky bola zmluva vyhlásená vyhláškou č.74/1959 Sb. ministra zahraničních věcí o Úmluvě o uznání a výkonu cizích rozhodčích nálezů. Částka 35.) 90 Citácia súdneho výroku podľa McGOWAN, P. M.. Arbitration Clauses as Waivers of Immunity from Jurisdiction and Execution under the Foreign Sovereign Immunities Act of 1976. In: New York Law School Journal of International and Comparative Law, volume 409, number 1, 1984. New York: New York Law School, 1984. S. 409 – 419. 91 Tamtiež. S. 418. Prekl. aut. 92 BLESSING M. Introduction to Arbitration – Swiss and International Perspectives. Swiss Commercial Law Series; Vol. 10. Frankfurt am Main : Helbing und Lichtenhahn, 1999. S. 164 – 176.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
52
imunity suverénneho štátu, konanie o uznaní a výkone cudzieho arbitrážneho nálezu nie
sú zahrnuté vo vyňatí z imunity. Niektoré súdy taktiež považujú tieto rozhodnutia za
súčasť konania o vykonateľnosti arbitrážneho nálezu.
Parížsky odvolací súd v prípade SOABI v. Sénégal napríklad nezohľadnil vyňatie z
imunity obsiahnutej v arbitrážnej dohode v konaní o prehlásení o vykonateľnosti nálezu
ICSID. Kasačný súd dospel k odlišnému záveru tvrdiac pritom, že:
Cudzí štát, ktorý vyjadril súhlas s arbitrážou, týmto tiež vyjadril
súhlas s tým, že nález môže byť považovaný za vykonateľný,
čo ale ako také nezakladá spôsob exekúcie, čo by mohlo viesť
k vzniku sporu, čo sa týka imunity z exekúcie dotknutého
štátu.93
Predpokladáme, že táto pozícia v praxi prevláda. Podporu pre to je možné nájsť
v článkoch 54 a 55 Washingtonskej konvencie, ktoré jasne rozlišujú medzi prehlásením
o vykonateľnosti nálezu a spôsobom jeho exekúcie. Štát sa ako strana sporu môže
dovolávať imunity suverénneho štátu iba pod článkom 55.
Ustanovení článku 54 nebude vykládáno jako vyloučení práva
platného v kterémkoliv smluvním státě vztahujícího se
k imunitě tohoto státu nebo jako vyloučení kteréhokoliv cizího
státu z výkonu rozhodnutí.94
Arbitrážna dohoda je považovaná za vzdanie sa imunity iba v tých právnych konaniach,
v ktorých sa jedná o uznanie arbitrážneho nálezu a prehlásenia o jeho vykonateľností.
To isté sa uplatňuje v americkom Foreign Sovereign Immunities Act z roku 1976, kde je
exekúcia arbitrážneho nálezu a jej spôsob upravený pod oddielom 1610 a je možný iba
za určitých okolností. Na druhú stranu právne konanie smerujúce k potvrdeniu nálezu sa
riadi vyššie citovaným oddielom 1605(a)(6), podľa ktorého je existencia arbitrážnej
93 Rozhodnutie citované podľa LEW, J. D. M. – MISTELIS L. A. - KRÖLL S. M. Comparative International Commercial Arbitration. Hague: Kluwer Law International, 2003. S. 749 – 750. 94 Článek 55 sdělení č. 420/1992 Sb. federálního ministerstva zahraničních věcí o sjednání Úmluvy o řešení sporů z investic mezi státy a občany druhých států. Částka 83.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
53
dohody a nevyhnutná väzba na Spojené štáty postačujúcim dôvodom pre vyňatie
z imunity suverénneho štátu95.
3.4.2 Imunita z exekúcie
Fakt, že štát nemôže nárokovať imunitu z jurisdikcie, nutne neimplikuje skutočnosť, že
sa vzdal imunity aj v prípade exekúcie arbitrážneho nálezu. Domnievame sa v tomto, že
vo väčšine právnych systémov bude rozsah, v akom ukladajú vzdanie sa imunity
suverénneho štátu v prípade exekúcie arbitrážneho nálezu, podstatne užší než v prípade
vyňatia z imunity z jurisdikcie. Spôsoby exekúcie budú obecne považované za oveľa
výraznejšie zasahovanie do práv suverénneho štátu a otázka prestíže bude v tomto
kontexte hrať podstatne významnejšiu rolu. Vždy tiež existuje obava, že veľkorysá
exekúcia arbitrážneho nálezu (v zmysle finančnej alebo inej kompenzácie) by mohla
viesť k neochote cudzích štátov uzatvárať obchodné zmluvy vzhľadom k tomu, že ich
majetok môže byť ľahko dosiahnuteľný ako plnenie z prípadného výkonu arbitrážneho
nálezu.
3.4.3 Vzdanie sa imunity
V protiklade k pozíciám zaoberajúcim sa vyňatím z imunity z jurisdikcie nie sú
arbitrážne dohody samy o sebe považované za vzdanie sa imunity z exekúcie.
Považovať pristúpenie strany k arbitrážnej dohode za prijatie záväzku ctiť následný
(možný) nález je vecou teoretického pohľadu na vec.
Článok 54 Washingtonskej konvencie stanovuje, že pristúpením k arbitrážnej dohode na
seba štát preberá zodpovednosť za ctenie arbitrážneho nálezu.
(1) Každý smluvní stát uzná rozhodčí nález vydaný podle této
Úmluvy jako závazný a bude na svém území vymáhat plnění
95 Oddiel 1605 (a)(6) US Foreign Sovereign Immunities Act 1976. US Code Collection of Cornell Law School, Title 28, Part IV., Chapter 97 – Jurisdictional Immunities of Foreign States [citácia dňa 11. júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: <http://www.law.cornell.edu/uscode/html/uscode28/usc_sup_01_28_10_IV_20_97.html>
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
54
peněžních závazků uložených v rozhodčím nálezu, jako by to
bylo konečné rozhodnutí soudu v tomto státě. Smluvní stát
s federálním uspořádáním může vymáhat takovéto rozhodnutí u
svých federálních soudů nebo jejich prostřednictvím a může
stanovit, že tyto soudy budou nakládat s rozhodčím nálezem,
jako by se jednalo o konečné rozhodnutí soudů vlastního státu.
(2) Strana žádající o uznání nebo výkon rozhodnutí na území
smluvního státu zašle příslušnému soudu nebo jinému orgánu,
který tento stát k tomuto účelu určil, opis rozhodčího nálezu
ověřený generálním tajemníkem. Každý smluvní stát oznámí
generálnímu tajemníkovi určení příslušného soudu nebo jiného
orgánu k tomuto účelu a jakoukoliv následnou změnu v tomto
určení.
(3) Výkon rozhodčího nálezu se bude řídit zákony týkajícími se
výkonu soudních rozhodnutí platných ve státě, na jehož území
se takovýto výkon žádá.96
Princíp pacta sunt servanda by mal zamedziť štátu dovolávať sa svojej imunity
k vyhnutiu sa záväzkom, do ktorých vstúpil slobodne a vedome. Nadto nie je rozumné
predpokladať, že neštátne súkromné strany, ktoré často disponujú rovnakou
vyjednávacou silou ako zúčastnená štátna strana, by vstupovali do zmlúv, ktoré by štátu
umožňovali vyhnúť sa vykonateľnosti nevýhodných nálezov tým, že sa dovolá imunity
suverénneho štátu. Korporátne zmluvné strany obecne neuzatvárajú zmluvy, aby
dosiahli Pyrhovo víťazstvo.
Zmienená teória dvojakého vyňatia z imunity vyplývajúceho z arbitrážnej doložky
nebýva v medzinárodných dohodách priamo zakotvená. Washingtonská konvencia
napriek tomu, že ukladá štátom záväzok ctiť arbitrážny nález, povoľuje imunitu
z exekúcie nálezu.
Britský State Immunity Act z roku 1978 jasne stanovuje, že podvolenie sa jurisdikcii
automaticky nezahŕňa prípadné podvolenie sa pre účely výkonu nálezu. Pododdiel (3)
96 Článek 54 sdělení č. 420/1992 Sb. federálního ministerstva zahraničních věcí o sjednání Úmluvy o řešení sporů z investic mezi státy a občany druhých států. Částka 83.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
55
oddielu 13 presne vymedzuje podmienky, za ktorých je možné uplatniť princíp imunity
z vykonateľnosti, obsiahnutý v predchádzajúcom pododdiele (2)
(2) ... (a) nebude poskytnuté žiadne plnenie v neprospech štátu
na základe súdneho príkazu alebo príkazu k reálnemu
konkrétnemu plneniu zmluvy nariadenej súdom alebo nebude
poskytnutá náhrada vo forme pozemkov alebo iného
(b) majetok štátu nebude predmetom žiadneho konania
o vykonateľnosti rozsudku alebo arbitrážneho nálezu...
(3) Pododdiel (2) nebráni poskytnutiu akéhokoľvek plnenia
alebo zahájenia akéhokoľvek konania so písomným súhlasom
dotyčného štátu; a akýkoľvek taký súhlas (ktorý môže byť
obsiahnutý v predchádzajúcej zmluve) môže byť vyjadrený ako
uplatňujúci sa v obmedzenom rozsahu alebo obecne; ale na
ustanovenie púheho podvolenia sa jurisdikcii súdov sa nedá
dívať ako na súhlas v zmysle pododdielu 2.97
Hoci posledná veta odkazuje iba na podvolenie sa jurisdikcii súdov, je zrejmé, že je
princíp možné aplikovať aj na arbitrážne dohody, ktoré nie sú považované za
dostatočný dôvod pre podvolenie sa jurisdikcii súdov za účelom vykonateľnosti
arbitrážneho nálezu podľa pododdielu (2).
Existujú súdne rozhodnutia, z ktorých sa na prvý pohľad javí, že podporujú nahliadanie
na vyňatie z imunity z jurisdikcie v zmysle, že vždy súčasne zahŕňa vyňatie z imunity
z exekúcie.
Článok 24 pravidiel ICC z roku 1988 (v poslednom platnom znení čl. 28) ukladá strane,
ktorá sa v arbitrážnej dohode alebo arbitrážnej doložke zaviazala k riešeniu sporov na
základe pravidiel ICC, prijať záväzok splniť akýkoľvek arbitrážny nález a vzdať sa
práva na odvolanie.
97 Pododdiel (2) a (3) oddielu 13 State Immunity Act 1978 c. 33/1978, reprinted in 17 International Legal Materials 1123 (1978), prekl. aut.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
56
Každý rozhodčí nález je pro strany závazný. Postoupením
svého sporu k rozhodčímu řízení podle těchto Pravidel se strany
zavazují neprodleně splnit jakýkoli rozhodčí nález. Má se za to,
že se strany vzdávají svého práva na jakoukoli formu odvolání,
pokud lze takové vzdání se práva platně uskutečnit.98
Napriek tomu je možné nájsť rozhodnutia, ktoré tomuto obecnému stanovisku odporujú
v tom zmysle, že arbitrážnu dohodu sa stále nedá považovať za vyňatie z imunity
z exekúcie, pokiaľ sa o nich táto dohoda výslovne nezmieňuje.99
Podľa amerického práva by ani výslovne vyjadrené vyňatie z imunity z exekúcie
neznamenalo, že majetok štátu držaný a užívaný výlučne pre verejné aktivity štátu je
dosiahnuteľný ako prípadné plnenie z výkonu arbitrážneho nálezu. Americký Foreign
Sovereign Immunities Act obmedzuje všetku exekúciu na majetok užívaný ku
komerčným účelom. Oddiel 1610(a), ktorý vymedzuje výnimky z obecného pravidla
ustanoveného v oddieli 1609 tohto zákona, ustanovuje, že na majetok cudzieho štátu sa
vzťahuje imunita z exekúcie. Vykonateľnosť nálezu sa môže týkať iba majetku, ktorý je
užívaný ku komerčným aktivitám. Z toho je možné vyvodiť, že na základe tohto zákona
sa môže štát brániť exekúcii arbitrážneho nálezu na majetku užívanom ku komerčným
účelom (obecne) z titulu imunity suverénneho štátu, a to i v prípadoch, kedy sa takej
imunity výslovne vzdal (v arbitrážnej dohode alebo doložke).
Na druhú stranu podľa britského práva o imunite suverénneho štátu100, podľa Európskej
konvencie o imunite štátu101 a podľa Návrhu článkov Komisie pre medzinárodné právo
o jurisdikčnej imunite štátov a ich majetku102 by takto výslovne vyjadrené vyňatie z
imunity učinilo majetok držaný a užívaný v zmysle acta iure imperii dosiahnuteľným
pre prípadné plnenie.
98 Článek 28 Pravidel rozhodčího řízení Mezinárodní obchodní komory platná od 1. ledna 1998. ICC č. publikace 808. Paříž: International Chamber of Commerce (Mezinárodní obchodní komora), 2004. 99 LEW, J. D. M. – MISTELIS L. A. - KRÖLL S. M. Comparative International Commercial Arbitration. Hague: Kluwer Law International, 2003. S. 752. 100 State Immunity Act 1978 c. 33/1978, reprinted in 17 International Legal Materials 1123 (1978). 101 European Convention on State Immunity. Basel: Council of Europe, 1972. In: Viadrina International Law Project, Europa-Universität Viadrina, Frankfurt (Oder) [citácia zo dňa 11.júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: <http://voelkerrecht.euv-frankfurt-o.de> 102 Draft Articles on Jurisdictional Immunities of States and their Property, with commentaries. In: in Yearbook of the International Law Commission, 1991, vol. II, Part Two. United Nations, 2005.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
57
3.4.4 Vymedzenie komerčných aktivít štátu
Na rozdiel od predchádzajúcej kapitoly, kde sme sa sústredili na možné obmedzenie
imunity štátu na základe vzdania sa imunity z exekúcie103, v tejto časti sa pokúsime
o vymedzenie majetku štátu, ktorý môže byť použitý ako plnenie z prípadného
arbitrážneho nálezu. Teda ako presne vymedziť majetok, s ktorým bolo nakladané
v zmysle acta iure gestionis, pretože je to práve účel, za akým sa majetok používa,
ktorý rozhoduje o tom, či majetok môže byť použiteľný ako plnenie.
Konkrétnu interpretáciu je možné nájsť vo vyššie už niekoľkokrát zmieňovaných
Návrhoch článkov Komisie pre medzinárodné právo o jurisdikčnej imunite štátov a ich
majetku, kde ju dôsledne špecifikuje článok 18 v odstavci (1)(b) a (c)104:
Žiadne obmedzujúce opatrenia v zmysle obstavenia, zadržania
alebo exekúcie na majetku štátu nemôžu byť učinené
v súvislosti s konaním pred súdom iného štátu s výnimkou
nasledujúcich a iba nasledujúcich prípadov:
...
(b) Štát vyčlenil alebo označil majetok ako určený
k uspokojeniu žalobného nároku, ktorý je predmetom tohto
konania; alebo
(c) majetok je vo výslovnom užívaní alebo je zamýšľaný
k užívaniu štátom pre iné než vládne nekomerčné účely
a nachádza sa na území štátu, kde sa uskutočňuje arbitrážne
konanie, a je vo vecnej súvislosti so žalobným nárokom, ktorý
je predmetom konania...105
Citovaná Európska konvencia o imunite štátu z roku 1972 neobsahuje všeobecné
ustanovenie obmedzenia imunity štátu na základe komerčného účelu daného majetku,
ale vyžaduje v tomto zmysle zvláštne prehlásenie zmluvne zaviazaného štátu:
103 Tu v zmysle vstupu do exekučného konania ako takého. 104 Abitrážnu dohodu je ale možné považovať za platné prehlásenie o vzdaní sa imunity z exekúcie podľa článku 18, odstavca (1)(a)(ii). 105 Článok 18 Draft Articles on Jurisdictional Immunities of States and their Property, with commentaries. In: in Yearbook of the International Law Commission, 1991, vol. II, Part Two. United Nations, 2005.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
58
Žiadne exekučné opatrenia alebo predbežné opatrenia voči
majetku zmluvného štátu nesmú byť učinené na území iného
zmluvného štátu s výnimkou prípadov, kedy štát s týmto
výslovne vyjadril písomný súhlas v akomkoľvek konkrétnom
prípade a to iba v rozsahu tohto vyjadrenia.106
Podobné obmedzenie s ohľadom na uplatnenie nároku na komerčne používaný majetok
je možné nájsť tiež v kľúčovom rozhodnutí francúzskeho súdu vo veci Eurodif v. Irán.
Eurodif v. Irán
V súvislosti s iránskou revolúciou Irán ukončil svoju účasť na projekte obohacovania
nukleárnych palív Eurodif a odmietol uhradiť záväzky vyplývajúce z kúpnej zmluvy
uzavretej medzi jednotlivými akcionármi projektu. Eurodif a ďalší účastníci projektu
zahájili proti Iránu arbitrážne konanie podľa pravidiel ICC. Naviac sa im podarilo
získať nariadenie ochranného opatrenia o majetku projektu od parížskeho Tribunal de
Commerce oprávňujúce k prevzatiu dlhu voči Iránu od jedného z účastníkov projektu na
základe zmluvy o pôžičke. Odvolací súd potom zrušil oprávnenie k prevzatiu dlhu
a prehlásil imunitu Iránu v tejto záležitosti. Kasačný súd následne zrušil rozhodnutie
súdu nižšej inštancie a deklaroval pritom za obecne platné pravidlo, že neexistuje žiadna
imunita štátu v situácii, kedy je prevzaté aktívum užívané k hospodárskym alebo
obchodným účelom v súlade s právom súkromným.107 Prevažujúcim pohľadom je, že
existujúca príčinná súvislosť medzi majetkom vyčleneným pre exekúciu
a predmetným žalobným nárokom je nevyhnutným predpokladom (conditio sine qua
non) pre vykonateľnosť exekúcie vo Francúzsku.
Finálne rozhodnutie v predchádzajúcom prípade odkazuje na problém príčinnej
súvislosti. Je obtiažne si predstaviť ospravedlnenie pre to, prečo by strana pred
francúzskym súdom si nárokujúca komerčný majetok štátu, ktorý je v príčinnej
106 Článok 23 European Convention on State Immunity. Basel: Council of Europe, 1972. In: Viadrina International Law Project, Europa-Universität Viadrina, Frankfurt (Oder) [citácia zo dňa 11.júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: < http://voelkerrecht.euv-frankfurt-o.de> 107 FOX H. The Law of State Immunity. 2. vydanie. New York: Oxford University Press, 2004. S. 402 – 404.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
59
súvislosti s nárokom, mohla dosiahnuť vykonateľnosti arbitrážneho nálezu na týchto
aktívach, a pritom by existovala iná sporová strana, ktorej by bolo znemožnené
dosiahnuť vykonateľnosti nálezu len preto, že neexistuje príčinná súvislosť jej nároku
s relevantným komerčným majetkom.
Francúzsky Kasačný súd (Cour de cassation) nedávno zvrátil svoju doterajšiu
jurisprudenciu. Teraz je tomu tak, že arbitrážna dohoda v zásade konštituuje
konkludentné vzdanie sa imunity z exekúcie, a to prinajmenšom tam, kde zjednané
arbitrážne pravidlá požadujú (čo je takmer vždy), aby bolo z prípadného arbitrážneho
nálezu plnené zmluvnými stranami. Výkon arbitrážneho nálezu je teraz považovaný za
integrálnu súčasť arbitrážneho procesu a jeho oprávnenosť nie je posudzovaná prípad od
prípadu na základe predmetu sporu.108
Obmedzenie z možného plnenia z arbitrážneho nálezu uvalené na komerčne užívaný
majetok štátu v príčinnej súvislosti s nárokom môže predstavovať vážnu komplikáciu
pri rozhodnutí o tom, či je možné dosiahnuť vykonateľnosť arbitrážneho nálezu proti
štátu. Záväzky štátu plniť proti dodávkam tovarov alebo služieb alebo uhradiť
kapitálový vklad do spoločného podniku často vyvstávajú až v neskoršej fáze
zmluvného vzťahu. Pokiaľ štát nepričlení konkrétne aktívum pre použitie v transakcii,
nemusí existovať žiadny odpovedajúci majetok v príčinnej súvislosti s predmetným
nárokom. Naviac môžu byť aktíva dostupné k exekúcii umiestnené v štáte samotnom,
čo ďalej zhoršuje možnosť exekúcie.
Podľa amerického práva nie je požadovaná žiadna príčinná súvislosť medzi majetkom,
o ktorom sa v spore jedná, a predmetným nárokom. Foreign Sovereign Immunities Act
obsahuje zvláštne ustanovenie o exekúcii nálezov, ktoré nezahŕňa požiadavku na
príčinnú súvislosť. Oddiel 1610 pododdiel (a) odstavec (6) napríklad uvádza:
Majetok cudzieho štátu na území Spojených štátov, tak ako je
definovaný v oddieli 1603(a) tejto kapitoly, používaný pre
komerčné účely v Spojených štátoch, nebude požívať imunitu
z obstavenia pre účely exekúcie alebo z exekúcie samotnej, na
základe súdneho rozhodnutia vydaného súdom Spojených
108 PETROCHILOS G. Procedural Law in International Arbitration. Oxford Private International Law Series. New York: Oxford University Press, 2004. S. 292.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
60
štátov alebo Štátom po dátume, kedy tento zákon vstúpi
v platnosť, pokiaľ
...
(6) sa súdne rozhodnutie zakladá na príkaze potvrdzujúcom
arbitrážny nález vydaný proti cudziemu štátu s výnimkou
situácie, kedy by obstavenie pre účely exekúcie alebo exekúcia
samotná boli v rozpore s akýmkoľvek ustanovením arbitrážnej
dohody.109
Podľa švajčiarskeho práva je pre exekúciu arbitrážneho nálezu požadovaná určitá
príčinná súvislosť so Švajčiarskom nad rámec púhej existencie majetku, voči ktorému je
exekúcia uplatňovaná. Judikáty sa často zakladajú na predpoklade, že arbitrážna dohoda
obsahuje konkludentné vzdanie sa imunity z exekúcie. Musí preto existovať príčinná
súvislosť medzi arbitrážou a Švajčiarskom, a nie medzi predmetným žalobným
nárokom a majetkom, o ktorom sa v spore jedná. Podľa rozhodnutia v prípade LIAMCO
švajčiarskeho Tribunal Fédéral nebola skutočnosť, že miesto uskutočňovania
arbitrážneho konania je vo Švajčiarsku, základom pre dostatočnú opodstatnenosť
exekúcie vo Švajčiarsku. V tomto prípade totiž miesto uskutočňovania arbitrážneho
konania neurčili zmluvné strany, ale arbitrážny tribunál sám.110
Švédsky Odvolací súd (Svea Court of Appeal) uznal oprávnenosť žiadosti LIAMCO
a v súlade s tým prehlásil arbitrážny nález vykonateľným tým istým spôsobom ako
rozhodnutia švédskych súdov. Líbya sa odvolala k Najvyššiemu súdu (Supreme Court),
ale predtým, než Najvyšší súd vydal rozhodnutie vo veci, došlo k mimosúdnemu
urovnaniu sporu. LIAMCO stiahlo svoju žiadosť, resp. odvolanie a rozhodnutie
švajčiarskeho súdu nenadobudlo charakteru veci rozsúdenej (res iudicata). Súdny senát
väčšinovo rozhodol vyhovieť žiadosti o výkone arbitrážneho nálezu a s ohľadom na
otázku imunity štátu konštatoval nasledujúce:
109 Oddiel 1610 (a)(6) US Foreign Sovereign Immunities Act 1976. US Code Collection of Cornell Law School, Title 28, Part IV., Chapter 97 – Jurisdictional Immunities of Foreign States [citácia dňa 11. júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: <http://www.law.cornell.edu/uscode/html/uscode28/usc_sup_01_28_10_IV_20_97.html> 110 FOX H. The Law of State Immunity. 2. vydanie. New York: Oxford University Press, 2004. S. 1140 -1144.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
61
Prijatím arbitrážnej doložky obsiahnutej v článku 28
koncesionárskych dohôd Líbya, ktorá inak vo svojej
zvrchovanosti suverénneho štátu požíva rozsiahlych práv
imunity z jurisdikcie u švédskych súdov, musí byť považovaná
za vzdávajúcu sa svojich práv na dovolanie sa imunity.
Skutočnosti, ktoré od tej doby vyšli najavo, nevedú k odlišnému
záveru. Záležitosti, ktoré boli rozhodnuté v arbitrážnom náleze,
sú podľa švédskeho práva arbitrovateľné. Neexistujú
skutočnosti, ktoré by činili výkon arbitrážneho nálezu zjavne
nezlúčiteľným so základnými zásadami švédskeho práva.
Žiadosti o prehlásenie o vykonateľnosti arbitrážneho nálezu
preto bude vyhovené.111
3.5 KOMPLEXNOSŤ PROBLÉMU SUVERENITY ŠTÁTU
Súdny spor vo veci LIAMCO ilustruje komplexnosť vnútroštátnych právnych noriem
upravujúcich imunitu suverénneho štátu a ťažkosti, s ktorými sa žalujúca strana z tohto
dôvodu potýka, keď usiluje o exekúciu na majetku štátu. V tomto arbitrážnom procese
bola priznaná spoločnosti LIAMCO významná náhrada škody za porušenie koncesie na
ťažbu ropy zo strany Líbye. Na základe arbitrážneho nálezu LIAMCO zahájilo konanie
o výkone arbitrážneho nálezu vo Francúzsku, Švédsku, Švajčiarsku a v Spojených
štátoch. Iba súd vo Švédsku vydal rozhodnutie o vykonateľnosti arbitrážneho nálezu,
zatiaľ čo v ostatných troch štátoch bolo rozhodnutie o vykonateľnosti nálezu zamietnuté
z rozličných dôvodov. Vo Francúzsku bolo pozastavené konanie o exekúcii na
líbyjských účtoch u parížskej banky podľa teórie absolútnej imunity štátu.112
111 HOBÉR K. Some Comments on the Arbitration Agreement and on State Immunity. Mannheimer Swartling, 2003. S. 9 – 11. 112 McGOWAN, P. M.. Arbitration Clauses as Waivers of Immunity from Jurisdiction and Execution under the Foreign Sovereign Immunities Act of 1976. In: New York Law School Journal of International and Comparative Law, volume 409, number 1, 1984. New York: New York Law School, 1984. S. 409 – 419.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
62
V Spojených štátoch odmietol súd nárok spoločnosti na základe štátnej doktríny113. Vo
Švajčiarsku sa Federálny najvyšší súd (Federal Supreme Court) uzniesol, že arbitrážny
nález je vykonateľný, ale obstavenie majetku štátu Líbye bolo zrušené pre nedostatočnú
príčinnú súvislosť právneho vzťahu so Švajčiarskom. A konečne švédsky Odvolací súd
uplatnil jurisdikciu a odoprel Líbye imunitu z exekúcie. Líbya sa proti rozhodnutiu
odvolala k švédskemu Najvyššiemu súdu pre preskúmanie, či môže LIAMCO
uplatňovať nárok na majetok Líbye určený ako ku komerčným, tak k nekomerčným
účelom. Rozhodnutie na tejto úrovni už ale nebolo vydané, vzhľadom k tomu, že došlo
k mimosúdnemu vyrovnaniu.
Vyššie uvedené rozsudky vo veci právnych konaní dokladajú mimoriadnu zložitosť
problematiky, čo sa týka vzťahu medzi vykonateľnosťou arbitrážnych nálezov (súdnych
rozhodnutí o výkone) a ich exekúciou na strane jednej a konceptov imunity
suverénneho štátu na strane druhej, je možné učiniť zhrnutie:
(1) Akonáhle štát vo svojom jednaní so zahraničnou spoločnosťou prijme
medzinárodnú arbitráž, námietka imunity z jurisdikcie pravdepodobne nebude
úspešná.
(2) Vyňatie z imunity z jurisdikcie neznamená ipso facto vyňatie z imunity
z exekúcie.
(3) Imunita z exekúcie je predmetom oveľa väčšej kontroverzie než imunita
z jurisdikcie, vzhľadom k tomu, že doktrína obmedzenej imunity suverénneho
štátu prijímaná väčšinou krajín sa sústredí hlavne na imunitu z jurisdikcie,
pričom jednania štátov vo vzťahu k imunite z exekúcie zďaleka nie sú
jednotné.
(4) Imunita z exekúcie musí byť rešpektovaná vo všetkých prípadoch, kedy je
majetok štátu využívaný k verejným účelom (res publica publicis usibus
destinata).
113 Toto rozhodnutie súdu bolo kritizované vládou Spojených štátov v písomnom stanovisku, ktoré ako amicus curiae (osoba, ktorá má právo činiť procesné úkony v súdnom konaní bez toho, aby bola jeho účastníkom) postúpila k ďalšiemu prejednaniu Odvolaciemu súdu.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
63
4 4 4 4 ZÁVEZÁVEZÁVEZÁVERRRR
V tejto práci sme sa na základe rozhodcovských nálezov, rozsudkov, vnútroštátnych
právnych predpisoch i medzinárodných zmluvách pokúsili o zhodnotenie
a zodpovedanie špecifických otázok, ktoré vyvstávajú v situácii, kedy je jednou zo strán
medzinárodného arbitrážneho konania štát, a s tým súvisiaceho konceptu suverenity
štátu. Jednalo sa nám predovšetkým o arbitrabilitu takých sporov a spôsob vzniku
a interpretácie arbitrážnych dohôd, na základe ktorých sa možné spory medzi stranami
predkladajú k riešeniu arbitrážnemu tribunálu, o mieru v akej sa štát vzdáva alebo môže
vzdať imunity z jurisdikcie a imunity z exekúcie.
Prezentované arbitrážne nálezy, príp. rozsudky v súvisiacich súdnych konaniach
ilustrujú mimoriadnu komplexnosť celej problematiky a to, ako rozdielna je právna
úprava imunity štátu vo vnútroštátnych právnych normách jednotlivých krajín. Podobne
sa od seba môžu odlišovať aj stanoviská jednotlivých súdov, ktoré majú rozhodnúť
o vykonateľnosti arbitrážneho nálezu.
V súvislosti s problémom subjektívnej arbitrability sa štáty ako zmluvné strany v
medzinárodnom kontexte nemôžu spoliehať na obmedzenia svojho vnútroštátneho
práva s cieľom spochybniť arbitrážnu dohodu, do ktorej slobodne a vedome vstúpili.
Spôsob úpravy v medzinárodných zmluvách nie je jednotný. To isté platí pre
vymedzenie právneho statusu ostatných právnych subjektov založených štátom.
Čo sa týka účinku arbitrážnej dohody uzavretej subjektom alebo treťou stranou pre štát,
jej dodržiavanie nemôže byť požadované od strany t.j. štátu, ktorá dohodu nepodpísala,
pokiaľ táto strana nie je tak či tak viazaná podpisom subjektu alebo tretej strany,
zmocnených jednať jej menom na základe suverénneho aktu udeľujúceho im právo
predložiť spor k arbitráži.
Ďalej môžeme konštatovať, že akonáhle štát vo svojom jednaní so zahraničnou
spoločnosťou pristúpi na medzinárodnú arbitráž, námietka imunity z jurisdikcie
pravdepodobne nebude úspešná. Vyňatie z imunity z jurisdikcie ale ešte nepredstavuje
ipso facto vyňatie z imunity z exekúcie a nebýva takto v medzinárodných zmluvách
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
64
priamo zakotvené. Rozsah vzdania sa imunity z exekúcie bude závisieť na skutočnej
alebo prisudzovanej vôli strán.
Podľa očakávaní je imunita z exekúcie predmetom oveľa väčšej kontroverzie než
imunita z jurisdikcie, vzhľadom k tomu, že doktrína obmedzenej imunity suverénneho
štátu prijímaná väčšinou krajín sa sústredí hlavne na imunitu z jurisdikcie, pričom
jednania štátov vo vzťahu k imunite z exekúcie sa od seba výrazne líšia.
Často býva pre exekúciu arbitrážneho nálezu požadovaná určitá príčinná súvislosť s
majetkom, voči ktorému je uplatňovaná, prípadne s krajinou, kde sa o súdnu exekúciu
arbitrážneho nálezu žiada. Vymedzenie komerčného majetku štátu, voči ktorému je
možné uplatniť nárok súkromnej strany podložený arbitrážnym nálezom, je obtiažne
a často súvisí i s problematickou definíciou toho, čo je vlastne verejnou aktivitou štátu
a čo je aktivitou súkromnej alebo komerčnej povahy.
Obecne platí, že imunita z exekúcie musí byť rešpektovaná vo všetkých prípadoch, kedy
je majetok štátu využívaný k verejným účelom v zmysle acta iure imperii.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
65
LITERATÚLITERATÚLITERATÚLITERATÚRARARARA
[ 1 ] BLAKESLEY C. L. et al. Cases and Materials on the International Legal
System. 4th Edition. New York: The Foundation Press, 1995.
[ 2 ] BLESSING M. Introduction to Arbitration – Swiss and International
Perspectives. Swiss Commercial Law Series; Vol. 10. Frankfurt am Main :
Helbing und Lichtenhahn, 1999.
[ 3 ] BOUCHEZ J. L. The Prospects for International Arbitration: Disputes
between States and Private Enterprises. In: Journal for International
Abitration 8, 1991. S. 81 – 115.
[ 4 ] DELAUME R. G. State Contracts and Transnational Arbitration. In:
American Journal of International Law 75, 1981. S. 784 – 819.
[ 5 ] DOE J. International Arbitration and State Immunity: How To Miss a Point.
New York: Challenge Bookstores, 2001. 119 s.
[ 6 ] FOUKONA J. D. State Immunity – A Vanuatu Perspective. In: Journal of
Pacific Law, Working Paper 1 of Volume 5. Suva: The University of South
Pacific, 2001. [citácia dňa 5. júna 2006] Dostupné na World Wide Web:
<http://www.vanuatu.usp.ac.fj/journal_splaw/Working_Papers/Foukona1.ht
ml#_edn16>
[ 7 ] FOX G. H. – NOLTE G. – ROTH B. R. – STACY H. Sovereignty:
Essential, Variegated, or Irrelevant? ASIL - Proceedings of the Annual
Meeting, 2005. S. 387 – 400.
[ 8 ] FOX H. The Law of State Immunity. 2. vydanie. New York: Oxford
University Press, 2004. 572 s.
[ 9 ] HOBÉR K. Some Comments on the Arbitration Agreement and on State
Immunity. Mannheimer Swartling, 2003. 11 s.
[ 10 ] CHOVANCOVÁ K. Medzináodné rozhodcovské konanie v obchodnej
praxi. 1. vydanie. Bratislava: VEDA, 2005. 126 s.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
66
[ 11 ] KREJČÍ O. Mezinárodní politika. 1. vydání. Praha: Victoria Publishing,
1997. 511 s.
[ 12 ] LEON, B. – TERRY, J. Special Considerations When State Is a Party to
International Arbiration. In: Dispute Resolution Journal, 2-4/2005. New
York: American Arbitration Association, 2006. S. 69-77.
[ 13 ] LEW, J. D. M. – MISTELIS L. A. - KRÖLL S. M. Comparative
International Commercial Arbitration. Hague: Kluwer Law International,
2003. 953 s.
[ 14 ] MALENOVSKÝ, J. Mezinárodní právo veřejné – Obecná část. 2. vydání.
Edice učebnic Právnické fakulty Masarykovy university v Brně, svazek 167.
Brno: Doplněk, 1997. 216 s.
[ 15 ] MANIRUZZAMAN, A. F. State Enterprise Arbitration and Sovereign
Immunity Issues: A Look at Recent Trends. In: Dispute Resolution Journal,
8-10/2005. New York: American Arbitration Association, 2005. S. 76-84.
[ 16 ] McGOWAN, P. M.. Arbitration Clauses as Waivers of Immunity from
Jurisdiction and Execution under the Foreign Sovereign Immunities Act of
1976. In: New York Law School Journal of International and Comparative
Law, volume 409, number 1, 1984. New York: New York Law School,
1984. S. 409 – 419.
[ 17 ] PETERS A. International Dispute Settlement: A Network of Cooperational
Duties. In: European Journal of International Law, Vol. 14, No. 1, 2003. S. 1
– 34.
[ 18 ] PETROCHILOS G. Procedural Law in International Arbitration. Oxford
Private International Law Series. New York: Oxford University Press, 2004.
436 s.
[ 19 ] RABAN P. Alternativní řešení sporů, arbitráž a rozhodci v České a
Slovenské republice a zahraničí. 1. vydání. Praha: Nakladatelství C. H. Beck,
2004. 745 s.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
67
[ 20 ] ROZEHNALOVÁ, N. Mezinárodní právo obchodní II. díl – Řešení sporů. 2.
vydání. Edice učebnic Právnické fakulty Masarykovy university v Brně,
svazek 214. Brno: Masarykova univerzita v Brně, 1999. 181 s.
[ 21 ] SCHEU H. Ch. Problematika judiciálních mechanismů v současném
mezinárodním právu. 1. vydání. Praha: EUROLEX Bohemia, 2005. 213 s.
[ 22 ] SÖDERLUND, Ch. The State as a Party in Arbitration and Issues of
Sovereign Immunity. In: Materials from the Conference for Legal
Professionals. Almaty: The Supreme Court, 2004.
[ 23 ] ŠTURMA P. Mezinárodní dohody o ochraně investic a řešení sporů. 1.
vydání. Praha: Linde Praha a.s., 2001. 268 s.
[ 24 ] WOYKE, W. Handwörterbuch Internationale Politik. Bonn: Lizenzausgabe
für die Bundeszentrale für politische Bildung, 2000. 622 s.
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
68
DOKUMENTYDOKUMENTYDOKUMENTYDOKUMENTY
[ 25 ] Ad Hoc Award of November 18, 1983 Benteler v. Belgium, Journal of
International Arbitration 1984, 184 et seq.
[ 26 ] Arbitration Between States, State Enterprises, or State Entities, and Foreign
Enterprises. Santiago de Compostela: Institut de Droit International, 1989.
[ 27 ] Convention for the Pacific Settlement of International Disputes. Haag, 1899.
[citácia dňa 5. júna 2006] Dostupné na World Wide Web: <www.pca-
cpa.org/english/bd/bden/1899eng.pdf>
[ 28 ] Draft Articles on Jurisdictional Immunities of States and their Property, with
commentaries. In: in Yearbook of the International Law Commission, 1991,
vol. II, Part Two. United Nations, 2005.
[ 29 ] European Convention on State Immunity. Basel: Council of Europe, 1972.
In: Viadrina International Law Project, Europa-Universität Viadrina,
Frankfurt (Oder) [citácia zo dňa 11.júla 2006]. Dostupné na World Wide
Web: <http://voelkerrecht.euv-frankfurt-o.de>
[ 30 ] Charta Organizace spojených národů a Statut Mezinárodního soudního
dvora. Ostrava: Aries, 1993, s. 5 - 69.
[ 31 ] Pravidla rozhodčího řízení Mezinárodní obchodní komory platná od 1. ledna
1998. ICC č. publikace 808. Paříž: International Chamber of Commerce
(Mezinárodní obchodní komora), 2004.
[ 32 ] Report of the International Law Commission on the work of its fifty-first
session, 3 May – 23 July 1999. In: Official Records of the General
Assembly, Supplement No. 10. Exctract from the Yearbook of the
International Law Commission, vol. II (2). New York: United Nations, 1999.
[citácia dňa 20. júla 2006] Dostupné na World Wide Web:
<http://www.un.org/law/ilc/index.htm>
MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ
69
[ 33 ] Sdělení č. 420/1992 Sb. federálního ministerstva zahraničních věcí o
sjednání Úmluvy o řešení sporů z investic mezi státy a občany druhých států.
Částka 83.
[ 34 ] State Immunity Act 1978 c. 33/1978, reprinted in 17 International Legal
Materials 1123, (1978).
[ 35 ] The Mavrommatis Palestine Concessions. PCIJ, Ser. B., No. 3. 1924. In:
Publications of the Permanent Court of International Justice Series A – No.
2, Collection of Judgments. Leyden: A. W. Sijthoff’s Publishing Company,
1924. Dostupné na World Wide Web:
<http://www.worldcourts.com/pcij/eng/decisions/
1924.08.30_mavrommatis>
[ 36 ] United Nations Convention on the Recognition and Enforcement of Foreign
Arbitral Awards. New York: United Nations, 1958. [citácia dňa 11. júla
2006]. Dostupné na World Wide Web: <www.lexmercatoria.org>
[ 37 ] US Foreign Sovereign Immunities Act 1976. US Code Collection of Cornell
Law School, Title 28, Part IV., Chapter 97 – Jurisdictional Immunities of
Foreign States [citácia dňa 11. júla 2006]. Dostupné na World Wide Web:
<http://www.law.cornell.edu/uscode/html/uscode28/usc_sup_01_28_10_IV_
20_97.html>
[ 38 ] Vyhláška č. 176/1964 Sb. ministra zahraničních věcí o Evropské úmluvě
o mezinárodní obchodní arbitráži. Částka 74.
[ 39 ] Vyhláška č. 74/1959 Sb. ministra zahraničních věcí o Úmluvě o uznání a
výkonu cizích rozhodčích nálezů. Částka 35.
DOKUMENTAČNÍ ZÁZNAMDOKUMENTAČNÍ ZÁZNAMDOKUMENTAČNÍ ZÁZNAMDOKUMENTAČNÍ ZÁZNAM O O O O DIPLOMOVÉ PRÁCIDIPLOMOVÉ PRÁCIDIPLOMOVÉ PRÁCIDIPLOMOVÉ PRÁCI
Centrum informačních a knihovnických služeb
KNIHOVNA VŠE
Autor Zuzana Verčinská
Název práce Medzinárodná arbitráž a suverenita štátu
Fakulta Fakulta mezinárodních vztahů
Specializace vedlejší Komerční jazyky
Rok obhajoby 2006
Počet stran 72
Počet příloh 0
Vedoucí práce JUDr. Ing. Zuzana Trávníčková, PhD.
Anotace
Ústrednou témou práce je súvislosť medzi arbitrážnym konaním a princípom imunity suverénneho štátu. Vo vzájomnej interakcii sú diskutované a na konkrétnych, v odbornej literatúre často citovaných rozhodcovských nálezoch, rozsudkoch, zákonných úpravách a medzinárodných zmluvách ilustrované špecifické otázky suverenity (imunity) štátu v spojitosti s arbitrážnym konaním. Práca si kladie za cieľ zhrnutie záverov ohľadom arbitrability, vzniku a interpretácie arbitrážnych dohôd a spôsobilosti štátu do nich vstupovať, imunity štátu z jurisdikcie, imunity štátu z exekúcie a spôsobu, akým sa štát tejto imunity vzdáva alebo môže vzdať.
Klíčová slova štát, suverenita, imunita, arbitráž, jurisdikcia, exekúcia, vzdanie sa imunity
Místo uložení
Signatura Známka