VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN

TELESNEJ KULTÚRY A ŠPORTU

Milena ŠVEDOVÁ – Ivan UHER

KOŠICE 2013

KAPITOLY Z DEJÍN TELESNEJ KULTÚRY A ŠPORTU

Recenzenti:

Prof. PhDr. Karol Feč, CSc.

Doc. PhDr. Ivan Šulc, CSc.

Za odbornú a jazykovú stránku tohto vysokoškolského učebného textu zodpovedajú autori.

Rukopis neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.

Vysokoškolský učebný text pre Ústav telesnej výchovy a športu UPJŠ v Košiciach.

ISBN 978-80-8152-025-9

ÚVOD

Predkladaný učebný text podáva ucelený pohľad na vznik a rozvoj pohybovej kultúry,

na telesnú výchovu a šport u nás i vo svete. Svojím obsahom je zameraný na osvojenie si

základných pojmov a problematiky dejín telesnej kultúry. Učebný text je určený hlavne

študentom športových disciplín denného a externého štúdia, ako i laickej verejnosti

prejavujúcej záujem o historický vývin telesnej kultúry u nás i vo svete. Podľa Sýkoru (1992)

tvorí telesná kultúra súčasť kultúry spoločnosti a osobnosti od vzniku ľudstva, kam patria

všetky spôsoby a výsledky pretrvávajúcej činnosti človeka, so zameraním na neho samotného,

na formovanie jeho telesných a pohybových vlastností a schopností.

Prvá kapitola je zameraná na rozbor historickými prameňmi a jej druhmi ako aj

metódami zisťovania faktov. V ďalších kapitolách predkladáme chronologizáciu vývoja

jednotlivých historických období od najstarších čias existencie ľudstva po súčasnosť

s akcentom na telesnú kultúru. V poslednej kapitole charakterizujeme telesnú kultúru

v samostatne ére Slovenska.

Autori

4

OBSAH

1. Úvod do štúdia dejín telesnej kultúry ................................................................................. 5 2. Telesná kultúra v prvotnopospolnej spoločnosti .................................................................... 9

2.1 Všeobecná charakteristika prvotnopospolnej spoločnosti ................................................ 9

2.2 Vznik telesnej kultúry .................................................................................................... 10 3.Telesná kultúra v otrokárskej spoločnosti ............................................................................. 13

3.1 Všeobecná charakteristika otrokárskej spoločnosti ........................................................ 13 3.2 Telesná kultúra v otrokárskej spoločnosti ...................................................................... 14

3.2.1 Telesná kultúra v Starovekom Egypte .................................................................... 14

3.2.2 Telesná kultúra národov Mezopotámie a Strednej Ázie ......................................... 15 3.2.3 Telesná kultúra v Starovekej Indii, Číne a Japonsku .............................................. 16 3.2.4 Telesná kultúra v Starovekom Grécku .................................................................... 18

3.2.5 Staroveké hry ........................................................................................................... 20 3.2.6 Telesná kultúra v Starovekom Ríme ....................................................................... 23

4. Telesná kultúra v období stredoveku ............................................................................... 26 4.1 Charakteristika vzniku a vývoja feudalizmu .................................................................. 26 4.2 Telesná kultúra v rannom stredoveku ............................................................................ 28 4.3 Telesná kultúra v rozvinutom a neskorom stredoveku ................................................... 29 4.4 Telesná kultúra v období humanizmu a renesancie ....................................................... 30 4.5 Stredoveká telesná kultúra na našom území .................................................................. 33

5. Telesná kultúra v období novoveku ................................................................................. 35

5.1 Všeobecná charakteristika vzniku a vývoja kapitalizmu ............................................... 35 5.2 Telesná kultúra v období vzniku kapitalizmu ................................................................ 36

5.2.1 Vznik filantropín ..................................................................................................... 38

5.3 Telesná kultúra v rozvinutom kapitalizme ..................................................................... 40

5.3.1 Turnérske hnutie ...................................................................................................... 40 5.3.2 Švédsky smer ........................................................................................................... 41

5.3.3 Športovo –gymnastické hnutie vo Francúzsku........................................................ 42 5.3.4 Rozvoj športu v Anglicku ....................................................................................... 43

5.4 Telesná kultúra v období imperializmu .......................................................................... 45

5.4.1 Rozvoj telovýchovných vied ................................................................................... 47 5.4.2 Obnovenie Olympijských hier ................................................................................ 48 5.4.3 Svetová telesná kultúra v rokoch 1918 – 1945 ....................................................... 51

6. Telesná kultúra na našom území v období novoveku ...................................................... 53 6.1 Sokolské hnutie .............................................................................................................. 54

6.2 Telovýchovné hnutia na Slovensku ................................................................................ 55 6.3 Československá telesná kultúra v medzivojnovom období............................................ 56

7. Formovanie telesnej kultúry po II. svetovej vojne ........................................................... 58 7.1 Medzinárodné športové a olympijské hnutie. ................................................................ 59 7.2 Charakteristika rozvoja telesnej kultúry na našom území po roku 1945 ....................... 61

7.3 Telesná kultúra po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 ....................................... 62

8. Vybrané pojmy z olympizmu ........................................................................................... 70

LITERATÚRA ......................................................................................................................... 75 PRÍLOHA ................................................................................................................................. 77

5

1. Úvod do štúdia dejín telesnej kultúry

Dejiny telesnej kultúry sú špecifickým odvetvím histórie jej predmetom je skúmanie

vývoja teórie a praxe telesnej kultúry a ich základných prostriedkov (telesných cvičení) od

najstarších čias až po súčasnosť (Perútka a kol., 1984).

Cieľom dejín telesnej kultúry je dejinná objektivizácia javov a udalostí vo sfére

telesnej kultúry, ako v špecifickom subsystéme kultúry, ktoré sa historicky podieľajú pri

vzniku a formovaní telovýchovnej reality. Do dejín telesnej kultúry patria svetové i regionálne

dejiny, dejiny jednotlivých období, ako aj dejiny jednotlivých zložiek telesnej kultúry.

Základný význam pre dejiny telesnej kultúry majú bezpečne zistené udalosti, činy,

historické fakty. Zisťovanie a overovanie týchto historických faktov patrí k jedným

z najdôležitejších úloh tejto vednej disciplíny. Pri ich zisťovaní, priamo alebo nepriamo, sa

aplikujú rôzne metódy práce:

- genealogická,

- filologická,

- geografická,

- štatistická,

- porovnávacia (Perútka a kol., 1988).

Genealogická metóda – zisťuje zmeny v triednom a sociálnom pôvode otcov a detí

u jednotlivcov,

Filologická metóda – pomôcka pri zisťovaní rôznych otázok prostredníctvom napr.

jazykových výpožičiek,

Geografická metóda – zisťovanie oblastí pestovania určitých druhov športu, telesných

cvičení a ich prenos,

Štatistická metóda – matematické a štatistické výpočty - v dejinách má nevýhodu,

štatistické údaje sa nedajú dopĺňať a výskum sa môže robiť len z dát, ktoré sa zachovali,

Porovnávacia metóda – vyplňuje medzery v prameňoch o určitom probléme

v skúmanej krajine porovnávaním priebehu historických procesov krajín s podobným

vývojom.

Osobitná pozornosť sa venuje dejinám športu, dejinám telesnej výchovy, histórii

športových podujatí (OH), telovýchovných organizácií, športových zväzov, spolkov, klubov

a jednôt (Sýkora, 1996).

6

Delenie dejín telesnej kultúry a športu z hľadiska určenia miesta:

Lokálne – istý športový klub

Regionálne – priestorové, kde všade zasahoval daný druh športovej činnosti

Národné – dominantnosť vybraného druhu športovej činnosti na území štátu

Svetové – široko spektrálne pôsobenie istého druhu športovej činnosti

Delenie dejín telesnej kultúry a športu podľa vecného hľadiska:

dejiny školskej TV

dejiny športu

dejiny telovýchovných a športových organizácií

Historik môže:

a) porovnávať výsledky s výsledkami, ku ktorým dospeli iní historici,

b) porovnávať výsledky s doteraz známymi pravidelnosťami, zákonitosťami.

Postup pri spracovaní historickej práce:

aktuálnosť

kompetentnosť - mám dostatok materiálu v archíve? mám dostatok informácií?

stav a úroveň rozpracovania - všetky práce sa musia zohľadniť musia na seba

nadväzovať

Rozhodujúce fázy pri spracúvaní dejín telesnej kultúry sú:

1. Heuristika,

2. Vonkajšia a vnútorná kritika,

3. Interpretácia a syntéza.

1. Heuristika

Predstavuje zhromažďovanie historických faktov z literatúry a prameňov k určitej,

danej téme. Pramene sú stopami, pozostatkami historických udalostí a súčasne aj produktom

spoločenského vývoja (Perútka a kol., 1988).

Druhy prameňov:

- hmotné – priame a nepriame pozostatky (archeológia),

- obrazové – obrazy, kresby, grafika, filmy, fotky,

7

- zachované ústnym podaním alebo tradíciou – povesti, historické piesne

- písomné – najrozsiahlejšia skupina prameňov:

1. úradné aktá (žiadosti klubov, spolkov,..)

2. písomné pramene súkromnej povahy (denníky, listy, ...)

3. rozprávacie pramene (kroniky, letáky, brožúry, noviny, časopisy)

2. Vonkajšia a vnútorná kritika

Vychádza zo skutočnosti, že existujú nestranné pramene, ktoré sa dajú vyjadriť

schémou:

R1 P – predmet pozorovania

P –– Po –– R –– R2 –– I –– Ph Po - pozorovateľ

R3 R – relácia historického prameňa

R1, R2, R3 – rôzne podania historického prameňa

I – interpretátor (historik)

Ph – podanie historika

O žiadnej otázke historickej vedy sa nedá povedať, že by pramene jej štúdia boli

celkom vyčerpané. Na základe konfrontácie viacerých prameňov, doplnených všeobecnými

poznámkami o skúmanom období, postavách , triednom zriadení, môžeme dospieť k reálnym

historickým faktom.

3. Interpretácia a syntéza

Kritika je spätá s interpretáciou historických faktov a tvorí súčasť syntézy. Pri

historickej interpretácii preskúmaných udalosti, či sa mohli odohrať tak, ako o nich pramene

tvrdia, čo najúplnejšie ich vysvetlíme a vytvoríme predpoklady na syntézu. Jej úlohou je

vyložiť vecný obsah a vnútornú súvislosť prameňov – rekonštruovať minulý proces.

Záverečnou fázou každej bádateľskej práce je podať výsledky tzv. spracovať syntézu. Jej

úlohou je vyložiť vecný obsah vnútornú súvislosť prameňov a tým podať verný a súvislý

obraz minulého diania, rekonštruovať minulý proces (Perútka a kol., 1988).

Najvyššou formou výskumnej práce v histórii je monografia. Vypracovanie

monografie je výsledkom dlhodobej bádateľskej práce, ktorá musí rešpektovať pravidlá

vedeckej práce. Dôležitou súčasťou monografie sú aj citácie, parafrázy, odkazy, mottá

(Perútka a kol., 1988).

8

Vo vedeckej monografii sa v úvode podáva prehľad relevantnej literatúry, ktorou sa

daná problematika zaoberá. Vedecký aparát monografie tvoria:

- poznámky – vysvetľujú postup, ktorým autor dospel k určitému záveru

- exkurzy – odbočenia od témy (prílohy)

- registre – súčasť vedeckej monografie (osoby, miesta)

Stručnou syntézou historického vývoja je učebnica. V nej nedominujú nové objavy,

ale opiera sa o dostupnú literatúru, do popredia vystupuje podstata historického vývoja.

9

2. Telesná kultúra v prvotnopospolnej spoločnosti

2.1 Všeobecná charakteristika prvotnopospolnej spoločnosti

Prvotnopospolná spoločnosť je najstaršou spoločensko-ekonomickou formáciou, jej

vek sa odhaduje približne na viac ako 600 000 rokov. Výrobné vzťahy sa formovali na

základe nízkej úrovne výrobných síl. Kolektívne sa organizovala výroba a spoločné bolo aj

rozdeľovanie výsledkov práce. Základom výrobných vzťahov bolo spoločné vlastníctvo

výrobných prostriedkov. Kolektívny charakter sa prejavoval aj v spoločenskom živote,

kultúre, poznatkoch i výchove. Táto prvá spoločensko-ekonomická formácia bola beztriedna,

bez antagonistických protikladov (Perútka a kol., 1984).

Z rozvojom výrobných síl dochádza k spoločenskej deľbe práce:

a) v mladšej dobe kamennej sa oddelilo pastierstvo od poľnohospodárstva – 1.

spoločenská deľba práce,

b) v dobe kovovej sa oddelil remeslá – 2. spoločenská deľba práce, došlo k rozkladu

rodových jednotiek i k postupnému značného rozmeru súkromného vlastníctva.

Kritériá pre periodizáciu najstaršej dejinnej epochy:

a) prevaha materiálu, z ktorého si ľudia zhotovovali nástroje, (doba kamenná a kovová),

b) stupeň kultúry odzrkadľujúci mieru ovládnutia prírody, (obdobie divošstva

a barbarstva),

c) úroveň abstraktného myslenia.

Paleolit (staršia doba kamenná) predstavuje človeka ako výrobcu nástrojov.

Hospodársky ja táto etapa charakterizovaná koristníckym spôsobom obživy (zberačstvo, lov

menších zvierat). V stredom paleolite človek rozšíril počet kamenných nástrojov prešiel k

vyspelému lovectvu a ovládol oheň. Mladší paleolit je charakteristický vznikom spoločenskej

organizácie - pokrvné príbuzné matriarchálne rody. Človek v tomto období ovláda článkovú

reč a je schopný abstraktne myslieť (Perútka a kol., 1988).

Mezolit (stredná doba kamenná) predstavuje výroba nástrojov, zdomácnenie zvierat,

rozvoj poľnohospodárstva (zber zŕn, rastlín).

Neolit (mladšia doba kamenná) je limitná rozvojom poľnohospodárstva v rámci rodov,

kde dochádza k zmene od matriarchálneho zriadenia k patriarchálnemu. Vytvára sa typ

monogamnej rodiny a vznikajú kmeňové celky.

Eneolit – predstavuje vrchol doby kamennej, kde vzniká rodová občina ako prvé

sociálne (nie pokrvné) zoskupenie ľudí.

10

Človek tohto obdobia bol spočiatku hendikepovaný menšou fyzickou silou, avšak

svojím cieľavedomým konaním, výrobnou činnosťou, si postupne dokázal prispôsobiť okolie

vlastným potrebám.

So vznikom človeka je spätý aj vznik výchovy, ako cieľavedomej a organizovanej

činnosti. Prvou formou bola pracovná výchova obsahujúca prvky telesnej, rozumovej

i mravnej výchovy. Neskôr na základe ozbrojených konfliktov vzniká i vojenská výchova.

Jediným diferenciačným kritériom bolo pohlavie. Pravek založil základy rozvoja ľudskej

spoločnosti aj v oblasti športu. Pohybové činnosti, ktoré sa v tomto období objavili, boli

nielen niečo typické pre ľudskú spoločnosť, ale položili základy ich ďalšieho rozvoja

v nasledujúcom období ( Seman, 2012).

V období praveku sa začali kryštalizovať tri veľké skupiny pohybových činností:

- pohybové činnosti bojového charakteru

- pohybové činnosti v rámci tzv. pracovnej telesnej výchovy

- herno-zábavné pohybové činnosti (Seman, 2012).

2.2 Vznik telesnej kultúry

Pôvodom telesnej kultúry ako špecifickej súčasti kultúrnej spoločnosti sa zaoberali

mnohí odborníci. Západní bádatelia ju zväčša odvodzovali z hier zvierat, iní autori zase

tvrdia, že v hrách sa odráža úsilie človeka uniknúť od ťažkostí života do sveta fantázie. Ruský

filozof G. V. Plechanov dokazuje, že hry a telesné cvičenia v prvotnopospolnej spoločnosti

vznikli z pracovnej činnosti ľudí. N. I. Ponomarjov (1970) analýzou poľovačky ako

najdôležitejšieho pracovného odvetvia pravekého človeka potvrdil, že človek prípravou na

prácu položil základy telesnej výchovy (Perútka a kol., 1988).

Počas formovania matriarchátu sa postupne formovali aj prvky telesnej kultúry.

Existovali už predmety špecificky zhotovené na hry. Dôkazom sú kresby a maľby

v jaskyniach.

V období rozkvetu matriarchátu i patriarchátu praveký človek zhotovoval rôzne

predmety na hry:

- lopta vypchatá srsťou,

- guľa,

- šermiarska palica,

- kopija s tupým hrotom na cvičenie,

- prak a luk,

- hokejka.

11

Dorastajúca mládež systematicky zdokonaľovala hádzanie kopijou a palicou. Po

vynájdení luku už od útleho veku nacvičovali streľbu na cieľ. Bežné boli hry imitujúce boj so

zvieratami.

V podmienkach matriarchátu sa ženy podieľali na pracovnej činnosti rovnako ako

muži. Okrem toho usporadúvali ženské súťaže, kde dominoval pästný boj, zápas, šerm

palicami, hádzanie kopijami a streľba z luku.

Dominantnosť mužov v ekonomickej oblasti spoločnosti sa prejavil špecifickými

mužských iniciačnými rituálmi.

Obrázok 1: Kultové hry v patriarcháte

Zdroj: (Perútka a kol., 1988)

Prvá spoločenská deľba práce vyvolala premenu matriarchátu na patriarchát. Vznikali

spory o územie medzi jednotlivými kmeňmi. Začala sa prejavovať bojová česť a sláva, ktoré

ovplyvnili telesnú prípravu. Vznikli bojové hry a hry so zvieratami. Mnohé telesné cvičenia,

ktoré boli v predchádzajúcich obdobiach súčasťou imitačných hier, vznikajú ako samostatné

druhy telesných cvičení. K jednotlivým pohybovým aktivitám v danom období patrili:

- tlachtli (predchodca basketbalu. – indiáni)

- pästný boj a zápas

- preteky v behu, skokoch, hodoch – kopija, disk

- dvíhanie bremien

- jazda na koni (Peržania – jazdecké pólo ako prvé)

- sobie dostihy

- súťaže na saniach

severské národy

12

Mnohé druhy zápasu sa spájali s náboženskými a kultovými slávnosťami – obradové

a bojové tance:

1) japonský zápas sumo,

2) severské zápasy na mrožej koži.

V tomto období sa formujú začiatky gymnastiky, najmä akrobacie. V období

patriarchátu sa rozvíjali najmä hry - kopacia bežecká hra (futbal, rugby), pallilo, čur –

predchodca pozemného hokeja, stena proti stene – pästiarska hra. Vodcov si volili podľa

fyzickej zdatnosti a vôľových vlastností. Medzi cvičenia, ktoré ovládal prvotnopospolný

človek, patrilo plávanie, potápanie, preprava na člnoch, lyže – poľovačka (snežnice), do

močiarov (blatnice).

V jednotlivých kmeňových spoločenstvách dominovali rôzne hry a pohybové aktivity:

Boróvia – zápasy a beh, hádzanie kopije na cieľ

mexickí Indiáni – od útleho veku beh

Tarahumarovia – iniciačná skúška – beh do vyčerpania, skúška fyzickej

zdatnosti

Watussovia (černosi) – iniciačná schopnosť preskočiť svoju telesnú výšku

Hra v tomto období predstavuje špecifický dejinný fenomén v oblasti rozvoja telesnej

kultúry, ktorý prekračuje hranice biologickej a telesnej činnosti. V hre identifikujeme

prežívanie ľudskej existencie s autentickým etickým obsahom, uplatnením pohybových

schopností (sila, rýchlosť, vytrvalosť, obratnosť a iné), psychických vlastností (odvaha,

ovládanie, emocionálna stabilita a iné) v rozmedzí hrou predpísaných pravidiel.

Peržania – hra predchodca jazdeckého póla

Aztékovia – hra predchodca basketbalu – tlachtli

Eskimáci – hra predchodca rugby

Japonci a Číňania – hra predchodca futbalu – kemari, tsun – kun

Gréci a Rímania – hra predchodca futbalu – episkyros, harpastrum

13

3.Telesná kultúra v otrokárskej spoločnosti

3.1 Všeobecná charakteristika otrokárskej spoločnosti

Výrobné a spoločenské zmeny, ktoré sa uskutočňovali na sklonku prvotnopospolnej

spoločnosti, podmienili vznik triedneho zriadenia. Jeho prvou formou bola otrokárska

spoločensko-ekonomická formácia. Určujúci význam pre nastolenie otrokárstva mal rozvoj

výrobných síl vyvolaný dokonalejšou výrobou a nástrojmi. Zákonitý rozvoj výrobných síl

pozitívne ovplyvnil rozvoj poznania, čoho prejavom bol vznik vied.

Dôležitým znakom tohto obdobia je vznik písma, rozvíjalo sa umenie a vedy, pričom

vo vzťahu k pohybu má najväčší význam medicína. Dôležitý bol aj vznik škôl a súčasne

s nimi aj určitých výchovných smerov (Seman, 2012).

Spoločenské zmeny: väčšie spoločenské celky (hierarchia)

moc v rukách staršinov, náčelníkov vznik štátu (triedna kategória)

a členov vojenských družín

Vyčlenili sa:

štátna ideológia

správny aparát

armáda

polícia

Celé dejiny otrokárstva sprevádzal triedny boj, ktorý vyvrcholil najmä v období

rozkladu otrokárskeho systému. Vládnucou triedou boli otrokári (veľkostatkári, vlastníci

pozemkov, majitelia dielní, obchodníci, úžerníci). Ovládanou triedou boli otroci (masy ľudí

a bezprávnych otrokov). Výrobné vzťahy predstavovali súkromné vlastníctvo výrobných

prostriedkov a otrokov. Pracovná sila tvorila kapitál (zabíjanie zajatcov – neefektívne ––

zotročenie). Vo vývoji otrokárskych útvarov existovali rozdiely na základe geografických a

klimatických podmienok – najstaršie civilizácie vznikali tam, kde bolo dostatok tepla, stála

zásoby vody a vhodné podmienky na rozvoj poľnohospodárstva.

Najstarší typ štátu:

1.) Orientálna despocia – vládca s neobmedzenou mocou – despota – živé vtelenie božstva na

Zemi, svoju moc udržiaval pomocou: náboženstva, štátnej správy, zákonov, ozbrojeným

násilím.

Najstaršie štátne útvary 3 – 2 tisícročie p. n. l.: Egypt, Blízky východ, India, Čína

2.) Antické (klasické) formy otroctva – v Grécku mestské štáty (Polis) a Rímskom impériu.

14

oligarchia (vláda rodovej aristokracie)

Štátna forma otrokárska demokracia (vláda volených zástupcov)

tyrania (samovláda, neobmedzená moc panovníka)

Najvplyvnejšími gréckymi štátmi boli: Sparta od 6. st. p.n.l. a Atény, ktoré dominovali

nad Spartu hospodársky i politicky. V roku 338 p.n.l. stratili grécke štáty svoju samostatnosť

(Perútka a kol., 1984).

Gréci – reprezentujú kultúru klasickej dokonalosti. Pre otrokársku spoločnosť je

príznačný vznik škôl. Prvé školy vznikali pri chrámoch respektíve panovníckych dvoroch

(vzdelanie sa dostávalo privilegovaným vrstvám). Štátne školy – Sparta, súkromné školy –

Atény.

3.) Rímska svetová ríša – z pôvodného Mestského štátu Rím vznikla postupne najväčšia

a najvýznamnejšia ríša v Európe (8. st. p. n. l.). Rimania sa oslobodili od Etruskej nadvlády,

ovládli Apeninský polostrov a oblasť Stredomoria. Pôvodnú formu vlády tvorilo kráľovstvo,

ktoré prešlo do republikánskeho zriadenia (510 r. p. n. l.) neskôr sa pretransformovala na

cisárstvo (r. 31 n. l.).

3.2 Telesná kultúra v otrokárskej spoločnosti

Rozvoj telesnej kultúry v zaznamenal v tomto období najväčší rozmach. Vzdelanie

a výchova sa stali jedným z prostriedkov upevňovania triednej nadvlády. Významnú úlohu

v tomto období zohrávalo náboženstvo, ktoré malo polyteistický ráz a princíp jednobožstva

(monoteizmus) sa objavil až v Rímskej ríši koncom 1. stor. n. l.. Vládnuca trieda

v jednotlivých otrokárskych štátoch využívala aj mnohé prvky telesnej kultúry.

3.2.1 Telesná kultúra v Starovekom Egypte

V Egypte bola telesná príprava dôležitou súčasťou edukácie. Množstvo artefaktov

o pestovaní telesnej kultúry sa zachovalo v archeologických vykopávkach v hrobkách deti

faraónov a príslušníkov vládnucej triedy, kde boli objavené rôzne predmety ako napr. (bábiky,

lopty, obruče, luky, a podobné predmety).

Zaviedla sa koedukovaná školská výchova, ktorá nadväzovala na výchovu v rodine.

Značná pozornosť bola venovaná telesnej príprave gymnastickým cvičeniam (akrobacii),

základným lokomóciam (beh, skok, hod), plávaniu, zápaseniu, šermu, zápasu i rôznym

druhom hier (Perútka a kol., 1984).

15

Mládež ovládala šermovanie palicou, streľbu z luku a hádzanie kopijou pri love. K

veľkej obľube Egypťanov patrili poľovačky, pri ktorých používali zdomácnené divé zvieratá

(leopardy, sokoly). Egypťania boli dobrí veslári na malých i veľkých člnoch, taktiež poľovali

na vodné vtáctvo i produkty mora a riek. Faraóni venovali veľkú pozornosť telesnej príprave

vlastných detí. V oblasti herno-zábavných činností zaznamenávame, okrem akrobacie aj tanec

(Seman, 2012). Z gymnastických cvičení to bola najmä akrobacia: stoje na hlave, na rukách,

premety. Mnohé akrobatické prvky sa využívali v tancoch egyptských tanečníc. Najmä

u nežného pohlavia patrilo k dobrým mravom baviť spoločnosť hudbou, spevom a tancom.

Egypťania dbali o štíhlu postavu a jedincov z telesnou nadváhou označovali za hlupákov.

Zaviedli aj jazdu na koňoch a dvojkolesových vozoch, na ktorých organizovali aj preteky.

3.2.2 Telesná kultúra národov Mezopotámie a Strednej Ázie

Medzi riekami Eufrat a Tigris vznikli v období rokov 3500 – 3000 p. n. l. prvé

mestské otrokárske štáty Mezopotámie a Strednej Ázie- Akkadská, Babylonská ríša atď.

Zakladateľom Starobabylonskej ríše – Chammurapi (1792 – 1750 p.n.l.), ktorý vydal zákony

odrážajúce vyhranenú triednu diferencovanosť (Perútka a kol., 1988).

Ťažisko výchovy bolo zamerané na vojenskú prípravu – príslušníci armády sa

preferovali aj pri prideľovaní pôdy, za to však museli tiahnuť do boja, keď ich vládca povolal.

Vojenská príprava obsahovala: jazdu na koni

pochod na dlhé vzdialenosti

streľba z luku a praku na cieľ preverovanie

hádzanie kopijou na

vrhanie kameňom poľovačkách

šermovanie

plávanie (plávali v zbroji na mechúroch)

zápas, box.

K ďalším národom Blízkeho východu patrili Asýrčania, kde sa obdobne kládol veľký

dôraz na vojenskú prípravu. Asýrski bojovníci vynikali bezohľadnosťou a krutosťou, čo sa

prejavovalo pri ich dobývaní a podmanení si celej Mezopotámie. Dôraz sa kládol na jazdectvo

(vysoké sedlo, bojové vozy). Asýrsky kráľ Nimrod, ktorý skolil množstvo levov, sa stal

symbolom poľovníctva. Z rôznych zobrazení, ktoré sa zachovali, dominovali kresby (ľudí

a zvierat) s vyvinutou muskulatúrou.

Asýrsku ríšu vystriedala Novobabylónska ríša, jej zakladateľom bol Nabukadnesar II.

Jej existencia netrvala dlho a túto ríšu si podmanili Peržania. Perzský kráľ Kýros uskutočnil

16

prevrat. Peržania boli odolní, zruční v jazde na koni, ovládali bojovú techniku jazdy. Od 15

roku života sa učili jazde na koni, streľbe z luku a pravdovravnosti (Perútka a kol., 1988).

Výchova: do 7 rokov – matky

od 7 do 15 rokov – kňazi

od 15 rokov – iba vojenská príprava

Na kráľovských dvoroch sa zakladali špeciálne ústavy pre mladých šľachticov.

Základom edukácie bola telesná príprava. Ráno sa schádzali k cvičeniu 50-členné skupiny –

pod vedením syna kráľa alebo miestodržiteľa, kde bežne prebehli 40 – 50 štadiónov (7,5 – 8

km). Neodeliteľnou súčasťou bolo i zdokonaľovanie v zbrani, tiež poľovanie, sadenie

stromov tiež priprava zbraní. V Perzii mali svoje miesto aj hry. Skýti vynikali ako strelci

z luku (za jazdy dokázali zostreliť letiaceho vtáka) boli učiteľmi streľby na kráľovskom dvore

(Perútka a kol., 1984).

Prostredníctvom archeo-factov sa zachovali aj niektoré informácie o telesnej príprave

Židov (Mojžiš viedol Židov k udatnosti, prekonávaniu ťažkostí i telesnej odolnosti). Medzi

najobľúbenejšie cvičenia patrili streľba z luku a praku (vznik veľkého praku – katapult). Židia

boli dobrí a vytrvalí bežci, stavali sa rýchlymi poslami. Vedeli dobre plávať a pestovali aj

rôzne tance a hry.

3.2.3 Telesná kultúra v Starovekej Indii, Číne a Japonsku

V orientálnych despociách bola dôležitou súčasťou výchovy vojenský výchova,

súčasťou ktorej boli okrem základných lokomócií (beh, skok, hod, plávanie) dôležitý šerm,

pästný boj, zápas a lukostreľba (Seman, 2012).

Pri vykopávkach bola objavená protoindická kultúra, ktorá poukazuje na vyspelosť pri

starostlivosti o ľudské telo. Archeológovia objavili verejné kúpele, skoro každá domácnosť

bola vybavená vlastnou kúpeľňu.

Nová kultúra s dedičnou spoločenskou diferenciáciou – štyri triedy (kňažská

aristokracia, vojenská aristokracia, výrobcovia a šudrovia), uplatňovala požiadavku

harmonickej výchovy.

V 6. st. p.n.l. princ Siddmártha – Buddha – náboženský reformátor absolvoval akýsi

desaťboj, kde sa snažil poukázať na harmonickú výchovu: a) telesný päťboj

b) duševný päťboj

Telesná príprava – šerm, zápas, pästný boj, skákanie, plávanie.

Rozumová výchova – výklad starých diel, znalosť rastlín a zvierat, umenie písať, gramatika,

matematika.

17

Osobitosťou telesnej kultúry Indov bola joga (joga – spájať sa, spojenie) – ide

o spojenie duše s bohom. Opisuje viacero stupňov a predstavuje idealistický systém. Jej

cieľom bolo pomocou rôznych pozícii tela (jamom, nijamov a asanov) vypestovať nadvládu

psychického nad fyzickým. Jogistické techniky a postupy sú dobré známe aj v súčasnej dobe.

Indický štát sa staral o telesnú prípravu i verejnú zábavu v amfiteátroch, kde sa hrali rôzne

hry. Z športových hier poznali predchodcu hokeja a badbintonu – poona (Perútka a kol.,

1982).

Medzi jednu z najstarších kultúr sveta patrí Čínska kultúra. Nájazdy kočových kmeňov

zo severu nútili Číňanov vydržiavať veľkú dobre vycvičenú a fyzicky zdatnú armádu. V tejto

krajine v období 2600 – 2500 rokov p.n.l. vznikla liečebná a zdravotná gymnastika – kung-fu,

ktorá znamenala prepojenie umelca – muža. Medzi propagátorov tejto gymnastiky patrili

kňazi a filozofi (Lao - C', Konfucius).

Staročínska gymnastika má niekoľko typov:

1.) do – ni [(najstaršia) – cvičenia v sede a automasáž]

2.) solin [(branný charakter) – cvičenia napodobňovali zápasy, šerm,...]

3.) taj – dzi [vláčne ladné pohyby, plynule nadväzujúce]

4.) ušu [spojenie solin a taj - dzi]

Medzi základné zručnosti, ktoré musel ovládať každý slobodný Číňan, patrili:

lukostreľba, jazda na koni spájaná s útokom na drevenú atrapu, vzpieranie železnej tyče

a nosenie 30kg ťažného bremena jednoruč nad hlavou na vzdialenosť 20 m. Z hier to bola

kopacia hra (predchodca futbalu), pestovali hru, ktorá bola predchodcom golfu, badmintonu,

póla na koňoch (Perútka a kol., 1984).

Herno-zábavné činnosti boli v Číne veľmi početné, žonglovanie, akrobacia a pod.

Čínski mnísi vypracovali aj špecifické pravidlá zápasu a pästného boja, z ktorých sa neskôr

vyvinuli džiu-džitsu a karate a iné bojové umenia (Seman, 2012).

Blízkosť Japonska bola príčinou, že mnohé pohybové činnosti z Číny prevzali

a neskôr upravili Japonci. Pestovala hlavne lukostreľba (kyudo), šerm – samuraji. Japonského

samuraja môžeme považovať za ekvivalent európskeho rytiera (Seman, 2012). V Japonsku

vznikol tradičný spôsob zápasenia - sumo, ktoré sa zachovalo až do dnešnej doby. Obľúbené

boli aj hry kemari – predchodca futbalu a dakiu – predchodca pozemného hokeja.

18

3.2.4 Telesná kultúra v Starovekom Grécku

Grécka telesná kultúra predstavuje najvýznamnejšiu epochu rozvoja telesných cvičení

v období antiky. Participácia na telesných cvičeniach sa stala občianskou povinnosťou

všetkých slobodných Grékov. Pôvod rôznych telovýchovných slávností sa viaže s Krétou, kde

bola postavená aj prvá aréna, kde len občania mužského pohlavia medzi sebou súťažili

obnažení. Názov gymnastika je odvodený z Gréckeho gymnos – čo znamená nahý (Perútka

a kol., 1988).

Telesná kultúra v Sparte

Sparta bola otrokárskym štátom, kde vládla agrárna aristokracia. Otrokári

vykorisťovali otrokov, keďže Sparťanov bola len desatina, museli ovládať bojovú prípravu

a vynikať telesnou zdatnosťou. Celá výchova bola zameraná na vojenskú prípravu.

Výchova: do 7 rokov – rodina

od 7 rokov – štátne ústavy

od 20 do 60 rokov – každý slobodný občan bol členom armády (vojaci

z povolania).

Chlapci absolvovali tvrdú výchovu od 7 – 14 rokov v štátnych ústavoch, kde

dominovala telesná príprava (prekonávanie únavy, privykanie na chlad a nedostatok potravy,

zdolávanie dlhých pochodov, otužovanie, spávanie na lôžku zo slamy). V týchto ústavoch

dohliadali na výchovu Padenómovia – vychovávatelia, ktorých delegoval štát. Každoročne

absolvovali skúšky (agony), v ktorých preukazovali svoju telesnú pripravenosť - preteky

v behu, skoku, hode atď. Zároveň boli testovaní k odolnosti voči telesným trestom,

palicovaním. Po 14. roku života mladí muži dostali zbraň boli organizovaní do oddielov, ktoré

vykonávali strážne služby (potláčanie nepokojov - otrokov). Ako „eiréni“ (15 – 20. roční)

pomáhali padenómom pri výchove mladších chlapcov v štátnych ústavoch. Po dosiahnutí 20.

roku života sa mládenci podrobovali tvrdým skúškam, po ktorých sa z nich stali „eféb“

následne vykonávali vojenskú službu až do 30. roku života. Po 30 roku života sa títo mladí

muži stali právoplatnými občanmi Sparty a mohli si založiť vlastnú rodinu (Perútka a kol.,

1982).

Dievčatá v Sparte absolvovali obdobne tvrdú telesnú prípravu. Zúčastňovali sa na

slávnostiach, cvičili a pretekali v behoch, skokoch, hodoch, zápase. Okrem toho pestovali

tanec. Cieľom bolo vychovať silné a zdravé ženy, ktoré mali mať zdravé a silné deti. Len

malá pozornosť sa venovala intelektuálnej výchove (základy písania, čítania). Dominantným

bolo poslúchať, byť telesne odolný a naučiť sa víťaziť. Zvýšená pozornosť bola venovaná

19

výchove zameranej na hudbu (hudba, tanec, spev – sólové aj skupinové tance a rozvoju

ladnosti pohybu pri tanci). Mravná výchova mládeže bola podmienená výchovou ku

vlastenectvu (hrdinstvo mužov aj žien).

Telesná kultúra v Aténach

Atény sa stali v staroveku jedným za najvýznamnejších stredísk Grécka. Začali sa

rozvíjať remeslá a obchod a z Atén sa stala demokratická otrokárska republika, kde boli otroci

súkromní, kde sa zaobchádzalo sa s nimi dôstojnejšie ako to bolo v Sparte. Aténska

harmonická výchova zahŕňala v sebe telesnú, rozumovú a estetickú (Seman, 2012).

Demokracia sa prejavila aj vo výchove, dochádza k veľkému rozmachu vied a umenia.

Cieľom aténskej výchovy bolo vychovať uvedomelého občana, ktorý by dobrovoľne

a zanietene plnil svoje občianske povinnosti najmä vojenskú službu. Armádu tvorili

ťažkoodenci (hopliti) a ľahko ozbrojená pechota. Príprava mládeže zahŕňala harmonickú

výchovu, kde boli zastúpené telesná, rozumová a estetická výchova.

Výchova: do 7 rokov – výchova dom v rodine,

od 7 rokov – výchova v školách súkromného charakteru.

K takýmto inštitúciám patrili gymnáziá, ktoré pôvodne boli zamerané len na telesnú

výchovu, kde sa cvičilo bez oblečenia. Neskôr slúžilo na všeobecné vzdelanie mládeže. Na

čele gymnázia stál gymnasiarchos. O telesnú výchovu chlapcov sa staral paidotribés – cvičiteľ

(od 10, 10-12, 12-14, 14-16 r.). Zdatnejší cvičenci mali trénera – gymnastés (16-18 r.)

Významnú úlohu tu zohrával olejovač (masér) aleiptés, ktorý olejoval a masíroval žiakov.

Obdobie efébia (18-20 r.) bolo zamerané na rozvoj šermu, streľby z luku, hádzanie oštepom,

strieľanie z katapultov, jazdu na koni, a jazdu na dvojkolesovom záprahu. Súčasťou gymnázií

bola palaistra – oddelený priestor na výcvik zápasu a boxu. Učiteľ čítania a písania sa volal

grammatikos, hru na kithare a lýre vyučoval kithatistés (Perútka a kol., 1988).

Obrázok 2: Antické hry

Zdroj: (Perútka a kol., 1988)

20

Hlavným prostriedkom telesnej výchovy bol pentatlon (päťboj): beh na dĺžku jedného

štadióna, skok do diaľky, hod diskom, oštepom, zápas, ďalej všeboj (pankration), box (pygné)

a plávanie. Jedinec, ktorý v Aténach nevedel písať ani plávať sa charakterizoval ako

nevzdelaný.

Platón vyzdvihuje postavenie telesnej výchovy v príprave aténskej mládeže a tvrdí

„Učiteľ TV je pre zdravé telo tým, čím je lekár pre choré telo“ (Perútka a kol., 1984).

Plató je zástancom antickej kalokagathie – starogréckeho ideálu telesnej a duševnej

dokonalosti (harmónie tela a ducha).

Vyvrcholením teórie gréckej výchovy a názorov na gymnastiku a životosprávu je dielo

vychovávateľa Aristotela (384 – 322 p.n.l.). Fyzickému telu pripisuje veľký význam a

pokladá ho za nevyhnutnú podmienku pre činnosť duše, ktorú delí na vegetatívnu, živočíšnu

a rozumovú. V súlade s tým rozpoznáva aj tri druhy výchovy – telesnú, mravnú a rozumovú.

Poznatky o telesnej výchove obohatil Hippokrates (460 – 346 p.n.l.), ktorý sa snažil

definovať hranice lekárstva a gymnastiky.

3.2.5 Staroveké hry

Hry a slávnosti vznikali v Grécku z rôznych tradícií, mali náboženský charakter ako aj

príležitostné obrady a slávnosti či pohrebné udalosti. Na demonštráciu svojej fyzickej

a športovej pripravenosti mali Gréci dostatok príležitostí na Panhelénských (všegréckych)

hrách. Hry boli spojené z náboženským kultom a ich súčasťou boli športové a umelecké

súťaže (Grexa, 2011).

Najvýznamnejšie hry antického Grécka:

1. Pýtijcké hry v Delfách pod Parnasom na počesť boha Apolóna

2. Neméjske hry v Nenei na počesť boha Dia

3. Istmické hry pri Korinte na počesť boha Poseidona

4. Panaténajské hry v Aténach na počesť bohyne Atény,

5. Olympijské hry v Olympii.

Práve hry v Aténach neboli len oslavy, ale tvorili verejnú prezentáciu celého prepracovaného

výchovného systému. Tieto hry umocňovali helenistickú integráciu rozdrobených gréckych

mestských štátov v oblasti Stredomoria (Grexa, 2011).

Dievčatá mali právo zúčastniť sa hier iba ako diváčky, ale vydatým ženám bol vstup

zakázaný. Ženy však mali svoje hry – héraie, ktoré sa konali v Argu na ostrove Samos ako aj

v Olympii. Išlo hlavne o oslavu plodnosti a beh na skrátený štadión.

21

Najslávnejšie a najpopulárnejšie hry Helénov sa konali na polostrove Peloponéz v Elis

pri Olympii. O vzniku olympijských hier sa zachovalo množstvo povestí, ktoré boli spojené

s uctievaním božstiev. Postupne hry upadli, a takmer sa na nich zabudlo. Obnovené boli na

pokyn delfskej veštkyne. Dohoda o hrách sa vpísala do posvätného disku, ktorý uložili

v Hérinom chráme na Olympii. Na disku bol nápis: „Olympia je sväté miesto. Ak sa niekto

odváži na toto miesto s ozbrojenou mocou, nezostane takýto zločin bez pomsty“(zmluva

zabezpečovala neutralitu a nedotknuteľnosť Olympie a na jej pôdu sa zakazoval vstup

vojenským jednotkám i ozbrojeným jednotlivcom, zabezpečovala účastníkom OH slobodnú

a nerušenú cestu do Olympie, a to aj cez územie znepriatelených štátov a späť.) Počas OH

zmluva zakazovala viesť vojny a násilné činy i popravy zločincov. Táto mierová tradícia –

ekecheiria, ktorá znamenal „ruky preč od zbraní“ bola jedným z kľúčových ideových

základov moderných OH (Perútka a kol., 1988).

Olympijské hry sa stali výrazom národnej jednoty a kultúrnej vyspelosti Grékov

(Grexa, 2011).

Hry v Olympii prešli vo svojej takmer 1200 ročnej histórii vlastným vývojom, takže

ich periodizácia je logická (776 p.n.l. – 393 n.l.). Gréci od historického začiatku OH 776

p.n.l. počítali všetky udalosti podľa týchto hier. Konali sa 293 krát (Grexa, 2011).

Maďarský historik Ferenc Mezö rozčlenil dejiny OH nasledovne:

1. pravek hier (do 776 p.n.l.)

2. vplyv Sparty (776 – 468 p.n.l.)

3. zlatý vek OH (468 – 400 p.n.l.)

4. strieborný vek OH (400 – 338 p.n.l.)

5. úpadok hier (338 p.n.l. – 393 n.l.)

6. prestávka (393 – 1896)

7. moderné OH (od roku 1896)

V súčasnosti je uznávaná tradičná periodizácia, ktorá predstavuje 4 epochy antického Grécka:

1. archaická (776 – 500 p.n.l.)

2. klasická (500 – 338 p.n.l.)

3. helenistická (338 – 146 p.n.l.)

4. grécko-rímska (146 p.n.l. – 393 n.l.)

Roku 393 n.l. sa konali posledné OH a o rok neskôr Theodosius I. vydal edikt, ktorý

zakazoval vstup do Olympie a návštevu pohanských chrámov.

Dejisko OH sa rozkladalo pod Kronovým vrchom. Jeho podstatnú časť tvoril ohradený

altis, v ktorom sa konali športové súťaže. Najdôležitejšou stavbou v altide bol Diov chrám. Tu

22

boli uložené normované štíty pre beh ťažkoodencov. V altide bol aj chrám bohyne Héry

(pôvodne drevený, neskôr kamenný), kde tu bol uložený disk. V altide bol aj Diov oltár, kde

pri otvorení OH obetovali bohom jednoročného býka. Pod Kronovým vrchom Gréci

vybudovali pokladnice, kde si jednotlivé grécke mestá ukladali svoje bohatstvá (najstaršia

pokladnica Gely – 600 p.n.l.). Okolo východnej a južnej steny altidy boli sochy víťazov OH.

Mimo altidy sa po r. 330 p.n.l. vybudoval Leonidaion – najväčšia stavba v Olympii (81x74,5

m), v ktorom ubytovávali najvznešenejších hostí (Perútka a kol., 1988).

Za zakladateľa vedeckého tréningu sa považuje Ikkos z Tarentu (5. st. p.n.l.), ktorý

zaviedol prísne regulovanú životosprávu spojenú s diétou a presne rozvinutým štvordenným

tréningovým cyklom: 1. deň – rýchlostno-silový (obratnosť a výbušnosť),

2. deň – max. dávky,

3. deň – cibrenie a techniky,

4. deň – znížené dávky.

Vývoj programu sa zachoval pomerne presne, ale aký bol ich priebeh, v akom poradí

prebiehali súťaže, nie je doposiaľ jasné. Z jednotlivých olympijských disciplín najväčšiu

tradíciu na OH mali bežecké súťaže. Atléti súťažili v šprintérskych i vytrvalostných

disciplínach. Štart bol pravdepodobne z vysokého štartu, rozbehy absolvovali 4 bežci a prvý

postupoval ďalej do finále. Čas sa nemeral, rozhodujúce bolo, kto dobehol prvý. Najslávnejší

bežec, Leonidas z Rhodosu, ktorý 4- krát zvíťazil na 154 až 157 olympijských hrách,

v rokoch 164, 160, 156, 152 p.n.l. Olympijských víťazov ospevovali i básnici: Simonides

(566 – 477 p.n.l.), Bakchylides (526 – 468 p.n.l.), Pindaros – (518 – 422 p.n.l.).

Chronologizácia jednotlivých disciplín na starovekých OH:

1 - 13. OH – beh na jeden stadion – dromos (192,27m)

14. OH – beh duaulos – (dva štadióny – 384,5m)

15. OH – dolichos (7 – 24 štadiónov – 1500 – 5000m)

18. OH – zápas (palé), antický päťboj (pentatlon - skok do diaľky, beh na 1 štadión, hod

diskom, oštepom, zápas)

23. OH – box (pygmé)

25. OH – preteky v štvorzáprahu (harma tethripon)

33. OH – kombinovaný pästný boj a zápas (pankration) – spojený box a zápas, všeboj, jazda

na koni (hipos keles)

37. OH preteky v behu na 1 stadion a zápas (péle)

41. OH súťaž dorastu v boxe

23

65. OH beh na 2 stadiá ťažkoodencov (hopplités dromos)

93. OH preteky na voze s dvojzáprahom (synoride)

96.OH súťaž trubačov a hlásateľov

99. OH preteky v štvorzáprahu žrebcov

128. OH preteky v dvojzáprahu žrebcov

131. OH preteky v dostihoch na žrebcoch

145. OH všeboj dorastencov

3.2.6 Telesná kultúra v Starovekom Ríme

Po vzniku starovekého Ríma v roku 753 - 510 p.n.l. bol Rím kráľovstvom. Roku 49 až

44 p.n.l. nastala vojenská diktatúra Caesara. V období republiky sa spoločenská moc

sústreďovala v rukách slobodných občanov povinných vojenskou službou takmer na celý

život – telesná príprava zameraná na vojenskú prípravu. Na rozdiel od Grécka mala Rímska

výchova domáci charakter (Grexa, 2001). Rímsky mládenec až do nástupu na vojenskú službu

v 17 rokoch venoval telesnej a brannej príprave spolu so súrodencami (ľudové hry

a cvičenia). Starší jedinci praktizovali chôdzu, beh, skoky, zápas, s akcentom na plávanie,

ktoré ovládali aj dievčatá. V rokoch 107 – 100 p.n.l. konzul Gaius Marius zrušil povinnú

vojenskú službu a zmenil ju na dobrovoľnú a platenú čím položil základy profesionálnej

rímskej armády, čo znamenalo zlepšenie technickej pripravenosti i výkonnosti vojakov:

- poradový výcvik (držať krok v teréne)

- plavecký výcvik

- vlastný boj so štítom a mečom proti kolu kopije

- lukostrelci.

V republikánskom období si Rimania obľúbili rôzne druhy loptových hier, pri ktorých

používali:

a.) malé pružné loptičky „pilae“,

b.) ľahké neplnené perím „paganicae“,

c.) veľké duté lopty „foles“.

Trigon – hra v trojici – viaceré lopty

Harpastum – bojová hra (predchodca rugby)

Masová kopacia hra (podobná futbalu)

Mnohé štátne slávnosti a hry sa konali pri príležitosti rôznych výročí a náboženských

sviatkov. Hry, ktoré mali pevné termíny sa nazývali „ludi stati“. Na jar sa konali hry kvetov –

24

„ludi florates“, na jeseň veľké hry – „ludi magni“, Rímske hry sa volali „ludi Romani“ a

Grécke hry – „ludi Greaci“. (Perútka a kol., 1988).

Rimania, ktorí sa zoznámili s gréckou telesnou kultúrou až v jej úpadkovej forme, ju

považovali za nemravnú a odmietali ju (Marcus Cicero 106 – 43 p.n.l.). Postupne pôvodné

rímske hry na konci republikánskeho obdobia strácali svoj tradičný starorímsky charakter

a postupne sa menili na atraktívne divadlá, ktoré zneužívala vládnuca trieda na svoje

mocenské ciele. Nastala éra gladiátorských hier. Termín gladiátor je odvodený od slova

gladius (meč) a boli to profesionálny zápasníci (Seman, 2012). Spočiatku vystupovali

gladiátori vo dvojiciach v zápase, pästnom boji a šerme. Postupne zápasy dostávali masovejší

charakter.

Obrázok 3: Príprava gladiátorov v starovekom Ríme

Zdroj: (Perútka a kol., 1988).

Na konci republikánskeho obdobia začali vznikať aj prvé gladiátorské školy, kde

špeciálne pripravovali gladiátorov, najmä na boj s rôznymi druhmi zbraní a živými

zvieratami. Gladiátori sa po víťazstvách v aréne mohli len zriedkakedy vykúpiť – najtvrdšia

forma exploatácie otrokov. Kruté podmienky gladiátorov viedli k povstaniam. Jedno z

najväčších povstaní viedol Spartakus, v ktorom bolo porazených približne 6000 otrokov.

Prechod k profesionálnej žoldnierskej armáde znamenal úpadok striktnej telesnej

prípravy otrokárov. Otrokári sa postupne oddávali rozkošiam a zábavám a z výberu

25

jednotlivých pohybových aktivít si ponechávali len menej náročné činnosti. Rimania si

obľúbili hlavne kúpanie. Rástol počet kúpeľov, ktoré sa stavali i mimo Ríma a to po celom

území impéria.

V období cisárstva vzrástol počet vystúpení gladiátorov v amfiteátroch a cirkusoch. Za

cisára Tita (69 – 79 n.l.) postavili najväčší rímsky amfiteáter Koloseum pre 80 000 divákov

osi budovy 176,8 a 155,6 m, osi arény 85,8 53,6 m, malo 3 poschodia a 80 vchodov. Aréna sa

mohla naplniť vodou na predvádzanie námorných bitiek. Počet vystúpení progresívne

narastal: na začiatku 60x do roka, v polovici 2. st. 135x do roka, v polovici 4. st. 175x.

Neskôr museli gladiátori zápasiť aj s divou zverou. Medzi obete odsúdené ako potrava

pre šelmy patrili aj prví kresťania. Na bojoch v aréne sa zúčastňovali aj ženy – gladiátorky

a zápasníčky. Avšak ženy sa osvedčovali viac ako tanečnice v kúpeľoch a v arénach (Perútka

a kol., 1984).

Dostihy a vozatajské preteky sa realizovali v cirkusoch obrovských rozmerov (600x

190 m - v Ríme Circus Maximum), kde súťažili 4 vozy na dráhe 8400m (2x600x7). Aj

napriek ochranným prilbám Vozataji (otroci) často končili pod kopytami koňov alebo vozov.

Pri pretekoch sa stávkovalo. Osobitným druhom krvavých gladiátorských bitiek boli

naumachie – námorné bitky, ktoré sa konali na špeciálne vybudovaných jazerách, alebo

v Koloseách . Všetky tieto druhy „divadla“ boli výrazom vonkajšieho lesku Ríma, ale súčasne

i dôkazom jeho vnútorného úpadku.

V 4. st. n.l. si kresťanské náboženstvo získavalo štátnu podporu. Vplyv cirkvi sa

rozširoval do všetkých oblastí života. Cirkev aktívne bojovala proti všetkým antickým

tradíciám, ktoré bránili jej rozšíreniu, preto vystupovala aj proti gladiátorským hrám. V 4. st.

n.l. sa tieto hry postupne obmedzovali a v roku 404 boli zakázané (Perútka a kol., 1988).

26

4. Telesná kultúra v období stredoveku

4.1 Charakteristika vzniku a vývoja feudalizmu

Rozpadom Západorímskej ríše začala v dejinách ľudstva nová etapa stredovek,

v ktorom sa uplatnila feudálna (feudum/pôda) spoločensko-ekonomická formácia. Cesta ku

konštituovaniu feudalizmu bola dvojaká: jedna viedla cez rozklad prvotnopospolných

vzťahov a druhá cez rozklad otrokárskych vzťahov. Feudálny spôsob výroby poskytoval

väčšie možnosti na rozvoj výrobných síl, pretože priami výrobcovia už mali záujem zvyšovať

produktivitu práce, dôvodom čoho bolo vyrábať aj pre vlastné potreby.

Základným znakom feudalizmu je feudálne vlastníctvo hlavného výrobného

prostriedku – pôdy a neúplné vlastníctvo výrobcov. Roľník bol vlastníkom výrobných

nástrojov a držiteľom pôdy. Vykorisťovanie sa uskutočňovalo prostredníctvom priameho t.j.

mimoekonomického donútenia v jednotlivých triedach:

1.) feudálna

2.) nevoľnícka

3.) slobodní roľníci, remeselníci, obchodníci

4.) buržoázia, proletariát - novonastupujúce triedy

Feudálne vykorisťovanie bolo vyjadrené súhrnom povinností v prospech vrchnosti:

- rentou v úkonoch (pracovnou),

- rentou v produktoch (naturálnou),

- rentou v peniazoch (peňažnou).

Nadstavbu feudálneho systému tvoril feudálny štát a náboženská ideológia.

Feudalizmus prešiel 3 etapami. Každá z týchto etáp mala osobitné sociálne, hospodárske,

politické a kultúrne špecifiká:

1.) ranný feudalizmus – (stredovek 6. – 11. storočie),

2.) rozvinutý feudalizmus – (stredovek 12. – 15. storočie),

3.) neskorý feudalizmus – (stredovek 16. – polovica 17. storočia).

V 1. období sa vzťahy vytvárali a upevňovali, v 2. období dosiahli svoj vrchol a v 3.

období došlo k ich rozpadu, čím uvoľnili priestor pre kapitalistické výrobné vzťahy.

Rozhodujúcou súčasťou pri vytváraní nových štátnych útvarov bola vojenská príprava

obsahujúca jazdu na koni, šerm, zápas, pästný boj, lukostreľbu, streľbu z praku ako aj

základnú lokomóciu. Pracovná telesná výchova (poľovačka, rybolov) bola nevyhnutná na

udržanie potravinovej základne a herno-zábavná činnosť (tance, hry) mala okrajový význam

(Seman, 2012).

základné triedy

27

Ranný feudalizmus

- nízka úroveň výrobných vzťahov

- poľnohospodárstvo – trojpoľný systém (nové plodiny, dokonalejšie nástroje, chov dobytka)

- rozvoj remesiel – vznik peňažného hospodárstva

- rozvoj stredovekých miest – strediská remeselnej výroby, obchodu a meštiactva

Rozvinutý feudalizmus

- vrcholí moc kresťanstva a cirkvi

- presadzuje sa oblasť teologickej ideológie a vzdelania

Neskorý feudalizmus

- nástup kapitalistických vzťahov (prechod k manufaktúrnej sériovej výrobe)

- prehĺbenie spoločenskej deľby práce, vznik svetového obchodu

- vznik buržoázie a nárast robotníckej triedy

Celú oblasť kultúry a spôsob myslenia stredoveku ovplyvňovala ideologická expanzia

cirkvi. Rôzne náboženstvá (budhizmus, hinduizmus, islam, kresťanstvo) slúžili rovnakému

cieľu, udržať pre cirkev optimálne feudálne vzťahy. V Európe si kresťanská cirkev podmanila

vedu, umenie a morálku teológii. Stredoveká filozofia (scholastika) brzdila rozvoj myslenia,

vedeckého a technického pokroku. Svetská kultúra sa rozvíja iba v jej tieni. Vzniká renesancia

a humanizmus (Perútka a kol., 1984).

Obrovský význam pre rozvoj kultúry a vzdelania bol objav kníhtlače a papiera.

Výchova a vzdelanie si zachovali svoj triedny rámec. Kláštorné, katedrálne, kapitulské

a farské školy vyučovali prostredníctvom latinčiny, kde dominoval dogmaticko-scholastický

charakter. Vyučovanie bolo odtrhnuté od praktických potrieb a celá výchova smerovala

k pokore a poslušnosti. K ďalším strediskám vzdelania patrili stredoveké univerzity

s fakultami - artistická (základná), teologická, právnická, lekárska, filozofická. S rozvojom

miest súviselo budovanie mestských škôl, ktoré mali vychovať prakticky vzdelaného človeka.

a.) nižšie školy – náboženstvo, písanie, rátanie, latinská gramatika

b.) vyššie školy – dialektika (logika), rétorika, fyzika, geometria, astronómia

Aj tu v týchto školách prevládalo bezduché memorovanie a telesné tresty ako bežný

prostriedok výchovy. So snahami o reformovanie vzdelania a výchovy sa predstavili

protagonisti renesancie, sociálni reformátori, ale hlavne popredný predstaviteľ pedagogického

realizmu Ján Amos Komenský.

Svojráznym druhom výchovy v období feudalizmu bola Rytierska výchova, ktorá

smerovala k príprave zdatného bojovníka. Neúmerne zdôrazňovala telesno-vojenskú zložku.

28

4.2 Telesná kultúra v rannom stredoveku

Hlavným zdrojom bohatstva feudálov boli poddaní roľníci a latifundiá. Príjmy

získavali najmä podmanením si nových území a vykorisťovaním ľudí za aktívnej pomoci

vojska. Králi a kniežatá vládli pomocou svojich vojenských družín. Družiny, ktoré sa skladali

z najbohatších rodových staršinov a bojovníkov, sa utvárali na to, aby pevne držali

nevoľnícku časť obyvateľstva v poslušnosti a nútili ju odvádzať feudálnu rentu. Sídlili na

hradoch, odkiaľ ovládali zverený priestor. Jedným z predpokladov na zaradenie do družiny

bola pripravenosť na boj. Vedenie boja si vyžadovalo jednak fyzicky zdatných odvážnych

a technických spôsobilých jedincov, ktorí museli vedieť: jazdiť na koni, šermovať, strieľať,

zápasiť, hádzať kopijami a vrhať bremenom (Perútka a kol., 1982).

Členovia družín sa nadobúdali zručnosti v používaní zbraní a ovládaní jazdeckých

koňov, osvojovali si zaobchádzanie s mečom a kopijou, streľbe z luku a praku. Boli

oslobodení od manufaktúrnej práce. Mohli dbať na svoj zovňajšok a udržiavali sa v dobrej

telesnej zdatnosti. Postupne sa z členov vojenských družín formovala nová spoločenská vrstva

rytierov. Utvára sa ozbrojená moc – vojsko – mocenský orgán vládnucej triedy. Vojsko bolo

rozlične vyzbrojené (meče, kopije, luky, kuše) a muselo prejsť výcvikom, kde absolvovali:

- útočný boj – súboj muža proti mužovi,

- obranný boj – valy, priekopy, palisády – skrýše.

Rozvoj kresťanstva spôsobil prudký odklon od antickej kultúry a hlboký úpadok

značnej časti prírodných vied. Kresťanské náboženstvo, keďže sa odklonilo od antického

učenia a kultúry, vôbec neriešilo problematiku tela a telesnosti vo vzťahu k rozvoju tela

telesnými cvičeniami. Antický harmonický ideál telesnej a duševnej krásy (kalokagatia) teda

nemohol zaujať žiadne miesto v živote človeka (Seman, 2012).

Na telesnú výchovu sa zabúdalo, zanedbávala sa alebo ju celkom odcudzovali

a preklínali. Iba cez dni voľna a sviatky, pri výročných trhoch a iných príležitostiach sa

poddaní spontánne bavili rozličnými hrami, ľudovými zábavami, prirodzenými cvičeniami,

vírením a tancami. Jedine zápas patril k pohybovým aktivitám a bol obľúbený ako národná

zábava.

Jednotlivé formy zápasu : azerbajdžanský zápas

zápas gjuteš spojené s náboženským

tadžický zápas guštingíri obradom

arménsky koch

29

Tam, kde sa kresťanstvo nepresadilo alebo tam, kde sa udržalo otroctvo, si telesná

výchova udržala kontinuitu s antikou. Jednalo sa o krajiny Blízkeho východu (tadžický lekár

a filozof Avicenta (Ibn Sína Abu – Ali) – r. 980 – 1037, používal pri liečení vhodnú diétu,

kúpanie a slnečné kúpele. Veľký význam venoval pohybu, telesným cvičeniam, telesnej práci,

ktoré prezentoval ako najlepší prostriedok zachovania zdravia.

4.3 Telesná kultúra v rozvinutom a neskorom stredoveku

Obdobie rozvinutého feudalizmu prinieslo v súvislosti s postupným pokrokom ďalší

ideál človeka, nie však cirkevný ale svetský. Týmto ideálom sa stal rytier (Grexa, 2011).

V 11. storočí sa zmocnili Turci územia Blízkeho východu a s ním aj Jeruzalema, kde

bol pochovaný zakladateľ kresťanského náboženstva Ježiš Kristus. Cirkev vyhlásila proti

Turkom Svätú vojnu – oslobodiť boží hrob. Vznikla éra križiackych výprav, spojená

s podmanením si bohatých oblastí Blízkeho východu. Hlavný druh vojska tvorilo ťažké

jazdectvo (meče, kopije, palcáty).

Od konca 13. storočia sa v strednej Európe zrýchľoval rozvoj výrobných síl, začali sa

ťažiť drahé kovy a menila sa forma renty. Vznikli dva stavy:

a.) panský – najbohatší vlastníci pôdy, úradníci,

b.) rytiersky – nižšia početnejšia šľachta.

V období stredoveku predstavovalo rytierstvo jediný kodifikovaný systém prípravy.

Rytieri pochádzali z rodín vazalov (nevedeli čítať, písať, počítať), mali zabezpečovať

feudálne vykorisťovanie a bojovať proti nepriateľom kresťanstva. Podrobovali sa rytierskej

výchove, ktorá v sebe zahŕňala spoločenskú výchovu a pozostávala z dvoch období:

a.) pážacká výchova: 7 – 14 rokov (hry, základná lokomócia),

b.) panošská výchova: 14 – 21 rokov.

Obsah rytierskej výchovy tvorilo:

7 rytierskych cností: jazda na koni, lukostreľba, plávanie, šerm a zápas, lov, šach, veršovanie

7 rytierskych zručností: jazda na koni – akrobacia, plávanie v zbroji, vrhanie kameňa, tanec,

šplhanie, zápas na koni, ovládanie turnajovej techniky.

Praktickou previerkou boli poľovačky a venovali sa aj sokoliarstvu. Rytierske turnaje

(coldy) preukazovali telesnú silu, odvahu, šermiarstvo a zdatnosť rytierov. Turnaj možno

považovať za sa skutočné športové podujatie, mal typické znaky športu, t.j. účastníci sa

snažili podať maximálny výkon, nechýbala tam súťaživosť a každý turnaj mal svoje pravidlá

a divákov. Na rytierskych turnajoch boli dve disciplíny: tjost a buhurt (Seman, 2012).

30

Obrázok 4: Rytierska príprava

Zdroj: (Perútka a kol., 1988)

Po splnení pážackej a panošskej funkcie boli mladí šľachtici sofistikovaným

ceremoniálom pasovaní za rytiera. K základným rytierskym povinnostiam patrili aj služba

dáme – rytier mal byť urodzený nielen rodom, ale aj duchom, mal byť ochrancom slabých

i obrancom žien a viery Ideál rytiera – hrdinu sa nikdy nerealizoval a denný život rytierov sa

prejavoval oveľa prozaickejšie. Často v ich konaní prevládala hrubosť a z turnajov sa stávali

divoké zrážky. Križiacke vojny ozdobili rytierov aureolou Kristových vojakov. Rytiersky titul

sa stal mimoriadne významným a zdobili sa s ním králi aj kniežatá (Perútka, 1988).

Výroba zbraní sa realizovala v mestách (mečiari, štítnici, lukári, platniari, prilbiari,

ostružníci, pancierníci atď.), kde aj majetní obyvatelia absolvovali vojensko-telesnú prípravu

na vlastnú obranu, tiež zakladali strelecké a šermiarske spolky (bratstvá). Tu sa pod vedením

techmajstrov cvičili v zbrani. (Napr. bratstvo sv. Marka vo Frankfurte - dlhé meče).

V mestách a na univerzitách začali vznikať loptárne, kde príslušníci šľachty hrali

rôzne loptové hry, venovali sa tancom. V Holandsku a Škandinávii si obľúbili korčuľovanie,

v Benátkach sa konali lodné slávnosti (regaty).

V tomto období bol vynájdený strelný prach - vznik a rozvoj strelných zbraní.

V období neskorého feudalizmu zaniká klasické rytierstvo a vzniká lúpežné rytierstvo.

4.4 Telesná kultúra v období humanizmu a renesancie

V stredoveku sa zrodil humanizmus, ako obdobie hnutia vzdelancov, ktorí sa snažili

dospieť k morálnej vyspelosti človeka poznaním literárne zachovaného myšlienkového

odkazu antiky (Seman, 2012). Humanizmus priniesol reakciu na náboženskú ideológiu, stal

sa životným názorom (myšlienkový návrat k antickej kultúre), odhaľoval feudálny systém

(neprirodzený človeku), podlamoval autoritu cirkvi a vyzdvihoval slobodu ducha, túžbu po

31

poznaní a vieru v osobnú zdatnosť človeka. Renesancia sa najviac prejavila v umení. Umenie

sa vrátilo ku štúdiu a zobrazovaniu obnaženého tela a kult tela oživil starogrécku požiadavku

kalokagatie a starogréckej gymnastiky.

K významným predstaviteľom – humanistom (1.-7. taliansky predstavitelia), ktorí objavovali

cestu telesnej vyspelosti a fyzického zdravia pre život človeka patrili:

1. Pietro Vergerio – padovský teológ, dielo: „O ušľachtilých mravoch a slobodných

zamestnaniach mládeže“ – prirodzený telocvik, hry na čerstvom vzduchu,

2. Vittorio Ramboldini da Feltre – pedagóg – dôraz na harmóniu duševných a telesných

činností, jeho obsah tvorili hry, beh, hod oštepom, zápas, jazda na koni, plávanie, založil aj

školu v prírode – „Dom radostí“,

3. Mafeo Vegio – augustiniánsky mních v Ríme a Florencii, dielo: „O výchove detí“

odporúča telocvik ako vyučovací predmet na školách,

4. Hieronymus Mercurialis – lekár, šesťdielny spis „O telocvičnom umení“ – načrtol dejiny

starogréckej gymnastiky a urobil rozbor známych cvičení z hygienického hľadiska. Opísal

tu aj tance, beh, skok, hod diskom, hry, zápas, jazdu na koňoch a vozoch, plávanie

a veslovanie. Gymnastiku považoval za súčasť medicíny,

5. Archangelo Tuccaro – rozprava „Tri dialógy o cvičení na zemi a voltižovaní vo vzduchu“

opísal a graficky znázornil rad pohybov, skokov a premetov,

6. Hieronymus Cardanus – matematik, lekár, TV – prostriedok na udržiavanie zdravia

a predĺženie života do vysokého veku,

7. Tomaso Campanella – dominikánsky mních – veľký duch neskorej renesancie – spis

„Slnečný štát“ – predstava beztriedneho štátu, v ktorom niet protikladov, všetci majú právo

na prácu, vzdelanie, odpočinok, zábavu a TV,

8. Lodovico Vives – Španiel pôsobiaci na anglickom dvore, jezuita, dielo „Ako vyučovať“,

9. Francois Rabelias – Francúz, kňaz a lekár, dielo (román) „Gargantua a Pantagruel“,

10. Michel de Montaigne – Francúz, pedagóg, dielo „Eseje“,

11. Thomas More – Angličan, humanistka, dielo: „Utópia“ – zlatá knižka o najlepšom

štátnom zriadení,

12. Roger Ascham – Angličan, vychovávateľ, dielo: „Lučištník“,

13. Olaus Magnus – Švéd, biskup, dielo: „Dejiny severských národov“ (dejiny lyžiarov),

14. Joachim Camerarius – Nemec, humanista, dielo „Dialóg o cvičení“, predstava telesnej

výchovy mládeže,

15. Ján Amos Komenský - Čech, pedagóg.

32

Ján Amos Komenský (1592 – 1670)

V jeho literárnom odkaze dominuje jednoduché, ale pevné

puto: záujem o človeka, o rozvoj jeho síl, jeho schopností

v spoločenskom aj osobnom živote. Dôležitým

sprostredkovateľom jeho snaženia sa mu stala škola, ktorú

považoval za základ existencie človeka - jeho prirodzená

harmónia duše a tela. Upozorňoval, že o zdravie sa treba

starať výdatnou stravou, cvičeniami, prechádzkami, hrami

a odpočinkom. Deň rozdelil na 3 časti: 8 hodín práce, 8

hodín odpočinku, 8 hodín spánku.

Obrázok 5: J.A. Komenský

Medzi jeho najvýznamnejšie diela patrili:

1. Informatórium materskej školy – nevyhnutnosť každodenného pohybu a cvičení detí,

2. Veľká didaktika – životospráva a diéta,

3. Škola hrou,

4. Pravidlá mravov,

5. Vševedná škola,

6. Zákony školy,

7. Orbis Pictus – (Svet v obrazoch) poukazuje na dokonalú potrebu využitia jednotlivých

cvičení „Aby telo bolo zdravé a svieže, musí sa človek učiť zdravo žiť“. V tomto diele prvý –

krát použil odbornú terminológiu v telesnej výchove – guľa, lopta, kolky, povraz a pod.

Komenský integroval pohybovú výchovu, životosprávu a režim dňa do celku, ktorý

považoval za potrebný na udržiavanie zdravého spôsobu života jedinca . Do škôl zaviedol hry

ako predmet pri výchove, ktorý bol rovnocenný s ostatnými akademickými predmetmi.

Zároveň odporúčal, aby primeraný telocvik pestovali ľudia čo do najvyššieho veku.

K hre ako nástroju rozvoja osobnosti pričlenil následných sedem podmienok:

1.) pohyb,

2.) vlastná vôľa,

3.) spoločnosť,

4.) zápas,

5.) poriadok,

6.) ľahkosť,

7.) koniec príjemný a duše zotavenie (Perútka a kol., 1988).

33

Humanizmus a renesancia priniesli aj nový pohľad na tanec. Tanečné umenie sa

prejavovalo pri:

a.) slávnostné príležitosti (Taliani, Francúzi),

b.) antické tanečné umenie,

c.) ľudový tanec.

Tanec v štvorštvrťovom takte sa nazýval Galiarda–volta, ľudový tanec - Gavota, v

Španielsku vznikol tanec Sarabanda (ženy), na kráľovských dvoroch vznikol menuet (17.

storočie), a začína sa rozvoj baletu.

Humanizmus nepriniesol v oblasti starostlivosti o fyzický rozvoj človeka priame

pozitívne výsledky. Zmeravel na úzky okruh vzdelancov z radov buržoázie. Utvoril však

priaznivé podmienky pre ďalších pedagogických mysliteľov a pre neskoršiu konkrétnu

výchovnú prax (Perútka a kol., 1984).

4.5 Stredoveká telesná kultúra na našom území

Zánik Veľkej Moravy spôsobil rozdielny historický vývoj Čechov a Slovákov. Pre

feudálnu telesnú kultúru je príznačná triedna diferenciácia (osobitná telesná výchova

feudálov, mešťanov, ľudu). Začiatky školskej telesnej výchovy sa objavujú až po nástupe

humanizmu a renesancie. Nové spoločenské vzťahy spôsobili čiastočnú demokratizáciu

telesnej kultúry. Z tohto kontextu sa fyzické aktivity členili na:

- bojová telesná príprava

- pracovná telesná príprava

- herno-zábavná činnosť

V rannom feudalizme dochádza k diferenciácii telesnej prípravy, konkrétne členov

vojenských družín od nižšej vrstvy spoločnosti. Tvrdá príprava bojových družín bola

zameraná na zápas, pästný boj, šerm palicami, streľbu z luku. Vo výcviku sa kládli základy

rytierskej výchovy. Previerkou bojovej pripravenosti sa stal lov, ale aj iné pohybové činnosti

ako napr. korčuľovanie, šach, hry v behoch, skokoch, zápasy. Súčasťou spoločenského života

sa stáva tanec.

Menej možností na telovýchovnú aktivitu mal prostý ľud. Vo voľnom čase sa zabával

tradičnými hrami a cvičeniami:

1.) rôzne druhy behu – naháňačky, behy s prekážkami,

2.) zápasy a ľudové dynamické tance,

3.) hry s chytaním a hádzaním rôznych predmetov.

34

V rozvinutom feudalizme sa rytierska príprava stáva súčasťou spoločenského statusu.

Organizujú sa rôzne turnaje etablujú sa strediská vojenského výcviku (Bratislava, Trenčín,

Levoča). V novovznikajúcich slovenských mestách vznikajú predpoklady na špecializované

mestské telovýchovné spolky. (strelnice, šermiarne, loptárne). Nevyhnutný vojenský výcvik

vyvolal zakladanie šermiarskych bratstiev a početnejších streleckých spolkov. Jedným

z najznámejších patril: pražský „fedrfechtýři“ (1730), v Čechách. Ďalej to boli spolky

v Prahe, Benešove nad Ploučnicou, Chomutove, Plzni, Hradci Králové, Slanom. Na

Slovensku: v Trnave, Kežmarku, Bratislave, Levoči, Kremnici. Pri strelniciach a „streleckých

domoch“ sa zriaďovali aj kolkárne.

Zábavy mešťanov preferovali preteky v behu, zápasení, skokoch, hodoch kameňom,

loptové hry, umenie potulných akrobatov. Osobitný druh zábavy predstavovali cechové hry

a tance. Špecifickým druhom vojenskej prípravy bola príprava husitských bojovníkov, ktorí

ovládali všetky druhy zbraní. Vojenské umenie vychádzalo z dôkladnej bojovej prípravy,

výcviku a zručnosti v manipulácii z rôznymi bojovými nástrojmi (Perútka a kol., 1984).

Ako cieľavedomá činnosť turistika neexistovala do konca 16. storočia ani v bežnom

spôsobe života. Do Vysokých Tatier už v 11. storočí prenikali lovci, zberači, baníci, hľadači

pokladov, no až neskôr sa začali využívať Tatry na rozvoj turistiky a cestovania.

V neskorom feudalizme dochádza k budovaniu špecializovaných objektov slúžiacich

na rozvoj pohybových aktivít (jazdiarne, loptárne, strelnice). Jazdecký a šermiarsky výcvik

bol dôležitým aspektom rytierskych akadémií (Praha, Olomouc). Vďaka prírodnému

potenciálu minerálnych prameňov vznikli na našom území kúpeľné mestá. Jedným

z prostriedkov oddychu a relaxu sa stala šachová hra, ktorá prostredníctvom Bratislavčana –

Kempelena konštruktéra šachového automatu (1769) si získala svoju popularitu. Príchod

strelných zbraní sa podieľal na zániku systému rytierskej vojenskej telesnej prípravy. Obdobie

renesancie prinieslo návrat antických ideálov, ktoré sa prejavili v zvýšenom záujme o loptové

hier, plávanie, turistiku, pobyt vo voľnej prírode.

35

5. Telesná kultúra v období novoveku

5.1 Všeobecná charakteristika vzniku a vývoja kapitalizmu

Prvú fázu novoveku ohraničuje anglická a francúzska buržoázna revolúcia (1640-

1789). Je to obdobie postupného presadzovania kapitalistických vzťahov. Najvýznamnejším

ekonomickým faktorom bola tzv. pôvodná akumulácia, pri ktorej sa definitívne oddelil

výrobca od výrobných prostriedkov. Sprievodnými znakmi nástupu kapitalizmu bol rast

manufaktúrneho podnikania, medzinárodného obchodu a kapitalizácia poľnohospodárstva.

Ďalšia fáza kapitalistického vývinu sa odohrávala v období do Parížskej komúny

(1871). Rozhodujúci význam pre prudký rozvoj výrobných síl mal nástup strojovej

veľkovýroby. Najvyspelejšie krajiny rozširovali svoju koloniálnu nadvládu.

So zvyšujúcim sa počtom proletariátu rástli aj jej politické ambície. Svoju ideológiu

získalo prostredníctvom učenia K. Marxa a F. Engelsa. Medzinárodnú platformu dostalo

hnutie v I. internacionále (1864) a o 7 rokov sa proletariát prvý raz pokúsil nastoliť diktatúru

proletariátu vo Francúzku. K medzníkom nastolenia novej politickej formácie zaraďujeme

Parížsku komúnu a Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu (Perútka a kol., 1984).

V rokoch 1929-1933 svetovou ekonomikou otriasli dve veľké ekonomické krízy.

Dochádza k výrazným nacionalistickým tendenciám v Taliansku, Nemecku a Japonsku.

II. svetová vojna sa skončila porážkou svetového fašizmu, predovšetkým zásluhou

Ruska. Vytvorení socialistickej sústavy sa pomer síl vo svete zmenil. Vedecko-technická

revolúcia umožnila rýchly rozvoj výrobných síl, no mala aj svoje negatíva: intenzívny rast

zbrojenia, narastanie protirečenia medzi technickou vyspelosťou a možnosťou jej zvládania,

viedla k novej forme zotročenia človeka (Perútka a kol., 1984).

Mimoriadne zmeny nastali na politickej mape sveta. Z početných kolónii vzniká rad

suverénnych štátov, ktoré svojou socialistickou alebo neutrálnou orientáciou výrazne

ovplyvnili svetové dianie. Oblasť vedy, techniky, umenia a kultúry prešla od 17. storočia

intenzívnym a zložitým vývojom. V novoveku sa veda definitívne odvrátila od

nadprirodzeného a náboženských predstáv, aby nastúpila cestu k objektívnemu skúmaniu

reality.

Do spoločenského vedomia zasiahol učenie K. Marxa a F. Engelsa, ktoré predstavuje

systém ucelených filozofických, ekonomických a sociálnopolitických názorov. Rozvoj vedy

urýchľoval tempo technického pokroku. Pre oblasť výchovy a vzdelania v období kapitalizmu

je príznačná demokratizácia vzdelania, postavenie výchovy na vedecké základy,

36

osamostatnenie pedagogiky a jej vedných odvetví. Nástup kapitalizmu predstavoval

formovanie novodobej telesnej výchova a vznik športu.

5.2 Telesná kultúra v období vzniku kapitalizmu

Rozvoj kapitalistického spôsobu výroby viedol k prvým víťazným buržoáznym

revolúciám v Holandsku a Anglicku. Čo sa odrazilo aj v dielach niektorých filozofov

a pedagógov. Jedným z najvýznamnejších predstaviteľov, ktorý mali najväčší vplyv na

telesnú kultúru, bol John Locke.

John Locke (1632-1704)

Bol súčasťou anglickej revolúcii ako filozof, ekonóm a

spisovateľ. Vo svojom diele „Skúmanie o ľudskom rozume“

rozvinul teóriu poznania materialistického empirizmu, kde

prezentuje skúsenosť ako jediný zdroj ideí. Pre telesnú

výchovu má veľký význam jeho dielo „Niekoľko myšlienok

o výchove“, kde jednou z hlavných myšlienok je – Zdravý

duch, v zdravom tele. Cieľom jeho výchovy je gentleman,

pripravený na praktický život, ktorý dokáže rozumne

a výhodne spravovať svoje záležitosti (Seman, 2012).

Obrázok 6: J. Locke

Poukazuje na potrebu rozvoja pohybového ústrojenstva a zdokonaľovania zmyslových

orgánov, otužovania tela a získavania praktických návykov, akými boli: (plávanie, jazda na

koni, šerm, zápas, veslovanie, streľba). Okrem toho je potrebné zdokonaľovať vôľové

vlastnosti a naučiť sa spoločenskému bontónu. Jeho spôsob rozvoja výchov sa zameriaval len

na anglickú buržoáziu, no aj napriek tomu sa jeho názory rozšírili a uplatnili aj v iných

krajinách. Aj vďaka nemu sa zaviedla telesná výchova do anglických škôl.

Vo Francúzku bolo obdobie 18. storočia obdobím úpadku telesnej kultúry.

Vyvrcholením triedneho nátlaku bola Francúzka buržoázna revolúcia, ktorá na čele

s osvietencami zmenila triedne pomery. Zmenil sa spôsob národného vzdelávania, ktoré bolo

bezplatné a do vyučovacieho procesu sa zaviedla telesná výchova. Pre pedagogiku a telesnú

výchovu majú signifikantný význam diela Jeana Jacqua Rousseaua.

37

Jean Jacques Rousseau (1712 – 1778)

K jeho najvýznamnejším prácam patrili diela

„O pôvode nerovnosti medzi ľuďmi“ a „Spoločenská

zmluva“ – tu ostro kritizuje feudálne stavovské skazy,

despotický režim proponuje buržoáznu demokraciu, rovnosť

ľudí a slobodu. Veľký prínos má jeho dielo „Emil alebo

o výchove“. Rousseau sa stal ideovým tvorcom prirodzenej

metódy v telesnej výchove, kde hlásal návrat k prírode, aby

deti boli vychovávané v súlade s prírodou primerane svojmu

veku. Veľkú pozornosť venuje rozvoju zmyslových orgánov

– na zlepšenie zraku a hmatu ponúka rôzne hry, ktoré

realizoval aj v noci (zbavovanie deti strachu z tmy). Obrázok 7: J. J. Rousseau

Zdôrazňuje otužovanie, kritizuje nevhodné oblečenie mládeže, ktoré im bráni

v pohybe má výhrady voči uniformite, žiada aby náčinie sa prispôsobovalo deťom,

zamestnanie deti by malo byť primerané veku.

V samotnej telesnej výchove zdôrazňuje 3 fázy:

1. telesné otužovanie,

2. telesné otužovanie a rozvoj zmyslov,

3. telesné otužovanie a rozvoj zmyslov a rozvoj pohybových schopností.

Jeho sústava mala aj svoje nedostatky – nie celkom správne určuje obdobie detského

veku, nesprávne chápe postavenie žien, avšak klady jeho sústavy značne prevyšujú ich

nedostatky. Ďalším pokračovateľom osvietenstva bol Švajčiar Johann Heinrich Pestalozzi.

Johann Heinrich Pestalozzi (1746 – 1827)

Už počas štúdií pôsobil ako osvietenec medzi

švajčiarskym roľníckym ľudom za čo bol perzekvovaný, videl

biedu roľníckej mládeže, snažil sa ju vychovávať v duchu diela

Rousseaua. Pedagogické uznanie získal na základe pôsobenia

v Sfertone (Francúzsku), kde vytvoril metodiku základného

telesného vzdelania, vyučovanie materského jazyka, aritmetiky

a geografie. Vo svojich dielach sa usiluje o prebudovanie

spoločnosti a zlepšenie života roľníkova a remeselníkov

osvietením veľkostatkárov i prostého ľudu.

Obrázok 8: J.H. Pestalozzi

38

Výchovu chápe ako rozvíjanie prirodzených schopností v súlade s vývojom prírody pri

sústavnom zdokonaľovaní sa. V diele – „Elementargymnastik“ podáva akýsi návod telesných

cvičení, bol presvedčený, že vykonávanie telesných aktivít je podmienené dobrým

zdravotným stavom. Zdôrazňoval prirodzenosť a dostatok voľného priestoru pre kreativitu pri

vykonávaní pohybovej činnosti. Dôraz tiež kládol na cvičenia flexibility, ktoré pokladal za

integrálnu súčasť celkovej pohybovej zdatnosti. Vypracoval didaktickú metódu ako má učiteľ

viesť hodinu telesnej výchovy. Významným prínosom Pestalozziho bola jeho schopnosť

prepojiť všetky zložky výchovy, kde systematicky uplatňoval aj pracovnú výchovu. Zároveň

patril k zakladateľom školskej telesnej výchovy.

5.2.1 Vznik filantropín

V polovici 18.storočia začalo osvietenstvo prenikať ja do Rakúska a Pruska. Na

základe generálneho školského reglamentu sa začalo zavádzať všeobecné školské vzdelanie,

kde bolo povinné naučiť sa písať, čítať a počítať. Telesná výchova mala charakter rytierskych

cvičení a bola určená pre šľachticov. Značne nízka úroveň telesnej výchovy a telesné tresty

boli podnetom k reformácii školstva. Hlavným výchovným prostriedkom tejto doby bola

podľa pruskej armády palica. Telesná výchova sa v týchto školách vôbec nevyučovala, ba

dokonca zakazovala (Perútka a kol., 1984).

V roku 1774 založil Johan Bernhard Basedow Filantropínum - školu lásky k človeku

a dobrých mravov, v ktorej uplatňoval pedagogické zásady humanistov a osvietencov.

Telesnú výchovu zaradil medzi vyučovacie predmety, obsahom ktorej boli cvičenia

praktizované na rytierskych akadémiách rozšírené o antické a ľudové prejavy telesnej kultúry.

Vo filantropíne sa vychovávali deti bohatých mešťanov a neskôr i nadaných detí

z chudobných rodín.

Vo výchovnom procese sa zdôrazňoval princíp názornosti vyučovania. Tanec, šerm

a jazdu na koni vyučovali odborný učitelia. Je pravdou, že tieto možnosti mali len tzv.

akademisti – synovia šľachticov a bohatých mešťanov, ktorí si mohli dovoliť značné náklady

spojené s ich vyučovaním. Pre ostatných fabulistov, sa v telesnej výchove uplatňovali viac

prirodzené a ľudové cvičenia. Basedow zostavil špeciálny Dessauský pentatlon (beh, skok,

šplhanie, nosenie bremien, cvičenie rovnováhy), a zaviedol rôzne náradia a náčinia (palice,

žrde, kladiny, hojdacie dosky, chodúle, rebríky a pod.) k cvičeniam rovnováhy zaradil aj

kĺzanie, korčuľovanie a niektoré hry. Žiaci ústavu často chodievali na výlety a exkurzie do

prírody.

39

Z pedagógov, ktorí pôsobili na dessauovskom filantropíne treba spomenúť

Ch.G.Salzmanna (1744-1811), ktorý podľa vzoru Basedowa založil filantropínum

v Schnepfenthale pri Gothe (kde dodnes stojí škola s múzeom významného učiteľa tohto

smeru J.CH.Fridrich GutsMuthsa). Ďalším významným učiteľom v Dessau bol G.U.Anton

Viether (1763-1836), ktorý si viedol písomne prípravy jednotlivých vyučovacích hodín

telesnej výchovy. Svojich zverencov viedol k aktivite, čomu napomáhala aj „tabuľa cti“,

podľa ktorej mal každý žiak prehľad o správaní v ústave. Významne je jeho dielo „Pokus

o encyklopédiu telesných cvičení“, ktoré obsahovalo dejiny telesnej výchovy, systematiku

telesných cvičení a rôzne metodické poznámky.

K ďalším predstaviteľom, ktorí pôsobili ako učitelia v tomto ústave patrili Christian

Salzmann (zakladateľ filantropínu v Schnepfenthale) a Antom Vieth. Od roku 1786 pôsobil

v Salzmanovom filantropíne Johan CH. Fridrich GutsMuths.

Johan Ch. Fridrich GutsMuths (1759 – 1839)

Vo filantropíne pôsobil ako učiteľ telesne výchovy,

pokladá sa zakladateľa nemeckého telocviku. Separoval

telesnú výchovu od fyzickej práce a navrhol gymnastické

cvičenia pre jednotlivé skupiny pracujúcich.:

1. skupina – roľníci (rozvoj cvičení obratnosti),

2. skupina – remeselníci(túto skupinu vyzdvihoval),

3. skupina – duševne pracujúci (tu konštatoval

celkovú telesnú slabosť, ochabnutosť svalstva, zvýšenú

dráždivosť, nedostatok pohybových zručností a slabé

zdravie). Obrázok 9: J. Ch. F. GutsMuts

Do gymnastiky zaradil celý obsah telesnej výchovy vrátane pohybových a zmyslových

hier a vyzdvihoval význam plávania. GutsMuthsovi sa vtedajšia Nemecká populácia javila

ako fyzicky slabá, málo obratná, zdôrazňoval, že populácia trpí nedostatkom pohybu. Nízku

pohybovú zdatnosť v spoločnosti videl predovšetkým v pokroku a celkovom smerovaní

ľudstva. Svoje mnohoročné skúsenosti tiež prezentoval v diele „ Hry na cvičenie a osvieženie

tela a ducha“ (1796). V skutočnosti sa toto dielo stalo klasikou v oblasti pohybových hier

v diele „Gymnastika pre mládež“. Na jeho prácu nadväzovali predstavitelia Turnérskeho

hnutia.

40

5.3 Telesná kultúra v rozvinutom kapitalizme

Revolučné obdobie a Napoleonove dobyvačné vojny etablovali masovosť armád

v jednotlivých krajinách. Úspech útoku a obrany závisela od schopnosti štátu zoskupiť,

sústrediť a vycvičiť armádu. Táto skutočnosť podmienila vznik organizovanej brannej

a telesnej prípravy v dobrovoľných telovýchovných spolkoch. Tento proces začal prebiehať

v Nemecku na začiatku 19. storočia. Prvý spolok, ktorý vyhlásil propagáciu a rozšírenie

gymnastiky medzi ľud, bol Zväz cnostných (Tugendbund), založený v roku 1808 v Kráľovci.

Ďalší spolok vznikol v roku 1810 v Berlíne pod názvom Spolok priateľov Pestalozziho,

ktorého členom bol zakladateľ Turnérskeho hnutia Fridrich Ludwigh Jahn.

5.3.1 Turnérske hnutie

Vlastenecké spolky participujúce na oslobodzovacích bojoch proti Napoleonovi sa

zameriavali na rozvoj telesných cvičenia, ktoré mali vojenský charakter. Neskôr sa telesné

cvičenie pokladalo v prvom rade za vec vlastenectva a národnej hrdosti. Nemecká vláda však

turnérske hnutie dlho nepodporovala a v roku 1819 ho zakázala. Tento zákaz platil až do roku

1842. Turnéri sa v období zákazu turnérstva stiahli do ilegality a neskoršie sa výrazne

podieľali na revolučných bojoch v rokoch 1848 až 1859.

Do spolku vstúpil aj vlastenecky zapálený Fridrich Ludwigh Jahn (1778-1852), ktorý

v Berlíne v roku 1811 založil verejné cvičisko. Väčšiu časť svojich cvičení prevzal od

GutsMuthsa. Jahn chápe telesné cvičenia ako prostriedok, ktorý jedincovi pomôže obnoviť

stratenú rovnováhu medzi telesným a duševným (Perútka a kol., 1984).

Ďalší smer, ktorí v tomto období v turnérskom hnutí vznikol, bol tzv. apolitický,

pestujúci „čistý“ telocvik. Jedným z jeho predstaviteľov bol E. Eiselon, ktorý vo svojom

súkromnom ústave vyučoval gymnastiku. Podobne pôsobil H. F. Massmann, ktorý vo svojej

súkromnej škole uplatnil aj švédsku gymnastiku. Typickými predstaviteľmi „apolitického“

krídla turnérov boli A. Rawenstein (1801-1881), K. Wassmanndorf (1821-1906) a K. Euler

(1828-1901). Rawenstein pôsobil vo Frankfurte nad Mohanom známy je najmä vydaním

učebnice o telocviku.

O zavedenie turnérskeho telocviku do škôl sa zaslúžil tiež Adolf Spiess ((1810-1858)

bojoval za telesnú výchovu ako predmet školského vyučovania, kde zaradil prostné

a poradové cvičenia, ktoré prepracoval do najmenších podrobností. Žiadal o odborne

vzdelaného učiteľa. Jeho hlavnými prácami boli „Náuka o telocvičnom umení“ (1840-1846

v štyroch zväzkoch) a „Telocvičná kniha pre školy“ (1847-1851). Osobitné postavenie

41

v nemeckej telesnej výchove má Hugo Rothstein (1810-1865), ktorý propagoval švédsky

smer. Vydal rozsiahle dielo „Gymnastika“.

5.3.2 Švédsky smer

Myšlienky J. J. Rouseaua a činnosť filantropín inšpirovali dánskeho pedagóga Franza

Nachtegalla (1777-1847), ktorý v roku 1799 vo svojej krajine založil Spoločnosť na

podporovanie telesnej výchovy a neskoršie školu pre učiteľov gymnastiky. Dôraz kládol na

gymnastiku, bol aj autorom špeciálnej učebnice gymnastiky pre ľudové a meštianske školy.

Na jeho prácu nadviazal Švéd Peter Henrik Ling.

Pehr Henrik Ling (1776 – 1839)

Pôsobil v Kodani osobne spoznal účinky telesných

cvičení na upevnenie zdravia. Viedlo ho to k myšlienke

zostaviť taký súbor cvikov, ktoré by presne určenými

pohybmi mali pozitívne ovplyvnil telesný rozvoj,

konzekventne celkovú homeostázu človeka. Štúdiom

anatómie sa snažil vytvoriť účinný systém telesných

cvičení a do svojej sústavy zaradil len tie cvičenia,

o ktorých bol presvedčený, že pozitívne vplývajú telesný

rozvoj.

Obrázok 10: P. H. Ling

Pri tvorbe cvikov sa riadil zásadami:

1.) gymnastika má slúžiť zdravému rastu a vývinu mládeže, vrátiť jej pôvodnú telesnú

dokonalosť a priniesť do súladu s krásami ducha,

2.) cvičenia i náradie sa musia riadiť potrebou mládeže,

3.) najprv treba pracovať na odstránení nesprávneho držania tela nápravnými cvičeniami

a potom pristúpiť k cvičeniam zameraným na vyšší stupeň t. dokonalosti.

Cvičenia delil podľa vonkajších znakov na:

a.) cvičenia bez náradia (bez odporu, s odporom jedného alebo dvoch cvičencov),

b.) cvičenia na náradí (visy, šplh, klony, skoky, + cvičenia s náčiním).

V roku 1813 P. Ling dostal povolenie otvoriť Kráľovský ústredný gymnastický ústav

v Štokholme, kde sa stal riaditeľom. Je autorom diela Niekoľko slov o gymnastike. Rozlišoval

4 druhy gymnastiky – vojenskú, pedagogickú, zdravotnú a estetickú. Odporúčal vyučovať

42

gymnastiku na nižších a stredných školách. Vďaka jeho vedomosti z anatómie sa prehĺbili

poznatky o teórií telesnej výchovy. Po jeho smrti vyšlo jeho dielo, ktoré dokončil jeho syn

Hlajmar Ling „Všeobecné základy gymnastiky“, pozostávajúceho so šiestich častí: 1. zákony

ľudského tela, 2. základy pedagogickej gymnastiky, 3. základy vojenskej gymnastiky, 4.

základy liečebnej gymnastiky, 5. základy estetickej gymnastiky, 6. prostriedky a pomôcky

gymnastiky. Špecifikom Švédskeho systému je zdravotné zameranie a liečebná gymnastika:

aktívne a pasívne cvičenia. Na zvýšenie účinkov jednotlivých cvičení navrhol aj gymnastické

náradie , vznikli rebriny, kladiny, lavičky, rebríky, laná (Perútka a kol., 1984).

5.3.3 Športovo – gymnastické hnutie vo Francúzsku

Po porážke Napoleona Francúzsko muselo zaplatiť veľké kontribúcie a vydržiavať

okupačnú armádu. V tomto období došlo k všeobecnému úpadku telesnej kultúry vo

Francúzsku. Vzdelávací systém prevzala do rúk cirkev, ktorá telesnej výchove neprikladala

veľký význam. Po odchode okupačných vojsk sa opäť sa začala formovať armáda, do ktorej

sa zavádzala telesná príprava. Riadením tohto procesu bol poverený Španielsky pedagóg

Francesca Amorosa (1770-1848).

Vojenský telovýchovný ústav bol opäť založený v roku (1852). Amorosova príručka

telesnej, gymnastickej a morálnej výchovy „Manuel d’éducation physique, gymnastique et

morale“ (1830) sa na niekoľko desaťročí stala základnou učebnicou telesnej výchovy vo

Francúzsku. V učebnici opísal: základné cvičenia, pochody, skoky, cvičenia rovnováhy,

prekonávanie prekážok, šplhanie, nosenie, plávanie, zápas, šerm, streľbu, tanec, spev

a telesnú prácu. Zostavil aj špeciálnu skúšku telesnej zdatnosti, ktorá sa uplatnila v armáde

(Perútka a kol., 1984).

K ďalším propagátorom telesnej výchovy môžeme zaradiť Hippolyte Antoine Triata

(1813-1881), ktorý rozpracoval projekt popularizácie telesnej výchovy pre široké masy

obyvateľstva. Jeho ambíciou bolo vybudovať verejné ihriská prístupné pre všetkých občanov

a Phkiona Heinricha Cliasa (1782-1854), ktorý v roku 1819 vydal dielo „Cours élementaire de

gymnastique“ (Kurz základnej gymnastiky).

Do polovice 19.storočia spadajú vo Francúzsku aj začiatky rozvoja športu. Prvým

športom, v ktorom sa po vzore Anglicka začali organizovať súťaže, bolo veslovanie (prvé

preteky sa konali r.1834 na kanáli Villete). Následne v roku 1853 sa už konali prvé

majstrovstvá Francúzska.

43

5.3.4 Rozvoj športu v Anglicku

Geografická poloha Anglicka nenútila vytvárať podmienky na telesnú prípravu

masových záloh armády ako to bolo na kontinente. Anglicko sa opieralo hlavne o menej

početné námorníctvo, ktoré ochraňovalo a stále rozširovalo svoje koloniálne impérium.

Rozmachom manufaktúrnej výroby v Anglicku ovplyvnil aj rozvoj školstva. Predstaviteľom

Anglickej telovýchovnej školy je John Lock, ktorý akcentoval v telesnej príprave detí

a mládeže súťaživé a herné metódy čo sa prejavilo aj na školách. Súťaženie ako základná črta

športu sa začala uplatňovať profesionálne už v 17. a18 storočí.

Šľachtický patrón si najímal pästiarov, bežcov, jockejov a pod. Šľachtici a bohatí

mešťania pestovali telesné cvičenia a súťažili len zo záľuby „amatérsky“ profesionálov

podceňovali a neuznávali. Tým sa v podstate vyššie vrstvy chránili pred porážkami na

športovom poli, ktoré by nevyhnutne nasledovalo po vzájomných stretnutiach.

Moderný šport existuje zhruba dvesto rokov, ale pojem šport (z latinského disportáre –

baviť sa, stráviť príjemne čas) sa začal objavovať asi v 14. storočí. Keď sa popri telocvičných

systémoch v 19. storočí uplatnil aj novoveký šport, športové súťaženie sa v mnohých

prípadoch chápalo ako „pokračovanie vojen športovými prostriedkami“: nie ako zábava, ale

ako usmerňovaná agresívnosť (Grexa, 2006).

Grexa (2006) popisuje vývoj športu s vývojom ľudstva a rozdeľuje ho na biologicko-

sociálny fenomén a spoločenský jav.

Novoveký šport sa nie náhodou zrodil práve v Anglicku, prvej krajine industriálnej éry

a vyvinul sa z nasledovných prameňov:

a) ľudových hier a zábav,

b) z obrodenia antickej agonistiky,

c) zo súťaživosti pestovanej na humanistických, neskoršie i jezuitských školách, a najmä na

anglických svetských školách,

d) z domorodých hier a telesných cvičení, ktoré často práve v anglických podmienkach dostali

charakter moderných športov.

Základnou organizačnou jednotkou pre pestovanie športu sa stali kluby ako záujmové

združenia pestujúce zvolený šport. Väčšina klubov v Anglicku vznikla v druhej polovici

19.storočia. Medzi prvé kluby patrili jazdecký Jockey Club v roku 1750. Kráľovský a starý

golfový klub v roku 1754 a Marylebone Cricket-Club v roku 1788. V podstate však základy

anglickému športu dali kolégia. (Oxford, Cambridge, Eton, Rugby). V týchto inštitúciách

44

žiaci denne cvičili, šport sa pre nich stál súčasťou každodenného života. Venovali sa atletike,

plávaniu, veslovaniu, kriketu, futbalu, streľbe a iným aktivitám. Pri hodnotení jednotlivých

telovýchovných systémov v Európe, patril anglický systém k tým najlepším. P.F. Lesgaft

označil anglickú výchovu za otcovskú bez prehnanej nežnosti, prísnu, ale nie puntičkársku,

náboženskú bez fanatizmu a mravnú bez pokrytectva Lesgaft ďalej tvrdí, že tento systém

rozriešil ťažkú úlohu spojenia disciplíny so slobodou, čo sa prejavilo aj v práci pedagógov,

pre ktorých platila zásada – nikdy nežiadať od dieťaťa to, čo nemôže vykonať.

Významným pedagógom, ktorý sa v prvej polovici 19. storočia pričinil o zavedenie

výchovy športom, bol Thomas Arnold (1795-1842). Ako riaditeľ pôsobil na kolégiu Rugby 14

rokov a v 30 rokoch 19. storočia s nej urobil vedúcu školu v Anglicku. Zdôrazňoval výchovu

žiakov k samostatnosti, ktorá prispieva k telesnému, duševnému a citovému rozvoju

osobnosti. Podporoval vzájomne súťaženie v známom kolektíve pod dozorom pedagóga. Na

základe toho sa začali organizovať medziškolské a medzinárodné súťaže (Napr. súťaž

vo veslovaní medzi Oxfordom a Cambridgeom sa začala organizovať v roku 1829).

K ďalším výrazným osobnostiam druhej polovice 19. storočia môžeme zaradiť

Herberta Spencera (1820-1903). V roku 1861 vyšlo jeho hlavné dielo „Výchova rozumová

mravná a telesná“. Ako filozof bol jedným zo zakladateľov moderného buržoázneho

filozofického smeru pozitivizmu. Spencer zdôraznil potrebu telesnej výchovy aj pre dievčatá.

Podrobil ostrej kritike zastarané názory na ideál mladej dámy – jemnej, krehkej a telesne

slabej.

Z dôvodu rozvoja športu začali v Anglicku vznikať športové asociácie. Prvou

národnou asociáciou bola futbalová asociácia, ktorú založili v roku 1863. V polovici 19.

storočia sa Anglický šport začal šíriť aj do iných krajín, najmä do USA, kde podobne ako

v Anglicku boli školské zariadenia základom jeho rozvoja. V roku 1861 vznikla v Bostone

škola pre cvičiteľov a učiteľov telesnej výchovy. Americký systém telesnej výchovy existoval

v Spojených štátoch amerických popri modernom športe a bol, v súvislosti s popularitou

športu, menej známy. Tento systém sa zameriaval na telesnú krásu a na duševný rozvoj a jeho

najvýznamnejším predstaviteľom bol pedagóg a zakladateľ telesnej výchovy na Harvardskej

univerzite Dudley Allen Sargent (Grexa, 2006). O rozvoj športu v USA sa pričinila

organizácia YMCA (Young men’s christian association) – kresťanské združenie, ktoré do

svojho programu zaradilo aj pestovanie športu.

45

Niektorí predstavitelia buržoáznej inteligencie videli následky bezohľadného

vykorisťovania a pokúšali sa nájsť také formy organizácie spoločnosti, ktoré by mohli

uspokojiť hmotné záujmy buržoázie a súčasne by odvrátili telesný a rozumový úpadok

pracujúcich. Medzi nich patrili Henrih Claudo Saint-Simona(1760-1825), Francois M. CH.

Fourier (1772-1837) a Robert Owen (1771-1858).

Za hanbu buržoáznej sústavy výchovy sa pokladala skutočnosť, že výchova je

nedostupná deťom pracujúcich. Kritizoval nesúlad medzi výchovnými a vzdelávacími

prostriedkami a potrebami dieťaťa. Robert Owen zase videl korene sociálneho zla

v nevzdelanosti ľudí. Pre deti robotníkov otvoril školu, v ktorej dostávali intelektuálnu

a telesnú výchovu v úzkom spojení s pracovnou výchovou. Na hry, gymnastické a vojenské

cvičenia vybudoval ihriská na ktorých mali dozor vychovávatelia. Ním navrhované komúny

sa však dlho neudržali.

Ideológmi robotníckej triedy sa stali Karol Marx (1818-1883) a Fridrich Engels (1820-

1895). V ich prácach o vývoji spoločnosti sa jasne črtá aj úloha výchovy, v ktorej vidia hlavne

prípravu na užitočnú prácu. Tvrdili, že v triednej spoločnosti má výchova vždy triedny

charakter a že v skutočne všestrannú výchovu bude môcť zabezpečiť len beztriedna

spoločnosť. V diele „Manifest komunistickej strany“ zdôraznili aj potrebu verejnej

a bezplatnej výchovy všetkých detí a odstránenie továrenskej práce detí v jej doterajšej

podobe. Podali ostrú kritiku buržoáznej spoločnosti a jej výchovy.

K. Marx poukazuje aj na možnosť spojenia vyučovania s gymnastikou, kde zahŕňa aj

vojenské cvičenia a telesnou prácou. Pod výchovou zahŕňajú tri hlavné komponenty:

1. duševnú výchovu,

2. telesnú výchovu aká sa uskutočňuje v gymnastických školách a na vojenských

cvičeniach,

3. polytechnickú výchovu, pri ktorej sa deti alebo mládež oboznámia s hlavnými

zásadami všetkých výrobných procesov a zároveň sa naučia zaobchádzať s najjednoduchšími

nástrojmi rôznych pracovných odvetví.

5.4 Telesná kultúra v období imperializmu

Od začiatku 20. storočia vo svete dochádza k sociálno-ekonomickej nerovnosti

a politickým zmenám najme v Európe. Nemecko sa dožadovalo nového rozdelenia sveta.

Vypukli prvé imperialistické vojny, tento proces vyvrcholil vypuknutím prvej svetovej vojny

(1914-1918).

46

Z potrieb rozvoja výroby a príprav na vojny, vzrástol aj význam výchovy a vzdelania,

vrátane telesnej výchovy, športu a turistiky, ktoré postupne začali v kapitalistickej spoločnosti

zohrávať dôležitú úlohu. A to jednak progresívnu, ako rekreačný, výchovný, vzdelávací

a zdravotný činiteľ, jednak retardačnú, odvádzali alebo mali odvádzať masy od triedneho boja

a slúžili na prípravu armády. Kým v prvých dvoch tretinách 19. storočia vznikali veľké

gymnastické systémy, poslednú tretinu charakterizuje prudký rozvoj predovšetkým

športového hnutia, ktorého prvým vrcholom bol vznik moderných olympijských hier

a medzinárodných športových organizácii. Šport v tomto období sa stáva politickým

nástrojom propagácie spoločenského systému hlavne v socialistických krajinách východnej

Európy.

S rozvojom obchodu a dopravy súvisel aj rozmach postupne mohutnejúcej turistiky.

Na ďalší rozvoj gymnastických telovýchovných systémov mal mimoriadny vplyv aj rozvoj

vedy, najmä medicínskych – fyziológia, hygiena, tiež pedagogika a história. Úsilie

o ovplyvnenie výchovy mládeže v kapitalistickom duchu viedlo ku vzniku detských

a mládežníckych organizácii, ako boli napr. skauting, YMCA, YWCA a pod., ktoré sa

zameriavali predovšetkým na mimoškolskú činnosť.

Kapitalistické športové telovýchovné, turistické a mládežnícke organizácie sa vo

viacerých krajinách jednoznačne postavili za politiku svojich vlád. Ich militarizácia

vyvrcholila v rokoch pred prvou svetovou vojnou (najmä v Nemecku, Francúzku a i.).

Vo vyspelých krajinách Európy sa školská telesná výchova stala povinnou, majoritne

mala výrazne drilový charakter (hromadný mechanický výcvik) najmä v Nemecku,

Francúzsku, Rakúsko-Uhorsku.

Aj napriek tomu rozvoj vedeckých poznatkov a vzrast významu športu aj tu v prvom

desaťročí 20. storočia viedol k postupným reformám školských osnov telesnej výchovy

v prospech naturálnych cvičení.

Môžeme konštatovať, že na konci 19. storočia a začiatku 20.storočia sa začala venovať

väčšia pozornosť aj telesnej výchove žien, ktorá dovtedy nebola prioritou.

Vo svojich začiatkoch moderný šport musel prekonať množstvo prekážok aby sa

vyprofiloval do dnešnej podoby, vychádzal pri tom s týchto známych zdrojov:

- anglické ľudové hry a zábavy,

- obrodenie antickej agonistiky,

- súťaživosť pestovaná v školách,

- domorodé hry a cvičenia z kolónií (Seman, 2012).

47

Celkove telesnú kultúru v období kapitalizmu možno charakterizovať následnými

znakmi:

- ideová, organizačná, čiastočne obsahová roztrieštená.

- neplánovitá, prejavovala sa disproporcionalitou rozvoja telesnej kultúry,

- začala sa komercionalizovať (profesionalizmus v športe),

- vzniká dialektický protiklad amaterizmus - profesionalizmus.

- do sedemdesiatych rokoch 20. storočia aj apolitická idea t.j. postulát, že šport,

telesná výchova a turistika sú oblasti, ktoré zotierajú triedne rozdiely a pomáhajú

vzájomnej spolupráci medzi triedami.

5.4.1 Rozvoj telovýchovných vied

Nové vedecké poznatky najmä v oblasti zákonitosti pohybu, prispeli k modernizácii

starých gymnastických systémov a dali podnet na vznik nových. Mimoriadne zásluhy v tejto

oblasti majú P. F. Lesgaft, G. Demény, F. Lagrange a I. M. Sečenov.

Lesgaft (1837-1909) ostro kritizoval vtedajšie telovýchovné systémy. Jeho

najvýznamnejšia telovýchovná práca je dvojzväzkové dielo „Rukoväť telesného vzdelania

detí školského veku“. Táto práca prezentuje sústavu cvičení pre deti a mládež, ktorá taktiež

kritizuje rôzne telovýchovné školy a systémy, ktoré autor poznal na svojej študijnej ceste po

Európe. Kritizuje najmä gymnastické systémy, ktorá neprispieva k harmonickému rozvoju

tela ale deformuje kostné a svalové štruktúry. Na miesto telocvičných systémov

uprednostňuje športy a hry. Môžeme povedať, že Lesgaft položil základy telovýchovných

vied, požaduje aby výchova bola harmonická a uvedomelá. Žiak musí vedieť prečo cvičí. Mal

by cvičiť jednu hodinu denne a dvakrát ročne by mal absolvovať lekársku prehliadku.

Odmietal náradie a kompetitívnu činnosť. Veľkú pozornosť tiež venoval výchove

kvalifikovaných telovýchovných pracovníkov, viedol učebné telovýchovné kurzy.

V rokoch (1871-1918) sa vo Francúzku viedol boj o najlepšiu telovýchovnú sústavu

a metódu. Zdravotnícke ankety na Francúzskych školách ukázali, že telesnej výchove sa

nevenuje dostatočná pozornosť. Veľký podiel na reformácii telesnej výchovy vo Francúzku

mali aj Lesgaftovo postoje, prístup a vízie, lekári presadzovali predovšetkým švédsky systém.

Naproti tomu Pierre de Coubertin sa usiloval presadiť šport a hry. Otázkami fyziológie

pohybu sa venoval J. E. Marey (1830-1904) je tvorcom grafickej a chronofotografickej

metódy sledovania pohybu. V jeho práci pokračoval Georges Demény.

48

Georges Demény (1850-1917)

Vo svojich prácach sa zameral na fyziológiu telesnej

výchovy, ktorý ostro kritizoval švédsky systém. Telesná

výchova by sa mala zakladať na pohybe a skladbe pohybov,

na dynamike a syntéze práce, usiloval sa o harmóniu, syntézu

sily a krásy v telesnej výchove. Propagoval prirodzené

cvičenia. Význam krásneho a užitočného pohybu odôvodnil

v diele „Výchova a súhra pohybov“ s podtitulkom telesná

výchova dievčaťa (Feč, Švedová, 2013).

Obrázok 11: G. Demény

Týmto výrazne ovplyvnil smer rytmického telocviku. Jeho tvorivá kritika významne

prispela k modernizácii švédskeho systému. Demény preskúmal dovtedy známe gymnastické

smery, hlavne švédsky telocvik, ktorý vo svojich výskumoch ostro kritizoval. Došiel

k názoru, že obsahujú neprirodzené statické cvičenia. Zastaval názor, že telesná výchova

a šport by sa mali zakladať na plynulosti a skladbe pohybov, a taktiež na dynamike a syntéze

práce tela. Dôraz kládol na pohyb dievčat, ktorý má byť ladný, vláčny, mäkký, krúživý, úplný

a nepretržitý. Ako taký má byť základom správneho držania tela, obratnosti a ohybnosti.

Deményho učenie súčasne ovplyvnilo aj Georgesa Héberta (1875-1957) zakladateľa

francúzskej prírodnej metódy. Odmietal umelé cviky, vo svojej praxi presadzoval

predovšetkým prirodzené cvičenia. Používal termín utilitárnej gymnastiky. Preto odporúčal

iba užitočné a pre život nepodstatné cviky ako - beh, skok, šplhanie, dvíhanie, hádzanie,

odpory a plávanie, ktoré prezentoval vo svojej práci „ Rozumná telesná výchova“. Cvičencov

triedil podľa veku a výkonnosti do skupín s rozličnou náročnosťou a dĺžkou cvičebnej hodiny

od 20 do 60 minút podľa stupňa vyspelosti. Ultimátnym cieľom bola podľa Héberta výchova

mužského kolektívu. Postavil sa proti prehnanému pretekaniu, proti olympijským hrám,

snahám o čo najvyšší výkon - rekord.

5.4.2 Obnovenie Olympijských hier

V polovici 19.storočia sa začínajú rozvíjať jednotlivé športové odvetvia a vznikajú

športové organizácie, miestneho, regionálneho, národného a neskôr aj medzinárodného

charakteru. V 80 rokoch 19.stor. vznikajú národné zväzy šport sa stáva dôležitým politickým

a ekonomickým prostriedkov v spoločnosti. Začínajú sa organizovať rôzne podujatia ,ktoré sa

stotožňujú z myšlienkami Anglického športu – fair play, pravidlami a ideológiou súťaženia.

49

Medzi prvé medzinárodné súťaže môžeme zaradiť:

- tenisové majstrovstvá vo Wimbledone (1877)

- majstrovstvá Európy v plávaní (1889)

- svetové majstrovstvá v rýchlokorčuľovaní (1889)

Na základe takto rozrastajúcej sa popularite jednotlivých športových odvetní vo svete

bolo potrebné vytvoriť medzinárodné platné pravidlá a medzinárodné orgány. Jednými

z prvých medzinárodných organizácií boli – Európska federácia gymnastiky – FEG (1881),

ktorá bola v roku 1897 zmenená na Medzinárodnú gymnastickú federáciu – FIG,

Medzinárodná federácia veslárskych zväzov – FISA, Medzinárodná korčuliarska únia (ISU),

Medzinárodná futbalová federácia (FIFA). Výrazný miľník na ceste na ceste vznikania

nových medzinárodných športových federácií boli Hry I. olympiády 1896 v Aténach.

S prvým pokusom oživiť tradíciu starovekých olympijských hier sa stretávame v roku

1604, kde Robert Dover usporiadal v Catswolde Anglické OH. Gréci sa pokúsili usporiadať

v roku 1859 olympijské slávnosti, iniciátorom ktorých bol Evangelos Zappas. A tom istom

roku sa uskutočnili aj prvé Wenlocké olympijské hry, ktoré trvajú dodnes a sú pod záštitou

Národnej olympijskej asociácie (Souček, 2011).

Vznik Olympijských hier a Medzinárodného olympijského výboru (ďalej len MOV)

boli dielom iniciatívy Francúzskeho pedagóga a historika Pierre de Fredi de Coubertaina,

ktorý svojím internacionálny, komplexným a ideovým zameraním položil základy

novovekých dejín OH.

Pierrede Fredi de Coubertin (1863 – 1937)

25. novembra 1892 na jubilejnom zasadnutí Únie

francúzskych spoločností atletických športov na Parížskej

Sorbone, Coubetain navrhol obnovenie Olympijských hier, no

jeho myšlienky ostali bez odozvy. Využil záujem riešenie

otázok amaterizmu v športe a zvolal medzinárodný kongres,

kde predstavil svoje myšlienky o obnovení olympijských hier.

Z jeho iniciatívy vzišiel medzinárodný Kongres na obnovu

olympijských hier, ktorý sa konal 16. – 25. júna 1894 na

Sorbone v Paríži. 20. júna odhlasoval ich obnovenie a 23. júna

1894 vznikol Medzinárodný olympijský výbor Kongresu sa

zúčastnilo 79 delegátov zo 49 zväzov, klubov a asociácií Obrázok 12: P de Coubertin

z 12 krajín. Rokovanie sa uskutočnilo v dvoch komisiách: amatérskej a olympijskej.

50

Kongres určil hlavné zásady olympijských hier, ktoré platia dodnes:

1) Olympijské hry sa konajú každé 4 roky

2) Olympijské hry sú medzinárodné a konajú sa stále v inom meste

3) všetci športovci sú si rovní

4) športové súťaže na Olympijských hrách musia mať moderný charakter

Prvým predsedom MOV sa stal grécky spisovateľ a telovýchovný funkcionár

Demétrios Bikélas (1835 – 1908), generálnym tajomníkom Pierre de Coubertin, ktorý prebral

predsedníctvo v roku 1908. V roku 1896 sa v Aténach uskutočnili prvé novodobé olympijské

hry. Coubertin riadil činnosť MOV, podieľal sa na tvorbe olympijskej charty a bol

zakladateľom Olympijského protokolu, ktorý obsahoval otvárací a uzatvárací ceremoniál na

hrách. Navrhol vlajku, znak (symbol), heslo: Citius, Altius, Fortius – rýchlejšie, vyššie,

silnejšie (ich vznik sa datuje na rok 1914).

MOV sa stalo centrom medzinárodného športu, aktívnym činiteľom

a podnecovateľom rozvoja telesnej kultúry vo svete. Moderné Olympijské hry vyvolali

obrovský úspech a dynamický rozvoj jednotlivých športových odvetví vo svete.

V jednotlivých štátoch vznikali národné športové federácie, začali sa budovať športové

komplexy, boli rozpracované tréningové metódy. Šport sa stal propagátorom mieru a

priateľstva medzi národmi.

I. Olympijské hry sa konali s veľkým úspechom v Aténach v roku 1896 na obnovenom

antickom štadióne a zaznamenali obrovský úspech. V poradí II. v Paríži a III. V St. Louis sa

niesli v tieni svetových výstav. Záujem o nich klesol, konali sa v dlhom časovom horizonte

a bez potrebnej organizácie. (V roku 1906 sa konali Aténska medzihry na veľmi vysokej

organizačnej úrovni). VI. Olympijské hry sa konali v Londýne, mali už vyššiu organizačnú

úroveň a v rámci týchto hier sa prvý krát konala súťaž v zimnom športe v krasokorčuľovaní.

Na V. olympiáde, konajúcej sa v Štokholme boli zaradené umelecké súťaže, po organizačnej

stránke boli na vynikajúcej úrovni. Z dôvodu vypuknutie I. svetovej vojny (1914 – 1918) sa

VI. Olympijské hry konali až v roku 1920. Do II. Svetovej vojny sa konali ešte štyri

olympiády.

V roku 1924 sa po prvý krát konali zimné olympijské hry – pod názvom Týždeň

zimných športov v Chamonix a ktoré boli MOV dodatočne uznané za I. zimné olympijské

hry. Chronologický prehľad jednotlivých olympijských hier uvádzame v prílohe.

51

5.4.3 Svetová telesná kultúra v rokoch 1918 – 1945

Veľká októbrová socialistická revolúcia, prvá svetová vojna a rozpad monarchií

spôsobil nové geopolitické rozdelenie sveta. Tento zložitý ekonomický a politický vývoj sa

negatívne odzrkadlil aj vo vývoji telesnej kultúry, ktorá sa stala súčasťou militarizácie telesnej

výchovy a športu v Nemecku, Taliansku a Japonsku. V 30 rokoch svetovej hospodárskej krízy

došlo k zhoršeniu životných podmienok ľudí a tým aj k úpadku telesnej kultúry vo svete. Vo

viacerých krajinách vznikli snahy o zjednotenie telesnú výchovu a šport, začali vznikať nové

športy (volejbal, basketbal), ktoré sa etablovali hlavne v katolíckych mládežníckych

organizáciách (YMCA, WMCA) v USA a postupne sa dostali aj na Európy kontinent.

V tomto medzivojnovom období sa vrcholí modernizácia švédskeho systému

a prehlbuje sa telesná kultúra žien. Najväčší rozvoj nastal v olympijskom hnutí, ktorý sa stal

dominantnou zložkou telesnej kultúry. Šport prenikol do všetkých systémov – do školskej

telesnej výchovy, brannej prípravy, vojenskej prípravy i skautingu. Veľký význam pre ďalší

rozvoj športu malo obnovenie Olympijských hier.

V roku 1920 sa konali v Antverpách a prvý krát zaviala nad štadiónom olympijská

zástava pod prísahou športovca usporiadajúcej krajiny. V roku 1925 sa novým predsedom

MOV stal Belgičan Henrih de Baillet Latour. V 30 rokoch sa spopularizovala telesná kultúra

žien čo sa prejavilo aj na participácii žien na Olympijských hrách.

Reformy nastali i v školskej telesnej výchove, kde rakúsky pedagógovia Karl

Gaulhofer (1885-1941) a Margarete Sreicherová (1891-1961) vytvorili „Novorakúsku

metódu“. Propagovali prirodzené cvičenia v prírode a zdôrazňovali, že školská telesná

výchova je základom celej výchovy a má predovšetkým výchovný a zdravotný charakter.

Odporúčali ranné rozcvičky a cvičenia cez prestávky. Podrobne rozpracovali cvičebnú

jednotku, ktorá sa delila na tri časti:

1. Oživujúce cvičenia (rýchla chôdza, beh... atď.),

2. Základné cvičenia (cvičenie hrudníka, drieku, cvičenia rovnováhy, cvičenie

sily a obratnosti, beh a chôdza, skok),

3. Uspokojujúce cvičenia (drobné hry, pomalá chôdza atď.).

Vychádzali z biologických potrieb dieťaťa a cvičenia delili na cviky:

- vyrovnávacie: za cieľ majú odstraňovať telesné chyby

- formovacie: majú vplývať na správne držanie tela

- výkonnostné: pomocou nich dosahovať najvyššie osobné výkony

- umelé: uplatňujúce estetický pohybový prejav

52

Veľký význam pre rozvoj telesnej kultúry má vznik vysokých telovýchovných škôl

a inštitúcií, ktoré vychovávali budúce kádre. Popularizuje sa plávanie, lyžovanie,

korčuľovanie, atletika i rôzne hry.

Akceptovateľnú úroveň školskej telesnej výchova malo Francúzsko a Anglicko. V ich

školách dominoval švédsky, francúzsky a novorakúsky vplyv, pričom tradičné škandinávske

školstvo vystupovalo ako jedno z lídrov.

Víťazstvo Veľkej socialistickej revolúcie položil základy budovaniu štátu nového

typu. Sovietska vláda v čase občianskej vojny a bojov so zahraničnou intervenciou určili

telesnej kultúre dôležité spoločensko - politické úlohy. Súčasťou vojenského výcviku sa stala

telesná príprava, ktorá obsahovala gymnastiku, atletiku, športové hry a pod.

Veľký význam pre rozvoj telesnej kultúry malo uznesenie Ústredného výboru

Komunistickej strany Ruska (1923), kde štátny organ zastrešoval oblasť telesnej kultúry,

ktorého cieľom bolo zvyšovať práceschopnosť obyvateľstva, brannú pripravenosť, upevňovať

zdravie a vychovávať široké masy obyvateľstva k plnohodnotnému spôsobu života. Masovosť

športu bola prezentovaná na spartakiádnych cvičeniach (1925 prvá spartakiáda).

Paralelne vznikali dobrovoľné športové organizácie, ktoré sa podieľali na zvyšovaní

výkonnosti sovietskych športovcov. Jedným z motivujúcich prvkov bolo zavedenie odznaku

zdatnosti. Inovatívny prístup sa prejavil i v školskej telesnej výchovy v skvalitnení výučby,

zavedením nových učebných osnov a didaktických prostriedkov.

Rozvoj športu pred druhou svetovou vojnou bol veľmi výrazný. Zväčšoval sa počet

športových oddielov, klubov a telovýchovných kolektívov, kde rástla výkonnosť športovcov,

čo sa prejavilo aj v medzinárodnom priestore. Druhá svetová vojna priniesla značné straty a to

nie len materiálne, ale aj straty na životoch významných športovcov i zanietených

propagátorov a organizátorov športu.

V roku 1928 založil Coubertin medzinárodnú kanceláriu pre športovú pedagogiku,

ktorá sa zaoberala pedagogickými otázkami športu a v jednotlivých krajinách vznikali múzea

telesnej výchovy. Nástupom fašizmu dochádza k rozpadu a zneužitiu rôznych športových

a telovýchovných organizácií, tiež zneužitiu telesnej výchovy a športu pre účely vojenskej

prípravy a politickej demagógie. K výraznej propagácii fašizmu prispelo usporiadanie

zimných a letných Olympijských hier v roku 1936. II. svetová vojna mala na šport

a telovýchovu vcelku veľmi negatívny dopad.

53

6. Telesná kultúra na našom území v období novoveku

Rozklad feudalizmu a rodiaci sa kapitalizmus priniesol zmeny aj na našom území.

Národný a sociálny útlak, nadvláda cirkvi mala záporný dopad na výchovný proces

a vzdelávanie českého a slovenského ľudu. Bolo preto prirodzené, že v českom a slovenskom

národnom obrodení sa zdôrazňuje otázka všestranného vývoja človeka, vrátane jeho

pohybovej kultúry.

Úsilie o začlenenie telesnej výchovy do vyučovacieho procesu na školách nastalo

v polovici 19. storočia, kedy sa telesná výchova stala nepovinným predmetom na gymnáziách

a reálkach. V boji o reformu školstva v Rakúsko – Uhorsku prispel aj fyziológ Ján

Evangelista Purkyňe (1787 -1869), objaviteľ živej bunky a poznatkov o nervovej sústave.

Zaoberal sa problematikou fyziológie človeka, prednášal o význame telesných cvičení a ich

pôsobení na organizmus. Zároveň aj sám cvičil a navštevoval súkromný telovýchovný ústav

v Prahe. Dr. Miroslavovi Tyršovi pomohol vytvoriť české telocvičné názvoslovie.

Na Slovensku prispel k popularizácii telesnej výchovy Karol Kuzmány (1806 – 1866).

Odporúčal zakladať telocvičné spolky, plavárne a telovýchovné zariadenia. Dôraz kládol na

správnu životosprávu, otužovanie a cvičenie. Medzi priekopníkov telesnej výchovy patril aj

Ferdinand Martinengo (1821 – 1895), zakladateľ prvej šermiarskej a telocvičnej školy

v Uhorsku - Bratislave.

Moderný šport na našom území, ktoré bolo súčasťou Rakúsko - Uhorska, sa začal

etablovať v druhej polovici 19. storočia. Začiatky, vzhľadom na zlú hospodársku a sociálnu

situáciu Slovákov, boli ťažké. Obyvateľstvo malo existenčné problémy. Postupne však

vznikali športové a telovýchovné spolky a kluby aj na našom území.

Medzi športy s najstaršou tradíciou na Slovensku patria: dostihy, atletika, šerm,

korčuľovanie, tenis, veslovanie, cyklistika, kolky, box, plávanie, gymnastika, vzpieranie

a zápasenie. Začiatkom 20. storočia sa začal rozširovať aj futbal. (Perútka a kol. 1988)

Z turistiky sa vyčlenilo horolezectvo, ktoré sa koncentrovalo vo Vysokých Tatrách,

Sprievodcami boli osadníci podtatranských obcí. Propagátormi gymnastiky sa stali súkromné

telocvičné ústavy, v ktorých sa udomácnil švédsky liečebný telocvik a turnérsky systém.

Zimné športy, osobitne lyžovanie sa rozvíjali v oblasti Vysokých Tatier. V roku 1900

sa uskutočnili na Štrbskom plese Majstrovstvá Európy v rýchlokorčuľovaní. V roku 1903 bola

v Tatranskej Lomnici vybudovaná prvá sánkarská dráha. Prvé lyžiarske preteky sa konali v

Tatranskej Polianke v roku 1911. Ľadový hokej vznikol až po I. svetovej vojne.

54

6.1 Sokolské hnutie

V 60. rokoch 19.storočia zakladala buržoázia rôzne spolky. Dôležitým historickým

medzníkom v rozvoji telesnej výchovy a českého a slovenského národa bolo založenie

telocvičného spolku Sokola, ktorý vznikol vo februári 1862, ktorý mal dôležitý význam pre

rozvoj a popularizáciu telesnej výchovy v našich krajinách. Jeho hlavnými predstaviteľmi boli

– Jindřich Fügner (1822 – 1865) – starosta spolku a Miroslav Tyrš (1832 – 1884) – zástupca

starostu.

Dr. Miroslav Tyrš (1832 – 1884)

Narodil sa v Děčíne a od 6 rokov sa stal sirotou. Bol

vychovávaný u príbuzných. Ako mladý študent sa zaujímal

o antickú kultúru a umenie. Od detstva mal chatrné zdravie a na

radu lekára začal cvičiť. Študoval na právnickej, filozofickej

fakulte, študoval matematiku a anatómiu. Po absolvovaní štúdií

sa stal propagátorom rozvoja telesnej výchova, pracoval na

českom telocvičnom názvosloví. Venoval sa estetike

a výtvarnému umeniu. Bol jedným so zakladateľov

telovýchovných spolkov a stal sa náčelníkom v Sokole.

Obrázok 13: M. Tyrš

K jeho základným dielam môžeme priradiť: „Základové tělocviku“, kde vytvoril

Sokolskú telovýchovnú sústavu a cvičenia boli rozdelené na štyri skupiny:

1. skupina – cvičenia bez náradia a podpory - poradové a prostné cvičenia,

2. skupina – cvičenia náraďové,

3. skupina – cvičenia pomocou iných skupín,

4. skupina – odpory – zápasy – šerm.

Stanovil tiež sokolské zásady (sila a mužnosť, činnosť a vytrvalosť, láska k voľnosti

a vlasti, dobrovoľná práce a kázeň, vzájomný bratský vzťah členov).

Vrcholom jeho práce a tvorivej činnosti v Sokole bol Prvý sokolský zlet v roku 1882

(do II. svetovej vojny sa uskutočnilo 6 Sokolských zletov). Zlety mali významnú úlohu

v propagácii a rozvoji telesnej výchova. V tomto období sa začali budovať Sokolovne na

území Čiech. Okrem toho sa Tyrš zaslúžil o propagácie a rozvoj telesnej výchovy žien. Aj

vďake nemu vznikol v roku 1869 Tělocvičný spolek paní a dívek pražských, ktorý viedla

Klemeňa Hanušová (1845 – 1918). Po vzniku Československa sa najviac rozvíjalo Sokolské

55

hnutie. Oproti predvojnovému počtu 128 017 členov (1913) vzrástol počet v r. 1920 na

562 651 príslušníkov.

6.2 Telovýchovné hnutia na Slovensku

Priekopníkom telesnej výchovy na Slovensku bol Ivan Branislav Zoch (1843 – 1921),

učiteľ telesnej výchovy na slovenskom gymnáziu v Revúcej, autor prvej učebnice telesnej

výchovy, ktorá vyšla v roku 1873 pod názvom „Krátky návod k vyučovaniu telocviku hlavne

pre národne školy (Perútka a kol. 1980). Táto príručka obsahovala základy slovenského

telocvičného názvoslovia. Podľa vzoru Sokola organizoval verejné cvičenia a žiadal aby

v každom meste vznikli telocvičné spolky. Zoch odporúčal ako cvičebný úbor široké

nohavice, krátky kabátik z plátna a ľahké topánky.

K najvýznamnejším centrám rozvoja telesnej výchovy a športu na území Slovenska

patrili mestá – Bratislava, Žilina , Trenčín, Prešov, Košice, Banská Bystrica a Levoča.

K najstarším podujatiam patrili: Atletické preteky v Prešove (1846), bežecké

prekážkové preteky v Bratislave (1864).

Na prelome storočí vzniklo Slovenské robotnícke hnutie, ktoré úzko spolupracovalo

z celouhorským robotníckym hnutím V roku 1897 vznikla robotnícka telovýchovná jednota

a v roku 1903 Zväz robotníckej telovýchovnej jednoty. Jedným z ďalších dominantných

hnutím bolo hnutie Orol, vzniklo v roku 1909 a koncentrovalo sa najmä v oblasti Moravy.

Základnou myšlienkou hnutia bola výchova v duchu katolicizmu a vernosti k Rakúsko-

Uhorskej monarchii. Prvá Orolská jednota bola založená v roku 1919 v Malackách. V 30.

rokoch sa zakladali športové odbory (ľahká atletika, basketbal, volejbal, tenis, hádzaná a pod.)

Zimné športy, osobitne lyžovanie sa rozvíjali v oblasti Vysokých Tatier, kde sa

uskutočnili aj prvé majstrovstvá Európy v rýchlokorčuľovaní na Štrbskom plese (1900).

V roku 1903 bola v tatranskej Lomnici vybudovaná prvá sánkarská dráha.

Šport bol vo svojich začiatkoch na slovenskom území doménou bohatých. Preto aj

talenty zo Slovenska odchádzali do bohatých budapeštianskych klubov. Viacerí z nich

reprezentovali Uhorsko aj na olympijských hrách. Už na I. OH v roku 1896 v Aténach získal

bronzovú medailu Alojz Szokol (1871 – 1932), rodák z Hronca pri Brezne, v behu na 100

metrov. Najúspešnejším našim olympionikom v období Rakúsko – Uhorskej monarchie bol

plavec Zoltán Halmaj (1881 – 1956), rodák z Vysokej pri Morave, ktorý získal v drese

Uhorska na OH 1900, 1904 a 1908 dve zlaté, štyri strieborné a jednu bronzovú medailu

v plaveckých disciplínach.

56

Úroveň telesnej kultúry na našom území počas I. svetovej vojny stagnovala rozvoj

nastal až po vzniku Československej republiky v roku 1918.

6.3 Československá telesná kultúra v medzivojnovom období

Vznik Československej republiky v roku 1918 splnil túžby všetkých demokratických

a revolučných síl Českého a Slovenského národa, ktoré stáročia bojovali za národné

a sociálne oslobodenie. Boli výsledkom národnooslobodzovacieho hnutia, sociálnych

a národných revolučných pohybov i pádu habsburskej monarchie. Všetky tieto politické

premeny sa prejavovali aj vo vývoji a úlohe telovýchovného hnutia.

V období rokov 1918 - 38, počas Československej republiky, vyvíjali na Slovensku

športovú činnosť československé, maďarské, nemecké, poľské a židovské organizácie.

Československá obec športová vystupovala v úlohe ústrednej koordinačnej organizácie. Táto

bola v roku 1928 pretransformovaná na Československý všešportový výbor no Slovensko

v ňom nemalo osobitné zastúpenie, podobne ako v Československom olympijskom výbore.

Medzi ďalšie organizácie pôsobiace na našom území zaoberajúce sa rozvojom voľno

časových aktivít patrili turistické, skautské a robotnícke hnutia (skautské hnutie Junák, Klub

československých turistov, Trampské hnutie).

Do Sokola vstupovalo mnoho členov z radov buržoázie, aby tým ukázali pozitívny

vzťah ku štátotvornej „celonárodnej“ organizácii. Už 28. októbra 1918 sa zriadilo ústredie

sokolskej stráže a za spolupráce Zväzu robotníckych telovýchovných jednôt, Zväzu

Československého študentstva a pražského policajného riaditeľstva sa budovali národné

stráže, ktoré udržiavali pokoj a poriadok robotníckeho hnutia, ktoré sa nezmierilo s tým, že

Československo bolo buržoáznym štátom. Prvé sokolské jednoty vznikali na Slovensku v 20

rokoch 19. storočia (1918 – Skalica, Stupava, Predmier). Členmi týchto hnutí sa stávali

vojaci, učitelia, úradníci. Náplňou boli pobyty v prírode, táborenie, turistika, rôzne športy

a hry.

Okrem hnutí, ktoré vznikli na našom území našli pôsobisko u nás aj nadnárodné

asociácie akými boli napr. YMCA, YWCA (Kresťanské združenie mužov a žien), ktoré sa

pričinilo rozvoj telesnej výchovy a športu mládeže. Vznik Československého olympijského

výboru, ktorý vychádza z olympijských myšlienok sa datuje na 5. novembra 1918.

V medzivojnovom období sa na olympijských hrách zúčastnilo 18 slovenských

olympionikov. Prvé medaily v tomto období získali na OH roku 1936. Striebornú - zápasník

J. Herda ako aj členka gymnastického družstva M. Pálfyová.

57

Od konca roku 1938 vznikali samostatné slovenské športové zväzy, následne bola

konštituovaná Slovenská ústredná športová rada (1939-1944), ako centrálny športový orgán

Slovenského štátu. Založený bol aj Slovenský olympijsky výbor, ktorého prvým predsedom

sa stal Gustáv Rehák.

Šport ako taký sa v Československu nevyvíjal rovnakým tempom, vo svojich

začiatkoch mal menej akcelerovaný vývoj na Slovensku ako v Čechách, no postupne sa

zrýchľoval. Konzekventne, udalosti začiatkom 40-tych rokov 20. storočia tento naštartovaný

trend spomalil.

58

7. Formovanie telesnej kultúry po II. svetovej vojne

Koniec II. svetovej vojny a rozhodujúci podiel Sovietskeho zväzu na porážke fašizmu

mali dominantný vplyv na povojnové usporiadanie sveta, čo vyústilo do obdobia „studenej

vojny“. Vstup športových organizácii krajín socialistického tábora na medzinárodné športové

a olympijské fórum otvoril novú etapu vývoj športu ako takého.

Povojnové roky boli charakterizované ako roky boja proti nacionalizmu,

profesionalizmu a zaťahovaniu politiky do športu, proti vyvesovaniu štátnych zástav a hraniu

štátnych hymien na počesť víťazov, proti štátnej podpore telesnej výchovy a športu. V oblasti

amatérskej otázky vystúpili do popredia otázka tzv. štátneho amaterizmu a tzv. pseudo-

amaterizmu.

V 60. rokoch však dochádza k zmierňovaniu medzinárodného napätia. Zvolanie X.

olympijského kongresu 1973 otvorilo novú etapu vo vývine medzinárodného športu, etapu

spolupráce jeho troch najvýraznejších zložiek, MOV, medzinárodných federácií a národných

olympijských výborov.

V 70 rokoch opätovne dochádza k etape zvyšovania medzinárodného napätia. Jedných

s týchto prejavov bol bojkot XXII. Olympijských hier v Moskve 1980 viacerými krajinami

západného bloku. V tomto období dochádza k spolitizovaniu športu. Charakteristickou črtou

tejto etapy je rozvoj telovýchovných vied zvyšujúci podiel vedecko-technického pokroku na

raste športovej výkonnosti, telesnej zdatnosti a úsilia o zlepšenie zdravia. S tým súvisí aj

rozvoj rozličných foriem pohybovej rekreácie, ako prostriedku boja proti civilizačným

chorobám, na zvýšenie pracovných schopností a zlepšenie zdravotného stavu obyvateľstva.

Pri kladnom hodnotení tohto „hnutia pre zdravie“ nemožno opomenúť, že pri jeho

rozvoji pôsobili aj predstavy o jeho vojenskom význame a prostriedku na odvádzanie

širokých más obyvateľstva od pálčivých sociálnych a politických problémov, ktoré boli tak

evidentné v socialistických krajín. Charakteristickou črtou tohto obdobia bol aj rozvoj telesnej

výchovy a športu žien. Prejavilo sa to nielen vo zvýšenom počte pretekárok na

medzinárodných súťažiach, ale aj zvyšovaním počtu ženských disciplín a športov na

Olympijských hrách, majstrovstvách sveta a majstrovstvách Európy, a v čoraz väčšom podiele

žien na práci telovýchovných a športových organizácií v národnom a medzinárodnom meradle

(Novotná a kol., 2012).

Vzájomným ovplyvňovaní sa utvorili prakticky dva základné systémy telesnej kultúry:

socialistický a kapitalistický, pričom v jednotlivých krajinách oboch spoločenských sústav

59

existovali určité modifikácie vychádzajúce z národných telovýchovných a športových tradícií.

V oboch týchto systémoch sa používali niektoré prvky bývalých telovýchovných

a gymnastických systémov, oba systémy sa vzájomne ovplyvňovali v odborno - technickej

oblasti a preberali progresívne, inovačné formy rozvoja telesnej kultúry.

V chápaní školskej telesnej výchovy jestvujú značné rozdiely medzi jednotlivými

kapitalistickými krajinami. Vo väčšine kapitalistických krajín má vplyv na rozvoj školskej

telesnej výchovy štát, ktorý určuje organizáciu ako aj obsah. Inde, najmä vo Veľkej Británii

a USA štátny vplyv prakticky nejestvuje a o formách, organizácii a obsahu rozhodujú školy

samostatne. V západoeurópskych krajinách sa uplatňujú zmodernizované školské

telovýchovné systémy, ktoré vychádzajú z tradícií francúzskej prirodzenej výchovy, novo-

rakúskej školy a švédskeho systému doplneného športovými súťažami. Telesná výchova

a šport je naďalej roztrieštená, aj napriek tomu dochádza k určitej integrácii, v niektorých

krajinách vznikajú štátne orgány. V oblasti komercionalizácie vzrástol počet organizácii

a inštitúcii, ktoré sa budujú na komerčnom základe vo výrobnej oblasti i v oblasti služieb.

Reprezentácia štátu naberá iný rozmer (hrdosť, nacionálnosť, spolupatričnosť, prestíž).

7.1 Medzinárodné športové a olympijské hnutie.

Na výročnej schôdzi MOV v roku 1946 v Lausanne zvolili za nového predsedu MOV

Švéda J. S. Edstöma (1870-1964). Jedným z prvých problémov, ktorým MOV čelilo bolo

riešenie účasti resp. neúčasti športovcov militantných krajín na OH a ZOH. MOV zamietla

účasť športovcov Nemecka a Japonska na OH a ZOH v roku 1948. Ďalšou výzvou bola

riešenie problému amaterizmu v športe.

V roku 1951 bol založený Olympijský výbor Sovietskeho zväzu, ktorý MOV uznal na

45. zasadnutí vo Viedni. Prejavom akceptácie socialistických krajín do MOV bolo zvolenie

jednotlivých členov do vyšších orgánov MOV.

V roku 1956 na VII. ZOH v talianskom Cortine d‘ Ampezzo sovietska výprava

dominovala a to hneď pri svojom prvom štarte na ZOH, v celkovej klasifikácii národov

skončila na prvom mieste. Priebeh XVI. OH v Melbourne v r. 1956 priamo alebo nepriamo

ovplyvnili niektoré politické udalosti vo svete (revolučný puč v Maďarsku r.1956, Egyptsko

Izraelský konflikt).

Napätie v olympijskom hnutí postupne narastalo a nezakrylo ho ani úspešné

usporiadanie ZOH a OH 1964. XVIII. OH 1964 sa prvý raz konali na ázijskom kontinente

v Tokiu, kde zaznamenali veľkú účasť športovcov ázijských a afrických krajín.

60

Rýchly rozvoj športu v 60. rokoch spôsobil, že v roku 1967 bolo založené Generálne

zhromaždenie Medzinárodnej športovej federácie MŠF (AGFI), ktoré združovala olympijské i

neolympijské športy. V roku 1968 vznikli národné olympijské výbory, ako orgán pomáhajúci

rozvoju olympijského hnutia pri plnom uznaní autority MOV a za úzkej spolupráci s ním,

s jednotlivými NOV pri uznaní ich samostatnosti. Asociácia NOV podnietila významnú

akciu, tzv. „ olympijskú solidaritu“. Okrem tejto organizácie vznikli ďalšie medzinárodné

organizácie NOV kontinentálneho charakteru, zo začiatku s cieľom usporiadať niektoré

kontinentálne súťaže, neskoršie ako činiteľ aktívne pôsobiaci v rámci Asociácie NOV.

Na 84. zasadnutí zvolili prof. Vladimíra Černušáka za člena MOV na tomto zasadnutí

po prvý krát boli zvolené aj ženy. Významnou súčasťou medzinárodného športového hnutia je

tiež vysokoškolský šport. Medzinárodné styky vysokoškolákov sa začali po druhej svetovej

vojne organizovať jednak v Medzinárodnom zväze študentstva (vzniklo v r.1949 v Prahe),

jednak v študentskej organizácii nazvanej Medzinárodná študentská konferencia

(CIECOSEC), ktorá združovala predovšetkým študentské organizácie západných krajín.

Následne športové organizácie západných štátov ovplyvňované CICOSEC utvorili v roku

1949 vlastnú medzinárodnú športovú organizáciu „ Medzinárodnú federáciu univerzitného

športu (FISU).

V roku 1946 sa utvoril Medzinárodný športový výbor pracujúcich (CSIT), ktorého

členmi boli robotnícke športové organizácie. V 60-70 rokoch nastal „boom“ medzinárodného

športu- vznikli nové medzinárodne športové organizácie. Dochádza k novým trendom a mení

sa celosvetový pohľad na telovýchovu a šport a prezentuje sa v troch oblastiach.

1. Zvyšovanie životnej úrovne,

2. Rastúci podiel voľného času,

3. Vedecko- technický pokrok (Souček, 2011).

K najvýznamnejším udalostiam v oblasti medzinárodnej spolupráce boli organizované

medzinárodne konferencie o športe, ktoré začali rokom 1973 vo Viedni (prvá Európska

konferencia o športe). Významnú úlohu zohrala aj medzinárodné telovýchovné a športové

hnutie UNESCO, ktorá aktívne vystupuje proti diskriminácii v športe rozvíja problematiku

aktívneho voľného času, zaoberá sa problematikou dopingu a komercionalizácie a rieši otázky

rozvoja školskej telesnej výchovy.

Na medzinárodnej konferencií ministrov a predstaviteľov zodpovedných za telesnú

výchovu a šport v Paríži (1976) sa riešili otázky rozvoja telesnej kultúry deti a mládeže, ktoré

zahŕňali 4 základné tézy:

61

1. Postavenie telesnej výchovy a športu vo výchove mládeže,

2. Úloha telovýchovy a športu v celoživotnom vzdelávaní mládeže,

3. Opatrenie na rozvoj telovýchovy a športu na národnej úrovni,

4. Možnosti medzinárodnej spolupráce.

V roku 1978 bol etablovaný Medzinárodný výbor pre telesnú výchovu a šport, ktorý

zastrešovala organizácia UNESCO.

Roky 80-té sú charakterizované vyhrotením studenej vojny, ktoré sa transformovali i

do telovýchovného a športového hnutia v medzinárodnom meradle. V tomto období má šport

výrazne politický podtón (propagácia politického zriadenia), čo sa prejavovalo na

medzinárodnej scéne (absentuje konfrontácia športovcov krajín východného – západného

bloku).

K demokratizácii v športe dochádza až po zmene politickej mapy sveta (rozpad

satelitných štátov bývalého Sovietskeho zväzu, zjednotenie Nemecka, Nežná revolúcia u nás

a pod.) v 90 rokoch 20- tého storočia.

7.2 Charakteristika rozvoja telesnej kultúry na našom území po roku 1945

Prvé obdobie po oslobodení Sovietskou armádou charakterizovalo úsilie zjednotiť

telesnú výchovu a šport do jedinej masovej demokratickej telovýchovnej organizácie. Rok

1948 bol v Československú jedným s kľúčových v oblasti športu, došlo ku zjednoteniu

a budovaniu jednotnej telovýchovnej telovýchovnej sústavy. V roku 1949 nadobudol platnosť

Zákon o štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport. Súčasne sa zriadili štátny a slovenský

úrad pre telesnú výchovu a šport s príslušnými administratívnymi a výkonnými orgánmi. V 50

rokoch sa zlepšila starostlivosť o výkonnostný a vrcholový šport čo sa prejavilo na

medzinárodných podujatiach (majstrovstvá Európy, Sveta, Olympijské hry). V roku 1957

vznikol Československý zväz telesnej výchovy (ČSZTV), ktorá riadila tri organizačné úseky

- základná telesná výchova,

- športy,

- turistika.

V prvej fáze sa rozvoja ČSTV sa urýchlil kvalitatívny rozvoj. Zvyšovala sa úroveň

telovýchovného procesu, rýchlejšie ako predtým vzrástli počty kvalifikovaných trénerov,

cvičiteľov a rozhodcov. Veľký vplyv na kvalitu telovýchovného procesu mali športové

súťaže, ktorým sa venovala zvýšená pozornosť. Masovosť športu a telesnej výchovy ako taká

62

sa prejavila telovýchovnými slávnosťami (spartakiáda). V 80 rokoch nastal obrat ku

kvalitatívnemu rastu členskej základne v jednotlivých odvetviach športu, čo podmienilo

zvýšiť investičných náklady na budovanie telovýchovných zariadení a materiálno technické

vybavenie.

Riadenie Československého športu bolo do roku 1989 centralizované, zamerané na

jednotný celonárodný projekt športovania. Centrálne bolo zabezpečené financie pre masový

rozvoj športu i reprezentáciu. Po zmenách v novembri 1989 sa začal proces demokratizácie

štruktúr športových organizácií a ich decentralizácie. Nová organizácia telesnej výchovy a

ďalšie vzťahy týkajúce sa dobrovoľných telovýchovných organizácií boli upravené zákonom

č. 173 z roku 1990 Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.

Rozdelením Československa na dve samostatné republiky došlo k vytvoreniu samostatných

štátnych orgánov.

Po skončení II. svetovej vojny slovenskí športovci úspešne reprezentovali na

vrcholových podujatiach v drese Československa. O najvýraznejšie úspechy sa pričinili zlatí

olympijskí medailisti: J. Torma v boxe (1948), J. Zachara v boxe (1952), O. Nepela

v krasokorčuľovaní (1972), A. Tkáč v cyklistike (1976), S. Seman a F. Kunzo vo futbale

(1980), J. Pribilinec v chôdzi (1988), M. Mečír v tenise (1988).

7.3 Telesná kultúra po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993

Telesná kultúra je súčasťou verejného sektora, ktorá zahrňuje celkovú športov aktivitu

a patrí spolu so školstvom, kultúrou, zdravotníctvom a sociálnymi službami do odvetvia

rozvoja človeka, ktorých cieľom je realizácia daného poslania a z nich vyplývajúcich úžitkov

pre človeka (Pullmannová Švedová, Uher, 2010).

Po zrušení centralisticky riadených organizácií v športe – ČSZTV a Zväzarmu sa

zmenili aj administratíve spôsoby riadenia. Ich nástupcami sa stali: Slovenské združenia

telesnej kultúry (SZTK) a Združenie športových a technických zručností SR (ZTŠČ SR).

Nežná revolúcia v roku 1989 naštartovala proces demokratizácie štruktúr športových

organizácií a ich decentralizáciu. Reorganizácia telesnej výchovy a dobrovoľných

telovýchovných organizácií bola upravené zákonom č. 173 z roku 1990 Federálneho

zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Prvým legislatívnym krokom pre

Slovenský šport bol v roku 1990 schválený zákon Národnej rady SR č. 198 z roku 1990 o

telesnej kultúre, v ktorom bola definovaná zodpovednosť jednotlivých článkov športového

hnutia a štátnych orgánov v športe. (Pullmannová Švedová, Uher, 2010).

63

K základným zložkám telesnej kultúry patria oblasti telesnej výchovy, šport, šport pre

všetkých, turistika a pohybové umenie, tie sú organizačne napojené na ekonomické,

materiálne, zdravotné, právne, inštitucionálne a organizačné podmienky.

Ústredným orgánom štátnej správy zodpovedným za oblasť športu je Ministerstvo

školstva, vedy výskumu a športu Slovenskej republiky, v rámci ktorého Sekcia štátnej

starostlivosti o šport zabezpečuje plnenie úloh programového vyhlásenia vlády,

v kompetencii, ktorej je podpora športovej reprezentácie Slovenskej republiky, medzinárodná

spolupráca v oblasti športu, legislatíva v oblasti športu, vzdelávanie, spolupráca s národnými

mimovládnymi športovými organizáciami, oblasť športu pre všetkých s celoštátnym

významom. Zodpovedá tiež za poskytovanie dotácií športovým subjektom zo štátneho

rozpočtu a zastrešuje aj Národné športové centrum ako aj Antidopingová agentúra Slovenskej

republiky. Táto sekcia bola vytvorená až po vstupe Slovenska ako člena do EÚ.

Šport ako celok predstavuje dynamický proces rozvoja spoločnosti, čoho následkom je

vývoj jednotlivých športových odvetví. Národný program rozvoja športu schválený

v septembri 2001 je realizovaný ako spoločný program všetkých subjektov telovýchovného

a športového hnutia, ústredných orgánov štátnej správy, mimovládnych organizácií,

športových občianskych združení, orgánov regionálnej štátnej správy i samosprávnych

orgánov na obdobie rokov 2001 – 2010 a je zameraný na riešenie nasledovných oblastí:

školská telesná výchova,

šport pre všetkých,

výkonnostný šport, vrcholový šport, štátna športová reprezentácia,

športovo – talentovaná mládež,

ekonomika, financovanie a legislatíva,

materiálno technické zabezpečenie,

ďalšie prierezové oblasti športu.

Národný program rozvoja športu nepredpokladal závažnejšie štruktúrne zmeny

v smerovaní štátnych výdavkov, členených podľa účelu. Tendencia k miernemu poklesu

podielu bola prítomná vo výdavkoch na výstavbu, modernizáciu, materiálno-technické

zabezpečenie telovýchovných zariadení aj vo výdavkoch na podporu činnosti športových

občianskych združení. Vstupom Slovenska do Európskej únie 1. mája 2004 došlo

64

k legislatívnym zmenám aj v oblasti športu. Cieľom športových odvetví bolo vytvoriť koncept

rozvoja jednotlivých športov. Konzekventne bolo vytvorené Národné športové centrum

(NŠC), ktoré je priamo riadenou organizáciou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu

SR (MŠVVaŠ SR) v tom čase len Ministerstvo školstva pôsobiacou vo verejnom záujme v

oblasti podpory elitných športovcov Slovenskej republiky a v oblasti vzdelávania športových

odborníkov a športovcov. Jeho historickými predchodcami boli Stredisko vrcholového športu

MŠ SSR (1. 7. 1974) a Centrum akademického športu (1. 1. 1991). Národné športové centrum

bolo zriadené 1. 1. 2004 zlúčením Centra akademického športu a Národného inštitútu športu

(1. 1. 2002). Ide o rozpočtovú priamo riadenú organizáciu v zriaďovacej pôsobnosti MŠVVaŠ

SR a právnou subjektivitou

V oblasti športovej prípravy je poslaním NŠC zabezpečiť všeobecnú starostlivosť o

športovcov s cieľom zvýšiť ich športovú výkonnosť a dosiahnuť hodnotné športové výkony

na najvyšších domácich a zahraničných športových podujatiach v jednotlivých športových

odvetviach. V oblasti zdravotného zabezpečenia a diagnostiky trénovanosti poskytovať

informácie o aktuálnom stave trénovanosti športovca prostredníctvom zdravotných a

funkčných vyšetrení, zjednotenie konkrétnych metód hodnotenia trénovanosti športovca,

archivácia a spracovanie získaných údajov pre ďalšie plánovanie športovej prípravy a jej

vyhodnocovanie. Súčasťou práce oddelenia je výskumná činnosť so zameraním na

zvyšovanie výkonnosti športovcov. V oblasti vzdelávania je prioritou zvyšovanie

vedomostnej úrovne cieľových skupín, ktorou sú športovci, tréneri, rozhodcovia, športoví

funkcionári, lekári a členovia podporných tímov.

V súčasnosti sú na celoštátnej úrovni najvýznamnejšími mimovládnymi športovými

organizáciami národné športové federácie, ktoré zodpovedajú za rozvoj svojho športového

odvetvia a za športovú reprezentáciu Slovenska. Okrem športových federácií pôsobia na

celoštátnej úrovni organizácie, poskytujúce služby športovým federáciám, alebo iným

organizáciám celoštátneho, prípadne miestneho významu (http://www.sportslovakia.sk).

Na Slovensku je delenie strešných športových organizácií na neštátnej úrovni

nasledovné:

Slovenské združenie telesnej kultúry

Konfederácia športových zväzov

Asociácia športu pre všetkých

Asociácia telovýchovných jednôt a klubov

65

Zväz technických a športových činností

Slovenská asociácia športu na školách a Asociácia Univerzitného športu

Slovenské hnutie špeciálnych olympiád – špeciálna neštátna organizácia

Slovenský olympijský výbor

Slovenská paralympijský výbor

Slovenská únia športu

V rámci legislatívy je pozitívne, že nový zákon o telesnej kultúre obsahuje jednotný

vzdelávací systém odborníkov v športe a nadväzuje na právny systém EÚ.

S inštitúciami v oblasti telesnej kultúry, ktorá zahrňuje jednak rekreačný, výkonnostný

a vrcholový šport, ale aj telesnú výchovu je delenie náročné. Ide o štátne (vládne)

mimovládne i súkromné organizácie.

Osobitné postavenie má šport na školách, ktorý sa realizuje formou vyučovacích hodín

telesnej výchovy na základných aj stredných školách v rozsahu 2-3 vyučovacích hodín do

týždňa. Súčasťou TV na základných školách je aj základný plavecký výcvik. Telesná výchova

na vysokých školách nie je povinným predmetom, avšak na väčšine vysokých škôl majú

študenti možnosť zvoliť si ju za svoj dobrovoľný predmet a vybrať si z viacerých športových

aktivít ponúkaných vysokými školami a ich športovými klubmi.

Ekonomický aspekt financovania v športe je závislý od úrovne športovej aktivity a jej

významu pre verejnosť. Financie plynú z viacerých zdrojov a sú prerozdeľované na princípe

projektového rozpočtovania s uplatnením kritérií, ktoré vypracováva Sekcia štátnej

starostlivosti o šport Ministerstva školstva Slovenskej republiky v spolupráci s mimovládnym

sektorom. Podporujú sa programy a projekty v nasledovných skupinách - šport pre všetkých,

štátna športová reprezentácia a rozvoj športových odvetví, športovo-talentovaná mládež,

koordinácia projektov a medzinárodná spolupráca v oblasti športu, významné športové

podujatia v SR a pohárové súťaže. Na úrovni štátnej športovej reprezentácie sa šport

významnou mierou podporuje z verejných zdrojov.

Na úrovni rekreačného športovania prevláda priame financovanie športových aktivít

športujúcimi občanmi. Tu vidíme rezervy, v mnohých vyspelých ekonomických krajinách

spoločnosť vytvára podmienky až následne žiada občanov prebrať osobnú zodpovednosť za

svoje správanie a to hlavne v pokročilom veku, kde pohybová aktivita sa považuje za jeden z

dominantných komponentov kvality života (Uher, 2007). Pohybová aktivita aj u starších

krehkých jedincov je veľmi dôležitá pre udržanie samostatnosti t.j. funkčnej zdatnosti do

66

vysokého veku. Z výhod, ktoré pohybová aktivita prináša má benefit nie len samotný jedinec,

jeho blízke i vzdialené okolie ale aj spoločnosť v ktorej jedinec žije (Uher, 2010).

Záverom je treba povedať, že pohybová aktivita, šport, voľnočasové aktivity by sa

mali stať dôležitou súčasťou života každej vyspelej spoločnosti. Máme tu na mysli nielen

vrcholový, výkonnostný ale v neposlednom rade aj šport pre všetkých.

V roku 2005 Komisia ustanovila spolu so športovým hnutím a členskými štátmi

konzultačný rámec nazvaný „EÚ a šport: splniť očakávania“. V tomto rámci príslušné

vládne a nevládne subjekty požiadali Komisiu o posilnenie propagácie európskeho športu a

jeho osobitných charakteristík pri tvorbe politík EÚ a o dosiahnutie väčšej právnej

zrozumiteľnosti. Oficiálne je v súčasnosti organizácia športu v Slovenskej republike

charakterizovaná ako partnerstvo medzi vládnymi a mimovládnymi organizáciami na rôznych

úrovniach. Od začiatku spoločenskej a ekonomickej transformácie po roku 1989 prešla

výraznými zmenami. Športové hnutie na Slovensku sa muselo adaptovať na nové podmienky

– trhové prostredie, otvorenú profesionalizáciu, transformáciu subjektov na občianske

združenia.

Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR je ústredným orgánom štátnej

správy pre štátnu starostlivosť o šport. Vecne príslušným útvarom je v tejto oblasti je Sekcia

štátnej starostlivosti o šport. Úlohou ministerstva v tejto oblasti je najmä legislatívna činnosť,

financovanie a koordinácia subjektov pôsobiacich v športe. Zodpovedá tiež za poskytovanie

dotácií športovým subjektom zo štátneho rozpočtu pre školský šport a šport pre všetkých,

športovo – talentovanú mládež, štátnu športovú reprezentáciu a materiálno – technické

zabezpečenie. Okrem toho ministerstvo vydáva akreditácie vzdelávacím zariadeniam v oblasti

športu a zabezpečuje aktivity a plnenie záväzkov súvisiacich s členstvom SR v EÚ a

medzinárodných organizáciách v oblasti športu. V pôsobnosti sekcie štátnej starostlivosti o

šport sú nasledovné právnické osoby:

- Národné športové centrum, ktoré zabezpečuje všestrannú starostlivosť o vybraných

športových reprezentantov Slovenskej republiky a vybraných športovo-

talentovaných športovcov, informačný systém o športe a vykonávanie

vzdelávacích aktivít v športe

- Antidopingová agentúra Slovenskej republiky sa zameriava na plnenie úloh v

oblasti boja proti dopingu v športe v Slovenskej republike.

Starostlivosť o vrcholový šport je okrem Ministerstva školstva Slovenskej republiky

tiež v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Ministerstva obrany Slovenskej

67

republiky. Pre tento účel tieto rezorty zriadili strediská prípravy športovej reprezentácie. Iné

ministerstvá sa tiež parciálne podieľajú na podpore športu, napr. Ministerstvo práce,

sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky v oblasti športu zdravotne postihnutých,

Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky v oblasti lekárskej starostlivosti o

športovcov, atď. Špeciálnu skupinu v celej hierarchii Slovenského športu sú organizácie,

ktoré majú nadšportový charakter, ako napríklad Antidopingový výbor, Slovenská vedecká

spoločnosť pre telesnú výchovu a šport, Slovenská asociácia športovej a olympijskej filatelie,

Slovenská spoločnosť telovýchovného lekárstva, Klub športových redaktorov Slovenského

syndikátu novinárov a Asociácia športových psychológov

Európska komisia prijala svoju prvú ucelenú iniciatívu v oblasti športu - Bielu knihu o

športe. Účelom bielej knihy je poskytnúť strategické usmernenie o úlohe športu v EÚ. V

bielej knihe sa vyzdvihuje spoločenský a hospodársky význam športu. Navrhujú sa konkrétne

opatrenia v rámci podrobného akčného plánu „Pierre de Coubertin", ktorý sa zameriava

predovšetkým na spoločenské a hospodárske aspekty športu ako verejné zdravie, vzdelávanie,

sociálne začlenenie, dobrovoľnícka činnosť, vonkajšie vzťahy a financovanie športu. Do

platnosti prišla u nás v roku 2007 a na základe týchto priorít, bolo potrebné kreovať

koncepciu modernej gymnastiky na nasledujúce obdobia. Keďže moderná gymnastika patrí

k olympijským športom, koncepcia bola vypracovaná vždy pre jeden olympijský cyklus, no

v nadväznosti na ciele štátnej politiky v oblasti športu do roku 2020 a z nich vyplývajúcej

koncepcie pod názvom „Slovenský šport 2020“. Koncepcia modernej gymnastiky stanovuje

hlavné smery rozvoja zväzu, činnosť reprezentačných družstiev, ciele a návrh na

popularizáciu a rozšírenie modernej gymnastiky v masovom meradle najmä formou estetickej

gymnastiky na nasledujúce obdobie. V súčasnom smerovaní modernej gymnastiky sú

hlavnými cieľmi:

Zvýšiť prestíž a popularitu modernej gymnastiky na Slovensku

Vytvoriť atraktívny systém súťaží pre výkonnostné zložky modernej gymnastiky

Vytvoriť systém prípravy a pohybových aktivít cez estetickú skupinovú gymnastiku,

s akcentom na rozšírenie členskej základne

Zaistiť prípravu športovo-talentovanej mládeže v CTM a ZCPM s cieľom úspešnej

reprezentácie SR v individuálnom programe a spoločných skladbách

Efektívne využívať dotácie pre útvary talentovanej mládeže a štátnu športovú

reprezentáciu

Aktívne spolupracovať so štátnymi orgánmi na tvorbe legislatívy v oblasti športu.

68

Moderný šport na území Slovenska, ktoré bolo súčasťou Rakúsko - Uhorska, sa začal

etablovať v druhej polovici 19. storočia. Začiatky, vzhľadom na zlú hospodársku a sociálnu

situáciu Slovákov, boli ťažké. Postupne sa však šport etabloval a v súčasnosti má svoje pevné

postavenie.

Dňa 9.12.1992 niekoľko dní pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky, vznikol

v Bratislave Slovenský olympijský výbor. Predsedom sa stal člen Medzinárodného

olympijského výboru Vladimír Černušák. MOV na svojom 101. zasadnutí v Monaku

24.9.1993 prijal Slovenský olympijský výbor sa svojho riadneho člena.

Športovci Slovenskej republiky po prvý raz v histórii vystúpili pod vlastnou zástavou na ZOH

1994 v Lillehammeri.

Veľkej popularite sa na Slovensku teší ľadový hokej. V roku 1993 vyhralo Slovensko

kvalifikačný turnaj na ZOH 1994 a v nasledujúcich dvoch sezónach zaslúžene zvíťazilo -

postupne na C kategórie MS, ktoré sa konali v Poprade a Spišskej Novej Vsi a potom aj na B

kategórie MS v Bratislave. V roku 2000 na MS v Petrohrade získalo strieborné medaily

a v roku 2002 na MS v Göteborgu zlaté medaily, ktoré oslavovala celá republika. O historický

úspech sa postarali: J. Bača, Ľ. Bartečko, P. Bondra, L. Čierny, M. Handzuš, R. Hecl, M.

Hlinka, J. Lašák, R. Lintner, D. Milo, L. Nagy, V. Országh, Ž. Pálffy, R. Pavlikovský, R.

Petrovický, P. Pucher, M. Šimonovič, P. Smrek, R. Somík, R. Staňa, M. Štrbák, J. Stümpel,

R. Tomík, M. Uram, Ľ. Višňovský, tréneri: J. Filc, E. Bokroš, V. Šťastný.

V roku 2000 sa uskutočnila anketa o najúspešnejšieho slovenského športovca storočia.

Prvenstvo získal olympijský víťaz, trojnásobný majster sveta a päťnásobný majster Európy

v krasokorčuľovaní Ondrej Nepela, pred olympijským víťazom a trojnásobným majstrom

sveta v cyklistickom šprinte Antonom Tkáčom a hokejovým brankárom Vladimírom

Dzurillom, ktorý na ZOH získal striebornú a dve bronzové medaily.

V uplynulom období sa na Slovensku organizovali viaceré významné medzinárodné

podujatia - v roku 1993 Európska konferencia o športe a v roku 2000 Konferencia ministrov

športu členských krajín Rady Európy. Medzi ďalšie podujatia je možné spomenúť v roku

1999 Svetovú zimnú univerziádu a Európske olympijské dni mládeže.

Najúspešnejším športom v relatívne krátkej histórii samostatnej Slovenskej republiky

je jednoznačne kanoistika, osobitne kanoistika na divokej vody, kde slovenskí reprezentanti

dlhodobo predstavujú svetovú špičku. Výnimoční sú najmä 3-násobní olympijskí víťazi bratia

Peter a Pavol Hochschornerovci, ktorí zvíťazili na OH v Sydney, Aténach a Pekingu. Ďalším

skvelým vodným slalomárom je Michal Martikán. ktorý má so svojej zbierke 2 zlaté a 2

69

strieborné olympijské medaily a 1 bronzovú a množstvo ocenení z ďalších vrcholných

podujatí. Zlatý skvelý kanoistický trojlístok dopĺňa Elena Kaliská, ktorá v Pekingu obhájila

zlatú medailu v K-1. Stabilne kvalitné výkony podáva slovenská K-4 Richard a Michal

Riszdorferovci.

Slovensko má aj ďalších výnimočných športovcov Moravcová, 6-krát najúspešnejšia

športovkyňa Slovenska. Na OH štartovala päť razy, čím v počte štartov vyrovnala slovenský

rekord sánkarky Márie Jasenčákovej. V olympijskom bazéne vybojovala 2 strieborné, je

držiteľka 3 svetových a 7 európskych rekordov. Na svojom konte má neuveriteľných 203

slovenských rekordov.

Medzi silné slovenské športy patrí dlhodobo aj streľba, v ktorej napriek nevydarenému

štartu v Pekingu najvýraznejšou osobnosťou je stále Jozef Gönci, dvojnásobný bronzový

medailista a absolútne najlepší strelec sveta v r. 1998 a 1999.

Medzi ďalšie slovenské športy, ktoré sa úspešne prezentovali na OH a ZOH sa radia

zápasenie, džudo, snowbording, biatlon, z kolektívnych športov najmä ľadový hokej a ženský

basketbal.

Z neolympijských športov patria dlhodobo medzi najlepších kulturisti, karatisti,

hokejbalisti a svojimi výkonmi aj horolezci.

Aj napriek vyššie uvedeným skutočnostiam sa slovenský športovci dokážu presadiť

v silnej medzinárodnej konkurencii. A to najme v športových odvetviach ako: ľadový hokej,

futbal, atletika, hádzaná, volejbal, vodné športy, krasokorčuľovanie, športová gymnastika,

biatlon, bežecké a zjazdové lyžovanie, snowbording, strelecké disciplíny.

70

8. Vybrané pojmy z olympizmu

Cieľom olympijskej výchovy je celkový rozvoj osobnosti, zvýšenie jeho telesnej

a duchovnej kultúry, úrovne vzdelania, spoločenskej aktivity ale i telesnej zdatnosti

a výkonnosti. Jednou z hlavných úloh pri formovaní človeka s pozície olympijskej filozofie je

harmónia tela a ducha spojená v gréckom duchu kalokagathie (súladu telesnej krásy

a telesnej ušľachtilosti) a anglického čestnosti fair play.

OLYMPIZMUS

Olympizmus je životné filozofia, vyvážene spájajúca telesnú zdatnosť, vôľu a ducha do

jedného celku. Usiluje sa o vytvorenie spôsobu života založeného na radosti z vynaloženého

úsilia, na výchovnej hodnote dobrého príkladu a na rešpektovaní základných etických

princípov. Zmyslom olympizmu je zapojiť šport do procesu harmonického rozvoja človeka

s cieľom vytvoriť mierovú spoločnosť, ktorá zachováva ľudskú dôstojnosť.

Myšlienku olympizmu vyzdvihol aj zakladateľ novodobých OH Pierre de Coubertin (1863 –

1937), ktorý zdôrazňoval filozofické a pedagogické hodnoty športu, v čistom športe videl

ideálny prostriedok a prevýchovu mládeže a napokon i celej spoločnosti. Výchova

prostredníctvom olympijských princípov by mala hlavne cez školu a rekreačný šport

preniknúť do života mládeže a dospelých. Moderný olympizmus vyústil do olympijského

hnutia.

OLYMPIJSKE HNUTIE

Olympijské hnutie združuje organizácie, športovcov a ďalšie osoby, ktoré súhlasia

s Olympijskou chartou a riadia sa podľa nej. Na čele olympijského hnutia stojí

Medzinárodný olympijský výbor (MOV) – International sports Feferations (ISF). MOV je

najvyšší orgán olympijského hnutia a príslušnými kompetentnými inštitúciami.

K príslušníkom olympijského hnutia patria medzinárodné športové federácie (MŠF) –

International sports Federations (ISF), národné olympijské výbory (NOV) – National

Olympic Comitee (NOC), organizačné výbory OH, národné športové zväzky, kluby, ako

aj osoby, ktoré k nim patria, najmä športovci, ktorých záujmy sú základným cieľom ich

činnosti, rozhodcovia, tréneri a ďalší technickí pracovníci v športe. Cieľom olympijského

hnutia je prispievať k budovaniu mierového a lepšieho sveta výchovou mládeže

prostredníctvom športu, vykonávaného bez akejkoľvek diskriminácie a v olympijskom duchu,

t.j. spojením vzájomného porozumenia, ducha priateľstva a solidarity s princípmi fair play.

71

OLYMPIJSKA SYMBOLIKA

Autorom väčšiny symbolov je P. de Coubertin.

Päť olympijských kruhov modrej, čiernej a červenej farby v hornom rade, žltej

a zelenej farby v dolnom rade (sprava doľava). Päť kruhov symbolizuje spoluprácu

a solidaritu ľudí piatich kontinentov – Európy (modrý kruh), Afriky (čierny), Ameriky

(červený), Ázie (žltý), Oceánie (zelený).

Olympijské heslo Citius – Altius – Fortius (rýchlejšie, vyššie, silnejšie) vyjadruje

posolstvo o fyzickom (ale aj duševnom) sebazdokonaľovaní v súlade s duchom

olympizmu.

Olympijský emblém.

Olympijská hymna, ktorú skomponoval grécky skladateľ Spyros Samaras, jej text

napísal Kostis Palamas.

Olympijský oheň, ten prvý krát vzplanul na OH 1928, od roku 1936 sa štafetou

prenáša do dejiska hier z Olympie, kde sa konali antické olympijské hry.

Olympijská vlajka – má biely podklad a v strede päťfarebný olympijsky symbol

OLYMPIJSKA CHARTA

Olympijská charta obsahuje základné princípy, pravidlá a vykonávacie ustanovenia schválené

Medzinárodným olympijským výborom. Základné zásady Olympijskej charty vypracované

Pierrom do Coubertinom schválil už prvý olympijský kongres roku 1894. Chartu však

vypracovali na VI. olympijskom kongrese roku 1921 v Lausanne. Okrem stanovenia

základných princípov obsahuje súčasné znenie päť kapitol:

I. Olympijské hnutie

II. Medzinárodný olympijský výbor

III. Medzinárodné športové federácie

IV. Národné olympijské výbory

V. Olympijské hry

OLYMPIJSKÁ SOLIDARITA

Olympijská solidarita bola vytvorená na podporu a rozvoj olympijského hnutia roku 1961

a pôvodne mala poradný charakter. V roku 1974 vznikla stála Komisia olympijskej solidarity

MOV. Na jej čele je predseda MOV, má samostatnú administratívu a sídlo v Lausanne.

Komisia spravuje rozsiahly fond.

72

Cieľom programov olympijskej solidarity je prispievať na:

1. Podporu základných princípov olympijského hnutia,

2. Rozvoj technických znalostí športovcov a trénerov,

3. Zlepšovanie techniky úrovne športovcov a trénerov pomocou štipendií,

4. Výchovu športových funkcionárov,

5. Spolupráca s rôznymi komisiami MOV, ako aj s organizáciami a združeniami

usilujúcimi o tieto cele najmä olympijskou výchovou a propagáciou športu,

6. Vytváranie jednoduchých funkčných a ekonomických športových infraštruktúr

v spolupráci s národnými a medzinárodnými orgánmi,

7. Podporu usporadúvania športových súťaží na národnej, regionálnej a kontinentálnej

úrovni, riadených NOV alebo pod patronátom NOV,

8. Podporu bilaterálnych alebo multilaterálnych programov medzi NOV,

9. Presvedčovanie vlád a medzinárodných organizácií, aby zaradili šport do oficiálnej

podpory rozvoja.

MEDZINÁRODNÝ OLYMPIJSKÝ VÝBOR (MOV)

Medzinárodný olympijský výbor (MOV) je podľa Olympijskej charty najvyšším

orgánom olympijského hnutia. Vznikol v roku 1894 preto, aby obnovil starovekú tradíciu

olympijských hier a spoluorganizoval ich. Má najvyššiu a výlučnú právomoc vo všetkých

otázkach, ktoré sa týkajú olympijských a zimných olympijských hier ako celku – pri

výbere hostiteľského mesta počnúc stanovením kritérií kandidátskeho procesu na OH a ZOH,

cez vyhodnocovanie pripravenosti uchádzačov o usporiadanie či OH či ZOH, výberom

dejiska ich konania, podpisom kontraktu s hostiteľským mestom, monitorovaním a

ovplyvňovaním ich prípravy; ďalej pri stanovení športového programu OH a ZOH i

jednotlivých disciplín, pri rokovaniach o predaji televíznych práv, pri stanovení kritérií pre

antidopingové kontroly a vo všetkých ďalších otázkach, ktoré súvisia s OH a ZOH; okrem

toho jedine MOV (prostredníctvom zasadnutia MOV, ktoré je jeho najvyšším orgánom) môže

meniť Olympijskú chartu, ktorá je základným a najvyšším dokumentom celého olympijského

hnutia. (Souček, 2011). Úlohou MOV je rozvíjať olympizmus, ktorý je definovaný ako

životná filozofia, vyvážene spájajúca telesnú zdatnosť, vôľu a ducha v jeden celok.

Medzinárodný olympijský výbor je medzinárodnou nevládnou a neziskovou organizáciou

neobmedzeného trvania s postavením právnickej osoby a sídli vo švajčiarskom Lausanne.

MOV riadi olympijské hnutie, ktorého súčasťou sú organizácie, športovci a ďalšie osoby,

ktoré súhlasia s Olympijskou chartou a riadia sa ňou. Medzinárodný olympijský výbor bol

73

od svojho začiatku budovaný ako samovýberový orgán (self-recruiting body), čo platí

dodnes. Člen Medzinárodného olympijského výboru zastupuje MOV vo svojej krajine, nie

svoju krajinu v MOV. Táto skutočnosť bola veľakrát verejne kritizovaná a MOV bol

desaťročia označovaný ako nedemokratický a aristokratický orgán. MOV si však postupne

vybudoval veľmi silné medzinárodné postavenie i autoritu, a predovšetkým v posledných 30

rokoch sa stal najvplyvnejšou športovou inštitúciou na svete (Grexa, 2006).

Prvým predsedom MOV sa na návrh Coubertina vzhľadom na prípravy olympijských hier v

Aténach stal Grék Demetrios Vikélas. Samotný Pierre de Coubertin, ktorý bol autorom

základných dokumentov a princípov MOV – Olympijskej charty, olympijského ceremoniálu, i

olympijských symbolov, pôsobil prvé dva roky ako generálny sekretár MOV. Predsedom

MOV sa stal v roku 1896 a vo funkcii zotrval až do roku 1925, keď sa na 24. zasadnutí MOV

v Prahe vzdal tohto postu. Po ňom boli predsedami MOV postupne Belgičan Henri de

Baillet-Latour (1925 – 1942), Švéd Johan Sigfrid Edström (1946 – 1952), Avery

Brundage z USA (1952 – 1972), Ír Michael Morris Killanin (1972 – 1980), Španiel Juan

Antonio Samaranch (1980 – 2001) a v súčasnosti Belgičan Jacques Rogge, zvolený najprv

v roku 2001 na osem rokov a potom v roku 2009 na ďalšie štyri.

V roku 2000 vznikla Etická komisia MOV, poverená rozvíjaním a modernizovaním sústavy

etických princípov, vrátane etického kódexu založeného na hodnotách a princípoch

Olympijskej charty. Oficiálnym jazykom MOV je angličtina a francúzština. Pri zasadaní

MOV sa zabezpečuje tlmočenie do nemčiny, španielčiny, ruštiny, a arabčiny. Základným

pilierom olympijského hnutia sú Národné olympijské výbory (NOV).

MEDZINÁRODNÁ OLYMPIJSKÁ AKADÉMIA (MOA)

Medzinárodná olympijská akadémia (MOA) sa venuje vedeckej, študijnej, výchovnej,

kultúrnej, informačnej a propagačnej činnosti v olympijskom hnutí, šíreniu olympijskej

filozofie a olympijských ideálov. Jej predchodcom bol Medzinárodný olympijský inštitút,

založený Carlom Diemom (Nemecko) roku 1938 so sídlom v Berlíne. Inštitút koordinoval

vedecký výskum v olympijskom hnutí a vydával časopis Olympische Rundschau. Koncom

druhej svetovej vojny zanikol. Na návrh gréckeho člena MOV Jeana Ketseasa bola v roku

1961 pri príležitosti 58. zasadania MOV založená MOA. Z iniciatívny MOV a MOA začali

vznikať národné olympijské akadémie. Prvá NOV vznikla doku 1996 v Nemecku, roku

1987 bola založená v bývalom Česko-Slovensku, po roku 1989 existovala Slovenská a Česká

rada ČSOA, od roku 1993 existuje samostatná Slovenská olympijská akadémia (SOA).

74

NÁRODNÝ OLYMPIJSKÝ VÝBOR

Národný olympijsky výbor je jednou zo základných súčastí olympijského hnutia. Jeho

poslaním je rozvíjať a chrániť olympijské hnutie vo svojej krajine v súlade s Olympijskou

chartou. Šíri základne princípy olympizmu a na národnej úrovni, podporuje rozvoj

vrcholového športu aj športu pre všetkých, pomáha v príprave športových kádrov, vystupuje

proti všetkým formám diskriminácie a násilia v športe a v boji proti dopingu. Má výhradnú

právomoc zastupovať svoj štát na olympijských hrách a na regionálnych, kontinentálnych

alebo svetových športových súťažiach, ktoré sa konajú pod patronátom MOV. NOV

organizačne zabezpečuje účasť národných výprav na OH, ZOH, schvaľuje nominačné kritériá

a aj zloženie výprav, pričom spolupracuje s MOV, medzinárodnými športovými federáciami

a s príslušnými organizačnými výbormi OH, ZOH. V súčasnosti pôsobí 203 národných

olympijských výborov – 48 v Európe, 44 v Ázii, 42 v Amerike, 16 v Oceánii a 53 v Afrike.

OLYMPIJSKÉ HRY

OH - pozostávajú z hier olympiády (nepresne im hovoríme olympijské hry) a zo zimných

olympijských hier. Olympiáda je obdobie štyroch po sebe idúcich rokov, ktoré sa začína

hrami olympiády a končí otvorením budúcej olympiády. Hry olympiády sa konali roku 1934

v Chamonix. Až do roku 1992 sa ZOH konali v tom istom roku ako hry olympiády, teraz sa

ZOH organizujú v druhom roku olympiády. Čas trvania hier nesmie prekročiť 16 dní.

Program hier stanovuje MOV zo športov uznaných za olympijské. Robí sa tak sedem rokov

pred danými hrami, kedy z kandidátskych miest MOV určí víťaza na usporiadanie hier.

Na OH prví traja pretekári v každej disciplíne dostávajú medailu a diplom, pretekári na 4. – 8.

mieste iba diplom. Pamätnú medailu a diplom dostávajú všetci účastníci olympijských hier,

členovia MOV, prítomní predsedovia a tajomníci NOV a MŠF.

FAIR PLAY

Tento pojem pochádza z anglického športu. Ide o čestný spôsob súťaženia, Je základným

etickým stavebným kameňom a atribútom športovej činnosti a súťaženia. Podstatou je

fairness – pôvodný etický pohľad na význam a zmysel športu v živote človeka a spoločnosti,

na poznanie a dodržanie pravidiel, v rámci ktorých sa realizuje športová činnosť, na zmysel

a hodnotenie víťazstva a prehry v športovom súperení, na priateľský vzťah k súperom a pod.

Fair play znamená tiež úctu k súperom, vlastným spoluhráčom a rozhodcom. Fair play sa

vyznačuje skromnosťou pri víťazstve, dôstojnosťou pri porážke a výslednou veľkorysosťou,

ktorá vytvára dobré a trvalé ľudské vzťahy (Glesk – Merica, 1997).

75

LITERATÚRA

BELEJ, M.: 1994. Motorické učenie. Prešov, PdF. V Prešove, UPJŠ v Košiciach. ISBN: 80-

967031-7-X.

BLECKING, D. – WAIC, M.: 2009. Odraz středoevropských minoritních kultur ve sportu.

Univerzita Karlova v Praze, Karolinum, ISBN: 978-80-246-1729-9.

BORGULA, J. 1998. Sľuby a realita Slovenská ekonomika 1995 – 1998. Bratislava: M.E.S.A.

10, 1998. ISBN 80-968113-7-1.

BRTKOVÁ, M.- BUKOVÁ, A.- UHER, I.: 2001. Zdravie kvalita života a pohybová aktivita.

In: Zborník prác z 7. Vedeckej konferencie. Zdravá škola. č.7, s.6-10. ISBN 80-8045-261-1.

DEMETROVIČ, E. a kol., 1988, Encyklopedie tělesné kultúry /a-o/, Olympia, Praha, 1988,

/460s./

FEČ, K. – ŠVEDOVÁ, M.: 2013: Vybrané kapitoly z gymnastických športov. UPJŠ, Košice.

FEČ, R., BEJEJ. M, JUNGER, J.:1998. Dynamism of development in coordination skills of

children between the ages of 5 and 14 from Prešov. In: III. mednarodni simpozij Šport

mladih, Bled, Slovenia, Ljubljana.Fakulteta za šport. s. 70-73. ISBN 961-6016-37-7

FEČ, R – FEČ, K.: 1999. Identifikácia a rozvoj pohybových schopností v predškolskom veku a

ich vplyv na motorickú docilitu, In: Motorika detí predškolského a mladšieho školského veku:

zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, Prešov, Slovakia. s. 48-52. ISBN 80-88722-

95-0.

FIALOVÁ, E., KESZÖCZE, E., SHILLEROVÁ, M., 1972, Moderná gymnastika . FTVŠ, UK

Bratislava.

GREXA, J. a kol. 1996. Olympijské hnutie na Slovensku – od Atén po Atlantu. Bratislava,

Q111, ISBN 80-85401-56-8.

GREXA, J. : 2001. Olympizmus a Olympijské hry. Bratislava: Metodické centrum, 2001. 40 s.

ISBN 80-8052-111-5.

GREXA, J. : 2011. Aké boli antické olympijské hry. Edícia: Olympizmus v praxi. SOV,

Bratislava. 47 s. ISBN 978-80-89460-06-8.

GREXA, J. a kol.: 2006. Olympijská výchova. Metodická príručka SOV, Bratislava. 86 s.

ISBN 80-969522-0-X.

GLESK, P. – MERICA, M.: 1997. Olympizmus. Slovenská technická univerzita, Bratislava.

1997. ISBN: 80.227-0990-5.

HÁVRÁNKOVÁ, H.2006, Ekonomika sportu a možnosti financováví v ČR, Ostrava 2006.

NOVOTNÝ, J. 2000, Ekonomika sportu, ISV Praha, 2000. ISBN 80-85866-68-4

76

NOVOTNÁ, V. a kol.: Gymnastika jako tvúrči akt. , UK v Prahe. Karolínum. Praha. 2012.

ISBN: 978-80-246-2116-6.136s.

OLEŠOVSKÁ, D. a kol., 1981, Moderní gymnastika – učební texty pro trénerky II. třídy,

Olympia, Praha 1981

PELIKÁN, H. a kol.: 1994. Terminológia gymnastiky I. s 5. FTVŠ, Bratislava.

PERÚTKA, J. a kol., 1980. Malá encyklopédia telesnej výchovy a športu, Šport, Bratislava,

1980, /287s./

PERÚTKA, J. a kol., 1980, Dejiny telesnej výchovy a športu na Slovensku, Šport, Bratislava,

PERÚTKA, J. a kol.: 1980. Malá encyklopédia telesnej výchovy a športu, ŠPORT – OBZOR,

Bratislava,

PERÚTKA, J. a kol., 1988. Dejiny telesnej kultúry, SPN, Bratislava, 1988. 067-469-88 DTK.

PULLMANNOVÁ ŠVEDOVÁ, M. – UHER, I.: 2010: Osobitosti manažmentu a

financovania športu na Slovensku. In Sborník příspěvků z konference Finance a management

v teorii a praxi. Univerzita J.E. Purkyně v Ústí nad Labem, Fakulta sociálně ekonomická.

ISBN 978-80-7414-247-5. s. 187-194.

SEMAN, F.: 2012: Míľniky svetového športu. Edícia: Olympizmus v praxi. SOV, Bratislava.

95 s. ISBN 978-80-89460-09-0.

SOMMER, J.: 2003. Dějiny sportu, Sporty našich předků, Fontána. ISBN: 80-7336-116-7.

SOUČEK, Ľ.: 2010. Naši olympijskí medailisti a olympionici. Edícia: Olympizmus v praxi.

SOV, Bratislava. 151 s. ISBN 978-80-89460-04-5.

SÝKORA, F. a kol., 1996, Telesná výchova a šport- terminologický a výkladový slovník

(2.zväzok), F.R&G spol. s.r.o., Bratislava, 1986, ISBN 80-85508-26-05.

ŠVEDOVÁ, M.: 2003 50. výročie založenia modernej gymnastiky v Československu. Prešov:

PU, 2003. 20 s. ISBN: 80-8068-190-2.

TARDY, V.: Rúzna hlediska při stúdiu tělesného pohybu. Teoret. praxe těl. výchovy. 14/6,

s 327-330. 1966

TUREK,M.: Prognózovanie v športe, PdF. UPJŠ v Prešove, Prešov, s 102. 1994.

UHER, I.: Starnutie a dôležitosť telesnej aktivity. Koreferát na medzinárodnej vedeckej

konferencii UVR UPJŠ Rožňava. In: Zborník prác z Vedeckej konferencie. Trendy pohybovej

rekreácie a súčasný životný štýl. 2007, s. 190-195. ISBN 978-80-89168-20-0.

77

PRÍLOHA

78

CHRONOLOGICKÝ PREHĽAD OLYMPIJSKÝCH HIER

Príloha 1: Letné olympijské hry

NÁZOV ROK MIESTO (A ŠTÁT) KONANIA

I. letné olympijské hry 1896 Atény (Grécko)

II. letné olympijské hry 1900 Paríž (Francúzsko)

III. letné olympijské hry 1904 St. Louis (USA)

letné olympijské hry 1906 Atény (Grécko) – „vsunuté hry“

IV. letné olympijské hry 1908 Londýn (Spojené kráľovstvo)

V. letné olympijské hry 1912 Štokholm (Švédsko)

VI. letné olympijské hry 1916 Berlín (Nemecko) – nekonali sa

VII. letné olympijské hry 1920 Antverpy (Belgicko)

VIII. letné olympijské hry 1924 Paríž (Francúzsko)

IX. letné olympijské hry 1928 Amsterdam (Holandsko)

X. letné olympijské hry 1932 Los Angeles (USA)

XI. letné olympijské hry 1936 Berlín (Nemecko)

XII. letné olympijské hry 1940 Helsinki (Fínsko) – nekonali sa

XIII. letné olympijské hry 1944 Londýn (Spojené kráľovstvo) – nekonali sa

XIV. letné olympijské hry 1948 Londýn (Spojené kráľovstvo)

XV. letné olympijské hry 1952 Helsinki (Fínsko)

XVI. letné olympijské hry 1956 Melbourne (Austrália) / Štokholm (Švédsko) *

XVII. letné olympijské hry 1960 Rím (Taliansko)

XVIII. letné olympijské hry 1964 Tokio (Japonsko)

XIX. letné olympijské hry 1968 Mexiko (Mexiko)

XX. letné olympijské hry 1972 Mníchov (NSR – dnes Nemecko)

XXI. letné olympijské hry 1976 Montreal (Kanada)

XXII. letné olympijské hry 1980 Moskva (ZSSR – dnes Rusko)

XXIII. letné olympijské hry 1984 Los Angeles (USA)

XXIV. letné olympijské hry 1988 Soul (Južná Kórea)

XXV. letné olympijské hry 1992 Barcelona (Španielsko)

XXVI. letné olympijské hry 1996 Atlanta (USA)

XXVII. letné olympijské hry 2000 Sydney (Austrália)

XXVIII. letné olympijské hry 2004 Atény (Grécko)

XXIX. letné olympijské hry 2008 Peking (Čína) / Hongkong (Čína)

XXX. letné olympijské hry 2012 Londýn (Spojené kráľovstvo)

XXXI. letné olympijské hry 2016 Rio de Janeiro (Brazília)

79

Príloha 2: Zimné olympijské hry

NÁZOV ROK MIESTO (A ŠTÁT) KONANIA

I. zimné olympijské hry 1924 Chamonix (Francúzsko)

II. zimné olympijské hry 1928 St. Moritz (Švajčiarsko)

III. zimné olympijské hry 1932 Lake Placid (USA)

IV. zimné olympijské hry 1936 Garmisch-Partenkirchen (Nemecko)

Zimné olympijské hry 1940 Sapporo (Japonsko) – nekonali sa

Zimné olympijské hry 1944 Cortina ď Ampezzo (Taliansko) – nekonali sa

V. zimné olympijské hry 1948 St. Moritz (Švajčiarsko)

VI. zimné olympijské hry 1952 Oslo (Nórsko)

VII. zimné olympijské hry 1956 Cortina ď Ampezzo (Taliansko)

VIII. zimné olympijské hry 1960 Squaw Valley (USA)

IX. zimné olympijské hry 1964 Innsbruck (Rakúsko)

X. zimné olympijské hry 1968 Grenoble (Francúzsko)

XI. zimné olympijské hry 1972 Sapporo (Japonsko)

XII. zimné olympijské hry 1976 Innsbruck (Rakúsko)

XIII. zimné olympijské hry 1980 Lake Placid (USA)

XIV. zimné olympijské hry 1984 Sarajevo (Juhoslávia)

XV. zimné olympijské hry 1988 Calgary (Kanada)

XVI. zimné olympijské hry 1992 Albertville (Francúzsko)

XVII. zimné olympijské hry 1994 Lillehammer (Nórsko)

XVIII. zimné olympijské hry 1998 Nagano (Japonsko)

XIX. zimné olympijské hry 2002 Salt Lake City (USA)

XX. zimné olympijské hry 2006 Turín (Taliansko)

XXI. zimné olympijské hry 2010 Vancouver (Kanada)

XXII. zimné olympijské hry 2014 Soči (Rusko)

80

KAPITOLY Z DEJÍN TELESNEJ KULTÚRY A ŠPORTU

Milena Švedová, Ivan Uher

Vydavateľ: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika

Odborné poradenstvo: Univerzitná knižnica UPJŠ v Košiciach

Umiestnenie: http://www.upjs.sk/pracoviska/univerzitna-kniznica/e-publikacia/

Dostupné od: 17.09.2013

Rok vydania: 2013

Rozsah strán: 80

AH: 4

Vydanie: prvé

ISBN 978-80-8152-025-9