Úryvok z novej knihy Evity Urbaníkovej

O čom každý hovorí, ale nikto sa to neodváži napísať

Evina „druhotina“ je rovnako svieža a rovnako ženskyženská ako Všetko alebo nič. Autorka rozširuje okruhsvojich hrdiniek, ale Vande a Linde zostáva verná, aj keďich posúva trochu do úzadia. Dôvodom je príbeh hlavnejhrdinky Kataríny a jej nezvyčajných životných peripetií,pôsobiacich v niektorých okamihoch kruto, ale v pozadís presakujúcim citom, nehou a najmä LÁSKOU. Práve láska, jej rôzne podoby a kvality, je spoločným motívomaktériek/ov Evinho turbulentného príbehu. Príbehuo moderných ženách, ich vzostupoch, ale aj pádoch, láskach,ale aj sklamaniach, tvrdosti, ale aj slabostiach, jednoduchoo schopnostiach, ktoré nevyhnutne potrebuje každá z nás na prežitie každodenného života v ľudskej džungli.Zhltla som jej novú knihu v priebehu jedného popoludnia,lebo odtrhnúť sa od deja a čakať do večera či nebodajdruhého dňa na rozuzlenie príbehu bolo takmer nemožné(čo nakoniec zistí každá z čitateliek). Dúfam, že Evkanenechá tieto príbehy bez pokračovaní ☺

Monika Flašíková – Beňová

Osloviť širšiu masu ľudí písaným slovom je na Slovenskunevídaná vec a veľký úspech. Knižke Všetko alebo nič sa topred rokom bez problémov podarilo. Evita totiž presnepozná svojich čitateľov a dokáže ich osloviť uveriteľnýmpríbehom, skutočnými emóciami a zrozumiteľným jazykom.Nové príbehy dvoch hrdiniek z knižky Všetko alebo ničdostávajú v tejto knihe novú rozprávačku a určite by malibyť súčasťou vašej dovolenkovej výbavy.

Sajfa, rozhlasový a televízny moderátor

Eva „Evita“Urbaníková

Autorka bestselleruVšetko alebo nič

„Koľko si mala v živote mužov?“„Akože v posteli?“„Nie akože, naozaj, ty krava,“ Vanda sa narovna-

la, zahasila v popolníku do polovice vyfajčenú ciga-retu a povedala: „Ja 52. Viem to celkom presne,vediem si záznamy.“

„52?“ zabehlo mi.So smiechom prikývla. Obe sme pozreli na Lindu.

Pokrútila hlavou a rýchlo siahla po cigarete.„Nie, nie, nie,“ zapálila si: „To je príliš intímna

otázka.“„Šibe ti? Videla som ťa miliónkrát holú, to je in-

tím nosť, nie chlapi v tvojej posteli!“ zvýšila hlasVanda.

Pár ľudí sa pobavene obzrelo, ale tie dve si to ne-všimli. Pokrčila som plecami. Vanda sústredene po-zerala na svoju najlepšiu kamarátku, krútila perou,klopkala prstami po stole. Linda spokojne fajčilaa usmievala sa jej do tváre.

„Linda?“„Áno, zlatko?“„Povedz, s koľkými mužmi si spala?“„Nepoviem.“„Ak mi to nepovieš, Linduška, už nikdy, nikdy...

NIKDY! v živote si nezakefuješ s Jakubom!“Zafungovalo.Linda na svoju najlepšiu kamarátku škaredo za-

zrela, šmarila do popolníka cigaretu, zahrešila, alerýchlo a poslušne povedala číslo. Nahlas a zreteľne.

Ďalšia

knižka

od autorky

bestselleru

Všetko

alebo nič

EVA

URBA

NÍKO

VÁST

ALO

SA M

I VŠE

TKO

PRESS

obalka_stalo:Layout 1 30.5.2008 12:51

Dušane, mojej milovanejsestre

evita_stalo:Sestava 1 26.5.2008 22:34

Bratislava, jún 2008


PrológDnes opustím svojho muža.A naše sedemročné dvojičky. A psa Maxima a celých

230 štvorcových metrov obytnej plochy v našom dome,ktorý je postavený sedem kilometrov za Bratislavou.

Ani jeden z nich to netuší. Sedia pri stole, raňajkujú,môj muž číta noviny, ktoré som kúpila cestou z rýchlejprechádzky s Maximom, je dokonale oblečený, učesanýa zhruba raz za tri minúty zdvihne zrak smerom k chlap -com a povie:

„Jedzte!“Periférne vidím Olivera, ako kúsky párka hádže pod stôl

Maximovi, ten po nich maškrtne, ale ticho skáče, ako byvedel, že sú to tajné hlty, a veľký pán jeho nedovolenúhostinu nesmie postrehnúť.

Nepoviem nič. Už dlho nič nehovorím. Naopak, viem,že Oliver sa v živote nestratí, a som na to tak nejako cho-ro pyšná, pretože tento skurvený svet miluje ľudí, ktorísa dokážu vyškierať ostatným do tváre, zatiaľ čo robiamenšie či väčšie svinstvá... Poznám to dokonale. Robilasom to dokonale. Má to trochu po mne. Alebo po svojomfotrovi.

Malý Erik sa mi nezdá, má lesklé oči, akoby bol tesnepred chorobou. Dúfam, že nebude mať teplotu, vtedy jeprítulný ako mača, visí na mne a nikoho iného okremplyšového tigra pri sebe nechce. To by nebol dobrý začia-tok ich nového života. Zboku na neho pozriem, statočne

5

S T A L O S A M I V Š E T K O


hryzie do chleba, bezstarostne hojdá nohami pod stoličkou.Pohľady sa nám stretnú a on sa placho, oddane usmeje.Žmurknem na neho, trochu mi stisne srdce. Tento chla-pec to odserie, miluje ma tak, že možno bude potrebovaťpsychológa. Alebo psychiatra. Alebo neviem. Môj muž muto v žiadnom prípade neuľahčí, Erik je z dvojičiek ten slab-ší a môj muž slabších neuznáva. Lebo je idiot. Srab. Mo -rálny odpad. Sám je slaboch, čo sa skrýva za manažér -skou funkciou na vizitke.

„Sedem hodín dvanásť minút,“ poviem naoko výhraž-ne ako každé ráno. Znamená to, že ešte majú do pol ôs -mej čas, potom nastane chaos s desiatami, taškami, bun-dami, topánkami, chlapci sadnú do môjho auta, zakýva-jú ockovi manažérovi, ktorý ani riadne nevie, kde majúškolu, a pekný deň je pred nami.

Zatváram sa v kúpeľni, pozerám na seba do zrkadla.Vráska na čele medzi obočím je už zas viditeľná, potre-bovalo by to ďalší botox, aj môj muž to včera večerv spálni, skôr ako sa mi otočil chrbtom, povedal. Mala bysom zavolať jeho známemu, plastickému chirurgovi, čotvrdí, že jed, ktorý mi vpichuje pod kožu, vôbec nie ješkodlivý, len trochu umŕtvi nervy a ja budem večne vy-zerať na 25. Do pekla, mám 32, to je akože hriech? Jehožena má vyše 40 a vyzerá ako Káčer Donald. Keď rozprá-va, nie som schopná ju počúvať, lebo čumím na jej tvára pátram po tom, ako vyzerala pôvodne.

Prinútim sa usmiať na seba. Pekná som. Ako to pove-dala tá herečka, čo sme ju mali minulý týždeň na titulke?Že každé ráno vstane, pozrie na seba do zrkadla a poviesi: „Dobré ráno, zlatúšik, želám ti krásny deň.“ Jééžiš.Tieto jehovistické kraviny. A tie bláboly o tom, ako pra-videlne cvičí, zdravo žije a rodine venuje každú svoju vo-ľnú chvíľu. Žerie Reductaly na chudnutie, chľastá prvú li-

6

E V A U R B A N Í K O V Á


gu a decko jej vychováva matka, ktorú si prisťahovalaz Oravy. Bože, ako nenávidím tieto štylizované rozhovo-ry s hviezdami. Proste nenávidím. Bodka.

Vchádzam späť do kuchyne:„Dosť slabé číslo,“ povie môj muž, listujúc v naj nov -

šom vydaní bulvárneho plátku, ktorému som do včeraj-šieho dňa šéfovala.

„Málo špiny sa ti zdá?“ odvrknem, zbieram zo stola ta-niere, mlčky posuniem pohár plný kakaa späť Oliverovia pohľadom ho prinútim vypiť ho. Toto Maxim nevypije,zlatý môj, davaj.

Môj muž na mňa fľochne a hodí rukou, akože, čo sa javôbec s tebou zahadzujem. Keby tak vedel...

Že včera som dala výpoveď. Že na titulke mala byť bom-ba, akú v tejto krajine ešte nikto nemal, že by som vypre-dala celý náklad v priebehu dvoch dní a mala prémiea všetci z tohto posratého biznisu by mi telefonovalia vraveli by:

„Ty nie si normálna, ako to robíš, Katarína?“A Linda z antikvariátu by mi už nikdy nezavolala. A ni -

k dy by mi už ani nezdvihla telefón. A Vanda by ma po-slala esemeskou tam, odkiaľ ma práve ony dve vytiahli.

A ja by som sa večer zo seba povracala.Lebo veci sa majú inak. Inak ako pred rokom, pred

dvomi rokmi, pred piatimi. Ale to on nepochopí... Leboje idiot. Srab. Však viete...

Môj muž vstáva, berie si tašku s notebookom, diára smerom k chlapcom povie:

„Nerobte hanbu.“Smerom ku mne hlesne:„Prídem dosť neskoro, mám toho veľa.“„Iste,“ poviem, iróniu už neschovávam, ale on si ju

nevšimne.

7



Vidí Erikov spýtavý pohľad, tak mi nasilu vtisne bozkna líce a potľapká ma po zadku. Pozerám za ním a pre -mýšľam, ako si to zariadi, keď mu budú o štvrtej zo škol-skej družiny telefonovať, že chlapcov ešte nikto nevy -zdvihol. A ja budem mať vypnutý mobil. A v redakcii mupovedia, že už tam nepracujem. Bude sa aspoň trochubáť alebo si povie, že som nezodpovedná krava?

Veziem chlapcov do školy. Počúvajú so mnou rádio, Oli ver sa pýta, či môžeme mať na večeru Happy mealz Mc Donaldu, usmejem sa a prikývnem. Pozerám na ichúpl ne rovnaké tváre v spätnom zrkadielku, blond ofiny, mod- ré oči, široké nezbedné úsmevy, a ťažko sa mi pregĺga.

Len žiadne spiatočky, len žiadne spiatočky.Pred školou vyskakujú, prekrikujú sa:„Ahoj, mami, čau, mami,“ bežia k hlavnému vchodu,

Erik sa ešte po pár krokoch otočí, každé ráno to urobí, a zakýva mi, ale ja to nevidím, lebo oči mám plné sĺz, bo-že, mala som ich aspoň objať alebo čo, lenže to by bolonápadné... Ešte stiahnem okienko a kričím za ním, nechsi zaviaže šnúrku na teniske, ale on kašle na to, beží zabratom, ktorému by sa chcel podobať, ale nikdy nebude,lebo je v ňom viac zo mňa ako z otca.

Vraciam sa domov, teda domov... Vraciam sa tam,kde bývam. Do tašky balím pár handier, krémov a to jecelé, viac nepotrebujem, aj keď vlastne... Vojdem do det-skej izby a beriem do rúk pyžamá chlapcov, ktoré si dnesráno vyzliekli, privoniam k nim, chvíľu zaváham, ale po-tom ich hádžem späť na postele, takto to bude lepšie.

Bez stopy. Bez vône. Bez všetkého.Je mi zle, je mi zle. Už sa nedívam napravo ani naľavo,

beriem tašku, spod tanierov v kuchynskej linke vyberámlist, ktorý som chlapcom napísala. Večer ho zanesiemtam, kde sa nestratí a odkiaľ ho dostanú, keď bude čas.

8



Pohladkám Maxima, podozrievavo si ma premeriava,tak sa usmejem.

Zamykám.Hádžem kľúč do schránky. Pôvodne som ho chcela

nechať utopený v bazéne, ale načo prázdne gestá.Sadám do auta, ktoré ešte musím odovzdať v redakcii.Tak som to dokázala.Kurva, že hej.

9



K a p i t o l a p r v á :

S OliveromKeby sa ma nejaký cvokár opýtal, ktoré obdobie v ži -

vote považujem za najšťastnejšie, povedala by som, žeto, ktoré som prežila s Oliverom. Ani presne neviem, koľ-ko som mala rokov. Ale bola som evidentne príliš mladána to, aby som ho ako človeka dokázala oceniť.

On bol normálny chlap. Dobrý. Milý. Veselý. Jeden z po -sledných nekonfliktných jedincov, čo riešia naozaj lendôležité veci, inak si život užívajú.

Bola som jeho baba, tak sa staral. Dnes to už viem po-súdiť, lebo po ňom sa pri mne vystriedala banda zakom-plexovaných egoistov, ale ono to tak býva, že človek siuvedomí veci príliš neskoro. Oliver celý život tancovalv nejakom folklórnom súbore, vlastne nie v nejakom,volal sa Majáček, ale aj napriek tomu idiotskému názvupatril medzi najvychytenejšie v republike. Oliver bol je-den z najlepších, chlap ako hora, s tučným hlasom drevo -rubača a s takým istým splavom borovičky, keď sa po vy-stúpeniach flámovalo. Keď spieval tú o hruške, že „mámja hrušku a nič na nej, mám frajerku, čo ma po nej“,ženské zabudli zatvárať ústa a ja som sa veľavravne po-zerala ich smerom, ej, moje, nič nebude, tento chlapíkpreťahuje mňa... A keď už mal v sebe viac ako šesť pa-nákov, vykrikoval, „my bird is crazy“, všetci sa smiali, pi-lo sa ďalej, nato si ma on našiel v nejakej skupinkea nadržane mi do ucha zašepkal:

10



„Ľahni si, asi ťa milujem,“ a keď som povolila, pomi-loval ma rýchlosťou blesku, ani som si to nestihla všim-núť, a zaspal. Vždy po sexe rýchlo zaspal.

Vždy, okrem prvého razu, keď mal nervy vybičovanédo nepríčetna, pretože ma dostal až po troch hodináchnaháňačky po jeho malom byte. Sama som vtedy neve-dela, či je dobré, že sa s ním idem vyspať, ale bralo majeho vytancované telo aj tetovanie, čo mal na pleci, ajbiele zuby a husté vlasy. A vždy keď už to vyzeralo tak,že ma jazykom pri mojich mandliach presvedčil, uhlasom, lebo som cítila jeho ruku na svojom bruchu a zľaklasom sa, že sa mu nebudem páčiť. Najskôr sa pobavenesmial, potom sa smial trochu nervózne, potom mi šepkal,že mám najhebkejšiu pokožku na svete, potom sa ma pý-tal, prečo nás oboch týram, a keď som sa mu chcela vy-šmyknúť asi desiatykrát, použil svoju silu. Nepustil ma.Obrátil ma celou silou na brucho, jemne mi vykrútil ru-ky, stiahol mokré nohavičky a povedal:

„Daj mi, už mi, dopekla, daj!“Tak som mu teda dala. Potom ma už naháňať nemusel.

Nikdy. Aj keď nebol milenec vytrvalý a vynaliezavý a ajkeď razil teóriu, že orálny sex je špinavý, jeho tvrdosť mabavila. Dlho.

Ráno mi vtedy spravil raňajky a kým som jedla, zbe-hol pred panelák, aby mi očistil od snehu, ktorý v nocinapadal, moju starú malú fiatku. Hej, hej, to urobil. Jasom pokojne jedla praženicu a pripadalo mi to normálne.Hovorím, mladá som bola.

Vlastne, teraz premýšľam, kedy som prestala Oliverachcieť? Neviem. Nebol to moment, to vôbec nie. Páčil sami. Aj jeho vtipnosť sa mi páčila. Aj to, ako stál nohamina zemi. Hovorila som mu zajko môj a páčilo sa mi, že tonemá rád.

11



„Hovor mi radšej mother fucker,“ mrmlal nasrato, aleusmieval sa, keď som mu dala pusu na ucho a povedala,že si to ešte rozmyslím.

Aj keď som niekedy zapochybovala, do reality ma vrá-tila moja o päť rokov staršia sestra, ktorá Olivera zbož-ňovala. Dokázal sa s jej malým postihnutým synom hraťtak ako nikto na svete, dokonca si z neho uťahoval:

„No na to, že si trocha mešuge, si ma teraz dobre ofajčil!“A malý sa smial. A moja sestra tiež, ale cez slzy, lebo

však otec jej syna sa na nich hneď po diagnóze vykašľalso slovami, že mu ublížila ako nikto na svete. A už sa ne-ozval, aj keď ho často stretávajú na sídlisku, kde žijú, le-bo býva s frajerkou len o dva bloky ďalej a ich pes pravi-delne špiní do pieskoviska, v ktorom sa hrá aj jeho syn...

„Olivera ti poslalo nebo,“ vravievala smutne, ja som julen pohladkala a vždy som mala naponáhlo, lebo ani mnepohľad na jej malého nerobil dobre. Keď som ho nevide-la, nebol, a nemusela som sa tváriť, že sa s ním dokážembaviť ako so zdravým deckom. Kruci, som ako jeho zba-belý foter.

A potom sme išli s Oliverom k moru. Chceli sme ísťmojou malou fiatkou, lebo sa bál lietania, ale keď táv júni vypovedala službu, dal sa nahovoriť. Šupol si päťpanákov, v lietadle zaspal ako drevo a v kuse mal ten-denciu opierať sa o muža, otca rodiny, ktorý sedel vedľaneho. Ten pán sa tváril, že mu Oliver na ramene neleží,ale keď mu jeho stekajúca slina urobila na košeli škvrnuveľkosti desaťkorunáčky, odsotil ho mojím smeroma Oliver sa ku mne schúlil so slovami:

„Podrbané lietadlá.“Celá tá dovolenka bola zakliata. Hneď po príchode si

Oliver do mora hodil kameňom žabku a trafil hlavu čes -kého turistu, ktorý práve na celú pláž vykrikoval:

12



„Mámo, tak pojď do vody!“Vyšiel zaliaty krvou, jeho žena hystericky plakala, vraj

mu říkala, že v mořích jsou žraloci, měli zústat domaa chodit na koupaliště... Bežali smerom k dveráms červeným krížom a Oliver až v deň odchodu našiel od-vahu ísť sa ospravedlniť s debničkou piva. Bolo šesť ho-dín do odchodu, debnička sa do lietadla nehodí, tak pili,pili, až kým sa pivo neminulo. Oliver celú spiatočnú ces-tu prevracal, ako dopadol ten Pepan, netuším, našťastieleteli do Prahy...

Vyhliadol si ma tam taký človek. Bol starší, udržiava-ný, v kuse fajčil a bol stále sám. Čítal noviny, nikoho sinevšímal, ale keď sme s Oliverom vliezli do vody, novi-ny odložil a cez slnečné okuliare nás sledoval. Keď somna to prišla, bavilo ma robiť divadlo, jašili sme sa ako ma-lé deti a Oliver bol šťastný. A jeden deň, keď skúšal, čináš jednorazový foťák značky Kodak naozaj fotí aj podvodou, sa nám stretli oči. Mne a tomu človeku. Ja somnasucho prehltla, on sa sebaisto usmial. Mne sa rozbú-chalo srdce, on si zapálil, s očami stále upretými na mňa,cigaretu. Ja som uhla pohľadom, on si počkal, kým sak nemu očami vrátim... Potom vyskočil z vody Oliver, po-vedal, že je to „šunka“, ten foťák, ale čo by sme chceli zapár eur, a vložil mi do dlane malú mušľu.

„Pekná, že?“Neprítomne som prikývla.Kto si teraz myslí, že som sa s tým človekom neskôr

za tmy stretla a zažila s ním vášnivú zverskú noc, ten nechčíta iné knižky. Nestalo sa nič. Prakticky sú tieto veci do-sť nemožné, pretože sme sa s Oliverom od seba ani ne-pohli a vôbec, to akože mám ísť za pánom, flirtovať,vliezť s ním do postele, vrátiť sa k frajerovi a potom do-ma napísať do nejakého ženského časopisu, že super,

13



počúvajte, zažila som sex na jednu noc, obdivujte ma?Nič také mi ani nenapadlo. Toho človeka som už dokon-ca ani nevidela, asi odletel skôr ako my.

Zapamätala som si len jedno. Ten pocit. Keď sa na mňadíval. Keď ma doslova pil očami. Tak ľahko, sebavedomo,s diablom v pohľade. Cítila som pokušenie, ako nikdypredtým. A začalo mi zrazu prekážať to, čo som dovtedybrala ako vec dočasnú...

Netrvalo to dlho. S Oliverom sme sa rozišli v deň, keďma zoznámil so svojou matkou. Tvárila sa prísne a pýtalasa ma, či by som dala do zemiakových placiek hladkú,alebo hrubú múku. Pokojne som to prehliadala, však ze-miakové placky sa dajú kúpiť aj ako polotovar a nemohlasom jej pri čajovom porceláne povedať, že jej syn mazbožňuje pre iné veci.

Šokovalo ma iné. Obočie. Jej obočie.„Čo v kuse na ňu tak čumíš?“ odchytil ma Oliver pri

záchode, kde som si bola oddýchnuť a na chvíľu stiahnuťústa, inak rozškľabené v neúprimnom úsmeve. Nemal sapýtať. Keby sa neopýtal, možno by sme sa vzali a mali ko-pu detí. Možno.

„To obočie,“ povedala som.„Aké obočie?“„Tvoja mama má nakreslené obočie.“„No a?“„Nechápem, prečo si ženy obočie vytrhajú, aby si ho

potom nakreslili!“Pokrútil hlavou a trochu necitlivo ma sotil späť do obý -

vačky, kde v kuse civel na hnedé oblúky nad očami svo-jej matky. Potom sa jej to opýtal. Ona sa rozplakala, ja somjej podala vreckovku, ona pofňukávala, Oliver na mňa nená -vistne zazeral, a keď sme odchádzali, matkino ľavé obočiebolo od toľkého utierania sĺz rozmazané až po spánky.

14



„Neželám si, aby si sa takto správala k mojej mame,“povedal potom v aute, zbytočne som mu vysvetľovala, ženie ja, ale on ju priviedol do rozpakov.

„Čo som mal robiť, keď si ma na to upozornila?“„Nič.“„Nič?“„Niektoré veci sa proste nehovoria.“„Blbosť.“„Ľudia nechcú počuť veci, ktoré ich zrania. A čím máš

človeka radšej, tým viac si dávaš pozor na jazyk, aby siho nezranil.“

„Katarínka moja, tieto tvoje úvahy...“„Tak to je. Ani ja ti nehovorím všetko, aby som ti ne-

ublížila.“„No to ma podrž.“„Hej.“„Povedz príklad.“„Kašli na to.“Prudko šliapol na brzdu, zastal pri krajnici a s vý stra -

hou v očiach, čo sa mi dosť páčilo, vyslovil pre náš vzťahosudnú vetu.

„Povedz príklad.“Tak som mu to povedala.Že som s ním nikdy nemala orgazmus.

15



Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o., ako svoju štvrtú publikáciu.Vydanie prvé.

Copyright © Eva Urbaníková 2008

Grafický dizajn a obálka:

Roman PifflJazyková úprava:

Renáta Kováčová

Tlač:

Tlačiareň P+M, Turanywww.p-mtlac.sk

www.evitapress.sk

ISBN 978-80-969800-3-1

evita_stalo:Sestava 1 26.5.2008 22:42 Page 240

Úryvok z novej knihy Evity Urbaníkovej

Documents

Transcript of Úryvok z novej knihy Evity Urbaníkovej