UNIVERZITA KONŠTANTÍNA FILOZOFA V NITRE

FILOZOFICKÁ FAKULTA

POSTAVENIE ŽENY V ISLAME A V KRESŤANSTVE

Bakalárska práca

Študijný program: Kulturológia - blízkovýchodné štúdiá

Školiace pracovisko: Katedra manaţmentu kultúry a turizmu - FF UKF v Nitre

Školiteľ: Doc. PhDr. Marwan Al-Absi, CSc.

Nitra 2012 Soňa Jaseneková

(zadanie)

Čestné vyhlásenie

Čestne vyhlasujem, ţe bakalársku prácu som vypracovala samostatne s pouţitím

literatúry, ktorú uvádzam v zozname Literatúra a pramene.

V Nitre, dňa 16. 4. 2012 .................................................

Soňa Jaseneková

Poďakovanie

Ďakujem školiteľke Doc. PhDr. Marwanovi Al-Absimu, CSc. za jeho hodnotné rady a

odbornú pomoc pri zostavovaní bakalárskej práce.

ABSTRAKT

JASENEKOVÁ, Soňa. Postavenie ženy v islame a kresťanstve: bakalárska práca.

Nitra: UKF v Nitre, 2012. 49 s.

Práca sa zaoberá postavením ţeny v islame a v kresťanstve. Sleduje vývoj ţeny z

historického pohľadu od predislamskej doby a počiatkov kresťanstva aţ po súčasnosť.

Poukazuje na patriarchálne náboţenské koncepcie ţeny. Podáva obraz o formovaní

islamu a kresťanstva a jeho vplyvu na formovanie ţeny v spoločnosti. Poukazuje na práva

a povinnosti moslimskej a kresťanskej ţeny a prináša pohľad na ţenu vo vzťahu k

zvykom a tradíciám. Na základe citátov z Koránu a Biblie prináša pohľad na názory na

manţelstvo, výchovu detí, rozvod, právo a slobodu ţien. Zdôvodňuje určitý prejav

diskriminácie a podriadenosti ţien voči muţom. Skúma hlavné faktory, ktoré boli

dôvodom k vzniku feminizmu.

Kľúčové slová: islam, kresťanstvo, cirkev, postavenie ţeny, feminizmus

ABSTRACT

JASENEKOVÁ, Soňa. Position of woman in Islam and Christianity: bachelor work.

Nitra: UKF in Nitra, 2012. 49 p.

This thesis deals with the position of woman in Islam and Christianity. It follows

the evolution of woman from a historical perspective from pre-Islamic period and the

beginnings of Christianity to the present. It refers to the concept of patriarchal religious of

woman. It gives a picture about the formation of Islam and Christianity and its influence

on the formation of woman in the society. It refers to the rights and obligations of the

Muslim and Christian woman and offers a view at a woman in relation to customs and

traditions. Based on quotations from the Koran and the Bible provides insight into the

views on marraige, upbringing of children, divorce, law and freedom of women.

Justifying some manifestation of discrimination and subordination of women to men. It

examines the main factors which were the reason to the emergence of feminism.

Keywords: Islam, Christianity, church, the status of woman, feminism

OBSAH

ÚVOD ..................................................................................................................... 8

Ciele práce ............................................................................................................... 10

Metodika práce a metódy skúmania ....................................................................... 11

Štruktúra práce ................................................................................................ 11

Metódy skúmania ........................................................................................... 12

Súčasný stav riešenej problematiky doma a v zahraničí .........................................

13

1 ISLAM A KRESŤANSTVO ........................................................................ 15

1.1 Vznik islamu ....................................................................................... 15

1.2 Vznik kresťanstva ...............................................................................

18

2 VPLYV NÁBOŽENSTVA NA POSTAVENIE ŽENY V HISTÓRII ..... 20

2.1 Ţena v histórii islamu ......................................................................... 20

2.2 Ţena v histórii kresťanstva .................................................................

22

3 RODINA A SPOLOČNOSŤ......................................................................... 26

3.1 Ţena v islamskej rodine ...................................................................... 26

3.2 Ţena v kresťanskej rodine ..................................................................

33

4. ŽENA 21. STOROČIA ................................................................................. 41

4.1 Súčasná moslimka .............................................................................. 41

4. 2 Súčasná kresťanka ..............................................................................

43

ZÁVER ...................................................................................................................

45

LITERATÚRA A PRAMENE ............................................................................. 49

8

ÚVOD

Uţ od staroveku ľudia pochovávali mŕtvych so zbraňami, šperkami, predmetmi

dennej potreby, akoby ich mali pouţívať v inom ţivote, ktorý nastane po ich smrti. Zdá

sa, ţe ľudia sa veľmi skoro začali zamýšľať nad tým, ako vznikol svet, hľadali

vysvetlenie tajomných javov, akými pre nich boli blesk, hrom, vietor, striedanie dňa

a noci i ročných období atď. To všetko začali pripisovať jednému alebo viacerým

všemocným bohom. Nakoniec sa ľudia vţdy usilovali prísť s bohmi do kontaktu

a nakloniť si ich. Môţeme povedať, ţe podstatou náboţenstva je ľudská viera a uctievanie

nadprirodzených síl. 1Viera znamená, ţe ľudia dôverujú ţivotu a snaţia sa porozumieť

svetu. Náboţenstvo je odpoveď ľudských bytostí na ľudské podmienky. Čelíme

ťaţkostiam ţivota a usilujeme sa objasniť, čo je to vesmír a pochopiť vlastnú existenciu,

aby mal náš ţivot zmysel a význam.2

Kaţdé náboţenstvo sa zakladá hlavne na viere. Náboţenstvá, kde ľudia uznávajú

a veria len v jedného boha sa nazývajú monoteistické. Viera vo viacerých bohov sa

nazýva polyteistická. Veľa ľudí však neverí v nič, nevyznáva ţiadnu vyššiu moc a neverí

v ţiadneho boha, takýchto ľudí nazývame ateisti. Je ťaţké veriť v niečo alebo niekoho,

pretoţe viera je zaloţená len na presvedčení človeka, ţe to, v čo verí skutočne existuje.

Viera nie je nijako dokázaná, preto sa nazýva vierou a zakladá sa na dogmatizme.3

Kaţdý človek má slobodnú vôľu rozhodnúť sa, či bude alebo nebude veriť. Dieťa

väčšinou nasleduje vo viere svojich rodičov, ktorí nasledovali taktieţ svojich rodičov

alebo miesto, resp. krajinu, kde ţili. Kaţdá krajina, kaţdý kút sveta je náboţensky rôzny.

Náboţenstvo zohráva veľkú úlohu aj vo výchove dieťaťa. Rôzne náboţenstvá majú rôzne

morálne zásady, rôzne zvyky a návyky, rôzne modlitby a rituály. Všetky náboţenstvá

charakterizujú väčšinou spoločné prvky. Prvým je učenie. Kaţdé náboţenstvo je na

niečom zaloţené, na nejakom slove, ktoré sa šíri ďalej. Učenie je systémom

vierovyznania, ktorý podáva vyčerpávajúci výklad reality. Druhým prvkom je mýtus. Sú

to príbehy o bohu, udalosti a zázraky, ktoré sa stali. Mýtus však v tomto chápaní

neznamená výmysel. Tretím prvkom je etika. Sem patria morálne zásady a správanie sa.

Štvrtým sú obrady, teda bohosluţby, sviatky, obrady pri rozlúčke a uvedenie do

1 LARROUSE, Encyklopédia mladých. Náboţenstvá sveta. s. 31

2 Langleyová, M. a kol.Viery a vyznania. Náboţenstvá, s. 13

3 Dogma je v širšom zmysle nespochybniteľný autoritatívny názor, výpoveď či zásada. Dogmy sú

najčastejšie cirkevné alebo všeobecne náboţenské. Dôkazy, analýzy ani tradície nemajú ţiaden vplyv na

platnosť dogmy, lebo dogma nie je vecou logiky, ale vecou viery.

9

dospelosti, zvyklosti pri stravovaní a obliekaní. Piatym prvkom je praktizovanie

náboţenstva, ktoré vyvoláva u človeka bázeň a pocit nadprirodzenosti alebo pocit

spolupatričnosti a oddanosti tomu, čo je väčšie ako on sám.. Posledným prvkom je

spoločenský rozmer. Stretávanie sa s ľuďmi rovnakého vyznania na obradoch,

bohosluţbách alebo rituáloch.4 Náboţenstvo je rovnako staré ako kultúry, v ktorých ľudia

ţijú a sú navzájom neoddeliteľné. Náboţenské myšlienky preţili od prehistorických čias a

napriek kultúrnym rozmanitostiam všetkých náboţenstiev majú spoločné prvky.

Náboţenstvo ako slovo pochádzajúce z latinčiny znamená "svätý" a vo voľnom preklade

znamená, ţe je viazané k Bohu. Je to spoločná viera ľudí, ktorí sa cítia viazaní na

konkrétneho Boha.

Ţiadne náboţenstvo nie je zjavom ojedinelým, ale všetky spája jednotná

zákonitosť a spoločný cieľ, ktorý hľadajú a ku ktorému sa pribliţujú rozmanitými

spôsobmi a cestami. Sú produktmi svojej doby a svojho prostredia, ale vyrastajú ponad ne

a rozvíjajú sa, prispôsobujúc sa potrebám nových dôb a prostredí. Kaţdé sa snaţí a usiluje

byť univerzálne a absolútne, no v praktickom realizovaní kaţdého dokazujú svoje slabosti

a nedokonalosti.5 Islam aj kresťanstvo majú v histórii ľudstva siahodlhé korene. Obe

náboţenstvá patria medzi najrozšírenejšie náboţenstvá na svete a obe sú monoteistické,

čiţe uznávajú len jedného boha. Islam a kresťanstvo patria medzi dve najrozšírenejšie

náboţenstvá na svete. Z historického hľadiska je kresťanstvo o čosi staršie ako islam.

Kaţdé jedno z nich má svoje „pre“ a „proti“. Obe tieto náboţenstvá priniesli ľudstvu

významné reformy: kresťanstvo reformou ţidovstva, islam reformou arabského

paganizmu.6 Ţidovsko-kresťanský základ bol taký podstatný a významný pre islam, ţe

bez neho si ho ani nevieme predstaviť. Ţidovstvo a kresťanstvo boli prameňom v

reformovaní arabského pohanstva. Vďaka tejto okolnosti má islam i pri všetkej

rozdielnosti mnohé styčné body s kresťanským náboţenstvom a rozdiel medzi nimi je

podobný rozdielu medzi osobami ich zakladateľov.

V prvých historických fázach vývoja človeka, ľudského spoločenstva a ľudského

myslenia, ktoré sa označuje ako matriarchát, bola ţena uctievaná a mala síce dôstojné

spoločenské postavenie, historici však postupne vyvrátili mýtus, ţe matriarchát bolo

spoločenstvo, ktoré charakterizovala nadvláda ţien nad muţmi. Tieto spoločenské

poriadky sa skôr vzťahovali na vladársku voľnosť, rovnováhu medzi muţom a ţenou a

4 Langleyová, ref. 2, s. 12

5 Macúch, R. Islam a kresťanstvo, s. 103

6 Paganizmus = pohanstvo

10

uctievanie prírody a materstva.7 Úloha ţeny v dejinách náboţenstva je úzko spojená s jej

hospodárskym a sociálnym postavením v spoločnosti. V predhistorických loveckých a

zberačských kultúrach bola ţena braná váţne. Bola povaţovaná za ochrankyňu ohňa a

ţena prispievala svojou zberačskou činnosťou k obţive rodiny. Ako nositeľke plodnosti

sa ţene pripisovali magické schopnosti, ktoré na jednej strane posilňovali jej pozíciu, no

na strane druhej ju oslabovali. Jedným z problémov definovania postavenia ţeny z

náboţenského hľadiska je prezentácia hodnôt, ktoré vyplývajú z mentality, zvykov a

obyčajov a ktoré sú viazané na vzťahy v jednotlivých kultúrnych oblastiach. Konkrétne

ide o rozdiel medzi náboţenským učením a historickou a sociálnou realitou. Okrem

prvých náboţenských ideí, ktoré vznikali v staroveku, môţeme hovoriť o takmer všetkých

svetových náboţenstvách, ţe sa zrodili v hlavách muţov. Patriarchálne náboţenské

koncepcie ţeny zanechali hlboké stopy vo vedomí ľudstva. Vznikali v dobách, keď s

upevňovaním postavenia muţov v spoločnosti sa títo snaţili získať si nadvládu nad

ţenami. V podstate všetky svetové náboţenstvá ako sú hinduizmus, budhizmus, islam,

judaizmus i kresťanstvo vychádzajú z idey o menejcennosti ţeny, pripisujú jej pasívnu

pozíciu v spoločnosti a poţadujú dodrţiavanie prísnych noriem spoločenskej inklúzie

(vylúčenia). Príčinou bola nesporne existenčná závislosť ţien od muţov a ich

podriadenosť vyplývala z filozofie náboţenstva, boli viazané rôznymi normami a

konvenciami, ktoré z náboţenstva čerpali.

Ciele práce

Cieľom bakalárskej práce je sledovanie postavenia ţeny v islame a v kresťanstve

od ranej histórie aţ po dnešnú súčasnosť. Hlavným cieľom je priblíţiť pohľad na ţenu,

jej vývoj a jej pôsobenie v rodinnom a verejnom ţivote a zamerať sa na zmenu

spoločenského postavenia ţeny v hierarchii spoločnosti v priebehu formovania oboch

náboţenstiev. Práva a povinnosti moslimskej ţeny sú v rôznych ohľadoch odlišné od práv

a povinností kresťanskej ţeny. Priblíţime modely rodových stereotypov a zdôvodňujeme

určitý prejav diskriminácie a podriadenosti ţien voči muţom. V oboch náboţenstvách je

ţena chápaná a povaţovaná úplne iným spôsobom. Kaţdé náboţenstvo má svoje zvyky,

návyky a tradície. Islam a kresťanstvo majú taktieţ rozličné názory na manţelstvo,

7 Tokárová, A. Vplyv náboţenstva na postavenie ţeny v minulosti. Internetový zdroj

11

vychovávanie detí, rozvod a všetko, čo sa rodiny týka. Vzhľadom na obsah práce je

potrebné stanovenie niekoľkých čiastkových cieľov:

- objasniť kľúčové pojmy ku skúmanej problematike

- vymedziť pojem náboţenstvo vo všeobecnosti

- charakterizovať islam a kresťanstvo, ich vznik, základné črty a princípy

- priblíţiť obraz ţeny z historického kontextu, nájsť pôvod jej postavenia v

náboţenských textoch

- podať reálny obraz o postavení ţeny v islame a v kresťanstve

Metodika práce a metódy skúmania

Štruktúra práce

Členenie práce zodpovedá stanoveným cieľom. Práca je rozdelená do piatich

kapitol. Kapitoly sú štruktúrované na dve hlavné časti. V prvej časti sledujeme historický

kontext vzniku náboţenstva ako i postavenie ţeny v ňom. Druhá časť je venovaná

skúmaniu postavenia ţeny v súčasnosti.

Úvod charakterizuje vo všeobecnosti skúmanú problematiku, vysvetľuje, čo viedlo

k výberu témy a koncipovaniu štruktúry bakalárskej práce. Nasleduje vytýčenie hlavného

cieľa ako i čiastkových cieľov, ktoré podmieňujú jeho dosiahnutie a objasňuje metódy

skúmania. Súčasťou úvodu je vymedzenie základnej terminológie náboţenstva a

objasnenie výberu literatúry a ostatných prameňov, ktoré sa venujú danej problematike a

ich stručná charakteristika.

Prvá časť práce sa zameriava na vznik a vývoj kresťanstva a islamu, vysvetlenie

základných pojmov, objasnenie podstaty oboch náboţenstiev, ich základných princípov a

mnohopočetných rysov. Ďalšia kapitola je venovaná vplyvu náboţenstva na postavenie

ţeny v histórii. Prináša pohľad na ţenu v ranom predislamskom období ako aj v

počiatkoch kresťanstva. Táto kapitola obsahuje hlavne výňatky z náboţenských textov, v

ktorých bola po prvýkrát opísaná postava ţeny. Objasňujeme tu odlišný pohľad, ktorý

nachádzame v textoch Starej a Novej zmluvy a v Koráne. Pribliţujeme kľúčovú

charakteristiku ţeny, na základe ktorej sa formovalo jej postavenie v spoločnosti, postoj

kresťanských autorít k ţene od počiatku kresťanstva aţ po renesanciu.

V druhej časti práce je podrobne opísaná problematika islamskej ţeny v rodinnom

prostredí zo sociologického ako i právneho hľadiska. Venujeme sa podrobne otázkam

12

vzťahov, manţelstva, výchovy detí, rozvodu, či dedenia. Taktieţ je venovaná ţene v

kresťanskej domácnosti. Islamské právo je odlišné od práva v západných (kresťanských)

krajinách, kde je náboţenstvo celkom odtrhnuté od právneho poriadku štátu.

Vysvetľujeme pojem sekularizácia. Ďalšia kapitola skúma vplyv a dôvody modernizácie

a sekularizácie na filozofiu náboţenstva ako i vzťah medzi cirkvou a občianskym svetom.

Skúma príčiny presadzovanie feminizmu, oslobodzovanie sa od konzervatívnych tradicií,

postupné presadzovanie individualizmu v islame a kresťanstve

Záver bakalárskej práce prináša zhrnutie postojov islamu aj kresťanstva na

postavenie ţien v patriarchálnych náboţenstvách.

Metódy skúmania

Práca si vyţaduje teoretické vedomosti z kresťanského a islamského kultúrneho

prostredia. Základné východiská poskytuje literatúra, ktorá je uvedená v závere práce.

Chceme sa vyhnúť tomu, aby sme skĺzli do subjektívneho kritizovania alebo

vyzdvihovania toho či onoho náboţenstva. Ťaţiskom skúmania je teda porovnávanie

citovaných textov Biblie a Koránu, keďţe tieto tvoria základ a podstatu chápania ţeny či

uţ vzťahu k muţom alebo spoločnosti ako takej.

Prvým metodickým postupom sme získavali informácie z dostupnej domácej a

zahraničnej literatúry, ktoré sa zaoberajú predmetom práce. Získaný materiál sme

následne spracovali. Na základe uceleného obrazu o danej problematike z naštudovaných

zdrojov sme vymedzili základný pojmový aparát a vysvetlili kľúčové pojmy. Zo

získaných poznatkov odbornej literatúry sme chronologickou metódou zostavili

teoretickú časť práce.

Zvolené metódy:

- heuristická metóda (zhromaţďovanie informácií z prameňov),

- historická metóda (sledovanie historického kontextu štúdiom dokumentov),

- historicko-kritická interpretačná metóda (základnou úlohou výkladu je spresniť

význam základného textu, ktorý sa môţe javiť neúplný alebo komplikovaný. Ide o

citáty z Koránu a Evanjelií),

- komparatívna metóda (zisťovanie zhodnosti, podobnosti či odlišnosti sledovaných

javov - porovnanie ţeny v islame a kresťanstve z viacerých hľadísk)

13

Súčasný stav riešenej problematiky doma a v zahraničí

Charakter práce vyţaduje preštudovanie prameňov týkajúcich sa vzniku a histórie

islamu a kresťanstva, podstatu a filozofiu týchto náboţenstiev. Pri štúdiu základných

informácií vierouky islamu sme vychádzali z diel M. Eliadeho (2001), kde sme čerpali

informácie o vzniku náboţenstva, ktorý bol spätý s Prorokom Mohamedom. Autor sa

zaoberá najmä rozmachom islamu. Podrobnej vierouke sa venuje A. al-Sbenaty (2002).

Dielo od kolektívu autorov (2010) "Islám. Náboţenství, historie a budoucnost" nám

poskytol informácie o vzniku Koránu, základných myšlienkach a praktikách islamu a o

ranom ţivote Mohameda. Dielo prináša informácie o islame v modernom svete,

islamskej obrode a o stave v 21. storočí. Sekularizáciou a modernou kultúrou sa taktieţ

zaoberá K. Armstrongová (2002). Základnými otázkami postavenia ţien sa zaoberá A. al-

Sbenaty( 1998) vo svojich dielach "Manţelstvo v islame". A. al-Sbenaty tieţ opísal

vzťah moslimov a kresťanov. Stretu islamu a kresťanstva sa venuje taktieţ R. Macúch

(1950). M. Mendel (2002) v knihe Islám. Ideál a skutečnost poukazuje na postavenie

islamskej ţeny v ranom islame a ústretový vzťah Mohameda k ţenám. Zaoberá sa

vzťahom k muţovi a vysvetľuje jej postavenie v hierarchii rodiny. V arabských krajinách

má aj ţena právo na rozvod. Podmienky rozvodu sú upravené v hadísoch a šarii. Autori

A. al-Sbenaty (1998), A. S. Azim (2010) venujú pozornosť islamskému rozvodu, ktorý

zďaleka neprebieha jednoduchým vyslovením niekoľkých fráz. K základným právam

arabskej ţeny sa vyjadrujú autori M. al-Absi a E. al-Absiová (2009). Všetky ustanovenia

o právach a povinnostiach moslimských ţien vychádzajú hlavne z Koránu. Citáty z

Koránu sme čerpali zo slovenského prekladu od A. al-Sbenatyho. Slovenský preklad

spolu s vysvetlivkami v zátvorkách priamo v texte nám pomohli k lepšiemu pochopeniu

veršov. V knihe Arabská káva v kultúre Beduínov od M. al-Absiho (2007) sme však našli

aj odlišné chápanie práv ţien. Beduíni majú vlastné zvykové právo, ktoré vymedzuje

právo ţien napríklad na dedičstvo.

Islam ako náboţenstvo vychádza aj z kresťanstva. Základné informácie o vzniku

kresťanstva nám priniesli diela od V. Anttonena a kol. (2006). Autori sa zaoberajú

vznikom náboţenstva, jeho základnými princípmi, vieroukou. Tieto informácie sme našli

taktieţ v dielach M. Holečka (1997) a H. Kunga (2006). Ţena v kresťanstve mala dôleţitú

úlohu. Biblia opisuje v Starom zákone vznik prvej ţeny a jej dedičný hriech. Citáty sme

pouţili z Biblie (1999). Z Kníh Starej ako i Novej zmluvy sme čerpali myšlienky týkajúce

sa postavenia ţien, názory apoštolov zapísané v ich evanjeliách. Dielo Úvod do Nového

14

zákona od autorov D. A. Carsona a J. M. Douglasa ( 2008) nám pomohol zorientovať sa v

evanjeliách. Neteológ W. Keller ( 1969) predstavuje Bibliu ako dielo, ktoré skutočne bolo

spísané z nájdených evanjelií a zvitkov ako autentických zdrojov. V Starom zákone

nájdeme mnoţstvo ţien, ktoré zohrávali dôleţitú úlohu v histórii kresťanstva. Ich konanie,

myslenie opisuje J. O. Markuš (2010). Autor sa pokúsil zachytiť skoro všetky obrazy ţien

v Starej zmluve. M. Schwarz (2003) sa pri opise ţien taktieţ zameral na Starý zákon. Jeho

dielo je zamerané na všetky aspekty vzťahu ţeny a muţa. Pribliţuje praktiky rodinného a

intímneho ţivota z obdobia niekoľko storočí pred n.l., tak ako to opisuje Starý zákon.

Prelomovým sa stal postoj Jeţiša k ţenám v Novom Zákone. D. Drápal (2003) sa venuje

problematike kresťanského myslenia v súvislosti s postavením ţien v cirkvi. Podrobne

vysvetľuje časti evanjelií, ktoré sa týkajú Jeţiša a jeho vzťahu k ţenám. Prelomovým a

novátorským pohľadom na ţenu sa zaoberá taktieţ D. Pastirčák (2008). Feminizmus ako

fenomén začal v 18. storočí. Jeho vývoj z viacerých hľadísk nájdeme v Slovníku

spirituality (1999). Objasňuje príčiny vzniku, predstavuje významné priekopníčky

feminizmu. Feminizmus ako jav nevymizol ani po dosiahnutí práv ţien v 21. storočí. V

knihe Islám. Náboženství, historie a budoucnost pribliţujú autori svet islamu v dnešnej

dobe. Takmer kaţdá islamská krajina prešla vlastnou obrodou. Vplyv západu a

sekularizácia umoţnili aj moslimským ţenám doţadovať sa svojich práv a feminizmus

dorazil aj do týchto krajín.

Kresťanstvo ako náboţenstvo je oddelené od štátu, ktorý má svoj vlastný právny

systém. Rímsko-katolícka cirkev má najväčšie zastúpenie v kresťanskom náboţenstve a

taktieţ na Slovensku sa k nemu hlási najviac veriacich. Preto sme podmienky na

uzatváranie manţelstva, rozvod, výchovu detí a prijímanie sviatostí sme čerpali z Kódexu

kanonického práva a Katechizmu katolíckej cirkvi.

15

1 ISLAM A KRESŤANSTVO

1.1 Vznik islamu

Na to, aby sme rozumeli islamskému svetu v súčasnosti, rovnako ako v minulosti,

musíme chápať mnohopočetné rysy, ktoré neustále vytvárajú, upravujú, trhajú a opätovne

spájajú tento mnohotvárny subjekt.

Podstata a jadro islamu sa odvíja od základnej myšlienky, ktorá hovorí, ţe v

našom svete, v našom vesmíre i v akomkoľvek inom existujúcom svete, ktorý poznáme

alebo nepoznáme, existuje Niekto, kto tento svet a vesmír okolo nás stvoril, kto ho riadi a

stará sa oň a o jeho chod.8

Islam je v súčasnosti globálnym náboţenstvom: moslimovia prevaţujú v

tridsiatich aţ štyridsiatich krajinách, od Atlantického aţ k Tichému oceánu tiahnuc od

severnej Afriky do strednej Ázie. Začiatkom 21. storočia ţilo vo viac ako dvesto

krajinách takmer 1.4 miliardy moslimov. Počtom veriacich je islam druhým najväčším

svetovým náboţenstvom. Moslimovia tvrdia, ţe islam je celkový spôsob ţivota, ktorý

obsahuje podrobný plán pre usporiadanie a fungovanie všetkých aspektov ţivota

spoločnosti. Táto podvedomá definícia je napriek tomu viac rečnícka, ako skutočná -

vyjadruje skôr túţbu neţ preţitú skutočnosť v novodobých národných štátoch, v ktorých

ľudia v skutočnosti ţijú. Islam znamená pre moslima ţivot. Je to odovzdanosť Alahovi.

Islam zaloţil prorok Mohamed v Arábii v 7. storočí n.l. Arabský výraz "islam"

doslova "odovzdanosť", ilustruje základnú náboţenskú myšlienku islamu - ţe veriaci

(nazývaný moslim) prijíma "odovzdanosť vôli Allaha". Allah sa povaţuje za jediného

Boha - stvoriteľa, udrţovateľa a obnoviteľa sveta. Svoju vôľu Allah oznámil

prostredníctvom posvätného písma nazývaného korán, ktorý vyjavil svojmu poslovi

Mohamedovi9 Slovo Allah v arabskom jazyku pochádza od slova Iláh, ktoré má niekoľko

významov: "Hodný uctievania", "Ten, koho veľkosť, všemohúcnosť a jedinosť sú hodné

toho, aby Ho a len Jeho tvorstvo uctievalo." 10

Najbeţnejšie meno Mohameda "Velebný"

tvorí súčasť kaţdodenného zvolávania k modlitbe "azzán" .

Islam je podobne ako judaizmus a kresťanstvo "náboţenstvom" knihy. Korán bol

zvestovaný prorokovi Mohamedovi od Boha prostredníctvom anjela Gabriela. Anjel

Gabriel sa prorokovi Mohamedovi prvýkrát zjavil pribliţne desať rokov predtým, neţ sa

začal datovať islamský letopočet Hiţry. Vtedy mal Mohamed štyridsať rokov. Od tej

8 Al-Sbenaty, A. Islam - viera a náboţenstvo, s. 7

9 Kol.autorov, Islám. Náboţenství, historie a budoucnost, s. 27

10 Al-Sbenaty, ref 8, s. 36

16

doby sa začalo zvestovanie Koránu prostredníctvom anjela Gabriela a prorok začal

vyzývať ľudí k viere v Boha a k novému náboţenstvu. Korán nebol zvestovaný naraz, ale

postupne počas niekoľkých rokov. Zvestovanie Koránu pokračovalo aţ do času tesne pred

smrťou proroka, kedy Boh oznámil moslimom, ţe ich náboţenstvo je úplné. Onedlho nato

Mohamed ochorel a zomrel. Počas zvestovania Koránu Mohamed dbal na to, aby sa ho

moslimovia v prvom rade učili naspamäť, pretoţe negramotnosť medzi Arabmi bola v

tom čase dosť veľká. Pritom však dbal i na to, aby sa vţdy to, čo mu bolo zoslané,

písomne zapisovalo a Korán v písomnej forme bol uloţený v prorokovom dome. V tých

časoch sa papier ešte nepouţíval, preto sa písal na čokoľvek, čo bolo k dispozícii. Prvá

písomná kópia Koránu bola zaznamenaná na koţi zvierat, na upravených palmových

listoch, na dreve a na vyhladených kostiach.11

Korán hrá ústrednú rolu pri formovaní uvedomenia kaţdého jednotlivého

moslima. Tvorí základ modlitieb, vzdelania a štúdia. Jeho nariadenia formujú všetko od

pravidiel stravovania cez manţelské a rodinné záleţitosti aţ po spoločenské, hospodárske

a politické usporiadanie. Jeho silný dôraz na komunitu veriacich je motivujúcou silou

myšlienky islamského sveta. Korán predstavuje jednotný základ zdieľania princípov a

príklad všetkým moslimom. Základ práva netvorí preto, aby ktorýkoľvek z týchto zdrojov

bol s rozhodujúcou platnosťou doslovným zákonníkom, ale preto ţe morálne a etické

princípy poháňajú formálnu organizáciu spoločenského ţivota a usporiadanie komunity

ako výraz náboţenskej viery a naplnenia spravodlivého ţivota.12

Korán teda môţeme

chápať ako spísanú vôľu Boţiu, ktorá je pre moslima jedinou autoritou, ktorá určuje ţivot

vo všetkých oblastiach. Je hlavným prameňom a základným kameňom islamského

náboţenstva. Autorizovaná verzia, napísaná v klasickej arabčine, bola zostavená za

tretieho kalifa Usmána okolo roku 650 n.l. Hneď po Koráne sú najdôleţitejšie Hadísy,

záznamy o ţivote a skutkoch Mohameda a prvých moslimských spoločenstiev. Obsahujú

Sunnu Proroka, ktorú musia dodrţiavať všetci moslimovia. Z Koránu a zo Sunny sa

vytvorila šaría, súbor predpisov, týkajúci sa spôsobu ţivota a správania.

Základné rysy náboţenskej a spoločenskej organizácie islamu boli formulované

ako "piliere islamu": Prvý pilier tvorí "šaháda", vyznanie viery. Viera v Boha sa v

islame formálne vyjadruje vyslovením "vety uznania", ktorá znie: "Niet boha okrem Boha

jedného jediného, ktorý nemá spoločníka" Vyznanie viery musí byť prednesené

minimálne raz za ţivot, nahlas, správne a cieľavedome, s pochopením jeho významu a s

11

Al-Sbenaty, ref 8, s. 147 12

Kol. autorov, ref. 9, s. 13

17

presvedčením vychádzajúcim zo srdca. Druhý pilier sa skladá z piatich kaţdodenných

modlitieb nazývaných "salat", ktoré sa vykonávajú čelom smerom k svätyni Kaaba

nachádzajúcej sa v Mekke. Pokiaľ človek nemôţe navštíviť mešitu, je moţné tieto

modlitby predniesť aj individuálne. Tretí pilier tvorí povinná daň "zakát", očista v tom

zmysle, ţe vďaka tejto platbe je zvyšok majetku človeka náboţensky a právne čistý. Ide o

jedinú trvalú daň uvalenú Koránom, platí sa kaţdoročne z obilia, dobytka a hotovosti po

jednoročnom vlastníctve. Daň vyberá štát a mal by ju pouţiť predovšetkým pre

chudobných. Štvrtý pilier tvorí povinnosť postiť sa počas mesiaca "ramadán". Táto

povinnosť je stanovená v koráne kapitola 2:183-185. Pôst začína na úsvite a končí sa

západom slnka, pričom v priebehu dňa sa nesmie jesť, piť, ani fajčiť. Výnimku majú starí

a nevyliečiteľne chorí, ktorí môţu zjesť mnoţstvo potravín zodpovedajúce dennému

prídelu chudobného človeka. Piaty pilier je účasť na kaţdoročnej púti "hadždž" do

Mekky, ktorú by mal kaţdý moslim absolvovať aspoň raz za ţivot, za predpokladu, ţe si

to môţe dovoliť a ţe jeho rodina bude v priebehu jeho neprítomnosti dostatočne

zaistená.13

Najposvätnejším miestom pre moslimov je Posvätná mešita v Mekke, v ktorej sa

nachádza Kaaba14

, cieľ kaţdoročnej púte a miesto, ku ktorému sa moslimovia obracajú

čelom pri modlitbe. Ďalším posvätným miestom je mešita v Medine, kde je pochovaný

Mohamed a prví kalifovia. Tretia priečka v poradí patrí Jeruzalemu ako prvému smeru, ku

ktorému sa moslimovia obracajú v modlitbách a miesto, odkiaľ podľa tradície Mohamed

vystúpil do neba. Náboţenský ţivot sa sústreďuje hlavne okolo mešity, v dobe Proroka a

prvých kalifov predstavovala mešita centrum celého ţivota komunity. Na malé mešity

obvykle dozerá imám15

, ktorý vykonáva bohosluţby a pomáha mu muezzin.16

13

Kol. autorov, ref. 9, s. 52 a n. 14

Kaaba je stavba, ktorá sa nachádza v Mekke, uprostred veľkej mešity. Je nasposvätnejším miestom

islamu. Pozri Langleyová, M. Viery a vyznania. Náboţenstvá, s. 61 15

Imám nie je kňaz v kresťanskom zmysle. Zvyčajne je to laik, ktorý je zbehlý vo veciach viery a jeho

funkcia je svojím spôsobom čestná. Imám môţe mať aj iné, civilné zamestnanie ale často vedie modlitbu v

mešite. 16

Muezzin ohlasuje z minaretu čas predpísaných modlitieb, pozri Langleyová, M. s. 65

18

1. 2 Vznik kresťanstva

Termín, ktorý označuje kresťanskú vieru je slovo "christianismus". Vzťahuje sa na

všetky cirkvi, komunity a tieţ na pojmy, ktoré vyvolal alebo vyslovil Jeţiš Kristus a ich

spoločným prvkom je vyznávanie Jeţiša ako Syna Boţieho. Kresťanstvo je monoteistické

náboţenstvo, ktoré vzniklo ako malá sekta z judaizmu v štvrtom desaťročí prvého

storočia a jeho učenie sa rozvíja 2000 rokov. V prvopočiatkoch úzko naväzuje na

judaizmus, predovšetkým časťou, ktorá očakáva príchod Mesiáša. Týmto Mesiášom je

pre kresťanov Jeţiš z Nazaretu, narodený asi 7. p.n.l. v Betleheme a popravený

pravdepodobne roku 29-30, ktorý prináša víziu nového naplneného ţivota v mier a pokoj.

Základným písmom kresťanstva je Biblia. Napísaná bola v časovo rozpätí 1600

rokov, čo zahrňuje ţivoty pribliţne šesťdesiatich generácií. Na jej napísaní sa podieľalo

vyše 40 ľudí z najrôznejších prostredí. Je tvorená 51 - 66 jednotlivými spismi podľa

spôsobu ich počítania a delí sa na Starý a Nový zákon.17

Nijaká kniha v ľudských dejinách nepôsobila tak prevratne, neovplyvnila tak

rozhodujúco celý vývoj západného sveta a nerozšírila sa tak po celom svete ako "Kniha

kníh", Biblia. Dnes je uţ preloţená do 1120 jazykov a dialektov a ani po dvoch

tisícročiach niet nijakých náznakov, ţe by sa jej víťazné napredovanie zastavilo. Bol i je

rozšírený názor, ţe Biblia výslovne predstavuje dejiny spásy a je zábezpekou viery pre

kresťanov na celom svete a zároveň je aj knihou udalostí, ktoré sa skutočne stali.18

Starý zákon označuje prvú časť Biblie, ktorú tvorí 24 - 39 spisov. Tieto knihy, v

ktorých sa Boh prihovára ľuďom, povaţujú Ţidia i kresťania za sväté. Jadro tvorí päť

Mojţišových kníh, ktoré obsahujú základné zmluvy medzi Bohom a Izraelitmi. Ďalej

obsahuje prorocké knihy a ţalmy, ktoré predstavujú 150 chválospevov.

Nový zákon tvorí pre kresťanov spolu so Starým zákonom zjavenie Boţieho

Písma a vlastnú interpretáciu Jeţiša z Nazaretu, jeho ţivota a pôsobenia. Nový zákon

tvorí 27 samostatných spisov. Niektorí k nim pridávajú aj deuteronikánonické19

knihy,

niekedy označované ako apokryfy, čo je súbor ţidovských textov, ktoré tvoria časť

gréckej verzie ţidovských textov, no z autorizovaného hebrejského zákonu boli

vylúčené.20

Kresťanstvo vzniklo v Palestíne v prvom storočí nášho letopočtu ako reakcia

17

Küng, H. Po stopách světových náboţenství, s. 18

Küng, ref. 17, s.223 - 225 19

Bliţšie pozri Carson, D.A., Douglas J. Moo, Úvod do Nového zákona, s. 640 20

Langleyová, ref. 2, s. 59

19

na pôsobenie a smrť Jána Krstiteľa a Jeţiša Nazaretského. Kresťanstvo nepopiera

nadväznosť na judaizmus. Kresťanstvo patrí medzi monoteistické náboţenstvá aj napriek

tomu, ţe verí v Svätú Trojicu. V kresťanských vyznaniach viery je obsiahnutý základ

kresťanskej viery. Skladajú sa z troch častí týkajúcich sa Boha, Jeţiša Krista a Ducha

svätého. Známe apoštolské vyznanie viery sa pouţíva v liturgii na celom svete, tak ako ho

uvádzame, s výnimkou Východnej cirkvi, kde sa vynecháva časť o synovstve (filioque)21

Jeţiša Krista.22

K vyhláseniu doktríny o Svätej trojici došlo na Nicejskom koncile v roku

325 a tým aj k radikálnemu zásahu do podstaty chápania Boha v Evanjeliu.23

Rozpadom

Rímskej ríše v roku 395 začína a v 11. storočí končí rozpad cirkvi na rímskokatolícku a

gréckokatolícku, pravoslávnu a ortodoxnú.24

Dôvodom boli odlišné ţivotné štandardy a

obtiaţna komunikácia na západe a východe, rivalstvo rímskych pápeţov a

konštantinopolských patriarchov. Výsledkom sú odlišnosti obradov a duchovenstva.25

V katolíckej a ortodoxnej cirkvi sa hlavná bohosluţba často slúţi denne. Katolíci a

ortodoxní uznávajú sedem sviatostí: krst, birmovku (konfirmáciu), sviatosť oltárnu,

pokánie, posledné pomazanie, kňazský stav a manţelstvo. Protestanti uznávajú dve z

nich, pretoţe veria, ţe ich prikázal sám Jeţiš a to krst a sviatosť oltárnu. Cirkev sa

podobne ako celá Európa vynorila z temnôt stredoveku a vstúpila do oslňujúcej

renesancie. Začala čeliť hnutiu za fyzickú a duchovnú slobodu a národnú nezávislosť.

Reformácia začala v rokoch 1515 - 1516 Martinom Lutherom a z tohto hnutia vznikli

protestantské cirkvi. Celosvetová expanzia kresťanstva načala v 16. storočí. Ku

kresťanstvu sa dnes hlási deväťsto miliónov veriacich.26

21

Filioque (lat. „i zo Syna“) je spornou súčasťou kresťanského vyznania viery 22

Langleyová, ref. 2, s. 55 23

Al-Sbenaty, ref. 8, s.41 a n. 24

Pozri Langleyová, ref. 2, s.57 25

Küng, ref.17, s. 221 - 225 26

Langleyová, ref.2, s.58 a n.

20

2 VPLYV NÁBOŽENSTVA NA POSTAVENIE ŽENY V HISTÓRII

2.1 Žena v histórii islamu

Pohľad na ţenu v ranom období bol odlišný, ako po príchode nového učenia. V

predislamskom období nemala arabská ţena ţiadne práva. Tieto sa zmenili aţ

prostredníctvom Koránu. Islam dal ţene také práva a výsady, aké nemali v prípade

ţiadneho iného náboţenstva. V koráne sa po prvýkrát písomne stanovili práva ţien a tieţ

sa radikálne zmenilo ich postavenie v spoločnosti. Niektoré práva popísané v koráne ako

napríklad právo na dary alebo právo na čas strávený v spoločnosti manţela sa nám môţu

javiť ako úsmevné, avšak v tej dobe boli revolučné. Čo sa týka nadradenosti muţov v

Koráne, táto vychádza z vyzdvihovania muţskej sily a zo sociálnych rolí, ktoré boli

charakteristické pre predislamskú spoločnosť.27

Korán dal ţenám okrem obmedzení aj nové práva a nabádal k láskavému

zaobchádzaniu s nimi. Ţenám je v koráne venovaná jedna z najdlhších súr28

, súra štvrtá -

"Ţeny". Tu sa ţena objavuje v úlohe postavy v rozprávaní o biblickom spasení, ako

biologická a sociálna bytosť a ako veriaca. Podľa Koránu sa pohľad na ţeny nelíši od

pohľadu na muţa. Obaja sú Boţie stvorenia, ktorých vznešeným cieľom na Zemi je

uctievať svojho Pána, konať zboţné skutky, vyhýbať sa zlým veciam a obom sa dostane

odmeny, ktorá im prináleţí. Korán sa nikdy nezmieňuje o tom, ţe ţena je bránou diabla

alebo ţe by bola povahou podvodníčka. Korán sa tak isto nezmieňuje o tom, ţe je človek

Boţím obrazom. Všetci muţi a ţeny sú Jeho stvorenia. Podľa koránu sa úloha ţeny na

zemi neobmedzuje len na plodenie detí. Vyţaduje sa od nej, aby konala rovnako toľko

dobrých skutkov, ako je to vyţadované od akéhokoľvek iného muţa. Korán nikdy

nehovorí, ţe nikdy neexistovala ţiadna čestná ţena. Korán naopak nabáda všetkých

veriacich, ţeny i muţov, aby nasledovali príklad ţien, ktoré sú vzorom, napr. Panny

Márie.29

Prvé stvorenie sa nachádza na niekoľkých miestach v koráne:

"A ty, Adam, obývaj so svojou družkou záhradu (rajskú) , kde môžete jesť (z nej)

odkiaľ chcete, ale nepribližujte sa k tomuto stromu, inak budete patriť medzi krivdiacich

(ľudí, ktorí sa krivdy dopustili predovšetkým sami voči sebe) “30

Podstatný rozdiel v opise stvorenia Evy v oboch náboţenstvách je v "Evinom

hriechu". V koráne na rozdiel od Biblie sa nenachádza opis Evy ako pokušiteľky,

27

Křikavová, A. a kol. Islám. Ideál a skutečnost, s. 133 28

Súra je označenie pre jednu zo 114 kapitol v Koráne 29

Abdel Azim, S. Ţeny v islámu versus ţeny v ţidovsko-kŕesťanské tradici, s. 9 30

Korán,7:19-23

21

zvodkyne, či podvodníčky. Eve sa navyše nedáva za vinu bolesť pri pôrode. Boh podľa

koránu nikoho netrestá za chyby druhého. Ako Adam, tak i Eva spáchali hriech a potom

poţiadali Boha o odpustenie a On im obom odpustil:

" Satan ich (Adama a jeho družku Evu) však zviedol ku skĺznutiu z nej (zo záhrady, pozri

verš 7:19 a nasl. , a tak ich vyviedol von z toho, v čom obaja (Adam a Eva) boli (spôsobil,

že museli rajskú záhradu opustiť) . A povedali sme: „Zíďte dolu (z raja) , jedni druhým

(navzájom) nepriateľmi budete (človek a satan voči sebe) . A na zemi bude pre vás miesto

usídlenia sa a úžitok tam nájdete na určitý čas (až kým nenastane deň zmŕtvychvstania

a súdny deň, po ktorom ľudia budú pokračovať na miesto, kde sa usídlia naveky, a to buď

do raja, alebo do pekla) “.31

Keď upriamime pozornosť na to, čo hovorí Korán o ţenách, ihneď si uvedomíme,

ţe islamské chápanie ţien je úplne odlišné od kresťanského:

" Moslimovia (t.j. Bohu oddaní muži) a moslimky (Bohu oddané ženy) a veriaci

muži a veriace ženy a poslušní muži (poslušní Bohu a tomu čo uložil) a poslušné ženy

a pravdovravní muži a pravdovravné ženy a trpezliví muži a trpezlivé ženy a pokorní muži

a pokorné ženy a finančné pomáhajúci muži (tým, ktorí potrebujú pomoc, a to

prostredníctvom dávky zakat, milodarov, almužny a pod.) a finančne pomáhajúce ženy a

postiaci sa muži a postiace sa ženy a muži chrániaci svoje pohlavie (pred

mimomanželským pohlavným stykom) a ženy chrániace (svoje pohlavie) a muži ktorí si

spomínajú na Boha často a ženy, ktoré si spomínajú (často na Boha) , pre tých (v ktorých

takéto vlastnosti sú) pripravil Boh odpustenie a odmenu obrovskú."32

" Veriaci muži a veriace ženy sú si dôverníkmi jeden druhému (mali by si

pomáhať a podporovať sa v rámci zásad, ktoré Boh stanovil) . Kážu chvályhodné veci

a zakazujú odsúdeniahodné veci, konajú modlitbu, dávajú zakat a poslúchajú Boha

a Jeho posla (Muhammada) . Tých Boh zahrnie svojou milosťou. Veď Boh je mocný

a múdrosťou oplýva."33

Mohamed napríklad dbal o vzdelanie mnoţstva ţien, ktoré boli súčasťou

jeho ţivota. Sám sa raz týţdenne venoval ich výuke, zasvecoval ich do základných

článkov viery a odpovedal na ich otázky. Tradícia dokonca hovorí, ţe Prorok poţiadal

istú vzdelanú ţenu, aby učila čítať a písať jednu z jeho neskorších manţeliek34

Ţena

podľa koránu má právo presadzovať názor a hádať sa dokonca aj so samotným Prorokom

31

Korán 2: 35 32

Korán 33:35 33

Korán 9: 71 34

Křikavová, ref. 27, s. 133

22

islamu. Nikto nemá právo prikázať jej, aby mlčala. Nie je povinná povaţovať svojho

manţela za jeden jediný zdroj informácií v otázkach práva a informácií. V koráne je

tomuto problému venovaná celá súra č. 58, ktorá sa volá "Hádka".35

Rozdiel medzi

biblickým a koránskym poňatím ţien siaha ďalej k postoju k ţene, ktorá sa snaţí naučiť

svoje náboţenstvo. V Biblii nachádzame aj negatívne vyjadrenie k vzdelaniu a osvete

ţien:

"Ako vo všetkých zboroch svätých, tak aj vo (vašich) zhromaždeniach ženy nech

mlčia, lebo sa im nedovoľuje hovoriť, ale majú byť poddané, ako aj zákon hovorí. Ak sa

však chcú niečo naučiť, nech sa doma spýtajú vlastných mužov, lebo je neslušné, keď žena

hovorí v cirkevnom zhromaždení." 36

2.2 Žena v histórii kresťanstva

Podľa Biblie Boh rozdelil človeka na dve pohlavia - stvoril ich ako muţa a ţenu.

V tomto rozdelení sa skrýva jeho krása, bohatstvo a rozmanitosť, ale aj jeho zloţitosť.

Ľudské dejiny aţ podnes nevedeli dať muţa a ţenu na spoločného menovateľa. Nie všade

je ţena rovnoprávna s muţom. Nielen islam, ale aj kresťanské náboţenstvo je podnes

náboţenstvom muţov. Je však pozoruhodné a zaujímavé, ţe ţenských obrazov je v Starej

zmluve veľa, viac ako by sme očakávali od náboţenstva muţov. Ţenu tam zaradil sám

Boh. Biblické ţeny nám chcú byť vzpruhou, ale niektoré aj váţnou výstrahou, akými by

sme nemali byť.37

Starý zákon prináša mnoţstvo príbehov ţien ako napríklad Sára, Rút,

Judita, Ester, ktoré boli hrdinkami svojej doby. Najvýraznejšou postavou Starej zmluvy je

bezpochyby Eva. Náboţenský pôvod ţeny nachádzame v Biblii ako aj v Koráne.

Stvorenie Evy je detailne popísané v Biblii:

"Potom riekol Hospodin Boh: Nie je dobré človeku byť osamote. Dám mu pomoc,

ktorá bude roveň (...) Z rebra, ktoré Hospodin Boh vyňal človeku, utvoril ženu a

priviedol ju k človeku."38

Eva bola podľa Prvej knihy Mojţišovej stvorená z muţovho rebra, preto môţe

existovať len ako jeho súčasť a musí byť na muţovi závislá39

Biblická Eva hrala v

kresťanstve veľkú úlohu. Jej hriech bol kľúčový pre celú kresťanskú vieru, pretoţe

35

Abdel Azim, ref 29, s. 11 36

Biblia, 1K, 14, 34 - 35 37

Markuš, J.O. Biblické ţeny Starej a Novej zmluvy, s. 7 38

Biblia, 1M2,18-23 39

Biblia, 1M, 16

23

kresťanské poňatie dôvodu zoslania Jeţiša Krista na Zem pramení z Evinej neposlušnosti

voči Bohu. Zhrešila a zviedla Adama, aby vykonal to isté. Preto ich Boh oboch vyhnal z

raja na Zem, ktorá bola prekliata kvôli nim. Zanechali svoj hriech všetkým potomkom a

tak sa všetci ľudia rodia ako hriešnici. Aby očistil ľudí od ich "prvotného hriechu", musel

Boh obetovať Jeţiša, ktorý bol povaţovaný za Syna Boţieho, na kríţi. Preto jediná ţena

konajúca samostatne bola príčinou pádu ľudstva.40

Obraz Evy ako pokušiteľky nesmierne

negatívne ovplyvnil ţeny v kresťanskej tradícii. Verilo sa, ţe ţeny zdedili po svojej

matke, biblickej Eve jej vinu a jej ľstivosť. Následkom toho boli všetky nedôveryhodné,

morálne na niţšej úrovni. Menštruácia, tehotenstvo a pôrod boli povaţované za

spravodlivý trest za večnú vinu prekliatia ţenského pohlavia.41

Galéria biblických ţien by nebola úplná bez ţien v Novom zákone, ako napríklad

Márie, matky Jeţišovej, Márie z Betánie, či Márie z Magdaly.

V dávnoveku ţena v spoločnosti nebola ničím. Pokladala sa za nástroj

uspokojovania muţskej vášne. V antickom Grécku bolo postavenie ţeny viac menej

rovnaké ako postavenie otroka. Ţena v Ríme mala za úlohu udrţiavať oheň v krbe, u

ktorého boli uctievaní predkovia rodu. Určité zlepšenie postavenia ţeny súviselo s

celkovým rozvojom Ríma a rastúcou prosperitou. 42

V starom Izraeli sa dostala na vyšší

stupeň, ale ani tu sa nestala rovnoprávnou. Ţidovské náboţenstvo zostalo aţ dodnes

náboţenstvom muţov. Ţena stála v ňom vţdy bokom. Kaţdý poriadny rabín by bol

pokladal za nedôveryhodné rozprávať sa so ţenou. Farizeji denne ďakovali Bohu, ţe sa

mohli narodiť ako muţi.43

Jeţiš ale priniesol revolučnú zmenu. Ním sa začína uznanie a

docenenie ţeny. Systematicky bojoval proti bývalým názorom. Jeho postoj sa vyznačoval

otvorenosťou, úctou, prijatím a nehou. Pozýva ţeny k účasti na Boţom kráľovstve. Na

príhovor ţien vykonal zázraky:

"A hľa kanaánska žena prišla z oných končín a kričala: Zmiluj sa nado mnou,

Pane, Syn Dávidov! Dcéra sa mi strašne trápi, posadnutá démonom. (...) Na to jej

povedal Ježiš: Ó žena, veľká je tvoja viera. Nech sa ti stane, ako chceš! A ozdravela jej

dcéra v tú hodinu."44

Ţeny okolo neho objavujú samy seba vo svetle pravdy, ktorú hlása a aj uplatňuje.

Cítia sa milované. V okruhu Jeţišovej činnosti sa mení aj ich spoločenské postavenie.

40

Abdel Azim, ref 29, s. 7 41

Abdel Azim, ref 29, s. 6 42

Drápal D., Emancipace ţen v církvi?, s. 47 43

Markuš, ref 37, s. 364 44

Biblia, Mt 15, 21-28

24

Jeţiš nemenil násilne staré poriadky a zvyky, ale jeho postoj voči ţenám bol predsa len

úplne nový. Jeţiš neváha v protiklade s mentalitou čias vyjadriť úctu a obdiv k ţene a dať

ju za vzor aj pre muţov. V Evanjeliu podľa Mareka nachádzame opis veľkodušnosti

vdovy:

"V pravde vám hovorím: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, ktorí

hádzali do pokladnice. Lebo všetci hádzali z prebytku, ale ona zo svojej chudoby vhodila

všetko, čo mala, celý svoj majetok."45

V Evanjeliu podľa Lukáša nájdeme opísanú vďačnosť kajúcej sa prostitútky a

nachádzame tu jednu celú prechodovú vloţku o ţenách, dvojpríbeh o uzdravení ţeny

trpiacej krvácaním a vzkriesení Jairovej dcéry:

"(...) Vošiel som do tvojho domu a nepodal si mi vody na nohy, ale táto máčala mi

nohy slzami a utrela svojimi vlasmi. (...) Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo mnoho

milovala. Komu sa však málo odpúšťa, málo miluje."46

Evanjelium podľa Matúša a Lukáša zachytáva spor medzi Máriou a Martou.

Mária odmietla tradičnú rolu posluhujúcej ţeny, sadla si medzi muţov k nohám učiteľa.

Vybrala si postavenie tej, ktorá sa učí. Toto postavenie však bolo tradične vyhradené iba

muţom. Marta sa usiluje o nápravu poriadku, apeluje na Jeţiša. Jeţiš však Máriinu voľbu

na všeobecné prekvapenie schvaľuje. Učeníci sú šokovaní, keď svojho majstra pristihnú

osamote pri duchovnom rozhovore so samaritánskou ţenou. Tento príbeh je

pozoruhodný, pretoţe ide o rozhovor so ţenou, ktorá mala hneď tri handicapy a síce, bola

Samaritánka a tými Ţidia pohŕdali, bola to ţena a muţi vtedy pohŕdali ţenami a nakoniec

bola to ţena nedobrej povesti, ktorou zrejme pohŕdali ostatné ţeny. Jeţiš svojím bytím

ruší svet patriarchálnych vzťahov. Ţenu zrovnoprávňuje. Jeho nové pochopenie človeka

vyplýva z novej perspektívy. Na človeka sa díva pod zorným uhlom večnosti.

Individualizuje ho, vidí v ňom večné Boţie dieťa. Kaţdý je pred ním v prvom rade sám za

seba, nie ako predstaviteľ identity skupinovej, národnej, sociálnej, náboţenskej či

rodovej, ale ako večné, Bohom milované vykúpené Ja. Pavol zhrnul Jeţišove radikálne

zrovnoprávnenie všetkých ľudských vzťahov v revolučnom prehlásení47

:

45

Biblia, Mk12, 43 46

Biblia Lk7,36 - 50 47

Pastirčák, D. Malá kniha o vzťahoch, s. 65

25

"Veď všetci, čo ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli. Nie je Žid, ani

Grék, nie je ani otrok, ani slobodný, nie je muž ani žena, lebo všetci ste jedno v Kristu

Ježišovi." 48

V evanjeliách sú zachované viaceré poznámky a príbehy, ktoré podstatne menia

pohľad na ţenu. Pre ľudí Jeţišovej doby boli Kristove postoje k ţenám šokujúce. Citáty

zachytávajú niektoré z nich. Nám, ktorí sa na texty dívame modernými očami, ich

odváţnosť uniká. Do popredia naopak vystupuje patriarchálny tón, zafarbený dobovými

zvykovými a jazykovými konvenciami. Tak sa nám natíska skôr literárny neţ duchovný

zmysel týchto výpovedí. "Litera" tak zatieňuje "ducha". Autori evanjelií, píšuci dobovým

štýlom, dávajú v popise udalostí ţeny do zátvorky. Keď sa hovorí o počte zástupu

(napríklad pri zázračnom nasýtení), ţeny a deti ani nie sú započítané. Napriek tejto

zvyklosti nám Lukáš zanechal informáciu o ţenách, ktoré sprevádzali Jeţiša. Do kruhu

Jeţišových učeníkov nepatrili tela iba muţi, patrili tam i ţeny. To bolo na vtedajšie

pomery neslýchané 49

48

Biblia, G3, 27-28 49

Pastirčák, ref. 47, s. 64 a n.

26

3. RODINA A SPOLOČNOSŤ

3.1 Žena v islamskej rodine

Rodina je v islame chápaná ako základný článok veriacej obce. Ak má obec

prosperovať a ubrániť sa rozvratu, musí rodina fungovať a byť právne chránená. Rodina

je jednou z najprepracovanejších súčastí právnej vedy, ktorá pouţila nielen eticko-

sociálne aspekty koránu a tradície, ale vytvorila z rodiny inštitúciu plne podriadenú právu

a verejnej kontrole moci. Hlavou rodiny je dedo, resp. otec a ďalší muţskí príbuzní. Od

privydatých ţien sa očakáva zaistenie kontinuity rodu po muţskej línii a podiel na

hospodárskej prosperite, harmónii a súdrţnosti rodiny.

Muţ a ţena sú v Koráne chápaní ako výtvory Boţie, ktoré sú predurčené na ţivot

v páre. Pár a rodina, ktorý z neho vzíde sú základnými bunkami moslimskej obce.

Prevládajúcim typom rodiny v islamských krajinách je stále ešte veľkorodina, budovaná

na klasických predkapitalistických spoločenských väzbách.

Manželstvo

Podľa islamu manţelstvo vzniká zo skutočnej vôle ţeny a muţa ţiť spoločným

ţivotom, rešpektovať jeden druhého a usilovať sa o vybudovanie spoločnej rodiny. V

prvom rade je to záväzok voči dôstojnému a zmysluplnému ţivotu, spoločnosti a

ľudskému pokoleniu. 50

Islam ţenu uznáva ako rovnoprávneho partnera s muţom. Obaja

sú nevyhnutní pre vytvorenie nového ţivota. Kaţdý má v partnerstve rovnaký podiel,

rovnaké práva a preberá rovnakú zodpovednosť:

"Ľudia! My sme vás stvorili z jedinca mužského pohlavia a jedinca ženského pohlavia

a učinili sme vás národmi a kmeňmi, aby ste sa spoznávali (nie aby ste sa sporili alebo

ničili) . Najvznešenejší z vás u Boha je ten najbohabojnejší (nie biely alebo čierny,

chudobný alebo bohatý je ten, kto si u Boha získa vysoké miesto, ale je ním ten

najbohabojnejší) . Boh všetko vie a je všeznalý (dobre vie, čo každý robí a ako

premýšľa)"51

Základné sociálne učenie islamu podporuje manţelstvo a celibát povaţuje korán

za niečo, k čomu sa moţno uchýliť len z dôvodu ekonomických problémov. Mnohí

súfijovia52

však preferujú celibát a niektorí dokonca vidia v ţenách zlo, ktoré ich odvádza

50

Al-Sbenaty, A. Manţelstvo v islame, s. 13 51

Korán 49:13 52

Súfi - arabsky mystik, vedie asketický ţivot.

27

od zboţnosti, napriek tomu, ţe manţelstvo je beţné aj súfijských kruhoch. 53

Vstup do

manţelstva je pre moslimov svätou povinnosťou, slobodný stav sa netoleruje, chápe sa

ako prehrešok a ţiť nezadaný je skôr výnimka.54

Manţelské právo dovoľuje moslimovi

oţeniť sa aţ so štyrmi zákonnými manţelkami. Hlavnou funkciou polygamného

manţelstva malo byť zaopatrenie vdov, ktoré uţ nemali šancu znovu sa vydať, či sa sami

vedieť uţiviť. Manţelky musia s ďalšou novou manţelkou súhlasiť a muţ musí všetky

svoje ţeny materiálne zabezpečiť. Podľa tradície je moslimská rodina patriarchálna.55

Nesmierny význam má v islame cudnosť. Korán odporúča manţelstvo ako spôsob

zachovania cudnosti a ako trest za cudzoloţstvo stanovuje zbičovanie sto ranami. Tradícia

príkaz koránu posilnila a predpísala tento trest pre slobodné osoby, no pre ţenatého

cudzoloţníka alebo vydatú cudzoloţnicu určila trest ukameňovania k smrti. Falošné

obvinenie z cudzoloţstva sa trestá zbičovaním 80 ranami.56

Rozvod

Manţelstvo v islame je posvätný zväzok, ktorý by nemal byť zrušený, pokiaľ k

tomu nie sú váţne dôvody. Páry majú vyskúšať všetky moţnosti nápravy, ak je ich

manţelstvo ohrozené. K rozvodu sa má pristúpiť v okamihu, keď uţ nie je iné

východisko. Islam dáva manţelovi právo rozvodu. Ak manţel zruší manţelstvo s tým, ţe

sa rozvedie so svojou manţelkou, nemôţe získať späť svadobné dary, ktoré manţelke dal.

Korán zakazuje manţelom, ktorí sa rozvádzajú, aby si vzali späť svadobné dary bez

ohľadu na ich cenu:57

" Ak by ste chceli vymeniť manželku za inú manželku (ak by sa nejaký muž chcel

rozviesť s manželkou, aby sa oženil s inou) a dali ste (predtým) jednej z nich (tej s ktorou

sa chcete rozviesť) hromadu peňazí (ako dar alebo veno bez ohľadu na množstvo) , tak

z nej (z tejto hromady) nič neberte (to, čo ste manželke predtým dali alebo jej sľúbili, musí

jej ostať v súlade s pravidlami rozvodu) . Chcete ich (tieto peniaze) vziať dopúšťajúc sa

klamstva a hriechu zjavného?(Keď ich raz manžel manželke daroval, stali sa

manželkiným majetkom a manžel i v prípade rozvodu nemá právo žiadať ich späť okrem

prípadov, kedy to Korán určuje)58

53

Kol. autorov, ref. 9, s 72 54

Porovnaj Křikavová, ref. 27, s. 142 55

Marková, D. Zelená v záplavě oranţové. Osudy islámu v Indii, s. 87 56

Kol. autorov, ref. 9, s. 73 57

Abdel, Azim, ref. 29, s. 21 58

Korán 4:20

28

Základná právna norma síce hovorí, ţe manţel môţe zapudiť ţenu trojitým

vyslovením vety "zapudzujem ťa", no vec rozvodu nie je taká jednoduchá. Právo na

rozvod má aj ţena. Dôvodom môţe byť zlé zaobchádzanie zo strany členov muţovej

rodiny, neprítomnosť manţela, impotencia.59

V týchto prípadoch manţelstvo rozvedie

islamský súd. Ţeny môţu dosiahnuť rozvod iba na súde a ten im je zaručený iba v

prípade, ţe môţu dokázať u svojho manţela závaţné pochybenie. Manţel je povinný

platiť výţivné iba niekoľko mesiacov.60

Vo väčšine islamských krajín ostáva dieťa v

starostlivosti matky do siedmeho roku. Potom muţ zo zákona preberá právo na výchovu

muţského potomka, dcéra môţe po dohode ostať pri matke aj naďalej.

Postavenie matky v rodine

Česť, úcta a váţnosť spojená s materstvom v islame nemá inde obdobu. Korán

kladie význam láskavého chovania k rodičom na druhé miesto hneď po uctievaní Boha.

Taktieţ kladie dôraz na veľkú úlohu matky pri privádzaní dieťaťa na svet a pri

starostlivosti oň:

"Pán tvoj (Muhammad) rozhodol, že nemáte uctievať nikoho iného než Jeho

(Boha) a máte dobre zaobchádzať s rodičmi. Ak by u teba dosiahli starobu jeden z nich

alebo obaja, tak im nepovedz: „Mám vás už dosť oboch (vyjadrujúc tým svoju nechuť

alebo netrpezlivosť voči nim) “ a neokríkaj ich a povedz im slová láskavé (ako prejav

lásky a úcty k nim)."61

" Jeho matka ho nosila zo stavu slabosti (a ťažkosti) k stavu (ešte väčšej) slabosti

a jeho odstavenie (od materského mlieka) sa udeje v priebehu dvoch rokov (počas prvých

dvoch rokoch života novorodenca)"62

Medzi niekoľko zásad islamu, ktoré moslimovia dodnes stále dodrţiavajú, patrí

ohľaduplnosť voči matkám. Úcta, ktorej sa tešia moslimské matky od svojich synov a

dcér, je hodná nasledovania. Veľmi vrelé vzťahy medzi moslimskými matkami a ich

deťmi a hlboká úcta, ktorú si pestujú moslimovia k svojim matkám, udivujú obyvateľov

západu.63

59

Křikavová, ref. 27 s. 146 60

Schirmacher, S. Ţeny v islame: Ustanovenia islamského zákona o manţelstve, s. 10 61

Korán 17:23 62

Korán 31:14 63

Abdel, Azim, ref. 29, s. 26

29

Ak vychádzame z postavenia ţeny v rodinnej hierarchii, od mladej ţeny, ktorá sa

dostane do rodiny svojho manţela sa očakáva, ţe zaistí kontinuitu rodu po muţskej línii.

Ak porodí aspoň jedného syna, má takmer vţdy zaistenú úctu a pokoj v budúcnosti.

Deti v islame sú vychovávané veľmi odlišne a to v závislosti od pohlavia. Synovia si

vyvíjajú k matke blízky emocionálny vzťah, kým otec je prednostne rešpektovaný ako

autoritatívna postava. Po obrezaní zvyčajne medzi štvrtým a piatym rokom veku otcovia

vo zvýšenej miere uvádzajú synov do sveta muţov, kým matky podľa tradície vyučujú

dcéry k zodpovednosti v domácnosti a pripravujú ich na budúce postavenie matky a ţeny

v domácnosti.64

Vo veľkej rodine je dieťa predmetom záujmu nielen matky, ale tieţ

svokry, ktorá môţe zasahovať do výchovy potomka jej syna. Vzťah medzi matkou a

svokrou má zvláštnu povahu a pevne stanovené pravidlá. Matka je ţenou, ktorú by mal jej

syn úprimne obdivovať a zahrňovať väčšou pozornosťou, ako svoju manţelku. Syn je pre

ňu zdrojom pýchy a sily k preţitiu. Synova matka má právo zasahovať do vzťahu syna a

nevesty a vstupovať do ich súkromia.65

Zahaľovanie

Verejné debaty o postavení ţeny v islame majú na západe tendenciu sústrediť sa

okolo problematiky nosenia šatiek, ktoré sú chápané ako symbol ţenskej podriadenosti.

No nie všetky aktívne moslimské ţeny šatku nosia a nie všetky z nich majú názor, ţe tieto

sú nepostrádateľné.66

Zahaľovanie poznali staré civilizácie, ktorých zvyklosti sa

pretransformovali do arabskej kultúry. Tradícia zahaľovania ţien od hlavy po päty a

zakrývanie tváre závojom na verejnosti siaha ešte do predislamskej doby, pôvodne

pochádza z Perzie, Sýrie a Anatólie. Korán obsahuje pokyny týkajúce sa tejto záleţitosti,

nie však striktné predpisy. K dlhým plášťom, do ktorých sa ţeny zahaľujú, často patrí aj

pruh zo sieťoviny, cez ktorý sa môţu pozerať na svet. Najbeţnejším názvom tohto odevu

je čador.67

Od ţien ţijúcich v Saudskej Arábii sa očakáva zahalenie celého tela do dlhého

čierneho plášťa nazývaného abája. Hlavu musí mať ţena zakrytú závojom hidţáb, tvár

ďalším závojom niqáb.

Korán hovorí, ţe závoj je nevyhnutný pre uchovanie počestnosti, ktorá má chrániť

ţeny pred uráţaním. Jediným dôvodom závoja v islame je teda ochrana. Islamský závoj

na rozdiel od závoja v kresťanskej tradícii, nie je znakom muţskej autority nad ţenami,

64

Schirmacher, ref. 60, s. 10 65

Křikavová, ref. 27 s. 149 66

Schirmacher, ref. 60, s. 9 67

Kol. autorov, ref. 9, s 78

30

ani znakom podriadenosti ţien muţom. Rovnako nie je znakom luxusu a výnimočnosti. V

skutočnosti sa Korán stará o ochranu ţenského tela a reputácie ţeny. Islam zahaľovanie

nevymyslel. No v skutočnosti ho podporuje. Korán nabáda veriacich muţov a ţeny, aby

klopili svoj zrak a tráţili si svoju počestnosť a nabáda ţeny, aby spustili závoje z hlavy

tak, aby zakrývali krk a poprsie:68

"Prorok! Povedz svojim manželkám i svojim dcéram i ženám veriacich, aby stiahli

na seba (zahalili sa) svoje žalábib (žilbáb v jednotnom čísle je nepriesvitný závoj, ktorý

zahaľuje hlavu, chrbát a hruď ženy) . Je to (takéto zahalenie) lepšie preto, aby neboli

spoznané a aby im nebolo ublížené. Boh je veru odpúšťajúci a milostivý."69

"Povedz veriacim ženám, aby klopili svoje zraky a chránili svoje pohlavné orgány

(pred mimomanželským pohlavným stykom) a aby neukazovali svoje ozdoby, okrem tých

(ozdôb) , ktoré by boli viditeľné (ktoré by sa nedopatrením ukázali alebo ktoré sú u ženy

bežne viditeľné vo vzťahu k cudzím osobám) . A nech spustia svoje závoje (z hlavy) na

hrude svoje. (Pred zoslaním tohto verša ženy zahaľovali svoje hlavy závojom, ktorý potom

stáčali dozadu za hlavu, a tak ostávali ich hrude, krky a uši nezakryté. Verš im prikázal,

aby si tieto časti tela zahalili.)"70

Zahaľovanie ostáva kontroverznou témou medzi prívrţencami a odporcami tohto

zvyku. Rôznorodé názory na tento fenomén má na svedomí mnoţstvo spoločenských,

kultúrnych a politických hľadísk. Rovnaké názory ohľadom zahaľovania nezdieľajú ani

arabské feministky, no zhodujú sa na tom, ţe Korán neprikazuje ţenám, aby sa

zahaľovali. Naopak, sekulárne feministky sú proti zahaľovaniu a povaţujú ho za symbol

utláčania, poniţovania a izolácie ţien. Následkom neustálej protiislamskej kampane sa

zvyšuje počet zahalených ţien, čo moţno chápať ako symbol odmietania západných ideí.

Arabská kultúra cíti ohrozenie jej vlastnej kultúrnej identity a takto sa vracia späť k

islamským tradíciám. Návrat by mal byť ponechaný na slobodnom rozhodnutí ţien.71

Právo a sloboda

Európska predstava o ţene - moslimke sa v západnom chápaní spája s čiernym

závojom, so ţenou, ktorá musí kráčať za svojím manţelom a delí sa o neho s inými

manţelkami. Islam v podstate zabezpečil a zaistil ţenám mnohé práva, ktoré sú zakotvené

v samotnom Koráne. Ţena sa oslobodila takmer vo všetkých oblastiach ţivota od

68

Abdel, Azim, ref. 29, s. 37 69

Korán 33:59 70

Korán 24:30 71

Al-Absi, M. - Al-Absiová, E., Ţena v arabskej kultúre, s. 15

31

dovtedajšieho postavenia podobného otroctvu. V otázke manţelského vzťahu islam kladie

dôraz v prvom rade na vytvorenie vzťahu úcty a rešpektu medzi manţelmi. 72

Napriek

tomu, ţe islamské manţelstvo a zákon o rodine znevýhodňujú ţenu rôznymi spôsobmi,

mnohé výklady takého konania sa nepovaţujú za diskriminačné.

Mimoriadne pozitívnym sa javí prístup Koránu k tomu, akým spôsobom ţena dedí

majetok po zosnulom príbuznom. U pohanských Arabov pred nástupom islamu boli

dedičské práva vyhradené len muţským príbuzným. Korán zakázal všetky tieto

nespravodlivé zvyky a dal všetkým ţenám podiel na dedičstve. Moslimské matky, vdovy,

dcéry a sestry získali dedičské práva o 13 storočí skôr, neţ kresťanský západ uznal, ţe

takéto práva vôbec existujú. Rozdelenie dedičstva je rozsiahla téma s mnoţstvom

detailov. Všeobecne ale platí, ţe podiel ţeny tvorí polovicu podielu muţa okrem

prípadov, kedy matka dostane rovnaký podiel ako otec, okrem prípadov, kedy matka

dostane rovnaký podiel ako otec. Tieto pravidlá sa nemôţu chápať izolovanie, pretoţe

súvisia s ostatnými ustanoveniami, ktoré stanovujú odlišné finančné záväzky ţien a

muţov. Muţ dáva ţene svadobný dar, ktorý je jej výlučným vlastníctvom. Nevesta túto

povinnosť nemá. Manţel je povinný zabezpečiť rodinu, ţena nie je povinná mu v tomto

pomáhať. Jej majetok a príjem môţe pouţiť len pre svoju osobnú potrebu.73

"Muži majú podiel z toho, čo zanechali rodičia a najbližší (blízki príbuzní) a ženy

majú podiel z toho, čo zanechali rodičia a najbližší (blízki príbuzní) , nech by šlo o menej

alebo viac (bez ohľadu na konečnú sumu tohto podielu, či by šlo o jednu peňažnú

jednotku alebo o milióny) . Je to podiel povinný (ktorý Boh stanovil dedičom, a preto sa

musí vyplatiť tým, ktorým patrí)"74

Islamské právo a výklad Koránu však neplatia rovnako vo všetkých islamských

krajinách, alebo ich častiach. Napríklad beduíni si vytvorili svojrázny systém súdnictva,

ktorý zasahuje do všetkých oblastí ţivota. Pri riešení otázky dedičských nárokov ignorujú

civilné, aj islamské právo a riadia sa zásadne vlastným zvykovým právom. Podľa neho

manţelky, dcéry, matky či sestry nikdy nededia, nárok na dedičstvo majú len muţskí

potomkovia alebo príbuzní v otcovej línii. Tieto prísne pravidlá vychádzajú z tvrdých

ţivotných podmienok, systému kmeňovej hierarchie a princípov beduínskej etiky.75

72

Al -Sbenaty, ref. 50, s. 21 73

Abdel, Azim, ref. 29, s. 27 74

Korán, 4:7 75

Al-Absi, M. Arabská káva v kultúre beduínov, s. 29

32

Ďalšou otázkou týkajúcou sa práva ţien je podávanie svedectva na súde. Je

pravdou, ţe Korán nariaďuje veriacim, aby si vzali za svedka dvoch muţov alebo jedného

muţa a dve ţeny, ak ide o spor týkajúci sa finančných transakcií:

"(...)A dosvedčte to (spísaný záväzok) dvoma svedkami z radov vašich mužov. Ak

by to neboli dvaja muži, tak muž a dve ženy z radov svedkov, s ktorými súhlasíte

(spomedzi svedkov, s čestnosťou ktorých obe strany súhlasia) , ak by sa jedna z nich

(týchto žien) zmýlila, pripomenie to jedna z nich tej druhej(...)"76

Tu sa môţe javiť svedectvo ţeny ako diskriminačné. Výklad verša ale hovorí, ţe

svedectvo dvoch ţien miesto jedného muţa sa vyţaduje pre prípad, ţe by jedna z týchto

ţien zabudla obsah záväzku alebo o ňom zapochybovala. Potom jej ho má pripomenúť tá

druhá. Ţeny sa v tej dobe obchodom a obchodnými záleţitosťami nezaoberali. Drvivá

väčšina ţien bola negramotná, nevedela dobre počítať a v obchodných zvyklostiach sa

nevyznala. Preto druhá ţena hrá určitú poistku pre prípad, ţe by niektorá z nich niečo

zabudla.77

Okrem otázok týkajúcich sa dedičstva a svedectva na súde sú ţeny v nevýhode

v porovnaní s muţmi pri zákone týkajúceho sa manţelstva, rozvodu a procesov týkajúcich

sa starostlivosti o deti. Hoci moslimské tradície nabádajú manţelov, aby so svojimi

manţelkami nezaobchádzali zle a príslovie "Raj leţí pri nohách matky" sa cituje veľmi

často, ţena môţe len málo povedať do určovania smeru svojho ţivota, ktorý je v

rozhodujúcej miere v rukách jej otca, či manţela a spoločnosti ako celku. Práve otec

rozhoduje o jej vzdelaní, slobode pohybovať sa a o manţelstve. Neskôr je to manţel,

ktorý rozhoduje, čo môţe a čo nemôţe, vrátane toho, či môţe opustiť dom a kedy má

právo zbiť ju, či potrestať, ak má pocit, ţe je potrebné trestať. Moslimskí právnici, ktorí

sa zaoberajú právami ţien vo všeobecnosti tvrdia, ţe nie islam ako taký, ale zlý výklad

zodpovedá za zlé zaobchádzanie so ţenami. Preto sú ţeny úplne závislé na dobroprajnosti

muţov, ktorí sú nad nimi nadriadení a proti ktorých zlému zaobchádzaniu sa môţu

uchýliť iba vtedy, ak úmyselne prestupujú normy sharie.78

Ešte vţdy existuje tabu na

voľné stretávanie osôb rozličného pohlavia. Oddelenie pohlaví v islamskej spoločnosti je

povaţované za prostriedok udrţiavania slušného chovania. Muţi a ţeny ţijú prakticky v

oddelených svetoch, do určitej miery dokonca i v rámci rodinného kruhu. To vyplýva z

nariadenia o obliekaní, ktoré nedovoľuje, aby muţ videl ţenu, ku ktorej nemá

príbuzenský vzťah, nezahalenú, ale tieţ zo skutočnosti, ţe islam nepozná neutrálnu

76

Korán, 2:282 77

Korán 2: 282 78

Schirmacher, ref. 69, s. 10 a n.

33

oblasť, kde by sa muţ a ţena mohli stretnúť. V širšej rodine je dovolená určitá úroveň

kontaktov, ale neškodné stretávanie sa pohlaví mimo rodinného kruhu je nemoţná a

zaváňa cudzoloţstvom.79

3.2 Žena v kresťanskej rodine

Rodina je dôsledkom ľudskej a kultúrnej prirodzenosti. Všeobecné kultúrne

pomery sú veľmi dôleţitým prvkom, ktorý vo formovaní rodiny hrá kľúčovú úlohu.

Keďţe je ale kultúra ovplyvňovaná do istej miery náboţenstvom, tak aj dnešné moderné

spoločnosti uplatňujú určité náboţenské normy a to aj v spoločnostiach, ktoré sú tak

sekularizované, akou je tá naša. My ţijeme v spoločnosti, ktorej minulosť je spätá s

kresťanskou vierou a hoci si to nemusíme uvedomovať, zdieľame mnoho noriem a hodnôt

s náboţenstvom. Keďţe rodina je inštitúciou kultúrnou a náboţenskou, má svoj vplyv na

usporiadanie a funkciu rodiny.

Nie vţdy však mala rodina takú hodnotu ako je tomu dnes. Oveľa viac sa cenil

celibát a panenstvo. Rodina sa aj počas stredoveku povaţovala v kresťanskom učení za

podradnejšiu a podriadenú cirkvi. Najviac sa proti tomuto názoru postavila protestantská

reformácia v 16. storočí. Zníţila hodnotu mníšstva a podporila rodinu. Reformisti

nepovaţovali askézu za najvyšší cieľ kresťana, ale povaţovali ju za nebezpečnú a

neprirodzenú. "Poslanie" nestotoţnili s mníšstvom, ale s povinnosťou vytvárať rodiny a

mať deti. Ich názor na kresťanskú rodinu bol patriarchálny. Muţ mal byť hlavou rodiny a

zodpovedať za jej morálny a ekonomický blahobyt. Zatiaľ čo muţovým poslaním bolo

plnenie určitých verejných úloh, hospodárskych povinností, ako aj rodinný ţivot, poslanie

ţien bolo obmedzené na domáce práce. Protestantizmus značne zúţil moţnosti ţien a to

nielen zavrhnutím mníšskeho stavu, ale aj obmedzením moţností zamestnania v nových

oblastiach. No na druhej strane dodal novú dôstojnosť domácim povinnostiam ţien a

nešetril chválou ţien, ktoré si ich skromne a poslušne plnili. Rímsky katolicizmus neskôr

tieţ poskytol ţenám váţnejšie postavenie v rodine.80

Manželstvo

Kresťania chápu manţelstvo ako jednu zo sviatostí, čím sa samo o sebe

manţelstvu pripisuje dôleţitosť a môţe byť uzatvorené len medzi dvomi pokrstenými.

Sviatosť si udeľujú snúbenci pred kňazom za účasti svedkov. Základom manţelskej

79

Schirmacher, ref. 60, s. 9 80

Anttonen, V. a kol. Viery a vyznania. Nový sprievodca náboţenstvami sveta., s. 341 a n.

34

zmluvy je manţelský sľub, ktorý sa vyjadruje slovami predpísanými v liturgických

predpisoch. Takto uzatvorené manţelstvo je výlučný zväzok a uzatvára sa na celý ţivot.

Katolícka cirkev má podmienky na uzatvorenie manţelstva zakotvené v Kódexe

kanonického práva.81

Polygamia nie je dovolená ani z náboţenského hľadiska a z

pohľadu dodrţiavania právnych noriem toho ktorého štátu je dokonca trestným činom.

Biblia na samom začiatku objasňuje, ţe manţelský vzťah je ohraničený na jedného muţa

a jednu ţenu. Biblia prehlasuje manţelský zväzok za svätý, večný a výlučný vzťah.

Sobáš, ktorý sa kedysi povaţoval za občiansku záleţitosť sa po reformácii odrazu

preniesol do kostola - doslova i prenesene. Kresťanské posvätenie rodiny natoľko

naberalo na intenzite, ţe dnešné kresťanstvo patrí k tým, čo predovšetkým podporujú

rodinné hodnoty. Nazdávame sa, ţe dôvodom podpory sobáša a rodiny v kresťanstve

mohlo byť to, ţe keď uţ cirkev strácala dohľad nad ostatnými stránkami spoločnosti, tak

domácnosť zostala tou oblasťou, ktorá mohla byť stále účinne kontrolovaná.82

Podľa

Jeţiša vzniká manţelstvo muţa a ţeny z vôle Boha Je potrebné rozlišovať medzi

inštitúciou manţelstva a faktom manţelstva. Inštitučná podoba manţelstva sa v rôznych

kultúrach mení, fakt zostáva nezmenený. Biblia ho vyjadruje nasledovne:

"Preto opustí človek otca a matku a pripojí sa k svojej žene, i budú dvaja jedno

telo."83

Týmto sa potvrdil Boţí ideál manţelskej ustanovizne. Biblia prehlasuje manţelský

zväzok za svätý, večný a výlučný vzťah. Boh dal pri stvorení muţovi a ţene úlohy a tým

sa odvodzuje postoj cirkvi a jeho trvalého presvedčenia, ţe manţelstvo je nerozlučný

zväzok. Katolícka cirkev nástojila na tomto postoji aj v prípade Henricha VIII, kedy mu

pápeţ odmietol povoliť rozluku jeho manţelstva. 84

Dodnes podľa cirkvi nie je moţné,

aby vzniklo nové manţelstvo za ţivota prvého manţela. Druhé manţelstvo sa však

toleruje a tieţ nie je vylúčené z prijímania sviatostí. Kresťanská inštitúcia manţelstva

vytvára duchovný rituál zmluvy, ktorá nám túto zodpovednosť pomáha prijať. Svadobný

rituál vyjadruje tri úrovne odovzdania. Svoj sľub nevesta a ţeních hovoria jeden druhému

a hovoria ho pred Bohom. Verejne sa tak jeden druhému odovzdávajú. Vyjadrujú dôveru,

81

Ide o cirkevné právo rímskokatolíckej cirkvi, prvýkrát vydané v r. 1917, nové vydanie zohľadňuje zmeny

po Druhom vatikánskom koncile a vstúpilo do platnosti v r. 1983. 82

Anttonen, ref. 80, s. 342 83

Biblia, Ef. 5, 32 84

Kráľ Henrich VIII (1491 - 157) sa napriek zákazu povolenia rozvodu s Katarínou Aragónskou rozviedol,

čo malo za následok exkomunikovanie z cirkvi, následne na to zaloţil anglikánsku cirkev, stal sa jej hlavou,

a udelil si súhlas nielen na rozvod, ale aj na ďalší sobáš s Annou Boleynovou.

35

ţe Boh bude v procese ich spoluţitia utvárať medzi nimi jednotu. 85

V prvom liste

apoštola Petra sa v časti napomenutie manţelom dočítame o správaní sa manţelky a tým

aj o autorite muţa v manţelstve:

"Podobne ženy, poddané buďte svojim mužom, aby ste mužov, ktorí sa protivia

slovu, mlčky získali svojím počínaním, až uvidia vaše cudzie správanie v bázni. Vaša

ozdoba nech nie je vonkajšia: zapletené vlasy, navešané zlato, naobliekané šaty, ale

skrytý človek srdca, to jest neporušiteľný a pred Bohom veľmi vzácny duch krotkosti a

tichosti (...) ako Sára, ktorá poslúchala Abraháma a nazývala ho pánom"86

Pre tradičnú kresťanskú rodinu je typický oficiálny patriarchát. V manţelskej oblasti

môţeme vidieť, ţe ţena má byť nápomocná vo veľkej miere svojmu manţelovi, byť

matkou. Môţeme pozorovať, ţe mnohým ţenám táto úloha doslova vyhovuje a cítia sa

dobre v pozícii pomocnice, kde sú vedené a podporené a kde môţu dopracovať veci do

detailov, svojím šiestym zmyslom. V neprítomnosti manţela však musia uplatňovať

delegovanú autoritu. Nemôţeme však z toho vyvodiť pravidlo, ţe ţenám v cirkvi môţu

byť pridelené len pomocné sluţby a ak aj vedúce postavenie, tak delegované, vedené

muţom. Obzvlášť nie vtedy, keď v Biblii nachádzame state o tom, ţe vo vedúcich

pozíciách sa vyskytujú aj ţeny. Navyše ak jej manţel stojí v nejakej konkrétnej sluţbe, je

viac-menej do tejto sluţby tak isto zapojená.

Rozvod

V Biblii sme našli myšlienky, ktoré sa týkajú názoru na rozvod. Evanjelium podľa

Matúša zachytáva slová Jeţiša o prepúšťaní manţelky:

"(...) Či je dovolené prepustiť manželku pre akúkoľvek príčinu? Odpovedal: Či ste

nečítali, že Stvoriteľ stvoril ich od počiatku ako muža a ženu? (...) Čo teda Boh spojil,

človek nerozlučuj! (...) Kto by si prepustil ženu - ak len nie pre smilstvo - a vzal by si inú,

cudzoloží.(...)87

Rozluka manţelstva bola v dobe Jeţiša moţná a muţ ju mohol vykonať z rôznych

dôvodoch, napríklad pre neplodnosť ţeny. Jeţiš ale rozvod neschvaľoval, pripustil ju

jedine v prípade cudzoloţstva ţeny. Rozluka z iniciatívy ţeny v podstate neexistovala.

Protestantská cirkev má zhovievavý postoj k rozvodu, no katolíci často povoľujú odluku

"od stola a lôţka", bez toho, aby manţelstvo formálne zaniklo. Ak je pre manţelov z

85

Pastirčák, ref. 47, s. 57 86

Biblia, 1Pt 2, 1 - 6 87

Biblia Mt 19, 3 - 10

36

rôznych závaţných dôvodov nemoţné spolunaţívať, cirkev môţe odsúhlasiť trvalú

separáciu. V praxi to znamená, ţe manţelia spolu neţijú, no manţelstvo formálne ostáva

zachované. O tejto moţnosti hovorí Kódex kanonického práva:

„Ak niektorý z manželov vytvára veľké nebezpečenstvo pre dušu alebo pre telo

druhej manželskej stránky alebo detí, alebo ináč veľmi sťaží spoločný život, poskytuje

druhej stránke zákonný dôvod na odstúpenie na základe dekrétu miestneho ordinára, a ak

hrozí nebezpečenstvo z oneskorenia, aj na základe vlastného uváženia. Vo všetkých

prípadoch treba po zaniknutí dôvodu odlúčenia obnoviť manželské spolunažívanie, ak

cirkevná vrchnosť nestanovuje ináč.“88

Rozvod sa povaţuje za krajné riešenie a vţdy je mu snaha predísť. Rozluku môţe

v celkom výnimočnom prípade udeliť pápeţ. Tu sa však rozchádza kresťanská ideológia a

prax. Rozvod manţelstva sa zvyčajne uskutočňuje na civilnom súde, najmä ak je nutné

vyriešiť starostlivosť o deti, spoločné vlastníctvo manţelov a pod. Cirkev civilný rozvod

dovoľuje, nakoľko tento neruší manţelstvo uzatvorené pred Bohom a cirkvou, nie je

prehreškom voči Boţiemu zákonu, no zároveň uţ neumoţňuje ďalší cirkevný sobáš. V

katechizme katolíckej cirkvi sa uvádza:

"Rozvod je ťažkým previnením proti prirodzenému zákonu. Nárokuje si zrušiť zmluvu,

ktorú manželia slobodne uzavreli, že budú žiť spolu až do smrti. Rozvod potupuje zmluvu spásy,

ktorej je sviatostné manželstvo znakom. Uzavretie nového zväzku, aj keby ho civilný zákon

uznával, ešte zväčšuje porušenie zmluvy: manželský partner, ktorý sa znovu zosobáši, sa v tomto

prípade nachádza v situácii trvalého a verejného cudzoložstva: „Keď muž prepustí manželku, nie

je mu dovolené, aby si vzal inú; ani nie je dovolené, aby si iný vzal za manželku takú, ktorú

manžel odpudil.“89

"Nové manželstvo rozvedených, kým žije legitímny manželský partner, porušuje

Boží plán a zákon, ako ich učil Kristus. Rozvedení, ktorí uzavreli nový zväzok nie sú

odlúčení od Cirkvi, ale nemôžu prijímať Eucharistiu. Majú viesť svoj kresťanský život

najmä tým, že vychovávajú svoje deti vo viere"90

Postavenie matky v rodine

Človek - muţ aj ţena, je jediné stvorenie, ktoré Boh chcel preň samo. Ide o osobu

a o subjekt, ktorý sám rozhoduje o sebe. Táto definícia osoby zodpovedá základnej

biblickej pravde o stvorení človeka, nielen muţa, ale aj ţeny, na Boţí obraz a Boţiu

88

Kánon 1153: §1 - §2 89

KKC 2384 90

KKC 1665

37

podobu. Táto pravda o ľudskej osobe nám otvára aj cestu k plnému pochopeniu materstva

ţeny. Materstvo je dôsledkom manţelského spojenia muţa a ţeny, čiţe biblického

"poznania", ktoré zodpovedá splynutiu dvoch v "jednom tele". Materstvo ţeny je

včlenené do obsahu Zmluvy, ktorú Boh s človekom stanovil v Jeţišovi Kristovi. Tu Jeţiš

potvrdzuje zmysel materstva v telesnej oblasti, ale zároveň poukazuje aj na vyšší zmysel

materstva v duchovnom poriadku. Túto skutočnosť potvrdzuje Jeţišova odpoveď ţene,

ktorá ho uprostred zástupu hlasito blahoslavila skrze materstvo jeho Rodičky:

"Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a blahoslavené prsia, ktoré si požíval". Skôr sú

blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho"91

Úloha matky v kresťanskej rodine nie je priamo vyšpecifikovaná. Podľa

Katechizmu Katolíckej cirkvi členovia rodiny sú osoby, ktoré majú rovnakú dôstojnosť.

V kresťanskej rodine sa obaja rodičia rovnakou mierou podieľajú na výchove svojich detí.

Podiel oboch rodičov v starostlivosti o deti a výchovnej zodpovednosti je rovnako

významný:

"Deti poslúchajte rodičov v Pánovi, lebo to je spravodlivé. Cti si otca i matku - to je prvé

prikázanie so zasľúbením - aby sa ti dobre vodilo a aby si dlho žil na zemi. A vy, otcovia,

nedráždite svoje deti, ale vychovávajte ich s prísnosťou a napomínaním podľa Pána."92

Uţ v príprave na sviatosť manţelstva majú byť obom snúbencom prízvukované aj

princípy rodičovskej role. Deťom je od narodenia vštepovaná kresťanská výchova.

" Rodičia majú väčšmi ako iní povinnosť slovom a príkladom formovať deti vo

viere a praxi kresťanského života; rovnakú povinnosť majú tí, ktorí rodičov zastupujú,

ako aj krstní rodičia".93

"Rodičia, ako aj tí, ktorí ich zastupujú, sú povinní a majú právo vychovávať deti;

katolícki rodičia majú povinnosť aj právo zvoliť si tie prostriedky a inštitúcie, ktorými

môžu podľa miestnych okolností vhodnejšie zabezpečiť katolícku výchovu detí.

Rodičia majú tiež právo využívať tie prostriedky, poskytované občianskou spoločnosťou,

ktoré potrebujú na zaistenie katolíckej výchovy detí."94

91

Biblia, Lk 11, 27 - 28 92

Biblia, Ef. 6, 1 - 4 93

Kánon 774, §2 94

Kánon 793, §1 - 2

38

Zahaľovanie

Vo všeobecnosti prevládajú názory, ţe zahaľovanie ţien je akousi "špecialitou"

islamu. Západ povaţuje závoj alebo pokrývku hlavy za najväčší symbol utláčania a

zotročovania ţien. V kresťanskej tradícii si mníšky stovky rokov zahaľujú hlavu a aj v

histórii kresťanstva nájdeme mnoho dôkazov o tom, ţe ţeny takmer v kaţdej kultúrnej

oblasti nosili nejaký druh pokrývky hlavy.95

Sv. Pavol v Novom zákone vyslovil

niekoľko zaujímavých prehlásení týkajúcich sa závoja.96

Zaoberá vzťahmi medzi muţmi

a ţenami, a predovšetkým tým, či si ţeny majú pokrývať hlavu, hoci muţi to robiť

nemusia:97

"(...) ale každá žena, ktorá sa modlí alebo prorokuje s nezahalenou hlavou,

zneucťuje si hlavu (...)Lebo ak sa žena nezahaľuje, nech sa aj ostrihá, ak je žene potupou

ostrihať sa, nech sa zahaľuje. Muž si totiž nemusí prikryť hlavu, lebo je obrazom Božím a

Jeho slávou, žena je však slávou mužovou. Lebo nie muž je zo ženy, ale žena z muža."98

Išlo mu aj o to, aby na kresťanských zhromaţdeniach panoval poriadok:99

Pavol

sa zaoberá verejným zhromaţdením. Mnohé ţeny vtedajšej spoločnosti vôbec neriešili

otázku, ako sa majú ustrojiť, keď idú na zhromaţdenie, pretoţe na ţiadne zhromaţdenie

aj tak ísť nemohli. V synagóge boli ţeny oddelené od muţov. Kresťanské zhromaţdenia

však boli zmiešané, preto Pavol rieši otázku, ako majú byť ţeny ustrojené.100

Zahaľovanie

ţien odôvodňuje tým, ţe reprezentuje znak autority muţa, ktorý je obrazom a odleskom

slávy Boţej, nad ţenou, ktorá bola stvorená z muţa a pre neho. V kanonickom práve

dnešnej katolíckej cirkvi nájdeme ustanovenie, podľa ktorého musia mať ţeny v kostole

zakrytú hlavu. Dôvodom zahaľovania podľa cirkevných vodcov je to, ţe pokrývka hlavy

je symbolom podriadenosti ţien muţom a Bohu, čo má rovnakú logiku ako je tá, ktorú

uviedol sv. Pavol v Novom zákone. 101

Právo a sloboda

V Starom zákone nachádzame časť o dedičstve ţien, ktoré hovorí, ţe manţelka

nemá podiel na manţelovom majetku, no on je jej prvým dedičom aj pred synmi. Dcéra

môţe dediť len vtedy, ak nie je ţiadny muţský dedič. Matka nie je dedičkou po deťoch,

95

Na Slovensku bol v minulosti čepiec znakom vydatej ţeny a bol "povinnou" súčasťou kroja. Ţena ho

nosila aţ do konca ţivota. Po smrti manţela nosila ţena "vdovský" čepiec. 96

Porovnaj Léon-Dufour, X. a kol. Slovník biblické teologie, s. 641 97

Carson, D. A., Douglas, J. M., Úvod do Nového zákona, s.363 98

Biblia, 1K, 11, 5 - 14 99

Carson, ref. 97, s.363 100

Drápal, ref. 42, s. 20 101

Abdel Azim, ref. 29, s. 37

39

otec áno. Pokiaľ neostali muţskí potomkovia, vdovy a dcéry boli vydané napospas

muţským dedičom, aby ich zaistili.

"(...) Ak niekto zomrie a nemá syna, preveďte jeho dedičské vlastníctvo na jeho

dcéru. Keby nemal ani dcéru, odovzdajte jeho vlastníctvo jeho bratom. A keby nemal ani

bratov, vtedy odovzdajte vlastníctvo bratom jeho otca. A keby jeho otec nemal bratov,

odovzdajte jeho vlastníctvo najbližšiemu pokrvnému príbuznému z celej jeho čeľade

(...)102

Vdovy a siroty ţenského pohlavia tej doby patrili medzi najúbohejších členov

spoločnosti. Kresťanstvo v tejto praxi dlho pokračovalo. Ako cirkevné, tak aj civilné

zákony kresťanského sveta bránili dcéram mať podiel spolu so svojimi bratmi na

dedičstve po otcovi. Okrem toho boli manţelky celkom zbavené práva na dedičstvo. Tieto

nespravodlivé zákony preţili aţ do konca minulého storočia.103

Aj keď ani kresťanský

stredovek nebol naklonený k poskytnutiu akýchkoľvek občianskych práv ţene a uznával

právo muţa vládnuť vo svojom dome nad všetkými príslušníkmi pevnou rukou, ani on

nedokázal byť nevšímavý k ţenám, ktoré sa nejakým spôsobom dokázali presadiť. Vo

všeobecnosti neposkytoval ţenám vzdelanie.104

Podľa Biblie musí človek splniť všetky

prísahy, no prísaha ţeny nemusela byť nutne záväzná. Buď bola schválená otcom ţeny,

alebo neskôr jej manţelom. Biblické príkazy týkajúce sa ţien mali negatívny dopad na

kresťanky aţ do začiatku 20. storočia. Vydatá ţena v západnom svete nemala ţiadny

právny štatút. Bola povaţovaná za nesvojprávnu a ţiadny jej čin nemal právnu platnosť.

Jej manţel mohol zamietnuť akúkoľvek zmluvu, obchod alebo dohodu, ktorú

uzatvorila.105

Kresťanská tradícia rozširovala vedúce postavenie manţela aţ na

vlastníctvo manţelky. Ako podmienka uzatvorenia manţelstva sa vyţadovala dohoda o

majetku. Podľa kanonického a civilného práva vydatá ţena v kresťanskej Európe a

Amerike nemala svoje vlastnícke práva aţ do konca 19. a začiatku 20. storočia. V

okamihu uzatvorenia manţelstva stratila okrem majetku aj svoju osobnosť.106

Medzi práva ţien dnes patrí rovnaké právo svedectva, ako majú muţi.Na

kresťanskom západe cirkevný ba aj civilný súd zakazoval ţenám svedčiť do konca 19.

storočia. Podľa Biblie nie je svedectvo ţeny brané do úvahy v prípade, ţe muţ obviní

ţenu z nemravnosti. V prípade vlastnej obhajoby sa obvinená musí podrobiť skúške

102

Biblia, 4M, 27, 1-11 103

Abdel, Azim, ref. 29, s. 27 104

Flasarová, V. Ţena ve světle náboţenství 105

Abdel Azim, ref. 29, s. 16 106

Abdel Azim, ref. 29, s. 19

40

utrpením, pri ktorom prechádza zloţitým a poniţujúcim rituálom, ktorý má dokázať jen

vinu, či nevinu. 107

V dobe, kedy ţena bola z pohľadu svetského práva závislou bytosťou, obracia sa k

Bohu priamo, bez muţského sprostredkovateľa. To je základom jedinečného postavenia

ţeny v náboţenskom ţivote. Odstránenie otcovskej nadvlády jej umoţňuje slobodne

nasledovať duchovné povolanie. Kresťanské manţelstvo nariaďuje ţene aj muţovi

rovnaké náboţenské príkazy a mravnú povinnosť, teda poţiadavka vernosti a jedného

partnera platí pre obe strany rovnako.

107

Pozri Biblia, 4M, 5, 11-31

41

4 ŽENA 21. STOROČIA

4.1 Súčasná moslimka

Od konca štyridsiatych do šesťdesiatych rokov 20. storočia, teda v dobe, v

priebehu ktorej moslimské krajiny získali nezávislosť, bola modernizácia - či skôr vývoj

podľa západných vzorov - povaţovaná za všeliek na spoločenské a hospodárske choroby.

Väčšina moslimských krajín sa skutočne vydala cestou modernizácie. Avšak stratégie

modernizácie neboli zosynchronizované s tradičnými spoločenstvami, ktoré sa snaţili

zmeniť. Modernizácia 20. storočia bola pre niektoré ţeny obzvlášť problematická. Jedni

ich vyzývali, aby sa oslobodili od islamu a stali sa tak modernými, druhí naopak, aby sa

oslobodili od všetkého západného s tým, ţe ostanú sebavedomými moslimkami. O

postavení obyčajných ţien v islamskom svete pred nástupom novoveku sa toho vie len

veľmi málo, avšak dôkazy z novoveku podčiarkujú rozmanitosť prostredia, v ktorom

moslimské ţeny ţijú a pracujú, rovnako ako neschopnosť stereotypu poddajnej, poslušnej

a za závojom schovanej pasivity odráţať kvalitu ich ţivota. Moslimské ţeny vţdy ţili a

ţijú v mestách, na dedinách a v kočovných pastierskych kmeňoch. Niektoré pracujú

mimo svojho domova, niektoré doma, iné nepracujú vôbec. Niektoré sa na verejnosti

zahaľujú, väčšina vôbec. Niektoré majú obmedzenú moţnosť pohybovať sa mimo svoj

domov, no väčšina nie a mnohé podobne ako väčšina moslimských muţov povaţuje

umiernenosť na verejnosti za beţnú. Pre mnohé predstavuje súkromný domov a verejné

kúpele aj naďalej stredisko spoločenských kontaktov, iné si naopak zvolili svet

zamestnania a mestského ţivota. Len málo ich ţije v polygamných rodinách. Striktné

nástojenie na ustanoveniach šaríe, ktorá dáva ţenám právo mať svoj vlastný majetok,

umoţnilo celej rade moslimských ţien minulosti i súčasnosti získať veľké bohatstvo.108

Ešte vţdy existuje tabu na voľné stretávanie osôb rozličného pohlavia, a preto

ţeny v islamských krajinách i dnes dávajú prednosť určitému druhu zamestnaní:

vysokoškolsky vzdelané ţeny sú učiteľkami v dievčenských školách, profesorkami na

ţenských fakultách, sú lekárky - gynekologičky a pediatričky. Tie, čo majú vzdelanie,

pracujú ako ošetrovateľky v zariadeniach, kde sa ošetrujú ţeny a deti a odnedávna ich

vídať spolu s muţskými kolegami v administratívnych budovách alebo v laboratóriách.

V Maroku je príkladom to, čo sa dá dosiahnuť preformulovaním aspektov šariíe

súvisiace s osobným právom. Nové islamské rodinné právo, Mudawwana, zavedené 10.

10. 2003, odstraňuje storočia bigotnosti a krikľavé predsudky voči ţenám. Ide o výsledok

108

Kol. autorov, ref. 9, s. 73 a n.

42

niekoľkoročnej agitácie ţien, aktivistov a pokrokových moslimských učencov. K

najvýznamnejším aspektom patrí fakt, ţe vzniklo za aktívnej spoluúčasti ţien. V zmenách

sa upúšťa od tradičného poňatia manţela ako hlavy rodiny, za ktorú teraz zodpovedajú

obaja manţelia spoločne. Ako ďalšie zmeny môţeme spomenúť nárokovanie výţivného

alebo upustenie od uprednostňovania muţských dedičov pri rozdeľovaní pôdy. V

Afganistane nová Ústava schválená 4. 1. 2004 zaručovala ţenám rovnaké práva ako

muţom a obsahovala ustanovenia, na základe ktorých majú ţeny nárok na vzdelanie a

sociálnu starostlivosť. V Iráne po smrti Chomejního v roku 1989 nasledovalo obdobie

reforiem. Avšak po roku 2001 prišiel návrat revolučných islamských hodnôt a tvrdého

konzervativizmu, vrátanie presadzovania kódexu odievania, obmedzených ľudských práv,

pokračujúci tlak na médiá a nepriateľstvo voči Západu. V Sýrii patrí od roku 1973

zákonodarná moc ľudu, pričom ústava zaručuje slobodu prejavu a rovnosť pred zákonom.

V marci 2006 sa viceprezidentkou stala Nadţáh Attarová, prvá ţena a prvý nečlen strany

Baas v tejto funkcii. Rýchly rast miest v priebehu 20. storočia v Iraku urýchlil

spoločenské zmeny, v rámci ktorých dochádzalo k vystaveniu väčšej časti populácie

modernému, do značnej miery pozápadnenému ţivotnému štýlu. Postupne sa menila aj

rola ţien, kedy sa ich čím ďalej tým viac zapojovalo do pracovného procesu aj navzdory

vládnej politike, ktorá podporovala ich zotrvanie v domácnosti, kde sa mali starať o veľkú

rodinu. V Pakistane podľa novelizovanej ústavy z roku 1972 e 20 kresiel národného

zhromaţdenia vyhradené ţenám, ktoré vyberajú zvolení členovia. Sekularizmus v

Turecku znamenal, ţe sa postupne zlepšovalo postavenie ţien, ktoré získali volebné právo

i moţnosť kandidovať do parlamentu.109

Základom islamského feminizmu je predovšetkým moderná arabská literatúra.

Hrdinkou príbehu je často ţena, ktorá akceptuje náboţenské a tradičné spoločenské

konvencie a búri sa proti nim. Stavia sa proti nim tým, ţe hľadá skutočnú slobodu a

naplnenú lásku. Islamské feministky sa pokúšajú nájsť svoju identitu ako orientálne ţeny

vo vnútri islamu. Spravidla úmyselne odmietajú západné štandardy a etiku, ale

neprijímajú ani patriarchálne názory vlastnej kultúry. Hľadanie vlastnej identity vyjadrujú

tieţ prostredníctvom poézie. Odmietajú definovať islam ako násilné náboţenstvo.

Uvedomujú si rozdiel medzi termínmi "islamský" a "moslimský". Pre nich islamský

znamená násilnú a politickú formu islamu, ktorá sa prejavuje násilím. No moslim je

človek, ktorý sa narodil v moslimskej rodine a ţije vierou islamu podľa svojho poznania a

109

Kol. autorov, ref. 9, s. 195 - 219

43

chápania. Ţeny hľadajú v islame islamské prvky a kladú dôraz na nový a lepší spôsob

ţivota, podobný tomu, aký Mohamed zaručil svojim manţelkám. Ich argumenty sa

zakladajú na tradícií a popisovaní Mohamedovho ţivota a s jeho ţenami počas neskorších

rokov ţivota v Medine. Islamské feministky študujú Korán, pokúšajú sa ho interpretovať

vo verzii zrozumiteľnej pre súčasnú dobu a sú hrdé na to, ţe sú silnými ţenami a zároveň

moslimkami. Hlásajú, ţe islam zaručuje ţenám právo pohybovať sa mimo svojich domov

bez obmedzenia a rozhodovať sa nezávisle od vôle rodiny. Keď porovnáme túto ţenskú

interpretáciu islamu s kaţdodenným ţivotom v moslimskej krajine, môţeme s istotou

predpokladať, ţe svoje miesto nájde len v kruhoch svojich prívrţencov, no len ťaţko

ovplyvní konkrétne ţivotné situácie a ponúkne praktické riešenia. 110

4.2 Súčasná kresťanka

Ţena v očiach cirkvi znamenala jednu z najvýznamnejších kultúrnych revolúcií v

modernom kresťanstve, pretoţe sa obrátila proti storočiam trvajúcej tradícii

podhodnocovania ţien, dalo sa povedať, aţ averzii cirkvi voči ţenám. Dôkazom

cirkevného videnia ţien do 17. storočia sú procesy s čarodejnicami, kedy ich bolo podľa

odhadov zavraţdených asi milión.111

Postavenie ţien sa začalo meniť aţ v 19. - 20.

storočí, táto zmena bola však podmienená viac sociálnokultúrnymi poţiadavkami, neţ

cirkevnými postojmi. Dodnes sme svedkami stále silnejších poţiadaviek na zrušenie

cirkevnej diskriminácie ţien. Práva neboli ţenám pridelené dobrovoľne. Svoje súčasné

postavenie dosiahla nátlakom a nie prirodzeným vývojom alebo vzájomným súhlasom

Boţieho učenia. Ţeny si svoje miesto vybojovali ťaţko a dopomohli im v tom rôzne

okolnosti ako nedostatok muţov v období vojen, ekonomický tlak či expanzia priemyslu.

Toto všetko donútilo ţeny, aby opustili svoje domovy, začali pracovať, vzdelávať sa a

snaţiť sa o dosiahnutie úrovne muţov.112

Všetky práva, ktoré si uţíva súčasná kresťanská

ţena, nedosahujú úroveň práv moslimských ţien. Islam však zaručuje ţene práva, ktoré

zodpovedajú jej prirodzenosti, poskytujú jej bezpečie a ochraňujú ju pred rôznymi

ţivotnými neistotami. Väčšina dnešných kresťanských ţien má právo na slobodu a

voľnosť pohybu, právo na prácu a mzdu.

Feministické hnutie nie je zvláštnym javom našej doby ani doby nedávnej. Svoje

najhlbšie korene má uţ v 18. storočí, predovšetkým vo Francúzsku. Osvietenské hnutie

110

Debus, B. Islamský feminizmus ako hľadanie cesty k obnove a modernizácii, s. 14 111

Malleus Malleficarum (1487) slovensky "Kladivo na čarodejnice". Autori sa venujú existencii

čarodejníctva, v dobách najväčšej slávy bola kniha druhou najpredávanejšou po Biblii 112

Porovnaj Kol. autorov, Slovník spirituality, s. 271

44

dalo v ţenskej francúzskej spoločnosti podnety k úvahám, ako zaobchádzajú muţi so

ţenami ako v zákonodarstve, tak v zvyklostiach. Zaloţenie ţenských klubov nebolo na

konci 18. storočia ţiadnou novinkou a debatovalo sa v nich hlavne o problémoch

postavenia ţien vtedajšej spoločnosti. Členky klubu Olympe de Gouges 113

sa usilovali o

občiansku a politickú rovnoprávnosť. Celkovo sa dá tvrdiť, ţe prvý feminizmus v 18.

storočí a na začiatku 19. storočia sa vyvíjal okolo všeobecnej témy rovnosti pohlaví,

druhý v polovici 19. storočia aţ do prvej polovice 20. storočia bojoval za volebné právo a

za rovnaký prístup ku všetkým profesiám, no tretia vlna feminizmu sa prejavila asi v

posledných pätnástich rokoch a prišla s témami, ktoré môţeme definovať ako prelomové.

Stavia na hlbokej "osobnej" nespokojnosti ţeny. Diskutuje sa o vzťahu medzi muţom a

ţenou, o jeho hlbokej podstate, o rozmere a kvalite. Ţena prakticky dosiahla, aspoň podľa

zákona uplatnenie a uznanie, ale cíti sa "otrokyňou" muţa ako muţa. Protestuje proti

muţskej vláde a jej protest zahŕňa v plnom rozsahu problém rodiny a vzťahov v rodine.

Súčasný feminizmus sa nachádza v krízi, pretoţe sa stáva javom nie vo vlastnom zmysle

"masovým", ale javom "módnym". Ťaţko sa dá predpovedať, ako sa bude terajšia kríza

feminizmu vyvíjať, pretoţe hospodárska kríza, ktorá postihuje celý svet, či uţ sféru

výroby a tým aj celú organizáciu práce, ovplyvňuje tieţ vzťahy medzi ţenou a prácou,

ţenou a spoločnosťou, ţenou a rodinou a medzi ţenou a muţom.114

113

Olympe de Gouges (1748 - 1793) francúzska spisovateľka, povaţovaná za zakladateľku moderného feminizmu, predovšetkým pre jej Deklaráciu práv ţeny a občianky ( 1791) 114

Kol. autorov, ref. 112, s. 266 - 272

45

ZÁVER

Z pohľadu našej kultúry 21. storočia môţeme vnímať postoje veľkých

patriarchálnych náboţenstiev voči ţenám za netaktné a ich postavenie v hierarchii za

podriadené. Porovnávať a najmä vyvodzovať závery o náboţenských postojoch nie je

jednoduché. Všimli sme si, ţe napriek snahe o zachovanie všetkých textov do istej miery

dochádza k zmene ich interpretácií, čo sa deje postupom času a v rôznych skupinách

môţe byť odlišná. Stretli sme sa tak isto s odlišným výkladom niektorých myšlienok, ako

i vytrhnutých kontextov, ktoré po prečítaní mohli nadobudnúť iný význam. Tieto texty

predstavujú akési modely ideálov, ktoré sa však pri snahe zavedenia do praxe stretnú s

rôznymi faktormi, ktoré nesúvisia so samotným obsahom textu, ale sú závislé od

konečnej interpretácie. Preto sa v praxi vyskytujú rozdiely medzi veriacimi toho istého

náboţenstva, ktorí ale ţijú v iných kultúrnych oblastiach.

Snaţili sme sa odpovedať na otázku, či je postavenie ţeny v islame a v

kresťanstve rovnaké, alebo sa líši vo svojej podstate. Vo všeobecnosti sa dá tvrdiť, ţe tak

v islame ako i v kresťanstve je postavenie ţeny oproti muţovi na niţšej priečke. Čo sa

týka praxe, kresťanská ţena je oproti moslimskej ţene v značnej výhode a jej postavenie

je o čosi lepšie. Musíme podotknúť, ţe objektívne dokazovanie je vďaka odlišnostiam v

oboch kultúrach veľmi ťaţké. V islame nenájdeme mnoho práv, ktoré majú kresťanské

ţeny a naopak. V oboch náboţenstvách platí princíp patriarchátu. V oboch je muţ

povaţovaný za hlavu rodiny, má ekonomickú zodpovednosť voči rodine a tento model

platí aj dnes, keď uţ mnohé ţeny pracujú. Tradičný model, kde muţ pracuje a ţena sa

stará o domácnosť a výchovu detí pretrváva tak v islame ako i v kresťanskej spoločnosti.

V otázkach rozvodu odmietavý postoj zaujali obidve náboţenstvá, snaţia sa rozvodu

vyhnúť a povaţujú ho za posledné riešenie. Rozdiel sme našli v názore na celibát. Islam

neuznáva celibát tak ako kresťanstvo. Základné usporiadanie rodiny je v islame aj v

kresťanstve podobné, nakoľko obe náboţenstvá vychádzajú pôvodne z judaizmu. Obe

náboţenstvá chápu rodinu za základný článok spoločnosti a majú stanovené pravidlá, ako

má takáto rodina fungovať. V západnom kresťanskom ponímaní je za rodinu povaţovaná

základná jednotka, teda rodičia a deti. Naopak v islamskom prostredí hrajú mimoriadne

významnú úlohu široké rodinné väzby, pričom medzi členov rodiny patria mnohí rodinní

príslušníci zo strany oboch rodičov. Tento rozdiel v chápaní rodiny vplýva aj na praktické

46

fungovanie rodiny či uţ v otázkach ekonomického zabezpečenia alebo výchovy detí.

Otázka výchovy detí a ich vzťah k rodičom sú rovnaké v oboch náboţenstvách.

Postavenie ţeny vo všetkých spoločensko-náboţenských systémoch sa stalo

jednou z najdiskutovanejších tém. Zatiaľ čo emancipácia a rovnosť priniesla v západnom

poňatí ţene len relatívnu slobodu, pretoţe ju zbavila úcty a rešpektu ako k ţene takej, tak

chudoba a nestabilita východu uvrhla ţenu do bludného kruhu tradícií a predsudkov a

dala jej nálepku menejcennej bytosti. A tak sa predstava ţeny ako plnohodnotného a

rozumom obdareného tvora rozišla s beţnou ţivotnou praxou takmer na celom svete.

47

LITERATÚRA A PRAMENE

ABDEL, A. S. 2010. Ţeny v islámu versus ženy v židovsko-kresťanské tradici. Mýtus a

realita. Praha: Islamská nadace. 2010. 48 s. ISBN 978-80-904373-7-1

ANTTONEN, V. a kol. Viery a vyznania. 2006. Nový sprievodca náboţenstvami sveta.

Bratislava: SLOVART, spol. s r.o. 2006. 495 s. ISBN 80-8085-132-8

al - ABSI, M. 2007. Arabská káva v kultúre beduínov. Nitra: Univerzita Konštantína

Filozofa. 2007. 124 s. ISBN 978-80-8094-214-4

al - ABSI, M. - al - ABSIOVÁ, E. 2009. Žena v arabskej kultúre. In Kontexty kultúry a

turizmu. ISSN 1337-7760. 2/2009. s. 14 - 19.

al - SBENATY, A. 2002. Islam - viera a náboženstvo. Bratislava: ALJA, s.r.o. 2002. 160

s. ISBN 80-968262-1-2

al - SBENATY, A. 1998. Manželstvo v islame. Bratislava: ALJA, s.r.o. 1998. 110 s.

ISBN 80-968048-3-9

ARMSTRONGOVÁ, K. 2002. Islam. Bratislava: Slovart, spol. s r.o. 2002. 263 s. ISBN

80 7145-683-7

BIBLIA. Písmo Sväté Starej a Novej zmluvy. 1999. Liptovský Mikuláš: Tranoscius. 1999.

299 s. ISBN 80-7140-182-X

CARSON, D. A. - DOUGLAS, J. M. 2008. Úvod do Nového zákona. Praha: Návrat

domů. 2008. 700 s. ISBN 978-80-7255-165-1

DRÁPAL, D. 2003. Emancipace žen v církvi?. Praha: : Návrat domů. 2003. 117 s. ISBN

80-7255-084-5

ELIADE, M. 2001. O islame. Bratislava: AGORA. 2001. 189 s. ISBN 80-968686-0-8

HOLEČEK, M. 1997. Encyklopedie náboženství. Kostelí Vydří: Karmelitánské

nakladatelství. 1997. 408 s. ISBN 80-7192-188-2

Kolektív autorov. 1999. Slovník spirituality. Kostelní Vydří: Karmelitánské

nakladatelství. 1999. 1295 s. ISBN 80-7192-338-9

Kolektív autorov. 2010. Islám. Náboženství, historie a budoucnost. Brno: JOTA, s. r. o.

2010. 380 s. ISBN 978-80-7217-628-1

Kolektív autorov. 1997. Encyklopédia mladých Larousse. Náboženstvá sveta. Bratislava:

Mladé letá. 1997. 95 s. ISBN 80-06-00754-3

KŘIKAVOVÁ, A. a kol. 2002. Islám. Ideál a skutečnost. Praha: Nakladatelství Miloš

Uhlíř - Baset. 2002. 311 s. ISBN 80-86223-71-X

48

KǕNG, H. 2006. Po stopách světových náboženství. Praha: CDK. 2006. 308 s. ISBN 80-

7325-059-4

KELLER, W. 1969. A Biblia má predsa pravdu. Bratislava: TATRAN. 405 s.

LANGLEYOVÁ, M. - BUTTERWORTH, J. - ALLEN, J. 1993. Viery a vyznania.

Náboženstvá, Sekty a náboženstvá, Záhady. Bratislava: Slovart. 1993. 199 s.

LÉON - DUFOUR, X. a kol. 2003. Slovník biblické teologie. Praha: Academia. 2003. 680

s. ISBN 8020011277

MACÚCH, R. 1950. Islam a kresťanstvo. Historické a kultúrno-náboženské štúdie o

islame. Liptovský Mikuláš: Tranoscius. 1950. 122 s.

MARKOVÁ, D. 1999. Zelená v záplavě oranžové. Osudy islámu v Indii. In Variace na

Korán. Islám v diaspoře. Praha: Orientální ústav AV ČR. 1999

MARKUŠ, J. O. 2010. Biblické ženy Starej a Novej zmluvy. Martin: Matica slovenská.

2010. 434 s. ISBN 978-80-7090-961-4

PASTIRČÁK, D. 2008. Malá kniha o vzťahoch. Levice: JPK. 2008. 141 s. ISBN 978-80-

968159-8-2

SCHWARTZ, M. 2003. Láska v Biblii. Bratislava: Ikar, a. s. 2003. 248 s. ISBN 80-551-

0641-X

49

Internetové zdroje

al - SBENATY, A. Korán. Preklad do slovenského jazyka s vysvetlivkami. Dostupné na

internete: http://www.islam-sk.sk/sk/koran

DEBUS, B. Islamský feminizmus ako hľadanie cesty k obnove a modernizácii. In Islam a

kresťanstvo. Časopis Inštitútu pre islamské otázky. ISSN 1616-8917. 2/2004. s. 14 - 15.

Dostupné na internete: http://www.zmenaarast.sk/act/act_5.pdf

FLASAROVÁ, V. 2008. Žena ve světle náboženství. Výber z knihy Pánové prominou.

Dostupné na internete http://slovakia.humanists.net/vflass.htm

JEŠKOVÁ, A. 2006. Žena v histórii a svetových náboženstvá. In Miriam. Kresťanský

časopis. 12/2006. Dostupné na internete: Http://www.miriam.sk /miriam9/ Miriam9

_Tema_ZenaHistoria. html

Katechizmus katolíckej cirkvi( KKC). Dostupné na internete: http:// www .katechizmus

.sk / index.php?action=getk

Kódex kánonického práva, CIC (1983). Dostupné na internete: http:// www. kbs.sk/ ?

cid=1117699770

SCHIRMACHER, CH. 2004. Ženy v islame: Ustanovenia islamského zákona o

manželstve. In Islam a kresťanstvo. Časopis Inštitútu pre islamské otázky. ISSN 1616-

8917. 2/2004. s. 9 - 11. Dostupné na internete: http://www.zmenaarast.sk/act/act_5.pdf

TOKÁROVÁ, A. Vplyv náboženstva na postavenie ženy v minulosti. Dostupné na

internete: www.voltaire.netkosice.sk/.../...