Univerzita Cyrila a Metoda Filozofická fakulta Katedra ...katpsych.truni.sk/svok/prace/Hromkova FF...

Univerzita Cyrila a Metoda

Filozofická fakulta

Katedra psychológie

Strach ako dôsledok citovej deprivácie

v rannom vývine dieťaťa

Anna Hromková

Dominika Zamborská

Školiteľ: PhDr. Jana Hubinská

ŠVOK, FF UCM Strach ako dôsledok citovej deprivácie v rannom vývine dieťaťa

2

Úvod ........................................................................................................................................... 3

1. Problematika psychickej deprivácie....................................................................................... 4

1. 1 Koncepcia psychickej deprivácie .................................................................................... 4

1. 2 Vymedzenie pojmov súvisiacich s psychickým strádaním v detskom veku ................. 6

1. 3 Teoretické východiská citovej deprivácie ....................................................................... 8

1. 3. 1 Teórie vychádzajúce z psychoanalýzy..................................................................... 9

1. 3. 2 Teórie učenia......................................................................................................... 10

1. 4 Vývin dieťaťa v rodinnom prostredí.............................................................................. 11

1. 4. 1 Deprivovanie detí v rodine..................................................................................... 12

1. 5 Život dieťaťa v detskom domove ................................................................................. 13

1. 6 Následky psychickej deprivácie .................................................................................... 14

1. 6. 1 Prejavy správania a sociálne vzťahy deprivovaných detí ..................................... 14

2. Problematika strachu a úzkosti............................................................................................. 16

2. 1 Význam a funkcia.......................................................................................................... 17

2. 2 Vznik a príčiny .............................................................................................................. 17

2. 2. Fylogenetické a psychologické stanovisko............................................................... 17

2. 2. 2 Dynamika vzniku ................................................................................................... 18

2. 3 Vývoj a prejavy ............................................................................................................. 18

2. 3. 1 Vývoj...................................................................................................................... 19

2. 3. 3 Osobnosť a strach................................................................................................... 21

2. 3. 4 Prejavy ................................................................................................................... 21

2. 4 Úzkosť ........................................................................................................................... 22

2. 4. 1 Separačná úzkosť ................................................................................................... 23

2. 4. 2 Vybrané úzkostné poruchy u detí .......................................................................... 24

2. 5 Strach ............................................................................................................................. 25

3. Deprivácia v etiológii strachu a úzkosti u detí ..................................................................... 26

Záver......................................................................................................................................... 31

Použitá literatúra ...................................................................................................................... 32

PRÍLOHY ................................................................................................................................... 33


3

Úvod „Duša dieťaťa je ako nepopísaná doska citlivá na slnko.

Každá myšlienka, každý vplyv sa do nej vrývajú.“

(Marden)

Detstvo je najdôležitejší úsek života každého človeka. Počas tohto obdobia sa ľudský

jedinec učí, ako „fungovať“ vo svete, ktorého sa svojím narodením stáva súčasťou. Je

obklopený láskou a šťastnou rodinou, ktorá mu pomáha prekonávať všetky prekážky, ktoré sa

mu stavajú do cesty. Za každým krokom, ktoré dieťa urobí, stojí ochranná ruka matky či otca,

ktorá mu ukazuje, že svetu môže veriť. Učí ho dôvere k ľuďom a k sebe samému a ono

prekonáva prípadný strach, ktorý prežíva. Aj napriek tomu, že strach ako jedna zo základných

ľudských emócií bude nevyhnutne súčasťou ďalších dní jeho nasledujúceho života, vďaka

rodine, bude tento pocit emóciou normálnou a zvládnuteľnou, s ktorou sa naučí žiť.

Akú má ale šancu dieťa, ktorého rodičia nechajú „pasovať“ sa so svetom bez pomoci

a opory? Ako dokáže takéto dieťa fungovať? Ako dokáže prekonať strach, keď nemôže veriť

v ľudí a vo svet, do ktorého sa narodil?

Na začiatku písania našej práce sme sa zamysleli nad tým, čo všetko môže spôsobiť

emocionálne strádanie u dieťaťa v rannom veku, ako môže ovplyvniť ďalší psychický vývin

a zamerali sme sa hlavne na to, či jedným z následkov nedostatočnej stimulácie potrieb

dieťaťa môže byť zvýšená miera pociťovania strachu a úzkosti. Odpoveď sme hľadali

v odbornej literatúre, ale snažili sme sa ju aj výskumne overiť. Preto naša práca pozostáva

z teoretickej časti, kde rozoberáme problematiku citovej deprivácie a strachu a z časti

praktickej, ktorej obsahom je výskum. Súčasne sme medzi problematikou strachu a deprivácie

hľadali prepojenie, ktorému sa venujeme v kapitole Deprivácia v etiológii strachu a úzkosti.

Pri teoretickom spracovaní prvej časti práce sa okrem definovania koncepcie psychickej

deprivácie venujeme aj vymedzeniu ostatných pojmov s ňou súvisiacich. Teóriám

vysvetľujúcim podstatu deprivácie, vývinu dieťaťa vo funkčnej rodine, ale aj o prípadoch,

kedy dochádza k deprivovaniu aj napriek tomu, že dieťa žije s oboma svojimi rodičmi.

Osobitne sa venujeme životu dieťaťa v detskom domove. Posledná kapitola prvej polovice

teoretickej časti hovorí o následkoch psychického strádania v detstve.

Čo sa týka problematiky strachu, potom, čo sme vymedzili pojmy úzkosť a strach a

definovali sme rozdiel medzi nimi, poukázali sme na význam a funkciu strachu, jeho vývoj

a prejavy, pričom sme sa stále snažili pridŕžať hlavne jeho prítomnosti v detstve a jeho vplyvu

na vývin dieťaťa v dospelého jedinca.


4

1. Problematika psychickej deprivácie

V posledných rokoch je zvýšená pozornosť odborníkov, ale aj celej verejnosti

venovaná vážnym prípadom týrania či zneužívania detí a problematika detí emočne

deprivovaných ustupuje do úzadia. Aj toto bol jeden z dôvodov, pre ktorý sme sa rozhodli

zamerať sa na oblasť citového strádania v detskom veku, na podmienky jeho vzniku, na

dôležitosť rannej interakcie matky a dieťaťa a potrieb, ktoré z tejto interakcie vyplývajú.

Dieťa je nesmierne krehký a zraniteľný tvor, preto je mu potrebné už od narodenia

venovať veľa pozornosti a snažiť sa napomáhať uspokojovaniu jeho potrieb. Existuje celý

komplex takýchto, pre zdravý vývin jedinca nesmierne dôležitých potrieb. Okrem stimulácie

biologických podnetov, podnetov, ktoré dieťaťu dávajú pocit istoty, stability, spoľahlivosti, je

nesporné, že dieťa potrebuje k zdravému vývinu v prvom rade citovú vrelosť a lásku.

Nedostatočné uspokojenie afektívnych potrieb má základný patogénny význam pre poruchy

vývinu osobnosti a charakteru.

V prípade, že dieťa nebude žiadnym človekom citovo akceptované a pozitívne

hodnotené, pokiaľ nebude mať pre nikoho osobný význam nebude ho mať ani pre seba, bude

neisté a dezorientované (Vágnerová, 2000). Ak sa dieťaťu nedostáva lásky, môžu u neho

vznikať prejavy, ktorých jadrom je neschopnosť nadviazať hlbšie citové vzťahy s inými,

chýbajú mu city priateľstva, vďačnosti, ľútosti, súcitu, úcty, hanby, zľutovania. Ide o škálu

prejavov od takmer nepostrehnuteľných, cez ľahostajné vzťahy k ľuďom až po prejavy

asociálne vo forme delikvencie.

1. 1 Koncepcia psychickej deprivácie

Neadekvátna starostlivosť o dieťa má mnoho foriem akými sú napríklad týranie, sexuálne

zneužívanie, zanedbávanie dieťaťa. Jednou z takýchto foriem je aj práve vyššie spomenuté

neuspokojovanie potrieb dieťaťa, ktoré je definované ako deprivácia.

Deprivácia je stavom strádania, ktorý je daný nemožnosťou uspokojiť svoje potreby.

Podľa toho, ktorá potreba je neuspokojená rozlišujeme viacero typov deprivácie. Taktiež je

dôležité rozdeliť depriváciu z časového hľadiska na jednorazovú a dlhodobú.

Typy deprivácie:

Zdroj (http://sk.wikipedia.org/wiki/Depriv%C3%A1cia_%28psychol%C3%B3gia%29)

uvádza tieto typy deprivácie.


5

Deprivácia biologická - Jedincovi chýba prístup k vyváženej potrave, sú biologicky

poškodzovaní zbavovaním dostatočného príjmu tekutín, vitamínov, tepla, hygieny, zdravotnej

starostlivosti. Dlhodobé prežívanie biologickej deprivácie má vysoko negatívny dôsledok na

ľudský organizmus. Bezprávna biologická deprivácia môže viesť nie len k negatívnemu

úbytku zdravia telesného a duševného (psychického), ale i k zlému fungovaniu mozgu a

vnútorných orgánov.

Deprivácia motorická - Vzniká nedostatkom súkromia, priestoru, osobnej slobody. Vplyvom

odopierania (zadržovania) pohybu, dochádza k prudkému zhoršovaniu motorickej inteligencie

a klesá umenie motorického správania. Pri tomto type deprivácie je tvrdo narušená teritoriálna

potreba jedincov. K motorickej deprivácii môže dôjsť napr. v azylovom dome.

Deprivácia senzorická - Ide o nedostatok zmyslových podnetov. Vplyvom jednotvárnych

zmyslových zážitkov ľudská inteligencia klesá, obrazotvornosť a predstavivosť sa stráca,

dochádza k celkovej devastácii vnímania a uchopenia zážitkov.

Deprivácia sociálna - Strata kontaktov s blízkymi, strata zamestnania, strata bydliska. Ľudia

strácajú sociálnu identitu, trpia odmietnutím vlastnou rodinou a blízkymi, čím sú veľmi vážne

narušené rodinné väzby.

Deprivácia citová - Neuspokojená potreba dotyku, priateľstva, lásky a istoty. K citovej

deprivácií môže dôjsť vplyvom depresií, ťažko zvládnuteľnými pocitmi osamelosti,

chorobami, pracovnými alebo finančnými ťažkosťami a čo je veľmi zaujímavé, aj vplyvom

zhoršujúcich sa vyjadrovaní vlastných vnútorných pocitov.

Výslednicou všetkých týchto deprivácií je deprivácia psychická (psychické

zbavovanie).

Vo vede bol problém psychickej deprivácie dlho neznámy. Jedna z prvých a najznámejších

prác, ktorá sa venuje problematike deprivácie bola publikovaná v roku 1962 Kempem. U nás

je klasickou a doposiaľ najčastejšie citovanou prácou publikácia Psychická deprivácia v

detstve autorov Langmeiera a Matějčeka – (1. Vyd. z roku 1963).

Psychickú depriváciu definujú ako „psychický stav, ktorý vzniká následkom životných

situácií, kedy nie je subjektu daná príležitosť k uspokojeniu niektorej jeho základnej –

(vitálnej) psychickej potreby v dostačujúcej miere a po dosť dlhú dobu.“ (Langmeier,

Matějček, 1974, s. 22).

Ďalej títo autori uvádzajú štyri potreby, ktoré sú práve tie, pre organizmus nevyhnutné

(základné, resp. vitálne).

1. Potrebu určitého množstva, premenlivosti a druhu (modality) podnetov


6

2. Potrebu základných podmienok pre účinné učenie

3. Potrebu prvotných spoločenských vzťahov (hlavne k materskej osobe) umožňujúcich

účinnú základnú integráciu osobnosti.

4. Potrebu spoločenského uplatnenia umožňujúceho osvojiť si rozličné spoločenské role

a hmotné ciele

Tieto psychické potreby je ale nutné hodnotiť vo vzťahu k individualite dieťaťa

a taktiež aj vo vzťahu k spoločnosti, v ktorej dieťa žije. V každom z vývinových štádií

existujú zvlášť silné potreby, ktorých neuspokojovanie je škodlivé. Taktiež aj následky

psychickej deprivácie môžeme posudzovať len vzhľadom k hodnotám platným v danej dobe,

v danej spoločnosti, na danom stupni vývinu osobnosti.

Vzhľadom k tomu, že v našej práci venujeme pozornosť psychickej deprivácii

v detstve, chceme zdôrazniť dôležitosť potreby, ktorú sme uviedli ako tretiu v poradí. Ide

o potrebu špecifického sociálneho objektu, ku ktorému sa dieťa môže naviazať špecifickým,

stabilným, tesným putom. Na začiatku týmto objektom spravidla býva matka, neskôr iné

významné objekty sociálneho záujmu – otec, rodina ako celok, skupina vrstovníkov.

John Bowlby (in: Šulová, 2005) zdôrazňuje, že mentálny stav jedinca v detstve je

výrazne ovplyvnený interpersonálnymi vzťahmi, ich harmonickosťou a vrelosťou, či naopak

brutalitou, úzkostnosťou, citovým odstupom alebo chladom. Za kľúčové pre mentálny rozvoj

a zdravie považuje Bowlby vytvorenie vzťahu s druhým človekom, schopnosť hľadať

starostlivosť a taktiež starostlivosť a záujem aj poskytovať.

Strádanie dieťaťa nedostatkom uspokojovania určitých podnetov podobne ako

v prípade fyzického týrania môže mať rôzny stupeň a závažnosť. Uviesť a udržiavať dieťa v

stave dlhodobého citového strádania znamená samozrejme ohrozenie jeho duševného zdravia

a celého ďalšieho duševného vývinu. Deprivovanie je teda ubližovanie dieťaťu a to

niekedy tak kruté a závažné, že hraničí s vraždou (Dunovský, Dytrych, Matějček a kol.,

1995).

1. 2 Vymedzenie pojmov súvisiacich s psychickým s trádaním v detskom veku

Považujeme za dôležité vymedziť pojmy, ktoré sú často používané v súvislosti

s problematikou deprivácie.

� Deprivačná situácia

Životná situácia dieťaťa, v ktorej sa mu nedostáva možnosť uspokojovať dôležité

psychické potreby. Psychická deprivácia je potom už osobitným, individuálnym spracovaním


7

podnetového ochudobnenia, ku ktorému došlo v deprivačnej situácii – je teda psychickým

stavom.

� Privácia

Odňatie, olúpenie, strata, stav nedostatku. K privácii dochádza vtedy, ak vôbec nevzniklo

puto medzi matkou a dieťaťom. Rutter, 1981 (in: Hill, 2004) uvádza hlavné následky privácie:

intelektuálna retardácia, citovo chladná psychopatia, antisociálne správanie/ delikvencia,

enurézia, trpasličí vzrast.

� Subdeprivácia

Dunovský a kol. (1995) uvádzajú, že v posledných rokoch je badať stúpajúci spoločenský

význam ľahších foriem psychických deprivácii – subdeprivácii.

K subdepriváciam dochádza paradoxne v rodinách lepšie socioekonomicky

situovaných, v ktorých rodičia majú exkluzívne, časovo aj psychicky vyčerpávajúce

zamestnanie, takže ich záujem o dieťa upadá. Dieťa má dostatok zmyslových aj intelektových

podnetov, no citovo však môže i vážne strádať. Aj napriek tomu, že tieto ľahšie formy

deprivácie nevedú k sociálnej invalidizácií jedinca, Dunovský a kol. (1995) uvádzajú, že

predstavujú zrejme významnú zložku v terajšom stúpajúcom výskyte agresivity, šikanovania

a iných foriem náhradného uspokojovania vyšších psychických potrieb, v stúpajúcom výskyte

delikvencie, toxikománie, či porúch rodinného súžitia.

Ukázalo sa, že subdepriváciou môžu trpieť aj deti, ktoré sa narodili z nechceného

tehotenstva. Matka v dôsledku pretrvávajúceho negatívneho postoja voči dieťaťu i po jeho

narodení nie je schopná vedome, či nevedome napĺňať najzákladnejšie psychické potreby,

ktoré sú dôležité pre ďalší psychosociálny vývin dieťaťa.

Psychická subdeprivácia, rovnako ako klasická deprivácia, má tendenciu prenášať sa

z generácie na generáciu (Dunovský, Dytrych, Matějček a kol. 1995).

� Zanedbávanie

Je potrebné uviesť rozdiel medzi depriváciou a zanedbávaním. Zanedbanosťou sa na

rozdiel od deprivácie označujú následky nedostatku výchovy v prostredí socioekonomicky

nízkej úrovne. Zanedbávané dieťa vyrastá obvykle v jednoduchom, primitívnom prostredí

s nedostatočnou hygienou, nechodí riadne do školy, vo svojom okolí nemá vhodné vzory

správania, tým pádom nemá príležitosť rozvinúť svoj psychický potenciál. Zanedbávané dieťa

sa často ocitá v situáciách, ktoré vážne ohrozujú jeho život. Psychicky deprivované dieťa však

vyrastá často aj v prostredí hygienicky vzornom, má dokonalú lekársku starostlivosť, ale jeho

rozumový, ale zvlášť citový vývin je vážne narušený. Klasicky ponímaná zanedbanosť by


8

teda mohla predstavovať len akýsi pred stupeň psychickej deprivácie, jednu z ciest, ktoré ku

nej vedú ( Dunovský, Dytrych, Matějček, 1995).

� Sociálna izolácia

Z literatúry sú nám známe prípady krajne izolovaných jedincov, ktorí vyrastali úplne bez

ľudskej spoločnosti a kultúry a práve oni sú príkladom „dokonalej“, „ čistej“ deprivácie.

Problematiku týchto detí spracoval profesor antropológie R. M. Zingg (in: Langmeier,

Matějček 1974), ktorý uvádza 31 relatívne vierohodných prípadov, akými boli napríklad

„vl čie deti“ alebo Gašpar Hauser.

� Separácia

Predpokladá sa, že ďalším nebezpečným prípadom deprivácie je prerušenie už

vytvoreného vzťahu medzi dieťaťom a jeho sociálnym prostredím. K takejto situácii dôjde ak

je dieťa odlúčené od osoby, resp. osôb, ktoré mu boli zdrojom citového uspokojenia, čiže ide

o separáciu ako o mimoriadne závažný patogénny činiteľ ohrozujúci zdravý duševný vývin

dieťaťa. Langmeier a Matějček, (1974) vychádzajú z predstavy, že biologická „závislosť“

dieťaťa na matke sa v období dojčenského veku pretvára v závislosť citovú a práve preto

prerušenie už vytvoreného puta bude veľmi nebezpečné pre ďalší psychický vývin dieťaťa. Aj

J. Bowlby (in: Langmeier, Matejček, 1974) vyslovil domnienku, že dlhodobé odlúčenia

dieťaťa od matky alebo inej osoby na jej mieste v prvých troch až piatich rokoch života

spravidla vedie k narušeniu duševného zdravia dieťaťa a zanecháva následky, ktoré sa

prejavujú v celom ďalšom vývoji jeho osobnosti. Bowlby ako aj iní autori, ktorí podstatu

deprivácie vidia prevažne v nedostatku citového puta dieťaťa a matky volia užší pojem –

depriváciu materskej starostlivosti – maternal deprivation.

� Anaklitická depresia

Špecifický typ separačnej úzkosti; prerušením silnej citovej väzby medzi matkou a

malým dieťaťom vzniká u dieťaťa stav depresie sprevádzaný úplnou apatiou, odmietaním

jedla, prípadne krikom, plačom alebo kŕčmi (Hartl, Hartlová, 2000).

� Hospitalizmus

Syndróm, ktorý vzniká u dieťaťa ako následok nedostatočného množstva potrebných

podnetov pri dlhšom umiestnení dieťaťa v nemocnici alebo v inom kolektívnom zariadení.

1. 3 Teoretické východiská citovej deprivácie

Poznáme niekoľko teoretických prístupov, ktoré vysvetľujú vznik a podstatu

psychickej deprivácie. Vieme, že k psychickému strádaniu môže dochádzať počas celého


9

života jedinca. Tak ako môžu trpieť neuspokojovaním psychických potrieb deti v útlom veku,

rovnako aj jedinci v adolescencii, dospelosti, či starobe. Keďže sa v našej práci sústredíme na

problematiku emočnej deprivácie v detstve, pri popise jednotlivých teoretických koncepcií

venujeme pozornosť tým, ktoré pri vysvetľovaní podstaty citovej deprivácie vychádzajú

z rannej interakcie medzi matkou a dieťaťom a z potrieb, ktoré z tejto interakcie vyplývajú.

Prvý psychologický prúd, ktorý začal s teoretizovaním problematiky deprivácie bola

psychoanalýza. Okrem S. Freuda, ktorý venoval psychosexuálnemu vývoju jedinca špecifickú

pozornosť, z psychoanalýzy vychádzajú aj štúdie iných autorov. Všetky vidia podstatu

deprivácie v nedostatku vzťahu medzi dieťaťom a objektom jeho pudových tendencií –

(matkou, resp. inou materskou osobou).

1. 3. 1 Teórie vychádzajúce z psychoanalýzy

René A. Spitz sa zaoberal dôsledkami absencie vzťahu dieťaťa s matkou. Výsledky

jeho výskumov poukazovali na fakt, že dlhodobejšia absencia materskej figúry (dlhšie ako 3

mesiace) viedla u detí ku vzniku depresií, ktoré Spitz nazval anaklitickými depresiami

(„anaklino“ – opora, teda depresiami pri strate opory), k celkovému úpadku, ku zhoršeniu

očnej koordinácii, k motorickej retardácií a dokonca k poruchám hormonálneho charakteru na

báze nedostatočnej emocionálnej stimulácie (Šulová, 2005).

Ďalej k psychoanalyticky ladením prácam zaraďujeme napríklad štúdie M. H.

Mahlerovej či D. W. Winnicotta. Nepochybne je taktiež dôležité uviesť pohľad

neopsychoanalytika Erika Homburger Eriksona.

Za jeho výrazný prínos považujeme detailnú koncepciu psychosociálneho vývoja

jedinca, v ktorej kladie dôraz práve na prvé roky života dieťaťa. Poukazuje na dôležitosť

interakcie matky a dieťaťa, vďaka ktorej dieťa dostáva pocit základnej istoty a dôvery voči

svetu.

„Dieťa v dojčenskom veku potrebuje potravu, zdravý spánok, teplo, nerušené

vyprázdňovanie. Osoba, ktorá sa o neho materinsky stará, poskytuje dieťaťu zážitok bezpečia

vtedy, ak je jej správanie predvídateľné. Dojča sa učí dôverovať tejto osobe a postupne aj sebe

samému. Táto základná dôvera pomáha dieťaťu vytvoriť si účinné spôsoby správania

k zvládaniu nepríjemností v priebehu detského vývinu (napr. rast zubov). Cnosťou tohto

vývinového štádia je nádej – základná ľudská dôvera a istota, ktorú Erikson chápe ako

podmienku, aby človek ostal nažive.“ (Drapela, 2003, s. 69). „Slabosť základnej dôvery sa


10

prejavuje únikom do schizoidných alebo depresívnych stavov.“ (Langmeier, Matějček, 1974,

s. 271).

Podrobnejšie by sme sa chceli venovať koncepcii psychickej deprivácie, ktorú

predkladá J. Bowlby. Aj keď vychádza z psychoanalýzy, vo svojich prácach odmieta klasickú

psychoanalytickú teóriu, pretože podľa neho väzba na matku nie je založená len na

uspokojovaní „orálnych“ potrieb. Väzba je síce zdrojom potravy, ale ešte dôležitejšie je, že

poskytuje dieťaťu pocit istoty. Väzba, taktiež „attachement“, príchylnosť, či pripútanie je

silné, dlhotrvajúce tesné citové puto medzi dvoma ľuďmi (matkou a dieťaťom), pričom

odlúčenie od takejto pripútanej osoby spôsobuje strádanie. Väzba je pre dieťa bezpečnou

základňou, odkiaľ môže skúmať svet, učí sa od rodiča vhodným vzorcom správania, preberá

zručnosti, ktorých osvojenie je nevyhnutné pre prežitie dieťaťa, vytvára si tu pracovný model

vzťahu k iným ľuďom (Hill, 2004). Pripútanie medzi matkou a dieťaťom má byť pre nich

oboch zdrojom uspokojenia a radosti. Situácie, v ktorých dieťa stráda nedostatkom takéhoto

citového puta, vedie k celému radu porúch duševného zdravia, ktoré sú rôzne závažné (v

niektorých prípadoch až nenapraviteľné) podľa stupňa a trvalosti takejto deprivácie.

(Langmeier, Matejček, 1974).

Tendencia nadväzovať puto s iným človekom je podľa Bowlbyho geneticky daná a pre

jej naviazanie existuje kritické obdobie – približne 2, 5 roka. Bowlbyho názory na pripútanie

boli dôležité, výskumy však preukázali, že počas kritického obdobia dieťaťa sa môže vytvoriť

viacero pút, nie iba jedno puto k materskej osobe (Hill, 2004).

1. 3. 2 Teórie u čenia

Tieto teórie nepovažujú za základ deprivácie nedostatky vo vzťahu matky a dieťaťa,

ale príčinu je podľa nich nutné hľadať v nedostatku príležitostí k učeniu. Na základe tejto

teórie môžeme vysvetliť nedostatok živého usmievania u detí dojčenského veku v ústavnej

starostlivosti tým, že ich spontánne úsmevy nie sú spevňované (odmeňované pozornosťou

okolia) a preto vyhasínajú (Langmeier, Matějček, 1974). Medzi najznámejších predstaviteľov

tejto teórie patria : W. Denissa, J. L Gervitz

Podľa teórií učenia, by ku vzniku pripútania malo dochádzať tým, ako sa rodičia

klasickým podmieňovaním dieťaťu asociujú s príjemnými podnetmi ako je potrava a

pohodlie.


11

1. 4 Vývin die ťaťa v rodinnom prostredí

Rodina je kľúčovým socializačným činiteľom ovplyvňujúcim vývoj a formovanie

osobnosti všetkých jedincov, ktorí sú jej členmi. Za zdravú rodinu podľa Šulovej (1995)

považujeme rodinu súdržnú, rešpektujúcu autonómiu každého jednotlivca. Zdravá rodina na

jednej strane umožňuje samostatnosť, osobnú zodpovednosť v myslení a konaní, no na strane

druhej poskytuje pocit emočnej blízkosti, spolupatričnosti a vzájomnosti. V prostredí

normálnej, funkčnej rodiny môže nerušene prebiehať harmonický vývin jedinca. Aj napriek

tomu, že niektoré z funkcií rodiny už bežne nahrádza spoločnosť ako celok (funkcia

výchovná, materiálna, reprodukčná...), emocionálna funkcia rodiny je stále nezastupiteľná

a jedinečná a tým rodine, ako základnému prostrediu pre vývoj dieťaťa zaisťuje prioritu.

Rodinné prostredie je nenahraditeľné z toho dôvodu, že všetci jeho členovia sú

sústredení na akcie, pokroky, prejavy toho svojho „najmenšieho“. Reagujú okamžite a sú

poväčšine vybavení veľkou trpezlivosťou, toleranciou, a kladným vyladením voči svojmu

malému členovi. „Rodina poskytuje jedincovi permanentnú spätnú väzbu, ktorá je základom

pre formovanie vlastnej identity, pre tvorbu sebaobrazu, pre postoj k sebe samému, pre zdravé

fungovanie jedinca v spoločnosti.“ (Šulová, 2005, s. 128).

„Rodič dieťaťu napĺňa potrebu stimulácie, istoty, zázemia, spoločenskej väzby, napĺňa

mu tzv. základné potreby dôležité pre prežitie. Dáva mu jedlo, pitie, hygienu, poskytuje mu

pozitívnu identitu, otvorenú budúcnosť. Dieťa môže rodičovi poskytnúť podnety a životnú

vzpruhu, zábavu, pocit kontinua a zmysluplnosti jeho existencie.“ (Matějček a kol. in Šulová

2005, s. 179).

Aj napriek tomu, že dnešné psychologické, či sociologické publikácie na tému rodiny

sú alarmujúce, aj keď poukazujú na krehkosť rodinnej štruktúry, zvýšenú rozvodovosť, pokles

hodnoty dlhoročného manželstva, ako významná sociálna štruktúra si rodina naďalej udržiava

význam.

Interakcii matky s dieťaťom sme sa venovali aj pri teoretických koncepciách

deprivácie. Chceme iba zdôrazniť, že pre dieťa je matka tým sprievodcom, ktorý ho presvedčí

o tom, že jeho okolie je stabilné, čitateľné, priateľské, že v prostredí, ktoré ho obklopuje

prevažujú pozitívne pocity. Ak v tomto období medzi matkou a dieťaťom neprevládajú

pozitívne pocity, dieťa sa uzatvára do pasivity, negatívnych prejavov, jeho vývoj akoby

stagnuje a reakcie dieťaťa sa stávajú nečitateľnými. Citovo chladná a ľahostajná matka, ktorá

si nevytvorila k dieťaťu prijateľný emočný vzťah nemôže uspokojiť potrebu citovej istoty


12

a bezpečia. Pokiaľ nie je v rodine iná náhradná materská osoba, dieťa trpí citovou depriváciou

(Vágnerová, 2000).

1. 4. 1 Deprivovanie detí v rodine

Zatiaľ čo v minulosti sa za zdroj deprivácie pokladal predovšetkým život dieťaťa bez

materskej starostlivosti, ktorého prototypom je život dieťaťa v ústave, ukazuje sa teraz, že je

celý rad iných situácií, v dôsledku ktorých môže dôjsť k deprivácií. Existujú totiž rodiny,

v ktorých sa podmienky pre vývin dieťaťa od podmienok ústavných veľmi nelíšia.

(Dunovský, Dytrych , Matějček a kol., 1995).

1. 4. 1. 1 Deprivovanie na základe vonkajších činiteľov

Dunovský a kol. (1995) k vonkajším činiteľom zahŕňajú konšteláciu rodiny,

ekonomickú a kultúrnu úroveň a jej celkové postavenie v spoločnosti. Zvlášť veľké riziko

ohrozenia nedostatkom dôležitých vývinových podnetov vzniká v situácií, ak dieťa osirie

(resp. stratí osobu, ktorá sa o neho starala). Aj keď je dokázané, že výchova jedným rodičom

nemusí byť pre dieťa zdrojom zanedbávania, ukázalo sa, že napríklad u detí, ktoré žijú so

svojimi nevydatými, osamelými matkami sa v správaní objavuje väčší výskyt delikvencie,

asociálnych prejavov a iných odchýlok sociálneho správania. To všetko poukazuje na fakt, že

neprítomnosť otca ako autority a modelu identifikácie v rodine, môže predstavovať závažný

vonkajší deprivačný činiteľ. „Deti vyrastajúce bez otca postrádajú dôležitý vzor mužskosti,

ktorý je zvlášť pre starších chlapcov dôležitý k regulácií ich správania.“ (Langmeier,

Matějček, 1974, s. 143).

Nesmieme zabudnúť ani na prípady zanedbávania v rodinách opačného

socioekonomického spektra. V dôsledku pracovného vyťaženia rodičia nemajú čas na svoje

deti aj keď po materiálnej stránke sú deti zabezpečené, strádajú emocionálne (ide tu o prípady

už spomínanej subdeprivácie).

Medzi deti v značnej miere ohrozené rizikom deprivácie musíme rátať aj detí z rodín

utečencov, migrantov. Tým, že rodičia žijú v životnej neistote, bez vlastného skutočného

zázemia s vedomím početných strát deti prestávajú byť v strede ich záujmu, pokiaľ sa

nestávajú taktiež príťažou (Dunovský a kol., 1995).


13

1. 4. 1. 2 Deprivovanie na základe vnútorných činiteľov

K týmto činiteľom patria vlastnosti vyplývajúce z osobnosti rodiča (resp. iného

vychovávateľa, ktorý sa o dieťa stará).

Patrí tu– citová nezrelosť, povahová nevyspelosť matky alebo otca (k čomu

najčastejšie dochádza, keď sú rodičia príliš mladí alebo nezrelí, s detskými záujmami).

Rizikovými dospelými sú aj rodičia trpiaci duševnými poruchami, ľahšími formami mentálnej

retardácie, vážnymi zmyslovými alebo somatickými poruchami, rodičia s pohybovými

invaliditami, psychicky narušení jedinci (endogénna depresia matky), alkoholici, toxikomani.

Tiež rodičia s životnou históriou deprivačnou alebo subdeprivačnou, ktorí svojim deťom opäť

vytvárajú deprivačné životné podmienky.

K vnútorným podmienkam zanedbávania, či deprivácie sa priradzujú aj zvláštne

životné zásady, postoje, praktiky, ktoré sa vyskytujú napríklad u príslušníkov sekt, alebo

spoločenstiev, ktorých názory sa vážne odlišujú od väčšinovej spoločnosti v dôsledku čoho

takto orientovaní jedinci žijú v spoločenskej izolácií (Dunovský, Dytrych, Matějček, 1995).

1. 5 Život die ťaťa v detskom domove

V súčasnosti sa preferuje názor, že umiestnenie dieťaťa v detskom domove by nemalo

byť konečným riešením jeho situácie, pretože aj ten najlepší ústav sa podpíše na psychickom

a sociálnom vývine dieťaťa. Mnoho prác a výskumov, ktoré boli vykonané po vojnovom

období dokazuje, že väčšina detí v detských domovoch nesporne trpí psychickou depriváciou.

Aj napriek tomu, že deťom z domova nechýba hygienické ošetrenie, správna výživa, dozor,

pravidelná lekárska starostlivosť a výchova riadená odborne vzdelanými vychovávateľmi,

v detskom domove sa nedá odstrániť nedostatok individuálnej starostlivosti a pozornosti

dospelého. Chýba tu bezprostredné a citlivé reagovanie na spontánne prejavy dieťaťa, tým

pádom aj poskytovanie primeraných reakcií. Deti v detskom domove nemajú možnosť

vytvoriť si hlboký citový vzťah k jednej osobe. Mladšie deti (v dojčenskom veku) majú

tendenciu naviazať sa na jednu konkrétnu sestričku, lenže v troch rokoch sú premiestnené do

iného zariadenia, čo prežívajú ako veľkú traumu a sklamanie.

V detskom domove nie je možné pre dieťa zaistiť individuálny emočný vzťah

k určitému dospelému, ktorý by dieťa sprevádzal celým detstvom a dodával mu potrebné

citové bezpečie a základňu pre jeho autonómny vývoj a pokračujúci osobnostný rast.

(Langmeier, 2000).


14

Súčasne ešte chceme poukázať na fakt, že ako aj v dojčenských ústavoch, rovnako aj

v klasických, či rodinne orientovaných detských domovoch výrazne prevažuje ženský element

(nie však s prívlastkom „materský“). Dievčatá teda v rozhodujúcich vývinových fázach

formovania ženskej identity nie sú opustené. Naproti tomu mužský a otcovský vzor tu chýba

výrazne. (Matějček, 1996 ).

1. 6 Následky psychickej deprivácie

Následky psychickej deprivácie nemôžeme zovšeobecniť. Pri ich posudzovaní musíme

brať do úvahy druh deprivácie, jej stupeň, dĺžku trvania, vek dieťaťa. Preto úplná diagnostika

deprivačných následkov vyžaduje rozbor na viacerých úrovniach.

Na základe výskumov zameraných na zisťovanie neskorších následkov psychickej

deprivácie u dospelých jedincov, ktoré v roku 1996 previedol Matějček môžeme povedať, že

neuspokojovanie potrieb dieťaťa v útlom veku sa za istých okolností premieta prakticky do

celého života cez niekoľko vývinových fáz. Deti pod vplyvom psychického strádania obvykle

zaostávajú vo vývoji reči, majú obmedzenú, nedostatočnú slovnú zásobu. V útlom veku

zaostávajú v psychomotorickom vývoji. City a vzťahy, ktoré si vytvárajú bývajú povrchné

a nestále. („Naviažu sa na každého a v podstate ne nikoho“). Niektoré deti majú neadekvátne

sebavedomie, posunutú hierarchiu hodnôt, sebazničujúce prejavy. Výraznejšie citové

poškodenie strádaním môže spôsobiť celkové zaostávanie a vzbudzovať dojem závažnej

duševnej poruchy. Takéto deti bývajú otupené, bez chuti do života. (Belišová, www.harm.sk)

Robertson a Bowlby (in Hill, 2004) zaraďujú k účinkom deprivácie príznaky

„syndrómu distresu“ : 1.protest – (dieťa vyjadruje pocity zlosti, strachu, frustrácie), 2.

zúfalstvo – (dieťa prejavuje známky apatie a depresie, vyhýba sa ostatným), 3. stav, kedy sa

interakcie s okolím obnovujú, sú však povrchné a dieťa nedáva nikomu prednosť, vyjadruje

odpor voči obnove pripútania. Okrem syndrómu distresu Robertson a Bowlby uvádzajú aj

dočasné oneskorenie intelektového vývoja.

Hill (2004) medzi možné následky psychického strádania zaraďuje príznaky

separačnej úzkosti: (zvýšená agresia, lipnutie na blízkych ľuďoch, psychosomatické poruchy).

1. 6. 1 Prejavy správania a sociálne vz ťahy deprivovaných detí

Podľa prejavov správania by sme mohli rozdeliť citovo strádajúce deti na niekoľko typov.


15

� Pomerne dobre prispôsobený typ:

Podľa Matějčeka (1986) k tomuto typu patria deti, ktoré prechádzali ústavným prostredím

bez nejakej vážnej odchýlky. Boli to tí tzv. „miláčikovia“, ktorí dokázali v dospelých vzbudiť

kladné city a ktorí si prirodzeným spôsobom dokážu získať aspoň relatívne uspokojenie

svojich duševných potrieb. Ukázalo sa, že takéto deti väčšinou dokážu nadviazať vyrovnané

citové vzťahy, ale môže v ich dochádzať až k akémusi kompenzačnému zbožňovaniu detí

a manželského partnera.

� Útlmový typ

Krejčířová (1997) uvádza, že deti útlmového typu sú v kontakte so sociálnym prostredím,

ale aj v ostatných prejavoch pasívne až apatické. Je pre nich typický nedostatok akejkoľvek

iniciatívy. U týchto detí býva často náhradné uspokojovanie citových a sociálnych potrieb

nadmerným zameriavaním na uspokojovanie potrieb biologických (jedlo, masturbácia).

� Sociálne hyperaktívny typ

Podľa Krejčířovej (1997) tento typ vychádza z nemožnosti naviazať citový vzťah na stálu

materskú osobu čoho dôsledkom je, že sociálny záujem detí sa rozptyľuje, nadväzujú

kontakty s dospelými bez zábran, rozpakov, aktívne sa dožadujú ich pozornosti. Ich vzťahy

ale ostávajú aj v dospelosti povrchné, nestále. Ku všetkým sa správajú rovnakou, nerozlíšenou

pripútanosťou. „Nepoznajú vernosť. Bežia tam, kde sa im poskytuje nejaké pohladenie.“

(Matějček, 1986, s. 63).

� Typ sociálne provokujúceho dieťaťa

Takéto deti reagujú na deprivačnú situáciu tým, že provokujú okolie k pozornosti.

Vymáhajú si hračky, kričia, bijú sa, vyžadujú si sestru alebo vychovávateľa „len pre seba“, sú

agresívne a žiarlivé. Akoby sa na právo lásky domáhali násilím. Tieto deti bývajú súčasne

zvýšene úzkostné a veľmi nezrelé a infantilné. (Krejčířová, 1997).

Z vyššie uvedeného vyplýva, že jedným z dôsledkov z psychickej deprivácie, ktorú

môže dieťa zažívať buď v plnohodnotnej alebo neúplnej rodine ako aj v detskom domove,

môže byť výraznejšie prežívanie úzkosti a strachu a tak zvýšená náchylnosť k úzkostlivosti

dieťaťa.

Špecifická závislosť dieťaťa na materskej osobe, má podľa všetkého základný význam

pre pocit istoty a organizácie úzkosti a možnej úzkostlivosti, takže podmieňuje prvotné

utváranie osobnosti dieťaťa. Dieťa, ktoré takýto vzťah vôbec nevytvorilo, je zdá sa trvalo


16

poškodené vo svojej schopnosti. Preto je potrebné ďalej sa zaoberať samotnou úzkosťou,

strachom a úzkostlivosťou u detí.

2. Problematika strachu a úzkosti

Strach a úzkosť sú dva pojmy, ktoré pozná každý z nás, pretože zohrávajú veľkú úlohu

v našom živote. Stretávame sa s nimi už pri narodení, kedy dôjde k opusteniu bezpečného

prostredia v matkinom tele a my musíme čeliť svetu sami. Strach a úzkosť zohrávajú úlohu

pri formovaní našej osobnosti a socializácii a bez týchto emócii by sme nikdy nedosiahli

dobrú kvalitu ľudských vzťahov.

„Termín úzkosť označuje stav, pre ktorý je charakteristické očakávanie

nebezpečenstva a príprava naň, aj keď je neznáme. Termín obava predpokladá konkrétny

objekt, ktorého sa bojíme. Pokiaľ ide o strach, označuje stav, ktorý nastane zrazu, keď človek

upadne do nebezpečenstva nepripravený; dôraz je tu na „faktor prekvapenia“. (Laplanche,

Pontalis, 1996, s. 464) „Zjednodušene sa dá povedať, že strach je „z niečoho“ a úzkosť je

„z ničoho“. Strach máme z nejakej určitej veci, zvieraťa, deja, situácie- úzkosť je však iba

tušenie niečoho zlého, očakávanie napätia zatiaľ bez konkrétneho obsahu.“ (Matějček, 2000,

s. 123) Je ale isté, že oba tieto pojmy od seba oddeliť nemôžeme, pretože sa vzájomne

podmieňujú a spolu splývajú. Niekedy je medzi nimi ťažké nájsť rozdiel, pretože úzkosť

veľmi rýchlo prechádza v strach a naopak. Napriek tomu, že tieto emócie nie sú veľmi

priaznivé, prispievajú k poznaniu seba samého i druhých ľudí.

So strachom sa stretávame u vnútorne stabilnejších jedincov a úzkosť býva príznačná

pre ľudí menej vnútorne stabilných. Výrazná úzkosť v mnohých prípadoch predchádza

dezintegrite osobnosti u psychoticky chorého (Vymětal, 2003).

Strach je teda súčasťou nášho života, ale len v určitej miere. Aj napriek tomu, že nás

chráni, môže v extrémnejšej podobe ničiť život človeka a kompletne ho zablokovať voči

okoliu. Je prirodzené, že už prvý moment nášho narodenia je miešaný so strachom. Dôležité

ale je, ako sa ním v ďalších vývinových fázach naučíme zosúladiť náš život.

Do akej miery je prežívanie strachu ovplyvnené láskou a citovou vrelosťou, ktorú by

sme mali od narodenia dostávať od rodičov, je otázka, ktorú sme si v práci položili.


17

2. 1 Význam a funkcia

Úzkosť a strach majú signálnu a obrannú funkciu, čo vychádza z fylogenézy. Patria

medzi prirodzené dispozície človeka a sú potrebné k jeho prežitiu a orientácii vo svete. Tvoria

dobrý príklad prepojenia telesných a duševných javov, čiže psychosomatickej jednoty človeka

(Vymětal, 2003). Strach je dôležitý pre život človeka. Rodíme sa a v niektorých prípadoch

zomierame s ním. Naša existencia a aj osobnosť, ako sa už spomínalo, sa vyvíja zo strachu.

2. 2 Vznik a prí činy

Človek na svet zrejme neprichádza ako nepopísaná tabuľa ako tvrdil John Lock-

„tabula rasa“, ale má niektoré schémy správania už vrodené. „S opačným názorom, že úzkosť

a strach sú iba vrodené a prostredím neovplyvniteľné, sa v literatúre nestretávame. Nie je však

jasné, aký veľký vplyv na diskutované javy má vrodenosť vrátane dedičnosti a v akej miere sa

na nich podieľa prostredie. Je tomu tak preto, že všetky zložitejšie formy duševného života

a správania sú polygeneticky podmienené. Taktiež expresia génov je zreteľne modifikovaná

prostredím.“ (Vymětal, 2004, s. 18)

Naša individuálna skúsenosť so svetom je základom vzniku strachu a úzkosti. Tieto

skúsenosti získavame učením, sledovaním blízkych osôb a ich napodobovaním, počúvaním,

preberaním myslenia a reči od druhých.

2. 2. Fylogenetické a psychologické stanovisko

O vzniku strachu a úzkosti sa pojednáva nielen z biologického stanoviska, ale aj zo

stanoviska psychologického. Čo sa týka fylogenetického, najnovšie teórie vychádzajú

väčšinou z neurofyziologických laboratórií, kde sa pri výskume používajú vyšetrovacie

metódy- napr.: počítačová tomografia, magnetická rezonancia, pozitronová emisná tomografia

a funkčná magnetická rezonancia. Tieto metódy umožňujú skúmať celý mozog (štruktúru

a jeho funkciu) u žijúceho jedinca a súčasne sú k vyšetrovanému šetrné a málo zaťažujúce

(Vymětal, 2004).

Z mozgových štruktúr za strach a úzkosť zodpovedá limbický systém a prefrontálna

kôra, ktoré ovplyvňujú neuroendokrinné a svalové motorické reakcie.

Limbické štruktúry ako hipokampus a amygdala majú rozsiahle spojenia, ktoré

umožňujú učeniu, zapamätaniu, emočnému a afektívnemu ladeniu, autonómnej regulácii

a motivácii. Integrujú teda informácie z vnútorného a vonkajšieho prostredia (Kulišťák,

2003). Zmeny, ktoré sa počas strachu odohrávajú v tele sú sprostredkované sympatickým


18

a parasympatickým nervovým systémom. Sympatikus zrýchľuje srdečnú činnosť, dýchanie,

zvyšuje potenie, napätie vo svaloch a parasympatikus naopak pôsobí ako antagonista, čiže

má opačné účinky. Ako náhle sa ocitáme v stresovej reakcii, naša myseľ nám bráni normálne

myslieť, hoci by nám mala práve pomáhať. Srdce tlčie rýchlejšie, dýchanie je trhané,

motorické svaly napäté, človeka zachvacuje strach. Opakovaný stres je príčinou vzniku

precitlivenosti a po určitom čase sa môže strach objaviť i pri menej náročných situáciách.

Za prazáklad úzkosti považujú hlbinní psychológovia na čele so S. Freudom, práve

strach zo smrti, lebo separácia, oddelenie od ostatných sa môže chápať ako ohrozenie

jedinca. Strach a úzkosť sú podľa nich dôležité z hľadiska formovania osobnosti. Podľa nich

je úzkosť odpoveďou organizmu na nebezpečenstvo. Príčinou je podľa nich separácia od tela

matky počas pôrodu. Situácia oddelenia dieťaťa od matky takto zostáva prvotným modelom

úzkosti. V neskoršom veku sa nahromadená úzkosť rieši potlačením, či vytesnením

vnútorných pudových impulzov- sexuality a agresivity, ktoré sú dôležité pre spoločenský

život a pomáhajú nám vyrovnať sa s vnútornými konfliktami.

Dieťa sa teda pri výchove učí potláčať svoje pudové impulzy. To aký sme je

výsledkom zvládnutých pudových síl a zvládnutie úzkosti, ktorá určuje náš charakter a vzťah

k druhým ľuďom. (Vymětal, 2004)

2. 2. 2 Dynamika vzniku

Keď zjednodušíme podmienky javov, kde patrí strach a úzkosť, hovoríme o premenných:

� vonkajšie alebo vnútorné podnety: sociálne, fyzické, psychické stimuly

� osobnosť človeka: aktuálna naladenosť (stav organizmu), biologické dispozičné

premenné (genetická výbava, stav CNS), psychosociálne dispozičné premenné

(skúsenosti z detstva, psychické obranné mechanizmy), vývojové obdobie vrátane veku

(čím mladšie dieťa, tým citlivejšie)

� situácia: známe alebo neznáme prostredie (Vymětal, 2003).

2. 3 Vývoj a prejavy

Pre každého človeka je detstvo dôležité, pretože základy jeho osobnosti majú korene

práve v tomto období. „Zo skúseností vieme, že sú ľudia, ktorí v detstve úzkosť a strach

prežívali častejšie, a predsa v dospelosti týmito pocitmi netrpia a nie sú k ním náchylní,

pretože majú dostatočné psychické mechanizmy a dobrú konštitučnú výbavu. Prípadne

žijú v prostredí, ktoré im poskytuje pevnú oporu a bezpečie.“ (Vymětal, 2004, s. 29)


19

Na začiatku u novorodenca nenájdeme nijaký diferencovaný strach. K bližšiemu

rozlíšeniu dochádza asi v druhej polovici prvého roku života. Reakcie novorodenca sa dajú

pozorovať cez plač, krik, zvýšenú teplotu. Prejavy úzkosti a strachu sú prežívané subjektívne,

no v oblasti fyziologických zmien sú skôr nešpecifické.

2. 3. 1 Vývoj

Podľa Vágnerovej (2005) dochádza k ďalšiemu vývoju emocionality v rámci

celkového rozvoja medzi 6. a 9. mesiacom. Tento posun sa javí predovšetkým diferenciáciou

úzkosti a strachu. V 6- 7 mesiaci sa zlepšuje schopnosť rozoznávania ľudí, ktorá vedie

k ostražitosti a strachu z neznámych ľudí.

„Známy je strach už osemmesačných detí, ktoré väčšinou (nie vždy) reagujú ustrašene

a plačom na prítomnosť a obzvlášť na tvár neznámeho človeka.“ (Vymětal, 2003, s. 237)

Dá sa povedať, že osobnosť najviac ovplyvňuje hodnotenie a vnímanie strachu, pretože jej

súčasťou sú predchádzajúce skúsenosti. Vzťah osobnosti k strachu a úzkosti, „na prvom

mieste menujeme vývojové obdobie, teda predovšetkým vek jedinca. Čím je dieťa

mladšie, tým je citlivejšie, bezbrannejšie a zranitelnejšie, preto i náchylnejšie a menej

odolnejšie voči diskutovaným emóciám.“ (Vymětal, 2004, s. 23)

Určitú rolu zohrávajú aj gény, čiže biologické predispozície ovplyvňujúce osobnostné črty

človeka, kam patrí genetická výbava, ale aj kvalita centrálneho nervového systému, a sú tu

taktiež aj psychosociálne premenné, kde patria aj formatívne skúsenosti, psychické obranné

mechanizmy a sebapoňatie.

2. 3. 1. 1 Počiatky vývoja

„Priama súvislosť medzi sklonom dieťaťa k úzkostnému prežívaniu a správaniu

a priebehom tehotenstva nebola doposiaľ preukázaná. Nič menej vieme, že emócie pôsobia na

chemizmus krvi i rad iných fyziologických ukazovateľov.“ (Vymětal, 2004, s. 30)

U novorodencov a dojčiat sa objavuje úľaková reakcia, pri ktorej dieťa náhle rozhodí

rukami a niekedy aj nohami, a potom si ich opäť pritiahne späť k telu. Niekedy sa popri tejto

reakcii objaví aj krik. Jedná sa o prirodzenú reakciu na uvedené podnety, ktoré obvykle

zmiznú v priebehu šiestich mesiacov života. „Úľakové reakcie sú asi predstupňom strachu.“

(Vymětal, 2004, s. 31)

K výraznejšej zmene dochádza, keď dieťa začne liezť. Vtedy sa začne objavovať

strach z neznámych ľudí. Nedá sa však s určitosťou hovoriť o strachu a úzkosti u malých detí,


20

lebo ich reakcie a odozvy nie sú diferencované. V druhom roku dieťa vyvíja väčšie úsilie,

aktivitu a pohyb. V tomto roku sú deti nezbedné a opakujú všetko, čo vidia a počujú. Rýchlo

sa zašpinia, pri hre mávajú výbuchy zlosti, keď sa im nedarí. Rodičia mnohokrát miesto toho,

aby uľahčili túto frustráciu, využívajú okrikovanie, či fyzické tresty k tomu, aby ich umlčali.

V tomto smere ide viac o úľavu rodičov, ktorí sa takto zbavujú vnútorného napätia. Tu sú

taktiež zdroje možného zúzkostňovania detí. Do troch rokov sa dieťa stretáva s reálnymi

strachmi, čiže sa začína báť neznámych, nových a silných podnetov, pričom je to práve

matka, ktorá im stále dáva pocit ochrany a bezpečia. Dieťa sa teda učí ovládať svoju vlastnú

spontánnosť a impulzivitu, aby sa zavďačilo rodičom.

Detské svedomie sa vytvára zvnútornením- interiorizáciou príkazov a zákazov.

Objavuje sa u neho aj pocit viny, ktorá býva sprevádzaná pocitom úzkosti a strachu a má

deštrukčné vplyvy na vnútorný svet dieťaťa. Po treťom roku sa objavujú strachy

z nadprirodzených predstáv, za ktoré môže veľmi živá fantázia.

Je tu však zaujímavá jedna skutočnosť a tou je radosť dieťaťa z toho, že sa bojí, ak je

v bezpečnom prostredí. Deti veľmi radi preferujú strašidelnejšie príbehy, ak sú neustále

v prítomnosti rodičov, či osôb, ktoré im poskytujú bezpečie. Stres spojený s emocionálnym

zaistením stimuluje a rozvíja emocionálne mozgové štruktúry (Vymětal, 2004).

2. 3. 1. 2 Predškolský vek

V dnešnej uponáhľanej dobe je pre mnohých rodičov najväčším problémom poskytnúť

dieťaťu dostatok času. Rodičia sú často netrpezliví, nemajú čas všetko dieťaťu poriadne

vysvetliť a v ňom sa zatiaľ môžu kopiť pocity krivdy, viny a neistoty, ktoré nakoniec môžu

vyústiť do úzkosti. Neprežíva ju len vo vzťahu k sebe, ale aj k okoliu. Začína prejavovať

úzkosť a obavy o druhého, svoje hračky alebo zvieratá, ku ktorému má blízky vzťah. V tomto

období sa objavuje aj sociálna úzkostná porucha (viď. bližšie kapitola 2. 4. 2 Generalizovaná

úzkostná porucha), ale môžeme tu pozorovať aj výskyt silného strachu, ktorý má charakter

fóbie. Ich základ je ukotvený v jednorazovej alebo opakovanej negatívnej skúsenosti (takouto

silne negatívnou skúsenosťou môže byť aj deprivácia) Dieťa predškolského veku nemá ešte

dobre vyvinutú slovnú zásobu a má ťažkosti s popísaním vnútorného prežívania. Môžu sa

objavovať ťažkosti v rečovom aparáte- koktavosť (balbuties), nočné pomočovanie (enurézia),

plachosť, nechutenstvo, problémy so spánkom, plačlivosť, nesamostatnosť...


21

2. 3. 1. 3 Školské roky, puberta

V tomto období sa mení svet magična na svet reality, ktorý sa rozvíja skôr u chlapcov

než u dievčat. Dôvodom môže byť zvýšená citlivosť a sklon k dramatizácii. Aj u školákov

býva najčastejšie diagnostikovaná separačná úzkostná porucha, ktorá sa obvykle objavuje

v prvej triede, keďže škola je nové, neznáme prostredie bez matky. Výrazne sa objavuje aj

sociálna úzkostná porucha, ktorá sa niekedy kryje so školskou fóbiou, ktorou trpia deti, ktoré

zažívajú neúspech, zlyhanie a stále sa na ne vyvíja tlak zo strany školy i rodičov. Niektoré

odolnejšie deti zvyknú „šaškovať“, aby sa zbavili vnútorného tlaku. V školskom veku sa

objavuje aj obsedantne- kompulzívna porucha, ktorá je veľmi ťažko liečiteľná. Prejavuje sa

vtieravými myšlienkami a následne rôznymi stereotypnými rituálmi. Sekundárnou

neurotizáciou, zvýšeným strachom a úzkosťou trpia deti, ktoré sú školsky nezrelé

a handicapované.

„Pre dieťa je nesmierne dôležité jeho začlenenie v triednom kolektíve, pretože vývoj

jeho sebavedomia v tomto období priamo závisí na tom, aké postavenie v triede zaujíma.“

(Vymětal, 2004, s. 50)

Nebezpečenstvo predstavujú aj televízne programy, ktoré deti pozerajú a chýba im

popritom pocit bezpečia, ktorí by im mali poskytnúť rodičia. „Obsahy televíznych kanálov

činia kvôli nápodobe násilne správanie detského diváka pravdepodobnejším a súčasne

citlivejšiu časť detskej populácie zúzkostňujú.“ (Vymětal, 2004, s. 56)

2. 3. 3 Osobnos ť a strach

Sebapoňatie je dôležité pre duševnú rovnováhu a zdravie. Vzniká po druhom roku

života a spočíva v tom, že si jedinec váži sám seba. Pocit menejcennosti sa môže vytvárať pri

porovnávaní so súrodencami, ktorí sú úspešnejší a tým u dieťaťa zakoreňovať nedôveru

v seba samého, ktorá nakoniec zaujme miesto v osobnostnom ryse dospelého jedinca.

Na základe jednania s druhými, sledovaním okolia a napodobňovaním si dieťa vytvára

vzorce správania a určité schémy, preto je najideálnejšie predstaviť mu vzory, ktoré sa mu

ukážu v príkladnom zázemí. Smutným faktom je, že takýchto pozitívnych vzorov je v dnešnej

dobe veľmi málo.

2. 3. 4 Prejavy

Pokusy, ktoré sa robili s novorodencami poukazujú na fakt, že vnímanie strachu je vec

citlivosti nervového systému. Pri týchto pokusoch boli deti položené na mäkkú podložku


22

a vedľa nich sa spúšťalo závažie ťažké jeden kilogram. Ukázali sa individuálne rozdiely,

pretože niektoré deti rozhodili rukami (Moorov reflex), trhli sebou, ale vzápätí sa upokojili

a zaspali. Iné trhli sebou prudšie, celé sa roztriasli a nedokázali sa utíšiť. Tieto deti boli na

svete len chvíľu a nemali sa ešte čo naučiť. (Matějček, 2002)

Subjektívne prežívanie sa objavuje ako pocit zovretia, tiesne, vnútorného napätia,

nepohody, pocitu ohrozenia, človek prejavuje obavy, prežíva bezradnosť a vlastnú

bezbrannosť. (Vymětal, 2003) Tieto pocity môžu byť vystupňované do extrémnych prežitkov

a prejaviť sa ako panika a des, a niekedy sa popri nich môžu objaviť depresívne pocity, či

pocity únavy. „Výrazná úzkosť a strach niekedy vedú k pocitom derealizácie

a depersonalizácie, čo sa môže z psychologického hľadiska posúdiť ako forma obrany pred

úzkosťou.“ (Vymětal, 2003, s. 237)

Čo sa týka fyziologických zmien, tie zasahujú takmer všetky orgány a funkčné

systémy. Býva zrýchlená činnosť srdca (tachykardia, vyšší krvný tlak), dýchanie je zrýchlené

alebo spomalené (zatajovanie dychu), sucho v ústach, vzrastá potivosť kože, zvyšuje sa

svalové napätie atď. (Vymětal, 2003). Čo sa týka výzoru človeka, ktorý má strach, hneď sa dá

spozorovať vydesený výraz a neprirodzená bledosť pokožky tváre, celková strnulosť,

roztrasenosť, nesústredenosť. Prejavy strachu, čo je zaujímavé, sú vo všetkých kultúrach

zhodné.

Prejavy úzkosti sú rozporuplné, lebo úzkosť sa prejavuje buď hyperaktivitou alebo

hypoaktivitou, sklonom k nenápadnosti alebo naopak k veľkej nápadnosti (Nákonečný, 1997).

2. 3. 3. 1 Detské prejavy neurózy

U detí sú neurotické symptómy prevažne telesné (napr.: bolesti hlavy, bolesti brucha,

znížená schopnosť ohybnosti končatín), duševné (smutná nálada, nutkavé myšlienky, fobický

strach) a objavujú sa psychosomatické ochorenia (astmatické ochorenia, vredové ochorenia

žalúdka alebo obehového systému).

2. 4 Úzkos ť

Strach má teda vždy konkrétny predmet a úzkosť je obava z niečo neurčitého, je to

pocit hrozby, avšak nie je bližšie špecifikovaný (Nákonečný, 1997).

„Úzkosť je nepríjemný prežitok a stav. Na rozdiel od strachu si neuvedomujeme jej

bezprostrednú príčinu, teda určitý predmet či situáciu, ktoré ju vyvolávajú. Je reakciou na

tušené a neznáme nebezpečenstvo a býva spravidla nepríjemnejšia než strach, pretože


23

očakávanie niečoho nemilého a neznámeho je niekedy horšie ako udalosť sama, ak je jasne

poznaná.“ (Vymětal J., 2003, str. 236)

Rozlišujeme úzkosť akútnu (pocit úzkosti) a chronickú (úzkostná osoba). Podľa Riemanna

1972 (in: Nákonečný, 1997, s. 219) je úzkosť iracionálny vzťah a všetky jej druhy majú vzťah

k základným formám úzkosti, za ktoré Riemann považuje:

1) úzkosť zo sebaodovzdania, prežívaná ako strata ja a jeho závislosť;

2) úzkosť z osamotenia, prežívaná ako nebezpečenstvo a izoláciu;

3) úzkosť zo zmeny, prežívaná ako neistota;

4) úzkosť z nutnosti, prežívaná ako nesloboda.

S. Freud, 1926 (in: Nákonečný, 1997, s. 219) rozoznáva tri druhy úzkosti: reálnu,

neurotickú a pocit viny.

Medzi základné rysy osobnosti sa zaraďuje aj úzkostnosť. Ľudia s vyššou úzkosťou

bývajú citlivejší a vnímavejší k podnetom, ktoré môžu znamenať nebezpečenstvo a väčšinou

sú dosť bojazliví a starostliví. „Úzkostnosť je jedným z rysov osobnosti každého z nás

a jej pôvod hľadáme taktiež v detstve, v skúsenostiach dieťaťa s najbližším sociálnym

prostredím, ktorým obvykle býva rodina.“ (Vymětal, 2004, s. 90)

Podľa Matějčeka (2000) je úzkostnoť účelný mechanizmus a v detskom organizme je

rozložený podľa Gaussovej krivky, čo je dané na jednej strane nezrelosťou a malou

odolnosťou detského organizmu a na druhej strane spoločenskými nárokmi, s ktorými sa

dieťa musí vysporiadať. Úzkostnosť je teda určitá vlastnosť, ktorá sa dá nazvať slabosťou

nášho nervového systému.

2. 4. 1 Separačná úzkos ť

Vágnerová (2005, s. 96) píše, že „separačná úzkosť má podobný základ ako strach

z cudzích ľudí a objavuje sa v 8- 9 mesiaci.“ Podľa Bowlbyho (in: Hort VI., Hrdlička M.,

Kocourková J., Malá E. a kol, 2000, s. 31) sa separačná úzkosť objavuje medzi 10. a 18.

mesiacom.

Väzba medzi dieťaťom a matkou predstavuje najsilnejšiu ochranu. Matka predstavuje

ochranu pre dieťa a ono sa snaží o čo najväčší kontakt s ňou. Bližšie informácie o separačnej

úzkosti sme už spomínali v predchádzajúcej kapitole citovej deprivácie.


24

2. 4. 2 Vybrané úzkostné poruchy u detí

• Separačná úzkostná porucha

Vyskytuje sa u detí v predškolskom veku a prejavuje sa výraznou nepriaznivou reakciou

dieťaťa na neprítomnosť matky. V niektorých prípadoch je stále nutná prítomnosť blízkej

osoby, a tým je spomalený vývoj separácie. Objavuje sa plač, zúfalstvo, krik, nepokojný

spánok, psychosomatické problémy. Táto porucha býva prvýkrát diagnostikovaná pri pokuse

zaradiť dieťa do materskej školy, kedy dieťa najviac reaguje na odlúčenie od matky.

• Generalizovaná úzkostná porucha (F41.1)

V medzinárodnej klasifikácii chorôb sa objavila ako MKN-10, ale v predchádzajúcich

klasifikáciách bol ustálený pojem úzkostná neuróza (Hort, Hrdlička, Kocourková, Malá

a kol., 2000).

U detí sa najčastejšie vyskytuje sociálna úzkostná porucha, ktorá bola prvýkrát

diagnostikovaná u detí predškolského veku. Dieťa sa vyhýba a bojí vrstovníkov, je plaché

a úzkostné v neznámom prostredí. Táto porucha limituje jeho sociálne schopnosti a bráni mu

rozvíjať medziosobné vzťahy. Častejšie sa vyskytuje u dievčat a môže pokračovať aj

v neskoršom období, ak sa neodstráni. U detí a adolescentov sa objavujú neopodstatnené

obavy z nedostatku vlastných schopností, veľké sebaobviňovanie, prílišná potreba

upokojovania a uisťovania, neschopnosť uvoľniť sa, telesné problémy bez reálneho

somatického podkladu. Problémy sa vyskytujú väčšiu časť dňa a sú sprevádzané tiesňou,

nekoncentrovanosťou a pretrvávajú týždne až mesiace.

• Panická porucha (F41.0)

Klein v roku 1964 ako prvý popísal túto poruchu a trvalo takmer 30 rokov, než sa táto

diagnóza stala súčasťou MKN-10 (Hort, Hrdlička, Kocourková, Malá a kol., 2000), ale autori

Psychodynamickej psychoterapie panickej poruchy (Milrod, Bush, Cooper, Shapiro, 2006, s.

1) píšu: „syndróm, ktorý sa v súčasnosti označuje ako panická porucha, ako prvý opísal Freud

a nazval ho úzkostnou neurózou.“

Porucha sa dá charakterizovať opakovanými masívnymi útokmi úzkosti, ktoré sú

sprevádzané zmenami správania (stav intenzívneho strachu alebo nepohoda) alebo z obáv

ďalších atakov. Porucha býva „obohatená“ aj o agorafóbiu, čiže strachu zo situácii alebo

miest, odkiaľ sa dá ťažšie uniknúť. Pri výskume tejto poruchy „sa zistili identifikovateľné,

psychologicky významné stresory, ktoré predchádzali prvému výskytu paniky. Navyše všetky

tieto stresory zahŕňali stratu alebo zmenu v úrovni nárokov kladených na pacienta. Strata sa


25

týkala fyzickej alebo emočnej separácie od významných vzťahových osôb. Ďalšie výskumy

ukázali, že tieto udalosti mali súvis s desivými zážitkami v detstve, a že ich pacienti

vnímali ako ohrozenie vzťahu s dôležitými vzťahovými osobami.“ (Milrod, Bush,

Cooper, Shapiro, 2006, s. 9)

• Sociálna fóbia (F40.1)

Najvýraznejším príznakom sociálnej fóbie je sociálna úzkosť. Táto fóbia je určovaná

strachom zo situácii, pri ktorej dotyčný púta pozornosť ďalších ľudí. V takýchto prípadoch,

kedy musí predstúpiť, verejne prehovoriť, má táto osoba záchvat panického strachu a to vedie

k tomu, že postihnutá osoba sa začne strániť a vyhýbať takýmto situáciám. Porucha sa začína

prejavovať asi v 11- 15 roku života. Príčinou sú biologické aj psychosociálne podmienky

vývoja dieťaťa v rodinnom i sociálnom prostredí.

2. 5 Strach

„Strach sa definuje ako nepríjemný prežitok viazaný na určitý objekt alebo situáciu,

ktoré v jedincovi vyvolávajú obavu z ohrozenia. Je teda reakciou na poznané nebezpečenstvo

a má signálnu a obrannú funkciu.“ (Vymětal, 2003, str. 235)

„Strach je reakcia na nebezpečnú situáciu alebo na veľmi intenzívne vonkajšie vzruchy, ktoré

zastihnú subjekt nepripravený, neschopný vzdorovať proti nim a ovládať ich.“ (Laplanche,

Pontalis, 1996, s. 464)

Strach môže byť reálny alebo nereálny (Vymětal, 2003). Reálny strach je

pochopiteľný. Je to strach zo skúšky, či o niekoho blízkeho, no nereálny je skôr spätý

s duševnými ochoreniami, ktoré sa u neurotika prejavujú ako fóbie. „Strach sa vyvíja s

vekom, od jednoduchých úľakových reakcií dojčaťa, k reakciám na zložitejšie situácie

(neznáme prostredie, nečakaný zmyslový podnet). Strach sa postupne spája s prežitými

skúsenosťami a viacej sa viaže na predstavivosť.“ (http://sk.wikipedia.org/wiki/Strach)

Strach je najzložitejšia emócia, pretože existujú prípady, kde príčinou smrti bol práve

mimoriadne intenzívny strach a ako väčšina silnejšie nabitých emócii, je strach nákazlivý, šíri

sa na základe paniky a poplašných správ či únikových reakcii, ktoré vidíme u druhých ľudí.

Funkcia strachu je jasná: ide o pudový prejav túžby po zachovaní svojho života

a bezpečia. (Nákonečný, 2000) Miernejšou formou je obava, opakom, extrémne silnou

formou je afekt. Th. Ribot, 1936 (in: Nákonečný, 2000 ) rozoznával strach inštinktívny

a strach naučený, ktorého zdrojom boli samotné skúsenosti danej osoby.


26

Ako sa úzkosť a strach dotýkajú detí, ktoré sú psychicky deprivované, bola otázka,

ktorá nás viedla pri písaní tejto práce. Teraz teda prejdeme od teórie k nášmu výskumu.

3. Deprivácia v etiológii strachu a úzkosti u detí

Horneyová (in Hall, Lindzey, 1997) uvádza, že láskyplná starostlivosť v detských

rokoch nás učí sa vyrovnávať s ohrozujúcimi situáciami počas celého života. Bez tejto

starostlivosti sa však môže rozvinúť to, čo Horneyová nazývala bazálnou anxietou. Bazálna

anxieta sa vytvára na základe emočnej neistoty, pocitov ohrozenia, príliš prísnej, tvrdej

výchovy. Na základe toho predpokladáme, že hladina tejto bazálnej úzkosti je značne

ovplyvnená rannou interakciou matka – dieťa, jej kvalitou a vrelosťou.

Aj vyššie citovaný Erik Homburger Erikson vo svojej teórií vývinu osobnosti kladie

dôraz na dôležitosť získania základnej dôvery voči svetu v ranných fázach vývinu, pretože len

na základe toho sa z dieťaťa môže vyvinúť stabilná, emocionálne vyrovnaná osobnosť. Ak

dieťa nezíska pocit tejto základnej istoty a dôvery, ak nedokáže veriť prostrediu v ktorom žije,

nevie čo od neho môže očakávať, automaticky sa v ňom môžu rozvíjať pocity úzkosti,

strachu, beznádejnosti. Zhodne aj Krejčířová (1997) uvádza, že vplyvom citovej deprivácie

počas vývinu sa môže stať dieťa úzkostlivejším, bojazlivejším.

V kapitole, v ktorej rozoberáme vznik strachu podľa Vymětala (2004) za jednu

z najvýznamnejších premenných, podieľajúcich sa na vzniku strachu považujeme

kľúčové zážitky z detstva, či chronicky pôsobiace medziosobné vzťahy (napr.: interakcia

dieťaťa s matkou a otcom), ktoré súvisia s odolnosťou voči záťaži a súčasne vedú

k špecifickej citlivosti a zraniteľnosti voči ur čitým podnetom a situáciám. Na inom mieste

Vymětal dodáva, že „úzkostnosť je jedným z rysov osobnosti každého z nás a jej pôvod

hľadáme taktiež v detstve, v skúsenostiach dieťaťa s najbližším sociálnym prostredím, ktorým

obvykle býva rodina.“ (Vymětal, 2004, s. 90).

Nesmieme zabudnúť ani na štúdiu Z. Matějčěka z roku 1996, ktorá je uverejnená

v časopise Československá psychologie (ročník XL). Táto štúdia pojednáva o výskume, ktorý

robil Matějčěk s dospelými jedincami, ktorí v detstve vyrastali v prostredí ohrozujúcom

v rôznej miere ich život psychickou depriváciou. V štandardizovaných dotazníkoch u sa

týchto probandov objavovalo významne vyššie skóre úzkosti a depresie, naopak nižšie skóre

optimizmu a sebadôvery.


27

Na základe všetkých týchto tvrdení sa aj my stotožňujeme s názorom, že intenzita

a kvalita rannej interakcie matky a dieťaťa, resp. inej materskej osoby, stimulácia základných

potrieb dieťaťa, vrelosť prostredia, v ktorom dieťa vyrastá sú rozhodujúcimi činiteľmi pre

zdravý vývin dieťaťa, pre nadobúdanie pocitu istoty a bezpečia. Závislosť dieťaťa na

materskej osobe má podľa viacerých autorov základný význam pre organizáciu úzkosti

a možnej úzkostlivosti.

V prípade ak k tomuto všetkému nedochádza, teda v prípade, že dieťa žije vo

vzťahoch, kde si ho nikto nevšíma, alebo nedostatočne všíma, neuspokojuje jeho základné

potreby, nestará sa o neho, neposkytuje mu akceptujúcu spätnú väzbu, je zanedbávané, týrané,

či sexuálne zneužívané nemôže získať voči svetu, ani voči sebe samému dôveru. Bojí sa

nadväzovať ďalšie vzťahy, lebo sa bojí opätovného sklamania. Teda môžeme povedať, že

takéto dieťa môže byť poškodené v schopnosti organizácie úzkostnosti ako osobnostnej črty

a tým prežívať diskutované emócie, strach a úzkosť, intenzívnejšie.

Cieľ výskumu

Na základe vyššie spomenutého sa snažíme výskumne dokázať, že existuje prepojenie

medzi citovou depriváciou a strachom a teda, že citové strádanie v detstve sa môže prejavovať

zvýšeným pociťovaním strachu a úzkosti dieťaťa.

Metóda

Na rozlišovanie prítomnosti strachu a úzkosti sme použili štandardizovaný test KSAT

– škálu klasickej sociálnosituačnej anxiety a trémy z roku 1973, ktorého autorom je Prof.

PhDr. Ondrej Kondáš, CSc.

KSAT pozostáva z 31 položiek, z ktorých 12 sa týka objektov klasických fóbií –(K),

10 sociálnych situácií – (S) a 9 situácií trémy – (T). Tento test existuje v troch verziách. Pre

naše potreby sme použili formu A zostavenú pre deti a mládež od 12 do 18 rokov. Každá z

31 položiek testu vyjadruje špecifickú situáciu, ktorá za normálnych okolností vyvoláva

u jedinca nepríjemné pocity, obavy až strach. Po prečítaní každej jednej položky sa mali

probandi vžiť do danej situácie a na škále 1 – 5 vyjadriť nakoľko je im daná situácia

nepríjemná, resp. nakoľko v nich vzbudzuje strach (1 – takmer nie, 2 – trocha, 3 – dosť, 4 –

značne, 5 - veľmi).


28

Stanovenie hypotéz

Hypotéza 1: Predpokladáme, že deti z detského domova budú vykazovať vyššie celkové

skóre úzkosti a strachu ako deti z úplných, funkčných rodín.

Hypotéza 2: Zhodne predpokladáme, že deti z detských domovov budú aj v jednotlivých

čiastkových položkách klasických strachov (K), sociálnych fóbií (S) a trémy (T) dosahovať

vyššie skóre ako deti z kontrolnej skupiny.

Charakteristika vzorky

Mieru pociťovania strachu a úzkosti sme merali u 44 detí, ktoré boli rozdelené do dvoch

skupín – pozorovanej a kontrolnej.

Pozorovanú skupinu tvorilo 22 detí pochádzajúcich z detského domova, u ktorých sme

predpokladali, že v detstve trpeli psychickým strádaním. Z týchto 22 detí 7 pochádzalo

z detského domova v Trnave a 15 detí z detského domova- Detský domov rodinného typu -

Opora, v Pečeňadoch. Tieto deti boli porovnávané s kontrolnou skupinou detí z úplných

funkčných rodín.

Kontrolnú skupinu pôvodne tvorilo 54 detí. Vzhľadom k tomu, že sme sa snažili

zabezpečiť, aby to boli deti, ktorým boli počas vývinu uspokojované základné psychické

potreby, teda deti, u ktorých sme mohli predpokladať, že v rannom detstve netrpeli citovou

depriváciou, ešte pred administráciou testu KSAT sme im položili doplňujúce otázky. V nich

sme zisťovali úplnosť rodiny, deti tu subjektívne zhodnotili svoje vzťahy k rodičom

a harmonickosť rodinného prostredia v ktorom vyrastajú. Následnou analýzou sme do nášho

výskumu vybrali 22 deti, ktoré pochádzali z úplných rodín a vo všeobecnosti zhodnotili svoj

vzťah k rodičom a rodinné prostredie, ako veľmi dobré alebo výborné. Obe skupiny detí,

kontrolná aj pozorovaná boli zrovnané na základe počtu a veku. Priemerný vek oboch skupín

detí bol 14, 3 a pohyboval sa v rozmedzí od 12- 17 rokov. Čo sa týka pohlavia, nášho

výskumu sa zúčastnilo 22 chlapcov a 22 dievčat. 9 chlapcov bolo z detského domova a 13

bolo z úplných rodín. U dievčat pochádzalo 13 z detského domova a a 9 z úplných rodín.

Výsledky a diskusia

Zozbierané výsledky sme hodnotili kvantitatívne, štatistickou analýzou, po ktorej

spracovaní môžeme tvrdiť, že hypotézy, ktoré sme si položili na začiatku nášho výskumu sa

nám potvrdili.


29

Deti z detských domovov oproti deťom z rodín dosahovali v teste KSAT významne

vyššie celkové skóre. Z toho vyplýva, že z hľadiska celkového skóre bol medzi probandami

z detských domovov a probandami z rodín signifikantný rozdiel. Aj keď sme to

predpokladali, prekvapilo nás, nakoľko bol tento rozdiel výrazný, pretože vyšiel s 99%

hladinou významnosti (viď výsledky v tab. č. 5). Údaje boli spracované štatisticky (tab. č. 4)

aj graficky (graf č. 2).

Podľa nás to môže byť spôsobené tým, že tieto deti odmalička žijú v neistote, neboli

svojimi rodičmi prijaté, akceptované, nenaučili sa od nich, že niečo znamenajú, že môžu

dôverovať svetu aj sebe samému. S každým novým problémom sa museli vysporiadať samy

a v čase, keď ich situácia dospela do štádia, v ktorom boli odňaté aj od svojej nefunkčnej

rodiny, si museli opäť zvykať na nové prostredie detského domova, na nových

vychovávateľov, na nový režim, na nových kamarátov.

Podobne aj v škole sú tieto deti každodenne vystavované situáciám, kedy sa im

spolužiaci posmievajú, ponižujú ich, dávajú im najavo, že sa od nich líšia. Aj to môže

u týchto detí vysvetľovať vyššie skóre v položkách sociálnych fóbií.

Aj medzi pohlaviami vznikol z hľadiska intenzívnejšieho pociťovania strachu značný

rozdiel, rovnako s 99% štatistickou hladinou významnosti. Dievčatá vykazovali vyššie skóre

strachu ako chlapci. Tento fakt nás ale neprekvapil, pretože je zrejmé, že dievčatá prežívajú

strach (podobne ako ostatné emócie) intenzívnejšie ako chlapci. Preto sme tento predpoklad

neuvádzali ani medzi hypotézami (bližšie údaje viď. tabuľka č. 2 a č. 3 a graf č. 1).

Bližšou analýzou jednotlivých čiastkových položiek K - klasických strachov, S -

sociálnej anxiety a T - trémy sa nám potvrdila aj hypotéza 2, podľa ktorej malo byť aj skóre

týchto čiastkových položiek u deti z detských domovov vyššie. Pri vyhodnocovaní položiek

vyjadrujúcich klasické strachy, aj pri položkách testu vyjadrujúcich sociálne fóbie bol rozdiel

medzi probandami z detského domova a medzi probandami z rodín signifikantný, štatistický

významný (rozdiel s 99% hladinou významnosti).

Považujeme za dôležité zdôrazniť, že tento významný rozdiel sa neobjavil pri

položkách vyjadrujúcich trému. Aj napriek tomu, že deti z detských domovov vykazovali

skóre pociťovania trémy vyššie, hladina významnosti oproti kontrolnej skupine nebola taká

vysoká (viď. výsledky v tabuľke č. 5). Myslíme si, že to môže byť spôsobené tým, že deti

z detského domova musia čeliť odlúčeniu od svojej rodiny, novému prostrediu, kde sa musia

zadaptovať a preto sú zvyknutí jednať a riešiť svoju situáciu s cudzími dospelými.


30

Ako sme už naznačili pri popise metódy zaujímalo nás aj to, či v pociťovaní strachu

vznikne rozdiel aj medzi detskými domovmi navzájom. Pri spracovávaní výsledkov sme

zaznamenali sledovaný rozdiel. Deti z detského domova v Trnave v jednotlivých položkách aj

celkovo vykazovali vyššie skóre. Tento rozdiel nemôžeme štatisticky potvrdiť a zovšeobecniť

vzhľadom k tomu, že detí z detských domovov navzájom neboli zrovnané na základe počtu

(DD-TT: 7 detí a DD –Opora: 15 detí), (výsledky a dosiahnuté skóre viď. tabuľka č. 6 a graf

č. 3).

Je nesporné, že v detských domovoch, ktoré sme navštívili, je o deti vzorne postarané

a to nie len po materiálnej stránke, ale aj čo sa týka prístupu vychovávateľov. Ale aj napriek

tomu nie je možné, aby sa tu medzi vychovávateľom a deťmi naviazalo ono povestné tesné

citové puto, ktoré by mohlo byť pre dieťa zdrojom istoty a stability, ktorá je nevyhnutná pri

organizovaní úzkostnosti v živote.

Možno aj tento fakt prispel k tomu, že deti z DD v Pečeňadoch, ktorý je detským

domovom rodinného typu, v testoch vykazovali o čosi nižšie celkové skóre ako deti DD v

TT. V detskom domove Opora žijú deti v bunkách, akoby v samostatných bytoch (či

„rodinkách“) v ktorých jeden vychovávateľ zodpovedá za menšie množstvo detí. Život tohto

detského domova je podobný životu v rodine. Okrem toho sú tu umiestnené poväčšine už

väčšie deti, zatiaľ čo v Trnave boli deti mladšie, niektoré čerstvo vyňaté z dysfunkčnej rodiny,

ešte nezadaptované. Myslíme si, že istú rolu môže zohrávať aj konkrétne prostredie, v ktorom

je detský domov situovaný. Iný dopad má na deti mesto a iný vidiek.

Okrem kvantitatívneho spracovania sme sa na výsledky pozreli aj kvalitatívne. Prof.

PhDr. Kondáš Csc, ktorý určil podmienky pre štandardizáciu testu KSAT pokladá za hranicu

normy pre celkové skóre u chlapcov 85 a u dievčat 95. Pre jednotlivé položky je to skóre do

35, jedine v prípade klasických strachov je u dievčat hranica 40. Na základe toho sme všetky

výsledky celkového skóre aj tých čiastkových vyrátali a prehľadne znázornili (viď. tab. č. 1)

Pre kvalitatívnu analýzu bolo dôležité všímať si množstvo položiek ktoré proband

hodnotil na škále 1 – 5, číslom 3 a vyššie, čím vyjadroval, že daná situácia je mu dosť, značne

alebo veľmi nepríjemná, resp. u neho spôsobuje strach. Množstvo položiek, ktoré sa

pohybovali na škále 3 – 5 bolo jednoznačne vyššie u detí z domova. Extrémnym prípadom

bolo 12 ročné dievča, ktoré z 31 položiek označilo 26 číslom 5. Jej celkové skóre bolo 139.


31

Záver

Pre prax má koncepcia psychickej deprivácie nesporný význam. Ovplyvnila predstavy

o výchove detí v útlom veku a zasahuje do starostlivosti na všetkých úsekoch –( v ústavoch,

nemocniciach, ba už aj v pôrodniciach) zasahuje do organizovania a plánovania ďalšieho

rozvoja starostlivosti o dieťa i do každodennej práce lekárov, psychológov, sociálnych

pracovníkov.

Duša dieťaťa je naozaj tou nepopísanou doskou obrátenou k slnku, zapisuje sa na ňu

každý úsmev, pohladenie, pochvala, uznanie matky, či ostatných najbližších. No dôležitejšie

si je uvedomiť, že ešte hlbšie sa do nej vrývajú odmietnutie, citový chlad, bolesť, karhanie,

ponižovanie, zanedbávanie...

To všetko na duši dieťaťa spôsobuje hlbokú jazvu, ktorá sa nemusí už nikdy zahojiť a

s ktorou potom dieťa žije celý život. Je neisté, opustené, cíti sa nepotrebné. V dospelosti

potom samo zlyháva vo vzťahoch, nevie dôverovať okoliu a často sa môže stať, že samo

nedokáže (či už vedome alebo nevedome) uspokojovať najdôležitejšie psychické potreby

svojim deťom a najbližším.

Práve preto si myslíme, že otázka citovej deprivácie by mala byť v psychológií aj

popri ostatných formách neadekvátnej starostlivosti o dieťa akými sú týranie, či sexuálne

zneužívanie, stále otvorená. Odborníci ale aj širšia verejnosť by sa mali zaoberať tým, čo

všetko môže mať na svedomí emocionálne strádanie u dieťaťa. A popri všetkých jej

dôsledkoch, si všímať neschopnosť organizovania úzkostnosti v živote.


32

Použitá literatúra

Drapela, V. J. : Teórie osobnosti. 4. vyd., Praha, Portál 2003. ISBN 80 – 7178 – 766 - 3

Dunovský, J., Dytrych, Z., Matejčěk, Z.: Týrané, zneužívané a zanedbávané dítě. 1. vyd., Praha,

Grada 1995. ISBN 80 - 7169 – 192 – 5

Hall, C. S., Lindzey, G.: Psychologie osobnosti. 1. vyd., Bratislava, SPN 1997.

Hartl, P. , Hartlova H.: Psychologický slovník. 1. vyd., Praha, Portál 2000. ISBN 80 -7178 – 303 - X

Hill, G. : Moderní psychologie. 1. vyd. Praha, Portál 2004. ISBN 80 – 7178 – 641 - 1

Hort, Vl., Hrdlička M., Kocourková J., Malá E. a kol.: Detská a adolescentní psychiatrie. 1. vyd.,

Portál, Praha 2000. ISBN 80 – 7178 – 472 - 9

Kulišťák, P.: Neuropsychologie. 1. vyd., Praha, Portál 2003. ISBN 80 – 7178 – 554 - 7

Langmeier J., Matějček Z.: Psychicka deprivace v detství. 3. vyd., Praha, Avicenum 1974.

Langmeier, J., Balcar, K., Špitz, J., : Dětská psychoterapie,2. vyd., Praha, Portál 2000, ISBN 80 –

7178 – 381 - 1

Laplanche, J., Pontalis J.- B.: Psychoanalytický slovník. 1. vyd., Bratislava, Veda, vydavateľstvo SAV

1996. ISBN 80 – 224 – 0437 - 3

Matějček, Z.: Co, kdy a jak ve výchově dětí. 3. vyd., Praha, Portál 2000. ISBN 80 – 7178 – 494 - X

Matějček, Z., Langmeier, J.: Počátky našeho duševního života. Praha, Panrama 1986

Milrod, B. L., Busch, F. N., Cooper, A. M., Shapiro T.: Psychodynamická psychoterapia panickej

poruchy- Manuál. 1. vyd. Trenčín, 2006. ISBN 80 – 88952 – 33 - 6

Nákonečný, M.: Motivace lidského chováni. 1. vyd., Praha, Academia 1997. ISBN 80 – 200 – 0592 - 7

Nákonečný, M.: Teórie emócí. 1.vyd. ,Praha, Portál 2000.

Praško J. a kol.: Sociálni fobie. 1. vyd. Praha, Portál 2005. ISBN 80 – 7367 – 031 - 3

Říčan, P. Krejčířová a kol.: Dětská klinická psychologie. 3. vyd., Praha, Grada 1997. ISBN 80 – 7169

– 512 - 2

Šulová L.: Ranný psychický vývoj. 1. vyd. Praha, Karolinum 2005. ISBN 80 – 246 – 0877 - 4

Vagnerová M.: Vývojová psychologie I. 1. vyd. Praha, Karolinum 2005. ISBN 80 – 246 – 0956 - 8

Vymětal J.: Lékařská psychologie. 3. vyd., Praha, Portál 2003. ISBN 80- 7178 – 740 - X

Vymětal J.: Úzkost a strach u dětí: jak im předcházet a jak je překonávat. 1. vyd., Praha, Portál 2004.

ISBN 80 – 7178 – 830 - 9

Matejček Z.: Teoretická úvaha nad pozdnými následky psycické deprivace a subeprivace. 1996, ročník

XL, č. 5, s. 369-375

http://sk.wikipedia.org/wiki/Strach, 23. 02. 2008

http://sk.wikipedia.org/wiki/Depriv%C3%A1cia_%28psychol%C3%B3gia%29, 17. 02. 2008

www.harm.sk, 17. 02. 2008


33

PRÍLOHY


34

Tabuľka č. 1: Prehľadné znázornenie výsledkov

Pohlavie DD/R DT/DP Celkové skóre K S T

2 2 2 109 35 45 29

1 2 2 83 31 30 22

2 2 2 81 40 17 24

2 2 1 97 36 42 19

2 2 2 92 34 34 24

1 2 2 92 28 31 33

2 2 2 65 21 18 26

2 2 2 88 41 28 19

2 2 2 93 28 32 33

2 2 2 105 31 42 32

2 2 2 101 35 31 35

2 2 1 139 54 48 37

2 2 1 101 31 34 36

1 2 1 65 27 20 18

1 2 1 60 18 15 27

2 2 1 110 36 41 33

2 2 1 115 35 42 38

1 2 2 94 29 37 28

1 2 2 96 32 33 31

1 2 2 63 23 23 17

1 2 2 86 34 29 23

1 2 2 85 32 30 23

1 1 54 16 17 21

2 1 70 23 29 18

2 1 42 12 18 12

1 1 75 24 26 23

1 1 46 15 12 19

1 1 48 14 19 15

1 1 76 20 26 30

1 1 78 20 27 31

1 1 48 18 17 13


35

1 1 57 22 19 16

1 1 66 22 22 22

1 1 63 21 20 22

1 1 58 20 18 20

2 1 91 37 25 29

2 1 73 29 27 17

1 1 94 32 30 32

2 1 82 29 25 28

2 1 73 41 14 18

2 1 86 36 26 24

2 1 69 27 19 23

1 1 68 22 26 20

2 1 97 29 35 33

Legenda: Pohlavie: 1-CHLAPCI 2- DIEVČATÁ

R- RODINA DD- DETSKÝ DOMOV

DT- DETSKÝ DOMOV TRNAVA DP- DETSKÝ DOMOV POČEŇADY

K -KLASICKÉ STRACH; S- SOCIÁLNE FÓBIE; T- TRÉMA

Graf č. 1: Rozdiely medzi pohlavím- celkovo

70,68

89,95

23,6432,73

23,9530,55

2326,68

0

10

20

30

40

50

60

70

80

90

Celkovéskóre

K S T

Rozdiely medzi pohlavím

Chlapci Dievčatá


36

Tabuľka č. 2: Rozdiely medzi pohlavím- celkovo

Pohlavie N Mean Std. Deviation Std. Error Mean

1 22 70,68 16,084 3,429 Celkové

skóre 2 22 89,95 20,562 4,384

1 22 23,64 6,075 1,295 K

2 22 32,73 8,379 1,786

1 22 23,95 6,543 1,395 S

2 22 30,55 9,932 2,117

1 22 23,00 5,831 1,243 T

2 22 26,68 7,448 1,588

Tabuľka č. 3: Výsledky rozdielov medzi pohlavím celkovo

Levene's Test

for Equality of

Variances t-test for Equality of Means

95% Confidence Interval of the

Difference F Sig. t df

Sig. (2-tailed)

Mean Difference

Std. Error Difference Upper Lower

Equal variances assumed

0,268 0,608 -3,463 42 0,001 -19,273 5,566 -30,505 -8,041 Celkové skóre

Equal variances not assumed

-3,463

39,698 0,001 -19,273 5,566 -30,524 -8,021


0,543 0,465 -4,120 42 0,000 -9,091 2,207 -13,544 -4,638 K


-4,120 38,299 0,000 -9,091 2,207 -13,557 -4,625


3,829 0,057 -2,599 42 0,013 -6,591 2,536 -11,708 -1,474 S


-2,599 36,338 0,013 -6,591 2,536 -11,732 -1,450


2,477 0,123 -1,826 42 0,075 -3,682 2,017 -7,751 0,388 T


-1,826 39,714 0,075 -3,682 2,017 -7,758 0,395


37

Graf č. 2: Rozdiely medzi deťmi z úplných rodín a deťmi z detského domova

68,82

91,82

24,0532,32

22,59

31,91

22,0927,59

0,00

10,00

20,00

30,00

40,00

50,00

60,00

70,00

80,00

90,00

100,00

Celkové skóre K S T

Rozdiely R/DD

Rodina Detský domov

Tabuľka č. 4: Rozdiely medzi deťmi z úplných rodín a deťmi z detského domova

DD/R N Mean Std. Deviation Std. Error Mean

1 22 68,82 15,774 3,363 Celkové skóre

2 22 91,82 18,712 3,990

1 22 24,05 7,700 1,642 K

2 22 32,32 7,435 1,585

1 22 22,59 5,704 1,216 S

2 22 31,91 9,283 1,979

1 22 22,09 6,164 1,314 T

2 22 27,59 6,537 1,394


38

Tabuľka č. 5: Výsledky rozdielov v dosiahnutom skóre medzi deťmi z rodín a z detského

domova.

Levene's Test for Equality of

Variances t-test for Equality of Means 95% Confidence

Interval of the Difference

F Sig. t df Sig. (2-tailed)

Mean Difference

Std. Error Difference Upper Lower


0,113 0,738 -4,408 42 0,000 -23,000 5,218 -33,530 -12,470 Celkové skóre


-4,408 40,831 0,000 -23,000 5,218 -33,539 -12,461


0,453 0,505 -3,625 42 0,001 -8,273 2,282 -12,878 -3,668 K


-3,625 41,949 0,001 -8,273 2,282 -12,878 -3,667


2,963 0,093 -4,011 42 0,000 -9,318 2,323 -14,006 -4,630 S


-4,011 34,879 0,000 -9,318 2,323 -14,035 -4,602


0,432 0,515 -2,871 42 0,006 -5,500 1,915 -9,366 -1,634 T


-2,871 41,856 0,006 -5,500 1,915 -9,366 -1,634


39

Graf č. 3: Rozdiely v skóre medzi detským domovom TT a detským domovom Pečeňady

98,1488,87

33,8631,60

34,5730,67 29,71 26,60

0,0010,0020,0030,0040,0050,0060,0070,0080,0090,00

100,00

Celkové skóre K S T

Rozdiely medzi detskými domovami

TT Pečeňady

Tabuľka č. 6: Rozdiely medzi detským domovom TT a detským domovom Pečeňady

DT/DP N Mean Std. Deviation Std. Error Mean

1 7 98,14 27,859 10,530 Celkové

skóre 2 15 88,87 12,778 3,299

1 7 33,86 10,976 4,149 K

2 15 31,60 5,435 1,403

1 7 34,57 12,435 4,700 S

2 15 30,67 7,603 1,963

1 7 29,71 8,480 3,205 T

2 15 26,60 5,475 1,414

Univerzita Cyrila a Metoda Filozofická fakulta Katedra ...katpsych.truni.sk/svok/prace/Hromkova FF...

Documents

Transcript of Univerzita Cyrila a Metoda Filozofická fakulta Katedra ...katpsych.truni.sk/svok/prace/Hromkova FF...