Tamara Tainová: Je to inak, mami...

Prečítajte si túto knihu, potom sa chvíľu zamyslite a zistíte, že všetci sme rovnakí, muži, ženy, homo, hetero, starí, mladí, a že všetci potrebujeme lásku! Lásku partnerskú, rodičovskú,súrodeneckú, kamarátsku... Tak si ju neberme navzájom, ale dávajme, neubližujme si a nesúďme iných ani seba samých.P. S.: Gran Torino je vynikajúci film a Giamo super reštika.

Elena Podzámska, herečka

Skvelo opísaný život chalana, ktorý môže byť vaším susedom,kamarátom, bratom alebo synom. Sám som mal problém uveriť,že autorom tejto knihy je žena. Do detailov opisuje duševnépochody muža, ktoré by som sám lepšie neopísal, a to som v telechlapa 35 rokov. Tento príbeh nekričí, nepoučuje a ani nesúdi. Je o živote gaya a bez prikrášľovania opisuje jeho život tak, ako to naozaj je. Verte, viem, o čom hovorím. Ľutujem len to, že som ho nenapísal ja ☺.

Viktor Horján, herec

Väčšina z nás si žije v uzavretom a po svojom upratanom svete a nič iné ju nezaujíma. Okolo nás je pritom toľko svetov,o ktorých nič netušíme. Jeden z tých svetov, ktorý sa v našejspoločnosti stretáva s množstvom predsudkov, odkrýva pútavoaj táto kniha. Možno vás šokuje, možno prekvapí... ale! Ako sahovorí, nesúďte, aby ste neboli súdení. Nik z nás rodičov nevie, či niekedy aj naše dieťa za nami nepríde s poznámkou: Je to inak, mami...

Petra Nagyová-Džerengová, spisovateľka

Kto je Tamara TainováSlovenská spisovateľka Tamara Tainová je pre svoje deti citlivou a chápavou mamou, pre svojich priateľov často bútľavou vŕbou a pre čitateľov autorkou, ktorá sa rozhodla búriťproti nezmyselným konvenciám a bez zábran otvárať aj tabuizované a kontroverzné témy.

Má rada domáce pohodlie, dlhé rozhovorys priateľmi, kultové filmy a zmysel pre humor.Priťahuje ju východná kultúra a jej najväčšouambíciou je napísať dobrý filmový scenár. Neľutuje ani jednu z vecí, ktoré urobila, skôr tie,ktoré ešte nestihla urobiť. Jej životným krédom sa stala myšlienka: Budúcnosť patrí tým, ktorí veria v krásu svojich snov.

Michal sa zadíval kdesi za moju hlavu. „Boris, odišiel som do Bra-tislavy nielen kvôli štúdiu, ale aj preto, že moji rodičia by nikdy nepo-chopili moju sexuálnu orientáciu. Vieš, tie krásne reči o tom, ako ťarodičia podržia za každých okolností, to je len také bla-bla. Poznámtoľko rodín, kde to vôbec nefunguje. A vô bec nemusí ísť o homosexu-álne orientované dieťa.“

Presne toto mi nedávno hovorila Sofi.„Mojich rodičov zväzujú predsudky zakorenené tak hlbo ko, ako

keby im to niekto vypálil do mozgu. Nechce sa mi s tým bojovať.“„Michal, nejde o boj, ide o dôveru, o... ani neviem. Ja som už jed-

noducho nedokázal klamať.“„Moji rodičia nepotrebujú pravdu. Tvoja mama je iná. Zabolelo ju

to, zaskočilo, v duchu si želala opak, pretože... Ako ti to povedala? Pre-tože sa o teba bojí. Naši by zostali hysterickí, agresívni, zlí...“

„Ako to môžeš vedieť, keď si to ani neskúsil?“„Ne prial by som ti vidieť cirkus, ktorý urobili s mojou sestrou len

preto, že otehotnela. A keď vyšlo najavo, že ten chalan nie je katolík,ale evanjelik... Koniec sveta!“

„To nemyslíš vážne.“„Smrteľne. Mama sa zavrela do izby a modlila sa, otec vyfackal

sestru, potom vyfackal toho chalana a vyhodil ho so slovami, že akešte raz prekročí prah nášho domu, tak ho zastrelí. Neprekročil.“

„Trochu zbabelý nastávajúci otecko, nie? Aj keď... Ako strie ľa tvojtatko?“

„Sestra sa zbalila a odsťahovala ku krstnej do Popradu. Už ne-mohla počúvať tie reči, ako priviedla rodinu do hanby a ako si na na-šich ukazuje celé mesto prstom. Preboha, aké mesto? Každý másvojich problémov dosť, a keby aj? Čo tam po susedoch, keď ideo vlastné dieťa. Ale naši nie, pre nich bolo vždy dôležitejšie, čo poviefarár, nejaká hlúpa suseda alebo rozvetvené príbuzenstvo.“

Strojčekový čašník mi doniesol polievku a znovu sa na nás obochusmial. Možno to mal v náplni práce a možno sme mu len boli sym-patickí. Michal si objednal ešte jeden jablkový džús.

„V jeden deň som to nevydržal a povedal mame, čo si o tom všet-kom myslím a nech sestru zavolá domov, no mama len previnilo šep-kala, že otec a babka si to neželajú, to som ti ešte nepovedal, že v našejrodine vládne otcova mama, a tak sa mama bojí nielen otca, ale ajsvokry a radšej prehĺta ponižovanie a vykrikovanie, že do rodiny ne-priniesla žiadny majetok a že môže byť rada, že si ju otec zobral.“

„Michal, toto sa dialo na Slovensku pred sto rokmi, pomýlil si sistoročia.“

„Boris, skoč si občas do nejakej krčmy na strednom Slovenskualebo do nejakého dedinského kostola. Potom uvidíš, čo sa zmenilo.Nikdy nebudem môcť našim povedať o sebe a o tebe...“

Trpko aj vtipne o OZAJSTNOM živote sexuálnej menšiny

Prvýslovenský román,

čo rúca mýtyo gayoch

Tamara Tainová

PRESS

Tam

ara

Tain

ová

Je

to in

ak

, m

am

i…obalka_tara:Layout 1 4.2.2010 13:11

Tamara Tainová

Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o.,Bratislava 2010 ako svoju dvanástu publikáciuCopyright © Eva Urbaníková, 2010

Vydanie prvé.

Grafický dizajn a obálka: Roman PifflZodpovedná redaktorka: Eva UrbaníkováJazyková úprava: Darina Belanová

Tlač:

Novoprint Slovensko, s. r. o.,Zlaté Moravcewww.novoprint.sk

www.evitapress.sk

ISBN 978-80-89452-02-6

tara:Sestava 1 25.1.2010 11:35 56

Bratislava február 2010

Tamara Tainová

tara:Sestava 1 25.1.2010 11:34

Hlúposť, nebola. Tú moju esemesku z nemocnice asi ne-dostal. Alebo dostal a...

Za oknami sa zablyslo a na parapete zabubnovali veľkékvapky. Otvoril som dvere a vyšiel na balkón. Od detstvasom mal rád búrky. Spomenul som si na jeden večer, keďokolo babkinho domu trieskali blesky, sesternice sa pokaždom blesku prežehnali a opakovali slová modlitby. Dookien šľahal vietor a nakoniec sa odkiaľsi ozval hukot, kto-rý som dovtedy nepočul.

„To sú mustangy, babka?“ spýtal som sa a babka vyva-lila na mňa oči. Čítal som vtedy Jazdca bez hlavy, ktoréhosom našiel v babkinej knižnici, a tam sa písalo o spla še -nom stáde mustangov.

„Aké mustangy, Borisko, štrk je to, pozri...“Pristúpil som k oknu a videl valiace sa prúdy kalnej vo-

dy, ktorá tlačila pred sebou hrubý štrk z neďalekej stavby.„To bude starosta zúrit, ked zistí, že štrk odniesla voda,“

povedala babka a zastrela záclony. Nepamätal som sa, čizúril starosta, pamätal som sa, ako zúrila babka, keď ránozistila, že jej vytopilo pivnicu.

Stál som na balkóne, pozeral na blesky, ktoré osvecova-li oblohu, a myslel na mamu, v ktorej som dnes svojím pri-znaním rozpútal búrku bolesti...

* * *

Sedeli sme s Michalom na terase v Giame, mal som tenpodnik rád nielen kvôli jedlu, ale aj kvôli jednému čašní-kovi.

138

T a m a r a T a i n o v á

tara:Sestava 1 25.1.2010 11:35 Page 138

Namakaný chlap so strojčekom na zuboch. Všimol somsi ho pri prvej návšteve a zakaždým ma pohľad na nehorozveselil. Pristúpil k nám so širokým úsmevom na tvária podal nám jedálne lístky. Objednali sme si kurací steaka k tomu miešaný šalát. A pre oboch jablkový džús. Čašníksa na mňa usmial, keď som ho poprosil o jednu paradajko-vú polievku s mandľovými lupienkami a so šľahačkou. Mi -chal nechcel, vraj je to pre neho prisladké.

„Dám si radšej dezert,“ usmial sa na čašníka. Ten stroj-čekový úsmev bol nákazlivý.

„Boris, máš šťastie, že máš takú mamu, akú máš,“ po-vedal Michal, keď som mu povedal o svojom priznaní.

„Héééj, len mi nepovedz, že vaši...“Michal sa zadíval kdesi za moju hlavu. „Boris, odišiel som

do Bratislavy najmä preto, že moji rodičia by nikdy nepo-chopili moju sexuálnu orientáciu. Vieš, tie krásne reči o tom,ako ťa rodičia podržia za každých okolností, to je len takébla-bla. Poznám toľko rodín, kde to vôbec nefunguje. A vô -bec nemusí ísť o homose xuálne orien tované dieťa.“

Presne toto mi nedávno hovorila Sofi.„Mojich rodičov zväzujú predsudky zakorenené tak

hlboko, ako keby im to niekto vypálil do mozgu. Nechce sami s tým bojovať.“

„Michal, nejde o boj, ide o dôveru, o... ani neviem. Jasom už jednoducho nedokázal klamať.“

„Moji rodičia nepotrebujú pravdu. Tvoja mama je iná.Zabolelo ju to, zaskočilo, v duchu si želala opak, pretože... Akoti to povedala? Pretože sa o teba bojí. Naši by zostali hyste-rickí, agresívni, zlí...“

139

Je to inak, mami…


„Ako to môžeš vedieť, keď si to ani neskúsil?“„Neprial by som ti vidieť cirkus, ktorý urobili s mojou

sestrou len preto, že otehotnela. A keď vyšlo najavo, že tenchalan nie je katolík, ale evanjelik... Koniec sveta!“

„To nemyslíš vážne.“„Smrteľne. Mama sa zavrela do izby a modlila sa, otec

vyfackal sestru, potom vyfackal toho chalana a vyhodil hoso slovami, že ak ešte raz prekročí prah nášho domu, takho zastrelí. Neprekročil.“

„Trochu zbabelý nastávajúci otecko, nie? Aj keď... Akostrieľa tvoj tatko?“

„Sestra sa zbalila a odsťahovala ku krstnej do Popradu.Už nemohla počúvať tie reči, ako priviedla rodinu do han-by a ako si na našich ukazuje celé mesto prstom. Preboha,aké mesto? Každý má svojich problémov dosť, a keby aj? Čotam po susedoch, keď ide o vlastné dieťa. Ale naši nie, prenich bolo vždy dôležitejšie, čo povie farár, nejaká hlúpa su-seda alebo rozvetvené príbuzenstvo.“

Strojčekový čašník mi doniesol polievku a znovu sa nanás oboch usmial. Možno to mal v náplni práce a možnosme mu len boli sympatickí. Michal si objednal ešte jedenjablkový džús.

„V jeden deň som to nevydržal a povedal mame, čo sio tom všetkom myslím a nech sestru zavolá domov, nomama len previnilo šepkala, že otec a babka si to neželajú,to som ti ešte nepovedal, že v našej rodine vládne otcovamama, a tak sa mama bojí nielen otca, ale aj svokry a rad -šej prehĺta ponižovanie a vykrikovanie, že do rodiny nepri-

140



niesla žiadny majetok a že môže byť rada, že si ju otec zo-bral.“

„Michal, toto sa dialo na Slovensku pred sto rokmi, po-mýlil si si storočia.“

„Boris, ty si sa narodil v Bratislave, nikdy si nebýval anilen na intráku, skoč si občas do nejakej krčmy na strednomSlovensku alebo do nejakého dedinského kostola. Potomuvidíš, čo sa zmenilo. Nikdy nebudem môcť našim povedaťo sebe a o tebe. Nepotrebujem, aby ma niekto zmlá til alebosa za mňa modlil,“ zakončil Michal svoju spoveď. Počúvalsom jeho melodický hlas a pred očami mi defilovali tváre,ktoré som poznal a ktoré zažili možno niečo podobné. Olaf,Marko, Tereza...

28. kapitolaTri dni po operácii mama dostala vysoké teploty, ošet -

rujúci lekár mi vysvetlil, že pooperačný stav skomplikovalzápal pobrušnice, ale že sa nemusím obávať, vraj to pomo-cou antibiotík zvládnu. Nemohol som si pomôcť, obávalsom sa. Všetok voľný čas som delil medzi nemocnicu a Mi -chala, Leoš mi hovoril, že vyzerám ako po riadnej pitke, a jasom ho zbytočne presviedčal, že tentoraz by mi alkoholnepomohol.

„Nechceš ísť niekde von?“ spýtal sa ma Michal, keďsom k nemu dobehol.

141

Je to inak, mami…


„Nie, nemám chuť na žiadnu spoločnosť.“„Robím zapekaný baklažán, dáš si?“Naprázdno som prehltol, Michal sa usmial a vložil do

prehrávača cédečko. „Kým to dokončím. A nalej si niečo napitie. V chladničke sú minerálky.“

„Mohol by si dať inú hudbu, prosím?“ povedal som mu,keď sa ozvali prvé tóny.

Prekvapene sa na mňa pozrel. „Niečo sa deje?“„Tá hudba mi pripomína Marka, nemám na to nála-

du...“„Kto je Marko?“„Môj bývalý. Spomínal som ti ho.“„A?“„A... nič. Len to teraz nechcem počúvať.“„Mal by som niečo vedieť?“ spýtal sa ma Michal vážne.„Nie, nie, o nič nejde,“ ubezpečoval som ho, no do hla-

su sa mi vkradla podráždenosť. Nechcel som myslieť naMarka.

„Ak tomu dobre rozumiem, medzi vami ešte nie je ko-niec.“

„Nie, nerozumieš tomu, rozišli sme sa, lebo... lebo saoženil. Neozývam sa mu.“

„Ale on tebe asi áno.“„No, ozval sa mi tesne po svadbe a potom ešte raz.

Neodpovedal som mu.“„Ale myslíš na neho.“Nedokázal som klamať, prikývol som. Michalovi jem-

ne trhlo tvárou.„Nie je to tak, ako si myslíš,“ povedal som prudko.

142



„Nevieš, čo si myslím,“ ohradil sa.„Dobre, tak čo si myslíš?“„Pozri, je to tvoja vec, možno si iný ako ja, ale keď ja

niečo skončím, tak to skončím.“„Nie, nie som iný. Jednoducho mi pri tej hudbe nasko-

čili nejaké spomienky, nemôžeš mi to zazlievať. Nedo ká -žem vymazať pamäť ako ty, nie som Clark Kent!“

No super! Jedna veta lepšia ako druhá. Uvedomovalsom si, že potím kraviny, no napriek tomu som ich vyslo-voval.

„Asi to nebol dobrý nápad, že som dnes prišiel,“ hrabalsom sa na nohy.

Michal sa na mňa prekvapene pozrel, no mlčal. Ne pá -čilo sa mi, že mlčí, chcel som, aby niečo povedal, aby maupokojil, aby ma zdržoval, no on mlčal. Začínal som byťhysterický. Vybehol som na ulicu, sadol do auta a stúpil naplyn. Cítil som sa úplne na sračky.

Pred bránou nášho domu som sa zrazil so Sofi.„Ahoj, zlatko? Ako sa má mama?“„Lepšie... Totiž, horšie,“ zakoktal som.„Stalo sa niečo?“„Nešla by si na chvíľu ku mne?“Sofi prikývla. Pozrel som sa na jej nežnú tvár a zase som

si uvedomil, že je jediným človekom, ktorému môžem po-vedať všetko. Dokonca aj o tej debilnej scéne u Mi chala.

„Príliš si to berieš k srdcu,“ povedala mi, keď som jej tovyklopil. „Zavolaj Michalovi a povedz mu všetko ako mne.Určite to pochopí.“

„Zosmiešnil som sa.“

143

Je to inak, mami…


„Ale, prosím ťa, nechci byť dokonalý. Po prvé nie si a podruhé, dokonalí ľudia sú nudní.“

„Ty nie si nudná,“ usmial som sa.„No, výnimka potvrdzuje pravidlo,“ zaškerila sa na mňa.

„A teraz zavolaj Michalovi, ja musím utekať.“Michal mi to zodvihol na prvé zvonenie.„Prepáč, správal som sa nemožne.“„Neospravedlňuj sa. Ja by som sa mal. Bol som voči te-

be tvrdý.“„Nie, nebol, mal si pravdu. Mohol by si... Chcel by som

byť s tebou.“„Dobre. Prídem.“Prišiel o dvadsať minút. Chcel som mu niečo povedať,

no on mi položil ruku na ústa a...„Toto milovanie bolo doteraz najkrajšie,“ vzdychol

som, keď sme skončili.„Mám rád uzmierovačky,“ zasmial sa. „Je to adrenalí-

novejšie. Na moment máš pocit, že si toho druhého stratil,tak je to milovanie potom silnejšie.“

„Chceš povedať, že sa budeme hádať, aby to potom boladrenalín?“

„Asi tak,“ mrkol na mňa.Nespýtal som sa ho, s kým a koľkokrát sa už takto

uzmieroval, hoci mi to vŕtalo v hlave.„Vieš, čo mi nejde do hlavy? Keď som ťa stretol prvý raz,

pripadal si mi stratený, zúfalý, nesmelý. Teraz na mňa pô-sobíš úplne ináč.“

„Myslíš tú kaviareň?“ overoval si Michal.„Kaviareň aj klub.“

144



„No, bol som vtedy po jednom rozchode dosť down.Potreboval som... Asi som si chcel potvrdiť, že dokážemniekoho zbaliť. Ale bolo to také... Chcel som ťa aj nechcel,ak to dokážeš pochopiť.“

Vystihol to presne. Zúfalstvo z odmietnutia a snaha ne-pripustiť si porážku. Po rozchode s Markom som sa cítilpráve tak. Rozmýšľal som, kto bola tá Michalova láska, koľ-ko to trvalo a čo k nej cítil.

„Môžeš sa ma na to spýtať,“ povedal prekvapivo.„Kto to bol?“„Kolega.“„Kolega? Povedal si, že...“„Zle som sa vyjadril. Myslel som kolega z brandže. Ne -

bol z našej nemocnice, nebol dokonca ani z Bratislavy.“„Čo sa stalo? Nezvládli ste vzdialenosť?“„Možno to bolo naozaj pre tú vzdialenosť alebo preto,

že sme sa poriadne nepoznali. Pozval ma na svadbu svoj-ho brata a ja som ho po polnoci našiel v izbe s iným vtá-kom v puse.“

„Dosť brutálne...“„Áno. Asi preto som trochu nervózny pri akomkoľvek

náznaku nevery.“„Michal, s Markom je to uzavretá vec, naozaj. Ja len...

som trochu rozbitý kvôli mame... Asi preto som tak debil-ne zareagoval.“

„Jasné, chápem. Chcel som ti len povedať, že ak budešmať niečo proti mne, pokojne mi to povedz. Znesiem hád-ky, výčitky, krik aj nadávky. Znesiem tichú domácnosť ajrozchod. Jediné, čo neznesiem, je nevera.“ Na tvári mal

145

Je to inak, mami…


zvláštnu bolesť. „Vieš, dosť som si preto vytrpel. Občas somsi pripadal ako baba, snívalo sa mi s tým chalanom ešteniekoľko mesiacov. Nechcel som sa k nemu vrátiť, no tá je-ho zrada ma strašne bolela. Aj ten spôsob, akým to urobil.Mal som ho fakt rád.“

„Vysvetlili ste si to?“„Nie, bolo treba niečo vysvetľovať?“Aj v tomto som ho chápal. Marko ma vtedy hnusne bo-

lel, ale vysvetľovať už nebolo čo.

29. kapitolaVyšiel som z kúpeľne oblepený kúskami toaletného pa-

piera. No super! Budem vyzerať, ako keby ma napadla ban-da skínov a dorezala mi tvár. A aby toho nebolo dosť, naplafóne v kuchyni sa nám počas noci urobil veľký vlhkýfľak, susedia zase vytápali dom, na Pražskej bol skríženýkamión, takže som sa teperil do roboty po úplne inej trase,zaseknutý medzi autami ako párok v rožku. Vonku bolotak horúco, že sa klimatizácia zdala najprospešnejším vy-nálezom ľudstva. Do roboty som prišiel o hodinu neskôr.Tromfol som dokonca aj Leoša.

„Keď hovoríš o dni na hovno, vieš, čo práve navrhol tenchuj?“ spýtal sa ma po príchode.

Ten chuj bol, samozrejme, Kastról.„Poprosil výpočtové, aby nám nasadilo nejaký kontrol-

ný program do počítačov. Na konci mesiaca sa to vyhodno-

146



tí a on bude vidieť, koľko času nám zaberie spracovaniejednej agentúrnej správy, koľkokrát sme ju editovali a pre -čo, koľko času sme boli v agentúrach a koľko času v inýchzdrojoch. Daj hlupákovi funkciu a vymyslí kontrolný pro-gram!“

„To je chuj. Prepáč, Lucia.“„Povedal som programátorom, nech sa s tým neponáh -

ľajú. Vlado ma ubezpečil, že majú iné starosti, ako sa za-oberať takými vtákovinami, ale že mu to nemohli povedať,aby sa náhodou nezačal na nich sťažovať.“

„Mám ho plné zuby,“ priznal som sa.„Ja tiež, ale kam by sme išli? Žiadne poriadne miesta sa

neotvárajú.“„Povedal si nedávno, že ho skúsiš zase niečím zamestnať.“„Ty kokos, úplne som zabudol. Som mu čosi dlžný ešte

za tú tvoju nemocnicu. Najskôr zistím, či ešte chodí na azet-ko. Vrátime mu Catrine alebo vymyslíme niekoho iného?“

„Záleží na tebe!“Leoš vymyslel novú babu. Evelyn. Bývalú modelku, kto-

rá na začiatku svojej kariéry podľahla tvrdým pravidlámbrandže a istý čas zápasila s anorexiou. Teraz sa však daladokopy, cíti sa lepšie ako kedykoľvek predtým, vyzerá zno-vu dobre a začína uvažovať o inej kariére. Na nete sa chcepodeliť so svojimi zážitkami z minulosti a varovať mladézačínajúce modelky. Zároveň hľadá normálneho, chápajú-ceho a zdatného partnera, ktorý by ocenil jej teraz už žen -ské krivky a znovunadobudnutú chuť do života so všet-kým, čo k tomu patrí. Uvedomuje si, že toho veľa zameška-la, a chce to dobehnúť...

147

Je to inak, mami…


Na takúto návnadu by neskočil len chlap z kategórieinteligentných a zdravo uvažujúcich, kam Kastról v žiad -nom prípade nepatril.

Evelyn zvládla Kastróla za polovicu času ako Catrine. Nadruhý deň po nadviazaní kontaktu sa Kastról začal podozri-vo usmievať, na tretí nevyšiel zo svojho kancľa celý deň.

„Ale zase si mu urobil len dobre,“ pripomenul somLeošovi.

„Vydrž času ako hus klasu. Naša chvíľa ešte len príde.Románik Evelyn-Kastról tentoraz naozaj zakončíme veľ-kým finále. Sľubujem.“

* * *

Za mamou som chodieval každý deň. Lekár mal prav-du, lieky začali účinkovať a ona sa konečne zotavovala.

Sedával som pri jej posteli a rozprával jej smiešne prí-hody z roboty, potláčala smiech, no niekedy sa neovládlaa nahlas sa rozosmiala, a potom sa chytila za brucho a pri -tlačila si naň ruky.

„Asi by som nemal,“ ospravedlňoval som sa vzápätí, noupokojovala ma, že sa nič nedeje, že nechce počúvať žiad-ne smutné veci. Chápal som ju. Tá budova bola presiaknu-tá bolesťou a smútkom.

Vedľa mamy ležala vetchá pani s kyslíkovou bombou priposteli, strašne mi pripomínala našu babku, dívala sa na mňauslzenými očami, schovanými za okuliarmi s nemo dernýmrámom, ako keby ma poznala od narodenia.

148


tara:Sestava 1 25.1.2010 11:35 8

„Nech si hovorí, kto chce, čo chce, dnes to mladí nema-jú ľahké,“ prihovorila sa mi po dvoch dňoch. „Mám dvochvnukov, chlapče. Stále sú v robote. Rovnako aj dcéra s mu -žom. Nevydýchnu si ani v sobotu a v nedeľu.“

Keď sestra zobrala starkú na nejaké kontrolné vyšetre-nie, mama mi pošepla, že za tou starou paňou neprišla jejrodina ešte ani raz. „A pritom je jej stav veľmi vážny.“

„Možnože nie sú z Bratislavy,“ zauvažoval som nahlas.„Ale sú,“ oponovala mi mama a vyslovila meno starkinej

dcéry. Zostal som ohromený. Asi si nikdy nezvyknem na tenrozpor medzi rozhovormi pre médiá a skutočným životom.Keby som bol sviňa, zatelefonoval by som do nejakého bul-váru a dal im tip na článok.

Zatiaľ čo pani XY pózovala so svojím manželom v Smotánkea dojímavo odpovedala na otázku, čo pre ňu znamená rodina,jej mama zomierala opustená v nemocnici.

Jedna zo sestričiek mi pripomínala hrdinku Simme -lovej knihy Láska je len slovo. Také isté husté vlasy, také is-té veľké a smutné oči.

„Máš pravdu, vyzerá tak,“ prisvedčila mama, keď som jejto povedal. „A jej príbeh je tiež na knihu, porozprávala miho. Dva roky po svadbe jej museli odstrániť maternicu, ne-môže mať deti. Jej muž to nezvládol a našiel si inú. Neve -dela o tom, kým tá druhá neotehotnela a jej muž nepožia-dal o rozvod. Medzitým ju pripravil o byt, spoločné úsporya skoro aj o rozum. Pol roka sa liečila na psychiatrii.“ Ma -

149

Je to inak, mami…


ma si vzdychla: „Vždy keď počujem takéto príbehy, hovo-rím si, akí sme šťastní...“

Do konca týždňa sa nestalo už nič výnimočné, ak nerá-tam výstup tety Kláry, ktorým upútala celé oddelenie. Tážena mala na dramatické situácie jednoznačný talent.Tentoraz však mala pravdu.

„Prečo tu máte taký smrad a tak horúco, to vám vôbecnevetrajú?“ hrnula sa k oknám, hneď ako vstúpila do ma-minej izby. Okno sa nedalo otvoriť, už som to skúšal. „Totoje škandál, zájdem za primárom, aby to okamžite riešil,“rozhodla sa.

Mama ju chcela zastaviť, márna snaha, po chvíli sa jejostrý hlas rozliehal po celej chodbe. Keď sa vrátila, vlieklaza sebou veľký ventilátor. „Osobne od primára. Stačilo po-vedať jedno meno,“ usmiala sa víťazne. „A čerstvý čaj vámdonesú o chvíľu.“

Rozmýšľal som, aké meno použila...

30. kapitolaV mojom živote boli dni, cez ktoré som len tak preplá-

val, nepamätajúc si nič, čo sa udialo, a potom také, keďsom sa musel štípať do ruky, aby som sa presvedčil, že sami len nesníva.

Tri týždne po tom, ako mamu prepustili z nemocnice,som narazil na agentúrnu správu, ktorá vyzerala na prvý po-hľad úplne štandardne. No, celkom štandardná nebola,

150



pretože hovorila o úmrtí katolíckeho kňaza Dominika K.z Vrbového. Samozrejme, že to nemusel byť „náš“ Do mi -nik, napriek tomu ma tá správa rozrušila.

„Čo povieš na toto, dáme to von?“ posunul som správuLeošovi.

Leoš si to prečítal a potichu hvizdol. „Počkaj s tým, pozrisa na posledný odsek. Polícia sa zatiaľ o celom prípade a o prí -čine smrti odmieta vyjadriť. Mám tušenie, že to bude ešte za-u jímavé.“

„Myslíš na vraždu?“„Na vraždu alebo na samovraždu. V prípade kňaza by

bol aj ten druhý prípad zaujímavý, nie?“Prikývol som a v duchu som si želal, aby to nebol náš

Dominik. Večer nám však zavolala Klára, pozerala KRIMI -noviny na Jojke a tam to údajne spomenuli. Povedal somjej, čo som vedel, a spýtal sa jej, či si myslí, že je to farárz babkinej dediny.

„Ale mohol by to byť on, nie?“„Mohol, ak pochádzal z Vrbového. Spomínala babka

niečo také?“„Nepamätám sa, ale môžem jej zavolať, ak chcete.“Obával som sa, že Klára babku len zbytočne rozruší, tak

som ju zastavil a prisľúbil jej, že len čo sa dozviem niečoviac, zavolám jej. Polícia a agentúry mlčali štyri dni a po -tom prišiel šok. Bol to náš Dominik a naozaj spáchal samo-vraždu. Pri jeho tele sa našiel list na rozlúčku a v ňom vy-znanie lásky nejakému mužovi. Niekoľko minút po vyda-ní správy vtrhol do redakcie Kastról.

„Správu o tom mŕtvom kňazovi neuverejníme.“

151

Je to inak, mami…


„Prečo?“ nezdržal sa Leoš. „Je zaujímavá.“„Povedal som, že to neuverejníme.“„Iní to prinesú,“ zahundral Leoš, ale Kastról už zmizol

za dverami.„Rozumieš tomu?“ obrátil sa na mňa Leoš. „Je to ho-

mofób ako vyšitý a odrazu ho pochytí záchvat etiky?“„Ja tomu rozumiem, je to príliš citlivá téma,“ poveda-

la prekvapivo Lucia. „Pochybujem, že to niekto riskne.“„Bulvár riskne všetko, čo mu prinesie prachy. Vieš si

predstaviť ten titulok? Homosexuálny kňaz neuniesol ťarchusvojich hriechov a spáchal samovraždu.“

„Viem si predstaviť pobúrenie, čo tá správa vyvolá,“ tr va-la na svojom Lucka.

„Nie je to čudné, lásočka?“ Volal ju lásočka a ona sa pritom oslovení vždy rozžiarila. „Tá vec sa jednoducho stala,nespôsobili ju médiá. A ty mi tvrdíš, že jej uverejnením bysme pobúrili proti sebe verejnosť?“

Lucia sa trochu začervenala a ja som si spomenul naMichalove slová. O tom, že niektorí ľudia nechcú počuťpravdu.

„Lucia má pravdu, Leoš. Je to veľmi citlivá téma.“„Chceš mi povedať, že ľudia by sa cítili hlúpo, keby sa

dozvedeli, že nejaký farár si to rozdával s chlapom?“ vyba-fol na mňa Leoš.

„Veriaci určite,“ prisvedčil som, keď som si predstavilsvoju babičku. „Cirkev je pre veriacich nedotknuteľná,akýkoľvek škandál vnímajú ako útok na vieru.“

„No a čo? Veď je to smiešne, ako práve pri takýchto kau-zách strkajú hlavu do piesku! Mali sme to dať von!“

152



Nemohol som si pomôcť, ale začínal som sa cítiť čud-ne. Asi preto, že som Dominika poznal. Neželal som si, abyho prepierali v médiách...

* * *

„Nešla by si na kofolu?“ zavolal som podvečer Sofi.„Rada, ale o hodinu idem s kolegyňou do kina.“„S tou?“„Nie, s inou.“„Sofi, to stihneš, veď skočíme len k Rolovi. A kvôli babe

sa nemusíš špeciálne chystať.“„Nechystám sa kvôli iným, chystám sa kvôli sebe,“ od-

pálila ma.„Dobre, tak o dvadsať minút? Mám objednať aj tebe?“„Nie, utiekli by mi bublinky,“ zasmiala sa a položila.Roland bol spolužiak zo strednej. Otvoril si na našom

sídlisku malý bar blízko tenisových kurtov a po roku horozšíril o palacinkáreň. Šikovný chalan! Doobeda k nemuchodievali mamičky s detičkami a poobede vysmädnutíšportovci.

Sofi prišla presne.„Tak čo máš?“ spýtala sa, keď dosadla na bielu stoličku

a odpila si mojej kofoly.„Bol som smädný.“„Poznám ťa, niečo sa stalo.“Povedal som jej o Dominikovi. A tiež o šéfovom príkaze

a Leošovom rozhorčení.„Takže vy ste to neuvoľnili?“

153

Je to inak, mami…


„Nie.“„A iní?“„Neviem, ešte som nepozeral správy.“„Ak sa toho chytí bulvár, bude z toho bomba.“„Práve toho sa bojím.“„Ty? Myslela som si, že máš cirkev v zuboch.“„Hej, ale tohto farára som poznal.“„Odkiaľ?“ spýtala sa ma Sofi prekvapene.„Bol kňazom v babkinej dedine.“Sofi zabudla zavrieť ústa. „Tak to je iná haluz. A ty si ve-

del, že je...?“„Homosexuál? Nie, netušil som to.“ V spomienkach sa

mi vybavil Dominikov úsmev, trochu krátkozraké očia láskavý hlas.

„Aký bol?“„Neviem... Vlastne, viem. Bol láskavý. A mal zmysel pre

humor. S deckami z dediny hral futbal. A k mojej babičkechodil na čaj a na jablčník. Mal ho rád.“

„A čo ty? Mal si ho rád?“„Ten jablčník?“„Neuťahuj si.“Spomenul som si na našu poslednú hádku. Možno to

bolo úplne ináč, ako som to vtedy vnímal. Nepovedal som tito hlavné, povedal mi vtedy Dominik na rozlúčku. Povedalsom o tom Sofi.

„Možno, že ON to o tebe vedel. Možno si myslel, že ak tovybojuješ ty, urobí dobrý skutok. Alebo, že to potom vybo-juje aj on. Vieš, aké to muselo byť pre neho peklo, keď zis-til, že ho priťahujú muži? Nie preto, že bol muž, ale preto,

154



že bol katolícky kňaz. Boris, to je šialené! Ako kňaz muselodsudzovať ľudí, ktorí boli presne takí istí ako on, a na bá -dať ich na pohlavnú zdržanlivosť.“

Áno, muselo to byť peklo.„Sofi, vieš, o čom rozmýšľam? Koľko gayov sa v skutoč -

nosti skrýva v kňazských sutanách.“

31. kapitolaBolo to zvláštne, vždy sme sa s mamou rozprávali, no

teraz sme sa rozprávali ešte viac.„Prečo, mami?“ doberal som si ju. „Nič sa predsa ne-

zmenilo, som stále taký istý.“„Ale ja nie som taká istá, zlatko. Mám odrazu pocit, že

o tebe nič neviem.“V jeden večer sa ma spýtala, kto bol môj prvý. Bola zla-

tá, ako sa hneď po vyslovení tej otázky dostala do rozpa-kov.

„Prepáč, hlúpa otázka,“ ospravedlňovala sa. Rozmýšľalsom, či jej mám povedať o stolárovi z babkinej dediny, na-koniec som sa rozhodol pre učiteľa slovenčiny.

„Ty si... to robil s učiteľom?“ zahabkala. V očiach malastrach.

„Ale nie,“ upokojoval som ju. „Len som bol do neho za-milovaný. Veď aj ty si určite do nejakého bola.“

„Máš pravdu, do učiteľa zemepisu. Krásny muž,“ za-smiala sa mama.

155

Je to inak, mami…


Tamara Tainová: Je to inak, mami...

Documents

Transcript of Tamara Tainová: Je to inak, mami...