Sväzok I.

;^lih iíí^í'w

Sobrané Diela

Svetozára Hurbana

* VajanskéhoJumm

m^i'f.y^:

fôf

íf»iBmÄ^55^

,

'1

Purchased for the

LIBRARY of the

UNIVERSITY OF TORONTO

from the

KATHLEEN MADILL BEQUEST

3S

-f-9

/rc?

Vajanský

I.

'•'. .'

«>WóZí»r fLc^a^ Ja^:^^}^/

Sobrané Diela

Svetozára Hurbana

Vajanského.

Sväzok I.

Kandidát, Mier duše, V jaskú,

Babie leto, Na Bašnárovom kopci,

Podrost, Tri kabanosky.

o^y(3n!^yí/t^n,

Nákladom Kníhtlaiarskeho i'iastiiiúrskho

spolku v Turianskom Sv. Martine. 1907.

ff\^ ^^^Rp^

H 'i l; 19 /U

ínv (.f

Tlail Kníhtlaiarsky úast. spolok v Tur. Sv. Martine.

Slovenskému obecenstvu!

Podujali sme vyda Sobrané Diela Svcto-

zára Hnrbana Vajauského, podnik v našej lite-

ratúre pomerne veký, no dôverujeme živému

záujmu slovenského obecenstva, že sa nám vy-

darí. Mnohé práce autora, na ujmu slovenskej

národnej veci, ležia zahrabané v nedostupných

asopisoch, chceme ich urobi prístupnými kru-

hom širokým. Pokolenia slovenské, ktoré po

nás prídu, musely by nás odsúdi, keby sme ne-

vynášali na svetlo také duchovné poklady svoje,

ako sú literárne diela Svetozára Hurbana Vajan-

ského.

Každorone, až do všemožného vyerpania

materiálu, vydáme 4— 5 kníh asi v rozmere to-

hoto prvého sväzku. Každý sväzok bude tvori

zakonený celok, a bude sa i jednotlivé predá-

va. Za každými 2—3 sväzkami prósy bude na-

sledova 1 sväzok prác veršovaných. Po vyer-

paní diel ästhetického obsahu zavšime sbierku

prácami literárno-historickými, cestopisnými a

aforistickými. Do sbicrky nevojde veký román

»Kotlín«, ktorý je ešte na literárnom trhu.

Prosíme slovenské obecenstvo, aby neopu-

stilo nás pri tomto vekom literárnom podniku.

Kníhtlaiarsky úastinársky spolok

v Turianskom Sv. Martine

Od autora.

Kníhtlaiarsky úastinársky spolok v Tur-

ianskom Sv. Martine primal ma kriesi hmlisté

postavy, ktoré niekdy oko moje vídavalo. Ochota

jeho bola taká veká, že premohla chúlostivos

moju a ja oddal som sa do pilnej revisie a sve-

domitého opravovania svojich diel.

Veeri sa silne — no, možno, milosou Ho-

spodina, ktorá sprevádzala až dosiar kroky moje,

dokoním sladko-bônu prácu pred nastúpením

noci.

Vytisnutým z celého verejného života, ne-

ostalo nám už temer nioho, okrem jazyka a

chrámu literatúry. Chrám slovenskej literatúry

prichodí mi ako grécka svätya, skrytá v les-

natej doline na skale osamelej, oddialená od ru-

chu miest a nepokojného pulsovania života ob-

chodného, politického a vojenského. Do neho

utiahla sa idea slovenská pod ägidu Musy. Na-

šou svätou povinnosou je neda upadnú v ru-

my vznešenému útoišu našeho, od vrahov

ohroženého života. Najvyššou túžbou duše mo-

jej je zauja aspo v propyläách chrámu miesto

skromného služobníka.

Nemôžem žalova sa na slovenské ítajúce

obecenstvo. Už fakt, že moje vydania minulý sa

do poslednej byky, ale nado všetko milý, sym-

patický ozón v dušiach slovenských, a už i sla-

vianskych, núka ma iba vrelo poakova sa a

slávi dobrotu, shovievavos a vnímavos ro-

dákov svojich, ako i uznanie alších a duchovne

svobodných bratov slavianskych.

Ako prijme slovenské obecenstvo nevefkú,

pod jednu strechu shromaždenú že môjho ži-

vota? Nebol bych úprimný, kebych honosil sa,

spoliehajúc na doterajšiu priaze, že mi je to

už teraz ahostajné — nie, vyznávam, že obku-ujú ma pochybnosti, svierajú obavy. A nado

všetko jedna hlboká a stiesujúca staros ob-

liela starnúcu hlavu: i diela moje, do ktorých

vložil som celú dušu, bôle a radosti celého, dosdlhého života, dobrým duchom zavejú do našej

slovenskej literatúry, i pozdvihnú, obodria a

oplodnia ju k väším, dokonalejším, jednotným

dielam, ktoré by pomáhaly slovenskému národu

povznies sa k vyššiemu, duchovne svobodnémua samostatnému, slávnemu životu?

Ako centrálne slnko stál mi pred oima tento

vysoký cie, ke pred štyrmi decenniami chytil

som sa do literárnej práce. U ma nebolo »art

pour art«, ale umenie, po ktorom túžil som,

malo by kamienkom, malo by iskierkou v du-

chovnej potrebe môjho slovenského národa. Po-

znajúc obmedzenos vlastných síl, chcel som by

kamienkom, ktorého pohyb môže zapríini la-

vinu, iskrou, ktorá môže roznietif plame. Beda

kamienku, jestli ostane mtvy v zabudnutej

stráni; beda iskierke, jestli biedne zhasne.

Pri súbornom vydaní diel odstúpili sme od

chronologického poriadku, hadiac na dennú po-

trebu, na to, že chceme prináša v prvých sväz-

koch diela zrelšie, príažlivejšie, populárnejšie,

aby sme nenarazili na úskalie Tahostajnosti.

Literárny historik, jestli uzná za hodné zaobera

sa dielami, nájde pri každej práci dátum, kedy

povstala.

Vydáme najprv dva sväzky prósy, tretí svä-

zok budú tvori básne »Tatry a more«, ktoré už

cele vyšlý z kníhkupeckého obchodu.

V Turianskom Sv. Martine, na poiatku

septembra 1907.

Kandidát.

Novella.

(1881.)

»Rovno z Nemecka, hovorím ti,« tvrdil pán

Andrej Žula svojej skeptickej panej, ktorá se-

dela v pohodlnom foteli. »Je uený, tichý a

dobrosrdený. Takého pozná ho dekan . ..«

»Otázka je, i vie kroti divochov ! Tvoj

Janko je stonoha a tvrdohlavec, práve mi žalo-

vali, že vybil Židovi oblok.

«

»Inu, chlapec ! Pozri však na svoju milú

dcérku, tá má už osemnás rokov, a ke i

nebije Židom obloky, stvára divé kúsky pod

tvojím najvyšším patrónstvom.

«

»Tvoja krv, Andrej, tvoja krv!«

Žula pristúpil k obloku, ktorý bol zarosený

silným dažom. Zalomil ruky.

»Pozri, pozri ! Milka liape sa tým hroznýmblatom z poa! i to kedy svet videl, a tys' ju

pustila ! ó, slabé materské srdce !«

»Kto môže vedie, kedy bude prša! 5la na

lúky k hrabakám; nevinná zábava. Zastihol ju,

nebožiatko, dáž; Julka, aju pre slenu, nech

je hodne vrelý, « zavolala pani na slúžku.

1*

Dvere sa strmo otvorily a vbehla de-

vuška, zmoknutá až do poslednej nitky. Jej

slamený klobúk zožlknul a svesil partu smutno

nadol. Jasno-farebné šatoky stemnely, s vrko-

ov kvapkala voda, pekné botinky boly rozmo-

ené a zablatené.

Otec hromžil. Milka odpovedala prostoduš-

ným lichotením, a ke to nepomáhalo, hodila

sa otcovi na hrdlo.

»ldeš pre, ideš pre,« bránil sa otec s komi-

ckou horlivosou, »samá voda, ako vodná panna,

brr!« a utieral s brady vlhkos a s kabáta

kvapky dažové, ktoré ta prešly následkom

objímania.

»Ni nestojí váš kalendár, apa, i Duro je

hlupák ! Oba prorokovali peknú chvíu.

«

»A ty si pochábe! Hop! o to, ujem náš

voz, i brána vzga! Jankov inštruktor prichádza!

Skry sa, ty mokrá slepica !«

»Obrazenie, apa! Ale ti odpúšam! Teda in-

štruktor, toho musím vide.«

»Ale, Milka, v takých šatách !« Sotva toto

preriekla dobrá matka, už bola Milka von z izby

a oakávala na preddomí, o za loveka sostúpi

z ich staromódneho koiara.

Sostúpil Jaroš Sokol, kandidát professúry.

Študoval na dvoch nemeckých universitách, a,

ako známo, už jedna postaí, aby nášho šuhaja,

rezkého a sviežeho, obrátila na vážnu hranatos.

Slovák má voskovú vlastnos, rád prijíma vtlaky

cudzích foriem. Jaroš bol už na našom gymná-siume tichý, pilný a do seba zarytý knihožrút,

ako ho menovali jeho ahší páni kamaráti.

Z Nemecka priniesol dlhý kaput, s ním nieozdženú tvár, nemotorné pohyby a istú mladú

vážnos, ktorá tak protiví sa slavianskemu bytu.

Študoval obšírne, hlboko — jeho filológia bola

mu svetom — a tak pri návrate do málo klas-

sickej domoviny svojej oakával pri všetkej

svojej skromnosti, že mu filologické kathedry

prijdú až na hranice v ústrety. Kathedry vystaly,

a nechcejúc zavádza u otca súkenníka, prijal

inštruktorské miesto u pána Žulu, majetného

obchodníka a gazdu.

Jaroša prijali vemi vúdne, až na Milku,

ktorá, vidiac jeho bledú, nieo vychudlú tvár,

dlhý nemecký kaput po päty, bielu šatku na

hrdle, shrbenú postavu, dala sa do hlasitého

smiechu a bežala hore úzkymi schodmi do

svojej chyžky, zanechávajúc na schodoch mo-krú stopu.

»Aké to motovidlo vynašiel náš apa !« my-slela Milka, rýchlo sa preobliekajúc v svojej izbe.

»Ale predsa má pekné, svieže pery. Sná je

vemi múdry. Ve uvidíme.

«

Prvé dni, ktoré prežil Jaroš v Žulovskomdome, boly dos trápne. Nehotovosf, nedokona-

los našich pomerov bije vemi živo do oúloveku, dlhší as bavivšiemu sa za hranicou.

Nadto svobodný duch mladého uenca nerád

znášal tlak podriadeného postavenia. V tajnosti

považoval každého úda rodiny za svojho pána

a tak spolu i za prirodzeného nepriatea. Naj-

viac však protivila sa mu Milka, pravý to opak

sentimentálnych farárskych-dcér Nemecka, ktoré

ku káve požívajú Beethovenove sonáty a veerplaú nad osudom Ofelie. Jedna z nich trochu

ako by uviazla bola v mysli Jarošovej. Jej ble-

disté pery vedely tak umne rozberaf Iphigeniu

na Tauride a spieva s citom »Und flieh' mit

mir und sei mein Weib.« Pár hodín presedel

s nou v záhradnej búdke nad knihou . . . neza-

pomenutené chvíle — prašnatou cestou hraly

vozy a ozýval sa brutálny krik hrubých neme-

ckých vozárov .... To nehatilo mladých udí

blúzni po krajoch vysokej poesie. Na šastie

zostali oba pri poesii. Každý tak lacno neobíde.

Ale s týmto slovenským šalúnom nedalo sa

o Goethovi hovori, a predsa musel uzna mladý

uenec, že v peknej hlávke devinej je mnohobujarého vtipu, mnoho živosti. V Milke len tak

vrel život. Vasné ráno ozýval sa jasný spevný

hlások z hornej chyžky a miešal sa do spevu

vtáctva, pejúceho v stromoch záhrady. Jaroš sa

zobudil, oprel hlavu na ruku a poúval tie isté,

jaré tóny. Neboly ony také tiahle, splývajúce

druh s druhom, ako v onej nemeckej romanci,

ale páchly silou a erstvotou. Akýsi nový cit

vzbudil sa mu v útrobe, i poal sa lepšie cíti.

Obliekol sa rýchlo a vyšiel do záhrady. Letné

ráno osvežovalo jeho dušu. Kvety na vkusných

hriadkách skvelý sa perlami rannej rosy. Pre-

5iel kvetnú záhradu a ponoril sa v húšfavu.

Bohatá príroda dýchala erstvým životom.

Na zpiatonej ceste stretol Milku. Mala

v rukách kupku a malé hrabliky.

»Pomôžte mi, pane kandidát, « zavolala na

Jaroša, ktorý sa zaervenal a chcel jej rýchlo

vyhnú. Ale neoakávane oslovený zdvihol klo-

búk a stál v nedorozumení.

»Tam potok, tu krhlica — ve to jasné !«

Kandidát nechcel rozume. Stiahol oboie,

zamrmlal niekoko nesrozumitených slov a bežal

nahrbený smerom k domu. Dlhé šosy kabáta

lietaly s boka na bok, ako krýdla netopierove.

Milka ho sprevádzala zvonným smiechom. Mala

2 jeho komického úteku srdenú rados. Sokol

zato cítil v sebe horkos nevídanú. Dlho chodil

po svojej izbe, päste vo vakoch, a robil úkladné

plány pomsty. Jeho postava poala sa nevdojak

rovna, i krok jeho nebol už taký nemecký,

klátivý.

»Aké to nehodné zachádzanie s love-

kom ! Ach, ve som len inštruktorom, « doložil

horko a mächnul rukou, »za peniaze, za jej

peniaze najatým ! Vidím, vidím tu prázdnu pýchu

íifleny! Avšak pokaj!* A potom sadol k stolíku

a ítal pilno »AntiKonu.« Jeho pomsta pozostá-

vala v tom, že za celý týžde^ neukázal sa v zá-

hrade, pri stole mlal, a len asom hodil zlostný

8

pohTad na jasnú, otvorenú tvár svojej nepria-

teky. Pravda, že pohad rýchly, lebo sa oby-

ajne stretol s jej vekými, významnými oami,,

plnými akejsi potutenosti a nevyslovitenej

veselosti.

Janko Žula našiel v Sokolovi prísneho ui-

tea a zmenil sa k svojmu prospechu pod jeho

umnou rukou. Starý pán sám rád poúval plynnú

re Jarošovu, i pani prestala plies punochu,

oprela naho zvedavé oi, ke nieo rozprával.

Pravda, stávalo sa to iba v neprítomnosti Milky.

Nad riekou, teúcou ez záhradu, vypínal

sa malý úhadný mostík. ez operadlo naklo-

nená, hadela za pekného rána Milka do vody

na hru drobných rybiek. Rybky rojily sa vO'

vekom množstve kol otrusín, ktoré im hádzala.

Niektorá šibla na bok a ukázala biele bruško,

ako by iskra bola zkrsla vo vode.

»Pane Sokol, « ozval sa z domu hlas Žulov.

Blízka besiedka zašuchotala a z nej vybehol

Jaroš, ponáhajúc sa za hlasom domového pána,

Milka vbehla do besiedky. Na stole našla papier,

popísaný — veršami. Srdce jej zaplesalo ná-

dejou na žart ... ale sotva staila preíta pár

riadkov, ke tu už dobehol Jaroš, celkom bledý

a rozjarený.

»Ach, ach, veactený pán kandidát básni,

«

prehovorila smiešno-vážnym tónom ; »ale veapretiera. Samé poiatky :

Z ducha temnej noci ku svitaniu!

Oj, to je osi ažkého; celkom jako s kathedry.

Zas iný poiatok:

Ke pchnu prvých citov ladné kvety . . .

A potom háky baky, krúžok, kríž a litera A'. Ej,

ej, sná Kornélia, Karolína, Kleopatra, Kunikundal

Najskôr Kunikunda — to pravé nemecké meno,

úžasne romantické, hu !«

»Slena!« polo prosebné, polo hnevno pre-

trhol ju nešastný filológ. Jemu bolo tesno,

bôno. Stál tak neohrabane, dreveno, len po-

utova. Ale Milka zaala neúprosne íta:

Na tvojich ústach svieži pel je višne . .

.

To už je trochu ahšie. Višne sú i v našomsprostom kraji, chudobnom na Kunikundy. Zá-

vidím tým višovým ústam! Asi iste pyšno

stiahnu sa pri takej nežnej chvále! Nao ste i

to pretreli? Vy ste ukrutní samokritik! Ja za-

chovám tento pekný, nemilosrdno pretretý ver-

šík pre vané potomstvo, nauím sa ho na-

zpamäf.« I poala rýchlo po sebe :

»Na tvojich ústach svieži pel je višne,

Na tvojich ústach —

«

Kandidát zamrmlal osi nesrozumiteného,

otvoril oi široko, ervenal sa a nevedel, omá poa( s rukami a nohami: zavadzaly mu.

Bol strašne zmorený. Jeho ierne oko svietilo

hnevom a akýmsi strachom. Sama Milka za-

ala sa nedobre cíti.

»Vy sa hneváte, pane Sokol,« jemnejším

hlasom prehovorila Milka a oddala mu koncept.

10

»Máte príinu. Dobre, to bol posledný žart, ktorý

som si dovolila. « A tu preskoila zas do svojej ko-

miky: »0d tejto poetickej chvíle budem s vami ho-

vori s tvárou prísneho professora. Dobré ráno, vy-

sokouený pane! Odpustite mi ešte tentokrá!

Nikdy viac!« A s tým obrátila sa filológovi chrbtom

a tichým krokom odišla. Stúpajúc na verandu,

urobila rukou rozpustilý posunok a zavolala:

»Na tvojich ústach svieži pel je višne!«

Kandidát filológie sadol na laviku besiedky,

jeho prsc dmuly sa búrne, ako by bol pol míle

galopom bežal. Kúsal si do pery, že skoro krvá-

cala. Hnev, opravdový hnev búril sa v jeho

hrudi, premiešaný hanbou a bôom. Aký smiešny

bol, aký malý a hlúpy, on uenec a hlboký bá-

date klassických vied, pred touto prostopašnou

dediniankou ! o chce, o búri šuhaja, ktorý

jej vyhýba! o jej urobil, aby ho prenasledo-

vala svojimi detinskými šialenosami? i svedí

sa odrastlému dievau takým spôsobom za-

chádza s cudzím lovekom? Veru nie! Ona sa

nepekne chová! »obych sa mal hanbi pred

devou, zabúdajúcou svoj stav a nežnos, ktorá

má by hlavnou vlastnosou jej pohlavia! Moja

povinnos je oznámi takéto scény rodiom. Áno,

tak urobím. Ale bola krásna, šelma, ke tak

smiešno-vážne deklamovala moje veršované

blúzniny! Moje kassirované slová v takých zvon-

ných ústach! ože to má za oi, jako hviezdy,

hlboké, jasné, elektrické. A ústoká, naozaj

11

višový pel. Avšak nemôžem alej znáša ty-

ranstvo rozpustnice. Alebo mi pomôžu jej ro-

diia, alebo sa rozlúim s týmto divým domom,kde sa tak groteskno mieša filištinská jedno-

duchos s originálnym ša]únstvom!« Jaroš ha-del nemo pred seba. Upokojil sa trochu a chlad-

nejšia rozvaha zvíazila.

»Žalova, ja žalova na dieva? A preto

žalova, že ma bije! Ej, to by bolo predsa

moc! Radšej ujdem. Áno, ujdcm z tohoto domu.«

A zas sa zamyslel. »Nuž, ale i to nevychádza

na jedno, uteka pred ou alebo na u žalova?

V každom prípade som ja slabúch, a o je naj-

smutnejšie — smiešny hlupák!«

Nevedel si rady. Chovanie dievaa pálilo

ho na duši, obrážalo jeho pýchu. Uzavrel, že

sa obrní prísnosou, vekými myšlienkami o Žen-

skej dôstojnosti, a pri najbližšej príležitosti po-

vie Milke takú káze, akej nepoula ešte nikdy.

Už popredku videl, ako sa ervenie, ako klopí

oi (až potom bude káza smelo, až ho jej oinebudú mýli), videl, ako zniená morálkou a

vysokou ethickou pravdou, zalká deva a hojné

slzy zablysnú sa na jej hodvábnych, dlhých mi-

halniciach (že má Milka »hodvabné, dlhé mihal-

nic«, uspel spozorova) ; tak pomstí seba a spolu

vyplní vychovateskú povinnos, nielen na roz-

pustilom Jankovi, ale i na jeho peknej sestre.

»o to bolo? Že vraj peknej! Ve som sotva

pozrel do jej tvári, pre tie špatné, špatné oi.«

12

11.

Káze bola hotová; disposícia súmerná, dô-

vody umné, pathos vekolepé — miestami až

dramatické. Chybela príležitos; nevedel ju ha-

da náš hranatý kandidát. Konene osmelil sa

raz po obede, pristúpil nesmelo k Milke a tra-

súcim sa hlasom riekol:

»Rád by som s vami prehovori pár slov.«

»Nech sa pái — hoci celú re.«

»Ale tu — nemožno — lebo — rád bych

sám —

«

»Ah, teda chcete odo ma rendezvous, ka-

avný bohatier ?« rozosmiala sa Milka. »Vy ja-

zdíte galopom! Ó, hoci štyri! Ráte rozkáza,

akého kalibru má by, mám všakové na sklade:

hádam pri mesiaku pod lipami, i v iernej

noci na záhumní, i pri bleskoch a hromoch

divej búrky nealeko huiaceho vodopádu, alebo

v hodine duchov na cintoríne — hu! Alebo

chcete po povraznom rebríku hore k môjmuoblôku? Nedôverujem vášmu lazistvu! Od-

kvicnete!«

»Zas si spáchal hlúpos, Jaroslave,« po-

myslel si náš Jaroš a skonfundoval sa doko-

nale. Milka pokraovala :

»Ale, ako vy môžte na romantické dobro-

družstvá mysle s takým nákrníkom!« A v tom

chytila jeden konec bielej masle a potiahla ho,

až sa mašlika rozpadla, »a s vestou krivo za-

13

pätou. Hore vám gombika zbýva a dolu chýba!

Taký nahrbený! Nože sa vystrite! Hlavu hore!«

Jaroslav poslúchol nevdojak a narovnal sa.

»Hej, ako mizne z vás Nemec! A teraz ruku

vono — ve vám visí ako drevená! Nao to

asté prestupovanie s nohy na nohu! Bože môj!

ve nie ste olovený vták.« Milka dokonale mu-štrovala mladého kandidáta. Konene doložila:

»Nuž, teda o šiestej veerom v záhradnej

búdke — som tam každodenne, možno ma tam

najsf bez všetkých romantických ažkostí. Ne-

treba vám ani povrazných rebríkov, ani dýky!

Do videnia, pane kandidát!« Milka usmiala sa

naho srdene dobrodušnc, že i on akosi okrial.

Šiel do svojej izby a stal si pred zrkadlo.

Poal kritisova sa a prišiel k tomu, že veru

prostopašné dieva má v istom ohade pravdu.

Poal si viaza ierny šlips na hrdlo, prinesený

ešte z Nemecka. Prechádzal sa izbou rovno,

pružným krokom. Dlhý kabát mu zavádzal, vy-

soký, tvrdý golierik košele ho tlail.

»Ale, ve som j<( íloslal lekciu," rozosmial

sa konene srdito a chytil sa do študiumu.

ítal piatu rapsódiu lliady, ako Diomedes raní

Afroditu. Ach, on veru nenie Diomedom.

O chvíu prišiel Janko, lekcia sa poala. Dnes

mu bol chlapec zvláštc milý. Jeho vlásky boly

také hebké, také gaštanové, ako vlásky jeho se-

stry. Ruka professora nežno dotýkala sa kue-ravej hlavy živého chlapca.

14

O šiestej veer našiel Milku v besiedke;

šila pilno, skoro zimniným chvatom.

»Tu ste!« zavolala veselým zvonným hla-

som. »Jestli máte nejakú tajnos, teda von s ou,lebo o chvía príde otec s mojím snúbencom

a potom bude po rendezvous-i!«

Teraz bol Jaroslav dokonale pripravený a

odhodlaný k svojej mravokárnej rei. Avšak

slová „s uiojiin suúbcncou zmiatly ho zase.

On bol prichystaný na všetky jej žarty, po-

smechy, kritiky a šialenosti, všetko to nebolo

by ho vynieslo z koaje, ale na ,,inójho snú-

beuca" nebol prichystaný. Veru nebol Diomedom!

»Nuž?« pýtalo sa dieva, nakloniac hlávku

až k stolu, uprelo svoje významné veké oi

na kandidáta.

»N! zvláštneho, milostivá slena, ni zvlášt-

nelio! Som obrazený, vlastne cítim sa by —vlastne —

«

»Naopak, môj milý filosof! Urazená som ja!

Ja som hadala vašu spolonos. V tejto dedin-

skej púšti milé nám je slovo umného loveka! Vo-

lala som vás na pomoc polieva kvety, starala sa

o vás, aby z Nemca stal sa lovek — a vy ste sa

chovali nemotorne, odstrkave, urážlivé! Ja som

oceni vedela vaše plody, ba ešte i vami pre-

treté úryvky vašich básnických výlevov — a

vy, nevaníku, skrývate sa po celých týždoch,

tríte v knihách, bežíte predo mnou, ako pred

nákazou !«

15

»Preo som práve ja jediným predmetom va-

šich žartov a posmechov? Nedávno, ke tu bola

veká, hluná spolonos, chovali ste sa tak

dôstojne a vážne proti Karlovi Sochorovskému,

ktorý vám silno dvoril. Na om nebolo ni smieš-

neho — to seriósny lovek. Ja jediný zaslúžim

by predmetom posmechu ?«

Slová tieto povedal Jaroslav elegickým tó-

nom. Hlas jeho bol opravdový, plný citu a bôu.Hnevu v tom hlase nebolo. Divno, kdeže zmiznul?

»A vy sa staviate na jeden stupe s Karlom

Sochorovským ?« prcriekla deva prísnym hlasom

a položila belunkú malú rúku nad oboie, ako

sa hadieva do diaky, ke slnko svieti. Mierny

tie ruky padal na jej živú, ihrivú tvár a na

jej oi, ktoré zhíbly tieom.

»Rozumel som, i nerozumel som tejto

otázke ?« podumal Jaroslav a asná prvý raz

pozrel smelo do oú Milkiných, potom sklonil

hlavu a poal palikou hraba v bielunkom

piesku.

»Ah!« rieklo dieva, fúknuc do náprstka,

wkreslíte do piesku K?«

»Nekreslim ni. Som smutný a urazený.

«

Milka nedoula posledné slová. Hovoril ich

Jaroš tichým, hlbokým hlasom.

»Jakéže máte plány pre život?* spýtala sa

odrazu vážnym tónom. »itala som v románoch,

že udia vášho veku a vašich talentov (pri

tomto slove sadol ahunký úsmev na utešené

16

pery devy, ale zmizol ako blesk) majú obšírne,

dokonale vypracované obrazy svojej budúcnosti.

«

Tak ešte nehovorila Milka s ním. Jej hlas

nemal ironického, ostrého tónu.

»Moja budúcnos je jednoduchá! Takej ste

nenašli v románoch. Ke budem ma šastie

veké a nájdem protektora, budem ui v naj-

bližších desiatich rokoch prvoklasníkov dekli-

nova latinské slová. Bez šastia a protektora

budem sná až do smrti predmetom posmechov— tu lebo tam — všetko jedno!«

»A takto ste nikda nemysleli na slávu, na

vehlas, na vanos národa, na boj za idey, ako

to vaši mladí páni fantasujú, zakia nie sú ešte

v teplom kúte pri kúsku chleba ?«

»Ach, boly i také asy!« riekol živo a vrelo

Jaroš, vzpriamil sa na lavici a hodil smelo hla-

vou; »dúhovito, jarko svietil pred oima život

a jeho budúce zvraty boly iba stanicami pri

behu triumfálnom. Nebolo tieov a tmy, a je-

stli asom i prešlo šero ez jasné pole túžob a

nádejí, stalo sa to len, aby jasná, ohnivá sláva

markantnejšie sa javila. arovný kráž delil

nás študentov mladíkov od obyajného sveta,

od nízkych udí a ich nízkych pochopov. Mysme rástli len v istom rojení za vekos, za

krásu, za dobro! Veká úloha nás akala. Avšak

ím mohutnejšie sa ona vežila pred nami, tým

väšiu silu cítili sme v žilách, tým hrdinskejšiu

energiu v dušiach. Nebolo v spolonosti našej

17

zradcu, nebolo sebca! A koko ich predsa vy-

rástlo! Kokých zhltol vír života! A o sa stalo

z nás, verne zostavších v službe myšlienky?

i nestali sme sa zradcami krásy a dobra ne-

vdojak, mimovone? Mrzutú tvár robí na nás

svet, my škaredime sa na navzájom. Plápoly

zhasly, ohne vytuchly!«

»Kto by vám. veril!« riekla s ahkým vzdy-

chom Milka; »ve ešte teraz blí posvätný plá-

pol vo vašich oiach, ve prúdi sa ešte ohevašimi slovami! A to vás práve vyzdvihuje

z radu našich udí, napriek dlhým šosom a ne-

motorným poklonám.

«

Jaroslava nezmýlily posledné narážky. Bol

v prúde.

»A medzi rojením za veci vyššie, veké,

do myšlienkového dramatu inov budúcich za-

vznela asom túžobná elégia osobného šastia.

Kto môže byf šastný? i ten, ktorý žije povrchne,

bez ciea, bez urenia?! Také šastie rovná sa

drepeneniu skaly. My udia máme v dušiach a srd-

ciach svojich jemné orgány, ktorými pocíti

vieme šastie; my sme spôsobní k vysokýmpôžitkom, k slastiam kolossálnym, práve tak,

ako i oste bôu najcitenejšie, najžravejSie cí-

time. Blesk oka, vanutie voavého dychu, krása

hôrneho kraja, hlbokos zimného, bezslnného

neba, vlnenie sa citov v hrudi ženskej, silu

náruživosti a energie mužskej, všetko, všetko

pochopi, jakoby znovu precíti sme boli v stave!Vajaiitk/: 8obrmu<< D1«U. I.

2

18

Ach, a to všetko, všetko zbledlo. 1 vekos, í

iny, i . . . šastie.

«

Milka otvorila oi zadivená. Jako rozhovoril

sa tento mlanlivý lovek. Ona ani nešípila,

jak mnoho samorostlých myšlienok skrýva sa

v hlave skromného inštruktora. Divné city za-

aly jej hra okolo srdca. Jej doterajšie chova-

nie sa predstavilo sa jej v podivnom svetle. Veona dosia sama nevedela, s kým sa zahráva.

Slnko sklonilo sa už za husté stromovie

záhrady a tiene košatých gaštanov liezly už po

stene domu na strechu. Zahlaholil silný muž-

ský hlas.

»To sú oni,« riekla Milka a vyšla z besiedky.

O chvíku prišiel jej otec s kapitánom od pe-

choty, ruka v ruke. Bol to vysoký, mohutný

muž, asi štyridsaroný. Milka podala mu ve-

selo ruku, on ju potriasol bez ceremónie, po

priatesky.

»Pán kandidát Jaroslav Sokol, « predstavo-

val Žula svojho inštruktora. »Kapitán Vysocký,«

doplnil predstavenie sám hos, ukloniac sa ahkoa salutujúc.

»Snúbenec!« pomyslel si Jaroš a bežný po-

had hodil na Milku a vojaka.

»o tak riedko chodíš, ty pyšný Eduarde?«

riekla Milka, dôverne pristúpiac ku kapitánovi.

On vyhovoril sa na službu. Prišla i pani

Žulová, kapitán bežal jej v ústrety. Poal sa

živý rozhovor o rodinných veciach, o známych

19

a pokrevných. Jaroš necítil sa by na mieste;

vzdialil sa.

»o to máš za filosofa?« opýtal sa Vysocký

domového pána, ke už bol Jaroš odišiel; »tomu

hadí svetový bô z oú.«

Spolonos sa sobrala, kapitán podal Milke

rameno, Žula si viedol svoju ženu. Jaroslav

hFadel potajomne zo svojho obloka na mladší,

statný párik. Milka opierala sa dôverne na rameno

Vysockého a štebotala s ním dôležito a ohnivo.

»Zwanziger,« zamrmlal zlostne Jaroslav a

hodil sa na diván. Oi uprel na povál. Tam boly

namaované guirlandy zo zimzelenu, vinúce sa

okolo žltej rovnej žrdi.

Za chviu ozval sa v prízemí jasný spev

Milkin. Niekto sprevádzal ju na piane. Zimzelen

poal sa krúti okolo žltej žrdi, s pravá na avo,

jasno-modré zvonky iiúpaly sa vždy rýchlejšie

a rýchlejšie. Jaroslav zavrel oi. Ke ich otvoril,

panovala v izbe tma. Chlad veera tisol sa otvo-

reným oblokom a ovieval jeho horúce elo.

Bolo nazaj horúce.

III.

Prešlo niekoko dní, nudno, jednotvárno.

Sokol sotva vychádzal z izby, nechodil ani do

stolovej, ale dal si nosi jedlo k sebe.

Sokratesovo heslo: »poznaj seba samého,*

nosil na srdci, a hoci nepoznal sa celkom,

2*

20

predsa astejšie hútal o sebe. Málo kto myslí

sám o sebe prísne, ke len nie z márnivosti.

Na seba mysle a o sebe rozmýša je dvoje.

ím viac rozmýšal Jaroslav o sebe, tým si bol

nejasnejší — tým menej rozumel tomu lebo

onomu citu, žiau a túžbe.

Celý svet poal kaboni sa pred okom jeho

duše. Hadal obahenie vo vede, vhbil sa do

poesií starých a rozjaril sa na chvíky. Ke ho

prekvapila novo odkrytá krása v básni Homé-

rovej, vstal so stolca, zavrel knihu a zahadel

sa oblokom do záhrady, ktorej úzadie porostlé

bolo divými gaštanmi a lipami. Nad vrcholcami

hustolistých stromov pnuly sa aleké vrchy.

ahunké, páperné obláky letely nebom, na ich

ätherické úzadie maovala obrazotvornos jeho

jasné, plastické postavy gréckej poesie.

ahko je zosta samotným. Utiahni sa do

seba a obmedz sa na svoju chyženku — pár

dní sa po tebe dozveda budú, a zase pár dní,

i prestanú sa dozveda — staneš sa skoro ne-

potrebným a tvoja neprítomnos prirodzenou.

o chce ma platnos u udí, musí by na oiach.

Andrej Žula s paou tiež skoro prestali

klás otázky Jarošovi, preo sa ich stráni. Také

otázky môžu by i pre tázaného obažné. Starý

pán síce asom zaklopal na jeho dvere, posadil

sa k nemu na diván a pohovoril si s ním. Bol

to dobrý, umný lovek, ktorému tiekol život

tak, ako si to len sám žiadal. Jeho pani bola

21

ženská starej dobrej školy, robila luxus iba

v bielizni a duchnách, zavárala celé leto ovocie,

sušila huby, slivky, sbierala perie zo samých

bielych husí. eade držala mnoho, neradil sa-

dala na železnicu »pre slabos nervov«, akovekpri niom inšom necítila, že má »nervy«. Bola

pobožná a akurátna a milovala svoju Milku

nadovšetko.

»Tys' môj holúbok krásny, « hovorievala

k nej hlasom mäkkým a slzy jej hraly v oiach;

»ty mi neuletíš, neuletíš! Boh ma požehnal,

on pomiloval hriešnu a dal mi všetko, po omtúži duša. Polož si hlávku na moje lono! Tak!«

Milka poala sa netrpelivo hnieždif. »Nuž, cholen, cho, diea moje. Tam pred oblokom zo-

sta — ja asom pozrem za tebou.

«

»Aha! už náš syser vyliezol z diery,» zavo-

lala veselo Milka, ke videla oblokom kandidáta

rýchlym krokom kráa ez kvetnú záhradu

do stromovej.

»Tys' ho musela obrazi; inej príiny nemátak uahova sa.«

»Naopak! My sme sa celkom smierili pri

poslednom rozhovore; ba pomysli si, mamika,poal ti tak plynné, smelo rozpráva o svojich

túžbach a Žiaoch, že som sa skoro poplakala!*

»Alebo si ho vysmiala, jako ujca kapitána,

ke poal rozprávao svojich vojenských inoch.

«

»Nic, nie, to je druhý lovek. Kandidát je

samá pravda, on tuším neriekol by lživého slova

22

za svet. Ale ujko rád zohýba, ke príde rena hrdinstva. Jako mu mám veri, ke v no-

vinách stálo o samom utekaní! Zaslúžil posmech.

Sokolovi som len riekla, že je kapitán môj snú-

benec! Trochu sa zadivil, ale konene uveril.

Mamika, ale sú to smiešni tí uení udia!*

»Smiešno, ba hriešno je tak Iha, Milka!

Tým si obrazila jeho, brata môjho urobila smieš-

nym pred cudzím lovekom a seba si tiež ne-

postavila do krásneho svetla.

«

»Tak mi to prišlo na um! Ve sa dá všetko

napravi. Pri najbližšej príležitosti poviem, že

je kapitán môj pradedo, sná i tomu uverí tá

nemecká filosofia! Škoda šuhajov, ktorí sa tak

vemi uia!«

Pri najbližšej príležitosti spomenula pani

Žulová pred Sokolom kapitána. Ani nespozoro-

vala, že sa mu oi zajasaly, ke dozvedel sa.

že je to vlastný ujec Milkin. Potom sa zarmútil

a presedel celý veer nemo. Mrzelo ho, že musel

junnú, pružnú postavu Milky spoji s — ne-

pravdou. Prijdúc do svojej chyžky, zavrel za

sebou dvere, zaprel obloky a poal pružno, ve-

selo chodi izbou. Hvízdal si veselú piesei*! (filo-

sof a hvízda!!), deklamoval nahlas, ba poal

v takte jambov poskakova! Na stene visel

obraz v paruke, nejaký dedo domáceho pána.

Oi podobizne boly živé a hadely na loveka

priamo, i už hadel od boku alebo rovno.

Jaroš hodil na u okom a zaervenal sa. Ako

23

by sa bol zahanbil, keby ho naozajstné živé

udské oi boly videly pri takomto nefilosofi-

ckom hopkaní ! Na posteli ležal nový oblek. UŽ

pred niekokými dami priniesol ho krajír

z mesta, ale až teraz smyslel si Jaroš obliec ho.

Obliekol. Sotva poznal sa v ahkom svetlom

letnom obleku. Celé telo mu akosi zahelo, ako

by ho bol niekto nafúkol vodíkom, len letef a

lete vzduchom ako balón. Svet sa mu zaligotal

v menistých farbách skvostnej záhrady, osvet-

lenej Žiarnym slnkom.

Pred veerom zatúžil prejs sa. Zadnými

dvermi záhrady švihol do dediny. Sedliaci ho

úctivé pozdravovali. V poli stála utešená vy-

soká raž. Úzky chodník vinul sa pomedzím. Tasa obrátil. Kvitnúce klásky vypínaly sa mu mie-

stami nad hlavu. Medzi štíhlymi steblami er-vcnal sa kúko, belasela chrpa. Po niektorom

steble vinul sa divý sláik s modrými zvonkami.

»Poie ža!« kriala prepelika. Lastoviky lie-

taly vysoko, ako ierne body na belasom úzadí,

znak stálej vraj pohody. Jaroslav cítil sa ako

v báji, podivné myšlienky mal: keby bol taký

malý, ako Liliputáni, akou prahorou bola by

preho táto raž! Veselá, jasná, žltá hora bez

konca a kraja.

Z fantásie vytrhol ho chlapenský krik. A2námy krik. Bol to Janko, bežiaci mu oproti.

»Milka tiež ide,» vyzradil Janko.

Skutone zazrel kandidát belasú stuhu klo-

24

búka, vlajúcu ražou. Žatým vynorila sa Milka

z ražných kláskov a stála zadiveno pred Jaro-

slavom. Krátke šatoky nestaily zakry malé

nôžky v žltých, úzkych rievikách, tvár i hrdlo

len tak svietilo zdravou farbou, rýchlym chodomzvýšenou.

»Kto z nás sa obráti ?« prihovorila sa k nemumilo. »Vyhnú nemožno bez škody.

«

»Dra úbosti, slena; avšak vy máte viac

práva odo ma žiada zpiatonú cestu, lebo vy

ste urazili väší kus tejto razovej úžiny.

«

Jaroslav sa obrátil a bol tomu rád, lebo

mohol takto odvráti tvár, do ktorej sa mocne

tisla krv. Malé milé nôžky ho skonfundovaly.

Ony prekrásne odrážaly sa od chodníka, od

mastného ernozemia role. Nikdy som za zlé

nemal ženskej, ke si zakladala nieo na nôžke.

Zaslúži taká nežná paprka horúcich farieb

Puškina.

Janko bežal popredku. Jaroslavovi bolo

ažko kráa pred devuškou. Vždy obával sa,

že ohýbané klasy šahajú devu do tvári. Zastal,

vtisol sa do obilia a chcel ju pusti popredku.

1 Milka zastala a uprela nai*iho pohad.

Milkina svieža tvár, celá ladná postava bola

krásna na úzadí steblovej húštiny. Jej veké,

významné oi plály ako letný de. K západu

kloniace sa slnko maovalo jasné pruhy po než-

ných rozpálených lícach. Nevýslovná slas vlietla

razom do srdca mladého muža. Sotva mohol

25

utlumii v sebe výkrik radosti a šastia. Celá

jeho uenos, všetky filosofické systémy tavily

sa, ako Tahký sniežok na slnku. Všetky bledo-

líce dcéry pastorov uletely ako príšerné šémy

z mysle šuhaja. Tak ako ticho beží pred hlu-

kom, ako tiei*i pred svetlom, ako sen pred sku-

toným životom.

Verká šedá kobylka rozpiala krýdelká, šibla

dlhými zadnými nôžkami a sadla na bielu zá-

sterku Milkinu. Chlapec šuchotal ražou, klásky

nad jeho hlavou potriasaly sa. Už sa hodne

aleko potriasaly. Mladí Tudia stáli tak hodnú

chvíku. Dobre že neboli Nemci, bola by sa strhla

sentimentálna scéna.

Milka pozrela strmo na Jaroslava a pruž-

ným krokom posla napred. Za ou šiel nemoon, pokrútil asom hlavou, shybol sa a trhal

chrpy. Pred dedinou oddal Milke kytku chp.

»To vraj nemecké kvietko, asná u vás

budí milé upomienky. A i zase idete pokrao-

va v pustovníckom živote? Nesúbili ste mi

ílaf? o vás tak zastrašilo ?«

»Prísnos života! Poiatkom školského roku

mám ís za supplcnta na r-ské gymnásium;

treba príprava.

«

»A vy ste nám ani nezjavili túto radostnú

zprávu? Avšak do Nemecka ste už písali ?« Pý-

tala sa dusným hlasom a pozrela skúmavé na

šuhaja.

»Písal,« odpovedal nevinne. Dopisoval si

26

S kruhom študentov, s ktorými chodieval do

»kncipy«.

Milka zamkla. Nemo šli až k domu. »Viš-

ové ústa,« šepla tíško.

Sotva prišla deva do svojej chyže, vyrútily

sa jej slzy z oú. Kytku s chrpami hodila na

poster, sadla k obloku a položila hlávku na šijací

stolík. Izbuškou šumelo ažké dýchanie. Milka

pocítila prvý raz v živote smútok a žravý bôT.

Nezvyknutá k takýmto citom, dala sa im pre-

môc celkovite.

»A o vlastne plaem,« preriekla nahlas a

zasmiala sa nervósnym smiechom. Šla pred

zrkadlo. »Naozaj slzy, opravdové slzy!« Vyalaruníek a utrela si oi. Nevedela, o sa s inou

stalo. Dupla nôžkou, hodila bujnou hlávkou a

rozosmiala sa znova. Nebol to ale rozpustilý,

životom a veselím kypiaci smiech. Smiech so

slzami! Ty vyviera môžeš len z hlbín nežnej

ženskej duše, ke ona sobiera sa na krýdelká

k nepoznanému letu. Ke mizne sen detinstva,

ako rosa s mäkkej trávy, ke povstávajú v mla-

dých útrobách roje horúcich citov a bôna túžba

striasa srdcom po prvý raz. Jará, zdravá prí-

roda, mier života nerád ustupuje búrke. Ale

búra je mocná, neúprosná. Mier bojuje s úsme-

vom, so smiechom núteným a hlasným, ale túžba

porosí ho dažom srdca — slzami, mier odletí

a nepokoj rozprestrie panstvo v útrobách mladej

bytnosti.

27

IV.

»A teraz sa ani pred tebou nehanbím, starý

pane v bielej paruke,« riei<ol nahlas Jaroslav,

stanúc si pred živookú podobizu, visiacu nad

jeho posteou, »ja milujem tvoju pravnuku, ne-

skonalé, vene! i sa nestiahnu hnevom tvoje

husté obrvy a z oú nezablýska ti strela hor-

lenia? Hnevaj sa, ako sa ti pái! Ja milujem i

teba, nepoznane síce, ale synovský. Zdáš sa mi

by známy. Tuším rados zrkadlí sa z tvojej vrás-

kavej tvári! Vedz, deduško, vedz ty jediný, ja

milujem tvoje diea! Poky^ hlavou, zdvihni tú

oprsíe^ovanú ruku ; tú druhú s palicou nechaj

na pokoji!«

V izbe bolo dusno mladému srdcu. Onochcelo von, v šíry svet, v bohatú prírodu. Tu

volali k aju.

Ako má pozre na devu, ktorá dnes zajasala

sa pred ním v arovnom kráži ženského ideálu?

So strachom vstúpil Jaroslav v rodinný kruh.

Pili aj pred domom v záhrade. Bol tam i

Vysocký. Celkom iná zjavil sa teraz vojak

oiam Jaroslavovým. On usiloval sa sbHži sa

mu, trpelivo poúval jeho rozprávky o kooch,

poovke a prisvicdal, že terajší systém pensiový

je tvrdý a nespravedlivý. Uznal všetky vojakove

prednosti; uveril jeho inom, odpustil mu »z7aii-

zi}irstvo« a všetky ztratené bitky, bol hotový

uveri mu, že vlastne on vydobyl Kars a Plevno,

28

a vôbec uzna ho za summu všetkých vojen-

ských ctností, len preto, že mal zásluhu by len

skutoným ujcom Milky.

Milka bola tichá a málomluvná. Nalievala

aj, núkala cukrom. Jaroslav bál sa na u po-

zre. »Ke na u o len busknem, musím za-

reva ako tur,« myslel si a usmieval sa.

Priniesli lampy; ich svetlo vábne ihralo na

betúniach, obrúbených resedou.

Jaroslav bol veselý, shovorivý, dvoril do-

movej panej, ba zapálil si cigaretu, o už dávno

nestalo sa.

Všetci sa divili ružovej vôli tichého loveka,

len Milka nedivila sa. Siipplenhtvo — a K! Keby

len aspo vedela, o po K. nasleduje. i to-

ozaj nejaká Kunikunda z pieskového Branden-

burgu?

Noné motýky obletovaly mliene gule lámp

a, dotknúc sa rozpáleného skla, padaly na biely

obrus.

Kapitán sa pobral. Od Jaroslava sa srdene

odobral, invitujúc ho k sebe do mesta. »Wir

wollen ein wenig lumpen!« Predviedli mu koa^on vyšvihol sa na chrbát vranka a o chvíu letel

hradskou k mestu.

»Apuško, pán kandidát nás zanedlho opustí, <c

prehovorila Milka, »dnes mi to riekol na pre-

chádzke.

«

Jaroslav sa zapýril. Nesmelo a skromnározpovedal starému pánovi svoj plán. Žula sa

srdene tešil.

29

»A tak sa vám predsa dostane Janko pod

ruku, nádejný pán professor! Páska nášho pria-

testva zato nepraskne. Mnoho šastia! Tak treba.

Vaša cesta vedie mimo takého sadlcho mlieka,

ako som ja! Len napred!«

Rodiia pobrali sa do domu. Lampy odniesli,

nastalo prijemné šero. Milka oprela sa o zá-

bradlie záhrady a hadela na motýa sosáka,

ktorý svojím dlhým cicadlom misii med z kali-

cha betúnie, vznášajúc sa šedými krýdlami v po-

vetrí. Kvet sa triasol akoby strachom pred no-ným zlodejom; trepot motýových krýdel bolo

pou, ako brnenie vrtielky, prudko roztoenej.

Jaroslav bol dnes smelý. On pristúpil bližej,

sám seba obdivujúc pre ahkos a zrunos.Ruky mu nczavadzaly, nohy neboly nepotrebné.

ez blízky oblok hadela pani Žulová do

záhrady. Ona nerada premeškala chvíu, v kto-

rej mohla vide svoju dcéru, i tak asto odbe-

hujúcu za radostnými zábavami bujnej mladosti.

»Nie je ti chladno ?« spýtala sa dcéry.

»Nie, mamika, vemi je príjemno.« Avšak

sotva to riekla, už letel pestrý shawl z obloka

a padol nealeko nôh Milkiných, Jaroslav skoil

ako mladý kocúrik po koristi a oddal ju Milke.

Aký vítaný to titul sblížif sa ešte tesnejšie k deve.

»akujem vám, že ste ma osvobodili od

nepríjemného objasovania s otcom, « hovoril

Jaroslav nesmelé, klopiac oi a len chvíkami

pokuknúc na dieva, ktoré zavinulo svoje holé,

30

biele ramienka do hebkého shawlu, nie pre

chlad, ale len preto, že shawl bol tu. »Somarbavý a nerád chápem sa iniciatívy. «

Milka hadela úporno do hustej resedy.

»1 pri takých radostných objasneniach ?«

»Bál som sa nemilej výitky. Chlapec sotva

nauil sa ui, privykol k uiteovi — a už máprís zas do iných rúk. A tak váhal som celých

štrnás dní. Vám sveril som sa. Je to ahšie.

Pred vami ažko skrýva nieo. A tak ste pre-

borili ad; možno, že k môjmu šastiu! Ono je

také blízke —

«

»Kto vás mohol drža — cesta voná, svo-

bodná! Vy ste si pánom svojho osudu, ke za-

pái sa vám, odletíte, kto riadi vaše krýdla?

Cesta voná, svobodná.«

»Svobodná!« opätoval.

»Svet široký, « doložila hlasom nieo zvlne-

ným, nezvonným, rovno akoby z ps vystupu-

júcim.

Nastala prestávka. Milka opierala sa vždy

v tej samej positúre o zábradlie. Shawl mala

stiahnutý až po hriadku. asom striasla sa, ako

by jej mrázik bežal telom.

A naozaj vialo od nej mrazom. Šuhajova

veselos nad rýchlo rozvitou láskou mizla ako

to denné svetlo. Rozvaha poala bra vrch nad

citom. Už teraz prišlo mu na um, že k šastiu

v láske, o akej hlbokej, iskrennej a ideálnej,

nie je dos jednostranné cítenie. Ale posiar

31

vie iba podobiza deduškova nad posteou, osa v om zrazu zmenilo. V rýchlom vzraste no-

vého mohutného citu zabudol mladý filosof na

najvážnejšiu podmienku, oprávnif mohúcu ple-

sanie a radostné poryvy preplneného, bohatého

srdca. 1 mizla dobrá vôa, mizla veselá myseT. .

.

ruky poaly mu by nepohodlné a s nohami

sotva vedel o poa. Starý, ncreformovaný kan-

didát ožil v om napriek peknému novému

rúchu.

»Svet široký,« tupým hlasom opakoval slová

Milkine, »nudný a smutný. Svet je studený a

odporný.

«

»i aj vtedy, ke nám jasá v duši ideál,

ke nám kynie v om krása! Ke ružové ná-

deje zkrsnú, ke blíži sa skoré splnenie dlho

prechovávaných túžob ?«

»Vtedy, myslím, že nie.«

»Nuž prijmite moje blahoželanie k tomuto

zábavnému, veselému a príjemnému svetu.

«

Srdce zatriaslo sa v šuhajovi. On priblížil

sa tesno k Miluške.

»Vy želáte mi, od srdca želáte dosiahnu

ideálu, krásy, vy želáte mi, aby splnily sa ná-

deje, ktoré som sotva opovážil sa chova? Ná-

deje len ako hviezdy na nebi blažily dušu moju,

ale nevolaly na ramená moje: roztvorte sa —nás možno dosiahnu.«

šuhajov hlas stal sa neobyajne mäkkýmu melodickým — rovno ako bys' poúval zvuk

alekých zvonov

32

Milka kúsla si bielym zúbkom do pery,

ktorá sa zafarbila rosikou krvi. Horká je tuším

tá kvapôka istej deviej krvi! »Ako zmenil

sa,« blyslo deve hlávkou, »ako skrásnel pri my-šlienke na svoju rúbos.«

»Nemám príiny vám zle žela,« pokrao-

vala nahlas. »Vaša duša je istá, mäkká, blaho-

rodná. Vy zaslúžite blaženosti v úplnej miere.

Vaša veda — vaše výhady . . . ni, ni vámnestojí' v ceste — a tá je hladká, pohodlná a

— nedlhá. Nie každý má takú pred sebou; sú

udia, ktorých blaho naozaj tak aleko dlie, ako

hviezdy — a možno, že i nad nimi. Vy potre-

bujete len rukou siahnu,« s tým siahla cez zá-

Jbradlie a odtrhla plnú betúniu, »i kvet vo va-

šich rukách.

«

Sladký mráz bežal celým telom šuhaja. Onpriblížil sa tesno k deve, takže pri nevonompohybe dotýkol sa mäkký shawl jeho pleca.

Ona sa potichu, malinko, nespozorovane uhla.

»Rád bych veri, a nemôžem, nemôžem

!

Uistite ma ešte raz, opätujte, slena, slová zlatej

potechy, nevýslovného šastia. Som nczruný,

neohebný; re moja neposlúcha šumeniu citov!

Som neznosný, príkry a zamosúrený, ale va-ným viem by do hrobu — za hrob. Uistite maešte raz, utvrte ma vo viere, v sladkej viere,

ktorá je taká veká, dobrá, že nemá miesta

v tomto úzkom srdci. Neunesiem archy tohoto

iastia! Ono prichádza tak razom, tak neoaká-vane, tak nezaslúžene. Jako veri?«

33

Toko oha deva neakala nikdy pod dlhým

kandidátskym kaputom. Každý plamienok pálil

jej dušu.

»Preo by ste neverili? Aké príiny máte

pochybova? Miesto vaše je zabezpeené. Zprvu

musíte sa uskrovni s menším platom — a

o ostatné malá staros. (Jaroslav vzdychol ažko,

jeho zadivil devin suchý tón.) Sná máte príinu

pochybova? To konene vy lepšie viete, nežli ja.«

»Nemám pochybova ?« pýtal sa mladý mužrozjatrene; jeho líca blaly, tepna sluchov bila,

ako by sa dobíjala von.

»Pochybovanie obráža najmä verné túžiace

srdce ženské. Vy snád ani zaleka ncšípite,

ako sa to srdce v tichosti sužuje, ako trepotá

obavami a túžbami (hlas devy bol citlivý, oprav-

dový). Jedna pochybnos môže rani ho smr-

tene. Dôvera, otvorená dôvera je vlastnosou

istých, vyššie bijúcich sdc. Treba sa žertvova

cele, treba veri. Otvorené, vrelé oddanie sa

istým citom svedí mužovi a bohatierovi du-

chovnému! Jaké šastie zkvitá potom pre žen-

skú — aké šastie!«

»Bože môj, Bože môj! < zalkal Jaroslav skoro

prihlasne, hlava sa mu krúžila, srdce bilo hlasne

o boky. 1 schytil ruku devy — shawl jej spadol

s jedného pleca — schytil celé beloskvúce rameno

a vtlail na horúci bozk.

Vai.iii>i>V . S4ibraii IMiln I. "1

34

Milka sa trhla, ako by ústa šuhaja boly

žhavým železom. Odtrhla sa prudko s preni-

kavým, krátkym výkrikom.

»Tak aleko nejde moja sympatia s tou

vašou nebeskou láskou, pane kandidát, i, par-

don — pane supplent! Moje detinské, otvorené

chovanie posmelilo vás k tomuto kúsku, alebo

premenili ste miesto v svojej fantásii?« Plná

betúnia vypadla z ruky devy, ona ju pristúpila

nôžkou.

»Milka, ozval sa oblokom matkin hlas, »už

as do izby. ujem lipy, vetrík fúka.«

A naozaj, erstvým vetrom rozšumely sa

košaté koruny stromov. Na nebi zjavily sa,

akoby priarované, tmavošedé, dažové oblaky.

Milka šla pružným krokom hore trimi schod-

kami, vedúcimi do siene. Shawl neuspela zdvi-

hnú na avé rameno, ktoré lislo sa v šere. Pri

dverách ohliadla sa. Jaroslav stál u zábradlia

nepohnute, ako by bol jeho jedným stpom. Dvoj-

krýdlové dvere zacvendžaly za devuškou. Už

na schodoch, vedúcich k jej útulnej izbuške, cí-

tila slabos, pravou rukou chytila sa operadiel.

Pri svetle chodbovej visiacej lampy spozorovala

naervenastý fliaik na ramene.

Starena, bývalá kojná, akala ju v izbe.

»Chospa, Kata,« riekla Milá rýchlo, »nepo-

trebujem nioho. « Kata pozrela zvedavé na tvár

veliteky.

35

»AIe si mi bledé, holubiatko moje. Okávpadlé — ah, tuším plakal môj sladký život!

ože ti chybí? Budeš lipové thé?«

»Nechcem,« zavolala silno, panovito Milka

a dupla nôžkou. To si ešte nikdy nedovolila

proti Kate. I\lala ju rada, ako mlsné deti starú

mamku, mávajúcu plné kapsy cukroviniek.

Sotva vyšla Kata, kakla Milka k odostlatej

belunkej postieke a o chvíku znelo izbou ko-vité ažké stenanie. Suchý, bezslzný pla, nárek

bez slov, kto nepocítil múky tvoje, nepozná

najhlbšej hbky duševného bôu. Veké, svo-

bodné srdce cíti viac bôu, než soschnuté v níz-

kosti. Preto hlupákovi ešte nikdy srdce bôomnepuklo, a mnoho krásnych silných duchov

podahlo vekej spôsobnosti cítenia.

Milkin cholerický ráz neznal jemných pre-

chodov z jedného citu ku druhému. Prevraty

v jej duši boly odryvisté, náhle, energické. Akolú slnková do hlbín istej studnice, tak padla

v jej srdce ohnivá láska a osvietila ho, rozbú-

rila a rozpálila až do najhlbších hlbín. Oblak

hodil sa pred jasavú tvár slnka, i stemnela

kryštálová studnica. V srdci devinom tma a

zúíanie.

Jaroslav stál dlho u zábradlia. Oblaky

hustly a crnely, vzmáhajúci sa vetor vzal ich na

svoje perute. Zaleka vzplály asom blesky.

Mladý muž bol zniený. Pád zo slnkovcj

výšiny blaha do temnej priepasti zahanbenia,

3*

36

opovrhnutia a hanby bol taký ramenitý, rýchly,

že ohromil jeho dušu, ohlušil hlavu. Vnútornos

jeho nebola schopná pocíti bô, tak ako vojak,

ženúci sa útokom, necíti gule, ktorá práve pre-

razila jeho hru. Až teplé rinutie krvi a rastúca

mdloba upozorní ho na ažkú ranu. Bolesti na-

stanú neskôr.

Ke zpamätal sa, bolo prvým jeho cítením

hnev. Celá jeho bytnos zatriasla sa týmto jed-

ným mohutným citom.

»Koketka,« zašeptaly kovite sovrené ústa.

Jeho mužskos zkúsila práve smrtené obrazenie.

Videl sa by myškou v ostrých pazúrkoch licho-

tivej, perfídnej maky, bezvládnou hrakou vy-

rátanej jastrivosti. Celé jej chovanie bolo mujasné, všetko záhadné rozlúštené. Cítil teraz celú

nízkosi" úlohy a postavenia svojho vtedy, kesa jej ešte úbilo žartova a bláznivé kúsky

tropi s mužom, majúcim oprávnené nároky na

vážne zachádzanie. o neopovážil sa ani pria-

te ani vrah, závistník ani ctite, dovolilo si bez-

trestne zmazlené dieva. Avšak prein jej koru-

novaný bol až dnes, až ke smyslela si zahra

sa so svätými citmi udského srdca. Ako mohlo

sa sta, že popredku neprezrel les, klam a

vypoítavos? Aká zaslepenos vyžaduje sa ha-

da hbku v melkej barine! »Bože, Bože!« zalkal

Jaroslav úpenlivo a strhol klobúk s horúcej

hlavy. ažké veké krupaje daža bily mu na

hlavu a horúce elo. Blyslo. V blesku uzrel na

37

zemi betúniu, na ktorú šliapla malunká nôžka

Milkina, ale ktorá jednako mala celé rebrá.

Oj, nôžka, malá, úzka snia nôžka!

Vzal betúniu. Nie zo slabosti, nie! Chcel ju

rozšliap:; svojou nohou — tak ako spomienku

na devu. Zabudol. Betúnia zostala mu v ruke.

Isté bolo len jedno: zajtrajší de bude po-

sledný, o pod touto strechou prežije. Dlho

blúdil pod gaštanmi, hoci dáž šuchotal v hu-

stých korunách; pami lialy sa potôky na

pieskový chodník. Blesky osvecovaly na oka-

mženia okolie. Prechody z jarkého svetla do uhli-

stej tmy dobre úinkovaly na rozladenú dušu

filológa. Búrka pretiahla sa po alekých horách.

Jaroš bol už celý premoknutý, zuby mu sekaly

chladom. Sobral sa domov. Idúc ez mostík

rieky, nevdojak šibol okom po oblôku Mil-

kinom. Bolo osvetlené. Na ipkastom alúne bola

silhuetka -- tuším malej vo^avej hlávky s roz-

pustenými vrkomi.

Huk mora v búri je hnevný; srdité vlny

metajú sa o nábrežné skaly a sipia zlostne.

Hodinou po búrke prestane hnevný hukot, no

celé more je rozjatrené, pohnuté a vibruje ná-

ruživé. Príinou i zlostného hukotu, i pobúrko-

vého pohnutia je — vetor, púhy ahký vozduch!

Aké ažké požaduje obete!

38

Tma obkFuovala Jaroslava, ktorý sa vo svojej

izbe hodil na diván a ležal ako mtvy. Ruky

mal skrižované na prsiach a jedine ažké, ne-

pravidelné dýchanie svedilo o živote. asorrk

zriedkavo osvetovala sa chyžka alekými, dl-

hými bleskami zomierajúcej búrky. V blesku

dlhšie trvajúcom videl, ako na povale otáa sa

zimozele so zvonkami okolo žltej žrde, ale teraz,

naopak, z avá na pravo.

Hnev prechádzal — no pohnutie trvalo.

Celá duša mladého muža vibrovala a zatriasala

sa vo svojich najtajnejších hlbinách. Privyklý

ku skromnej zdržanlivosti, ku zapieraniu samého

seba, prvý raz siahol po životnej slasti, i ho-

dený bol nazpä do ríše, na bráne ktorej stojí

napísané: »odriekni sa a trp.« Na ústach pálila

ho ešte dotknutie sa devinho ramienka a sladko-

trápny pal bežal celou jeho bytnosou — Ijn

rozumu nedotkol sa mlunný prúd, on volal: od-

riekni sa a trp!

Hnev prechádzal. V om je ona vlastne

vinná? i ho kedy posmelila o len ahkým po-

sunkom tak smelo s ou postúpi? Dlho o tom

premýšal a nemohol nájs ni podobného. Ani

len pohadom, ani kynutím hlávky, ani jediným

mžikom hodvábnej mihalnice nedala podnetu; ani

zdanlivé posmelenie nebolo možno pozorova.

Jej prívetivos rozdelená bola rovnakou mierou

na všetkých, ktorí ju okružovali — ona sa smiala

zvonným chutným smiechom nad kapitánom.

39

ujcom Vysockým, nad arbavým sluhom uromi arbavým kandidátom. Ona vedela zachyti sa

na slabosti iných, spravila z nich iperné karri-

katúry, žartovala, nezlostne, dobrosrdene, samavšak bola neprístupná, ohradená krážom istého

dievenského taktu. Ona mohla by smelá, až

ku krajnosti smelá — no na samej samuikejhranici dovoleného a ženského zostala stá pevno,

urito, nepohnute. Nikdy jej malá, uzunká nôžka

neprekroila tejto hranice! Jak dobroinný bol

jej vliv naho! On poal vžíva sa do sku-

toného života, bez nehož nestoja ni veterné

zámky theorie. »Jedným pohadom do knihy a

dvoma do života,« privolávala mu tak dojemne.

Jeho nemeckou výchovou a vedou pokrivená

príroda poala sa vystiera a narovnáva pod

oima obdarenej, umnej devušky. To všetko po-

žadovalo by vanos. A o vykonal on? Pri

prvom priamom objavení jej súcitu, ke poala

prvý raz vrave subjektívne, ke ukázala celú

dobrotu svojho srdca, vrhol sa k nej ako zver!

Shawl padol s okrúhleho pliecka, a on uchvátil

ruku, uchvátil nahé ramienko drzo, silno; on

hriešnou perou dotknul sa tela devy, toho i-

stého, nežného, bieleho tela. i sa tak stretajú

vysoko naladené duše? i nemá muž ducha

iného spôsobu da voný priechod citom svojim

prekypujúcim? Možno, že nerozumel slovám

umného dievaa; možno však, že ony boly

prvými klíkami rodiacej sa náklonnosti. On

40

Z útleho citu, neprišlého ešte k povedomiu,

sotrel pel, jemný prášok motýového krýdelka.

Tak rýchlo nedobývajú sa také srdcia, aké bilo

v ádrach Milky. Neobrazil on hmotárstvom,

zverstvom svojím devu, ktorú miloval — ktorú

miluje? i to dôstojné slavianskeho loveka,

aby zle a nezrune napodobnil západnícke vy-

zdvihovanie tela do nezdravých romantických

bleskoíov, ktoré zatrbliecu sa minutno a —hynú! Styk duší, vliatie sa dvoch duchovných

svetov v jedno koryto, má ís iným žlebom.

ím jasnejšie spomínal si, o stalo sa, tým

jasnejšou, nevinnejšou maovala sa mu postava

devy. útos zožierala ho, veká, hlboká, temer

taká veká a hlboká, ako jeho láska, ktorá zo-

sil!*iovala sa s každým okamihom, prežitým pod

Žulovou strechou. No so vzrastom úbosti otvá-

rala sa širšie a širšie bezodná priepas medzi

ním a devou. Priepas šírila sa v rýchlom po-

stupe — ešte videl belunkú jej odev via vetrom,

ešte rumenilo sa jej líce — líce sa tratilo —šata sa zmenšovala — hmla a prázdnota...

Už brieždilo sa, ke padol Jaroš do mtveho sna.

Andrej Žula úprimne utoval rýchle, nea-kané rozhodnutie sa Sokolovo. Jeho pani utrela

si slzu a potriasla srdene rukou kandidáta. —»A ja tohoto desertéra komo vyprevadím,«

pretrhol smutnú scénu lúenia kapitán Vysocký,

»aby sa nejako nevrátil. « Nemohol vystá senti-

mentálne tváre a najmä ženské slzy. »Aký je

41

bledý náš filosof,« dodal so smiechom, :>iste ba-

nuje za tvojimi šunkovými fliakami, sestra!

Takých delikátnych nenájde v celej Európe, ani

len v svojom zvelebovanom Rusku!«

Nik si nepovšímnul rei kapitána. urkozodvihol Jaroslavov kufor a vychádzal z izby.

»Dncs nebude prša,« prorokoval, celý ervenýod archy.

»lste zmokneme,« zamumlal kapitán.

»o len má mladý pán v kufre, jestli nie

olovo, teda iste pár skál z kapustného suda.«

:>Knihy, knihy, ty blázonko,« dudlal kapitán

pod fúz; »i nevieš, že je múdros ažšia, nežli

olovo ?«

Brána vrzla, staromódny ko hýbal sa z dvora.

Kapitán dal koovi ostrohy, že sa pružne, ko-

ketné spínal a tancoval po dlažbe dvora. Na

§irck>\h poduškách koa sedel sám Jaroslav

Sokol. ažoba zaahla mu na prse. Sám, nepo-

znaný, cudzí, s trepotným, bojazlivým srdcom

vtiahnul pred nedávnom do tohoto domu: sám, ne-

poznaný, ba zaznaný, zahanbený, s ohlušeným ci-

tom ahá dnes von. A predsa tu necháva naj-

vyššie, najdrahšie, necháva bez slova žiau, bez

hlasitého náreku. Ani len rozluného pohadu,

stisnutia ruky nenie mu dopriano. '>Kde Milka ?«

pýtal sa pán Andrej, ke mu Jaroš podával ruku.

Jaroslav vane pozrel na Žulu. nádej v omzkrsla, že sná ju uvidí ešte raz, nádej i strach.

42

On tešil i bál sa lúenia; nemal príiny: Milky

nebolo v dome.

Kone bežaly, veselo potriasajúc hrivami.

Vysocký držal sa v rovnej iare s koiarom a

jednostajne rozprával. Jaroslav sa hneval na

»zwanzigera«, lebo pri takých osudne smutných^

rozorvaných pocitoch ažko poúva sa prázdna

re. Srdce mladého muža svíjalo sa, ono pálila

ho v prsiach. Každým krokom, ktorým vzaovalsa od Žulovského domu, rástol v om bô roz-

lúenia. Už myslel, že zavolá na ura, aby

obrátil, ach, aspo postál — —»Sprepadená šimra,<; zakrial kapitán, »zad-

nou nohou kosí tá devla — postoj, uro! Ne-

vidíš, že si zastúpila ahák ?« —

Do Žulovského domu vtiahla tupá tichos.

Andrej chodil po izbe s rukami na chrbte slo-

ženými, fajil tuho a mykal hlavou, o len vtedy

robil, ke bol rozúlený. To sa málo kedy stá-

valo. Chybela jednoduchému loveku umná tvár

mladého kandidáta. Jeho pani žalovala sa na

migrénu a utiahla sa do spalne.

Za hodinu po odchode dvoch mužov vrátila

sa Milka so starou Katou domov z návštevy

nezdravého domkára.

»Apuško, Závorovi pomohol môj liek, už

zjedol s chuou zaprávané, o mu Kata doniesla.«

43

»Preo si teda tak plakala u jeho postele^

holubika moja ?« spýtala sa Kata, »myslela

som, že ti srdieko pukne.

«

»Ona si niekedy i od radosti zafuká,« po-

hodlí mäkko otec a zašnupal si z peknej zlatej

tabaterky. Milka pozrela na otca s výrazom

nedorozumenia. Jej tvár bola bledá, oi svietily

tichým, hlbokým žiafórn.

(M

Mier duše.

Novella.

1881.

Bolo júnové ráno. Po úzkom chodníku krá-

ala mladá ženská vo vkusnom obleku, ktorý

napriek svojej strojnosti na nedbalky upomínal;

naše dámy aspo, poitujúce sa k »dobrým«

stavom, neukazujú sa takto v spolonosti. Nuž

ve ona nemusela bá sa, Že stretne kritické oko.

Slnko práve o len vyšlo; na východe zaahly

šedé oblaky a neprepúšaly slnených bleskov.

Na ateline visely šedé kvapôky rosy, akoby

stuhlé sviežosou rána. Ich farba bola tá samá,

ako farba oblakov na východe. S pravej strany

chodníka stála raž, zelená ešte, nedávno len

vyklasená. Dva škrovánky trepotaly krýdelkami

vo výške. Ponad hlavou vasnej pútnický šibol

divý holub svojim priamym, tuhým letom. Za

chvíku nasledoval druhý. Iste párik.

Chodníek medzi roami ústil do lúky. Ma-

linké topánoky nedovolily dáme alej — sotva

pokroila do trávy, hne pocítila vlhkos rosy.

Preto zastala a obrátila sa k roliam. Aká krása

zjavila sa jej oiam! Na pravo tiahlo sa vysoké

po'r.crie — Tahká hmla ležala na bckoch hor-

ských velikánov a liezla po ich bedrách do vyše.

Bie'e sieny dedinských domkov odrálaly sa od

zeleného poa. OzkA' pruh ponej cesty \^ekal

wO doliny. Na avo neprehadná dial. So zvý-

šeného stanoviska, na ktorom zastala, irohla

dobre pozoro\*at ako sa rovina trati bez stopy

v dialke. Pred iíou lei^la dedinka s peknýmprízemným domom — ai pripekným pomerne

ku svojim susedom. Veficé obloky obrastené boly

divým viniom, ktorý ahal sa až na strechu.

V záhrade svietily na tykách sklenené gule,

biele, ervené a belasé. Bol to dom panský,

ktorý pred chvílkou zanechala.

Eugenia Malinská bývala tami u svojho strvca,

Jána Hrabovca, ktorý ju pritúlil po hrozných

zkúškach životných. Ešte v útlom veku vydali

ju za Malinskcho, ktorý vedel svoje zhubné ná-

ruživosti ukrotif len na as, ke sa o jej ruku

uchádzaL Krátkozrakí rodiia dali sa omámif

skvelému menu: Eugénia odohnaná bola takmer

od bábik a vedená k oltáru. Skoro po svadbe

ukázal Eduard í^ialinský- svoju opravdovú prí-

rodu. Pr\-á, svieža miladosf spolu s celým ma-

jetkom Eugénie stala sa obeou loveka nehod-

ného. Po trojroných mukách osvobodil biednu

sr;oru sám jej tyran . . . stroviac ostatky že-

ninho imania, ztratil sa . . . Už na druhý rok

žije Eugénia u strýca (rodiia jej pomreli nahlo)

a ešte neprekroila 22. rok života, na ktorý pre-

49

stala robit nároky. Prvé asy po odchode Edu-

ardovom zmocnila sa jej akási mtva resignacia.

V tichej melanchólii chodila po priestrannom

dome strýcovom, vysluhovala ochotne ka/Mého,

ale zväša stránila sa spolonosti. Bola zabitá

a unížená. Jej ženská pýcha bola pokorená,

šastie zniené, postavenie spoloenské neisté,

neurité . . . Avšak as letel, hlásila sa mlados

k svojmu právu. Hrozné prežité okamženia ob-

táaly sa do hmly . . . vnútorná životná sila krie-

sila sa z temného zamretia. Eugénia poala

dýcha.

Ján Hrabovec patril k dedinským politika-

sterom, ktorý pre samé stoliné intrigy zabudol

sa oženi, zabudol múdre riadi svoj nemalý

majetok, ale nezabudol nikdy kandidova pri

najmenšej príležitosti na najrozmanitejšie úrady

a hodnosti, ke sa uprázdnily. Jeho sestra, Ka-

rola, riadila dom.ácnos pomocou starého Frid-

richa Kremea, alekého príbuzného, ktorý po-

cestoval bol v mladosti Nemecko a zavádzal do

hospodárstva novoty, stojace mnoho peazí, ale

o užitonosti ich bol iba sám presvedený. Tak

dal dopravi sejací stroj, dobrý do rovín a do

mäkkej pôdy, avšak nesúci na naše všky,

ktorý sa pri prvej sejbc tak dokonale porúchal,

že ho nevedeli vyliei zámoníci na desa

štvoroných mí v okruhu. Dlho stál pod kôl-

ou, až sa nad jeho zubami a okutím smilovali

cigáni, . . . nakuli klincov a predávali Fridrichovi

Vajativk/: Silirmtí-'- |)l<-la I. 4

50

tucet za groš! Pani Karola zato bola príkladnou

hospodyou . . . ona bola i najbohatšia v celej

Hrabovcovskej famílii. Jej otcovský podiel bol

nenarušený a zrástol ešte testamentom nebo-

hél'io manžela, ktorý ju odumrel pred pätnásti

rokmi. Vo vekej skrini, po matke zdedenej,

chránila svoje papiere a vedela ich obráni od

všetkých nápadov bratových. »Ve nevezmemni do hrobu, « hovorievala, »ale zakia žijem,

chcem by paou.« Jej panstvo pozostávalo iba

v povedomí, že nieo má — uži nevedela svojich

dôchodkov, ale prikladala ich ka kapitálom.

Eugénia Malinská dlho kochala sa svie-

žosou rána. Šedé oblaky vyzdvihly sa do vyše

a slnko zasvietilo jarko. Rosa na ateline zi-

skrila sa, každá kvapôka premenila sa razom

na diamant. I škovránky poaly veselšie švitori:

osvietily ich slnené žiare, ako tú rosu. Hmly

roztavily sa a celý kraj prijal jarejšie rysy. Tvár

Eugénie bola svieža, ako to ráno. Nežný ru-

menec sadol jej na líce, veké, snom oberst-

vené oi žiarily veselo, iba kolo úst sídlil ahkýtie prestatých bôov. Mladá pani žiarila vyvi-

nutou krásou, pri ktorej ahko zabudnú na pel

prvých, panenských liet. Akási neha dýchala

z jej osobnosti: bolo zna, že apráve prešla

školu života, že to bola škola živelných pohrôm,

zovnútorných nerestí, ktoré dotkly sa síce bônecitu, ale nevládaly roztrha dušu a hodi do zo-

žierajúcej biedy. Nešastie, ktoré sme si sami

51

zapríinili, žerie viac útroby naše, než neres,

ktorá k nám pristúpila náhodou alebo vinou

iných. Manželstvo jej bolo nešastné. Ona po-

dala Eduardovi ruku, sotva že prekroila pät-

násty rok a vtrhnutá bola z detinského sveta

v drsnatú, nepeknú skutonos. Nežila, ale vege-

tovala. Vývin jej bol akosi pretrhnutý, zasta-

vený . . . Možno, len na as. Ako nešla za Edu-

arda z lásky, tak si ho ani váži nemohla. Celej

hbky takéhoto nešastia ani nepochopovala,

pokým on zúril proti nej a sebe. Avšak živý

cit povinnosti pútal ju k nemu. Marné boly

všetky námahy rodiov pretrhnú nešastné spo-

jenie. V úzkostiach oakávala muža z bujného

huania, na kolenách prosila ho, aby premenil

svoj Život. Až konene sám prerval všetky

sväzky, cítila i ona na duši obahenie. Jasné

svetlo svobody padlo jej v dušu, život poal k nej

bližšie pristupova, ale život okaliený, necelý,

otrávený.

»Tak skoro vstáva milospani!« ozval sa

za ou sonórny hlas. Eugénia sa trhla a po-

kroila dva kroky napred, neozrúc sa.

»Ve sa sná neakáte dobrého suseda,

«

pokraoval vysoký mladý muž, hodiac pušku

ez rameno. »A\e dumy vaše ranné musely byvemi hlboké! Brodím lúkou, a krok môj nepatrí

k ahkým, vy ste však ni nepouli. Dosavásom myslel, že mladé dámy len pri mesiaku

52

upadúvajú do sentimentality. Na vás, ako vidím,

úinkuje i mladé, jasné slnko podumne! Spie-

va, zavýska si svedalo by za takého krásneho

rána.« A mladý muž zavýskol si z plných prsú,

až sa ozvaly nealeké hory. Jeho vysoké ižmyboly zarosené. Na barnavej tvári žiaril úsmev.

Mladá sila len tak kypela z jeho mohutnej po-

stavy. 1 v posunkoch mal nieo prísno uritého,

nezlomného. Ke hodil rukou, bol si presvedený,

že by bola zlomila každý odpor. 1 hlas jeho bol

v prirodzenom svojom teení silný a menil sa

v hrmotný, ke vravel s citom alebo v hneve.

Sú to všetko vlastnosti, nezodpovedajúce po-

všednému ženskému vkusu, ktorý zväša Tpí

na povrchnosti. 1 sama Eugénia nebola milo

dojatá neoakávaným stretnutím sa s Aristidom

Sokolom, ktorý nadto stál vo venej potžke so

starým Hrabovcom, rád sa posmieval ženským

a málokedy nosil golierik. 1 výrazy jeho ne-

boly vždy so zvláštnou jemnosou volené, ba

prihodilo sa, že asom i hurtovne zahrešil, ne-

hadiac na prítomnos nervósnych dám.

Aristidov novofoundlandec priblížil sa k Eu-

génii, vystrel predné dlapy a položil na ne svoju

krásnu vekú hlavu, ktorej srs ligotala sa v lú-

ach ranného slnka. »Osman, Osman,« zavolal

na psa pán, »nože neakaj spanilú susedku!

Dos, ke to urobil tvoj negalantný pán!«

Eugénia zohla sa a pohladila svojou po-

dlhovastou rukou hlavu Osmanovu. Bolo zna,

že to robí v rozpakoch.

53

Aristid zasmial sa hlasným, srdeným smie-

chom, vystupujúcim vonými vlnami z ps. Taksmeje sa iba zdravý lovek, zdravý na tele

i duši.

»Na§iel si milos, Osman! Nože primluv sa

i za ma!« Aristid pristúpil k IMalinskej a schy-

tiac jej rezko ruku, pozdvihol ju ku svojim ústam,

len málo sa nakloniac.

»Kto by sa nazdal, že vás tu najde!« pre-

hovorila konene Eugénia; s jej líc zmizol už

rumenec a vážna, tichá melanchólia sadla na

jasnú tvár. »Kamže tak vasné ?«

»Pozerám pole a teším sa budúcej úrode!

Hja, milosfpani, vy nepochopujete sedliackych

radostí! My žijeme v svojich rastlinách a

v svojich hoviadkach! Pardon, zas som obrazil

nežné uško! Nuž ale tak je. Môj býek, ktorý

mi zdarné rastie, je mi taký milý, ako vášmustrýcovi županova pochvala alebo vám vo-

dový Marlittovský román. Avšak zato postrádame

šastie by obúbenými pred vašimi jasnými oami.

Voba je síce ažká, avšak konene len predsa

býek zvíazí.

«

Eugénia cítila nevrlos. Samota za krásneho

rána hojivo vlívala na jej ešte celkom ne-

upokojenú dušu. Harmónia prírody, jarý život

zókol-vôkol, odmeraný tlkot tepny vniesol ju do

spokojného, ba skoro blahého pocitu. Ona ssala

chladistý vozduch rozkošno, zabudla na bôle,

vyhodila zo srdca všetky starosti. A v takomto

54

zriedkavé šastnom rozpoložení ducha pobúril

ju Aristid, ktorého pohTad jej bol priostrý. Z jeho

oú svietil posmech a zle utajovaná výitka.

o ako smelo hadela do oú strýca a tetušky,

o ako cítila svoju nevinnos, v prítomnosti

Aristida, jeho otvoreným, voným chovaním sa cí-

tila sa by stiesnenou, nevonou, skoro vinnou,

V jeho prítomnosti zkrsly pred dušou mlade]

ženy desné obrazy. Ukázala sa jej vychrlá po-

stava Eduarda, jeho vpadlé oi, odryvisté, temné

rei, jeho nepokojné, kovité pohyby, jeho nízke

smýšanie ... a všetky nevyslovitené múky,

ktoré pocíti jemnej povahy žena, pripútaná

k boku zverského muža, zverskéko nie len v jed-

nom ohade. Ako to nemohol nepozorova bystro-

umný Aristid? Jestli pozoroval, kdeže nabral

dos tvrdosti a záškodníctva teši sa na útra-

pách ženy, ktorej celú otvorenú históriu tak dobre

poznal a iste i mnohé taje šípil.

»Už ma budú aka k raajkám,« riekla

Eugénia rýchlo a podala mladému mužovi ruku.

»Smiem vás odprevadi?« pýtal sa Aristid

vážnejším už tónom. Sná pozoroval tiei^, ktorý

zasmušil jej tvár.

»Ve je chodník taký úzky.«

»Dos pre nás troch,« s úsmevom pozna-

menal Aristid a pobral sa za ou. Krok Ženkin

bol ako beh dlhých morských vín: ona išla bez

šumu, v okrúhlych líniách. Junonská jej postava

hladko vlnila sa, hlávka pohybovala sa k predka

55

labutím pohybom. Mnoho vyráža sa u ženských

v chode. Aký rozdiel je medzi natrhlým, ne-

stálym chodom mladej jastreny a nepovedome

jarým, prelestným cupkaním prirodzeného decka,

ktorému ma príroda vdýchla nežnos a sviežos?

V záhrade pod vekým orechom stál už

bielo prikrytý stôl s ra^ajkami. Karola netrpelivo

oakávala svojich. Mladá slúžka, Marka, v modrej

sukienke so spustenými vrkomi bežala prícho-

dzím oproti. Ján Hrabovec vytril šedivú hlavu

z obloka. Zlatá kvastfa jeho nonej iapky od-

visla na avo. Zakašal hrmotne a zmiznú! v izbe.

O chvíu prišiel Kreme a sadol ku káve. Ari-

stid sa s ním privítal, a natiahnuc sa, zavolal

do obloka: »Pán sused ešte v perinách! Kra-

pinová vám odpadla! Muzika len tak huala

celú noc na slávu Wernerovi.«

»Zprepadené Nemisko!« zahrmel Hrabovec

a vystril ziis hlavu z obloka. Oi sa mu blý-

skaly, fúzy mal naježené, ba ešte i zlaté nite

kvastle na apici zdaly sa ježif.

»Ženka, Ženka!« zavolala tetka Karola na

Malinskú, ktorá iŠIa sa preobliec do svojej

chyže. Ke prišla k spolonosti, bola obleená

v ierne šaty, ktoré zdvihaly belos jej tvári. I

jej oi zdaly sa by väšie, jasnejšie. Silný

vrko vinul sa jej okolo hlavy na spôsob

diadernu.

Hrabovec vylúpil sa konene z diery. Sotva

pozdravil Sokola a sadol do drevenej stolice

56

s ramenami. Dlhú fajku, už napchatú a prichy-

stanú, oprel k sebe o stolicu.

»Veru tak,« tichým, nápadne tichým tlume-

ným hlasom obrátil sa Aristid k Hrabovcovi;

»všetky vaše námahy išly do vetra. Vince už

tiež krúti, Pitelesovi vypovedal Werner arendu,

tam vtáik! Seda pije, až sa hory zelenajú!

lljen Verná! poul som už i v ŽTabinej, V Rázto-

kách veje Wernerova zástava na rychtárskom

dome, o vašom Kropáim ani chýru.

«

Sokol pokazil Hrabovcovi raiíajky. Bol on

tuhý prívrženec Kropáiho pri snemovej vobe —preo, nevedel sám, ve jeho protivník Werner

bol práve taký mameluk, ako Kropái. Musíme

uzna blahorodnos Hrabovcovu: pre nízke osobné

záujmy nevrhol sa do prúdu agitaného, ale ani

pre vysoké idey a skalopevné presvedenie.

Jemu väzela kortešaka v krvi, iná nemohol.

Cez celý as bezvolebný bol lenivý, ospalý, ba

apatický. Ke sa už blížil volebný ruch, ožil a

osvežel, ako chytený kapor, ktorého nazpak do

vody hodia. Celá jeho postava vzpriamila sa, no-

zdry rozšírily sa, oi dostaly blesk. Uho bol i

kortešaka športom; a ako vieme, patrí medzi

drahšie športy, hoci iste nie medzi šlechctné.

Ani nestail Hrabovec pokojne vykúri svoju

dymku, už kázal priaha. Ostatní sedeli ešte

v tieni orecha, ke on už vyšiel vyfintený z izby.

Striebrom okutú palicu držal povedome v pra-

vej ruke, avou si krútil fúzy. S mladistvou silou

57

vysadol na briku a zmiznul bez odbierky s oúsvojich udí.

»Starý chlapec!« poznamenal Aristid dos ne-

zdvorile. »Naši udia prichádzajú mi ako chlapci,

hrajúci sa na pandúrov a zbojníkov. Hraka,

hraka je to všetko. Rád by som vedie, aký

je rozdiel medzi Wernerom a Kropáim? Werner

Je tajný úžerník, a Kropái je defraudant. Pravda,

subtílny defraudant, ktorý kradne poctivé, blaho-

rodne. Biedne kreatúry! Zabudli ctnosti starých

ias a nauili sa iba podlosti nových, i sa vy-

platí Hrabovcovi, ktorý je muž estný, márnisa pre jednC-ho z týchto oblažovateov takzvanej

vlasti? Keby radšej plel svoju repu a oral svoje

role!«

»A preo sa pán Sokol zaujíma za Ladislava

Toryského ?« ozval sa Fridrich Kreme, namo-

iac kus cukru do vodového pohára. Oi jeho

uprely sa tázave na Sokola, cukor podržal nieo

viac ako mal, rozmoil sa, utrhol a padol na

dno pohára. Drobné perliky vystupovaly rýchlo

hore vodou.

»Nczaujímam sa tak vemi! Avšak prosím

rozdiel robi medzi umi rázu Toryského a medzi

hubámi rázu Kropáovského. Toryský ide za-

stupova ud nie pätou, ale dušou. Toryský

bojuje slovom a nie špiritusom , Toryský

miluje ud, o ktorého dôveru sa uchádza, vy

však všetci, i s Hrabovcom, ud opovrhujete,

nenávidíte! Ja vyznám, že sám necítim s naším

58

chrapúnstvom vekých sympatií. Ma vyciioval

cudzí svet a cudzie pochopy doniesol som sem.

Preto ani nežiadam, aby ma ud nosil na rukách

a krial mi iljen! Hanbil by som sa ako pes, keby

som si mal kupova takéto pokriky! Ja mu dávam

jes, ja uím ho o pár colov hlbšie ora, zaopa-

trím mu lepšie semeno (pravda, nie darmo) a

s tým je bašta! Toryského volajú panslávom!

Eh bien! Nech si je hoci raráškom z horú-

ceho pekla, ale je enthusiastom zx myšlienku.

To si treba váži! Naša takzvaná intelligencia

je hnusná sberba, nemajúca ani toko oprávnenia

jestvova, ako hen tá kopriva, ktorá tak bujno

ovíja vekopanský plot! istili by ste radšej

svoje dvory!«

Kreme sa rozsdil. »Zase professorujete,

pán sused, a to vám nesvedí! Ja sa už tridsa

rokov trápim! aleká cesta vaša ešte, ke chcete

prekona, o som prekonal ja!«

»Tridsa rokov robi hlúposti, nestojí deravého

groša!« silným hlasom zahrmel Sokol a vstal.

Tvár jeho podbehla ahkým rumencom. Bol ve-kým nepriateom prázdnych slov. Kreme ne-

vydržal jeho nápadu. Ochabol a stíchol. Karola

pohla sa nepokojne na stolci, Eugénia, nemilo

dotknutá hrmotným rozhovorom, oprela sa o

operadlo stolca a hadela úporno pod stôl. Už

chcela bráni svojich pokrevných, ale nevládala

— silná príroda Sokolova držala myšlienky

59

na uzde. Nevdojak cítili všetci mocný vliv to-

hoto podivného loveka.

»Medve,« pomyslel si Kreme.»Ešte i panslávov opováži sa zastávaf,« po-

dumala Karola, pyšná na svoj zemiansky pôvod.

Ženka cítila tesknotu, ba akúsi báze, ale uritá

myšlienka nezkrsla v jej hlávke.

Aristid Sokol sobral sa. Strmým krokom

šiel chodníkom k lúkám. Slnko bolo už hodne

vysoko, blesky jeho vypily už rosu. Oblaky

zmizly za obzorom a jasné nebo smialo sa vo

svojej letnej sláve. Divj holuby vracaly sa od

dediny. Sokol strhol pušku s pleca, namieril a

v tom ozvala sa rana a za ou brech novo-

foundlanca. Holúbok, máchajúc už len jedným

krýdelkom, padol do ateliny.

»Tyran,« zašeptala Ženka; »nemá smilovania

nad úbohým tvorom! Nao mu smr tohoto

vtáka?«Kreme šiel do dvora k sluhom. Marka

hádzala husiam zelinu. Dvor Hrabovcov nebol

v najlepšom stave. Polámané pluhy, vyštrbené

brány ležaly krížom-krážom pred hospodárskymi

stavbami, vemi solídne stavanými. Z neistého

chlieva vystrkovaly rypáky tri svine, neošar-

pané tea behalo dvorom. Lenivý starý paholok

sedel na prahu kravskej maštale a koval kosu

na malej nákove, vbitcj do špalka. Ke spozo-

roval Kremea, poal rýchlejšie tc kladivkom,

i cvengot bol živší a ráznejší. Kreme pozrel

60

do koskej stajne : z tmy zarehtalo nahožriebä a strilo hlavu medzi mreže dvier. So spo-

kojnou tvárou vrátil sa Kreme do záhrady a

sadol do kresla. Panie boly už pre. Hlava sta-

rého ekonóma poala sa kloni k predku.

Zaspal.

»Marka,« zavolal tichým hlasom sedliak

s kosou na ramene, oprúc sa o nevysoký

parkan dvorový. Marka odhodila avou rukou

vrko s ps a hádzala z opálky alej zelinu

husiam, ktoré so štebotom strkaly hrdlá dohro-

mady. Jedna húska sa nasrdila na druhú, ktorá

jej uchytila zpred zobáka potravu, zagágala a

chytila kmínku za vrch hrdla. Biele pierka roz-

letely sa dvorom.

»iVlarka,« opätoval šuhaj, vysoký, drieny

Pavel Ruža, slúžiaci u bohatého sedliaka Mar-

tina Kalinu.

Tu sa Marka ohliadla. »o chceš, Pavie?

Cho po svých!«

»Prí na nedeu k muzike, Marka; mne je

už ]uto!«

»Nepatrím už medzi vás!« zaštebotala ahkoMarka; »obsluhujem pani vekomožnú! S PánomBohom, Pavle, cho len k Zuze, ktorej si dal

voaku.«»Ale, Marka, ve mi je Zuzka rodini! Nesf

sa! Prijdi!<

Marka neodpovedala, hodila husiam ostatnú

hrs a zmizla v dome. Pavel Ruža hadel smutno

61

za odchádzajúcou. Jej suknika strojne sa opá-

lala a šumela okolo kordovánových ižmiiek.

Odkedy odohnali chyžnú Nemku pre ztratené

strieborné lyžice, prestala Marka boso chodi,

obsluhovala obe panie dos zrune. K ažkej

robote najatá bola iná. Isto ztadia tá pýcha

oproti dobrému Pavlovi.

II.

Aristid Sokol prišiel na obed domov dosnamrzený. Býval asi hodinu od Hrabovnika v de-

dine Kokavke. Dedina ležala v úxkom záreze,

pretekanom bystrinou, ktorá svojimi kryštálo-

vými vlnami ahala jeho stupy, mlyn a malú

síce, ale dobre sriadenú papiere^. Za zárezom

prestieralo sa pole mierno zvlnené návršiami.

Tu bola jeho orná pôda v jeden kus zcelkovaná.

Ke si išiel dolu bystrinou, s oboch strán ob-

rastlou olšim, zjavily sa ti lúky, ktoré teraz

stály vo svojej najvyššej kráse. Zelef^ ich bola

syto-tuhá, až oku lahodila: lovek cíti pri po-

hade na krásnu lúku zosilnenie oných nervov.

Sokol pestoval lúky so zvláštnou pozornosou

a pilnosou, v as suchoty ovlažoval ich ka-

nálmi, ktoré dFa vlastného plánu založil. »Lúka

je zvláštny dar,« hovorieval, »vaná ako krava,

pekná ako kô a užitoná ako ovca.«

Na Kokavke stál starý dom, zmodcrnisovaný

novým pánom. Dolná iastka náležala eadi,

62

na poschodí býval pán, »bližšie neba,« ako sa

vyslovoval. Jeho pracovná izba podobala sa ma-

lému arsenálu. Po stenách visely pušky a pištole

najrozlinejších tvarov, handžár križoval sa s tu-

reckou krivuou, indiánsky luk s tulom súsedil

svorne s revolverom verajšej konštrukcie. Ba

i krátky oste Eskimákov a tomahavky dela-

varské boly tam nealeko budzogáilov, akými

prebíjajú si Negri vzájomne kueravé hlavy.

Krásne vyrobené kožušiny z divých zverov a

dve veké brká z kondora doplovaly sbierku.

Aristid mnoho zkúsil v živote. Povrchný

pozorovate nebol by uhádol, že tak mnoho búr

prehrmelo nad hlavou veselého, jarého muža.

A predsa zkúsil viac, než ktokovek v kraji.

Synovi bohatých rodiov pozvolené bolo ži

v meste universitskom na samostatnej nohe.

Neobmedzená svoboda upevnila jeho ráz, vdýchla

na dušu jeho pel mužskej otvorenosti, nauila

ho panova nad inými i nad sebou. Raz len

popustil sám sebe uzdu ... a tu poal sa rad

krutých zkúšok, lebo ke pomýli sa silný, teda

sa silno pomýli. Padol do tenat nemilosrdnej

kokety . . . horúca fantásia mladosti a rujná krv

ohlušila rozum i prosby dobrého otca. On schytil

sa s ou svetom, prestal študova, zabudol na ro-

diovský dom a svoje povinnosti. Za pol roka

otrezvel v dolnej Itálii, kde mu ušla zbožo-vaná ženská, ke spozorovala, Že sa o u zaujíma

bohatý anglický cestovate. Domov sa vráti ako

63

zablúdený syn — nedovooval mu falošný stud.

Šiel alej . . . Nerád rozprával o svojej desa-

ronej púti. Do hluku istého južno-francúzskeho

mesta došla mu zpráva o smrti otcovej. K bôunad smrou otcovou, ktorú iste jeho tuláctvo

priskorilo, prišla až chorobná túžba po otine.

S výšin svojej túžby uzrel svoj vrškovatý kraj

— zalomil kolesá a letel rovno domov — na

mohylu svojho otca. Pla jeho nad sviežim hro-

bom bol srdený, dušu oisujúci. Gazdiná Kri-

stína rozprávala mu, ako mu otec už dávno od-

pustil, ako v posledných hodinkách modlil sa

za jeho blaho. ;>Môj syn má v sebe zdravé zrno,

on neztrati sa vo svete, « hovoril pred smroustarý Sokol; »a ke si pohuTá do vôle, príde na

môj hrob. 1 m^a nosily túžby aleko a široko...

konene uzna som musel, že ži, opravdove ži

možno iba tu, na tejto hrude otcovskej. 1 jeho

as príde.

«

Aristid stenený majetok oistil od dlhov šast-

ným predajom malej iastky hôr, zariadil si vzorné

hospodárstvo, použijúc múdre zkúsenosti pohnu-

tého života svojho. Z jeho hospodárskych strojov

nckul more lacné klince. Duševne zotavený, pri-

nutím k otcovskej pôde uspokojený, ozdravený

úprimným vyznaním svojich vín, neztratil ni

z jasnoty a priehadnosti svojho svobodného

rázu. Len v jeho chovaní prerážal asom smelý,

dobrodružný tón, ktorý sa tak podstatne líšil

od tónu, panujúceho u »intellÍKencie« okresnej.

64

Preto nepožíval vea lásky na okolí, najmä u

žien, ktoré chodily ako obrázky, vystrihnuté zo

starého módneho žurnálu, a piedsa strovily po-

loviku dôchodkov svojich mužov na stužky,

ipky a hodváby. Mužovia nedôverovali mupreto, že neplával vene v politike ako oni, a

jestli i zabdol do politiky, teda kritisoval ne-

bezpene vládu, všetky politické a správne po-

mery a nadal samému županovi do chrapúov.

»Ni mu nenie sväté,« hovorili páni na župan-

skej hostine po stolinom výborovom shro-

maždení. A veru Aristidovi nebola ani len

stoliná hostina svätou. »To je vaša hlavná

robota, « riekol raz na podobnej hostine hnepo toaste županovom, ke škripely nuže a

vidliky po tanieroch. »Narádzam vynecha ne-

potrebný prídavok výborovej porady a sís sa

prosto k iernemu Orlu.« Mnohí zase považovali

ho za prívrženca slovenskej strany, ktorá mala

v stolici niekoko udí. Jedným slovom mnohí

ho nenávideli a niektorí sa ho i báli. »Vymremusíte najprv, šlendriani a omákoví rytieri,

«

hovorieval asto so smiechom, »jestli má oži

tento vami prznený kraj! Niet loveka v celej

stolici, o by bol hoden deravý turák. Niekoko

akotak rozumných, ale nevládnych našiel sommedzi panslávmi. Ale aj to sú babráci! Na zdra-

vej postatí stoja, a nevedia vás znihilova! Namiesto, aby vám vykrútili slabé väzy, lietajú

po oblakoch a plazia sa po kriváskych skalách!

65

Z toho tiež ni nevyjde. Až na es a istotu

rúk, patria tiež do starého železa, rechtori

akísi !« A tu odpul srdito.

»i\láte hosa, milospane,« oznamoval na

prahu sluha vchádzajúcemu pánovi. Hosa ne-

našiel Aristid v chyži, zato však neveký kufor

ležal v sieni, pri om široká mappa a rebríek.

»Prosili, i by si nesmeli svoje veci tu u nás

složií, lebo nedôverujú krmárovi Židovi. Ale

sami išli k nemu na obed.«

»Zavolaj ho sem, Janko; uvidíme, o to za

ažného vtáka.

«

Sokol složil pušku s pleca a povesil ju

k dlhoiznému diaferdanu. Onedlho prišiel hos.

»Ludovit Záliorec,« predstavil sa neznámy

a vyhováral svoju smelos. Sokol uprel na pri-

chodzieho strmý pohlad.

»Rád som, ke vidím dobrú ivar,^< zaho-

voril veselo hosove výkrutky a, položiac muavú ruku ez plece, viedol ho do izby.

Prichodzí mal naozaj dobrú tvár, jednu

zo šastných, ktoré na prvý pohad budia sym-

patiu a dôveru. Nebola pravidelne pekná, ale svit

živých oú zjasí^oval ju akoby kúzlom. Mäkkérty splývaly v jasných líniách. Za pol hodiny

boli dvaja mužovia v živom rozhovore. Záhorec

podal strune svoj životopis, a jeho slová znely

základným tónom pravdy. Bol professorom, le-

kári zabránili mu vyuova pre slabos ps.

Šastný bol natoko, že mohol zákaz rešpektova.

Vajkiiik/ : 8obr»b<'' I'ieta. I. 3

66

Otec jeho zanechal mu veký mlyn, ktorý tokovymlel, že mladý uenec nebol nútený hlta

školský prach. Nerád lúil sa so svojím povo-

laním, ale po niektorom ase spriatelil sa s vo-ným životom. Poal oce^ova svoju nezávislos,

zimu trávil na juhu alebo v sídelnom meste a

letom cestoval.

»Tam na ženevskom jazere prišlo mi do

hlavy: nuž ale, lovee, ty blúdiš svetom, lámeš

jazyk i nohy v mori cudzinstva, a svojho kraja

nepoznáš. Nuž vzal som svoju mappu — pardon,

zabudol som vám poveda, že som fušerom, na-

trhlým fušerom v kreslistve, ba i paletou na-

rábam z dlhej chvíle — a túlam sa po HornomUhorsku. Namiesto talianskeho hmyzu trápia matu v rodnom kraji židovské krmy a ich zápach

— nuž ale všade sa nieo nájde. Pravdu vy-

znajúc, nikde som tak neokrial, ako tu. Tatry

majú svoj zvláštny ráz, ony hovoria k námživšie, bezprostrednejšie než Alpy. 1 tužka

moja lepšie poslúcha tu. Okrem toho nestretneš

sa tu zakaždým krokom s cestujúcim kollegom.«

»Dovolíte — vaše kresby —

«

»Nestoja za re, sú nedokonené, púhe ná-

rtky.

«

»Prosim, som nepovolaným priateom u-

menia.«

udovít doniesol svoju mappu. Pred oimaumného Aristida otvorila sa drahocenná sbierka

pôvodne kreslených, hlboko pocítených nártkov.

67

»Súrovsl<é skaly!« zavolal udiveno; »ach, aká

krásna, malebná skupenina skál!«

»Ve som za ou liezol na skalinu, ako

divá koza!«

Vemi páila sa Aristidovi partia u Štrb-

ského Plesa. Badal, Že má pred sebou ochotníka

síce, avšak nevšedných darov. Zvláštne živo

boly poaté výjavy z udu. Tu spievajúci pasák

nad Váhom, tam skúpenia sedliakov, idúcich

z trhu a dobre ochmelených. Aristid videl tvo-

renie a potešil sa nad svojím hosom. ez celý

týžde vodil ho po okolí, vliekol ho do dolín,

na skaly, do hlbín hory. udovít pilno kreslil;

ke mal jeho hostite prácu v poli, sedel doma,

popravoval a doploval kresby. asom, najviac

nocou, sedel pri stole a písal ... O tom však

nevedel Aristid. Raz mal ís aleko do hory, a

preto vstal o tretej. V izbe Záhorcovej sa svie-

tilo. »Ba i neonezdravel,« pomyslel si a rýchlo

vyletel po drevených schodoch ku chyžke. Za-

klepal. Nik mu neodvetil. Pomaly otvoril dvere.

Host sedel pri stolíku a písal.

»Spaf, spa, pane maliar,« zavolal veselo.

Záhorec pozrel rýchlo na hodinky.

»Opravdu, už asl«

»Druhí udia teraz vstávajú, ke páni umelci

hbia sa ešte nad stolíkom. ože máte takého

pilného ?«

udovít sa trochu pomiatol. »Ach, trápi maasom myšlienka, a trápi tak dlho, polm ju

nenapíšem!» 5*

68

»Tedy i spisovate! Zase nové zvláštnosti

u vás odkrývam. A to ste mi ani neriekli!«

»Nestojí za re! Vrtociiy, ni inšie. «

Medzi mužmi povstalo ez týžde ozaj

úprimné priatestvo. Umné. nieo fantastické

rei Záhorcove bavily Aristida, jeho vrelý cit

rozprúdil i v om krv. A tak ni nebolo

v tom nemiestneho, ke hostite pristúpil k ho-

sovi a, oprúc sa ahko o jeho plece, hodil okomna papier. Skoro však obanoval. Cítil, že to nebolo

milé udovítovi.

»Ach! vy píšete po slovensky! Aká zried-

kavos od takého umného loveka! Mohol som

to síce bada na spôsobe vášho vyjadrenia.

«

»asom — iba hraka, « riekol udovít, ale

celá mocná struja krvi hrkla mu do tvári! Tak

aleko sme ešte, že umní udia, ktorí nechcú

lebo nevedia by martýrmi, zaervenajú sa, keich prichytia pri slovenine. Nao si robi illu-

sie! Povinnos básnikova je narta odblesk sku-

tonosti. Ona sa vám nebude pái, drahí ita-

telia, ona vám bude odporná, ba sná obrazí

váš cit! Cupy-rupy, cupy-rupy! veselo tlte na

moju hlavu! Nech trpí ona tiež, ke srdce už

tak mnoho pretrpelo. Azda dá mi Boh milos.

Že poukážem na chodník, po ktorom by kráamal náš spisovateský podrost. Azda nemilo-

srdné slová moje a bezohadné odhalenie rán

našich bude blahonosným liekom. Ke na to

myslím, preklínam slabos svojho pera. V mysli

69

varí sa a vrie divým klokoom, v duši zrejú

sarkasmy, pred okom tmolia sa mi postavy ži-

vota nášho pekné i špatné! Ale ruka moja je

slabá, ona hádže na papier namiesto mäsitých,

skutoných postáv iba mdlé tiene. Nuž dobre,

sná príde duch, ktorý vyplní moje kontúry.

Áno, udovít hanbil sa, ke ho prichytil Aristid

pri slovenine, a predsa bola duša udovítova

istá, ako prame vo Vratnej, a Aristid, muž ne-

predpojatý a otvorený. Kde väzí chyba? V nás.

V našej podlosti, bezcharakternosti, možno, i

nešastí. Osud utlaených, nevoných!

Táto episoda odokryla pred skúmavýmokom Sokola novú stránku u priatea. Dlho roz-

mýšal o tom v horách, kde jeho udia rúbali

mohutné jedle. Neprišiel záhade na klb, no jeho

záujem o priatea vzrástol a prehbil sa.

Medzitým, o dvaja mužovia žili v dobrej

shode, kolovaly okolím pestré chýry o Soko-

lovom hosovi. Tu povrávali, že to iste nejaký

dobrodruh, ktorého poznal Sokol na cestách (a

boh zná, ako poznal, dokladaly dobrosrdené

dámy); tam zas tvrdilo sa, že to Nemec, tu zas

poznávali v om Angliana s dokonalým splee-

nom. Preo sa Aristid nikde s ním neukáže ?

Sám ešte i do Hrabovcov prestal zachádza.

V lom nieo väzí. Najzlostnejši pustili chýr, že

je to sväto-sväte ruský emissár, ktorý priniesol

Toryskému ruble a pri tej príležitosti vymeriava

pre ruskú armádu karpatské priechody. Ve

70

ho hájny mesteka Skalnice videl kresli v Úža-binách, kade r. 1849 prešla kozácka stotina a

ako krupobitie z ista-jasna vrhla sa na ma-

arskú guerillu, pelešiacu a drancujúcu slovenské

mesteko.

Chýry došlý do malých, zato však vemi uj-

ných ušú pani slúžnej, a na tejto nie neoby-

ajnej ceste k úradnej vedomosti slúžneho. Pán

slúžny urobil vážnu tvár a vážna tvár slúžneho

dodala chýrom pravdepodobnosti! Boli by za-

viedli vyšetrovanie — keby nebolo toho »med-

vea!« Sokol je drá, duellant, hrdlorez, grobian!

ert s ním vyjde!

A udovít ticho kreslil, písal a básnil alej

pod pokroviteským krýdlom priatea. »Pomeraz už i medzi rudí,« riekol Aristid v nedeu pri

iernej káve. »Jestli vám milo, môžme dnes

urobi vychádzku. Poznáte okolných udí najroz-

manitejších útvarov. « A tu nakreslil krátkymi slo-

vami bytie a žitie niektorých susedov. udovít

nemal ni proti zájazdu do kraja.

Priatelia zavítali u Hrabovca. Starého nenašli

doma. Karola vstala od postihy, položila oku-

liare do knihy a zavrela okuté jej doštiky.

Šedé, zvedavé oko stareny blýskalo nedôverivé

na cudzinca. Ona si ho predstavovala strapa-

tého, mohutného, s vekou rozcúchanou bradou

a krátkym tuným nosom. Javil sa iná, hovoril

plynné nemecky a hadel tak nevinne do sveta,

že sa starká osmelila bližšie potiahnu svoj

71

stolce. Eugénia vnišla do izby svojim tichým

krokom a sadla s nemou poklonou na stolec.

udovít bol prekvapený zjavom Ženky. Z reí

priateových utvoril si o nej celkom iný obraz.

Prekvapil ho tichý mier na tvári dámy, pre-

živšej také ažké zkúšky, prekvapila jej krása,

apráve bol pripravený na neobyajný zjav. Jej

istý, zvonný hlas okúzlil udovíta, zaujaly

ho umné zvraty rei a urité, ako by celkom

ustálené náhady o všetkom. Zdalo sa, že bola

na každú odpove pripravená. Aristid šiel po-

zre vely s Fridrichom a tetka zmizla z izby

za svainou. Ženka pustila sa s udovítom do

ulého rozhovoru. On hovoril o svojich cestách

— najlepšie to thema medzi neznámymi umi.Hovoril živo, krásno, ako to ležalo v jeho ume-

leckej prírode. Ona zmienila sa bez ostýchavosti

o chýroch, ktoré o f^om kolovaly, ba zasmiala

sa srdeným, klokotavým smiechom nad jeho

poznámkami o malichernostiach vidieckej spo-

lonosti. Eugénia sa vemi riedko smiala. Karola

až do susednej izby, kde šálky vyberala z kasne,

zaula hlasný, prsný smiech Ženky. »Chvala

Bohu,« pošepla si dobrá starenka, »ožíva to

dobré diefa.« Svaina prešla ticho, oživeno. Ari-

stid nerobil svojich výpadov, šetriac hosa, za odostalo sa mu vaného pohadu Karoly. Frid-

rich zvedavo vypytoval sa uda o cudzine a

cestách, zvlášte o Dražanoch.

Ke priatelia odiili, nemohúc doka Hra-

bovca, opanovala obe stránky úplná, vzájomná

72

spokojnos. Karola tešila sa, že Záhorec ncnie

Rus — ve sa dozvedela z jeho reí, že pozná

jeho strynu; Ženke páil sa živý cit, s akýmvedel hovori; Fridrich bo! rád, že dopoul sa

od neho o Dražanoch; Aristidovi bolo milé, že

sa jeho priate dobre vžil do pomerov. u-dovít si spokojne pohvizdoval na zpiatonej

ceste. Jemu stály pred dušou veké, zvláštne

krojcné oi krásnej ženy. »Ako by sa daly vy-

kresli ?« Pijdúc domov, pokúsil sa o to.

Márne. Roztrhal nártok. »Keby mu chcela

sede ? !«

Iné návštevy neurobily na professora zvlášt-

neho dojmu. Našiel udí obyajných, ponorených

v denné a miestne malichernosti životné; nie-

ktorí boli smiešni, niektorí nebezpene zaostalí,

niektorí falošne pokroilí a len málo ich bolo

prostých. Všade hovorilo sa o vobe, o úrode,

o barónových kooch alebo o šatách panej pod-

sudcovej, ktorej veruže pomery nedovoovaly

luxusu. Tu našiel náruživého jarmoníka, tam

ferblistov, ktorí sa pri každej hre povadili, po-

tom pomerili a konene popili; tam otca s troma

dcérami, obleenými v kongruentné karirované

šaty, odpovedajúcimi na všetky otázky »igen«

lebo »nem,« bez rozdielu, v akej rei otázka

postavená bola. Tu i tu naapil na pohostinného

farára, na starnúcu pannu s mladuškými citmi,

na mladých udí so starými rtami, na odroovs ozrutnými rukami a s dešperátnou maarskou

73

výslovnosou. V Skalr.ici sa málo bavil, odo-

hnala ho nuda. V »panskom hostlnci« našiel

plno Židov, v kassine puch lacného dohánu a

bežné vtipy, na rynku baby, predávajúce oštiepky

i švabachom tlaené litánie a snáre. Šviháci

hrali v »kaviarrii« na nesmierne vekom bil-

liarde s nízkym mantinellom, tak že im ožltlé

gule behaly viac po zemi, než po zelenom súkne,

ktoré ukazovalo plno vekých dier, zle sošitých.

Veký fak od petroleja rozahoval sa v pro-

striedku vo forme Asie: z prostrednej lampy

nad stolom totiž upla každú hodinu kvapka

oleja. Dáka natierali miesto kriedou o vápno

vyubaného múru a hrešili po maarsky.

udovít utiahol sa k Aristidovi. Nedele a

sviatky trávil u Hrabovcov. 1 so starým pá-

nom sa dobre skamaráti!. Voby totiž boly roz-

hodnuté, Kropái prepadol a do duše starého

korteša vtiahla zase nuda a lenivá spokoj-

nos, ktorá boia vytrhovaná iba kontami; boly

to najviac krmárske kontá. Hrabovec kontá

posielal Kropáimu a Kropái pravidelne Hra-

bovcovi. Židia žalovali, korteš s kandidátom sa

povadili a vec došla pomaly do svojej koaje,

tak že Hrabovec pokonal sa s veritemi, utrpiac

zase škodu majetkovú.

Leto stálo na svojom vrcholí. Poné roboty

pohltily všetok as Aristidovi. Záhorec zachádzal

vždy astejšie do Hrabovníka. Hugenia bola muhádkou, problémom vzácnym pre umelecké tvo-

74

renie. Pozoroval jej nenáhly návrat k životu,

k pôžitku. Videl, že až teraz dosahuje svoj

vývin, že dozrieva k úplnosti, že stáva sa ženou

v najkrajšom smysle slova. Chvíami si pochle-

boval, že mnoho dopomohol uzdravi jej dušu.

Viedol s ou dlhé rozhovory, uvádzal jej mysedo hlbín a vynášal do výšin. Jeho fantasia ma-

ovala jej arovné perspektívy života, ukazovala

na pravé pôžitky. Na špeciálne pomery nedovolil

si poznámky, hoci dal jej cíti, že mu boly

známe. Aristid dobiehal zriedka do Hrabovníka.

A divno, ím viac blížil sa udovít k Ženke,

tým jasnejšie cítil akési vzdiaovanie sa od

priatea.

»Vy máte úplné právo robi na život ná-

roky, « hovoril jedného da Záhorec k Eugénii,

ticho kráajúcej po jeho boku; »a preto neviem,

preože stránite sa sveta, vene nosíte smú-

toné šaty a hadíte seriósnym, zasmušilým

pohadom na všetko. Ledva, že vás vylákali

na dnešnú prechádzku ! A predsa je pre vás

príroda opravdovým lekárom. Tak málo pekných

duší stretávame; škoda vašej pod šedým zá-

vojom smútku a samotrýznenia.«

»Vy znáte osudy moje a divíte sa tomu?

Vy ste schopní vylíi utrpenia udí — úryvok

vášho románu, ktorý ste mi preítali, ma hl-

boko presvedil o tom — a nechcete pochopi

stav zlomeného srdca ženského, postavenie stvo-

renia, ktoré nemá pod sebou pôdy?«

wLáska a ocenenie, ktoré sa vám dostáva

so všetkých strán, je úrodná pôda k alšiemukvetu. Ženská, ktorá vie tak dobre vlíva na

svoj kruh, nemusí zúfa. Nešastie ohromí nás

na as, ale znií iba slabé duše. Vaša duša

nenie slabá!«

»Som žena. o môže takého hrozného po-

stihnú vás mužov ?« Eugénia zastala a hadela

skoro prísno na udovíta. »Ztratíte majetok,

máte možnos ho nadobudnú. 1 ke ho nena-

dobudnete, neprestali ste by jednotkou vo svete;

treba sa len stara o nully, zdvihujúce vašu

hodnotu. Ztratíte drahú bytnos — príde as a

rany zacelia! Akú ztratu nenie v stave zabudnúmuž? Ba i ke najhroznejšie príde na vás,

ke utratítc meno. es, ešte i vtedy je úavamožná: svet je široký, možno poa život znovu

na druhej polguli, alebo za rovníkom. Vaša

podstata ostáva nezmenená. Iná je to u nás;

také nešastie, aké som ja mala, rozrumí našu

podstatu, my už nie sme to, o pred ním, mysme v podstate ztratily právo jestvova, a už

iste nárok na šastie. A okrem toho, ve smeniím . . . niím! . . .« Ženka sa zamyslela a sklo-

pila oi na kamenný chodníek, vedúci k roz-

valine starého zámku. Zo stavby ostaly len

niektoré múry a kvádrami vykladaná studf^a,

zasypaná do poly skálim a drobizgami. To bol

cieF cesty. Za nimi štvrhodinou tiahla doshodná spolonos. 1 Aristid súbil, že príde pod-

veer na hrad.

76

»1 vám zostane možnos nového života, len

treba na u veri! A konene, v om pozostáva

neobjemná vekos vášho nešastia? Prežily

ste tri roky nezdareného manželstva. Bez viny

prešly ste ez pokušenie. Sám nehodný muž, s kto-

rým vás sputnaU, uvonil vás bez najmenšieho

vášho priinenia! Kde tu priepas, ktorá by ne-

dala sa mostom preloži ?«

»Daromné mosty, ke ste už na dne prie-

pasti.

«

»Chyte sa pomocnej ruky, ktorá vás vy-

zdvihne.

«

»Niet takej, a keby bola, nedosiahne. Hlboko

som, vemi hlboko.

«

»A ke by chcel niekto sostúpi až na dno

a mocným ramenom poda sladkú archu až

do svetla, na Boží, krásny svet?«

Eugénia pozrela významne, tázave na u-dovíta. Tvár jeho bola zduchovnelá, oživená.

»Vy ste umelec, beriete veci so svojho sta-

noviska. Umelci radi blúdia pestrým sadom pô-

žitkov, a sami ssajúc sladkosti života, pripravujú

iným blahé chvíle. Umelci žijú pre krajšie mo-

menty udského života, my obyajní udia musíme

i horké znáša. Vy nechcete vide, že sú sväzky,

ktoré sa nedajú pretrhnú, sú povinnosti, ktoré

si uložil sám lovek a musí im slúži až do

konca života, zvlášte, ke ich stvrdil sám Boh.«

»Vy ste milovali Eduarda!« zavolal skoro

nastrašené udovít a zostal stá; tak teda ne-

pochopil ešte mladej ženy. S každým rozhovorom

vynachádzal nové, neodkryté poklady jej duše.

»lVlilovala,« odpovedala sucho Ženka a posla

alej. Jej krásne prse vlnily sa chôdzou; snáviac rozúlením, lebo až posavá nebolo pozo-

rova na nej zadychania.

»Nemožno, nemožno,« nevdojak preriekol

umelec a ažoba padla mu na dušu. »Ve ona

prvý raz povedala nepravdu, « pomyslel si a zatajil

v sebe dych. »Neráte upada v samoklam! Boli

ste takmer deckom, padli ste pod tortúru . . .

sami s hrôzou myslíte na ubehlé asy! Kde tu

mala miesto láska? Sami ste riekli onehda, že

váš priechod z detinstva do žravých bôov bol

ramenitý, náhly a neakaný ?!«

»Milovala som nešastníka. Jeho bezodný

bô, jeho bezvýchodné rútenie sa v priepas sommilovala. Sto ráz kliala som svoju slabú ruku,

ktorá ho nemohla zastavi. Nao láska šastnýmuom? Láska šastných je zpolovice sebectvo,

láska ku kráse je opájanie samého seba, je li-

chotenie sebe. Milujte špatnos, milujte nehod-

ného, aby ste ho zachránili pred pádom. Potom

uznám, že viete pocíti celú hbku božského

slova »láska.« Ni romantického nebolo v srdci

mojom; i ja robila som nároky na život i pô-

žitok, a ke ma minul, preklínala svoj osud,

vadila som sa so svojím Hospodinom! On mnepreukázal milos a osvietil ma. Viete, že Bdu-

ard pozdvihol na ma svoju ruku, že ma su-

78

rovo, bône udrel? Ach, to som nemala riec.

Vy tuho aháte zo ma konfessie — hnevám sa

na vás, nenie to šlechetné . . . Áno, pozdvihol

ruku ... v strašných bôoch, v slzách, krvavých

slzách bojovala vo mne záš, pekelná zášf

s láskou, onou vyššou láskou, akej nepochopí

mužský um a nepocíti nikda mužské srdce. Užvíazila záš. Vtedy rozložil sa predo mnouobraz života, osnovaného na základe zášti; hoj,

zaplesalo srdce a poalo bi tak bujno, telo

rozpálilo sa, každý nerv vo mne vibroval . . .

divoká túžba pomsty ma zachvátila . . . pomsty,

ktorá ma mala blaži, túžba využi svobodu a

hodi sa do strašného víru pôžitkov a neviaza-

ností! Ve on zlomil vieru!! 1 zakla som sa!

Nuž, i summa zrady a neresti má ma takéto

následky? i zkaza má by matkou ešte hlb-

šieho úpadku? Zmeravela som. Horúce slzy ka-

nuly na rameno moje, modré od šTahov kor-

báa! Slzy osvätily modrinu. Mizla záš a zví-

azila láska. Obrnila som prse svoje trpelivosou.

Zúrenie krotila som lichotením, krivdy odme-

ovala som dobrodením. Podpísala som všetko,

o odo ma žiadal, hoci protivila sa tomu celá

rodina, a ke upadol do nemoci, bola som mumilosrdnou sestrou. Nuž povedzte, i nemámprávo poveda, že milovala som svojho man-žela ?«

iVlráz prebehol telom udovítovým. Slová

krásnej ženy rinuly sa z jej ps trasavým, zdu-

79

seným tónom, ony opájaly jeho hlavu. V roz-

úlení rozhovoru zdvojnásobnila sa krása Ženky.

Jasné zraky dostaly hbku nezmernú, jej kar-

mínové pery sahovaly sa v prísny výraz. Znak

zabudnutého a znovu mocne vzkrieseného bôuzaihral okolo sladkých úst.

»Samoklam, samoklam,« pomyslel si Zá-

horec, ažko vydychujúc. »Ona nemám! ma,ale mám! Svbal Táto bohatos ženských krás

prázdna by mala by samoúbosti? Toho ani

v románoch nedoítaš sa. Nenie-li to koketéria ?«

»Vy neveríte? To ma boli! Ja som myslela,

že je vám to všetko také jasné, ako toto letné

nebo! Pomyslite len, o som? Pomenujte môj

stav menom! Len pekne, bez fras, bez kvetov.

Dievenstvo venovala som manželovi, manžel-

stvo rozdvojil on, ale nezrušil. Devou som byprestala, neoplakávam ako vdova mtveho, nie

som spojená s živým. Nosím jeho meno, kesom mu obetovala svoje, ale necítim slastí a

strastí manželstva. o potrebujeme sháa sa

po výrazoch a okrašova nešastie? i môžempoíta na úctu a vážnos? Nie! Prosi môžemo ne, ale žiada ich nemám oprávnených náro-

kov. Na žene, odlúenej od muža, leží tie, o by

bola belšia ako sneh — tie neodplaší nijaký

blesk priazne ani zdvorilosti. Almužnu prijímam,

ke mi dáva svet uváženie a es.«»Vy prijímate povinnú úctu! Avšak ke

chcete hovori bez kvetov, dovote i mne otázku

80

bez obalu. i je tak nemožné sprostif vás spo-

mínanej neistoty? Nieto dos príin, aby ste

zákonne roztrhli sväzok, ktorý je skutone rozo-

rvaný na venos? Nao askesa, ktorá muínielen vás, ale i vašich milých, a neprospeje

nikomu. i môže Boh chce daromné ziabnutie

a hynutie života? Roztrhnite putá!«

»0 to chlopotí sa strýc. Z mojej stránky

darmo akajú na nejaký krok. o mi pomôže

amnestia zákona, o mi pomôže omilostenie

cirkvi, ke si nemôžem sama sebe da uvo-nenie. Už som sa dokonale smierila so svojím

osudom: aha zkazený život svoj po Božej vôli

do hrobu. Ztrata moja sa nikdy nenavráti. Naoplaka, nao hádza sa a meta v jaskyni bez

východu? Kame padol do hlbokosti morskej.

Zažblnkol napokon, ktože ho vynesie na biely

svet ?«

»Mohutná búrka ho vyhodí!« riekol udo-vít; »náruživos, pohnutie, zvírenie citov, zákonná

da životu, ve i ona je povinnosou!«

Postáli na výklenku, zkadia mali krásny

výhad. Hory zdaly sa by vyššími. Azúrom

svietily vysoké hole. Spolonos sa blížila. Starý

Hrabovec vydychoval ako mech a hrešil na

hlúpy návrh, teperi sa po skalách ako mulica.

Tetuška Karola vzdychala a obdivovala výhad.

Fridrich vliekol celú garderóbu šiat. Marka niesla

koš, najahší; sluhovia vliekli hlavnú iastku

potravy. Mladá sleinka, pokrevná Hrabovského,

81

sotva zanechavšia pensionát, opierala sa o ra-

meno gavaliera s cvikerom, ktorý každú repoínal s »jaj<. Volal sa Emil Mravec a mal

mnoho podobného s týmto zverom, len nie

ohadom pilnosti, lebo bol pre lenivos vyho-

dený z gymnásia a darebáil teraz u otca, kas-

nára, ktorý myslel, že má v om poklad. Ho-

voril mladý 5uhaj nosom, ako sa tomu nauil

medzi takzvanými firtlišmi, špeciálnym to dru-

hom uhorskej mestskej mládeže. Shromaždená

spolonos vtiahla medzi rumy a rozložila sa

v tieni starej steny so strclami.

Tetka Karola ustlala z kepeov a runíkov

celý-diván pre brata. »Opatrnosti nezbýva,«

chlácholila ho, ke sa durdil; »i si už zabudol

lamento a výskot v jaseni? Celé štyri týždne

ani hnú, a lekár nevychádzal z domu.«

»Ešte si pec mala vziaf!« riekol Hrabovec

a spúšal sa na svoje miesto, podopierajúc sa

na striebrom kutú palicu.

udovít Záhorec rozhadel sa po kraji.

Mierno ivlnená rovina prestierala sa pred jeho

oami, so všetkých strán obrubovaly ju vysoké

vrchy. Miestami sožaté obilie nakopené bolo

v mandoch. Dedinky vynievaly ako zelené

ostrovy z obilného mora.

wVýlet by bola pekná vec,* poznamenal

Hrabovec, utierajúc si pot s Cela, »keby lovekVajMKk/: .>«»braii.'- UMh. I. 5

82

naozaj lete vedel. Ale takto si horko zarobíš

trochu toho sviežeho vzduchu!«

»Ja som usporadoval výlety v Prešporku,«

ohlásil sa Mravec, prestupujúc s nohy na nohu,

»grand výlety, pol mesta sa zúastnilo! Šam-panské tieklo, celá vojenská banda hrala. Ja a

gróf Lopresty riadili sme kadrillu; šesdesiat

párov tanilo.

«

»Nože, nalejte, Milko, toho vína za pohá-

rik, « pretrhol ho Hrabovec, »a potom tanite

s Loprestym trebárs menuett.«

»Herrliche Aussicht!« zasipela mutirujúcim

hlasom »kišasonka« Ernestína a ovievala roz-

horúené mliekové líka iernym vejárom z ebe-

nového dreva, »was fur schône Cirrus-Wolken

steigen am Horizonte empor.«

»Dovorte, milospani,« riekol ticho udovít,

jednu z tých utešených šišiek, ktoré vidím na

horizonte!« Tetka Karola usmiala sa prívetivo

a poala deli zákusky.

Chutilo všetkým náležité, o i netieklo

Mravcovo šampa^ské. Starý pán bol dobrej

vôle a poal rozpráva kortešské kúsky.

»Prijdem vám do Ráztôk. Tam bieda! Vy-

rúti sa mi oproti celý rákoš žien a detí: »Hra-

bovec, Hrabovec má tlstý bachorec!« vreští rota

Koreh; »Kropái bái sedí na pchái, zjedol

maku na pekái, « piští celý chór chlapiskov.

Hm, zle je, pomyslím si; ale už len nezreteri-

ruješ. Zatiahnem do hostinca. Už popredku po-

83

sial som ta kmotra Kabau ; hltoš kadejaký,

nemá dna, mizne v om všetko, ako by si do

rieice lial. »os' vykonal ?« pýtam sa ho. Stál

v šenkovni nad opitým lovekom, sediacim na

stolci. Hlava mu visela na bok, ústa babotaly

nesrozumitené slová. »Budeš, i nebude.^ ?«

volal na opitého Kabaa, už tiež dobre po-

túžený.

»o robíš, stonoha kadejaká, ve tu celá

vzbura!«

»Ach , urodzený pane,« riekne Kabaaopravdu smutným hlasom, »zle, zle sa mi vodí!

Už desiaty liter lejem do tohoto chrapúna. a

ešte ani raz nezavolal »íljen Kropái!«

Všetko sa rozosmialo.

»Ja som Toryského zbuktatoval v našom

okrese,« pochvastal sa Mravec ; »už veci zle

stály, pä dedín odpadlo od nás. V poslednú

noc soberiem sedem vozov, hybaj do toho kúta.

Pohádžem chlapov na vozy . . .«

»Len jednou rukou ste ich hádzali ?« opýtal

sa nevinne Fridrich a chlipol si z pohára.

Mravec sa skonfundoval. Jeho tenká vy-

chudlá postava a nervósne agitujúca rúka ne-

súhlasila s takou prácou. Nastala malá pausa.

udovít poodišiel bol od spolonosti a rozložil

svoj cestovný maliarsky rebríek. Marka stála

pri om, rozopiaty dáždnik držiac nad papie-

rom, na ktorý hádzala zruná ruka umelcova

ahké nártky. Mravec sa priplichtil k nemu.

6*

84

»Ja som tiež kreslil znamenite ,« riekol,

zhybnúc sa nad mappu, »i tušom i kriedou. Je

to krásne umenie, len mnoho trpelivosti treba.

Tento vrch ste zle nakreslili — nenie taký

strmý. A obloky na múre nie sú také

veké. Tá vežika je znamenite trafená — zimo-

zel ste zabudli, zimozel, ráte len pozre, zimozel

tiahne sa hore stenou.«

udovít neodpovedal, ale kreslil alej. Mysejeho bola pobúrená, lietala ako lastovica pred

búrkou. Lichotilo mu, že Ženka bola taká

sdielna a dôverivá k nemu, a predsa cítil tajný

nelad v útrobách. Jej dôvera podobá sa zdvori-

lému skloneniu sa silného k slabšiemu, nene-

bezpenému, ktorý i pri zlej vôli nemôže nad-

uži sverené tajnosti. On je viac príjemnou hrou,

runým zrkadielcom, v ktorom sa raz zhliad-

neme a potom zatvoríme klapfíu a nestaráme

sa viac o. Jak celkom iná chová sa Ženka

k Aristidovi. Celá jej postava dostáva seriósnejší

výzor, slova jej znejú plnšie . . . Ona by sotva

vedela tak vyžalova sa pred ním, sotva by tak

svobodne otvorila pred ním srdce, avšak každé

jeho slovo padlo by u nej viacej na váhu. Onje v jej oiach mohutnou skalou, kdežto umelec

rovná sa vetru, ktorý príjemno chladí líce, ale

o ktorom nevieme, zkade prichádza a kam veje.

A predsa Ženka zaujala mocne city jeho, celá

duša jeho preplnená bola vôou, ktorá okružo-

vala jej ladné zjavenie. On usiloval sa celou

85

svojou tvorivou silou upevni, schyti jej obraz

tuškou i perom, až konene uznal, že márne

namáha sa. Chýbal mu mier, ktorý je podmien-

kou umeleckého spracovania. V hneve nenartáš

hnevlivca, tak ako netreba sa opi, abys zná-

zornil opilca. Darmo siahaš po kráse fantásiou

svojou, ke tonieš v nej, darmo hadáš výrazy

opísa preles, ke vzdycháš zamotaný v jej

sieach.

Spolonos kypela najlepším veselím, keukázala sa pekná hlava Osmana medzi krami.

Aristid prijechal za ním na vrancovi. Osmanbežal rovno k Ženke, položil svoj pysk zdvo-

rilé na jej lono a opáal kueravým chvostom;

potom vyskoil a vítal svojho pána. Mravec ho

chcel pohladi, aby dokázal svoju súcos špor-

tovnú, ale Osman pozrel na neho s boku a za-

vral jedovito. Mladý pán bol mu vari pripo-

hyblivý. Aristid pohrozil psovi, ktorý spustil sa

na brucho, oividno zahanbený. Neskorý výlet-

ník doháal dobrou veselou vôou zameškané

chvíle, rozosmial všetkých, dusil Mravca, kesa chvastal.

udovít pozoroval svojím vnímavým okomkaždý pohyb Kugenie. Zdalo -^a mu, že sa zjas-

nila jej tvár. S tichým žiaom obdivoval statnú

postavu mladého muža, vonos pohybov, istotu

v každom hnutí »Na takého muža sladko je opre

^a. Akási triumfálna bezpenos chodí s ním."

Oko umelca utkvelo na unenii »Mnoho pri-

86

buzného je v týchto dvoch zjavoch, « pomyslel

si s ustrnutím, »isíe práve preto tak asté ne-

shody medzi nimi. 1 teraz sa hádajú, avšak je

to hádka plná vnútornej harmónie. Stavil by

som sa, že niet podstatného rozdielu medzi

nimi. Preo neháda sa Eugénia nikdy s Mrav-

com, ktorého slová tak protivia sa jej tichej

prírode? Ona je k nemu prívetivá a bráni ho,

ke ho vysmievajú. Zdá sa mi, že stojím u nej

s Mravcom na jednom stupni. « Táto myšlienka

zarmútila udovíta. Melancholickým pohadomzahadel sa na hory, ktoré pestrily sa rozlinými

farbami v bleskoch k západu kloniaceho sa slnka.

»o taký zamyslený, pane professor?« riekol

Aristid a položil mu na plece svoju ažkú ruku.

»Uznávam márnos našich snáh! Pozrite na

farby tamtoho pohoria! Vo venom menení na-

háa jedna tinta druhú, tu chmára, tam jasná

zelefi, tu zas modrý pruh! Vený pohyb, venétrasenie, a plátno naše je také nehybné, mrtvé . .

.

Preto sná tak málo platíme svetu, preto pa-

dáme do jednej kategórie s komediantmi a akro-

batmi. Podívaš sa, zatlieskaš a konec! Kde tu

celok, kde tu obšírne znázornenie krásy? Tlieš

sa, biedny umelec, od paradoxa k paradoxu,

vylievaš srdcovú krv a neznázorníš ani lesku

oka, ani tie^a letiaceho oblaka. Nedivím sa veru,

že napriek všetkým námahám nikdy nedosiahne

umelec vážnosti v udstve, akú máte vy udia

diela, udia skutonosti.

«

87

»Kcdy by bol umelec spokojný so svojím

osudom? Dones mu hviezdy z mlienej cesty,

on ti ich odhodí, ako deravé lieskovce. Mužprosaického diela nemá toko uznania, ako ahkýmiláok Grácií. Bieda je v tom, že umelci ia-

hajú po nemiestnom uznaní, chcú ma tam plat-

nos, kde to nemožno. Na ten neduh trpia všetci.

Znamenitý komik, miláek obecenstva, namyslí

si, že je vekým politikom a pone písa lánky,

ktoré pravda idú do koša. Hu! svet si neváži

umelca! pou potom žalobu. Je to tá stará nôta

Torkvata a AntoniaI« udovíta obrážaly slová

Aristidove. Cítil ich pravdu a tým väší bol

jeho b6.

Na zpiatonej ceste prepustil Aristid svojho

ko^a starému Hrabovcovi, ktorý dos pevne se-

del v sedle.

»Ani pensionovaný generál !« zavolal za

Hrabovcom Sokol, ke arcikorteš poal nies sa

ponou cestou.

»A my pôjdeme chodníkom; možno, že ho

ešte predídeme. « Spolonos sa pohla. Aristid

podal Eugénii rameno Emil Mravec obskakoval

okolo Ernestíny, odoberal jej šál i vejár, nasá-

dzal neprestajne cviker na nos, triasol rukami,

prestupoval ako by ho pálila pôda, strúhal vtipy

a smial sa im sám vemi chutne, hlasným, tras-

avým chchotom

»EinzÍK,« sipela pensionistkaaklonila hlávku

prívetivé na bok.

88

Záhorec šiel popredku s tetkou. Sokol zdržal

krok.

»Divný to dnes de,« pomyslela si s avnýmúžasom Eugénia. »Na ceste sem náhlil Záhorec

a doniesol ma do tónu, ktorý úprimne želiem.

Teraz hamuje Aristid a hadí akosi vážne.

«

»o súdite o udovítovi ?« pýtal sa Sokol

Malinskej, ke ich už ostatní na kus odbehli.

»Ve trávi u vás celé hodiny, mali ste teda

dos asu a príležitosti nazre do jeho záinku.«

Na podobné výrazy už bola navykla Ženka pri

Aristidovi, a preto sa mu nezadivila.

»Jestli vám na tom záleží, môžem vámsmelo vyzna, že som vám vaná za túto zná-

mos. Obcova s ním je príjemno, hladko.

On netiesni loveka, nezavadzia nikdy. Chceš-li,

on hovorí; hovorí s citom, kreslí obrazy a zas

ich sotiera; fantasuje, posudzuje, ale nikdy ne-

uráža. Chceš-li, on mlí; tak umno mlí, až pri

om vono. Myslím, že to pochádza ztadia, že

je skromný.

«

»So skromným hlupákom neohcuje sa prí-

jemno a hladko! Skromnos je len vtedy ctno-

sou, ke je spojená s duševnými prednosami,

so silou. Vám neimponuje skromnos, ale sila.«

»A uího mnoho vnútornej sily. Re jeho

plynie raz voným, tichým prúdom, a vtedy vy-

zerá nezdravisto, skoro bys' ho utoval. Druhý

raz rúti sa prúd jeho rei, ako horská bystrina;

vtedy blýskajú sa oi jeho. tvár potiahne sa ah-

89

kým rumencom, skoro bys' mu závidel spósob-

nos oduševnenia! Ach, mne sa tak ažko odu-

ševni! Jakúsi šedú farbu dostáva život a svet.«

»udovít vám ho ožiari ružovou farbou

svojho ducha.

«

»Na chvíku. On sostúpi do hlbín udského

bytu — lovek musí nevdojak za ním. Tamotvárajú sa jaskyne, v nich fosforeskuje magi-

cké svetlo a odráža sa od drahokamov. Zas

indy zachce sa mu vylete do vyše: aké výhadyposkytuje nám! Nedohadná dia leží pred žas-

núcim zrakom, a predsa sa vyznáme v nej, na

známych punktoch utkvie oko.«

»A nebojíte sa závratu ?« Hlas Aristidov

šiel z hlbokosti jeho širokých ps, znel pridu-

seno, tak že patrné bolo, že je mladý muž roz-

úlený.

Malinská trhla nevdojak rúkou, zavesenou

v ramene Sokolovom. Aký to tón? Nikdy ne-

poula tak vravef Aristida.

»Vy viete oceni výborného muža. O tom

som nepochyboval,* pokraoval Aristid obyaj-

ným svojím zvuným hlasom; »my sedliaci smes rytiermi ducha vo vemi zlom položení. U nás

je všetko nudné a všedné. Namiesto do jaskýs magickým svetlom, chodíme do koskej stajne,

a namiesto romantického letu nad oblaky uspo-

koji sa musíme s prácnym škriabaním sa na

senník, o by bola konene ešte znesitená

bieda. Avšak stáva sa, že i nám srdce zatre-

90

potá a pone vyskakova, ako mladé barana.

Potom až nastane krísa. Siahaš po slovách —slová ti ujdú, chceš vyjadri svoje myšlienky —a ony sa ti pomotajú do chomáa. nikam von!

Medzitým, o sa takto chlopotiš, meíáš, prijde

pekne operený vtáik — chap — už je jeho

zlatá muška!«

»Nao sú vám slová ?« riekla nieo uspo-

kojená Ženka, »vy ste vyvolili lepšiu as, vy

máte skutky. Na vás opiera sa slabý, vy sýtite

hladných a ženiete sa do predku bujarou silou.

Len pred hodinou závidel náš básnik dôležitos

a vážnos dielnym, uom. Vy ste ho celkom do-

bre zavrátili. A teraz padáte do tej samej jamy,

z ktorej ste ho tak zrune ahali. Nao sú vámveterné zámky, ke staviate solídne z kvádrov ?

Nao vám sila v slovách, ke sa ona javí v diele ?«

»Tak, tak! ahaj, kuvik, ahaj veselo! Naotebe naslaždenie, nao tebe bozk krásy, ahaj

a jedz — tu korýtko ovsa! Neha života patri

iným, silným v slove, krásnym duchom; ke sa

ti zjaví obraz krásny a ty zahadíš sa na^ so svä-

tou túžbou — prehltni slinku, kuvik, a ahaj

alej, erte, až ti okále vylezú. A predsa mámei my neraz vekú chu zastavi sa na chvíku

a okúsi z toho zakázaného nektáru.

«

»Kto má ahší prístup k pôžitkom, nežii

vy, ktorí pracujete na výdatnej pôde? Medzi

vašou sejbou a vašou žou srok krátky. Po-

vážte však sejbu ^duchovných rytierov*, ako

91

ich menujete, aká nevaná je ona pre nich.

Väšina ich pije kalich naplnený šavou z bole-

hlavu, a nie nektár. Po smrti stavajú im sice

pomníky, vy nie ste upriamení na vanosbudúcich pokolení a staviate si sami paloty.

«

»Nech sovy húkajú v nich, nech salamandri

vleú ierno-žlté bruchá po ich mramorových

dlážkach, ke nevtiahne do nich opravdová,

vyššia slas životná! Vy ma nerozumiete, Ženka,

nerozumiete, lebo nechcete rozumeI«

Purpurom sfarbily sa líca Malinskej. Sokol

nazval ju prosto »Ženkou«! Stalo sa to teraz

po prvý raz. i azda zavdala ona podnet k ta-

kejto nebývalej dôvernosti, previnila sa nieím?Zopakovala rýchlo všetky svoje slová, ale ne-

našla v nich ni pochybného. Veer rozhostil

sa krajom, okolité vrchy tratily svoje kontúry

v šedej hmle veernej. Nad hlavami mladého

páru zakrákala opozdená vrana, i preletel ku-katým, trhavým letom netopier. V machu svie-

tily svätojánske mušky, ke cítily kroky, za-

hášaly svoje lampadky. Dvaja výletníci kráali

nemo, Aristid necítil na ramene rúky Malin-

skej, ona prestala sa opiera. F-*red domom Hra-

bovcovým akala ich ostatná spolonos. Zastali.

Sokol naklonil sa k Ženke a riekol tichým, hlbo-

kým, hlasom :

•Obrazil som vás, milospani? (na posledné

dve slová dal dôraz). Odpuste . . .«

Mravec nedal mu dohovori.

92

»o, o-o, o?« priletel zvedavé k Soko-

lovi a dotýkal sa jeho ps. »Vy chcete ešte dnes

domov? Ja mám tu znamenitý voz, zaveziem

vás.«

»akujem. iMám koa.« A vskutku, jeho

kô už hrabal nohou na dvore a zarehtal, ujúc

svojho pána. udovíta zadržal starý pán na noc.

Sokol vysadol na vranca a zmizol vo tme, ktorá

medzi asom nastúpila. Dlho ešte bolo pouštvormonohý dupot. Eugénia vyhovorila sa na

ustatos a jednostranný hlavybô a išla do svojej

chyženky. Rozpustila svoje dlhé vrkoe a sadla

k otvorenému obloku. Pred dušou jej zkrsla

bledá tvár, zosinalé ústa, strhané oko — ach,

tak pálivo hadelo . . . Veerný chlad ovial jej

líca. Šedými oblakmi zastreté nebo dvíhalo sa

ako opona ponad košaté gaštany.

Mravca nikto nezdržal . . . iba Ernestin kiš-

aso blyskla naho túžobným okom. Tetka

Karola zaviedla ju do svojej chyže.

»Kiss di hende,« sladkavým hlasom zanôtil

a zostal sám na chodbe, ktorú tvoril výklenok

domu, ležiaci na štyroch vápnom obielených

stpoch. V bráne stála Marka a hladela do

ulice. Mravec šiel okolo nej.

»Ej, aká strojná jašterika,« zalieal sa a

letel jej rukou do sviežej, buciatej tvári.

»M!adý pán!« ozvala sa slúžka hlasno, až

sa dvor ozval a psi zabrechaly, »takú im vyso-

lím, že budú o rok pamäta!«

93

Emii Mravec zapapral pravou nohou ako

kohút, avú nakrivil v podobe vekého C a, za-

šomrúc nadávku medzi zuby, šibol okolo uhla

nie iná ako kmín, ktorého pri pokuse prichy-

tili. Brech psov a zvonivý smiech Marky spre-

vádzal ho. O chvíku prišiel Pavel Ruža a za-

stal u brány.

»Ešte sa hneváš, Marka ?« spýtal sa tichým,

kajúcim hlasom.

»Nie, Pavle, nehnevám,« a s tým podala

mu kytku.

»Teda si nespyšnela, Marienka ?«

»Ach, trochu hej. i to škodí ?«

»Dá-li Boh, na jase^. Marka! Otec už stavia,

«

a chcel chyti dieva za ruku.

»Marka, Marka, « ozval sa z obloka hlas

Karoly. Marka udrela dla^ou po Pavlovej žilna-

tej ruke a zmizla ako blesk v chodbe.

Šastný Pavel šiel domov a veselo si cestou

hvízdal. »Budeže to za ženika, ako iskra,

«

hundral sám k sebe a smial sa celou tvárou.

Mal pravdu. Bože môj, tak málo treba šastnýmuom, ke chcú by prostí a prirodzení! Avšak

spoloenskými pomermi prekrútených udí ženu

strasti ez temné chodby labyrintu Zrno

pravdy v loveku obložené je spústou umele

snovanej lži, a drieme ako semä vo Faraónovej

hrobke. Jak pomotané sú naše cesty, a pravá

je predsa taká priama; jasná si ty stopa k do-

bru, jasná, osvietená božou lampadou My ale

94

blúdime neustále. Ako vystríha sa mýlky, ako

háji srdce pred rozpálením a krv pred zimni-

ným rozprúdením ? Nie, to nemožno. Tu mi

hlodá v duši pochybnos. Mier duše je iste že-

latený, on dáva nám šastie. My modlíme sa

za, my túžime po om v slzách a pokání.

Preo? Preto, že jestvujú i náruživé poryvy a

búrky v útrobách našich. On je ako oasa v púšti,

ako ostrov uprostred nesmierneho mora. Letia

dusivé piesky na krýdlach horúceho vetra, vlny

morské špliechajú neustálou melódiou, a v tom

ruchu milý nám je bod, na ktorom spoinie

ustatá duša! Nepocíti tichej rozkoše duševného

mieru, koho neunavily vlny a víchre náruživého

rozúlenia.

iV.

udovít Záhorec nemohol spa. Už po tretí

raz zapálil sviecu a poal íta. Písmeny behaly

mu pred oami, vyskakovaly z linií, šírily sa,

až konene slialy sa v chaos. Odložil knihu a

zahadel sa v povál. Povál zdvíhala sa, dostá-

vala konkávne formy kupoly, poal sa krúti. .

.

Zavrel oi — predstúpila pred neho milostná

tvár Eugénie, ale tá tvár mala kovite stiahnuté

rty, oi boly vypúlené, zimniné, pera zsinalá.

Zdvihol sa. »i som v horúke ?« pýtal sa a

položil ruku na elo. elo bolo studené. Úzkosišla naho. Chcel vola . . . nevládal.

95

Vstal z postele, otvoril oblok. Svieži nonývzduch zosilil jeho uvy, len buchot srdca ne-

mohol zastavi. Ono bilo tak nnocne, že sa ne-

vdojak chytil za avý bok.

»Pre, pre z tohoto kraja,« šeptal, »tu niet

pre teba zdravého vozduchu! Pokojné srdce

tvoje poína bi, mier duševný prchá a tratí sa

navidomoi. Moje útroby horia strasou, krv

prúdi sa do hlavy. Pre, pre z tohoto kraja!

Pôda páli ma pod nohama, ahám do seba pál-

ivý vozduch. Myslel som, že dávno otrezvel

um môj a srdce uspokojilo sa. Aký to samo-

klam! o zožiera ma, o trápi ma? A i je to

všetko len hra fantásie? Zkadia môj nový bôr?«

Už poalo svita, ke udovít zasnul mt-vym, ažkým snom. Napriek tomu skoro pre-

cítnul a šiel do sadu. Tam našiel Fridricha,

ktorého poprosil vyhovori ho pred domácimi,

že sa vzdiauje bez odbierky. Šiel na Kokavku.

Sokol ho privítal nemo, vzal za ruku a viedol

do svojej chyže.

»Brat môj,« riekol po malej prestávke, medzi

nami má by jasno. Poviem vám otvorene: chod-

níky naše sa nebezpeno križujú. Nao klamadruh druha? Nerád hrám sa na slepú babu. omyslíte urobi ?«

udovít nerozumel celkom slovám svojho

priatefa, ale šípil smysel jeho temných narážok.

»Nebolo by smiešno, keby dvaja mužovia,

tak úzko spojivší sa, neprehovorili o tom, o

%

ich trápi de i noc? Nuž dobre, ponem ja vy-

znanie. Eugénia IVlalinská je predmetom mojich

najvyšších túžob, vrchol nárokov, ktoré mámna život. Moje osudy majú s jejmi akúsi po-

dobnos. Oba boli sme zmietaní búrnymi vlnami,

nad oboma klenulo sa šedé nebo. Iste preto

moja stras! Verte mi, znám tlumi v sebe bô,

nezajajknem za každým úderom. Tu som však

premožený, moje samozaprenie mizne, a ja, ktorý

vedel som sa pasova s tigrom, ktorý nezakol

sa troch ozbrojených brigantov, ktorý podržal

chladnú krv v daždi gú . . . trasiem sa pred

nemilostivým pohadom Eugénie. To moja spo-

ve, a vaša?«

udovít mlal a hadel s úžasom v obho-

renú, tlumeným rozúlením oživenú tvár pria-

tea. Zas cítil sa mu by blízkym . . . srdce pohlo

sa v om polo bône, polo radostne. Postava

Eugénie poala sa zjasova pred dušou jeho

v ideál, umelecký ideál, ktorý ospevujeme, ale

nepriahujeme k sebe do svojej moci, tak ako

obdivujeme v nemom zadumení sochu, ale ne-

smysllme si stisnú jej ruku. Radosou, vyššou

povedomou radosou zabúchalo v om srdce.

»Si predsa umelec, « pomyslel si, »schopný nad-

chnú sa, oduševni istým nesebeckým odušev-

nením! Bol si na mylnej ceste. Ja a Eugenia!«

Skoro sa mu chcelo zasmia, radostným, šast-

ným smiechom, keby nebol cítil spolu i ostebolesti a útosti.

97

»Pane Sokol, ako akova vám za vaše

estné, otvorené postupovanie? Vy ste jednýmšmahon; preali hlboké nedorozumenie, ktorého

nite mohly sa dlho vliec a putna nohy naše!

Nie, chodníky naše nekrižujú sa, ale bežia pa-

rallelne. Malinská dojala svojou mocnou osob-

nosou dušu moju, nao taji, ale celkom iná,

ako vašu. Vy milujete ako muž, milenec, ktorý

chce sta sa manželom zbožovanej ženskej. Ja

obdivujem Eugéniu ako psychológ, umelec, bá-

snik. Pre vás je ona predmetom silného želania,

túžby dosiahnu všetko, — mne je ona hviezdou,

ktorú obdivujem a možno i skúmam zaleka, ale

ktorú nežiadam si sovre do náruia. U vás je

láska, u ma enthusiasmus, u vás je reálna

skutonos, u ma hra fantásie, u vás je mož-

nos dosiahnu a uspokoji sa, u ma púhe roz-

úlenie citov, ktoré vylejú sa v tvorbe a srdce

sa hne vyliei. Nie, naše chodníky nekrižujú sa.«

Tvár udovíta blala posvätným ohompravdy. Hlas jeho znel tak neobyajno zvuno,

plno a chvel sa vnútorným rozúlením.

»Je to vekodušnos a i samoklam?« pýtal

sa v duchu Aristid sám seba. udovít pozoroval

jeho nedôveru a zasmútil nad ou hlbokým,

opravdovým smútkom, necíac sa by obrazeným.

Mäkká duša jeho rozbolestila sa a srdce v omzaúpelo.

Priatelia rozišli sa — každý po svojej práci.

udovít dlho písal . . . dokonieval poslednú ka-

VajBD'k/ ; 8obrmu<' Ulrla. t. 7

98

pitolu svojho románu. Aristid šiel do papierne,

obzrel stodoly a vyšiel do póla. Na poludnie po

obede predložil básnik priateovi rukopis svojho

diela.

»Ajha, ja som už hotový . . . hate i vy po

svojom vec ukoni. « S tým odchádzal.

»Kam, ,udovíte?«

»Do Hrabovníka,« riekol Záhorec a pozrel

Sokolovi tak úprimne do tvári, že Aristid hodil

spokojne rukou a dal sa íta rukopis. Neodložil

rukopisu, až ke preítal nahlas posledné slová

poslednej hlavy: » . . . Umelec dal sa na cesty . . .

duša jeho oistená v ohni strasti, zjasnená ble-

skom, ktorý padol do nej z oka vysokého, an-

jelského stvorenia, rozšírila perute svoje a

vzniesla sa až v istý, nadvozdušný äther,

v ktorom veje duch Boží. Triumf jeho je nevy-

slovitený! On prebolestil jednu ažkú noc a do-

siahol najvyššie, o súdeno je dosiahnu smrte-

níkovi: „duševný mier.''

Sokol pohrúžil sa v hlbokú dumu. Ako vy-

soko stála pred ním osobnos poetova, ako jasno

svietila jeho duša! Ani » vekodušnos, « ani

»samoklam« nemal miesta v hrudi jeho. Onpatrí medzi udí, ktorí sostrojení sú z jemných

látok, ktorých srdce odtrhlo sa od zeme a bije

vyšším bitím. Aristid nemal pokoja doma. Pred

veerom sadol do briky a viezol sa do Hra-

bovníka.

99

»lVlilospani sú v záhrade, « štebotala Marka

a doložila tichým hlasom, položiac prst na svoje

svieže ústa: »a plaú, dlho už plaú. Bol tu pán

Záhorec a dlho hovorili s nimi o samote . . . nieovemi smutného museli prinics!«

V chodbe ozvaly sa kroky. Hrabovec vyšiel

celý rozjarený.

»Vitajte, vítajte, « hovoril pospešno, »mámplné ruky práce! Uprázdnilo sa miesto sirot-

ského, o týžde je stoliný výbor. Moje vý-

hady sú vemi skvelé . . . všetko myslí len na

ma. Váš hlas, pán sused, azda tiež budemma ?«

»Rozumie sa samo sebou.

«

»Priahaj, priahaj!« volal silným hlasom do

dvora. O chvíu už sedel na brike, v avej ruke

fajku, v pravej striebrom kutú palicu. Fajku za-

pálil si až tamvon, vykrútil avý fúz , . . »-*ohni,

Janko!« a chumáe dymu kundolily sa za od-

chádzajúcim.

Aristid šiel rovno do sadu.

Eugénia sedela na lavike pod košatou li-

pou, ktorú viedli umele do šírky, tak že konáre

jej tvorily hustú strechu. Zamyslcno hadela pred

seba, opretá o pe lipy. V ruke držala nerozpe-

atený list.

Aristid zoslal stá, dojatý krásou, ktorá ešte

nikdy nežiarila v takej omamujúcej sile. Eugénia

ho nespozorovala. So zadržaným dychom hadel

na bohaté krásy voných údov. V samote sme7*

100

omnoho prirodzenejší, ako pred umi, tak ako

i naša tvár je omnoho pokojnejšia, ke nehadí

do zrkadla. Eugénia žiarila, plála ... z nej vialo

prelesou, prednosti vekej, krásnej duše boly

v sladkom súzvuku s lepotou tela; všetko vo-

lalo u nej k životu, k vyššiemu pôžitku. Nie

každý lovek schopný je poži sladkosti žitia,

mnohým chýbajú orgány; zjemnený vkus a istá

sila, ktorá vyžaduje sa ako znáša bô, tak i

znáša neobsiahle rozkoše. Aristid stál nepo-

hnuto, bál sa preruši jej pokoj, ktorý tak zdvi-

hoval jej krásy a obkuoval ju krážom nevý-

slovnej miloty. ahúnko splývaly mäkké letné

šaty jej údami, zpod nich vidné boly skrížené

nôžky v úzkych, gombikovaných botinkách.

Nepohnute sedela, oi upreté nadol. Tie dl-

hých mihalníc padal ostro na bledú tvár. No

razom Ženka sa trhla zimnino, veké slzy vy-

ronily sa z jej oú a tiekly vono lícami. Ari-

stid vrátil sa niekoko krokov. Nechcel, aby

zvedela, že ju pozoroval; nao takéto prekva-

penie? 1 sám bol privemi rozúlený. Nijaká

moc, nijaký hlas rozumu nebol by ho zdržal,

on by ju bol schvátil v ramená, pozdvihol ako

diea a sovrel mocne, neodolatene. Srdce jeho

bilo, cítil v sluchoch každý tlkot tepny. Zpruži!

sa, vydýchol niekoko ráz hlbokým dychom

a pošiel hrmotným krokom k lipe.

Malinská vstala a podala mu s tichým úsme-

vom ruku.

101

»Podávam vám teraz ruku nie vo svojom,

ale v mene vášho priatea.

«

»Al<o to, milospani?«

Ženka podala mu list, Aristid ho rozpeatil.

Bol to krátky list.

»Aristide! Odchádzam. S Bohom! Nezabudni

na svojho priatea. Môj náhly odchod nenie ani

vrtocha, ani následok nejakého bôneho pocitu.

Va5u lásku vyerpal som do dna, odchádzam

s bohatou dušou a hlavou plnou dúm vených,neskonalých Som silný, cítim, ako potrebný

som pre svoj slovenský národ, ktorému po-

svätil som žitie. Nenie to márnos, cítim v sebe

zdroj, z ktorého napojím smädné duše. Vy ste

oistili, vyvýšili, obohatili srdce moje! Boh vám10 nahra šastím, ktorého ste hodni, lebo ne-

žijete samým chlebom. Zriedkavý to zjav v dne-

šných hmotárskych asoch Dovote mi jednu

prosbu: nemýte sa, Ženka a ty, vás spojil sámBoh, netrhajte tieto sväzky. Hugenia plakala

prudo mnou, ona sa znovu zrodila v tých slzách!

Drahocenné perly, z nich svieti Šastie. Pravota

jej blíži sa ku koncu. Hrabovec mi riekol, že

oakáva tieto dni riešenie najvyššieho súdu,

ktorý umožni vaše spojenie! Azda ma potom

uvidí Kokavka! Zatia s Bohom! S Bohom, druh

môj a ty istá slovenská duša, pred ktorou sa

klaniam k iernej zemi Moje veci pošli do

Prešporka. Uznáš-li za hodné, obstaraj vydanie

môjho románu, doho vlial som krv srdca

102

svojho. S Bohom, Aristid, poceluj bielu rúkusvojej nevesty! Tvoj udovít.

«

Sokol podal Ženke list. Ona ho preítala,

ruka jej klesla do lona. Tichý ston ozval sa

z jej ps. Nastal boj v nej, boj zúfalý, potria-

sajúci základmi jej bytnosti.

Aristid stál pred ou nemo. Cítil útos, cítil

šastie, nádej i strach. Do sladkosti nádeje mie-

šala sa múka neistoty. Veer blížil sa, už len

v horách diel blesk slnka. Tichý vetor šumel

lístím košatej lipy. Kde všetených vrabcov sle-

toval so sliviek na hriadky s virikom. Pestrý

stehlík priletel ako blesk a sadol na suchý

konár slivky. Krútil hlávkou, trepotal chvostom

a zapískal.

Ženka pozdvihla oi. Pred ou stál bujarý

muž s výrazom úcty a lásky na tvári. »Zivot,

život,« volalo to v jej hrudi. »Šastie, šastie,

«

šumelo jej dušou. Ono je také blízke — treba len

ruku vystre. Smäd za životom tak žarký a

blízko zdroj, jej osud tak neistý, smutný, a tu

možnos premeni ho na istý a blahý. Málo-

kedy dopraje Boh loveku, aby sám rozhodnul

nad svojím osudom: jej dal ho v ruku. Ale

v úzadí duše akýsi bô! Akýsi divný hlas ozýva

sa tam, nepoatný, ale zvuný. Aký to hlas,

aké šumenie a vrenie v najhlbšej hlbine: až tak

usedá srdce a trasie sa, ako osikový lístok. Aká

to obava, aká samonedôvera? Co donesieš to-

muto mužovi, ktorý šlechetnosou, ba sná ú-

103

tosou hnutý, zdvíha k sebe rozladenú bytnos,

ktorá nevydá už nikdy istého tónu? Otrávená

tráviš, zniená niíš, shodená do priepasti aháš

za sebou. Nie.

»Ženka!« zavolal Aristid, »poujte hlas ve-

kej duše umelcovej! Nikdy bych nebol pred-

stúpil takto pred vás, nehodný som vás! On

by vedel pochopi, oceni vašu hodnotu! Ženka,

osvobote seba i ma! o hatí vás, o múti

peknú dušu vašu?«

Srdce Eug:enie stiahlo sa kovito. »Áno,

pravdu hovorí! udovít, « poala nápadne ticho,

»ja milujem vás, Aristid, milujem vás, teraz

prišla som k tomu povedomiu. Ono zbudené

bolo istými slovami básnika, ktorý odišiel pred

hodinou. On jasno rozvinul predo mnou to. odriemalo v záhyboch duše mojej. Samoklam

mizol, životná sila hlásila sa konene k právu!

Chcem ži, chcela bych ži! o oakáva ma,jestli poslúchnem hlas temnistý, volajúci ni'/<i

»Nepoúvajtc na onen klamlivý hlas! Verte

srdcu, verte mne, ktorý oddávam všetko do

vašich milých rúk! Nie vzbúrená krv, nie pal

strastí mladistvých, ale hlboké presvedenie a

rozhodnutie muža máte pred sebou Odhoteuž raz ierne rúcho a závoj smútku, vy-

jasnite elo svoje, podajte ruku loveku, ktorý

estne mienil« Aristid podával jej ruku, ktorá

sa ahúnko triasla. Ženka vstala. Oi jej sa za-

svietily, úsmev, srdený úsmev sadol jej na tvár.

104

Zas vyhkly jej z oú dva prúdy sz, prse sa

dmuly, tie ladné, oblé prse, pretrpevšie toko

bôov a unížení. Pomaly dvíhalo sa jej krásne,

plné rameno.

Šust krokov ozval sa. Vysoký muž v za-

nedbanom, vemi ošumelom obleku blížil sa

k lipe. V rozúlení nezbadal ho ani Aristid, ani

Ženka, ktorej búrila telom i dušou slas nového

života. Neznámy muž zastal pred lipou. Tvár

jeho bola žltkavo-blcdá, oi horely svitom nonej

bludiky. Oi Ženky padlý naho. Podávaná ruka

klesla.

»Eduard!« zavolala silným hlasom, podob-

ným kriku topiaceho sa loveka, ktorého už-už

pohlti majú vražobné vlny. IVialinský stál a

hadel tupo pred seba.

»Poznáš ma ešte, poznáš ?« preriekol siplým

hlasom a poal kaša. »iVláš teda dobré srdce!

Prosím o almužnu! Toto iste môj následník ?«

obrátil sa k Aristidovi, ktorý zbledol na smr.

Silný muž cítil, že ho nechcú nohy drža. Sadol

na laviku a hlava jeho klesla do dlaní.

»Neprišiel som žiada svoje práva, nie,

Ženka! Neboj sa. Len alej, podaj mu ruku,

podaj! Ja som ju odstril, odstril! Si v práve!

Podaj mu ruku! Neboj sa, moja za ou nikdy

viac nesiahne!« Malinského schytil suchý kaše,

na perách zaervenala sa krv. Ženka prisko-

ila k mužovi a priložila svoju bielunkú šatku

na jeho pery. Hlasitý pla jej ozýval sa sadom.

105

»Ticho, Ženka! Príde tvoj strýc, ja sa ho

bojím! Nevolaj strýca, Ženka. nevolaj ho, pro-

sím a! Ani Karolu nevolaj! Len chvílenku ešte

— hne sa ztratím! Podaj mu ruku, podaj,

Ženka!«

Eugénia zalkala srdcolomne.

»Podám, Eduarde, podám na rozlúenie,

muž môj, upokoj sa; Eduard, tys chorý, vemichorý. « Aristid nemo stisol Ženkinu ruku. Tvár

jeho mala popolavú farbu, zdalo sa, že zostarnul.

Ticho vyšiel zo sadu, sadnul na svoju briku a

šahol nemilosrdne do koni. Tie zopäly sa vy-

soko, zalomily pyšné hrdlá a letely ako šarkany.

»Milosfpani, milosfpani,« bolo pouf meko-

tavý hlas od dvora. Emil Mravec blížil sa k man-

želom svojím trhavým krokom. V ruke krútil

krátku paliku. Prepletal nohami, až sa jeho

konitá hlávka potriasala.

Ženka ovinula avým ramenom Eduardovu

>iju, pravou rúkou hladila tvár na smr bledú

a vychudlú. Mravec vypfaštil okále, pohrabal

pravou nohou v štrku chodníka, naklonil tvár

a zostal ako primrazený stá.

»Pfui Teufel,« zašeptal, vidiac ošúchaného,

strhaného muža u boku krásavice, kypiacej krá-

sou a jasajúcej životným oh^om. Kontrast bol

veký, porážajúci. Ona stála ako kvetúca lipa

pri suchej jabloni, ktorej posledná ratoliestka

odumiera. Suché konáre stoja nedvižno, neci-

teno, ich nepotrasie ohnivý vetor — tucet

106

lístkov, už ožltlých, smutno trepotá vo vetre.

A lipa medzitým vydáva sladkú vôu a obži-

vuje, silí a teší všetko zôkol-vôkol.

Mravcova tvár postupne hlúpla. Konenerozovrel rty, zašomral nesrozumitené slová a

bežal nazad. Kamienky chodníka skákaly ako

žabky zpod jeho trasavých nôh, dupkajúcich a

miesiacich štrk.

»Ach, frajln Ernestin!« riekol k pensionistke,

ktorá držala v ruke knižku v zlatoreze a vy-

vracala interessantno oi nahor, iste rozúlená

ítaním sladkostných výlevov erotických. »GnäFrau celý Samaritán. V sade sedí s akýmsi

otrhaným pobehajom a hladká ho po líci!«

»Impossibl,« vzdychla kišasonka a vystrila

topánoku zpod ervených šiat. Karola vnišla do

izby a zaula posledné slová. Strpia. Tušila

nieo neobyajného. Sobrala sa do záhrady.

Mravec použil vhodnej príležitosti.

»Frajln,« riekol sladkým, piskavým tónom,

»už dávno chcel som riec vám svoju tajnos

— ja, ja, frajln, ach — ako mám vyslovi svoj

cit . . . takto, toto . . .?!« Od vekého citu spadol

mu cviker s nosa a zahúpal sa na elastickej

šnúrke.

Ernestína ukryla nôžku pod ervené šaty

a odvrátila tvár.

»Ach, si VVitzbold! o to má znamena ?«

Witzbold nechcel robi vtipy. Pristúpil bližšie,

vzal kišasonku za chudú, vlhko-studenú ruku.

107

Ona poala rukou krúti ako nebožiecom, on

ju nepustil, ale pritiahol ku svojim prsiam.

Na Semisetke mal veký gombík v podobe pod-

kovy, ktorá sa celá so všetkými siedmimi klin-

cami odtlaila na kišasof^kinej ruke, tak mocne

tisol k prsiam drahú, studenú páku. Kišasonka

sa zaervenala, vzdychla a obrátila oi rovno

k zenitu. Tu bol priaznivý okamžik.

Mravec spustil sa na pravé koleno a oblapil

ramenami tenký pás svojej krásky,

»Emil — to je strašné — wen der Onkel...

die ante . . .«

»Ja sa postavím celému svetu na odpor,

len tvoje sladké »áno,« len tvoje nebeské »áno«

daj mi pou. Ja — « Emil Mravec vystril bradu

dohora, roztiahol ramená a poal trias rukami.

Emilii vypadla kniha so zlatorezom z ruky,

udrela o svoj roh a postavila sa dolu písmom,

ako pozlátená strecha.

Dvere sa otvorily a dnu vpálil Hrabovec.

Trstenica striebrom okutá vypadla mu z ruky.

V izbe bolo už šero síce, ale dos svetla, aby

mohol dokonale obdivova nežnú skupeninu.

Nasledovala kliatba, ktorú neznesie tla.

Starý pán zohnul sa za trstenicou, chytil se-

ladona za golier a zdvihol palicu k drienemu

úderu. Ale Mravec, ktorý hotový bol postavi

sa celému svetu na odpor, hodil na zúrivého

pána prosebný pohad, ktorý odzbrojil ažkú

ruku Hrabovcovu.

108

»Marš!« zareval starý pán ako tur, »jobra

kaaro!« Tu zohnul sa k zlatej strieške. »Lie-

besklänge«, ítal zo zlatých litier, »hrmen sto

bohov prabohov, dám ja vám »Liebesklänge!«

Mladý pán uspel otvori dvere. Ako blesk letely

za ním »Liebesklänge.« Zlatá strieška oddelila

sa od listov a klapla Emilovi na chrbát. Listy

knihy fraly ponad jeho plece až na dvor a

padlý do kaluže medzi kaice a husi, ktoré sa

vemi poakaly, a trepotajúc krýdlami, vyronily

sa z kaluže na breh. Hus stárka, cítiac sa na

pevnine v dostatonej bezpenosti, potriasla

chvostom a obrátila sa so sykotom k predmetu,

o taký veký zmätok narobil medzi dvorskou

hydinou.

Mravec zabudol zapapra pravou nôžkou,

ale nezabudol nohy nakrivi. Oddýchol si na

erstvom povetrí. Marka vybehla na krik z ku-

chyne a vystrila hlavu z dvier.

»Dones mi klobúk. Marka, « riekol proseb-

ným hlasom náš zamilovaný hrdina. Dnu sa ne-

opovážil, lebo z izby zavznieval hrom Hrabov-

covho hlasu. Po rýchlej expedícii ohnivého ga-

lana poal totiž Hrabovec svoju káze^ k Erne-

stíne, ktorá bola s nimi v rodine a prišla »aufs

Land« k nemu. Marka vbehla do chyže pre

klobúk.

»Nech sa pái, mladý pán,« riekla, dusiac

v sebe smiech. Emil Mravec vytrhol jej klobúk

z ruky a odišiel bez krátkej paliky, .avé plece

109

ho pálilo. On potriasal plecom a nechutný úsmev

sadol mu na tvár. Vychádzajúc z dediny, stretol

Pavla Ružu.

;>Mladý pán,« riekol šuhaj k švihákovi

:

»e§te raz nech pošklbnú Marku, o u Hrabovcov

slúži, a tak im namažem ohlávkou chrbát, že

budú vola troch feliarov. V rukách Pavlových

opáala sa naozaj ohlávka. Mravec neriekol ani

slova, zaškúlil na Pavla a zrýchlil krok. »To

bol fatálny de,« pomyslel si, ke prišiel do

poa, »nech ert berie všetkých dedinských gro-

bianov. Ja idem do Pešti.«

Karola zalomila ruky a zostala stá pred

lipou.

)>Ten lovek opováži sa predstúpi pred oi

tvoje, holúbok môj!« poala hlasom poloplali-

vým a polosrditým. »Ten vagabund nehanbí sa

položi nohu svoju do tohoto domu! Eugénia, a

s tvojím dovolením, s tvojím vedomím! Ženka,

pre Kristove rany, vzdia sa od neho! Von zo

sadu, von z domu!« Hlas dobrej Karoly sa tria-

sol. Rozsdený Hrabovec, fuiac a hrešiac, šiel

chodníkom. »Pomysli si, sestra,* krial už za-leka, »ten trasonohý, zbrklý fifiri, ten peštian-

sky spitzkopf, opovážil sa . . .«

»Viem, všetko viem,« riekla tetuška, »veje tu, ve je tu!«

110

»Ba kýho beaha! nemá dos na »Liebes-

klänge«, stonoha kadejaká! ?«

Eugénia vystúpila zpod lipovej strechy.

»0n je môj muž, strýko!« riekla ticho, ale

urite.

Hrabovec vyvalil oi. »Vari sa dnes všetky žen-

ské zbláznily!« pomyslel si. Ženka pokraovala:

»a ja som jeho žena! Prosím vás, pristavte rozso-

báš! Rozhodnutie moje nedá sa premeni.« Medzi-

tým prišiel i strýc pred lipu. Až teraz pochopil

Ženku. Tvár jeho zaervenala sa, ruka poala

sa trias. Výstup medzi Malinským a Hrabov-

com bol búrny. Medzi oboma stála Eugénia,

tichá, ako by sa ni nebolo stalo. V hlbine

peknej duše svojej cítila vyplnenú prázdnotu,

ktorá ju tak trápila. Srdce zatrepotalo ešte raz,

pred oko jej duše predstúpil Aristid, v úzadí

ukázala sa šlechetná postava udovíta: »posledný

raz,« zašeptala a zavrela na chvíku vieka.

»Teda tak, milospani!« zareval zlostne strýc

a jeho ústa sa nakrivily. »To je vaka za to,

že som vás privinul k svojmu srdcu, ke tam

ten pán premrhal tretinu Hrabovcovského ma-

jetku! To je vaka za to, že som vás osvobo-

dil, skoro už celkom osvobodil od korhel'a a

márnotratníka, vytiahol vás z kaluže! Pekne,

pekne, pani neter! A ty, Malinský, opovážiš sa

vkroi na moju pôdu, ktorá je obažená dlhom

tebou urobeným! Ty prijdeš na oi žene, ktorej

111

zkazil si celý kvetúci mladý život! Fel az út,

le az út!«

»Teda vyženiete si i neter, « riekla so stu-

denou spokojnosou Eugénia. Eduard hadel tupo

pred seba. Neprirodzená ervenos sfarbila jeho

zbiedenú tvár: on zdržal kaše. Nemoc je

silnejšia, než vôa loveka. Kaše vybúšil a

Eduard odvrátil tvár . . . Karola pozrela útrpne

na zahubeného loveka. Súcit poal sa budiv jej útrobe.

Hrabovec bol neústupný. Obrátil sa chrb-

tom, dupol nohou a odišiel do svojej chyže.

»o s vami, deti ?« bedovala dobrá Karola.

Išla k bratovi. Ten sa osopil na u. »1 ty pôjdeš

z domu! Ani slova viac! Nechajte ma o samote!«

Eduard chcel sa odobra. »S Bohom, Ženka,

i bez pravoty osvobodím a naskore! Neprijímam

od teba viac obetí . . . tys' mi obetovala mnoho,

mnoho ... o po mne, poloviatej mtvole? Ale

svedomie nedalo mi pokoja, bál som sa, že zo-

mrem bez tvojho odpustenia. Prosím a o to

odpustenie, ako o almužnu, ako o skvelý dar.

Dovo stisnú tvoju rúku. « Ženka podala muobe ruky, on ich celoval. Chcel ís.

»Ja pôjdem s tebou, Eduard! Ty sa iste

zotavíš pod mojou opaterou.

«

V biednej židovej chyži dedinskéko hostinca

uložila Ženka muža svojho do postele. Celú noc

kaSfal strašne. Ona sedela pri posteli a neod-

vrátila oka od jeho tvári. K ránu zaspal nepo-

112

kojným snom. Eugénia položila hlavu na zá-

hlavie postele a akýsi nepovedomý stav zmocnil

sa jej. Nebol to sen. Ke zdvihla hlavu, uzrela

Eduarda polosediaceho. Rozpálená tvár jeho

bola úžasná, oko jeho zimnine svietilo.

»o ti je Edko?« spýtala sa.

»Kto si? o tu chceš? Daj mi ešte kalíštek!

o ma trápiš? Pálenku chcem!«

Ženka striasla sa.

»Nepoznáš ženu svoju? Ženka je pri tebe,

uspokoj sa.«

Eduard pretrel si oi. »Ženka, naozaj Ženka!

V tejto diere? o s tebou? 1 tys' biedna? Smädí

ma, jazyk mi prahne!«

Eugénia podala mužovi vody. Eduard okú-

sil — striasol sa. Potom ahol si a zaspal. Ráno

prišiel lekár; Karola poslala preho bez vedomia

bratovho.

»Skoro bude konec?« pýtal sa ticho a spo-

kojno nezdravý lekára žida, so zlatými okuliarmi

na krivom nose.

»Len sa šanova, šanova ! Katarr, gnä Frau,

púcny Spitzen-katarr.« Napísal recept a vzdialil

sa. Fridrich akal u voza.

»Nuž?« spýtal sa lekára.

»Tuberkulosa a —« pritom urobil znak

pitia, »ke bude vemi pýta . . . nech mu dá

kvaterku. Potom vždy menej.

«

»Biedna Ženka !« vzdychol si Fridrich Kre-

me a slza zasvietila v jeho šedom oku.

113

Karola ukázala tajne celú dobrotu svojho

srdca. Ke sa Eduard ako-tak zotavil, opatrila

manželov peniazmi a vypravila pre; s Hrabovcom

nebol možný kompromiss. On nechcel ani uo Eduardovi, na ktorého pokánie neveril.

»Zakia mohlo telo jeho slúži hýreniu, mu-il ženu, nemajúcu páru na široko, zanechal ju,

unížil, zhubil nádhernú, krásnu ženu, dobrú,

vysokú . . . Ke však hriechy obrátily front a uká-

zaly mu špatnú stranu svoju, lezie k nej, aby

ju spravil svojou opatrovky^ou. I tu vidno

ošklivé sebectvo. Ona je fantastka, ona chce

by svätou. Aká hlúpos !« Starý pán odpul a

zahrešil, až sa hory zelenaly. Každý lovek másvoj zvláštny spôsob, ke ho schytia nevšedné

city. Rozmrzený, ba opravdu smutný nad od-

chodom Ženky, predsa nezabudol na svoju kan-

didáciu. Ale jeho kortešacia bola celkom iná:

vadil sa s každým.

Aristid Sokol urobil posledný pokus u Ženky

pred jej odchodom. Ona prijala ho v krme v prí-

tomnosti Eduardovej, vyznala, že pravdu riekla

pod lipou, avšak doložila tichým hlasom:

»Nie, ja nie som stvorená pre šastie! Vevemi jasno ukázal sa mi prst Boží pri prvom

pokuse vymanenia sa z môjho kiuhu. Nazad!

zvolal jeho hlas, ja hlas poula som síce i pred-

tým, ale nejasno Temný bôf ležal mi na prsiach

i uprostred jasotu môjho rozdráždeného srdca.

V»j»r.k,i. «.»»>r«r.' HlcU 1. 8

114

Vypl povinnos až do konca, vypi kalich svoj

až do dna !«

Aristid nemohol slova prehovori. Jemuimponovala veká, mravná sila Eugénie . . . vepreto ju miloval tak vemi. Ona je ženou iného,

ktorý prišiel nazad k nej, zlomený duchom,

zniený telom, ale s kajúcim srdcom. Roztrhlina,

ktoá zdala sa by taká úzka medzi ním a Žen-

kou, že ju lahko mohol vyplni súdny výrok,

roztvorila sa medzi nimi na široko, že o jej

prekroení nemohlo by rei. Jeho cit bol estný,

láska veká, istá, od nejž záviselo šastie ži-

vota, — avšak in Ženky bol bezúhonný, nevy-

hnutný. Kollisia medzi dvoma jednak šlechetnými

citmi je strašná, koko sdc pukne pod archou

takej dilemmy!

»Ženka, opusti ma'« zavolal Eduard a za-

plakal. Pokryl chudými rukami žltú tvár a kle-

sol na diván. Celá archa vekej viny zaahla

mu na svedomí. Slová jeho znely opravdove,

vrúcne.

Aristid nemohol alej hade na tento ažkýboj. Poal veri, že v srdci Eduardovom predsa

bol zdravý, šlechetný nerv, ktorý k jeho ne-

šastiu neskoro poal sa hlási. Avšak kto je

k bezvýniminému odsúdeniu dos zlý? Kto hodí

kamera na zablúdeného v povedomí svojej vlast-

nej istoty?

Aristid sklonil sa k Žcnke a dotkol sa ahkoústami jej jasného ielka. Posvätný bozk lú-

115

cenia. Potom vybehol z izby a silným krokom

šiel ku Kokavke. »Ona je pravá,« šepnul, dojdúc

domov a hodil sa na diván. Rozmýšal, o mápýta za svoj kokavský majetok . .

Z južného Tyrolska písala Ženka udovítovi.

Vypíšuc svoje osudy, dodala: »Už zacelely

moje britké rany. Bô, ktorý hrýzol dušu moju,

prestal, a ke i necítim «naslaždenia,« ako vy-

slovujete sa vy. polo-Rus (udské klebety malý

predsa voao pravdu), hoci mám chvíle, kde hlási

poína sa srdce . . . istá tichá spokojnos leží mi

v duši . . povedomie, že som vedome neobra-

zila zákon Boží a hlas svojho svedomia. To je

Jušc^iuý Dtict; ktorý vy tak vysoko ceníte. Ja

poznávam celú jeho vyvyšujúcu silu. V Tavnom

tomto vozduchu vedie sa dos dobre Eduardovi.

Tetka povolila nám malú apanážu, pri skrom-

nosti môžeme sa tu ešte pobavi niekoko ias.

Eduard mlí, ale v každom jeho pohade je toko

vaky, toko lásky! Krvou nepuje, špirituosov ani

neokúsi. Kašle síce, ale lekár hovorí, že jeho

nemoc nenie smrtená, pri dobrej opatere môže

i dlhšie ži. Verte, že opateru má náležitú.

Oi jeho sú jasné, tvár dostala zdravšiu farbu.

Teraz som presvedená, že ma miluje . . . Strýc

sa durdí a srdce jeho aksi rýchlo horknc. Nenie

div, on nikdy hlbšie nenazrel do života udského.

V loveku vidí iba votum . . . Román váš ítam

už po desiaty raz! Vaka vám za pôžitok; vy

ste v stave rozuzli hádky a hlbšie problémy ži-

116

vota. Aký rozdiel medzi vaším románom a po-

viedkami, ktorými kmili nás povrchní maar-skí a nemeckí pisálkovia! Krásy sloveniny po-

znala som až teraz, a až teraz na cudzej pôde

uznávam, že je ona predsa mojím materským

jazykom. Boh daj rodinke mojej vea takých

mužov, o nie frásami, ale duchaplným vzdelá-

vaním literatúry vedia získa proselytov pre

vekú myšlienku vašu! Tvorením iba získame

a pritiahneme lepších duchov. Sišla som sa tu

s ruskou rodinou, ktorá prinula ko mne oprav-

dovou náklonnosou. »lVly Slaviani,« hovorí starý

pán, nejaký štátny radca, »my bratia. « Ako

sa pri tom šíri úzka, stiesnená hru! Ako mato potešilo! Oni bývajú až kdesi v Asii, a predsa

rozumiem mnoho z ich rei! Veký to pocit,

pyšné povedomie, by lenom takej mohutnej

rodiny. Ešte slovo o vašej skvelej práci: Vynepíšete pre povrchné rozjarenie citov, no vaše

dielo stojí na širokej postatí skutonosti a vy-

soké mravné princípy kvitnú nevdojak, samy

sebou z pekných straníc. Nevidno síce senten-

cie, ako: fabula táto uí . . . atd'., ale fabula vaša

predsa uí a pozdvihuje!

Odpustite, že píšem po nemecky. Pekné

veci po slovensky íta je omnoho ahšie, ako

len prostredné nieo napísa! Tak nás vychovali . .

.

Hriech rodiov naozaj prišiel na deti. Eduard

vás pozdravuje, ja som mu mnoho o vás roz-

právala . . . Poína zas kaša! S Bohom, uite

117

môj . . . Spomete si asom na svoju ctiteku

Eugéniu Malinskú. P. S. Nesmejte sa tomuto

dodatku. Odpíšte mi. o robí Sokol, jestli si

s ním dopisujete. Odporúam mu zakonenie

vášho románu; nech nezabúda ani on na vaše

krásne slová. Vaka vám ešte raz, vaka, a

želám vám obom veké dobrodenie božie: nech

mier duševný neopustí vás do skonania. Vaša

Ženka.

* **

Hrabovec i tentokráí prepadol pri vobe si-

rotského, trpí na podagru a vadí sa už i so

svorným Fridrichom, ktorý gazduje zase len

starým spôsobom. Karola chlopotí sa ez celý

de okolo gazdovstva a kuchyne. Už prestala

odklada, dôchodky našly kanál. Marku vydala

za Pavla Ružu a prevzala pri svadbe úrad ši-

rokej. Mravec zmenil dvakrát svoje »politické«

presvedenie, nahneval otca a ztratil tri miesta,

ktoré mu otec horko-ažko zaopatril. Ernestína

spieva v Slanici pri rozladenom piano piskavým,

zato však vemi sentimentálnym hlasom: »Wennich ein VOglein wär'.« Mala známos s dôstoj-

níkom, ktorý chodil k jej otcovi na veere, a

ke sa mu prejedla jeho kuchya, dal sa pre-

loži do inej garnisony a spolu i do srdca inej

dcérky s veerami.

Aristid dlho chorel duševne. Pri všetkom obdi-

vovaní vnútorných dôstojností 2enkiných predsa

118

s bôom niesol ztratu tak blízko, tak ladne ky-

nuvšieho mu šastia. Na ženbu viac nemyslel.

Pomaly bolo mu nudno »ui sedliakov o dva

cole hlbej ora« a dal svoj majetok do pre-

nájmu. Vo Viedni v obrazárni sišiel sa náhodou

s udovítom. Priatelia objali sa so slovenskou

úprimnosou a šli po slovensky na pohár vína.

»o s tebou, brat môj?« pýtal sa Aristid.

»Spisujem, spisujem — ale nenašiel somtakého vekodušného nakladatea, akým si bol ty.

Prídu i lepšie asy. Nakladatelia budú nás hada,nie my ich! Nuž ože s našimi známymi ?«

»Všetko pri starom! Hrabovec hreší a stone

na podagru; naša temná víla žije s mužom, kto-

rého vyrvala na pár rokov z hrtana smrti!«

»To zvláštna žena, brat môj! V nej býva

opravdová slovenská duša.«

»Prepiatec, rojko ty kadejaký! No, ale to

je pravda, že prevýšila nás všetkých vysokýmsm.ýšaním! I teba, brat môj, i teba!«

%

v jaskú.

Rozprávka.

1881.

Jánovi Hráškovi odpredali na verejnej dražbe

chalupu i s príslušnosami. Zostal so ženou i do-

rastajúcou dcérkou bez prístrešia a bez chleba,

a o bolo vemi unižujúce a smutné, stalo sa

to z väšej iastky jeho vlastnou vinou. Pra-

covitý domkár upadol do zlej spolonosti, poal

vyhýba chalupe a navštevova Jonáša Ehrlicha

(pri tomto poslednom neplatilo latinské pore-

kadlo: nomen, omen), kasa v dedinskej krmepokryla sa naskore hnusnými hakybakmi heb-

rejskými, ktorých valná iastka platila jemu

a potom to išlo pekne-rúe dolu vodou, ako

s každým sedliakom, ktorý dostane sa na ži-

dovskú kasu a do driapov tohoto bohopustého

úžerníckeho íloku. [-"olyp na dne mora nemátoko tykadiel a ciciakov, ako Žid spôsobov

znivoi celé rodiny. Phylloxtra vastatrix fa-

miliarum.

Jednou stanicou po záhube priplazilo sa po-

kánie. Ale predsa len prišlo, a za ním polepšenie.

HráSko zariekol sa pi pálenku, a Že vo svojej

mladosti prešiel kus sveta, vyslúžil kapituláciu

122

u vojska, prijali ho za železniného strážnika

k dlhému jaskú, dlabanému do tvrdej skaly tat-

ranskej. Veselá, svieža rieka prúdila sa nealeko,

nad ou strmely jedlinou pokryté vrchy. Najednom z nich boly šedé rozvaliny zámku Ne-

jedna skalka, dažom a vetrom oddelená od

múru, zomlela sa do bystrých vôd.

Hne pri zaadenom otvore jaskú stála

Hráškova strážnica; v nej sušila jeho rodinka

slzy, vyvolané náruživosou pijáckou a neša-

stím. Mladá Judka sa vermii pekne rozvíjala, jej

matka obrábala s mužom kuš poa a záhradku,

patriacu k úžitkom strážnika. Práca a schrán-

livos dopomohla rodine naskore k úplne uspo-

kojivému stavu, tak že Hráškova mohla oblieka

dcérku svoju isto a vkusne, ba omnoho jem-

nejšie, ako by oakáva dalo sa u bývalých dom-

károv. Inu, otreli sa o svet, o len chvíami —nealeká dos veká stanica vlívala i na stráž-

nickú búdku. A veru to nebolo Judke na škodu:

ve nezdala sa by narodenou pre tvrdý ro-

nícky stav. Malá nôžka a rúka, biela tvár a

rty jemné — to by bolo zkazu vzalo pri mo-

tyke. A vtipnej hiávky bolo by škoda! Prácny

život domkársky nedovolí uja sa snom a túham,

nedovolí rozlete sa fantasii. Tu v strážnici je

iná. Koko vlakov vynorí sa fukotom a huko-

tom zo skalného jaskú - - s každým letí diev-

enská myse svetom a predbieha ešte jeho let.

Koko štíhlych jedlí pnie sa do sviežeho hôr-

123

skeho vozduchu, a každá šumoce vo vetre po-

viedky a piesne. Pekné belasé oi Judkine ha-

del' smú vone dohora na rumy hradu a útesy

malebných skál — a nie voždy k hrude. A po-

tom aké isté, lesklé sú rušne, železné paripy,

v holú skutonos uvedené tátošiky. Korýtko

oha a korýtko vody dá šuhaj-vodi svojmu

tátošovi, a letí ke aj nie ponad hory a doly,

ako Popelvár, ale aspo^ popri mestách, horách

a dolách rýchlosou veternou, tak že ta zaletí

do veera, kde predtým jeho predchodcovia po-

trebovali týždne. A ruš^ovi vodiia sú naozaj

Popelvári. Na železnej pôde svojho ruša stojí

vysoká postava, žilnatá pravica tríma mosadznú

kuku, oi bystro hadia do predku. On je pá-

nom celého vlaku, na jeho ramenách spoíva

živol mnohých. Na celom modernom železninom

vlaku nieto kvapky poesie; až ta na ruše utiekla

sa ona k vodiovi. On je duša celého vlaku,

on je šlechetný nerv, spravujúci krýdla letu.

Pravda, musí hy taký svieži, mladý a drieny,

ako Gregor Rázny, správca rýchlovlakého ruša>»Achilleus.« Každý štvrtý de jachá on ez tunnel

so svojím rýchlovlakom až po hlízku stanicu.

kde ho zamenia.

Gregor je znamenitý miauik. Samouk, potom

zámoník, priviedol to svojou zrunosou a vy-

trvanlivou námahou aŽ na vodia. Náhodou ne-

bol raz HráSko doma, ke mal prilete vlak.

Judka chytila do malej rúky signálnu lopatu

124

a stala si po vojensky pred strážnicu, šelmovsky

salutujúc vlaku, spravovanému Gregorom. Onuspel hodi náhly pozor na drieneho námest-

níka. V bystrých zrakoch vodia utkvela štíhla

postava a šelmovsky úsmevná tvár devy, prv

než pohrúžil sa vlak do tlamy jaskú. Obraz

devy sprevádzal mladého muža ez jask i všetky

mosty a stanice. Ke o pár dní jacha! nocou

nazpä, šibol okom po strážnici, opretú majúc

ruku na hamovník. Svetlo lámp osvetovalo

Hráškovu postavu. Gregor si vzdychol, bárs ne-

vedel preo.

Hráško bol svedomitý strážnik. Pred každým

vlakom prezrel pozorne tunnel, odstrániac motlou

napadanú so sklepenia maltu. Zlého ducha, pá-

lenky, odriekol sa, a Boh mu pomáhal. Raz

rúbal drevo vo svojej malej pajte, ke tu pri-

kvitol Gregor Rázny. Hráško vyvalil oi ako

plánky. Vodi prichádza do strážnice! Ve to

aristokrata železniného delníctva, a on je paria,

posledný medzi svätými dráhy.

»F'omáhaj Pánboh, Janko!« prihovoril sa

vúdne Gregor; »prechádzam sa traou! i by

ste nemali pohár vody?«

»Ah, máme, máme! Tereza! Tereza!« volá

strážnik, odhodiac sekeru a utrúc pot s ela.

Namiesto Terezy vybehla z domku Judka

a zapálila sa. Gregorovi chutila voda zname-

nite, lebo ju pil dlho. Odvtedy chodieval astejšie,

až povstal z vodových návštev požiar. Gregor

125

a Judka si skoro porozumeli k vekej radosti

rodiov. Janko skoro spyšnel. Omnoho vážnejšie

salutoval pred vlakmi, ako by chcel kamarátsky

ruku poda každému vodiovi! »Moja dcéra bude

patri na rýchlovlak,« zahundral spokojne, kesa popri jeho búdke ahal dlhý nákladník. Chýr

o Gregorových suboch rozšíril sa skoro medzi

úradníctvom a služobníctvom stanice. Každý

uznal, že je Judka krásna - ale predsa len

strážnikova dcéra! Mesalliance! Každý stav másvojich aristokratov, a darmo hovorí sa v del-

nickych kruhoch o rovnosti. Na cintoríne je

rovnos, lebo náhrobníky nepremenia stav hro-

bových mtvol. Ale kde udia žijú v skupeninách

a spolonosti, tam s prvým dom spolubývania

utvoria sa rozdiely. A konene, ve práve na

nerovnosti udí zakladá sa všetko i v naj-

republikánskej5ích štátoch.

Gregor nerobil si ni z reí. Bol opravdivé

šastný milotou svojej vyvolenej.

Najviac príiny k nespokojnosti mal TomášHrubý, Železniný delnik na stanici. Tohoto ná-

ruživého a dobrodružného efadína okúzlila mladá

Judka - jeho smyselnos horela, krv mu udrela

do tvári, oi šfahaly iskrami, ke ju videl na

stanici, kam asom prišla po práci. Nik nevedel

o om, zkadia prišiel: zjavil sa a pre známosmaarskej rei prijatý bol bez alších ažkostí

do služby. Zlostným, rozjedovaným pozorom

hadel na vlaky, tiahnuce sa ez jeho vyhybadlo.

126

ktorého opatera bola jemu sverená. Na Gre-

gora zanevrel smrtenou zášou. Raz nocou íhal

naho s revolverom v ruke. Rázny prešiel popri

zákerníkovi, veselo hvízdajúc poskonú piese.

Trasavá ruka Tomášova zdvihla sa — ale zas

klesla . . . Zloin nebol uzretý v jeho duši. i po

zasúbení dvoch milujúcich robil úklady Judke.

Ona sa ho zakla a zutekala do staninej tra-

fiky. Zaškripal nešastný zaúbenec zubami, ale

ohne ešte viacej pálily jeho útroby. Neraz tiskol

horúcu hlavu o železo vyhybadla a zimnica dr-

vila jeho mocné telo. Tuho tmavé oi jeho na-

behly krvou a pery osinely, ke uzrel peknú,

hrdú postavu Gregorovu na rušni. Ach, on musí

napráva vyhybadlom beh jeho ruša — jeho 1

jeho!'. Keby ho mohol napravi do priepasti, ba

do pekla. Ke prvé ohne vybúšily v om, roz-

prestrela sa akási chladná zlos jeho vnútor-

nosou. Oi prestaly svieti, ale boly polopri-

žmúrené, poškuovaly neisto a behave. Jeho

prirodzená svárlivos dosiahla neznesiteného

stupa. S každým sa vadil, podkladal uom nohy,

popadali Povstaly hádky, súdy pred staniným

predstavenstvom, až konene povedali Tomášovi,

že jestli sa nemôže nijako znies, bude prepu-

stený, a to pri prvom prípade. Toto ho ešte

viac rozhorilo. Vídal bol niekdy lepšie asy, a

prítomné sa zhoršovaly so da na de. V ro-

diovskom dome ho maznali, osirotiac stal sa

sebevoníkom. Majetok zdedený strovil na már-

127

nosti a vo víre vilných náruživostí. Prepadol,

prepadol v hluku svetskom, sám a sám bez ro-

diny a priatestva, ktorého zošlechujúci cit mubol neznámy. A teraz, padlému na dno, zjavila

sa postava nevinná, prostá a hodná túžby. Prvý

pocit bol hnev, druhý zvírená, horúca túžba, a

potom nasledovala zhubná náruživos bez medzí

a hraníc, ktorých neznal jeho divý duch v niom.

Sú prírody, neznajúce sa ohranii. To sú ale i

najnešastnejšie.

Tomáš bol silný, vysoký muž. Naervenalé

vlasy pokrývaly jeho elo do polovice, husté

obrvy zatieovaly temnisté oi. Chodil a po-

sunková! trhavé, nervósne — robil na loveka

dojem rohatého motovidla. ChvíTou šiel rýchlo,

chvíou sa vliekol, pokrivujúc na avú nohu.

Vždy máchaval nepokojne rukama, najmä pri

svade. Býval v osamelom domku, a robotníci,

idúcka z nonej práce, astejšie zastavovali sa u

jeho oblokov, lebo z chalupy ozývalo sa temné

mumlanie, akési bóno-hnevné stony. Len raz

pokúsili sa zvedie príinu, v domienke, že je oby-

vate nezdravý, a tak chceli mu prispe po-

mocou. Ale obanovali dobrí udia útym hre-

Sením vrhol sa na nich; ako na buriov svojho

noného mieru. Chlapi stisli pleciami a odišli.

Za chvíu zase znely stony, pretrhávané rúhavýmhrešenlm.

128

II.

Starému Hráškovi pomiatlo dcérino šastie

rozum. Tereza len že nepadla s nôh zdesením,

ke prišiel raz so stanice so zapálenýma oimaa jazykom ažko babotajúcim — tak to zapáchlo

starým, hriešnym asom . . . Slzy polialy líce

ženine.

»Janko, pre Boha, o poínaš ?«

»Ni — stará!« odpovedal s prestávkami

Hráško. »Budeme ma zanedlho svadbu; milého

zaa! Rados, stará, rados! Upil som si od ra-

dosti !«

»Sám si pil?«

»S Tomášom. On sa tešil, vemi tešil —pozval som ho na svadbu !«

»Pre Kristove rany! S tým lovekom kama-

rátiš sa?! Všetko od neho boí, ale ty, ty si

vyhadávaš vždy najhoršiu spolonos. I spa— k nonému rýchlovlaku treba vsta!«

Jano si ahol s tichým protestom. Pred

polnocou zobudila ho žena a on polotriezvy len

chytil lampáš a ubieral sa ku jaskú. Noc bola

tmavá, ierne mraky ietely tepané vetrom po

nebi. Ke sa už blížil k otvoru, zdalo sa mu,

že akási postava vnorila sa do tmy skalnej

diery. »Hnusná ertovica, « potešil sa, »ešte mi

mátoží v modzgu! Bol to iste môj vlastný tiei^.«

Strážnik vošiel do jaskú. Lampáš jeho jarko

osvetoval kvádrové steny a oblúkové sklepenie

129

jaskú — vlhké miesta blyskotaly v lúachlampy. Koajnice bežaly rovnými iarami, úžily

sa v diake a mizly vo tme. asom zašumí

kvapka, padajúca so zaadeného sklepenia na

štroch trati. Po bokoch sú diery v skale vy-

dlabané. Každé dýchnutie strážnika vyráža sa

jasno. Hup — skoí žaba naakaná svetlom a

krokom a zmizne v bonej diere. Lampy jaskové

sviea vemi slabo, len tak aby bolo.

Pri východe jaskú stretol Hrášok ura,strážnika, majúceho búdku na druhej strane

nealeko jaskú pri moste. uro bol nczdravistý

šuhaj a samotár, pritom tichý, dobrosrdený a

prostý.

»Neprešiel nik jaskom ?« spýtal sa Hrášok

svojho kollegu.

»Nik.«

»Dobrú noc!«

»S Bohom!«

Oba sa vrátili. uro oprel sa o zábradlie

mostu a hadel do rieky, ktorá šumela pod ním.

Tuším sa osi ernie na rieke. Je to ln. A tak

pozde. uro sa utiahol do svojej búdky.

Hrášok vrátil sa k strážnici a akal vlak.

O chvíu bolo pou aleké dunenie, potom hvizd-

nutie a temný, rýchlo rastúci huhlot. Zase hvizd-

nutie a z temného otvoru vyrútil sa vlak málo

umiernenou rýchlosou. S ruš^a ozval sa so-

nórny hlas Gregorov a kytka sviežich kvetov

Vajcntk/: »it>raa.'< IMi-la. r. 9

133

padla strážnikovi k nohám. Vlak sa vzauje —len ervené svetlá zadného voza sviea a umen-šujú sa každým okamihom.

Hrášok odloží signálnu lopatu a vojde do

chyže. Judka sa podala v svojej postieke. »Tumáš kvety, « riekol Hráško, odovzdávajúc dcére

kytku.

»Otec, zdalo sa mi, že sto nazreli pred prí-

chodom vlaku do tamtoho obloka.

«

»Sníva sa ti! Ja som bol v jaskú.

«

Judka sa striasla, jej sa, veru Bože, nesní-

valo, ale dvoje oú blyslo ez table obloné.

Niekto obchádza nocou strážnicu, už pred pár

dnami zbadala stopy na svojej hriadke. Vari

len nie nejaký zlosyn?!

Už sa vykadil dym z jaskú, už poal vý-

chod jemným svetlom šerie, ke zaspala Judka.

Ale i jej ranný sen nebol tichý a spokojný.

Zdvihla asto ramená a vzdychala hlboko a

úzkostné. Videla vo sne ruše svojho milého

lete krásnymi dolinami. Ona bežala rovno s ním,

ba predbehla ho. Tu vidí zrazu, že koajnice

chýlia sa v priepas — boly odtrhnuté a visely

ako dva prúty nad priepasou bezodnou. Chce

dáva znak — ruka nechce poslúchnu, chce vola— hrdlo nemá hlasu. Temný ston ozval sa z psdevy a ona s námahou posledných síl - otvorí

oi. Popri búdke ahá práve ažkým krochkaním

dlhý nákladný vlak. Slnko už vyšlo a svieti

veselo na kraj.

131

Hrášok mal prácu na stanici. Predstavený

stanice zavolal ho k sebe a pochválil jeho vzorné

strážnictvo. Po chvále riekol mu, aby mal

strážnika ura na dobrom pozore, lebo že je

nezdravistý a nespoahlivý. ZamýšFa sa asto a

môže sa sta, že by zameškal niektoré zo svo-

jich povinností. Predstavený stanice dostal bez-

menné síce, ale pritom predsa pozoruhodné

udanie. A preto povyšuje Hráškov plat, ale robí

zodpovedným výlune jeho za stráženie jaskú.

Hráška tešila takáto dôvera a povýšenie

platu, a on vybral sa na zpiatonú cestu s ve-

selou tvárou. Slnko pálilo s neba a smädík do-

stavil sa. Rados v srdci, groš vo vrecku, smädv hrdle a krma v ceste — to sa pridobre rý-

muje, než aby bol mohol odola náš milý Hrá-

šok zvuku tejto harmónie. Ale bol by sná so

zatisnulými perami prešmykol sa popri dverách,

keby sa nebol v nich zjavil Tomáš Hrubý, dávno

už íhajúci za ním. »Janíko, Janiko!« volal

naftho a chytil ho za ruku. »Aký pyšný zostal

tento pán strážnik, odkedy k nemu zaletuje

Rázny; no ale zato si môže vypi s dobrýmznámym. <-

>»Nie, Tomáš! Mám slabú hlavu a v noci

treba byt triezvym.*

>»Kdcže je ešte noc! A ve nik nehovorí,

aby si azda prebral. iStrngneme si a pôjdeme

každý svojou stranou. « 9*

132

Hrášok vstúpil s Tomášom do hostinca.

Víno bolo znamenité a šlo hladko dolu hrdlom.

Janko prišiel skoro do sdielneho rozmaru a ne-

vedel prenachváli svojho budúceho zaa Ráz-

neho. Každé slovo chvály bodlo Tomáša priamo

do srdca.

»Ej, na to si ešte zapijeme !« A zase svietil

liter na stole. Ke ho vypili, našiel Tomáš nový

titul k alším flašiam. Hráška poalo svedomie

omína — tu sa dotiahli ešte aj iní delníci

s dráhy. Hovor bol jarý — ba i spieva poali

si — lebo ve bolo prvého, každý mal kus

groša.

Už sa hodne zveerilo, ke sa Hrášok ener-

gicky zdvihol k odchodu. Tvár jeho blala ohoma krok bol neistý. Tomáš vzal ho pod pazuchu

a sprevádzal k trati. Na ceste išli okolo druhého

hostinca.

»Janko,« hovorí Tomáš, »tu predávajú zna-

menitý otriezvujúci likér; ke pustíš si o len

dva kalíšky, necítiš nijakej ažoby v hlave.

«

Hrášok bol prístupný takémuto dôvodu.

Staré pálenie v hrdle obnovilo sa. Vošli do

krmy, a teraz šiel kalíšek za kališkom. Za

malú chvíu tratilo sa Jankovi povedomie —topilo sa v ni, ako sneh na slnku. Chcel vsta— posledné bodnutie svedomia pocítil v prsiach

— a padol na lavicu pohrúžený v mrtvý sen.

Tomáš prikázal krmárovi, aby ho nepúšal

v takom stave, a zmizol. V krme nebolo už

133

nikoho, krmár zahasil svetlo a nechal bedára

na drevenej lavici.

Hrášková s dcérou akala naho netrpelive.

Ke nechodil na mraku, bežala Tereza na sta-

nicu — ale nenašla muža. Povedali jej, že pil

v krme, ale že odišiel na mraku. Nešastná

žona prišla s plaom do strážnice; i Judka se-

dela smutná na výstrojnej svojej truhle a vzdy-

chala. Veerilo sa, prišla noc a Hráška ni a ni.

Polnoc blížila sa.

»Judka moja, cho ty miesto otca jaskom I

Prezri dobre tra a vrá sa mi skoro. Ja budem

zatiar stráži dom,« hovorí smutná ma a celý

prúd sz vyrinul sa jej z oú.Judka poslúchla. Noc bola veterná a tmavá,

veké krupaje dažda Sahaly tvár devy. Vošla

do jaskú — mráz bežal jej chrbtom. Chlad ovial

ju, tak že sa celá triasla. Ale erstvá deva pre-

mohla strach a kráala pozorne, lampášom pri-

svecujúc na železné koajnice, ktoré vyhladené

kolami, ako striebro blýskaly sa v lúach lam-

páša. Studená kvapka padla so sklepcnia na

jej hlávku. Už blíži sa k prostriedku. »Bože

môjl« zvolá chúda deva: tu osvieti jej lampáš

veké tri brvná, položené krížom ez koajnice.

Zmeravie biedne dieva, ruka nevládze trlma

lampáš — ten sa rúti na zem, zasyí a hasne.

Len slabé svetlo alekej lampy, pribitej o stenu

jaskú. Serie sa neisto. Ozve sa brinknutie — a

i to zhasne. Dieva okružuje hustá tma.

134

O chviTu má prilete vlak! Na vlaku jej

milý! Za vlak zodpovedný je jej otec! Hrúza

valí sa na neborku. Jej hlávka horí, slych tepe,

ako by roztrhnú mala sa jej hlávka. Niet asu.

Deva chytila sa slabýma rúkama do zúfalej

práce. Už odvauje jedno brvno — už ho valí

na stranu. Chytá sa do druhého. Triesoka za-

drela sa jej do ruky — ona nedbá na pichTavý

bô. Už i druhé brvno skoro odstránené! V tom

chytia devu dve mocné ramená.

»Stoj!« zareve temný hlas jaskom!

»Kto si?!« zavolá deva zúfalým hlasom.

»Tomáš, ten opovrhnutý Tomáš, « chripí

nešastník, »ktorý prichystal milákovi tvojmu

maliké prekvapenie v jaskú. Tu poteie jeho

prekliata krv!«

Judka vymanila sa z ramien Tomášových.

Jako cítila svobodné ruky, hne vrhla sa na

brvno, aby ho odstránila. Zaleka huhlal už

valiaci sa vlak.

»Ty nesmieš kazi dielo moje!« posmešne

zavolal Tomáš; jeho chrapavý hlas niesol sa

strašne dlhým sklepením. »Už letí tvoj milý na

ohnivom koni do záhuby!« A tu povstal nerovný

boj. Judka, odstrkovaná mocnými ramenami

Tomáša, vždy znovu tlaila sa k nešastnémubrvnu. Vlak huhlal vždy hlasnejšie. Už sa po-

triasala ahunko pôda.

>>Budeš mojou? budeš mojou, Judka? Ja

odvalím sám tieto hrozné brvná!« Hlas Tomášov

135

triasol sa náruživosou, ktorá dosiahla stupašialenosti.

Judka kakla na kolená. »Pre Božie smilo-

vanie, odvaže brvná!«

»Hah! Tu bude naša svadobná poste, pod

kolami tvojho mileného ruš^a, za ktorým si tak

rada pozerala. Bez teba ži — to mi nemožno,

bez pomsty zomre nechcem, nesmiem! Poúvaš?Už šumí spanilo rýchlovlak náš! Hoj, jak krásna

to hudba pre uši moje! Znáš múky, ktoré som

pre teba podstúpil? Vieš, jak asto zatínal som

nechty svoje do biednej, boFavej hrudi! A tvoj

milý pýšil sa medzitým na svojom prekliatom

rušni! Teraz je na mne rad pýši sa! Tys moja!

Moje ramená svierajú o len na okamih tvoje

sladké telo, ja cítim na svojej hrudi tlkot tvojho

srdca, na tvári mi planie ohnivý dych tvoj!...«

Dlhé hvizdnutie ozvalo sa a po fiom dlhý ra-

chot do jaskú vchádzajúceho vlaku. Dve ervené

svetlá ukázaly sa v diake. Celé sklepenie po-

triasalo sa. Judka sobrala svoje posledné sily

a odstrila od seba šialenca. Ten sa potoil a

sklznúc na mokrastcj pódc, padol na bok. V tom

ozvaly sa úžasné výkriky starej Hräškovej, ktorá,

starostná o dcéru, šla ju hada do jaskú. To-

máša pomútily neakané výkriky, Judka vrhla

sa ako ranená vica na posledné brvno a odva-

lila ho silou, zväšenou strachom smrteným.

V tom zaškripí hamovnlk, vozne bijú sa jedeo

1:6

O druhý, para syí v dvoch prúdoch a tiahly,

desný piskot zajaí jaskom. Pred samým mies-

tom nebezpeenstva zastal vlak . . . Gregorovi

bola podozrivá vyhasnutá lampa a zkúsené ucho

jeho rozoznalo vzdor hrmotu rušovému akýsi

neobyajný hlas. Avšak viac tušenie, ako po-

zorovanie nútilo ho všetku silu vynaloži zasta-

vi vlak.

Nastala desná scéna v jaskú. Náhlym drg-

nutím zobudil sa i najväší spá vo vlaku.

Z vozov ozvaly sa révy chabcov, vresk žien

a volanie o pomoc. Gregor skoil s ruša a

uspokojoval svojím sonórnym hlasom cestova-

teov. Lampy sluhov a konduktorov osvietily

záhadné miesto — nemý úžas opanoval všetkých:

pred rušnom dve brvná, tretie len polo odva-

lené s koajníc, a pri nich dieva s krvavou

rukou. Tomáš uspel vráti sa a bežal nazpak

tmavým jaskom.

Gregor poznal svoju Judku. Hrúza ho objala

do svojho mrazného náruia! Bože, Bože, i ona

chcela zahubi vlak? Sotva sa mohol spamäta,

ke už konduktor s topiom držali devu v moc-

ných ramenách a poali ju zlosou besne trha!

»Stojte!« zavolá Gregor, schytil Judku na ra-

mená a vyniesol na ruše. Jej hlávka bezvládne

visela, ruka ako mtva opáala sa na dol.

V tom okamžení ozvaly sa kriky od ústia

jaskú. Hrášok, zbudený konene zo svojho pi-

137

janého sna, skoil na rovné nohy — a bežal

z nešastnej krmy rovno k svojmu jaskú. Šipil

nešastie, a nenajdúc svojich doma, vrhol sa do

Jaskú. Tam stretol ho utekajúci Tomáš! V Hráš-

kovi zovrel jed a jeho vojenská krv rozprúdila

sa v om divoko. Nastal boj, nastalo hrozné

hrešenie a kliatba. Už podliehal starší Hrášok

mladej sile Tomášovej, ale jednako nevy-

pustil Janko jeho ruky zo svojej. Osob-

níctvo vlaku pribehlo k bojujúcim a sviazalo

oboch. So stanice pribehol pomocný vlak, fakle

osvietily jask a vysvetlilo sa všetko.

Samo sebou rozumie sa, že Hrášok prišiel

pod vyšetrovanie, z ktorého ahko vymanil sa.

Hrdinstvo jeho dcéry, a to, že bez jeho pomoci

neboli by dolapili zlodeja, pomohlo mu valne.

Ale od pijatiky sa odvykol náležité! Beh z krmyku jaskú bol plný múk, plný nikdy nepocíte-

ných hrôz.

A Gregor je pyšný na svoju mladú ženu!

»Takú treba vodiovi, « hovorieva, »resolútnu,

smelú, lebo on stojí jednou nohou v hrobe a

druhou v krimináli. Nao by mu bol a teda ne-

jaká maza. Ale skrúšene akujeme Bohu,

že nás tak divne zachránil v onej hroznej

noci.«

» Bol to in nevídaného zloinca, Gre-

^íor! Zloinca iste najväšieho, jaký dá sa

mysle(.«

138

»Nie zloinca, ale blázna,« povedal vážne

Gregor, »práve dozvedel som sa, že ho museli

z väzenia previes do krajinského blázinca.

«

A Judka sa ešte ten veer vrúcne modlila

za nešastníka.

^^

Babie leto.

Novella.

1882.

Pani Koreovská pribavila sa v mesteku.

Už sa klonilo slnko k obzoru, ez poludnie

topil sa sneh, tak že jej koiš Ondrej poal

strachova sa, že zoderie na kopnej hradskej

sviežo podkuté sane. No k veeru padol krýdlatý

sneh a poalo máliko mrznú. Gusta, jej bra-

tanica, ktorú vzala si k boku len zo zábavy,

dupkala netrpelive nôžkami o mokrú, neistú

dlážku sklepu, v ktorom vyjednávala jej tetka

poslednú kúpu. Bolože tých kúp! No nie div;

ke nechudobná dedinská pani príde do okres-

ného mesteka, k tomu pred Vianocmi, kokotam rozliných vecí treba nakúpi! A nadto mala

pani Adela Koreovská i prácu u pravotára

Zvonára, i tam sa teda pribavila. Nemilá vec:

mala zlého suseda — tedy nevychádzala z pra-

vôt. A to je veru veká mrzutos. Nebolo dosnepokojov a utrpenia, ktoré preniesla v ažké

asy revolúcie? Jej muž živo zúastnil sa na

tehdajšich slovenských pohyboch, utratil znanúiastku majetku a umrel pod prenasledovaním

perfídneho úradníctva, zanechajúc zadžené Vy-

142

škovce a vdovu. Adela vedela sa bori so živo-

tom, za nedlhý as oistila majetok od dlhov a

ujala sa bratovej siroty Augusty Koreovskej,

ktorej otec umrel ako mueník slovenský na ši-

benici, lebo išiel bráni meom národ svoj pod slo-

venské zástavy. Gusta vyvinula sa pod starost-

livou rukou tetky v potemnistú, trochu zadu-

manú, pritom zaujímavú devu. Nevdojak udí

priahovala a nevediac o tom, okrašFovala dom

i spolonos. Koreovskej dom poal znovu

kvitnú, ona ako jasienka, Gusta ako plná má-

jová ruža. Ich dom bol vážený, a ponevá žen-

ským neprichodilo stara sa o politiku, vídal

astejšie hosti z najrozmanitejších táborov.

Krása Gusty zaokryla rodinnú históriu. Zdalo

sa, že stará Koreovská dožila sa mieru a ša-

stia. Len ten sused, ten sused. Kornel Belan

volal sa hubite jej pokoja. Mal pekný ma-

jetok, tisíc vrtochov, medzi nimi: neukrotitenú

nenávis proti ženskému pokoleniu. Táto zášbola jedinou pohnútkou, že robil súsede vekúprotive. Tam jej odoral brázdu, tu srezal naj-

krajšie haluzi štepu, lebo visely nad jeho po-

zemkom, tu zase kázal prehna voly ez jej ate-linu. »Strašidlo! však ty predáš svoju škvarku!

Viecha!« No viecha nepredávala škvarku, ale

bránila sa ako mohla proti susedovým nápadom.

Sú sekatúry susedské, ktoré nemožno právom

stíha. A tieto bolely najviac príkladnú gazdinú.

Celý rok vliekly sa pravoty a zapríiovaly

143

nepotrebné výdavky. A vnútorne nebol Belan

zlý lovek. Nenávis a báze pred ženskými

hnaly ho až do krajnosti. Vo svojom dometrpel iba jedinú ženskú, starú Doru, a to len ako

inventárny kus dediný.

Adela Koreovská usporiadala poslednú

kúpu, dámy vprataiy sa pomocou Ondriša do

sánok. Kupecký pomocník medzitým pokládol

pakety do zadného prieinku. »Ráte i druhý

raz rozkáza,« riekol a zohol sa ako trs.

»No, Ondriš, pohni v mene Božom!« riekla

pani Koreovská. Sotva urobily kone pár sko-

kov, zas bolo pou veliteské »stoj!« Hrkálky

silnejšie zahrkotaly a sane zastaly.

»Sko tam k plechárovi,« riekla pani Kore-

ovská, »nech sú mi tie hrnce na prádlo hotové

do soboty. « OndriŠ zastril bi do koženého

íutrálu a kýval sa ku plechárovi. Plechár ne-

porozumel Ondrišovmu posolstvu a vybehol sámprostovlasý k saniam. V jeho iernych, mastných

vlasoch topil sa padajúci sneh. »Aby mi len

netiekly, pane majster!« prísne nakladala Kore-

ovská, »a len nijaké klince, ktoré hrdzu robia,

to kazí bielize. « Plechár súbil všetko, a sane

sa pomkly alej. Na predmestí zastali ešte raz:

tam bývala agentka služobného personálu. Pri-

volali ju k saniam »Zuza, zle ste mi poslúžili

s Žoíkou! Mlsná a lenivá, ba i nocou blúdi.

«

»Pre Kristove rany, milosfpani! Nenie možné!«

»No, no, hate, abych inú dostala. « Sane

sa definitívne daly do behu.

144

»Na každej nájde chybu, « dudlala agentka

Zuza, »nik u nej nevydrží. « Okrútila holé bar-

navé ruky do zástery a nahrbená ztratila sa

v nízkych dverách malého domku.

Konene sa dostaly dámy z mesta. »Chvála

Bohu,« vzdychla Gusta, ktorú dos málo za-

nímaly tetkine starosti hospodárske.

Studený vietor zavial od polnoci a dvíhal

celé chomáe sviežo napadlého snehu. Asi ho-

dinu letely sane, dámy mlaly. Iba pokriky ko-

iša prerušovaly monotónny šum saní. »Hió,

Luca!« »Ehé, Tátoš!« »o striháš ušima, po-

tvora!« »Nu, nu, aké to strachy, to klát!« »Hió!«

»Hatta, hatta!«

»Pohni, Ondriš, pohni, « ozval sa zvonivý

hlások mladšej cestovateky, »aby sme za šera

prešli bor.«

Ondriš vytiahnul bi z futrálu, švihnul ním-

dva razy tuho vo vzduchu, a potom ho pustil

na chrbát Tátošov, ale nie nemilosrdne. Sane

sa razom trhly, tak že obe dámy akoby na

povelenie razom oprely sa na kožené operadlo.

Vošli do boru. S oboch strán pnely er-venkasté pne boríc, z nich vialo teplom. Možno^

že je to namyslené, no mne zdá sa, že bor

hreje. Ideš letom okolo bukového, dubového^

lebo i jedovélio kra: chlad z neho veje. Chod"

okolo borového, zdá sa ti, že akýsi teplý

dych a zarazil. Pod boricou niet chladivej tieni:

hoci i nepreniká slnený blesk ez koruny, na

145

teplo jeho akosi preniká. Cele iná chladí bu-

kový háj!

Gusta pocítila náteplie boru, odhodila s tvári

runík, a z jeho šedých záhybov vykukla svieža,

mrazom rumenná tvárika mladej devy. U nás

mnoho milých, otvorených Ženských tvárí, no

pravidelná krása je riedkosfou. Augusta Kore-

ovská mala bezúhonný profil, živé farby, vekéoko, ktoré hadelo tichým, prísnym svetlom, aké

máva asom mesiac. Teraz temné, veké ois úubou hadely dookola. Stpy boríc hemžily

sa, rovno ako by viedly tance na šedej pôde,

len riedko pokrytej snehovými fakmi. Vetor

dual v korunách, no nemohol si prekliesni

cestu až k saniam. Taký necítcný vetor je len

hudbou, tajnou a príjemnou, je tušeným len

vetrom.

Asi v polovici boru razom prestala dráha;

hlboko brodily kone vo sviežo napadlom panen-

skom snehu, nedotknutom krivicou saní. No

v závetrí boru nebolo aspo závejov, cesty ubý-

valo. Sotva stihli vymani sa z boru, poal pa-

da sneh ešte hustejšie, šero rozprestrelo sa a

zahalilo celý okršlek do svojho tmavo-Šedého

závoja. Táto zimná tma nie je taká hustá a

ierna, ako letná pri zachmúrenom nebi, lebo

sneh fosforeskuje akýmsi bielym svitom, on

ako by vsiakol do seoa kus svetla denného, a

vydáva ho skúpo nocou.

146

Kone bežaly širokým poom, avšak už a-stejšie premiealy beh svoj v krok: poaly sa

tvori záveje. Dámy premenily sa v dve sne-

hové sochy, mäkký, svieži sneh je lipkavý, a

kde sadne, sedí pevno.

Ondriš pokrikoval vždy astejšie, údery jeho

bia prestaly by už vemi milosrdné. Niekdy i

stal na rovné nohy a usiloval sa preniknú tmu

a mete. Vôbec hniezdil sa nepokojne na sed-

lisku a prestal s komi shovára sa.

»Hó, hó!« zakrial. Brodili sa vysokým zá-

vejom, sneh sa sypal vrchom do korby. Kone

vyahovaly nohy zo záveja a kládly ich nesmelo

do snežnej spusty. Z mokrých chrbátov vystu-

povala para.

»Nie ti je zima?« pýtala sa tetka Gusty.

»Nie, tetuška.

«

»lVlne je horúce, « doložila tetka. »úto mi

našich koni Nešastný Belan! Preho humplu-

jem drahý statok!«

»A pre plátno nie?« ozvala sa Gustka, »a

pre medovníky, voskovice?«

Mete hustla. Sniežky prestaly sa už lepi

na odev boly tuhšie.

Sane zastaly. Ondriš buchol nohou do nosa

saní, vytiahol ruku z halenovej rukavice a riekol:

»Zle je, milospani, ztratili sme cestu ! alejsa bojím. Tu musia by niekde hlboké výmole!

Bože uchovaj, keby sme sa ta vrútili! Tam za-

hynieme, i kone i my!« Kone boly v prvomrade.

147

»Nuž a i tu chceš nocova, chumaj ?!« za-

kriala Koreovská nervósne. Na titule bola dosštedrá; zkúsila i pohnutý život vojenský a po-

vstalecký.

»Rozkážu, pôjdem! No, ve nevidím ruky

pred tvárou! Zahynieme, ich milos, zahynieme!

Úbohé, nerozumné tvory! Ledva dýšu!«

Gustka vytiahla z muffa svoju malú rúkua pozrela na u. Naozaj, sotva ju bolo rozozna

v hustej, tmavo-šedej tme.

»Kdeže máš oi, ty ospalec! Prihol si si

v meste besnice? Pijak nešastný!«

»Nie, milospani! Triezvy som, ako novo-

rodzeniatko. No nech sami pozrú! Nevidno na

krok!«

»Nuž ale i prvý raz ideš tadiato ?!«

»Ve sa sám udujem, — tuším nás vodí!«

doložil nesmelo, a bol presvedený, »že ich

vodí«.

»Tvoja hlava opitá nás vodí , ale kade!

Pekná história, temer doma a blúdi !«

No na výitky nebolo asu. Vetor sa zo-

silnil, zdvihol oblak snehu, zavíril ním ponad

sane a sosypal ho hojne na ne. Kone poaly

ffkaf nespokojno.

Nemilé položenie. Gustka pocítila popri

strachu akúsi tajnú rados. Celú váhu nebez-

peia nevedela pochopi, a trochu toho dobro-

družstva šteklilo jej sviežu obrazotvornos.

»Už len pohni!* velela tetka, ale daj pozor.

Drž kone, jaSia sa!« lO*

148

Ondriš šahol do koni, tie sa zopäly, no ni-

kam do predku. Musel soskoi, pohol sane

na bok, kone potrhly. Krok za krokom, pomaly,

opatrne dvíhal sa povoz do predku. Zastal.

»Prosím ponížene, ja nejdem alej. Ve sa

tuším vraciame k boru. aa — akási mrákava

pred nami!«

Ondriš sišiel s kozia. »ldem stopu hradaf,«

riekol a omotal opraty o nos saní, ktorý sa

konil hlavou fúzatého beára, z dreva vykrúž-

lenou.

Sotva urobil biedny Ondriš niekoko kro-

kov, už zmizol s oú dám, ktoré odhodily boly

s tvárí teplé vlnené šatky. Sneh padal husto

na tvár Gustinu a roztopený kanul ako prúd

sz po jej lícach.

»Teraz sme celkom samotné,« polo jedo-

vato, polo tajeným strachom riekla Kore^ovská.

»Len ticho se, Gustka, aby a neprevialo. Veby sme mali by už blízko, da prekonanej

cesty!«

»Nuž a jestli sme išli opaným smerom,

ako zdá sa Ondrišovi?« -^o chrbte panej prešiel

mráz.

»Hou!« bolo pou zaleka Ondrišov drsný

hlas. V chumelici zašiel kamsi na pravo a ne-

vedel nájs sane.

»Ondriš, tu sme!« zavolala tetka.

»Ondro!« "opätovala za ou Gusta silným,

zvonným hlasom, vystupujúcim zo zdravých ps.

149

V šume vetra a padajúceho snehu znel on ma-gickou krásou.

»Hou!« bolo pou po druhý raz, no omnohoslabšie. Patrno: Ondriš sa vzaoval.

Gusta zakríkla ešte mocnejšie, tak mocno,

7.e hlas jej ztratil zvonnú prsnú resonanciu a

blížil sa ku kriku. Ticho. Hlasy dám sa spojily.

Ticho. Šuští hustý sneh, netrpelivo fka nárunýkô, jeho kamarád hrabe prednou nohou kyprý

.sah. Dovôkola pustý, bezíoremný snežný chaos.

Divné obrazy snujú sa v metelici. Ve to hora —ona vystupuje do vyše. Ve to nie hora, ale

vysoký vrch, srázny, kolossálny. UŽ spasol, uŽ

otvorila sa nekonená dia, osi mihotá sa, osisa blíži. Blíži sa fujak a snehový zásyp. Vír

snehový mauje prepodivné postavy, raz zdá sa,

že masíruje kolonna vojska veda saní, raz ukážu

<a vysoké domy.

Gustka mala už dos toho dobrodružstva.

Na jej tvári prestal topi sa sneh: bola už stu-

dená, ako snehový páper.

Nespokojnos rástla. Dámy slýchaly, že kekô uje zaleka vlka, vtedy pone ušima stri-

ha a íka. Bože môj, vari blíži sa vlk! zkrslo

v hlavách ženštín.

Kone zarehtaly, zopäly sa a trhly mocne sa-

ami. Ešte dva kroky, náruný vboril sa hlboko

do snehu, len že mu hlava trala z neho. Sed-

lový sa zjaSil, potiahol a sane sa vyvalily, vy-

sypúc obe dámy do mäkkého snehu. Gusta so-

150

brala sa dos skoro, avšak teplú botošu ztratila

s pravej nôžky. Jemná rievika zaryla sa do

snehu. Biela punoška zmáala sa. Tetka zo-

stala leža nepohnuto, ako v mäkkom páperí.

»o vám je, tetuška!« úzkostné zavolalo

preaknuté dieva, trasúc sa zimou.

»Ni! Nemôžem vsta. Pomôž!«

Gustka urobila krok, druhá botoša zostala

v snehu. Už vyše kolien cítila studenú vlahu.

Vietor zadul, meter nesiahala už len od jednej

strany, ale krútavou od všetkých bokov. Oiotvori nedalo; Gustka usilovala sa k tetke,

ale už nevidela, kde leží . . . Hmatala voslep, do

rukávov nabralo sa jej snehu.

Ozvalo sa temné mrmlanie a šum snehu,

ktorý povstáva, ke ním brodíme. Na malom

briežku nad úbohými ženskými zastal si —Kornel Belan.

»Vlk,« pomyslela Gusta a uupila sa do

snehu. Pritom odhrnula sa jej šubka a sneh

nasypal sa jej i za hrdlo.

»o to tu, kto to tu!« bolo pou mužský

hlas, mrzutý, neprívetivý.

»Chvála ti, Hospodine! nie vlk!« vzdychla

Gustka a usilovala sa priblíži sa k neznámemu.

»Bezpomocné ženské . . . smilujte sa!«

»Ženské!« zamumldl Kornel, a už sa chcel

vráti. Stroji! na svojom záhumní pás na líšku,

a zaul volanie o pomoc. osi ho ahalo, vehlas ozýval sa na jeho pozemku. Ondriš zmýlil

151

cestu a voviezol dámy svoje pred blízke humnostarého mládenca, bez toho žeby bol vedel, kde

sa nachádza. Hustá snehová kundol slepila oi,

klamala, zmotávala všetek cit pre smer.

»Ve to sused, « s úžasom pomyslela Gusta.

»Pre Boha, rieknite, kde sme?« ozva! sa

hlas v snehu zaborenej Koreovskej. I ona za-

ula hlas udský.

»V Surovinách na mojom záhumnl,« za-

mumlal Kornel. Svedomie sa v om zobudilo.

Podišiel k saniam, jednou rukou ich zdvihol,

tak že stály na oboch kriviciach.

»SadajteI« velel bez ceremónie. Gustka

horko-ažko pomáhala tetke na nohy, Kornel

koovi, tiahnuc ho za zubadlo. Potom zaboil

v avo a už vržaly široké vráta. O chvíu bol

celý povoz v stodole. Dámam sekaly zuby od

zimy. ez stodolu dul tuhý prievan.

»Chcel som lapi líšku, chytily sa dve,« po-

myslel Belan, a pot mu vyšiel na elo '>o

teraz? Ve len nemôžem tie »osobr^< vyhnado nonej búre.« Víchor zareval, desno hvižal

v Skulinách stodoly.

Kornel Belan zavolal na sluhu a kázal kone

opatri; »ve vemi zkrchly. nehožiatka,« doložil.

»Vlk!'< pomyslela Gusta, »my ni? Aký to

lovek! Nechá nás v prievane stodolnom.«

Vaka oproti ochrancovi premenila sa v jed.

Sluha pomaly, ako by mal asu nazbyt, vy-

priahal kone, povofnc hádzal opraty ez ich

152

chrbáty, rozvažite odopínal zdržiaky. Koneneich zaviedol, hrešiac, po jednom do stajne. Po-

tom vošiel do kuchyne, spokojný úplne so svo-

jim dielom, zakašal, striasol sa, podúchal do rúk.

»Nenie hodno psa von vyhna,« riekol v ku-

chyni starej Dore, ktorá ticho párala perie. Za

každým desiatym pierkom vzdychla »A—a—ch!«

Kornel chodil po chyži v hrozných rozpa-

koch. Obzeral svoju chyžu, odostlanú poste,

prichystané noviny, k zažatiu prihotovený a-jovník.

»uro!« zavolal konene.

uro sa vrútil do chyže a poal si škraba

zátylok.

»Povedz tým paniam, aby sa dnu úbilo!«

Horko išly slová tieto z úst Belanových, tvár

jeho mala melancholický výraz.

»Akým paniam ?« spýtal sa hlúpo uro.»Tam v stodole na saniach sedia; morky,«

doložil pre seba.

uro sa vliekol do pajty.

»Aby sa úbilo,« riekol a ušiel.

Naše nešastné, zimou skrahnuté cestova-

teky voky nevoky sišly zo saní. V kuchyni

ich nik nevítal. Dóra vyvalila oi, polo-natrhnuté

pierko nechala nedodrapené, podniesla nebiclené,

konopné opliecko k nosu a smrkla.

Tetka s bratanicou vošly do chyže. Mal

Kornel izieb dos a dos — no, o po nich, až

na jednu, nekúrené boly všetky.

153

Koreovská klesla do koženého foteu. Bola

blízko k mdlobe. Nešastné bolo ich cesto-

vanie — no ich spása bola taká podivná, za-

hanbujúca, nemožná, zdalo sa. Avšak skutonosje skutonosou, vdovica i s pastorkyou na-

chádzaly sa v dome nenávideného, hrubého,

zlostného, nesmieriteného nepriatea.

Pán domu zmiznul v bonej izbe. Cestova-

terky pouly už iba cveng sklených dvier.

Hnev, no ešte viac nervósna mrzutos zavládla

jeho dušou. On v zime, vo tme, a v jeho kú-

rencj izbe ženské. Ženské, pováž, ó, lovee

!

»Bože môj,« zakol sa naraz Kornel, »ože po-

vedia na to susedia? Aký to bude nekonený,

nesmrtený smiech. « Posmech vemi ažko zná-

šal, pálil ho na duši, viac ako hryzota svedo-

mia, viac ako okovek na svete. Celý zniený,

udrel si päsou do ela. »Ja mamas, ja trúba!

Nemohol som ich tam necha v jazernom pekle!«

Už rozmýšal, že dá zapriahnu svoje faky, a

odviez ta, pre »ahký tovar, klebetnice, ostudu

loveenstva. « Ve i tak len pol hodinka do

VySkoviec. Tu zaskuala povíchrica, obloky za-

cvendžaly, ba i strecha obšírneho prízemného

domu sprašala. »Ve by zahynuly faky moje,«

pomyslel si a sadol na stolicu s vysokým ope-

radlom.

Bieda železo láme. Naše Ženské poobzeraly

sa po chyži a nemo súhlasily, že veru tu ninezostáva, iba zariadi sa po domácky. Izbica

154

bola dos prívetivá. Mohutný, solídny stôl stál

na prostriedku, nad ním knísala sa visiaca lampa,

iste tiež znepokojená nebývalou návštevou. Na

stolíku pri posteli ukal rýchlym taktom bu-

díek. Pri om v akurátnom poriadku ležal

pérový nožík, ceruzka, mištika na popol, ná-

dobka na zápalky, majúca formu medvedíka na

zadné labky vzpriameného. U postele ležala

medvedia koža, krásna silná hlava dravcova

hadela tupo do sveta sklenými oami. Chalát

s erveným futrom preložený bol ez operadlo

divána; darmo akal svojho pána. Pri obloku

celá výstava penových fajok, pekne-krásne

v prieniku. Malá bibliotéka zastretá bola še-

dým' alúnom. Nad posteou visela puška, re-

volver a myslivecký nôž. Na stene medzi oknami

viselo ello, sláik bol šikmo pretiahnutý pod

strunami. Pec hovorila príjemnou, pasigrafickou

reou, srozumitenou v zime pre všetkých smr-

teníkov. Malý ajovník stál na stole: pri omflaštika so špiritusom, druhá s rumom. Ple-

chová dúsnika, polootvorená, ukazovala svoj

milý obsah bieleho cukru.

Dámy shodily šuby. Z jednej vylúpila sa

vysoká postava Gusty. Vrko, prevrhnutím do

neriadu uvedený, padal jej chrbtom niže kolien.

Bol to ažký, bujný vrko, že by sa lovek za-

divil nad silou ladného hrdla, ktoré ho musí

nosi. Tetka poala tiež svoju toaletu.

Medzitým biedny Kornel nyl v zúfalosti.

155

Jeho pokoj, jeho mnohoroné obyaje, poriadok

života — všetko prervané, zkazené, pobúrené.

»ože len robia neStastnice,« zamumlal a

bh'žii sa k skleným dverám. Nedobre zatiahnutá

oponka dovolila mu výhad do chyže. o videl!

Jeho mäkký chalát na diváne postlatý, iste bude

na om odpoíva niektorá zo ženských. Na

fajonej skrinke povesená bundika! Mokrá

bundika pri jeho penkách ! Na foteli, jeho foteli,

sedí mladá Koreovská (prekliate meno I). Hah,

rúkou pozdvihla máliko sukienku, botinka od-

padla i s punuškou na zem. Blysla biela nôžka.

Malá biela nôžka so slabým priesvitom belasých

žiliek, a punocha, ženská punocha závisia na

operadle jeho mileného stolca I Ženské punochy,

sušia sa pri jeho vlastnej, vlastnukej peci!

alej nemohol vydrža takýto pohad. Bolo mui vecou svedomia takéto špehovanie. Zamumlal,

že ženské nevdojak, ako na povelenie, pozrely

na vyvalené sklené okále medveacej hlavy. I

vyšiel utrápený mládenec kol do kola do ku-

chyne, tu ho netrpelo, vrazil do komory a za-

dumal sa. Tam páchlo chlebom.

»Doma pán?« ozval sa v kuchyni mužskýhlas.

»Doma,« riekla Dóra a párala trpelivo alej

svoje perie.

Bol to polesný Fabian Spálil. Poas svojho

pobudnutia v Uhorsku, ztratil to posledné /, a

menoval sa od niekoko rokov »^pály.«

156

Špály otriasol so svojho šedého kabáta

sneh a valil sa ku dverám. Bez klopania otvo-

ril; medzitým uspely naše ženské dos alekopokroi v nedbalkách. Špály zostal stá v dverách

ako hromom porazený. Z úst Adely Koreovskejvyroni! sa krik úžasu a prekvapenia. Gusta,

bárs bola biela, cele biela, bosými nôžkami pri-

behla k dverám a zachlopila ich tak energicky,

že by pán polesný skoro bol dostal frku po

ervenom, hodnom nose.

»Ah I« zavolal plným hrdlom, a trochu sa

potoil, »teda takú holubiku usalašil u seba

srditý misantrop a misogyn Kornel! Ej, ej, nová,

celkom nová vec! Kdeže si, ty vokativus?«

Kornel sa rozhneval zúrivým hnevom. Vy-

skoil z temnej komory, ako blesk z mrákavy.

»Koho smieš upodozrieva?« spýtal sa hosadrsným hlasom. Jeho bodrá postava sa vypäla,

z oú svietil akýsi blahorodný, bohatýrsky ohe.Tak sa zdalo, ako by mu nešlo len o obrazenie

jeho osoby.

»Hah, ešte upodozrieva!« nehybkým jazy-

kom riekol podnapitý Špály, »dôkazy sú tu,

živé, krásne, neodškriepitené! Ah, ale máš dobrý

vkus! Vidíš, a aký si ty egoista! Kde tvoja ne-

návis všetkých žien pod slnkom? Stopila sa!

Erdek attal« polesný zahrešil po maarsky svo-

jím slovanským prízvukom.

Sotva to vyriekol, už bol v snehu na dvore.

Sila hnevu je veliká. Kornel takmer jednou ru-

157

kou vyšinul Špályho do výšky a vyšmaril ho

kuchynskými dvermi.

»Dávno si sa mi už zunoval,« riekol urite,

bez utovania.

Špály chodieval asto k Belanovi, a asomnebol mu nepríjemným, ke osamelého mužatrápila nuda. V dlhých zimných veeroch hrali

»dartl«, lebo pili aj. Kornelovi vrstovníci, kto-

rých mená mal zaznaené v zvláštnom proto-

kole, poženili sa alebo odišli z kraja. Pri mene

každého Ženatého kamaráta urobil Kornel tunýkríž a pripísal ešte slovo ^ninrel.- Málo mien

bolo bez toho znaku; medzi nimi pravda v prvom

rade meno Kornelovo. Nuž takým inom i Fa-

bian Špály bol vítaným, apráve tvrdej, no i-

stej duši Kornelovej protivil sa cynismus ne-

umného loveka. UŽ raz ho bol podnapitý Fabo

obrazil. Dartl a výhad na úplnú samotu nedaly

víazi citu obrazenia. No v dnešnej nesnádzi

Kornel zabudol na samotu i dartl. Vyhodenie ne-

voného hosa bolo tak rýchlo uskutonené, že

sa sám Kornel zadivil.

Dóra splašená rýchlym výstupom, vydala

zo seba silný vzdych, perie sa zdvihlo a rozle-

telo kuchyou, nie iná ako vonku snehové

pierka. Traja Belanovi psi poali zúfale brecha.

Hnevom rozpálená útroba Kornclova poalachladnú; pomíajúci hnev vzal so sebou kus

mrzutosti nad nemilou návštevou. Poslal Dorku

zakúri izbietku nad komorou. Konene ahol si

158

na nezvyklú poste. Nemohol zaspa. Všade ho

tlailo, pod hlavou nemal dos vysoko, chýbala

mu uspávajúca lektúra. V polosne blysla mupred oi malunká, mramorová nôžka, s tenkými

belasými žilôkami, slabo prebleskujúcimi cez

bielu kožtiku. Víchor zavýjal, strecha praskala.

K ránu konene zaspal tuhým snom.

H.

Biedny Ondriš zostal teda sám v snehovej

spuste a fujaku. Bol úplne presvedený, že blíži

sa jeho posledná hodinka. Osud svoj znášal

tichou resignáciou. V trpení sme my Slováci

vemi silní. Zunovaný brodením sadol konenedo snehu, aby si odpoinul. Tak sladko mubolo, tak mäkko sedelo sa tam, ako na pohovke.

O chvíu poalo ho zasypa. Myšlienka zkrsla

v jeho hlave: »ved' tu zmrznem, v sne, bez

bôru.« Predsa sobral všetky svoje duševné sily

azodvihol sa. Nohy mal už zdrevenelé, neohybné.

Len ažko rozklátil sa, pohol sa napred — a

brnkol nosom do parkanu. Hmatom šiel alej

veda neho, našiel bránu a zabúchal. Po mnohomúsilnom búchaní vyliezol z maštale uro a ot-

voril kollegovi dverce. Pri menej silnej vôli

mohol chudák Ondro zmrznú, len málo krokov

vzdialený od udského príbytku.

Ondriš padnul Tátošovi okolo hrdla, i Tátoš

poznal svojho opatrovníka a zarehtal. Luca.

ohliadla sa iba a pokrútila chvostom.

159

Kornel Belan precitnul o ôsmej hodine.

Zprvu nevedel, kde sa tu vzal, a vytreštil oi

na nízku povál. Konene sa spamätal; celá ve-rajšia história predstúpila mu pred oi. Hlboké

vrásky pokryly jeho elo.

Na dvore zacvendžaly hrkálky. Koreovská

brala sa z pohostinného dvora.

»Boh s vami!« riekol Kornel, rýchlo sa

obliekol a sišiel dolu. Strašný neriad objavil sa

jeho oiam. Na diváne požmatý chalát s erve-

ným futrom, budíek nemý - zastal, nemal ho

kto veer natiahnu. Ceruzka na zemi s ulome-

ným konekom, pérový nožík na vekom stole;

z fajkovej skrinky spadla drahá tajtíka; dámy

ju síce zdvihly a daly na staré miesto, ale ako?

Pipasár naopak strený a na hrdle pípy hodná

poSkriabanina! Biela poduška ukazuje priehlbinu,

zrejmý dôkaz, Že na nej spoívala hlava. »Len

ktorá,* pomyslel si nevdojak Kornel a zastal

nad svojím mládeneckým lôžkom, »i tá s še-

dinami, a i tá s mocným vrkoom, siahajúcim

niže kolien ?« Kh, o ho do toho!

Zaleka bolo pouf hlas zvoncov ;ceng

rástol. O chvíu vtiahlo do dvora dvoje saní,

naplnených ozbrojeným mužstvom.

•Doma pän?« ozvaly sa veselé hrmotné

hlasy.

>»Doma!« zavolal Kornel, otvoriac dvere do

korán Sedem strelcov vrútilo sa bez ceremónii

lez ne K starému mládencovi sa tak chodieva.

160

»Svieži sneh, starý priater,« zavolal obstarný

muž s bielymi bajúzami, »zachcelo sa nám do

vášho bohatého revíru. Dajte slivovice!« Bol to

majetný hrebenár, Pavel Húžva, ktorého náruži-

vosou bolo obcova s »pánmi«. Pravda, že ho

takáto náruživos vea stála. Medzery svojho

vzdelania a odiosnos svojho poctivého remesla

musel nahradzova svojou šplendidnou pohostin-

nosou. Dom jeho rovnal sa roju, kde prileto-

valy a odletovaly panské vely, no nenosily,

ale odnášaly med: teda vely zlodejky. l\lohol-li

pocti dôstojníkov celej malej garnisony, ležiacej

v mesteku, ke sa na poovke ním spravova-

nej dobre zabával slúžny, komisár, alebo aspoí

pisár od okresného súdu, cítil sa šastný a ve-

selý. Poskakoval s nohy na nohu, krútil sa,

oflinkoval neminu, chtiac »vzdelane« hovori,

krútil uené sady, priadol hrubé, makavé Iže,

ako krížový pavúk: v prostred každej totiž sedel

sám a akal na veriace muchy. Poznamenasluší, že mu nikto neveril. Za Húžvom vítali

sa ostatní s domovým pánom.

Kornelova tvár osvežela, celý chlap sa

vzpriamil, omladol, ožil, ako ke lapenú rybu

nazad do vody hodia.

Medzi hosmi bol mladý, vemi bohatý ga-

zda Július Werner; jeho otec pochádzal z Han-

noveru, zakúpil sa na Slovensku pred mnohorokmi, tak že, syn bol už celkom aklimatiso-

vaný. Bol tam tuný notár Korbe, vtipkár a

161

zábavnik Polanský, ktorý vedel eskamotova,

listulou spieva a — rád zostával dlžníkom pri

kartách. Tento lovek nemal nijakého za-

mestnania, ani majetku, ani dôchodkov, a predsa

žil na vonej širokej nohe. U nás možné sú ta-

kéto zjavy, apráve už hodne rednú. Nechybel na

hostinách, banketoch, vychádzkach, baloch alebo

poovkách. Sniesolsaskaždým;boI vene hosom,

no vedel si svoje návštevy vemi ekonomicky

podeli. Ako zbadal, že poína by len trochu

nepohodlným — zmizol ako gáfor. Znal všetky

rodiny siolicc, ba rodokmeny, histórie, stupne po-

krcveristva, slabé i silnejšie stránky; od neho do-

zvedel sa lovek najerstvejšie klebietky, škan-

dáliky, historky. Neúnavný, úslužný, zrunýlovek tento bol akýmsi pohyblivým momentomcelej vonkovskej society. Tretí bol slúžnovský

pomocník, Stehlík, ktorý chodil skoro neroz-

lune s Wcrnerom. obsluhoval ho a žil na

jeho úet.

Karol Kaa, mohutná, širokoplecnatáchlapina,

cynik a hrubian, sadol na diván, až t k všetko

sprašalo, a zakašal hrmotným kašom. Bol

úradníkom vekého majetku. Hovorilo sa. Že pán

kasnár už tak dalcko prišiel, žc svojmu grófovi

požiiava. Divno, no stalo sa: nechýbal

y. Prvý potriasol Kornelovi ruku vemisrdene. Mal zlú pamä, ke to bolo prospešné.

Dvaja horári zostali stá skromne u dvier.

Vajai»ky: SobrsnO Dioia. i. 1t

162

Skoro zjavila sa na stole táca s bru-

chatou fašou, obloženou kališkami, izba ozý-

vala sa krikom a smiechom.

»Odkedyže parfumuješ svoju izbu?« spýtal

sa Werner Kornela, kriac nos, »ve tu fialkami

páchne.

«

Nasledoval Polanského neliterárny vtip.

»Na zdravie, páni!» riekol trocha zmútený

Kornel a pozdvihol kalíštek tuhého nápoja.

Kalíšky sa vyprázdnily. Polanský úslužne

nalial znovu.

Kornel úzkostlivé pozrel na Špályho. Špály

hadel prosto, nevinne pred seba; z mysle Korne-

lovej zmizlo podozrenie.

»Novina, pánovia,« ohlásil sa Polanský;

»chcem ju prednies v plenume. Náš pán Húžva

sa žení!«

Spolonos sa zasmiala.

»Nie, nie to na smiech! Ke sa stará strecha

chytí, blí tuhšie, ako nová. A potom, ve ini-

ciatíva nepošlasjeho stránky. On, pravda, dlho

nevydržal pabu krásnych oúI«Húžva sa poal mrvi. Samoúby, tajným

by majúci úsmev sadol mu na ústa.

»A ktože je tá nešastná ?« spýtal sa Korbe,

vylejúc kalíštek slivovice do hrdla, ani sa ne-

zmrštiac. No, odpu nezabudol.

»Hoj, náš Pako má vytríbený vkus! Sotva

uhádnete !«

»Barbora Šuslíková!« hádal Werner, zapa-

fujúc cigaru.

163

»Fuj!« zamrail sa Húžva. »Stará panna; ja

len delikátnosti úbim.

«

»Iovee, ve ste bieli, ako Wernerov šiml

Beár!« zahrmel od divána Karol Kaa a zaka-

šal, oervenejúc ako moriak.

»Pravdu má pán Húžva, « tvrdil Polanský;

»on má vyššie túžby.

«

»Nuž?« zvolalo niekoko hlasov.

»Jeho milé rei a sladké lichotenie úinko-

valy maj^netickou mocou na srdce najchýrnejšej

krásavice celého kraja.

«

Húžva bol sám zvedavý, na koho vlastne

myslí i-'olanský. Ve bol galantný vždy a všade,

d vemi hlboko presvedený o svojej milote.

»Von s tým,« nctrpelivo riekol Korbe.

»No, je to síce tajnos. F-'onevá iste viem,

že sa nedostane z nášho kruhu, nuž neotálam

váni ju vyjavif: slena Augusta Koreovská mrie

za Húžvom!«

Strhol sa chutný smiech. Iba Werner sa

nesmial, jeho tvárou preletel mrzutý mráek.Kornel sa zmútil a pozrel na Špályho.

>»Hop, päni,« riekol notár Korbe a napriek

svojmu objemu dos šibko zhybol sa k zemi,

inti-rtšsantný nález! Vlasová ihlica! Ako pride

i-arn.i^la do Kornelovho príbytku ?«

• Iste ju Dóra vytratila zo svojej frisúry,«

poznamenal Polanský.

ihlica išla z ruky do ruky. Pohady hosti

sústrednily sa na tvári Kornelovej.

11*

164

»To Sú domáce tajnosti,« zahrmel Karol

Kaa; »nezabúdajte, že je diskrétnos povin-

nosou hosa. « Ale v duchu chystal sa k zlost-

ným potvárkam.

Kornelovi vystúpila krv do tvári. Werner

to pozoroval a vzbúril spolonos k odchodu.

O chvíu sedeli hostia v saach a leteli k blízkej

Kornelovej hore. Svorka psov poskakovala za

saami.

Kornel Belan skoro osamostatnel. Matky

vôbec ani nepoznal. Pred dokonením gymnásia

vzal ho otec zo škôl ku gazdovstvu, ktoré ne-

stail riadi následkom porážky, oslabivšej telo

jeho. Za prvou nasledovala druhá porážka, ktorá

uložila starého, voždy mrzutého muža do hrobu.

Kornel vyvinoval sa vo školách pomaly, uil

sa ažko, o sa však nauil, o pochopil, to

stalo sa jeho úplným majetkom a vrylo sa mudo hlavy i duše nevymazatenými rtami. Medzi

druhými nevynikal, nevojvodil, no bol svo-

jou silou telesnou oporou všetkých slabých.

Vtedy sa školskí chlapci ešte prali bohatýrsky,

telesná sila bola drahocennou vlastnosou. Dnes

pravda poínajú sa shovára už v štvrtej triede

asi takto: prosím, dovote, jestli by sa páilo;

na ulici klaajú sa švižno, kúria cigaretty a

pozerajú za dievencami.

Celý školský beh Kornel len tak aksi pre-

vegetoval: nezostalo mu z neho nijakých dojmov,

nijakých rozpomienok. Nerojil, neplakal, ani ne-

165

^abúrila v om rados. Doma sovrely ho všedné

starosti do suchých ramien a nevypustily viac.

Ani nepokojný a elektrinou preplnený rok štyri-

dsiatyôsmy nereagoval na jeho nervy: raz iba

cítil úzkos, ke utekal ako 21 -roný šuhaj pred

dobrovoníkrhi ... No obe strany videly, že nenie

nebezpený, a daly mu svätý pokoj. Svet ho

znal ako prostodušného, nie zlého podivína. Takdožil sa štyridsiateho roku. neohliadajúc sa na-

zad a nesliediac napred. Mnoho u nás udí, ohynú tichým vegetovaním. Ale lovek predsa

musí ma predmet, v ktorom sa sústredujú city

jeho; Kornel vpadol podivným psychologickým

processom do zášti proti ženám, ktoré mu nikdy

li zlého ncurobily a o ktoré sa ani nestaral.

Zdalo sa mu, že ženy sú burimi udského po-

koja, a on úbil mier a tichý tok života. Ked

.yšiel v horúci, bezveterný de na pole svoje,

videl nepohnute stá zrelú bielu raž, nebo jasné,

tiché vibrovanie vozduchu, lenivý tok rieky,

plnej priehlbín, všade tichos a ustalos, akési

príjemné bezvládie: »oj,« vzdychol, »vidím ša-

stie, som spokojný!« Duch jeho vpil sa do

ichej, jasnej prírody, a tešil sa smierlivo leni-

vej sladkosti, nenarušenému mieru. Jestvova

treba tak, aby lovek nešípil, Že jestvuje, že je

bytie spojené s múkou alebo námahou. A tu

.'eny nás vene upomínajú na náš byt, ony sú

iniunou, ktorá zapríiuje búrky. Hlúpo Preonehovoríme ku potoku: ty teieš, ty teieš, ty

166

teieš! ? Nie, takí nerozumní a jednoduchí nie sme,

to by bolo naivné, netrebné, my vidíme tok,

dáme mu tiec, a tešíme sa venému pohybu,

šumu a životu vodnému. No a nám privolávajú

so všetkých strán: ty žiješ, žiješ! No a ako

žiješ, zle žiješ, nerozumieš ži! Vidíš, takto by

si mal ži! A ženy sú hlavným momentom ne-

pokojov. Odporno!

Belan ítal dos mnoho. Veerom bral medzi

kolená svoje milé elio a vyludzoval z neho

podivné, citné, ba až prepiate sentimentálne fan-

tásie. Hlbokým bôFom stenaly basové struny,

medzitým o e-struna triasla sa v túžobných,

zamierajúcich traseniach. Ke sa niekto sblížil,

prestal hra, alebo, na úsilnú prosbu, zahral ne-

chutne nejaké nemecké sólo. o ozývalo sa

vlastne v oných samotárskych fantásiach ? Boly

to stony väznenej duše, ktorá neuspela sa vy-

vinú, nemala priestoru rozpia krýdla svoje?

Boly to zdusené ohne mladosti, ktoré nikdy ne-

preborily sa zpod kôry?

Isté je, že niet dvoch udí, o by mali jed-

naké tváre. Nevyerpatené formy má príroda

v úzkych hraniciach telesných. No ešte istejšia

pravda je, že nieto v udstve dvoch jednakých

duší. Tam pole široké pre poesiu. A práve preto

je ona vená, mnohotvárna, nevyerpatená.

Voždy pohybuje sa v starých kontúrach, no

niet potu jej tvarom a obrazom. o jo poesia?

Je vená túžba po kráse duchovnej, zjavujúcej

sa vo viditených krásnych formách.

167

Kornel, omámený tichosou svojho mieru,

žil bez ideálu, bez vyšších túžob. Jemu konene

nebola nepríjemná divá cháska rozpustilých,

ahko žijúcich udí. No v najrozuzdenejšie chvíle

pocítil akýsi dutý, utajený bóF. Bô nepre-

dral sa až k modzgu, on sídlil hlboko v útro-

bách; soznanie nezasvietilo nad ním jasnou po-

chodou. A divno, ím viac pribývalo rokov,

tým jasnejší bol ston ujarmenej duše. Túžila po

svobode; všetky zovnútorné jej atribúty Kornel

mal, a predsa chvíami cítil tlak jarma. Ve. oje svoboda"!

III.

Koreovská bývala na dve strelenia od

Vyškoviec, pod samým vškom, tiahnucim sa

ponad dedinku Z predku bol jej dom na po-

schodie, od zadku bol cele ako prízemný dom,

s poschodového obloka mohols' rukou doiuhnuf

kamenistú pôdu vška. Na avo, ešte vyše než

dom, stál kostolík zapustnutý, v prostriedku

starého cintorína. asom utratil kostolík svo-

jich veriacich, patronát sa málo o staral.

Každorone iba raz slúžila sa v om omša, aby

zostal domom Hospodinovým. Staré lipy neoby-

ajnej vekosti okrašovaly cintor i kostol. Do

cintora už nepochovávali. Za kostolíkom, prista-

vená k múru, stála kostnica. Bola to nízka,

okrúhla rotundica; vyStrbcná diera, niekdy oblok.

168

dovolila nazre dnu. Tam medzi kamením rástla

phava a loboda. Asi pä umrlích hláv a nie-

koko dúe a kostí upomínalo na oprávnenos

toho pomenovania. Hne pri kostole otváral sa

hlboký výmo, ktorým huala kalná riava v da-

žový as.

Z oblokov domu otváral sa vekolepý vý-

had na rovinu, len málo zvlnenú nepatrnými

návršiami a plytkými dolinkami. Na pravo v ro-

vine ležala dedinka Suroviny. Na avo tiahly sa

široké hory, pretrhané neúrodnými piesinami.

Dom pani Koreovskej sriadený bol nie

bohaté, avšak pohodlne a vkusne. Za hospodára

mala Jozefa Boricu, na vnivo vyšlého sedliaka.

Padol v obe národnému pohybu v as revo-

lúcie. Verný panoš bratov Koreovských opustil

v búrlivé roky dom svoj i ženu a vydal sa na

výpravy dobrovonícke. Medzitým hynulo gaz-

dovstvo jeho. Prišiy honby na verných, ostatok

rozplynul sa v pravotc o usedlos, zaujatú zrad-

ným okkupantom. Koreovská upravila mu byt

v prízemí a tešila sa, že môže by vaná ver-

nému loveku.

Borica bol územistý muž, modrooký, s otvo-

renou, jasnou tvárou. Bol asi z takzvaných bi-

blistov, no bez fantastickej príchuti. ud náš,

obývajúci rovnejšie kraje, nemá toko poetického

nádychu, ako ud, obývajúci tatranské doliny.

Zato je reálnejší a vládne humorom, ba i sar-

kasmom. Už oblúk jeho poukazuje na reálnu,

169

solídnu posta. Tvrdá, široká bota, v zime ko-

žuch s hazuchami, belasé nohavice — to nie je

také malebné, ako voný krpek a vkusná hukaOravcova. Avšak istejšie stojí sa na hrubej po-

došve a väšia zámožnos hTadí z ervenkastého,

tulipánmi ozdobeného kožucha.

Borica bol príkladný, verný hospodár, ba

môžeme riec, priate svojej veliteky. asto bý-

val jej radcom a tešiteom. Ona ho aj pri po-

radách voždy pekne na fote usadila, sama na-

liala mu vína a podniesla pece s nožom, z kto-

rého si on ukrojil až smiešno malú smitku, lebo

vraj »chlebom nesvobodno opovrhnú«. Riedko

chodieval na poschodie. Stávalo sa to obyajne

len raz za týždei^. Hovoril ticho, v krátkych

vetách, asto si hladil šedivé vlasy, na stred

hlave pravidelne pútcom rozdelené. Siahaly až

na plecia a boly voždy v ladnom poriadku. Žena

jeho. Beta, viedla dozor nad ženskou eliadkou,

a preto nepožívala u nej vea lásky.

Do prvého poschodia viedly pohodlné dre-

vené schody. Sie^ skvela sa istotou. Na

stenách visely obrazy všedné, ktoré asto vída-

vame u nás: dieva s baránkom, štyri iastky

roku, pä ženských, predstavujúcich pä ia-

stok zeme. Na pravo boly tri izby, salónik,

stolová a spála. Na favo izbica Gusty. Hriamo

proti schodom, s výhadom na kostolík, hosov-

ské dve izby.

Koko ráz prebehla stará pani hore-dolu

schodmi ez de? Boh zná; no raz si ju

170

videl hore riadi, prach utiera, a za okamih už

stála v prízemí pri sporáku, alebo udeovala

v eadniku svoje rozkazy. Jej láska ku Guste

bola veká. Náhradu za utratené šastie, všetku

útechu bohatého ženského srdca, celý život svoj

videla v nej, a sústrednila na u myšlienky,

nádeje, city duše svojej, preistenej ohom tra-

giky životnej.

Gusta sedela pri obloku a hadela na sne-

hové pole. Dobrodružstvo, tak šastne prestaté,

nezostalo celkom bez následkov, nervósne bo-

lenie hlavy trápilo ju od niekoko dní. Za oustál Werner a zádumivo mlal. Prišiel si pre

pôvodné zprávy o divnom blúdení. Samo sebou

rozumie sa, že chýr o tom rozletel sa celým

krajom.

Július Werner býval od troch rokov ho-

som u Koreovských. Neprešla nedea, že by

nebol u nich trávil popoludnie. Gusta rada po-

úvala jeho umný rozhovor, úsené poznámky,

príjemný jej bo! jeho krotký mrav. A predsa

boly pre u návštevy jeho prameom nepoko-

jov. Ženskou dôvtipnosou spozorovala, že

v tichom mužovi rodí sa silná náklonnos k nej.

Jeho ahostajná zovnútornos pokrývala ohne

náruživosti; Gusta triasla sa pred okamikom,

v ktorom vybúšia. Ona sa dobre cítila v jeho

prítomnosti, dôverovala mu, vážila si jeho priamu

estnos. No o nejakej tuhšej náklonnosti ne-

badala ni. Mnoho ráz tratila sa, ke prišiel,

171

usilovala sa dokáza mu, že jej priatestvo

k nemu nemôže prestúpif hranice, za ktorými

leží sblíženie sa dvoch súrodných sdc. On zná-

šal trpelivo také zanedbávanie, presedel svoj asu tetky a prišiel zas. Tetka pravda robila si

isté pekné plány.

Kto plánov nemal, bola Gusta. Siroba je

pôvodom istej zavretosti , nesmelosti. Nikdy

láska rodinná nenahradí lásky rodiovskej.

Do dvora vjazdily sane. V bunde s širokým

bobrovým golierom sedel Pavel Húžva.

Werner sa hlasno zasmial.

»Teda úinkuje Polanského recept! Slena,

ide zaúbenec!* riekol s chutným smiechom.

Gusta obrátila sa k Julovi Wernerovi s tá-

zavým pohadom.

»No ve uvidíte. Hovorím, ide zaúbenec*

V predsieni stretol sa Húžva s domovou

paou. Koiš vliekol rozliné podarky hore

schodmi. Bez podarkov nešiel Húžva k »pá-

nom«. Pani kázala slúžkam sobra s hosfa

bundu, on sa mladícky skrútil a zavesil ju sám

na klinec. S mnohými poklonami dopratal sa

konene do izby.

Werner sadol do kúta na stolec a krotkým

úsmevom pozoroval obe nesmysclnej márnivosti

Húžva bol sladši ako svieža smokva, blížil sa

asto ku Guste, tak že niekoko ráz reterova

musela, siahal jej po rúke, Ihal svoje najsmelšie

IŽe, kril sa, hadel ako zo sna, lichotil nezru-

172

ným spôsobom, tak že z jeho lichotivých slov

vyšla asto hrubos. Guste bolo najprv otupno,

neskôr vpravila sa do humoristickej nálady, ba

riekla osi o príjemnej usadlosti, o svojej nenávisti

naproti vetroplachom a holobriadkom . Húžvarástol. Ešte sa prívetivejšie kril, ešte astejšie

drapkal za rukou Gustkinou, a pozeral víazne

na Wernera.

Konene sa pobrali obidvaja hostia. Húžvastisol rúku devy pri odbierke, pošepol jej nieona uško, tak že sa ona dala do nervósneho

smiechu. Werner zostal dlhší as v predsieni

s Koreovskou. Húžva akal ho, sediac v sa-

niach, pravda, nie bez toho, aby nebol hádzal

zaúbené pohady do oblokov na poschodie.

Sotva zmizly sane z dvora, Gusta zase

padla do zádumivosti. Akúsi pustotu cítila

v duši. Len o slnko zapadlo za kostolný všok,bozkala tetke ruku a odišla do svojej chyžky.

»o ti je, diea moje?:< pýtala sa jej tetka.

»Hlava ma bolí. Dovolila si hosom kúri,

to ma ešte viac rozdráždilo. Ve tu dusno!«

»Zo salónu do jedálne, « podumala deva a

sadla na odstlanú poste, »a z jedálne do izbiky;

to kruh môjho žitia!«

Na obloku kvitly adové kvety. Celé pal-

inové, exotické bujné formy kryštálové vyaroval

mráz na chladnú tablu. Pred jej oi vystúpila

vysoká postava Wernerova. Jeho asté návštevy

malý svoj pochopitený význam, hoci sa on

173

om nikdy nezmienil. »adový, strojný kvet,«

snuvaiy sa jej myšlienky, »preo z neho takým

chladom veje? Preo nemôžem pohovori s ním

tak od srdca, zdôveri sa mu s volnou dušou?

Aký je tichý, nemý, oddaný, no ma trápi, matiesni jeho oddanos. Na otázky odpovedám

otvorene, ale preo nenúti ma ni prihovori sa

mu bez otázania, tak ako k tetuške? Možno,

že nemám srdca, že som hrdá bez povedomia,

chladná, bezcitná. 1 dnes pozrel na ma lak

významne, teplým, dlhým pohadom. Mastriaslo.

Mne to bolo nemilo, chladom ma zarazilo.

«

Bolo pou tiché klopanie na dvere.

»Spíš, Gustka?« ozval sa hlas tetky.

»Nie, tetuška.

«

Pani Koreovská vošla. Oi mala plne sz,

jej prse dmuly sa, tvár svietila rumencom.

»o vám je, tetuška ?« naakaná spýtala

sa deva.

»Ni, diea moje. Nesiem ti vážnu novinu.

«

1 poala objíma bratanicu, horúcimi bozkami

zfúbala jej jasné, hladké ielko.

Gusta zbledla. Predcítila, o to za novina.

Nastalo ticho. Gusta hadela strmo pred seba.

Obe ženské si porozumely.

»Nuž spi, diea moje . . . rozhodni sa až

ráno, lebo ráno je múdrejšie než veer, ono ho-

vorí bleskom svetla, veer šepce tieom. Mala si

ho vide. Láska a verná oddanos zaihrala v jeho

tvári. Vrúcne mi celoval ruky. »V týchto ru-

174

kách leží moje šastie, ;< riekol, a ve vieš, aký

je zdržanlivý a triezvy v slovách. Starý blázon

kríkol zo saní a pretrhol jeho prosby, jeho

pekné, otvorené slová. Len rýchlym pohTadom

vyrazil svoju prosbu. Nuž nie v mojich, ale

v týchto malých, bielych rúkach tvojich je jeho

šastiel«

»A n"!0je?« spýtala sa deva vážne.

Koreovská sa trhla. Ešte nikdy neprotivily

sa mysle a želania jej s želaniami Gustinými.

Ona tak vžila sa v jej dušu, znala, aspo my-

slela zna všetky jej city a náklonnosti, že ne-

mohla pochybova o jej súhlase. Ve bol Wer-

ner znamenitý mladý muž, na ktorého pozeraly

mnohé matky s utajovanými želaniami. No,

v otázke »t7 uioje7« zvualo nie, isté, urité nie.

Dávno sa toho bála, a predsa strnula nad istotou.

O týždefi prišiel Werner. Po veeri pribehol

k tetke do ambitu. Celý as bol prívetivý, po-

kojno veselý, celkom spokojný. Ako sa octnul

sám s Adelou Koreovskou, prejala ho zimniná

netrpelivos. Nahol sa k nej, že skoro uchomsvojím dotýkal sa jej úst. Adela pozrela nahopriamym, srdeným pohadom a chytila ho za

obe ruky.

»Trpelivos, trpelivos, pane Werner! Onaje i pre ma ažkou hádankou. « 1 rozpovedala

mu na krátko svoj rozhovor s Gustou. Tvár

mladého muža zatemnila sa. Zdalo sa, ako by

bola zostarla. Potriasol svojimi rusými vlasmi

175

a vošiel do chyže, celkom tichý a zdanlivé ve-

selý. No Gusta šipila, preo ponáhTal sa za tet-

kou. Ona súcítila s nim. Blahodarná uritos

zobudila sa v jej duši; cítila sa by silnou, cítila

v sebe schopnos sdeli silu svoju iným. »Úprimné

slovo, lekárstvo pre du§u,« hovorievala tetka.

Gusta tedy rozhodla sa, že svalí archu s pssvojich a obfahí sebe i jemu. Oi jej zasvietily

krotkým svetlom luny Tvár oživla, zduchovnela.

Vstala a pokroila k nemu, ticho vložila

rúky svoje na jeho plecia, tvár jej sblížila sa

k jeho tvári, hrudou temer dotýkala sa jeho ps.

»Pane Werner,« poala prsným, hlbokým,

citom zvlneným hlasom, »máte pred sebou ne-

vanicul«Werner cítil sladkos devinho dotknutia,

jeho plecia pálily ho slastno pod ahkými rú-

kami krásavice. Dych devy búrny, odryvistý

ovieval jeho tvár. Blesk oú Gustiných bol osle-

piteFný, on nevono zažmúril na chvíu oi.

Triasol sa, už ju chcel pritisnú k prsiam . . .

•Keby ste precíti mohli, o som podstúpila ezsedem ažkých noci,« pokraovala rozjatreným,

trasFavým, no zvuným hlasom, »vy by ste m^aazda neodsúdili, vy by ste pochopili moje roz-

hodnutie. Ja si vás vážim — milujem,« riekla

tichšie, »vy ste môj brat, moj rodný brat! Viac

mi nemožno!« i položila ruku na srdce, hadiac

na mladého muža srdenou úprimnosou. Potom

chytila hlavu jeho do oboch rúk a bozkala ho

176

na elo. Akým horúcim plameom pálil ho tento

bozk . . . rozlúenia! Anjelská, istá úprimnosrozohnila ešte jeho lásku, ona mala byf vodou

na plamene, a bola olejom. Werner sa odvrátil,

lebo mu zvlhly oi. Tri roky nosil v hlbine

srdca svojho nádeje, ktoré sa rozplynuly v niv troch minútach.

Tetka našla oboch v nemom rozúlení. Po-

zrela na Gustu a prešla ez izbu. V spálni pre-

vládal ju bô. Hlasno zaplakala a pohrúžila sa

v tichú modlitbu. I jej nádeje rozplynuly sa

v paru a dym.

A Werner zase chodil po nedeliach do Vyš-

koviec, zase len hral na piane, bár menej žar-

toval a držal sa ešte alej od Gusty.

Jej krása prestala by preho žiaducím

predmetom túžob, on tešil sa ou, ako tešíme

sa krásou básne alebo obrazu. »Moja Galathea,«

hovorieval sám k sebe. »Živá bytnos, volajúca

k šastiu a pôžitku, vystúpila zase na svoj

mramorový piedstal a premenila sa na sochu,

studenú, neprístupnú, no krásnu. « Kus neme-

ckého idealismu sedelo v jeho krvi. On obdi-

voval krásu ako umelec, ako znalec. Sliedil za jej

voným krokom, podával mantillu, tešil sa jej

sýtej, farbistej, plnej kráse. Naraz zazdalo sa mu,

i nehrá smiešnu úlohu, i nenie v ceste jej

šastiu, i ju nevrhá do krikavého svetla, do

podozrenia? 1 vystal mesiac. Prišla od nej kar-

tika. »ím sme vás urazili ?« písala Gusta^

177

»tetka je smutná, že sa od nás vzaujete; keby

ste znali, ako vás ctí a miluje! Myslela som,

že ste nezdraví, no pravotár Zvonár rozprával

nám, že ste sa výborne bavili po tri nedele u

Belana, nášho nenadáleho hostitea. Jarné slnko

už vyvábilo trávu na našom milom všku.

Chceme výns do dubiny nad kostolík. Nuž

prijte, a tetka by rada, keby ste toho misan-

tropa Belana nejako privábili, je jeho dlžníkou,

rada by ho uhosti za dobrú pomoc a nocah

minulej zimy. Všetky pravoty proti nemu zasta-

vila a sama platí útraty. Za tú cenu by mohol

na pár hodín strpe »viechy«! Prijdete? Prosí

vás o to vaša Gustka.«

Werner zaradoval sa kartoke. Silný muž,

ktorý poovníckym nožom skolil poraneného

diviaka, rútiaceho sa na^ho, stal sa povonýmdeckom v rukách devy, u ktorej mu nekynula

už viac nádej. Pravda, mi neradi Žijeme bez ná-

deje. Ona rastie vždy a všade, na rumoch i na

hrobe. Ako by si vedel váži lásku prekrásnej

Ženy! Ako by omladol, okrial, aká perspektíva ky-

nula by mu v budúcnosti! No, že Gusta neko-

ketuje, vedel. Že má samostatného ducha, ne-

bolo mu neznáme. Že sa fahko nepremení, to

mu rozum ukazoval, no, srdce, srdce predsa za-

búchalo asom . . .

Že sám neopovrhne povolaním, bolo mujasné, no menej jasné mu bolo, ako vyplní druhú

iastku prosby, o Belanovi. Želanie milých dámV^oik/: atJbrmnA Dtela. 1. 12

178

bolo mu vzácne a drahé. Sadol na svojho Be-

ára, bieleho ako srie, a zajazdil do Surovín,

hoci bolo už dos pozde. uro prejal z rúk jeho

uzdu, on šiel záhradou. ez otvorený oblok

vinuly sa tóny elia. Sladké, dumné, fantastické

to boly tóny! Ony boly nekonené ako vesmír,

hadaly nieo, avšak tratily sa v nekonenom prie-

stranstve a nedosiahnúc ciea zunely bez ohlasu.

Boly to nejasné, neurité, umením nesystemiso-

vané melódie. Jedna prechádzala do druhej bez

vnútorného súvisu, kontrastovala s predošlou,

nepojila sa duchovným sväzkom s nasledujúcou:

no e:-: všetky vinul sa cit túžby, výraz boja,

vymaovania sa bezvýsledného z akýchsi pút,

z ažkého jarma.

Werner zastal u obloka a poúval.

»Tento Kornel je hlbší lovek, ako sa uka-

zuje! Alebo sa pretvaruje! Ba i ho netrápi dávna,

nezabudnutá rana lásky? i jeho nenávis naproti

ženským nezrodila sa na pôde sklamania? Dobrý

veer, Kornel, « doložil hlasno a oprel sa o oblok.

»Spehún,« zamumlal mrzuto Belan a stril

sláik medzi struny pri kobylke.

»Nie schválny! Prišiel som a vola na

vychádzku. Dostal som z Viedne nový revolver,

môžme ho oprobova na vyškovskom kopci.

Tam rastú duby.«»Nedbám! Ale roboty je vei'a.«

:>Ve pôjdeme v nedeu, ty vene zapria-

hnuté zviera.

«

»Dobre!«

179

»jMóžeš sa trochu phcifrova; akám baróna.

Aby ta nezastal v tvojom poplátanom pluviáre.«

»o mi do tvojho barúna!« odsekol Kornel;

»nuž ale ve po dnu!«

»Niet asu! Daj ruku, Že prídeš. akaj maokolo druhej, ohlásim a!«

»Aspo posúdiš moju toaletu, i sa hodí

pred oi tvojho fufnavého barrtna!«

»Skysne§, brat, skysneš! Už sa a chytá

pliese.

«

»Ani tvoj kvet nenie zdravý,« s úsmevompoznamenal Kornel, ktorý vedel o srdenýchnesnádzach svojho priatea.

»Ako to len môže lovek tak hni?«»Tys' Nemec, úzky ako tylo noža! Nechcel

bys' piva a olomúckych tvarôŽkov?«

uro podviedol Beára a o chvíu ozýval

sa dupot koský, vždy slabšie a slabšie.

Kornel vzal ello a hral alej.

Možno pozorova, že u našich, apráve ne-

národných, urputne odrodilých udí, ukazuje sa

slavianska príroda omnoho markantnejšie, ako

u nás povedomých národovcov. My sme udia

myšlienky, theoriou presiakli, ideami zvýšení, a

preto ažko nám javi sa konkrétne, vypuklo

v slavianskej prírode. Tamtí, apráve theore-

rcky protivia sa menu a názvu Slaviana, sú

ním každým dychom, každým citom. Ich sla-

vianska príroda len tak krií z každého pohybu,

pravda, len pre tenk- uši. 'reba len cudziu

12*

180

Škrupinu oddrapi a ukáže sa nám svojské jadro.

Kornel bol istá slavianska príroda, obtiahnutá

škrupinou cudzinského vychovania. Preto azda

pozval Wernera Nemcom, ktorý následkom svojej

blízkej známosti s Koreovskými omnoho viac

súcitil s národným, slovenským dielom, ktoré

poalo sa v tie asy rozvíja a bralo na seba

uritý, praktický ráz zakladaním, poažne pod-

porovaním isto národných ústavov. Werner

zúastnil sa znanými summami pri obetiach, a

bol predsa »Nemcom,« kdežto Kornel necítil

nijakej sympatie k novému ruchu, nenávidel

»novoty,« »hladných nespokojencov,« »proble-

matické osobnosti,« ako nazýval oddaných udí

našich, a bol predsa slavianskym lovekomv každom ohade. Tak máme v horných stoli-

ciach renegátske zemianstvo, ktoré má medzi

sebou rýdze slovenské typy. Všetko ich vykrú-

canie, všetka pretvárka nemôže zaokry ich sku-

tonú prírodu. Nech zahovorí v hlavách ohnivé

víno, nech udre cigá na tón ich srdca, a maska

padá! I pone si pokreskáva zaatý neprajník

tupite Fudu svojho tak, ako si pokreskávali ne-

zkazení predkovia jeho. Sladká rodná piese

zavznie z úst, ktoré ez de drvily maarinu.Pravda, to platí o starých. Vychovanci naj-

novších ias sotva zachovajú v sebe nenarušeiie

starú prírodu. Privea jedu púšali do ich žíl.

Tóny znemely. Kornel sa zamyslel. Ani sám

nevedel, ako to prišlo: prišla mu na um postava

181

mladej devy, ktorú mimovone prijal do bytu

v búrlivej zimnej noci. Všemožne hTadel pred-

stavi si jasné rty tvári — no akási hmla

ich pokrývala. Len ažký, dlhý vrko, malá

nôžka s belasými žilôkami a alabaster jasného

ela zobrazil sa mu.

IV.

»F^ro se boufí národové, a lidé daremné

veci pfemyšiují? Sestupuji se králové zemšti,

a knižata se spolu radí proti Hospodinu a proti

pomazanému jeho. Ale ten, jenž prebýva v ne-

besích, smeje se: Pán posmívá se jim.« Tak re-

citoval Borica, stojac pri obloku. Rudé ruky

jeho boly zopäté, zrak vlhký. Mal obleený svia-

toný kožuch s bielymi baranenými hazuchami;

zpod hrdla viscly mu stužky plátené, ktorými

zaväzuje sa pod hrdlom košea. Vykrojený laj-

blík vyšívaný bol erveným hodvábom a okrá-

šlený olovenými gombikami. Temnomodré no-

havice mal v holienkach vysokých ižiem. Bolo

vidno, že chystá sa do Surovín do kostola.

Každú nedeu hrúževal sa už ráno v hlboké

rozmýšanie. Ve v robotný de nebolo asuna dumy. Vtedy mu najživšie zjavovaly sa vý-

javy minulosti, chvíle búrneho rozjatrenia i

okamihy strašné, zniujúce. Nealeko od Su-

rovín, na pustom piešitom návrší vyrástol eznoc strašný, bezlistý, smrtený strom Strašná

182

cesta z mesteka do jeho veného stínu! Spolu

konal ju s Korenovským. On dostal milos —Bože môj, milos od — šarhov. No, pán jeho!

Ešte vidí pokojnú tvár muenícku, avšak oi,

oi prezradzovaly strach, bô a útos!

Preto zvlhly oi staríka, preto zaspieval

s žalmistom. Konene sa trhol a obrátil k dverám.

Práve nimi vošla Gusta.

»Kam, strýko Borica? Ešte vas do ko-

stola; preítajte mi nieo, « prihovorila sa mladá

deva k hospodárovi, ktorého da krajového

zvyku »strýkom« zvala. Strýko bol tam každý

starší lovek v pomere k mladšiemu.

Tie odletel s Boricovej tvári, oi jeho do-

staly prívetivý výraz. Krýdlom svojho kožucha

utrel lavicu, hoci sa len tak lisla istotou, a

ponúkal devu, aby si sadla; »za vrch stola,

«

doložil. Sám pritiahol k stolu drevený stolec

s massívnym dreveným operadlom, v ktorom

bola vykrojená diera v podobe srdca.

Ke Gustu trápily smutné myšlienky, kev nej zabúril nepochopitený nepokoj, voždy

sbehla s poschodia do bytu Boricovho. Za ne-

jakú chvíu mizly myšlienky, utíšil sa nepokoj.

Borica otvoril bibliu a poal íta. V jeho

hlase bolo nieo slávnostného, vážneho. Neítal

plynno, bolo bada, že oi jeho obzerajú písmcny;

hlas nemoduloval, dôraz na jednotlivé slová ne-

kládol. A predsa zvuala v jeho hlase udná

183

pravda, hlboký cit a presvedenie o svätosti

íítaného.

Gusta hadela uprene na starika. Jej ne-

ušlo ni, pohyb jeho úst, spôsob prekladania

listov, hra muskulov na vyholenej tvári.

Starik prestal a pozrel na mladé krásne

stvorenie; vzdychol.

»o vám je, o tak vzdycháte ?«

»Ni, ni ; len mi tak prišlo.

«

»Aj mne ažko prichádza.

«

»Dlhý život žil som. Mnoho bolo v omtrpkostí. Niekedy ma pochytia.«

»Rozprávajte mi o otcovi, « poprosila Gusta.

Kokýkrá rozprával jej už starik smutnú

históriu túto! No ona jej bola vždy milou, ako

talisman po drahej, vene ztratenej osobe. Roz-

právka starca bola stereotypná, ými samými

slovami poal, tými samými skonil; bolestná

rozpomienka utkvela v pamäti jeho nevymaza-

zatene. Gusta poúvala sotva dýchajúc. Pri

opise posledných chví národného mueníka vy-

stúpily veké slzy z Gustiných oú. Ony kanuly

rýchlym tokom po lícach.

»Diea moje, diefa moje,« rozprával starek,

»to boly slová vášho otca v posledné chvíle vo

väzení. Vy ste boli pri prsiach, malinký er-

víek, slabunká, tak že vám života nesubovali;

no duša jeho zaoberala sa s vami; »sotva svet

uzrelo difa moje, nastáva mu siroba, a aká si-

roba!« Vašu matku, Pán Boh jej daj slávu venú,

184

nepripustili k nemu. Ako si žiadal vide ju a

vás! Už uprosil strážnika; bol to dobrý lovek

od Komárna, istý Madar, zanechal doma drobné

deti. Bolo mu úto vášho otca; poslal gardistu

pre vašu matku. Razom poujeme strašný krik

v predsieni väzenia, tam na mestskom dome.

Poruík Baday, rodák tu z Bielej, udrel na

strážnika! Nastal strašný hurhaj. Matku vašu

odohnali od brány. Hnusné nadávky sypaly sa

za fiou. Chudák, dobrý dolnozemec dostal

strašnú pokutu. Omdleného odniesli s dereša

do špitála. Od tej chvíle prestal otec váš stena

za ženou a vami. Vzdor svietil mu z bledej

tvári. V posledné minúty už nás mali odviez,

tešil nás, a jediné slová jeho boly: »môj národ,

môj ud slovenský!« Tamhore ešte volal: »vsta,

národe môj, my mrieme, ty budeš, ty musíš ži!

vsta, Tud môj!« Bubny zajaaly. Ó, aký hnusný

to bol treskot! No hlas otca vášho prevýšil vír

bubnov, »Slováci,« bolo pou jasno, ostatné

slová ohlušené boly bubnami a kommandomi>vidaz!« Stpol som, oi mi stemnely.«

Ticho zavládlo v chyžke. Drevené hodiny

siplým hlasom poaly bi. Gusta sa vzchopila,

potriasla ruku Boricovu a ušla.

Jasný nedený de bleskotal nad krajom.

Škovránky jasaly v istom vozduchu a šibaly

z vyše do tuho-zeleného osenia. »Budeme mapeknú pohodu,« riekla pani Koreovská ku

Guste. »vyjasni už tvár; som už stará žena a

185

predsa teším sa každej vychádzke do zeleného.

Gustika, nože jasnú tvár ukáž tomu slnku.

«

Les Wernerova vydarila sa úplne. Belan

upadol do »miešanej« spolonosti ako bomba.

Krása »lunných« oú Gustiných urobila na Kor-

nela hlboký dojem. Koreovská bola prívetivá,

vaná a pritom zdržanlivo blahorodná. Divná

vec, Belan sa skutone sdil na Pavla Húžvu,

ke sa urputne strkal do tvári devinej, ke jej

podával bukrétu, ke jej ponúkol rameno na

zpiatonej ceste; alebo ke Polanský dovolil si

trocha hrubý vtip, ktorému sa Húžva z plnej

hrudi smial.

»Starík,« zamrmlal sám k sebe Kornel; ale

tu mu priSIo na um: »ve som ja sám dosstarý !«

Letom astejšie zachádzal ku Koreí^ovským,

najprv len s VVernerom do sadu, lebo ku ko-

stolu, konene i bez neho do domu. »Ženský

duch ovial ma v zimnej noci,« hovorieval sám

a nádych hnevu ho ovial mrazivo. No hnev

topil sa a roztopil ako sneh, ktorý mu dohnal

do mládeneckej chyže dve Slechetné ženské

bytnosti.

A lunné oi zasvietily nad hlavou muža

magickým bleskom. Tak idú protivy životom

udským. Neveríte?

Aká divná, utajená sila prelomila tvrdú

Škrupinu duše jeho? Aké teplo vhostilo sa do

186

hrudi, aké cenenie života, aká tuha po duchov-

nom pôžitku!

Leto zahrieva zem, i uho v útrobe leto!

On chodí denne do Vyškoviec, denne mlí u boku

Gustinom, lebo dáva krátke odpovede. Idú na

prechádzku ku kostolu, obzerajú veerné pole,

hadia, ako dvíhajú sa pary na obzore, ako

svieti temnomodré nebo, poúvajú, ako škrieka

v lúinách chriašte. A zase vrhá sa Belan do

práce, chodí poom, pestuje lúky, kope drenáže.

Gusta oboch mužov považuje za priateov. Jej

nie sú nemilé návštevy Belanove. »0n nie taký

nudný, ako \Verner,« dumá, a predsa Belan me-nej hovorí; menej hovorí, no nehadí na u tak

citlivo, tak bône, to jej milé.

U Belana nastalo naozaj akési omladnutie.

Jeho hra na ello dostala zrejmé obrysy, túžba,

trasúca sa zvukami, nenie taká nekonená, bez-

hraniná. Vypuklo javí sa vo fantásiach istý

predmet.

»Túžievam po kráse!« riekol raz na vršku

u kostola ku Guste, ktorej líca horely veernouletnou horúosou, »lebo som nepocítil nikdy

jej dychu. Drsný môj život bol taký jednoduchý,

bez rozúlenia. Žil som spokojne — no už tak

nežijem.

«

»A jako žijete ?«

»lná; neviem sa vyslovi! Už i poovkasa mi príkri. Boli sme na postriežke na divia-

kov. Predtým býval som celý uchom, ani po-

187

hyb lístka neušiel mi. A teraz vystrí vekýbrav rypák svoj z húštiny, ja medzitým hadímna krásu bukovej hory. Zbadal ma a pošiei inou

stranou !«

Kornel hovoril priamo, otvoreno, bez ne-

jakého zvláštneho ciea. No na Gustu urobily

slová jeho mocný dojem.

»0n túži po kráse, « podumala, »a nevidí

jej; jeho duša hadá ideále, zamestnanie, a ne-

nachádza ho. Myšlienky, za ktoré mreli otcovia

naši, nepohly ho! Sedmispá, sedmispá, pre-

sníval život!«

Slnko klonilo sa k západu.

»Jesto i hlbšia krása u nás, ako buková

hora,« ticho riekla Gusta a pozrela na Kornela

úsmevným, plným pohadom; »vy jej nebadáte,

vy studeno idete veda nej. Kde máte oi ?«

Kornelovi trepalo sa srdce v hrudi. o to,

ve posia ani nevedel, že má srdce?

»Áno, jesto krása, ja ju vidím. Doteraz za-

krýval som oi pred jej bleskom. Pomstila sa,

ona je vifazná — a krutá. Vae victis!«

»0j nie! Vy ste boli voždy víazom, vy

hádzali ste me svoj na váhu, aby oná krása,

zlaloskvúca krása, zahanbená bolal Bezcitní, bez-

žalostní rudia!«

Zrelá, silná vola viaia z celej osobnosti Gu-stinej. Ona rovno vyrástla pred nim, pol ahkéhoruníka skízlo jej s pleca. A pri vSetkej kráse,

pri ohni, o za hlboký, tajný bôr v jej oiach,

aké to rozorvané vibrovanie v jej rtách?

Kornel dávno sliedil za Gustiným chara-

kterom; on pozorne sprevádzal jej obyaje, skú-

mal slová, smysel jej bytu. Ona sa halila pred

ním do akéhosi závoja, ke myslel, že ju už

chytá za ruku, unikala ako silfida. »Fanatismom

páchne,« riekol bol raz o nej Karol Kaa, ktorý

pri všetkej zovnútornej hrubosti a mravnej spu-

stlosti mal bystrý prirodzený rozum. Ba i nemápravdu starý kmín? premýšal neraz Kornel.

Nuž ale i môže by taký tichý, istý, skvostný

fanatismus ? To jediná seriósna ženská! Z nej

tak hadí um a upevnené, plasticky vypuklé

náhady.

»Bezcitní udia, « opätoval za ou Kornel

na zpiatonej ceste. »Ona mi krivdí. Ve od

pol roka som samý cit! Na staré roky sa blaz-

niem,« doložil s horkou iróniou a vošiel do izby.

Tam ho akal Špaly s Polanským.

»Na mena Húžvovi,« volal Polanský, »starý

blázon chystá vekolepú hostinu! Doniesol som

mu t^ratulanú kartu od jeho nevaného ideálu!«

»Nejdem,« odvrkol Kornel. Hostia zbadali

jeho zlú vôu a odišli.

Belan bol rád samote. Chodil po sade, vral

s Dorou, nadal urovi, a predsa rozladený

sadol na svoj diván, ke noc pokryla kraj.

Tajnos mladej devy ažkým bremenom le-

žala mu na duši. Onn mu asto vytýkala

189

hluchú bezcitnos, slepotu vnútornú pri »ostro-

zraku« telesnom.

»Sná som zaúbený!* pomyslel konene.

Tu sa musel hlasno zasmia. Myšlienka bola

mu pridobrodružná, prikomická. Nuž a predsa

neschádzala mu s mysle tá jasná, »lunná« tvár,

tá vysoká, junonská postava, ten svit vekých,

tmavých oú!Namiesto smiechu chytil ho úžas do klepiet!

»Bože môj, aký to nesmysel, trápny, bláznivý,

a predsa, predsa!«

Vyskoil s divána a poal hra na ello.

Nevdojak prišla mu pod ruku melódia me-

lancholickej, hlbokej piesne, ktorú Gusta a-stejšie hrala na piane. Vená melódia, plná sily

a krásy a jednoduchosti (pleonasmus: krása je

voždy jednoduchá), vená, posvätná melódia

piesne »Nitra milá, Nitra.

«

1 hral Kornel srdene, citne; tóny zvualy

plno, skvostne: z jednoduchého nápevu tvorily

sa modulácie, rozširovaly sa, rástly ... a vždy

zunel nekoneno, nevysloviteno žalostný rcfrain:

»kdeže sú tie asy, v ktorých si ty kvitla!«

Kde sú tie asy, v ktorých kvitol on? Ni-

kde! Kedyže zabúrily v om mladickú strasti?

Nikdy! Kedy zabúchalo v om ujno srdce, roz-

vírila sa duša? Dnes po prvý raz, ke Gusta

hovorila o »hlb§ej kráse.* Aké to záhadné slovo

sfingyl Ona nie je koketa, ona nemohla naráža

na svoju krásu. Hádanka! Tajnos!

190

Zdravá príroda, zdravé srdce musí prejs

svoju vulkanickú periódu. Bieda a žia, keperióda ohov nevpadne súasne s kvetom,

s pravým, horúcim letom mladosti, ke zasiahne

už len jasenné babie leto.

V.

Werner dobre pozoroval premenu v dušev-

nom stave Belanovom. On vždy ešte silno strá-

dal, ešte vždy zkrsly mu pred oima nádeje,

o mu i rozum prísno velel: »Nechaj nádeje,

ke si prešiel ez prah takzvaného ženského

priatestva.« Ženské nemajú spôsobu cíti pria-

testvo k mužovi. Ony sú alebo ahostajné, alebo

cía lásku.

Belan chodil do Vyškoviec, zjavoval sa

u kostola, hadel do »lunných« zrakov, mlal,

trápil sa, chorel.

Jeho nechytila Gusta za hlavu, nebozkala

na elo, nebola dôverivá, ani nepreala jedným

šmahom nádeje. Ba nádeje! Ve Belan nemal ná-

deje. Ve to skoro jeho dcéra, diea; on mužstarší, seriósny; za ním život, pred ou sa on

iba brieždi.

A predsa, koké múky, koké strádania!

Už nemôže vynecha de, aby nevidel aspodom na poschodie, pod ním jabloový sad. I

ke vzdiali sa Gusta k rodine, lebo ide do m esta

on nepominie prejs ez kamenný chodník ku

191

kostolíku. Sám hnevá sa, subuje sám sebe, že

to bolo ostatný raz, no na druhý de pod veerzase berie palicu a klobúk, zase driape sa prí-

krym kopcom. Na pravo leží dom Koreovskej.

ide na starý cintorín, obíde zapustnutý kostolík.

Ve ona je v meste. Slnko zapadá, a jeho blesky

trblietajú sa v zaprášených tablách kostola.

Divno, dvere sú otvorené. Z nich vyjde kostol-

ník surovinský.

»o tam robíte ?« pýtal sa Kornel.

»Plnil som venú lampu, prišla slena, pro-

sila, abych trochu pokal.

«

Triaška pochytila Kornela. Teda ona už

doma! Kostolník sadol pod lipu, zapálil si

fajku.

»Ute, ute!« riekol sám k sebe Kornel.

No nemohol poslúchnu. Otvoril dvere. U oltára,

zaprášeného, zanedbaného, stála Gusta bez po-

hnutia. Pozerala na obraz, ktorý predstavoval

muenícku smr apoštola Ondreja. Nad jej hlavou

silno knísala sa vená lampa. Svetielko v bela-

som skle, slabo sliepi^alo. Boné dva oltáre po-

kryté boly plachtami. Na stenách vrezané boly

tri náhrobníky s latinskými nápismi. Posledné

blesky slnka padajú slabo ez porúchané sklené

maroy obloné. Svätá Barbora, stojac nohou na

dele, nemá hlavy, matka Božia nad boným ol-

tárom prázdne tríma ramená. Spasite — diea

2mizlo z jej rúk.

Gusta zaula kroky a rýchlo sa obzrela.

192

»Ah , vy tu , « nenúteno prihovorila sa

Kornelovi, »aká šastná náhoda! Chcela som do

krypty, no predsa som váhala sama. S vami

už možno. « Zavolala kostolníka.

Kostolník otvoril boné dvere, a zostal hore^

nemohúc pochopi, o tam tí páni hadajú. Gusta

s Kornelom spustili sa niekoko schodíkov do

krypty, ktorú niekdy založila vymretá už rodina

zemianska. Asi desa vetchých rakví osvetlila

svieka, ktorú priniesla Gusta a zažal Kornel.

Úzke, dusné, skiepenie to bolo.

Nemo stáli v syrej miestnosti. Kornelom

striasol mohutný cit, neobyajné vlnenie roz-

prúdilo jeho krv. Tu živá, ladná postava krásnej

ženy medzi prachom a sledami hynutia!

Chytil ju za ruku. Stalo sa to prvý raz.

Jej teplá, mäkká ruka povone ležala v jeho

dlani. Azda dojmy, ktoré vzbudila miestnos, sú

príinou devinej povonosti. »Pome,« riekol

ticho Kornel, a tiahal ju hore schodíkmi. V ko-

stole bolo už dos tma, vená lampa knísala

sa už pomalšie. Ke vyšli na vozduch, zavialo

na nich teplo letného veera. Aké je ono milé!

Kostolník zamkol dvere kostola a ušiel.

Kornel oprel sa o oblok kostnice, Gusta sadla

na starý, dávno zabudnutý hrob. V lete dlho

trvá až sa zotmie. V šeru tak dobre sedelo

sa u kostolíka.

»Nad prachom kráame! Aký to zvláštny

dojem v tomto zapustnutom kostolíku. Už som

sto ráz bola dnu, znám každý kút, no vždy

oveje ma v om cit smútku, jediný opravdu

hlboký cit udský. V žiali ukazuje sa vyvýšenosf

našej prírody, v hynutí, v prachu, medzi starými

rakvami cítime jasno. Že žijeme, že dýchame!«

»Nao vám také dojmy! Váš život nepotre-

buje kontrastov, aby ste ho cítili. Nieo inšie

u nás, staríkov!«

»Nie, i vám kynie vysoké šastie životné,

jestli ste nepremrhali život, lebo nespali, kedruhí pracovali. My Ženy poznávame, že žijeme,

až ke navštívime hrobku. Náš život je vegeto-

vanie; to zákon. Jestli vegetuje muž, teda si je

sám príinou. Všetko zve ho k inu, má tuhé

svaly, nebojácnos, svobodu, má ideále, má právo!

Kde by nám to? My hade musíme bezvládne,

ako hynú naši milí, ako vrahovia makosia a hubia

všetko, o nám je k srdcu prirastené.«

»A potom, vidíte okolo seba zhnité kláty!«

s hlbokým vzdychom riekol Kornel, a zožiera-

júci bô sovrel mu srdce. On badal, že v Gu-

stinej rei zuni výitka.

)»Zhnité kláty, Tudí mtvych za Živa, len že

neležia v zpuchrelých rakvách, ale tmolia sa

poom, ako Sémy. Vy by ste chceli nadchnú

ich, no u nich niet schopnosti nadšenia. Preto

navštevujete zapustlý kostol a schránku kostí!*

Kornel zohol sa ez oblok kostnice, zdvihol

pravou rukou rep lebky.

Va)an«ky: .Hnbran^ Pkln I. 13

194

»Hra, táto prázdna lebka práve toko vy-

tvorí, o moja, plná modzgu!« 1 hodil nazpak

lebku, až zašumela v phave a upadla tupýmzvukom do skalia. Tvár Kornelova pokryla sa

rumencom, oi mu zajasaly ohom. Gusta prísno

pozrela naho, a ahký úsmev zahral jej na

ústach.

»Ah! teraz ste nie kollega tamtých, « uká-

zala ku kostolu, »ve život sa hlási, ve mysle

zkrsly! Ke ste dvíhali naše sane, možno že

vtedy horel v oiach vašich taký blahorodný

plame. Ha, aký Hamlet z vás vykukol! Kde

ostal zemepán, kde nízko a lenivo plúžiaca sa

želva!! Len raz vykuknite, želvy, zo svojho

tvrdého egoistického štítu, a hne teplo loveku!«

»Aby ste nám uali hrdlo,« riekol mrmlo-

tom Kornel. »Želvy tak bijú: priložia na štít

korytnaky rozpálené železo, ona chudera vy-

strí biednu hlavu, ktorú jej odseknú!«

»Ktože prikladá vám na váš štít železo ?«

pýtala sa úsmešno Gusta, a zvedavo hadela

na Kornela.

On pozrel na u. V pološere videl krásu,

ladný ženský zjav, cítil silný vliv jej ducha,

smelos a pevnotu jej myšlienok a presvedení.

Videl ladnú vysokú hru, plné, no nežné formy,

jasot jej osobnosti. »Bohatá žena,« pomyslel si.

»Ešte málo horúceho železa ?« riekol na

hlas siplo, prse jeho dmuly sa. Blížil sa k nej

ahaný magnetickou silou. Spustil sa na jedno

195

koleno, ona pohla sa alej na hrobe, ako by

mu robila miesto. Kornel prisadol. Gusta rov-

nala si šaty na lone a vtiahla nôžku pod sukne.

Hlava Kornela poala nevdojak klesa na jej

lono . . . Pred oima sa mu zotmelo, z ps vinul

sa ažký dych; necítil iného, než vôu. »ovám je?« zavolala Gusta, pomaly vstávajúc

s mohyly. Kornel sa vzchopil, ako zo sna.

Hore chodníkom stúpala pani Koreovská.

»Už som mala o teba staros,« riekla, príduc

k nim, »no nevedela som o bohatýrovi! Krásny

veer. Werner sedí dolu v záhrade, nechcel ís

sem. Nemôžeme ho dlho necha o samote. Vaše

rameno, pane sused.

«

Kornel podal panej rameno a všetci stúpali

po širokých kameoch dolu kopcom. Ako zmenil

sa starý mládenec. Po veeri odišli dvaja mu-žovia spolu pešo.

»Bohatá žena,« riekol Kornel na rozcestí

Wernerovi; »neskoro poínam veri, že v ženách

jesto duch!«

»Braek, o tam po duchu,« riekol ticho

Werner, »v nich krása, cit, preles! Tri pekelné

plamene! Varuj, starý hriešnik! voja pl ide

rovno na vlka! Varuj! Varuj!«

Kornel by sa bol skoro nahneval. Chodník,

ktorým šiel Werner, zaboil v avo, sožatou

ražou. »Varuj!« bolo pou jeho hlas z diaFky,

hoci surovinské zvony vemi hlasno zvonily

a ich prenikavý hlas niesol sa aleko a široko

poom 13*

1%

Pred Kornelovýma oima vznikaly dnešné

scény jedna po druhej, plasticky jasno. Videl

v pošmúrnom kostole rujnú, vysokú postavu,

nach ruže, tepnu žitia v púšti, pocítil teplotu

jej ruky medzi rakvami, v syrom pivninom

vozduchu starej krypty, videl jej úsmev, plný

výitiek, plný spravodlivej nespokojnosti, videl

jej svetlú krásu vo veernom letnom polosvite;

spomínal, ako prisadol k nej na hrobe, ako jej

vofíavá blízkos zmiaíla jeho hlavu, rozpálila

smysly, ako tratil povedomie, ako len jedno

želal, položi hlavu na jej krásne lono — a

duša jeho rozbolestila sa, zaatá zúrivos na

seba samého ovládala ním. Doma nemohol zo-

sta! Nieo hnalo ho pre, pre! Dal zapriahnu

do briky, a o chvíu letel do mesta. V kassíne

našiel vekú spolonos. Podnapitý Korbe klá-

bosil nesmysly, Húžva prehral bol práve asi

pädesiatku slúžnemu, a celý šastný vítal Be-

lana, kriviac nohy, usmievajúc sa celou tvárou.

»He, boli ste u mojej holubiky ?»

Belan ho nepoúval a sadol k stolíku, kde

Kai*ia zabával dvoch pisárov od okresného súdu

svojimi hranatými anekdotami. Špály salutoval

Kornelovi dakom biliardovým a hral alej,

voždy falošne poitujúc karambole, z oho po-

vstávaly asté škriepky. V miestnosti bolo veadymu a zápachu od nápojov.

»Vína sem!« zavolal na posluhu Belan a

o chvíu nebolo miesta na Kaovom stole, špály

197

nechal partiu, preferanc a tarok ztratily právo.

Divnú náladu Kornelovu skoro spozorovali.

»o sa to robí Kornelovi, « podumal Polan-

ský, ke videl, ako celé hatterie fliaš javia sa

na stole.

»Mladne, Belan mladne,« poznamenal ticho

k Stehlíkovi, »robí na staros hlúposti.

«

Stôl poal šumef, trhový de shromaždil

do mesteka mnoho okolitých zemanov a hospo-

dárov. Celé »kassíno« len tak zaí^umelo životom.

Dym hustnul, vravot sa silil. Komusi prišlo na

um zanôti — ihne zjavil sa vo dverách cigara

prímista, pod kabátom husle. Celkom skromne

sadol u dvier na stolec. Dos bolo, že ho Po-

lanský zazrel.

>>Húzd rál« zavolal. Cigara vytiahol zpod

kabáta husle a štrnkal na struny: hne valila

sa do chyže celá banda, ktorá inštiktívne cíti,

kde sa bude hula.

A huanie sa poalo. Kto by neznal naše

vonkovské huanie? Šampanské nestriea, pa-

stely štrassburské neobažujú stoly, no zato je

rcvu a kriku dos. Okolo biliardu pokreskáva

si podnapitý zeman bez nákrníka, tuhá hádka

o nie zunl, tam si dvaja spievajú, tu tretí zle-

nedobre na ciKäa, faše prázdnia sa, ako by

boly deravé ako sitá; každý je smelý, väšina

je srdená; staré hádky a hnevy sa vyrovná-

vajú, nové sa poínajú Bozkávanie, výlevy a

mnoho vína po stoloch a v hlavách

198

»A teraz si ja rozkážem nôtu,« riekol Kornel,

ktorý ticho sedel, no neobyajne mnoho pil.

Tvár jeho blala ohom z vína i vnútorného

rozúlenia. Víno išlo mu dos tuho do hlavy,

neobyajný hurt a lom omámil ho celkovite.

Cigá pretrhol akýsi otupný ardáš, chytil

husle i sláik do avej ruky a pribehol ku stolu.

Nejednu piatku dostal dnes od tohoto neméhohosa. Hurt na chvíu prestal. Ve sa to ešte

nikdy nestalo, že by Kornel Belan bol si kázal hra.

A Kornel Belan zamumlal nieo k prímasovi,

ten drnkol slákom párkrát v struny a mrkol

na svoju bandu. Basista nerozumel jeho roz-

kazu, predsa chytil sláik do ruky, hotový za-

mumla na svojej base.

Ozvala sa krotká, melancholická melódia

„Nitra niilä, Nitra."

Šum celkom stíchol. Mnoho zlostných po-

hadov hodilo sa na Kornela. On hadel strmo

pred seba, oi jeho svietily, tvár blala.

Zahrmelo surové hrešenie. »Ženské dielo,

«

zaklebetil Polanský k svojmu susedovi, »hovo-

rím, že robí hlúposti na staros!«

Kornel vstal. Neistým krokom poberal sa

z chyže!

»No, už svet nebude dlho stá,« riekol

kasnár Kaa, »Belan, Belan, do svitu pri cigä-

och« (poalo sa už brieždi), »pije, panslávske

nôty rozkazuje, za babami sa vlái ! Kométa,

199

kométa rozpuí biednu našu zem, ako ervavý lie-

skovec.«

»Húzd rá!« zavolal Stehlík, pravda lacno,

lebo cigá bol nasýtený Kornelovými šupákmi.

A divá hortobáska piese znela na vidnú už

ulicu slovenského mesteka. Oblokom letely na

ulicu faše, prázdne i nedopité.

VI.

»o bude s ou,« dumala Koreovská, »kamto výnde! Zdržanlivá, tichá, do seba zavrená

zachádza s umi zvysoka, mnoho íta, asto

píše a nemá sa k opravdovému životu. Kampríde, všade jasá v silnom blesku krásy, nie

prifa^.livcj, ale neznosncj pre oi. asom blysne

v jej temnom zraku enthusiasmus! Aký to zá-

pal? Nemá-li tajnosti, netrápi-li ju utajovaná

náruživos? Len s Boricom vie by láskavá,

u neho presedí hodiny, chodí za ním na lúky,

rozpráva mu, o poítala.

«

Tuším uhádla Gusta tetkine dumy. Objala

ju, slzy zaskvely sa v jej zrakoch.

»Vy staráte sa o ma, tetuška, a to maboli. Dajte mi svobodu, nie každý lovek na-

rodil sa pre rados a pôžitok. I u ma istý

druh pôžitku: ja plesám, ke vám zdá sa, že

som nešastná.

«

Staruška pohladila si šedinou preskoené

vlasy. »Dumy mladosti skoro prejdú. Sladkos

samoty je otrava pre dušu. Ty si mnoho o sa-

200

mote. Pred tebou život, ruch. Nuž a i nepotešíš

tetku svojou svadbou? o znamená Belanovo

zachádzanie k nám? Ty si ko mne nedôverivá,

a to ma boh'!«

»Nic to nedôvera. Vidíte, i som ja vina,

že Belan tak asto k nám zachádza? Ve vy

sami ste mu tak radi, dúchate mu miesto. A on

je veru zvláštny zjav v našom kraji. Samorostlý,

priamy, a pri tom vemi nehlúpy. On nie je

sentimentálny, netrápi ma zaúbenými pohadmi,

ako Werner. Vv'erner voda, Belan víno, trpké,

silné, ohnivé víno s vermutom. V om duša,

tetuška, a duší tak málo okolo nás. On rozjaril

sa vermutom, a svedomie mi hovorí, že somja tomu pohnútkou; nuž a i to zle?«

»o z toho výnde, Gustika, o z toho

výnde?«

»l\lusí by svadba východom každého sblí-

ženia duší?«

»Teda sblíženie je tu,« bône vzdychla Ko-

reovská; »krotenie »medvea« je možno inte-

ressné, možno i— koketné.

«

»Ke zobudil sa »medve« zo zimného

spánku a poal ži, to je nie smutno, nie ne-

šastie. V om mnoho sily.«

»Hradal by si inde svoju družku, « riekla

plalivo tetka, »primeranú a bližšiu vekom.Šediny v brade, a hadí na mladé, krásne stvo-

renie! Nie, Gusta, ty sama seba kiameš, a jestli

nie, teda iste kiameš svoju tetku, « a tu poal

201

sa opravdový pla, >>l<torá som a od mala-ma-

lika vychovala, ktorá v tebe vidí svoj život,

svoju jedinú rados.

«

Gusta zostala vážna, skoro studená.

»Tetuška, mne už dvadsadva roky, ja nie

som viacej nezrelým deckom; jestli som sa pre-

vinila proti vám , odpuste. Moja vanosnemá hraníc, ja len vás milujem, vás, tetuška:

s vami zostanem navždy.

«

»Nado mnou skoro zatvorí sa hrob, ty

ostaneš sama. F^osledná minútka života môjho

bude ažká, ažká, Gusta, pre teba! Pre, fan-

tásie! U sa ži, ako druhí udia žijú!«

»Za fantásiu umrel otec môj, hen na suro-

vinskom všku ?« ;:vonným, prsným hlasom

riekla Gusta, vzpriamila sa, oi jej horely, mo-

hutný vrko padol jej dolu chrbtom. Akási ne-

prirodzená žiara vyvierala jej z líc. Až po sluchy

udrel jej purpur krvi.

Koreovská pozrela na »svoje dica« a za-

divila sa jej slávnostnému hlasu.

»Nad hlavu mi vyrástla, staruche,« pomy-

slela. Celý de bola k nej láskavá, vyprevadila

ju až do postele, poukrývala a zapálila svetielko.

Do polnoci modlila sa zo starej knižky.

Kornel zjavoval sa denne pod veer vo Vy-

Skovciach. »šuka na udici!« hovoril sám k sebe;

»o mi prospeje; ke odtrhnem šnúru, udica

zostane mi v mäse.« A udica zarývala sa do

jeho milsa tým hlbšie, ím väšmi sa hádzal.

202

O piatej už rehotal ozubadlený a osedlaný jeho

kô. Koko ráz mykal zubadlo na avo, no koník

založil hlavu a hybaj rovno do Vyškoviec. Taká

je stras, taká náruživos. o tam pre uzubadlo?

»Starik víazí !« podumal Werner. »Jej oi

hadia naho celkom iná, celkom odchodné,

nežil na iných. « A išiel do kúpeov.

Leto prešlo, poaly panova pšky. Ko-

nene zasvietilo teplé jasenné slnko, nastala

stála, teplá pohoda s rannými mrazmi, dažomobživená príroda zadýchala posledným pred-

smrtným dychom. Kornel Belan vyvolal Gustu

na prechádzku; »hodne aleko, « riekol, »dos

nasedíme sa doma ez zimu.« Gusta prehodila

ez plece šedú mantilku, obula silné topánky

s dvojitými podošvami. Tetka nechcela s nimi,

hoci ju volali. Ona smutno, nespokojno hadela

za odchádzajúcimi.

Borica videl oblokom, ako Belan tiahne

so slenou.

»Tiež z tých, o kladú osídla nohám mojim,

«

mrmlal starík, »o obsadli kraje naše, aby tý-

rali ducha nášho! Koreovský, o by on riekol,

vidiac diea svoje po boku renegáta, vraha!

Bože náš, tys' zakryl tvár svoju pred nami, na

púš si vydal rod náš, darmo akajúci na mannu.

Rozhneval sa Hospodin hnevom vekým, nechce

pozna krv našu. Pane, zachovaj nás, hynieme!«

Bez rozmýšania vzal ahký akan na plece a

vyšiel z chyže.

203

Belan i Gusta išli lúkami, prešli ez laviku

ponad ticho teúcu rieku, obrastenú jelšinami.

Neverká rieka tvorila miestami priehlbne, mie-

stami išla plytko. Hlienistý spodok dodával jej

šedo-mutný výzor.

Ranné mrazy uspely poškodi stromovému

listiu: jedno zožlklo, druhé schúlilo sa v trú-

belky.

Popoludajšie slnko vyslalo na zem svoje

najskvostnejšie blesky, dvoranínov to svojich,

ktorí oznamova mali jeho vzdialenie sa. Na

pošedlej lúke vybresklo hajno jaseniek, kvetov

to bez zelených listov, bez farby nádeje.

Dlho išiel Belan nemo veda svojej krásnej

sprievodníky. Ona shodila mantilu, on ju pre-

vesil ez rameno. V tejto jasennej, mrúcej prí-

rode viac pozorovatená bola teplota jej bytnosti.

ahký krok, »lunné« oko, jasná tvár s pravi-

delnými rtami, ovál hriadky, bohatos vlasov:

to samý horúci, letný život. On už žije len luiNe

Ito: presnil, premrhal as, ktorý sa nikda nevráti!

Vari sa vráti! Vari padne lú pravého leta

do jeho pustej záhrady.

Sotva vedel kráa, sotva vedel prehovori

všednú frasu. V prsiach mu búrila láska, láska

k icn^tinc: mladistvý ohcft rozhorel sa v styd-

núcej hrudi, ako pozdný blesk podzimného

slnka. A predsa to slnko páli! Ba tuším žhavej-

Sie, citcfnejšie páli ako o Jane. Vzduchom letia

pavuiny!

204

Hodil sa za as do víru zábav, i skoro od-

vrátil sa od nich celý presýtený a zunovaný.

Hfadel sa odtrhnú od Vyškoviec, »no udica

zostala v mase šuky.

«

A ústa nehovorily, ba i poznanie samého

seba nemalo jasných t. Len hmla a dutý bô.

ez bô križovaly sa jasotné blesky krásy. Za

ím túžil v muzikálnych fantásiach, dostalo formy

v krásnom profile ženskej tvári.

To pomsta jednostranného, tupého žitia.

To hra kontrastov, to následky bezideálneho ži-

vorenia.

»Som Húžvom, v inom spôsobe, « zlobna

zašeptal, kosom pozrúc na rujnú postavu vy-

sokej, nádhernej devy. Jeho vnútorná zlos to-

pila sa pred horúcim citom náruživej lásky.

Pod nepríkrym vškom zastali. Pred nimi

Vyškovce, dom Kochanovskej belel sa v slnku.

Nad ním kostolík uprostred líp.

»Pome na všok, « riekol Kornel, ktorému

bolo srdene úzko. Túžil po výške.

»Nerada na ten kopec,« odpovedala Gusta,

»no dnes ma tiež osi ta ahá!«

»Pome, ale pomaly! Smiem vám podarameno ?«

Gusta prijala rameno. Vfšek bol piesonatý,

chôdza hore bola dos ažká. Ona sa silno opie-

rala o jeho rameno, asom oprela sa pravýmbokom o jeho bok. Horúci, slastný prúd preletel

mu telom.

205

wAko dlho to bude trva, táto múka, táto

slas,« podumal Belan, »tu as! chcem rozhod-

nutie. « Zaal pery a zdržal Gustu, išli vemipomaly.

»Slena Augusta, « poal mtvym, nezvon-

ným hlasom Kornel, »už dávno mal som k vámhovori. Nemohol som. Náš pomer je neznesitený.

Vidíte, že tak alej nemožno. Odžete, odže^te

starého blázna!« Gusta pozrela naho bokom.

akla sa bledosti jeho tvári. Akousi popolavou

farbou potiahla sa. Oi malý prísny, má-tožný svit.

»Aké odháanie! Ja som smierila vás s na-

šim domom, tak ste aspo tvrdili, zo zlého su-

seda stal sa dobrý, ste erstvý, jarý muž, máte

um, ste verným druhom nášho domu, bezžist-

ným, pomáhate, radíte ! Srdce vaše je šlechetné,

dobré, preo tedy odháa vás?«

»Vy nemáte inej požiadavky ?«

»Mala bych, mala! No, o tam po želaniach.

«

»Nesmiem o nich vedie?«

»No, ony sú také jasné, prirodzené! F^o-

vedzte si sami, i ste nezmár.nili život svoj, iho ncmárnite?«

»Ncžil som, pokým som neuzrel vašej tvári 1«

»To Wernerova frasa! Vidím, že motáte sa

do nevinných sietí! Niet v nich pavúka, o by

ssa chcel krv vašu. Vy sami hodili ste sa na

piesinu a hyniete smädom. Okolo vás hladní,

vy ich nckmite, okolo vás krásny ud, vy ho

206

neúbite, vám cvendží do ušú jasná, kryštálová

re, vy ju opovrhujete! Razom vás hodí ego-

ismus do citovej priehlbne, mútnej, ako tam tá

rieka. A tu sa vám zazdá, že ste našli cie žitia,.

že to cie tuhy, koruna všetkých námah!« Gusta

pustila jeho rameno, už boli prišli na kopec.

Biedne ostárky boríc tiahly sa v avo. Stará

borica, svedkya lepších asov, vypínala nad

nimi svoje kosé konáre. Zostala jediná zo sta-

rého, vyklovaného lesa.

Kornel Belan stál pred krásavicou so so-

pnutými rukami. »To súd Boží!« riekol, »pri

om niet smilovania!«

»Áno, vidím, vy ste zahoreli ko mne láskou,

pane Belan, a môžem vám úprimno riec, ja

cítim tuhú sympatiu k vám. Mne milá vaša

mužská priamos, váš svetlý um! No vy ste

nezdarilec, ako všetci vaši kamaráti! o sú re-

sultáty vášho žitia? Svetom letí teplý lú, ion našiel cestu ez vaše srdce? i viete, že

ste Slovák? i vám pri tom slove zastenala

duša, zohrialo sa srdce? i ste pocítili bôsvedomia, celú bezdnu múk pri zvuku tohoto

slova? Nie! Vy klamete sám seba, vy ste ka-

marát zloincov, podávate ruku vrahom, ktorí

mordujú celé pokolenia! Nenie mi úto Polan-

ských, Húžvov a Špälych — nie! Vás mi je

úto! So slzami v oiach hrýzla som sa nocami,

že i estné prírody, jasné umy nenachádzajú

pravdy, ktorá tiská sa každému vidúccmu do

207

oú. Tridsa rokov ste zažmurovali oi svoje.

Mužov našich zbili, zostali sme ženy, predmety

vašich sebeckých túžob. No v nás viac sily,

ako sa vám sniva!«

Kornel s úžasom poúval výmluvné slová

devy. Ona sa celkom zmenila v jeho oiach.

»Panna orleänska«, mihlo mu modzgom. Prse

devy dmuly sa rýchlym taktom, rúka, tá malá,

biela rúka, živo agírovala. V každom pohybe

ramena, v každom blesku jasno-temného oka

zrkadlil sa plamenný enthusiasmus, dlho skrý-

vaný, teraz razom prervavší kôru, ktorá ho po-

krývala. o ztratila na krotkej nehe, to vyhrala

na veliestvennosti. Rovno, ako by bola vyrástla

pred biednym mužom. Nie viac Afrodite — to

už Pallas Athenc! ez polootvorené pery belel

sa rad skvostných zubov, oi jasaly akoby

hnevom.

Pristúpila k nemu, vzala ho za ruku. V omzajasalo srdce, zablýskalo sa, ako slnko na zá-

pade. Ono pozre ešte raz jasno, skvelo na kraj,

a padá neúprosne za vrchy. I dohárajúci ohe,brat slnka, zhasínajúc zaplápolá pokonnými

plamemi.Tvár devy blížila sa k tvári Kornelovej.

Jasné oi naplnily sa verkými slzami.

»ože urobil vám náš dobrý ud?* tichším,

citným tónom poala Gusta. Každý jej dych

poul Belan. »Nemrie v mukách, neživorí krotko,

neapujú z neho krv, a on: úsmev na tváril

208

Bez nárokov, bez sily, a v om predsa sila,

milliony tuhých, drsných rúk. Vás postavil Boh

za tútorov nad ním. Aké vaše tútorstvo? Opo-

vrženie, nenávis, výsmech, to vaše dary!«

»Ona mudruje, uí, ke medzitým páli mahru, smysly opúšajú! Koketa, využíva moment!

Kam za ^ou? Ona letí, ako kofta-vták — ja

nevládzem krýdlami pohnú,« dumal Belan a

zlobou navrelo mu srdce. Dämonicky rvalo ho

osi ku krásnej žene; šeptalo mu na ucho: sovri

to stvorenie do ramien a podnes, ako páper, tam

do tieu borov, do samoty! Kto vyrve ju z tvojho

objatia?

»Ah, vidím, vy myslíte, že chcem robi pro-

selytov? Nie, pane Belan, nehate tak zlobno

na ma. Vy ste dávno ztratení — máte za

sebou dlhý rad rokov, prázdnych, pustých. Vyste sa odtrhli od drahej rodnej zeme, preto

hranatiete, preto nevyhnala z vás zelená parúka!

Nie, nechcem použi náruživosti vašej, abych

videla preobrazenie vaše. 1 zo ma hovorí púha

náruživos, vyblkuje dusený plame, no istý,

nesebecký, nezlobný! Ha, na tomto kopci skonal

otec môj! Na strašnom iernom stpe, a pred

bolestnou, hanobnou smrou volaly ústa jeho

»môj národ, môj slovenský národ!« Vám ne-

pohne sa srdce, vám, ktorý neznesiete úsmešku

pre vec, za ktorú on v mukách skonával. Kde

berete smelosti pozdvihnú oi k dcére toho,

ktorého ste nemilosrdne umrtvili na tomto pu-

209

stom kopci? i vás nestriasa zimnica, I<e do-

týkate sa ruky devy. ktorej otec bol zradcom,

zloincom, dTa pochopov a citov vašich? Celý

môj život, od kolísky, zatienený je vraždou

sberby, s ktorou sa vy bratríkujete! Vy milu-

jete moje bohaté vlasy, moje hladké líce? Ja

milujem špatný Fud, ktorý aspo v nemomsmútku stál okolo popravií^a a v duši vzdy-

chol: nevinný umrel! Tvár jeho zostala biela

do tretieho da! Múka otca môjho na ma, jestli

pošpiním svätú pamiatku jeho!<»

»Bože môj, Bože môj!« zastenal Belan, a

výraz zloby odletel s jeho tvári, »ona nemudruje,

neuí! Ona vyzradila teraz svoju »tajnosf,« tú

tragickú tajnosf, ktorá tak zduchovovala celú

jej bytnosf.« Krása devy zaplála magickou silou

v bleskoch zapadajúceho slnka. Od severa po-

al duf zimný vietor a hnal pred sebou šedý

oblak.

Pod Belanom klesaly nohy Prosebno, útlo

pozrel na u a poal celovaf jej ruku. I v deve

zkrsnul boj. istý ráz, zachovalá, priama prí-

roda Belanova urobila silný dojem na u. Du-

chovne vyvinutej ženskej imponuje mužná sila

a tvrdos rázu. Nadto nadovšetko, ke tvrdos

tajc v blesku krásy, ke zápalom zrumenie

chladná tvár a hrubé try zjemní oddaný cit.

•Gusta, vy ma niíte. Nemôžem Slovo

väzí v hrdle, iný tôn, iná myse! Jedno prosím:

milos! Vaša výška, na ktorú ma aháte, zá-

210

vratom naplnila mi hlavu. Padám do bezdna!

Anjel, zachyte ma, dajte ruku!<;

Gusta podala mu ruku, on silno pritisol ju

k iicu.

»Nežiadam skvostné dni a noci prežíva

s vami o samote, aleko od udí! No, neodvrhujte

ma! Dovote aspo do blízkosti, aspo len a-som, raz za týžde!... Nie, nemožno! Bojte sa

ma devo, budí sa asom vo mne zver, úty

zver! On už ceril zuby na vašu krásu! Už chcel

zmakosi kvet! Bojte sa ma! Pome! pome!«

A zas tvár Kornelova stvrdla, oi trblietaly

hlbokým a prito.m pichavým svitom.

»Vaša vysoká tajnos skrotila vo mne zvera!

Gusta, nedrážte, milos, milos. « Slzami pokropil

jej bielunkú rúku.

útos bodla srdce Gustino. Videla ho

u svojich nôh, poula bône divé rei. Žena

zbudila sa v nej. Položila pravú ruku na hlavu

jeho. On kakol na piesok, ovinul rameno okolo

jej pása. Ona ho odtískala, ahko skríknuc. Sila

ramien jeho nedala sa prekona, jeho plece, ako

skala, ani sa nehlo. V deve zabúchalo srdce

kovitým, rýchlym bitím, krv udrela do slu-

chov, šumela hlavou ako ruch alekého vodo-

pádu. Aké isté, mocné sú ramená milujúceho

muža, sladko bolo by oprc sa o tie široké,

búrkou zvlnené prse. Ve sláik vinie sa o skalu.

Ako krásne modrajú sa zvonky jeho v machu.

211

»Dos!^< zavolala Gusta zvonno, veliteský.

Ju sovrela úzkos, pery Belanove triasly sa

a z oú í^ahal zlý plame! Skoro na silu vyvi-

nula sa z jeho ramien, ktoré mu klesly nadol

ako mtve»To sväté miesto!« ozval sa za nimi mono-

tónny, vážny hlas. U starého stromu stál Borica,

a podoprúc sa na svoj akan, ticho hadel na

skupeninu

Akási jasnota rozbreskla sa v duši Gusti-

nej; ako ke temný oblak odletí s tvári slnenej.

I teplo bolo i jasno. Nervy prestaly ihraf, krv

stydla.

»Tu as zjavi vám. Augusta Kore^ovská,

smutnú zves,« pokraoval starik, shodil iapku,

kakol u borice na zem a zaryl rukou do piesku.

»Tu, tu,« riekol a bozkal trikrát piešitú pAdu.

Šedivé dlhé vlasy padaly mu do piesku.

Belan hadel s polootvorenými ústami na

sedliaka. Pery sa mu ahko potriasaly.

>»Máme síce svedka, dcéra Koreovského,«

hovoril alej Borica, kaiac na zemi. Modré

oi jeho zagánily neskrotitenou nenávisou na

Bclana. Hlboká zá§f ovládla hru sedliaka: on

dusil v sebe za dvadsadva roky zúrivú ne-

návísí proti odrodilcom; a vide musel ako sa

ich plemii krúti okolo krásy Gustinej. On roz-

duchoval v nej plame, ktorým sám zahorel.

No v boji proti okolnostiam, pravda, podahnúmusel. Sedliak pokraoval: >»No veci stoja tak,

14

212

Že neškodná prítomnos jeho. Mlal som, no

vidím diea dobrodinca svojho nad priepasou;

mne úto hynúceho kvetu — hynúceho uad hro-

bom otcovým!" Posledné slová riekol vyvýše-

ným hlasom.

»o to, blaznie sedliak ?« polohlasne prerie-

kol Belan a päste jeho zaaly sa.

Údami Gustinými zalomcovala triaška, ši-

roko otvorila oi a hadela prísne na Pavla

Boricu.

»Áno, tu, diea moje, tu kaím na hrobe

otca tvojho; po, pomodli sa so mnou nad pra-

chom mueníka! Tri dni nechali ho na dreve,

potom ho nocou zahrabali tu na pustom mieste,

bez prežehnania! No Borica túlal sa vysokýmvtedy borom a hadel na bielu tvár obesenca:

ona sa mu usmievala dobrodušne, v mesanomsvetle. Oni nevideli, drábi, že im je v pätách

Borica! Tu pod týmto stromom zahrabali po-

ctivca, ako šelmu. A Borica vyšiel z temná, a

oznail erstvú zem! On zachová pamiatku po-

svätnej zeme, aby stala sa pútnickým miestom

pre budúce pokolenia!«

Gusta poala štka bez sz! Nechcely z oú,iste padaly zrovna na srdce. To ažké slzy,

pália ako ohet^. Potom pokroila k Pavlovi a

klesla veda neho na kolená.

»Tu hlava, « hovoril žalostným hlasom sta-

rík; »ha, pod pieskom kame, moje ruky ho

ta kládly, a znovu zasýpaly, ke vetor a dáž

213

sobraly piesok! Tu tvoj otec, Gustika, tvoj

biedny otec; tak blízko k jeho rovu opovážilo

sa pokušenie! Borica žije, on chová teba na

srdci, ako zrenicu oka svojho a chráni! Never

im, odrodilí sa, muili našich! Never, Gustika!

Na mojich rukách si vyrástla! Never, never!«

Nebo sa zasmušilo, poal kvapka drobný,

studený dáždik.

»Tvoja som, ote!« zavolala Ikavo Gusta

a sopäla ruky. »Tys' mi poruil dedictvo lásky

k národu! Tvoja som, ote, tvojou zostávam !«

A Belan, ako hriešnik, ako svätokrádca stál

pred staríkom a krásavicou. Oni vstali. Starík

privinul k sebe devu! Aký to zvláštny pohad!

Tam nekrásny, šedý, starý muž v hrubej, da-

žom ožlklej halienke, a pri ^om, skoro v ob-

jatí jeho, mladá, bujná, junonská krása! Tak

javí sa blesk mluny na šedom úzadí oblaku,

tak pne sa ruža, poJopretá na nestrojný kolík

záhradníka. A v oiach devy aký posvätný fana-

tismus »nescbectva,« ako ihrá v nich ohostroj

vysokých, širokých citov!

»Ja som mocnejší kOl pre ružu túto,« po-

dumal Belan a blížil sa k deve. Chcel ju vzia

za ruku

»Nazpá!«< zavolal fanatickým hlasom Bo-

rica. »Prvá návšteva dcéry u otcovho hrobu ie

svätým okamženfm.«

Aký hrdý výraz zablysol vo vráskavej tvári

sedliakovej Kornil nevdoiak odstúpil.

214

»Pán vekomožný, « poal zlostným, suro-

vým hlasom Pavel Borica, »žijeme zlé asy,

hyenské obyaje ešte podržaly právo vo vlasti

našej! Mohly by sa zjavi beštie, ktorým nedá

pokoj svedomie, a pobúri by chcely tento tichý

dom! Myslím, že bude vám svätou tajnos dcé-

rina! iná . . .!« a ruka jeho kovite stisla ruko-

vä akaná.

Belan stál prvý raz pred sedliakom nie ako

pán, ale ako obžalovaný hriešnik.

Chytil sa oboma rukama za hlavu. Nezne-

siteným bol mu výraz smútku v Gustinej tvári.

Chladom zavialo z nej, chladom blahorodným,

odôvodneným. Ona nie je hrakou vrtochov,

ona diea vysokých zásad, nadudských letov.

Kofta-vták s mohutným krýdlom! Kde jemu za

ou? Rúška padla s jej duše, no s rúškou i

jeho nádeje.

Nebo poalo sa ešte temnejšie kaboni.

»Kde ohne moje?« dumal Belan; myšlienky

išly ako blesky jeho modzgom. »Ja, netopier,

mne cudzie jeho blesky, ony oslepujú oi moje.«

I razom pocítil bremeno svojich rokov. Rovno,

ako by sa bol shbil. Živý cit útosti nad ztra-

tenýrn životom hlodal mu útroby. '>Prepadol

som bez sledu!« riekol a uprel žížnivý pohadna krásnu postavu devy. »Aká to priepas, do

ktorej padám, — a ona stojí tam na výši! A ja

zohrial som sa divo na jej ohni! Prešlo babie leto.

Babie leto je klamlivé, krátke! Pavuiny odletely!

Ajha, snehom páchnuci dáždik, zima poína sa!«

215

Gusta obliekla mantilu. Ticho podala Bela-

novi ruku. Preskoil mráz silného muža, ke vza-lovala sa dolu kopcom. Kynula mu, aby zostal . .

»S BohomI« zavolala z úpätia kopca. Onpozdvihnul tvár k nebu; ostré kvapôky dažachladily mu elo. A rest — vytriezvenie z krát-

keho chmeu.

Dom Belanov spustnul. Dóra driapc v zim-

ných veeroch perie, uro škriabe si zátylok a

laská sa s kordmi. Osud a sneh zavialy chod-

níky do Vyškoviec. Starý mládenec klesol zase

do plytkého bahna. Studeno, pusto bolo v jeho

duši, ako na snehovom , šíro-šírom poli. Ce-

ruzka, medviedik so zápalkami, pérový nožík

ležia v náležitom poriadku na nonom stolíku,

budíek pravidelne (uká tiky, tiky, tiky, tiky.

Na vekom stole prichystaný ajovník, pri omfaška so špiritusom. Chalát hore ervenýmsúknom na foteli, i^pály chodieva veerami na

dartUk, izbou šumí duchaplné »terc«, »quart«,

»quint«, »nichts nutzt, vom Konig«, »double«.

A ke mu o niekoko ias priniesol Špály

zprávu, že Aufíusta Koreovská vydáva sa za

Wernera, zahadel sa do obloka a vzdychol.

oDokal sa, dokal,* riekol i^pály; »Geduld

bringt Rosen; pristala vzia si Wernera na žia-

dos starej, ktorá leží na úmor.«

>Bude sa päií niekoko partií ?« opýtal sa

Kornel a zase Šumelo izbou: »terc«, »quart«,

»quint«, 'fertig!«

216

A za jará zjaví sa na borici surovínskej

venec z jarienok, potom zamení sa fialkovým,

v máji ružovým. To obe detinského srdca.

Dumné vetry dujú nad zabudnutým hrobom.

Ihly borice pršia na. Kedy vyvýši sa nad hro-

bom mueníka pomník? Vsta, ud môj, vsta!!

é¥á

Na Bašnárovom kopci.

Obraz.

1880.

Od PrítrŽe po Bašnárov vedie suchopárna

cesta. Na pravo v dolinke leží dedinka Buko-

vec, cele zahrabaná stromami, nad ktorými vy-

pína sa lipa, akých je málo na lipohojnom Slo-

vensku. Je to opravdový lipový obor, najmä

jej výška je imposantná. Všetky vekové stromy

okolo nej menia sa na nízke krovie, ke hadíš

s všku na dedinu. Bár by ju chránila pieta

slovenského srdca pred záhubou. Raz ju uŽ

ochránil pred Židom a jeho pažravoslou Ján

Leška, vtedy farár bukovský. Škoda by bolo

tohoto stromového monumenta, ke mramo-rových u nás niet. Nemá síce nápisu, ale možno,

poet budúcich ias vypouje z jej šumu nejakú

slovenskú rapsódiu lepšej budúcnosti.

Šiel som v lete týmto krajom. Slnko pálilo

mocne s istého neba. Zanechajúc kamenisté

úhore, došiel som do Bašnárov, kopaníc, pozo-

stávajúcich z nickorko domov a hospodárskych

stavísk. Domy a staviská potešia dušu sloven-

ského loveka. Vidíš pred sebou stavbu na po-

schodie, istú, bielu, mocnú. Dvor široký, po-

hodlný, štvorku v om možno obráti. Brána

220

s vekým solídnym oblúkom vedie pod šopu.

Tam sú silné dva vozy na železných osiach,

nové pluhy. Stajne naplnené tuným dobytkom.

Vysoký kamenný násyp vedie k dverám do

príbytku. Dvermi vstúpiš do siene, zo siene do

kuchyne. Ako to tam jasá všetko istotou. Naavo je predná izba, veká, jasná — páchne

z nej sviežopeeným chlebom. Nábytok a riad

je v nej ako všade u zámožných slovenských

sedliakov: v avom kúte stôl, okolo lavice, nad

stolom na fogaši pestré bánky, misky a pekne

vyrovnaný rad pohárikov. Na stene obraz Lu-

thera. V prostriedku stojí on, okolo neho na

menších obrázkoch výjavy z jeho života. Nájdeš

i Kuzmányho i Jozeffyho. Za roštom je domáca

bibliotéka; biblia, tlstý Tranoscius, snár, postilla,

kalendár. Na dvoch posteliach periny až po

samú pova, a ktoré nemajú už miesta, visia

nad posteliami na hambálkoch. Plachty postené

vyšité sú koketné erveným pamukom, v kúte

nad stolom stojí trojuholná kasnika — schránka

peazí a písemností. I nešastná darcova knižka

tam špatí svet Boží, a nepobije sa s piatkami

veda nej ležiacimi.

Pusto bolo u Bašnárov, ke som zastal

pred najkrajším domom. Zo susedného nižšieho

domku volaly na ma dve decká: »Žide! Žide!«

Nie hádam preto, že by moja tvár upomínala na

egyptských nedobrovoných tehlárov, ale preto,

že tam útla mládež každého drží za Žida, ktorý

221

nosí nemecké šaty. Uznám, mrzelo ma to: už

okovek, ale Židom sa mi nechce by. A to

tým menej, ke som zbadal, že jedno z deiek,

desaroné dieva, malo utešenú tváriku a oipravé nezäbudky. Mladší, chlapek, bol rusý,

dos špinavý, ale svieži a iperný ako vía. Ja

vám nesiem lásku, vy znachorence, ja somv stave ez vaše belasé a temné oká preniknú

do vašich dobrých dušiiek, ja teším sa, že

máte kde bielych húsok, tuné voly, dojné

kravy, bujné kone, ma pýchou plní váš krásny

dom, vaše buciaté líka, a vy . . . že Žide, Žide!

No dos, zato moja láska nevyhasne a moje oko

neztratí svoju vnikajúcu silu.

V sade pri vekom dome zapaovaly sa

skoré okruhlice. Obloky domu na hlucho zatvo-

rené boly plechovými okenicami. Pusto bolo

na dvore, nemo stála šopa, blesky slnka opie-

raly sa o biele, široké, kamenné plotne násypu.

Na erešniach pred domom virikaly vrabce —celé kdle tohoto vtáctva húpaly sa na kono-

piach s druhej strany cesty. Pole bolo oddelené

od cesty kamenným plotom, kyklopským. Domykopaniiarov stoja v centre ich pozemkov, tak

Že gazda, vyjdúc pred dvere na kamenný násyp,

má pred sebou celé svoje malé kráovstvo.

ez konopné pole vedie chodník ku prí-

kremu kopcu Len pár krokov a už sa musíš

driapa hore skalistým vškom. Z avá niekolmo malebná skala, v pravo nízkym krovím

stúpa ledva viditený chodník šikmo nahor.

222

Vyšiel som trápne na vrch a oiam mojim

ukázalo sa krásne panoráma. Bezprostredne u

päty vrchu domy Bašnárov, ponad ich strechy

vidno malebnú dolinu, vedúcu až na Brezovú.

V diake vidno imponujúce stavisko brezovského

chrámu, postaveného na všku. Jeho biele steny

kontrastujú s temným úzadím hôr. Vysoké

Bradlo panuje nad nimi. Na pravo, v šerej

diake obkuujú obzor Biele Hory, ich západné

kúpy tratia sa za obzorom. Celkom s pravá vlnia

sa všky a pahorky, zarastené buinou; tam

z buiny vykukajú šedé rumy hradu Branca.

S tejto strany je Bran neúhadný, nízky, kdežto

od senicko-sobotištskej cesty javí sa vemi ma-

jestátne.

Sedel som na kopci a hadel veselo na

prívetivé krásy kraja. Skoro poul som hovor.

Vysoký šuhaj so starou babkou išli s druhej

strany od Turej Lúky a sadli nealeko odo

m^a na machom obrastený balvan. Babka mala

biely, vráskovitý obliaj, bielu šatku na hlave,

biely prucliak, biely ruba . . . bola fanaticky

biela. Jej kasanica robila tisíc záhybov. Na no-

hách mala úhadné botky, že som až obdivoval

útlos jej nohy. Rukávce len tak jagaly sa

v jasných lúach slnka ... len jej ramená boly

až do brunasta oborené.

Mladý šuhaj bol sviatone obleený v jasno-

modrých nohaviciach a kabanici so širokými

gombíkmi. Široký ažký klobúk okrášlený bol

223

cafrangami a na trasavých drôtikoch pripevne-

nými umelými kvetmi a sklenými guôkami.Okrem toho vialo mu s neho kohútie pierko a

pri ^om svižná halúzka rozmajrinu. Celý švi-

hák. Z niektorých slov, ktoré si povedali tvrdým

svojím náreím, dohádal som sa, že je to syn

s matkou.

Prihováral som sa k nim a pozoroval prísne

na ich slová i pohyby. Babka hovorila jadrne,

úsené, skoro v epigrammoch, preplietala svoje

sady porekadlami. O chvíu vedel som celú

históriu jej nespleteného života. Staršiemu sy-

novi odovzdala celý svoj majetok, sama vymie-

nila si dôžive. o sa astejšie stáva v tomto

kraji. Ale syn nebol hodný tokej lásky: vysan-

koval matku z domu S mladším synkom od-

sahovala sa k sestre; on jej bol verný do

ostatného krajíka. Pri tejto pochvale pozrela

na mliaceho syna.

»A vuf ideme do BaSnárov tu dolu na ro-

botu!« dokonila, »nikdy bych toho nebola sa

nazdala od pankharta; vždy bolo zamosúrené,

ako by nebolo vedelo do troch naíta. Ale kesedí raz žobrák na koni, ani ert ho nedohoní.

Ja som sa nalietala k fiškálom, dieru som vystála

u súdu v ambite — nech tam pekelný plamezhltne všetky súdy a všetkých fiškálov! Odreli

ma a chlapisko zvíazilo nad matkou. <»

V babke bolo viac hnevu než útosti. Celá

osoba, o ako pomýlená skrivodlivosou, cítila

224

sa silnou. Veké ierne oi behaly jej nespo-

kojne, ke hovorila; ke mlala, mala ústa sr-

dito sovreté.

Všetkého príina je nevesta,« poznamenalkonene syn, ako by sa bol hanbil predo mnouza brata.

»To ertovo motovidlo! Pobehajka,« roz-

sdila sa starenka, »ako had vliezla starej žene

do rukáva! Cifry, cafry ... i frajeri budú, na

každého mužského sa vyškiera! A teraz pýši

sa na mojom grunte, trepe konope z môjho

konopiská! Ve sa pokutuješ, neposlušný Mar-

tine! Budeš jej ma vyše krku, ty nepodarenec

nepodarený!« Babka rozohnila sa do žeravá. Oijej blýskaly sa zlým ohíom.

»Ale nao tak horlíte; pomáhajte si, pora-

dím vám dobrého advokáta, našinca, pána Faj-

nora v Senici.

«

»Ach, trci-frci, kaz Ondrej ! Aj oni sú

z toho panského plota kôl i s ich dobrým advo-

kátom ! Ešte i výžinky mám nosi pánom do

Jirtana? Zárobok želiarsky, mozole starých rúk?

Panská láska na zajaom chvoste. Posledný

mech jamea predala som na štemple! Pekné

to boly štemple! Vstril moje šupáky ten Ko-

rontály — bohdaj mu psi na kare trúbily —hlboko do vrecka, vypuil svoje hrubé, mastné

brušisko a vypúlil oi ako hálky. »Dobre, dobre,

osoba! Už je všetko v poriadku. Nachystajte si

ešte trroSe na sentenciu. S Bohom !«

225

Z baby len tak sršala nenávis k »pánom«,

k súdom a fiškálom. Ma to vemi zasmútilo.

Smutná vec, že ud býva vohnatý do citov ne-

návisti a udí vyššej vrstvy a vzdelania pova-

žuje za svojich prirodzených nepriateov. Moje

ideále (bol som vtedy ešte vemi mladý), závo-

jom pokryly si tváre, cítil som disharmóniu

v sebe, v národe, v celom svete. Mladý lovek

hadí na svet ez farbisté sklíka svojich citov.

Tedy i ja som »z toho plota kôl«, ja, ktorý si na-

mýšam, že verne milujem svoj slovenský ud ?

Jeden krií na mi^a »Žide'.«, druhý vo mne vidí

priam vraha a sdercu. Ako bude možno nášmu

národu objasni potrebu vzdelanšej vrstvy a na-

ui ho robi rozdiel medzi Korontalym a Faj-

norom? V mladom ohni poal som hne na

Bašnárovom kopci pouova svoju rozzúrenú

starenku. Líil som nadšene snahy Slechetných

»ernokabátnikov«, spomínal som národ, jazyk;

ako oni, tí šiechetní »ernokabátnici«, bránia

práva udu, národa, jazyka, ako píšu knihy, skla-

dajú piesne . . . Môj hlas chvel sa oduševnením,

rukami posunkoval som ... A ve tuším urobil

som na starenu dojem; jej nepokojné, ierne oiustálily sa a pozeraly vnímavo na mí^a. Najprv

hadela prosto, neveriaco, potom ticho, ako sa

mne zdalo, veriaco. Konene usmiala sa:

»Mladý pán, ale bude z nich za íarár!« po-

znamenala sucho, a mladý šuhaj, poúvajúci

moju re s polootvorenou perou, zakýval hla-

VaJMitk/: s.>brai>- l>i<la I. 13

226

vou. Mne srdcom prebehol studený pocit skla-

mania a zúfania. Pamätám sa na podobný po-

cit, ke som bol raz ako chlapec padol do

obilnej jamy a cítil sa bez pomoci v hlbinách

žltej, sliznej zeme. Ale vtedy som aspoí mohol

kria a privola strýca Papánka (nech mu je

zem ahká na hlbockom cintoríne), ktorý mi do

jamy podal rebríek a pomáhal mi na svet Boží.

Ale tu na Bašnárovom kopci nemáš na koho zavo-

la, nemáš rebríka, nemáš strýca Papánka!! Si

v jame!

»]Vlamka, pome, už bude poludnie!« riekol

chladno syn. Starena vstala s balvana, syn jej

zodvihol nôšku a oni spúšali sa ticho šikmým,

strmým chodníkom. Biela kasanica stareny za

každým krokom hlasno plieskala o holienky.

Šuhaj šiel napred a podopieral matku.

»Bože môj!« vzdychol som si, hadiac za

odchádzajúcimi, »jeden syn vyhádže matku a

druhý ju takto milo podopiera!« Ke prešli ko-

nopnisko a preliezli kamenný plot, zaštekali

u Bašnárov psi a vrhli sa na pútnikov. Psov

odvolal silný mužský hlas, ich štekot premenil

sa na zlostné zavýjanie. Predo mnou ležal krásny

kraj v horúosti poludného slnka. ahké pary

ahaly sa k modrianskym alekým horám a za-

tienily dva kupolovité kopce. Z bedra Bielej

Hory vykukal hrad Korlát, v rumoch ako jeho

blíženec Bran. Cesta na Barvínek svietila bi e

lou stuhou a tratila sa na vrchu. Prítržské strmé

227

kopce zastavovaly výhad na vlnovitú rovinu

senicko-šaštinsku a zužovaly obzor. Skupenina

hôr na východe, bližšia a tmavšia, doplovalaobzor. Okolo ma medzi skalami rástla materi-

dúška a miestami ervená! sa zrelý, chutný

trúskavec: hore ervený, ku spodku biely, ako

by mal fez na hlave. Nad brezovskými horami

zdvihly sa tmavé oblaky s jasno-bielymi okraj-

kami a tisly sa mocne do vyše. Sviatoná tichos

rozhostila sa po kraji, i slabuký vetrík zatíchol.

Zahrmelo v diake temno a hrozivo. 1 spustil

som sa s druhej strany, menej príkrej, dolu Baš-

nárovým kopcom a prebehol erstvým krokomchladisté úboiny. Nezadlho sbehol som na praš-

natú cestu, ktorá bola už zastrakatená vekýmikvapkami predbúrkového daža. S posledného,

žltými úhormi pokrytého kopca zjavily sa mi

slamené strechy Turej Lúky, z ktorých jedna

skryla ma práve ke sa spustil tuhý lejak.

^

15«

Podrost.

Novella.

1881.

Listár vošiel nízkou bránou do domu Andreja

Bohatého. asto ta nechodieval. Bohatý bol ne-

bohatým kožušníkom v mesteku Závodie, pil-

oval svoje remeslo s dvoma tovarišmi, chodil

na trhy na vekom voze s vekými truhlami a

dlhými tykami, z ktorých staval na tržištiach

šiator pre seba a svoje sedliacke kožuchy a ba-

ranice.

Andrej pozrel na listára nedôverivé, skoro

bojazlivé. Nemal k tomu príiny, lebo listár do-

niesol dobrý list. Majster utrel ruky o zásteru

a slabikoval recepis.

»Dorka, Dorka, « volal basovým hlasom na

svoju ženu, »prines okuliare!* Jeho žena pri-

behla celá poakaná. Už raz tak volal na f\u,

ke mal podpisova citáciu. Koko bezsenných

nocí priniesol starene onen neblahý podpis! —Andrej kúpil bol na veru ovie rúna od Žida —dal úpis. Po dlhej práci a svedomitom sporení

zaplatil Židovi dlh, od radosti nezabudol vypi

viacej vína, ale zabudol úpis i kvitanciu v ru-

kách úžerníkových. Dedi Židov žaloval, l^ravuta

232

šla dlho a stála nejeden kožuch! Pravotár útyosvobodil horko-ažko neboráka od dvojnásob-

ného platenia, ale útrat, behania, úzkostí a ne-

mieru bolo dos.

Preto sa starena triasla, až sa spiežové

drôty okuliarov rýchlo pohybovaly. Andrej pod-

písal recepis a prevzal list. Manželia zostali

sami. Nastalo prevracanie listu na všetky strany,

hádanie, obzeranie peati. Po dlhom rozmýšaní

a dômyselnom uvážení ustálili sa manželia na

tom, že list môže pochádza iba od ich syna.

Až potom odhodlal sa Andrej zlomi pea.Vskutku: list nebol síce rovno od syna, ale

týkal sa ho. Triedny ubár posielal rodiom

polroné svedectvo Štefanovo a k tomu pripojil

list. Vo svedectve mírily sa eminencie ako

hviezdy, a v liste chvály. o ale najviac pote-

šilo starkých rodiov a omu lepšie rozumeli,

ako eminenciám, bolo zakonenie panegyrickej

epištoly: »váš syn je prvý v ôsmej triede.

«

Dorotea Bohatá rozosmiala sa bezhlasým,

šastným smiechom, jej tvár zvráskovatela ešte

viac pritom, oi sa prižmúrily. Temnelo jej pred

oima. Medzi tokými bohatými, urodzenými,

fajnovými šuhajci jej jedináek prvý!! Jej je-

diný syn, pre ktorého toko bôov srdca zná-

šala, toko utajovaného strachu trpela, toko

vrúcich modlitieb posielala k Hospodinu! Cudzí

svet zdal sa jej by priepasou, cudzí udia svod-

nlkmi, ktorí nemajú ni inšieho na starosti, ako

233

ííhaf na Štefana a klás mu úkladné siete. Ako

fažko lúila sa zakaždým s mileným synkom.

Keby nebolo tvrdého dudrania Ondrejovho, ona

by ho bola pri lúení zmáala slzami, ustískala

do zadrhnutia. Avšak obyajne sotva staila

prežehna syna svätým krížom, už hrmel otec:

»na voz, na voz, kone sú netrpelivél« b>tefan

sa vytrhol z objatia materinho a sadol na voz.

»Daj pozor na lušnu!« volal otec, prísnym po-

zorom prehliadajúc voz, wha asto na hlavne,

aby ste zaosek neztratili. Pozoruj na opálku,

je celkom nová. Na Príboji pokmte hodinu. Ty,

Jano, neopi sa a opatruj kone.« Matka pristú-

pila k vozu a podala synovi ruku. »Máš šál?«

pýtala sa, trebárs dobre vedela, že ho sama po-

ložila na scdlisko. »Nezabudol si vakový ru-

ník?* Otázka sprevádzaná bola hojnými slzami.

j»Chrá sa prestydnutia, Števko!« »0d voza,

stará, zasmolíš sa!« zabrual Ondrej a pleskol

koa po chrbte. »Hajde, v Božom menel« Jano

praskol do koni. O chvíu bolo vidno starenku

v sade v najzadnejSom kúte pod hustolistou

lieskou, am sa mohla svobodne vyplaka.

VSetky strachy a obavy boly teda neopráv-

nené, vSetky slzy odmenené. Jej syn je poda-

rený .^uhaj a je prvý v najvyššej triede. Oj,

úbohá hlavika! o musí vytrpef múk a námah!

Prvú nedeu po obdržaní skvelého listu sadla si

pani majstrova za stôl (pán manžel bol medzi

majstrami) a maovala na hrubý papier staro-

234

dávne švabachské písmeny. Písala synovi list;

»Vrelomilovaný synku! Pozdravuje a otec, tetka,

krstná matka, starý Jano, i ja a pozdravujenfi

na tisíckrát a prajem si od milého Pána Boha,

aby a toto písmo pri dobrom a stálom zdraví

našlo. My sme potešení nad tvojím prospívaním,

otec ti odkazuje, že sa raduje nad tvojimi sve-

dectvami. Daj pozor na periny, aby ti páperie

nevybrali — lebo udia sú zlí. Prádlo si oítaj

pri každom praní. Pán farár a chváli, i fiškál,

i slúžny. Pozdravujem a a bozkávam na tisíc-

krát. Dorotea Bohatá. « a konci listu postscrip-

tum: »Posielam ti v tomto liste piatoku, otec

o nej nevie. Uži, syn môj, v zdraví. Nezabudni

modli sa, cho do Božieho chrámu, varuj sa

trungu, zlých Fudí a karát. Sú i zlé a úkladné

ženské, varuj sa. Tvoja smutná matka.

«

Štefan Bohatý prijal piatku i materinské

rady, ktoré boly stereotypné v každom jej liste.

Život žiacky so všetkými svojimi pôvabmi pútal

mladého šuhaja. Bol on tým zaujímavejší, že

sa s ním družila romantika tajnostkárstva, fana-

tického priatestva, boja a veného rozúlenia.

Štefan náležal totiž ku krúžku žiakov, ktorí

s mladistvým zápalom zahorel za vec národnú.

V otimskom ústave, medzi venými nadávkami

na všetko, o bolo slovenské, rozbleskol sa malý

plamienok rodolásky. Málo bolo v krúžku šu-

hajov, avšak každý stál pri veci s rozhodnosou

a pevnosou, ktorú môže utvori iba ideálny.

235

istý plápol za pravdu. Štefan, v dome vycho-

vaný v nepovedomej chladnosti, ba v duchu

zjavného odpadh'ctva, prišiel náhodou k poznaniu

seba, k cíteniu za svoj národ. Živý, talentovaný

šuhaj hodil sa do bájneho prúdu s celou ener-

giou mladosti. Ako svietily jeho belasé oi, kerenil v chudobnom byte shromaždeným šuha-

jom »Mor hoI« »Tí mladi udia sa blaznia,« ho-

vorievala Barbora Wunderová, Nemka, u ktorej

býval Števko. Ona nevedela pochopi, ako vedia

pätnásti mladí udia, úzko stisnutí v zafajenej

diere, presedef tri hodiny bez pitia, bez kriku,

karát a rozpustilosti. Jej dcérka Helena zato

asto stávala v bonej chyži, slúžiacej za ko-

moru. Slovensky mäio rozumela, ale tešil ju

zvuk mladých hlasov, neha oduševnelých, hoci i

nepojatých slov. V izbe všetko vrelo, šumelo.

Koko túžob a ohnivých nádejí zkrslo tam,

koko myšlienok smelých, nevyzrelých našlo tam

svoj výraz! Helena netrpelivo oakávala sobotu;

po sobotách totiž mladi udia schádzavali sa

v ich byte. Živý ruch, asom tichý, utlumený

spev: to všetko bolo pre u nevšedné, zvláštne.

Život dievaa bol nudný a jednotvárny. Mnohošila, mnoho pracova musela okolo domu. Krásy

dos vekého mesta, v ktorom žila, vídala tak-

mer iba ez oblok. Tichá melanchólia opanovala

jej mladú dušu.

Štefan sotva spozoroval bledú devušku;

vedel len toko, že žije, vedel, že je poslušnou

236

dcérkou starej Barbory. Jeho mladá, ohnivá

duša, rozpálená národnými ideálmi, privinula

k sebe Ladislava Kráovského, nieo staršieho

šuhaja. Priatestvo mladých udí bolo takmer

nerozluné.

Štefan chcel, aby Kráovský prešiel k nemubýva.

»Nie,« hovoril Lacko, »zovšcdnel by somti. Ke chceš rozkmotri sa so súdruhom, teda

bývaj s nim na žiackej hospode. Priate nesmie

by nepohodlný.

«

»Teda ani takú malej obe by si nepriniesol

nášmu priatestvu ?« podivil sa Štefan.

»Vekú hej, malej netreba.

«

Ladislav Kráovský nebol rojkom. Súdil

o veciach chladno, triezvo, ba môžme poveda,

sucho. Bol on takreeno kontrolórom mladej

spolonosti. Jeho ostré slovo asto poviazalo

krýdla prirujnému letu, jeho posmešná poznámkazrútila nejeden nepraktický plán. Zato kde bolo

treba rázne robi, tam bol Laco na mieste. Po-

kladnica bola sverená jeho rukám a kvitla po-

merne vemi skvelo. On udeoval pôžiky dasvojho dobrozdania — kto na as nevrátil, márne

žiadal od neho po druhý raz groša. Preto sa na

neho sdil Mikuláš Strážnik, temer najstarší len

študentského krúžku. Chcel ho shodi s poklad-

níctva no nepodaril sa mu útok. Strážnik

patril k spolonosti viacej základom známosti

s poniektorými šuhajmi. Bohatý mu nedôveroval

237

a poveril Janka Pinkavku, neposedu, vtipkára

a nevinného intriganta, aby za ním sliedil. Pin-

kava bol potešený nad tou úlohou, bola celkom

po jeho chuti. Nespozorovane dielo jeho bystré

šedé oko na Strážnikovi.

V duši Štefanovej bo! tajný bô. Pochádzal

hlodavý bô z toho, že musel spôsob svojho ži-

vota zakrýva rúškou tajomstva pred otcom,

ktorý, celkom pod vlivom pravotára úteho a

slúžneho, nikda by nebol dovolil synovi prizna

sa ku slovenskej národnosti.

Bohatý sedel podveer vo svojej chyžke,

Ladislav Kráovský opiera sa nedbalé lakomo pult. Oba šuhaji ušia.

Tu vrazí do chyže bez zaklopania Ján Pin-

kava. »Braekovci, špatné chýry!« hovorí Janko

rýchlo, zadychano.

Štefan vyskoil zo stolca. Laco pozrel ticho

na prichodiaceho. »Nuž?«

•Strážnik chodí od troch dní každý veerk Šošotkovi, tomu vyschlému chrtovi, ktorého

náruživos tak žerie, ako suchoty.

«

>»Nuž ?«

»Viac neviem. « Štefan hadel v nedoroz-

umení.

Lackova tvár sa nieo málo zakabonila.

»To dos,« riekol svojím hlbokým, sonórnym

hlasom, vzal klobúk a odišiel.

Štefan pokrútil hlavou. ažké myšlienky

zaujaly jeho hlavu. ŠoSotka bol ubärom na

238

gymnásiume, rodom Slovák z Banskej Bystrice,

avšak besne, zlobne horlivý maarón. o môže

hada u tohoto zúrivého loveka Strážnik? ohadá menovite podveer? Preo nehovorí svojim

kamarátom o svojich návštevách?

Najbližšiu sobotu podveer shromaždil sa

hlúok študentov v Štefanovom byte. Rozpriadla

sa živá dišputa. Šuhaji bojovali duchovný turnaj

zrune. Myšlienky sa križovaly ako blesky. Keprechádzala shovárka do oha, napomenul Lacko

k tichosti. Tu sa otvorily zrazu boné dvere,

vždy zavreté, a vo verejach objavila sa Helena.

Všetci zatíchli a hadeli na neobyajné zjavenie.

»Professor idel« zavolalo dieva. Študenti

poskákali s kufrov a stolíc.

Avšak devina výstraha prišla neskoro. Sotva

staili sa študenti spamäta, ke sa otvorily

dvere s chodby vedúce a zjavil sa školský pe-

del — za pedelom ubár Šošotka.

Nastala trápna scéna. Žmurkavé oi starého

niomníka Šošotku svietily mefistovskou rado-

sou. Trasúcou sa rukou habal so stola noviny

a knihy — corpora delicti.

Štefan bol bledý, ako smr. Laco zaal zuby.

Jeho mocná mladá ruka mykala sa kovite.

Pozorný Pinkavka pristúpil k nemu.

»'Ešte nie je as pre teba,« šeptal, »po-

kajme, ako sa veci vyvinú.

«

Šošotka si zapisoval mená prítomných. Pe-

del stál, ako cerberus, pri dverách.

239

»Prosím pokraova v zrade vašej vlasti,

ktorá nám dáva chlieb duševný i telesný,« zlost-

ným hlasom hovoril žltotvárny professor pri

odchode. »Vám milý, pekný pane Bohatý, gratu-

lujem k národným veinoml Kto chce by hrdi-

nom, nemusí požíva mizerné štipendia! Národný

hrdina a štipendium — ktože to slýchal! Nech

sa pái hne so mnou!«

Šošotka odišiel so Štefanom Bohatým.

»Šuhajci,« povedal Laco Kráovský, »noŽe

sa mi tvrdo držte! Prosi chabo nejdeme. Toby nás nectilo. Naša vec je svätá a nevinná !«

Poaly sa dlhé inkvisície, nie menej vážne

vedené, ako by išlo o devädesiat vypálených

dedín. Resultát bol dos smutný — Štefan Bo-

hatý bol vyhodený zo školy, Kráovský a Pin-

kavka dostali consilium abeundi, ostatných po-

zavierali do karcera. A ože zavinili šuhaji?

ítali slovenské asopisy, renili básne a robili

i kritisovali slovenské práce. Ako známo, je to

u nás zloin.

Po výroku školského súdu sedeli dvaja

priatelia, Štefan a Ladislav, v chyži u Wunderky.

Štefan bol zronený. Nie sama relegácia kormú-

tila mladého šuhaja, ako hrozná myšlienka: ako

oznámi otcovi hrozný chýr, ako pred neho

predstúpi? Lacko bol chladný, ako vždy, ba

robil zlostné poznámky na vyšetrujúcich pro-

240

fessorov, opisoval ich tváre, posunky, smial sa

hlúpej vážnosti prísnych sudcov a besnote uda-

vaov. Mikuláš Strážnik bol hlavným udavaom,svedkom a oerovateom mladých udí.

»o poa?« riekol Štefan. »Moje postavenie

je bezvýchodné! Kam sa teraz vrhnú? Za

týždefí musím opusti mesto toto. Potom budemvrhnutý do šíreho cudzieho sveta !«

»o poa? to je vec vemi jednoduchá, «^

odpovedal Laco a položil sa na neodkrytú po-

ste; »pôjdeš pekne-rúe k apovi a povieš mu,

že a vyhodili zo školy. Apa bude chvíu hrom-

ži, potom sa za dva dni pomraí, ako jasenné

nebo, tvoje múdre chovanie a matkina výdatná

pomoc rozoženie otcovské chmúry — a vec

skonená I«

»To nepôjde tak ahko. Môj otec je tuhý

lovek — a o je najhoršie — stojí pod vlivom

našich úhlavných vrahov.

«

»Never ty otcovskej tuhosti. Znám ja našich

udí a pánov tatíkov už dávno. Hlavná vec je,

aby lovek vedel stoicky pretrpe prvú búrku.

Nebo sa zas vyjasní.

«

Avšak do vyjasnenia neba bolo ešte dosaleko. Šošotka sa postaral, aby Štefanovi ro-

diia dozvedeli sa o synovom nešastí. Jeho

list ešte zväšil vec. Bol plný vlastizrady, pan-

slavismu at. Ondrej Bohatý skamenel od akua hnevu, ítajúc Šošotkov list. isté nebo rodi-

ovskej radosti premenilo sa razom v smutnú

241

mrákavu žiau, jedu a zúfania. »Nil<dy viac mi

necho na oi,« písal synovi, »ani nehovor, žes'

mojím synom, ty zradca, ty — ty —« — nasle-

dovaly tituly Šošotkovské a nadávky, erpanéz informácie úteho. úty nemal inšej starosti,

ako rozplamenif otcovský hnev v prsiach Ondreja

Bohatého. Pomáhal mu farár i slúžny. Ich ana-

thema bolo zniujúce.

Štefan ukázal Lackovi otcov list.

»A predsa pôjdeš domov ! Ja pôjdem s te-

bou. Bola by strela, aby vec nemala prís do

dobrej koaje! Consilium abeundi prijal som ako

rozkaz a dnes mi dá riadite moje vysvedenia.

Mne zunovaly sa už mizerné školy s ich blbými,

polosurovými professormi, s ich nereálnym zá-

kladom, karcermi, maarinou, po bordeloch

rozletenou mládežou, pedelom a všakovým ne-

švárom. Maaromanská škola je pravý chliev.

Urobím svojmu otcovi rados: budem pomáhastarnúcemu pri ekonómii — už ma dávno volal.

Len nie strachy na achy.«

Na druhý de lúili sa šuhaji od svojich

kamarátov. Pilo sa na slávu odchádzajúcich a na

zmar zradcom a udavaom. Veer Štefan pakoval

svoje veci. Po dokonenej práci šiel k starej

Wunderke. Nemka bola smutná a nerada videla

odchádza svojho mladého pána. Helena sedela

pri šijacom stolíku a iba asom buskla na Šte-

fana. Bolo jej úto, že odchádza. Vasné ráno

piihrkotal vozík pred dom, Lacko už sedel na

Vtimumkf: Hobrmn^ DkU. I. \(j

242

om. Helenka bledá, s ervenými oami vybehla

z chyže a podala Štefanovi sviežu kytku.

»Ha, predsa za tebou jedna skromná duša

smúti,« poznamenal Laco s úsmevom na než-

nos jednoduchej devy. Štefan potriasol srdene

ruku Helenky a vyskoil ku kamarátovi na voz.

Koiš šibol ospalo do koni — a voz hrbolcoval

po dláždení. Helenka kynula runíkom za od-

chádzajúcimi. »Nože sa ohliadni,« riekol Kráov-

ský, »odberá sa od teba tajná láska.

«

»Aké to nechutné žarty,« poznamenal Šte-

fan; ale sa nevdojak obzrel. Sám nešípil, aký

bolestný pocit zvíril sa v útrobách dievaa nad

jeho odchodom.

»Ah, o po tom,« máchol rukou, »o tri dni

zabudne na študenta.

«

»Alebo ani nezabudne,« poznamenal Laco,

zapaujúc krátku pipku; máš to všelijaké žen-

ské na tom svete. Väšina ich pravda ahkozapomína na mladé dojmy. Avšak je malá hbkasentimentálnych ženských stvorení, ktoré nosia

mladé dojmy — do staro-panenského epca, alebo

i do hrobu. Mne zdá sa, že Helena prináleží

k posledným.

«

Svieže letné ráno brieždilo sa vo svojej

purpurovej kráse. Mladí udia zamysleli sa a

požívali plným dúškom ladnos obkuujúcej ich

prírody. Na celej ceste málo hovorili. Štefan

nemal príiny by veselý a Laco poal ez po-

ludnie podriemkava. K veeru vtiahli do Zá-

243

vodia, a síce do hostinca. Chceli sa prezvedief

o nálade starého Bohatého prvej než by sa ako

ztratení synovia pred neho postavili.

V hostinci pouli neblahé chýry. Bohatý

zúril vraj — o nejakom vyrovnaní ani slychu.

Na druhý de sa rozchýrilo, že mladý Bohatý,

zo škôl vyhodený, prišiel. Chýr dostal sa i

k Bohatým.

»Nikda ten chalan neprekroí môjho prahu I«

volal surovým hlasom Ondrej, a jeho oi blaly

zúrivým hnevom. Matka lomila rukami, mier-

nila muža, prosila — avšak všetko márne. Pri-

šiel posol od matky do hostinca. »Necho, syn

môj, domov,« písala mu, »otec fa nechce videf.

Avšak na veer prijdi na záhumnie, pod lipu

ku studienke.*

Bolo to smutné shliadanie sa. Starenka pla-

kala, až jej srdce usedalo. Štefan bol zniený —bô matkin žral ho ako tuhá zimnica.

»os' to porobil, Števko, os' to porobil I«

lkala úbohá matka, a ovládaná bôom, sadla na

drnovú lavicu pod lipou.

»Ni hanebného, mamika, ni zlého! Ne-

uorozumcnie, zášf . . .«

•Tys' nemohol by podlý,« tvrdila starenka

a pozrela prísno do oú synových, »tvoje oisú jasné, hadia priamo a svobodne! y nešastné

moje diea I« Viac nemohla. Kový, konvulsívny

pla pretrhol jej alšiu re.

16*

244

»Pandúrov chce posla tvoj otec, aby aziapali — slúžny mu to urobí k vôli. Nebav sa

tu alej,« a s tým vyala niekoko pokrených

bankoviek z vrecka a vtisla synovi do rúk.

»Nechcem pefíazí, mamika, podržte si ich!

Ja si zarobím, o budem potrebova. . . Povedzte

otcovi, že ho prosím za odpustenie; povedzte

mu, že nepotrebuje pandúrov ... Ja sa mu ne-

ukážem pred tvár! S Bohom, mamika, neza-

búdajte na ma!« A s tým vytrhol sa z mat-

kinho náruia. Jako srnec preskoil ez plot a

zmizol v sadoch. Dorota Bohatá klesla poznovu

na lavicu. Nemohla už ani plaka. Zdalo sa jej,

že už utratila syna na venos. Ako by ho boli

do hrobu položili . . . Vstala ... šla rovno k fa-

rárovi . . . Šupáky, ktorých syn neprijal, vtlaila

mu do rúk. »Na sviece,« riekla, dusená plaom,

»ostatok chudobným . . . Bože, Bože!«

»Ty máš dobrú matku, « riekol Lacko, ktorý

zo sadu hTadel na podivné lúenie sa syna

s matkou. »Ale ani to neverím, že by otec tvoj

bol taký medve, ako sa stavia. Pokaj! Zkúsmešastie, hádam podarí sa nám ho smieri — ba

o viac: posloveni. Mal by som vekú vôuvybi mu z hlavy tých pár maarských fras,

ktoré posbieral na vandrovke, a s nimi i toho

úteho so slúžnym. Hrozné je predsa pritom, aké

asy žijeme! Medzi otca a syna, sestru a brata

hádže sa národná záš! Peklo tým ohyzdám,

ktoré to zapriinily!«

245

»S mojím otcom je nemožné vyrovnanie I«

vzdychol Štefan.

»Kto vie! Tvrdšie hlavy zmäkly pod lúaminášho slnka! Ale teraz po ko mne. Môj otec

a vane za pár ias pohostí — a potom, velen nieo vyhútame.

«

Statok Kráovského ležal asi tri hodiny od

Závodia. Mladí udia prišli neakano k starému

pensionovanému kapitánovi. Práve šiel z poa.

»To sú skoré prázdniny, « riekol ekonóm,

ke poznal syna.

»Vyhodili ma zo škôl, apuško,« riekol svo-

bodne Laco, srdene objímajúc svojho otca.

»Tomu by som sa veru nedivil. Šalún si

bol vždy, pansláv si, poslúcha nevieš. Avšak

ío po tom ! Ste bez pochyby smädní, mladí páni,«

obrátil sa vyslúžený vojak k mladým uom.»Neurone! Fero, do pivnice,« volal na sluhu

Lacko, »naapuj z toho, ktoré mi je vrstovníkom !«

»Stefan Bohatý, « predstavoval Lacko svojho

hosa.

Veselý vyslúžilec bol celý natešený, kedostal hostí. Slúžil tridsa rokov v armáde, pri-

vykol na hluný vojenský život, ktorý teraz

musel postráda v dedinskom zátiší. Zato bol

vefmí vaný, ke asom zašumel jeho úhadný,

prízemný dom veselou vravou a cengom pohá-

rov. Jeho dcérka, Eleonóra, vyvábená hlunýmvítaním, vybehla na dvor a poznajúc brata, po-

ala ho objíma.

246

»Pomaly, Lorka, pomaly, ve mi cviker

vrazíš do tvári. Aký to pomaranový ohe!«»Tys' vždy ten starý posmešník, Lacko,«

v tom zbadala neznámeho Štefana a zapýrila sa.

»Vidíš,« smial sa Laco, »bolo ti treba toho

purpuru — teraz sa hanbíš za svoju sesterskú

prudkos. Môj priate Bohatý — vyhodený ma-

turant, « predstavoval svojho priatea.

»Tebe sa o vyhodení nebezpene sníva,

«

poznamenal kapitán.

»Žiabohu, je to nie sen, ale skutonos.

Predstavujem sa ti, apuško, ako kandidát eko-

nómie, tvoj adjutant, tvoja pravá ruka. Tu si

vystavím svoj šiator, už len pre ten znamenitý

zemiakový šalát, ktorý vie hotovi Lorka.

«

»A pre toho vrstovníka svojho ,« doložil

veselý starý pensionista a smial sa celou tvá-

rou. »Teším sa, že si sa tak rozhodol. Bravo, syn

môj !« Jeho pomer k synovi bol zvláštny, viac

kamarátsky. On dôveroval na silnú prírodu,

rozvahu a chladnú, rozvážnu myse svojho syna.

Preto mu dal úplne vonú ruku. A k chvále

mladého Ladislava musíme podotknú, že v ni-

om nesklamal otcovu dôveru. Mal nezlomný,

hrdý ráz, a možno pod feruou bol by z neho zlý

ferina. Úplná svoboda upevnila ho v dobrom.

Pravda, že je to zriedkavý prípad; avšak platí

stará pädagogická pravda, že každý lovek máby da zvláštnej metódy vychovávaný. Pod

jednu šablónu nezmestí sa vea duchov.

247

Števko Bohatý celkom okrial pod pohostin-

skou strechou kapitánovou. Rozvlnená, bôami

a bojom vzbúrená hru poínala sa upokojova.

Lorka blížila sa k hosovi s nenútenou dô-

vernosou, prosila ho asto, aby jej ítal;

jej

otázky boly vtipné, jasné; on rád odpovedal,

rád pouoval. Dva týždne uplynulý mladým šu-

hajcom ako de.»Už as, abych zanechal váš milý dom,«

riekol veer pri líhaní do postele Števko svojmu

kamarátovi. Ve je to oividomý hriech pre

nás, takto postáva!«

wPostáva? Nie, to znamená užíva svobodu!

Beári dali ti možnos pôžitku úplnej neodvislosti

a svobody, ktorej si posia neokúsil. Na ško-

lách si bol vo venej práci, doma a tlail íili-

sterský otec. Uži tých pár dní a posilni sa

k dielu. Lebo veru dielo musíme poa. Naši

predkovia zanechali nám vekú ideu slovenskú

a slaviansku v celej posvätnej istote, to je

pravda. Oni obracali oi do minulosti, dekla-

movali o Rastislavoch, Mojmíroch a mnoho i o

nikdy nejestvovavšich Svätobojoch. Všetko pekne

a dobre! Oni lietali s holubicou nad mutnýmDunajom — všetko krásne. Oni hádzali sa do

prúdov partikulárnych bojov — žiabohu, astoniili v nich najlepšie sily! Podhodila im Viede,

z ktorej nikdy ni dobrého pre Slavianstvo ne-

vyjde, nejakú falošnú kos — oni sa ruvaii

s vrahmi národa a vylievali najhorúcejšiu

248

srdcovú krv! Jedným slovom zaviezli nás do

závozu . . . my v om tríme pevne, nepohnute.

Efemérne ..záslnhv"' starých liet sú ažkým bal-

lastom každého živšieho ruchu! Brat môj, uznaj,

že to alej nemožno trpe. Vysoký ideál, za

ktorý horíme svojou celou bytnosou, slietol

v naše asy trochu nižšie: treba sa mu do oúprizre a hade o len tôu jeho priklincova

skutkami na túto našu svätú a pritom reálnu

pôdu. My stojíme na slovenskej, skutonej,

skalnej alebo iernozemnej pôde, ktorá volá na

nás: urobte nieo, o by na mne basirovalo!

Ustate vo vysokom lete! Nás netreba dvíha

do vysokých sfär, nás netreba ideálom riedi

v šémy. Každý opravdový Slovák je istým

idealistom, k hovädskému materialismu kloní sa

iba slovenský odrodilec. Avšak slovenský idea-

lismus musí zrie a dospieva ku konkrétnemu,

skutonému inu. Dos už bolo fantasmagorií

!

Pre s frásami, ony sa už vyžily!«

»Krásne rei, málo vecí,« podotknul ospalé

Števko a zívnul. »Zakiar nevieš ni podstatného

uda, zakia neznáš, v om tá naša reálnejšia

innos pozostáva má, zatia si ni nového ne-

vyhútal. Ve i ja cítim, že púhymi veršami,

prípitkami a »živio« volaním neprijdeme nikam.

Ale udaj cesty.

«

»A ty nevidíš pustý, hrozný úhor, ktorý

leží pred nami? Ty ho musíš hada a po omšmátra? Tu máš na pr svoje rodné mesto Zá-

249

vodie. Pozri na. Starý šudier úty, bonvivan

kaz a bankrotovaný slúžny držia na povrázku

4000 dobrých slovenských duší! Ty, zrodenec

tohoto Chalupkovského Kocúrkova, nevedel si

získa pri všetkej svojej horlivosti ani len do-

brého šomráka, ktorý je tvoj otec I Hanba! Ale

na našich schôdzkach horel si za Slavianstvo,

za našu budúcnos, za duševno- aristokratické

postavenie nášho Slovenska vo veškerom sla-

vianskom svete. o robí Samko Rovný, tá

znamenitá chlapina? Nakúpi ez rok pár kníh,

drží asopisy, a myslí, že urobil nieo epochál-

neho za svoj národ. Jeho traja paholci nabili

v krme istého tovariša, ktorý prišiel z Pešti

a vo svojom vystatovaní riekol, že je slovenská

re iba pre lumpov a zlodejov. Ver mi, tí traja

paholci majú tokú zásluhu, ako celý Rovný,

ovariš stal sa predmetom posmechu, a celá

služobná mládež vie, že dostal výprask za slo-

venskú re, ktorú pohanil. Bár by sme sa uili

od tých troch znamenitých paholkov. Pravda že

v inom spôsobe.

«

»Cesty, cesty ukáž.«

»Ešte nevidíš, ty snilko? Teraz máš ferie,

vaka tomu soschnutému, puhavému íSoŠotkovi

!

Pôjdeme do Závodia. O pár dní ta dorazí i šibal

Janko Pinkavka. Poneme dielo.

«

»A môj otec?«

j»Ve s tým poneme! Ty nám budeš brá-

nou do zakliateho hniezda.

«

250

»Nerozumiem a. Konene pristávam na

všetko! Práve neprirodzený otcov hnev zaoce-

oval akosi moje útroby. Slzy matkine pália mana duši. Oplanstvo podlých Šošotkov zobúdza

vo mne zúrivos !«

»Tak ta! Už sa mi páiš! A teraz dobrú

noc !«

O chvíu ozývalo sa dlhé, chutné dýchanie

spiacich mladíkov. Spali oni tuhým, oloveným

snom, ako svedí sa na mladých udí. Štefan

Bohatý sa asom mocne pohýbal, až poste

praskala, a prehovoril zo sna nesrozumitené

slová. Bledý svit mesiaca vnikal ez riedke zá-

clony do chyže. Neunavený svrek spieval svoju

trasavú piese. Dobre sa to spalo pri jeho

monotónnom speve.

lU.

Slová Lackove zunely v ušiach Bohatého

vemi dôrazne. Už zavas rána vstal, obliekol

sa ticho a vyšiel do záhrady. Celá preles let-

ného rána dýchala z prírody. Na tráve a kve-

toch visely rosné kvapky, celý roj vtákov vi-

rikal v košatých lipách. Ponou cestou vzgaly

kolieska pluhov. Skoro za ním vybehla Lorka

s ervenou tvárou a jasnými, vyspatými oami.

Vkusný ranný oblek pokrýval jej nevysokú,

nieo plnú postavu. Tvár jej nebola pravidelne

krásna — ale tajný pôvab kryl sa v hlbokých

251

oiach. Belavé vlasy, vone spustené, vlnily sa

chutným, okrúhlym chrbátom. Všetko žiarilo z nej

životom, radostným povedomím, že je predsa len

krásne na tejto Božej zemi. istý, zvuný hlas

vinul sa jej z hbky ps — rovno ako cveng

zvona. Matku ztratila vemi vasné, prežila prvé

dni rozvíjajúceho sa panenstva pod asketickými

oami hysterickej teiky. Prechod do rodiov-

ského domu bol pre ^u dielom osvobodenia.

Oddala sa celcu svojou ohnivou, citenou dušou

ladnej svobode, úbila prírodu až do enthusiasmu,

opatrovala celú menažeriu domácich zverov,

lieila maky, chránila vrabcov a stehlíkov pred

ukrutnosou dedinských uliníkov, spravovala

domácnos, pestovala kvety a ítala po nedeliach

nemeckých lyrikov.

Štefan poklonil sa Lorke a obdivoval jej

ranostajnos.

»Nie div, pane Bohatý — ja som nekráko-

rila do polnoci, ako vy s bratom I«

»Divno! Vy musíte ma tajných zvedov,

domácu polícíu!«

»Va§e hlasy. Moja chyžka je práve vedavašej, stena nehrubá. Poúvala som chvíu temný

huhlot — ale nebojte sa, rozume som ni ne-

mohla. A tak rada bych s vami prehovori o

veciach seriósnych, o inoch, nádejach! Ale môj

brat je negalantny ošklivec I Ke sa priblížim

k vášmu rozhovoru, hne zamíkne alebo ponepletkári. Akoby ženská odkázaná bola len

252

k pletkám, prázdnym poklonám a každodennýmklebetám.

«

»Váš brat zabúda, že má pred sebou pät-

násronú slenu.

«

»Prosím, šestnás.«

»Teda šestnásronú pannu, a myslí o vás

tak, ako vás zanechal, ke šiel do škôl. Jestli

môžem nieím slúži, vemi vane.

«

»Povedzte mi, pane Bohatý, o vlastne

chcete s tým svojím »národom,« »národnými

túžbami, « »obeami?« K omuže to všetko

smeruje ?«

Bola to nieo krušná otázka. Od abe-

cedy sa mu nechcelo poína, a v krátkych slo-

vách bolo mu ažko da dostatonú odpove.

»lovek delí sa od zvera medzi inším aj

tým, že chce ži v sriadenej spolonosti a

v úzkych sväzkoch s ou zdokonaova sa.«

»To chcú i Nemci, i Francúzi. Ba i mravci

a vely, nao teda akýsi osobitný národ ?«

»Chceme to i my Slovania, a síce na svo-

jich vlastných základoch, pomocou svojej vlast-

nej rei.«

»Ve sa to sta môže i pomocou inej rei.

Ba ím vzdelanejšiu re si vyberiete, tým ahšie

dosiahnete ciea.

«

»Jednotlivec možno! Avšak druhá vlastnos

udská je, že lovek vozvýšený, estný želá si

ím viac súdruhov ma na púti k dokonalosti,

ku vzdelanosti a šastiu.

«

253

»A takých spojencov hadáte v našom krp-

iarskom ude? Pomýlená cesta — chote ta,

kde nájdete súcich rudí.«

»Tretia vlastnos estných udí je, že hlboko

ponímajú sväzky, ktoré ich pútajú k udu, z kto-

rého krvi pošh, ktorého re vravia od detstva,

ktoré ich viažu na rodný milý kraj. A preto

má by ich túžbou, aby svoj pokrevný ud brali

so sebou na ažkej púti k dokonalosti V tom

leží celá tajná nášho rojenia o národe. Preto

dáme sa vyhadzova zo škôl, znášame posmech,

smejeme sa nad zlobou;

preto kormúti nás

každý nezdar, posil^uje každý pokrok. Preto

sme hotoví da všetko v obe za svoj národ, i

i životy, slena, i životy!«

Lorka sa zamyslela. Celkom iné pochopy,

iné myšlienky zkrsly v jej bystrej hlávke.

Každé slovo mladého šuhaja šírilo jej dušu.

Srdce bilo jej akýmsi nepoznaným, triumfálnym

tlkotom.

»I môj brat tak smýšfa?" pýtala sa po malej

prestávke a potriasla belavou šticou.

»Tak.«

»Celkom tak? Nemožno! i hy pristaly také

rei do jeho posmešných úst? Ve on považuje

celý svet za žart!«

»Nie celkom. Mnoho seriósneho ukrýva sa

pod jeho asto bizarrnými myšlienkami.*

»A i by ste nepotrebovali spojencov vo

svojich mladistvých bojoch za národ ?« pýtala

sa horlivé mladá deva.

254

»Tých hadáme všade! V ude, mládeži,

medzi starými, múdrymi i jednoduchými.

«

»Ale nie medzi ženskými ?« spýtala sa Ele-

onóra s istou prísnosou. Zvedavé uprela svoje

krásne, výrené oi na tvár Štefanovu.

»o s tým chcete ?« odpovedal otázkou

Štefan.

Eleonóra neodpovedala. Vbehla do chyže.

Štefan sa prechádzal pod krásnymi lipami zá-

hrady a dumal o sviežej, bystrookej dievine.

Dva týždne býva pod jednou strechou s takým

milým zjavom a nepoduma asom o om, bolo

by konene hriešno. Takého hriechu nedopustil

sa dumný, mäkký Štefan, hoci bol aleko vzdia-

lený od každého erotického rozjarenia citov.

Jeho celé srdce preplnené bolo vysokým tú-

žením za ideálmi, starosou a bôom nad neu-

tešeným stavom jeho dnešných neblahých okol-

ností. Krásne oi priateovej sestry tesily ho,

ako tešia nás ruže alebo fialky kvetnej záhrady.

Posledný rozhovor vzbudil v i^om nikdy nesní-

vanú myšlienku: i by nebolo možno rozplameni

toto mladé pekné srdce ohami, ktoré horely

v jeho mladej hrudi? Od myšlienky nebolo a-leko k pokusu. Zamenil raz Heineho Sládko-

viom. ítal Eleonorke zvuným hlasom svo-

jím Detvana. Ona ho asto prethala otázkami,

na ktoré on dával ochotne vývod. Preítajúc

niektoré krásne miesto, položil knihu na lono,

a medzi mladými umi rozvinula sa shovárka,

255

mysticky bájna, ohnivá, fantastická. Re Šte-

fanova prúdila sa jasným, istým tokom. Ele-

onóra nerozumela všetkým výrazom a zvratom,

ponímala však hbku citu, vernos a pevnotu

presvedenia a poetický náter, ktorý ležal zla-

tým pelom na všetkom, oho sa dotkly slová

nadšeného mladíka. ahké pochopovanie so

strany devy pružilo jeho úsilie o týžde

bol v plnom prúde svojho proselytského na-

máhania.

»Musí by našou,« šeptal sám sebe, kezadumeno odchádzala Lorka od stolíka. Jej tvár

nadobudla akejsi priehadnosti, zduchovnela, ožia-

rila sa svitom myšlienok a citov.

Lacko poal sa mrze na asté prechádzky

mladých fudi. Bratia pocítia asom istý druh

revnivosti — k tomu bol zaatým nepriateom

takzvaných »študentských úbostí. « Ako ahkomohlo nieo podobného povsta medzi sestrou

^a jeho sviežim, peknoduchým priateom!

Raz urobil poznámku na priateove schôdzky,

ktoré dialy sa síce pred oima všetkých, avšak

predsa prezradzovaly akési blíženie sa intim-

nejšie, ktoré muselo vzbudi pozornos takého

ostrého oka, ako mal mladý Kráovský.

Štefan bol obrazcný. Videl klíky nedôvery

— v srdci svojho priatea, za ktorého by bol

dal život.

Poal sa stráni jeho sestry, stráni až do

krajnosti.

256

Eleonóra bola zarazená. Už prvý de cítila

prázdnotu. Chybel jej Štefan, jeho zvonný hlas,

jeho umné, šumivé myšlienky. Prešly tri dni

— a Štefan sa zas len síránil devušky, ako oha.Už chcela pýta sa po príine. Tu vyhrkla

jej krv do tvári, pálila celú tvár až po sluchy.

Bol to rume ženskej pýchy.

»Oni ma nechcú k dielu za svoje národné

ideále, oni ma považujú za decko, za plocho-

hlavú húsku! Celý de sú pospolu, píšu, ítajú,

radia sa. Ja som odsúdená k punoche, k tej

hlúpej, všednej ihle. Nuž i nevlnilo sa moje

srdce tak prudko, tak búrlivé, ako ich? i je

môj cit ni, moja túžba prázdny hluk — môj

bô je ni, moja túžba odsúdená do jarma? Niet

pre nás nijakej úlohy vo všeobecnom diele?

Nevieme my tiež aspo trpe?«

Opovrhovanie, akého sa jej dostalo od mla-

dých mužov (tak si to namyslela), upevnilo

v deve Štefanom vzrušené city. Celkom iným

okom hadela na »krpiarov«, celkom iným

uchom poúvala spevy robotníc. Jej malá be-

lunká rúka zatínala sa, ke prišli susedia na

návštevu k otcovi. Ich rei ploché, triviálne na-

plovaly ju ošklivosou. Miešanie maarinyprotivilo sa jej v hbke duše. Vo svojej istej

panenskej chyžke, na malom kamine naložila

z triesoiek dokonalú hranicu, položila na umalý, jej vlastnou rúkou písaný sväzok ma-

arských piesní, priložila maarsky vedený den-

257

nik, taktiež popreplietaný veršovanými citátmi,

a všetko pekne-krásne spálila. Veselo blkotal

ervený plamienok. Listy sväzkov krily sa,

rudly, potom ernely. Slzy radosti, slzy tajnej

vlazoslávy blysly v otiach devušky. »To môj

prvý inl« riekla a zasmiala sa srdeným, ner-

vósnym smiechom. V tom vpálil do chyže Lacko.

»Priprav mi bielize, Lorka,« zavolal veselo;

»ideme do mesteka na viac dní.« Deva sa

trhla. »Aj, aj, ty kúriš v tak horúcom lete! oto?« a vytrhol polozhorený list z oha. Eleonóra

mu to nemohla prekazi. »Ah, tvoje verše — o to

má znamena? Daj sa bozka, sestra, daj sa ob-

ja,* a už sovrel sestriku do náruia. Tá ukrý-

vala horúcu tvár na jeho prsiach. Teraz už ne-

budeš viac kazi toto naše isté, slovenské pove-

trie? Už nebudeš viac maltretova náš biedny

klavír! Výborne! Teraz k dielu !«

Oi devušky zasvietily tuhým, intensívnym

plameom. Jej brat prestal pletkári s ou. Onju volá k dielu, dielu vážnemu, zodpovedajú-

cemu ideálom, ktorými naplnila sa jej duša od

pár ias. Ona bude môc úinkova na vekomdiele osvobodenia utlaených, opovrhovaných,

zanedbávaných. Lieenie maiek, chova kaná-

likov a sústras s trápenými vrabci ustúpi dielu

naozajstnému. Hlávka devy krúžila sa. Jej citné

srdce bilo tak mocne, tak smelo, žo ho musel

pou jej prísny pán brat.

VaJiiDik/: Sobnn^ r>l«la. I. ^7

258

»K dielu, hovorím!« spešno riekol, hurtovno,"

netrpelivo.

Eleonóra pozrela naho dôverne, s výrazom

vaky v zraku. Cítila v sebe sily dos prista

k mladým, neohroženým uom, chystajúcim sa

na hrbovatú cestu bojov a trampôt.

»Nuž dobre, braek — kde zaa, o pod-

ujal ?« pýtala sa Lorka s ohom v oiach.

»Košele chcem, aspo tri- štyri; chytro,

Lorka!«

Eleonóra zostala stá ako skamenela. Po-

tom zaplakala hlasito. S vyše svojich mladých,

len pred krátkym asom zkrslých dúm shodená

bola razom do temností prosaického bytu.

IV.

Mladí Tudia chystali sa na dlhší pobyt do

Závodia. Štefan nechápal celkom jasno ciele

svojho priatea. Avšak jeho rozhodnos mu im-

ponovala. On dal sa vies bystrému rozumu a

pevnej vôli.

Ke už kone netrpelivo hrabaly kopytami,

vyšiel na dvor starý Kráovský s dlhou fajkou.

»Nuž teda predsa vás kamsi ahá?« riekol

mladým uom. »Potreboval by som jednu kom-

pániu svojho regimentu — a konec všetkým

vašim detinským námahám!«

»Ohó, milý apuško,« odpovedal ticho Laco,

»pred našimi námahami bude uteka celá armáda

259

— (a teraz naschvál urobil dlhápausu) hlupcov

a sebcov. O kompánie sa my vemi nestaráme.

My berieme vec summárne. Malikosti nie sú

v našom programme.«

»Netáraj, Lacko, netáraj,« pohodil dobro-

srdene starý vojak, »my udia sme všetko saméopice! Affentheater, mein Sohn. Jedna opica je

komickejšia a vtipnejšia — nuž vydobyje si

viacej orechov. Ba i sa hodno tak lopoti, pre-

mýša a stava veterné zámky? Mohli by ste

sliez s voza a zapi si so mnou v svätom

mieri! Škoda vašej podoby!«

»Pouješ o nás zo Závodia,« riekol chladno

Laco, vyskoil na kozia, vzal Ferkovi z ruky

opraty a zaplieskal biom.»Oni sú pochabí, « máchnul rukou Kráov-

ský, ke voz zmizol zo dvora; »robil som tiež

hlúpe kúsky za kadetstva.«

Eleonóra poula otcove slová, stojac za

sklenými dvcrmi ambitu.

»Nie sú pochabí, apuško,« povedala uri-

tým, pohnutým hlasom; »chcú byt viac v ná-

rode, ako lenivcami a darmožrútmi.«

Kráovský pozrel na dcérku v úplnom ne-

dorozumení. Zkadeže jej rozpálené líca, zkade

ohftom bliace oi? o sa stalo s Rleonorou,

veselou a vždy žartujúcou? Aké to slová z jej

detínných karmínových úst?

Dlhé rozmý.^anie nebolo vecou starého pen-

Monislu. Hodil svojou šedivou hlavou v bok,

17*

260

ako to robieval, ke nieo pretrhlo jeho duševný

mier, a šiel polieva svoje oleandre a kaktusy,

svojich Fúbimcov.

Lorka prebehla sad, sadla do bujnej, vyso-

kej trávy, nikda nekosenej. Dlhé stvolky s met-

likami hýbaly sa predveerným, teplým vetier-

kom pred oami devinými. Po sneti trávnej

liezla pánbová kravika, vyliezla na odštiknutý

vrcholec, rozopäla ervené, iernymi bodkami

posiate vrchné krýdelká — obnažiac spodné,

priehadné — a uletela. V stromoch sadu šumel

vietor tichou, uspávajúcou melódiou. Zalekabolo pou lenivé hrkotanie voza, volmi aha-

ného. »Hajs, hajs !« volal voliar. Devuška pocí-

tila v útrobách žravý bô. Kde sa podela jej

voná, nenútená veselos? Zmizla. Preo zmizla,

ako zmizla? Darmo sa pýtalo mladé dieva.

Vietor šumel alej, trávky zhýbaly sa ako prvej.

Ve by vlastne všetko malo by inakšie, pre-

menené, pretvorené! Ve by celá príroda hovori

mala jasnejšou, markantnejšou reou! Príroda

je tou samou záhadnou, nemou prírodou.

Deva položila plnovlasú hlávku na ruku.

Hlávka bola priažká laku — ona položila ju do

chladnej trávy. Chladná tráva tak dobre, tak prí-

jemno osviežovala horúce sluchy. Zvedavá jašto-

rika vykukla z húštiny trávnej. Lorka pohla

rukou, jašterika požmurkala v strachu malými

okami, pomykala chvostom a ztratila sa ako

blesk - ako myšlienka, ktorá zrazu povstala a

261

zrazu zanikla v rozpálenej hlávke devinej. Bola to

myšlienka zlá, myšlienka nemožná. Sama vrhnúsa do diela! Sama poa úinkova? Niet spô-

sobu, niet moci! Bratove posledné slová zazvu-

aly jej v ušiach. Myšlienka uletela. »Košele

chysta,« pošepla, »košele chysta — to tvoje

dielo. « Slnko zapadlo. Chlad prebehol údami

mladého stvorenia. Vstala, zanechajúc v tráve

šak svojej postavy. Do sviežeho líka vrezala

sa tráva a zanechala na om tuho ervené pruhy.

Nieo upokojená, otriezvená ahla veer do po-

stieky. Nemohla spa. Psi celej dediny brechaly

neustajne. Inokedy ju to málo znepokojovalo —teraz poula každé zavýjanie vzbúrených strážcov

dediny. Sotva zadriemala — tu zas poula spev

kohúta. Za prvým nasledoval druhý, tretí a tak

až do rána. Ba i len psi a kohúti boly na prí-

ine jej nepokojného sna? Sotva. —Celé Závodie hovorilo o príchode troch

mladých udí. Poznamena slušno, že i Janko

Pinkavka dopálil — ve už boly prázdniny.

Onedlho rozmnožil sa krúžok priateov o nie-

koko šuhajcov z rôznych škôl. Štefan Bohatý

býval u dobrého, ale slabého Rovného — do

domu nesmel. Rovný bol starý mládenec a žil

z malého gazdovstva. Odchovanec ^^túra, bývalý

dobrovoník, bol bezúhonným národovcom —avšak archy boja, archy venej zášti nudily

statoného muža zanevrel na prevrátený svet,

stískal päste vo vaku, ale i to iba o samote.

262

»Odi profanum vulgus/; hovorieval, ke naiho

robili v mestskom »kassíne« filisterósne po-

známky. Presvedený o svojej dôstojnosti, svo-

jom vyvýšenom stanovisku, viedol život dossamotársky a podivný. Mládež miloval a jeho

vrecko bolo vždy otvorené pre poriadnych šu-

hajov.

Poal sa ulý život v tichom iná mesteku.

Lacko vedel každý de okrášli a urobi pamät-

ným nejakým dobrým výmyslom. Raz sriadil

vychádzku na blízke rumy hradu — a napriek tu-

hému dažu, ktorý sa spustil na veselú spolo-

nos, tvrdil každý úastník, že takej zábavy

nebolo ešte v Závodí. Druhý raz improvisoval

tanenú zábavu. K mládeži pripojili sa starší.

V boných izbách rozvinula sa živá debatía.

Lacko pripíjal statným mešanom, ich poažným»spanilomyserným« polovikám, dcéram, at. —a šuhaji naši vydobyli si skoro pevnú pôdu

v Závodí. Ich smelos rástla so zdarom. Pomý-

šali na divadlo. Po mnohých bojoch prišlo i

k prípravám. Štefan bol zruný režisér i herec.

Lacko stal sa direktorom, šepkárom, kassírom.

Pinkavka prvým komikusom. Malomestské sle-

inky uily sa úlohy o zlomkrky. Chyba bola

len v tom, že každá chcela len úlohy, v ktorých

sa mohla pekne obliec.

»Pekné veci stvára váš syn!« S týmito slo-

vami vstúpil pravotár úty do dielne starého

Bohatého.

263

»Nemám syna !« odvrkol poctivý blanár,

neustávajúc vo svojej práci. Ostrým nožom

rezal kožušiny, rezal tak energicky, až sa nôŽ

hlboko do stola vrýval.

»Áno, nemáme syna,« horkým, trasavým

hlasom zamiešala sa do rei Dorotea Bohatá,

ktorá už v kuchyni zlostným okom privítala

bola úteho; »nemáme syna pre pánov, ktorí

huckajú rodiov proti deom, a deti, naše ne-

vinné deti, proti rodiom! Nemáme syna,« a

v tom jej vyhrkly slzy, »nemáme syna!«

»M1, stará!« ohriakol svoju ženu tvrdý

kožušník, »nemiešaj sa medzi mužov! Ta — do

kuchyne!«

Starenka poslúchla. V kuchyni popadla

hrnec a hodila ho celou silou o zem.

»To veru búrka i hrom,« poznamenal útys úsmevom.

Bohatý mlal. Predverom sišiel sa s Rov-

ným, ktorý mu nevedel dosf vynachváli skrom-

nos, poriadnos a um l^teíana. A hoci muodvrával, synovi nadával do panslávov, zradcov

vlasti, kolompošov, predsa slová Rovného malý

silný dojem na zatvrdlého muža. Otec sa ozval

v zbaláchanom a podlými svodcami zmýlenommužovi.

»Veru pekné veci stvára váš vyhodený

syn,« poal znovu úty, »komediantom sa sial!

Bude hra komédiu, meštiansky synak, a to

slovenskú komédiu. Vy to trpíte? Vy ste vla-

stenec, Uhor?«

264

Starý Bohatý zaal zuby. Niekto klopal na

dvere. »Szabad!« zakrial zlostne domáci pán.

Vstúpil do dielne Janko Pinkavka. Úctivé

sa poklonil a odovzdal majstrovi divadelný lístok.

»Divadelní ochotníci budú si poklada za es,ko vaša ctená rodinka ich predstavenie na-

vštívi !« Pinkavka predniesol svoje invitané

slová so smelou istotou, ani okom nehodiac po

útom.

»Tiež jeden z tých nepovolaných hosti ?«

opýtal sa drzo úty. Jeho široké nozdry triasly sa.

»Áno, prosím, « odpovedal úseno Janko,

»z nepovolaných od kadejakých verejných lo-

trov — iná z povolaných — konene, s kýmmám šastie ?« doložil akoby to ni, so zdvo-

rilým, studeným úsmevom.

úty sa zmiatol. Tak neopovážil sa nikto

s ním hovori. Avšak o bolo robi, dovolil si

v cudzom dome smelú poznámku, musel smelú

odpove znies, tým viac, ke videl zlostne na-

krivenú tvár starého.

»Tento pán je mojím hosom,« zakriala

Dorota, vkroiac do dielne. Vekú dierkovanú

varechu držala kovite pevno v pravici. Líca

starenky horely zlostným ohom; ona rovno

omladla. Ako by boly zmizly poetné vrásky

s jej tvári.

Ondrej Bohatý hadel v nemom úžase na

svoju krotkú ženu. Nikda jej nevidel v takom

265

energickom rozúlení, ani len pri najostrejšej

domácej differencii.

úty cítil svoje nepekné postavenie. Podá-

val starému Bohatému ruku. Dorota postavila

sa medzi muža a úteho.

»Nie tak, pane vekomožný, ruka môjho

muža je drsná a špinavá pre vaše samatové

dlapky, ktorými ste uvrhli nepokoj do nášho

domu. l' ste tu nepovolaným hosom. » Zo sta-

reny len tak sálal ohe^ a zloba obrazeného,

materského srdca. »Pre vás som musela hada^voje diea na záhumní, pre vás musel môj syn

upusti svoj rodiovský dom, pre vás a vašich

pomocníkov tiekly moje horké slzy v bezsen-

ných nociach. Kto vám dal právo picha prsty

uo môjho domu? Ja a dom môj slúži chceme

Hospodinu I Kto vám dal právo przni moju

svätyu? A o mi muža hubíte a na opicu ob-

raciate? Môj milý Maar! Aký Maar je môj

muž zo staro-turanských kopaníc? Ko mne sa

priženil!* Varecha len tak lietala vozduchom.

Postava stareny bola pružno vzpriamená,

chomá šedín vypadol zpod runíka hlavou preho-

deného a vlál jej rozrumenenou tvárou. Pinkavka

s úubou hadel na starenku. Jeho srdce topilo sa

v slasti. »Tuším je v našich babách naša bu-

dúcnosf,« pomyslel si a tichý, nespozorovaný

úsmev preletel jeho tvárou.

Starý Bohatý bol prekvapený. UŽ chcel sa

obori na Ženu; nieo ho nevidnou silou hatilo.

266

Nieo nepovedomé, mocné. Staré rozpomienky

domáceho mieru zkrsly v jeiio hlave. Celý život

poas rozlúenia so synom bol tupý, mrzutý.

Nastala nemilá pausa. úty sa odobral. Sta-

renka vyšla von a vrátila sa zas taká shrbená,

tichá a pokorná, ako obyajne. Niesla na tanieri

zákusku a v ruke flasu vína. Obsluhovala Pi nkavku

so srdenou, úprimnou radosou, ve i on bol so

Števkom. Pinkavka rozprával históriu vyhodenia

Štefanovho. Postaral sa o skvelé farby. Vedel

zajímavo rozpráva — a mal utešenú inštrukciu

od Kráovského. Dorotea visela celou dušou na

jeho ústach. Pri vtipných, ziastky poeticky

vykrášlených opisoch, ktoré boly silnou strán-

kou veselého Janka, uškeril sa viac ráz i On-

drej. Ke opisoval mužské povedomé držanie

sa Štefana pred školským senátom, zasvietily

Ondrejove oi. Pýšil sa v duchu.

»Polovicu svojej veci som vyhral, « s tými

slovami vrazil Pinkavka k Rovnému, kde bolo

so pár študentov. »Štefanko, tvoja matuška je

íre, rýdze zlato! Dala tá útemu lekciu!« AJanko vyrozprával príhody svojej návštevy.

Všetko sa rozjarilo. Lacko slávnostným tónom

vymenoval Pinkavku za diplomatického poslanca

študentskej kolónie.

Divadlo vyšlo skvelo. Štefan, hrdina kusu,

zaujal celé obecenstvo svojou hrou. Jeho ro-

diia neboli síce prítomní, ale bola ostatná

rodina. Tá takreeno útokom hnala na starého

Bohatého d^om po predstavení.

267

ad bol prelomený. Dorotea obliekla sa do

sviatoných šiat, vzala starého koiša Jana a

šla k Rovnému. Našla samého starého mládenca.

»Ej, ej, aká to zvláštna visita!« žartoval Rovný.

»To kufor môjho syna, ber ho, Janko!« Janko

bral kufor na mocné plecia. »A ma sa ani ne-

pýta mamika; o to aké habanie, aká exe-

kúcia ?«

»Odpustite, pane Rovný, mám staršie

právo! A kde je Števko ?«

»Zmizol, mamika, zmizol!«

»Ve sa vráti. Vari ho pokám. UŽ mi

neuletí divý holub, ke som odpúdila jastraba.

«

»Poul som, poul o peknom výstupe s ú-tym. Ba že ten postrach celého mesta musel na

vás nájs oste^. Len škoda, že ste varechu ne-

pustili do roboty! o hovorí váš starý ?«

»M1Í a robí svoju prácu, ako by bolo pred

jarmokom. I pán farár ho dal volat. Museli sa

pekne porovna, lebo došiel domov celý usmiaty.

Vypil si na to, a to nad mieru, o sa uSho málo-

kedy stane.

«

Ve.-íelý vravot zaznel pred dvermi. Študenti

sa hrnuli do chyže. Štefan, uvidiac svoju matku,

vyskoil veselo, sovrel ju do náruia a bozká-

val jej vráskovité líce.

•Nepodarený syn,« durdila sa starena, ale

v oiach jej svietily iskierky radosti; »tak po-

slúchaš otca i ma? Celé dlhé dni trávi v rod-

nom meste, a rodiovský dom obchádza ako

268

hriešnil<!« Štefan pokryl rukou pery matkine.

Študenti boli dojatí peknou scénou. Podávali

ruky ulej staruške a každý mal pre u pri-

jemné slovo.

Štefan šiel s matkou do rodiovského domu.

Otca našli oddychova na lavici vo dvore.

Zamrail sa, potiahol tuho z krátkej fajky

a odpTul. Štefan stal si pred neho, sfíal klobúk

a položil mu ruku na plece. Nastala malá pre-

stávka. Konene obrátil Ondrej tvár k synovi

a zasmial sa. Oi mu pri tom podivnom smie-

chu nieo málo zvlhly. Syn objal starca a bozkal

ho vrúcne na líce.

»Pletky, pletky,« dudral Ondrej; »nao sa

pochabiš! Aké to ceremónie! Stará, dones tej

šunky!«

»Už je dobre,« vzdychla si Dorotea, ktorá

ušala ako myška v kuchy^ských dverách a

pozorovala každý pohyb dvoch svojich najmil-

ších udí. V komore všetko jej z rúk kypelo.

Pri krájaní šunky zarezala si do prsta — ko-

nene pustila krásny tanier na tehlovú dlážku.

Krásny tanier s ervenou ružou, ktorý dostala

ešte s venom.

Kráovský bol celý blažený nad smierenim

otca so synom. Študenti usporiadali hluné ve-

ierky, privliekli i starého Bohatého, lichotili,

toastovali — konene prišiel do hry i »sloven-

ský národ«, »národní mužovia«! Ondrej ani

sám nevedel, ako vplával do takéhoto prúdu.

269

Cítil sa v om celkom domášne. Zabudol celú

madarinu, posbieranú na vandrovke. Zaaluznáva, Že však Závodie je naše starodávne

mesto (najprv riekol len naše, v alšom rozho-

vore potrafil i na slovo »slovenské«), že malo

kedysi privilégia neplati mýto, a tie privilégia

boly po slovensky písané. 1 ccchovné artikule,

na ktoré držal ako na sväté Písmo, písané sú

po slovensky, hoci trochu iná. Že však on po-

chádza zo Starej Turej!

»A kto zrušil vaše artikule ?« spýtal sa Laco

šibal. »Vari tí panslávi ?«

»Veru, veru, teraz každý nedouk chce bymajstrom, tovarišia neznajú mravu a starých

r^vykov. Remeslá klesajú. Všetkých nás zniia

mašiny a nové poradky!«

»Ba neporiadky, apuško,« poznamenal Štefan.

Mladí udia poali spieva také staré, dobré

piesne . . . staré tóny vzbudzovaly v Bohatom

staré rozpomienky. Prijdúc domov, udrel sa

starý remeselník po ele. »Ale o to urobili zo

m^a splašení, lumpácki študenti? Ve sa sotva

poznám! Eh, ve ja to vyspíml«

Nevyspal. Semeno bolo hodené a púšalo

klíky.

U Rovného sišla sa mládež. Vo vekom sa-

movare šumela vriaca voda, a podobne kypely

a šumely mladé mysle.

•Myslím, že bolo dos zábav; zo samého

cukru nevyžije lovek, « riekol mrzule Ladislav

270

Kráovský. »Mali by sme poa nieo seriósneho,

reálneho. Tunajšie obecenstvo rozhúpali smedos dobre, nedovome, aby kyvadla pomaly utíchly

a konene zastaly.«

»Nemuseli by sme ma nášho Janka, « po-

znamenal Štefan a biiskol potmešilo na Pin-

kavku.

»Nuž?« ozvalo sa viacej hlasov.

»l\lá vám užitoné známosti. Vykvitne i tam,

kde ho ani nezasiali. Remeselnícka mládež, ktorú

tak zanedbávame, vzbudila v r'íom zvedavos.

Už sedí v ich rade. Celý peripatetický syst-m

zaviedol.

«

Pinkavka sa usmial. »Pletky, pletky! So-

bral som asi pätnástich do hbky — po dve ne-

dele prechádzal som sa s nimi, a presvedil sa,

že je to schopná vrstva našeti.«

Všeobecné radostné prekvapenie žiarilo z mla-

distvých oú. Rovný bol najviac prekvapený. Na

nieo takého nepomyslel za celých dvadsa rokov

svojho pobytu v Závodí! Neznal hada udí, a

tí ho veru tiež nenašli v jeho dvoch tabakom

a iernou kávou vo^ajúcich izbách.

Kráovský potriasol ruku statnému Jankovi.

»Dobre, dobre, braek. My musíme ceni národ

náš tam, kde ho nájdeme.

«

A naša mládež hodila sa s oduševnením na

pospolnú národnú agitáciu. Po diel^ach ozvaly

sa národné piesne, celý malý sklad kníh rozo-

brali za krátky as. Závodie poalo mysle.

271

Jedna myšlienka plodila druhú. Živší duch za-

vládol v obecenstve. Šuhaji objednali stanovy

rozliných spolkov — da nich nové boly o chviu

hotové. Starý Bohatý sám povolal mešanovk porade o vzájomnej pomocníci, zakladala sa

knižnica i ítací spolok.

Nedele trávili mladí priatelia Lacko a Štefan

v dome Kráovského. Eleonóra vyhýbala z po-

iatku mladým udom. Ohne jej citných prsú

vzplápolaly razom — a razom obliate boly stu-

denou vodou. Ale voda nestaila vyhasi všetok

pal dievenskej útroby. Jej krásne, hlboké oijasaly, ke poúvala študentov, ako rozkladajú

starému vojakovi svoje iny, ako tešia sa na

nové, aký radostný to boj, ako duchovne víazia

nad filisterosnou nemocou svojich odporníkov.

Rados devy nad jarým, vedomým poínaním

mlado^ov kalená bola pocitom vlastnej nioty,

vlastného bezsilia. Keby bola mohla by taká

chladná, ako otec! Kapitán hodil hlavou v bok pri

každom tuhom výraze ohnivých rozprávaov a

na konci každej dikcie vypil pohár vína a po-

al dokazova, že my udia sme vlastne všetko

iba opice, ale nie v prirodzenom, divom stave,

ale opice preobliekané a vyfintené pre »Affen-

theater.Ä

»Pravda, každý máme inšie zvoneky na

farbistých §abrakoch,« hovoril podveer v zá-

hrade, v búdke ustrojenej z vinia. Krásne strapce

polozrelého hrozna visely zpod striešky, i po bo-

272

koch vykukaly modré a zlatisté zrnká hrozna

z temnozelených listov.

»Ty na príklad, Laco, máš škrekavý zvonec

pod bradou: zvoní ti o hrdinstve, o mužstve,

o innosti — a pritom o si vlastne? Študent —nedokonený študent!«

»Ktorý neutekal ešte!« poznamenal Lacko.

»Už som nie ani študent, ale prvý lovek tvo-

jej eliadky, apuško! Pokaj, oho sa na mnedožiješ !«

Slnko zapadalo. Jeho posledné blesky pre-

draly sa škárou vo vinii a padlý na peknú,

nieo bledú tvár Eleonóry, sediacej proti dvompriateom. Štefan pozrel na devu — v pobelavých

vlasoch hraly lúe — oi prižmúrila pred bo-

davou mocou svetla. Mladému šuhajovi udrela

razom krv do tvári. Koko bájneho pôvabu

svietilo z mladuškej, slnkom oblesknutej tváril

Hryzol pery a odvrátil tvár. Sotva by sa

bol mohol udrža výkriku. Srdce ho zabolelo.

Takého bôu nepocítil ešte nikdy. Bol to na-

ozajstný, skoro bych riekol telesný bô, kí'o-

vité stiahnutie sa útrob.

»o ti je?« pýtal sa Laco; »aký si preme-

nený! Ve si rovno ozelenel!« Kapitán pozrel

na Štefana. »Naozaj ste premenený, pane Bo-

hatý! Ve je tu »medicina prope divina. « Nalial

mu do pohára vína. Štefan priložil pohár k ústam

a silil sa pi. Sotva mohol urobi glg.

Lorka otvorila oi, brániac ich rúkou pred

lúom slneným. Potom vstala a odišla. Sho-

273

várka šla alej. Štefan sa na nej slabo zúastnil.

Poalo mrka a mladý Bohatý sa sobral. Kapitán

mu potriasol ruku, Laco ho prepúšal vtipkujúc

a srubujúc, že ráno prikvitne na otcovom pej-

kovi, »jako rytier smutnej postavy — bez Sancha

Pansu.« Mala to by zlostná poznámka, ale ne-

dosiahla ciea.

Popri plote záhrady stúpal Štefan. Chcel

dorazi do Briežoviec, malej dedinky, ktorej

farár bol horlivým prívržencom mladého sloven-

ského podrostu. Mnoho mal s ním hovori,

mnohé veci uváži a posúdi. Ke už bol pri

konci plota — zazrel belasú šatku miha sa

medzi nehustými kolmi plota. Pozrel lepšie —v pustom, lieskami a osikami porastlom diele

záhrady zazrel Eleonóru.

»Darmo som vás hadal,« riekol nieo ne-

smelo, »a ako vidíte, bol bych odišiel bez odo-

bierky. šastná náhoda usporila mi neslušnos— aspo ez plot môžem sa od vás odobra.«

Eleonóra pristúpila ku plotu. Pozostával

z vysokých stpov, z ktorých jeden vyvalil sa

a ostala po om dos veká škára. ez u po-

dal Štefan ruku Eleonóre. Videl ju ako v ráme

obrazu. Úzadie — striebristá zele osík. Polomrak

osviežil, zdušcvnil jej milostnú tvár. Bez roz-

vahy, mechanicky sklonil sa šuhaj k plnej mä-

kunkej rúke a bozkal ju ahunkým bozkom.

Divno — ve toho ešte ani raz neurobil. Chcel

V^Jsniky : Bobnné Diela. I. fg

274

ís, avšak nieo neodolaternho ahalo ho

k otvoru.

»Pre pilné práce zabúdate na svoju žiaku,

«

povedala tichým, zato plnozvuiacim hlasom

Eleonóra; »ach, ve ona je bezsilná, k domu a

nízkym prácam na venos prikovaná bezprávna

stvora. Chápem, rozumiem!«

»Ja som biedny uite! Máte brata, ktorý

je výrený;

jeho bystrý, prenikavý um dá

vám vysvetlenie v každej záhadnej veci!«

»Rovná sa vám! Ba je ešte zarytejší, ne-

sdlelny a opovrhuje ženským rozumom a srdcom.

I knihy, vami prinesené, sobral do svojej chyže.

Nechce veri na moju lásku k národu. »Prišívaj

riadne gombíky na manchety,« hovorieva ; »ne-

preso polievku, jako onehdá.« Ma bolia slová

jeho. On nemá pochopu o ranách, jaké zadáva

tým mojej samoúbosti, mojej márnomysenosti.

o ma búri v mojom namyslenom šastí, preohádže skalie holej skutonosti do oblokov mo-

jich veterných zámkov?«

»0n iste dobre smýša s vami! l.o trápi

srdce túžbami, nao prijíma rany, lad' je boj

nemožný ?«

»I prijímanie rán patri k boju!«

»K boju smutnému, nevíaznému, ke ne-

môžme ranu ranou odpláca. Pokoj vášho srdca

je drahý jemu, drahý všetkým nám.«

»Ja nechcem pokoja! Ja chcem potrasenie,

živé potrasenie citov, ma unuje a nudí táto

275

lenivá spokojnos, táto bezobsahová, každo-

denná nóta nášho života. Ma pokoj nepokoj;I«

»Neviete, o si sami žiadate! Mier duše je

najväšie dobrodenie Božie! Boh dáva mier du-

ševný len svojim vyvolencom!«

»l hTa, sborený, prehnitý kôl nášho plotu

má mier! On umožnil dnes našu náhodnú sho-

várku. Ja prahnem po rozhovore — a nik so

mnou tak rozpráva nechce — vy ste dobrí a

znášate trpelivo nudu, ktorú vám nesie moja

re — vy ste mäkkí . . .!«

»Nuda? Nenúte ma, Eleonóra, k nemiestnym,

hriešnym výrazom! Ja nesmiem by k vámotvorený. Vy ste vysoko nado mnou — vysoko

i aleko. Nie iny žiadajú sa od vás! Saméjestvovanie, neha duše, sám lesk vášho oka je

inom, je pružinou silnou k inom pre tých,

ktorí sú odsúdení k bojom a tovej ceste! Oj,

nech sviea oi vaše mierom a blaženstvom!

Neželajte si víru náruživostí, neželajte si ohastrastí! Ve osladí naše utrpenie a pyšné pove-

domie, že vy s nami cítit>% ra nás posielate

modlitbu k nebu! Vaša tep':' luša zohreje nás

schladených asto nepeknými schvatkami, ona

je mocným liekom v neduhoch! Chráte si istotu

duše, jasnotu citov kryštálovú!«

Štefan prichádzal do oha. Jeho srdce bilo

a zamieralo. Eleonóra v nepochopenom cite pri-

žmúrila oi — jej tvár zaplála zas v nehe, ne-

beský cit, sladké rojenie rozlialo sa po ener-

18*

276

gických rtách. Štefanovi išla hlava kolom. Prie-

hadná bledos pokryla jeho tvár. Ruka sa triasla.

Trasúcu ruku vystrel k otvoru. Deva podala

mu obe rúky — na pravom ukazovateovi bol

jednoduchý zlatý prste. Štefan uchytil obe

ruky, tisol okrúhle ramienka k obledlej tvári.

Ramienka boly teplé, pálily ho. Chcel sa od-

trhnú — nevládal. Celoval pršteky, tlail ústa

na chladný prste. Prste nieo privoný —zostal mu v ruke.

Hurtovné kroky zavznely. Eleonóra sa trhla,

biele rúky zmizly ako lú zapadajúceho me-

siaca. Studený pot vyšiel na elo sladkosou i

útosou ohlušeného Štefana. Udrel sa dlaou

po ele.

»o som urobil!« nevdojak zastenal. V tom

stone ozvala sa duša.

»Darebáctvo!« zasipel zjedný hlas Ladislava

Kráovského, ktorý zjavil sa zpoza uhla sadu.

V rukách mal paliku, pozdvihol ju.

»Stoj!« zavolal Štefan, a rume hanby, bôui hnevu pokryl celú tvár jeho. Oi sa rozovrely

— rovno ako by chcely vystúpi z dolkov. Pässa kovito svierala.

»Dovor pár slov, prv než súdiš!« riekol

pevným hlasom.

»Medzi nami dvoma rei a slová nemajú

viac miesta,« jedovito, chripavo odvetil Ladi-

slav a zdvihol poznove paliku, blížiac sa

k Štefanovi. »Tu sú už skutky, podlé, niomné!

277

Tu vraví tento otcovský sad, toto veerné šero!

Tu svedí veernica! Pozri na u, jestli máš oipre istý lesk! Pozri na u smelo — ju nezaka-

líš dotknutim sa zradnej ruky, lebo je vysoko,

vyššie, ako moja úbohá, zavedená sestra!«

Ruka Ladislavova napriahla sa k úderu.

»Brat môj, brat môj!« zavznel zo sadu tiahly,

zúfalý, zvonný krik. Ruka Kráovského klesla.

Prešiel dlaou elo a obrátil sa k protivníkovi

chrbtom. Pružným krokom kráal pre a zmi-

zol za uhlom sadu. Štefan dal sa do tuhého

chodu, ktorý rovnal sa behu. Hore vrchom,

vedúcim do Briežoviec, nezmiernil tempo, tak

že octnul sa na jeho vrcholi celý zadychaný.

V pravej ruke svieral Lorkin prste. Pred ním

ležal kraj, zahalený do šera. Z alekých dedi-

niek ozývaiy sa hlasy zvonov.

Krátka polhodinka — a aký obrat v živote.

Krátka polhodinka ležala bezprostredne za ním,

a koko precítil, koko prežil v jej rýchlom letu!

Ako pomenova stav jeho duše, ako nazvanával, búrku — sladkos i cit urazenia a zní-

ženia, najvyšší polet duše a náhle klesnutie do

priepasti pekelného bôu? Kde si, ty pyšná vôa?Kde si samourenie, kde mužská samouverenos?

i on chcel hodi sa do týchto hrozných prú-

dov? i je to on, on, ten istý, ktorý pred pol-

hodinkou tak iste, horúce a zrune hovoril o

mieri duše? Ve on sám narádzal pokoj, on

sám veril, že zachovanie mieru svätého, bož-

278

ského leží na nás samých. On videl pred sebou

mladé dievatko, sotva odrastlé z krátkych šiat,

cítil jej duševné, poryvisté zmietanie sa v bcz-

mieri, videl rodi sa základy strastí a nepokoj-

ných náruživostí — a tak rozvážne, chladno

vedel dáva jej rady. A teraz? Kde je lovek,

o by mu podobnou radou prispel? Niet ho na

svete. Keby tuším archanjel na lazurných krý-

dlach sletel z vysokého hviezdneho neba a po-

ložil svoju ruku na jeho hru, ani vtedy by

nevtiahol do nej svätý mier! Rozorvané srdce,

skormútená duša! Jasot rýchlo rozblcsklej sa

lásky, pohanenie, sotretie prvého pelu s devinej

duše, ztrata priatea, vina, ažká vina proti sebe,

svedomiu, pohostinstvu, národu! Sklamaná dô-

vera, nehodný záchvat a predsa pocit hlbokej

pravdy, vrúceho, opravdového citu! Ako ho

nazva, ako si ho znázorni! Je to venos,osud, život, smr, nebo, peklo — o je to? Je

to láska.

Pred okom šuhajovej mäkkej duše kmitly

sa prižmúrené vieka Eleonóry, na ústa jeho

sadol pal jej vrelých, belunkých rúk. Položil

ruky na tvár — až teraz bolo mu povedomo, že

má v ruke devin prste. Ona mu ho neveno-

vala, on ho nepýtal. Sám ten prste padol

v jeho hriešnu, nešastnú dla — rovno, ako

ich divná láska do sdc! On nehadal devy —jej ani na ume nebolo, že Štefan odchádza na

veer, tým menej, že odchádza tak, že ho ešte

279

stretne. Do pustej húštiny, do samoty išla so

svojím nepokojným cítením. Lieskové lístie

prikladala na sluchy, aby chladilo Cielko. V sa-

mote, tesno obkúená prírodou, hadala úavyv nepovedomom rozochvení. Ona mala miláka,

ktorý jasal sa neprestajne pred ou. Jej milenec

bol národ, ku ktorému vzbudili v nej lásku ducha-

plní dvaja priatelia. Ako k nemu, ako narez jeho krásy, z jeho jasná niekoko bleskov?

Nešastnou cítila sa preto, že obraz, zmaovanýmladou dušou, uchádzal jej rozostretým ramenámako fatamorgána. Preo nenarodila sa mužom,

aby zahasi mohla smäd duše inami?A o našla? Našla mladého muža, ktorý

zpevnil fatamorgánu, ideu národa stelesnil v sebe

a zvíril zrazu v duši mocný cit, o ktorom neve-

dela si da vývodu.

»Zhrešila som ?« pýtala sa sama seba, keprišla do svojej chyže a sadla na malý diván.

»V om vina moja ? o som urobila? Konala

som zúmyselne, s vypoítaním? Nie. Preo mi

leží archa na prsiach, preo zatriasa sa mi

svedomie ?« Nebolo odpovedi! »Svedomie darmo

sa nezatriasa, ach, tak bono, tak bonolw vzdy-

chla a položila hlávku na operadlo. Malé hodiny

na etažeri klcpaly rýchlym taktom. Ešte rý-

chlejšie bilo srdce devino.

Vošiel Laco. Bledý, zakabonený; pokroil

tesno k sestre.

• Lorka, bola si prvý raz na chodníku, na

ktorom som fa dnes dolapil?* Hlas jeho bol

280

temný, oividno tlumil v sebe rozjatrenie ná-

ruživé.

Eleonóra neodpovedala, ani sa nepohla. Jej

hlávka bola takmer vtisnutá do mäkkej podušky

divána.

Laco akal na odpove.

Dych jeho bol drsný, každé vydýchnutie

jeho prsú bolo pou. Pery polootvorené vibro-

v.ly.

»Vieš, že tajné schôdzky mladého dievaa,decka ešte takmer, s cudzím, nesvojím, zeleným

darebákom, sú nehanebnos? !« posledné slová

zareval turým hlasom. Table obloka sa potriasly

a cvengly.

Eleonóra vstala s divána, vzpriamila sa. Jej

prse sa vzdmuly silnou strastnou vlnou. Celá

krv udrela jej do tvári. Stud, panenská pýcha

a hnev vzrušily ju z apatického pocitu bôu.

Nikda nevidel Ladislav sestru svoju v takej

majestátnej, samovedomej postave. Ona, tak

rieknuc, narástla pred jeho oami. A skutone,

ako by bola zmohutnela, dozrela, zvážnela.

Bez slova, energickým, poveliteným kynu-

tím ruky ukázala na dvere. Polootvorené kar-

mínové pery triasly sa, ako lístky vetrom klá-

tenej ruže.

Ladislav hadel na sestru v nedorozumení.

Vedel, ako horúce ho miluje, k akým obetiam

je schopná za brata. Koko ráz pomohla muz drobných študentských nesnádz, koko ráz vy-

281

prázdnila svoju skromnú ihlovú pokladniku

k jeho prospechu. Teraz však sála z jej zraku

hnev, ba tuším zášf a obrazená, nevinná duša!

Tak sa nechová deva, ktorá si je povedomá

viny.

Podobné myšlienky preletely mlunnou iskrou

hlavou Lackovou. Nevdojak, pudený nepove-

domou tajnou silou, vyšiel z istej, voavej

panenskej izbušky.

»Vari som ja hriešnik, a ona môj kárate,*

zamumlal pod fúz na dvore. »ože sa stalo

s mojou dobrou sestrou ?«

Dva vekí novofoundlanskí psi vyskoily muoproti. Zarachotil vozík. Kapitán vybehol z dvier

a vítal advokáta úteho.

»Neskorý hosf,« povedal v zlej neminepríchodzí, schádzajúc z briky.

»Vždy milý. Ráte bližšie.* O chvíu sedeli

obidvaja v kapitánovej izbe, okrášlenej parohami,

Sabani, podobizou cisára a strelnou zbraouponúc od miniatúrneho revolverka až po vekúkremeovú pušku z ias napoleonských vojen.

VI.

Úsilná innos mladého slovenského pod-

rostu v Závodí, najprv vysmievaná, poala hniesf

zadženého vyše uší slúžneho. úty bol v hroznom

nebezpeenstve utrati fiSkaláty a iné beneficie,

lebo Závodie dostalo chýr panslávskeho hniezda.

Závodie malo vemi vhodné centrálne položenie:

282

a tak nákaza išla alej . . . Najviac desila ma-

arónov nevídaná rýchlos, jakou sa šírilo ná-

rodné povedomie . . .

úty prišiel s žalobou starému kapitánovi.

Poal zle-nedobre na syna Ladislava. Vravel

mnoho o budúcnosti, o zkazenej karriére, o ne-

bezpeenstve.

»Nepáilo by sa radšej o inom hovori ?«

spýtal sa starý vyslúžilec, a na sluchoch munavrely žily; »vedia, pán fiškál, ja nedržím nina všetky tie pletky. Ke sa smie starý chla-

pec, šesdesiatroný župan, blázni s hlúpou ma-

arinou, preo by sa naši šuhaji nemohli trochu

poblázni so svojou hlúpou sloveninou! Darom-

nice! Ja bych ponemil všetko. Duobus litigan-

tibus tertius gajdoš. Ostatne uisujem, že môj

syn má viac statonosti v sebe, ako ich závodský

slúžny, ktorého kúpim za pár zlatých, ke mudochádzajú zmenky. »Bleibe zu Hause und

nähre dich redlich,« a konene je všetko ko-

média — a my udia sme opice! Affentheater,

Hcrr von Ilúty!«

úty videl, že so starým nioho nedosiahne.

Na druhý ácfx odobral sa so sladkým úsmevom,

ale s horkosou v duši.

Jeho dvaja novofoundlanci skákaly pred

kofami. Laco nebol doma poas jeho pobytu.

Vasné ráno hodil bol pušku na rameno a odišiel.

V hustej borine stretol úteho na zpiatonej

ceste.

283

Krv udrela mladému mužovi do tvári. Divné

mysle preletely mu hlavou, ako strašné blesky.

Sám sa ich zdesil. V ruke a celom pravom ra-

mene napružily sa všetky svaly a žily — tu-

ším by bol zdvihol stocentový balvan. Cítil, ako

rúti sa krv do jeho hlavy a tvári, ako vrie a šumí!

Vozík sa blížil pomaly, lebo kolesá rezaly sa

hlboko do pieskovej pôdy. Laco sal pušku

s pleca a udrel hlavicou o piesonatú, suchým

ihliím husto pokrytú zem, lakom oprel sa na

ústie duplonky. Jeho oi, tak rieknuc, pribily

sa o tvár úteho. úty sa usmial a zdvihol

klobúk ku zdvorilej poklone. Lacovi zajakotaly

zuby, chvel sa zimnine. Vetor zašumel v bori-

nách. »Eleonora,« zašeptal nevdojak. Laco vhbil

sa do húštiny. Zaleka zaznievalo praskanie

bia. Tu štíhla breza medzi boricami. Laco

strhol pušku, namieril do brezy a strelil. Výstrel

ozval sa trojnásobnou ozvenou po borine. Pri-

blížil sa k breze: guka a dva fosty vryly sa

hlboko do bielej kôry. Laco usmial sa zlostne.

úty trhol sa na sedlisku svojho vozíka, po-

ujúc nealeký výstrel. Ba i šfpil, ako blízko

bolo, že guka a íosty miesto do bielej brezy

nevletely do iného predmetu?

Na Závodí búrka. Denunciácia, obúbená

zbroj malomestských potentátov, rozšírila temné

perute svoje nad tichým mestekom, školský

rok nastúpil, mládež rozišla sa po školách.

úty a slúžny cítili sa osvobodenými od

284

tlaku, ktorý ich hnetol v podobe sviežeho mla-

dého ducha. Vzájomná pomocnica, itateský

spolok, nedená škola — jedným slovom, všetky

poiatky humánne zadlávené boly hne v mnoho-

subnom vzniku. Prišiel totiž vládny schválny

komisár z Pešti utlai »protivlasteneckého du-

cha«. Maarský vládny komisár — myslíme, že

je tým dos povedané. Kdeže je Gogoovo pero,

aby mohol dokonale zosatyrisova postavu ta-

kéhoto mravného chudáka, ozbrojeného brutál-

nou niiacou mocou! Niet ho u nás! V tebe,

podrost náš, akáme nového Gogoa, v tebe,

mládež moja úbená, ktorá si mrzla a hynula

pod driapami svetských i nesvetských šarhov.

Rok za rokom ubiehal. Už piaty chýlil sa

ku koncu po pamätných prázdninách, ktoré tak

zvírily mysle v Závodí. Laco Kráovský zmoc-

nel, tvár jeho zastienila sa hustou bradou a

barnavou farbou. Slnko a vietor vtisly na f^u

svoju pea. Jeho otec slabnul vekom a pone-

chával synovi celú staros o rozsiahle svoje

polia. Pomer brata k sestre bol predivný. Onod pamätných, ažkých minút svojej návštevy,

ktorá mala by vyšetrením nepekného zablú-

denia, neprehovoril s ou intímneho slova —avšak jeho láska k sestre rástla každým dom.Práve jej »zablúdenie« vzbudilo v om starost-

livú lásku — jeho oko spoinulo na ka?,dom

pohybe, on cítil každé jej hnutie, aj ke ne-

hadel na u. Eleonóra viedla samostatný, sa-

285

motársk}' život. rty jej krásnej tvári zduchovnely,

stály sa menej mäkkými, zato však trúnila v nich

preles prestatého bôa a víazné povedomie, že

premohla sama seba. Jej chovanie prezradzo-

valo, že urobila záverený úet so sebou a svo-

jím cítením. úty, víaz nad »panslávskou pro-

pagandou«, zjavil sa jedného da v dome ka-

pitánovom, ako pyta. Starý vojak rozpovedal

jeho vec svojej dcére po vojensky, priamo a

jednoducho. Vtedy, prvý raz od dávna, zaplály

náruživosou hlboké oi Eleonóry. Zase ožiarila

sa jej postava majestáinym svetlom, rovno ako

bys' hadel na Nike.

»A to mi ty hovoríš, apuško?« Aký nevy-

slovitený cit triasol sa v hlase devy!

»Každá otázka zaslúži, aby sa na ^u od-

povedalo!* preriekol skoro nastrašené dobrý

starík.

»Sú otázky, na ktoré niet odpovedi,« tichým,

pokojným hlasom riekla Eleonóra, sklopiac oi.

»Ty, apuško, obrániš svoju dcéru ?«

V Kráovskom zobudi sa vojak. »Lorka,

Lorka, odpus, ve je ni! Letá sa míajú, a

moja láska kázala mi predostre žiados úteho.

udia vravia o dobrej partii. Avšak neboj sa,

dcérka moja! Moja ruka je dos silná, aby aobránila pred dotieravosou. Chvála Bohu, nie

si bez záštity, aj ke pravica moja smrou zme-

ravie!* V oiach kapitánových zasvietily sa slzy.

To boly prvé slzy, ktoré Eleonóra videla v oiach

286

svojho milého otca. Lacovi udrela temná struja

krvi do líc, ke dozvedel sa o nabídnutí úteho.

Ladislav nevidel sa so Štefanom od osudnej

katastrofy pri parkane. Vec ich bola vtedy do-

zrela až k súboju. Prišly inkvisície, prišlo zhubné

bašovanie vládneho komisára: boj národný pre-

kazil súboj. Pinkavka vec natoko vyrovnal, že

rozohnení mladí udia ustúpili od boja voi ná-

rodnej neresti.

»Nuž teda vy sa budete striea, vy, brat

s bratom, ke na vás mitrailleusami decharge

dáva beárska podlos? Verím, že každý z vás

neváži si života, ke ide o es. Nuž i esvášho bitého národa nie je kolossálnejší pochop,

ako es vašej osôbky, ktorá nebola konenetak smrtene ranená? Tam venujte svoj život,

tam stavajte prse svoje proti otvorom pušky!«

Sokovia pozreli nemo na Pinkavku a roz-

išli sa bez slova. Moc asu hojila pomaly rany,

priestor rástol medzi srdcami verných priateov,

avšak spomienka nevyhasla v nich na pekné

asy horúceho, nerozdielneho priatestva.

Zas chýlilo sa leto ku koncu. Záhradná

búdka u Kráovských, teraz už hodne hustejšia,

obrodila hojne hroznom. Laco sedel s otcom na

lavike, oba fajili z ibukov. Eleonóra proti

nim. Prvý pel mladosti ustúpil zrelej, vyvinutej,

bohatej kráse. Z nej len tak žiaril ženský pô-

vab, oslnený bájnou, duchovnou krásou presta-

tých bôov. Opierala sa nenúteno o zelenú stenu

287

búdky; široké bujné listy pckryly jej ielko.

»Aká je krásna,« podumal Lacko, »a všetky

tie bohatstvá krásy a ducha v staropanenstve

zvädnú!« Bol smutný.

»Páni sú v záhrade,« zadudral na dvore

Fero. Laco vyšiel pred búdku. Oproti nemukráal vysoký muž.

»Pinkavka!« zavolal veselo Laco a objal

starého priatea. Hosa uvítali a posadili do zá-

hradného dreveného fotea.

Poal sa živý rozhovor. Laco pýtal sa po

svojich priateoch prvej mladosti.

»Hja, brat môj, všelijaké premeny stály sa.

Strážnik, o nás zradil bol Sošotkovi, priviedol

vec najdalej. Vera som ítal, že je ministeriál-

nym úradníkom, dos vysokým na svoj vek.«

»A na svoj rozum.

«

»Pah! erta sa ti u nás po rozume pýtajú!

Blatnický si pomaaril meno a stal sa diurni-

stom bez nádeje na avancement, ierny káže

slovo Božie a seje vlastnou rukou raž, Krkoš

oženil sa bohato a poslúcha verne tesa, ináje verný našej veci a rozširuje slovenské knihy.

«

Eleonóra zbledla. Jej upokojené srdce poalobi dávno odvyklým bitím. Pinkavka pokraoval

živo. »Puk vadí sa s celým súdom a sadí do-

hán, Hradovec hnevá maarónsku debankirovanú

šachtu svojím záprahom, ja zas skladám medi-

cínske rigorosa — trochu pomaly, ale s Božou

pomocou dohrabem sa v tomto století nejako

k doktorátu.

«

288

Priniesli aj. Pinkavka bol zábavný. Neraz

musela sa usmia i seriósna Eleonóra.

»Apropo! Prišiel som s novinou. V Závodí

som prenocoval. Tam mi riekli, že vera dostal

úty mocného soka v pravotárskej praxi. »Kto

je to?« pýtam sa. »Mladý Bohatý,« riekol mi

hostinský. »Eh, bien,« poviem, »teda sa predsa

akosi držíme!« Bystré oi doktoranda pozrely

prenikavo na Laca, ktorý sa zamrail. Pinkavka

pokraoval bez všetkého milosrdenstva. »Bežím

k Števkovi — ej, aký ti to šuhaj! Život, samý

život! Jestli nemýlim sa, vy ste ešte vždy

v hneve, Lacko ?«

Eleonóra vstala a išla do sadu. Rume za-

farbil jej líce, ona bála sa oú svedkov. Nevdo-

jak octla sa v úzadí sadu, v húštine liesok a

osík. Hnevala sa sama na seba pre svoje po-

hnutie. Ved už dávno pochovala náruživos a

sen o šastí! o sa má pýri a vonova?»Páni sú v záhrade, « bolo opä pou hlas

Ferka na dvore. ez bránku v záhrade vošiel

mladý Bohatý. Kapitán privítal ho srdene. Laco

vypustil tak vea dymu z ibuka, že bol celý

ako v oblaku. Akýsi nútený úsmev sadol muna tvár.

Po krátkych otázkach a odpovediach prosil

Štefan kapitána o slovo bez svedkov. Vošli do

kapitánovej chyže.

»Zostal som vaším dlžníkom, « poal mladý

pravotár, »a vinníkom spolu. Tento prste patrí

289

vašej dcére Eleonóre. Nebol to dar — zostal mi

v ruke zvláštnou náhodou. « A tu vyrozprával

Štefan záhradnú scénu so synovskou dôverou,

verne, bez okrašovania. Starec zalomil rukami.

Poalo svita v šedivej hlave. Chytil obe ruky

Štefanove a potriasal ich mocne.

»Urobte mi po vôli, ako pokutu za vaše

kradmé zálety. Oddajte dlh svoj osobne tomu,

komu patrí !«

Zimniná rozochvenosf zatriasla Štefanom.

Šli hada Eleonóru. »Tam býva astejšie, « uká-

zal starec na húštinu a vrátil sa do búdky.

Štefan našiel Lorku pri parkane.

Nemo podával jej prste.

»Starý dlh! [-"rosím za odpustenie . . . !«

Eleonóra stála ako skamenela. Potom podala mubez slova obe ruky, práve ako v onú tajnú

chvíu. Štefan schytil biele drahé ruky a usilo-

val sa nastoknú prste na prst devin. Jeho

ruky triasly sa.

Ostatné je tajnos osík a lieskovej húštiny. .

.

»Lorka, Lorka!« volal otec, »aju, viac aju!«

Eleonóra vyšla s rumenou tvárou. Za oukráal Štefan, blažený, premožený citami.

»o je s dlhom ?« pýtal sa otec.

»»Slena ho neprijala!* riekol Štefan a pred-

stúpil pred Ladislava. »Tvoja sestra je mojou

snúbenicou, Laco; myslím, že klesne tvoja lie-

skovica napokon.

«

290

Laco objal priatea náruživé. »A teraz bu-

deme zase spolone bojova, Stevkol«

Eleonóra sa ztratila. V chyženke svojej

kaala u postele a modlila sa dlho a plakala

plaom šastných udí.

»Prestáli ste víazne pokušenie,« povedal

Laco a vypil šálku aju. »Ale dos už tej žbrndy!

Ferko, dones toho vrstovníka!«

»Ani ty si iste nešiel bez diabla pokušitea

týmto trápnym údolím,« poznamenal Pinkavka,

ktorý prehovoril bol Štefka k smelému inu

dnešnému. Lacovi prišla na um ranená breza.

Potriasol hlavou a nalial do pohára starého

iskrivého vína. »Rád som, že ma Boh zadržal.

Ale prijdú i také asy,« doložil, »kde prestane

hlúpe slovenské dobráctvo!«

»Budeže ma mamka radostí,« obrátil sa

Pinkava k Bohatému. »Ona aká zprávu — bol

som totiž sekretárom jej materských starostí.

«

»Moja dobrá, dobrá matka!« šepol Štefan.

Veer schýlil sa na kraj. Listie vinia osvie-

tilo sa lampovým svetlom. V stínnom kútiku

besiedky sedela pri hodujúcich mužoch Eleo-

norka, posilnená vrúcou modlitbou. Život pred

fiou trblietal sa v jarkom svetle sladkých dúm.

»A teraz predsa vyjde na moje, Lorka,«

riekol veselo Laco. »Vy ženské nie ste stvorené

k samostatným inom! Vaša láska k národu je

opravdová, mocná, ke je sústrednená na

osohu takéhoto vtáika, ako je tamten senti-

291

mentálny Iko. Už ti vyšumely emancipované

mysle ?«

»Mier mojej snúbenici!« s žartovným páto-

som predniesol Štefan; »šlechetné srdce ženské

spojí obe úbosti v harmoniu!«

»Všetci ste na omyle!« chechtal sa kapitán;

»my sme všetko opice, celý svet je iba ko-

média! Affentheater!«

»Chvála Hospodinu, že pre nás veselá !«

zavolal Pinkavka a zdvihol pohár.

»Tak hovor až po rigorosach,« poznamenal

Laco. Zavial vetor a vyhasil lampu.

»Domov, deti, chladno na nohy,« súril ka-

pitán. Spolonos sa sobrala. Mladý párik šiel

posledný a cesta zo záhrady do domu bola po-

siata ružami sviežeho neakaného šastia.

^

w«

Tri kabanosky.

Novella.

1879.

I.

v malej trafike u brány predávala mladá

devuška cigarky, tabak a jednotlivé ísla novín.

Zdalo sa, že nahnevané nebo toto mladé stvo-

renie na vené veky odsúdilo do tuhého aro-

matu dohánového za úzku pudlu. Napriek ne-

prest^ajnému styku s Tumi cítila sa by osa-

motenou a v jej pobledlých líkach zrkadlil sa

vážny smútok, zvláštnos to diev osirotelých.

Bledá Linka utratila skoro rodiov, jej tetka

odchovala sirotu do štrnásteho roku, potom

odovzdala jej trafikový obchod, sama zamestná-

vala sa šitím po majetných domoch. Linka

s oddanosou obsluhovala udí kubami, krát-

kymi, dohánom a verne vážila šnupavý. Rados,

veselos nevnikla za sklené dvere krámku;

ach, a predsa je pre mladistvé srdce taká po-

trebná, taká prirodzená; ó, by zašumela asomslas a naplnilo sa srdce rujným radovanimí

Stereotypné rozkazy kupujúcich, zaobalené do

formy prosby, stereotypné odpovede devy, plné

navyklcj úslužnosti — tak tiekol de po dni.

296

Popri sklených dvierkach skliepku hrnul a

hemžil sa blýskavý natešený svet za zá-

bavou a pôžitkom; ona smutným okom a s uta-

jenou túžbou hadela do živého víru. Pyšné

koiare hrmely dlažbou, v ich mäkkom objatí

sedely dámy v bálovom rúchu, sedely družice

s nevestou, letiacou v ústrety sladkému subua sladkému životu. Starí a mladí páni vstupo-

vali do skliepku a zapaovali vybrané cigarky

na plynovom svetielku, ktorý horel modrýmplamienkom v kútiku trafiky, pravé, zádušné

to svetielko za vädnúcu v puku dušu devinu.

A predsa v tejto dušenke, dohánovým zápachom

umtvenej, zaiskril sa asom ohostroj fan-

tásie a sny neakaného, len zaleka sníva-

ného blaha povstávaly v jej hlbinách tak úbo,

tak rozkošné!

Avšak to boly len krátke chvíle. Pove-

domie vlastnej nioty sfúklo ahkým vánkomfantastickú bublinku, a na bublinke i obraz

assessora Eugena Olšinského, ktorý sa každé

ráno na svojej ceste do úradu stavil u bledej

Linky, aby sa zásobil na celý def^ kabanoskami.

Bol mladý, šlcchetný muž, majúci pred sebou

skvelú karriéru. Mnoho sa hovorilo mestom o

jeho zriedkavej vzdelanosti, a jeho ostrý vtip

stal sa povestným v spoloenskom živote. Li-

noka niekdy po jeho odchode utajene si vzdychla,

a akási pustota opanovala priestranstvo skliepku,

ke z neho zmizla elegantná postava mladého

297

uenca, zanechajúc po sebe iba modré pruhy

cigarového dymu. Taký asi bol ideálny mla-

dík dievenských snov! Nuž aký div! Ve i

my kocháme sa v ohnivých krásach hviezdy, a

predsa vieme, že si ju nemôžeme da za oblok

ako ružu. Ona je pre nás vysoko. Jedného

rána dvere na skliepku cvengly a vstúpil

svieži, aksi natešený assessor Eugen Olšinský.

Linoka mechanicky siahla za skrinkou, v ktorej

ležaly pekne poukladané smotky, obTubované

vstúpivším hosom.»Dobré ráno, slena Linoka! Hej, aká ste

dnes svieža! Vaše oká sviea dnes zvláštne

živo! Vám sa musel krásny sníek sníva,« pre-

hovoril hne pri vstúpení assessor a hodil sa

na slamený stolec, stojací na pravej strane

skliepku. Linoka sa zarazila nad prívetivým,

ba dôverným tónom vysokého pána, ktorý len

to u nej rozprával, o požadoval obchod. Apreto polozadiveným šeptom poakovala sa

za zdvorilé pozdravenie.

»Naozaj, svieža ste, Linoka,« pokraoval

Eugen, aksi divne hadiac do modrých oú tra-

fikantky; »svieža — a taká smutná. « Pri ostat-

nom slove ponížil hlas.

Linoka sa ahko zaervenala a poala do

poriadku uvádza po stolíku rozhádzané fidi-

busy. »reo smutná ?« riekla, »nemám zvlášt-

nej príiny.*

»Netajte, netajte! Pred mojím inkvisítorským

okom je i tak každé zapieranie marné ! Ja ba-

298

dám už od niektorých ias, že vás nieo nepo-

koji a ruší mier panenskej, istej duše.«

Linoka sa podívala v nedorozumení na

kvetistého reníka a nemilý cit sa v nej vzbudil.

Pri všetkej nízkosti svojho viac služobného po-

stavenia bola vemi citlivá proti žartom. A preto

prísnos blysla v jej modrých oiach, ako by

z nich bola zasvietila otázka: »Pane, o to máznamena?« Medzitým cvengly dverce a kupci

sa sypali jeden po druhom. Assessor neodchádzal.

Ke boli sami, vstal so stolca a preriekol vážne:

»Vy ste tvrdá, pyšná, zaatá a nedôverná! Ja

vám to odpúšam k vôli starej známosti, avšak

uisujem vás, že takéto vlastnosti nekrášlia

dieva sotva že rozvinuté.

«

»utujem, pane, že nenachádzam milosti

pred vašima oima,« povedala Linoka dosurputne a stiahla spodnú peru k zúbkom. Mrzu-

tos ju opanovala. Nikoho tak trpko nedotkne

sa nemiestny žart, ako siroty. Ona cíti

dvojmo každý úraz. Ale — ve úbohá trafi-

kantka musí mnoho znies. Ona je objektom

istého druhu výstavy, ona je na to, aby svitom

belasého oka a belosou mladých rúk zvyšo-

vala cenu tovaru, ktorý predáva. V terajšej

chvíli pocítila Linka celú archu svojho pod-

riadeného postavenia. V prvých rokoch detin-

stva zažila asy, kde pred jej rodimi úctivé

sa choval svet. So sirobou sa všetko premenilo,

ale jej útle naladená duša stenala ešte vždy

299

pod drsnatým bremenom nemilosrdnej sku-

tonosti.

»Vidíte,« pokraoval neohrožené assessor,

wnespravodlivosf a tvrdos oproti dobrým pria-

teom nedá sa chváli! Ja som prišiel k vámpriatesky s jednou prosbou, avšak z vašej tvári

jasne ítam, že nie ste dnes vemi blahosklonne

naladená pre prosebníkov.« Hlas mladého príse-

diaceho súdu prešiel do vážneho sonórneho tónu.

ahký úsmev, predtým poletujúci jeho tvárou,

celkom zmizol. On sa zamyslel a hra! sa peat-

ným prsteom na avej ruke, krútiac ho mecha-

nicky pravým ukazovákom.»Prosbu?« pomyslela úbohá Linoka, a

ahký mráz prebehol jej chrbtom; »akú on môže

ma( ko mne prosbu? On, s ktorým som sa

doteraz temer ani neshovárala.« Bez slova,

v rozúlení pozrela deva tázave na hosa.

wÚprimne vás žiadam, neodvrhujte ma prv,

lež by ste sa presvedili o nevinnosti mojich

zámerov. Neodpierajte mi môjho želania, ale ve-

selo mi súbte už teraz, popredku, že moju

prosbu vyplníte.* Hlas mladého muža zdal sa

by Linoke úprimný, a ak sa vemi nemýlila,

pohnutý. Jeho prísne oi milo svietily vnú-

tornou rozjatrenosou citov.

Na Lincku išla horúos. Cítila, ako

sa jej krv tiská do líc, do ela, do celej hlavy.

Myšlienky nejasne hnaly sa jej hlávkou. ivari — obrazy bublinové — tajné, tajné túžby.

300

Tu jej ale prišlo na um nerytierske chovanie sa

niektorých bohatých elegantov, ktoré tak vzbú-

rilo v nej isté deviie city! Nepekné veci šibly

jej mysou. »Ach, osirelé diea, bezbranná deva!«

pomyslela, a srdiekom zatriasol ostrý bô. Dal

jej smelosti a zobudil v nej panenskú pýchu.

«Nemáte o odo ma prosi, pane assessor, ja

neznám ni, iba svoju povinnos.«

»Povinnos, povinnos,« pretrhol ju mladý

muž horlivé, »ktože vám káže, aby ste narušili

svoju povinnos? Naopak, naopak, ja vás sr-

dene prosím, aby ste vykonali svoju povinnos,

vám k prospechu, mne k radosti. Verte mi,

vec tá týka sa nás dvoch a donesie nám oba-

polnú spokojnos. Súbte mi, Linoka, súbte

mi, milé dievatko, že vyplníte moju pro3bu!«

»Povedzte mi popredku, o to má by,«

hovorila Linka a sladká predtucha sletela do

osamelých ps devy. Ona poznala váženú osob-

nos Olšinského a ztratila nepeknú myšlienku,

ktorá v nej bola zkrsla. On nemôže by ahti-

károm.

»Nie, nie! najprv mi súbte vyplni moju

prosbu — ja som vás znal ešte aku malé diev-

atko u vašej tetky, a bol som vám vždy na-

klonený! Preo by ste mi nemohli vyplni —ke tak chcete — túlo moju kapricu, a súbimi popredku, že ma neodvrhnete s mojou

žiadosou!«

Devino srdce zahorelo, zabúchalo trepotne.

Ona poala ím dial tým jasnejšie cíti, že sa

301

jej bublinové sny poínajú blíži ku skutonosti,

že dostávajú opravdivé obrysy. ítala bola niekdy,

že sú príbuzné duše, ktoré sa nevedome

obapolne priahujú. Nepritiahly sná Eugena

tajné sníky jej osirelej duše? Jej prse ledva

že dýchaly, rúka sa jej triasla na stolíku.

»Nože von s tým subom, Linoka! Smelo,

diea moje, ve to nejde o život! Nebud"te ne-

milosrdná na toké prosby. Linoka, smiem

dúfat?« Oi Eugena Olšinského hadely na ztra-

scnú devu milo, jasno a nevinne.

Sny Linoky odievaly sa v živé, skutoné

farby. Celá jej bytnosf chvela sa do najhlbších

základov pred mohutnou, imponujúcou osob-

nosou Olšinského a pred svitajúcim blahom

lásky. Jak mocný, krásny, dôvery hodný stál

pred ou muž, ako skala, o ktorú sa ona ovi-

nie ako hybký bretan. Jej srdce zaplesalo

v tomto okamihu láskou! Láskou, trvajúcou

po hrob i v prípade uspokojenia, i v prípade

veného rozlúenia. A on zas len prosil, vždy

útlejšie, vždy oddanejšie. Líca Linoky horely

purpurným plameom. Koralové malé ústka sa

otvorily a za nimi blysla rada drobných zúbkov.

Horúci dych vanul z jej ústok. »Neviem, ismiem,* zašeptala devuška, nevediac ani smysel

svojich slov.

»Smiete,« odvetil ohnivo assessor.

•Neviem, i môžem,« zašeptala opä Li-

noka a uprela oká k zemi.

302

»Môžete!« tvrdil Olšinský, skoil zo sla-

meného stolca a nahol sa ez úzky stolík,

deliaci ho od Linoky, tak že cítil na svojej

tvári vlažný dych voavo a ladne vanúci z polo-

otvorených ústok devušky. Jej srdce bilo tuho,

slastno. Celá jej smutná bytnos pomknutá

bola zrazu na rozhranie, za nímž sa poínal

život neakaného, iba v smelých , šastných

snoch tušeného šastia. Akýsi svetlý pruh ožia-

ril jej zrazu svet a život, ach, a v tom žia-

rivom pruhu koko krásy, koko slasti!

»Nuž, Linoka?« pýtal sa Olšinský a jeho

ruka dotkla sa nežno a ahúnko devinej rúky.

»Áno,« zašeptala Linka, ledva udržujúc prúd

slastných sz. Assessor radosou pohnutý pustil

devinu ruku.

»Hurrah!« zavolal veselo, »teda prosím vás,

Linka, predajte mi tri kabanosky!« a smelo

siahol po barnavej cigarovej skrinke, vyal tri

cigary, položiac na stolík peniaze. Ohebnou

poklonou vyšiel zo skliepku. Linoka zo-

stala skamenela ako Niobe. Ke sa za Olšin-

ským dvere cvengom zavrely, vrhla sa ako pod-

kosený kvietok na malý divánik. Z ps jej

zakvílil kovitý, usedavý pla bez sz, naj-

krutejší to tyran medzi nárekmi udskými.

II.

Vošla tetka a po nej kupci. Tetka ju na-

pomenula, že má pomrvené vlásky na ele, a

zašmudlaný ue zámonícky pýtal piskavým,

303

mutírujúcim hlasom dve cigary za tri nové

krajciare.

Pre úbohú Linoku nastaly smutné hodiny.

Jej srdce nahliadlo úzkymi dvierkami do raja,

a dvierka zachlopila drsná ruka. Okolo nej

povstala tma, beznádejná tma. Ale jej srdca

dotkol sa anjel lásky, a láska posilf^ovala ju, hoci

bola nemilosrdne udusená v prvom vzniku.

Ženské srdce je divná hádanka. Mihnutie, jedna

mlunná iskra premení celú jej bytnosf, ako do-

tknutie sa elektrického prúdu premiea chemi-

ckú látku v cele inú, odchodnú. Tichý smútok

osamelého srdca premenil sa razom na utrpenie

beznádejnej úbosti.

Pán assessor Eugen OlŠinský, prijdúc do

svojho úradu, poal pilne prehrabáva sa v pís-

mach. Ale práca mu nijako nešla od ruky. Bol

roztržitý a zábudlivý; aktá zlodeja Vegyessyho

položil do fascikulu, ktorý obsahoval históriu

všetkých hriechov šudiera a úžern(ka Abraháma

Lottera. Z tohoto prechmatu povstalo mrzuté

hadanie, z hadania krik a štabarc s diurnistom,

z kriku hrmavica na súdneho sluhu, a po hrma-

vici vyhodenie sluhu dvermi. Ešte pred dva-

nástou buchol OlŠinský dvermi, zabudol ich

zamknú a odobral sa k »Zlatej hviezde« na

obed. Dnes však musela ma kuchárka u »Zlatcj

hviezdy« vemi zlý de, lebo Olšinskému ninechutilo, ani len kapustné halušky, ba ani len

obligátne vtipy tlstého podsudcu. Z každoveer-

304

nej spolonosti za okrúhlym stolom v pivovári

vrátil sa domov o pol druhej hodiny skôr, ako

obyajne chodieval, a práve preto nenašiel domasluhu, ktorý, neakajúc tak skoro pána, po svo-

bode s netopiermi frnkal. Zas nový hnev. a-hol do postele a chcel íta, ale kniha bola

nudná, a predsa to bol Scheffelov »Ekkehard,«

dávna potecha jeho samotných hodín. Zhasil

svieku. V tichosti a tme sadol mu na prse

dnešný žart ako múr. On už mnoho pekných

kúskov vyviedol v svojom rujnom humore, ale

dnešný mal akúsi inakšiu tvár — on sa ne-

usmieval tak nevinne naho. Zažmúril oi, a

tu videl pred sebou bledú tváriku — videl, ako

ona ožíva, ako sadá na íu rumenec, ako tem-

neje postupne v tmavý purpur. Vidí v bela-

sých okách boj citov, myšlienok a náruži-

vého pohnutia. Polootvorená, ahko chvejúca

sa pera, za iou rýdzi koráli zúbkov — har-

monické šumenie, rozvlnenie istých áder.

Stenové ažké hodiny ukajú pravidelne:

oplan — oplan —

!

Nahneval sa, obrátil sa k stene! »Kto to

mohol vedie, že tá húska —« zamrmlal na

hlas. A hodiny len alej neúnavne ukajú: oplan

— oplan — ! Sen nijak nechodil. »To dieva

má významné, citné oi,« dumá bezsenný

assessor. »Ale do paroma! Kde som len mohol

zapotroši ten Vegyessyho akt? — I tie vlásky

sú plné, rujné a tak nežno venia hlávku, ako

305

U nejakej princezny! Ha! tabaková princezná!

Aké to hlúpe mysle! Zajtra dvanás termínov, a

o^laza pisára. Samé trápenie. Linoka, Linoka!

AJcožô-sa volá po otcovi, aha, Rakiová! Nebohý

Raki, statoný chlap. Pamätám sa na jeho milú

úsmevnú tvár, on mi bol pomohol niekdy z biedy;

ach, to sú už staré veci!« Hodiny húdiy starú

nôtu: oplan, oplan!

»Dobré ráno, pane assessor,« zavolal na

Olšinského o niekoko hodín šumný brieždiaci

sa de. A hfa, hodiny stály! Divná vec, ve to

od rokov ešte ani raz nespáchaly.

Assessor ponáhal sa už pred ôsmou do

úradu, ale ked'mal prejs vedTa Linkinho skliepku,

zaervenal sa, urobil v avo bok a obrátil sa

inou cestou, ktorá bola nepriama a hodne al-

šia. Preoie nešiel pohodlno rovno? A takto

boil náš milý prísediaci slávneho kráovského

súdu za štrnás dní od nevinnej trafiky, nie iná,

ako niekdy Vegyessy a Abrahám Lotter od

prísneho pána assessora. Faji mu nechutilo,

preto zanechal chvalitebnú obyaj celkom, stával

sa ale zato ešte mrzutejším a svárlivejším. On,

predtým všetkými chválený, ako humánny, mi-

lovania hodný úradník, stal sa pravým škare-

dom a mumlákom. Práca nešla, reštancie, pre

jeho pilnos a poriadkumilovnos pravé neša-

stie, kopily sa a rástly ako z vody. Z toho po-

vstala iba nespokojnost a hriech. Jedného rána

Vajanik/ : Mobr»it<« lHv\». I. 20

306

zas chcel urobi osudný »v avo bol<« a šibnú

do bonej ulice — ale tu mu zrazu zablyslo

nieo hlavou. Zastal, nezvrtol sa, ale šiel rovno.

Bol to osudný obrat. V tomto rovnom napredo-

vaní ležalo scmiako jeho celej budúcnosti. Žart

s bezbrannou devou stropený doktorom veške-

rých práv — aká to špata —• a ona s výrazom

viery na tvári ! Doktor sa naozaj hanbil, a zpoza

hanby kukaly nesmelo Milkove buclaté líka.

ím bližšie kráal k osudnému skliepku, tým

viac sa mu chvelo srdce! Všetka jurisprudencia

a náležité preštudovaný Justinian s konfúsnym

Verboczyho gallimathiasom nemohol zastavi ne-

sudcovské chvenie. Ke položil ruku na sklenú

kuku, pocítil na srdci temný bôF — a málo

chybelo, že ju nazpä nestiahol. Vzmužil saa otvo-

ril dvere. Za podlhovastým stolíkom, ktorého

jedna tretina dala sa zdvihnú na pántikoch, stála

Linoka práve tak nevinne a nenútene, ako pred

štrnástimi dami, avšak vstúpenie Olšinského

nebolo také pružné a smelé, ako vtedy. Na ša-stie bola sama. Ona sa pri vstúpení Eugeno-

vom striasla tichunko, nespozorovane, ako väd-

núci list v jasennom vetre. Hodnú chvíku zo-

stal stá náš Eugen pred mladou devou, tak

asi, ako stojí po prvý raz obžalovaný pred

sudcom.

»Slena Linoka Rakiová,« poal hriešnik

hlbokým sonórnym hlasom, »ja som sa pred

dvoma týždami držal tak, ako sa na muža

307

nesvedíl« a tu sa mu zatajil hlas v hrdle. Li-

noka skrásnela od vtedy, o ju bol posledný

raz videl. Jej belušká tvár nabyla výrazu zre-

losti a bájneho pôvabu, ktorý sa vyviuje z hlbo-

kého, ale už premoženého žiau.

»Pamätám sa, že ste ráili žartova, pane

assessor,« preriekla nenútene Linka, »ale mypredavaky cigár sme až príliš navyknuté žar-

tom.

«

»Linoka, pozrite mi do tvári a presvedíte

sa, že mi je už nie do žartu. F-'richádzam, aby

som vás prosil o odpustenie. A ke chcete dôkaz

môjho pokánia — teda vás prosím, Linoka,

bute mojou ženou!« Hlas OlSinskúho sa triasol

rozúlením. Na bledé líca devy sadol ahký ru-

menec, ale nie ten samý temný purpur, ktorý

pred dvoma týždí^ami pokrýval jej utešenú tvár.

Ona bez slova siahla po cigarkovej skrinke, a

vezmúc z nej tri kabanosky, položila ich pred

neho na stolík.

»Ráte,« pošepla so sklopenýma oima, ne-

mohúc znies žeravé pohady zaúbeného sudcu :

»rozkážete ohi^a?« A podávala mu do špiritusu

namoenú hubku na drôtiku, ktorú bola zapá-

lila nad plynovým plamienkom. Drôtik i s ho-

riacou hubkou lahodne potriasal sa.

»Áno, áno, na tebe je rad pokori nešle-

chetného žartovnika,« zavolal náruživé OlSinský;

»ale si padla, dcvico, mocnému do rúk,« a s tým

zdvihol bleskom otvor stolíka a objal mocnými

20*

308

Famenami milované stvorenie. Linoka celá zru-

menená zaplakala, slzy, podivné slzy kanuly

jej horúcimi lícami — potom sa zasmiala milost-

ným hlasným smiechom nekoneného blaŽenstva.

Jej biele rúky obvmuly energicky hrdlo milého

zlostníka. Na zemi dohárala odhodená hubka,

a vyhasla práve ako spravedlivý hnev z duŠe

devuš.ky.

O chviu došiel lovek po cigary.

»Pardon, pane,« zavolal veselo Olšinský,

»tii už nepredávajú viac cigár — ostatné kúpil

som ja!« Pán vyšiel s nedorozumením. Prišiel

ue pre »dlhé« a za dva krajciare šnupavého.

»Marš!« zavolal Eugen, »zmizni, ako gäfór!«

Ue vypazil jazyk a vyskoil z dvier, ako

veverica.

Zjavila sa tetka, a ustrnutá zazrela za púd-

lou kompletný párik. Olšinský ju privítal: »Vaše

požehnanie, tetuška! Linoka je mojou pred

Bohom a umi. « Deva skryla zarosenú tváriku

na prsiach šastného Eugena.

111.

Následky tejto udalosti boly v krátkosti

nasledujúce: pán assessor našiel Vegyessyho

akt a mohol darebákov process svedomité re-

ferova, s kollegami a podriadenými bol zas

taký láskavý a humánny ako niekdy, kapustné

halušky u »Zlatej hviezdy« boly zas delikátne

309

a staré hodiny išly bez zaslania a bez príšer-

ného tónu.

Teraz, ako všestranne ctený predseda p—ského súdu spomína astejšie svojej milovanej

Linoke tri kabanosky. V detskej chyži robia

krik a štabarc dvaja erství chlapci a belohlavé

dievatko.

Obsah I. sväzku:

Str«na

Kandidát. Novella 3

Mier duše. Novella 47

V jaskú. Rozprávka 121

Babie leto. Novella 141

Na Bašnárovom kopci. Obraz 210

Podrost. Novella 2Í1

Tri kabanosky. Novella 20S

»*4

-'^ Horban Vajánsky, Svetozár543B Sobrané dielaH81909sv.l

PLEASE DO NOT REMOVE

CARDS OR SLIPS FROM THIS POCKET

UNIVERSITY OF TORONTO LIBRARY