3

Oleg Fintora

[kryptomnézia]

Výstavy v Galérii statua 2012–2017

V katalógu su použité texty Xénie Lettrichovej, Beaty Jablonskej a Jiřího Valocha

Jazyková korektúra: Adriana Oravcová

Fotografie: Ctibor Bachratý, Beatrice Hatala, Oleg Fintora

Výstavy vznikli za podpory Dariny a Karola Pavlů

ISBN 978-80-972643-8-3

Vytlačil: BB print s.r.o.

Miletičova 3/a

821 08 Bratislava

Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Spirituálny minimalizmus Olega Fintoru K výstavám v Galérii Statua 2012–2017

Umelecká kariéra Olega Fintoru, ak ju vnímame v bežnom stereotype postupného vzostu-pu od mladíckych začiatkov až po uvedomelú zrelosť, v tejto podobe určite neexistuje. To neznamená, že by umeleckých cieľov v mladosti nemal dostatok, ale v určitom momente sa ich rozhodol vzdať. Nie z nejakej roztopaše, ani zo strachu pred možnými sochárskymi zadaniami. Skutočnosť je trochu zložitejšia a nenachádzali by sme sa v strede Európy, aby sme nevedeli, že konfrontácii s dejinami sa nedá vyhnúť, akokoľvek sa o to snažíme. Plány mladého Olega Fintoru však s týmto rizikom asi nepočítali. Skôr naopak, tým, že sa rozhodol študovať sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení, vykročil z neviditeľnej zóny do tej, ktorá bola kádrovaná a sledovaná. A aj keď sa v šesťdesiatych rokoch v čase jeho štúdií poli-tická a spoločenská situácia javila byť únosnejšou, umelecká disciplína – sochárstvo bolo pre-dovšetkým službou vtedajšej ideológii. Tí, ktorí sa jej upísali, prežili s faustovským znamením a tí, ktorým sa podarilo vymaniť tvorbou, žili s označením vylúčených. Oleg Fintora študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v rokoch 1967–1973, práve v prelomových rokoch konca socializmu s ľudskou tvárou a neurčitého tušenia budúcej neistej doby. Študo-val u profesora Jozefa Kostku a nič nenasvedčovalo tomu, že nebude sochárom figuralistom. Avšak v  šesťdesiatom ôsmom ako tisícky mladých ľudí v  Čechách a  na  Slovensku opustil krajinu a po nejakom čase strávenom v utečeneckom tábore sa mu podarilo získať štipen-dium DAAD na Hochschule für bildende Künste v Hamburgu u profesora Gustava Seitza, kde študoval ešte stále na československý pas. Po  roku sa nakoniec vrátil a mohol pokračovať v štúdiu u Jozefa Kostku, ale už nie nadviazať na to, čo videl a robil v Nemecku. Normalizáciu, nasledujúce sedemdesiate a osemdesiate roky, až na pár pokusov vstúpiť s vlastnou predsta-vou na výtvarnú scénu prežil v podstate mimo nej a sústredil sa predovšetkým na realizácie do architektúry. Bola to vnútorná rezignácia na vnútenú hru vtedajšieho systému, ktorú by musel predstierať v rade ponížení a ústupkov, aby mohol vystavovať a byť videný.1 Pravde-podobne sa však nevzdal tvorivého konceptu, ktorý musel existovať (už v akejkoľvek, mož-no aj nematerializovanej podobe), inak by hneď v deväťdesiatych rokov nevystúpil a nebol prizvaný do série výstav, ktoré mapovali situáciu na poli geometrického a konštruktívneho

1 V roku 1978 bola vybraná na exteriérovú výstavu Socha piešťanských parkov (koncepcia Ľ. Belohradská, Ľ. Peterajová) jeho konštruktivistická plastika Veža (lakovaný hliník, v 400 cm). Avšak po previerke ideolo-gickej komisie Zväzu slovenských umelcov bolo jeho dielo z výstavy vylúčené ako „prozápadný umelec-ký prejav“.

4 5

umenia. 2 Vystavoval najmä objekty, ktoré staval na dialógu a vzťahových reláciách stability a lability, transparentnosti plôch, kontrastov svetla a tieňa. Tieto deje sledoval zväčša na plo-che plexiskla a nerezu, v konštruktívne ladených objektoch. Vždy v rámci minimalistických východísk, kde témou mu bolo bytie objektu v samom sebe alebo v čisto architektonickom vzťahu k priestoru.

V  roku 2012 sa mu ponúka nový priestor – podzemné priestory Pálffyho paláca na Zámockej ulici v Bratislave. Na začiatku nič nenaznačovalo, že táto príležitosť sa výrazne zapíše k novému rozmeru jeho práce. Zachovala sa len časť paláca, jeho letné krídlo, ktoré bolo v priebehu 20. storočia postupne devastované a až v poslednom desaťročí opravené do používateľného stavu. V jeho prízemí sa nachádza torzo pôvodnej saly terreny, ktorá bola novým výstavným priestorom. Niesla v sebe historické vedomie a barokovú atmosféru a sta-la sa hodenou rukavicou dovtedy odmeranému Fintorovmu prejavu. Zodvihol ju a nasledo-val niekoľkoročný dialóg, kde sa nový priestor stal rovnocennou súčasťou prác a všetky rea-lizácie potom site specific inštaláciami, prakticky neprenosnými alebo, presnejšie povedané, inde takmer nepoužiteľnými. Cesta spoznávania tohto priestoru bola postupná a vždy akoby z inej pozície, zdokumentovaná novou a ďalšou výstavou. Od roku 2012 do 2017 vrátane tejto poslednej, ich bolo šesť. Kým v prvej pracoval len s vizuálnym kontrastom geometrického objektu s historickou zvetranosťou stien a daného miesta, tak v ďalších zasahoval tak, aby intervencia korešpondovala s  inštaláciou. Vo všetkých vystupuje kruh, ktorý sa repetitívne opakuje a v tejto „pálffyovskej výstavnej sérii“ vystupuje ako podstatný konštitutívny prvok. Na prvej výstave ich zaradil za sebou, aby sa v ich priezore pohral s polyetylénovou výplňou, s výrezom kruhu a štvorca. V nasledujúcom roku 2013 prázdny priestor v kruhu využil, ale už na úplne iné riešenie. Kruhy opäť zaradil do opakujúcej sa línie, ale položené na dreve-nej podlahe obopínajú do podlahy vyrezané kruhy a štvorce, predstavujúce čierne prázdno. Otvoril tu nový problém prázdneho priestoru a objektu, avšak nie toho obklopujúceho, ale toho, čo je v jeho vnútri a za ním. Tak trochu „fontanovská“ variácia na otvorenie sa novému priestoru. A práve tu niekde sa prvýkrát dotkol citlivej témy, ktorou sleduje dostať sa za fy-zickú existenciu hmoty až k jej nemateriálnemu spirituálnemu rozmeru. 3 Ak sa k nej dostal

2 Účasť na reprezentačných prehliadkach slovenskej geometrie a na akciách s príbuzným zameraním, vý-stavy v  rokoch 2005 a  2006 s  M. Rašlom, S. Stankócim a  vzápätí dôležité autorské projekty Multiples 1. a Multiples 2. v rokoch 2008 a 2009 v K Gallery v Bratislave a do tretice súčasná výstava Multiples 3. v Galérii Z.

3 Lucio Fontana (1899-1968). Naplnenie priestoru našiel v reze nožom. Vtiahol priestor reálne do obrazu, dal ploche obrazu nie iluzórnu ale reálnu trojrozmernosť tým, že plochu jednoducho „rozlomil“. Akt tvorenia sa už neodohrával len na ploche, ale cez ňu.

spočiatku intuitívne, tak v nasledujúcich realizáciách išiel za ňou vedome, s použitím niekoľ-kých iniciačných nástrojov – priestoru, svetla a vody. Ako už Jiří Valoch na začiatku spozoro-val, Oleg Fintora prekročil rámec klasického minimalizmu, pretože začal pracovať s ilúziou, ja dodávam – prázdna, hĺbky a nekonečna.4 V roku 2014 vstúpila do jeho programu biela, nielen ako kontrapunkt k predchádzajúcej čiernej a sivej, ale aj ako „nefarby“, odkazu k absolútnu, konečného stavu bezpredmetného, nehmotného sveta. A táto jej vlastnosť bola v inštalácii vystavená skúške. Biele sadrové kruhy boli opäť v rade za sebou postavené na pružné plató, prekrývajúce jamu pod ním. To sa pod váhou bielych kruhov ohýba v napínavej labilite – či pod váhou kruhov nepovolí našponované pnutie. V  štvrtej výstave uskutočnenej v  pries-toroch saly terreny v roku 2014 k variáciám kruhu a jeho konfrontácii s priestorovými vzťah-mi dodáva novú látku – tekutinu. Tá v kontraste s artificiálnosťou je tu, naopak, živočíšnym prvkom, ktorý nielen zrkadlí okolitý priestor, ale svojím „hýbaním sa“ robí objekt nestálym a nevyspytateľným. Navyše, na hladine nechal plávať biele štvorce, ktoré v dejinách ume-nia majú nezameniteľný odkaz k Malevičovej predstave konca tradičného umenia a začiatku jeho novej éry, prežívajúce v kozmickej harmónii. Okrem tohto razantného vstupu rozohral jemné interpretačné etudy k predchádzajúcim „kruhovým sériám“, iba v strohej repetícii bie-lych sadrových kruhov položených vedľa seba. Surovosť sadrového povrchu elementárnych diskov, sa v pološere monumentálneho priestoru rozochvela v zvláštnej duchovnej rezonan-cii, ktorá sa stala naplnením tohto miesta.

V poslednom a pravdepodobne konečnom vystúpení v pálffyovskej sale terrene po-kračuje v  dvoch naznačených líniách. V  overovaní priestorových vzťahov a  vo vedomom budovaní emócie ako duchovnej kvality vychádzajúcej z „in situ“ vzťahu medzi priestorom a objektom. V jednom z vystavených kruhov sa v zrkadlení vody odráža svetlo, ktoré v prítmí tmavého priestoru stáva sa jeho fyzickým zhmotnením. Táto náhodne nenáhodná magic-ká prítomnosť dáva potom jeho minimalizmu spirituálny rozmer, akokoľvek sa Oleg Fintora dôsledne drží pri zemi.

Beata Jablonská

4 Valoch, Jiří: Text k výstave Grotta – Pálffyho palác, Zámocká 47, 2012.

Vernisáž 11. apríla 2012 (sprava: Xénia Lettrichová, Jiří Valoch, Oleg Fintora a Milan Rašla)

2012

(Oleg Fintora a Milan Rašla)11. – 29. apríl 2012

Úvodné slovo: Jiří Valoch a Xénia Lettrichová

8 9

Bohužel se jeho nástup prakticky posunul nástupem normalizace, i když se čas od času ně-které kolegyně jej na nějakou přehlídku zařadit pokoušely. Pokud ovšem bylo jeho usilování tak dalece minimalistické, jako to, co dál rozvíjí, dovedeme si představit, že se pokoušely většinou marně – a že díky svému lidskému typusu se rozhodl určitým způsobem rezignovat. Vrátil se ovšem před pár lety jako stejně vyhraněný umělec v Galerii Z společně s díly tako-vé umělkyně, které jsem si velice vážil. Byla to Danuta Binderová-Panasiuk, po jejímž úmrtí záhadně zmizel její manžel Pavel Binder, vynikající sochař, rozvíjející možnosti drátěné plas-tiky, jako by přehodnotil a na velice vysokou úroveň vnesl samotný fenomén drotárství …Tak postupně opět vstupuje Oleg Fintora do normálních aktivit výtvarníka, objevil se v první bratislavské přehlídce geometrického umění, já jsem jej ještě stihl zařadit do skutečně repre-zentativního výběru Slovenská geometrie 2 pro Galerii města Plzně. Stále je to přehodnocování oněch minimalistických východisek, ovšem v souladu s dobový-mi problémy proměněné do nové, komplexnější a tedy jinak, s různými konotacemi působící syntaxe. Je to vlastně podobná situace, v jaké se svého času ocitali protagonisté reduktivních tendencí na  internacionální scéně! Konceptuální umělci, především z  newyorského okru-hu, redukovali svá díla na jednotlivé verbální formulace, zejména Robert Barry a Lawrence Weiner, ovšem postupně, v průběhu let, se propracovali až k verbálním artikulacím celého prostoru galerie, newyorští minimalističtí sochaři zase úplně nově formulovali problém so-chy jako prostorového vymezení, nejkrásněji asi Carl Andre, Fred Sandback a Sol LeWitt. Sol LeWitt formuloval i zásady umění konceptuálního, vědom si naprosté blízkosti obou nových, na samém konci let šedesátých těch skutečně nejaktuálnějších typů výtvarné tvorby. Sol Le-Witt byl také nejkomplexnější v postupném objevování prostorových forem v následujících dekádách až po realizace, „kresby“ na všech stěnách. Nemá asi příliš smyslu litovat, že v našich podmínkách se sochařského minimalismu dotkli pouze dva či tři umělci, především z okruhu Klubu konkrétistů na konci šedesátých let, samo-zřejmě košický Juraj Bartusz a olomoucký Zdeněk Kučera a jiným způsobem, vypínáním linií v prostoru protagonista kinetické skupiny Syntéza Stanislav Zippe. V letech šedesátých bylo u nás skutečně možné vše, ovšem drsná, zpočátku navíc naprosto nevyzpytatelná normali-zace nás vedla trochu jinam, pokud jsme se nechtěli podílet na normalizačním programu „socialistického realismu“, přinejmenším ke  konceptuální tvorbě, materiálově samozřejmě mnohem méně náročné a realizovatelné „pro domo sua“. Těžko zhodnotíme, kolikrát se Oleg Fintora pokusil ještě prezentovat něco, co vyvíjelo jeho vlastní program – u sochařů to může

10 11

být věc velice náročná, buďme rádi, že je přítomen a že v Bratislavě již připravil další výstav-ní soubor. K tomu předcházejícímu patřily i komorní reliéfní plastiky s prostor artikulujícími geometrickými elementy, zavěšenými tak, že působily jako by byly umístěny v prázdnu, nyní rozvíjí dál svůj postminimalistický program, jehož základem je hliníkový kruh o metrovém průměru, řazení osmi elementů pravidelně přímo na podlaze za sebou vnímáme jako no-vou, soudobou variantu minimalistických řešení. U  dávných minimalistických realizací by to bylo samozřejmě maximum, dřív by na  té podlaze jeho kruhy pouze ležely… Dnes je situace ovšem jiná, i jazyk geometrie v této nejredukovanější podobě musí být dál vnitřně artikulován, chce-li umělec přinášet něco nového: aluminiové kruhy jsou pouze jednou částí, nosičem, jenž nám připomene, že i v předcházejících sériích umělec tematizoval svůj zájem dalšími iluzivně fixovanými elementy – u těch komorních to bylo zavěšení v prostoru. Nyní se objevují zase nové vztahy: vzájemné střídavé prepozice černého a čirého plexiskla nám dovolují objevit v nich vždy jeden další geometrický útvar: kruh, čtverec, elipsu či kosodélník v té nejzákladnější – a přitom nejartificiálnější formě, kruhu – protože pouze kruh umí zkon-struovat pouze člověk (dávno jsem chtěl udělat někde výstavu Enigma kruhu, právě proto, že je nejen tak krásný, ale že je tak artificiální, „člověčí“) najdeme jakoby v prostoru zavěšené! Tak vzniká celá řada nových vztahů, které bychom u klasického minimalismu jistě nenašli, především onu iluzi umístění v prázdném prostoru. Tento vztah mezi několika základními geometrickými elementy a  jejich iluzivní prázdno kolem, to je asi nejvlastnější téma práce Olega Fintory, které samozřejmě můžeme vnímat i jako určitou novou konceptuální kvalitu, protože koncepty přece jen nejčastěji vnímáme jako určité vztahy… V každém případě tento umělec přinesl své aktuální téma, jímž obohatil naše geometrické umění o novou vztaho-vost i subtilnost percepce prostoru! Minimalistická redukce se tak u něj proměnila v novou, iluzivní vztahovost mezi základní formou kruhu a jinými geometrickými útvary jako základní téma, jako posun od čisté redukce k této nové, na první pohled možná nenápadné estetické a sémantické proměně vztahů mezi výchozím kruhovým prostorem a jeho možnými inter-pretacemi. Také soustavné uplatňování plexiskla s  jeho charakteristickými vlastnostmi má celou řadu kvalit, jichž si vnímavý divák jistě povšimne, protože také plexisklo bylo v oněch iniciačních šedesátých a sedmdesátých letech velice oblíbené – a Oleg Fintora mu nyní dal opět novou komunikační kvalitu!

Jiří Valoch

12 13

14

2013

6. 4. – 26. 4. 2013Úvodné slovo: Xénia Lettrichová

Hudba: Slávo Krekovič – elektronika a Miroslav Tóth – alt saxofón

16 17

Oleg Fintora vystavuje v priestoroch Galérie Statua ani nie s ročným odstupom a nie nové diela, ale ich komponenty v novom myšlienkovom a priestorovom kontexte. V rámci výtvar-nej a  zrejme i  životnej filozofie minimalizmu pokračuje alebo skôr akceleruje v  tendencii zjednodušovania a  dosahovania maximálnych účinkov minimálnymi prostriedkami. Škálu výrazových prostriedkov zúžil na tie najnevyhnutnejšie, pracuje len s minimálnym tvaroslo-vím – s kruhom a štvorcom v obmieňajúcich sa vzájomných reláciách.

Dotvorenie priestoru či stien galérie maľbou, pridaným objektom alebo hmotou sa v rôznych obmenách v rôznych galériách vo svete i doma už objavilo. Avšak opačný prístup, t.j. zapojenie priestoru odobratím hmoty interiéru galérie a posunutím sa tak do Mínusu, je prípad autorsky oveľa individualizovanejší a skôr raritný. Mínus je inštalácia o negatíve a po-zitíve v priestore. Kompozícia zoradených geometrických objektov, ohraničujúcich vlastnú tvarovú odozvu vo vyrezanom otvore v dlážke galérie. Obrazne a literárne povedané ener-getických čiernych dier, ponúkajúcich novú líniu priestorových vzťahov. Vrátane zdanlivé-ho pohybu energie medzi zápornými a kladnými hodnotami, medzi univerzom pod a nad úrovňou dlážky. Dobrý príklad, ako prakticky a dôvtipne – zopakujem ešte raz – dosia h nuť minimálnymi prostriedkami a dávkou jemnej irónie maximálne účinky.

Dnešná prezentácia je potvrdením Fintorovho smerovania – autorsky kladného posu-nu do mínusu. Vyvíja sa kontinuálne v časovom slede od konštruktivizmu a geometrickej abstrakcie smerom k minimalizmu. Cestou stále vyššej formy abstrahovania, dematerializá-cie a  zjednodušovania. Koncepčne potom prenesením výtvarného ťažiska z  jednotlivých objektov, ktoré zostávajú anonymné, na ich usporiadanie a prepojenie v priestore. V súlade s komplexnou úspornosťou estetiky minimalizmu čím ďalej, tým viac využíva alternatívne materiály. Zdá sa však, že súčasná tvorivá pozícia Olega Fintoru naznačuje posun ešte ďalej, istým nadradením idey v Mínuse až na rozhranie s konceptuálnou polohou. Je komunikatív-ne sofistikovanejšia, má v sebe stálu aktuálnosť, silný potenciál … ambíciu vyhľadávať a vypĺ-ňať „diery“ v zabehnutom systéme tvorby.

Xénia Lettrichová

18 19

20

2014

15. 3. – 20. 4. 2014Úvodné slovo: Xénia Lettrichová

Hudba: Slávo Krekovič – elektronika a Miroslav Tóth – alt saxofón

22 23

Aktuálnou inštaláciou Oleg Fintora v  línii svojho geometricko-abstraktného názoru rozvíja tému autorskej reakcie na priestor Galérie Statua. Tretí raz i tretí rok po sebe (2012, 13 a 14). Kým sa pri prvej výstave zameral na využitie vizuálnych kvalít a pamäťovej stopy saly terreny Pálffyho paláca v súhre s vystavenými objektmi, pri druhej intervenoval priestor odobratím hmoty a vzniknutý otvor ako novotvar zapojil do koncepcie diela a súčasne i priestorového riešenia inštalácie.

Treťou zo série Fintora predstavuje kombináciu oboch prístupov. Odpovedá na suges-tívnu spiritualitu priestoru a zároveň narúša nainštalovanou kompozíciou celistvosť dlážky. Dostáva sa pod jej úroveň, do výškového mínusu. I keď Fintora hovorí, že je otvorený akejkoľ-vek voľnej interpretácii, nálada aj inštalácia mimovoľne a čiastočne i cielene vpisujú vystave-ným objektom obsahový podtón. Kruhové elementy umiestnené vysoko v oblúkoch klenby evokujú katedrálne okná. Majú prepúšťať svetlo, vytvoriť atmosféru a podporiť kontempla-tívnu náladu, majú… lenže tieto sú, naopak, tmavé a zaslepené. V druhej miestnosti Fintora v mieste otvorenej dlážky, „v  jame“ vytvoril hrob dobrých predsavzatí. Obsahovú súvislosť navodzuje naznačený kolísavý pohyb, labilnosť krehkých sadrových kruhov postavených na  hranu v  konkávne prehnutých gumových platniach a  teda závislých na  (osobnej) rov-nováhe. Dobrá, neošúchaná myšlienka, krásne vyjadrená v typicky Fintorovom výrazovom rozsahu.

Génius loci Galérie Statua Fintoru evidentne inšpiruje a svojím spôsobom mu rozvä-zuje ruky. V porovnaní s autorskými výstavami v K Gallery (2008, 2009) či v Galérii Z (2010), kde predstavil koncepčne, materiálovo i  spracovaním čistokrvné geo metricko-abstraktné objekty, vybočil a presunul sa k site specific art. Reprezentanti geometrickej abstrakcie často exaktne a dôsledne laborujú na pomerne malom výrazovom pôdoryse. Fintora je však zve-davý, s ľahkosťou a bez rečí prekračuje so svojím charakteristickým kruhom zákonné hranice. Rozširovaním teritória a primiešavaním génov viac či menej príbuzných výtvarných línií mini-malizmu a konceptualizmu si otvára nové dvere a možnosti.

Xénia Lettrichová

24 25

26

2015

Oleg Fintora a Milan Rašla10. – 23. 4. 2015

Úvodné slovo: Xénia LettrichováHudba: Spectrum Quartett

28 29

Sochár Oleg Fintora je vo všetkých ohľadoch maximálnym predstaviteľom výtvarného mini-malizmu a konštruktivizmu na Slovensku. V redukovanom vyjadrovacom systéme umelec-kého smerovania celoživotne a systematicky vytvára vlastnú interpretáciu, ešte charakteri-sticky zúženú na problematiku kruhu, ktorého výtvarný potenciál skúma z viacerých uhlov. Klasickou metódou – rozvíjaním jednej línie, variovaním, posunmi, zmnožením, rytmom, ďalej využitím celej škály ušľachtilých i  pomocných materiálov. Tvarovaním formuje kruhy pocitovo rotujúce, statické, plné, vybraté, priehľadné, nepriehľadné etc. Zároveň dôsledným prístupom archeológa – výskumníka zámer zjednodušuje a očisťuje od zbytočných nánosov. Odkrývaním podstaty v kontexte s konkrétnym prostredím a skutočnosťou súčasnosti, hľadá aktuálne výtvarné a myšlienkové rozmery geometrickej abstrakcie. Pracuje racionálne so sku-točnosťou jasne definovanou a otvorenou voči divákovi. Paradoxné je, že i keď sa pohybuje na bezobsahovej pôde, v jeho objektoch sa vždy nejaký podtext objaví alebo sám divák si takúto interpretáciu privlastní.

V horizonte svojich výstav rozpracováva a významovo posúva tému od jedného pro-jektu k druhému. Jeho 4 výstavy v Galérii Statua, od roku 2012 podnes, možno považovať za sériu, rozvinutie identickej témy kruhu v rôznych modifikáciách a konfiguráciách s využi-tím a v relácii s prostredím ako pridanou dimenziou. V tých istých kulisách predstavil vždy iné, zaujímavé riešenie na  rozhraní disciplín, konceptu a  site specific. Na  hrane vážneho prístupu a hry s odľahčujúcim podtónom. Pracoval s priestorom, priehľadmi, hmotou, na-šou fantáziou v pluse i mínuse a teraz pridáva nové médium. Tekutinu, hladinu a jej vlnenie vyvolané chôdzou v dvoch tvarovo identických kruhových objektoch. Pôvodný zámer bola čierna, lesklá a nepriehľadná hladina motorového oleja, ale… človek mieni a okolnosť mení. V  náhradnom, kontrastnom riešení tvorí nestálu hmotu jedného kruhu olej kombinovaný v netransparentnej, plnej intenzite s grafitom, v tej druhej je voda s jej čírosťou a farebnosťou. V oboch sú umiestnené driftujúce fólie, ilustrujúce živosť objektu. Tomuto počinu sa rozhod-ne nedá uprieť objavnosť a výtvarný potenciál. Malý krok pre Fintoru, veľký pre jeho výtvarné smerovanie… možno naopak.

Xénia Lettrichová

30 31

32 33

34

2016

Ol eg Fintora a Dávid Čarský9. 2. – 25. 2. 2016

Úvodné slovo: Xénia LettrichováHudba: Spectrum Quartett

36 37

V  umení, tak ako v  kozme či na  zemi, záleží v  nazeraní na  problém na  mierke a  ohnisku vzdialenosti. Sú výtvarníci, ktorí celý tvorivý život spracovávajú veľké výpravné témy a  iní zas, paradoxne, za výpravné témy považujú nuansy, delikátne mikrofajnovosti a sotva zna-teľné posuny. Tvorivé zápasy tohto druhu sa už viac ako sto rokov odohrávajú na programo-vo úzko vymedzenej ceste geometrickej abstrakcie, minimalizmu a názorovo spriaz nených výtvarných smerovaní. Cieľom sú čisté, základné tvary a cestou zjednodušovanie až k holej podstate. Na druhej strane – o čo programovo univerzálnejšie, odosobnenejšie a emóciám odťažitejšie je východisko, o to – opäť paradoxne – viac osobného vkladu, charakteristického spôsobu rozmýšľania a existencie takéto dielo svojím vznikom do seba vstrebe. Prekvapivo sa tak stáva verným, mnohorozmerným hologramom osobnosti autora. Samozrejme to pla-tí o tých výtvarníkoch, ktorí svojím umeleckým presvedčením žijú a dýchajú. Tak ako dnes vystavujúci autori – Oleg Fintora a Dávid Čársky. Oprostenie výrazu na kostnú dreň je v ich forme výpovede tvorivá nevyhnutnosť.

U Olega Fintoru príležitosť prezentácie v Galérii Statua pripravila pôdu k výhybke a ot-voreniu sa novým možnostiam. Doterajších päť výstav, uskutočnených vždy s  ročným od-stupom, dokumentuje cestu, ktorú autor prešiel. Odklon od konštruktivistických komorných objektov, detailne a perfekcionisticky vypracovaných v kvalitnom materiáli, nadobudol pro-gramový rozmer. Jeho podstatou už nie je expozícia jednotlivých diel, ale ucelená odpoveď na atmosféru, historickú stopu a architektonickú osobitosť priestoru. A Fintorova schopnosť vidieť veci v novom kontexte, pracovať s priestorom a inštalovaným objektom ako so scénou, ktorej zakaždým minimálnymi prostriedkami vpíše iný vzťah, iný významový formát. Túto líniu kontinuálne rozvíja a graduje ako sériu a vždy – i s istým rizikom – tým prevetrá (ním) dovtedy neoverené formáty či úrovne. Časť expozície a materiálu opätovne používa v modi-fikovanej podobe a aktuálnej súvislosti, čím sériovosť prináša fluidne recyklovanú dimenziu. Postupne stupňované popieranie všetkého, čo kvalifikuje ako „vyumelkované“, a pokušenie overiť si, ako ďaleko sa dá ísť, ho priviedlo na hranicu popretia vytvárania výtvarného. V zá-vere už nevystavuje diela, ale myšlienkové pochody. Polarizujúci scenár, stierajúci charakter a poslanie priestoru, scenár s istotou zvyšujúci neistotu diváka.

Xénia Lettrichová

38

2017

12. 4. – 28. 4. 2017Úvodné slovo: Xénia LettrichováHudba: Nikolaj Nikitin, saxofón

40 41

V geometrickej abstrakcii sa nestvárňujú témy, ale riešia úlohy a výtvarné problémy. Vy myslieť ich nie je také ľahké, ako sa na prvý pohľad zdá. Východisko – teda zostava geomet rických plošných i priestorových útvarov je daná a konečná. Naopak, nelimitované je ich výtvarné stvárnenie, ako nakoniec dokumentuje vývoj v rámci moderného umenia za niečo vyše 100 rokov. Každý z výtvarníkov vnáša do oblasti individuálny prístup a posúva ju do nových di-menzií. No i tak môže nastať mimovoľné vizuálne i koncepčné zblíženie, či prekrytie s iným autorským programom.

Oleg Fintora si preto dnešnou výstavou nazvanou [kryptomnézia] vytvoril posväcujúcu licenciu, aby vysvetlil opätovné, nevedomo-vedomé použitie svojich starších diel a nápadov ako nové. Zložité, však? Ale reťazová kombinatorika a rôzne variácie sú základným vyjadrova-cím jazykom geometrickej abstrakcie. Aj Olega Fintoru.

Keby sme sa vyjadrovali jazykom, ktorému rozumieme všetci, napríklad vinárov, moh-li by sme výstavu nazvať aj Cuvée. V  jej zostave využil v  inak namiešanej konštelácii diela a prístupy, ktoré už aplikoval v sérii predchádzajúcich piatich výstav v Galérii Statua. Každý rok pridal novú odrodu a dnes ich prepojil. Staršie i úplne nové samostatné objekty presne definované tvarom a materiálom, objektovú a priestorovú inštaláciu s presahom na koncep-tuálnu pôdu a intervenciu, resp. komunikáciu so špecifickou atmosférou galérie. V každej línii sa vyjadruje prostredníctvom kruhu. Autorovho kmeňového geometrického útvaru s mno-hotvárnym výtvarným potenciálom, schopným naplniť v čase a priestore, materiálne i spiri-tuálne, aktuálnu predstavu. Stvárnenú v preferovaných materiáloch, v plexiskle, nereze, sadre, tekutej matérii a ich kombináciách.

Oleg Fintora v každej z cyklu šiestich výstav inak zvolenou metódou rozšíril okruh svo-jich výskumov a prekročil hranice svojej tvorby i vlastnú formálnu paradigmu. Stále do kola, avšak vo vývojovej špirále, odkrýval biele miesta na autorsky vytýčenom území geometrickej abstrakcie.

Xénia Lettrichová

42 43

44 45

46 47

Spiritual Minimalism of Oleg Fintora About his Exhibitions in the Statua Gallery 2012 – 2017

Oleg Fintora’s artistic career, when observed through the lens of a gradual progression from youthful beginnings to conscious maturity, does not exist in such form. That does not mean that he lacked artistic goals in his young age. However, at one point, he made the decision to abandon them. Not of any caprice or fear of prospective assignments. The reality is rather more difficult and, being in the centre of Europe, we know that one cannot avoid confron-ting history as much as one tries to. And yet it seems that the plans of a young Oleg Fintora did not take this into consideration. On the contrary, by deciding to study sculpture at the Academy of Fine Arts he moved out of the invisible zone towards the zone that was being observed and checked for conformity. Despite the fact that in the 1960s, at the time of his studies, the political and social situation seemed to be more bearable, the artistic discipline of plastic art was predominantly serving the current ideology. Those who took it up survi-ved with a Faustian mark and those who managed to set themselves apart with their work, lived in exclusion. Oleg Fintora studied at the Academy of Fine Arts in Bratislava in the years 1967 – 1973, during the transformation years spanning the decline of socialism with a hu-man face and the uncertain premonitions of an unknown future era. He studied with pro-fessor Jozef Kostka and nothing seemed to suggest that he would not become a figurative sculptor. But in 1968, like thousands of other young people in the Czech countries and in Slo-vakia, he left the country and after time spent in a refugee camp he managed to get a DAAD scholarship for the Hochschule für bildende Künste in Hamburg. He studied with professor Gustav Seitz, still on his Czechoslovak passport. He eventually returned after one year and was able to continue his studies with Jozef Kostka, but not to build on what he saw and did in Germany. He survived normalization and the ensuing 1970s and 1980s outside it, with the exception of several efforts to enter the art scene with his own vision, and concentrated mostly on realisations for architectural spaces. It was an inner resignation on the game the system would have made him play as a series of humiliations and compromises to be able to show his work and be seen.1 Yet he seems not to have abandoned his creative concept which must have existed (in any, maybe also immaterial form), otherwise he would not have entered the scene and have been asked to appear in a series of exhibitions exploring the situation in the area of geometric and constructivist art. He showed predominantly artefacts

1 In 1978 he was selected for the exterior exhibition Socha piešťanských parkov (concept Ľ. Belohradská, Ľ. Peterajová) with a constructivist sculpture entitled The Tower (lacquered aluminium, h 400 cm). After the check of the ideology committee of the Union of Slovak artists the piece was excluded from the exhibiton as „pro-Western artistic expression.“.

48 49

that were based on dialogue and mutual relations of stability and lability, transparency of surfaces, contrasts of light and shadow. He observed these phenomena mostly on the sur-face of plexiglass and stainless steel and constructivist objects2. Always in the framework of minimalist principles where the topic was the existence of an object in itself or in a purely architectural relationship to space.

In 2012, a new space offered itself – the underground premises of the Pálffy Palace in Zámocká Street in Bratislava. Early on, nothing indicated that this opportunity would result in a new dimension of Oleg Fintora’s work. Only the summer wing of the palace has been pre-served, which in the course of the 20th century fell apart and is gradually being reconstructed in the past decade. On its ground floor, the torso of the original sala terrena is located, which was turned into a new exhibition space. With its historical conscience and Baroque atmo-sphere it threw down a gauntlet to the previously stern expression of Oleg Fintora. He picked it up and a dialogue of several years ensued, in which the new space became an equivalent part of the work and all realisations were site specific installations, for all means and purposes not transferrable or, to be more precise, elsewhere not applicable. Familiarizing oneself with the space occurred both gradually, and as if from different perspectives, documented with each new and next exhibition. From 2012 until 2017, including this latest one, there were six of them. Whilst in the first he only worked with the visual contrast of a geometric object with the run-down character of the walls and the location, in the following exhibitions his interventions corresponded with the installation. The circle appears in all of them, recurring and acting as a substantial constitutional element of this “Palffy exhibition series”. In the first exhibition, the circles were placed in progression, and their aperture played with – with foam rubber padding, circle and square openings. In the following year 2013, Oleg Fintora used the empty space within the circle, but this time for an entirely different solution. Again he placed the circles in a recurring line, but lying flat on the wooden floor where they encircle circles and squares cut into the floor and represent the black void. He addressed a new issue of empty space and objects, not as something encompassing, but something that is inside and beyond. A slightly Fontana-esque variation on opening oneself to a new space. And it was here that he first touched a raw nerve, trying to reach beyond the physical existence of

2 Participation in exhibitions of Slovak geometry and in events with similar direction, exhibitions in 2005 and 2006 with M. Rašla, S. Stankóci and following significant projects Multiples 1. and Multiples 2. in the years 2008 and 2009 in K Gallery in Bratislava and in the current exhibition Multiples 3. In Gallery Z.

matter towards its immaterial spiritual dimension.3 If he approached it intuitively at first, in the following realisations he consciously went after it, using several tools of initiation – space, light and water. As Jiří Valoch observed early on, Oleg Fintora stepped out of the framework of classical minimalism because he began to work with illusion, and I  add – with empti-ness, depth and eternity4. In 2014, white was introduced, not only as a counterpart to the previously used black and grey but as “non-colour”, a reference to the absolute, final stage of insubstantial, immaterial world. And it was this quality of it that underwent a trial. White plaster circles were placed consecutively on a flexible plateau covering the hole beneath it. Under the weight of the white discs the plateau would bend in an exciting lability – would the strain give in to the load of the discs? In the fourth exhibition held in the sala terrena in 2015, Oleg Fintora adds another element to the variations of circle and its confrontation with spatial relations – liquid. In contrast to the artificiality the liquid acts as a carnal element, which not only reflects the surrounding space but by “moving” it makes the object unstable and unpredictable. Moreover, Fintora let white squares float on the surface, that make an obvious reference to Malevich’s idea of the decline of traditional art and the beginning of its new era, surviving in cosmic harmony. In addition to this powerful entree he plays out subtle interpretation etudes to the previous “circle series”, only in a stern repetition of white plaster circles placed next to each other. The rawness of the plaster surface of elementary discs re-verbates in the semidarkness of the monumental space in a strange spiritual resonance that becomes a fulfilment of this space.

In the latest and probably final appearance Oleg Fintora continues with both lines indi-cated here. In exploring the possibilities offered by the space, where he works with placing a circle in an empty space – a circular opening and with accepting the emotion of the space, in emphasizing its spiritual qualities. In one of the circles light is reflected in the water surface, acting as its physical substantiation. This magical presence gives his minimalism a spiritual dimension, no matter how consistently Oleg Fintora keeps at the bottom of things.

Beata Jablonská

3 Lucio Fontana (1899 – 1968). He found the fulfilment of space in a knife cut. He actually pulled the space into the picture, gave the picture not illusory but real three-dimensionality by simply „breaking“ the surface. The act of creation did not occur on the surface but through it.

4 Valoch, Jiří: Text for the exhibition Grotta – Pálffy Palace, Zámocká 47, 2012.

50 51

Narodený 1948 v Bratislave 1967 – 68 Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave (prof. Štefunko) 1968 – 69 Hochschule für bildende Künste Hamburg (prof. Gustav Seitz) 1969 – 73 Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave (prof. Kostka) 1973 – 95 sochár vo voľnom povolaní 1995 – 2016 Vysoká škola múzických umení v Bratislave 

Výstavy 1978 Socha Piešťanských parkov 1989 Socha Piešťanských parkov 1990 Socha Piešťanských parkov 2005 Business Centrum Luxor, Bratislava (Rašla, Stankóci) 2006 Slovenské kultúrne centrum, Viedeň (Rašla) 2008 Multiples K. Gallery, Bratislava Hranice geometrie, Galéria Z, Bratislava 2009 Plošné miery, Umelecká beseda, Bratislava Socha a objekt, Výstavná sieň Univerzitnej knižnice Bratislava 2010 Hranice geometrie, Dom umenia Bratislava 3. bienále voľného výtvarného umenia, Dom umenia Bratislava Individual Stories, Orange County Center for Contemporary Art, Santa Ana, USA Oleg Fintora a Danuta Binderová, Galéria Z, Bratislava 2011 Oleg Fintora a Milan Rašla, objekty a obrazy, CVTI SR – Chémia a technika v umení Současná slovenská geometrie 2, Galérie města Plzně 2012 konkretisti.sk – hommage à Eduard Antal, Galéria Z, Bratislava 8 objektov pre Grottu Pálffyho palác, Zámocká, Bratislava Geometrická abstrakcia.eu, SOCHA a OBJEKT XVII., Dom umenia Bratislava 2013 Galéria Statua, Pálffyho palác, Zámocká, Bratislava 2014 Galéria Statua, Pálffyho palác, Zámocká, Bratislava KK-SK Pocta Štefanovi Belohradskému, Galéria Z, Bratislava 2015 Galéria Statua, Pálffyho palác, Zámocká, Bratislava 2016 168 + 2275/35 = 20 rokov Galérie Z Galéria Statua, Pálffyho palác, Zámocká, Bratislava

52 53

Obsah

Spirituálny minimalizmus Olega Fintoru 32012 72013 152014 212015 272016 352017 39Spiritual Minimalism of Oleg Fintora 47