Ročník 24 Listy Cena 30 Kč / 1,20 € 12 · 19.00 hod. Inštalácia výstavy Kysuce očami detí...

ListySLOVÁKOV A ČECHOV, ktorí chcú o sebe vedieť viac

Ročník 24Cena 30 Kč / 1,20 €

12 2017

Helena Nosková – XIV. pražská konferencia slovenských stredoškolákov v ČR a ich hostí • Jarmila Wankeová – V zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska sú nové prvky • Anna Sláviková – Varga nám už nezahrá • Magdalena Pajanková – Dušan Jamrich • Diana Kantorová – Keď má deň 25 hodín • Miroslava Jančulová – Vianoce tkané niťou slovenských tradícií • Jiří Jindra – Slovenská akademie věd a umění, roky 1945–1952 • Marek Masarik – Prvý nádych zimy • Miro Pogran – Na skok v Pobaltsku • Anna Sláviková – Come back skupiny ABBA – muzikál Mamma Mia! • Vladimír Dubeň – Filmový festival 48 Hour Film Project • Eva Zajíčková – Kysuce dnes • Igor Válek – Knihy pod stromček aj na dlhé zimné večery • Ľuboslav Moza – Aktuálne zo slovenského výtvarného umenia • Zuzana Štancelová – Mário Radačovský (rozhovor) • Príloha Študentské listy

I_OB_titul 12_2017.indd 1I_OB_titul 12_2017.indd 1 12/8/2017 8:38:29 AM12/8/2017 8:38:29 AM

100. výročie vzniku Československaoslávime spoločným plesom dvoch národov

Nadchádzajúci 5. ročník prestížneho vrcholu domácej plesovej sezóny sa uskutoční v sobotu 24. februára 2018 v Prahe. Najvýznamnejší spoločný ples oboch krajín bude tentoraz výnimočnejší než kedykoľvek v minulosti – jeho program je totiž venovaný

100. výročiu založenia Československej republiky.

Česko-Slovenský ples odtajnil mená hlavných hviezd a spustil predaj vstupeniek

Česko-Slovenský ples sa z roka na rok stáva stále rešpek-tovanejším a prestížnejším spoločenským podujatím a vrcholom spoločenskej a plesovej sezóny oboch krajín. Do pražského Obecného domu každoročne kvôli obľúbenému plesu pricestujú stovky vzácnych hostí zo Slovenskej repub-liky, Českej republiky a zo zahraničia. Vo februári 2018 však bude mať Česko-Slovenský ples ešte slávnostnejšiu atmosféru ako po minulé roky. Celý jeho program a dra-maturgia sa totiž ponesú v duchu osláv storočnice vzniku Československa. Hlavnou hviezdou večera bude legenda česko-slovenskej hudobnej scény Karel Gott. Spolu s ním sa na pódiu objavia ďalšie tri hviezdy galavečera: Bára Basiková, Dara Rolins a Vašo Patejdl. Návštevníci sa môžu tešiť tiež na folklórne vystúpenie SĽUK-u či na predtancovanie Baletu Národního divadla, alebo na operné vystúpe-nie, ktoré slávnostný večer už tradične otvorí. Ako je už na Česko-Slovenskom plese dobrým zvykom, do tanca bude hosťom spievať tiež celá plejáda slovenských i českých sólis-tov, hudobných skupín a folklórnych súborov. Na hlavnom pódiu bude umelcov sprevádzať Rozhlasový Big Band Gustava Broma pod taktovkou Vladimíra Valoviča. Hostí bude večerom sprevádzať šarmantná slovensko-česká dvojica v zložení Matej Sajfa Cifra a Zorka Hejdová.

Kulinársky zážitok pre najnáročnejších

V súlade so sloganom „To najlepšie z Česka a Slovenska“ sa v plesových sieňach a sálach Obecného domu bude opäť servírovať galavečera z dielne „Francouzské restau-race Art Nouveau”. Šéfkuchár Patrik Bečvář sa nechá pri príprave exkluzívneho plesového menu inšpirovať za-daním organizátorov – gastronómiou prvej Českosloven-skej republiky.

Pod záštitou hláv oboch štátov

Česko-Slovenský ples sa každoročne koná pod záštitou prezidentov oboch krajín, Slovenskej republiky i Českej republiky a inak tomu nebude ani vo februári 2018. „Sme poctení, že 5. ročník Česko-Slovenského plesu sa opäť uskutoční pod záštitou prezidentov – prezidenta Sloven-skej republiky J.E. pána Andreja Kisku a prezidenta Českej republiky J.E. pána Miloša Zemana. Spoločné záštity umocňujú nielen prestíž samotného galavečera, ale i skutočnosť, že ples prispieva k ďalšiemu porozu-meniu medzi slovenským a českým národom a otvára možnosti nových formálnych a neformálnych stretnutí.” hovorí riaditeľ plesu Radovan Čaplovič.

Informácie o vstupenkách, novinkách, programovej skladbe, partneroch a kulinárii sú postupne uverejňované na stránkach Česko-Slovenského plesu:

www.ceskoslovenskyples.cz

,

II_OB_program_12_2017.indd IIII_OB_program_12_2017.indd II 12/7/2017 8:42:38 AM12/7/2017 8:42:38 AM

Listy 1

Listy Slovákov a Čechov, ktorí chcú o sebe vedieť viac

Vydáva: Dokumentační a muzejní středisko slovenské menšiny v ČR v spolupráci s Klubom slovenskej kultúry a Slovensko-českou spoločnos-ťou • Sídlo redakcie: Vocelova 602/3, 120 00 Praha 2 • Číslo 12/2017 pripravili: šéfredaktorka PhDr. Helena Nosková, CSc., tel.: 603 824 370, zodpovedný redaktor a grafi cká úprava Milan Šmíd, tel. 604 545 555, redakcia Ing. Eva Zajíčková, CSc., tel.: 272 911 893, Mgr. Zuzana Štancelová, tel.: 607 237 093, Mgr. Eva Belzová • Redakčný kruh: Miroslav Brocko, Mgr. Martin Guzi, PhDr. Slavomír Michálek, DrSc., PhDr. Radovan Čaplovič, Toňa Revajová • e-maily: noskova@usd. cas. cz, [email protected], [email protected] • Rozširuje DOMUS SM v ČR, Slovensko-česká spoločnosť, Klub slovenskej kultúry a Česká pošta, s.p. • Internetovú verziu nájdete: www. klubsk.net • LISTY vychádzajú vďaka podpore MK ČR • DTP: studio Franklin • Tlač: tiskárna Triangl • Do tlače odovzdané 8. 12. 2017 • Registrácia vydavateľa časopisu LISTY - Dokumentační a muzejní středisko slovenské menšiny v ČR: MK ČR E 6584 • ISSN 1213–0249 • Cena jedného výtlačku je 30 Kč/1,20 € • Ročné predplatné 120 Kč prijíma Dokumentačné a múzejné stredisko slovenskej menšiny v ČR a KSK na adrese redakcie a čísle účtu 43-4323110237/0100 • Nevyžiadané rukopisy sa nevracajú • Akékoľvek rozširovanie celku aj častí textov v elektronickej alebo v papierovej verzii podlieha schváleniu vedenia DOMUS SM v ČR, SČS a KSK • Obálka: PhDr. Aloiz Kontrik: Jasličková pobožnosť v Kostole Sedembolestnej Panny Márie v Čadci - Milošovej

Slovo redaktoraXIV. pražská konferencia slovenských stredoškolákov v ČR a ich hostí ............................................................................2Helena Nosková

V zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenskasú nové prvky ......................................................................3Jarmila Wankeová

Varga nám už nezahrá ............................................................5Anna Sláviková

Dušan Jamrich .....................................................................6Magdalena Pajanková

Keď má deň 25 hodín ..........................................................9Diana Kantorová

Vianoce tkané niťou slovenských tradícií ...............................10Miroslava Jančulová

Slovenská akademie věd a umění, roky 1945–1952 ...............14Jiří Jindra

Prvý nádych zimy ..............................................................16Marek Masarik

Na skok v Pobaltsku ..........................................................18Miro Pogran

Come back skupiny ABBA – muzikál Mamma Mia! ..........20Anna Sláviková

Filmový festival 48 Hour Film Project ...............................22Vladimír Dubeň

Kysuce dnes .......................................................................24Eva Zajíčková

Knihy pod stromček aj na dlhé zimné večery .....................26Igor Válek

Aktuálne zo slovenského výtvarného umenia ......................28Ľuboslav Moza

Mário Radačovský (rozhovor) ............................................30Zuzana Štancelová

Príloha Študentské listy

OBSAHVážení a milí čitatelia,

rok sa opäť nachý-lil a pomaly sa končí. Zdá sa, že skončili za-mračené dni neskorej jesene. Prichádzajú strie-borné mrazíky a pole-tujúce snehové vločky. Vianočnú náladu vyvo-láva aj vianočná výzdoba výkladov, ako aj reklama vyzývajúca k veľkému konzumu, ktorý v po-sledných rokoch na-hradzuje čaro Vianoc, dní pokoja. Listy sa ako obvykle dostanú do vašich schránok ešte pred Štedrým dňom, v pokojnom prežívaní hlavných vianočných sviatkov. Možno privítate chvíľku rozptýlenia a prečítate si niekto-ré články. Pre niektorých ľudí, vrátane členov našej redakcie, patria aj adventné dni k dňom sviatočným. Sú radosťou očakávania a tú-žob. Očakáva nás narkóza vianočných programov, vrátane rozprá-vok, ktoré nám štedro ponúkala televízia. Čaká nás veselý Silvester a slávnostný vstup do nového roku. Príjemné dni, v ktorých ešte aj často svieti skromné slniečko. Šedivé dni, často i daždivé, ustúpia do pozadia a my začneme veriť v príchod novej jari. Tak ako ke-dysi dávno naši predkovia, ktorí verili v slnovrat a vítali ho práve v týchto dňoch. Tieto dni v nás vyvolávajú spomienky, ponúka-jú k zamysleniu i rozjímaniu, ktoré kedysi bolo vlastné adventu, Štedrému večeru a dňu Božieho narodenia. Zdá sa, že tento čas poskytuje tiež možnosť takpovediac nového nadýchnutia a vyzýva nás k novým, alebo opätovným rozhodnutiam byť dokonalejšími, lepšími, pokiaľ možno i úspešnejšími. Iste týmito rozhodnutiami nemyslíme len na seba. Naopak, chceme vylepšením seba samých spríjemniť život tým, ktorí s nami žijú, stretávajú sa s nami.

Dovoľte, aby sme vám zaželali do nového roku veľa zdravia, šťastia, radosti z práce a mnohých ďalších činností; aby ste sa stretávali s príjemnými ľuďmi, aby ste žili v prajnej spoločnosti a cítili sa dobre v celom roku 2018.

Vaša redakcia

01_obsah_uvod.indd 101_obsah_uvod.indd 1 12/8/2017 8:41:26 AM12/8/2017 8:41:26 AM

2 Listy

Študentská konferencia, 2016, foto: Eva Zajíčková

Štvrtok 7. 12. 201712.00 hod. Príjazd účastníkov konferencie do Prahy,

ubytovanie, vychádzka po vianočnej Prahe

19.00 hod. Inštalácia výstavy Kysuce očami detí v DNM. Obrázky detí z Čadce, Turzovky a okolia. Pripravilo Kysucké múzeum v Čadci.

Dům národnostních menšin, spoločenská sála a kaviareň

Piatok 8. 12. 2017 9.00 – 9.30 hod. Prezentácia účastníkov konferencie v DNM

9.30 – 10.00 hod. Zahájenie konferencie a predstavenie hostí:

I. blok

Filip Varga: Ľudové výšivkárstvo v Bratislave začiatkom 20. storočia

ZŠ SenecOndřej Schwarz: Slováci v Česku: Co si k nám dovezli z domova?

Gymnázium BruntálTereza Hudcová: Slováci v Miloticích Gymnázium BruntálPolívka je grunt Střední škola gastronomie a služeb, Liberec Nina Mališová a Erika Valentová: Čičmany GVARZA ŽilinaDiskusia

II. blok

Tomáš Moravčík: Kostol sv. Štefana – kráľa GVARZA ŽilinaMonika Kavalková, Anna Kolesárová: Vybrané sakrálne stavby na území Kysúc

Gymnázium TurzovkaAneta Pavlicová: Život v Miloticích z pohledu východoslovenských starousedlíků Gymnázium Bruntál Simona Böhmová: Reálne gymnázium v Žiline

GVARZA ŽilinaKarolina Čvančarová: Štědrej večer nastal, aneb Pojizerské Vánoce

Střední škola gastronomie a služeb, Liberec Diskusia

Prestávka na obedNatália Šlesárová: Rosenfeldov palác GVARZA ŽilinaLea Horecká: Drevený kostolík v Trnovom GVARZA ŽilinaMiroslav Pěčonka: Slovenská lidová architektura

Gymnázium Bruntál

XIV. pražská konferencia slovenských stredoškolákov v ČR a ich hostí

Terézia Sklenárová: Kostol Obrátenia sv. Pavla a kláštor kapucínov v Žiline

GVARZA ŽilinaBarbora Vargová, Adriana Vargová: Oduševnený Slovák spod Malokarpatských sadov ZŠ SenecVladimír Lukačko: Športová hala v Žiline GVARZA ŽilinaDiskusia

16.00 hod. Vyhlásenie najlepších prác XIV. konferencie a príprava budúceho ročníka v roku 2018 na tému 100. výročie vzniku Československa

17.00 hod. Kaviareň DNMVernisáž výstavy Kysuce očami detí. Pripravilo Kysucké múzeum v Čadci. Úvodné slovo Mgr. Helena Kotvasová.

Sobota 9. 12. 20179.00 – 12.00 hod. Exkurzia po stopách slovenských literárnych osobností v Prahe (J. Kollár, P. J. Šafárik, Ľ. Štúr, M. R. Štefánik, M. Kukučín, J. G. Tajovský, H. Volanská, D. Tatarka).

Konferenciu pripravilo Dokumentační a muzejní středisko slovenské menšiny v ČR vďaka fi nančnej podpore MŠMT, Magistrátu hl. m. Prahy a Kysuckého múzea v Čadci.

pod záštitou veľvyslanca SR v ČR J. E. Petra Weissa v dňoch 7.–9. decembra

Slovenská ľudová kultúra a tradície v česko-slovenských vzťahoch v 20. storočí a v súčasnosti. Na príklade regiónov Kysúc a Bruntálska.

Odborná záštita: Ústav pro soudobé dějiny AV ČR

02_Noskova_konference.indd 202_Noskova_konference.indd 2 12/8/2017 8:43:16 AM12/8/2017 8:43:16 AM

Listy 3

V zozname nehmotného kultúrneho dedičstva

Slovenska sú nové prvky

Do Reprezentatívneho zoznamu pribudlo 5 nových prvkov. Dro-társtvo, ktorého predkladateľom

je ÚĽUV; Fujara trombita, ktorú predlo-žili členovia Folklórnej skupiny Javorník z obce Lúky; Modranská majolika, ktorej predkladateľom je občianske združenie Slovenská ľudová majolika; Drevené vy-rezávané kríže na Podpoľaní, tento prvok predložili mestá Detva a Hriňová v spolu-práci s Národopisnou spoločnosťou Slo-venska; Chov plemena koní lipican v To-poľčiankach, ktorého predkladateľom je Národný žrebčín Topoľčianky, š.p.

Do Zoznamu najlepších spôsobov och-rany nehmotného kultúrneho dedičstva na Slovensku pribudla jedna nová aktivita, a tou je Dokumentácia a ochrana drotárstva v Považskom múzeu v Žiline. Túto nominá-ciu predložilo Považské múzeum v Žilin e.

Jednotlivé prvky a aktivity mali hostia možnosť vidieť nielen počas slávnostného aktu odovzdania certifi kátov v krátkej vi-deo prezentácii, ale i naživo po skončení programu. Zblízka si mohli prezrieť dro-társke techniky a výrobky od majstrov Jána Zollera z Leopoldova a pani Oľgy Ober-tovej z Bratislavy. Výrobu keramiky prišla prezentovať pani Mária Pavlovičová, ktorá v spolupráci so Slovenskou ľudovou majo-likou pripravila ukážku celého výrobného procesu od prvého výpalu až po hotový produkt. Tradíciu výroby drevených vy-rezávaných krížov reprezentovali výrobco-via z Detvy – Jozef Krnáč, ktorý so sebou doniesol jeden zo svojich rozpracovaných krížov a Milan Malček, výrobca miniatúr drevených vyrezávaných krížov. Jozef Ďu-rica z Hriňovej priniesol na ukážku hoto-vý náhrobný drevený kríž, vyrobený ešte

6. novembra 2017 sa na slávnostnom podujatí v Divadle SĽUK v Bratislave

uskutočnil zápis nových prvkov a aktivít do Reprezentatívneho

zoznamu nehmotného

kultúrneho dedičstva

Slovenska a do Zoznamu

najlepších spôsobov

ochrany NKD na

Slovensku.

Trombitáš FS Javorník

03_04_Wankeova.indd 303_04_Wankeova.indd 3 12/7/2017 9:27:23 AM12/7/2017 9:27:23 AM

4 Listy

jeho otcom Martinom Ďuricom. Chov plemena koní lipican priblížil v krátkom fi lme Národný žrebčín z Topoľčianok. Trombitáši z folklórnej skupiny Javorník pripravili ukážku výroby pastierskej trúby.

Ako na slávnostnom podujatí povedal minister kultúry Marek Maďarič: „Je veľ-mi dôležité tieto prvky zapisovať, pretože to znamená aj ich zvýšenú ochranu, a hlavne to znamená, že existujú ľudia a spoločenstvá, ktoré sa týmto tradíciám venujú a tvoria tak živú súčasť nášho kultúrneho dedičstva.“

Do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska je doposiaľ zapísaných 13 prvkov.

Fujara – hudobný nástroj a jeho hudba

Zapísaná roku 2010, no už v roku 2005 bola fujara vyhlásená za Majstrovské dielo ústne-ho a nehmotného kultúrneho dedičstva. Radvanský jarmokZapísaný v roku 2011. Zrod Radvanské-ho jarmoku spadá do 17. storočia. V dobe svojej najväčšej slávy dosahoval jarmok návštevnosť počas troch jarmočných dní 30.000 – 40.000 ľudí. Aušusnícke služby baníkov zo

Španej dolinyZapísané v roku 2011. Ide o rituálne prak-tiky pretrvávajúce od 15. storočia, ako sú banícka hostina, banícka omša, banícka svadba a banícky pohreb. Baníci ako slo-bodní ľudia predstavovali v stredovekej Európe špecifi ckú skupinu obyvateľstva.Tradičné ručné zvonenie na zvony

a tradícia zvonárov na SlovenskuV Zozname NKD Slovenska od roku 2011. Zvony ako hudobné a súčasne aj kultové nástroje slúžia odpradávna vo via-cerých kultúrach sveta na zvolávanie ľudí na bohoslužby, oznamujú čas, úmrtie, ohlasujú nebezpečenstvo, požiar, povodeň a iné. Tradičné ručné zvonenie na Sloven-sku možno označiť za tradičnú a najlepšiu techniku rozoznievania zvonov. Terchovská muzikaZapísaná v roku 2011. Je to ústne trado-vaná hudobná kultúra pochádzajúca z obce Terchová a jej okolia. Charakteristické je 3- až 4-členné sláčikové obsadenie s malou dvojstrunovou basou. Typický je pre ňu aj viachlasný spev všetkých muzikantov. Čičmianske ornamenty Zapísané v roku 2013. Pojem čičmian-ske ornamenty označuje ornamentálnu výzdobu dreveníc v obci Čičmany, ale aj celú miestnu dekoratívnu tradíciu spolu so vzormi na výšivkách.

Banskoštiavnický SalamanderZapísaný v roku 2013. Tradícia salaman-drových sprievodov je špecifi ckým a ojedi-nelým prejavom, ktorý sa formoval počas 150-ročnej histórie Baníckej akadémie v Banskej Štiavnici – prvej vysokej baníc-kej školy na svete, založenej v r. 1762. Tradičné bábkarstvo na Slovensku Zapísané v roku 2013. Pôvodní nositelia boli rodiny kočovných bábkarov, ktorí sa živili divadelnou produkciou. Tento druh divadla združuje dramatické, inscenačné, interpretačné, scénografi cké, výtvarné i hudobné zručnosti a spája sa s ním aj ľudová tvorba ako rezba, maľovanie a ob-liekanie bábok.Gajdy a gajdošská kultúra

na SlovenskuZapísané v roku 2013. Gajdošská kultú-ra predstavuje súhrn všetkých kultúrnych prejavov viazaných na hudobný nástroj gajdy a jeho použitie.ModrotlačV slovenskej textilnej tradícii zohrala modrotlač významnú úlohu v spôsobe dekorovania látok. Na Slovensko sa táto technika dostala z Holandska a Nemecka v priebehu 18. storočia. Najskôr sa udo-mácnila v meštianskom prostredí, neskôr prenikla aj do ľudového odevu.Horehronský viachlasný spevZapísaný v roku 2015. Obce regiónu Ho-rehronia sa vyznačujú mimoriadne boha-tými prejavmi tradičnej ľudovej kultúry. K najvýraznejším patrí ľudový viachlasný spev. Charakterizujú ho intenzívne hrdelné zvuky s veľkou nosnosťou do diaľky a dobre počuteľnými viachlasnými súzvukmi.Vajnorský ornamentZapísaný v roku 2016. Patrí k najvýraz-nejším ornamentálnym štýlom na úze-mí Slovenska. Vo Vajnoroch a dedinách v blízkom okolí Bratislavy poznačil dekór výšiviek, kraslíc, zviditeľnil sa v interiéro-vej nástennej maľbe.Tylová paličkovaná čipka Myjavskej

pahorkatinyZapísaná v roku 2016. Spomedzi mno-hých druhov paličkovanej čipky na území Slovenska patrí k unikátom. Jej krehkosť a vzdušnosť sa dosahuje pletením z jem-nej bielej priadze na tylovej sieti pomocou množstva paličiek.

Zápis prvkov a aktivít do národných zo-znamov je základnou podmienkou na uchá-dzanie sa o zápis do svetového zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva (UNES-CO). V ňom má Slovensko zatiaľ štyri zápisy.

Podľa tlačovej správy SĽUK-u spracovala Jarmila Wankeová

Foto: archív SĽUK-u

Kríže na Kalvárii v Detve

Práca drotára L. Smržíka

Kone z Národného žrebčína Topoľčianky

Slovenská ľudová majolika

03_04_Wankeova.indd 403_04_Wankeova.indd 4 12/7/2017 9:27:27 AM12/7/2017 9:27:27 AM

Listy 5

Ak u niekoho mimoriadny talent od prírody prerastie v ge-nialitu, možno predpokladať, že takýto človek sa časom stane legendou. O hudobníkovi, klavírnom virtuózovi,

organistovi a skladateľovi Mariánovi Vargovi to platilo už za jeho života. Od klasickej hudby prešiel k artrockovej, presnejšie k bigbí-tu, až sa časom znova prepracoval k vážnej hudbe. Záujem vzbudil už od prvých koncertov či gramofónových nahrávok, ku ktorým patrí album Zvoňte, zvonky s kapelou Prúdy, ešte výraznejšie bo-dovalo desať albumov nahraných so skupinou Collegium Musi-cum, v ktorých ako hráč na klávesové nástroje prejavil svoj neza-meniteľný rukopis. Od roku 1984 bol sólovým umelcom, účin-koval s Karlom Krylom, Vladimírom Mertom či Moyzesovým kvartetom i ďalšími významnými hudobníkmi. Nezabudnuteľný zostane ako autor hudby prvého pôvodného slovenskému mu-zikálu Cyrano z predmestia či skladby Hommage à J. S. Bach.

Odmalička mal v sebe kus rebélie. Niekedy si prejavy jeho vzdoru odniesol aj klavír, ktorý mali doma v Skalici. Svoje ume-nie predvádzal najmä strýkovi Winklerovi pri jeho občasných návštevách. Zo Skalice sa časom presťahoval s rodičmi aj so ses-trou do Bratislavy. Ujal sa ho významný hudobný skladateľ Ján Cikker. Začal študovať hru na klavíri a tiež kompozíciu na bra-tislavskom konzervatóriu, no po troch rokoch zdupkal. Celkom mu padlo vhod, keď ho oslovili zakladajúci členovia hudobnej skupiny Prúdy, ponuku prijal. V tejto skupine odštartoval éru bigbítu na Slovensku. Hneď prvý album Zvoňte, zvonky, ktorý nahrala kapela Prúdy v roku 1969, sa tešil obrovskému záujmu poslucháčov, napriek tomu túto formáciu opustil. V kapele Prú-dy vystupoval len ako interpret, no v novej hudobnej skupine Collegium Musicum, ktorú založil krátko nato, ako z predoš-lej odišiel, ešte v roku 1969, okrem interpretácie diel klasickej hudby skladateľov, akými boli Bach, Haydn, Bartók, Stravinskij, už uplatnil aj svoje skladateľské danosti. Collegium Musicum, kolektív štyroch muzikantov, pozostával okrem neho, ako hrá-ča na klávesové nástroje, z basgitaristu Fedora Freša, bubeníka Dušana Hájeka a speváka Ľudovíta Nosku. Prvé LP s rovnomen-ným názvom kapely vyšlo zakrátko, už v roku 1970, potom vy-dávali jeden album za druhým. Nahrávka Hommage à J. S. Bach / Ulica plná plášťov do dažďa sa stala zvučkou ich kapely a časť z tejto nahrávky využíval aj Slovenský rozhlas pri uvádzaní relácie o knihách.

Konvergencia znamená zbližovanie a takýto titul niesol dvojal-bum. Konvergencie napokon prerástli v tradičný festival. Ďalší dvojalbum Divergencie, čiže odklon, vznikol tri roky po rozpa-de Collegia Musica (1981). Album Zelená pošta, ktorý nahral s Paľom Hammelom (1972), zaznamenal obrovský úspech. Je na ňom aj text básne vtedajšieho ministra kultúry, básnika Mirosla-

Varga nám už nezahrá

Vianoce, ale skôr koniec roka, vyvoláva v každom z nás určitý pocit nostalgie. Sme možno trochu viac ochotní načúvať svojim blízkym a bilancovať svoje životné výhry a prehry. V niektorých regiónoch Slovenska sa uchoval zvyk prestierať u štedrovečerného stola o jeden tanier a príbor navyše a vzdávať tak úctu zosnulému členovi rodiny, ktorý toho roku zomrel. Ani rok 2017 sa bohužiaľ neobišiel bez bolestivého odchodu mnohých vzácnych osobností. Jednou z nich bol aj Marián Varga.

va Válka, ktorý ochotne súhlasil s jej použitím do rockovej na-hrávky. Zelenú poštu dodnes označujú hudobní kritici za najlep-ší album československého rocku. Muzikál Cyrano z predmestia, pre ktorý Marián Varga skomponoval hudbu, je svojou kvalitou stále neprekonaný aj počas štyroch desaťročí. Viacero divákov jeho živých koncertov tvrdí, že hudbu, ktorú práve počuli, kom-ponoval priamo pred ich zrakmi či ušami. No on sám vedel, že nejde o jednoduchú improvizáciu. V jeho hudbe bolo vždy oveľa viac. Nielenže vytvoril vlastný, nezameniteľný štýl, ale prešiel od pesničiek k experimentálnym, náročným skladbám. Keď si sadol za klavír či organ, rinuli sa tóny, akoby skrotil priam diabla. Dia-bolská hudba v rukách kongeniálneho muzikanta. Uchvátil pub-likum, ktoré dlho po skončení koncertu prežívalo silnú katarziu. Jeho výkony ocenila neraz i odborná porota, jedným z ocenení je Cena za prínos hudbe na Radio Head Awards, udelená v roku 2014, i ďalšie ocenenia.

Žiaľ, tento vynikajúci hudobník nám už viackrát naživo ne-zahrá. Marián Varga, jedna z najväčších osobností slovenskej kultúry, ktorý sa narodil 29. januára 1947 a nedávno oslávil 70-tku, dňa 9. augusta podľahol dlhotrvajúcim zdravotným ťaž-kostiam. Pridal sa k trojici velikánov a spolupútnikov, akými boli Dežo Ursíny a Jaro Filip. Pre ďalšie generácie však vďaka vydare-ným gramoplatniam i rozhlasovým a televíznym záznamom zo-stane naďalej dôkazom skladateľskej aj interpretačnej jedinečnosti.

Anna SlávikováFoto: archív redakcie

Odišiel génius slovenskej tvorby

05_Slavikova_Varga.indd 505_Slavikova_Varga.indd 5 12/8/2017 10:02:28 AM12/8/2017 10:02:28 AM

6 Listy

Dušan Jamrich sa narodil 25. ok-tóbra 1946 v Bratislave. Popri kladnom vzťahu ku knihám zís-

kal pod vplyvom matky jazykovú citlivosť a pokoru k slovenčine. No bavili ho aj technické vedy, fyzika a astronómia. Oba tieto záujmy možno vysvetliť faktom, že D. Jamrich pochádza zo slávnej rodiny Stodo-lovcov: prastrýko Aurel bol vynálezcom parnej turbíny a učil vo Švajčiarsku napr. Alberta Einsteina. Aurelov brat Kornel Stodola pôsobil ako politik a publicista. Strýko Ivan, brat Jamrichovej matky, bol známym slovenským dramatikom. Stred-nú všeobecnovzdelávaciu školu ukončil Dušan Jamrich v r. 1965. Po ročnej praxi v Polygrafi ckých závodoch v Bratislave, ktorá súvisela s jeho záujmom o žurnalis-tiku, ho prijali na štúdium Vysokej školy múzických umení (1966–1970).

Ročník D. Jamricha možno nazvať na-ozaj silným; stretli sa tu také významné osobnosti ako J. Bednárik, Z. Cigánová, J. Ďurdiaková či D. Kaprálik. Dobu strávenú na VŠMU Dušan Jamrich komentuje takto: „Pri nástupe do školy som zrejme mal určitý talent, ale inak som bol drevo. To vám nakoniec potvrdí každý herec – dlháň, že mu trvá nejaký čas, kým sa na javisku ,zabýva‘. Kedy sa to zlomilo? Keď mi dali prácu, to mi stačilo.“ Na svoj typický bratislavský prízvuk musel herec zabudnúť. V škole zdokonalil techniku svojho hlasového prejavu natoľko, že je dodnes preňho základnou istotou, o ktorú sa opiera.

„Prvé roky nás mal pán profesor Zachar. Nevedeli sme, čo je sobota, nedeľa... Po-tom pán profesor Mikuláš Huba. A zasa tvrdá práca, vysoké nároky.“ Zachar

ich naučil uvoľniť sa, rozohrať všetky schopnosti. Huba potom už obrusoval hrany do vyspelého hereckého výrazu. Jedným z významných kolegov, ktorí ho ovplyvnili herecky a zvlášť pri vývoji pred-nesu, bol popri L. Chudíkovi, M. Hubovi či I. Mistríkovi pedagóg Viliam Záborský.

„Laco Chudík mi ukázal schopnosť ob-nažiť význam slova, pokoru, s akou sa pri-stupuje k textu. Ivan Mistrík niesol vždy so sebou nesmiernu lásku k životu, k prav-divému výrazu. Počas hereckých začiatkov sme spolu nemávali žiadne pravidelné debaty. Stačilo ale, aby mi raz-dvakrát za týždeň povedal: „toto sa ti podarilo, a toto zasa nie...“ a ja som vždy vedel, že má pravdu.“ Pokiaľ ide o I. Mistríka, pokladá ho D. Jamrich spolu s hereckým maj-strovstvom C. Filčíka za veľký vzor. „Naše Slovenské národné divadlo malo veľmi

Pred desiatimi rokmi nám na VŠMU Doc. Ján Jaborník na prednáške z Dejín slovenského divadla povedal: „Keď Pán Boh rozdával herecké talenty, na Slovensku veru nešetril.“ (úsmev) Dlhé desaťročia sa môžeme ako diváci o tejto pravde presviedčať. Ďalší umelec z našej zlatej

generácie, herec Dušan Jamrich, predstavuje vzácnu kombináciu talentu, schopností umeleckých, pedagogických a manažérskych. Vyniká mravnou integritou a pevnosťou svojich občianskych

postojov. Jeho krédom je čisté svedomie, obľúbenými miestami na Zemi domov a divadlo: „Čo ma na tom nikdy neprestane vzrušovať, je pre mňa bytostný pocit „nabíjania sa“, hľadania,

nachádzania plnosti života. A predovšetkým ničím nenahraditeľný živý kontakt herca s divákom.“

Dušan Jamrich

Zlatá generácia

06_08_Pajankova.indd 606_08_Pajankova.indd 6 12/8/2017 10:38:59 AM12/8/2017 10:38:59 AM

Listy 7

silnú generáciu zrelých hercov a tí dokáza-li ohromne veľa. Dívať sa na nich, to bola škola. A hrať vedľa nich – bola česť.“

Už od nástupu do činohry SND v r. 1970 bol D. Jamrich svojím zjavom, tempera-mentom a zafarbením hlasu predurčený na postavy, ktoré smerujú k psycholo-gickému vyhraňovaniu a pravdivosti. Pôsobivý zjav ho predurčil na stvárne-nie ľahtikárov, ale predovšetkým veľ-kých historických a mytologických po-stáv (Haimon v Sofoklovej Antigone, Orestes v Goetheho Ifi génii v Tauride či v Shakespearovi Richard II. a Henrich IV.). V polovici 80. rokov vytvoril por-tréty mužov upriamených na dosiahnutie svojich cieľov za každú cenu. S veľkou vnútornou sugestivitou výrazu odkrýval

ich dravosť maskovanú príjemným zo-vňajškom: Shakespeare: Richard III., Jang v Brechtovom Dobrom človeku zo Sečua-nu...). V rámci neustáleho hľadania he-reckej výpovede stojí rozhodne za úvahu Mešťanosta v Barčovom Neznámom, Th o-mas More v Boltovom Človeku pre všetky časy či otec v Bernhardovom Ignorantovi a šialencovi.

V r. 1972 ponúkol profesor Záborský D. Jamrichovi „priučiť sa učením“. Od-vtedy pôsobil na VŠMU a externe vyučo-val javiskovú reč. V tomto období spoz-nal, že uchádzači o štúdium na vysokých školách (umelecké nevynímajúc) majú veľké nedostatky vo vzťahu k jazyku a lite-ratúre. „Dnes študenti nie sú ochotní ve-novať sa domácej príprave. Keď nemáme

Geľo Sebechlebský (1979), Dušan Jamrich (Geľo), Zdena Gruberová (Karolína)

Richard II., 1980

Napoleon, 1985

Dušan Jamrich a Alexander Dubček,

foto: Katarína MarenčinováČlovek pre všetky časy, 2001

Coriolanus


8 Listy

vzťah k správnemu vyjadrovaniu, nemáme ho ani k odkazom klasikov, či svojej kraji-ne.“ Dušan Jamrich pôsobil ako pedagóg a docent na VŠMU 18 rokov. Vychoval tu celú generáciu hercov, ktorí dnes účin-kujú prakticky vo všetkých divadlách na Slovensku.

Za posledné desaťročia si D. Jamrich vybudoval pozitívne renomé ako recitá-tor. Kde však pramení tento permanentný záujem o interpretáciu poézie? Napríklad pred dvoma rokmi, 16. decembra 2015, sa konala prezentácia básnickej zbierky Jozefa Leikerta Pavučina bytia v kated-rále sv. Šebastiána v Bratislave-Rači, kde recitoval spolu s kolegami Š. Bučkom a J. Šimonovičom. „Nikdy som nemal záu-jem recitovať. Bol som hanblivý, nesmelý. Istá zvedavosť vo mne vznikla na strednej škole, kde sme sa síce učili o význame Hviezdoslavovej tvorby, ale pedagógovia nám všeličo z jeho diela nevysvetlili. Začal som sa teda oňho zaujímať. Ostáva prav-dou, čo nás učil profesor Záborský: kto technicky zvládne Hviezdoslava, zvládne technicky aj antickú klasiku či Shakespea-ra. V recitácii mi odkryl tajomstvo nadvä-zovania kontaktu s divákom. Naučil ma drobnej mravčej práci pri príprave. Svojím osobným príkladom a prístupom – tým, ako na sebe pracoval, zostal pre mňa do-dnes príkladom.“

Hviezdoslav spolu s Rúfusom či Válkom patria k najobľúbenejším básnikom D. Jam-richa. „Na jednej Hviezdoslavovej básni sa narobím toľko, ako na veľkej javiskovej postave. Teší ma, keď sa mi podarí objaviť

básnikov zámer. Overil som si na vlastnej koži, že vhodná poézia pomáha žiť, odrea-govať problémy, prevetrať mozgové závity. Pre mňa je poézia ako beh a beh je pre mňa kyslík. Túto veľmi náročnú disciplí-nu robím dodnes ako hobby. Motivuje ma proces od prvého prečítania textu až po samotný prednes. Prečítate si báseň a uro-bíte si prvý názor. O týždeň – dva sa tento dojem znásobí, rozšíri o nové metafory, zapájajú sa emotívne vnemy.“

A aký by mal byť podľa Dušana Jamricha herec? „Zreteľný, rafi novaný, agresívny aj zraniteľný, bez zábran aj cudný. Netvrdím, že neexistuje aj spätný vplyv postáv na môj život. Môže dôjsť k stotožneniu a nemusí. Prvoradou povinnosťou herca je svojím vý-konom presvedčiť diváka, aby uveril divadel-nej, televíznej, rozhlasovej pravde. Divadelné herectvo výrazne ovplyvňuje televízia. Od romantického pátosu (zväčša falošného) sa herectvo inšpirované televíziou uberá k väč-šej pravde hereckého prejavu. V divadle sa začína pracovať s detailom. Rozhodne si však myslím, že sústredenosť na výkon je v divadle na psychiku človeka náročnej-šia. Križovatka osudu postavy s mojimi zážitkami je križovatkou dvoch hlavných ciest. Prednosť majú väčšinou vozidlá pri-chádzajúce od autora a režiséra.“ Pracoval s mnohými: P. Hasprom, T. Rakovským, P. Mikulíkom, V. Strniskom, Ľ. Vajdičkom či J. A. Pitínským. Za vrchol porozumenia herca a režiséra považuje D. Jamrich Miloša Pietora. Tento názor nevznikol iba v súvis-losti s hlavnými postavami shakespearov-ského cyklu, do ktorých Pietor Jamricha

obsadzoval. Herec obdivoval v Pietorovi predovšetkým vzdelaného muža a vynikajú-co rozhľadeného pedagóga aristokratických rozmerov. Slovenské divadelníctvo nemalo do osemdesiatych rokov príliš veľa insce-načných tradícií romantickej drámy. Tento handicap sa pokúsil vyrovnať práve Miloš Pietor inscenáciami, ktoré potrebovali dô-kladné psychologické motivovanie postáv a situácií. Diváci vtedy vďaka našej zlatej hereckej generácii dostávali dôkaz o spôso-bilosti a pripravenosti činohry SND vyrov-nať sa na umeleckej úrovni s tými najnároč-nejšími témami.

Po smrti Miloša Pietora v r. 1991 pre-vzal D. Jamrich funkciu riaditeľa, neskôr generálneho riaditeľa SND (do r. 2005). S prestávkou skoro dvojročného obdobia (1996–1998), kedy bol odvolaný vtedajším ministrom kultúry I. Hudecom pre nepod-ložené útoky médií a protesty divadelníkov, ktorí po čase vstúpili do štrajku. V r. 2002 bol D. Jamrich zvolený za viceprezidenta Európskej divadelnej konvencie, ktorá zdru-žuje vyše 30 divadiel z 22 krajín Európy.

Hoci D. Jamrichovi ponúkali účinkovať v martinskom Divadle SNP či na Novej scéne, ostal až dodnes verný činohre SND. Za 47 rokov tu účinkoval v takmer 100 postavách. Významné postavenie nado-budol aj v rozhlase, v dabingu, vo fi lme či televízii (napr. Schillerov Don Carlos, Švantnerov János Álpár v Živote bez kon-ca, alebo Bobov Ľudovít Štúr).

Z materiálov Divadelného ústavu spracovala Magdalena Pajanková

Fotografi e poskytol archív SND v Bratislave

Bratia Karamazovovci Tomáš Maštalír (Ivan Karamazov),

Dušan Jamrich (Karamazov), Milan Ondrík (Miťa Karamazov),

foto: Andrej Čanecký


Listy 9

Pristupujem k tomu veľmi „profe-sionálne“. Deň – dva pred týmto dňom rozmýšľam, ako využijem

„darovanú“ hodinu. Popremýšľam, čo je pre mňa naozaj prvoradé, niečím dôležité, aby som tomu venovala získaný čas. Sa-mozrejme, že nemám na mysli dobu me-dzi druhou a treťou hodinou rannou, keď sa ručičky na hodinách ofi ciálne posúvajú o hodinu späť. Dostávame jednu hodinu gratis, aby sme ju zase v marci vrátili. Ja si túto získanú hodinu nechávam až na aktívnu čas dňa, vstanem normálne, obe-dujeme ako zvyčajne a po obede a malej sieste príde na rad moja vytúžená hodina. V októbri, keď sa posúva čas z letného na klasický stredoeurópsky, a tak dostávame jednu hodinu k dobru, zasvätím túto bo-nusovú hodinu činnosti, ktorá je pre mňa veľmi dôležitá. A naopak, v marci zasa premýšľam nad tým, čo zo svojho denné-ho programu vyškrtnem. Čomu sa nebu-dem venovať, lebo skrátka niečo iné je pre mňa prednostnejšie. Je to taká prospešná psychologická regenerácia.

Z historického hľadiska sa prvý návrh na úpravu času a jeho posun o jednu hodinu objavil v návrhu istého londýnskeho stavi-teľa Williama Willetta v roku 1907. Tento návrh sa nestretol s patričným pochope-ním. Letný čas bol po prvýkrát zavedený až za prvej svetovej vojny v roku 1916. Účelom letného času mala byť úspora elektrickej energie a efektívnejšie nakla-danie so svetelným jasom. Tvrdilo sa, že väčšina ľudí je aktívnejších večer, preto by bolo efektívnejšie, keby letné večery boli dlhšie. Každú poslednú marcovú nedeľu sa tak ručička na hodinkách posúva o ho-dinu dopredu a v októbri zase o hodinu nazad. Prvé štáty, ktoré zaviedli letný čas, boli Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, ďalej nasledovala Veľká Británia a Švédsko. Na našom území sa teda letný čas uplatňoval od roku 1916 a platil do roku 1918.

19. marca 1918 boli v USA zákonom zavedené časové pásma, ktoré sa dovtedy už používali na železnici. S týmto záko-nom bolo zavedené i používanie letné-

ho času. Letný čas platil v rokoch 1918 a 1919, bol však natoľko nepopulárny, že to viedlo k zrušeniu prijatého zákona. Ľudia si sťažovali na to, že chodili skorej spať a aj skôr vstávali. Nespokojnosť a ar-gumenty hovoriace proti letnému času sú prítomné i dnes, o čom si povieme neskôr.

Letný čas bol znovu v Československu zavedený v dôsledku úsporných opatrení v priebehu druhej svetovej vojny. Kaž-doročný letný čas, tak ako ho poznáme dnes, bol v Československu defi nitívne zavedený v roku 1979. Postupne sa ustá-lilo pravidlo, podľa ktorého sa letný čas zavádzal posledný marcový víkend v noci zo soboty na nedeľu a končil posledný septembrový víkend. Od roku 1996 je letný čas o jeden mesiac dlhší, teda končí posledný októbrový víkend. Táto zmena bola uskutočnená v celej Európskej únii s výnimkou Islandu, Ruska, Bieloruska, časti Grónska, nórskych ostrovov Jan Mayer a Špicbergy.

Letný čas nemá len svojich priaznivcov, ale aj svojich odporcov. Pravidelne sa proti posunu času spisujú petície. Ich signatári považujú letný čas za umelý produkt ľud-skej činnosti, ktorý narúša zažitý bioryt-mus ľudského organizmu, čo je najviac viditeľné u detí, starších ľudí a zvierat. Rovnako silnejú argumenty proti energe-tickej úspore, keď je naša moderná doba založená na vibrovaní mobilov, počítačov a inej bielej elektroniky. Je vlastne jedno, či človek svieti ráno, alebo večer. Za zru-šenie letného času vznikla v Európskej únii iniciatíva nazvaná „Len jeden čas“ (Only One Time). Pre predloženie návrhu vo forme európskej občianskej iniciatívy by ale potrebovala nazhromaždiť milión podpisov od občanov EÚ, z toho aspoň 16 500 v Českej republike. Prezentovaný bol však i návrh opačný, podľa ktorého by letný čas mal platiť po celý rok. Táto myšlienka sa objavuje hlavne vo Veľkej Británii.

A tak sa okľukou vrátime na začiatok nášho článku a k posunu času v posledný októbrový víkend: Ako ste využili bonuso-

Keď má deň 25 hodín

Nestáva sa vám náhodou, že nestíhate všetko, čo ste si na jeden deň naplánovali? Nehovoríte si v kolotoči všedných dní, čo by ste dali za to, keby deň mal o jednu hodinu viac? Ja sa musím priznať, že áno. O to viac sa každý rok teším na posledný októbrový víkend,

keď deň má skutočne (a konečne) 25 hodín.

vú hodinu vy? Ja som bola o hodinu dlh-šie mamou, hrala sa s dcérkou a venovala sa jej dlhšie ako včera. Už i preto sa teším na ďalšiu takú príležitosť.

Diana KantorováFoto: archív autorky

09_Kantorova.indd 909_Kantorova.indd 9 12/7/2017 10:37:44 AM12/7/2017 10:37:44 AM

10 Listy

Štedrý deňVianoce v súčasnosti slávime ako cirkevné sviatky na počesť

narodenia Krista, pôvodne však boli slávené ako sviatky zim-ného slnovratu a znovuzrodenia slnka. V 4. storočí ho cirkev ustanovila za deň narodenia Krista, aby vykorenila z povedomia obyvateľov pohanské kulty a rituály, ktoré nahradil kult kresťan-ského božstva.

Na Štedrý deň, teda na Viliju vstávali naši predkovia skoro ráno, už o druhej hodine v noci, najmä ženy. Úlohou mužov bolo nanosiť vodu na celé sviatky a narúbať a uložiť drevo. Počas sviatočných dní sa nemalo nič fyzicky ťažké robiť. Keď sa roz-brieždilo, muselo byť navarené, aby sa ešte pozametalo a urobili sa posledné úpravy. V ten deň nesmelo nič visieť na klincoch, verilo sa, že koho odev zostane zavesený, ten sa do roka obesí.

Mnohí dávali pozor, aby tento deň prežili čo najlepšie. Od toho záviselo ich konanie v nasledujúci rok. Zvlášť sa to týkalo detí, hovorilo sa: „Na Viliju deti bijú a do chlievcov zavierajú.“ V skutočnosti rodičia deti do chlievcov nezatvárali, hovorili a aj hovoria im to iba na výstrahu, aby boli poslušné.

Vianoce tkané niťou slovenských tradíciíTisíce jagajúcich svetielok, rozžiarené oči detí, vôňa ihličia a čerstvých perníkov, zvuk spiežovcov a zvončekov, biele vločky padajúce v tlmenom svetle pouličných lámp, vrzgot snehu pod nohami pri speve kolied so zvláštnym pocitom vo vnútri. Jedným slovom Vianoce!

Do domácnosti sa nosila jedlička, do maštale a na hnoj smrek. Stromček do maštale k zvieratám mal obyčajne dva vrchovce. Tieto dva nové výhonky symbolizovali v budúcom roku prírastok v maštali.

Polaznička sa obyčajne zdobila na Viliju poobede. Visela nad stolom, pri ktorom sa večeralo, alebo bola za stolom na lavici v polohe, v ktorej korene smerovali k zemi. Stromček bol ozdo-bený domácky robenými ozdobami, orechmi obalenými v stani-ole, jablkami, papierovými reťazami, ale aj zemiakmi, ktoré boli tiež obalené v staniole. V 30. až 40. rokoch minulého storočia pribudli slamené a šúpoľové ozdoby. Neskôr sa ozdobovali aj medovníkmi, najstarším pečivom, ktoré sa začalo piecť už začiat-kom adventu. Spolu so zázvorníkmi sú symbolom Vianoc.

Súčasťou Vianoc je krásne prestretý štedrovečerný stôl. Šted-rovečerný stôl mal v slovanskej tradícii symbolizovať hojnosť. Prikrýval sa ľanovou plachtou, pod ktorou v každom rohu bol peniaz ako symbol hojnosti v budúcom roku. Na lavici za stolom bolo seno. Seno bolo aj pod nohami – symbolizovalo narodenie Krista na slame. Okrem nej sa pod nohy sediacim dávala sekera, aby deťom pri pasení kráv nepichol tŕň do nohy. Ku nohám stola sa dala reťaz, aby rodina držala pokope, aby nikto neodišiel či

nezomrel. Stará gazdiná dávala k nohám stola zbenku – maselničku zhovárajúc sa s mladou gazdinou: „Čo neseš?“ „Velikánsku penu, hustú smetanu, teľje kusi masla jak na peci rohi.“ Týmto úkonom sa snažili zabez-pečiť si hojnú produkciu masla v budúcom období.

Pre každého člena rodiny bola na stole zapálená sviečka a podľa toho, do ktorej strany sa vychýlil plameň, sa poznávalo, či niekto zomrie, alebo nie. Ak sa plameň vychýlil smerom k cintorínu, predpove-dalo to smrť. Čo na stole nesmelo chýbať,

bol med, vraj preto, aby boli sladkí, dobrí a zdraví. Gazda robil medom krížik na čelo každému členovi rodiny.

Vianočný stromček mal magickú, symbolickú,

v neposlednom rade i ozdobnú funkciu. Prvopočiatky dnešnej tradície stavania vianočného stromčeka môžeme hľadať u starých Slovanov. Zelené ratolesti boli symbolom rodiaceho sa nového ži-vota, sily, ktorá mala zahnať zlo, pretože pichali, a preto ochraňo-vali od zlých síl.

Tradícia vianočného stromčeka sa na Slovensko šírila od kon-ca 18. storočia z nemeckých a rakúskych miest. Na Slovensko stromček prenikal postupne. Najprv to však boli len vrcholce ihličnatých stromov, ktoré sa zavesili na povalu. Bolo to praktic-ké, lebo v tom čase mali v dome málo priestoru. Ani vianočný stromček nemá len jedno pomenovanie. Kedysi sa mu hovorilo aj „polaznička“. Podľa obyčají v minulosti na vianočné stromčeky chodievali gazdovia už v novembri, tesne po sviatku Všetkých svätých. Vraj keď sa stromček v tomto období zotne, tak vydrží dlhšie a neopadáva. Gazda doniesol domov vždy tri stromčeky.

10_13_Janculova.indd 1010_13_Janculova.indd 10 12/7/2017 10:47:11 AM12/7/2017 10:47:11 AM

Listy 11

Podobne ako v minulosti naši predkovia kládli na stôl o jeden tanier viac, aj v súčasnosti na štedrovečernej tabuli býva o jeden tanier viac, buď pre prípadného pocestného, ktorý zablúdi, alebo ak bol niekto z rodiny vo svete, verilo sa, že i jemu poskytnú cudzí ľudia na Štedrý večer prístrešie a pohostenie. Položenie prázdneho taniera na štedrovečerný stôl je zároveň prejavom úcty k mŕtvym.

Na stôl sa prinášajú tri najkrajšie zemiaky a tieto sa na jar za-sadili do prvej brázdy. Do trojrohej šatky sa do každého rohu uviazalo trochu obilia (jačmeň, ovos a pšenica).

Len čo sa objavila prvá hviezda, zasadla rodina k štedrovečernej večeri. Na stole nesmela chýbať sviečka a Biblia. V protestant-ských rodinách bol na stoloch aj kríž. Rozdiel bol v štedrovečer-ných jedlách. Protestanti nedržali počas Štedrého dňa pôst, ich večera v tento deň bola mäsitá. U katolíkov bol Štedrý deň pôst-ny a ich večera mala veľa bezmäsitých chodov. Tých bolo sedem alebo dvanásť, čo bola symbolika dní v týždni či počtu mesiacov v roku. Bolo ich preto tak veľa, aby mali ľudia bohatý rok a počas neho dostatok jedla.

Štedrá večera sa začínala čítaním z Písma svätého. Potom sa jed-li oblátky, med a cesnak. Gazdiná každému členovi rodiny na čelo

urobila medom krížik, aby bol celý rok dobrý ako ten med. Na stôl sa položila vianočná polievka. Slovenská kuchyňa nebola príliš náročná, napr. na Kysuciach sa podáva-la hrachová polievka so slivkami „Vilijová poliefka“, alebo za-

trepaná kapustnica s hríbami, ale varila sa aj slivková, hrušková či rybacia polievka. Ďalej nasledovali opekance, bobáľky, lámance, melence a po nich prišli na stôl pirohy, zemiakové alebo sladké, plnené lekvárom. Taktiež šúľance s makom, rezance s tvarohom. Obľúbený bol aj „kravský chlieb“, ktorý sa robil z cesta, do ktorého sa pridávalo kravské mlieko, čierne korenie, nové korenie, bob-kový list, majorán, zázvor, muškátový oriešok. Keď cesto vykyslo, dala doň gazdiná cesnak a hrudku soli. Vdolky boli veľké buchty, určené zvyčajne pre návštevu. Na jeden pekáč sa ich dalo šesť a pred upečením sa naplnili lekvárom.

Hneď po večeri bývalo zvykom roz-krojiť jablko a podľa tvaru jadrovníka predpovedať prítomným ich osud. Ak mal jadrovník rozkrojeného jablka tvar hviezdy, očakávalo sa v rodine šťastie a majetok, ak mal tvar kríža, dala sa očakávať choroba, ba aj smrť. Nepekný jadrovník, červík, znamenali chorobu, nešťastie, zármutok. 12 jadierok ako 12 mesiacov sa vložilo do misky s vodou – koľko ich vyplávalo, toľko bude suchých mesiacov. Aby sme v budú-com roku nezablúdili – jabĺčko sa roz-delilo na toľko kusov, koľko je osôb pri stole. Každý zjedol jednu časť.

Jedlá podávajúce sa na Štedrý večer sa takmer úplne zmenili. V súčasnosti sa tradične podáva ako hlavné jedlo zemiakový šalát s vyprážaným kaprom. Stretnúť sa však môžeme aj s rôznymi

polievkami, ako napr. hŕstková, šošovicová, rybacia a na rôzny spôsob upravenými rybami a oblohami.

Tak ako v minulosti i dnes sa dodržiava zvyk, symbolizujúci celistvosť rodiny. Tento zvyk súdrž-nosti rodiny spočíva v tom, že počas štedrovečernej ve-čere od stola nesmie nikto odchádzať. V minulosti existovala jedna výnimka, a to pri jedení hrachovej polievky. Vtedy mladšia žena z rodiny „šla posypať kury hrachom“ a pri tom hovorila: „Gazdiná, ja vám tie kuri pozabíjam“ a gazdi-ná odpovedala: „Nezabíjaj ich, oni budú vajca niesť.“ Toto sa opa-kovalo trikrát, nakoniec sa sliepky v maštali posypali hrachom, aby niesli veľa vajíčok.

Darčeky v akejkoľvek podobe pôvodne nepatrili k vianočným zvykom. Ustálili sa až neskôr, až v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Tento zvyk prinášali z miest mladí ľudia. Ujímal sa veľmi pomaly.

V minulosti početné rodiny nemali dostatok fi nancií na mimoriadne obdarúvanie. Obyčajne sa záležitosť darčekov riešila prostredníctvom nového oblečenia, ktoré bolo nutné kúpiť. Po večeri sa rodina pomodlila a spievala sväté piesne.

Po ukončení večere dievčatá poza-metali kuchyňu a išli vysypať smeti na hnojisko. Na hnojisku sa diev-čina postavila na vysypané smeti, nad hlavu si dala riečicu a počúvala, z ktorej strany zašteká pes, odtiaľ by mal byť jej budúci ženích. Odkiaľ bolo počuť buchot, tam mal niekto zomrieť, odkiaľ bolo počuť hudbu, tam mala byť svadba. Dievčatá na vydaj hádzali krpce cez hlavu. Keď dopadla špičkou ku dverám, do roka dievčina odišla z domu.

Po večeri ožíval ruch nielen v domácnostiach, ale aj na ulici pred domami. Medzi zvyky trado-


12 Listy

vané na Štedrý večer v minulosti patrilo chodenie „po spievaní“. V sprievodoch chodili celé rodiny s harmonikou po susedoch, spievali koledy a vinšovali veselé Vianoce. Dôležité bolo, aby si každý zobral z domu kúsok chleba alebo koláča, ktorý v ďalšom dome nechal, a odtiaľ zobral iný, ktorý doniesol z posledného domu domov. Keby boli prišli bez chleba, nebola by dobrá úroda.

Na Štedrý deň sa nesmelo z domu nič požičiavať, pretože by v budúcom roku mohlo dôjsť k strate, úbytku. Z uvedené-ho zákazu existovala aj výnimka, a to v prípade, ak požičiavať prišlo dieťa, ktoré ešte rastie, v tomto prípade symbolika straty ustupovala symbolike prosperity spájanej so symbolikou rastu: rast dieťaťa mohol pozitívne ovplyvniť aj rast hospodárstva.

Podľa snehu na koloch v plote sa veštilo, či v nasledujúcom roku bude dostatok sena na poliach. Veľa snehu na plotoch malo byť predzvesťou množstva usušenej trávy. Takéto predstavy podob-nosti sa uplatňovali aj pri veštení úrody ľanu. Ak bol odmäk a zo striech viseli dlhé „cimbole“, teda cencúle, tak to signalizovalo dobrú úrodu a dlhé steblá. Bývalo zvykom, že keď sa členovia

rodiny šli umývať vodou, v ktorej boli pe-niaze, aby boli zdraví a krásni, dávali pozor, koľko mincí je obrátených hore číslom. Ak bola väčšina peňazí otočená číslom hore, malo to byť dobré znamenie, ak nie, tak úpa-dok. Pri umývaní bolo dôležité, aby sa voda do rúk načierala smerom k sebe; táto mágia založená na základe podobnosti mala zabez-pečiť, aby všetko dobré išlo k človeku a nie opačne.

Veľmi rozšíreným sprostredkovateľom veš-tieb bolo počasie a nočná obloha. Gazdovia najmä o polnoci predpovedali úrodnosť, či neúrodnosť. Ak bola obloha tmavá, zname-nalo to vraj plné tmavé stodoly. Veľa hviezd zasa predpovedalo bohatú úrodu zemiakov, strukovín a vajec.

Na Božie narodeniePrvý vianočný sviatok (25. december) na Kysuciach poznajú

pod zaužívaným pomenovaním „Božje naródeňje“. V tento deň sa ľudia museli zaobísť bez obvyklých sviatočných návštev, pretože každý sa mal podľa príkazu cirkvi zdržiavať doma. Okrem zákazu návštev v tento deň platil aj zákaz akejkoľvek činnosti, to znamená, že sa nesmelo upratovať, ani zametať, ba ani variť.

V súvislosti so zákazom návštev sú aj výnimky. Tie sa vzťahujú na vinšovanie mladých zdravých chlapcov hneď zrána. Dodáva sa, že v Kysuciach gazda priviedol do domu ako polazníka buď mladé teľa, alebo ovcu. So zvieraťom prešiel okolo stola, zavinšo-val a z jedál na stole dal ochutnať aj zvieraťu.

Strava bola zvyčajne totožná s jedlami pripravovanými na Šted-rý večer. Keďže sa počas Štedrého dňa dodržiaval pôst, na Božie narodenie na stôl pribudlo bravčové mäso. Po obede šla celá rodi-na do dvora a tam sa pýtali jeden druhého: „Čo si tam videl?“ Odpovedali, že videli to, po čom najviac túžili. Aby bola hojnosť ovocia a dobrá úroda v budúcom roku, vykonávali sa úkony ako trasenie stromov v záhrade. Magické úkony, zákazy i príkazy mali privodiť prosperitu rodiny i hospodárstva.

Na ŠtefanaDruhý sviatok vianočný (26. december) je dňom svätého

Štefana. Veriaci kresťania si v tento deň pripomínajú spomien-ku na diakona a prvého mučeníka, svätého Štefana, ktorého pre kresťanskú vieru ukameňovali. Sviatok sv. Štefana môžeme označiť aj dňom spoločenských kontaktov a návštev. Po vinšova-ní chodili mladí chlapci označovaní za koledníkov, vinšovníkov. Dôležité bolo, aby sa v jednom dome nestretli dvaja koledníci, pretože by to mohlo spôsobiť škodu na úrode. Koledník mal


Listy 13

palicu, na ktorej bol nastoknutý batôžtek z bieleho obrúska alebo vreckovky, v ktorom nosil chlieb alebo koláče. Tieto mu pri odcho-de z domu vždy vymenili, tzn. tie, ktoré mal vnútri batôžka, vyložili a vložili mu tam druhé. V ruke mal „meštek“, ktorý pri odchode položil na stôl a štrngal peniazmi, čo bolo symbolické prianie bohatého bu-dúceho roka. Pri vinšovaní triasol vianočným stromčekom, čo malo zabezpečiť bohatú prosperitu v na-sledujúcom období.

K druhému sviatku vianočnému sa viažu aj tzv. štefanské zábavy, predstavujúce prvú zábavu, ktorá sa konala od adventného zákazu. Zábavy v tento deň mali iný cha-rakter ako cez bežné dni v roku. Po dedine chodil sprievod 10–12 mlá-dencov, preoblečených za maška-ry. Prvý z mládencov mal kožuch so srsťou obrátenou smerom von a predstavoval medveďa. Na hlave mal zo slamy upletený klobúk, čo malo opäť symbolicky zabezpečiť dobrú úrodu hospodárom. Druhý mládenec mal na tvári čiernu pančuchu, oblečenú starú sukňu a na rukách nosil dieťa urobené z handier. Okrem toho boli v sprievode aj iné maškary. Medveď

chytal ženy a váľal ich v snehu na znak zabezpečenia plodnosti. Okrem plodnosti, ktorú ľudia pripisovali uvedenej činnosti, mala mať aj pozitívny vplyv na zdravie človeka.

Koledy, spievania a vinšovania sa diali popod okná. Spievali sa piesne ako: „Narodelo sa nám dieťa, Panno Mária“ alebo „Kolibačky s jasličkami sú polámané, čo nám dáte, hospodáru, my to zrobíme...“

Silvester a Nový rokZvyky viažuce sa k Silvestru a Novému roku sa väčšinou za-

meriavali na prosperitu v nadchádzajúcom období. Na Silvestra, posledný deň v roku, sa vo veľkom počte chodievalo do farského kostola na záverečnú pobožnosť.

„Na poďakovanie, kde nám pánko kričeli aj kelo bolo prespánek a kelo chlapov a báb umrelo.“

Tento deň bol a dodnes je chápaný ako začiatok novej etapy a ako na taký sa naň vzťahovala mágia počiatku – bol to prvý deň nového roka. Ľudia verili, že tak, ako si počas tohto dňa počínajú, tak sa im bude dariť po celý rok. Dodnes je známe porekadlo: „Ako na Nový rok, tak po celý rok.“ Dôležité bolo, aby v tento deň nikto v dome nebol hladný, čo malo symbolizovať dostatok jedla v budúcom roku. Platila však nepísaná zásada, že na Nový rok sa nemalo jesť mäso z hydiny. Pretože v prípade neuposlúchnutia zákazu by sa neudržali peniaze v rodine a šťastie s majetkom by sa rozleteli do sveta. Ak by sa uvarilo na Nový rok niečo z hydiny, mohol by rodinu opustiť buď syn súci na ženbu, alebo dcéra súca na vydaj. Uvedené môžeme chápať tak, že sa oženia/vydajú a tieto okolnosti ich prinútia opustiť domov. V súvislosti so stravou sa v tento deň pripravovala šošovica, ktorá mala zabezpečiť hojnosť v začínajúcom roku.

S Novým rokom sa spája aj pranostika zachytávajúca zmenu v čase. Naši predkovia si na základe rôznych prírodných javov vy-tvorili pranostiky, ktoré zmenu v čase (predĺženie dňa) symbolic-ky zachytávajú. Tak ako sa deň krátil na počiatku zimy, tak sa počas nej aj predlžuje. Prvým takým dňom, pri ktorom zazname-návame takúto pranostiku, je Nový rok: „Na Nový rok o kurací krok.“ Text a foto: Miroslava Jančulová


14 Listy

Několik doplnění k článku SAVU 1942–1945 se týká knižních titulů či pracovníků SAVU, na kterých v období slovenského státu museli pracovat a dále některých zajímavostí kolem SAVU. František Bokes vydal v roce 1945 monografi i „Vývin predstáv o slovenskom území v 19. storočí“ a v roce 1946 „Dejiny Slovákov a Slovenska. Od najstarších čias až po prítomnosť“. Generální tajemník a zakladatel SAVU Ľudovít Novák studoval na Filosofi cké fakultě Univerzity Karlovy v Praze, tam získal roku 1932 doktorát PhDr. Jeho disertace vypracovaná pod dohledem profesora Miloše Weingarta (1890–1939), českého jazykovědce, měla výstižný titul „Příspěvky k otázce dialektického rozvrstvení pozdní slovenštiny a k nejstarším dějinám střední slovenštiny“. Čech Jan Hromádka (1886–1968), zakladatel moderní geografi e na Slovensku, vydal roku 1943 „Všeobecný zemepis Slovenska“ a o tři roky později „Zemepis Zväzu sovietskych socialistických republík“.

Slovenská akademie věd a umění, roky 1945–1952

SAVU byla poměrně aktivní v ediční činnosti. Do roku 1944 se kolektivu autorů podařilo připravit dva svazky „Slovenskej vlastivedy“. V nich byly publikovány obsáhlé stati D. Andru-

sova „Geológia a výskyty nerastných surovín Slovenska“, Hromádkův „Všeobecný zemepis Slovenska“, Nováckého „Flóra Slovenskej repub-liky“, Baborova „Slovenská fauna“, Bednárikův spis „O materiálnej a duchovnej kultúre slovenského ľudu“, Melicharčíkův „Slovenský folklór“, Jurovského „Slovenská národná povaha“, Franekova „Antro-pológia“ a Štefánkovy „Základy sociografi e Slovenska“. Třetí svazek Slovenskej vlastivedy (vyšel až po válce) připravoval ředitel Zeměpis-ného ústavu F. Bokes („Dejiny Slovákov a Slovenska“...) Akademie vy-dávala i časopisy, jedním z nich měl být Acta Academiae Scientarum et Artium Slovaca. Do konce války vyšly 3 ročníky Linquistica Slovaca, dvouročník Historia Slovaca, jeden ročník Th eologica Catholica Slo-vaca a Physiographica Slovaca (zeměpisný časopis). Roku 1944 vyšel též vlastivědný dvouročník Carpatica Slovaca. Autory článků napsa-ných ve světových jazycích byli vědečtí pracovníci SAVU (např. Fran-tišek Zagiba (1912–1977), ředitel Hudebněvědného ústavu SAVU a autor knihy „Dejiny hudby od najstarších čias do reformácie“, vy-dané roku 1943, a F. Bokes), ale většinu tvořili slovenští univerzitní profesoři a další odborníci. Příspěvky měly za cíl představit Slováky jako národní společenství s vlastním historickým vývojem směřujícím k samostatnosti. Texty určené pro zahraničí poskytovaly argumenty ve prospěch existence slovenského státu.

Třeba zdůraznit, že SAVU nebyla ideologicky příliš spojena s ľu-dáckým režimem jako např. Matica slovenská. To nepochybně na-pomohlo jejímu přežití po válce. Politické špičky poválečného Slo-venska byly rozhodnuté akademii nadále podporovat a neměly zájem zbytečně decimovat poměrně malou skupinu slovenských vědců. Velmi pragmaticky se k existenci SAVU vyjádřil na zasedání Sloven-ské národní rady komunista Fraňo Kráľ (1903–1955) v listopadu 1945. Bylo však rozhodnuto vytvořit novou SAVU, a to zákonem.

První zprávu o SAVU podal v květnu 1945 za generálního ta-jemníka F. Bokes. Zpráva putovala na Povereníctvo SNR pre školstvo a osvetu. Bokes v ní uvedl, že na svých místech zůstalo

11 zaměstnanců SAVU, 20 zaměstnanců že je porůznu někde na Slovensku nebo evakuováno. Mezi zaměstnanci že jsou dva Maďaři, z nichž jeden (F. Zagiba) spolupracoval s Němci, když se habilitoval na vídeňské univerzitě. Bokes konstatoval, že žádný ze zaměstnan-ců se osobně neúčastnil arizace židovského majetku. (Přitom však SAVU sídlila v arizovaném domě ve Štúrově ulici č. 7. SAVU si též doplňovala svoji knihovnu o knihy zabavené židovskému obyvatel-stvu.) Dále Bokes napsal, že za války byl protěžován F. Zagiba (byl brzy ze SAVU propuštěn). V závěru zprávy Bokes uvedl, že žádný ze zaměstnanců nebyl šikanován.

V srpnu 1945 probíhaly v SAVU prověrky. Pro všechny zaměst-nance dopadly dobře (až na Zagibu). SAVU byla totiž jen slabě svázána s ľudáckým režimem, takže tehdejší politici rozhodli SAVU zachovat. Počátkem roku 1946 SNR vydala zákon o nové SAVU. Za-tím ji měl vést a také vedl úřední správce jmenovaný Povereníctvom pre školstvo a osvetu, jímž se stal M. Bakoš (1914–1972), literární vědec a estetik, autor v roce 1949 vydané knihy „Vývin slovenského verša od školy Štúrovej“. Do nové SAVU automaticky přešel majetek staré SAVU, ústavy a pracovníci staré SAVU.

Nová SAVUV nové SAVU existovaly 3 třídy věd: a) kulturně vědná, rozdělená na fi losofi ckou, historicko-jazykovědnou, sociografi ckou a právnic-kou sekci, b) přírodovědecká a technická se sekcemi matematicko--fyzikální, přírodovědeckou, lékařskou a technickou a c) umělecká se sekcemi literární, hudební a divadelní a fi lmová. Prezident republiky měl právo jmenovat první akademiky, kteří měli volit předsednic-tvo akademie. Od března 1946 fungoval Filosofi cký ústav – ředitel I. Hrušovský (1907–1978), Historický ústav – B. Varsík (1904–1994), Zeměpisný ústav – J. Hromádka (1886–1968), Sociografi c-ký ústav – J. Stanislav (1904–1977), Národopisný ústav – A. Meli-charčík (1917–1966), Pedagogický ústav – O. Pavlík (1916–1996), Literárněvědný ústav – M. Pišút (1908–1984) a Jazykovědný ústav – E. Pauliny (1912–1983). Výzkum probíhal výlučně v oblasti spole-čenských věd. S technickými, přírodovědeckými a lékařskými ústavy

Slovenská akadémia vied

14_15_Jindra.indd 1414_15_Jindra.indd 14 12/8/2017 10:34:13 AM12/8/2017 10:34:13 AM

Listy 15

se počítalo v budoucnu. Povereník školstva a osvety L. Novomeský (1904–1976) požádal vedení SAVU o profesní charakteristiky osob přicházejících v úvahu na členství ve SAVU. Charakteristiky mělo povereníctvo předložit prezidentu E. Benešovi, který jediný měl prá-vo jmenovat akademiky. Šlo o tyto kandidáty: I. Hrušovský (fi losof ), J. Bakoš (orientalista), J. Stanislav (slavista), A. Štefánek (sociolog), K. Kizlink (právník), A. Záturecký (právník), J. Hronec (matema-tik), D. Andrusov (geograf ), L. Dérer (lékař), Š. Bella (hydrolog), I. Krasko (básník), B. Slančíková-Timrava (spisovatelka), A. Moyzes (hudební skladatel), E. Suchoň (hudební skladatel), A. Bagár (herec a režisér) a K. Sokol (malíř). Jmenování prezident Beneš stále odda-loval, protože SAVU pokládal za projev zbytečného slovenského se-paratismu. Jmenování akademiků se nikdy neuskutečnilo, což mělo pro fungování SAVU nepříjemné následky. Akademie fungovala až do svého zániku v roce 1953 jen v provizorním režimu a byla orga-nizací plně závislou na státní moci.

Po Únoru 1948Historická událost převzetí politické moci komunistickou stranou v únoru 1948 se pochopitelně odrazila i v SAVU. KSČ dala ne-pokrytě najevo, že nemá zájem o svobodu a nezávislost vědeckého bádání. Věda měla naopak napomáhat propagandistickým a ideo-logickým cílům nového režimu. Upnutí na autonomii a vědeckou svobodu se považovalo za nepřátelský a reakční postoj. Podle režimu měli ve vědeckém výzkumu zůstat jen pracovníci ochotní plně se podřídit ideologickým požadavkům nového režimu, což znamena-lo osvojit si ideologii marxismu-leninismu. Akademická pracoviště byla zasypávána nařízeními a ideologové řečnili o nové socialistické vědě, ale reálné změny byly minimální. SAVU stále neměla přírodo-vědné a technické ústavy, které by mohly pracovat na řešení aktuál-ních hospodářských problémů. A pokud jde o existující humanitní ústavy, ty byly daleky toho vychovávat socialistické vědce na bázi marxismu-leninismu. Únor 1948 přinesl posun v problému jmeno-vání členů SAVU. Prezident Beneš nakonec v květnu podepsal jme-nování akademiků a dekret o tom poslal na Úřad vlády. Jmenovaní akademici patřili k vědecké a umělecké elitě Slovenska, ale žádný z nich nebyl členem ani sympatizantem komunistické strany. Akade-mici tedy nebyli uvedeni do funkcí. Vedení SAVU bylo vyzváno, aby urychleně navrhlo nové kandidáty – komunisty či prokomunisty. V červnu 1948 podpis Beneše na dokumentech už nic neznamenal. Úřední správce SAVU M. Bakoš se vzdal své funkce a současně na-vrhl, aby vznikl pětičlenný správní sbor, který by vedl SAVU až do jmenování nových členů a předsednictva. Povereníctvo tento návrh přijalo a povereník Novomeský jmenoval sbor, jehož předsedou se stal marxistický sociolog A. Sirácky (1900–1988). Členy sboru dále byli M. Bakoš, I. Hrušovský, Š. Luby a M. Chorváth (1900–1982). Sbor se v únoru 1950 rozšířil o historika a člena ÚV KSS M. Go-siorovského (1920–1978), rektora bratislavské techniky J. Gondu (1905–1993) a neurologa J. Červenáčka. Správní sbor rekonstruoval akademii. Ustanovil tři samostatné složky: prezidium, vědecké ústa-vy a podniky (knihkupectví, vydavatelství a čítárna knih). V lednu 1949 byli znovu jmenováni ředitelé (předsedové) ústavů: Filosofi c-kého I. Hrušovský, Historického A. Huščava (1906–1969), Jazy-kovědného E. Pauliny, Literárně vědného M. Bakoš, Slovanského A. Isačenko (1910–1978), Sociografi ckého, event. Ústavu sociálního výzkumu A. Sirácky a Zeměpisného J. Hromádka. Kromě Sirácké-ho a Hrušovského nebyli tito ředitelé přesvědčení marxisté. Vznikly i nové ústavy: Psychologický s ředitelem A. Juráským a Biologický (biologická stanice v Šamoríně) s ředitelem O. Feriancem. Š. Luby prosadil vznik Ústavu pro právní vědy a ekonomii s předsedou K. Rebrom (1912–2000). Ovšem žádný z nových ústavů dlouho ne-fungoval, nejvýš do roku 1951. Založením nových ústavů se SAVU snažila vymanit z vlastivědného charakteru. Je známo, že větši-na slovenské vědecké obce a zejména starší generace nepovažovala

marxismus-leninismus za užitečnou vědeckou teorii. Skutečně pře-svědčených marxistů, resp. stalinistů, bylo mezi vědci velmi málo.

Od 2. poloviny roku 1949 (po sjezdu KSČ) zesílil tlak na věd-ce v oblasti ideologie. Správní sbor SAVU vědce omlouval, že ne-dokážou tak rychle přejít na pozice marxismu-leninismu a histo-rického materialismu. I. Hrušovský zaslal všem ústavům koncem května 1950 oběžník s referátem generálního tajemníka ÚV KSS Š. Baštovanského (1910–1952), který měl na IX. sjezdu KSS referát obsahující hlavní zásady kulturní a vědecké politiky na Slovensku. Už 6. června vzešla z plenární schůze vědeckých pracovníků SAVU resoluce (jí předcházela kritika a sebekritika dosavadní činnosti). V resoluci se účastníci ztotožnili s usnesením sjezdu KSS, v němž se konstatovalo, že probíhá boj s buržoasním nacionalismem a že jde o účinné spojení dělnické třídy s inteligencí. V resoluci se mj. ado-ruje sovětská věda, kterou SAVU nahlíží jako svůj vzor a považuje ji za nejlepšího spojence. Dále se v resoluci praví, že SAVU se musí zbavit vědeckého isolacionalismu a že chce spolupracovat s českými a sovětskými pracovišti a jejich pracovníky. Aby SAVU zvládla úlo-hy plynoucí pro ni ze sjezdů KSČ a KSS, jmenovalo povereníctvo v říjnu 1950 dalších 11 vědců ze Správního sboru SAVU. Úlohou nového vedení SAVU bylo zaměřit se na rozvoj přírodních, tech-nických a lékařských věd. V rámci tohoto záměru vznikl v Košicích Ústav veterinárního lékařství a v Bratislavě Ústav pro přírodní vědy a Ústav lékařských věd.

Za boj proti buržoasnímu nacionalismu ve SAVU měl být zod-povědný L. Novomeský, který však od roku 1951 byl v politické nemilosti. Postupně přišel o všechny politické funkce pro obvinění z nacionalismu a ze sympatií k ľudáctví. Stal se spolu s G. Husákem, V. Clementisem a dalšími obětí politických procesů. Od dubna 1951 byl novým správcem SAVU Lev Hanzel, a to už byl Novomeský za-tčený. Obvinění Novomeského vrhlo stín na celou SAVU, v níž byl Novomeský angažován. Nastala doba kádrování. Prověrky měly pro-bíhat souběžně s kampaní na reorientaci vědeckých pracovníků na marxisticko-leninské metody práce. Členové vedení SAVU se dis-tancovali od Novomeského. Boj proti buržoasnímu nacionalis-mu ovládl celou akademii. V SAVU pracovala kádrová komise Povereníctva školstva, vedy a umenia. Ta rozdělila pracovníky akademie do tří skupin: na ideologické nepřátele, vědecky bez-cenné pracovníky a pracovníky snažící se přeorientovat. Koncem července bylo propuštěno 14 vědeckých pracovníků, tedy skoro čtvrtina všech vědců ve SAVU. Při prověrkách se nehledělo na odbornost, spíše na minulost prověřovaných, a tak ze SAVU mu-seli odejít její zasloužilí pracovníci jako Ľ. Novák a E Pauliny. Další byli přeřazeni na podřadnější místa nebo museli absolvovat ideologické školení. I přes tyto okolnosti byl začátek 50. let pro SAVU úspěšný, neboť si upevnila pozici vedoucí vědecké institu-ce na Slovensku. Od věčného rivala Matice slovenské získala růz-ná cenná zařízení. Postavení SAVU nahrál nový zákon o vysokých školách, podle něhož se profesoři měli plně věnovat výuce, takže jim nezbude čas na vědu.

V plánech na reorganizaci vědy v ČSR byla idea Slovenské aka-demie věd jako součásti centrální ČSAV. Idea naprosto suverénní SAVU se ukázala jako nereálná, mj. pro slabé vědecké výsledky. Od roku 1951, zejména v roce 1952, se v Praze jednalo o výše zmíněné reorganizaci vědy v republice. Tématem pro speciální komisi bylo zřízení akademie podle sovětského typu. Československá akademie věd byla zřízena zákonem č. 52 v listopadu 1952. Její součástí se stala Slovenská akademie věd zřízená zákonem SNR č. 1 z ledna 1953 jako nejvyšší národní a regionální slovenská instituce. SAV byla bu-dována podle vzoru republikových akademií SSSR. Ze SAVU přešly do SAV ústavy v průběhu roku 1953, nejpozději Filosofi cký, Astro-nomický a Archeologický ústav. Roku 1953 začala nová éra sloven-ské vědy a techniky.

Jiří Jindra, emeritus ÚSD AV ČR, v.v.i., foto: archiv redakce

14_15_Jindra.indd 1514_15_Jindra.indd 15 12/8/2017 10:34:17 AM12/8/2017 10:34:17 AM

16 Listy

Je posledný októbrový víkend, posledná sobota v mesiaci. Budík zvoní presne o piatej ráno.

Dosť skoro. Ale možno už aj neskoro. To záleží

na situácii. Skoro by som opomenul dôležitý fakt.

Veď dnes je 28. október.

Čo to znamená?

Pre generácie staršie odo mňa je to pravdepodobne jasné, pre tie mlad-šie to až také jasné byť nemusí. Nie

som asi sám, keď poviem, že záujem o his-tóriu upadá. Proste to tak je, je to fakt. Nie veľmi potešujúci. Teda pre tých, ktorí ešte netušia, 28. október je jeden z najvýz-namnejších sviatkov v novodobej histórii Slovenska a Česka. Parafrázujúc slová An-dreja Hlinku je po tisícročnom nevydare-nom manželstve s Maďarmi čas na spoloč-ný štát Slovákov a Čechov. V noci z 27. na 28. októbra 1918 spísal Dr. Alois Rašín stručný zákon, ktorý mal zabezpečiť konti-nuitu právneho poriadku v novovzniknu-tom štáte a diskontinuitu ideovú. Tomuto predpisu sa bežne hovorí aj „recepčná nor-ma“. V ten deň vznikla prvá Českosloven-ská republika. Nie všade sa táto informácia dostala a Slováci sa k novovzniknutému štátu ofi ciálne prihlásili až 30. 10. tzv. Martinskou deklaráciou. Slováci a Česi vyjadrili svoje kolektívne právo, ktoré ply-nie z medzinárodného práva, a to právo národa na sebaurčenie. Oba tieto bratské národy sa ocitli v demokratickom ústav-nom zriadení – priveľká zmena po pred-chádzajúcich obdobiach. Význam tomuto

Vrátim sa k môjmu rannému budíku. Prečo som tak skoro vstával? Batoh zba-lený, výstroj nachystaný, raňajky v bruchu a zrazu sedím vo vlaku. Vonku ešte tma. Po takmer hodine jazdy sa pomaly rozvid-nieva, ale slnko nikde. Všade len hmla. Je osem hodín a dvadsať minút. Vystupujem. Stanica Štrba. Takmer o pol hodiny pri-chádzam zubačkou na Štrbské pleso. To je môj dnešný východiskový bod. Ráno na Štrbskom plese je chladné, hmlisté. Je to už zimné brieždenie, ale slnko sa schováva za bielosivou vatou, ktorá ho nechce pustiť k moci. Málo ľudí, len kde-tu nejakí bež-ci, avšak veľa policajtov. Dnes sa totiž koná v Tatrách summit Globsec, ale to som sa dozvedel až neskôr. Prichádzam k rázcestiu pri Heliose, opúšťam asfalt a moje kroky už vedú lesnou cestou. Po asi 20 minú-tach stúpania vidím pri Trigane veľký sud s horúcou medovinou. Celkom milé prek-vapenie, ktoré v zime určite zahreje. Prís-pevok je v podstate dobrovoľný, ale slogan ma pobavil aj tak: „nepoctivý pije zdarma, dobehne ho vlastná karma.“ Ja sa však nezastavujem a pokračujem ďalej.

Pred desiatou hodinou prekračujem lávku ponad tatranský potok s priezračne

Prvý nádych zimy

dňu nech si priradí každý sám, v mojich očiach je tento deň bránou k samostat-nosti Slovenska. Podľa môjho názoru je poľutovaniahodné, že na Slovensku sa ten-to sviatok ofi ciálne neeviduje ako sviatok štátny, tak ako v Českej republike.

Pripomenúť si tento významný deň je dôležité a keby som tak neurobil aj v tom-to článku, bolo by to z mojej strany nedô-stojné. Ale prvotný obsah článku mal byť iný...

Pred Horským hotelom Popradské pleso

16_17_Masaryk Tatry.indd 1616_17_Masaryk Tatry.indd 16 12/7/2017 11:04:26 AM12/7/2017 11:04:26 AM

Listy 17

čistou vodou. To znamená len jedno, som tu. Kde? Pri Popradskom plese predsa. „Dnes je tu celkom rušno,“ hovorím si. Pred Horským hotelom Popradské pleso je pristavené terénne auto dobrovoľných horských záchranárov, sú tu prví návštev-níci, ale aj samotní záchranári so svojím predsedom Jarom Švorcom. Po schodoch vyjdem na terasu hotela, kde sa stretávam s legendárnym tatranským reportérom Jožom Kubánim. Popritom, ako sa pre-obliekam a on si nastavuje kameru, sme sa dali do reči. Priateľsky mi podáva ruku, zhovárame sa o počasí, o sezónnej uzávere, ale aj o dnešnej akcii na Popradskom plese. Dnes sa tu totiž uzatvára letná turistická sezóna a zamykajú sa doliny. Doslova. Onedlho sa okolie plesa zaplní ľuďmi a pri brehu vchádzajú do vody potápači. Veľmi im nezávidím tú ľadovú vodu na tele. Kompetentní im už podávajú veľký kovový kľúč od tatranských dolín, ktoré pomyselne uzamknú tým, že kľúč položia na dno plesa. A je tam. Potápači sa stratili pod vodou spolu s ním. Už si len pamätať, kam ho položili. A v polovici júna ho opäť vylovia a Tatry ním odomknú. Okrem iného sa tu koná aj sprievodný program pre deti aj dospelých. Ale ako ja často hovorím: „nie je čas strácať čas!“

Lúčim sa s Jožom, ktorý ide strihať videá na reportáž, v ktorej sa okrem iných objavím aj ja. Pokračujem lesným, avšak úplne zasneženým chodníkom vyššie. To, či to bol dobrý nápad, ešte neviem. Pri traverze smerom na Žabie plesá začínam svoje rozhodnutie prvýkrát ľutovať a uva-žujem o návrate späť. Ľudí tu je oproti dňom s ideálnym letným počasím žalostne málo, teda skôr nikto. Míňam len partiu Maďarov a oproti mne idú dvaja muži. Chodník, ktorý mi pred chvíľou v snehu vyšliapali, už neexistuje. Vietor ho zavial snehom. Miestami sa do bielej periny pre-padávam po kolená. Vietor je taký silný, že v nárazoch dosahuje vyše 100 kilometrov za hodinu.

Som pri Žabích plesách, ktoré vidím prvýkrát zamrznuté. Oproti svojej zvyčaj-nej modrej farbe sú dnes biele. Onedlho ide oproti mne partia ľudí, ktorí to pod-ľa vlastných slov vzdali. Stretávam muža s nosidlami na chrbte. Presne takými, aké nosia vysokohorskí nosiči a chatá-ri. Tento muž má naložených približne 35 kilogramov. Púšťa ma pred seba, lebo on ide pomalým krokom. Nečudujem sa mu. Zdá sa, že prichádza kritický úsek. Miesto, kde minulé leto vybudovali želez-né schody a zabezpečili ho viacerými reťa-zami než dovtedy. Dnes je tu však len ska-la, ľad a prašan. K tomu vietor taký silný, že je miestami ťažké sa udržať na nohách.

V duchu si nadávam, načo som sem šiel. Ale nakoniec prekonávam aj túto nároč-nú prekážku. Viem, že cieľ je už len kúsok odo mňa, som tu tento rok už tretíkrát. V lete tento kúsok prejdem za 15 minút, dnes mi to trvá skoro hodinu. Finiš je nielen na dosah, ale aj na obzore.

Chata pod Rysmi. Vchádzam dnu. Človeka hneď prekvapí príjemné teplo a len málo ľudí. Všetci oddychujú. Kú-pim si čaj s rumom a sadnem si k dvom chalanom o trochu starším odo mňa. Po-stupne sa začneme zhovárať a zoznamo-vať, avšak oni už pomaly odchádzajú. Neviem, čo ma v tej chvíli hreje viac. Či je to teplo sálajúce z veľkých keramických kachieľ, alebo to je ten čaj s rumom. Ale atmosféra je tu skutočne jedinečná. Von-ku je doslova besné počasie, keď človeka facká vietor so snehom, a vnútri čarokrás-ne. Chatári sa ma pýtajú, či som stretol nosiča. Ten zmorený onedlho vchádza do chaty. Hneď idem za ním, zoznámime sa a spoločne si pochutnávame na tom vý-bornom čaji. Zamýšľam sa. Toto je presne to, čo som plánoval takmer vždy, keď som bol v Tatrách počas leta. Rozlúčiť sa s let-nou sezónou na Chate pod Rysmi, nech je počasie akékoľvek. A vôbec to neľutu-jem. Je aj chuť ostať tu dlhšie a prespať do ďalšieho dňa, avšak povinnosti volajú. A aj čas už pokročil. So všetkými sa po-zdravím a vchádzam opäť do zasneženého kráľovstva.

Hneď pred chatou stretávam ďalších štyroch nosičov. Keď ma obídu, začínam schádzať dolu. Trochu som sa obával cesty späť, ale nakoniec je to úžasné. Dolu zasneženým svahom v podstate bežím. Je tu prašan, škoda, chýbajú už len lyže. Onedlho som opäť pri Pop-radskom plese a na ceste k Štrbskému. Pomaly sa začína stmievať, medovinka už tiež odišla. Poslední turisti schádzajú spolu so mnou a kým prídem na Štrbské pleso, Tatry sa ponoria do tmy. A tým končí aj dnešná správa o poslednom „letnom“ turistickom víkende. Zimná sezóna sa môže začať!

Text a foto: Marek Masarik

Chata pod Rysmi

Smerom k Žabím plesám

A ide pod vodu...

Zimná idylka na ceste k Popradskému plesu

16_17_Masaryk Tatry.indd 1716_17_Masaryk Tatry.indd 17 12/7/2017 11:04:33 AM12/7/2017 11:04:33 AM

18 Listy

Pobaltsko – územie medzi Ruskom a Západom, Baltickým morom a borovicovými lesmi,

medzi gotikou z pálených tehál a secesiou, medzi stredovekou

krásou a novodobým hektickým rozvojom s digitálnymi

technológiami. Územie ťažko skúšané vo svojej nepokojnej

histórii plnej zvratov. Územie, na ktorom po stáročia vznikal autentický, originálny folklór,

ktorý vás chytí za srdce. Stáročná hudobná tradícia ľudových

zborových telies a spevu folklórnych a vlasteneckých piesní ako výrazu hrdosti,

nezlomnosti a nenásilného odporu „spievajúcich revolúcii“ voči

útlaku, spoločná pre všetky tri pobaltské národy.

Estónci, Lotyši a Litovci 23. augus-ta 1989, v deň 50. výročia paktu Molotov – Ribbentrop, hromadne

demonštrovali za slobodu a ukončenie okupácie Sovietskym zväzom. Milión ľudí spojilo svoje ruky a vytvorilo 675 kilomet-rov dlhú živú reťaz z Tallinu cez Rigu až do Vilniusu. To bol prvý krok Pobaltska do Európy. Napriek nevôli voči Rusom zostáva ruština stále dorozumievacím jazy-kom (vedľa pomaly nastupujúcej anglič-tiny), Litovci, Lotyši a Estónci si totižto navzájom nerozumejú. Spoločným a cit-livým problémom zostáva aj vzťah k rus-kej „menšine“, ktorá tvorí napríklad len v Rige viac ako 50 percent obyvateľstva mesta.

Táto zvláštna atmosféra a kultúrna zmes s prvkami postsovietskych dozvukov a zároveň turbulentného rozvoja na poza-dí tisícročnej histórie priťahuje množstvo zvedavých turistov a neustále prekvapuje svojím bohatstvom.

A tak sa pozvanie k hoci krátkej náv-števe Vilniusu a Rigy jednoducho nedalo odmietnuť…

VilniusVilniuské Katedrálne námestie je zaliate slnečnými lúčmi neskorej jesene a je plné korzujúcich, sviatočne vyobliekaných ľudí, ktorých pre toto ročné obdobie ne-zvyčajne pekné počasie zlákalo k nedeľnej prechádzke starým mestom. Domáci sa v uliciach svojho hlavného mesta miesia s hosťami a hŕstkami turistov. Kaviarničky a reštaurácie v krivolakých uličkách starého mesta praskajú vo švíkoch. Na nárožiach postávajú osamelí muzikanti s klobúkom či pokladničkou položenou pri nohách. Dvojica dôchodcov na lavičke muzicíruje – „déduška“ preluduje na klarinete, „bá-buška“ otáča stránky zošitku s notami. Na blšom trhu môžete nakúpiť všetko možné aj nemožné. Od pletených čapíc, svet-rov, rukavíc a jantárových šperkov až po matriošky a staré vojenské vyznamenania z časov Veľkej vlasteneckej vojny.

Slnečný svit pôsobí ako zjavenie po nekonečných dažďoch tohtoročnej jesene. Výdatných dažďoch, ktoré vyvolali proce-sy erózie a narušili tak statiku hradného vrchu s Gediminasovou vežou. Vežou

Na skok v Pobaltsku 1. časť

18_19_Pogran.indd 1818_19_Pogran.indd 18 12/7/2017 11:20:04 AM12/7/2017 11:20:04 AM

Listy 19

nazvanou podľa veľkokniežaťa Gedimi-nasa, za ktorého vlády sa v 14. storočí stala z Litvy európska veľmoc. Táto červená osemboká veža postavená z tehál, na ktorej streche vlaje litovská trikolóra, sa stala symbolom Vilniusu. Týči sa na hradnom vrchu vysokom 48 metrov, vypínajúcom sa nad sútokom riek Neris a Vilnia.

Farby trikolóry symbolizujú bohatstvo a históriu Litvy. Žltá lány obilia a lesk jantáru, zelená nekonečné husté lesy, ktoré tvoria takmer tretinu územia Litvy. Červená zase krvavé obete Litovcov, ktorí položili svoj život za slobodu a nezávislosť svojej vlasti počas tisícročnej histórie kra-jiny. Naposledy v roku 1991, keď desaťti-síce demonštrantov bránili Televíznu vežu, z ktorej boli vysielané požiadavky na nezá-vislosť Litvy. Sovieti odpovedali vyslaním tankov do Vilniusu a z rúk sovietskej ar-mády tu našlo smrť 14 Litovcov.

Dnes je viac ako polmiliónový Vilnius hlavným mestom prevažne katolíckej Lit-vy, nazývaný niekedy litovským Rímom či najsevernejším barokovým mestom Európy. Vždy bol považovaný za taviaci kotlík kultúr. Napoleonom titulovaný na „Jeruzalem severu“. V čase jeho vojen-ského ťaženia z Pobaltska na Moskvu tu žila ohromná židovská náboženská obec spravujúca 105 synagóg. Celé stáročia bol Vilnius kozmopolitickým a tolerantným mestom, v ktorom nachádzalo azyl a bez-pečie veľké množstvo perzekuovaných ži-dov z najrôznejších kútov Európy. Zlatý vek prinieslo židovskému spoločenstvu 16. a 17. storočie, kedy židia tvorili tretinu obyvateľov mesta, ktoré sa v tom čase nazý-valo Wilne. Ešte na počiatku prvej sveto-vej vojny bol židovský Vilnius pulzujúcim a prosperujúcim mestom. Spolu s druhou svetovou vojnou a nemeckými vojskami vtrhla do Vilniusu hrôza. Z pôvodných 220 000 vilniuských židov prežilo peklo holokaustu 6000 osôb. Z veľkého množ-stva synagóg sa zachovala jedna jediná!!!

V súčasnosti žije v meste asi 4000 židov, ktorí tu v roku 1991 opäť založili židovskú náboženskú obec. 23. september je dnes

v Litovskej republike ofi ciálnym štátnym sviatkom – pamiatkou na zničenie vilnius-kého geta. Spomienka na židovskú histó-riu Vilniusu je „skúšobným“ kameňom na litovskej ceste do Európy.

Staré mesto, ktoré bolo v roku 1994 vyhlásené za svetové kultúrne dedičstvo UNESCO, je jedinečné a patrí k najväč-ším pamiatkovo chráneným mestským územiam v strednej a východnej Európe. Vládne mu architektúra južných krajín. Renesančné nádvoria a zvlnené barokové siluety 40 kostolov vám pripomenú atmo-sféru a ducha ďalekého Talianska. Filigrán-sky kostol sv. Anny postavený z 33 typov rôzne tvarovaných pálených tehál spolu so samostatne stojacou zvonicou a chrámom sv. Bernarda tvorí významný a pozoru-hodne zachovaný súbor gotických stavieb. Traduje sa, že keby to bolo možné, bol by si ho Napoleon preniesol vo svojich dla-niach do Paríža, tak sa mu páčil.

Prepletáme sa kľukatými uličkami staré-ho mesta. Zapadajúce slnko zláti pastelové fasády domov a žlto-biele veže chrámov. Cesta nás dovedie až k hradbám k Bráne Aušros – „Bráne úsvitu“, poslednej za-chovanej bráne mestského opevnenia. Klasicistická kaplnka nad oblúkom brány v sebe ukrýva údajne zázračný obraz Milo-srdnej Matky Božej, zasadený do rámu z pozláteného striebra. Je to obľúbené pútnické miesto mnohých veriacich kato-líkov z celej východnej Európy. Pod ob-lúkom brány sedí na studenej kamennej dlažbe žobrák, vystiera ruky a očami prosí o pomoc.

Aj keď je momentálne Vilnius najrých-lejšie sa rozvíjajúcim regiónom Pobaltska (svedčí o tom rozrastajúca sa štvrť mrako-drapov, tzv. „vilniuský Manhattan“ na horizonte na druhom brehu rieky Neris), je jasné, že Litovská republika zápasí aj s celým radom politických, ekonomických a sociálnych problémov.

Za mestskými hradbami akoby začínal iný svet. Otlčené chátrajúce fasády domov bez pastelových farieb a ozdôb. V malom parčíku s verejnými toaletami znie rušt ina

a potuluje sa hlúčik „podozrivých“ indi-víduí s červenými nosmi. Korpulentná pani obsluhujúca toalety nijak nereaguje na naše „hello!“. Po zaplatení „vstupné-ho“ nám zamračene pomocou bzučiaka otvára prístup k záchodom. Nereaguje ani na naše „dasvidánia!“, keď opúšťame jej kráľovstvo. Nestojíme jej ani za mrknutie okom.

Myslím si, že minimálne jeden aspekt litovskej nátury bude nie nepodobný a veľmi blízky českej schopnosti pozerať sa aj na vážne veci s určitým nadhľadom a humorom. Svedčí o tom veľká záľuba vo vtipoch a premenovávaní miestnych názvov rôznymi prezývkami, ako aj vznik Nezávislej republiky Užupis, nachádzajú-cej sa na území jednej z najstarších pred-mestských štvrtí Vilniusu na polostrove, ktorý vytvára ohyb rieky Vilnia. Po vyhlá-sení litovskej nezávislosti sa táto časť mes-ta stala domovom umelcov, hudobníkov, hercov a intelektuálov, skrátka najrôznej-ších silných individualít. Táto „vybraná“ spoločnosť vyhlásila 1. apríla 1997 „Nezá-vislú republiku Užupis“ s voleným prezi-dentom a vlastnou „ústavou“ (ktorá obsa-huje napríklad paragraf o tom, že „každý má právo byť nešťastným a nepocho-peným“) a „sídlom vlády“ ako aj štyrmi vlajkami – pre každé ročné obdobie inou. Užupis – republika, v ktorej žije asi 7000 ľudí, láka turistov k návštevám svojich kaviarní a galérií zmesou anarchie a idyly. Pravidelne sa tu konajú radostné karne-valy, umelecké happeningy a najrôznejšie festivaly. 21. marca sa tu každoročne slávi samozvaný „Nový rok“ so symbolickým „pálením všetkých predsudkov“. Mnohí pôvodní obyvatelia Republiky sa obáva-jú, že s prílivom stále väčšieho množstva novodobých zbohatlíkov, pre ktorých je atmosféra slobody a výnimočnosti veľmi lákavá, stratí Užupis časom svoje čaro. Ale i na to je v ústave „nezávislej republiky“ paragraf, podľa ktorého: „Človek nemá právo usilovať o večnosť“…

Text a foto: Miro Pogran

18_19_Pogran.indd 1918_19_Pogran.indd 19 12/7/2017 11:20:42 AM12/7/2017 11:20:42 AM

20 Listy

Come back skupiny ABBA - muzikál Mamma Mia!

Keď dvaja šikovní švédski muzikanti Björn Ulvaeus a Benny Anderson začali komponovať hudbu pre svoju kapelu, isto netušili, že sa ich nahrávky vyšplhajú na vrchol hudobných rebríčkov celého sveta. Pribrali do svojej skupiny výborné speváčky Agnethu Fältskogovú a Anni-Frid Lyngstedovú

a z iniciálok ich krstných mien vznikol názov ABBA. Za desať rokov pôsobenia, od roku 1972–1982, predali obrovské množstvo platní a vysielali ich všetky rozhlasové i televízne stanice.

Svet ich zaregistroval po víťazstve v súťaži Eurovision Song Contest so skladbou Waterloo. Žiaľ po 10 rokoch sa rozišli nielen obidve manželstvá, ale aj ukončili svoju umeleckú činnosť.

Uplynulo 25 rokov od ich víťazného triumfu so skladbou Waterloo, keď britská producentka Judy Craymerová prišla na nápad ako prinavrátiť do povedomia zašlú slávu tejto

kapely. Veď na jej pesničkách, z ktorých sa rokmi stali hity Honey, Honey, Money, Money, Money, Mamma Mia, Chiquitita, Under Attack, S.O.S. či I Have A Dream vyrastala staršia i stredná generácia aj u nás, v bývalom Československu. A tak nádherná rytmická ab-bácka muzika dostala nový spôsob umeleckého spracovania formou muzikálu. Nesie názov Mamma Mia! jednej skladby z ich repertoá-ru. Toto príznačné zvolanie – Mamička moja! alebo Prepánajána! sa vyderie z hrdla prekvapenej matky Donny, ktorá deň pred sobášom svojej dcéry Sofi e vidí pred sebou troch bývalých milencov. Sofi a ich pozvala na svadbu v nádeji, že sa konečne dozvie, kto je jej otcom, keďže to pred ňou matka celých dvadsať rokov tajila. Ak by Sofi a neobjavila matkin denník, isto by ich nedokázala nájsť. Pozvanie prijali všetci traja potenciálni otcovia netušiac, čo ich na gréckom ostrove, kde pred rokmi strávili milostné dobrodružstvo s jej mat-kou, čaká. Či je Sam jej skutočným otcom, sa s istotou nedozvie, no zistí, že má jej matku úprimne rád a ona jeho lásku opätuje. Vlastne tento humorný príbeh je nielen o láske muža k žene, ale aj dcéry

k matke a naopak. Sledovanie citlivého deja podporeného nádher-nou hudbou, v perfektnom hereckom, speváckom i tanečnom ob-sadení takými muzikálovými hviezdami, ako je Katarína Hasprová či Soňa Norisová v úlohe Donny, Romana Dang Van alebo Miro-slava Drínová ako Sofi a, Jana Hubinská či Sisa Sklovská ako Don-nina kamarátka Tanja, Jeanette Švoňavská či Zuzana Vačková ako druhá Donnina kamoška Rosie sa stáva zážitkom. Za ich výkonmi nezaostávajú ani mužskí protagonisti, v úlohe bývalého milenca Sama vidíme Róberta Haláka alebo Marcela Ochráneka, Harryho stvárňuje Martin Kaprálik, Billa si zahrá Peter Kočiš v alternácii s Pavlom Plevčíkom a Dárius Koči, ktorý sa vystrieda s Patrikom Vyskočilom, spievajú Sofi inho snúbenca Skya. Textárovi Martinovi Sarvašovi sa podarilo pretlmočiť texty 25 piesní tak majstrovsky, že sa pomocou nich dej nielen posúva dopredu, ale sa v nich ob-javujú vtipné, humorné momenty zo súčasnosti. Tento dojímavý, moderný príbeh o láske, už na prvých dvoch premiérach naznačil, že bratislavská Nová scéna s pričinením invenčného režiséra Svetozára Sprušanského obohatila svoj repertoár o ďalšie obľúbené dielo, ktoré bude ťahákom pre divákov po viacero sezón.

Anna Sláviková, foto: archív autorky

Katarína Hasprová v hlavnej úlohe Donny

20_21_Slavikova.indd 2020_21_Slavikova.indd 20 12/8/2017 9:13:36 AM12/8/2017 9:13:36 AM

Listy 21

Zuzana Vačková, Katarína Hasprová, Miroslava Drínová,

Dárius Kočí,Sisa Sklovská

Sisa Sklovská, Katarína Hasprová, Zuzana Vačková

Katarína Hasprová, Zuzana Vačková, Sisa Sklovská

Jana Hubinská, Soňa Norisová, Jeanetta Švoňavská

Katarína Hasprová, Miroslava Drísová

20_21_Slavikova.indd 2120_21_Slavikova.indd 21 12/8/2017 9:13:49 AM12/8/2017 9:13:49 AM

22 Listy

„V šetky súťažiace tímy sa zídu v piatok večer na ofi ciál-nom otvorení festivalu, kde si vylosujú svoj žáner. Obvykle sú na výber dva rôzne žánre. My sme si

tento rok vylosovali žánre Ryba na suchu a Rodinný fi lm, ale vybrali sme si radšej Rybu na suchu, lebo nám to je bližšie,“ hovorí Valentín Kozaňák, režisér tímu. „Po výbere žánrov sa prečítajú povinné kritériá, ktoré sú pre všetky tímy jednotné a musia sa objaviť v každom zo súťažných fi lmov. Tentoraz bola povinná postava Martin Roop – športovec, povinná rekvizita maslo a povinná veta: Chcem byť sám. Film nemôže byť dlh-ší ako 7 minút,“ približuje pravidlá skúsený režisér. Skúsený preto, lebo sa už so svojím tímom zúčastnil troch festivalov v Bratislave a dvoch v Prahe. Z tých bratislavských si KEKS do-konca odniesol aj niekoľko cien. Napríklad za najlepší scenár, najlepšiu kameru, najlepší strih alebo najlepšie použitú hlavnú

postavu. No a na budúci rok uvažujú dokonca o účasti na fes-tivale v Brne, kvôli zmene prostredia, ktoré je vždy novou in-špiráciou, ak o prezradil kameraman a strihač Jakub Chochuľa.

Po vylosovaní tém sa všetky tímy presunú väčšinou do pro-stredia, kde potom tvoria, alebo do rôznych reštaurácií a kaviar-ní v meste, kde vzniká základný príbehový scenár. „Scenár je ob-vykle spoločným dielom. V tomto ohľade vládne v našom tíme demokracia. Každý môže prísť s nápadom, každý člen tímu sa k nemu môže vyjadrovať. Z rôznych nápadov sa potom vybe-rie ten najlepší, ktorý sa spracuje ďalej do podoby dialógov. Isté je len to, že kompletný scenár musí byť hotový najneskôr do soboty do rána,“ ako nám objasnila spoluautorka dialógov Mariana Neu-manová. „No a v sobotu sa už začína natáčať. Exteriéry robíme ob-vykle ako prvé, aby sme stihli denné svetlo a interiéry si nechávame až na večer. Tento rok sme pre fi lm potrebovali viacero záberov z centra

Filmový festival 48 Hour Film Project

48 Hour Film Project, najväčšia časovaná svetová fi lmová súťaž svojho druhu, oslavuje tento rok 16. výročie svojho založenia. Súťaž sa po prvýkrát uskutočnila

v roku 2001 v americkom hlavnom meste Washingtone s jediným súťažiacim tímom. Postupne sa ale tento projekt stal kultúrnym fenoménom a rozšíril sa až na 3000 fi lmov ročne do 125 miest po celom svete. A medzi tieto mestá už patria aj Praha,

Brno a Bratislava. Pražský festival, ktorý si tento rok pripísal už svoj siedmy ročník, sa konal cez víkend 20.–22. októbra 2017 v priestoroch známeho hudobného klubu Chapeau Rouge. A aby sme zistili, ako taký 48-hodinový festival vlastne prebieha, rozhodli sme sa ho stráviť s jedným zo 40 prihlásených účastníkov, so slovenským

fi lmovým tímom KEKS Production.

Zvukár v akciiPrvé zábery na námestí Republiky

22_23_Duben.indd 2222_23_Duben.indd 22 12/8/2017 9:20:19 AM12/8/2017 9:20:19 AM

Listy 23

mesta ako metro, námestie, železničnú stanicu alebo plaváreň. Inte-riéry sme natáčali hlavne v podzemných katakombách priamo v areáli nášho prenajatého štúdia,“ dodáva osvetľovač Noro Mikláš.

„V nedeľu už sa fi lm hlavne strihá, robia sa postsynchróny, nahráva sa hudba tak, aby boli všetky zložky fi lmu v rovnováhe a ladili dokopy. To už je hlavne práca nášho strihača a režiséra. My herci máme po dvoch nedospatých nociach v tomto čase ob-vykle pokoj. Ďalšie napätie a adrenalín sa dostaví zase až vo fáze, keď sa už hotový fi lm renderuje, aby sme ho mohli odovzdať včas organizátorom festivalu. Tento proces je vždy pomerne zdĺhavý a nikdy nedokážeme presne odhadnúť, kedy skončí. Takže sa nám stáva, že bežíme s fi lmom opreteky centrom Prahy, aby sme to stihli. Aj tento rok sme ho odovzdávali iba päť minúť pred záve-rečným limitom, teda o päť minút pol ôsmej. Pravidlá sú v tomto dosť prísne. Filmy, ktoré sú odovzdané po termíne, sú síce v rámci slávnostného vyhlasovania víťazov premietnuté, ale porota ich už nehodnotí. A to je určite pre každý tím smutná záležitosť, keďže sa na výrobe fi lmu tri dni doslova nadreli,“ povedal nám pred-staviteľ hlavnej postavy Peter Pónya.

Slovenskému tímu KEKS Production sa fi lm našťastie podarilo odovzdať pred limitom, takže sme mali možnosť ho vidieť na vlastné oči v rámci verejného premietania v sobotu 28. 10. 2017 v pražskom kine Royal. A aj napriek tomu, že tentoraz jeho tvorcovia žiadnu cenu nezískali, môžeme aj podľa ohlasu divákov potvrdiť, že ich fi lm s názvom 1499, zaoberajúci sa veľmi aktuálnou témou prílivu imigrantov do Európy, patril rozhodne k tomu lepšiemu, čo sa na tohtoroč-nom festivale vytvorilo. Hlavnú cenu si odniesol český tím One Shot Jakuba Janatku s fi lmom Chleba s máslem. Zo slovenských tímov si jedinú cenu za detskú hereckú pred-staviteľku vo fi lme Honey odniesol tím NK Production režiséra Sama Spišáka, ktorý sa s iným fi lmom v roku 2016 umiestnil na 2. mieste v celosvetovej súťaži v americkej Atlan-te. Víťaz pražského festivalu postupuje do celosvetového kola, ktoré sa uskutoční na budúci rok v Paríži a môže okrem hlav-nej ceny zabojovať aj o účasť na Medzinárodnom fi lmovom festivale v Cannes.

Text a foto: Vladimír Dubeň

Verejné premietanie v kine RoyalStrihanie fi lmu v štúdiu

Ofi ciálne otvorenie festivalu v klubu Chapeau RougeFilm odovzdaný 5 minút pred limitom

Akcia v podzemných katakombách

22_23_Duben.indd 2322_23_Duben.indd 23 12/8/2017 9:20:28 AM12/8/2017 9:20:28 AM

24 Listy

Kysuce dnesNa svoje prvé učiteľské miesto nastupovala sestra na umiestenku na Kysuce. Krásna nová škola, vedľa bytovka pre učiteľov. Pre mňa to bol kraj nových vecí – čučoriedky, podlisniaky (zemiakové babky pečené na platni), drevené domy – to boli tie najzaujímavejšie. Sestra sa stala zástupkyňou riaditeľa, školskú knižnicu vybavila knihami z našej rodinnej knižnice. Kysuce si zamilovala, ale po svadbe sa odsťahovala. A potom som už Kysuce veľa rokov nevidela. Návšteva po dlhom čase bola pre mňa rovnako veľkým prekvapením, aj keď na čučoriedky som už tentoraz nešla. Kysuce sú stále krásne, drevené domy Kysučania presťahovali do skanzenu a postavili si murované, ale je mnoho miest, ktoré stoja za návštevu.

Čadca je miestom dvoch tvárí. Prvá je daná jej polohou na križovat-ke ciest na všetky svetové strany

a tým neúmernou preplnenosťou všetkými druhmi dopravy. Mimoúrovňové križo-vatky sa stavajú a vyzerajú impozantne, ale zatiaľ je z časového hľadiska najistejšia železničná doprava. Tú druhú tvár mesta, kľudnú a pohodovú, nájdeme na pešej zóne a nad ňou. Vďaka našim hostiteľom sme navštívili aj okresný archív a bol to veľmi zvláštny pocit dotýkať sa kroniky, ktorá mala viac ako päťsto rokov. Patrím k ľuďom, ktorí na cestách navštevujú aj cintoríny. Prinášajú výpoveď nielen o živo-te minulom, ale i súčasnom. V Čadci sme nevideli jediný hrob, ktorý by bol zaned-baný, temer všetky boli zakryté mramoro-vou doskou. Cesty za prácou a dlhý pobyt v zahraničí sú tu bežné, ale hroby zostáva-jú stále upravené.

Najznámejším turistickým miestom v okrese Čadca je určite Múzeum kysuckej

dediny vo Vychylovke – Novej Bystrici. Do skanzenu boli prenesené pôvodné drevené stavby z regiónu Kysúc, v nich sú vystavené predmety každodenného života. Vnútorné vybavenie domov je tematicky zamerané, je tu dom drotára, dom kováča, dom výrobcu šindľov, mlyn, dom nevesty, dom, kde sa narodilo dieťa. Všimnite si veľkú drevenú lopatu v dome drotára. Ak novonarodené dieťa bol chlapček, položili ho na lopatu a trikrát vystrčili z okna – svetom, svetom, svetom... A chlapček hneď od narodenia vedel, čo ho v živote čaká.

Niektoré časti skanzenu účinkovali vo fi l-moch, najznámejším sú určite Želary, ktoré sa nakrúcali v okolí vychylovského mlyna.

Pri prehliadke skanzenu skúste spočítať komíny. Obvykle by ich malo byť najme-nej toľko ako domov. Ale tu sú aj domy bez komína, a nevyzerá to na to, že by spadli. Ony na starších domoch ani neboli, vývod dymu končil na povale. Domy sú drevené, pokryté dreveným šindľom, bolo skutočne šťastie,

Zborov nad BystricouStará Bystrica, orloj

že nezhoreli. Komíny sa začali na domoch stavať až na prelome 19. a 20. storočia.

Do skanzenu bola prenesená aj krčma z Korne, ktorá stále slúži svojmu účelu. Dnes je to viac reštaurácia ako krčma, varia sa tu ľudové jedlá z Kysúc, interiér aj vďaka otvorenému ohnisku pôsobí ako príjemné miesto k odpočinku nielen pre chlapov, ktorí si prišli vypiť.

Symbolom skanzenu je Kaplnka Panny Márie, ktorá bola prenesená zo Zborova nad Bystricou. Spolu s ňou boli prenesené aj hroby a železné kríže, ktoré boli vedľa kaplnky.

Po rozhodnutí o výbere kaplnky do skan-zenu bol v Zborove nad Bystricou na začiat-ku 70. rokov postavený nový Kostol Nepo-škvrneného Počatia Panny Márie. Je škoda, že kostol nie je bežne verejne prístupný. Zvonku je pekný, ale interiér je ohromujú-ci. 40 vitráží od Vincenta Hložníka vytvára atmosféru, ktorá mi pripomenula kostol, postavený pri príležitosti návštevy pápeža

24_25_Zajickova.indd 2424_25_Zajickova.indd 24 12/7/2017 1:24:34 PM12/7/2017 1:24:34 PM

Listy 25

v Brazílii. Kostol v Rio de Janeiru je veľ-kosťou s tým zborovským neporovnateľný, ale vitráže a vnútorná atmosféra sú v oboch kostoloch rovnako veľkolepé.

V areáli skanzenu je doma historická les-ná úzkokoľajná úvraťová železnica. Tá tu zvážala drevo z okolitých vrchov, ktoré sú také prudké, že výstavba železnice tradič-nou formou bola nerealizovateľná. Vlak náklad striedavo tlačí a ťahá, výhybky sú v tvare V, tu vlak mení smer jazdy. Napadlo mi, že rušňovodič si musí vykrútiť hlavu, keď vlak ide dozadu. Ale nie je to tak, ruš-ňovodič sedí celý čas bokom k smeru jaz-dy, a tak strieda pohľad cez jedno a druhé plece. Dnes už vláčik preváža len turistov a je atrakciou nielen pre deti.

Bokom od cesty na Vychylovku je nad Novou Bystricou priehrada, vybudovaná na sútoku potokov Harveľka a Riečnica, ktorá slúži ako zdroj pitnej vody pre Žilinu. Nádrž bola dokončená v roku 1989, na jej dne sa nachádzajú obce rovnakého mena – Harveľka a Riečnica. Jediným pamät-níkom je kostol zaniknutej obce Riečnica zo začiatku 20. storočia. Aj keď stojí nad zatopeným územím, z nepochopiteľných dôvodov mal byť zbúraný. V stave, keď už boli navŕtané otvory pre umiestenie trha-viny, sa osvietenému funkcionárovi podari-lo rozhodnutie o jeho zničení zvrátiť. Dnes sa kostol postupne rekonštruuje, v lete sa v ňom konajú stretnutia rodákov zo zanik-nutých obcí. Kostol dnes stojí uprostred lesov a je prístupný len peši po turistickej ceste. V jeho okolí ešte stále žijú ovocné stromy a sú rozpoznateľné bývalé políčka.

Celoslovenskú pozornosť a vášnivé diskusie vzbudil orloj v Starej Bystrici, do-končený v roku 2009. Stavba býva označo-vaná ako najväčšia drevená socha, pred-stavuje sediacu Madonu. Diskusie vzbudil výber bronzových plastík, ktoré sú umiest-nené vo výklenkoch orloja. Je tu Svätop-luk, Pribina, A. Bernolák, Ľ. Štúr, M. R. Štefánik a A. Hlinka. Každú celú hodinu vidíme defi lovať 7 slovenských apoštolov, sú tu svätí Cyril, Metod, Andrej – Svo-rad, Beňadik, Gorazd, Bystrík a Vojtech.

Po skončení odbíjania prišla pracovníčka informačného centra a podala krátky vý-klad k astrolábu. Orloj ako jediný ukazuje tzv. pravý slnečný čas miesta, kde stojíme. A samozrejme existuje preň len jeden čas, žiadne striedanie letného a zimného sa nekoná.

V strede námestia, na ktorom sa orloj nachádza, je socha Michala Archanjela od autora V. Lovišku. Hneď nad námestím je malá príjemná cukráreň, kde predávajú aj pravé slovenské krémeše. (K úplnému šťastiu mi už chýbala len treska v majoné-ze, ale tú v cukrárni nepredávajú.)

Ďalšia zaujímavá zastávka pri putovaní týmto údolím je vo Vlastivednom múzeu v Krásne nad Kysucou, kde sa nachádza expozícia Kysucká odysea, predstavujúca dejiny Kusúc od pravekých ľudí a mamu-tov až po let na Mesiac. Je to tak, Kysuce sa dotkli Mesiaca. Starí rodičia jedného z amerických kozmonautov, ktorí vystúpi-li na Mesiac – E. A. Cernana, veliteľa koz-mickej lode Apollo 17, pochádzali z obce Vysoká nad Kysucou. Výstava zaujme nielen dospelých, ale je vhodná i pre deti. Okrem mamuta a pračloveka môžeme vidieť napr. bitku pri Budatíne, valašskú kolonizáciu, vysťahovalectvo, budovanie Košicko - bohumínskej železnice.

Zaujímavá expozícia Kysuckého múzea je aj v kaštieli v Radoli, miestnej časti Kysuc-kého Nového Mesta. Kaštieľ má renesančný charakter a nachádza sa tu expoz ícia Meš-tianske bývanie na Kysuciach s obývacou izbou z konca 19. storočia. Expozícia Alchy-mistická dielňa s laboratórnym sklom, nie-koľkými destilačnými súpravami a ďalším zariadením slúžila k výrobe – čoho? To ne-vieme, recepty nepoznáme, elixíry nemôže-me vyskúšať. Snáď boli k úžitku.

V roku 1958 sa na hore Živčáková nad Turzovkou zjavila hájnikovi Matúšovi La-šútovi Panna Mária. Miesto sa postupne stalo cieľom pútnikov, v okolí sa nachá-dzajú pramene, ktorým je pripisovaný liečivý účinok. V roku 1993 bola na tom-to mieste vybudovaná Kaplnka Panny Márie Kráľovnej pokoja. Asi 700 m od tohto miesta bol v roku 2015 postavený veľkolepý Kostol Panny Márie Matky Cirkvi. Kostol je postavený na vrchole kop-ca, musíme k nemu ešte vystúpiť dlhými schodmi, na jednej strane so sochou sv. Cyrila, na druhej so sochou sv. Metoda. Súčas-ťou kostola je exercič-no-pastoračné zariadenie, o to je stavba väčšia. Po vstupe do kostola sme

znovu ohromení oltárnou mozaikou, ktorá stvárňuje dva príbehy zo Starého zákona – stvorenie Evy z boku Adamov-ho a Noemovu archu. Veľkosť mozaiky je 14 x 10,5 m a jej autorom je jezuitský páter Marko Rupnik. Narodil sa v roku 1954 v Slovinsku, vyštudoval fi lozofi u, výtvarné umenie a teológiu, žije a pracuje v Ríme. Svojimi nástennými mozaikami sa stal celosvetovo známym.

Cestou z Turzovky bude našou posled-nou zastávkou ropný prameň v Turni. Slovenský ropný prameň – to znie hrdo! Realita ma hneď uzemnila. Nad bah-nom, v ktorom sa občas objaví bublina, je postavená drevená štvornožka v tvare ihlana s označením prírodná pamiatka. Prieskumné vrty v roku 1999 potvrdili, že prameň nie je využiteľný pre priemyselnú ťažbu. Ale je nepochybne veľmi atraktívny pre návštevníkov Kysúc, prírodné prame-ne ropy sú údajne na svete len dva. Tomu-to sa vraj hovorí aj Čertova studnička, tak kto vie?

Na Kysuciach môžeme nav-štíviť ďalšie zaujímavosti, napr. Klokočovské skálie, kamenné gule v Čadci – Megoňkách, rodný dom Jozefa Krónera v Staškove.

Na Kysuciach som bola pre-kvapená (úvraťová železnica), udivená (ropný prameň), užas-nutá (kostoly na Živčákovej a v Zborove nad Bystricou), milo potešená (krémeše). To isté želám aj vám. Šťastnú cestu na Kysuce!

Text a foto: Eva Zajíčková

Vychylovka, Kaplnka zo Zborova nad Bystricou

Vychylovka, Krčma z Korne

Ropný prameň v KorniŽivčáková, bočný pohľad na kostol

24_25_Zajickova.indd 2524_25_Zajickova.indd 25 12/7/2017 1:24:41 PM12/7/2017 1:24:41 PM

26 Listy

Začneme azda priam najvianočnej-šie. Teda po stránke takpovediac zvukovej. To preto, že naslovovzatý

odborník, zberateľ autentického folklóru Ondrej Demo sa postaral o to, že opäť vy-šli Vianočné ľudové koledy, vinše a hry. Nemusíme azda nikoho presviedčať (veď Slováci sme, vraj ešte stále, národ spevavý), že ide o skutočne trblietavý klenot tradičnej kultúry – o zbierku viac ako 200 pôvodných kolied, vinšov a vianočných hier z rôznych častí Slovenska! Notové a textové prepisy zá-znamov z hudobného archívu Slovenského rozhlasu sú verným obrazom doslova večité-ho vianočného repertoáru spätého s koledo-vaním, spevmi, vinšmi a hrami. V jednot-livých lokalitách Slovenska aj v slovenskej enkláve v Bihore. Kvôli lepšej prehľadnosti sú koledy rozdelené podľa regiónov a obcí, ba nechýbajú cenné dokumentačné foto-grafi e, ktoré ešte umocnia atmosféru.

Keďže knihy patria aj do detských rúk a tie-to strany sú plné otázok, tu je ďalšia. Nie tak dávno na Slovensku v ankete o najznámej-šieho spisovateľa zvíťazil muž, ktorému sa hovorí „slovenský Homér“. Viete, kto sa skrýva za týmto pekným označením? No predsa najväčší zberateľ pokladov zase ľudovej slovesnosti, známy rozprávkar Pavol Dobšin-ský. Aj vďaka nemu tu máme pár kníh, ktoré ako pomyselné mostíky umožňujú múd-rostiam predkov prejsť ponad rieku času až k nám. Nielen deťom sú určené Rozprávky

z pokladu Pavla Dobšinského, ktoré po- núka Peter Mišák. Samozrejme, otázka – Kto by nechcel objaviť takýto poklad? Takého človeka azda niet, veď klenoty ľudovej fantá-zie, ktoré Dobšinský zozbieral s kamarát-mi a zanechal s vydavateľmi, sú pokladom nevyčísliteľnej hodnoty, z ktorého mú-drosť, krásu a dobro plným priehrštím nabe-rali mnohé generácie slovenských detí. Štr-násť známejších i menej známych príbehov „obrúsených“ tak, aby sa dobre čítali, roz-právali i pamätali, ale ab y si uchovali svoju čarovnosť, je tu. Do páru Dobšinský a jeho Starý Bodrík a vlk upravený Stanislavom Muntágom. Poučný príbeh o hrdinskom psí-kovi a ľudskom nevďaku. Ale aj o tom, že múd-rosťou možno premôcť násilie a že poctivosť s vernosťou napokon zvíťazia. Zaujímavosť súvisiaca s Českom – v Prostonárodných slovenských povestiach Pavla Dobšinského sa ocitol vďaka českej spisovateľke a zberateľke Božene Němcovej, ktorá ho začula a zapísala kdesi v Trenčianskej stolici. Všetko oživené v novom spracovaní, s nádhernými ilus-tráciami Mariána Čapku a s kolekciou zau-jímavých hier. Rozvíjajú zručnosti, pamäť a fantáziu najmenších. Skrátka – zahrajte sa s Bodríkom! Náš malý kvíz pokračuje – Čo by to boli za knihy pre deti, keby im chý-bala vôňa dobrodružstva, radosť z poznania a prekvapenie z hádaniek? Zuzana Šin-kovicová v knihe Myšiak Samuel a jeho cesta okolo Slovenska onú vôňu začína

Knihy pod stromčekaj na dlhé zimné večery

Otázka viac ako rečnícka – Čo by to boli za sviatky, keby pod každým pekným stromčekom

(a potom v rukách a pred očami pri čítaní, dajme tomu v kresle

práve pri rozžiarenom stromčeku a či pod príjemne hrejúcou perinou s pariacim sa čajom

hneď vedľa na nočnom stolíku) – chýbala dobrá kniha? Odpoveď

viac ako nediplomatická – Takéto vianočné sviatky, hoci najkrajšie

v roku, by nemali všetko potrebné! Aby sa tak nestalo, tu je pár tipov z matičného

vydavateľského domu. Ešte pred nimi pozvanie. Milí priatelia

dobrých kníh, keď sa vyberiete do Martina, oveľa viac ich nájdete

v novom kníhkupectve na ulici M. R. Štefánika. Nie každému sa to však podarí (čas predvianočný

cestovaniu príliš nepraje), nuž stačí však „cestovať“

aj prostredníctvom internetu a nakupovať na

www.vydavatel.sk.

26_27_Valek.indd 2626_27_Valek.indd 26 12/7/2017 1:45:25 PM12/7/2017 1:45:25 PM

Listy 27

napĺňať hneď „z ostra“. Jej myšací hrdina sa po náročnej príprave vydáva spoločne so svojimi malými kamarátmi na cyklistické preteky okolo Slovenska. Na dlhočiznej ceste z Bratislavy až do Košíc navštívi mnoho krás-nych a zaujímavých miest. A stretne aj veľa významných osobností dávnej minulosti. Za-žije aj dobrodružstvá, pri ktorých tuhne krv v žilách – vysoko nad oblakmi let v stíhačke, mokrú plavbu na plti, ale aj útok ryšavého kocúra na cyklistický pelotón. Cyklisticky po-vedané – užijete si jazdu z kopca zábavy a ešte sa aj dozviete veľa zaujímavého o Slovensku. Nielen o jeho podzemí zvestujú zas Záhorác-ki permoníci od Štefana Nižňanského. Aj preto, že v chalupe pod obrovskou lipou býva dedko Slaninka s babkou Dankou. Ale hlav-ne preto, že v čarovnej záhrade sídli roz-právkové kráľovstvo capka Gregora Veľkého, kde žije aj 12 trpaslíkov – permoníkov, ktorí s vnúčatami Paťkom a Viktorkom zažívajú rôzne kadečo. Vyberú sa hľadať stratené sln-ko a nájdu aj zimnú babku Snežanu. Objavia nové jaskyne, v podzemnej krajine Dutánia stretnú františkánskeho mnícha z Čierneho kláštora i krásnu kňažnú Skalicu, v rozprávke sa dostanú do trdelníkovej chalúpky postave-nej z tejto slávnej skalickej dobroty, ba poces-tujú až do vesmíru... Komu sa máli, nájde ešte bonus – ku knihe patrí aj CD s pesničkami. Neverím, že by niekto pri takomto čítaní/počúvaní zaspal, no zimná noc má svoju moc... Budíček! Teda presnejšie Slnečný bu-díček čiže Literárne hádanky od Jaroslava Rezníka. Majster verša vie, ako treba budiť spachtošov (sám má pár vnúčeniec) a pripra-vil pre zvedavcov nevšedné hádanky, básnic-ké. Uhádnete meno spisovateľa? Báseň o ňom napovie mnoho... Veď každá z dvoch desiatok veršovaných hádaniek obsahuje názvy všet-kých kníh, ktoré spisovateľ pre menšie i väčšie deti, pre mladších i starších žiakov napísal. Že to musia byť ľahké hádanky? Vyskúšajte si! Že ste pri hádaní vyhladli? Nevadí, ide naozaj o kolekciu básnických lahôdok, mňam!

Z bohatej edície Povesťová mapa Slovenska aspoň dvojica aktuálnych kníh spojených s menom Ondreja Sliackeho, „fachmana“ na žáner. Na vydaní knihy Slovenské povesti Márie Ďuríčkovej sa podieľal ako editor. Ide o výnimočné dielo spisovateľky patriacej k najväčším tvorcom povesťovej literatúry, výberovú kolekciu viac ako štyroch desiatok príbehov. Dozviete sa, ako Bratislavu zachránil dunajský orol; spoznáte čertov obraz na radnici; odhalíte tajomstvo Hradovej nad mestečkom Tiso-vec; zistíte, ako Turzo ukradol Benátčanom tajomstvo dobývania zlata; ako kráľ Matej predával koleso na zvolenskom jarmoku a cisár Jozef II. ukladal drevo v dechtickom kláštore... A ďalej Ondrej Sliacky ako autor a Povesti a príbehy z medenej Bystrice. Rušnú minulosť mesta a okolia sprítomňuje súbor originálnych povestí a príbehov. Čita-telia sa dozvedia o zakliatom levovi v bystric-kej fontáne; o chudobnom baníkovi, ktorý premohol strašný mor a zachránil svoje deti, ale nie sám seba; zistia, prečo z bystrického neba pršali drevené kríže; rozlúsknu tajom-stvo bystrického oltára vyrezaného slávnym Majstrom Pavlom a stretnú sa s tajovským černokňažníkom. A aby ani dospelí nepriš-li skrátka. Peter Huba prináša dvojicu kníh pre čitateľov, ktorí radi spoznávajú tvorcov historických hodnôt. Tak hmatateľných, ako aj duchovných. Tvorcom prvých je Architekt svitajúcich časov – Blažej Félix Bulla, s menom ktorého je spojený zápas o národné prežitie v posledných desaťro-čiach 19. a prvých desaťročiach 20. storočia. Projektoval, staval, spieval v Slovenskom spevokole, hral, zbieral piesne a nadchýnal sa ľudovou architektúrou. V bohato ilustrova-nej monografi i vidíme celkový obraz o živo-te a diele osobnosti a zoznámime sa so vzni-kom slovenského slohu, ako aj so všetkým, čo súvisí s výstavbou Národného domu... Tak sme sa začítali do všetkého dobrého, že sme si ani nevšimli, ako sa pominuli vianoč-né sviatky a je tu Silvester. Ba končí sa aj posledný deň v roku... A keď začne plynúť nový, zaspievajme si slovenskú hymnu. Lep-šie sa azda bude spievať tým, ktorí vedia viac a poznajú Príbeh slovenskej hymny a jej autora. Osud piesne Nad Tatrou sa blýs-ka je podobný osudom Slovenska od čias štúrovcov. Kto je jej autorom a ako sa stala hymnou? Historik v bohato ilustrovanej monografi i o štúrovskom básnikovi Jankovi Matúškovi podrobne vykresľuje príbeh tvor-cu, ku ktorému bol osud menej prívetivý než k jeho piesni. Zachytáva chvíle zrodu a pre-mien hymnickej piesne, desaťročia diskusií a pochybností o jej autorovi, správnom zne-ní druhej strofy i jej cestu na piedestál štátnej hymny. Igor Válek

Foto: autor a vydavateľstvo MS

26_27_Valek.indd 2726_27_Valek.indd 27 12/7/2017 1:45:32 PM12/7/2017 1:45:32 PM

28 Listy

O skutočných úspechochoriginalita je dnes vzácna a hľadanáOdkedy prednášam na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty UK, s veľkou pozornosťou

sledujem vedomostnú a umeleckú úroveň študentov jednotlivých ročníkov. Poznal som, že rodina

i rozhárané školské systémy a ich pedagógovia dávajú deťom – žiakom veľmi málo. Úlohou

vysokoškolského štúdia je učiť študentov rozmýšľať na základe získaných vedomostí. Na tejto katedre aj

vďaka silnému pedagogickému potenciálu ide aj o to. Tvorivo vzdelávať a následne aj myslieť.

Tvorivosť je cnosťou každého z nás. Jedno, v akej oblasti pracuje. Človek by mal mať prácu, ktorá ho nielen živí, ale je mu aj koníčkom. Zdá sa to ako sen. Výnimky po-

tvrdzujú pravidlo.V každom ročníku vyrastá okrem študentov s dobrými pedago-

gickými predpokladmi aj niekoľko vzácnych umeleckých talen-tov. Už niekoľkokrát som písal o význame didaktického vzdelá-vania podporeného kreativitou. Niektorí absolventi sa strácajú v kolesách života, ale mnohí sa nielen výborne uplatnia, ale doká-žu prebehnúť do oblasti jedinečnosti a originality.

Marta Kissová bola nedávnou absolventkou našej katedry. Dnes je v poradí druhou najlepšou umelkyňou v Maľbe roka 2017 /cena Nadácie VÚB/.

Nedávno sa konala mimoriadne úspešná prehliadka umenia a dizajnu v Košiciach. Následne ten najlepší výber z nej v brati-slavských Klariskách. Najväčšie úspechy zaznamenali Zuzana Zliechovcová a Dajana Rodriguez. Obe naše absolventky. Zuzka špičková šperkárka a Dajana dizajnérka kože a jej artefaktov. Fan-tastické na ich tvorbe je, že sú prvé.

Tak ako Marta Kissová dala v súčasnej tvorbe nový výraz tej maľbe, o ktorej mnohí dnes vravia, že v nej už nie je čo objavovať, a táto umelkyňa to dokázala. Cítim rozsah jej diela v miere vzni-ku nového tvorivého nielen potenciálu, ale výrazu, ktorý krásne prepája klasickú disciplínu s dneškom.

Tak isto objavila Dajana Rodriguez novú silu výrazu slovenskej tradície a jej uplatnenie v dnešnom dizajne. Krásu ľudovej farby, tvaru, úspešnosti trvajúcej stáročia aplikuje do kabelky, opaska, vlastne do nášho života.

Zuzka Zliechovcová je originálna tvarom a výrazom ručne for-movaného šperku. Jej meno sa stalo pojmom. V minimalizme výrazu, ale i v kráse dekoratívnosti kriviek a drahých kameňov vznikajú v jej rukách jedinečné diela, ktoré rozdávajú radosť.

Jaroslava Wurll Kočanová doslova fascinuje kolekciou farby, tvorivosti, originality a objavov. Objaviť slovenský ľudový or-nament nikdy nebolo ťažké. Zložité bolo ho aplikovať v súčas-nosti a uviesť do života. A táto umelkyňa to dokazuje všestranne a objavne. Taktiež patrí k tým prvým a viem, že úspech je jej budúcnosť.

Okrem hodnoty ich pedagogického pôsobenia sú majsterky umenia. Na ceste k profesionalite, ktorá je jedinečná a reprezen-tačná pre školu a spoločnosť.

Záber do expozície

Zuzana Zliechovcová a Ľuboslav Moza

Dajana Rodriguez

28_29_Moza.indd 2828_29_Moza.indd 28 12/7/2017 1:50:13 PM12/7/2017 1:50:13 PM

Listy 29

„V deň osláv 500. výročia reformá-cie, 31. októbra 2017, generálny biskup Evanjelickej cirkvi a. v. na

Slovensku doc. PhDr. Miloš Klátik, PhD. odovzdal doc. Martinovi Činovskému, akad. mal. ArtD. – pedagógovi Katedry výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty UK pamät-nú medailu. Ocenenie mu bolo udelené za obetavú a zanietenú prácu, za významný prínos pre Evanjelickú cirkev a. v. a za šírenie dobrého mena cirkvi a kresťanských hodnôt v spoločnosti. Slávnostné podujatie spojené s inauguráciou poštovej známky sa konalo v budove Slovenského národného divadla.“

Textová správa či informácia, ktorej pred-chádza to, čo sa nazýva náročná tvorivá práca. Vyšla nová výročná poštová známka k mimoriadnej udalosti, ktorá sa odohrala pred pol tisícročím. Vyšla poštová cenina, ktorá okrem tejto pokrokovej aktivity predstavuje celému svetu osobnosť slovenského umenia, Marti-na Činovského. Poštová známka vyšla v hárčekovej úprave „500. výročie reformácie“. Spoluautormi na nej sú dve pedagogické ve-ličiny dneška. Profesor Dušan Kállay a docent Martin Činovský.

Ten príbeh pozná snáď väčšina Európy, že 31. októbra 1517 pribil Dr. Martin Luther na dvere zámockého kostola vo Wittenber-gu 95 názorov proti odpustkom ako pred-metom obchodu. A tak vzniklo reformačné hnutie.

Na známke je vyobrazený jeden z hudob-ných skvostov Slovenska − barokový dvoj-manuálový organ s pôvodným píšťalovým fondom, ktorý sa nachádza v Drevenom artikulárnom kostole v Kežmarku (1717) a pochádza od levočského organára Vavrin-ca Čajkovského, ktorý jeho výstavbu do-končil v roku 1720. Ornamentálna výzdoba s iluzívnou maľbou a plastikou anjela, reali-zovaná Jánom Lerchom, robí z tohto organa jednu z najcennejších barokových pamiatok.

(V mesiacoch október až december 2017 realizoval aj výtvarný teoretik a historik PhDr. Ľuboslav Moza putovnú výstavu „Rebel a reformátor cirkvi“. Jej diela vznikli z tvorivého sympózia, ktoré pripravil. Putovná výstava v priestoroch evanjelických kostolov s podtitulom Cesta od konfl iktu k spoločenstvu ako oceán právd má obrovský úspech.)

Martin Činovský a úspecho 500. výročí reformácie

a aktivitách pedagógov katedry

Nielen básnicky sa dá povedať, že každý z nás je umelcom. Umelcom života, lásky, svojej práce, ale aj umenia. To umenie, ktoré je profesiou, záľubou a radosťou pre človeka, také umenie predstavuje pravidelne na samostatných

výstavách jeden z najlepších profesionálnych výtvarníkov súčasnosti, docent Katedry výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty UK, Stanislav Harangozó, akademický maliar (nar. 19. 11. 1946, Komjatice).

Je dlhoročným a jedným z najlepších pedagógov na katedre. Pretože vie, dáva štu-dentom vedomosti, ktoré sa dnes v kultúre strácajú. Na základe klasických umelec-kých postupov a techník im v ďalšom dáva priestor na kreatívne vyjadrenie vlastnej osobnosti a sily. Som presvedčený, že pre dnešok i budúcnosť pedagóg výtvarného majstrovstva na každom stupni štúdia nemôže učiť iba konceptuálne nápady a vy-jadrenie. Tak ako si neviem predstaviť operného speváka, ktorý nevie spievať, tak u výtvarného umelca nielen vidno, ale i cítiť, že nevie maľovať. A toto Stano Ha-rangozó vie.

Nedávno vystavoval v novootvorenej Staromestskej galérii Zichy. Bol som kurátorom výstavy a môžem potvrdiť obrovský záujem ľudí nielen na vernisáži. V októbri a novem-bri mal ďalšiu samostatnú výstavu „Kráčajte, pokiaľ je svetlo“ v bratislavskej nemocnici Milosrdní bratia.

Nielen úspešné, ale predovšetkým potrebné sú také umelecké i pedagogické výsledky, akým sa tento stále mladý umelec prezentuje už desiatky rokov.

Dvojstranu spracoval Ľuboslav Moza, november 2017Foto: archív autora

Rok po sedemdesiatkea Stanislav Harangozó

28_29_Moza.indd 2928_29_Moza.indd 29 12/7/2017 1:50:39 PM12/7/2017 1:50:39 PM

30 Listy

Odkud pocházíte a co vás inspi-rovalo ke studiu tance na konzervatoři?

Pochádzam z mesta Partizánske, ktoré leží na Hornej Nitre asi tridsať kilometrov od Trenčína. Pred vojnou sa volalo Baťo-vany, bola to slovenská obdoba Zlína. Baťa tam postavil fabriku na topánky. Dokonca brat môjho starého otca bol osobným pi-lotom Baťu.

Ako sedem-osemročný som začal chodiť na balet do Ľudovej školy umenia v Parti-zánskom, jediný chlapec medzi dvadsiati-mi dievčatami. Talent vo mne spozorovala sestra mojej mamy Gabriela. A bola to tiež ona, ktorá našla v časopise Slovenka zmienku o konkurze na Hudobnú a ta-nečnú školu Evy Jaczovej v Bratislave. Možno ani moja teta nepredpokladala, že ma zoberú, ani ja som veľmi netušil, do čoho idem. Od piatej triedy som prestúpil na školu v Bratislave, spočiatku som mal normálne všeobecné predmety a k tomu tanečné lekcie. Prvé dva roky to bolo ťaž-ké. Celý týždeň som býval na internáte a domov, kde som mal rodičov a malého brata, som sa dostal iba na víkend. Vždy po vianočných sviatkoch alebo po letných prázdninách sa mi nechcelo ísť do školy. V druhom alebo v treťom ročníku si za-volali mojich rodičov a dokonca hrozilo, že ma zo školy vyhodia. Mal som totiž nadváhu a moji profesori hovorili, že síce mám muzikálne cítenie, ale nevideli vo mne veľký tanečný talent. Na začiatku som bol veľmi nízkeho vzrastu. V puber-te som rýchlo vyrástol a problém s mojou nadváhou sa stratil. Mojou túžbou bol ľudový tanec. V piatom ročníku sa odbory rozdelili. Skoro všetci moji spolužiaci si mohli vybrať, len ja nie. Profesori zo mňa

chceli mať baletného umelca. Spočiatku ma to mrzelo, ale potom som sa v tom našiel a dodnes neľutujem. Končil som po ôsmich rokoch maturitou.Po absolutoriu jste tančil v Národním divadle v Bratislavě jako sólista baletu SND, ale mě zaujalo, že jste v roce 1992 nastoupil do Nederlands Dans Th e-ater v Haagu. Tehdejší umělecký šéf a choreograf českého původu Jiří Ky-lián je známý svým perfekcionalismem. Jak jste ho přesvědčil, aby vás přijal do souboru?

Začalo to tým, že som zmeškal hlavný konkurz. Reprezentoval som Českosloven-sko s kolegyňou sólistkou baletu Národné-ho divadla v Prahe Dariou Klimentovou v tanečnej súťaži v Japonsku. Všetci pred-pokladali, že nás po prvom týždni pošlú domov, ale my sme postúpili do fi nále medzi šesť najlepších svetových tanečných párov. Medaila nám ušla o pár bodov. Vďaka záve-rečným gala predstaveniam sa náš pobyt predĺžil na šesť týždňov. Po návrate som do Haagu napísal, veľmi som stál o to ísť tam.

Roku 1989 som prvýkrát videl prácu Ji-řího Kyliána na kazetách VHS a okamžite som sa zamiloval to tohto štýlu, ktorý vy-chádza zo zvládnutia klasickej techniky, ale je obohatený o úžasný pohybový slovník. Jiří Kylián je dodnes neprekonateľný svo-jou muzikálnosťou a predstavivosťou. Jeho choreografi a je skôr fi lozofi a. On je taká veľká osobnosť, inovátor, že aj keď raz nebude, jeho odkaz bude pokračovať.

Vtedy som dostal ponuku hosťovať v Národnom divadle v Prahe a práve v tom čase tam mal pán Kylián svoju asis-tentku Roslyn Andersonovú. Videla ma skúšať a prišla mi povedať, že sa na bu-dúci týždeň letím ukázať do Holandska.

Platili mi letenku aj celý pobyt. Skoro som nerozumel, čo sa deje, lebo som vtedy ešte nevedel poriadne po anglicky. Na záver mi povedali, že sa to musím naučiť, lebo tam u nich nastupujem ako prvý tanečník z východnej Európy. Neskôr sa mi Kylián zveril, že pred rokom 1989 sa ako emig-rant bál brať tanečníkov z východu, aby mu do súboru nenasadili špióna.

Pamätám si, ako ma predstavoval pred ostatnými. Vysvetlil, že sme obaja z Čes-koslovenska a on že vždy dúfal, že ten prvý u neho v divadle bude Čech, ale nakoniec je to Slovák.

Pracoval som tam deväť rokov a bol by som zostal aj dlhšie, ale Jiří Kylián odchá-dzal roku 1999 do dôchodku. Zrazu som si nedokázal predstaviť pracovať pod nie-kým iným.Co obdivujete na stylu jeho práce?

Podľa mňa je to najpripravenejší chore-ograf na svete. Pred súbor predstupuje, až keď má tú domácu prácu perfektne zvládnutú. Nedá sa prichytiť, že by na niečo nevedel odpovedať. Záleží mu veľmi na tom, čo ide ponúknuť divákovi. Nám tanečníkom sa snažil vysvetliť, čo tým dielom chce povedať. Za sedem rokov som nezažil žiadny spôsob ponižovania, na ni-koho nekričal, čo je v našich podmienkach bežné. Jiří Kylián má naopak prirodzenú autoritu, pretože z neho vyžaruje jeho osobnosť. Napísal som na túto tému svoju diplomovú prácu v Prahe na HAMU, kde ešte stále pokračujem v štúdiu.

Hovoril nám, že sme pre neho všetci sólisti a dohromady tvoríme orchester. Každý jeden článok je preňho dôležitý. Rešpekt, ktorý on dával nám tanečníkom, sa mu vracal v tom, ako sme my pracova-li. Spomínam si, že stačilo, aby vošiel do

30_32_Stancelova.indd 3030_32_Stancelova.indd 30 12/8/2017 10:41:46 AM12/8/2017 10:41:46 AM

Listy 31

sály a už sme boli pripravení začať, nebolo už ani treba nič hovoriť. Je to dar, ktorý sa nemožno naučiť. Máte trebárs tisíc ľudí a zrazu vstúpi takáto veľká osobnosť, okamžite si ju všimnete.

Mnohokrát som ho v rozhovoroch po-čul povedať: „honesty“. To by som preložil ako čistotu, bezprostrednosť a pravdivosť prejavu. V neuveriteľne krátkom čase vie vycítiť, či mu klamete. On od vás chce pravdu. Pri ňom sú tanečníci schopní zrazu tancovať na inej úrovni. Keď vedia, že sedí v sále, chcú ísť na doraz. Zrazu to, čo robíte, už nie je zamestnanie, ale poslanie. Stávate sa totiž spolutvorcom nejakej fi lozofi e, ste účastní na historickej chvíli, ktorá je dôležitá pre dejiny tanca. Kyliána by som priradil k takým osob-nostiam baletu, ako bol napríklad George Balanchine alebo Roland Petit.

Vedel delegovať prácu na rôznych ľudí, nesnažil sa všetko robiť sám. Inteligentne si vedel vybrať svojich spolupracovní-kov. Cestovali sme po svete a on si vždy šiel pozrieť múzeá a galérie. Má rozhľad nielen o tanci, ale aj o výtvarnom ume-ní, o architektúre. Spätne je to pre neho zdroj inšpirácie. Jeho choreografi e sú taká architektúra. On si vytvoril svoj vlastný ta-nečný štýl, ale ten sa naďalej vyvíja. Tento rok mal sedemdesiat, ale stále je otvorený novému, hľadá, učí sa. Je obrovská pocta byť pri ňom.Zvete si Jiřího Kyliána na nastudování jarní premiéry „4 elements“ ?

Pevne dúfam, že osobne príde s nami urobiť Sarabandu a Falling angels. Teším sa, že sme súbor, ktorý robí pravidelne jeho choreografi e. Je to najslávnejší Čech v tomto odbore umenia. Bola by večná škoda ho nevyužiť. Všetkým nám táto práca dáva neuveriteľne veľa. Ako súbor sa dostanete na inú úroveň, už sa na vás v Európe pozerajú inak. Kylián nespolu-pracuje s každým. Musíte predložiť videá, dokázať určitú kvalitu. On nestojí o zlú re-pliku. Tanečníkom hovorím: „My sa nej-deme snažiť urobiť Kyliána, ale my ideme tancovať Kyliána.“ Vaší další zahraniční zkušeností bylo an-gažmá v Les Grands Ballets Canadiens v Montrealu. Čím byla tato životní eta-pa zajímavá?

V roku 1998 som ochorel na rakovinu. Keď som sa vyliečil, vrátil som sa dokončiť sezónu 1998/1999 a vtedy sa Jiří Kylián s divadlom lúčil. Odísť som chcel tým pá-dom aj ja. Z NDT som poznal vynikajúce-ho tanečníka Lawrence Rhodesa, ktorý bol takým americkým Baryšnikovom. Ponú-kol mi zmluvu na rok do Kanady, kde som nakoniec zostal päť rokov. V divadle Les Grands Ballets Canadiens sa robí moderný

aj klasický balet, napríklad Giselle, Labu-tie jazero, a ja som sa chcel vrátiť ku klasi-ke. Za tých sedem rokov v Holandsku mi začala chýbať. V mojom veku bol najvyšší čas to urobiť, aby som zvládol tancovať na vysokej úrovni. Setkal jste se v Kanadě s choreografem Petrem Zuskou?

Tancovali sme spolu minimálne jednu sezónu. Zišli sme sa jeden Slovák a jeden Čech a takto sme reprezentovali už neexistujúce Československo, ale to v Kanade nikto nevedel. Všetci si mys-leli, že ďalej existuje. Nemohli sme im to vysvetliť. Slovensko si plietli so Slovin-skom a koľkokrát poznamenávali, že tá vojna musela byť hrozná. Pochopili, až keď sme hovorili o Prahe, tá je celo-svetovo preslávená, a menovali bratov Šťastných, ktorí emigrovali práve do Québecku.Bylo vám třicet pět let, když jste na-stoupil jako umělecký šéf baletu Národního divadla v Bratislavě. Jaké byly vaše tehdejší ambice a představy o vedení přední baletní scény?

Žil som už štrnásť rokov v zahraničí a moji rodičia boli pripravení na to, že sa nikdy nevrátim domov. Vtedy prišla ponuka zo Slovenska. Zavolala mi Silvia Hroncová, ktorá sa v tom čase zúčastnila konkurzu na riaditeľku Národného divad-la. Mala podľa mňa skvelú víziu. Pochopil som, že ona miluje tanec, neberie ho ako takú Popolušku a chce ho zrovnoprávniť. Silvia v konkurze uspela. Rodičia mi to volali do Kanady. Z jej strany to ale bola veľká odvaha dať do ruky kormidlo nie-komu, kto v živote nič neriadil.

Zobral som si tri mesiace na to, aby som spoznal všetky zložky súboru. Do Bratislavy som pozval pána Kyliána, ktorý prišiel na týždeň a veľmi mi po-mohol svojím úsudkom. Pozreli sme sa na skúšku, na nejaké predstavenie, aj na ekonomiku. Umelecký šéf sa musí orien-tovať v mnohých aspektoch. Jeho rady si pamätám dodnes: „Vieš, Mário, ty si otec, matka, psychológ, ekonóm, vizionár.“ Zrazu predo mnou odkrýval svoje znalosti a skúsenosti. Pretože som ho zažil, vedel som, že to všetko je pravda. Bolo skvelé mať ho pri sebe.

Povedal mi jednu veľmi dôležitú vec: „Neboj sa obklopiť šikovnejšími ľuďmi, než si sám.“ Mnohí šéfovia sa takých na-opak zbavujú. Pokračoval: „Deleguj na nich prácu, daj im šancu, netvár sa, že vieš všetko.“ Spomenul som si na jeho asisten-tov. Uvedomil som si, že skutočne mal tím skvelých spolupracovníkov, ktorých on zastrešoval. Jedna z najdôležitejších po-známok, ktorú som si urobil, bola: „Radšej zle rozhodni, ako keď sa nevieš rozhodnúť. Keď sa zistí, že to bolo zle, príď a povedz, že si urobil chybu. Všetci ťa budú skôr rešpektovať, než ako keď sa nebudeš vedieť rozhodnúť.“ Od roku 2013 působíte v Brně v pozici uměleckého šéfa. Jaká je vaše současná vize, kam směřujete?

Odcitujem ďalšiu z téz prevzatých od Jir-ky Kyliána: „Súbor je taká záhrada. Prvých päť rokov sadíte, druhých päť rokov to ras-tie a zbierate medzi desiatym a pätnástym rokom. Počas tých rokov musíte všetko polievať, hnojiť, obstrihávať.“ Môžem po-vedať, že už máme nejaké prvé výhonky.

Balet NdB Black and White, foto: Ctibor Bachratý


32 Listy

Vidíme rast popularity, prichádza viacej divákov, aj keď cena, ktorú zaplatí rodi-na, je vysoká. Za to musí dostať prime-ranú hodnotu, aby si povedali, bolo to úžasné. Kvalita súboru sa zlepšuje. Sme stále v procese stabilizácie. Niektorí sólisti končia zo zdravotných dôvodov, hľadáme nových. Zdedil som repertoár, ktorý bol síce dobrý, klasický, ale vizuálne starý. Pät-násť rokov sa neinvestovalo do Labutieho jazera, ani do Bajadéry, snáď desať rokov sa hrá Luskáčik v jednej dekorácii a kostý-moch. Lenže divadlo je od slova „dívať sa“ a nie „diviť sa“. Keď som tancoval v Lus-káčikovi v Montreale, ľudia tlieskali, len čo sa zdvihla opona, aké to bolo nádherné. Potom už si sami medzi sebou povedia, že to bolo pekné. To je tá najlepšia reklama.

S riaditeľom divadla pánom Glaserom sme pripravili projekt, mesto nám pomoh-lo a po tridsiatich rokoch sme kompletne vymenili výpravu na Snehulienku a sedem trpaslíkov. Predstavte si, že oni tancovali v kostýmoch zo sedemdesiatych rokov! To už bola hanba. Na budúci rok sa bude ot-várať Janáčkovo divadlo po rekonštrukcii a pre to pripravujeme obnovenú premiéru Labutieho jazera v kompletne novom scé-nografi ckom šate, ako by to malo vyzerať. Úplne nová je aj Spiaca krásavica.

Teraz už sa pomaly nachádzame v druhom období, kedy sa objavuje viacej nových vý-honkov a to je vlastná tvorba.Představení Black and White na motivy Labutího jezera s hudbou Čajkovské-ho jste tvořil původně v USA a nyní je na repertoáru ND v Brně. Je to stejné představení?

Na osemdesiat percent. Prispôsobil som ho tunajším tanečníkom na mieru.Dostáváme se k dalšímu zajímavému oboru, ve kterém působíte, a to je chore-ografi e. Jak jste se k tomu dostal?

Balet NdB Black and White, foto: Ctibor Bachratý Balet NdB West Side Story, foto: Barbora Hniličková

V Montreale bol choreografi cký ateli-ér a ja som si mohol urobiť projekt na desať minút. S mojou prácou som sa zú-častnil benefi čného večera. Dopadlo to skvele, a tak som sa pre to nadchol. Prišli ďalšie ponuky a zrazu som si uvedomil, že ma baví tvoriť s ľuďmi na sále. Pripa-dám si ako umelec s hlinou v ruke, ktorú modelujem a ona sa pretvára. Čas ukázal, že ma baví stále viac byť tým koučom, viesť tréningy klasického tanca a choreo-grafi e, ale i alternatívy. Tanečníci sú pre mňa interpreti, spolutvorcovia, hovorím im svoje predstavy, ale nechávam ich tvoriť. V procese práce sa ovplyvňujeme navzájom. Zistil som, že si pri tejto práci ďaleko viac oddýchnem ako u počítača. Niekedy prichádzam aj rozčúlený z neja-kého mítingu a pri tanečníkoch sa per-fektne upokojím.Bavíme se nyní převážně o formální stránce, ale jak pracujete s obsahem?

Vnímam, že je veľmi veľa tvorcov, ktorí používajú bohatý pohybový slovník, ale už o pár minút vás tým unavia. Zdá sa mi, že niektorí talentovaní choreografi uvažujú len o krokoch. Ak sa ako divák v jednej chvíli pristihnete, že rozmýšľate, čo pôjdete na druhý deň nakupovať, tak je niekde chyba. Teraz sa zasa musím vrátiť k svojmu mentorovi Kyliánovi a k jeho pravdivosti, úprimnosti a bezprostred-nosti výpovede. Musí ísť ruku v ruke s technikou prejavu. Nestačí len fyzický element, musí ho sprevádzať aj ten du-ševný. Je na nás na choreografoch viesť interpretov tak, aby vás divákov chytili za srdce alebo rozosmiali či prinútili sa za-myslieť. Ja ich inšpirujem, ale záleží na nich, aby si vytvorili svoje vlastné pred-stavy, aby poznali motivácie chovania po-stáv. Potom sa telo správa inak, ak viete, čo predstavujete.

V době našeho setkání máte před premi-érou baletní verze West Side Story. Už ten titul vzbuzuje mnoho otázek. Jak vás tohle téma napadlo?

Z dôvodov rekonštrukcie Janáčkov-ho divadla sme mali priniesť nápady na projekty, ktoré by sa tejto situácii prispôsobili. V súvislosti s možnosťou vystupovať na brnianskom výstavisku, čo je taká industriálna zóna, mi prišlo na um uviesť West Side Story. Na bu-dúci rok slávime v Brne osemdesiate výročie svetovej premiéry baletu Rómeo a Júlia Sergeja Prokofi eva. S baletným predstavením, ktorého libreto vychá-dza z rovnakého sužetu, toto výročie predznamenáme.

Používame najlepšiu zachovanú nahráv-ku majstra Bernsteina so sopranistkou Kiri Te Kanawou a José Carrerasom. O uži-tí diela sme museli zažiadať fi rmu MTI z New Yorku, ktorá sa stará o práva auto-rov. Získali sme povolenie len na šestnásť repríz a sme v súčasnosti jediní na svete, ktorí môžu uviesť dielo iným spôsobom, ako je muzikál.

Teším sa na to veľmi, pretože je to zasa iný štýl. Predstavenie sa odohráva v aréne ako nejaký zápas. Hudba sa púšťa z kom-paktu i so spevom. Vlastne ide o tanečné divadlo, o novú formu spracovania témy. Diváci majú záujem, lístky sa úspešne predávajú. Určite to bol dobrý komerčný nápad, ale cítim to aj ako veľkú drzosť. Až po nejakom čase som si uvedomil, čo som to vlastne spustil. Našťastie doposiaľ všet-ko ide dobre a pre mňa to bude aj moja absolventská práca magisterského štúdia na pražskej HAMU. Srdečne pozývam do nášho divadla.

Přeji hodně úspěchů a děkuji za rozhovor.Zuzana Štancelová

Titulní foto Ivan Pinkava


Príloha LISTY 12/2017 1

ListyŠtudentské

Príloha časopisu Listy Slovákov a Čechov

12/2017

Advent predstavuje začiatok kresťan-ského liturgického roka, obdobie štyroch týždňov pred Vianocami

a otvára cestu k vianočným sviatkom. Pochádza z latinského slova adventus, čo znamená príchod. Začína sa 1. adventnou nedeľou a končí o tretej hodine popoludní na Štedrý deň. Môže trvať 22 až 28 dní. Symbolizuje mýtický čas štyroch tisícročí od biblického stvorenia sveta do naro-denia Krista. Pre kresťanov by mal zname-nať nielen čas radosti, ale aj pokánia a ti-chého rozjímania.

Zaviedol ho pápež Gregor I. (590–601) a bol pôvodne spojený s pôstom v pondel-ky, stredy a piatky, dnes len stredy a piatky. V r. 922 Synoda v Aachene zakázala počas adventu tanečné zábavy aj svadby, aby od-stránila predslnovratové zábavy a hry ob-ľúbené v stredovekej Európe. Preto posled-ná tanečná zábava pred Vianocami bývala (a dodnes aj býva) na Katarínu.

Advent je duchovnou prípravou na príchod Ježiša Krista v ľudskej podobe a na jeho druhý slávny príchod na konci sveta. Každá adventná nedeľa má svoj špecifi cký liturgický význam. Prvá má prívlastok že-lezná a nabáda na bedlivosť (pozornosť). Druhá (bronzová) je v znamení pokánia a tretia (strieborná) sa nesie v znamení ra-dosti. Je to pôstne obdobie, počas ktoré-ho je typická fi alová farba, iba v tretiu adventnú nedeľu ju nahrádza ružová. Aj kňazi pri omšiach si obliekajú ružové rú-cho na dôkaz radosti z blížiacej sa slávnos-ti Narodenia Pána. Štvrtá adventná nedeľa (zlatá) hovorí o udalostiach bezprostredne pred narodením Ježiša. Účastníci litur-gie sa dozvedajú o anjelovom zvestovaní Márii, o Jozefovom sne, stretnutí Márie s Alžbetou a o kľúčových starozákonných proroctvách. Dnes sa advent vo svete spája s rôznymi symbolmi. Azda najznámejšie

sú kalendár, veniec, imelo, ale aj vianočné trhy a stromček.

Prvý adventný kalendár vznikol v roku 1908 v Mníchove. Bol to vystrihovací kalendár s názvom „V Ježiškovej krajine“ a tvorili ho malé farebné obrázky. Deti každý deň vystrihli jeden obrázok a nalepi-li ho k príslušnému textu. Na Štedrý deň mali darček v podobe vianočnej krajinky.

U nás doma na Kysuciach je zvykom dávať deťom čokoládové adventné kalen-dáre.

Prvý adventný veniec v roku 1838 v Hamburgu zhotovil teológ Johann Hein-rich Wichern. Povesil ho nad dvere tamoj-šieho sirotinca a každý deň naň upevnil sviečku. Pod vencom stála pokladnička na milodary pre opustené deti. Tento veniec v minulosti na území Kysúc nebol typický. Sviečky na ňom predstavujú štyri advent-né nedele. Prvú adventnú nedeľu sa zapáli prvá sviečka, každú nasledujúcu nedeľu sa zapáli ďalšia. Svetlo sviece je symbolom príchodu Ježiša ako svetla veriacich.

Imelu (jmelí) sa pripisovala čarovná moc. Ide vlastne o poloparazitickú rastli-nu, ktorá má aj liečivé účinky. Naši pred-kovia na Kysuciach prebrali legendu o Per-sefone, bohyni rastlinstva, ktorá mohla zobrať vetvičku imela do podsvetia, aby jej cez zimu pripomínala krásu a silu jej ríše. V minulosti sa verilo, že imelo z hlohu a jablone namočené do vína zaháňa zlých duchov, a keď sa dala dieťaťu vetvička pod vankúš, snívali sa mu krásne sny. Dievčatá sa bozkávali so svojím milým pod vetvič-kou imela, aby láska vydržala po celý rok.

Vianočné trhy sú pouličné trhy spojené s oslavou Vianoc počas adventu, hlavne štyri týždne pred Štedrým dňom. Pôvod majú v Nemecku a Rakúsku, odkiaľ sa

Charakteristika adventu

Do tohto vianočného čísla zaraďujeme výňatky z práce Predvianočný čas na Kysuciach Dominiky Kubošíkovej a Kataríny Törökovej z Gymnázia

v Turzovke. Prináša krásnu predvianočnú atmosféru

minulosti i súčasné postrehy autoriek.

Adventný kalendár

Adventný veniec

Studentske_listy.indd 1Studentske_listy.indd 1 12/7/2017 2:08:13 PM12/7/2017 2:08:13 PM

2 Príloha LISTY 12/2017

rozšírili do celého sveta. Pôvodne slúžili k tomu, aby sa ľudia zásobili pred zim-ným obdobím potravinami, teplým ob-lečením a ďalšími potrebami nutnými pre prežitie zimy.

V Turzovke sa každoročne usporadú-vajú vianočné trhy, ktoré lákajú mnoho návštevníkov. Ľudia sa môžu zohriať vianočným punčom, prípadne sa kul-túrne vyžiť na vystúpeniach domácich súborov a skupín. Nachádzajú sa tu aj rôzne stánky s oblečením alebo s medov-níkmi (perníkmi).

Vianočný stromček má pôvod čisto v kresťanských zvykoch a predstavuje dva náboženské symboly – svetlo a život. V 11. storočí sa na mnohých miestach uvádza-li chrámové divadelné hry s náboženskou tematikou. Veľký úspech mala jedna hra, ktorá sa aj rýchlo rozšírila a hrávala sa hlavne v predvianočnom období. Pred-stavovala pozemský raj, stvorenie prvých ľudí, hriech Evy a Adama a ich následné vyhnanie z raja. Hra sa končila prísľubom Vykupiteľa, ktorý mal raz prísť na zem. Rajský strom predstavoval v strede javis-ka postavený stromček ovešaný ovocím. Bol znázornením kozmu a života a zostal symbolom Vianoc. Svetielka na vianoč-nom strome majú taktiež kresťanský pô-vod a znamenajú svetlo sveta Spasiteľa, ktoré prišlo na svet, aby zahnalo tmu zla, hriechu a pohanstva.

Na Kysuciach vianočné stromčeky pri-pravujeme ku koncu adventného obdobia tesne pred Štedrým dňom. Tradícia živých zelených stromčekov je však už často na-hrádzaná umelými stromčekmi rôznych

druhov a farieb. Od tradičných jednodu-chých ozdôb, ktoré kedysi používali naši predkovia, sa prechádza k farebnejším a li-gotajúcejším.

Novembrové stridžie dniPredkovia v našom regióne sa snaži-

li v predvianočnom období chrániť pred temnými silami pomocou rituálov, ktoré sa dedili a odovzdávali z generácie na gene-ráciu. Mali premôcť negatívnosť. Tieto ad-ventné rituály majú v sebe staroslovanské, keltské i staršie vrstvy predstáv. V našej práci vám predstavíme zvyky, ktoré vy-konávali ľudia v minulosti v oblasti Kysúc na tzv. stridžie dni.

Zimný slnovrat, ktorý pripadá na 22. decembra, mal na svedomí zmeny v správaní ľudí. Súviselo to so skracova-

nesmela byť prvým ranným návštevníkom na gazdovstve, mohli to byť len muži alebo mládenci.

Zvyky a tradície v minulosti počas stridžích dní

Svätá Katarína, vlastným menom Katarína Alexandrijská, sa narodila okolo roku 289 n. l. v bohatej pohanskej rodi-ne v Alexandrii. Už v mladosti vynikala neobyčajnou vzdelanosťou, mravnými cnosťami a pracovitosťou. Konvertovala na kresťanstvo a čoskoro sa jej prisnilo, že je nevesta Krista. Prebudila sa s jeho prste-ňom na ruke. Prehovorila aj pohanských fi lozofov pohanského cisára Maximina, aby boli kresťania. Rozzúrený cisár ich dal zabiť a Katarínu požiadal o ruku. Ona ho

Vianočné imelo

Posedenie pri vianočnom punči na turzovských vianočných trhoch

ním dní a nedostatkom svetla. Ľudia ve-rili v ľúbostnú mágiu, strigy a bosorky, čarovanie a povery a zaujímavé rituálne úkony. Napríklad po západe slnka, ktoré bolo symbolom dobra, života a radosti, bolo zákazov viacero. Keďže sa uvoľňovali negatívne elementy, ktorých sa človek bál, nič z domu sa nepožičiavalo, nevynášalo, dokonca ani smeti. S požičanými pred-metmi by mohli bosorky čarovať a uškodiť domácim.

Stridžie dni sa začínajú na Katarínu (25. 11.), pokračujú Ondrejom (30. 11.), Barborou (4. 12.), Mikulášom (6. 12.), Lu-ciou (13. 12.) a končia na deň sv. Tomáša, teda 21. decembra. Podľa predstáv ľudu to boli práve strigy, ktoré im škodili. Vo Vy-sokej nad Kysucou sa domnievali, že strigy

násilne vnikali do maštalí, aby mohli kra-vám odobrať mlieko, ale aby to mohli uro-biť, premenili sa na rôzne zvieratá, spravid-la na mačku, o ktorej bolo známe, že bola schopná dostať sa do každého kúta v dome. Keďže sa strigy dokázali prešmyknúť kaž-dou štrbinou, ľudia si rámy okien a dverí natierali cesnakom alebo trojkráľovou kriedou, čo boli výborné prostriedky proti pôsobeniu stríg. Ak by sa predsa len do chlieva ku kravám dostali, kravy mali okolo hláv rozvešané hlávky cibule a cesnaku. Ľudia verili, že strigy včas ráno odcudzu-jú ľubovoľné predmety z toho gazdovstva, ktorému chceli škodiť, a preto vznikla pred-stava, že každá žena, ktorá sa ráno objaví na dvore, je striga, čo chce vziať nejaký pred-met. Z tohto dôvodu bolo zvykom odpre-vadiť každú ženu až na koniec dvora. Žena


Príloha LISTY 12/2017 3

odmietla s tým, že sa už zasľúbila Bohu. Maximinus ju dal zbiť, mučiť a uväz-niť. Vo väzení ju navštevovali aj poha-nia a Katarína všetkých obrátila na novú vieru. Cisár prikázal, aby ju dali na oklin-cované koleso, ktoré ju malo roztrhať. Keď sa jej však koleso dotklo, rozpadlo sa na kusy. Legenda ďalej hovorí, že Katarína bola sťatá v roku 307 a anjeli odniesli jej pozostatky na horu Sinaj v Egypte, kde bol neskôr postavený chrám a kláštor.

Deň sv. Kataríny, 25. 11., sa považuje za začiatok stridžích dní. To, že sa noci predlžovali a dni sa krátili, v ľuďoch vyvolávalo dojmy, že zlo víťazí nad dobrom, a preto sa snažili odohnať zo svojho okolia zlé sily. Konali sa a do-dnes sa konajú posledné tanečné zábavy pred Vianocami. V Rudine sa hovorilo, že Katarína zaväzuje, Ondrej potužuje, čo znamenalo koniec spoločenským zá-bavám. Vo Vysokej nad Kysucou bolo obdobie okolo Kataríny zamerané na pracovnú aktivitu, najmä žien a dievčat. Drápanie peria či preberanie žita, jačme-ňa a fazule bolo možnosťou večerných stretávok žien a dievčat.

Dnes väčšina ľudí, najmä mladých, chá-pe deň sv. Kataríny ako poslednú možnosť zatancovať si a zabaviť sa pred Vianocami. Sú organizované tzv. katarínske zábavy.

Svätý Ondrej, jeden z apoštolov a brat sv. Petra bol učeníkom Ježiša Krista. Pri zázrač-nom nasýtení 5 000 ľudí upozornil Ježiša na chlapca, ktorý niesol bochníky a ryby.

V roku 70 n. l. bol odsúdený na smrť a zo-mrel mučeníckou smrťou. Bol totiž pri-viazaný ku krížu v tvare X, ktorý sa nazýva ondrejský a kázal z neho evanjelium, až kým nezomrel.

Čo sa týka zvyklostí, po informovaní sa u staršej generácie v Klokočove sme zistili, že na Ondreja (30. 11.) sa činili dievčatá, ktoré sa chceli vydať, tak, že tavili olovo, ktoré potom dali do studenej vody, a to vytváralo rôzne obrazce, ktoré dievčatám predpovedali o ich milostnej budúcnosti.

Tieto zvyky sa dochovali dodnes. Dievčatá však na lístoček nepíšu meno chlapca, ale len čakajú, či im čerešňa do Božieho narodenia rozkvitne a či sa teda do roka vydajú.

Tri decembrové stridžie dni Svätá Barbora (4. 12.) sa narodila v rodi-

ne bohatého kupca, ktorý bol veľkým od-porcom kresťanstva. Barbora sa stretla so skupinkou kresťanov, ktorí však žili v uta-jení a títo zmenili Barborin život. Keď si to jej otec všimol, dal ju zatvoriť do veže, ktorú vystaval v dome. Jeden zo slúžiacich ju obrátil na kresťanskú vieru a Barbora dala vo veži vybúrať ešte jedno okno a vy-svetlila to tak, že tri okná symbolizujú sv. Trojicu. Otec ju za to chcel dať zabiť, ale jej sa podarilo utiecť. Našli ju, mučili a na-koniec dali sťať. Katom bol jej otec, ktoré-ho údajne po vražde zabil blesk.

U nás v Klokočove chodili niekedy Bar-borky, dievčiny oblečené v bielych šatách obdarúvajúce deti. V Klokočove sa vetvič-ky čerešní zbierali na Barboru. Mali čarov-nú moc, a ak do Vianoc rozkvitli, dievča verilo, že sa do roka vydá. V súčasnosti je to tak, že Barborky už po domoch necho-dia, ale zvyk s rozkvitaním vetvičiek ešte celkom nevymrel.

Svätý Mikuláš sa narodil okolo roku 250 n. l. v rodine bohatých kresťanov a po smrti rodičov rozdával ich majetok chudobným. Stal sa biskupom a istý čas bol aj väznený pre svoju veľkú lásku k Bohu a blížnemu. Zomrel medzi rokmi 345–352 n. l. Pre svoju obrovskú štedrosť a dobrotu sa stal svätým.

Na 6. december sa odjakživa tešili asi všetky deti. Po domoch chodili Mikuláš,

Vianočné trhy v Turzovke

Barborky


4 Príloha LISTY 12/2017

anjel a čert, ktorí poslušným deťom dávali dobroty. Neposlušné deti zase boli obda-rované uhlím alebo surovými zemiakmi. Deti si v predvečer Mikuláša dávali do okien vyčistené topánky a čakali, čo im Mikuláš do rána prinesie.

13. december patrí medzi najznámejší zo stridžích dní. Bol považovaný za vrchol pôsobenia stríg, pretože je to najkratší deň v roku. Vo Vysokej nad Kysucou si ženy v neskorý večer pobrali svoje kolovrátky a o polnoci, kedy mala prísť Lucia, už boli doma v bezpečí. Niektoré ženy sa ob-liekli do plachiet, múkou si zabielili tvár a do rúk zobrali husacie krídla a lampá-še. Jedna niesla vedro s tekutým vápnom a štetku. Chodili po dedine a natierali sklá na oblokoch, čo malo byť pre šťastie po celý rok. Lucie vyháňali z príbytkov choroby a nečistoty. Dievča, ktoré sa chcelo vydať, si v tento deň napísalo 13 lístočkov s menami mužov a každý deň jeden spálilo, až do Štedrého večera. Ten, ktorý ostal posledný, za toho sa mala diev-čina vydať.

Deň pred Luciou sa musel vyniesť popol a vyzametať pec. Od Lucie do Vianoc sa nazbieraný popol ukladal na jedno miesto a na Štedrý večer sa rozhrnul. Veci, ktoré v ňom ostali, predznamenávali bohat-stvo na gazdovstve v nasledujúcom roku.Nesmelo sa chodiť v tento deň na návštevy, a ak náhodou niekto prišiel, pomedili ho na čelo. Ak sa rodine nasledujúci rok dobre vodilo, bol to dobrý hosť a naopak.Chlapi si zhotovovali celý drevený troj-nohý stolček, ktorý musel byť hotový do Vianoc. Na polnočnej omši si na neho sadli a pozerali sa navôkol. Medzi ženami videli všetky strigy.

V Rudine tiež chodili po domoch luc-ki, ktoré vymetali z príbytkov choroby a hmyz. Gazdiná im musela prichystať

chlieb alebo osúch, soľ a vodu. Pokiaľ toto nenašli, rozhádzali celú izbu a po-sypali ju múkou, aby mala čo uprato-vať. Keď prišli do domu, nezrozumiteľ-ne mrmlali. Ak niekoho vonku stretli, vyváľali ho v snehu. Zaujímavé je, že v Rudine lucki bývali často muži. Diev-čatá z Rudiny dávali vetvičky z čerešne do vody až na Luciu. Ktorej do Vianoc rozkvitla, tá sa do roka vydala.

Deň svätého Tomáša pripadá na 21. december. Sv. Tomáš patril medzi Ježišo-vých učeníkov. Po svojom zmŕtvychvstaní sa Ježiš zjavil všetkým učeníkom. Tomáš s nimi nebol. Keď sa s nimi stretol a oni mu povedali, že Ježiš žije, Tomáš nechcel uveriť, dokiaľ sa sám nepresvedčí: „Ak ne-uvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, ne-uverím.“ – (Ján 20, 25) Kvôli tejto výpo-vedi dostal prezývku Neveriaci Tomáš.

Tento deň je posledný zo stridžích dní. Z literatúry sme sa nedozvedeli o žiadnych tomášovských zvykoch. Po informovaní sa sme zistili, že ľudia v Klokočove chodi-li okolo sviatku Tomáša hľadať vianočný stromček, tzv. polažničku. Mesiac však musel byť v splne, vraj aby mali na gaz-dovstve všetkého hojne. V dnešných časoch už málokto chodí po lese hľadať vianočný stromček, pretože väčšina ľudí aj na Kysuciach kupuje umelý.

ZáverGenerácia dedov a pradedov nám prene-

chala úžasné kultúrne dedičstvo v podobe zvykov. Zaujímavé je, že tradície jednot-livých dediniek sa od seba dosť odlišovali. Mnoho z nich už zaniklo, čo sme dokázali aj v našej práci. Čím to ale je? Jednodu-cho, spoločnosť sa stále vyvíja, vytvára si a osvojuje nové zvyky, ktoré táto súčasná mládež zase odovzdá svojim potomkom. Aj

Lucki

Živý vianočný stromček

Umelý vianočný stromček

keď doba ide stále dopredu, nemali by sme zabúdať na ľudové zvyklosti a tradície, ktoré nám tu zanechali naši starí rodičia a mali by sme ich pripomínať aj nasledujúcim gene-ráciám. Naše myšlienky ukončíme slovami Ricardy Huch: „Tradícia neznamená ucho-vávať popol, ale odovzdávať plameň.“

Foto: archív autoriek


Ročník 24 Listy Cena 30 Kč / 1,20 € 12 · 19.00 hod. Inštalácia výstavy Kysuce očami detí...

Documents

Transcript of Ročník 24 Listy Cena 30 Kč / 1,20 € 12 · 19.00 hod. Inštalácia výstavy Kysuce očami detí...