Rómske listy 2/2015

Prednedávnom sa nám do redakcie dostala táto fotografia, ktorá by mala Pochádzať ešte z 30-tych rokov minulého storočia

a mali by byť na nej košickí rómski hudobníci. Pomôžete nám identifikovať osoby a miesto na fotografii? Poodhaliť tak jej Príbeh,

malý kúsok z histórie, ktorý táto fotografia rozPráva. Fotografia: archív mecem

varesavo ideos-vrama phenďa jekh manuš (romaňi džuvľi), kaj o roma pes nazau-čharen leperipnenca pro snP. „kada nane vašo roma inepos…“ kajse lava mukľa peskere mujestar avri. Pela mange kada phares, vašoda kaj o bejzutno historicko goďaveripen vakerel, kaj o roma sne za-thode tiž ke kada nek bareder historicko kothor savo pes ačhiľa manušenge andre slovačiko themi. kana sas kada slovačiko nacijonalno upre ačhaviben (snP) mule akor thaj but roma. o represiji-manušake-

re džungalipena – dochudle le romen pro upre ačhavibnaskere phuvakere kothora. e etnografka zuzana kumanova phenel kaj šaj akor muľe vareso ko 1 400 manuša. oda soske pes kerenas represiji pro roma, sas vašoda kaj sas pre lende dikhiben hoj keren jekhetanes mariben le partizanen-ca pro ňemci. nek buteder kajse represiji pro roma pes kerde novembroste 1944 či ko januaris beršeste 1945. geograficko dikhibnaha sne kala džungaľipena ker-de pašo phuvakere thana pašes khatare

hnušťa, tisovcoste, pašes paše bansko bistricate thaj pro horehronos, dural khataro zvolenos, Ďetvate, lovinoba-ňate, krupinate, sentno kerestoste pašo hronos, khatare kremňica ko turčjansko kothoreskere themi. u čepo thaj khataro Považje, zahoriste thaj humeniskeresko regijonoste.

kana kajso upre ačhado – povstal-cos – kerelas jekhetaňiben le partizanen-ca, užarelas meripen na čak les korkores,

Gen dural pro ľil 2

Hi o SNP iNePoS tHaj Prejkalo roma?

rómSke liStY22015

Rómske listy 2 / 20152

Prednedávnom mi istá rómska žena pove-dala, že rómovia si snP nepripomínajú. „to nie je rómsky sviatok…“ zaznelo z jej úst. zarazilo ma to, pretože už základná znalosť histórie hovorí, že rómovia boli súčasťou tohto najväčšieho protifašistic-kého vystúpenia slovákov a obyvateľov územia slovenska.

Počas slovenského národného povsta-nia (snP) prišlo o život aj veľké množstvo rómov. Podľa etnografky zuzany ku-manovej sa počet obetí odhaduje na asi 1 400 osôb. dôvodom pre represálie voči rómom bolo aktívne pôsobenie rómov medzi partizánmi, stačilo však aj podo-zrenie zo spolupráce. väčšina týchto pro-tirómskych akcií sa odohrala od novembra 1944 do januára 1945.

represálie najviac postihli rómov na tzv. povstaleckom území. z geografické-ho hľadiska to boli lokality v okolí hnúšte, tisovca, v oblasti banskej bystrice a ho-rehronia, ďalej v okolí zvolena, detvy, lovinobane, krupiny, svätého kríža nad hronom, od kremnice smerom k turčian-

skemu regiónu. ojedinele sa uskutočnili aj na Považí, záhorí a v humenskom regióne.

za najmenšiu spoluprácu s povstal-cami hrozila smrť nie jednotlivcovi, ale hneď celej dedine či osade. Popravy vy-konávali príslušníci Wehrmachtu, ss, Pohotovostnej skupiny h (einsatzgruppe h), bezpečnostnej polície siPo a bezpeč-nostnej služby sd, rovnako aj príslušníci Pohotovostných oddielov hlinkovej gardy a žandári. takzvaná Pohotovostná skupi-ny mala právo vraždiť bez vyšetrovania, mala právo tiež posielať ľudí do koncen-tračných táborov. história si pripomína násilné deportácie a masové vraždenie obyvateľov medzi nimi aj rómov v krem-ničke, nemeckej, kováčovej.

k prvej násilnej akcii proti rómom do-šlo 15. septembra 1944 v obci kvetnica, kde bolo zavraždených sedem rómov. najhoršie represálie sa odohrali v októbri a novembri 1944. historička ako príklad uvádza 17. október 1944, keď bolo po ob-vinení z pomoci partizánom zaživa upá-lených 23 rómov z kríža nad hronom.

začiatkom novembra 1944 bolo z dediny lutila odvlečených viac ako 40 rómov, ktorí boli popravení v dolnom turčeku. v polovici novembra 1944 bolo poprave-ných či zaživa upálených vyše 60 rómov v čiernom balogu, desiatky rómov prišli o život aj v krupine i tisovci.

výpočet miest, na ktorých došlo k per-zekúciám rómskych komunít a k fyzickej likvidácii rómov určite nie je ani dnes konečný.

je pravda, že veľa nerómov nechce pri-pustiť, že rómovia boli súčasťou snP. tu niekde sa pravdepodobne začína otázka nášho spolunažívania. na jednej strane priznať, že rómovia sú občanmi tejto krajiny so všetkým, čo k tomu patrí, a na strane rómov schopnosť sa k tomuto de-dičstvu prihlásiť. iba tak je možné dať spo-ločnosti najavo, že toto je naša sPoloč-ná krajina so spoločnou históriou. žeby tu niekde bol začiatok vzájomného rešpektu? takže pre všetkých, ktorí si oso-bujú právo hovoriť v mene komunity, áno, snP je aj sviatkom rómov. Redakcia

je snP aj sviatkom rómov?

Agoripen genipnaske khataro ľil 1numa muradarkerenas avri calo gav vaj savoren andro romano taboris. kajso mur-daripen kerenas o ňemcike slugaďa kha-taro čapati Wehrmachtos, ss, einsatz-gruppeskeri h, viďazipnaskeri-merkinďi phanlengeri siPo, khatare čapata sd thaj ola save sne slugaďa ke hlinkoskeri garda u pro agor the o šingune. e viďazipnaske-ri-merkinďi phanlengeri šaj murdarkerelas le manušen bijo oda kaj te kerel varesavo čačikano dikhiben, sas la biphandlo hakaj tiž pro’da kaj te bičhavel le manušen andro lageri. e historija peske thovel leperipena kale džungalipnenge-manušakere depor-tacii thaj bare, buchlarde murdaripena u maškar lende sne thaj o roma khataro gava kremňičkatar, Ňemeckatar the ko-vačovatar.

kajso eršejno romano murdaripen pes ačhiľa 15. septembroste beršeste 1944,

gaveste kvetňica, kaj murdarde efta ro-men. nek rosneder represaliji pes ačhine oktobroste thaj novembroste 1944. e his-torička sar priklados sikavel 17. oktobros 1944, akor sas čhido dikhiben oleske hoj le partizanenge šegitinen-ažutinen o roma, oda ďives labarde džides 23 romen khata-ro gav kerestoskero upre hroneste (kríž nad hronom). kezdinel čhon novembros 1944 kana khataro gav lutilatar buteder sar 40 romen odlidžen u murdaren-vili-nen len pajk dolno turčekoste. ko jepaš kale čhoneske, novembroske 1944 mur-darde-vilinkerde vaj pro dživipen labarde buteder sar 60 romen andro kalo balo-gos, but dešengere roma mule thaj kru-pinate, tisovciste.

oda keci kajse gava, forova kaj kerde pro roma perzekuciji, kaj len murdarker-de, labarde, ňi ada ďives mejk nadochunďa peskero agorutno rachimnaskero-čislos.

čačipen hi thaj oda, kaj but gadže na-kamen te domukel hoj o roma sne zara-kinde peskere dživipnenca ko snP. šaj pes phenel kaj kadaj varekaj pes kezdinel phučaviben oleske sar šukeres jekhetane dživen o roma le gadženca. Pre jekh sera te lel vaš peskero kaj o roma hine manu-ša-občaŇja kala themake, slovačiko phuvake, savoreha so ke kada kampel, u pre dujto sera oda sar pes jojn korkore o roma ke kada savoro manušakero bar-vaľipen zathoven. čak avka pes jekhetanes šaj sikavel, kaj e slovačiko phuv hi amari jekhetŇi themi jekhetaňi historijaha. šaj pes phenel kaj kadaj varekaj šaj kezdi-nel o rešpektos jekh dujteske? akor tumen savore, save peske gindinen hoj vakeren mujeha, jekh čhibaha savore romendar, rakinen peske pre goďi, he, oda kaj o snP hi thaj inepos prejkalo roma…

E redakcija

rómske listy • adresa redakcie: MECEM, P. O. BOX F-8, 040 01 Košice • e-mail: [email protected] • telefón: 0905975585 • web: www.mecem.sk • redakčná rada: Ladislav Richter (predseda), Jozef Ravasz, Stella Hanzelová, Jolana Saltiel, Gabriela Radičová • editor: Kristína Magdolenová • Grafika: Ľudmila Macáková • Sadzba: Pro libris • tlač: Beki Design • Vydavateľ: MECEM, o. z. • Sídlo vydavateľa: Južná trieda 53, 040 01 Košice • iČo vydavateľa: 31 310 397 • registrácia: Ministerstvo kultúry SR pod číslom EV 5035/14 • iSSN: 1339-7702 • Realizované s finančnou podporou Úradu vlády Slovenskej republiky – program Kultúra národnostných menšín 2015 • ročník vydávania: 2. ročník • Periodicita vydávania: v roku 2015 vychádza 10 čísel • Dátum vydania: 31. 8. 2015 • NEPREDAJNÉ.

Rómske listy 2 / 2015 3

aj keď niektorí ľudia tvrdia, že rómovia nemajú svoju literatúru, nie je to celkom tak. hoci rómska literatúra za uplynu-lé storočia mala len ústnu podobu, ešte v 70-tych rokoch existovala a bola súčas-ťou života každej rómskej lokality. ako občas podotknú hlavne starší rómovia, ktorí si tie časy ešte pamätajú, všetku tu poéziu zničila televízia.

rozprávky tzv. paramisy sa rozprávali verejne. Podľa mileny hübschmannovej tieto seansy prebiehali v rómskych osa-dách na slovensku ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia niekoľkokrát týždenne a bola to v živote osady vrcholná

kultúrna udalosť. na paramisa prichádza-lo toľko ľudí, koľko sa ich vošlo do toho najväčšieho domu v osade. o tejto udalos-ti rómovia hovorievali: avka sar o gadže phiren andro ďivadlos, o roma phiren pro paramisa.

Podľa hübschmannovej patrili k tým-to verejným produkciám aj „poplatky“. ako uvádza, poslucháči platili tabakom, polienkom dreva, či inými drobnosťami, ktoré v osade predstavovali osobitú hod-notu. rozprávanie paramisa opisuje ako stretnutie, ktoré trvalo aj niekoľko hodín. Počas seansy nesmel nikto vyrušovať. ko-munita dbala na to, aby sa vytvorila tajom-

ná atmosféra, isté kolektívne sústredenie sa na príbeh a osudy hrdinov.

tieto stretnutia učili rómske deti ro-zoznávať dobro a zlo a tiež ich učili sprá-vaniu sa v komunite. víťazstvo rómskeho chlapca, typického hrdinu rómskych roz-právok, dodávalo každému sebadôveru a kompenzovalo ponižovanie, ktorému sa rómom dostávalo v „gadžovskom svete“. spoločné prežívanie víťazstva dobra nad zlom, a predovšetkým morálneho víťaz-stva róma nad nerómskym svetom.

rozprávačom bol výlučne muž, ktorý sa tešil veľkej úcte v komunite. a príbehy boli rozprávané spamäti. (kam)

Čo Vieme o rómSkej rozPráVke?Ilustrácia: anna martiňuková

A M E N O R O M A

sme rómovia


Ilustrácia: anna martiňukováelena lacková

za zakladateľku prvého amatérskeho róm-skeho divadla na slovensku, rómskej pô-vodnej drámy i rómskej literatúry písanej v rómskom jazyku je považovaná elena lacková (rod. doktorová, 1921 – 2003). narodila sa vo veľkom šariši, o literárnu tvorbu sa pokúšala už ako 14-ročná, keď začala písať básničky. jej učiteľ niekoľko z nich poslal do prešovského rozhlasu, kde dve z nich odzneli v relácii londýn – Pa-ríž – veľký šariš (v roku 1935). Po rôznych životných peripetiách počas ii. svetovej vojny a neskoršiemu pobytu v česku, sa koncom 40-tych rokov vracia do šariša a rozhodne sa napísať divadelnú hru, na-študovať ju s rómami z osady a upozorniť

tak na utrpenie rómov vo vojne, ktoré sa nekončí ani po nej.

jej divadelná prvotina má názov ho-riaci cigánsky tábor. lacková ju vytvorila krátko po vojne a jej cieľom bolo poukázať na utrpenie rómov počas vojny. hra bola výpoveďou o dobe, ktorá na jednej strane priniesla rómom nesmierne utrpenie, ale na druhej strane, mala šancu byť novým začiatkom vo vzájomných vzťahoch ró-mov a majority.

o tom, ako vznikala jej divadelná hra, píše elena lacková veľmi detailne vo svo-jej knihe narodila som sa pod šťastnou hviezdou, ktorá vyšla v Prahe v roku 1997. dôležitým podnetom pre lackovú bol

elena lacková a Prvé kočovné rómske divadlo

návrat z kladna, kde načas žila so svojim mužom a deťmi, domov, na korpáš. „rok v kladne prerušil nadväznosť, stal sa akou-si hranicou medzi minulosťou a prítom-nosťou. minulosť sa mi stala uzatvoreným útvarom, divadelnou hrou, ktorú môžeme znova a znova prehrávať na javisku, vždy rovnako a trošku inak, podľa toho, ako ži-vot naladí hercov.“

lacková vnútorne v tomto období spracovávala nielen podnety z minulos-ti – z obdobia ii. svetovej vojny, ale aj aktu-álne dianie spojené s rôznymi zbytočnými konfliktami medzi rómami a majoritou, či svoje sklamanie a sklamanie svojho otca zo vstupu do komunistickej strany. „v noci som nemohla spávať, sedávala som pri okne a premýšľala, prečo je to všetko tak ako to je. hovorí sa o rovnoprávnosti, ale cigáni sú stále na poslednom mieste. napadlo mi, že je asi ťažké, aby sa ľudia zmenili naraz. napríklad šudaňa – nepre-stala žobrať hoci mala dosť peňazí a ve-prových nožičiek. jednoducho mala to žobranie v krvi. a rovnako gádžovia mali v krvi, že cigán je na poslednom mieste a nevedeli si predstaviť, že by to mohlo byť inak… začala som sa preto zaoberať myšlienkou, že sa do ľudskej spoločnosti musíme vnútiť inak, ako si to predstavujú gádžovia. súbežne s týmito úvahami sa mi vracali vojnové zážitky a skladali sa akoby do scén na javisku. Pred vojnou som cho-dila do ochotníckeho divadelného súboru medzi dedinskú mládež, vedela som, čo je divadlo. a tak som sa jednej noci, za úplnku, rozhodla, že napíšem divadelnú hru. naše rómske divadlo! a že ukážeme gádžom, kto sme, čo sme prežili a čo pre-žívame, ako cítime a ako by sme chceli žiť.“

vo svojej knihe lacková spomína aj na to, ako táto divadelná hra vznikala. hru napísala po rómsky, pretože ju chce-la poslať ako isté posolstvo nerómom. „kúpila som si zošit, linajkovanú písan-ku. večer som dala deti spať, sadla som si k petrolejke a pustila som sa do písania. nešlo mi to. čo som napísala, to som roz-trhala… za dva dni som musela kúpiť novú písanku. (…) Pokračovanie str. 17

amen o roma


napriek tomu, že v poslednom čase stále viac počúvame o tom, aké zlé sú vzťahy medzi policajtami a rómami a videli sme, čo sa udialo v niektorých rómskych loka-litách, nechceme, aby práca tých policaj-tov, ktorí pre komunitu robia veľa, sa zrazu stratila, alebo bola prekričaná chybami a omylmi iných ľudí.

tak ako sa nám nepáči, keď sú všetci rómovia hádzaní do jedného vreca, tak určite nie je správne, ak sa hádžu do jed-ného vreca aj všetci policajti.

svoje o tom vie aj policajt, ktorý pôsobí vo veľkej británii a je pôvodom róm. hoci odišiel z česka aj preto, že polícia nevyšet-rila útok skínhedov na jeho rodinu, túžba stať sa policajtom mu zostala. a nebol to iba sen. Petr torák svoju túžbu dokázal premeniť na skutočnosť.

Petr je ukážkou toho, že sny sa na sku-točnosť nemenia ani otočením zázračného prsteňa ani kúzelníckou paličkou. má za sebou veľa driny a odriekania, ale dostalo sa mu aj odmeny. a to priam kráľovskej,

keď sa stal jedným z osemnástich čechov, ktorí dostali od kráľovnej alžbety ii. vy-soké civilné vyznamenanie rad britského impéria.

v týchto dňoch bol na slovensku na pozvanie svojich kolegov – policajných špecialistov z Prešova. využili sme preto príležitosť a porozprávali sme sa ním nie-len o vysokom kráľovskom vyznamenaní, ale aj o jeho ceste, o tom, čo robí pre ró-mov a prečo to pre rómov robí.

Redakcia

Nie je Policajt ako Policajt…Fotografia: archív romeaPetr torák

L A S A N D R O V A S T

do vlastných rúk


okolnosti vášho obchodu však neboli veľmi príjemné…

neboli. keď som mal 18 a dokončil som právnu akadémiu, tak v tej dobe sa môj otec politicky angažoval. ja som si dal prihlášku do Policajného zboru v liberci a v tom čase sme boli cielene napadnutí skupinou skínheadov. najprv ja za bieleho dňa v centre mesta. nikto, samozrejme, s tým nič neurobil. Pár dní potom bola na-padnutá aj moja matka a môj brat, takže sa môj otec rozhodol kúpiť letenky a zo dňa na deň sme odišli do veľkej británie.

Určite to nebolo jednoduché rozhod-nutie…

jednoduché to určite nebolo. ako mla-dý človek som mal veľa snov, chcel som ísť na vysokú školu, chcel som sa stať policaj-tom. v liberci som mal kamarátov, rodinu a odísť do cudzej krajiny, kde som musel prekladať rodičom a mal som zodpoved-nosť voči svojej rodine, o to to bolo ťažšie. bolo to veľmi stresujúce, ale po krátkej chvíli sme si uvedomili, čo sme tým získali.

takže ste chceli byť policajtom už tu v Čechách?

áno, je to tak. už od strednej školy som chcel byť policajtom. nielenže je to pre mladého chlapca akýsi akčný hrdina, ale tiež som v tom videl veľkú možnosť, ako ovplyvňovať situáciu rómov v čechách.

Podľa vás chýbajú rómovia v policaj-nom zbore v Čechách aj na Slovensku?

stopercentne. všade, aj vo veľkej bri-tánii je treba pribrať viac rómov, a preto jedným z mojich cieľov a plánov je pomá-hať rómom, aby sa dostali do polície.

V Británii robíte prorómske aj pro-české aktivity. Pomáhali ste zakladať československú knižnicu. ako sa jej darí?

knižnica tam stále je, musím s rados-ťou povedať, že je to už viac ako 5 – 6 rokov a stále tam pribúdajú knihy. Ľudia nám ich darujú – česi a slováci v Peterboroughu nám darovali knihy a my ich stále pridáva-me do knižnice, ktorá je vlastne súčasťou štátnej knižnice. takže tam nám to spra-vujú, majú tam všetky knihy a starajú sa nám o ne.

je dôležité z pohľadu zachovania kultúrnych tradícií, aby knižnica fun-govala?

stopercentne. dôvodom, prečo sme knižnicu vôbec založili, bolo, že česi a slo-váci často nemali prístup k žiadnym kni-hám alebo tradičným filmom v ich rodnom jazyku. a kultúrne hodnoty a povedomie zanikalo, takže keď sme si to uvedomili, rozhodli sme sa založiť knižnicu.

majú tam deti nejakú možnosť učiť sa svoj materinský jazyk?

donedávna nemali, ale pred pár me-siacmi som založil československú sobot-nú školu, takže máme dve triedy, jednu českú a jednu slovenskú, kde učiteľky učia deti jednak gramatiku jazyka, ale tiež aj trochu históriu, geografiu a ostatné predmety.

Spolupracujete vo Veľkej Británii aj s Čechmi, ktorí nie sú rómovia?

spolupracujem, veľmi úzko spolupra-cujem. musím sa ale priznať, že úplne prvé komunitné združenie, ktoré sme založi-li, sa nazývalo česlo, vo vedení ktorého sme boli ako rómovia, tak aj nerómovia a zaniklo práve kvôli potýčkam medzi ró-mami a nerómami. niektorí nerómovia nechceli pozývať rómov kvôli tomu, že by sa potom báli o svoje kabelky.

takže spolunažívanie rómov a Neró-mov aj mimo hraníc Česka je asi kom-

plikované. alebo je tam menej predsud-kov?

lepší sa to, určite. ako som povedal, vo veľkej británii je ťažké mať predsudky voči jednej skupine ľudí, pretože tých skupín je tam strašne veľa a rómovia sa tam jednak začlenili, ale na druhej strane sa tam stra-tili, pretože medzi turkami, Pakistancami a ostatnými jednoducho splynuli. ale, sa-mozrejme, stále tam existujú aj niektorí česi a slováci, ktorí si svoje predsudky priviezli a ponechali, takže občas vidíme napríklad asistentov učiteľov v školách, ktorí sa snažia presvedčiť vedenie školy, aby založilo osobitnú triedu len pre ró-mov a proti tomu sa snažíme bojovať. snažíme sa pracovať s týmito ľuďmi, aby si uvedomili, že v anglicku nie je miesto pre predsudky.

máte pocit, že boj proti predsudkom pokračuje aj vo Veľkej Británii?

do určitej miery áno. samozrejme, nie je to až tak rozsiahly problém. čo nám po-máha je, že nie sme na to, my rómovia, sami, ale je to celá spoločnosť, ktorá je s nami v boji proti predsudkom. takže, keď sme upozornili na jednu slečnu, kto-rá mala v škole predsudky, tak okamžite sa celé vedenie školy začalo o to zaujímať a brali to ako niečo, čo sa nesmie.

zmenil sa postoj etnických Čechov ku vám v momente, keď ste získali rad britského impéria?

osobne si myslím, že nie. za dobu po-sledných 10 rokov, počas ktorej sa venu-jem komunitnej práci, vybudoval som si už nielen rešpekt, ale aj priateľský prístup ostatných čechov a slovákov nerómov. Potvrdilo sa, že tá práca bola nejakým spôsobom ohodnotená.

Pokračovanie str. 15

Hovor íme s :

Pe t r o m To r á ko m , d r ž i t e ľ o m r a d u b r i t s ké h o i m p é r i a , p o l i c a j t o m p ô s o b i a c i m vo ve ľ ke j B r i t á n i i

torák: nikdy som nechcel byť iba číslo v štatistikePetr Torák je úspešný mladý muž žijúci vo Veľkej Británii. Tento rok mu bolo udelené vyznamenanie Rád britského impéria, ktorým britská kráľovská rodina od roku 1917 oceňuje tých, ktorí sa pričinili o rozvoj impéria. Petr Torák je osemnástym Čechom, ktorí doposiaľ tento rad získali. Je v spoločnosti bývalých príslušníkov protifašistického odboja generálporučíka Vladimíra Nedvěda a Františka Moravce, výsadkára Josefa Otiska, armádneho generála Aloisa Lišku, dirigentov Jiřího Bělohlávka a Libora Peška, ale aj prvého českého prezidenta Václava Havla. Jeho cesta k úspechu však bola kľukatá a poznačená nielen stretom s predsudkami. Petr Torák je totiž český Róm. Vyštudoval strednú školu Právnu akadémiu v Liberci a v roku 1999, pár dní po maturite, odišiel s rodinou do Veľkej Británie.

las andro vast


hoci sa traduje, a v mnohých komunitách to ešte platí, že žena plní príkazy muža, tvrdiť dnes, že to je typické pre rómske ko-munity, je prekrúcanie faktov. aj medzi rómami je stále viacej aktívnejších žien, ktoré sa usilujú presadiť a bojovať o lepší svet pre seba i svoje deti.

a neplatí to len pre vzdelané ženy z lep-ších rodín, ktoré vyrastali v dotyku s ma-joritou, kde tieto modely správania mohli prevziať, ale aj pre mnohé rómske lokality, v ktorých ženy rozhodujú o záležitostiach komunity.

Prispela k tomu aj nezamestnanosť mužov. tí zostali bez práce a zrazu ne-dokázali napĺňať to, čo bolo odjakživa ich poslaním v rómskej komunite. ukazuje

sa, že depresia, dezilúzia postihla oveľa viacej rómskych mužov ako ženy, ktorým ich diel práce – starostlivosť o domácnosť, deti, muža – zostali a k tomu im pribudla ešte aj starosť o to, aby z tých mála peňazí dokázala rodina prežiť. a to vôbec už nie je málo.

Práve táto skutočnosť je spúšťacím me-chanizmom, ktorý vedie ženy k tomu, aby sa začínali stále viacej zaujímať o pôsobe-nie vo verejnej správe – v samospráve, ale-bo aj priamo v lokálnej politike, kde môžu presadzovať záujmy svojich komunít, lebo sú to potreby všetkých žien a všetkých v komunite.

je dôležité, že rómske ženy sa stále viac zviditeľňujú, že plnia aj iné úlohy a posla-

nia. jedným z nich je literatúra, kde sa už tiež objavilo viacero zaujímavých a plod-ných autoriek.

ako napr. erika hornáková, ktorá ho-vorí, že sa nepovažuje za rómsku spiso-vateľku, lebo nepíše v rómskom jazyku, ale je spisovateľka-rómka. tá definícia je výstižná. o svojom živote napísala erika autobiografickú knihu „ako čokoláda“.

a my vám spomínanú knihu v nasledu-júcich vydaniach rómskych listov ponúk-neme na pokračovanie. tešíme sa s vami na chvíle strávené nielen pri čítaní tohto románu, ale aj pri hľadaní nových pozícií pre rómske ženy. lebo v nich je, ako sa ukazuje, budúcnosť národa.

Redakcia

o Sile rómSkej žeNYFotografia: archív e. hornákovejerika hornáková

R O M A N O L A V

rómske slovo


Čo privedie mladú ženu, ako ste vy, k literatúre?

k literatúre som mala vždy blízko. už do detstva som veľmi rada čítala knihy, do-kázala som prečítať za niekoľko dní nespo-četne veľa kníh. okrem toho som v škole rada písala slohy. od kníh k písaniu som teda nemala ďaleko. Proste v určitom veku prišiel moment, kedy som si povedala, že skúsim dačo napísať. asi na všetko treba dozrieť a musí prísť ten správny čas.

ale tá cesta asi nebola ľahká…kedysi sa vydávala kvalitná literatúra

a nebolo také veľké množstvo autorov, ako je dnes. Po napísaní prvého rukopisu som mala možnosť zažiť na vlastnej koži, že preraziť do literárneho biznisu nie je vôbec ľahké. Prišli odmietanie jedno za druhým. dôležité je nevzdať sa a pokračovať ďalej. nájsť spôsob ako dosiahnuť svoje a vtedy príde aj úspech. Platí to vo všetkom, nielen v oblasti literatúry, ale i v samotnom živo-te. ja som to nevzdala, nerada sa vzdávam, a našla som cestu k naplneniu môjho sna.

Ste rómka. ako vedomie vašej etnici-ty ovplyvnilo vaše literárne smerovanie?

Prvý rukopis bol o mojom živote. bol to román s názvom ako čokoláda. je tam veľa práve z našich koreňov, čím všetkým som ako dieťa prechádzala, predsudky, láska ale i sila. napokon prvý román s názvom tak sa to stalo mi vydalo najväčšie a naj-známejšie vydavateľstvo ikar. doteraz si pamätám, že chceli na vydanie použiť grant pre rómov, s čím som samozrejme nesúhlasila. som vďačná ikaru, že mi vy-dalo prvý román, no v žiadnom prípade nesúhlasím, aby sa knihy autorov, ktorí majú rómske korene vydávali za pomoci grantov. tie sú oveľa viac prospešné pre deti, pre ich vzdelanie. bohužiaľ je zná-me, že väčšia časť peňazí určených práve pre túto oblasť putuje úplne niekam inam,

Ho vo r í m e s r ó m s ko u s p i s o v a t e ľ ko u e r i ko u Ho r n á ko vo u

je zbytočné, aby sme iba lamentovali, aké to máme ťažké…Erika Hornáková sa narodila na Myjave, kde aj žije. Je vyučená predavačka a pracovala nielen ako vedúca predajne, ale tiež aj ako realitná maklérka. Tým, že sa stala spisovateľkou, si splnila svoj veľký sen. Doposiaľ jej vyšli knihy: Tak som to chcela (2013), Nebezpečne blízko (2014), Nikdy nehovor nie (2014), Tak sa to stalo (2014). Okrem sna stať sa spisovateľkou sa jej naplnili aj ďalšie sny. Je farmárkou a dnes už aj úspešnou športovkyňou.

než by ma mala. ak je autor naozaj dobrý a vie písať, tak sa musí vedieť presadiť aj bez grantov.

museli ste preto, aby ste mohli byť nakoniec spisovateľkou, urobiť veľa kompromisov?

nikdy nerobím to, čo nechcem. Práve vďaka tomu, čo som ako dieťa prežívala kvôli farbe pleti, naučila som sa v živote samostatnosti a získala som vnútornú silu, ktorú čím som staršia, tým viem viac využiť. nikdy som neurobila žiaden kom-promis. ak nerátam fakt, že na románe tak som to chcela som prerábala asi štvrť románu, čo pozná mnoho autorov. no druhý krát som to už neurobila a aj práve preto som prestúpila k inému vydavate-ľovi, ktorý mi dal v písaní väčšiu slobodu. nezasahuje do textu a do deja. a tak by to malo byť. Pretože ak autor bude prerábať román podľa vkusu vydavateľa, tak už to nikdy nebude jeho kniha.

nikdy sa nestalo, aby autorka s rómsky-mi koreňmi prerazila v literárnom svete na tej istej úrovni ako iné známe autorky. to som chcela zmeniť a aj som zmenila. moje knihy boli medzi toP knihami zarovno vedľa známych a zvučných mien. dostala som sa na vrchol najpredávanejších kníh, pozvali ma to telerána, do rozhlasu. tiež som sa dostala do jedinečnej encyklopé-die slovenských spisovateľov. bez rozdie-lu farby pleti. na svoj pôvod som patrične hrdá a nikdy nedovolím, aby nás farba pleti akokoľvek diskriminovala v umení. Preto som si vytvorila stratégiu, ktorá mi vyšla.

Váš osobný život tiež nebol úplne priamočiary. Váš manžel je Neróm. Bolo to jednoduché rozhodnutie ísť do vzťahu s Nerómom?

vôbec som sa nezamýšľala nad tým, že je neróm. samozrejme sme prechádzali zložitým obdobím, pretože medzi nami

je veľký vekový rozdiel a ľudia okolo nás riešili nielen to, že som rómka, ale i ten vekový rozdiel. vlastne riešili veci, ktoré sa netýkali ich života. dnes už sa nad tým len pousmejem. z manželovej strany ma prijala jeho rodina veľmi dobre. dokonca i jeho rodičia, ktorí boli veľkí gazdovia, si ma veľmi obľúbili. robota mi nikdy nesmr-dela, správala som sa k nim vždy úctivo a to im stačilo k tomu, aby si o mne vytvo-rili dobrý obraz. moji rodičia si rovnako zvykli na manžela a prijali ho.

o svojej životnej ceste ste napísali román, ktorý ale neuzrel svetlo sveta. Namiesto neho vyšli ďalšie tri… ako vní-mate to, že román ako čokoláda nevyšiel knižne?

zo začiatku mi bolo ľúto, že nevyšiel. Pamätám si, že, keď som čítala vonku hotový a dokončený rukopis prišla k nám polícia a oznámila mi, že nám zomrel syn pri autohavárii. vlastne manželov syn, ale brala som ako svojho priateľa, syna a bra-ta v jednom. stránky z toho rukopisu mi padli na zem a rozleteli sa po tráve. v tej chvíli vo mne čosi zomrelo. možno to chcel osud, aby rukopis nikdy nevyšiel v tlače-nej verzii, asi má počkať na ten správny čas. no predsa len som našla spôsob, ako niečo zo svojho života dostať aj do kníh. v druhom románe s názvom nebezpečne blízko je veľa toho aj o rómskych koreňoch, o láske a ruskej mafii. dovolím si tvrdiť, že toto je jediná kniha, v ktorej je obsiahnuté všetko. doteraz nevyšiel jediný román od žiadneho autora, ktorý by dokázal skĺbiť tieto témy dokopy. aj pre to som na túto knihu nesmierne hrdá.

keď vám odmietli vydať prvý rukopis, prišlo rozhodnutie venovať sa inej téme. Prečo ženská téma?

viete, keď mi vtedy odmietli rukopis Pokračovanie str. 13

ČO

KO

LÁ

DA

ER

IKA

HO

RN

ÁK

OVÁ

6

vyrovnať a bojovať sama. R

odičia vnímali m

oje zhoršenie v škole tým, že jednoducho nem

ám na

učenie hlavu. Ale m

yslím si, že to nebola pravda.

Strach zo školy sa postupne zmenil na sam

ostatnosť a tvrdohlavosť. Ani telesnú som

nemala

rada, keďže som rýchlo dospievala a prsia m

i vytŕčali z trička, začala som sa hrbiť, aby som

ich dajako zam

askovala. Dnes sa nad tým

pousmejem

, pretože u ženy je to prednosť, ale to pochopí každé dievča až neskôr. Č

o som však m

ala rada, bola prírodoveda, literatúra a slohy. Milovala

som slohy, pretože tam

som sa m

ohla naozaj prejaviť. Učiteľka m

a napokon vždy vyvolala, aby som

svoj sloh prečítala pred celou triedou. A ja som

mala aspoň m

alý pocit víťazstva.K

onečne prišiel vytúžený ôsmy ročník a ja som

sa tešila, že vypadnem zo školy. Vzhľadom

k m

ojim znám

kam som

si nemohla vyberať a tak som

sa rozhodla pre stredné odborné učilište obchodné, odbor predavačka. N

evedela som, čo m

a tam čaká, ale vedela som

jedno: Čo m

a ne-zabije, to m

a posilní. Vedela som, že si nenechám

už od nikoho viac v živote ubližovať a urážať m

a. Bola som

pevne rozhodnutá zobrať osud do vlastných rúk.A

od tej doby, ako som začala navštevovať učilište, zm

izli zrazu všetky problémy, pokrikova-

nie a ubližovanie. Cítila som

sa konečne šťastná. Ak by m

ožno neprešla tým horším

, nikdy by som

nevedela oceniť niektoré pocity. Na škole som

prežila prvé lásky, prvé sklamanie, príjem

né a úsm

evné príhody s priateľmi. K

eď som bola na základnej m

ala som dojem

, že sa čas zastavil a nechce ísť ďalej, ale tuná... doslova utekal m

edzi prstami. Skončila škola a nastalo obdobie

dospelosti. Bolo treba ísť znovu ďalej...

Dospelosť

Po skončení školy nebolo voľné žiadne miesto v obchode a tak som

sa rozhodla, že nastúpim

do miestnej fabriky ako m

ontážna pracovníčka. Nebola to síce m

oja vysnívaná práca, ale lepšie ako nič. Peniaze som

potrebovala a zarábalo sa tam naozaj dobre. O

krem toho som

sa chcela osam

ostatniť od rodičov.„Ty si sa zbláznila!“ m

amina obľúbená veta. „N

ačo chceš bývať sama, keď budeš tak či tak

tuná v meste? To, čo vyhodíš za ubytovanie, si m

ôžeš odkladať na knižku. Musíš m

yslieť aj na budúcnosť.“ Takto reagovala, keď som

jej oznámila, že som

si našla podnájom. V

podstate mala

pravdu, peniaze som si naozaj m

ohla odkladať, ale nevidela som v tom

až taký rozdiel, keďže tak či tak, by som

musela prispievať do rodinného rozpočtu. A

j keď rodič myslí veľa vecí dobre, ako

ich deti im dám

e za pravdu až v neskoršom veku.

„Čo je na tom

, že si to chcem vyskúšať? A

j tak predsa nebudem bývať sam

a, ale s Aničkou

a Miladou.“ To boli m

oje kolegyne z práce, ktorým sa hodila ešte jedna podnájom

níčka. Rodičia

ich osobne poznali, keďže som trávila s nim

i veľa času. Milada bola biele dievča a A

nička Róm

ka.N

apokon predsa len súhlasili a ja som sa sťahovala a tešila sa, že budem

mať viac slobody

a menej dozoru. D

nes už nie je výnimka, keď deti bývajú s rodičm

i veľmi dlho a veľa krát až do tej

doby, kým sa rozhodnú vstúpiť do m

anželstva.M

ala som sladkých osem

násť a tešila som sa na nový život. Práca, sam

ostatnosť, víkendové zábavy a priateľstvo troch žien. Takto to šlo asi rok. Popri tom

som si stihla odkladať aj nejaké pe-

niaze. Potom nastalo nárazové prepúšťanie z fabriky a bohužiaľ, bolo si treba hľadať nové zam

est-nanie. M

ilada zostala tehotná a odsťahovala sa, Anička m

ala zdravotné problémy a napokon šla

na invalidný dôchodok. Mladá, ale zdravie si nevyberá. A

tak som zostala sam

a a premýšľala som

, kde hľadať. Z

ačala som v m

este a v blízkom okolí. A

le ako Róm

ka som bola vždy o krok pozadu.

AK

OE

rika Hornáková

Pokračovanie v ďalšom čísle.

romano lav

ČO

KO

LÁ

DA

ER

IKA

HO

RN

ÁK

OVÁ

6

vyrovnať a bojovať sama. R

odičia vnímali m

oje zhoršenie v škole tým, že jednoducho nem

ám na

učenie hlavu. Ale m

yslím si, že to nebola pravda.

Strach zo školy sa postupne zmenil na sam

ostatnosť a tvrdohlavosť. Ani telesnú som

nemala

rada, keďže som rýchlo dospievala a prsia m

i vytŕčali z trička, začala som sa hrbiť, aby som

ich dajako zam

askovala. Dnes sa nad tým

pousmejem

, pretože u ženy je to prednosť, ale to pochopí každé dievča až neskôr. Č

o som však m

ala rada, bola prírodoveda, literatúra a slohy. Milovala

som slohy, pretože tam

som sa m

ohla naozaj prejaviť. Učiteľka m

a napokon vždy vyvolala, aby som

svoj sloh prečítala pred celou triedou. A ja som

mala aspoň m

alý pocit víťazstva.K

onečne prišiel vytúžený ôsmy ročník a ja som

sa tešila, že vypadnem zo školy. Vzhľadom

k m

ojim znám

kam som

si nemohla vyberať a tak som

sa rozhodla pre stredné odborné učilište obchodné, odbor predavačka. N

evedela som, čo m

a tam čaká, ale vedela som

jedno: Čo m

a ne-zabije, to m

a posilní. Vedela som, že si nenechám

už od nikoho viac v živote ubližovať a urážať m

a. Bola som

pevne rozhodnutá zobrať osud do vlastných rúk.A

od tej doby, ako som začala navštevovať učilište, zm

izli zrazu všetky problémy, pokrikova-

nie a ubližovanie. Cítila som

sa konečne šťastná. Ak by m

ožno neprešla tým horším

, nikdy by som

nevedela oceniť niektoré pocity. Na škole som

prežila prvé lásky, prvé sklamanie, príjem

né a úsm

evné príhody s priateľmi. K

eď som bola na základnej m

ala som dojem

, že sa čas zastavil a nechce ísť ďalej, ale tuná... doslova utekal m

edzi prstami. Skončila škola a nastalo obdobie

dospelosti. Bolo treba ísť znovu ďalej...

Dospelosť

Po skončení školy nebolo voľné žiadne miesto v obchode a tak som

sa rozhodla, že nastúpim

do miestnej fabriky ako m

ontážna pracovníčka. Nebola to síce m

oja vysnívaná práca, ale lepšie ako nič. Peniaze som

potrebovala a zarábalo sa tam naozaj dobre. O

krem toho som

sa chcela osam

ostatniť od rodičov.„Ty si sa zbláznila!“ m

amina obľúbená veta. „N

ačo chceš bývať sama, keď budeš tak či tak

tuná v meste? To, čo vyhodíš za ubytovanie, si m

ôžeš odkladať na knižku. Musíš m

yslieť aj na budúcnosť.“ Takto reagovala, keď som

jej oznámila, že som

si našla podnájom. V

podstate mala

pravdu, peniaze som si naozaj m

ohla odkladať, ale nevidela som v tom

až taký rozdiel, keďže tak či tak, by som

musela prispievať do rodinného rozpočtu. A

j keď rodič myslí veľa vecí dobre, ako

ich deti im dám

e za pravdu až v neskoršom veku.

„Čo je na tom

, že si to chcem vyskúšať? A

j tak predsa nebudem bývať sam

a, ale s Aničkou

a Miladou.“ To boli m

oje kolegyne z práce, ktorým sa hodila ešte jedna podnájom

níčka. Rodičia

ich osobne poznali, keďže som trávila s nim

i veľa času. Milada bola biele dievča a A

nička Róm

ka.N

apokon predsa len súhlasili a ja som sa sťahovala a tešila sa, že budem

mať viac slobody

a menej dozoru. D

nes už nie je výnimka, keď deti bývajú s rodičm

i veľmi dlho a veľa krát až do tej

doby, kým sa rozhodnú vstúpiť do m

anželstva.M

ala som sladkých osem

násť a tešila som sa na nový život. Práca, sam

ostatnosť, víkendové zábavy a priateľstvo troch žien. Takto to šlo asi rok. Popri tom

som si stihla odkladať aj nejaké pe-

niaze. Potom nastalo nárazové prepúšťanie z fabriky a bohužiaľ, bolo si treba hľadať nové zam

est-nanie. M

ilada zostala tehotná a odsťahovala sa, Anička m

ala zdravotné problémy a napokon šla

na invalidný dôchodok. Mladá, ale zdravie si nevyberá. A

tak som zostala sam

a a premýšľala som

, kde hľadať. Z

ačala som v m

este a v blízkom okolí. A

le ako Róm

ka som bola vždy o krok pozadu.

AK

OE

rika Hornáková

Pokračovanie v ďalšom čísle.

AK

O Č

OK

OLÁ

DA

5

teši

la a

nem

ohla

som

od

rado

sti a

ni z

aspa

ť. U

ž v

tej d

obe

som

bol

a vn

ímav

é di

eťa

a ve

dela

som

po

číta

ť a p

ísať

nie

ktor

é pís

men

ká. V

dru

hom

ročn

íku

som

vyn

ikal

a ve

ľkou

výr

ečno

sťou

. Uči

teľk

a m

a vž

dy p

osad

ila d

o pr

vej l

avic

e, a

by s

om č

ítala

spo

luži

akom

roz

práv

ky. Č

ítala

som

ply

nulo

, či

sto

a de

ti bo

li ta

k tic

ho, ž

e bo

lo p

očuť

i m

uchu

na

okne

. Veľ

mi r

ada

som

maľ

oval

a a

zača

la so

m

navš

tevo

vať v

ýtva

rnú

škol

u um

enia

. Ale

číta

nie

a kn

ihy

ma

vždy

bav

ili o

veľa

via

c. M

ama

sa v

ždy

hnev

ala,

keď

ma

pric

hytil

a ve

čer s

bat

erko

u po

d pa

plón

om p

ri k

nihe

. Pož

ičia

vala

som

si k

nihy

z k

nižn

ice

a bo

la so

m sc

hopn

á pr

ečíta

ť kni

hu za

veľ

mi k

rátk

y ča

s, n

ieke

dy d

okon

ca za

jedn

u no

c.

Všet

ko, č

o m

a po

sunu

lo, a

le a

j zas

tavi

lo, s

a ud

ialo

v št

vrto

m ro

čník

u. P

re m

ňa v

tedy

nas

tal a

kýsi

zl

om, k

torý

bud

em m

ať v

seb

e na

vždy

a z

rejm

e zm

enil

môj

živ

ot a

pos

unul

ho

úpln

e in

am, a

ko

mal

Boh

v p

láne

.D

eti s

i zra

zu z

ačal

i uve

dom

ovať

, že

som

iná,

že

farb

a m

ojej

ple

ti je

tmav

šia

od ic

h. Is

te si

my-

slíte

, že

deti

si to

vší

maj

ú sk

ôr. M

yslím

, že

áno,

ale

u m

ňa n

asta

l ten

zlo

m p

ráve

v to

mto

obd

obí.

Všet

ko s

a za

čalo

ako

si ra

pídn

e zh

oršo

vať.

Vedľ

a v

trie

de b

olo

diev

ča, k

toré

bol

o tie

ž R

ómka

. N

ebol

a zd

atná

v ži

adno

m p

redm

ete,

ale

nie

čo p

odob

né p

reží

vala

i on

a, a

ko so

m si

vši

mla

.Pr

ežív

a to

veľ

a de

tí aj

dne

s, le

n ni

e ka

ždý

učite

ľ je

tak

vním

avý,

že si

to v

ším

a al

ebo

sa sn

aží o

d to

ho d

išta

ncov

ať. A

nie

kto

si a

j vši

mne

a n

euro

bí n

ič. T

ak, a

ko i v

moj

om p

rípad

e. D

odne

s si d

ávam

ot

ázku

, pre

čo sú

nie

ktor

í uči

telia

zasl

epen

í a n

evid

ia ve

ci, k

toré

maj

ú pr

iam

o pr

ed o

čam

i. A

pri

tom

si

ani

neu

vedo

muj

ú, a

ký d

opad

to m

ôže

mať

na

vývo

j die

ťaťa

a č

o m

u to

dá

do ď

alši

eho

živo

ta.

Zo

zači

atku

som

nec

hápa

la ic

h re

akci

e a

útok

y na

mňa

, pre

tože

som

„ro

zdie

lnos

ť“ n

ikdy

pr

edtý

m n

epoc

iťova

la. P

osm

ieva

nie,

pok

riko

vani

e: „

ciga

ňa š

pina

vá, b

lcha

a š

pina

“ bo

lo u

ž na

ka

ždod

enno

m p

oria

dku.

Vše

tko,

čo

ma

mi z

ačín

alo

diať

, ma

posú

valo

vpr

ed rý

chle

jšie

, ako

som

ch

cela

. Dos

pela

som

ove

ľa sk

ôr a

ko in

é de

ti.N

enáv

idel

a so

m p

rest

ávky

, pre

tože

záľ

ubou

det

í bol

o na

háňa

nie

sa o

kolo

mňa

. Ak

niek

to

niek

oho

do m

ňa p

odst

rčil,

mal

i z to

ho v

eľkú

rado

sť. V

tedy

sa

zača

l cel

ý tr

iasť

a o

praš

ovať

, ako

ke

by so

m m

ala

lepr

u. C

ez d

esia

tové

pre

stáv

ky o

bchá

dzal

i moj

u la

vicu

. Kto

sa je

j dot

kol,

vypa

dol

z hr

y a

sam

ozre

jme

sa m

u sm

iali,

že

chyt

í blc

hy. A

k so

m v

ychá

dzal

a z

trie

dy a

mal

i pre

jsť o

kolo

m

ňa, v

yhli

sa m

i obl

úkom

tak,

že

sa p

rile

pili

na st

enu,

ale

bo z

árub

ne d

verí

. Ako

to is

te p

ozná

te,

cez

veľk

é pr

está

vky

sme

sa v

ždy

prec

hádz

ali p

o ch

odbe

. Ako

to v

yzer

alo?

Met

er z

a m

nou,

met

er

pred

o m

nou

práz

dno.

Nes

kôr s

om p

rest

ávky

tráv

ila z

atvo

rená

na

toal

ete.

Mno

hokr

át b

oli p

ráve

bi

ele d

eti t

ie, k

toré

chod

ili d

o šk

oly š

pina

vé a

mal

i vši

. Vše

tky t

ieto

uda

lost

i bol

i pre

mňa

, ako

die

ťa

veľm

i bol

estiv

é a vi

em d

obre

, že m

noho

det

í má

aj d

nes p

robl

émy c

hodi

ť do

škol

y bez

stia

hnut

ého

žalú

dku

a ne

mus

í to

byť a

ni k

vôli

farb

e pl

eti.

Môž

e m

ať h

andi

cap,

ale

bo je

jedn

oduc

ho „

len

iný.

“ Je

diné

, čo

si p

amät

ám je

, že s

om sa

nik

dy p

red

spol

užia

kmi n

eroz

plak

ala.

Mož

no p

ráve

tá ró

msk

a hr

dosť

mi t

o ne

dovo

lila.

Ned

ovol

ila so

m im

, aby

vid

eli,

že m

a po

níži

li, h

oci t

o bo

la p

ravd

a. A

tak

som

pla

kala

len

po v

ečer

och

do v

ankú

ša.

Zau

jímav

é vš

ak b

olo,

že

brat

toto

nik

dy n

ezaž

íval

. Bol

o ro

k st

arší

a m

al v

eľa

pria

teľo

v. N

e-vi

em č

ím to

bol

o, m

ožno

tým

, že

na c

hlap

ca s

i tak

net

rúfn

u a

diev

ča je

via

c zr

anite

ľné,

ľahk

ý a

dost

upný

terč

.C

ítila

som

sa

sam

a a

opus

tená

, aj k

eď p

riat

elia

v č

inži

aku

mi z

osta

li. A

le v

eľa

času

tráv

i die

ťa

práv

e v

škol

e, p

reto

škol

a bo

la p

re m

ňa d

oslo

va m

ora.

Trá

pila

som

sa a

zobr

azilo

sa to

pos

tupn

e aj

na

moj

om p

rosp

echu

. Odr

azu

som

neb

ola

šiko

vné

a na

dané

die

ťa. R

odič

ia s

a sa

moz

rejm

e do

zved

eli,

čo s

a de

je, d

okon

ca a

j nav

štív

ili k

vôli

tom

u pá

rkrá

t ško

lu, a

le b

ola

som

tvrd

ohla

vá

a ne

chce

la s

om, a

by s

a to

zno

vu a

zno

vu ri

ešilo

, pre

tože

to n

emal

o ži

adne

výs

ledk

y. U

čite

ľ si t

o vš

ímal

sot

va tý

ždeň

, ale

tým

to p

re n

eho

skon

čilo

. Jed

nodu

cho

som

ved

ela,

že

sa s

tým

mus

ím

Rom

án „

Ako

čoko

láda

“ na

písa

la a

utor

ka

Eri

ka H

orná

ková

v r

oku

2011

. A h

oci

med

zitý

m u

zrel

i sv

etlo

sve

ta je

j ďal

šie

3 kn

ihy,

rom

án „

Ako

čok

olád

a“ k

nižn

e ne

vyši

el. A

j to

je je

dným

z d

ôvod

ov, p

rečo

ho

chc

eme

čita

teľo

m R

ómsk

ych

listo

v po

núkn

uť a

ko r

omán

na

pokr

ačov

anie

. N

echc

eme,

aby

zos

tal z

abud

nutý

.

AK

O Č

OK

OLÁ

DA

ER

IKA

HO

RN

ÁK

OVÁ

14

Ako čokoláda? Prečo čokoláda?“ spýtal sa m

a manžel, keď som

sa konečne odhodlala napísať o sebe, o živote obyčajnej ženy. O

prava... nie obyčajnej ženy, ale ženy Róm

ky.„Lebo m

a to dokonale vystihuje, preto. Ty tomu nerozum

ieš,“ mávla som

rukou a zasmiala

som sa.

„Načo píšeš o sebe? To radšej napíš to druhé. Písať o sebe je hlúpe,“ pokrútil hlavou.

Nem

yslím si, že písať o sebe je hlúpe, ak tým

chcete niečo ľuďom povedať. A

ak to pomôže

niekomu v hľadaní svojej identity a zaradenia sa do tejto spoločnosti. N

iekedy si jednoducho po-viem

e, že niektoré životné situácie chceme dať na papier, podeliť sa so svojim

i zážitkami s ľuďm

i, ktorí si po prečítaní povedia: „Presne viem

, aké to je byť Róm

om.“ A

lebo si niekto biely povie: „Tak takto to prežíva a cíti R

óm?“

Mávala som

dni, keď som si povedala... m

ám všetko. M

ilujúceho manžela, dom

ov, strechu nad hlavou a zdravie. Č

o viac si človek môže želať? Toto sa striedalo s obdobím

, keď som m

yslela, že chcem

viac. Je toto skutočne to, čo som chcela vo svojom

živote dosiahnuť? Napriek tom

u, že m

áme všetko, človek je tvor, ktorém

u stále niečo chýba. Až po určitom

úseku svojho života objavím

e jeho skutočnú hodnotu a napokon zistíme, že najdôležitejšie v živote každého človeka

je len jedno: objaviť jeho tajomstvo a ja som

ho objavila.Veľm

i rada som od detstva čítala knihy a písala poviedky. O

ddávala som sa do ríše fantázie.

Bola som

vtedy tam, kde som

chcela byť... – ďaleko od svojich spolužiakov, od predsudkov a po-nižovania. Vo svojom

svete, kde nik neriešil to, že mám

tmavšiu pleť a akého pôvodu som

. Snívala som

o tom, že raz napíšem

svoju knihu...Spomienky

Jedného teplého večera som si sadla k počítaču a rozhodla som

sa, že napíšem rom

án o láske, ktorý začína dosť tragicky. Z

rejme by ten začiatok zaujal skôr m

užskú časť.N

apísala som pár kapitol a keď som

pozrela na hodiny, bolo už niečo po polnoci. Na druhý

deň som si ich znovu prečítala a začala hľadať niečo na internete k tém

e, ako písať knihu, čoho sa vyvarovať. N

áhodne som klikla na stránku úspešnej slovenskej spisovateľky a zaujala m

a prístupom

pomôcť začínajúcim

autorom.

„Skúsim jej to poslať. H

m?“ spýtala som

sa manžela, ktorý po prvýkrát v živote čítal m

ôj výtvor na papieri a bol m

ilo prekvapený, čo sa skrýva v jeho rómskej m

anželke. Niekedy m

al s m

ojimi nápadm

i obrovskú trpezlivosť, aj keď nie vždy boli originálne, skôr impulzívne, tak ako

my R

ómovia veľakrát konám

e.„To bude asi m

oja prvá kniha, ktorú prečítam,“ zažartoval, ale m

yslel to úprimne. N

ikdy sa nezaujím

al o literatúru a jediné po čom siahol, bol regionálny týždenník.

„Tak čo teda? Mám

jej to poslať?“„To ja neviem

, ja sa tomu nerozum

iem,“ zasm

ial sa s iróniou v hlase a naďalej sa oddával odpočinku na gauči.

Keď som

napokon email predsa len odoslala, povedala som

si sama pre seba.

„Aj tak neodpíše, ale kašlať na to, veď nem

ám čo stratiť,“ m

ykla som plecom

. K tom

u som

pridala pár riadkov o sebe, aby mala predstavu o tom

, kto jej vlastne píše. Sama som

nemala

nikdy rada pocit, že neviem, kto je na druhej strane. O

bčas mi pripadal celý svet vďaka internetu

akýsi anonymný a ľudia sa od seba vzďaľovali viac ako kedysi. A

le túžila som vedieť názor na m

oje písania od človeka, ktorý už píše. Po pár dňoch m

i prišiel email a dychtivo som

čítala.

Keď sa konečne naplnilo, m

ala som čo robiť, aby som

sa ho vytiahla von. Po ceste som v kríkoch

zbierala slimákov a naháňala m

otýle. Dokázala som

ich sledovať celé hodiny. Alebo som

si len tak ľahla do trávy a vytvárali som

si z oblakov rôzne obrázky. Cítila som

sa tam slobodne a voľná

ako vták. Tam som

sa naučila milovať prírodu. O

bčas som sa chodila okúpať na priehradu, ktorá

bola blízko dediny. Dokonca som

tam m

ala aj sestrenice, s ktorými som

trávila tiež voľné chvíle. N

eskôr, keď zomrel dedko a babka sa presťahovala k nim

, chodila som tam

na prázdniny. Ale už

to nikdy nebolo také, ako u mojich starých rodičov.

Moja m

ama nebolo nikdy príliš nadšená, keď som

sa zobrala na celý mesiac k nim

, pretože vedela, že prostredie u babky a dedka nie je ideálne pre výchovu jej dcéry. M

ôj starší brat tam

nechodil vôbec, ten chodil k mam

inej mam

e, ktorí žili na inej úrovni.M

ôj dedo vtedy ešte pracoval v továrni a keď prišiel víkend, chodil hrávať na zábavy na trúbke, spolu s jeho najlepším

priateľom, ktorého volali Ď

ulák. Ten ho vždy dopresádzal na husliach a bola z nich nerozlučná dvojka. K

aždú nedeľu, keď sa ráno dedko vracal zo zábavy, babka už sedela pri sporáku, pila kávu, fajčila a pozerala sm

erom k stanici. A

keď zbadala, že už ide, tvár sa jej celá rozžiarila. Veľakrát prem

ožený únavou, ale i alkoholom, ako to už po takých zábavách bývalo,

podal babke do zástery mikroténové vrecko, kde zaštrngotali peniaze. B

abka sa vždy len spokojne usm

iala a medzitým

, kým si dedko sadol do rohu na stoličku a vyzúval topánky, rozviazala vrecko

a rátala každú korunu. Dedko jej m

edzitým rozprával, s kým

sa stretol, alebo začal nadávať, kto ho nahneval. N

ebudem klam

ať, nikdy si nedával servítok pred ústa a to sa mi práve na ňom

páčilo. Ja som

si mu m

edzitým sadla na kolená a stískala som

ho okolo krku. Občas som

si zapchala nos, keď som

ucítila pach jeho ponožiek. Na to sa vždy začal sm

iať. Dedko Štefan bol naozaj veľký

fešák. Podobal sa na herca Štefana Kvietika a babka na neho hľadela vždy s láskou a obdivom

. A

le boli aj také víkendy, keď k nim prišli dedovi znám

i muzikanti a hralo sa do rána. Ď

ulákové srdcervúce husle, dedova veselá trúbka, harm

onika ženy, ktorá vyzerala a aj sa správala ako muž

a spev jeho priateľov sa niesol po tichých kopcoch v ozvene. Vtedy som si to ešte neuvedom

ovala, ale dnes viem

, že mali veľký dar od B

oha a že to bola veľká radosť zo života. Prežívali prítomnosť

naplno a nikdy si nelámali hlavu nad tým

, čo bude zajtra.K

babke a dedkovi z mam

inej strany som tiež občas chodila, ale nie tak často, pretože žili

úplne inak, ako otcovi rodičia. Tam chodil m

ôj starší brat, pretože na Osuskom

ho to nebavilo. Ich priorita bola práca, záhrada a zvieratá. M

ali veľký dom a stále veľa práce. A

le mala som

ich rovnako rada. D

edko robil prútené metly a vždy chovali hydinu, ošípané a sadili takm

er všetko. O

bčas som s nim

i chodila na šípky či bylinky do čaju, ale nikdy ma to dajako nebavilo. Teraz

si s odstupom času uvedom

ujem, že práve z ich života som

si veľa preniesla do svojho. Mam

a vždy vravela, že otcova m

ama je lakom

á. Ale ja som

to tak vôbec nevnímala. N

ajesť mi dali vždy

a nešetrili ani láskyplným slovom

. To mi k šťastiu úplne stačilo.

Dnes sa snažia dať starí rodičia svojim

vnúčatám všetko. Všetko čo sa dá kúpiť za peniaze.

Peniazmi sa však nedá vybudovať kladný vzťah. Je to úplne o niečom

inom. K

aždé dieťa cíti, že prejavujete o neho záujem

, rozprávate sa s ním a jednoducho sa m

u venujete. To, čo mi dali m

oji starí rodičia m

ám dodnes v srdci a nik m

i to nemôže zobrať.

Ako dieťa som

nikdy nechápala, že môže farba pleti poznačiť človeka v jeho živote. Vyrastala som

m

edzi bielymi deťm

i a dovtedy som nikdy necítila predsudky a nenávisť. N

ik mi to nedal nikdy

najavo, pretože s deťmi z činžiaku sm

e sa poznali od malička. Ja sam

a som nerozlišovala ľudí

podľa farby pleti. Videla som

svet taký, aký je. Plný farieb...Všetko sa zm

enilo, keď som začala chodiť do školy. K

eď som m

ala ísť prvýkrát, veľmi som

sa

ER

IKA

HO

RN

ÁK

OVÁ

AK

O Č

OK

OLÁ

DA

32

„Milá

Eri

ka,

mus

ím sa

pri

znať

, že

som

vaš

u po

vied

ku p

rečí

tala

veľ

mi r

ýchl

o, a

le n

eodp

oved

ala

som

hne

ď.

Pár d

ní p

o je

j pre

číta

ní s

om s

a pr

echá

dzal

a po

naš

ej z

áhra

de p

ri d

ome

s naš

im p

som

. Bol

a ta

m

tma

a zr

azu

vo m

ne o

žil v

áš p

ríbe

h. C

ítila

som

sa,

ako

v h

oror

e a

prec

ítila

som

váš

dej

max

imá-

lne,

ako

ho

môž

e či

tate

ľ pre

žiť.

Popr

osím

vás

o o

dpov

eď. D

ej st

e si

vym

ysle

li, a

lebo

ste

prež

ili?“

S po

zdra

vom

Rev

ická

.“

Keď

som

doč

ítala

, opr

ela

som

sa o

stol

ičku

a d

ošir

oka

som

sa u

smia

la. Á

no, t

oto

som

chc

ela!

A

by č

itate

ľ dej

nao

zaj p

recí

til d

o šp

iku

kost

í. H

neď

som

jej o

dpís

ala.

„Milá

Gab

ika,

veľm

i pek

ne ď

akuj

em z

a od

pove

ď, p

ovie

dku

som

vym

ysle

la. M

usím

pri

znať

, šlo

to s

amo

od

seba

. Môj

živo

t na

rozd

iel o

d hr

dino

v m

ôjho

ruko

pisu

, je

našť

astie

pok

ojný

a šť

astn

ý. U

ž som

raz

prem

ýšľa

la, ž

e o

ňom

nap

íšem

, len

nev

iem

, či b

y bo

l pre

nie

koho

až

tak

zauj

ímav

ý. B

udem

vám

vď

ačná

, keď

si p

rečí

tate

i ďal

šie ú

seky

toho

ruko

pisu

, ak

teda

bud

ete s

úhla

siť.

Veľm

i pek

ne ď

akuj

em.

S po

zdra

vom

Eri

ka.“

A ta

k sa

med

zi n

ami r

ozvi

nula

pra

vide

lná

emai

lová

kom

unik

ácia

. Gab

ika

priz

nala

, že

má

rešp

ekt p

red

krim

inál

kam

i a n

ie je

ich

fanú

šik,

boj

í sa

aby

si č

love

k ne

priv

olal

nie

čo z

lé. A

le

čo ju

zau

jalo

naj

viac

, bol

môj

živ

ot, t

o že

som

Róm

ka, t

o ak

ým š

týlo

m ž

ivot

a ži

jem

, môj

pok

oj

v du

ši, a

kási

pok

ora

k ži

votu

. Vše

tky

tieto

vec

i mne

pri

pada

li už

nor

mál

ne, p

reto

som

bol

a m

ilo

prek

vape

ná. P

o pá

r dňo

ch m

i pri

šiel

od

Gab

iky

znov

u em

ail.

„Milá

Eri

ka,

vyra

zili

ste

mi d

ych

a to

sa

vám

pod

arilo

už

druh

ýkrá

t. Vá

š pr

íbeh

by

moh

ol b

yť ú

žasn

ou

inšp

irác

iou

pre

mno

hé ž

eny

a m

užov

, kto

rí p

atri

a k

men

šiná

m. Č

i už

sú to

Róm

ovia

, Azi

ati,

les-

bičk

y, g

ayov

ia...

dis

krim

inác

ia je

na

hlav

u pa

dnut

á. Ja

oso

bne

nem

ám p

reds

udky

voč

i Róm

om,

doko

nca

moj

i rod

ičia

maj

ú ve

ľmi d

obrý

ch p

riat

eľov

prá

ve ró

msk

u ro

dinu

. Skô

r sa

šoku

jú tí

, čo

žijú

tak

stra

šne,

urč

ite to

vrh

á zl

ý tie

ň po

tom

na

celú

kom

unitu

. Vyu

žite

svoj

u je

dine

čnos

ť Eri

ka!

Bol

o by

úža

sné

prip

omín

ať te

jto s

polo

čnos

ti, ž

e ne

prem

ýšľa

me

tlupo

vito

a n

emám

e ko

lekt

ívne

m

ysle

nie!

Gab

ika.

“

„Píš

em o

sebe

,“ o

znám

ila so

m sv

ojim

rodi

čom

a ča

kala

, ako

bud

ú re

agov

ať.

„Čo

o se

be?“

nec

hápa

la m

ama

a zd

vihl

a hl

avu

od p

lnen

ia g

ojí.

„No

o se

be, p

íšem

o se

be ro

mán

.“„N

o ja

mám

dos

ť. A

to n

ačo?

“„A

pre

čo n

ie?

Mám

chu

ť to

dať n

a pa

pier

.“„M

ala

by si

nap

ísať

nej

aký

rom

án o

die

včat

i z o

sady

, to

by b

olo

zauj

ímav

é,“

mal

a m

oja

mam

a o

moj

om p

ísan

í iné

pre

dsta

vy.

„Ale

ja n

ie s

om z

osa

dy, n

evyr

asta

la s

om ta

m a

nie

je to

môj

živ

ot. N

epoz

nám

, ako

tam

žijú

,“

pokr

útila

som

hla

vou

na z

nak

nesú

hlas

u a

viac

sm

e sa

o to

m n

ebav

ili. Z

amrz

elo

ma

to. Č

akal

a so

m m

ožno

nej

akú

podp

oru,

ale

nič

také

nep

rišl

o. O

to vi

ac so

m vš

ak b

ola

rozh

odnu

tá, ž

e bud

em

pokr

ačov

ať. O

pora

pri

šla

len

od m

ôjho

„bi

eleh

o“ m

uža,

kto

rý p

ri m

ne s

tál v

ždy

i keď

veľ

a ve

cí

z ró

msk

eho

živo

ta n

echá

pal.

A a

ni n

emoh

ol. N

ebol

Róm

a n

eved

el, č

ím v

šetk

ým k

aždý

jede

n

Róm

vo

svoj

om ž

ivot

e pr

echá

dza.

Že

sa m

usí n

aoza

j nie

kedy

dva

krát

toľk

o sn

ažiť

ako

gádž

o,

aby

v to

mto

svet

e us

pel.

Cez

deň

som

sa

veno

vala

cho

vu z

vier

at, o

bria

dila

dom

ácno

sť, o

kopa

la v

záh

rade

, nav

arila

a

nesk

oro

veče

r som

si sa

dala

uko

naná

k p

očíta

ču s

veľk

ou šá

lkou

káv

y, a

le s

blaž

eným

úsm

evom

na

tvár

i. Po

stup

ne s

a m

i zač

ali v

ynár

ať v

šetk

y sp

omie

nky.

Zis

tila

som

, že

písa

ť o s

vojo

m ž

ivot

e je

nao

zaj ť

ažké

, pok

iaľ t

am c

hcem

dať

nao

zaj v

šetk

o. V

edel

a so

m, ž

e na

písa

ť o s

ebe

čoko

ľvek

ne

gatív

ne, c

hce

aj k

us o

dvah

y. T

iež

dať v

on p

ravd

u ne

bolo

ľahk

é, p

reto

že s

om s

a ob

ával

a, a

by

som

nen

apís

ala

viac

, ako

je tr

eba,

či u

ž kv

ôli r

odin

e, p

riat

eľom

aj n

epri

ateľ

om.

Ľahš

ie to

bol

o vš

ak v

tom

, že

som

si n

emus

ela

vym

ýšľa

ť, pí

sala

som

to, č

o so

m z

ažila

na

vlas

tnej

kož

i.

8. se

ptem

bra

2011

Nar

odila

som

sa v

prie

mer

nej r

ómsk

ej ro

dine

, ako

jedi

né d

ievč

a m

edzi

dvo

mi b

ratm

i. Č

o zn

amen

á pr

iem

erná

? Pr

iem

erná

v o

bdob

í kom

uniz

mu

bola

takm

er k

aždá

rodi

na, v

ráta

ne ró

msk

ych

rodí

n ži

júci

ch v

mes

te, č

i na

dedi

ne. N

ehov

orím

o o

sadá

ch, k

de si

ked

ysi n

ažív

ali v

pok

oji a

nik

ner

ieši

l to

, že

niek

de n

a lú

ke s

tojí

pár d

omče

kov.

Mož

no to

bol

o pr

áve

tým

, že

vted

y m

al p

rácu

nao

zaj

každ

ý, p

reto

že m

usel

pra

cova

ť a k

to n

epra

cova

l... v

eď v

iete

.B

ýval

i sm

e v

činž

iaku

ako

jedi

ná ró

msk

a ro

dina

v m

este

Myj

ava.

Rod

ičia

pra

cova

li v

tová

rni

a vyc

hová

vali

nás d

osť p

rísn

e. A

k sm

e s b

rato

m d

ačo

vypa

ratil

i, m

amin

a va

rech

a le

n ta

k ta

ncov

ala

na n

ašic

h za

dkoc

h. O

tec b

ol v

šak

vždy

ten

mie

rnej

ší. A

ko d

eťom

nám

nič

nec

hýba

lo a

mam

a s o

t-co

m n

ás v

iedl

i vžd

y tak

, aby

sme s

i vec

i váž

ili. K

eď so

m b

ola

mal

á a c

hcel

a so

m n

aprí

klad

bic

ykel

, m

usel

a so

m s

i naň

naš

etri

ť, al

ebo

zaro

biť.

Cho

dili

sme

spol

u ce

lá ro

dina

na

zber

mal

ín a

jahô

d,

čo fu

nguj

e aj d

nes.

Pri

znáv

am, n

ezná

šala

som

to. T

eraz

by m

a ta

m n

ik n

edot

iaho

l za

nič n

a sv

ete.

M

ožno

len

na o

chut

návk

u a

zber

u do

úst

. Až s

a ču

duje

m, ž

e dop

osia

ľ je t

o m

oje o

bľúb

ené o

voci

e.

Aj k

eď so

m v

edel

a, ž

e ná

s rod

ičia

nao

zaj ľ

úbia

, nik

dy sa

to u

nás

dom

a na

hlas

nev

yslo

vova

lo, č

o bo

lo m

ožno

bež

né i

v in

ých

rodi

nách

.A

ko d

eti s

me

nikd

y ne

chod

ili s

rodi

čmi n

a do

vole

nky

a ob

čas

som

záv

idel

a in

ým m

ojim

ro-

vesn

íkom

, keď

sa

chvá

lili,

že id

ú na

týžd

eň n

aprí

klad

na

Kov

áčov

u. K

mor

u v

tej d

obe

chod

ilo

len

mál

o ľu

dí.

Letn

é pr

ázdn

iny

som

si v

šak

každ

ý ro

k sk

vele

vyc

hutn

ala

mes

iac

u ro

dičo

v m

ôjho

otc

a. B

ý-va

li na

okr

aji d

edin

y O

susk

é, n

a sa

mot

e. R

ómsk

a ro

dina

, kde

sa ž

ilo p

o ró

msk

y a

aj h

ovor

ilo p

o ró

msk

y. B

ohuž

iaľ,

to je

diné

ma

už n

estih

li na

učiť,

hov

oriť

rečo

u m

ojic

h pr

edko

v. M

oji r

odič

ia n

ás

k to

mu

nikd

y nev

iedl

i, čo

je v

eľká

škod

a. N

o bo

la zr

ejm

e tak

á do

ba, k

de sa

to n

ehod

ilo, n

epat

rilo

, ne

moh

lo. B

abka

sa v

olal

a B

rigi

ta a

ded

ko Š

tefa

n.Pr

e m

ňa b

oli n

ajkr

ajši

e pr

ázdn

iny

práv

e u

nich

. Bab

ka n

osila

kla

sick

ú zá

ster

u uv

iaza

nú v

ždy

okol

o ši

roký

ch b

okov

a n

a hl

ave

mal

a pe

stro

fare

bný

ručn

ík. V

o vr

ecku

vžd

y ci

gare

ty M

arsk

y.

Dot

eraz

ju v

idím

, ako

sed

í med

zi p

ecou

a s

tolo

m. P

re m

ňa to

bol

a na

ozaj

krá

sna

žena

. Tm

avá

čoko

ládo

vá p

leť,

širo

ké a

krá

sne

vykr

ojen

é pe

ry, o

či a

ko h

orúc

e ga

štan

y.K

aždé

ráno

ma

víta

la s

čer

stvý

mi r

ožka

mi a

hor

úcou

káv

ou m

elto

u. M

ysle

la s

om s

i, že

pije

m

ozaj

stnú

káv

u a c

ítila

som

sa d

ospe

lo. N

evad

ilo m

i, že

tam

nie

je vo

dovo

d a ž

e nem

ali v

ymož

enos

ti,

aké

sme

mal

i dom

a v

mes

te. V

aňa

a an

i um

ývad

lo, l

atrí

na v

onku

. Dve

mal

é iz

by a

jedn

a m

alá

kuch

ynka

, z k

tore

j ste

vid

eli a

ž na

žele

znič

nú st

anic

u. V

eľm

i rad

a so

m ch

odila

po

vodu

zo st

udne

, kd

e bo

la le

n dl

há p

alic

a, n

a kt

orej

bol

pri

klin

cova

ný h

ák. V

edro

sa

zave

silo

na

hák

a ná

sled

ne

ste

ho m

usel

i pon

oriť

do st

udne

. Ak

sa v

yvlie

klo,

smol

a...

mus

eli s

te z

novu

ved

ro d

osta

ť na

hák.


Dokončenie zo str. 8ako čokoláda, povedala som si, že napí-šem ženský román, ktorý proste musia zobrať, lebo takých je na knižných pultoch kvantum. úprimne sa priznám, že ženské romány nečítam a nemám k nim práve ne-jaký hlboký vzťah. keď som začala písať román tak sa to stalo sadla som a premýš-ľala, čo do neho dať. všetky ženské romány sa točili len okolo jedného. sex, peniaze, láska, nákupy, nevera a pod. z toho ma šlo roztrhnúť. zdalo sa mi, že tieto knihy sú vymývače ženských mozgov a že ľudí okrem toho nič nezaujíma. takže ani s tým som sa nevedela nejako stotožniť a preto som dej príbehu nasmerovala úplne iným smerom ako som mala pôvodne v pláne. dala som do neho kúsok mágie, čokolády, lásky. čitatelia si veľmi obľúbili aj matku hlavnej hrdinky sáry, ktorej vravia magic mama. keď sa to tak zoberie každá moja kniha musí byť niečím odlišná od tých kla-sických, poviem to trochu inak, „gádžov-ských“ kníh. a to sa mi podarilo, takže som spokojná. okrem toho som zažila aj krásny krst tejto knihy. knihu uviedli do života tri ženy, ktoré si nesmierne vážim. jarmila vaňová – rómska novinárka, silvia sarkoziová – hudobníčka a gabriela re-vická – spisovateľka.

okrem spisovateľského sna ste si za-čali napĺňať aj svoje ďalšie sny. ako sa vám darí na farme?

môj sen o farme sa mi splnil a užívala som si to plnými dúškami. nastal čas, kedy som sa však musela pohnúť ďalej a tak som farmu na nejaký ten čas odložila. farmár-čila som niekoľko rokov a neľutujem ani jedinú minútku tej driny, ale i krásy. bola to nádherná skúsenosť a určite sa k tomu ešte vrátim.

ak hovoríme o snoch, nemôžeme obísť ani vašu aktuálnu športovú karié-ru…

Presne preto som ukončila svoje far-márčenie. chcem si splniť svoj ďalší sen, na ktorý je potrebné aj určitý pravidel-ný príjem. vymenila som vidly a lopatu za činky. v júni som získala dva víťazné poháre zo súťaže jarná premena 2015, ktorú každoročne organizuje július ka-rabinoš – dvojnásobný majster sveta v naturálnej kulturistike a lenka bóri-ková – fitness trénerka, ktorí mi dokonca krstili aj moju tretiu knihu s názvom nikdy nehovor nie. stala som sa víťazkou vo fit-ness premene vo svojej vekovej kategórií, erika hornáková

ER

IKA

HO

RN

ÁK

OVÁ

AK

O Č

OK

OLÁ

DA

32

„Milá

Eri

ka,

mus

ím sa

pri

znať

, že

som

vaš

u po

vied

ku p

rečí

tala

veľ

mi r

ýchl

o, a

le n

eodp

oved

ala

som

hne

ď.

Pár d

ní p

o je

j pre

číta

ní s

om s

a pr

echá

dzal

a po

naš

ej z

áhra

de p

ri d

ome

s naš

im p

som

. Bol

a ta

m

tma

a zr

azu

vo m

ne o

žil v

áš p

ríbe

h. C

ítila

som

sa,

ako

v h

oror

e a

prec

ítila

som

váš

dej

max

imá-

lne,

ako

ho

môž

e či

tate

ľ pre

žiť.

Popr

osím

vás

o o

dpov

eď. D

ej st

e si

vym

ysle

li, a

lebo

ste

prež

ili?“

S po

zdra

vom

Rev

ická

.“

Keď

som

doč

ítala

, opr

ela

som

sa o

stol

ičku

a d

ošir

oka

som

sa u

smia

la. Á

no, t

oto

som

chc

ela!

A

by č

itate

ľ dej

nao

zaj p

recí

til d

o šp

iku

kost

í. H

neď

som

jej o

dpís

ala.

„Milá

Gab

ika,

veľm

i pek

ne ď

akuj

em z

a od

pove

ď, p

ovie

dku

som

vym

ysle

la. M

usím

pri

znať

, šlo

to s

amo

od

seba

. Môj

živo

t na

rozd

iel o

d hr

dino

v m

ôjho

ruko

pisu

, je

našť

astie

pok

ojný

a šť

astn

ý. U

ž som

raz

prem

ýšľa

la, ž

e o

ňom

nap

íšem

, len

nev

iem

, či b

y bo

l pre

nie

koho

až

tak

zauj

ímav

ý. B

udem

vám

vď

ačná

, keď

si p

rečí

tate

i ďal

šie ú

seky

toho

ruko

pisu

, ak

teda

bud

ete s

úhla

siť.

Veľm

i pek

ne ď

akuj

em.

S po

zdra

vom

Eri

ka.“

A ta

k sa

med

zi n

ami r

ozvi

nula

pra

vide

lná

emai

lová

kom

unik

ácia

. Gab

ika

priz

nala

, že

má

rešp

ekt p

red

krim

inál

kam

i a n

ie je

ich

fanú

šik,

boj

í sa

aby

si č

love

k ne

priv

olal

nie

čo z

lé. A

le

čo ju

zau

jalo

naj

viac

, bol

môj

živ

ot, t

o že

som

Róm

ka, t

o ak

ým š

týlo

m ž

ivot

a ži

jem

, môj

pok

oj

v du

ši, a

kási

pok

ora

k ži

votu

. Vše

tky

tieto

vec

i mne

pri

pada

li už

nor

mál

ne, p

reto

som

bol

a m

ilo

prek

vape

ná. P

o pá

r dňo

ch m

i pri

šiel

od

Gab

iky

znov

u em

ail.

„Milá

Eri

ka,

vyra

zili

ste

mi d

ych

a to

sa

vám

pod

arilo

už

druh

ýkrá

t. Vá

š pr

íbeh

by

moh

ol b

yť ú

žasn

ou

inšp

irác

iou

pre

mno

hé ž

eny

a m

užov

, kto

rí p

atri

a k

men

šiná

m. Č

i už

sú to

Róm

ovia

, Azi

ati,

les-

bičk

y, g

ayov

ia...

dis

krim

inác

ia je

na

hlav

u pa

dnut

á. Ja

oso

bne

nem

ám p

reds

udky

voč

i Róm

om,

doko

nca

moj

i rod

ičia

maj

ú ve

ľmi d

obrý

ch p

riat

eľov

prá

ve ró

msk

u ro

dinu

. Skô

r sa

šoku

jú tí

, čo

žijú

tak

stra

šne,

urč

ite to

vrh

á zl

ý tie

ň po

tom

na

celú

kom

unitu

. Vyu

žite

svoj

u je

dine

čnos

ť Eri

ka!

Bol

o by

úža

sné

prip

omín

ať te

jto s

polo

čnos

ti, ž

e ne

prem

ýšľa

me

tlupo

vito

a n

emám

e ko

lekt

ívne

m

ysle

nie!

Gab

ika.

“

„Píš

em o

sebe

,“ o

znám

ila so

m sv

ojim

rodi

čom

a ča

kala

, ako

bud

ú re

agov

ať.

„Čo

o se

be?“

nec

hápa

la m

ama

a zd

vihl

a hl

avu

od p

lnen

ia g

ojí.

„No

o se

be, p

íšem

o se

be ro

mán

.“„N

o ja

mám

dos

ť. A

to n

ačo?

“„A

pre

čo n

ie?

Mám

chu

ť to

dať n

a pa

pier

.“„M

ala

by si

nap

ísať

nej

aký

rom

án o

die

včat

i z o

sady

, to

by b

olo

zauj

ímav

é,“

mal

a m

oja

mam

a o

moj

om p

ísan

í iné

pre

dsta

vy.

„Ale

ja n

ie s

om z

osa

dy, n

evyr

asta

la s

om ta

m a

nie

je to

môj

živ

ot. N

epoz

nám

, ako

tam

žijú

,“

pokr

útila

som

hla

vou

na z

nak

nesú

hlas

u a

viac

sm

e sa

o to

m n

ebav

ili. Z

amrz

elo

ma

to. Č

akal

a so

m m

ožno

nej

akú

podp

oru,

ale

nič

také

nep

rišl

o. O

to vi

ac so

m vš

ak b

ola

rozh

odnu

tá, ž

e bud

em

pokr

ačov

ať. O

pora

pri

šla

len

od m

ôjho

„bi

eleh

o“ m

uža,

kto

rý p

ri m

ne s

tál v

ždy

i keď

veľ

a ve

cí

z ró

msk

eho

živo

ta n

echá

pal.

A a

ni n

emoh

ol. N

ebol

Róm

a n

eved

el, č

ím v

šetk

ým k

aždý

jede

n

Róm

vo

svoj

om ž

ivot

e pr

echá

dza.

Že

sa m

usí n

aoza

j nie

kedy

dva

krát

toľk

o sn

ažiť

ako

gádž

o,

aby

v to

mto

svet

e us

pel.

Cez

deň

som

sa

veno

vala

cho

vu z

vier

at, o

bria

dila

dom

ácno

sť, o

kopa

la v

záh

rade

, nav

arila

a

nesk

oro

veče

r som

si sa

dala

uko

naná

k p

očíta

ču s

veľk

ou šá

lkou

káv

y, a

le s

blaž

eným

úsm

evom

na

tvár

i. Po

stup

ne s

a m

i zač

ali v

ynár

ať v

šetk

y sp

omie

nky.

Zis

tila

som

, že

písa

ť o s

vojo

m ž

ivot

e je

nao

zaj ť

ažké

, pok

iaľ t

am c

hcem

dať

nao

zaj v

šetk

o. V

edel

a so

m, ž

e na

písa

ť o s

ebe

čoko

ľvek

ne

gatív

ne, c

hce

aj k

us o

dvah

y. T

iež

dať v

on p

ravd

u ne

bolo

ľahk

é, p

reto

že s

om s

a ob

ával

a, a

by

som

nen

apís

ala

viac

, ako

je tr

eba,

či u

ž kv

ôli r

odin

e, p

riat

eľom

aj n

epri

ateľ

om.

Ľahš

ie to

bol

o vš

ak v

tom

, že

som

si n

emus

ela

vym

ýšľa

ť, pí

sala

som

to, č

o so

m z

ažila

na

vlas

tnej

kož

i.

8. se

ptem

bra

2011

Nar

odila

som

sa v

prie

mer

nej r

ómsk

ej ro

dine

, ako

jedi

né d

ievč

a m

edzi

dvo

mi b

ratm

i. Č

o zn

amen

á pr

iem

erná

? Pr

iem

erná

v o

bdob

í kom

uniz

mu

bola

takm

er k

aždá

rodi

na, v

ráta

ne ró

msk

ych

rodí

n ži

júci

ch v

mes

te, č

i na

dedi

ne. N

ehov

orím

o o

sadá

ch, k

de si

ked

ysi n

ažív

ali v

pok

oji a

nik

ner

ieši

l to

, že

niek

de n

a lú

ke s

tojí

pár d

omče

kov.

Mož

no to

bol

o pr

áve

tým

, že

vted

y m

al p

rácu

nao

zaj

každ

ý, p

reto

že m

usel

pra

cova

ť a k

to n

epra

cova

l... v

eď v

iete

.B

ýval

i sm

e v

činž

iaku

ako

jedi

ná ró

msk

a ro

dina

v m

este

Myj

ava.

Rod

ičia

pra

cova

li v

tová

rni

a vyc

hová

vali

nás d

osť p

rísn

e. A

k sm

e s b

rato

m d

ačo

vypa

ratil

i, m

amin

a va

rech

a le

n ta

k ta

ncov

ala

na n

ašic

h za

dkoc

h. O

tec b

ol v

šak

vždy

ten

mie

rnej

ší. A

ko d

eťom

nám

nič

nec

hýba

lo a

mam

a s o

t-co

m n

ás v

iedl

i vžd

y tak

, aby

sme s

i vec

i váž

ili. K

eď so

m b

ola

mal

á a c

hcel

a so

m n

aprí

klad

bic

ykel

, m

usel

a so

m s

i naň

naš

etri

ť, al

ebo

zaro

biť.

Cho

dili

sme

spol

u ce

lá ro

dina

na

zber

mal

ín a

jahô

d,

čo fu

nguj

e aj d

nes.

Pri

znáv

am, n

ezná

šala

som

to. T

eraz

by m

a ta

m n

ik n

edot

iaho

l za

nič n

a sv

ete.

M

ožno

len

na o

chut

návk

u a

zber

u do

úst

. Až s

a ču

duje

m, ž

e dop

osia

ľ je t

o m

oje o

bľúb

ené o

voci

e.

Aj k

eď so

m v

edel

a, ž

e ná

s rod

ičia

nao

zaj ľ

úbia

, nik

dy sa

to u

nás

dom

a na

hlas

nev

yslo

vova

lo, č

o bo

lo m

ožno

bež

né i

v in

ých

rodi

nách

.A

ko d

eti s

me

nikd

y ne

chod

ili s

rodi

čmi n

a do

vole

nky

a ob

čas

som

záv

idel

a in

ým m

ojim

ro-

vesn

íkom

, keď

sa

chvá

lili,

že id

ú na

týžd

eň n

aprí

klad

na

Kov

áčov

u. K

mor

u v

tej d

obe

chod

ilo

len

mál

o ľu

dí.

Letn

é pr

ázdn

iny

som

si v

šak

každ

ý ro

k sk

vele

vyc

hutn

ala

mes

iac

u ro

dičo

v m

ôjho

otc

a. B

ý-va

li na

okr

aji d

edin

y O

susk

é, n

a sa

mot

e. R

ómsk

a ro

dina

, kde

sa ž

ilo p

o ró

msk

y a

aj h

ovor

ilo p

o ró

msk

y. B

ohuž

iaľ,

to je

diné

ma

už n

estih

li na

učiť,

hov

oriť

rečo

u m

ojic

h pr

edko

v. M

oji r

odič

ia n

ás

k to

mu

nikd

y nev

iedl

i, čo

je v

eľká

škod

a. N

o bo

la zr

ejm

e tak

á do

ba, k

de sa

to n

ehod

ilo, n

epat

rilo

, ne

moh

lo. B

abka

sa v

olal

a B

rigi

ta a

ded

ko Š

tefa

n.Pr

e m

ňa b

oli n

ajkr

ajši

e pr

ázdn

iny

práv

e u

nich

. Bab

ka n

osila

kla

sick

ú zá

ster

u uv

iaza

nú v

ždy

okol

o ši

roký

ch b

okov

a n

a hl

ave

mal

a pe

stro

fare

bný

ručn

ík. V

o vr

ecku

vžd

y ci

gare

ty M

arsk

y.

Dot

eraz

ju v

idím

, ako

sed

í med

zi p

ecou

a s

tolo

m. P

re m

ňa to

bol

a na

ozaj

krá

sna

žena

. Tm

avá

čoko

ládo

vá p

leť,

širo

ké a

krá

sne

vykr

ojen

é pe

ry, o

či a

ko h

orúc

e ga

štan

y.K

aždé

ráno

ma

víta

la s

čer

stvý

mi r

ožka

mi a

hor

úcou

káv

ou m

elto

u. M

ysle

la s

om s

i, že

pije

m

ozaj

stnú

káv

u a c

ítila

som

sa d

ospe

lo. N

evad

ilo m

i, že

tam

nie

je vo

dovo

d a ž

e nem

ali v

ymož

enos

ti,

aké

sme

mal

i dom

a v

mes

te. V

aňa

a an

i um

ývad

lo, l

atrí

na v

onku

. Dve

mal

é iz

by a

jedn

a m

alá

kuch

ynka

, z k

tore

j ste

vid

eli a

ž na

žele

znič

nú st

anic

u. V

eľm

i rad

a so

m ch

odila

po

vodu

zo st

udne

, kd

e bo

la le

n dl

há p

alic

a, n

a kt

orej

bol

pri

klin

cova

ný h

ák. V

edro

sa

zave

silo

na

hák

a ná

sled

ne

ste

ho m

usel

i pon

oriť

do st

udne

. Ak

sa v

yvlie

klo,

smol

a...

mus

eli s

te z

novu

ved

ro d

osta

ť na

hák.

rómske slovo


ale i absolútnou víťazkou všetkých žien a to je naozaj pre mňa obrovský úspech. tento rok sa od septembra začínam pri-pravovať so svojím trénerom romanom na ďalšiu súťaž a tou je body fitness žien. nedá mi nespomenúť, že v tomto odvetí naozaj neexistujú žiadne predsudky a ne-rozdeľujú ľudí podľa farby pleti. tu musíte ukázať, čo vo vás je a ako ste na sebe celý ten čas tvrdo dreli. milujem ten pocit, keď idem z fitka spotená a príjemne ukonaná. tento šport mám nesmierne rada a bola to láska na prvý pohľad.

Vy ste ukážkou toho, ako ani pred-sudky nemôžu zabrániť človeku napĺňať si svoje sny. Domnievate sa, že keby ste neboli rómka, mali by ste to v živote jednoduchšie?

keby som nebola rómka, tak by som to mala ako dieťa ľahšie. v dospelosti som ne-cítila predsudky, pretože som to už nikdy nikomu nedovolila. Práve vďaka tomu, čím som prešla ako dieťa, som dnes tam, kde som. ak by som prežila iné detstvo, tak by som nikdy nebola tak silná, ako som dnes. všetko sa pre niečo deje. je zbytočné, aby sme my, rómovia, lamentovali nad tým, aké to máme ťažké. oveľa dôležitejšie je sústrediť sa na seba a na svoj život, nie na to, čo o nás ľudia hovoria. média aj tak všetko obrátia vo svoj prospech a len hlu-páci im uveria. máme svoje korene, ktoré majú dlhú tradíciu, máme svoju hudbu, tanec, spev, hymnu, svoje zvyky. doká-žeme plakať, smiať sa a tancovať z celého srdca. sme temperamentní a pretvárky nie sú naša silná stránka. to nemá v sebe veľa ľudí a aj preto môžeme byť na svoj pôvod právom hrdí. a to nehovorím o skvelých hudobníkoch, ktorí nás prezentujú nielen u nás doma, ale i za hranicami. či už je to tradičná rómska hudba, divadlo, ale aj tá modernejšia ako je spevák rytmus. je pravdou, že aj v našich radoch sa nájde zopár takých, ktorí nám nerobia práve najlepšie meno, no len hlupák nás bude preto hádzať všetkých do jedného vreca.

chodíte často na besedy aj do škôl, medzi ženy. Pýtajú sa vás na váš rómsky pôvod? Čo ich najviac zaujíma?

vidíte, toto je zaujímavé, ale nikdy sa ma nik nespýtal na môj rómsky pôvod. vždy som to však spomenula, ale nikto sa nad tým nepozastavoval.

Domnievate sa, že hlavne ženy sú schopné spolunažívania bez ohľadu na etnicitu?

je úplne jedno, či to je žena a či muž. u mňa to je proste v prvom rade človek. v zahraničí žije nespočetné množstvo etnických skupín a nik nerieši, keď vidí na ulici bielu ženu a čierneho muža. slo-vensko je v tomto pozadu a uplynie ešte veľa času, kým to bude fungovať ako vo vyspelých krajinách. som za to, aby na slovensku žilo viac etník, len tak vymizne rasizmus. no v prvom rade by sa musela zmeniť ekonomika a politika v našej kraji-ne. je ľahké hodiť zlyhanie štátu iným sme-rom a odvrátiť pozornosť ľudí inam. chyba nie je v tom, že tu žijú rómovia a ani v tom, keď niekto poukazuje na osady a podobne. tie tu boli vždy. kedysi bola práca a každý musel robiť. som za to, aby zákony platili pre každého rovnako, či je čierny a či biely. žiadne výnimky.

Vaše knihy sú o živote. odkiaľ čerpáte námety?

mám priveľa fantázie, ktorú musím niekde zúžitkovať. v románe nebezpečne blízko som sa inšpirovala udalosťami rus-kého podsvetia tzv. vorov v zákone (Pro-fesionálny zločinec – zlodej zo zákona, zlodej podľa práva. Pozn. editora.). tiež ma inšpiroval film gang story (slovenský názov: lyončania – Príbeh gangu. Pozn. editora.) hlavný hrdina je veľmi chariz-matický starší muž, ktorý vyrastal v chu-dobnej rómskej osade. hlavná hrdinka v mojom románe má tiež rómske korene. jej starého otca kedysi za čias komuniz-mu uväznili v sovietskej väznici, kde sa po nejakom čase dostal do užšieho kontaktu vorov v zákone. Práve vďaka tomu bol obá-vaný, ale i uznávaný človek. v knihe tak sa to stalo to bolo impulzívne a proste to šlo zo mňa. Ďalší román nikdy nehovor nie je z časti z môjho života. je úsmevný a zábavný. štvrtý román tak sa to stalo je voľné pokračovanie môjho prvého románu tak som to chcela. toskánsko a kulinárske zážitky príjemne obohacujú dej príbehu. nechýba láska.

Domnievate sa, že je dosť rómskych autorov? Dáva literatúra dostatok mož-ností pochopiť rómsku komunitu?

bohužiaľ, nie je veľa autorov z našich radov. myslím si, že sa uplatňujú oveľa viac v oblasti hudby, tanca, či spevu. je to trochu škoda, pretože i vďaka knihám sa dokážeme dostať do povedomia ľudí. možno sa to časom zmení. a ak aj sú nie-ktorí autori rómovia, píšu viac menej len o rómoch. no myslím si, že skutočné

umenie je vedieť napísať knihu tak, aby do nej dokázal autor dať nielen našu rómsku dušu, ale vedieť zmixovať dej, ktorý zaujme všetkých. či už rómov a či bielych.

je dôležité či o rómoch píšu rómovia lebo Nerómovia? je medzi nami nejaká bariéra, ktorá by mala zabrániť Neró-movi, aby pochopil rómsku dušu?

určite áno. bolo by dosť zvláštne, ak by napísal neróm knihu o rómoch. možno len taký, ktorý žil s rómami a má v sebe veľa empatie. ale zvláštne je i to, že na-príklad my rómovia nemáme problém pochopiť mentalitu nerómov. možno tej empatie máme v sebe oveľa viac. kto však chce a má snahu, tak pochopí róm-sku dušu. v žiadnom prípade nás však nepochopí ten, kto má v sebe predsudky. rasistom sa nikto nenarodil. všetko je to výchovou.

Na internete vás niekedy označujú ako rómsku autorku. cítite sa byť róm-skou spisovateľkou?

nie som rómska spisovateľka. som spi-sovateľka-rómka.

aký je v tom rozdiel?rómska spisovateľka píše v rómskom

jazyku a viac menej o rómoch. keďže predsudky podľa nás rómov má v sebe poväčšina nerómov, tak prečo by sme to mali robiť aj my? ja dávam do kníh všetko. rómov i nerómov. na obálke každej mo-jej knihy mám napísané, že milujem svoje rómske korene. to je dostatočné vyznanie toho, že sa za svoj pôvod rozhodne nehan-bím a nemám s tým najmenší problém.

Na stránkach mecem.sk sme v minu-losti publikovali váš knižne nevydaný román ako čokoláda. teraz by sme ho chceli ponúknuť čitateľom v rómskych listoch. Čo by ste chceli odkázať tým, ktorí si ho budú čítať?

aby nikdy nikto nezabudol na svoj pô-vod. bez ohľadu na to, ako vysoko sa doká-žete v živote dostať, či z vás bude uznávaný doktor, učiteľ, herec, spevák, spisovateľ, alebo športovec, vždy buďte sám sebou. Poznám mnoho rómov, ktorí sa hanbia za svoj pôvod, dokonca to taja. to je to naj-horšie a zároveň najsmutnejšie, čo sa nám rómom môže v živote stať. ak stratíme svoju hrdosť stratíme seba.

želám všetkým čitateľom rómskych listov príjemné čítanie a verím, že si do-kážu pri rukopise ako čokoláda príjemne oddýchnuť.

Kristína Magdolenová

romano lav


Dokončenie zo str. 6Predtým o vás zvykli hovoriť ako

o rómovi… ale potom, keď ste dostali rad, tak už ste boli Čech…

áno, čo sa týka kolegov vo veľkej bri-tánii, ich prístup sa nezmenil, ale čo sa zmenilo, je prístup kolegov a hlavne spo-ločnosti v čechách a na slovensku. zrazu už nie som len rómsky policajt pôsobiaci vo veľkej británii, ale aj reprezentant čes-kej spoločnosti, pretože som jeden z osem-nástich čechov, ktorí kedy dostali takéto vysoké ocenenie od britskej monarchie.

tisíce Čechov by si s vami teraz me-nili… možno aj farbu pleti…

keď som sa o tom dozvedel, bol som na-ozaj v šoku, v žiadnom prípade som to ne-čakal. Prišiel domov z práce a prečítal som si list, pozrel som na internete, o čom to presne je a vôbec som tomu nemohol uve-riť. nemohol som sa dočkať ďalšieho listu, pretože v tom prvom liste bolo napísané, že to musí podpísať kráľovná a premiér. vo chvíli, keď som dostal druhý list s tým, že už som ocenený a že od tej chvíle môžem používať mbe za svojím menom, bola to pre mňa obrovská pýcha a česť.

Pred nejakým časom ste sa vyjad-rovali, že by ste sa možno aj vrátili do Česka. Platí to stále?

tento plán sme mali asi pred nejakými siedmimi rokmi, keď som začal študovať aj vysokú školu len kvôli tomu, aby som sa dostal na dobré miesto v česku. keď som sa pýtal na polícii, či by som mohol zastávať nejakú funkciu, bolo mi poveda-né, že musím mať vysokú školu, hoci by to bola len poľnohospodárska škola. tak som začal študovať vysokú školu vo veľkej bri-tánii, kúpili sme si dom v Prahe, ale potom sa plány zmenili, pretože som dostal lepšie miesto na polícii vo veľkej británii, narodil sa nám syn, ktorý teraz už chodí do štvrtej triedy… bolo by teraz škoda miasť mu hla-vu a teraz keď mám to ocenenie, myslím si, že je ešte stále veľa vecí, ktoré by som mohol vo veľkej británii dokázať.

takže vaše plány – vysoká politika, prvý rómsky prezident v Čechách, to zostáva v pozícii snov?

stále mám veľké ambície. neviem, ako dlho budem v polícii, možno 10 ale-bo 20 rokov. srdcom som politik a rád by som raz šiel do politiky a uvidíme, buď to do parlamentu vo veľkej británii, alebo sa časom rozhodneme vrátiť sa do česka. sa-mozrejme, v čechách máme rodiny, máme

tam kamarátov a je to stále môj domov a možno by som aj dokázal zmeniť oveľa viac keby som bol v čr.

Vy ste začínali ako komunitný poli-cajt. Čo to znamená?

vo veľkej británii sú asi 3 policajné zložky – komunitný policajt, policajt a po-tom policajt-dobrovoľník. hlavnou prácou komunitného policajta je chodiť von, baviť sa s ľuďmi a byť stále videný, takže väč-šinu času, viac ako 75 %, by mal byť na ulici a chodiť do škôl, do obchodov, poznať mená riaditeľov, majiteľov obchodov a byť pre políciu očami a ušami. takže túto prá-cu som robil rok a pol a potom som prešiel na prácu k štátnej polícii.

ako vnímajú samotní rómovia róma ako policajta?

musím sa priznať, že v prvej chvíli, keď som začal robiť v polícii, to bolo zložité. istá skupina rómov zapojená do krimi-nálnej činnosti sa mi vyhrážala, že zabijú mňa aj moju rodinu. takže zo začiatku to

bolo nepríjemné. ale po nejakom čase, keď som si urobil meno a komunita zistila, že mám podporu svojho vedenia, to vzdali. dnes rómska komunita vo mne vidí féro-vého policajta. keď potrebujú pomoc, tak môžu zavolať aj o tretej ráno a ja im pomô-žem. môj telefón je vždy zapnutý a každý má moje telefónne číslo. avšak, na druhej strane, keď urobia priestupok alebo zločin, tak je jedno či to je kamarát alebo nie, bu-dem im klopať na dvere.

keď sa vám vyhrážali, nerozhodovali ste sa, či má vôbec zmysel robiť to ďalej?

našťastie som mal obrovskú podpo-ru svojho vedenia a po problémoch s vy-hrážkami ma premiestnili do iného domu, dali mi do domu kamerový systém, alarm a policajta, ktorý okolo domu hliadkoval… mám tiež veľkú podporu v rodine, u otca, matky a manželky, takže mal som naozaj dobré zázemie na to, aby som ďalej pokra-čoval a nevzdával to.

Napriek tomu, čo ste osobne zažili,

Fotografia: archív romeaPetr torák

do vlastných rúk


hovoríte, že je dôležité, aby s rómami pracovali rómovia…

určite to dosť pomáha. nie je to, samo-zrejme, jediná možnosť, jediná cesta ako pracovať s rómami. ale určite pomáha, keď polícia reprezentuje komunitu, v kto-rej pracuje. vo veľkej británii sa snažia najať čo najväčší počet černošských či moslimských policajtov, žien, gayov a lesbičiek, aby reprezentovali svoju ko-munitu. róm vie, akým spôsobom sa baviť s ostatnými rómami, pozná ich históriu, kultúru, lídrov v ich komunite, jazyk, takže interakcia je tam oveľa jednoduchšia.

Vy ste na podporu policajtov rómov založili asociáciu rómskych policajtov. S akým cieľom?

stále som sa snažil zistiť, koľko róm-skych policajtov je vo veľkej británii. raz som stretol jimma davisa, môjho kolegu z inej policajnej zložky a dozvedel som sa, že je to anglický róm. sadli sme si a roz-hodli sa, že založíme organizáciu, ktorá by pomáhala a podporovala rómskych policajtov. to bol náš hlavný cieľ a dodnes aj je. naša organizácia nie je len pre ró-mov, ale je pre všetkých policajtov, ktorí buď sú rómovia, alebo chcú pomáhať či pracovať s rómami. momentálne máme 108 členov a z toho je 40 gipsies roma alebo travellerov.

V ktorých krajinách pôsobíte?asi 80 členov máme vo veľkej británii,

pár členov máme v čr, na slovensku asi 8 a v chorvátsku.

Ste mladý, úspešný človek, ktorý svoj úspech dosiahol ako emigrant. Čo sa za tým úspechom skrýva? aby sme to ne-zľahčovali, že stačí iba odísť…

Ďakujem. čo sa za tým skrýva? mys-lím si, že vnútorné presvedčenie, že člo-vek môže niečo dokázať, že môže pomôcť väčšiemu počtu ľudí. už keď som bol na strednej škole, tak som si hovoril, že ne-chcem byť len číslo v štatistike, ale chcem niečo znamenať a niečo v živote dokázať. mal som a stále mám v živote veľké vzo-ry, jedným takým bol nelson mandela, či martin luther king, ktorí sú pre mňa inšpiráciou. samozrejme, nie je to jedno-duché. je to práca po večeroch do nesko-rých hodín, práca počas víkendov, na úkor rodiny. aj teraz si vo svojom voľnom čase beriem dovolenku, aby som mohol prísť na slovensko ďalej sa vzdelávať. je to na úkor mojich detí a rodiny, ale ja osobne cítim veľkú zodpovednosť k tomu, aby som

využil svoj sociálny status na to, aby som pomohol ostatným ľuďom.

Ste vnímaný ako vzor, ako má prebie-hať integrácia nielen rómov, ale vôbec cudzincov vo Veľkej Británii…

je to tak. vo veľkej británii, ale aj v iných krajinách ma považujú za vzorový príklad integrácie. Prišiel som ako azylant so skoro nulovou angličtinou, pracoval som na poli, zbieral zemiaky a teraz som ocenený kráľovským radom. myslím si, že väčšina ľudí, ktorí prídu do veľkej britá-nie, tam ide za svojím snom. je to anglický sen, že budú mať lepšie životné podmien-ky. idú tam preto, že sa nebudú musieť báť vyjsť na ulicu alebo ísť do obchodu a báť sa, že ho bude niekto prenasledovať a po-zerať, či niečo nekradne, ale tiež preto, že tam je väčšia prosperita práce, oveľa lepšie bytové podmienky ako podmienky rómov v osadách na slovensku. Ľudia tam cestujú najmä za lepším životom, za lepšími život-nými podmienkami pre svoje deti.

Na sociálnych sieťach sa často veľmi pozitívne vyjadrujete o svojom vzťahu k Slovensku.

za posledných 5 rokov som na bol slo-vensku minimálne asi 4 – 5-krát a keby som mohol, tak by som tam bol každý mesiac, pretože sa mi na slovensku veľmi páči. nielen príroda, ale hlavne prístup slovákov k rómom, ktorý sa mi zdá byť iný ako v čechách. keď som bol v čechách na dovolenke mal som každý deň nejaký problém, incident. na slovensku mi to ne-príde až také výrazné a cítim sa tu oveľa bezpečnejšie.

Na Slovensku?áno, na slovensku.Počas svojho pobytu ste s kolegami

navštívili mnohé osady. Prečo je to také dôležité?

je to aktivita, ktorá nadväzuje na naše predchádzajúce aktivity, na veľmi dobrú spoluprácu s referentmi-špecialistami, ktorí pracujú v osadách. Po návšteve slovenska sme pozvali niekoľko policaj-tov k nám do londýna a do anglicka na prednášky a teraz sme boli my pozvaní, aby sme ešte viac stmelili našu spolu- prácu, aby sme sa jeden od druhého niečo naučili. aj my v anglicku sa máme stále čo učiť pokiaľ ide o prácu s menšinami. jedným z dôvodov, prečo sme sem prišli, je to, aby moji kolegovia briti na vlastné oči videli, z akých podmienok prichá-dzajú rómovia do anglicka a aby tomu

mohli lepšie porozumieť a potom dokázali s rómami zo slovenska a čiech pracovať oveľa efektívnejšie.

Pomôže im takáto návšteva byť viac empatickými?

som presvedčený o tom, že áno. Pred pár rokmi som bol na slovensku so sku-pinou britských učiteľov a oni, keď videli luník iX a ostatné miesta, tak plakali, pretože si uvedomili, z akých podmienok rómovia do veľkej británie prichádzajú. a potom porozumeli, prečo napríklad deti postávajú deväť hodín na ulici, kde spieva-jú a tancujú. videli, že tu je to ich sociálna norma a niekedy im je lepšie vonku než v tých rozbúraných chatkách. tiež videli školstvo, že nie je ako vo veľkej británii, kde je vzdelanie inkluzívne a všetky deti chodia do rovnakej školy a venujú sa im podľa ich individuálnych potrieb, ale tu často rómske deti chodia do špeciálnych škôl.

tento rozhovor je určený rómom aj Nerómom. Čo by ste im chceli na záver povedať?

je dôležité si uvedomiť, že je treba prestať ľudí škatuľkovať a to platí nielen pre minoritu aj pre majoritu. je potreb-né prestať deliť ľudí na čiernych, bielych a akýchkoľvek iných, je treba brať ľudí podľa toho, ako sa snažia a čo chcú do-kázať a myslím si, že je treba pracovať na tejto problematike spoločne. Pokiaľ chce slovenská spoločnosť ešte viac prosperovať a chce byť vyspelou krajinou, je potrebné, aby sa do toho zapojila celá spoločnosť, pretože to prinesie úžitok všetkým. ak sa vyrieši problematika osád bude mať celá spoločnosť z toho veľký úžitok.

Na Slovensku je to „riešenie“ smeru-júce skôr k segregácii ako k integrácii. je to vidieť aj z pohľadu z Veľkej Británie?

segregácia tu stále je a nie je to nič nové. osady tu nevznikli v posledných rokoch. Preto je potrebné snažiť sa tých ľudí začleniť, aj keby to malo byť nejaký-mi prvkami pozitívnej diskriminácie, ako sa tomu často hovorí. je treba týchto ľudí aktívne zaintegrovať, pretože je to nielen tragédia pre rómov, ktorí v osadách žijú, ale je to aj veľký tlak na políciu, na spo-ločnosť ako takú, na ekonomiku krajiny. keď sa ľudia z osád integrujú, budú chodiť do práce a deti do školy, všetci budú mať z toho veľký úžitok.

Ďakujem za rozhovor. Kristína Magdolenová

las andro vast


Dokončenie zo str. 4Písala som po slovensky. nenapadlo mi, že by som mala písať inak. lenže vety mo-jich postáv mi v ušiach zneli po rómsky. (…) tie naše krásne vynaliezavé slovné potýčky plné mieru a pohody, ktorými som chcela svoju hru začať, sa nedali do slovenčiny ani preložiť…“ hru nazva-la horiaci cigánsky tábor. „bola o tom, ako našich mužov brali do pracovného tábora, ako nás vysťahovali z dediny, ako sa starosta rómskej osady postavil na odpor policajtom, ako ho zastrelili a ako jeho krásna dcéra agáta kričí: ‚otecko, neumieraj!‘ – a nakoniec sama so svojim milým, gadžovským inžinierom, ktorý jumiluje, vyvolá vzburu rómov proti gar-distom a policajtom.“

a keď bola hra napísaná, bolo ju treba nacvičiť. v hre vystupovalo 14 osôb, takže nemala dosť hercov. zlé to bolo hlavne na začiatku, keď boli starí rómovia proti hre, pretože nikdy v živote nevideli divadlo. a preto ani mnohí mladí ľudia nechceli divadlo hrať. aj s tými, ktorí súhlasili, však boli problémy. každý chcel hrať len pozitívne a krásne postavy. spomína, ako postavu loly (starej rómky) nechcel hrať nikto. nakoniec ju hral raklo, chlapec z chudobnej gádžovskej rodiny, ktorá žila v osade a ako lacková podotýka, hral ju vynikajúco. a keď hovoríme o nacvičova-ní divadelnej hry, musela lacková preko-nať ešte ďalší problém: to, že skoro nikto z hercov nevedel čítať, preto museli hru veľa čítať a učiť sa naspamäť.

ale potom sa zrazu všetko zmenilo. lacková píše: „Po osade sa rozkríklo, že sa v našej hre ukazuje čačipen, čo zna-mená pravda, právo, spravodlivosť, sku-točnosť – a naraz chceli všetci rómovia vidieť, čo robíme a čo je to divadlo.“

nacvičovalo sa u autorky doma v chatrči, neskôr v lese, kde však za nimi chodievali húfy zvedavcov, a aj v priesto-roch školy. hoci sa riaditeľ školy spočiat-ku obával, nakoniec lackovú podporoval a pomáhal tiež s propagáciou hry.

Prvé predstavenie sa konalo 16. apríla 1948 v šariši v kultúrnom dome za veľké-ho záujmu tak rómov i majority. Premié-ru odohrali s veľkým úspechom. „Potom ma diváci vyvolali na javisko. mala som krátky prejav. svoj prvý prejav v živote. Povedala som, že sme ľudia ako ostatní a chceme žiť ako ľudia. Potom sme spie-vali ‚cigánsky plač‘. diváci tlieskali. a ja

som prvýkrát v živote cítila, že sa na nás gádžovia pozerajú ako na ľudí.“

noviny písali o prvom cigánskom di-vadle. nasleduje pozvanie na minister-stvo sociálnych vecí do Prahy a ponuka vykonávať osvetovú prácu medzi róma-mi v pohraničnej oblasti. elena lacková cestuje do karlových varov s celým róm-skym súborom a kočujú po západných čechách, neskôr toto prvé kočovné (zá-jazdové) rómske divadlo hráva aj na slo-vensku. dovedna fungovali takmer dva roky (do roku 1950) a zahrali 106 pred-stavení. Potom sa súbor rozišiel.

v roku 1955 ju lacková nacvičila s ró-mami z Prešova, kde v tom čase žila a pra-covala. Podarilo sa ju uviesť aj na javisku štátneho divadla – divadla j. záborského (djz) v Prešove.

v roku 1972 túto hru nacvičil so žiak-mi základnej školy v drienove jej riaditeľ. získali s ňou čestné uznanie na krajskej súťaži v revúcej v roku 1975. lacková však hovorí, že „i keď moja hra získala mnoho rôznych ocenení, nikdy som ne-bola taká šťastná, ako keď sme ju hrali my s našim pôvodným súborom… keď si spo-meniem, ako boli rómovia hrdí a šťastní, keď odchádzali po predstavení z divadla, cítim, že môj život mal zmysel“.

hra vykresľuje v hlavnej dejovej línii útlak a ponižovanie rómov počas ii. sve-tovej vojny a zachytáva vzburu rómov nachádzajúcich sa v pracovnom tábore. vo vedľajšej dejovej línii sa v hre prelína niekoľko rodinných a milostných vzťahov. tým sa vytvoril priestor na zobrazenie bežného života rómskej komunity.

od vzniku rómskeho profesionálneho divadla – divadla romathan bolo snom eleny lackovej, aby jej hru horiaci cigán-sky tábor uviedlo na svojej scéne práve toto divadlo. stalo sa tak 52 rokov po jej napísaní. Pod názvom cigánsky tábor/romano lagros (v úprave štefana kasar-du) romathan uviedol hru 19. mája 2000. hru režíroval ján šilan, ktorý v roku 1956 patril medzi začínajúcich hercov djz a pomáhal pri jej uvedení v podaní rómskych amatérskych hercov na javisku tohto divadla.

o svojej tvorbe pre divadlo a o hre ho-riaci cigánsky tábor povedala: „divadlo patrí k najpôsobivejším umeleckým dru-hom, lebo pestrosť deja, ktoré má divák možnosť vidieť na vlastné oči a prežívať celým svojím srdcom, ho nesmierne akti-

vizuje. Priamy prejav živého herca – jeho tvorba priamo pred očami diváka – má na človeka veľký vplyv. toto umenie hralo odjakživa významnú úlohu pri zjemňo-vaní a skultúrňovaní človeka. takto som pochopila divadelné umenie aj ja, a pre-to som chcela aj takouto formou umenia pôsobiť na myslenie a formovanie róm-skeho človeka. v hre horiaci cigánsky tá-bor som chcela zvýrazniť, že aj rómovia bojovali proti fašizmu a za svoju slobodu po boku slovenských partizánov v sloven-skom národnom povstaní. žiaľ, ostatná literatúra, aj učebnice dejepisu zabudli na tento historický fakt. ale ja, ako svedok tejto skutočnosti a historickej pravdy, chcem pre terajšie a budúce generácie podať svedectvo o rómskom holokauste a o rómskom odboji na slovensku.“

v prípade ochotníckeho divadla ele-ny lackovej sa prvýkrát v histórii dostalo rómskej autorke verejného uznania aj na celonárodnej úrovni.

v neskoršom období sa venovala lac-ková prevažne tvorbe prozaických textov s dôrazom na rozprávky, niektoré z nich boli predlohou k inscenáciám divadla ro-mathan a niektoré z nich elena lacková aj sama zdramatizovala (veľký primáš baro, hrbatý maren).

lacková, ktorá mala od začiatku sna-hu meniť názory majority na rómov, sa neskôr sústredila na to, aby jej dielo bolo zrozumiteľné rómom. nástrojom tejto zmeny sa stal rómsky jazyk, ktorý neskôr používa ako svoj literárny jazyk.

elena lacková sa svojou aktivitou sta-la jednou z prvých kľúčových osobností rómskeho národného obrodenia. Práve s jej menom sa spája historický počiatok rómsky písanej dramatickej literatúry. stala sa prvou rómskou autorkou dra-matičkou, ktorej hra bola vydaná tlačou. bola tiež prvou, ktorej hru, pôvodne na-písanú v rómčine, uviedol český rozhlas.

bola jednou z prvých rómskych žien, ktoré vyštudovali karlovu univerzitu (ukončila ju v decembri 1970), vydala prvú rómsku hru (i keď nie v rómčine) a dostalo sa jej zo strany majority nezvy-čajného uznania (ako prvá rómka v his-tórii bola ocenená radom Ľudovíta štúra iii. stupňa). v každom prípade bola na slovensku prvá rómka, ktorá sa inten-zívne a cielene venovala divadlu a písala divadelné hry.

lacková považovala literatúru za kľú-

sme rómovia


čový moment budovania identity národa. „osudy rómov boli vždy zložité. ani his-torici nedokázali hneď zistiť ich prvotné stopy v mračnách storočí. dnes sú ró-movia roztrúsení po celom svete. mnohí z nich žijú odtrhnutí od civilizácie, kultú-ry a najmä literatúry. vedecké výskumy zatiaľ potvrdzujú, že rómovia v minulosti nemali svoju vlastnú písanú literatúru. Preto sa nezachovalo celé bohatstvo, čo vytvorila rómska fantázia a um. všetko, čo vieme o našich predkoch, sa zacho-vávalo len ústnym podaním a tak sa aj prenášalo z generácie na generáciu. Pre nás, terajších súčasníkov, sú duchovné hodnoty našich predkov veľmi vzácne, ale aj zahalené tajomstvom. no národ, ktorý nie je literárne činný, nie je národom. bez literárnej tvorby nie je možné poznať sku-točnú pravdu o jeho živote a jazyku. mi-

nulé spoločenské formácie neumožňovali rómskym tvorcom vydávať svoje literárne diela ako diela rómov, pretože sme neboli akceptovaní ako národ. a tak naši nádejní autori, aj keď mali záujem tvoriť, nevydali svoje svedectvá. aj preto si rómska lite-rárna tvorba u nás nevytvorila bohatšiu historickú tradíciu. som však presved-čená, že dnes, aj keď je rómska literárna tvorba len v začiatkoch, má perspektívu tvoriť aj na základe národnostnom. lite-rárna tvorba je pre každý národ veľmi po-trebná – je potrebná aj pre rómsky národ. Pre formovanie vedomia a sebavedomia

rómskeho človeka. Pre rozvoj a zachova-nie jeho jazyka a vlastnej identity. verím v silu rómskeho života a v silu rómskej literatúry.“

sPracované PodĽa odbornej literatúry.

(kam)

Ilustrácia: anna martiňuková

amen o roma


koncept evropských projektů pro romské komunity nepochybně představuje tu nej-lepší věc, která se zde za posledních něko-lik desetiletí objevila. charakter evropské unie nastavený proti diskriminaci spolu se silným zaměřením na lidská práva a so-ciální začleňování v rámci různých part-nerství mezi zeměmi eu a dalšími státy zvyšují povědomí o těžkém údělu romů. evropská unie poskytuje největší množst-ví peněz, které jsou k dispozici na projekty zaměřené na romskou otázku a evropská komise vede náročná, ale úspěšná jednání, která v mnoha zemích vedla k přijetí ná-rodních strategií pro sociální začleňování romů.

navzdory tomu všemu se situace romů ani zdaleka nezlepšuje.

evropské fondy zaměřené na sociální začleňování romů se nedokázaly dosta-tečně změnit tak, aby zastavily existující trend, který přivádí stále více a více romů a obzvláště romských dětí do spárů žalost-né chudoby.

většina dostupných financí byla vy-užita velmi chabě. členské státy eu stejně jako země, které podepsaly různé partnerské smlouvy s eu, se zdráhaly a zůstávaly povětšinou nepřipraveny tyto finanční zdroje využít. mezi hlavní příčiny existujících selhání patří chabě připrave- ný úřednický aparát, zbožná přání a ko-rupce. důležitou roli v současné situaci hraje také promyšlená neupřímnost, jakož i líný přístup.

Podle mezinárodních zpráv čelí romo-vé v rumunsku, na slovensku, v maďar-sku, bulharsku, ale i v turecku, gruzii, albánii a bosně a hercegovině i nadále „systémové společenské diskriminaci“. stále více romských dětí skončí tak, že je jejich rodiny či gangy kriminálníků pro-dají do hlavních měst v západní evropě. ve venkovských oblastech se počet dětí ve věku dvanácti a více let, které nedokončí základní školu, někdy vyšplhá až daleko nad 90 procent. špatná kvalita vzdělání podpořená silnými negativními předsud-ky znamená nejvyšší procento mladist-vých nezaměstnaných ze všech etnických skupin v oblastech rady evropy. jednu

z nejhorších situací najdeme v romských skupinách mezi syrskými uprchlíky, kde jsou děti romů ze všech dětí uprchlíků v turecku vůbec nejvíce ohroženy násilím a sexuálním zneužitím.

možnost změny existuje, ale vyžadu-je pár základních reforem, které se týkají zaměření mezinárodních a národních zá-sahů.

krátkodobé projekty nemohou fungo-vat. většina romských komunit byla po celá desetiletí a někdy i po staletí vysta-vena silné diskriminaci. komunity jsou vůči zásahům zvenčí podezřívavé a stále mají živé vzpomínky na nucené vystěho-vání, extremistické násilí včetně genocidy a umisťování dětí do ústavů. velká větši-na těchto komunit je vůči změně odolná a od eu očekávají buď nereálné finanční prostředky kvůli nezodpovědným slibům populistických politiků, anebo mají níz-kou toleranci pro další zásahy z důvodu neúspěchu předchozích projektů.

investicím zaměřeným na komplexnější zásahy, které mají řešit obrovskou socio-ekonomickou propast mezi romskými ko-munitami a většinovou společností, musejí předcházet střednědobé projekty, které se zaměří na děti, budování důvěry a spolu-práci komunity.

je potřeba, aby činnosti zaměřující se na vytváření reportů, organizování konfe-rencí a psaní národních strategií a akčních plánů představovaly maximálně 2 – 3 % všech peněz investovaných do základní-ho rozvoje romských komunit především v nejchudších malých městských a vesnic-kých oblastech. je také zapotřebí zaměřit se mnohem více na zásahy zajišťující bla-

hobyt romských dětí a skutečnou možnost zaměstnání pro romskou mládež.

další prioritou by měla být spoluprá-ce s nezávislými, čestnými a úspěšnými romskými odborníky, a to jak v rámci od-povědného byrokratického aparátu, který navrhuje projekty, tak také mezi agentura-mi, které je zavádějí.

ve chvíli, kdy píšu tento komentář, vysílají rumunské televizní stanice a roz-hlas mysl otupující reklamu na projekty financované eu, které by měly řešit so-ciální začleňování romů. budování cen-ter romských zdrojů je něčím, co se dělalo v minulosti a ukázalo se být nákladným, neudržitelným, ale ze všeho nejvíce ne-efektivním. Platit neziskové organizace, aby organizovaly vzdělávání romů pro jejich budoucí zaměstnání se ze statistic-kého hlediska ukázalo jako katastrofický přístup. Peníze evropské unie jsou vy-užívány na to, aby draze propagovaly věci, které jsou prokazatelně neúspěšné.

fondy eu potřebují mít dopad na životy romů v nejvíce ohrožených komunitách. v tuto chvíli, alespoň v rumunsku, jde příliš velká částka z dostupných peněz na podporu televizních stanic, zkorumpova-ných starostů, chabých státních institucí a neziskových organizací, aby mohly i na-dále dělat to, o čem už víme, že to nebude fungovat.

to je třeba změnit. v rámci byrokra-tických aparátů a občanské společnosti je k mání dostatek zkušeností a odborných znalostí na to, abychom se mohly věnovat existujícím problémům. zdá se, že to je-diné, co nám schází, jsou vhodné mecha-nismy a někdy vůle to vše udělat.

Valeriu Nicolae

autor valeriu nicolae je rumunský

novinář s romskými kořeny. Působil ve

sPojených státech, kanadě us, na maltě,

v brusselu. zabývá se sociální eXkluzí

a anticiganismem. v ghettu ferentari

na okraji bukurešti založil vzdělávací

a volnočasový klub Pro mládež.

Překlad Jana Kavalírová. Prevzaté z romea.cz.

nicolae: Peníze eu jsou skvělé, ale situace romů se nezlepšuje

je zaPotřeBí zaměřit Se mNoHem Více Na záSaHY zajišťUjící BlaHoBYt romSkýcH Dětí


o raj sikavel, sar te pomožinel le čorenge

1 „merkinen tumenge, hoj te na den tumare love le čoren anglo manuša avke, hoj tumen te dikhen, bo paľis imar tumenge na počinela pale tumaro dad so hino andro ňebos.

2 avke te des love le čoren, ma ker oda avke, hoj pal oda sako te džanel, sar oda keren ola dujemujengere, so pes rado pre-sikaven andro sinagogi the pro uľici, hoj len o manuša te lašaren. čačipen phenav tumenge, hoj ode hin lengero počiňiben.

3 ale te tu des love le čoren, te na dža-nel tiro baľogno vast, so kerel tiro čačo vast.

4 bo te des o love andro garuďipen, tiro dad dikhel oda so hin garudo a ov tuke počinela pale avke, hoj oda dičhola.“

Pal e modľitba5 „sar tut modľines, ma av sar ola du-

jemujengere, bo on pes rado ačhindos modľinen andro sinagogi the pro agora pro uľici, hoj len o manuša te dikhen. čačipen phenav tumenge, hoj ode hin lengero počiňiben.

6 ale sar pes tu modľines, dža andre tiro kheroro, phand pal tu o vudar a mod-ľin tut tire dadeske, savo hino andro ga-ruďipen. bo tiro dad dikhel oda so hin garudo a ov tuke počinela pale.

7 ale sar pes tumen modľinen, ma bebľinen sar o pohana, bo on peske gon-doľinen, hoj ena šunde avri vaš oda, hoj but vakeren.

8 avke ma aven ajse sar on, bo tumaro dad džanel so tumenge kampel, mek si-geder sar lestar mangen.

9 tumen pes modľinen kavke:‚dado amaro so sal andro ňebos,mi el barardo tiro nav!10 mi avel tiro kraľišagos!mi ačhel pes tiri voľa avke sar andro

ňebos, avke the pre phuv!11 de amen adadžives o maro, so

amenge kampel sako džives12 a odmuk amenge amare bini, avke

sar the amen odmukas amare binošnenge13 a ma domuk, hoj te avas cirdle andro

binos, ale le amendar le nalačhes.‘

[‚bo tiro hin o kraľišagos the e zor the o baripen pro furt. amen.‘]

14 bo te tumen odmukena le manušen-ge lengere bini, odmukela the tumenge tumaro dad andral o ňebos.

15 ale te tumen na odmukena le ma-nušenge lengere bini, aňi tumaro dad tumenge na odmukela tumare bini.“

Pal o postos16 „sar pes poscinen, ma aven sar ola

dujemujengere so hine chmurave a keren avke, hoj o manuša te dikhen, hoj on cer-pinen bo pes poscinen. čačipen phenav tumenge, hoj ode hin lengero počiňiben.

17 ale tu, sar pes poscines, uchan o bala a thov o muj,

18 hoj te na dičhol le manušenge hoj tut poscines, ale tire dadeske savo dikhel andro garuďipen. a tiro dad dikhel oda so hin garudo a ov tuke počinela pale.“

te skidas o barvaľipen vandro ňebos

19 „ma skiden tumenge o barvaľipen pre phuv, kaj len e hardza the o kirme chan, kaj pes dochuden o živaňa a čoren,

20 ale skiden tumenge o barvaľipen an-dro ňebos, kaj len aňi e hardza aňi o kir-

me na chan, kaj pes o živaňa na dochuden aňi na čoren.

21 bo ode, kaj hin tumaro barvaľipen, ode ela the tumaro jilo.

22 e jakh hin e lampa le ťeloskeri. te ela tiri jakh žuži, andre calo tiro ťelos ela o svetlos,

23 ale te na ela tiri jakh žuži, calo tiro ťelos ela andro kaľipen. akor, te oda svet-los andre tu hin kaľipen, savo baro ela o kaľipen?

24 Ňiko našči služinel duje rajenge. bo jekhes kameha a dujtones našči avri ačhe-ha, abo jekhes rado dikheha a dujtones tele dikheha. našči služinen the le de-vleske the le svetoskere barvaľipnaske.“

te mukas pes pro Del andre savoreste

25 „vaš oda tumenge phenav: ma sta-rinen tumen pal tumaro dživipen, hoj so chana, abo so pijena, aňi pal tumaro ťe-los, so urena. či nane o dživipen buter sar o chaben a o ťelos sar o uraviben?

26 dikhen pro čirikle pro ňebos, hoj aňi na sadzinen, aňi na kiden upre, aňi na sthoven andro šopi a tumaro dad andral o ňebos pes pal lende starinel! či na san tumen buter sar on?

27 a ko tumendar šaj phenel: ‚me bu-teder dživava, bo me man starinav pal o dživipen?‘ Ňiko.

28 soske tumen starinen pal o uravi-ben? dikhen pro kvitki pre maľa sar ba-ron, ale na keren buči aňi na hekľinen.

29 no phenav tumenge, hoj aňi o šala-mun andre calo peskero šukariben na sas avke urdo, sar jekh lendar.

30 akor te o del e maľakeri čhar kavke uravel, so adadžives hiňi a tajsa ela čhiďi andro bov, ta akor tumen na uravela bu-ter? manušale cikne pačabnaha!

31 avke, ma starinen tumen a ma phe-nen: ‚so chaha? so pijaha? so uraha?‘

32 bo oda savoro roden o napačab-naskere. se tumaro dad andral o ňebos džanel, hoj tumenge oda savoro kampel.

33 ale roden ešeb o kraľišagos le de-vleskero the leskero čačipen a ov tumen dela savore okla veci.

34 avke ma starinen tumen so ela taj-sa, bo tajsaskero džives pes starinela pal peste. sako džives hin dos trapišagos.“

U k á ž k a z r ó m s ke h o p r e k l a d u No vé h o z á ko n a

o evaŇjelium Pal o matuš6

Rómske listy 2/2015

Documents

Transcript of Rómske listy 2/2015