Rómske listy 1/2014

Rómske LisTY12014

Milí čitatelia, je mi obrovským poteše-ním a cťou, že som dostal možnosť na-písať vôbec prvý úvodník, prvého čísla Rómskych listov. Zároveň cítim veľké zadosťučinenie, keď vidím ako postupne pribúda viac a viac rómskych periodík. Je to znak toho, že Rómovia na Slovensku sa aj po tejto stránke prebúdzajú k živo-tu, že majú chuť zdieľať informácie, uka-zovať svoje úspechy, pracovať na riešení svojich problémov, dozvedať sa viac o sebe navzájom a v neposlednom rade dávať do pozornosti celej spoločnosti témy, ktoré sú pre nás ako komunitu dôležité. Teším sa, že tieto noviny prinesú takúto hodnotu všetkým Rómom a nielen im.

Hovorí sa, že žijeme vo veku informá-cií. Niekedy možno nevieme, čo si pod tým predstaviť. Pre mňa osobne život v informačnom veku znamená v prvom rade schopnosť z nepreberného množstva informácií a zdrojov vybrať tie, ktoré sú spoľahlivé, pre mňa prínosné – na základe ktorých môžem robiť správne rozhodnu-tia. Bez informácií nám unikajú príležitos-ti a bez príležitostí nám unikajú šance žiť život podľa našich predstáv. To sa týka rov-nako Rómov ako kohokoľvek iného. Mnohí Rómovia žijú dlhodobo v podmienkach, z ktorých sa často nevedia sami vymaniť. Márne čakajú na príležitosti, ktoré by im dali šancu na lepší život pre seba a svoje

deti. Teším sa, že tieto noviny sú ďalším nástrojom na to, aby sa informácie a prí-ležitosti dostávali k tým, ktorí ich najviac potrebujú, v ich rodnom jazyku.

Vo svojej práci sa denno-denne stre-távam s výnimočnými Rómami, ktorí dosiahli veľké úspechy doma aj v zahra-ničí a ich vlastná krajina, ani vlastná ko-munita o nich nevie. Denne sa stretávam s príkladmi krásneho, bezproblémového spolunažívania Rómov a majority, prí-klady hodné zdieľania a šírenia, o ktorých verejnosť nemá ani potuchy. Denne sa stretávam s pozitívnymi príkladmi, pro-jektmi a aktivitami z praxe, o ktorých sa ale nikde nepíše. Pokračovanie str. 2

Ilustračná fotografia: kam

Rómske listy 1/20142

V Ľutine pri Sabinove sa počas leta v júni konala prvýkrát v histórií púť rómskych rodín, ktorú organizovala Komisia pre Rómov Prešovského arcibiskupstva a Gréckokatolícke formačné centrum pre Rómov. Na púti sa stretlo približne 300 Rómov z obcí ako Čičava, Hlinné, Jarovnice, ale aj z Prešova, Košíc či do-konca z Čiech, z Ostravy.

Tento rok je aj v gréckokatolíckej epar-chii zasvätený rodine. Organizátori sa teda rozhodli na miesto tradičného festi-valu gospelovej hudby Festromu usporia-dať práve Púť rómskych rodín. Program mali Rómovia bohatý. Čakal ich úvodný evanjelizačný koncert, adorácie, modlit-ba ruženca, krížová cesta, rôzne hudobné vstupy zo svedectvami. Práve svedectvá boli zaujímavé a dojímavé pre značnú časť

Rómov, ktorá do Ľutiny prišla. Niektorí z nich sa podelili o svedectvá, ako Boh a viera zmenila ich život.

Púť rómskych rodín sa konala aj za účasti Mons. Jána Babjaka, SJ, prešov-ského arcibiskupa, ktorý viedol závereč-nú liturgiu a Rómom sa na záver poďa-koval a udelil im požehnanie dokonca aj v rómskom jazyku. V závere liturgie pre-čítal gréckokatolícky kňaz Martin Mekel list, ktorým o Púti rómskych rodín budú informovať Svätého Otca Františka.

Ľutina je najznámejším a najvýznam-nejším pútnickým miestom gréckokato-líkov na Slovensku. V správe o ľutinskom zjavení sa spomína, že 19. augusta na svia-tok Premenenia Pána, podľa juliánskeho kalendára, sa miestnej obyvateľke Zuzane Feketovej zjavil sv. Mikuláš. Nastalo dô-

kladné vyšetrovanie biskupským úradom a krajským lekárskym kolégiom. Vyšetro-vaním sa zistilo, že obsah zjavení sa v ni-čom neprotirečí vieroučným a mravným zásadám katolíckej Cirkvi, preto boli jeho výsledky vyšetrovania poslané do Ríma na príslušnú kongregáciu. Táto ich schválila a 24. mája 1855 Svätý Otec Pius IX. vy-dal dekrét, v ktorom sú zapísané všetky odpustky, ktoré možno v Ľutine získať. V rokoch 1878 – 1930 boli tu postave-né viaceré kaplnky – Uspenia Presvätej Bohorodičky, sv. Anny, sv. Kríža a sv. Mikuláša. Zázračné uzdravenia z prvých rokov po zjavení sú zaznamenané v zápis-nici uloženej vo vatikánskych archívoch. V roku 1988 bol Chrám Zosnutia Presvätej Bohorodičky povýšený pápežom Jánom Pavlom II. na Baziliku Minor. (kla)

Rómovia majú ďalšie pútnické miesto – Ľutinu

Dokončenie zo str. 1Miesto toho sa z celoslovenských médií

dozvieme o každom novom segregačnom múre, o každej krádeži či bitke, o zhoršujú-cich sa vzťahoch či počte nezamestnaných. Všetky tie informácie a príbehy, ktoré len ďalej umocňujú existujúce predsud-ky a stereotypy. Zlé správy, ktoré bránia tomu, aby sa majorita s menšinou lepšie pochopili a spoznali. Preto sa teším, že tie-to noviny prinesú väčšiu rovnováhu a po-môžu zviditeľniť všetku tú výnimočnosť, talent a pracovitosť, ktoré sa medzi nami Rómami skrývajú.

Z celého srdca želám redakcii novín, aby sa im podarilo v čo najväčšej možnej miere naplniť svoje poslanie. Aby výsled-kom ich práce bola nielen lepšia informo-vanosť, ale aj posilnenie spoločnej identity nás Rómov ako komunity.

Mgr. Peter Pollák, PhD.poslanec Národnej rady Slovenskej

republiky, splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity

Lačhe amala, chuden andro vasta jekhte ľila, save kerel prekal tumende o Roma-no medijalno centros Kašatar. Domuken mange, kaj tumenge te phenav vareso pal oda, so andre kala ľila arakhena, so gene-na. Imar 15 berša prekal tumende doanas o irišagi pro amaro webos www.mecem.sk. Buter berša prekal tumende keras o repor-taži khatar o romane thana ke Slovačiko, no the khatar e Europa. Šaj len dikhen ke slovačiko televizija pro dujto programos.

Vajkeci berša keras o relaciji pal o Ro-mengero dživipen ko slovačiko rozhlasis. Akana doavľa e vrama, kana zachudľam te kerel prekal tumende neve ľila. Kamav tumenge te phenel, kaj amare irišagi ena pal o manuša, the prekal o manuša, prekal amari romaňi nacija. Kaj te bararas opre amaro džaňiben, kaj te das dumo the me-dijalno than amare manušen khatar o ro-mane thana, kaj te sikavas oda lačhipen so maškar amare Roma hin. Kala ľila hine pal

tumende, prekal tumende. Paťav, kaj len lošaha genena na ča andre slovačiko čhib no the andre romaňi. Paťas kaj so buter romaňi čhib ela andro ľila, akor the o ľila ena buter čačutne romane.

Andro Romane ľila arakhena o infor-maciji pal oda, so hin andro thana nevo, so hin nevo kana džal pal e politika, so čalavel amaro dživipen. Šaj genena pal o džuvľa, no nane oda irišagos ča preko džuvľa. Ara-khena o prithoviben pal e kultura, čhib, phurikaňiben, literatura. Andro pritho-viben Romano than šaj genena the avke šaj feder sprindžarena o thana, forova, gava, kaj dživen o Roma. Doanas tumenge o informaciji preko sikľibnaskere bazutne, maškarutne, the uče, no the o prithoviben Kirmoro, savo hin preko cikne čhavore andro školki. Dodžanena pes the oda, so dikhľam, vaj šunďam. Mangav tumenge šukar geňiben. Ačhen Devleha amala! Jarmila Vaňová

ANGLUNO LAV

Rómske LisTY • Adresa redakcie: Rómske mediálne centrum, P. O. BOX F-8, 040 01 Košice • e-mail: [email protected] • telefón: 0948632138 • web: www.mecem.sk • Šéfredaktorka: Mgr. Jarmila Vaňová • Redakcia: PhDr. Kristína Magdolenová, Mgr. Klaudia Oláhová, Monika Sinuová • Grafika: Anna Martiňuková, Oliver Šimčík • sadzba: Pro libris • Tlač: Beki Design • Registrácia: Ministerstvo kultúry SR pod číslom EV 5035/14 • issN: 1339-7702 • Realizované s finančnou podporou Úradu vlády Slovenskej republiky – program Kultúra národnostných menšín 2014.

Rómske listy 1/2014 3

Rómske ženy. Majú svoje osudy, v mno-hom veľmi podobné. Uzavreté v klietke osady, rodiny, podriaďujúce sa prísnym pravidlám tradície, ktoré hovorí, čo je a čo nie je prijateľné. Kto však vidí róm-ske ženy len v tradičnej polohe matky, opatrovateľky, trpiteľky, veľmi sa mýli.

Prečo? Stačí sa len pozrieť do učební stredných ale aj vysokých škôl. Študujú staré i mladé. Doháňajú, čo zameškali, čo im život vzal, čo im doba nedovolila. Alebo jednoducho to, o čom nevedeli. Mnohé rodia v šestnástich, ale len čo deti nastúpia do základnej školy, sadajú do la-víc aj ich matky a nie raz aj staré mamy. Aj preto, aby mali aspoň akú-takú šancu získať prácu v regiónoch, kde žijú. Bu-

dujú si siete, pôsobia aktívne v rôznych občianskych združeniach, aby popri tom všetkom niesli stále zodpovednosť nie raz za celú rodinu, aby vychovávali deti, za-rábali peniaze, prali, upratovali…

Hovorí sa, že Róm musí vydržať dva-krát toľko ako gádžo, aby sa mu vyrovnal. Ak je to tak, tak potom musí rómska ženy vydržať štyrikrát toľko. A to je často nad ľudské sily. Aj preto si zaslúžia úctu a ob-div tie ženy, ktoré sa nevzdávajú, a doká-žu sa pohybovať na hranici tradičného a moderného života. Sú vzorom pre mla-dé dievčatá, dcéry, vnučky, aby pochopili, čo sa v živote má a čo nemá.

Je zaujímavé prísť do osady, kde gadžovská noha zablúdi len občas,

a stretnúť tam ženu s jasne vyhranenými názormi, ženu, ktorá by v majoritnom prostredí určite mala zaujímavé posta-venie. Ale tieto ženy netúžia po postavení, túžia po tom, aby ich deti mali čo jesť, aby mali strechu nad hlavou, aby ich muži nebili, aby… a premýšľanie o budúcnosti je akoby premýšľaním o mimozemských civilizáciách.

Aj preto sme sa rozhodli priniesť v na-šich novinách prílohu o ženách a pre ženy. Aby sme sa navzájom spoznávali, boli si oporou. Aby sme sa vzdelávali, lebo sila Rómov je v ich ženách. Jedno talianske príslovie hovorí, že je vzdelaný národ ten, kde je vzdelaná matka. Ak to platí, tak potom majú ešte Rómovia šancu. (kam)

Rómske ženy sú budúcnosťou rómskeho národa

A M A R E D Ž U V Ľ I

NAŠE ŽENY



Žien, ktoré majú v živote cieľ alebo sa spôsobom svojho života odlišujú nie je v rómskej komunite mnoho. Nájdeme ich takmer v každej väčšej komunite. Lebo ony neutekajú, práve naopak – zostanú a snažia sa pomáhať svojim. Takou je aj Romana Balogová. Svoju energiu prenáša denne na deti v základnej škole v rodnej obci, kde pracuje ako asistent učiteľa. Má 22 rokov, pochádza z malej obce Vtáčkov-ce blízko Košíc. Má ukončenú Strednú odbornú školu v Košiciach v odbore ka-derníčka-holička. Momentálne študuje na Súkromnej pedagogicko-sociálnej akadé-mii v Košiciach v odbore učiteľstvo v MŠ a vychovávateľstvo.

„Po skončení školy som sa ako Róm-ka nedokázala uplatniť. Preto som si po-vedala, že niekde musím robiť aj keby to nebola práca kaderníčky. Cez úrad práce som si vybavila absolventskú prax u nás v základnej škole ako asistent učiteľa. Po skončení praxe mi pani riaditeľka ponúkla možnosť zostať pracovať natrvalo. Samo-zrejme s podmienkou, že si doplním vzde-lanie,“ hovorí.

Štúdium na strednej škole považuje za dôležité vo svojom živote. „Stredná ško-la mi toho dala veľa. Zmenila môj názor na život. Keby som neštudovala, s veľkou pravdepodobnosťou by som bola vydatá žena s deckom a varechou v rukách. Nie je to zlé, ale prečo tak skoro! Môžem po-vedať, že som jediné pracujúce slobodné

dievča vo Vtáčkovciach. Neraz ma ženy oslovili, aby som sa už konečne vydala… v rómskych osadách je to tak…“

Prečo Rómovia neštudujú? Aj nad tým sa zamýšľa. „Ľudia z môjho okolia by po-trebovali istotu v tom, že keď budú študo-vať, tak budú môcť aj pracovať. Prázdne slová a sľuby nestačia, treba konať. Neró-movia sa nevedia vžiť do ich situácie, keď vzdelaný a šikovný Róm sa nevie zamest-nať pre svoju farbu pleti. Najviac žiadajú pochopenie a reálne možnosti na lepší život pre svoje deti.“

Ako asistentka učiteľa má z práce rôzne skúsenosti. „Sú aj dobré aj zlé. Na jednej strane sú rodičia, ktorí sami vidia, že najviac môžu deťom pomôcť tým, že ich v štúdiu budú podporovať a pomáha-jú im v učení. No na druhej strane sú aj takí, ktorí nepodporujú svoje deti a rov-no im povedia – nemusíš sa učiť, aj tak z teba nič nebude lebo si založíš rodinu a školu necháš.“

Rodina je pre ňu veľmi dôležitá. „Moja rodina je pre mňa to najcennejšie, čo mám. No priznám sa, že zo začiatku sa

im celkom nepáčilo to, že som chcela ďa-lej pokračovať v štúdiu. Mysleli si, že ma to prestane baviť a zbytočne investujem peniaze do školy. No teraz sú na mňa hrdí, podporujú ma a snažia sa mi pomôcť ako najlepšie vedia.

S diskrimináciou má zo svojho života bohaté skúsenosti. „S diskrimináciou sa stretávam bežne v obchode, v autobuse atď. Stačí keď sa pozriem na výraz tváre ľudí, ktorí keď majú blízko seba Róma, tak ako keby mali nastavený alarm: „Buď teraz v pozore! Je tu Róm.“ Keď som štu-dovala kaderníctvo, mali sme odbornú prax v školskom kaderníctve, kde sme vykonávali kadernícke služby. Moja maj-sterka ma považovala za najšikovnejšiu žiačku a preto, keď prišli jej zákazníčky, vždy požiadala mňa, aby som jej pomá-hala. No raz ma tak zarazila negatívna reakcia jednej pani, že som nevedela ako odísť z prevádzky. Ona mi pred všetkými povedala, že cigánke nedovolí hrabať sa jej vo vlasoch. Bolo to nepríjemné…,“ ale vie tiež, že „tak ako aj Nerómovia sa boja Rómov, tak je to aj opačne.

Aj my Rómovia máme obavy z Neró-mov. Ako môže niekto posúdiť človeka, keď ho ani nepozná? Možno keby neod-čleňovali Rómov do jednej časti dediny tzv. „osady“ a žili spoločne v zmiešanej dedine, tak by sa ich názor zmenil. Určite také sú, len sa málo propagujú v médiách. Aj rómske rodiny vedia žiť slušne.“ (sin)

Pr íbe h

„Cigánke nedovolím hrabať sa mi vo vlasoch…“

Rómovia sa finančne vzdelávaliPoltáR – Pre Rómov v meste Poltár vytvorili Únia rómskych materských centier a kancelária Terénneho sociálne-ho pracovníka (TSP) projekt s názvom „Spoznávajme svoje peniaze“. Rómsku tlačovú agentúru o tom informovala šta-tutárna zástupkyňa materského centra Beáta Berkyová.

Ako ďalej Berkyová uviedla, „väčšina obyvateľov Poltári je dlhodobo nezamest-naná a ich príjmom je dávka v hmotnej núdzi a príspevok za výkon aktivačnej činnosti. V snahe prežiť, požičiavajú si peniaze od nebankových subjektov. Tieto

pôžičky sú veľmi predražené, ľudia ich ne-stíhajú splácať a dostávajú sa tak do exekú-cií. Je to aj preto, že finančná gramotnosť komunity je slabá.“

Do finančného vzdelávania sa zapojilo 25 domácností a učili sa viesť rodinný roz-počet, ustrážiť finančné prostriedky „Oča-kávame, že tieto poznatky budú následne praktizovať aj vo svojom okolí a budú sami vedieť odhadnúť, čo je pre nich z hľadiska finančných prostriedkov výhodné alebo nevýhodné,“ vysvetlila Berkyová.

Projekt prebiehal od marca do júla 2014. (sin)

ĽudiA bY poTRebovALi isToTu, že keď budú ŠTudovAť, TAk budú môcť Aj pRAcovAť.

n á j de t e n a w e be

AMARE DŽUVĽI

Ak hľadáte kontakty na rómske ženy prí-padne vás zaujímajú novinky zo života rómskych žien, nájdete ich na sociálnej sieti www.facebook.com/Hlas.romskych.zien.

Stránka vznikla pred dvomi rokmi a jej cieľom je sústreďovať informácie, ktoré rómskym ženám uľahčia život na spo-ločnom dostupnom mieste. Nájdete tam nielen monitoring tlače s článkami, ktoré môžu byť pre vás dôležité, ale aj informácie o aktivitách rómskych žien. A samozrej-me, budeme radi, ak budete informovať aj o tom, čo robíte vy. Kontakt: [email protected]. Tešíme sa na vás!


A M E N O R O M A

Prekal dojekh nacija hin mangavno te džanel jak lakero than. Tel kada pes garuvel savoro: o phurikaňiben, e čhib, akanutňi vrama, kultura… ňisavi nacija nane frimeder vaj buter mangavňi preko kulturakero phurikaňiben pre luma. Ča jekh hin bareder, aver lačhe jileskero, va-reko pre oda jak kamel te buchľarel pes-keri kultura chasnaľinel avri e zor, vareko o bašaviben.

O bilačhipen le Romengero andre kada hin, kaj pal peskero phurikaňiben džanen ča čepo. Buter informaciji save pal amende džan hine sar paramisi, the ajse informaciji, save naľidžen ko čači-pen. Najbari bibacht la nacijakeri hin akor, kana našavel peskeri čhib. Na ča bijal oda, hoj kana sar pes prethoven o lava le amaterenca, so nadžanen miš-te e čhib, akor naščol e voďi le lavengeri,

the naščol lengeri zor. Kana nabajinaha pal peskeri romaňi čhib, akor odčhivas pestar o baro šeleberšengero barvaľipen, so amenge mukle amare phure manuša.

The adaďive das duma pal oda, pal soste imar duma nakampel te del. Hin oda o phučiben ko sam, sar pes vičinas. The kaj o nav Atzigonai džanas khatar e literatura ko 12. Šel berša, the hin oda imar historično, nane kada nav ajso so geľa avri khatar amende, khatar e čhib la komunitake. O nav Cigan/cigansko pes avke zazoraľiľa andre savore čhiba, kaj pes načudaľinas, kana e majorita naka-mel kada nav te omukel, the zorales kada ľumidel anglal. Dikhen pre oda, ko kada nav chasnaľinel? O rasisti, ajse so naka-men le Romen, o manuša save le Ro-men naľidžen ňisoske…he, o nav Cigan hin ajso, so amenge nasikavel paťiv, so

amenge sikavel, kaj sam teleder sar aver.Bilošalo hin, kana kada nav chasnaľi-

nen the o Roma. Nekbuter ola, save kamen te el anglune vaš e komunita. O lava: me som barikano Ciganos/bari-kaňi Ciganka… bo miri daj mange oda avke phenelas… nane ňis aver čak oda, hoj naprindžaren peskeri nacija, pes-keri kultura. Kana odi daj dživelas čir-la, našči avres oj phenelas, kana o nav Cigan vakerelas dojekh manuš, našči oj vaš oda, kaj imar nadžanelas e romaňi čhib…

O Rom, savo del duma romanes, the leskeri dajakeri čhib hin romaňi, peske phenel kaj hino Rom. Me som Rom. Oda hin fundamentos. The e paťiv ko manu-ša, no najbuter ke peste korkoreste. Kada but chibaľinel la komunitake. Odaris sa-voro zachudel… (ova)

AmeN sAm o RomA…

SME RÓMOVIA



Keďže sú dejiny Rómov dodnes nedosta-točne preskúmané, pokúsime sa vám po-stupne priniesť informácie, ktoré, veríme, budú pre vás užitočné:

◆ za najstaršiu správu o Rómoch na území Slovenska je možné považovať údaj z roku 1328, podľa ktorého Michal, prezývaný Cigán, ktorý bol sluhom u Filipa, syna Petra z Krásnej nad Hornádom, lúpežne prepadol mlynára zemanov zo šarišských Bertotoviec. Ako uvádzajú kroniky, Filip nútil Michala kradnúť pre svoje potreby,◆ jedným z najvýznamnejších Rómov bo-jujúcich na území Košíc počas stavovských povstaní v 17. storočí bol Baláž Lipaj, ktorý v roku 1604 ako veliteľ jazdeckého oddielu Štefana Bočkaja bez boja obsadil mesto Košice. Smutné je, že v roku 1605 ho zavraždili vlastní ľudia,◆ v apríli 1423 cisár Žigmund Luxembur-ský na Spišskom hrade vystavil skupine kočujúcich Rómoch na čele s Ladislavom listinu (glejt), podľa ktorej boli pod jeho ochranou. Táto listina im počas ich puto-vania zabezpečovala ochranu domácich obyvateľov,◆ podľa súpisu Cigánov z roku 1893 žilo vtedy na území dnešného Slovenska takmer 40 000 Cigánov, z toho na výcho-de Slovenska Viac ako 16 000 a v Koši-ciach 474. V roku 1924 žilo v Košiciach 771 rómskych obyvateľov z nich 131 bolo evidovaných hudobníkov,◆ jedným z najvýznamnejších muzikan-tov Rómov v Košiciach bol Pišta Bundzík. Jeho busta sa nachádza v Múzeu Vojtecha Lofflera v Košiciach. (r)

Na Slovensku už niet schopného rómske-ho primáša. Aj taký by mohlo byť dojem účastníka Súťaže predníkov o cenu Ri-nalda Oláha, ktorú každoročne organi-zuje obec Zvolenská Slatina v spolupráci s miestnym odborom Matice Slovenskej a tiež s Katedrou etnológie a folkloristi-ky FF Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Tento rok sa totiž ani jeden rómsky primáš do súťaže neprihlásil.V začiatkoch súťaže to však bolo inak. Anna Berkyová, jedna zo zakladate-liek súťaže, hovorí, že cieľom je, aby sa

na Rinalda Oláha nezabudlo a súťa-že sa Rómovia zúčastňovali v hojnom počte. Neskôr ich počet klesal až nakoniec neprišiel nikto.Rinaldo Oláh bol primáš, ktorého uzná-vala celá spoločnosť. Volali ho „Paganíny zo Slatiny“. A zatiaľ čo majorita bojuje o cenu, ktorá nesie meno rómskeho pri-máša, Rómovia si idú svojou cestou. Mô-žeme povedať, že súťaže a ceny neboli pre Rómov nikdy dôležité. Ale nezáujem sa dá vysvetliť aj tak, že keby v súťaži neobstá-li, bola by to hanba pre všetkých Rómov.

Čo je teda skutočnou príčinou nezáujmu byť ako Rinaldo Oláh?Možno je to chudoba, ktorá ľudí úplne demotivuje, možno je to nepriateľská at-mosféra v spoločnosti… Dôvodov môže byť nakoniec aj viac. Ale je to určite na škodu celej rómskej kultúry. Je len ťažké si pred-staviť, že by k takým menám rómskych primášov (uznávaných nielen komunitou ale celou spoločnosťou) ako bol František Horváth, Pišta Bundzík, Rinaldo Oláh, Ján Berky-Mrenica nemal už pribudnúť žiadny ďalší. (kam)

BaNSká ByStRica – Viac ako dve de-siatky rómskych autorov sa od roku 2009 združujú v rómskom literárnom klube ROLIK. S myšlienkou založiť tento klub prišla Krajská asociácia rómskych iniciatív (KARI) so sídlom v Banskej Bystrici.Zakladateľom klubu je zároveň jeden z jej aktívne tvoriacich členov Maroš Balog. Klub sa už môže dnes pochváliť, že roz-širuje svoje rady aj o mladých autorov vo veku 16 – 21 rokov. Cieľom klubu je pre-zentovať literárnu tvorbu Rómov a o Ró-moch, zachovávať, rozvíjať a dostávať do života rómsky jazyk. Okrem vydávania zbierok, ktorých doposiaľ vyšlo niekoľko, sa v rámci projektových aktivít realizujú tzv. Literárne večery.

Klub nadviazal v predchádzajúcom období spoluprácu s rómskym múzeom so sídlom v Brne, so združením Inštitút pre rozvoj spoločnosti, v ktorom vystupuje ako partner projektu Svet rómskej litera-túry. V tomto roku vstúpilo do spolupráce v rámci implementovaného medzinárod-ného projektu Višegratskej 4. Pre užšiu spoluprácu oslovilo aj ďalšie aktívne OZ Romano kher – Rómsky dom v ČR.

Tvorba autorov klubu ma ambície prekrývať sa s esteticky a umelecky ná-ročnou literatúrou. Jej funkcia je prevaž-ne „národná“ poznávacia, zábavná a vý-chovná. (bal)

kontakt: www.rolik.eu

PRešoV – V prvej desiatke najlepších silových trojbojárov v kategórii Masters 2 do 75 kg sa po júnových majstrovstvách Európy ocitol aj Stanislav Kučerák. Poda-rilo sa mu to vďaka zisku zlatej medaily na tohtoročnej súťaži o titul Majstra Európy, ktorá sa konala v polovici júna v Prešove.

Tento trojbojár (50) vlani získal titul Majstra sveta. „Bolo to nesmierne ťažké, mal som silných súperov, ale húževnatosť a hlavne drina stála za to,“ povedal Kuče-rák. Ako ďalej dodal, je smutné, že robí dobré meno nielen Slovensku, ale predo-všetkým Rómom, avšak nikoho to neza-ujíma a nemá ho kto finančne podporiť. „Na to, aby ste vyhrali, potrebujete nielen

pevnú vôľu a húževnatosť, ale aj finančnú podporu. Všetko si hradím sám iba s pod-porou mojej rodiny,“ zdôraznil Kučerák.

Prvý titul Majster kraja získal už ako 16-ročný v Stropkove vo váhovej kategó-rii do 60 kg. Rodák z obce Gemerská Poloma je nezamestnaný a spolu s man-želkou podľa jeho informácií poberá dáv-ku v hmotnej núdzi vo výške 108 eur, čo nestačí pokryť ani základné životné po-treby rodiny.

Najbližšie sa tento rómsky pretekár chystá na súťaž o Karpatský pohár v silo-vom trojboji, mŕtvom ťahu a tlaku na lavič-ke EQ+RAW – GPC. Súťaž sa uskutoční v októbri tohto roka v Bardejove. (sin)

K ľ úč e K de j in á m rómov

KONIec RóMSKycH PRIMášOV?

Rómski autori sa združujú v klube

kučerák medzi najlepšími na svete

AMEN O ROMA


Rómski autori sa združujú v klube

kučerák medzi najlepšími na svete R O M A N E T H A N A

MIESTA PRE RÓMOV

Foto: Peter Kudráč

Kade arakhena irišagi pal o thana, kaj dživen amare Roma. Šaj pes dodžanena, kaj sar džal le romengero dživipen, vaj pes vareso čerinel ko feder, vaj ko goreder.

Dodžanena pes o interesantne buťa, sikavaha tumenge le interesantne manu-šen. Anaha vakeribena le šerutnenca ko gava the forova. Irinaha o vakeribena le manušenca so dživen čačutno dživipen romano, pal oda so on kamen te dživel, the save hine bachtale vaj bibachtale. Ke

Slovačiko hin bute romane thana, bijo da paťas, kaj kada geňiben ela interesantno prekal tumende amala. Adaďive imar džanas, kaj savoro hin andro vasta le še-rutnenge the le poslancenge pro gava vaj forova. Pal lende džal, sar keci kamen te kerel preko Roma.

On keren implementacija andro dži-vipen. Savi buchľi vaj bari hiňi, oda tiž džal avri lendar. Hin ajse thana, save nakamen te domukel le Romen ňikhaj.

O Roma našči phenen vaš peste lav, na-den lenca duma, naden len informaciji. Ľikeren len pestar dureder. Kerena preko Roma ča akor, kana len hin olestar love, chasna, kana lengere fameľiji vaj amala, šaj chuden pro Roma vaj buťi, vaj love khatar o projekti. Kamas te phenel, kaj hin mangavno te dikhel pro Roma sar pro manuš, so les hin manušeskere ha-kaja ajse, sar the avren manušen andre Slovačiko. Jarmila Vaňová

RomANe THANA


Rómska osada Podskalka exituje viac ako storočie, podľa záznamov vznikla ešte v roku 1890. V poslednom období tu výstavbou nových bytových domov doš-lo k výraznému nárastu počtu obyvate-ľov osady. Tým vznikol akútny problém riešenia zlepšenia životných podmienok obyvateľov osady. Bolo potrebné riešiť aj viaceré problémy spojené s chudobou. Koncentrácia Rómov v jednej lokalite zmiešala obyvateľov, ktorí mali relatívne slušný ekonomický a sociálny status s oby-vateľmi s nižším statusom. Výsledkom bol pokles životnej úrovne a nárast rôznych patologických javov.

Aj preto sa mesto Humenné zapojilo do projektu terénnej sociálnej práce. Pôsobia tu 2 terénni sociálni pracovníci a 4 asisten-ti terénneho sociálneho pracovníka, ktorá prispieva jednak k udržateľnosti výsled-kov projektu, ale aj k zlepšeniu životných podmienok cieľovej skupiny – samotných obyvateľov rómskej osady.

„Tak ako v každej spoločnosti sú ľudia,

ktorí sa vedia rýchlo prispôsobiť a vedia si riešiť svoje problémy sami, tak isto aj v lo-kalite Podskalka v Humennom sú Rómo-via, ktorí nemajú problém. Potrebujú len impulz nato, aby sa mohli pohnúť dopredu a vedeli vyriešiť svoj problém. No sú tiež jedinci, tých je žiaľ viac, ktorí potrebujú posúvať stále. Nevedia sa sami naštar-tovať,“ hovorí terény sociálny pracovník z Podskalky, Vladimír Šintala.

Terénni sociálni pracovníci majú svoje pracovné miesto priamo v osade. Jedno-duchá unimobunka so široko otvorenými dverami, podoprené stoličkou. Kým sme sa pred unimobunkou zhovárali s Vladi-

mírom Šintalom, stolička poslúžila niekoľ-kým okoloidúcim na krátky oddych.

„Tu sú potrební asistenti a terénni soci-álni pracovníci. Máme tu materskú školu aj základnú školu, v ktorej je aj nultý roč-ník. Asistent, ktorý je na škole, vie rýchlo vyriešiť daný problém týkajúci sa naprí-klad školskej dochádzky. Od tretieho roč-níka chodia deti už do škôl, ktoré sú pria-mo v meste. Máme tu aj špeciálnu školu, ktorá spadá pod VUC Prešov. Myslím si, že práve vzdelávanie by mohlo naštartovať našich spoluobčanov niekde dopredu.

Oni to sami aj vidia, keď odchádzajú za prácou do Anglicka, kde ich tá škola vie posunúť. Zažil som takú zvláštnu situá-ciu, keď dievčatá sedeli pri našej kancelárii s učebnicou angličtiny. Spoločne sa učili anglický jazyk, slovíčka. Navzájom sa skú-šali. To bolo také zaujímavé, človek sa tešil z toho, že to naozaj nie je len o tom, žeby sa zneužíval systém, ale že je to o tom, že chcem niečo urobiť sám pre seba a tým aj pre spoločnosť,“ dodal Šintala. (van)

Keď sme už boli na Podskalke, nemohli sme obísť miestny cintorín, kde je pocho-vaných už niekoľko generácií miestnych Rómov. Rómovia sú na tento svoj cintorín hrdí, no zároveň vedia, že sa o neho treba viacej starať.

„Tento cintorín plní svoj účel už viac ako 130 rokov. A aj keď sa hovorí o ňom, že bol nelegálny, tak nie je to celkom pravda. Problém bol len ten, že boli pod cintorí-nom nevysporiadané pozemky,“ hovorí Michaela Slivková Kirňaková z tlačového odboru mesta Humenné.

Rómovia teda pochovávali svojich ne-bohých na území, ktoré nepatrilo ani mes-tu ani im, ale tento problém sa vyriešil ešte v roku 2012, kedy mesto prevzalo pozemky pod cintorínom a taktiež prístupovú cestu do svojej správy. „Uzatvorili sme nájomnú zmluvu s bývalou urbárskou spoločnosťou a tieto pozemky už sú vysporiadané, teda

mesto za nich platí nájom,“ objasňuje Sliv-ková Kirňaková. Samozrejme Rómovia môžu pochovať aj na mestskom cintoríne svojich nebohých, avšak nechcú, oni majú nato vyčlenený svoj rómsky cintorín.

„Náš cintorín je jedinečný už len tým, ako dlho je tu. Je to veľká história, tradí-cia, možno v celej strednej Európe nie je taký rómsky cintorín ako je náš. Hovorí sa, že tu bol nájdený hrob z roku 1868, ale spomína sa aj skorší dátum – roky 1840 až 1845.

Cintorín je určitým spôsobom duchov-ným majetkom našich Rómov z osady. Je to aj naša pýcha. Tu ležia rodičia môjho deda, sú tu veľké rodiny. Existuje nepísané pravidlo, že sa pochováva rodina k rodine, svoj k svojmu. Naši Rómovia tak dodržia-vajú tradíciu, že každý ku svojmu. Len Ró-movia tu ležia. Ale naši starí Rómovia tvr-dia, že tu bol pochovaný aj jeden Neróm,

ešte za čias prvého slovenského štátu. Cin-torín, to je naša história a história nemôže vyzerať takto ako vyzerá dnes.

Pokiaľ by sa niekto opýtal, či tento cintorín je segregácia, nesúhlasil by som s tým. Nemôžeme to nazvať segregáciou, to si urobili samotní naši Rómovia, ktorí tu dávno pred nami žili. To je ich. Dodnes sa tu pochovávajú naši ľudia odtiaľto.

V meste už z Rómov skoro nikto nebý-va, všetci sú tu. Kto zomrie, či mladý, či starý, oni chcú len tu byť pochovaní. Máme tu takých dobrovoľníkov, ktorí, ak niekto zomrie, radi pomôžu. Prídu, vykopú hrob, donesú nebožtíka, všetko urobia. My na to v podstate nikoho iného nepotrebujeme. Sme takí súdržní, ak sa niečo stane, ak niekto zomrie, prídu Rómovia, pomôžu a dajú všetko na poriadok tak ako sa patrí,“ konštatoval Peter Kudráč, predseda OZ Roma Podskalka. (van)

CINTORíN, TO JE NAŠA HISTÓRIA

TERéNNA SOCIáLNA PRáCA POMáHA NAŠTARTOVAť ĽUDí

ROMANE THANA

sú jediNci, kToRí sA NevediA sAmi NAŠTARTovAť.


Život na okraji spoločnosti po dlhé stáro-čia nás Rómov ako komunitu naučil poze-rať sa svet okolo seba ako na film, v ktorom si nezahráme. Často sa len prizeráme, čo sa deje a čakáme, že niekto vystúpi z toho sveta a niečo urobí preto, aby sme aj my mohli žiť lepšie. Ale to možno platilo do roku 1989. Odvtedy to neplatí. Ak teda ne-čakáme nejakého terénneho pracovníka, ktorý za nás vypíše všetky žiadosti, takže nakoniec zabudneme aj písať, nejakého iného asistenta, ktorý sa nám postará o dieťa, takže zabudneme nakoniec, že o deti sa treba starať, či niekoho, kto za nás vymyslí projekt, prácu – a nezabudne sa pochváliť, ako nás veľmi miluje.

Problém nás Rómov je v tom, že sa nemáme dostatočne radi. Nielen sami me-dzi sebou, že sa nepodporujeme tak, ako sa podporujú iné komunity, národnosti či národy, ale aj preto, že nemáme radi sami seba. Nemyslím tým, že by sme sa nedokázali pozerať do zrkadla a chváliť jeden druhého, ako sme krásni, ale nemá-me sa radi tak naozaj – tak, aby sme sa zaťali, urobili niečo pozitívne, čo si okolie zapamätá.

Výroky typu: Nikto še o nás nestará… už zľudoveli. Ale je to pravda. Nestara še a ani nebudze. Starať sa musíme o seba sami. Musíme premýšľať nad životom, plánovať si budúcnosť, usmerňovať svoje

deti. Jednoducho brať život do vlastných rúk. Nebyť iba bábkami v rukách iných, šaškami, ktorých ukazujú, hračkami, kto-ré milujú.

Ako Rómovia sme národ, ktorý nemá ľahký osud. Ale plač nám nepomôže. Dnes to už vedia mnohí. Nečakajú čo deň dá, lebo život nie je kontajner. Myslia na budúcnosť, chytajú sa šance plánovať si život, dávať mu iný rozmer. Nikto neho-vorí, že to je ľahké. Treba bojovať s pred-sudkami, rasizmom. Ale aj s vlastnou pohodlnosťou, sebaľútosťou. Treba sa zba-viť strachu vystúpiť z komunity.

Las andro vast! (ama)

L A S A N D R O V A S T

DO VlAStných RÚK

beRieme To do vLAsTNýcH Rúk!Foto: Marek Čecho


PoDSkalie – Občianske združenie Dvojfarebný gombík z Podskalia v okre-se Považská Bystrica je združenie, ktoré založili náhradné rodiny s adoptovanými rómskymi deťmi. Vzniklo len minulý me-siac, avšak majú jasno v tom, čo chcú robiť. Ich najväčšou snahou v tomto období je projekt Poníková Nová Ves. Rómsku tla-čovú agentúru (RPA) o tom informovala Zuzana Herceghová.

„Náhradné rodiny s rómskymi deťmi majú svoju špecifickú potrebu stretávať sa, či už za účelom výmeny skúseností pri výchove detí, zdieľania úspechov, ale aj problémov. Veľmi silno však ako náhradní rodičia vnímame potrebu týchto adopto-vaných rómskych detí stretávať sa navzá-jom, aby tak nestratili pravidelný kontakt s vlastnou komunitou, aby dokázali na-vzájom vnímať samých seba ako Rómov

a tým si vyriešili do budúcnosti otázky okolo vlastnej identity. Tieto aspekty im určite neskôr pomôžu dobre sa začleniť do spoločnosti. Nie je naším cieľom ako náhradných rodičov, brať im ich identitu, práve naopak,“ uviedla Herceghová, ktorá sama vychováva rómske dieťa.

Ako ďalej dodala, podľa ich doterajších skúseností, tieto deti, ktoré väčšinou po-chádzajú zo zlého sociálneho prostredia, potrebujú veľa pozornosti, lásky a pocho-penia. Jednou z možností ako im pomôcť prekonať problémy, či nedôveru je aj ani-moterapia, teda liečba pomocou zvierat. Aj o tom je projekt Poníková Nová Ves.

„Máme k dispozícii biofarmu, na ktorej žije 26 poníkov a 3 kone, ktoré sú spolu s ostatnými domácimi zvieratami pripra-vené ponúknuť deťom a ich rodičom kva-litne strávený voľný čas. Naším cieľom je

postupné vybudovanie detského ihriska, jazdiarne, ako aj zázemia pre návštevní-kov, kde sa budú konať kultúrne a vzdelá-vacie aktivity,“ povedala Herceghová.

Niektoré prípravné práce, ako nová strecha, či výmena okien, už OZ Dvoj-farebný gombík zrealizovalo z vlastných zdrojov. Na dokončenie projektu im však ešte chýba približne 1 900 eur. „O pomoc chceme požiadať všetkých, ktorých ten-to projekt, ojedinelý na Slovensku osloví. Chceme požiadať o pomoc nadácie a orga-nizácie, či iné subjekty, ktoré sa takouto pomocou zaoberajú. Žiadna investícia do detí nie je zbytočná a nám chýba naozaj málo k tomu, aby sme dokázali ponúk-nuť týmto deťom a ich rodičom niečo tak úžasne krásne, ako je kontakt s prírodou a so zvieratkami,“ skonštatovala Zuzana Herceghová. (van)

PRE RóMSKE DEti BuDuJÚ POníKOVÚ nOVÚ VES

S Ú ťA ž t E S n A M i

LAS ANDRO VAST

1

2

3

4

5

6

7

8

9

10

11

Pre súťaživých sme pripravili tajničku. Ak ju úspešne vyplníte, môžete zabojovať o atraktívne tričko – dar redakcie.

Stačí, ak nám pošlete vylúštenú taj-ničku na e-mailovú adresu: [email protected] alebo SMS na telefónne číslo 0948451601.

Nezabudnite uviesť na seba kontakt – najlepšie adresu. Výhercu vyžrebujeme v redakcii 15. septembra a odmeníme ho tričkom so zaujímavým logom.

1. Cesta po rómsky2. Rómske tradičné jedlo3. Prvé slová rómskej hymny4. Nachádza sa v strede rómskej vlajky5. Ako sa volá rómsky magazín6. Dom, obydlie po rómsky7. Spodná farba na rómskej vlajke8. Svadba po rómsky9. Rómska svätá

10. Rómom nikdy pri ohni nechýbala11. Písmeno, ktoré sa nenachádza v rómskej abecede

L e gen da K ta j n ič K e :

Rómske listy 1/2014 11CHROBáČIK

MILé DETIČKY,URČITE RADI CHODíTE DO MATERSKEJ ŠKOLY AJ DO ŠKOLY, KDE SA UČíTE

RôZNE ZAUJíMAVé VECI. A PRETO SME PRE VáS AJ VAŠE PANI UČITEĽKY,

ASISTENTKY A ASISTENTOV PRIPRAVILI RôZNE ZAUJíMAVé VECI. PRíLOHA

PRE VáS SA BUDE VOLAť KIRMORO, TEDA CHROBáČIK… A CHROBáČIK JE

ZVEDAVý NA VŠETKO, ČO JE OKOLO NEHO. TAK AKO VY, DETI. TAK S NAMI

POďTE TERAZ TEN ZáZRAČNý SVET OBJAVOVAť!

K I R M O R O

aJa som malá abeceda,nemám babku, nemám deda.Mám len kopec písmeniekA na každú hlúposť liek!

ďALŠIE PíSMENKá ABECEDY HĽADAJTE NA STRANáCH 17 A 18.

Rómske listy 1/201412 KIRMORO

Videli ste už šaša Tomáša? Na hlave má takú obrovskú čiapku s brmbolcami a na nohách velikánske topánky. Také veľké, že by sa do nich vošli aj traja škôlkári. Šašo Tomáš chodí občas po našej osade a ťuká si na čelo. Kto je tam??? Kto je tam??? Ale nikto mu neodpovedá, lebo si všetci myslia, že v jeho hlave nikto nebýva. Ale my, škôlkári, vieme, že býva! V jeho hlave je veľa všelijakých nápadov, ktoré treba rýchlo urobiť, aby nám neušli.

Šaša Tomáša však dospelí nevidia. Šaša Tomáša vidíme iba my, deti. A občas sa s ním rozprávame. A občas nám on poroz-práva, aký je ťažký život takého šaša. Aj včera, šašo Tomáš plakal pred obchodom.

„Prečo plačeš,“ pýtala sa ho Deniska z našej triedy.

„Vieš, Deniska, je mi ľúto, že si neviem prečítať, čo je tu napísané…“ plačlivo pre-hovoril Tomáš.

A teraz sa rozplakala už aj Deniska. Ani ona nevedela prečítať, čo bolo napísané na plagáte na dverách obchodu.

Išla okolo Andrejka. „Prečo plačete?“ pýtala sa Denisky a šaša Tomáša.

„Lebo nevieme prečítať, čo je napísané na tomto plagáte,“ vzlykala Deniska a šašo Tomáš tak plakal, že už ani odpovedať nevládal.

Ale ani Andrejka nevedela prečítať, čo bolo na plagáte a tiež sa rozplakala. O chvíľku plakala celá škôlka.

Išla okolo pani učiteľka a keď videla všetkých nariekať, myslela si, že to preto, lebo majú chuť na čokoládu. Prišla k de-ťom a hovorí: „Neplačte, že nemáte pe-niažky. Od čokolády sa aj tak kazia zuby. Ja vám kúpil jabĺčka a pekne sa podelíme,“ povedala deťom.

Ale deti sa rozfňukali ešte viacej. Skoro nikto nemal síl odpovedať. Len Lukáš pre-hovoril po chvíľke: „My neplačeme kvôli čokoláde… bbúúúúúú…“

Tak to nešlo pani učiteľke do hlavy. Čo sú toto za deti, keď neplačú kvôli čokolá-de? Tak sa začala vyzvedať až nakoniec jej Timejka cez slzy povedala:

„My plačeme preto, že nevieme prečí-tať, čo je na tomto plagáte!!! Buúúúúúú…“

Pani učiteľka skoro onemela. Pozrela sa plagát a čítala: „Detičky, ktoré vedia čítať, môžu si prísť zobrať knihu do knižnice ako darček…“ AUTORKOU TEXTOV K PRíLOHE KIRMORO JE KRISTíNA MAGDOLENOVá.

ŠAŠO TOMáŠ IDE DO ŠKOLY

Keď to počul šašo Tomáš, vyskočil. Sko-ro letel nad hlavami detí. Až sa zľakli ako je vysoko. Zrazu všetci prestali plakať a po-čúvali šaša Tomáša, ktorý kričal: „Musím sa naučiť čítať! Idem do školy…!!!“

„Pani učiteľka,“ ozvali sa deti. „A mô-žeme sa s vami učiť čítať, aby sme mohli mať svoje vlastné knihy? Aby sme boli ši-kovné detičky?“

„Prečo by ste nemohli?“ povedala pani učiteľka. Hneď od zajtra sa budeme spolu učiť,“ povedala a odišla. A deti vedeli, že s nimi bude v triede aj neviditeľný šašo Tomáš, alebo aj on chce mať svoju knihu, ktorú si prečíta kedykoľvek sa mu zachce.

Ráno sa šašo Tomáš prikradol do škôl-ky ešte predtým, ako sa deti zobudili. Po-tichúčky prechádzal šatňou, keď tu zra-

zu... Natiahol sa na zemi aký bol široký a dlhý. Nahnevane sa obzrel. A čo nevidí? Na zemi sedí akési malé čudo a obzerá sa okolo seba.

„A ktože si ty?“ vykríkol šašo Tomáš.„Ja som, prosím, malá abeceda…“ pre-

hovorilo čudo.„Čože?“ pokrútil hlavou šašo.A čudo zrazu začalo tancovať a spievať:

„Ja som malá abeceda,nemám babku, nemám deda.Mám len kopec písmeniekA na každú hlúposť liek!“

Teda! Šašo Tomáš sa potešil. To je to, čo hľadám. Ty budeš moja kamarátka! A po-tom si už spievali spolu.


Keby mi niekto pred 15 rokmi povedal, že projekt Rómskej tlačovej agentúry sa ukáže natoľko životaschopný, asi by som sa pousmiala. 15 rokov! Kus života… Za-čínali sme veľmi skromne. Ako novinárke vtedy v denníku SME mi chýbali informá-cie o Rómoch, informácie, ktoré by boli objektívne, bez predsudkov. Chýbali ľudia, s ktorými by bolo možné komunikovať, pýtať sa na ich názory. A tak vznikol nápad založiť agentúru, ktorá by tieto informácie zhromažďovala a poskytovala ich noviná-rom. Do toho prišiel ďalší: a čo keby tie in-formácie zhromažďovali rovno Rómovia?

To, čo zdalo byť jednoduché a normál-ne, sa ukázalo na Slovensku ako nenor-málne. Keď už bol nápad na svete, vyrojili sa odborníci, ktorí sa vyznali vo všetkom. Veď to poznáte… A tak bolo treba začínať

od začiatku. Hneď niekoľkokrát. Časy, keď sme chodili po osadách a pýtali sa Rómov: nechceš byť novinár? a tí len krútili hlava-mi a ťukali si prstom na čelo, sú už dávno preč. Dnes je už tých, čo si myslia, že sú novinári, ako maku.

Čo mňa robí šťastnou, je to, že napriek všetkým problémom, a bolo a je ich ne-málo, vznikol tím, ktorý si svoju prácu vie urobiť a vie si ju urobiť profesionálne. Profesionálne, to je tak, že nie po večeroch v kuchyni, ale že novinárčina je ich profe-sia, ktorá ich živí. A teší ma aj to, že je to tím prevažne ženský, ktorý nemá v Európe obdobu.

Za 15 rokov existencie sme vyzbierali nemálo ocenení. Sme viditeľní a hodnotení viac v zahraničí ako doma. Boli sme prví v Európe, ktorí robili kampaň zameranú

na finančnú gramotnosť v rómskom jazy-ku (2008), prví v Európe, ktorí robili kam-paň zameranú na prevenciu obchodovania s ľuďmi v rómskych komunitách (2009), boli sme prví, ktorí vydávali rómske novi-ny ako prílohu neromského média a to ešte v roku 2003! Boli sme prví, ktorí školili rómske ženy pre prácu v samospráve a to ešte v roku 2002! Projekty zamerané na facilitáciu vzťahov so samosprávou sme robili v roku 2004! Tak si akosi kráčame tým rómsko-nerómskym pomedzím ako pionieri, robíme veci, nad ktorými všetci krútia hlavami, ale o 10 – 15 rokov po nás prichádzajú s našimi nápadmi…

O nás, o rokoch, ktoré sú za nami i o tom, čo je pred nami, je táto príloha. Lebo šunďom, dikhľom…

kristína Magdolenová

D I K H Ľ O M , Š U N Ď O M

POČUL SOM, VIDEL SOM

15 rokov na rómsko-nerómskom pomedzí...Foto: archív redakcie MECEM

Rómske listy 1/201414 DIKHĽOM, ŠUNďOM

Do redakcie som prišla v roku 2003 po tom, čo som v roku 2002 absolvovala v tejto organizácii školenie zamerané na rómske ženy a ich participáciu vo verej-nom živote. O tri roky neskôr som už bola šéfredaktorkou Rómskej tlačovej agentú-ry. Za ten čas som sa zoznamovala s tým, ako je verejnosťou vnímaná tzv. rómska otázka, spoznávala som ľudí, ktorí sa jej venovali či nejako inak rozhodovali, absol-vovala som nespočetné množstvo školení v rôznych oblastiach. Nepíšem si ich ani do životopisu, pretože by sa to tam nepo-mestilo…

V roku 2006 som sa postavila pred televíznu kameru s tým, že sme začali vyrábať rómsky národnostný magazín. To som začala spoznávať oveľa dôklad-nejšie už druhú stranu. Rómske osady, Rómov z celého Slovenska, ich zaujímavé osudy, problémy, ale aj úspechy, teda ich príbehy… Rozmer pôsobenia rómskeho

vysielania v národnej televízii sa ukázal byť obrovský a najmä pozitívny.

Pre Rómov, čo je úplná priorita, ale aj pre majoritu, čo je dobrá pridaná hodnota. Vysielanie v slovenskom rozhlase v roku 2009 už bol len nejakým prirodzeným kro-kom do rozhlasového priestoru, ktorý sa nám ponúkol. Dnes prichádzame do men-šinového mediálneho priestoru s novými rómskymi novinami. Počas celé tie roky som sa neustále vzdelávala, učila, vnímala dianie v spoločnosti v súvislosti s Rómami. Spoznala som veľmi veľa pozitívnych dob-rých ľudí. Videla som hroznú biedu a chu-dobu, či nešťastia ľudí. Bola som prítomná pri mnohých ich úspechoch. Videla som úsmev aj plač, nádej aj totálnu beznádej. Múdrosť aj naivitu.

Dnes by som chcela poďakovať všetkým ľuďom, ktorí mi počas môjho fungovania v rómskom médiu vstúpili do života, preto-že oni ma ľudsky formovali, oni v značnej

miere určovali môj profesionálny ale najmä ľudský rast. Oni mi dali možnosť pochopiť o čom je a má byť menšinové rómske mé-dium. Vždy totiž má vychádzať z potrieb ľudí, spoločnosti, nie z potrieb novinára. Preto dnes s pokorou ďakujem mojim ko-legom, Rómom v teréne, priateľom, za čas, ktorý sme mohli spolu prežiť, za úspechy, ktorých sa nám dostalo, za poznanie, že rómske médiá majú svoje miesto v spoloč-nosti, že sú dôležité a potrebné pre našu komunitu. ďakujem za dôveru, ktorú mi preukazujete. Prajem Rómskemu medi-álnemu centru veľa ďalších rokov dobrej práce, kvalitných redaktorov, zlepšenie pracovných podmienok pre nich, úspe-chov a najmä veľa pozitívnych informácií z prostredia našich rómskych komunít.

Mgr. Jarmila Vaňovášéfredaktorka

a programová riaditeľka MeceM

Novinár je tu pre ľudí

MECEM sa momentálne skladá z ľudí, pre ktorých novinárčina nie je iba práca, ale som presvedčená, že je to pre nich posla-nie. Aspoň my, ktorí sme tam vydržali, to tak vnímame… Vydržali aj napriek tomu, že nie vždy to bolo ružové, ľahké. Prečo? Nuž kvôli tomu, že práca, ktorú robíme, má význam pre našich ľudí. Je viac než isté, že každá z nás je schopná si nájsť si prácu, ale vyššie menovaný dôvod nás jed-noducho nepustí.

Uf, ani som si neuvedomila ako dávno registrujem MECEM. Už má 15! Bola som jednou z absolventiek kurzu v roku 2002. Priznávam, že som nie veľmi verila tomu, že to pôjde. Že zo žien, prakticky od spo-ráka, sa môžu stať naslovozlaté odborníč-ky. Nedalo mi to, a občas som nakukla na webovú stránku. Bola som prekvapená, že im to ide celkom dobre.

Keď začali s výrobou magazínu, stala som jeho pravidelnou diváčkou a občas som im aj dala tipy na reportáže. V roku 2007 som sa stala členkou tímu.

Písala som a plnila stránku Rómskej tlačovej agentúry (RPA) a bola akousi pra-vou rukou pri zariaďovaní točenia v teréne

a hľadaní typov pre točenie. Ambície byť aj za kamerou som nemala a nemám ich ani teraz, ale prišiel čas, kedy ma postupne a doslova nasilu pred ňu aj tlačili. Hlavne Kristína a Jarmila.

Taký krst kamerou som mala pri zave-dení eura... Práce bolo veľa. Tak veľa, že nám Kristína musela pri 2 až 3 dňových točeniach v teréne kupovať Redbull, aby sme vládali…

Bolo to krásne obdobie. A boli sme skvelý tím. Potom postupne prišli aj samo-statné reportáže, ktoré som nemohla od-mietnuť. Vtedy ma Kristína cepovala a ce-povala. „Monika, nie ste uvoľnená, nebojte sa, pôjde to… Pri točení mi vždy stála za chrbtom a terorizovala ma. Niekedy som sa vzbúrila a chytili sme sa. „Ja nechcem točiť! Budem iba písať!“ A Kristína: „Máte na to! Len je to akýsi blok. Verte, že ak vás cepujem, tak je to pre vaše dobro. Viem, že to zvládnete!“ Neverila som jej, až som si občas hovorila, že odídem. Časom, ani som si to neuvedomila, som sa už nebála a Kristína ma nechávala ísť točiť samu, iba s kameramanom. Ostávala v aute.

Musím povedať, že to jej poučovanie,

poradenstvo trvá doteraz a my si od nej dáme vždy poradiť. Bolo však úžasné, že keď sa kdekoľvek v osadách ukážeme nás milo privítajú a povedia: náš So vakeres? Hej, poznáme. Hlavne Jarmilu a Klaudiu. Toto hreje, keď vás aj v tej najodľahlejšej osade poznajú a berú ako svojich.

S magazínom som sa dostala aj do zahraničia. Príhod je veľa. Mne sa vďaka MECEM-u otvoril obzor, stretla som mno-ho osobností, zažila veľa. Ale to hlavné, čo som sa naučila, je náš rómsky jazyk.

MECEM si za 15 rokov prešiel a pre-chádza všeličím. Zápasenie s financiami, s neprajníkmi berie mnoho energie. Ale je v nás zodpovednosť a uvedomujeme si, že ak necháme padnúť niečo, čo sa buduje už 15 rokov, neostane nám Rómom nič! Nič, čo má silu ukazovať aj to dobré, čo v nás Rómoch je. A potrebujeme ešte väčšiu silu, nie my v MECEM-e, ale MY, RÓMOVIA. My dievčatá z MECEM, jedna druhú po-vzbudzujeme a stojíme pri sebe. V tom je asi tá sila, že sme tu už 15 rokov.

Monika Sinuová redaktorka MeceM

Základom úspechu je dobrý tím

Rómske listy 1/2014 15POČUL SOM, VIDEL SOM

Vznik Rómskej tlačovej agentúry (RPA) som od jej samého vzniku považovala za prelomový v rámci vytvárania objektívne-ho mediálneho obrazu o Rómoch. A som presvedčená, že RPA sa tejto úlohy zhos-tilo bravúrne.

Na prácu v RPA spomínam vždy s dob-rým pocitom. Ako tím sme boli skvelo zo-hraní. Užili sme si dramatické, napínavé aj úsmevné situácie. Napríklad to, ako sme písali o prípade napadnutých Rómov na Mlynárskej ulici v Košiciach. O rómskych rodinách a deťoch, ktorých noví majitelia vysťahovali ako neplatičov a oni prespávali po kanáloch. Boli to témy veľmi smutné, ale nebáli sme sa o nich písať. Nevyhýbali sem sa kontroverzným, závažným a nie-

kedy aj nebezpečným témam a prípadom. Veci sme pomenovali vždy pravým me-nom. Mali sme dosť odvahy postaviť sa takýmto témam čelom a vždy sme našli cestu ako o nich verejnosť čo najobjek-tívnejšie informovať. Dnes sa niekedy aj zarazím, koľko som mala v sebe odvahy…

Žurnalistika a práca v médiách veľmi obohatila môj život. Ako novinár vidíte realitu, ktorá sa často do médií ani nedo-stane. Je upravená, cenzurovaná a prekrú-caná. Poznali sme sa s novinármi, redak-tormi rôznych nerómskych médií a na „pľaci“ sme sa o sledovaných udalostiach bavili. Občas sme sa aj tak „diplomaticky“ pohádali. Ich názory a presvedčenia sa nie vždy dali akceptovať. Vždy ma to nahne-

valo, aký obraz nakoniec o danej situácií spoločnosti prestreli.

Pamätám, ako sme začali s vydávaním Rómskych listov ešte v roku 2003. Vždy, keď som pre ne písala napríklad o róm-skych ženách kandidujúcich do verejnej politiky, písala som s nadšením a veľmi ma to bavilo. Verím, že redakcií sa bude aj naďalej dariť tak výborne, ako doteraz. Rómske média sú veľmi dôležité.

A hoci sa môj život vyvíjal inak, ani po skončení spolupráce s RPA a presťahovaní sa do Čiech som žurnalistiku neopustila. Všetkým kolegom držím palce.

Mária Hušová bývalá redaktorka MeceM

Z agentúry je dnes skvelo rozbehnutý rýchlik

Rómske mediálne centrum vnímam asi od svojich stredoškolských rokov. Pracovať som v ňom začala po tom ako som skončila strednú školu. Malo to byť len na nejaký čas, kým si nájdem miesto v zdravotníctve ako skončená zdravotná sestra. Ale dnes je to už desať rokov, čo tu pracujem.

Za tie roky som poznávala, čo to zna-mená byť novinárom, učila som sa orien-tovať vo „svete Rómov“. I napriek tomu, že sama som Rómka, zisťovala som, aký krásny a plnohodnotný je náš rómsky jazyk. Trávime veľa času v teréne a to je základ našej práce – byť medzi vami, pri-

nášať reálne informácie o tom ako žijete, prinášať informácie, ktoré sa nikde neob-javia, v žiadnom inom médiu, ukázať to pozitívne, čo život v komunite prináša. Nebolo to vždy len ružové, aj my sa poty-káme s problémami, ale za tie roky to už nie je len práca, je to poslanie, niečo na čom nám záleží. Sme tím, ktorí tu fungu-je už 15 rokov, sme ľudia, ktorí si dokážu navzájom pomôcť, podporiť sa, podržať jeden druhého.

Moderujem pre vás rómsky národnost-ný magazín So vakeres. Spolu s kolegami strávime hodiny v strižni, aby sme vám

priniesli reportáže, aby sme ukázali, ako žijú naši Rómovia, čo všetko dokážu, čo ich trápi, ale aj to, čo im robí radosť. Pri-pravujeme pre vás relácie v Slovenskom rozhlase. A teraz pre vás pripravujeme noviny Rómske listy. Ideme do toho napl-no a budeme to robiť najlepšie ako vieme. 15 rokov je dosť. Ešte nie sme dospelí, ale už chceme, aby nás brali vážne. Želám si a želám MECEM-u, aby bol taký, aký je. Ľudský, objektívny, stále fresh.

Mgr. klaudia oláhová redaktorka a moderátorka MeceM

Počas môjho života som mala možnosť pracovať vo viacerých pracovných pozí-ciách ako boli napr. administratívny pra-covník, hlavný koordinátor aktivačných prác, asistent učiteľa, sociálny pracovník, ale aj ako redaktorka v Rómskom me-diálnom centre. Vždy to bola predovšet-kým práca s ľuďmi.

Práca v mediálnom centre ma nadchý-nala. Musím však podotknúť, že to bola náročná práca. Počas môjho pôsobenia v redakcii som mala možnosť spoznať veľa zaujímavých ľudí, ktorí v živote niečo do-kázali, ale aj tých, ktorí očakávali pomoc.

A hoci som mala už rodinu – bola som

vydatá a mala som dve deti, rozhodla som sa študovať na vysokej škole. Moje roz-hodnutie nespočívalo v cieli získať titul, ale možnosti pomoci ľuďom na profesio-nálnej úrovni.

Je neobvyklé v rómskych rodinách, aby žena študovala. Počúvala som názory svojich susedov, ktorí nevedeli pochopiť, k čomu pre mňa bude to vzdelanie. Túto skúsenosť som mala možnosť konzulto-vať s kolegyňami v Rómskom mediálnom centre, keďže sme všetky t. č. študovali na vysokej škole. Bolo to veľmi pekné a milé, keď sme sa mohli jedna druhej zdôveriť a pomôcť si v práci aj v učení.

Dievčatá, ktoré zabezpečujú vysielanie rómskeho magazínu pracujú s radosťou a nadšením a musím povedať, že som na nich naozaj hrdá a pyšná. Keďže každo-ročne majú problém s financovaním svojej existencie, priala by som im k ich 15. vý-ročiu, aby štát každoročne vyčlenil pre nich finančné prostriedky na ich plynulé fungovanie a dievčatám veľa pracovného elánu, veľa síl pri zvládaní tejto náročnej práce i ešte niekoľko desiatok rokov vysie-lania tohto magazínu.

Mgr. Gabriela Gáborová bývalá redaktorka

Ľudský, objektívny, stále fresh

v mecem-e som si splnila sen

Rómske listy 1/201416 DIKHĽOM, ŠUNďOM

Rómske mediálne centrum (MECEM) podporuje aktivity smerujúce ku pozna-niu spôsobov zachovania multikultúrnej spoločnosti, rozvoju a rešpektovaniu kul-túrnej identity etnických, náboženských a sociálnych spoločenstiev na Slovensku. MECEM sa pri tom zameriava práve na rómsku komunitu. Veľký priestor tu majú predovšetkým ženy. Tie boli a zostávajú prioritou v projekte tlačovej agentúry od samého začiatku.

„Začínali sme s projektom Zvýšenie participácie rómskych žien vo verejnom a politickom živote v košickom kraji, čo bolo vzdelávanie kandidátok na poslankyne obecných zastupiteľstiev pre komunálne voľby 2002,“ uviedla Kristína Magdoleno-vá, výkonná riaditeľka MECEM.

Cieľom projektu bolo podporiť rozvoj občianskej spoločnosti na Slovensku ak-tívnym zapojením rómskej komunity do komunálnych volieb 2002 a to priamou účasťou rómskych žien. Vybrané kandi-

dátky kandidovali vo volebných obvodoch so silným zastúpením Nerómov. Práve v tomto projekte boli zaškolené viaceré neskoršie redaktorky Rómskej tlačovej agentúry, medzi nimi aj Jarmila Vaňová, súčasná programová riaditeľka.

V roku 2003 sa redakcia podieľala na tvorbe dokumentárneho filmu Sila ženy. Film predstavuje tri rómske ženy, ktoré vyšli z rôzneho prostredia a bojujú za svoje spoločenské uznanie. Zatiaľ čo dve z nich stretnú na svojej ceste Nerómov, ktorí im pomôžu sa uplatniť a smerujú k úspe-chu v živote, ďalšia bojuje s nepriazňou prostredia a chudobou v hladovej doline takmer bez možnosti riešenia. Napriek tomu sa nevzdáva. Film bol opakovane uvádzaný vo vysielaní STV.

V rokoch 2004 – 2005 sme realizovali cyklus gender besied pod názvom Sam adaj. V rámci programu sme sa usilovali o zblíženie žien z rómskeho a majoritného prostredia. Cyklus predstavil nielen zaují-

mavé rómske ženy, ale aj odlišnosti v rámci vnímania rómskej ženy ako takej v rámci samotnej rómskej komunity.

Vysielanie STV poskytlo ďalší priestor na posilňovanie vplyvu rómskych žien v komunite a to nielen cez portréty róm-skych žien, ale ja vytváraním priestoru pri informovaní o problémoch komunity, o jej každodennom živote. Ženy dostávajú pri-meraný priestor vo všetkých reportážach a stávajú sa hlasom komunity. Od roku 2006 sme predstavili formou samostat-ných portrétov desiatky žien vo vysielaní televízie.

V roku 2009 sme zrealizovali cyklus rozhovorov s rómskymi ženami, ktoré boli publikované aj v anglickom jazyku. Rozhovor s Kvetou Berkyovou „Chcem, aby v kostole sedela vedľa mňa biela žena“ získal pre Rómske mediálne centrum Novinársku cenu za najlepší printový roz-hovor v slovenských médiách za rok 2009. (r)

Ahojte. Volám sa Dežo a som priateľ vašej rodini. Ta znace, to je ten novi projekt, čo vimišľeli tote panove v Bruseli. Znace, to ten pupok šveta. Ten projekt še vola Róm, priateľ vašej rodiny. A je to o tim, že treba do každej rodzini jednoho Róma. Ja som rád, že idzem práve ku vám.Znace, vam prezradzim, že ja som sebe vas vilosoval. šicke sceľi takoho gadža, co ma i zachod i kupeľku, ta bitka bula veľka. Aľe ja nakonec vicahnul zo starostovej čapki vašo meno. Aj som še modľil, aj Panboh dal. To tak budze, že aj toto naša svata Sara, čuli sce už o ňej?, to tak scela, že bi ja gu vam prišol.

Vidzim, že dajak še bars necešice. Ale še nebojce. Ja ňesom ten z televizora, co davaju v totich spravoch. co tam vikrikuju: dajte nam pracu! Veru ňe. Ja som slušni, až ne-tipicki Rom. Nič mi nemušice davac robic, ja še nepohňivam. Ale žebi reč nestala, ta vam daco povim o tim, jak mi, Romovia, ži-jeme. Teda že čo robime kec nerobime. A mi

nerobime skoro vobec, bo pre nas je robota zabava. Hovorime tomu bašavel. I gadžove dakedy hutoria, že bašavel, idu bašavelovac, aľe to voňi ani potuchi nemaju, co bašavel naozaj je.

Gejza, to je moj ocec, on kec nerobí, ta je dakdze na fuške. Lebo znace, vi gadžove ste takí čudní. Čarnich nechcece, ale čarnu robotu, to hej. Asi to bude tak, ze čarna čar-nu dajak vilučuje, to jak u kartoch, že še to prebije či co. A vi furt od nas scece, ľem žebi sme na čarno robili.

Moja bibi Ilonka, tota z hornoho konca, hvarela, že gádžo má bilu farbu, ale dušu ma čarnu. A Róm že to má opačne. Ta ja neznam, ešči som dušu nevidzel, len takú od bicigľa a tota bula čarna a bicigeľ bul gádžovski, ta asi bula joho, bo gadžo bul opiti u karčme.

Náš starosta bili, ale furt hutori, že nas Romov má rád. Bodaj bi nemal. Už ma vo valale aj Dom smutku, aj totu posilňovňu, aj kulturak. šicko pre Romoch, ale kec mi tam

sceme isc, treba nam povoľeňe až z Bruselu. Hutorel starosta, že tam muša evidovac, jak to viuživame toto granti. Ta furt mušime če-kac, či nam dovoľa tam isc či ňe. Ale gadžove možu kedi scu, bo ich netřeba evidovac až do Bruselu.

Ja sebe mišľim, že kec teras telo peňeži pridu na nas z Bruselu, ta že už by sce nas aj mohli vistac. Bo še pri nas i vi dobre budzece mac. I včera prišol taki panko do osadi, že urobime projektiček… šak mu višvetľil Pišta, že mi už mame projekt do Brusela.

Naš projekt še vola, že Gadžo do každej romskej rodzini. Bo mojo dzeci, napríklad, išče gadža nevidzeľi. školu mame v osadze, asistent zdravia pridze až za nami, karčma v osadze, skľep v osadze. Znace, gadžo to rarita. Aľe mi s vámi budzeme šumne za-obchadzac. Jak s hoscami.

Ta še nehňivajce, dobre še višpice a jutre som tu zaš, bo projekt išče neskočil.

Vaš Dežo z konca šveta

ženy sú pre Rómske mediálne centrum témou číslo jedna už viac ako desaťročie

Som priateľ vašej rodiny…


dJa som déčko ako drak.Nič nenechám iba tak.A keď drgľuje mnou zima,všetky ohne pozapínam.

KIRMORO

bJa som bábka maličká,Občas smutná trošíčka.Nemám sestru, nemám bratov,Mám však kopec kamarátov.

gGrajoro je koník malý,Nie je nikdy ufúľaný.Koníka ja doma mám,Vždy sa oňho postarám.

cCé je cukrík na dlani,Je tam dobre schovaný.Tak som si ho dobre skrylAž sa celý roztopil.

hHuby rastú v našom lese,Hubár plný košík nesie.Huby – to sú z lesa dar,Muchotrávke pokoj daj.

iIdem, idem do lesa,Všetky huby traste sa.A s hubami maliny,Dám si ich do zmrzliny.

eE je ako Evka z triedy,ani chvíľku neposedí.Evka – to je všetečnica,úsmev jej nemizne z líca. j

Jabĺčko je sladučkéZahryznem si – prečo nie?Vitamínov veľa máo zdravie sa postará.

fKeď ideme do mesta,Andro foros povie sa.V meste je vždy veľký hluk,ja nepoviem ani muk.

kKirmoro je kamarát,môžeme sa spolu hrať.Sedem bodiek na pleci,Keď sa pohneš, odletí.

lLokša – to je dobrota,mamka nám ju ráno dá.S čajíkom ju pekne zjema zas kúsok vyrastiem.

Rómske listy 1/201418 CHROBáČIK

nDobrý nápad v hlave mám,Dlho ho tam nenechám.Poviem vám ho skoro ráno,Nie som predsa barikano.

mMalý zajko lesom beží,na ničom mu nezáleží.Daje! Daje! Kričí iba,mamička mu veľmi chýba.

oOzvala sa z lesa ozvena,Čo to? Čo to znamená?Kričí stále dokola,že to ona nebola!

pNa ruke mám prstov päť,Ukážem ti všetky hneď.Jekh, duj, trin, štar, a čo viac?Už viem do päť narátať.

uMoja mamka tašku má,Chlebík nám v nej nosieva.Užar, užar, hovorí mi,Nezjedz všetko, nechaj iným.

sSuno je krásna bublina,čo sa večer začína.Keď si ľahnem do postieľky,sníva sa mi, že som veľký.

zNa konci je abeceda,písmenká však nie sú veda.Skočím znova na začiatok,Poviem – urobil to škriatok!

rČo to počuť zo dvora?Čo je to za potvora?Až som ho nezbadal skoro,taký malý rikonoro!

vTak poď s nami, rýchlo bež,Schováme sa andro veš.Večer ale rýchlo späť,Mamka nám dá niečo zjesť.t

Má to veľké uši dve,Kýve nimi ako chce.Na záhrade trúfalochrumká šalát trušalo.

SL ov n í K Pr e Pa n i uč i t e ľ K y

andro foros – do mestagrajoro – koníčekkirmoro – chrobáčikdaje! – mamka! (zvolanie)barikano – pyšný, namyslenýjekh – jedenduj – dvatrin – trištar – štyripandž – päťrikonoro – psíčeksuno – sentrušalo – zajacužar! – čakaj, počkaj


Pavol Žiga má 16 rokov a učí sa v odbore predavač. Viac ako to ho však baví šport, v ktorom už získal nejeden úspech. Je maj-strom Slovenska v kickboxe, majstrom Eu-rópy i držiteľom Svetového pohára vo svo-jej kategórii. Chce si v však v prvom rade dokončiť maturitu a potom chce byť poli-cajtom. A prečo chce byť policajtom? „Je to je také originál chlapčenské,“ vysvetľuje. Vzdelanie považuje za základ svojho živo-ta. „Nebudem pre iných obyčajný cigán, ktorý nie je vzdelaný…“ hovorí.

Pavol vyrastá tak troch v odlišných podmienkach ako mnohé rómske deti. Je jedináčik, žije s mamou. „Chcel som mať brata, ale to nejako nevyšlo. Vyrastal som so sesternicou, ktorú vnímam ako sestru. Ale vždy som bol obklopený ľuďmi – starý-mi rodičmi, strýkami, tetami. Boli to ľudia, ktorí ma mali a majú radi…“

Kickboxu sa začal venovať, keď mal 14 rokov. Športové úspechy, ktoré dosia-hol, však neprichádzajú samé. Jeho deň je vždy nabitý. Od rána do tretej v škole, potom tréning. Vracia sa domov okolo de-viatej večer. Ale nič neľutuje. „Šport je pre mňa cesta do života,“ zdôrazňuje. Aj preto všetko, čo musí pre úspech urobiť, nepova-žuje za drinu. Je vďačný za podporu v ro-dine i trénerom. „V prvom rade ďakujem

mojim strýkom. Oni ma k tomu viedli. Od malička trénovali so mnou. A potom vďaka patrí aj mojim trénerom, ktorí sa starajú o to, aby som mal dobré výsledky…“

Pavol nezažíva v každodennom živote v škole väčšie problémy s diskrimináciou. „Moji priatelia nemajú problém s tým, že som Róm. Práve naopak. Nikto sa na mňa nepozeral krivo, všetci sa chceli so mnou kamarátiť,“ hovorí. Inak je to už ale mimo školy. „Vonku sa už stretávam s nadávka-

mi a tak... Narážky, vyhrážky… vonku to je všelijako. Myslím si, že Rómovia môžu byť úspešní, keď chcú, lebo každý má talent. Len ho treba prebudiť v sebe. A ja chcem byť úspešný naďalej. A ešte viac úspešný ako som teraz…“ opakuje.

A čo pre neho znamená byť Rómom? „Pre mňa znamená Róm hrdosť. Neviem si seba predstaviť v koži bieleho. Ako by som sa správal, ako by som rozmýšľal? Neviem. Je niečo v nás iné…“ (r)

Henrieta Virágová ukončila v júni t. r. štúdium na Strednej zdravotníckej škole v Nitre. Po skončení základnej školy chcela študovať na konzervatóriu herectvo, ale nedostala sa tam. Keďže okrem toho chce-la byť aj patologičkou, začala študovať na Strednej zdravotníckej škole v Nitre. Ho-vorí, že bez podpory rodičov by nedosiahla v živote to, čo dosiahla. „Od malička nám hovorili, že vzdelanie je najdôležitejšie. Ak chceme niečo v živote dosiahnuť, tak musíme sa vzdelávať,“ spomína Henrieta.

Hoci je skončenou zdravotnou sestrou, láska k divadlu ju nikdy neopustila. Venu-je sa mu od desiatich rokov a to napriek tomu, že je trémistka. Prejavuje sa to tak, že v zákulisí pobehuje, je nervózna. Ale

keď vstúpi na javisko, tréma zmizne. Ale stávajú sa aj to, že pamäť štrajkuje. „Nieke-dy proste zabudneš text. Mne sa raz stalo, že som začala od konca. Bolo to v Krem-nici na súťaži, a ja som už bola tak vcítená a sústredená na text, že keď povedali moje meno, začala som poslednými veršami, ktoré som si pred vystúpením opakovala. A čo teraz? Uvedomila som si to, kamenná tvár a vo mne úplne: stoj, čo to robíš, čo to robíš? Odíď, odíď, uteč… Chcela som utiecť, ale potom som sa zastavila, otoči-la sa, nadýchla sa a pokračovala ďalej…“ spomína Henrieta na ťažké chvíle.

Henrieta je pravidelnou účastníčkou celoslovenskej súťaže Hviezdoslavov Ku-bín. Tento rok sa stále jeho celoslovenskou

víťazkou v prednese prózy, v prednese po-ézie skončila druhá v krajskom kole.

To, že je Rómka, vo svojom živote neja-ko zvlášť nerieši. Po rómsky síce nerozprá-va, ale k svojmu pôvodu sa hlási. „Od ma-lička mi otec hovorieval, že vždy musíme robiť viacej ako ostatní. Mám šťastie, že som medzi ľuďmi, ktorí nemajú problém alebo aj keď sa niečo zomelie, tak vždy si ma zastanú. Keď som bola malá, tak to bol vždy otec. Vždy ma chránil pred všetkým, vždy keď sa niečo stalo, vždy bol pri mne oco…“ hovorí.

Henrieta je obklopená ľuďmi, ktorí ju majú radi, celý život. A čo chce od tých os-tatných? „Nič viac nechcem, len aby ma ľudia prijali takú, aká som.“ (r)

DO VlAStných RÚK

Pr e d S tav uj e me : PavoL Ž ig a

NEBUDEM LEN OBYČAJNý CIGáN…

Pr e d S tav uj e me : hen r ie ta v ir ág ová

Od problémov netreba utekať

Foto: Marek Čecho


Keď som išla na gymnázium, v prvom ročníku som sa stretla s rôznymi pohľad-mi. Jeden chlapec si skoro zlomil nohu na schodoch, keď sa obracal, že to kto je tu. Ale zase mi nikto nič zlé nepovedal. Keďže aj tam som mala veľmi dobré výsledky, tak si ma ľudia skôr vážili. Bola som jediná na škole, bolo tam veľa detí, strašne veľa detí, ale jediná Rómka som tam bola ja. Tým pádom ma skôr brali ako vzácnosť a brali to skôr pozitívne.

Ale nie všade vedia, že si vynikajúca žiačka…

To áno. Vojdeš do obchodu a predavač-ka tam má desiatich ľudí, ale sleduje len teba. To už neberiem ako nič extra. Toto sa jednoducho stáva. S tým som sa nau-čila žiť už ako dieťa. Takže na nás dávajú

vždy pozor, pozerajú nám stále na ruky, čo robíme. Veľakrát som mala kvôli tomu stres, že sa niekto na mňa osopí, že som niečo zobrala a pritom som nič neurobila. Bola v strese, čo mám robiť s rukami, lebo som vedela, že sa mi na tie ruky pozerajú…

Nestávalo sa ti niekedy, že ti tvoji ka-maráti z majority povedali, že ty nie si ako ostatní Rómovia, ty patríš k nám?

To sa mi stávalo bežne, čo som ja ale nemala rada. Raz mi napríklad jedna ka-marátka povedala, ale ty nie si ako oni, ty si naša. Nie som vaša, som vaša kamarát-ka, som vaša spolužiačka, ale som Róm-ka. Narodila som sa tak, som rada, že som Rómka, lebo každý by sa mal stotožniť sám so sebou. (r)

LAS ANDRO VAST

vZdeLANie Ti dá úcTu v spoLočNosTi

Foto: Marek Čecho

Bc. Mirka Čonková je, študentkou ché-mie na Prírodovedeckej fakulte UPJš v Košiciach.

prečo práve chémia?To je taká častá otázka, lebo je ne-

zvyčajné študovať prírodné vedy, hlavne u Rómov. Ja som nemala nejaký zvláštny dôvod, prečo študovať chémiu. Stále mi išli prírodné vedy, tak som teda išla nakoniec na chémiu a našla som sa v tom.

podporuje ťa v štúdiu rodina?Rodičia ma vždy nechávali rozhodovať

samú. Už od základnej školy ma viedli k tomu, aby som mala čo najlepšie vý-sledky. Ja som bola súťaživé dieťa, vždy som chcela byť najlepšia. Mamka so mnou po večeroch sedávala, učila sa so mnou. Snažila sa, aby jednoducho išlo všetko tak, ako by malo ísť. Takže jej som vďačná za to, kde som. Otec sa zase vždy snažil čo najviac pracovať, aby sme mohli mať všetko čo sme chceli. Moji rodičia sú stredoškolsky vzdelaní ľudia. Môj ocko je maliar, mamka brusička skla. Prakticky som prvý človek, čo získal vysokoškolský titul v našej rodine.

Aké boli potom reakcie tvojho okolia, keď si bola prijatá na štúdium na výške?

Chvíľkami to bolo aj vtipné, keď sa ma pýtali, že ty stále chodíš do školy? Ty sa nechceš vydať? Momentálne som baka-lárkou, pokračujem samozrejme ďalej. Chcem si dokončiť aj druhý stupeň vy-sokoškolského vzdelania. To je pre mňa priorita.

máš skúsenosti s rasizmom?Na základnej škole sme boli v triede

tak pol na pol. Polovica Rómov a polovica Nerómov. Učitelia sa snažili nerobiť medzi nami rozdiely, a ak sa aj robili, tak sa to hneď vehementne riešilo. Na základnej som to fakt nijako nepocítila. Uvedomova-la som si, že sme iní, ako ostatní, ale nedali nám to pocítiť v negatívnom zmysle. Skôr to bolo v tom, ako si dávali pozor, aby nás nejakým spôsobom nepodceňovali. Ale hlavne to bolo tým, že som na základnej škole vynikala. Bola som jediná jednotkár-ka v triede, takže ku mne si prakticky nikto nemohol nič dovoliť.

A čo neskôr? BC. MIRKA ČONKOVá ŽIJE V POPRADE.

Rómske listy 1/2014 21MIESTA PRE RÓMOV

„V osade Podskalka žijú prevažne neza-mestnaní občania, avšak poslednú dobu aj formou aktivačných prác alebo zamestna-ní v technických službách mesta Humenné sa snažíme poskytnúť týmto ľuďom prácu. Určite tomu napomohli aj terénni sociálni pracovníci, ktorí sa nachádzajú na Pod-skalke takže v tomto smere si myslím, že mesto Humenné stojí v tejto otázke veľmi dobre,“ uviedla Michaela Slivková Kirňa-ková z tlačového odboru mesta Humenné.

„V súčasnosti sa realizuje výstavba domu modlitby. Rozhodli sme sa pre vý-stavbu preto, že niečo také v osade chýbalo a jednoducho aj tí pozostalí sa potrebu-jú niekde pomodliť za svojich nebohých, takže preto Dom modlitby. Opravil sa tam most cez riečku smerom k cintorínu a samozrejme mesto má v pláne postupne opraviť chodník a taktiež aj futbalové ih-risko, ktoré sa nachádza na Podskalke,“ dodáva Michaela Slivková Kirňaková.

V roku 2011 predalo mesto byty posta-vené z eurofondov po 10 rokoch nájomcom za symbolickú cenu. Tým, že si Rómovia odkúpili tieto byty a stali sa ich vlastníkmi, zobrali bremeno údržby na seba a začali riešiť všetky náležitosti týkajúce sa bytov. Začali sa samostatne učiť fungovať bez nejakej cudzej pomoci. V oblasti bývania mesto bude realizovať aj projekt, v rámci ktorého si tri rómske rodiny svojpomocne postavia domy. (van)

Pastor Apoštolskej cirkvi Igor Maľar pôso-bí na Podskalke dlho. Tvrdí, že poznanie Boha Podskalku zmenilo. „Odkedy sme tu začali robiť Božie dielo, začali sme tu hovoriť Božie slovo, evanjelium, prišlo tu prebudenie. Veľa ľudí toto zasiahlo, zme-nilo. Klesla kriminalita. Dnes sú možno štyria vo väzení z 2 500 Rómov,“ opisu-je situáciu Maľár. Predtým to bolo podľa jeho slov tak, že ľudia pili, fetovali, ľudia sa nenávideli.

„Stalo sa to asi pred siedmimi rok-mi, keď prišlo prebudenie. Dnes sa majú navzájom radi, navštevujú sa, hovoria o Bohu, sú povzbudení, zmenení, dokon-ca aj deti. Predtým nepoznali iné len al-kohol a bitky,“ hovorí Maľár o premenách komunity. Zdôrazňuje, že práca s Róma-mi je ťažká, aj preto, že je veľká chudoba v komunite. „ťažoba je veľká na Rómov. Snažíme sa ísť Božou cestou, vyjsť im v ústrety, pomáhať jeden druhému ako sme len schopní. Ale nie je to ľahké, lebo

viete, Rómovia žijú z dávok, niekedy im vystanú peniaze inokedy nie. Preto robíme zbierky na jedlo pre tých, ktorí nemajú. Je nás okolo stovky bratov a sestier a môžem povedať, že zbor v tomto pomáha, aby ne-hladovali, ale aby mali to, čo má mať každý človek,“ zdôrazňuje Maľár. Lebo evanjeli-zácia ide ruka v ruke s charitou.

„To, čo ma drží pri tom, aby som vytr-val, je, že som spoznal Boha. Spoznal som Slovo a bolo mi ťažko opustiť tých ľudí, čo ho nasledujú. Dnes ďakujem Bohu za to, že som vytrval, že ma posilňuje v tom, že sú ľudia obrátení. Niekedy trávim viac času s Rómami ako s mojou rodinou. Chodíme a dávame svedectvá, pretože Boh povedal: choďte a dávajte svedectvá o tom, čo sa vám stalo. S Vierou prišla zmena. Týka sa to veľa rodín. Ich svedectvo je napríklad v tom, že medzi nimi bola napríklad dlhé roky nenávisť, muž chodil domov opitý, bil ženu, nebola medzi nimi tá láska, čo je dnes. Dnes si muž so ženou spolu sedia,

pijú kávu a hovoria, že prečo skôr nespo-znali Boha, prečo tá zmena neprišla skôr,“ vysvetľuje pastor.

Aj keď pastorácia funguje na Podskalke už viac rokov, na svoje stretnutia nema-jú žiadny priestor. V budúcnosti by pre-to chceli postaviť komunitné pastoračné centrum. Majú už aj projektovú dokumen-táciu. Jediné, čo im ešte chýba, sú penia-ze. Na otázku, odkiaľ ich zoberú, pastor Maľar odpovedá: Boh to vyrieši, Boh nájde zdroje.

„Je dôležité, aby ľudia neodchádzali a nevracali sa späť do sveta, v ktorom žili, ale aby prichádzali k Bohu, pretože Boh ich zmenil, nie ja som ich zmenil. A to je tá milosť. Prišiel čas, kedy ľudia hľadajú Boha. Dnes už vieme, že čo si vezmeme do svojho života, to budeme žiť. Ak si vezme-me do života dobré veci, budeme žiť tieto dobré veci. To znamená, že nemôžem byť vždy chudobný, keď môj otec je hore v nebi bohatý…“ dodáva Maľar. (r)

BOH ICH ZMENIL, NIE JAZ o Ž i vo ta a P o š t oL S K e j c ir K v i

PODSKALKA OČAMI RADNICE…


Na Podskalke v Humennom založila sku-pina aktívnych Rómov občianske združe-nie, ktoré dostalo názov Roma Podskalka. Jeho predsedom je Peter Kudráč. Zdru-ženie sa venuje mládeži a kultúre. Všetky aktivity s deťmi sa robia bez peňazí, na dobrovoľníckej báze.

„Rodičia začali podnikať, my deti im v tom na Podskalke pomáhame. Videli sme spolu aj s bratom, že naše rómske deti majú talent a chcú niečo robiť. Dostal som takú myšlienku, aby sme urobili niečo oficiálne, nie len občas jednorázovo. Môj otec mal podklady k združeniu, dal som to do po-riadku, poplatil som všetko čo bolo treba, aby sme boli oficiálne zaregistrovaní. Tak sme založili naše občianske združenie,“ hovorí Peter Kudráč. Ako zdôrazňuje, naj-prv boli aktivity až potom oficiálne veci. Deti, ako zdôrazňuje, prichádzali postup-ne, tak, ako ich to zaujímalo.

„Keď sme s nimi prvýkrát začali na-cvičovať, tak sa detičky hanbili, dievčatá sa hanbili. Ale keď sme začali nacvičovať štyri dni v týždni a dostali sme potom po-

nuku ísť na súťaž, tak to zobrali vážne, že ideme na súťaž, musíme sa snažiť. Teraz sa situácia zmenila. Už nepotrebujú tlačiť do skúšania, samé už idú do toho. Je treba len ich tu udržať a venovať sa im, aby touto cestou išli ďalej a bude dobre,“ zdôrazňuje. Teraz už majú za sebou súťaž, mali aj neja-ké vystúpenie, a dostávajú už aj pozvania na rómske letné festivaly.

„Deti nám neustále pribúda. Máme spevákov, muzikantov, tanečníkov. Ho-voria mi: aj ja chcem ujo, aj mňa zoberie-te?“ opisuje záujem detí o prácu v zdru-žení Peter. Hoci sa zdá, že je to len hra, považuje takéto aktivity s deťmi za veľmi dôležité. „Žijeme v modernej dobe, žijeme v 21. storočí a vidíte, aký je svet. Všade vidíte, že je veľa kriminality, drogy, krá-deže. Poukazujú iba na Rómov, všade nás len kritizujú. Aj našu tradíciu. A to nie je dobré. My chceme ukázať bielym, že nie je všetko len také ako oni hovoria, že je aj pekné niečo, naša rómska kultúra. Nie všetko je, ako tvrdia, len o negatívach, ale sú tu aj pozitíva,“ rozohňuje sa Peter.

Aktivity robí združenie v priestoroch postavených z vlastných zdrojov zaklada-teľov združenia. „Ja z toho nemám nič, ale bavia ma tieto aktivity s deťmi. Podporuje ma v tom celá moja rodina, doslova tým žijeme. Vidím snahu tých detí. Oni chcú a mňa pozdvihuje a teší, že môžem niečo robiť pre tieto deti, aby šírili z generácie na generáciu posolstvo, aby nezanikla naša rómska kultúra. Na to nesmú naši Rómo-via zabudnúť na celom svete. Nezanechaj-me našu rómsku kultúru, lebo to je naše, to nám nikto nemôže zobrať.“

Dôležité je predovšetkým to, že deti majú kde chodiť, že sa netúlajú po vonku. „Rodičia mi hovoria: dobre, že idú k tebe… dobre, že tam tancujú, pretože tak aspoň vieme, že nerobia nič zlé. Máme plány, ale je to ťažké. Na všetko treba peniaze, ale snažíme sa ísť dopredu. Chcem uká-zať týmto mladým ľuďom, že svet, to nie je len osada, svet je otvorený. Chcem im ukázať, že všetka krása sveta je otvorená aj pre nich,“ uzavrel svoje rozprávanie Peter. (van)

ROMANE THANA

Pr e d S tav uj e me č in no S ť o Z rom a P od S K a L K a

SVET JE OTVORENý AJ PRE DETI Z PODSKALKY

Foto: Lukáš Oláh


Nikola Karolová študuje na konzervatóriu operný spev. Za svoje výkony získala už veľa ocenení. Jej život však nebol a nie je ľahký. Do svojich 11 rokov vyrastala v rómskom prostredí v obci Huncovce. Potom však musela odísť do detského domova, kde žije doteraz. Nebolo to pre ňu ľahké, ale robí vo svojom živote to, čo ju baví. Je to spev.

„Vždy sa človek lepšie cíti, keď je doma s ro-dinou. Ale keď sa rodičia nestarajú takže netreba trápiť deti. Keď som žila u rodičov, čo si ja pamä-tám, mala som nejakých osem rokov, vždy som si kládla otázku, že prečo nemám svoju posteľ, alebo prečo nemáme sprchu… Vedela som, že by som chcela inak žiť…,“ spomína Nikola na svoje detstvo. A hoci vyrástla v detskom domove, na rodičov ne-nadáva. „Mám veľmi dobrú mamu. Aj otca, kým si nevypije. Obidvaja sú talentovaní, veľmi dobre spievajú. To isté aj súrodenci, dúfam, že pôjdu za svojim snom…“ hovorí.

Detstvo v detskom domove považuje istým spôsobom za pomoc, pretože takto môže robiť to, čo ju baví – spievať. Vie, že v osade by to nemohla. A hoci od začiatku nebola nadšená operou, po-stupom času sa to zmenilo. I keď si uvedomuje, že Rómovia k opere vzťah nemajú. A prečo si teda vybrala operu? „Na herectvo som ísť nechcela, lebo herečka nie som, ale chcela som vyskúšať niečo iné. Proste môžem aj viac štýlov zaspievať, nie len rómske pesničky…“

Nikolina učitelka Františka Kováčová si svoju žiačku chváli: „Nikolku som spoznala na talento-vých skúškach, prišla ako muzikálová speváčka, s tým, že chce sa venovať aj klasickému spevu.

Talent v sebe objavila odmalička. Kresli-la. Aj preto vyštudovala v Košiciach aran-žérstvo a propagačné výtvarníctvo. Mala veľa plánov, ale život si s ňou zahral. Po svadbe sa jej predčasne narodilo bábätko, ktoré prekonalo detskú mozgovú obrnu. A tak musela zostať doma. Svet sa pred ňou akoby zavrel.

Ale Monika sa ukázala ako veľká bojov-níčka. Aj pri výchove svojich štyroch detí si hľadala čas na pestovanie svojich záľub. Teraz, keď sú deti veľké, pocítila túžbu sa vrátiť nielen ku kresleniu, ale aj k poézii.

„Kreslila som vždy. Život mi prinášal do cesty ľudí, ktorí chceli, aby som tvori-

la niečo pre nich. Napríklad som kreslila z dreva vyrezávané hračky alebo rôzne visiace ozdoby. Lebo moja duša je vlastne taká umelecká. Od malička. Ja vnímam svet očami človeka, ktorý miluje život a miluje ľudí,“ hovorí o sebe Monika.

Okrem kreslenia píše aj básne. „Moje básne sú vlastne môj život. Píšem básne pre ľudí, ktorých som milovala, milujem, ale sú aj o spoločnosti. Dotýkajú sa života, ktorý žijeme…“ opisuje svoju tvorbu. Sa-mozrejme sa nevyhýba ani téme spoluna-žívania Rómov s majoritou. „Moje róm-stvo – to je vlastne moja duša. Moja duša je otvorená všetkým ľuďom…“ zdôrazňuje.

Monika cíti podporu svojich blízkych, hlavne rodiny ale aj širšieho okolia. Len nedávno navrhovala pre obecné múzeum výzdobu nábytku. Jej snom je vydať zbier-ku básní s vlastnými ilustráciami.

„Väčšinou kreslím portréty, predovšet-kým ženské. Vkladám do nich dušu. Kres-lím to moje ja, čo je vo mne. Prejavujem sa takto. Keď je človek v ulite a nemôže z nej vyjsť, je to pre neho zlé. V básniach a kresbách ktoré tvorím vydávam zo seba svoje ja a mám z toho radosť…“ dodáva Monika. (r)

Takže sme začali úplne od základu, ale ako sama tvrdí, klasická technika klasická jej pomáha aj v muzikálovom speve. Je veľmi cieľavedomá, vie čo chce. Chcela by byť liečebným pedagógom, a vlastne tým spevom, ako muzikoterapiou po-máhať deťom v detskom domove. To je jej sen.“

Na to, že je Rómka, je hrdá. V škole diskrimi-náciu necítili, ale občas na verejnosti, tam, kde ju ľudia nepoznajú, cíti tie zvláštne opovrhujúce pohľady. Ale snaží si to nevšímať.

Riaditeľ Konzervatória na Exnárovej ulici v Košiciach Róbert Galovics na Nikole oceňuje hlavne jej cieľavedomosť. „Chce pracovať na sebe a má aj výdrž, čo zase nie je samozrejmé u všet-

kých študentov. Väčšinou sa vedia nadchnúť pre vec, sú veľmi šťastní, ale keď sa im prestane dariť, už nevydržia ďalej pracovať. U Nikolky si cením to, že má obrovskú snahu niečo dosiahnuť v živote a ja pevne verím, že sa jej to aj podarí…“

Nikolka povyhrávala veľké množstvo súťaží. Okrem iného veľkú muzikálovú súťaž, ktorá od minulého roka nesie meno po Jozefovi Bednári-kovi, kde získala druhé miesto a na Novej scéne vyhrala muzikálovú súťaž.

V novembri 2013 pri príležitosti Medzinárod-ného dňa študentov dostala za dosiahnuté výsledky Cenu predsedu Košického samosprávneho kraja Zdenka Trebuľu. (kla/kam)

Pr e d S tav uj e me : mon iK a onodyová

MONIKA ONODYOVá ŽIJE A TVORí V SLANCI.

osud sa s ňou pohral, ale umenia sa nevzdala

Pr e d S tav uj e me : n iKoL a K a roL ová

Z detského domova na opernú scénu

SME RÓMOVIA

Foto: Marek Čecho


V Košiciach sa v auguste predstavili na koncerte manželia Bangovci – Alexandra a Maroš – s novým projektom, ktorý nesie názov Mosty snov. V projekte spolupracu-jú Rómovia aj Nerómovia, handikepovaní ľudia (v tomto prípade nevidiaci) v rámci bývalého Československa. Projekt sa volá Mosty snov.

prečo mosty snov?Alexandra: Mosty preto, lebo niečo spá-jame, a snov preto, lebo sa nám plní to, o čom sme snívali. Prostredníctvom hudby a spevu chceme rozdávať radosť a dobrú náladu. Optimizmus a pozitívnu energiu. Chceme ukázať, že hoci máme hendikep, s ktorým je ťažké žiť, žijeme naplno.prečo ste sa rozhodli pre československý projekt?Alexandra: Dlhé roky sme žili spolu a ja som vnímala ako veľkú škodu, že sa štát rozdelil. Preto sa teším, že sme sa mohli aspoň takto, v projekte, znova spojiť. Te-ším sa z toho, že sa vraciame k spoločným hodnotám. Pre nás nevidiacich malo Čes-koslovensko aj iný nádych – ako nevidia-ci sme chodili prevažne do českých škôl.

Väčšina tých škôl bola v Čechách. Nikdy sme kvôli tomu nemali problém. A vždy sme si rozumeli.ktorí sú hlavní protagonisti podujatia?Alexandra: Zo Slovenska je to Maroš Bango, ktorý tu reprezentuje symbolicky Rómov, ktorý nikdy neštudoval hudbu, ktorý nepozná ani noty. Ale má v sebe ta-lent a charizmu oslovovať ľudí a cez hudbu rozdávať radosť. Radek Žaľuď je Neróm, zastupuje v projekte českú stranu. Je to náš dobrý kamarát z Českých Budějovíc. Obaja s Marošom si sadli vynikajúci ľud-ská a umelecky aj hovorím, s takou nad-sázkou, že nikdy v živote sme sa nevideli, ale my, čo nevidíme, našmátrame, na to máme šmátrací preukaz... jednoducho chceme ukázať ľuďom, že nie je podstat-né, či je niekto Róm alebo nie. Ide o to, aký je človek, čo je v nás a čo môžeme tomu svojmu okoliu dať.ste Nerómka, ale žijete s Rómom. Ako vy vnímate rómsku kultúru?Alexandra: Rómsku kultúru pestujeme doma, hoci ja nie som Rómka. Ale Maroš je Róm. U nás sa síce po rómsky nerozprá-va, ale cez hudbu a tradície, ktoré rodina

AMEN O ROMA

Bangovci kráčajú po Mostoch snovmôjho manžela udržiava, rómsku kultú-ru poznám. Obdivujem hlavne súdržnosť komunity.Maroš: Som z rodiny, kde sa vraví: čo Cigán, to muzikant. A to je podľa mňa pravda. Z otcovej strany sme mali v rodine vychýreného huslistu, rovnako aj z mam-kinej strany – dedko – bol saxofonista. Strýko je dobrý harmonikár, huslista. Bratrancov mám, ktorí hrávajú…mysleli ste si niekedy, že sa tým budete živiť?Maroš: Prial som si to. Od malička som hovoril, že budem masér a muzikant. Na to prvé som sa nedal. Priznám sa na rovi-nu, fyzicky sa mi robiť nechce. Ja budem ľudí zabávať, spievať im, ale robiť? Čo je to robota? Natiera sa to na chlieb?vidím, že máte zmysle pre humor, čo je dobré… Ako ste sa vyrovnali so svojim hendikepom? dá sa to vôbec?Maroš: Som do malička nevidiaci. Ja hovo-rím: na jedno oko slepý, na druhé hluchý… Neviem, čo je vidieť, takže som nad tým nikdy nerozmýšľal. Hral som sa vždy tak, ako mi to šlo. A keď si niekto myslí, že som nebol beťár, je na omyle. Bol som, kde bolo zbojstvo, tam som sa vždy objavil…keby ste mali vymenovať naj vý znam-nejšie miesta, kde ste koncertovali, ktoré vám utkveli v pamäti?Maroš: najväčší zážitok? Účinkovanie v Moskve, kde som spieval v kostole pre 2 000 ľudí, kde som spieval bez mikro-fónu, a bola tam úžasná akustika! Ale vystupoval som aj na Kréte, v Kanade, v Amerike, to sú všetko zážitky, ktoré vo mne dozrievajú… Napríklad teraz v marci sme boli v Kanade a v USA, mali sme tam 5 koncertov…Alexandra: Maroš spieval aj na otvorení Plesu v opere v roku 2011, v Bruseli na-príklad pre brata belgického kráľa, ale aj s Andreom Bocellim v Bratislave. Bolo toho veľa, a nedá mi nespomenúť vystúpe-nie pre sv. Otca tohto roku v júni v Ríme. Ak si uvedomíte, že začínal ako pouličný spevák vo Viedni, lebo sme mali chorú dcérku, ktorá je už dnes v nebi, a bolo treba prežiť, a museli sme si pomôcť ako sme vedeli. Pred piatimi rokmi sa začal venovať hudbe profesionálnejšie a za tých 5 rokov sme prešli cestu, ktorou si plníme svoje sny. Jarmila Vaňová

Foto: Archív rodiny Bangovcov

Rómske listy 1/2014 25NAŠE ŽENY

Na Margite vidno, že aj vo svojom veku (63) dbá o zovňajšok. Vyzerá dobre, a to aj, napriek tomu, že porodila 8 detí, ktoré majú troch otcov. Všetky deti však vychovala sama. Bolo to ťažké, nikdy však nepožiada-la o pomoc Rómov v osade. Radšej išla ku gádžom a tí jej pomohli.

Narodila sa začiatkom 50-tých rokov a vtedy bolo u Rómov všetko inak. Mali málo ale nezávideli si. Otec počas vojny prišiel o nohu a mama, aby mohla uži-viť 8 detí, chodila pracovať do dediny za zemiaky a chlieb.

deTsTvo

Keď mama ochorela, starší súrodenci už mohli pracovať a zarábať, ona sa mu-sela postarať o domácnosť. „Nemala som ani 12 rokov, keď som dokázala uvariť. Pri varení som sa musela postaviť na malú stoličku, aby som dosiahla na dosku pri miesení cesta. Na školu nebol čas. Pranie na rajbačke nebola sranda a otec nechcel, aby som išla študovať, aj keď som chcela,“ hovorí.

pRvý mANžeL

S prvým manželom sa dala dokopy v 17 rokoch. Vybrala si ho sama, avšak rodičia museli súhlasiť. V jednu noc s ním odišla k nim prespať a ostala tam. Prišli deti a on neustále pil, nestaral sa. Popri alkoholikovi bolo ťažké uživiť deti, a tak sa rozhodla pracovať. Chcel, aby nechala prá-cu. Urobila tak. Žiarlivosť však pokračo-vala. Keď už situácia a neustále nadávanie do kuriev nemali konca kraja, nechala ho. Ušla s tromi staršími deťmi do Čiech k ro-dine. On sa jej však začal vyhrážať zabitím, rodiny sa znepriatelili. Vrátila sa, až keď sa dozvedela, že mamka zomrela. „Nebil ma. To nie. Týral ma psychicky. Prišiel do Čiech za mnou a v ten istý deň ako došiel, mi prišiel telegram o smrti matky. Zomre-la, lebo sa neustále vyhrážal, že ma zabije. Preto som ho nechala. Vrátila som sa do-

mov a on odišiel do väzenia. Odtiaľ mi po-sielali peniaze na deti, ale po návrate mi nedával na ne nič, pretože vedel, že s ním žiť už nemienim. Musela som ísť do práce na JRD, ak som chcela deti uživiť.“

dRuHý mANžeL

Po čase sa dala dokopy s ďalším chlapom z osady. Mal byť akousi ochra-nou pred prvým, ktorý sa mal vrátiť z väze-nia. Nemilovala ho. Neplánovala s ním žiť, avšak zostala v druhom stave. Dúfala, že bude lepší, lenže aj ten si rád vypil a o deti sa nestaral. Čo bolo horšie, nerád chodil do práce. Pribudli ďalšie dve deti, ale ani tie jej nezabránili, aby nerozmýšľala nad tým, že ho opustí. Opustila ho, pretože ju začal biť.

TReTí mANžeL

„Ani vo sne by ma nenapadlo, keď na družstvo prišiel pracovať nový robotník, že bude mojím tretím mužom. Bol navyše gádžo. Po čase som zistila, že je celkom fajn. Páčil sa mi a dali sme sa dokopy. Láska to však tiež nebola… Súrodenci ma od toho odhovárali a v osade bol po-plach,“ spomína Margita. Deti vraj nikdy neprotestovali, akceptovali jej rozhodnu-tie. S ním to bolo spočiatku všetko ľahšie. Dokázal sa o ňu a deti postarať. Mal ich

a má rád ako svoje vlastné. Jemu porodila dvojičky. Spolu zveľadili dom, ale časom zistila, že je len predsa iný. Hovorí, že je veľmi dominantný. Párkrát ho aj vyhodila, ale vždy sa vráti. Deti sa za neho prihová-rajú, aby ho nevyhadzovala.

Alkohol, žiarlivosť boli príčinou, že hľa-dala možnosti zmeniť to. Príliš mala rada svoje deti, aby im dovolila žiť život s alko-holikom. Z rečí ľudí v osade o jej morálke si nerobila nič. Vedela, že po čase ich to prej-de a život pôjde ďalej. Chlapi v osade pili aj predtým ale nie tak ako teraz. Pije vraj skoro každý a čuduje sa niektorým ženám, že zostávajú s nimi žiť a neberú ohľad na deti. Radšej sa s nimi trápia a trápia sa aj deti. A to je zlé. Chýba im vraj odvaha. Ne-čuduje sa však, lebo pije vraj aj veľa žien…

Deti vychovala dobre. Všetky už majú svoje rodiny a domy. Žijú dobre, nehladujú a snažia sa žiť poriadnym životom. Pre-konala už tretí infarkt. Ten prvý dostala, keď jedna z dcér ušla rovno zo svadby so svojím nápadníkom. Manžela jej vybrala ona a s tým, ktorého chcela dcéra, ona ne-súhlasila. Bol to pre ňu šok. „Toho som jej nevybrala ja, ale je sním už niekoľko rokov a je šťastná.“

„Stále rozmýšľam nad tým, že ak by mi mama dovolila ostať s tým, ktorého som ľúbila, určite by som takýto pohnutý život nemala. Ktovie?“ uzavrie svoje rozpráva-nie Margita. (sin)

Pr íbe h , a K ýc h S ú v o S a dác h S t ov K y

ČIERNA VRANA – KTO HODí KAMEňOM?

Rómske listy 1/201426 AMARE DŽUVĽI

Fabián má 19 rokov, študuje za kaderníka. Je to inteligentný chlapec. Oblieka sa moder-ne a o svoj zovňajšok sa stará. Miluje hudbu, tanec. Má dlhé vlasy, piercing a vždy vonia značkovo…

mAmA

Mal asi 10 rokov, keď zistil, že s ním nie je ničo v poriadku. Už vtedy mu Rómovia dávali všelijaké prezývky, ktoré nechápal. Teplý, buzerant… modelka. Od malička ho zaujímali veci, ktoré neboli určené chlap-com. Nosil mamine lodičky, šminkoval sa, používal jej parfumy. Mama tomu ne-prikladala význam. Nadávky typu buze-rant, teploš, radiátor boleli, ale nebránil sa veľmi.

„Samozrejme, že som sa hanbil, cítil som sa strašne, ale bolo to silnejšie ako ja. Bolo zaujímavé, že nerómski spolužiaci to tak tragicky nebrali. Horšie to bolo s na-šimi rómskymi. Mama mi dohovárala, že sa zo mňa smejú ľudia v osade, a aby som sa nesprával ako dievča, ale nepomáha-lo to. Otec? Ten iba mlčal a mlčí dodnes. Nebavíme sa spolu. Nikdy mi nič nepo-vie. Mama sa s tým zmierila, keď som mal

16 rokov. Vysvetlil som jej, že iný nebu-dem. Vidím, že je smutná, že sa hanbí za mňa. Žijem v osade, kde je každý s každým rodina a má to ťažké. Ale aj ja to mám ťaž-ké, pretože viem, že je smutná.“

pRvá LáskA

S prvou láskou, s tou skutočnou a so všetkým čo k tomu patrí, sa zoznámil, keď dovŕšil 16-tý rok. Zoznámili sa cez inter-net. Bola to vraj láska na prvý pohľad. Bol biely, oveľa starší a veľmi pekný a nevadilo mu, že je Róm. Po dvoch stretnutiach ho dokonca vzal k nim domov. A tam zažil šok. Rodičia vedeli o orientácii syna a vše-možne ho podporovali. „Ani im nevadilo, že som Róm. Mama iba chcela, aby nám to vyšlo, a aby jej syn bol šťastný. Bolo to ne-uveriteľné, pretože to bola veľmi zámožná rodina. Otec inžinier, mama profesorka. Mali nádhernú vilku, podnikali a darilo sa im,“ spomína Fabián.

Naučil ho všetko o sexe, veľa sa o gayoch dozvedel práve od neho. Dal mu silu, aby zvládol svoju inakosť. Všet-ky výčitky, že sklame rodičov, dal nabok. Užíval si to a mame sa s tým priznal. Po

pol roku perfektného vzťahu sa však na jednej párty stalo niečo, čo nemohol len tak prepáčiť. Jeho láska ho podviedla. Nebol to však muž, ale žena. „Bolelo to. Utiekol som odtiaľ. Hneď na druhý deň prišiel, vysvetľoval, že vraj bol opitý, a že je bisexuál. Bol vytrvalý. Viac ako dva me-siace mi telefonoval a žiadal o odpustenie. Ale ja som mu to nemohol odpustiť. Bol som hlúpy…“

je LepŠie, keď To vediA

Po tom sklamaní už nehľadá lásku. Je vraj ťažké nájsť trvalého partnera. Neverí, že medzi Rómami takého nájde, lebo len máloktorý Róm-gay sa prizná, že ním je. Vie, že je to ťažké. Asi by radšej umreli, ako by to priznali. Len silný človek to verejne prizná. Občas o sex s ním prejavia aj ženatí muži. Neprekvapuje ho to.

„Asi chcú zažiť niečo iné. Vždy sa mi však chlap musí páčiť,“ hovorí Fabián tíš-ko. V okolitých osadách už skoro všetci vedia, že je gay a nevadí mu to, aj keď vidí úškľabky na tvárach ľudí. Horšie to bolo predtým, keď sa to snažil utajiť.

(sin)

obyč a j n ý Pr íbe h c hL a P c a Z o S a dy

JE ťAŽKé BYť RÓMOM, ALE ťAŽŠIE JE BYť RÓMOM-GAYOM

Grafika: Oliver Šimčík


BRatiSlaVa – Ústav etnológie Sloven-skej akadémie vied pred troma rokmi prijal ponuku zorganizovať konferenciu Gypsy Lore Society Annual Meeting of Gypsy Lore Society and Conference on Roma-ni Studies. Je to najstaršia akademická organizácia na svete. Združuje akademi-kov, ktorí majú záujem o Rómov z rôznych disciplín.

Gypsy Lore Society bola založená kon-com 19. storočia v USA a funguje nepretr-žite dodnes. V súčasnosti je to jediná ce-losvetová akademická organizácia, ktorá združuje odborníkov so záujmom o rôzne témy súvisiace s Rómami, kočovníkmi. Každý rok organizujú vo vybranom mes-te v rámci celého sveta výročné stretnu-tie, plus konferenciu o rómskych štúdiách. A tento rok má Bratislava tú veľkú česť,

že túto konferenciu môže zorganizovať.Ako pre Rómske listy uviedol jeden

z organizátorov, tomáš hrustič z Ústa-vu etnológie Slovenskej akadémie vied, program je uzavretý. Prihlásilo sa viac ako 110 popredných akademikov z oblas-tí ako je lingvistika, história, sociológia, politológia, etnológia, sociálna antropoló-gia. Na konferencii vystúpia známi svetoví odborníci, ktorí sa venujú Rómom z rôz-nych odborov svojich disciplín. „Čo ma teší, vystúpi tam aj veľa Rómov, ktorí sú akademici a odborníci vo svojich témach,“ zdôraznil Hrustič.

Hlavným cieľom konferencie je podľa Hrustiča akademická výmena skúseností. Ale samozrejme už ostatný trend týchto vedeckých konferencií nie je len, aby to bola veda pre vedu, ale zároveň aby boli

diskutované otázky, ktoré súvisia s apli-káciou poznatkov rôznych politík, ktoré sú zamerané na Rómov. „Veľmi dobrým príkladom môže byť Veľká Británia, kde vláda a rôzne ministerstvá nevydajú zá-kon a nenastavia nejakú politiku bez toho, aby to bolo odkomunikované s vedeckou obcou, zároveň priamo zamestnávajú ved-cov, ktorí sa snažia pomáhať nastavovať zákony tak, aby skutočne fungovali. Ich pomoc je odvodená od toho, že majú sku-točné poznatky priamo z terénu a poznajú zákonitosti, ako tieto veci môžu fungovať.

Na konferencii, ktorá sa uskutoční v Bratislave od 11. – 13. septembra sa zídu účastníci z celého sveta z Brazílie, z USA, z Veľkej Británie, takmer zo všetkých európskych krajín, dokonca prídu vedci z Indie, z Iránu, z Alžírska. (van)

ByStRaNy – František Žiga je starostom v obci Bystrany už tretie volebné obdobie. Nemá stredoškolské vzdelanie. V tomto čase je prijatý na externé štúdium na strednú školu. V najbližších komunálnych voľbách kandidovať na starostu obce však kvôli novele volebného zákona kandidovať už nemôže. Napriek tomu, že má len zá-kladné vzdelanie, obec pod jeho vedením každý rok hospodári s prebytkom. Ako sám Žiga hovorí, každá kontrola či už zo správy finančnej kontroly, alebo najvyš-šieho kontrolného úradu, dopadla v obci vždy dobre.

„Novelizácia zákona, ktorá určuje kva-lifikačný predpoklad pre starostov obcí, je podľa môjho názoru minimálne zvláštna. Určuje totiž podmienky tak, ako by malo ísť o prijatie do zamestnania a nie o vole-nú funkciu. Nemám totiž vedomosť, žeby volené funkcie boli zahrnuté v Katalógu pracovných činností. Ak už naši zákono-darcovia pristúpili k takejto novele, malo by dôjsť aj k úprave ďalších zákonov, v kto-rých sa hovorí o volených funkciách – zá-kon o voľbe do orgánov samosprávnych

krajov, do NR SR, do Európskeho parla-mentu, o voľbe za prezidenta,“ zdôraznil Žida pre Rómsku tlačovú agentúru.

Očakáva, že sa to aj stane, nakoľko v najbližších voľbách zjednotení Rómo-via budú kandidovať do týchto funkcií pod hlavičkou jednej politickej strany a ich vo-lebná sila nie je v rámci SR malá. Úprava tohto zákona ich k zjednoteniu výrazne podnietila.

„Ak Ústavný súd rozhodne, že novela nie je protiústavná a kandidáti, ktorých kandidátne listiny na post starostov obce budú zamietnuté, sa určite budú domá-hať odškodnenia od štátu za diskrimináciu a nie len v rámci republiky,“ upozorňuje Žiga. Podľa jeho slov je na tejto novele ešte ďalších zaujímavostí.

„Jednou z nich je samotné ustanove-nie školského zákona, podľa ktorého môže byť starostom obce občan s ukončeným vzdelaním na praktickej škole, teda ab-solvent špeciálnej základnej školy alebo triedy s mentálnym postihnutím. Je takto postihnutý absolvent praktickej školy na vyššej vzdelanostnej úrovni než absolvent

deviateho ročníka bežnej ZŠ? Skúste sa na to opýtať pedagógov! Ich neúprimné úsmevy mi veľa naznačili, keď som sa ich na to sám niekoľkých pýtal.

ďalšou zvláštnosťou je obmedzenie práva byť volený, bez obmedzenia práva voliť. To už môžeme čakať, že nám odo-berú aj toto právo, hoci v mnohých prí-padoch by to možno bolo prínosné! Už teraz zákon umožňuje voličovi, aby mu pri voľbách v mnohých prípadoch asistovala iná osoba.

Preto sa pýtam, či je takýto občan ako volič spôsobilý?! Tiež sa pýtam, či 80-roč-ný volič je viac kompetentný ako 17-roč-ný?! Pri všetkej úcte k našim seniorom, si to však nemyslím,“ zdôraznil Žiga.

„Zhrnuté a podčiarknuté – táto novela je diskriminačná voči tým, ktorých mala za cieľ postihnúť – voči Rómom. Ale ešte sú tu poslanci obecných zastupiteľstiev, ktorí majú v rukách väčšiu právomoc než samotný starosta. Na tých ste, páni poslanci, zabudli?“ kladie si otázku sta-rosta obce Bystrany František Žiga.

(van)

ústav etnológie sAv v bratislave organizuje celosvetovú výročnú konferenciu o Rómoch

podľa žigu sa diskriminovaní starostovia budú domáhať odškodnenia


§od júna je v platnosti nový zákon,

ktorý neumožňuje kandidovať na posty starostov a primátorov ľuďom, ktorí nemajú stredoškolské vzdelanie…

Tento zákon je z môjho pohľadu ne-zmysel, pretože uberá právo občanom kandidovať a uchádzať sa o post z volenej pozície. V podstate ten zákon je vo svojom princípe nedemokratický a zlý. Podľa naj-novšieho výkladu by to malo byť učňov-ské vzdelanie alebo odborné učilište. Sú ľudia, ktorí majú ukončenú len základnú školu a poznám mnoho príkladov staros-tov, ktorí nemajú učňovské vzdelanie ani stredoškolské, ale obec vedia riadiť dob-re, pretože sa riadia poznatkami z terénu, zdravým sedliackym rozumom a vedia si tú obec zmenežovať. Na druhej strane poznám veľa starostov, ktorí majú aj uni-verzitné vzdelanie, ale v tom praktickom zmýšľaní majú problémy a v podstate riadiť obce vôbec nevedia. Čiže z môjho pohľadu limity vzdelanostné na starostov, primá-torov nezabezpečia to, aby obce riadili schopní ľudia.

Nemáš pocit, že verejná diskusia o potrebe vzdelania pre verejných čini-teľov na týchto postoch vznikla najmä potom, čo sa zvýšil počet rómskych sta-rostov, poslancov?

Ten pocit mám a je to veľmi zlé a ne-bezpečné. V spoločnosti sa vedie diskurz o vzdelanostných limitoch, spomínajú sa práve rómski starostovia. Nehovorí sa ale už o nerómskych starostoch. Tie-to vzdelanostné limity boli diskutované hlavne v súvislosti s medializovanými aférami, ako bol napríklad sľub starostu v Richnave. Rozprúdili diskusiu, že rómski starostovia nevedia čítať, sú negramotní, nemajú vzdelanie. Čo je nezmysel a nie je to pravda, pretože z tých tridsiatich róm-skych starostov, ktorí na Slovensku sú, len dvaja alebo traja nemajú stredoškolské vzdelanie.

Takáto diskusia je ale veľmi nebez-pečná a zase len podnecuje nevraživosť a orientuje verejnú mienku proti Rómom ako proti skupine, ktorá nejakým spôso-

bom ohrozuje chod obcí, kde sú rómski starostovia zvolení. Poznám mnoho róm-skych starostov, ktorí obec vedia spravovať veľmi dobre, majú už výsledky, sú zvolení do funkcie opätovne, dokonca ich volili aj Nerómovia a sú s ich prácou spokojní. Na druhej strane sú ľudia, ktorí majú strednú školu, vysokú školu a napriek tomu nezvlá-dajú riadenie obce. Títo sa môžu uchádzať o funkciu, ďalej pokračujú vo funkciách napriek tomu, že to nezvládajú. Z tohto pohľadu je ten zákon zlý, pretože obme-dzuje práve šikovných ľudí, ktorí majú ten handicap, že nemajú síce strednú školu, ale tú svoju obec vedia riadiť. Tento zákon je z tohto pohľadu diskriminačný a v prvom rade nedemokratický. Skupina opozičných poslancov tento zákon napadla na Ústav-nom súde, je však otázkou času, kedy roz-hodne. Každopádne to už nemení nič na tom, že v nadchádzajúcich komunálnych voľbách tu bude skupina ľudí, ktorá sa nebude môcť uchádzať o post starostov či primátorov a z môjho pohľadu a z pohľadu demokracie to je neprípustné.

máš informáciu koľko je napríklad rómskych poslancov na slovensku?

NDI mapovalo neformálne výsledky vo-lieb v roku 2010, spolupracovali s mnohý-mi organizáciami v teréne a na základe na-akumulovania týchto informácií sme mali prehľad o tom, že bolo vyše 330 zvolených rómskych poslancov na celom Slovensku. Čo je však pozitívne, akurát nedávno bol vydaný Atlas rómskych komunít. Zahrňo-val aj otázky týkajúce sa rómskych poslan-cov na Slovensku. Podľa týchto výsledkov bol prieskum robený veľmi podrobne, systematicky, tak tých poslancov je tam cez štyristo. Toto číslo nemám ale presne overené. Takže ten trend, že Rómovia sa snažia byť aktívni, chcú kandidovať do ko-munálnej politiky, je veľmi pozitívny. Aj osobne poznám veľmi veľa Rómov, ktorí sú obecnými poslancami. Pracujú, snažia sa robiť zodpovedne. Tam majú veľmi dob-ré výsledky. Samozrejme sú ľudia, ktorí nerozumejú až tak politike, ale to sa nedá hovoriť len o Rómoch, proste to závisí od

človeka, ktorý tam je zvolený. Vieme ale, že hlavne v segregovaných rómskych osa-dách ľudia, ktorí sú zvolení za poslancov, vychádzajú úplne z iného prostredia, majú inú štartovaciu čiaru, ako ich nerómski kolegovia z obce. Potrebujú získať nejaký čas, získať informácie, nejakým spôsobom sa zoznámiť s prostredím, s fungovaním obecného zastupiteľstva. Ale poznám mnoho ľudí, aj z mojich skúseností z obcí a z komunikácie s týmito ľuďmi viem, že mnohí po nejakom roku sa zabehali a do-kážu tú funkciu vykonávať. Dokážu disku-tovať, dokážu hlasovať, samozrejme vždy sa nájdu ľudia, ktorí to nerobia tak dobre ako sa od nich očakáva. To sa ale nájdu aj medzi majoritou.

Narastá teda podľa teba záujem Ró-mov o veci verejné, o regionálnu politi-ku?

Viem, že aj v nadchádzajúcich voľbách v novembri je veľké množstvo Rómov, ktorí sú už rozhodnutí kandidovať. Toto číslo narastá a hlavne, čo som veľmi rád, tak narastá hlavne počet mladých ľudí, ktorí majú stredné školy, robia si vysoké školy, ktorí vidia, že dianie v obci sa im nepáči alebo sú nespokojní. Rozhodli sa, že nebudú len sedieť doma a sťažovať sa, ale v podstate majú veci vo svojich rukách. Keď sa sami pokúsia kandidovať za poslan-cov a byť zvolení, tak chcú tie veci meniť a robiť ich podľa svojho. To je dobrý signál.

keď sme tak spolu rátali, na sloven-sku máme 30 rómskych starostov. Tiež sme došli k trom z nich, ktorí budú mať problém pri najbližších voľbách…

Keď si zoberieme, je to desať percent, teda malá menšina rómskych starostov, ktorí nemajú potrebné vzdelanie. Neviem koľko je to nerómskych starostov. Vzde-lanie nie je kľúčové pre riadenie obce. Ak starosta nemá potrebné vzdelanie, tak sa dá zamestnať prednosta obecného úradu, ktorý bude robiť tie úkony, ktoré sú dôleži-té. Dá sa nájsť vhodné riešenie. Zavádzať v demokratickej spoločnosti akékoľvek limity, ktoré súvisia so vzdelaním, je kon-traproduktívne. Jarmila Vaňová

hovor íme S :

Hrustič: Limity vzdelania nezabezpečia, aby obce riadili schopní ľudia

to m á š o m hr u s t i č o m z ús t a v u e t n o l ó g i e S av a ná r o d n é h o d e m o k r a t i c ké h o i n š t i t ú t u

Rómske listy 1/2014

Documents

Transcript of Rómske listy 1/2014