P d DL* BD

o. Marián P o t á š

Ste chrámom Svätého Ducha

Ježiš Kristus viackrát nazval Svätého Ducha „Du­chom pravdy“. Je to dar od Boha, ktorého cieľom je rozvíjať v fudských srdciach lásku, odvahu, ra­dosť, svetlo, silu a iné vlohy, ktoré sú pre človeka velmi potrebné.

Svätý Duch ustavične účinkuje, „veje. kam chce“, a to nielen v cirkvi, ale aj v každej ludskej duši. Jeho úlohou je vybudovať z nás slabých ludí veleb­ný chrám, vyzdobiť ho a učiniť príbytkom Najsvä­tejšej Trojice, a tým pretvoriť nás na Božie dietky.

Často obdivujeme nádherné chrámy, ktoré sú pre­plnené pamiatkami kultúry neocenitelnej hodnoty. No tieto, hoci boli vybudované geniálnymi majstra­mi umenia, sú predsa len dielom ľudských rúk. Avšak Kristus posiela nám Svätého Ducha, aby ten­to Duch svojimi darmi v nás účinkoval, aby v nás prebýval a pretvoril nás na Božie chrámy.

Často pociťujeme našu úbohosť, uvedomujeme si, akí sme slabí, bezradní, málo dobrí, a napriek tomu Kristus chce nás pretvoriť pomocou svojho Utešite- fa, Ducha pravdy na Boží chrám. Aj keď sme si čas­to samí nevedomí vlastnej slabosti, Kristus nás chce urobiť za svoj príbytok. A pretože je to dielom vše­mohúceho Boha. náš chrám sa stáva postupne kraj­ším, velebnejším od chrámov veľkomiest, lebo hoci v týchto kamenných chrámoch prebýva Boh tajom­ne ukrytý v Najsvätejšej Eucharistii, v chráme lud­skej duše je miesto nielen jeho trvalého pobytu, ale aj jeho neustáleho pôsobenia.

Človek je tým chrámom, v ktorom sám Boh ne­ustále uskutočňuje zázrak svojej všemohúcnosti. Božský Spasitel prebýva v duši človeka, obohacuje, ozdobuje a formuje ju, dáva jej stále krajšiu výzdo­bu a dôstojnejší vzhľad.

Toto je veľká a plná útechy pravda, ktorá nás povzbudzuje, aby sme sa nepoddávali uspokojeniu a nečakali so zloženými rukami, ale aby sme usilov­ne pracovali nad zdokonaľovaním nášho chrámu, a tak si vedeli uctiť dôstojnosť Božieho chrámu aj v dušiach našich blížnych. Súčasne sa usilovali na­predovať v dokonalosti a zbožnosti, aby naše chrá­my Svätého Ducha boli stále krajšie a velebnejšie, a tým aby sme sa aj sami cítili šťastnejšie.

Ale nesmieme sa poddávať presvedčeniu, že toto všetko dokáže človek sám od seba. Keď sa nám na­še úsilie zrúti, vtedy neupadajme do malomyseľnosti, sklamania, znechutenia, ale začnime znovu svoju

Akad. m aliar M ikuláš K lim čák : Oslava tis ícročia kresťanstvana Rusi

■ ■ ■ U *

ušľachtilú prácu s Utešiteľom, Duchom pravdy, aby nás očistil od každej poškvrny a spasil naše duše.

Dobre vieme, že odkedy ľudská duša zničila pr­votný raj, človek dokáže radšej ničiť než budovať. Preto teda Ježiš Kristus posiela nám na pomoc Svä­tého Ducha, aby naša mravná slabosť a porušená prirodzenosť bola vyliečená mocou jeho životodar­ného pôsobenia. A tak nehľadiac na rajskú kata­strofu, zásluhou Ježiša Krista môžeme opäť začať budovať v nás Boží chrám — s pomocou a pod ve­dením Svätého Ducha. V jeho pomoci spočíva naša nádej, istota, že aj náš chrám sa raz stane podľa Božej vôle dôstojným príbytkom Svätého Ducha už tu na zemi, ale hlavne vo večnosti.

„Kráľu nebeský, Utešiteľu, Duchu pravdy, ktorý si všade a všetko naplňuješ, poklad dobra a darca ži­vota, príď a prebývaj v nás. Očisť nás od každej po­škvrny a spas, Dobrotivý, naše duše.“

K A LEN D Á R NA M ESIAC

JÚ L

1. P Kozma a Damián, divotvorcovia. Prvý piatok2. S Uloženie rúcha presv. Bohorodičky vo Vla-

cherne____________

3. N 6. nedeľa po ZSD. — Hl. 5. Utr. ev. 6. Lit. Rim12, 5—16; Mt 9, 1—8. Hyacint, mučeník

4. P Andrej Krétsky, arcibiskup5. U Sv. Cyril a Metod, slovanskí vierozvestovia.

Lit. 1 Kor 2, 1—5; Lk 10, 1—66 . S Atanáz Athoský, ctihodný7. Š Tomáš a Akácius, ctihodní8. P Prokop, mučeník9. S Pankrác, biskup; mučeník

10. N 7. nedeľa po ZSD. — Hl. 6. Utr. ev. 7. Lit.Rim 15, 4—7; Mt 9, 27—31. Anton Pečerský, ctihodný

11. P Eufímia, mučenica. Olga, apoštolom rovná12. U Proklus a Hilár, mučeníci13. S Zbor archanjela Gabriela14. Š Akvila, apoštol15. P Vladimír Veľký, apoštolom rovný16. S Atenogén a jeho 10 žiakov, mučeníci

17. N 8. nedeľa po ZSD. — Hl. 7. Utr. ev. 8. Lit. 1Kor 1. 10—13; 17; Mt 14, 13—21. Marína, mu­čenicaPamiatka Svätých Otcov 6. všeobecného sne­mu

18. P Hyacint a Emilián, mučeníci19. U Makrina, ctihodná20. S Eliáš, prorok. Lit. Jak 5, 13—20; Lk 4, 21—2721. Š Simeon a Ján, ctihodní22. P Mária Magdaléna, myronosička; apoštolom

rovná23. S Trofim a Teofil, mučeníci

24. N 9. nedeľa po ZSD. — Hl. 8. Utr. ev. 9. Lit. 1Kor, 3, 9—11; 16—17; Mt 14, 22—23. Boris a Gleb, mučeníci

25. P Zosnutie sv. Anny, matky presv. Bohorodičky26. U Hermolaj, mučeník27. S Pantelejmon, mučeník28. Š Prochor, Nikanor, Timon a Parmen, apoštoli29. P Kalinik, mučeník30. S Sílas, Síluán a i., apoštoli

31. N 10. nedeľa po ZSD. — Hl. 1. Utr. ev. 10. Lit1 Kor 4, 9—14; Mt 17, 14—20. Eudokim, spra­vodlivý

Nebuďme takí zvedaví, že chceme vedieť vietko. Ale ani nie takí nedbanliví, ie nevieme ani to, £o aa týka nate] več­nej spásy.

sv. František Saleský

„Keď Ježiš odtiaľ odchádzal, išli za ním dvaja slepci“(Mt 9, 27).

Prednedávnom vysielala televízia japonský film pod ná­zvom Vo svetle onoho sveta. Film získal hlavnú cenu Zla­tú nymfu v Monte Carlo. Vo filme sa odohráva dej, kde Joše Takaová má poškodené oči následkom výbuchu ató­movej bomby v Hirošime. Zrak je j prestal vnímať, ak na­stal záblesk. Svetlo automobilových reflektorov bolo pre ňu osudné. Tragicky zahynula pod kolesami auta. Jej man­žel, ktorý to vedel, keď si ju bral, prosil rodičov o je j ru­ku takto: „Aj keď by oči mojej Joše nevideli, povediem ju za ruku celým životom a o tú ruku vás teraz prosím.“

Dej filmu ukázal, aký veľký dar sú zdravé oči, ale tiež naznačil, ako je možné v láske Kristovej pomáhaf pri po­škodení zraku, alebo nevidiacim.

„A tých, čo jedli, boli asi päťtisíc mužov okrem žien a deti“ (Mt 14, 21).

Na jednej výstave v krakovskom Paláci umenia, ukazo­vali obraz Floriána Korzenovského pod titulom Okupácia. Obraz predstavoval uličku malého mestečka. Vymretú, vy­ľudnenú a zasypanú snehom. Zamrznuté okná domov, ani z jedného l&mína sa nedymí. Cez sneh sa trmáca vyhla­dovaný, zbedačený človek. K prsiam si tisne malý bochník chleba. Proti nemu beží tak isto vychudnutý psík, žiadosti- vo pozerajúci na chlieb. Ale chlap si kŕčovite pritíska chlebík, nemôže ho z rúk vypustiť, lebo za ním leží mŕt­vola človeka, ktorému sa bochníka nedostalo. .

Chlieb, to je život a podmienka trvania telesného života. Odtiaľ pochádza stále hľadanie chleba a vojna o chlieb.

„Pane, zmilu] sa nad mojim synom: . . . veľmi trp í. . . “(Mt 17, 15).

Vo vojne na Balkáne pri dobývaní mesta Bitolje bol ťaž­ko ranený mladý vojak. Matke napísal z nemocnice, že je ranený, ale že sa čoskoro vráti domov úplne zdravý. Matka bola zarmútená, ale predsa len naradovaná, že sa horšie nestalo. Prišla ho navštíviť a doniesla mu dary. Syn zble­dol, ked medzi darmi uzrel aj nové topánky. „Oprobuj ich !“ — povedala matka. Nechcel za žiadnu cenu. Matka však zdvihla pokrývku z jeho nôh, a iba zalomila rukami. Syn nemal nôh, turecký granát mu obe odtrhol. A iba po- vzdýchla: „Ďakujem Bohu, že si mi len zdravý! Budeš mať menej starosti, kde ísť, ako ísť, ale nebudeš mať ťažkosti ísť po boku Pána.“

Každé utrpenie ukazuje, aký je človek až nevýslovne krehký a slabý, i taký, ktorý sa verne modlil a pravidelne chodil do chrámu. I toho rovnako postihuje. Ale prijať ho, to už nedokáže rovnako každý. Najmä človek bez viery. . ■

Milióny ľudí sa denne modlí Otčenáš, aj ked si neuve­domujú, že Boh sa stal Otcom až skrz Ježišov k ríž . . . Za každým osudom, utrpením stoji k r íž . . . Pane, daj nám silu, aby sme ho mohli nielen pokojne prijať, ale aj s trpezlivosťou znášať — a doniesť!

- í d -

Cas prázdnin a dovoleniekPrázdniny, dovolenky — najfrekven tovanejšie slo .

vá týchto dní. Celý rok sm e sa tešili na dovolenku. Celý rok sm e šetrili a snívali, a k o nám len bude, ked sa na n iekoľko dní zavrú za nami dvere podni­ku, kancelárie, ústavu, školy a my vykročím e za slnkom, vodou a vzduchom. Naša spoločn osť nám vytvorila naozaj dobré podm ienky, aby sm e si na čas oddýchli, zotavili sa a potom s novými silam i a novým elánom m ohli príst do práce.

chrám ov, ich náročných opráv a rekonštrukcií. Aj na tom to úseku odovzdali stavbárske ruky a um kus statočnej práce. Za to im patrí naše poď akovanie a vrelé stisnutie rúk!

Ale kým n iektorí dovolenkujú a trávia svoje za­slúžené dni odpočinku , v južnejších položených ob­lastiach dozrieva ob ilie k žatve. N aozaj je tu čas,

I tento prázdninový, či dovolenkový m esiac pri­náša nám významné výročie, k toré si ch cem e pri­pomenúť.

Dňa 3. júla 1973 — pred 15 rokm i — sa začala v H elsinkách prvá fáza kon feren c ie o eu rópskej bez­pečnosti a spolupráci, k torá trvala do 7. júla.

Dňa 17. júla 1968 — pred 20 rokm i — bol daný súhlas na zriadenie gr.-kat. b iskupského úradu so sídlom v Košiciach.

Pred 100 rokm i — dňa 22. júla 1888 — sa narodil Selman Abraham W oksm an, am erický m ikrobiológ , objaviteľ streptom ycínu ( zom rel 16. 8. 1973).

Dňa 25. júla 1968 — pred 20 rokm i — pápež Pa­vol VI. vydal encykliku Humanae vitae — o regu­lácii počatia.

V tomto m esiaci — 10. júla — pripom ínam e si Deň stavbárov. Spom ínam e si na našich stavbárov, pod ktorých rukami rastú dom y, školy , c e lé síd lis­ká. Vďaka ich usilovnej práci boli postavené m nohé továrne, v ktorých ľudia našli prácu. Veľa priestoru by si vyžiadalo všetky ich čo len vymenovať. Hyd- rocentrály, priehrady, mosty, tunely, e lektrárn e, cesty, železn ice, byty, rodinné dom y, nem ocnice, liečebné ústavy, školy všetkých typov . . . N esm iem e zabúdať aj na d ielo ich umu a rúk na úseku stavieb

Žatva na V ý ch od oslov en ske j nížine

f.'/'ssŕssss/sss'ý-úyc-

Úsmym pälročným plánom bo lo stanovené postav if vo v šet­kých form ách 482 000 nových bytov. V ro k o ch 1986—1987 ich bolo dokon čených 157 500 ( Z program ového vyhlásen ia vlády

ČSSR)

a ktorom hovorí Sväté písm o: „Zdvihnite oči a pozrite sa na polia , že sú už b ie le na žatvu!“ (Jn 4, 35). Tu prichádzajú naši poľnohospodári s novodobou tech ­nikou, aby zožali, čo nám Pán Boh požehnal. Je to m ilý pohľad na lány dozrievajúceho obilia, z ktorých onedlho bude nový ch lieb . Ale k o ľk o potu, námahy a p ráce bolo treba vynaložiť i v tom to roku, kým na náš stôl príde nový voňavý ch lieb . Pekne sa o tom vyjadril francúzsky spisovateľ Saint Exupery: „Chlieb je čosi viac než potrava — ch lieb sa pre nás stá l sym bolom veľkosti p ráce , pretože ho človek dorába v potu tváre.“

Preto v týchto dňoch naša pozornosť nech je ob­rátená k všetkým tým, ktorí v potu tváre, od rána do n eskorého večera , ba a j v noci s láskou pracujú na novom ch lebe , aby sm e ho m ali v hojnosti a m ohli ho tiež v pokoji a lá sk e a j zužitkovať.

„Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo na­zmar!“ Tieto citované slová z Jánovho evan jelia (6, 12) nám v tom to období iba pripom ínajú tento Boží dar — ch lieb , o ktorý denne v m odlitbách prosím e. Preto včasný a bezstratový zber úrody, to bude naša vď aka Bohu, za jeho dar a požehnanie i v tomto ro­ku. F. D.

^VVVWWVWVWWWWWVWVWWWWAJVW W VA

poznať spr á v n y Cas

„Hlásime presný čas!“ — Počúvame často v rozhlase. Prerušf sa hudba, preruší sa celý program, aby v správne] chvíli za­znelo časové znam enie. . . Je dôležité poznať správny čas; autobus ide presne, škola i práca začína presne. . .

Aj v biblii sa hovorf ô tom, ako je dôležité poznaf správne znamenie času, správnu hodinu, ktorá prišla, čo je pre nás dôležité. . .

PREČO SLZILI IKONY PRESVÄTEJ BOHORODIČKYV NAŠICH DIECÉZACH?

Čitateľ, ktorý prečíta udalosti slzenia ikon, iste si položí otázku, prečo tie ikony slzili, prečo práve t našej gr.-kat. epar- chii a farnostiach?

Aj keď Božie cesty sú nám nnznáme, ale vtedajšie histo­rické udalosti ukazujú na pričinu slzení. Aby sme poznali príčinn slzenf a plaču ikon presvätej Bohorodičky, musím s sa pozrieť na vtedajšie roky eparcbie, roky pred slzením, roky slzenia a po slzeniach. Dajú nám odpoveď. Najprv poukážeme na roky slzení ikon: v Klokočové roku 1670, — v Póči prvá slzenie roku 1696, — v Mikole roku 1699, — v Rafajovciach roku 1705, — v Póči druhé slzenie roku 1715, — v Pavlove roku 1717. Všetky tieto oblasti boli v uvedených rokoch a od nepamäti obývané gréckokatolíkmi, s gréckokatolíckymi chrámami.

Prvou príčinou slzenia ikon bolo tragické položenie našich veriacich. Celé 17. a počiatok 18. storočia boli v neustálych vojnách, bojoch, na územi našej eparchie. Boli to vojny ma­ďarských magnátov vedené proti Habsburgom, ktoré sa zvrhli na vojny náboženské — protestantov proti katolíkom. Cez územie mukačevskej eparchie prechádzali obe vojská, — ci­sárske i magnátske. Od obyvateľstva zaberali všetko. K tomu obe vojská boli slabo platené a vojaci si vynahradzovali plat lúpežami od obyvateľov. Okrem toho vojny a boje všetko ni­čili. Horeli dediny, chrámy, kláštory. Nastali neúrodné roky, kobylky, hlad, epidémie. Náš ľud hynul od hladu a násled­kom vojskom šírených chorôb a epidémii. Napríklad epidémia— mor roku 1679 — zničila celé oblasti, celé dediny. Tak vo veľkej užhorodskej farnosti ostalo len 6 rodín a všetci os­tatní zahynuli. Tento ťažký stav nášho národa k tomu netrval krátku dobu, ale celé stáročia. Náš ľud veľmi schudobnel. Ostrihomský arcibiskup Jura] Lippay roku 16S4 pisal do Rima: „Ľud, ktorý bol predtým bohatý, celkom schudobnel. A ešte horši je osud jeho kňazstva, ktoré nielenže musi pracovať na panskom, ale jq vystavené despotizmu zemepánov. Kňazov berú pracovať na panské často a j od Božieho oltára.“ A ten­to arcibiskup bol rodák zo zemplínskej župy, tu sa narodil, tu žil a dobre poznal položenie nášho kňazstva. Všetci báda­telia dQjin tých čias uvádzajú, že všetky vtedajšie úradné hlá­senia nazývajú Rusinov všeobecne chudobnými.

Druhou príčinou slzenia ikon bol plač nad osudom našej cirkvi. Osud našich biskupov bol tragický. Maďarskí magnáti— protestanti sa domáhali, aby náš biskup vyhlásil vernosť a oddanosť im, — v takom prípade našu cirkev ničili cisár­ske vojská. Ak biskup bol na strane cisárskych, všetko naše ničili a pálili maďarské kalvínske vojská. Takto sídlo muka­čevských biskupov viackrát bolo spálené, biskupi sa zachra­ňovali útekom.

Ďalej tu bolo ešte barbarské správanie sa k našim bisku­pom. Napríklad roku 1640 kapitán mukačevského zámku vošiel s vojskom do mukačevského kláštora na sviatok Narodenia Krista, násilne zobral od oltára biskupa Vasila Tarasoviča a viedol ho v putách zviazaného ulicami Mukačeva v biskup­skom rúchu, aby ho takto ponížil pred národom a. uvrhol ho do podzemnej väznice mukačevského hradu, kde ho držal dva roky. Rehoľníci z kláštora boli vyhnani, majetok kláštora zo­bratý. Sám cisár Leopold sa domáhal prepustenia biskupa z väzenia, ale ani to nepomohlo. Aleba dôkazom tragického položenia našej cirkvi poslúži a j list cisára Leopolda z 23. augusta 1682, v ktorom pisal:

..Šľachta a je j úradníci, Božích ľudí, zákonne ustanovených a vysvätených kňazov rusínskeho ľudu nielen nútia do práce ako sluhov, ako iných poddaných, ale ich i väznia a mučia, bijú a trestajú; a j iného sa dopúšťajú na cirkevných osobách, ba zaberajú od nich a j ich kostoly a majetok . .

V roku 1670, roku slzenia klokočovskej ikony, 2ofia Bátho- ryová vyhnala z kláštora biskupa Vološinského, rozohnala rehoľníkov a postavila protibiskupa.

Kňazi nášho obradu boli poddanými tak ako ostatní veriaci. Keď si maďarská šľachta takto dovoľovala zachádzať 3 naším kňazstvom, aké mohlo byť je j správanie sa voči prostému ľu­du? Jednali s nimi ako s otrokmi a nevolníkmi. Moc zemepá­na bola neobmedzená, namiesto spravodlivosti vládla násilie, namiesto zákona, zbraň. Napríklad v roku póčskeho slzenia ikony, ako o tom píše historik Bazilovič, „Jozet Dekametis bol biskupom rusínskeho národa,“ gréckokatolíckych kňazov magnáti urobili sluhami, väznili a verejne ich bili. Vtedy sám Dekamelis považoval za nebezpečné zotrvávať vo svojom síd­le v Mukačeve a presťahoval sa do Prešova, kde i zomrel. Je pochopiteľné, že ? takých okolnostiach naši biskupi nemali žiadnej možnosti došetrovať slzenie ikon.

Treťou príčinou slzenia ikon bolo nútenie našich veriacich zanechávať svoju vieru, svoj obrad. Z dejín vieme, že refor­mácia sa veľmi rozšírila na úkor katolíckej cirkvi. Veľa la­tinských biskupov a kňazov prešli k reformátom. Reformáciu prijala a j maďarská šľachta, ktorá podľa hesla „Cuius regio, eius religio — čia je moc, toho je a j náboženstvo“, nútila svo­jich poddaných, aby sa stali reľormátmi, luteránmi alebo kalvínmi. Protestantizmus, ked porazil katolíkov, celkom jed­noducho vyhlásil gréckokatolícke farnosti za protestantské, zaviazal veriacich, aby platili na kalvínskych predikátorov. Nad naším kňažstvom dozerali protestantskí superintendenti. Rehoľníkom našich kláštorov bolo zakázané slúžiť Službu Bo­žiu v našom obrade.

Reformácia ničila našich veriacich a j mravne. Rozvádzala manželstvá. Naši biskupi sa sťažovali u kráľov, avšak kráľ bol bezmocný.

Ako sa dozvedáme z dokumentov, za protestantov boli vy­hlásené i najvzdialenejšie rusínske horské farnosti. Náš his­torik dr. Vasil Hadžega písal: „Treba brať do úvahy a) to, že keď reformácia tak násilne sa správala voči štátnemu, vládnúcemu náboženstvu, ktorým bolo rímskokatolícke, vtedy položenie nášho náboženstva, ktoré nebolo štátne, ani vládnú- ce, ktoré nemalo veriacich magnátov, šľachtu, zemepánov, ani bohatých, ktoré nechránili štátne zákony, ktoré sa opieralo len o najnižšiu vrstvu národa, o poddaných, lebo je j veriaci, počnúc od biskupa až po najchudobnejšieho variaceho boli výlučne poddaní, — položenie tejto cirkvi mohlo byť len bez­nádejné, lebo ona nikdy od nikoho nemohla očakávať pomoc a obranu. Také beznádejné položenie bolo našich predkov a ich viery.“

Práve slzenie ikon presvätej Bohorodičky v Klokočové, PňSi a inde vlialo do duše našich veriacich a kňazstva ducha sily: chrániť vieru svojich predkov. Náš ľud videl, že jeho viera je vierou a j presvätej Bohorodičky, lebo ona plače nad utr­pením našej cirkvi. Tak sa náš ľud postavil na obranu svojej cirkvi i viery.

Dejiny svedčia, že naši veriaci po celé roky schovávali svo­jich kňazov v horách preodetých za pastierov. Tam k nim nosili krstiť svoje deti, tam sa chodili sobášiť. Protestantiz­mus mohol považovať našich veriacich za protestantov, holo to však len na papieri. Náš ľud z čašami z dreva, skla alebo cínu, kňazským rúchom z domáceho plátna, ľud, ktorý pri Službe Božej užíval ovsený chlieb, ktorý cirkevné knihy a evanjelium mal len písané rukou, — ten ľud sa postavil na obranu svojej, viery, svojho obradu, svojej cirkvi. Ostal verný svojej cirkvi a viere. A protestanti v našich chrámoch, ktoré obsadili, nemilosrdne ničili oltáre, ikonostasy, povyhadzovali pozostatky svätýfh, kríže, roztrhávali zástavy, prebodávali iko­ny, ničili cirkevné knihy, všetko ničili po vandalsky. A naši veriaci, poddaní, nevoľníci, postavili sa na odpor. Bol to boj

(Pokračovanie na 6 ..str.)

--------------;----------------------------------- .------------------------ ¡J

ivetlá Východu

SVÄTÝ V L A D I M Í R VEĽKÝ, APOŠTOLOM ROVNÝ

Vladimír Velký, kyjevské knieža, je vo východnej cirkvi nazývaný apoštolom rovný. Prv však, než sa pozrieme na jeho život, pozrime sa najprv, 60 pred­chádzalo pokrsteniu Kyjevskej.. Rusi.

Rozprávanie o apoštolovi Andrejovi hovorí, že ší­ril Kristovu vieru v Skýtsku, to znamená, na území nad soverným pobrežím Čierneho mora, ktoré od­pradávna malo slovanské obyvateľstvo. Toto roz­právanie sa dostalo i do dávnej staroruskej kroniky z r. 1377 o počiatkoch kresťanstva na Kyjevskej Rusi.

Prvý cirkevný historik biskup Eusébius Cézarej- ský, ktorý žil v 4. storočí, píše vo svojich Dejinách cirkvi, že apoštol Andrej prišiel až do Skýtska. Te­da podanie, že apoštol Andrej šíril kresťanstvo v Skýtsku, siaha do najdávnejších čias, možno i apo­štolských čias a v 4. storočí toto podanie bolo za­písané. K tejto historickej správe spomenutý letopis dodáva toto: „Stalo sa, že sv. Andrej prišiel na jed­no miesto a chcel tam prenocovať pod horami na brehu. Ráno vstal a hovorí svojim žiakom: „Vidíte tieto hory? Na týchto horách zasvieti Božia milosť; tu povstane veľké mesto s mnohými chrámami.“ A sv. Andrej vyšiel na tieto hory, požehnal ich, po­stavil kríž, pomodlil a zišiel íiolfi — a tu neskoršie povstalo mesto Kyjev“. Ťažko povedať, ako daleko došiel sv. Andrej, avšak v každom prípade na sta­roruskej zemi bol, tu kázal evanjelium a mal svojich učeníkov.

Keď sa začalo šíriť kresťanstvo ešte v apoštol­ských časoch, šírilo' sa aj na severnom brehu Čier­neho mora. Z dejín vieme, že v čase prenasledovania kresťanov v 1. storočí, boli kresťania posielaní do vyhnanstva na Krym. Roku 860 apoštol Konštantín -Cyril tam hľadal a našiel ostatky sv. Klementa. Tam našiel evanjelium a žaltár písaný ruským píá- mom. Za čias kniežaťa Igora (913—945) v Kyjeve už bol kresťanský chrám sv. Eliáša. Oľga, manželka tohto kniežaťa po smrti svojho muža sa stala kres­ťankou.

Kňažná Oľga bola pokrstená v rokoch 955—957 a mala svojho kňaza Gregora. Zomrela r. 969 a je j posledná vôľa bola, aby mala kresťanský pohreb. Po smrti ju začali uctievať ako svätú. Jej sviatok je ustanovený na 11. júla.

Po smrti Oľgy vládol jej syn Svjatoslav a po ňom vnuk Oľgy Vladimír, ktorý dal pokrstiť Kyjevskú Rus. Pozrime sa na jeho život.

Svjatoslav, ešte ako pohan, mal troch synov: Ja­ropolka a Olega od zákonitej manželky a Vladimíra od Maluše. Maluša bola z významného rodu. Roku 969 knieža Svjatoslav odišiel s vojskom na Balkán a počas svojej neprítomnosti za regenta určil svoj­ho syna Jaropolka. Druhý syn bol kniežaťom v Ov- ruči a tretí, Vladimír, bol kniežaťom v Novgorode.V tomto ťažení Svjatoslav zahynul. Bojarom sa vte­dy podarilo vniesť nepriateľstvo medzi Jaropolka

a Olega a v boji Oleg zahynul. Vladimír tiahol na Kyjev. V boji zahynul Jaropoik a Vladimír sa stal kniežaťom v Kyjeve. Vtedy Vladimír bol ešte poha­nom. Životopisci popisujú Vladimíra ako pohana, ktorý mal viac žien a ktorý postavil aj chrám po­hanskému bohu Perúnovi. Dejepisci však pozname­návajú, že letopisci zveličovali pohanstvo Vladimí­ra, aby tým viac mohli potom vyzdvihnúť jeho kres­ťanstvo.

Vladimír ako knieža Kyjevskej Rusi pochopil vý­znam kresťanstva. Pochopil, že prijatím kresťanstva postaví svoju krajinu na úroveň ostatných európ­skych štátov. Avšak aj tu postupoval veľmi diploma­ticky. Najprv sa dal sám pokrstiť. Niet hodnover­ných dôkazov, kto ho pokrstil. Pokrstili ho kňazi, ktorí bol vtedy v Kyjevskej Rusi. V dejinách je rok 987 zapísaný ako rok jeho krstu.

Tu treba poznamenať, že v letopise je zapísaná legenda, ktorá hovorí, že Vladimír pred prijatím kresťanstva poslal svojich poslov do rôznych kra­jín, aby sa pozreli na ich bohoslužby a vieru. Podľa toho prišli k nemu rímski i byzantskí misionári, po­tom mohamedáni i židia. Všetci mu radili prijať ich vieru. Avšak on si vybral byzantský obrad kresťan­stva. Toto všetko je len legenda. Kresťanstvo však Vladimír mal možnosť poznať už v Kyjeve, ved jeho babička Oľga bola kresťankou. Kresťanstvo poznal sám zo svojich vojenských výprav a k prijatiu kres­ťanstva ho viedlo štátnické presvedčenie o potrebe pokrstenia svojho ľudu a tak ho postaviť na úroveň

Sv. Oľga a sv. Vladimír V eľký — d ie lo akad . m aliara M ikulášaK lim čúka

iných európskych krajín. Možno pripustiť, že mal aj osobné presvedčenie o tom, že kresťanstvo prinesie dobro jemu i jeho ludu. To vidieť aj z toho, že hnedí po pokrstení prikázal zničiť pohanské modly a po­krstiť svoj ľud na mieste, ktoré sa dodnes v Kyjeve nazýva Kreščatik.

Keď Vladimír dal pokrstiť Kyjevskú Rus, stal sa apoštolom kresťanstva. V Kyjeve začal budovať velký chrám, ktorý bol ukončený r. 996. Bol to chrám Uspenia presv. Bohorodičky. Na jeho údržbu vyčlenil desiatu časť svojich dôchodkov. Tak sa za­čala výstavba kresťanských chrámov po celej Kyjev­skej Rusi. „Celú ruskú zem a 'všetky mestá ozdobil svätými chrámami“ — píše letopisec.

Kresťanská viera však od základov zmenila i osobný život Vladimíra. Oženil sa so sestrou by­zantského cisára a žil kresťanským životom. Leto­pisec Jakub o ňom píše: „Blažený Vladimír miloval Boha celým svojím srdcom a celou dušou a jeho prikázania nadovšetko zachovával.“ jeho kresťan­stvo sa najviac prejavovalo v láske k blížnym. Vte­dajší metropolita Ilarion o ňom napísal, že rozdával milodary, odieval nemajetných, kŕmil hladných, pomáhal chorým, vykupoval zadlžených, oslobodzo­val otrokov. Mních Jakub, súčasník, o ňom napísal: „Nie som schopný opísať všetky jeho dobré skut­ky. Robil ich v celom meste, a nielen v Kyjeve, ale po celej krajine.“ Letopisec o ňom napísal, že po­zýval chudobných a biednych na svoj dvor a brať si, čo potrebovali. A tým, čo pre slabosť alebo sta­robu prísť nemohli, dai rozvážať denne na vozoch chlieb, mäso, ryby, ovocie a med. Tu treba dodať, že zakladal školy, aby mal osvietených ľudí.

Vladimír zomrel náhle 15. júla 1015 ako 55-ročný. Pochovali ho v chráme Uspenia vedľa hrobu jeho manželky Anny, byzantskej cisárovnej, ktorá zom­rela r. 1011. Sarkofág, v ktorom bol pochovaný, od r. 1240, keď Tatári-Mongoli zničili Kyjev, stál stá­ročia pod ruinami chrámu až do r. 1635. Od toho času ostatky sv. Vladimíra sú v Sofijskom chráme v Kyjeve, časť v Uspenskom chráme Pečerskej laury v Kyjeve a časť v Moskve.

Pre jeho dobrotu ľud začal nazývať Vladimíra svä­tým ešte pred formálnou kanonizáciou. V Ipatskom letopise prvýkrát nazvali Vladimíra svätým r. 1274

J Ľ * 1 \ m. iLk-M.Akad. m aliar M ikuláš Klim Sák: Oslaimjmp jednými ústami

a jedným srdcom . . .

a r. 1311 bol v Kyjeve postavený chrám na česť sv. Vladimíra Veľkého. Cirkev ho nazvala apoštolom rovným. Jeho pamiatka sa vo východnom obrade oslavuje 15 júla. Rímska cirkev uznala Vladimíra za svätého a apoštolom rovného za pontifikátu pá­peža Urbana VIII. r. 1634.

o. S. Papp

(Dokončenie zo 4. str.)o existenciu. Ostane vinra a cirkev, ostane národ. Sami pro­testanti zapísali vo svojej histórii, že v rusínskych dedinách protestantská viera sa zakoreniť nemohla. Píšu, že Rusínov zachránil práve ich obrad a my dodávame, že v boji za vieru ich posilňovalo vedomie, že presv. Bohorodička bola na ich strane a toto sa prejavilo vo všetkých častiach veľkej muka­čevskej eparchie.

Avšnk bola i štvrtá príčina slzenia našich ikon. Reformácia vyvolala protireformáciu, ktorú niektorí nazývajú rekatolizá- ciou. Obe strany protestantská i katolícka, akoby pod politic­kým plášťom, bojovali proti sebe so zbraňou v rukách. Vraž­dili kalvíni (medzi zavraždeným katolíckym kňazstvom boli traja košickí mučeníci), vraždili a j katolíci (Prešovské jatky). Obe tieto strany nemilosrdne ničili naše chrámy a kláštory. Konečne zvíťazili katolíci a títo si celkom podriadili našu cir- kov. Hoci naši predkovia sa zachraňovali prijatím únie,, ani toto nepomohlo. Ešte viac ako sto rokov po prijatí únie naši

kňazi boli poddanými, egerskí latinskí biskupi u našich bisku­pov neuznávali titul biskupa, titulovali ich plebanmi, našich biskupov považovali len za svojich obradových vikárov, zaka­zovali im stavať alebo obnovovať naše chrámy na dedinách, vysviacať nových kňazov, otvárať farnosti. Naši biskupi a kňaz- stvo sa ohradzovali. „Rekatulizujte protestantov, luteránov, kalvínov, sektárov a židov a nie gréckokatolíkov.“ Napriek tomu náš biskup Andrej Bačinský (+1809) su žiaľom musel písomne poznamenať: „jesuitae raagis solliciti de convertendis Ruthenis, quam reformatic dant ansam multis malis — Jezuiti sa snažili nie protestantov, ale radšej Rusinov prevádzať na latinský obrad, čím zapríčinili vefa zla.“ A tak to bolo v prie­behu stáročí.

Všetko horeuvedené bolo v rokoch slzení našich ikon. Toto všetko bolo príčinou slzení ikon presvätej Bohorodičky. A tie slzenia boli jediným pomocníkom a posilnením našich pred­kov v boji za svoju vieru a cirkev.

o. Štefan P a p p

MÁRIA, ORODOVNICA, PRI SVOJOM NANEBOVZATÍ NÄS NEOPÚŠŤAJÚCA . . .

(Mariánsky rok)

Panna Mária po svojej smr­ti bcla vzatá do neba. Tak ve­ríme a vyznávame. Je to uče­nie cirkvi, ktoré vyjadrila v Apoštolskej konštitúcii Munifi- centissimus Deus z dňa 1. nov. 1950. Touto konštitúciou bolo vyhlásené nanebovzatie Panny Márie za článok viery. Z nej ci­

tujeme: „ . . . vyhlasujeme, ustanovujeme a definu­jeme ako Bohom zjavenú pravdu viery, že Nepo­škvrnená Bohorodička a vždy Panna Mária, po skon­čení svojho pozemského života, bola vzatá s telom a s dušou do nebeskej slávy.“

Teda až „našej dobe bola dožičená sláva a radosť počuť vyhlásenie tejto dogmy. Jeden z nás, náš brat, je Boh. Obidvaja, spojení dušou i telom, sa na nás pozerajú, milujú nás a očakávajú vo večnej rados­ti“ (Michal Quoist).

Treba pripomenúť, že toto učenie nie je nové, ale bolo len vyhlásené za dogmu to, čo cirkev verila od najstarších čias. Potvrdzujú nám to bohoslužobné texty, ktoré nás učia, že usnutím Panny Márie a jej nanebovzatím, sme získali v nebi veľkú orodovnica. Básnik Michal Quoist to vyjadril takto: „A urobil som to aj pre svojich bratov, ľudí / aby aj oni mali v nebi Matku. / Opravdivú, človeka ako oni, / s te­lom, dušou. / Moju Matku. / Kiež by ľudia chápali nesmiernu krásu tohto tajomstva.“

My tak veríme a vyznávame. Svätý koncil o nej preto hovorí: „A toto materstvo Márie v poriadka trvá neprestajne odvtedy, čo dala pri zvestovaní svoj verný súhlas, v ktorom neochvejne zotrvala pod krížom, až kým sa nezavŕši večná spása všetkých vyvolených. Lebo ani po svojom nanebovzatí nepre­stala v tomto spasiteľnom poslaní, ale svojím mnoho­násobným orodovaním aj nadalej nám získavä dar večného spasenia. S materinskou láskou sa staráo bratov svojho Syna, čo ešte putujú a nachádzajú sa v rozličných nebezpečenstvách a úzkostiach, do­kiaľ sa nedostanú do blaženej v lasti. . . “ (Lum. gen., 62).

Tá, ktorá človeka tak vrúcne milovala v čase svoj­ho pozemského života, skláňa sa rovnako aj dnos k našim biedam a úzkostiam a my v nej hľadáme vodkyňu. silu i útechu v každodenných strastiach.

Paul Rittinger namaľoval obraz, ktorý predstavuje tmavú noc. Na morskom brehu v diaľke sa oddeľuje od tmy postava ženy. Okolo nej záblesk ľahkého úsvitu. Jej pohľad sa upiera do výšky, k nebu. Že­na, mladá matka, si zviera na hrudi dieťa. Tmavé tiene sa vzpínajú k nej ako ruky: v nich sa vzpína k prisľúbenej Žene a k jej Synovi ľudstvo. Pred na­mi stojí Matka lepšieho sveta.

Panna Mária, Božia Matka, bola v cirkvi uctie­vaná od najstarších čias ako Pomocníčka vo všet­kých potrebách. Už apoštoli si ju uctievali ako mat­ku ukrižovaného a vzkrieseného Spasiteľa i ako prí- mluvkyňu mladej cirkvi. A tak je to dodnes.

Jedného dňa sv. Don Bosko kázal o Panne Márii. Zrazu prestal hovoriť a pýtal sa prítomných, kto by mu vedel povedať, kto je Panna Mária. Po dlhom

tichu dostal odpovedí, že Panna Mária je Božia Mat­ka, Kráľovná neba a zeme, útočište hriešnikov . . . Ale svätec ešte trval na tom, čím je ešte. Keď ni­kto už nič nepovedal, sv. Don Bosko dodal, že Panna Mária je nielen Božia Matka, ale aj naša.

Iste je to dobrý a hrejivý pocit pre nás kresťanov, že v nebi máme takú dobrú Matku, ktorá nás svo­jím orodovaním privádza k svojmu Synovi a nášmu Bohu. Preto k nej v našich modlitbách voláme:

„Mária, Orodovnica, pri svojom nanebovzatí nás neopúšťajúca, raduj sa a spas v teba dúfajúcich“ (Moleben k presv. Bohorodičke).

o. F. Dancák

Ruiny bývalého k rásn obrod skéh o m onastiera (S n ím ka : o. Jo z e f Č verčko)

JOSEF MARIA MANA

SVÄTÝ CYRIL

Ty j i lo s o fe fi lo s o jä , písm o nové jsi nám utvoril, bychom sväté kn ihy zas trochu čisti m ohli. Tíms nás potéšil!

SV ATT METODÉJ

S bratrem svým Cyrilem to lilťs pro nás tu u nás vytrpél!V e lké d íky Bohu abys vzdávat vždy s nám i smôl!

(Ze zbírky Cyrilometodéjské Valašsko]

T ebe, M atka v še tký ch k resían ov , zveru jem e zvláštnym spôso­bom tie národy, k to ré v tom to M ariánskom roku sláv ia š ieste sto roč ie a t is íc ro č ie p rijatia evan jelia . Ich dejiny sú pozna­čen é h lbokou úctou k tebe. O bráí k ntm svoje m ilosrdné očt a daj silu všetkým , č o trp ia (Z modlitby Svätého Otca Jána

Pavla II. na Mariánsky rok)

Panna Mária — Matka Spasiteľa — BohorodičkaMariánsky rok

PREČISTÁ PANNA MÄRIA V DEJINÁCH A ŽIVOTE NAŠICH DIECÉZ

Ďalšie významné ikony presv. Bohorodičky v na­šej eparcliii.

Je potrebné, aby naši veriaci poznali naše naj­významnejšie ikony presv. Bohorodičky a vedelio nich aspoň to najhlavnejšie. Tu na prvom mieste treba uviesť krásnobrodskú ikonu.

Dejiny krásnobrodskej ikony sú spojené s počiat­kom krásnobrodského monastiera, počiatky ktorého bádatelia vidia v 14. storočí a ktorý bol v prvej sve­tovej vojne roku 1914 zruinovaný. Roku 1752 tento monastier navštívil mukačevský biskup Michal Ma­nuel Olšavský (1745—1767), ktorý vo svojom vizi- tačnom protokole zapísal slová starých obyvateľov:

„Na základe tradície krásnobrodský monastier je zo 14. storočia. Tu neznámy slepý žoibrák sa vyliečil vodou zo studničky, namaľoval ikonu Bohorodičky a pre túto ikonu vystaval kaplnku. Neskôr bol tam postavený monastier.“

Toto podáva aj maďarská monografia Zemplín­skej župy. Viac údajov o tejtoMkone nemáme. Mož­no, že nejaké bližšie údaje o ikone boli v monastie- ri, avšak monastier v priebehu dejín viackrát bol spálený a v ňom zhoreli aj dokumenty. O krásno­brodskej ikone ešte treba povedať, že ikona stála nie v chráme krásnobrodského monastiera, ale

K rásnobrodská ikon a prešu, tiohorod ičky — y chrám e (sn ím ka : o. J. C verčko j

K rásnobrodská ikon a v kap ln k e — v plášti

v kaplnke pri chráme. Na ikone vidieť len tvár a ru­ky Panny Márie, pretože ostatné časti ikony sú za­kryté strieborným plášťom. Táto ikona je známa pod názvom „Krásnobrodská Bohorodička“. Uverejňuje­me fotografiu ikony bez strieborného plášťa, ako bola namaľovaná, a tiež tak, ako sa teraz nachádza v kaplnke Krásneho Brodu.

O rafajovskej ikone taktiež veľa nevieme. Do týchto čias ako jediný prameň nám slúži znovu len vizitačný protokol už spomenutého biskupa Micha­la Manuela Olšavského, ktorý roku 1752 Rafajovce navštívil. Vo svojom protokole biskup zapísal:

,,V Rafajovciach je drevený kostol, krásny, veľký, v dobrom stave, postavený v roku 1701, krásny zvon­ku i zvnútra. Všetky ikony sú krásne. Oltár je veľ­ký, krásny čisto zakrytý obrusmi. Bohostánok s krásnou ikonou — drevený. Antimins biskupa Bi~ zanciho. Čaše sú dve, jedna je z medi pozlátená, druhá z cínu, dávna. Iliton čistý. Majú všetky boho­služobné knihy. Žertveník je dobrý, krásny. Zvony dva. Je tu zázračná ikona, ktorá slzila roku 1705, čo je dokázané v došetrení vedenom biskupmi, ale protokoly šetrenia sa nezachovali (vo farnosti), zato na slávu zázraku na sviatok Narodenia prečis­

tej Panny Márie sú odpusty-púte. Dôstojné je pa­mätať, že všetky deti presne vedeli potrebné k spá­se.“

Biskup Michal Manuel Qlšavský roku 1752 zazna­menal vo vizitačnom protokole, že v Rafajovciach Je zázračná ikona, avšak nedal bližšie objasnenie a podrobnejšie údaje*. Pravdepodobne preto, že kňaz- stvo a veriaci o ikone vedeli. V týchto dňoch sa nám podarilo nájsť o tejto zázračnej ikone tieto údaje:

Okolo roku 1600 v Rafajovciach zhorel drevený chrám, ktorý tam stál od nepamäti. Pri požiari, v ktorom zhorel drevený chrám, zázračným spôso­bom nezhorela len ikona presv. Bohorodičky. Keď­že Rafajovčania už chrám nemali, ikonu odniesli do chrámu susednej dediny Girovce. Avšak ikona sa zázračným spôsobom vrátila do Rafajoviec. Veriaci si mysleli, že ikonu ktosi preniesol. Preto ikonu znovu odniesli do Giroviec. Teraz dávali pozor, avšak ikona sa znovu objavila v Rafajovciach. Približne 4-krát odnášali ikonu do Giroviec, ale ikona sa vždy vrátila do Rafajoviec. Vtedy Rafajovčania po­stavili v Rafajovciach kaplnku, do ktorej umiestnili ikonu. Keď neskoršie postavili chrám, ikonu pre­niesli do chrámu.

Ikona aj teraz ozdobuje hlavný oltár v chráme. Apoštolská stolica udelila rafajovskému chrámu plnomocné odpustky a na odpust do Rafajoviec pri­chádzali veriaci z ďalekého okolia.. Po Službe Bo­žej veriaci išli v procesii k neďalekej studni, v kto­rej svätili vodu. Rozpráva sa, že niekoľko ľudi tam bolo uzdravených.

To je všetko, čo doposiaľ vieme o rafajovskej iiko- ne. Teda aj táto ikona slzila roku 1705, a keď zobe­rieme poradie podľa rokov, rafajovská ikona bola v poradí štvrtá, ktorá v našej eparchii slzila. Rok 1705 íe rokom povstania Františka Ŕákocziho II., ktoré

■ ¡■ ¡ I.

ik o n a presv. B ohorod ičky v R afajovciach

povstanie zničilo a ožobráčilo našu eparchiu a ve- racich, prinieslo' tragédiu pre náš národ. — Proto­kol tiež poznamenáva, že na odpusty prichádzalo do Rafajoviec veľa veriacich, ktorí sa svojimi dar­mi tiež pričinili o údržbu chrámu v dobrom stave, čo vidieť napríklad i z toho, že tu už namiesto pre­došlej čaše z cínu mali čašu medenú, pozlátenú. Veľmi radostné je konštatovanie biskupa Oíšavské- ho, že všetky deti farnosti v Rafajovciach presne vedeli všetky kresťanské pravdy potrebné k spáse. Avšak je to dôkaz aj toho, že biskup Olšavský pri svojich vizitáciách stretával sa aj s deťmi, rozprával s nimi a skúšal ich, čo vedia z náboženstva. A že deti všetko vedeli, je dôkazom toho, že v našej epar­chii, hoci chudobnej, už vtedy boli akési počiatočné národné školy. — Čo sa týka protokolov šetrenia zázraku v Rafajovciach, tie pravdepodobne sú v ar­chíve Egerského biskupstva, ktorý dosial nie je pre bádateľov prístupný.

Uverejňujeme fotografiu rafajovskej Ikony a ra- fajovského' chrámu.

Ľutinská ikona Nanebovzatia presvätej Bohorodič- »ky sa nachádza na odpustovej hore v kaplnke. Do­siaľ sa nám nepodarilo nájsť údaje o maliarovi tejto ikony, ani údaje o ikone. Budeme o nej písať v budúcom čísle.

Štefan P a p p

Gr.-kat. chrám v R afa jovciach (S n ím ka: o. jo z e f C verčko)

V našom živote je najlepšie využitá hodina, v ktorej Ježiša najviac milujeme.

Charles de Foucauld

9

Akí "sme my kresťaniaSme kresťania, lebo vyznávame Kristovu náuku,

patrime do Kristovej cirkvi. Ona nám dáva odpove­de na všetky záhady pozemského i posmrtného ži­vota. Hlásime sa k náboženstvu, ktoré má lieky i útechu na duševné bolesti. Sme kresťania s jas­nou perspektívou do budúcnosti. Sme kresfania — Božie dietky — zrodené vo veľkej láske na Kalvárii. Svätým krstom sme boli zaradení do tajomného Kristovho Tela. Stali sme sa Kristovými údmi, aby Kristus mohol v nás žiť a všetkým robiť dobre. Má­me byť pohyblivým a daronosným údom v jeho ži­vom tajomnom Tele!

Avšak byť kresťanom znamená to isté chcieť a to isté nechcieť, čo chce a čo nechce Kristus. A Kris­tus nás volá k činnému kresťanstvu každého, a to velmi zrozumiteľne a niekedy i naliehavo. Každý z nás odpovedá na toto Kristovo volanie rôzne.

Jedni sú kresťania, aby nenarušovali rodinnú tra­díciu a rodinný súlad. Modlia sa, spievajú, aj kázeň si vypočujú. Kľakajú, vstávajú, ako druhí, aby na seba upozornili. Tradične v tradičnom čase chodia aj ku sviatostiam. Kresťanstvo trpezlivo znášajú ako rodinnú pamiatku po predkoch. Takýmto spô­sobom odpovedajú na Božie volanie do kresťanské­ho života.

Kresťania druhej kategórie znášajú pre svoje kresťanstvo aj príležitostné obete a nepríjemnosti života. Títo majú svoje presvedčenie i svojich od­porcov. Veľmi radi citujú Sväté písmo: „Blahosla­vení prenasledovaní. . . “, pritom však obchádzajú vypočítavo Kristovo podobenstvo, že čokoľvek sme urobili jednému z najmenších, že sme Kristovi

urobili. Utierajú si viac oči ako čelo, zabúdajú na zlaté pravidlo z evanjelia: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákoni Proroci“ (Mt 7, 12).i Kresťania tretej kategórie pre svoje kresťanstvo prinášajú nielen obete, ale aj činne pracujú. Ak sú požiadaní, ochotne svoje odložia a idú pomáhať. Pritom poznajú svoje občianske i náboženské po­vinnosti. V práci sú príkladom ostatným a po práci sa vedia nezištne oddať kresťanskej činnosti. Súc verní krstnému sľubu, vedia trpieť, pracovať a žiť!

My, kresťania, patríme do všetkých týchto kate­górií, avšak podľa Božieho volania mali by sme patriť len do tej poslednej kategórie. Sme kresťa­nia, t. j. druhý Kristus,. Sme Kristovou ilustráciou, jeno živým obrazom. Preto krivdíme Kristovi, keď svojím životom ho predstavujeme ako ustarosteného0 tento život, ako bezradného v danej situácii a zabúdame na jeho vyhlásenie: „Čo sa bojíte, vy ma­loverní?!“ (Mt 8, 26).

Pamätajme si, že každý z nás píše svojím slovom1 činom Kristov životopis a ľudia ho čítajú, niekedy aj s veľkým záujmom.

Každý z nás je ešte nedokončená Kristova kniha. Napíšme a dopíšme ju čo najlepšie, čo najdokona­lejšie, aby náš odchod z tohto údolia slz boí pozna­čený veľkou láskou k Bohu. Veď svätá Terézia z Li- sieux povedala, že na konci svojho života budeme súdení podľa našej lásky.

Aký Kristov životopis napíšeme, aká bude naša intenzita lásky ku Kristovi, taká bude aj naša več­nosť.

Panna Mária, naša Matka, pomôž nám, aby náš zrak bol stále upretý k výšinám!

o. Mikuláš M a r i á n s k y

OTi>oc>o>>DO««DWtt*ff^o<io<Mxx>oooľ»ococir>nooor>ooonr)rnŤmrmrtirrTr*,r"‘“ 1 ” rraw rjyw

Sv. V lad im ír a p okŕtení Rusi(P okračov an ie z min. č ís la )

Doba, která následovala bez­prostredné po osobním pŕijetí k f tu kyjevským knížetem, byla príliš rušná a príliš bohatá na události, aby bylo možno ihned pŕistoupit k všeobecnému pokrte- ní Kyjevanô a postupné i obyva- telstva ostatních stŕedisek ruské ríše. Po smlouvä s Ŕeky obrátila se totiž pozornosť Vladimírova k událostem v byzantské ríši. Tam byla situace čím dál horší. Pov­stalci stáli již na samém brehu Bosporu u Chrysopole (Skutari) a ovládali témeŕ celou Malou Asii. Bylo treba ryohlé pomoci. Vladi­mír podie smlouvy poslal co nej- dfíve šest tisíc varjažských bo- jovníkú do Byzance.

Očastnil se této výpravy kníže osobné či poslal v čele pomoc­ných oddílú nékterého svého ve- litele? Na tuto otázku nemôžeme

ZAVEDENÍ KŔESŤANSTVÍ NA RUSI

odpovédét s naprostou jistotou. Prameny mluví spíše ve prospéch osobní účasti. Mnich Jakub pra­ví: „Na druhý rok po kŕtu šel (Vladimír) k prahťim“, to zna­mená, že táhl k prahčtm dnéper- sikým a odtud, jak se rozumélo samo sebou, dále do Byzance. ftecké prameny praví, že Kusové zasáhli do boje, když se stal Vla­dimír švagrem cisárovým po sftat ku s jeho sestrou Annou. Také arabští spisovatelé líčí situaci tak, že Vladimír dostal Annu za manželku a proto bojoval proti povstaScúm. Avšak hlsftorikové vétšinou popírají prímou Vladimí­rovou účast na této výpravé. Sňa- tek byl prý uzavŕen za neprítom­nosti Anny či spíše to bylo vlast­né zasnoubení, spojené s pode- psaním smlouvy, a vlastní sva- tební obrad se konal až v Korsu-

ni po príchodu nevésty. Pokuíd se mluví v pramenech o činech Vla­dimírových, jsou prý tím mínény č'ny vojska nebo jejioh veliiíele, které jsou pŕipisovány /knížeti. Je ovšem pravda, že prameny se ne­zabývaj! podrobné vývojem vzta- hň mezi cisári a rusäcým kníže­tem a o sňatku se zmiňují jen mi- mochodem jako o podmínce a dô­vodu ruské pomoci. Je také mož­né, že líčí tyto události jen podie výsledného dojmu, Jak se jim je- vily ex post, a že nemínili podiat presnou následnosť jednotlivých dejú, která jim snad ani nebyla dostatečné známa. Na druhé stra- né však sotva by vznikly tyto po­chybnosti o osobní účasti Vladi- mírové na pomocné výpravé, kdy- by nebylo zfaJšiavané letopisné legendy, která klade kŕest i sňa- tek Vladimír ňv až do Korsuné.

Množí nedo vedou se d osud opros- ť t od legendárních smyšlenek le-

■ topisu, které se tak vžily, že i po svém vyvrácení uplatňuj! vliv na védecké myslení.

Prirozenejší je, když bereme zprávy prameňu doslovne. Podie toho Vladimír sám se vydal do Carihradu a dosáhl toho, že sňa- tek s Annou se konal ješte pred bojem. Nespoléhal na to, že mu ftekové sami pŕivedou jeho ne- véstu do Kyjeva po vítézném bo­ji. Trval na tom, aby císaŕové splnili podmínku ješté pred za- početím boje. Potom teprve vylo­dil své vojsko v Bithynii a zne- nadání pfepadl nepŕátelskou po­sádku, táboŕící v Chrysopoli pod. vedením Kalogyra Delfíny. Sou- časné zaútočilo z more cíšaŕské loďstvo a metalo ŕecký oheň na tábor povstalcu. Tito se pokúsili postavil na odpor, ale byli pora- ženi, zčásti pobiti, zčásti zatlače­ní k mori. Kalogyr Delfinas i s vétšinou dustojníkň byl zajat. Ci­sár Basil je dal nabodncut na kfil, obesit nebo ukrižoval

Tím ještä nebylo dosaženo ¡ko­nečného vítézství. Bardas Fokas se zdržoval tehdy se svým voj- skem u Niceje a chystal se k dal- šímu boji. Aby spojil roztroušené posádky svého vojska, táhl od Niceje až k Hellespontu a tam pred Abydem se spojil se svým podvelitelem Lvem Melissenem. Chtél dobýt Abydu, uzavrít Hel­lespont a tak zamezit dovoz do Carihradu. Avšak Abydos se úporné bránil, takže Basil nabyi dost času k pŕípravé nového úto­ku. Rozdelil své vojsko na dvé části. První část vedl jeho bratr Konstantin VIII. a druhé části velel Basil sám. Hlavní silu jeho vojska tvorili Vladimírovi Varja- gové, Vylodili se u Lampsaku a rozložili se proti táboru Bardo­vu. Nekolik dní stála vojska proti sobé. Když se cítil Basil dosti pŕipraven, náhle pfepadl Bardo­vo vojsko v noci z 12. na 13. dub- na 989. Zároveň se podarilo od- dílu Konštantínovu zapálit nepŕá- telské lodi, které ihned vzplanu- ly ohromným plamenem. Nastal úžasný zmatek a povstalci se dá­vali na útek. Jenom s vypätím všech sil se podarilo Bardovi za­staviť utíkající a jakž takž obno- vit pofádek ve vojsku. Tu s,a Bar­das sám se svou gruzínskou gar­dou vrhl na Basila, ale tu rázem nastal úplný obrat, h u " ; s ra- nén mŕtvici padl mrtev k zemi.

Zpráva o tom se ihned roznesla po celém vojsku vzbouŕencú a ti se dali na úték. Mnoho jich bylo na útéku pobito a velká část voj­ska byli zajata. Vítézství bylo úplné.

Císaŕové byzantští se cítili již úplné bezpeční a proto jako by zapomnéli na smlouvu s ruským knížetem. Nejevili ochoty vypra- vit svou sestru Annu do Kyjeva. Vladimír se rozhodí, že je k tomu donúti násilím. Na Carihrad si netroufal, ale napadl Korsuň, hlavní ŕecké obchodní stredisko na Krymu. Dobyl je zradou jaké- hosi Korsuňana Anastáze. To by- la téžká rána pro císaŕe, zvlášté když byla spojená také s ďalšími ranami. V téže' dobé zaútočili ta­ké Bulhari (snad na popud Vla- dimírúv), dobyli Verrie a tak váž- né ohrozili Soluň. V Malé Asii pak vznikla nová vzpoura, nemé- né nebezpečná než první. Vdova po Bardu Fokovi propustila na svobodu Bardu Skiera, jehož Fo­kas dal zrádné uvéznit. Skleros ihned po propušténí začal orga- nizovat zbytky povstalcu a své staré pŕivržence a v drobné vál- ce pňsobil veliké škody císarúm, aniž se pouštél do vätších bitev. Za >téchto okolností bylo dobytí Korsuné pro Carihrad dvojnásob téžké a Vladimír toho dovedl ta­ké náležité využít. Hrozil patmô císaŕflm, že potáhne pŕímo na Ca­rihrad, nedostane-li svou man­želku. Císaŕové tedy zvolili menší zlo. a donútili svou sestru, která

Akad. m aliar M ikuláš K lim čák : Jaroslav Múdry buduje chrám

sv. S o fie v K yjeve r. 1037

jen s velikým cdporem se podro­bila jejich vúli a vydala se na cestu do Korsuné.

Anna prišla do Korsuné v do- provodu velkého poselsíva se vší nádherou dcéry císaŕské. Pŕines- la s sebou vzácné dary a množ- ství ostatku svätých, mezi nimiž sa zvlášté uvádéjí ostatky siv. pa- peže Klimenta.

Tehdy asi byla uzavŕena nová smlouva mezi císaŕi a Vladimí- rem. Lze tak usuzovat z události, které bezprostredné následovaly. Vladimír vrátil Koirsuň byzant­ským císarúm jako véno za svou manželku, poslal císarúm na po­moc značnou část varjažského vojska a uznal kŕesťanství za ná- boženství štátni a tak zaradil Rus mezi kresťanské štáty. Podmínka verejného zavedení kŕesťanství byla snad již v první smlouvé z r. 987/88, ale Vladimír její splne­ní cdkládal až do splnéní podmf- nek zo strany ŕecké.

Pred odchodem z Korsuné dal Vladimír postavit ve mésté kostel sv. Jana Kŕtitele a vzal s sebou dvé bronzové sochy a čtyŕi bron­zové koné, aby jimi ozdobil své sídelní mésto. Do Kyjeva pŕišel doprovázen svou manželkou, Ana- stázem Korsuňanem a korsuň- skýml knéžími a ihned začal hor­livé zavádét kŕesťanství.

Jpko první čin po návratu do Kyjeva uvádéjí letopisy zborení model. Jedny dal Vladimír spálit, druhé rozbít a Perúna dal mrskat prúty, vláčet privážaného ik oho- nu koné pŕes Kyjev až do Dnep- ru, a když plul po Dnépru, dal je j provázet zvlášté k tomu ur­čenými muži až za dnéperské prahy, aby snad modla nékde ne­uvážia a nedostala se do rukou lidí, kteŕí by jí vzdávali poctu i nadále. Tato zpráva nese na sobé známky lidových povéstí. Je prav- dépodobnéjší, že odstránil modly již dŕívé, hned po svém kŕtu, ale bez hluku, a po návratu z Kor­suné ukázal verejné a slávnostné, že modlami pohrdá. Na tom mís- té, kde dŕíve stály modly, dal po­stavit chrám na počest svétce, jehož jméno prijal na kŕtu, totiž sv. Basila.

O pokŕténí členú Vladimírovy rodiny, zvlášté jeho synu, vypra­vuje nejstarší letopis teprve do­statočné až na konci celé zprávyo zavedení kŕesťanství touto kra- tičkou poznámkou: „Vladimír pak byl osvícen (kŕtem) sám i je ­ho synové i jeho zemé.“ Nepraví

se tu nie o tom, kdy a kde se to stalo. Zdá se však, že kŕest jeho synň byl vykonán j ž r. 987/88 zároveň se kŕtem je j ch otce.

Po návratu z Korsuné Vladimír vyzval všechen lld, aby prijal no­vou víru, a prohlásil, že bude po- kládat za své nepŕátelé všechny, kteŕí jeho výzvy neuposlechnou. Po príslušné pŕípravé konal se pak verejné a hromadné krest kyjevského obyvateistva v rece (v Dnepru nebo v Počajné). Lidé sestupovali do ŕeky ve skupinách a knéží stáli na brehu a ŕíkali príslušné modlitby. Zarytí pofra- né neodvažovali se odporová t ve­rejné, protože Vladimír byl v té dobé již príliš mocný, aby se nék- do mohl odváži* vystoupit proti nému v samé jeho blízkosti. Pék- né to charakterizuje Ilarion ve svém kázání: ,,A jestliže se nékdo nedal pokrtít z lásky, učinil to aspoň ze strachu pred tím, který to nápor uč >1, protože jeho pravo- värnost byla spojená s mocí.“ Nespokojenci, kterí se nechCéli podŕídit, uprchli z Kyjeva jinam.

Podie príkladu Kyjeva prijíma­la pak kresťanství také iiná més- ta, která vzhlížeja ke Kyjevu ja- ko ike svému hlavnímu méstu. Bylo k tomu ovšem potreba času a nejednou i osobního zásahu kní- žete, který užíval své moci ve prospech kresťanství.

V severní části ruské zemé, kde byl hlavním méstem Novgorod, byla krist'anizační práce mno- heúii težší. Dochované letopisy

vypravují, že roku 991 pŕijel do Novgorodu biskup Joachlm, po- cházející z Korsuné, a zničil po­hanská obétištš a modly. Perúna poručil vláčet blátem, bít prúty a píchat a konečné vhodil d:o ŕe­ky Volchovu. Do Perúna prý vstoupil dábel a začal hoŕekovat nad svou porážkou. Když pak proplouval pod moste m, vhodil prý svou húl na most a ŕekl: „Tím na mne budou vzpomínat novgo- rodské déti.“ Proto prý Novgo- rodci na mosté se bijí prutem a tak púsobí radost bésúm. Biskup zakázal, že nikdo nesmi vzít Pe­rúna k sobé. Šel pak jeden člo- véik z Pridby do mesta s hrnci (na prodej) a uvidél Perúna u. brehu. Vzal kyj a odstrčil modlu od brehu se slovy: „Tys už dosý­ta jedl a pil, nyní však pluj pryč!“ A tak zmizel ze sveta ne­čistý (ďábel).

Z této zprávy kromé lidových povestí o zničení model se vlast-

Domáca kyslá kapusta Do dreveného alebo kameninového rada natlačíme rukami «lebo nohami alebo

drevom ttapastn, »M irttiaiiá na îm k é p itfk f nstoai ai&fes a trth sá ia « . Ps k a iifs lt 10—1S em prisypeme bobuľky borievky obyčajnej (Jumiperus commuait), rasca lúčnu (Carum carvl), listy s čiernych ribezff (Ribea nigrum), trochu na tenké kolieska nastrúhané] mrkvy, zelená ročnú papriku (Capsicum annuum), cibnfn (Allium cepa a pod. Morské) soli maximálne 5 dkg na 10 kg kapusty. Keď je celý súd nadžganý tak, že v kapuste nie je žiadny vzduch, prikryjeme kapustu ľanovým plátnom s drevenou doskou a zaťažíme ťažkým kameňom, aby doska bola pod vodou. Dáme na 3—4 týždne n a 'tep lé miesto s viac než 20 °C. Občas vyberieme dosku, plátno i kamefi a umyjeme od peny alebo piiesae. Po 3—4 i fU ň o e b je ka­pusta hotová. Teraz Ju treba uskladnlf na studenom mieste alebo v chladničke. Je najlepšie ju jest surovú. Pite i šťavu — je to vynikajúce, výživné pitie. Do ka­pusty sa nesmú strúhať hlúby.

Domáce kyslé uhorkyMalé Čerstvé, uhorky dajte ces noc do vody, potom ich osušte a dajte do dre­

vene], kameninovej, sklenenej nádoby a prisypte pár listov ríbezlí čiernych, če­rešne, horčicové sem ení ( ’¿¡napi* bSí** — . Ssaten), Mprovú vňať (Anethum gra- veolens — Herba). Prevarte do*f»toË&é « iso îs îto slanaj vody (asi 13 dkg nórskej soli na S ! vody) a po vyebiadnuif j u «»lejte na uhorky; prikryjeme lanovým plátnom. doštičkou, n l i i i m kamefeoai tak, »k f bola pod toAmu Nádob#dáme na teplé miesto na 1 týždeň, potom Ju prenesieme do chladného miesta. Uhorky sú hotové k jedlu asi sa 3—á týždne (občas vyberieme prikrytie a umý­vame v teplej vode i studenej vode, odstránime penu a prípadnú pleseň). K«tí «g uhorky dobré k jedlu, uskladnime ich na chladnom mieste alebo v chladničke.

Marienkine chlebové pagáče (nekvasené)2 Šálky eeloirnnej pšeniSn»; m tiky.2 Šálky namočených vločiek m »mi o j í/ž h),2 šálky hladkej múky, k nej mdže byť pridaná sojovä múka, pomleté proso, krúpy,

žilo, kukurica a pod.Mierne posotiť, normálu« or»*cnv»f, fta llí» prísady: bedrovník auíxový (as<«J

jPiinpliHîlla «nisufu j, íeniíi«»!. tumtvé m m 'ím ko, MstraSsanf lewjaís, vopred nam o­čen á krátko varená pšenica, materina » pod. Množstvo určime pudla chutí. Ďalej I Syiäe oleja, S—3 talky vody.

Vymiešané cesío sa nechá odpočinúť 28—8® nsínúí, potons m rozotrie na pagáfie (posúchy) a vlož! sa do vyhriatej rúry. Pečie sa na prudko» ohaï asi 28 minút

Ryža s ovocímPrepláchnuíá ryža sa nechá krátko povariť P —2 minúty) v dostatku vody.

Potom sa * povrchu vody zoberie usadený šliam a ryža s vodou sa zleje cez sita.Kyía m m m tt *a ieja dosiatkom voúy a «echá kráUto povariť tak, aby ryïa bol»

mierne tvrdá. Po uvarení sa voda opäť zleje a nechá pripadne na miernom ohnii krátko vyschnúť. f

Do takejto pripravenej ryže sa pridajú kúsky uvareného ovocia. Staršie či na­padnuté ovocie treba navyše olúpať. Ovocie sa uvarí tak, že sa niekoTko min&t vari vo vode a í do chvíle, kedy u Jabĺk praskne šupka. Voda sa zleje, ovocie sa zbavi stopky a „bobákov“, staršie ovocie sa olúpe. Potom ovocie zmiešame s ryžou. K miešaniu nepoužívajme kov. Nie Je nevyhnutné nič pridávať, azda len málo medu či škorice. Ako vhodné ovocie možno použiť jablko, hrušku, slivku, broskyňu, ringlotu, hrozienka, sušené slivky a pod. Pomer ryže a ovocia je ľubovoľný, miesto čerstvého ovocia možno použiť i detskú desiatu.

Hojne cibuleMedzi najvhodnejšie potraviny pre človeka patri i cibuľa. Pripravujte ju preto

akýmkoľvek spôsobom: surovú či varenú.

Pri varení nepoužívajte hliníkové nádoby a tlakové hrnce. Najvhod­nejšie sú asi smaltované nádoby.

POZNÁMKA PREKLADATEĽA:

1. Víno na srdce

Do litra pravého čistého vína (biele alebo červené) sa dá 10 stopiek petržlenu a j s listami. K tomu sa pridá 1—2 polievkové lyžice vínneho octu. Celé sa 10 mi-

bút porarí na íiaSjot» plameni (postor, pení sa to ). Aí potom sa pridá 300 g pra­tého včelieho medu a opät sa nechá 4 minút}' slabo variť. Elaše sa vypláchnr *Hnfm alkoinolam a r í» o n« srdce sa xa horúca do nich náplni (pozor na prask­nutie). Dôkladne uzavrieť! Na dne sa vytvori usadenina, nie je však Škodlivá a možno ju pokojná vypiť.

Tento veľkolepý recept na choroby srdca, ktorý má neobyčajné účinky, je uve­dený v knižočke Or. Uuttľrieda Hertzku: Tak lieči Boh. (Kniha vyšla vo vydava­teľstve GfcrisUaas Verlag, Stein an Rhein — Švajčiarsko.) Tento recept má veľké úspechy pil KeCení slabosti srdca a pri skutočnom ochorení srdca. Citeľné zlep­šenie priniesol a j pri angíne pectoris. Dr. Hertzka píše: Ak raz zacítiš svoje srdce, ujjvaj dve, tri alebo viacej polievkových lyžíc vina denne a každé pichnutie srdca (pri zmene počasia alebo po rozčúlení) akoby odfúklo. Nemusíš byť malicherný eni úzkostlivý, lebo si nijako nemažeš uškodiť.

2. Výborná čajová zmes pre domácnosťJar sa zatína prvými jarnými kvetmi podbeľu, pokračujú 3 ročné obdobia a zbie­

ranie toho, čo práve príroda dáva:1. Podbeľ liečivý — kvet, list ,ru ss ila g o ja r v a ra j;2. Prvosienka jarná a p. vyššia — kvet s 1 cm stopkou (Primula v er is ) ;3. Fľalka voÄavá — kvet, list ¡V iola od o ra ta );4. Pľúcnik lekársky — vrcholce ¡Pulm onaria o fj ic in a lis / ;5. Zádušní k brečtanovitý — kvitnúca väať — trochu iG lechom a h e d e r a c e a ) ;E. Pŕhľava dvojdomá — jarné výhonky (U rtica d ío ic a j ;7. Veronika lekárska — vfiat / V erontca o ff ic tn a lls j;8. Alcfcemilka žltozelená — vftaf ( A lchem illa x an th och lora j;9. jahoda obyčajná — listy (Fragaria v e s c a j ;

10. Ostružina černicová (černica) — výhonky (Rubus fru ticosu s/;11. Ostružina malinová (malina) — výhonky f Rubus id e a u s j;12. Baza čierna — kvet, výhonky f Sambucus n ig ra );13. Nátrinik husí — kvet f Patent Hla au serin a);14. Lipa veľkokvetá, 1. malolistá — kvet >Tilla p latyphyllos, T. co rd a tá ) ;15. Rumanček pravý — kvet / M airlcaria ch am om illa j;16. Kozobrada lúčna — koreň ¡T ragopogon praten sis/»•17. Nechtík lekársky — lupene kvetu / C alendula o fjic in aU s);1S. Upkavec tnarinkový (zastarali:; marinka voňavá) — vĎať / Gálium odoratu m };13. Dúška tymianová (tym ianj — kvet, listy fThym us vu lgar is j;2D. Medovka lekárska — iist a vňať íM elissa o ff íc in a lis / ;21. MSfa pioporná — vftaf •Mantha p ip e r ita j;22. Rebríéttk obyčajný (zastaraie: myší chvost) — kvet — málo IA chillea m ille fo ltu m );23. Divosel veľkokvetý — lupene kvetu (V erbascum d en s ljlo ru m j;24. Ľubovník bodkovaný — kvet / Hypericum perforatu m ) ; -_-«/'»■25. Majorán záhradný — vňať (M ajorana h orten s is f;28. Vŕbavka maiokvetá — vňať ( Epilobium parv ijloru m );27. Smrek obyčajný — výhonky (Piseti a b ie s j ;28. Lipkavec syrídlový — vftať (Gálium uerum / ;29. Ruia galská, r. stolistá — lupienky všetkých farieb, len biologicky hnojené

(R osa galliea , R. c en tifo lia ).

Drogy sa vždy dobre usušia a na jeseň sa zmiešajú na vynikajúel domáci aro­matický a chutný čaj. V zime obohatí vašu večeru, zdravie a budete pritom spo­mínať na krásne letné dni, strávené v Božej prírode. Na 1/4 litra, t. j. na šálku, dáva sa vrchovatá čajová lyžička zmesi, len sa obarí a nechá sa krátko vylúhovať.

(M. Treben: Zdravie z Božej lekárne; Vydavateľstvo: Wiliiolm Ennesthaler, STYER Rakúsko.)

né nedovídame nie o pokŕténí sa- mém. O tom vypráví Tatiščev po­die ztraceného letopisu Joaohi- mova. Podlá neho vrátil se do NovgoTodu Dobryňa, strýc Vladi- mírúv, a začal energicky zavádät kfesfanství. Novgorodští pohane se však postavili otevŕene na od­por. Zborili kostel, který dal Do­bryňa postavit, plenili domy kŕes- ťanú a vyloupili dokonce i palác Dobryňuv, pri čemž zabili jeho manželku. Ješté dlouho poté se udržovalo v Novgorodé prísloví, že Puťata kŕtil mečem a Dobryňa

ohnem. Z toho je patrno, že za- vádéní kresťanství na Rusi a zvlášté na severu nebylo tak klid- né, jak vypravuj! zcenzurované dochované letopisy.

Z Novgorodu se šírilo kresťan­ství po celé ruském severu. Tak bylo zavedeno i v Roštové, kde byl pestaven dubový chrám Pan­ny Márie. Ponevadž obyvatelstvo tam bylo vétšinou neslovenské (Meriové), dlouho se udržovalo kresťanství jen mezi slovainský- mi pristéhovalci pod ochranou údélného knížete. Roku 992 pod-

K yjev sko -p ečerská laura

nikl Vlad mír výpravu na Volyň a do Haliče a založil mésto Vla­dimír Volyňský s kostelem Panny Márie.

Pfijetí kŕtu v Kyjevé a v Nov- gerodé nebylo ještä záväzným vzorem pro celou šírou Rus. Ze­me ruská byla rozdélena na mno­ho kmeňových knížetství a kaž­dý kmen vzhlížel k vlastnímu stredisku jako k svému vzoru. Proto bylo treba učinit hlavní mésta kmeňových knížetství také tŕedisky kristianizačních snáh pro jednotlivé kmeny. Vladimír z počátku sám navštevoval tato mésta, zakládal tam kostely a us­tanovoval tam knéže. Ale bylo treba také trvalé zabezpečit kŕes- ťanství v téchto môstech a cidiíudi j-3ho šírení v jednotlivých kme- nech. Preto Vladimír rozdelil kmeňová knížetství svým synfim a postaral se, aby v hlavních mšstech bylo ustanoveno ducho­venstvo s biskupem v čele. Roku 997 ustanovil v Novgorodé údäl- ným knížetem svého nejstaršího syna Vyšeslava. Brzy potoro dal údäiy také ostatním synum. Iz- jaslava ustanovil v Polocku, Svja- topoika v Turové a Jaroslava v Roštové. Když pak Vyšeslav r. 1010 zemrel, dal Novgorod Jaro­slavovi, Roštov Borisovi, Múrom Glébovi, Vladimír Volyňský Vse- volodovi, Tmurorokaň Mstislavo- vi, drevljanskcu zemi Svjatosla- vovi a pozdéji udélil Smolensk Stanislavovi a Pskov Sudislavovi. Tím byla zajišténa nejen rádná péľíická administratíva odleh- lých oblastí, ale také organizační základňa pro další šírení kresťan­ství.

Mnoho nejasností zustává ko­lem hierarchické organizace círk- ve za doby Vladimírovy. Jisto je tolik, že za jeho vlády nebyla zŕízena na Rusi metropole podrí- zena byzantskému patriarchovi. To se stalo až za Jaroslava Moud- rého r. 1037. Vladimír se asi obá­val zasahování Byzance do vnitr- ních záležitostí své ríše. Bisku-

pové a knéží, ktefi z počátku na Rusi pňsobili, méli asi postavení jako misionári v nové získaných územích, snad pod vrchním do- hledem arcibiskupa korsuňského, který poslal do Kyjeva první du­chovenstvo. Vladimír se neuza- víral ani stykňm se západem. V letopisech se zachovalý zprávy, že z Ŕíma prišla do Kyjeva tri poselství, a to r. 988, 991 a 1000, a Vladimír vyslal do Ríma dvé poselství, první se vrátilo r. 994 a druhé odešlo r. 1001. Také v církevním právu za doby Vladi- mírovy jsou patrné prvky západ­ní, napr. desátky. A konečné nej- závažnéjším je fakt, že od doby Vladimírovy na Rusi pevné za­kotvila slovanská bohoslužba, k terou j isté nezavádéli a neudržo­vali hierarchové korsuňští nebo carihradští. Slovanská bohosluž­ba a bohatá slovanská literatúra se mohla dostat na Rus jen z Bul­harska a částečné z Čech a z Pol- ska. Vlad'mírovi pŕísluší zásluha, že slovanské knéze rád prijímal a všemožné podporoval. Když pak r. 1037 prišel do Kyjeva první fecký metropolita a po ném dal- ší a další, nemohli už nie zménit na tom, že slovanská bohoslužba na Rusi byla a zústala pevné za­korenená.

Pokresťančení Rusi bylo úko- lem velmi téžkým a nemohlo se uskutečniŕ v krátké dobé. Vladi­mír véneval tomuto dílu celých 25 let svého života až do své smrti 15. července 1015. Jeho kris- tiianizačni úsilí se vztahovalox » e e o o o< i<» B P o e Q O Q Q e o o o o Q O Q P S Q c t o o o q o Q e o o o Q e o o f l o e > o & s e o e Q g Q # B

pež pripomenul vo svojom liste mariánsku svätyňu na ostrove Kinos, kde boli v roku 1822 zjavenia Panny Márie a vyslovil nádej, že najsvätejšia Božia Matka pomôže obnoviť jednotu cirkvi.

Pri stom výročí smrti sv. Jána Boska Svätý Otec po­slal generálnemu predstavenému saleziánov Egidiovi Viganovi osobný list, v ktorom zhodnotil pedagogic­kú činnosť svätca a jeho význam práce s mládežou.

Pravoslávny biskup Smolenska Cyril na tlačovej konferencii počas zasadania Komisie OSN pre ľud­ské práva v Ženeve vyhlásil, že kresťania v ZSSR s uspokojením vítajú prestavbu, zúčastňujú sa na nej a medlia sa za ňu.

650 tisíc exemplárov Biblie a CTkevných spevní­kov má byť tohto roku po vytlačení v Stuttgarte v ruštine a ukrajinčine poslaných do Sovietskeho zväzu.

V nedeľu 24. apríla t. r. pri sv. liturgii v Svätope- terskej bazilike Svätý Otec Ján Pavol II. vyhlásil štyroch nových blahoslavených: dvoch Talianov, kňaza Pietra Bonilliho (1841—1935) a rehoľníčku Savinu Petrilliovú (1851—1923); ďalej nemeckého redemptoristu Kaspera Stanggassingera (1871—

•j- Z kresťanského sveta

Dňa 22. marca t. r. vydali vo Vatikáne apošitolský list Jána Pavla II. Euntes in mundum (Iďte do celé­ho sveta) k miléniu pokresťančenia Kyjevskej Rusi, ohlásený už 25. marca v bazilike sv. Pavla „za múr­mi“, pri zakončení modlitieb za jednotu kresťanov. Druhý ohlásený dokument Magnum baptismi donum (Veľký dar krstu) je určený gréckokatolíkom. Apoš­tolský list horlí za jednotu kresťanov.

Svätý Otec Ján Pavol II. pokladá za nutné zdvoj­násobiť snahy o jednotu kresťanov vo vnútri kato­líckej cirkvi a v ekumenickom dialógu. Len tak možno dosiahnuť pokrok na ceste k zhode viery s odlúčenými bratmi.

Pápež Ján Pavol II. poslal do Grécka pozdravy k pravoslávnym veľkonočným sviatkom, ktoré sa slávili o týždeň neskoršie ako naša Veľká noc. Pá-

pŕedevším na kmeny slovanské, snad jen s výjimkou Vjatičú a Ra- dimičň, ale do hloubky nepronik- lo. Ješté dlouho se udržovaly zbytky pohanství, zvlášté v cdleh- lých zákoutich zeme.

Zavedení kfesťanství na Rusi je beze sporu vrcholným dilem sv. Vladimíra. Již pred ním se dály pokusy učinlt kresťanství státním náboženstvím ruské ríše, ale te- prve Vladimírovi se podarilo pro- vést tento nesnadný úkol šťastné a s konečnou platností. Histori- kové však obyčejné líčí Vladimíra jako vychytralého politika, který nemél vnitŕního poméru ku kres­ťanství. Tento názor je založen na zfalšované legendé reckého zabarvení, která na nékterých místech líčí Vladimíra nesprave- dlivé v pŕíľš čemých barvách, jen aby ukázala, jaké netvory do- vede recká víra zménit v beránky.

Když odmítáme tyto legendárni výmysly, jimiž nepŕátelé zhano­bili památku tohoto svétce, pak tím více musíme zdúrazňovat kladné stránky jeho kresťanské­ho života, zvlášté dobrotu srdce, milosrdnou lásku k chudým, vel- kodušnou štédrost a bezmeznou obétavost pro šírení Kristovy ví­ry. Ne nadarmo srovnávají jej nejstarší životopisci s Konstanti- nem Velikým pro jeho veliké ná- božensko-kultúrní dílo. V osob- ním životé však Vladimír Kon­štantína daleko pŕedčil, neboť pronikl hloubéji do ducha kres­ťanství než Konstantin, který se dal pokrt't až pred smrtí.

Nesmímou zásluhu si získal sv. Vladimír hlavné tím, že pochopil veliký význam spisovné reči cy- rilcmetodéjské pro kultúrni a náboženské povznesení lidu a tím i pro upevnéní štátu. Pŕičňťl se všemi silami, aby slovanská kul- tura byla prenesená také na Rus a tím dal zcela nový smer du- chovnímu vývoji ruského národa pro všechny budoucí véky. Slo­vanská kultúra, zavádéná a ped- porováná sv. Vladimírem, mêla šíri opravdu cyrilometodéjckou. evropskou a podie tehdejších po- mërû i svetovou. Brala podnéty z vysoké kultury recké Byžance, ale byla prostá úzkoprsého by- zantinizmu, pŕejala celé bohatstvá slovanské kultury bulharské a západoslovanské a byla otevfena i vlivúm latinské kultury západ­ní.

ThDr. Vojtëch Tkadlčík

S íô - ž i o ô b c L e f t a t e M t

KRONIKA OTCA ORDINÁRA

Dňa 3. aprila 1988 ndp. ordinár Mons. Ján H i r- k a. apcšt. administrátor prešovský viedol veľko­nočné bohoslužby v katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove. — Dňa 4. apríla 1988 navštívil farnosť Košice, kde slúžil sv. liturgiu a kázal Božie slovo. — Dňa 8. apríla 1988 sa zúčastnil v Póči (MĽR) na pohrebe ThDr. Imre Timka, gr.-kat. sí­delného biskupa v Hajdúdorogu. — Dňa 12. apríla 1988 bol na prijatí u m nistra kultúry SSR a na predsedníctve vlády SSR. — Dňa 18.—22. apríla 1988 si vykonal s kňazmi našej diecézy duchovné cvičenje v Chari'tnom domove v Dolnom Smokovci. — Dňá 25. apríla 1988 sa zúčastnil v Rožňave na pohrebe opáta Zoltána Jozefa Beláka, administrá­tora rožňavského biskupstva. — Dňa 27. apríla 1988 mal v Prešove rokovan é s riaditeľom Ústrednej katolíckej charity na Slovensku a tiež viedol zasa­danie redakčnej rady našich časopisov.

M. M.

NAŠI JUBILANTI

V tomto mesiaci si svoje životné a kňazské jubi­leá pripomínajú 'títo duchovní otcovia:

Ján Bajcura, správca farnosti ‘Habura — 70 rokov od narodenia (4. 7. 1918);

Ján Peja, na odpočinku v Trebišove — 55 rokov od ordinácie (12. 7. 1933);

Michal Čižmár, správca farnosti Andrejová — 75 rokov od narodenia (22. 7. 1913);

Jozef Molčányi, správca farnosti Repejcv — 50 rokov od ordinácie (24. 7. 1938).

Spomeňme si na jubilujúcich duchovných otcov vo svojich modlitbách.

Mnohaja fit, blahaja fit!

ÚMYSEL APOŠTOLÁTU MODLITBY NA JÚL

Všeobecný: Za nás všetkých, aby sme boli ochot­ní prijať prisťahovalcov ako bratov a sestry.

Misijný: Aby sa v úsilí o dialóg s nekresťanskými náboženstvami nezanedbávala povinnosť a právo ohlasovať evanjelium.

Srdce Ježišovo, daj našim biskupom stále viac svetla, odvahy a apoštolskej horlivosti.

K rásnobrodský m onastler v r. 1914

1899) a Španiela Francisca Palau y Quer (1811— 1872) z rehole karmeiitánov. Na slávnostnej boho­službe sa zúčastnili zástupy veriacich, a to najmä z krajín, skade noví blahoslovení pochádzajú.

V hlavnom meste Sýrskej arabskej republiky Da­masku sa konala výstava sýrskych ikon zo XVII. až XIX. storočia. Boli získané z chrámov a kláštorov Sýrie ako umelecké diela zvláštneho charakteru.

Sochu Fatimskej Božej Matky previezli koncom minulého rolka z Portugalska do Brazílie. Sprevádzal ju kardinál E. Sales, arcibiskup Ria. Na privítacej slávnosti v Riu na štadióne Maracana zázračnú so­chu Panny Márie okázalé privítalo vyše 200 tisíc obyvateľov. Z hlavného mesta vydá sa socha s dôs­tojným sprievodom na dlhú púť do 40 miest Brazí­lie. Kardinál E. Sales vyjadril nádej, že prítomnosť zázračnej sochy vzbudí veľkú duchovnú silu všet­kých, na ktorých doliehajú ťažkosti a utrpenia ži­vota a ktorí sú ešte obeťami násilnosti.

4. marca t. r. Svätý Otec prijal Johannesa Halzen- manna, bavorského evanjelického biskupa, predse­du Svetovej luterskej jednoty, na čele šesťčlennej delegácie. Táto návšteva naznačuje, že sa pridŕžajú myšlienky, rozšíriť dialóg v záujme života.

Pápež Ján Pavol II. prijal 17. marca t. r. vyše 30 členov Európskej rady na osobitnej audiencii, pri ktorej zdôraznil, že cirkev sa díva na všetky život­né otázky z hľadiska morálneho a náboženského, no pokiaľ ide o otázky spravodlivosti, mieru a brat­stva medzi národmi, nachádza veľký priestor pre spoluprácu so silami, ktoré sa usilujú o povznese­nie ľudstva.

Vatikánska pošta vydá v tomto- roku šesť príleži­tostných poštových známok — k Mariánskemu ro­ku, k výročiu smrti sv. Jána Boaka, k miléniu evan- jelizácie Kyjevsikej Rusi, k výročiu smrti maliara Paola Veronese, k apoštolským cestám Jána PavlaII. a k sviatkom Božieho narodenia. K Mariánskemu roku vyšla a j séria mincí.

OPRAVA:

V Slove č. 6, str. 9, stredný stĺpec dole má byť Ľubomír Petrík, narodený 19. februára 1965 vo

Vranove nad Topľou, bytom v Sačurove 394, okr. Vranov nad Topľou.

Pápež pokoja a lásky(7. pokračovanie)

V DIPLOMATICKEJ SLUŽBE

A ngelovi Roncallim u sa n ikdy ani nesn ívalo , ž e by n iekedy m ohol h ra í d ip lom atickú kar iéru . N em al an i d ip lom atické Skolen ie a a k sa ním stal, ta k iba vď aka jeh o vrodeným sch op ­nostiam prístupu k ľuďom , h lb okou znalosťou ľu d skej p sy ­ch o lóg ie a zm ierlivosíou .

A práve na Angela R oncalliho, č lo v ek a s takým ito v lastnos­ťam i, pad la voľba, že si ho už nový p á p e i Pius XI. vybral za zástupcu Svätej s to lic e v Bulharsku. Jeh o p oslan ie a k o apoš- to sk éh o v izitátora si však vyžadovalo a j pozdvihnutie ho do h ie ra rch ick éh o postaven ia . A ta k 3. m arca 1925 bol m enovaný za titu lárneho arcib isku pa a er o p o lsk é h o a 19. m arca ho vy­

svätil na biskupa kard in ál Giovanni T acci, s ek re tá r K ongre­g ácie pre-východn é cirkvi.

V príprave na túto hodnosť si A ngelo zaznačil do svojho den n íka :

„O tento nový úrad som sa n eusiloval a an i som si ho n e­prial. Ale Rím ma k tomu vyvolil a pre jav il ^pritom ta k z reteľ­ne svoju vôľu, že k ažd é zdráhan ie by zn am en alo íažkú vinu.

On je ted a povinný zahaliť moju úbohosť a doplniť moju ne­dostatočn osť, To m a posilňu je a dáva mi m ier a is to tu ..."

„Cirkev ma ch c e urobiť biskupom a a k o ap ošto lskéh o vizitá­tora poslať do B u lharska s poslaním mieru. Možno ma na tejto ces te čaka jú m nohé útrapy. N ehľadám slávu tohto sveta a nec?icem ju mat, a le predstavujem si ju veľkú na tamtom sv e te .“

„V m ojom znaku n ech sú slová : OBOEDIENTIA ET PAX — poslušnosť a m ier, k to ré vyslovoval C esare Barónius každý deň, k eď bozkáva l v chrám e sv. Petra nohy sochy kniežaťa apoštolov . T ieto slová obsahujú približne m ôj vývoj a život. N ech sú vždy na česť m ôjho ú bohého mena!"

V BULHARSKU

V č a se príchodu Angela R oncalliho do Bulharska (25. apríla1925 J žilo tam o k o lo 55 000 ka to lícky ch veriacich , z toho asi 7 tisíc g réckoka to lík ov , čo tvorilo iba nepatrnú čast zo 6 milió­nov obyvateľov , h lá s iac ich sa k pravosláviu. N ajpočetnejšie skupiny g ré ck o k a to lík o v žili v ded in ách na gréckej^ a tureckej hran ici na ob idvoch brehoch r ieky M arice. Ich hlavným stre­diskom bol Svilengrad. Msgre. R oncalli sa musel starať aj o ve­riacich i kňazstvo byzan tského obradu. Kým kato líc i latinské­ho obradu, zväčša roztrúsení po c e le j krajin e, mali zorganizo­vané dve d iecézy so sídlam i v Plovdive a Ruse, g réckokato líc i nem ali n ijakú cirkevnú organ izáciu , nem ali ani seminár pre výchovu kňazov. A poštolský vizitátor si uvedom oval, že pre sv o je úspešné p ôsoben ie si musí z ískať dôveru a spoluprácu Borisa III. a nadviazať sp o jen ie s pravoslávnym metropolitom Štefanom . Že s a mu ob idvoje darilo , vidieť z toho, že už f oku1926 sa mu p odarilo zriadiť g réck o k a to líck y exarchát so síd­lom v Sofii a prvým biskupom sa stal sprievodca Angela Ron- ca llih o a jeh o p riateľ Cyril Š tefan Kurtev, vysvätený za bisku­pa v decem bri 1926 v- Ríme v chrám e sv, K lem enta. Roku 1933 sa Roncallim u p odarilo zriadiť a j m alý sem inár o Sofií.

A poštolský vizitátor sa hneď horlivo venoval aj starostli­vosti o takm er 400 tisíc u tečencov, vyhnaných v- Čase jeho príchodu do B ulharska z M acedónie a G récka. Roku 1927 zor­gan izoval rozsiahlu pom oc obetiam ťažkéh o zam etrasenia. Svo­jím citlivým postupom a úctou k h istorickým , kultúrnym a du­chovným tradíciám B ulharska z íska l a j náklonnosť m etropo­litu Š tefana, v e ľm i.n ak lon en ého ekum enickým snahám.

Prítom nosť Msgre. R oncalliho v Bulharsku treba považovať za h istorický prelom , veď to bo lo v lasine po tisícročí priam e nadviazanie stykov s A poštolskou stolicou . A Svätá stolica n em ohla ta poslať iste vhodnejšiu osobu, a k o práve Angela R oncalliho. R oncalli vo voľných chvíľach sa venoval štúdiu h istórie bu lharského národa, poznaniu jeho duchovných tra­d íc ií a učen ia bu lharského jazyka, ktorý si natoľko osvojil, že pri svojej roz lú čkovej kázni v Sofií na Vianoce roku 1934 káza l po bu lharsky a tento jeh o prejav vysielal aj bulharský rozh las a uverejnil ho a j den n ík Istina.

(Pokračovanie v budúcom čísle)

Pokoj na zemi, po ktorom tak velmi túžili ludia všetkých čias, možno nastolit a upevniť len vtedy, ak sa svedoralte zachováva Bohom stanovený poriadok.

Z encykliky pápeža Jána XX1I1: Pokoj na zemi

S t O V O — n m íiiik griekakstalíkev « CiSK. V f i i v a Spolok sv. Vgjtiehí Trnava v CirknsBn ngklaMefktve, Brs tislava. Š é f r e d a k t o r : Fnw tíiak Dtiutik. K c i a k e i t : S8S M Kmitov 78, £. t. 9S2 41. A d h i a i s t r i e i a :81$ 11 Bratislava. Kapttalsk« 28. C, t 331717 s S33 IS6.T í m i i a : Dekli*«ttka Uméimram, a. p., Pretav, ®íss»»m. UzAviarka iagopisu je 2 mesiace pred vydaním čísla. Ksknpisy M M iri»**. Sedakeia si vyhradí«;« práv» épravý fttkapisu. S o s t i r n j e : PNS, objednávky prijíma každi po*«* m doracnrator. Ofejednivky do jahfaniťia vj-ftswtsje pses — Cstrednf eipedíeis a devos tiaCe, 813 81 Bratislava,4ott> o»«. B. Csioroicii pradpialai t i KCs, prv endáue pltts psitovni. Cena jedaafiivéli« výtlačku 2 Kés. Indaiai ži«l» 49S1B.