Motto : očník VŠBM v K 1 / 2011

POLROČNÍK VŠBM V KOŠICIACH

KO

ŠIC

KÁ

B

EZ

PE

ČN

OS

TN

Á R

EV

UE

polr

oční

k V

ŠB

M v

Koš

icia

ch1

/ 2

01

1

1 / 2011

VYBRANÉ Z OBSAHU : - PROBLÉMY A ÚLOHY SPOLOČENSTVA VEDY... prof. JUDr. Milan ČIČ, DrSc., Dr. h. c., akademik SAV

- VZDELÁVANIE A VEDECKÁ PRÁCA V OBLASTI OBRANY A

VOJENSTVA brig. gen. doc. Ing. Miroslav KELEMEN, PhD

- DESAŤ ROKOV VYSOKOŠKOLSKÉHO BEZPEČNOSTNÉHO

VZDELÁVANIA A BEZPEČNOSTNEJ VEDY V KOŠICIACH Dr.h.c. prof Ing. Marián MESÁROŠ, CSc.

KOŠICKÁ BEZPEČNOSTNÁ REVUE

Motto :

Ten kto sa kvôli bezpečnosti bezdôvodne vzdáva slobody, nezaslúži si ani slobodu ani bezpečnosť.

Benjamín Frenklin

Predregistrácia periodickej tlače na Ministerstve kultúri SR pod evidenčným čislom EV 4234/10ISSN 1338-4880

KOŠICKÁ BEZPEČNOSTNÁ REVUE 1 / 2011

2

OBSAH

PROBLÉMY A ÚLOHY SPOLOČENSTVA VEDY... (Aj právno-bezpečnostných disciplín) prof. JUDr. Milan ČIČ, DrSc., Dr. h. c............................. 3 ZÁKLADY MANAŽÉRSTVA BEZPEČNOSTI PODNIKU Doc. Ing. Imrich Dufinec, CSc., mim. prof........................ 7 METODOLOGICKÉ ANALÝZY (PŘÍSTUPY A ÚROVNĚ) A FORMOVÁNÍ BEZPEČNOSTNÍCH VĚD prof. PhDr. Květoň HOLCR, DrSc. prof. JUDr. Ing. Viktor PORADA, DrSc., dr. h. c. mult. prof. PhDr. Jozef VICENÍK, CSc....................................... 14 VZDELÁVANIE A VEDECKÁ PRÁCA V OBLASTI OBRANY A VOJENSTVA brig.gen. doc. Ing. Miroslav KELEMEN, PhD.................. 30 LOGISTIKA PREVENCIE STRÁT doc. Ing. Imrich KISS, CSc., mim. prof.............................. 34 OBČIANSKA BEZPEČNOSŤ V KONTEXTE BEZPEČNOSTI SPOLOČNOSTI A ŠTÁTU JUDr. Stanislav KRIŽOVSKÝ, PhD.................................. 39 ALTERNATÍVNE PRÍSTUPY PRI POSUDZOVANÍ ÚROVNE ZABEZPEČENIA OBJEKTU OCHRANY Ing. Peter LOŠONCZI, PhD.............................................. 43 DESAŤ ROKOV VYSOKOŠKOLSKÉHO BEZPEČNOSTNÉHO VZDELÁVANIA A BEZPEČNOSTNEJ VEDY V KOŠICIACH Dr.h.c. prof Ing. Marián MESÁROŠ, CSc......................... 47 ZÁKONNÁ ÚPRAVA PREVENCIE KRIMINALITY V SLOVENSKEJ REPUBLIKE Dr.h.c. prof. JUDr. Jozef MADLIAK, CSc. JUDr. Ing. Lívia JAMNICKÁ ............................................ 58 RIADENIE SYSTÉMOV BEZPEČNOSTI INFORMÁCIÍ V SLOVENSKEJ REPUBLIKE A JEHO DIMENZIE V GLOBALIZOVANOM SVETE prof. Ing. Vladimír SEDLÁK, PhD..................................... 62 FEDERÁCIA PROLETÁRSKEJ TELOVÝCHOVY V KOŠICIACH – ORGANIZÁCIA A AKTIVITY DO ROKU 1938 Mgr. Vojtech KÁRPÁTY, PhD........................................... 67

KOŠICKÁ BEZPEČNOSTNÁ REVUE Recenzovaný vedecký časopis so zameraním na bezpečnosť. Ročník 1, číslo 1, vychádza polročne dátum vydania 1.5.2011, Predregistrácia periodickej tlače na Ministerstve kultúri SR pod evidenčným čislom EV 4234/10 ISSN: 1338-4880 Vydáva : Vysoká škola bezpečnostného manažérstva v Košiciach, Redakčno - vydavateľské stredisko Kukučínova 17, 040 01 Košice www.vsbm.sk e-mail : [email protected] tel./fax: + 421 (0) 55 72 010 71 Hlavný editor : Dr.h.c. prof. Ing. Marián Mesároš, CSc. Kopírovanie povolené len s písomným súhlasom redakcie. Za obsah, pôvodnosť a pravdivosť príspevkov zodpovedajú samotní autori. Vedúci redaktor : Dr.h.c. prof. Ing. Marián Mesároš, CSc. Redakčná rada : Interní členovia vydavateľa : multi Dr.h.c. prof. JUDr. Ing. Viktor Porada, DrSc. Dr.h.c. prof. JUDr. Jozef Madliak, CSc. prof. Ing. Vladimír Sedlák, PhD. prof. Ing. Edita Virčíková, PhD. prof. Ing. Ľudovít Naď, PhD. doc. Ing. Imrich Dufinec, PhD., mimoriadny profesor doc. Ing. Imrich Kiss, CSc., mimoriadny profesor JUDr. Stanislav Križovský, PhD. Ing. Peter Lošonczi, PhD. Externí členovia z odbornej praxe : plk. prof. Ing. Václav Krajník, CSc. brig. gen. doc. Ing. Miroslav Kelemen, PhD. Prof. PhDr. Květoň Holcr, DrSc. prof. PaedDr. Gabriel Švejda, CSc. prof. Ing. Josef Reitšpís, PhD. pplk. Ing. Peter Havaj, PhD., host. prof. Redakcia: Mgr. Vojtech Karpaty, PhD. Matej Turčan


3

PROBLÉMY A ÚLOHY SPOLOČENSTVA VEDY... (Aj právno-bezpečnostných disciplín) Dr.h.c. multi prof. JUDr. Milan ČIČ, DrSc.,1 akademik SAV, akademik EAVU

I.

Čo vlastne hýbe vesmírom, svetom, Európou, Slovenskou republikou, našou spoločnosťou? Toľko otázok, že len ťažko môže aj súčasná veda na ne odpovedať. Ale veda má povinnosť sa týmito otázkami zaoberať a pokúsiť sa aspoň priblížiť k týmto otázkam a dať ľuďom najmä perspektívu zlepšenia poznania situácie a v nej človeka. Čo to vlastne je? Čo sa deje? Nadprirodzené sily? Tajné sily? Fatalizmus, či zákony z obdobia ranného a rozvinutého kapitalizmu? Alebo sú to len náhody, náhodilosti, subjektivistické, ľudsky individualistické a egoistické prejavy? Je to len poznanie, že existuje chaos, nezvládnutie trhovej ekonomiky a existujúcich sociálnych rozporov, ktoré majú korene v tej, či onej podobe ekonomicko-sociálneho a politického charakteru spoločnosti? Je to ignorovanie ľudskej, či kresťanskej morálky? Alebo je to akási nová a nepoznaná, novodobá sila, forma existencie ľudského spoločenstva, hrubo diferencovaného vlastníckymi, egoistickými amorálnymi záujmami jednotlivcov, skupín, nadnárodných, nadštátnych korporácií, a nie aj straníckych inštitúcií? Toto svetové spoločenstvo prirodzene i násilne rozpoltené na vesmír, kontinenty, kmene, svetadiely, štáty a súčasný boj o nové rozdelenie sveta, získanie moci a nadvlády? A permanentná hrozba vojen a nepretržité stúpajúce nebezpečenstvo výskumu a výroby atómových zbraní, výskumu nukleárnych a nanotechnologických projektov. Len týchto niekoľko tém vyzýva vedcov všetkých vedecko-výskumných inštitúcií, k inter a multidisciplinárnej kooperácii, bez ohľadu na štátne hranice, politickú orientáciu, svetonázorové a filozofické orientácie. Atómová bomba (hrozba) je celosvetové nebezpečenstvo, a tak aj úloha čeliť tejto hrozbe nielen OSN, inými svetovými organizáciami, politikmi a vládami demokratických štátov, ale aj vedou, ako systémom poznania hrozieb tohto nebezpečenstva. Niekto by mohol mať dojem, že sú to otázky vymyslené, ktoré nemajú reálny významný vzťah k človeku, k jednotlivcovi, k realite, k spoločnosti, k štátu, medzinárodnému spoločenstvu. Myslím si, že na všetky, dokonca ešte aj iné problémy treba hľadať odpovede!

II.

Projekty vedy a odpovede na aktuálne i budúce premeny sú nanajvýš aktuálne, zložité, ale prepotrebné. Predpokladajú však objektívne poznanie situácie, prostredníctvom interdisciplinárnej (multidisciplinárnej) metodológie vedeckého výskumu a vedy bez hraníc. V tejto súvislosti nemožno práve určité princípy poznania a poznávania prehliadať, ignorovať, ale mobilizovať aj metodológiu modernej vedy. Dnes už žiaden odbor, odborník, filozof, politológ, sociológ, mysliteľ nevystačí sám, so svojou úzkou špecializáciou a prípravou, aby poskytol objektívnu, uspokojivú, viac odbornú ako politickú či intuitívnu odpoveď. Najväčší teoretický i praktický deficit je najmä pri formulovaní princípov a štruktúry paradigmy (modelu) súčasnej a novej vývojovej éry spoločenského bytia v jednotlivých štátoch a v ich kooperačných spoločenstvách, a vôbec v mnoho-vzťahovom svete. Aká to má byť forma spoločenskej existencie? Aká jej vnútorná konštrukcia? S akým programom (ekonomickým, sociálnym, politickým, štátoprávnym, duchovno-kultúrnym, filozofickým, svetonázorovým)? Má to byť kapitalizmus, socializmus, sociálny demokratizmus, neokapitalizmus, neoliberalizmus, neosocializmus, kresťanstvo, filozofický relativizmus? Potom sa môžeme pýtať donekonečna, aký? Aký? Alebo to bude niečo celkom iné, zatiaľ nepoznané, nepredvídané, nepredpokladané? Pripravované vo vedeckom, politickom kabinete, alebo v revolučnom zápase? Samozrejme, nevyhneme sa ani teóriám utopistickým a fantasmagorickým. Čo ale robiť? Ako ďalej? Byť, či nebyť? Odpoviem veľmi zjednodušene; je tu povinnosť aj vedy, zaoberať sa týmito a podobnými otázkami tak, aby ich neobchádzala ani naša spoločnosť, naša teória i prax, politika, politológia, sociológia, štátoveda, prírodné, technické a iné vedné disciplíny. Stojíme teda pred bránou, otázkou a historickou úlohou, ktorá má význam nielen pre našu súčasnosť, ale i budúcnosť, pre intelektuálnu schopnosť vyberať takú cestu vedy, ktorá povedie k modelu, ktorý v sebe spojí trhové, ekologické, sociálne, štátoprávne, duchovné, jedným slovom humánne, demokratické princípy. To preto, že vždy a v každom prípade ide o človeka o ľudstvo. A už vôbec ťažko možno očakávať odpovede len od politických strán, ktoré sa 1Dr.h.c. prof. JUDr. Milan ČIČ, DrSc. , akademik SAV, akademik EAVU, vedúci kancelárie prezidenta SR


4

o to mnohokrát uchádzajú a pokúšajú. Tie však nie sú na to vybavené ani personálne, ani programovo. Aké sú teda vôbec otázky poznávania a riešenia týchto celosvetových problémov a otázok? Odpoveď je možno veľmi jednoduchá. Vedecky a morálne veľmi náročné. Vždy, a dokazujú to aj najnovšie moderné výskumy (CERN), hľadanie nových častíc a vesmírnej hmoty (tmy). Je to fyzika, ktorá fundamentálne zasahuje aj do filozofie, svojej fyzikálnej filozofie i teológie.

III.

Sociálne, ekologicky i akcionársky, finančne trhovo orientovaný kapitalizmus sa zameral na koexistenciu štátu a trhu. Pozná a uznáva už participáciu zamestnancov na procese riadenia podnikov, sociálnu a ekologickú súčinnosť, starostlivosť o rodinu, deti a seniorov, vzdelanie a zdravie (škandinávsky model). Táto paradigma sa zatiaľ javí ako najatraktívnejšia forma kapitalizmu. V knihe Kolomana Ivaničku „Európske trendy a naše perspektívy a záujmy v integrujúcej Európe“, na str. 71 sa o. i. uvádza: „...štátny kapitalizmus v určitých obdobiach a v určitých štátoch kontroloval investície do kľúčových odvetví, zaviedol kontrolu trhu... Poskytoval kredity na rozvoj, kontroloval banky a využívanie vkladov, chránil sektor malého a stredného podnikania a v Japonsku podporil celoživotnú zamestnanosť.“ Nepochybne veľmi, veľmi zaujímavý trend. Aké sú však otázky tejto stratégie? Rôznorodé a ešte stále nevyhodnotené a nedocenené. V citovanej knihe Koloman Ivanička uvádza tri tipy tranzitívnych makroregiónov (agória, ekodémia, arkádia). Agória ako model sociálno-demokratického kapitalizmu; ekodémia bazíruje na socialistických alternatívach kapitalizmu; arkádia má byť ekonomika tretieho sveta. Pre slovenskú spoločnosť sa zatiaľ javí najprijateľnejšia tzv. forma arkádie. Prirodzene, modifikovaná princípmi, ktoré vyplývajú z histórie Slovenska, z jeho tradícií, morálky, kultúry, viery, československej histórie, histórie Veľkej Moravy, z tradície a filozoficko-etických názorov na život, morálku, ekonomiku, sociálny štát a blahobyt človeka. V našich podmienkach, do istej miery, prichádza do úvahy aj poznanie demokratického duchovno-kultúrneho obsahu Ústavy SR. Naši občania prijali koncepciu zdravej, úspešnej ekonomiky, sociálne a ekologicky usporiadanú štruktúru spoločnosti, riadenú štátnou správou a samosprávou, mocou občanov, aplikovanou priamou demokraciou a demokraciou parlamentnou. Je to model, ktorý možno preniesť do našich podmienok?! Obsah Ústavy SR svedčí o sociálnom charaktere štátu (pozri články ústavy). Politika a štát odmietajúci sociálnu podstatu a funkciu štátu, sociálne zákonodarstvo a jeho demokratickú aplikáciu, nie je morálny, nemá perspektívu. Preto, lebo ignoruje človeka, jeho dôstojnosť, ľudské práva a slobody, sociálnu a právnu istotu, osobnú bezpečnosť, ekonomickú prosperitu a medzinárodnú kooperáciu. Uvedené hodnoty predstavujú jadro modelu, ktorý by mohol a mal vyhovovať každému. Skoro ideál! Tieto hodnoty sa však musia transponovať do moderného demokratického spoločensko-štátneho modelu (politický systém, štátne orgány, samosprávne orgány, súdnictvo). V závislosti od toho, v akej miere a v akej kvalite sa to podarí, závisí kvalita modelu a života občanov. Život občana závisí od toho, ako sa v demokratickom politickom systéme vyjadrí a aplikuje demokratický princíp kreácie orgánov a ich personálneho vybavenia. Z týchto a iných nefalšovaných racionálnych stavebných prvkov možno kreovať model stavaný na humanistickej (kresťanskej) mravnosti a súdržnosti, solidarite, duchovnej (spirituálnej) kultúre a vzdelanosti, formou samosprávnej a parlamentnej participácie na realizácii projektu, ktorý v princípoch spojí ideu človečenskej koexistencie rôznorodej, diferencovanej, ale v princípoch jednotnej spoločnosti, vedenej racionálnym režimom, rešpektujúcim princíp ústavnosti, zákonnosti a spravodlivosti. Tieto (a nielen tieto) humanisticko-sociálne, duchovne, trhové, ekologické, národné a občianske, etické hodnoty predstavujú princípy trvalo aktuálne a určujúce chcenú formu usporiadaného štátneho, demokratického, spoločenského, ústavného a právneho formátu. Formátu usporiadanej, kultúrnej, morálnej, vzdelanej, sociálne, ekonomicky prosperujúcej spoločnosti, ktorú tvoria národy, či národnostné minority, ako občianske spoločenstvo.

IV.

Takéto perspektívne smerovanie, podľa môjho skromného názoru, našlo isté, aj keď nedokonalé právne vyjadrenie už v Ústave Slovenskej republiky v podobe formátu právneho, zvrchovaného, demokratického, a dovolím si povedať, aj sociálneho štátu, v ktorom by mal byť zdrojom štátnej i samosprávnej moci občan. Nie je to politická strana, ani jej akékoľvek koordinačné a iné orgány. To považujem za prvý krok, za ktorým by mala nasledovať dobrá vôľa, vysoká odbornosť, mravnosť, schopnosť reprezentantov občanov viesť spoločnosť a riadiť ju v zmysle princípov ústavy, humanistickej morálky a rešpektovania ľudskej dôstojnosti v zákonodarstve a jeho aplikácii v praxi. Táto charakteristika a trajektória iste nie je kompletná, a už vôbec nie dokonalá. Možno, a treba ju dopracovávať, prepracovávať, dopĺňať, aktualizovať, konkretizovať hodnotami obsiahnutými už aj


5

v jednotlivých článkoch našej ústavy, ale aj v duchu predstáv a výsledkov práce demokratických síl, vedy i výskumu. Nepochybne sa ani k (druhému) pragmatickému a praktickému kroku nedostaneme ľahkovážne. Ide o tvorbu demokracie v zákonodarstve i v činnosti štátnych a samosprávnych orgánov. Pritom ich funkcie sú obsiahnuté v ústavnej definícii, v úprave kompetencií ich práv a povinností voči občanom, a vice versa, v ústave sa formulujú najmä otázky, princípy a vzťahy identity občanov ich ochrany, ako jediného zdroja štátnej moci. Ani demokracia sama o sebe, ako máme poznanie z vlastných skúseností, nie je dokonalá. Často je deformovaná, nerozvinutá vo svojich formách i princípoch. Čaká na svoju príležitosť principiálnych zmien! Nemožno naďalej ostať pri prežitom, ale stále opakovanom slogane: „Nič lepšie ako je demokracia sme nevymysleli.“ To je dávno, dávno prekonaná fráza. Demokracia, jej zrod, formy, princípy patria medzi najzložitejšie spoločensko-vedné témy. A tu je jadro problému. Je to spoločensko-vedná metodológia adekvátna spoločensko-politickým pomerom, úlohám i potrebám. Spomeniem len princíp kauzality, bez ktorého veda živorí.

V.

Kauzalita, konkrétnejšie kauzálny nexus patrí medzi východiská a korektívy smerovania výskumu, vedy, skúmania konkrétneho predmetu, formulovania záverov a dokonca aj verdiktov či iných rozhodnutí týkajúcich sa zásadných etických, politicko-právnych, ale aj justičných otázok hraničiacich s pravdou, polopravdou i nepravdou. Je bázou úrovne a súčasťou metodológie každej vedy. Kauzálny nexus sa stal v určitom čase problémom a prekážkou rozhodnutí politických orgánov, alebo orgánov štátu vôbec. Bez poznania vzťahu medzi príčinou a následkom, a jeho významu, funkčnosti nemožno sa dopátrať pravdy: takých výsledkov, ktoré sa približujú k objektívnemu poznaniu prírodných a akýchkoľvek spoločenských javov, ich súvislostí a okolností, ktoré ovplyvňujú ich vplyv na funkčnosť, kvalitu, kvantitu a následok. Spomínam práve tento kauzálny vzťah z tých dôvodov, že aj v logike samotnej, v teórii, metodológii a teórii vôbec sa zabúda práve na tento východiskový, ale aj konečný cieľový význam a efekt. Kauzálny vzťah vyznieva predovšetkým ako filozofický princíp, niekedy až metafyzický, abstraktný, pomyselný pomocný nástroj myslenia. Pritom ide o poznávanie identity reality v konaní a poznávaní určitých subjektov, výsledku ich racionálneho poznania následku a výroku o určitom jave. Otázka kauzality nie je len následným zisťovaním vzťahu medzi príčinou a následkom. Je to významný, základný východiskový bod skúmania príčiny toho javu, ktorý by mal zákonodarný (iný) orgán upravovať zákonnou, alebo ústavno-právnou normou. Máme na mysli predovšetkým poznanie charakteru predmetu uvažovanej právnej úpravy, všetkých okolností a faktorov, ktoré ovplyvňujú situáciu, ale aj predpokladaný efekt, ktorý sa očakáva od právnej úpravy. Ak sa toto neskúma, prirodzene dochádza aj k situácii, že právna norma je neúčinná, neefektívna a dokonca aj protiústavná. Doterajšia ekonomická, justičná, politická, organizačná, aplikačná prax poukazuje práve na tieto nedostatky legislatívy a právnej úpravy niektorých javov, ktoré neznášajú a nemôžu znášať ani takéto normatívne úpravy. Chýba takýmto návrhom právnej úpravy výskum a prieskum situácie samotného javu, ktorý zákonodarca mieni a chce upravovať. To platí aj o typickej politickej praxi.

VI.

Tento zjednodušený prierez rôznych nejasností, možností, potrieb, kontroverzií, ale i tragédií, nádejí a sklamaní nás opodstatnene provokuje k tomu, aby sme sa vecami existencie človeka a spoločnosti zaoberali. To znamená abstrahovali od rôznych často nereálnych utopistických, individualistických i straníckych záujmov. Z tejto úvahy vyplýva záver, že Ústava SR je v princípe výsledkom pokusu o paradigmu modelu moderného štátu. Budúcnosti našich generácií. Ak opomenieme túto svoju základnú úlohu, dopustíme sa vážnych, neodpustiteľných pochybení vo vzťahu k našej budúcnosti. Táto krátka esej nemá ambície odpovedať na otázku: „Byť či nebyť!“ Cítime však povinnosť zamýšľať sa nad tým, s čím svet, Slovensko, človek žijú. Treba oceniť, že aj Brusel túto myšlienku považuje za nosnú v ďalšom rozvoji nášho spoločenstva. Také javy, ako je starnutie obyvateľstva, vôbec demografický vývoj, energetická a potravinová bezpečnosť, medicína, ale aj závažné protispoločenské javy (kriminalita) iniciujú vytvorenie výskumných centier (cca 16 tisíc), t.j. univerzít a inštitúcií. Únia avizuje na takýto účel sumu 6,5 miliardy eur. Je to nanajvýš potrebné. Z toho pre nás však vyplýva úloha pripraviť projekty, ktoré by aspoň sčasti pokryli množstvo tém výskumu, ktoré sa naliehavo hlásia k „životu“ aj jeho negácií, ktoré ľudstvo ohrozujú. Som presvedčený, že najmä Slovenská akadémia vied i naši členovia Európskej akadémie vied a umení v Salzburgu, naše vysoké školstvo zmobilizujú svoj vedecký potenciál a pripravia projekt koncentrovaný v oblasti personálnej, v podobe integrovanej multidisciplinarity slovenského vedeckého centra (sekcií). Pritom nemožno obísť ani vážne úlohy a investície do existujúcich vedeckých pracovísk, univerzít, výskumných vedeckých inštitúcií.


6

Škoda len, že Európska únia nezaevidovala v programe investícií výskumu a vedy oblasť prevencie kriminality, vážnej protispoločenskej činnosti aj v hospodárskej, finančnej a bankovníckej sfére i v oblasti fonézneho súdnictva. V tejto súvislosti môžeme len vysloviť poľutovanie, že o takej závažnej problematike, ako je rozšírená a hrozivá kriminalita v našej republike, ale aj vôbec v celej Európe, sa Európska únia, resp. jej orgány nezaoberajú. Také protispoločenské javy, ako sú trestné činy proti slobode, zdraviu a životu prenasledujú ekonomické, finančno-bankové, daňové, odvodové amorálne skutky späté s novou ekonomikou. Zatiaľ ich páchatelia úspešne unikajú, dokonca do tzv. daňových rajov. Vedecký záujem o projekt prevencie kriminality a hrubej protispoločenskej, protiľudskej aktivity ťažko hľadáme v inštitúciách seriózne sa zaoberajúcich kriminalitou, jej výskumom a prevenciou. Tento povzdych je skôr výzva smerujúca k predstaviteľom vedy, výskumu, vysokých škôl, aby uvažovali o vzniku inštitútu výskumu kriminality a prevencie. Je to téma nekonečne dramatická, a o to viac aj aktuálna.

VII.

Na záver, ale vôbec nie pedagogicky a poučujúc, myslím na zásadnú principiálnu metodologickú pripomienku:

1.) Vo vede, výskume obmedziť straníckosť (ľavú, pravú, stredopravú, stredoľavú); Dominovať musí kauzalita, objektivita a pod. Pravda neznáša predpojatosť, subjektivitu, straníckosť.

2.) Sloboda, aj vo vede len deklarovaná, nie je sloboda (a to preto, že jej chýba reálna báza). Veda zideologizovaná, stranícky angažovaná, spolitizovaná, je neslobodná; nie je vedou; je to paveda a jej výsledok zavádza, falšuje, blíži sa k paškvilu.

3.) Ani názory, ako sa to niekedy deklaruje, ešte nemusia byť pravdou. Podstata metodológie nemôže stavať len na väčšinovom tzv. demokratickom princípe, majorita sama osebe nie je ani zdrojom ani garanciou spravodlivosti a pravdy. To platí aj o minorite!

Recenzenti: Dr.h.c. mult.prof. JUDr. Ing. Viktor PORADA, DrSc., rektor Vysokej školy Karlovy Vary o.p.s. Dr.h.c. prof. JUDr. Jozef MADLIAK, CSc., riaditeľ Ústavu práva a prevencie kriminality, VŠBM v Košiciach


7

ZÁKLADY MANAŽÉRSTVA BEZPEČNOSTI PODNIKU

Doc. Ing. Imrich Dufinec, CSc., mimoradny profesor2

Security Management of Business or Company

ABSTRAKT

Základná orientácia vrcholového manažmentu podniku týkajúca sa komplexnej bezpečnosti podniku musí byť určovaná jeho bezpečnostnou politikou. Na báze manažérstva rizík má reagovať na vzniknuté nežiaduce javy definovanej bezpečnosti a predchádzať im až po prijateľnú mieru rizík. Takáto realizácia bezpečnostnej politiky sa má uskutočňovať metódami a nástrojmi ochrany podopretými právnym a legislatívnym rámcom, zakotveným v bezpečnostnej dokumentácii. Vonkajšia a vnútorná ochrana bezpečnosti sa týka fyzickej ochrany osôb a majetku, ochrany všetkých hmotných i nehmotných aktív podniku, ochrany jeho infraštruktúry a environmentu, ako aj o osobných a administratívnych údajov, ktoré má podnik v správe. Obraz komplexnej bezpečnosti podniku má uzatvárať aj bezpečnosť produktov, ktoré podnik produkuje.

Reálna bezpečnosť podniku a stupeň jej komplexnosti však závisia od bezpečnostnej politiky a najmä finančných možností podniku.

ABSTRACT

Basic orientation of TOP Management of business or company dealing with a complex security must be determined by its security policy. On the risks management base it is necessary to respond to autochthonous and unfavourable phenomena of the defined security and to prevent them pending an acceptable exposure. Such realization of security policy should be realized by means of using the tools of protection supported by the legal and legislative frame embodied in the security documentation. The external and internal protection of security is referred a physical protection of persons and property and protection and all tangible and intangible business property and protection of its infrastructure and environment as well as personal and administrative data which a business holds in its management. The complex security projection of business has to enclose also products security, which are produced by a business. However, the real security of a business and its complexity degree depend to a security policy and especially the finance capabilities of a business or company.

Kľúčové slová: Bezpečnosť podniku, bezpečnostný manažér, ochrana aktív, integrovaný manažérsky systém, ohrozenie a riziká podniku.

Key words: Business security, security manager, protection of assets, integrated management system, threats and risks facing a business or company.

1. ÚVOD

Technické prvky zabezpečovania ochrany osôb a majetku podniku súvisia so schopnosťou ich výberu a aplikácie za predpokladu znalosti technických nástrojov aplikovaných prostriedkov. Technika však nestačí. Podnik potrebuje pre svoju bezpečnosť organizáciu, systém podporujúci rozhodovanie manažérov z hľadiska investícií, znalostí princípov funkcie technických bezpečnostných prvkov, ale i zákonov, noriem a pravidiel pre ich

2 Doc. Ing. Imrich Dufinec, CSc., mimoriadny profesor, prorektor, garant predmetu Bezpečnosť podniku. Ústav ekonomickej a logistickej bezpečnosti Vysokej školy bezpečnostného manažérstva v Košiciach, Košťova 1, 040 01 Košice, Slovensko, e-mail: [email protected]


8

bezpečné a zákonné nasadzovanie v podniku. Sem patria aj prvky informačnej bezpečnosti a bezpečnosti informačných technológií. Osobitným miestom sú samotné riadiace procesy.

Bezpečný podnik, bez ohľadu na jeho veľkosť, zameranie a štruktúru predpokladá jeho riadenie manažérmi, ktorí sú vyprofilovaní so všetkými atribútmi tejto profesie, avšak s akcentom na schopnosť aplikovať teóriu rizík a techniku ich eliminácie na akceptovateľnú mieru vo všetkých analýzou potvrdených systémových, procesných, osobných i vecných stránok podniku.

2. BEZPEČNÝ PODNIK A BEZPEČNOSŤ PODNIKU

Bezpečnosť reálneho podniku začína a končí pri bráne do podniku a zahŕňa v sebe tak bezpečnosť jeho aktív, ako aj bezpečnosť všetkých zamestnancov ale i zákazníkov, či zainteresovaných strán a všetkých ich aktív, ktoré so sebou do podniku prinášajú. Prakticky to znamená, že bezpečný podnik vykonáva trvalú množinu bezpečnostných opatrení na ochranu v podniku pôsobiacich osôb a všetkých hmotných i nehmotných aktív súvisiacich s jeho podnikaním. Nutné bezpečnostné opatrenia vykonáva v súlade s prijatou bezpečnostnou politikou a celkovou stratégiou podnikania, prostredníctvom realizovaných procesov v systéme.

Medzi základné zložky bezpečnosti podniku možno zovšeobecnene zaradiť desať týchto parciálnych zložiek:

Fyzická ochrana osôb a majetku nachádzajúcich sa v podniku Ekonomická bezpečnosť aktív podniku Environmentálna bezpečnosť, vrátane požiarnej ochrany a prevencie havárií Bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci v podniku Bezpečnosť a ochrana osobných údajov osôb pohybujúcich sa v podniku Bezpečnosť informačných systémov Bezpečnosť a ochrana vnútorného poriadku podniku Bezpečnosť a ochrana utajovaných skutočností nad rámec osobných údajov Bezpečnosť infraštruktúry, menovite kritickej, podľa charakteru podniku Bezpečnosť produkcie ako aspekt jej kvality

Základné parciálne zložky bezpečnosti podniku predstavujú jednotlivé aspekty komplexnej bezpečnosti podniku zabezpečovanej procesmi. Pri zachovaní ich úrovne na patričnej hladine rizík a ohrození možno hovoriť o bezpečnom podniku.

Úroveň komplexnej bezpečnosti samozrejme závisí od miery integrácie parciálnych zložiek bezpečnosti. Otázky integrácie sú pritom otázkami predmetu podnikania, politiky podnikania a osobností manažérov, schopných s istou dávkou znalostí riadiť problematiku uvedených podsystémov integrovaným spôsobom. Maximálna integrácia predpokladá maximalizáciu informačnej technológie (IT), ako prostriedku komplexného manažérskeho rozhodovacieho procesu, s akcentom nie na separátnu návratnosť investície do bezpečnosti ale celkovú návratnosť trvalo udržateľného rozvoja podniku. Takáto integrácia je dnes možno pre mnohé podniky iba víziou ale aj možnou blízkou realitou pre tých, ktorí správne pochopili integrovaný manažérsky systém založený na procesnom prístupe riadenia s aspektmi komplexne pojatej bezpečnosti. Je možné ju budovať postupne, akceptujúc základne princípy podsystémov a ich integrácie. Nikdy ju však nemožno kopírovať. Je založená na špecifikách každého podniku. Manažéra komplexne poňatej bezpečnosti možno nazvať CSO (Chief Security Officer), ktorý by mal byť podriadený vrcholovému manažérovi CEO (Chief Executive Officer).

Bezpečnostný manažér takejto pozície je zodpovedný za všetky aspekty bezpečnosti podniku, vrátane bezpečnosti produkcie, pokiaľ spadá do kritickej architektúry bezpečnosti. Pre svoje manažérske rozhodovanie využíva podnikovú informačnú technológiu (IT), pretože procesy, ktoré v podniku prebiehajú sú podporované a výsledky zaznamenávané informačnou technológiou. Preto od jej úrovne závisí aj celková, komplexná bezpečnosť podniku. Diery v informačnej technológii znižujú úroveň bezpečnosti podniku v každom jej aspekte. Manažéra IT v ktorejkoľvek forme realizácie procesov možno označiť ako CIO (Chief Information Officer), ktorý je zároveň aj vlastníkom týchto procesov a ich informačného systému. Proces vlastniť znamená proces udržiavať a trvale zlepšovať.


9

Parciálne zložky bezpečnosti podniku i ich integrálna podoba môžu mať niekoľko foriem, závislých od organizačných predpokladov, finančných možnosti a iných predpokladov, zhrnutých do bezpečnostnej politiky podniku. Ukážme si niektoré modely 3.

3. MOŽNÉ FORMY BEZPEČNOSTI PODNIKU

3.1 Model ignorovanej bezpečnosti

Ide o prípad podniku, ktorý je orientovaný na svoje základné funkcie smerom k jadru podnikania. Za IT je zodpovedný príslušný majiteľ procesu, neformálne označovaný ako CIO, avšak s absentujúcou funkciou bezpečností. O bezpečnosť sa nikto nezaujíma. Hmotné aktíva firmy a osoby sú chránené prirodzenou cestou pudom sebazáchovy. Rovnako ako hmotné aktíva, ani informácie nie sú chránené. Snahy o aplikáciu bezpečnostných nástrojov sú buď obmedzované alebo totálne ignorované. Prvé zmeny nastanú, keď dôjde k incidentu.

3.2 Model minimálnej technologickej bezpečnosti

Tento model bezpečnosti počíta iba s IT hlavného procesu tvoriaceho pridanú hodnotu podniku. Aplikácia bezpečnostnej politiky, ak vôbec existuje, prebieha skôr podvedome a spravidla v jednej, nanajvýš v dvoch formách bezpečnostných podsystémov. Môže ísť napr. o implementáciu systému bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo môže ísť o situáciu obchodnej spoločnosti, s minimálnou bezpečnosťou uchovávaných informácií, alebo o jednoduchú ochranu akéhokoľvek majetku firmy, v kombinácii s činnosťou informátora, a pod. Pre takýto model bezpečnosti podnik ani nepredpokladá osobitnú pozíciu bezpečnostného manažéra a bezpečnosť je zabezpečovaná technologickým procesom. Riadením IT nie je poverená žiadna funkcia na plný pracovný úväzok. Takýto podnik je vystavený riziku bezpečnostných incidentov, nielen zo strany systému alebo aj pracovníkov.

3.3 Model formálnej bezpečnosti

Model formálnej bezpečnosti vzniká na základoch modelu minimálnej technologickej bezpečnosti alebo dokonca je s ním stotožnený s tým rozdielom, že funkcia bezpečnosti sa akceptuje uvedomelo a inštitucionálne. Znamená to, že v podniku je menovaná osoba, CSO, zodpovedná za otázky bezpečnosti ale stále ešte v pozícii kumulovanej funkcie, často i funkcie CIO. Ďalší rozvoj bezpečnosti podniku je v tomto prípade založený predovšetkým na osobnosti povereného CSO a na jeho schopnosti presadzovať plnenie nových úloh bezpečnosti prostredníctvom IT. Najväčším nedostatkom tohto modelu je konflikt záujmov CSO, pretože kumuláciou funkcie rozvoja bezpečnosti a gestora bezpečnosti sú porušené princípy kontrolného mechanizmu.

3.4 Model odtrhnutej bezpečnosti

Tento model predpokladá formálne i vecné postavenie CSO, ktorého zodpovednosť za garanciu bezpečnosti inštitucionálne potvrdzuje funkčná pozícia, ktorá je vyššia než akýkoľvek útvar s informačnou technológiou bezpečnosti, resp. CIO. Týmto sa vylučuje stret záujmov, tvorí sa bezpečnostná politika, ciele a kontrolujú sa výsledky. Odtrhnutím CSO od informačnej technológie však vzniká často problém zaostávania CSO od prudko sa rozvíjajúcej IT. Pokiaľ bezpečnostný manažér necitlivo komunikuje s pracovníkmi IT, títo ho postupne odizolujú a potom mnohé z toho, čo CSO vypracuje, ako napr. bezpečnostné smernice, predpisy i ciele sa postupne stávajú odtrhnutými od reality technológie. Niekedy stačí, ak CIO spochybní požiadavky CSO, prameniace z nedostatku technologických znalostí CSO, alebo nedostatku informácií, ktoré mu zámerne neposkytnú a je problém. Konflikty medzi pracovníkmi IT a CSO sa postupne riešia rozširovaním útvaru CSO o špecialistov príslušných bezpečnostným podsystémov. Týka sa to tak BOZP, ako aj fyzickej ochrany,

3Modely sú založené na princípe informačnej technológie, ktorá poskytuje informácie pre zabezpečovanie procesov s aspektmi bezpečnosti podľa očakávaných výsledkov.


10

environmentálneho manažérstva, ekonomiky, kvality, či výpočtových stredísk, atď. Ďalšie zmierňovanie konfliktov môže nastať formálnou akceptáciou inštitucionálneho postavenia CSO, menovaného vedením podniku a prípadne i samostatným miestom v rozpočtových kapitolách podniku. Najsilnejší vplyv na pozíciu bezpečnosti podniku však i pri formálnosti ostáva na pleciach osobnosti CSO.

3.5 Model utopenej bezpečnosti

Model utopenej bezpečnosti predpokladá tiché skrytie CSO pod krídla CIO v prípadoch prirodzeného vývoja modelu minimálnej technologickej bezpečnosti, kedy napr. osobnosť IT po skúsenostiach, ktoré nadobudol pri koordinácii bezpečnosti priamo v IT a zvládnutí manažérskych úloh prevezme prirodzene pozíciu CSO a pritom zostane CIO. V podsystéme manažérstva kvality tak postupným vývojom z technického kontrolóra kvality sa stane manažér kvality i zmocnenec kvality v jednej osobe, alebo vo výpočtovom stredisku sa zo zamestnanca IT postupne stane CIO a CSO v jednej osobe, čo i pri istom konflikte záujmov je tento model pre ďalší rozvoj bezpečnosti výhodnejší ako model odtrhnutej bezpečnosti.

3.6 Model agilnej bezpečnosti

Agilná bezpečnosť podniku, typická pre stredne veľké podniky, sa zabezpečuje cestou IT samotných procesov, aj prostredníctvom vplyvu ďalších manažérov, zodpovedných za menovité parciálne zložky bezpečnosti, napr. za fyzickú, personálnu, ekologickú, informačnú bezpečnosť a pod. V podniku je vytvorená bezpečnostná rada (Security Board), tvorená z príslušných manažérov bezpečností jednotlivých aspektov komplexnej bezpečnosti podniku a bezpečností IT, na čele ktorej stojí bezpečnostný manažér (CSO), podriadený priamo generálnemu riaditeľovi podniku (CEO). Členmi bezpečnostnej rady, kolektívneho orgánu bezpečnosti, môžu byť menovaní aj ďalší experti podniku alebo externí členovia významných a relevantných inštitúcií. Má funkciu legislatívnu (tvorba predpisov a dokumentácií), kontrolnú (zisťovanie stavu implementovaných opatrení) a riadiacu (v prípade havarijných stavov a mimoriadnych bezpečnostných incidentoch).

Model agilnej bezpečnosti predstavuje svojim spôsobom model integrácie jednotlivých bezpečnostných podsystémov, pričom bezpečnostná rada dbá na to, aby jednotlivé procesy prebiehali v duchu systému manažérstva kvality (ISO 9001:2008), s akcentom na ďalšie aspekty bezpečného podniku, akými sú napr. aspekty environmentálneho manažérstva (ISO 14001:2004), manažérstva BOZP bezpečnostné riziká BOZP (OHSAS 18001:2007), bezpečnosti informačných systémov (ISO 27001:2005), prípadne špecifických požiadaviek bezpečnosti, napr. vo výrobe dielov pre automobilový priemysel technické špecifikácie a požiadavky (ISO/TS 16949:2002), metrologické požiadavky (ISO 10012:2003), či kalibračné požiadavky (ISO/IEC 17025:2005) a ďalšie. Všetky citované medzinárodné štandardy sú generickými normami, vychádzajúcimi z normy manažérstva kvality ISO 9000:2000.

3.7 Model outsorcovanej bezpečnosti

Model outsorcovanej bezpečnosti predstavuje model dodávok takých technológií, v ktorých je otázka ich bezpečnosti inherentne zakomponovaná. Je však zrejmé, že v podniku musí existovať osoba, zodpovedná za koordináciu IT. Technologická bezpečnosť musí mať oporu v bezpečnostnej politike odberateľa a táto politika musí byť premietnutá aj do politiky dodávateľa so všetkými dôsledkami zodpovednosti za dodávaný produkt v zmysle požiadaviek ISO 9001:2008.

Na bezpečnostného manažéra podniku sú kladené veľké nároky, pretože musí zabezpečovať definovanú bezpečnosť dodávateľských služieb a koordinovať ju so všetkými procesmi vo vnútri podniku. Vo svojej pozícii je osamotený ako v prípade modelu odtrhnutej bezpečnosti s výhodou možnosti expertných posudkov podnikových expertov a špecialistov. Prípad outsorcovanej bezpečnosti je aj prípad externých služieb súkromných bezpečnostných služieb (SBS) pre výkon fyzickej ochrany osôb a majetku podniku ako parciálnej zložky komplexnej bezpečnosti podniku.


11

3.8 Model rozsiahlej inštitucionálnej bezpečnosti

Veľké podniky a inštitúcie ako sú banky, silové rezorty a pod. majú organizačnú štruktúru pomerne zložitú a tomu primerane prispôsobenú bezpečnosť, ktorá predstavuje neodmysliteľnú súčasť ich podnikania, či činností. V týchto inštitúciách a podnikoch existujú profesionálne bezpečnostné útvary, profesne špecializované a priebežne udržiavané na požadovanú úroveň spôsobilosti. Tento model môže byť rozvinutý do formy rozvinutej formálnej bezpečnosti, pričom bezpečnostný manažér (CSO) vedie a riadi rozsiahly bezpečnostný útvar technologickej bezpečnosti a ochrany, alebo do formy agilnej bezpečnosti, tvorenej relatívne nezávislými bezpečnostnými útvarmi technologickej bezpečnosti a ochrany, riadenými vrcholovým bezpečnostným manažérom (CSO). Bezpečnosť takéhoto podniku je plne procesne formalizovaná a je budovaná podľa štandardov a odporúčaní, ktoré boli pre ne vybrané ako najvhodnejšie a stávajú sa záväznými. V týchto inštitúciách je na pomerne vysokom stupni zabezpečovaná aj osobná bezpečnosť a bezpečnosť osobných údajov zamestnancov i klientov.

4. KOMPLEXNÁ BEZPEČNOSŤ PODNIKU

V komplexnej bezpečnosti podniku vystupujú jej parciálne zložky ako výsledok kvality riadenia procesov v danom systéme4, pričom bezpečnostný aspekt tohto riadenia kvality je manažérstvo rizík

relevantných procesov podniku5.

Reálne to môže nastať vtedy, ak vedenie podniku vyhlási takú bezpečnostnú politiku, ktorá inštitucionalizuje a legalizuje do organizačnej štruktúry niektorý z modelov riadenia bezpečnosti manažérsky systém, v najlepšom prípade odvodený od procesného systému manažérstva kvality podľa ISO 9000:2000 ako Generický Manažérsky Systém. Schéma takéhoto systému založeného na základnom systéme manažérstva kvality podľa ISO 9000 a princípoch riadenia rizík a krízových javov podľa ISO 3100 je znázornená na nasledujúcom obrázku č. 16.

Imrich Dufinec 2009 16

DManažérstvo rizík

a krízových situácií

ACD

P

Generický Manažérsky Systém

Fyzickej bezpečnosti osôb a majetku

Environmentálnej bezpečnosti

Ekonomickej bezpečnosti

BOZP

Bezpečnosti infraštruktúry

Bezpečnosti informačných

systémov

Bezpečnosti produkcie

Obr. 1 – Generický manažérsky systém bezpečnosti podniku [2]

4 Procesný prístup manažérstva kvality 5 Kvalita je kategória technicko-ekonomická a jej riadenie podľa ISO 9001:2008 predpokladá riadenie rizík podľa ISO 31000 6 DUFINEC Imrich: Príspevok kvality k celkovej bezpečnosti podniku [2]


12

Generický systém má fungovať na podklade základnej normy ISO 9001, pričom z generických noriem preberá riešenie tých aspektov, ktoré sú pre parciálnu bezpečnosť relevantné, najmä teda environmentálne aspekty a všetky bezpečnostné riziká. Tie sa manažujú podľa špecifických štandardov, riziká podľa ISO 31000 a ďalších, platných pre jednotlivé oblasti alebo parciálne zložky bezpečnosti, napr. riziká BOZP v stavebníctve, ochrana osôb a majetku cez zákon o SBS, atď. Čo ostáva v GMS bez zmien za každých okolnosti je ISO 9001. Tá pracuje v štyroch klastroch procesov (kap. 5 – Zodpovednosť, 6 – Zdroje, 7 – Realizácia produktu, 8 – Meranie, analýza a zlepšovanie), pričom v procese neustáleho zlepšovania systému v cykle PDCA7 je ťažisko vykonávania (D – Do) sústredené do realizácie produktu, to je klaster 7 a ak pozrieme na štruktúru klastra realizácie, ten začína podľa ISO 9001 plánovacími krokmi (kap.7.1, 7.2), vrátane vývoja (kap. 7.3), pokračuje ozajstnou realizáciou (kap. 7.4, 7.5) a končí spätnou väzbou cez technické prostriedky merania (kap. 7.6). Takže implementáciu a riešenie všetkých rizík vykonávame v realizácii produktu. Tam aplikujeme aj všetky realizačné nástroje (napr. APQP, FMEA, DOE,...) ale i všetky požiadavky plynúce z legislatívy a požiadaviek tretích strán, čo sa premietne v dokumentovaných postupoch realizácie. Bezpečnostná politika, ako akt plánovania (P) bezpečnosti je v klastri 5 – Zodpovednosť (kap. 5.3 – Politika), kontrola a audit ako akty spätnej väzby a preverovania (C) sú v klastri 8 – Meranie, analýza a zlepšovanie a napokon aktualizácia (A) i (nové) plánovanie systému ako výsledok preverovania je v klastri 8 ako nápravné opatrenia a v klastri 5 ako preventívne opatrenia (zmena politiky, cieľov, napr. aj akceptovateľných rizík, atď.), sú časťami cyklu nového zlepšovania systému. Tieto zlepšenia prejdú cez politiku, ciele a realizačné akty opäť do realizácie produktu ako kvalitatívne vyššia úroveň. Čím dokonalejšia integrácia, čím podrobnejšie inštitucionálne zabezpečenie fungovania GMS, tým je bezpečnosť (podniku) vyššia, vo všetkých jej parciálnych zložkách.

Takto riadený systém nadobúda charakter bezpečnostného manažérskeho systému.

Manažérstvo bezpečnostného systému je založené na manažérstve rizík, t.j. na postupe, čo a ako vykonať aby nedošlo k nežiaducim javom a udalostiam a manažérstve krízových situácií, t.j. na postupe, čo a ako konať, ak došlo k nežiaducemu javu alebo udalosti [4].

Model bezpečnosti podniku ako projekt bezpečnostného manažérskeho systému vychádza z bezpečnostnej politiky, ktorá môže byť ovplyvňovaná vonkajšími a vnútornými vplyvmi, napr. od bezpečnostnej politiky štátu po finančné možnosti a orientáciu vlastníkov podniku8.

5. ZÁVER

Aktuálnosť problematiky organizovania bezpečnosti podnikov je v dôsledku globálnej finančnej krízy znásobovaná, pričom otvára nové cesty rizík a ohrození nielen podnikov samotných ale celej makroekonomickej sféry. Znalostná ekonomika podporuje rozvoj vzdelávania, vedy a výskumu za účelom efektívneho využívania disponibilných zdrojov orientovaných na trvalo udržateľný rozvoj. Efektívne riadenie podniku vo všetkých aspektoch jeho bezpečnosti podporuje túto výzvu v značnom rozsahu, pretože ekonomický dopad bezpečnostných incidentov nechránených alebo slabo chránených aktív sa priamo alebo nepriamo dotýka práve týchto zdrojov.

LITERATÚRA

[1] DUFINEC, I. – ČALFOVÁ, M. On a Security of Business in a Reflex of Knowledgeable Economic. In Internet, Competitiveness and Organisational Security in Knowledge Society, Zborník príspevkov medzinárodnej vedeckej konferencie, Universita Tomáše Bati Zlín, 2009. ISBN 978-80-7318-828-3

[2] DUFINEC, Imrich Príspevok kvality k celkovej bezpečnosti podniku. In Zborník príspevkov pedagogického seminára KVALITA PRODUKCIE, Technická univerzita v Košiciach, Košice – Herľany, 2009. ISBN 978-80-553-0238-6

[3] DUFINEC, Imrich. Bezpečnosť produktu ako aspekt jeho kvality. In Zborník príspevkov 2. medzinárodnej vedeckej konferencie, VŠBM Košice 2008, s.59-65. ISBN 978-80-89282-28-9

7 Plan – Do – Check – Act (Demingov cyklus zlepšovania, ISO 9001:2000) 8 DUFINEC, I. – ČALFOVÁ, M: Bezpečnosť podniku vo svetle znalostnej ekonomiky [1]


13

[4] MESÁROŠ, M. – HRÁDOCKÝ, L. – DUFINEC, I. – KRIŽOVSKÝ, S.: Podnikové manažérstvo. VŠBM Košice, 2007, str. 115. ISBN 978-80-89282-15-9

[5] RAK, R. - PORADA, V. – LOŠONCZI, P.: Kvalifikační předpoklady bezpečnostního manažéra a jeho profesní potřeby, začlenění v organizaci. Zborník z medzinárodného odborného vedeckého seminára, VŠBM Košice, 2007, str. 52-84. ISBN 978-80-89282-19-7

Recenzenti :

Prof. Ing. Hana PAČAIOVÁ, PhD. – Technická univerzita v Košiciach, Strojnícka fakulta, Katedra bezpečnosti a kvality

Prof. Ing. Jozef REITŠPÍS, PhD. – Žilinská univerzita v Žilne, Fakulta špeciálneho inžinierstva


14

METODOLOGICKÉ ANALÝZY (PŘÍSTUPY A ÚROVNĚ) A FORMOVÁNÍ BEZPEČNOSTNÍCH VĚD1 prof. PhDr. Květoň HOLCR, DrSc.2 prof. JUDr. Ing. Viktor PORADA, DrSc., dr. h. c. mult.3 prof. PhDr. Jozef VICENÍK, CSc.4

METHODOLOGICAL ANALYSIS (APPROACHES AND LEVELS) AND FORMATION OF SAFETY SCIENCE Abstrakt: Vědecká studie souvisí s výzkumem problémů konstituování a rozvoje bezpečnostních věd, na kterém se podílí VŠKV, PVŠ a VŠBM. Jde o základní metodologické analýzy (přístupy a úrovně) a formování bezpečnostních věd, jako věd praktických, věd o projektování bezpečnostních činností. Z těchto důvodů jsou ve sdělení zařazeny úlohy a cíle praxeologie a úlohy a funkce metodologie a metodologie vědeckého poznání jako možný předpoklad k využití při konstituování metodologie praktických věd pro účely formování bezpečnostních věd a jejích teorií. Abstract: Scientific studies include the research of constituting and development of safety science, where the VŠKV, PVŠ and VŠBM are the participants. They deal with basic methodological analysis ( approaches and levels) and formation of safety science as practical science, science on safety activities projecting. For these reasons the statement includes tasks and goals of „practicology“ and tasks and functions of methodology and the methodology of scientific knowledge as a possible hypothesis to be used for constituting the methodology of practical science for the purposes of formation of safety science and its theory. Klíčová slova: Bezpečnostní vědy, vědy praktické, vědy o projektování, bezpečnostní činnosti, systém, struktura vědy, praxeologie, metodologie, vědecké poznání, teorie vědy. Key words: Safety science, practical science, science on projecting, safery activities, system, science structure, „practicology,“ methodolody, scientific knowledge, science theory.

Využívání vědeckých poznatků a široké variety vědeckých metod má na úseku bezpečnosti svou tradici. Období, kdy bezpečnostní činnost (jednání) bylo odkázané, resp. založené na možnosti využívat poznatky, které byly výsledkem zobecnění každodenní zkušenosti získané činností na úseku bezpečnostních činností, zejména policistů, máme v podmínkách České i Slovenské republiky za sebou. Historie prozkoumala, zaznamenala a popsala i období postupného pronikání vědeckých poznatků do bezpečnostních činností a jejich využívání při zvyšování efektivnosti bezpečnostní práce (přípravě a realizaci bezpečnostních činností a jejich výsledků), ale i při realizaci změn v oblasti organizace a řízení bezpečnosti. I když byl průnik vědeckých poznatků a metod do bezpečnosti, jak ukazuje historie nerovnoměrný, narážel na mnohé překážky a bariéry, které bylo nevyhnutelné překonávat. Výsledný efekt se projevil v dalším zvyšování specializace, profesionalizace a institucionalizace, které zahrnuly i vzdělávání a přípravu specialistů a profesionálů na různých úrovních. V bezpečnostním výzkumu se využívaly poznatky celé řady vědních disciplin a jejich výzkumných metod (sociologie, právních věd, kriminologie, psychologie, sociální psychologie, ale i historie apod.).

1Upravená a aplikovaná úvodní kapitola publikace: Porada, V.; Holcr, K. a kol. Policejní vědy. Praha : Nakladatelství a vydavatelství A. Čeněk, 2011, na které se podíleli dále zejména: Dr. h. c. prof. Ing. Marián Mesároš, CSc., doc. RNDR. Jaroslav Holomek, CSc., Prof. PhDr. Jaroslav Erneker, DrSc. a Prof. JUDr. Jaroslav Ivor, DrSc. 2 Prof. PhDr. Květoň HOLCR, DrSc., Paneurópska vysoká škola Bratislava 3 Prof. JUDr. Ing. Viktor PORADA, DrSc., dr. h. c. mult, Vysoká škola Karlovy Vary 4 Prof. PhDr. Jozef VICENÍK,CSc., Filosofický ústav Slovenské akademie věd


15

Použili jsme termín „bezpečnostní výzkum“, ale fakticky jsme se nesetkali s tím, aby daným vědním disciplinám byl přiznaný přívlastek „bezpečnostní“ vědy, a když, tak to bylo jen zřídka a často bez zvláštního zdůvodnění. Myslíme si, že pravdu má H. J. Schneider, když uvádí, že tyto vědy tvořily jistý souhrn mnohých vědních disciplín, které však nadále zůstávaly samostatné a měly, dodejme, svoje místo v klasifikaci věd a zachovaly si i mnohá další specifika týkající se nejen jejich předmětu, ale i jazyka příslušných vědních disciplin a používaných metod. Tento stav, myslíme si, se doposud zásadně nezměnil. Nadále platí, že vědecké poznatky využitelné v bezpečnosti, jako významné organizaci zaměřené na zabezpečení vnitřní bezpečnosti státu a ochranu práv a svobod občanů, poskytují nadále „tradiční“ vědní discipliny, které si zachovávají svoji samostatnost. Jistý „pohyb“ v tomto směru možno pozorovat nejen u nás, ale i v zahraničí v posledních, přibližně patnácti letech.

V čem spočívá tento pohyb? Především v tematické struktuře, která je orientovaná na teoretickou a empirickou analýzu problémů orgánů bezpečnosti jako instituce, jejích role ve společnosti, struktury a funkce bezpečnostních orgánů, bezpečnostní činnosti a podobně z hlediska historického, psychologického, sociologického, sociálně-psychologického s využíváním široké škály společenskovědních metod [Schneider 2000, s. 135 - 171]. V mnohých studiích se objevuje celá řada dalších témat, která v pracích věnovaných bezpečnostnímu segmentu jako organizaci, její činnosti a fungování nebyly velmi frekventované - například problémy spojené s požadavkem „jasnějšího vymezení bezpečnostní profese jako autonomní, stále rostoucí a uznávané profesionální oblasti“, dále taktického managementu, demokratické kontroly činnosti na úseku bezpečnosti, etiky bezpečnostní práce, hodnocení bezpečnostní činnosti apod. [Ijzerman 2003, s. 45].

Zvláště oceňujeme, že v rámci širokého okruhu problémů se objevila metodologická problematika, tj. problematika charakterizovaná jako zkoumání nad vědami, nad jejich metodami, jejich strukturou a výsledky použití těchto metod. Tato problematika je generovaná v procesu existujícího policejního výzkumu, jsou to otázky, které čekají na odpověď. Vzpomeneme alespoň některé z nich. Jsou to otázky statusu bezpečnostních věd, resp. bezpečnostní vědy, jejího předmětu, vztahu k jiným vědám. Tyto otázky vznikají, jak jsme již naznačili, v rámci výzkumného trendu zaměřeného na konstituování samostatné policejní vědy, resp. možnosti takovouto vědu vybudovat. V pracích věnovaných této problematice se zformovala následující stanoviska: někteří autoři považují bezpečnostní vědu (resp. vědy) za již existující, konstituovanou, charakterizovanou příslušnými metodologickými znaky; další autoři hovoří o procesu formování samostatné policejní vědy bez bližšího charakterizování stavu, v jakém se konstituování této vědy nachází; jiní autoři nezpochybňují význam konstituování bezpečnostní vědy a rozmýšlejí, která z existujících věd nebo věd, které ještě jen vzniknou v procesu diferenciace, by mohla splnit integrující funkci při jejím vzniku; nakonec není možno vyloučit skeptiky, kteří pochybují o možnosti vybudovat „jednotnou“ bezpečnostní vědu, resp. integrovaný soubor bezpečnostních věd anebo takovéto úsilí dokonce považují za zbytečně vynaloženou práci. Samozřejmě, existují pokusy charakterizovat bezpečnostní vědu například jako vědu praktickou, adaptivní, interdisciplinární, empirickou, normativní apod. Problém spočívá v tom, že se nepokoušejí tyto její potenciální vlastnosti dostatečně explikovat a udělat to předmětem zvláštní diskuse.

Chceme v tomto kontextu zdůraznit, že nastolení těchto metodologických problémů a úsilí naznačit jejich pozitivní nebo negativní řešení, bylo jedním z motivů inspirujících náš pokus o napsání této pasáže.

Naznačili jsme, že v procesu konstituování bezpečnostních věd vznikají mnohé otázky, přesněji otázky, které svým charakterem patří do oblasti speciální metodologie policejních věd. Odpověď na otázku, jaký je stav rozpracování speciální metodologie věd, je relativně jednoduchá: takováto metodologie neexistuje. Místo mají jen pokusy o řešení parciálních metodologických problémů. Pokud použijeme slova W. Gasparského a A. Strzałeckého vyslovená při hodnocení stavu rozpracování metodologie praktických věd (před třiceti pěti lety), odpověď zní, že není to program, ale jen „výraz živelně se objevující tendence“ [Gasparski, Strzaecki 1979, s. 12].

Kdo se chce věnovat otázkám rozpracování speciálních metodologických problémů bezpečnostních věd, nemůže ignorovat stav, a tedy výsledky, které se dosáhly při výstavbě metodologie ve 20. století na různých úrovních a určených pro různé skupiny (typy) vědních disciplin.

Existuje mnoho koncepcí metodologie věd i metodologie praktických věd, které by mohly tvořit vhodné východisko, základ, „vzor“ práce na formování prvotní koncepce metodologie bezpečnostních věd. Jedno ze zajímavých východisek vidíme ve využití výsledků a zkušeností, které se dosáhly při budování a naplňování programů obecné metodologie (praxeologie) (T. Kotarbiński), metodologie věd (K. Ajdukiewicz) a v duchu těchto programů rozvíjené metodologie praktických věd (W. Gasparského a dalších metodologů). Šlo by o kontinuování polské metodologické tradice, tzv. praxeologické tradice. Myslíme si, že rozhodnutí využít tyto


16

výsledky a zkušenosti by nám poskytlo mnoho znalostí, metod (způsobů), „vzorů“ a též rozpracovaný konceptuální aparát na řešení problémů na úrovni formující se speciální metodologie věd. Takto postupoval W. Gasparski při přípravě vlastního náčrtu programu metodologie praktických věd. Využil přitom program metodologie K. Ajdukiewicze a koncepci praktických věd T. Kotarbińského. Uvědomil si, že „poskytují dobře zdůvodněné (ugruntowane) základy metodologie projektování. Toto chápání spojuje praxeologický přístup s přístupem systémovým“ [Gasparski 1983].5)

Jedním ze záměrů naší statě je ukázat a charakterizovat úlohy, funkce a cíle obecné metodologie (praxeologie), metodologie věd a metodologie praktických věd, jejich význam a možnosti při zkoumání speciálních metodologických problémů, včetně metodologických problémů bezpečnostních věd.

Chceme upozornit, že věda, stejně jako i speciální vědy jsou předmětem nejen metodologických analýz, ale i dalších vědních disciplin, které dostaly název vědy o vědě. Ukážeme, že metodologie věd i metodologie praktických věd jsou jen jednou z mnohých věd o vědě. Ani metodologické analýzy, ani analýzy vědy realizované dalšími vědami o vědě (historií vědy, sociologií vědy apod.) nemohou nahradit speciální vědy, jejich kompetence při řešení jejich konkrétních problémů. Metodologie věd, historie vědy, sociologie vědy a další vědy o vědě plní při poznávání vědy jiné úlohy a cíle. Vznikly jako významný produkt rozvoje věd a důležitý nástroj jejich reflexe. Úlohy a cíle praxeologie

Jako východisko našich analýz úloh a cílů praxeologie využijeme jednu z jejích mnohých charakteristik. Praxeologie (z řeckého praxis - čin, činnost, jednání; lógos - věda) je věda o správném jednání.6) Praxeologie jako vědní disciplína vyrostla z bohatých, mnohotvárných a nevyčerpatelných zdrojů, které ve svých tvrzeních obsahovaly neocenitelné informace o lidské praktické zkušenosti o moudrosti. Jsou to „pravdy, ke kterým lidstvo dospělo během staletého praktikování ekonomizace a jiných druhů zdokonalování jednání“ [Kotarbiński 1970, s. 121]. Praxeologie soustřeďuje pozornost na jednání, kde má důležité místo subjekt jednání, člověk a jeho vědomá zaměřenost na správnost jednání (činnost).7)

Historie praxeologie ukazuje, že důležitým zdrojem jejího myšlení byly různá přísloví, aforizmy, výroky filozofů, které se týkaly praktické a životní zkušenosti. Úlohou praxeologů bylo na jejich základě formulovat tvrzení, doporučení, zákazy, výstrahy týkající se správného jednání. Jak zdůraznil T. Kotarbiński, praxeologie nevyžaduje „žádnou etickou ctnost, nýbrž racionálnost průběhu jednání“. Praxeolog si uvědomuje, že v různých morálních poučeních, bajkách se střídají tvrzení, ve kterých vystupují odkazy na dobro, šlechetnost, důstojnost s tvrzeními, která „svým izolovaným obsahem jsou zcela prostá jakékoli emocionální propagandy, s ‘chladnými‘ tvrzeními, jejichž předmětem je účelnost či protiúčelnost, náležitost či nenáležitost těch či oněch způsobů přistupování k věci“ [Kotarbiński 1972, s. 16 ]. To neznamená, že praxeologie nehodnotí lidské jednání, ale přistupuje k němu, jak ještě naznačíme, z pohledu „technických“ aspektů.

Další důležitý zdroj praxeologických poznatků tvořily práce z dějin praktických umění (zručností), příručky řemesel a rozličných lidských technik (inženýrských, lékařských, právnických apod.). T. Kotarbiński zdůraznil význam těchto zdrojů pro „praxeologické zobecnění“, které „se stávají příklady pravidel s obecnějším obsahem“ [Kotarbiński 1972, s. 19]. Bylo však potřebné udělat další krok na cestě k vědní disciplině, kterou jsme nazvali praxeologie. Tento krok je úzce spojený s rozvojem vědy, vznikem vědních disciplin, které se koncem 19. století začaly systematičtěji orientovat na využívání vědeckých metod při zkoumání lidského jednání a produkovaly vědecké poznatky, které formující se praxeologie začala využívat pro vlastní analýzy správného jednání. Vznik vědních disciplin byl úzce spojený s rozvojem velkého průmyslu a s potřebou rozvíjet problematiku vědecké organizace, řízení a racionalizace práce. F. W. Taylor, H. Le Chatelier, Fayol ve svých pracích zformulovali obecné zásady a metody práce, zásady organizačního cyklu práce a formulovali hodnoty dobrého plánu práce a další obecná tvrzení a doporučení. T. Kotarbiński konstatoval, že se v těchto pracích

5) „Za nejracionálnější a zároveň přitahující intelektuálním dobrodružstvím a prakticky efektivní, i když ne zcela lehké, bylo

uznáno sáhnutí na zkušenosti metodologie vědy, která se zajímá o výstavbu teorie vědeckého postupu a přenesení některých těchto zkušeností na oblast metodologie projektování“ [Gasparski, Strzałecki 1979, s. 12].

6) Polský termín „sprawny“ jsme překládali do slovenštiny termínem „správny“. V rámci českého překladu byly použité na překlad významu tohoto termínu také dva termíny, a to „dokonalý“, „náležitý“. Překladatel upozornil na problémy spojené s nalezením nejvhodnějšího ekvivalentu polskému termínu „sprawny“.

7) V textu budeme používat termíny „jednání“, „činnost“ jako významové ekvivalenty především ze stylistických důvodů. Termín „činnost“ budeme používat podobně jako termín „jednání“ na označení vědomého lidského jednání. Termín „činnost“ se používá i v širším významu na označení vědomé, tvůrčí činnosti člověka, ale i na označení činnosti zvířete, stroje, podvědomých, reflexivních činností, které nezahrnujeme do významu termínu „jednání“.


17

projevila tendence „ve směru obecné teorie účinného jednání. A přece jejich díla, to ještě není praxeologie“ [Kotarbiński 1972, s. 19]. Zůstávalo uskutečnit přechod od „embryonální formy“ praxeologie k její „zralé podobě“. Bylo potřebné uskutečnit vyčlenění obecných tvrzení, zásad, doporučení, výstrah, mnohá další tvrzení zobecnit, aby se týkala všech oblastí lidského jednání, uspořádat je, systematizovat. Tato práce zahrnovala nejen konstrukce systému pokynů a výstrah obecně technického rázu“, ale i analytický popis „prvků jednání a jeho nejrozmanitějších forem“ [Kotarbiński 1972, s. 19]. To si vyžadovalo čas.

Ve druhé polovici 19. století začaly vznikat, pokud použijeme Kotarbińského termín, „počáteční formy“ nebo „embryonální formy“ praxeologie. Jejich tvůrci byli předchůdci Kotarbińského výkladu praxeologie, která poskytla výklad lidského jednání v „úplné obecnosti“.8) Předchůdcům T. Kotarbińského se nepodařilo udělat rozhodující krok na cestě k praxeologii, a tedy vytvořit „základy teorie jednání“, a zároveň se na dané základy podívat „z určitého hlediska - účinnosti“ [Pszczołowski 1967, s. 114 - 116]. Tvůrcem praxeologie jako vědy o zásadách správného jednání, systematické kodifikaci takovýchto zásad se stal T. Kotarbiński. Prvou prací věnovanou této problematice byly Szkice praktyczne 1913. Jeho cesta k praxeologii jako „kompaktnímu celku“ (T. Pszczołowski) anebo „konzistentní doktríně“ (T. Kotarbiński) trvala ještě více než padesát roků a v určitém smyslu ji dovršil v práci Traktat o dobrej robocie (1955) (překlad v češtině Praxeologie 1972).

Praxeologie je zajímavým a ilustrativním příkladem vzniku a konstituování nové disciplíny, která se zaměřila na zkoumání správného jednání. Historie praxeologie popsala její zdroje, ze kterých praxeologické myšlení vycházelo a tvořilo východiskový materiál pro její zobecňování. Její problémy dlouho dřímaly, jak vzpomenul Kotarbiński, v nějaké inkubační formě. „Nakonec stává se i to, že přichází čas na (daný) soubor problémů, který doposud dřímal v nějaké inkubační formě a nyní se stal z nějakých důvodů přitažlivým. Právě podobný osud povolává do života praxeologii“ [Kotarbiński 1958, s. 14]. Ve svém rozvoji zaznamenala přechod od „embryonálního“ stádia do stádia „zralého“, které bylo založené na bázi systematického využívání vědeckých poznatků již zformovaných nebo vznikajících vědních disciplín a specializací, které různým způsobem ovliv-ňovaly praxeologii. Praxeologie si ve vzájemných vztazích (působeních) k jiným vědám na různých úrovních obecnosti dále formovala a vymezovala svůj předmět zkoumání, rozšiřovala svoji poznatkovou bázi a metodologické instrumentárium a zpřesňovala hranice svojí aplikability. Výrazné vzájemné vlivy byly na jedné straně mezi praxeologií a na druhé straně mezi vědami o práci, dalšími speciálními vědními disciplínami, jako je ekonomie, sociologie, právo, psychologie, ale i mezi nově vzniknutými specializacemi a vědami, jako je kybernetika, teorie informací, teorie systémů, teorie her, teorie rozhodování. Je třeba vzpomenout i vzájemné vztahy mezi praxeologií a filozofií, které v této souvislosti nebudeme zkoumat. Zvláště si však budeme všímat vliv praxeologie (obecné metodologie) na metodologii věd a metodologii praktických věd pěstovaných na různých úrovních.9)

V následujících úvahách se budeme snažit koncentrovaně a stručně charakterizovat základní úlohy a cíle praxeologie a dát odpověď na otázku, co dělá praxeolog. Zřejmě bychom se neuspokojili jen podáním definice praxeologie. Definice nám může poskytnout rámcovou orientaci o obsahu a zaměření praxeologie, ale nemůže její obsah a úlohy vyčerpat.

V našich dalších úvahách budeme vycházet z Kotarbińského koncentrovaného vyjádření úloh a cílů praxeologie, které formuloval takto: „A to, za prvé, vyjasňování pojmů, za druhé - formulování tvrzení, za třetí - vynalézání nových tvrzení a za čtvrté - systematizace tvrzení, za páté - jejich používání [Kotarbiński 1968, s. 10]. Nejsou to jednoduché úlohy. Jejich realizací praxeologie sleduje dosažení hlavního cíle, a to systematického prozkoumání správného jednání a formulování obecných zásad, norem správného jednání. 8) První výklad praxeologie podal M. Martin pod názvem „ponologie“ v práci Ponos (řecky práce) (1863). Termín

„praxeologie“ podle historika praxeologie J. Jordana (J. Ostrowského) použil L. Bourdeau (1882) v díle Teorie věd. A. V. Espinas zamýšlel vybudovat praxeologii pod názvem „obecná technologie“, která měla zkoumat pravidla z oblasti technik a různých užitkových umění. A. Bogdanov v práci Tektologie zkoumal „mnohost forem jednání z co nejobecnější perspektivy“ (T. Kotarbiński). E. Słucki napsal práci věnovanou formálně-praxeologickým zásadám výstavby ekonomie (1926). Vznikly i další práce úzce spojené s problematikou praxeologie a jejími různými zdroji [Kotarbiński 1972, s. 14 - 24; Kotarbiński 1968, s. 23 - 54; Pszczołowski 1967].

9) Podrobněji o vztahu praxeologie a různých vědních disciplin, specializací a teorií najde čtenář v [Kotarbiński 1968, s. 48 - 55; Pszczołowski (ed) 1978, s. 179 - 181]. Stručnou analýzu vztahu praxeologie a filozofie, zvláště filozofické pozadí praxeologie viz. [Gasparski 1993, s. 25 - 32; Černík, Viceník, Višňovský 2000, s. 145 - 152]. Rozvíjí se též praxeologické hnutí založené na odlišných filozofických východiscích než je Kotarbińského praxeologie. Jde o hnutí, které je „charakterizované prosřednictvím integrace vlivů různých filozofických tradic“ (fenomenologie, pragmatizmu, hermeneutiky, různých analytických filozofických orientací). Viz. heslo Praxeologia v Routledge Encyclopedia of Philosophy (1958), Version 1.0, London, New York, Routledge.


18

První úloha - vyjasňování pojmů - je úzce spojená s budováním jazyka praxeologie, s budováním specifického praxeologického konceptuálního aparátu, praxeologického slovníku, který se využívá na formulování praxeologických tvrzení. T. Kotarbiński a další praxeologové vybudovali originální slovník praxeologických termínů. Při jeho výstavbě se jasně projevila tradice analytického uvažování, využívajícího prostředky, které poskytuje i moderní formální logika. Dosáhnout přesnost, odstraňovat nejasnosti, mnohoznačnosti, neostrosti výrazů, které patří do praxeologického slovníku, je důležitou úlohou praxeologa. Zpřesňování jazyka nepovažují praxeologové za samoúčel. „Ukazuje se, že je užitečné a nevyhnutelné mít arzenál co nejpreciznějších slovních nástrojů. Chápajíc to, praxeologové přistoupili ke konstrukci slovníku praxeologických termínů“ [Kotarbiński 1968, s. 21]. Kotarbiński zahrnul do tohoto slovníku: 1. termíny sloužící k popisu struktury činů, které nemají hodnotící charakter, a 2. termíny vyjadřující technické, utilitární hodnocení z hlediska správnosti jednání. Termíny, které Kotarbiński zahrnul do první skupiny a jsou důležité pro popis struktury jednání (činnosti), patří na vyšší úroveň obecnosti. Patří sem také pojmy, jako jsou čin, cíl, prostředek, způsob, plán apod. Dále sem patří pojmy, které se používají na charakterizování obsahu (významu) termínu „správné jednání“ jako jsou pojmy účinný, operativní, důkladný a mnohé další. Tyto termíny patří do popisně-analytické části praxeologie, resp. části, která se nazývá teorie činu. Na nižší úrovni vystupují termíny, které slouží k popisu skupinových jednání, jako kooperace, informace, porozumění apod. [Kotarbiński 1968, s. 114 - 115]. Tuto část praxeologie nazývá Kotarbiński teorie organizace. Praxeolog soustřeďuje mnoho úsilí na systematickou analýzu a precizování významu termínů na různých úrovních.

Zdůraznili jsme, že praxeologie soustřeďuje svoji pozornost na vědomé lidské činnosti, kterým můžeme přiřadit přívlastek „správné“. Předpokládá to vypracování celé řady dalších specifických praxeologických pojmů, které mají hodnotící charakter a patří do části praxeologie, kterou Kotarbiński nazval normativní. Její základní úloha spočívá ve formulování norem (direktiv, pravidel) správného jednání. Při záměrech jednání se setkáváme s hodnotami, které se dělí na hodnoty emocionální (vyjadřují citový vztah ve vztahu k hodnocenému jednání) a hodnoty utilitární (technické - nevyjadřují citový vztah k tomu, co je hodnocené). Podle Kotarbińského jen „utilitární hodnoty určují rozsah úloh praxeologie“ [Kotarbiński 1968, s. 97 - 98].10)

Soustřeďme se na analýzu jednoho z nejdůležitějších termínů „správné jednání“, od kterého se odvíjí další chápání a řešení praxeologických problémů.

Termín „správnost“ je mnohoznačný. V Traktátě jsou rozlišeny tři základní významy tohoto termínu: univerzální, syntetický a manipulační. Termín „správnost“ v univerzálním smyslu je obecným názvem každé z technických (praktických) hodnot zvlášť. Tak bude správností buď účinnost, nebo ekonomičnost, nebo úspornost, nebo produktivnost, nebo důkladnost apod. Na označení tohoto druhu správnosti se používá i termín „správnost v užším významu“.

Správnost v syntetickém (generálním) smyslu tvoří souhrn všech pozitivních technických hodnot praktického jednání vzatých dohromady. V takovémto případě můžeme použít termín „správnost v širším významu“. Nakonec správnost v manipulačním smyslu je to, co vyjadřujeme použitím termínu „zručnost“. Zručnost bude odlišovat činnosti, pohyby klavíristů, písařek na stroji, motoristů atd. Zručnosti můžeme získávat a zdokonalovat tréninkem, opakováním, zvyšováním náročnosti. To se týká i intelektuální správnosti jako schopnosti poznávacího subjektu vyvinout, vynaložit myšlenkové úsilí na řešení intelektuálních problémů.

Přesněji objasnit termín správnost v syntetickém a univerzálním smyslu předpokládá analýzu dalších termínů, jako je „účinnost“, „ekonomičnost“ apod. Konstrukce těchto pojmů má prioritní význam. T. Kotarbiński vycházel z toho, že existuje společné intuitivní chápání správnosti a že je možno podat analytickou definici tohoto pojmu.

10) T. Kotarbiński se vyjádřil ke vztahu praxeologického hodnocení založeného na utilitárních (technických) hodnotách a

etického hodnocení. Rozdíl vidí v tom, že praxeologická hodnocení oscilují mezi mistrovstvím a etická hodnocení staví do protikladu ctihodnost a hanebnost. Zároveň T. Kotarbiński požaduje, aby jednání nebylo jen správné, ale i čestné. Hodnotit jednání jako čestné vyžaduje nejen správnost, ale i zodpovědnost vůči jiným osobám. V rámci charakteristiky zásady praktického realizmu, kterou respektuje, zformuloval některé z jejích složek následovně: 1. maximu „primum non nocere“ - především neškodit, která vyžaduje postupovat obezřetně, rozvážně a opatrně; 2. upřednostňovat profylaxi před terapií a 3. intervenovat dříve, tedy v počáteční fázi zla, kdy se dá lehčeji ovládnout, a ne až když se zlo rozroste [Kotarbiński 1967, s. 38 - 43]. Spory o problematiku hodnocení ve vědě, v metodologii věd a též v metodologii praktických věd jsou předmětem zvláštních diskusí.


19

Při analýze správnosti vycházel z toho, že důležitými vlastnostmi správnosti jsou účinnost a ekonomičnost, a též z toho, že i tyto hodnoty podléhají stupňovatelnosti.

Termín „účinné jednání“ vyžaduje, aby se dosáhlo stanoveného cíle. Tedy „účinným nazveme takové jednání, které má účinek zamýšlený jako cíl“ a tento cíl byl dosažen. Účinná budou i jednání, která jsou přípravou jednání pro dosažení daného cíle [Kotarbiński 1972, s. 80]. Termíny „účinnost“ a „účelnost“ používá jako ekvivalentní. Oba požadují totéž, aby se daný cíl dosáhl. T. Kotarbiński někdy dává přednost používání termínu „účelnost“, když chce vyloučit, aby se za správné považovala taková jednání, která dosáhla zamýšlený cíl díky náhodné a „nepředvídané užitečné shodě okolností“. Chce zdůraznit, že správná jsou jednání, která dosáhla cíle „díky své racionální struktuře použité na dosažení daného cíle“ [Kotarbiński 1970, s. 198]. Vymezení účinného jednání umožňuje charakterizovat neúčinné jednání, čili čin, „který ani nedosahuje cíle, ani jeho dosažení neumožňuje, ani neulehčuje“, tj. čin, který nás nepřibližuje k cíli. Mezi neúčinná jednání patří činy protiúčinné a neutrální. Protiúčinné jsou činy, které buď maří dosažení cíle, anebo ztěžují jeho dosažení. Neutrální činy jsou takové činy, které „nejsou účinné, ani protiúčinné“ [Kotarbiński 1972, s. 80]. Praxeologii zajímá hledání takových prostředků, způsobů jednání, které vedou k dosažení daných cílů.

Dříve než budeme analyzovat ekonomičnost jednání, všimneme si chápání energičnosti (energie)jednání. Pod energickým vydáváním sil nemáme na mysli postup spojený s intenzivními výbuchy (i když v některých případech intenzivní výbuch může být jednou z forem vydání našich sil). Rozumíme tím tu jeho vlastnost, kdy jednající „využije ze svých zásob všechno, co bylo nevyhnutelné na dosažení cíle“ [Kotarbiński 1970, s. 199].

Mezi nejdůležitější praxeologickou hodnotu, která tvoří jednu ze složek syntetického chápání správnosti, patří ekonomičnost (též hospodárnost). „Ekonomičnost jednání je dílčí případ čistoty jednání, čistoty práce samé“ [Kotarbiński 1972, s. 84 - 85]. Sama ekonomičnost se dá vyjádřit určitým vztahem na jedné straně mezi ziskem, získanými věcmi, přírůstky a na druhé straně úbytky, ztrátami. Pokud budou převažovat úbytky nad zisky, půjde o neekonomičnost (nehospodárnost) jednání. Ekonomičnost je možno následně charakterizovat na základě úspornosti a produktivnosti. Praxeolog chápe ekonomičnost šířeji než ekonom. Myslíme si, že na základě uvedených explikací vybraných termínů nám bude srozumitelná jedna z definicí správného jednání jako „takového jednání, které je zároveň účelné, energické a ekonomické“ [Kotarbiński 1970, s. 198]. Daná charakteristika správného jednání nevyčerpává úplně obsah a rozsah tohoto pojmu z praxeologického hlediska. Bylo by potřebné dále ji doplnit vymezením takových hodnotících (utilitárních) pojmů, jako jsou jednoduchost, racionálnost, solidnost, tvořivost a další. Myslíme si, že to jasněji ukazuje, jaký význam má pro praxeologa upřesňování a objasňování pojmů.

Praxeologie má za cíl plnit funkci obecné teorie správného jednání. Z tohoto jejího záměru vyplývají pro ni i důležité požadavky na konstruování (tvoření) jejího vlastního konceptuálního aparátu (praxeologického slovníku). Důležitým prostředkem tvoření praxeologických pojmů je nejen jejich upřesňování a objasňování, ale i jejich zobecňování, které umožňuje praxeologům chápat je tak široce, aby zahrnuly i všechny případy jejich použití. Znamená to, že konkrétní příklady použití obecného pojmu jsou jen specifickým případem jeho použití, resp. jsou to jen vhodné exemplifikace obecného pojmu. Proces tvoření obecných pojmů předpokládá jisté zjednodušení, abstrahování (odhlédnutí od specifických smyslů daných termínů) a podobně.

Tvoření obecných praxeologických pojmů je předpokladem formulování obecných praxeologických tvrzení (doporučení, zákazů, výstrah) a též předpokladem získávání nových obecných tvrzení. Praxeolog směřuje k formulování maximálně obecných tvrzení týkajících se oblasti správného jednání. Je možno tedy říci, že praxeolog se snaží dát praxeologickým tvrzením různého typu „zralou teoretickou formu“, která zahrnuje požadavek jak adekvátnosti obecných tvrzení, tak i jejich vyjádřitelnost abstraktním, obecným a pojmovým způsobem [Kotarbiński 1967, s. 15; Kotarbiński 1968, s. 76].11)

V rámci praxeologie má své místo i zamýšlení se nad metodami vlastní práce, a tedy i nad metodami formulování jejího tvrzení, jakož i nacházení nových tvrzení. Patří sem metody pozorování a analýzy fakticky vykonané dobré práce (a chybné práce), odhalování pomocí porovnávací analýzy, v čem spočívá úspěšnost a neúspěšnost lidských činností, dále hledání, zda určité direktivy správného jednání je možné zevšeobecnit a zda mají aplikace ve všech oblastech jednání.

11) Postulát adekvátnosti obecných tvrzení (resp. adekvátnosti teorií) „žádá jen to, abychom predikáty obecných tvrzení

vztahovali na celý okruh objektů, na něž mohou být vhodně uplatněny. Vztáhneme-li predikát mimo tento rozsah, stane se naše tvrzení nepravdivým, což je triviální pravda“ [Kotarbiński 1972, s. 213].


20

Praxeologie se zamýšlí nad různými způsoby systematizace praxeologických tvrzení. Jeden z druhů systematizace je spojený s úsilím odhalit mezi praxeologickými tvrzeními logické (deduktivní) vztahy, které umožňují z určitých všeobecných praxeologických tvrzení získávat další tvrzení a tvořit tak systém (praxeolo-gickou teorii). Tomuto typu systematizace se říká i deduktivní systematizace. T. Kotarbiński uvažuje o možnosti použít danou deduktivní metodu při získávání praxeologických tvrzení z různých pravd (pravdivých tvrzení) ze všeobecnější teorie jednání [Kotarbiński 1970, s. 116 - 118]. Podobně jako v jiných vědách, i v praxeologii můžeme uvažovat o různém stupni deduktivní systematizace. Za úspěch je možno považovat i deduktivní systematizaci tvrzení v rámci určité oblasti praxeologie. Systematizace může mít i formu klasifikace praxeologických tvrzení a tedy jejich uspořádání podle jistých znaků (např. obecnosti). Může se týkat i různých fází přípravy činností (jednání), např. jejich uspořádání, zda jsou pro vykonání jednání nutné, anebo nejsou nutné, ale mohou být z určitého hlediska užitečné pro realizaci daného jednání. T. Kotarbiński rozlišuje tři fáze dobré přípravy jednání: fázi přípravy, fázi vykonání a fázi kontroly. V každé této fázi uskutečňujeme jisté uspořádání jednotlivých složek jednání a tedy i systematizaci doporučení, která se týkají všech fází daného cyklu. Podobně Kotarbiński uvažuje i o systematizaci forem a zdrojů dopouštění se chyb a způsobů jejich předcházení. Teoretické přemýšlení nad těmito problémy může výrazně ovlivňovat zmenšení počtu praktických chyb [Kotarbiński 1968, s. 119 - 125]. Systematizaci lidských činností (jejich uspořádání) můžeme realizovat v našem myšlení (při přípravě plánů, projektů budoucí činnosti, výběru postupnosti činností, které povedou k příslušnému cíli). Může to výrazně ovlivnit účinnost dané činnosti a její zamýšlenou realizaci.

Pokusili jsme se ukázat, že praxeologie zkoumá správná, vědomá a účelná jednání (tj. zaměřená na určitý cíl). Analyzuje, co mají společné jednání používaná ve všech oblastech. Hledá odpověď na otázku, jakým způsobem jednáme, a snaží se odhalit, co různé způsoby jednání mají mezi sebou společné. Prozkoumala a zjistila, že mnohá vědomá jednání jsou používána systematicky (metodicky). To znamená, že daný způsob je možno použít opakovaně při problémech podobného druhu. Takovýto způsob nazývá praxeologie metodou, resp. systémem postupu. Z tohoto hlediska se praxeologie nazývá též obecnou metodologií, tj. vědou o metodách správného jednání. Zkoumá správné jednání a metody správného jednání a to „v úplné obecnosti, bez zúžení problémů na specifika té či jiné specializace v oblasti lidského jednání“ [Kotarbiński 1970, s. 127]. Mezi činnosti, které zkoumá praxeologie (obecná metodologie) patří kromě jiného i vědecké činnosti, vědecké metody, které jsou předmětem systematického zkoumání metodologie věd. Ukazuje se, že „praxeologické hledisko se aplikuje zcela i na procedury výstavby vědy“ [Kotarbiński 1968, s. 128]. Mezi obecnou metodologií (praxeologií) a metodologií věd je úzký vztah. Obecná metodologie „díky svým metodologickým základům plní interdisciplinární a integrující funkci“ ve vztahu k metodologii věd a dalším vědám o vědě, které z různých hledisek zkoumají vědu a její činnosti [Cackowski 1987, s. 495]. Výsledky obecné metodologie a její zkušenosti jsou v daných vědách nejen aplikovatelné, ale i využívané. Úlohy a funkce metodologie věd

Zaměříme se na hledání alespoň rámcové odpovědi na otázku, co dělá metodolog vědy. To znamená, co je předmětem jeho zkoumání a jaké sleduje cíle. Stručně řečeno, zaměříme se na analýzu jednání (činností), které používají vědci v procesu vědeckého bádání, jakož i na výsledky těchto činností. Činnosti používané ve vědě jsou podmnožinou účelných jednání (činností). Jak zdůraznil T. Kotarbiński, protože vědecké činnosti jsou určitou formou činnosti, při jejich analýze se uplatňuje i praxeologické hledisko. Existuje mnoho pokusů o definici termínu „metodologie věd“ a celé řady jiných termínů jako „filozofie vědy“, „logická metodologie věd“, „logická teorie vědy“, „epistemologie vědeckého poznání“ apod., které se považují za významově příbuzné (blízké) a dokonce synonymní. Uveďme si pro orientaci alespoň několik definic, pokusů o vymezení metodologie věd. „Metodologie věd je věda o metodě anebo je to teorie metody“ [Filkorn 1972].

Logická teorie vědy „je systematickou racionalizací vědeckých badatelských činností, tj. činností vykonávaných vědcem v rámci uskutečňovaných vědeckých bádání“. Takto chápaná logická teorie vědy je částí metodologie věd, která podává „idealizující rekonstrukci vědomí vědce“ [Kmita 1971].

Předmětem formální metodologie věd je analýza prostředky formální logiky a též matematiky rozličných vědeckých procedur, metod, struktury vědeckých systémů, analýza jazyka vědy a vyjádření těchto poznatků ve formě určitých metodologických zásad (principů) [Wójcicki 1974]). V úzké návaznosti na tuto charakteristiku vystupuje charakteristika, která zdůrazňuje, že předmětem metodologie věd jsou „zároveň metody vědeckého zkoumání, jakož i struktura vědy“ [Pabis 1985].


21

Úlohy a rozsah filozofie určují cíle logické analýzy vědeckého zkoumání a logické struktury jejích intelektuálních výsledků.

I když uvedené charakteristiky metodologie věd vycházejí z určitých tradic a změn, které metodologie věd na cestě svého rozvoje zaznamenala, v současnosti (především ve 20. století) vznikly, existují a rozvíjejí se koncepce metodologie věd, které svým rozsahem a obsahem odlišně tematizují její předmět a úlohy.12) Další uvádění různých charakteristik metodologie věd, resp. filozofie vědy, by nám to jen potvrdilo. Analýzu předmětu a úloh metodologie věd, resp. filozofie vědy ztěžují i rozličné charakteristiky metodologie věd a jejích cílů, které různým způsobem zužují anebo rozšiřují předmět jejího zkoumání. Projevuje se to v současnosti nejen v existenci plurality koncepcí metodologie věd, resp. rozličných koncepcí filozofie vědy, ale i ve skutečnosti, že výzkum metodologických problémů je často spojený s mnohotvárnými směry současné filozofie. Na různých úrovních výstavby metodologie věd, resp. filozofie vědy se tento vliv projevuje různě. I když je přítomný na všech úrovních, avšak v metodologických analýzách nemusí být vždy výrazně akcentovaný a analyzovaný.13)

Za vhodný přístup pro naše účely považujeme přístup J. Woleńského, který se pokusil o systematizaci různých názorů na předmět metodologie věd prostřednictvím analýzy metametodologických opozicí (kontroverzí), které se týkají vybraných sporů o charakter metodologie věd.

V souladu s Woleńského výběrem, předmětem naší analýzy budou následující dvojice metametodologických kontroverzí, které jsou často předmětem diskuse a vystupují v různých koncepcích metodologie věd [Woleński 1979, s. 358]. A

B

1. metodologie obecná - m. speciální 2. metodologie popisná - m. normativní 3. metodologie apragmatická - m. pragmatická

12) V daných vymezeních metodologie věd se akcentuje etymologie slova metoda, zaměřenost metodologie věd na výzkum

vědeckých metod a logickou analýzu výsledků vědeckého zkoumání. Jak uvidíme, je to důležitá výzkumná problematika metodologie věd, resp. filozofie vědy. Chceme zároveň upozornit, že těžkosti s charakterizováním předmětu metodologie věd způsobuje i používání termínu „věda“, mnohoznačnost používání tohoto termínu. Anglický termín „science“ v tradičním spojení „philosophy of science“ nejčastěji zahrnuje tzv. formální vědy (logiku a matematiku) a přírodní vědy. Mimo obsahu a rozsahu tohoto termínu jsou humanitní vědy (humanities). V tomto prvním smyslu termín „filozofie vědy“ označuje filozofii formálních a přírodních věd. V druhém významu (užším) termín „filozofie vědy“ se používá na označení jen filozofie přírodních věd (philosophy of natural sciences). V třetím významu se termín „filozofie vědy“ používá jako synonymum termínu „filozofie empirických věd“. Čtvrtý význam termínu „filozofie vědy“ by se mohl použít na označení filozofie formálních věd (logiky a matematiky). Nejširší chápání metodologie věd (a tedy významu termínu „věda“) zahrnuje formální, přírodní i společenské (sociální a humanitní) vědy.

13) Vztah filozofie, vědy a metodologie vědy se vyvíjel velmi složitě, především v rámci koncepcí metodologie věd. Filozofie tvořila od starověku důležitou bázi tvořící se vědy, a tedy postupně se z filozofie vyčleňujících a osamostatňujících speciálních vědních disciplin. Prudce se měnil vztah filozofie, vědy a metodologie věd především ve 20. století.

V rámci metodologie věd logického empirizmu (neopozitivizmu) se uskutečnil pokus důsledně oddělit filozofii (metafyziku) od vědy stanovením ostré demarkační hranice mezi vědeckými a filozofickými tvrzeními. Touto hranicí mělo být kritérium empirické verifikace (úplné verifikace) vědeckých tvrzení, tj. požadavek vyjádřit empirický smysl vědeckých tvrzení konjunkcí konečného počtu výroků o pozorování, což by umožnilo jejich úplné ověření na základě empirické zkušenosti konečným počtem kroků. Ukázalo se, že tomuto kritériu neodpovídají nejen filozofická tvrzení, ale ani vědecká tvrzení (zákony), která vypovídají o nekonečném počtu objektů (předmětů, entit) a není možno je redukovat na konečný počet výroků o pozorování. Kritérium verifikace jako kritérium demarkace filozofie a vědy se ukázalo nefunkční a nereali-zovatelné. K. R. Popper ve své teorii vědy (epistemologii vědy) již nepovažoval metafyziku (filozofii) za smysluprázdnou. I když její tvrzení považoval za nefalzifikovatelná (empiricky nevyvratitelná), uznal je za důležitý zdroj vědeckých idejí. M. Wartofsky ve své filozofii vědy rozvíjel metafyziku jako euristiku. T. S. Kuhn ve své koncepci paradigmat zařadil metafyzická tvrzení jako samostatnou složku vědecké paradigmy. L. Lakatos umístil metafyzická tvrzení do „tvrdého“ jádra svých vědeckých výzkumných programů. L. Laudan zahrnul filozofickou dimenzi (světonázorové, etické a podobné představy) do svého chápání výzkumné tradice. V rámci G. Holtonovy koncepce tematické analýzy začlenil filozofii mezi témata. To znamená, že filozofické předpoklady, témat, např. atomizmus,významně ovlivňovaly rozvoj vědy. M. Bunge a R. Tuomela zařadili filozofii (filozofické pozadí) do pole vědeckého bádání jako jednu z jeho důležitých složek. P. K. Feyerabend se v rámci své koncepce filozofie vědy (epistemologického anarchizmu) pokusil eliminovat hranici mezi vědou a filozofií a dalšími oblastmi lidských aktivit (mýtem, ideologií, náboženstvím apod.). Ukázalo se, že filozofické předpoklady ovlivňují rozvíjení metodologických zkoumání, usměrňování směru (orientace) metodologických výzkumů, formulování metodologických zásad. Tyto otázky jsou předmětem diskusí v rámci různých koncepcí metodologie věd (filozofie vědy) a často jsou filozofická východiska explicitně formulovaná. Existence plurality filozofií, jejich neredukovatelnost do nějakého úzkého paradigmatického rámce způsobuje, že metodolog musí z plurality filozofických koncepcí dělat výběr a hledat tu, která je pro cíle jeho metodologických analýz nejvhodnější. Tyto otázky svým charakterem přesahují rámec cílů této statě.


22

4. metodologie rekonstrukcionistická - m. deskripcionistická 5. metodologie synchronická - m. diachronická 6. metodologie kontextu zdůvodnění - m. kontextu objevu

1. Jedno z možných dělení metodologie věd je odlišení obecné metodologie a speciální metodologie. „Obecná metodologie vypracovává obecné metodologické pojmy, to znamená pojmy těch typů poznávacích procedur, které vystupují ve všech vědách, ačkoliv v různých vědách mohou plnit různé funkce.“ Mezi obecné metodologické pojmy se zařazují například pojmy jako uvažování, klasifikace, dedukce, vědecký systém apod. Speciální metodologie analyzuje zvláštnosti konkrétní speciální vědy nebo skupiny speciálních věd. Jinak řečeno, „speciální metodologie vypracovávají speciální metodologické pojmy, to znamená pojmy těch typů poznávacích procedur, které v některých vědách vystupují, v jiných nevystupují [Ajdukiewicz 1965, s. 174]. Mezi speciální metodologické pojmy se zařazují pojmy jako pozorování, měření, experiment, hypotéza, před-vídání, ověřování hypotéz a mnohé další. Speciální metodologie jsou úzce spojené s konkrétními speciálními vědními disciplinami a považují se za složky příslušných speciálních věd (R. Wójcicki). Dělení metodologie na obecnou a speciální není ostré a z různých důvodů je často arbitrární.

Směrem ke speciálním metodologiím se příslušný metodologický aparát rozšiřuje o speciální metodologické pojmy. Vyžadují si to rostoucí požadavky na úroveň znalostí z příslušných speciálních věd, samotný charakter a cíle metodologické analýzy na dané úrovni a též potřeba komunikace metodologů se speciálními vědci. Je možné souhlasit s tím, že v rámci jazyka speciální metodologie vystupují obecné pojmy a speciální pojmy. Obecné pojmy sehrávají důležitou funkci při aplikacích obecné metodologie při řešení metodologických problémů speciálních věd.

2. Rozčlenění metodologie na popisnou a normativní je spojené s připisováním úloh (funkcí), které by měla metodologie plnit. Popisná metodologie považuje za jednu ze svých základních úloh poskytnout popis fakticky realizovaných vědeckých činností a výsledků získaných na základě těchto činností. Popisná metodologie neformuluje doporučení, čili „nenormuje, ale konstatuje“ [Woleński 1979, s. 359]. Normativní metodologie vidí jako jednu ze svých úloh poskytnutí, v protikladu k popisné metodologii, „souhrn“ metodologických doporučení, norem, které předpisují, jak se ve vědě má postupovat, a ne, jak se ve vědě skutečně postupuje. Toto stanovisko by se mohlo označit jako „krajně normativní“, resp. jako stanovisko „klasické normativní metodologie“ [Woleński 1973].

K. Ajdukiewicz ukazuje, že uplatněním syntetického hlediska, které zahrnuje „celek postupů vědců, přičemž zohledňuje „ nejen současnost, ale i minulá období, metodolog získává obraz vědecké procedury, která se mu jeví, jako kdyby byla úsilím o dosažení určitého cíle „ anebo jako kdyby vědecká činnost byla usměrňována určitou úlohou. Této úlohy si nemusí být vědci vždy vědomi. Jednou z úloh metodologie je zjistit, o jaké úlohy se vědci (vědomě anebo nevědomě) snaží, kodifikovat je a „zformulovat normy správného postupu ve vědě„. Příslušné normy nejsou podle K. Adjukiewicze metodologií „shora diktované vědcem specialistou“, jiné odmítají [Adjukiewicze 1965, s. 174 - 175]. Problém, zda metodologie má plnit normativní nebo popisnou úlohu, je předmětem mnoha diskusí.14) 14) Pod vlivem historie vědy se předmětem metodologických sporů stal sám pojem metodologické normy. Vzpomenuli jsme, že

jedno z chápání metodologické normy je její charakterizace jako závazného předpisu, čili předpisu, jak věda má postupovat, a ne, jak postupuje. Čili normy z tohoto hlediska jsou nadhistorické. Takovéto chápání norem nepostihuje změny vědeckého poznání v jednotlivých obdobích historického rozvoje vědy, v jednotlivých historických obdobích, a tedy nepostihují ani skutečnost, že i samotné metodologické normy podléhají změnám v jednotlivých historických etapách rozvoje vědy. Metodologové se snaží různým způsobem reinterpretovat pojem metodologické normy. J. Wołenski hovoří o „zprostředkované normativnosti“. Zdůrazňuje, že současné koncepce metodologie věd (racionální rekonstrukce vědy, logické rekonstrukce vědeckého poznání) „formulují tyto pravidla ex post a v důsledku toho nechápou jejich použití jako nevyhnutelnou podmínku účinného vědeckého jednání, ale jako fragment sebepoznání badatele a všech těch, kteří chtějí vědě rozumět“ [Wołenski 1979, s. 359].

V metodologii věd se objevily pokusy reinterpretovat chápání popisné metodologie věd. „Pod popisnou metodologií,“ tvrdí J. Kmita, „rozumím taková metavědecká zkoumání, jejichž úlohou není stanovování norem badatelského postupu (dělá to normativní metodologie), ale rekonstruování těch norem, pravidel a předpokladů, které fakticky usměrňují vědecké výzkumy. Tedy popisnost, o které zde hovoříme, nemá nic společné s popisností chápanou pozitivistickým způsobem; v rámci popisné metodologie v tomto smyslu nejde přinejmenším o nějakou registraci observovaných a nezinterpretovaných faktů (pokud je taková registrace obecně možná), ale o vysvětlení observovaného průběhu badatelských činností, které tvoří určitý komplex, běžně nazývaný pěstováním dané vědní discipliny“ [Kmita 1971, s. 16]. J. Kmita zdůrazňuje, že rekonstrukce vědeckého poznání musí respektovat historický kontext, ve kterém se proces vědeckého poznání odehrával. Kritické stanovisko k normativně budovaným koncepcím metodologie věd a nadhistorickému chápání vědeckých norem formulují T. S. Kuhn, P. K. Feyerabend, S. Amsterdamski a další metodologové vědy a historici vědy. Je to spor o filozofickou reflexi nad vědou. S. Amsterdamski zdůraznil, že „mecha-


23

3. Rozlišení pragmatické a apragmatické metodologie věd uskutečnil K. Adjukiewicz. V pozadí tohoto rozlišení je dvojí chápání vědy, významu termínu“věda“ a to chápání vědy jako souboru činností a vědy jako výsledků realizace daných činností. Předmětem pragmatické metodologie je „věda chápaná jako řemeslo vědců, tj. věda jako činnost“ [Adjukiewicz 1965, s. 175]. Do předmětu takto chápané metodologie jsou zahrnuty různé druhy činnosti používané ve vědecké práci. Patří sem analýza takových postupů uplatňovaných v procesu vědeckého bádání, jako je formulování problémů, vysvětlování, předvídání, prognózování, modelování, ověřování vědeckých tvrzení a jejich systémů, tj. vědeckých teorií, metod jejich ověřování (pozorování, měření, experimentování apod.).

Předmětem apragmatické metodologie věd není věda jako činnost (řemeslo vědců), ale výsledky vědeckých činností vyjádřené v určitém jazyku. Takto chápaná metodologie zkoumá různé druhy tvrzení (výroků), například výroky o pozorování (observační výroky), hypotézy, zákony, teorie, vztahy mezi tvrzeními, vysvětlení (jako výsledky procedury vysvětlení), systémy výroků (např. empirické teorie) apod.

Předměty pragmatické a aprragmatické metodologie jsme charakterizovali jako autonomní, od sebe oddělené. Ve skutečnosti výstavba pragmatické metodologie není možná bez zohlednění problémů, které tvoří složku apragmatické metodologie. Oddělit analýzu vědeckých činností od výsledků není úplně možné. „Není možné tedy hovořit o poznávacích procedurách a nehovořit o výrocích anebo konstrukcích složených z výroků, pomocí kterých jsou výsledky těchto procedur zformulované.“ [Ajdukiewicz 1965, s. 176]. Termín „věda“, tak jak se chápe v rámci pragmaticky a apragmaticky pěstované metodologie věd, nevyčerpává úplně ani smysl (obsah), ani denotát termínu „věda“. Tyto znaky bychom mohli označit jako metodologické charakteristiky vědy. Netvrdíme a nemyslíme si, že analýzu vědy je možno zredukovat jen na její vybrané metodologické znaky, aspekty a funkce (především kognitivní). Souhlasíme s tím, že takovéto rozlišení dvou významů chápaní vědy „nevyčerpává mnohoznačnost názvu „věda“. Zároveň souhlasíme s tím, že věda „ve smyslu pragmatickém a apragmatickém je fragmentem institucionální vědy a v souvislosti s tím bývá metodologie věd považovaná za část vědy o vědě“ [Woleński 1979, s. 360]. Nepochybně důležitým znakem vědy je, že je to instituce, která zahrnuje vědecká společenství, různé vztahy vědy jako instituce k dalším podsystémům společnosti. Metodologická analýza a obraz vědy, který nám poskytuje, není jediným a výlučným, ale považujeme ho za důležitý. Zároveň metodologické analýzy vědy je třeba považovat za komplementární v celé řadě analýz uskutečňovaných dalšími vědními disciplínami. Výzkumy vědy v rámci dalších vědních disciplin rozličným způsobem ovlivňují změny rozsahu a obsahu metodologie věd.15)

4. V rámci metodologie se staví do protikladu dva přístupy k analýze vědy - rekonstrukcionizmus a

deskripcionizmus. Tato kontroverze „se týká vztahu metodologických analýz k fakticky existující vědě“ [Woleński 1979, s. 361]. Cílem rekonstrukcionistické metodologie je analýza podstatných, hlavních stránek vědy (vědeckých činností a jejich výsledků). Nepřihlíží přitom na různé vedlejší, specifické, nepodstatné stránky, okolnosti, činitele vědy. Důležitý nástroj rekonstrukce poskytuje metodologii formální logika.

Racionální rekonstrukce může být chápána i šířeji, a to například použití aparátu formální logiky a matematiky jako nástroje metodologické analýzy (např. R. Wójcicki). Můžeme jít ještě dále, kde v rámci metodologických analýz aparát racionální rekonstrukce zahrne nejen prostředky logiky, matematiky, ale i teorie her, teorie systémů, kybernetiky, teorie informací apod.16)

nizmus rozvoje vědeckého poznání se nedá výlučně zrekonstruovat na základě metodologických pravidel, a pokud se kritéria racionálnosti spojují s těmito pravidly, tak je třeba uznat, že proces rozvoje vědeckého poznání není procesem čistě racionálním“ [Amsterdamski 1983, s. 217]. Tato problematika je předmětem diskusí a přetrvávajících sporů.

15) Pod vlivem prudkého rozvoje vědy ve 20. století rostly nároky na pochopení a vysvětlení vědy jako složitého, relativně autonomního, vnitřně strukturovaného, mnohaaspektového a dynamicky v čase se rozvíjejícího systému. Takto sám růst vědy, její poznávací, společenské, sociální i praktické funkce, urychlil a vynutil si vznik vědních disciplin, které začaly na analýzu vědy, řečeno slovy D. Priceho, využívat metodický arzenál vytvořený samotnou vědou (resp. vědními disciplinami). Postupně vznikaly nové vědní discipliny - vědy o vědě, nazývané někdy i metavědecké discipliny, kde termín „meta“ - „nad“ v daném spojení znamená výzkum „nad“ vědou. Vedle „tradičních“, starších a rozvinutějších metavědeckých disciplinách, jako je filozofie, resp. metodologie věd, historie vědy, psychologie vědy (jejichž předmět se též měnil), vznikly nové vědy o vědě, jako sociologie vědy, ekonomie a organizace vědy, vědní politika, etika vědy, pedagogia vědy a hovoří se též o kulturologii vědy apod.

Metodologie věd je jednou z věd o vědě, resp. metavědeckých disciplin. Je to samostatná vědní disciplina. Metodologický přístup k analýze vědy je výzkum vědy z určitého hlediska určitými prostředky v určitých hranicích a za určitým cílem. Metodologie věd si v interakci s ostatními metavědeckými disciplinami zpřesňuje předmět vlastního zkoumání a asimiluje mnohé problémy, které předtím nebyly předmětem metodologické reflexe a byly za hranicemi metodologie věd. Podrobnější charakteristiku věd o vědě viz. [Viceník 2000, s. 78 - 89].

16) V rámci rekonstrukcionisticky budované metodologie věd se hovoří o adekvátnosti příslušné rekonstrukce vědeckého poznání, např. o adekvátní logické rekonstrukci vědecké teorie. „Logickou rekonstrukci teorie nazveme adekvátní, pokud


24

Deskripcionistická metodologie soustřeďuje pozornost na podání obrazu vědy, který postihuje její specifika, která jsou pro aktuálně pěstovanou vědu charakteristická a bez kterých není možné podat nezdeformovaný, nezjednodušený obraz vědy. Podle deskripcionistů poskytuje rekonstrukcionizmus zjednodušený, idealizovaný, abstraktní a deformovaný obraz skutečné vědy. „Opozice rekonstrukcionizmu– deskripcionizmus je jasně spojená se obecným sporem o hranice aplikovatelnosti logických metod, je jakousi speciální instancí této kontroverze“ [Woleński 1979, s. 361].

5. Pro pochopení obsahu metodologie věd, jejích základních problémů a cílů, je důležité charakterizovat synchronickou metodologii na jedné straně a diachronickou metodologii na straně druhé. Vycházejíc z významu termínu „synchronie“ (z řeckého syn = spolu, chronos = najednou), úlohou synchronické metodologie je zkoumání koexistence objektů metodologické analýzy, jejich stavů, vlastností, vztahů v určitém bodě, „řezu“ (nyní, v minulosti), s odhlédnutím od jejich změn v časové následnosti. Důraz je položený na statiku, strukturu daných objektů.17) Úlohou diachronické metodologie věd je zkoumání objektů metodologické analýzy, jejich stavů, vlastností a vztahů v jejich časové postupnosti, následnosti. Důraz se klade na dynamiku, změnu daných objektů v čase. Často se význam pojmu diachronie ztotožňuje s významem pojmu historie, a tedy diachronická analýza vědy se pokládá za její historickou analýzu. Je třeba si uvědomit, že termín „historie“ je mnohoznačný a v různých kontextech má rozličný rozsah (denotaci) i obsah (smysl).

Kontroverze mezi synchronickou a diachronickou metodologií je „svědectvím obecnějšího sporu mezi stoupenci historického a ahistorického myšlení“ [Woleński 1979, s. 361].

6. Za kontroverzí, která se vyjadřuje v termínech „metodologie kontextu zdůvodňování“ a „metodologie kontextu objevování“ je spor o „vlastní“ předmět metodologie věd. Termíny „kontext zdůvodňování“ a „kontext objevování“ použil poprvé H. Reichenbach ve své práci Experience and Prediction (1938). Do „kontextu zdůvodňování“ byly zahrnuty problémy synchronicky, staticky chápané vědy, tj. vědy jako hotových výsledků, objektivizovaných v jazyce (např. výroků, systémů výroků, hotových, zformulovaných hypotéz, zákonů, teorií, způsoby jejich ověřování atd.); vědecké poznání chápané autonomně. To se začalo tradovat jako vlastní předmět metodologie věd, který byl úzce spojený s formálně-logickou rekonstrukcí vědeckého poznání. K. R. Popper výrazně oddělil problematiku spojenou se vznikem a procesem formování nového poznání a začlenil ho mezi problémy empirické psychologie. I pro Poppera zůstal kontext zdůvodňování předmětem normativně budované metodologie. V metodologii kontextu objevování jde jak o zohlednění procesu vzniku nápadů, hypotéz, tak o proces objevování a celou řadu heuristických postupů. V procesu diskuse se formovaly argumenty pro i proti takovému rozšíření předmětu metodologie, který by zahrnul jak kontext zdůvodňování a tak kontext objevování. Pro rozšíření předmětu metodologie se používaly argumenty zdůrazňující neoddělitelnost obou kontextů a též argumenty poukazující na přítomnost heuristických, tvořivých složek v kontextu zdůvodňování. Argumenty proti rozšiřování se soustředily na zdůrazňování, že kontext objevu nerozhoduje o hodnotě výsledku. Vědec si nemusí uvědomovat, jak dospěl k danému výsledku či objevu. Avšak musí být schopný tento výsledek vědeckými metodami zdůvodnit [Woleński 1979, s. 363]. Tyto diskuse byly silně ovlivňované výsledky historie vědy a i pod jejím vlivem se formujících koncepcí metodologie věd (filozofie vědy).

Analýza těchto metodologických kontroverzí umožnila J. Woleńskému odlišit dva ideální typy metodologie - metodologii rekonstrukcionisticko-synchronickou (má znaky A 2 - 6) a metodologii deskripcionisticko-diachronickou (charakterizovanou znaky B 2 - 6). Mezi těmito dvěma typy metodologie je možno vyčlenit různými kombinacemi uvedených znaků, další druhy metodologie vědy. Mnohé současné

byla uskutečněná způsobem, který v maximálně malém stupni mění charakter teorie. Speciálně tu jde o to, aby se v zrekonstruované teorii nacházely všechny podstatně důležité zákony, aby mezi zákony teorie nebyly zahrnuty hypotézy považované za náležitě nezdůvodněné, aby zůstaly zachované všechny obecně specialisty v dané disciplině uznávané způsoby zdůvodňování a rozhodování výroků a aby dosah teorie po zadefinování obsáhl všechny empirické systémy, které byly jednomyslně zahrnované do dosahu teorie a zároveň vyloučeny ty, které nebyly jednomyslně do jejího dosahu zahrnované. Tyto požadavky jsou přísné, vylučují z rekonstrukce nepodstatné složky teorie. Rekonstrukce teorie je zjednodušením, idealizací. Samozřejmě, o metodologickou rekonstrukci je možno vést spory [Wójcicki 1974, s. 22 - 23]. Krajně deskripcionisticky orientovaní metodologové tento rekonsrukcionistický přístup odmítají.

17) Diachronické aspekty vědy, její dynamika, růst, nebyly zahrnuty do „kontextu zdůvodňování“. To, co bylo zahrnuto do „kontextu zdůvodňování“, se začalo tradovat jako předmět metodologie věd, jejíž úlohou byla logická rekonstrukce takto chápané vědy. „Kontext objevování“ byl vyhlášený za doménu empirické psychologie. Analýzy ukázaly, že i kontext zdůvodňování má tvořivý charakter. J. Wołenski úlohu kontextu zdůvodňování pro metodologii vidí v tom, že je zestandardizovaný a tvoří dobrý základ pro analýzu právoplatného poznání. Přitom sama standardizace nevylučuje objevování, kreativitu [Wołenski 1979, s. 363].


25

koncepce metodologie věd se přibližují s určitým stupněm aproximativnosti k jednomu anebo druhému ideálnímu typu [Woleński 1979, s. 364 - 367].

Samozřejmě, daná typologie může být předmětem diskuse. Je však zajímavá tím, že nám poskytuje určitý pohled na povahu různých koncepcí metodologie věd, na problémy a způsoby jejich analýzy. O to se nám v tomto kontextu především jednalo. Metodologie vědeckého poznání

V předcházejících částech jsme vycházeli z předpokladu a rozhodnutí využít zkušenosti a výsledky, které se dosáhly v praxeologii (obecné metodologii) a obecné metodologii věd při charakterizování předmětu metodologie praktických věd a jejích cílů. Jedním ze základních cílů praktických věd se stalo poskytování vědeckých poznatků, které možno účinně využívat v přípravě a realizaci činností (jednání) zaměřených na uspokojování lidských potřeb a zájmů. Pronikání vědeckých poznatků a jejich využívání v různých oblastech lidského jednání byl složitý a nerovnoměrný proces, který kulminoval ve 20. století. Tento složitý proces byl zároveň doprovázený růstem specializace, profesionalizace a institucionalizace ve vědě, v jednotlivých oblastech a vědních disciplínách. Využívání vědeckých poznatků v procesu lidského jednání často není bezprostřední, ale spíše zprostředkované. Týkalo se to i využívání vědeckých poznatků, které poskytovaly základní (teoretické) vědy. Využitelnost těchto poznatků při přípravě a realizaci v lidském jednání si vyžadovala jejich další „transformaci“ a zohlednění celé řady podmínek a faktorů. Byla potřebná další specializace a uskutečňování náročných přípravných činností. Tlak na tento typ vědeckých poznatků využitelných v lidském praktickém jednání si vynutil vznik nových vědních disciplin - aplikovaných věd (praktických věd). Urychlil se proces vyčleňování aplikovaných (praktických) věd a zintenzivnilo se i úsilí o zdůvodnění jejich samostatného statusu a jejich odlišení od základních (teoretických) věd. Postupně se proces vyčleňování aplikovaných (praktických) věd projevil i v různých klasifikacích věd.18)

Vyčleňování a formování aplikovaných (praktických) věd a jejich další rozvoj si postupně vyžádal uskutečňování systematické reflexe nad těmito vědami. Výsledek tohoto procesu možno porovnat s procesem, který probíhal přibližně od začátku třicátých let 20. století nad základními (teoretickými) vědami. Postupně začaly vznikat a rozvíjet se nové vědy o praktických vědách (používá se i termín „vědy o projektování“ apod.). Analýza praktických věd navazovala na jistou tradici filozofie techniky a historie techniky rozvíjenou již v 19. století. Postupně vznikla a zformovala se historie praktických věd, sociologie praktických věd, organizace a řízení praktických věd apod. Tyto vědní discipliny jsou rozpracované na různé úrovni a některé nové se postupně formují. Mezi těmito vědami o praktických vědách má důležité místo metodologie praktických věd. Její vznik byl též podmíněn nejen prudkým rozvojem praktických věd, růstem jejich významu při hledání využití vědeckých poznatků v široké oblasti lidského vědomého a účelného jednání, ale i úsilím o jejich hlubší a systematičtější poznání a prozkoumání procesu jejich rozvoje a funkcí, které ve společnosti a jejím rozvoji plní.

Podle W. Gasparského a A. Strzałeckého se vědy o vědách o projektování (projektoznawstwo) skládají z více badatelských směrů: „Za prvé, jsou to reflexe projektantů nad vlastním jednáním a didaktiků projektování nad přípravou adeptů. Za druhé, jsou to studie uskutečňované na základě rozličných vědních disciplin, především takových, jako je filozofie, logika, sémiotika, ekonomie, právo, kybernetika, teorie systémů, historie, teorie rozhodování. Patří sem teoretická bádání uskutečňovaná na základě metodologie projektování, která tvoří část, snad základu současných věd o vědách o projektování (projektoznawstwa). Za třetí, jsou to empirická bádání projektování, hlavně psychologická, empirická, organizační a jeho podmínek“ [Gasparski, Strzałecki 1979, s. 9].

Soustřeďme nyní pozornost na vybrané metodologické problémy, které nám umožní získat alespoň stručný, rámcový „obraz“ o předmětu a úlohách metodologie praktických věd. Jedním z důležitých a zároveň kontroverzních problémů, který byl předmětem metodologických analýz, je problém metodologického statusu praktických věd, čili jednoho z termínů, který jsme použili i v názvu „metodologie praktických věd“. Existuje celá řada kritérií, která by měla zdůvodnit specifikum předmětu a samostatný status praktických věd. „Mezi kritérii odlišování praktických věd možno poukázat na taková, která se týkají: 1. charakteru základních badatelských činností, 2. motivací pěstování praktických věd, 3. charakteru základních tvrzení těchto věd a 4. kategorie jevů, které jsou předmětem bádání“ [Kozówna-Horbaczewska 1985, s. 65].

První problém týkající se statusu a specifik praktických věd je úzce spojený s analýzou základních badatelských činností používaných v těchto vědách. Je to v souladu s polskou metodologickou tradicí, vycházející 18) V různých kontextech a klasifikacích věd se používají na označení základních věd různé pojmy, například teoretické vědy,

čisté vědy, a na označení praktických věd i pojmy aplikované vědy, vědy o projektování, technologie. Často se používají termíny „základní vědy“a „praktické vědy“ v určitých dvojicích jako opozita na zvýraznění jejich specifik a jejich úloh ve vědeckém poznání.


26

z Kotarbińského praxeologie a jeho náčrtu metodologie praktických věd. T. Kotarbiński patří mezi ty meto-dology, kteří za specifikum praktických věd považují projektování a jeho výsledky - projekty. „Pokud hovoříme o někom, že připravuje projekt něčeho, máme obyčejně na mysli, že když se rozhodl anebo doporučil daný čin vykonat, snaží se daný čin, příslušné dílo anebo výtvor promyslet z hledisek, která jsou potřebná na jejich vykonání“ [Kotarbiński 1961, s. 446].19) Je třeba si uvědomit, že termín „projektování“ je zde uvedený v širším významu, než se zvykne používat v technicko-inženýrských vědách. Projektují i společenské vědy, například ekonomické vědy, právní vědy, politické vědy, pedagogické vědy, zemědělské vědy apod. Projektování založené na vědeckých poznatcích využívají i různé profese jako lékaři, agronomové, příslušníci policie, učitelé a další pracovníci, kteří nemusí mít status vědeckých pracovníků. V tomto širším smyslu termín „projektování“ chápal nejen Kotarbiński, ale používají ho i další metodologové. L. Tondl odvoláním se na H. S. Simona správně zdůraznil, že „neprojektují jen inženýři, nejde jen o projektování technických systémů. Také lékař, který má předepsat léky a určit postup terapie, hospodářský činitel nebo manager, který řídí a organizuje výrobní postup nebo obchodní vztahy a analogicky mnoho dalších profesí, ti všichni musí připravovat cílovou orientaci, vhodný sled jednotlivých akcí, použitelné prostředky nebo metody a další náležitosti příslušných soustav racionálních činností“ [Tondl 1994, s. 141]. Výsledkem těchto činností je projekt, který je třeba chápat v širším smyslu v souladu s vymezením významu termínu „projektování“.20)

Vzpomenuli jsme, že praktické (aplikované) vědy našly svoje místo v klasifikaci věd, jako určité opozitum základním (teoretickým) vědám. Vztah mezi těmito typy věd je velmi složitý a vedou se o něm metodologické spory. Tyto otázky však nechceme udělat předmětem zvláštní analýzy. Stručně naznačíme jen problémy, které jsou předmětem sporů v souvislosti s charakterizováním praktických věd jako věd o projektování.

Rozdíl se vidí především v tom, že cílem teoretických (základních) věd je popis a vysvětlení, zatímco předmětem praktických věd je projektování určitých stavů věcí. L. Nowak považuje za hlavní cíl základních věd získávání pravdivých poznatků, které umožňují vysvětlování (odpovědět na otázku, proč je to tak), zatímco úlohou praktických věd je projektování, formulování optimalizujících tvrzení (stanovujících nejlepší stavy). Základní vědy objevují. Aplikované vědy využívají tyto výsledky na praktické cíle (proto se hovoří i o praktických vědách). V rámci společenských věd existují základní vědy (v ekonomii, sociologii, politických vědách apod.) a jim zodpovídající aplikované vědy, ale existují i společenské vědy, kde toto dělení nenastalo, a tak jsou vědami základními a aplikovanými (W. Krajewski). Teoretické vědy se spojují s úlohou objevování, poznávání, a ne s aplikacemi. Aplikované vědy s tím, jaké nové věci dokážeme dělat (R. P. Feynman).

Mezi metodology se dosáhla jistá shoda v názoru, že používání procedury projektování je jednou z důležitých metodologických charakteristik praktických věd. Jistá shoda se dosáhla i v tom, že je neoprávněná dichotomie mezi teoretickými (základními) a praktickými vědami, že všechny vědy (základní i praktické) jsou vědami teoretickými. Myslíme si, že hlavní rozdíl mezi teoretickými (základními) vědami a praktickými (aplikovanými) vědami není v tom, zda první formulují vědecké teorie a druhé ne. Zastáváme názor, že i v praktických vědách se formulují teorie (např. optimalizující teorie) a že i v teoretických vědách, i když ne v dominantní formě (tak jako je to v praktických vědách), vystupuje, resp. může vystupovat metoda projektování. „Plní však v nich méně podstatnou úlohu než v praktických vědách“. Ve všech empirických vědách (základních, ale i praktických) „vystupují činnosti vysvětlování, předvídání a projektování, avšak plní různé úlohy v různých vědách“[Kozówna-Horbaczewska 1977].

Souhlasíme tedy s názorem, že v praktických vědách je specifickou vlastností používání procedury projektování. Výsledkem použití této procedury jsou projekty. Termín „projekt“ se často používá ve smyslu 19) Etymologii slova „projektovat“ v různých jazycích analyzuje W. Gasparski. Zajímavá je především poznámka (odvolává

se na H. A. Simona), ve které ukazuje, že termín „projektování“ se používá v různých vědách různě. V oblasti inženýrských věd a architektury se používá termín „projektování“, ve vojenství „plánování“, v chemii „syntéza“, ale v jiných oblastech též „vynálezectví“, „komponování“, „tvořivost“ [Gasparski 1995, s. 91 - 92].

20) Důležité místo v současné literatuře z metodologie praktických věd má charakteristika projektování jako určitého informačního procesu, jako tvorby informačních modelů. Gregory zdůraznil, že pokud se projektování považuje za „proces přetváření informací, tak musí být určeny jednotlivé kroky tohoto přetváření“ [Gregory 1972, s. 31]. Podobně vymezuje projektování L. Tondl: „Projektování (v obecném smyslu) možno též chápat jako tvorbu informačních modelů budoucích možných stavů, jako tvorbu záměrů a zdůvodněných požadavků včleněných do programu řešení určitých problémových situací, které jsou řešitelné určitými druhy racionálních činností“ [Tondl 1994, s. 141] apod. Naproti tomu v různých koncepcích se projektování charakterizuje zvýrazňováním činnostní složky. Tento přístup obzvlášť vystupuje v koncepcích metodologie projektování, které vědomě navazují na tradice praxeologie. „Rozlišení činnostních a informačních složek projektování je motivováno tím, že projektování charakterizujeme jako cílevědomě řízený a organizovaný systém činností, které jsou vzájemně spjaty, které na sebe navazují. Přitom jak řízení, tak vzájemné návaznosti dílčích činností mají charakter informačních vazeb“ [Tondl 1994, s. 143].


27

„reprezentanta umělé věci anebo procesu anticipovaného pomocí vědeckého poznání“ [Bunge 1985, s. 225]. Obecněji, pod projektem Bunge rozumí určitý návrh popisu anebo v normativním smyslu předpisu nějakého navrhovaného stavu, procesu (změny, transformace). Potom je vhodné chápat projektování jako určitý proces, přípravu změny, transformace artefaktů.

Druhý okruh problémů, který je spojený s hledáním odlišností praktických věd od teoretických a jejich specifik, spočívá v odpovědi na otázku, co jsou hlavní motivy vědeckého poznání v daných typech věd. K. R. Popper zdůrazňuje, že cílem vědeckého poznání je řešení teoretických a praktických problémů. Problém spočívá v tom, zda dokážeme stanovit ostrou hranici mezi základními a praktickými vědami z hlediska jejich motivace. Za hlavní motiv pěstování základních věd se považuje uspokojování intelektuálních potřeb, především „teoretická zvědavost, údiv“. R. P. Feynman říká: „Vědeckou práci nekonáme kvůli jejím aplikacím. Děláme ji kvůli povznášejícím pocitům, které objevování přináší.“ Motivem pěstování praktických věd je především uspokojování potřeb prostřednictvím jednání. Tyto motivy výrazně ovlivňují rozvíjení praktických věd. V procesu řešení praktických problémů se generují nové praktické i teoretické problémy. I teoretické problémy může řešit „praktik“. Není možné pochybovat, že i řešení praktických problémů může poskytovat uspokojení „intelektuálních potřeb“. Motivace vědecké činnosti je významným subjektivním činitelem ovlivňujícím práci ve vědě a v jejích různých oblastech. Myslíme si, že problém motivace pěstování základních a praktických věd je především psychologickým problémem a otázkou empirického výzkumu (A. Siemanowski).

V současnosti existuje celá pluralita koncepcí metodologie praktických věd od obecných až po různé úrovně speciálních metodologií, které se týkají jen určitých oblastí praktických věd (např. technických věd, praktických společenských věd apod.). K systematičtěji rozpracovaným koncepcím patří například koncepce R. L. Ackoffa, M. Bungeho, L. Nowaka, W. Gasparského, H. A. Simona, ale i koncepce A. Podgóreckého. S. A. Gregoryho, R. Mattessicha, u nás L. Tondla a dalších.

Pro doplnění vzpomínaného rámcového obrazu o předmětu metodologie věd si stručně charakterizujeme koncepci W. Gasparského, který vědomě kontinuuje tradici praxeologie (obecné metodologie) a metodologie věd K. Ajdukiewicze (především jeho pragmatické metodologie věd), které mu poskytly dobrá východiska a konceptuální aparát na formulování programu vlastní metodologie projektování. Jeho chápání metodologie projektování „spojuje praxeologii, která je obecnou pragmatickou metodologií, s obecnou teorií systémů, ve své podstatě spíše apragmatickou, a s vědami o praktických vědách (naukoznawstwom nauk praktycznych)“ [Gasparski 1995, s. 105].

W. Gasparski vlastní program metodologie projektování formuloval v pracích [Gasparski 1972; Gasparski, Strzałecki 1979; Gasparski 1983; Gasparski, 1995]. Tento jeho program je rozvíjený analogicky a v porovnání s Ajdukiewiczovým programem pragmatické metodologie věd.

W. Gasparski hovoří o programu metodologie projektování. Nezužuje své chápání projektování jen na analýzu projektování a jeho různých druhů používaných v rozličných praktických vědách (v jeho terminologii „vědách o projektování). Jeho chápání a analýza projektování zahrnuje i další oblasti lidské aktivity, jakož i rozličné profese, které využívají projektování založené především na vědeckém poznání. Zdůrazňuje, že nová paradigma projektování nemá za cíl odmítnout, co bylo v tradičním projektování hodnotné. Podle Gasparského „základním činitelem odlišujícím novodobé projektování je jeho otevřenost z mnoha hledisek. Především dřívější předmět projektování byl obohacený o jeho kontext, který se stal předmětem projektování“ [Gasparski 1995, s. 109].

Projektování chápe Gasparski jako druh metajednání (resp. metačinnosti), jehož základním cílem je příprava činností a jejich složek. Výsledkem projektování je projekt. Projekt je popisem artefaktu, který je třeba zrealizovat.

Pokud se projektování chápe jako předmět zkoumání, tak se rozlišuje a) souhrn činností, které vykonává projektant (subjekt projektování), a b) výsledky těchto činností (projekty), které jsou výsledkem úsilí projektantů o změnu skutečnosti. Tato změna je založená na poznání skutečnosti a na společně uznávaných hodnotách. Projektování, které se chápe jako souhrn činností (pragmatické hledisko), je procesem rozvíjejícím se v čase a může být předmětem historického bádání. Zároveň je společenským jevem a může být předmětem sociologických zkoumání. Je převážně myšlenkovou činností a z tohoto hlediska může být předmětem studia psychologa. Jinak řečeno, projektování může být předmětem různých věd o projektování.

Projektování může být zároveň předmětem zvláštní vědní discipliny - metodologie projektování, která má odlišné výzkumné cíle proti vzpomínaným výzkumům (historickým, sociologickým, psychologickým apod.).


28

Metodologie projektování si staví odlišné cíle než vzpomínané discipliny. Její úlohou je především odlišit různé typy projektových činností, analyzovat je a jasně si uvědomit, v čem tyto činnosti spočívají. Jde například o analýzu realizovatelnosti projektu, stanovení kritérií optimalizace, řešení problémů apod. s cílem podat definice, „které jasně určují, na čem se tyto procedury zakládají“ [Gasparski 1995, s. 96].

Ve shodě s Ajdukiewiczovým dělením metodologie věd na obecnou a speciální metodologii věd W. Gasparski člení metodologii projektování na metodologii obecnou, která soustřeďuje úsilí na vypracování obecných pojmů společných pro všechny vědy o projektování (např. pojem formulování problému, dekompo-zice, agregace, optimalizace apod.), a na speciální metodologii projektování, která soustřeďuje pozornost na vypracování speciálních pojmů. Jde o pojmy procedur vystupujících při projektování některých druhů systémů (artefaktů) a nevystupujících při jiných (např. konstruování, technologičnost, spolehlivost atd.).

W. Gasparski zdůrazňuje, že speciální metodologie projektování, které mají k dispozici příslušný konceptuální aparát (obecné i speciální metodologické pojmy), „popisují v obecných rysech celek postupu používaného při projektování různého druhu systémů“. Takovýmto syntetickým pohledem metodolog projekto-vání „získává obraz procedury projektování, která se mu jeví jakoby byla úsilím o určitý cíl“ [Gasparski 1995, s. 97 - 98].

Skutečnost, že se na projektování díváme jako na celek, neznamená, že Gasparský v rámci svého chápání projektování nerozlišuje disciplinární a globální projektování. Vědní discipliny zajímá skutečnost z určitého hlediska, avšak „změna skutečnosti vyžaduje zkoumání projektovaného systému z mnoha hledisek, která se týkají daného objektu. Projektování jako celek má za cíl jakoby splnění nadřazené úlohy: syntézy všech těch hledisek na projekt, na základě kterých bude možné objekt zrealizovat v praxi“ [Gasparski 1995, s. 99]. Přitom tuto skutečnost si metodolog nemusí jasně uvědomovat, ale postupuje tak, jakoby si byl této úlohy vědom. Jednou z úloh metodologie projektování je zjistit úlohy, o které se projektanti vědomě anebo nevědomě snaží. Metodologii jde o kodifikaci těchto úloh, o formulování, kodifikování norem správného postupu v projektování. Správným v daném druhu projektování je podle Gasparského takový postup, který se přičiňuje nejen o dosažení daných (disciplinárních) úloh, ale i nadřazené (globální) úlohy projektování jako celku. „Nesprávné jsou takové postupy, které neslouží na dosažení daných úloh a tím více takové postupy, které daným úlohám překážejí“ [Gasparski 1995, s. 99].

V souladu s názorem K. Ajdukiewicze na normy správného vědeckého postupu W. Gasparski nepovažuje normy správného postupu projektování za shora nebo předem projektantem dané, nadiktované. Metodologie se o nich dozvídá, „vyčte“ z praxe specialistů, kteří jisté výsledky své práce považují za úspěšné a schvalují je, jiné za neúspěšné, nepodařené, a tedy je odmítají.

Můžeme udělat závěr a odpovědět na otázku, co je podle Gasparského předmětem pragmatické metodologie projektování. Je to: „1. rozlišení typů činností vykonávaných při pěstování projektování a jejich analýza, která vede k definicím poskytujícím uvědomění si toho, na čem dané činnosti spočívají; 2. popis procedury projektování (v obecných rysech) používané v různých druzích projektování; 3. zjištění úloh, o jejichž realizaci se projektanti vědomě anebo nevědomě snaží, a na tom založená kodifikace norem správného postupu v projektování“ [Gasparski 1995, s. 101]. Předmětem pragmatické metodologie projektování, která tvoří část metodologie projektování, je tedy projektování jako činnost, řemeslo projektantů. Kromě toho budeme rozlišovat apragmatickou metodologii projektování, jejichž předmětem je analýza výsledků procedur projektování (možných anebo zrealizovaných). Apragmatická metodologie chápe objekty, které jsou výsledkem projektování, jako systémy. „Teorie systémů je základní částí této apragmatické metodologie projektování“ [Gasparski 1995, s. 104].

Svoje další úvahy Gasparski rozvíjí v rámci formulování základních tezí obecné teorie projektování. V rámci této části formuluje celou řadu tezí, v rámci kterých definuje a charakterizuje mnoho pojmů důležitých z hlediska budování příslušné teorie jednání, a dále rozšiřuje konceptuální aparát zpřesněním takových pojmů, jako jsou: projektový přístup, projektová úloha, kontext projektování, relevantní změna, praktická situace, projektový problém, jazyk projektování, korekčně-testující procedury a mnoho dalších pojmů.

Důležité je uvědomit si, že se tak zásadně rozšiřuje konceptuální aparát, který je možné použít i při výstavbě speciální metodologie bezpečnostních věd. Vybrané problémy formující se metodologie bezpečnostních věd a význam budování metodologie těchto věd jsou předmětem publikace „Policejní vědy“, která kontinuuje výklad problematiky obsažený v tomto sdělení, který je zaměřen na podsystém bezpečnostních věd.


29

Literatura: AJDUKIEWICZ, K. Logika pragmatyczna. Warszawa, PWN. 1965, s. 174 – 176. BUNGE, M. Treatise on Basic Philosophy. Vol. VII, Part II. Reidel, Dordrecht and Boston. 1985, s. 225. CACKOWSKI, Z. (red. A kol.) (1987) Filozofia i nauka. Zarys encykopedyczny. Wróclaw, Warszawa, Kraków, Gdansk, Lódž, Ossolineum. s. 495. FILKORN, V. Pojem metódy. In Filozofia, roč. 1972, č. 3 a 6. GASPARSKI, W. Prolegomena do metodologii projektowania. In Prakseologia, č. 41, 1972, s. 5 - 22. GASPARSKI, W. Projektowanie, nauka i filozofia: perspektywa prakseologiczna. In Dziedzictwo logicznego empiryzmu (ed. M. Czarnocka). Warszawa, Vydawnictwo IFIS PAN, 1995, s. 96 – 109 GASPARSKI, W. Metodologia projektowania: od inspiracji do realizacji. Zagadnienia naukoznawstwa, tom XIX, zeszyt 4 (76), Warszawa. 1983, s. 105. GASPARSKI, W., STRZAECKI, A.: Badania projektowania: programy, osiagniecia, kierunki rozwoja (Próba charakterystyki). Prakseologia, č. 2, Warszawa, 1979, s. 9, 12. IJZERMAN, P. D. Policajná veda - uznávaná profesionálna oblasť. In Policajná teória a prax, č. 3, 2003, s. 44 - 55. ISBN 80-85858-18-5. KMITA, J. Z metodologicznych problemów interpretacji humanistycnej. Warszawa. PWN. 1971, s. 16. KOTARBIŃSKI, T. Elementy teorii poznania, logiki formalnej i metodologii nauk. Wroclaw, Warszawa, Kraków, Ossolineum. 1961, s. 446. KOTARBIŃSKI, T. Úlohy a problémy praxeológie. Filozofia, XXVI, č. 1, 1958, s. 14. KOTARBIŃSKI, T. Hasło dobrej roboty: Warszawa, Wiedza Powszechna, 1968, s. 10,21,76, 97-98, 114-115,119-125. KOTARBIŃSKI, T. Praxeologie. Praha, Academia. 1972, s. 16-19. KOTARBIŃSKI, T. Medytacje o žyciu godziwym : Warszawa, Wiedza Pawszechna. 1967, s. 15. KOTARBIŃSKI, T. Sprawność i bład. Warszawa, Pąnstwowe zaklady vydawnictw szkolnych. 1970, s. 116-118, 121,127-128,198-199. KOTARBIŃSKI, T. Pojęcia i zagagnienia metodologii ogólnej i metodologii nauk praktycznych. In Studia Filozoficzne, č. 3, 1972. KOZÓWNA- HORBACZEWSKA, D. Przegląd koncepcji wyodrebniania nauk praktycznych. Acta Universitatis Lodziensis. Zeszyty naukowe Uniwersitetu Lodzkiego. Nauki humanistyczno-spoleczne, Seria 1, zeszyt 1, 1977. s. 65. PABIS, S. Metodológia i metody nauk empiryckych. Warszawa, (PWN). 1985. PSZCZOŁOWSKI, T. Zasady sprawnego dzialania. Warszawa, Wiedza Powszechna. 1967 s. 114 – 116. SCHNEIDER, H. J. Police Science, Police Theory, Police Research. Internationale Ansätze zu einer modernen Polizei-Wissenschaft. In Polizeliliche Handlungslehre - Polizeiwissenschaft der Polizei- Führungsakademie. 2000, Nr 1 + 2, s. 135 – 171. TONDL, L. Věda, technika a společnost. Praha, Filosofia. 1994, s. 141. WÓJCICKI, R. Metodologia formalna nauk empirycznych. Wroclaw, Warszawa, Kraków, Gdansk. Ossolineum. 1974, s. 22 -23. WOLEŃSKI, J. Kontrowersje metametodologiczne. Zagadnienia naukoznawstwo, č. 3, 1979, s. 358 – 367.

Recenzenti: Dr.h.c. prof. Ing.Marián MESÁROŠ, CSc.,, rektor Vysokej školy bezpečnostného manažérstva v Košiciach. Dr.h.c. prof. JUDr. Jozef MADLIAK, CSc., riaditeľ Ústavu práva a prevencie kriminality, VŠBM v Košiciach


30

VZDELÁVANIE A VEDECKÁ PRÁCA V OBLASTI OBRANY A VOJENSTVA brigádny generál doc. Ing. Miroslav KELEMEN, PhD.1

ÚVOD Ministerstvo obrany Slovenskej republiky plní náročné úlohy v rámci komplexného zabezpečenia

obrany štátu, s dôrazom na národnú bezpečnosť a medzinárodné záväzky Slovenska. Vedenie rezortu obrany preto venuje trvalú pozornosť budovaniu a rozvoju našich ozbrojených síl,

ktoré sú kľúčovým prostriedkom štátu pri realizácii jeho bezpečnostnej a obrannej stratégie. Výstavba moderných ozbrojených síl sa musí opierať o systematický rozvoj ich obranných spôsobilostí,

založených na efektívnom využívaní ľudských zdrojov, vecných prostriedkov, výsledkov vojenskej vedy a vedecko-technického poznania. Naplnenie tohto dlhodobého zámeru je pre väčšinu z nás silným motivačným faktorom pre hľadanie alternatívnych ciest k cieľu, v súlade so záujmami Slovenskej republiky. Nový konkrétny príspevok pre zabezpečenie podmienok rozvoja národnej vojenskej vedy v spolupráci s ostatnými vednými odbormi poskytne v blízkej budúcnosti aj vojenské školstvo rezortu obrany. Finančne poddimenzovaný rezort obrany ale nemôže budovať moderné ozbrojené sily pre celé spektrum operácií a plnenie asistenčných úloh na podporu orgánov verejnej moci na území štátu a plnenie medzinárodných bezpečnostných záväzkov štátu. Sekundárne môže byť touto skutočnosťou ovplyvnená aj oblasť vzdelávania, výchovy a výcviku bezpečnostnej komunity štátu na úseku obrany, ako aj vedecká práca vo vojenstve. NOVÉ IMPULZY PRE VZDELÁVANIE V OBLASTI OBRANY A VOJENSTVA

Bezpečnostné vzdelávanie v pôsobnosti rezortu obrany je primárne zamerané na edukačnú činnosť v štátnej vojenskej vysokej škole – Akadémii ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika v Liptovskom Mikuláši. Pedagogická práca je sústredená najmä v podskupine študijných odborov „Obrana a vojenstvo“, v rámci sústavy akreditovaných študijných odborov v Slovenskej republike, v nasledovných študijných odboroch:

- 8.4.1 Manažment vojenských systémov, - 8.4.2 Ekonomika a manažment obranných zdrojov, - 8.4.3 Výzbroj a technika ozbrojených síl, - 8.4.4 Národná a medzinárodná bezpečnosť, - 8.4.5 Operačné a bojové použitie ozbrojených síl, - 8.4.6 Vojenské spojovacie a informačné systémy. Doterajšia vojenská teória a prax z domáceho ale najmä zo zahraničného prostredia

a pôsobenia koaličných ozbrojených síl významným spôsobom ovplyvňujú budúcnosť vzdelávania v oblasti obrany a vojenstva. Z uvedených dôvodov boli v rámci akreditačného procesu prerokované nové, aktualizované opisy troch kľúčových študijných odborov pre vojenské školstvo, ktoré vytvárajú širšie možnosti pre komplexné a moderné štúdium otázok bezpečnosti a obrany štátu, spoločnosti a občana, chránených bezpečnostných záujmov štátu: Výzbroj a technika ozbrojených síl, Národná a medzinárodná bezpečnosť, Vojenské spojovacie a informačné systémy.

Študijný odbor 8.4.3 Výzbroj a technika ozbrojených síl Absolvent študijného programu v odbore Výzbroj a technika ozbrojených síl získa vedomosti,

schopnosti a zručnosti v oblasti teoretických základov, prevádzky a obsluhy zbraní a zbraňových systémov. Cieľom študijného programu v odbore Výzbroj a technika ozbrojených síl je pripraviť študentov bakalárskeho štúdia na výkon prevádzkových a nižších riadiacich funkcií v oblasti výzbroje a techniky strojárskeho a elektrotechnického zamerania v organizačných zložkách riadenia a velenia rezortu obrany a na štúdium študijného programu druhého a tretieho stupňa. Absolvent je uplatniteľný aj v civilnom sektore v príbuzných oblastiach a odboroch.

1 brigádny generál doc. Ing. Miroslav KELEMEN, PhD. - rektor Akadémie ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika v Liptovskom Mikuláši


31

Nový opis študijného odboru integruje oblasť strojárstva a elektrotechniky v rámci jednej aplikačnej oblasti špeciálnej výzbroje a vojenskej techniky, ktorú využívajú spravidla ozbrojené sily.

Opis študijného odboru 8.4.3 súčasne vymedzuje nový okruh príbuzných odborov:

Mechatronika; Strojárstvo; Doprava; Dopravné stroje a zariadenia; Údržba strojov a zariadení; Motorové vozidlá, koľajové vozidlá, lode a lietadlá; Vojenské spojovacie a informačné systémy; Výzbroj a technika PVO; Elektronika; Elektrotechnika.

Uvedené skutočnosti predurčujú uplatniteľnosť absolventov štúdia na trhu práce v tomto alebo v príbuzných študijných odboroch, ako aj možnosti pôsobenia pre docentov a profesorov v tomto študijnom odbore.

Študijný odbor 8.4.4 Národná a medzinárodná bezpečnosť Študijný odbor Národná a medzinárodná bezpečnosť sa môže podľa Sústavy študijných odborov

vydanej rozhodnutím Ministerstva školstva SR č. 2090/2002-sekr. zo dňa 16. decembra 2002 a príslušných doplnkov študovať v:

Prvom stupni vysokoškolského štúdia (Bc.) so štandardnou dĺžkou 3 roky. Druhom stupni vysokoškolského štúdia (Ing.) so štandardnou dĺžkou 2 roky.

Predpokladá sa, že absolvent ukončil prvostupňové štúdium v študijnom odbore Národná a medzinárodná bezpečnosť alebo v niektorom príbuznom študijnom odbore. Pre uchádzačov, ktorí ukončili prvostupňové štúdium v niektorom vzdialenejšom študijnom odbore, možno navrhnúť študijný program so štandardnou dĺžkou štúdia až 3 roky. Študijný odbor je možné študovať aj v:

Treťom stupni vysokoškolského štúdia (PhD.) so štandardnou dĺžkou 3 roky v dennej forme a 5 rokov v externej forme štúdia.

Národná a medzinárodná bezpečnosť je významným fenoménom 21. Storočia a 3. tisícročia. Vzťahuje sa na spoločenstvo národov, regióny, krajiny a riešenie globálnych i regionálnych problémov. Je výsledkom pôsobenia politických, vojenských, ekonomických, sociálnych, náboženských, etnických vzťahov a podmienok. Je podmieňovaná celosvetovým vývojom a súčasne vystavovaný najrôznejším rušivým vplyvom od prírodných, priemyselných, ekologických katastrof, až po asymetrické hrozby, ohrozenia a teroristické útoky a pod. Rozmer a obsah bezpečnosti, ako aj špecifikácia oblastí, v ktorých môže dôjsť k jej narušeniu, je komplexná a dotýka sa prakticky všetkých oblastí života.

Za základný cieľ svojej obrannej politiky Slovenská republika považuje bezpečnosť svojich občanov a zaručenie obrany štátu spočívajúce vo využívaní vlastných síl a možností kolektívnej obrany, aktívnu účasť na upevňovaní mieru a stability vo svete, predchádzaní konfliktom a urovnávaní krízových situácií v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky a medzinárodným právom, a v budovaní dôvery.

V situácii, keď hlavné nebezpečenstvo pre život, zdravie a majetok občanov, ekonomický rozvoj a prosperitu štátu predstavujú nevojenské hrozby, mimoriadny význam nadobúda spätosť obrany Slovenskej republiky s vývojom bezpečnostného prostredia, s budovaním a rozvojom obranných (civilných a vojensko-policajných) spôsobilostí štátu, prvkov podpory obrany štátu, a so vzdelávaním občanov v oblasti bezpečnosti a obrany. Príprava odborníkov profesionálne pripravených na riešenie krízových situácií v národnej a medzinárodnej dimenzii, plnenie strategických a ďalších úloh ozbrojených síl a plnenie asistenčných úloh na podporu orgánov verejnej moci, je významnou a spoločensky aktuálnou úlohou súčasnosti, výzvou budúcnosti.

Nový opis študijného odboru rozširuje možnosti štúdia o prvý a druhý stupeň vysokoškolského vzdelávania k doterajšiemu doktorandskému štúdiu.

Opis študijného odboru 8.4.4 súčasne vymedzuje nový okruh príbuzných odborov: Manažment vojenských systémov. Ekonomika a manažment obranných zdrojov. Výzbroj a technika ozbrojených síl. Operačné a bojové použitie ozbrojených síl. Vojenské spojovacie a informačné systémy. Vojenská logistika. Občianska bezpečnosť.


32

Medzinárodné vzťahy. Politológia. Manažment. Medzinárodné ekonomické vzťahy.


Študijný odbor 8.4.6 Vojenské spojovacie a informačné systémy Študijný odbor Vojenské spojovacie a informačné systémy sa môže podľa Sústavy študijných odborov

vydanej rozhodnutím Ministerstva školstva SR č. 2090/2002-sekr. zo dňa 16. decembra 2002 študovať v: Prvom stupni vysokoškolského štúdia (Bc.) so štandardnou dĺžkou 3 roky. Druhom stupni vysokoškolského štúdia (Ing.) so štandardnou dĺžkou 2 roky.

Predpokladá sa, že absolvent ukončil prvostupňové štúdium v študijnom odbore Vojenské spojovacie a informačné systémy alebo v niektorom príbuznom študijnom odbore. Pre uchádzačov, ktorí ukončili prvostupňové štúdium v niektorom vzdialenejšom študijnom odbore, možno navrhnúť študijný program so štandardnou dĺžkou štúdia až 3 roky.

Treťom stupni vysokoškolského štúdia (PhD.) so štandardnou dĺžkou 3 roky v dennej forme a 5 rokov v externej forme štúdia.

Študijný odbor Vojenské spojovacie a informačné systémy je odpoveďou na potrebu prevádzkovať, študovať a vedecky bádať nad problémami vojenských spojovacích, informačných a senzorových systémov, rozumieť ich podstate, analyzovať trendy vývoja, zdokonaľovať ich teoretický aparát, modelovanie a simuláciu, ako aj navrhovať a budovať takéto systémy vo vojenských aplikáciách. Aplikačnou oblasťou vojenských spojovacích a informačných systémov sú systémy velenia a riadenia.

Nový opis študijného odboru rozširuje možnosti štúdia o prvý a druhý stupeň vysokoškolského vzdelávania k doterajšiemu doktorandskému štúdiu.

Opis študijného odboru 8.4.6 súčasne vymedzuje nasledovný okruh príbuzných odborov: Informačné systémy; Informatika; Aplikovaná informatika; Vojenská spojovacia technika; Telekomunikácie; Teoretická elektrotechnika; Elektronika; Umelá inteligencia; Počítačové inžinierstvo; Softvérové inžinierstvo.


NOVÉ IMPULZY PRE VEDECKÚ PRÁCU VO VOJENSTVE

Vedeckú prácu vo vojenstve vnímame okrem iného ako jednu z významných foriem intelektuálnej interoperability, v kontexte civilno-vojenských vzťahov a spolupráce aj v ostatných oblastiach života spoločnosti, na národnej a medzinárodnej úrovni. Jedinečným predmetom jej skúmania je primárne teória a vedenie ozbrojeného konfliktu, ako významnej súčasti vojny vedenej štátom alebo koalíciou štátov.

V rámci prebiehajúcej odbornej diskusie neriešime tzv. „existenčnú otázku vojenskej vedy“, ale upriamujeme našu pozornosť na hľadanie nových odpovedí, na otázku „čo má byť v budúcnosti obsahom jej skúmania v rezorte obrany?“:

teória bezpečnosti a obrany štátu, teória riešenia kríz a krízových situácií, všeobecná teória ozbrojeného konfliktu, teória vojenského umenia, teória velenia a výstavby ozbrojených síl, teória vojenského výcviku a výchovy v ozbrojených silách, ekonomika a manažment obranných zdrojov, výzbroj, technika a technológie v ozbrojených silách, verejno-súkromný dialóg v oblasti bezpečnostného výskumu a inovácií.

V prípade aplikácie poznatkov z iných vied do prostredia vojenstva, ozbrojených síl a pod., je možné súhlasiť s názormi odborníkov, ktoré ich identifikujú nad rámec „vojenskej vedy“.


33

Súčasné legislatívne prostredie Slovenskej republiky identifikuje odbory vedy, ktoré svojím obsahom vyjadrujú jednotlivé oblasti výskumu a vývoja. Zákon č. 172/2005 Z. z. o vede a technike ich určuje ako:

a) prírodné vedy, b) technické vedy, c) lekárske vedy, d) pôdohospodárske vedy, e) spoločenské vedy, f) humanitné vedy. Vojenskú vedu vnímame ako spoločenskú vedu, ktorá má :

svoj predmet skúmania, vlastný kategoriálny aparát, systém teórií, vlastnú štruktúru, vymedzený objekt a subjekty skúmania.

Neoddeliteľnou štrukturálnou časťou vojenskej vedy sú v širšom slova zmysle aj ďalšie vedné disciplíny, z ktorých najvýznamnejšími sú sociológia vojenstva a s ňou spojené čiastkové vedné disciplíny – sociológia vojny a sociológia armády, ďalej vojenská psychológia, vojenská história, medzinárodná politika (národná bezpečnosť a vojenská stratégia, fenomény vojny a mieru, atď.), vojenská ekonómia (vojnová ekonomika), vojenské právo a ďalšie vedy.

V súvislosti s vedeckým skúmaním vojenstva je potrebné akceptovať stav, že v súčasnej dobe sa vedecké skúmanie v krajinách NATO a EÚ zameriava na širší problém, problém komplexného a interdisciplinárneho skúmania otázok bezpečnosti a obrany, ktorý obsahuje aj parciálne časti, ako regionálna bezpečnosť a obrana, bezpečnosť a obrana štátu, občianska bezpečnosť, ochrana a obrana kritickej infraštruktúry štátu, bezpečnostné technológie, ochrana informácií a pod. Je možné konštatovať, že sme u pravdepodobného zrodu vedy o bezpečnosti (sekuritológii).

ZÁVER

Komplexné vnímanie bezpečnosti predstavuje jej skúmanie a zaistenie na základe synergického efektu a vzájomnej podmienenosti kvality občianskej, národnej a medzinárodnej bezpečnosti. Bezpečnosť pritom predstavuje významný pilier trvale udržateľného rozvoja a kvality života spoločnosti. Spoločenská prax z uvedených dôvodov vyžaduje aktualizáciu opisov študijných odborov pre profesionálnu prípravu bezpečnostnej komunity v Slovenskej republike, nielen v oblasti obrany a vojenstva, ale napríklad aj v oblasti Ochrany osôb a majetku (študijný odbor 8.3.1), alebo Občianskej bezpečnosti (študijný odbor 8.3.7) a pod. Bezpečnostná dimenzia interdisciplinárneho štúdia pritom neohrozí štandardnú agendu ostatných študijných odborov.

Dôležitou úlohou vzdelávacích inštitúcií je preto identifikácia kvalitných partnerov pre spoluprácu a riešenie otázok bezpečnosti a obrany, ktoré umožní využite potenciálu na národnej a medzinárodnej úrovni, v prospech študentov, občanov a spoločnosti.

...Len jediná vec je ťažšia než dostať novú ideu do vojenského myslenia, dostať starú ideu preč... B. H. Liddle Hart

Recenzenti : Dr.h.c. prof. Ing.Marián MESÁROŠ, CSc., rektor Vysokej školy bezpečnostného manažérstva v Košiciach. Doc. Ing. Pavel NEČAS, PhD. prorektor pre vedu Akademie ozborojených síl M.R. Štefánika v Litovskom Mikuláši


34

LOGISTIKA PREVENCIE STRÁT doc. Ing. Imrich KISS, CSc., mimoriadny prof 1. Anotácia: Logistika prevencie strát je súčasťou výučby študentov VŠBM v KE na druhom stupni vysokoškolského štúdia v rámci riadenia logistickej podpory výrobných procesov. Metodický prístup k danému problému cez obsah logistického informačného systému, ako základnej osnovy riadenia procesov sa uvádza v príspevku nižšie. Kľúčové slová: prevencia strát, logistický informačný systém, materiálový tok, informačný tok, trh spotreby, trh ponuky, plánovanie Úvod Vo všeobecnosti sa pojem strata chápe ako záporný, spravidla hmotný, neúžitok (opak zisku) z niečoho. V ekonómii, ktorá skúma možnosti využitia obmedzených výrobných zdrojov na produkciu, je to všeobecne záporný rozdiel medzi kladnými a zápornými veličinami. Výrobou produktov sa uspokojujú potreby a požiadavky spotrebiteľov. Komerčný, podnikateľský prístup hľadá riešenie, ako uspokojiť potreby a požiadavky spotrebiteľov bez strát. Táto problematika bola je predmetom výskumu viacerých vedných odborov. Vyvinuté metódy prevencie strát majú v súčasnosti široké uplatnenie v praxi, ale niektoré metódy so špecifickými znakmi vyžadujú aj zodpovedajúce špecifické podmienky a podnikateľské prostredie. Moderná logistika problematiku prevencie strát chápe ako problém riadenia komplexu procesov, ktoré vyplývajú zo vzťahu technologickej špecializácii a komerčnej kooperácii. Výrobné procesy sa realizujú kooperačnými sieťami hmotných tokov, ktoré sú on-line riadené sofistikovanými IT technológiami a informačnými systémami dodanými na kľúč. Aplikované systémy sa po zácviku stanú v podnikateľských subjektoch prirodzenou súčasťou transformačného systému výroby výrobkov a komunikačného systému kooperačnej siete. Logistika ako interdisciplinárna veda v riadení procesov z pohľadu prevencie strát aplikuje v riadení aj metódy krízového manažérstva. Vo výučbe tejto problematiky sa rozoberajú funkcie a súčinnosť informačných systémov v riadení logistickej podpory výrobných procesov aj z pohľadu vzniku rizík. Ďalej sa rozoberá problematika logistiky trhu konečnej spotreby z aspektu analýzy jeho požiadaviek a potrieb a syntézy ich okamžitého a postupného uspokojenia, ktoré riešia distribúciu výrobkov zo zásob hotových výrobkov, respektíve riešenie pomocou logistického plánovania a riadenia výroby a dodávky vrátane logistiky finančných operácií na konci výrobného a dodávateľského cyklu. 1. Logistický informačný systém Logistický informačný systém (LIS) realizuje väzby informačných tokov medzi subsystémami logistiky - marketingu trhu spotreby, logistického plánovania, logistiky - marketingu trhu ponuky a výrobnej logistiky. Efektívne navrhnutý, implementovaný a využívaný LIS je významnou podporou všetkých logistických procesov v logistických či zásobovacích reťazcoch. Poskytuje údaje a algoritmy pre riadenie najmä materiálových (tovarových) tokov vo výrobe a v službách. LIS treba považovať za základnú, ale nie ojedinelú súčasť manažérskeho informačného systému podniku. Prax ukazuje, že bez objektívnych informácií o vývoji logistických výkonov a nákladov nie je možné docieliť ekonomicky efektívnu realizáciu logistických procesov na všetkých úrovniach riadenia. 2.1 Požiadavky kladené na LIS Z pohľadu potrieb logistiky základnými požiadavkami na LIS sú: musí obsiahnuť všetky tri úrovne riadenia, t.j. strategickú, taktickú i operatívnu, musí obsiahnuť komplexné logistické (dodávateľské) reťazce, t.j. od nákupu cez výrobu až po distribúciu

vrátane recyklácie,

1 doc. Ing. Imrich KISS, CSc., mimoriadny prof., riaditeľ Ústavu ekonomickej a logisitickej bezpečnosti, VŠBM v Košiciach


35

musí reagovať na všetky zmeny pokiaľ je to možné v reálnom čase. LIS musí byť organickou, kompatibilnou časťou kompletného IS podniku. Jeho samozrejmými časťami sú: materiálový subsystém, informačný subsystém, riadiaci subsystém, komunikačný subsystém. Do portfólia materiálového subsystému patria všetky vstupné materiály, ktoré sú súčasťou materiálového toku, logistické prvky realizujúce fyzickú prepravu a manipuláciu, vrátane kumulácie a distribúcie materiálu k spotrebiteľom. Uskutočňuje teda v danom priestore a čase logistické operácie v nadväznosti na výrobné a obchodné procesy. Hlavnými faktormi, ktoré ovplyvňujú technicko – ekonomické parametre materiálového toku sú: materiálová náročnosť, dislokácia materiálových zdrojov, dislokácia výrobných zdrojov, dislokácia finančných zdrojov, dislokácia energetických zdrojov, dislokácia ľudských zdrojov, rozsah kooperácie, intenzita materiálového toku, dĺžka materiálového toku, plynulosť materiálového toku, úzke miesta materiálového toku, fyzikálny faktor objektov materiálového toku, manipulačný faktor objektov materiálového toku, veľkosť a premenlivosť dávok, použité metódy balenia a ochrany materiálu, použitá dopravná, manipulačná a skladovacia technika a technológia, štruktúra a profesionálna úroveň pracovníkov, úroveň organizácie a riadenia, úroveň informačného systému. Niektoré faktory sa nemenia v priebehu celého životného cyklu produkčného systému, niektoré sa však menia vplyvom meniacich sa požiadaviek zákazníkov. Riadiaci systém zahrňuje plánovanie, organizovanie, regulovanie (rozhodovanie, koordinovanie) a kontrolu strategických, dispozičných a operatívnych logistických operácií a procesov. Informačný systém zabezpečuje zber, kumuláciu (uskladnenie), spracovanie a distribúciu (prenos) údajov na určené miesta v požadovanom čase, v požadovanej štruktúre vo forme informácií potrebných pre rozhodovanie. Informácie majú pre riadenie materiálového toku rozhodovací význam, nakoľko je nepredstaviteľné, aby akýkoľvek pohyb, akejkoľvek materiálovej jednotky sa uskutočnil bez pohybu zmysluplnej informácie. Medzi informačným a materiálovým tokom existuje vlastne kauzálny vzťah. 1.1 Fyzikálna podstata informačného toku v logistickom systéme Vzájomnou výmenou informácií medzi jednotlivými prvkami logistického systému vzniká pohyb informácií, ktorý sa nazýva informačný tok. Zahrňuje pohyb prvotných informácií a zároveň aj pohyb informácií, ktoré vznikajú ako výsledok spracovania (transformácie) týchto prvotných informácií. Informačný tok v logistickom systéme realizuje fyzický pohyb informácií nutných k vykonaniu všetkých logistických funkcií. Predstavuje súbor technických prostriedkov, organizačných opatrení a prijatých zásad spracovania, evidencie, odovzdávania a manipulácie (prenosu), overovania, uchovávania (archivácie) využitia a likvidácie dokumentov. Ide o konkrétny informačný kanál s odpovedajúcou sústavou vstupov a výstupov. Informačný kanál v logistickom systéme je daný konkrétnym prostredím prenosu informácií. Toto prostredie tvoria: miesta fyzického spracovávania a odovzdávania dokumentov (podateľňa, kancelária predaja a i.), miesta technického spracovania a odovzdávania dokumentov (učtáreň, dispečing, sklad, fakturácia a i.), miesta automatizovaného spracovania a prenosu informácií (pracoviská informačných technológií,

terminálové pracoviská predaja, skladov a i.). Tieto miesta sú prepojené organizačnými štruktúrami ako aj technickými komunikačnými zariadeniami. Počítače jednotlivých subsystémov logistických systémov môžu byť prepojené počítačovými sieťami rôznych typov a rôznych programových vybavení. V súčasnosti sa vyzdvihujú technológie pre bezdokumentový styk. Skúsenosti ukazujú, že napr. pomocou elektronickej výmeny dát (EDI – Elecronic Data Interchange) možno podstatne zvýšiť tak kvantitatívnu, ako aj kvalitatívnu stránku riešenia logistických operácií. V logistickom systéme je informačný tok v tesnom kontakte s


36

materiálovým tokom. V tomto duchu je materiálový tok podmienený existenciou informačného toku, pričom správne fungovanie a realizácia materiálového toku je podmienená správnym fungovaním a optimalizáciou informačného toku. Informačný tok tak predstavuje súhrn organizačných zásad, technických zariadení, pracovísk a ľudí, ktorých hlavným cieľom je na základe cieľového chovania logistického systému, stanovenými vstupmi a výstupmi, zabezpečiť prenos a transformáciu informácií medzi jednotlivými subsystémami logistiky s definovanými informačnými rozhraniami (tzv. interface). Existuje konkrétny vzťah informačného systému a informačného toku. Zjednodušeným vyjadrením je informačný tok súčasťou informačného systému logistiky. 1.2 Štruktúra informačných tokov v LIS Vhodne navrhnutá a realizovaná štruktúra informačných tokov (informačných väzieb – Schému na obr. 1) medzi zložkami riadiaceho a výrobného systému zabezpečuje obsluhu zákazníkov trhu konečnej spotreby. Rozumie sa tým distribúcia výrobkov s takými funkčnými vlastnosťami (technicko – ekonomickými parametrami, či dizajnom), ktoré zodpovedajú požiadavkám zákazníkov. Súčasná prax ukazuje, že repertoár zákazníkov je veľmi rozmanitý a časovo nestály. Aby pri týchto podmienkach bolo možné zabezpečiť čo najvyššiu kvalitu obsluhy zákazníkov, je potrebné najsamprv s maximálnou prezieravosťou vyhodnotiť nezávislé požiadavky trhu spotreby ( pozícia 1). Nezávislé požiadavky trhu spotreby sa v rámci riadenia procesov distribúcie porovnajú a vyhodnotia s evidenciou zásob skladu hotových výrobkov (pozícia 2). Zhodné výrobky s požiadavkami zákazníkov sa vyexpedujú menovitým zákazníkom na základe expedičných príkazov zo skladu hotových výrobkov. Z útvaru distribúcie výrobkov aktualizované požiadavky trhu ( pozícia 4) sa postúpia do subsystému logistického plánovania. Tento podsystém vypracuje vecne a časovo korelujúce plány, ktorých štruktúra sa mení podľa charakteristických znakov podnikateľskej činnosti (výroba, služby), veľkosti a členitosti podnikateľského subjektu (napr. podnik s niekoľkými závodmi, subdodávateľ veľkosériovej výroby jednej súčiastky) a i. Obyčajne subsystém logistického plánovania zohráva kľúčovú úlohu kvalitného zákazníckeho servisu, lebo závisí od objektívnych interaktívnych informačných väzieb medzi plánmi predaja a výroby vrátane plánu výrobných kapacít a zásobovania. Týmito väzbami sa totiž harmonizujú vnútorné štruktúry jednotlivých plánov. Štruktúra plánu vyjadruje vzájomný vzťah medzi disponibilnými a požadovanými zdrojmi v závislosti od stanoveného času (čo a koľko treba urobiť, obstarať za stanovený čas). Zdroje sú chápane ako vyšpecifikované zložky (suroviny, práca – kapacita strojov a zariadení, kapacita pracovných síl, kapitál a i.) transformačného procesu, ktorého výstup predstavuje určité úžitkové hodnoty, finálneho výrobku alebo služby. Plán predaja musí odzrkadliť relatívne presné zloženie nezávislých požiadaviek trhu a potrebných zdrojov. Súčasne musí vytýčiť reálne úlohy pre plánované obdobie tak, aby boli splniteľné z hľadiska disponibilných kapacít výroby a logistiky vrátane ďalších pomocných služieb. Plán predaja bude teda obsahovať: kvalitatívne komponenty (druh výkonov, sortiment výrobkov), kvantitatívne komponenty ( množstvo výkonov či výrobkov), časové komponenty (predpokladané termíny dokončenia výkonov, odvádzanie výrobkov). Vzhľadom na systémové väzby musí plán predaja korešpondovať s výrobným programom plánu výroby, ktorého štruktúra nadväzuje na aktualizované údaje plánov vyťaženia výrobných kapacít a taktiež na aktualizované údaje plánu zásobovania. V súlade stým dekomponovaný výrobný plán na nižšie plánovacie úrovne (dekáda, týždeň) poskytne pre operatívne riadenie výroby príslušný výrobný rozvrh ( pozícia 5), ktorý sa okrem časovej postupnosti akcií (čo je obsahom plánov) zaujíma aj ich umiestenie v priestore a čase. Dekomponovaný plán nákupu materiálu ( pozícia 8) aktualizovaný interakčnými informačnými väzbami obsahuje plán požadovaných materiálových vstupov, ktoré boli vypracované na základe kusovníkov. Kusovník je najvýznamnejšou technickou dokumentáciou, ktorá špecifikuje štruktúru výrobku a jednotlivé výrobné a nákupné fázy. Systematicky uvádza nasledujúce údaje: materiály, diely, podzostavy, zostavy, informácie o vzájomných väzbách pri tvorbe výrobku.


37

Obr. 1 Väzby v logistickom informačnom systéme 1 –nezávislé požiadavky trhu spotreby, 2 – expedičný príkaz, 3 – stav zásob,

4 – aktualizovaná požiadavka trhu spotreby, 5 – výrobný rozvrh, 6 – smenový rozvrh, 7 – stav zásob, 8 – plán nákupu materiálu, 9 – objednávka, 10 – celkové výrobné náklady,

11 – dodacie listy, 12 - došlé faktúry, 13 – vyšle faktúry, 14 – príkazy na úhradu, 15 – výpisy z účtu

Logistika trhu spotreby

Učtáreň

Sklad

materiálov

Výroba

výrobkov

Sklad

výrobkov

Banka

Príjem

objednávok

Spracovanie

objednávok

Predpovede

trhu spotreby

Plán

predaja

Plán

výroby

Operatívne

riadenia

Nákup

materiálu

Plán

zásobovania

Distribúcia

výrobkov

Subsystém

logistického plánovania

Subsystém

výrobnej logistiky

Plán vyťaženia

kapacít

Subsystém logistiky

finančného toku

Logi

stik

a trh

u po

nuky


38

Slúži teda k výpočtu komplexnej spotreby materiálu v závislosti od výrobného rozvrhu plánu výroby. Nákup materiálu, ktorý sa realizuje na základe objednávky doručenej k dodávateľovi ( pozícia 9), je vlastne nositeľom aktualizovaných údajov stavu zásob. Dodávateľ podľa presne špecifikovanej objednávky (čo? koľko? kedy? ako? za koľko) dodá materiál do skladu materiálov a zašle faktúru ( pozícia 12) do podnikovej učtárne. Do učtárne postúpi potvrdený dodací list ( pozícia 11) po príjme dodávky aj sklad materiálov. Výroba výrobkov sa realizuje podľa smenového rozvrhu ( pozícia 6), čiže podľa stanoveného súboru údajov, z ktorého je zrejmé, v ktorých časových intervaloch a kde, na ktorých strojoch sa majú výrobné úlohy a operácie realizovať v priebehu jednej pracovnej smeny. Výrobné úlohy obsahujú špecifikácie výrobných a manipulačných dávok (materiál, množstvo a počet manipulačných jednotiek), špecifikácie náradia (nástroje, meradlá a prípravky) a výrobné dokumentácie. Príjem hotových výrobkov Príjem hotových výrobkov z výroby do skladu výrobkov sa prejavuje zmenou zásob, ktorej údaje, čiže aktuálny stav zásob ( pozícia 3) sa v dohodnutých intervaloch odosiela do distribúcie výrobkov. Odtiaľ na základe expedičného príkazu ( pozícia 2) sklad výrobkov zabezpečí distribúciu k odberateľovi. Sklad výrobkov odošle do učtárne kópiu dodacieho listu ( pozícia 11), na základe ktorého učtáreň vystaví a postúpi faktúru za dodaný výrobok. Faktúra obsahuje cenu výrobku v ktorej sú zakalkulované celkové výrobné náklady ( pozícia 10) výrobku, zisk a daň z pridanej hodnoty (DPH). Finančný tok realizovaný medzi pohľadávkami za dodané (predané) výrobky odberateľom a záväzkami podniku - podnikateľského subjektu za prijaté (nakúpené) materiály sa odzrkadľuje informačnými tokmi medzi podnikovou učtárňou a bankou, v ktorej má podnik zriadený účet. Podnik záväzky spláca z bankového účtu príkazmi na úhradu ( pozícia 14), na základe ktorého banka z bankového účtu (platiteľa) odpočíta prikázanú sumu (debet) v prospech prijímateľa. Banka výpisom z účtu ( pozícia 15) informuje podnik o aktuálnom stave peňazí na účte. Tento stav vyplýva z porovnania debetných a kreditných údajov. Kreditné údaje zaznamenávajú príjmy podniku, čiže platby odberateľov, ktoré podnik eviduje ako uhradené pohľadávky. Debetné údaje uvádzajú výdaje, čiže platby dodávateľom za nakúpené výrobky a služby, ktoré podnik eviduje ako uhradené záväzky. Literatúra KISS, I.: Logistika. Zásobovanie a distribúcia, Informatech, (vyd.) Košice, 1999, 201 str., ISBN 80 – 88941 – 01 – 6. ŠIMÁK, L. 2006. Manažment rizík. Žilina: Žilinská Univerzita, 2006. 161 s. MESÁROŠ, M., KISS, I., MAJERNÍK, Ľ.: Logistika, VŠBM, Multiprint s.r.o., Košice, 2007, str. 171, ISBN 978-80-89282-17-3, BIGOŠ, P. – KISS, I. – RITÓK, J. 2002. Materiálové toky a logistika. Prešov : Michal Vaška, 2002 KISS, I., ĽAŠOVÁ, M., ŠENKÝR, M., JAMNICKÝ, O.: Informačné systémy v logistike, VŠBM v KE, Multiprint, s.r.o., Košice, 2009, 117 str., ISBN 978-80-89282-38-8 Recenzenti : Doc. Ing. Imrich DUFINEC, CSc., mimoriadny profesor, Ústav ekonomickej a logistickej bezpečnosti, VŠBM v Košiciach Ing. Miroslav ŠENKÝR, PhD., Ústav ekonomickej a logistickej bezpečnosti, VŠBM v Košiciach


39

OBČIANSKA BEZPEČNOSŤ V KONTEXTE BEZPEČNOSTI SPOLOČNOSTI A ŠTÁTU JUDr. Stanislav KRIŽOVSKÝ, PhD.1 Štát a občianska bezpečnosť Jednou z najdôležitejších úloh štátu je artikulácia záujmov, ktoré sa štát smerom navonok aj dovnútra snaží presadzovať. (Nečas, Ušiak 2010) Slovenská republika, ako to vyplýva z jej Bezpečnostnej stratégie, sa zaviazala pri posilňovaní vnútornej stability zaručovať bezpečnosť svojich občanov, dodržiavanie ich základných ľudských práv a slobôd, ako aj dodržiavanie práv národnostných menšín a etnických skupín ako dôležitú oblasť posilňovania celkovej bezpečnosti. Záujmy Slovenskej republiky vychádzajú z potrieb občanov a štátu. Životné záujmy Slovenskej republiky vychádzajú zo základných dlhodobých potrieb a majú rozhodujúci význam pre zaručenie života a bezpečnosti občanov, existenciu a fungovanie štátu. Ide predovšetkým o bezpečnosť Slovenskej republiky, jej suverenity a integrity, zachovanie a rozvoj demokratických základov štátu, jeho vnútornej bezpečnosti a poriadku, ochrany života a zdravia občanov, zabezpečenie trvalo udržateľného hospodárskeho, sociálneho, environmentálneho a kultúrneho rozvoja spoločnosti, spolu s ochranou dôležitých infraštruktúr štátu a životného prostredia. Nemenej dôležitým životným záujmom je zachovanie mieru a stability v strednej Európe spojené s rozširovaním zóny demokracie, bezpečnosti a prosperity, dosiahnutie environmentálnej bezpečnosti v rámci vnútorných a medzinárodných štruktúr.(Bezpečnostná stratégia SR) Ochrana životných záujmov je hlavným cieľom bezpečnostnej politiky štátu. Bezpečnostná politika štátu je mnohodimenzionálny komplex pozostávajúci zo súboru cieľov, zásad, postupov a opatrení na zaručenie bezpečnosti občanov. Integruje v sebe zahraničnú, vnútorno-bezpečnostnú, ekonomickú, sociálnu, environmentálnu bezpečnosť a jej ďalšie dimenzie. Bezpečnostná politika Slovenskej republiky sa riadi týmito zásadami: · zásadou suverénneho práva na zaručenie vlastnej bezpečnosti, ktorá vychádza z prirodzeného práva Slovenskej republiky na individuálnu a kolektívnu sebaobranu podľa Charty Organizácie spojených národov; vyjadruje právo slobodne rozhodovať o svojej vlastnej bezpečnosti na základe zvrchovanej rovnosti, práva slobodnej voľby foriem vlastnej bezpečnosti so zvrchovaným právom patriť alebo nepatriť do medzinárodných a nadnárodných organizácií, · zásadou komplexnosti, ktorá akceptuje význam a vzájomný vplyv viacerých, osobitne politických, obranných, vnútorno-bezpečnostných, ekonomických, sociálnych a environmentálnych faktorov, · zásadou angažovanosti, ktorá vyjadruje aktívny postoj Slovenskej republiky a rozhodnutie nezostať len pasívnym konzumentom výhod medzinárodnej bezpečnostnej spolupráce, · zásadou nedeliteľnosti bezpečnosti, na základe ktorej Slovenská republika nebude realizovať také opatrenia na posilňovanie vlastnej bezpečnosti, ktoré by ohrozovali bezpečnosť iných štátov, · zásadou prevencie, ktorá vyjadruje odhodlanie Slovenskej republiky prijímať účinné opatrenia zamerané na predchádzanie rizikám a ohrozeniam svojej bezpečnosti, ich včasnú identifikáciu a odstraňovanie, · zásadou súladu bezpečnostnej politiky Slovenskej republiky s jej ústavnoprávnym poriadkom a medzinárodnými právnymi normami a dohodami, ku ktorým Slovenská republika pristúpila, · zásadou koordinovaného prístupu, ktorá vyžaduje cieľavedomé riadenie všetkých síl a prostriedkov potrebných na zaručenie bezpečnosti v národnom aj nadnárodnom meradle, · zásadou kontinuity a dôveryhodnosti, ktorá vyjadruje nepretržitosť, nezvratnosť, stabilitu a dôveryhodnosť bezpečnostnej politiky Slovenskej republiky,

1 JUDr. Stanislav KRIŽOVSKÝ, PhD, - riaditeľ Ústavu občianskej bezpečnosti, VŠBM v Košiciach


40

· zásadou zodpovednosti a povinnosti orgánov štátnej správy, samosprávy, právnických a fyzických osôb a všetkých občanov podieľať sa na realizácii bezpečnostnej politiky štátu, · zásadou environmentálnej bezpečnosti. V súlade s uvedenými cieľmi a zásadami sa bezpečnostná politika Slovenskej republiky realizuje v dvoch základných oblastiach: · v oblasti formovania bezpečnostného prostredia, · v oblasti prehlbovania schopnosti a pripravenosti reagovať na výzvy, riziká a ohrozenia svojich záujmov a na riešenie krízových situácií. Predpokladom úspešnej realizácie bezpečnostnej politiky je zdokonaľovanie mechanizmov fungovania právneho štátu, s dôrazom na zaručenie vnútropolitickej stability, ekonomickej prosperity a bezpečnosti občanov. Prioritou v oblasti vnútropolitickej stability je dosiahnutie a udržanie štandardných politických vzťahov v spoločnosti založených na dosahovaní celospoločenskej názorovej zhody rozhodujúcich politických a spoločenských subjektov pri formulovaní a presadzovaní životných a dôležitých záujmov a zahraničnopolitických priorít, a to prostredníctvom dlhodobo stabilnej, kontinuálnej vnútornej a zahraničnej politiky. Nadväzujúcim dokumentom je Program boja so zločinnosťou. Priority Programu smerujú k dosiahnutiu bezpečnej spoločnosti, spoločnosti stability a demokratických hodnôt a sily právneho štátu s cieľom prispieť k:

1. vytvoreniu silnejšej a efektívnejšej spoločnosti umožnením jednotlivcovi ako aj širokej verejnosti zapojiť sa do budovania bezpečnejšej spoločnosti,

2. znižovaniu úrovne kriminality a antisociálneho správania tak, aby sa znížil počet obetí týchto javov, 3. vytvoreniu bezpečnejšieho prostredia na život, prácu a oddych, prostredia bezpečnej spoločnosti, 4. ochrane verejnosti a vytváraniu ovzdušia dôvery potlačovaním kriminality prejavujúcej sa vo všetkých

oblastiach spoločnosti a to nielen na národnej úrovni, ale aj vo vzťahu k zahraničiu, Európskej únii a jej inštitúciám,

5. zlepšeniu kvality života občanov tak, aby nemali pohnútky k protispoločenskému konaniu, 6. vytvoreniu predpokladov pre hľadanie rovnováhy medzi verejnými a súkromnými záujmami a celkovo

medzi verejným a súkromným sektorom.(Program boja so zločinnosťou na roky 2008-2010) Dôvera občanov v schopnosť štátu zaistiť ich bezpečnosť bude narastať so znižovaním nerovnosti sociálneho postavenia obyvateľstva a vytváraním sociálne udržateľnej a súdržnej spoločnosti . Pokojné vykonávanie práce, podnikania a život bez strachu z ohrozovania trestnou činnosťou je základom pri vytváraní efektívnejšej a silnejšej spoločnosti. Cieľom je vybudovať kultúrnu spoločnosť, ktorá bude rešpektovať obyvateľov v ich generačnej rozmanitosti, rasovej, jazykovej a náboženskej rozdielnosti. Jednou z ciest, ako dosiahnuť stanovený cieľ je budovať programy, ktoré budú garantovať udržanie a rozvoj ľudských, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv smerujúcich k dôstojnej životnej úrovni každého človeka. Takýmto programom je ochrana občana pred zločinom, najmä pred jeho organizovanými formami, formami ústiacimi do terorizmu, ktoré neohrozujú len jednotlivcov a skupiny osôb, ale celú spoločnosť. Nemožno opomínať ani miernejšie formy zločinu, napríklad v podobe vandalizmu, ktorý sa prejavuje najmä v našich mestách. Je preto nevyhnutné venovať pozornosť bezpečnosti na verejných priestranstvách a vo verejnej hromadnej doprave, domácemu násiliu, ale aj ďalším prejavom agresívneho a protispoločenského správania. Verejnosť musí mať istotu, že keď bol spáchaný trestný čin, oprávnené bezpečnostné zložky urobia všetko pre to, aby zistili páchateľa, ten bol postavený pred súd a bol mu uložený primeraný trest. Pozornosť musí byť venovaná obetiam trestných činov, ale aj svedkom, ktorí majú obavy z poskytnutia svedeckej výpovede. Rovnako dôležité je zaoberať sa drogovou otázkou a alkoholizmom, ktoré často vedú ku kriminálnym aktivitám. Neustále zvyšovať povedomie občanov v tejto oblasti, včasné identifikovanie rizikového správania môže napomôcť k odvráteniu protispoločenského konania. Vláda SR v programovom vyhlásení na obdobie rokov 2010-2014 vyhlásila, že zákonnosť a poriadok v štáte a bezpečnosť jeho občanov sú trvalým predpokladom zdravého vývoja každej spoločnosti. Vláda práva a dodržiavanie zákona je základom slobodnej spoločnosti. Kľúčovými inštitúciami pre bezpečnosť občanov, poriadok a zákonnosť sú polícia a ďalšie represívne zložky štátu. Vláda SR bude od nich so všetkým dôrazom vyžadovať napĺňanie ich základného poslania a tým je tvrdosť k zločinu a slušnosť voči občanom. Funkcia ochrany vnútorného poriadku a bezpečnosti však nemôže byť len vecou týchto zložiek. Vláda SR bude presadzovať, aby svoj podiel zodpovednosti prevzali s oveľa väčšou vážnosťou aj ďalšie subjekty štátu kompetentné v oblasti vnútorného poriadku a bezpečnosti. Väčšiu zainteresovanosť pri ochrane života, zdravia,


41

majetku, práv a slobôd občanov očakáva aj od orgánov samosprávy obcí a miest i od samotných občanov.(Programové vyhlásenie Vlády SR) Za základného aktéra riešenia otázok bezpečnosti sa však stále považuje štát, ktorý je hlavným garantom realizácie bezpečnostnej politiky. Vzťah štátu a občianskej spoločnosti Pojem občianskej spoločnosti na Slovensku sa začal presadzovať na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia. Cieľom takmer všetkých politických zoskupení, ktoré chceli byť na úrovni doby, bolo vytvorenie občianskej spoločnosti. V politických programoch z tohto obdobia hral termín "občianska spoločnosť" kľúčovú úlohu. Tento termín sa považuje za významovo sebestačný, za samozrejme zrozumiteľný, nepotrebujúci vysvetlenia a komentáre. Samozrejmosť termínu občianska spoločnosť zrejme súvisí s predstavou, že premena spoločnosti je vlastne len záležitosť "dobrej vôle", že stačí odstrániť parazitujúci štát, "vrátiť" občanom ich práva a spoločnosť sa akosi "sama od seba" začne vyvíjať rovnakým smerom ako západoeurópske spoločnosti. (Novosad 1999) Občianska spoločnosť bola jednoducho pochopená ako spoločnosť občanov, pričom občianstvo je primárne charakterizované určitým súborom práv, ktoré si občan mal vybojovať v zápase so štátom. Občianska spoločnosť a štát tak boli postavené proti sebe. Zabúda sa na to, že občianske práva predpokladajú štát ako svojho garanta, že moderný štát sa nevytváral "proti" občanovi, ale práve v súlade s jeho vôľou ako základný garant jeho práv. Občianska spoločnosť, podobne ako pojmy sloboda, demokracia, spravodlivosť, bezpečnosť, sú pojmy abstraktné, naznačujú nám skôr smer nášho úsilia, prípadne nám pomáhajú uvedomiť si, že niečo nám chýba. Občianstvo má základný význam pre každého občana, keďže vymedzuje jeho právny, politický a sociálny vzťah k spoločnosti, v ktorej žije. (Macháček 2008) Občianstvo sa vyvíjalo počas dlhých storočí a v istej logickej nadväznosti: občianska dimenzia v 18. storočí, politická v 19. storočí a sociálna dimenzia v 20. storočí. Pre pochopenie pojmu občianstvo je potrebné zodpovedať na základné otázky: 1.) aké práva zahrňajú jednotlivé dimenzie občianstva, 2.) aké sú nástroje ich realizácie, 3.) či existujú v spoločnosti nezávislé inštitúcie, ktoré tieto práva zabezpečujú alebo dohliadajú na ich poskytovanie. Tabuľka č. 1: Občianstvo podľa T. H. Marshalla Kritériá, Aspekty občianstva

Kedy sa vyvinul?

Aké práva zahŕňa? Nástroje realizácie Zodpovedné inštitúcie

OBČIANSKY 18. stor osobná sloboda, súkromné vlastníctvo, ochrana pred štátom, zmluvné vzťahy, sloboda prejavu a vyznania

panstvo práva (právny štát)

súdy

POLITICKÝ 19. stor. participácia na výkone politickej moci (ako volič alebo člen reprezentatívneho zboru)

proces volieb, všeobecné volebné právo

parlament, miestny orgán moci

SOCIÁLNY 20. stor ekonomické a sociálne zabezpečenie podľa prevládajúceho štandardu v spoločnosti

bývanie, vzdelávanie, zdravotnícka starostlivosť, sociálne zabezpečenie, podpora v nezamestnanosti, penzia

Sociálne poistenie, Sociálne zabezpečenie

Zdroj: Prevzaté zo štúdie Wallace, C. (1993): Koncepcia občianstva v súčasnej svetovej sociológii. In: Sociológia, vol. 25, č. 3, s. 163-176.


42

Občianska spoločnosť má nadnárodný rozmer. Jedným zo štyroch strategických priorít Európskej komisie je podpora nových foriem European governance. Governance sa vymedzuje ako pravidlá, mechanizmy a praktiky, ktoré ovplyvňujú proces rozhodovania a umožňujú, aby sa do tohto procesu maximálne zapájali občania Európy. Modernizácia fungovania európskej verejnosti spočíva na piatich základných princípoch: otvorenosť, participácia, zodpovednosť, efektívnosť a koherencia. Tabuľka č. 2: Princípy občianskej modernizácie v Európe Otvorenosť: zabezpečuje informácie a aktívnu komunikáciu s mladými ľuďmi v ich jazyku tak,

aby chápali činnosť Európy a politiku, ktorá sa ich týka. Participácia: zaisťuje, že sa s mladými ľuďmi konzultuje a zabezpečuje sa, aby participovali na

rozhodnutiach, ktoré sa ich týkajú individuálne a celkovo aj života ich spoločenstva. Zodpovednosť: rozvoj novej a novo-štruktúrovanej formy spolupráce medzi členskými štátmi

a európskymi inštitúciami je aj v záujme toho, aby sa našli spôsoby vyvolať primeranú úroveň zodpovednosti a rešpektovania ašpirácií mladých ľudí.

Efektívnosť: zabezpečuje, aby to, čo mladí ľudia ponúkajú, mohlo byť odpoveďou na výzvy spoločnosti, aby mladí ľudia prispeli k úspechu rôznych sektorových politík, ktoré sa ich týkajú a prispeli k budovaniu Európy budúcnosti.

Koherencia: rozvíjať informovanosť o existencii rozličných koncepcií politík, ktoré sa týkajú mladých ľudí a umožňovať ich intervenciu na rozličných úrovniach, kde je to užitočné.

Zdroj: Nový impulz pre európsku mládež. Biela kniha 2002. Záver Moderná občianska spoločnosť je postavená na základe rešpektovania a realizácie politických, sociálnych, kultúrnych a ekonomických práv občanov. (Novosad 1999) Moderný štát rešpektuje a zároveň garantuje občianske práva a štát je zasa kontrolovaný občianskou spoločnosťou. Občiansku spoločnosť potom dopĺňa právny štát, vzájomne sa predpokladajú a vyžadujú, jedno nemôže byť bez druhého. Práve tak sa občas zabúda na to, že právny poriadok garantovaný štátom je predpokladom realizovania spoločenských vzťahov, umožňujúcich rozvoj trhového hospodárstva a dodržiavanie zmlúv. Príkladom takéhoto vzťahu občianskej spoločnosti a štátu je oblasť vymožiteľnosti práva. Štát dnes určuje predovšetkým podmienky voľby, podmienky stanovovania cieľov a výberu vhodných prostriedkov k ich realizácii. Literatúra: MESÁROŠ, M.: Bezpečnosť, bezpečnostná veda a vzdelávanie v procese globalizácie, VŠBM v Košiciach, 2010, ISBN:978-80-89282-45-6, 165 s MACHÁČEK L: Občianstvo a občianska spoločnosť: Didaktické dimenzie, In Slovenská politologická revue číslo 3, ročník VIII. 2008, s. 77-94 NEČAS P, UŠIAK J.: Nový prístup k bezpečnosti štátu na začiatku 21 storočia Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika Liptovský Mikuláš 2010, ISBN: 978-80-8040-401-7, s. 25 NOVOSAD F: Občianska spoločnosť a štát, In: Nové Slovo č. 25/1999 Wallace, C. (1993): Koncepcia občianstva v súčasnej svetovej sociológii. In: Sociológia, vol. 25, č. 3, s. 163-176. Bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky Nový impulz pre európsku mládež, Biela kniha Európskej komisie 2002, Yuventa Bratislava, ISBN 92-894-2189-4, s. 11, dostupné na http://www.minedu.sk/data/USERDATA/MSpolupraca/MsDaM/EUDaM/2002_novy_impulz.pdf 10.5.2011 Program boja so zločinnosťou na roky 2008-2010 Programové vyhlásenie Vlády SR na roky 2010-2014 Recenzenti : prof. Ing. Josef REITŠPÍS, PhD. , vedúci Katedry bezpečnostného manažmentu, Žilinská univerzita v Žiline Ing. Peter LOŠONCZI, PhD., Ústav očianskej bezpečnosti, VŠBM v Košiciach


43

ALTERNATÍVNE PRÍSTUPY PRI POSUDZOVANÍ ÚROVNE ZABEZPEČENIA OBJEKTU OCHRANY Ing. Peter LOŠONCZI, PhD.2 Abstrakt : Článok pojednáva o charakteristike komplexnej ochrany bankového subjektu v podmienkach Slovenskej republiky a rozoberá alternatívne pohľady na posudzovanie kvality zabezpečenia tejto ochrany. Kľúčové slová : ochrana objektu, fyzická ochrana, technická ochrana, režimová ochrana, riziko, ohrozenie, bankový objekt, Cieľom celého snaženia je navrhnúť spôsob ohodnotenia činnosti súkromnej bezpečnostnej služby na základe jej pripravenosti, vyrobeného produktu – služby, ktorú poskytuje svojmu zákazníkovi a procesov, ktoré k danému produktu priamo prispeli. V tomto duchu je možné využiť štandardy a postupy, ktoré sú súčasťou noriem ISO 9000 do maximálnej možnej miery, ale neobmedziť sa len na posudzovanie štandarizovaných procesov, ale ohodnotiť aj úzko špecifické odborné faktory a charakteristiky poskytovanej služby. Pre celkový obraz o posudzovanom subjekte netreba zabudnúť popri hodnotení odborných, bezpečnostných oblasti aj na iné oblasti ako je napr. postavenie a možnosti firmy na trhu so súkromnou bezpečnosťou. Ide teda o faktory, ktoré sú špecifické pre túto oblasť podnikania, ale nie sú priamo definovateľné normou, zákonom alebo iným predpisom. Zároveň si celkové hodnotenie vyžaduje široký odborný nadhľad na problematiku pre podchytenie všetkých charakteristík danej služby. Len v kooperácii bezpečnostných a iných odborníkov je možné vhodne posúdiť efektívnosť využitia zdrojov. Príklad: Výkon bezpečnostného pracovníka pri hliadkovej činnosti v objekte banky:

Na jednej strane sa v takomto prípade môže zdať využite pracovníka SBS neefektívne z pohľadu pracovného času a jeho výkonu pri pasívnom sledovaní situácie v objekte, pretože jeho výsledkom práce nie je viditeľný produkt. Na strane druhej je to z bezpečnostného hľadiska efektívny odstrašujúci faktor pre potenciálneho páchateľa, nehovoriac o vhodnej zálohe aktívnej sily potrebnej v danom mieste a čase. Pri jednoduchom pohľade sa môže zdať posilnenie takejto ostrahy ešte o niekoľko pracovníkov, ako pozitívum s cieľom zvýšenia potenciálnej sily/bezpečnosti, ale môže to mať aj za následok zníženie kvality služby, a to odvedením pozornosti daného jedinca (rozhovor s kolegom a pod.) alebo nadmerný - nechcený odstrašujúci účinok na návštevníkov objektu banky, ktorí viackrát daný objekt radšej nenavštívia. Výsledkom je potom aj zvýšený ekonomických nákladov objednávateľa služby a to v dôsledku neodborného rozhodnutia manažmentu bezpečnostnej služby.

V tomto smere na naskytá možnosť o posúdenie, či sa jedná o prvok systému bezpečnosti, ktorý je

poddimenzovaný, predimenzovaný alebo či je navrhnutý s najväčšou možnou efektivitou. Cieľom bolo na tomto zjednodušenom príklade poukázať na okolnosti, ktoré laik/zadávateľ zákazky, neregistruje do detailov pri svojom rozhodovaní. Takto sa môže stať, že dôjde k neodbornému výberu bezpečnostnej služby len na základe všeobecne platnej zásady : „cena osobohodiny“ . Takéto neodborné rozhodnutie môže byť na škodu aj samotnému zákazníkovi.

Už v uvedenom príklade bolo možne postrehnúť, že hodnotenie efektívnosti nasadenia sily a prostriedkov závisí od vonkajších ale aj vnútorných, vplyvov, situácie a pomerov a to aj v objekte banky. Ako sme v úvode spomenuli, bezpečnosť je neustále sa meniaci sa fenomén. Jednoduchou udalosťou (napr. roztržkou klienta banky na prepážke) sa behom sekundy zmenia pomery pre posudzovanie bezpečnosti. Na základe tých vonkajších a vnútorných rizík a ohrození potom prehodnotíme efektivitu zabezpečenia a primerane reagujeme –

2 Ing. Peter LOŠONCZI, PhD., - prorektor pre informatiku a rozvoj, Vysoká škola bezpečnostného manažérstva v Košiciach


44

dochádza k zmene zabezpečenia (posilneniu ochrany objektu banky napr. z skrytých rezerv mimo dohľad klientov).

V tomto smere bude nutné posudzovať : 1. ako rovnováhu riziko/ohrozenie úroveň zabezpečenia, 2. tak aj rýchlosť a schopnosť systému zabezpečenia reagovať na zmenu vplyvov, resp.

pripravenosť operatívne reagovať na zmenené podmienky. Z bližšieho pohľadu na daný prípad je teda vhodné posúdiť :

- „subjektívnu“ stránku poskytovania služieb – pripravenosť systému na rýchlu reakciu, t.z. hypotetické posúdenie schopnosti bezpečnostnej služby reagovať na modelové situácie/ohrozenia a jej celková pripravenosť na výkon služby (I.)

- „objektívnu“ stránka poskytovania služieb – bezpečnostný systém v reálnom prostredí špecifickom svojimi charakteristikami (II.),

-

Obrázok č. 1: Posúdenie rovnováhy medzi rizikom a spôsobom

zabezpečenia v modelových situáciách

Následne je nutné posúdiť, či sú stránky rizika a zabezpečenia v rovnováhe, alebo sa jedná o systém

predimenzovaný alebo poddimenzovaný. (obrázok č.1)

Pre posudzovanie by bolo nutné využiť skúsenosti z oblasti: - Policajného zboru SR, - vzdelávacích bezpečnostných inštitúcií :

o oblasť právnych vied, o oblasť kriminálnych vied, o oblasť telovýchovy a praktickej streľby, o oblasť technických vied, o oblasť taktiky a plánovania.

- ekonomiky a marketingu, - praxe v oblasti zabezpečovacích technológií (mechanických a elektronických bezpečnostných

prostriedkov), - poisťovníctva, - požiarnej prevencie, - zdravotníctva, - sociológie a psychológie. Prizývanie odborníkov z každého z menovaných odvetví asi nie reálnym riešením v krátkodobom merítku,

avšak bolo by vhodné využiť ich skúsenosti pri zostavení systematického hodnotenia kvality súkromnej bezpečnosti.

Samotný systém hodnotenia by sa mal opierať o dva základne kroky:

Subjektívne (statické) hodnotenie je posúdenie sumy charakteristík, ktoré hovoria o vlastnostiach bezpečnostnej služby, ktoré vonkajšie okolnosti neovplyvňujú. Jedná sa zväčša o kalkulovanú pripravenosť na výkon činnosti, splnenie základných (zákonných) podmienok pre fungovanie, ale aj vedľajšie aktivity, ktoré prispievajú k zvyšovaniu kvality, napr. ďalšie odborné vzdelávanie, komunikácia manažmentu s odbornou verejnosťou na konferenciách, výstavách, workshopoch a pod.

spôsob zabezpečenia alebo alebo

?

Riziko/Ohrozenie


45

Objektívne (dynamické) hodnotenie je už posúdenie funkčnosti a správneho aplikovania postupov,

techník, teórie a iných aspektov do praxe. Objektívne hodnotenie by pozostávalo z posúdenia fyzickej ochrany realizovanej danou SBS-kou v jednom alebo viacerých reálnych objektoch. Súčasťou tohto hodnotenia by bola aj analýza rizík a ohrození na základe teórii bezpečnostného manažmentu.

Z toho vyplýva že prvá úroveň hodnotenia – I. (subjektívna) je aplikovateľná aj na začínajúci subjekt, zatiaľ čo pre druhú úroveň – II. (objektívnu) je úž nutné mať reálne výsledky z praxe.

Obrázok č.2 : Demingov cyklus v podmienkach ochrany objektov Pre posudzovanie bezpečnosti je potrebné ako za štartovacie východiská brať už dostupné verejné dokumenty, ktoré z určitého hľadiska deklarujú kvalitu súkromnej bezpečnosti. Medzi také môžeme zaradiť :

Zákon č. 473/2005 Z.z. o súkromnej bezpečnosti, Normy kvality rady ISO 9000 aplikované pre SBS na Slovensku, Európsky výcvikový modul pre základnú ochranu objektov (CoESS a UNI Európa), „Výber najlepšej hodnoty“ – príručka CoESS a UNI Európa pre verejné obstarávanie v rámci výberu

SBS v Európe, Odporúčania pre fyzickú ochranu objektov Českej asociácie poisťovni ( ČAP), Iné metodiky, odporúčania a požiadavky.

Podstatou je vybrať z nich to najdôležitejšie a skĺbiť to do jedného systému hodnotenia kvality.

II.

I.

Subjektívne (statické) hodnotenie

Posúdenie úrovne pripravenosti –

predpokladaná reakčná schopnosť

Anal

ýza

rizík

a

ohro

zení

Posúdenie úrovne súkromnej bezpečnosti v reálnom

prostredí

Predimenzovaná

ochrana

Dostatočná (optimalizovaná)

ochrana

Nedostatočná

ochrana

Návrh ochrany Realizácia zmeny

Návrh ochrany Realizácia zmeny

objektívne (dynamické) hodnotenie


46

Záver Tento článok je nástrojom pre formovanie myšlienok o kvalite poskytovaných služieb so smerovaním k ideálnej bezpečnosti na základe poznatkov z reálnej praxe. Uvedené motívy nemali za ciel zatratiť už etablované formy posudzovania úrovne bezpečnosti ale poukázať na latentné riziká, ktoré možno dokážeme posunúť z kategórie „akceptované“ na úroveň znížené alebo odstránené. Literatúra:

Hofreiter, L. - Križovský, S.: Manažérstvo bezpečnostných systémov, ISBN 978-80-89282-16-6 Križovský, S. : Služby súkromnej bezpečnosti, ISBN 978-80-89282-10-4 Mesároš, M.: “Riadenie bezpečnostných systémov, 2009, Košice, ISBN 978-80-89282-37-1 REITŠPÍS, J. a kol : Manažérstvo bezpečnostných rizík, EDIS Žilina, 2004, 296 s. , ISBN: 80 – 8070 –

328 - 0 Zákon 473/2005 Z.z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o súkromnej bezpečnosti) Recenzenti : prof. Ing. Josef REITŠPÍS, PhD. , vedúci Katedry bezpečnostného manažmentu, Žilinská univerzita v Žiline JUDr. Stanislav KRIŽOVSKÝ, PhD, riaditeľ Ústavu očianskej bezpečnosti, VŠBM v Košiciach


47

DESAŤ ROKOV VYSOKOŠKOLSKÉHO BEZPEČNOSTNÉHO VZDELÁVANIA A BEZPEČNOSTNEJ VEDY V KOŠICIACH Dr.h.c. prof. Ing. Marián MESÁROŠ, CSc.1

ÚVOD Zmena politického režimu koncom 80-tych rokov vo vtedajšom Československu, okrem politických zmien a pravdepodobne aj zmien v demokracii spoločnosti, priniesla zmeny aj v organizácii bezpečnosti štátu. Bezpečnostné usporiadanie spoločností v predchádzajúcom štátnom zriadení bolo prísne smerované do ochrany záujmov štátnej moci, no prinášalo nespochybniteľne aj výhody pre radového občana a jeho rodinu. Kriminalita bola úspešne potláčaná, no častokrát aj na úkor demokracie. Otvorená spoločnosť západného typu priniesla so sebou aj odvrátenú stránku demokracie, a to zníženie úrovne bezpečností štátu v závislosti na nie vždy právne podložené práva jednotlivca a skupiny občanov. Marginalizované skupiny občanov sa dokážu v tomto prostredí obratne pohybovať a využívať svoje pseudopráva vo svoj prospech. Poslaním bezpečnostného vzdelávania nie je nahrádzať povinností policajného zboru, ale vhodne zapĺňať priestor v bezpečnostnom ohrození, ktorý vzniká aj absenciou vojenskej základnej služby. Nové teórie bezpečnostného vzdelávania a podstata ich zmien. Bezpečnostné vzdelávanie sa v predchádzajúcich rokoch- koncom 20. st. obmedzovalo na prípravu príslušníkov PZ a vojakov ozbrojených síl. Bezpečnostné manažérske funkcie vo verejnej sfére zastávali bývalí príslušníci policajného zboru alebo vojenskí výsluhoví dôchodcovia. Ihneď po zmene politického režimu, vo vtedajšom Československu a neskôr v novovzniknutej Slovenskej republike, sa ukázala nutnosť prípravy bezpečnostných špecialistov pre nepolicajné bezpečnostné úlohy. V tomto záujme v roku 1995 na Žilinskej univerzite v Žiline vznikla Fakulta špeciálneho inžinierstva v priestoroch dovtedy pôsobiacej vojenskej fakulty. Na prerode tejto fakulty mali veľkú zásluhu prof. Ing. Ján Mikolaj, DrSc., prof. Ing. Ladislav Šimák, PhD. a prof. Ing. Pavel Poledňák, PhD. Pod vedením týchto skúsených odborníkov fakulta zaznamenala výrazný pokrok pri výchove špecialistov v občianskej bezpečnosti. Vznikol rad významných odborných konferencií na Slovensku, ale aj v zahraničí, a to najmä v Poľsku. Na konferencii v Krakówe v roku 2000 došlo k dohode o neskoršom vytvorení Detašovaného pracoviska v Košiciach pod vedením prof. Ing. Mariána Mesároša, CSc. s veľkou podporou vedúceho Katedry bezpečnostného manažmentu prof. Ing. Josefa Reitšpísa, PhD. V rokoch 2001 až 2006 sa v podmienkach Detašovaného pracoviska na Mlynárskej ul.č.15 v Košiciach formovalo bezpečnostné vzdelávanie, ktoré nemalo žiadnu svoju minulosť, len obrovskú predstavivosť do budúceho obdobia.

Napriek viacerým organizačno-finančným ťažkostiam a komplikáciám, ktoré pomohli vyriešiť svojou štedrou podporou firmy PATRON, mohlo ešte v tom istom roku začať študovať v zrenovovaných priestoroch detašovaného pracoviska prvých 120 externých študentov. Pracovisko sa postupne rozrástlo o ďalších študentov odboru „Občianska bezpečnosť“ študijného programu „Bezpečnostný manažment“. Budovanie a kreovanie pracoviska podľa vlastných nápadov a ideových koncepcií umožnilo financovanie košickými študentmi, no predovšetkým podnikateľské aktivity firmy PATRON a pridružených subjektov ARONAL, Agentúra BIS, SYTELI a ďalších.

Významnou udalosťou v histórii školy bola v roku 2003 inaugurácia doc. Ing. Mariána Mesároša, CSc. za profesora v študijnom odbore „Občianska bezpečnosť“ študijného programu „Bezpečnostný manažment“, ktorý sa stal garantom tohto programu vo všetkých jeho troch stupňoch. Všetky snahy košického detašovaného

1 Dr.h.c. prof Ing. Marián MESÁROŠ, CSc.- rektor VŠBM v KE a jej zakladateľ v roku 2006.


48

pracoviska a jeho vedenia sa od tejto chvíle sústredili na vytvorenie vlastnej právnej subjektivity, ktorá by bola zavŕšená založením novej vysokej školy. Akreditačná komisia na svojom zasadnutí 18. mája 2006 v Bardejovských kúpeľoch odporučila založenie Vysokej školy bezpečnostného manažérstva v Košiciach, a tak potvrdila splnenie všetkých odborných, formálnych i materiálno-finančných podmienok a požiadaviek kladených na žiadateľa o založenie novej vysokej školy. Na základe týchto odporúčaní predložil minister školstva vláde SR žiadosť, ktorá svojim uznesením ( č. 536) 7. júna 2006 potvrdila vznik VŠBM v Košiciach. Vzrastajúci záujem o štúdium na tejto škole i súčasných 3200 študentov našej školy v plnej miere potvrdzuje jej potrebu, zmysel a opodstatnenosť v súčasnej spoločnosti a školskom systéme.

V priebehu rokov 2001 až 2006 Detašované pracovisko v Košiciach usporiadalo niekoľko vedeckých

konferencií na tému „Bezpečnosť a ochrana majetku“ s medzinárodnou účasťou a zamestnanci detašovaného pracoviska sa pravidelne zúčastňovali zahraničných konferencií v Poľsku, Česku, Maďarsku, Rusku a na Ukrajine.

Prehľad zborníkov z medzinárodných vedeckých konferencií organizovaných detašovaným

pracoviskom:

2001 2002 2003 2004 2005 Nová aktuálna odborná literatúra, ktorá bola publikovaná na detašovanom pracovisku predstavovala základ lekčného fondu v ktorom novovzniknutá Vysoká škola bezpečnostného manažérstva v Košiciach pokračovala. V súčasnosti Vysoká škola bezpečnostného manažérstva v Košiciach aktívne spolupracuje s medzinárodnými inštitúciami a vysokými školami zaoberajúcimi sa bezpečnostnou problematikou. Je možné uviesť zoznam podpísaných zmlúv o spolupráci:

VŠBM Košice v oblasti vzdelávania, vedy, výskumu a inej svojej odbornej činnosti spolupracuje s mnohými akademickými, výskumnými a inými štátnymi či súkromnými inštitúciami doma a v zahraničí. Mnohé spolupráce sa vyvinuli na báze riešenia spoločných vedecko-výskumných projektov, ako aj na báze pedagogickej.So zahraničnými akademickými inštitúciami, s ktorými VŠBM Košice spája spoločný menovateľ bezpečnosť, má škola uzavreté rámcové zmluvy o spolupráci. Na tieto rámcové zmluvy nadväzujú, špecifické zmluvy o konkrétnej oblasti spolupráce, napr. výskumnej, pedagogickej, lektorskej, publikačnej a pod.

VŠBM Košice od svojho vzniku spolupracuje v takmer všetkých zložkách svojej činnosti

s nasledujúcimi organizáciami, výskumnými a akademickými inštitúciami, súkromnými firmami a štátnymi organizáciami i v zahraničí:

European Association for Security - založená v Košiciach so sídlom v Krakówe Canadian Overseas Council American Institute for Advanced Studies National Defense Academy of Japan Zagreb University VŠB-Technická univerzita Ostrava Univerzita obrany v Brne University of Zagreb Sigurnost Educa, Zagreb


49

CASA College, Nikosia, Cyprus Shreman Educational Society, India Angels Immigration & Education Consultants pvt. ltd., India Ascent Consulting pvt. ltd., Nepál Fajr Gostar Institute, Irán Žilinská univerzita v Žiline Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave Fakulta manažmentu, Prešovská univerzita v Prešove Policajné prezídium Ministerstva vnútra SR Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Košiciach Obvodný úrad v Košiciach BIS, s.r.o. Košice PATRON International, s.r.o. Košice SYTELI, s.r.o. Košice.

VŠBM Košice má uzatvorené a podpísané zmluvy o spolupráci na báze vzdelávania a výskumnej

činnosti s viacerými domácimi a zahraničnými akademickými a výskumnými inštitúciami. VŠBM Košice má uzavreté rámcové zmluvy o spolupráci s nasledujúcimi akademickými inštitúciami, súkromnými firmami a štátnymi organizáciami i v zahraničí:

Vysoká škola Karlovy Vary, Česká republika BayZoltán Bay Zoltán Foundation for Applied Research Institute for Logistics and Production Systems,

Miskolc, Maďarsko Akadémia bezpečnosti a základov zdravia, Kijev, Ukrajina Vysoká škola evropských a regionálních studií, o.s.p. České Budějovice, Česká republika Vysoká škola bezpečnosti a ochrany vo Varšave, Poľsko Vysoká škola bezpečnosti verejnej a individuálnej v Krakove, Poľsko Faculty of Mechanical Engineering and Informatics, Miskolc University, Maďarsko State University of New York, Institute of Technology (SUNYIT) v Utica, USA Medzinárodný slovanský inštitút , Moskva, Rusko Akadémia ozbrojených síl gen., M.R. Štefánika Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici Dubnický technologický inštitút v Dubnici nad Váhom IDEEX, s.r.o. Košice. Alfa 04, a.s. Bratislava

Mnohé osobné pracovné kontakty akademických pracovníkov školy postupne prerastali do rámcových

a špecifických zmlúv medzi VŠBM Košice a zainteresovanými inštitúciami v zahraničí. Uzatvorené zmluvy o spolupráci, ako aj nezmluvné spolupracujúce partnerstvá doma i v zahraničí cieľavedome posúvali dopredu dobrý výskumný a pedagogický potenciál školy počas jej doterajšej existencie.

Zaujímavým momentom a významným medzníkom v rozvoji školy najmä v jej medzinárodnej prestíže v roku je pokračujúca spolupráca s CASA College v Nikózii na Cypruse, keď grécki kolegovia z Cyprusu prejavili záujem o odkúpenie nášho študijného programu Riadenie bezpečnostných systémov. Veľmi plodná je rozvíjajúca sa spolupráca s Angels Immigration & Education Consultants pvt. ltd. v Indii, Shreman Educational Society v Indii, Ascent Consulting pvt. ltd. v Nepále a Fajr Gostar Institute v Iráne. Uvedené spoločnosti a agentúry zabezpečujúce v Indii, Nepále a Iráne servisné služby pri sprostredkovaní vysokoškolského štúdia v zahraničí oslovili našu školu v poskytnutí veľkého počtu študentov z Indie, Nepálu a Iránu, ktorí prejavili záujem prísť k nám študovať predmetný študijný program zameraný na bezpečnostný manažment. VŠBM Košice prostredníctvom členstva svojich zamestnancov pôsobia v nasledujúcich medzinárodných organizáciách a sieťach:

INEER - Medzinárodná organizácie pre inžinierske vzdelávanie IELA International E-Learning Association European Association for Security Spoločnosť medzinárodných audítorov Quality Austria pre manažérske systémy UIC Paris: Arbeitsguppe Qualität Güterverkehr CLGE - Comité de Liaison des Géometres Européens ISM - International Society for Mine Surveying The New York Academy of Sciences, Serving Science, Technology and Society Worldwide Since 1817


50

FIG - International Federation of Surveyors Česká biomechanická spoločnosť ČSAV Česká spoločnosť pre mechaniku ČSAV RILEM - Réunion International des Laboratoires d´Essais et de la Recherches sur les Materiaux et les

Constructions IABSE -International Association for Bridge and Structural Engineering FIB - Fédération Internationalle du Béton ACI - American Concrete Institute Substitút Národného monitorovacieho výboru pre švajčiarsky finančný mechanizmus The Minerals, Metals and Materials Society, the American Institute of Mining Komisia pre ekotechniku MŠMT ČR

Vysoká škola bezpečnostného manažérstva v Košiciach pokračuje v tradícií medzinárodných vedeckých konferencií teraz už pod novým názvom „ Bezpečné Slovensko a Európska únia“. V rokoch 2007 až 2010 boli zorganizované 4 medzinárodné konferencie s veľkým ohlasom v zahraničí a na Slovensku. Aktívne sa na nich zúčastnili odborníci z USA, Ruska, Poľska, Maďarska, Českej republiky a samozrejme odborníci zo Slovenska. Výsledky konferencií a publikácie významnou mierou ovplyvňujú záverečné bakalárske a diplomové práce.

rok 2007 rok 2008 rok 2009 rok 2010 Postupné prechádzanie od teórie do reálnych potrieb spoločnosti vytvorila Vysoká škola bezpečnostného manažérstva v Košiciach študijný program „Riadenie bezpečnostných systémov“, a po schválení Akreditačnou komisiou bolo jej udelené Ministerstvom školstva právo pripravovať študentov v bakalárskom a inžinierskom stupni vysokoškolského vzdelávania. V súčasnosti je v procese posudzovania aj 3. stupeň vzdelávania.

Vzdelávanie v oblasti bezpečnosti prináša neustále nové poznatky, a tak je v podmienkach Vysokej školy bezpečnostného manažérstva v Košiciach rozdelené vysokoškolské vzdelávanie do týchto oblastí: Riadenie bezpečnostných systémov: Štúdium je zamerané na vysokoškolskú prípravu odborníkov pre sféru verejnej správy a súkromného sektora. Absolventi riešia bezpečnostné otázky pri riadení výrobnej sféry, občianskeho života pri ochrane hmotného a nehmotného majetku občanov, fyzických osôb, právnických osôb, obcí, štátu pred pôsobením bezpečnostných rizík rôznej povahy. Absolvent získava vedomosti z oblasti bezpečnosti osôb a majetku, prírodných a technických vied, práva, policajných a kriminalistických vied, ekonomiky, manažmentu, environmentalistiky, informačných technológií, humanitných vied a cudzích jazykov. Dané spektrum predmetov dáva absolventovi možnosť uplatnenia na riadiacich postoch vo verejnej správe, bezpečnostných službách celého rozsahu, v orgánoch štátnej správy, v integrovaných záchranných systémoch, v samospráve, súkromných podnikoch a spoločnostiach, mestskej polície, policajného zboru a ozbrojených silách SR, ale aj iných oblastiach spoločnosti. Riadenie bezpečnostného systému v environmente: Environmentálna bezpečnosť je náročná problematika pre svoj mnohostranný a multidisciplinárny charakter. Absolvent musí byť pripravený nielen zbierať informácie, ale ich aj analyzovať a integrovať vzťahy medzi


51

životným prostredím, ekonomickými podmienkami a zdrojmi (napr. energetickými), politickou stabilitou a adekvátnymi reakciami. Environmentálne vedy majú schopnosť použiť skúsenosti z environmentálnych trendov a dokonalejších technologických postupov v prospech vyššej bezpečnosti. Absolvent prvého stupňa vysokoškolského vzdelávania získa teoretické poznatky a praktické zručnosti potrebné na zvládnutie povolania v oblasti environmentánej bezpečnosti. Mal by byť schopný samostatne vykonávať manažérske funkcie na nižších stupňoch riadenia. Absolvent má uplatnenie vo verejnom a v súkromnom sektore. Má znalosti nielen v environmentálnej oblasti, ale aj environmentálnom práve. Má teoretické poznatky a vedomosti na pokračovanie vo vysokoškolskom štúdiu druhého stupňa. Riadenie bezpečnostného systému v ekonomike: Absolvent – bakalár sa uplatní ako expert pri tvorbe podnikovej bezpečnostnej politiky a ako tvorca a manažér samotného bezpečnostného systému, orientovaného na riadenie podnikových procesov, s akcentom na ekonomické riziká s nimi spojené. Ako bezpečnostný manažér ovláda súvislosti makroekonomických i mikroekonomických vstupov do podnikových procesov a nástrojmi manažérstva rizík aktívne vstupuje do realizácie podnikových procesov. Na rozdiel od bežnej manažérskej práce aktívne pracuje s rizikom, pričom ovláda štandardizované techniky manažérstva rizík podľa medzinárodnej normy ISO 31000. Jeho osobitným prínosom je manažérstvo rizík v oblasti produktivity práce, tvorby a rozdeľovania mzdových fondov, tvorby a rozdeľovania hospodárskeho výsledku a tvorby investičných a prevádzkových fondov. Absolvent sa v praxi okrem hospodárskych otázok zaoberá aj otázkami finančných rizík, predovšetkým rizikom vlastného a cudzieho kapitálu, jeho štruktúrou vo väzbe na majetok podniku. Rieši bezpečnostné otázky pohľadávok a záväzkov a aplikuje tie právne nástroje, ktoré zmenšujú riziko a ohrozenie na akceptovateľné minimum. Aktívne zasahuje do logistických procesov a nástrojmi manažérstva rizík zabezpečuje plynulosť finančného toku podniku. V rámci bezpečnostného systému, ktorého je sám manažérom, aktívne ovplyvňuje úverovú politiku návrhmi a riešením, ktoré poskytuje v tomto smere manažérstvo rizík úverovej politiky. Riadenie bezpečnostného systému informácií: Absolvent dokáže analyzovať problémy a možnosti, ktoré sa otvárajú v rôznych oblastiach ochrany informácií a osobných dát, navrhovať a riadiť časti bezpečnostných systémov aj celé systémy tak, aby spĺňali požiadavky a aplikovať ich v organizačnej štruktúre zaoberajúcej sa bezpečnosťou informácií. Získa teoretické poznatky a praktické zručnosti potrebné na zvládnutie povolania vo sfére operácií a bezpečnostných postupov s informáciami rôzneho charakteru. Absolvent je schopný samostatne vykonávať manažérske funkcie v oblasti bezpečnosti informácií, dokáže realizovať a aplikovať ochranu osobných dát a dôležitých informácií v systéme jednotlivých organizácií ako aj v mimoriadnych situáciách, má znalosti okrem technicky zameraných predmetov aj z teórie práva, interpretácie a aplikácie práva, vyzná sa v systéme jednotlivých organizácií, súkromných alebo verejných, zaoberajúcich sa bezpečnosťou informácií. Nachádza sa v polohe užívateľa informačných a komunikačných technológií, pričom jeho prioritou je zaistenie ochrany informácií, ktoré sú obsahom týchto technológií a ich riadenie v organizačnom systéme organizácie. Riadenie bezpečnostného systému v doprave: Vzdelávanie v študijnom programe je zamerané na osvojenie metód analýzy a odstraňovania rizík bezpečnosti dopravy a dopravnej infraštruktúry. Uprednostnia sa aplikácie moderných prvkov informačnej a komunikačnej technológie (telematiky) a ochrany informačných tokov, optimalizácie prepravných prúdov na verejných cestných komunikáciách a v mestách pomocou matematického modelovania a simulácie dopravných procesov. Vzdelávanie absolventa bude zamerané na osvojenie si metód bezpečnosti a spoľahlivosti konštrukcií, výroby a výstavby, prevádzky, údržby, obnovy a rozvoja dopravných ciest, mostov, tunelov a iných dopravných stavieb. Komplexný pohľad na bezpečnosť dopravy a dopr. infraštruktúry je zabezpečená v troch základných oblastiach : 1.Špecifiká a riziká dopravných technológií a právne a legislatívne pozadie 2.Technická a technologická bezpečnosť dopravy 3.Technická bezpečnosť dopravnej infraštruktúry Spoznávanie špecifík jednotlivých dopravných technológií a spektra ich rizík vedie k zvýšeniu bezpečnosti dopravy, efektívnosti prepravy osôb a tovaru, obmedzeniu dopravnej kongescie, ochrane životného prostredia a zabezpečeniu rozvoja a trvalo udržateľnej funkčnosti dopravy.


52

Bezpečnostná veda ako hybná sila rozvoja bezpečnostného vzdelávania:

Bezpečnostná veda patrí k najmladším vedným odborom v rámci vedeckého skúmania. V histórii ľudstva táto skutočnosť pôsobí ako paradox, pretože bezpečnosť a ochrana osôb a majetku je problematika prioritná a sprevádza človeka od jeho vzniku. Moderné a sofistikované metódy porušovania bezpečnostných pravidiel posunuli bezpečnostnú vedu do popredia záujmu verejnosti, čo si vyžaduje jej nové formovanie a stanovenie pevných pravidiel. Pod zorným uhlom globalizácie spoločnosti, ako aj nových foriem terorizmu, sa bezpečnostná veda stavia do prvých radov záujmu a je priam nevyhnutné hľadať nové formy a metódy riešenia bezpečnostných systémov ako celku v kontexte bezpečnostného vzdelávania. Bezpečnostná veda predstavuje rýchlo sa rozvíjajúcu vednú disciplínu. Vedecké a výskumné oživenie je podmienené rúcaním hraníc medzi národmi, ako aj skúmaním rozdielov v politickom a náboženskom svete. Celý komplex bezpečnostného skúmania má široký záber, a je preto bezpečnostnú vedu potrebné stavať do pozície samostatného celku s využitím dostupných výsledkov príbuzných vedených disciplín. V zjednodušenom vymedzení oblasti skúmania nachádzame povinnosť riešenia bezpečnostných systémov v rovine ekonomickej, informačnej, dopravnej, environmentálnej, mediálnej, ale aj v celom rade ďalších riešení systémov bezpečnosti.

Jedna z hlavných úloh nových členských krajín pri vstupe do Európskej únie je harmonizácia právneho poriadku, ktorá musí byť dôsledne kompatibilná s právom Európskej únie. Zrušenie hraničných prechodov, ako voľnej zábrany, vytvára bezbrehé možnosti kriminalite a zločineckým organizáciám. Globalizácia sveta prináša so sebou aj nové technológie, ktoré sa premietajú do každodenného života ľudí na celom teritóriu zemegule bez rozdielu vnútornej technologickej vyspelosti. Okrem pozitívnych možností rozvoja ekonomiky spôsobených širokou aplikáciou vedeckých poznatkov sa dennodenne zaznamenávajú aj javy nežiaduce, ktoré vo svojej podstate ohrozujú ľudské spoločenstvo, znižujú kvalitu ľudského života, ohrozujú ďalšie formy života, ako aj celú planétu Zem. Medzi zásadné nežiaduce javy patrí aj kriminalita vo všetkých svojich formách, prejavoch a dôsledkoch ( zbrojenie, znečisťovanie planéty, politické, sociálne a náboženské napätia, zvyšovanie úmrtnosti na civilizačné choroby alebo produkty, technológie – automobily, zbrane, drogy a pod.). Bezpečnostné vedy a následne bezpečnostné vzdelávanie riešia problémy globalizačných procesov, pričom je zrejmé, že tento súboj nemá istého víťaza a aj termín trvalo udržateľný rozvoj je prekonaný, pretože kriminalita a iné nežiaduce javy sú už ďaleko za stavom, ktorý by sme mohli ešte ako tak udržiavať. Bezpečnostné služby pod označením 8.3 (označenie 8 znamená služby) boli rozdelené do dvoch oblastí pôsobenia, a to oblasť: PREVENCIE KRIMINALITY

8.3.1 Bezpečnostný manažment dnes už Riadenie bezpečnostných systémov 8.3.5 Bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci ( dnes bezpečnostný výskum chápe 8.3.5 len ako

samostatný predmet v rámci štúdia) 8.3.6 Záchranné služby 8.3.7 Občianska bezpečnosť

REPRESIA

8.3.2 Bezpečnostné verejno-právne služby 8.3.3 Teória policajných vied 8.3.4 Kriminológia a kriminalistika

Údaje o vedeckom profile vysokej školy v študijnom odbore

VŠBM Košice sa od svojho vzniku (7. jún 2006) zapojila do vedeckej a výskumnej činnosti na báze základného aj aplikovaného výskumu. VŠBM Košice považuje vedecko-výskumnú činnosť za svoju prvoradú a trvalú úlohu. Vo svojich vedecko-výskumných projektoch sa orientuje prostredníctvom bezpečnostného manažmentu na takmer všetky špecifické oblasti existencie a života človeka. Dominujúcim prvkom týchto projektov je ochrana osôb a majetku s orientáciou do oblasti bezpečnosti v životnom prostredí, ekonomike, doprave a dopravných infraštruktúrach, logistike, informačných systémoch a priemysle. Osobité špecifiká nesú projekty v oblastiach kriminalistiky a kriminológie spojených predovšetkým s prevenciou kriminality. Vedecko-výskumné projekty základného aj aplikovaného výskumu sú riešené na národnej i medzinárodnej úrovni. VŠBM Košice pre úspešné riešenie vedecko-výskumných projektov vytvára dostatočnú a kvalitnú materiálovú a technickú bázu v podobe výskumných a technických laboratórií s ekvivalentným prístrojovým parkom. Škola v období rokov 2006 až 2009 riešila vedecko-výskumné projekty pod garanciou vlastných


53

akademických pracovníkov, resp. v spoluriešiteľstve s viacerými akademickými a výskumnými inštitúciami, štátnymi organizáciami a správami, ako aj so súkromnými spoločnosťami a firmami z praxe. Názorne toto rozloženie predstavuje schéma č. 1


54

V procese transferu vedeckých poznatkov z vedecko-výskumnej činnosti sa škola zamerala na ich praktické aplikácie v praxi mnohých podnikateľských subjektov, subjektov verejnej správy a štátnych orgánov, najmä orgánov Policajného zboru (PZ) SR na takmer všetkých stupňoch jeho riadenia. Výstupy viacerých vedecko-výskumných projektov predovšetkým aplikovaného charakteru napomohli k riešeniu a prevencii kriminality delikventných osôb hlavne z radov mládeže, v mnohom napomohli k zvýšeniu bezpečnosti v doprave a dopravnej infraštruktúre, bezpečnosti v logistike, životnom prostredí a informačných systémoch. Vedecko-výskumné projekty základného a aplikovaného výskumu

Z palety riešených vedecko-výskumných projektov v období 2006-2008 VŠBM Košice za prioritné považuje najmä projekty v kategórii základného výskumu na domácej pôde i v zahraničí. Sú to vedecko-výskumné projekty VEGA (Vedeckej grantovej agentúry Ministerstva školstva Slovenskej republiky), KEGA (Kultúrnej a edukačnej grantovej agentúry Ministerstva školstva Slovenskej republiky), APVV (Agentúry na podporu výskumu a vývoja), SAAIC (Slovenskej akademickej asociácie pre medzinárodnú spoluprácu), COST (European Cooperation in the field of Scientific and Technical Research) atď. Za pomerne krátke obdobie svojej existencie sa škole podarilo presadiť aj na medzinárodnej výskumnej pôde v riešení projektov zameraných na environmentálnu bezpečnosť, bezpečnosť v stavebníctve a dopravných stavbách, bezpečnosť v doprave a logistike, v riešení projektov v kriminalistike, kriminológii a forénznych vedách.

Základný výskum VŠBM Košice

Aplikovaný výskum VŠBM Košice IGP – inštitucionálne grantové projekty, PL – projekty laboratórií.


55

Nárast vedecko-výskumných projektov od vzniku VŠBM Košice

ZV – základný výskum, AV – aplikovaný výskum.

Vzhľadom na skutočnosť, že súkromné vysoké školy SR mali donedávna obmedzený, resp. žiadny prístup k riešeniu výskumných projektov cez VEGA a KEGA, v období posledných šiestich mesiacov ďalej rozvíjala najmä vedecko-výskumný potenciál a niektoré zahraničné aktivity k podpore jej akademického a vedeckého rozvoja. Od novembra 2009 do apríla 2010 VŠBM Košice podala k riešeniu a v súčasnosti aj začala riešenie inštitucionálnych projektov na báze základného a aplikovaného výskumu. Tieto vedecko-výskumné projekty sú financované z vlastných zdrojov školy ( približne 34 000€ ročne) Nárast počtu týchto inštitucionálnych projektov (predovšetkým z vyššie uvedeného dôvodu obmedzenosti grantovania projektov VEGA a KEGA pre súkromné vysoké školy v SR) je prirodzeným dôsledkom rozvoja školy najmä v dôsledku nárastu personálneho akademického stavu a materiálno-technického zabezpečenia (výskumné a technické laboratóriá).

Vývoj vedecko – výskumných projektov od novembra 2009 VŠBM v Košiciach

Vývoj nárastu vedecko-výskumných projektov VŠBM Košice od novembra 2009. Za obdobie november 2009 až apríl 2010 VŠBM Košice rozšírila počet riešených inštitucionálnych

projektov na báze základného a aplikovaného výskumu, pribudli ďalšie zmluvy o spolupráci s niektorými akademickými a výskumnými inštitúciami a štátnymi organizáciami a súkromnými firmami doma i v zahraničí, resp. zmluvy o budúcich zmluvách o spolupráci vo vedecko-výskumnej oblasti so záberom na bezpečnosť


56

v rôznych oblastiach hospodárstva a života človeka (napr. bezpečnosť v doprave, ekonomická bezpečnosť, environmentálnu bezpečnosť, informačná bezpečnosť, audit kvality, a pod. Prehľad vedecko-výskumných projektov je štruktúrovaný na projekty základného výskumu a aplikovaného výskumu, projekty riešené na VŠBM Košice a projekty v spoluriešiteľstve s inými akademickými inštitúciami alebo spoločnosťami, resp. organizáciami doma a v zahraničí. Úvaha na záver:

Na prelome storočí na európskom kontinente pôsobia nové výzvy a ohrozenia mieru a medzinárodnej stability, a to v podobe etnických napätí, hospodárskych kríz, politickej nestability, medzinárodného organizovaného zločinu a terorizmu, porušovania ľudských práv, zneužívania informačných technológií, šírenia zbraní hromadného ničenia a najmodernejších zbraňových systémov.

Životné záujmy Slovenskej republiky vychádzajú zo základných dlhodobých potrieb a majú rozhodujúci význam pre zaručenie života a bezpečnosti občanov, existenciu a fungovanie štátu. Sú to predovšetkým tieto záujmy: · zaručenie bezpečnosti Slovenskej republiky, jej suverenity a integrity, · zachovanie a rozvoj demokratických základov štátu, jeho vnútornej bezpečnosti a poriadku, ochrany života a zdravia občanov, · zabezpečenie trvalo udržateľného hospodárskeho, sociálneho, environmentálneho a kultúrneho rozvoja spoločnosti, spolu s ochranou dôležitých infraštruktúr štátu a životného prostredia.

Medzinárodný organizovaný zločin a terorizmus je bezpečnostným rizikom a vzhľadom na široký rozsah a dôsledky jeho pôsobenia už v súčasnosti prerastá do ohrozenia životných záujmov Slovenskej republiky. Narastajú také aktivity, ako napr. obchod so zbraňami a drogami, obchodovanie s deťmi a ženami a pranie špinavých peňazí. Existuje riziko ich prepojenia na orgány verejnej moci a verejnej správy, ako aj na hospodárske subjekty. Narastá rozsah a nebezpečnosť pôsobenia medzinárodného terorizmu.

Kriminalizácia sociálnych vzťahov je rizikom, ktoré môže prerásť až do ohrozenia životných záujmov Slovenskej republiky. Zaznamenávame nárast organizovaného zločinu, ktorý sa prejavuje v oblasti násilnej kriminality vrátane vydierania, lúpeží a vrážd. Vnútornú stabilitu štátu ovplyvňuje nárast ekonomickej kriminality (podvody, sprenevery majetku a finančných prostriedkov, daňové úniky) spolu s majetkovou kriminalitou, ktorá sa prejavuje krádežami. Narastajúcu tendenciu majú násilné formy kriminality, trestné činy so zbraňou, výpalníctvo, kriminalita maloletých, mladistvých a sociálna kriminalita. Súčasťou tejto skupiny rizík je aj korupcia, zneužívanie právomocí a postavenia verejných činiteľov, sprenevera verejných prostriedkov a klientelizmus. Prehlbujúca sa korupcia ohrozuje samotné základy právneho a spoločenského systému. Rizikovým faktorom je aj tendencia narastania tolerancie niektorých sociálnych skupín voči xenofóbii a rasizmu.

Zlyhanie alebo cielené narušenie informačných systémov prostredníctvom informačného pirátstva a informačného terorizmu ako dôsledok rozmachu informatizácie spoločnosti môže ohroziť všetky zložky bezpečnosti Slovenskej republiky.

Nadmerná závislosť Slovenskej republiky od nestabilných zdrojov niektorých základných surovín a energie a ich dopravy vyvoláva riziko, ktoré môže prerásť do ohrozenia nielen ekonomickej prosperity a stability, ale aj bezpečnosti štátu.

Environmentálne ohrozenia spojené s narušovaním životného prostredia často prekračujúce hranice štátov môžu bezprostredne ovplyvňovať bezpečnosť štátu. Súčasťou týchto ohrození sú priemyselné a technologické havárie, prírodné katastrofy a pohromy, ktoré svojou nepredvídateľnosťou, charakterom a dôsledkami predstavujú permanentné nebezpečenstvo ohrozenia životov a majetku vo veľkom rozsahu.

Slovenská republika sa zaviazala pri prehlbovaní vnútornej bezpečnosti a poriadku vytvárať v úzkej spolupráci s vecne príslušnými nadnárodnými organizáciami podmienky na vylúčenie rizík súvisiacich s negatívnymi sociálnymi javmi vnútri spoločnosti, ktorých závažnosť narastá v prepojení na medzinárodné štruktúry. Skvalitniť vnútorné funkcie štátu tak, aby prvoradá pozornosť bola venovaná ochrane života, práv a slobôd ľudí, ich zdravia a osobnej bezpečnosti a ochrane verejného poriadku. Posilniť právne istoty občanov pri ochrane súkromného majetku, zvýši dôraz pri ochrane verejného majetku a verejného poriadku. Osobitný dôraz položí na prevenciu a elimináciu rôznych organizovaných foriem majetkovej, ale predovšetkým násilnej kriminality, ako aj ekonomickej kriminality prejavujúcej sa v daňových únikoch, podvodoch, spreneverách majetku a finančných prostriedkov. V tomto duchu upraví svoju legislatívu a prehĺbi účinnosť kontroly. Zvlášť energicky budú štátne orgány postupovať pri odhaľovaní prejavov protekcie a klientelizmu v ekonomickej oblasti. Pozornosť budú venovať kriminalite zvyšujúcej sa v dôsledku sociálnej a ekonomickej polarizácie spoločnosti, ale aj kriminalite mladistvých, rozširovaniu drog a kriminalite s rasovým motívom. V tomto úsilí sa musí prehĺbiť spoločný postup orgánov štátu, občanov, verejnosti, rodiny, vzdelávacích inštitúcií a médií.


57

Vzhľadom na cezhraničný dosah environmentálnej problematiky bude Slovenská republika spolupracovať na medzinárodnej úrovni pri udržaní kvality životného prostredia, pri ochrane prírodných zdrojov a pri predchádzaní rizikám a napätiam v environmentálnej oblasti. Bude dôsledne uplatňovať princípy a legislatívu Európskej únie v oblasti životného prostredia a podieľať sa na spoločnom postupe členských krajín Severoatlantickej aliancie a partnerských krajín v otázkach bezpečnosti životného prostredia. POUŽITÁ LITERATÚRA 1. KOVÁČOVÁ,L.: Pedagogická efektívnosť bezpečnostného vzdelávania, 3. Medzinárodná vedecká

konferencia VŠBM v KE, 2009, ISBN: 978-80-89282-33-3. 2. KRIŽOVSKÝ S: Teoretické východiská bezpečnostného manažérstva, In: Zborník vedeckých prác,

Košice, 2010, str. 116-120, Multiprint Košice, ISBN: 978-80-89282-43-2 3. MESÁROŠ,M.: Riadenie bezpečnostných systémov, Multiprint s.r.o., VŠBM v Košiciach, 2009, ISBN

978-80-89282-37-1 4. MESÁROŠ,M.: Bezpečnosť, bezpečnostná veda a vzdelávanie v procese globalizácie, Multiprint s.r.o.,

VŠBM v Košiciach 2010, ISBN 978-80-89282-45-6 5. SEDLÁK, V., LOŠONCZI, P.: Monitoring dam stability for the purpose of protection of persons,

property and environment. In: Zborník přednášek z VIII. roč. mezinár. konf.: „Bezpečnost a ochrana zdraví při práci 2008“, Ostrava, 18.-19.6.2008, VŠB-TU Ostrava (vyd.), str. 217-226. ISBN 978-80-7385-038-8.

Recenzenti: Dr.h.c. mult.prof. JUDr. Ing. Viktor PORADA, DrSc., rektor Vysokej školy Karlovy Vary o.p.s. prof. Ing. Josef REITŠPÍS, PhD. , vedúci Katedry bezpečnostného manažmentu, Žilinská univerzita v Žiline


58

ZÁKONNÁ ÚPRAVA PREVENCIE KRIMINALITY V SLOVENSKEJ REPUBLIKE Dr.h.c. prof. JUDr. Jozef MADLIAK, CSc.1 JUDr. Ing. Lívia JAMNICKÁ2 Abstrakt Aktuálnemu zneniu zákona o prevencii kriminality č. 583/2008 Zb.z. s názvom Zákon o prevencii kriminality a inej protispoločenskej spoločnosti je účinnému od 1.1.2009 predchádzali snahy o jeho prijatie ešte v polovici 90. rokov kedy bola vypracovaná celospoločenská koncepcia prevencie kriminality, ktorá mala byť východiskom pre prípravu tohto zákona. Súčasná úprava zákona však nie je príliš objemná, ale dá sa povedať, že tvorí tzv. malý kompetenčný zákon, pretože presne vymedzuje práva a povinnosti subjektov prevenčnej činnosti. Kľúčové slová: prevencia, zákon, orgány verejnej moci, stratégia kriminality Abstract

Current version of the Law on Prevention of Crime no . 583/2008 Zb.z. entitled Law on prevention of crime and other antisocial company is effective from 1.1.2009 efforts to prevent its adoption, in the mid 90 years when the whole society developed the concept of crime prevention, which should be the basis for the preparation of this act. The current amendment to the act is not too bulky, but we can say that is so small Competence Act, precisely because it defines the rights and obligations of prevention activities. Key words: prevention, law, public authorities, crime strategy

Potreba legislatívneho zabezpečenia prevencie kriminality v Slovenskej republike rezonuje už viac rokov. V podstate každá vláda SR do svojho programového vyhlásenia zapracovala aj pasáž, že pripraví aktualizáciu národnej stratégie prevencie kriminality a následne vytvorí legislatívne podmienky na jej realizáciu za súčasného prijatia systému finančnej podpory úspešných preventívnych projektov. V zmysle vyššie uvedeného vyplýva, že by štátne orgány mali podporiť tie projekty, ktoré dosiahnu zvyšovaniu zodpovednosti občanov za ich individuálnu bezpečnosť ale aj bezpečnosť kolektívnu.

Zámer vypracovať zákon o prevencii kriminality (ak vychádzame z programových vyhlásení vlád SR ) teda nie je nový.

Ešte v polovici 90 - tych rokov sa vtedy vypracovaná Celospoločenská koncepcia prevencie kriminality mala stať východiskom pre prípravu takéhoto zákona. V roku 1997 tento materiál vláda vzala na vedomie a uložila ministrovi spravodlivosti SR predložiť na rokovanie vlády návrh zákona do 1. septembra 1997. Ak študujeme vtedajšie materiály, skutočne návrh zákona koncom roku 1997 bol prerokovaný v Rade vlády SR pre prevenciu kriminality, ktorá potom vytvorila expertnú skupinu na jej dopracovanie. Výsledkom pracovnej činnosti boli dva návrhy zákonov, ktoré sa vzájomne od seba odlišovali. Prvá verzia zákona o prevencii bola objemná a obsahovala až 36 paragrafov a v podstate zahrňovala všetko čo v tom čase o prevencii bolo známe zrejme s úmyslom aby sa vyhovelo všetkým subjektom, ktorých sme v tomto návrhu zákona o prevencii kriminality mohli nájsť. Vychádzajúc z argumentácie k tomuto textu zákona sa hovorilo, že poslaním tohto zákona je predovšetkým uložiť všeobecnú povinnosť vykonávania prevencie, povinnosť zriadiť na svojej úrovni orgány prevencie s právomocami ukladať preventívne opatrenia a vytvoriť ekonomické podmienky pre realizáciu preventívnych programov. Tomuto návrhu kritici vytýkali, že vnútorný systém riadenia prevencie je komplikovaný a zaťažený autoritárskou subordináciou a navrhovali prepracovať celý zákon, obsah zredukovať na uloženie všeobecnej povinnosti vykonávať prevenciu a na definovanie strešných orgánov prevencie a ich kompetencií a vytvoriť fond prevencie.

Druhá varianta zákona bola pomerne kratučká a v podstate sa venovala táto zákonná úprava len finančnému zabezpečeniu prevencie kriminality a na vymedzenie jednotlivých pojmov. Obe varianty navrhovaných zákonov zlikvidoval nesúhlas Ministerstva financií SR, ktoré bolo zásadných spôsobom proti 1Dr.h.c. prof. JUDr. Jozef MADLIAK, CSc., riaditeľ Ústavu práva a prevencie kriminality, VŠBM v Košiciach 2JUDr. Ing. Lívia JAMNICKÁ, Ústav práva a prevencie kriminality, VŠBM v Košiciach


59

vytvoreniu fondu prevencie kriminality ako štátneho fondu. Obdobná situácia sa vykryštalizovala aj v aktualizovanej Stratégii prevencie kriminality na roku 2003 -

2006, kde tiež sa konštatovala potreba legislatívneho zabezpečenia prevencie kriminality. V podstate ani jeden rezort nebol proti prijatiu zákona o prevencii kriminality ale nik ho nechcel financovať.

Nový pozitívny prístup k potrebe legislatívneho zakotvenia prevencie kriminality sa objavil v Stratégii prevencie kriminality v SR na roku 2007 - 2010 (Uznesenie Vlády SR Č. 681 z 15 augusta 2007).

Ako v každej učebnici Kriminológie tak aj v trestnom práve hmotnom sa stretávame s poukazom na veľký význam prevencie ako procesu určitej činnosti. Zároveň erudovaní autori sa jednomyseľne zhodujú v tom, že prevencia proti kriminalite má byť založená na vedeckých podkladoch a legislatívne upravená.

Čo vlastne chápeme pod prevenciou kriminality? Som toho názoru, že prevencia kriminality predstavuje vedecký zdôvodnené, zámerné, cieľavedomé, plánovité a koordinované pôsobenie na príčiny a podmienky kriminality s cieľom odstrániť ich alebo ich vhodným výberom foriem a metód pôsobenia aspoň z časti eliminovať, prípadne ich negatívne prejavy obmedziť a súčasne podporovať vytváranie antikriminogénnych podmienok.

Uvedené podľa môjho názoru lepšie vystihuje charakter prevencie, ako definícia, ktorú podáva Európska komisia pretože naša uvedená definícia prevencie je komplexnejšia.

Vo všeobecnosti prevenciu delíme na tri veľké oblasti, kde dominuje alebo by mala dominovať sociálna prevencia, ktorú považujeme za prevenciu všetkých sociálno-patologických javov vrátane kriminality. Sem patrí aj vytváranie priaznivých spoločenských podmienok v oblasti ekonomickej, sociálnej , výchovno-vzdelávacej, kultúrnej, ako aj resocializácia asociálna integrácia sociálnych skupín ako aj jednotlivca.

Druhú veľkú skupinu tvorí situačná prevencia, ktorá je špecificky orientovaná už len na kriminalitu na ochranu verejného poriadku, zdravia, života a majetku občanov alebo iných subjektov prostredníctvom klasickej, technickej, fyzickej a režimovej ochrany.

Tretím druhom prevencie je prevencia viktimácie a zahŕňa preventívne opatrenia zamerané na eliminovanie alebo zníženie rizika, že sa človek stane obeťou trestného činu.

Samozrejme problematika prevenčnej činnosti je širokospektrálna a môže nastať aj iné delenie, kde sa často vyskytuje delenie prevencie na primárnu, sekundárnu a terciárnu.

Ak si zoberieme už vyššie spomenutú stratégiu tak jedna z možností boja proti kriminalite sa ukazuje legislatívne upravenie prevencie kriminality t. j, prijatie zákona o prevencii kriminality. Z pohľadu rizík prijatia zákona som toho názoru, že okrem určitého pretrvávajúceho rezortizmu som nenarazil na žiadne riziká.

Z historického pohľadu na túto problematiku ( legislatívne zakotvenie prevencie) treba konštatovať, že boli tu už pokusy, ale ako bolo vyššie spomenuté, neúspešné a preto je potrebné oceniť programové vyhlásenie súčasnej vlády, ktorá keď' oblasť prevencie kriminality začala napĺňať pokračovala tým, že rozhodnutím ministra vnútra SR bola vytvorená pracovná skupina medzirezortného charakteru, ktorá začala pracovať na texte nového zákona o prevencii kriminality. Národná rada nový zákon schválila v decembri 2008 s účinnosťou os l. 1. 2009 a bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 583/2008 Z.z. s názvom Zákon o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti.

Zákon vo svojom rozsahu nie je príliš objemný ale podľa môjho názoru vlastne tvorí určitý malý kompetenčný zákon, pretože presne vymedzuje práva a povinnosti jednotlivých subjektov prevenčnej činnosti.

Navrhovaná zákonná úprava by mala znamenať podľa môjho názoru kvalitatívnu zmenu v prevencii kriminality, ktorá sa doposiaľ uskutočňuje bez komplexnejšej zákonnej reglementácie. V prípade, že by došlo k prijatiu predmetného zákona prispeje to k vyváženejšiemu vzťahu prevencie a represie v rámci kontroly kriminality a inej protispoločenskej činnosti.

Ak bolo vyššie spomenuté, že predkladaný zákon je vlastne určitým spôsobom kompetenčného charakteru, uvádzame to z toho dôvodu, že obsahom predloženého návrhu zákona je predovšetkým vymedzenie štruktúry orgánov verejnej moci v oblasti prevencie kriminality a ustanovenie ich pôsobnosti.

V § 1-3 predmetný zákon vymedzuje predmet navrhovanej právnej úpravy, všeobecné pravidlo správania sa každého jednotlivca na účel potláčania kriminality a inej protispoločenskej činnosti a uvádza ťažiskové pojmy, ktoré sa používajú v ďalších textoch zákona. Chcem upozorniť, že jednotlivé formy tzv. inej protispoločenskej činnosti návrh zákona zámerne nedefinuje vzhľadom na ich rôznorodosť. Som toho názoru, že je to aj takto správne pretože v tomto zákone sa tieto činnosti nedajú všetky vyšpecifikovať, len chcem upozorniť, že vo svojej podstate sa nejednajú spravidla o trestnú činnosť. Môžu byť správnym deliktom avšak takéto konania spravidla spoločnosť vníma negatívne a môžu byť podhubím pre budúci základ kriminality ako nadmerné požívanie alkoholických nápojov , žobranie, agresivita na verejnosti, ktorá ešte nevytvára znaky výtržníctva, prostitúcia, rôzne druhy patologickej závislosti (internet, hracie automaty, drogy).

§4 ustanovuje štruktúru orgánov verejnej moci, ktorým tento zákon zveruje pôsobnosť v oblasti prevencie kriminality. Jedná sa v prevažnej miere o orgány výkonnej moci štátu, ďalšie štátne orgány ale aj neštátne subjekty, ako sú obce a vyššie územné celky. Pri týchto subjektoch platí vo všeobecnosti povinnosť postupovať pri výkone svojej pôsobnosti, tak aby viedli právne subjekty k dodržiavaniu právneho poriadku.

Ak si zoberieme navrhovaný zákon tak vidíme, že na vrchole je Vláda SR ako najvyšší orgán výkonnej


60

moci, ktorá by mala v oblasti prevencie kriminality mať úlohy koncepčného a strategického charakteru. Tu bude patriť predovšetkým schvaľovanie uceleného programového dokumentu, predovšetkým schvaľovanie stratégie kriminality, kde by sa mali definovať priority v oblasti prevencie kriminality na obdobie ktoré určí vláda a mal by sa naznačiť spôsob ich dosiahnutia. Vláda schvaľuje svoju Radu vlády pre prevenciu kriminality, ktorá zo zákona je stálym, poradným, iniciatívnych, koordinačným a odborným orgánom vlády pre oblasť prevencie kriminality. Predsedom Rady je minister vnútra Slovenskej republiky a podpredsedom Rady je minister spravodlivosti SR. Ďalších členov Rady vymenúva a odvoláva vláda na návrh ministra vnútra SR. Rada v oblasti prevencie kriminality predovšetkým:

a) predkladá vláde na schválenie návrh stratégie prevencie kriminality b) predkladá vláde na schválenie hodnotiacu správu o plnení úloh vyplývajúcich zo stratégie prevencie

kriminality za predchádzajúci kalendárny rok c) koordinuje činnosť obvodných koordinátorov pre prevenciu kriminality na obvodných úradoch v sídle

krajov d) zverejňuje na internetovej stránke MVSR výzvy na predkladanie projektov, schvaľuje projekty a

schvaľuje poskytnutie dotácii na ich financovanie do 30. marca príslušného kalendárneho roka; pritom prihliada predovšetkým na priority, ktoré sú uvedeného v Stratégii prevencie kriminality,

e) spolupracuje s medzinárodnými organizáciami a inými zahraničnými inštitúciami.

Rada je v zmysle tohto zákona zároveň aj kontaktným miestom v rámci európskej siete na prevenciu kriminality. Celú činnosť Rady organizačnej a administratívne zabezpečuje ministerstvo vnútra.

Jednotlivé ministerstvá sa taktiež podľa tohto zákona podieľajú v oblasti prevencie kriminality. Tieto ústredné orgány v zmysle zákona sú povinné rozpracúvať vládou schválenú stratégiu prevencie kriminality do hlavných úloh svojej činnosti, zisťujú a skúmajú príčiny kriminality a sú oprávnené vypracúvať a financovať svoje projekty ako aj zverejňovať výzvy na predkladanie projektov, ktoré by pôsobili v procese prevencie kriminality na určité príslušné obdobie.

Medzi ministerstvami osobitné miesto prislúcha Ministerstvu vnútra SR. Ministerstvo vnútra okrem rozpracúvania stratégie prevencie kriminality a predkladaniu správ o plnení úloh zo Stratégie prevencie kriminality za kalendárny rok zároveň aj zisťuje príčiny kriminality a inej protispoločenskej činnosti, analyzuje ich a prijíma opatrenia na odstránenie týchto príčin, a v zmysle zákona § 6 môže vypracovávať aj vlastné projekty prevencie kriminality a môže ich schvaľovať aj zároveň aj finančne dotovať.

Okrem vyššie uvedených kompetenčných činností ministerstvo vnútra v zmysle zákona zriaďuje Informačné centrum na boj proti obchodovaniu s ľuďmi a prevenciu kriminality ako svoje zariadenie bez právnej subjektivity, ktoré: a) spracúva údaje o kriminalite a inej protispoločenskej činnosti vrátane osobných údajov o páchateľoch a

obetiach kriminality a inej protispoločenskej činnosti, v rozsahu meno, priezvisko, rodné priezvisko, rodné číslo, dátum a miesto narodenia, pohlavie, adresa pobytu, vzdelanie, národnosť a štátna príslušnosť.

b) zameriava sa na získanie údajov týkajúcich sa obchodovania s ľuďmi, c) vykonáva typológiu páchateľova obetí trestných činov d) poskytuje údaje o kriminalite a inej protispoločenskej činnosti podľa údajov, ktoré sme uviedli vyššie.

Významné miesto v zákone nachádzajú orgány štátnej správy predovšetkým Obvodný úrad v sídle kraja. Tento miestny orgán štátnej správy so všeobecnou vecnou pôsobnosťou rozpracováva v súčinnosti s VVC vládou schválenú stratégiu prevencie kriminality na podmienky územia kraja a v pravidelných ročných intervaloch predkladá Rade vlády pre prevenciu kriminality správu o plnení úloh z predmetnej stratégie.

Dôležitou skutočnosťou je fakt, že obvodný úrad v sídle kraja posudzuje projekty právnych subjektov v oblasti prevencie kriminality a predkladá ich s odporúčajúcim stanoviskom Rade vlády pre prevenciu kriminality na schválenie a uzatvára zmluvy o poskytnutí dotácie zo štátneho rozpočtu. Ďalšou dôležitou činnosťou tohto obvodného úradu je zjednocujúca činnosť iných miestnych orgánov štátnej správy prostredníctvom svojho krajského koordinátora pre prevenciu kriminality a prevenciu drogovej závislosti. Zákon ďalej upravuje mechanizmus spolufinancovania projektov v oblasti prevencie kriminality z prostriedkov štátneho rozpočtu a iných zdrojov, taxatívnym spôsobom vymedzuje prekážky poskytnutia dotácie ako aj formálnu stránku žiadosti. (§ 11 a 12)

V zmysle zákona dotáciu možno poskytnúť najviac do 80% predpokladaných výdavkov projektu. Zároveň žiadateľ musí preukázať, že má na financovanie projektu zabezpečených aspoň 20% finančných prostriedkov z iného zdroja ako zo štátneho rozpočtu. Aby nedochádzalo k nadmernému plytvaniu štátnych dotácii zákon rigorózne ustanovuje, že na projekt v príslušnom rozpočtovom roku možno dotáciu poskytnúť len raz.

Dotáciu nemožno poskytnúť žiadateľovi, ktorý je: a) štátnym orgánom, štátnou rozpočtovou organizáciou, štátnou príspevkovou organizáciou alebo

štátnym účelovým fondom


61

b) nemá vysporiadané finančné vzťahy so štátnym rozpočtom c) má vo vzťahu k štátnemu rozpočtu evidovaný daňový nedoplatok voči správcovi dane alebo

nedoplatok na cle d) má evidovaný nedoplatok na poistnom na sociálne poistenie, nedoplatok na príspevku na starobné

dôchodkové sporenie, alebo nedoplatok na poistnom na zdravotné poistenie e) je v likvidácii, konkurze, reštrukturalizácii, exekučnom konaní alebo bol proti nemá zamietnutý návrh

na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku; to sa nevzťahuje na vyšší územný celok a obec, alebo

f) porušil zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania podľa osobitného predpisu. Zároveň zákon zdôrazňuje, že na dotáciu nie je právny nárok. Projekty v zmysle zákona delíme na

regionálne a celoštátne. Regionálne schvaľuje Komisia pre prevenciu kriminality, ktorá je zriadená na každom obvodnom úrade v sídle kraja a projekty celoštátneho charakteru schvaľuje Rada vlády pre prevenciu kriminality. Dotáciu je možné poskytnúť len na základe písomnej žiadosti o poskytnutie dotácie, ktoré sa predkladá obvodnému úradu v sídle kraja, v ktorého územnom obvode má trvalý pobyt, ak žiadateľom je fyzická osoba alebo sídlo, ak je žiadateľom je právnická osoba. Ak žiadateľom je VVC alebo obec, žiadosť predkladajú obvodnému úradu v sídle kraja, v ktorého územnom obvode sa nachádzajú. Žiadosť musí obsahovať údaje, ktoré sú uvedené v § 12 ods. 4 tohto zákona.

Prílohou každej žiadosti musí byť projekt, ktorý obsahuje opis aktuálneho stavu riešeného projektom, ako aj subjekt a miesto realizácie projektu, časový harmonogram aktivity v oblasti prevencie kriminality, spôsob jej priebežného sledovania a spôsob vyhodnotenia projektu. Ďalšími nevyhnutnými súčasťami prílohy sú náležitosti uvedené v § 12 ods. 6 tohto zákona. Po schválení projektu sa vypracuje zmluva o poskytnutí dotácie, ktoré tiež musí mať zákonné náležitosti v zmysle § 13 ods. 2.

V zmysle tohto zákona orgány verejnej moci v oblasti prevencie kriminality vzájomne spolupracujú pri realizácii tohto zákona , predovšetkým orgány verejnej moci spolupracujú s právnickými osobami, ktoré pôsobia v oblasti prevencie kriminality, predovšetkým s médiami a, vedeckými a výskumnými inštitúciami, ako aj školami, inými združeniami a štátom uznanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami a orgánmi a organizáciami iných štátoch a medzinárodnými organizáciami.

Konanie tohto zákona je konaním sui generis nakoľko zákona v § 15 expresis verbis ustanovuje, že sa naň nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.

Ostatné orgány verejnej moci ako napr. prokuratúra, súdy, policajný zbor, obce vykonávajú v zmysle tohto zákona pôsobnosť v oblasti prevencie kriminality v takom rozsahu ako to upravujú osobitné právne predpisy.

V záujme zvýšenia účinnosti prevencie kriminality zákon ukladá orgánom verejnej moci pri výkone svojej pôsobnosti podľa tohto zákona vyvinúť spoluprácu medzi sebou ale aj s ďalšími subjektmi v SR a v zahraničí. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je potrebné zdôrazniť nasledovné:

1. prijatím zákona o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti sa Slovensko zvýraznilo v tom smere, že na kontinente máme len mi zákonnou formou upravený boj proti kriminalite.

2. vytvorili sa predpoklady pre dosiahnutie zámeru aby sa prevencia kriminality stala celospoločenskou záležitosťou a všeobecnou povinnosťou

3. dochádza k postupnému zmierneniu nerovnováhy a k postupnému dosiahnutiu rovnováhy represie a prevencie v kontrole kriminality

4. z hľadiska potreby praxe sa posilnili pozície subjektov prevencie a zvýšila sa ich spoločenská prestíž 5. dosiahlo sa zákonným spôsobom finančné zabezpečenie prevencie kriminality 6. boli vytvorené podmienky aby sa v budúcnosti harmonizoval spoločný postup Slovenskej republiky aj

so zahraničím nakoľko aj ostatné štáty uvažujú s prijatím podobného zákona. Recenzenti: Dr.h.c. mult.prof. JUDr. Ing. Viktor PORADA, DrSc., rektor Vysokej školy Karlovy Vary o.p.s. JUDr. Stanislav KRIŽOVSKÝ, PhD, riaditeľ Ústavu očianskej bezpečnosti, VŠBM v Košiciach


62

RIADENIE SYSTÉMOV BEZPEČNOSTI INFORMÁCIÍ V SLOVENSKEJ REPUBLIKE A JEHO DIMENZIE V GLOBALIZOVANOM SVETE prof. Ing. Vladimír SEDLÁK, PhD. 1 ABSTRAKT: Nasadzovanie nových informačných systémov vo verejnom i súkromnom sektore je v súčasnosti už nevyhnutnou podmienkou existencie a rozvoja jednotlivých inštitúcií, organizácií, firiem a v neposlednom rade aj samotného človeka. Jedná sa o informačné systémy s vysokou vnútornou zložitosťou, v ktorých aj malá chyba v technickej či programovej realizácii alebo odchýlka od predpokladanej či požadovanej aktivity používateľov môže mať vážne až nezvratné dôsledky. Z tohto dôvodu je nevyhnutné mať na zreteli riadenie systémov bezpečnosti informácií, ktorý by mal predchádzať nežiaducim javom v informačných systémoch.

ÚVOD

Bezpečnosť informácií, resp. informačná bezpečnosť je laicky povedané ochrana informácií a všetkého, čo s nimi súvisí. Informačná bezpečnosť sa v zmysle informatizácie definuje ako schopnosť informačného systému ako celku odolať s určitou úrovňou spoľahlivosti náhodným udalostiam, nezákonnému, resp. zákernému konaniu, ktoré ohrozuje dostupnosť, pravosť, integritu a dôvernosť uchovávaných alebo prenášaných informácií (údajov) a súvisiacich služieb poskytovaných alebo prístupných prostredníctvom informačných systémov. Podľa STN ISO/IEC 17799, 2006 informačná bezpečnosť je ochrana informácií pred širokou škálou hrozieb, s cieľom zabezpečiť kontinuitu činností, minimalizovať podnikateľské riziko a maximalizovať využitie investícií a obchodných príležitostí.

Informačná bezpečnosť má veľký záber a pokrýva široké spektrum problematík spojených s využívaním informačných systémov. Zaistenie správnej a neprerušenej činnosti informačných systémov, ako aj ochrany spracovávaných údajov, je preto nutnou podmienkou pre existenciu a rozvoj informačnej spoločnosti (Sedlák a Podlesná 2009, Hakulin 2009).

Informačnú bezpečnosť v Slovenskej republike (SR) je možné na národnej úrovni rozdeliť na ochranu utajovaných skutočností, ktorú zastrešuje Národný bezpečnostný úrad SR a ochranu všetkých ostatných údajov, ktorú má v správe Ministerstvo financií SR. Hlavným dokumentom, ktorý pokrýva informačnú bezpečnosť, je Národná stratégia pre informačnú bezpečnosť v SR (NSIB SR) z 27. augusta 2008. Z hľadiska používateľov pri spracovaní informácie sú najdôležitejšie tieto faktory: účel a obsah informácií, presnosť, aktuálnosť, prístupnosť, autenticita, usporiadanie a kvalita informácií. Z hľadiska vlastníkov a prevádzkovateľov je najdôležitejší spoľahlivý prístup k informačným zdrojom s prístupom on-line a ich zabezpečenie pred únikom informácií, neoprávneným použitím a narušením integrity údajov, ako aj autorita a dobré meno vlastníka systému (NSIB SR 2008).

MANAŽÉRSTVO INFORMAČNEJ BEZPEČNOSTI

Certifikovaný systém manažérstva informačnej bezpečnosti preukazuje, že informácie klienta organizácie, ktoré môžu byť uchovávané v papierovej forme, elektronicky, alebo v hlavách zamestnancov, sú vhodným spôsobom chránené. Systém manažérstva informačnej bezpečnosti umožňuje organizácii identifikovať a znížiť riziká bezpečnosti informačných systémov, pretože umožní správnu ochranu informácií. Systém manažérstva informačnej bezpečnosti umožňuje správne zaobchádzať s informáciami a chrániť ich pred neželateľným únikom v celom informačnom systéme organizácie.

V súčasnej dobe prudkého nástupu a rozvoja informačných a komunikačných technológií (IKT) s cieľom operatívnosti vo výmene informácií dochádza čoraz častejšie k ich neželaným únikom. Systematický a riadený prístup k informačnej bezpečnosti má za následok kontrolu nad informačnými tokmi. Manažérsky 1 prof. Ing. Vladimír SEDLÁK, PhD., prorektor pre vedu a výskum, Vysoká škola bezpečnostného manažérstva v Košiciach


63

systém pre informačnú bezpečnosť umožňuje vytvorenie, zavedenie, monitorovanie, preskúmavanie, udržiavanie a zlepšovanie bezpečnosti informačných systémov danej organizácie (Sedlák a Podlesná 2009).

INFORMÁČNÁ BEZPEČNOSŤ A LEGISLATÍVA

Informačná bezpečnosť ako nový fenomén v informačných systémoch sa ešte nestihol v potrebnej miere premietnuť do legislatívy v SR. Čiastkovo je zakomponovaná do jednotlivých zákonov SR, ktorými sú: trestný zákon, trestný poriadok, občiansky zákonník, obchodný zákonník, telekomunikačný zákon, zákon o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, zákon o archívnictve a ďalšie. Okrem toho pre informačnú bezpečnosť existujú aj tzv. špeciálne zákony, akými sú: zákon o ochrane osobných údajov, zákon o ochrane utajovaných skutočností, zákon o elektronickom podpise, autorský zákon a zákon o elektronickom obchode.

NSIB SR je koncipovaná na obdobie platnosti päť rokov, t.j. na roky 2008 až 2013 s predpokladom využitia finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, ďalej zo štrukturálnych fondov OPIS (Operačný program - informatizácia spoločnosti) a predpokladá sa aj využitie finančných prostriedkov privátneho sektoru. Dokument bol vytvorený Ministerstvom financií SR v spolupráci s akademickým a privátnym sektorom. Následne bol prerokovaný poradným orgánom ministra financií, ktorým je Komisia pre informačnú bezpečnosť. Obsah dokumentu vychádza zo strategických materiálov schválených vládou SR, smerníc, nariadení, odporúčaní a strategických materiálov európskej komisie (NSIB SR 2008).

V období 2010-2013 sa v legislatíve SR pre informačnú bezpečnosť pripravuje (NSIB SR 2008): Novela zákona č. 275/2006 Z.z. o informačných systémoch verejnej správy a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (účinnosť od 2010). Návrh zákona o ochrane utajovaných informácií a doplnení niektorých zákonov (účinnosť od 1. apríla

2010). Návrh zákona o kritickej infraštruktúre v SR (účinnosť od 30. júna 2010). Zákon o informačnej bezpečnosti verejnej správy (legislatívny zámer zákona, predpokladaná účinnosť

zákona od 1. januára 2011). Štandardy pre oblasť vzdelávania. Príprava terminológie (slovník II).

HODNOTENIE INFORMAČNEJ BEZPEČNOSTI VO SVETE

Priekopníkom v oblasti informačnej bezpečnosti boli (a sú) USA. Americké Ministerstvo obrany prakticky iniciovalo konštituovanie informačnej bezpečnosti ako samostatnej oblasti vyhlásením projektu na zabezpečenie svojich počítačov už v roku 1977. Druhou inštitúciou, ktorá zohrala významnú úlohu v počítačovej (informačnej) bezpečnosti, bol americký National Institute of Standardsand Technology, NIST (predtým National Bureau of Standards, NBS), ktorý sa na základe zákona (Brooks Act, 1965) stal inštitúciou zodpovednou za návrh a vývoj federálnych noriem stanovujúcich podmienky pre výber a používanie výpočtovej techniky. Významným krokom, posilňujúcim zodpovednosť NIST za oblasť informačnej bezpečnosti bolo prijatie Federal Information Security Management Act (FISMA) v roku 2002 (NSIB SR 2008).

Aj ďalšie informačne vyspelé štáty vytvárali podobné kritériá na budovanie a hodnotenie bezpečných systémov (Kanada, Veľká Británia). Globalizácia IKI (informačná a komunikačná infraštruktúra, t.j. vzájomne prepojené informační systémy) a potreba kompatibilných bezpečnostných riešení viedla k harmonizácii národných kritérií najprv do podoby Information Technology Security Evaluation Criteria (ITSEC) a neskôr sa do medzinárodného štandardizačného projektu zapojili aj USA a Kanada a výsledkom bol medzinárodný štandard ISO/IEC 15408, známy ako Commnon Criteria for Information Technology Security Evaluation. Problémom bezpečnosti informačných systémov je venovaný medzinárodný štandard ISO/IEC 27001, ktorý pochádza z britského štandardu BS7799 a je zameraný na riadenie informačnej bezpečnosti. Kľúčové organizácie v štandardizácii informačnej bezpečnosti sú ISO (ISO spolu s IEC vytvorila Joint Technical Committee (JTC1) pre tvorbu noriem v oblasti IKT, v rámci ktorého pôsobí podvýbor SC 27 zaoberajúci sa normami z oblasti informačnej bezpečnosti) a americký NIST.

Reakciou na potrebu prípravy vysoko kvalifikovaných odborníkov v informačnej bezpečnosti bol vznik Medzinárodnej asociácie certifikovaných audítorov informačných systémov ISACA (Information Systems Audit and Control Association), ktorá združuje audítorov a manažérov informačnej bezpečnosti, stará sa o ich odborný rast a organizuje každoročne skúšky pre nových adeptov.


64

INFORMAČNÁ BEZPEČNOSŤ V EÚ A VYBRANÝCH KRAJINÁCH

Vo vybraných a v informačne vyspelých krajinách sveta a EÚ (USA, Japonsko, Nemecko, Fínsko, Česká republika a SR) sa v minulosti potreba informačnej bezpečnosti vzťahovala takmer výlučne na ochrane klasifikovaných informácií a systémov. Na Lisabonskom summite sa v roku 2000 predstavitelia štátov a vlád dohodli na cieli urobiť z EÚ „do roku 2010 najkonkurencieschopnejšiu a najdynamickejšiu poznatkovo orientovanú ekonomiku sveta, schopnú trvalo udržateľného rastu“ a prijali tzv. Lisabonskú stratégiu e-Europe, ktorá bola v roku 2005 nahradená iniciatívou „i-Initiative 2010“ (Európska informačná spoločnosť 2010). Medzi svoje hlavné priority EÚ zaradila aj informačnú bezpečnosť. Vydala množstvo strategických dokumentov, odporúčaní, smerníc a nariadení týkajúcich sa ochrany osobných údajov a počítačových programov, elektronického podpisu, elektronického obchodu, boja s počítačovou kriminalitou, boja so spamom a pod.

SR sa oficiálne prihlásila k iniciatíve eEurope+ uznesením vlády SR č. 522 z 13. júna 2001, ktorým bol schválený základný dokument v oblasti informatizácie spoločnosti: „Politika informatizácie spoločnosti v SR“. Na základe uvedeného uznesenia vlády SR bol predložený aj „Návrh Stratégie informatizácie spoločnosti v podmienkach SR a Akčného plánu“, ktorý bol schválený vládou SR uznesením vlády SR č. 43 zo dňa 21. januára 2004. V súvislosti s riešením problematiky informačnej bezpečnosti bol ratifikovaný Dohovor o kybernetickom zločine CETS č. 185/2001 vydaný Radou Európy, ktorý je zapracovaný do Trestného zákona SR), ďalej Smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/93/ES o rámci spoločenstva pre elektronické podpisy transponovaná do Zákona o elektronickom podpise a Smernica Európskeho parlamentu a Rady 95/46/EC o ochrane jednotlivcov pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov transponovaná do Zákona o ochrane osobných údajov.

Tab.1 prezentuje interakciu počítačovej kriminality s legislatívou v členských krajinách EÚ. Tab.2 prezentuje prehľad aktuálnej legislatívy k informačnej bezpečnosti v EÚ. Tab.1: Pokrytie rôznych foriem počítačovej kriminality existujúcou legislatívou v členských krajinách EÚ.

C O U N T R Y

Targ

et

finge

rprin

tig

Mal

icio

us c

ode

Den

ial o

f ser

vice

Acc

ount

co

mpr

omis

e

Intru

sion

s atte

mpt

Una

utho

rised

ac

cess

to

info

rmat

ion

Una

utho

rised

ac

cess

to

trans

mis

sion

s U

naut

horis

ed

mod

ifica

tion

of

info

rmat

ion

Una

utho

rised

ac

cess

to

com

mun

icat

ion

syst

ems

Spam

Austria n.a.s.

crim. crim. crim. crim. crim. crim. crim. crim. crim.

Belgium n.a.s.


Cyprus crim.

crim. crim. crim. crim. crim. crim. crim. crim. crim+ adm.

Czech Republic

n.a.s.


Denmark n.a.s.


Estonia n.a.s.


Finland crim.


France n.a.s.


Germany n.a.s.

n.a.s. crim. n.a.s. n.a.s. crim. crim. crim. crim. n.a.s.

Greece n.a.s.

crim. crim. crim. crim. crim. crim. crim. crim. n.a.s.

Hungary crim.

crim. crim. crim. crim. crim. crim. crim. crim. adm.

Ireland n.a.s.

crim. crim. adm. adm. crim+ adm.

n.a.s. n.a.s. crim+ adm.

adm.


65

Italy crim.


Latvia n.a.s.

crim. crim. crim. crim. crim. crim. crim. crim. n.a.s.

Lithuania n.a.s.

crim+ adm.

crim. crim. crim. crim. crim. crim. crim. adm.

Luxemburg

n.a.s.


Malta crim.


Poland crim.


Portugal crim.


Slovakia n.a.s.


Slovenia n.a.s.


Spain n.a.s.

crim. crim. n.a.s. n.a.s. crim. crim. crim. crim. crim.

Sweden crim.


The Netherlands

n.a.s.


United Kingdom

crim.

crim. crim. crim. crim. n.a.s. crim. crim. crim. adm.

Legend n.a.s. Not as such, i.e. there is no provision covering this act autonomously, but depending one the

circumstances of the act, it may be classifiable as a different from crime or an attempt to commit such as crime. See the country report for specific details.

crim. A penal sanction is provided. adm. An administrative sanction is provided.

Tab.2: Prehľad legislatívy EÚ v oblasti informačnej bezpečnosti.

Reg

ulat

ion

Dire

ctiv

e

Dec

ision

Res

olut

ion

Rec

omm

enda

tion

or

com

mun

icat

ion

Fram

ewor

k de

cisio

n

Dire

ctiv

e pr

opos

al

Reg

ulat

ion

prop

osal

Network and information security

Yes Yes Yes Yes

Attacks against information systems

Yes Yes Yes Yes

Corporate governance / IT governance

Yes Yes Yes

Data authentication and security

Yes Yes Yes

Data protection and data retention

Yes Yes


66

Provision of electronic communication networks and services

Yes Yes Yes

Intellectual property rights and protection of technical mechanisms designed to prevent copying and counterfeinting

Yes Yes

Security and financial services

Yes Yes Yes

ZÁVER A ODPORÚČANIA

S cieľom dosiahnuť optimálny stav v nenarušenej činnosti informačných systémov v SR a s ňou spojenej i informačnej bezpečnosti bude potrebné: odborná oponentúra alebo bezpečnostný audit pre informačnú bezpečnosť; akreditácia študijného programu so záberom na informačnú bezpečnosť na úrovni vysokoškolského vzdelávania; systematické vzdelávanie v odbore informačnej bezpečnosti na vysokoškolskej úrovni; právny postup riešenia problémov s porušením bezpečnosti informačných systémov v zmysle platnej, resp. štátnej legislatívy SR; novelizácia platných zákonov (zákon o ochrane osobných údajov, zákon o ochrane utajovaných skutočností, zákon o elektronickom podpise, autorský zákon); evidencia bezpečnostných „incidentov“ súvisiacich s informačnou bezpečnosťou, prieskumy a príslušné štatistické údaje; kvalifikované manažérstvo inštitúcií fungujúcich a závislých na informačných systémoch; výskumné aktivity v oblasti informačnej bezpečnosti; zapojenie sa do medzinárodnej spolupráce v oblasti informačnej bezpečnosti na celoštátnej úrovni.

POUŽITÁ LITERATÚRA

HAKULIN,D., 2009: Výskum v informačnej bezpečnosti. Košice: VŠBM Košice. HOCHMANN,J., 2009: Akčný plán úloh pre informačnú bezpečnosť. In: SASIB (ed.), IB 2010. Bratislava:

ESET, s.5-10. MESÁROŠ,M., PORADA,V.: Základné pojmy bezpečnostných vied – bezpečnosť a bezpečnostný incident,

situácia, identifikácia a informácia, Karlovarská právna revue 4/2010, ISSN 1801-2193, str. 24-51. NSIB SR, 2008: Uznesenie vlády SR č.570/2008, číslo materiálu: UV-18175/2008. SEDLÁK,V. a PODLESNÁ,I., 2009: Bezpečnosť informačných systémov a jej integrita v procese zvyšovania

ochrany osôb a majetku. In: R. Jašek (ed.), Bezpečnostní technologie, Systémy a Management, Zlín: FAI -Univerzita T.Bati ve Zlíně, 35/44. ISBN 978-80-7318-864-1.

Recenzenti : prof. Ing. Josef REITŠPÍS, PhD. , vedúci Katedry bezpečnostného manažmentu, Žilinská univerzita v Žiline Doc. Ing. Pavel NEČAS, PhD. prorektor pre vedu Akademie ozborojených síl M.R. Štefánika v Litovskom Mikuláši


67

FEDERÁCIA PROLETÁRSKEJ TELOVÝCHOVY V KOŠICIACH – ORGANIZÁCIA A AKTIVITY DO ROKU 1938 Mgr. Vojtech KÁRPÁTY, PhD1. Prvou organizáciou s cieľom pestovať telovýchovu proletariátu boli robotnícke telocvičné jednoty (RTJ). Vznikali ešte pred 1. svetovou vojnou a boli organizačne zjednotené vo Zväze robotníckych telocvičných jednôt, na ktorý mali priamy ideologický vplyv sociálna demokracia. Prvým pokusom o zjednotenie proletárskych a sociálno-demokratických telovýchovných organizácií sa uskutočnil už v roku 1903 a jeho výsledkom bol práve Zväz RTJ. V čase svojho vzniku mal 747 členov organizovaných v 31 jednotách.2 Zakladajúci zjazd Zväzu RTJ sa uskutočnil 15.septembra 1903 v pražskej Typografickej besede, za účasti 32 delegátov, ktorí zastupovali 23 jednôt. Avšak svoj najvyšší početný rast zaznamenali RTJ po vzniku Československej republiky (ČSR), keď sa stali so svojimi 220 tisícmi členmi v 1565 jednotách druhou najpočetnejšou telovýchovnou organizáciou v republike.3 Zväz RTJ bol na medzinárodnej úrovni členom Luzernskej telocvičnej internacionály. Vnútorná ideová a ideologická kríza v Československej sociálno-demokratickej strane sa preniesla aj do Zväzu RTJ a vyústila koncom roku 1920 do otvoreného konfliktu v jej členskej základni, ale predovšetkým vo funkcionárskom zbore tejto organizácie. Opozičná marxistická ľavica v RTJ, vedená Jiřím Františkom Chaloupeckým, si vynútila po udalostiach súvisiacich s policajným obsadením Lidového domu (sídlo čs. sociálnej demokracie) zvolanie mimoriadneho zjazdu Zväzu RTJ.4 Výsledkom týchto vnútorných rozporov bol vznik samostatnej ľavicovej organizácie s názvom Federácia robotníckych telocvičných jednôt (FRTJ) dňa 8. mája 1921. FRTJ prebrala väčšinu členskej základne sociálno-demokratického Zväzu RTJ. Prvým manifestačným vystúpením FRTJ sa stala I. spartakiáda v Prahe na Maninách, ktorá prebiehala v dňoch 26. – 29. júna 1921. V roku 1926 sa FRTJ organizačne pretvorila zlúčením s ďalšími ľavicovými telovýchovnými a športovými organizáciami a premenovala sa na Federáciu proletárskej telovýchovy (FPT). Koncom roka 1922 už mala FRTJ 106 180 členov, cvičiacich v 1147 jednotách. Ideologicky boli federáti úplne pod vplyvom Komunistickej strany Československa. FRTJ si pri svojom vzniku stanovila pestrú škálu cieľov svojej činnosti. K hlavným cieľom patrili starostlivosť o telesnú výchovu svojho členstva v každom smere (vrátane starostlivosti o skauting), vydávanie spolkovej literatúry, usporadúvanie verejných prednášok a cvičení, kurzov a spolkových schôdzí, organizovanie vychádzok, výletov, umeleckých podujatí a výstav. Ďalšími úlohami, ktoré si federáti vytýčili bolo vyučovanie telocviku medzi dorastom a žiactvom a zriadenie špecializovaných odborov.5 Jednoty tiež mohli usporadúvať zábavy a tanečné večery. Základnou organizačnou jednotkou FRTJ boli jednoty, ktoré podliehali príslušným okresným a župným štruktúram. Všetky regionálne zložky federátov boli podriadené pražskej centrále. Jednoty vysielali svojich delegátov na schôdze a zjazdy regionálnych štruktúr FRTJ a vznášať návrhy na zmeny stanov federácie. Základnými zdrojmi hmotných prostriedkov FRTJ boli zápisné, pravidelné členské príspevky, zisk zo vstupného na verejné cvičenia, slávnosti, zábav a dobrovoľné zbierky a dary.6 Členom jednoty sa mohol stať každý občan ČSR, bez rozdielu pohlavia, ktorý dovŕšil sedemnásty rok života, zaplatil zápisné a členský príspevok a bol prijatý, ak splnil tri základné podmienky charakterizujúce

1 Mgr. Vojtech KÁRPÁTY, PhD. – Vysoká škola bezpečnostního manažérstva v Košiciach 2 MUCHA, V.: Ďejiny dělnické tělovýchovy v Československu. Praha 1955, s. 63 3 ČAPLOVIČ, M.: Branné organizácie v Československu 1918-1939. Bratislava 2001 4 Organizačné zmeny inicioval Ústredný pracovný výbor RTJ, ktorý zvolal mimoriadnu ríšsku konferenciu okresov a krajov RTJ na 8.5.1921 do Národného domu na Vinohradoch. Konferencia mala rozhodnúť o ďalšom postupe a východiskách z krízovej situácie v hnutí. Komunisti úplne prebrali iniciatívu a v treťom bode programu priamo navrhli zriadenie novej organizácie a názvom Federácia RTJ. Zo 113 právoplatne (na okresných konferenciách) zvolených delegátov hlasovalo proti starému vedeniu Zväzu RTJ a za vytvorenie Federácie RTJ 107 účastníkov konferencie. Názov FRTJ navrhol J. F. Chaloupecký. Na ríšskej konferencii okresov a krajov RTJ bola zároveň schválená aj nová organizačná štruktúra a nová organizačná terminológia, čo len dokazuje, že komunisti boli na túto „spontánnu“ zmenu starostlivo pripravení. 5 Pri FRTJ a jej jednotách mali postupne vznikať cvičiteľské, vychovávateľské, ženské, skautské, spevácke, hudobné, dramatické, stavebné, lyžiarske, atletické a ďalšie špecializované odbory. 6 Štátny archív Košice (ŠA KE), f. Košická župa (KŽ), š. 297, 1714/1923 prez.


68

proletára.7 Každý novoprijatý člen sa musel podriadiť trojmesačnej skúšobnej lehote, ktorá sa začínala dňom prijatia do miestnej jednoty. Až po uplynutí tejto doby mu bola odovzdaná legitimácia, mohol nosiť odznak, rovnošatu a mohol voliť a byť volený do funkcií vo všetkých zhromaždeniach jednoty. Povinnosťou každého federáta bolo, aby bol členom odborovej komunistickej organizácie. Členstvo vo FRTJ zanikalo písomným vyhlásením o rozhodnutí vystúpiť z jednoty, neplatením členských príspevkov za tri mesiace, vylúčením starostovskou radou alebo valným zhromaždením. Chlapci a dievčatá vo veku od 14 do 17 rokov cvičili v jednote ako dorast. Nemali však členské práva. Mohli však nosiť uniformu a odznak a zúčastňovať sa na všetkých cvičeniach a prehliadkach miestnej jednoty. V jednotách FRTJ cvičili s písomným súhlasom rodičov aj deti do 14 roku. Rokovacím jazykom na okresných a župných zjazdoch FRTJ a na zhromaždeniach miestnych jednôt bola primárne čeština a slovenčina, ale v praxi sa používali (na úrovni jednôt) aj iné jazyky.8 Symbolikou a základným odznakom FRTJ a FPT sa stala červená hviezda s iniciálami organizácie, vpísaná do čierneho kruhu. Symbol sa nosil na čiapke uniformy (ako kovový odznak) a ako nášivka na športovom drese. Košická jednota FRTJ vznikla v roku 1922. Košický okres FRTJ bol zaradený do organizačnej štruktúry pod evidenčným poradovým číslom 54. Koncom roku 1933 už mala košická jednota FPT 277 členov, vrátane detí a dorastu. Telocvičná a športová činnosť košickej jednoty sa odohrávala predovšetkým v špecializovaných odboroch (tzv. kluboch). Medzi najaktívnejšie patril v Košiciach telocvičný, ľahkoatletický, volejbalový, turistický, stolnotenisový, šachový, kultúrny a lyžiarsky klub. O aktivite ich členov svedčia početné športové a kultúrne podujatia organizované počas celého roka. V telocvičnom klube bolo zaradených 168 členov miestnej jednoty, ktorý odcvičili ročne do 1000 hodín. Počas jedného stretnutia cvičilo priemerne 30 federátov.9 V ľahkoatletickom klube bolo organizovaných 20 košických federátov, ktorí ročne absolvovali v priemere 40 tréningov. V roku 1933 bol založený stolnotenisový (20 členov), lyžiarsky (16 členov) a šachový (12 členov) odbor. V prvej polovici tridsiatych rokov Výbor jednoty FPT v Košiciach plánoval založiť plavecký, futbalový a trampský klub. Ešte v roku 1926 sa uskutočnila škola funkcionárov FRTJ, ktorá stanovila základnú úlohu zintenzívnenia a konkretizácie výchovy a školenia propagačno-výchovných pracovníkov na úrovni miestnych jednôt a v okresných štruktúrach. Odvolávali sa na smernice, ktoré boli publikované v oficiálnom časopise federátov Výboj a ktoré boli ideovo rozpracované v obežníkoch jednotlivých okresov. Otázka agitátorov ostala lúčovou po celú dobu existencie FPT a naliehavou bola v slovenských národnostne zmiešaných oblastiach. Už v prvých rokoch existencie košickej jednoty FPT bola veľká časť federátov maďarskej národnosti, čo spôsobovalo časté komunikačné problémy s ústredím FPT, ktoré sídlilo v Prahe – Karlíne na Kráľovskej triede. Košickí federáti maďarskej národnosti žiadali od ústredia vydávanie vlastného časopisu v maďarskom jazyku. V tejto súvislosti požadovali v marci 1928 odpísanie dlhu miestnej jednoty a priamu finančnú podporu pre svoj časopis. Ústredie vyšlo federátom maďarskej národnosti aspoň tak, že odpustilo miestnej jednote FPT v Košiciach 50 % dlhov.10 Tento krok, ako zdôraznil vo svojom liste tajomník ústredia, sa stal výnimočne. Zároveň vyjadril želanie, aby sa košická jednota definitívne zbavila akýchkoľvek dlhov, ktoré brzdia organizačnú prácu a rozvoj hnutia. Pripomienky pražskej centrály v tejto oblasti smerovali na organizačnú stránku vydávania časopisu v maďarskom jazyku. Boli vyjadrené pochybnosti o serióznosti návrhu, pretože ústredie nemohlo o novom časopise jednať bez konkrétnych návrhov, ktoré by obsahovali údaje o náklade a rozsahu periodika, zložení redakčného kolektívu, spôsobe tlače (štočky alebo ofset) a hlavne ako si predstavujú spoluprácu ústredia na vydávaní tohto časopisu. Ako správne prezídium FPT predpokladalo, košickí federáti maďarskej národnosti počítali so stálou finančnou podporou. Pražské ústredie však túto možnosť rázne odmietlo a odpovedalo všeobecným konštatovaním, že bude ústretové, ak „budú prípravy zodpovedať vážnemu podnikaniu“.11 O návrhu košických federátov vydávať časopis v maďarčine sa rokovalo 10. marca 1928 na plenárnej schôdzi Ústredného výboru FPT. Uznesenie obsahovalo niekoľko návrhov. Košická jednota mala podľa neho vypísať úpisovej akcie a vyzvať všetky jednoty na Slovensku, aby zaplatili určitú finančnú čiastku ako zálohu za odoberané časopisy. Ústredie FPT ponúklo zapožičať tlačiarenské štočky a dodávať zadarmo periodikum Tlačová služba Spartakiády. Ústredie FPT zároveň vyplatilo na vydávanie maďarského spolkového časopisu jednorazovú dotáciu vo výške 200 Kč.12 Časopis o krátky čas začal skutočne vychádzať, ale nemal dlhú životnosť. Jeho vydávanie bolo viackrát prerušené a znovu obnovené. Chaotické účtovníctvo, permanentný nedostatok finančných prostriedkov

7 Tri charakteristiky proletára boli: 1. Žije z výťažku práce svojich rúk alebo rozumu 2. Podstatná časť tohto výťažku nie je priamo závislá na vykorisťovaní druhých pomocou prevahy kapitálu alebo výsad 3. Ak je jeho práca prospešná ľudstvu ako celku a jeho pokroku a nie je škodlivá 8 ŠA KE, f. KŽ, š. 297, 1714/1923 prez. 9 Archív mesta Košice (AMK), f. Magistrát mesta Košice (MMK), š. 86, 9408/1938, Žiadosť FPT Košice o poskytnutie finančných prostriedkov na rok 1934 adresovaný Magistrátu mesta Košice. 10 ŠA KE, f. Krajský súd (KS) v Košiciach , š. 308, Mat. FPT/1928 11 ŠA KE, f. Krajský súd v Košiciach , š. 308, Mat. FPT/1928. 12 ŠA KE, f. Krajský súd v Košiciach , š. 308, Mat. FPT/1928. List tajomníka FPT 54. okresu FPT v Košiciach zo 14.3.1928.


69

a nevyplácanie objednávok zo strany miestnych jednôt spôsobilo, že časopis maďarských federátov s názvom Roham zanikol. Nová organizačná štruktúra okresného výboru FPT v Košiciach sa sformovala na okresnom zjazde, ktorý sa konal 12. februára 1928 v Košiciach. Na zjazde boli zastúpené tri jednoty, Košice (4 delegáti), Prešov (2 delegáti), Solivar (1 delegát). Tri jednoty ospravedlnili svoju neúčasť. Do okresného výboru FPT v Košiciach boli zvolení Žigmund Erdös (predseda), Ľudovít Papp (podpredseda), František Déneš (jednateľ a vychovávateľ) Ján Béreš (náčelník), Ernö Gutta (zapisovateľ), Ľudovít Mereider (pokladník) a Jozef Pajor.13 Jednou z najdôležitejších otázok bola organizačná, propagačná a náborová aktivita sústredená na vzrast počtu členskej základne v existujúcich jednotách a zakladanie nových jednôt v mestách a obciach, kde už existujú bunky a štruktúra KSČ a ďalších jej pričlenených organizácií. S takýmito snahami priamo súvisela existencia platených funkcionárov FPT na okresoch. Finančné možnosti FPT však nedovoľovali zriadiť na Slovensku platené sekretariáty, ako navrhovali práve funkcionári FPT z Košíc a zároveň podali návrhy na reorganizáciu ústredného sekretariátu a ústredného výboru. Komunikácia košickej organizácie FPT s ústredím však bola všeobecne koncom dvadsiatych a prvej polovici tridsiatych rokov viac ako komplikovaná. Okrem národnostnej slovensko-maďarskej otázky vyvstal v košickej jednote FPT aj problém generačný. V prvej polovici tridsiatych rokov sa dostávajú stále viac do popredia mladí slovenskí, maďarskí a židovskí radikálni aktivisti. FPT považovali za prostriedok získavania členov pre ďalšie radikálne komunistické organizácie s polovojenským a branným charakterom a revolučnejšími metódami práce. Už v roku 1927 začali komunisti, podľa vzoru polovojenských uniformovaných organizácií pri politických stranách (Rodobrana, Sedliacka jazda), zakladať vlastné úderné a obranné formácie. Najprepracovanejším projektom bolo budovanie Proletárskej obrany (PO), ktorej personálnym jadrom boli práve federáti. Predchodcom PO boli komunistické tzv. poriadateľské zbory. V proletárskej obrane tiež vznikali úderné oddiely komunistickej mládeže. Prvý vznikol v máji 1929 v Bratislave. Vzorom sa stali komunistické mládežnícke úderné oddiely (Rote Jegendsturmtruppen) v Nemecku. Úderné oddiely komunistickej mládeže mali zasiahnuť na verejných zhromaždeniach KSČ proti politickým odporcom a oponentom, ale často sa zúčastňovali aj bitiek s políciou a bezpečnostnými zložkami. Tieto mládežnícke oddiely neboli početné (8-10 ľudí) a v dave boli označení červenými páskami na rukávoch.14 Mládežnícki úderníci mali byť oporou oddielom Proletárskej obrany. Pevnejšiu organizačnú štruktúru dostala PO v rokoch 1932 -1933. Mali byť založené na základe dobrovoľnej disciplíny pri všetkých obvodných organizáciách KSČ. Pri vstupe do PO bol každý adept na členstvo upozornený, že usporiadateľská služba má za každých okolností prednosť pred ostatnými straníckymi úlohami. Jednotlivé obvodné skupiny PO nesmeli nikdy pôsobiť vo svojom miestnom prostredí, ale pridelené úlohy na komunistických demonštráciách a akciách vykonávali vždy v cudzom obvode. Toto pravidlo bolo dôležité z hľadiska bezpečnosti členov PO. Jednotliví členovia PO sa poznali iba podľa krycích mien a tajného označenia. Zasahujúci aktivisti PO sa mali za každú cenu pri zásahu bezpečnostných zložiek držať v jednotnej formácii. Strana mala za každých okolností po zadržaní člena PO snažiť všetkými prostriedkami dostať ho z rúk bezpečnostných orgánov.15 Všetci členovia skladali povinný sľub.16 Každá úderná skupina PO pozostávala z veliteľa ľubovoľného počtu členov, ktorý však nesmel byť menší ako 5 a nesmel presiahnuť 30 mužov. Skupiny sa delia na tzv. úderné päťky, ktorých počet sa riadi podľa počtu členstva v obvodnej skupine PO. Jednotlivé päťky mali v trvalej permanencii kuriérov, ktorý zabezpečovali komunikáciu s veliteľom skupiny. Velitelia skupín viedli povinné týždenné schôdze členstva na vopred určenom mieste, väčšinou v bytoch úradom a polícii neznámych komunistických pracovníkov.17 V skupinách PO sa dôsledne uplatňoval vodcovský princíp. Každý rozkaz veliteľa skupiny musel byť presne vykonaný bez zbytočných otázok. Akékoľvek otázky a vypytovanie sa na účel rozkazov viedol k vylúčenie pýtajúceho sa nielen z PO, ale aj zo strany. Príslušníci Proletárskej obrany plnili úlohu usporiadateľských zborov, obrancov rečníkov na komunistických zhromaždeniach a verejných akciách, no zároveň mali byť pripravení čeliť zasahujúcim žandárom na verejných zhromaždeniach. Okrem týchto úloh boli i kolportérmi straníckej tlače, letákov a plagátov. Nikdy sa však nestali masovejšou organizáciou a mali iba regionálny charakter.18 Košická organizácia FPT bola úzko personálne prepojená s ďalšími komunistickými pričlenenými a pridruženými polovojenskými a mládežníckymi straníckymi organizáciami. Najvýraznejšou a z pohľadu štátnych bezpečnostných orgánov najnebezpečnejšou sa stala začiatkom tridsiatych rokov Sekcia mládeže KSČ.

13 ŠA KE, f. Krajský súd v Košiciach , š. 308, Mat. FPT/1928. Správa z okresného zjazdu FPT v Košiciach z 28. 2. 1928 14 ŠA KE, f. Policajné riaditeľstvo v Košiciach (PR), š. 6, Mat. 579/2 prez. 15 ŠA KE, f. Policajné riaditeľstvo v Košiciach (PR), š. 6, Mat. 579/2 prez. Správa prezídia krajinského úradu v Bratislave o tvorení ilegálnych komunistických úderných oddielov z 25.10.1934. 16 Sľub príslušníka PO bol jednoduchý a znel: „Sľubujem na svoju česť, že všetky úlohy a rozkazy, ktoré mi budú udelené, vykonám bezpodmienečne, bezodkladne, podľa svojej najlepšej vôle a svedomia. Česť práci!“ 17 Schôdze PO sa nikdy nesmeli konať v hostincoch, kaviarňach a iných verejných miestnostiach. Zároveň bolo z konšpiračných dôvodov utajenia prísne zakázané organizovať schôdze PO v organizačných a spolkových miestnostiach KSČ. ŠA KE, f. Policajné riaditeľstvo v Košiciach (PR), š. 6, Mat. 579/2 prez. 18 PEJČOCH, I.: Armády českých politiků. České polovojenské jednotky 1918 – 1945. Cheb 2009, s. 24.


70

Jej predstavitelia a organizátori boli vo veľkej miere členovia a funkcionári FPT. Táto organizácia bola starostlivo sledovaná košickou políciou, ktorá monitorovala jej najagilnejších aktivistov. Sekcia mládeže KSČ bola organizačne rozdelená podľa vzoru KSČ na päťčlenné bunky, vedené dôverníkmi. V čele celej sekcie bol hlavný dôverník, ktorý bol menovaný straníckymi orgánmi KSČ. Každá bunka si stanovovala osobitné aktuálne konkrétne úlohy. Košická bunka B si do 1. augusta 1933 napríklad stanovila získať troch nových členov do Sekcie mládeže KSČ, zvýšiť odber periodika Červená zástava, zaplatiť strane 17 Kč, získať pre FPT štyroch nových členov a pre Červené odbory ďalších troch nových členov a politicky agitovať v Haltenbergovom a Friedrichovom závode. Ďalšia komunistická agitácia sa sústredila na Poledniakov závod. Svedčí o tom správa ďalšej z košických buniek sekcie, ktorá konštatuje výrazné agitačné úspech, prejavujúce sa vo zvýšenom odbere komunistickej tlače robotníkmi tohto závodu.19 Prvým košickým funkcionárom a aktívnym propagátorom Sekcie mládeže KSČ bol Ján Chovanec, ktorý však už v roku 1933 ušiel pred trestným stíhaním do Sovietskeho zväzu. Po Chovancovi prevzal túto funkciu člen košického mestského zastupiteľstva Ján Farkaš. Posledným povereným vedúcim košickej organizácie Sekcie mládeže KSČ sa stal Július Krämmer, tajomník KSČ v Košiciach, ale aj ten prešiel koncom leta 1933 do úplnej ilegality. Ďalšimi funkcionármi a aktivistami Sekcie mládeže KSČ v Košiciach boli Móric Roth, Ferdinand Milder, Ladislav Fischer, Alexander Rášky a Alexander Mózes.20 Na základe analýzy činnosti Sekcie mládeže KSČ bezpečnostnými zložkami ČSR bolo ešte koncom marca 1932 rozhodnuté o rozpustení tejto organizácie. Košická jednota sekcie tak prešla do ilegality a napriek zákazu naďalej vykonávala podzemnú činnosť. Ani tá však neušla pozornosti košickej polície, ktorá koncom leta rozpracovala celú sieť košickej organizácie Sekcie mládeže KSČ v súčinnosti s elimináciou ďalších komunistických spolkov a organizácií. Spoľahlivý materiál o existencii ilegálnej organizácie sekcie sa košickej polícii dostal do rúk dňa 3. októbra 1933, keď počas prehliadky u Alexandra Mózesa, ktorá sa uskutočnila z dôvodu sledovania aktivít členov Zväzu proletárskych bezvercov po jeho rozpustení, bola nájdená Mózesova legitimácia Sekcie mládeže KSČ (č. 10347/183), vystavená v bratislavskom ústredí sekcie dňa 2. septembra 1932, teda v čase, keď táto zložka KSČ bola už dávno zakázaná. Mózes sa vyšetrovateľom priznal, že bol skutočne od 1. septembra 1928 členom Komsomolu a potom Zväzu komunistickej mládeže, ale po ďalšom pozmenení názvu tejto ilegálnej organizácie na Sekciu mládeže KSČ, bol jej členom iba do júna alebo júla 1932. Táto organizácia však bola rozpustená a úradne zakázaná už 23. marca 1932. Bol však usvedčený z klamstva, pretože jeho legitimácia bola vydaná v septembri 1932, v čase, keď bol prepustený z väzenia a starú legitimáciu už nemal. Systém platenia členských známok v legitimáciách bol v KSČ zrušený, aby členovia a funkcionári nemohli byť usvedčený z doby svojho členstva v strane a v jej pričlenených organizáciách (Proletárska obrana a Červená pomoc). Zo svojej aktívnej činnosti bol Mózes usvedčený aj zoznamom prednášok, ktoré mal mať v týždeň zadržania v jednotlivých zložkách KSČ (v pondelok pre členov Sekcie mládeže KSČ). Všetci aktivisti a funkcionári Sekcie mládeže KSČ boli obvinení z prečinu združovania štátu nepriateľského (§ 17 zákona č. 50/1923 Zb. z. a n.) a súdení v januári 1934 v spoločnom procese na Krajskom súde v Košiciach.21 Posledné roky existencie košickej organizácie FPT boli v znamení príprav na obranu ČSR. Najúspešnejšou akciou bol v tejto súvislosti branný zraz, ktorý sa uskutočnil 5. septembra 1937. Poslednou legálnou akciou federátov 54. košického okresu bolo verejné cvičenie v rámci manifestácie národov Slovenska, uskutočnenej v dňoch 30. – 31. júla 1938, na ktorej sa uskutočnil aj predseda KSČ Klement Gottwald a ďalší komunistickí funkcionári. Definitívny zánik FPT priniesol zákaz KSČ a všetkých jej pričlenených a pridružených organizácií, ktorý vydala slovenská autonómna vláda už 9. novembra 1938. Organizácia v pôvodnej podobe a pod pôvodným názvom už nikdy neobnovila svoju činnosť Recenzenti: Dr.h.c. mult.prof. JUDr. Ing. Viktor PORADA, DrSc., rektor Vysokej školy Karlovy Vary o.p.s. prof. Ing. Vladimír KLIMO, CSc. , riaditeľ Ústavu humanitných a technologických vied, VŠBM v Košiciach 19 ŠA KE, f. Krajský súd v Košiciach, š. 277, Tk 1886/33. 20 ŠA KE, f. Krajský súd v Košiciach, š. 227, Tk 1886/33. Trestné oznámenie Policajného riaditeľstva v Košiciach na Alexandra Ráškyho z 29. 10. 1933. 21 ŠA KE, f. Krajský súd v Košiciach, š. 227, Tk 1886/33. Obžaloba Štátneho zastupiteľstva na členov a funkcionárov Sekcie mládeže KSČ z 22. 1. 1934.


71

Skvalitnenie a inovácia obsahu a foriem vzdelávania v študijnom programe

Riadenie bezpečnostných systémov

Vysoká škola bezpečnostného manažérstva v Košiciach sa zapojila do operačného programu Vzdelávanie, v prioritnej osi 1 „ Reforma systému vzdelávania a odbornej prípravy“, opatrení 1.2 „Vysoké školy a výskum a vývoj ako motory rozvoja vedomostnej spoločnosť“ s návrhom svojho projektu „Skvalitnenie a inovácia obsahu a foriem vzdelávania v študijnom programe Riadenie bezpečnostných systémov“.

Hlavným cieľom projektu je zvyšovanie kvality vzdelávania na Vysokej škole bezpečnostného manažérstva v Košiciach v študijnom programe Riadenie bezpečnostných systémov

Súčasnú situácia v oblasti vzdelávania odborníkov na problematiku bezpečnosti či už verejného alebo súkromného sektora je charakteristická výrazným oddelením teoretickej prípravy študentov od potrieb praxe. Výnimky sú predstavované skupinami externých študentov, ktorí vo svojej každodennej praxi riešia krízové situácie a štúdiom si zvyšujú svoje teoretické vedomosti.

Ďalším problémom je pomerne značné zaostávanie obsahu i metodiky výučby za najnovšími dostupnými poznatkami, ktoré sú v dnešnej informačnej spoločnosti šírené predovšetkým elektronickou formou. Ich spracovanie do klasickej knižnej podoby, či podoby skrípt predstavuje časové oneskorenie znamenajúce často krát prezentovanie už neaktuálnych údajov. Túto nepriaznivú. situáciu sa snažíme eliminovať zavádzaním dynamickejších foriem výučby, ktoré využívajú moderné IKT prostriedky. V súčasnosti však pociťujeme nedostatok nielen hardvérovej ale predovšetkým softvérovej základne a nastavenia osobitného systému vzdelávania dostatočne reflektujúceho špecifiká nášho študijného programu.

Úspešným realizovaním tohto projektu potvrdíme správnosť zavádzania systému riadenia vzdelávania LMS s využitím Kirkpatrickovho modelu merania efektivity vzdelávania pre potreby priebežného merania kvality vysokoškolského vzdelávania. Z hľadiska fyzických výstupov budeme disponovať:

- komunikačným nástrojom Wiki s licencovaným i anonymným prístupom, - infraštruktúrou pre zavedenie e-learningovej podpory vzdelávania, - ôsmimi predmetmi spracovanými do e-learningovej podoby, - funkčnou IKT infraštruktúrou vrátane softvérového vybavenia. Všetky tieto výstupy budú využívané aj po ukončení realizácie projektu na účely definované vo

výzve, resp. na plnenie špecifického cieľa č.1 výzvy: Prispôsobiť vysokoškolské vzdelávanie potrebám vedomostnej spoločnosti.

Všetci študenti – cieľové skupiny v rámci projektu budú mat praktické skúsenosti s hodnotením kvality vzdelávania vysokoškolského vzdelávania a rovnako aj s inovovanými formami výučby vybraných predmetov. V konečnom dôsledku tak budú lepšie pripravení pre potreby trhu práce vzdelanostnej spoločnosti.

Ing. Peter Lošonczi, PhD. prorektor pre informatiku a rozvoj VŠBM v Košiciach


72

Zo života školy

Okrem pravidelných udalostí akademického roka život školy ovplyvňuje aj dianie v pozadí. Jednou z týchto udalostí je blížiaca sa komplexná akreditácia v súlade s harmonogramom Akreditačnej komisie (ďalej AK). Na základe samohodnotenia, ktoré bolo oficiálne podané začiatkom januára 2011, sa dňa 18. mája 2011 uskutoční stretnutie pracovnej komisie Akreditačnej komisie na pôde VŠBM v Košiciach. Predmetom návštevy bude kontrola vykázaných aktivít a posúdenie splnenia podmienok pre vykonávanie vysokoškolského štúdia v akreditovaných študijných programoch a programoch o ktoré škola žiada.

Tejto udalosti predchádzala iniciatíva vysokých škôl na Slovensku podieľajúcich sa na vzdelávaní v odbore 8.3.1 Ochrana osôb a majetku o zmenu opisu študijného odboru. Cieľom zmeny opisu je rozšírenie vzdelávania v oblasti bezpečnosti so zameraním na špecifické problémové oblastí života. Nové smerovanie má za cieľ využiť poznatky z rôznych vedných odborov a ukázať študentovi ich aplikačnú stránku pri riešení špecifických problémov bezpečnosti. Takto sa nájde mnoho poznatkov napr. v oblasti ekonomiky a financií, dopravy, ochrany informácií alebo environmentu, ktorých kumulácia do samostatného bezpečnostného študijného programu umožní študentovi poznať všetky aspekty riešenia alebo aspoň minimalizácie daného problému, a s tým súvisiacich rizík a ohrození. Práve takýto transfer poznatkov z teórie do ich aplikácie je ideálnym produktom vzdelávania pri využití rozsiahlych múdrostí ukrytých v rôznych samostatných vedných odboroch. S týmto zámerom bol rektorom VŠBM v Košiciach Dr.h.c. prof. Ing. Mariánom Mesárošom, CSc. predložený návrh opisu študijného odboru Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu SR (MŠVVaŠ SR). Na základe platnej legislatívy prebehlo zverejnenie a pripomienkovanie tohto opisu na internetovej stránke MŠVVaŠ SR. Pripomienky k tomuto opisu neboli predložené žiadne. K jeho objasneniu bol predkladateľ pozvaný na zasadnutie AK 28. apríla 2011 v Nitre, pričom ho v tomto snažení podporili aj zástupcovia ďalších vysokých škôl, s ktorými bol nový opis navrhnutý. Takto bol pred AK predstavený predmetný opis okrem predkladateľa aj plk. prof. Ing. Václavom Krajníkom, CSc., rektorom Akadémie PZ v Bratislave, brigádnym generálom doc. Ing. Miroslavom Kelemenom, PhD., rektorom Akadémie ozbrojených síl v Liptovskom Mikuláši a prof. Ing. Josefom Reišpísom, PhD., vedúcim Katedry bezpečnostného manažmentu, Fakulty špeciálneho inžinierstva, ŽU v Žiline. V takomto tandeme bol členom AK úspešne objasnený zámer nového opisu a odôvodnená potreba jeho obmeny. Špecifikom tohto snaženia bolo spojenie síl všetkých vysokoškolských, bezpečnostných, vzdelávacích inštitúcii v SR pod spoločným cieľom bez postranných úmyslov alebo prejavov konkurencie.

Kooperácia zúčastnených zložiek je základom fungovania každého bezpečnostného systému a podľa tohto základného pravidla je našim cieľom pôsobiť v odbore 8.3.1 Ochrana osôb a majetku.

redakcia


73

Promócie 2010 bakalárov a inžinierov

VŠBM v Košiciach V Štátnom divadle v Košiciach sa v dňoch 30. júna 2010 až 2. júla 2010 uskutočnili

slávnostné promočné akty absolventov Vysokej školy bezpečnostného manažérstva v Košiciach. Nových 1267 bakalárov a inžinierov, absolventov našej školy, prevzalo z rúk rektora VŠBM v Košiciach svoje vysokoškolské diplomy. Na slávnostných promóciách sa zúčastnilo aj viacero ďalších pozvaných hostí, medzi ktorými boli i traja rektori a ďalší predstavitelia slovenských univerzít a vysokých škôl. Ďalšími prítomnými hosťami boli zástupcovia ozbrojených a bezpečnostných zložiek Slovenskej republiky. Súčasťou týchto slávnostných okamihov sa stalo odovzdanie čestných medailí Za rozvoj Policajného zboru SR rektorovi VŠBM Dr. h. c. prof. Ing. Mariánovi Mesárošovi, CSc. a riaditeľovi Ústavu občianskej bezpečnosti VŠBM v Košiciach JUDr. Stanislavovi Križovskému, PhD. Vyznamenania prevzali na základe služobného rozkazu prezidenta Policajného zboru SR gen. JUDr. Jána Packu z rúk vtedajšieho krajského riaditeľa PZ SR v Košiciach plk. Juraja Bukuša.


74

Letná detská univerzita 2010

Vysoká škola bezpečnostného manažérstva v Košiciach usporiadala v dňoch 20. – 22. júla 2010 v priestoroch svojho výcvikového centra v Kysaku prvý ročník Letnej detskej univerzity (LDU), ktorej ideovým tvorcom bol rektor našej školy Dr.h.c. prog. Ing. Marián Mesároš, CSc. Hlavným cieľom LDU sa stalo vzdelávanie košických detí hravou a pútavou formou aj počas prázdnin. Pri organizovaní a tvorbe programu akcie participovali zástupcovia Krajského riaditeľstva PZ SR v Košiciach, Hasičského útvaru železníc SR a Matice slovenskej. Účastníci LDU spoznali na základe zaujímavého sprievodného slova i praktických ukážok metódy a formy práce kriminalistov, zaisťovanie kriminalistických stôp, ako aj spôsoby identifikácie osôb a vecí. Súčasťou bohatého programu bola prednáška o práci bezpečnostných služieb, po ktorej nasledovali praktické ukážky zberu a určovania daktyloskopických odtlačkov, laboratórne cvičenia, streľby zo vzduchových zbraní a ukážky výcviku policajných psov a práce s požiarnou technikou. Letnú detskú univerzitu ukončilo slávnostné vyradenie jej frekventantov v podobe odovzdávania absolventských diplomov rektorom VŠBM.


75

4. medzinárodná konferencia BEZPEČNÉ SLOVENSKO A EURÓPSKA ÚNIA

Vysoká škola bezpečnostného

manažérstva v Košiciach organizovala v dňoch 11. a 12. novembra 2010 v poradí už 4. medzinárodnú konferenciu, ktorá niesla názov Bezpečné Slovensko a Európska únia. Konferencia sa konala pri príležitosti otvorenia piateho akademického roka 2010/2011 našej školy. Odbornými garantmi konferencie za slovenskú stranu boli Dr.h.c. prof. Ing Marián Mesároš, CSc., ktorý bol zároveň predsedom vedeckého výboru konferencie, a prof. Ing. Vladimír Sedlák, PhD.

Zahraničnými garantmi konferencie boli prof. Ing. JUDr. Viktor Porada, DrSc., Dr.h.c. z Českej republiky a prof. Dr. hab. Pawel Tyrala z Poľskej republiky. Vedecký výbor konferencie mal 17 členov a boli v ňom zastúpení predstavitelia škôl a inštitúcií zo Slovenska, Maďarska, Rakúska, Čiech a Poľska. Organizačný výbor konferencie mal päť členov a predsedal mu Ing. Ondrej Jamnický.

Prvý deň konferencie bol venovaný plenárnemu zasadnutiu v budove VŠBM na Košťovej ulici, po ktorom nasledovalo neformálne spoločenské posedenie účastníkov konferencie.

Nasledujúci deň sa o 9.00 hod. začali plánované rokovania jednotlivých pracovných sekcií. Účastníci konferencie boli rozdelení do sekcií Riadenie bezpečnostných systémov, Ekonomická bezpečnosť, Informačná bezpečnosť, Bezpečnosť v doprave a dopravnej infraštruktúre. Základným cieľom konferencie bolo zvýraznenie dôležitosti a významu prevencie kriminality na Slovensku v kontexte vysokoškolského vzdelávania v bezpečnostných študijných programoch v kontextoch zjednotenej Európy a Schengenského priestoru.


76

Kurzy prežitia na VŠBM v Košiciach

V areály kysackého Výcvikového centra prežitia v sťažených podmienkach (VCP v SP) Vysokej školy bezpečnostného manažérstva v Košiciach sa začali koncom apríla 2011 tohtoročné kurzy prežitia v sťažených podmienkach. Kurzu sa zúčastnilo osemnásť frekventantov (16 študentov a 2 študentky tretieho ročníka dennej formy bakalárskeho štúdia). Obsahovou náplňou kurzu bolo viacero disciplín výcviku prežitia – strelecký výcvik (zahrňujúcich aj kombat-streľbu a lukostreľbu), presuny, zlaňovanie, budovanie provizórnych prístreškov v prírode a prenocovanie v nich, príprava pitnej vody a zakladanie ohňa. Kurz v mene služobne zaneprázdneného rektora otvoril podpredseda predstavenstva Správnej rady VŠBM a jej kvestor Ing. Ondrej Jamnický. Jednotlivé disciplíny kurzu boli organizované v priamej spolupráci a pod dohľadom vedúceho Katedry telesnej výchovy a športu VŠBM v Košiciach Mgr. Karola Šipoša, PhD. Garantom projektu kurzu sa stal riaditeľ VCP a SP Mgr. Jozef Benko, ktorý kurzy ukončil a frekventantom odovzdal certifikáty o ich úspešnom absolvovaní.


77


78

NAŠE SPOLUPRACUJÚCE ODBORNÉ FIRMY


79


80

Motto : očník VŠBM v K 1 / 2011

Documents

Transcript of Motto : očník VŠBM v K 1 / 2011