Miništrant prednáša modlitby

veriacich

Lektormi nazývame tých ľudí, ktorí pri bohoslužbách prednášajú texty

Svätého písma. Ich úlohou je prednášať texty tak,

aby všetci počuli a porozumeli, o čom sa čítalo. Môžu to byť muži alebo aj ženy, ale iba muži

môžu byť lektori riadne ustanovení liturgickým obradom. Ostatní sú mimoriadni lektori.

Toto ich prednášanie Božieho slova je tak

dôležité, že tu sa plní veta

Druhého vatikánskeho koncilu: To on sám

(=Kristus) hovorí,keď sa v Cirkvi číta

Sväté písmo (SC 7). Z toho vyplýva, že je

veľmi dôležité, aby texty Svätého písma čítali dospelí, lebo oni im

lepšie rozumejú ako deti a aj psychologicky je to

veľmi dôležité, aby tieto texty čítali dospelí

lektori.

Možno to ustáliť asi tak, že spoločné modlitby veriacich môžu prednášať miništranti alebo iné deti a lekcie zas majú čítať dospelí, najmladší

však nech sú aspoň stredoškoláci. O detailoch však má právo

rozhodnúť miestny pán farár alebo pán kaplán.

Kedy a čo číta miništrant

Predsa sa však stáva, že niekedy

niet dospelých alebo napríklad

pri bohoslužbách za účasti detí je

vhodné, aby lekcie čítali miništranti.

V tejto katechéze nám nejde o túto

mimoriadnu situáciu čítania

lekcií, pretože ide naozaj

o mimoriadny prípad.

Chceme sa však sústrediť na čítanie spoločných modlitieb, ktoré vždy môžu prednášať aj miništranti.

Prednášanie prosieb veriacich možno chápať ako prípravu na čas, keď

miništrant už ako dospelý bude čítať aj lekcie pri svätých omšiach.

Niektoré pravidlá prednesu spoločných modlitieb

veriacich

Všeobecná zásada

Na službu čítania či prednášania spoločných modlitieb veriacich sa

má vybrať taký miništrant, ktorý má dobrú výslovnosť, vie primerane dobre čítať a ktorý si tieto prosby pred svätou omšou

dobre pozrel.

„Čítať“ bodku.Najčastejšou chybou pri čítaní spoločných modlitieb je, že veriaci nevedia, kedy je

koniec prosby a treba odpovedať, prípadne prosba ešte pokračuje a vtedy treba s odpoveďou počkať. Riešenie je

jednoduché: každú prosbu treba prečítať riadne ako sa číta hocijaký text.

Ten sa číta tak, že na konci prosby, v posledných slabikách hlas „posadíme“

trochu nižšie, čím naznačíme, že prosba je prečítaná celá a veriaci môžu

zvolať „Prosíme ťa, vyslyš nás!“ alebo na výzvu „Prosme Pána“,

odpovedáme „Pane, vyslyš nás“.

Odpovede.Nové prosby veriacich sú pestré okrem

iného aj v tom, že ponúkajú rôzne odpovede. Tie sa majú používať iba

vtedy, keď ich uvedie hlavný celebrant v úvodnej výzve, inak nie.

Doplnky k prosbám.V niektorých diecézach je zvykom pri každej sv.

omši dávať určité doplnky, napr. prosby za blahorečenie Božích sluhov alebo prosby za

nových biskupov alebo prosby za Božie požehnanie pri uvádzaní synodálnych

ustanovení alebo aj za úmysly, na ktoré sa slúži sv. omša a pod.

Ježišu, Kráľ lásky, osláv svojho služobníka biskupa Jána Vojtaššáka, horlivého rozširovateľa úcty k tvojmu Najsvätejšiemu Srdcu.

Pane, zošli svojho Ducha, aby nás viedol vo všetkých pastoračných podujatiach, ktoré v duchu Synody uvádzame do života.

Veľmi hrubé porušenie tohto pravidla nastane, ak sú predpísané prosby formulované v 3. osobe množného čísla, napr.: „Za rodičov: aby svoje deti vychovávali vo viere...“ Na to je odpoveď: Pane, vyslyš naše prosby. Ďalšia doplnená prosba napr. za blahorečenie Božieho sluhu XY.: „Povýš na oltár svojho pokorného služobníka...“ Správne má byť: „Za blahorečenie Božieho sluhu...“ s patričnou odpoveďou ako pri predchádzajúcich prosbách. Teda zásada je, že všetky prosby majú mať jednotnú formálnu štruktúru.

Tu platí zásada, že dopĺňaná prosba musí byť v úplnom súlade s ostatnými

prosbami. Napr. určené prosby sú formulované

oslovením na prvú Božskú osobu Boha Otca. Preto každá z dopĺňaných prosieb musí byť formulovaná

rovnako na prvú, a nie na druhú Božskú osobu Ježiša Krista.

Podobne je to aj v takých prípadoch, keď sú prosby smerované na druhú Božskú osobu.

Ježišu, Kráľ lásky, osláv ... Otče, daj ...

Mená otcov biskupov v prosbách.V niektorých prosbách je napr. formulácia: „Modlime sa za pápeža M., za nášho

biskupa M. a za všetkých kňazov...“ Ak je v dotyčnej diecéze v tom čase jeden biskup, treba jeho meno spomenúť v prosbách. Ak sú

dvaja biskupi (jeden diecézny, druhý pomocný), vtedy možno v prosbách spomenúť mená

obidvoch, najskôr meno diecézneho a potom pomocného biskupa.

V eucharistickej modlitbe (v omšovom

kánone) je to tiež tak, že spomíname mená obidvoch s jasným

označením diecézneho a pomocného biskupa,

lebo tu ide o výraz jednoty. V modlitbách

veriacich sa však modlíme za oboch, preto treba

spomenúť mená obidvoch bez rozlišovania

diecézneho a pomocného biskupa.

Mená svätcov v prosbách.Niekedy sa v prosbách – najmä na spomienky a sviatky – vyskytuje

formulácia, ktorá predpokladá, že do prosby vsunieme meno toho svätca, ktorého liturgická spomienka sa slávi. Zásada je, že sa má spomenúť len

meno, ale nerobí sa „výklad“. Napríklad: do spoločných modlitieb

vsúvame meno „Tomáš Akvinský“. Nepridávame už slová „kňaz a učiteľ

Cirkvi“.

Uživotnenie

Ak ti pán farár alebo pán kaplán káže

predniesť spoločné modlitby veriacich, dôkladne si ich pred

svätou omšou prečítaj, priprav si doplnkové prosby,

založ stužky na patričných stranách,

zopakuj si mená, ktoré treba doplniť a snaž sa pokojne, pomaly a zreteľne predniesť určené

prosby.

Snaž sa pri čítaní vyhnúť

pocitu samoľúbosti

a prosby prednášať na česť a slávu

Božiu v spoločenstve s celým

bohoslužobným

zhromaždením.