Militária z hrobov včasnostredovekých mohýl -...
Transcript of Militária z hrobov včasnostredovekých mohýl -...
Militária z hrobov včasnostredovekých mohýl
Bakalárska práca
Peter Apiar
Univerzita Komenského v Bratislave
Filozofická Fakulta
Katedra Archeológie
Archeológia 2. 1. 25
Školiteľ bakalárskej práce
Mgr. Tomáš König, PhD.
BRATISLAVA 2010
UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE
FILOZOFICKÁ FAKULTA Katedra Archeológie
818 01 Bratislava 16, Gondova 2, P.O.Box 1 tel: 02/59339111, fax: 02/52966016, e-mail: [email protected], URL: http://www.fphil.uniba.sk/~xx
ZADANIE ZÁVEREČNEJ PRÁCE
Meno a priezvisko
študenta
Peter Apiar
Študijný program /
odbor:
Archeológia
Stupeň štúdia: Bakalárske
Názov práce MILITÁRIA Z HROBOV
VČASNOSTREDOVEKÝCH MOHÝL
Cieľ práce Analýza zbraní a pokus o datovanie
a rekonštrukciu včasnostredovekej bojovníckej
vrstvy na mohylníkoch z územia Slovenska.
Zadávateľ/školiteľ práce Mgr. Tomáš König, PhD.
Podmienky zverejnenia
práce po jej dokončení:
Schválené dňa
podpis študenta podpis školiteľa podpis garanta študijného
odboru/programu
POĎAKOVANIE
Za odbornú pomoc a cenné rady a pripomienky ďakujem svojmu školiteľovi Mgr.
Tomášovi Königovi, PhD. a tieţ ďakujem svojim blízkym, ktorí ma podporovali.
ČESTNÉ PREHLÁSENIE
Čestne prehlasujem, ţe uvedenú bakalársku prácu som napísal samostatne a citovanú
literatúru uvádzam v zozname literatúry.
V Bratislave, dňa 23. apríla 2010 .....................................
Peter Apiar
Abstrakt
APIAR, Peter: Militária v hroboch včasnostredovekých mohýl. [Bakalárska práca] –
Univerzita Komenského v Bratislave. Filozofická Fakulta. Katedra Archeológie.
Školiteľ: Mgr. Tomáš König, PhD. Stupeň odbornej kvalifikácie: Bakalár archeológie.
Bratislava: FiF UK, 2010.
V našej práci sa pokúsime priblíţiť situáciu na mohylníkoch v súvislosti
s výskytom militárií v hroboch bojovníkov v období včasného stredoveku. V hroboch sa
našli nasledujúce zbrane: meče, sekery, kopije, oštepy, hroty šípov. Na základe ich
analýzy a v závislosti na veľkosti mohylového násypu sme sa pokúsili o rekonštrukciu
vrstvy bojovníkov a ich spoločenskom postavení vo vtedajšej spoločnosti.
Kľúčové slová: zbraň, meč, sekera, kopija, oštep, hrot šípu, hrob, mohyla, sociálno-
spoločenské postavenie.
Predohovor
Základnou charakteristikou predkladanej práce bola snaha zozbierať militária
z hrobov včasnostredovekých mohýl a ich následná analýza. Na základe získanej
analýzy militárií sa potom pokúsiť o rekonštrukciu tzv. bojovníckej vrstvy, resp.
knieţacej druţiny, ktorá sa formovala v období včasného stredoveku. Tieţ sa tu črtá
moţnosť porovnať situáciu na mohylníkoch a plochých pohrebísk v súvislosti
s výzbrojou bojovníka a jeho spoločenského postavenia. Ďalej sa prostredníctvom
získanej literatúry a vlastných zistení pokúsiť o presnejšie chronologické zaradenie
v rámci reálnych moţností.
Obsah
1. Úvod................................................................................................7-8
2. Mohyly/mohylníky........................................................................9-12
3. Sečné zbrane................................................................................13-19
4. Úderové zbrane...........................................................................20-26
5. Bodné zbrane...............................................................................27-31
6. Diaľkové zbrane........ .................................................................32-36
7. Spoločenské a sociálne postavenie bojovníkov v súvislosti
s hrobovou úpravou, veľkosťou mohylového násypu a pohrebným
inventárom...................................................................................37-46
8. Záver............................................................................................47-50
9. Literatúra......................................................................................51-55
10. Katalóg........................................................................................56-58
11. Tabuľky a grafy..........................................................................59-60
12. Obrazová príloha........................................................................61-67
7
1. Úvod
Jadrom práce, ako to uţ vychádza z názvu, sú militária. V našom konkrétnom
prípade sa budeme zaoberať výzbrojou bojovníkov vo včasnom stredoveku, na základe
hrobových nálézov z včasnostredovekých mohýl. V tomto období sa vyskytujú tzv.
chladné zbrane, ktoré môţeme rozdeliť do niekoľkých kategórii. V prvom rade sú to
sečné zbrane. Tie sa ešte môţu deliť na jedno- a dvojsečné, podľa počtu ostrí. S prvým
typom sa na mohylníkoch nestretáve, preto v našom prípade, ak budeme hovoriť
o sečných zbraniach, máme na mysli dvojsečné meče západnehého pôvodu.
K úderovým zbraniam, ktoré sa našli v hroboch včasnostredovekých mohýl, patria
sekery, ako jediný zástupca týchto zbraní na mohylníkoch. Kopije a oštepy sa
všeobecne radia k bodným zbraniam. K poslednej kategórii vyskytujúcej na
mohylníkoch patria hroty šípov, resp. ako dôkaz o pouţívaní lukov, ktoré sa však kvôli
ich organickej hmote nedochovali. Tie sa vyuţívali na boj na diaľku. Tu môţme zas
vyčleniť dve kategórie zbraní a to na boj zblízka (meče, sekery, kopije, oštepy) a boj na
väčšie vzdialenosti (luk).
Ďalším elementom, ktorému sa v práci nevyhneme, je samotné navŕšenie násypu
zeminy nad hrob – mohyla. Ak hovoríme o výskyte zbraní na mohylníkoch, máme na
mysli zbrane z tých hrobov, či uţ ţiarové, na úrovni okolitého terénu alebo zahĺbené, na
ktoré bola zemina navŕšena jednorázovo a nie sekundárne vyhĺbené hroby do mohyly.
V prvej časti práce si spravíme stručný prierez situácie na mohylníkoch, na
ktorých sa našli zbrane. Ďalej si spravíme rozbor spomenutých typov zbraní, ktoré,
pokiaľ to bude v rámci naších moţností reálne, sa pokúsime typologicky zaradiť
a zadatovať. V poslednej časti sa pokúsime na základe týchto rozborov zbraní
a vizuálnej formy hrobov/mohýl o rekonštrukciu tzv. bojovníckej, resp. veľmoţskej
vrstvy, ktorá sa v tej dobe formovala. Tu je nutné podotknúť, ţe sme vychádzali len
z publikovaných prác a nepracovali sme priamo s materiálom, čo sa neraz ukázalo ako
problém, najmä pri zadefinovaní jednotlivých zbraní do typov. Tieto publikácie
veľakrát sprevádzal nedostatočný obrázkový materiál (najmä v podobe fotiek, pri
ktorých sa často nedali presne vyčítať dôleţité detaily) a taktieţ stručný opis,
obmedzujúci sa niekedy len na najzákladnejšie definície. Aj preto sme si pri niektorých,
ťaţko identifikovateľných ilustráciach, pomohli závermi autormi týchto publikácii,
8
keďţe boli najskôr s týmto materiálom v kontakte a tak boli schopní postrehnúť viac
detailov, ktoré pri obrázkoch absentujú.
9
2. Mohyly a mohylníky
Pri posudzovaní zbraní zo včasnotredovekých mohýl sa nedá vyhnúť samotnému
pohrebnému rítu, ktorý sa pri pochovávaní uplatňoval a to predovšetkým elementu
navŕšovania mohylového násypu. Pri mohylách však netreba preberať normy
z pohrebísk s plochými hrobmi. V oboch spomenutých prostrediach ide o výsledné
prejavy dvoch rozdielnych rítov. Škála jednotlivých zloţiek má v kaţdom z nich osobité
členenie i hodnotové ukazovatele (Hanuliak 2001, 295). Budovanie mohýl je prastarý
zvyk, ktorý sa vyskytoval uţ v dobe bronzovej a ţeleznej sa v prípade územia
Slovenska viaţe aj na pohanské obdobie a vyskytuje sa na všetkých slovanských
územiach. Podľa M. Hanuliaka však chýbajú dostatočné argumenty, ktoré by
podporovali tézu, ţe mohyly sú charakteristickým prejavom pohanského pochovávania
(napr. Chropovský 1970, 137), proti čomu stojí chýbajúce svedectvo o inom ako
pohanskom pohrebnom ríte počas 8. – 9. st. na danom území (Hanuliak 2001, 294). J.
Dostál (1966, 19) na základe absencie plochých hrobov v spojení s mohylníkmi , ich
povaţuje za typický slovanský zvyk, ktorý sa vo forme preţitku udrţal veľmi dlho
i v kresťanskom období najmä v odľahlých oblastiach Čo bolo príčinou budovania
týchto monumentov nie je moţné z doposiaľ známych zistiení presne povedať, istejšie
je však to, ţe uţ v dobe svojho vzniku bola mohyla ostatne viac symbolom, neţ
čímkoľvek iným (Lutovský 1993, 49). Z technického hľadiska malo uţ ich navŕšenie
vizuálny efekt, ktorým upozrňovali okrem iného na svoju polohu, a teda na nejaké
ohraničené posvätné a ctené miesto, na ktorom sa prelínali dva svety. Počiatok
pochovávania pod mohylami nie je však chronologicky presne podchytený. Ich prvotný
výskyt spadá do 8. st., ale nie je zrejmé, s akým obyvateľstvom, a teda s akou etapou
slovanského osídlenia sa dajú jeho počiatky spájať (Lutovský 1989, 61; 2005, 69;
Hanuliak 2001, 283, 294). Presné časové zaradenie mohýl je zatiaľ problematické. Týka
sa to najmä mohýl so ţiarovým pochovávaním, ktorý sa povaţuje za pôvodne slovanský
(Dohnal 1980, 72). Mohyly so ţiarovým pochovávním sú chronologicky staršie ako
mohyly s inhumáciou, sú nálezovo chudobnejšie a ich skromná výbava predstavuje
slabšiu vypovedaciu schopnosť pri skladaní mozaiky presného časového zatriedenia ako
aj vtedajšieho myslenia a konania ľudí. Mohyla síce tvorí nálezový celok, ale ani
materiál z jednorázovo navŕšenej mohyly nemusí byť homogény, pričom celok je
uzavretý nálezovo, nie však časovo (Lutovský 1990, 354).
10
Na Slovensku poznáme mohyly, ktoré uţ V. Budinský-Krička geograficky
rozčlenil na východoslovenské, stredoslovenské a západoslovenské (Budinský-Krička
1958, 179). Neskôr toto členenie precizoval M. Hanuliak na 7 geografických,
vzájomnými väzbami pospájaných celkov (Hanuliak 2001, 279-281; mapa - obr.3).
Podľa posledných zistení je na územi Slovenska registrovaných 614 mohýl, čo
predstavuje pomerne značne mnoţstvo hrobov, ak si zoberieme do uváhy, ţe pod
jednou mohylou mohlo byť pochovaných viac jedincov (Hanuliak 2001, 282), napr. v
Skalici pod mohylou 13 bolo pochovaných aţ 11 jedincov (Budinský-Krička 1959, obr.
9) a pri ţiarovom pochovávaní nie je moţné vţdy presne určiť, koľko jedincov bolo pod
mohylou uloţených. V našom prípade sa obmedzíme len na mohyly, v ktorých sa našli
zbrane, resp. ich fragmenty, ktoré môţeme k zbraniam priradiť. Pre celkový obraz
výskytu zbraní v hroboch včasnostredovekých mohýl a ich neskoršieho zhodnotenia si v
stručnosti spravíme prierez jednotlivých mohylníkov. Tu je nutné tieţ podotknúť, ţe
zbrane sa našli len v jednom ţiarovom hrobe (Kráľovský Chlmec). Takmer výhradne sa
vyskytujú v muţských hroboch s výnimkou detského hrobu chlapca v Skalici v mohyle
12, ktorý mal pri sebe sekeru a atribúty jazdca – strmene (Budinský-Krička 1959, obr.
8).
Jeden z najskromnejších výskytov zbraní poznáme z východného Slovenska zo
zemplínsko-ondavskej skupiny (Hanuliak 2001, obr. 1 –G), konkrétne z Kráľovského
Chlmca (Budinský-Krička 1958). V rokoch 1949 a 1950 sa tu konal výskum, kde bolo
zaznamenaných 66 mohýl, z ktorých sa preskúmalo 10. V priemere sa väčšina
pohybovala od 8 do 13 m. Jediným zástupcom zbraní je ţelezný hrot šípu z mohyly 4 s
priemerom 9x9,4 m kruhového pôdorysu, nájdený v ţiarovom hrobe spolu so ţeleznou
prackou a črepmi. Ţiarové hroby na tomto mohylníku rozdelil V. Budinský-Krička
(1958, 158) na jamové, zapustené plytko do podloţia mohyly, hroby bez jamy a
čiastočne popolnicové hroby (popolnicou bol fragment nádoby). Keramika bola
výslovne sídliskového charakteru a predstavovala vyspelé hrnčiastvo; na kruhu točená,
ojedinele na našla keramika potiského rázu z obdobia mladšej fázy avarského obdobia.
Keramika z Kráľ. Chlmca má spoločné znaky predovšetkým s poddunajským
hrnčiarstvom mladšej aţ neskorej doby avarskej a to najmä mohyla 4 so spomínaným
hrotom šípu a prackou.
Jeden nález hrotu oštepu/kopije poznáme z mohyly 2 v Severpeci s priemerom 8
m, nájedný spolu s nádobou a kalcinovanými kostičkami (Petrovský-Šichman 1970,
206).
11
V roku 1962 preskúmali zamestnanci Povaţského múzema mohylník v Bánovej,
kde bolo zistených 33 mohýl, ale preskúmali sa len 2. V mohyle 2, ktorá patrila k
najväčším na mohylníku (12x14m) a nachádzala sa na “čestnom” mieste pri temene
návršia, sa našli 2 hroby bojovníkov vybavených sekerou – bradaticou, pochovaných
zrejme súčasne. V hrobovej jame 2 spočívali ešte 4 hroty šípov, ktoré leţali pod sekerou
a okrem toho mal bojovník na bruchu poloţený kosák. Pri mŕtvom leţala ocieľka s
kammeným kresadlom a rozbitá nádoba konča nôh. Bojovník v hrobovej jame 1 bol
taktieţ vybavený ocieľkou, prackou (?) a ţeleznou objímkou. Mohylník je datovaný na
začiatok doby veľkomorvskej (Petrovský-Šichman 1970, 202-205).
Mohylník v Krasňanoch patrí svojími nálezmi k bohatším. V roku 1933 ho
skúmal V. Budinský-Krička, ktorý na ňom zistil 51 mohýl a 43 preskúmal (Budaváry
1933; 1938-39). Na zbrane sa narazilo v 10 mohylách. Nájdené boli sekery, kopije a
hroty šípov. Väčšina mohýl mala okrúhly tvar, menej oválny a výnimočne aj
podlhovastý. V priemere mali mohyly 5 aţ 18 m s výškou 20 aţ 70 cm. Lepšie
zachované mohyly ostali na pasienke, pričom mohyly na roli boli takmer zrovnané s
okolitým terénom počas orby. Mŕtvi sa nachádzali na úrovni pôdy bez rakiev a
najčastejšie to boli muţské hroby, pričom na ţenský sa prišlo len v mohyle 9.
Pohrebisko je birituálne, ale veľká väčšina kostier bola strávená zemou. Invetnár má
podľa V. Budinského-Kričku blízke analógie z pohrebísk z obdobia avarského kaganátu
a datuje ho na koniec 8. st. a začiatok Veľkomoravskej ríše (Budinský-Krička 1938-39,
102).
J. Porubský skúmal mohylník vo Veľkých Hostiach, ktorý pozostával z dvoch
skupín. Do prvej patrili 2 veľké mohyly blízko seba, ale preskúmala sa len jedna a v
druhej skupine bolo 15 mohýl s inhumáciou, ktoré sa preskúmali všetky (1954; 1955).
Na zbrane sa prišlo v 4 hroboch 4 mohýl a to najmä sekier a jedeného hrotu kopije. Dva
hroby boli na úrovni (mohyla 5 a 7) a dva (mohyla 6 a 16) pod úrovňou terénu.
Zaujímavá je najmä mohyla 6, kde J. Porubský (1955, 223) hovorí o “kostrovom hrobe,
kombinovaným so ţiarovým rítom, pričom drevená hranica bola uloţená v hrobovej
jame na mŕtvom”. Mohyla obsahovala jednu hrobovú jamu dospelého jedinca – jazdca a
kostrový hrob mladšieho chlapca, uloţeného priečne 40 cm nad chodilami dospelého.
Obaja pritom leţali v jednej hrobovej jame. Dospelý mal nezvyklú orientáciu S, SZ – J,
JV a hrob chlapca mal uţ typickú slovanskú orientáciu Z, JZ – V, SV. Mohylník bol
birituálny, pričom pri ţiarovom ríte sa popol a zvyšky nespálených kostičiek uloţili do
popolnice a spolu s milodarmi boli uloţné do násypu. Mŕtvi boli ukladaní väčšinou na
12
úroveň okolitého terénu a niekedy mali aj hrobovú jamu. Staršiu fázu pochovávnia
inhumáciou prezrádzaju najmä popolové vrstvy s mnoţstvom uhlíkov na dne hrobovej
jamy. Zbrane a ostrohy patrili muţom a šperky, najmä sklenené koráliky so záveskom,
strieborná záušnica a iné patrili ţenám. Keramika svojou podobnosťou a technickým
vyhotovením poukazuje na pôvod z jednej dielne. Zaujímavý je aj častý výskyt kosákov
a vedierok, či uţ v bojovníckych alebo ţenských hroboch. Tento mohylník kladie J.
Porubský na základe analógií a celkového charakteru mohylníka do 8. – 9. st. (1955,
226-227).
Najbohatší a najväčší mohylník poznáme zo Skalice, kde uţ v roku 1922 a 1923
I.L. Červinka narátal okolo 100 mohýl a preskúmal 30. Aţ na jednu malú mohylku boli
všetky hroby kostrové. Pod mohylou bol spravidla len jeden hrob, ale tri razy sa našli aj
dva hroby pod jedným násypom. Niektorí neboţtíci boli uloţení v truhle z dubových
dosák alebo vo vydlabanej truhle z dubového kmeňa. Väčšina pochovaných boli ţeny a
deti s rozličnými okrasami a noţíkom. Muţské hroby obsahovali dlhšie noţe a ostrohy
(v 2 hroboch), pričom sa s nimi nenašli ţiadne zbrane. Tieto nálezy spracovala Ľ.
Kraskovská (1959). V rokoch 1943 – 1944 pokračoval vo výskume V. Budinský-Krička
(1959), ktorý zistil 63 násypov. Väčšina je kuhovitého pôdorysu, niekedy oválneho,
najčastejšie v priemere 6 – 12 m. Najväčšia bola podlhovastá s dĺţkou 27,6 m a šírkou
9,4 / 11,2 m a bol pod ňou pochovaný nasjôr veľmoţ, ktorý mal pri sebe meč a dno bolo
posypané len lístkami machu. Spolu s ním bola v hrobe, ktorého juţná stena a dno boli
vydoštené, aj kostra ţeny s náušnicami, perlami, prsteňom a praslenom. Hroby so
stopami dreveného rámu boli pomerne časté. Pôvodná úroveň hrobu bola zistená len
výnimočne, pretoţe navŕšená hlina bola rovnakej farby a zloţenia ako okolitá zem.
Mohylník je birituálny s veľkou prevahou kostrových hrobov. Bezpečne doloţených 7
ţiarových hrobov a s výhradou 1. Spôsob pochovávania spálenych zvyškov bol
nejednotný. Väčšina hrobov bola zahĺbená pod úroveň okolitej pôdy. Zistených bolo aţ
22 detských hrobov. Väčšina mohýl sa sústreďovala v juhozápadnej a juţnejšej časti
mohylníka, kde bola aj väčšina bohatších a detských hrobov. Zbrane sa objavili v 12
hroboch; meč, sekery, kopije, hroty šípov. Začiatok pochovávania kladie V. Budinský-
Krička (1959, 9-36). k roku 800 a koniec pochovávanie k roku 900, pričom podľa neho
najväčší počet hrobov spadá do posledných dvoch tretín, najmä do druhej polovice 9. st.
a s poslednou fázou zrejme súvisí nález meča na neďalekom Vysokom poli, keď
skalický ľud opustil svoj mohylník a niekedy po roku 900 zaloţil nové pohrebisko
13
3. Sečné zbrane
Meče
Včasnotredoveký meč vychádza z priamej línie od rímskej spathy existujúcej vo
výzbroji germánskej jazdy zloţenej zo ţoldnierov (Marek 2004, 10). Pre všetky tieto
meče (z celej Európy) sa vţilo pomenovanie tzv. „karolínske alebo franské meče“ kvôli
ich západnému pôvodu. Prvé rozdelenie, podľa ktorého sa ešte dodnes zvyknú meče
triediť, vypracoval J. Petersen (1919). Na Slovensku je najlepšie spracovaná skupina
mečov z 9. – 10. st. Je zastúpená ôsmimi typmi hlavíc. Datovanie tu vyplýva z výskytu
slovenského materiálu v uzavretých časových horizontoch, čo niekedy vedie k uţšiemu
alebo od Petersonovej klasifikácie rozdielnemu odstupňovaniu (A. Ruttkay 1976, 247,
264, obr 1). Typológiou mečov sa zaoberal aj A. Geibig (1991), ktorý vytvoril 19
kombinačných typov a ich varianty. V tomto smere sa prikláňam k názoru L: Mareka
(2004, 20), ktorý Geibigovu typológiu povaţuje za príliš komplikovanú a málo
univerzálnu. L. Marek (2004) zároveň novšie spracoval aj poľské nálezy.
Z územia Slovenska z 8. – 10. st. boli doteraz zaznamenané tri meče nájdené
v hroboch včasnostredovekých mohýl, čo oproti celkovému počtu 28 nálezov (Ruttkay
1976, 247) a 13 z hrobových celkov (Hanuliak 2004, 142) predstavuje malé percento.
Podľa stupnice Petersonovej kvalifikácie sa na Slovensku našli len niektoré typy (D, H,
K, M, X, Y) (Kliský 1964, 106).
Prvý najznámejší pochádza z Blatnice (tab.I: 2), ale jeho nálezove okolností sú
nejasné ako aj to či ide o mohylu. Oblasť Turca však parí k tým geografickým oblastiam
Slovenska, kde je značný výskyt mohýl v 8. a 9. st. a preto je moţné sa domnievať, ţe aj
tento nález bol uloţený v mohyle. Na základe analogických kovaní z mohyly z
neďalekého Malého Čepčína predpokladá J. Eisner (1933, 259, 1935, 372) nález
z Blatnice tieţ ako hrobový a zároveň aj s ním súčasný. Ide najskôr o kovania typu
Komárno – typické krátke zakončenia nákončí vykovaných tzv. novou technikou, ktoré
spája s Blatnicou K. Wachowski (1989, 218). Podobne aj V. Budinský-Krička (1958,
179) sa prikláňa k interpretácii, ţe išlo skôr o hrob na úrovni terénu s mohylovým
násypom. Ďalší nález pochádza z mohyly 22 v Skalici (Budinský-Krička 1959)
a posledný je známy zo Ţabokrekov (Eisner 1925; Eisner 1933).
Meč z Blatnice patrí k najkrajším a najznámejším na Slovensku a spolu so
ţeleznou pošvou a predstavuje karolínsku zloţku blatnického nálezu (Benda 1963, 206).
14
Podľa A. Ruttkaya (1976, 247-248, obr. 1) zodpovedá jeho typu I. V Petersenovej
(1919, 69-74) stupnici mečov patrí pod typ D. Všetky meče tohoto typu sú bez výnimky
ťaţke, s trojdielnou hlavicou, ktorej stredný článok je vyvýšený. Ide o skupinu
vzácnych exemplárov, ktorých hlavice, masívne priečky i pästné časti rukoväte sú
bohato zdobené tauziou – bronzom, meďou alebo striebrom v plastických poliach.
Často sa vyskytujú tesne pod hlavicou a tesne nad priečkou kovové objímky , zdobené
hlavami ľudských, zvieracích alebo fantastických figúr (Petersen 1919, 69-70; Kliský
1964, 106-107). Celková dĺţka blatnického meča je 69,5 cm. Základom bohatého
zdobenia rukoväte sú ploché ovály zostavené v dva zvislé rady po štyroch, ktoré
spravidla skladajú tri strieborné pásky vbíjané priamo do ţelezného jadra, a páska
prechádzahúca dlhšími osami oválov z tauzovaných strieborných prúţkov. Okraje
rukoväte zdobia rady paratakticky radených ľudských masiek. Tie boli najobľúbenejšie
v oblastiach bývalého ZSSR, naopak z územia Česka, Poľska, Maďarska a Holandska
podobná maskovitá výzdoba chýba (Marek 2004, 30) a pri zdobení sa upatnili dve rôzne
techniky – plátovanie a tauzovanie (Benda 1963, 200-202). Na základe blatnického
nálezu, ale aj nálezov zo Švédska, Škótska, Írska a Dánska poukazuje J. Petersen (1919,
72-73) na to, ţe nejde o prevaţne domáci škandinávsky typ. Podrobnejšie sa blatnickým
nálezom zaoberal K. Benda (1963, 203), ktorý pri porovnaní jednotlivých záverov
rôznych bádateľov dospel k paradoxnej situácii, ţe blatnický meč je jediný
kontinentálny zástupca kontinentálneho typu a ţe karolínsky, resp. jeho neskorofranský
charakter je moţné dokázať iba štýlovým rozborom. Na základe analýzy výzdoby
mečov typu D došiel K. Benda k záveru, ţe tieto meče je moţné na základe štýlového
rozboru poloţiť na koniec 8. st. a teda aj blatnický meč bol najskôr vyrobený
v porýnskej dielni odkiaľ sa dostal k slovanskému veľmoţovi, či uţ ako dar alebo ako
korisť a s najväčšou pravdepodobnosťou, na základe porovnania s mečom z Vaage
z Nórska, ktorý mu je veľmi podobný, ide o import (Marek 2004, 30). O veľkej
podobnosti týchto dvoch mečov nepochybuje ani aj H. Arbman (1962, 331-336), pričom
vo výzdobe meča z Vaag vidí tieţ kresťanskú symboliku a to najmä v zobrazení troch
arkádovitých oblúkoch na priečkach, v ktorých sú tri osoby v orodujúcom geste a pri
ornamentike nevylučuje jej ochranný význam pre majiteľa meča. Na základe
spoločných znakov mečov uvaţuje H. Arbman (1962, 337) o západnom vplyve ako na
Slovensku, tak aj v Nórsku bez toho, aby sme museli predpokladať nejakú ich vzájomnú
súvislosť a povaţuje ich za vzory pre domácu produkciu. Z nórskymi nálezmi spája
tento meč tieţ K. Wachowski (1989, 211) na základe ornamentiky a odmieta jeho vzťah
15
s ostrohami s maskovitou výzdobou z Mikulčíc (Poulík 1957, 292-298, obr. 77), pričom
sa odvoláva na to, ţe tak ako pre avarské, tak aj pre karolínske výrobky nielen
s maskovitou výzdobou bol inšpiráciou rovnaký kultúrny byzantsko-orientálny okruh
a povôd meča hľadá v Škandinávii. Ale ako upozorňuje K. Benda (1963, 210, 212),
datovanie blatnického nálezu sa môţe opierať len o rozbor jeho neskoroavarskej zloţky,
pokiaľ naozaj pochádza z jedného nálezového celku. Tento názor spochybnil K.
Wachowski (1989, 210-211; 1992, 12, 104-105, obr. 4). Podľa neho ide
najpravdepodobnejšie o poklad, pričom funkcie, výzdoba a technická výroba predmetov
nájdených v Blatnici naprosto zpochybňujú moţnosť, ţe by mohlo ísť o hrobový celok
a taktieţ dopĺňa, ţe by mohlo ísť o dve garnitúry meča. (Wachowski 1989, 210-211;
1992, 12, 104-105, obr. 4). Túto interpretáciu povaţuje Š. Ungerman (2005-2006, 125)
za málo pravdepodobnú, pretoţe depoty s takýmito drahocennými predmetmi sú u nás
neznáme a taktieţ skutočnosť, ţe ide o dve identické mečové garnitúry je podľa neho
pramalá.
Nálezy z Turca kladie J. Eisner do 9. st. (1935, 372), ale H. Arbman datuje meče
typu D do polovice 9. st. (Kliský 1964, 107 cit. podľa Arbman 1937, 225) a podobne
môţeme datovať aj blatnický meč, čo potvrdzujú aj novšie nálezy zo Slovenska
a Moravy, ktoré majú príbuznosť s blatnickým náleziskom (Ruttkay 1976, 248; Marek
2004, 29). Tento meč, spolu s ostatnými predmetmi, ktoré sa s ním našli je spájaný
s tzv. blatnicko-mikulčickým horizontom. Na jeho nie najlepšie datovanie poukázal Š.
Ungerman (2005-2006, 129-134), ktorý podľa prevliečok s predlţeným kŕčkom, aké sa
našli aj v blatnickom náleze, a na základe početných analógii uvádza, ţe väčšinu týchto
exemplárov nie je moţné presne datovať vzhľadom k nálezovým okolnostiam a ich
pouţitie sa spájalo minimálne s priebehom celého 9. st. ako v západnej Európe, tak aj
vo Veľkej Morave. Otázkou ostáva, či môţeme takto hodnotiť aj samotný „blatnický“
meč. Nálezové okolnosti absentujú a chýba taktieţ výraznejší počet analógii, ktoré by
mohli osvetliť jeho datovanie. Z doterajšieho bádania však datovanie do polovice 9. st.
sa ukazuje ako najprijateľnejšie riešenie, ale nie je vylúčené, ţe budúce objavy prinesú
nové podnety na prehodnotenie terajších záverov. Aj napriek určitým ťaţkostiam pri
určovaní kultúrnych vplyvov či chronológii, vybavenie hrobu nezanecháva ţiadne
pochybnosti o tom, ţe v hrobe bola pochovaná vedúca osobnosť – knieţa
(Štefanovičová 2005, 265).
Meč typu H (Petersen 1919, 88-125) alebo typu II (Ruttkay 1976, 248, obr. 1) a
kombinačného typu 5 variantu I (Geibig 1991, 38-44) sa našiel v hrobe 1 v mohyle 22
16
v Skalici (tab.I: 3) (Budinský-Krička 1959). Tento typ je charakteristický širokými
priečkami s elipsovitým (šošovkovitým) prierezom, pričom horná časť priečok je
obzvlášť široká. Priečky sú často jemne ohnuté a len zriedka úplné rovné. Hlavica je
trojdielna a z bočnej a prednej strany má tvar trojuholníka a má širokú základňu.
Rukoväť je často zdobená vertikálnym tauzovaním a to striebrom alebo bronzom
(meďou) a často aj mosadzov, ktorá má vzhľad zlata. V mnohých prípadoch sa
vyskytuje viac druhom kovov na jednom meči (Petersen 1919, 88-90, Ruttkay 1976,
248). Vďaka jednoduchej výrobe a trvácnosti sa ako ľahká zbraň vyskytuje v celej
Európe a zároveň patrí k najpočetneším zástpucom mečov (Petersen 1919, 88; Kliský
1964, 107; Ruttkay 1976, 248, 264). K typu H ho priradil aj V. Budinský-Krička (1959,
27). Tauzovanie hlavice a priečky pozostáva z úzkych, vertikálnych husto k sebe
radených pásov farebných (mosadzných) drôtikov a jeho najbliţšiu analógiu vidí v meči
v Starom Měste „Na Valách“ v hrobe 223/51 (Budinský-Krička 1959, 27), ktorý je tieţ
zdobený zvislým tauzovaním a V. Hrubý (1955, 166) ho datuje do polovice 9. st.. Meče
tohoto typu rovnako datuje aj J. Petersen (1919, 99). Ďalšie dve nálezy mečov typu H,
ktoré sa našli v Starom Měste „Na Valách“ kladie V. Hrubý (1955, 166-168) do tretej
štvrtiny 9. st. (hrob 277/49) a do prvej polovice 9. st. (hrob 116/51). Meč typu H
pochádza tieţ z hrobu 265 z Mikulčíc a ako typ B/H označuje J. Košta meč z hrobu 715
a typ B sa pokladá za predchodcu typu H, pričom tieto meče boli vyrábané vo franskej
ríší od konca 8. st., kde ich produkcia pokračovala pravdepodobne aţ do druhej tretiny
9. st. (Košta 2004, 160, 175). Prvé meče sa na Morave objavujú uţ v priebehu 9. st.
(Hrubý 1955, 163; Eisner 1948, 384). V Pohansku pri Břeclavi sa našlo päť mečov, na
ktorých bolo neskôr prevedené RTG snímkovanie a neutronografické snímkovanie
(Vignatiová 1993). Na základe týchto analýz sa potvrdili, aţ na jeden prípad (hrob 118),
predchádzajúce tvrdenia o typologickom a chronologickom zaradení mečov. Do okruhu
mečov typu H patrí meč z hrobu 65, ktorého vznik kladie J. Vignatiová (1993, 95-97)
na počiatok druhej štvrtiny 9. st. a podobne aj hrob 118, kde sa našiel taktieţ meč typu
H, do prvej tretiny 9. st. s tým, ţe do hrobu sa mohli dostať neskôr. Túto myšlienku
vyslovil aj V. Budinský-Krička (1959, 27) pri meči zo Skalice. Podľa neho sa meč ako
vzácna zbraň dostala do hrobu moţno aţ po niekoľkých desaťročiach. S týmto záverom
sa dá súhlasiť aj v prípade ďalších exemlárov mečov, ale nie len pri nich, ale taktieţ aj
v obmedzenej miere pri niektorých, predovšetkým kvalitných sekier a kopijí, ktoré,
okrem toho, ţe sa nejakú dobu pouţívali, mohli mať určitú „dedičnú“ hodnotu. Pri
týcho výrobkoch však často, ak bol uţ ţelezný predmet nepotrebný alebo veľmi
17
opotrebovaný, pouţil ho kováč ako surovinu k vytvoreniu zvarkového paketu alebo ho
jednoducho prekoval na predmet iný (Pleiner 1962, 139-140). K poslednému
zástupcovi mečov z hrobov včasnostredovekých mohýl patrí meč z veľmoţského hrobu
zo Ţabokrekov (tab. I: 1) (Eisner 1925, 57; 1933, 252). Aj tento meč je v literatúre
zatriedený k typu H (Kliský 1964, 107), resp. k typu III na Slovensku (Ruttkay 1976,
248) alebo kombinačným typ 5, varianta I podľa A. Geibiga (1991, 38-44). Pri tomto
meči sa uplatnila jedna z najkomplikovanejších metód kovania a to tzv. zvarkové
damaskovanie, ktoré je pri tomto meči vo forme komplikovaného cik-cakovitého vzoru,
ktorý v blízkosti priečok rozpína do pletencovitého ornamentu, zároveň môţe byť
povaţovaný ako značka na čepeli (Ruttkay 1976, 268). Na mečoch zo Slovenska sú
okrem damaskovania zastúpené dve výrobné techniky: navarovanie oceľových ostrí na
stredový ţelezný pás a čepele vykované z jedného kusa ţeleza, spevňovného kalením
a cementovaním ostria hrotu (Ruttkay 1971, 60). Damaskovanie patrilo
k najšpecializovanejšiemu kováčskemu remeslu, kde sa najprv pripravili damaskované
tyčinky zvráraním oceľových a ţelezných drôtov, ktoré sa potom zloţito skrúcali
a potom vyrovnali. Takéto meče mali hodnotu celých pozemkov a dvorov, ktorých
vlastníctvo znamenalo v stredoveku mimoriadne bohatstvo (Pleiner 1962, 227-228, obr.
47). Z toho vyplýva, ţe veľmoţ zo Ţabokrekov zrejme patril k najvyšším
predstaviteľom vtedajšej spoločenskej vrstvy. Meče zhotovené zvarkovým
damaskovaním sa preto zaraďujú k najkvalitnejším a najluxusnejším zbraniam; niektoré
exempláre predstavovali celý majetok, a preto je pochopiteľné, ţe sa zhotovovali pre
najvyššiu spoločenskú vrstvu. Pre nákladnosť výroby damaskovanie v západnej Európe
uţ v 9. (Bialeková 1981, 68; Pleiner 1962, 228), resp. na ostatnom území po 10. st.
postupne zaniká (Ruttkay 1971, 60; Marek 2004, 37).
J. Dostál nevylučuje aj domáci pôvod mečov typu X, Y a H, ktoré sú rozšírené
v celej Európe a tým pádom nebol problém ich vyrobiť aj dielňach tak vysokej úrovne,
aké boli na Morave (1966, 68), čo potvrdzuje aj R. Pleiner a Z. Klanica, podľa ktorých
predveľkomoravské a hlavne veľkomoravské kováčstvo v 7. – 9. st. patrilo
k najvyspelejším vo východoeurópskej oblasti a ţe jeho úroveň nebola niţšia ako
v iných oblastiach Európy (Pleiner 1963, 10; Klanica 1972, 16). A v 8. a 9. st. bolo uţ
kováčske remeslo na našom území natoľko produktívne, ţe v sortimente výrobkov
prekročilo stav z neskorej doby laténskej a v ovládnutí niektorých technologických
postupov predstihlo ostatné slovanské oblasti (Bialeková 1981, 35). Taktieţ K.
Wachowski prijíma moţné lokálne napodobenie mečov typu H a neskorších mečov X,
18
ale nie v prípade meča D (1989, 210) ako i B. Chropovský sa prikláňa k mienke, ţe sa
tieto meče vyrábali v domácom prostredí (1970, 148). Podľa H. Arbmana majú meče
typu H kontinentálny pôvod, pravdepodobne rýnskej formy (Poulík 1957, 281 cit. podľa
Arbman 1937, 222).
A. Geibig (1991, 141) uvádza výskyt tohoto typu meča na území Nemecka uţ od
roku 800 a vďaka ich dlhovekosti pretrvávajú aţ do 10. st. Ako sme uviedli vyššie, tieto
meče sa územi Moravy a Slovenska kladené predovšetkým do prvej polovice 9 .st.
Tento jav môţu potvrdzovať aj zhodnotené nálezy z mohly 22 (viď kapitola
o spoločenskom postavení), ale exaktné závery sa zatiaľ nedajú vyviesť. Všetky tri
spomínane meče z hrobov včasnotredových mohýl predstavovali veľký majetok ich
majiteľov.Ich výskyt spadá rámcovo do 9. st. V ktorom časovom úseku boli uloţené do
hrobu je otázka skôr relatívnej chronológie ako absolútneho časového určenia.
Meč bol účinný tak v ruke pešiaka ako aj v ruke jazdca. Technika jednoručného
pouţitia bola u rytierov a pešiakov rovnaká, objoručné pouţitie meča bolo v rytierskom
boji takmer celkom vylúčené (jednou rukou musel riadiť koňa) (Ruttkay 1976, 267). Aj
keď v mohyle 22 v Skalici neboli nájdené atribúty jazdca ako ostrohy, či strmene alebo
prípadne časti konského postroja, je nepravdepodobné, ţe niekto, kto si mohol dovoliť
meč nemal tieţ aj vlastného koňa. Naproti tomu z Blatnice a zo Ţabokrekov sú známe aj
ostrohy.
Zo všetkých skupín pamiatok predstavujú meče neobyčajne dôleţitý zdroj
poznania metalurgického (kováčskeho) remesla, vojenského umenia alebo
prenikajúcich kultúrnych prúdov Európy, po úpadku západorímskeho cisárstva (Marek
2004, 9). Môţeme ho povaţovať za hlavného predstaviťeľa špecializovaných zbraní,
vyhradených iba na boj (Vencl 1979, 648). V slovanskom prostredí vo väčšom
mnoţstve vystupuje v čase, keď sa miestne elity začali inšpirovať základným vzorom
franskej spoločnosti – franskej módy, ţivotného štýlu a bojovej techniky (Košta 2005,
157). Ako symbol moci a spoločenského postavenia zohrával dôleţitú úlohu
v počiatkoch Veľkomoravskej ríše, neskôr aj ako symbol kresťanstva vo význame meč
= slovo Boţie, ale aj ako symbol trestu a prísneho zákona v biblickom slovazmysle
(Slivka 2002, 592; Marek 2004, 52). S jeho vlastníkom sa spája zároveň aj významná
osoba, ktorá mala zrejme vplyv na ďalšie diane v budovaní rodiaceho sa
stredoeurópskeho štátotvorného útvaru, akým bola neskôr Veľká Morava. Častý výskyt
meča a ťaţkých strmeňov svedčí o prestavbe vojsk podľa západoeurópskych – najmä
franských – vzorov (Ruttkay 1971, 15). Okrem samotnej vojenskej funkcie meča, patrí
19
spolu s ostrohami k tzv. ušľachtilým zbraniam, ktoré sa stali symbolom príslušníkov
feudálnej triedy, aj keď symboliku nemoţno stotoţňovať s výlučným právom
pouţívania týchto zbarní (Ruttkay 1974, 14). V rámci náboţenskej legitimizácie
výsadného spoločenského postavenia aristokracie meč bol ponímaný ako „sluha ducha“,
čo zapadá do celkovej rytierskej inštitúcie a jej kultúry (Slivka 2002, 591). Jeho
vyobrazenia sú známe z mincí a pečatí a z 9. st. z minatúr (Marek 2004, 52), ako aj
neskôr od 12. st. z náhrobných kameňov (Slivka 2002, 597) a samozrejme
z mnohých písomných a ikonografických prameňov. Je očividné, ţe vo včasnom
stredoveku mal meč privilegované miesto vo vlastníctve svojho majiteľa. Niekedy
dokonca presiahol rámec chápania ako zbrane či symbolu a bol personifikovaný, najmä
v starých legendách. Bojovníci však vo včasnom stredoveku disponovali predovšetkým
sekerami a kopijami.
20
4. Úderové zbrane
Sekery
Z včasnostredovekých hrobov mohýl z územia Slovenska poznáme 27 sekier zo
4 mohylníkov (Bánov, Krasňany, Skalica, Veľké Hoste) a zo 4 samostaných mohýl
(Blatnica, Malý Čepčín, Ţabokreky a Martin časť Priekopa) a po hrotoch šipov tvoria
druhú najpočetnejšiu skupinu zbraní. Typologickému triedeniu sekier sa uţ venoval J.
Poulík (1948, 33-38), ktorý vyčlenil 4 typy. Z jeho I. typu, na základe staromestských
nálezov, rozlíšil V. Hrubý (1955, 170-172, obr. 28) ďalšie 3 podtypy: A-C.
K Poulíkovym štyrom typom priradil ešte piaty typ J. Dostál (1966, 68). Slovenskej
typológii sekier sa venoval A. Ruttkay (1976). V porovnaní s Moravou však skladba 3
najrozšírenejších typov sekier v slovenskom materiály 9. stor. je oveľa
diferencovanejšia, čo okrem hlavných variant znamenalo vyčlenenie ďalších variant,
ktoré sa líšia hlavne v otvorení okraja tuľajky a krku a preto pre Slovensko vyčlenil
spomínany autor rozšírenú typológiu (Ruttkay 1976, 305-307, obr. 42).
Z horeuvedených mohýl sa získali sekery, ktoré môţeme roztriediť do 4 druhov
– bradatice, širočiny, v jednom prípade úzka sekera a taktieţ len jeden nález bojovej
sekery tzv. fokoš. Pri určovaní typológie jednotlivých sekier bolo potrebné brať na
zreteľ ich nedostatočné obrázkove spracovanie (takmer vo všetkých prípadoch išlo
o profilové fotky, ktoré neboli doplnené o skicu tylovej časti či hornej časti) a taktieţ
slabými opismi, ktoré málokedy obsahovali základné informácie ako prierez krku,
forma násadného otvoru a tyla, podľa ktorých sa určuje typologické zaradenie. Pri
niektorých exemplároch poznáme iba skromú písomnu zmienku a preto ich pri ďalšej
analýze nebudeme rátať ako plnohodnotný informačný zdroj (Malý Čepčín, Priekopa).
Napriek tomu, na základe dostupných informácii, sme sa pokúsili o zatriedenie sekier
k jednotlivým typom. Pri triedení sme sa opierali predovšektým o typológiu A. Ruttkaya
(1976) vypracovanú pre Slovensko, ale pokiaľ ide o jeho typ I, v podstate sa zhoduje
s typológiou J. Poulíka (1948) a V. Hrubého (1955).
Čo do počtu, najviac sekier pochádzalo zo Skalického mohylníka (10), potom
z Krasnian (7), Veľkých Hosti (4), Bánovej (2) a po jednej sekere zo Ţabokrekov,
Malého Čepčína, Martina časť Prikopa a z Blatnice.
Najpočetnejším druhom sekier vo včasnostredovekých hroboch mohýl na územi
Slovenska sú tzv. bradatice, ktoré patria k charakteristickej výbave hrobov bojovníkov
21
v období Veľkej Moravy (Eisner 1933, 252). Sú charakterizované oblúkovitým ostrím,
podkosenou, či klenutou bradou, silno vykrojeným telom, s dlhšími alebo kratšími
ostňami pri oválnom alebo kruhovom násadnom otvore a s pretiahnutým tylom (Dostál
1966, 70). Ich vývoj môţeme sledovať aţ do obdobia rímskej ríše. Slovanskí kováčskí
majstri boli pod vplyvom dielní v bývalom rímskom strednom a dolnom Poddunají a
neskôr azda pokračovali v tradícií týchto rímskych dielni. Taktieţ dostávali impulzy zo
zvyškov germánskeho osídlenia, napodobňovali veci zo západu a tieţ sa učili od avarov,
ale len nepatrne získali od Maďarov (Eisner 1948, 368-370). Tieto formy nadväzovali
na formy z doby rímskej s následným dlhým miestnym vývojom v Karpatskej kotline
(Ruttkay 1993, 182) a taktieţ sa uţ J. Eisner zmieňuje o moravskej bradatici ako
samostatne vyvinutej v súvislosti s celým európskym vývojom a odmieta jej vznik pod
vikinkským (nordickým) vplyom (Eisner 1948, 392).
Bradatice môţeme rozdeliť do 3 typov. K typu I A môţeme s priradiť bradaticu
z mohyly 6 vo Veľkých Hostiach (tab. IV:3) (Porubský 1954, 1955). Zo Skalice
(Budniský-Krička 1959) z mohyly 10 z hrobu 3 (tab. II: 1) a s určitými pochybnosťami
tu môţeme zaradiť aj bradaticu z hrobu 3 mohyly 34 (tab. II: 3). Pri tejto bradatici sa
nedochovali ostne, ale podľa tvaru tela a najmä tylu sa najviac podobá typu I A.
Bradatica z mohyly 12 (tab. II: 9) v Skalici je pomerne zle dochovaná a chýba jej
násadný otvor s ostňami a je problematické ju bliţšie špecifikovať. V. Budinský-Krička
(1959, 71) však pri nej uvádza špicaté laloky pri tuľajke, podľa konzervácie jedného
fragmentu. S určitými výhradami tu môţeme zaradiť aj bradaticu zo Ţabokrekov
(Eisner 1933, 253; tab. XCVII: obr. 6) a najskôr aj sekeru z mohyly 14 v Krasňanoch
(tab. III: 5) (Budaváry 1933; 1938-39).
Pri tomto type ide o bradaticu s dlhými ostrými výčnelkami, predĺţeným krkom
pravouhlého prierezu a zúţeným štvorhranným tylom (Ruttkay 1976, 306). Početnejšie
zastúpenie majú sekery typu I B a I C. V týchto dvoch prípadoch je ich typologické
triedenie zaloţené najmä na priereze krku a tvare tyla, ale ako bolo spomínané vyššie,
presnejšie zaradenie neumoţnila absencia informácii, preto ich začlenenie v niektorých
prípadoch je viacmenej subjektívne, podľa autora. Kaţdopádne však nejde o podstatný
faktor pri ich analýze, keďţe sú si tvarovo a chronologicky veľmi blízke a v nejakej
podstatnej miere neskresľujú finálny výsledok. Tieto sekery predstavujú bradatice
s kratšími a širšími trojuholnikovitými výčnelkami tuľajky, krátkym masívnym krkom
štvorcovitého prierezu pre typ I B. Typ I C má podobné výčnelky ako predchádzajúci
typ, má predĺţený krk oválneho alebo okrúhleho prierezu niekedy s rozšíreným
22
koncom, okrúhly alebo oválny tyl (Ruttkay 1976, 306). Typu I B zodpovedajú bradatice
z Krasnian z mohýl 5 (tab. III: 7), 29 (tab. III: 2) a z mohyly 23 hrobu 1 (tab. III: 1)
(Budaváry 1933, 1938-39). Zo Skalice z mohyly 35 hrob 2 (tab. II: 2), mohyla 23 (tab.
II: 10), 28 (tab. II: 6) (Budinský-Krička 1959). Z Bánovej z mohyly 2 z hrobov 1 a 2
(tab. IV: 1, 2) (Petrovský-Šichman 1970). Typ I C poznáme zo Skalice z mohýl 18 (tab.
II: 8) a 30 (tab. II: 4), z Krasnian z mohyly 22 (tab. III: 6) a 39 (tab. III: 3).
Analógie k typu I sú známe tieţ z Dolného Rakúska, ktoré geograficky môţeme
pričleniť k Morave a Juhozápadnému Slovensku (Friesinger 1987, 46, obr.2 – obr. 9).
Ďalším druhom sekier dochovaných v mohylníkov boli tzv. širočiny, ktoré
dostali názov podľa tvaru ostria. J. Eisner sa domnieva, ţe moravská a slovenská
bradatica vznikla z domácej širočiny a za prechodný tvar, okrem iných, povaţuje aj
„bradatico-širočinu” z Krasnian z mohyly 12 (Eisner 1948, 391-392). S týmto názorom
o vývine bradatíc zo širočín sa ztotoţňuje aj V. Hrubý (1955, 172). Podľa J. Dostála
však nejde jednoznačne rozhodnúť, či sa sekery typu I vyvinuli zo širočín alebo úzkych
sekier (Dostál 1966, 71), keďţe sekery oboch tvarov – úzke sekery a širočiny – boli
pouţívané súčasne a patria k najstarším slovanským tvarom na našom veľkomoravskom
území, kde sa udrţujú aţ k roku 800 (Hrubý 1955, 172). Ich vývoj môţeme stopovať aţ
do doby rímskej (Eisner 1948, 389; Ruttkay 1976, 364; Ruttkay 1993, 183), pričom sa
môţu objavovať aj ako import (Poulík 1948, 37).
Z včasnostredovekých hrobov mohýl z územia Slovenska poznáme 3 exempláre
širočín. Prvý vyššie spomínany z Krasnian z mohyly 12 (tab. III: 4) (Budaváry 1933;
1938-39), druhý z Veľkých Hosti z mohyly 16 (tab. IV: 4) (Porubský 1954; 1955) a
posledný zo Skalice z mohyly 34 z hrobu 1 (tab. I: 5) (Budinský-Krička 1959). Širočinu
z Krasnian radí J. Poulík k svojmu typu III A (Poulík 1948, 36). Podľa typológie A.
Ruttkaya spadá pod typ V B. Ide o typ cherakterizovaný chrbátom smerom k ostriu
jemne zdvihnutým, výrazným, na konci zhrubnutým tylom štvorcového alebo
pravouhloho prierezu (Ruttkay 1976, 307, obr. 42). Širočina z Veľkých Hosti z mohyly
11 a zo Skalice z mohyly 34 z hrobu tvarovo zodpovedajú typu V C podľa A. Ruttkaya.
Ide o sekery, kde úzke telo prechádza do ostria kruhovým výsekom, pri tuľajke sú
polkruhovité výčnelky, predĺţené tylo je na konci gombíkovito zhrubnuté (Ruttkay
1976, 307, obr. 42).
Úzka sekera je známa len v jednom prípade a to zo Skalického mohylníka z
mohyly 20 z hrobu 1 (tab. II: 7) (Budinský-Krička 1959). Patrí k typu II. podľa J.
Poulíka (1948, 34) a k typu II A podľa A. Ruttkaya (1976, 306, obr. 42). Podobne ako
23
bradatice a širočiny aj pôvod úzkej sekery siaha aţ do obdobia rímskej ríše, kde má
svoje prototypy (Ruttkay 1976, 308), ktoré J. Poulík vidí v tzv. helmovitých sekerách
(1948, 34). Podľa J. Eisnera vznikla úzka sekera najskôr samostatne zo staršej rímskej
predlohy v Pomoraví, v Podunají a inde, napr. vo východnej Európe (1948, 389).
Sekery tohoto typu majú úzke telo, ľahko vejárovite rozšírené ostrie a krátke
trojuholníkové výčnelky tuľajky a krátky krk švorcovitého, prípadne oválneho prierezu
a občas je plocha na konci rozšírená (Ruttkay 1976, 306).
Posledný zástupcom sekier je ľahká bojová sekera – fokoš. Je typická pre
staromaďarské hroby a pomenovanie dostala podľa maďarských bádateľov a podobá sa
typu IV podľa A. Ruttkaya (1976, 306, 307). Vo východnej Európe boli tieto sekery
bojovou výbavou stepných národov a odtiaľ sa rozšírili do Starej Rusi, kde sa stali
súčasťou výzbroje pechoty a jazdy (Ruttkay 1976, 313). Ide o sekeru z bohatého hrobu
bojovníka z Malého Čepčína, ktorý spomína T. Lehoczky a ktorý bol nájdený ešte v
roku 1874. Ide o 15 cm dlhú, zdobenú sekeru. Ako fokoš ju označil J. Eisner (1933,
259; Budaváry 1936, 94). Podľa jedinej písomnej zmienky však nie je moţné vyviesť
ţiadne hodnoverné závery a podobne tieţ pri sekere (sekerách?) z Martina, časť
Priekopa (Ruttkay 1975, 171 cit. podľa Malyusz 1922, 31).
Absolútne chronologické ohraničenie včasnostredovekých sekier nie je
jednoznačné, pretoţe tvary sekier, ako uţ bolo spomínané, mali svoje predlohy uţ
starších obdobiach a podobali sa na rímske a keltské tvary (Eisner 1948, 373; Pleiner
1962, 132, Friesinger 1987, 45). Sekera však patrila uţ od najstarších dôb k invetntáru
starých Moravanov a dá sa s istotou predpokladať jej starší vývoj priamo na našom
území (Hrubý 1955, 168; Ruttkay 1976, 364). Pri datovaní jednotlivých typov sekier sa
môţeme opierať aj o nálezy sekier z Moravy, pretoţe moravský ţelezný inventár zo
slovanských včasnostredovekých hrobov (sekery – bradatice, ocieľky so zloţenými
ramenami, celokované vedrá, ţelezné hrivny a pod.) je zhodný s materiálom na
Slovensku, čo ukazuje na úzke spojenie oboch oblastí vnútorným trhom (Budaváry
1938-39, 102; Dostál 1966, 99). Týka sa to najmä Skalického mohylníka, ktorý patrí
svojím charakterom skôr do skupiny moravských mohýl (Štefanovičová 2005, 265;
Budinský-Krička 1959, 35).
Sekery typu I datuje J. Poulík (1948, 35) do rozmedzí rokov 750 – 1000.
S dolnou hranicou súhlasí aj J. Dostál (1966, 71), ktorý však hornú hranicu povaţuje
ako najkrajnešiu medzu a podľa neho maximum výskytu končí okolo druhej polovice
10. st. Ťaţisko výskytu tohoto typu dáva A. Ruttkay (1976, 311) do 9. st. na územie
24
Moravy a Slovenska, na ostatnom územi sa vyskytujú len sporadicky. Pochovávanie na
mohylníku v Skalici kladie V. Budinský-Krička (1959, 36), na základe horbových
nálezov, od ca roku 800 po ca rok 900. Bojovnícky hrob 3 v birituálnej mohyle 10
datuje do druhej tretiny 9. st., rovnako aj mohylu 18. Rámcovo do veľkomoravskoho
obdobia datuje mohylu 34 - hrob 3, mohylu 30, 28, 23 a mohylu 12 do druhej polovice
9. st. Pri datovaní sa opiera najmä o ďalšie hrobové nálezy uloţené v hrobe (Budinský-
Krička 1959, 36). Podľa našej analýzy niektorých mohýl by však mohli spadať najmä
do staršieho horizontu veľkomoravského obdobia (viď kapitola o spoločenskom
postavení). Krasnianský mohylník zas datuje od konca 8. st. aţ do počiatkov
Veľkomoravskej ríše (Budinský-Krička 1938-39, 102). Z uvedených poznatkov sa
môţme zhodnúť názorom H. Friesingera (1987, 45-46), ktorý na základe analýzy sekier
z Dolného Rakúska s ich výskytom počíta uţ na konci 8. st., ale ich hlavné zastúpenie je
v 9. st. a v menšej miere aj ešte na začiatku 10. st. Najväčšia intenzita ich výskytu na
Slovensku v hroboch mohýl z doposiaľ uvedených záverov by sa tak mohla sústreďovať
v období 9. st.
Širočiny (typ III) zo Slovenska a Moravy datuje J. Poulík (1948, 35-38) od 7. st.
do začiatku 9. st. J. Dostál posúva hornú hranicu do konca 9. st. aţ začiatu 10. st. na
základe nálezov z Břeclavi-Pohanska (1966, 72). A. Ruttkay (1976, 311, typ V) ich
najväčší výskyt, podobne ako bradatice typu I, kladie na Slovensku tieţ do 9. st.
Jediná úzka sekera pochádza z hrobu 1 z mohyly 20, ktorý V. Budinský-Krička
(1959, 35) datuje do prvej polovice 9. st. Ich spodná hranica je ťaţko zachytiteľná a ich
výskyt spadá do celého 9. st. a nejde vylúčiť ani ich výskyt na začiatku 10. st. (Dostál
1966, 71). Tento typ sekery (II A) s krátkym obuchom je univerzálny v širokej
geografickej oblasti a vo veľkomoravskom prostredí vznikol ako výsledok vývoja
z domácich vzorov (Ruttkay 1976, 311). Úzke sekery spolu so širočinami prevládali
najmä na pohrebiskách z avarského obdobia v 7. a 8. st. (Friesinger 1987, 46).
Sekery, na ktorých môţeme sledovať istý súvislý domáci vývoj a vznik
jednotlivých typov, vystupujú ako pracovný nástroj, ale aj ako zbraň (Chropovský
1970, 57). Typologické rozdelenie sekier neprispieva k pochopeniu ich funkcie. Pre jej
rozlíšenie je dôleţitá šírka a dĺţka násady. Pre bojové určnie svedčia šikmé otvory
(Dostál 1966, 72). Všetky hroby v včasnostredovekých mohýl, ktoré obsahovali sekeru
sú definované ako bojovnícke. Ich výskyt sa sústreďuje predovšetkým na strednom a
západnom Slovensku v záhorskej skupine (mohylník Skalica), ţilinsko-čadčianskej
(Krasňany, Bánová), hornonitrianskej (Veľké Hoste) a turčianskej skupine(Blatnica,
25
Malý Čepčín, Martin časť Priekopa, Ţabokreky) (Hanuliak 2001, 278, obr. 1). Na
východoslovenských mohlylníkoch sa nenašla ţiadna sekera. Sekery patrili zrejme
bojovníkom, resp. členom druţín, ktoré predstavovali vojenskú silu knieţat alebo
veľmoţov a o ktorých existencii sa v období Veľkomoravskej ríše sa nedá pochybovať
(Poulík 1961, 500). Uţ pri vzniku knieţacieho zriadenia existovalo u Slovanov branné
muţstvo dvojeho druhu: stále, vycvičené knieţacie druţiny a vojsko ad hoc zobrané
(Hrubý 1955, 315). Nemuseli to však byť jednoznačne stále bojovníci, ktorí boli cvičení
špeciálne na boj, resp. mohlo ísť o nejaký druh domobrany, zaloţenej ešte na základoch
rodovej občiny a hoci sú rodové vzťahy sú uţ v 9.st. na ústupe, cez to však môţeme ich
zbytky ešte predpokladať (Dostál 1966, 94). Títo bojovníci boli vybavení sekerami,
najčastejšie bradaticami a ak je bradatica zbraňou, znamená to potvrdenie toho, ţe popri
druţine disponovali moravské knieţatá aj značnou silou vojov ľudového charakteru
(Pleiner 1963, 8). Typická širočina s jedným alebo dvojitým ostrím sa nepochybne
pouţívala aj na kresanie (Chropovský 1970, 57). Kadopádne môţeme povedať, ţe
sekery nájdené v hroboch, ktoré aj kvôli nim dostali pomenovani bojovnícke, sa mohli
pouţívať ako zbraň, ale aj ako nástroj. Ak si vezmeme do úvahy napr. veľkomoravské
obdbobie, kedy sú z písomných pramňov známe viaceré vojnové konflikty ( 65 -
Ruttkay 1982, tab. 1), či uţ medzi moravským a nitrianským knieţatsvom alebo Veľkou
Moravou a Franskou ríšou, trvali tieto ťaţenia niekedy dlhšiu dobou a pri presúvaní
vojska je pravdepodobné, ţe si vojaci stavali prechodné tábory, pri ktorých stavaní
nepochybne vyuţívali sekeru, s ktorou na ďalší deň mohli vyraziť do boja. Dokladom
toho môţu byť aj časté nálezy brúsikov spolu so sekerami, ktorými si po vykonaní práce
(a samozrejme aj po boji) mohli ostrie sekery nabrúsiť, a ktoré nosili stále pri sebe napr.
v koţenom mešci pripevnené k opasku, čomu nasvedčuje aj ich poloha v hrobe,
najčatejšie v oblasti panvy. Ich pracovné vyuţitie prichádza do úvahy aj v období bez
vojenských konfliktov, predovšetkým v prípade širočín, ktoré sa v hroboch nachádzajú
zriedka (Hanuliak 2005, 273). Vo všeobecnosti sa však sekery, najmä v prípade
bradatíc, nájdené v hroboch povaţujú za zbrane (Hanuliak 2004, 147).
Najčastejšie leţali sekery na pravej strane pri stehne, niekedy pri pleci (Bánová,
mohyla 2, hrob 2) alebo ojedinele pri ľavej nohe (Veľké Hoste, mohyla 5). V niektorých
hroboch boli kostry úplne strávené, takţe nebolo moţné presne určiť polohu sekery, len
prostredníctvom ďalších horbových nálezov (napr. hroby v Krasňanoch). Poloha
v hrobe však nemala ţiadny veľký význam v pohrebnom ríte. Skôr mohlo isť o jej
pouţívanie bojovníkom buď v ľavej alebo v pravej ruke (Hanuliak 2004, 147).
26
Okrem prípadov, kedy boli v hrobe len samotné sekery, vo väčšine týchto
hrobov boli aj ďalšie milodary a jednotlivé hroby sa líšili mnoţstvom milodarov resp.
samotnou úpravou hrobov, čo svedčí o určitom vyššom spoločenskom postavení
pochovaného. Problematika sociálneho a spoločenského rozvrstvenia spoločnosti na
slovanských včasnostredovekých mohylách je tu riešená v samostatnej kapitole.
27
5. Bodné zbrane
Kopije/oštepy
Oba druhy patria k bodným zbraniam. Pri triedení na kopije a oštepy sme sa
opierali predovšetkým o vymedzenie pojmov podľa autorov publikovaných prác (Eisner
1933; Budaváry 1933; 1938-39; Porubský 1954; Petrovský-Šichman 1970; Budinský-
Krička 1959), ale ako podotýka M. Husár (2008, 462), nevieme s určitosťou či bola
v konkrétnom hrobe uloţená kopija alebo oštep, pretoţe všeobecné pravidlá na ich
rozlíšenie zatiaľ neboli vypracované a archeologicky predstavujú často nejednoznačne
odlíšiteľné zbrane (Vencl 1979, 644).
Kopija v období veľkomoravskej ríše bola zbraňou uţ obecne rozšírenou
u slovanských a germánskych kmeňov, nejde preto spravidla bezpečne určiť jej pôvod
a taktieţ nie sú vhodné ani pre datovanie, pretoţe podobné tvary sa objavujú v celej
strednej Európe uţ od laténu a rímskoprovincionálneho obdobia aţ do neskorého
stredoveku (Eisner 1948, 373; Hrubý 1955, 177; Dostál 1966, 73). Jej dôleţitú úlohu vo
výzbroji slovanských bojovníkov prezrádzajú aj písomne pramene, keď napr. po
príchode na Balkán cisár Konštatnín poznamenal, ţe slovanský bojovníci nosili len
krátke kopije so štítmi (Niederle 1953, 144).
Kopija ako zbraň pechoty, ale i jazdy bola všeobecne rozšírená a vďaka
všestrannému vyuţitiu je povaţovaná za druhú najdôleţitejšiu zbraň po meči (Ruttkay
1976, 298, 304; Ruttkay 1984, 182). V hroboch včasnotredovekých mohýl je zastúpená
6 kusmi. Dve sú z Krasnian (tab.VI: 2, 3) a po jednom exemplári je v Malom Čepčíne,
Blatnici (tab. VI: 1), Skalici (tab. VI: 4) a Veľkých Hostiach. Pri jednotlivom zatriední
je vyuţitá typológia vypracovaná A. Ruttkayom (1976, 298-305, obr. 36).
K Ruttkayovmu typu I, charakterizovaným ťaţkými a veľkými kopijami, úzkym
prípadne plochým listom s najväčšou šírkou v strednej časti, ktorý prechádza do úzkej
tuľajky, na ktorú sa v pravom uhle pripájajú krídelká, patrí karolínska kopija z Blatnice
(Eisner 1933, 251, Ruttkay 1976, 299, Husár 2005; tab. III: 6). Tá bola aj zdobená
facetovaním a mala šesťuholníkový prierez (Husár 2008, 50). Častý výskyt výzdoby
facetovaním a rytím tuľjaky je charatkeristicky pre dielne vo franskej ríši východne od
Rýnu a v severných a juţných okrajových oblastiach v 8. aţ do 9. st. (Szameit 1987,
169). Krídelka slúţili predovšetkým proti hlbokému vniknutiu do tela a následnemu
28
pouţitiu, predovšetkým v jazdectve, kde vydrţala silný náraz spôsobený stretom dvoch
cvlajúcich jazdcov a neuviazla v tele (Niederle 1953, 145; Husár 2006, 49).
Typ I má svoj pôvod vo franskom prostredí, kde sa uţ v 7. – 8. st. vyskytujú ich
rôzne varianty a od 9. st. sa rozširuje do celej Európy, ale ich korene siahajú aţ do
neskororímskeho obdobia, kde sa kopije, ktorých hroty boli vybavené záchytnými
výčnelkami objavujú v hroboch na sever od Álp uţ v 4. st. (Ruttkay 1976, 299, Husár
2008, 48). Za ich západný pôvod sa prihovára ich masívna forma s krídelkami, ktorá
známa predovšetkým z tejto oblasti, pretoţe východní kočovníci ťaţké kopije
nepouţívali (Chropovský 1970, 56). Tento typ je podľa archeologických nálezov
zriedkavý a na Slovensku sa objavil len v štyroch prípadoch (Ruttkay 1976, 299).
Z Moravy poznáme takýto exemplár z Drysíc, ktorému J. Dostál (1966, 73) tieţ
prisudzuje západný pôvod. Analógiu k blatnickej kopiji môţeme nájsť z Hradca na
Moravicí (Kouřil 2004, obr.7). Našla sa v bohatom vystrojenom hrobe (sekera, ostrohy,
nádoba, noţík a iné ţelezné predmety), ktorého zosnulý stál zrejme na vyššom stupni
spoločenského rebríčka. Na tejto kopiji boli spravené metalografické a fraktografické
analýzy, ktoré okrem iného dokázali aj technológiu damaskovania a čo sa týka uloţenia
do zeme, uvaţuje J. Kouřil (2004, 61, 64) o období ocsilujúcom okolo prvej polovice
9.st.,pričom zástupcovia tohoto typu tvoria najpočetnejšiu skupinu a sú povaţované za
klasické karolínske kopije. Bliţšie sa problematikou krídelkovitých kopijí zaoberal M.
Husár (2006), ktorý spracoval nálezy z oblasti Karpatskej kotliny došiel k záveru, ţe
všetky hroty krídelkovitých kopijí sa koncetrujú na západnom a severozápadnom okraji
Karpatskej Kotliny, pričom ich môţeme datovať od 8. aţ do začiatku 9. st. (Husár
2006, 59, 60). Z Rakúska je jej tvarovo najbliţšie kopija z Mühlingu z hrobu 36, ktorú
radí E. Szameit k typu A (porov. Szameit 1987, 167, obr. 2: 3). Do knieţacieho hrobu
v Blatnici sa táto kopija mohla dostať ako dar alebo ako vojnová korisť, či skôr ako
regionálny výrobok podľa západného vzoru, pretoţe importy tohoto typu kopije nie sú
zo Slovenska a Moravy skoro vôbec známe (Szameit 1987, 169).
Kopije zo Skalice (mohyla 18) (Budinský-Krička 1959) a z Krasnian (mohyla 23
a 31) (tab. VI: 2-4) (Budaváry 1933; 1938-39) pripomínajú svojím tvarom Ruttkayov
typ II. Ide o kopije s pomerne štíhlym a plochým, prípadne ľahko zhrubnutým listom,
ktorý prechádza do krátkej tuľajky (Ruttkay 1976, 299).
Kopije typu II zo Skalice a Krasnian v tvare „vŕbového listu“ sú zjavne
výsledkom autochtónneho vývoja v západnej a strednej Európe, ale pôvod má zrejme
tieţ vo franskej ríši (Ruttkay 1976, 300). Podobné nálezy listovitých kopijí moravy
29
uvádza aj J. Poulík a datuje ich do 8. – 9. st. (1948, 40). Zo slovenských hrobových
nálezov spadajú kopije do horizotu 9. st. (Ruttkay 1976, 300).
Otázny je nález z Malého Čepčína, kde sa uvádza listovitá kopija, 50 cm dlhá a 7
cm široká, ale bliţšie informácie o nej nie sú známe (Eisner 1933, 259; Budaváry 1936,
94), preto sa nedá povaţovať za plnohodnotný materiál pri spracovávaní, ale môţe byť
pouţitý ako znak sociálneho a spoločenského postavenia, resp. ako druh pouţívanej
zbrane. Podobne je to aj s nálezom z Veľkých Hostí z mohyly 6, kde sa uvádza len
„časť ţelezného hrotu kopije“ a chýba bliţší popis a obrázkovy materiál (Porubský
1955, 349-350).
V protiklade tomu, ţe kopije boli jednou zo základných zbraní slovanského
bojovníka vo včasnom stredoveku, stojí ich pomerne nízky výskyt napr. oproti
sekerám. Za týmto zistením môţu stáť rôzne príčiny a nemusí to vôbec odráţať
skutočný stav výbavy bojovníka počas ţivota.
Jednou z príčin môţu byť buď samotný pohrebný rítus alebo technické problémy
pri samotnom ukladaní kopije do hrobu k mŕtvemu, keď bol napr. pochovaný v truhle
alebo menšími rozmermi hrobovej jamy (Soudská 1954, 14; Ruttkay 1993, 183). Dĺţky
kopijí sa lišíli v závislosti od toho, kto ju pouţíval. V jazdeckých hroboch je kopija
dlhšia neţ v hroboch pešiakov. Rozdiel medzi týmito dvoma kategóriami bojovníkov je
pochopiteľný. Ak boli jazdci vyzbrojení kopijami, ich dĺţka musela zohľadňovať
minimálne výšku koňa (Husár 2008, 457, 462). B. Chropovský (1970, 150) udáva výšky
kopijí od 150 – 220 cm dlhých. Na Slovensku zo skúmaných (čistočne) dochovaných
drevených násad a hrotov kopijí, zistil M. Husár (2008, 468) dĺţku ţrďových zbraní
v rozmedzí od 125 do 233, 4 cm pre hroby pešiakov a od 170 do 240 – 260 cm pre
jezdecké hroby, pričom niektoré mohli byť do hrobu ukladnané neúplné alebo zlomené.
Tvrdenie o technických príčinach ukladania kopiji do hrobov by zodpovedalo
mohyle 31 z Krasnian, kde bola nájdená kopija v hrobe jazdca s pomerne bohatou
výbavou vrátane kopije (Budaváry 1938-39, 94). Ten bol uloţený na úrovni okolitého
terénu, takţe vloţenie kopije nebolo obmedzované veľkosťou hrobovej jamy. Taktieţ
tomu zodpovedá aj oválny tvar a veľkosť mohyly dlhej cez 13 a širokej cez 11 m, takţe
v mohyle mohla bez problémov spočívať aj dlhá kopija. Podobný prípad uloţenia kopije
k mŕtvemu je z rovnakého mohylníka z mohyly 23 pod ktorou dokonca leţali dvaja
bojovníci na úrovni terénu. V tomto prípade išlo pešiaka, ale absencia hrobovej jamy,
ako tieţ u predchádzajúcej mohyly, nebránila pri vloţení kopije k mŕtvemu a aj rozmery
násypu (760 – 830 cm v priemere) tomu nijako neprekáţali (Budaváry 1938-39, 92).
30
Podobnú situáciu poznáme aj zo Skalice, kde pod mohylou 18 boli síce v hrobe
s drevenou konštrukciou pochovaní muţ a ţena, pričom muţ mal pri lebke hrot kopije.
Značné rozmery mohylového násypu ( v smere J – S 15,80 m a v smere Z – V 13,45 m)
ako aj hrobu a drevenej konštrukcie (2,5x2,5m) poskytovali priestror aj pre kopiju
(Budinský-Krička 1959, 83). Ďalší prípad, kde bola kopija vloţená do hrobu, je známy
z Veľkých Hostí. Tu bol odkrytý pomerne bohatý hrob jazdca s celým vojenským
výstrojom. Aj keď bol vloţený do hrobu s hĺbkou 1,25 m, jeho rozmery (okolo 3 x 2 m)
dovoľovali s ním pochovať aj dlhú jazdeckú kopiju (Porubský 1954, 349-350).
Z uvedeného vyplýva, ţe kopije sa našli pri bojovníkoch, ktorí boli pochovaní buď na
úrovni terénu, ale lebo v rozmernej hrobovej jame. Značný počet mohýl obsahoval
hroby s drevenou konštruckiou. Ak by sme vzali do úvahy myšlienku M. Lutovského
(2006, 71), ţe tieto konštrukcie boli pravdepodobne vo všetkých mohylách a drevo sa
v niektorých bezo zvyšku rozpadlo alebo keď išlo o vetvy a nedošlo k ich zuhoľnateniu,
nemuseli sa ich stopy vôbec dochovať a skromný výskyt kopijí v mohylách by mohol
mať čiastočne súvis práve s týmto aspektom. V uzavretých formách drevenej
konštruckie nebolo obvyklé umiestňovať kopiju do vnútra (Hanuliak 2004, 144-145).
Takáto hypotéza by však mohla zviesť k skresleným záverom, pretoţe artefakty sa
objavovali tak ako aj v rámci drevenej konštrukcie tak aj mimo nej (pri plochých
hroboch napr. Hanuliak 2005, obr. 1: 2,5). Rovnako nie je vylúčné, ţe kopije ukladali
do hrobu neúplné alebo zlomené úmyselne (Husár 2008, 462), čo mohlo hrať aj
symbolickú úlohu, pretoţe zámerné poškodenie zbrane symbolizuje dávno praktizovaný
zvyk, pri ktorom tradičné puto bojovníka sa po smrtí trhá a väzobnú „dušu“ tak
uvoľnuje (Slivka 2002, 595). Preskúmanie tohoto javu v širšom geografickom priestore
strednej Európy by však mohlo priniesť jasnejšie dôkazy o vplyve náboţenských
predstáv na hrobovú výbavu zosnulého, resp. doplniť terajší obraz o pohrebnom ríte.
Absencia kopijí v hroboch na, ale i pod úrovňou terénu však nemusí zákonite znamenať,
ţe bojovník nepouţíval kopiju počas ţivota v boji. Ďalšie dva nálezy kopijí sa spájajú
s knieţacími, resp. veľmoţskými mohylami v Blatnici a Malom Čepčíne. V prvom
prípade nie sú nálezove okolností známe a v druhom sa spomína bojovník pochovaný
s celou bojovníckou výzbrojou v rakve a v hrobe bola ešte kostra koňa (Eisner 1933,
251, 259; Budaváry 1936, 94). V oboch prípadoch ide o bohaté hroby bojovníkov –
jazdcov s vyšším spoločenským postavením postavením a kopije boli s nimi uloţené
pravdepodobne ako základna výzbroj, v prípade Malého Čepčína mohla byť
intencionálne zlomená, aby sa zmestila do truhly.
31
Oštep sa od kopije odlišuje predovšetkým jeho funkciou. Kým kopija je
všeobecne chápaná na boj zblízka a bodanie , oštep patrí k vrhacím zbraniam a týp
pádom je aj ľahší. Okrem samotného boja mohol byť pouţívaný aj pri poľovačke
(Ruttkay 1976, 298, 300; Zábojník 2009, 51)
Zo včasnotredovekých hrobov mohýl sú známe 2 nálezy oštepov. Prvý pochádza
zo Severpeca z mohyly 2 a ako oštep ho interpretuje A. Petrovský-Šichman (1970, 206).
Jeho dĺţka 29 cm skôr upomína na kopiju, ale keďţe chýba jeho opis či obrázkova
príloha, je problematické ho zaradiť. O ďalšom oštepe z Martina časti Priekopa je len
skromná písomna zmienka bez akýchkoľvek doplňujúcich informácii (Ruttkay 1975,
171 cit. podľa Malyusz 1922, 31). Celkovo je ich výskyt v hroboch z veľkomoravského
obdobia veľmi nízky. Dôvodom moţe byť ich odlišná podoba tvaru od kopije,
ovplyvnená spôsobom pouţitia. Nešlo totiţ o kované ţelezné hroty, ale o kuţeľovité
okutia koncov drevených násad a boli z tenšieho plechu a tak skôr podľahli korózii
(Hanuliak 2004, 145).
32
6. Diaľkové zbrane
Hroty šípov
Najpočetnejšie zastúpenie zbraní v hroboch včasnostredovekých mohýl mali
ţelezné hroty šípov. Spolu zo všetkých mohylníkov je ich cez 32 exemplárov, buď
lepšie alebo horšie zachovaných. Najviac ich pochádza z Krasnian (17) potom zo
Skalice (7), Bánovej (4), Blatnice (4) a jeden hrot sa našiel v Kráľovskom Chlmci.
Neznámy počet hrotov šípov pochádza z Malého Čepčína.
Hroty šípov zo slovenských nálezov rozdelil do skupín a typov A. Ruttkay (1976,
327-332, obr. 54), ktorého typológia zatiaľ nebola doplnená, resp. nebola vypracovaná
ţiadna iná a preto tvorí základ pri určovaní jednotlivých hrotov šípov aj zo slovanských
mohyníkov na Slovensku.
Podobne ako aj mnoţstvo hrobovej výbavy na pohrebiskách, ktorá sa dochovala
v zlom stave, platí to aj o väčšine hrotoch šípov. V niektorých prípadoch je moţné tvar
len odhadnúť, niekedy ani to a ich spracovanie sa obmedzuje len na kvantitatívne
vyuţitie.
Najviac hrotov šípov môţeme zaradiť do Ruttkayovej skupiny A, kde ide o hroty
s tuľajkou. S určitosťou tu môţeme priradiť hroty z Bánovej (Petrovský-Šichman 1970)
mohyly 2, hrobovej jamy 2 hroty (tab. V: 1-2), Kráľovského Chlmca (Budinský-Krička
1958 ) z mohyly 4 (tab. V: 5), z Krasnian (Budaváry 1938-39) z mohyly 39 (tab. V: 6);
mohyla 23, hrob 2 (tab. V: 26-27); mohyla 29 (tab. V: 9-11); mohyla 11 (tab. V: 12-17);
mohyla 4 (tab. V: 18-19); a zo Skalice (Budinský-Krička 1959) z mohyly 23 (tab V: 25).
Pravdepodobne tu patria aj 2 hroty z Bánovej (mohyla 2, hrobová jama 2), ktoré stručne
uvádza A. Petrovský-Šichman ako bez tuľajky, ale tie podľa nákresov (Petrovský-
Šichman 1970, 203, obr. 10: 8,9; tab. V: 3, 4) boli zrejme len odlomené resp.
sa nedochovali a za túto skutočnosť hovorí aj to, ţe sa našli na jednom mieste spolu s 2
hrotmi s tuľajkou, ktorým boli tvarovo podobné a tieţ ich malá veľkosť. Podobný
prípad sa týka aj dvoch hrotov z Krasnian z mohyly 29 (tab. V: 7,8). K veľmi
poškodeným zvyškom, ktoré je ťaţko identifikovať patria 2 exmpláre zo Skalice z
mohyly 14 (tab. V: 20, 21), najskôr však aj tu ide o hroty s tuľajkou.
V Ruttkayovej skupine A charakterizovanej tuľajkou – vyčlenil zmieňovaný
autor 9 hlavných typov a ich jednotlivé podtypy. Typ 1a predstavuje najčastejšie
33
zastúpenie. Ide o hroty so spätnými krídelkami (háčikmi) a jednoduchou tuľajkou (
1976, 327, obr. 54) a z hrobov mohýl sú viacmenej s určitosťou reprezentované 15
exemplármi (tab. V: 1, 2, 5, 6, 9, 10, 13-17, 25-27, 1 hrot z mohyly 14 – bez obrázku).
Pri niektorých hrotoch sa zachovali len tuľajky alebo len zle dochované listy, z ktorých
je problematické presné zatriedenie do jednotlivých typov (tab. V: 7, 8, 11, 12, 21). Typ
7, hroty s plochým listom a tuľajkou, by mohli predstavovať 2 hroty z Krasnian z
mohyly 4 (tab. V: 18, 19), ktoré V. Budinský-Krička charakterizuje ako „listovité strely
s tuľajkou“ (Budaváry 1938-39, 86). Hroty s tuľajkami, ukončené buď listovitým alebo
hrotom so spätnými háčikmi, sa nedajú datovať samy o sebe, lebo sa objavujú na
slovanských náleziskách od včasnoslovanského obdobia aţ do stredoveku (Hrubý 1955,
180).
Typ Ia a typ 7 Ruttkayovej skupiny A predstavujú starú formu charakterizovanú
tuľajkou, spätnými háčikmi alebo listovitým hrotom, o ktorej existujú doklady uţ od
včasnoslovanského obdobia (Eisner 1948, 382-383; Fusek 1994, 83) a taktieţ uţ
z neskorej doby laténskej a z obdobia rímskej ríše (Hrubý 1955, 180; Ruttkay 1993,
183). Väčšina týchto nálezov na Slovensku však patrí do 9. aţ polovice 10. st., pričom
typ 7 je známy aj zo staromaďarských hrobov aj v 10. st. a niektoré zo sídlisk a hradísk
aţ z 10. – 12. st. (Ruttkay 1976, 327). V Starom Měste „Na Valách“ datuje tieto hroty
šípov V. Hrubý (1955, 180) na základe celkového charakteru pohrebiska najneskôr do
tretej štvrtiny 9. st.
Do Ruttkayovej (1976) skupiny B, charakterizovanej tŕňom, môţeme zaradiť
hroty zo Skalice (tab. V: 22, 23, 24), Blatnice (4 hroty) a z Malého Čepčína (neznámy
počet) (Budinský-Krička 1959; Eisner 1933; Budaváry 1936).
Typu 1 podľa A. Ruttkaya, reprezentovaným listovým ostrím a tŕňom (1976, 329,
obr. 54), môţeme priradiť s určitými výhradami hrot zo Skalice (Budinský-Krička 1959)
z mohyly 20, hrobu 1 (tab. V: 23), ale kvôli zlej zachovalosti ho nie je moţné
podrobnejšie zatriediť do variánt. K typu 7, resp. 8 by snáď mohli patriť štyri hroty s
romboidným listom (list smerom k tŕňu skosený), ktoré sa uvádzajú v súvislosti
s blatnickým nálezom (Eisner 1933, 251; Ruttkay 1975, 132). Typu 6, ktorý predstavujú
trojkrídlovité hroty, zvyčajne s kruhovým otvorom na jednom krídle (Ruttkay 1976,
331, obr. 54), sa najviac podobajú hroty zo Skalice (tab. V: 22, 24), ktoré sú však bez
otvoru na krídle.
Hroty šípov s listovitým ostrím a tŕňom sa na Morave objavujú v kostrových
hroboch a sídliskách z 9. a 10. st. a V. Hrubý (1955, 181) ich povaţuje za relatívne
34
mladšie ako hroty s tuľajkou a tieto formy z hrobov „Na Valách“ datuje do druhej
polovice 9. st. J. Eisner (1948, 386) sa domnieva, ţe boli prevzaté vo včasnom
stredoveku z maďarskej výzbroje a hroty s tŕňmi povaţuje za nomádske. Podľa A.
Ruttkaya (1976, 329-330) spadajú na Slovensku do horizontu 9. aţ polovice 10. st. Zo
Slovenského územia je badať nárast listovitých hrotov s tŕňom v priebehu
veľkomoravského obdobia, zatiaľ čo prítomnosť hrotov listovitej formy s tuľajkou klesá
a v poveľkomoravskom období uţ nie sú doloţené (Hanuliak 2004, 148). Spomínané
hroty šípov so sptätnymi krídelkami ukončené tuľajkou, ako aj listovité strelky
i lichobeţníkovité tvary ukončené tŕňom patria k najtypickejším tvarom v 9. st.
(Chropovský 1970, 150).
Trojkrídlovité hroty sa objavujú len v slovanskom sídliskovom horizonte
a hroboch v 9. st. a ide o doznievajúcu formu objavujúcu sa častejšie na slovensko-
avarských pohrebiskách 7. – 8. st. (Ruttkay 1976, 330), kedy drvivá väčšina hrotov
šípov z územia Slovenska, v odbobí avarského kaganátu, je trojhranného typu rôznej
veľkosti so špicatým alebo tupým hrotom, často vybaveným otvorom (Kosdi 1998, 22)
a aj preto v nich J. Dostál (1966, 73) právom hľadá súvislosť s tzv. „keszthelskou“ -
avarskou tradíciou. Podľa J. Eisnera (1948, 385) naši predkovia túto formu hrotu
neprebrali od Avarov a teda ani mongolsky (reflexný) luk a zrejme ani nomádsku kopiju
a oštep. Ako najpravdepodobnejšiou dolnou hranicou ich výskytu je obdobie okolo
polovice 7. st. na územi Slovenska (Fusek 1994, 83). Po 9. st. sa neobjavujú uţ ani vo
východnej Európe (Ruttkay 1976, 330).
Posledné tzv. romboidné (kosoštvorcový prierez) hroty s tŕňom sú známe len z Blatnice,
ktoré podľa niektorých bádateľov súvisia s Maďarmi a v moravských
včasnostredovekých nálezoch sú mladšie aţ z konca 9. a z 10. st. (Eisner 1925, 54-55;
Dostál 1966, 73, Hanuliak 2004, 148). Podľa A. Ruttkaya (1984, 178) sa však objavujú
uţ v prej polovici 9. st. a preto nemôţu byť spájané s Maďarmi. S tým by
korešpondovali nálezy z horbu 5 v Bratislave-Devíne-Staré Vinohrady a z horbu 122 vo
Veľkom Grobe, ktoré sú podľa M. Hanuliaka (2004, 148) spoľahlivo datované do
staršieho úseku veľkomoravského obdobia a sporadicky sa objavujú aj v materiálnej
náplni autochtónneho slovanského obyvateľstva.
V hroboch včasnostredovekých mohýl dominujú slovanské formy hrotov šípov
s tuľajkou a spätnými háčikmi a ojedinelé nomádske vplyvy v podobe hrotov s tŕňom sa
prejavili na mohylníku v Skalici a s výhradami aj v Blatnici. Sú dokladom o stykoch
medzi slovanským a nomádskym etnikom v Pomoraví v 9. st. a na začiatku 10. st.
35
(Budinský-Krička 1959, 28). Tieto vzťahy môţu súvisieť aj s geografickou polohou
Skalického mohylníka, ktorý je situovaný zo všetkých tu zmienených najbliţšie
k slovansko-avarskej hranici, pretoţe do severnejších hornatých oblastí nomádske
etniká prichádzali zriedka . Tieţ to môţe mať súvis aj s výhodnou polohou v Pomoraví,
lebo cez túto oblasť prechádzali uţ staré obchodné cesty z juhu na sever.
Ich výskyt súvisi jednoznačne s pouţívanim luku, ktorý sa uţ v 6. st. objavuje aj
v historických prameňoch (Niederle 1953, 157). Minimálny výskyt hrotov šípov
s jazdeckými atribútmi (ostroha, strmeň, časti konského postroja) naznačuje značnú
odlišnosť vo výzbroji veľkomoravskej jazdy v porovnaní so situáciou na pohrebiskách
z obdobia avarského kaganátu. Lukostrelci predstavovali v 9. st. prevaţne súčasť
pechoty, ktorá tvorila tzv. lukostrelecké oddiely (Niederle 1953, 158; Ruttkay 1984,
182).
Hroty šípov, ako jediný doklad o pouţivaní luku, sú však pre chronologický
účel nevyhovujúce (Kosdi 1998, 22) a ani jeden typ nejde označiť za výlučne slovanský,
lebo tieto formy, naviazujúce na staršie vzory, sú v 9. st. beţné uţ v celej Európe
(Hrubý 1955, 181). Kostené platničky, aké poznáme z hrobov z obdobia a územia
avarského kaganátu, ktoré boli súčasťou reflexného kompozitného luku (Kosdi 1998,
12-15; Zábojník 2009, 49-50) alebo iné súčasti luku alebo lukostreleckej výbavy
nepoznáme resp. sa nedochovali, lebo boli organického pôvodu. Počet šípov
v staromaďarských hroboch sa povaţuje za kľúč na určenie spoločenského postavenia
pochovaného (Ruttkay 1971, 46). Axiomatická predstava predstava o vzťahu počtu
šípov k domnelému postaveniu pochovaného jedinca sa však v praxi neosvedčuje
(Ruttkay 1974, 39).
Výrazny je rozdiel aj v ich územnom rozšírení v hroboch slovanských
mohylníkoch. Na východe je jediným zástupcom hrot šípu z Kráľovského Chlmca,
ktorý podľa V. Budinského-Kričku (1958, 161) patrí k starším formám, beţným na
pohrebiskách tak z avarskej, ako aj z veľkomoravskej doby. Výskyt tohoto hrotu
v ţiarovom hrobe môţe prezrádzať jeho starobylosť, ale práve ţiarový rítus sa na
vychodnom Slovensku udrţuje najdlhšie, preto nie je jednoznačné vyvodiť presnejšie
závery, čo sa týka datovania.Taktieţ to nemusel byť jediný zástupca, ale pri ţiarovom
ríte mohli byť ostatné militária natoľko poškodené, ţe sa nedochovali. Túto hypotézu by
však museli potrdiť ďalšie výskumné práce na východoslovenských mohylníkoch.
Uvádzaná analýza samotných hrotov šípov na mohylníkoch z územia Slovenska
nám však neposkytla bliţšie chronologické vyčlenie a nijako zvlášť sa nevymyká
36
zauţívaným datovaniam v rámci ostatných včasnostredovekých nekropol z územia
Veľkej Moravy. Posun v tomto smere by mohol doniesť komplexné nové rozpracovanie
hrotov šípov zo širšieho geografického územia podľa najnovších poznatkov.
37
7. Spoločenské a sociálne postavenie bojovníkov v súvislosti
s hrobovou úpravou, veľkosťou mohylového násypu a pohrebným
inventárom.
Navŕšovanie mohylového násypu spotrebovalo okrem značnej kubatúry zeme
mnoţstvo fyzickej práce a času a v niektorých prípadoch pri zloţitejších hrobových
konštrukciach z dreva aj surovín a preto aj v tejto súvislosti je potrebné klásť si otázku,
či samotná veľkosť mohyly a jej úpravy boli odrazom postavenia zomrelého ešte počas
jeho ţivota. Taktieţ tu mohlo zohrať rolu samotné umiestnenie mohyly v rámci
mohylníka oproti iným mohylám. Uţ L. Niederle uvádza, ţe sa mohyly budovali tým
vyššie, čím viac vynikal zomrelý bohatstvom, slávou alebo sociálnym postavením nad
ostatnými ľuďmi. Najmä v Rusku sa stavali vysoké mohyly na konci doby pohanskej
(1953, 56-57). Východní Slovania síce budovali veľké mohyly, ale ich interpretovanie
a spájanie so strednou Európou je potrebné v menšej miere redukovať. Hoci celé
Slovanstvo spájali určité väzby, podobné tradície a zvyky, ktoré vzišli zo spoločného
kultúrneho podloţia, geografická vzdialenosť, rôzne kultúrne vplyvy (pri západných
Slovanoch keltské, germánske, avarské, byzantské, franské a pod.) a časový odstup sa
pretavili do regionálnych zmien. Z územia západných Slovanov schematicky načrtol
M. Lutovský 15 geografických oblastí s výskytom mohýl, ktoré vykazujú podobné, ale
i svojské prvky (1989, 61-66, obr. 1 a 2). Veľkosti násypu mohýl sa rôznili od malých
mohyliek aţ po veľkorozmerné, čo záviselo či uţ od predpokladaného postavenia
pochovaného alebo v mnoţstve hrobov uloţených pod mohylov. Navŕšovanie
mohylového násypu však mohlo byť to závislé aj od pohrebných zvykoch starých
Slovanov. V starších obdobiach výskytu mohýl, kedy bol typický ţiarový rítus (na
úrovni terénu, v jamkách alebo urnách) aţ po neskoršie obdobie, kedy prevláda
inhumácia (na úrovni terénu cez prechodnú fázu v plytkách jamách aţ do záverečnej
fázy pochovávania na mohylníkoch v hlbokých hrobových jamách) (Lutovský 2005, 73)
a prejavili sa aj v ďalších zmenách (napr. Lutovský 1993, 52-53) . Určitý vplyv mohlo
mať aj kresťanstvo, ktoré podlľa J. Poulíka nebolo činiteľom, ktorý spôsobil zmenu
pohrebného rítu, ale len urýchlilo proces, ktorý započal uţ v druhej polovici 8. storočia
a v oblastiach, ktoré boli v tesnom styku s kostrovým pochovávaním, ešte omnoho skôr
(1948, 71) a viedlo k úbytku milodarov v rámci boja proti tzv. pohanským preţitkom a
tieţ k vylúčeniu militárii z pohrebného rítu (Ruttkay 1978, 57).
38
Pre nás sú dôleţité mohyly, v ktorých hroboch sa našli zbrane a v súvislosti
s hore načrtnutými znalosťami aj ich spoločné väzby pri rekonštrukcii postavenia
jednotlivca alebo skupiny v spoločnosti, ktorá pochovávala svojích mŕtvych pod
mohylami.
Pre lepší obraz vtedajšej spoločnosti sa nám viac hodia mohylníky, ktoré boli
preskúmané z väčšej časti, ale i menšie výskumy nám môţu poskytnúť dobrú pramennú
základňu. Výnimkou v tomto hodnotení sú veľmoţské mohyly z Turca (Blatnica, Malý
Čepčín, Ţabokreky), o ktorých je veľmi pravdepodoné, ţe išlo o elity vtedajšej
spoločnosti. J. Eisner (1935, 372) pripúšťa moţnosť, ţe by mohli patriť Normanom,
ktorí v 9. st., snáď ako kupci, prenikli od severu na územie Slovenska. Skôr tu však
z doterajších analýz zbraní môţeme povedať, ţe išlo o domácich veľmoţov, ku ktorým
sa ich vzácne predmety dostali ako import, vojenská korisť alebo domáci výrobok podľa
zahraničných predlôh.
K najväčším a najlepšie preskúmaným mohylníkom na Slovensku patrí
mohylník v Skalici (Budinský-Krička 1959). Uţ v úvode sme si ho priblíţili. Skalický
mohylník skrýva v sebe najviac potenciálu pri odhaľovaní duchovného, ale
i materiálneho ţivota, pretoţe sú na ňom zachytené takmer všetky vlastnosti, ktoré
sprevádzali pochovávnie pod mohylami; od ţiarového pochovávania cez kostrové, od
bojovníckych, detských, ţenských hrobov a ich rôznorodé úpravy po odchýlky
v rozmeroch mohylového násypu, variabilita pohrebného inventára a pod. Táto
skutočnosť nám dovoľuje v tomto smere viac komparácii a inetrpretácii. Keďţe jadrom
našej práce sú militária a tým pádom aj hroby bojovníkov a aj rozsah práce je
obmedzený, pokúsime na príklade niektorých vybraných situácií predostrieť určitý náčrt
spoločensko-sociálneho rozvrstvenia a jeho vzťah k chronologickému zaradeniu. Pre
tento pokus sme si vybrali predovšetkým mohyly 22, 12, 18, 34, ktoré svojími znakmi
vystupujú z pomerne beţného rámca bojovníckch hrobov.
Mohyla 22 patrila k najväčším, resp. bola najväčšia preskúmana na mohylníku
s podlhovastým tvarom v smere JZ-SV. V jej strede bol v rozmernej hrobovej jame
(3,26 x 198 m) uloţený muţ, ktorý mal po svojom ľavom boku meč. Ten, ako sme si uţ
povedali, predstavoval vo včasnom stredoveku veľké bohatstvo a aj preto sa môţeme
domnievať, ţe táto skutočnosť zrejme súvisí aj s veľkosťou mohyly a odráţa sociálno-
spoločenský status pochovaného. Na druhej strane to môţe súvisieť aj s tým, ţe v tomto
hrobe bola tieţ v hrobovej jame pochovaná aj ţena a vo východnej polovici sa našli aj
zhorené zvyšky kostí na úrovni terénu, ktoré patrili najskôr dospelému jedincovi.
39
V tomto prípade sa ale nedalo presne zistiť, či bol tento hrob slovanský alebo praveký
(Budisnký-Krička 1959, 11) a preto ho opomenie pri ďalšej interpretácii. Otázka, či išlo
o manţelskú dvojicu je však diskutabilná. Okrem toho, ţe dvojica bola v samostatných
hroboch, bola ţenská výbava, síce v rámci mohylníka pomerne bohatá (pozlátené
náušnice, perly, zlomky 2 prsteňov, zlatý tordovaný drôt, praslen, noţík, keramika), ale
na druhej strane skromnejšia ako napr. v niektorých iných čisto ţenských hroboch
(mohyla 8, hrob 1; tu bola pochovaná tieţ zámoţná ţena, ktorá mala pri sebe 3 páry
pozlátených náušníc, gombík, zlomky zo 4 prsteňov, náhrdelník z perál, kosák a iné ),
čo práve nezodpovedá najvyššiemu postaveniu ak berieme do úvahy, ţe vlastníctvo
meča predstavuje elitné posvatenie pre jeho majiteľa, tým pádom aj pre jeho manţelku.
Skutočnosť sa uţ samozrejme nedozvieme a preto musíme objektívne riešiť našu
problematiku na základe toho, čo máme k dispozícii. Ďalší pár bol nájedný v mohyle
18. V tomto prípade však uţ môţeme uvaţovať o blízkom príbuzenskom vzťahu
(manţelia). Obaja boli uloţení v jednej rozmernej hrobovej jame (2,5 x 2,5 m)
s vydošteným dnom a pokrytými zvyškami zuhoľnatených trámov, ktoré sa spájali vo
veľký štvrocový rám prehradený troma súbeţnými priečkami a kostry sa navzájom
dotýkali (Budinský-Krička 1959, obr. 15, 16). Mohyla 34 sa vyznačovala tým, ţe
obsahovala 3 rozmerné hroby, pričom v dvoch pochovali 2 bojovníkov – jazdcov
s bohatou výbavou (hrob 1 – tu aj zvyšky po drevenom obloţení a hrob 3). Posledný
hrob bol bez nálezov. Okrem mohyly 2 v Bánovej (dvaja bojovníci – pešiaci) uţ ţiadny
takýto podobný prípad s dvoma alebo viacerými bojovníkmi pod jednym násypom
nepoznáme Mohyla 12 sa veľkosťou hrobového násypu veľmi nelíšila od ostatných
bojovníckych hrobov. Obsahovala tieţ stopy po drevenej konštruckii v podobe
obloţenia strán hrobu. Špecifickosť a jedinečnosť tejto mohyly spočíva v tom, ţe ide
o rozmerný detský hrob chlapca, vybavený muţskými bojovníckymi a jazdeckými
atribútmi (sekera, strmene), aký z ostatných mohylníkov ani mohýl nie je známy.
V stručnosti sme si charakterizovali formálnu stránku predkladaných mohýl.
Teraz môţeme „nazrieť hlbšie pod povrch“ a priblíţiť si tak osoby, ktoré tu spočinuli
a na základe ich posmrtnej výbavy, resp. osobného majetku.
Meč ako symbol vyššieho spoločenského postavenia pre jeho majiteľa sme si
rozobrali pri analýze mečov v samostatnej kapitole. Spolu s ním však boli v hrobe aj
zlomky dvoch pozlátených plieškov zdobených granuláciou v malých pyramídkach
alebo trojuhoníčkoch), čo je charakteristické najviac pre gombíky a tohto hodnotenia sa
budeme ďalej pridrţiavať (Budinský-Krička 1959, 89, tab. XXXI: 4a, 4b). Detský hrob
40
chlapca v mohyle 12 obsahoval dokonca aţ 4 pozlátené gombíky, ktoré boli zdobené
geometrickou výzdobou (Budinský-Krička 1959,71, tab. XX: 3-6). Gombíkom a s tým aj
súvisicemu odevu a jeho výzame vo včasnostredovekej spoločnosti sa najnovšie
venovala H. Chorvátová (2009). Bádateľka okrem iného spochybnila aj ich funkciu ako
spínadla (2009, 12). Veľkomoravskými gombíkmi sa súhrnejšie zaoberala aj E.
Pavlovičová (1996). Na základe seriácie gombíkov z hrobov z Moravy, Slovenska
a Čiech, kde brala do úvahy najmä ich výzdobu, ale i spôsob vyhotovenia a veľkosť, sa
pokúsila o chronologické zatriedenie jednotlivých typov gombíkov. Proti tomuto
zhodnoteniu však vzniesol námietky Š. Ungerman (2005-2006, 708-709), podľa ktorého
jej porovnávanie seriačných výsledkov s reálnymi stavom bádania, s datovaním
jednotlivých celkov podľa autorov výzkumov podkopáva hodnovernosť celej štúdie
a dodáva, ţe vytvorenie novej chronológie sa nemôţe odvolávať na tradičné datovanie.
Napriek tomu sa v prípade datovania pridrţíme jej zistení, predovšetkým na základe
stratigrafie a výskytu týchto gombíkov s chronologicky citlivejšími predmetmi na
moravských lokalitách (Pavlovičová 1996 106). V. Hrubý (1955, 212) datoval výskyt
gombíkov s jemnou (makovou) granuláciou v podobe trojuholníčkov, ktorého zlomky
sa našli v mohyle 22 v muţskom hrobe, aţ do doby po roku 900. E. Pavlovičová (1996,
106) však posunula ich datovanie pred polovicu 9. st., teda do staršieho
veľkomoravského horizontu. Taktieţ podľa zistení M. Hanuliaka (2004, 179, obr. 197)
sa gombíky s granuláciou vyskytujú uţ v staršom úseku veľkomoravského obdobia
(prvá a druhá tretina 9. st.), len nepatrný nárast zazanamenávajú v mladšom úseku (860
– 915 ) a ich výskyt sa redukuje v poveľkomoravskom období (915 – 950). Zo ţenského
hrobu z mohyly 22 by mohol so starším horizontom súvisieť „mozaikový korál“
(Budinský-Krička 1959, tab. XXXI: 3, porov. Ungerman 2005-2006, obr. 5: 1), ako
tento typ nazval Š. Ungerman (2005-2006, 722, 726), a ktorý sa podľa neho na Morave
ukladal do hrobu v priebehu staršieho veľkomoravského horizontu a jeho prísun skončil
v 8. st., ale ojedinele sa dostával do hrobu aj neskôr. Príčinou ich neskoršieho uloţenia
do zeme mohla byť aj ich estetickosť, ale aj fakt, ţe očká na koráloch mali apotropaickú
funkcou (Ungerman 2005-2006, 725). V neposlednom rade tu môţme zaradiť aj meč, aj
keď od jeho pouţívania a uloţenia do zeme mohol pretrvať istý časový odstup. Tento
typ meča podľa naších zistení pretrvával v rámci celého 9. st. a teda je pravdepodobné,
ţe chronologicky synchronizuje z horeuvedenými predmetmi, teda so starším
horizontom veľkomoravskej ríše. Zaujímavá je myšlienka Z. Klanicu (1970, 424), ţe
výskyt gombíkov v hroboch bojovníkov s mečmi nie je obvyklý, čo by svedčalo
41
o skutočnosti, ţe pochovaní s mečom nepatrili k skutočnej spoločenskej špičke a boli
síce dôleţitou, nie však najvyššou vrstvou. Vyššie spomínané gobmbíky s geometrickou
výzdobou z detského hrobu z mohyly 12 kladie E. Pavlovičová (1996, 107) do staršieho
úseku 9. st. K tomuto datovaniu sa prikláňa aj fakt, ţe v mohyle 12 sa našiel pár
strmeňov , ktoré sú blízke strmeňom avarského typu (Budinský-Krička 1959, 2; tab. XX:
13). Podľa A. Ruttkaya (1976, 353-354, obr. 74) patria do typu I, varianta 3.
Zmieňovaný bádateľ konštatuje, ţe podobné tvary s rovným, alebo mierne oblúkovým
stupadlom sa objavujú uţ v Karpatskej kotline v 7. – 8. st. (Ruttkay 1976, 353) na
druhej strane podľa Z. Měchuřovej (1983, 66, 71) stremne s hore vyklenutým
stupadlom, aké mal aj chlapec však súvisia so vznikom ťaţkého jazdectva na západe,
pričom ich datovanie nejde presnejšie vymedziť ako od pol. 9. st. do pol. 10. st. H.
Chorvátová (2009, 16) uvaţuje v rámci spoločného výskytu ostrôh a gombíkov
v detských hroboch o prejave zmien v štruktúre spoločnosti, kde začína zohrávať
dôleţitú úlohu dedičný status jedincov Túto úvahu by sme mohli v našom prípade
aplikovať aj na dvojicu strmeň - gombík.
V mohyle 18 sa pri ţenskom hrobe gombíky nevyskytovali, ale boli tu zastúpené
náušnice a náhrdelníky z perál. Náušnice boli pozlátené a mali jednostraný granulovaný
(hrozienkovitý) závesok. Ich najväčší výskyt spadá podľa M. Hanuliaka (2004, 164,
obr. 183) mladšieho úseku veľkomoravského obdobia. Naproti tomu k staršiemu
horizontu, teda do prvej pol. 9. st. boli datované niektorými bádateľmi (Štefanovičová
2004, 391, cit. podľa Galuška 1996). T. Štefanovičová (2004, 391, 394) nevylučuje
kontinutitu výroby týchto náušníc z horizontu neskorých avarsko-slovenských
pohrebísk. Podľa J. Dostála (1991, 82-84) patria predovšetkým pozlátené veligradské
ozdoby k luxusným výrobkom vyššej spoločenskej vrstvy, v ktorých vidí byzantsko-
orientálne vplyvy. Podľa neho sa prevaţne sa vyskytujú len v politických centrách na
Morave v 9 st. a v Čechách a na Slovensku pripúšta aj neskorší vývoj. Konštatuje však,
ţe ozdoby veľkomoravského ľudu majú v rámci 8. – 10. st. majú nejasné chronologické
ohraničenie a teritoriálne rozšírenie.
Šperky, ozdoby a teda aj gombíky boli najtypickejšie najmä pre ţenské a detské
hroby (Chorvátová 2009, 14-15; Hanuliak 2004, 179). M. Hanuliak taktieţ nepokladá
za náhodu, ţe výskyt všetkých typov gombíkov z veľkomoravských hrobov na
Slovensku pochádzajú vo zvýšenej miere z nekropol vtedajších administratívno-
hospodárskych centier a ich sídliskových aglomerácii, prípadne z pohrebísk
zlúčiteľných s osadami vojensko-stráţneho typu (Hanuliak 2004, 179). ), pričom
42
gombíky neboli beţnou súčasťou podpriemerného či priemerného odievania (Hanuliak
2006, 271). Z uvedeného sa môţme stotoţniť s názorom, ţe gombíky prináleţali
vedúcej, vrstve – elite (Chorvátová 2009, 14; Pavlovičová 1996, 109; Dostál 1991, 82;
Klanica 1970, 424 a iní).
Významne postavenie mali nepochybne aj dvaja jazdci z mohyly 34. Do hrobu
boli s nimi uloţené aj ostrohy, ktoré podľa D. Bialekovej spadajú pod typ V, variant B
(Bialeková 1977, 136). Tie sa objavujú uţ v prvej štvrtine 9. st., ale ich najväčší výskyt
sa koncetruje v klasickom období Veľkomoravskej ríše (Bialeková 1977, 138).
V jednom prípade boli v hrobe spolu so širočinou, ktorá je na mohylníkoch málo
zastúpená a podľa predchádzajúceho rozboru patrí najmä do 7. – 8. st. s pretrvávaním
do 9. st., čo by mohlo naznačovať starší horizont pochovania na mohylníku, na druhej
strane vo vedľajšom hrobe boli rovnaké ostrohy s bradaticou, ktorej výskyt osciluje
najviac v 9. st., ale podľa ostrôh, ako chronologicky citlivejšieho materiálu a širočiny
ako staršieho prejavu výzbroja bojovníkov sa oba hroby hlásia skôr k prvej polovici 9.
st. Ostrohy typu III podľa D. Bialekovej sa našli v hrobe pod mohylou 23. V tomto
prípade sa nevyskytli so zbraňami, pričom ich datovanie na prelom 8. a 9. st. aţ do prvej
pol. 9. st. (Bialeková 1977, 131) utvrdzuje o starobylosti Skalického mohylníka. Podľa
M. Hanuliaka (2005, 273) ostrohy vo veľkomoravskom priestore na seba prevzali úlohu
najvýstiţnejšieho indikátora vyššieho sociálneho statusu.
Z nášho pokusu o datovanie vyplýva, ţe pretraktované mohyly (12, 18, 22,27
34) by mohli patriť do staršieho horizontu. To by súhlasilo aj s mohylami napr. 37, 3, 13
v ktorých sa našli ozdoby (napr. bubienkovité náušnie, korále), ktoré podľa Š.
Ungermana (2005-2006, tab. 1) spadajú do staršieho veľkomoravského horizintu. Ako
definitívny výsledok to však nemôţeme brať do úvahy, pretoţe sme len stručne načrtli
moţné datovanie Skalického mohylníka na základe niekoľkých príkladov. Za daných
okolností sa môţeme stotoţniť s názorom V Budinského-Kričku (1959, 36), ţe
pochovávanie tu prebiehalo od ca roku 800 po rok ca 900, ale bude zrejme potrebné
korigovať jeho názor, ţe väčšina mohýl patrila do druhej polovice 9. st.a a prikloniť sa
k staršiemu datovaniu.
Sociálno-spoločenský status pochovaných nám pribliţuje nie len materiálna
výbava, ale i hrobová úprava. Ako sme uviedli, zmienené bojovnícke hroby mali
pomerne veľké rozmery a obsahovali stopy po drevenej konštrukcii a aţ na hrob 3
v mohyle 34 a hrob 1 v mohyle 22, kde leţal bojovník na podstieľke z machu.
Existencia takejto konštrukcie patrí k prejavom zvýšnej úcty a k indikátorom vyššieho
43
sociálneho statusu (Hanuliak 2005, 273). Samotná veľkost násypu v spojení so
spoločenskou elitou sa prejavila najviac na mohyle 22, čo môţeme tieţ povaţovať za
známku vyššieho postavenia a úcty k pochovanému.
Špeciálny prípad predstavuje mohyla 12 s detským hrobom. Tie predstavujú
širokospektrálny tematický okuh, ktorý nemoţno precíznejšie vyriešiť iba
prostredníctvom tradičných metód archeologického bádania (Hanuliak 2006, 259). Na
plochých pohrebiskách detské hroby postupne začínajú medzi hrobami s bohatou
výbavovu získavať rozhodujúce zastúpenie, pretoţe výsadné postavenie dospelých
jedincov sa symbolizuje skôro inými formami – umiestnením hrobu, jeho veľkosťou,
vydrevnením či vymurovaním hrobovej jamy (Profantová 2005, 76). Vzťahovať tento
jav aj na jediný detský hrob v mohyle 12 v rámci celého mohylníka však nemá relevanté
odvôvodnenie. Mohyly ako pohanský zvyk, ktorý sa snaţilo kresťanstvo vykoreniť,
neboli zistené v spojení s plochými hrobmi (Dostál 1966, 19). Kaţdopádne však aj
pochovaný chlapec, resp. jeho rodičia patrili k špičke spoločnosti a jeho bohatá výbava
a konštrukčné riešenie mohyly dokladá, ţe aj militrária, v tomto prípade sekery, k nej
prislúchali.
Určitú úlohu v spoločnosti mohlo hrať aj umiestnenie mohyly na mohylníku.
Väčšina bohatých/bojovníckych hrobov sa viazala k juhozápadej časti mohylníka.
Zrejme tu mohlo ísť o v rámci neho o nejaké exkluzívne miesto Či malo usporiadanie
bojovníckych mohýl nejaký vedomý úmysel pri vyberaní miesta podľa postavenia je
nateraz ťaţko doloţiteľné
Šperky a ozdoby sa našli aj v ďalších hroboch mohýl, ktoré sme nespomenuli. Či
uţ samostane navŕšených, alebo v mohylách s viacerými hrobmi a neobmedzovali sa len
na mohyly s väčším násypom či na samostatné hroby s navŕšením. V našom prípade
sme však vybrali len tie z tých hrobov, ktoré nám podľa autora môţu viac povedať
o charaktere mohylníka, resp. o tej vrstve bojovníckej spoločnosti, ktorú
charakterizovali zbrane. Tu sme sa neopreli o všetky bojovnícke hroby, pretoţe ich
vzájomne skúmanie, porovnávanie a analyzovanie ich invenára by presahovalo rámec
tejto práce a odklonilo by sa od jej jadra – militárii. Komplexné zhodnotenie všetkých
nálezov v rámci mohylníkov podľa súčasných vedomostí by určite pomohlo uľahčiť
budúce bádanie pri rekonštrukcii obrazu včasnostredovekej spoločnosti. Skalický
mohylník sme vybrali ako modelový príklad, ale uplatnenie výsledkov z jeho
čiastočného rozboru na ostatné mohylníky je potrebné brať do určitej miery s rezervou.
44
Oproti Skalici sa na mohylníku v Krasňanoch (Budaváry 1933, 1938-39), ktorý
je najstarší birituálny mohylník s hrobami z druhej polovice 8. st. a o niečo mladši ako
mohylník v Skalici (Poulík 1948, 71), sa aţ na jeden prípad (mohyla 23 – 2 hroby)
vyskytovali bojovnícke hroby samostatne pod mohylou. Všetky boli na úrovni terénu.
Najväčšia mohyla 31 patrila bojovníkovi – jazdcovi, ktorého do hrobu sprevádzala
kopija. Zvyšných 9 mohýl s hrobmi bojovníkov nijako významne neprevyšovali priemer
násypov ostatných mohýl. V tomto prípade je nutné dodať, ţe práve jazdecký hrob,
situovaný v blízkosti stredu mohylníka a najbohatšie vybavený, bol zároveň aj jediný
s atribútmi jazdca - ostrohy. Podľa ich ochdochovaných zvyškov sa najviac podobajú
Bialekovej typu V, variantu B a teda patria najmä do klasického obdobia
veľkomoravskej ríše (Bialeková 1977, 138), ale ich starší výskyt korenšpoduje s faktom,
ţe bojovník bol pochovaný na úrovni pôdy, čo je znakom staršej fázy pochovávania na
mohylníkoch (Lutovský 2005, 73). Ostatné hroby bojovníkov patrili pešiakom. Na
základe týchto zistení môţeme predpokladať, ţe v tomto prípade išlo o vedúcu osobnosť
nejakej bojovej druţiny a moţno aj zvyšného obyvateľstva.
Ohraničené interpretačné moţnosti máme pri mohylníkoch, kde bolo
preskúmaných len niekoľko málo mohýl, pri ktorých nemôţeme vychádzať z celého
komplexu, preto sa závery môţu diferencovať od záverov z veľkých mohylníkov, resp.
sa tu musíme uspokojiť s konfrontáciou s lepšie preskýmnými mohylníkmi. Mohylník
vo Veľkých Hostiach patrí svojím počtom k menším mohylníkom (Porubský 1954,
1955). Najväčšia mohyla nad hrobom bojovníka mala v priemre 9 m (mohyla 6), ale
v tomto prípade v nej boli dva hroby. Ostatné boli menšie (najmenšia 4,5 m) a kostry
boli väčšinou strávené zemou. Pri týchto malých rozmeroch však zarezonuje fakt, ţe
v dvoch prípadoch išlo o jazdcov s bohatou výbavou a ich mohylové násypy sa
výraznejšie neodlišovali od hrobov pešiakov, ba v prípade mohyly 16 (priemer 5,8 m)
boli dokonca menšie ako hroby pešiakov či iných hrobov a v mohyle 6 bol jazdecký
hrob spolu s ďalším hrobom. Taktieţ sa, podobne ako hroby pešiakov, nevymykali ani z
priemeru osatných mohýl, ktoré dosahovali priemer základne od 4,5 po 9 m. Či v tom
zohrali rolu geologické, pedologické alebo antropomorfné činitele je moţné sa len
domnievať. V prípade ostrôh chýba ilustrčné spracovanie a podľa stručného opisu nie je
moţná ich bliţšia identifikácia. Bojovnícke hroby tu vykazujú však ďalšiu zaujímavosť
a to, ţe v troch z nich (mohyla 5, 6, 16) sa našli aj ţelezné kosáky, ktoré sú v hroboch
bojovníkov zriedkavé. Na slovenských mohylníkoch sú zastúpené počtom 4 exemplárov
(Veľké Hoste – 3, Bánová – 1). Ich výskyt s militáriami nie je jednoznačne
45
charakterizovaný. Kosák, či uţ ako symbol poľnohospodárstva (Poulík 1949, 40) alebo
ako vlastnícky pomer zomrelého bojovníka k pôde, na ktorej nemusel pracovať
(Beranová 1957, 114) mal hlavne súvis s agrárnym obyvateľstvom vtedajšieho obdobia.
Ťaţko si ho však predstaviť na bezprostredné pouţitie vo funkcii zbrane, skôr mohol
mať špecializovanú pomocnú funkciu (Ruttkay 1976, 369-370). Jeho ukaldanie do
hrobu však môţe vykazovať spätosť so sociálnym postavením pochovaného, ako to
vyplýva z veľkomoravských pohrebísk, kde aţ pri 72 % hrobov vybavených kosákmi,
boli doloţené nadštandartné hodnotové ukazovatele elementov pohrebného rítu
a invetára (Hanuliak 2004, 138). Na základe týchto poznatkov môţeme zhrnúť, ţe od
ostatných horbov sa bojovnícke hroby líšili najmä bohatšou hrobovou výbavou, ale ani
jeden hrob bojovníka nevykazuje nadradené postavenie oproti ostatným bojovníckym
hrobom svojou hrobovou úpravou či kubatúrou nahrnutej zeme. Môţe to byť aj
dôsledok preskúmania malého počtu mohýl. Pri tomto mohylníku ţiaľ chýba aspoň
nejaký celkový plán mohylníka so zakreslenými mohylami, ktorý by mohol pomôcť
bliţšiemu interpretovaniu polohy mohýl na mohylníku a ich vzájomných vzťahov.
K najmenšiemu počtu preskúmaných mohýl, kde boli aj objavené zbrane
patrí Bánovský mohylník (Petrovský-Šichman 1970). Tam sa z 33 mohýl preskúmali iba
2. V mohyle 2 boli nájdené 2 hrobové jamy bojovníkov – pešiakov. Z tohoto nízkeho
počtu nie je moţné robiť ďalekosiahle závery. Ako píše A. Petrovský-Šichman (1970,
202), táto mohyla sa nachádzala na „čestnom mieste na temene návršia na mohylníku
a patrila k najväčším“, čo môţe odráţať ich vyššie sociálno-spoločenské postavenie.
Oba hroby boli tieţ bohaté a dochovali sa pri nich zvyšky drevenej konštrukcie, najmä
v hrobovej jame 2. Ich vzájomne postavenie oproti ostatným hrobom nie je moţné
posúdiť, ale zrejme aj tu ide o spoločensky vyššiu vrstvu, prinajmenšom vrstvu
bojovníkov.
Jedna mohyla zo Severpeca, kde sa našiel podľa A. Petrovského-Šichmana oštep
(1970, 206) nám neposkytuje takmer ţiadnu moţnosť zaradiť tetno hrob do nejakej
bliţšej spoločensko-sociálnej skupiny, okrem toho, ţe ide o hrob bojovníka.
Podobná situácia je aj z Kráľovského Chlmca (Budinský-Krička 1958), kde sa
v ţiarovom hrobe našiel jeden hrot šípu s prackou. Podľa T. Štefanovičovej (2005, 262)
však ţiarové hroby pri riešení sociálneho rozdelenia neprichádzajú do úvahy.
V závere tejto kapitoly môţeme zhrnúť, ţe hľadať priamy vzťah medzi
veľkosťou mohlového násypu, úpravy hrobu a pohreného invetára je moţné, ale len
v obmedzenej miere. Bojovnícka vrstva, reprezentovaná zbraňami bola pochovávaná vo
46
vyhĺbených hroboch, ale i na úrovni terénu a ich úprava, resp. veľkosť násypu ako aj
počet pochovaných pod jednou mohylou sa v globále od nebojovníckych hrobov
výrazne nelíšili. Ich vyššie spoločenské postavenie skôr charakterizuje materiálna
výbava. Výnimku tu snáď tvoria len mohyly 22 a 12 v Skalici a mohyla 31
v Krasňanoch, kde vyššie uvádzané elementy zodpovedajú aj ich bohatej výbave
a jedinečnosti v rámci mohylníkov, pričom tu môţeme hovoriť o vedúcich osobnostiach
svojej doby, v prípade detského hrobu z mohyly 12 o jeho rodičoch.
Pri riešení spoločensko-sociálneho postavenia pochovaných v hroboch
včanostredovekých mohýl tvorí základ najmä hrobová výbava, ktorá nám poskytuje
jeden z najlepších obrazov o pochovanom v jeho ţivote. Zbrane v hroboch samy o sebe
predstavujú určitú materiálnu bázu, s ktorou bol pochovaný počas ţivota v kontatke,
a ktorá mohla byť aj jeho osobným majetkom a predstavujú špeciálnu triedu
bojovníkov. Pre spracovanie všetkých sprievodných nálezov však v našom prípade
neostáva miesto, ale problematika sprievodných predmetov v hroboch
včasnostredovekých mohýl však zasluhuje väčšiu pozornosť pri riešení sociálno-
spoločenského postavenia a jej bliţšie skúmanie moţe priniesť viac svetla v ďalšom
archeologickom bádaní.
.
47
8. Záver
Celkové vyhodnotenie militárií je neľahká úloha a ani účelom tejto práce nie je
podať absolútne závery. Tak ako sa vyvíjala vtedajšia spoločnosť a menili sa aj jej
potreby a myslenie, ktoré boli neodeliteľnou súčasťou interakcie, okremi iného, aj so
zbraňami, vývíja sa aj teraz. Určitý nepretrţitý klimax je badať práve v tom je, ţe
s novými poznatkami prichádzali a stále prichádzajú ďalšie nové poznatky.
Včasnotredoveká spoločnosť, ktorá pochovávala svojich s blíţnych pod
mohylami sa výrazne neodlišovala od tých, čo pochovávali na plochých pohrebiskách.
Aspoň tak sa to dá pozorovať na základe hrobovej výbavy a teda predmetov, ktoré istú
dobu cirkulovali v ţivej kultúre a odráţali v sebe jej vkus a šikovnosť. Rozdiel je
v samotných mohylových násypoch. Prečo práve navŕšovanie rôzne veľkých násypov
hralo pre nich zrejme určitú tradičnú, duchovnú úlohu, je mimoriadne náročná otázka,
ktorej odpoveď nám stále uniká. Ale aspoň podľa artefaktov, ktoré nám po sebe
zanechali a pamätníkoch v podobe mohýl, pokúsme sa opísať v stručnosti, na základe
doterajších analýz niečo o ich ţivote, v našom prípade o ţivote tých, ktorých
charakterizovala zbraň – bojovníkov.
Na všetkých mohylníkoch sa prišlo spolu na 66 exemplárov zbraní (obr. 2),
lepšie i horšie dochovaným. Zástupcom sečných zbraní bol meč. Ten sa našiel v troch
prípadoch. Najznámejší pochádza z Blatického nálezu a neraz bol uţ predmetom
rôznych diskusií, najmä kvôli tomu, ţe v rámci kontinetálnej Erópy ide o unikátny
nález. Uţ J. Petersen (1919), pri spracovávaní včasnostredovekých „vikinských“ mečov
ho pridaril k svoju typu D a toto členenie sa pouţíva aj v súčasnosti. Taktieţ jeho
nejasné nálezové okolnosti a sprievodné predmety sa stali stredobom mnoţstva
publikácii. Jeho datovanie spadá viacmenej do pol. 9. st., ale jeho staršie alebo mladšie
datovanie nie je zatiaľ moţné ani potvrdiť a ani vyvrátiť. Viac svetla do tejto
problematiky nám môţu priniesť najmä sprievdné predmety, ktoré sa našli s mečom,
a ktoré sú vhodnejšie na presenjšie datovanie aj na základe bliţších analógii, keďţe
najbliţšia analógia k blatnickému meču pochádza aţ z Nórska z Vaag. Ďalší meč sa
48
našiel v Ţabokrekoch. Na ňom bola zistená technika tzv. damaskovania, ktoré
predstavovalo najkomplikovanejšiu výrobu mečov, čo sa síce odrazilo aj vo vysokej
kvalite ale i cene, no pre jej nákladovosť sa od nej v priebehu 10. st. upustilo. Podľa
Petersenovej stupnice je označovaný ak typ H a rovnako aj meč zo Skalice. Tento bol
špecifický najmä v tom, ţe bol objavený pod značne rozmernou mohylou, ale oproti
nálezom, ktoré sprevádzali meče z Blatnice a Ţabokriek, bol oveľa chudobnejší. Je
moţné, ţe práve chudobnejšiu hrobovú výbavu kompenzoval práve nadštandartný
hrobový násyp, pretoţe meče neboli dosiahnuteľné pre beţných „smrteľníkov“.
Oveľa početnejšou skupinou sú sekery v mnoţstve 26 exemplárov. V počte
jeden sa našla úzka sekera a fokoš, tromi exemplármi sú reprezentované tzv. širočiny
a najväčšiu časť predstavovali tzv. bradatice. Ich samostaný výskyt, ale najmä v
kombinácii s kopijami, hrotmi šípov, ale i ostrohami, či vzácnymi šperkami potvrdzuje
(obr. 3), ţe to neboli len obyčajné pracovné nástroje, ale predstavovali určitý
spoločenský status – bojovníka. Najmä jej výskyt v detskom hrobe v mohyle 12 spolu
so strmeňmi, pozlátenými gombíkmi, a ďašlou bohatou výbavou chlapca signalizuje, ţe
sekera nebola „neznáma“ ani pre najvyššie spoločenské vrstvy.
V počte 6 exemplárov sa dochovali ţelezné hroty kopijí a 2 exempláre zastúpené
oštepmi. Ich hlavná difereniciácia tkvie v spôsobe boja. Kým kopijou sa bodalo,
oštepom sa hádzalo. Rozdiel medzi nimi je však v mnohých archeologických situáciach
ťaţko podchytiteľných, ale všeobence sa väčšie a ťaţšie hroty povaţjú za súčasť kopije
a menšie a ľahšie za hroty oštepov. Aj keď kopija patrila k základným zbraniam vo
včasnom stredoveku, jej skromný výskyt to nepotvrdzuje. Príčiny mohli byť či uţ
technické (dlhšia ako hrobová jama) alebo duchovné, a v neposlednom rade aj
hodnotové. Keďţe ţelezné výrobky v tom čase sa cenili a pri kvalitných veciach sa
mohli dediť z generácie na generáciu. Paradoxne aj práve hodnota ţeleza tu zohrávala
určitú rolu, keď sa pouţité alebo zlomené zbrane, náradie a pod. opäť prevatili a prekuli
na nové výrobky. Takéto zistenia, najmä v prvom prípade, kedy sa vzácne predmety
dedili, komplikuje chronologické zaradenie tých ktorých predmetov a s nimi aj celej
nekropoly alebo sídliská. Typické je to práve pre meč, ktorý pre svoju vysokú cenu
nebol zjavne vyrábaný, aby „šiel hneď do hrobu“, ale vystriedal zrejme viacerých
majiteľov, kým sa dostal do zeme.
Najviac bolo zastúpených hrotov šípov, v počte 32 exemplárov. Vo väčšine sa
zle dochovali. Vyskytovali sa najmä v dvoch základných typoch a to hroty so spätnými
háčikmi a tuľajkou a listovité hroty, príp. trojkrídle alebo romboidné s tŕňom. Druhá
49
skupina sa najmä kvôli tŕňom, typickým pre nomádske etniká, povaţuje za východný
vplyv. Napríklad v mohyle 23 v Skalici sa však našli v jednom hrobe spoločne hrot s
tuľajkou a spätnými háčikmi spolu s trojkrídlým hrotom s tŕňom v jednom hrobe, čo
svedčí o ich spoločnom pouţívaní v rovnakom časovom úseku, a taktieţ aj o kontatkoch
medzi slovanmi a nomádskymi etnikami (Avari). Aj keď ich počet prevyšuje počet
sekier, objavili sa oproti nim v menej hroboch (12). Kým všetky sekery boli v hroboch
len po jednom exemplári, hroty šípov sa objavovali vo viacerých počtoch v menej
hroboch (obr. 1), napríklad mohyla 11 (6 hrotov) a mohyla 29 (5 hrotov) v Krasňanoch.
Väčšinou však boli vo dvojiciach. Oba druhy zbraní však môţeme povaţovať za typické
pre spoločenstvo ľudí, ktoré pochovávalo na mohlyníkoch.
Všetky spomínane druhy zbraní sa našli či uţ v hroboch jazdcov alebo pešiakov (obr.
1), čo svedčí o ich univerzálnosti.
Hroby bojovníkov mali rôzne veľké zemné násypy, podobne ako zvyšná časť
obyvateľstva. Boli pochovaní pod samostatnými náspmi alebo v skupine viacerých
hrobov, v niektorých prípadoch sa zachovali zvyšky drevenej konštrukcie. Výrazné boli
však ich rozmery hrobov, ktoré dosahovali značné miery. Len ako príklad uvediem
hroby zo Skalice; hrob mohyly 12 (4x2m), mohyla 30 (3,14x1,86m), mohyla 34
s dvoma hrobmi (hrob 1 – 3,2x1,4 a hrob 3 – 2,83x1,15). Všetky boli jazdecké, ale ani
hroby pešiakov neboli o nič menšie (hrob z mohyly 20 (2,44x1,2), z Veľkých Hostí
hrob z mohyly 5 (3,5x1,70),hroby z Bánovej z mohyly 2 (1,5x3,1m; 2x4m) atď.
Výnimku v tomto tvorí mohylník v Krasňanoch, kde boli všetci bojovníci pochovaní na
úrovni terénu. Je zjavné, ţe uţ len vykopať a zahádzať samotné hrobové jamy muselo
znamenať veľa námahy a ak pridáme aj hrobové násypy a v niektorých prípadoch aj
drevené konštrukcie (napr. Skalica – mohyla 12, 18), svedčí to zvýšenej úcte
k zosnulému. Ako sme uţ spomínali nemusí sa to však týkať len bojovníka. Za
najsignifikantnejšie prejavy vyššieho spoločenského postavenia s súvislosti s hrobovou
úpravou a veľkosťou násypu by sme mohli povaţovať mohylu 22 (hrob - 3,26x1,98
a mohylový násyp 27, 6x9,4/11m) a detský hrob v mohyle 12 a tieţ aj mohylu 18,
všetky zo Skalického mohylníka. V Krasňanoch z pomedzi ostatných mohýl vyniká
mohyla 31.
Pri pokuse o datovanie jednotlivých mohýl/mohylníkoch pomocou zbraní, sme
narazili na problém ich časovo dlhšieho pouţívania v rámci 9. st., čo neumoţňuje
presnejšie časové zaradenie na základe zbraní. Preto sme sa opreli o ozdoby, resp.
šperky, ktoré sú chronologicky citlivejšie. Aj keď sme v tomto smere odbočili od
50
hlavnej témy, chceli sme poukázať na potrebu prehodnotenia nálezov z mohylníkov,
ktoré boli prekopané ešte v 50-tyh, 60-tych rokov. Ako modelový príklad sme vybrali
Skalický mohylník. Na základe vybraných mohýl a ich hrobového invetára sme
prostredníctvom novších poznatkov dospeli k záveru, ţe ich datovanie je moţné
posunúť do staršieho obdobia veľkomoravskej ríše, resp. pred pol. 9. st. a teda nie do
druhej pol. 9. st. ako ich datoval ešte V. Budinský-Krička (1959, 36). Pre potvrdenie
tejto hypotézy by bolo však potrebné preskúmať celý mohylník a konfrontovať nálezy
s najnovšími poznatkami, čo by mohlo prispieť aj zlepšeniu časového výskytu
jednotlivých zbraní a rovnako by sme mohli postupovať aj na ostaných mohylníkoch.
51
9. Literatúra:
Benda 1963 – K. Benda: Karolínska zloţka blatnického nálezu. Slovenská Archeológia
11, 1963, 199-216.
Beranová 1957 – M. Beranová: Slovanské ţňové nástroje v 6. – 12. století. Památky
Archeologické 48, 99-117.
Bialeková 1977 – D. Bialeková: Sporen von slawischen Fundplätzen in Pobedim
(Typologie und Datierung). Slovenská Archeológia 25-1, 1977, 104-158.
Bialeková 1981 – D. Bialeková: Dávne slovanské kováčstvo. 1981.
Budaváry 1933 – V. Budaváry: Staroslovanské mohyly v Krasňanoch (okres Ţilina).
Časopis MSS 25, 1933, 50-53.
Budaváry 1936 – V. Budaváry: Zpráva o výskume „Homôlky“ v Malom Čepčíne (okr.
Turčiansky sv. Martin) r. 1936. SbMSS 30, zošit 1-4, 1936, 94-99.
Budaváry 1938-39 – V. Budaváry: Staroslovanské mohyly v Krasňanoch pri Varíne
(okr. Ţilina). SbMSS 32-33, zošit 1-8, 1938-39, 85-103.
Budinský-Krička 1950 – V. Budinský-Krička: Staroslovanský mohylník v Kráľovskom
Chlmci na východnom Slovensku. Archeologické Rozhledy 2, 1950, 70-74.
Budinský-Krička 1958 – V. Budinský-Krička: Slovanské mohyly na východnom
Slovensku. Slovenská Archeológia 6, 138-205.
Budinský-Krička 1959 – V. Budinská Krička: Slovanské mohyly v Skalici. Slawische
Hügelgräber in Skalica. Bratislava 1959.
Dohnal 1980 – V. Dohnal: Slovanské ţiarové mohyly na východní Moravě. In: Slované
6. – 10. století. Brno 1980, 63-76.
Dostál 1966 – B. Dostál: Slovanská pohřebište ze střední doby hradištní na Moravě.
Praha 1966.
Dostál 1991 – B. Dostál: Zur Datierung des grössmarischen Schmucks. In: Chronologie
Fragen des 7. – 10. Jahrhundrets. Archäologische Konferenz des Komitates Zala und
Niederösterreichs II. Traismauer, 15. – 16. 10. 1990 (Sonderdruck Zalai Múzeum 3),
Zalaegerszeg, 81-87.
52
Eisner 1925 – J. Eisner: Slovensko a Podkarpatská Rus v době hradištní. In: J. Schránil
(Red.): Niederlûv Sborník. OP 4, 47-70.
Eisner 1933 – J. Eisner: Slovensko v pravěku. Bratislava 1933.
Eisner 1934-35 – J. Eisner: Popelnicové hroby z doby hradištní na Slovensku. Památky
Archeologické 4-5, 82-89.
Eisner 1935 – J. Eisner: Pohřebište ze střední doby hradištní na Slovensku. Sborník
Matice Slovenskej 13, 364-378.
Eisner 1947 – J. Eisner: Slovensko v dobe kultúry hradištnej. In: B. Varsik (Red.):
Slovenské dejiny I Bratislava 1947.
Eisner 1948 – J. Eisner: Základy kovářstvi v době hradištní v Československu. Slavia
Antiqua 1, 367- 394.
Eisner 1952 – J. Eisner: Devínska Nová Ves. Slovanské pohřebište. Bratislava.
Friesinger 1972 – H. Friesinger: Waffenfunde des neunten und zehten Jahrhunderts aus
Niederösterreich. Archaeologica Austriaca 52, 43-64.
Geibig 1991 – A. Geibig: Beiträge zur morphologischen Entwicklung des Schwertes im
Mittelalter, Offa-Bücher, N. F. 71, Neumünster.
Hanuliak 1993 – M. Hanuliak: Vývojové tendencie pohrebného rítu na pohrebiskách 9.-
12. stor. a ich hýbatele. In: E. Krekovič (ed.): Kultové a sociálne aspekty pohrebného
rítu od najstarších čias po súčasnosť, 43-47, Bratislava.
Hanuliak 2001 – M. Hanuliak: K problematike včasnostredovekého mohylového rítu na
území Slovenska. Slovenská Archeológia 49, 1-2, 277-296.
Hanuliak 2004 – M. Hanuliak: Veľkomoravské pohrebiská. Pochovávanie v 9.-10.
storočí na území Slovenska. Nitra
Hanuliak 2005 – M. Hanuliak: Skizze der Struktur der großmährischen Gesellschaft auf
Grund des Gräberfeldmaterials auf dem Gebiet des Slowakei. In: P. Kouřil (ed.): Die
frühmittelalterliche Elite bei den Völkern des östlichen Mitteleuroas (mit einem
speziellen Blick auf die großmarische Problematik). Mikulčice 25. – 26. 5. 2004. Spisy
archeologického ústavu AV ČR BRNO 25.
Hanuliak 2006 – M. Hanuliak: Detskí jedinci vo veľkomoravskom prostredí na základe
pohrebiskových prameňov z územia Slovenska. Slovenská Archeológia 54, 259-284.
Hrubý 1955 – V. Hrubý: Staré Město. Velkomoravské pohřebište „Na Valách“ . Praha.
Husár 2005 – M. Husár: Ikonografické doklady jazdcov s kopijami a oštepmi z územia
avarského kaganátu. Studia Historica Nitriensia 12, 29-41.
53
Husár 2006 – M. Husár: Včasnostredoveké krídelkovité kopije na území Karpatskej
kotliny. Studia Historica Nitriensia 13, 47-65.
Husár 2008 – M. Husár: Niektoré aspekty včasnostredovekých kopijí a oštepov
z územia Slovenska – otázky násad a odtlačkov textílií. Archeologické Rozhledy 33,
457-470.
Chropovský 1970 – B. Chropovský: Slovensko na úsvite dejín. Bratislava.
Chorvátová 2009 – H. Chorvátová Kultúrno -historický význam gombíkov. Studia
Mediaevalia Bojemica 1, 7-19.
Klanica 1970 – Z. Klanica: Velkomoravský gombík. Archeologické rozhledy 22, 241-
446.
Klanica 1972 – Z. Klanica: Velkomoravské remeslo. Liberec.
Kliský 1964 – M. Kliský: Územné rozšírenie a chronológia karolínskych mečov.
Štúdijné Zvesti AÚ SAV 14, 105-116.
Kosdi 1998 – Š. Kosdi: Výbava lukostrelca v nálezoch z pohrebísk obdobia avarského
kaganátu na území Slovenska. Studia Historica Nitriensia 7, 11-33.
Košta 2004 – J. Košta: Kollektion frühmittelalterlicher Schwerter aus dem
großmärischen Zentrum in Mikulčice. In: P. Kouřil (ed.): Die frühmittelalterliche Elite
bei den Völkern des östlichen Mitteleuroas (mit einem speziellen Blick auf die
großmarische Problematik). Mikulčice 25. – 26. 5. 2004. Spisy archeologického ústavu
AV ČR BRNO 25.
Kouřil 2004 – P. Kouřil: Raně středověký bojovnícky hrob z Hradce nad Moravicí.
Slovenská Archeológia 52 – 1, 55-76.
Měchurová 1983 – Z. Měchurová: Třmeny a jiné součásti sedla z časně středověkého
období. Časopis Moravského Muzea v Brně 68, 61-89.
Niederle 1953 – L. Niederle: Rukověť slovanských staroţitností. Praha.
Pavlovičová 1996 – E. Pavlovičová: K vypovedacej schopnosti gombíka
u naddunajských Slovanov v 9. storočí. Slovenská Archeológia 44, 95-153.
Pleiner/ Plzák/ Quadrat 1956 – R. Pleiner/ F. Plzák / O. Quadrat: Poznámky k výrobní
technice staroslovanských čepelí . Památky Archeologické 47, 314-334.
Pleiner 1962 – R. Pleiner: Staré evropské kovářství. Praha.
Pleiner 1963 – R. Pleiner: Technologie ţelezářstvá a hutnictví. In: Počátky feudalizmu
na Slovensku. Smolenice.
Poulík 1948 – J. Poulík: Staroslovanská Morava. Praha.
54
Poulík 1957 – J. Poulík: Výsledky výzkumu na velkomoravskem hradišti „Valy“
u Mikulčíc I. Zpráva za r. 1954-1956. Památky Archeologické 48, 241-338.
Poulík 1975 – J. Poulík: Mikulčice. Sídlo a pevnost kníţat velkomoravských. Praha.
Profantová 2005 – N. Profantová: Elita v zrcadle dětských pohřbû 9. a 10. století
v Čechách. Štúdijné Zvesti AÚ SAV 37, 63-78.
Kraskovská 1959 – Ľ. Kraskovská: Prvé výskumy na slovanskom mohylníku v Skalici.
Slovenská Archeológia 7, 163-172.
Lutovský 1989 – M. Lutovský: Územní rozšírení slovanských mohyl v střední Evropě.
K problémum mohylových oblastí. Archeologické Rozhledy 41, 59-74.
Lutovský 1990 – M. Lutovský: K některým problémûm vypovídacích schopností raně
středověkých mohyl. Archeologické Rozhledy 42, 353-360.
Lutovský 1993 – M. Lutovský: K některým rituálnym praktikám na slovanských
mohylových pohřebištích. In: E. Krekovič (ed.): Kultové a sociálne aspekty pohrebného
rítu od najstarších čias po súčasnosť. 1993, 49-54Bratislava.
Lutovský 1996 – M. Lutovský: Kumulativní mohyla. K problematice raně středověkého
pohřbívání. Archeologické Rozhledy 48, 113-125.
Lutovský 2005 – M. Lutovský: Úprava prostoru pod raně středověkými mohylami (na
příkladu Čech a Moravy). Štúdijné Zvesti AÚ SAV 39, 69-76.
Marek 2004 - L. Marek: Wczesnośredniowiczne miecze z Europy Środkowej i
Wschoniej. Dylematy archeologa i bronioznawcy. Studia Archeologiczne 36.
Wydawnictvo Uniwersytetu Wrocławskiego.
Pástor 1951 – J. Pástor: Záchranný výskum na staroslovanskom mohylovom pohřebišti
v Kráľ. Chlmci. Archeologické Rozhledy 3, 60-62.
Petrovský-Šichman 1964 – Petrovský-Šichman: Slovanské osídlenie severného
Slovenska. Vlastivedný sborník Povaţia VI, 50-105.
Petrovský-Šichman 1970 – A. Petrovský-Šichman: Výskum slovanských mohylníkov
v okolí Ţiliny. Štúdijné Zvesti AÚ SAV 18, 193-208.
Porubský 1955 –J. Porubský: Slovanský mohylník vo Veľkých Hosticiach, okr.
Bánovce n/Bebr. Slovenská Archeológia 3, 221-227.
Ruttkay 1975 – A. Ruttkay: Waffen und Reiterausrűstung des 9. bis zur ersten hälfte des
14. Jahrhundrets in des Slowakei. Slovenská Archeológia 23-1, 119-216.
Ruttkay 1976 – A. Ruttkay: Waffen und Reiterausrűstung des 9. bis zur ersten hälfte des
14. Jahrhundrets in des Slowakei, Slovenská Archeológia 24-2, 245-395.
Ruttkay 1978 – A. Ruttkay: Umenie kované v zbraniach. Bratislava.
55
Ruttkay 1982– A. Ruttkay: The organization of troops, warfare and arms in the period
of the Great Moravian state. Slovenská Archeológia 30, 165-151.
Ruttkay 1997 – A. Ruttkay: O veľkomoravskom vojenstve s osobitným zreteľom na
obdobie vlády Svätopluka. In: R. Marsina – A. Ruttkay (eds.): Svätopluk 894-1994.
Nitra, 3. – 6. október 1994. Nitra.
Slivka 2002 – M. Slivka: Symbolika výzbroje a výstroja. Archeologické Rozhledy 27,
589-605.
Soudská 1954 – E. Soudská: Zbrane v našich hradištných hrobech. Časopis Národního
Musea 123, 7-27.
Szameit 1987 – R. Szameit : Karolingerzeitliche Waffenfunde aus Österreich Teil II:
Die Saxe und Lanzenspitzen. Archaeologica Austriaca 71, 155-171.
Štefanovičová 2004 – T. Štefanovičová: K vývoju šperku adriatickej a stredodunejskej
oblasti v prvej polovici 9. st. In: G. Fusek (ed.): Zborník na počesť Dariny Bialekovej.
Nitra. 389-395.
Ungerman 2005-2006 – Š. Ungerman: Ţenský šperk staršího velkomoravského
horizontu. Archeologické Rozhledy 57, 707-749.
Ungerman 2007 – Š. Ungerman: Prûvlečka s prodlouţeným krčkem z Dolných
Věstonic „Na Pískach“. Pûvod, funkce a datování jednoho typu kování z raného
středověku. Sborník Prací Filozofické Faktulty Brněnské University 54-55, M 10-11,
117-137.
Vencl 1979 – S. Vencl: Počátky zbraní. K otázce poznatelnosti pravěké výzbroje.
Archeologické Rozhledy 31, 640-689.
Vignatiová 1993 – J. Vignatiová: Karolínske meče z Pohanska u Břeclavi. Sborník
Prací Filozofické Faktulty Brněnské University 42, E 38, 91-101.
Wachowski 1989 – K. Wachowski: Problematyka blatnicka – próba systematykui pojęć,
Przegląd Archeologiczny 36, 209-220.
Wachowski 1992 – K. Wachowski: Kultura karolińska a słowiańszczyzna zachodnia,
Studia Archeologiczne 23. Wrocław.
Zábojník 2009 – J. Zábojník: Slovensko a avarský kaganát. Bratislava.
56
10.Katalóg
A. Lokalita
B. Správna jednotka
C. Poloha
D. Mohylník/mohyla
E. Rok uskutočnenia výskumu resp. objavu
F. Autor(i ) objavu, výskumu
G. Nálezy militárií a sprievodných
predmetov
H. Datovanie
I. Literatúra
A. Bánová
B. Ţilinský kraj, okr. Ţilina
C. ?
D. Mohylník (33 mohýl, preskúmané 2)
E. 1962
F. Povaţské múzeum
G. Mohyla 2 – hrobová jama 2 – ţelezná
sekera - bradatica s výčnelkami pri otvore
na násadu a vyklenutým ostrím. 2 hroty
šípov s tuľajkou (d 50mm, d 56mm), 2
hroty šípov bez tuľajky (d 33mm, d
38mm).
Ďalšie nálezy: ţelezný noţík, kosák (na
bruchu), ocieľka s kamenným kresadlom ,
konča nôh stála rozbitá nádoba.
– hrobová jama 1 - ţelezná sekerka s tŕňmi a vyklenutým ostrím (vo výške
stehna).
Ďalšie nálezy: ţelezný noţík (výške pása),
ocieľka so zahnutými koncami, silex,
krúţok z bieleho kovu (pracky?) (všetky vo
výške pása), ţelezná objímka.
H. Datovanie – začiatok doby
predveľkomoravskej (podľa Petrovský-
Šichman 1970, 208).
I. PETROVSKÝ-ŠICHMAN 1970 –
Petrovský-Šichman, A.: Výskum
slovanských mohylníkov v okolí Ţiliny. ŠZ
AÚSAV 1970-18, 193-208.
A. Kráľovský chlmec
B. Košický kraj, okr. Trebišov
C. Erős
D. Mohylník (66 mohýl, preskúmaných 10)
E. 1949
F. V. Budinský Krička, J. Pastor, A. Škvarka
G. Mohyla 4 - na okraji jz. kvadrantu – ţelezná
strelka so spätnými krídlami a s tuľajkou
(d.67mm). Ďalšie nálezy: ţelezná pracka
lichobeţníkovitého tvaru (d 35mm, š 24,5 –
31mm), črepy.
H. Datovanie: prvá pol. 8. st. – prvá polovica
9.st. (podľa Budinský-Krička 1958, 162)
I. BUDINSKÝ-KRIČKA 1958 – Budinský-
Krička, V.: Slovanské mohyly na
východnom Slovensku. SlA, VI-1, 1958,
138-181.
BUDINSKÝ-KRIČKA 1950 – Budinský-Krička, V.: Staroslovanský mohylník
v Kráľovskom Chlmci na východnom
Slovensku. AR 2, 1950, 70-74.
A. Krasňany
B. Ţilinský kraj, okr. Ţilina
C. Na Háji
D. 1933
E. Mohylník (51 mohýl, 43 preskúmaných)
F. V. Budaváry
G. Mohyla 4 –Dve ţelezné listovité hroty šípov
s tuľajkou. Ďalšie nálezy: ţelezný noţík, 3
zlomky ţelezných obručí a drţadla vedierka
(konča nôh), zlomok ţeleznej ocieľky,
zlomky ţelezných predmetov.
Mohyla 5 – ţelezná vojenská sekera s pozostatkami ostňov na stranách ucha pre
násadu (d 160mm) Ďalšie predmety: zlomky
ţelezného noţíka, ţelezná ocieľka a zlomok
ţelezného predmetu Mohyla 11 –, zväzok 6 ţelezných hrotov
šípov so spätnými krídelkami a s tuľajkou
v zlomkoch.
Ďalšie nálezy: zlomky dvoch ţelezných noţíkov, fragment ţeleznej ocieľky, úlomky
ţelezného predmetu, „hradištné“ črepy.
Mohyla 12 – ţelezná sekera so širokým
ostrím a tupými ostňami po stranách otvoru pre násadu (d 152mm).
Ďalšie predmety: ţelezný noţík v dvoch
kusoch (d 130mm)
Mohyla 14 – ţelezná sekera, na stranách
ucha pre násadu ma výrazné ostne (d.
155mm), ţelezný hrot šípu so spätnými
krídelkami a tuľajkou (v zlomkoch), pri hrote sa našla aj časť drevenej násady.
Ďalšie nálezy: uhlíky, väčšie kusy
zuhoľnateného dreva.
Mohyla 22 – ţelezná sekera s tupými ostňami na stranách ucha (d. 150mm).
Ďalšie nálezy: fragment ozubeného
ţelezného predmetu.
Mohyla 23 – 1. hrob – ţelezná sekera s tupými vypuklinami po stranách otvoru (d.
153mm. Kopija listovitého tvaru (d.
104mm).
Ďalšie nálezy: ţelezná ocieľka, ţelezná pracka (pri sekere) a široká hnedá nádoba
(pri nohách).
– 2. hrob - 2 ţelezné strely.
Ďalšie nálezy: ţelezný noţík , ţelezná ocieľka a 3 kresacie kamienky.
Mohyla 29 – ţelezná sekera s obúchm
predĺţeným nadol a tupé ostne po stranách
otvoru (d.143mm) ,4 ţelezné hroty šípov, tuľajka ţelezného hrotu šípu bez listu.
Ďalšie nálezy: ţelezný noţík, kresací
kamienok, 2 nádoby (pri nohách), zlomky
ţelezného kovania, kresací kamienok, črepy.
57
Mohyla 31 – ţ elezná kopija so zvyškami
dreva v násadnej dutinke (d. 285mm).
Ďalšie nálezy: dve ţelezné ostrohy
s bodlom a dlhými ramenami, 3 nádoby a zlomky štvrtej nádoby pri nohách,
fragmenty 2 ţelezných praciek.
Mohyla 39 – ţelezná sekera (d. 157mm),
ţelezný hrot šípu (d. 78mm).
Ďalšie nálezy: ţelezný noţík, kamenné
kresadlo, 2 ocieľky, zlomky keramiky.
H. Datovanie: koniec 8. st. a začiatok doby
veľkomoravskej ( podľa Budaváry 1938-39,
102).
I. BUDAVÁRY 1933 – Budaváry, V.:
Staroslovanské mohyly v Krasňanoch (okr.
Ţilina). Časopis MSS XXV, 1933, 50-53.
BUDAVÁRY 1938-39 – Budaváry, V.:
Staroslovanské mohyly v Krasňanoch pri Varíne (okr. Ţilina). SMSS XXXII. –
XXXIII., zošit 1-8, 1938-39, 85-103.
A. Malý Čepčín
B. Ţilinský kraj, okr. Turčianske Teplice
C. Homôlka
D. 1936
E. Mohyla
F. V. Budaváry
G. Mohyla
Nálezy a zsitenia z revízneho výskumu V.
Budínskeho-Kričku v roku 1936: Ţelezný
noţík (d. 149mm), ţelezná ocieľka,
kamenné kresadlo, zlomky druhého noţíka.. Ďalšie nálezy: ţelezné kovania z rakvy
(hrot ţelezného klinca), ţelezná ocieľka,
kamenné kresadlo, drobné predmety,
fragment dvojdielneho kovania, fragmenty
ţelezných predmetov. Kostrový hrob
bojovníka s orientáciou Z-V na úrovni
terénu. H. Datovanie: 9.st. (podľa Budaváry 1936,
99; Eisner 1935, 272-273)
I. BUDAVÁRY 1936 – Budaváry, V.: Zpráva
o výskume „Homôlky“ v Malom Čepčíne
(okr. Turčiansky sv. Martin) r. 1936. SMSS
XXX, zošit 1-4, 1936, 94-99.
* Mohyla bola prekopaná uţ v roku 1872 V. Groómom. Jeho nálezy spomína T.
Lehoczký v Archeologiai Értesitő (1874,
280-281), kde píše, ţe v mohyle bol
uloţený plne vyzbrojený muţ v rakve, ku ktorému priloţili jeho koňa. V rakve boli
nájdené zlomky dreva, viac kusov
ţelezných klincov podobných dnešným,
s plochou hlavičkou, ţelezné kovania a z hrobu boli získané: ţelezná listovitá
kopija (d. 500mm, š. 70mm) so zbytkami
drevennej násady. Ţelezná sekera so zdobená zvláštnym zakrivením (d. 150mm).
Dvojaké šípy: hroty strelky s háčikmi
a strelky s tvarom vŕbového listu. Uzda, dva
strmene východného tvaru so širokým šľapadlom, ostroha s bodcom, 6 párov
strieborných a dobre pozlátených
masívnych sponiek, strieborné gombíky.
Keramika a mince v hrobe neboli nájdené
(Budaváry 1936, 94). Z nálezu sa zachovali
len tri pozlátené kovania zo ţltého kovu
(Eisner 1933, 255, tab. XCVI: 8).
A. Severepec
B. Trenčiansky kraj, okr. Povaţská Bystrica
C. ?
D. 1962
E. Povaţské múzeum
F. Mohyla
G. Mohyla 2 – ţelezný oštep (d 290mm).
Ďalšie nálezy: nádoba a pri nej kalcinovana
kostička. H. Datovanie: začiatok doby
predveľkomoravskej (podľa Petrovský-
Šichman 1970, 208).
I. PETROVSKÝ-ŠICHMAN 1970 –
Petrovský-Šichman, A.: Výskum
slovanských mohylníkov v okolí Ţiliny. ŠZ
AÚSAV 1970-18, 193-208.
A. Skalica
B. Trnavský kraj, okr. Skalica
C. Háj
D. Mohylník (63 mohýl)
E. 1943, 1944
F. V. Budinský-Krička
G. Mohyla 10 – hrob 3 - ţelezná sekera -
bradatica (d. 181mm).
Ďalšie nálezy: ţelezný nôţ (223, 5mm), zlomky obruče, drţadla, kovania vedra,
kostra ovce
Mohyla 12 - ţelezná sekera - bradatica so
stopami drevenej pošvy, leţal na pravej
strane drieka. Ďalšie nálezy: Strmeň
(deltoidnej formy) s masívnym bodcom
(Bugelstuck), zlomok strmeňa, pozlátený
gombík, zlomok gombíka, pozlátený kuţeľovitý gombík, pozlátený gombík
s očkovitým zlomkom, ţelezný nôţk (d.
180mm), ocieľka, torzo ţelezného
predmetu, črep. Mohyla 14 – 2 zlomky dvoch hrotov šípov.
Ďalšie nálezy: zlomky ostroh, ţelezný nôţ
(d. 176mm), torzo malého ţelezného
noţíka, britva, kresacie kamienky, šidlo, zlomky obruče vedra.
Mohyla 18 – dvojhrob (muţ, ţena). Muţ –
kopija s listovitou čepeľou a kruhovou
tuľajkov (d. 310mm)a zvyškami po drevenej tyči (20cm). Ţelezná sekera –
bradatica.
Ďalšie nálezy: Ţelezný noţík (d. 121mm), 5
zlomkov prsteňov, zlomky náušnic, perly,
zlomky obruče vedra, zlomky nádoby,
zvieracie kosti, škrupiny vajec, rebro
mlašieho jedinca zvyšky kostí.
Mohyla 20 – hrob 1 - 2 ţelezné hroty šípov (d. 55,5mm),úzka ţelezná sekera (d.
250mm).
Ďalšie nálezy: spona, kresacie kamienky,
ocieľka, nádoba.
58
Mohyla 22 – hrob 1 – MEČ (d.
960mm)(hlavica v. 48mm, d. 73mm, š.
38mm; priečky d. 89mm, š. 21mm,
v najhrubšej časti 35mm, čepeľ pod pričkami š. 63mm). Priečky krátšie a širšie
so šošovkovitým prierezom. Podobný je aj
základ kónickej hlavice, ktorá je tauzovaná
tenkými zvsilými, tesne na sebe
rozloţenými kúskami plechu, v dvoch
pásoch, ktoré sú od seba odelené ryhou.
Pod hlavicou bol pôvodne asi mosazdný
plech. Priečky sú tauzované mosadznými, zvislými pásmi. Na čepeli sa zachovali
zvyšky drevenej pošvy. Ostal zachovaný
v 3 častiach. Leţal na ľavej strane.
Ďalšie nálezy: zlaté ozdoby (pliešky - gombík), Ţelezný noţík (d. 137mm),
zlomky obruče a kovaní vedra.
Mohyla 23 – ţelezná sekera - bradatica (d.
175mm, d. ostria: 49mm) so širokým trojuholnikovýtým otvorom pre násadu
a úzkou hlavicou štvorcového prierezu.
Torzo plochého hrotu šípu (d. 67mm)
s pôvodnou trojkrídlou špičkou. Hrot šípu (d. 78mm) so spätnými háčikmi a tuľajkou.
Ďalšie nálezy: ţelezný nôţ (d. 198mm),
britva, drţadlo vedra, 2 ovčie kosti, ţelezné
predmety, repy, kresací kamienok. Mohyla 28 – ţelezná sekera - bradatica (d.
187mm), hlavica sekery ma štvorcový
prierez.
Ďalšie nálezy: zlomok britvy,zlomok kresacieho kamienka, zlomky kostí, zvyšky
dubového dreva, zlomky ţelezných
predmetov.
Mohyla 30 – ţelezná sekera - bradatica s otupenýmí výčnelkami pri otovore na
násadu, hlavica so štvorcovitým prierezom.
Leţala pri pravej nohe.
Ďalšie nálezy: zlomky ostrôh, zlomky britvy, ţelezná spona D-forma, ţelezný
noţík (d. 148mm) zlomky ocieľky, kresací
kamienok, sudovitá nádoba, ţelezné putko?,
zlomky ţelezného pliešku.. Mohyla 34 – hrob 1 - ţelezná sekera -
širočina (d. 144,5mm, d. ostria 112mm) s
obojstranným nadol pretiahnutým ostrím
a stupeným otvorom pre porisko, ulomená hlavica mala štvorcový prierez.
Ďalšie nálezy: zlomky ostrôh, spony,
zlomok širšej čepele ţelezného noţíka (d.
143mm), brúsik, kresací kamienok, britva, šidlo.
– hrob 3 - Ţelezná sekera – bradatica
s ulomenou hlavicou.
Ďalšie nálezy: zvyšky ostrôh, kovania z bronzového plechu, črepy
(neskorobronzové).
Mohyla 35 –hrob 2 - Ţelezná sekera - bradatica s trojuholníkovým otvorom pre
násadu.
Ďalšie nálezy: plechové zlomky, britva,
ocieľka.
H. Datovanie: od ca roku 800 po ca rok 900
(podľa Budinský-Krička 1959, 36)
I. BUDINSKÝ-KRIČKA 1959 – Budinský-
Krička, V.: Slovanské mohyly v Skalici.
Slawische Hügelgräber in Skalica, 1959,
Bratislava.
A. Veľké Hoste
B. Trenčianský kraj, okr. Bánovce nad
Bebravovou
C. Chrástek – les
D. 1953, 1954
E. Mohylník (17 mohýl, preskúmaných 16)
F. J. Porubský
G. Mohyla 5 – ţelezná sekera (d. 160mm), po
stranách ucha ulomené ostne. Ďalšie
nálezy: ţelezný noţík (d. 160mm), ţelezný
kosák, 3 hrncovité nádoby.
Mohyla 6 – hrob 1 - Ţelezná sekera -
bradatica (d. od tyla k ostriu 200mm) s
vykrojeným krkom, po stranách ucha po 2
výčnelkoch (ostňoch). Časť ţelezného hrotu kopije.
Ďalšie nálezy: ţelezný noţík (d. čepele
130mm), ţelezný kosák, vedierko pri pravej
strane hornej kosti (3 obruče), na chodidlách 2 ţelezné ostrohy v tvare „U“,
hrncovitá nádoba.
Mohyla 7 – ţelezná sekera (d. 160mm, š.
50mm) vykrojený krk, po stranách ucha o priemere 25-30mm po dvoch hrotitých
ostňoch.
Ďalšie nálezy: hrncovitá nádoba.
Mohyla 16 – ţelezná sekera - širočina (d. krku 80mm, š. 20mm, pri uchu rozšírený,
zaguľatený tyl d. 30mm, ostrie 130mm)
Ďalšie nálezy: 2 ţelezné ostrohy v tvare
„U“, ţelezný kosák, ţelezný noţík (d. čepele 130mm, š. 16mm), vedierko
(drţadlo, 2 obruče), pri ostrohách hrncovitá
nádoba súdkovitého tvaru.
H. Datovanie – 8.-9.st. (podľa Porubský 1955,
227)
I. PORUBSKÝ 1954 – Porubský, J.: Výskum
na ţiarovom pohrebišti zo starej doby
ţeleznej a na slovanskom mohylníku vo
Veľkých Hosťach. AR VI-1954, 345-351.
PORUBSKÝ 1955 – Porubský, J.: Slovanský mohylník vo Veľkých
Hosticiach, okr. Bánovce n/Bebr. Slov.
Arch. 1955, 222-227.
59
Obr. 1: Výskyt jednotlivých druhov v zbraní zastúpených na mohylníkoch.
Lokalita Poloha Mohyla Druh zbrane
meč sekera hrot šípu kopija oštep
číslo bojovník T PH M T PH M T PH M T PH M T PH M
Bánová ? 2 P X X X
B.
IB PS 1 A1a PS 4 X X X X X X
P X X X B.
IB ? 1 X X X X X X X X X
Blatnica ? ? J I
/D ? 1 ? ? ? B7/B8 ? 4 I ? ? ? ? ?
Kráľovský
Chlmec Erős 4 P X X X X X X A1a ? 1 X X X X X X
Krasň
an
y
Na Háji
4 P X X X X X X A7 ? 2 X X X X X X
5 P X X X B.
IB ? 1 X X X X X X X X X
11 P X X X X X X A1a ? 6 X X X X X X
12 P X X X Š.
VB ? 1 X X X X X X X X X
14 P X X X B.
IA ? 1 A1a ? 1 X X X X X X
22 P X X X B.
IC ? 1 X X X X X X X X X
23 P X X X
B.
IB PS 1 X X X II Ľ S 1 X X X
P X X X X X X A1a ? 2 X X X X X X
29 P X X X B.
IB PS 1 A1a PS 5 X X X X X X
31 J X X X X X X X X X II PS 1 X X X
39 P X X X B.
IC ? 1 A1a ? 1 X X X X X X
Malý
Čepčín Homôlka ? J X X X ? ? 1 ? ? ? ? ? 1 X X X
Severpec ? 2 P X X X X X X X X X X X X ? ? ?
Sk
alic
a
Háj
10 P X X X B.
IA PS 1 X X X X X X X X X
12 J X X X ? PS 1 X X X X X X X X X
14 J X X X X X X ? ? 2 X X X X X X
18 P X X X B.
IC PS 1 X X X II lebka 1 X X X
20 P X X X U.
IIA PS 1 B1 B6 PS 2 X X X X X X
22 P II/
H ĽS 1 X X X X X X X X X X X X
23 P X X X B.
IB PS 1
A1a
B6 PS 2 X X X X X X
28 P X X X B.
IC PS 1 X X X X X X X X X
30 J X X X B.
IB PS 1 X X X X X X X X X
34 J X X X
Š.
VC PS 1 X X X X X X X X X
J X X X B.
IB PS 1 X X X X X X X X X
35 P X X X B.
IB PS 1 X X X X X X X X X
Veľké
Hoste
Chrástek
(les)
5 P X X X ? panva 1 X X X X X X X X X
6 J X X X ? PS 1 X X X ? PS 1 X X X
7 P X X X B.
IA ? 1 X X X X X X X X X
16 J X X X Š.
VC PS 1 X X X X X X X X X
Ţabokreky ? ? J II/
H ? 1
B.
IA ? 1 X X X X X X X X X
60
Obr. 2: Zastúpenie militárií v hroboch včasnostredovekých mohýl
Obr. 3: Spoločný výskyt militárií v hroboch z včasnostredovekých mohýl
61
12. Obrazová príloha
Tab. I: Ţabokreky: 1 – mohyla; Blatnica: 2 – mohyla (?); Skalica: 3 – hrob 1, mohyla 22 (podľa
Budinský-Krička 1959; Benda 1963; Ruttkay 1975).
62
Tab. II: Skalica: 1 – hrob 3, mohyla 10; 2 – hrob 2, mohyla 35; 3 – hrob 3, mohyla 34; 4 – mohyla 30; 5
– hrob 1, mohyla 34; 6 – mohyla 28; 7 – hrob 1, mohyla 20; 8 – dvojhrob, mohyla 18; 9 – mohyla 12;
10 – mohyla 23 (podľa Budinský-Krička 1959).
63
Tab. III: Krasňany: 1 – hrob 1, mohyla 23; 2 – mohyla 29; 3 – mohyla 39; 4 – mohyla 12; 5 – mohyla
14, 6 – mohyla 22; 7 – mohyla 5 (podľa Budaváry 1938-39).
64
Tab. IV: Bánová: 1 – hrob 2, mohyla 2; 2 – hrob 1, mohyla 2; Veľké Hoste: 3 – mohyla 6; 4 – mohyla
16 (podľa Petrovský-Šichman 1970; Porubský 1955).
65
Tab. V: Bánová: 1-4 – hrob 2, mohyla 2; Kráľovský Chlmec: 5 – mohyla 4; Krasňany: 6 – mohyla 39; 26-
27 – hrob 2, mohyla 23; 7-11 – mohyla 29; 12-17 – mohyla 11; 18-19 – mohyla 4; Skalica: 20-21 –
mohyla 14; 22-23 – hrob 1, mohyla 20; 24-25 – mohyla 23 (podľa Budaváry 1938-39; Porubský 1955;
Budinský-Krička 1958; 1959).
66
Tab. VI: Blatnica: 1 – knieţacia mohyla (?); Krasňany: 2 – mohyla 31; 3 – mohyla 23; Skalica: 4 –
dvojhrob, mohyla 18 (podľa Husár 2005; Budaváry 1938-39; Budinský-Krička 1959).
67
Mapa
Obr. 3. Výskyt mohýl na územi Slovenska (podľa Hanuliak 2001); 1 – Kráľovský Chlmec, 2 – Skalica, 3
– Veľké Hoste, 4 – Malý Čepčín, 5 – Blatnica, 6 – Martin, časť Priekopa, 7 – Ţabokreky, 8 – Bánová, 9 –
Krasňany.