Michelle Moran – Madame Tussaud – ukážka

227

32. kapitola10. septembra 1789

Obyvatelia Paríža stále kritizujú, ale pritom stále napodobňujú zvyky dvora.

– Madame Campanová, prvá dvorná dáma Márie Antoinetty

Keď sa vo štvrtok vrátim do Montreuil, cítim sa previnilo, že mám ra-dosť. Madame Alžbeta sa nezmieni o tom, že som sa zúčastnila na odo-vzdávaní šperkov Národnému zhromaždeniu, ale všimnem si, čo sa jej nakopilo na pracovnom stole, a je mi jej ľúto. Zhromaždenie vydalo zákon zaručujúci slobodu tlače a od toho dňa sú noviny plné tých naj-horších vecí. Uverejňujú obrázky, na ktorých si kráľovná dvíha sukňu pred princeznou de Lamballe, karikatúry, kde ju kreslia ako divé zviera s ľudskou tvárou, čo sa chystá zožrať svoju korisť, a opisy jej ľúbostných vzťahov s mužmi, s ktorými by sa hanbili spať aj prostitútky. V pamflete s názvom Kráľovský umelý penis ukazujú kráľovnú s princeznou de Lam-balle v najponižujúcejších situáciách, v iných novinách ju zasa obviňujú z orgií, masturbácie a dokonca beštiality. Dúfam, že tento pamflet nie je medzi tými, ktoré sa podarilo získať madame Alžbete.

Podá mi jedny noviny. Je v nich obrázok jedenástich žien odovzdáva-júcich svoje šperky Národnému zhromaždeniu. Majú oblečené splývavé biele šaty, za aké kráľovnú predtým ostro kritizovali, text pod obrázkom však znie Cnostné francúzske panny.

„Keď si také šaty oblečie kráľovná, povedia, že je skazená cudzolož-nica. Keď si ich oblečie iná žena, je cnostná panna. Prečo to robia? Prečo ju tak strašne nenávidia?“

madam tussaud.indd 227 19.7.2012 14:55

Michelle Moran

228

Zhlboka sa nadýchnem, aby som sa upokojila. „Pretože si na nej vy-bíjajú všetok svoj hnev a frustráciu.“

„Pozrite na tie články,“ zašepká madame Alžbeta. Sotva sa prinúti vy-sloviť to. „Jeden nazvali L’ Autruche Chienne.“

Znamená to „pštrosia kurva“, vyslovuje sa to podobne ako L’ Autri-chienne, čiže Rakúšanka, a ľudom to pripadá vtipné a zábavné. Dokon-ca aj vojvoda rád používa túto urážlivú slovnú hračku. Ktokoľvek to vy-myslel, chcel kráľovnú potupiť. Podobne ako ľudia, čo vložili Foulonovi do úst klamstvá, títo zasa tvrdia, že francúzskemu ľudu odkázala, aby je-dol koláče, keď nemá chlieb, a sprievodné obrázky sú rovnako urážlivé. „Nedívajte sa na to, madame. Nemá to význam.“

„Kráľ povolal na svoju ochranu flámsky pluk. Keď na budúci mesiac prídu, usporiada veľký banket. Samozrejme, nik z našej rodiny sa na ňom nezúčastní. Hocijaký obyčajný vojak tam bude vítaný, ale viete si predsta-viť ten škandál, keby sme šli na slávnosť vo svojom vlastnom paláci? Sme tu ako väzni. Nik tomu neverí, Mária, ale je to tak.“

Zo všetkých budov vo Versailles je zámok Opéra ten najkrajší. Dnes večer sa na chodbách rozlieha ostré klopkanie ženských podpätkov a vyleštených topá-nok elegantne oblečených vojakov. Kráľ chce, aby sa Kráľovský flámsky pluk zoznámil so Švajčiarskou gardou. Hoci podobné uvítacie bankety sú bežné, ešte ani jeden sa neuskutočnil v paláci Opéra. Bude tam jedlo aj pitie, dokon-ca aj orchester, ktorý zahrá Grétryho Richard Coeur-de-lion, ale nik z kráľov-skej rodiny nepríde. Ja som tu preto, lebo madame Alžbeta mi dovolila, aby som oslavovala spolu s bratmi. Je to pocta, ktorú by lepší človek odmietol.

„Len ťažko môžem uveriť, že sa môže konať takáto slávnosť bez kráľa. Sú to predsa jeho vojaci. Slúžia mu,“ poviem Wolfgangovi.

Brat ma chytí pod pazuchy a vedie hore schodmi. „Možno zažiješ malé prekvapenie.“

„Takže prídu?“ zhíknem.Wolfgang žmurkne. „Počkaj a uvidíš.“„Prezraď mi to,“ prosíkam. Vyjdeme hore a blahorečím si, že som si

vzala šaty, ktoré sú vzadu ozdobené a nariasené. Každá žena, ktorá kráča po schodoch, by mala mať vzadu bohato naberanú sukňu.


229

Madame Tussaud

„Má to byť prekvapenie. Príde kráľ s kráľovnou aj s deťmi,“ prezradí mi. „Ale nebudú tu po celý čas.“

Pozriem dolu na prichádzajúcich driečnych mužov a ženy v blýska-vých róbach a pomyslím si: Kráľovná bude šťastná, keď to uvidí. „A kde je Abrielle?“

„Dolu.“ Ukáže na pódium, kde pripravili pre vojakov dlhé drevené stoly. Porcelán sa ligoce vo svetle sviec a muži si sadajú na svoje miesta. Kráľovi osobní strážcovia sa striedajú s vojakmi flámskeho pluku. Vedľa veliteľa Švajčiarskej gardy sedí krásavica s hustými zlatými vlasmi a porce-lánovou pleťou, pripomínajúca madame du Barry. Je však menšia. Vlast-ne je taká drobná, že by ju človek mohol pokladať za dievčatko.

Zasmeje sa na niečom, čo povedal otec, a zvuk jej smiechu doľahne až hore. Má na sebe červenohnedé šaty vyšívané perlami a na krku per-lový náhrdelník, najmenej trojradový. Otcova dcérka, pomyslím si. Ten sa jej tak ľahko nevzdá.

„Je naozaj krásna,“ poviem. „Presne také dievča som si pre teba pred-stavovala.“

„Naozaj?“ Skúmavo sa na mňa zahľadí.„Áno.“„S nikým som sa nenasmial toľko ako s ňou.“„Hovoril si už s barónom?“„Čo mu môžem povedať? Nemám peniaze. Neviem ani, ako ich zís-

kať. Mojím životom je Švajčiarska garda. Čo tam môžem dosiahnuť?“Pozriem dolu na baróna de Besenval. Z druhej strany sedí vedľa

neho vážny a triezvy Edmund. Hoci všetci pri stole sa smejú, blúdi oča-mi po miestnosti, akoby očakával nejakú nepríjemnosť. Pohár pred ním je číry, to znamená, že pije vodu. Barón sa však chce zabávať a zdvihne pohárik na prípitok. Má veselú tvár a milý úsmev.

„Možno sa nad tebou zľutuje,“ poviem. „Aký je to človek?“„Taký, ktorý chce pre svoju dcéru len to najlepšie. Obaja dobre vie-

me, že jej to nemôžem poskytnúť.“„Ide len o to, čo si kto predstavuje pod slovom najlepšie. Šnúry pe-

rál, alebo šťastie a lásku?“ Zamierime do lóže, kde budem večerať, a brat uprie pohľad na zlatistú postavu Abrielle. Nemala som spomínať baróna. Dnes sa má Wolfgang baviť. „Choď a zabávaj sa,“ poviem. „Len sa neopi.“


Michelle Moran

230

„Víno si riedim vodou.“Zdvihnem obočie. „Taká obeť neujde barónovej pozornosti. Ak je

naozaj tamhore Pán Boh, určite nie.“Brat sa zasmeje. „Po večeri prídem za tebou.“„Vieš, kto tu bude so mnou sedieť?“ V lóži je prestreté pre dvoch.„Osoba, ktorú poznáš,“ utrúsi záhadne.Sadnem si, a keď Wolfgang odíde, prisadne si ku mne známa postava.„Mária Grosholtzová.“ Róza sa usmeje. Na sebe má šaty z fialového

krepdešínu, so sukňou pomaľovanou kytičkami orgovánu. Živôtik zdo-bia drobné purpurové kamienky, uvažujem, či je to krištáľ, alebo pravé ametysty. „Zdá sa, že na dvore nevedia, čo si s nami dvoma počať, a tak sa opäť stretávame.“ Pomrví sa na zamatovej stoličke. „Videla som vašich bratov. Pekná trojica.“

„Prekvapuje vás to?“„Ani nie. Ale Wolfgang...“ Zaklapne vejár a siahne po víne. „To je

skutočný fešák. Je zadaný?“Kristepane, veď má štyridsaťdva rokov! Naozaj si berie do postele ta-

kých mladíkov? „Áno,“ odpoviem bleskovo. „Je veľmi zaľúbený.“„Škoda. Hoci keby som mala hádať, určite si vybral niekoho mimo

svojho dosahu.“Upriem na ňu zrak. Odkiaľ to vie?„Vyvaľoval oči na dcéru baróna de Besenval. Pochybujem, že odo-

lala jeho šarmu.“„Nik o tom nemá vedieť,“ poviem.„Aj ja som bola kedysi mladá, Mária. A hoci je ťažké tomu uve-

riť, ľúbila som jedného muža, ale jeho otec si myslel, že je pre mňa pri-dobrý. Dnes sa ich rodina topí v dlhoch. Stavím sa, že to teraz ľutu-jú.“ Róza si logne vína. „Zomrel pred siedmimi rokmi na lodi plaviacej sa do Anglicka. Chcela by som, aby ešte žil?“ Chvíľu o tom uvažuje. „Áno. Ale také je srdce. Tvrdohlavé a pochabé.“ Zablúdi k Abriellinej peknej postave. „Naozaj pre lásku opustí otca a všetko, čo jej môže po-skytnúť?“

„Hádam sa Besenval dá presvedčiť...“Róza na mňa prísne pozrie. „Ak máte brata rada, povedzte mu, aby

na ňu zabudol. Alebo jej urobil dieťa...“


231

Madame Tussaud

Prudko sa nadýchnem. „To by nikdy nespravil.“„Také nehody sa stávajú,“ utrúsi Róza. „A potom si barón bude mu-

sieť vybrať. Vnúčatá alebo hrdosť...“Zaznejú fanfáry a všetci sa obrátia.„Prišiel kráľ?“ Vykloním sa z lóže, aby som videla dolu.„A kráľovná,“ dodá Róza. „Jej obdobie smútku sa skončilo a dnes dá

najavo svoj názor. Pozrite sa, čo som vytvorila.“Kráľovná je ako modro-biely prelud, od pier vo vlasoch až po veľko-

lepý tyrkys na krku. Nemá na sebe nič, čím by dávala najavo, že podpo-ruje revolúciu. Ani malý následník trónu, ani Madame Royale nemajú na sebe nič červené. Je to pekná rodinka, a len čo sa zjavia, zámok Opé-ra sa rozoznie ováciami.

„Vive le roi! “ zvolá ktosi a jeho slová sa rozliehajú po celej sále.Orchester spustí áriu O Richard, O Mon Roi o minstrelovi, ktorý je

verný svojmu kráľovi, a ženy začnú rozdávať čierno-biele kokardy. Krá-ľovná si priloží k očiam vreckovku, a dokonca aj kráľ je veľmi dojatý. Škoda, že to nevidí madame Alžbeta, pomyslím si.

Na druhý deň ráno ktosi odtiahne závesy na mojej posteli a oslepí ma jasné svetlo. Keď sa mu moje oči prispôsobia, uvidím markízu de Bom-belles. „Princezná vás potrebuje.“

Odhodím prikrývky. „Zaspala som modelovanie?“„Nie. S tým to nijako nesúvisí.“ Sleduje, ako si vyzliekam nočnú

košeľu, potom zavolá slúžku, aby mi pomohla s účesom a s obliekaním.„Čo sa stalo?“ Princezná zvyčajne vstáva o ôsmej a teraz hodiny uka-

zujú sedem.Markíza začne žmoliť v prstoch stužky na čipkovom fižé. „Posledné

dva týždne sluha každé ráno nosil princeznej rozličné noviny. Dnes...“ Oči sa jej naplnia slzami. „Dnes ráno... Je to strašné, Mária. Poďte do sa-lónu, uvidíte to na vlastné oči.“

Ponáhľame sa po chodbách a dvojica vážnych strážcov s rukavicami nám otvorí dvere. Madame Alžbeta má na stole pred sebou rozložených šestoro novín. Rozoznám medzi nimi Maratove. Vykročíme cez miest-nosť a ospalé chrty skrútené pri princezniných nohách zdvihnú hlavy po-


Michelle Moranložené na labách. Keď zistia, že sme to len my dve, zasa ich zložia a spia ďalej. Madame Alžbeta mi bez slov podá noviny.

Je to Camillov plátok Révolutions de France. Z nevinného banketu urobil nebezpečné sprisahanie, ktoré chce zvrhnúť Národné zhromažde-nie. Camille tvrdí, že večierok trval až do rána a vojaci odprisahali, že po-razia revolucionárov a obesia ich na kandelábroch. Píše o víne a napud-rovaných parochniach dám a tvrdí, že účastníci banketu hádzali na zem trojfarebné kokardy a šliapali po nich. „Presne to chce kráľ urobiť s na-šou novonadobudnutou slobodou.“

„Veď tam ani nebol!“ zvolám. Potom si vezmem Maratove L’ Ami du Peuple. Rovnaké klamstvá. Ibaže podľa neho trikolóru pošliapala sama kráľovná. A potom, naspodku prvej stránky, Marat uvádza zoznam ro-jalistov, ktorých by mali popraviť za to, že zradili ľud. Fakt, že novinár si môže dovoliť publikovať článok nabádajúci na vraždu, znamená, že napriek ilúziám Národného zhromaždenia, napriek gardistom, ktorých naverbovali pre Lafayetta, zavládla anarchia. Zhlboka sa nadýchnem. Madame Alžbetu netreba ešte väčšmi znervózňovať. „Ukázali ste to mi-nistrom?“ spýtam sa pokojne.

„Som si istá, že v tejto chvíli to už čítajú. Nemôžem jesť, nemôžem myslieť...“ Postaví sa a vyruší psy zo spánku. „Mária, musíte odísť.“

„Madame...“„Nie som hlúpa,“ povie rázne. „Každá hodina, čo tu strávite so mnou,

je hodina, keď nepracujete vo vašom múzeu.“ Chytí ma za ruku. „Ďaku-jem vám, že ste tento týždeň prišli. Už som vám zavolala koč.“

Pozriem na markízu. Potom prenesiem pohľad na noviny na stole. „Môžem pre vás niečo urobiť?“

Odpoveď madame Alžbety ma prekvapí. „Áno. Ak tých mužov po-znáte, ak sa s nimi v Paríži stretnete, poviete im pravdu?“

Cítim, ako mi líca horia od hanby. „Áno. Urobím to,“ sľúbim jej.


233

33. kapitola5. októbra 1789

Obeste aristokratov čo najvyššie! Bude to pre nás to najlepšie! Obesíme ich všetkých bez rozdielu.

– úryvok z revolučnej piesne Ça Ira

Lenže skôr ako stihnem niečo povedať Maratovi alebo Camillovi, celý Paríž sa zblázni. Piateho októbra, práve keď matka postaví na kávu, za-čne zvoniť na poplach zvon Kostola Saint Merri. Zvonenie je čoraz hlas-nejšie, a keď neprestáva, rýchlo zbehneme na prízemie. Z okolitých do-mov napriek hustému dažďu vybiehajú susedia. Henri spolu so Jacqom už stoja na schodoch. Henri ma letmo pobozká na líce a zašepká mi, aby som sa ničoho nebála.

„Čo sa robí?“ spýta sa ich strýko.„Z Ulice Saint Bernard sa sem valí vyše päťtisícový dav žien,“ po-

vie Jacques.„Panebože, hádam nie k nám?“ pozriem na Henriho.„Nie,“ upokojuje nás Jacques. „Ťahajú na Versailles.“Stojíme na schodoch a počúvame, ako začína biť na poplach zvon

Notre Dame des Blancs Manteaux. Henri ma chytí za ruku a spolu sa dívame na sprievod blížiacich sa žien. Takmer všetky sú vyzbrojené ko-pijami a nožmi, majú dokonca aj muškety. Vždy keď niektorá zakričí: „Kedy bude chlieb?“ zdvihnú vyleštené zbrane nad hlavy. Podľa ich otrha-ných šiat usudzujem, že sú to poissardes, trhovkyne. Prišli z nábrežia, kde predávali ryby. Vyzerajú vyhladnuté a zrejme nebolo ťažké nahovoriť ich na tento pochod.


Michelle Moran

234

„Čo chcú urobiť?“ zašepkám.„Postavia sa pred brány a začnú otravovať stráže,“ usúdi Henri.Bude to zaťažkávacia skúška pre kráľovský flámsky pluk a mojich bra-

tov. Curtius k nim podíde a dá sa do reči s mužom, ktorý zrejme ženy vedie. Ich rozhovor je krátky.

Keď sa Curtius vráti, tvári sa vážne. „Ten muž je jeden z premoži-teľov Bastily. Vraví, že odkedy odišiel Lafayette, ženy sa nedali udržať.“

„Kam odišiel?“ Jacques si chráni rukou oči pred dažďom.„Do prístavu Le Havre rozlúčiť sa s Jeffersonom. Už sa vrátil a zvo-

láva dvadsaťtisíc gardistov, aby pochodovali so ženami a zabránili im v násilnostiach.“

„Poslúchneš jeho rozkaz?“ spýta sa Henri. Zvon Saint Merri ešte stá-le bije na poplach.

„Nemám na výber.“

Curtius sa vráti na druhý deň ráno o desiatej. Henri a Jacques prišli už o siedmej. Zatvorili sme múzeum a počúvali kamelota, ktorý vykrikoval najnovšie správy. Ak vychádzajú z overených zdrojov, pre kráľa to zna-mená katastrofu. Strýkov odev je stvrdnutý od zaschnutého blata, vlasy má mokré. Henri mu vezme kabát a ja mu vyzujem čižmy. Je priveľmi unavený, aby rozprával, a tak ho nasledujeme hore a pozorujeme, ako je.

Curtius drží vo veľkých rukách šálku s kávou. Pod očami má hlbo- ké kruhy, vyzerajú skoro čierne. „Včera ráno,“ povie, „Národná garda bez Lafayettovho súhlasu odpochodovala do Versailles. Zhromaždilo sa tam asi dvadsaťpäťtisíc ľudí, nechýbalo veľa a ich väzňom sa mohol stať aj Lafayette. Vyslal posla, aby varoval kráľovskú rodinu, takže keď sa dav priblížil, stráže boli pripravené. Wolfganga ani Johanna som nezazrel, ale Edmunda som videl. Boli tam tisíce vojakov. Celá Švajčiarska garda aj flámsky pluk. Keď si trhovkyne uvedomili, že sa nedostanú do paláca, vybrali sa do Salle des Menus Plaisirs a predložili svoju sťažnosť Národ-nému zhromaždeniu. Sú presvedčené, že monarchia sa chce zbaviť neuro- dzených Francúzov tým, že ich vyhladuje na smrť.“

„To je smiešne,“ vyprskne rozhorčene Jacques. „Bez daní, ktoré platí tretí stav, by nemali peniaze na opravu paláca ani na chod kráľovstva!“


235

Madame Tussaud

„Sú to jednoduchí ľudia,“ vysvetľuje Curtius. „Ženy čítali Maratove noviny L’ Ami du Peuple a počúvali revolucionárov v Palais Royal.“

„Tých revolucionárov by mali zavrieť za podnecovanie vzbury!“ vy-hlási Henri a Jacques s ním súhlasí.

„Kráľ vydal rozkaz, aby vojvodu Orleánskeho vypovedali do Anglic-ka,“ povie Curtius. „Lenže toto už nie je vec vojvodu. To nie je záležitosť jedného človeka.“ Záclony na oknách sa vlnia. Búrka ešte neprešla, stále leje ako z kanvy. „Podľa mňa je jedno, čo urobí kráľ,“ pokračuje Curtius. „Už je na všetko neskoro.“

Porozpráva nám, že dav sa podarilo upokojiť chlebom a alkoholom. Lenže sotva zapadlo slnko a hlad vystriedal chlad, opití revolucionári sa vybrali k palácu. Medzitým sa ich nazbieralo už asi štyridsaťtisíc. Pri-tiahli ku kráľovniným oknám a dožadovali sa, aby sa im ukázala. Keď vyšla na balkón aj s dcérou a synom, muži začali vykrikovať: „Bez detí!“ Na okamih zaváhala. Potom poslala deti dnu a zostala tam stáť sama zo-či-voči revolucionárom. Z davu sa ozývali výkriky „Strieľajte!“ a „Zabite ju!“ Kráľovná však pozbierala odvahu a tej zberbe sa poklonila.

„Vzápätí začali všetci volať ,Nech žije kráľovná!’“ Curtius pokrúti hlavou. „Nezabúdajte, že sú to trhovkyne.“

„A gardisti,“ povie neveriacky Henri. „V jednej chvíli jej želajú smrť, a vzápätí jej prevolávajú na slávu. Chápu vôbec, akú úlohu má Národ-né zhromaždenie?“

„Myslím, že je im to fuk,“ odvetí Curtius. „Chcú chlieb a hry.“Ako v Ríme, pomyslím si a spomeniem si na pani Davidovú. Vždy

som bola presvedčená, že čas má ísť dopredu, nie dozadu. Curtius opisu-je, ako kráľovná sklonila hlavu a poklonila sa nie raz, ale dva razy. Pred-stavujem si, ako sa bála, ako držala vysoko hlavu napriek tomu, že sa jej triasli nohy a žalúdok chvel od nervozity. Keď ľudia začali kričať: „Vive la reine,“ na balkón vyšiel Lafayette a pobozkal jej ruku. Tento prejav priateľstva dav upokojil. Ale sotva pekná bábika vošla dnu, medzi ľuďmi sa opäť začal šíriť hnev a pohoršenie a dožadovali sa, aby kráľ nahradil svojich vojakov mužmi z Národnej gardy.

„Lafayette slúžil ako prostredník,“ pokračuje Curtius. „Všetko vise-lo na vlásku. O niekoľko hodín však kráľ súhlasil. Poslal flámsky pluk domov.“


Michelle Moran

236

„A Švajčiarska garda?“ spýtame sa jednohlasne s matkou.„Tá smie zostať.“To najhoršie však malo ešte len prísť. Napriek kráľovmu súhlasu sa

dav pred palácom odmietol rozísť. „Na úsvite sa im podarilo vniknúť do paláca,“ pokračuje Curtius. Vypukla bitka a zabili dvoch kráľových osobných strážcov – Durepaira a Miomandra de Sainte Marie.

Vojakov, ktorí si vzali pod ochranné krídla mojich bratov, keď boli vo Versailles nováčikmi.

„Len čo si uvedomili, že dav sa chce dostať do kráľovniných komnát, začali na ňu kričať, aby ušla. Zomreli, aby ju zachránili. Tá čvarga by ju zavraždila. Keď ľudia zistili, že kráľovná unikla, ukradli jej šaty a zničili obrazy. Muži spievali pesničky o tom, že ju zabijú a...“ Curtius na mňa znepokojene pozrie, „znásilnia. Skôr ako sa im ju podarilo objaviť, za-siahla Národná garda.“

Matka sa prežehná. Jediné zvuky v miestnosti sú praskot dreva v pla-meňoch a bubnovanie dažďových kvapiek na oknách. Predstavujem si, ako by som naaranžovala takúto strašnú scénu. Volala by sa Ako štvaná zver. Deti by sa tisli ku kráľovnej a k pochabému otcovi, ktorý už prišiel o všetky príležitosti na útek. Dúfam, že madame Alžbeta je vo svojom zámku v bezpečí. Takisto dúfam, že deti na túto strašnú noc zabudnú, najmä Madame Royale, z ktorej život vo Versailles urobil zatrpknuté dieťa.

„Keď sa vyhrážali kráľovnej, že ju zabijú, určite sa vyhrážali aj jej strážcom,“ povie matka.

„Áno,“ prizná Curtius. „Ale Lafayette im prišiel na pomoc, hoci aj jemu hrozili smrťou.“

To je vážne. Keď sa človeku vyhrážajú jeho vlastní muži, znamená to, že stratil všetku autoritu. Ale kto potom velí Národnej garde? Stisnem matke ruku, lebo viem, že myslí na synov.

„A kráľovská rodina?“ spýta sa Henri.„Ľud žiadal, aby odišli z Versailles a presťahovali sa do Paríža.“„Hádam s tým nesúhlasili?“ spýtam sa zhrozene.Curtius prikývne. „Nič iné im nezostalo.“Kráľ vyšiel na balkón s výhľadom na mramorové nádvorie a oznámil

poddaným, že jeho rodina ihneď odcestuje. Dav natešený svojím trium-


237

Madame Tussaud

fom začal vykrikovať: „Nech žije kráľovná!“ Pred desiatimi minútami spievali o jej smrti. Teraz jej zasa volali na slávu.

„Ale kde budú bývať?“ zvolám.„Predpokladám, že ich odvezú do paláca Tuileries.“Myslím na nádhernú Zrkadlovú sálu, veselú mliekareň, rozkvitnu-

té záhrady okolo farmy. Čo bude robiť madame Alžbeta bez svojej ma-lej kaplnky v Montreuil? A kto bude strážiť versaillský palác? Uvažujem, čo sa stane s opusteným sídlom. Zatlčú doskami okná a zamknú brány? A čo stovky tajných chodbičiek a dvierok? Zatvoria aj tie?

Curtius vstane. Vyzerá príšerne. „Mrzí ma, že som vám priniesol také správy.“ Potom sa obráti ku mne. „Mária, žiaľbohu, nadišiel čas odstrániť kráľovskú rodinu z múzea. Od smrti ju delili len minúty. Mož-no sekundy. Keby ich boli povraždili, tvoji bratia by nedopadli o nič lepšie.“

Večer mi Henri s Jachinom pomôžu zlikvidovať kráľovskú rodinu. Vždy sme im venovali tri miestnosti a dosiaľ sa dobre pamätám na pred-poludnie pred ôsmimi mesiacmi, keď sa kráľovná spokojne usmievala pri pohľade na svoju voskovú podobu. Jedálenský stôl, šaty, figurína Rózy – to všetko musí preč. Keď skončíme a miestnosti zostanú prázdne, za-stanem v dielni a potláčam slzy.

„Nie je to také strašné.“ Jachin ma láskavo potľapká po ruke. „Náj-dete si iné modely. Ak chcete, môžete vymodelovať aj mňa.“

Zasmejem sa. „Ďakujem, Jachin. Myslím, že zatiaľ nebude núdza o vhodné objekty.“

„Prečo potom plačete?“„Neplačem,“ odpoviem príkro.„Mrzí ju, že čas plynie,“ vysvetľuje mu Henri, keď vojde za nami do

dielne. Urobí si na zemi miesto a položí tam škatuľu. Je plná strieborné-ho riadu a elegantného porcelánu, čo zdobil stôl pri Kráľovskom obede. „Veci sa menia, a nie vždy k lepšiemu.“

„Narážate na to, čo sa stalo dnes ráno a čo ľudia spievali?“„Ako to myslíš?“ spýtam sa.„Počul som, že keď priviezli kráľa do Paríža, ľudia obkolesili jeho koč

a kričali, že prišiel pekár, pekárova manželka a pekárov syn. Otec vraví, že revolucionári privliekli sudy s múkou a vojaci si napichli na kopije


Michelle Moranpecne chleba. Je to pravda? Naozaj majú vo Versailles toľko chleba? Budú odteraz pekárne plné?“

„To sú číre nezmysly,“ odpovie Henri. „Kráľ mal dosť, aby nakŕmil desaťtisíc ľudí, ktorí žili vo Versailles, to je všetko. Tá múka nenakŕmi celé mesto. Nevydrží ani týždeň.“

Jachin vyzerá sklamane.„Čo keby si šiel pomôcť mojej matke?“ spýtam sa ho. „Tuším jej zo-

stalo zopár koláčikov.“Jachin vystrelí, skôr ako mu stačím povedať, aby si dal pozor na scho-

doch. Henri za ním zavrie dvere. „Koláčik je zázračné slovo.“„Dáme mu jesť, vždy keď príde. A matka mu pribalí aj niečo domov.“„To je od nej láskavé.“ Henri ma objíme okolo drieku. „To si zde-

dila po nej.“„Láskavosť?“ zasmejem sa.„Netrápilo by ťa, že musíš odstrániť figuríny kráľovskej rodiny, keby

ťa netrápil ich osud v skutočnosti.“„Možno som roztrpčená preto, že si budem musieť nájsť do tých

miestností náhradu.“„Tomu neverím ani trochu. Vidím za tú neprístupnú masku, ktorú

nosíš na tvári.“„Naozaj?“ spýtam sa lišiacky. „A čo tam vidíš?“„Ženu, ktorá sa chce uistiť, či sú zamknuté dvere...“Zachichocem sa. Zistila som, že existujú spôsoby, ako dávať a preží-

vať rozkoš bez rizika oťarchavenia. Sú to praktiky nemravných žien, ale mne je to fuk. Zamknem a sfúknem lampy.


Michelle Moran – Madame Tussaud – ukážka

Documents

Transcript of Michelle Moran – Madame Tussaud – ukážka