METODICKÝ POSTUP PRI ZHOTOVOVANÍ KOSTROVÉHO...

SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE

FAKULTA AGROBIOLÓGIE A POTRAVINOVÝCH ZDROJOV

2122182

METODICKÝ POSTUP PRI ZHOTOVOVANÍ KOSTROVÉHO PREPARÁTU JASTRABA LESNÉHO

2011 Filip WEISS, Bc.

SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE

FAKULTA AGROBIOLÓGIE A POTRAVINOVÝCH ZDROJOV

METODICKÝ POSTUP PRI ZHOTOVOVANÍ KOSTROVÉHO PREPARÁTU JASTRABA LESNÉHO

(diplomová práca)

Študijný program: Špeciálne chovateľské odvetvia

Študijný odbor: 4179800 Živočíšna produkcia

Školiace pracovisko: Katedra veterinárskych disciplín

Školiteľ: Mindek Slavomír Ing., PhD.

Nitra 2011 Filip WEISS, Bc.

Abstrakt

Vznik preparátorstva ako takého, siaha do neskorej minulosti. Napriek tomu, že

produkty tejto kreatívnej práce sú vysoko cenené, je len veľmi málo dostupnej

literatúry. V diplomovej práci je kompletný popis časti anatómie vtákov, ktorej znalosť

je pre samotný pracovný proces tvorby kostrového preparátu nevyhnutná. Popísaná je

kostrová, svalová sústava a biológia Jastraba lesného. Nachádza sa tu kompletný popis

a obrazová dokumentácia a metodika jednotlivých krokov, prípravy a samotného

zhotovenia kompletného kostrového preparátu Jastraba. Náročný potup je popísaný a

zdokumentovaný tak, aby aj začínajúci preparátor zvládol celý postup a všetky

jednotlivé kroky. Preparátorstvo a najmä jeho produkty sú hodnotné najmä z obsahovej

stránky a preto si myslíme, že aj táto bakalárska práca bude mať široké uplatnenie.

Kľúčové slová: preparát, preparovanie, anatómia vtákov, kostrová sústava, preparát

vtáka, Jastrab lesný

Abstract

Establishment taxidermy itself dates back to the late past. Although the products

of this creative work are highly prized, very little literature are available. In the

graduation theses is a complete description of the anatomy of birds, for which

knowledge is the actual working process of the skeletal preparation is necessary. It

describes the skeletal, muscular system and biology of northern goshawk. There is a

complete description and picture documentation and methodology of action, preparation

and actual construction complete skeletal preparation hawk. Demanding procedure is

described and documented so that inexperienced taxidermist can handle the entire

process and all the steps. Taxidermy and his products are especially valuable from a

content page and so we think that graduation theses will have wide application.

Key words: preparation, taxidermist, bird anatomy, skeletal system, bird preparation,

northern goshawk

Čestné vyhlásenie

Podpísaný Filip Weiss vyhlasujem, že som záverečnú prácu na tému:

„Metodický postup pri zhotovovaní kostrového preparátu Jastraba lesného“ vypracoval

samostatne s použitím uvedenej literatúry. Diplomová práca nadväzuje na bakalársku

prácu, obhájenú v roku 2009.

Som si vedomý zákonných dôsledkov v prípade, ak hore uvedené údaje nie sú

pravdivé.

Nitra 20. apríl 2011

.........................................................

Poďakovanie

Týmto si dovoľujem vyjadriť svoje poďakovanie Ing. Slavomírovi Mindekovi,

PhD. za profesionálne vedenie, podnetné rady a konzultácie, ako aj za osobnú

zainteresovanosť počas celej prípravy, realizácie a spracovania diplomovej práce. Moje

poďakovanie zároveň patri aj pánovi Pavlovi Gašparikovi, za poskytnuté odborné rady

a aktívnu pomoc pri vypracovávaní mojej bakalárskej práce.

Použité skratky

% percento

° stupeň

cm centimeter

et al a ďalší

g gram

gl. glandula

km kilometer

km/h kilometer za hodinu

m meter

m. musculus

mm minimeter

napr. napríklad

resp. respektíve

tzv. takzvaný

μm mikrometer

Obsah

Úvod ...................................................................................................................... 9

1 Prehľad o súčasnom stave riešenej problematiky ............................................ 10

1.1 Stavba tela vtákov ................................................................................... 10

1.2 Kostrová sústava ..................................................................................... 11

1.2.1 Hlava ........................................................................................... 11

1.2.1.1 Popis kostry hlavy ........................................................... 13

1.2.2 Krk a trup .................................................................................... 18

1.2.2.1 Popis kostry chrbtice, hrudníka a ďalších súčastí

osového skeletu ................................................................ 20

1.2.3 Hrudná končatina ........................................................................ 23

1.2.3.1 Popis kostry hrudnej končatiny ........................................ 24

1.2.4 Panvová končatina ....................................................................... 29

1.2.4.1 Popis kostry panvovej končatiny ...................................... 30

1.3 Svalová sústava ....................................................................................... 35

1.4 Jastrab lesný .......................................................................................... 37

1.4.1 Charakteristika ............................................................................ 37

1.4.2 Popis sfarbenia ............................................................................ 38

1.4.3 Rozšírenie ................................................................................... 39

1.4.4 Hniezdenie .................................................................................. 39

1.4.5 Potrava ........................................................................................ 41

2 Cieľ práce....... ......... .......................................................................................... 43

3 Metodika práce........ .......................................................................................... 44

4 Výsledky práce........ .......................................................................................... 46

4.1 Postup preparácie .................................................................................... 46

4.2 Zber a získanie materiálu ......................................................................... 47

4.3 Vlastná práca .......................................................................................... 48

4.3.1 Mechanické opracovanie ............................................................. 48

4.3.2 Macerácia .................................................................................... 52

4.3.3 Varenie a bielenie ........................................................................ 53

4.3.4 Kompletizácia preparátu .............................................................. 55

5 Diskusia.................... .......................................................................................... 60

6 Záver........................ .......................................................................................... 61

7 Použitá literatúra..... .......................................................................................... 62

8 Prílohy...................... .......................................................................................... 68

9

Úvod Začiatky tvorby súčasných vtáčích zbierok siahajú do 18. až 19. storočia, kedy bolo

najmä vo viktoriánskom Anglicku módne zhromažďovať prírodné zaujímavosti. Vtedajší

Európania mali v úmysle zdokumentovať rozmanitú diverzitu živočíšnych druhov žijúcich,

často krát ešte neznámych a nepopísaných. Avšak takéto skoré zbierky neboli priamo

vhodné na dokumentačné účely, skôr plnili estetickú funkciu. Všetko sa zmenilo

s rozvojom námornej dopravy a kolonializmu. Aj Charles Darwin zhromaždil počas svojich

plavieb cez 400 vtáčích exemplárov. Mnoho rokov po návrate do Anglicka to nakoniec

bola zbierka vtákov z Galapág, ktorá ho inšpirovala k napísaniu teórie evolúcie

prostredníctvom prirodzeného výberu.

S narastajúcim počtom múzejných zbierok bolo potrebné inovovať zastarané

metódy. Vtáky boli modelované do neprirodzených polôh a boli umiestňované

a skladované na nevhodných miestach. Prvý pokrok nastal v Berlíne, kde J. L. Frisch začal

preparáty umiestňovať do uzavretých sklenených nádob. Inovácia v preparačnom postupe

nastala v parížskom múzeu, kde gróf de Reaumur vynašiel a zdokonalil postup, ktorý

umožňoval zachovať vzorky bez straty pôvodných farieb.

V súčasnej dobe preparátorstvo ešte nestratilo svoj význam. Práve teraz, keď každý

deň vyhynie niekoľko živočíšnych druhov a niekedy sa objaví nový ešte nepoznaný druh.

Nám poskytuje možnosť zachytiť ich a zdokumentovať aj pre ďalšie generácie, ktoré prídu

po nás.

Výsledky preparátorskej činnosti majú veľký význam, či už sú to dermoplastické,

kostrové, alebo orgánové preparáty, najmä pri vzdelávacích procesoch. Umožňujú nám

vidieť pod povrch, pochopiť súvislosti a zákonitosti fungovania živých organizmov. S ich

pomocou môžeme zachovať a zdokumentovať prírodou vzniknuté abnormality. Často krát

sú vysoko cenené pre svoju dekoratívnu a estetickú hodnotu, predovšetkým rôzne preparáty

poľovných trofejí. Tie sú hodnotné nie len pre lovca, ale aj preto, lebo poskytujú možnosť

zhodnotenia chovateľských opatrení a úrovne starostlivosti o zver.

10

1 Prehľad o súčasnom stave riešenej problematiky Vtáky sú po rybách druhou fyziologicky, morfologicky i druhovo, najbohatšou

skupinou stavovcov. Ale aj napriek veľkej rozmanitosti je v stavbe tela vtákov veľa

spoločných špecifických znakov, ktoré evolučne zdedili. Vyvíjali sa omnoho neskôr ako

cicavce zo spoločných predkov s plazmi. Preto majú s nimi veľa spoločných znakov

(Veselovský, 2001).

1.1 Stavba tela vtákov V strednom uchu je len jedna sluchová kostička (columella), v čeľustnom aparáte je

zachovaná os quadratum a os articulare, lebka je spojená jedným tylovým hrboľom

s atlasom. Koža je bez disperzne rozmiestnených žliaz, na koži prstov a behákov sú početné

zrohovatené šupiny. Zobák sa veľmi podobá usporiadaniu čeľustí napríklad korytnačkám.

Urogenitálna a tráviaca sústava majú spoločné vyústenie do kloaky. Podobne ako plazy aj

vtáky znášajú vajcia. Vývoj zárodku sa odohráva mimo materské telo ako u väčšiny plazov.

Špecifické znaky vtáčieho tela vyplývajú z jeho schopnosti lietať (Červený, 2000).

Najtypickejším znakom vtákov je operenie, ktoré je svojou zložitou štruktúrou

rozhodne najdokonalejším telesným pokryvom u stavovcov. Je skoro isté, že pôvodnou

funkciou operenia nebol let, ale dokonalá tepelná izolácia ako nutný predpoklad pre

udržanie stálej telesnej teploty. Krídlové a chvostové perá vznikli až v ďalšej etape súbežne

s vývojom letového aparátu. Najznámejšou vlastnosťou vtákov je ich schopnosť lietať. Ale

až postupným vývojom prevzali predné končatiny úlohu nosných plôch a zmenili sa na

krídla. Okrem nosných plôch na predných končatinách sa ako prídavná nosná plocha

uplatnil aj široký a dlhý chvost. Zo zväčšovaním krídlových plôch bezprostredne súvisela i

premena prsnej svaloviny, ktorá konečne umožnila aktívny mávavý let. Vďaka zvýšenej

rýchlosti kĺzania podporovanej mávaním krídel sa začal uplatňovať aj vztlak, ktorý

pomáhal telo vtákov nadnášať. Zo zväčšovaním krídel strácal chvost význam nosnej plochy

(Veselovský, 2001). Aby bolo telo vtáka schopné letu, muselo dôjsť k zníženiu mernej

hmotnosti tela vtákov. To sa dosiahlo niekoľkými adaptačnými zmenami:

Kostra a vnútorné orgány sa modifikovali tak, aby ich hmotnosť a objem boli čo

najmenšie.

11

Vtáčia kostra tvorí u väčšiny vtákov asi len 4 % hmotnosti tela, pričom u cicavcov

je to 15-30 %.

Vývoj objemného a ľahkého peria.

Centrálne uloženie vnútorných orgánov v jednej telovej dutine.

Relatívne ťažký svalnatý žalúdok je v telovej dutine uložený blízko ťažiska.

Vznik vzdušných vakov, ktoré tvoria až pätinu objemu vtáčieho tela a zasahujú až

do dutín kostí krídel.

Vtáčia hlava sa podstatne odľahčila stratou zubov v čeľustiach, nevyvinutím

výraznejšieho mimického svalstva a zrastom lebečných a aj iných kostí.

Strata močového mechúra a vylučovanie kyseliny močovej, ktoré výrazne šetrí

vodou, ale nezvyšuje hmotnosť.

Absencia vonkajších pohlavných orgánov u väčšiny vtákov.

Vývoj zárodku mimo tela.

Vtáčie telo má aerodynamický vajcovitý tvar, ktorý podmieňuje dokonalý pohyb vo

vzduchu aj vo vode (Červený, 2000; Veselovský, 2001).

1.2 Kostrová sústava Kostru vtákov tvoria kosti, chrupavky a väzy. Na rozdiel od cicavcov obsahujú ich

kosti asi 80 % minerálnych látok, a preto sú tvrdšie a pevnejšie. Kosti vtákov v prevažnej

miere osifikujú už v embryonálnom štádiu vývoja vo vajci a nevytvárajú epifyzárne

platničky (Kulíšek, 1994).

1.2.1 Hlava

Vtákom sa predné končatiny premenili na krídla a ich funkciu pri zbere potravy,

obrane a stavbe hniezda úplne prebrala hlava (Veselovský, 2001). Pohyblivosť hlavy je

zaistená tým, že prvý krčný stavec – nosič (atlas) je spojený s lebkou jedným tylovým

kĺbovým hrboľom (condylus occipitalis). Lebečné kosti vtákov začínajú zrastať už behom

embryonálneho vývoja. Najnápadnejšie sú mohutné očnice (orbitae). Pod tlakom

obrovských očných gúľ sa obojstranné očnicové krídla klinovej kosti (orbitosphenoidea)

zmenili v papierovo tenkú kostenú medziočnicovú prepážku (septum interorbitale). U

druhov s nápadne veľkými očami ako sú dravce a sovy, očné gule posunuli dozadu i

12

mozgovú dutinu, v ktorej sa musí mozog ukladať v takmer kolmej polohe a tylový otvor

(foramen occipitale) sa zozadu lebky posúva až na jej spodinu (Parry-Jonesová, 2003). U

vtákov nedochádza k vývinu ušných lalokov. Tie bývajú nahradené špeciálne postaveným

perím v okolí vonkajšieho zvukovodu, alebo kožným lalokom (operculum), hlavne u

niektorých druhov sov (Červený, 2000).

Najnápadnejším znakom vtáčej lebky je premena medzičeľustných kostí

intermaxillare) na hornú čeľusť zobáka (rostrum), ich čeľustné výbežky tvoria strop nosnej

dutiny a vsúvajú sa medzi nosné kosti (nasalia), podnebné výbežky sa spájajú s

podnebnými kosťami, a tým sa zúčastňujú stavby tvrdého podnebia. Čeľustné výbežky

tvoria aj spodný okraj hornej polovice zobáka a zrastajú s pomerne malými hornými

čeľusťami (maxillae). Spojenie veľkých medzičeľustných kostí a nosných kostí je väčšinou

pohyblivé a niekedy sa tu dokonca vytvára kĺb, ako je to u papagájov, ktorí sa pri pohybe

vešajú za hornú čeľusť. Spodná čeľusť (mandibula) vzniká zrastom niekoľko krycích kostí:

zubná kosť (dentale), kĺbová kosť (articulare) a uhlovej kosti (angulare) a ďalších troch

drobných kostičiek. Pohyblivosť hornej čeľuste je zaistená ohybným spojením s lebkou a aj

dvoma pružnými mostíkmi medzi hornou čeľusťou a štvorcovou kosťou (quadratum).

Štvorcová kosť predstavuje kĺbové spojenie medzi dolnou čeľusťou a lebkou a prenáša

pohyb dolnej čeľuste na hornú čeľusť zobáka. Pri otvorení zobáka sa natočí aj štvorcová

kosť, dosadajúca spodinou na kĺbovú kosť spodnej čeľuste. Tento pohyb sa prenáša na

hornú čeľusť dvoma pákami. Vonkajšia vytvára jarmový oblúk (quadratojugale) a

vnútorná páka vznikla spojením krídlovej kosti (pterygoideum) a kosti podnebnej

(palatinum). Tieto vtáky celkom automaticky zdvihnú hornú čeľusť zobáka. Tento

mechanizmus sa uplatňuje najmä pri uchopení potravy. Na hornej čeľusti zobáka sa

nachádzajú dve nozdry, obvykle sú umiestnené pri koreni zobáka. Rozlišujeme nozdry

oddelené (nares imperviae), ktoré sú oddelené nosnou priehradkou – kurovité vtáky.

Druhým typom sú nozdry súvislé (nares perviae), pri nich je táto priehradka prederavená –

tento typ majú kačice, husi, kondory a iné. Ku kostre hlavy patrí aj oporná kosť

jazyka – jazylka (hyoideum) (Veselovský, 2001).

13

1 – os basioccipitale 7 – os palatinum 2 – condylus occipitalis 8 – vomer 3 – os supraoccipitale 9 – os jugale 4 – os basisphenoidale 10 – os quadratojugale 5 – os parasphenoidale 11 – os quadratum 6 – processus jugalis ossis maxillaris

1.2.1.1. Popis kostry hlavy

Podľa Červeného (2000) na hlave rozlišujeme dva anatomicky a funkčne rozdielne

oddiely. Je to cranium (neurocranium) a facies (splanchnocranium). Ku kostre hlavy

radíme tiež aj skelet pre upevnenie jazyka.

Obr. č. 1: Lebka, ventrálny pohľad

(Autor: Filip Weiss)

Mozgová časť

Lebka tvorí ochranný obal pre pomerne rozvinutý mozog, sluchové, rovnovážne

ústrojenstvo a sčasti pre mohutné očné gule (Kulíšek, 1994).

Os basioccipitale tvorí spolu s ďalšími zložkami tylovej kosti zadnú stenu lebečnej

dutiny. Na tylovej kosti vtákov je ventrálne uložený jednotný tylový hrboľ.

14

Os basisphenoidale predstavuje široký kaudálny úsek lebečnej základne. Rostrálne

sa zužuje a prechádza do os parasphenoidale. Na prechode týchto dvoch kostí sa ventrálne

otvára jednotný a niekedy aj párový hltanový otvor sluchovej trubice (Komárek, 1979).

Ako uvádza Baumel (1993) lebečná klenba kryje lebečnú dutinu dorzálne

a laterálne. Rostrálne prechádza v dorzálny kryt orbity a spojuje sa pohyblivo s maxilou.

Kaudálne nadväzuje na os supraoccipitale. Lebečnú klenbu tvoria párové kosti:

os parientale, os squamosum, ossa otica, os frontale a os prefrontale.

Os parientale je obdĺžnikovitá dorzálne konvexná platnička. V mediálnej rovine

zrastá s os supraoccipitale, laterálne s os squamosum a rostrálne s os frontale.

Os squamosum predstavuje šupinu spánkovej kosti cicavcov. Ohraničuje lebečnú

dutinu zo stán. Zúčastňuje sa aj na ohraničení kaudálnej steny orbity (Komárek, 1979).

Os frontale pokrýva najväčšiu časť lebečnej dutiny a orbity z dorzálnej strany.

Laterálne vybieha v mohutný nadočnicový okraj. Rostrálny okraj sa spája väzivovo priamo,

alebo pomocou kostenej platničky s nosovými kosťami a čelnými výbežkami premaxily.

Na dorzálnej ploche čelných kostí sa u niektorých plemien kury domácej a u perličiek

nachádzajú kostné výrastky , väčšinou vyplnené špongióznou kosťou (Robbins, 2006).

Os prefrontale, slzná kosť je u vtákov radená ku kostiam neurokrania. Podieľa sa na

rostrodorzálnom ohraničení orbity. Má trojuholníkovitý tvar, u hrabavých vtákov je malá

a zrastená s čelnou a nosovou kosťou, pri zúbkozobcoch je väčšia a je s nosovou kosťou

spojená synoviálnym kĺbom. V tejto časti kosti prechádza počiatočný úsek slzovodu

(Hildebrand, 1968).

Tvárová časť

Tvárová časť skeletu hlavy ohraničuje splanchnické orgány vtáka. Tvorí

ohraničenie začiatočných oddielov tráviaceho, dýchacieho ústrojenstva a doplňuje

ohraničenie orbity. Tvárové kosti sú pohyblivo napojené nielen na skelet neurokrania, ale

často aj navzájom (Červený, 2000).

Ossa mandibulae – kosti dolnej čeľusti tvoria podklad dolného zobáka. Podobne

ako u cicavcov sa aj u vtákov vyvíjajú na základe Meckelovej chrupavky. Jej časť osifikuje

a ku nej sa prikladajú ďalšie kosti, ktoré sú dezmogenneho pôvodu. Kosti vzájomne

synostoticky zrastajú, takže hranice medzi nimi miznú. Je však možné rozlíšiť úseky na

15

1 – os dentale 3 – os supraangulare 2 – os angulare 4 – os articulare

mandibule, ktoré tieto kosti vytvorili. Vyskytujú sa ako párové kosti. Naj rozsiahlejšia je

os dentale nasleduje os supraangulare, os angulare. Nakoniec os articulare na, ktorej sa

nachádza nerovná kĺbová plocha, kde dochádza ku skĺbeniu mandibuly s quadratum.

U cicavcov je os articulare uložená v bubienkovej dutine, kde má úplne inú funkciu

(Pramod et al, 2011).

Podľa Najbrta (1980) kosti hornej čeľusti tvoria podklad pre horný zobák, podnebie

a čeľustný kĺbový aparát. Väčšinou sú to kosti párové, výnimku tvorí vomer.

Obr. č. 2: Dolná čeľusť


Os nasale je uložená na strope ústnej dutiny. Tvorí kaudálne ohraničenie kostenej

nozdry. Čelným výbežkom sa spája s čelovou a slznou kosťou pomocou kostenej platničky.

Os premaxillare je u vtákov rozsiahla a tvorí podstatu skeletu maxily.

Dorzokaudálne zasahuje k čelovej kosti. Rostrálny úsek je prispôsobený tvaru hrotu

zobáku. Mediálne vybiehajú podnebné výbežky, ktoré sa spojujú s podnebnými kosťami.

Kaudálne na okrajoch horného zobáku sú výbežky nazývané processus tomiales, ktoré

16

1 – os parientale 6 – os nasale 2 – os squamosum 7 – os premaxillare 3 – ossa otica (v hĺbke) 8 – os maxillare 4 – os frontale 9 – os prefrontale 5 – miesto pre os prefrontale

tvoria podklad hrany zobáku. Ventrálne ohraničujú ústnu štrbinu a dorzálne spolu

s nosnými výbežkami kraniálny okraj kostených nozdier (Komárek, 1979).

Os maxillare čeľustná kosť je jednou z kostí maxily. Je uložená ventrolaterálne od

nosovej kosti. Je to malá trojuholníková kosť z, ktorej mediálne vyrastajú výbežky.

Čeľustná kosť zrastá s nosovou kosťou a premaxilou, u kury a holuba aj s podnebnou

a jarmovou kosťou. U kačky a husi je vytvorené medzi čeľusťou a podnebnou kosťou

synoviálne spojenie, ktoré je tu týchto druhov aj medzi čeľusťou a jarmovou kosťou

(Najbrt, 1980).

Obr. č. 3: Lebka, laterálny pohlad


Os palatinum, podnebná kosť vzniká zrastom vlastného základu a rostrálneho úseku

krídlovej kosti. U hrabavých a holuba má tvar štíhlej tyčinky kaudálne rozšírenú v lamelu.

U kačky a husi je kratšia a rozširuje sa v lamelu na oboch koncoch. Rostrálne sa spája

s čeľustnou kosťou a kaudálne sa kĺby s krídlovou kosťou. Podieľa sa na tvorbe kosteného

17

podnebia a v mediálnej rovine medzi nimi zostáva široká štrbina pre choany a infundibulum

sluchových trubíc. Táto kosť je zaradená do mechanizmu, ktorý pri poklese mandibuly

spôsobuje zodvihnutie horného zobáku (Červený, 2000).

Vomer, čerieslová kosť nie je u všetkých druhov vtákov plne vyvinutá. Delí choanu

na dva otvory a prilieha z ventrálnej strany k nosovej priehradke. Kaudálne sa spája

s podnebnou a klinovou kosťou (Najbrt, 1980).

Os jugale, jarmová kosť je súčasťou jarmového oblúku. Ten vzniká pripojením

os quadratojugale a processus jugalis ossis maxillaris. Celý komplex je u hrabavých

reprezentovaný dlhou štíhlou tyčinkou. Rostrálny koniec je zrastený s os maxillare (Smith;

Smith, 1992).

Quadratum, štvorboká kosť má tvar kovadliny, ktorá je u cicavcov súčasťou

komplexu sluchových kostičiek v strednom uchu. U vtákov je to dôležitá kosť začlenená

do kĺbového spojenia dolnej čeľusti s lebkou. Jej ventrálne výbežky sa kĺbia s os articulere

mandibuly a mediálne s os pterygoideum a laterálne s os quadratojugale jarmového oblúku.

Jej kaudodorzálne výbežky sa kĺbia s ossa otica a kraniálny výbežok slúži na úpon svalov.

Quadratum prenáša pohyb spodného zobáka na horný a preto je ústredím všetkých

pohybov hornej čeľusti (Robbins, 2006).

Jazylka

Ako uvádza Červený (2000) u vtákov tvorí kostný podklad pre jazyk a zaisťuje jeho

spojenie so skeletom hlavy. Skladá sa z 5 až 6 samostatných vzájomne spojených kostičiek.

Os entoglossum, vnútrojazyčná kosť je najrozsiahlejšia a je predĺžená

o chrupavčitým výbežkom a zasahuje do hrotu jazyka.

Os basibranchiale rostrale, vystužuje telo jazyka.

Os basibranchiale caudale vybieha kaudálne a tvorí spodinu orofaryngu a spojuje

sa chrupavčitým násadcom s laryngom a tracheou (Komárek, 1979).

Cornu brachiale, párová vetva sa skladá z os ceratobranchiale, ktorá sa kĺby

s os basibranchiale rostrale a os epibranchiale je spojená pomocou chrupavky. Vetvy sú

oblúkovite zahnuté okolo kaudálneho konca krania a mieria rostrálne k temenu.

U niektorých vtákov, ktorý majú vysúvateľný jazyk zasahujú vetvy jazylky cez lebečnú

18

1 – os entoglossum 4 – os ceratobranchiale 2 – os basibranchiale rostrale 5 – os epibranchiale 3 – os basibranchiale caudale

klenbu, až k nozdrám. S lebkou sa priamo nespájajú. V podkoží sú fixované iba

v interstíciu (Quiliquini et al, 2008).

Obr. č. 4: Kosti jazylky


1.2.2 Krk a trup

Následkom spevnenia osovej časti trupu došlo v hrudnej časti k pevnému, 3 – 10

stavcov dlhému zrastu a vytvoreniu chrbtovej kosti (notarium). U niektorých druhoch

dochádza k úplnému zrastu chrbtice trupu. Posledné hrudné stavce zrastajú so stavcami

bedrovými, krížovými a prednými chvostovými do jednoliatej kosti nazvanej synsacrum.

S touto kosťou pevne zrastajú aj panvové kosti – bedrová kosť (ilium), sedacia kosť

(ischium) a kosť lonová (pubis), a tak vytvárajú mohutný, smerom dolu otvorený kostný

systém. Synsacrum s panvovými kosťami tvorí mohutnú plochu pre úpony a odstup svalov

ovládajúcich zadné končatiny. Posledných niekoľko chvostových stavcov zrastá v plochú

šabľovitú kosť pygostil, na ktorú nasadajú chvostové perá. Takáto úprava chrbtice sa však u

niektorých skupín vtákov môže líšiť. Z celej chrbtice je najpohyblivejší krčný oddiel. Krk

19

zabezpečuje dokonalý pohyb hlavy a jeho dĺžka zodpovedá počtu krčných stavcov.

Najmenej ich majú spevavce 8 – 10 a naopak najviac má labuť až 25. Sedlovité kĺbové

plochy medzi jednotlivými stavcami výrazne zvýšili ich vzájomnú pohyblivosť a tým veľkú

ohybnosť celého krku. Významným prispôsobením vtákov k letu je stavba mohutného

hrudného koša. V ňom sú umiestnené srdce, pľúca a pečeň, ktoré zvonku chráni vonkajšia

časť chrbtice, z boku rebrá a z brušnej časti prsná kosť. Vtáci majú 3 – 9 párov rebier, čo je

dané rodovými a druhovými rozdielmi. Vtáčie rebrá sú dvojdielne, každé úplne rebro tvoria

dve ploché pružné kosti, ktoré spája malý kĺb, zvierajúce spolu pravý uhol. Horný diel

(vertebrocostalia) odstupujúci od chrbtice má na zadnom kaudálnom okraji plochý priečny

háčikovitý výbežok (processus uncinatus), ktorým sa opierajú o nasledujúce rebro.

Háčikovitými výbežkami sa výrazne spevňuje celý hrudný kôš a najviac sa nimi zväčšuje

plocha pre úpony medzirebrových svalov. Dolné diely (sternocostalia) sú kĺbovo spojené s

prsnou kosťou. Dvojdielne rebrá predstavujú dokonalé prispôsobenie k letu, uľahčujú

hlboké dýchanie celým hrudným košom, ktorý sa zdvihom môže zväčšovať. Zmenami

objemu hrudného koša sa pasívne plnia vzduchom aj veľké pľúcne vaky, ktoré výrazne

zväčšujú stály objem inak veľmi malých pľúc (Veselovský, 2001). Vzdušné vaky plnia v

tele vtákov aj iné, špecifické funkcie a to najmä:

umožňujú permanentnú ventiláciu pľúc

sú rezervoármi vzduchu

umožňujú pneumatizáciu kostí

kompenzujú mŕtvy priestor pomerne dlhej priedušnice

v telovej dutine okolo vnútorností tvoria mäkké vzduchové vankúše

umožňujú vtákom ovládať ťažisko tela

slúžia aj ako orgány termoregulácie, pretože privádzajú chladný vzduch do tesnej

blízkosti srdca, čriev, pečene, sleziny, gonád, obličiek a kostí

sú orgány hydroregulácie, pretože vydychovaný vzduch obohacujú o vodné pary

a tak nahradzujú potné žľazy (Weis et al. , 2002; Chmelničná, 2003).

Z hľadiska letu je nutné, aby sa pri dýchaní zachovala stabilita celého hrudného

koša, ktorý nesie nosné plochy krídel. Na udržaní stability sa podieľajú chrbtové stavce,

ktoré môžu aj zrastať, dlhá šabľovitá lopatka, krkavčie kosti, kľúčne kosti a to že posledné

20

hrudné stavce nesúce rebrá, sú pevne zrastené. Veľmi nápadná a typická je prsná kosť

(sternum). Pri nelietavých vtákoch je to široká plochá kosť, pri lietavých vtákoch je prsná

kosť doplnená nápadným hrebeňom (crista sterni), ktorí slúži k úponu prsných svalov.

Na spodnej strane prsnej kosti je dutina pre uloženie srdca a často i žalúdka (Veselovský,

2001). Jedným z mnohých charakteristických znakov vtáčej kostry je aj existencia

špecifickej medulárnej kosti (os medullare). Je to sekundárna kosť, ktorá sa tvorí

z endostelu dutín väčšiny kosti skeletu a to u samíc v období reprodukčného cyklu.

Pôsobením hormónov táto kosť prerastá v podobe tyčiniek a trámcov do dreňovej dutiny

kostí z endostelu kostí. Je to kostné tkanivo, ktoré slúži ako labilná rezerva minerálnych

látok mobilizovaná pri vzniku škrupiny vtáčieho vajca. Pri niektorých druhoch môže zvýšiť

hmotnosť až o 20 % (Červený, 2000).

1.2.2.1 Popis kostry chrbtice, hrudníka a ďalších súčastí osového skeletu

Columna vertebralis, chrbtica pozostáva z krčných stavcov, ktoré sú početnejšie

a ako u cicavcov a vzájomne veľmi pohyblivé. Na trupe tvorí chrbticu hrudné, bedrové,

krížové a chvostové stavce. Hranice medzi jednotlivými úsekmi sa určujú veľmi ťažko.

K rozlíšeniu jednotlivých úsekov využívame poznatky z porovnávacej anatómie. Chrbtica

sa člení na nasledujúce úseky: vertebrae cevicales, vertebrae thoracicae, synsacrum,

pygostyl (Tully; Lawton; Dorrestein, 2000).

Krčné stavce

Podľa Najbrta (1980) vertebrae cervicales tvorí skelet relatívne dlhého krku. Dĺžka

je ovplyvnená spôsobom pohybu a obživy.

Atlas, nosič má výrazne redukované telo tvaru prstenca. Na kraniálnom okraji tela

je fossa condyloidea pre skĺbenie s ventrálne situovaným kondylom tela tylovej kosti.

Kaudálne sú dve kĺbové plochy na oblúku a jedna hlbšia plošinka na tele stavca. Obidve sú

určené pre skĺbenie s čapovcom (Červený, 2000).

Axis, čapovec má výrazné telo z ktorého kraniálne vybieha zub čapovca. Prítomné

sú aj kraniálne a kaudálne kĺbové výbežky. Na kaudálnom konci je sedlovitá kĺbová plocha

pre skĺbenie s nasledujúcim tretím krčným stavcom (Whitehead, 1992).

21

1 – vertebrae cervicales 4 – verebrae caudales 2 – os dorsale 5 - pygostylus 3 – synsacrum

Ostatné krčné stavce sa kraniokaudálne predlžujú a niekoľko posledných stavcov je

opäť kratších. Tvar kĺbových plôch umožňuje pohyblivosť krku dopredu v kraniálnom

a kaudálnom úseku krčnej chrbtice a dozadu je umožnená v strednom úseku. Týmto je dané

typické esovité zakrivenie krčnej chrbtice (Kaiser, 2007).

Obr. č. 5: Chrbtica, dorzálny pohľad


Hrudné stavce

Vertebrae thoracicae sú charakteristické tým, že sa s nimi kĺbovo spájajú úplné

hrudné rebrá. Os dorsale (notarium) u kury a holuba vzniká zrastom posledného krčného

a troch hrudných stavcov. K tomuto zrastu dochádza asi u 4 mesiace starých kurčiat.

Následný hrudný stavec je voľný a posledný stavec tvorí kraniálny koniec synsakra

Červený, 2000).

22

Bedrokrížová kosť

Synsacrum je skupina zrastených stavcov, kde sú zastúpené posledný hrudný,

bedrové a krížové stavce a kraniálne chvostové stavce. Hranice medzi jednotlivými

skupinami sa nedá jednoducho a jednoznačne určiť. V priemere sa jedná asi o 12 – 16

stavcov. Uprostred dĺžky je synsacrum najširšie a dopredu a dozadu sa zužuje. Laterálne

zrastá s panvou, dorzálne je konvexné a ventrálne vytvára spolu s panvovou kosťou hlbokú

jamku pre obličky (Najbrt, 1980).

Chvostové stavce

Vertebrae caudales sú u vtákov zastúpené v kaudálnej časti synsacra, ďalej sa

nachádza 5 – 6 voľných chvostových stavcov. Za nimi nasleduje skupina 4 – 6 zrastených

chvostových stavcov v pygostylus. Slúži ako opora pre kormidlové perá chvostu. Je to

nepárová ihlanovitá kosť. Kraniálne má širšiu bázu, ktorá vybieha kaudálne do vertikálnej

platničky (Robbins, 2006).

Hrudná kosť

Sternum je relatívne mohutnejšia ako u cicavcov. Jej tvar je druhovo špecifický.

Tvorí ju centrálne telo, ktoré vybieha ventálne v hrebeň. Dorzálna plochá stena je

miskovito prehĺbená a prilieha priamo na vnútorné orgány. Kraniaálne vystupuje z hrudnej

kosti rostrum sterni a po stranách sa nachádza kĺbová jamka pre os coracoideum. Za touto

kĺbovou jamkou vybieha z hrudnej kosti kraniodorzálnym smerom processus

craniolateralis. Kaudálne od neho sa nachádzajú kĺbové jamky pre synoviálné skĺbenie so

sternálnymi rebrami Červený, 2000).

Rebrá

Costa vertebralis, vertebrálne rebro smeruje kaudálnoventrálne. Na sploštenom tele

väčšiny stavcových rebier je asi uprostred dĺžky kaudodorzálne namierený hákovitý

výbežok – processus uncinatus. Ten sa kladie na laterálnu plochu nasledujúceho

stavcového rebra a je s ním väzivovo spojený. Tento výbežok vzniká zo samostatného

osifikačného centra (Hildebrand, 1968).

23

1 – corpus sterni 6 – facies articulares costales 2 – carina sterni 7 – costa vertebralis 3 – fenestra medialis 8 – processus uncinatus 4 – trabecula intermedia 9 – costa sternalis 5 – trabecula mediana

Costa sternalis odpovedá rebrovej chrupavke cicavcov s tým rozdielom,

že pôvodný chrupavkovitý základ je u vtákov celý zosifikovaný. Distálny koniec má

kĺbovú plošinku, ktorá sa kĺbi so sternom. Výnimkou je posledné rebro, ktoré sa nekĺbi so

sternom, ale s kaudálnym okrajom predchádzajúceho sternálneho rebra (Baumel, 1993).

Obr. č. 6: Rebrá a hrudná kosť


1.2.3 Hrudná končatina

Kostru krídla pripevňuje k hrudnému košu pletenec, ktorí je tvorený tromi pármi

kostí (Burnie, 2003). Najmohutnejšie z nich sú krkavčie kosti (coracoideae), ktoré nasadajú

na prednú hranu prsnej kosti a podopierajú ramenný kĺb. Lopatky (scapulae) sú ploché,

dlhé šabľovité útvary položené rovnobežne s chrbticou a s rebrami sú spojené väzivom.

Kľúčne kosti (claviculae) sú pomerne slabé a vzájomne zrastajú do vidlicovitého útvaru –

furculi. V mieste spojenia týchto troch kostí sa vytvára otvor, akýsi kanálik, ktorým

prebieha šľacha zdvíhača krídla. Kostra krídla má charakteristickú stavbu. Je najmä

24

nápadná redukciou prstov. Najmohutnejšia kosť krídla je kosť ramenná (humerus), jej

horný koniec je premenený v guľovitú kĺbovú hlavicu zapadajúcu do jamky ramenného

kĺbu, ktorá je tvorená kosťou krkavčou, furculou a lopatkou. Pre úpony svalov je tento

koniec ešte rozšírený o kostné hrebene. Na hlavici je ešte nápadný otvor, ktorým vniká

do kosti vzduch z medzikľúčnych vzdušných vakov. Najdlhšiu časť krídla predstavuje

predlaktie, ktorú tvorí silnejšia lakťová kosť (ulna) a slabšia vretená kosť (radius).

O lakťovú kosť sa opierajú brká lakťových letiek. Lakťový kĺb sa nachádza v silnom

elastickom väzivovom puzdre, ktoré spevňuje stabilitu obidvoch kostí a zabraňuje ich

nežiaducej vzájomnej rotácii. Ďalšia časť krídla je zápästie. V ňom sa zachovali len dve

kosti. Ostatné zrástli s tromi záprstnými kosťami do spoločného kostného útvaru nazvaného

carpometacarpu. Na tieto kosti nasadá väčšina ručných letiek. Z prstov sa zachovali len tri,

často sa uvádza, že ide o prvý, druhý a tretí prst. Podľa novších poznatkov je to nepochybne

druhý, tretí a štvrtý prst. Tretí prst má dva články, štvrtý prst len jeden a na druhom prste

narastá zväzok pier nazvaný krídelko (alula). Tento prst je jediný vztýčiteľný a môže sa aj

otáčať. Vďaka tomu sa krídelko, pomerne malý útvar, uplatňuje pri pristávaní a iných

letových manévroch a naviac zabraňuje vzniku vírivých vzdušných prúdov na krídlach

(Červený, 2000).

1.2.3.1 Popis kostry hrudnej končatiny

Pletenec hrudnej končatiny

Ako uvádza Najbrt (1980) clavicula, kľúčna kosť je u vtákov na vetálnom konci

zrastená s druhostrannou a tvoria vidlicu – furcula. Tvar vidlice je druhovo

charakteristický.

Scapula je úzka plochá kosť šabľovitého tvaru dorzálne konvexná. Na kraniálnom

konci, ktorý sa v synchondróze spojuje so zobákovitou kosťou, je pretiahnutý výbežok –

acromion. Ten sa spája v syndesmóze s kľúčnou kosťou. Kraniálny koniec nesie kĺbovú

plochu pre skĺbenie s ramennou kosťou (Tully; Lawton; Dorrestein, 2000).

Coracoideum, zobákovitá kosť je pomerne silná a hrubá. Na proximálnom konci sa

nachádzajú facies articularis clavicularis a facies articularis humeralis, ktoré sú určené pre

skĺbenie s kľúčnou a ramennou kosťou. Na hrboľ – cotyla scapularis sa pripája lopatka.

25

A. – cavicula, kaudálny pohľad D. – scapula, ľavý kraniálny úsek B. – coracoideum, mediálny pohľad E. – scapula, ľavý laterálny povrch C. – coracoideum ľavý dorzálny povrch

V mieste spojenia kľúčnej kosti, lopatky a zobákovitej kosti zostáva otvor – canalis

triosseus. Týmto otvorom prechádza šľacha lietacieho svalu. Telo má dorzálnu a ventrálnu

plochu a mediálny a laterálny okraj. Sternálny koniec je rozšírený a vybavený hrebeňovitou

kĺbovou plošinkou pre skĺbenie s hrudnou kosťou. Zobákovitá kosť pomáha rebrám chrániť

hrudný kôš pred kompresiou prsnými svalmi pri lietaní a spolu s ostatnými kosťami

pletenca a rebrami nesie sternum, ktoré tvorí hlavnú nosnú plochu pre orgány (Červený,

2000).

Obr. č. 7: Kosti pletenca hrudnej končatiny

(Autor: Baumel, Handbook of avian anatomy, 1993)

26

1 – tuberculum dorsale 5 – corpus humeri 2 – tuberculum ventrale 6 – caput humeri 3 - condylus dorsalis 7 – epicondylus ventralis 4 - condylus ventralis

Rameno

Obr. č. 8: Ramenná kosť


Humerus je dlhá kosť s elipsovitou kĺbovou lavicou na proximálnom konci. Caput

humeri obklopujú tuberculum dorsale a tuberculum ventrale. Oba hrbole prechádzajú

v hrebene pre úpony svalov. Na mediálnej ploche tuberculum ventrale sa nachádza

pneumatizačný otvor na , ktorý nadväzuje medzikľučkový vzdušný vak a vstupuje tak do

dreňovej dutiny kosti. Telo je rúrovité a mierne prehnuté. Distálne prechádza do dvoch

kĺbových hrboľov – condylus dorsalis (radialis) a condylus ventralis (ulnaris) (Kaiser,

2007).

Os sesamoideum m. scapulotricipitis, alebo patella ulnaris je súčasťou kostry

ramenného úseku krídla. Vyskytuje sa len u niektorých druhov vtákov. U domácich vtákov

sa vyskytuje nepravidelne. Je uložená v odstupovej šľache m. triceps brachii (Komárek,

1979).

27

1 - facies articularis radiocarpalis 3 - facies articularis ulnaris 2 - facies articularis ulnaris 4 - cotyla humeralis

Predlaktie

Radius je tenká rúrovitá kosť, uložená kraniálne. Caput radii má na zdurenom

proximálnom konci kĺbovú plochu – cotyla humeralis pre spojenie s ramennou kosťou

a facies articularis ulnaris pre skĺbenie radia a ulny. Distálny koniec je tiež rozšírený

a vybavený dvomi plôškami – facies articularis radiocarpalis, ktorá nadväzuje na os carpi

radiale. Druhá facies articularis ulnaris sa kĺbi s ulnou (Quiliquini et al, 2008).

Obr. č. 9: Lakťová kosť


Ulna je pevnejšia, dlhšia a laterálnym smerom mierne konvexná. Vytvára

s vretennou kosťou širokú medzikostnú štrbinu. Ulna tvorí hlavnú oporu pre lakťové letky.

Na proximálnom konci sú dve vyhĺbené kĺbové jamky – cotyla dorsalis a cotyla ventralis,

ktoré sa kĺbia s príslušnými kondylmi ramennej kosti. Taktiež sa tu nachádza incisura

radialis pre spojenie s proximálnym koncom vretennej kosti. Distálny koniec ulny je

rozšírený a zakončený kladkou – trochlea carpalis, ktorá sa kĺbi s distálnym koncom

vretennej kosti (Červený, 2000).

28

1 – condylus dorsalis ulnaris 4 – cotyla dorsalis 2 – condylus ventralis ulnaris 5 – cotyla ventralis 3 – incisura radialis 6 – incisura tuberuli carpalis

Obr. č. 10: Vretenná kosť


Kosti ruky

Ossa manus zahŕňajú skelet carpu, karpometacarpu a kosti prstov.

Ossa carpi predstavujú len dve kosti proximálnej rady a to os carpi radiale a

os carpi ulnare. Stredné a distálne zložky sa zakladajú u embryí samostatne a v druhom až

treťom týždni po vyliahnutí zrastajú do dvoch karpálnych kostí, ktoré nakoniec splynú

s metacarpálnymi kosťami do carpometacarpus (Komárek, 1979).

Carpometacarus vzniká zrastom troch metacarpálnych koti a stredných

a dystálnych zložiek karpu. Tvorí pevnú oporu pre prstové letky. Na proximálnom konci sa

trochlea carpalis pre skĺbenie s os carpi ulnare a os carpi radiale. V podobe tupého

výbežku tu vzniká os metacarpale alulare, na ktorú sa pripája skelet krídelka. Telo

karpometakarpu tvorí os metacarpale majus a os metacarpale minus. Tieto kosti zvierajú

medzikostnú štrbinu – spatium intermetacarpale. Distálny koniec týchto kostí synostoticky

zrastá a distálne nesie kĺbové plošinky pre skelety prstov (Červený, 2000).

Ossa digitorum manus – kosti prstov ruky tvoria nedokonalý skelet iba pre tri prsty.

Sú to prst krídelka – digitus alulare, veľký prst – digitus major a malý prst – digitus minor.

29

Na os metacarpale alulare nadväzuje prstový článok prstu krídelka – phalanx digiti

alulare. Na os metacarpale majus sa napája phalanx proximalis digiti majoris. Z článkov

prstov ruky je najmohutnejší a má tvar obojstrannej konkávnej platničky, ktorej kraniálny

okraj je výrazne zhrubnutý. K tomuto článku sa kĺbovo pripája ďalší článok – phalanx

distalis digiti majoris. Na os metacarpale minus sa kĺbom pripája phalanx digiti minoris,

ktorý je najmenší z článkov prstov (Najbrt, 1980).

Obr. č. 11: Carpus a carpometacarpus

(Autor: Baumel, Handbook of avian anatomy, 1993)

1.2.4 Panvová končatina

Panvové kosti sú miskovité a chránia obličky, pohlavné žľazy, časť čreva a kloaku.

Panva je pevne zrastená s chrbticou, smerom dolu je však široko otvorená, čo vtákom

uľahčuje klásť pomerne rozmerné vajcia. Do mohutnej bedrovej kĺbovej jamky

(acetabulum), tvorenej všetkými panvovými kosťami, zapadá veľký guľovitý kĺb stehennej

kosti (femur). Pevnosť tohto spojenie zaisťuje silný väz vo vnútri kĺbu a aj silné väzivové

30

puzdro. Hlavica stehennej kosti nesie na vrchole výbežok – chocholík (trochanter), ktorý

slúži k úponu panvových svalov. Pri pohybe sa zároveň opiera o tzv. protichocholík

(antitrochanter), umiestnený nad kĺbovou jamkou. Tieto dva výstupky určujú svojou

veľkosťou a schopnosťou odtiahnutie dolnej končatiny od tela. Dolný koniec stehennej

kosti vytvára spolu s kosťami predkolenia kolenný kĺb, ktorý je najpodstatnejší pri pohybe

na zemi a vo vode. Z kostí predkolenia nesie hmotnosť tela len holenná kosť (tibia), ktorá

na spodnom konci zrastá s prednou radou tarzálnych kostí a preto sa nazýva tibiotarsus.

Lýtková kosť (fibula) prirastá len ako pružný fragment k holennej kosti a len jej hlavica sa

účastní na tvorbe kolenného kĺbu. Plní funkciu akéhosi pružného pera, ktoré vracia holennú

kosť pri rotácii späť do pôvodnej polohy. Charakteristický kĺb medzi lýtkom a behákom sa

nazýva intertarzálny kĺb, pretože vedie medzi tarzálnymi kosťami. Časť ich prirastá k

lýtkovej kosti a časť k nasledujúcemu beháku (tarsometatarsus), ktorý vznikol zrastom

tarzálnych a metatarzálnych kostí (Veselovský, 2001). Z prstov na panvovej končatine

chýba vtákom 5. prst, 1. prst má len dva články je obrátený vždy dozadu, 2. prst má tri

články, 3. prst štyri články a 4. prst päť článkov. U väčšiny vtákov smerujú dopredu 2., 3. a

4. prst. Takáto noha sa volá anizodaktylná, u niektorých druhov sa 4. prst obracia takisto aj

dozadu, takáto noha sa nazýva zygodaktylná, takýmto typom nohy disponuje Kršiak

rybožravý a niektoré druhy sov (Černý, 2005).

1.2.4.1 Popis kostry panvovej končatiny

Podľa Whiteheada (1992) zahŕňa kosti pletenca panvovej končatiny – ossa cinguli

membri plevini a kosti voľnej časti končatiny – ossa membri pelvini liberi.

Pletenec panvovej končatiny

Ossa cinguli membri pelvini, kostra pletenca panvovej končatiny tvorí u vtákov iba

párová panvová kosť – os coxae. Vzniká zrastom bedrovej, lonovej a sedacej kosti.

Obojstranné panvové kosti zrastajú aj v úseku bedrových kostí pevne so synsakrom. Vtáčia

panva zostáva ventrálne široko otvorená. Všetky tri kosti sa stretávajú v mieste –

acetabulum, ktoré leží asi tak v polovici dĺžky panvy. Dno acetabula je neúplné, nachádza

sa tu priestranný otvor – foramen acetabuli. Medzi bedrovou a sedacou kosťou sa nachádza

priestranný otvor – foramen ilioischiadicum cez, ktorý prechádzajú cievy a n. ischiadicus.

31

1 – ilium, ala preacetabularis 7 – ischium, ala 2 – ilium, ala postacetabularis 8 – corpus pubis 3 – corpus ilii 9 – pubis, scapus 4 – foramen acetabuli 10 – pubis apex 5 – tuberculum preacetabulare 11 – foramen ilioischiadicum 6 – corpus ischium

Pri pohľade na strop panvovej dutiny z ventrálnej strany tvorí bedrová a sedacia kosť spolu

so synsacrom obličkovú jamu – fossa renalis do ktorej vrastajú obličky (Červený, 2000).

Obr. č. 12: Kosti pletenca panvovej končatiny


Ilium, bedrová kosť je plochá, pozdĺžne pretiahnutá. Jej pozdĺžna os je súbežná

s osou chrbtice. Rozoznávame corpus ilii, ktoré tvorí dorzálne a kraniálne ohraničenie

acetabula a krídlo – ala. Krídlo je nad acetabulom priečnou hranou rozdelené

na ala preacetabularis ilii a ala postacetabularis ilii (Komárek, 1979).

Ischium, sedacia kosť má tvar pretiahnutého trojuholníka so základňou smerujúcou

kaudálne. Kraniálny vrchol predstavuje telo sedacej kosti, ktoré svojim acetabulárnym

zárezom formuje kaudálny obvod acetabula. Podstatnú časť tvorí ala ischii – krídlo, ktoré

dorzálne zrastá s postacetábulárnym krídlom bedrovej kosti a ventrálne s lonovou kosťou

(Smith; Smith, 1992).

32

Head – caput femoris Lateral condyle – condylus lateralis Trochanter – trochanter femoris External condyle – condylus lateralis Epicondyle – epicondilus Mesial condyle – condylus medialis Popliteal fossa – fossa poplitea Internal condyle – condylus medialis Nutrient foramen - Foramen nutriens Patelar groove – sulcus patelaris Obturator ridge – impressiones obturatoriae Iliac facet – facies articularis acetabularis Pneumatic foramen-Foramen pneumaticum Anterior intermucsular line – linea intermuscularis cranialis

Pubis, lonová kosť je tvarovaná, ako dlhá plochá a úzka tyčinka. Kraniálne telo –

corpus pubis sa pripája k tuberculum preacetabulare bedrovej kosti a podieľa sa na

ohraničení kranioventrálneho obvodu acetabula. Stvol lonovej kosti je v kaudálnej časti

viac či menej zreteľne zahnutý a je zakončený hrotom – apex pubis (Kaiser, 2007).

Kosti voľnej časti panvovej končatiny

Ako uvádza Najbrt (1980) nadväzujú v bedrovom kĺbe stehennou kosťou ku ktorej

sa distálne pripája patela a tibiotarsus. Taterálne od tibiotarsa sa nachádza fibula a distálne

kosti nohy – ossa pedis.

Obr. č. 13: Stehenná kosť

(Autor: www.royalbcmuseum.bc.ca)

33

Fibula – fibula Supratendinal bridge – pons supratendineus Posetrior sulcus – sulcus posreior Supracondyle fossa – fossa supracondylaris Fibular crest – crista fibularis Mesial condyle – condylus medialis Lateral condyle – condylus lateralis Anterior sulcus – sulcus anterioris

Os femoris, stehenná kosť je rúrovitá, pneumatizovaná a mierne prehnutá

dorzálnym smerom. Hlavica je vytočená mediálne a jej kĺbová plocha prechádza na krček

stehennej kosti a dokonca až na mediálnu plochu chocholíku. Na distálnom konci je hlboká

brázda pre skĺbenie s patelou – sulcus patellaris (Černý, 2002).

Podľa Červeného (2000) je patela podobne ako u cicavcov viazaná do úponu

štvorhlavého stehenného svalu. Má tvar trojbokého hranolu s bázou proximálne obrátenou.

Tibiotarsus, je vpodstate tibia - píšťala, ktorej distálny koniec zrastá

s osifikovanými základmi proximálnej rady tarzálnych kostí, ktoré sa dajú rozoznať ešte

niekoľko mesiacov po vyliahnutí. Na proximálnom konci sú kondyly pre skĺbenie

s femurom. Telo je mierne kraniálne konvexné. Na jeho laterálnej strane je zreteľný hrebeň

na ktorý sa pripája telo fibuly (Černý, 2002).

Obr. č. 14: Tibiotarsus


34

Intercotyle prominence – eminentia intercotylaris Hypotarsal – crista medialis hypotarsi Internal, external proximal foramen – foramina vascularia proximalia First metatarsal facet – fossa metatarsi I Dorsoplantar foramen – foramen vasculare distale External cotyle – cotyla medialis Internal cotyle – cotyla lateralis Intertrochlear notches – incisura intertrochlearis medialis

Fibula, lýtková kosť je u vtákov rudimentálna. Je to tenká ihlicovitá kostička, ktorej

proximálny koniec je rozšírený v caput fibulae. Štíhle ostré zahrotenie fibuly dosahuje asi

dvoch tretín dĺžky tibiotarsu a s touto kosťou je spojený na krátkom úseku synostoticky

(Červený, 2000).

Ossa pedis, kostru nohy predstavujú tarzálne kosti – ossa tarsi, ktoré sa u vtákov

vyskytujú ako samostatné kosti v časovo obmedzenom vývojovom období. Následne ossa

metatarsalia, tatsometatarsus a kosti prstov nohy – ossa digitorum pedis (Pramod et al,

2011).

Obr. č. 15: Behák


35

Ossa tarsi sa zakladajú samostatne podobne ako u cicavcov. Ich chrupavkovité

základy osifikujú a takto vzniknuté kosti splynú s distálnym koncom tibia a vznikne

tibiotarsus. V tarsu dospelých vtákov sa separátne kosti nevyskytujú (Komárek, 1979).

Ossa metatarsalia, u vtákov sú štyri kosti, piaty metatarsus v priebehu vývoja

zaniká. Os metatarsale I je drobná rudimentovaná kosť valcovitého tvaru, ktorá tvorí oporu

pre prvý prst obrátený kaudálne. Os metatarsale II, III a IV – druhá, tretia a štvrtá

metatarzálna kosť zrastajú v jednotnú os canon spolu s distálnymi tarzálnymi kosťami

tvoria tarsometatarsus (Červený, 2000).

Tarsometatarsus, behák je dlhá, rovná dorzoplantárne sploštená trubicová kosť.

Proximálny koniec je rozšírený a nesie mediálnu a laterálnu kĺbovú jamku pre spojenie

s kladkou tibiotasu. Distálny koniec vybieha do troch kladiek na, ktoré sa kĺbi vždy

proximálny článok príslušného prstu (Smith; Smith, 1992).

Ossa digitorum pedis predstavujú prstové články. Ich počet je ne jednotlivých

prstoch odlišný. Prvý prst (hallux) smeruje väčšinou kaudálne a má dva články. Druhý je

uložený mediálne a má tri články, tretí má štyri a štvrtý prst má päť článkov. Tieto články

sa môžu rozdeliť na proximálne – phalanx proximalis, prostredné – phalanges

intermediale, ktoré sú valcovité a na oboch koncoch rozrezané. Dystálny článok phalanx

distalis má širšiu základňu a vybieha v apex phalangis. Tento posledný článok tvorí

podklad pre rohovinové pazúrové puzdro (Červený, 2000).

1.3 Svalová sústava Kostra v spojení so svalmi je ucelený pohybový systém. Pre let je dôležité, aby sa

najväčšia hmota svalov sústredila v ťažisku pod nosnými plochami krídel.

Z aerodynamického hľadiska je pre let najvýhodnejšie, aby vtáčie telo udržiavalo

kvapkovitý tvar tela. Stavba svalov vtákov sa skladá z hustejšie usporiadaných svalových

vláken. Šľachy a pomocné ústrojenstvo svalov sú z pevných väzivových štruktúr, pretože

sú u vtákov funkčne výraznejšie zaťažené ako u cicavcov. Niektoré šľachy bývajú

spevnené kostenými vložkami (Černý, 2005).

Svaly sa delia na dva typy. Hladká svalovina, ktorá nie je ovládaná vôľou jedinca a

riadi ju vegetatívna nervová sústava. Nachádza sa v tráviacej, vylučovacej sústave, vo

vajcovodoch, priedušnici, pľúcach v krvnom riečišti a v koži. Druhý typ svaloviny je

36

priečne pruhovaná. Po fyziologickej stránke sa priečne pruhovaná svalovina vyznačuje

veľmi rýchlymi sťahmi. U vtákoch dosahuje až 70 sťahov za sekundu, na rozdiel od hladkej

svaloviny, ktorá pracuje 5 až 10 krát pomalšie, ale má väčšiu vytrvalosť. Povely pre priečne

pruhované svalstvo vysiela nervová sústava, a tým tento typ svalov podlieha vôli jedinca. V

kostrovej svalovine nachádzame dva typy svalových vlákien. Červené vlákna s veľkým

obsahom červeného farbiva – myoglobínu, ktorý viaže kyslík a biele svalové vlákna.

Červené vlákna obsahujú okrem myoglobínu veľa mitochondrii, majú vysoký obsah tuku a

sú lepšie zásobované krvnými vlásočnicami. Pri práci skôr spaľujú tuky ako cukry.

Prevahou červených vlákien sa vyznačujú vytrvalí letci. Čo sa týka výkonnosti pracujú

červené vlákna 5 až 10 krát pomalšie a biele vlákna, sú však omnoho vytrvalejšie. Obvykle

sa nachádzajú vo svaloch rovnomerne rozložené. Vtáky žijúce na zemi ako kurovité, sa

musia zachrániť prudkým štartom do vzduchu majú bielu svalovinu. Biele vlákna majú

malý obsah myoglobínu, málo mitochondrii a odlišný typ enzýmov. Výkonnostne sú oveľa

rýchlejšie, ale pretože pracujú na princípe anaeróbného metabolizmu hromadí sa v nich

produkt kyselina mliečna. Preto sa skoro unavia. Najmohutnejšia svalovina sa u vtákov

nachádza na prsiach. Sú to najmä dva svaly, ktoré hýbu krídlom. Tvoria až 15 % hmotnosti

vtáka, ale u niektorých letcov môžu dosahovať až 35 %. Mohutnejším je veľký prsný sval

(musculu pectoralis major), ktorý ťahá krídlo smerom dolu. Pod ním je na prsnej kosti

umiestnený hlboký prsný sval (musculus supracoracoideus), ktorého šľacha prebieha

medzi tromi kosťami lopatkového pletenca (faramen triosseum) a nasadá z vrchu na

ramennú kosť. Tento sval krídlo zdvíha. Zdvíhanie krídla je menej energeticky náročné a

preto hmotnosť hladkého presného svalu predstavuje asi len 10 % hmotnosti veľkého

prsného svalu (Veselovský, 2001).

Vtákom sa veľmi dobre vyvinuli svaly v koži. Sú to hladké svaly (m. nonstriati) a

v podkoží sú bohaté zastúpené (m. subcutanei), čo sú kostrové priečne pruhované svaly

ovládané vôľou. Obidva svaly ovládajú pohyby kože a peria. Ostatné kostrové svaly

členíme na svaly hlavy, svaly jazylky, svaly trachey, svaly laryngu, svaly syringu, svaly

krku, trupu, chvosta, svaly krídla a svaly panvovej končatiny (Červený, 2000). Bežcom a

vodným vtákom sa mohutne vyvinula aj svalovina zadných končatín. Špecifické

prispôsobenie sa vyvinulo u naťahovačov a ohýbačov prstov. Pri dosadnutí na vetvu sa

vtákovi automaticky zovrú prsty, čo je spôsobené šľachou ohýbača prstov, ktorá prechádza

37

kolenným a pätovým kĺbom. Ako náhle sa vďaka pôsobeniu tiahy tela ohnú obidva kĺby,

ohýbače prstov bez námahy pevne zovrú prsty okolo vetvičky. Takéto zovretie prstov

zabraňuje, aby sa vták pri silnom vetre v spánku nezrútil z vetvy dolu. U niektorých vtákov

sa na šľache ohýbačov vytvorili hrbolčeky, ktoré pri dosadaní pevne zapadnú do zárezu v

šľachovom puzdre. Ak chce vták odletieť, musí sa najprv vztýčiť a natiahnuť nohy, aby sa

šľachy uvoľnili. Celý systém svalov ovláda pohyby chvosta, ktorý slúži pri lete a pristávaní

ako nosná plocha, alebo brzda (Veselovský, 2001).

1.4 Jastrab lesný Jastrab lesný (Accipiter gentilis, Linnaeus 1758)

1.4.1 Charakteristika

Jastrab síce veľkosťou pripomína myšiaka, ale úplne sa odlišuje letovou siluetou.

Podľa Žalmana (1947) sa jastrab v prírode dožíva 20 rokov. V umelom chove sa v SR dožil

24,5 roka. Má pomerne krátke zaokrúhlené krídla a dlhý chvost. Samček je asi o tretinu

menší ako samička. Nevysedáva na vyvýšených miestach, jeho kráľovstvom je les.

Pomerne rýchlo a obratne lieta aj pomedzi konármi v korunách stromov. Vedie skrytý

spôsob života a len málokto si ho všimne, keď číha, akoby prihrbený na spodných vetvách

stromu (Krivjanský, 2009).

Telesné rozmery

Tab. č. 1

Samec Samica

Krídlo 300 – 327 mm 345 – 375 mm

Chvost 215 – 235 mm 238 – 266 mm

Zobák 29 – 32 mm 33,6 – 36,6 mm

Behák 68,5 – 85 mm 80 – 87,5 mm

Váha 650 -850 g 850 – 1300 g

38

1.4.2 Popis sfarbenia

Ako uvádza Ferianc (1977) vrch tela u dospelých jedincov je tmavohnedý až

sivohnedý, v záhlaví s bielymi škvrnami, ktoré prechádzajú v nadočnicový prúžok

a čiastočne na šiju. Čerstvé perie má sivomodrý nádych. Ručné letky majú na vnútornej

zástavici svetlejšie priečne pruhy, ktoré sa proximálnym smerom stávajú čiastočne bielymi.

Chvostové perá sú rovnako svetlo pruhované s belavou proximálnou časťou pruhu. Zo

spodnej strany sú celé belavé s tmavohnedými priečnymi pruhmi, ktoré sa k vnútornému

okraju zástavice postupne strácajú. Spodná strana tela je biela s tmavohnedými, až

čiernohnedými priečnymi pruhmi. Dlhé podchvostové krovky sú biele (Hudec; Černý,

1977)

Mladé vtáky majú vrch tela svetlohnedý s okrovo belavými škvrnami a koncami

pier. Záhlavie a strany hlavy sú okrovo hnedo škvrnité. Spodina tela je belavo okrová

s hnedými kostrnkovými, kvapkovitými škvrnami (Ferianc, 1977).

Obr. č. 16: Mladý Jastrab lesný Obr. č. 17: Dospelý jedinec

(Autor: Marcos Gonzalez Fernandez) (Autor: Tomáš Hamerník)

39

Prachový šat mladých je biely. Prvý šat je so slabým okrovým nádychom. Druhý šat

je na chrbtovej strane s jemne hnedosivým a na brušnej strane s okrovým nádychom. Podľa

Vilčeka a Šveca (1974) sú zobák a pazúry čierne, nohy mláďat najprv ružové, neskôr aj

s ozobím žlté. Dúhovka mláďat na hniezde je belasá. Po vyletení z hniezda je žltá

a u starých jedincov oranžová, až červená (Ferianc, 1977).

Pŕchnutie mláďat z prvého do druhého prachového šatu nastáva asi tak po týždni.

Šat mladých začína rásť po dvadsiatom dni. Definitívne pŕchnutie mláďat a aj dospelých je

jeden krát ročne od marca do septembra (Hudec; Černý, 1977).

1.4.3 Rozšírenie

Hniezdi vo väčšine Európy okrem Islandu. Severná hranica dosahuje Škandináviu.

Na východ je rozšírený až po Kaukaz a zasahuje aj do severného Iránu. Vo Veľkej Británii

hniezdi veľmi zriedka a nepravidelne. Na väčšine Stredozemných ostrovoch sa nevyskytuje

a veľmi vzácne hniezdi v severnom Maroku (Ferianc, 1977).

U nás je stály druh, ktorý hniezdi na celom území. Hojnejšie sa vyskytuje v lesnatej

kultúrnej krajine, v predhorí s nesúvislými lesmi a niekedy aj v lužných lesoch. Zriedkavo

zahniezdi vo vnútri hlbokých horských lesov. V Karpatoch hniezdi do nadmorskej výšky

1200 – 1300 metrov nad morom (Hudec; Černý, 1977).

Podľa výsledkov krúžkovania škandinávskych a pobaltských jastrabov, niektorý

vtáci najmä mladý v prvom roku života tiahnu juhozápadným smerom. Svedčia o tom

nálezy švédskych vtákom vo Francúzku, fínskych a pobaltských v Nemecku. Niektoré

ruské jedince putujú, až 1500 km ďaleko. V strednej a západnej Európe je jastrab stály až

potulný vták, ktorý lem zriedka prekoná 50 km (Ferianc, 1977).

1.4.4 Hniezdenie

Hniezdi jednotlivo pričom páry si udržujú trvalo rovnaký revír a ak je to možné aj

hniezdo pokiaľ jeden z partnerov nezahynie. Rozhodujúcim faktorom pre voľbu hniezdnej

lokality je potravinové spektrum a až potom nasleduje opatrnosť. Niekedy sú hniezda

postavené 100 – 150 m od ľudských obydlí. Rozloha revíru býva v strednej Európe

v závislosti od miestnych podmienok asi 5 km2. Svadobné lety sú na hniezdisku

predvádzané už koncom zimy z výnimočne už v jeseni, spravidla však od marca. Je to

40

oblúkovitý let pripomínajúci let kani. Niekoľko mocných silných úderov krídel zakončuje

takmer kolmý vzlet, kedy má vták roztiahnuté krídla a chvost (Hudec; Černý, 1977).

Ako uvádza Hudec a Černý (1977) k páreniu dochádza na strome blízko hniezda.

Pri výbere miesta hniezda sa zúčastňujú obidvaja. Zakladá hniezdo samec, ale na ďalších

úpravách má väčší podiel samica. Pár buduje v revíri zvyčajne niekoľko hniezd, ktoré

nepravidelne strieda a upravuje aj keď v nich nehniezdi. Podľa Warnckeho (1961)

používajú páry spravidla to isté hniezdo niekoľko rokov. Hniezdo je umiestnené vždy na

vysokých stromoch v odľahlejších častiach starého porastu. Umiestnené býva hlavne

v rázsoche hrubších konárov, ale aj na bočných vetvách. Na konštrukciu hniezda sú použité

konáre z okolitých stromov 2 – 3 cm hrubé. Vrch hniezda je vystlatý jemnejšími konárikmi

a zelenými vetvičkami. Výstelka kotlinky je zo suchej trávy, rastlinných stoniek a kôry.

Polomer hniezda dosahuje od 56 – 120 cm a výška 35 – 85 cm Hĺbka kotlinky je 9 – 15 cm

(Ferianc, 1977).

Prvé vajce býva znesené u nás už koncom marca, v posledných znáškach až

začiatkom mája. Hniezdia jeden krát do roka. Náhradné znášky sú kladené medzi 2. – 4.

týždňom po strate normálnej znášky, pričom k hniezdeniu je použité iné staré hniezdo

v blízkom okolí. Počet vajec v znáške je priemerne 3,5, ale kolíše od 2 do 5 a v náhradnej

znáške od 1 do 3 (Wittenberg, 1964).

Obr. č. 18: Hniezdo Jastraba lesného

(Autor: Rainer Altenkamp)

41

Podľa Zimmermanna (1943) je tvar vajec vajčitý, oválny a aj guľovitý. Rozmery sa

priemerne pohybujú okolo 57,22 x 45,09. Váha vajca dosahuje 51,69 g z toho má štrupina

5,153 g. Zfarbenie je jednofarebné svetlo zelenkasté, modré alebo svetlo sivé najčastejšie

bez škvŕn. Škrupina je drsná, hrubozrnná a nelesklá (Hudec; Černý, 1977).

Podľa Hudeca a Černého (1977) samica väčšinou začína sedieť už od prvého vajca,

ale bolo pozorované zasadnutie aj po druhom alebo až poslednom vajci. Doba sedenia je od

35 – 40 dní. Podiel oboch pohlaví na čase sedenia je individuálny. Spravidla však sedí viac,

alebo výhradne samica. Samec jej jeden až dvakrát denne prináša potravu a pri tom samicu

vystriedava na vajciach. Potrava je predávaná na určitom mieste blízko hniezda. Prvých 8 –

10 dní zostáva samica pri mláďatách, zohrieva ich a trhá im prinášanú potravu. Kŕmenie

prebieha 3 – 5 krát za deň. Po tejto dobe začína samica loviť blízko hniezda. Ako uvádza

Sulkava (1964) od 24 – 26 dňa si mláďatá dokážu trhať potravu sami. Celková hniezdna

starostlivosť trvá asi 36 – 40 dní. Od 43. dňa dokážu mláďatá lietať a spávajú už mimo

hniezda. Od 50. dňa im rodičia predávajú potravu v lete a po 70. dni sa mláďatá

osamostatňujú (Höglund, 1964).

1.4.5 Potrava

Podľa Sauera (1995) korisť chytá vo vzduchu i na zemi. Potravu jastraba tvorí

takmer výhradne vtáky až 54% a cicavce 50%, výnimočne hmyz. Korisť z cicavcov

najčastejšie tvorí hraboš poľný, zajac, veverica, syseľ, krt, potkan, hryzec, syseľ, hranostaj.

Obr. č. 19 : Lov sokoliarsky držanej samice Jastraba lesného

(Autor: Tomáš Hamerník)

42

Z vtákov sú najviac zastúpené v potrave jarabica, sojka, bažant, kura domáca, drozd

čvikotavý, hrdlička záhradná, drozd čierny, krkavcovité vtáky, škorec lesklý, holub

hrivnák, holub domáci, škovránok, ďateľ a aj iné dravce (Hudec; Černý, 1977).

43

2 Cieľ práce

Cieľom diplomovej práce bolo objasniť komp1etný popis a faktografickú

dokumentáciu metodiky prípravy a samotného zhotovenia kostrového preparátu Jastraba

lesného. Zameriava sa na tieto hlavné tematické okruhy:

anatomickú stavbu tela vtákov – kostrová sústava, podrobný popis jednotlivých

kostí, svalová sústava

biologická charakteristika Jastraba lesného

zber a získanie materiálu na preparáciu

mechanické opracovanie

macerácia

varenie a bielenie

kompletizácia preparátu

44

3 Metodika práce

Záverečnú diplomovú prácu sme rozdelili do niekoľkých kapitol. V úvode sme

popísali všeobecné informácie týkajúce sa preparátorstva.

V kapitole prehľad o súčasnom stave riešenej problematiky sme popisovali

anatomickú stavbu vtákov. Zamerali sme sa na kostrovú a s časti na svalovú sústavu. Tieto

sústavy bezprostredne so sebou súvisia a odborná najmä znalosť kostrovej sústavy je

nevyhnutná pre samotnú tvorbu kostrového preparátu. S prihliadnutím na to, že

preparovaný objekt bol Jastrab lesný tak sme popisovali aj jeho biologickú a etologickú

charakteristiku.

V časti výsledky práce sme popisovali technologický postup prípravy a zhotovenia

kostrového preparátu Jastraba lesného. Kostrový preparát, ako už samotný názov napovedá

je preparát, u ktorého je model zvieraťa zhotovený z kostí jeho kostrovej sústavy,

respektíve môže byť zhotovený len z niektorých určitých častí jeho kostrovej sústavy.

Všetky sú následne pospájané presne podľa reálnej priestorovej orientácie kostry živého

jedinca, ktoré sú upravené do typickej, alebo požadovanej polohy.

Sú viaceré druhy kostrových preparátov. My sme sa zamerali na kompletný

kostrový preparát vtáka - Jastraba lesného (Accipiter gentilis, Linnaeus 1758), u ktorého

sme popísali postup prípravy a zhotovenia preparátu. Preparovaný exemplár pochádza od

chovateľa a zviera bolo už dlhšiu dobu uhynuté a konzervované chladom – zmrazené.

Overili sme postupy, ktoré sú v rámci našich materiálnych a finančných možností

dostupné. Uvedený postup je pomerne komplikovaný a náročný z časovej a najmä odbornej

stánky. Vyžaduje dokonalé znalosti morfológie, anatómie a taktiež aj biológie. Samotný

postup preparácie môžeme rozdeliť do nasledovných základných etáp:

zber a získanie materiálu na preparáciu

mechanické opracovanie

macerácia

varenie a bielenie

kompletizácia preparátu

45

Pri dodržaní celého pracovného postupu a zachovaní základnej anatomickej

proporcionality tela preparovaného zvieraťa je potrebná patričná zručnosť preparátora,

ktorý dodá preparátu prirodzený vzhľad, a preto sme predovšetkým vychádzali

z praktických skúseností pána Gašparíka a jeho názornej ukážky samotného preparovania.

V diskusii sme zhodnotili dosiahnuté výsledky a vyjadrili sme názory pána

Gašparíka. Nasledovne sme v kapitole záver uviedli zovšeobecnené poznatky vyplývajúce

z riešenej problematiky. Jednotlivé použité literárne zdroje sme uviedli v kapitole Použitá

literatúra. V kapitole Prílohy sme prezentovali obrázky k danej problematike.

46

4 Výsledky práce 4.1 Postup preparácie

Z divožijúcich, ale aj z domácich zvierat je možné získať rôznymi postupmi viaceré

druhy preparátov pre rôznorodé využite. Podľa cieľa a techniky výroby rozdeľujeme

preparáty na:

Dermoplastické

- srstnaté

- pernaté

- preparáty rýb

- preparáty obojživelníkov a plazov

Skeletové

- kostrové

- kompletné skelety

- časti skeletov a ich rezy

Mokré

- zalievané

- celé tela zvierat

- časti tela

- orgány a ich časti

Suché

- orgány a ich časti

- orgánové sústavy

Korozívne

- nástrekové

- cievny a dutinový systém orgánov a orgánových sústav (Sýkora, 1996;

Jakub, 2001)

V našom prípade sme sa zamerali a pracovali sme na zhotovení kompletného

kostrového preparátu vtáčieho tela. Konkrétne sme popisovali a dokumentovali podrobný

postup prípravy a zhotovenia preparátu samca Jastraba lesného (Accipiter gentilis).

47

Preparovaný exemplár pochádza od chovateľa a zviera bolo už dlhšiu dobu uhynuté a

konzervované chladom – zmrazené.

4.2 Zber a získanie materiálu na preparáciu Podľa Jakuba (2001) samotnej preparácii predchádza získanie a zber materiálu.

Veľakrát je to materiál už ulovený, alebo uhynutý. Lov zvierat, predovšetkým poľovnej

zvery, sa vykonáva v rámci plánovaného poľovného hospodárenia a selekcii jedincov.

Obr. č. 20: Uhynutý jedinec pripravený na preparáciu


Niekedy treba zviera usmrtiť. Robíme to opatrným vykrvením, alebo injekčným

podaním paralyzujúcej látky, ktorá vyvolá zastavenie srdcovej činnosti a dýchania. Pokiaľ

48

usmrcujeme zviera musíme to urobiť tak, aby sme neporušili telo zvieraťa ak ďalej

spracovávame kožu a kožné deriváty. Predovšetkým však musíme postupovať tak aby

nedošlo k poškodeniu, alebo nalomeniu kostí. Po vyhasnutí reflexov môžeme začať s

vlastnou preparáciou (Varga,1967).

4.3 Vlastná práca

4.3.1 Mechanické opracovanie

Preparáciu začíname stiahnutím kože a kožných derivátov z tela vtáka. Najprv

urobíme hlavný rez dlhý 10 – 15 cm v brušnej oblasti, približne od kraniálneho okraja

hrudnej kosti po otvor kloaky. Kožu systematicky oddeľujeme od tela skalpelom a

sťahujme ju na obe strany. Koža vtákov je veľmi krehká a ľahko sa pretrhne. U niektorých

druhov vtákov najmä vodných, je aj značne veľká vrstva podkožného tuku, čo spôsobuje aj

väčšie problémy pri sťahovaní kože (Táborský, 1961).

Po oddelení kože od tela v brušnej oblasti a kloaky, pokračujeme a kožu uvoľníme

na obidvoch stranách bokov, až po krížovú kosť. Potom opatrne oddelíme kožu od

chvostových stavcov pričom pozorne dbáme na to aby sme aj posledný stavec neoddelili od

chrbtice. Panvové končatiny sa snažíme stiahnuť až po rohovinové pazúry. Ak je koža na

behákoch a prstoch príliš pevná postačí ak ju len na niekoľkých miestach narežeme a kožu

neskôr pri macerácii oddelíme. Nasilu nesťahujeme ani rohovinové puzdro pazúrov, ak sa

náhodou oddelí odložíme ho tak aby sme ho vedeli neskôr priradiť k správnemu prstu.

Ďalej postupujeme uvoľňovaním kože z hrudnej a chrbtovej časti tela. Potom ako

stiahneme kožu z chrbta, tak isto opatrne odstránime kožu na hrudníkových končatinách

a jemným obrezávaním uvoľníme celé krídlo až po prstovú časť. Rovnako ako u panvovej

končatiny dbáme na to, aby aj posledné články prstov zostali bez porušenia kĺbového

spojenia. Pokračujeme uvoľnením kože z krku. Kožu z hlavy uvoľňujeme až po koreň

zobáka. Rohovinovú časť horného a spodného zobáka takisto nie je nutné v tomto kroku

stiahnuť z kosteného podkladu.

Následne z tela odstránime vnútorné orgány. Opatrne skalpelom odstránime obličky

z bedrokrížovej kosti a podobným spôsobom vyberieme zo stropu hrudného koša pľúcne

49

vaky. Odstránime tiež pažerák priedušnicu a jazyk. Takto vyčistené telo niekoľko krát

prepláchneme čistou vodou (Matoušek, 1983).

Ostrým skalpelom sa snažíme odstrániť čo najväčšie množstvo mäkkého tkaniva a

kostrovej svaloviny. Pri tomto kroku sme obzvlášť opatrný, aby sme nepozornosťou

neodstránili niektoré drobné kostičky. Najmä dávame pozor na články prstov

na metakarpálnej časti krídla a posledé chvostové stavce - pygostyl. Všetky väzivové

a kĺbové spoje sa snažíme zachovať v celku, okrem tých, v ktorých rozdelíme preparát

na menšie časti. Čím precíznejšie orezávame väzivové spojenia v tejto fáze prípravy, tým je

väčšia pravdepodobnosť, že dôjde pri procese macerácie, či varenia k ich rozpadu.

Je žiadané ak niektoré väčšie celky zostanú väzmi a šľachami pevne spojené dohromady.

Pri orezávaní sme presný a smažíme sa vyhnúť zbytočnému poškodeniu kostí nadmerným

rezaním a škriabaním povrchu kostí. Po tomto úkone opäť telo prepláchneme pod vodou.

Obr. č. 21: Telo orezané od kostrovej svaloviny


50

Opracované telo musíme rozdeliť na menšie samostatné celky, ktoré sa budú

macerovať samostatne, aby sa proces urýchlil a aby pri rozpade kostných spojení

nedochádzalo ku nežiadúcemu miešaniu párových kostí. Oddelíme samostatne pravú a ľavú

panvovú končatinu v bedrovom kĺbe. Takisto prerušíme ramenný kĺb a separujeme hrudné

končatiny – krídla. Oddelené končatiny si musíme poznačiť aby sme dokázali odlíšiť pravú

od ľavej. Aj keď je to na prvý pohľad jednoznačné, ale musíme počítať s tým že po

skončení celého procesu nám zostane kôpka malých kostí. Niekedy sú si tieto kosti až tak

veľmi podobné že aj skúsený odborník musí byť opatrný aby nedošlo ich vzájomnej

zámene. Nakoniec opatrným rezom odstránime lebku. Rez vedieme medzi lebkou a prvým

krčným stavcom.

Obr. č. 22: Detail čiastočne opracovanej lebky


Pinzetou musíme vybrať zvyšky kože, ktorá sa nachádza v zvukovode. Nesmieme

zabudnúť na vyčistenie mozgovej dutiny. Najjednoduchšie sa to realizuje pod prúdom

tečúcej vody, kedy kúskom pevnejšieho drôtu, alebo pinzetou krúživými pohybmi

narušíme, cez tylový otvor, kompaktnosť mozgu (Salaj; Rozkopf, 1968). Menšie časti sú

potom bez problémov vyplavované vodou. Odstránime z očníc očné buľvy a takto

vyčistené a rozdelené telo je pripravené na maceráciu.

51

Pri väčších druhoch vtákov, ktoré majú kosti mohutnejšie je potrebné niektoré dlhé

kosti jemne na oboch koncoch navŕtať. Hlavne na femur, tibiotarsus a tarsometatarsus na

panvovej a humerus, ulnu a radius na hrudníkovej končatine. Niekedy je potrebné navŕtať

aj carpometacarpus.

Obr. č. 23: Detail vyvŕtaného otvoru


Otvor robíme na každom konci kosti blízko pri kĺbovej hlavici. Na ich zhotovenie

použijeme primerane veľké náradie. Najlepšie sa zhotovujú malou modelárskou vŕtačkou

s nastaviteľnými otáčkami. Ak použijeme väčšiu vŕtačku musíme byť opatrný, pretože pri

zvýšenom tlaku sa krehká vtáčia kosť rozštiepi.

Obr. č. 24: Oprava poškodenej kosti


52

Ak sa tak stane môžeme poškodenú kosť nahradiť inou z iného podobného jedinca

rovnakého druhu, alebo ju môžeme po vybielení zlepiť dohromady. Z dreva alebo iného

pevného materiálu si vyrežeme paličku, ktorá hrúbkou a dĺžkou zodpovedá vnútro kostnej

dutine. Do vnútra oboch častí zlomenej kosti nanesieme lepidlo a časti spojíme

v požadovanej polohe. Hlavný účel otvorov spočíva na sprístupnení vnútro kostného

priestoru pre roztok používaný pri macerácii, ktorý takto môže dôkladnejšie odstrániť

tukové tkanivo a iné organické tkanivo z vnútorného priestoru kosti.

4.3.2 Macerácia

Samotná macerácia spočíva v tom, že sa oddelené časti poukladajú do primerane

veľkých nádob a zalejú sa vodou. Pritom treba dbať, aby bola celá časť pod vodou.

V prípade potreby sa môže kosť zafixovať na dne nádoby. Na začiatku macerácie meníme

vodu minimálne jeden krát za deň. Môžeme aj častejšie pokiaľ sa z vody neodstráni krvavý

zákal. Pokiaľ už nie je vo vode prítomné krvavé sfarbenie vodu už viac nevymieňame.

Približne vymieňanie vody trvá pár dní, až týždeň. Potom kosti necháme macerovať podľa

potreby dva až tri týždne.

Obr. č. 25: Macerovanie


53

Pri tejto metóde sa využívajú rozkladné, hnilobné procesy, ktoré veľmi účinne

rozkladajú zvyšky svalov, šliach, ciev, nervov a hlavne tukového tkaniva v kostiach

(Hromas et al, 1980). Pre urýchlenie tohto procesu sa môže do vody pridať kúsok saponátu

pre lepšie odmastenie a malé množstvo hydroxidu sodného alebo draselného. Počas

procesu macerované časti kontrolujeme a podľa potreby môžeme priebežne uvoľnené

tkanivo pinzetou, skalpelom, alebo starou zubnou kefkou odstraňovať. Macerácia je proces

mimoriadne účinný, ale jeho veľkou nevýhodou je veľmi nepríjemný zápach vznikajúci

z rozkladných procesov. V konečnej fáze môže dôjsť k rozpadu niektorých väzivových

spojení, preto je nevyhnutné opatrne manipulovať s kosťami aby nedochádzalo

k poškodeniam a stratám niektorých miniatúrnych kostí.

4.3.3 Varenie a bielenie

Konečným procesom odstránenia tkanív je varenie. Na varenie používame starý

varič a nádoby. Vodu na varenie si pripravíme vopred a až potom vkladáme kosti. Do vody

môžeme opäť pridať malé množstvo saponátu. Pre zvýšenie účinnosti varenia použijeme

hydroxid sodný, alebo draselný, ktorý pridáme do vody. Koncentrácia hydroxidu by nemala

presiahnuť jeden až päť percent. Značne rozmacerované kosti opatrne vyberieme z nádob

a jemne ich prepláchneme pod tečúcou vodou pričom ich jemne zubnou kefkou dočistíme.

Pri varení vtáčích kostí lepšie výsledky dosiahneme pomalším varením pri nižších teplotách

ako prudkým varením, ktoré môže povrch krehkej kosti zničiť. Ak sme použili prídavok

hydroxidu, tak musíme byť pri varení oveľa pozornejší a neustále sledovať stav variacich sa

kostí. Keď už máme vodu veľmi horúcu môžeme začať s vkladaním kostí. Tie obvárame po

predtým rozdelených celkoch, aby nedošlo k pomiešaniu kostí. Pinzetou vložíme jeden

celok do hrnca a v krátkych intervaloch sledujeme stav.

Po určitom čase varenia vyberieme kosť opláchneme ju pod tečúcou vodou pritom

sa skalpelom, alebo kefkou snažíme odstrániť uvarené tkanivo. Následne vrátime kosť späť

do vriacej vody. Takto v intervaloch striedavo čistíme a varíme pokiaľ nebudú kosti úplne

zbavené zostatkov tkanív. Kosti po varení dôkladne opláchneme a pokiaľ sa kĺbové

spojenia kostí nerozpadli ani počas varenia, tak ich zbytočne nerozdeľujeme. Všetky kosti

si podľa celkov usporiadame a necháme ich vychladnúť a vyschnúť.

54

Obr. č. 26: Vyčistené kosti po macerácii a varení


Takto vyčistené kosti zakonzervované a nebudú poliehať rozkladným procesom.

Z estetického hľadiska sa pristupuje k bieleniu kostí. Používame pri bielení peroxid vodíka,

ktorého koncentrácia nepresahuje 10%. Do pripravených nádob s roztokom povkladáme

vyvarené kosti. Čas bielenia je individuálny a závisí od koncentrácie peroxidu a od čistoty

kostí. Vybielené kosti znovu prepláchneme a necháme vysušiť. Vybielená kosť má mať

slonovinovú farbu.

Obr. č. 27: Kompletná kostra lebky po bielení peroxidom vodíka


55

4.3.4 Kompletizácia preparátu

Pri finálnej kompletizácii musíme dbať na presnosť a anatomickú správnosť

uloženia jednotlivých kostí. Preto znalosti z anatómie vtákov sú nevyhnutné, ba priam

kľúčové pri tomto obzvlášť náročnom kroku (Janega, 2007).

Kompletizáciu začíname od chrbtice respektíve od trupu. Pokiaľ ostal po všetkých

procesoch trup aspoň z časti spojený stačí napraviť uvoľnené kosti do požadovanej polohy

a zafixovať ich lepidlom. To platí najmä pre rebrá, ktoré sa takmer určite rozpadnú, pretože

oslabené spoje dvojdielnych rebier neunesú váhu hrudnej kosti. Veľmi dobre sa osvedčili

lepidlá na vodnej báze ako napríklad duvilax, ktoré sa na vybielenej kosti nedá skoro vôbec

rozoznať. Ich veľkou nevýhodou je podstatne vyšší čas schnutia v porovnaní s inými

lepidlami. Niektoré kosti je potrebné pridržať a fixovať v požadovanej polohe minimálne

niekoľko minút. Často krát musíme prerušiť prácu aj na niekoľko hodín, kým lepený úsek

úplne nestvrdne. Ak máme zlepený hrudný kôš a chrbticu, tak môžeme cez miechový kanál

prestrčiť primerane hrubý drôt, ktorý bude slúžiť ako opora celého tela a bude fixovať

lebku. Kvôli stabilite je dôležité aby sa drôt zasunul až do chvostovej časti chrbtice.

Obr. č. 28: Vsunutie osového drôtu do miechového kanálika


V ďalšom kroku musíme poskladať hrudné aj panvové končatiny do samostatných

kompletných celkov. Až potom tieto celistvé končatiny budeme fixovať na osovú časť

56

kostry. Pri skladaní jednotlivých končatín si najprv orientačne usporiadame kosti do

približného poradia takto získame prehľad o jednotlivých kostiach a o prípadných

nedostatkoch či chybách v usporiadaní kostí.

Obr. č. 29: Približné, nie však presné usporiadanie kostí panvovej končatiny


Pred samotným spojením dvoch kosti si overíme, či sú voči sebe orientované

správnym koncom a v ktorom mieste sa spájajú. Menšie kosti, ako kosti prstov panvovej

končatiny môžeme spájať lepidlom. Lepené spoje musíme opäť nechať dostatočne

vytvrdnúť pretože sa často krát lepí viac menších kostí do jedného celku.

Obr. č. 30: Kosti hrudnej končatiny pripravené na spojenie


57

Väčšie kosti budeme spájať tenkým a pevným drôtom. Prirovnáme si primeranú

dĺžku drôtu a jeden jeho koniec špirálovite zatočíme. Pokiaľ máme dve kosti vzájomne

anatomicky a priestorovo správne uložené môžeme kolmo cez ich spoločné kĺbové spojenie

prevŕtať otvor.

Obr. č. 31: Spájací drôt


Pri vŕtaní sledujeme a kontrolujeme vzájomnú polohu kostí a najmä uhol pod

ktorým vŕtame otvory. Pretože miesto v ktorom vŕtame otvor je často krát také malé, že pri

chybne navŕtanom otvore môžeme zničiť celú kosť. Cez tento otvor zavedieme drôt ktorý

aj na druhých koncoch stočíme a tým zafixujeme kosti v požadovanej polohe.

Obr. č. 32: Detail spojenia dvoch kostí


58

Ak sú otvory správne vyvŕtané, tak nedochádza k nežiadanému vytáčaniu spojených

kostí do strán. Poprípade môžeme ja takýto spoj zafixovať lepidlom. Nakoniec nalepíme

rohovinové puzdro pazúrov, ktoré sa uvoľnilo pri macerácii a varení. Takto si

skompletizujeme všetky končatiny.

Obr. č. 33: Zložité napojenie prstov nohy na behák


Ako ďalší krok si pripravíme miesto pre umiestnenie. V našom prípade nám poslúži

drevený podstavec s ramenom pre uchytenie hrudného koša a chrbtice. Výšku umiestnenia

určíme približne na základe priloženia skompletizovaných panvových končatín k hrudému

skeletu. Ak máme telo umiestnené v korektnej výške, opatrne ho zafixujeme o rameno

podstavca aby nedošlo k samovoľnému posunu, alebo rotácii. Následne pripevníme

končatiny k ich kĺbovým spojeniam.

Nakoniec skompletizujeme lebku. Na kostený podklad zobáka musíme spätne

nalepiť jeho rohovinovú časť. Nesmieme zabudnúť na opornú kostru jazyka – jazylku

a spodnú časť zobáka. Takto kompletnú lebku a zafixujeme na osový drôt v chrbtici.

Pri náročnom skladaní kostrového preparátu musíme pracovať s kosťami veľmi

opatrne a hlavne musíme dbať na presné anatomické uloženie. V prípade potreby môžeme

niektoré časti spevniť priečnymi osovými fixačnými bodmi.

59

Obr. č. 34: Kompletný kostrový preparát Jastraba lesného


Pre celkové spevnenie je vhodné aplikovať náter na celú kostru v podobe vodou

riedeného duvilaxu. Takáto povrchová úprava dodáva krehkej kostre potrebnú tuhosť

a vyššiu kompaktnosť. Taktiež uzatvára kostné póry, ktoré bránia zvýšenému usadeniu

prachu na preparát a čo je najdôležitejšie predlžuje jeho celkovú životnosť.

60

5 Diskusia

V diplomovej práci sme sa zamerali na popis metodiky jednotlivých krokov

samotného procesu tvorby kostrového preparátu. Overili sme pracovné postupy, možné v

rámci našich materiálnych a finančných možností. Popisovaný postup je prácny a náročný

aj z časovej a odbornej stánky. Preparátorská činnosť kladie zvýšené nároky na preparátora,

ktorý by mal dokonale poznať anatomickú stavbu preparovaného živočícha a mal by

disponovať značnou umeleckou zručnosťou. Tvorba kostrového modelu preparovaného

zvieraťa si vyžaduje znalosti z anatomickej topografie, proporcionality tela a priestorovej

orientácia kostí spracovaného zvieraťa a tiež zachovania jeho pôvodných telových mier.

Aby sme zabezpečili prirodzený vzhľad a vernosť preparátu musíme disponovať

znalosťami z morfológie a taktiež aj základnými znalosti z biológie divo žijúcej zvery.

Podľa Josh a Melissa Watts (2008) v súčasnej dobe existujú aj novšie techniky

spracovania kostí a taktiež sa pri preparácii používajú viac, či menej komplikované

technologické postupy tvorby preparátov. Proces odstraňovania mäkkého tkaniva,

macerácia a následné varenie sú v dnešnej dobe v niektorých prípadoch nahradzované. Sú

to síce veľmi účinné procesy, ktoré majú pri opracovávaní väčších a pevných kostí svoje

opodstatnenie, ale aj tak v menšej miere poškodzujú povrch takto spracovaných kostí.

Najnovšie metódy a postupy využívajú pri tvorbe lebkových a kostrových modelov čistenie

od tkanív za pomoci lariev chrobákov rodu Dermestes. Tie dokážu dokonale odstrániť

mäkké tkanivo bez akéhokoľvek poškodenia kostí, lebečných švov. Použitím chrobákov sa

vyhneme vzniknutým stopám po náradí. Spracované kosti sú bez akéhokoľvek zápachu,

pretože larvy dokážu odstrániť mäso aj z najhlbších miest akým sú nosové škrupiny. Takto

opracované sú oproti mechanickému a chemickému procesu sú belšie a zachovajú si

rovnakú hmotnosť. Podstatný prínos je hlavne v tom, že si tieto vlastnosti dokážu kosti

zachovať oveľa dlhšiu dobu bez potrebného opakovaného bielenia.

61

6 Záver

Preparácia zvierat má vysoký spoločenský a dokumentačný význam. Vďaka dlhej

životnosti preparátov umožňuje poskytnúť názorné ukážky jednotlivých druhov zvierat pre

viaceré generácie. Dáva možnosť zachovať prírodou vzniknuté abnormality. Je

neoddeliteľnou súčasťou vedných odborov, ako anatómia, morfológia, zoológia a mnohých

iných. Produkty preparovania sú veľmi cenné didaktické pomôcky, zobrazujúce a reálne

zachytávajúce skutočnosti, ktoré nám nie sú vždy prístupné. Podieľa sa na tvorbe

početných estetických predmetov. Napriek nepopierateľnému významu je len veľmi málo

dostupnej literatúry dokumentujúcej preparačné postupy.

Predložená práca sa zameriava na názorné prevedie a zdokumentovanie výrobného

procesu vzniku kostrového preparátu Jastraba lesného. Detailne popisuje kostrovú stavbu

vtáčieho tela. Dokumentuje postup jednotlivých krokov, ich následnosť, fotograficky

názorne zobrazuje aj detaily pri jednotlivý úkonoch.

Preparátorstvo je z odbornej a remeselnej stránky náročnou činnosťou. Kladie

vysoký dôraz na znalosti z jednotlivých vedeckých odborov a osobnú zručnosť preparátora.

Výstižná ukážka krokov s popisom postupu môžu slúžiť ako názorná ukážka praktickej

preparácie. V práci sú zhrnuté naše teoretické a praktické skúsenosti. Bola koncipovaná tak,

aby mohla poskytnúť celkové poznatky, vzorové ukážky a nevyhnutné informácie

začínajúcim preparátorom.

62

7 Použitá literatúra

1. BAUMEL, J. J. 1993. Handbook of avian anatomy: Nomina anatomica avium, 2.

vydanie, Cambridge: Club, 1993, s 46-132

2. ČERNÝ, H. 2002. Veterinární anatomie pro studium a praxi. Brno: NOVIKO

a.s,2002. 191-299s. ISBN 80-86542-01-7

3. ČERNÝ, H. 2005. Anatomie domácich ptáků.1. vydanie. Brno: Metoda spol. s. r. o.,

2005. 23-220s. ISBN 80-239-4966-7

4. ČERVENÝ, Č. 2000. Veterinární anatomie, Základy anatomie domácích ptáků.1.

vydanie. Brno: Ediční středisko Veterinární a farmaceutické univerzity, 2000. 189s.

ISBN 80-85114-80-1

5. FERIANC, O. 1977. Vtáky slovenska 1. diel, 2. vydanie, Bratislava: Vydavateľstvo

Slovenskej Akadémie Vied, 1977. 684s. 71-049-77

6. HILDEBRAND, M. 1968. A hand book of Anatomic preparations, California:

University of California, 1968, s 17-50, 68-21891 [online] Dostupné na internete:

http://books.google.sk/books?id=GhLs1n6t3JkC&pg=PR6&lpg=PR6&dq=A+hand

book+of+Anatomic+Preparations&source=bl&ots=K-

XW8BNZnC&sig=gWqiVJCDTBAG8jgcAh8Ul6aAvvI&hl=sk&ei=DputTemtKY

TDtAa0gqjhDA&sa=X&oi=book_result&ct=result&resnum=1&ved=0CBwQ6AE

wAA#v=onepage&q&f=false

7. HÖGLUND, H. 1964. Der habicht Acipiter gentilis linné in Fennoskandia. In

Viltrevy, 1964, č. 2, s 195-328

63

8. HROMAS, J. – LOCHMAN, J. – MACOUREK, J. – VACH, M. 1980. Přehlídky,

hodnocení a úprava trofejí. 1. vydanie. Praha: Zemědělské nakladatelství, 1980.

224s.

9. HUDEC, K. – ČERNÝ, W. – ČERNÝ, V. – BALÁT, F. – FERIANC, O. – FOLK,

Č. – FORMÁNEK, J. - HACHLER, E. – HÁJEK, V. – HAVLÍK, J. – HUDEC, K.

– KLŮZ, Z. – KOŽENÁ, I. – KUX, Z. – MATOUŠEK, B. – MOŠANSKÝ, A. –

RYŠAVÝ, B. – SLÁDEK, J. – SVOBODA, S. – TOUFAR, J. 1977. Fauna ČSSR

Ptáci-Aves II. diel. 1. vyd. Praha: Academia, 1977. 896s. 509-21-857

10. CHMELNIČNÁ, L. – TOČKA, I. 2003. Živočíšna výroba II. 1. vydanie.

Nitra:Slovenská poľnohospodárska univerzita, 2003. 131s. ISBN 80-8069-158-4

11. JAKUB, F. 2001. Metodický postup pri zhotovovaní dermoplastických preparátov

trofejovej zveri: Diplomová práca. Nitra. 2001. 42s.

12. WATTS, J. – WATTS, M. 2008. Skull cleaning using Dermestid Beetles [online]

Dostupné na internete: http://www.wattsskulls.com/about.html

13. JANEGA, Š. 2007. Postup pri zhotovovaní dermoplastických preparátov vtákov:

Bakalárska práca. Nitra. 2007. 54s.

14. KAISER, G. W. 2007. Anatomy and Evolution, University of British Columbia,

2007, 386s. ISBN 978-0-7748-1344-0

15. KOMÁREK, V. – MALINOVSKÝ, L. – LEMEŽ, L. 1979. Anatomia avium

domesticarum et embryologia galli I. Bratislava: Príroda, 1979. 162s. 64-085-82

16. KRIVJANSKÝ, T. 2009. Sokoliarstvo – 2.diel: Naše dravce a sovy. Ružomberok:

EPOS, s. r. o., 2009. 336s. ISBN 978-80-89191-83-81

64

17. KULÍŠEK, V. – HLUCHÝ, S. – MASSÁNYI, L. – MARENČÁK, L. – UHRÍN, V.

1994. Funkčná anatómia hospodárskych zvierat. 2. vydanie. Nitra: Slovenská

poľnohospodárska univerzita, 1994. 239s. ISBN 80-7137-175-0

18. MATOUŠEK, B. 1983. Príručka pre preparátora. Bratislava: Ústredná správa

múzeí a galérií, 1983. 244-264s.

19. NAJBRT, R. 1980. Veterinární anatomie 1, Praha: Státní zemědelskí nakladatelství,

1980, 524s. ISBN 16834180-30

20. PARRY-JONESOVÁ, J. 2003. Orol.1. vydanie. Bratislava: Fortuna print,

2003.60s.ISBN 80-89144-11-X

21. PRAMOD, L. K. – VASWANI, V. R. – BINDHU, S. 2011. Museum preservation

of skeleton of fetus & small vertebrates. In Recent Research in Science and

Technology [online] vol. 3, 2011, issue 2, p 54-58,ISSN 2076-5061Dostupné na

internete: http://recent-science.com/article/viewFile/5259/2974

22. QUILIQUINI, D. – BAILEY, T. – KUTTY, A. 2008. Radiographic Anatomy of

Adult Falcons. In Exotic DVM [online] vol. 10, 2008, issue 3, p 13-18 Dostupné na

internete:https://docs.google.com/viewer?url=http://www.ivis.org/journals/ExoticD

VM/10-3/quiliquini.pdf

23. ROBBINS, G. 2006, Human Osteology [online] Dostupné na internete:

http://www.appalachianbioanth.org/week1.pdf

24. SALAJ, J. – ROZKOPF, I. 1968. Poľovnícke trofeje a výrobky. 3. vydanie.

Bratislava: Slovenské vydavateľstvo pôdohospodárskej literatúry, 1968. 185s.

25. SAUER, F. 1995. Vtáky lesov, lúk a polí, Bratislava: IKAR, 1995, 187s.ISBN 80-

7118-179-X

65

26. SMITH, S. A. – SMITH, B. J. 1992. Atlas of Avian Radiographic Anatomy, Publish:

Sanders Company, 1992, 238s. ISBN 978-0721636528

27. SULKAVA, S. 1964. Zur Nahrungsbiologie des Habichts. Aquilo, Serr. Zool,.

1964, č. 3, s 1-103

28. SÝKORA, J. 1996. Metodický postup pri príprave anatomických preparátov:

Diplomová práca. Nitra. 1996. 37s.

29. ŠVEC, J. – VILČEK, F. 1974. Naše vtáky.Bratislava: OBZOR, 1974. 416s. 65-007-

74

30. TÁBORSKÝ, K. 1961. Muzejní práce, Metodika zoologických prací v muzeích, díl

II. Praha: Kabinet muzejní a vlastivedné práce při Národním muzeu, 1961. 89s.

31. TULLY, T. N. – LAWTON, M. P. C. – DORRESTEIN, M. G. 2000. Avian

medicine, Edinburg: Elsevier Science, 2000, 456s. ISBN 0 7506 3598 3 [online]

Dostupné na internete:

http://books.google.sk/books?id=6nngRlwIl5kC&printsec=frontcover&dq=Avian+

Medicine,+Tully&source=bl&ots=uUHRRInfVr&sig=07Tvionu1VZUuBuy7zV0rE

HClXQ&hl=sk&ei=QdStTfe4OYPxsgaZ1c3XDA&sa=X&oi=book_result&ct=resu

lt&resnum=4&ved=0CEEQ6AEwAw#v=onepage&q&f=false

32. VARGA, J. 1967. Metodické pokyny pre prácu preparátorov v múzeách. Bratislava:

Kabinet muzeálnej a vlastivednej práce pri slovenskom národnom múzeu, 1967.

79s.

33. VESELOVSKÝ, Z. 2001. Obecná ornitologie. 1. Vydenie. Praha: Academia, 2001,

360s.ISBN 80-200-0857-8

34. WARNCKE, K. 1961. Beitrag zur Brutbiologie von Habicht und sperber.

Vogelwelt, 1961, roč. 82, s 6-12

66

35. WEIS, J. – HALAJ, M. – CHMELNIČNÁ, L. – KOPECKÝ, J. 2002. Chov

hydiny.2. nezmenené vydanie. Nitra: Slovenská poľnohospodárska univerzita, 2002.

188s. ISBN 80-8069-050-2

36. WHITEHEAD, C. C. 1992. Bone Biology and Skeletal Disorders in Poultry. Carfax

Publishing Co, 1992, ISBN 0902879103

37. WITTENBERG, J. 1964. Über Ersatzbruten bei Raubvögeln.Vogelwelt, 1964, roč.

85, s 105-113

38. ZIMMERMANN, R. 1943. Beiträge zur Kenntnis der volgewelt des neusiedler

seegebietes. Ann. Naturh. Mus. In Wien, roč. 54

39. ŽALMAN, J.1947. Základy myslivosti 1. diel, III. vyd. Brno: Žár, 1947

Prílohy:

Obr. č. 7 BAUMELL, J. J. 1993. Handbook of avian anatomy: Nomina anatomica

avium, 2. vydanie, Cambridge: Club, 1993, s 46-132

Obr. č. 11 BAUMELL, J. J. 1993. Handbook of avian anatomy: Nomina anatomica

avium, 2. vydanie, Cambridge: Club, 1993, s 46-132

Obr. č. 13 httpwww.royalbcmuseum.bc.caNatural_HistoryBonesAtlasAtlas.htm#skull



Obr. č. 16 http://a5.sphotos.ak.fbcdn.net/hphotos-ak-

ash2/47159_1377218753810_1332107721_30911929_8072436_n.jpg

67

Obr. č. 17 http://a5.sphotos.ak.fbcdn.net/hphotos-ak-

ash1/167522_184182851615691_100000719336693_507409_1956443_n.jp

g

Obr. č. 18

http://massaudubonblogs.typepad.com/.a/6a00d8341fcabd53ef01287672148

4970c-p

Obr. č. 19 http://a8.sphotos.ak.fbcdn.net/hphotos-ak-snc4/74831_165970863436890

_10 0000 71933669 3_387252_674360_n.jpg

Obr. č. 45 http://entnemdept.ufl.edu/creatures/misc/beetles/hide_beetle05.jpg

Obr. č. 46 http://entnemdept.ufl.edu/creatures/misc/beetles/hide_beetle06.jpg

Obr. č. 47 http://www.wattsskulls.com/images/bear1.jpg

68

8 Prílohy

Obr. č. 35: Opracovaný a čiastočne rozdelený trup pripravený na maceráciu


Obr. č. 36: Opracovaná a oddelená noha pred maceráciou


69

Obr. č. 37: Roztriedené kosti po bielení v peroxide


70

Obr. č. 38: Spojené prvé tri články prstov


Obr. č. 39 : Posledný článok prsta s rohovinovým púzdrom


71

Obr. č. 40: Detailný záber na prvý článok prvého prsta panvovej končatiny


Obr. č. 41: Pri vŕtaní zlomená kosť – tibiotarsus


72

Obr. č. 42: Laterálny pohlad na kostru trupu


Obr. č. 43: Záber na 1. a 2. krčný stavec (1,2,3)

Záber na posledný chvostový stavec (4)


73

Obr. č. 44: Detail na spojenie tibiotarsus - tarsometatarsus


Obr. č. 45: Larvy Dermestes maculatus odstraňujúce

(Autor: Troy Roper)

74

Obr. č. 46: Larvy čistiace kostru jeleňa

(Autor: Josh Watts)

Obr. č. 47: Porovnanie – čistenie larvami chrobákov (Beetles), čistenie varením (Boiled)

(Autor: Josh Watts)

75

Obr. č. 48: Finálna úprava preparátu


76

Obr. č. 49: Kostrový preparát


77

Obr. č. 50: Kostrový preparát, dorzálny pohľad


78

Obr. č. 51: Osové spevnenie krídel


79

Obr. č. 52: Kostrový preparát, detail


METODICKÝ POSTUP PRI ZHOTOVOVANÍ KOSTROVÉHO...

Documents

Transcript of METODICKÝ POSTUP PRI ZHOTOVOVANÍ KOSTROVÉHO...