Sprievodca regiónom

MAS Vršatec

„Pod Vršatcem, od lenivosti chraň se piľností.“ - Hugolín Martin Gavlovič

Miestna akčná skupina Vršatec 4Predstavujeme sa

Aktivity MAS Vršatec pre obyvateľov a členov 6Predstavujeme sa

Čo sa ukrýva pod Vršatcom 10Prírodné krásy a zaujímavosti

Kde je studienka, voda je hutnejšia... 18Studničky, kyselky a pramene

Dych minulosti 20Kultúrno-historické pamiatky

Lesnými chodníčkami 38Turistické trasy a náučné chodníky

Tí, na ktorých sa nezabúda 44Významné osobnosti

Hrbatý starec a lakomý sedliak 54Povesť

Ora et labora 56Púte a pútnicke miesta

A takto sa žilo 60Tradície, zvyky, ľudové odevy a kroje

Remeslo má zlaté dno 72Výrobcovia tradičných výrobkov a remeselníci

Pochutnajte si 76Tradičné výrobky nášho územia

Mikušove ovce 81Povesť

Čo to za veselie 82Tradičné podujatia a kultúrne udalosti

Najprv práca, potom zábava 92Šport, zábava a voľný čas

Zoznam použitej literatúry 96

Zoznam použitých fotografií 97

Kontakty MAS Vršatec 99

Obsah

dostáva sa Vám do rúk informačný katalóg Miestnej akčnej skupiny

Vršatec. Sprievodca regiónom predstavuje ucelený pohľad na územie,

v ktorom pôsobíme.

Žijeme v uponáhľanom svete, preto je prepotrebné občas sa pozastaviť,

obzrieť sa dozadu a niekedy človek až neverí, ako ten čas letí. V novembri

tohto roku (2012) uplynie už 5 rokov od registrácie MAS Vršatec na

ministerstve vnútra SR a v júni sme si pripomenuli druhé výročie od

udelenia štatútu MAS ministerstvom pôdohospodárstva a regionálneho

rozvoja (MPRR). Rok 2010 teda považujeme za prelomový, pretože až

od vtedy môžeme hovoriť o období rýchleho pohybu a aktivít.

V rokoch 2007-2009 sa pripravovala integrovaná stratégia rozvoja

územia (ISRU), kde sme definovali oprávnené aktivity obnovy a rozvoja

územia, ktorých cieľom je zlepšenie kvality života vo vidieckych

oblastiach, zlepšenie ekonomickej príležitosti a sociálnych podmienok

vidieckeho obyvateľstva. Nasledovalo predloženie tejto stratégie na

MPRR a čakanie na schválenie. Vyplatilo sa a MAS Vršatec bola napokon

schválená dotácia na implementáciu stratégie vo výške cca 2 mil. EUR.

Zazmluvnením finančných prostriedkov sa rozbehol kolobeh vyhlasovania

výziev, ich hodnotenia a schvaľovanie pre úspešnú implementáciu

stratégie. Som veľmi rád, že skoro v každej z našich členských obcí sa

podarilo vďaka prostriedkom PRV osi 4 LEADER obnoviť, zrekonštruovať

alebo postaviť chodník, cestu, verejné priestranstvo, verejnú budovu,

detské ihrisko alebo oddychovú zónu. V prvom rade by som sa chcel

poďakovať všetkým predstaviteľom obcí, za ich prácu pri príprave

projektov, za ich trpezlivosť pri náročnom procese schvaľovania a popriať

im šťastnú implementáciu aj naďalej a úspešné ukončenie projektov.

Poďakovanie patrí i jednotlivým poslancom obecných a mestských

zastupiteľstiev za podporu projektov, ktoré sa realizujú vďaka ich

rozhodnutiu.

MAS sa samozrejme okrem povinných úloh snaží priblížiť i Vám,

milí čitatelia všetkých vekových kategórií, organizovaním rôznych

propagačných podujatí a súťaží.

Veľmi ma teší, že v tomto roku MAS Vršatec usporiadala už druhý

ročník výtvarnej súťaže pre žiakov základnej školy „Očami detí“. K ďalším

aktivitám patrila fotografická súťaž MAS Vršatec v objektíve, letné kino v

obciach, ktoré sa teší veľkej diváckej účasti a iné propagačné podujatia.

Miestne akčné skupiny predstavujú verejno-súkromné partnerstvá,

ktoré sa snažia zlepšiť kvalitu života vidieckeho obyvateľstva využitím

miestnych zdrojov za aktívnej účasti obyvateľov. Preto jednou z hlavných

úloh je taktiež informovať všetkých obyvateľov územia o dianí v ňom,

a hľadať aktívnych a obetavých dobrovoľníkov, ktorí svojim prístupom,

myšlienkami, nápadmi a nezištnou prácou pomáhajú budovať to, o čom

spoločne snívame – o lepšom a kvalitnejšom živote pre nás všetkých.

Objavte s nami krásy a zaujímavosti územia, v ktorom pôsobíme. Prajem

Vám príjemné putovanie našim nádherným regiónom.

Ing. Juraj Ondračka

Starosta obce Horná Súča, predseda MAS Vršatec

Vážení čitatelia,

4MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

Miestna akčná skupinaVršatec

PREDSTAVUJEME SA

Miestna akčná skupina Vršatec je občianske združenie zložené

z verejného, súkromného a občiansko-právneho sektora, ktoré sa

nachádza v Trenčianskom kraji na západnom Slovensku na území dvoch

okresov – Ilavského a Trenčianskeho.

Vznikla za účelom získania dotácie z programu LEADER v rámci

Programu rozvoja vidieka 2007-2013. Tento jedinečný program, ktorý sa

už niekoľko rokov úspešne udomácňuje v celej Európskej únii zavádza

mnohé pozitívne a inovatívne prístupy, ako napríklad princíp „bottom

up“ – kedy je zodpovednosť za rozvoj konkrétneho územia daná na

jeho obyvateľoch prostredníctvom miestnych akčných skupín, a teda

na miestnej úrovni sa rozhoduje, ktoré projekty budú podporené. Je to

vynikajúci spôsob, ako odhadnúť najkritickejšie problémy a zároveň sa

vyhnúť korupcii a iným známym problémom vznikajúcim pri podávaní

projektov, nakoľko kontrola medzi členmi je ďaleko vyššia a dôslednejšia

ako na úrovni štátnej.

Ďalej LEADER podporuje udržanie tradícii a podporu rozvoja miestnych

zdrojov – podnikateľov, domácich výrobcov, miestne služby a rozvoj

všetkého tradičného a domáceho. LEADER si uvedomuje rozdiely

medzi územiami a takým spôsobom k nim pristupuje. Necháva preto

rozhodovať domácich aktérov o smere ich rozvoja.

Na Slovensku sa tento program začal implementovať až

v programovacom období 2007 – 2013, pričom prvé miestne akčné

skupiny vznikali až v roku 2009.

Každá miestna akčná skupina bola posudzovaná na základe vypracovanej

Integrovanej stratégie, ktorá detailne skúmala dané územie, jeho pozitíva

i negatíva, a na základe týchto ukazovateľov bolo možné vypracovať

ozdravný a monitorovací plán s cieľmi na zlepšenie čo najväčšieho počtu

nepriaznivých ukazovateľov.

MAS Vršatec sa stala úspešným žiadateľom o finančný príspevok

v roku 2010, v druhom kole výberu podpory miestnych akčných skupín

a obdržali sme tak 2,1 mil. Eur dotáciu na implementáciu stratégie. Tieto

prostriedky sa financujú postupne, jednotlivými projektmi.

Hlavný cieľ Integrovanej stratégie, ktorá dostala názov: Martin Hugolín

Gavlovič „Pod Vršatcem, od lenivosti chraň se piľností.“, bol vymedzený

ako: „Zlepšiť štandard života obyvateľov územia MAS Vršatec

a zatraktívniť ho pre návštevníkov do roku 2015.“ Tohto cieľa sa snažíme

držať počas celej implementácie Integrovanej stratégie a fungovania

našej MAS.

Samotný proces implementácie je zložitý a komplikovaný. V prvom rade

sa musí beneficient, ktorý má záujem o podanie projektu, oboznámiť

s možnosťami a oblasťami záujmu, ktoré je možné cez „MASku“

financovať. Toto záleží od prijatých a podporených činností, ktoré bolo

možné do stratégie zaradiť. Vychádzali z opatrení osi 3 PRV a boli teda

značne limitované.

Opatrenia implementované v rámci Integrovanej stratégie územia MAS

Vršatec:

Podpora činností v oblasti vidieckeho cestovného ruchu – A

Podpora činností v oblasti vidieckeho cestovného ruchu – B

Základné služby pre obyvateľov vidieka

Obnova a rozvoj obcí

Vzdelávanie a informovanie

Projekty spolupráce

5MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

Našimi beneficientmi môžu byť mestá/obce, živnostníci, občianske

združenia a neziskové organizácie. V rámci svojej existencie MAS

podporila do polovice roku 2012 viac než 30 projektov a očakávame ich

ešte raz toľko. Snažíme sa podporiť každú členskú obec, aby sa územie

pretváralo postupnými krokmi, a aby boli zmeny reálne viditeľné.

Aby sme však neboli závislí len od prostriedkov EPFRV, máme svoje

členské príspevky a snažíme sa o čo najväčší možný počet projektov

spolupráce.

V rámci týchto projektov plánujeme naše územie zjednotiť, zjemniť

okresné delenie a čo najviac propagovať turistické a historické objekty,

značiť a rekonštruovať cyklotrasy, zavádzať infotabule, plány, mapy,

webportály a iné.

Územie spod Vršatca je krásne, máme byť na čo hrdí a je preto

o to dôležitejšie, aby sme sa oň dokázali postarať. Princíp LEADER

a miestnych akčných skupín je metóda, nie samotné riešenie. Je to

cesta, postup, aby sa ľudia na svojom území dokázali oň sami postarať.

Podpora z Európskych fondov je prvou inšpiráciou, na ktorú by však

malo nadväzovať ľudské úsilie.

Ako povedal Hugolín Gavlovič - „Pod Vršatcem, od lenivosti chraň se

piľností.“ Snažme sa spoločnými silami dosiahnuť zlepšenie, spoľahnime

sa sami na seba, nestráňme sa nezištnej práce a kladné výsledky sa skôr

či neskôr dostavia.

Petra Šupáková

manažér MAS Vršatec

Základné údaje o území

Počet obyvateľov 33 922

Rozloha 351,4 km2

Hustota obyvateľstva 108 obyv/km2

Počet obcí 21

Tím MAS Vršatec

6AKTIVITY MAS VRŠATEC PRE OBYVATEĽOV A ČLENOV

Aktivity MAS Vršatecpre obyvateľov a členov

PREDSTAVUJEME SA

Miestna akčná skupina sa popri svojej hlavnej činnosti, tvorbe a realizácii projektov, venuje aj iným aktivitám. Prostredníctvom rôznych podujatí a akcií sa snaží nielen propagovať územie, v ktorom pôsobí, ale taktiež

spájať a motivovať ľudí, aby boli hrdí na svoj región a snažili sa ho zveľaďovať. Takýmto spôsobom miestna akčná skupina ukazuje, že vidiek má svoje čaro a oplatí sa objavovať jeho krásy.

Výtvarná súťaž, v ktorej každoročne súťažia všetky základné školy v

území na vopred zadelenú tému. Súťaž je o to špecifickejšia, že zotiera

okresné rozdiely a spája žiakov regiónu. MAS Vršatec pracuje s mladými

v presvedčení, že je potrebné zamerať sa na mládež a vštepovať im

myšlienku, že je veľmi dôležité osobne sa zapájať do rozvoja svojho

územia a nebáť sa prispieť svojimi nápadmi, myšlienkami, ale aj fyzickou

prácou.

Vďaka sponzorským darom členských obcí a pomoci súkromného a

Výtvarná súťaž „Očami detí“

občianskeho sektora môžu deti získať nemalý počet krásnych cien,

diplom a navyše každé zúčastnené dieťa dostane malú pozornosť.

Výstupom súťaže je každoročne pexeso s najlepšie ohodnotenými

prácami.

V rámci vyhodnotenia vystupujú naši členovia s hudobnými, divadelnými

a tanečnými číslami. Okrem primátorov a starostov sa podujatia

zúčastňujú aj pozvaní hostia, koordinátori súťaže a riaditelia základných

škôl.

2. ročník výtvarnej súťaže „Očami detí“ v Ilave

7AKTIVITY MAS VRŠATEC PRE OBYVATEĽOV A ČLENOV

Úspechu nad očakávania sa teší fotografická súťaž s názvom „MAS Vršatec

v objektíve“, určená všetkým obyvateľom nad 15 rokov. Podmienkou je

zachytiť územie MAS Vršatec a zaslať fotografie v čo najlepšom rozlíšení

do kancelárie MAS Vršatec.

Súťaží sa v štyroch kategóriách: fotografia prírody v každom ročnom

období, historická fotografia, fotografia na tému život v obci a fotografia

kultúrno-historických pamiatok. Fotografie prichádzajú vo veľkom počte,

okolo 300 kusov.

Zber fotografií prebieha 4 mesiace a súťaž končí slávnostnou vernisážou

s občerstvením a bohatým programom. Účinkujúci v programe sú

výlučne členovia MAS alebo súbory z regiónu. V rámci každej kategórie

sa vyhodnocujú prvé tri miesta a výhercovia dostávajú vecnú alebo

finančnú odmenu. Vernisáž vystavených fotografií následne pokračuje

ďalej vo vyhradených priestoroch pre verejnosť, a to ďalšie dva týždne.

Fotografická súťaž „MAS Vršatec v objektíve“

Slávnostné vyhodnotenie súťaže „MAS Vršatec v objektíve“ v Dolnej Súči

8AKTIVITY MAS VRŠATEC PRE OBYVATEĽOV A ČLENOV

MAS Vršatec má veľkú snahu o zvýšenie turistického ruchu a rekreačných

príležitostí, preto pripravuje dlhodobo realizovateľný projekt, v rámci

ktorého by sa mala vytvoriť sieť cyklotrás, s ich značením, rekonštrukciou

a vytvorením potrebného počtu oddychových miest. Pre tento účel sa

V rámci získania nových nápadov a výmeny skúseností sa pracovníci

a členovia MAS zúčastňujú viacerých zahraničných exkurzií, napríklad

v Slovinsku, Českej republike, Poľsku, Rakúsku, Belgicku, či Taliansku. V

rámci týchto ciest je vždy pripravený bohatý program s ukážkami dobrej

praxe a výraznou inšpiráciou pre náš región.

Dôležitá v rámci propagácie je aj účasť na medzinárodných konferenciách,

napríklad účasť na celoeurópskej konferencii LINC, Bruselských „Open

days“ a mnohé iné. Každoročne sa pracovníci MAS zúčastňujú aj

Agrokomplexu v Nitre a konferencie v Senci.

Okrem toho často prijímame zahraničné a domáce návštevy, kedy sme

na svojom území privítali návštevníkov z Brazílie, Mexika, Španielska,

Talianska a iných zaujímavých krajín.

Spolupráca našich členov je azda najdôležitejšou zložkou fungovania

MAS. Počet členov MAS Vršatec úspešne narastá. Členovia majú

možnosť stretávať sa na vianočnom večierku, turistickej aktivite „Potulky

po MASke“ a mnohých iných. V rámci týchto podujatí je na prvom mieste

snaha o čo najlepšie a najkorektnejšie vzťahy medzi členmi a úsilie

pokúšať sa spoločne pracovať pre svoj región. Teda vystupovať jednotne

a spoločne a takto sa snažiť o čo najväčší rozmach územia.

Projekt značenia cyklotrás

Konferencie a zahraničné cesty

Zbližovanie obcí, súkromného a občianskeho sektora v rámci členstva v MAS Vršatec

vytvoril tvorivý tím mladých profesionálnych aj amatérskych cyklistov, s

ktorými sa pripravili detailné mapy a postupnými krokmi sa približujeme

k nášmu cieľu. Predpokladá sa, že do konca roku 2014 by malo byť

zaznačených 100% navrhnutých cykloturistických trás.

PREDSTAVUJEME SA

Konferencia vo Východnej

Konferencia v Senci

9AKTIVITY MAS VRŠATEC PRE OBYVATEĽOV A ČLENOV

V rámci letných mesiacov MAS Vršatec pre svojich obyvateľov organizuje

letné kino pod hviezdami. Hrajú sa kvalitné filmy, prevažne zo slovenskej

klasiky, podáva sa káva zadarmo a diváci dostanú propagačné materiály.

Počas premietania je možnosť kúpiť si pukance, kofolu alebo iné

občerstvenie. Diváci sedia buď na stoličkách alebo na zemi. Kino nie je

vekovo limitované. Vstupné je symbolické 1 euro.

Premieta sa vždy v inej obci/meste, preto je kino putovné. Účasť je

celkovo veľmi vysoká a diváci odchádzajú spokojní s touto originálnou

zábavou a nenahraditeľnou atmosférou.

Letné kinoMAS Vršatec

Turisti z radu členov MAS Vršatec pri „Potulkách po MAS-ke“

Letné kino v Skalke nad Váhom

Tím MAS Vršatec a HS Mladík v Levoči

10ČO SA UKRÝVA POD VRŠATCOM

Čo sa ukrýva pod Vršatcom

Ľuborčianska dolina ovenčená Bielymi Karpatmi a lemovaná zmiešanými

lesmi je miesto na aktívny oddych, miesto, kde sa dá nerušene

meditovať a obdivovať krásy tunajšej prírody po celý rok. Táto dolina

dostala meno po Antonovi Dreherovi – ANTONSTÁL. Bola tam drevená

horáreň a počas druhej svetovej vojny tu postavili poľovnícky zámok,

ktorý existuje dodnes. Pri studničke pod Košármi, kde slávnostne otvorili

pred pár rokmi Kaplnku sv. Huberta, patróna poľovníkov, sa konáva Deň

sv. Huberta s mnohými sprievodnými podujatiami.

Dračia studňa je najväčší a najmohutnejší penovcový útvar Bielych

Karpát. V súčasnosti je vyhlásená za prírodnú pamiatku, pričom tu platí

5. stupeň ochrany. Nachádza sa v nadmorskej výške 380 – 600 m n. m. a

je vzdialená asi 2 km od začiatku náučného chodníka Bolešov – Krivoklát.

Dračia studňa je dvojprameň, z ktorého vyviera voda na zemský povrch.

Tento prameň vyviera 100 m ďalej nad vodopádmi. Samotné vodopády sú

rozsiahlym penovcovým útvarom so vzácnymi druhmi fosílií kvartérnych

mäkkýšov. Celé územie obsahuje vzácne a ohrozené druhy flóry a fauny.

Rastie tam napr. prvosienka jarná, prvosienka vyššia, zimozeleň menšia

a žijú tu vzácne živočíchy, ako salamandra škvrnitá či slepúch lámavý.

Vodopády sú najkrajšie hlavne v zime, keď sa tam vytvára obrovský masív

z ľadu s obrovskými cencúľmi. Taktiež sú pekné aj na jar, keď vodopády

spúšťajú najväčšie množstvá vody zozbieranej z okolitých kopcov.Viac ako šesťdesiat rokov slúžila na prepravu dreva Ľuborčianskou

dolinou železnička, ktorá začala pracovať v roku 1902. Dal ju vybudovať

veľkostatkár Anton Dreher, pôvodom Rakúšan. Drevo sa používalo

hlavne na kúrenie v nemšovskej sklárni pri výrobe skla. Jej dĺžka

bola 12 km a viedla z Ľuborče do Podkopaného. Až do vystavania

železničky pracovala v horách píla. Preprava sa uskutočňovala vozíkmi

(ponváglami). Asi do roku 1925 boli vozíky do doliny ťahané koňmi a

naspäť šli samotne (ťahal ich malý rušeň na naftový pohon) s naloženým

drevom. Železnička pracovala do roku 1964, potom ju nahradila asfaltová

cesta. Dnes sa drevo z lesa prepravuje nákladnými autami. Našťastie sa

partii nadšencov mašinku podarilo zrekonštruovať a dokonca postavili

asi 26 metrov z pôvodnej 12-kilometrovej trate. Fragment historickej

úzkorozchodnej železničky býva veľkou atrakciou Dňa svätého Huberta.

Prírodný úkaz Kozie rohy sú fantastické skalné útvary, ide o sústavu

skalných vápencových brál s výškou okolo 20 m a sú pokračovaním

Vršatských bradiel. Kozie rohy sú štvrtou zastávkou náučného chodníka

Bolešov – Krivoklát. Zo samotného masívu Kozie rohy je krásny výhľad na

horáreň Chrástková, Vršatecké hradné bradlá, vrch Zelená (777 m n. m.),

Biely vrch (819 m n. m.), na Chmeľovú (925 m n. m.).

NEMŠOVÁĽuborčianska dolina (studnička pod Košármi, Kaplnka sv. Huberta)

BOLEŠOV Dračia studňa

Historická železnička v Ľuborčianskej doline

Kozie rohy

ČO SA UKRÝVA POD VRŠATCOM

PRÍRODNÉ KRÁSY A ZAUJÍMAVOSTI

Dračia Studňa, J. Cíbik

11ČO SA UKRÝVA POD VRŠATCOM

Povyše obce Bohunice sa nachádza krovinami zarastajúci pasienok a

opustený lom s výskytom vzácnych teplomilných bezstavovcov, napr.

pavúk komôrkár čierny či motýľ spriadač egrešový. Napriek pokračujúcej

degradácii územia v dôsledku sekundárnej sukcesie tu rastie viacero

druhov orchideí a pomerne vzácna papraď vratička mesiačikovitá.

Krajinársky výrazné bradlá nad obcou Červený Kameň sú pokračovaním

Vršatských bradiel. Táto prírodná rezervácia bola vyhlásená 31. januára

1986 a jej plochu tvorí 47,52 ha. Priamo nad obcou sa vypína vápencový

monolit s výškou 45 m a vrch Červenej skaly 732 m n. m. Oba útvary

majú z vedeckého hľadiska význam ako príklad pôsobenia selektívnej

erózie a denudácie, ktorých dôsledkom bolo vypreparovanie tvrdých a

odolných hornín bradla z mäkkých obalových vrstiev flyšu. Nachádzajú

sa tu výrazné zachované prírodné spoločenstvá skál a sutín. K vzácnym

chráneným druhom tu patrí jašterica múrová.

Bezprostredne vedľa hlavného masívu s monolitom je vyššie položená

horná skala, západne zase bočná skala, ktorá nadväzuje na pretiahnutý

skalný masív nazývaný čínsky múr. Tento akoby chránil od severu celú

túto výnimočnú lokalitu.

Prírodná rezervácia Nebrová je rozsiahlym komplexom (53 ha) lúk,

pasienkov a močiarov so štvrtým stupňom ochrany a zároveň územím

európskeho významu s cieľom ochrany vzácnych a ohrozených

živočíšnych a rastlinných druhov. Nachádzajú sa tu rôzne druhy

vstavačovitých rastlín (Orchidaceae) i ďalších vzácnych druhov bylín

(kosatec trávolistý, mečík škridlicovitý). V potoku pretekajúcom územím

žije okrem pstruha potočného aj hlaváč pásoplutvý a rak riečny, na

brehoch vzácna bystruška potočná. K chránený druhom živočíchov

patria aj mloky (bodkovaný, aj horský), kunka žltobruchá, hniezdi tu i

chrapkáč poľný. Nebrová je dokonca aj jedným z mála území Bielych

Karpát trvale obývaných medveďom hnedým.

BOHUNICEPrírodná pamiatka Babiná

ČERVENÝ KAMEŇ Červenokamenské bradlo

Prírodná rezervácia Nebrová

ČO SA UKRÝVA POD VRŠATCOM

Príroda Červeného Kameňa, I. Varga

Červenokamenské bradlo, J. Cíbik

12ČO SA UKRÝVA POD VRŠATCOM

Súčasťou prírodnej rezervácie Nebrová je aj prírodná pamiatka Brezovská

dolina (vyhlásená 21. 12. 1989), ktorá predstavuje druhovo bohaté lúčne

spoločenstvo s drobnými prameniskami na zosuvoch a uloženinami

vápnitého tufu. Striedajú sa tu extrémne suché časti s mokrinami a

malými vodnými plôškami. Na podmočenom teréne s extrémne tvrdou

vodou sú vyzrážané hrubé vrstvy penovca. Na penovcovom pramenisku

rastie päťprstnica hustokvetá, kruštík močiarny, hmyzovník Holubyho.

Zachovalo sa tu aj viac druhov vstavačovitých rastlín. Zo živočíchov tu

našli útočisko viaceré vzácne bezstavovce (mäkkýše, chrobáky), tiež tu

žije chránená kunka žltobruchá i užovka hladká.

Prírodná pamiatka (vyhlásená v r. 1989) leží na ploche iba 0,77 ha. Ide

o ojedinelú ukážku zazemneného zosuvného jazierka v pohorí Bielych

Karpát pod vrchom Kobylináč. Vzniklo posuvom hornín vo flyšovom

súvrství. Plocha je porastená prevažne jelšinami, vrbinami či papradníkom

močiarnym. Jazierko je zanesené rašelinou, ale z fytogeografického

hľadiska je táto prírodná pamiatka veľmi vzácna.

Vršatské bradlá možno nazvať prírodnou dominantou Považia. Sú

najväčším i najpestrejším chráneným územím v mikroregióne. Tento

mohutný vápencový masív vidieť už zďaleka a nemožno ho prehliadnuť.

Ťažiskom územia sú vypreparované bralá bradlového pásma, v ktorých

sa nachádza aj niekoľko menších podzemných priestorov (napr. Babky

II., Ľadnica). Bradlá majú formu ihiel, stien a veží. Nachádzajú sa tu

teplomilné spoločenstvá horských rastlín a živočíchov. Okrem menších

lúčnych biotopov je tu najcennejší prirodzený komplex lesov – bučín na

vápenci a spoločenstvá brál s reliktnými borinami. Na skalách sa hojnejšie

vyskytujú astra alpínska, zvonček maličký či rozchodníky, vzácny všivec

chochlatý, ktorý tu má jedinú lokalitu na Slovensku. Dočasné útočisko

tu nachádzajú aj veľké šelmy, ako rys ostrovid a medveď hnedý. Bradlá

sú pokračovaním bradlového pásma, ktoré prechádza severným údolím

Váhu. Ich dominantná poloha predurčila, aby na nich v stredoveku

postavili hrad. Vo Vršatských bradlách možno nájsť niekoľko jednotiek

bradlového pásma. Najvyššie z nich je bradlo Chmeľová (925,4 m n. m.),

ktoré sa nachádza viac na severe a je aj druhým najvyšším vrcholom

Bielych Karpát, južnejšie od neho sa nachádza z juhozápadu na

severovýchod tiahnuce sa bradlo Vršatec-Javorník (898 m n. m.).

Prírodná pamiatka Brezovská dolina

Prírodná pamiatka Strošovský močiar

Národná prírodná rezervácia Vršatské bradlá

Nad obcou Vršatské Podhradie na vápencových útesoch (897 m)

Vršatských bradiel vytvárajúcich dominantu Bielych Karpát sa nachádza

ruina kráľovského pohraničného hradu Vršatec z 13. storočia, ktorý je

najvyššie položeným hradom na vápencovom brale na Slovensku. Po

dočasnom užívaní hradu radom feudálov, medzi ktorými nechýbali Matúš

Čák, Stibor zo Stiboríc či Huňadyovci, kráľ Matej Korvín Vršatec v r. 1470

daroval za zásluhy zemanom zo Slopnej. Od nich v r. 1576 prešiel do rúk

spríbuzneného rodu Jakušičovcov. V roku 1707 za Rákocziho povstania

hrad obsadili povstalci. V roku 1708 však Vršatec obsadilo cisárske vojsko

a na panovníkov rozkaz bol hrad výbuchom zničený.

K hradu sa viaže povesť o vernom kastelánovi, ktorý si odsekol nohu,

aby svojmu pánovi umožnil oslobodiť sa z tatárskeho zajatia, kde boli

spoločne väznení s nohami spútanými reťazami.

V súčasnosti vedie k hradu pohodlná asfaltová cesta, náučný chodník či

viaceré turistické a cykloturistické trasy. Spomedzi ruín hradu sa otvára

nádherný výhľad na celé Vážske podolie, Strážovské vrchy a Veľkú Fatru.

VRŠATSKÉ PODHRADIE Hrad Vršatec

PRÍRODNÉ KRÁSY A ZAUJÍMAVOSTI

Vršatské bradlá, P. Trenčan

Príroda spod Vršatca, J. Cíbik

13ČO SA UKRÝVA POD VRŠATCOM

Výmera tejto rezervácie je len 12,05 ha a je súčasťou vršatských bradiel

nad obcou Vršatské Podhradie. Scenériu umocňujú zrúcaniny hradu

Vršatec a jaskyňa pod hradom. Predmetom ochrany je nielen samotné

skalnaté bradlo ako nezameniteľný a unikátny krajinný prvok, ale aj

bohatá teplomilná flóra a fauna skalnatých stepí so zastúpením druhov

typických pre subalpínske pásmo, napr. iskerník veľhorský, očkáň skalný,

jašterica múrová.

Biely Vrch (819 m n. m.) je najväčšie čučoriedkové vresovisko v Bielych

Karpatoch. Chudobné kyslé podložie Bieleho vrchu ovplyvňuje charakter

rastlinstva. Prevládajú tu druhy v rámci Bielych Karpát zriedkavé

(čučoriedka, brusnica, vres obyčajný, plavúň obyčajný).

Národná prírodná rezervácia Vršatské hradné bradlo

Prírodná pamiatka Biely Vrch

Vápencové veže Babiek na Vršatských bradlách, M. Filipek

Pohľad na Červenokamenské bradlo a Vršatec, I. Varga

14ČO SA UKRÝVA POD VRŠATCOM

PRÍRODNÉ KRÁSY A ZAUJÍMAVOSTI

Unikátny močiar na odľahlých súčanských kopaniciach s výskytom

páperníka, kruštíka močiarneho, viacerých druhov orchideí a vzácnych

drobných slimáčikov rodu Vertigo (pimprlík).

Zaniknutý stredoveký hrad leží v ľavej časti vrchu Krasín. Bol postavený

už v 13. storočí za veľmi krátku dobu a svojou strážnou povinnosťou na

pohraniční plnil významnú úlohu pri obrane krajiny. Jeho hospodárske

zázemie sa však nerozvinulo do takých rozmerov ako pri iných

hradoch dolného Považia. Najväčšou prekážkou boli samotné prírodné

podmienky. Lesy na príkrych hornatých svahoch neboli vhodné na

kultiváciu pôdy a úzka, často zaplavovaná niva pri prudkom potoku

nemohla pokryť nároky osadenstva hradu.

Konkrétnejší a presnejší doklad o existencii hradu máme už v listine z roku

1318, keď sa už spomína kastelán hradu Súča (castelanus de Zuchan)

Dionýz. Územie, kde teraz ležia obe Súče, patrilo Súčanskému hradu od

počiatku jeho existencie. Počas jeho viac než dvestoročnej histórie sa na

ňom vystriedal rad majiteľov (Žigmund Luxemburský, Stibor z Beckova,

Vladislav Jagelovský, rod Zápoľských). V čase vlády najmocnejšieho

oligarchu Matúša Čáka patril hrad i s územím Trenčianskemu hradu. V

roku 1550 bol zbúraný. Skladal sa z dvoch častí. Horný hrad bol na kopci,

oddelený od predhradia priekopou, kde stáli obytné budovy, pivovar,

dielne. V dnešnej dobe je v najvyššom mieste odkrytý kus steny v hĺbke

30 cm, viditeľná je príjazdová cesta a priekopa.

Mitúchovské

Zrúcanina hradu Súča

Krasín je vápencový bradlový útvar, zložený z druhotných vápencov,

ktoré obsahujú mnohé skameneliny a je súčasťou bradlového pásma

Bielych Karpát. Tvorí súčasť bočného hrebeňa s najvyššou kótou 516,1 m

n. m., ktorý sa tiahne juhovýchodným smerom do doliny Váhu. Územie,

ktorého väčšinu tvoria lesy, predstavuje výrazný súbor prírodných hodnôt

vzhľadom na výskyt vzácnych druhov fauny a flóry. Žije tu najbohatšia

populácia lúčovky veľkokvetej v regióne, mäkkýše, motýle (ohniváčik

veľký, jasoň chochlačkový). Nachádzajú sa tu aj podzemné jaskynné

priestory, ktoré sú okrem iného aj potenciálnymi sídliskami netopierov.

Na vrchole sa nachádzajú pozostatky zrúcaniny stredovekého hradu

Súča.

DOLNÁ SÚČA Prírodná rezervácia Krasín

Krasín, Dolná Súča

15ČO SA UKRÝVA POD VRŠATCOM

Krivoklátska tiesňava je pôsobivý geologický a geomorfologický útvar na

vápencových skalách, v ktorom sa vyskytujú vzácne rastlinné a živočíšne

druhy, napr. jasoň červenooký, jašterica múrová. Vznikla eróznou

činnosťou Krivoklátskeho potoka. Opticky je rozdelená na dve časti,

ktoré predeľuje asfaltová cesta s potokom. Územie tiesňavy je väčšinou

suchého skalnatého terénu s rôznym trávnatým a stromovým porastom.

Tiesňava je chránené územie od roku 1989, je v 4. stupni ochrany a

celkovú rozlohu má 9,70 ha.

Prírodná pamiatka Skalice predstavuje vápencové bradlá s výskytom

mangánovej rudy. Na zarastajúcom pasienku sa nachádzajú viaceré

teplomilné druhy flóry a fauny.

Dolné Branné leží na ľavej strane údolia Vláry v blízkosti hranice s Českou

republikou. Zachovalá vápnitá slatina vzniknutá pri lokálnom zosuve je

napájaná svahovými vodami. Močiarne spoločenstvá sú bohaté na flóru

i faunu. Územie ohrozuje zmena vodného režimu.

KRIVOKLÁTPrírodná pamiatka Krivoklátska tiesňava

MIKUŠOVCE Prírodná pamiatka Skalice

HORNÉ SRNIEPrírodná pamiatka Dolné Branné

Krivoklátske lúky predstavujú ukážku bielokarpatských orchideových lúk

s drobnými prameniskovými mokraďami. Rastú tu početné populácie

päťprstnice hustokvetej, kruštíka močiarneho, pavstača hlavatého. Z

ďalších chránených bylín napr. kosatec trávolistý či orlíček obyčajný.

Vzácne a ohrozené druhy živočíchov reprezentujú hlavne bezstavovce,

napr. mravec z rodu Coptoformica, užovka stromová, tiež tu žije chránená

kunka žltobruchá a viacero druhov spevavcov. Cestou z Krivoklátskej

tiesňavy na lúky je možné vidieť na svahoch pri lese penovcové kaskády

so stekajúcou vodou, ktoré vznikajú zrážaním uhličitanu vápenatého.

Niektoré časti lúky sú aj tak extrémne suché, takže na jednej lokalite sa

v týchto miestach vyskytujú veľké množstvá suchomilných a močiarnych

druhov rastlín.

Lúky sú považované za chránené územie od roku 1993 a sú v 4. stupni

ochrany.

Skalná tiesňava nad obcou Krivoklát vznikla eróziou Krivoklátskeho

potoka, predstavuje útočisko pre mnohé vzácne teplomilné druhy rastlín

a živočíchov, predovšetkým chráneného motýľa jasoňa červenookého.

Okrem skalných biotopov sú cenné aj teplomilné dubiny a dubobučiny

s prímesou lipy, javora a drieňa. Nachádzajú sa tu aj lesné orchidey

(kruštíky, prilbovka biela), ako aj veľa druhov ohrozeného hmyzu, napr.

fuzáč alpský.

Krajinná dominanta nad obcou Krivoklát, výrazne zalesnené bradlo s

výskytom ôsmich druhov orchideí a vzácnych drieňových dubín. Okrem

rôznych druhov bezstavovcov tu nachádzajú dobré životné podmienky

aj užovka stromová i viaceré dutinové hniezdiče.

Prírodná pamiatka Krivoklátske lúky

Krivoklátske bradlá

Prírodná rezervácia Drieňová

Mikušovský chotár, L. Holancová

16ČO SA UKRÝVA POD VRŠATCOM

Ide o mohutný zosuvný pás porastený brezami, ale aj nepôvodným

smrekom s podrastom vápnomilnej prasličky obrovskej. Do územia patrí

aj stará vyše storočná bučina s typickými bučinovými druhmi, ako je huba

korálnatec bukový, muchárik bielokrký a ďateľ bielochrbtý. Bol tu zistený

vzácny druh pavúka Cybaeus tetricus.

HORNÁ SÚČAPrírodná rezervácia Debšín

Je vyhlásená na ochranu zachovanej ukážky spoločenstiev

prameniskových mokradí Bielych Karpát s bohatým zastúpením viacerých

ohrozených druhov rastlín a živočíchov na vedeckovýskumné a náučné

ciele. Cenná je najmä časť s aktívnym penovcovým prameniskom, kde

rastú páperníky, barička močiarna, z orchideí kruštík močiarny a prstnatec

májový. V trstinovej časti boli pri prieskume zistené vzácne druhy

blanokrídleho hmyzu, napr. hrabavky Anoplius caviventris, Anoplius

tenuicornis a kutavka Trypoxylon deceptorium.

Podsalašie je významná lokalita húb, ktorej existencia je geologicky a

geomorfologicky podmienená. Ide o bývalý pastevný a steliskový les

s mnohými netvárnymi, často dutými, stromami, ktoré slúžia na vývoj

ohrozených druhov hmyzu. Žije tu užovka stromová, užovka hladká,

salamandra škvrnitá, z bezstavovcov hrabavka Priocnemis schioedtei,

ktorá loví pre svoje larvy pavúky. Bol tu zistený aj zriedkavý pavúk

Pardosa riparia. V území boli zistené i viaceré druhy lesných orchideí

(prilbovka dlholistá, kruštík drobnolistý, vemenník zelenkastý).

Územie je vyhlásené na ochranu na živiny chudobných trávnych

spoločenstiev v Bielych Karpatoch na odvápnených pieskovcoch

Chabovej, dôležitých z vedeckovýskumného, náučného a kultúrno-

výchovného hľadiska. V území rastie bohatá populácia vstavača

obyčajného, prilbovka dlholistá, vstavačovec bazový, päťprstnica

obyčajná, pavstavač hlavatý. Územie je tiež náleziskom zaujímavej

archaickej paprade hadivky obyčajnej.

Nachádza sa severovýchodne od osady Vlčí Vrch na celkovej ploche

79,73 ha. Ide o komplex lúk, pasienkov a hatí s bohatým výskytom

medzinárodne chránených motýľov modráčik bahniskový a modráčik

očkovaný, ako aj viacerých ďalších národne významných druhov, ako je

napr. hnedáčik Melitaea cinxia či perlovec dvojradový. Územie leží na

zosuvoch, v minulosti bolo uchránené pred veľkými rekultiváciami.

Ide o jednokosné lúky na moravsko-slovenskom pomedzí západne od

osady Vlčí Vrch, kde nadväzuje na moravské chránené územie Hute.

Územie leží na zosuvoch, súčasťou je i drobné penovcové pramenisko

s celkovou rozlohou 9,92 ha. Vyskytujú sa tu ohrozené modráčiky rodu

Maculinea viazané svojím vývojom na krvavec lekársky, ako aj ohrozený

druh perlovec dvojradový, vzácny súmračník rôznokrídly, prstnatec

bazový a veľmi vzácny horček žltkastý. Významný je i výskyt orchideí.

Prírodná rezervácia Hornozávrská mokraď

Prírodná pamiatka Podsalašie

Prírodná pamiatka Včelíny

Lipnické

Stehlíkovské

PRÍRODNÉ KRÁSY A ZAUJÍMAVOSTI

PR Drieňová, J. Cíbik

17ČO SA UKRÝVA POD VRŠATCOM

Rozprávková zima na Vršatci, L. Holancová

18KDE JE STUDIENKA, VODA JE HUTNEJŠIA...

Kde je studienka, voda je hutnejšia...

STUDNIČKY, KYSELKY A PRAMENE

Oblasť Bielych Karpát je bohatá na pramene obohatené o oxid uhličitý -

kyselky, najčastejšie s prímesou síry a železa. Väčší počet sa nachádza v

okolí Trenčína. Kvalita vody v kyselkách však nie je pravidelne sledovaná,

tak ako pitná voda, a tiež nie je zdokumentované ich presné chemické

zloženie a pôsobenie (účinky) na organizmus. Preto by ľudia mali

využívať kyselky len ako doplnkový zdroj pitnej vody a nie ako trvalý.

Kyselky však nie sú len miestom načerpania vody, ale i oddychu. Niektoré

z nich sa nachádzajú priamo v obciach alebo pri frekventovaných

cestách, no mnohé nájdeme zasa v krásnom prostredí v prírode, pri

potôčiku s miestom na posedenie či opekanie. Práve pre ich dostupnosť

si ľudia zvykli navštevovať ich pravidelne a tak stráviť príjemný, možno i

nedeľný deň v prírode. Poďte sa s nami pozrieť na miesta, známe práve

týmto liečivým minerálnym mokom.

PRAMENE LIEČIVEJ SILY A OSVIEŽENIA

Minerálny prameň v Hornom Srní

Na ceste medzi mestskou časťou Nemšová – Ľuborča a poľovníckym

zámkom Antonstal (ako účelové zariadenie Lesov SR nie je

prístupné verejnosti) sa nachádza Kaplnka sv. Huberta. Kaplnka bola

zrekonštruovaná a sprístupnená v roku 2008. Zasvätená je sv. Hubertovi,

patrónovi poľovníkov. Umiestnená je v priepasti pod bývalou lesnou

železničkou. 6. júna 2009, pri príležitosti 2. ročníka Dňa sv. Huberta,

bol sprístupnený fragment historickej úzkorozchodnej lesnej železničky,

mašinky a cca 26 metrov pôvodnej trate. Tá merala takmer 12 kilometrov,

postavená bola v roku 1902 a zvážali po nej drevo do Ľuborče, kde

slúžilo ako palivo v sklárňach či na predaj. Železnička pracovala do roku

1964, keď bola nahradená asfaltovou cestou. Viac informácii o histórii

železničky ako aj legendy o sv. Hubertovi ponúka bohatý informačný

panel. Pred kaplnkou sa nachádza množstvo miest na sedenie, ohnisko,

krytý prístrešok a studnička nazývaná Studnička pod Košármi, v ktorej

hlbinách môžete ochutnať prizračnú pramenitú vodu. V nádhernom

prostredí Bielych Karpát sa týmto prameňom posilňujú najmä hubári,

turisti, športovci, ale aj rodiny s deťmi, ktoré navštívia kaplnku.

Za Kľúčovým (mestská časť Nemšovej) sa nachádza prameň, ktorý

sa nazýva Kľúčovská kyselka. Ide aj o vyhľadávanú cyklotrasu, ktorá

začína v Ľuborči, prechádza cez Trenčiansku Závadu až do Kľúčového.

Najznámejšou zastávkou je práve kyselka, ktorá ponúka možnosť nielen

sa osviežiť, ale taktiež si ju obyvatelia blízkych obcí môžu načapovať pre

domáce použitie.

Kedysi mali Hornosúčania len zastrešenú studničku, potom k nej

vybudovali väčšiu stavbu a voda vyteká z rúrky. Prameň dedinčania

nazývajú Slatina. Niekedy treba využiť iba tento nový prameň, pretože

starý sa zamúti. Starý prameň označovaný ako studnička sa nachádza

pár metrov od nového. Na kopčeku nad kyselkou je ohnisko na opekanie

pod stromami a božia muka s obrazom Sv. Michala.

V obci Dolná Súča sa v minulosti nachádzalo viacero zdrojov kyseliek,

ktoré postupne, aj prispením človeka, zanikli. V súčasnosti sa v obci

nachádza len jedna funkčná kyselka, ktorú využívajú občania z blízkeho

okolia počas celého roka. Táto kyselka sa nachádza v časti obce Pred

Hlbokým.

Prameň minerálnej vody sa nachádza 3 km severne od obce Horné Srnie,

asi 150 m od pravého brehu rieky Vláry, Pod Slatinami. Prístup je po

hlavnej ceste Nemšová – Bojkovice (ČR), cez most, resp. brod na pravý

breh Vláry a pešo sa dá vrátiť asi 500 m k obci Horné Srnie. Prameň

je zachytený do betónovej skruže, využíva sa len miestne. Upravený je

kameninovou rúrou. Miesto prameňa je znížené oproti úrovni okolitého

terénu o 1,5 m. Hĺbka prameňa je 0,5 m. Ide o podzemnú vodu typu

Na- HCO3, slabo uhličitú, stredne sírovodíkovú, dusíkovú, resp. dusíkovo

- metánovú.

Studnička pod Košármi

Kľúčovská kyselka

Hornosúčanská kyselka Slatina

Dolnosúčanská kyselka

Minerálny prameň v Hornom Srní

19KDE JE STUDIENKA, VODA JE HUTNEJŠIA...

Studnička pod Košármi

20DYCH MINULOSTI

Dych minulosti

KULTÚRNO-HISTORICKÉ PAMIATKY

Kostol vypínajúci sa na návrší v horovskom chotári, takmer na hranici

členskej obce Dulov a obce Horovce. Tento kostol patrí do pruštianskej

farnosti. Veriaci od nepamäti navštevujú tento kostol. Kostol údajne stál

už v stredoveku, no začiatkom 17. storočia bol už v ruinách. Postupne

význam kostola z neznámych príčin upadal, pretože začiatkom 18.

storočia bol administrovaný ako zvláštna kaplnka. Po roku 1775 kostol

spravoval Martin Hugolín Gavlovič. Túto hypotézu dosvedčuje fakt, že

Gavlovič zomrel v Horovciach. V sedemdesiatych rokoch bol kostol

opravovaný a rozšírený. Do pristavenej vežičky kostola bol inštalovaný

zvon z roku 1629 s hmotnosťou 159 kg. Zvon má nápis „Gaspar Trstenský

– De badas sal cas regmo matis person pran sen s. con si r 1629“, čo v

preklade znamená „Gašpar Trstenský z Nadaša pozdravuje starý rodný

kraj, zvukom ranným až do skončenia dňa 1629“. Zvon dostal meno

Gašpar. Druhý zvon, ktorý nesie meno Richardus, pochádza z kostola

v Pruskom. Tretí zvon s menom Mária bol nainštalovaný v roku 2006. V

minulosti bol okolo kostola múrom ohradený cintorín pre obce Dulov a

Horovce, ale časom zanikol. Síce kostol na Hôrkach patrí obci Horovce,

ale je súčasťou histórie aj pre obyvateľov Dulova.

DULOVKostol Najsvätejšej Trojice na Hôrkach Túžba veriacich z Dulova mať svoj kostol sa naplnila až v roku 1998. Tento

kostol, zasvätený patrónke Slovenska, stojí na parcele, kde pôvodne

bola cirkevná škola zbúraná v roku 1978. Základný kameň bol posvätený

30. 5. 1999 nitrianskym biskupom Mons. Františkom Rábekom. O rok

neskôr kostol slávnostne vysvätil kardinál Ján Chryzostom Korec. Pre

zaujímavosť, výška veže kostola je sedemnásť metrov a vitráž okien má

motív krížovej cesty.

Kostol Sedembolestnej Panny Márie

Kostol Sedembolestnej Panny Márie v DuloveZvonica v Dulove

21DYCH MINULOSTI

Keď sa pánom Vršatského hradu a celého panstva v roku 1640 stal

Juraj Jakušič, tak mu veľmi záležalo, aby na jeho panstve zanikol

protestantizmus a poddaný ľud sa vrátil späť ku Katolíckej cirkvi. Povolal

preto do Pruského prvých františkánov, aby vyvíjali rekatolizačnú činnosť.

Jakušič pridelil františkánom pozemok, na ktorom bol postavený kláštor a

kostol. Kostol bol stavaný v štýle ranobarokovej architektúry podľa vzoru

rímskeho kostola IL GESU. Kostol bol odovzdaný do používania v roku

1642. Kostol s bočnou Kaplnkou Bolestnej Panny Márie je spojovacou

chodbou pripojený ku kláštoru. Zaujímavosťou je bočný oltár svätého

Petra z Alkantary, kde uprostred stĺpovej architektúry je obraz svätca a

pod ním je relikviár s ostatkami svätca. Kostol má celkovo päť oltárov,

pričom na prvom je sv. Juraj, na druhom sv. František Serafínsky, na

treťom Anton Paduánsky, na štvrtom sv. Peter z Alkantary a posledný

oltár je v ambite mimo kostola a je zasvätený Svätému krížu. V kostole

sa nachádzajú dva organy, pričom druhý je umiestnený v hlavnom oltári,

nad oltárnym obrazom. Ide o mimoriadne zaujímavý nástroj, s veľkou

pravdepodobnosťou jeho autorstvo možno pripísať kremnickému

výrobcovi organov Izákovi Roglmayrovi. Bohato zdobené prospektové

píšťaly, vyrezávané čelá dlhších manuálových klávesov svedčia o starom

pôvode. Organ je dlhodobo v nepoužívateľnom stave, pričom ide o

jeden z najvzácnejších organov na Slovensku a je nutné jeho komplexné

zreštaurovanie.

PRUSKÉFrantiškánsky Kostol sv. Juraja a kláštor

V oratóriu kostola bola v roku 1972 zriadená Pamätná izba Hugolína

Gavloviča. Súčasťou je aj krypta Gavloviča, kde je pochovaný. Na

nádvorí stojí socha svätého Jána Nepomuckého z 18. storočia. V druhej

polovici 17. storočia sa dobudoval kláštor, ktorý sa vyznačoval veľkou

jednoduchosťou po stavebnej i ornamentálnej stránke. Osadenstvo

františkánskych kláštorov zväčša tvorili pátri a frátri. Pátri boli vysvätení

kňazi a pôsobili ako kazatelia, správcovia fár, učili v školách, prípadne sa

venovali misijnej činnosti. Frátri neboli kňazmi, ale zložili potrebný kláštorný

sľub. Venovali sa predovšetkým fyzickej práci a hospodárskej činnosti ako

remeselníci, kuchári, krajčíri a vykonávali aj zbieranie milodarov. V roku

1950 došlo k postupnej likvidácii kláštorov všetkých druhov. Likvidáciu

viedli bezpečnostné orgány za asistencie vojska a ľudovej milície. Budova

kláštora tak bola prechodne určená pre robotníkov ako ubytovňa. Kostol

dostal do správy miestny Rímskokatolícky farský úrad v Pruskom. Okolo

roku 1957 bol kláštor zmodernizovaný a upravený na nové využitie ako

domov dôchodcov. V nasledujúcom roku bola začatá aj oprava kostola.

V súčasnosti slúži bývalý františkánsky kláštor ako domov sociálnych

služieb, ktorý patrí pod správu Trenčianskeho samosprávneho kraja.

Nemožno nespomenúť, že v roku 2005 došlo k podpisu zmluvy medzi

obcou Pruské a rehoľou františkánov o postupnej revitalizácii rehole

v Pruskom. Zmluva obsahovala aj ospravedlnenie občanov obce za

bezprávie, ktoré sa dostalo františkánom počas rušenia reholí. O snahe

obnoviť rehoľu bol informovaný aj svätý otec Ján Pavol II., ktorý tejto

snahe požehnal v liste starostovi obce dňa 3. 1. 2004.

Kostol sv. Juraja Interiér Kostola sv. Juraja

22DYCH MINULOSTI

KULTÚRNO-HISTORICKÉ PAMIATKY

Za mocným kamenným múrom, kde odpočívajú najstarší veriaci z

Pruského, už v roku 1221 stál kamenný románsky kostolík. Patril medzi

najstaršie v diecéze. Je možné, že ako vzor poslúžil veriacim románsky

kostolík z 12. storočia v neďalekom Pominovci. V prvej polovici 17.

storočia sa v Trenčianskej župe šíril protestantizmus, ktorý prenikol

aj do Pruského a blízkeho okolia. Keďže sa k tomuto hnutiu pridal aj

miestny zemepán Andrej Jakušič, museli svojho pána nasledovať i všetci

poddaní veriaci. Tak kostol prešiel do rúk protestantov. Aby katolíci mohli

vyznávať i naďalej svoje pôvodné náboženstvo, chodili do kostola v

Horovciach. O pár rokov neskôr Juraj Jakušič ako riadne ordinovaný kňaz

odňal evanjelikom faru a zveril ju katolíckemu kňazovi. Keďže pôvodný

kostolík svojím priestorom nestačil pojať všetkých farníkov, rozhodol

sa nový majiteľ pruštianskeho panstva gróf Karol Ferdinand Siegfried

Königsegg rozšíriť starý kostol o nové priestory a bočné kaplnky. Už

vtedy patrilo do pruštianskej farnosti desať obcí, a to Horovce, Dulov,

Nová Ves, Tuchyňa, Mikušovce, Savčina, Podvažie, Bohunice, Krivoklát a

Vršatské Podhradie. Neskôr ďalší majiteľ gróf František Xaver Königsegg

spolu s manželkou Sidoniou Esterházy dal postaviť úplne nový kostol.

Stavba bola ukončená v roku 1780. Preto je aj nad hlavným vchodom

do kostola umiestený erb rodu Königsegg a vedľa neho erb Esterházy.

V nevšednej grafickej úprave je prevedený nad erbmi aj latinský nápis,

Farský Kostol sv. Petra a Pavlaktorý v preklade znie: „Modlite sa, aby Xaver Königsegg so Sidoniou

Esterházy boli uctievaní ako zbožní a štedrí patróni tohto nádherného

diela.“ V súčasnosti mohutná stavba tvorí jednoloďový veľký kostol, ktorý

prešiel viacerými úpravami a rekonštrukciami. Zo zariadenia kostola je

najvyššie hodnotená bielo žiariaca krstiteľnica s postavou Ježiša Krista,

ktorého ľavá noha je ponorená v rieke Jordán a nad krstencom stojí

postava Jána Krstiteľa, ktorý pravou rukou leje vodu na hlavu Krista. Nad

týmto aktom sa vznáša holubica ako Duch Svätý, pričom z neba počuť

hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ Tieto slová

sú zapísané na malom štítku uloženom v zlatom rámčeku, ktorý leží na

telese krstiteľnice. V kostole sa nachádzajú okrem iného aj veľmi vzácne

sklomaľby. Hlavný oltár je dielom neznámeho majstra z okruhu Rafaela

Donnera, vynikajúceho viedenského kráľovského sochára. Ďalším

krásnym umeleckým dielom je kazateľnica, ktorá predstavuje loďku na

mori života. Veľmi hodnotným je aj pôvodný barokový organ so skriňou,

ktorý zhotovil známy slovenský organár Juraj Pažický z Rajca. Pred

hlavným vchodom do kostola sa nachádza socha sv. Floriána, patróna

hasičov, a socha sv. Vendelína, patróna pastierov. Tento rímskokatolícky

kostol je umeleckou pamiatkou prvej kategórie, chránený Pamiatkovým

úradom v Bratislave.

Kostol v Pruskom, J. ŠtefanecInteriér Kostola sv. Petra a Pavla

23DYCH MINULOSTI

Renesančný kaštieľ v rozsiahlom anglickom parku postavili koncom 16.

storočia. Stavbu v roku 1787 barokovo-klasicisticky upravili a prefasádovali.

Táto poschodová štvorkrídlová budova má arkádové nádvorie a dve

okrúhle nárožné veže. Okolo kaštieľa bola vodná priekopa. Po barokovej

prestavbe nádvorné arkády poschodia celkom zamurovali tak, že nový

múr s oknami v jednotlivých oblúkoch bývalých arkád ustupuje dovnútra.

Na streche ostal neporušený renesančný komín. Podľa týchto znakov

možno usudzovať o príbuznosti so stavbou kaštieľa v Bytči v takej miere,

že by mohlo ísť priamo o stavbu z okruhu staviteľa – Kiliána z Milána.

Klenby v interiéri miestností na prízemí sú sčasti krížové hrebienkové a

v nárožnej severovýchodnej miestnosti je renesančná štuková sieťová

klenba a erb zo 16. storočia. V druhej polovici 18. storočia prešla časť obce

i kaštieľ do majetku rakúskej vojenskej šľachtickej rodiny Königseggovcov.

Po prevzatí majetku štátom bola v kaštieli zriadená poľnohospodárska

stredná odborná škola.

Kaštieľ Jakussitzovcov

Obec Tuchyňa dlhé roky nemala vlastný kostol, kaplnku či iné priestory

vhodné na bohoslužby. Až v sedemdesiatych rokoch 20. storočia bol

postavený dom smútku, ktorý slúžil spočiatku len na pohrebné obrady.

Po nežnej revolúcii sa v ňom začali sporadicky pri príležitosti rôznych

sviatkov sláviť aj sväté omše. Postupne tak omše nadobúdali pravidelný

ráz, čím vzrastala potreba vybudovať dôstojné bohoslužobné miesto. Pri

riešení výstavby kostola prichádzali do úvahy dve možnosti: postavenie

celkom novej budovy alebo prestavba existujúceho domu smútku.

TuchyňaKostol sv. Anny

Nakoniec na základe ankety medzi občanmi zvíťazil návrh prestavby

domu smútku. Prestavba začala zhruba vo februári 1999 a posviacka

chrámu sa konala v roku 2002, pričom bol zasvätený svätej Anne, matke

Panny Márie. Zaujímavosťou kostola je zvon vo veži, ktorý je darom

tuchyňských rodákov zo Spojených štátov amerických z roku 1921,

pôvodne umiestnený v kaplnke v strede obce. Pravidelné zvonenia však

dnes zabezpečujú elektronické zvony.

Kaštieľ Jakussitzovcov

Kostol sv. Anny v Tuchyni

24DYCH MINULOSTI

Mikušovce patria pod farnosť Pruské. Sväté omše a niektoré cirkevné

obrady sa v obciach tejto farnosti konali len pri mimoriadnych

príležitostiach. V Mikušovciach sa konali výnimočne v drevenej kaplnke

so zvonicou, ktorá však pri požiari vyhorela, a tak bola v roku 1906

opäť vystavaná najskôr ako zvonica a onedlho dostala kaplnka súčasnú

podobu. Sväté omše bývali v prvej polovici 20. storočia aj v budove starej

školy alebo v letných mesiacoch aj v časti obce nazývanej Húštik. Od roku

1950 boli bohoslužby už len v miestnej kaplnke. Koncom šesťdesiatych

rokov sa vo veriacich čoraz častejšie prejavovala túžba postaviť si vlastný

kostol. Podporu našli veriaci vo vedení obce aj u vtedajšieho správcu

fary v Pruskom. Vybral sa pozemok a vybraní aktivisti začali po domoch

organizovať prvé zbierky. Našli sa však aj takí občania, ktorí boli proti

výstavbe kostola a všemožne sa jej snažili zabrániť. Bohužiaľ, nakoniec sa

im to aj podarilo. Na pozemku, kde mal stáť kostol, bol neskôr postavený

dom nádeje. Rok 1989 a s ním súvisiace spoločenské zmeny priniesli so

sebou aj novú nádej na výstavbu kostola. Základný kameň bol posvätený

Barokový jednoloďový chrám z roku 1796 má na priečelí umiestnenú

sochu sv. Jána Nepomuckého. V kostole sa nachádzajú viaceré historické

vzácnosti, ako napr. klasicistická kazateľnica zdobená polychrómovanou

drevorezbou dekorovanou ružami, peniažkami a rozetami, či

kazateľnica, kde na baldachýne sú dosky Desatora a symboly viery,

nádeje a lásky. K interiéru kostola patrí aj rokoková monštrancia a torzo

neskororenesančnej sochy Panny Márie. V kostolnej veži boli tri zvony,

pričom prvý zvon bol z roku 1775 a pochádzal z dielne trnavského

zvonolejára Mateja Orfandla, druhý zvon z roku 1810 ulial neznámy

majster a tretí zhotovil kremnický majster Samuel Polisch. Začiatkom

druhej polovice 19. storočia jeden z troch zvonov pukol, ale onedlho bol

nahradený novým zvonom z dielne trenčianskeho majstra Jána Zwillinga,

ktorý sa zachoval dodnes. Zvyšné dva zvony, bohužiaľ, padli za obeť

prvej svetovej vojny ako surovina na výrobu kanónov. Ako náhrada boli

po vojne objednané zvony z Brna, ktoré slúžia dodnes.

MIKUŠOVCEKostol sv. Gorazda

ČERVENÝ KAMEŇKostol Panny Márie

KULTÚRNO-HISTORICKÉ PAMIATKY

v Bratislave v roku 1990 pápežom Jánom Pavlom II. a následne o pár

mesiacov navštívil Mikušovce Mons. Ján Chryzostom Korec, aby posvätil

stavenisko nového kostola. V roku 1999 bol chrám slávnostne vysvätený

a zasvätený sv. Gorazdovi, učeníkovi sv. Cyrila a Metoda.

Kríž na miestnom cintoríne

Kostol Panny Márie v Červenom Kameni

Kostol sv. Gorazda

25DYCH MINULOSTI

Bohunice v minulosti nemali kostol – sú filiálkou starej farnosti Pruské.

Oproti škole stála prícestná Kaplnka Panny Márie, avšak cesta pri

kaplnke bola príliš úzka, a preto sa kaplnka musela rozobrať. Obyvatelia

obce sa však rozhodli postaviť novú, priestrannejšiu kaplnku priamo v

centre obce a zasvätiť ju slovanským apoštolom sv. Cyrilovi a Metodovi.

Výstavba sa realizovala od roku 1941 a posvätená bola v roku 1944.

Interiér kaplnky je veľmi skromný. Nad dreveným oltárom s vyrezávaným

svätostánkom je zarámovaná farebná reprodukcia Schurmannovho diela

BOHUNICEKaplnka sv. Cyrila a Metoda

Na návrší nad obcou postavili v 19. storočí v romantickom neogotickom

slohu priestranný kaštieľ. Prízemná budova kaštieľa má dve bočné krídla,

medzi ktorými je situovaná otvorená chodba. Ku kaštieľu patril i veľký

dvor, park s vodometom i rozľahlá ovocná záhrada. Zemianska rodina

Mednyanských, ktorá bývala v minulom storočí v kaštieli, dala vybudovať

v priľahlom parku roku 1866 menšiu neogotickú kaplnku s nárožnými

fialami a vežičkou vstavanou do jej priečelia. Pod kaplnkou je rodinná

hrobka Mednyanských. Pre svoju krásnu a pokojnú polohu kúpila

dvojkrídlový kaštieľ s veľkým krásnym pozemkom rodina Riznerovcov.

Dvestoročné lipy a vzácne biele javory tônili pred vchodom do kaštieľa

a často slúžili ako miesto odpočinku a zdroj inšpirácie známej slovenskej

spisovateľke Ľudmile Podjavorinskej. Ľudmila Podjavorinská bola s

Kaštieľ

Sv. Cyril a Metod, ktorého pôvodina je na Biskupskom úrade v Nitre. V

kaplnke sa slúži svätá omša raz v roku, a to v nedeľu na sviatok sv. Cyrila

a Metoda. Cyrilometodská kaplnka v Bohuniciach tvorí súčasť komplexu

pôvodného administratívneho centra obce. Priestor pred kaplnkou

uzatvára malý parčík. V priečelí kaplnky nad otvoreným prístreškom sa

dvíha vežička, ktorá sa v hornej časti zužuje a je zakončená pyramidálnou

strieškou. Vo vežičke je umiestnený zvon z pôvodnej prícestnej Kaplnky

Panny Márie.

rodinou Riznerovcov blízko spríbuznená, pretože bola sestrou majiteľa

kaštieľa a švagrinou Paulíny. Pani Paulína Riznerová zomrela v časoch

hlbokej totality. Jej jediná dcéra, herečka Božena Obrová, zomrela ako

48-ročná na rakovinu. Táto zákerná choroba jej nedovolila mať deti

a jej manžel Stanislav sa po reštitučných procesoch stal majiteľom

schátralej polozrúcaniny s bohatou a slávnou minulosťou. Našťastie, po

dlhej dobe sa podarilo kaštieľ zrekonštruovať a zrenovovať s podporou

Regionálneho operačného programu a 8. 7. 2012 ho slávnostne opäť

otvoriť pre verejnosť. V súčasnosti tak kaštieľ ako Múzeum regiónu

Bielych Karpát ponúka pre verejnosť viaceré expozície, ako napr. sklársku,

ľudových tradícií či Ľudmily Podjavorinskej.

Zrenovovaný kaštieľ v Bohuniciach

Záhradná kaplnka v areáli kaštieľa v Bohuniciach

26DYCH MINULOSTI

Najväčšou sakrálnou pamiatkou v obci Bolešov je rímskokatolícky Kostol

sv. Ondreja apoštola z roku 1939. Prvá písomná zmienka o bolešovskej

farnosti je však z roku 1381. V Bolešove v prvej polovici 14. storočia ešte

nebola fara, ale stál tu už kostol. Povinnosť zabezpečiť bohoslužby v

tomto kostole mali skalskí opáti. Prvý farský kostol v Bolešove bol z

obavy pred zrútením strhnutý a v roku 1674 bol postavený druhý kostol.

Na začiatku 18. storočia tento kostol viackrát vyhorel. O 200 rokov

neskôr tento druhý kostol – barokový už prestal vyhovovať a začínal

byť tesný. Padlo rozhodnutie postaviť nový kostol, ktorý bol postavený

na mieste starého barokového kostola zbúraného v roku 1937. Stavba

nového kostola sa uskutočnila v rokoch 1937 – 1939. Tento chrám je

zasvätený svätému apoštolovi Ondrejovi. Do bolešovskej farnosti patria

okrem obce Bolešov aj ďalšie členské obce: Sedmerovec, Slavnica a

Kameničany. Medzi občanmi už vymretých generácií sa tradovalo, že

na území dnešnej bolešovskej farnosti slúžil bohoslužby sv. Metod. Toto

tvrdenie však neznamená, že na tomto území v časoch pôsobenia sv.

Metoda bol už kostol. Mohlo to byt’ príležitostné náboženské misijné

vystúpenie.

BOLEŠOVKostol sv. Ondreja

KULTÚRNO-HISTORICKÉ PAMIATKY

Najstaršou architektonickou pamiatkou v obci je kaštieľ zo 17. storočia,

ktorý sa nachádza v kedysi samostatnej obci Piechov. Tento kaštieľ

prechádzal viacerými sústavnými prestavbami, čím menil svoj pôvodný

štýl z renesančného na barokový až napokon stratil svoju historickú

hodnotu. V miestnostiach sú však zachované krížové hrebienkové

a pruské klenby. Veľmi cenným urbanistickým prvkom bola najmä

rozsiahla záhrada s nezastavanou stranou od cesty a okolo kaštieľa.

Poslednými vlastníkmi nielen kaštieľa, ale aj rozsiahlych polí a lesov bola

zemianska rodina Majerských, ktorá sa v Piechove zdržiavala len v lete,

na zimu totiž odchádzala do Viedne. Hlava rodiny Béla Majerský rodinný

majetok doviedol k bankrotu a sám spáchal samovraždu. Zastrelil najprv

manželku a potom seba. Po vyrovnaní bankrotu prevzala majetok do

vlastníctva významná židovská právnická rodina Franklovcov z Trenčína.

Franklovci na veľkostatku nehospodárili, ale dávali do prenájmu viacerým

statkárom. Zásluhou statkára Jána Frankla sa podarilo v rokoch 1932 –

1934 vybudovať moderné betónové hnojisko, zmodernizovať liehovar,

zaviesť do maštalí vodovod či postaviť ďalšie hospodárske budovy. V

súčasnosti kaštieľ využíva poľnohospodárske družstvo a sídli v ňom aj

hostinec.

Kaštieľ

Pohľad na Bolešov, J. Cíbik

27DYCH MINULOSTI

Národná kultúrna pamiatka z románskeho obdobia je jednou z

najstarších stavebných pamiatok na Slovensku. Na Slovensku sú len tri

pamiatky tohto druhu. Stojí nenápadne pri poľnej ceste v katastri obce

Sedmerovec. V 13. storočí existovala pri kostolíku obec, ktorá však bola

vypálená Moravanmi. Po zániku obce vplyvom vojnových udalostí a

povodní zostal v poli len Kostolík sv. Jána Krstiteľa, susediaci cintorín a

opustený majer. V roku 1963 bol tento románsky kostolík zapísaný do

zoznamu kultúrnych pamiatok. Slovenská pošta dokonca vydala v roku

2009 známku v hodnote 0,10 eura s vyobrazením empory kostola. V

roku 2008 začala jeho rekonštrukcia. Kostol sv. Jána Krstiteľa je typický

panský emporovaný kostol, stavaný z lomového kameňa. Jednoloďový

s polkruhovou apsidou, zaklenutou apsidou a s rovnou zastropenou

loďou. Murovaná empora na západnej strane lode tvorí súčasne podnož

vstavanej románskej veže. V apside, v južnej stene lode a vo veži sú

zachované pôvodné románske okná. Oltár je barokový zo začiatku 18.

storočia s retardovanými renesančnými prvkami, v strede je obraz sv. Jána

Krstiteľa, vo vrchole obraz korunovania Panny Márie. Svojím významom

predstavuje architektonický i historický unikát, svedčí o ranom šírení

kresťanstva v tejto lokalite. Podobný kostolík je v Dražovciach. Tento

kostolík v Pominovciach prežil i kruté tatárske nájazdy v 13. storočí.

Pominovská filiálka patrila bolešovskej farnosti, tamojšia katolícka fara sa

spomína už v roku 1381. Kostol v Pominovci bol v roku 1965 vyhlásený za

kultúrnu pamiatku.

SEDMEROVECRománsky Kostolík sv. Jána Krstiteľa v Pominovci

Nočný pominovský kostolík, V. Ronec

Jarný kostolík v Pominovci, V. Ronec

28DYCH MINULOSTI

Klasicistický kaštieľ s priľahlým parkom slúžil ako sídlo borčickej šľachty.

Pred rokom 1814 bol v podstate ešte drevený a na kamenných základoch.

Najväčšia adaptácia sa vykonala v roku 1830, po ktorej mal kaštieľ

jedenásť izieb vybavených biedermeierovským nábytkom, čiastočne

bol zavedený vodovod a jeden vnútorný záchod. Je to jednopodlažná

budova s polkruhovo zakončenými oknami, ktoré majú nadokenný

štukový vejárový motív a pred hlavnou fasádou je terasa. Vedľa kaštieľa

boli hospodárske budovy, skleník, samostatný dom pre správcu majetku

a byty pre služobníctvo a robotníkov. Pri kaštieli vznikol aj priľahlý park,

ktorý býval spojený s ovocným sadom. Hradská cesta ho rozdeľuje na

dve časti, a to na západnú a východnú. V západnej časti sa nachádza aj

dendrologický poklad – najkrajšia lipa v celom ilavskom okrese. Okrem

tejto lipy sa tu nachádzalo viacero stáročných líp či bohatý sortiment

drevín, z ktorých časť už podľahla svojmu veku, škodcom či chorobám.

Borčický park je zaujímavý aj tým, že v ňom rastie vzácna jedľa nikkoská

s olivovozelenými vetvičkami pochádzajúca z Japonska. Ozdobou parku

je aj smrek sivý pochádzajúci k Kanady. Pri ceste pred kaštieľom rastú

štyri veľké magnólie Soulangenove, ktoré majú výšku viac ako 5 m a šírku

koruny 6 – 8 m. Kvety majú nádherné, veľké a sú bielej, ružovej alebo

červenej farby. V minulosti býval park spestrený kvetinovými záhonmi,

lavičkami a udržiavanými cestičkami. V roku 1945 bol kaštieľ rodine

Šipekyovej zobratý a od roku 1947 bola v ňom umiestnená štátna ľudová

škola, kancelária MNV a neskôr aj kancelária jednotného roľníckeho

družstva. Počas trvania školy bol v kaštieli byt pre riaditeľa a ostala v

ňom bývať aj posledná barónka z rodu Šipekyovcov, Alžbeta, ktorá sa

venovala až do svojej staroby výsadbe a ošetrovaniu kvetov v parku.

V roku 1975 začala poškodený kaštieľ renovovať sklárska spoločnosť

Skloobal, a. s., a zriadila v ňom školiace stredisko. Zásluhou rekonštrukcie

pod záštitou nemšovskej sklárne sa budova zachránila, a pritom nebola

narušená jej pôvodná architektúra. V súčasnosti kaštieľ už nespravuje

spoločnosť Skloobal, ale je súkromným majetkom.

Dominantou obce Horné Srnie je Kostol sv. Jána Nepomuckého. Hoci

tento kostol bol postavený už v roku 1789, až do roku 1863 obec patrila

pod farnosť v Nemšovej. Z pôvodného barokového kostola sa dodnes

zachovala len veža, pretože v roku 1942 bol kostol prestavaný. V bočnej

kaplnke sa nachádza rokokový oltár z druhej polovice 18. storočia.

Zaujímavosťou kostola je počas vianočných sviatkov malý pestrofarebný

pohyblivý betlehem, ktorý sa nachádza priamo v kostole. Býva v ňom

Ježiško v jasličkách, ku ktorému prichádzajú pohybliví Traja králi, a tiež

sa hýbu pastieri a na jazierku plávajúce husi a kačice. Nad jasličkami

sa nachádza mesto Betlehem. Keď vychádza pohyblivý mesiac, začínajú

sa rozsvecovať svetielka v domčekoch. Po chvíli vyjde kométa a spolu s

mesiacom putujú po oblohe, až kým nezapadnú. Potom sa celý betlehem

rozsvieti a človek sa môže pokochať pestrofarebnými postavičkami

ľudí a zvieratiek, ktorých je tu neúrekom. Vianočný betlehem zaujme

každoročne nielen deti, ktoré sem prichádzajú so svojimi rodičmi, ale

všetky vekové kategórie.

BORČICEKaštieľ s priľahlým parkom

HORNÉ SRNIEKostol sv. Jána Nepomuckého

Prvá svetová vojna kruto zasiahla do histórie i osudov obyvateľov

Horného Srnia, aj keď sa bojovalo ďaleko od obce. Po vyhlásení

mobilizácie v roku 1914 museli narukovať takmer všetci muži. Dokonca

ku koncu roku 1918 aj mládenci, ktorí ešte nedosiahli ani osemnásť rokov.

Po štyroch rokoch ťažkých útrap na frontoch, zo zajatia či nemocníc sa

niektorí šťastne vrátili domov, iní však boli poznačení zraneniami nielen

na tele, ale aj na duši na celý život. Na počesť padlých v tejto vojne

dali v roku 1927 postaviť žijúci spoluobčania kamenný pomník. Tento

pomník sa nachádza na cintoríne pri kostole v strede obce a má podobu

štvorhranu ukončeného v podobe dvojspádovej strechy. Na jeho priečelí

je tabuľa s menami dvadsiatich ôsmich vojakov, ktorí museli položiť svoj

život nie za vlastné, ale cudzie záujmy.

Pomník padlým v prvej svetovej vojne

KULTÚRNO-HISTORICKÉ PAMIATKY

Kaštieľ v Borčiciach, I. Sprušanský

Kostol a pomník padlým v Hornom Srní

29DYCH MINULOSTI

Farský kostol v Skalke nad Váhom je zasvätený sv. Imrichovi Uhorskému.

Sv. Imrich nie je len patrónom kostola a farnosti, ale jeho postava je

dominantou erbu, pečate a vlajky obce. Imrich Uhorský bol synom

sv. Štefana, prvého uhorského kráľa. Imrich mal podľa legendy všetky

vlastnosti svätca, ktorý na prvé miesto postavil duchovné hodnoty, a to

vytrvalú modlitbu, pôst, sebazaprenie či predsavzatie žiť v celibáte. O

svätorečenie kniežaťa Imricha Uhorského sa zaslúžil neskorší uhorský

kráľ sv. Ladislav I. v roku 1083. Stavba kostola sa datuje pred r. 1224.

Viac ako 300 rokov bol spravovaný opátstvom na Skalke. V roku 1772 sa

začalo s búraním starého kostola a od základov bol vybudovaný nový

kostol. Stavba trvala dva roky. Pod kostolom zostala krypta vystavaná

v rokoch 1752 – 1762 pre potreby rodiny Mitliczkých. V roku 1908 sa

uskutočnili vnútorné opravy. Na hlavnom oltári je obraz sv. Imricha pred

Madonou, ktorý je replikou obrazu L. Hededüša vo farskom kostole v

Trenčíne. Posledná rozsiahla rekonštrukcia kostola bola prevedená v roku

1997.

SKALKA NAD VÁHOMKostol sv. Imricha Uhorského

Barokový Kostol sv. Svorada a Benedikta sa nachádza na mieste staršej

neskorogotickej Kaplnky sv. Doroty, ktorú v r. 1745 jezuiti rozšírili do

súčasnej podoby a pristavili k nej dve veže, ktoré sú zastrešené kupolami.

Relikviár v podobe hermy sv. Benedikta z pozlátenej medi zo začiatku

14. storočia bol majetkom benediktínskeho kláštora, po zrušení jezuitskej

rehole sa dostal do Trenčína a odtiaľ do Národného múzea v Budapešti.

Zaujímavosťou je, že Slovenská pošta vydala novú poštovú známku s

vyobrazením tohto pútnického kostola. Uvedenie poštovej známky sa

uskutoční 21. 7. 2012 v rámci kresťanskej púte na najstaršie pútnické

miesto na Slovensku v Kostole sv. Svorada a Benedikta.

Malá Skalka – Kostol sv. Svorada a Benedikta

Malá Skalka, I. Čulen

Farský Kostol sv. Imricha Uhorského

Pamiatka v jaskyni na Veľkej Skalke

30DYCH MINULOSTI

Veľkú Skalku tvorí kostolík, kláštor a jaskyňa, v ktorej na prelome 10. a 11.

storočia ako pustovníci žili sv. Svorad a Benedikt. Najstaršou zachovanou

správou o živote svätcov je legenda „Život svätých pustovníkov

Svorada – vyznávača a Benedikta – mučeníka“ od päťkostolského

biskupa sv. Maura z pol. 11. storočia. Ako novic v zoborskom kláštore

sv. Hypolita videl na vlastné oči mnícha Svorada a neskôr sa spriatelil

s jeho učeníkom Benediktom. Kláštor a benediktínske opátstvo založil

v roku 1224 na ich pamiatku nitriansky biskup Jakub. Pri jaskyni, kde

bol zavraždený sv. Beňadik dal vystavať biskup kláštor a na skale, z

ktorej bolo jeho telo zhodené do Váhu, kostol. Benediktíni mali svojich

murárov, ktorí vybudovali cely pre mníchov, spoločnú jedáleň, kuchyňu,

komory, remeselnícke dielne a iné hospodárske budovy. Dolu boli široké

obrábané polia, humná, rybníky, maštale. Predstaveným mníchov bol

opát, ktorý rozhodoval o všetkom dianí v kláštore. Prvým zo známych

opátov na Skalke, ktorého meno je známe, bol rehoľník Pavel. Mnísi

vstávali ráno o piatej. V kostolíku konali počas celého dňa predpísané

bohoslužby. Po záverečnej modlitbe, okolo devätnástej hodiny sa

ukladali na odpočinok. Vo svojom obvode mohli slobodne hlásať slovo

Božie, spovedať, udeľovať odpustky. Ku kláštoru patrili aj okolité dediny a

rozsiahle majetky. V ranom stredoveku bol kláštor na Skalke významným

duchovným strediskom severozápadného Uhorska, avšak ani jemu sa

nevyhli boje a nepokoje. Tatári, Matúš Čák Trenčiansky i husiti počas

Veľká Skalka – kláštor a benediktínske opátstvo stáročí ohrozovali pokojný život mníchov. V roku 1528 cisárske vojská po

dobytí Trenčianskeho hradu rozohnali aj benediktínov zo Skalky. Kláštor

obsadili a opevnili. V roku 1665 prišli na Veľkú Skalku jezuiti a odvtedy

nastal jej nový duchovný rozkvet. S ich menom je spojená najslávnejšia

doba Skalky. V roku 1667 začali s obnovou kláštora a priľahlých budov,

vystavali kalváriu. Postupne zrekonštruovali Malú i Veľkú Skalku. Jezuiti

boli šíriteľmi nového umeleckého slohu – baroka. Veľmi dôkladne sa

venovali poľnohospodárstvu. V záhradách pestovali najkrajšie druhy

ovocia, ktoré bolo vzácne a známe nielen na celom Považí, ale aj za

Moravou. Po zrušení jezuitského rádu v roku 1773 začal kláštor pustnúť

a strácal na význame. Po roku 1989 sa začali rekonštrukčné práce na

obnovu celého komplexu. Obnovil sa kostolík, opravili sa múry a

kláštorné objekty, upravilo sa parkovisko a vstup do objektu. Celý areál

je dnes prístupný z parkoviska vedľa cesty. Kúsok povyše parkoviska pod

Veľkou Skalkou sa pod svahom nachádza nenápadný objekt, ktorý v

minulosti patril vojsku. Boli tu vojenské sklady, ktoré zriadili čiastočne v

prirodzených a čiastočne vo vybudovaných priestoroch masívu Skalky

začiatkom 20. storočia. Zaujímavosťou je, že tu v roku 1937 slúžil Jozef

Gabčík, jeden z účastníkov atentátu na ríšskeho protektora Reinharda

Heydricha. Dnes sú na miestach pôvodného kláštora zachované a

udržiavané ruiny.

KULTÚRNO-HISTORICKÉ PAMIATKY

Veľká Skalka

31DYCH MINULOSTI

Pri príležitosti 790. výročia prvej písomnej zmienky o obci po dôkladných

niekoľkomesačných prípravách a všestrannej ochote všetkých bolo v

roku 1998 slávnostne otvorené Obecné múzeum, ako i výstava, ktorá

bola nainštalovaná v budove starého úradu na námestí. Myšlienka zriadiť

obecné múzeum sa zrodila už dávnejšie. Ženy z Dolnej Súče vyzbierali veľa

starožitných a tradičných predmetov, nábytku, náradia a hlavne súčanské

kroje. Počas svojej existencie múzeum navštívilo veľa zaujímavých hostí,

mnohí etnografi a múzejníci, pracovníci kultúrnych inštitúcií, študenti, ale

aj rodáci. V priebehu školského roka ho každoročne navštevujú žiaci z

miestnej základnej školy v rámci vyučovania. Obecné múzeum sa skladá

z troch častí. V jednej miestnosti sú vystavené predmety a súčanské kroje,

v druhej náradia našich predkov, ktoré používali v každodennom živote.

V tretej miestnosti sú tradície a história, ale aj súčasnosť dychových

hudieb. Všetky tri miestnosti sú úzko späté, tak ako práca a zábava v

živote človeka.

Obecné múzeum

Rímskokatolícky kostol je najstaršou pamiatkou obce písomne doloženou

už z prvej polovice 16. storočia. Nie je presne známe, kedy bol postavený.

Najstaršie cirkevné schematizmy iba poznamenávajú, že v roku 1549

už jestvoval. Môžeme predpokladať, že kostol bol postavený po roku

1527, keď získal hrad Súču a k nemu patriace obce do zálohu nitriansky

biskup Štefan II. Podmanický. Kostol bol celý drevený okrem murovaného

sanktuária, prednej časti oltára. V roku 1754 kostol, okrem murovanej

časti, aj s organom zhorel. V roku 1756 bol z tvrdého materiálu znovu

postavený. Počas storočí prekonal niekoľkokrát väčšie zmeny. Stavba

kostola je prevedená v barokovom slohu klasicisticky upravená. Kostol

v Dolnej Súči je zasvätený sv. Alžbete, kráľovnej Uhorska, ktorá bola

dcérou uhorského kráľa Ondreja II. a Gertrúdy. Ako 13-ročná sa vydala

za durínske knieža Ľudovíta. Spolu mali tri deti. Svoj majetok rozdávala

chudobným, postavila pre nich nemocnice a starala sa o nich. Rodine jej

manžela sa to nepáčilo, a preto po Ľudovítovej smrti ju i jej deti vyhnali

z hradu. Ďalej pomáhala chudobným, žila medzi nimi a ako chudobná aj

zomrela. Dožila sa iba 25 rokov.

DOLNÁ SÚČAKostol sv. Alžbety Uhorskej

Kostol sv. Alžbety Uhorskej

Obecné múzeumObecné múzeum

32DYCH MINULOSTI

KULTÚRNO-HISTORICKÉ PAMIATKY

Rímskokatolícky, pôvodne barokový kostol, sa nachádza v centre

Hornej Súče. Dal ho postaviť gróf Ján Illesházy roku 1771, kedy vznikla

aj farnosť a bola založená prvá škola. Neskôr v roku 1909 boli k nemu

pristavané aj bočné lode. Klasicistický oltár pochádza z prvej polovice 19.

storočia. Zo stropu na pravej strane presbytéria visí večné svetlo z roku

1786. Vo výklenku stojí socha Madony z prvej polovice 20. storočia a v

druhej bočnej lodi je socha Božského srdca Ježišovho. Pod chórom visí

Immaculata (Nepoškvrnené počatie) z roku 1826. Je to najstarší obraz.

Patrónom kostola je sv. Ján Nepomucký, ktorý je aj na erbe obce.

Najvýznamnejšou pamiatkou mesta Nemšová je rímskokatolícky

Kostol sv. Michala Archanjela, postavený v rokoch 1762 – 1766 ako

neskorobaroková jednoloďová pozdĺžna stavba. Nemšová mala však

aj predtým malý kostol, o čom svedčia zmienky o nemšovskej fare s

kostolom už v 14. storočí. Pod nemšovskú farnosť spadali v tom čase

okrem Nemšovej aj osady Ľuborča, Dvorec, Kľúčové, Závada, Borčice,

Horné Srnie. Z historických dokumentov sa teda javí, že malý, pre takú

veľkú farnosť, a staticky narušený kostolík bol dostatočnou príčinou pre

stavbu nového súčasného kostola. Kostol bol postavený s pričinením a

podporou grófa Jozefa Ilešháziho, ktorý sa však slávnostnej vysviacky

nedožil. Interiér kostola tvorí viac historických vzácností. Je to hlavný oltár

ozdobený mnohými kolorovanými sochami svätých či obraz Michala

Archanjela namaľovaný na objednávku Ilešháziovcov. V roku 1915

zasiahol kostol i zvyšok Nemšovej ničivý požiar s krutými následkami.

Jeho nezvyčajnej sile predchádzalo mimoriadne suché a horúce počasie

a neobyčajný vietor. Poľahky sa zapálil šindeľ zo striech a veže kostola.

Horiace padajúce trámy však nenarušili klenby, a tak sa požiar nedostal

do vnútra kostola. Našťastie, i horiaca veža sa veľmi rýchlo zrútila na

zem, a tak nezasiahla konštrukcie zvonov. História opravenej veže po

požiari však netrvala dlho. Na sklonku druhej svetovej vojny v roku 1945

ju odstrelili dvoma delostreleckými granátmi rumunské vojská, ktoré mali

podozrenie, že je na nej pozorovateľňa ustupujúcich nemeckých vojsk.

S rekonštrukciou veže sa začalo dva roky po vojne. Posledné nešťastie,

ktoré zasiahlo najmä interiér kostola, bol opäť požiar v roku 1961. Ten

spôsobil mech organa, ktorý bol z ručného ovládania prerobený na

elektrické. Vznikli značné škody, zhorel starý organ, chór i niektoré

maľby. V súčasnosti prešiel kostol menšou modernizáciou a je vyhlásený

za kultúrnu pamiatku.

HORNÁ SÚČAKostol sv. Jána Nepomuckého

NEMŠOVÁKostol sv. Michala Archanjela

Kostol sv. Jána Nepomuckého, Ľ. Ondračková

Kostol sv. Michala Oltár v Hornej Súči

33DYCH MINULOSTI

V Ľuborčianskej doline, uprostred lesov svojho revíru, na úpätí chránenej

krajinnej oblasti Bielych Karpát, si Anton Dreher, veľkopodnikateľ v

pivovarníckom priemysle a veľkostatkár, nechal koncom 19. storočia

postaviť drevenú poľovnícku chatu, ktorú neskôr jeho potomkovia dali

prestavať na zámoček. Na poľovačkách v týchto revíroch sa schádzali

podnikatelia i šľachta z celého Rakúsko-Uhorska. Po prestavbe na

zámoček v 40-tych rokoch 20. storočia sa do istej miery aj zmenil účel

stavby. Na rozdiel od staršej poľovníckej chaty, ktorá slúžila hlavne

Dreherovi a jeho loveckým hosťom, sa tu počítalo zrejme s početnejšou

klientelou i s podnikateľskými aktivitami. Podstatne sa zväčšila

ubytovacia kapacita, pribudli spoločenské miestnosti, sklady potravín,

práčovňa, kotolňa, kúpeľňa s WC, pivnice. Postavil sa i byt pre správcu

Mestské múzeum sídli v bývalej hospodárskej budove, ktorá prešla

kompletnou rekonštrukciou. Prostriedky na stavbu múzea sa získali

z fondov Európskej únie v rámci Operačného programu cezhraničnej

spolupráce s moravským mestom Hluk. Múzeum má bezbariérový

prístup a jeho prehliadka je zdarma. K budove múzea patrí malé námestie

s ôsmimi drevenými stánkami určenými na predaj ľudovo-umeleckých

predmetov a občerstvenia, priľahlý amfiteáter s fixnými sedadlami

uloženými vejárovito okolo pódia. V múzeu sa prezentuje archeologická,

historická, národopisná, sklárska a vojenská časť expozície. Archeologická

expozícia prezentuje jedinečné nálezy kostí z mamuta, kamenné nástroje

objavené v nemšovskej tehelni, nálezy z ľuborčianskeho pohrebiska

(bronzový dvojramenný čakan, dýka s vejárovite ukončenou rukoväťou,

pohrebná keramika) či vzácny rádiolit. Historická časť obsahuje vzácne

archívne materiály (úradné a obchodné listiny, súkromné rukopisné

pozostalosti, cirkevné knihy, listy, historické fotografie). Rozsiahla

národopisná časť pozostáva z ľudových textílií, odevov, krojov či

tradičných hospodárskych a remeselných náradí. Túto expozíciu oživuje

Poľovnícky zámoček Antonstál

Mestské múzeum

s kuchynkou a kanceláriou či byty pre hájnikov. To nasvedčuje, že sa

zvýšil i hospodársko-správny význam ľuborčianskeho revíru. Po roku

1948 budovu prevzali štátne lesy. Od roku 1949 bolo v ňom umiestnené

učňovské stredisko ako prípravné zariadenie na lesnícke školstvo so

strediskom v Liptovskom Mikuláši, a to až do roku 1965. Do roku 1968

sa konali v zámočku pionierske tábory, až napokon v roku 1968 bol pre

verejnosť neprístupný, pretože sa stal rekreačným zariadením ÚV KSČ

až do roku 1998. Zámoček prešiel viacerými stavebnými úpravami, ktoré

mali z pamiatkového hľadiska skôr devastačný charakter. V súčasnosti je

zámok majetkom štátnych lesov a na objednávku ponúka návštevníkom

gastronomické a ubytovacie služby.

aj jedinečná výstava figurálneho háčkovania stvárňujúca výjavy zo

života Nemšovčanov. Prehliadku rozmanitých výrobkov, ozdobných

lisovaných predmetov, ako sú vázy, podnosy, svietniky či ukážky diel z

fúkaného skla, ale aj produkciu vyrábanú na poloautomatoch a neskôr

i na najmodernejších linkách, ponúka sklárska časť expozície. Najväčšiu

časť expozície múzea tvorí expozícia vojenskej topografie, kartografie

a polygrafie, jediná svojho druhu na Slovensku. Unikátne historické

mapy, prístroje, ktoré rovnako slúžili geodézii, geofyzike a astronómii,

ukážky meracej techniky pre zobrazovanie a tvorbu máp, ako aj

moderné polygrafické spracovanie, zaujmú nielen odbornú verejnosť.

Táto expozícia pútavo prezentuje aj priekopníkov modernej kartografie,

vedcov, vynálezcov. Zbierkový fond múzea vznikol predovšetkým zo

zbierok občanov mesta Nemšová, Trenčianskeho múzea v Trenčíne,

Topografického ústavu v Banskej Bystrici, kartoreprodukčnej základne

v Nemšovej. Okrem spomenutých expozícií má múzeum k dispozícii aj

modernú techniku, vybavenú multifunkčnú miestnosť na usporiadanie

výstav, prednášok, kurzov, školení, na klubovú činnosť.

Mestské múzeum

34DYCH MINULOSTI

Na starom dnes už nepoužívanom dvoreckom cintoríne v Ľuborči stojí

pamätný kríž venovaný obetiam prvej svetovej vojny. Tento pamätník

tvorí asi 1,5 m vysoký drevený kríž s liatinovým korpusom Krista, stojaci

na betónovom podstavci, ktorý sa skladá z dvoch častí. Spodnú

základňu tvorí úzka pyramída so stranami vyloženými okruhliakmi a v

strede je umiestnený štylizovaný slovenský znak. Trojvŕšie je vytvorené z

okrúhlych sklenených prvkov zelenej farby a aj dvojkríž je rezaný zo skla

rovnakej farby. Na pyramíde je postavený hranolovitý nástavec ukončený

masívnou betónovou platňou. Na nástavci je umiestnená mramorová

pamätná doska s vysekaným textom a s menami padlých obetí.

Neďaleko kaštieľa v Kľúčovom stojí neogotická kaplnka sv. Anny.

Jednopriestorová stavba bola súčasťou väčšieho objektu, v ktorom sa

nachádzali byty bírešov pracujúcich kedysi na priľahlom veľkostatku. Táto

ubytovacia časť však bola v osemdesiatych rokoch 20. storočia zbúraná a

kaplnku predĺžili asi o 1,5 m dozadu. Súčasne k pravej zadnej časti pristavili

malú sakristiu. Súčasné priečelie má neogotickú štítovú fasádu s dvoma

nefunkčnými úzkymi vežičkami po bokoch. Nesú ihlanovitú striešku,

pod ktorou sú umiestnené polkruhovo zakončené okná s farebnou

sklenou vitrážou. V strede fasády sa nachádza hlavný vstup s portálom,

nad ktorým sú umiestnené erby majiteľov, rodiny Scherzovcov, a pod

ním letopočet 1868, ktorý sa udáva ako rok postavenia kaplnky. Pod

podlahou kaplnky sa nachádza krypta, ktorá je neprístupná. Za zmienku

stojí aj zvonička vľavo od vchodu kaplnky s drevenou konštrukciou,

datovanou do roku 1933 a so zvonom z roku 1920 z dielne trenčianskeho

zvonolejára, hornosúčanského rodáka Pavla Ranku. V súčasnosti už nie

sú strieška i ukotvenie stĺpov vo zvoničke pôvodné.

Na znak vďaky za záchranu životov a majetkov nechali občania mestskej

časti Trenčianska Závada v rokoch 1946 – 1949 vybudovať kaplnku

zasvätenú Panne Márii Fatimskej po šťastnom prežití druhej svetovej

vojny, a to z vlastných zbierok. O jej vybudovanie sa zaslúžil najmä

nemšovský kaplán Jozef Hanko. Kaplnka je pútnickým miestom, do ktorej

smerujú pútnici až dvakrát za rok, a to 13. mája a 13. októbra.

Táto neskororenesančná dvojpodlažná budova z druhej polovice 17.

storočia je najvýraznejšou a zároveň najstaršou pamiatkou mestskej

časti Kľúčové. Kaštieľ bol postavený z kameňa tehál. V 19. storočí bol

prefasádovaný v romantickom duchu. Ústredným architektonickým

prvkom čelnej fasády je klasicistický portikus, ktorý je umiestnený

symetricky v strede objektu. Kaštieľ má všetky miestnosti na prízemí

zaklenuté valenou lunetovou klenbou s hrebienkami. Ústredná sála a

ďalšie priestory na poschodí majú rovné stropy. Bohužiaľ, tento objekt

stratil veľa na svojom pamiatkovom charaktere. V súčasnosti je kaštieľ

v súkromných rukách a v jednej jeho časti sa nachádza aj pohostinstvo.

Pamätník padlým v prvej svetovej vojne Kaplnka sv. Anny

Kaplnka Panny Márie Fatimskej

Kaštieľ

KULTÚRNO-HISTORICKÉ PAMIATKY

Most cez rieku Váh, M. Gajdošíková

35DYCH MINULOSTI

Ilavský hrad bol postavený na prelome 11. a 12. storočia. Presný dátum

vzniku hradu nie je známy. Historik Matej Bel vyslovil domnienku, že

hrad Ilava existoval ako strážny pohraničný hrad už v časoch panovania

prvých Arpádovcov, ktorí v Uhorsku vládli v rokoch 1000 – 1301. Prvá

hodnoverná zmienka o hrade je až z roku 1446. Spomína sa jeho kapitán

Mikuláš z Klobušíc, služobník Pongráca zo Svätého Mikuláša, vtedajšieho

majiteľa Ilavy.

Spomína sa však už hrad, ale nie jeho výstavba, preto s určitosťou možno

jeho vznik posunúť skôr. Podľa iných zdrojov v roku 1439 daroval zať

kráľa Žigmunda Luxemburského

Albert Habsburský svojej manželke kráľovnej Alžbete hrady Trenčín,

Súča, Vršatec a medzi nimi aj Ilavu. Do polovice 16. storočia bol hrad i s

mestečkami Ilava, Beluša, dedinou Prejta vo vlastníctve rôznych majiteľov.

Spomínajú sa mená Jána Huňadyho, Zápoľských, Juraja Hatňanského,

Jána Kostku, bratov Podmanických atď. Majetkové záležitosti v tomto

období boli značne neprehľadné, v roku 1472 však hrad aj s panstvom

dostal od kráľa Mateja Korvína uhorský šľachtic, sedmohradský vojvoda

a neskorší chorvátsky bán Blažej Maďar. V roku 1533 predal vtedajší

majiteľ hradu a mesta Ladislav Macedónsky Ilavu za 4 000 zlatých

Mikulášovi Ostrožičovi. Pre Ilavu sa začala doba relatívneho rozkvetu.

Bratia Mikuláš a Ján Ostrožičovci z Giletinca pochádzali z chorvátskeho

Slavónska. Ostrožičovci hrad prestavovali a zveľaďovali, a to nielen

horný hrad, ale i tzv. dolný hrad (pôvodne zrejme obranná línia ilavského

hradu), ktorý postupne menil svoj charakter. Začal slúžiť ako kaštieľ, sídlo

panstva. Na múre na nádvorí hradu sa nachádzajú erby Ostrožičovcov

z roku 1652, keď bola zrejme dokončená veľká renesančná prestavba

hradu. Značnú pozornosť venovali hlavne opevneniu proti Turkom.

Potomkovia Ostrožičovcov vlastnili hrad do roku 1684, keď im bol odňatý

pre podozrenie z účasti na Vešelényiho sprisahaní. Ilavské panstvo kúpil

za 80 000 zlatých gróf Siegfried Krištof Breuner zo Stubingenu, generál

ILAVAIlavský hrad

a podpredseda ríšskej dvorskej komory. Na kúpu celého panstva však

zrejme nemal, a preto si požičal od ostrihomského arcibiskupa Juraja

Sečényiho. Ten si vzal ilavské panstvo do zálohy a uviedol do Ilavy

trinitárov, ktorým pred smrťou zálohované panstvo odkázal, aby si tu

mohli zriadiť kláštor. Breuner si ponechal dolný hrad ako panské sídlo

a horný hrad so záhradou odovzdal reholi. Začalo sa s výstavbou

kláštorného kostola, ktorá bola dokončená v roku 1722. Kláštornú

budovu stavali tak, že pôvodnú budovu horného hradu predĺžili o ďalšie

nádvorie. Vznikli dva tzv. rajské dvory, upravené podľa zásad barokovej

školy. Okolo kláštora udržiavali veľkú

ovocnú a okrasnú záhradu. Kláštor mal v Uhorsku osobitné postavenie,

pretože tu vychovávali rehoľných novicov. Už v roku 1695 tu vznikol kurz

filozofie, neskôr filozofické collegium – vysoká škola filozofická. Reformy,

ktoré v Uhorsku zavádzal panovník Jozef II., postihli aj kláštor trinitárov

a v roku 1783 bol zrušený. Po ich odchode začal kláštorný kostol slúžiť

ako farský, pretože starý gotický kostol bol v zlom stave. V dolnom,

vonkajšom hrade sídlili Königseggovci, dedičia po zosnulom Krištofovi

Breunerovi. Ako majitelia rozsiahleho územia medzi Ilavou a Bielymi

Karpatmi väčšinou bývali vo svojom kaštieli v Pruskom, a tak v roku 1855

predali celý komplex budov niekdajšieho ilavského hradu uhorskému

štátu za 80 000 zlatých. Štát v roku 1856 v Ilave zriadil krajinskú trestnicu a

dodnes slúži väzenským účelom. Preto je hrad zakázané aj fotografovať,

a je prakticky nemožné dostať sa k pôdorysu súčasného stavu. Ten však

nie je z hľadiska historického vývoja hradu dôležitý, pretože na objekte

prebehli modernizačné stavebné úpravy, ktoré majú zabezpečiť priestory

pre osemsto väzňov, dozorcov a všetko, čo súvisí s prevádzkou takéhoto

zariadenia. Zvonku je hrad poznačený rôznymi plotmi a strážnymi

vežičkami, ktoré slúžia na ochranu, aby sa väzni nedostali z objektu.

Návšteva hradu nie je možná, odporúčaná je však návšteva kostola ako

súčasti hradu. >

Ilavská väznica, A. Drga

36DYCH MINULOSTI

Rímskokatolícky Kostol Všetkých svätých, kostol trinitárov. Trinitári

väčšinou pochádzali zo Španielska a Rakúska a mali na starosti

vykupovanie kresťanov z tureckého zajatia a ošetrovateľskú činnosť. Z

objektov zrušeného kláštora trinitárov v Ilave zostal pre účely ilavskej

cirkvi bývalý kláštorný barokový dvojvežový kostol s veľkou kryptou.

Nachádzajú sa v ňom pôvodné barokové lavice, kazateľnica, bočné

oltáre, organ. Hlavný oltár nie je pôvodný, pochádza z čias úprav na

farský kostol. Nástenné maľby tiež nie sú pôvodné. Zvýšenú pozornosť

trinitári venovali vybaveniu sakristie. Ešte i dnes sa v nej nachádzajú

niektoré nádherné, ornamentikou zdobené skrine. Zvláštnosťou kostola

je to, že sa čiastočne nachádza v priestoroch väznice, je zamrežovaný a

z iných strán ako spredu je neprístupný.

Kostol Všetkých svätých

KULTÚRNO-HISTORICKÉ PAMIATKY

Kaštieľ v Klobušiciach pochádza z obdobia okolo roku 1840. Prízemná

budova je obkolesená anglickým parkom s mnohými vzácnymi drevinami.

Poslednými vlastníkmi boli Šipekyovci. Kaštieľ bol rekonštruovaný v

rokoch 1959 – 1960 a opravovaný v 90-tych rokoch. Jednopodlažná

obdĺžniková budova s veľkými stĺpovými portikami, orientovanými do

anglického parku a do terasovite riešenej záhrady. K hlavnej budove

je do uhla pristavané hospodárske krídlo, s ktorým je súbežne riešená

ďalšia samostatne stojaca hospodárska budova. Kaštieľ je dvojtraktovej

dispozície s ústredným vestibulom, steny vestibulu sú členené pilastrami,

ktoré nesú rímsu korýtkovej klenby. V 60-tych rokoch boli zachované

pôvodné výplne dverí a klasicistická fasáda, dnes sú tieto časti, ako aj

interiér kaštieľa čiastočne upravené. Spred kaštieľa je pekný výhľad na

Vršatec. Pred niekoľkými rokmi v kaštieli sídlilo Múzeum obchodu s veľmi

peknou expozíciou obchodu, to je však už presťahované a v súčasnosti

je kaštieľ majetkom súkromnej firmy.

Kaštieľ v Klobušiciach

Klobušický kaštieľ, I. Varga

37DYCH MINULOSTI

Ilavská zvonica bola pôvodne jednoposchodová so štvorcovým

pôdorysom. Pravdepodobne ju dali postaviť Ostrožičovci. V roku 1622

pri veľkom požiari, ktorému padli za obeť viaceré domy, bola poškodená

a všetky zvony sa roztopili. V roku 1625 si Ilavčania kúpili nový zvon,

ďalšie darovali Ostrožičovci. Ďalší požiar bol roku 1695, pri ktorom

zhorela strecha zvonice, ale zvony sa zachránili. Nákladnou barokovou

prestavbou prešla zvonica aj v roku 1758 za peniaze kňaza, absolventa

viedenskej univerzity, doktora filozofie Andreja Najzera. Bolo pristavené

druhé poschodie s baňatou barokovou strechou. Na konci 19. storočia,

zase po požiari, ktorý novú umeleckú strechu poškodil, nahradili

jednoduchou v tvare ihlana, ktorá je na zvonici dodnes.

Ilavská zvonica

Hrobka Gábora Barossa na cintoríne v mestskej časti Klobušice bola

postavená po jeho smrti v roku 1892. Rodák z Pružiny bol za vlády

Rakúsko-Uhorska ministrom uhorských železníc.

Nachádza sa na cintoríne v Zamarovciach, kde je istou dominantou. Na

cintoríne začali pochovávať asi v 19. storočí. Niektoré pramene, napr.

Kronika obce Zamarovce I., uvádzajú už rok 1781. Hrobku či kryptu rodiny

Zamarovských v Zamarovciach vystavali na spôsob kaplnky na konci 19.

resp. začiatku 20.storočia. Pochovaní sú v nej napríklad Štefan Zamaróci-

Zamarovský st., jeho manželka Mária, rodená Medňanská, synovia Jozef,

Gejza, dcéry Gizela, Sidónia a Alojzia. Ďalší syn Štefan, právnik, sa neskôr

presťahoval do Maďarska (Budapešť). Dcéra Mária, vydatá Somošiová,

po smrti manžela Júliusa, s ktorým žila v Záblatí, tiež odišla do Budapešti.

Štefan i Mária v Budapešti aj zomreli a sú tam pochovaní.

Hrobka Gábora Barossa

Hrobka - krypta rodiny Zamarovských

Tieto objekty sú nemými dokladmi svojej doby a ich majiteľov a sú

určitým šľachtickým symbolom. Dejiny rodu Zamarovských sa vinú

vedno s dejinami obce Zamarovce od jej počiatkov a významne

ovplyvnili jej vývoj. Rod patrí k najstarším a vplyvným rodom v bývalej

Trenčianskej župe i v Uhorsku. Kaštieľ (aj kúria – zemianske vidiecke

sídlo nižšej a strednej šľachty) rodiny Zamarovských v Zamarovciach

postavili v prvej polovici 19.storočia. Objekt je stavbou v klasicistickom

štýle s erbom Zamarovských a so stĺpovým portikom a tympanónom

na osi vstupnej fasády. Kaštieľ je stálou dominantou obce. Od roku 1973

ho vlastní súkromný majiteľ, ktorý ho odkúpil od zákonitých dedičov.

Kaštieľ postihol uprostred noci v septembri 1998 požiar, kedy začal

zvnútra horieť a objekt značne poškodil. Postupne ho opravujú, príčina

požiaru však dodnes nie je známa. V lokalite Horného konca obce, v

chotárnej časti Brehy sa nachádzajú zrúcaniny, skôr trosky ešte staršej

kúrie Zamarovských, pravdepodobne poškodenej počas povstania

Františka II. Rákociho proti Habsburgovcom. Ako uvádza Kronika obce

Zamarovce II., objekt zničili 14.8.1708 údajne na príkaz cisárskeho

generála Siegberta Heistera. Originál obrazu tejto kúrie od signovaného

ale neidentifikovaného autora z r. 1898 vlastnia zákonití dedičia rodiny

Zamarovských. Obraz dal vyhotoviť na objednávku Štefan Zamarovský v

Budapešti podľa zachovanej dokumentácie, o ktorej však nie sú žiadne

vedomosti. Kópia tohto diela, ktorú vyhotovil podľa originálu Ján Kadlec

(Pod Kopánky) sa nachádza v Klube dôchodcov (budova Kultúrneho

domu) v Zamarovciach.

ZAMAROVCEKaštieľ a kúria rodiny Zamarovských

Pohľad na Zamarovce

Súčanský Hlásnik

Ilavská zvonica, M. Mahďárová

38LESNÝMI CHODNÍČKAMI

Lesnými chodníčkami

TURISTICKÉ TRASY A NÁUČNÉ CHODNÍKY

V rámci projektu bola realizovaná turistická trasa, ktorá spája dve hlavné

centrá mikroregiónov Zdroje Bielych Karpát a Jižní Valašsko, teda obec

Pruské a mesto Valašské Klobouky. Trasa je situovaná tak, aby bola ľahko

zjazdná pre cyklistov a zároveň využívala najatraktívnejšie lokality z

hľadiska turizmu. Využíva aktuálne dopravné komunikácie, ktoré sú menej

frekventované z hľadiska dopravy. Po celej jej dĺžke sú prostredníctvom

informačných tabúľ predstavené zastúpené obce mikroregiónu Jižní

Valašsko. Zastávky turistickej trasy sú v nasledujúcich obciach - Valašské

Klobouky, Brumov-Bylnice, Návojná, Nedašov, Nedašova Lhota,

Červený Kameň, Mikušovce, Tuchyňa a Pruské. Dĺžka trasy je 35 km.

Projekt „Náučná stezka Hugolína Gavloviča“ bol realizovaný v roku

2006. Ide o náučno–poznávací projekt, ktorý obsahuje cykloturistickú

trasu a náučný chodník pre peších, zameraný na rozvoj infraštruktúry

cestovného ruchu. Projekt využíva atraktivity prihraničných oblastí s

mnohými kultúrnymi pamiatkami a výhodami chránenej krajinnej oblasti

LNCH Bolešov – Krivoklát v Bielych Karpatoch s dĺžkou 8,2 kilometra a

prevýšením približne 200 metrov je zároveň vyhľadávanou cyklotrasou,

a to predovšetkým obyvateľmi neďalekých miest Dubnica nad Váhom a

Nová Dubnica. Lesníci z Odštepného závodu Považská Bystrica š. p. LESY

SR ho slávnostne otvorili v roku 2007. Má 18 zastávok. Na informačných

tabuliach sa návštevníci môžu dozvedieť o miestnej faune a flóre, o

prírodnom výtvore Dračia studňa, o význame práce lesníkov. Ale aj o

tom, čo je to snehová jama a na čo slúži alebo čo sú introdukované

dreviny (v lokalite sa vyskytuje duglaska tisolistá, dovezená zo Severnej

Ameriky začiatkom 20. storočia). Na trase LNCH Bolešov – Krivoklát sa

nachádza vyhliadková rozhľadňa, z ktorej je pekný výhľad na majestátne

Vršatské bradlá. Najvyššie položené miesto na trase lesníckeho náučného

chodníka je horáreň Chrástková (550 m n. m.), ktorá je doteraz obývaná

aj bez elektrického prúdu.

NÁUČNÝ CHODNÍKHugolína Gavloviča

LESNÍCKY NÁUČNÝ CHODNÍK Bolešov – Krivoklát

Valašské Klobouky > Brumov-Bylnice > Návojná > Nedašov > Nedašova Lhota > Červený Kameň > Mikušovce > Tuchyňa > Pruské

Bolešov > Krivoklát

Biele Karpaty, biosférickej rezervácie UNECSO: jej horské prostredie,

široký pás lesov, lúk a zachované prírodné rozmanitosti.

Náučnými chodníčkami, I. Trenčanová

39LESNÝMI CHODNÍČKAMI

Okruh trasy vedie z Dolnej Súče, následne okolo bývalého hradu Dolná

Súča, okolo Krasína a naspäť do Dolnej Súče. Prevýšenie trasy dosahuje

233 m. Časová náročnosť je okolo 2 hodín pri normálnej chôdzi. Trasa je

vhodná aj pre stredne zdatných turistov.

Jej náročnosť spočíva v tom, že vedie skalným terénom. Terén je však

prehľadný a orientačne takmer bezproblémový. Trasu je vhodné

absolvovať za pekného a najmä suchého počasia, pretože pohyb po

mokrých skalách môže byť nebezpečný.

Základná trasa: Východiskovým a cieľovým bodom túry je obec Dolná

Súča (285m). Začína sa uprostred dediny a z autobusovej zastávky

je treba vyjsť hore ulicou smerom na západ. Ešte pred kostolom sa

odbočí doprava. Bočnými ulicami sa dostať na severozápadný okraj

obce. Pôvodná trasa náučného chodníka viedla takmer po južnom

úpätí mohutného skalnatého bradla. Pohodlná ceste vedie po kosených

lúkach, z ktorých je pekný výhľad na bradlo. Po svahu sa vystúpi pod

najzápadnejšiu skalu skalného hrebeňa. Prístup na vrchol je pomerne

jednoduchý a bezpečný. Nachádzajú sa na ňom posledné pozostatky

hradu Súča. Aj keď z neho takmer nič nezostalo, výhľad z miesta, na

ktorom stál, je fascinujúci. Z krajného brala začína náročný prechod

skalným hrebeňom. Zo štrbiny pod hrebeňom sa po zarastenej ceste

dôjde na susedný vrchol s telekomunikačnou vežou. Postup má zväčša

TRASA NA Krasín

podobu preliezania zo skaly na skalu. Vápence pod nohami sú zjavne

skrasovatené, voda do kameňa na mnohých miestach vyhlodala rozličné

otvory (škrapy). V mieste, kde úzky skalný hrebeň začína výraznejšie

klesať, existujú dva spôsoby zostupu. Pohodlnejší a bezpečnejší je návrat

po rovnakej trase, avšak dá sa pokračovať aj ďalej. Strmá a na zostup

nevhodná je aj pravá strana hrebeňa obrátená na juh. Menej pohodlný,

avšak pomerne bezpečný je zostup strmým zalesneným svahom na

severnej strane. V rámci tejto varianty sa po vyjdení z lesa turista ocitne

na lúke, po ktorej sa zostupuje na cestu vedúcu ku kameňolomu. Ešte

pred ním, ale treba vykročiť opačným smerom, čiže doľava. Cesta sa

oblúkom zvažuje na asfaltovú cestu, po ktorej sa dá dostať do stredu

obce Dolná Súča (285m), kde sa túra začala.

Dolná Súča > hrad Súča > Krasín > Dolná Súča

Okruh trasy vedie z Vlárskeho priesmyku do Sidónie na Vršatec a končí

vo Vršatskom Podhradí. Časová náročnosť je 3 ¼ hod. pri normálnej

chôdzi. Prevýšenie trasy dosahuje 448 m.

Ide o stredne náročnú, takmer poldennú túru. Vedie po dobre

označených turistických chodníkoch k najkrajšej časti Bielych Karpát –

Vršatským bradlám s nádhernými skalnými útvarmi a ďalekými výhľadmi.

V úvode prechádza po verejnej cestnej komunikácii, neskôr už len

lesnými cestami. Orientácia je bezproblémová.

Základná trasa: Východiskom výletu je železničná stanica vo Vlárskym

priesmyku (279m) nachádzajúca sa neďaleko hraničného priechodu

na česko-slovenskej štátnej hranici. Začína sa po červeno značkovanej

asfaltovej ceste severovýchodným smerom do obce Sidónia. Za obcou

po pravej strane sa nachádza chata Lesov SR a miernym stúpaním je

potrené smerovať na východ až severovýchod. Zíde sa k smerovníku

Brezová (680m), pri ktorom sa nachádza kaplnka, studnička a

neveľký amfiteáter. Až do cieľa vedú turistu modré značky, ktoré vedú

nespevnenou cestou východným smerom. Cesta mierne stúpa úpätím

Bieleho vrchu do sedielka, v ktorom sa k modrej značke z pravej strany

pripája zelená značka. Zelená a modrá značka vedie takmer po vrstevnici.

Na túre turistu sprevádza prekrásny pohľad na zrúcaninu hradu Vršatec,

K VRŠATSKÝM BRADLÁM

ktorý stojí na vršatskom hradnom bradle. Následne je vidno prvé chaty a

rekreačné zariadenia nachádzajúce sa pod Vršatskými bradlami a neskôr

k smerovníku Vršatec (727m), kde sa končí zelená značka a začína sa žlto

značkovaný chodník smerujúci popod Vršatské bradlá. Pokračuje sa po

modrej značke smerujúcej po asfaltovej ceste cez malú skalnú bránu,

za ktorou vidieť zalesnený masív Chotuča a cieľ trasy – obec Vršatské

Podhradie (650m). Trasa končí na asfaltovej ceste v strede obce pri

autobusovej zastávke a hostinci, v ktorom je možné sa občerstviť.

Vlársky priesmyk > Sidónia > Vršatec > Vršatské Podhradie

40LESNÝMI CHODNÍČKAMI

TURISTICKÉ TRASY A NÁUČNÉ CHODNÍKY

Trasa začína v obci Krivoklát, vedie cez Krivoklátsku tiesňavu, ďalej

pokračuje na Vršatec a končí v obci Vršatské Podhradie. Časová náročnosť

je 3 ½ hod. pri normálnej chôdzi. Prevýšenie trasy predstavuje 429 m.

Z hľadiska náročnosti ide o nenáročnú, takmer poldennú túru. Trasa

predstavuje kontrastne odlišnú krajinu oblých flyšových tvarov na jednej

strane a ostrých bralnatých častí na druhej strane. Orientačne je pomerne

jednoduchá, hoci v prvej časti nevedie po turisticky značkovanom

chodníku. Väčšiu pozornosť si vyžaduje len výstup lesným úsekom od

horárne Chrástková, kde sa lesné cesty často vetvia.

Základná trasa: Najrýchlejší nástup na túru je z konečnej zastávky

autobusu na hornom konci obce Krivoklát (390m). Prvý úsek nie je

značkovanou turistickou trasou, avšak orientačne je bezproblémový,

pretože vedie po asfaltovej ceste. Za poslednými domami sa otvorí

pohľad na Krivoklátsku tiesňavu (410m), veľmi pôsobivý geomorfologický

útvar s výskytom vzácnych rastlín a živočíchov. Šírka doliny sa tu zužuje

na niekoľko metrov, na ktoré sa sotva vmestí lesná asfaltová cesta.

Dolinu z oboch strán zvierajú strmé vápencové skaly patriace do úzkeho

bradlového pásma. Po niekoľkých desiatkach metrov sa prielom končí

a dolina sa rozširuje. Cesta mierne stúpa širším úsekom Krivoklátskej

doliny. Na pravej strane sa otvára obmedzený výhľad na cieľ výletu,

ktorým je zoskupenie bradiel nad Vršatským Podhradím. Pred ohybom

cesty sa na ľavej strane doliny rozprestierajú Krivoklátske lúky (450m).

Táto botanicky zaujímavá lokalita je chránená ako prírodná pamiatka.

V ohybe doľava cesta prekonáva Krivoklátsky potok, šikmo traverzuje

zalesnený svah a stúpa na lúku k horárni Chrástková (565m). Pri horárni

sa schádza z asfaltovej cesty a odbočí sa doprava na zeleno značkovú

lesnú cestu. Početné rázcestia lesných ciest si vyžadujú väčšiu pozornosť.

Stúpanie zmiešaným lesom je miestami pomerne strmé. Končí sa na

širokom oblom chrbte porastenom smrečinami. Les miestami preriedila

ťažba dreva, vďaka čomu sa otvárajú obmedzené výhľady na moravskú

stranu do okolia osady Sidónia. Len veľmi mierne stúpanie odhalí

otvorenú krajinu, kde sa objavujú aj prvé výhľady na slovenskú stranu.

KRIVOKLÁTSKOU TIESŇAVOU

Od sedla pod Bielym vrchom (740m) sa krajina otvára a ponad lúky sa

zjavuje nádherná panoráma Chmeľovej, Vršatca a Chotuča s početnými

skalnými bralami. Netradičný pohľad na Vršatské bradlá je ozdobou

a vyvrcholením túry. Pre lepší výhľad na opačnú stranu oblého chrbta

je potrebné sa mierne odkloniť od poľnej cesty lemovanej pásmom

liesok smerom doľava a vystúpiť na široký lúčny vrchol Bieleho vrchu.

(819m). Nasleduje cesta označená zelenými značkami, ktorá smeruje na

rázcestie zelenej a modrej značky. Odbočuje sa doprava. Na Vršatských

bradlách sa končí zelená značka. Až do cieľa trasy vedú už len modré

turistické značky. Cesta smeruje k malej skalnej bráne, od ktorej sa dá

vystúpiť k hradu Vršatec. Koniec trasy je lemovaný miernym klesaním až

k obci Vršatské Podhradie.

Krivoklát > Krivoklátska tiesňava > Vršatec > Vršatské Podhradie

Trasa začína aj končí v obci Vršatské Podhradie, prechádza cez Chmeľovú

a Červený Kameň. Časová náročnosť je 4 ½ hod. pri normálnej chôdzi.

Prevýšenie predstavuje 564 m.

Ide o stredne náročnú poldennú túru, ktorá prekonáva pomerne

veľké prevýšenie. Na trase sú dve krátke stúpania: k hradu Vršatec a

na Chmeľovú. Vedie po dobre značených turistických chodníkoch.

Túra predstavuje najkrajšiu časť Vršatských bradiel, jej prednosťou sú

nádherné útvary a ďaleké výhľady.

Základná trasa: Východiskom a cieľom túry je obec Vršatské Podhradie

(650m). Po modrej turistickej značke sa vystúpi k rázcestiu, ktoré sa

nachádza v štrbine medzi dvojicou skalných masívov. Na tomto mieste sa

dá odbočiť doľava na strmý chodník stúpajúci k hradu Vršatec (805m). Po

NA CHMEĽOVÚVršatské Podhradie > Chmeľová > Červený Kameň > Vršatské Podhradie

prehliadke zrúcaniny je potrebné vrátiť sa po rovnakej trase na rázcestie.

Do obce sa neschádza, ale ide sa na cestu opačným smerom, až sa

dostanete k smerovníku Vršatec (727m), kde sa začína žlto značkovaný

chodník. Cesta vedúca k niekoľkým rekreačným chatám sa využije len

na krátkom úseku. Na malom parkovisku pri smerovníku je potrebné

odbočiť doprava a po strmom chodníku vystúpiť do lúčneho Sedla pod

Chmeľovou (820m). V sedle začína krátka odbočka doľava. Strmým

lesným chodníkom sa dá pomerne rýchlo vystúpiť na bralnatý a miestami

trávnatý vrchol Chmeľovej (925m). Druhý najvyšší vrch Bielych Karpát

patrí medzi najlepšie vyhliadkové body na strednom Považí. Ponad skaly

na južnom kraji sa otvára zaujímavá panoráma vršatského hradného

vrchu z neobvyklého uhla pohľadu. Nevšedný zážitok umocňujú bizarné

41LESNÝMI CHODNÍČKAMI

skalné útvary a rokliny. Z Chmeľovej sa po rovnakej trase musíte vrátiť

do Sedla pod Chmeľovou a zísť do plytkej dolinky na severnej strane.

Lesná cesta vedie z doliny popod skalky Javorníkov a pokračuje bukovým

lesom na jeho dolný okraj. Na rozľahlej lúke s pekným výhľadom do

Červenokamenskej doliny sa na žltú trasu sprava pripája náučný chodník.

Pohodlný zostup lúkou sa ukončí v Červenom Kameni (361m). Výstup

vedie na Červenokamenské bradlo, ktoré sa vypína nad obcou.Potom

je nutné po rovnakej trase sa vrátiť od bradla do obce Červený Kameň,

ktorá sa opustí po modro značkovanej lesnej ceste juhozápadným

smerom. Najprv je potrebné vystúpiť hore zalesnenou dolinou. Vyššie sa

dá dostať na vlhké lúky, kde sa k modrej značke sprava pripája náučný

chodník. Jediný dlhší výstup sa na trase ukončí v lúčnom sedle Chotuč

(618m) s krásnym výhľadom na okolité bradlá. Zo sedla delí cieľovú

obec Vršatské Podhradie len krátky pohodlný úsek vedúci krajinársky

pôsobivými sadmi a lúkami.

Táto trasa začína v obci Pruské, pokračuje na Kalváriu a sedlo Chotuč.

Najprv sa turista musí dostať do obce Vršatské Podhradie a odtiaľ na

zrúcaninu hradu Vršatec. Časová náročnosť je 3 ¼ hod. pri normálnej

chôdzi. Prevýšenie predstavuje 560 m.

Trasa je stredne náročná. Krajinársky je veľmi zaujímavá, pretože vedie

kontrastne odlišnou krajinou oblých flyšových a ostrých bralnatých častí

Bielych Karpát. Dosiaľ nedocenená turistická trasa určite prekvapí znalcov

pekných krajinárskych scenérií. Túra má pomerne veľké prevýšenie, strmý

je však len krátky výstup k hradu. Orientačne je pomerne jednoduchá,

s výnimkou okolia Kalvárie nad Pruským, kde sa reálny priebeh trasy v

teréne nezhoduje so značkovaním zakresleným v odporúčanej turistickej

mape.

Základná trasa: Zeleno značkovaná turistická trasa, ktorá vedie do sedla

Chotuč, sa začína pri železničnej stanici v obci Pruské. Od železničného

priecestia je potrebné sa vydať do dediny severozápadným smerom.

Prichádza sa na križovatku, kde sa odbočí doprava. Pred farským

kostolom je nutné odbočiť doľava. Krátka spojná ulička ide k námestiu, z

ktorého sa pokračuje hore obcou, až sa príde k renesančnému kaštieľu.

Na mieste, kde sa končí park, je potrebné odbočiť doprava. V zákrute

treba opustiť ulicu a vydať sa po mierne stúpajúcej poľnej ceste, po ktorej

sa prichádza k lesu. Na rázcestí z trojice ciest sa zvolí cestu úplne vpravo.

Zakrátko sa prichádza na lúku, v tejto časti túry sa nenachádzajú nijaké

turistické značky. Cesta smeruje k úpätiu zalesneného kopca Kalvária,

ktorý sa obíde sprava k smerovníku v sedle Kalvária (430m). Pri stúpaní

po ľavom okraji lúky je potrebné sa napojiť na zelené turistické značky.

Okrajom lesa sa príde na cestu vstupujúcu do lesa, ktorá zľava obchádza

masívny Chotuč (795 m). Na zákrute z cesty sa schádza a pokračuje po

mierne stúpajúcom chodníku. Po niekoľkých metroch sa musí odbočiť

z ďalšej lesnej cesty doľava na chodník vedúci do širokého lúčneho

sedla Chotuč. Zelená značka končí, preto sa pokračuje po modrej

turistickej značke, až sa turista dostane do obce Vršatské Podhradie.

K HRADU VRŠATECPruské > Chotuč > Vršatec

Stále po modrej značke sa príde k rázcestiu pod hradom Vršatec.

Doľava odbočuje úzky lesný chodník označený modrými významovými

značkami. Stúpa strmo hore k ruinám hradu Vršatec. Z horného hradu,

do ktorého sa vstupuje dvoma úzkymi priechodmi v skale, je fantastický

výhľad na východ. Okrem nádherných bradiel z neho vidieť aj obrovský

kus stredného Považia. Od hradnej zrúcaniny po rovnakej trase sa vracia

do obce Vršatské Podhradie, kde sa túra končí.

42LESNÝMI CHODNÍČKAMI

Náučný chodník začína v obci Vršatské Podhradie, pokračuje na hrad

Vršatec, naspäť do obce smerom na Chotuč až do Červeného Kameňa

na Červenokamenské bradlo. Časová náročnosť je 2 ¼ hod. pri normálnej

chôdzi. Prevýšenie predstavuje 444 m.

Ide o krátku nenáročnú a prechádzkovú trasu po dobre označenom

náučnom chodníku s 10 zastávkami. Orientačne je bezproblémová,

len v doline pod sedlom Chotuč si treba dať väčší pozor na odbočku z

modrého turistického chodníka. Relatívne veľké prevýšenie by nemalo

spôsobovať ťažkosti vďaka vysokej polohe východiskovej obce Vršatské

Podhradie.

Základná trasa: Na krátky, avšak veľmi pekný výlet sa vychádza z

obce Vršatské Podhradie. Po modrej turistickej značke sa dá dostať

na hrad Vršatec. Od hradu je potrebné sa po rovnakej trase vrátiť

najskôr na rázcestie a neskôr do Vršatského Podhradia. V obci sa

odbáča na križovatke vyššie od hostinca doľava na bočnú ulicu, ktorá

sa za posledným domom mení na poľnú cestu. Bez väčších stúpaní a

klesaní sa prichádza pohodlne do sedla Chotuč. Sprava do sedla so

smerovníkom vedie zelená turistická trasa, ktorá začína v Pruskom.

Stále treba sledovať modrú turistickú značku, po ktorej sa schádza

dolinou. Nižšie od informačného panela č.7 sa z nej odbáča doľava.

Náučný chodník odbočuje na úpätie skaliek Javorníky a pokračuje po

NÁUČNÝM CHODNÍKOM Vršatské bradlá

Vršatské Podhradie > Vršatec > Červený Kameň

mierne sa zvažujúcej lúke. Otvorená krajina umožňuje krásny výhľad do

Červenokamenskej doliny. Náučný chodník sa napája na žlto značkovaný

turistický chodník, ktorý vedie do obce Červený Kameň. Poslednou

etapou je len krátky výstup k bizarnému Červenokamenskému bradlu,

ktoré sa ako impozantná skala týči nad obcou. Náučný chodník tu končí.

TURISTICKÉ TRASY A NÁUČNÉ CHODNÍKY

Líška hrdzavá

43LESNÝMI CHODNÍČKAMI

Západné Karpaty tvoria výrazné tektonické pásmo s výskytom pevných,

hlavne vápencových nad okolitý terén vyčnievajúcich skalísk - bradiel.

Tvoria prirodzene ťažko dostupné miesta, preto boli v minulosti

využívané ako sídla, v stredoveku obľúbené hrady. Pomenovania

mnohých z nich vošli do povedomia turistov, ale aj širokej verejnosti.

Niektoré sa svojou výnimočnosťou dostali aj pod štátnu ochranu prírody.

Takými sú napr. Vršatské bradlá, Červenokamenské bradlo, Lednické

bradlo. Nie každý však vie, že v ich blízkosti sa nachádzajú aj Mikušovské

bradlá. V minulosti zohrali tiež významnú úlohu, dnes nimi vedie od

októbra 2009 aj náučný chodník. Ich súčasťou je aj prírodná pamiatka

Skalice. Pokiaľ je turista v tejto oblasti po prvýkrát, pohľad mu určite

padne na z diaľky vynímajúce sa Vršatské bradlá s Babkami a hradným

bralom. Táto lokalita je pohodlne dostupná autom. Dá sa dostať aj

na druhý najvyšší vrch Bielych Karpát, Chmeľovú (925 m). Turisti, ktorí

majú radi náročnejšie trasy môžu pokračovať do Červeného Kameňa,

prípadne do Lednice, prípadne na Moravu. Málo využívanou možnosťou

je vystúpiť na neďaleký Chotúč (795 m) a po zelenej turistickej značke

(TZ) pokračovať do obce Pruské k autobusovej zastávke. Ak padne

rozhodnutie pre túto variantu, turista sa ocitne v nádhernom prostredí

Mikušovských bradiel, ktoré sa tiahnu od Chotúča juhovýchodným

smerom k doline Váhu. Oddeľujú od seba Podhradskú dolinu s

Podhradským potokom od Tovarského potoka v Červenokamenskej

doline. Od autobusovej zastávky v obci Vršatské Podhradie (650 m) je

len pár metrov ku križovatke a turistickému smerovníku. Po odbočujúcej

ulici pokračuje modrá TZ, chodník má asfaltový povrch až do obce

Červený Kameň, takže ho s obľubou využívajú aj cykloturisti. Do sedla

Chotúč sa dá dostať za dvadsať minút a odtiaľ sa turistom naskytne

úžasný pohľad na Červenokamenské bradlo. Odtiaľto sa pokračuje

vpravo po zelenej TZ. Predtým možno vystúpiť na vrchol Chotúča. Je

potrebné vstúpiť do lesa na lesnú cestu, z ktorej mierne vpravo odbočuje

ďalšia menej výrazná lesná cestička. Na vrchol turistický chodník nevedie,

ale táto cestička stúpajúca ľavotočivým oblúkom po jeho južnej strane

tam turistu spoľahlivo dovedie. Je vyznačená osobitnými značkami na

kmeňoch stromov. Značky majú tvar štvorca oranžovej farby. Z časti

odlesneného vrcholu a vďaka polomu sú krásne pohľady na Vršatské

bradlá a Vršatské hradné bralo. Z vrcholu Chotúča je potrebné sa vrátiť

až na križujúcu lesnú cestu a po nej pokračovať na juh (turistický chodník

ide súbežne pod ňou, čochvíľa sa na ňu napojí). Kvalitnú lesnú cestu

možno využiť až po skládku dreva, ku ktorej sa zíde. Na turistický chodník

sa v tomto mieste napája aj náučný chodník (NCH Mikušovské bradlá,

informačný panel č. 6). Na konci lesa je ďalší informačný panel (č. 7) a

rozsiahle lúky. Chodník vedie na skalnatý vrchol Veľké Hradište (525 m,

N 49°03,07´, E 18°11,27´). Je tu prístrešok a pomerne široký stôl s lavicami.

Pod východným svahom je riedkym borovicovým lesom obklopená

Mokrá skala. Spolu s Veľkým Hradišťom bola miestom nerentabilnej

ťažby mangánovej rudy. Stopy vidno dodnes: zasypané jamy, kamenné

moria, okná. V okolí sú dva panely NCH (č. 4, 5). Pod Mokrou skalou je

Muchotrávka, J. Ondračka

NÁUČNÝ CHODNÍK Mikušovské bradlá

Pruské > Vršatské Podhradie > Chotúč > Mikušovské bradlá > Pruské

zastrešená studnička s pitnou vodou. Z týchto miest je na dohľad Malé

Hradište. Vrchol je síce vyšší, ale nie tak rozsiahly ako jeho väčší „brat“.

V okolí hradíšť možno badať zvyšky zemných valov. Ako už názvy oboch

vrchov naznačujú, v dávnej dobe ich polohu a vlastnosti ľudia využili

aj na osídlenie. Ďalej sa schádza do odlesneného sedla, pričom vpravo

sa nachádza predposledný nepomenovaný vrchol Mikušovských bradiel.

Posledným je rozľahlá Kalvária (470 m), popod ktorou sa opúšťa pásmo

CHKO Biele Karpaty. Predtým je však ešte možnosť zájsť na trochu bokom

ležiaci masív a prírodnú pamiatku Skalice, ktorú bude mať turista teraz už

za chrbtom. Stojí zato obzrieť sa na červenohnedo sfarbené steny skál.

Predmetom ochrany sú vápencové bralá s výskytom mangánovej rudy s

príslušnými minerálmi (pyroluzit). Informuje o tom aj panel č. 2 NCH na

vrchole masívu.

Ďalej sa pokračuje otvoreným terénom popod vedenie vysokého napätia,

neskôr je potrebné vstúpiť opäť do lesa. Pomaly zvažujúcou lesnou

cestou sa príde až ku koncu murovaného oplotenia parku bývalého

kaštieľa v Pruskom, v ktorom je v súčasnosti stredná odborná škola.

44TÍ NA KTORÝCH SA NEZABÚDA

Tí, na ktorých sa nezabúda

VÝZNAMNÉ OSOBNOSTI

Popri Jurajovi Tesákovi Mošovskom je Pavel Kyrmezer prvým slovenským

tvorcom divadelnej drámy. Po skončení teológie v Krakove pôsobil ako

evanjelický farár v Soblahove, Nemšovej, Strážnici, Uherskom Ostrohu a

Uherskom Brode. Jeho literárna tvorba sa zaraďuje medzi vrcholné diela

slovenskej a českej divadelnej drámy v období humanizmu a renesancie.

Napísal a vydal divadelné hry so sociálno-náboženskou tematikou:

Komedia česká o bohatci a Lazarovi (1566), Komedia nová o vdově (1573)

a Komedia o Tobiášovi (1581). V 60-tych rokoch nášho storočia došlo

k opätovnému predvedeniu jeho hier. Poslucháči bratislavskej VŠMU

vystúpili s Komediou českou o bohatci a Lazarovi nielen na domácich

pódiách, ale aj v zahraničí (Turecko, Španielsko). V roku 1989 pri

príležitosti 400. výročia jeho úmrtia uviedli túto divadelnú hru martinskí

ochotníci v niekdajšom Závodnom klube ROH v Nemšovej.

Bol synom náboženského spisovateľa Daniela Krmana. Študoval v

Sobotišti, Ilave, Diviackej Novej Vsi, Trenčíne, neskôr na vyšších školách

vo Vratislavi, Lipsku a Wittenbergu. Po ukončení štúdia pracoval ako

rektor v Ilave a Mošovciach, pôsobil ako farár v Turej Lúke, v Myjave,

v Žiline a v Bardejove a bol superintendentom v trenčianskej, oravskej,

nitrianskej a bratislavskej stolici. Krman patril k najplodnejším autorom

barokovej literatúry. Svojou tvorbou sa snažil povzbudiť slovenských

evanjelikov počas stavovského povstania Františka II. Rákocziho. Svoje

diela písal po latinsky a česky, pričom považoval češtinu za jazyk, ktorý

by mal byť i slovenským spisovným jazykom. Písal príležitostné latinské

básne, kázne, polemiky, memoárovú a cestopisnú literatúru. Jeho

najvýznamnejšie dielo je po latinsky písaný Cestopisný denník. Zapájal

sa do náboženského, politického a občianskeho života ako evanjelik-

luterán a priaznivec protihabsburského odboja. Po dvojročnom súdnom

procese bol odsúdený na doživotie ako burič a bohorúhač a hoci sa ho

jeho známi a priatelia snažili dostať z väzenia na Bratislavskom hrade,

napokon v tomto väzení aj zomrel.

PAVEL KYRMEZER > * Banská Štiavnica – † 19. 3. 1589 Uherský Brod > renesančný dramatik, náboženský spisovateľ

DANIEL KRMAN > * 28. 8. 1663 Omšenie – † 23. 9. 1740 Bratislava > barokový spisovateľ, prekladateľ, vydavateľ, evanjelický kňaz, superintendent

Daniel Krman

Pavel Kyrmezer

45TÍ NA KTORÝCH SA NEZABÚDA

Po štúdiách začal pracovať v trenčianskej župe. Založil a stal sa

redaktorom časopisu Listy Považia. Vo veku 27 rokov ho zvolili za

poslanca parlamentu. Nadaný, pracovitý mladý človek získal pozornosť

a uznanie v parlamente. Vo veku 35 rokov ho vymenovali za tajomníka

ministerstva dopravy a v rokoch 1886 – 1889 pracoval ako minister.

Uhorská vláda svojmu ministrovi postavila v Ilave-Klobušiciach

reprezentačnú vilu. V roku 1889 je založené obchodné ministerstvo

na čele s Gáborom Barossom. Pri pracovnej návšteve Dolného Dunaja

prechladol, dostal zápal pľúc a zomiera vo veku 44 rokov. V deň jeho

pohrebu vyhlásili národný smútok. Vo svojom krátkom, ale veľmi

aktívnom živote sa venoval modernizácii a inovácii potrebných odvetví

– železníc, poštových služieb, vodnej dopravy atď. Bol veľmi pracovitý,

poriadkumilovný i ľudský. Je pochovaný v mauzóleu na cintoríne v

mestskej časti Klobušice.

Hugolín Gavlovič po krste dostal meno Martin, meno Hugolín dostal

až pri vstupe do rehole. Narodil sa síce v Poľsku, ale od malička bol

vychovávaný v Trstenej na Orave. Nie sú známe nijaké doklady o jeho

základnom vzdelaní. Môžeme iba predpokladať, že ho nadobudol

v Trstenej. Pri jeho stredoškolskom vzdelaní môžeme tiež iba

predpokladať, že bolo nadobudnuté v Žiline. No podľa konceptu jeho

listu adresovanému V. Gazdovi v Žiline ukončil iba najnižšiu gramatickú

triedu. V roku 1733 vstúpil do františkánskej rehole Salvatoriánskej

provincie, kde ho priťahoval mravný ideál dobrovoľnej chudoby a

pomoci slabším. Tam prijal meno Hugolín. Za kňaza ho vysvätili v

Hlohovci v roku 1738, ale rok noviciátu strávil v kláštore v Pruskom. Po

skončení kandidátskej lehoty odišiel do Beckova, kde absolvoval štúdium

filozofie. Po skončení štúdia pracoval ako kňaz v Žiline, ale bol preložený

do Beckova. Posledné roky svojho života pracoval ako kaplán v rodine

Madočányiovcov v Horovciach. Za svojho života pracoval 43 rokov na

jednom mieste. Súviselo to zrejme s jeho pľúcnou chorobou, ktorá mala

tuberkulózny charakter. Aj keď záznamy dokazujú občasné zlepšenie

jeho zdravotného stavu, bol stále vážne chorý. O spôsobe svojej liečby,

chodil sa liečiť na salaše, zmienil sa Gavlovič v podtitule Valaskej školy, kde

uvádza, že dielo vzniklo „v krajine Uherskej, v slávnej stolici trenčianskej,

v panstve pruščanskom, pod zámkom Vršatským i na Chrástkovej“, kde

autor „k zdraví svému žinčicu užíval“. Túto terapiu odporúčal Gavlovičovi

kláštorný „chirurgus“ Filip Lentz. Jeho najznámejšie dielo Valaská škola

mravúv stodola, kde vyjadril svoj vzťah k slovenskému ľudu, dokončil v

roku 1755. Ako prvý editor pre tlač pripravil toto dielo Michal Rešetka.

Okrem toho diela je autorom ďalších rukopisov, napr. Škola kresťanská,

Cvičenia duchovné, Rukoväť, Cesta krížová a iné. Posledné mesiace

GÁBOR BAROSS > * 6. 8. 1848 Pružina – † 9. 5. 1892 Ilava > uhorský minister železníc

HUGOLÍN MARTIN GAVLOVIČ > * 11. 11. 1712 Czarny Dunajec, Poľsko

† 4. 6. 1787 Horovce > kňaz, barokový spisovateľ a básnik

svojho života strávil Hugolín Gavlovič na lôžku v kaštieli Madočányiovcov,

kde aj zomrel po štvormesačnom znášaní suchôt a horúčok. Pochovaný

je v Pruskom v kláštornej krypte v blízkosti jágerského biskupa Juraja

Jakušiča a zemepána Pruského. Gavlovič sa stal svetovým básnikom,

ktorého UNESCO na návrh slovenských inštitúcií zaradilo do svojho

kultúrneho kalendára. Od roku 1967 sa pravidelne konajú spomienkové

oslavy úmrtia – Gavlovičovo Pruské.

Hugolín Martin Gavlovič

Gábor Baross

46TÍ NA KTORÝCH SA NEZABÚDA

Po vyštudovaní katolíckej teológie v Nitre pôsobil na viacerých miestach

na Považí: v Trenčíne, Predmieri, Trenčianskej Teplej a v Nemšovej. Už

v rodnom meste sa zaujímal o liečivé účinky rastlín a spolu s istým

mníchom Anastáziom pripravoval z nich lieky v kláštornej lekárni. Tejto

svojej záľube sa potom venoval a zdokonaľoval vo všetkých svojich

pôsobiskách. Posledným miestom jeho kňazského účinkovania bolo

Nitrianske Rudno. Tu získal chýr uvedomelého slovenského vlastenca,

ľudomila, znamenitého botanika a bylinkára. Madvovo meno bolo známe

po celej Európe. Chodili k nemu pacienti až z Vladivostoku, Francúzska

či Ameriky. Tešil sa úcte aj u štúrovcov a bol ich osobným lekárom.

Madva liečil svojimi prírodnými liekmi aj samotného Ľudovíta Štúra,

tiež Janka Francisci-Rimavského, Ctibora Zocha, matičného pracovníka

Viliama Paulíny-Tótha. Na liečenie využíval predovšetkým liečivé byliny

zbierané v okolí, mnohé si sám pestoval. Napríklad podzemok a listy

puškvorca obyčajného ordinoval na posilnenie žalúdka a varený vo víne

so škoricou zasa na zvyšovanie mužskej potencie. Zriadil liečebné kúpele

na báze odvarov z liečivých bylín a zostal po ňom rozsiahly herbár. Nikdy

si nepotrpel na honor, liečil každého, kto za ním prišiel. Peniaze bral

Madva len od bohatých pacientov. Jeho plácou boli väčšinou potraviny,

ktoré odovzdával do farskej kuchyne na prípravu jedla pre chorých.

Chudobným chorým platil stravovanie v hostincoch a dával peniaze na

cestu. On sám žil chudobne, niekedy doslova biedne. Jeho liečebnému

umeniu sa poklonil budapeštiansky lekár, univerzitný profesor MUDr.

Juraj Arányi, keď o ňom napísal knihu Rudno és lelkésze – Rudno a jeho

farár. Samotný Fraňo Madva však nebol literárne činným.

K významným bernolákovsky orientovaným zberateľom a vydavateľom

slovenských kníh, kázní a literárnych rukopisov v období slovenského

národného obrodenia sa radí aj vynikajúci slovenský národovec, katolícky

kňaz a vzdelanec Michal Rešetka. Po gymnaziálnych štúdiách v Bánovciach

nad Bebravou a Trenčíne a po skončení štúdia teológie v Nitre pôsobil

ako kaplán v Rajci a Dubnici nad Váhom a od r. 1834 až do smrti ako farár

v Hornej Súči. Bol neúnavným zberateľom slovenskej a cudzojazyčnej,

rukopisnej i tlačenej literatúry a jej zhromažďovaniu venoval vyše tridsať

rokov života. Slovenskú 1 000-zväzkovú časť knižnice tvorili vzácne

rukopisy Petra Benického, M. Augustínyho, Hugolína Gavloviča a iných.

Jeho knižnicu využívali odborní záujemcovia i čitatelia zo širšieho

slovenského okolia. Po založení Matice slovenskej sa vzácna Rešetkova

knižnica stala jej majetkom. Okrem zberateľskej činnosti sa Michal

Rešetka sústavne venoval štúdiu slovenskej literatúry, zhromažďoval

životopisné a literárne údaje o slovenských autoroch a dejateľoch,

ktoré spracovával v prehľadných dejinách slovenskej reči a literatúry. V

slovenských literárnych dejinách je známy aj ako editor rukopisných diel.

Jeho zásluhou vyšlo jedno zo základných diel slovenskej starej spisby

Gavlovičova Valaská škola mravúv stodola, ako aj dvojzväzkové vydanie

Kázni príhodních od rozličnich ňekdi kazatelov v jaziku slovenském

povedaných a na svetlo. Michal Rešetka bol aj horlivým osvetovým

pracovníkom, podporovateľom slovenských národných podujatí, najmä

škôl. Zaslúžil sa o vybudovanie školy v Hornej Súči, založil spolok

miernosti a nedeľnú školu. Rešetkovo nezastupiteľné miesto v dejinách

slovenskej knižnej kultúry i v dejinách slovenskej literatúry inšpirovalo

knižnicu v Trenčíne prevziať jeho meno do svojho názvu. Okrem knižnice

nesie po ňom meno aj Základná škola s materskou školou v Hornej Súči.

FRAŇO MADVA > * 14. 9. 1786 Skalica

† 20. 8. 1852 Nitrianske Sučany > rímskokatolícky kňaz, národný buditeľ, ľudový

liečiteľ, bylinkár, botanik

MICHAL REŠETKA > * 2. 9. 1794 Bobot – † 9. 5. 1854 Horná Súča> rímskokatolícky kňaz, náboženský spisovateľ,

vydavateľ a zberateľ slovenských kníh

VÝZNAMNÉ OSOBNOSTI

Michal Rešetka

Po vyučení v trenčianskej TOS-ke a ukončení štúdia na Vojenskom

leteckom učilišti v Košiciach pracoval v rôznych útvaroch letectva ako

palubný technik. Robil technika najskôr na typoch MiG 15, SU 7, MiG 19 a

21. Skúsil to aj s vrtuľníkmi. Začal spolupracovať so Zväzarmom v časoch,

keď armáda organizovala kurzy záložných pilotov vrtuľníkov. Tak sa

dostal k lietaniu. Zúčastnil sa na mnohých súťažiach i s medzinárodnou

účasťou, viac ako dve desaťročia sa pohyboval medzi špičkou leteckých

akrobatov. Je trojnásobným majstrom Československa, od rozdelenia

ČSFR vyhral každé majstrovstvá Slovenska. Dvakrát bol medzinárodným

majstrom Dánska. Aj v súťaži družstiev získal striebornú a zlatú medailu

na ME, striebornú a bronzovú na MS družstiev. Neskôr a až do svojej

tragickej smrti pôsobil ako štátny reprezentačný tréner. Osudným sa mu

stalo ručné pretáčanie vrtule na lietadle ZLIN 50 LX, keď sa motor lietadla

náhle roztočil a vrtuľa mu zachytila ľavú ruku a rozťala hlavu.

PAVOL ČIČO > * 5. 4. 1948 Dolná Súča – † 15. 6. 1999 Trenčín > letecký pilot, akrobat, držiteľ významných ocenení

z majstrovstiev sveta a Európy, niekoľkonásobný majster Československa a Slovenska

47TÍ NA KTORÝCH SA NEZABÚDA

Miesto jeho narodenia nie je známe. Pôsobil ako rímskokatolícky kňaz v

Hornej Súči, Štiavniku pri Bytči, Trenčianskej Turnej, Nemšovej, Omšení,

Dolnej Porube, Trenčianskej Teplej a v Trenčianskych Tepliciach. Anton

Už ako mladému učiteľovi mu učarovala ľudová pieseň, obyčaje, zvyky a

príroda spod Vršatského hradu. Najprv začal pôsobiť ako učiteľ v Bolešove,

avšak zosilnená maďarizácia ho vyhnala do Bytče, kde však tiež neostáva

dlho, až tu napokon prestáva učiť a je označený za nebezpečného

pansláva. Odchádza tak do Ružomberka prenasledovaný maďarskými

úradníkmi, kde sa zamestná ako účtovník. Učiteľské povolanie ho naďalej

lákalo, preto odišiel na Moravu, kde neskôr pracoval v Moravskej Novej

Vsi, Břeclavi, Hodoníne a v Čejči ako učiteľ. Po vzniku Československa

ANDREJ KROPÁČI > * 1826 – † 1896> rímskokatolícky kňaz, národný buditeľ,

propagátor slovenskej literatúry

ANTON DOBROSLAV SVOBODA> * 17. 1. 1861 Vršatské Podhradie

† 1. 6. 1922 Čejč, ČR> učiteľ, zberateľ ľudových piesní

Kropáči sa stal riadnym členom a prispievateľom Matice slovenskej a

členom Spolku sv. Vojtecha. Finančne prispel aj na slovenské divadlo

v Liptovskom Mikuláši. Venoval 100 zlatých na zriadenie Gymnázia v

Kláštore pod Znievom. Finančne podporoval trpiacich núdzou. Svoje

finančné prostriedky venoval na nákup školských učebníc a pomôcok pre

deti chudobných. Deti učil sporiť a po skončení záverečných školských

skúšok rozdával im za ich výsledky sporiteľné knižky a peniaze.

odchádza opäť na Slovensko, aby sa stal školským inšpektorom v Žiline.

Pomáha organizovať národné školstvo, publikuje články z pedagogiky,

literatúry a vlastivedy. Celý svoj život venoval prekladom diela veľkého

spisovateľa I. S. Turgeneva. Okrem toho Svoboda zapísal okolo 1000

ľudových piesní s textom a nápevom, najmä z okolia Trenčína, Považia

a Kysúc. Celkom 600 piesní poslal do redakcie Slovenské spevy. Ďalej

publikoval v Slovenských pohľadoch, Sborníku MS, Národných novinách.

Počas svojho života bol veľmi činný v rôznych spolkoch. Vykonával

funkciu predsedu Učiteľského spolku a bol členom Spolku slovenských

umelcov, no najviac si vážil svoje členstvo vo Filharmonickom zbore

Beseda brnénská, ktorú viedol velikán hudby Leoš Janáček. Na sklonku

svojho života opäť odišiel na Moravu, kde aj zomrel.

Súčasťou slovenskej národnej kultúry je aj náboženská poézia,

historické piesne a spevy. Vznikali najmä v období protitureckých bojov

a protihabsburských stavovských povstaní v 17. storočí. Historické

piesne a spevy rozširovali ústnym podaním chudobní potulní speváci,

žobráci a drobný slovenský ľud. Písomnú podobu im dali drobní

slovenskí remeselníci, kňazi a učitelia. Tvorcom či zapisovateľom

jedného z najpozoruhodnejších slovenských spevníkov tohto druhu je

Juraj Ľuborčiansky (Liborcenus) Borovský z Ľuborče. Názov Turolúcky

kancionál dostal spevník podľa pôsobiska autora v Turej Lúke pri Myjave.

Turolúcky kancionál sa datuje do roku 1684 a je vzácnou pamiatkou

vysokej literárnej a výtvarnej hodnoty. Podľa vyjadrenia odborníkov ide

Tento významný slovenský polyhistor pôsobil v mestskej časti Nemšovej,

v Kľúčovom, v rokoch 1858 – 1859 ako vychovávateľ na majetku

bratislavskej rodiny Schertzovcov. Tu bližšie spoznal biedu pospolitého

ľudu a spriatelil sa s nemšovským katolíckym kňazom Antonom

Kropáčim, uvedomelým národným dejateľom a milovníkom slovenských

kníh. Holuby patril medzi popredných súdobých vedeckých a kultúrnych

pracovníkov v Uhorsku. Venoval sa botanike najmä v Trenčianskom

okrese, vrátane nemšovského regiónu.

JURAJ ĽUBORČIANSKY BOROVSKÝ > 17. storočie Nemšová > básnik, zberateľ piesní, učiteľ

JOZEF ĽUDOVÍT HOLUBY > * 1836 Lubina – † 1923 Pezinok > evanjelický kňaz, prírodovedec, národopisec,

historik, botanik, archeológ, spisovateľ

o päťdesiat rokov staršie dielo ako podobný moravský Boršický spevník.

Jeho rukopis je uložený vo Vlastivednom múzeu v Olomouci, ktorý ho dal

nedávno zreštaurovať. Rukopisný kancionál je výsledkom niekoľkoročnej

usilovnej zberateľskej práce. Pôvodne obsahoval 275 piesní na 258

stranách. Z nich sa zachovalo iba 135 piesní, ostatné sa stratili alebo

podľahli skaze. Okrem piesní zapísaných v súdobom českom jazyku so

slovenskými jazykovými prvkami je v ňom 6 latinských piesní a jedna

českolatinská pieseň. Duchovné piesne pozostávajú zo 14 adventných

piesní, 4 piesní vianočných, 15 pôstnych piesní, 19 veľkonočných piesní,

10 piesní o Nanebovstúpení Krista Pána a 9 svätodušných piesní.

Jozef Ľudovít Holuby

48TÍ NA KTORÝCH SA NEZABÚDA

Začiatky pôsobenia jeho štúdia sa začínajú na Piaristickom gymnáziu v

Trenčíne. Potom študoval teológiu vo Viedni a v Ostrihome. Neskôr z

nej získal aj doktorát. V rokoch 1899 – 1900 podnikol výskumné cesty

do Bejrútu a Jeruzalema, pričom sa zaoberal otázkami semistiky. V roku

1900 – 1902 si zvyšoval svoje vedomosti doškoľovaním na univerzite

v Oxforde, Londýne a Paríži, intenzívne študoval tiež bohatstvo

tamojších orientálnych zbierok. Od roku 1902 pôsobil v Bratislave ako

dómsky kaplán. V roku 1904 bol vymenovaný za profesora Ústredného

budapeštianskeho seminára. V tom čase pracoval na svojom obšírnom

diele, ktoré pojednávalo o politickom, náboženskom a spoločenskom

živote Židov v 3. – 1. storočí pred Kristom. V roku 1906 sa stal súkromným

docentom Pázmanyiho univerzity v Budapešti a v roku 1907 získal

ďalší doktorát. Jeho publikačná činnosť bola veľká. V roku 1909 sa stal

profesorom starozákonných štúdií a zúčastňoval sa na editorskej príprave

zbierky spisov východných kresťanských autorov a stredovekej arabskej

O prírodné vedy sa začal zaujímať už na gymnáziu v Trenčíne, kde sa

začal zaoberať najmä entomológiou – chrobákovedou. Tejto vednej

disciplíne zostal verný po celý život. Po maturite pôsobil ako pomocný

notár v Lednických Rovniach, neskôr ako vedúci notár v Bolešove. Na

tomto pôsobisku zhromaždil veľkú zbierku chrobákov v rozsahu 25 000

exemplárov. V rokoch 1914 – 1920 bol trenčianskym mešťanostom, v

rokoch 1921 – 1923 notárom v Trnovci nad Váhom, podobne v rokoch

1924 – 1925 v Rači. V rokoch 1935 – 1936 pôsobil v Bratislave najprv

ako zástupca štátneho notára a potom ako prednosta matričného

úradu. Jozef Laco bol členom Prírodovedného spolku Trenčianskej

župy a udržiaval čulé pracovné kontakty s jeho tajomníkom a neskoršie

prvým riaditeľom trenčianskeho múzea, prírodovedcom MUDr. Karolom

Brančíkom. V roku 1909 – 1911 bol zástupcom tajomníka Prírodovedného

spolku Trenčianskej župy a v rokoch 1914 – 1915 členom Muzeálnej

spoločnosti Trenčianskej župy. Zaslúžil sa o vznik Spoločnosti Slovenského

vlastivedného múzea v Bratislave. Svoje cenné prírodovedné zbierky

daroval bratislavskému Slovenskému národnému múzeu. Medzi nimi

sú aj exempláre, ktoré získal počas svojich zahraničných výskumných

ciest. Jeho najvýznamnejším dielom je Chrobákoveda z roku 1928.

Odbornými článkami prispieval aj do ročeniek Prírodovedného spolku

župy Trenčianskej i do zborníka Prírodovedného odboru Slovenského

vlastivedného múzea v Bratislave 1924 – 1931. Po odchode na dôchodok

v roku 1936 žil až do svojej smrti prevažne v Dolnej Súči u svojho syna,

katolíckeho kňaza. Tu aj zomrel a je pochovaný.

MICHAL KMOŠKO > * 29. 8. 1876 Ilava

† 8. 4. 1930 Zámore, Maďarsko> kňaz, doktor teológie, docent budapeštianskej

univerzity, vedúci orientálnych jazykov, vedec, diplomat, cestovateľ, bádateľ

JOZEF LACO > * 14. 4. 1872 Ľuborča – † 1. 9. 1941 Dolná Súča > notár, entomológ, botanik

VÝZNAMNÉ OSOBNOSTI

literatúry. V roku 1914 prešiel na katedru orientálnych jazykov, kde pôsobil

až do roku 1923. Počas prvej svetovej vojny plnil diplomatické poslanie na

Blízkom východe. Od roku 1916 bol na študijnej ceste v Palestíne. V roku

1919 prejavil vôľu pracovať na teologickej fakulte, ktorá sa mala utvoriť v

Bratislave, ale bez úspechu. Preto sa vrátil do Budapešti a v roku 1923 sa

stal korešpondujúcim členom Maďarskej akadémie vied a viedol katedru

semitských jazykov. Hoci od roku 1904 žil a pôsobil mimo slovenského

prostredia, na svoj slovenský pôvod nikdy nezabudol. Pozorne sledoval

život Slovákov a upozorňoval na ich ťažký život v národnostnej

neslobode medzi inými aj anglického novinára Setona Watsona. Jeho

mnohostranná a bohatá literárna činnosť zahrňovala rozličné odvetvia

hebrejskej filológie, asýriológie, islamistikv, všeobecných dejín a pod.

Po gymnaziálnych štúdiách v Trenčíne pokračoval na Vysokej škole

kanonického rádu premonštrátov v Jasove a neskôr v Budapešti, kde

študoval na bohosloveckej fakulte. V roku 1913 bol vysvätený za kňaza

a stal sa členom rádu premonštrátov v Jasove. Pri vstupe do tohto rádu

dostal rehoľné meno Eduard. Súbežne študoval na Prírodovedeckom

oddelení Filozofickej fakulty univerzity v Budapešti, kde mu bol udelený

profesorský diplom z prírodných vied a zo zemepisu, oprávňujúci

vyučovať na humanitných a reálnych gymnáziách. Jeho profesijná kariéra

postupovala po viacerých postoch. Stal sa kazateľom Božieho slova v

jasovskom konvente premonštrátov, onedlho bol prefektom v kráľovskom

konvikte a riadnym profesorom na gymnáziu premonštrátov v Košiciach.

Jeho učiteľská kariéra pokračovala aj na ďalších gymnáziách po Slovensku.

Súbežne so svojím pedagogickým pôsobením bol aj literárne činný. Písal

články do Tatranského orla, Národných novín, Slováka. Bol predsedom

miestnych pobočiek Matice slovenskej, predsedom Masarykovej ligy

proti TBC, predsedom miestneho výboru Pečlivosti o mládež, členom

a funkcionárom Československého červeného kríža a predsedom

redakčnej rady časopisu Šafárikov kraj. Ovládal sedem jazykov (poľský,

nemecký, maďarský, francúzsky, ruský, latinský, rumunský). Vo voľnom

čase rád maľoval obrazy a skladal príležitostné básne. Na základe

archívnych výskumov napísal historické práce o Tuchyni, Lednici,

Červenom Kameni, Pruskom a Vršatci. Neúnavne doučoval školské deti.

Napísal učebnice Mineralógia a Geológia pre stredné školy. Recenzoval

vychádzajúce prírodovedné knihy. Napísal príručky pre turistov Vršatec

a okolie a Vršatec včera a dnes. Zbieral liečivé rastliny, robil herbáre a

liečil bylinkami. V kruhu botanikov bol považovaný za najlepšieho znalca

vršatskej flóry a v tejto oblasti spolupracoval s prírodovedným oddelením

Slovenského národného múzea v Bratislave. Do vysokého veku zbieral

bylinky na Vršatci. O prof. ThDr. Eduardovi Alojzovi Filovi hovorili, že bol

ľudovým kňazom, otcom všetkých, ktorí jeho pomoc potrebovali. Po

prepustení z kňazských služieb bol sledovaný. Na dôchodku žil v rodnej

Tuchyni a vypomáhal na farskom úrade v Pruskom.

EDUARD ALOJZ FILO > * 14. 12. 1888 Tuchyňa – 26. 9. 1982 Pruské > profesor, kňaz, geológ, botanik, liečiteľ, spisovateľ,

prekladateľ, historik

49TÍ NA KTORÝCH SA NEZABÚDA

Po vyštudovaní teológie pôsobil ako kaplán v Trenčianskej Turnej a Žiline.

Bol hlavným tajomníkom HSĽS v Bratislave a v Ružomberku. V roku

1923 ho vymenovali za riaditeľa katolíckej meštianky a ústavu školských

sestier Notre Dame v Trenčíne. Jeho zásluhou stojí dnešná základná

škola pri kostole Notre Dame v Trenčíne. V roku 1933 opustil ústav a bol

vymenovaný za dočasného profesora náboženstva na štátnom reálnom

gymnáziu v Trenčíne. Aktívne sa zapájal do spoločenského diania, bol

funkcionárom Orla, mariánskych družín a spolkov. Redigoval viacero

časopisov vychádzajúcich za Slovenského štátu: Slovák, Naša mládež,

noviny Trenčan. Písal aj pod pseudonymom Vasil. Okrem diel Naša

ľudová strana, Z našich krajov, Spevník pre mládež katolíckych škôl v

Trenčíne, vydal vreckového Sprievodcu po Trenčíne a okolí, ktorý doteraz

slúži ako vynikajúca pomôcka pre dejiny miestopisu či stavebné dejiny

mesta. Po roztržke sa v roku 1922 s HSĽS rozišiel. Počas svojho pôsobenia

v Trenčíne veľakrát vodil do Dolnej Súče významné osobnosti cirkevného

a spoločenského života. Zomrel ako 41-ročný na mozgovú porážku v

Orechovom. Obyvatelia Trenčína, Orechového i Dolnej Súče mu pripravili

dôstojnú rozlúčku.

JOZEF HAMAJ > * 1894 Dolná Súča – † 1935 Orechové > kňaz, publicista, verejný činiteľ

Katolícke cirkevné školstvo na Slovensku je spojené s osobnosťou

arcibiskupa ThDr. Karola Kmeťka, ktorý sa veľkou mierou pričinil o

duchovný a politický rast Slovenska v ťažkých rokoch jeho histórie. Stal

sa prvým slovenským arcibiskupom v moderných dejinách Slovenska.

Bol zástancom demokracie, protestoval proti neľudskosti, rasizmu a

bezohľadnosti. Pokoj a lásku hlásal v duchu svojho biskupského hesla:

Charitas Omnia Vincit (Láska všetko premôže). Študoval na gymnáziu

v Nitre, neskôr teológiu na budapeštianskom kňazskom seminári. Pred

vymenovaním za nitrianskeho biskupa v roku 1921 pôsobil ako kaplán

v Bolešove, Hornej Súči, Bošáci a neskôr aj ako farár v Tepličke nad

Váhom. Venoval sa cirkevnému školstvu a misijnej činnosti. Hneď po

svojom nástupe na biskupský stolec začal akciu na znovuvybudovanie

svätyne v Skalke nad Váhom. Táto akcia bola korunovaná úspechom

v roku 1924, keď tu Kmeťko posvätil nový kostol. Od 1. 2. 1923 sa stal

predsedom Katolíckej školskej rady, na jeho návrh sa žiadalo zachovanie

cirkevných škôl a náboženská výchova na všetkých školách. Snažil

sa zachrániť cirkevné školstvo, usiloval sa o obnovu farských budov

v obciach. Na jeho podnet sa zakladali nové budovy sociálnych

ustanovizní (sirotince), postavili sa i domy pre exercície (náboženské

duchovné cvičenia), uskutočnili sa prestavby kláštorov a založené boli

učiteľské akadémie. Výrazne sa rozvíjala činnosť rehoľných ústavov, boli

vytvorené dokonca štyri materské školy (Močenok, Nitra, Trenčín, Žilina).

KAROL KMEŤKO > * 12. 12. 1875 Veľké Držkovce – † 22. 12. 1948 Nitra > deklarant Martinskej deklarácie, národovec,

nitriansky biskup, titulárny arcibiskup, autor náboženských článkov a publikácií

Podporoval stavby katolíckych kultúrnych domov v obciach. Všímal si pri

návštevách farností stav farských budov, kostolov, škôl – povzbudzoval

ich na opravy, prístavby, ktoré aj finančne podporoval. Sám sa pustil

do stavby Misijného domu v Nitre a kláštora na Zobore, pričinil sa o

postavenie 13 kostolov, 30 katolíckych kultúrnych domov a 49 katolíckych

škôl. Jeho úsilie bolo odmenené v roku 1944, keď mu bola udelená

hodnosť titulárneho arcibiskupa. ThDr. Karol Kmeťko mal pozoruhodný

láskyplný vzťah k mládeži. Po prvej svetovej vojne v snahe získať viac

záujemcov o kňazské povolanie zriadil v roku 1922 v Nitre v budove

Biskupského sirotinca Chlapčenský seminár – Biskupský internát, ktorý

sa staral o výchovu najmladšieho kňazského dorastu, mal vychovávať

kandidátov pre seminár. Umožňoval stravovanie chudobným študentom

za minimálny poplatok. Hoci svoje poslanie videl predovšetkým na poli

nábožensko-duchovnom, ležalo mu na srdci postavenie Slovákov ako

národa v dobe najväčšieho národného útlaku. Patril medzi signatárov

martinskej Deklarácie slovenského národa. Bol členom Slovenskej

národnej rady a poslancom Národného zhromaždenia. ThDr. Karol

Kmeťko bol i významným spisovateľom a publicistom, venoval sa aj

prekladom. Knižne vyšli jeho pôvodné diela Unio hypostatica, Svetové

misie I., II., II., Kristovým bojovníkom. Osobitnú pozornosť venoval

svojim článkom, ktoré publikoval v časopisoch a novinách, ako sú napr.

Katolícke kázne, Katolícke noviny, Duchovný pastier, Don Bosco, Slovák,

Posol Božského srdca Ježišovho a v rôznych zborníkoch. Na arcibiskupa

Kmeťka dodnes s úctou spomína celá bolešovská farnosť, pretože jeho

žiak, neskorší bolešovský farár Štefan Samák s jeho účinnou pomocou a

s pomocou veriacich postavil dnešný bolešovský kostol, na ktorý prispel

aj tento nitriansky biskup.

Arcibiskup Karol Kmeťko

50TÍ NA KTORÝCH SA NEZABÚDA

VÝZNAMNÉ OSOBNOSTI

PhDr. František Pospíšil dlhé roky pracoval ako vysokoškolský učiteľ

na univerzite v Brne a zároveň pracoval aj pre Moravské zemské

Musseum v Brne ako riaditeľ etnografickej sekcie. Svojou húževnatosťou,

cieľavedomosťou a za výdatnej pomoci svojej manželky sa vypracoval na

významného etnografa európskeho i svetového mena. Jeho manželka

bola Mária, rodená Červinková. Rodina Červinkovcov patrila kedysi

medzi majetné, ale aj pokrokové bolešovské rodiny. V rokoch 1930 –

1931 podnikol so svojou manželkou študijnú a propagačnú cestu do

USA. Manželia Pospíšilovci mali stanovené predovšetkým dve úlohy a

ciele. Prvým bolo propagovať vtedajšiu československú etnografickú

vedu, najprv medzi príslušníkmi slovenských, českých, moravských,

rusínskych prisťahovalcov. Osobitne propagovať túto vedu vo vedeckých

ustanovizniach USA. Obaja manželia mali svoje prednášky vo významných

amerických inštitúciách, ako napr. New York Academy of Sciences,

Anthropological Society of Washington, North Western University

Chicago, Stanford University a v mnohých ďalších strediskách americkej

vedy. Počas tohto pobytu mal profesor Pospíšil možnosť konzultovať

svoje poznatky s odborníkmi z oblasti antropológie, etnológie a

prehistórie, mohol pracovať v rôznych ústavoch, laboratóriách a využíval

na svoje výskumy exponované i deponované zbierky z vyššie uvedených

odborov. Druhým cieľom bolo študovať ostatky indiánskych kultúr na

východe USA, kde nastalo splývanie indiánskej kultúry s americkou.

Tu profesor Pospíšil zaznamenáva u wiskonsinských a oklahomských

Po absolvovaní Meštianskej školy v Trenčíne bola prijatá na Učiteľský

ústav v Trnave, kde získala učiteľský diplom pre ľudové školy. Potom

nastúpila do jednotriednej školy v Krivokláte, kde pôsobila deväť rokov.

Zomreli jej dve deti aj manžel. Potom odišla učiť do Dulova. Vyučovala

v jednotriednej rímskokatolíckej škole šesť postupných ročníkov. V

osobnom voľne sa venovala ľuďom v obci, po radu si k nej chodili

najmä ženy. Bola zdatná aj ako zdravotníčka. V neprítomnosti kňaza

vyučovala aj náboženstvo. Učiteľský byt v školskej budove bol vlhký a

studený. Chýbala voda, sociálne zariadenie, elektrina. Napriek týmto

nevyhovujúcim podmienkam sa starala aj o svoju staručkú matku. Bola

zaujatá za národnú vec a pomáhala chudobnej mládeži. Od roku 1934

viedla obecnú kroniku obce Dulov. V roku 1957 ocenili jej celoživotnú

prácu v Prahe titulom „zaslúžilá učiteľka“. V tom istom roku sa dožila

aj novej školy v Dulove a zároveň dostala aj suchý a teplý byt. Takmer

celý svoj život obetovala obci Dulov. Posledné roky života však strávila v

Pruskom.

Členka Slovenského národného divadla vynikala krehkým lyrizmom

stvárneným v postavách mladých dievčat, ako Anička v Ženskom zákone,

Zuzka v Statkoch zmätkoch či v shakespearovských hrách Hamlet,

Rómeo a Júlia. Bola manželkou akademika Igora Hrušovského.

Docent Ján Matejko bol pedagóg v odbore všeobecnej technológie

maľby na VŠVU v Bratislave. Ako pedagóg a maliar hľadal nové

možnosti netradičných materiálov, ich uplatnenie vo výtvarnej tvorbe.

Jeho maliarske dielo je poznačené láskou k rodnému kraju i miestom,

kde sa zrodila jeho láska k prírode. Skúsenosti nadobudnuté v oblasti

monumentálnej tvorby, predovšetkým s budovaním veľkej plochy,

pôsobia ako mimovoľný stimul expanzívnosti obrazového priestoru

v kresbách a akvareloch. Považskú krajinu zobrazuje často v širokých

panoramatických záberoch, ktoré by mohli byť premietnuté aj do väčších

formátov. Zomrel v Bratislave, ale pochovaný je na miestnom cintoríne

v Bohuniciach.

FRANTIŠEK POSPÍŠIL > * 15. 6. 1885 Skaštice, ČR – † 26. 4. 1958 Bolešov > univerzitný profesor, etnograf, spisovateľ

MÁRIA WILLIGEROVÁ > * 12. 12. 1894 Pruské – † 1. 7. 1973 Pruské > zaslúžilá učiteľka

RUŽENA PORUBSKÁ > * 1908 Dolná Súča – † 1978 Bratislava > divadelná herečka

JÁN MATEJKO > * 23. 10. 1919 Bohunice – † 12. 5. 1980 Bratislava > maliar, pedagóg

indiánov posledné zvyšky vymierajúcej indiánskej kultúry. Z tejto etapy

svojej cesty a výskumov poslali manželia Pospíšilovci do vtedajšej

republiky 24 debien vedeckého materiálu. V nich sa nachádzalo asi

1 000 knižných publikácií o amerických indiánoch, 1 000 separátov

etnologického obsahu z USA, asi 1 400 kresieb indiánskych detí, asi 2

600 fotografií, jedna debna strategického materiálu z rôznych nálezísk,

herbár indiánskych liečivých rastlín, kolekcia 42 kobercov kmeňov Navaho

a Pueblo, rôzne ornamentiky na spracovanie vlny. Z materiálnej kultúry

to bola hlavne kolekcia keramiky všetkých indiánskych kmeňov, hudobné

nástroje, tanečné ozdoby či šperky. Svoje bádateľské výsledky profesor

zhrnul do práce Etnografické materiálie z jihozápadu USA. Okrem tohto

diela bol veľmi plodný autor, ktorý bol publikačne činný nielen v češtine,

ale aj v nemčine, angličtine a francúzštine. Jeho práce majú význam pre

celosvetovú etnológiu, ktoré sa používajú v súčasnosti pre porovnávacie

výskumy a štúdium, kde sú nezastupiteľné. Po druhej svetovej vojne

sa Pospíšilovci natrvalo usadili v rodinnom sídle Červinkovcov v

Bolešove. Ostane však večnou škodou nielen pre Bolešov, že sa mnohé

zaujímavosti po manželoch Pospíšilovcoch nezachovali. Roztratila sa

veľká knižnica s bohato vybavenou zbierkou krojov, náradia, obradných

sošiek a iných vzácností vedeckej práce pána profesora. Stratila sa i

fotografická dokumentácia z pobytu manželov v kmeni Navaho, v

období indiánskych sviatkov, keď pani Mária bola indiánmi tohto kmeňa

zvolená za ich kráľovnú – matku. Po naplnení svojho života, keď okolitý

svet nebol pre profesora ničím zaujímavým, ba skôr rušivým, v tichosti

zomrel.

51TÍ NA KTORÝCH SA NEZABÚDA

Po maturite na Učiteľskom ústave v Turčianskych Tepliciach sa prihlásil na

miesto správcu – učiteľa a organistu na rímskokatolíckej škole v Dolnej

Súči. Na miesto učiteľa nastúpil v roku 1926 a bol ním až do dôchodku. Už

v prvom roku svojho účinkovania v Dolnej Súči založil miešaný spevokol

dospelých, ktorý účinkoval najmä na miestnych slávnostných podujatiach.

V roku 1930 zreorganizoval a novými hudobníkmi doplnil pôvodný

dychový súbor dospelých. Prvý žiacky dychový súbor založil o dva roky

neskôr, a tým dal podnet k všestrannému rozvoju hudobného života v

obci. Celú svoju mimoškolskú činnosť zameriaval na oblasť kultúrno-

osvetovej práce medzi mládežou i dospelými. Bol pokračovateľom

činnosti Jozefa Matulaya, zakladateľa dychovej hudby v obci. Spolu s

manželkou tridsať rokov viedol národopisný súbor, venovali sa výskumu

súčanského folklóru, zbierali a so žiakmi nacvičovali ľudové zvyky, spevy,

tance na rôzne vystúpenia a neskôr na súťaže ľudovej tvorivosti. V tejto

oblasti spolupracovali aj s Maticou slovenskou. Nemožno opomenúť ani

kronikársku činnosť manželov. Spracovali najstaršie dejiny obce. Rudolf

Hečko bol zároveň aj obecným kronikárom. Okrem toho bol počas svojho

pôsobenia v Dolnej Súči hlavným organizátorom kultúrneho života. V

roku 1949 absolvoval dirigentský kurz a o pár rokov aj kurz hudobných

skladateľov. Krátko redigoval aj obecné noviny Hlasy spod Krasina, bol

predsedom Červeného kríža a Osvetovej besedy, poslancom obecného

zastupiteľstva, veliteľom hasičského oddielu i účtovníkom Úverového

družstva. Významná je i jeho skladateľská činnosť. Harmonizoval a pre

Filmová herečka Božena Riznerová-Obrová vyrastala v Bohuniciach.

Bola neterou známej spisovateľky Ľudmily Podjavorinskej. Študovala

na gymnáziu v Novom Meste nad Váhom, pričom súbežne sa začala

venovať amatérskemu herectvu. Krátko po vojne dostala jednu z

hlavných úloh v dodnes populárnej komédii Neviete o byte (1947),

kde hrala Elenu, slovenskú príslušníčku demobilizovanej zahraničnej

armády. O dva roky neskôr hrala hlavnú úlohu v budovateľskej snímke

režiséra Jána Kádára Katka. Začiatkom 50. rokov začala Obrová študovať

Filozofickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe, ktorú úspešne dokončila.

Zároveň začala vystupovať na javisku Vinohradského divadla (vtedy

Ústredné divadlo československej armády), potom bola konferencierkou

Ústredného vojenského súboru letectva – Víťazné krídla, moderovala

početné estrády a zájazdové zábavné programy. Svoje pôsobenie

nakoniec zavŕšila účinkovaním v Laterne Magica (1959 – 1961). Hrala

napríklad vo filmoch Hudba z Marsu, Zaostriť, prosím!, Florián alebo

Svokra. Medzitým začala spolupracovať tiež s televíziou, kde pôsobila

RUDOLF HEČKO > * 16. 4. 1906 Horné Orešany

† 3. 2. 1975 Trenčianske Teplice > dirigent, hudobný skladateľ, huslista, učiteľ,

organista

BOŽENA RIZNEROVÁ-OBROVÁ > * 10. 4. 1927 Trenčianska Teplá

† 27. 12. 1975 Praha > operná speváčka, filmová herečka

dychovú hudbu upravoval piesne a rôzne skladby. Zozbieral okolo 250

piesní zo súčanskej doliny. V roku 1962 sa však Hečkovci presťahovali do

Trenčína. Aj v dôchodkovom veku však naďalej dochádzali do Dolnej

Súče a pomáhali pri nácvikoch dychových hudieb.

ako moderátorka, ako herečka sa uplatnila napríklad v dodnes vysoko

cenenej televíznej komédii Láska ako trám (1967). Pred filmovou kamerou

sa naposledy objavila v prepise Dostojevského románu Hráč (1972),

ktorý vznikol v sovietsko-československej koprodukcii a bol natáčaný

v Mariánskych Lázňach. V posledných rokoch života trpela závažnou

chorobou, ktorá jej znemožnila ďalšiu umeleckú kariéru. Zomrela vo

veku 48 rokov v Prahe.

Rudolf Hečko

Božena Obrová-Riznerová vo filme Katka (1949)

52TÍ NA KTORÝCH SA NEZABÚDA

Ako najmladší povolávací ročník narukoval do rakúsko-uhorskej armády

v prvej svetovej vojne. Na konci vojny vstúpil do československej légie vo

Francúzsku, kde sa angažoval v záujme vzniku prvého československého

štátu. Za tieto aktivity bol prijatý do práce na československom

veľvyslanectve v Paríži, kde pracoval až do roku 1939 ako kancelársky

oficiál. V rokoch 1940 – 1944 viedol kanceláriu československej

zahraničnej správy vo Vichy ako dôverník československej exilovej vlády.

ŠTEFAN MONČEK > * 12. 3. 1896 Červený Kameň – † 1987 Praha > čestný veľvyslanec in memoriam

VÝZNAMNÉ OSOBNOSTI

VOJTECH ZAMAROVSKÝ> * 5. 10. 1919 Zamarovce – † 26. 7. 2006 Praha > prvý slovenský spisovateľ literatúry faktu, historik, cestovateľ a prekladateľTento významný spisovateľ literatúry faktu má čitateľov po celom svete,

jeho knihy vyšli v mnohých vydaniach a čítajú ich ľudia viacerých generácií.

Pochádzal zo starej zemianskej rodiny pôvodom zo Zamaroviec pri

Trenčíne. Po maturite na gymnáziu v Trenčíne odišiel študovať do Prahy

na Vysokú školu obchodnú a o rok neskôr prešiel na právnickú fakultu do

Bratislavy, pričom diaľkovo vyštudoval aj Vysokú školu obchodnú, ktorú

navštevoval i v Bratislave. Po vysokoškolských štúdiách spočiatku úspešne

pracoval v oblasti bankovníctva, v rôznych hospodárskych a štátnych

orgánoch v Bratislave a Prahe. Postupne sa vypracoval na odborníka

finančnej a menovej politiky. Prednášal na viacerých vysokých školách.

Na začiatku päťdesiatych rokov ho vylúčili z komunistickej strany a musel

si hľadať novú existenciu. Zhoda okolností ho zaviedla do vydavateľstva,

kde zúročil znalosť piatich svetových jazykov. Tak sa začal venovať

prekladateľstvu. Napísal alebo preložil viacero rozsiahlejších odborných

ekonomických prác a rozličných drobných článkov, recenzií, doslovov

a štúdií. Impulz na písanie kníh o histórii prišiel oveľa neskôr. Prvá jeho

knižka mu vyšla až keď mal vyše štyridsať rokov. Prostredníctvom jeho

diel si súčasník výraznejšie uvedomí, že na starovekých základoch stojí

dnešná európska kultúra a civilizácia. Pri riešení problémov vo svojich

knihách sa vždy radil s tými najkompetentnejšími, či už to boli vedci

z Oxfordu, alebo archeológovia v mezopotámskom Uruku alebo v

egyptskom Abúsíre. Absolvoval opakované študijné pobyty v Grécku,

Egypte, Taliansku a iných krajinách, tiež navštívil múzeá v Európe, Amerike,

Ázii a Afrike. Vďaka štúdiu umeleckých pamiatok a stavieb postupne

vznikali i ďalšie historické náučné diela o starovekých kultúrach. Tým dal

podnet na vznik nového žánru v slovenskej literatúre – literatúre faktu.

Venoval sa aj starovekej mytológii, histórii objavov a životným osudom

známych archeológov. Okrem vlastnej tvorby aj naďalej prekladal z

angličtiny, francúzštiny, latinčiny, nemčiny a spolupracoval na viacerých

televíznych dokumentoch o staroveku. Napísal 14 kníh, ktoré boli

preložené do pätnástich jazykov a vyšli v celkovom náklade viac než dva

milióny výtlačkov. Jeho dielo sa stalo najznámejším populárno-náučným

dielom o starovekej histórii v slovenskom i českom jazyku. JUDr. Vojtech

Zamarovský je nositeľom viacerých kultúrnych, čestných a štátnych

ocenení. Okrem toho je aj nositeľom čestného uznania Veľvyslanec

helenizmu za rok 2006, ktoré udeľuje prefektúra Atén. Od roku 2005 je

na rodnom dome Vojtecha Zamarovského umiestnená pamätná tabuľa.

Na Mierovom námestí v Trenčíne sa nachádza Múzeum Vojtecha

Zamarovského a v Bratislave je po ňom pomenované kníhkupectvo. Na

sklonku života trpel Parkinsonovou chorobou a 2006 zomrel v Prahe po

dvoch mesiacoch v kóme.

Pomáhal pri organizácii odchodu československých vojakov a exulantov

z okupovaného Francúzska, spolupracoval s francúzskym hnutím

odporu. Po skončení druhej svetovej vojny prijal miesto na ministerstve

zahraničných vecí v Bruseli. V roku 1948 s ním však československá vláda

rozviazala pracovný pomer a v roku 1953 bol odsúdený za velezradu na

13 rokov odňatia slobody a prepadnutia majetku. Rozsudok bol zrušený

až v roku 1964. Po príchode z väzenia bol rehabilitovaný a odškodnený

za krivdu. I keď mal už 70 rokov, venoval sa prekladom z francúzštiny do

češtiny a slovenčiny. Bývalý minister zahraničia ČSSR Ján Kavan odovzdal

jeho dcére Lýdii Škábovej plaketu čestného veľvyslanca in memoriam.

Medzi žijúcich rodákov, ktorý vždy rád navštevuje svoju rodnú obec,

patrí univerzitný profesor PhDr. Ján Podolák, DrSc. Vyštudoval národopis

na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Záber jeho

publikačnej činnosti je široký. Od problematiky agrárnej kultúry na

Slovensku cez štúdie o chove hospodárskych zvierat v oblasti Bielych

Karpát a Balkánu až po slavistiku a výskum národností na Slovensku

a Slovákov v zahraničí. Zaoberá sa aj teóriou a dejinami slovenského

národopisu. Napísal množstvo štúdií a článkov, je autorom niekoľkých

publikácií, spoluautorom Etnografického atlasu Slovenska. Patrí k

najvýznamnejším osobnostiam zakladajúcej generácie národopisnej

vedy na Slovensku. Pracoval v redakčných radách viacerých časopisov,

ako napr. Slovenský národopis, na ročenke Ethnologia slavica, bulletine

Carpatica, atď. Obdivuhodne je i dnes činorodý, prednáša na UCM v

Trnave, kde je i rektorom, publikuje a je zaneprázdnený mnohými ďalšími

funkciami.

JÁN PODOLÁK > * 17. 5. 1926 Dolná Súča > etnograf, vysokoškolský pedagóg,

rektor UCM v Trnave

53TÍ NA KTORÝCH SA NEZABÚDA

Známy zvonolejár, rodák z Hornej Súče, sa remeslu vyučil v Budapešti,

kde i krátko pracoval. Jeho ďalším pôsobiskom bola Viedeň. Po prvej

svetovej vojne sa usadil v Trenčíne, kde si založil svoju vlastnú dielňu, v

ktorej zvony odlieval až do roku 1943. Z jeho dielne vyšli desiatky zvonov

pre blízke i vzdialenejšie okolie. Pre kostol v Hornej Súči odlial tri zvony.

PAVOL KRISTIÁN RANKO > * 1. 1. 1865 Horná Súča – † 5. 1. 1949 Trenčín > zvonolejár

Vojtech Zamarovský

V súčasnosti žije a pracuje v Zürichu. Po štúdiu v Bratislave a Prahe odišiel

v roku 1968 do Rakúska a neskôr do Švajčiarska. Najskôr pracoval ako

kameraman pre Condor Film. V Zürichu začínal ako asistent režiséra

v miestnom divadle. Onedlho sa vlastnou usilovnosťou a nadaním

vypracoval na samostatného režiséra. Známy je nielen v nemecky

hovoriacich krajinách západnej Európy. Na plagátoch a pútačoch premiér

novonaštudovaných diel moderných autorov figuruje na mieste režiséra

Slovák „Stan Oriesek“. V mestečku Eschenz má galériu, jeho zásluhou

vznikla družba medzi obcami Dolná Súča a Eschenz.

STANISLAV ORIEŠEK > * 1946 Dolná Súča > režisér

Andrej Kristín, jedna z najvýraznejších osobností slovenskej filmovej

tvorby, po absolvovaní Vyššej priemyselnej školy v Bratislave v roku 1950

študoval na FAMU v Prahe (1951 – 1956), na katedre obrazu, kde nakrútil

filmy Ľudia z rovín (1954), Blázni medzi nami (1955) a absolventský film

Dolina, dolina... (1956), ktorý získal tri ocenenia. Od roku 1956 pracoval v

Krátkom filme v Bratislave najskôr ako kameraman, neskôr aj ako autor

a režisér. Patrí medzi najvýznamnejších tvorcov autorských filmov na

Slovensku. Podpísal sa pod 130 filmov, ktoré získali vyše desať ocenení

na domácich a zahraničných filmových festivaloch a boli predané do

mnohých krajín sveta. Nakrúcal reportáže, fejtóny, dokumentárne,

cestopisné, školské, ekologické a populárno-vedecké filmy. S kamerou v

ruke sa rád vracal do rodnej Nemšovej a okolia Trenčína, krížom-krážom

precestoval celé Slovensko, nakrúcal i v zahraničí. Film Cez Nemšovú,

ktorý Kristín nakrútil pred 33 rokmi, patrí medzi stále skvosty slovenskej

filmografie. Tento film sa premietal aj v deň jubilantových osláv v

bývalom bratislavskom V-klube, terajšom Kruhu priateľov českej kultúry,

ktorý slávnostné podujatie zorganizoval spolu so Slovenským filmovým

zväzom, Úniou slovenských televíznych tvorcov, Klubom filmových

novinárov SSN, Slovenským filmovým ústavom a Slovenskou televíziou.

Svojej rodnej obci Červený Kameň venoval zbierku obrazov. V súčasnosti

však žije v Bratislave a venuje sa krajinárskej maľbe a portrétu. V minulosti

realizoval maľby v architektúre: Hydrocentrála Lipovec, Liptovská Mara,

Domaša, Slatina, Hlohovec, Bánovce nad Bebravou, Prievidza, bratislavský

Prior, Korzo, plaváreň v Slovnafte a iné. Venoval sa tiež technike smaltu

ako výtvarnému materiálu na študijných pobytoch v Clevelende v USA

a v Rotterdame v Holandsku, na základe čoho realizoval smalty rôznych

materiálov. Z jeho rodiny sa Eleonóra Gašparová venuje spisovateľstvu,

synovia Milan sochárstvu a Juraj architektúre. Životným vzorom je pre

neho Koloman Sokol, ktorého bol i poslucháčom.

ANDREJ KRISTÍN > * 13. 2. 1928 Nemšová – † 7. 9. 2008 Nemšová > scenárista, režisér, kameraman

MILAN GAŠPAR > * 1. 6. 1925 Červený Kameň > akademický maliar

Andrej Kristín

54

V Tuchyni žil kedysi lakomý sedliak, ktorý by si dal pre grajciar aj do kolena

vŕtať a za dukát by skočil do ohňa. Nikdy nemal dosť. Ak sa pri jeho

chalupe zastavil žobrák, schytil palicu a odohnal ho. Vedľa lakomcovho

dvora stála chalúpka, v ktorej žil chudobný starček. Okrem toho, že bol

chudobný, od narodenia nosil medzi plecami hrb, pre ktorý sa celý život

trápil. Raz sa svojmu lakomému susedovi posťažoval: „Keď zomriem, ani

v hrobe sa mi nebude dobre ležať. Ach, ja nešťastný, čo si počnem?“

Lakomý sedliak sa iba zachechtal: „Daj si hrb odpíliť, potom sa ti bude

v hrobe dobre ležať. Alebo skoč do vody, tam je mäkko,“ vysmieval sa.

Starec videl, že je susedovi iba na smiech, preto odišiel. Zaumienil si,

že sa vyberie za ľuďmi, ktorí by mu poradili, ako sa nešťastia zbaviť.

Zavrel chalupu a vykročil z Tuchyne. Kráčal poľom, kde gazda kosil obilie.

Práve odkladal kosu, aby si zašiel na chvíľu do tieňa a zjedol skromný

obed. „Dobrý deň, gazda, a dobrú chuť,“ povedal mu starček. „Dobrý

deň i vám, starček, prisadnite si a zajedzte si so mnou.“ Starček poslúchol,

lebo bol hladný. „Kamže ste sa vybrali?“ spýtal sa gazda. Hrbatý starec

rozpovedal koscovi o svojom trápení. Gazda ho vypočul, až napokon

povedal: „Ja viem, kto by vám pomohol, ale nebude to ľahké. Víly vám

pomôžu. Je pravda, že ľuďom aj zle narobia, ale úbožiakom pomáhajú.

Mňa tiež raz vyzvŕtali, keď som bol ešte mládencom. Na poludnie som

žal obilie, keď zrazu začujem ako v lieští niekto spieva. Odložím kosu,

počúvam ten ľúbezný hlas a vopchám sa do lieštia. Keď lístie rozhrniem,

vidím víly! Tancovali na lúke a krásne spievali. Zle je, vravím si, privábia

ťa do kola a uvláčia na smrť. Proti tomu je len jedna pomoc. Rýchlo sa

vyzliecť, háby poprevracať a takéto, naruby obrátené, rýchlo zas obliecť.

Hneď som tak aj urobil, no víly ma zazreli, pribehli ku mne a schytili ma

do tanca. Vyspevovali a vláčili ma, mlel som z posledného. Ale ony len

spievali: Ešte meštek, ešte meštek... Vtedy mi oči padli na moje obrátené

nohavice a vidím, že som si zabudol vrecko-meštek obrátiť. Rýchlo som

aj ten obráti a víly sa v tú chvíľu stratili. Ale vám, starček, by pomohli,

len neviem, kde ich máte hľadať. To by vedel skôr bača Klát.“ Starký sa

poďakoval za jedlo i radu a stúpal cez strnisko hore k holiam, kde mal

bača salaš. „Vitajte, starček, poďte na večeru,“ vítal ho bača. Po večeri mu

starček povedal o svojom probléme a spýtal sa baču, kde má víly hľadať.

„Viem, ale nebude to ľahké. Víly vedia aj šarapatu narobiť, no úbožiakom

rady pomôžu. Kedysi som takto napoludnie ovce dojil. Zrazu začujem

v hore krásny spev. Taký ľúbezný, že som musel dojenie nechať a ísť sa

pozrieť. Vojdem za kríky a vidím, ako tam víly tancujú. Stojím, pozerám

a zahvízdam tak mocne, že až po Váh odpovedali všetky hory ozvenou.

Víly sa zľakli a pribehli ku mne. Vraj, odvážny si, keď sa opovážiš v tanci

nás vyrušovať. Zato ti my salaš rozfúkame, opovážlivec. Začali tak mocne

fúkať, že mi z koliby bralo šindle. Na kolená som sa hodil a prosil víly, aby

sa zľutovali a nehnevali. Dlho ma tam nechali prosíkať, no salaš som si

iba slzami zratoval. Vy, starček, ak sa chcete hrba zbaviť, zájdite o polnoci

na cintorín v Tuchyni a tam čakajte na víly. Ale rozumne sa s nimi bavte,

lebo namiesto jedného hrba môžete mať tri. Starec sa poďakoval, vrátil

sa do Tuchyne, a keď k cintorínu prišiel, bola práve polnoc. Vliezol za

márnicu a nazízal spoza nej. V tráve, kde ešte hroby neboli, tancovali víly

a spievali si: „Pondeloček, utoroček, pondeloček, utoroček...“ Pieseň sa

mi páči, hútal starček, ale čosi jej chýba. Keď už tak dlho spievali, starček

zrazu zaspieval: „Pondeloček, utoroček aj streda.“ Víly stíchli, prestali

tancovať a povedali: „Kto si, ten si, pekne si nám pesničku opravil. Želaj

si, čo chceš, dáme ti.“ Starec sa nesmierne zaradoval. „Hrb mi odčarujte,

krásne víly. Iné nič sa mi nežiada.“ Jedna víla nato povedala: „Nech sa

tak stane! A pretože si taký skromný, tu máš aj košík dukátov.“ Keď ráno

prišiel starček naradostnený domov, lakomý sused si nevšimol, že už nie

je hrbatý a spýtal sa: „Tak čo, dedo, kedyže ti ten hrb odrežú?“ „Netreba,

už je preč, a tu, hľa, košík dukátov,“ povedal nato starček. Lakomcovi oči

svietili závisťou. Nechal starkého všetko porozprávať a potom, keď už

dedina zaspala a bola polnoc, vybral sa tiež k cintorínu. „Pondeloček,

utoroček aj streda...,“ spievali si víly. „Aj štvrtok aj piatok,“ doložil lakomec

a tešil sa, že ho víly pochvália a obdarujú. No vílam sa jeho pesnička

nepáčila. Nazlostili sa a povedali: „Ani štvrtok, ani piatok, lakomec, ale

tu, hľa, hrb. A za to, že si ľuďom celý život medze odorával, po smrti

ich budeš priorávať na pravé miesto!“ Pričarovali mu medzi plecia hrb

a vyhnali z cintorína. Dlho žili lakomec i starček. Starček bol šťastný

a lakomec sa s hrbom schovával pred ľuďmi. Naraz zomreli. No kým sa

starcovi spalo v hrobe dobre, lakomec ani po smrti nemal pokoja. Čo mu

víly prisúdili, to musel robiť. Vždy o polnoci vstal z hrobu a medze, čo

kedysi ľuďom odoral, priorával naspäť. A vraj ich prioráva dodnes.

Spracované podľa knihy Púchovské povesti od Milana Húževku

Hrbatý starec a lakomý sedliak

POVESŤ

55

Príroda na Vršatci, J. Cíbik

56ORA ET LABORA

Ora et labora

PÚTE A PÚTNICKE MIESTA

Románsky Kostolík sv. Jána Krstiteľa sa nachádza pri poľnej ceste v

katastri obce Sedmerovec a patrí pod farnosť v Bolešove. Po zániku obce

v Pominovci sa zachovala tradícia troch svätých omší v tomto starobylom

kostolíku, ktorý oprávnene patrí medzi sedem divov Trenčianskeho

samosprávneho kraja. Táto tradícia sa však zredukovala len na dve počas

BICYKLOVÁ PÚŤ v Pominovci

roka. Tradíciou bola svätá omša na sviatok sv. Štefana počas vianočného

obdobia a druhá sa konala v lete. Novou tradíciou sa stala bicyklová

púť ku kostolíku, kde sa schádzajú koncom augusta cyklisti z územia

celého Slovenska. Súčasťou tejto svätej omše je aj požehnanie a účastníci

dostanú nálepku so sv. Krištofom, patrónom cestujúcich.

Bicyklová púť v Pominovci, V. Ronec

57ORA ET LABORA

Najstaršie pútnické miesto na Slovensku, Skalka nad Váhom, je miestom

počiatkov kresťanstva. Pozostáva z dvoch objektov – Malej a Veľkej

Skalky. Pútnické miesto vzniklo na skalnom masíve na pravom brehu

Váhu severovýchodne od Trenčína. Podľa Maurovej legendy tam pôsobili

sv. Svorad-Andrej a potom jeho žiak a nasledovník sv. Benedikt, ktorý

tam zahynul mučeníckou smrťou. Lokálny kult oboch pustovníkov bol

oficiálne potvrdený v roku 1083, keď boli medzi prvými uhorskými

svätcami kanonizovaní 17. júla. Púť sa v minulosti konávala okrem 17. júla

aj na sviatok sv. Marka a na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Hlavná

púť (krížová cesta a svätá omša v Kostole sv. Svorada a Benedikta) sa

NAJVÄČŠIA PÚŤv Skalke nad Váhom

dnes koná každoročne 17. júla na sviatok sv. Andreja-Svorada a Beňadika

a tradične sa jej zúčastňuje v priemere až pätnásťtisíc veriacich zo

Slovenska a okolitých krajín. Priebeh púte vysiela naživo aj Slovenská

televízia.

Krížovú cestu a pútnický kostol je možné navštíviť aj mimo pútnických dní,

a to v mesiacoch júl – august od 10.00 do 12.00 hod. a od 13.00 do 17.00

hod. Počas ostatných mesiacov je potrebné sa pred návštevou vopred

telefonicky dohodnúť s Farským úradom v Skalke nad Váhom. V prípade

nepriaznivého počasia je areál zatvorený. Vstupné je dobrovoľné.

Púť v Skalke nad Váhom

58ORA ET LABORA

Pri studničke pod Košármi v Ľuborčianskej doline, kde slávnostne otvorili

pred pár rokmi Kaplnku sv. Huberta, patróna poľovníkov, sa konáva prvú

júnovú sobotu Deň sv. Huberta s mnohými sprievodnými podujatiami

a so svätou omšou. Tento deň sa stáva pomaly tradíciou nielen pre

obyvateľov Nemšovej, ale aj okolitých obcí a každoročne ho navštevuje

čoraz viac ľudí. Deň sv. Huberta pripravuje občianske združenie Hubert

Ľuborča v spolupráci s mestom Nemšová, Poľovníckym združením

Háj Kľúčové, Klubom turistov Ľuborča, partiou dobrovoľníkov a

nadšencov prírody. Program sa začína slávnostnou svätou omšou so

svätohubertskými tradíciami. Po svätej omši býva pripravený na pódiu

zaujímavý program, ako napr. ukážky pasovania poľovníka za lovca

raticovej zveri, prezentácia poľovníckych psov, ukážky sokoliarskych

dravcov či vábenia zveri. Nemenej zaujímavé bývajú v areáli ukážky

lukostreľby na terč, jazdeckých koní, skautský tábor a nakoniec ľudová

veselica.

DEŇ sv. Huberta

PÚTE A PÚTNICKE MIESTA

Deň sv. Hubera

59ORA ET LABORA

Pešia púť z obce Pruské na Vršatec ku kaplnke na Brezovej sa koná

každoročne pri príležitosti sviatku Panny Márie Kráľovnej (22. augusta).

Táto púť sa koná v nedeľu pred alebo po tomto sviatku. Na púť

prichádzajú aj pútnici z Moravy. Po slávnostnej svätej omši nasleduje

Každoročne sa koná aj zimný výstup na Vršatec z obce Pruské. Táto púť

býva 31. decembra a je ukončená svätou omšou na Veľkom Hradišti nad

Mikušovcami.

Kaplnku Panny Márie Fatimskej v mestskej časti Nemšová navštevujú

pútnici dvakrát do roka, a to 13. mája a 13. októbra. Pri tejto príležitosti sa

koná slávnostná svätá omša a v Trenčianskej Závade sú hody.

PEŠIA PÚŤ na Vršatec

SILVESTROVSKÝ VÝSTUP na Vršatec

TRENČIANSKÁ ZÁVADA

občerstvenie koláčikmi, ktoré si vzájomne ponúkajú pútnici, a varí sa

guláš. V tomto roku (2012) bude aj požehnaná obnovená Kaplnka Panny

Márie Kráľovnej na Brezovej.

Zimný výstup na Vršatec

Pešia púť na Vršatec

60A TAKTO SA ŽILO

A takto sa žilo

TRADÍCIE, ZVYKY, ĽUDOVÉ ODEVY A KROJE

Ľudový odev patrí k najvýraznejším zložkám ľudovej kultúry. Podľa kroja

bolo možné kedysi určiť napr. na jarmokoch či pri iných príležitostiach,

z ktorej dediny človek pochádza alebo ho aspoň zaradiť do určitého

regiónu. Keďže členská základňa územia MAS Vršatec má až dvadsať

členských obcí, je tu možné spozorovať podľa monografií jednotlivých

obcí určitú odlišnosť v odievaní.

Mesto Nemšová (a jej mestské časti – Ľuborča, Kľúčové, Trenčianska

Závada) spolu s obcou Horné Srnie tvorili určitý krojový mikroregión.

Tento jednotný ľudový odev možno označiť ako odev obcí pri Vlárskom

priesmyku. Tomuto typu je najbližší odev zo súčanskej doliny, t. j. Horná

Súča, Dolná Súča, kopanice, Hrabovka. Súčanská dolina bola chudobná,

čo poznačilo aj ľudový odev a výšivku, ktorá nevynikala bohatosťou

vzorov, farieb či techník. Výšivka zdobila najmä goliere a manžety na

rukávcoch. Pre súčanskú výšivku je špecifická jednofarebná červená

ODEV NAŠICH PREDKOVfarba.

Základný ženský odev pozostával z viacerých častí. Najspodnejšou časťou

odevu boli rukávce, ktoré prikrývali driek, a spodník, ktorý zahaľoval telo

od pása dole a skladal sa zo štyroch častí. Obe časti odevu boli ušité z

konopného plátna. Rukávce pozostávali z prednej a zadnej časti a boli na

nich vyšívané stojaté golieriky. Výšivka v obciach pri Vlárskom priesmyku

a v súčanskej doline bola červená, v Kameničanoch, v Bohuniciach biela a

v Červenom Kameni viacfarebná. Spodník siahal približne po kolená. Na

spodníky sa obliekali spodné sukne – spodnice z farebných továrenských

materiálov. Barcheta bola spodná sukňa na všedný deň. Naopak, kasane

sa nosili iba v nedeľu a na sviatočné dni. Spodnice na sviatok sa nosili

biele. Bielu spodnicu si obliekala aj nevesta. Na tieto spodné časti odevu

si ženy obliekali rubáč (rubáš), ktorý bol zároveň i vrchnou sukňou.

Pokrýval takmer celú postavu okrem rukávov a siahal do polovice lýtok.

Pradenie na kolovrátku, M. Gabrhel

61A TAKTO SA ŽILO

Na rubáči sa nosili zástery – fertuchy, ktoré boli väčšinou čierne alebo

tmavomodré. Zdobila ich výšivka a na upevnenie v páse slúžili pestré

stuhy. Kľúčovým bodom bolo viazanie fertuchy, ktorá musela mať skvelú

mašľu. Čím mala väčšie a pravidelnejšie oká, tým boli ženy príťažlivejšie.

V Kameničanoch nosili ženy najdlhšie sukne z okolitých obcí, siahali až

nad členky, boli čiernej farby a zástera bola bledomodrej farby. Na hornej

časti tela ženy nosili živôtik. V suchom letnom a zimnom počasí si ženy

obúvali pletené biele papuče, pričom cez zimu boli dopletané sárou z

ovčej priadze. V lete chodievali aj bosé, prípadne si kupovali habatky. V

Pruskom na ozdobu celého odevu slúžili tzv. obojok a pás. Obojok bol na

pleciach zbiehajúca sa výložka, ktorá bola bohato zdobená vlastnoručne

zhotovenými výšivkami. Pás bol zvyčajne červenej farby a nosil sa na

sviatočných šatách. V chladnejšom období si ženy na driek obliekali ešte

blúzu – kacabajku a ako obuv používali čierne čižmy s podpätkom, ktoré

sa nosili aj pri slávnostných príležitostiach. V zimnom období si ženy

dávali na plecia vlnáky či krátke kožúšky zafarbené nahnedo s farebnou

výšivkou. Bohaté ženy nosili vyšívané kožuchy niekedy dlhé až po zem.

Znakom vydatých žien bol čepiec a v zimnom období ručník. Neskôr sa

na hlave nosila šatka. Slobodné dievčatá nosili vrkoče bez čepca.

U žien sa tento tradičný odev zachoval takmer až do polovice 20.

storočia, keď sa začali vyrábať jednotlivé časti odevu z tkanín kupovaných

v obchodoch. Medzi svetovými vojnami sa nevesty ešte obliekali do

svadobného kroja. Avšak po druhej svetovej vojne postupne dievčatá

a mladšie ženy prestali kroj nosiť. V súčasnosti nosia už len podobu

kroja staršie ženy, a to rubáče, blúzy, zástery, vlniaky a šatky v tmavých

odtieňoch, prevažne v čiernej farbe alebo kroje používajú folklórne či

divadelné súbory pri svojich vystúpeniach. Používajú sa i pri miestnych

zvykoch a tradíciách.

Pokiaľ ide o mužské odievanie a obúvanie, tak vývoj išiel rýchlejším

tempom ako u žien. Bolo to spôsobené tým, že muži viac odchádzali za

prácou. Mužský odev bol tiež zhotovený z konopného plátna. Na driek

si muži navliekli košeľu. Košeľa mala široké rukávy, stojatý golier, ktorý sa

zaväzoval dvomi bielymi tkanicami. Bohatší gazdovia mali na manžetách

jemnú bielu výšivku. V Dulove si muži rukávy na košeli zašívali tak, aby

slúžili ako predĺžené vrecká na odkladanie predmetov. Od pása dole

nosili plátenné nohavice – gace, ktoré siahali po členky a pripevňovali

sa pomocou šnúrky. Pri slávnostných príležitostiach si muži obliekali gate

z bieleho súkna utkaného z ovčej vlny. Rázporky boli zdobené čiernym

šnurovaním. V páse sa gate upevňovali remeňom. Tieto nohavice boli

priliehavé a zapravovali sa do čiernych kožených čižiem alebo pletených

vlnených papúč. Dulovskí muži nosili aj ako obuv sáry siahajúce po

kolená, ktoré sa zapínali na boku háčikmi. Vrchnou časťou odevu na

driek bola vesta – lajblík ušitá z čierneho súkna. Cez pracovné dni boli

vesty bez výšivky. Naopak, počas sviatkov a v nedeľu sa nosili vesty s

výšivkou na vreckách z prednej strany. Zdobiacim prvkom boli aj kovové

alebo sklené gombíky. Na zapínanie však slúžili „babka a dedko“. Výšivka

na chrbte bola pestrá a predstavovala štylizovaný domček. Výšivka bola

pestrofarebná, pričom v obciach pri Vlárskom priesmyku a v súčanskej

doline dominovala červená farba. V Červenom Kameni si ešte muži

na ľavú chlopňu lajblíka pripínali farebnú mašľu zdobenú ornamentmi.

Počas zimy muži nosili krátke kožúšky, kabane, dlhšie haleny siahajúce do

polovice lýtok. Vo všeobecnosti si muži pokrývali hlavu malými klobúkmi.

V súčanskej doline muži nosili súčanský širák, ktorý je zaujímavý tým,

že mal úzku strechu a okolo bol lemovaný zelenou stužkou. Naopak,

v Kameničanoch, Tuchyni, Mikušovciach nosili muži široké klobúky

z čierneho súkna tiež lemované farebnou stužkou. Cez zimu sa nosili

baranice.

Muži začali odkladať jednotlivé časti kroja postupne už po prvej svetovej

vojne. Najskôr to boli biele súkenné nohavice, ktoré boli najnákladnejšou

časťou ľudového odevu, a nahradili ich konfekčné nohavice. Niektorí

muži zostali verní kroju až do konca svojho života, o čom svedčí fakt, že

ešte okolo roku 1950 pochovávali niektorých mužov v kompletnom kroji.

Deti v súčanskom kroji, M. Gabrhel

62A TAKTO SA ŽILO

Ľudové zvyky, tradície, obyčaje si naši obyvatelia zachovávajú ako nehynúcu pamiatku na svojich predkov. Mnohé zvyky boli v súlade s náboženskými

sviatkami a až dodnes patria k životu našich obcí. Samozrejme, nájdu sa aj také, ktoré už patria minulosti a tradujú sa z generácie na generáciu.

Vstup novorodenca do života sa oficiálne uvádzal krstom. V kresťanských

rodinách znamenal krst očistenie od dedičného hriechu a tým sa

novorodenec stal Božím dieťaťom. Od slova krst sa odvodzuje slovo

krstiny. Je to predovšetkým rodinná udalosť. O žene, ktorá zostala

tehotná, sa hovorilo, že je v požehnanom stave. Slobodná matka sa

nazývala „prespanka“. Krstní rodičia boli spravidla z blízkej rodiny alebo z

okruhu najlepších priateľov. Z cirkevného hľadiska sú krstní rodičia povinní

starať sa o mravnú a náboženskú výchovu svojich krstniat a byť vzorom

mravného života. Deti znamenali aj veľkú starosť a zodpovednosť, ako

jedna ľudová múdrosť hovorí: „Krátka radosť, dlhá bieda!“ Podľa toho,

či išlo o vydatú, alebo slobodnú matku, dostávali krstiny svoj charakter.

Kedysi museli slobodné matky pri krste stáť v kostole pod lustrom, čo

neznamenalo hanbu, ale akúsi výstrahu. S výberom mena neboli veľké

starosti. Deťom sa obvykle dávali mená podľa svätých alebo podľa toho,

aké meno si prinieslo na svet v deň svojho narodenia. Preto sa aj dnes

stretávame so staršími občanmi, ktorí sú nositeľmi neobvyklých mien.

Kedysi ženy rodili doma. Pri pôrode bola babica, odborná pôrodná

asistentka, napr. v Dulove to bola babica Černušková, v Bolešove babice

Šumanová a Vičíková, v Kameničanoch babica Baginová-Mihálová.

ĽUDOVÉ ZVYKY, TRADÍCIE A OBYČAJE

Rodinné zvykyKRSTINY

TRADÍCIE, ZVYKY, ĽUDOVÉ ODEVY A KROJE

Príprava na príchod dieťatka z materiálneho hľadiska bola jednoduchá.

Výbavu tvorili: drevené korýtko, plienky zo starých ženských šiat,

košieľky, bohato čipkované vankúšiky, povojník, v bohatších rodinách

tzv. belčov (drevená kolíska). V chudobných rodinách to bola konopná

plachta so štyrmi rohmi zavesená na karikách na hrade stropu. Do poľa

sa nosili tzv. koly (konštrukcia na zavesenie kolísky z plachty, do ktorej sa

vkladalo dieťa), aby mohla matka pracovať na poli a mať zároveň dozor

pri svojom dieťati.

Po obrade krstenia v kostole (spravidla dva dni po pôrode) bývala hostina

v dome rodičky. Najbližšia rodina doniesla sliepky, koláče, smaženice,

alkohol. Šestonedieľka ležala v kúte izby, občas oddelená kútnou

plachtou až do dňa, keď išla s dieťaťom do kostola na vácku. S krstom

a krstinami sa spájali niektoré zvyky. Krstná mama dieťa pred krstom

obliekla, do vankúšika mu vložila peniaz a po príchode z krstu pri vstupe

domu hovorila: „Odniesli sme pohana a priniesli sme kresťana.“ Na prah

dverí, cez ktoré museli prejsť, položili pri chlapcovi reťaz, cepy, sekeru,

aby bol zdravý a silný, pri dievčati kúdeľ a knižku, aby bola usilovná.

Košieľka dieťaťa a svieca z krstu sa uschovali a boli ukázané pri prvom

svätom prijímaní.

Hody v Tuchyni, J. Štefanec

63A TAKTO SA ŽILO

Prvé sväté prijímanie bolo na rozdiel od krstín záležitosťou len rodičov.

Duchovnú prípravu zabezpečoval kňaz pri výučbe náboženstva. Rodičia

dbali na to, aby ich dieťa malo primerané oblečenie, zdobenú sviecu

previazanú stužkou a vetvičkou asparátu. Dievča malo biele šaty, na hlave

venček a chlapec tmavý oblek a na chlopni kabátika pierko. Po príchode

zo svätého prijímania bolo v rodine zvykom usporiadať slávnostný obed,

na ktorý boli pozvaní krstní rodičia a najbližšia rodina. Dieťa dostávalo

počas obeda rady do života, ponaučenia, ako sa usilovať o duchovnú

čistotu. Vždy to bol veľký sviatok.

Birmovka bola vždy veľkou udalosťou v celej farnosti. Konala sa spravidla

raz za štyri roky. Nebolo podmienkou, aby sa konala v každej menšej

obci, ale v susednej farnosti. Sviatosť birmovania vysluhoval biskup

alebo jeho zástupca. Podmienkou účasti na birmovke bolo prijatie krstu,

sviatosť pokánia a sväté prijímanie. Birmovanec mohol prijať birmovku až

po dovŕšení desiatich rokov života. Musel mať birmovného rodiča, ktorý

bol už birmovaný a starší, musel mať viac ako osemnásť rokov. Birmovka

v princípe znamenala vyznávať svoju vieru a podľa viery žiť. Pri príležitosti

birmovky kúpil birmovný otec alebo matka birmovancovi modlitebnú

knižku a nejaký ďalší cennejší dar (napr. nové šaty, hodinky, bicykel). Pod

vplyvom týchto darov v niektorých prípadoch unikla tá pravá hodnota

sviatosti birmovania. Dospievaním si však mladá generácia postupne

uvedomovala hlbší význam birmovky.

PRIJÍMANIE

BIRMOVKA

Varenie lekváru Žena s vedrami

Život na dedine

64A TAKTO SA ŽILO

Svadby patrili k najväčším udalostiam. Konali sa väčšinou cez zimu,

keď nebolo veľa roboty okolo hospodárstva. Svadbe však nutne

predchádzali rôzne prístupy. Silno zakorenený zvyk bol, že mládenci

chodili k dievčatám na vohľady. Do vzťahu niekedy zasahovali rodičia,

ktorým záležalo na tom, aby známosť zodpovedala ich spoločenskej

úrovni v obci. Vohľady ešte k ničomu nezaväzovali, boli vlastne takým

spoznávaním a oťukávaním sa. Mládenec si zobral so sebou kamaráta,

ale neskôr, ak sa mu dievča páčilo, začal za dievčaťom chodiť sám. Rodičia

pri vážnych známostiach stretávania tolerovali, ale aj starostlivo sledovali,

ktorý mládenec to myslí vážne a ktorý je už známy záletník. Rozhodnutie

o sobáši sa muselo diať s účasťou rodičov. Dialo sa tak pytačkami. Bol

zaužívaný zvyk, že mládenec si zavolal vhodného pytača, ktorý musel

byť výrečný, zábavný, vynaliezavý. Pochopiteľne, rodičia dievčaťa robili

drahoty, ale nakoniec pytač, akoby chcel podplatiť rodičov, vytiahol niečo

na potúženie, aby bola ruka v rukáve. Ako inak, rodičia napokon súhlasili.

V Bolešove bol známym pytačom Matej Korienek, ktorý svojím humorom

SVADBApri pytačkách a svojou výrečnosťou pomohol nejednému mládencovi.

Ak bol mládenec z inej dediny a nebol dostatočne známy, chodilo sa na

priezory. Tie organizovali dôveryhodné ženy, ktoré sa v príslušnej dedine

vypytovali na mládenca, morálny profil, zbožnosť, majetkové pomery

jeho rodiny, atď. Všetko potom zhodnotili a dali alebo nedali svoje

odporučenie. Pytačky sa často spájali so zásnubami. Mládenec požiadal

o ruku vyvolenej jej rodičov a obdaroval snúbenicu snubným prsteňom.

V niektorých rodinách však mali zásnuby slávnostný a záväzný charakter.

Zatiaľ čo pytačky mali len rodinný charakter, zásnuby boli už oficiálne a

snúbenci sa na verejnosti správali k sebe tak, akoby už naozaj patrili k sebe.

Pri zásnubách sa už väčšinou dohodol aj termín svadby a zápis ohlášok.

Ohlášky sú cirkevným opatrením, ktorým sa veriacim dáva na vedomie,

kto mieni vstúpiť do stavu manželského. Toto sa vyhlasuje tri nedele po

sebe. Ohlasujú sa mená snúbencov, rodičov, odkiaľ pochádzajú a pritom

sa ešte uvedie: „Ak by niekto vedel o cirkevno-manželskej prekážke, nech

to ohlási na farskom úrade.“ V týždni pred svadbou sa vo štvrtok ráno zišli

ženy, aby do pripravených sovkov nasypali perie, do perín uložili rôzne

drobné predmety, ktoré mali budúcim manželom zabezpečiť šťastný

život. Pred svadbou bývala mládenecká rozlúčka. S budúcim ženíchom

sa prišli rozlúčiť kamaráti. Deň pred svadbou zasa vili veniec mladej

neveste takmer všetky dievky z dediny a spievali predsvadobné piesne.

Pred odchodom na sobáš dávali rodičia budúcim manželom rodičovské

požehnanie. Pri vychádzaní z domu susedom ponúkali pálenku a koláče.

Svadby sa konali vcelku skromne. Sobáš bol v kostole tej farnosti, odkiaľ

pochádzala nevesta. Na ceste do kostola mládenci zastavili svadobný

sprievod, aby mladý, najmä ak bol z inej dediny, dal výkupné za dievča,

a to v tekutej forme. Počas svadobného obradu sa nevesta snažila

stupiť svojmu ženíchovi na nohu, aby bol „pod papučou“. Po skončení

obradu kňaz odviedol novomanželov z kostola, pred dverami chrámu im

zablahoželal, k čomu sa postupne pripojili všetci svadobní hostia. Príchod

do domu nebol pre mladomanželov jednoduchý. Už pred dverami domu

ktosi rozbil tanier, čo museli mladomanželia pozametať, alebo pred

dvere sa postavil drevený kôň, aby ženích najprv napílil dreva, a vymýšľali

sa i ďalšie prekážky. Napokon ženích odniesol nevestu za vrch stola,

pričom musel vo dverách prekročiť retiazku. Svadobná hostina sa začala

modlitbou. Potom už bolo úlohou družbov a družíc spevom a dobrou

náladou zabávať prítomných. Neskôr túto úlohu prevzali muzikanti.

Keď svadba vrcholila, prvý družba vyberal od svadobčanov peniaze do

„venca“ pre novomanželov. Keď skončila hostina u nevesty, svadba sa

presunula do domu ženícha. Pred polnocou snímali neveste veniec so

„šlajerom“. Veniec dávali ženy pomaly počas spevu dolu a namiesto neho

sa dal neveste čepiec. Nevesta bola teda „začepčená“. V minulosti to bol

naozajstný čepiec, ktorý ženy nosili po celý život a ktorý ukazoval, že

ide o vydatú ženu. Snímanie venčeka bolo veľmi dojímavé. Vlastne až v

tejto chvíli sa chápe únik slobody a bezstarostnosti a začne sa pociťovať

povinnosť, starosti. Na druhý deň po svadbe sa konali poprávky, čo bola

hostina menej slávnostná a svadobčania dostali domov výslužky. Na

svadbu sa spomína dlho vo všetkých zúčastnených rodinách a starostlivo

sa sleduje, kedy bude prírastok v rodine.

TRADÍCIE, ZVYKY, ĽUDOVÉ ODEVY A KROJE

Mladomanželia a družba v súčanskom kroji

65A TAKTO SA ŽILO

V minulosti, keď ešte neboli domy smútku, zosnulého mala rodina

doma uloženého v truhle, vykropenej svätenou vodou v najchladnejšej

miestnosti domu. K príprave na smrť patrilo aj prijatie sviatosti pokánia,

prijímanie a pomazanie chorých. Zosnulý bol oblečený do sviatočných

šiat, deti – dievčatá do bielych šiat. Deťom sa do rakvy dávala zeleň

a sväté obrázky. Mŕtvemu sa zatlačili oči, podviazala sa brada, ruky sa

zložili k modlitbe, priložil sa ruženec a modlitebná knižka. Počas troch

dní k otvorenej truhle chodili obyvatelia dediny rozlúčiť sa so zosnulým a

každý večer sa konali spoločné modlitby. Až v deň pohrebu, keď prišiel

kňaz, truhla sa zatvorila. Z domu sa zosnulý vynášal nohami dopredu.

Trojité buchnutie s truhlou znamenalo rozlúčku s rodinou. Pohrebný

obrad sa v minulosti skladal z dvoch častí. Bol to obrad vo dvore a

potom na cintoríne. Po ukončení obradu išli takmer všetci občania z

dediny v spoločnom smútočnom sprievode za rakvou až na cintorín.

Počas tejto cesty sa modlili a spievali smútočné žalmy. Na cintoríne sa

vykonala druhá časť obradu a hrobári zosnulého pochovali. Po pohrebe

sa konal kar. Ľudia sa často usilovali spoznať príchod smrti. Ak niekde

kuvikal kuvik, čakalo sa, že niekto v blízkosti zomrie. Podobne veštili smrť

aj nezvyčajné štekoty psov, pretože sa verilo, že psi vidia prichádzať smrť.

Ľudová etiketa určovala aj to, ako dlho a aké šaty sa majú po pohrebe

nosiť. Okrem čiernych smútočných šiat to bola aj čierna páska na odeve,

umiestnená buď na rukáve, alebo na chlopni kabáta. Ženy nosili aj čierne

šatky. V súčasnosti sa čierne stužky na odevoch už nenosia.

POHREB

Dožinky v Hornej Súči, J. Ondračka

Preteky mieru v 80-tych rokoch, M. Gabrhel

66A TAKTO SA ŽILO

Zvyky boli neoddeliteľnou súčasťou v základnej etape života nielen jednotlivca, ale aj spoločnosti. Obyvatelia citlivo prežívali jednotlivé časti roka.

Občiansky život úzko súvisel s cirkevnou liturgiou, a preto aj zvyky a obyčaje sa vzájomne prelínali a na seba nadväzovali. Mnohé z nich nám zostali

až do dnešných dní a neodmysliteľne patria k životu obce počas celého roka.

ZVYKY A OBYČAJE POČAS ROKA

Večer pred Novým rokom, na Silvestra, čítala sa v kostoloch tzv. uzávierka

roka, t. j. koľko ľudí sa narodilo, koľko zomrelo, koľko bolo sobášov,

krstov a pod. Po dedine v tento deň chodili „babeny“. Boli to traja

chlapi, oblečení v kožuchoch naruby, so začiernenou tvárou a v ruke s

povrieslom. Pri návšteve chalupy sa jeden z nich zvalil na zem a zvyšní

ho šľahali povrieslami. Potom sa mládež bavila tancom do polnoci. O

polnoci sa najlepší komici z dediny obliekli za „Starý a Nový rok“. Nastalo

Tento sviatok sa nesie ešte v atmosfére Vianoc. V kostole sa svätí voda,

ktorú si veriaci berú do svojich príbytkov a príležitostne používajú. Bývalo

zvykom, že rodina mala doma na stene zavesenú sväteničku, v ktorej

bola svätená voda, a keď hosť prišiel do domu, orosil si prsty v tejto

vode. Tento zvyk znamenal, že hosť vstupuje do domácnosti s dobrým

úmyslom. V tento deň chodia po dedine chlapci „betlehemci“, čiže Traja

králi, ktorí sú oblečení v dlhých bielych košeliach previazaných farebným

pásom, na hlavách majú biskupské čiapky, v rukách palice a nosia so

sebou betlehem. Chodia z domu do domu, spievajú a vinšujú. Po vinši

domáci chlapcov obdarujú. Traja králi po návšteve chalupy napíšu

kriedou nad vchod do domu písmená G+M+B a príslušný rok.

Fašiangy sú obdobím od Troch kráľov do Popolcovej stredy. Gazdiné

vysmážajú šišky, fánky, pečú sladké pečivo, gazdovia chystajú pálenku.

Počas tohto obdobia sa mladí ľudia chceli ešte vybúriť, vytancovať a

veseliť pred očakávaným štyridsaťdňovým pôstom. Fašiangové zábavy

starostlivo sledovali matky mladých slobodných dievčat. Verilo sa totiž, že

ak ich dcéra nebude na fašiangy tancovať, ostane na ocot. A tak dávali

chlapcom z blízkej rodiny pokyny, aby tú ich dcéru aspoň oni vytočili.

Spájalo sa to tiež s poverou, že tanec umožňuje veľkú úrodu konopy.

Počas obdobia trvania fašiangov sa tiež pozorne sledovalo, či niektorej

dievke ohlásia ohlášky po tretíkrát v poslednú fašiangovú nedeľu. Ak

takéto už tretie ohlášky pripadli na poslednú nedeľu pred Popolcovou

stredou, verilo sa, že budúca nevesta je už v druhom stave a je jej

náhlo. V čase trvania fašiangov chodili po dedine mládenci oblečení ako

maškary s dreveným ražňom. Vozili so sebou „kláta“ (muža vypchatého

slamou) a muzikantov. Išli od domu k domu, vytáčali dievčence, ktoré

mali vysoko skákať, aby im narástli vysoké konope. Mládencom domáci

dávali slaninu zo zabíjačky, peniaze, či do košíka vajíčka. Z podarovaných

vajec a slaninky sa neskôr zhotovila praženica, ktorá sa podávala na

nočnej zábave. V utorok o polnoci všetko skončilo pochovaním basy na

znak toho, že začína štyridsaťdňový pôst. Toto smútočné pochovávanie

bolo sprevádzané žalostnými spevmi a riekankami.

SILVESTER A NOVÝ ROK

TRAJA KRÁLI

FAŠIANGY

TRADÍCIE, ZVYKY, ĽUDOVÉ ODEVY A KROJE

Domáca zabíjačka, J. Ondračka

komické a zábavné lúčenie so starým rokom a vítanie nového. Prvý

deň v novom roku bol vždy príležitosťou na vinšovačky. Okrem toho po

domoch chodili cigáni vyhrávať na husliach a kňaz chodil posväcovať

nové príbytky. Na steny v domoch sa zavesil nový trhací kalendár, z

ktorého sa každý týždeň odtrhol jeden list. Na Nový rok sa nemalo jesť

mäso z hydiny, lebo by z domu uletelo šťastie. Nový rok znamenal posun

o slepačí krok.

Oranie poľa

67A TAKTO SA ŽILO

Pôstna doba bola obdobím pokánia. Mnohí ľudia sa zdržiavali v stredu

a v piatok mäsových jedál. Takmer každý pracovný deň počas tohto

obdobia sa večer chodievalo do kostola. Koncom pôstneho obdobia

nastalo veľké upratovanie. Bielili sa izby, drhli sa stropy. K príprave na

Veľkú noc patrilo aj zhotovovanie korbáčov a rapkáčov. Každá rodina sa

pripravovala na svätenie bahniatok ako symbolu slávnostného príchodu

Krista do Jeruzalema, ale verili aj tomu, že tieto posvätené bahniatka

ochránia rodinu. Pôstna doba kulminuje Veľkým týždňom, a to Zeleným

štvrtkom, Veľkým piatkom a Bielou sobotou. Na Zelený štvrtok zvony

nezvonili, lebo ich zaviazali. Tento deň je pamiatkou Poslednej večere

Pána – založením Sviatosti oltárnej. Zvony zatíchli uprostred obradov

a namiesto nich sa v kostole ozývali „klepáče“, ktorými sa oznamovali

pokračujúce časti obradov. Klepanie navodilo stupňovanie smútočnej

atmosféry. Na Veľký piatok bol prísny pôst. Popoludní boli osobitné

obrady, tzv. lamentácie. Nielen na Veľký piatok, ale i cez Kvetnú nedeľu sa

spievali pašie. Pôst oficiálne trval do dvanástej hodiny na poludnie Bielej

soboty, ale starší ľudia držali pôst až do Vzkriesenia. Na Bielu sobotu ráno

sa zvony rozviazali. V tom momente ľudia vybiehali k rieke a umývali sa.

Hovorilo sa, že ide „nová“ voda. Kto sa dobre vyumýva, bude po celý

rok zdravý. Každý veriaci považoval za povinnosť v tento deň navštíviť

Boží hrob. Pri tomto hrobe držali čestnú stráž miestni hasiči. Popoludní

bola slávnosť Vzkriesenia, ktorá sa končila procesiou okolo kostola. Bol

to koniec pôstnej doby. Veľkonočná nedeľa, najväčší kresťanský sviatok,

bola dopoludnia vyplnená náboženskými úkonmi. Popoludní sa však už

VEĽKONOČNÉ OBDOBIEženy a dievčatá venovali maľovaniu vajíčok a mládenci si pripravovali

stratégiu oblievačky. Na Veľkonočný pondelok sa tešili najviac chlapci.

V tento deň chodili v menších alebo vo väčších skupinkách po dedine.

Dvaja – traja chytili dievku, vzali vedro plné vody a obliali ju. To sa jej stalo

niekoľkokrát, pretože dievča navštívili viaceré skupinky, a čím viac bola

vyoblievaná, tým mala väčšiu cenu. Okrem toho dievča vyšibali korbáčmi

upletenými z vŕbových prútikov. Mládenci za dobre odvedenú prácu

dostali občerstvenie a kraslicu.

Fašiangy Červenom Kamen, Ľ. Jancovková

Strúhanie obojručným nožom

68A TAKTO SA ŽILO

Večer pred dňom Ďura mládenci zapálili za dedinou na vyvýšenom

mieste vatru, aby ju bolo čo najlepšie vidieť. Na ňu nanosili drevo, čečinu,

rozsypané drevené sudy a iné nepotrebné drevené náradie. Po tom, čo

vatra vzbĺkla, mládež začala spievať ľudové piesne. Keď vatra dohorela,

všetci sa rozišli do svojich domov, ale mládenci z dediny nie. Tí zavliekali

Každý zaľúbený mládenec mal povinnosť postaviť pred domom svojej

milej máj a potom všetci spoločne postaviť máj pred kostolom, farou,

notariátom i školou. Májov však nikdy nebolo toľko, koľko bolo v dedine

pekných dievčat, pretože máje bolo treba postaviť a, samozrejme,

aj zaplatiť. Pred 1. májom mali starší mládenci už v lese obhliadnuté

smreky, ktoré by mohli byť použité na máj. Museli ich aj včas podrezať,

ošúpať z kôry a zoťať aj husté smrečky, ktoré potom pripevnili ako

vršok – májku. Tieto stromy mali vopred dohodnuté s lesným hájnikom.

Popoludní sa vybrala partia aj s konským záprahom do lesa, kde ručnou

pílou zrezali máj. Privezené máje sa zložili na ceste v dedine a dočista

ošúpali. Májky mládenci poroznášali dievčatám na ozdobenie mašľami z

krepového papiera. Potom začali mladíci kopať hlboké jamy a následne

pripravovať skaly a zeminu na upevnenie májov tak, aby ich nevykýval

ani ten najsilnejší vietor. Po zotmení sa začala najzodpovednejšia práca,

a to stavanie májov sprevádzané harmonikárom a spevom mládencov.

Počas stavania májov otcovia dievčat ponúkali mladíkom pálenku. Ráno,

prvého mája, bola celá dedina zvedavá, koľko májov bolo postavených,

a ktorá dievka má najvyšší a najkrajší máj. V posledný deň v mesiaci máj

boli máje váľané, pri čom bolo opäť veselo. V súčasnosti tento pekný zvyk

zaniká a v obciach sa máj stavia väčšinou len pred kultúrnym domom.

Sviatok Ducha svätého, čiže Turíce, sa oslavuje päťdesiat dní po Veľkej noci

a desať dní po Nanebovstúpení Pána. Tento sviatok bol charakteristický

tým, že občania olamovali lipy a týmito vetvičkami zdobili svoje okná,

prípadne obrazy. Pre toto obdobie je známe príslovie: „Do Ducha nepusť

sa kožucha a po Duchu zas v kožuchu.“

Dožinky sú starým zvykom a organizujú sa po skončení žatevných prác.

Predpokladá sa, že ich pôvod spadá ešte do pohanských čias. Dožinkové

slávnosti sa konali najmä na veľkostatkoch a boli spojené so zábavou a

spevom. Potom nasledovala hostina, na ktorej nechýbalo mäso, koláče,

víno i pálenka. Bolo zvykom nechať na poli buď posledný menší snop,

alebo viazaničku. Neskôr z klasov uplietli veniec a gazda si ho zavesil

nad stôl v kúte izby. Ostal tam až do jari, keď ho rozmrvili do osiva. Táto

tradícia sa zachovala až do obdobia pôsobenia jednotného roľníckeho

družstva, pričom v minulosti dávali ženci veniec gazdovi, v družstve ho

odovzdávali predsedovi JRD. V súčasnosti tento zvyk zanikol.

NA JURAJA (24. 4.)

STAVANIE MÁJA

SVIATOK DUCHA SVÄTÉHO

DOŽINKY

gazdom rôzne predmety ako fúriky, pluhy, bránky, rebríky či celé vozy.

Často si gazda našiel svoje chýbajúce predmety zavesené na strome

alebo na streche stodoly. Gazdovia to, našťastie, brali s humorom a na

mladíkov sa nehnevali, aj keď mala z toho zábavu celá dedina.

TRADÍCIE, ZVYKY, ĽUDOVÉ ODEVY A KROJE

Stavanie mája

Siesta

69A TAKTO SA ŽILO

Kántry, unikát v ľudových zvykoch, bývali v každom ročnom období, a to

v stredu, v piatok a v sobotu. Nazývali sa aj suché dni. Ľudia sa počas nich

postili. Zo suchých dní napokon zostal pôstnym iba piatok.

Počas večera tohto dňa chodili „Lucie“ po domoch. Boli odeté do

bielych plachiet a v rukách držali husacie krídla. Po vstupe do domu

nimi vymetali kúty izby, pec na pečenie chleba i sporák. Začierneným

krídlom šuchli domácich po tvári, čoho sa najviac báli deti. Okrem toho

v tento deň si dievčatá pripravili dvanásť lístkov a na každý lístok napísali

meno jedného mládenca, ktorý by sa mohol pre dievča hodiť. Každý deň

potom dievča lístky pomiešalo a jeden spálilo. Kto z mládencov jej zostal

na lístku posledný, to je ten pravý, to bude jej muž.

Večer pred svätým Mikulášom takmer každú rodinu navštívil Mikuláš

oblečený do obradného červeného rúcha a na hlave nosil vysokú

biskupskú čiapku. Chodil s ním anjel v bielom rúchu a čert, ktorý mal

začiernenú tvár sadzami, bol oblečený do vyvráteného kožucha, na hlave

mal pripevnené rohy z barana a nechýbal mu ani chvost. Vyzbrojený bol

vidlami, metlou a opásaný reťazou. Deti sa ho báli. Naopak, Mikuláš im

nadelil trochu cukríkov.

Táto tradičná slávnosť sa konala na počesť výročia posviacky kostola

alebo na deň jeho patróna v každej obci individuálne. Počas hodov

boli pozývaní do domácností aj príbuzní žijúci mimo obce. Na hodovej

hostine nechýbala husacina, koláče, pálenka. Príprava hodov bola

príležitosťou vyčistiť a upraviť kostol, ulice, domy i dvory. Deň pred hodmi

prichádzali do obce kramári a komedianti. Deti mali možnosť zoznámiť

sa s jarmočnou kultúrou. V nedeľu popoludní sa konala hodová veselica.

Táto duchovná príprava na Vianoce sa začína prvou adventnou nedeľou

a končí Štedrým večerom. Typickou ozdobou bol adventný veniec

zhotovený z ihličnanov a jesenných kvetov a boli doň vložené štyri

sviečky, ktoré symbolizovali prorocké svetlo príchodu Krista. V celej

adventnej dobe pripomínali pamiatku narodenia Ježiška v Betleheme

„betlehemci“, ktorí chodili večer po domoch. Boli to zväčša štyria chlapci

prezlečení za pastierov a jedného anjela. Anjelom bol najmenší a

najmladší chlapec, ktorý nosil pred sebou betlehem. Boli v ňom vianočné

motívy, ako sú jasle s Ježiškom, Panna Mária, Jozef, trochu trávy, machu

a ovečiek, pastieri. Chodenie s betlehemom nemalo charakter kolied,

bolo to také podomové divadielko. Mládenci od ľudí dostali za to peniaz,

suché jabĺčka, orechy. KÁNTROVÉ DNI

DEŇ LUCIE (13. 12.)

MIKULÁŠ (6. 12.) HODY

OBDOBIE ADVENTU

Deti v tradičných krojoch

70A TAKTO SA ŽILO

Vianoce sú považované za najradostnejšie obdobie v roku. Začínajú sa

Štedrým večerom. V ten deň vládol prísny pôst. Deťom sa pripomínalo,

že uvidia v noci na povale zlatú krokvu. Dopoludnia sa vypekali kysnuté

koláče (orechovníky, makovníky), točená vianočka, osúchy posypané

tvarohom, makom a lekvárom. Pri pečení išla gazdiná s rukou špinavou

od cesta do záhrady pobozkať stromy, aby vraj lepšie rodili. Gazda

priniesol z lesa stromček, ktorý rodičia okrášlili tak, aby to deti nevideli.

To bolo najväčšie prekvapenie, lebo deti si mysleli, že stromček priniesol

Ježiško. Stromček bol na dnešné pomery chudobný. V staniole zabalené

orechy, kocky cukru, sem-tam salónka, retiazka na vetvičkách a v žabkách

pripevnené sviečky. Vianočné stromčeky sa zavesili pod strop na hradu,

aby bolo na zemi viac miesta. Robili sa teda i visiace stromčeky a často

sa, bohužiaľ, aj stávalo, že v chudobných rodinách boli bez stromčeka.

Na Štedrý večer nesmel byť žiadny člen rodiny nikomu nič dlžný. Dlžoba

by ho potom sprevádzala po celý rok. Na štedrovečerný stôl sa dal

výnimočne biely obrus. Naň sa postavila svieca, na ktorú sa dával veľký

pozor, pretože ak by sa knôt sviečky obrátil na niektorého člena z rodiny,

znamenalo by to, že ten člen rodiny v nasledujúcom roku zomrie a

zakryté silo, v ktorom bola peňaženka, aby rodinu držali peniaze. Pod

stôl sa dala sekera, aby bol dom bezpečný, a reťaz, aby rodina držala

spolu. Verilo sa, že Štedrý deň je obrazom celého nasledujúceho roka.

Ak niekto ráno nechcel vstávať z postele, bude tak robiť celý rok. Ak

niekto nadával, bude nadávať po celý rok. Ak sa niekomu kýchlo, mal byť

celý rok zdravý. Pokiaľ ide o skladbu samotných chodov počas večere,

tak sa odlišovali podľa zvyklostí v jednotlivých rodinách. Štedrá večera

začala svätením miestností a potom modlitbou. Otec povedal krátky vinš,

rozdelil oblátky, pomazal každému čelo medom znakom kríža a naplnil

VIANOCEoblátky medom a v niektorých rodinách aj pretlačeným cesnakom.

Cesnak sa dával aj psovi, aby bol vraj zlý a strážny. Potom prichádzali na

rad zväčša tieto jedlá v nasledujúcom poradí: kapustnica s hríbmi, fazuľa

so zeleninou, makové pupáčiky, Ježiškova kašička posypaná škoricou

(krupicová kaša), sušené uvarené slivky posypané makom. Každý musel z

každého jedla zjesť, ale nikto nesmel zjesť všetko. To preto, aby jedlo po

celý rok nechýbalo. Pri večeri bolo zvykom piť čaj, pálené či burčiak. So

strachom sa rozkrojovalo jablko, ktoré muselo mať pekne usporiadané

semená, a tie tiež museli byť zdravé. Hnilé jablko symbolizovalo chorobu.

To isté sa týkalo aj rozhryznutého orecha. Prísne sa dbalo aj na to, aby

sa pri večeri nikto neoprel o stôl, lebo bude mať vredy. Po večeri dievky

pozametali izbu novou metlou. Smeti vyniesli von, kde načúvali štekotu

psov. Odkiaľ sa ozval prvý štekot, tým smerom sa mali vydať. Niektoré

dievčatá vhodné na vydaj bežali po večeri do potoka nabrať hrsť hlienu.

Keď bol v ňom klinec alebo kúsok železa, mala sa dievka vydať za

kováča, keď našla zrno, tak za roľníka a pod. O polnoci zas dievky hľadeli

do otvorenej studne, kde mali uzrieť siluetu svojho budúceho manžela.

Na dosku sa často kládli krajce chleba, privolali psa, a ktorej dievke

krajec pes uchmatol, tá sa mala prvá vydať. Keď odchádzali dospelí

na polnočnú omšu – „utiereň“, vkladala gazdiná pod podhlavník detí

peniaz. Ak ho ráno našli, povedala, že im „nasypal baránok“. Dobrým

deťom okrem peniazu baránok nasypal aj orechy, slivky, cukríky podľa

toho, ako si zaslúžili. Zlým deťom nasypal ovčincov. Cestou z utierne si

ľudia navzájom vinšovali požehnané sviatky. Sviatok Božieho narodenia

bol rodinným sviatkom. V rodine sa vtedy schádzali iba tí najbližší. Na

sviatok svätého Štefana sa už chodilo na veselé vinšovačky spojené s

pohostením.

TRADÍCIE, ZVYKY, ĽUDOVÉ ODEVY A KROJE

Spomienky na našich predkov

71A TAKTO SA ŽILO

Zabíjanie ošípanej sa dialo hlavne v zimných mesiacoch, aby bolo mäso

na sviatky a klobásky do vianočnej kapustnice. Druhým zabíjačkovým

termínom sú fašiangy, aby sa stihla zaúdiť šunka na veľkonočné sviatky.

Bol to dôvod na radosť, pretože v domácnosti pribudli potraviny, mäso,

slanina, masť a škvarky, ale aj jedno z rozptýlení a príležitosť na zábavu.

Dedinská mládež sa občas prestrojila za žobrákov a prišli do dvora, kde

sa zabíjalo, popýtať si kúsok mäsa. Ak domácich zabavili, tí ich potom

odmenili pohostením. Príprava na zabíjačku sa začínala už pár dní

dopredu. Bolo treba pozháňať ingrediencie, kúpiť črevá, nabrúsiť nože

a prípadne sa ešte od susedov požičiavali chýbajúce veci (najčastejšie

koryto, trojnoha s čigou, kotly alebo horák na opaľovanie srsti). Väčší

Gazdiné v našom regióne chovali veľa husí, ktoré do roka ošklbali aj

trikrát. Preto najmä v zime bolo dosť peria na driapanie. Driapačky boli

tradičným stretnutím predovšetkým žien z takmer celej dediny, kde sa

pretriasli udalosti celej dediny, ale časom i rozprávkové či strašidelné

príbehy, ktoré hlavne deti rady počúvali. Driapačky trvali niekoľko

dní. Dievčatá a ženy si chodili takýmto spôsobom z domu do domu

vypomáhať. Posadali si okolo stola, na ktorom bola misa s perím.

Odriapané perie sa dávalo do sýpkoviny. Keď sa perie dodriapalo a bol

oldomáš, gazdiná doniesla šišky a víno alebo pálenku. Prišli chlapci s

ZABÍJAČKA

DRIAPAČKY

gazdovia zabili i viac prasiec. Na zabíjačku sa volal miestny mäsiar,

ktorý vedel zo zabíjačky zhotoviť viacero špecialít. Mäso a slanina sa

väčšinou vyúdili v komíne alebo v drevených búdkach na dvore. Gazdiná

zo zabíjačky posielala po deťoch susedom výslužku. Niekedy došli aj

cigáni, ktorým sa ušlo zo žobráckej kaše, a ak dostali aj črevá, tie si doma

naplnili zemiakmi, múkou a krupicou a vyrobili svoju cigánsku špecialitu

– vegetariánsku klobásku – góju. Gazda si pred zabíjačkou musel

zaobstarať zakáľací list. Bol povinný odovzdať z prasaťa dávku masti

a krupón, štvorec kože odraný z chrbta prasaťa. Ľudia, ktorým nebol

zakáľací list vydaný, často zabíjali ošípanú tajne, čo sa dialo najmä v noci.

harmonikou a vytancovali všetky dievčatá a ženy. Okrem toho mládenci

priniesli do chalupy aj živé vrabce, ktoré narobili pri jemne ošklbanom

perí veľa rozruchu. Potom sa išlo domov. Driapanie neskôr pokračovalo

v ďalšej chalupe u inej gazdinej.

Na záver možno povedať, že ľudia po celý rok boli spätí s náboženským

životom a prírodou. V ľudových zvykoch bolo veľa poézie, humoru aj

šibalstva. Na každú udalosť živo reagovali, vedeli sa tešiť z mála, a preto

nepoznali nudu. Škoda, že v súčasnosti sa zvyky pomaly vytrácajú a

niektoré už zanikli.

Chlapci pri hrách

72REMESLO MÁ ZLATÉ DNO

Remeslo má zlaté dno

VÝROBCOVIA TRADIČNÝCH VÝROBKOV A REMESELNÍCI

Žiadny jarmok sa nezaobíde bez medovníkov, takmer každý sa zastaví

pri medovníkovom stánku a kúpi blízkemu túto malú pozornosť. Klasické

medovníky vyzerajú rovnako a pôsobia jednotvárne. Pani Pechová z

Nemšovej však vytvára úžasné, nápadité a originálne perníky. Košík s

hríbikmi, šálka kávy, popolník s cigaretou, papučky, pokladnička a mnohé

iné.

Keď piekla sladkosti pre svoje malé deti, patrili medzi ne aj medovníky,

ktoré sa vždy piekli na vianočné sviatky. Zo začiatku piekla klasické,

buď ozdobené bielou polevou alebo ozdobené orieškom. Žiadne

zázraky. Časom však chcela deťom urobiť radosť a veľmi ju tešilo, keď

sa z niečoho radovali, tak im medovníčky začala namáčať do čokolády.

Keď čokoláda stuhla, ozdobila ich bielou polevou. Bolo to niečo iné a

deťom sa to veľmi páčilo. Vždy sa na Vianoce tešila, pretože vedela,

MEDOVNÍKY, PERNÍKYMária Pechová

Tel. č.: 0908 753 758, email: pechovamaria@centrum.sk

že môže vylepšiť zdobenie na medovníčkoch a začala piecť stále

nové a nové tvary. Postupom času medovníky zdobila lepšie a lepšie.

Počas vianočných sviatkov je zvykom chodievať na návštevy a pani

Majka návštevy začala spestrovať obdarovaním vyzdobených a krásne

vymaľovaných medovníčkov. Začala zdobiť s mikroténovým sáčkom, no

dnes už používa vrecká z rôznych materiálov. Teraz už presne vie, aké

vrecko potrebuje, akú dierku na zdobenie má vybrať. Vie, že nie je plnka

ako plnka. Časom človek odhadne presnú hustotu a hladkosť krému,

aby sa ním dobre zdobilo. Cukor musí byť vždy aspoň trikrát preosiaty,

mal by byť jemný. Bielko si jemne vyšľahá a postupne pridáva preosiaty

cukor. Čím dlhšie plnku šľahá, tým je jemnejšia, keď ma správnu hustotu

naplní vrecko a môže sa zdobiť. Pani Majka dúfa že, jej výrobky budú

stále krajšie a krajšie.

Originálne medovníky pani Pechovej

73REMESLO MÁ ZLATÉ DNO

Netradičná bižutéria, ktorú rozhodne nikde na jarmoku neprehliadnete.

Pani Novosadová je učiteľkou na SOŠ sklárskej v Lednických Rovniach,

kde sa žiaci venujú tvarovaniu, dizajnu skla apod. Svoju tvorbu ponúka

na predaj a taktiež organizuje výstavy so svojimi výrobkami. Vo

svojej voľnej výtvarnej tvorbe sa venuje maľbe na sklo a na porcelán,

olejomaľbe a výrobe originálnych šperkov. Jej tvorba oslovuje a zaujme

najmä osobitým rukopisom, nezvyčajnosťou a myšlienkou. Vo svojich

olejomaľbách používa určité znaky na vyjadrenie svojich myšlienok a

pocitov. Podľa jej vlastných slov, sú to spontánne abstraktné kompozície

s expresívnou farebnosťou. Jej maľba na sklo vyvoláva umelecký zážitok

ŠPERKY, RUČNE MAĽOVANÉ ŠÁLKY Petronela Novosadová

Tel. č.: 0903 803 736, email: petronela.novosadova@gmail.com

a pôžitok z krásy, znásobený dúhovými priehľadnými farbami spolu

s lineárnou perokresbou. Každý zhotovený kus je nezameniteľným

originálom a neopakovateľným designom, ktorý slúži nielen pre

potešenie oka, ale aj pre úžitok. Venuje sa i výrobe šperkov, kde sa stretlo

jej technické myslenie, zručnosť a mimoriadna trpezlivosť s druhým

pólom jej osobnosti, zameraným na tvorivosť a krásu, čoho výsledkom

je tvorba prepracovaných šperkov, ktoré sú dekorované zapracovanými

korálikmi. Od roku 1998 mala množstvo autorských i kolektívnych výstav.

Aktívne pracuje na skvalitnení a zdokonalení svojej tvorby.

Netradičná bižutéria Ručne maľovaná misa

Pani Novosadová na LeaderFeste v Levoči

74REMESLO MÁ ZLATÉ DNO

Už niekoľko generácií sa rodina p. Ráca venuje kováčstvu. Oheň a

vôňu železa zbožňujú, preto v tejto tradícii naďalej pokračujú. Vyrábajú

diela umeleckého kováčstva, ploty, brány, mreže, zábradlia, interiérové

Pán Mišovec žije v Dulove. K rezbárstvu a práci s drevom smeroval už

od detstva, no konečné rozhodnutie padlo na konci základnej školy.

Prax a vedomosti získal štúdiom v Dubnici nad Váhom. Rezbárstvo

je jeho koníček, takže sa ním neživí. Práca s drevom mu podľa neho

dáva priestor realizovať svoje predstavy a fantázie. Pracuje s rôznymi

drevinami, najviac však s lipou. Tvorí prevažne reliéfy, no nebráni sa začať

niečo nové. Všetko závisí od množstva voľného času, ktorého vraj nikdy

nie je dosť.

Kroje, oblečenie pre bábiky, tradičné odevy, papučky a mnohé ďalšie

odevy šije pani Šedivá z Dolnej Súče. Kroje šije na objednávku, väčšinou

súčanské, no nerobí jej problém ušiť ľubovoľný prinesený vzor.

UMELECKÉ KOVÁČSTVO Pavol Rác

UMELECKÉ REZBÁRSTVO Miroslav Mišovec

ŠITIE KROJOV Agnesa Šedivá

Tel. č.: 0905 181 845, email: info@kovorac.sk

Tel. č.: 0904 128 166 Tel. č.: 032/6593 118

doplnky, vývesné štíty. Zároveň u nich nájdete kováčske polotovary,

náradie, taktiež ponúkajú služby súvisiace so strojárskou a zámočníckou

výrobou.

Kroje pre bábikyRezbárske dielo

VÝROBCOVIA TRADIČNÝCH VÝROBKOV A REMESELNÍCI

75REMESLO MÁ ZLATÉ DNO

Pani Šedivá pri práci

Pán Mišovec s náčrtom diela

76POCHUTNAJTE SI

POCHUTNAJTE SI

TRADIČNÉ VÝROBKY NÁŠHO ÚZEMIA

Tradičná pekáreň nie je malá firma, ktorá sa zaoberá výrobou a predajom

tradičných pekárenských výrobkov. Samotný názov spoločnosti

hovorí o tom, že dbajú na tradíciu tohto remesla, snažia sa zachovať

tradičný štýl výroby pekárenských produktov. Sídlo a prevádzka sa

nachádza v obci Horná Súča. Prevádzka v obci pozostáva z výrobných

priestorov, kde sa vyrábajú pekárenské výrobky, ďalej zo sociálnych a

administratívnych priestorov. Vedľa prevádzky pekárne sa nachádza

aj prevádzka maloobchodnej predajne. Na začiatku činnosti bolo

zamestnaných v prevádzke pekárne a v 3 maloobchodných predajniach

11 pracovníkov. Postupne sa táto maloobchodná sieť rozšírila na súčasný

stav 9 maloobchodných predajní a 1 predajný stánok. Sortiment

výrobkov tvoria výrobky z tzv. chlebových ciest, piatich druhov chleba,

rôznych druhov rožkov a slaného pečiva, sladkého pečiva a viacero

TRADIČNÁ PEKÁREŇ Horná Súča

Tel. č.: 032/649 31 10, email: tradicna.pekaren@stonline.sk

druhov jemného pečiva. V súčasnosti zamestnáva Tradičná pekáreň,

s.r.o. 65 zamestnancov, ďalších 25 pracovných miest je doplňovaných

pracovníkmi na dohodu o pracovnej činnosti. Hlavnú činnosť spoločnosti

tvorí v súčasnosti výroba vlastných výrobkov, ktoré sú vyrábané tradičným

spôsobom s dôrazom na kvalitu, čerstvosť a ich dodanie v čase, ktorý je

prispôsobený potrebám zákazníkov. Ďalšiu dôležitú činnosť spoločnosti

tvorí maloobchodný predaj. Dôležitým cieľom firmy sú predovšetkým

spokojní zákazníci. Samozrejme dbajú na včasný a spoľahlivý systém

rozvozu svojich výrobkov a taktiež im záleží na dodávke čerstvého

pečiva niekoľkokrát denne priamo do svojich predajní. Ďalšími prioritami,

ktoré sa snažia dosahovať, je udržiavanie korektných vzťahov so svojimi

dodávateľmi a odstraňovanie nedostatkov spolupráce v systéme

zásobovania, výroby a údržby.

Výrobky Tradičnej pekárne

77POCHUTNAJTE SI

Jej hlavným predmetom podnikania je poľnohospodárska rastlinná

a živočíšna výroba, ale aj ďalšie činnosti v oblasti pridruženej výroby,

dopravy, mechanizácie, úpravy a spracovania mlieka, výroby a predaja

mliečnych výrobkov a prenájom nehnuteľností. Všetku produkciu

kravského aj ovčieho mlieka spoločnosť spracováva vo vlastnej mliekarni

AGROSÚČA Horná Súča

Tel. č.: 032/649 34 26, email: agrosuca@stonline.sk

do podoby kvalitných certifikovaných výrobkov, ktorými sú oštiepky, tehla

Chabovec, tvaroh, maslo, zákvas, ovčí syr a slovenská chránená bryndza.

Celý sortiment týchto výrobkov je možné zakúpiť priamo v Agrosúči

alebo v pojazdných predajniach na námestí v obci, na trenčianskej tržnici

a v okolitých dedinách.

Mliečne výrobky

Čerstvé syry

78POCHUTNAJTE SI

Agrofarma sídli v malebnom prostredí Bielych Karpát v blízkosti štátnych

hraníc s Českou republikou. Na slovenskom trhu pôsobí od roku 1992.

Vznik spoločnosti bol postavený na dlhoročných tradíciách v oblasti

poľnohospodárstva a mliekarenstva v regióne, v ktorom sa nachádza. Už

od vzniku sa firma orientovala na tri oblasti : rastlinnú výrobu, živočíšnu

výrobu a spracovanie mlieka, z ktorých dve posledné predstavujú vyšší

stupeň dôležitosti. Mliekareň je zameraná hlavne na výrobu parených

AGROFARMAČervený Kameň

Tel. č.: 042 /446 41 21, email: labova@agrofarma.sk

údených a neúdených syrov a bryndze. S postupným vývojom sa vyvíjal

i sortiment výrobkov. K prvým výrobkom, ktoré sa vyrábajú od vzniku

spoločnosti, pribúdali postupne ďalšie a dnes môžeme hovoriť o širokom

sortimente syrárskych špecialít. O vysokej kvalite výrobkov svedčia nielen

vyjadrenia spotrebiteľov, ale potvrdzujú to aj výsledky odberateľských

auditov a ocenenia získané na medzinárodných súťažiach a výstavách.

POCHUTNAJTE SI

Pohľad na Agrofarmu, J. Cíbik

Mliečne produkty z Agrofarmy

79POCHUTNAJTE SI

Tel. č.: 032 /640 11 48, email: pekarensezam@gmail.com

Výroba a predaj pekárenských výrobkov, sladkého a slaného pečiva,

chleba, rožkov. Firma Sezam bola založená po dlhom rozhovore s rodinou

pána Mazána, ktorá ho veľmi podporovala v jeho rozhodnutiach a to

nielen po finančnej stránke. V začiatkoch podnikania bol jeho najväčšou

oporou syn, ktorý s ním podniká dodnes. Podnikať začal v rodnej dedine,

v Hornom Srní, kde zamestnával 12 ľudí, ktorých prebral od predošlého

majiteľa pekárne. Začiatky podnikania boli veľmi ťažké, ale s postupom

času sa pán Mazán dostal so svojim sortimentom výrobkov, ktorý sa

väčšinou vyrába ručnou prácou, do obchodných sietí v celom okrese.

PEKÁREŇ SEZAMNemšová

Ľudia si zvykli na jeho výrobky, ktoré vyrábajú spoľahlivý zamestnanci.

Na základe dopytu trhu musel pristúpiť k novému rozhodnutiu, a to

rozšíriť sortiment a novelizovať výrobu. Po rozhovore s prenajímateľom

priestorov začal hľadal nové, a po rokovaniach s mestom Nemšová vzal

ponúkané miesto do prenájmu. Priestory neboli stavané na prevádzku

pekárne a vyžadovali rekonštrukciu tak, aby vyhovovali všetkým normám

potravinárskej a veterinárskej kontroly. 1 septembra 2010 sa s výrobou

presťahovali do Nemšovej, v ktorej doteraz vyrábajú chutné pekárenské

výrobky. Dnes zamestnávajú až 18 ľudí.

Pekárenské výrobky

80

Okolie Mikušoviec, J. Cíbik

81

Na pasienku stál salaš baču Mikuša. Bolo v ňom čulo už od skorých

ranných hodín, valasi dojili ovce a bača chystal raňajky. Keď podojili,

vyhnali ovce z košiara. Tí, čo zostali na salaši, kľagali syr, cedili žinčicu,

roboty bolo veru celý deň dosť. Bača Mikuš dobre vedel, že mladí valasi

nemajú v hlave len ovce a žinčicu, preto keď nebolo na salaši roboty,

pustil mládencov večer do dediny za dievčencami. V nedeľu zasa učil

všetkých narábať valaškou alebo strieľať z luku. Jednu nedeľu napoludnie,

keď sa chystali dojiť, z hory sa vyhrnulo množstvo ľudí. Bežali k salašu

a vyľakane volali: „Tatári idú, utekajte, chlapi! Pozrite, dym stúpa nad

horu, naša dedina je v plameňoch.“ Zastali pri Mikušovi a ukazovali na

dym. „Nikde nepôjdem, zostanem tu. Ak mi má zhorieť salaš a skapú

ovce, načo budem žiť. Počkám tu a Tatárom rozštiepim hlavu,“ povedal

Mikuš. „Aj my zostaneme, bača náš,“ pridali sa k nemu valasi. „Dobre,

chlapci moji, ale tu, v salaši, na nich čakať nebudeme. Tu by nás ľahko

obkľúčili. Pôjdeme im naproti.“ Skočili do koliby, vyniesli odtiaľ sekery a

luky so šípmi. Niekoľkí odvážni dedinčania sa vybrali s nimi. Ostatní vošli

do hory nad pasienkom a ponáhľali sa na Vršatec. Mikuš a chlapi zbehli

pod kolibu, skryli sa za buky a vyzerali Tatárov. Nečakali dlho. O chvíľu sa

nimi hora hemžila. „Je to horšie, ako som si myslel. Je ich celé more. Tam

sa vyberte, za ostatnými! Ja tu zostanem a pokúsim sa ich prekabátiť,“

povedal Mikuš. Nechceli ho počúvnuť, no on vtedy prvý raz zhurta na

valachov: „Anciáša vášho, načo som vás najal, či nie o ovce sa starať?!

Ta sa, do košiara, dojiť!“ Museli ho poslúchnuť a okúňavo odišli. Potom

bača privolal jedného chlapa z dediny a čosi mu pošepol. Nato všetci

odišli. Keď sa Tatári priblížili, vyšiel smelo spoza buka rovno pred ich

veliteľa. Hneď ho schmatlo desať rúk. Tatár sa ho spýtal: „Kade sa ide

na Vršatec? Vrav!“ Mikuš chvíľu rozmýšľal a potom ukázal na opačnú

stranu. Mikušovi hodili na krk slučku a priviazali ho o koníka. „Pôjdeš

s nami, povedieš nás! Ak si klamal, zahynieš!“ povedal Tatár. Dobrú chvíľu

vodil Tatárov po horách okolo Vršatca. Keď už dúfal, že chlapi z dediny

odovzdali jeho odkaz na hrade, zaviedol ich na taký chodník medzi

skalami, kade mohli len po jednom kráčať. Išli popod bradlá, Mikušovi

tisli na krk krivý meč. Zrazu skaly ožili. Odlepili sa z nich balvany a začali

Tatárov mliaždiť. Pomedzi kamene svišťali šípy vršatských lukostrelcov

a prebodávali tatárske kožuchy. Mikuš by bol dávno ušiel, no koník, ku

ktorému bol priviazaný, sa splašil, strhol baču z nôh a vliekol ho za sebou.

Slučka sa zatiahla a Mikuša zadusila. Vojaci z Vršatca a chlapi z dediny,

ktorých na hrade ozbrojili, porúbali Tatárov do jedného. Po boji odvádzal

vršatský pán ozbrojencov na hrad. Keď išli okolo Mikušovej koliby, spýtal

sa jedného z valachov: „Čie sú to ovce?“ „To sú Mikušove ovce,“ povedal

valach. „To je ten figliar, čo prekabátil Tatárov?“ opýtal sa pán. „Ten. Už

ho však niet medzi živými, bol to statočný človek,“ povedal mládenec.

Potom sa vršatský pán obrátil k dedinčanom. „Tu, hľa, postavte si dedinu,

keď vám hentá zhorela. Tu bude na lepšom mieste ako tam.“ Ľudia

ho poslúchli a pustili sa do roboty. Postavili nové chalupy. Na počesť

statočného baču pomenovali novú dedinu Mikušovce.

Spracované podľa knihy Púchovské povesti od Milana Húževku

Mikušove ovce

POVESŤ

Okolie Červeného Kameňa, J. Cíbik

82ČO TO ZA VESELIE

Čo to za veselie

TRADIČNÉ PODUJATIA A KULTÚRNE UDALOSTI

Každú tretiu sobotu v mesiaci august sa koná medzinárodné stretnutie

Čechov a Slovákov na Peňažnej. Toto tradičné stretnutie na česko-

slovenskej hranici, ktorá sa nachádza v lese, je stretnutím priateľov a

rodín. Keď sa pred niekoľkými rokmi rozdelilo Československo na dva

samostatné štáty, mnoho ľudí z pohraničných oblastí cítilo potrebu

udržať dlhoročné vzťahy a nájsť si spoločné miesto na stretávanie, aspoň

raz do roka. Pred dvanástimi rokmi podpísali dve susedné pohraničné

obce dohodu o spolupráci. Týmito obcami bola obec Rokytnice z

Českej republiky a obec Horná Súča zo Slovenskej republiky. Od

podpisu tejto zmluvy sa stretnutie na Peňažnej organizovalo oficiálne

pod záštitou spomínaných obcí a Zlínskeho kraja. Stretnutie sa začína

PEŇAŽNÁ v Hornej Súči

o druhej hodine popoludní hymnou EÚ, Českej a Slovenskej republiky.

Po ich odznení sa otvorí stretnutie slávnostným príhovorom Zlínského

hejtmana. Ďalej nasledujú príhovory starostov z oboch obcí. Po oficiálnej

časti sa môžu účastníci stretnutia zapojiť do rôznych súťaží pre dospelých

a tiež pre deti, ktoré pre nich organizátori pripravili. Dospelí súťažia v

rezaní dreva obojručnou pílou, v pivnej štafete, v zatĺkaní klincov do

pňa a samozrejme v najobľúbenejšej disciplíne - v preťahovaní lanom.

Do tanca každoročne hrá dychová hudba Chabovienka z Hornej Súče.

Zábava trvá do neskorých nočných hodín, pričom podujatie sa koná pod

holým nebom. O tom, že táto tradícia má perspektívu aj do budúcnosti,

svedčí čoraz väčšia návštevnosť.

Stretnutie na Peňažnej

83ČO TO ZA VESELIE

Festival dychových hudieb „Okolo Súče“ v Hornej Súči je pravidelnou

prehliadkou známych súborov prezentujúcich dychovú hudbu. Koná

sa vždy prvú júlovú nedeľu. Podnet na vznik festivalu dal vtedajšiemu

starostovi dlhoročný kapelník a dirigent hornosúčanských dychových

hudieb Jozef Čapák. Jeho zásluhou ako aj zásluhou usporiadateľa,

obce Horná Súča, môžu dodnes raz v roku jeho účastníci aj návštevníci

prežívať krásne popoludnie s veľkým počtom dychových hudieb.

Spočiatku vystupovali na festivale len hornosúčanské dychové kapely.

Postupne sa ho začali zúčastňovať aj hudobné telesá z okolia Trenčína

a západného Slovenska. Časom sa z neho stal medzinárodný festival s

účastníkmi z Moravy, Holandska a Poľska, ktorí sa ho opakovane radi

zúčastňujú. Vysoká umelecká úroveň, výborná práca organizátorov,

priateľská a pohostinná atmosféra festivalu si získali už tisíce priaznivcov.

Festival dychových hudieb „Okolo Súče“ sa stal neodmysliteľnou súčasťou

kultúrneho života v Hornej Súči.

FESTIVAL DYCHOVÝCH HUDIEB „OKOLO SÚČE“ v Hornej Súči

Je pozoruhodné, na akú úroveň sa festival dychových hudieb „Okolo

Súče“ za dvadsaťdva rokov svojho trvania vypracoval. Počas toto času

Festivalu dychových hudieb „Okolo Súče“ mali účinkujúci aj diváci možnosť

stretnúť sa s veľkým množstvom osobností, muzikantov, spevákov, krojov

a hudobných štýlov prezentovaných stovkami zanietených ľudí zo

Slovenska i zahraničia. Festival nie je len prehliadkou, ale aj príležitosťou

na získavanie nových kontaktov a vytváranie priateľských vzťahov.

S odstupom času je už možné bilancovať, že prvenstvo v účasti na

festivale si tradične držia domáce dychovky. Zároveň je potešujúce, že

tradícia dychoviek nezaniká a aj v súčasnej dobe sa teší záujmu mladej

generácie. Hlavným zámerom všetkých ročníkov FDH je reprezentovať

domáce dychové kapely a samozrejme zvyšovať pomyselnú kvalitatívnu

latku súčanských muzikantov.

Detský folklórny súbor na festivale „Okolo Súče“

84ČO TO ZA VESELIE

TRADIČNÉ PODUJATIA A KULTÚRNE UDALOSTI

Pravidelne každé dva roky sa Hornou Súčou nesú žatevné piesne, ktoré

neodmysliteľne patria k dožinkovej slávnosti v prvú septembrovú nedeľu.

Dožinková slávnosť sa začína tradične slávnostnou svätou omšou v

Kostole sv. Jána Nepomuckého. Na omši nesú krojované páry obetné

dary, ktoré symbolizujú dary zeme ako napríklad ovocie, zelenina,

pekárenské a mliekarenské výrobky, ktoré sa dopestovali a vyrobili v obci

Horná Súča. Slávnostnú atmosféru omše umocňuje krojovaná dychová

hudba a tiež občania v tradičnom súčanskom kroji.

Poobede sa schádzajú do kultúrneho domu krojovaní účastníci

dožinkového sprievodu, do ktorého sa zapájajú aj obyvatelia z kopaníc

Závrská, Trnávka, Dúbrava a Vlčí Vrch. Pred začiatkom dožinkového

sprievodu prečíta moderátorka stručný úryvok z histórie dožiniek v obci

Horná Súča. Z histórie sa dozvedáme, že pre predkov bolo leto obdobím

úmornej práce na majeroch. A práve z majerov si priniesli starí otcovia a

mamy pekný zvyk ukončenia žatvy – dožinky. Touto slávnosťou ukončujú

svoju prácu na majeri. Dožinkovými vencami uvitými z klasov najkrajšieho

obilia a ozdobenými kvetmi z farebného papiera a zlatými makovičkami

si uctili gazdu a šafára, ktorí sa o nich starali a prejavili vďaku za hojnú

úrodu. Pri speve a zábave z nich opadla letná námaha. Po prečítaní

krátkej histórie vyjde z kultúrneho domu dožinkový sprievod, ktorý so

DOŽINKY v Hornej Súči

spevom, tancom a v sprievode dychovej hudby odovzdáva dožinkový

veniec gazdovi a gazdinej. Vence sa postupne odovzdávajú kňazovi,

starostovi obce a tiež riaditeľovi poľnohospodárskej firmy Agrosúča a. s.

Zástupcovi starostu obce a kaplánovi sa odovzdávajú dožinkové kytice.

Obdarovaní predstavitelia vyslovia svoju vďaku a ponúkajú účinkujúcim

pestré pohostenie. Pred odovzdávaním vencov prebieha ukážka

mlátenia obilia pomocou cepov. K dožinkám neodmysliteľne patria aj

tradičné pecové koláče plnené makom a orechmi, ktoré vždy pripravia

miestne ženy.

Slávnostný sprievod tvoria vyzdobené vozy s konským záprahom,

dychová hudba, ktorá udáva rytmus, gazda s gazdinou, krojovaný pár s

chlebom a domácou pálenkou, páry s vencami a kyticami, ženci a žnice

a samozrejme aj deti, ktoré za sebou ťahajú malý „rebrináčik“. Dožinkový

sprievod prechádza so spevom a hudbou časťou dediny a celá slávnosť

sa končí dožinkovou tanečnou zábavou v kultúrnom dome, kde do tanca

hrá dychová hudba.

jJe výborné, že sa táto folklórna tradícia zachováva. Krásne žatevné

piesne, nádherné kroje, dožinkové vence a dobrá nálada sú aj v

dnešnej uponáhľanej dobe príjemným zastavením so spomienkou na

odchádzajúce leto.

Dožinky v Hornej Súči

85ČO TO ZA VESELIE

Hudobná tradícia v Dolnej Súči je veľmi bohatá a historicky významná.

Prvá dychovka bola založená v roku 1852 učiteľom a organistom Jozefom

Matulayom. Založenie dychovej hudby v Dolnej Súči malo veľký vplyv na

celkovom živote občanov, nakoľko umelecká nadanosť týchto ľudí našla v

obci úrodnú pôdu. V prvom rade to bol bohatý spevný fond, vyznačujúci

sa rýchlymi temperamentnými melódiami úzko súvisiacimi s výskytom

ľudových sedliackych tancov, čardášov, verbunkov a podobne, ktorý

sa stal nevyčerpateľnou studnicou pre možnosti účinkovania dychovej

hudby a folklóru. V obci pôsobili viaceré významné osobnosti, ktorí

pokračovali v začatej Matulayho práci: Štefan Miklas, Michal Jurikovič,

Rudolf Hečko, Marián Šedivý. Pri príležitosti 40. výročia detskej dychovej

hudby pod vedením Rudolfa Hečka sa v roku 1972 v Dolnej Súči konala

prvá Okresná prehliadka detských a mládežníckych dychových hudieb.

Pod týmto názvom sa konala každoročne až do roku 1981, kedy sa

premenovala na Okresný festival detských a mládežníckych dychových

hudieb. Festival mal súťažný charakter, víťazi postupovali do krajskej

súťaže. Po roku 1989 sa festival zmenil na nesúťažný. V roku 1997, keď si

FESTIVAL HEČKOVA SÚČA v Dolnej Súči

Dolná Súča pripomínala viacero hudobných výročí (25. ročník festivalu,

65. výročie založenia detskej dychovej hudby pod vedením Rudolfa

Hečka a 105 rokov od úmrtia J. Matulaya) sa tento festival premenoval

na festival „Hečkova Súča“. Rudolf Hečko pôsobil v obci takmer päťdesiat

rokov a stál za zrodo veľkého množstva hudobníkov. Od roku 1999 sa

pravidelne na našom festivale zúčastňujú dychové hudby zo zahraničia

(Česká republika, Švajčiarsko). V tomto roku (2012) sa v obci Dolná Súča

konal už 40. ročník festivalu „Hečkova Súča“. Festival sa za priaznivého

počasia koná vonku na námestí, za nepriaznivého v kinosále kultúrneho

domu. Stalo sa už tradíciou, že po skončení festivalu sa pre návštevníkov

a účinkujúcich koná tanečná zábava až do neskorých nočných hodín.

Význam festivalu Hečkova Súča presiahol hranice obce i regiónu. Svedčí

o tom i fakt, že už po druhýkrát sa festival stal dejiskom Celoštátnej

súťaže a prehliadky detských a mládežníckych dychových hudieb

Slovenska. Nie nadarmo sa hovorí: “Čo súčan, to muzikant“!

Hečkova Súča

86ČO TO ZA VESELIE

TRADIČNÉ PODUJATIA A KULTÚRNE UDALOSTI

Písal sa rok 2003, keď sa partia nadšencov rozhodla obnoviť a oživiť

fašiangovú tradíciu v obci Dolná Súča, aby deti a mladí ľudia videli, ako

sa kedysi pochovávala basa a tí skôr narodení, aby si oživili pamäť. Stála

pred nimi otázka ,,ako celá akcia dopadne“, na ktorú si netrúfol vtedy

nikto odpovedať. Spoločnými silami, nadšením a vytrvalosťou všetkých

účinkujúcich a organizátorov, aj napriek neľahkej situácii a problémom,

pripravili v sobotu dňa 1. marca 2003 prvý ročník fašiangových slávností.

Pre občanov a návštevníkov našej obce pripravili bohatý kultúrny

program spojený s ukážkou tradičnej zabíjačky a fašiangový sprievod

po obci. Fašiangy v minulosti neodmysliteľne patrili k symbolu veselosti,

zábavy, hodovania a pitia. Fašiangové obdobie sa vlastne začína v

období od Troch Kráľov a trvá do popolcovej stredy, je to obdobím

prechodu od zimy k jari.

Fašiangové slávnosti sú rozdelené na tri časti: Fašiangové popoludnie

na námestí, Fašiangová tanečná zábava v KD a v utorok tanečná zábava

spojená s Pochovávaním basy. Hlavným organizátorom tohto podujatia

bol obecný úrad a komisia kultúry pri OZ v Dolnej Súči. Každoročne

pre návštevníkov je pripravená ukážka tradičnej zabíjačky a návštevníci

majú možnosť okoštovať pripravené zabíjačkové špeciality od šikovného

mäsiara, ktorý pripravil tieto špeciality už po desiaty rok. Od roku 2003

na fašiangových slávnostiach pravidelne účinkujú domáce súbory

- Folklórna skupina Latovec, Senior klub a domáca dychová hudba z

Dolnej Súče. V kultúrnom programe vystúpilo za toto obdobie viacero

FAŠIANGOVÉ SLÁVNOSTI v Dolnej Súči

hostí z blízkeho i širšieho okolia. Fašiangy aj v tomto roku (2012) už

tradične začali sprievodom s konským záprahom z námestia smerom

k farskému úradu, kde už na sprievod netrpezlivo čaká pán farár. Po

milom prijatí na farskom úrade sprievod pokračuje cez Horný koniec

na námestie. Na námestí v tom čase prebieha ukážka tradičnej

zabíjačky, ktorá sa teší veľkému záujmu najmä najmladších návštevníkov.

Krojovaní účinkujúci a masky roztancovávajú na námestí okolostojacich

návštevníkov pri rezkých tónoch dychovej hudby a každoročne v

programe vystupujú ženy zo Senior klubu. V stane pred kultúrnym

domom si môžu návštevníci zakúpiť na zahriatie varené vínko a ochutnať

výborné zabíjačkové špeciality. Pre deti je pristavený stánok s cukrovou

vatou a šiškami. Aj napriek nestálemu počasiu, vďaka dlhej tradícii tohto

podujatia prilákava toto podujatie nielen veľký počet našich občanov, ale

aj zvedavcov a priaznivcov folklóru, dobrej nálady a zábavy z blízkeho

i širokého okolia. Vysoká návštevnosť je zárukou dobrej zábavy a

najmä zaväzuje usporiadateľov, aby kvalitu takéhoto podujatia strážili

a uchovávali pre ďalšie generácie. K tradičným zvykom, ktorým sa končí

fašiangové obdobie patrí pochovávanie basy. Toto sa koná vždy utorok

pred popolcovou stredou na tanečnej zábave s dychovou hudbou.

Úderom polnoci členovia FS Latovec a členky Senior klubu plačom a

smútočným sprievodom „pochovajú basu“ a tak definitívne ukončia

fašiangové slávnosti v obci. Skončila sa zábava, aby po 40-dňovom

pôste bola zasa prebudená vo veľkonočnom období.

Fašiangy v Dolnej Súči

87ČO TO ZA VESELIE

V obci Červený Kameň sa každoročne stavia „Máj“ na dvoch miestach,

v areáli základnej školy a na Červenokamenskom bradle. Postarajú sa o

to kamenskí mládenci, výzdobu pripravujú kamenské dievčatá a dobrú

zábavu zabezpečuje dychová hudba.

Už tradičnou súčasťou kultúrneho života v meste Ilava je podujatie s

názvom “Ilavská hudobná jar”, ktoré prináša obyvateľom mesta nielen

príjemné hudobné, ale aj divadelné zážitky. Ilavská hudobná jar má

STAVANIE MÁJA na Červenokamenskom bradle

ILAVSKÁ HUDOBNÁ JARsvoju tradíciu už od roku 1996. Pripravuje ju mesto Ilava v spolupráci

so Základnou umeleckou školou v Ilave ako aj s regionálnymi a

nadregionálnymi umeleckými telesami a jednotlivcami.

Beh okolo Dulova je najstarším bežeckým podujatím v regióne. Jeho

história sa začala písať v roku 1971. Každoročne sa koná vždy v októbri.

Hlavným organizátorom je od jeho počiatkov obecný úrad v spolupráci

s miestnymi dobrovoľníkmi. Riaditeľom pretekov počas celých 41 rokov

je pán Anton Dobrodenka. V roku 1971 sa behu zúčastnili hlavne vojaci

a atléti z Dubnice, bežci z okolia a niekoľko mladých ľudí z Dulova.

Postupne sa však počet bežcov zvyšoval, rovnako ako sa zvyšoval i

počet kategórií. Hlavný pretek sa beží v dĺžke 5000 metrov, čo tvorí dva

okruhy okolo obce Dulov. Každoročne pribúdali kvalitnejší pretekári.

Na listine víťazov figurujú mená československých reprezentantov:

Javorka, Duda, Polák, Baru, Behu, Slivka, Cesnak, Roľko, Vanko. Víťazmi

sa stali aj domáci pretekári, v r. 1973 Anton Dobrodeka, v r. 1975 Marian

Katerinčin. V roku 2007 bola najstaršou účastníčkou 75-ročná Ľudmila

Šuňová z Liptovského Mikuláša, ktorá odbehla pretek v kroji. V roku

2010, výročného 40. ročníka, sa okrem slovenských pretekárov pretekov

zúčastnili aj zahraniční atléti a to Mark Bett z Kene, dvojičky Jake a Zane

Robertsonovci a nechýbal ani najlepší maďarský vytrvalec Lazslo Toth

a Barnabas Bene. Predstavil sa tu tiež aj Etiópčan Erkolo Ashkenafi. V

súčasnosti sa pretekov zúčastňuje okolo180 pretekárov, ktorí súťažia

BEH okolo Dulova

v 18-tich bežeckých kategóriách. Sprievodnou akciou býva bohatá

tombola, výstava ovocia a zeleniny, ručných prác žiakov a škôlkarov a

ručných prác občanov.

Máj na Červenokamenskom bradle, Ľ. Jancovková

Ľ. Jancovková

Pamätná tabuľa na chodníku v Dulove

88ČO TO ZA VESELIE

Už viac než tridsaťročnú tradíciu má v Ilave jarmok, ktorý sa koná

vždy v auguste, cez víkend najbližší k sviatku Bartolomeja. Tradičný

Bartolomejský jarmok v Ilave je oslavou konca leta, bohatej úrody a Sv.

Bartolomeja, na ktorého sviatok jarmok pripadá. Bartolomejský jarmok

sa koná vždy koncom augusta v centre Ilavy. História jarmokov v Ilave

má dávnu tradíciu siahajúcu až do 15. storočia. Ilava dostala viacero

BARTOLOMEJSKÝ JARMOK v Ilave

privilégií o vykonávaní jarmokov. Najstaršie získala v roku 1430 od kráľa

Žigmunda. Na jarmoku dominujú výrobky remeselníckeho charakteru

od hrnčiarov, kováčov, čipkárov, medovnikárov, rezbárov, predavačov

slamených výrobkov, drotárov, šperkárov a iných. Atraktívnosť jarmoku

umocňuje kultúrny program s vystúpením hudobných, tanečných a

divadelných súborov, folklórnych skupín a dychovej hudby.

TRADIČNÉ PODUJATIA A KULTÚRNE UDALOSTI

Ľudové tradície

Ľudové zvyky

89ČO TO ZA VESELIE

Rímsko-katolícky farský úrad v spolupráci s Oddelením kultúry v Ilave,

DS Hugo z obce Pruské a viacerými obyvateľmi mesta Ilava, sa zapojil

do celoslovenského podujatia s pod názvom “Noc kostolov”. Bohatý

kultúrny program začal odbíjaním zvonov na mestskej veži o 17:50

hodine. Po Svätej omši nasledovala v kláštornej krypte projekcia série

videodokumentov: Ilava a okolie na starých pohľadniciach. Audiovizuál

bol dopĺňaný prezentáciou dobových dokumentov s popisom z dielne

Mgr. Ladislava Reseka. Po celý čas podujatia bol prístup do krypty voľný.

Pán Resek rovnako zdokumentoval erby zomrelých, väčšinou šľachticov,

ktorí sú pochovaní v krypte formou výstavy Úmrtné erby. Popri týchto

aktivitách v krypte prebiehala paralelne ochutnávka vína a predaj vín a

kníh z Karmelitánskeho vydavateľstva.

Podobne, ako tomu bolo v krypte, tak aj v sakristii bola verejnosti

sprístupnená prehliadka liturgických rúch a predmetov.

V chráme pokračoval program radom zaujímavých vystúpení. O 19:00

to bolo vystúpenie detí zo SZUŠ Trenčianska Teplá za ktorým nasledoval

Jednou z aktivít členov kultúrnej komisie a dobrovoľníkov v Mikušovciach

je každoročne pálenie Jánskeho ohňa. Túto, už tradičnú akciu začali pred

približne pätnástimi rokmi členovia OZ Spod skál. Víkend v týždni, keď

má meniny Ján, začína pre týchto ľudí kosením, hrabaním a čistením lúk

pod bývalým hradiskom z obdobia Púchovskej kultúry Mokrou skalou.

Lokalita Mokrá skala sa nachádza približne 2 km nad obcou Mikušovce

a tak účastníci, väčšinou celé rodiny, prichádzajú v piatok večer a sobotu

vybavení stanmi. Zatiaľ čo muži a mládenci chystajú v sobotu dopoludnia

vatru, ktorá musí mať minimálne trojmetrovú výšku, ženy, dievčence a

deti pripravujú chutné jedlá, medzi ktorými nechýba kapustnica či guláš.

Po dobrom obede a občerstvení sa väčšina prítomných zapája do

rôznych súťaží, ktoré pripravujú rodičia pre svoje deti, deti pre rodičov,

mládenci pre dievčatá a naopak. V programe nájdete súťaže zručnosti,

športové hry, ale aj vedomostné súťaže, dokonca v niektorých rokoch

nechýbala ani promenáda v nočných košeliach, plavkách, alebo módna

prehliadka, ktorú organizovali deti. Program celého popoludnia dokáže

všetkých príjemne naladiť a o humorné situácie nie je nikdy núdza.

Vynaložená energia sa dopĺňa večerou, pri ktorej nesmie chýbať opekaná

klobáska a slaninka, zeleninové šaláty a iné špeciality, všetky podľa chute

návštevníkov. Prichádzajúceho súmraku sa už nevedia dočkať hlavne

deti. Po zotmení vybavené lampášmi, baterkami, kahancami a všetkým,

čo svieti, odchádzajú pod bralo Mokrej skaly hľadať podľa rôznych

indícií ukrytý poklad alebo zlaté čokoládové mince ukryté vo vrecúškach.

Radosť detí po nájdení pokladu býva neopísateľná. Zatiaľ, čo tie menšie,

šťastné a unavené, ale hrdé na to, že prekonali strach z tmy, odchádzajú

v sprievode mamičiek alebo starších súrodencov do postavených stanov

snívať sníčky o pokladoch, ostatní sa schádzajú pri vatre. Rozhárajúci sa

oheň a jeho žiara vytláča účastníkov do veľkého kruhu a tak sa najskôr z

NOC V KOSTOLOV v Ilave

JÁNSKE OHNE v Mikušovciach

Mládežnícky program a tvorivé dielne pre deti.

Po prednáške o písaní Ikon od Mgr. Aleny Teicherovej nasledovalo

vystúpenie Zmiešaného speváckeho zboru Ilavčan.

Ku koncu podujatia vystúpil slovenský spisovateľ Daniel Hevier s

prednáškou: Boh v slove, speve, maľbe. Ukončením celého programu

bola videoprojekcia od P. Rubika - Tu es Petrus.

Jednou zo zaujímavostí celého podujatia je aj objav, či znovuobjavenie

a interpretácia účelu jestvujúcej omietky na pôvodnú omietku Ilavského

hradu, ktorá sa zvýraznila po osvetlení časti krypty členmi DS Hugo. V

podobe fragmentu sa zachoval typicky prvok fasády väčšiny hradov a

značnej časti meštianskych domov – falošné kvadrovanie fasády, ktorá

však bezpochyby nemôže byť mladšia ako renesančná. Po ohodnotení

odbornými inštitúciami budeme lepšie schopní datovať túto ďalšiu

ilavskú raritu, ktorá bezpochyby zatraktívni už tak hodnotné priestory

kláštornej krypty.

viacerých miest ozývajú za zvuku harmoník či gitár rôzne ľudové piesne.

Dohárajúce ohnisko prebúdza v odvážlivcoch odhodlanie preskakovať

rozžeravenú pahrebu, vysokú meter a širokú aj tri metre. Nad túžbou

vyniknúť, preskočiť vatru ako prvý a získať motivačnú cenu fľašku destilátu

s minimálne 52 % obsahom alkoholu, však väčšinou víťazí zdraví úsudok

a tak sa to každoročne podarí len niektorým. S dohárajúcim ohňom

však dobrá zábava nekončí a veselú atmosféru dopĺňajú rôzne pravdivé,

či menej pravdivé historky, ktoré sa stali v priebehu roka a prítomní

hádajú čo je pravdivé a čo fantázia rozprávača. Nechýba ani množstvo

vtipov a ľudové či country pesničky. Najkratšie noci v roku s magickou

mocou pôsobia na všetkých, nikomu sa nechce spať, zdá sa, že ranné

zore prichádzajú neuveriteľne rýchlo. Až vychádzajúce slniečko prináša

únavu. Po raňajkách, ktoré väčšinou pozostávajú z toho, čo zostalo z

predchádzajúceho dňa, sa všetci rozchádzajú s predsavzatím, že o rok

sa opäť stretnú. O popularite vydarenej akcie svedčí aj každoročne sa

zväčšujúci počet účastníkov, ktorých doteraz neodradil od účasti ani

dážď ani chladnejšie noci.

Pripravená vatra

90ČO TO ZA VESELIE

V roku 1967 z iniciatívy vtedajšieho správcu pruštianskej farnosti

dôstojného pána preláta Štefana Gráca sa prvýkrát konalo Gavlovičovo

Pruské. Odvtedy už dlhých 45 rokov každoročne obec Pruské, v

spolupráci s farnosťou Pruské a v posledných rokoch aj vďaka iniciatíve

pracovníkov Považského osvetového strediska v zriaďovateľskej

pôsobnosti Trenčianskeho samosprávneho kraja sa v augustovom termíne

vo františkánskom kostole sv. Juraja v Pruskom konajú spomienkové

oslavy pri príležitosti výročia úmrtia len tretieho Slováka zapísaného

v zozname svetových kultúrnych osobností UNESCO. Samotný páter

Hugolín Gavlovič zomrel 04. 06. 1787 v Horovciach a je pochovaný v

krypte františkánskeho kláštora v Pruskom. Týmto podujatím chce

obec prejaviť úctu k velikánovi nášho regiónu Hugolínovi Martinovi

Gavlovičovi a pomôcť pri budovaní zdravého národného povedomia a

hrdosti na svoj rodný kraj i obec u občanov všetkých vekových kategórií

Modlitba ako zdroj tvorivosti je podstatou medzinárodného sympózia Ora

et Ars Skalka, ktoré je viazané na najstaršie pútnické miesto na Slovensku

zo začiatku 11. storočia, Skalku nad Váhom pri Trenčíne. Originalita

tohto miesta bola utváraná pobytom prvých v Uhorsku kanonizovaných

svätcov, sv. Svorada a sv. Benedikta, prítomnosťou benediktínov, ktorí tu

mali v rokoch 1224 až 1528 svoje opátstvo a pôsobením jezuitov, ktorým

bolo sídlo zverené v rokoch 1645 až 1773. Na obnovenie záujmu o toto

jedinečné miesto po roku 1989 nadväzujú každoročné tvorivé stretnutia,

ktoré už piaty rok (r. 2012) opakovane prispievajú k oživeniu jeho odkazu

a pretlmočeniu do súčasného jazyka obrazu a slova, v tvorbe domácich

aj zahraničných výtvarníkov a literátov. Sympózium Ora et Ars Skalka

svojím programom a tematickým zameraním reaguje na aktuálne

podnety v spoločnosti i v cirkvi, ktorým je 1150. výročie príchodu sv. Cyrila

a sv. Metoda, ktoré sa konalo v roku 2012. Napriek svojmu tematickému

zameraniu sa téma nestáva obmedzením slobodného tvorivého prejavu

umelca, ale môže sa stať inšpiráciou osobitého umeleckého prejavu a

duchovného svedectva, podnetom k tvorbe. Novovzniknuté diela môžu

ponúknuť možnosť preniknúť do hĺbky posolstiev, ktoré umelci prinášajú

novým a často aj netradičným spôsobom. Ich poslaním totiž už nie je

iba ilustratívnosť, či opakovanie zaužívaných ikonografických schém z

minulosti, ale ich pretlmočenie do jazyka súčasnosti a vypovedanie

novým spôsobom.

GAVLOVIČOVO PRUSKÉ

ORA ET ARS

a tiež prispieť k naplneniu odkazu Hugolína Gavloviča - vyzdvihnutie

dodnes platných axióm v duchu jeho najznámejšieho diela “Valašská

škola mravú stodola“. Tejto aktivity sa zúčastňujú umelecké telesá

s regionálnou, ale aj celoslovenskou pôsobnosťou, je určený nielen

pre obyvateľov obce, taktiež pre celý región a všetkých obyvateľov

Slovenska. Na podujatí už účinkovali mnohí známi herci, ktorí umeleckým

slovom a veršami samotného majstra Gavloviča pripomenuli jeho odkaz

aj dnešnej generácii. Toto kultúrno – spoločenské podujatie je určené

nielen pre obyvateľov samotnej obce Pruské, ale aj okolitých regiónov s

významným cezhraničným dopadom (do tejto aktivity zapájajú aj svojich

cezhraničných partnerov na Morave), turistov, návštevníkov obce, žiakov

škôl, deti, mládež a všetkých tých, ktorí majú blízko ku kultúre, histórii a

k dielu samotného majstra Gavloviča. Aj MAS Vršatec si za svoje heslo

vybrala citát od tohto velikána – „Od lenivosti, chraň se piľností.“

Jesenné slávnosti organizuje dobrovoľné združenie občanov. Pre deti

je pripravená šarkaniáda. Ďalej si svoj talent môžu občania vyskúšať

v tvorivých dielňach pre šikovné ručičky, kde môžu vyrábať napríklad

figúrky z darov zeme. Počas slávností sa hrá nohejbal. Nielen pre

milovníkov psov je prichystaná ukážka výcviku psovodov, podvečer sa

zapália vatry a začína sa opekačka. Deťom sa podáva punč a o zábavu

sa stará hudobná skupina.

JESENNÉ SLÁVNOSTI v Kameničanoch

TRADIČNÉ PODUJATIA A KULTÚRNE UDALOSTI

Sympózium Ora et Ars Skalka

91ČO TO ZA VESELIE

Fašiangy

Festival dychovej hudby „Okolo Súče“

92NAJPRV PRÁCA, POTOM ZÁBAVA

Najprv práca, potom zábava

ŠPORT, ZÁBAVA A VOĽNÝ ČAS

Klub Slovenských turistov (KST) Červený Kameň pozýva všetkých na

zimnú lyžovačku na tunajší vlek Lyžiarsky vlek Ski-Košová Červený

Kameň. Každý rok čakajú na prvý sneh, aby si u nich mohli záujemcovia

užívať zimné radovánky. Každý je u nich vítaní aj s rodinou a priateľmi.

Trate sú upravované. Pre lyžiarov je pripravený úplný a prehľadný nákres

tratí, ktorý možno nájsť aj priamo pri okienku. Návštevníkom ponúka

lyžiarsky vlek bezkonkurenčné ceny. Cenník sa nachádza aj na webovej

stránke SKI Košová. Údolná stanica má nadmorskú výšku 455 m.n.m.,

dĺžka vleku je 450m. Prevýšenie dosahuje 105m, pričom priemerný sklon

je 33°. Lyžiarske trate sú tri. Trať „Priesek“ má dĺžku 450m a radí sa medzi

stredne ťažké. Trať „Od brezovej“ je dlhá 500m a je označená taktiež ako

stredne ťažká. Trať s názvom „Zabíjačka“ má dĺžku 650m a z hľadiska

náročnosti je ľahká.

Lyžiarsky vlek SKI Košová Červený Kameň

Tel. č.: 0907 643 329, email: skikosova@skikosova.sk

Letné Kúpalisko Nemšová

Športový areál NTS Nemšová

Tel. č.: 032/650 96 11, email: info@kupaliskonemsova.sk

Tel. č.: 0902 801 515, email: nts.nemsova@sportarealnts.sk

Kúpalisko Nemšová sa nachádza 11 km od Trenčína. K dispozícii je

plavecký bazén s dĺžkou 33 m, šírkou 15 m, najmenšou hĺbkou 1,6 m

a najväčšou hĺbkou 1,8 m. Spodná voda je predhrievaná. Nachádza sa

tu i detský bazén s dĺžkou 12 m, šírkou 8 m, najmenšou hĺbkou 0,3 m

a najväčšou hĺbkou 0,48 m. Kapacita kúpaliska je 600 osôb. Kúpalisko

je v prevádzke v mesiacoch jún, júl a august. Na kúpalisku sú okrem

dvoch bazénov návštevníkom k dispozícii šatne, sprchy, ihrisko na tenis,

volejbal, plážový volejbal, detské ihrisko, calcetto a boxer. V areáli sa

nachádza taktiež bufet.

V rámci športu NTS ponúka možnosť prenájmu ktoréhokoľvek

športoviska. V súčasnej dobe disponuje tromi futbalovými ihriskami,

štyrmi tenisovými kurtmi, jednou tenisovou tréningovou stenou, jedným

nohejbalovým a jedným volejbalovým ihriskom.

V areáli sa nachádza Relax Centrum, v ktorom možno využiť služby

prospievajúce zdraviu a regenerácií tela aj duše. Poskytujú masáže, kúpeľ

vo vírivke a pobyt v saune. Sauna a vírivka stojí na hodinu 15 eur.

Lyžiarsky vlek

Kúpalisko

NTS Nemšová

93NAJPRV PRÁCA, POTOM ZÁBAVA

Fitness Club Nemšová

Gazdovstvo UhliskáTrenčianska Závada

Tel. č.: 032/659 82 14, email: zivotne@nemsova.sk

Tel. č.: 0917 837 707, email: gazdovstvo@uhliska.sk

Vo Fitness Clube môžu cvičiť na náradí iba osoby staršie ako 15 rokov.

Otvorené je denne, v pondelok až piatok od 14:30 do 20:00. Jednorazový

vstup na dobu 75 minút stojí 1 €. K dispozícii sú na zakúpenie permanentky,

V súčasnosti majú na konskej farme ustajnených 6 vlastných a 4 privátne

kone, o ktoré sa stará profesionálny personál. Kone sú ustajnené v

dobre odvetranej stajni s priestrannými a presvetlenými boxmi, ktoré sú

navzájom oddelené murovanými stienkami, odolnými proti prekopnutiu

a zraneniu koní. V stajni sa nachádza sprcha pre kone, priestor na

veterinárne ošetrenie, spoločná sedlovňa a šatne so sociálnym zázemím

pre klientov. Podlaha stajne je vybavená pružnou protišmykovou

podložkou z lisovanej gumy. Stajňa je ideálna pre kone na rekreačné a

športové účely. Na konskej farme ponúkajú ustajnenie koní v boxoch a

voľné pasienkové ustajnenie. Taktiež sú k dispozícii priestranné výbehy

s prístreškami, kone majú celodenný prístup k senu a čerstvej vode.

Pohyb koní je možný vo výbehu a podľa želania klientov. Rovnako pre

svojich klientov zabezpečia veterinárnu starostlivosť, služby kováča,

sedlára a prevoz koní. Na gazdovstve sa nachádza aj vnútorná jazdiareň

s pieskovým povrchom. Radi a ochotne poskytnú svojim zákazníkom

ďalšie služby podľa želania. Na aktívny oddych ponúkajú výučbu jazdy

pričom 10 vstupová permanentka stojí 9 €. Držiteľ permanentky nie je

obmedzený počtom tréningových dní v týždni, musí však dodržiavať

maximálny čas tréningovej jednotky – 75 minút.

na koňoch pre začiatočníkov i pokročilých, jazdecký výcvik pre deti,

vodenie detí na koňoch a poníkoch, jazdenie do prírody pre pokročilých

jazdcov a kurzy vlastnej kreatívnej tvorby.

Na Uhliskách je v útrobách starej opustenej maštale vytvorený štýlový

hostinec, ktorého interiérové stvárnenie dokonale vystihuje majiteľov

zámer vrátiť sa o pár desiatok rokov späť. Atmosféru hostinca dotvára

množstvo historických predmetov, ktoré sa oplatí vidieť. Hostinec ponúka

svojim návštevníkom 60 miest a je vhodný na organizovanie menších

firemných akcií a stretnutí, školení, rodinných osláv, neformálnych

obchodných jednaní. Služby hostinca možno využiť aj na vopred

dohodnuté súkromné akcie, a okrem toho je v pravidelnej prevádzke

od štvrtka do nedele. Jedálny lístok zatiaľ tvoria predovšetkým typické

slovenské jedlá, na plánované akcie pripravujú jedlá podľa individuálnych

požiadaviek klientov. Z gazdovstva je možnosť vydať sa na turistické

výlety do okolitej prírody.

Fitness Club

Pohľad na časť Gazdovstva Uhliská

94NAJPRV PRÁCA, POTOM ZÁBAVA

Športový areál TJ Sokol Ilava sa nachádza v dolnej časti Ilavy, za

železničnou traťou, na vedľajšej ceste smerom k hydrocentrále v

tesnom susedstve s mestským futbalovým areálom. Rozloha areálu

je približne 15000 m2. V areáli s celoročnou prevádzkou sa nachádza

športová hala, antukové tenisové kurty, plážový volejbal, malé detské

ihrisko s pieskoviskom a detský bazén. Bar s letnou terasou alebo altánok

s krbom sú ideálnym riešením pre firemné a športové akcie. Firemnú

akciu nepokazí počasie, pretože je pripravená možnosť presunúť sa do

športovej haly. Špecialitou je maxi gril, na ktorom je možné ugrilovať

prasiatko až do 60kg.

Rybníky sa nachádzajú v Dulove v časti Sigôtka. Ide o krásnu oddychovo

– rekreačnú oblasť, ktorá predstavuje raj pre rybárov. Vznikla výstavbou

v čase budovania diaľnice pri dodávke štrkopiesku. Rybári si prídu na

svoje, pretože v športovom rybárstve je tu možnosť úžasného vyžitia.

Návštevnosť býva obrovská, stretnete tu aj rybárov zo susednej Českej

republiky. Kúpanie v rybníkoch je na vlastnú zodpovednosť a riziko. Po

obvode jazera sa nachádzajú menšie chatky, ktorých počet postupne

rastie.

Športový areál TJ Sokol v Ilave

Rybníky v Dulove

Tel. č.: 042/446 43 77, email: ilsportbar@gmail.com

Tel. č.: 042/447 11 00, email: obecdulov@stonline.sk

Športová hala so športovým povrchom PREMIER (rovnaký povrch

ako v NTC Bratislava), podlahovým kúrením a kompletným sociálnym

vybavením umožňuje aj v najväčšej zime komfortné športové vyžitie aj

pre náročných športovcov (bedminton, tenis, stolný tenis, nohejbal).

Tenisové kurty (antuka-3 kurty) sa nachádzajú v tichej časti areálu. V

prevádzke sú denne počas celej sezóny. V tesnej blízkosti sa nachádza

altánok s krbom a sedením (cca 20 osôb). Je to ideálne miesto pre

firemné tenisové turnaje. Okrem toho, ihrisko na plážový volejbal je k

dispozícií bezplatne počas celej sezóny.

ŠPORT, ZÁBAVA A VOĽNÝ ČAS

Vodná nádrž sa nachádza 50 m od chaty Gilianka v Bolešovskej doline,

v malebnom prostredí v objatí hôr. Nádrž poskytuje možnosti kúpania

či rybolovu a veľa ďalších aktivít, ktorými sú pešia turistika (značené

turistické chodníky), agroturistika, poľovníctvo, včelárstvo, cykloturistika,

loptové hry, plávanie, člnkovanie, stolný tenis, jazdenie na koni, putovanie

na koni, chov hospodárskych zvierat, gazdovské stravovanie, pikniky v

prírode, zber húb a liečivých rastlín.

Prírodná vodná nádrž a agroturistika pri chate GiliankaTel. č.: 0905 629 668 , email: chatagilianka@chatagilianka.sk

Rybníky v Dulove, I. Varga

95NAJPRV PRÁCA, POTOM ZÁBAVA

Tento lyžiarsky vlek sa nachádza v obci Horné Srnie v časti Rajkovec.

Pohodlne sa dá k nemu dostať po hlavnej ceste smer Vlársky priesmyk

alebo aj z obce po novovybudovanej cyklotrase, pričom ide o cestu,

ktorá rieši príjazd k vodnému zdroju obce Horné Srnie, urbariálnemu

lesnému územiu, minerálnemu prameňu, lyžiarskemu stredisku a k

Lukostreľnica je zatiaľ vhodná pre streľbu do 30 m. V priebehu roka 2012

pribudne aj strelnica pre streľbu do 50 m. Lukostreľnica je výbornou

príležitosťou si zastrieľať. Zákazníkom sa venuje skúsený inštruktor.

V obci Dolná Súča sa v malebnom prostredí, medzi rodinnými domami,

nachádza Gazdovský dvor, ktorý ponúka nerušené pohostenie na tradičný

spôsob. Interiér je zariadený štýlovo a nájdete v ňom rôzne predmety z

minulosti. Vonkajšok zaujme nielen krásne upraveným posedením, ale

najmä malou útulnou zvieracou farmou, na ktorej nerušene oddychujú

ovce, sliepky, kozičky, štebotajú andulky. V priestoroch dvora je pre deti k

dispozícii detské ihrisko. Úplná idylka sa dostaví počas zimných mesiacov,

keď majitelia zakúria v krbe. Praskanie dreva, horúci čaj, varené víno a

kúsok tradičných predmetov vytvárajú neopakovateľnú atmosféru.

Lyžiarsky vlek Poma Horné Srnie

Lukostreľnica Bolešov

Gazdovský dvor v Dolnej Súči

Tel. č.: 032/658 82 03, email: urad@hornesrnie.sk

Tel. č.: 0917 141 409, email: sales@bolex.sk

rodinným domom v časti Rajkovec a Čaganov. Lyžiarsky vlek spravuje

občianske združenie Telovýchovná jednota Cementár. Nachádza sa tu

jedna trať dlhá 980 m, ktorá je upravovaná ratrakom. Počas sezóny, to

znamená počas zimných mesiacov, je k dispozícii zrub, ktorý ponúka

teplý čaj a občerstvenie. Ceny sú veľmi prívetivé, zalyžujete si už od 2 eur.

Kompletné vybavenie je možné si zapožičať. Okrem toho v ponuke je aj

možnosť usporiadať firemnú akciu s lukostreleckou tematikou.

Letisko Slavnica

Aeroklub Dubnica, s.r.o. ponúka záujemcom vyhliadkové - propagačné

lety na lietadlách pre 1,3,5 až 17 cestujúcich. Taktiež spoločnosť

Aeroklub Dubnica, s.r.o. je pripravená na požiadanie zrealizovať LET NA

VRTUĽNÍKU R-44 RAVEN I pre 3 pasažierov.

Vyhliadkové lety je možné objednávať minimálne 1 deň vopred t.j.

Letisko Slavnica

Tel. č.: 042/449 31 85, email: akdubnica@bb.telecom.sk

vyhliadkové lety uvedené v ponuke „Okolo krás Slovenska“, ostatné

vyhliadkové lety minimálne 2 hodiny pred požadovaným štartom

lietadla. Na vyhliadkový let musia byť vhodné poveternostné podmienky

(nesmie pršať alebo byť hmla).

96ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY A FOTOGRAFIÍ

Zoznam použitejliteratúryMonografie

AUGUSTINI, Peter a Daniel KOLLÁR, 2005. S Batohom po Slovensku: Biele Karpaty (Bílé Karpaty). Bratislava: Dajama. ISBN 80-88975-77-8.

BAGÍN, Anton a Valerián BYSTRICKÝ, 1991. Ilava. Martin: Osveta. ISBN 80-217-0249-4.

Bohunice (1229 – 2004). 2004. Sedmerovec: Pavol Tichý – Exprestlač.

BUČEK, Viktor et al., 2009. Mikušovce. Dohňany: Ametyst – Milan Húževka. ISBN 978-80-89031-48-1.

Červený Kameň, 2004. Dohňany: Ametyst – Milan Húževka. ISBN 80-89031-18-8.

Dolná Súča (1208 – 1998). 1998. Trenčín: Ludoprint trenčianske tlačiarne. ISBN 80-968043-7-5.

GAJDOŠ, Martin, 2002. Kostol sv. Anny v Tuchyni. Púchov: ASSA.

Golden Slovakia. Profily miest a obcí. Sprievodca a informátor. 2007. Bratislava: Mgr. Pavel Macháň – MAC - P&M. ISBN 978-80-969075-4-0.

Horná Súča. 1993. Prievidza: MT MechaTroniK.

Horné Srnie. 1989. Olomouc: Moravské tiskařské závody. ISBN 80-900391-4-6.

HÚŽEVKA, Milan, 1980. Púchovské povesti, Martin: Osveta. ISBN 70-003-80.

KOBELA, Adolf, 2000. Borčice v znamení čias. Dohňany: Ametyst – Milan Húževka. ISBN 80-968264-6-8.

KORVAS, Vojtech, 2002. Dejiny Nemšovej, Ľuborče, Kľúčového, Trenčianskej Závady. Trenčín: Digital Graphic. ISBN 80-968808-1-0.

KUŽELA, Leo, 2009. Pominovec. Duchovná oáza uprostred polí. Sedmerovec: Pavol Tichý – Exprestlač.

MÁJSKY, Jozef a Katarína RAJCOVÁ, 2010. Prírodné hodnoty Mikroregiónu Zdroje Bielych Karpát. Trenčín: Merkantil. ISBN 978-80-969781-7-5.

Monografia obce Bolešov. 1993. Žilina: Electa. ISBN 80-88689-01-5.

OZ Mikroregión Zdroje Bielych Karpát, 2005. Vitajte v mikroregióne Zdroje Bielych Karpát. Banská Bystrica: Polygrafia Gutenberg.

PARIŠEV, Jozef, 2009. Dulov. Dohňany: Ametyst – Milan Húževka. ISBN 978-80-89031-47-4.

ŠEDO, Rudolf a Milan CHUDÝ, 1993. Tuchyňa. ISBN 80-900393-2-4.

ŠEDO, Rudolf, 1998. 110 rokov prof. ThDr. Eduard Alojz Filo. Beluša: Commwel. ISBN 80-968016-9-4.

ŠKVARO, Andrej, Denisa MIŠÍKOVÁ a Viera SIMONIDESOVÁ, 2007. Pruské. ISBN 978-80-969655-8-8.

Štátna ochrana prírody SR. Natura 2000 – územia v pôsobnosti CHKO Biele Karpaty.

Štátna ochrana prírody SR. Od Lednice po Súču. Chránené územia a zaujímavosti územia.

Štátna ochrana prírody SR. Rieka Vlára - Natura 2000. ISBN 978-80-969704-8-3.

ŠTEFANEC, Viktor, Jozef DOHŇANSKÝ a Štefan KOTRAS, 1993. Kameničany. Bratislava: Winter Print.

Elektronické zdroje

Kyselky v Trenčíne a okolí. Visittrencin.sk [online]. © 2009 [cit. 2012–07-17]. Dostupné z: http://www.visittrencin.sk/tema/kyselky-v-trencine-okoli

Mesto Ilava. Informačný server. Ilava.sk [online]. © 2007 - 2010 [cit. 2012–07-17]. Dostupné z: http://www.ilava.sk/

Mesto Nemšová. Nemsova.sk [online]. © 2008 [cit. 2012–07-17]. Dostupné z: http://www.nemsova.sk/

Obec Dolná Súča. Dolnasuca.sk [online]. © 2012 [cit. 2012–07-17]. Dostupné z: http://www.dolnasuca.sk/

Obec Skalka nad Váhom. Skalkanadvahom.sk [online]. © 2011 [cit. 2012–07-17]. Dostupné z: http://www.skalkanadvahom.sk/index.php?strana=uvod

Trenčianske kyselky. Majvan.host.sk [online]. [cit. 2012–07-17]. Dostupné z: http://www.majvan.host.sk/Kyselky/

Skalka nad Váhom – historický klenot. Trencin.sk [online]. © 2009 [cit. 2012–07-17]. Dostupné z: http://www.trencin.sk/25702

Vojtech Zamarovský. Osobnosti.sk [online]. © 2004 - 2010 [cit. 2012–07-17]. Dostupné z: http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=688

Obec Zamarovce. Obeczamarovce.sk [online]. © 2009 [cit. 2012–10-09]. Dostupné z: http://www.obeczamarovce.sk/

Mikušovské bradlá. Treking.cz [online]. © 2009 [cit. 2012–10-10]. Dostupné z: http://www.treking.cz/regiony/mikusovske-bradla.htm

97ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY A FOTOGRAFIÍ

Kde je studienka, voda je hutnejšia...Minerálny prameň v Hornom Srní: Obec Horné Srnie

Dych minulostiObecné múzeum: Obec Dolná Súča

Kríž na miestnom cintoríne: Obec Červený Kameň

Kostol a pomník padlým v Hornom Srní: Obec Horné Srnie

Lesnými chodníčkamiNáučný chodník Hugolína Gavloviča: www.mapy.cz

Ostatné mapy k náučným chodníkom: AUGUSTINI, Peter a Daniel KOLLÁR, 2005. S Batohom po Slovensku: Biele Karpaty (Bílé Karpaty). Bratislava:

Dajama. ISBN 80-88975-77-8.

Trasa na Krasín: http://mapy.hiking.sk/

Krivoklátskou tiesňavou: http://mapy.hiking.sk/

Tí, na ktorých sa nezabúdaPavel Kyrmezer: http://www.forum.navrchol.sk/viewtopic.php?p=1338

Daniel Krman: http://turista.teplice.sk/pruvodce/17242/

Hugolín Martin Gavlovič: http://zlatyfond.sme.sk/autor/73/Hugolin-Gavlovic

Gábor Baross: http://en.wikipedia.org/wiki/File:Baross_G%C3%A1bor_Morelli.jpg

Michal Rešetka: Obec Horná Súča

Jozef Ľudovít Holuby: http://botany.cz/cs/holuby/

Karol Kmeťko: http://malahradna.meu.zoznam.sk/filialky/velke-drzkovce/

Rudolf Hečko: http://www.dolnasuca.sk/content/dychova-hudba

Božena Riznerová – Obrová: http://www.vlaky.net/online/diskusia/tema.asp?id=230165&page=69&list=2

Andrej Kristín: Mesto Nemšová, Vojtech Korvas

Pešia púť na Vršatec: Farnosť Pruské

Silvestrovský výstup na Vršatec: Farnosť Pruské

Vojtech Zamarovský: http://www.teraz.sk/fotodennik/narodeni-5-oktobra/26218-fotografia.html

Pochutnajte siProdukty z Agrofarmy Červený Kameň: http://www.agrofarma.sk/profil.htm#

Zábava a voľný časLetisko Slavnica: http://www.geolocation.ws/v/P/32182104/se-letisko-slavnica-v-pozad-vrch-vpe/en

Zoznam použitých fotografií

98ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY A FOTOGRAFIÍ

Čo to za veseliePeňažná: Obec Horná Súča

„Okolo Súče“: Obec Horná Súča

Dožinky: Obec Horná Súča

Hečkova Súča: Obec Dolná Súča

Fašiangové slávnosti: Obec Dolná Súča

Ľudové tradície: Obec Horná Súča

Kúsok z bartolomejského jarmoku: Mesto Ilava

Pripravená vatra: Obec Mikušovce

A takto sa žiloDeti v kroji: Obec Dolná Súča

Žena s vedrami: Obec Horná Súča

Varenie lekváru: Obec Horná Súča

Stavanie mája: Obec Horná Súča

Deti v tradičných krojoch: Obec Horná Súča

Spomienky na našich predkov: Obec Horná Súča

Chlapci pri hrách: Obec Horná Súča

Mladomanželia a družba: Obec Dolná Súča

Siesta: Obec Dolná Súča

Život na dedine: Obec Horná Súča

Strúhanie obojručným nožom: Obec Horná Súča

Oranie poľa: Obec Horná Súča

99KONTAKTY

Kontakty MAS VršatecMiestna akčná skupina Vršatec, o.z.

Obecný úrad Horná Súča č. 233

913 33 Horná Súča

IČO: 42025303

DIČ: 2022476445

Bankové spojenie : 2382001656/0200

Sme prijímatelia 2% dane

Telefónne čísla MAS Vršatec (pevná linka):

+421 (0) 32 64 01 072 – kancelária MAS

+421 (0) 32 65 19 631 – Petra Šupáková, manažér MAS Vršatec

+421 (0) 32 65 19 632 – Ľuboslava Sokolová, administratívna pracovníčka MAS Vršatec

+421 (0) 32 65 19 633 – Ivona Bednáriková, účtovníčka MAS Vršatec

+421 (0) 32 65 19 618 – Juraj Ondračka, predseda MAS Vršatec

e-mail: masvrsatec@masvrsatec.sk

Predseda MAS Vršatec:

Ing. Juraj Ondračka

Obec Horná Súča

+421 (0) 918 500 836

predseda@masvrsatec.sk

Podpredseda MAS Vršatec:

Eva Hejduková

Obec Tuchyňa

+421 (0) 907 772 848

ocu.tuchyna@slovanet.sk

Manažérka:

Petra Šupáková

+421 (0) 902 300 776

supakova@masvrsatec.sk

Informačný katalóg Miestnej akčnej skupiny Vršatec - Sprievodca regiónom je vydaný v rámci realizácie Integrovanej stratégie rozvoja

územia MAS Vršatec z Programu rozvoja vidieka SR 2007 - 2013 v súlade s aktuálnym Usmernením pre administráciu osi 4 Leader.

Texty pripravili a zostavili Petra Šupáková, Ing. Ivona Bednáriková, Ing. Ľuboslava Sokolová, Ing. Juraj Ondračka.

Grafické práce: Red Sparrow design s.r.o, Trenčín. Tlač: Alfa print s.r.o., Martin. Text prešiel jazykovou úpravou.

Účtovníčka:

Ing. Ivona Bednáriková

+421 (0) 904 904 214

bednarikova@masvrsatec.sk

Administratívna pracovníčka:

Ing. Ľuboslava Sokolová +421 (0) 907 081 337

sokolova@masvrsatec.sk

100

Cesta z Tuchyne, I. Varga