ORDRE MARTINISTE

„Landmarks“ &

Veľká ChartaMartinizmu

2

„LANDMARKS“

3

4

Účelom tohto dokumentu je preskúmať „Landmarks“ Martinizmu, teda jednotlivé prvky Martinizmu, s ktorými by mohli súhlasiť všetci Martinisti jednotlivo a všetky Martinistické Rády kolektívne. V Slobodomurárstve sú tieto „Landmarks“ základmi, ktoré definujú Slobodomurárstvo. „Landsmark“ je teda charakteristika, ktorá definuje, čím sme a ktorá pomáha definovať Cestu, pretože hoci by sme aj hovorili iným jazykom, či sa ináč obliekali, sme členmi jednej spoločnej rodiny. Bolo už minutého veľa atramentu pri popisovaní prvkov, ktoré nás rozdeľujú. Nie sme aj napriek tomu deťmi jediného Otca? Nie sme všetci Sestrami a Bratmi jednej jedinej iniciačnej rodiny?

1) Viera v Boha a invokácia hwvhy.Martinizmus je vo svojej podstate Rádom kresťanským a Ješua je invokovaný na každom

martinistickom stretnutí. Jeho meno figuruje na každom martinistickom dokumente. Viera v Božstvo je základnou črtou každej iniciačnej štruktúry. Bez nej nemáme dôvod k existencii a naše prísahy sú bezvýznamné. Sme kresťania, nie však úzkoprsí a dogmatickí, ale plne rešpektujúci mystérium inkarnácie Slova do fyzickej pláne. V tomto zmysle sú udalosti kresťanskej drámy progresívne a je to práve táto účasť Božstva na živote, ktorá vytvára všetky zázraky ako odpoveď na naše modlitby a theurgické akty. Všetci Martinisti sú, alebo by mali byť, v zhode s týmto „Landmark“.

2) Iniciácia pochádza od Saint-Martina, ktorý sa nazýval S.I.

Prípadne môžeme povedať, že pochádza od Martineza de Pasquallyho a Louis-Claude de Saint-Martina. Toto dedičstvo z nás robí Martinistov. A my toto dedičstvo považujeme za prenos duchovnej esencie, ktorá nás, ako iniciačnú rodinu, zjednocuje. Je možné, že k nám prichádza rôznymi cestami, tak ako je napríklad rozdiel medzi ruskou filiáciou siahajúcou k Papusovi a filiáciou pochádzajúcou od Chaboseaua, ale v každom prípade tento rodokmeň vedie k Saint-Martinovi. Podľa tézy nášho váženého Brata Roberta Amadou sa jedná o jedinú filiáciu túžby, filiáciu duchovnú, ktorá sa postupne rituálne formovala pod vplyvom rôznych osobností.

3) Organizácia, štruktúrovaná Papusom, sa skladá z dvoch prípravných stupňov a stupňa S.I.

Všetky Martinistické Rády pracujú podľa tejto štruktúry, ale názvy stupňov sa môžu líšiť. Zvyčajne to sú: prvý stupeň „Associé“, druhý „Initié“ a tretí „Supérieur Inconnu“ alebo „Serviteur Inconnu“.

5

4) Prenos Iniciácie z človeka na človeka, OSOBNE, sa vykonáva oprávneným Iniciátorom.

Iniciácia je darom, ktorý dáva Iniciátor svojmu iniciovanému či iniciovanej a je známkou ich najhlbšej vzájomnej dôvery. Nikdy nemôže byť prenesená poštou, alebo telefonicky či iným spôsobom než fyzicky a osobne, za prítomnosti základných martinistických symbolov.

Títo Iniciátori sa môžu volať rôzne: „Initiateur“, „Initiateur Libre“, „Supérieur Inconnu“, atď., vo všetkých prípadoch však tieto názvy znamenajú to isté: oprávnenie k udeleniu Iniciácie.

Je pravda, že do určitého stupňa je každý Iniciátor slobodný a autonómny a Iniciácia je ponechaná na jeho zvážení. Ale túžba a potreba vykonať skutok intelektuálnej a duchovnej charity voči Človeku Túžby musí byť vyvážaná vedomým vlastnej zodpovednosti. Preto by Iniciátor nemal nikdy udeľovať Iniciáciu tím, ktorí sú iba zvedaví, ktorí v Iniciácii hľadajú iba uspokojenie vlastného ega, alebo tím, ktorí ju vyhľadávajú zo zištných dôvodov. Ale ak toto platí pre Iniciáciu, o čo viac to platí pre štatút Iniciátorov? V ich rukách leží naša Tradícia. Preto musí každý Iniciátor robiť všetko pre to, aby zachoval toto dedičstvo a aby ho odovzdal svojim nástupcom neporušené. Musí si byť teda istý, že táto Tradícia nebude nikdy znehodnotená tým, že by bola udelená kandidátom, ktorí neboli dôkladne pripravení a vyškolení, ale jedine tím, o ktorých si je istý, že ju budú udržiavať v čistote a nebudú z nej robiť obchodný tovar.

5) Minulí Majstri.

Sú to tí, ktorí vytvorili a prispievali k tvaru našej Tradície a ktorí nám predali svoju filiáciu. Všetci poznáme niektorých z nich: Papus, Sédir, Phaneg, Majster Philippe... ďalší sú známi len členom jednej alebo druhej línie filiácie. Iní pracovali „za maskou“ tak dokonale, že sú známi len Svätým a Veľkým Dušiam, ale svojmu okoliu nie. Na každom stretnutí invokujeme ich prítomnosť a žiadame ich o vedenie a ochranu.

6) Základnou slobodou Iniciovaného je možnosť ísť svojou vlastnou cestou Reintegrácie.

Martinistický Rád mal už od svojho založenia vzdelávací program a základné symboly. Ale okrem toho mal každý Iniciátor, alebo Prezident Skupiny, voľnosť vyučovať podľa vlastného pochopenia a podľa chápania a záujmu svojej Skupiny. Martinizmus je teda skôr miestom stretávania sa než strnulým vyučovacím programom a to právom, pretože cesta Reintegrácie je čisto osobná. A tak niekto pracuje v jednom Ráde, iný v druhom a ďalší pracuje sám, ako slobodný Martinista. Vždy to bolo tak.

7) Potreba Viery v procese Reintegrácie, aby bolo možné vyjsť z „Lesa Omylov“.

Martinistický rád, zhodne s doktrínou Martineza de Pasquallyho, vždy tvrdil, že Človek padol, stratil svoje privilégiá a ignoruje svoj pôvodný stav. Úlohou škôl Martineza de

6

Pasquallyho a Louis-Claude de Saint-Martina, bolo vždy pripomínať človeku slávu jeho nebeského pôvodu a ukázať mu cestu návratu. Niektorí uprednostňujú operatívnu cestu, iní Cestu Srdca, ale akákoľvek cesta je vybratá, vždy musí byť podniknutá a dokončená.

8) Používanie symbolického Plášťa, Masky a Šnúry.

Nie je dôležité, či je plášť čierny, biely alebo červený; či je šnúra S.I. biela, červená alebo zlatá; či má tri uzle, päť, alebo žiadny.... Všetci Martinisti používajú tieto tri základné symboly a ich hlavný význam je vo všetkých prípadoch rovnaký.

9) Používanie troch obrúskov, čierneho, červeného a bieleho.

Rovnako ako u plášťa, masky a šnúr. Majú univerzálnu platnosť a výklad ich symboliky je vždy rovnaký.

10) Používanie Trojuholníka Svetiel.

Na martinistickom oltári sú tri biele sviečky usporiadané do trojuholníka. V niektorých Lóžach sú používané len v dvoch stupňoch, v iných vo všetkých troch stupňoch, ale v prvom stupni nie sú zasvietené. Symbolika zostáva vždy rovnaká.

11) Používanie martinistického Pantaklu.

V niektorých Rádoch je umiestnený na zemi, v iných sa nachádza nad Iniciátorovým sedadlom a v ďalších na obidvoch miestach. Nachádza sa na všetkých martinistických dokumentoch a je univerzálnym symbolom martinizmu.

12) Miesto Minulých Majstrov.

V každom Martinistickom Chráme je miesto, stolička, stolček alebo oltár so sviečkou, predstavujúcou Minulých Majstrov nášho Rádu, našej iniciačnej rodiny. Toto miesto môže byť vyzdobené, ale vždy musí byť prítomná sviečka, ktorá je pri každom obrade zasvietená, aby mohla reprezentovať našu invokáciu Minulých Majstrov a rovnako ich prítomnosť na našom zhromaždení a našu túžbu pripojiť sa k nim.

7

8

VEĽKÁ CHARTA MARTINIZMU

9

10

Martinizmus je iniciačným systémom, založeným vo svojej modernej forme Papusom, ale inšpirovaný radom systémov, predchádzajúcich, vytvorených alebo modifikovaných v období medzi koncom 17. a začiatkom 18. stor. Jacquesom Martinezom de Pasqually (1724 – 1774), Jeanom Baptistom Willermozom (1730 – 1824) a Louisom-Claudeom de Saint-Martinom (1743 – 1803). Aby sa odlíšili od súčasného martinizmu, kodifikovaného Papusom, boli doktríny Martineza de Pasquallyho a Willermoza nazvané „martinézizmom“ a „willermozizmom“. Pre systém Saint-Martina bolo určené meno „martinizmus“, ale pretože neexistuje úplná zhoda s následným učením Papusa, termín „saint-martinizmus“ by bol primeranejší. Je treba dodať, že tento iniciačný myšlienkový prúd, „operativita“, ako by ho bolo možné definovať, je oproti iným iniciačným školám filozofickým systémom, ktorý je spojený so sokratovským maieutickým umením, s platonizmom, neoplatonizmom a humanizmom a dotýka sa princípov, ktoré ovládajú súčasnú hlbinnú psychológiu. Doktrína súčasného martinizmu je vyjadrená (vo svojich základoch) v nasledujúcich ôsmich bodoch Veľkej Charty Martinizmu, komentovaných Iniciátormi Rádu univerzálneho martinizmu.

1) Pôvod Rádu je v Iniciačnom vzťahu s neviditeľnom.

Martinez de Pasqually nikdy nehovoril o svojich Majstroch, ale naznačil, že pri vypracovávaní jeho náuky ho inšpirovala určitá „Prítomnosť“ (Vyšších Neznámych?). Ostatne, keby chcel súčasný martinizmus založiť svoju dôveryhodnosť a autenticitu na vzťahoch so Slobodomurárstvom, stroskotal by. Ukazuje to už potreba, ktorú mali Papus a Chaboseau na konci 19. storočia: nepresvedčení o usporiadaní, ktoré každý z nich navrhoval, rituálne zmenili príslušné Iniciácie.

2) Rád považuje Božstvo za primárny kreatívny znak vychádzajúci z „nemožného k dosiahnutiu“, božstvo ako tvorivú entitu ovládajúcu Univerzum, ponechávajúc každému slobodu kultu, pokiaľ je v súlade s cieľmi Rádu.

Skúmanie človeka je nekonečné a preto sa hovorí o nemožnosti dosiahnuť božského. Toto skúmanie nemôže byť nikdy založené na dogmách alebo apriórnych postulátoch. Člen Martinistického Rádu musí byť úplne slobodný a musí mu byť umožnené, aby praktikoval svoje krédo spôsobom, ktorý sa mu zdá byť najvhodnejší.

3) Obecným symbolom Rádu je Obnoviteľ.

Týmto Obnoviteľom je Ježiš Kristus vo svojej dvojakej osobnosti: ako historická osobnosť a ako metafyzická bytosť stojaca za všetkými náboženskými ohľadmi.

11

4) Rád je rádom operatívnym, opierajúcim sa o rôzne rituály: denné, lunárne, solárne a tie, ktoré tvoria Knihu Alfa: je to jeho zvláštnosť, ktorou sa Rád univerzálneho martinizmu odlišuje od ostatných Rádov a Iniciačných škôl.

Veľká martinistická tradícia sa nezrieka pôsobenia založenom na obradnej mágii a theurgii. Saint-Martin, ktorý sa viacej klonil k náboženským než theurgickým prostriedkom, sa pýtal, či je pre vzťah k Bohu potrebné používať tieto nástroje. Predsa však až do svojej smrti operatívnu mágiu praktikoval.

5) Cieľom Rádu je uchovávať a predávať martinistickú iniciáciu prostredníctvom Iniciátorov, aby sa pomocou práce na transmutácii indivídua dosiahlo Univerzálnej Reintegrácie.

Tu sa nachádzame u jadra veci: problém sa týka takzvanej iniciačnej moci a rozdielu, ktorý robí R. Guénon medzi iniciáciou reálnou (akou je iniciácia martinistická) a iniciáciou virtuálnou. Je zrejmé, že každý bude používať zverené martinistické iniciačné pokyny podľa svojich vnútorných schopností, ktoré sa u každého líšia. Vlohy sú dané a každý z nich vytvorí to, čo sám chce a čo vytvoriť môže. Je však mylné tvrdiť, že ten, kto svoje možnosti nevyužíva, ich tiež neobdržal, alebo že ich vlastní iba virtuálne. Výnimočnosť Rádu univerzálneho martinizmu spočíva v „priamom predávaní astrálneho fluida Iniciátora Iniciovanému“ za pomoci vkladania rúk a vyslovených formuliek. Tak sa vytvára medzi predávajúcimi a príjemcami fluida nezničiteľné karmické puto, ktoré ako všetko, čo tvorí súčasť karmy, presahuje smrť. Martinistická iniciácia sa ďalej týka vnútorných schopností, ktoré sú už v človeku obsiahnuté, keď aj len v latentnej forme. Tieto vnútorné schopnosti nemusia nikdy vyjsť na povrch, čo však neznamená, že by ich iniciačné obsahy neboli reálne. Iné formy iniciácií sú tie, ktoré sa oproti tomu týkajú schopností pristupujúcich z vonku, tj. tých, ktoré sa v človeku môžu vyvinúť pomocou štúdia a meditácie nad symbolmi. V tomto prípade – ako je tomu napríklad v Slobodomurárstve – sa jedná o Iniciáciu virtuálnu, čo však nie je prípad martinizmu. Zodpovednosť Iniciátora spočíva v tom, uvedomiť si, či ten, kto má byť zasvätený, tieto vnútorné schopnosti má, alebo nemá. Jedine v kladnom prípade bude môcť pristúpiť k Iniciácii, ktorá má všetky kvality, ktoré martinistická tradícia vyžaduje.

6) Veľmajster je zodpovedný Rádu a je vyvolený kolégiom Vyšších Neznámych Iniciátorov, ktorí mu tradične a rituálne delegujú Iniciačný vklad a moc Rádu. Veľmajster riadi Rád z poverenia kolégia Vyšších Neznámych Iniciátorov.

Toto udelenie moci sa odohráva behom rituálneho obradu, ktorý nasleduje po zvolení Veľmajstra. Kľačí uprostred kruhu Iniciátorov, ktorí mu vkladajú ruky na hlavu. Kolégium, ktoré sa počas doby uvoľnenia najvyššieho postavenia stalo držiteľom Iniciačnej moci Rádu, predáva týmto obradom túto moc na vybraného Iniciátora, ktorý jediný môže zvoliť nových Iniciátorov, lebo jedine on môže z tohto vkladu čerpať. V dejinách Rádu došlo z čisto

12

logistických dôvodov k tomu, že Veľmajster predal túto moc Iniciátorom. Šlo o Veľmajstra Giovanniho Aniela, ktorý v roku 1992 chcel obnoviť dávnu tradíciu martinézismu.

7) Funkcia Vyšších Neznámych (praktická, doketická, administratívna) stojí v čele kňazskej hierarchie, ktorá vedie Rád vo viditeľnej pláni.

Stupeň Vyšší Neznámy (Superieur Inconnu) je posledným kňazským stupňom. Ide o najvyšší stupeň, aký sa dá v Ráde dosiahnuť. Keď je Vyšší Neznámy zvolený za Iniciátora, obdrží cez kolégium Vyšších Neznámych Iniciátorov od Veľmajstra moc iniciovať nových martinistov z profánneho sveta. Rád sa rozvíja na horizontálnej aj vertikálnej úrovni pozdĺž oboch ramien gréckeho kríža. Iniciátori bdejú skôr nad čistotou a ustavičnosťou iniciačného vkladu a medzi inými povinnosťami prevádzajú, upravujú, zaraďujú, vylučujú a schvaľujú rituály každého stupňa Rádu.

8) Rád nedisponuje nástrojmi podobnými exkomunikácii: preto ten, kto opustí reťaz, nech je jeho motív akýkoľvek – zostáva martinistom, lebo obdržal reálnu a nie virtuálnu Iniciáciu: semel abbas semper abbas.

Práve v tomto ustanovení dosahuje posvätný rozmer Rádu svojho vrcholu. Martinista zostáva martinistom navždy: žiadna moc na zemi nemôže toto puto pretnúť. Prirodzene to so sebou nesie prevzatie zvláštnej zodpovednosti ako zo strany Iniciátora, tak aj pre čakateľa, ktorý sa chce stať súčasťou Rádu. Závažná úloha Iniciátora spočíva v rozpoznaní, či ten, kto má byť Iniciovaný, má či nemá požadované vnútorné schopnosti. Jedine v kladnom prípade predá Iniciáciu, ktorá musí spĺňať všetky podmienky vyžadované tradíciou. Toto rozpoznanie je krajne ťažké: Iniciátor musí mať značnú schopnosť intuície a dobré znalosti aplikovanej psychológie. Môže sa stať a tiež sa stáva, že sa Iniciátor zmýli a zamení za túžbu to, čo je iba škodlivou a neuvedomelou domýšľavosťou. Túto chybu Iniciátora rieši Egregor Rádu tak, že človeka, ktorý z pohľadu Iniciácie má v danú chvíľu iba vnútornú kapacitu, vracia do profánneho sveta. V každom prípade však zostáva martinistom.

13