Č A S O P I S F A K U LT Y P R Í R O D N Ý C H V I E D Ž U 1 . Č Í S L O

KONTAKT

ALJAŠKA

JedneJ noci medzi JArou A zimou

HudbA nás spáJA...?

NepozNám dieťa, ktoré by chcelo byť dekaNom

Veľký útek

Vtipy

Na hlaVu padNuté

moNológ so smrťou

prečo sa NezeleNí

čo to zNameNá byť študeNtom

rozťať uzol

máj, lásky čas?

spomíName

zápisNík NerozhodNej žeNy

noHAmi nA zemi4

1418

34

38

37

16

13

24

24

37

smaragdoVé ostroVy29

26

8

pesimista psík33

33

32

Je ťažké študenta privítať. Stala sa z nás široká masa ľudí a rozmanitosť našich pováh a názorov sa od roku 1989 rozšírila rýchlejšie ako naše nežné obzory a smerovanie nás, budúcich charakterov a pováh, zostáva len v našich rukách. Len v našich rukách zostáva cesta a cieľ. A znalosti, ktoré ces-tou cieľ zaručujú.Ľudská vlastnosť, ktorú si v poslednom čase vďaka jej vzácnosti cením najviac, je snaha. Stretávať ju sa mi darí striedavo a ťažko sa priznáva, že väčši-na ľudí ňou neoplýva. Niekto je schopný rozviazať uzol problémov a previazať ho novým, silnejším uzlom nádeje, a iný chce nadviazať kontakt, pri-vítať a spoznávať všetko nové, čo život prináša. A veľká časť len čaká, kým sa uzol rozviaže sám, alebo rovno kráča nadviazať kontakt so zviazaný-mi topánkami. Či kontakt, či uzol, je to stále tá snaha, ktorú si cením a ktorú chcú vidieť i nádeje do nás vkladané, nech cítia, že tá ich snaha nebola márna.Tak Ťa, študent, vítam. Vítam Ťa a dúfam, že Tvoj záujem o Kontakt zostane jedným z mnohých cie-ľov Tvojej snahy.

Príjemné čítanie praje za celý redaktorský tím Ďuro Darida.

úVodNík

úspešNý študeNt mediamatiky

sudoKu

Komix

VegetariáNstVo

psycHobiLLy

pratchett – praVda

Viete, že...

žijem NaplNo!

20

22

31

17

36

23

lesNé impresie V rúchu depresie32

35

17

KONTAKT

Rovnako, ako určite mnohí študenti som sa zaují-mala o pozadie stavby areálu Žilinskej univerzity, ktorý už na prvý pohľad pôsobí pomerne nekon-venčne. Kontaktovala som preto jedného z archi-tektov a realizátorov stavby, Jána Lučana, ktorý sa na projekte podieľal. A čo som sa dozvedela? Zaujímavé fakty o riešení celého projektu.

Ján Lučan sa narodil roku 1973 v Martine. Maturo-val na SPŠ stavebnej v Banskej Bystrici a v štúdiu

pokračoval na Fakulte architektúry STU Bratislava. Po ukončení štúdia na STU v Bratislave sa zamestnal v bratislavskej projekčnej firme VPÚ Deco Bratisla-va a.s., ktorá realizovala a stále realizuje stavebné procesy na nových priestoroch Žilinskej univerzity. Vďaka získaniu miesta v tejto firme sa mu naskytla príležitosť tvoriť architektúru od konceptu až po detail v profesionálnom prostredí, čo bolo preňho rozhodujúce, čo sa týka úspechov.

V roku 2000 bola vypísaná súťaž cez verejné obsta-rávanie o architektonický návrh pre nové priestory Žilinskej univerzity. Súťaž vyhrala už spomínaná fir-ma, pretože ako jediná ponúkala komplexné pro-jekčné služby pod „jednou strechou“. Ján Lučan, bol len dva roky po ukončení vysokej školy prizvaný na jeseň v roku 1999 do tímu architekta Vladimíra Norisa, ktorý pracoval na koncepte dostavby areálu Žilinskej univerzity. Pre mladého architekta to bola obrovská výzva a príležitosť.

„Možnosť zúčastniť sa takto rozsiahleho projektu neprichádza často.“

Ich nosnou úlohou bolo vyriešiť kapacitné potreby a nároky univerzitného centra s možnosťou postupnej výstavby po etapách. Tím, do ktorého patril aj J. Lučan, navrhol kompletný areál. Projekt pozostával z výučbových priestorov jednotlivých fakúlt, nové-ho rektorátu, jedálne, auly a univerzitnej knižnice. Stavebná fakulta mala samostatný objekt s dielňami a skúšobnými prevádzkami. V súčasnosti dokončené stavby tvoria asi len polovicu celkového zámeru.

Len pred niekoľkými týždňami sme sa dozvedeli ne-príjemnú správu o úmrtí vedúceho tímu, architekta Vladimíra Norisa.

ak

tuá

lNe

4

noHAmi nA zemi

KONTAKT

„Je iróniou osudu, že zákerná choroba mu neumožnila dotiahnuť do konca dielo, ktorému na sklonku profesionálnej kariéry

venoval toľko energie. „

Ján Lučan označil ich vzájomnú spoluprácu veľmi pozitívne: „Od začiatku bola naša vzájomná spolu-práca priamočiara a rovnocenná.“ Úlohou mladého architekta bolo prinášať kreatívne a svieže impulzy, naproti tomu Vladimír Noris do

projektu vkladal svoje dlhoročné skúsenosti a po-znatky. Práve pri koncepte Žilinskej univerzity sa ich spolupráca naplno rozvinula. Počas výstavby po-sledných etáp mal p. Noris na starosti všetky zále-žitosti autorského dozoru, nakoľko Ján Lučan bol na firme poverený inými úlohami.

Čo sa týka idey pre tvorbu takej stavby, akou je are-ál Žilinskej univerzity, je podľa Jána Lučana ťažké zhrnúť ju do niekoľkých slov. Sú to hlavne faktory, ktoré ovplyvňujú výsledok architektonického diela. Každý, aj skúsený architekt sa musí zodpovedne pripraviť na takúto úlohu. Výsledok musí spĺňať es-tetické, funkčné ako aj technické nároky. Samozrejme, že inšpiráciu čerpali aj z podobných

ak

tuá

lNe

5

KONTAKT

realizácií a projektov zo zahraničia. Tím sa snažil o to, aby koncept bol súčasný, racionálny a života-schopný. Možnosti verejných investícií koncom 90-tych rokov však boli obmedzené, preto realizátori museli byť veľmi racionálni.

„Musíte byť už pri tvorbe takýchto veľkých projektov obidvoma nohami na zemi.“

Najmä ak podstatnú časť nákladov „zhltnú“ proble-matické základové podmienky v lokalite výstavby.Ján Lučan sa vyjadril, že dnes by veľa vecí riešil inak, možno by sa posunuli viac k ekologickým as-

pektom prevádzky. Podľa neho na tieto atribúty ne-bol v čase projektu dostatok priestoru a skúseností. Ale predsa ten, kto pozná realitu, vie, ako to s vý-stavbami chodí.

Základným urbanistickým determinantom vytvore-nia motívu vonkajšej aj vnútornej štruktúry budovy bola lokalizácia zámeru do voľného priestoru medzi zástavbu existujúcich pavilónov zo 70-tych a 80-tych rokov minulého storočia. Vzhľadom na veľkú vzdialenosť (cca 200m) bolo pre architektov veľmi problematické navrhnúť vnútorný komunikačný sys-tém tak, aby nevznikali dlhé, nudné a anonymné chodby. Takisto je v takých „megakonštrukciách“ veľmi dôležitá vnútorná orientácia a prehľadnosť

6

ak

tuá

lNe

KONTAKT

celého areálu pre človeka, ktorý sa tu ocitne pr-výkrát.Rozhodli sa na hlavnú kompozičnú os naviazať sys-tém pavlačí, galérií a átrium cez celú výšku budovy, ktoré vytvárajú vzdušný a presvetlený priestor. Do-cielili tak vizuálny kontakt medzi ľuďmi v rôznych úrovniach a smeroch.Objekty jednotlivých katedier majú priestory príve-tivejšieho charakteru. Sú striedané polootvorenými átriami, v ktorých sa, bohužiaľ, nepodarilo zacho-vať zeleň, ktorá bola pôvodne navrhnutá.Zo západnej strany je navrhnuté centrálne námestie s objektom posluchární nad hlavným vstupom. Po plánovanej výstavbe hlavnej auly, rektorátu a kniž-nice z južnej strany sa stane centrom univerzitné-ho života. Nedokončené ešte zostáva prepojenie s pavilónom NS zo severnej strany. V urbanistickom koncepte architekti navrhli výškovú dominantu sta-vebnej fakulty.

Jána Lučana určite lákalo študentské prostredie už pri vzniku idey výstavby. Má len 35 rokov a spomien-ky na študentské časy sú stále veľmi živé. Podľa neho by bol každý z nás, kto si tieto časy patrične užil, bez nich tak trochu polovičný. Bola som zvedavá aj na architektove umelecké vzo-ry a obľúbené umelecké štýly, ale Ján Lučan nemá zásadne ohraničený názor.

„Vždy ma zaujme kvalitné a inšpiratívne dielo a je jedno či ho navrhla nejaká archi-tektonická „ikona“ alebo mladý zanietený

študent. Skôr ma osloví rafinovaná jednodu-chosť ako okázalé gestá.“

Výber z diel:

1999 - rekonštrukcia vily na Partizánskej ul. v Brati-slave 1999 - Žilinská univerzita - výučbové priestory Veľký Diel (stavebný zámer)2000 - Žilinská univerzita - výučbové priestory Veľký Diel (projekt na územné rozhodnutie )2001 - Žilinská univerzita - výučbové priestory Veľký Diel (projekt na stavebné povolenie )2002 - admin. budova SZRB Bratislava2003 - Senior Residence - 2.miesto v medzinárodnej arch. súťaži 2004 - Bytové domy pri Dubovej, Piešťany2005 - Polyfunkčný dom Hálová ul., Bratislava2006 - Rekonštrukcia a nadstavba bytového domu na Podjavorinskej ul. Bratislava2006 - Rekonštrukcia a dostavba polyfunkčného domu na Zochovej ul. Bratislava2007 - Seniorville Kováčová2008 - Vinotéka v areáli kaštieľa Holíč

Na záver by som chcela poďakovať Jánovi Luča-novi za spoluprácu pri písaní článku.

Katka Štecáková, foto: Katka ŠtecákováPeter Kováč 7

ak

tuá

lNe

KONTAKT

NepozNám dieťa, ktoré by chcelo byť dekaNom

pro

FiL

8

KONTAKT

Za posledných pár mesiacov sa na našej fakulte udialo viacero zmien. Jednou z nich bolo aj vyme-novanie nového dekana. Stal sa ním doc. PaedDr. Tomáš Lengyelfalusy, CSc. Poznáme ho hlavne ako pedagóga. Ale aký bol študent? Čím chcel byť keď bol dieťa? Kedy bude najšťastnejším človekom na svete? Ako sa mu páči nová budova našej fakulty? Nielen na tieto otázky sa dozviete odpovede v na-šom „krátkom“ interview.

Lu: Na akú vysokú školu ste chodili a aký odbor ste študovali?D: Po maturite som sa prihlásil na Matematicko – fyzikálnu fakultu do Bratislavy na odbor Približné a numerické metódy, kde som študoval dva roky. Uvedomil som si však, že mám túžbu byť učiteľom a nie vedeckým pracovníkom, takže som prestúpil do Nitry na samostatnú pedagogickú fakultu, kde som vyštudoval matematiku a základy techniky ako učiteľskú kombináciu.

Lu: Ako si spomínate na vaše vysokoškolské štú-dium? D: Na vysokoškolské štúdium spomínam rád. Nielen na študentský život, ale skôr na to, ako som bol vy-ťažený. Som rád vyťažený. Mnoho ťažkých skúšok, veľa referátov a projektov... Teraz na toto obdobie spomínam ako na zmysluplné roky. Popri štúdiu sa-mozrejme zostal čas aj na zábavu koncerty, kiná, divadlá, čítanie, turistiku a mnoho iného... .

Lu: Aký ste boli študent? Poslušný, alebo...D: (smiech) To by mali povedať iní.

Lu: Nikdy ste neutiekli z vyučovania? D: Za našich čias bolo povinné navštevovať pred-nášky aj semináre. Na prednáškach sa robili pre-zencie. Vy by ste dnes možno písali nejaké petície proti demokracii a podobne, keby vám to niekto za-viedol. Mali sme aj prednášky, ktoré nás zaujímali, nebola k nim literatúra a vedeli sme, že pedagóg nám odovzdal veľa informácií. Ale mali sme aj me-

nej obľúbené predmety, hlavne marxizmus a leni-nizmus, kde bola povinná 100 % účasť. Keď niekto vynechal hodinu, tak mal vážne problémy. Väčšinou boli ráno o siedmej, takže na prednášky sme chodili s radosťou . Nepamätám sa, že by som vôbec vy-meškal nejaké prednášky, alebo cvičenia. Dokonca ani počas stredoškolského štúdia som nechýbal. Lu: To je obdivuhodné.D: Možno to je fanatizmus, ale keď nemusím, nevy-nechám vyučovanie. Odkedy učím, ani jeden jediný deň som nebol PN.

Lu: Aj keď hovoríte, že ste boli dobrým študen-tom, vyviedli ste niekedy niečo...D: Ja netvrdím, že som bol dobrým študentom! Ja som povedal, že som nechýbal v škole. Niekto tým ubližuje ďalším, že nechýba. Zlý študent som asi nebol, neviem, ale podľa svojich možností a schop-ností si myslím, že som sa snažil. Ale to by mali povedať moji spolužiaci, bývalí učitelia, alebo ko-legovia. Nerád by som sám sebe nastavoval krivé zrkadlo, ale ani sa vychvaľoval.

Lu: Takže si ani nespomínate na nič také, čo ste vyviedli, nejakú zlomyseľnosť...D: Na vysokej škole som asi nevyviedol nič také ex-tra. Bol som poslušný študent.

Lu: Aký ste mali kolektív na VŠ? D: V krúžku nás bolo 13. Veľkým nedostatkom bolo to, že väčšina spolužiakov pochádzala z Nitry. Iba štyria sme bývali na internáte. Závideli sme takým krúžkom, kde polovica alebo trištvrte študentov bolo z internátu, mali lepšie stmelený kolektív.

Lu: Čiže žiadne divoké večierky na internáte?D: Nie. Nepamätám sa.

Lu: Radšej sa nepamätáte? D: Nie radšej! (Smiech) Nepamätám sa. Mám veľmi dobrú pamäť, ale na večierky si nepamätám.

pro

FiL

9

KONTAKT

Lu: Mali ste počas VŠ štúdia svoj obľúbený pred-met, prípadne vyučujúceho?D: Mal som mnoho dobrých vyučujúcich. Aj keď som si viacerých nevšimol vtedy, keď nás učili, tak s odstupom času ešte viac rástli v mojich očiach. Ak môžem menovať, tak by som spomenul profesora Šedivého, ktorý ma prakticky sprevádza počas ce-lého môjho profesionálneho života. Od chvíle, čo som prestúpil do Nitry, skúšal ma na dvoch skúškach z geometrie, bol na štátniciach, skúšal ma na rigo-róznej skúške, na prijímacích skúškach na dokto-randské štúdium, pri záverečnej skúške, robil som u neho habilitáciu. Teraz je členom našej vedeckej rady. Asi 25 ročná úspešná spolupráca. Takých uči-teľov mám veľa a prajem im, aby neskoršie každý s radosťou spomínal na týchto velikánov.

Lu: Ako si predstavujete ideálneho vysokoškol-ského študenta? D: Tu narazíme na problém, pretože, nechcem sa chytať za slovíčka, ale ideálny študent, ideálny pedagóg, ideálna škola... neexistuje. Beriem to ako najlepšie možné existujúce. Vlastnými slovami povedané : Študent by mal vedieť prečo prišiel na školu, kam prišiel, prečo si vybral študijný program, ktorý si vybral a kam sa chce dostať, čo by chcel dosiahnuť. Keď bude mať objasnené tieto ciele, nevidím problém, aby neurobil všetko pre to, aby tie predmety viac-menej dobre absolvoval. Veď aj D, E je známka, ale absolvoval, vyšiel v ústrety pe-dagógom, slušne komunikoval, prejavil určitú akti-vitu hlavne v tých oblastiach, ktoré ho zaujímajú. Dôležité je, aby študent po absolvovaní školy mal dobrý pocit, že prežil krásnych päť rokov a nepre-márnil nejakú šancu. Robíme to pre seba a je len na nás ako zúročíme talent, ktorý v sebe máme. Ale ideálny študent nebude. (Smiech)

Lu: Keď ste boli žiakom, alebo študentom, mali ste určite mnoho vyučujúcich, ktorí robili aj to, čo sa vám osobne nepáčilo. Teraz ako pedagóg, všímate si, že aj vy robíte to, čo sa vám vtedy na

vyučujúcich nepáčilo? D: Som rád, že ste mi položili túto otázku, pretože toto je jedna z najdôležitejších úloh prípravy bu-dúcich pedagógov a pedagóga ako takého. Aby si všímal nedostatky vo svojom okolí, konaní a sna-žil sa im vyhýbať, prípadne upozorňovať iných na to, čo by nemali robiť. Kedysi som to sformuloval takto: Chcel by som sa stať takým učiteľom, akého by som ja chcel mať, keď som bol študentom. Bez nedostatkov a s pozitívnymi vlastnosťami. Do akej miery sa mi to podarí budovať ukáže budúcnosť, pretože nemôžem povedať, že sa to podarilo, to môžu povedať moji bývalí, alebo terajší študenti. V každom prípade sa vám chcem priznať, že veľa som sa učil aj od svojich študentov a som im za to veľmi vďačný.

Lu: Predtým ste učili aj na inej škole.D: Pätnásť rokov som učil na strednej škole, z toho desať rokov na cirkevnom gymnáziu. Do Žiliny som prišiel v roku 2002 a teraz som tu prakticky siedmy rok.

Lu: Vidíte nejaký rozdiel medzi mladšími žiakmi a vysokoškolákmi? D: Rozdiel je značný. Nemá zmysel menovať každý jeden detail. Je to úplne iný svet, štýl, iný život. Na strednej škole som sa cítil vynikajúco. Býval som v škole na internáte, takže som so žiakmi žil prak-ticky celý čas. Mali sme spolu mnoho aktivít, nielen počas vyučovania, ale aj po ňom. Chodili sme na rôzne výlety, organizoval som 52 exkurzií a výletov, či už doma alebo v zahraničí. Mám krásny album spomienok a mnohí žiaci mi dodnes píšu. Jediné, čoho som sa obával, keď som išiel na vysokú ško-lu bolo, že tu študenti budú nezainteresovaní do vzťahov, že pre študenta bude pedagóg zaujímavý len do vtedy, kým nemá zapísaný zápočet a skúšku. A potom na neho zabudne. Našťastie, v tomto som sa mýlil. Mám dosť dobré vzťahy so študentmi aj teraz.

pro

FiL

10

KONTAKT

Lu: Aký je to pocit, byť dekanom, mať na ple-ciach zodpovednosť za všetkých študentov, za našu budúcnosť? D: Odpoveď o pocite by mohla byť aj na päť strán (smiech), ale jednou vetou sú to zmiešané pocity. Vždy nejaká novinka v živote prináša určitú zme-nu, ťažkosti, starosti, ale učím sa tak, ako celý ži-vot. Bol som postavený pred nejakú novú vec, nové výzvy, poslanie a snažím sa v tejto úlohe obstáť. Do akej miery sa mi to podarí, to sa ukáže pri hodno-tení môjho funkčného obdobia o necelé štyri roky. Dúfam, že to nebude skôr, neviem.

Lu: Keď ste boli malý, menší, žiačik, školáčik, ve-rili by ste človeku, ktorý by vám povedal, že raz budete dekanom na univerzite? D: Veľmi krátka a jednoznačná odpoveď – nie.

Lu: A čím ste chceli byť?D: Nepoznám dieťa, ktoré by chcelo byť dekanom. Pre deti v mojej dobe boli atraktívne zamestnania ako smetiar, policajt či vojak... Ale jednu túžbu som mal, už ako stredoškolák, či vysokoškolák. Keď som videl svoju pedagogickú dráhu, pochádzam z uči-teľskej rodiny, tak som vedel do čoho idem. Chcel som byť učiteľom, učil som na gymnáziu a mal som takú túžbu, že po mnohoročných skúsenostiach by som možno prijal funkciu riaditeľa gymnázia. Moja najvyššia méta, ktorú som vysloviť nikdy nevyslovil, ale bol to môj tajný sen. Byť riaditeľom gymnázia.

Lu: Nevymenili by ste si niekedy rád miesto so študentom, sadli si do lavice, schovali sa za kniž-ku, prípadne si pospali , namiesto toho, aby ste museli ako vážený pedagóg prednášať študen-tom? D: Nerád používam to slovo „vážený“ pedagóg, jed-noducho len pedagóg a študent. Ani ja sa nepova-žujem za váženého pedagóga, ani nemám rád keď sa študent bojí pedagóga. Učiteľ je jeden človek, študent druhý, i keď v tej miestnosti je tých dru-hých väčšinou viac. Ale k otázke. Sú chvíle, kedy

by som sa vymenil. Keď vidím konštruktívne nápady študentov, že pracujú v tíme a majú nejaké dobré projekty, do ktorých idú. Ale sú aj chvíle, keď ich musím potajomky ľutovať. (smiech)

Lu: Rozmýšľali ste nad svojou budúcnosťou, čo chcete robiť o pár rokov, prípadne na dôchodku? D: Nerozmýšľal som nad tým. Plánovať treba, člo-vek musí mať svoj cieľ, sny... Ale ja by som chcel robiť jednoznačne v školstve. Nedokázal by som byť mimo kontaktu s ľuďmi, ani v nejakom výskumnom ústave, kancelárii či úrade, to nie je pre mňa. Aj keď aj toto je do určitej miery úrad a to ma mierne izoluje od ľudí, často mám otvorené dvere a „od-chytávam“ si okoloidúcich na kus reči. Nejaké plány samozrejme mám. Hlavne s touto inštitúciou. Chcel by som funkčné obdobie zmysluplne vyplniť a na-plniť. Bol by som rád, keby po mne a mojom tíme zostalo niečo hmatateľné.

Lu: Dôchodok na Havaji teda nehrozí? D: Nie, to vôbec nie, ja skôr do hôr a nie k moru.

Lu: Teraz trochu vážnejšia otázka. Keby ste boli ministrom školstva, čo by ste zmenili napríklad vo vedení školstva, dotáciách, čo by bolo potreb-né zmeniť v našom školstve?D: Zo sto ľudí by stojeden povedalo financie. Do ur-čitej miery je to aj pravda, ale tu nesmie byť bod-ka. Treba vysvetliť, do čoho by išli tie financie. V žiadnom prípade nie iba na platy učiteľov, pretože ja nie som zástancom toho, že ak dáme učiteľovi dvojnásobný plat bude dvojnásobne dobre učiť. Ale nie som proti tomu, aby učiteľ viac zarábal. Musíme vytvoriť v spoločnosti takú atmosféru, že celkovo pedagóg, od učiteľky v materskej škôlke, cez pro-fesorov až po ministra školstva, sú vážení občania, vážení odborníci, ľudia na svojich miestach, ktorí stoja na výške svojich možností, kapacít a schop-ností, chcú a vedia to odovzdávať, chcú a vedia nadchnúť študentov, a spoločnosť si ich váži. Ak toto dosiahneme, financie do všetkých potrebných

pro

FiL

11

KONTAKT

odvetví školstva pôjdu samé od seba. Ale minister školstva sám o ničom nerozhoduje. Je síce kľúčovou osobnosťou, lenže bez možnosti priamo sa podieľať na procese vzdelávania.

Lu: Aká je podľa vás úroveň vysokých škôl na Slovensku, prípadne našej Žilinskej univerzity, a tiež aj študentov, ktorí z týchto škôl odchádzajú? Sú pripravení na to, čo ich v živote čaká? Môžu priamo zo školských lavíc nastúpiť do funkcií, na ktoré sa pripravovali a plnohodnotne ich zastá-vať? D: Celkovo hodnotiť úroveň slovenských VŠ je veľmi ťažké. V rôznych svetových rebríčkoch na hodnote-nie VŠ nie je v prvej päťstovke ani jedna zo Sloven-ska, ale to ešte nesvedčí o tom, aká je ich kvalita Všetko závisí od toho, aké kritérium zoberieme na hodnotenie kvality. Slovensko má veľmi veľa vyso-kých škôl, ale chýba ich úzka špecializácia. Je veľmi málo garantov, pretože máme jedinečné kritérium, ktoré nikde na okolí nie je. Aj napriek tomu si mys-lím, že sa nemáme prečo hanbiť za našich študen-tov, len aj študent musí mať trošíčku trpezlivosť so školou a s pedagógmi, pretože žiadna škola nenaučí študenta všetko, čo bude v živote potrebovať. Ško-la má otvárať svet, otvárať oči a ukazovať nejaký smer, ktorým sa má študent vybrať.

Lu: Konečne predposledná otázka...D: To už je predposledná? (smiech)

Lu: Ako sa Vám páči nová budova Žilinskej univer-zity ako človeku a ako dekanovi? D: Komplex ešte nie je dokončený. Budova v plnej kráse bude mať obrovský park, veľké parkovisko, okrúhle námestíčko, hlavný vchod, dostavané celé krídlo aj so seminárnymi miestnosťami, s koncert-nou sálou... Takže bude zvonku vyzerať úplne inak ako teraz. Trochu zaprší a je to tu ako na družstve, metrové blato široko ďaleko a parkovanie... Prísť do práce v čistých topánkach je úplne vylúčené. Takže teraz to trochu kazí celkový dojem. Ako de-

kan som mal možnosť chodiť sem ešte pred sťaho-vaním. Počas štyroch mesiacov kontrol som videl, ako sa robila inštalácia, podlahy, omietky... Tešil som sa z toho, ako sa buduje stále niečo nové. Mne sa tá budova ako moderná školská ustanovizeň páči. Ako dekanovi sa mi páči, že fakulta je konečne v dôstojných podmienkach, prilepšili sme si hlavne rozlohou. V starej budove boli pedagógovia natla-čení štyria v jednej malej miestnosti, tu je to skôr naopak.. Máme veľké, priestranné kancelárie, ktoré postupne zariaďujeme. V mnohých boli len dve sto-ličky, písací stôl a jedna skrinka. Dokončujeme po-sledné stavebné práce a ja pevne verím, že sa táto budova stane skutočným domovom pre všetkých pracovníkov a študentov.

Lu: Posledná otázka. Nejaké posolstvo, alebo odkaz pre študentov, ktorý by im mohol možno zmeniť život alebo pomôcť. D: Chcel by som vy-zvať alebo poprosiť všetkých študentov, bez ohľadu na to, čo študujú, v akej forme štúdia a v ktorom ročníku, že keď s niečím nie sú spokojní, nech to dajú vedieť na patričnom mieste. A taktiež na dru-hej strane, keď majú nejaké dobré nápady, o kto-rých si myslia, že by mohli nejakým spôsobom, či už zásadne alebo aj menej ovplyvniť chod školy, alebo fakulty, nech sa ozvú a zmenia čo sa zmeniť dá. Som otvorený pre voľný dialóg, rád by som si vypo-čul hlas každého študenta, každého zamestnanca, všetkých, ktorí žijú v tejto našej komunite, ak je to myslené úprimne a s dobrým úmyslom. Je nás dosť na tejto fakulte, aj pedagógov, aj študentov, takže určité pravidlá medzi nami musia byť, ale na ničom mi až tak nezáleží, ako na správnych medziľudských vzťahoch. Ak sa nám to spoločne podarí vybudovať, budem ten najšťastnejší človek na svete.

Lucia Uhliariková, foto: Lucia Uhliariková

pro

FiL

12

KONTAKT

A je tu opäť máj. Máj, ktorý pre mnohých znamená viac, než ktorýkoľvek iný mesiac. Či už je to za-čiatok skúškového obdobia, majálesy, konajúce sa v každom väčšom meste alebo z každej strany sa ozývajúci veršík „máj, lásky čas...“.Čo je to teda tá láska, na ktorú nikto nedá dopustiť a aký má význam pre človeka? Jeden, podľa mňa veľmi optimistický, ba priam až nerealistický citát hovorí:

„Láska je cit, prameň pocitov, ktoré budia u každé-ho človeka nevýslovné šťastie a blaženosť, pri kto-rých zabúdame na všetko zlé okolo nás.“

Tí, ktorí boli v láske viackrát sklamaní a už dávno stratili ružové okuliare, však považujú tento citát za zavádzajúci, pretože ukazuje, bohužiaľ, len tú kladnú stránku lásky.Ja osobne považujem lásku za neustále sa opaku-júci cyklus, ktorý má tri základné etapy – citové vzplanutie, sklamanie a zabúdanie. V prvej etape k nám tento cit znenazdajky príde, prekvapí nás a urobí šťastnými a presvedčí, že to tak bude určite navždy. Následne však príde veľké sklamanie a pre-svedčenie, že už nikdy nič nebude také, ako by sme chceli. Ťažko povedať, či nám tá chvíľa absolútne-ho šťastia stojí za nekonečne dlhý čas zabúdania a psychickej regenerácie, často sprevádzanej hlbo-kými depresiami a hlúpymi myšlienkami (viď tento článok).Čo sa týka zabúdania, o ktorom sa spomínaný ci-tát zmieňuje, tento jav sa vyskytuje taktiež v prvej etape, avšak človek vtedy nezabúda iba na všetky tie strasti a trápenia, ktoré ho, chudáka, postihli ale mnohokrát aj na povinnosti a tak môžeme bez výčitiek svedomia vyhlásiť, že láska nás dostáva do problémov a určite len kvôli nej sme prešvihli ter-mín odovzdania ročníkovej práce, či nezvládli zá-počtovú písomku.

Aby však tento článok nevyznel prehnane negati-visticky, musím poznamenať, že ak niečo dokáže zmeniť človeka, tak je to nepochybne láska a javy s ňou úzko späté. Prebúdza v nás obrovskú životnú silu a túžbu po kráse, harmónii, dokonalosti. Lás-ka nám dáva voľnosť a slobodu, prepožičiava nám svoje krídla, avšak kým sa ich nenaučíme správne používať, naše pády budú veľmi tvrdé. Poeticky po-vedané.Po uvážení všetkých pre a proti mnohí možno do-spejeme k záveru, že nám predsa len bolo lepšie pred začatím tohto magického cyklu, z ktorého niet bezbolestného východiska. Avšak keď sa do našej blízkosti dostane osoba s pekným zadkom, je viac než pravdepodobné, že história sa bude opakovať a naše odhodlanie nepodľahnúť tomuto vábivému pocitu opäť upadne do zabudnutia. Dočasne.

Veronika Patyková, foto: constantcontact.com

máj, lásky čas?

člá

No

k13

KONTAKT

O odchode občas uvažuje každý, každý má niekedy pocit prázdnoty vo svojom prostredí a tak si povie: „Človeče, chce to zmenu!!“ Aj so mnou to tak bolo. Nespokojnosť a nepokoj ma sprevádzali od detstva. Aj počas puberty som sem - tam flirtoval s myšlien-kou na „Veľký útek“. Útek niekam, kde... vlastne som ani nevedel kam. Nemyslel som, ako väčšina, na tropický raj ani zasľúbenú zem, kde je tráva ze-lenšia a nebo modrejšie, vedel som len, že keby som to miesto našiel, bol by som dokonale šťastný. Po dokončení škôl a krátkom búrlivom období som si našiel prácu v prestížnej právnickej firme v Lon-dýne. Ako advokát som sa vypracoval a nežil som si zle. Na veľký útek a na svoje detstvo som začal za-búdať. Roky bežali a našťastie mi raz podvečer ruka osudu nastavila zrkadlo. Zhrozil som sa. Zhrozil som sa a precitol. Konečne som uzrel, že svet okolo mňa sa nemení. Ten svet, ktorý som kedysi odmietol a nevzal za svoj pomaly, ukradomky, začal pretvárať mňa. Svet, ktorý živé, cítiace bytosti používa len ako kulisy svojej neodvratnej tragédie, sa ma začal zmocňovať. Zabudol som na zázraky, na veľké ta-jomstvá, čo ma v mladosti fascinovali, zabudol som vidieť svet múdrosťou dieťaťa. V ten večer som konečne prelomil neviditeľné obruče sveta, ktorý všetko nemateriálne s prehľadom poprie. Vzal som do ruky mobil a vyťukal číslo na aerolinky. Zakrátko som objednal letenku, jednosmernú. Potom som na-volil číslo do banky. Nakoniec som vyšiel na balkón. Keď som kupoval tento byt, práve balkón ma pre-svedčil zaplatiť nemalú sumu. Z 56. poschodia bol výborný výhľad na mesto. Chvíľu som hypnotizovaný pozeral na žiariace ulice, a mentálny súboj medzi mnou a svetom sa stupňoval. Ulice zažiarili ako ti-sícky drahokamov, akoby sa ma tento svet chladné-ho betónu naposledy snažil presvedčiť. Vyčerpaný som zdvihol pohľad vysoko nad strechy obrovitých veží. Vyhral som. Som voľný. „Chcem ísť tam, kde uvidím hviezdy“, pomyslel som si. Uvedomil som si,

že v ruke ešte stále zvieram mobil. Takmer sa mi vy-šmykol zo spotenej dlane. Bol to najnovší model, s krásnym dizajnom, po ktorom túžil snáď každý mla-dý, vzhľadom k tomu, ako často sa objavoval v tele-víznych reklamách. Poprevracal som ho v dlaniach. Od lesklého povrchu sa odrazil obraz mojej tváre a bola to tvár ducha. Zúrivo som natiahol ruku a mobil z celej sily šmaril preč. Krátko letel oblúkom a zmenšujúc sa na rozmery menšie od bodky padal na ulicu plnú taxíkov a trúbiacich áut.

Na hlavnom letisku bolo rušno. Predral som sa k ter-minálu a onedlho som už sedel v lietadle. Zámerne som si kúpil lístok do turistickej triedy. Bolo v nej rušno a okrem mladých ľudí som zazrel zopár rodín s deťmi. Letuška otrávene a s falošným úsmevom na tvári odverklíkovala svoj text a o chvíľu na to sa lietadlo odlepilo od zeme. Pristihol som sa, ako sa usmievam.

Prešiel som snáď pol sveta, videl som všetky leto-viská a snobské destinácie, najdrahšie hotely, ale stále som nenašiel to, čo som hľadal, začal som byť zúfalý. No našťastie mi jedného večera v Sydney niečo napadlo...

Po pristátí v Španielsku som nasadol na lietadlo do Káhiry. Chlapík z cestovky na letisku v Káhire mi za štedrú províziu vybavil odvoz džípom do akejsi

Veľký útekč

láN

ok

14

KONTAKT

oázy na kraji Sahary. Trvalo snáď tri dni, kým sme sa po zlej ceste dotrmácali do nášho cieľa. Oáza bola veľmi živé miesto, ale v ničom nepripomína-la Londýn, našťastie. Stretávali sa tu ľudia púšte, prichádzali, aby sa vzápätí opäť rozplynuli v pie-sočných diaľkách. „ Som v cieli cesty“ , myslel som si. Nebolo to však také idylické, ako som si pred-stavoval. Ešte počas cesty som začal mať horúčky z tepla. Po príchode sa to ešte zhoršilo. Ubytoval som sa v akomsi nájomnom stane, po krátkom vyjedná-vaní s arabom, ktorý hovoril lámanou angličtinou. Vracal som, potil sa v zimnici a bolo mi mizerne. Prekvapilo ma, keď ma v mojom „hoteli“ navštívil niekto, kto vedel plynule hovoriť anglicky. Volal sa Georg Miller a bol jedným z tímu filmárov, ktorí tu dokončovali dokument o škorpiónoch. Vysvetlil mi, že domáci si rozprávajú o „bláznivom angličanovi“. Zaťal som zuby. Určite si neudržal ústa na uzde vo-dič džípu, ktorému som sa v slabej chvíli zdôveril so svojimi plánmi. Bol som rád, že mám spoločnosť a Georg navyše vedel obstojne hovoriť tunajším jazy-kom a tak sa podujal naučiť ma aspoň základy. Za nejaký čas dokončili filmovačky .Po rozlúčke som osamel. Bol som sám medzi cudzincami, ich jazyk som ovládal natoľko, aby som rozumel opovržlivým poznámkam o „bielych v púšti“.

Vtedy som sa prvýkrát vydal do púšte sám. A púšť ma pohltila. Okamžite som vedel, že som tu správ-ne. Hneď, ako sa oáza stratila za horizontom, pre-mkla ma nekonečná samota, ktorá bola taká napl-ňujúca, ako nič v mojom živote. Sadol som si do horúceho piesku a pozeral sa na rýchlo zapadajúce slnko. Páľava búšila do zeme silou obrieho mlatu. Zatvoril som oči a začul šepot taký tichý, že som si nebol istý, či nie je len v mojej mysli a ten hlas sa mi prihováral. Vietor mi rozstrapatil vlasy. Moc-nel. Šepot sa menil na burácajúci hlas. Nemal som strach. Púšť mi ukazovala svoju druhú tvár. Otvo-ril som oči, vstal, roztvoril náruč. Okolo mňa vírilo množstvo letiaceho piesku, všetko neskutočne bu-rácalo... zdalo sa mi, že blúznim. Džinovia naokolo tancovali divoký tanec a do vzduchu dvíhali ďalšie

záľahy piesku. Ja som tam stál ako jediný pevný bod uprostred divého pohybu. Vtom si ma jeden z džinov všimol a vyhodil ma vysoko do vzduchu. Cez burácanie piesočnej búrky som nakrátko začul jeho hlboký smiech. Dopadol som na zem a stratil vedo-mie.

Prebral som sa, keď prvé ranné lúče hladili piesok. Vstal som a zistil, že som dopadol neďaleko oázy. Vydal som sa k nej. Začul som škrek dravého vtáka, otočil som sa za tým zvukom. Sokol v kruhoch klesol až ku mne a pristál mi na ramene. Zabolelo to, keď mi zaryl pazúry do pleca. „Vitaj doma,“ povedal, keď ku mne otočil hlavu s ostrým zobákom. A ja som sa mu uklonil. Ak sa dá ukloniť niekomu, kto vám sedí na pleci. V oáze som si kúpil ťavu, púštny odev a všimol som si, že ľudia sa na mňa pozerajú akosi inak. S úctou, či strachom? Nechápavo som sa otočil na sokola. „To nie ja“, povedal mi, „ty si sa zmenil“. Zašiel som ešte za obchodníkom. Prezeral som si pušky, ale potom ma upútalo niečo iné. Spod koberca s puškami vytŕčal kúsok nádherne vyrezá-vaného dreva do podoby sokolej hlavy. Sklonil som sa a vytiahol ho. Bol to skvostný luk. V strede bol obviazaný čiernym a bielym motúzom, spleteným do zložitého vzoru. Vedel som, že ho musím mať. Obchodník sa najskôr vykrúcal, vravel niečo v tom zmysle, že nie je na predaj. Ponúkol som sumu, ktorá sa neodmieta. Pred konečným odchodom do púšte som obrátil ťavu a zakýval oáze. „Aké teat-rálne“, poznamenal sokol a vzlietol mi z pleca.

Je zaujímavé, ako ťažko človek nájde cestu domov. Ja som ju našiel. Už niet cesty späť. Stojím na dune a pozerám sa na nekonečnosť púšte - tej haldy kameňov, piesku a zvlneného vzduchu. Stojím tu, uprostred ničoho, ktoré sa pre mňa stalo všetkým. Včera som vysypal obsah kufríka do ohňa. Nakoniec som do neho hodil doklady. Ktovie, možno v púšti stretnem ďalšieho takého ako som ja. Bol by som rád, keby si každý našiel takú púšť.

Peter Mačák, foto: webshots.com

člá

No

k15

KONTAKT

V akademickom roku 2008/2009 sa navždy lúči-me s pôvodnou budovou Fakulty prírodných vied Žilinskej univerzity. Svoje brány pre študentov univerzity zatvorí do konca letného semestra, kedy budú všetky učebne presťahované do no-vých priestorov na Veľkom Dieli.

Pôvodná budova Žilinskej univerzity bola postavená v rokoch 1910 – 1913 v štýle maďarskej secesie a už od začiatku svojej existencie slúžila výlučne na vzdelávacie účely. Svojimi obrovskými bránami vyprevadila do sveta dospelých tisícky študentov, medzi inými aj vý-znamných slovenských básnikov, spisovateľov a vý-tvarných umelcov, ako Albín Bagin, Ľubomír Feldek, Milan Ferko, Ján Kostra, Miroslav Procházka, Zdeněk Balaš, Vladimír Kompánek či Fero Kráľ.Počas dlhých päťdesiatich rokov sa v nej vystrieda-li rôzne vzdelávacie inštitúcie a v roku 1960 táto, svojou netypickou farbou charakteristická stavba, začala slúžiť Žilinskej univerzite ako budova A a v roku 1962 k nej bola pristavaná budova B.Teraz, po takmer sto rokoch slúženia na vzdeláva-nie, sa s ňou musíme rozlúčiť. Aj preto sme sa roz-hodli pripraviť krátky rozhovor s rektorom Žilinskej

univerzity, prof. Ing. Jánom Bujňákom, CSc., ktorý bol jedným z prvých absolventov našej univerzity. V ktorých rokoch ste študovali na Žilinskej uni-verzite?Od 1968 do 1973.

Akú mala v tom čase farbu?Zdá sa, že podobnú ako teraz. Teda bordovú. Asi je to požiadavka pamiatkovej ochrany.

Mali ste v budove svoje obľúbené miesto?V učebni A11 som bol najskôr - na prijímacích skúš-kach z matematiky. Napriek uvoľneniu v súvislosti s Pražskou jarou, veľmi dôstojných.

Aký detail budovy si navždy zapamätáte?Schodiskové nekruhové stenové oblúky. Pre učiteľov deskriptívy dnes nečasté konské hlavy, náležite vyu-žívané ako blízka didaktická názorná pomôcka. Dnes si, žiaľ, budem najviac pamätať trápenie sa budovy zbaviť, pre viacerých z nás možno na poču-dovanie. Zaregistrovali ju však ako pamiatkový ob-jekt. Možno sa netuší, aké je ťažké nájsť budúceho vlastníka. Ten totiž musí rešpektovať nezvyčajne tvrdé reguly a investovať do rekonštrukcie s cieľom zaistiť jej racionálne využitie. A predovšetkým mi-nimalizovať súčasnú energetickú náročnosť. Zvlášť pri vykurovaní dnes nevyhovujúco dispozične rieše-ných priestorov.

Viaže sa k tejto budove nejaký Váš silný alebo vtipný zážitok?V mojich študentských časoch mýtus, že sú na-šťastie aj skúšky z niektorých predmetov, pri kto-rých je najnáročnejšou úlohou otvoriť, ešte dnes existujúce, ťažké vchodové dvere do tejto budovy.Ako pre človeka z malej dediny bolo pre mňa navyše prekvapujúce zistiť, že v meste a v akademickom prostredí sa používajú historické lavóry ako súčasť vybavenia učební.

Veronika Patyková, foto: zilina-gallery.sk

spomíNameak

tuá

lNe

16

KONTAKT

Tento weekend pôjdem na ryby. Rybu ulovím, za-bijem, uvarím a zjem. Som vegetarián.V dnešnom modernom svete sa objavuje široké množstvo moderných jedincov s ešte širším množ-stvom viac či menej moderných názorov a pohľadov na život. Jednou z menších, avšak pomerne rozší-rených skupín sú aj vegetariáni. Zvolili si nejesť mäso, zvolili si nechať žiť. Rozhodol som sa to na chvíľu vyskúšať, rád skú-šam nové veci a pohľady.Táto idea sa zapáčila mnohým, no dôvody tohto rozhodnutia boli časom rozšírené, či zmenené kaž-dým jedincom podľa svojho vlastného uváženia a presvedčenia. Vegetariáni, vegáni, či vitariáni – to sú len názory, ktoré zaujali natoľko, že si získali ná-zov.Nikdy by som si nekúpil rybie prsty. Ani toho polo-mŕtveho kapra pred Tescom, ktorý zdochýna celý život v chovnej nádržke.Niektoré skupiny nejedia mäso vôbec. Nejedia ani rybu, aj napriek faktu, že množstvo ľudí sa domnie-va, že “ryba nie je mäso”. Za rozhodnutím tých, ktorí nejedia ani ryby, stoja zrejme etické pohnútky súvisiace s utrpením zvierat. Pomáhajú svojím má-lom k zlepšeniu záujmovej situácie. Časť ľudí, pý-

šiacich sa vegetariánstvom, ryby je. Sú pre nich vý-nimkou a vegetariánstvo je pre nich otázkou módy alebo zdravšieho životného štýlu. Ďalej sú tu ľudia, ktorí si odopierajú akúkoľvek živočíšnu stravu – ve-gáni. Na definíciu poslúži veta: “Vegán je vegeta-rián, ktorý neje vajcia a mliečne výrobky”. Vegáni pozerajú do dôsledkov a ich postoj môže vyjadrovať aj nespokojnosť s určitou paradigmou. Skupiniek a rozdielov, ktoré ich členov odlišujú môže byť mno-ho. Rovnako ako existuje mnoho rôznych sociálnych vzťahov medzi nimi. Niektorí sa nemajú v láske, iní sa tolerujú.Prečo sa na mňa usmievaš a oslovuješ ma vegán, keď si myslíš, že vegán je skratka od slova vege-tarián?Kam sa radím ja? Ja sa cítim byť súčasťou prírody a planéty, v ktorej žijem, a považujem sa za dostatoč-ne schopného a samostatného jedinca. Zvolil som si vegetariánstvo z iného, vlastného dôvodu. Nejem mäso, ktoré by som si sám nebol schopný uloviť, vy-chovať, alebo pripraviť. Raz za čas chodím na ryby, cez leto si u starkej zabijem a uvarím králika, mož-no i sliepku. Som krutý, ale príroda tiež. Kravu by som spracovať a zrejme ani zabiť nedokázal, takže steaky si odpúšťam. Žijem vo svojom presvedčení a so svojím názorom.Veď ja ti môj názor nenútim, tak prečo sa snažíš vziať mi ten môj?

Ďuro Darida

VegetariáNstVo

ko

miX

/ č

láN

ok

17

KONTAKT

Skoro každý mladý človek chce niečo dokázať. Chce za sebou niečo zanechať, chce vytvoriť niečo, čo by ho identifikovalo, urobiť niečo, za čo by mal zožať obdiv, aspoň na chvíľu. Chce zažiť ten pocit zadosť-učinenia. Chce sa priblížiť legendám. Ale problém je v tom, že nikde nie je napísané, ako to dosiah-nuť. Dokonca na to ani návod nemôže existovať, pretože by to úplne vyvrátilo pravý význam tohto slova. Poznáte ten typ ľudí, ktorí o sebe veľmi veľa narozprávajú. Ich vety začínajú takým typic-kým výrazom: „Jedného dňa urobím...“ alebo „Ja budem...“. Keď ich stretnete o pár rokov neskôr, zistíte, že nič z toho, čo vám tak fenomenálne opi-sovali sa neuskutočnilo a v najbližšej budúcnosti sa dá predpokladať, že sa ani neuskutoční. Tento istý typ človeka často obracia vieru v materi-

álne hodnoty. Hodnoty ako bunda od Calvina Kleina, parfum od Gucciho, zlatá x2 karátová reťaz, topán-ky z hadej kože a podsvietené neónovým svetlom... .No dobre, nie každý má peniaze na všetky tieto pozlátené vecičky a šatičky. Preto tento človek prejavuje najviac svoju existenciu hlúpym a neroz-vážnym správaním. Bohužiaľ, on si myslí, že takéto správanie je cool, in, že ho takéto správanie učiní byť v centre pozornosti, hlavnou témou rozhovorov pri piatkovom pivku atď. Aby som bola konkrétnej-šia, tak uvediem príklady na takéto správanie. Tak napríklad: zaviazať mačke chvost špagátom z dôvo-du pobavenia ostatných, kúpiť si spray a otagovať nejakú historickú budovu v centre mesta, ku ktorej sa praví „grafiťáci“ z morálnych dôvodov nemali odvahu ani priblížiť, alebo, z aspoň pre mňa nepo-chopiteľných dôvodov, prebehnúť popred idúci vlak a súťažiť, kto bude posledný. Zvláštne je, že existujú veci a javy, ktoré by sme globálne označili ako „ na hlavu padnuté“... teda toto nie je zvláštne, ale zvláštne je to, že veci a javy (a predmety tohto sveta) „na hlavu padnuté“ sa dajú rozdeliť do dvoch skupín. Prvá skupina je tá, v ktorej sú tieto veci a javy označované ako prí-zemné a detinské, ako napríklad hodiť myš s pot-kanom do jednej uzavretej nádoby a čakať, čo sa bude diať. A na druhej strane je vytvorená druhá skupina „na hlavu padnuté“, do ktorej patria veci a javy, označované rôznymi slovnými spojeniami „tak na toto by som nemal...“, „toto je odvaha...“ alebo „ten človek vie šokovať ...“ atď. Hranica medzi týmito dvoma kategóriami je, podľa mňa, veľmi neurčitá. A toto je hlavný dôvod, prečo píšem túto strastiplnú úvahu. Každý jeden človek ju má postavenú niekde inde. Všeobecne, táto subjek-tívne vytvorená pomyselná hranica je ovplyvňovaná prostredím, v ktorom sme vyrastali a v ktorom sme teraz, ako sú kamaráti a priatelia, rodina a škola. Rodinu dávam na druhé miesto, lebo v tomto veku máme tendenciu robiť veci (a javy), s ktorými naši rodičia všeobecne nesúhlasia (netuším prečo...). Zoberme si jednoduchý príklad na športe, ktorému sa osobne venujem, lezenie. Teraz nasleduje rozde-

nA HLAVu padNuté

člá

No

k

18

KONTAKT

lenie prístupu k tomuto športu na dve kategórie „na hlavu padnuté“. Do prvej kategórie patria ľudia, ktorí si povedia, že je to šialené z hľadiska toho, že si nevážim život, je to samovražda propagovať takýto šport, koledujem si o vážne zranenie atď. Do druhej kategórie patria ľudia, ktorí si povedia „Aj ja chcem!, zavolaj, keď pôjdeš na skaly, aj ja si to chcem vyskúšať!“ Nie ste si istí, do ktorej skupiny patríte? Trochu vám pomôžem.Poznáte Alaina Roberta, označovaného aj ako fran-cúzsky „spiderman“? Tento človek lezie po budo-vách, a nie hocijakých, ale cestuje po svete a vybe-rá si tie vysoké a svetoznáme. Vyliezol aj na budovu Slovenského rozhlasu v Bratislave („svetoznáme“) niekoľko rokov dozadu, ak si spomínate. Veľa ľudí si povie „načo?“. Veď väčšinou tie budovy aj tak nevy-liezol celé, lebo ho na x-tom poschodí vtiahli oknom dnu a zavreli do cely za protizákonnú činnosť. Ale jeho to nikdy neodradí a po pár mesiacoch, stráve-ných v chládku si opäť vyberie ďalšiu budovu v inej krajine a ide ďalej. „Prečo to robí, keď môže ro-biť hocičo iné, čo je lepšie ako sedieť vo väzení?!“, toto by povedal človek z prvej kategórie (Vy?). Člo-vek z druhej kategórie by si povedal: „Tak na toto by som nemal g...!“ (alebo toto ste Vy?).To, či vás niekto bude obdivovať kvôli niečomu, čo robíte, závisí z veľmi veľkej časti aj od toho, aký prístup máte k tej danej veci. Ak Alain Robert le-zie po budovách len preto, aby ukázal aký je fra-jer... V tom prípade kašlať naňho! Zavrite ho, ale do blázinca! Na druhej strane, ak je to jeho životná filozofia, miluje adrenalín, miluje pocit robiť niečo nezákonné a zároveň má vytvorené vnútorné dôvo-dy... prečo nie? Aj menšia neposlušnosť voči spoloč-nosti je zdraviu prospešná.O veciach, ktoré robíme musíme byť aj sami pre-svedčení. Ale nie, či sú správne, ale prečo sú správ-ne. Ľudia vás budú vnímať inak, keď uvidia, že to nerobíte z „frajeriny“ ale z vnútorného presvedče-nia a nadšenia... Prečo by sme potom nemohli zla-niť zo štvrtého poschodia budovy fakulty?!

Katka Štecáková, foto: Michal Brun

člá

No

k19

KONTAKT

Nie každá škola sa môže pochváliť tým, že má veľký počet úspešných študentov. Medzi tých našich patrí aj Peter Kováč, veľmi uznávaný fotograf a študent druhého ročníka Mediamatiky.

Peter, aké si mal detstvo? Moje detstvo bolo také, aké má byť. Nič mi nechý-balo. Rodičia sa o mňa starali s láskou.Chodievali sme spolu na rôzne výlety a vďaka rodi-čom som navštevoval tábory, kde sa to všetko za-čalo.

Tvoje prvé začiatky vznikli v letnom tábore?Áno. Zúčastňoval som sa letných táborov mladých výtvarníkov. Tu som zistil, čo chcem v živote robiť. Fotografovať.

Čo alebo kto bol tvoj prvý objekt?Samozrejme príroda. Ako v správnom tábore, cho-dievali sme na rôzne túry, kde sme fotografovali okolitú prírodu.

Viedli ťa k tomu tvoji rodičia?Určite áno. Vďaka nim som sa našiel. Ten, kto ma najviac inšpiroval, bol môj otec, keďže aj on foto-grafuje. Dá sa povedať, že je to taký náš rodinný fotograf. Navzájom si vymieňame svoje skúsenosti.

Kedy si začal oficiálne fotografovať?V roku 2004, čiže keď som mal sedemnásť.

Aké sú tvoje prvé úspechy? K mojim prvým úspechom neodmysliteľne patrí au-torská výstava s názvom Prieniky tela a svetla v Ru-žomberku v roku 2005. Neskôr som mal výstavy v Rimavskej Sobote a v Poľsku.

Tak to sú obdivuhodné úspechy. Ale určite máš aj také, na ktoré si obzvlášť hrdý.

úspešNý študeNt mediamatiky

pro

FiL

20

KONTAKT

Zúčastnil som sa celoslovenskej súťaže Eurofoto, kde som získal 1. miesto. Toto umiestnenie som získal vďaka fotografii, na ktorej bol pán so psom. Fotka je čiernobiela a má pre mňa veľmi veľký význam.

A existuje ešte nejaká fotografia, na ktorú si cito-vo naviazaný či nesmierne hrdý?Môj autoportrét, kde je vidno iba nohu a brucho. Keď sa dobre pozriete, uvidíte aj ženu, ktorá sa smeje. Pri pohľade na túto fotku sa vždy zabavím.

Aká téma pri fotografovaní sa stala tvojou obľú-benou?Hlavne ľudia. Ako som spomínal, zo začiatku som fotil prírodu, ale viac ma zaujíma človek ako ob-jekt. Určite pri fotení prírody vznikne krásna fotka. Ale ja aj napriek tomu radšej fotím ľudí.

Chceš sa naďalej venovať tejto práci? A čo by si chcel ešte v živote dosiahnuť?Určite áno, lenže teraz nemám toľko času. A čo by som chcel dosiahnuť?Určite by som chcel fotiť to, čo ma baví, a nie veci na zákazku, pretože ma to nenapĺňa tak, ako by malo.

No a na koniec. Čo by si poradil tým, ktorí sa roz-hodli venovať sa fotografovaniu?Čo by som poradil? Každopádne sa netreba báť uka-zovať svoje fotky a prijímať kritiku od ostatných. To je podľa mňa najdôležitejšie, lebo len tak sa može fotograf posunúť dopredu. Keď je spokojný s foto-grafiou, ktorú urobil, netreba váhať, práve naopak, treba ju posielať na výstavy, súťaže a podobne.Človek nikdy nevie, kedy sa naňho usmeje osud.

Zuzana Gacíková, foto: Peter Kováčpr

oFi

L21

KONTAKT

Dielo Pravda je dvadsiatou piatou časťou románo-vej ságy Úžasná plochozem. Tento plochý fantas-tický svet z panciera mega korytnačky A´Tuin, pu-tujúcej vesmírom, nesú štyri slony. Cez jeho okraje prekypujú vodopády a rozptyľujú sa do prázdnoty miliardy hviezd. Hoci ide o humoristické fantasy - figurujú tu vymys-lené bytosti, príbehy sú z reálneho života. A tak je ústrednou témou každej z kníh o Plochozemi neja-ký aspekt z nášho sveta - tento je následne Prat-chettom nafukovaný do absurdnosti. Vtipnosť jeho spracovania nás núti k zamysleniu a poskytuje nám absolútne rozdielny pohľad na naše dobre známe zabehnuté klišé. Tento jeho humorne podaný opis pre nás tak banálnych vecí je vyšperkovaný skvelým príbehom. Jemné gagy sa striedajú s horkou iróniou a posmechom.Skvelý humor a ľudské pochopenie sa odráža i v prí-behu Pravda, kde sila pokroku vtrhla do aglomerácie mesta Ankh-Morpork. Pojednáva sa tu o zrode novín a investigatívnej žurnalistiky, preto som chcela to-muto dielku venovať prvé vydanie nášho časopisu. Budeme sa snažiť priniesť Vám veľa nového a zau-jímavého, ďalšie pohľady na známe veci - pretože jednostranný pohľad dáva iba jednorozmerný svet. Ale vrátim sa ku knihe, kde sa okrem iného pouka-zuje na vplyv médií na ľudí, ktorí si myslia, že všet-ko, čo je napísané v novinách je absolútna pravda. (Ale nám veriť môžete.)Pointa Vás neprekvapí, no pri čítaní tejto detektívky si pochutnáte na humore, ktorý všetko zachráni. A vykreslenie charakterov postáv zaručí, že sa s nimi budete chcieť stretnúť i v ďalších dielach. A keď si odmyslíte to divadlo okolo, ostane Vám hlboký životný príbeh. Príjemným spestrením samotného diela sú prekla-dateľove poznámky pod čiarou plné svojského hu-

terry pratchett prAVdA

moru, ktoré sú ďalším dôvodom na prečítanie tejto knihy.

Michaela Tatarková, foto: noreascon.org

rec

enzi

A

22

KONTAKT

Málokto tuší, koľko talentov žije medzi nami. Mnohí študujú aj na našej univerzite a jedným z nich je nepochybne aj speváčka a recitátorka Zuzka Gací-ková, prváčka v odbore Mediamatika. Okrem toho, že študuje, venuje sa kope iných vecí a je až záhad-né, ako to všetko stíha. Zuzka pochádza z Kysúc, konkrétne z mesta Krásno nad Kysucou. Na to, že je to útle, malé žieňa, je dosť pojašená a má veľký hlasový potenciál. Spieva už od svojich piatich rokov a netají sa tým, že ten-to talent zdedila po svojom otcovi. Ako sama tvrdí: „Odmalička som vedela, že chcem spievať.“ Jej „spevácka kariéra“ začala skromne – v kostole. Tam

začala spievať ako členka speváckeho zboru Vtáča-tá a neskôr vstúpila aj do folklórneho súboru Drevár. Je sólistkou, konferencierkou a vedúcou speváckej zložky a pôsobí tam už takmer desať rokov. Že ne-viete, čo je to konferencierka? Ani ja som nevedela. Ale tí šikovní si „vygooglia“ a tým lenivým to pre-zradím. Je to uvádzačka. Okrem toho však má aj vlastnú kapelu. Ak čakáte, že ľudovú, mýlite sa. Ka-pela KOMA hrá rock, alternatívu a hardrock a Zuzkin spev v hluku nástrojov vôbec nezaniká, práve na-opak. Táto slečna vie aj kričať a poriadne nahlas.No nielen spev je to, čomu sa venuje. Zuzka je aj talentovaná recitátorka. Zúčastňuje sa množstva recitátorských súťaží po celom Slovensku a občas si domov donesie aj nejaké to ocenenie. A aby toho nebolo málo, aktívne sa venuje aj herectvu. Pred dvoma rokmi ju oslovilo Ochotnícke divadlo v Zbo-rove nad Bystricou a odvtedy tam vystupuje. Bola som zvedavá na to, či má po takých skúsenostiach na pódiu ešte trému: „Nie, nikdy, dá sa povedať, že som na to vytrénovaná. Ale stalo sa mi, že napríklad minulý rok na celoslovenskom kole Hviezdoslavovho Kubína som dostala strašnú trému. Doteraz si ne-viem vysvetliť prečo.“ A čo by Zuzka chcela robiť, keď vyrastie? Toľkým veciam sa predsa nemôže venovať donekonečna: „No, mojím snom bolo vždy spievať, ale v tomto veľkom svete sa mi to asi na profesionálnej úrovni nepodarí. Rada by som písala do novín, ak by sa mi to podarilo. “ Čo sa týka voľného času, tak tam je to jasné – oddychuje. „Voľný čas nemám skoro vôbec, ale keď už, tak ho trávim vonku s priateľom alebo sa len tak váľam doma.“ Na otázku, na čo je v živote najviac hrdá, mi odpovedala vtipne: Na to, že mi po šestnástich rokoch spievania ešte neodišiel hlas.Ja Zuzke prajem, nech sa jej aj naďalej darí a aby jej hlas naozaj nikdy neodišiel.

Michaela Moravcová, foto: Zuzana Gacíková

žijem NaplNo!

pro

FiL

23

KONTAKT

Ak existuje lekárska diagnóza ako chorobná neroz-hodnosť, tak moja maličkosť je zaručene jednou z tých, ktorých jej príznaky trápia už dlhé roky.Začala som ju pociťovať už ako malá a až doteraz ju považujem za svoj veľký problém. Už na prvom stupni základnej školy som pri výbere nanuku v po-travinách bola schopná stráviť štvrť hodiny opiera-júc sa o obrovský ľadový mraziaci box, vďaka čomu som z obchodu odchádzala vždy so značne skreh-nutými prstami, no rovnako aj s neutíchajúcimi pochybnosťami o mojom výbere. Tie ma konečne opustili až vtedy, keď bol nanuk už zjedený a poma-ly som začala riešiť, do ktorého autobusu nastúpim, aby som bola čo najskôr doma. Narýchlo v hlave počítajúc aj tie najmenšie milisekundy, rozlišujúce odchody jednotlivých autobusových liniek, pripočí-tavajúc možné zdržanie u 4-ky, ktorá prechádza cez mesto a pravdepodobne jej to preto bude trvať o čosi dlhšie (no na druhej strane vyráža o päť mi-nút skôr, čo jej poskytuje mierny náskok), sa ko-nečne rozhodujem počkať si radšej na 5-ku, ktorá ma bezpečne dovezie domov o pár sekúnd skôr. Po príchode domov riešim dilemu, či si pod salámu na chlieb natriem aj horčicu tak ako včera alebo sa na dnes uspokojím iba s maslom... To boli moje detské problémy a ťažké dilemy, ktorým som prikladala veľkú dôležitosť a s ktorými som sa musela pasovať deň čo deň.Postupom rokov som však vyrástla, dospela a znač-ne zmúdrela, no problému som sa, bohužiaľ, nezba-vila. V porovnaní s detskými časmi však môže mať omnoho väčšie následky než skutočnosť, že v nanu-ku od Algidy je viac čokolády ako v obyčajnej „Jar-ke“. Zrazu si neviem vybrať strednú školu. Najskôr som totiž túžila po kariére aranžérky kvetov, neskôr som chcela byť fotografkou, či dokonca interiéro-vou dizajnérkou. Možností kvantum, no to správne

rozhodnutie v nedohľadne...a nakoniec kotvím na gymnáziu. Rozhodovanie odložené na ďalších päť rokov. S presvedčením, že počas nasledujúcich rokov prí-dem na správne riešenie môjho budúceho smerova-nia a k maturite predstúpim s jasnou predstavou, som sa teda pustila do štúdia na strednej škole so všeobecným zameraním. S pribúdajúcimi rokmi a s neustále sa zvyšujúcim tlakom na študentov pri výbere vysokej školy sa zrazu opäť spamätávam a zažívam déja vu. Rovnaké rozhodnutie, rovnaký problém. Prihlášku vypĺňam deň pred uzávierkou a odosielam prvou triedou. Konečne poriadne rozhodnutie, dokonca mnou sa-mou učinené. Žeby som sa predsa len nakoniec zba-vila tej príšernej kliatby? Avšak prichádza zápis do prvého ročníka a s ním spojený výber povinne vo-liteľných predmetov, ktoré nepriamo určujú moje smerovanie v odbore – zhrozene hľadím do papiera s dvomi kolónkami a začínam uvažovať o terapii.

Veronika Patyková

zápisNík NerozhodNej žeNy

Každý, kto má záujem a chuť rozvíjať sa v men-tálnej oblasti, sa stáva študentom. Človek je štu-dentom školy života počas celej svojej existen-cie a snaží sa tak rozvíjať a udržiavať svoj vývoj v kontinuite. Štúdium na vysokej škole umožňuje rozširovať vlastné obzory a napredovať tak krok za krokom k poznaniu.Už v staroveku mali učenci svojich žiakov, ktorí sa potom stali učiteľmi ďaľšej generácie mladých ľudí, túžiacich po poznaní. Ľudstvo tak mohlo stále napredovať vo všetkých oblastiach a dostať sa na dnešnú úroveň. Na to, aby sme mohli napredovať, je potrebné sa vzdelávať a rozvíjať už nadobudnu-té.

čo to zNameNá byť študeNtom?

člá

No

k

24

KONTAKT

Vďaka výdobytkom v kultúrnej a sociálnej oblasti sa stalo štúdium na najvyššom stupni školstva do-stupným. Vzdelanie nie je už len výsadou privilego-vaných. Študenti dnes majú nárok na rôzne formy sociálnych benefitov a v porovnaní napríklad s 18. a 19. storočím je štúdium dostupnejšie pre oveľa šir-šie vrstvy obyvateľstva. Strastiplná cesta za vzde-laním, akú musel podstúpiť svojho času napríklad Lomonosov, už nie je v súčasnosti nevyhnutná.

Štúdium na vysokej škole ešte z nikoho génia neuro-bilo a ani negarantuje, že sa absolvent automatic-ky uplatní. Štúdium je len jedným z prvých krokov, ktoré môžu pomôcť študentovi naučiť sa realizovať a doslova ho prinúti naučiť sa učiť.

Aj antický filozof Sokrates raz prehlásil okrídlenú vetu: “Viem, že nič neviem“ a je to pravda. Čím má človek viac vedomostí, tým viac si uvedomuje, koľko toho ešte nevie a malo by ho to motivovať k napredovaniu. Je chybou uspokojiť sa s už nado-budnutým a zastaviť sa. Ten, kto je spokojný sám zo sebou, prepadáva pýche, ktorá, ako je známe, predchádza pád.

člá

No

k

Študentský stav je výnimočný a človek v študent-skom veku prežíva zrejme najkrajšie roky života. Nie je ešte úplne dospelý, ale zďaleka nie je už dieťaťom. Toto je najlepší vek na absorbovanie no-vých poznatkov, skúseností a vedomostí. Nie je to už naivný pubertálny vek, ale človek je stále trochu idealistický a otvorený novým veciam. Študenti boli nejedenkrát v histórii hybnou silou, ktorá posunula ľudstvo dopredu.

Dnešní študenti, alebo aspoň väčšina z nich, sa v súčasnosti nezaujímajú o celospoločenské dianie a zahadzujú tak možnosť niečo ovplyvniť. Je predsa potrebné, aby naši zastupitelia reflektovali záujmy mladých ľudí. Netýka sa to samozrejme len diskusie napríklad na tému dekriminalizácie a postupnej le-galizácie mäkkých drog. Vysoká škola poskytuje možnosť realizovať sa a pri-náša priestor na rozvinutie a uplatnenie vlastnej kreativity. Mladí ľudia by sa mali snažiť obohatiť spoločnosť svojím prístupom a nazeraním na prob-lémy. Stali by sa tak prínosom pre spoločnosť, kto-rej podobu vytvárame my všetci.

Peter Hudec, foto: u-szeged.hu

25

KONTAKT

Už od detstva moje myšlienky blúdili po ďalekých krajinách. Štúdium na Novom Zélande alebo prá-ca na Aljaške. Obidve destinácie sú v dnešnej dobe jednoducho realizovateľné, „stačí“ mať len určitú sumu financií. V prípade Aljašky ide o čiastku o nie-čo nižšiu ako ročné životné minimum dospelej fy-zickej osoby na Slovensku.

Na Aljaške sú pre cudzincov väčšinou otvorené len dve oblasti priemyslu a to rybársky a ropný. Ak sa človek rozhodne pracovať na ropnej plošine, musí na nej odpracovať minimálne jeden rok bez pre-stávky. Avšak pracovať v ropnom priemysle je, na-nešťastie, z dôvodu pracovných víz nemožné, keď-že študent univerzity má nárok len na štyri mesiace legálnej práce v Spojených štátoch. Môj výber bol teda jednoznačný, rybičky. Nutnou podmienkou je už len poistenie na prevoz mŕtvoly v prípade neho-dy, nakoľko pády cez palubu sú tam pomerne časté. Preto tam externisti vôbec nemôžu pracovať.

Už počas môjho predchádzajúceho štúdia v Pra-he som sa začínal približovať k vytúženému cieľu. Podmienky na vycestovanie som spĺňal, no náklady boli stále vysoké. Pred dvoma rokmi silné preraze-nie nízkonákladových leteckých spoločností na trh

stiahlo náklady na únosnú hodnotu, a tak som sa rozhodol stráviť leto 2008 na vysnívanej Aljaške cez Work & Travel program.

I keď som predpokladal, že sa Aljaška nebude na-chádzať hneď za Čičmanmi, nečakal som, že budem letieť piatimi lietadlami viac ako tridsať hodín. Ale desať časových pásiem, teda desať hodín späť uro-bilo svoje a stihol som to za jeden deň. Druhý fakt, ktorý ma prekvapil, bola rozloha Aljašky. Ten malý cípček za Kanadou nebol až taký malý, pretože je v skutočnosti dvakrát väčší ako celá stredná Európa. Na druhej strane, môj predpoklad, že Aljašťania sú neuveriteľné dobrí, srdeční a chcú pomôcť za každú cenu, potvrdili reálne skúsenosti.

Keďže nikto z mojich známych nemal odvahu ísť so mnou, šiel som sám. Na americkej ambasáde som sa však zoznámil s párikom, ktorý si zvolil rovnaký dátum odletu ako ja.V Bratislave sa k nám pripojil ešte jeden študent, ktorého sme však pri prestupe vo Frankfurte strati-li. Čo už.

Do Anchorage, hlavného mesta Aljašky, sme prile-teli okolo jedenástej večer miestneho času, trošku

ALJAŠKA

ces

toV

aN

ie

26

KONTAKT

sme sa len čudovali, ako pekne svieti slniečko na oblohe. A ani nevyzeralo, že sa bude chcieť scho-vať. Pravdou je, že v letných mesiacoch len na pár hodín oblizuje horizont, inak žiari celý deň. I keď mnohí ľudia z našich krajov pri predstave, týkajúcej sa Aljašky pocítia chlad a zimu, cez leto je tam od 15 do 30 stupňov Celzia. Nad nulou.

Už hneď po prílete nám agentúra dopriala dob-rodružstvo a to úplne zadarmo. Na letisku nás mal čakať človek, ktorý mal za úlohu zaviezť nás do hostela. Po hodine čakania sme zvážili situáciu, a rozhodli sme sa dopraviť do hostela taxíkom, veď názov sme poznali. Úsmev z tváre nám však zmizol, keď nám taxikár oznámil, že sa tento hostel v hlav-nom meste nenachádza. Pravdepodobne iránsky ta-xikár sa však ponúkol, že hostel pozná a zobral nás tam. Zaviezol nás však za nejakú staršiu budovu, ktorá rozhodne ako naše ubytovanie nevyzerala. Vystúpil z auta a povedal, nech v taxíku počkáme. Bola polnoc a mal som taký hrejivý pocit, že nie je všetko v poriadku. Zvažoval som, či nás len okrad-nú, alebo či pôjdeme aj na orgány. Babka ma upo-zorňovala, že to je v dnešnej dobe trendom. Asi to vravel ten pán s bielym pásikom v golieri v kostole. Taxikár však namiesto mlynčeka na mäso doniesol zoznam všetkých ubytovacích zariadení v hlavnom meste a sám som zistil, že náš hostel v zozname nie je. Dopravili sme sa naspäť na letisko a bolo na-čase prevetrať znalosti z Mediamatiky. Naštartovali sme vyhľadávací nástroj na notebooku a ideálnou informačnou požiadavkou sme našli relevantný ne-redundantný odkaz. Zavolal som majiteľovi hostela, ktorý mi potvrdil, že drží rezerváciu pre Slovákov. Americký taxikár nás už podľa adresy dopravil na miesto určenia a zadarmo, keďže som mu povedal o probléme s predchádzajúcim neamerickým taxi-károm. Pravdou je, že domáci si veľmi vážia cudzin-cov, ktorí sa tam kvôli práci ženú tisícky kilometrov. Už na letisku nám chceli domáci pomôcť a zaviezť nás, vtedy sme však adresu hostela nemali.

Nasledujúce ráno sa k nám pridali dvaja Mexičania

a šli sme vybaviť Social Security Number na federál-nom úrade, ktoré oprávňuje vlastníka legálne pra-covať na území Spojených štátov. SSN sme vybavili, jedného Mexičana na úrade stratili a ponáhľali sa na letisko, kde nás už čakalo osobné lietadlo pre de-sať osôb. Interiér lietadla bol menší ako v osobnom aute, preto sa každý musel k svojmu sedadlu dopla-ziť. Ako posledný sa plazil pán v tričku a krátkych rifľových nohaviciach a keď si sadol na miesto pilo-ta, pre istotu si každý skontroloval záchrannú ves-tu. 45-minútový let však patrí medzi moje najkraj-šie zážitky vôbec, pretože dvojkilometrová výška a čistá obloha poskytovala nádhernú panorámu na prírodu, ktorú v atlase sveta neuvidíte. Na druhej strane som si poriadne užil aj turbulenciu, keďže naše lietadielko s jednou vrtuľou neustále bojovalo so vzdušnými vírmi. Po prílete do mestečka Kenai nás autom dopravili do kempu, situovaného na kon-ci sveta, pár míľ od prvých ropných plošín. Súčasťou kempu bola továreň, lodenica, prístav a útulné uby-tovanie. Nuž, spať sme tam neprišli.

Naša továreň bola špecializovaná na ručné pásové spracovanie lososov s cca 90 pracovnými pozícia-mi. Spočiatku obsadenie tvorili najmä Mexičania, Ukrajinci a Američania, postupom času najväčšiu národnostnú skupinu vytvorili Slováci s celkovým počtom 18, z toho traja mediamatici. Pracovalo sa v závislosti od počtu ulovených rýb, a v prípade po-treby musel zamestnanec odrobiť viac ako sto ho-dín týždenne. Táto podmienka je zakotvená v kaž-dej zmluve s aljašským zamestnávateľom. Pracovná doba bežných pracovníkov začínala o 9:00 a končila maximálne o polnoci. Keďže som patril medzi „ne-bežných“, ktorí začínali v práci o pol až hodinu skôr a končili o hodinu, dve neskôr, pochopil som mož-nosti ľudskej vytrvalosti, ktoré ďaleko presahujú hranice predstáv o fyzickej výdrži. V extrémnych prípadoch bolo nutné pracovať aj 22 hodín za deň a bez ohľadu na to, či ste spali 2 alebo 6 hodín, bolo nutné pracovať i v nasledujúci deň. Nanešťastie bolo minulé leto, ohľadom úrody, jedným z najslab-ších za posledné roky, preto sme si extrémnych dní

ces

toV

aN

ie27

KONTAKT

užili málo. Každopádne, naša psychika bola v tých dňoch prácou silne ovplyvnená, lososov sme videli všade, snívalo sa nám o nich a viacerí pracovali aj ako námesační posediačky v posteli. Celkovo sme spracovali cca dva a pol milióna kíl lososov.

Počas lososovej krízy firma poslala štyroch najlep-ších na dva dni pracovať pre partnerskú spoločnosť, sídliacu v prístavnom meste Homer, obkoleseného činnými sopkami. Práca spočívala v ručnom vyha-dzovaní rýb z rezervoárov v rybárskych lodiach. Ryba typu halibut bola mierne odlišná od lososa. Na jednej strane mala dve oči, bola ohavná, je-dovatá, neuveriteľne páchla a jej váha sa pohy-bovala od 20kg do 50kg, v extrémnych prípadoch do 80kg, väčšia ako dospelý človek. Každý jeden z nás vyhodil priemerne jednu tonu rýb za päť až de-sať minút. Mali sme možnosť vyhadzovať aj rybky typu rockfish, ktoré plne zodpovedajú predstave o rozprávkových morských živočíchoch. Guľatá, far-bou červeno zlatá s vypuklými očami a jedovatými pichliačmi na celom tele. Len škoda, že tie pek-né oči sme museli ukazovákom a palcom pretlačiť,

keďže to bol jediný spôsob, ako rybu bezpečne a pevne uchytiť a vyhodiť.

Voľný čas sme sa snažili tráviť v prírode, často sme však z prírody utekali, pretože človek ako živočíšny druh tam nebol vítaný so šampanským a kaviárom. Žiadna zoologická záhrada vám neposkytne pohľad na orla, losa, vlka, žraloka, medveďa v akcii a to úplne zadarmo. Druhou alternatívou boli tripy do mesta, pričom najbližšie sa nachádzalo 3 hodiny chôdzou. Stopovanie sa nám osvedčilo ako veľmi dobrý spôsob prepravy aj z dôvodu nutnosti komu-nikácie v angličtine. Srdečnosť domácich spočíva-la aj v tom, že nás vždy zaviezli, kam sme chceli, mnoho krát kvôli nám zmenili trasu alebo dokonca aj mesto. Ako som už spomínal, my ako študenti z Európy sme boli pre nich atrakcia.

Stravu si zabezpečoval každý sám, časovo najvý-hodnejšie bolo mikrovlnkové jedlo, na večeru nám zvykli pripraviť rôzne pochúťky, ako napr.: lososo-vá polievka, fazuľa s lososom, lososová polievka na slepačí spôsob, šošovica s lososom, losos, lososový vývar, losos na kurací spôsob, niekedy som uvažo-val, či nepripravia aj lososový džús alebo puding z lososa.

Začiatkom septembra sa začínala uzatvárať sezóna. Mnohí uvažovali, či po práci cestovať do vnútroze-mia, alebo ostať na Aljaške. My sme si prenajali do-dávku a cestovali po vysnívanej krajine.

Čo dodať na záver? Aljaška ako krajina neobme-dzených dobrodružstiev, mi poskytla nespočetné množstvo zážitkov, dovolila mi spoznať domácich ľudí, ktorí celý život tvrdo pracujú bez ohľadu na svoj vek a svoje možnosti. Sú to ľudia, ktorí ne-riešia žiadne problémy sveta, ktorých zaujíma iba množstvo rýb, ktoré spracujú nasledujúci deň. A o pár týždňov bude mňa a ľudí, ktorých tam beriem, zaujímať opäť to isté.

Viktor Hamran, foto: Viktor Hamran

ces

toV

aN

ie

28

KONTAKT

Ako študent využívam šialené víkendové lety za bezkonkurenčné ceny. Naposledy som sa túlala v Londýne a Belfaste (VB).Hlavné mesto. Keď Vám už odpadnú nohy a máte plné zuby dvojhodinového cestovania autobusom z okrajovej štvrte do centra, pochopíte krásu našej malej Žiliny.Staré verzus nové. Londýn je úžasnou zmesou no-vodobých i dávnych architektonických skvostov, napríklad vedľa ultramoderného London Eye stojí starobylý London Bridge. Múzeá. Ich prehliadka je zadarmo a možno vás pote-šia, tak ako mňa (viac na stránke London 4 Free).Za pochodu. Rýchle mesto vás doslova prinúti dať si kávu po ceste, na obed nejaký take away, večer

studený sendvič a neskôr snack v pube. Jazyk. Hovorí sa tu viac ako tristo jazykmi. Najviac však budete počuť britskú angličtinu, lámanú ang-ličtinu a poľštinu.Menšiny. Podľa Magazínu BBC sa každý štvrtý oby-vateľ Londýna narodil mimo Británie. Stretla som napríklad Poliaka, ktorého otec bol Číňan, matka mulatka a vôbec ma to nezaskočilo.Všade sú Poliaci. Myslím, že si zakladajú nový štát. A ja pomaly „goworim viacej po poľsku jako po an-gelsku“.Štyri ročné obdobia. Vystriedajú sa tu za jeden deň: keď neprší, tak aspoň kvapká, pomedzi to fúka a slnko sa na nás vyškiera spoza oblaku. A kde neprší, tam sa chystá k dažďu. Stromy čakajú, kým popod

smaragdoVé ostroVy

29c

esto

Va

Nie

KONTAKT

ne prejdete a potom na vás spustia vedro vody. Spod nôh vám vystrekujú zavlažovacie gejzíry.Obchody. Ako nadšenec Londýna a nesolventný študent sa prejdem aspoň niektorým z tristo pou-ličných trhov. Okom pohladím turistické Oxford a Refent Streets, kde sa pokochám výkladom Vivien Westwoodovej. Nadšená nikdy nespiacou štvr-ťou Covent Garden sa vydávam do presláveného Notthing Hill na blší trh Portobello Road. Všetkým vyznávačom undergroundu odporúčam vychutnať si Camden Town a jeho zvláštnu klubovú atmosféru (kým sa nezotmie). Móda. Na britkách sú pozoruhodné ich módne kreá-cie. Skutočnosť, že na seba tak povediac natiahnu kadečo, je všeobecne známa. A tak bolo zaujímavé vyskúšať si to. Nikoho nezaskočilo, keď som prišla do obchodného centra v jazdeckých nohaviciach a zablatených čižmách. A časom som sa ani ja nezne-pokojovala, keď som videla ženu po päťdesiatke v krikľavých pančuchách a minisukni ako ťahá svoju maličkú dcérku v kostýme kuriatka námestím. Elektrina. Treba si ju kúpiť v obchode. Keď dosta-nete kartu s dvadsať – miestnym kódom, nebuďte zaskočení.Kúpelňa. Zástrčky budete hľadať márne. Svetlo sa zapína potiahnutím visiacej šnúročky. Do sprchy som musela hádzať 20 „pí“ (₤ 0.20), aby mi tiekla teplá voda. Došli peniaze, došla voda. Čo na tom, že mám šampón v očiach?Čaj. V Severnom Írsku som pobudla vyše roka a tak sa moja zmätenosť z anglického čaju pomaly vy-tráca. Raz som mala veľa vybavovania a z neustá-leho behania po daždi som sa potrebovala zohriať. Keď som si vypýtala čaj, barman sa schuti zasmial a sucho skonštatoval, že hoci ho nerobia, urobí vý-nimku. Žmurkol na mňa a priniesol mi akúsi vodu kávovej farby. Chutilo to horšie ako vyzeralo. Preto odporúčam: vyskúšajte miestne čierne pivo, do kto-rého peny sa dá písať!Práca. Pri hľadaní práce je potrebné vypísať množ-stvo application forms, kde musíte napísať aj to, čo by ste nechceli. Dobre, že sa ešte nepýtajú na číslo

30

ces

toV

aN

ietopánky mojej sestry alebo na farbu fúzov môjho prapradedka. V krajnom prípade si vás nevyberú, pretože ste škaredá na fotke, ktorú ste priložili k žiadosti. Čo ja za to môžem, že nie som fotogenic-ká?Impreza. Oslava, párty alebo, ak chcete, fiesta. Poliaci boli v poriadaní imprezy neprekonateľní. A ja, ako príslušník slovanského národa, som sa na niekoľkých takýchto akciách zúčastnila. Najväčší úspech zožala párty v štýle 70-tych rokov. Keď sa niektorí pohrávali s myšlienkou drogových kráľov a bankomatovou kartou stierali múku z kredenca, vtrhla zásahovka a oni mali čo vysvetľovať zbytok noci na policajnej stanici. Stonehenge. Nadšená z hodín dejepisu v piatej trie-de som oddávna túžila navštíviť túto záhadu. Aj keď je to iba očarujúca plošina s hŕbou kameňov a tisíckou vrán, mala som na krku zimomriavky.

Ostrovy za La Manchom ma očarili svojími farbami, historickou nádherou i svojou multikulturálnosťou, z toho dôvodu patria k miestam, kde sa chcem ešte vrátiť. Srdečne privítajú aj Vás.

Michaela Tatarková, foto: nait5.wordpress.com

KONTAKT

Hudobný underground je spektrum, v ktorom je, pre obyčajného hudobného konzumenta, množstvo neprebádaných hudobných štýlov. Jedným koncen-trátom je Psychobilly. Nie je veľmi známy a pritom je to jeden z tých, ktoré by nielen punkovým fajn-šmekrom zamotali hlavy. Psychobilly je fúziou britského punkrocku 70-tych rokov a amerického rockabilly 50-tych rokov. Jeho typickým znakom je hra holou rukou na klasickú basu. Taktiež ho vystihuje extravagancia, provoká-cia na najvyššej úrovni a tak isto osobitý štýl ob-liekania. Texty sú prešpikované hororovými, sexu-álnymi, úchylnými, fetišistickými i sci-fi prvkami, násilím a inými tabuizovanými témami. Nájdu sa tu však aj humorné pasáže, či ikony americkej kultúry 50-tych a 60-tych rokov. Vyznávačov psychobilly spoznáte podľa vyčesaných vlasov quiff - niečo medzi čírom a účesom devilock, koženého alebo rifľového oblečenia, ozdobeného reťazami a hrotmi. Nosia masky a make-up, za kto-

rý by sa nehanbili ani KISS, bohaté kerky s modlami nahých žien. Psychobilly je veľká úžasná retro šou, plná póz, dovedených do dokonalosti (nejde však o obyčajné pozérstvo). Rozmohol sa vo Veľkej Británii, ktorá je známym hniezdom všemožných subkultúr.Názov Psychobilly bol vytvorený podľa textu piesne Johnnyho Casha – „One Piece at a Time“, autorom ktorej je Wayne Kamp.

“Ugh! Yow, Red RyderThis is the cotton mouth

In the psycho-billy cadillac ...“

Prvá skupina, radiaca sa do prúdu psychobilly sa volala The Meteors (Londýn, 1979). Ich albumy „In Heaven” a „Wreckin’ Crew” sú základom tejto psy-chotickej pyramídy, takže by mali byť povinnou jaz-dou každého fanúšika. Pritvrdenie prišlo v druhej vlne kapelkou Demen-ted Are Go (1986). Pochod psychobilly pokračoval do Európy, kde vstala z popola Nekromantix. Ich album „Curse of the Coffin” sa považuje za ďalší pilier tohto žánru. Premiérovou kapelou tohto šialeného prúdu sa v USA stali The Quakes (album „Voice of America”). Časom, keď sa psychobilly rozmohlo ešte viac, za-čalo sa experimentovať a pridávali sa aj časti iných žánrov. A tak sa doň zamiesilo ska, rock, country, blues, atď. Jedni z najznámejších sú dnes HorrorPops. Ale keďže sa k nám tento príval s celou svojou grá-ciou ešte nedostal, musíme si šialený koncert tých-to preštylizovaných retro rockerov vychutnať iba v zahraničných mestách.Za svojich tridsať rokov existencie stihlo psycho-billy zamútiť kalnú vodu v hudobnom labyrinte a stále si drží svoje neopakovateľné čaro. Ešte však nevystúpilo z tieňa undergroundu (nie je tlačený do éteru rádií) a možno je to tak predsa len lepšie.

Michaela Tatarková, foto: hell-cat.com

psycHobiLLy

31H

ud

bA

KONTAKT

Pokročil čas.Deň, opäť raz, v šere, nenáhlivo,Odieva sa v nokturno,Apollón, naposledy, divo, Šípom svetla, vrhol tieň,Ten obtrel sa mi o nohu aOdplazil sa preč,Ta, kde denne miznú obzory, v tmách, čo desia ťa

Úder hodín.Zostarol čas.Noc, čo cez deň spí,Kráľovnou je zas!Hľa! Nosí diadém - Večernica, hoc´ korunou je,Len jednou je z hviezdnych krás...Polárka, ty kormidlo Noci,Pútnikom som, smer ukazuj mi

Vietor dvihol hlavu, vyletel a fúkol,Do stromov zaplietol si vlasy,Zaskučal hvízdavo a,Ochladiac sa v umierajúcom snehu,Čo ešte vždy polihúval za okrajmi ciest,Zahromžil ešte, no viac nemukol

V šume listov, ktoré ešte neboli,Počuť bolo hlas... nie, boli to hlasy?Hlas mojej túžby, či ostrá polemika...Jari so Zimou, čo rozumu sa vymyká?Nie snáď... len hlas noci, asi.

JedneJ noci medzi JArou A zimou.

Vkročil tak do lesa,Lesa už v jeseni,A, blázon, čakal, Na víly,Nech zatančia, v srieni

Nik však domov nenašiel tu ešteJemu len padlé lístie,šepkalo,Na zabudnutej ceste On dúfa však, verí v zázraky,Stále,Hoc´zo smútočnej oblohy,Do duše, Stekajú mu mrakyHľa! Tmy večnej znamenie,vyryté je v skale

Zrazu havran zakráka,Tak predsa len les nájomníka hostí...Toho, čo rád okloval ti kosti!Áno, Tebe, viselče, čo tak smutne z dubu sa dívaš,Cháronovi ledabo na pozdrav kývaš.

Že otvára sa pred Tebou Abyssu brána?No a?Započúvaj sa radšej do spevu havrana

Sklučuje Ťa melódia, Večného údelu smrtiLebka sa kotúľa...Nečujným výsmechom,Nádej Ti škrtí.

Peter Mačák

lesNé impresie V rúchu depresie

32

um

enie

KONTAKT

Mám ti ďakovať?Ale nemám ani chuť hnevať sa.To nie je rezignácia.Čo však máme robiť? Čakať?A zaklopeš potom nečakane.Zatiaľ si neklopala. Párkrát som ťa uzrel z okna, niekedy si bola blízko, inokedy na hranici môjho zraku.Máš naozaj takú strašnú tvár?Trinásta arkána.Tiež mám rád šachy, ale nie som dobrý hráč.Musím vedieť pravdu, mám otázky, na ktorých záleží. No ty odpovede nedávaš.

Goran Lenčo

moNológ so smrťouPesimista psík,nemá ani na taxík,chudák smúti, je leň sám,svet je preňho hlavolám,

nemá pána, nemá búdu,odovzdaný je osudu,sám už nevie, čo hľadá,svet je preňho náhoda,

na útek sa nezmôže,nikto mu nepomôže,sedí si, pre všetkých nik,chudák, pesimista psík.

Ďuro Darida

pesimista psík

33u

men

ie

foto: Ďuro Darida

KONTAKT

Vtipy o vysokoškolskom živote nemôžu chýbať v žiadnom školskom časopise...

• Študent prepadá na skúške z logiky. Zúfalý sa pýta profesora:- Vy to skúšate a rozumiete tomu vôbec???- Samozrejme, inak by som to nemohol prednášať a skúšať!- Dobre, dám Vám jednu otázku. Ak na ňu nebude-te vedieť odpovedať, dáte mi skúšku za A, ak ju zodpoviete, vyhodíte ma.- Prosím, pýtajte sa! odpovedá sebavedome profe-sor.- Čo je súčasne legálne ale nelogické, logické ale nelegálne, a čo nie je ani logické ani legálne?Profesor odpovedať nevie, dá teda študentovi skúšku za A, ale hneď nato volá svojmu najlepšie-mu študentovi a pýta sa ho na odpoveď.Ten mu okamžite odpovedá:- Máte 65 rokov a ste ženatý s 35-ročnou ženou, čo je legálne, ale nelogické.- Vaša žena má 25-rocného milenca, čo je logické, ale nelegálne. - Vy dáte milencovi svojej ženy skúšku za A, hoci by mal vyletieť, a to nie je ani logické ani legál-ne....

**************************************************

• Profesor vraví:- Dnes vás pustím o štvrť hodinu skôr.Odchádzajte prosím potichu, nech nezobudíte niekoho vo vedľajších učebniach.

**************************************************

• Štyria študenti zaspali na skúšku a prišli o hodinu neskôr. Dohodli sa na výhovorke, že počas cesty do školy autom dostali defekt. Keď sa dostavili na skúšku, jeden zo študentov hovorí skúšajúcemu:

“Pán profesor, prepáčte, že ideme neskoro, ale dostali sme defekt a museli sme vymeniť chybnú pneumatiku.”Profesor chápavo prikyvuje a hovorí:“To je v poriadku, poďte teda ďalej.”Profesor rozsadil študentov a každému dal papier, na ktorom bola jedna otázka:“Ktorá pneumatika mala defekt?”

**************************************************

• O štvrtej ráno zvoní profesorovi doma telefón. Rozospatý profesor zdvihne. - Haló?a zo slúchadla sa ozve: - Spíš?- Spím...- No, a my sa, sakra, ešte učíme!!!!!!

**************************************************

• Toto je údajne skutočná odpoveď v teste stred-nej úrovne z chémie na univerzite vo Washingtone. Odpoveď jedného študenta bola taká “hlboká”, že sa profesor rozhodol podeliť sa o ňu s kolegami na internete.

OTÁZKA - Extra (bonus) : “Je peklo exotermické (uvoľňuje sa teplo) alebo endotermické (absorbuje sa teplo)?”

Väčšina študentov napísala svoje domnienky na zá-klade Boylovho zákona (plyn sa pri rozpínaní ochla-dzuje a pri stláčaní zahrieva) alebo nejakú inú va-riantu. Jeden študent ale napísal: Najprv musíme vedieť, ako sa hmota v pekle mení v čase. Potrebujeme teda vedieť pomer, v ktorom duše pri-chádzajú do pekla a pomer, v ktorom z pekla odchá-dzajú. Myslím, že môžeme predpokladať, že duša, ktorá sa dostane do pekla, už odtiaľ nevyjde. Takže neodchádzajú žiadne duše. Pre predstavu, koľko duší do pekla prichádza, sa pozrime na jednotlivé náboženstvá v dnešnom svete. Väčšina z nich tvrdí, že kto nie je príslušníkom ich cirkvi, príde do pek-la. Od okamihu, keď existuje viac ako jedno nábo-

Vtipyzá

bAV

A

34

KONTAKT

ženstvo a ľudia nepatria do viac ako jednej cirkvi, môžeme predpokladať, že všetky duše skončia v pekle. Na základe pomeru medzi natalitou a mortalitou môžeme očakávať, že počet duší v pekle exponen-ciálne rastie. Teraz sa pozrime na pomer zmeny objemu pekla, pretože podľa Boylovho zákona pre udržanie rovnakého tlaku a teploty musí objem rásť úmerne k počtu prijatých duší.To nám dáva dve možnosti :1. Ak sa objem pekla zväčšuje pomalšie, ako v po-mere, v ktorom prichádzajú duše, tak teplota a tlak rastie, až peklo vybuchne.2. Ak objem pekla rastie rýchlejšie, ako v pomere k prichádzajúcim dušiam, teplota a tlak budú klesať, až peklo zamrzne.Ktorý variant je správny? Ak si spomeniem na výrok Terezy v prvom ročníku, keď povedala:“Skôr bude v pekle zima, než sa ja s tebou vyspím.” A vyspala sa so mnou včera, musí byť správny va-riant č.2, peklo je teda nepochybne exotermické a už zamrzlo. Záver tejto teórie je, že ak peklo za-mrzlo, neprijíma už žiadne duše, zaniklo a zostalo iba nebo, čo je dôkaz božej existencie, ktorý vy-svetľuje, prečo Tereza včera v noci kričala : “Ach, môj bože!”*

Poznámka: *Tento študent jediný dostal za svoju odpoveď 10 bodov.

Zdroj: www.wikipedia.sk, www.vtipy.sk

Návod pre neznalých Sudoku.

Hracie polia musíte vyplniť tak, aby v každom riad-ku a každom stĺpci boli napísané čísla od 1 do 9. Rovnako v každom šedom a bielom štvorci musia byť čísla od 1 do 9. Čísla sa nesmú opakovať.

sudoKu

Pripravila Lucia Uhliariková

sud

oK

u35

KONTAKT

Každý z nás, kto bol na skúške, aspoň raz zažil túto situáciu. Skúšajúci položí nejakú otázku a čaká na odpoveď. Jasné, veď to viem, teraz som sa tu učil/a, je to... A zrazu okno. A poriadne. Príde mi na um milión ďalších vecí, ale ani náhodou tá, ktorú práve potrebujem. Premýšľam, čo urobiť... A čo keby som nejako rozptýlil/a pozornosť skúšajúceho, kým si nespomeniem na správnu odpoveď? „A pán/pani (doplníte príslušný titul), vedeli ste o tom, že...“

... psy dokážu byť takí všežravci ako žraloky? V jed-nej ostravskej veterinárnej ambulancii našli v ža-lúdkoch psov také predmety ako: golfová loptička, ponožky, podprsenka, angličák, plyšový medvedík, či kreditná karta.

… v minulosti ľudia verili, že kryštalický kremeň je ľad, zamrznutý tak pevne, že sa nikdy nemôže roz-pustiť?

… Istanbul je jediným mestom na svete, ktoré sa rozprestiera na dvoch svetadieloch?

… pri označovaní domov v Prahe sa čísla domov označujú podľa smeru toku Vltavy, čiže z juhu na sever?

… ľudia vynašli skrutky už pred vyše 2000 rokmi, ale používať na upevňovanie ich začali len pred 500 rokmi?

… mosty, ktoré sú zobrazené na rubovej strane eu-robankoviek neexistujú?

… veľký tresk nastal pred 13,7 ± 0,2 miliardami ro-kov?

… na Mesiaci bola aj česko-slovenská vlajka, po pristátí sondy Apollo 17?

… slovenčina je úradným jazykom aj vo Vojvodine?

… cigaretový dym obsahuje 4 000 druhov znečisťu-júcich chemických látok?

… ľudské telo odbúra 1 promile alkoholu až za desať hodín?

… niektoré megalitické chrámy na Malte sú staré viac ako 5000 rokov – a sú teda asi staršie ako egyptské pyramídy?

… Bratislava a Viedeň sú dve najbližšie metropoly v Európe?

… na Slovensku sa pred druhou svetovou vojnou jaz-dilo vľavo?

… aj Slovensko má svoju planétku s názvom 1807 Slovakia?

… Nobelova cena nemôže byť udelená posmrtne?

… Bratislava je jediné hlavné mesto na svete, ktoré susedí s dvoma krajinami súčasne?

… kukurica nie je schopná samostatnej existencie bez pomoci poľnohospodára?

… Slnko tvorí až 99,8% hmoty slnečnej sústavy?

… e-mail je v skutočnosti starší ako Internet?

… Maria Curie-Sklodowska bola ako prvá žena prija-tá na Fakultu fyziky a chémie parížskej Sorbonny?

… človek sa denne nadýchne v priemere 23.000 krát?

Lucia Uhliariková

Viete, že...zá

bAV

A

36

KONTAKT

Ak ma môj krátky doterajší život niečo naučil, tak je to nepochybne fakt, že na porekadle „Komu sa nelení, tomu sa zelení“ predsa len niečo bude. Predpokladom úspechu je aktivita a predpokladom aktivity je úsilie, snaha, chcenie...V súčasnosti sa však zdá, že väčšina členov našej spoločnosti stratila akúkoľvek snahu o dokonalosť či aspoň dobre odvedenú prácu. V obchode nás víta predavačka, ktorá o tovare, ktorý predáva nič ne-tuší a ani ju to nezaujíma. V kaviarni nás obsluhu-je čašníčka, ktorej úsmev zamrzol pravdepodobne ešte v dobe ľadovej a ktorej je úprimne jedno, či sa nám jej prístup „náš zákazník, náš tyran“ páči a či sa do podniku ešte niekedy vrátime. Na ulici nás tesne minie padajúca doska, ktorú sa robotníkovi z lešenia nechcelo osobne zniesť dolu, lebo veď načo, keď ju môže zhodiť a ešte sa pri tom menej narobí?Tieto a mnohé ďalšie, pre niekoho možno malič-kosti si už dlhší čas všímam a opakovane si kladiem otázku prečo je to tak. Je to snáď prirodzená sú-časť života či etapa vývoja človeka, ktorá postup-ne ovládne každého z nás? Alebo to má na svedomí určitá prevládajúca povahová črta, ktorá je u jed-ného silnejšia, u iného slabšia? Ja sama sa hrozím predstavy, že aj ja by som raz mala skončiť ako več-ne sa mračiaca, zatrpknutá žena, ktorá svoju prácu berie ako boží trest. Ako žena, ktorej jedinou ob-ľúbenou činnosťou je neustále sa sťažovať na svoj život a jeho jednotvárnosť, za ktoré si v konečnom dôsledku môže ona sama. Veď ako môžme očakávať či dúfať v dokonalý život, keď sa oň sami nie sme ochotní pričiniť? Ktovie prečo, ale väčšina z nás má niekde hlboko v sebe zakotvenú predstavu, že všetko, čo musíme, treba robiť s čo najväčšou úsporou energie, čo naj-bezbolestnejšie, len aby to bolo. Je jedno ako. Pre-čo sa naopak nesnažíme do zadanej úlohy bezhlavo vrhnúť s cieľom splniť ju na sto percent bez zbytoč-ných sťažností či výhovoriek? Prečo každú novú úlo-hu nepovažujeme za výzvu k tomu, aby sme ukázali

všetok ten obrovský potenciál, ktorý sa v nás skrý-va? Že z toho nič nemáme? Mnohí lenivci by určite boli prekvapení, aký úžasný pocit spokojnosti so se-bou samým každý úspech a dobre vykonaná práca prináša. A ten je nenahraditeľný.

Veronika Patyková

prečo sa NezeleNí

Každý deň prechádzam preplnenými ulicami, po-všimnutý či nepovšimnutý, všímajúc si svoje okolie. Tentokrát to je hudba, čo ma zaujalo.Stále viac z Vás, ktorých stretávam, má v ušiach slúchadlá a už dávno to nie je iba záležitosťou mlá-deže. Bežne v trolejbuse stretávam ľudí cez päťde-siat s káblikmi, vedúcimi do ich hláv. Veď prečo nie, dostali ich k mobilu, tak prečo ich nevyužiť.Asociácie hudba, spev, tanec, zábava, ľudia, na-padnú väčšinu z Vás, no kde je v trolejbuse spev? Kde je na ulici tanec? Čo je na tom zábava? Ľudia! Dobrovoľne sa odtŕhame od seba a uzatvárame sa do našej vlastnej reality. Hudbou, ktorú takto zná-silňujeme a nechápeme. Počúvajúci, a zároveň ne-počúvajúci. Stávajú sa z nás nevypočutí poslucháči a pritom každý z nás má čo povedať. No nikto ne-počúva. Majú predsa slúchadlá.Sediac v autobuse počúvaš tanečné disko a hľadíš do prázdna, kráčajúc ulicou počúvaš veselý spev a mlčky prechádzaš okolo tvojho kamaráta, ktorého pozdravíš len kývnutím hlavy lebo aj on má slúcha-dlá a nedajbože, aby ste sa vyrušili vo svojich vlast-ných realitách.Niekedy, keď tou ulicou kráčam, mám chuť z plných pľúc začať kričať: „Zobuďte sa!“, ale dobre viem, že ty si svoje slúchadlá nikdy nevyberieš a zostaneš človekom navždy hluchým.Sadám do trolejbusu, na tvári sa mi črtá grimasa pripomínajúca úsmev, do uší si dávam slúchadlá a počúvam. Ja Vás všetkých počúvam.

Ďuro Darida

HudbA nás spáJA... ?

člá

No

k37

KONTAKT

Nekonať podľa očakávania. Nepočuť burácanie davu. Nevšímať si cisárov palec, otočený nadol. Necítiť rukoväť meča. Riadiť sa vlastným presved-čením. Rozhodnúť sa podľa seba. A rozhodnúť sa správne. Ignorovať rev publika aj cisárov hrozivý pohľad. Veď nie je taký hrozivý práve preto, že sa tak pokúša zakryť svoju bezmocnosť? Vtedy vnímať len svoj vnútorný hlas.Zahodiť meč a ako odpoveď cisárovi ukázať mu svoj vztýčený prostredník.Rozotnúť uzol. Zvíťaziť a neusmrtiť súpera. Zvíťa-ziť nad skutočným protivníkom, nad cisárom.Stojíme pred sfingou, ktorá nám kladie hádanku o živote a my na ňu musíme odpovedať, už sa nedá cúvnuť. Vieme takisto, že musíme odpovedať správ-ne a máme len jeden pokus. Nie tri. Toto je realita. Cena za omyl je privysoká. Smrť. Nie tá fyzická, sfinga s hádankou je metafora. Ide o smrť úsudku, túžob i ideálov. Sme postavení pred komplikovaný hlavolam. Zabúdame, že riešenie býva často pros-té. I keď vrchnosť a prisluhujúca masa namietne, že to je proti pravidlám, že to je nefér, naviac príliš hrubé a vulgárne. V skutočnosti je to skôr brilant-ný dôkaz o sile ľudskej vynaliezavosti. O schopnosti oslobodiť sa z pút inštitucionálnosti.Preťať gordický uzol. Obísť hranice obmedzení svo-jej osoby. Obmedzení tebe vlastných i tých, von-kajším svetom vnútených. No nie je v tej povesti ukrytá prekrásna symbolika? Škoda len, že tento veľkolepý akt je spájaný s postavou mocichtivého dobyvateľa. O čo úchvatnejšie by to bolo, ak by ho učinil človek morálne čistý, nezaťažený vlastnými komplexami a naivnými a velikášskymi fantáziami o túžbe ovládať a vládnuť.Je to prastará múdrosť, ktorá vraví: neovládať a nenechať sa ovládať. Ja dodám: preťať gordický uzol, preťať putá schém života.Rozhodnúť sa správne, vyriešiť hádanku. A tiež uchovať si svoje sny. Zahodiť meč a na palec, oto-

čený smerom dole, reagovať vystretým prostrední-kom.Ale pozor, konať tak len ak sa jedná o vymanenie sa z nezmyselných, prípadne rovno väzniacich konven-cií, zákonov a rozkazov, ktoré sú namierené proti človeku, proti ľudskej individualite, proti snom o lepších dňoch.Keď rozotnete uzol pre svoju pýchu, zištnosť či sle-pú ctižiadosť, vtedy naozaj pôjde o podvod. Doklad toho, že hlavolam neviete vyriešiť, a tak musíte podvádzať. Poháňa vás túžba vyhrať za každú cenu, no to nie je pravé víťazstvo. To je nič.A ak chceme rozotnúť uzol, musí za tým aktom nie-čo byť. A nie niečo, ale niečo viac.Dav onemel, cisár rozčúlene rozhadzuje rukami. Sfinga sa s revom rúti do hlbín.Uzol je preťatý.

Goran Lenčo

rozťať uzolč

láN

ok

38

Redakčná rada: PaedDr. Silvia Antolová PhDr. Slávka Pitoňáková Tel.č.: 041/513 6343Šéfredaktor: Juraj DaridaZástupkyňa šéfredaktora: Veronika PatykováRedaktor: Katarína Štecáková Martina Mocinecová Lucia UhliarikováHlavný grafik: Daniel KozlíkGrafik: Vladimír Fábik Lukáš BojnanskýJazykové korektúry: Veronika PatykováFotografia na titulnej strane: Viktor Hamran

Vydáva: FPV ŽUPríspevky posielajte na: slavka.pitonakova@fpv.uniza.sk

Vychádza raz za semester.Tlač: TIMe PRINT

KONTAKT

foto: Peter Kováč