Kantova koncepcia génia Marcel Dubovec

Génius je pojem, ktorý je známy nám všetkým akosi bezprostredne. I napriek tejto

všeobecnej známosti prevláda v súčasnosti názor, že nejaká presná vedecká definícia tohto pojmu

nie je možná. Zdá sa, že jedným z hlavných dôvodov neschopnosti „určitého“ vymedzenia pojmu

génia je jeho široké spektrum užitia. Tak, ako môže byť tento pojem užitý vo vedeckom, či

umeleckom diskurze, tak sa s istou pokojnosťou užíva i v športe, či dokonca kulinárstve. Je teda

jasné, že množstvo sfér, ktoré pojem génia užíva, zabraňuje jeho jednoznačnosti vo význame.

Určenie hraníc tomuto pojmu je však ešte o to ťažšie, že samotný génius je často chápaný ako ten,

kto akékoľvek hranice prekračuje. Toto potom súvisí i so synonymami génia, ktorými sú kreativita,

originálnosť, či novosť. Paradoxne sa takéto poňatie génia značne odlišuje od toho, ktoré je asi

najznámejšie „mainstreamu“, t.j. toho súvisiaceho s inteligenčným kvocientom (IQ). Moderná

psychológia ponúka mnoho teórii kreativity, na to však, aby sme mohli odpovedať na otázku do

akej a či relevantnej miery užíva pojmu génia, by sme sa museli spytovať psychológa v teórii

kreativity zbehlého. Pre filozofa je ale zaujímavá teória génia, ktorú rozvíja Kant a ktorá teda

očividne ide mimo modernú psychológiu. Kantova teória génia má svoju hodnotu už len z toho

dôvodu, že značne ovplyvnila nemeckých romantikov a teóriu umenia ako takú.

Predtým, než sa pustíme do samotného skúmania Kantovho pojmu génia, je vhodné

pripomenúť si etymológiu tohto pojmu. Pojem pochádza z latinského slova „genius“, čo znamená

strážny duch, ktorý dáva pozor na osobu od narodenia, je to niečo vrodené. Pojem génia môže byť

odvodený i od slovesa „gegnere“, čo znamená tvoriť, resp. plodiť. Ako budeme vidieť, v Kantovej

koncepcii sú obidva momenty, tak vrodený duch, ako i tvorba, prítomné.

V predchádzajúcom bolo spomenuté, že s definíciou génia má dnešná veda spojené určité

pochybnosti. Pre Kanta, ktorý metafyziku slávne prekrstil na vedu o hraniciach ľudského rozumu,

sa určovanie hraníc nejakého pojmu, tzn. jeho definovanie, nebude teda spájať s prílišnou

škrupulóznosťou, ktorá je, zdá sa, výsadou hlavne nášho post-moderného premýšľania. V §46

Kritiky súdnosti definuje génia, ako „talent, ktorý dáva umeniu pravidlo“, čo variuje ďalej ako

„vrodenú duševnú vlohu (ingenium), ktorou dáva príroda umeniu pravidlo“. Počiatočné zdanie

fádnosti za sebou v skutočnosti skrýva bohatosť významu tejto definície. Je možné vidieť, že v

Kantovej definícii pojmu génia figurujú tri kľúčové pojmy – príroda, umenia a pravidlo, ktoré sa, na

to, aby sme boli schopní pochopiť definíciu, musíme pokúsiť vysvetliť.

V §43 KS definuje Kant umenie ako také. Pri definícii si pomáha tromi diferenciami. Ako

prvé podotýka, že umenie musí byť vytvárané zo slobody človeka, z jeho rozumu. Toto však

predpokladá, že je umenie odlišné od prírody a to nie len v tom zmysle, že je dielom človeka, ale i v

takom, že toto dielo má svoj účel pochádzajúci vo vytvárajúcej príčine, ktorou je človek. Kant

podotýka, že i keď niektoré prírodné úkazy, ako napr. včelie plásty, nazývame umením, je tomu tak

len na základe analógie. Prvou časťou definície umenia ako takého je teda to, že sa musí chápať

pozitívne ako výtvor človeka a negatívne v kontraste s prírodou. Druhou časťou vymedzenia

umenia je jeho odlišnosť od vedy. Túto odlišnosť Kant chápe v dichotómii praktického a

teoretického, tzn. techniky a teórie. Umenie teda musí v sebe zahŕňať i zručnosť k vyrobeniu,

nemôže byť len teoretickým vedením, ale musí byť i praktickým zhotovením. Pri tejto dištinkcii nie

je možné nespomenúť si na trpkú skúsenosť, ktorá určite často sprevádza napr. literárnych vedcov,

ktorí síce diela klasikov poznajú v teórii dokonale, sami však nedokážu nejakú klasiku vytvoriť.

Poslednou treťou časťou definície umenia ako takého je jeho rozličnosť od remesla. Tu Kant

upozorňuje na podstatný charakter umenia, ktorý spočíva v jeho slobode a jeho účelnosti samého v

sebe. Tým sa chce povedať to, že remeslo, ako zhotovovanie nemusí byť príjemné osebe, jeho

príjemnosťou však môže byť zárobok.

Po tom, čo Kant urobil vonkajšiu definíciu umenia, púšťa sa do tej vnútornej. V §44 delí

umenie najprv na to mechanické a to estetické. Rozličnosť tu spočíva v tom, že pri mechanickom

ide len o vytvorenie ako také, pri estetickom ide v úmysle i o pocit „ľúbosti“. Nakoniec ešte

rozlišuje estetické umenie na to, ktoré je príjemné a to, ktoré je krásne. V prvom ide iba o počitky, v

druhom sa zdieľajú už i určité poznatky. Pri krásnom umení nejde o zmyslový počitok, ale o

reflektujúcu súdnosť. Ako príklad na vysvetlenie Kant celkom výstižne uvádza rozdiel v užití

hudby. Ako ono príjemné estetické umenie by sa mohla považovať hudba, ktorá napr. v nejakom

bare, či hospode sprevádza tamojšiu atmosféru, len s tým úmyslom, aby na spoločnosť pôsobila

príjemne, aby túto atmosféru dotvárala v jej naladení. Takáto hudba si v žiadnom prípade

nenárokuje na akúsi reflektujúcu súdnosť, tzn. pozornosť v skutočnom počúvaní a zdeliteľnosti. To

sa samozrejme nedá povedať o hudbe, ktorá sa hrá na koncertoch, a ktorá by v tomto prípade mohla

byť považovaná za krásne umenie. Na tomto mieste však možno pozorovať určitú medzeru v

Kantovej teórii, pretože z predchádzajúceho vyplýva, že stanovená hranica medzi príjemným a

krásnym umením je len relatívna. Jej relatívnosť sa zakladá na prostredí, v ktorom sa hudba hrá,

tzn. ide o niečo čo je hudbe vonkajšie. Tento problém dnes zasahuje do všetkých sfér umenia a

vyústil v relatívnosť umenia ako takého, v jeho vnútornej identifikácii. Kritika totižto spočíva v

tom, že to, čo robí umenie umením je ono prostredie, ktoré ho sprevádza a tak teda stačí do stredu

prázdnej bielej miestnosti v galérii postaviť podpísaný pisoár (M. Durchamp) a umenie je na svete.

Takisto to platí pri hudbe, kedy moderné technológie dovoľujú hrať hudbu Mozarta, či Beethovena

v takých prostrediach, že sa nie len z krásneho stáva umenie príjemné, ale dokonca nepríjemné

(napr. stále opakujúce sa a „otravné“ reklamy dokážu zvučku odvodenú z hudby klasika často krát

až znechutiť).

Teraz, keď si Kant poradil s vonkajším i vnútorným vymedzením umenie, pripravuje si pôdu

pre definíciu génia tým, že pojem „krásneho“ umenia dáva do vzťahu s pojmami prírody a pravidla.

V §45 uvádza dôležitú myšlienku: „U produktu krásneho umění si musíme být vědomi, že je to

umění a ne příroda, ale přece se musí zdát účelnost v jeho formě tak svobodná od jakékoli

nucenosti libovolných pravidel, jako by to byl produkt pouhé prírody.“ Kant paradoxne tvrdí, že

príroda sa zdá krásnou pokiaľ vyzerá ako umenie, a naopak umenie je krásne pokiaľ sa zdá ako

príroda. Ako si toto tvrdenie vysvetliť? Pre Kantovu teóriu je táto myšlienka dôležitá a k

pochopeniu „krásneho“ umenia a génia, ako jeho tvorcu zásadná. Spojenie prírody a „krásneho“

umenia sa zakladá na to, že tak pri jednom ako i pri druhom „krásne je to, co se líbí v pouhém

posouzení“. Týmto kritériom „čistého“ posúdenia Kant očisťuje krásne umenie od zmyslového

počitku, ktorý charakterizuje ako niečo subjektívne a zároveň od pojmu, podľa, ktorého by nejaký

objekt bol vytvorený, čím by skĺzol do mechanického umenia. Krásne umenie tak musí byť akosi

očistené od pojmu i od počitku a to tým, že sa javí ako prírodná krása. Samozrejme, Kant dodáva,

nikto nemôže pochybovať o tom, že účelnosť, t.j. určité pravidlá pri zhotovovaní produktu krásneho

umenia sú užité, nesmú sa však takto javiť. Úmyselnosť nemôže byť zredukovaná do pojmu, krásne

umenie nesmie byť zjavne úmyselné. Tu Kant pravdepodobne naráža na onú „umelosť“, ktorú

umenie nesmie zobrazovať, na to, že skutočné „krásne umenie“ sa musí javiť ako živé, ako

prirodzené, ako keby ho príroda sama vytvorila. Stačí si spomenúť na Rodinovu sochu Mysliteľa,

ktorý sa človeku javí, ako živý, ako keby Mysliteľ skamenel, kde estetická idea a jej výraz sa

recipientovi zdajú v dokonalej harmónii prirodzenosti. A nie je tomu takisto i v prírode, že niečo

prirodzené, keď sa nám javí ako krásne, začíname ho posudzovať ako v umení? Stačí si spomenúť

napríklad na to, keď vidíme krásne ľudské telo, hneď sa ho snažíme znehybniť, akoby zastaviť čas a

začať interpretovať, či hľadať význam rôznych gest, postojov, prostredia. Vôbec nehľadíme na

fyziológiu tela, na to, že pod oným javom krásy sa skrýva kostra. Nehľadíme na pravidlá a pojem,

podľa ktorého je telo zhotovené. Veď nebol motívom tohto spojenia prírody a umenia práve

Aschenbachom na pláži pozorovaný Tadzio ako Spinario v Smrti v Benátkach Thomasa Manna?

Vysvetlením týchto spojitostí je už možné konečne i pochopiť dôležitosť úlohy génia v

Kantovej teórii umenie. Definícia génia znela: „génius je vrozená duševná vloha (ingenium), kterou

dáva příroda umění pravidlo“. Každé umenie totiž potrebuje nejaké pravidlo, pretože inak by

nemohol byť zhotovený jeho produkt, avšak definícia krásneho umenia je proti tomu, aby súd o

kráse bol postavený na nejakom pojme, tzn. že by bol odvodený z pravidla. Dôležitým je tu teda

úsudok, že „Krásné umění si nemúže samo pro sebe vymyslet pravidlo, podle něhož má vytvořit svúj

produkt“. Ak však i krásne umenie musí byť zhotovené podľa pravidla, vzniká otázka „Odkiaľ sa

toto pravidlo berie?“ Kantovým riešením tohto problému je práva teória génia. Keďže sa skutočné

pravé umenie musí zdať ako príroda, tj. pravidlo nemôže byť zjavné i napriek tomu že tam je,

pojem pravidla nikdy nemôže vyčerpať dielo, či prírodné, alebo umelecké ako také, musí toto

pravidlo pochádzať z prírody. Z prírody sa pravidlo v umení sprostredkováva jedine skrz génia. To

potom i vysvetľuje Kantov dôraz na definíciu génia, ako prírodného dar, ako „ducha“, ktorý je

vrodený od prírody. To teda, že je umenie krásne a že sa i tak javí, je dané práve prírodou a to jedine

prostredníctvom génia, ktorý je, ako Kant poznamenáva „obľúbencom“ prírody.

Po vysvetlení tejto dôležitej úlohy Kant ďalej v §46 génia bližšie charakterizuje a to v 4

bodoch:

1. Originalita: Ako prvú vlastnosť génia uvádza Kant originalitu, ktorú rozumie tým

spôsobom, že talent, ktorý je géniovi vrodený tvorí tak, že pravidlo, podľa ktorého je

umelecké dielo zhotovované, sa nie je možné naučiť. Originalita je tak niečo, čo sa

nedá získať v škole a čo nemožno výchovou pozitívne ovplyvniť, tzn. že by sa

výchovou dala originalita získať.

2. Exemplárnosť: Ako druhú vlastnosť uvádza Kant exemplárnosť, tj. to, že zhotovená

dielo musí pôsobiť ako vzor. Je tu zavedená diferencia s „originálnymi nezmyslami“.

Skutočné umeleské dielo zhotovené umelcom musí mať hodnotu, ktoré sa pozná v

tom, že paradoxne samo dielo síce nevzniká napodobením, ale má k tomuto

napodobovaniu ako vzor slúžiť.

3. Mystérium: Keďže pravidlo, ktoré je prostredníctvom génia pri zhotovovaní

umeleckého diela nesmie byť určité a musí sa míňať s pojmom, vyplýva z toho, že

dokonca i samotnému géniovi je tato „stopa“ prírody v geniálnom diele zakrytá. Tu

Kant naráža na známy fakt toho, že i sám génius je často z diela, ktoré prešlo jeho

rukami prekvapený. Dôležitou poznámkou je to, že génius „sám neví, jak se v něm

příslušné ideje objeví, a rovněž nema v moci vymýšlet si je libovolně nebo

plánovitě ...“. Pre Kantovho génia je teda nevyhnutným mystérium inšpirácie, ktorú

človek nemá v moci. (Kto by si pri tomto nespomenul na niektoré stredoveké

vyobrazenia tvorby Svätého písma, kde evanjelista bol skutočne len prostriedkom,

ktorým „Duch Svätý“ ako svetelný lúč vyholeným temenom hlavy vchádza a perom

na papier vychádza.)

4. Exkluzívnosť: Posledným charaktetom je exkluzivita, tj. výlučnosť nadania génia,

ktorá sa vymedzuje umením. Kant podotýka, že príroda cez génia nepredpisuje

pravidlo vede, ale len umeniu. Z toho vyplýva, že napr. taký Newton nebol Kantom

považovaný za génia. Táto exkluzívnosť v Kantovej teórii silne konotuje vplyv

platonizmu, ktorý sa prejavuje spojením jedného a dobrého. Špekulatívne sa dá

usúdiť, že génius, môže byť „dobrým“ iba v „jednom“, ktoré sa od mnohého líši a

teda akýsi všeobecný „polyhistor“ je len mýtus.

Kant svoju teóriu génia v Kritike súdnosti ďalej rozvíja, kde skúma bližšie génia vzhľadom

k problematike napodobňovania, či jeho pomer k vkusu ku krásnemu umeniu, alebo rozvrhuje

teóriu estetických idejí a obrazotvornosti. Vzhľadom k rozsahu tejto práce by som s výčtom 4

hlavných charakteristík rozbor Kantovej teórie génia ukončil. Podarilo sa vysvetliť v akom zmysle

sa s pojmom génia spájajú pojmy prírody, pravidla a umenia. Ukázalo sa, že génius ako jedinec je k

umeleckému dielu nevyhnutnosťou. Preto i pokusy o kolektívne umenie by vrámci Kantovho

rozvrhu nedávali zmysel. Ďalej sa tiež jasne ukázala spojitosť medzi prírodou a umením a to i v

tom, že umenie nesmie byť zjavne úmyselné, aby sa tak vyhlo trápnosti, či umelosti. Čo sa týka

pravidiel, je možné vyvodiť to, čo bolo spomenuté už v úvode, totiž to, že génius prekračuje

akékoľvek hranice a tak sa i vymyká určitým pravidlám napriek tomu, že ich cez dielo za sebou

zanecháva.