Ivan Krasko Nox et solitudo; Vere

o pe, nech je jasn slnen sa l, vesel jako chasnk pri tanci; nech leje balzam v srdce boav a v chor duu avu a mier... Ivan Krasko

TATRAN 1975

NOX ET SOLITUDO

Solitudo , boe bohch a ponench, modlitbu moju milosrdne prijmi! Ty vek, pretoe si bohom malch, u nh, , uzri svojho najmenieho, jak bezndejne predklad ti, jak bezndejne vyklad ti nezmern vekos bohosti svojej. Bez zsluh le v prachu nzkej zeme, ha, nepatrnos biedna medzi vetkm tvorstvom Holbka nezloila na tvoj oltr, olejom nemazala rany uhnetench, a nikdy nezvonila slvne Resurrexit! , boe bohch a ponench, km prde vek mlanie, km prde vek mlanie modlitbu moju smutn milosrdne prijmi!

Moje piesne Ach, vednos v duu, jako mlha ed v dolinu, mkvo, jednotvrne sed. T vednos-mlhu niekdy vyhna chce sa, by vidie bolo horu, ru zele lesa a modro neba, belos dianej viesky i striebro riavy, jako hde blesky v dolinu, vzkvetl tiscerm kvetom, mota na nej s krivolakm letom a topo thly, jako vozv pne sa, jak siaha chcel by hore na nebes, by vidie bolo div ruu na strmine a boie muky dole v cintorne... T vednos-mlhu niekdy vyhna chce sa.

Balada Ke na de zvoni mali, vyli sme, za prtmia, za era, verili, e sn k veeru vrti sa dvera. A cel, cel de sme sami li, v dvere, bez oddychu, dfali, e sn unaven skrotme krut pchu... A veerom dv spolu doli sme, bez viery, nesvojsk a jedno srdce skualo po psovsky, po psovsky...

Balada o jednej milej Dnes ete, zd sa, kra veda ma ulicou zvlhlou hmlami da nevinn, s bjom bohyne, jak chodievala popri mne. Dnes ete vidm bielu tvr i vlasov zlat svtoiar, jak chodievala popri mne kol zmklej, vetchej svtyne. A predsa dnes u bldim sm ulicou, kde ten zmkly chrm, o opustili kresania, by hrieny robil poknia...

Romaneto Podivn thy v dui prehovoria, ke rud slnko mizne za pohoria... V svtyu chcel bych vtedy na kolen, o na ma niekde ak tich, opusten v sinavch horch, prealeko kdesi, strnule hadiac v rore lesy... V t svtyu tak tich, tich, tich, kde pod klenbami dosia echo zneje chorlov zfania i iernej bezndeje, kde ete posia sem-tam nemo bldi poknie hork padlch, biednych ud, kde suchch kvetov vu napjan oltrik preblahoslavenej Panny horcich dievch vzdychov pln vitkou hriene prse zvln, kde z kra Kristus v ero zahalen pozer s lskou, jako rudo horia u nh mu v lampe slzy Magdalny erven slnko zmizlo za pohoria...

Plach akord (Sl. . L.) Za brnej, tmavej noci ja bldil sm a sm, zvidel ronenie sz tm iernym nebesm. Bez ciea iel som vo svet a hadal avu: paprlek do tmy srdca, liek v hlavu boav. Ach, niekde veda cesty, u starch boch mk, naiel som zfajcich pr chladnch, mokrch rk... Sn skutonos to bola, a mono phy sen: zabudli ruky na ma, ke svitol biely de... Len pocit ostal temn, ks bu odtienok, akordom plachm hu z hasncich spomienok.

Chladn ddik... Chladn ddik pr, pr. Po doline, po nvr zziabla jese ltos zna, rozosieva ju z pl ruba. Mojm lcom slza pad srdce vchod bu had; znala ho, hej, t ruka, preplnila, srdce puk...

U je pozde... U je pozde, nepamt - ! nad horami vrchol vek mesiac, nem, bled, obliaj sa mtvoly; riedke mrky tiahnu nebom, kryj mesiac zvoji; tiene bldia sinm poom, pokoj u po chvoji; niekde v diake hlsnik trbi pozdn non hodinu, ozveny sa dut vlnia, a kdes v tichu vyhyn... zrovna, zrovnaj ako vtedy! ... mesiac pad za hory a ty nejde dokoni tie zapoat hovory U je pozde, nepamt - !

Aminke Mj ivot, to je ra, siv mtna kalu vo stne dvno zalho u lesa; v jej strede spomienka na teba alia vodn hlvku klon, chvie sa. Tie zd sa, ivot mj je pustou, iernou nocou, pretemnou, hluchou, tmavou nahlboko, len niekedy malou iskrou hviezdy v spomienke zapl tvoje detsk oko. Zas mniem, e ivot ten je rozplenm elom, pod ktorm mozog tret od horky, na om vak s trpnosou chvej sa chladn, drah, mal tvoje rky.

To drav kzlo asov zalch... To drav kzlo asov zalch zas v moju trudn cestu zlietlo, snov mrnych, mrnych roje vbi, sa lyajov by veer svetlo. Dvneho jara nenej slohy akordom tklo sa nyvej hrudi, ozveny znmej, sladko-bnej vak v dui zhorklej nezobud. Ach, tejto due piese hav vlia chcel bych tak rd v srdce jedno, by zactilo: jak to pli, e bolo raz tak biedno, biedno... e rud stopy starej rany dnes ni u, ni u nezhlad, e u sa pozde takm mdrym modrmi liei pohady...

Pr, pr... Pr, pr jednotvrne... Jak to lce zeme starne, vdne, bledne mladou enou, oklamanou, opustenou! Pr, pr, neprestva... Trudnou mysou pln hlava v chladn dlane klon elo tak by sa jej plaka chcelo..! Pr, pr neustle... kebych mohol v hmlist diale, tam na jednom mokrom hrobe zaplakal bych vo alobe... Pr, pr... A prestane, mrazom skvitn pust strne: ni si, ni nevyberiete Tak je smutno, clivo v svete!

Ha, luna bled... Ha luna bled tko si sed za iernu horu zveera: dnes ako vloni. Vba sa klon a v tichu vodu pozer. Ja stojm stpom vo stne dlhom osamelho topoa. Dnes ako vloni v uiach mi zvon krek iab tam niekde od poa. Pri pustej ceste belie sa ete pomedzi stromy star dom. Dnes ako vloni, i ete klon hlaviku smutne pani v om?...

Na cmiteri V doline sa mlha plaz, plaz edm zvojom, prestiera sa jako smtok due pokojom. Spoza mlhy ktos ma zovie, zovie dvnom po mene To sn zvuky opozden v ducha ozvene...? Zo smtiacich starch smrekov um po mne bny hlas, Zfajce kviby due, budte sa zas...? Nie! To zdola na ma vol, vol si pny ston, bych ho hrabal z iernej zeme, hrabal, hrabal von...

Na nov rok (Sl. A. M.) Je ed nebo, zd sa smti sa oko s nevyplakanmi iami.. Ja sm som, dumm, dumm a vietor tiahlo spieva almy. Ha, lstok neakan nikdy. Drah mi bval kedys. Znme ahy vpsan dodnes niekde v mojej hrudi. Atrament ete erstv, rud, hoc dvno schne i mal as vyedivie, a rka pisateky mal, chladn, biela mi posia ete z mysle nevymrela... A predsa preli roky, roky, o ivot nepokojn, brnotok vzal v prd ma, enie alej, alej, e nedohliadnu rky bielej malej... Dnes zd sa, e t ruka drah po rokoch zrovna na duu mi iaha, no pocit bud, sa ke vloky sahu by dopadli na hru hol, nah... A ed nebo zaplaka chce iami... Ja sm som, dumm. Vietor spieva almy...

Piese nie clivo smtok lesov v tvrdos veera a v dolinu hmla u spadla. , tvoje oko niekam pozer a dua jak by denne klesl plakala. V nehybn vody vba sklonen zana znovu dvny, ak sen. , chyb niekto v iesi ramen a nieto miesta, niet tam troky miesta pre! V edivej nlade sa dlho, dlho veer, havrany tvrdo v hniezdach pospali. Vznamn mlanie, ha, pad na pery... mdri dvno, dvno dfa prestali!

Piese Tak tko dvha mesiac biele elo nad vrcholami hrnych balvanov! Hlava mi hu mysou nezvanou a zlostne, zlostne by sa usmia chcelo! , hlava hu mysou nezvanou a ako, ako vonia rezeda... ... V zhrade znmej in used a vek mesiac svieti z balvanov. Tak ako rezeda, viem, ako vonia a zmysly mmi v sladkej nave... , djde niekto nocou po trve, bo zlostn mysle zvonia hlavou, zvonia! Zaiste djde, avak smutn, vhave, za noci mesanej a rosou po trve...

Balada Hoc pralo dnes od samho rana, preds niekto vzdychajc iel hore dolinou. (Ja viem to najlepie, ja iste.) iel vhavo a nasp asto uprel oi, znaven oi, smutn a hmlist. A ahostajnos chcel si luha, chcel ten rytier trchlej podoby i sebe, preds nhle pste zdvihol zlostne na nebo siv, na siv nebe. Och, ntil ohe, och, ohe a sru na hlavu iusi boh a sir no nechal kliatby jaksi zrazu, vpoly a zaiel umlan po blativom poli, len obas ukrnul sa tomu, o ho najviac bol.

Star romanca Bola jedna mlad pani za horami, za dolami; chcela zhria si skrehl dy, ale vatra popol sam. Bol i jeden mlad chlapec za horami, za dolami; rozloil jej vatru iarnu srdca svojho triesokami. Ohnk hreje, ale pani: Mrazy tpu, mrazy ku! Zhrej sa, pani, chlapec vrav, prilom aj svoju duu. Zohriala sa mlad pani. Za dolami, za horami star handl mladej panej plat popol toliarami.

Balada Jak rud, oblobok korb slnko pllo v krvavch vodch, v ktor potpa sa zdalo, tam na zpade, prve nad poanou. Brs nehybn, preds kadou sveta stranou krv striekalo z vn vzdmutch zmeravene. Krv strieklo na stdo, o pastier domov enie, a pod horami roa pooran sa zdala: matky zeme otvoren rana... Ke potom zazvonili slab Anjel Pna, u v doline dvaja zamyslene stli, a veda boie muky tko krvcali...

Srdce moje Srdce moje, bludn srdce, odcudzen vlastnej hrudi, kam sa enie, kam sa nhli, o a vbi, o a ldi? Vodievam a rym poom po kvetnastej lke, nive, i po hji plnom stnu uika thy div. Ha, tu v poli plno kvetov, kad vysmiate m lce, a tam v hji breza, dubec d ti piesn na tisce. V olinch zas potok hudie tich, sniv meldiu, hrav vlnky prepletavo z lov slnka vence vij: Nechce pou, nechce vidie, odcudzen vlastnej hrudi: len sa enie, len enie, kam a ierne oko ldi...

es hodn je... es hodn je, odzvonili, domov delnk pospiecha ak naho niekto mil, poosviei schabl sily, po klopote techa. Len ja sm som, opusten, na ma nikto neak, iba smutn tyri steny na jednej z nich zavesen Kr je syna loveka...

Topole Hej, topole, tie topole vysok! Okolo nich re pole nej k nebu vek, ierne zrovnaj ako iesi ble topole. Hej, topole, tie topole bez lstia! Duch jak si patnej vle hrdo stoja oarpan, v mraze, vetre nah, hol topole. Hej, topole, tie topole bez itia! Nemo stoja v zkom kole przraky sa z nirvny by pozeraj v przdno dole topole. Hej, tie hrd, vysoizn topole! Ako vzhad ich duch mj mizne... Hore...? Dolu...? Do nirvny...? Ako havran oarpan do noci...

Quia pulvis sum (Luk. XVIII.) K Jerichu i dnes vedie siv cesta, o chodils po nej niekedy, syn ty prv, vek Mriin. Je pran, zrovna ako vtedy bola, ke viedols po nej zstupy bedrov, colnch, zavrench, a ien tie hodnch potupy. I slnko pli na nej ete havo jak vtedy dvno ptnika, o enie kyjom olivovm ku mestu svojho oslka. Okolo i dnes rast div fky a boda taktie storak, len pod tm fkom naklonenm inho zrel bys obrka: keby si dnes tak iiel po tej ceste! Tam sed s duou ubitou, ku fku biedne priupen, a plae... synu Dvidovi!

Vesper dominicae Tam niekde v diake v iernych horch dedinka biela tli sa k zemi pokojn, tich. V nej starodvne vneho vzhadu si domy uia. Z tch v jednom iste ustarosten matika moja samotn sed pri starom stole. Kostnatou rukou podpiera elo vrskami zryt starosti tiene vdy sedia na om: tak som ho vdal od mala svojho Tranoscius m pootvoren mosadzn sponky, hladen hmatom pradedov ete, matno sa lisn v prpozdnom svetle Posledn na list dva sa, dva, tam akou rukou: Pn bh poehnal nm syna, kter... a dobre oi slzami skropia zaltl listy... Vak star kniha, o rozplakal, matiku moju uti zase: u spieva mkkm, tenukm hlasom: Den nedln se skonva, chvlme... A smrak pad vdy v, hust v izbietku mal A pokoj sadne pomaly, tko na siv hlavu matiky mojej

Poznanie (K bohu) Sn bol som otrvenej dky hrotom, o v ist, tepl srdce devy sa vpichnul smrtonosnm bodom; sn slinou, zversk hnevy o puj rodnej matke v star tvr; sn inom, prznenie o chyst v chrm pna biely na oltr; sn biom, svt chrbt Krista o zoral ahu savami; sn ohom, jeho rud plamy splili chud telo svtca; sn obsahom bol zvonivm som meca, o plat zradu vekej svtej veci; sn ibenicou, na nej hros vis, slobodu ktor brnil milinov; sn povdcom bol preakch som stonov, o tyran nti biednym z sinch st: to vetko mon; avak bielej rzy ma odev pltik nevedomia kryl, o vekch inoch mozog pritom snil Dnes ptnikom som scela inej drhy, len neha na u, pane, neha ja oddnes kra musm po nej nah...

Jehovah , hrozn Jehovah! Ty bez milosrdenstva, o pomstou stha mnoh pokolenia, o vyhladil Si v suchej pti sem nauchl puchom cudzch mravov: ja pravicu Ti trestajcu vzvam, na vlastn plem Tvoju volm pomstu!! Nech trvalm mu stonom penia sta; nech otrokrom nesie poehnanie modlitba jeho chorej, plochej hrudi; nech potom jeho cudzie mokn role; vihrom zrezan chrbt mu nech doivotne hnusn nos brem; zbabel ruka jeho vene nech pros o chlieb z vlastnej prce; nech vodstvo riek mu zhorkne na blen rav a skyva stuhne na ulov kame; nech starcovia mu nepoznaj cty a kliatbou nech s zaaen deti; vytrhni lsku zo sdc jeho ien a napl mu ich nenvisou zlostnou; nech matka iadna pevca nezrod mu, o slzy krvi stieral by u z lc: nech opustenm zmiera veda cesty a v sir hrob nech okovy mu zvonia; nech ibe miesto kra zdob jeho cmiter a pam jeho nech je hanoben vene: nechce-li vedie, e sa pripozdieva, e z chmrnej trni poplan zvon hu , hrozn Jehovah! Ty bez milosrdenstva, ja pravicu Ti trestajcu vzvam, na vlastn plem Tvoju prosm pomstu!!

Zmrka sa... Zmrka sa, stmieva sa, k noci sa chli. Od hory, od lesa tak plae, kvli...! Vitky neznmych due sa chytia. ... Vyplni ndeje nebolo sily zapadli, zapadli vo zhone itia... Oblaky nzko s, tak letia, letia...! aluje zfale aloby mrne ktos prli boh z reho sveta, e veril, e akal, e starne, starne... Zmrka sa, stmieva sa. Zhora i zdola havrany vesluj do noci spene... ktos prli boh o pomoc vol, do tvri hde nm spomienky hriene... Zmrka sa, pjdeme... Noc je u spola.

VERE Dua? Tu pretaj, drah, v mojej dui, sem prilo ko, zvie, jak bi, m hor srdce. Tu je odpove. Jak hrieny kresan idem k tebe na spove.

, dua moja... , dua moja, ty si z iernej noci pila, ja divn hudec hral som u zamknutch dvier. Tma, jako v krypte ltm lebkm z onch dier, tak mohutn sa z mojich hluchch husie vila. A svetlom fosfornm, jak stuchlm od kostier, ty asom zelenavo si si posvietila, ke struna drdivmi tny alej vyla, sa kaka pri obradoch dvno zalch vier: preds denne klesala si slab, unaven pred zhadnmi bostvy biele na kolen a nezjavili tajnos skryt v krv a chlieb. , struna nekudnmi tny alej hrala, ty za svetlom si zalm prudko zaplakala, sa hriena pri modlen dievch modlitieb...

Je mrna prosba... Cel noc neusna. Cel noc narieka bolesou loveka strpen Meluzna. Ani moc, ani sila! Spsobom barbara srdce si otvra, prahy im zarosila... Oi si vyplakala, na zem sa mrala, zfale trala: zostali ako skala. Naposled zabila tenkmi prstami: krv tiekla prsami rna sa nedoila... Och, o sa naprosila!

Piese Zrla, plla rud rua, prekvitala... T, o jedin len mala, vetko, vetko z lsky dala, ani za tm neplakala, neplakala. A ten ahk, da o vhal za to drah, ktor zhabal, predsa potom horko plakal, horko plakal... Neveril, a neveriaci mnoh sksi... Srdce rozbil v drobn kusy, ale ivot i sa mus pre loveka... Letia, letia div husi do aleka...

Balada o smutnej panej, ktor umrela Za hory u zapadalo slnko rud, slnko srud, V stromoch s bzou epotalo: o nebolo, azda bude, azda bude. A do ruda plli strechy, plli strechy. A vbili spsou hriechy, zvodn hriechy. Dvoje mocnch rk sa chvelo, jemne chvelo. Dvoje rk by vetko, vetko oelelo. Hrei...? Preds, len mlo sily, mlo sily! A tie hriechy tak vbili, tak vbili! Jedno srdce rozumelo (zatriaslo sa jako lstie): e je preto tak smut, e je ist, e je ist...

Askti Bez nehy vychodia mesiace veerov chladnch. S adovou prsnosou tratia sa dennice v mlinch rannch. Vymizli spomienky zimnine zvlnench mint. Vnivm plpolom nemu srdcia nm hyn. eny ns klamali i mdre i hlpe spsobom tvrdm. Zbytono pomsti sa na hadoch asktom hrdm. Kamenn askzu neli sme chytili do svojej moci, ako sme trvili vek pst iadostnch noc. Kamennou askzou neli sa krotila krv naa vrela, leptavou tosou dua nm de o de mrela. Dnes sme sa u spokojn, samota iadneho smtku u nem. Minulos mtva je, budcnos przdna a nem. Okolo v r a dia stelie sa step hol, nah... Na stpoch stojme, potuln vetrisko telo nm ah.

Eremita Pustovnk ed v temnch sosnovho lesa si trudne ijem s ndejami malmi. Tie trvi ohe, niektor ke spli mi, sm umierik na rzsoche rozhpe sa. A hlsok nariekav horou dlho kvli, zves nesie vetkm, o s so mnou zbraten tu v hustej, tichom zapadanej zeleni, kde havran zmiera, o u lieta nem sily. Dnes posledn u ndej bojazlivo chrnim na oltriku pod javorom rozpranm, kde trchla ven lampa ervenkavo kmit. A dohor, tu vetci so mnou zbraten zves bud tui v toto zhaslom znamen: Ha, bez ndeje umrel sdruh-eremita.

Noc Je nutn myslie, neodvratne nutn! Lebo ve u sa Bli tko, bez umotu, zo vetkch strn, zhora i zdola, s istotou neodvrtitenou, prva ako prrodn zkon. A nem ujs pred ou, nem... Bli sa ierna, stran noc! Niet spsobu odohna ju. Rozsvieti vetky svetl tm via istota, e je u tu. Zhas vrhne sa na teba, obki a, jako Dolores inferni. Och, nem ujs, nem! Bli sa a zane trha ducha, mozog i srdce zdedenmi vinami mnohch storo. Duch zni po svetle, chce ma istoty aspo istoty stredovekho udstva: vieru (och, vieru, akkovek vieru), a mozog zlme mu krdla venmi pochybovanmi invektvami. A srdce bude plaka, bude... Nem ujs, nem, je nutn myslie alej, neodvratne nutn!

Ja Je nutn myslie, neodvratne nutn! Myslm... , predsa nem ujs, nem, chytm sa vade. Ma iba mozog zvera nechytil bych sa! Mj mozog vak zaplen je podivnm ohom a on svieti na vetko. I na svoju bohos... Ohe, ch, ohe! Nao len hor? A ke u hor, preo nekmit kahanekom nevedomca, alebo nesr iskrou fanatika? Nemohol by pl modrm svetlom nevesty Pnovej! , keby lial aspo umrl svit pokoja brahmnovho, alebo fosforeskoval desnm kudom kaza ivovho! A konene mohol by sa jaga i gagtom diavola... Ale nie: iba chaos vetkho toho, dusn neuritos, ra rozptlen ed hmla... (A to som ja, i ty, pokryte.)

U nad vodami U nad vodami rann vetry viali a vek hviezdy bledli, do vd zapadali: mj lnok ete predsa przdny bol... Nik plachtou nepohol, nik plachtou nepohol. , preo, preo?! A rno, ke u slnko slvne na viny vzchod a sinavo sa leskn vek ierne vody, ja k veslu sadol som samotn, sm a sm. S otzkou pozrel som k mliacim nebesm.

Stesk Dnes tich som a chab, jaksi bez ndeje. Tak nhle spomnel som si na alek domov, tak nhle spomnel som si na stest plachch o. Sn preto tich som a jaksi bez ndeje. A slnko chlcholivo svoju vene mlad piese peje v zhrade, po poli, po horch. Po ceste spieva ju, kde mlad topo, vyschnut, bojcny a hol vyprva, e u trpne ni viac nezabol, po lkach, potok kde vrbinou jasotne be, bujare, bujare sviei, podobn tomu v iernych rodnch horch, kde moja mlados mtva v bielom na paiti le.

Hostia Zdvorile, s mystickou brs bojcnosou, privtal som si predsa svojich iernych hosov, o z dianych krajn prili, chmrni, so altrmi pod pazuchou. Obradne kad rukou bielou, vyziablou a suchou vzdal poctu pred ikonou prchnivho mjho domu a s klonou a po ps (mne sn, a i komu?) prevne usadil sa k rodinnmu stolu. A dvno zabudnut chorl zaali pie zo altrov spolu hlbokm, prsnym basom tvrd ksi nta o trpkom ovoc, o rod strom ivota, o stave matky zeme, v jakom na poiatku bola, o trikrt kliatej tbe hada diavola... A potom zobrali sa chmrni (pre smevy tch, o si nikdy netrfali prija z jabk eny Evy), vraj o rok e sa znova v tieto strany vrtia nvtevou ku tm, ktor s im blzki jako rodn bratia Eunika!! Kde si?... Na obzore jede za druhm sa tratia...

Tak nedokave... Tak nedokave akal som!... Posledn zora hasla, vetry sa hrne silnejie prebdzali a luna, spoza h ustraene vyl, po vodch zarastlch moiarov bojcne sa triasla, ke t, ktor hadal som, konene vhavo prila. I pustil som ju radostne do svojej due privrench dver, lebo t akal som, udsky o vo ma od poiatku ver, a ktor nbone, bez zzrakov hlboko tu, e prichdza slvnostn bo hod uzdravench du. A zavr sa za ou mojej due pevne kovan dvere viem, e sa pokojne utvrd v pravoslvnej viere a pi bude vno z mojich bohatch vinobran, o zzrakom dozrelo, akoby na svatbe v galilejskej Kni. Ne luna zasvieti v doline na druhej strni a vetry utchnu, t ktor v dvere prijala mystick moju vieru, s divom uvid z mtvych vsta Jairovu zosnul dcru.

Len tebe Len tebe, ktor v temnch tuchch bvala si, v hmlch snov sa asom blyskla jako meteor, vdy due mojej smutn, mlanliv chr oltre ierne staval pre obetn vzy. Vak v trchlej, vnej noci nikdy neplla si, jak luna striebrom bielym, tmavm na oltr obet mojich nesklonila bled tvr, a chor dua moja lkala, zfala si. A predsa mojich rod najzlatejie klasy a srdca mjho najrudej nach pre teba zreli v obe zpaln, z nej vne tyminu k tvojim vlasom n a modrav dym u nh sa ti plaz: v hlbokch svieti mojich temnotch!

Ty si ich videla... V hlbokej, nekudnej noci svietili oi. Svietili modravo zanut oi. A bolo pozde u, a mne tak zdalo sa, e ty si aleko na rom mori... Preo tak zdalo sa? Na rom mori! , i si poula, more jak chorl mj rvalo, vietor jak vo saoch plakal mojm bom? , i si poula? Plakal mojm bom! Z oblakov letiacich na teba prala tha, horca, horca po tebe tha! , i ju ctila? Prala premrnen tha! A v hlbokej, nekudnej noci svietili oi, na teba svietili zanut moje oi, a jako bludiky leteli za tvojou loou... , tys ich videla!! Leteli za tvojou loou...

Hrne kvety vdn Sme skromn dary tvojej skpej rodnej zeme. N pvab dozrel v loch jesennho tepla, kde v ist be a zele iara nenatiekla purpurnm nachom horie nikdy nememe. Ns poslala sem tkliv, krsna detsk viera, sme symbolom ndeje a bielej nevinnosti, a vza tvoja, ktor nae tel host, je trchlou rakvou toho, v cudzine kto zmiera... My zriekli sme sa toho, o nm bolo svt, bo nevrti ns nikdy v zem, z ktorej sme vzat, preds repta nebudeme, e sme mrne ili: my pre dieviu sme lsku itie poloili a jako ona vrelm nachom v ohni vzplme... Adio, alek les, my a spomname!

Sonet Len stromy prchniv, kde pavk nitky pradie a hor vyahan ohnivmi bii, kde sem zasiate u nikdy nevykli, kde havran na zomret star hlavu kladie a ticho stra trchle, v zborenom sa hrade, kde echa nevyvol vesel ret ni, len v dierach plesou zalch obas zlostne sy, za bezmesanch noc, smutn plem hadie. A mlad nohy tvoje maj chodi tade?! A smiech tvoj vesel jak smiechy malch det, o ukryli sa kdesi v bujnom vo vini, zaznieva bude tam sa kvetnej na zhrade? , smiech tvoj zloreen ticho nevysvt a hor srou zbit mlad nohy ni...

Dnes zore... Dnes zore nad obzorom jaksi rchle zhasli. Sn vyjde mesiac bled, obvesel... Len o sme si to vtedy rieknu chceli, ke sa nm hlasy prli trpko triasli?! A v oi sme s otvorene nazrie chceli, vak prli zke, prli chladn boli... o je to za stesk, ktor viacej bol, ke mesiac vyjde rud, nevesel, ke trbliece sa inova?! Iskriac jagala sa inova, ke vek hviezdy plno, chladno vzplli a mesiac vyiel v tmavorudom iali. Och trpkos, ktor v nemch srdciach pli, kde vzali sme, a kam ju da?! Tak ostro iskr inova!

ivot Som vo znamen pokoja, preds zvem a, ivot, do boja od rannch do veernch zr, pre krsnu dcru iernych hr. , ivot, hore! Stroj sa, stroj, osedlaj koa, isti zbroj: ne v dol sa zveer, akm a, ivot, v pancieri. A hmla sa strat z dola, ma, ivot, nikto nezdol, a ne sa celkom zveer, tam lea bude v pancieri ty lebo ja, ty lebo ja... Volm a, ivot, do boja od rannch do veernch zr, pre krsnu dcru naich hr!

Dnes Je milostiv rno, svetla pln rno, a akm a, kde nae modr jedle huia. , prdi poveda mi tich svoje: no! Dnes vtci mlat si itiu spieva uia. Dnes para v doline zvl mkko onenela, sn trpkos zo srdca ti dneska vypr. Ne skape z atelinsk ak rosa biela, tam budem aka teba, v modrom nvr.

Otrok Som ten, ktormu v ui znela piese matky otrokyne. T piese z mojej due nikdy, nikdy nevyhynie. Tak smutno znela, divnm bojazlivm bom sa tko niesla nam horovm poom, a chytila sa v detskej trascej sa dui. Som ten, o dozrieval pod biom otrokra, pod biom, ktor nestrben rany denne znovu pootvra, e iadna z nich sa nikdy, nikdy nezahoj. Mj chrbt skriven u narovna sa boj, no v skopenom zraku posia skryt iskra hor... Som ten, o ak na ston poplaenho zvona, bo ako zhyn otrokovi, pokia pomstu nevykon. A potom vystriem chrbt, rume sfarb lce. Dovtedy sadi budem stromy, z ktorch rast ibenice... , smutno znela piese matky-otrokyne!

Otcova roa Pokojn veer na vky padal, na siv polia. V poslednom li starootcovsk horela roa. Z cudziny tulk kroil som na u bzlivou nohou. Slnko jak korb v krvavch vodch pl pod oblohou. Strnite such na vlhkch hrudch pod nohou prask. Zd sa, e ktosi veda ma kra na ele vrska, v lskavom oku jakoby krotk vitka nem: - preo si nechal starootcovsk pdu? Obrancu nem! Cel de slnko, predsa je vlhk otcovsk roa. Stletia tiekli poddanch slzy na nae polia, stletia tiekli nem by such poddanch roa, darmo ich su ohniv slnko, dnes ete bolia. Z cudziy tulk pod hrukou stl som zotletou spola. Poddanch krvou napit pda domov ma vol... A v srdci stony robotnch otcov zreli mi v sem... Vyklia ete zuble draie z poddanch zeme?

Banci Dmon ks kared, chvost vlec po zemi, ko mne sa priplazil, do ucha epce mi. Noc bola hlbok, svetl u neplli: plamenn zrak jeho vo tvr mi okli. Krdla jak netopier za vzy poskladal, tigrovsky zahnutm jazykom vykladal... O zlate hovoril, o drahch kameoch, o zrej pod zemou v modravch plameoch. tlne mi predstavil, o ved k pokladom, mdreho banka dval mi prkladom: jak ahko doloval za podpis jedin, jak sa mu korili mest i dediny... O striebre zmienil sa, o bielom jagote, chvlil si triumfy na vrchu Golgote... Presviedal, skmave dla kladc nad oko: e nae poklady prli s hlboko, pod vrstvou pravekou, pod vrstvou zo skaly, e v rudch plameoch doposia nezrali... e nieto bankov s tvrdmi dlaami, e miesto boha sa zmiluje nad nami a d nm bohatstv a d nm vavrny za nae mestek, za nae dediny... Skril sa ierny hos, krdla si lipkav popravil a ak, a ak skmave... ak u sedem liet, s asom hadm na, denne jak makva, tvrdne-li moja dla. akme... smy rok prichdza na radu: ja akm sdruhov, on ak na zradu... Ja akm slobodu, poklad mj jedin, pre nae mestek, pre nae dediny. Obzorom kmitli sa erven plamene: Bancke chorle poujem, Dmone! Id u, apage! Id u akan, kahance rozat, za psom akany! Rann vzduch chveje sa dupotom akch nh: Banci do tlne! Banci, daj zdar bh! Najeil riedku srs, okle zaplli,

tigrovskm jazykom zareval do diali.

Je nutn... Je nutn, nutn pozna vs i seba! Tie vsmechy, tie jedy li, t trpkos, ktor v due z neba namiesto manny napr...! U zbytone je klama starou lesou! V dneok biedou obrka sa vleie kamsi fdnou cestou, a cesta vadia rovnak. Je mrne hada k vaim srdciam dver: u ni viac do nich nelka, v ten Eden nik u neuver, kde bohos nie obrka, kde svetlch citov na cmiteri sto vzdorov chmrnych hulka...

List slene . G. Driev ruka zoitok ne zbal, o, drah, ste mi doposlali, bych nazrel v plody duchov naich od pera, napem Vm riadky dva-tri. Nie tak, o v nich ohe thy vatr ks ve, e a v popol spli krv nie, viete, spod mojich e bv nestrk pohad nikdy tak rohy ja pem tak len, ako mnoh by psal priate lebo brat. Priatestvo ide ko mne vyobra... motom lieta kveta ku kalichu... , viem ja! vtku; tbu tvoju lich m prezrie ako plachtu z organtnu... ty nechyt ma... to si mus in a nie ma vybra ku zbave... Viem, toto skrsne v Vaej hlave (hlavike chcem riec isto-iste), ak vopred sdi chceli by Ste, nevediac, dia o pem v svojom liste. Driev tedy ruka ne ho zbal zoitok zky, tenk, mal chcem akova Vm starho da mravu e spomneli Ste na Timravu a vrhli na u hrs lesku Bl som sa, verue, u stesku i od nej. (Tak stesk ma pli, jak ostne o by popichali bujnej a ravej phavy mi leskl tem lysej hlavy.) A stesky u ns te tokom; nm v golier ovem. Jako aratokom ns pli Titan, drah, ed hlava Vy viete, myslm Hviezdoslava o jednou vekou chybou blska: e u ns stla jej kolska... Nm malm na i tak vek? Kto pochop ho? My? tak chyta lelky, nie hore stpa k ttu Himalje pre tak vku hru nm primal je! My u korbea sme len chlapi a pred Cignom za vz drapy zvsknu vieme. Pravda ist, e nezatieni ani Pita ns v pohuanke, o by z Debrecna, no ruky pritkn k prci otzka je in. Krok dra s osvietenm svetom, pachti sa trochu vym letom, trudi sa v plodnom, rozvnom potu,

at hali due za obrotu, rozri obzor svojho hadu: to nie je pre ns, Slova mlad, to temperamentu nie znaka, hod sa leda pre echka A starch, ktor nieo znali, je v poriedku u, hfec vemi, vemi mal... No nemyslite, e ja sm som in, nie, ja som tie z tej istej hliny, len pomieanej s trokou piesku, a preto ctim oste toho stesku. Hej, keby ja bol tuh ula-skala, u Hviezdoslavu pyramd by stla pomnkom stlym, jak mm boha v viere, stlejm kovu, perennius aere gniov sveta v nesmrtenom rade. No takto trpie musm ostne-stesky, hoc ryjc srdce jako bralo blesky za brnej noci pobl rodnej mojej viesky... Vy pamtte a sn dvnu nau vravu: ja mienil, zabda i na Timravu je hriechom tie, o odpusti sa ned hlupikom, ako my sme leda a tbou mne e bolo stlou spomienkou aspo odmeni ju malou. Ha, preto akujem Vm, mil, e tba sa mi vyplnila! Hej, tob mm ja ete moc a moc, no o tom potom, teraz idem spa, ve u je pozde, preto: Dobr noc!

Doma Ja akujem vm, udia, veci, vetkm, jak z detstva rozpomienkou ostali ste v dui? I tebe, mal vieska s dobrm rodnm domom (mj rodn dom, u v cudzej si mi ruke!), i tebe, biela tre s hlaholivm zvonom (tak asto zvonieval som, vakver, na veiere!), i tebe, umn lipa medosladkej vne (, star dobr znmy, jak si oarpan!), i tebe, dumn hudba v hja temnom lone (u neznie bjne, ako kedys v detsk ui!), a tebe zvl, rtaj na hore sivom (och, z akej tvojej ruky sladk chlieb som jedal), i tebe, dlh trva s nemm, vnym kyvom (kam podeli sa sny, o budila si v hlave?), a tebe v iernom rchu taktie, star nica (dnes ete rd bych poul tvoje prpoviedky), i tebe, mlad dieva rumennho lca (, znal som tak lca prli skoro zbledli!), i tebe, erstv vnok na zvlnenom ite (pre nechlad u moju rozplen hlavu?): e krlite to moje krivoak itie!

Kritikovi Pozdravenie, drah bako! Odbavme vec scela krtko: nechcem znie jak zvon olova, nehromadm hluch slov; nech kto jak chce o nich hta, na kadom je krv prischnut, srdca mjho krv prischnut...! no, no!

Kritika (Z rei v ninch) Boli, o v chrmoch hovorili, a boli, o v chrmoch poslchali. Blahoslaven s, ktor hovorili a nepovedali viac, ne o poveda mohli vo doch sviatonch. Spasen bud t, ktor nepovedali vetko, o vedie sa domnievali, a zatraten, ktor hovorili viac, ako poveda mali na dni sviaton. Nebude odpusten takm, ktor boli povolan hovori Slovo posvtn, ale mlali v as Hodov boch, a beda vetkm, ktor nemali hodn sviatonch a bez bzne chodili hovori do chrmov Slova. A blaen s t, o v chrmoch zbone poslchaj Slovo posvtn a vdaj zblesky Jeho.

DOSLOV Ivan Krasko Bsnik slvneho Detvana Andrej S l d k o v i sa krtko pred svojou smrou zamyslel nad osudom a nad budcnosou slovenskej pozie a povzdychol si: Beda nm, otcom nemch det. To preto, e v tom ase medzi mladmi, o hoci aj vere psali, nevidel skutone rodenho bsnika, ktor by preberal a rozmnooval dedistvo starch. Lebo Sldkovi hlboko chpal, e prav povolan bsnik v nrode je ako srdce v tele, vie precti, verne poa a asto i vopred vyslovi, o sa deje v hlbinch udskch du, m udia trpia, po om tia a omu sa raduj, m udsk spolonos i nrod ije, v om a ako napreduje, alebo ako m napredova. Sldkovi vedel aj to, e ke prav poeta primne vyslovuje svoje osobn tby, radosti, iale a silia, ete i vtedy hovor za mnohch zo svojho pokolenia a prepoiiava im jazyk na vyslovenie toho, o sami myslia a ctia. Sldkovi umrel krtko predtm, ako sa v gemerskej dedine Lukovitiach narodil ronckym rodiom Bottovcom syn Jn, n nrodn umelec Ivan Krasko. Sldkovi mal pravdu. Skoro za nm odili ostatn vek literrni tvorcovia-vrstovnci, Janko Kr, Jn Botto star (staromldeneck prbuzn Ivana Krasku), Samo Chalupka, pred nm Kaliniak a udovt Kubni, a pozia sa nadlho ocitla v hluchote a nemote, km sa neohlsili nov, skuton bsnici na ele s Hviezdoslavom. Ke dvali rodiia mladho Bottu budceho bsnika Ivana Krasku do kl, boli u vetky slovensk gymnzia zahuben (krtko pred Bottovm narodenm), a tak sa mlad iak trpil p rokov v maarskom a maarizujcom gymnziu v Rimavskej Sobote (s vnimkou jednho roku skromnho tdia u farra Bodickho v Pondeku). Feudlnym rekreanm vldcom Uhorska vemi zlealo na tom, aby Slovkom vzali vetky zdroje vzdelania, spenho len v materinskej rei. Nadut zvolensk podupan Grnwald vtedy cynicky vyhlsil, e najahie ovldnu Slovka, ktor ostane bez vzdelania, Slovka na hnoji. O strednch maarskch kolch povedal, e mu inkova ako znamenit stroj, do ktorho na jednej strane bud po tuctoch hdza Slovkov, a na druhej strane bud z neho vychodi u hotov Maari. Na osud udu nemyslel pritom nikto. Botto potom opustil maarsk kolu a iiel dokoni stredokolsk tdi do Sedmohradska: na rok na nemeck gymnzium a na dva roky na rumunsk. Najbliia rodina chcela zatia natrvalo udra Bottu v priemyselnom chemickom podniku v rodnom kraji. Vojensk dobrovoncky rok, strven v tirolskom Tridente, pobyt doma (stavba mlyna a voskrne Bottovho prbuznho, pri ktorej pomhl ako dozorca), oddialili jeho prchod do Prahy, a tdium chmie a do jesene roku 1900. Praha znamenala pre Bottu celkom in svet. Tu poctil, ak je to astie, ke m nrod svoje koly, a po najvyie, vo svojom rodnom jazyku a navzdory rakuiackym predpisom veden i v demokratickejom duchu. I mlde tam bola z vekej asti in, lebo neprichdzala na koly len z panskch tried alebo s panskmi predsudkami, ale u i z udu, ktor sa nemusel b, e sa mu odrod reou i duou. Pozoroval to najm v tudentskom odbore eskoslovenskej jednoty, kde sa Slovci z praskho spolku Detvan stretali najm s mnohmi moravskoslovenskmi tudentmi, ktor boli prevane z dedn. A stopy rozdielov medzi panskm a nepanskm tlom ivota nachodil Botto neraz i medzi slovenskmi tudentmi, ale aj inde, a brojil proti nim. V bsnickom liste, adresovanom neskorie (1906) spisovateke . Groeblovej, spomna trpko: My u korbea sme len chlapi a pred Cignom za vz drapy zvsknu vieme. Pravda ist, e nezatieni ani Pit

ns v pohuanke, o by z Debrecna, no ruky pritkn k prci otzka in. Krok dra s osvietenm svetom, pachti sa trochu vym letom, at hali due za obrotu trudi sa v plodnom, vnom potu - - rozri obzor svojho hadu: to nie je pre ns, Slova mlad Botto tu v jadre pochopil a ironicky vyjadril ten neastn uhorsk pansk princp, ktor od ias zemianskej nadvldy a samopae naalej udriaval hlbok priepas medzi iernokabtnikom a pracujcim lovekom z udu, pansk opovrhovanie prcou, sebavzdelvanm a silm o npravu socilneho ivota vetko to, o sa rilo medzi nami ako mravn skaza, ktor upevovala sily konzervativizmu a reakcie. Tu bol hlavn kore zla, pre ktor stla slovensk inteligencia osihoten a bez vplyvu medzi vlastnm udom. (I maarsk kolen vrstva bola, rozumie sa, v rovnakom poloen, ale tam jej innos nahrdzal brutlny, zlopovestn upn maarsk apart.) V praskom Detvane si ivo pamtali, e prve tam nedvno vzplanul siln odboj proti domcemu slovenskmu spiatonctvu ako v politickom, tak i v hospodrsko-socilnom a kultrnom ivote pod zstavou Hlasu a hlasizmu, uplatoval sa vo verejnom ivote a hadal si irie psobenie v slovenskch pomeroch. Botto a jeho vrstovnci si zaali viac a hlbie vma literatru a jej potreby a tm vmi ctili zaostalos domcich pomerov. I slovensk pozia, ktor dlho ivorila v rukch mladch i starch napodobovateov, potrebovala obnovu, a Hviezdoslav, mysliac na poziu, bol by si vtedy mohol vzdychn prve tak, ako kedysi Sldkovi: Beda nm, otcom nemch det! A onedlho sa oraz astejie zjavuj v asopisoch bsne pod pseudonymom Janko Cig, ktor hne vzbudili veobecn pozornos. Zuneli hlbokm citom, uplatovali sa vnosou obsahu, vntornou pravdivosou a nstojivosou vrazu, spornosou a lahodnosou slova a boli deliktnou spoveou vzcnej hlbokej due. Ich spsob podania, sviei a ist, bol vzcny a nov a spene sa odlioval od vetkho, o sa ozvalo v slovenskej pozii po tvorbe Vajanskho a Hviezdoslava. no, mladia slovensk pozia prestala by hluch a mkva a smerovala k obnove, ta, kde sa z druhej strany zaalo ozva bsnick slovo Janka Jesenskho. Ale v tom ase Jn Botto u skonil tdium a kee si nenaiel umiestnenie doma, stal sa ininierom chemikom v cukrovare v Klobkoch a potom v Slanom. Tam na repovej rovine bez lesov, aleko za Prahou, mu bvalo tm vmi smutno za rodnm Slovenskom. Horci prd silnej, strhujcej Bottovej pozie vyviera z trojakho zdroja. V prvom rade s to ak osobn smtky. Bsnik, nedverujc svojmu zdravotnmu stavu po chorobe, ktor mohla znamena smr alebo ivorenie (zaiatkom roku 1913 ochorel na pca v Slanom, kde mu kodili leptav plyny pri vrobe kyseliny) v svojom vnmavom a citlivom svedom dlh as zpas a uvauje o tom, i m vbec nrok na osobn astie a na vlastn rodinu, i smie so svojm osudom spoji ivot druhej bytosti, alebo i sa m odsdi na trval samotu. V pochmrnych, hlboko citlivch poetovch bsach sa trasie nedveriv neistota o vlastnom osude, i pochybnosti o tom, i sa nenvratne neroziiel pre t alebo in prinu s drahou bytosou, ktor by mu pravou a jedinou drukou v celom ivote. Takto a podobn city a mylienky obmedzovali jeho spoloensk drunos a robili mu jeho klobsk samotu ete aou. Ke vyla jeho prv kniha bsni roku 1909 pod menom Ivana Krasku (meno mu dal Vajansk poda dediny Kraskova v blzkosti jeho rodiska), nenadarmo mala nzov Nox et solitudo ie Noc a samota.

V tomto vydan a v druhej novej knihe z roku 1912 pod titulom Vere je cel rad jedinench bsn, plnch sugestvnej moci a pochmrnej arovnosti, iariacich ako rubn, istch ako slza, ktor vyjadruj duevn bsnikov stav s diskrtnou krsou a silou. Nachdzame tu mnohch Asktov, ktor sa musia zrieknu plnosti itia, je tu Eremita (pustovnk) a in, rovnako nstojiv bsne. Pristavme sa aspo pri podmaujcom podobenstve bsne Hostia (v Prdoch vyla pvodne pod nzvom Nvteva.) Bsnik tu vta vo svojom prchnivejcom dome mlanlivch iernych host, s bielymi, vyziabnutmi a suchmi rukami, ktor prili chmrni zaleka so altrmi, zasadli si k osamelmu rodinnmu stolu a hlbokm prsnym basom zo altra zaspievali o trpkom ovoc, o rod strom ivota, ako t, o si nikdy netrfali prija z jabk eny Evy, o sa odriekli plnosti udskho ivota. A odili s odkazom, e navtevuj a znova navtvia tch, o s im v tom blzki ako rodn bratia - - Tak s slov bsnikove, vyjadrujce mohutnm obrazom osud, ktor mu mal by delom a z ktorho sa spovedal, aby prsnou umeleckou tvorbou uahil svojmu srdcu a dui. Ale do tohto mocnho psma sa zaleuj i bsne, ktor by sme nazvali spytovanm mimoriadne citlivho svedomia, bsne pln vitiek sebe sammu i tosti nad tm, o azda v svojich povinnostiach zamekal alebo nedodral, a tie mono i smtkom nad monosami v ivote citovej oblasti, ktor nechal mrne uplyn. Niektor z nich napsal iastone akoby formou dialgov (rozhovorov) v tzv. baladch a zdali sa aj znalcom literatry msi tajomnm a nezrozumitenm, ak si neuvedomovali, e tieto akoby rozhovory s spredmetnenm, zobjektivizovanm vzjomnch rozhovorov vo vlastnom svedom a duevnom it. Kraskovo bsnick dielo m okrem osobnej horkej nty hlbok korene v tbach, sil a cieoch, obrtench k vlastnmu udu a nrodu a zameranch proti socilnej nespravodlivosti, proti krivdm neslobody a zotroenia, a tu zun jeho pozia eravmi, prudkmi tnmi roztrpenia a protestu. Sem sa miea i pobren trpkos nad tm, e i my sami si mlo uvedomujeme vlastn osudov rozpoloenie a e naa chabos a ahostajnos len urchuje nstup skazy. V nejednom prpade tu bsnikove vstrahy a protesty ber na seba vrazov formy biblick, starozkonn, ale kad hlb pohad do jeho pozie odhal, e ich zklad a zmysel je politicko-socilny, nrodne vstran a burcujci a e tu aj inde i liturgick vraznos je ostro zameran na nae udsk, pozemsk, civiln, prvo a pravdu potrebujce pomery tohto sveta. Tento aktivistick postoj pora i nesprvne predstavy o dajnom Kraskovom pesimizme, ktor by v svojom filozofickom zmysle musel znamena popieranie, negciu ivota a jeho pozitvnych hodnt. Ve clivota a ak aloba v Kraskovej osobnej lyrike a po tok 1912 je bsnicky vnivo zdraznen a hlboko cten zistenie, kontatovanie relneho vlastnho osudu v konkrtnych danch skutonostiach, aj to len v jednej sfre. Kraskovi ako obanovi, synovi rodnho kraja, lenovi literrneho kolektvu, prslunkovi ukrivdenho nroda, je aktvna innos mravnou a socilnou povinnosou, je mu poiadavkou cti a svedomia. (Keby tu zavadzal kvantitatvny nepomer medzi tmito dvoma oblasami tvorby, treba uvi, e osobn vybojovvan citov zpas na ceste z tieov k svetlu viedol sa dlh roky, km alia bsnikova tvorba trvala s malou vnimkou sotva do prvej svetovej vojny.) Aby sme si uvedomili nstup a rz tchto Kraskovch verov, pristavme sa pri bsni Otcova roa bsni o osude sedliackej pdy medzi feudlnym pnom a nepnom. V tomto vzahu naprklad Vajansk jednostranne nacionalisticky prijma poddansk pomer k feudlovi, veleb koristnckeho zemskho pna a prihovra sa v poddanstve slovenskmu sedliakovi: Tento tvoj pn sce ... bil a bil, Ale tvoj jazyk bil, tvojm mravom il.

Tu krajnmu nacionalistovi nepreka ani stran socilny tlak, lebo ten sa deje po slovensky no Krasku, naopak, hlboko poburuje tento pomer a v bsni Otcova roa nmu bsnikovi prichod, ako by na tej roli poul vitku: Preo si nechal otcovsk pdu? Obrancu nem! Cel de slnko, predsa je vlhk otcovsk roa. Stletia tiekli poddanch slzy na nae polia stletia tiekli - nem by such poddanch roa... A alej: Poddanch krvou napit pda domov m vol... A v srdci stony robotnch otcov zreli mi v sem... Vyklia ete zuble draie z poddanch zeme? A bsnik si el, aby z utlanch vyiel odboj. Treba sa zamyslie nad draznmi strofami Bankov. Siln, sugestvna bse v podobenstve, ako Satan poka slovenskho loveka, aby za pansk vhody zradil svoj ud a rod a dal sa na stranu tch, o vldnu, dvaj platky, vhody a majetky tm, o zradne prejd k nim. Otrasne znej pochmrne vere tvrdej bsne Jehovah. Celm nporom vle, ducha, mysle a osobnej nstojivosti chce bsnik vystrha svoje plem, ktor mus pochopi a vedie, ...e sa pripozdieva, e z chmrnej trni poplan zvon hu a poda starozkonnho spsobu hroz trestajcou rukou Jehovu bez milosrdenstva, aby to plem strestal, keby sa nespamtalo. A bse Otrok? Je osi a stranho v jej obsahu, ke bsnik v hlbokom pohade do slovenskho osudu a do osudu mladho loveka pripomna, e od detstva mu vlastne znela v uiach piese matky otrokyne a e spolutrpel pod cudzm jarmom. V horkosti i hneve til po pomste a neme sa doka signlu poplanho zvona, aby mohol ztova s krivdou. A dovtedy? Dovtedy bude sadi stromy, z ktorch rast ibenice. I takto vek bsnik vyslovoval hnevliv nedokavos naej neinnosti z poslednch predvojnovch rokov i potrebu njs niekde spsob a oporu k inu v lnii progresvnej vrstvy svojej doby. Ale vtedy v rokoch pred Vekm oktbrom 1917 ktoe by bol u ns vedel vtiepi prav vieru v blzku, ozajstn silu udovch ms a proletrskej moci smerom k odboju? Nebolo medzi nami na Slovensku toho dejatea, nebolo povedomia takej potencilnej moci; a preto chbalo prve to, v mene oho sa dalo uveri v blzkos zvratu a vazstva. Tto dvera sa musela ete len prebudi a napokon zvazi. Frantiek Votruba

OBSAH Nox et solitudo Solitudo Moje piesne Balada Balada o jednej milej Romaneto Plach akord Chladn ddik U je pozde Aminke To drav kzlo asov zalch Pr, pr Ha, luna bled Na cmiteri Na Nov rok Piese Piese Balada Star romanca Balada Srdce moje es hodn Topole Quia pulvis sum Vespre dominicae Poznanie Jehovah Zmrka sa Nad rnom Vere , dua moja Je mrna prosba Piese Balada o smutnej panej, ktor umrela Askti Eremita Noc Ja U nad vodami Stesk Hostia Tak nedokave Len tebe Ty si ich videla Hrne kvety vdn Sonet Dnes zore ivot Dnes Otrok Otcova roa

Banci Je nutn List slene . G. Doma Kritikovi Kritika Doslov

Upload by Amy