Historia 5a6 2011

Stredoveké lesy

Smolnik naprieč storočiami

Hospodárska autonómia

Príchod penicilínu

Federácia a normalizácia

Poklady zeleného ostrova

Socha Márie Terézie

História5–6 11. ročník cena 3,30 € (100,- Kč)2011

K najvýznamnejším priemyselným podnikom v rakúsko-uhorskej monarchii patrila nepochybne Rimamuránsko-šalgótarjánska železiarska účastinná spoločnosť, známa aj pod familiárnym označením Rima. Hoci mala významné miesto nielen v hospodárskom, ale i sociálnom živote na veľkej časti územia dnešného Slovenska, slovenská historiografia sa výskumu jej dejín doteraz systematicky nevenovala. Nielen o manažérskych elitách tejto spoločnosti sa viac dočítate v článku Štefana Gaučíka.

Írsko je pre Stredoeurópana, ale i pre návštevníka zo vzdialenejších kútov planéty so záujmom o históriu fascinujúcou krajinou. „Zelený ostrov“ ponúka turistom

pozoruhodné scenérie a je popretkávaný stovkami pamiatok a pamätihodností, ktoré svedčia o jeho zaujímavej a búrlivej minulosti. Sú svedectvom o živote

obyvateľov krajiny od praveku až po vyvrcholenie boja za nezávislosť Írska na prelome 19. a 20. storočia. O najzaujímavejších pamiatkach a zákutiach ostrova

píše vo svojom príspevku Katarína Ivantyšynová.

V čase vzniku prvej Československej republiky bola pre hospodárstvo Slovenska charakteristická nevyváženosť rozvoja a disproporcie medzi jednotlivými oblasťami hospodárstva týkajúce sa priemyslu, poľnohospodárstva aj infraštruktúry. Existovali tiež zásadné rozdiely medzi jednotlivými oblasťami slovenského územia. Kým české kraje boli akýmsi najvýchodnejším predpolím západnej, kapitalistickej a industriálnej civilizácie, Slovensko tvorilo západnú, vysunutú stráž tej chudobnejšej polovice Európy.

Objavenie penicilínu znamenalo radikálny obrat v liečbe infekcií. Po roku 1945 sa továrenská výroba penicilínu stále zdokonaľovala, jeho cena začala klesať a bol vyskúšaný pri všetkých chorobách. V prvých povojnových rokov bolo využívanie

penicilínu v Československu pod prísnou štátnou kontrolou. Bol to vlastne jediný spôsob, ako sa mohlo zamedziť čiernemu obchodu a zaručiť, aby sa liek predpisoval podľa závažnosti ochorenia a nie podľa majetnosti chorých. Štátne

orgány prísne dbali na to, aby sa nový liek dostal v prvom rade obetiam nedávno skončeného vojnového konfliktu.

Ponúkame vám štyri názory renomovaných odborníkov, kunsthistorikov a historikov na tému snahy o osadenie kópie sochy Márie Terézie na Štúrovom námestí v Bratislave. Kunsthistorička Vladimíra Büngerová sa na problém pozerá z hľadiska symbolického, estetického, umenovedného i pamiatkarského. Upozorňuje, že pri takýchto projektoch sa realizuje výskum problematiky, historických, architektonických a umeleckých aspektov, vyhlasuje sa transparentná verejná súťaž s jasne definovanými technickými a priestorovými podmienkami. Kunsthistorička Želmíra Grajciarová, odborníčka na stredoeurópske maliarstvo a sochárstvo 18. a 19. storočia, približuje život

a dielo Jána Fadrusza, okolnosti vzniku sochy Márie Terézie a svoj názor umenovedkyne, špecializujúcej sa na Fadruszovu tvorbu, na úsilie o vytesanie kópie pomníka Márie Terézie. Historička Elena Mannová opisuje historické súvislosti, ktoré sprevádzali vznik sochy, všíma si vnímanie a postoje obyvateľov mesta či krajiny, žijúcich v čase osadenia sochy, ale aj po vzniku Československej republiky v roku 1918, a súčasných obyvateľov. Historik Milan Zemko sa pozerá na problematiku pomníkov v meste, verejnom priestore, vo všeobecnosti. Zastavil sa pri sochách v Bratislave a okolí, pripomenul ideovo-politické pohnútky, ovplyvňujúce životnosť sôch.

Obsah 5 – 6 / 2011 1 Príhovor / Ľudovít Hallon

Putovanie dejinami 2 – 7 Od kolesa po vysokú pec / Ľudovít Hallon 8 – 15 Lesy a ich ničenie v stredoveku / Pavol Hudáček 16 – 23 Smolník – vzostup a pád jedného banského mesta / Miroslav Lacko 24 – 30 Železiarsky veľkopodnik a jeho elity / Štefan Gaučík 30 – 36 Slovenská ekonomika po 1. svetovej vojne / Miroslav Sabol 37 – 40 Cesta za hospodárskou samostatnosťou / Peter Mičko

Človek a doba 41 – 45 Nový liek na liečbu infekčných ochorení / Anna Falisová 45 – 49 Šikova reforma a Slovensko / Miroslav Londák 50 – 58 Česko-slovenská federácia na rázcestí / Jozef Žatkuliak

Názory a polemiky 59 – 61 Znovuosadenie jazdeckého pomníka Márie Terézie / Želmíra Grajciarová 62 – 65 Pár poznámok k príprave kópie sochy Márie Terézie / Vladimíra Büngerová 66 – 68 Osudy (nielen) bratislavských sôch / Milan Zemko 69 – 71 Koho má reprezentovať pomník Márie Terézie dnes? / Elena Mannová

Historický bedeker 72 – 75 Potulky zeleným ostrovom / Katarína Ivantyšynová

Fotografia a história 76 Vodcovia a deti

Klenotnica slov 77 Quousque tandem alebo Dokedy ešte? / Jana Skladaná

Drobničky 77 Predavač monumentov / -ah-

Rozhovor 78– 79 S historikom Miroslavom Sabolom

Prvá strana obálky: Esterházyho zámok v Eisenstadte (Kismarton) so záhradou

Príhovor / História 5-6 / 2011

Miesto hospodárskych dejín v slovenskej historiografii

Rozvoj hospodárskych dejín ako samostatné-ho odboru slovenskej historiografie bol vždy závislý od spoločenskej potreby. Prvá silná generácia hospodárskych historikov (Ľ. Lip-ták, M. Strhan, P. Rapoš, J. Faltus, P. Hapák, J. Vozár, A. Špiesz a iní) vyrástla v 50. a 60. rokoch minulého storočia, keď marxistická historiografia kládla do popredia materiálnu výrobu ako určujúci fenomén spoločenského vývoja. Uvedená téza platila aj v období nor-malizácie, ale hospodárske dejiny stagnovali, lebo väčšina predstaviteľov odboru sa zara-dila medzi „pomýlených vedcov krízových ro-kov 1968 – 1969“. Oživenie nastalo až v 80. rokoch. Časť historikov vtedy rehabilitovali a do hospodárskych dejín vstúpili niekto-rí noví odborníci (M. Fabricius, A. Bartlová, N. Krajčovičová, M. Kohútová). Nová etapa rozvoja odboru sa začala po roku 1989, čo súvislo s požiadavkou, aby historická veda vy-svetlila zásadné hospodársko-politické zmeny a priniesla nový pohľad na vývoj v minulosti. Táto úloha pripadla novej generácii historikov (R. Holec, M. Londák, Ľ. Hallon, M. Kamenic-ký a ďalší), ako aj starším historikom, ktorí opäť začali publikovať alebo prešli do oblas-ti hospodárskych dejín (Ľ. Lipták, J. Faltus, S. Cambel a iní). Od konca 90. rokov záujem o hospodárske dejiny v medzinárodnom me-radle klesal. Prevládal názor, že všetky zá-kladné otázky končiacej industriálnej spoloč-nosti boli zodpovedané. Až nástup svetovej hospodárskej krízy prinútil spoločnosť opäť sa obzrieť späť na príčinné súvislosti nepriaz-nivého vývoja. Novými otázkami sa v sloven-skej historiografii zaoberá stredná generácia odborníkov a mladí historici, ako M. Sabol, P. Mičko, M. Štefánik, M. Schvarc, Š. Gaučík, M. Lacko a ďalší.

Ľudovít Hallon

Od kolesa po vysokú pecHospodársky vývoj a výrobné technológie na Slovensku do 17. storočia

ĽuDOvít HallON

Rané formy hospodárskeho života na území dnešného Slovenska siahajú až do mladšej doby

kamennej, čiže neolitu. V mladšej kamennej dobe, približne v rokoch 5000 až 3300 pred n. l , sa

odohral prelomový proces neolitickej revolúcie, ktorej výsledkom bol prechod k usadlému spôsobu

života a k primitívnym formám poľnohospodárstva vplyvom skúseností prvých roľníkov, migrujúcich do Európy z oblastí tzv. úrodného polmesiaca na

Blízkom východe. Neolitické obyvateľstvo si osvojilo pestovanie základných druhov poľnohospodárskych plodín, chov domestifikovaných zvierat, budovanie

obydlí, výrobu prvých textílií, keramiky, a najmä poľnohospodárskych nástrojov z pazúrika, dreva a kostí. Usadlý život viedol k rozvoju duchovného

života a kultu.

Nositeľmi neolitickej kultúry boli nezná-me etnické skupiny, nazývané spravidla podľa typu ich keramiky alebo podľa naj-významnejších archeologických lokalít. V podmienkach Slovenska neolitická re-volúcia vyvrcholila lengyelskou kultúrou v západnej časti a polgárskou kultúrou vo východnej časti krajiny. Druhá menovaná kultúra začala v neskorej fáze neolitu, približne v rokoch 3700 – 3300 pred n. l. v obmedzenej forme využívať kovy meď a zlato, najmä na výrobu šperkov.

V nasledujúcich rokoch 3300 až 1900 pred n. l. sa ako ozvena starovekých kul-túr Egypta, Mezopotámie a Prednej Ázie

rozvinula v Európe kultúra eneolitu alebo neskorej doby kamennej. Pre eneolit bolo charakteristické rozšírenie využitia medi aj na výrobu nástrojov, napríklad sekier, sekeromlatov a rôznych čepelí. Objavili sa prvé postupy kovolejárstva, kovotepec-tva a povrchového baníctva. Preto sledo-vané obdobie viacerí odborníci označujú aj ako dobu medenú alebo chalkolit. Pod-statne sa zvýšila úroveň poľnohospodár-stva využitím oradla a ťažnej sily zvierat. Do strednej Európy sa dostal historický vynález kolesa, rané postupy tkania lá-tok a jednoduchý hrnčiarsky kruh. Zlaté šperky sa stali symbolom začínajúcej

sociálnej diferenciácie obyvateľstva, ktoré budovalo poľnohospodárske osady s domami v dĺžke až 30 m a centralizova-né opevnené osady rodovej aristokracie a kňazstva. Na území Slovenska bola pre eneolit typická najmä bádenská kultúra a neskôr vplyv kultúr ľudu zvoncových pohárov a šnúrovej keramiky.

Rozmach stredomorskej civilizácie na Kréte a v dnešnom Grécku v druhom ti-sícročí pred n. l. predstavoval most, cez ktorý sa prostredníctvom veľmi rozvinu-tého diaľkového obchodu dostávali do Európy stále ďalšie výdobytky techniky, hospodárstva a kultúry hlavných centier

2 História 5-6 / 2011 / Putovanie dejinami

Pästný klin

starovekého sveta. Vývoj obchodu zasia-hol aj strednú Európu, kadiaľ prechádzali viaceré významné obchodné cesty, pre-dovšetkým známa Jantárová cesta. Po týchto „informačných diaľniciach“ výdo-bytkov starovekej civilizácie prichádzali poznatky o nových druhoch kovov a šírili sa dokonalejšie postupy ich odlievania. Z Mezopotámie sa cez stredomorskú ob-lasť dostali do Európy nové postupy le-govania medi arzénom a neskôr cínom, umožňujúce získať zliatinu, známu ako bronz, podstatne vhodnejšiu na výrobu nástrojov než príliš mäkká meď. Z bronzu sa v kadluboch odlievali staršie aj nové druhy nástrojov, ako nože, sekery, kladi-vá, šidlá, ihly a kosáky, značne zvyšujúce produktivitu poľnohospodárstva. Široké uplatnenie našiel bronz pri výrobe šper-kov a najmä zbraní, či už to boli dýky, rôzne typy mečov, kopije, časti brnenia, výstroja koňov a bojových vozov. Vzhľa-dom na zásadný význam bronzu pre vývoj súdobej civilizácie bol sledovaný úsek ľudských dejín označený ako bronzová doba. V podmienkach strednej Európy sa bronzová doba ohraničuje približne rokmi 1900 až 700 pred n. l. a vnútorne sa člení na starú, strednú, mladú a neskorú bron-zovú dobu. Na území Slovenska nachádzame početné stopy po vyspelých kultúrach predmet-ného obdobia v podobe bronzo-vých pokladov. Veľmi časté sú aj stopy povrchovej ťažby a spraco-vania rudy vo všetkých banských oblastiach Slovenska. Z kultúr

bronzovej doby na území Sloven-ska treba uviesť predovšetkým ma-ďarovskú a otto-manskú kultúru, ktoré sa vyvíjali

pod vplyvom mínojsko-mykénskej stre-domorskej civilizácie, známej z Homéro-vých eposov. Uvedené kultúry s vyšším stupňom spoločenskej diferenciácie bu-dovali opevnené hradiská, ako bola Bar-ca pri Košiciach alebo Nitriansky hrádok pri Nitre, nazývané aj Slovenské Mykény a Slovenská Trója. Hradiská mali kamenné opevnenia, desiatky kamenných domov, predelených dláždenými ulicami. V mlad-ších fázach bronzovej doby vývoj na Slo-vensku ovplyvnila najmä mohylová kultú-ra, charakteristická veľkými pohrebnými mohylami a kultúra ľudu popolnicových polí. Na sklonku bronzovej doby začalo do strednej Európy vo väčšom meradle prenikať indoeurópske obyvateľstvo, predstavujúce taviaci kotol novodobých európskych národov. Zároveň sa už od začiatku prvého tisícročia pred n. l. šírila pravdepodobne zo strednej Ázie meta-lurgia železa, s ktorou sa obyvateľstvo

súdobého Slovenska zatiaľ len obozna-movalo.

Železná doba

V prvom tisícročí pred n. l. dnešné úze-mie Slovenska predstavovalo križovatku viacerých kultúr, kde sa pretínali silo-čiary vplyvu stredomorských civilizácií s tzv. barbarským svetom ostatných častí Európy. Vývoj kultúr strednej Európy na-predoval v závislosti od postupného pre-búdzania civilizácie klasického antické-ho Grécka a následne aj etrusko-italskej civilizácie na Apeninskom polostrove. Antický svet bol založený na báze výroby a spracovania železa, čo našlo svoj odraz aj v priľahlom priestore strednej Európy. Tu sa približne od začiatku 7. storočia pred n. l až do prelomu letopočtov odví-jal pohnutý vek staršej a mladej železnej doby. Podľa názoru viacerých odborníkov boli na začiatku 1. tisícročia pred n. l. vy-čerpané ľahko dostupné zásoby medenej rudy, preto obyvateľstvo „barbarskej“ Európy muselo prejsť od výroby bronzu k osvojeniu technicky náročnejšej meta-lurgie železa. Vo väčšom meradle sa za-čali využívať aj ďalšie druhy kovov, cín, olovo, zlato a striebro. Na pozadí rozvoja obchodu sa aj v strednej Európe formo-vali peňažno-tovarové vzťahy. Niekto-ré druhy farebných kovov, najmä zlato a striebro, preto nadobudli novú funkciu všeobecného ekvivalentu tovarov a plnili úlohu platidla. V remeselnej výrobe mal okrem výroby železných predmetov his-torický význam hrnčiarsky kruh. V staršej železnej dobe, čiže asi v rokoch 700 až 400 pred n. l., označovanej ako Hallstatt podľa archeologického náleziska pri Salzburgu, vstúpili na územie Slovenska prvé etniká s historicky doloženým ná-zvom. Už v neskorej bronzovej dobe to boli Kimeri, neskôr Agatyrci, Sigynnovia a známejší Skýti a Trákovia. Výroba a vyu-žitie železa dosiahli v halštatskej dobe na území Slovenska najvyššiu úroveň v cen-

3Putovanie dejinami / História 5-6 / 2011

Medené sekeromlaty z Tibavy (Východoslovenské múzeum v Košiciach)Zdroj: Kronika Slovenska - I

Zlaté šperky z akropoly osady v Spišskom Štvrtku (AÚ SAV v Nitre)Zdroj: Kronika Slovenska - I

trách kalenderberskej kultúry. Jej hlav-ným správnym, hospodárskym a kultúr-nym strediskom bolo opevnené kniežacie hradisko Molpír pri Smoleniciach.

Historická epocha železnej doby do-siahla vrchol vo svojej mladšej fáze v ro-koch 400 pred n. l. až prelom letopoč-tov, nazývanej latén podľa náleziska La Ten vo Švajčiarsku. Jednotiacim prvkom sledovaného obdobia v tzv. barbarských častiach súdobej Európy boli technické, hospodárske, správne a kultúrne aktivity etnika známeho pod menom Kelti ale-bo Galovia, ktoré sa vnútorne členilo na viacero kmeňových zväzov. Kelti vytvo-rili prvú paneurópsku kultúru. V treťom storočí pred n. l. postupne osídlili celé územie Slovenska. Z keltských kmeňo-vých zväzov tu najhlbšiu stopu zanechali Bójovia a Kotini. Kelti podstatne rozvinu-li prospektorstvo a ťažbu železnej rudy, vyvinuli vlastný typ redukčnej taviacej pece, ktorý ovplyvnil metalurgiu železa asi na obdobie piatich storočí, zdokona-lili odlievanie železa, kováčstvo a kalenie železa, čiže výrobu oceľových predmetov. Železo sa stalo bežnou súčasťou každo-denného života obyvateľstva. Vyrábali sa z neho remeselné aj poľnohospodárske nástroje. Najväčší prínos mala železná radlica s predkrojom, železný kosák, krát-ke kosy, rýle a motyky, umožňujúcu pod-statný rast výnosov poľnohospodárstva, a tým aj prudké zvýšenie počtu obyvateľ-stva. Zrno sa mlelo na rotačných žarno-voch. V remeselnej výrobe Kelti zaviedli rýchlo rotačný hrnčiarsky kruh a verti-kálnu trojkomorovú hrnčiarsku pec, čím zdokonalili výrobu keramiky na úroveň súdobých helénskych vzorov. Remeslo už jednoznačne predstavovalo samostatnú výrobnú činnosť. Technic-ko-hospodársky rozmer

vývoja keltskej kultúry sa právom označuje za ranú technickú revolúciu. Kelti vytvorili hlboko stratifi-kovanú spoločnosť s pa-novníkom a kmeňovou aristokraciou. Ďalej tu bola samostatná skupina kňa-zov – druidov, občinoví roľníci a nemajetní, ktorých postavenie sa blížilo k otroctvu. Strediskami života Keltov boli tzv. oppidá mestského cha-rakteru s palácom, chrámom, početnými domami, ulicami a s hospodárskymi čas-ťami. Hlavným centrom štátneho útvaru Bójov na strednom Dunaji v prvom sto-ročí pred n. l. bolo oppidum v Bratislave. Ďalšie významné oppidá sa nachádzali na Devíne a v Pohansku pri Plaveckom Pod-hradí. V severozápadnej časti Slovenska vytvorili Kelti svojráznu púchovskú kul-túru. Jednotlivé kmeňové zväzy Keltov razili vlastné zlaté a strieborné mince. Najvýznamnejšia mincovňa v strednej Eu-rópe bola situovaná v bratislavskom op-pide, kde sa razili mince s nápisom Biatec a Nonnos, čo boli zrejme mená keltských panovníkov. Tu boli objavené aj keltské redukčné pece na spracovanie bahen-nej železnej rudy zo Záhoria. Púchovská kultúra mala hlavné stredisko metalurgie železa vo Varíne pri Žiline.

Rimania, Germáni a Slovania

Na konci 1. storočia pred n. l. sa keltská kultúra v strednej Európe postupne roz-

kladala pod tlakom dáckych kmeňov a následne pod tlakom Rímskej ríše

a germánskych kme-ňov. Do začiatku 1. storočia n. l.

Rimania ovládli dnešné úze-

mie Rakúska a Maďarska,

kde vznikli rímske provincie Noricum a Panónia. Z oblasti Karpát nad Dunajom bolo keltské obyvateľstvo a ďalšie tunaj-šie etniká vytlačené germánskymi kmeň-mi Markomanov, Kvádov, Longobardov, sarmatských Jazygov a iných. Nasle-dujúce štyri storočia územie Slovenska tvorilo hranicu medzi antickým a tzv. barbarským svetom, ktorý bol Rimanmi súhrnne označovaný ako barbaricum. Germánske obyvateľstvo a zvyšky ďalších etník, obývajúce kotlinu Karpát, mali možnosť bezprostredne preberať tech-nické, hospodárske a kultúrne výdobytky najvyspelejšej kultúry súdobej historickej epochy. Vklad Germánov do civilizačného vývoja strednej Európy však bol na rozdiel od Keltov veľmi malý. Obdobie pohranič-nej koexistencie Rímskej ríše s územím dnešného Slovenska od prelomu letopoč-tov do roka 380 nazývame rímska doba. Delí sa na staršiu a mladú rímsku dobu. Germánske kmene zaostávali za Keltmi v oblasti metalurgie, ako aj v remesle a poľnohospodárstve. Budovali iba vi-diecke osady. Až v mladej rímskej dobe sa pod vplyvom silnejúcej romanizácie objavili na západnom Slovensku vyspelej-šie rímsko-germánske vidiecke sídla. Pev-nejšie štátne útvary Germáni spočiatku vytvárali len pod patronátom Rimanov, ako napríklad Marobudovo a Vaniovo krá-ľovstvo v prvom storočí. Hlbšia spoločen-ská diferenciácia nastala v mladej rímskej dobe, keď vznikali nezávislé germánske kniežatstvá. Germáni však boli priamo konfrontovaní s rímskou technikou a hos-podárstvom, ktoré už poznalo železný


Bronzový diadém z Istebného (Slovenské

národné múzeum Martin)Zdroj: Kronika Slovenska - I

Hlinené hrnceZdroj: Kronika

Slovenska - I

pluh alebo vodný a veterný mlyn. Od konca 4. storočia nastalo medzi-

obdobie častých presunov celých etník a striedania kultúr, známe ako sťahovanie národov. Jeho bezprostrednou príčinou bol tlak bojovných Hunov na východo-európske germánske kmene Gótov, ktorí sa pohli smerom na západ. Tento pohyb strhol aj ďalšie germánske kmene. Už koncom 4. storočia začali oblasť Karpát opúšťať germánski Kvádi. Do uvoľneného teritória Karpát a Podunajska s riedkym multietnickým osídlením prichádzali na sklonku 5. a v 6. storočí z oblastí medzi Vislou a Dneprom prúdy slovanského obyvateľstva. Slovania, označovaní ako Venedi, Anti alebo Slovieni, boli roľníc-kym obyvateľstvom. Asimilovali zvyšky stredoeurópskych etník a počas slovan-sko-germánskeho spolužitia prevzali alebo zdokonalili znalosti v metalurgii železa, v poľnohospodárstve a remes-le. Nové slovanské osídlenie v strednej Európe bolo narušené vpádom Avarov. Roku 622 vypuklo proti Avarom slovanské povstanie. Do jeho čela sa postavil fran-ský kupec Samo, ktorý vytvoril prvý raný protoštátny útvar západných Slovanov, Samovu ríšu. Slovania v období 6. až 7. storočia žili v otvorených roľníckych osa-dách. Pestovali základné druhy obilnín a niektoré ďalšie plodiny. Zaoberali sa aj pastierstvom, lovom, výrobou tkanín a jednoduchej keramiky tzv. pražského typu. Železo získavali z bahenných limi-tových rúd. Odlievaním v kováčskych diel-ňach dielňach z neho vyrábali základné druhy nástrojov a zbrane.

V období sťaho-vania národov sa napriek búrlivému vývoju podarilo za-chovať základné technické vynálezy starovekého sveta. Medzi najdôležitejšie patrila práve me-talurgia železa a farebných kovov. Ra-nostredoveká Európa mohla staršie vyná-lezy a technológie prevziať. Na ich zákla-de potom obnovila hospodársko-technic-ký a kultúrny rast. V oblasti južnej Moravy a západného Slovenska vznikali prvé kniežactvá západných Slovanov, ktoré sa opierali o systém hradísk a vojenské dru-žiny. Predpokladom rozvoja kniežatstiev bol návrat poľnohospodárstva a remes-la na úroveň niekdajšej keltskej kultúry. V metalurgii to znamenalo výrobu železa v redukčnej peci, zdokonalenie kovole-járstva a kováčstva. V poľnohospodárstve bolo drevené radlo opäť nahradené želez-nou radlicou s predkrojom. V remesle sa zvýšila úroveň keramiky využitím rýchlo rotačného hrnčiarskeho kruhu a vypaľo-vacej pece. Odborníci sa zhodujú, že kon-com 8. storočia sa už dotvorili dve knie-žatstvá s centrom v Mikulčiciach a v Nitre. Spojením kniežatstiev roku 833 vznikol významný štátny útvar ranostredovekej Európy Veľká Morava. Knieža Svätopluk

I. pretvoril Veľkú Moravu na stredo-európsku veľmoc medzi riekami Tisa, Sáva, Labe a Visla. Spoločnosť pozo-stávala z veľmožov, vojenských družín, kléru, slobodných výrobcov v občinách,

nevoľníkov a otrokov. Hlavné centrá boli rozsiahle opevnené hradiská, niektoré mestského charakteru s palácom a sak-rálnymi stavbami, ako Nitra, Devín ale-bo Bratislava. Základom rozmachu ríše bol kvalitatívny posun vo všetkých ob-lastiach výrobnej činnosti. Rozvinula sa povrchová ťažba rúd s obsahom všetkých známych kovov železa, medi, cínu, olo-va, zinku, zlata a striebra. Metalurgia dosiahla vrchol starovekých technológií. Poskytovala železo, kalenú oceľ a farebné kovy pre výrobu zbraní, základných dru-hov poľnohospodárskych a remeselných nástrojov a šperkov z odlievaného bron-zu, zlata, striebra a iných kovov. V remes-le popri kováčstve a hrnčiarstve napredo-valo aj drevárstvo, kamenárstvo, výroba ľanových, konopných a vlnených látok. Poľnohospodárstvo produkovalo obilni-ny, niektoré druhy strukovín, zeleniny a ovocia. Chovali sa ošípané, tur domáci, ovce, kozy aj hydina.

Zlatý vek slovenského baníctva

Po úmrtí Svätopluka I. sa jeho ríša po-stupne rozložila pod takom vnútorných dynastických rozporov a pod vonkajším tlakom kočovných Uhrov. Tí v 10. storočí osídlili územie bývalej Panónie a postu-povali od juhu na územie dnešného Slo-venska. Pôvodné slovanské obyvateľstvo vytlačili do horských oblastí a prevzali od neho znalosti poľnohospodárstva. Postupne vznikal nový štátny celok Uhor-sko. Hospodársky vývoj spočiatku stag-noval. Rozvoj nastal až od 11. storočia. Bohatý diaľkový, ako aj vnútorný obchod Uhorska podnietil nástup tovarovo-pe-ňažných vzťahov. Kráľ Štefan I. začal


Stredoveké banícke nástroje z Banskej

Štiavnice (Slovenské banské múzeum

Banská Štiavnica)Zdroj: Kronika

Slovenska - I

Výrez veduty Banskej Štiavnice z 18. stor. Zdroj: Kronika Slovenska - I

raziť strieborné poldenáre a ďalší panovníci ho nasledo-vali. Rástol dopyt po fareb-ných kovoch. Oživenie hos-podárstva a časté ozbrojené konflikty vyvolávali aj rast dopytu po železe. Preto po-kračovalo tradičné baníctvo v podpovrchových tzv. oxi-dačných vrstvách. Tie však boli čoskoro vyčerpané a asi od prelomu 12. a 13. storočia sa začala dlhá slávna história hlbinného baníctva na Slovensku. Formovali sa banské cen-trá pri Banskej Štiavnici, Banskej Bys-trici, na Spiši a v Slovenskom Rudohorí. Metalurgia farebných kovov a železa, ko-volejárstvo, ako aj kováčstvo, nadviazali na predchádzajúcu úroveň. V ranom hut-níctve železa mala naďalej kľúčovú úlohu tzv. slovenská redukčná pec veľkomorav-ského typu. Na technickej úrovni predo-šlého obdobia sa vyvíjalo aj poľnohos-podárstvo. Nastal však prechod od strie-davého k trojpoľnému systému, delením chotárnej pôdy na oziminu, jarinu a úhor. Zmenou držby pôdy sa formovali feudál-ne vzťahy. Väčšinu pôdy pôvodne vlastnil panovník. Darovaním pôdy za zásluhy do dedičnej držby sa vytvárala vrstva vyso-kej šľachty, ďalej strednej šľachty, čiže rytierov a ich potomkov, predstavujúcich drobnú šľachtu. Výrobcovia na kráľov-ských majetkoch boli čiastočne pripú-taní k pôde, kým roľníci na majetkoch zemepánov boli v postavení nevoľníkov. Osobitné postavenie mali tzv. hostia, väčšinou Nemci, pozývaní panovníkom, najmä po tatárskom vpáde od polovice 13. storočia, aby osídlili vyľudnené úze-mia a prispeli k rozvoju baníctva a miest. Remeselná výroba sa pôvodne sústredi-la v tzv. služobníckych osadách. Neskôr v podhradí významných hradov, kde sa formovali prvé mestá. Ďalšie vznikali naj-mä na obchodných cestách a v banských oblastiach. Najvýznamnejšie boli kráľov-ské mestá s privilégiami od kráľa. Medzi prvé patrili Trnava, Zvolen, Bratislava

a banské mestá. Územnosprávne člene-nie nadviazalo na veľkomoravské župy, z ktorých vznikli komitáty s centrálnym hradom a županom. V 13. storočí sa komi-táty postupne transformovali na stolice. Uhorsko malo vlastnú cirkevnú provinciu Ostrihomské arcibiskupstvo. Vznikala sieť kláštorov, ktoré boli aj centrami hos-podárskeho a kultúrneho života. Vrchol umenia a techniky predstavovala román-ska architektúra.

V nasledujúcom období vrcholného stredoveku v 14. a 15. storočí dokáza-la Európa v plnej miere využiť technický odkaz staroveku, ako aj vynálezy Orien-tu, získané počas križiackych výprav a prostredníctvom diaľkového obchodu. Vynálezy Orientu pušný prach, papier, princíp tlače, horizontálny stav, spria-dacie koleso, kompas, kormidlo v zadnej časti lode, destilač-ný prístroj a techni-ka staroveku mlyn s vodným kolesom, veterný mlyn a ge-peľ pomohli Eu-rópe prekročiť prah k novodobej civili-zácii. Samostatný vklad Európy do

technického rozvoja predstavovali nové zbrane, čiže delo a ručnica, ďalej kníh-tlač, hodinový stroj, loď schopná zámor-skej plavby, gotická architektúra, ako aj banská a hutnícka technika. K prelomu v oblasti banskej a hutníckej techniky podstatne prispelo súdobé Slovensko. V hlavných banských centrách už prevlá-dla hlbinná ťažba štôlňami a šachtami do hĺbky 200 m. Zo starších centier baníctva sa Banská Štiavnica orientovala na ťažbu striebornej rudy, Banská Bystrica na me-denú rudu a v spišsko-gemerskej oblasti rástli viaceré strediská ťažby železnej rudy. K týmto centrám pribudla Kremni-ca s ťažbou zlatonosných rúd. Roku 1328 bola menovaná kráľovským mestom a ná-sledne tu vznikla mincovňa, kde sa začali raziť zlaté mince, známe ako kremnické dukáty. Technika sa uplatnila najmä pri odčerpávaní spodnej vody zariadeniami na pohon vodným kolesom. Ešte širšie využitie mala nová technika pri spra-covaní rudy. Na jej drvenie slúžili stupy s kladivami alebo mlyny s vodným a zvie-racím pohonom. Farebné kovy sa získavali zhutňovaním rudy v šachtových peciach a novými metódami, ako amalgamácia, cementácia alebo scedzovanie, čiže od-deľovanie medi a striebra. Priekopníkom metódy scedzovania v Uhorsku bol ob-chodník Juraj Thurzo, ktorý pomocou ne-meckej finančníckej rodiny Fuggerovcov založil roku 1495 podnik európskeho vý-znamu na výrobu a vývoz medi. Panovník


Karol Róbert ako rytier na iniciále z Obrázkovej kroniky

Zdroj: Kronika Slovenska - I

Juraj Turzo (vľavo) a Anton Fugger

(akvarely zo Zlatej knihy Fuggerovcov),

16. stor.Zdroj: Kronika

Slovenska - I

Karol Róbert zakázal vyvážať drahé kovy v surovom stave. Povinne sa odpredávali kráľovským mincovým komorám. Zhutňo-vanie železnej rudy zdokonalilo využitie vodného kolesa na pohon mechov, čo umožnilo získať železo v tekutom stave. Následkom bol rozvoj technológií odlie-vania železných výrobkov, najmä diel. Na skujňovanie začali používať stupy s vodným pohonom. Uhorsko sa zaradilo medzi najväčších producentov farebných kovov a vývozcov medi a železa. Drahé kovy vyvážalo v podobe mincí výmenou za luxusný tovar z Orientu. Spracovanie kovov na výrobky sústredili do miest ako najdôležitejších centier remeselnej výro-by a obchodu.

vojnové škody

V 14. a 15. storočí kulminoval mestotvor-ný proces, keď sa počet miest zvýšil asi na 200. Najväčší hospodársky význam mali slobodné kráľovské mestá, najmä Koši-ce, Trnava, Bratislava, Prešov, Bardejov, Levoča, Skalica a banské mestá. Prehĺbi-la sa špecializácia remeselnej výroby na desiatky odborov. Remeselníci vytvárali bratstvá a od 15. storočia cechy. Okrem výrobných nástrojov, šperkov, chladných zbraní a stredovekých brnení sa objavili nové kovové výrobky delá, ručnice a mu-nícia. Základom hospodárskeho života však ostávalo poľnohospodárstvo. Jeho produkcia rástla najmä rozširovaním plochy obrábanej pôdy do podhorských a a horských oblastí, čoho súčasťou bola aj valašská kolonizácia. Dokončil sa pre-chod na trojpoľný systém a z vynálezov Orientu začali využívať prsný postroj ťažného zvieraťa s chomútom, zvyšujúci ťažnú silu päťnásobne. Na mletie obilia využili prvé vodné mlyny. Hospodársky rozvoj podnietil aj vývoj umenia a stre-dovekej vzdelanosti. Vrcholom techniky a umenia boli gotické chrámy v Koši-ciach, Bratislave a v iných mestách.

Zámorské objavy v 16. a 17. storo-čí viedli ku vzniku svetového trhu, čo ovplyvnilo všetky oblasti súdobého hos-podárskeho života. Odbyt železiarskych výrobkov, najmä diel, podnietil tech-nický vývoj prvých vysokých pecí a že-

leziarskych manufaktúr. Vznik manufaktúr sa šíril aj v iných oblastiach hos-podárstva, najmä v textil-nej výrobe. Príval drahých kovov zo zámoria znižoval ich celkovú hodnotu a za-príčinil revolúciu v mone-tárnej sfére. Nové postupy a nové druhy plodín zo zámoria spôsobili revolúciu v poľnohospodárstve. Uhor-sko však uvedené tendencie zasiahli len okrajovo. Po bitke pri Moháči roku 1526 stratilo samostatnosť. Turci zabrali pod-statnú časť južných oblastí Uhorska. Úze-mie dnešného Slovenska začlenil cisár Ferdinand I. do habsburskej monarchie. Bratislava sa na tri storočia stala sídlom uhorských centrálnych orgánov. Na hos-podársky vývoj mali vážne dosahy vojny s Osmanskou ríšou a najmä protihabsbur-ské povstania uhorskej šľachty v 17. sto-ročí. V baníctve a hutníctve farebných kovov sa striedali obdobia prosperity a úpadku po ničivých vpádoch. Nastal čiastočný technický rozvoj v oblasti čer-pania spodných vôd a rozpájania hornín, kde od roka 1626 začali využívať strelný prach. Hutníctvo sa vyvíjalo na technic-kej úrovni predchádzajúceho obdobia. Celková rentabilita výroby však zaostá-vala, preto bane a huty prešli z rúk súk-romných ťažiarov, miest a šľachticov do správy cisárskeho eráru. Boli podriadené banským komorám. Tie zastrešila nová centrálna inštitúcia komorsko-grófsky úrad. Ťažba a spracovanie železnej rudy ostávali v súkromných rukách. Po tech-nickej stránke však stagnovali. Železo ďalej získavali prevažne v kusových „slo-venských“ peciach v polotekutom stave a spracúvali ho tradičným spôsobom v hámroch. Vysokopecná výroba sa zača-la pravdepodobne až roku 1692 v Ľubie-tovej. Baníctvo a hutníctvo sa rozšírilo o nové kovy antimón a ortuť. Erár prevzal aj ťažbu soli v prešovskom solivare. Vše-obecný úpadok zasiahol remeselnú a poľ-

nohospodársku výrobu. Niektoré mestá profitovali z výroby zbraní a pušného prachu, ale ozbrojené konflikty ničili a vyľudňovali väčšinu miest. Vzrástol po-čet cechov približne na tisíc. Mali však už najmä ochrannú funkciu a obmedzovali produkciu. Poľnohospodárstvo zvyšova-lo výrobu takmer výlučne extenzívnymi formami, a to ďalším rozširovaním ob-hospodarovanej pôdy v podhorských ob-lastiach, a najmä hospodárením šľachty vo vlastnej réžii. V obdobiach medzi voj-novými konfliktmi sa rozvíjalo renesanč-né a barokové umenie, šírili sa myšlienky humanizmu, reformácie a protireformá-cie. Hospodársky rozvoj na slovenskom území však znova začal naberať na sile až po konsolidácií habsburskej monarchie po skončení vnútorných konfliktov za-čiatkom 18. storočia.


PhDr. Ľudovít Hallon, CSc. (1958), je pracovníkom Historického ústavu

SAV v Bratislave. Venuje sa problema-tike hospodárskych dejín a dejín vied

a techniky. Je autorom desiatok štúdií a monografie Industrializácia Sloven-ska 1918 – 1938. Rozvoj alebo úpadok ? (1995) a spoluautorom monografií

Chronológia vývoja vedy a techniky na Slovensku (2006), Tatra banka v

zrkadle dejín Slovenska (2007), Chem-ický priemysel v zrkadle dejín Slovenska (2011) a Vojnové škody a rekonštrukcia Slovenska 1944 – 1948 (Hospodárstvo, infraštruktúra, zdravotníctvo) (2011).

Vysoká pec Tri vody bola postavená o viac ako sto rokov neskoršie ako prvá vysoká pec

v Ľubietovej (1692)Zdroj: Jana Perásková

Lokátor (s klobúkom) prijíma zakladaciu listinu od zemepána. Osadníci

následne klčujú les a budujú domy. Lokátor neskôr vystupuje ako sudca

v ním založenej dedineZdroj: Sachsenspiegel, 13. stor)

lesy a ich ničenie v stredovekuSpôsoby kultivácie krajiny a odlesňovanie v 13. – 14. storočí

PavOl HuDáČeK

Sledovať vplyv človeka na prírodné prostredie v stredoveku je v súčasnosti možné aj na základe písomných prameňov. Tie však poskytujú len málo možností na vytvorenie si úplného obrazu o zmenách krajiny, ktoré

nastávali v minulosti. Jedným z dôvodov je neexistencia početnejších písomných prameňov z 12. a začiatku 13. stor., ktoré by nám mohli lepšie priblížiť činnosť človeka v procese osídľovania okolitých lesov. Ešte

začiatkom 20. stor. sa niektorí z historikov domnievali, že severné oblasti Slovenska pokrývali prevažne veľké a neprístupné lesy, ktoré začali postupne ustupovať sekerám stredovekého človeka až niekedy v 13. stor. Dnes však vieme, že naše územie bolo kultivované už v neolite (cca 5000 pred n. l.). Vtedy po prvýkrát dochádzalo k výraznejšiemu narúšaniu okolitého zalesnenia. Práve poľnohospodárstvo a s tým spojené získavanie novej

pôdy v tomto období bolo jedným z najdôležitejších dôvodov ubúdania lesov.

Takmer všetky najvýhodnejšie územia z hľadiska polohy, zloženia pôdy, klima-tických a hydrologických podmienok boli neustále osídľované od neolitu až do stredoveku. V rámci týchto najstarších

sídelných areálov pravdepodobne nedo-chádzalo k opätovnému zalesneniu, pre-tože krajina bola neustále narúšaná prí-tomnosťou človeka. V týchto obdobiach to však zrejme neboli ešte veľmi výrazné

zásahy do okolitej vegetácie. Väčšina historikov sa zhoduje na tom, že práve v rámci stredovekého osídľovania sa naj-výraznejšie začal meniť vzhľad krajiny. To sa prejavovalo prevažne v ubúdaní roz-


ľahlých dovtedy nedotknutých zalesne-ných oblastí.

Otázkou však ostáva, aké spôsoby zís-kavania pôdy sa používali v stredoveku. Dlho prevládal názor, že už v období pra-veku sa vo veľkej miere lesy vypaľovali, čo bol údajne najrozšírenejší spôsob, ako získať novú pôdu. Tá bola po spálení lesa navyše zúrodnená popolom zo spálených stromov. Tento spôsob kultivácie sa vraj využíval v najstarších hospodárskych sys-témoch v praveku. S jeho používaním sa počítalo aj v prípade poľnohospodárstva Slovanov. Archeológovia už dávnejšie dis-kutovali o využívaní žiarenia pri ničení le-sov v praveku a ranom stredoveku. Aj keď sa táto hypotéza nepotvrdila, má napriek tomu dodnes svojich stúpencov. Začiat-kom 20. stor. sa touto otázkou zaoberalo aj množstvo etnografov pri výskume života Slovanov v minulosti. Išlo hlavne o získa-vanie novej poľnohospodárskej pôdy žia-rením a klčvaním. Dlhú dobu sa tieto dva spôsoby dokonca zamieňali a významovo prekrývali, takže dochádzalo často k ne-jasným a zmäteným výkladom v diskusii medzi archeológmi a etnografmi. Hlavným predmetom ich úvah bolo to, ktorý spô-sob úpravy zeme bol starší. Odpovede boli rôzne. Napríklad český etnograf Karel Cho-tek predpokladal, že pri zakladaní nových dedín v stredoveku, prevažne v lesných oblastiach, sa zásadne používalo žiare-nie. Les sa jednoducho vyrúbal, stromy sa

nechali vyschnúť a potom sa zapálili. Na takomto mieste potom vznikol priestor pre novú dedinu a polia. Tento názor zastával aj známy český historik František Graus. Druhým využitím tohto spôsobu bolo tzv. žiarové poľnohospodárstvo. Išlo o jedno-razové vypálenie lesa, kde popol so spá-lených stromov slúžil ako hnojivo. Tento proces sa po istom čase opakoval na inom zalesnenom mieste. Podobné techniky pri úprave pôdy počas terénneho výskumu v prvej polovici 20. stor. z územia sever-ného Slovenska zozbieral etnograf Ján Podolák. Ako však dokazujú najnovšie vý-skumy, so žiarením ako „najefektívnejším“ spôsobom získavania pôdy nemôžeme v stredoveku vôbec počítať. Dosiaľ nikto ne-poskytol presvedčivé doklady o žiarovom hospodárstve v tomto období.

Čo hovoria pramene

Najstaršie známe doklady o osídľovaní le-sov neuvádzajú použitie ohňa pri dodatoč-nej úprave novozískanej pôdy. Už v dekré-te Karola Veľkého (768 – 814) z roku 812 (Capitulare de villis imperialibus) sa v 36. kapitole spomína, že kráľovské lesy (silvae et forestes) majú byť náležite strážené. Okrem toho sa aj priamo uvádza, že keď sa nájde v týchto lesoch vhodné miesto na odlesnenie, to sa ma vyklčovať (ad stirpandum stirpare faciant). Navyše sa malo zabrániť okolitému lesu rozšíriť sa do polí (campos), ktoré tam po tejto čin-nosti vznikli. Jednoducho povedané, malo sa dohliadať na to, aby novovyklčované územie opätovne nezarástlo lesom. Ako je všeobecne známe, samovoľné zalesňova-nie je úplne prirodzené. Príroda sa dokáže sama regulovať a obnovovať. Práve preto musel stredoveký človek neustále dbať na sústavné obhospodarovanie novovzniknu-

tých pozemkov. Akokoľvek to môže znieť nadnesene, dalo by sa povedať, že v stre-doveku to bol neustály boj medzi prácou ľudí a silou prírody. Vyššie položené a za-lesnené územia, ktoré neboli v ranom stredoveku tak sústavne narúšané ľudskou činnosťou ako úrodnejšie nížinaté oblasti, mali, pochopiteľne, tendenciu opätovne zarastať novým lesom. Navyše súčasťou spomenutého ustanovenia bola aj ochrana kráľovských lesov. Kde mal panovník oso-bitný záujem, aby lesy zostali nedotknuté, tam sa zakazovalo príliš rúbať a nemalo sa do nich priveľmi zasahovať. Ďalším do-kladom o tom, že lesy sa aj v ranom stre-doveku len rúbali a klčovali, sú napríklad nariadenia benediktínskeho opátstva Saint-Wandrille (Fontenelle) v Normandii z 8. stor. V kapitole o zákaze rôznych dru-hov prác v nedeľu sa spomína aj klčovanie lesov a rúbanie stromov (nec in silvis stir-pando vel arbores caedere). Medzi uvádza-nými druhmi prác sa vôbec nestretávame so žiarením, respektíve používaním ohňa pri úprave pozemkov. Takisto to bolo aj pri známej správe o osídľovaní lesov v Mer-serburskej diecéze (na území dnešného Nemecka) z roku 1104, kam priviedol svojich ľudí (colonos) veľmož Wiprecht Grojčský (1050 – 1124). Tí ich mali len vy-klčovať. Priamo sa uvádza, že spomenutý les mali od koreňa vytrhať, vyvrátiť (silva funditus exstirpata) a nie páliť. Napríklad aj v roku 1039, keď české knieža Brěti-slav (1034 – 1055) vpadol do susedného Poľska, okrem bohatej koristi si odtiaľ priviedol zajatcov, ktorým dal časť z roz-siahleho lesa Černína. Je to jeden z mála dokladov o ranostredovekej osídľovacej činnosti českého panovníka. Postup pri získavaní novej poľnohospodárskej pôdy bol zrejme taký istý ako v predchádza-júcich prípadoch. Zaujímavým prípadom premeny krajiny je zmienka v životoch otcov z Jurského kláštora (Vitae patrum


Pracujúci roľníci v lese a vo vinici, Anglosaský kalendár 11. stor.

Ján Podolák

Iurensium) (v dnešnom Francúzsku) zo 6. stor., ktorá je však na škodu veci veľmi alegorická a nevypovedá priamo o spôsobe kultivácie pôdy. Pri staršom ústne trado-vanom zakladaní kláštora, ktoré sa nako-niec dočkalo aj spísania v podobe vitae, sa len spomína, že cez modlitby a božou po-mocou boli premenené na polia ihličnaté lesy, ktoré patrili kláštoru. Nakoniec veľmi cenné doklady o postupe pri zakladaní no-vej dediny v lesoch, ale už v intenciách ne-meckého práva, obsahuje kniha cistercit-ského kláštora Panny Márie v Henrichowe (Sliezsko) z druhej polovice 13. stor. (Liber fundationis claustri Sancte Marie Virginis in Heinrichow). Pri svojom založení v prvej polovici 13. stor. dostal kláštor od knie-žaťa Henricha I. Bradatého (1163 – 1238) 100 veľkých lánov lesa. Keďže išlo o po-hraničnú oblasť, bolo okolité územie vtedy ešte lesnaté a opustené. Pri opise majet-kov kláštora sa spomína aj pán Mikolaj, ktorý získal od spomenutého kniežaťa rôz-ne majetky, medzi ktorými bola aj zem Ja-nuszów. Bol to pôvodne názov zeme, kde bol neskôr založený henrikovský kláštor. Pretože to bola vtedy stále značne zales-nená oblasť, s dovolením kniežaťa pripojil k nej ešte les, ktorý sa nazýval Bukovina (Bucuwin). V období, keď predchádzajúce knieža Boleslav I. Vysoký (1127 – 1201) na rôznych miestach udeľoval svojim podda-ným (rustici) zeme, tento les dostal jeden z jeho ľudí. Volal sa Głąb (Glambus). Ten začal spomenutý les klčovať (exstirpare). Miesto, kde došlo k odstráneniu lesa, sa volalo Veľká lúka (Magnum Pratum/Vela Lanca). Odvtedy sa začalo toto územie spo-lu s lesom nazývať podľa tohto poddaného Głębowice (Glambowitz). Zaujímavá je aj časť o neskoršej kláštornej dedine Schön-wald (Sconenwald). Pôvodne sa tam roz-prestieral les. Volal sa Budzów (Budscow) podľa potoka, ktorý cezeň pretekal. Keď v tomto lese knieža Henrich I. Bradatý za-ložil spomenutý kláštor, existovala tam už aj nová dedina Budzów. Tú knieža daroval kláštoru. Neskôr získal kláštor od Konráda, notára kniežaťa, aj les Rudno vo veľkosti 50 lánov. Súčasne s darovaním týchto de-

dín sa na mníchov tohto kláštora vzťaho-vala aj povinnosť založiť vo svojich lesoch Rudno a Budzów dedinu podľa nemeckého práva. To sa im však nepodarilo naplniť, pretože v roku 1241 kláštor zničili Tatá-ri. Vtedy si spomenuté lesy privlastnil ich sused, miestny šľachtic Peter, syn Stosza, ktorý tam svojvoľne založil dedinu Schön-wald. Podľa rady svojho lokátora (villicus) túto dedinu pomenoval podľa toho, že tam vtedy rástol pekný les. Po obnove kláštora sa začali cisterciti dožadovať svojho lesa, ako aj práva na túto novú dedinu. Po ná-slednom zásahu knie-žaťa im boli zabraté lesy spolu s dedinou vrátené. Z dôvodu, aby nevznikli v budúc-nosti ďalšie nepríjem-nosti s Petrom, synom Stosza, sa vtedajší opát kláštora Bodo rozhodol prepustiť mu 14 lánov z oboch

týchto lesov. Opát kláštora však neskôr zle vychádzal s pôvodným dedičným richtárom Sibodom, ktorého tam usadil spomenutý Peter, a pretože sa ho chcel navždy zbaviť, vykúpil od neho dedičné richtárstvo. To predal novému richtárovi Martinovi. Ten na žiadosť opáta vymeral kláštorné lány na pôvodnom území Schönwaldu. Z dô-vodu, že úmyselne vymeral zle lány, bol nahradený novým dedičným richtárom Jánom, synom istého farára. Až ten začal zhromažďovať ľudí (cultores) a spravovať dedinu v mene kláštora. Keď po nejakom čase už začali na toto miesto konečne prichádzať roľníci (agricultores) a ľudia, ktorí klčovali lesy (destructores silvarum), Ján im prikázal „rúbať-ničiť“ (delere) les rovno stredom pohraničného územia (al durch den hach). Tento postup im samo-voľne nariadil Ján, bez predchádzajúceho vedomia opáta. Odôvodňoval to tým, že do tejto pohraničnej oblasti prichádzajú aj iní záujemcovia (milites), ktorí tam po-dobne ako jeho ľudia rúbu a ničia (secare et delere) okolité lesy. Ako z tohto príkladu vidno, osídľovanie spomenutého územia bolo v tomto období značne intenzívne. Nakoniec aj podľa vyjadrenia autora kro-niky to bolo práve obdobie po tatárskom vpáde, keď si každý nekontrolovateľne zaberal toľko územia, koľko chcel. Toto postihlo aj lesy kláštora, z ktorých si časť neprávom privlastnil Przybek, syn Dzierz-ka. Ten v tomto lese začal navyše zakladať novú dedinu. Bolo to v tom istom období, keď aj dedičný richtár Ján začal zakladať kláštornú dedinu v spomenutom lese. V období, keď práve prebiehali práce pri


Karol VeľkýMaliar: Albrecht Dürich, 1511/13

Opátstvo Saint-Wandrille v Normandii

výrube lesa v Schönwalde, si drevorubači (sectores lignorum) kláštora uvedomili, že to vôbec nie je spravodlivé, aby cudzí ľudia neoprávnene zaberali tieto lesy a oberali ich vlastných potomkov o ovocie ich ťažkej práce. Preto hneď spolu so svojím dedič-ným richtárom násilne vyhnali z tohto lesa všetkých osadníkov spomenutého Przyb-ka. Aj tieto príklady z pohraničnej oblasti Sliezska jasne vylučujú žiarový spôsob pri získavaní novej pôdy, respektíve pri zakla-daní nových dedín.

ako to bolo v uhorsku

Podobne ani z územia stredovekého Slo-venska sa nezachovali žiadne správy o exis-tencii žiarenia pri získavaní novej pôdy v lesných oblastiach. Jedinými dokladmi sú ojedinelé zmienky v podobe miestnych názvov Ždiar (spálené, vypálené miesto v lese), ktoré boli dlho mylne považované za dôkaz o žiarení lesov v stredoveku. Aj keď sa v súčasnosti zachovalo niekoľko po-menovaní vrchov, ktoré majú názov Ždiar, vôbec to nemôžeme považovať za doklad o tomto špecifickom type získavania pôdy z lesných oblastí v stredoveku. Tieto názvy sa objavujú hlavne od raného novoveku a súviseli len so spaľovaním vyklčovaného

pozemku (pole, lúka) v odľahlých častiach zalesnených chotárov starších dedín.

V stredovekom Uhorsku sa pri opise spôsobu získania pôdy z lesov v 13. – 14. stor. najčastejšie používali latinské výra-zy ako exstirpare a eradicare. Obidva jasne poukazujú na náročný postup odlesňova-nia v zmysle vyvrátenia, vytrhnutia a vy-korenenia stromov, teda podľa spôsobu už spomenutého klčovania. Keď v roku 1289 Kunigunda (1234 – 1292), vdova po Boleslavovi V. Hanblivom (1243 – 1279), krakovskom a sandomierskom kniežati, potvrdila dedičné richtárstvo Henrichovi z Podolínca, spomína sa, že obyvatelia, ktorí prídu do Podolinca s cieľom výrubu lesa (pro succidenda silva declinaverint), budú oslobodení od platenia daní a dávok na obdobie desiatich rokov. Už tento do-kument z konca 13. stor. jasne naznačuje, aký spôsob získavania pôdy sa používal pri kultivácii lesov. Hlavným nástrojom pri tejto činnosti bola sekera. Pri odles-ňovaní územia sa v súvislosti so slovami exstirpare a eradicare iste používala aj špeciálne upravená a spevnená klčovacia

motyka. Akú funkciu plnil oheň pri úprave vyklčovaného pozemku, pramene nič nehovoria. Napriek tomu, že sa technika spaľovania v stredovekých prameňoch vôbec nespomína, nemôžeme ju úplne vylúčiť, a to hlavne pri dodatočnej úprave vyklčovanej zeme. Jediné, s čím nie je možné v tomto prípade rátať, je používanie žiarenia ako hlavnej techniky pri odlesňovaní územia v stredoveku.

Dobrým príkladom o spôsobe kultivácie lesov v stredoveku je aj listina už spomenutého Henricha, dedičného richtára z Podolinca. Ten v roku 1303 prenechal, za is-tých podmienok, časť svojho de-

dičného richtárstva v Ružbachoch na Spiši svojej sestre Hilldegunde a jej manželovi Henningovi. Po dôkladnom opise všetkých náležitostí, ktoré boli jeho súčasťou, ako aj povinnosti poddaných z tejto dediny, sa spomína možnosť ďalšej kultivácie lesov v chotári Ružbách. Ak by chceli poddaní niekedy v budúcnosti získať novú pôdu, museli najskôr vyrúbať les, potom toto územie vyklčovať (silvam secare et extir-pare) a až neskôr sa mohol tento pozemok normálne využívať na poľnohospodárske účely. V tomto prípade sa tento postup už netýkal zakladania novej dediny, ale len získavania nových polí v ružbašských le-soch. Inak to nebolo ani v roku 1333. Vtedy taverník Demeter, ktorému patrilo panstvo Lipovec v Šariši, poveril Petra, brata hanu-šovského richtára Hannusa, dosídliť na ne-meckom práve svoj lesnatý majetok Hlin-né. Zhromaždení ľudia mali v lese, ktorý patril k tomuto majetku, stromy odstrániť (arbores eradicantes) a pozemok premeniť na oráčiny. Podobne v roku 1355 Pavol, Štefan, Ondrej a Ladislav (dicti Czel) vysta-vili listinu pre svojho dedičného richtára Jána, syna Sydlina, na základe ktorej mal vybudovať novú dedinu v rozsiahlom lese. Ten sa nachádzal po oboch stranách Top-le v Šariši. Ako sa ďalej uvádza, Ján mal zhromaždiť ľudí, ktorí mali najskôr vyrúbať stromy, potom vyklčovať korene a takto


Stredoveký remeselník-murár s kladivom, sekerou a murárskou lyžicou,

15. stor. Francúzsko

Drevorubač (Virich Holzhacker) používa klin a veľké drevené kladivo aby rozštiepal drevo, Mandelschen Hausbuch (okolo 1414)

novozískaný pozemok premeniť na oráčiny (ut ibidem populos convocent, qui arbores succidant, truncos exstirpent et in terram convertant arabilem). Ďalšími stredoveký-mi termínmi, ktoré súviseli s kultiváciou krajiny, boli expugnare a aperire. Na roz-diel od vyššie spomenutých príkladov majú len opisný význam, ako vybojovať a odkryť územie na úkor lesa. Nakoniec aj tieto dva prípady vypovedajú o namáhavom a ne-ľahkom spôsobe pri získavaní novej pôdy v zalesnených oblastiach. K týmto slovám môžeme zarátať aj termíny, ktoré sa pou-žívali v rámci osídľovania na nemeckom práve v 13. – 14. stor. (ius Teutonicum). Tie však nevypovedajú o spôsobe získavania novej pôdy. Napriek tomu určite išlo pri zakladaní týchto dedín presne o taký istý spôsob ničenia lesov, ako sa spomenulo vyššie. Išlo o locatio, locare, vo význame založiť novú dedinu.

Miesta, ktoré vznikli odstránením lesa klčovaním, sa v stredovekých latinských prameňoch najčastejšie označovali ako plantatio a veľmi zriedkavo aj ako locus apertus alebo novalia. Týmto slovám zod-povedal najčastejšie sa objavujúci slovan-ský výraz laz, s ktorým sa môžeme stretnúť už v 13. stor. Išlo o veľmi starý termín, kto-rý sa v súvislosti so získavaním novej pôdy spomína aj vo veršovanej staročeskej kro-nike takzvaného Dalimila zo začiatku 14. stor. V prípade latinského termínu planta-

tio je zaujímavé, že sa pou-žíva prevažne pri dedinách, ktoré vznikali na nemeckom práve. Takmer pravidelne sa s ním môžeme stretnúť tiež v spojení nova plantatio, ktoré navyše jasne zvýraz-ňuje charakter získavania novej zeme z lesov. V zakla-dacích listinách sa mnohokrát spomína vymeriavanie pozemku v lánoch, ktoré sa nachádzali v lese, ako to bolo napríklad na Spiši v roku 1320. Takéto novozískané miesto, ktoré vzniklo klčovaním, sa nazý-valo plantatio. Veľmi často sa tento termín ešte vyskytuje v spojitosti so slovanským termínom Lehota, hlavne pri dedinách, ktoré vznikli na nemeckom práve v les-ných oblastiach západného a stredného Slovenska v priebehu 14. – 15. stor. Menej častým termínom bola poruba, porúbka. Ten sa podobne objavuje pri pomenova-niach dedín, ktoré vznikli v lese klčovaním na mieste, kde bol vyrúbaný les. Je to len slovenský ekvivalent pre často používaný nemecký názov hau a maďarský vagasa. Tie sa vyskytovali pri názvoch dedín, ktoré vznikli na nemeckom práve. Rovnako bež-

ným termínom bolo aj maďar-ské slovo irtás, irtvány/ortvány. Podobne, ako v predchádza-júcich prípadoch, vo význame klčovisko – nová pôda, ktorá vznikla v lese. Napríklad v roku 1330 pri delení majetkov medzi miestnymi šľachticmi (de Wayk) v Baranskej župe sa spomína aj zem, ktorá bola husto poraste-ná kríkmi. Tá bola nanovo vykl-čovaná poddanými dediny, na ktorej území sa zem nachádza-la. Pri prácach na odstraňovaní porastu (purgatio) im vypomá-

hali aj poddaní z ďalších troch okolitých dedín. Nakoniec sa uvádza, že na tomto klčovisku, ktoré sa nazýva irtvan, môžu títo poddaní založiť záhradu alebo vinice. Ďalším veľmi zaujímavým maďarským ter-mínom, ktorý sa rovnako objavuje v súvis-losti s vyklčovanou pôdou, bol vészveres/vészvörös. Vykladá sa rôzne. Niektorí histo-rici ho považujú za doklad o žiarení lesov, iní zase hľadajú jeho význam v pomeno-vaní miesta, ktoré bolo zničené nejakou živelnou pohromou (vietor, blesk a pod.). V každom prípade išlo o vyrúbané a vykl-čované miesto. Nemôžeme však ani vylú-čiť, že ide o jediný známy termín z územia Uhorska, ktorý by mohol poukazovať na prípadné použitie ohňa pri získavaní novej pôdy. Podľa všetkého však nesúvisí pria-mo so žiarením. Treba ho skôr považovať za maďarské pomenovanie pre klčovisko, ktoré bolo dodatočne upravené spálením konárov, čo, ako vieme, bol úplne bežný postup pri kultivácii lesov. Zaujímavé je, že sa dosť často objavuje práve v severných častiach Slovenska (Zvolen, Liptov, Turiec a Šariš), na územiach, kde neskôr vznik-li nové dediny v lesoch. Jeho slovenským prekladom sú slová polom, poloma. Tie sa zachovali v pomenovaniach dedín, ktoré mali v stredoveku pôvodne maďarský ná-zov vészveres.

Nemenné postupy

V tejto súvislosti je dôležité, že niektoré hospodárske postupy z minulosti pretrvá-vali do nasledujúcich období. Časť z nich sa používala ešte aj koncom 19. a v priebehu 20. stor. Môžu nám preto pomôcť osvetliť


Dvaja mnísi štiepajú drevo sekerou a veľkým dreveným

kladivom, Miniatúra z St. Gregorii Magni Moralia in Job,

Dijon (12. stor.)

Mesiac február na stredovekom vidieku, bratia Limburgovci, Prebohaté hodinky vojvodu z Berry (okolo 1412 – 1416)

fungovanie stredovekých spôsobov zís-kavania novej pôdy. Táto činnosť bola aj predmetom záujmu slovenských etnogra-fov. Máme na mysli hlavne spôsoby získa-vania novej pôdy v lesnatých častiach se-verného Slovenka, kde sa zachovali tradič-né hospodárske techniky. V tomto prípade je zaujímavé hlavne klčovanie lesov, preto-že samotné žiarenie malo len funkciu do-datočnej úpravy už vyklčovaného pozemku (pálenie konárov a zvyšného drevného odpadu), respektíve sa to vzťahovalo aj na spôsoby hnojenia novovyklčovanej pôdy, ktorá bola takto obohatená o potrebné živiny. Podľa etnografických údajov zo za-čiatku 20. stor. sa nová pôda v lesoch ne-získavala jednoduchým spôsobom. V pod-state to bol dlhší proces, ktorý sa skladal z troch hlavných časti: rúbania, spaľovania a klčovania (ortovania, korčovaňia). Po-stup bol takýto. Najskôr sa na mieste, kde malo vzniknúť pole alebo lúka, vyrúbal les a drevo sa odviezlo. Následne sa olúpala kôra z pňov a sekerou sa popretínali bočné hrubšie korene, ktoré sa potom nechali vy-schnúť. Zvyšky konárov, odpadového dre-va, trávy a lístia sa na mieste spálili a po-pol sa rozhrnul po rúbanisku (žiarovisko). Z rúbaniska sa pozbierali ešte kamene. Po-tom sa špeciálnymi motykami (klčovnica, ortovka, vortifka) upravil nerovný povrch a krompáčom sa odstránili väčšie kamene. Po skončení týchto prác sa ponechal novo-získaný pozemok na lúku. Na niektorých miestach Slovenska sa zvyklo medzi pne siať aj obilie (lesná raž-ikrica, osobitný druh jačmeňa-tenkeľ a pod.), prevažne na 3 – 4 roky. Tráva sa kosila len kosákmi a na jesen sa tam kvôli paseniu vyháňal dobytok. Klčovisko napriek tomu zvyklo postupne zarastať tŕním a kríkmi, preto

sa v jarných mesiacoch opätovne miesto rúbalo alebo klčovalo. Tento mladý porast sa vytínal malými sekerami (obušek), ale-bo sa klčovnicou vykopával aj s koreňmi. V niektorých častiach Slovenska sa zvykli pne aj vypaľovať (páleňie pňov, žiareňie, ždiareňie, dymeňie, cudeňie). To sa však týkalo prevažne listnatých lesov. Keď sa tento drobný porast v priebehu 3 – 4 rokov ničil, aby sa zamedzilo zarastaniu miesta, a keď už korene pňov začali odumierať a vysychať, pristúpilo sa ku konečnej a naj-ťažšej fáze – k ich odstráneniu. Najprv sa pne zboku a zospodu obkopali klčovnicou. Ďalej sa popretínali zvyšné korene a napo-kon sa vypáčili zo zeme pomocou bukových drúkov (drúch). Niekedy sa vytrhávali aj pomocou volského záprahu. Po odstránení zvyšných pňov a koreňov, ktoré sa zväčša použili ako palivové drevo, sa zvyšok drev-nej suroviny spálil. Popol sa rozhádzal po klčovisku ako hnojivo. Jamy po pňoch sa zasypali hlinou a povrch pozemku sa za-rovnal. Až po skončení tejto poslednej eta-py mohla novozískaná pôda normálne slú-žiť na pestovanie plodín. Tento pozemok sa potom v rôznych častiach Slovenska nazý-

val kopanica, kopaňina, kopánka, laz, lazina, lazisko, klčovišťe, klčo-visko, novota, novoťina, ortovisko, ortáš, ortvaň (z maďarského irtvány/ortvány), paseka, pasi-ka, žiarovisko, žďiaro-visko, vapálňisko, dymeč

a nakoniec aj poľana alebo polianka. Tento spôsob získavania novej pôdy sa vykonával prevažne s cieľom vytvorenia ďalších lúk alebo polí. Ako sme mali možnosť vidieť, používanie ohňa pri tomto type činnos-ti malo len druhotný význam. Nebol to hlavný spôsob pri odlesňovaní. Je veľmi pravdepodobné, že takýto postup bol bežný aj v stredoveku, pri získavaní plo-chy pre založenie novej dediny v lesných územiach severného Slovenska. Dôkazom tohto tvrdenia sú aj najstaršie doklady v stredovekých písomných prameňoch, ktoré prinášajú množstvo informácií, kto-ré spochybňujú používanie žiarenia pri odlesňovaní krajiny.

Začiatky odlesňovania v uhorsku

Ako sme už skôr spomenuli, z územia Slo-venska neexistujú písomné doklady o kul-tivácii kráľovských lesov pred 13. stor. Nakoniec aj písomných prameňov pre prvú polovicu 13. stor. je pomerne málo. Nezachovali sa ani doklady o tom, ako prebiehalo osídľovanie v lesných oblas-tiach počas 12. – 13. stor. Najviac dokla-dov, ktoré vypovedajú o klčovaní a výrube lesov, pochádza až zo 14. stor. Zachovali sa napr. pri pomenovaniach dedín, ktoré vznikli na nemeckom práve (ius Teutoni-cum) v lesných oblastiach Slovenska. Boli to už spomenuté termíny vagas, hau/häu,


Muž a žena rozbíjajú hrudy na poli. Luttrell Psalter, Anglický iluminovaný manuscript (prvá polovica 14. stor.)

Oranie poľa s volským záprahom. Luttrell Psalter, Anglický iluminovaný manuscript (prvá polovica 14. stor.)

poruba a lehota/voľa. Všetky štyri sa obja-vujú v sufixovej podobe názvov dedín, kto-rých koreň vychádzal prevažne z osobného mena (napr. Andreasvagasa, Benedekwa-gasa, Bayorhaw, Blasinhaw, Šarišská Po-ruba). V týchto prípadoch ide o maďarský, nemecký a slovenský/poľský variant. Na rozdiel od prvých troch, ktoré sa prekla-dajú ako porúba alebo rúbanisko, štvrtý (lehota/voľa) priamo nehovorí o spôsobe zakladania dediny. Ide len o bežný slovan-ský termín, ktorý vypovedá o čase potreb-nom na založenie novej dediny. To súviselo s oslobodením od daní a poplatkov pre obyvateľov, počas získavania nových po-zemkov v lesoch. Všetky tri termíny úzko súvisia s procesom osídľovania lesných oblasti Slovenska v 14. stor. Pri založe-ní novej dediny, či už to bolo v blízkosti starších dedín, alebo aj vo vzdialenejších častiach väčších a zväčša ešte zalesnených chotároch dedín, sa vždy musel náročným spôsobom získať nový pozemok klčovaním. Jasným dokladom tejto činnosti sú miest-ne názvy ako vagasa, hau, poruba, lehota/voľa, ktoré na to priamo poukazujú. Tieto prípady však neboli len uhorským špeci-fikom. V rámci stredovekého osídľovania sa aj v iných častiach Európy používali ty-pické sufixy (anglické -leah, -hurst, -holt, respektíve islandské -heiði), ktoré rovnako dokladajú odlesňovanie krajiny v minulos-ti. V strednej Európe boli rozšírené prevaž-ne sufixy, ktoré vychádzali z nemeckých slov pre poruby alebo klčoviská a súviseli s osídľovaním na nemeckom práve. Išlo najčastejšie o sufixy ako -scheid, -hagen, -reut, -ried, -rode, -walde, -grün, -schalg. Všetky tieto príklady dokladajú rozsiah-ly tlak stredovekého osídlenia v 13. – 14.

stor., ktorý smeroval práve do lesných a zväčša aj vyššie položených oblastí jed-notlivých stredovekých štátov. Dediny (tzv. lesné dediny), ktorých názvy obsaho-vali jeden z týchto sufixov, môžu pomôcť stanoviť rozsah stredovekého osídľovania lesov v jednotlivých menších oblastiach. S týmto kultivačným postupom súviselo aj udelenie istého časového obdobia panov-níkom alebo zemepánom na oslobodenie obyvateľov od poddanských povinnosti. Táto skutočnosť bola najvýraznejšie vyjad-rená v názve dedín, ktoré, ako vieme, niesli názov lehota/voľa. Lehoty na vybudovanie dediny sa najčastejšie na Slovensku obja-vujú pri dosídľovaní na nemeckom práve. V rámci stanoveného obdobia sa musel najskôr vyrúbať les, potom sa začalo s kl-čovaním pozemku a až po nejakom čase, keď už bola pôda pripravená na užívanie, mohli noví obyvatelia začať normálne plniť svoje poddanské povinnosti voči svojim pánom. Podľa etnografických do-kladov z konca 19. a začiatku 20. stor. čas potrebný na úpravu lesnej pôdy získanej klčovaním trval od výrubu lesa, cez obdo-bie, keď odhnívali a vysychali zvyšné pne a korene, až po ich odstránenie, približne 4 – 7 rokov. Časové obdobie potrebné na dokončenie kultivácie pôdy záviselo aj od jej rozsahu, polohy, charakteru získanej pôdy a miestnych zvyklostí. V tomto prípa-de je zaujímavé sledovať aj časové obdobia oslobodenia od povinností pri zakladaní nových dedín v stredoveku. Keď si bližšie

všimneme ich dĺžku, zistíme, že sa tieto obdobia odlišovali. Prevažne však išlo len o rozdiel pár rokov. Podľa všetkého sa pri zakladaní nových dedín na nemeckom práve vždy vychádzalo z reálnej situácie pri kultivácii lesa. Udelené lehoty neboli určené náhodne. Odrážala sa v tom sku-točná dĺžka a náročnosť prác, ktoré súvise-li s výrubom a klčovaním stromov. Pri ich stanovení bol dôležitý hlavne počet lánov, teda vymeranie časti lesa, ktorý mal byť odstránený. Svoj podiel na tom mal aj po-čet osadníkov. Nezanedbateľné boli však aj tradičné zvyklosti v oblasti. Napríklad pri zakladaní dediny Štefanov v roku 1322, ktorá ležala pri Jakubovanoch neďaleko Starej Ľubovne na Spiši, sa spomína, že udelenie časovej lehoty potrebnej na zalo-ženie dediny sa dávalo podľa zvyku pri zís-kavaní novej pôdy (iuxta ritum novalium). Aj keď sa ich dĺžka menila, v prípade seve-rovýchodných častí Slovenska sa v prieme-re najčastejšie vyskytovala lehota šestnásť rokov. To bola doba, ktorú bolo treba na kultiváciu lesa, kde neskôr vznikla dedi-na. V tejto súvislosti je zaujímavý prípad dediny Jarabina (Giermp, Ewr, Ezau) na Spiši z roku 1329. Tá patrila k hradu Ľubov-


Muž upravuje pole bránením a odháňa kameňmi vtáky. Luttrell Psalter, Anglický iluminovaný manuscript (prvá polovica 14. stor.)

Práca na poli v stredoveku. Luttrell Psalter, Anglický iluminovaný manuscript

(prvá polovica 14. stor.)

ňa a bola už skôr založená na nemeckom práve, lokátorom Hanusom. V tomto roku, s dovolením spišského a abovského župana Viliama Drugeta, odkúpil Mikuláš z Levoče od neho dedičné richtárstvo. Okrem iného sa spomína, že keď sa niekto prisťahuje do tejto dediny už do zriadených domov, ktorých súčasťou boli aj vyklčované orá-činy, dostane od svojho príchodu lehotu 2 roky. Počas tohto obdobia mal byť oslobo-dený od platenia daní a dávok. Tým, ktorí sa však prisťahujú na opustené usadlos-ti, ale budú chcieť vybudovať nové domy a získať novú pôdu z lesov klčovaním, sa určuje lehota až 16 rokov. Tento príklad jasne dokladá dve skutočnosti. Na to, aby sa mohli odvádzať dávky z novozískanej pôdy, bolo potrebné počkať dva roky. Je to bežná doba od zasiatia až po získanie prvej úrody. Na druhej strane, tí osadníci, ktorí museli náročne nadobudnúť pôdu z lesov, dostali, pochopiteľne, pre potrebné práce dlhšiu lehotu. S touto lehotou sa môžeme v severovýchodných oblastiach Slovenska v stredoveku bežne stretnúť. Koncom 13. stor. bola napríklad na Spiši udeľovaná le-hota pri zakladaní novej dediny na nemec-kom práve v rozmedzí od desiatich do šest-nástich rokov. Počas nasledujúceho roz-siahleho dosídľovania v 14. stor. sa časová lehota na tomto území, ako aj v priľahlých oblastiach, pohybovala od dvanástich do dvadsiatich rokov. Presne taký dlhý čas bol potrebný na to, aby sa pri lokovaní dedi-ny získali nové pozemky a polia. Do tohto času sa iste počítalo aj obdobie od začiat-

ku obrábania no-vých polí a získa-vania úrody, až po schopnosť obyva-teľov dediny nor-málne odvádzať stanovené dávky vrchnosti. Aj v su-sednom Šariši sa pri zakladaní nových dedín na nemeckom práve uplatňovala tá istá lehota (okolo 16 rokov) ako na Spiši. V roku 1317 mal na-príklad Blažej, ktorý pochádzal z Brezovi-ce, založiť novú dedinu na dedičnej zemi pánov z Brezovice. Vtedy išlo o opustené a neobývané miesto, ktoré sa volalo Pek-ný les (Sevnvald). Neskôr tam vznikla de-dina Blažov. Osadníkom bola udelená na získanie novej pôdy z tohto lesa lehota až 18 rokov. Pri dosídľovaní Bardejova na nemeckom práve bola novým osadníkom udelená lehota len 10 rokov. Dobrý príklad o priebehu zakladania nových dedín po-skytuje aj listina z roku 1355. Vtedy sa rie-šili majetkové nejasnosti medzi Tekulovca-mi a makovickými kastelánmi vo veci zeme Smilno v Šariši. Pri opise všetkých dedín, ktoré sa na spornom území nachádzali, nakoniec ešte makovický kastelán Mikuláš Forgáč ukázal zástupcom Jágerskej kapitu-ly šesť miest, kde v okolitých lesoch práve prebiehalo zakladanie nových dedín, ktoré sa ľudovo nazývali poruby (castellanus dic-ti castri asservisset sex loca villarum fundari

de novo inceptarum, que wlgo wagas nun-cuparentur). V týchto prípadoch išlo iste už o vyrúbané, respektíve možno aj vyklčova-né pozemky, ktorým ešte neuplynula časo-vá lehota potrebná na založenie dediny. Po istom čase sa na týchto miestach spo-mínajú neskoršie dediny Petrová, Cigeľ-ka, Mikulášová, Mlynárovce, Beňadikovce a Nová Polianka. Súčasťou ich neskorších názvov bol aj charakteristický sufix vagas (poruba), ktorý len dokumentuje spôsob ich vzniku.

Pri sledovaní stredovekých techník od-lesňovania, ako aj opisu priebehu získava-nia novej pôdy na základe etnografických údajov, sme chceli v prvom rade poukázať na tradičné spôsoby kultivácie lesov, ktoré sa pravdepodobne veľmi nemenili, respek-tíve pretrvali v menších obmenách zo stre-doveku, keď došlo k rozsiahlemu osídľova-niu lesných oblastí na Slovensku. Aj keď dnes nedokážeme dostatočne posúdiť ná-ročnosť týchto stredovekých postupov, iste boli veľmi efektívne, keďže pretrvali až do 20. stor. Nakoniec, dôkazom o ich úspeš-nosti je aj podoba dnešnej kultúrnej kraji-ny. Tá začala v hlavných črtách nadobúdať dnešnú podobu práve v období stredoveku.


Mgr. Pavol Hudáček, PhD. (1981) vyštudoval históriu na Filozofickej

fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje ako vedecký

pracovník v Historickom ústave SAV v Bratislave. Venuje sa stredovekým

dejinám osídlenia, historickej geografii a historickej ekológii.

Podanní pri prestávke a jedení,

manuscript 14. stor. Paríž

Richtár dohliada na prácu poddaných pracujúcich na poli, 14. stor.

Smolník – vzostup a pád jedného banského mestaZ histórie baníctva v spišsko-gemerskej banskej oblasti

MiROSlav laCKO

Nezainteresovaný čitateľ by si pomyslel, že dejiny Smolníka, tejto zabudnutej východoslovenskej dediny s 1 200 obyvateľmi a s vysokou mierou nezamestnanosti, sú len akousi lokálnou epizódou z regionálnej histórie. To by bol

však omyl, naopak dejiny Smolníka predstavujú významnú kapitolu nielen z histórie spišsko-gemerskej banskej oblasti, ale aj z našich hospodárskych dejín. Sú fascinujúcim príbehom významného centra produkcie medi na mape

Európy od jeho vzniku až po definitívny zánik, ako aj svedectvom o zložitých ľudských osudoch i živote vôbec.

Počiatky

V úzkej doline Smolníckeho potoka sa začal písať pozoruhodný, aj keď dnes už celkom zabudnutý príbeh jedného ban-ského mesta. Lokalita vystupuje prvý raz

v prameňoch v roku 1243, keď sa spomína Smolnícky potok ako hranica majetkové-ho komplexu Ákošovcov. Neskôr, v roku 1287, už pramene dokladajú v tejto doli-ne zariadenia na zhutňovanie železných rúd, ktoré stáli pravdepodobne v oblasti

dnešnej Smolníckej Huty. Práve vtedy za-žívalo rozvoj aj kráľovské banské mesto Gelnica, ktorého rozsiahly chotár siahal až do Smolníckej doliny. Samotné osíd-lenie na mieste dnešného Smolníka za-ložili, zrejme, prví kolonisti – obyvatelia


Smolník (foto: Miroslav Lacko)

Gelnice, ktorí sa tu v súvislosti s vyhľadá-vaním a spracúvaním rúd natrvalo usadi-li. Postupne sem prichádzali i kolonisti priamo z nemeckých krajín.

I keď počiatky tunajšieho osídlenia komplikuje nedostatok a neúplnosť pra-meňov, rozmach pôvodnej banskej osady však musel byť začiatkom 14. storočia búrlivý, keďže už v roku 1327 Smolník zís-kal od kráľa Karola Róberta privilégiá slo-bodného kráľovského mesta podľa vzoru Banskej Štiavnice, o niečo neskôr tento panovník vyčlenil pre Smolník územie v okruhu 2 míľ, čím územie mesta ubra-lo z majetkov jasovských premonštrátov a jeho východnú hranicu tvoril potok Pivring (Pivónia) v rovnomennom údolí vlievajúci sa do Bodvy. Tým sa na smol-níckom území ocitla aj osada nemeckých „hostí“ v lokalite Dörfl, pôvodne prislú-chajúca Jasovskému konventu. Po roku 1332 sa títo nemeckí osadníci presídlili do oblasti súčasného Medzeva, ktorá na-ďalej patrila jasovským premonštrátom a bola z hľadiska prírodných podmienok priaznivejšia pre ďalší rozvoj, položili tak základy neskoršieho zemepanského mestečka. Aj táto udalosť predznamenala napäté vzťahy medzi Smolníkom a Jasov-ským premonštrátskym prepoštstvom, ktoré z času na čas prerastali do otvore-ných konfliktov.

Karol Róbert ešte v 30. rokoch 14. sto-ročia potvrdil Smolníku výsady – slobod-nú voľbu richtára, vyššiu súdnu právomoc a do majetkového komplexu mesta zara-dil Mníšek nad Hnilcom, ako aj tri osady, z ktorých sa vyvinul Švedlár. Smolnícky chotár severozápadne dosahoval oblasť Tichej Vody a vrch Volovec (po nemecky Ochsenberg). Rudonosná lokalita Ti-chej Vody (Stillbach) a tamojšie ložiská zlata sa stali predmetom spo-rov medzi Smolníkom a šľachtickým rodom Bebekovcov ešte v prie-

behu 14. storočia. Pro-ti útokom Bebekovcom sa snažil zasiahnuť aj Žigmund Luxemburský, ktorý dokonca pove-ril palatína Vavrinca z Hederváru, taverní-ka Jána z Rozhanoviec a kastelána Turne Jána z Perína, aby zabránili neprávostiam voči Smolníčanom zo strany plešiveckých Be-bekovcov a jasovského prepošta. Pritom sa spomínalo aj obmedzovanie výroby medi. Jasovský konvent protestoval proti udeleniu svojho majetku Gelnici už v roku 1289. Keď ďalšia časť územia konventu v údolí Bodvy po Pivring pripadla Smol-níku, konvent sa usiloval o kompenzáciu. Podľa dohody z roku 1342 mal byť kon-vent na obdobie 100 rokov odškodnený každoročne bielym plátnom. Ani spo-menutá dohoda však nezabránila ďalším sporom medzi Smolníčanmi a jasovskými premonštrátmi v nasledujúcom období. Smolníčania na majetkoch konventu vy-budovali v roku 1432 hámor, ktorý neskôr pripadol premonštrátom, preto ho získali naspäť s použitím násilia. Konflitky Smol-níka so susedmi vyplývali aj zo značnej spotreby dreva v banskej a hutnej výrobe, preto otázka využívania lesov, v ktorých sa pálilo drevné uhlie, hrala dôležitú

úlohu už v stredoveku. Uvedené územie – chotár mesta – poskytol významnú základňu pre ďalší rozvoj banského pod-nikania. O využívaní tohto rozsiahleho územia Smolníčanmi svedčí aj založenie nových osád – Štósu a Hačavy.

Spišská meď na stredovekých európskych trhoch

Rozvoj osídlenia v oblasti Smolníka na prelome 13. a 14. storočia úzko nad-väzuje na progresívny vývoj baníctva a hutníctva v tunajšom banskom revíri. Zároveň s udelením výsad sa Smolník stal sídlom banskej a mincovej komory. Treba upozorniť aj na širší hospodársky rozmer tejto skutočnosti, keďže práve kráľ Ka-rol Róbert realizoval ďalekosiahle hos-podárske reformy zamerané na podporu baníctva, mincovníctva a hospodárskeho života v kráľovských mestách. Takmer sú-časne vznikla mincová komora i v Kremni-ci. V prvom období existencie mincových komôr po reformách Karola Róberta bola dokonca smolnícka komora výnosnejšia ako kremnická, totiž v roku 1338 prenajal kráľ smolnícku komoru magistrovi Frith-kovi (Fridrichovi) za 925 mariek striebra ročne a kremnickú za 600 mariek. Ko-morskí grófi boli nájomcami platiacimi dohodnutý nájom, pričom zabezpečovali výber urbury (podiel z ťažby pre kráľa ako zemepána), výkup drahých kovov, razbu mincí i celkovú správu komory. Samozrej-me, z komory im plynuli značné výnosy, ktoré presahovali dohodnutý nájom. Ne-skôr sa sídlo mincovej komory prenieslo


Budova bývalého Vrchného inšpektorského úradu

v Smolníku, neskôr nadstavaná a upravená pre potreby tabakovej továrne

(foto: Miroslav Lacko)

Kostol sv. Kataríny v Smolníku


do Košíc. Napriek tomu sa tu v rokoch 1373 až 1427 razili drobné strieborné mince označené písmenom S a iniciálami komorských grófov. K obnove smolníckej mincovne došlo Alexiom Thurzom v 16. storočí a napokon erárom v 70. rokoch 18. storočia.

Rozsah produkcie medi nielen v Smol-níku, ale aj v širšom spišskom montán-nom regióne už v tomto období umož-ňoval jej export mimo spišsko-gemerskej oblasti, ba dokonca za hranice Uhorska. Meď predstavovala výnosný obchodný artikel, ktorý bol zaujímavý aj z hľadis-ka diaľkového obchodu v stredoveku, čo platilo prakticky až do 19. storočia. Vý-znamným impulzom na takýto obchod sa stalo presunutie trás diaľkového obchodu zo smeru západ – východ na smer juh – sever pod vplyvom udalostí v západnej Európe koncom 13. storočia, keď došlo k prudkému rozmachu pruských obchod-ných miest a ich preorientovaniu na Balt, ako aj k presunu ťažiska diaľkového ob-chodu z vnútrozemských ciest na more, čím získali na význame všetky vodné toky vlievajúce sa do severných morí s mož-nosťou riečnej dopravy. Navyše centrum poľského kráľovstva sa postupne presu-nulo do Krakova. Tak sa územie dnešného východného Slovenska ocitlo priamo na dôležitých obchodných trasách. Na pre-lome 13. a 14. storočia kupci z územia dnešného východného Slovenska, predo-

všetkým z obchod-ných miest Levoča a Košice, transpor-tovali smolnícku, resp. spišskú meď priamo do Pruska. Postupne, po roku 1306, keď Krakov získal privilégiá od Václava II., sa usilovali krakovskí kupci získať v obchode s meďou mono-polné postavenie. Umožňovalo to právo krakovského skladu, ktoré nútilo uhor-ských kupcov zastaviť sa a predávať meď v Krakove tamojším obchodníkom. Vodná doprava po Visle bola lacná a technicky nenáročná pre transport medi do Toruňa a ďalších miest. Poľsko a Hanza sa stali sprostredkovateľmi v exporte spišskej – a teda aj smolníckej – medi na flámske trhy a do Brúg. Z poľského územia sa do-vážalo do našich banských oblastí olovo, ktoré bolo nevyhnutné pri zhutňovaní drahých a farebných kovov.

Obchod s meďou často závisel od vzťa-hov medzi Krakovom a východoslovenský-mi obchodnými mestami (Košice), resp. medzi poľským a uhorským panovníkom. Neskôr, po ovládnutí západného Pruska poľským kráľom v polovici 15. storočia, sa priame styky levočských a košických kupcov s pruskými mestami obmedzili. Export spišskej medi vo významnej miere prechádzal cez Toruň a odtiaľ po mori do ďalších obchodných centier. Podľa his-torika Ondreja Halagu tvoril podiel medi v tretej štvrtine 14. storočia 1/4 až 1/3 ceny zámorského vývozu Toruňa. Torunskí obchodníci nakupovali meď nielen v Kra-kove, ale aj priamo v Uhorsku. Jedným z komorských grófov priamo zaintereso-vaných na smolníckej medi v 30. rokoch 15. storočia bol Ján Falbrecht z Toruňa.

Cez Prusko sa spišská meď vyvážala do Flámska. Už v 90. rokoch 14. storo-čia sa spomína v Brugách meď z Tichej Vody – tak môžeme vidieť v inom svetle aj spory Smolníka a Bebekovcov o túto lokalitu. Z Gdaňska putovala spišská meď do Lübecku. V Lübecku v rokoch 1339 až 1341 obchodoval s krompašskou meďou člen tamojšej mestskej rady Ján Klingen-berg. V roku 1442 bola smolnícka meď aj na jednej zo stroskotaných obchod-ných lodí, ktoré sa plavili po severných trasách. Časť produkcie medi sa vtedy v Smolníku vážila na mestskej vážnici. Pruskí obchodníci sa takisto zúčastňovali banského podnikania v Smolníku spolu s miestnymi ťažiarmi: takúto spoluprácu dokumentuje tunajšie ťažiarstvo bane Pütten, ktoré sa po roku 1421 pokúšalo odvodniť jednotlivé banské diela čerpa-cími strojmi.

Už v tomto období sa zužitkúvali aj známe smolnícke cementačné vody, tieto banské meďonosné vody sa zachytáva-li a pri kontakte so železom dochádza-lo k vyzrážaniu medi. V roku 1497 bola medzi smolníckym komorským grófom Ján Donelom a Martinom Thurzom uzav-retá zmluva o dodaní železa potrebného pri cementácii. Cementačnú meď tu ne-skôr produkovali aj Sauerovci popri svo-jom banskom podnikaní. Tento výrobný proces považovali alchymisti sa dôkaz premeny kovov, vďaka čomu o tunajšom ložisku písali už od 16. storočia mnohí autori – alchymisti a prírodovedci. Klasic-ká výroba cementačnej medi sa úspešne


Banícka kaplnka sv. Jozefa Robotníka

na starých haldách (foto: Miroslav Lacko)

Štôlňa v jednej z háld v Smolníku (archív autora)

využívala v Smolníku až do roku 1961.V 15. storočí sa tu angažovali v ban-

skom podnikaní spoločnosti kupcov z Levoče a Košíc, ako napríklad levočská obchodná spoločnosť Juraja zlatníka, ale priamo aj jednotlivé mestské rady. Podľa doterajších výskumov mali uvedené spo-ločnosti kupecko-banský charakter. Prá-ve kupecký kapitál umožňoval podnikanie v baníctve, takom náročnom na investí-cie. Ťažiar sa pritom často dostával do dlhov – veriteľovi musel dodávať produkt bansko-hutnej výroby za výhodnú vopred stanovenú cenu a veriteľ ďalej predával tento produkt na trhu už, prirodzene, za trhovú cenu. Tým sa v baníctve sformoval nákladnícky systém podnikania. Od konca 15. storočia vplyvom zvýšených nákladov na exploatáciu (s prenikaním do väčších hĺbok sa stávala akútnou aj otázka od-vodňovania banských diel), nedostatku kapitálu a zmien v diaľkovom obchode došlo k postupnému úpadku smolníckeho baníctva. V druhej polovici 15. storočia sa Smolník stal zemepanským mestečkom Zápoľských a od roku 1528 majetkom Ale-xia Thurzu, ktorý bol prívržencom Ferdi-nanda I.

16. a 17. storočie: obdobie pre-chodného úpadku

Záujmy Alexia Thurzu v Smolníku hájil jeho komorský gróf Sebastián Sauer, po-čas pôsobenia ktorého došlo na základe panovníkovho súhlasu nakrátko začiat-kom 30. rokov 16. storočia k obnove min-covne. Sauer tu pre Alexia razil denáre a poldenáre. Thurzovci neskôr smolnícky mediarsky podnik prena-jímali rôznym nájomcom. Koncom 16. storočia mal podnik pozostávajúci z baní, hút, hámrov, uhliar-stiev a lesných majetkov v prenájme Gregor Tribell a neskôr aj banský podni-

kateľ a obchodník Anton Roll, ako aj Job Roll, obaja zo známeho rodu Rollovcov, ktorí sa ako ťažiari intenzívne angažova-li v spišskom baníctve. Po roku 1627 mal Job Roll smolnícky podnik v prenájme spolu s Antonom Kramerom, ktorí takto podnikali len krátko pre nespokojnosť vdovy po Krištofovi Thurzovi. V roku 1632 si už mediarsky podnik prenajímali Dani-el Kramer a Krištof Fuchs, ale napokon tu podnikal len sám Daniel Kramer. Okrem spomínaných nájomcov, samozrejme, pracoval v tunajšom banskom revíri znač-ný počet drobných súkromných ťažiarov.

K výraznejším zmenám došlo po vy-mretí Thurzovcov, ich spišské panstvo sa dostalo do rúk Csákyovcov, čo platilo od roku 1638 aj pre Smolníčanov. Csákyovci pokračovali v prenajímaní smolníckeho mediarskeho podniku, a tak ešte do po-lovice 17. storočia sa tu vystriedali ná-jomcovia ako krakovský mešťan Július Attavanti a po ňom Mikuláš Wiesenberg,

takisto z Poľska. Práve obdobie 17. storočia sa vyzna-čovalo stagnáciou banskej a hutnej výroby v Smolníku, na čom sa podpísali najmä vojnové uda-losti – stavovské

povstania, boje s Osmanskou ríšou, ale aj epidémie, ktoré postihovali aj toto ban-ské mestečko.

Podnik v Smolníku v polovici 17. sto-ročia získali do prenájmu Joanelliovci, tak došlo prvý raz k prepojeniu produkcie a obchodu so smolníckou i banskobys-trickou meďou. Smolnícky podnik teda od roku 1650 spravoval syn viedenských obchodníkov talianskeho pôvodu barón Ján Andrej Joanelli de Telvana, ktorý ne-skôr v roku 1663 prepustil nájom svojmu bratrancovi Silvestrovi Joanellimu. Ján Andrej Joanelli totiž odvtedy až do svo-jej smrti v roku 1673 pôsobil vo funkcii hlavného komorského grófa v Banskej Štiavnici a zúčastňoval sa aj protiturec-kých bojov. Podnikateľské aktivity Silves-tra Joanelliho v Smolníku boli pomerne rozsiahle. Investoval nielen do baní, zamestnal viac robotníkov, ale vyvíjal aj stavebnú činnosť priamo v mestečku, kde dal zrenovovať pivovar a postaviť stráž-nu vežu, kaplnku, pražiareň, domy pre robotníkov, rozšíriť cementačné zariade-nia i ďalšie stavby. Posledné desaťročie nájmu Silvestra Joanelliho – 70. roky 17. storočia – poznačili viaceré vojenské udalosti vrátane Tökölyho povstania, ktoré zasiahli aj Smolník. Joanelli v sna-he vyhnúť sa ďalšiemu rabovaniu a po-škodzovaniu podniku dal opevniť dom podnikovej správy i vyzbrojiť tunajších obyvateľov. Tieto opatrenia mali uchrá-niť najmä podnikové sklady so zásobami pred vyrabovaním. V roku 1681 však Joa-nelli ukončil svoje pôsobenie ako nájom-


Priečelie Vrchného inšpektorského úradu v Smolníku podľa plánu z roku 1800 (Štátny ústredný banský archív v Banskej Štiavnici)

Svedectvo o rozsahu banskej činnosti dnes podávajú

už len rozľahlé zalesnené haldy v Smolníckej doline


ca v Smolníku. Joanelliho podnikateľské zámery boli veľkolepé, i keď sa ich nepo-darilo úplne realizovať. K tomu prispeli nepriaznivé pomery na európskom trhu s meďou na prelome 60. a 70. rokov 17. storočia, čo napokon viedlo k vystúpeniu Silvestra z podnikania v Smolníku a Hie-ronýma Joanelliho z banskobystrického podniku.

Vlastnícke pomery v smolníckom pod-niku po roku 1681 zostali komplikované. Časť patrila naďalej Csákyovcom a časť štátu, ktorú v roku 1671 skonfiškovali Františkovi Csákymu pre jeho účasť vo Wesselényiho sprisahaní. Počas Tökölyho povstania v roku 1684 nakrátko spravoval smolnícky mediarsky podnik Pavol Prokof z Prešova. Po ústupe povstania a odcho-de Prokofa zo Smolníka Spišská komora prenajala erárnu polovicu podniku Štefa-novi Csákymu za 4 000 zl. ročne. Nájomná zmluva zo 16. decembra 1684 stanovila konkrétne podmienky prenájmu. Ten mal zahŕňať aj mestečká Smolník a Štós a tr-vať od 1. januára 1685 do 1. januára 1687. S podnikom a výnosmi z neho mohol Csá-ky neobmedzene nakladať a hospodáriť. Všetci tunajší obyvatelia – aj súkromní ťažiari – mu museli odvádzať vyťaženú meď.

V roku 1688 vydal Leopold I. mandát, ktorým sa začal proces preberania celé-ho podniku do rúk štátu. Následne bola z Viedne vyslaná komisia pod vedením viceprezidenta Dvorskej komory Sigfrida Krištofa Breunera, ktorý dohodol s Csá-kym prevzatie podniku štátom. Napokon

došlo k dohode, Csáky ako kompen-záciu dostal zha-banú časť spišské-ho panstva a časť panstva Szendrö v Boršóde. Zmlu-va bola podpísaná koncom septembra 1689 a Leopold I. ju ratifikoval 8. apríla 1690. Tým sa ofi-

ciálne uzavrelo prebratie podniku, ktorý však prakticky štát ovládal už od roku 1687. Bezprostredný motív tohto pro-cesu predstavovala nesporne ziskovosť smolníckeho podniku, ktorá pokračovala aj v 90. rokoch 17. storočia. Najnovšie výskumy maďarských historikov dokáza-li, že zisky zo smolníckej medi tvorili až 15 % celkových príjmov Spišskej komory v rokoch 1690 až 1694. Keďže meď bola stále ekonomicky zaujímavým artiklom, ďalším motívom získania smolníckeho podniku mohlo byť i zavedenie štátneho monopolu na meď, ktoré sa potom v 90. rokoch 17. storočia skutočne realizovalo. Treba pripomenúť, že spomínaný mono-pol významne ovplyvnil osudy spišsko-gemerského baníctva, keďže súkromní ťažiari, ktorí v regióne prevažovali, mu-seli odpredávať všetku meď štátu.

Prevzatím smolníckeho mediarskeho podniku do rúk štátu sa začala nová etapa v jeho vývoji, kým k 14. júnu 1687 tu pra-

covalo 345 robotníkov a úradníkov v rôz-nych pozíciách, k 15. spetembru 1689 to už predstavovalo 398. Nárast počtu pra-cujúcich v podniku v rokoch 1687 až 1689 nie je zanedbateľný, svedčí o rozmachu podniku pod erárnou správou a vedením Jána Vavrinca Nicolaschyho.

Pod dohľadom štátu

Po prevzatí mediarskeho podniku v Smol-níku do vlastníctva štátu začali vrchní úradníci podniku vykonávať aj určité ban-skosprávne kompetencie. Premena pod-nikovej správy na banský úrad sa prejavila predovšetkým v činnosti úradníkov, ktorí začali vykonávať obhliadky v rôznych banských prevádzkach nielen v spišsko-gemerskej oblasti, ale aj mimo dnešného územia Slovenska, napr. v Rudabányi. V správach z týchto obhliadok zároveň uvádzali svoje odborné stanoviská a od-porúčania. Práve v uvedených pracovných aktivitách mimo vlastných erárnych baní a hút musíme vidieť počiatky správnych kompetencií, dozoru aj nad súkromným podnikaním, ktoré môžeme datovať už do 90. rokov 17. storočia.

Práve na prelome 17. a 18. storočia do-šlo k riadnemu ukotveniu banskospráv-nych kompetencií smolníckych úradníkov podľa Maximiliánovho banského po-riadku. Zavedenie uvedeného poriadku v spišsko-gemerskej oblasti definitívne potvrdil administrátor Spišskej komory Michal Fischer a radca Ján Jakub Rau na zasadnutí 28. januára 1698 v Smolníku.

Podľa ich nariadenia z uvedenej pora-dy sa mali všetci banskí majstri v spišsko-

gemerskom regióne riadiť Maximiliánovym banským poriadkom a dodržiavať jeho ustanovenia. Spiš-ská komora sa stala vyšším banským úradom a vtedajší správca smolníckeho me-diarskeho podniku Matej


Posledná tona rudy zo smolníckeho ložiska (foto: Miroslav Lacko)

Pečať hutného úradníka Jakuba Kutscheru z roku 1787 s jeho iniciálami a prekríženým hutníckym náradím (Štátny ústredný banský archív)

František Ethesius, kontrolór Ján Vavri-nec Nicolaschy a banský pisár František Ethesius mladší tvorili riadny banský úrad a súd, ktorý mal byť rešpektovaný. Banskí majstri s ich revírmi podliehali ďalej krá-ľovskému banskému úradu v Smolníku, kde sa mali minimálne dvakrát do roka konať zasadnutia banského súdu. Takisto mali podriadení banskí majstri dbať na zachovávanie lesov, viesť riadny protokol o banských žiadostiach i prepôžičkách a v prípade, že nedokázali vyriešiť neja-ký spor medzi ťažiarmi a baníkmi, mali ho postúpiť na ďalšie riešenie banskému úradu v Smolníku.

V praxi to znamenalo významnú zmenu – posun v prospech eráru a výkonu štátnej banskej správy. Dovtedy sa totiž banskí majstri riadili predovšetkým gelnickým banským právom. Práve podľa gelnického práva banského majstra volila mestská rada, súčasne bol jej členom a zastával funkciu podrichtára, pričom mohol ako ťažiar aj v baníctve podnikať. Otázky ban-skej správy v spišsko-gemerskej oblasti riešili výhradne mestské samosprávy. Pripomeňme, že banský majster tu dis-ponoval i súdnymi kompetenciami. Navy-še mestská správa Gelnice s jej banským majstrom predstavovala vyššiu odvolaciu inštanciu pre ostatné banské mestá v re-gióne.

Maximiliánov banský poriadok však znamenal obmedzenie vplyvu mestských samospráv v oblasti banského práva a po-silnenie regálnych práv panovníka. Ban-

skú správu odčleňoval od orgánov mest-skej správy, banskí majstri tak podliehali už štátnemu – kráľovskému banskému úradu v Smolníku, čím vznikla úplne nová situácia. Pritom došlo aj k uplatne-niu štátneho monopolu na meď. Proces presadzovania Maximiliánovho banské-ho poriadku v banskej oblasti dnešného stredného Slovenska prebehol už skôr od 2. polovice 16. storočia a stretol sa so značným odporom tamojších banských miest.

18. storočie: najväčší vzostup

Z hľadiska vývoja banskej správy zásad-né zmeny, ktoré sa udiali na prelome 17. a 18. storočia v Smolníku, musíme vnímať v širšom hospodárskom kontexte. Stalo sa tak práve v čase, keď sa habsburskej monarchii podarilo výrazne zvýšiť jej fi-nančné zdroje. Finančná revolúcia, ktorá sa odohrala v monarchii na prelome 17. a 18. sto-ročia, bola odrazom hos-podárskych zmien vo vte-dajšej Európe. Premeny hospodárskeho systému na úrovni štátov sa ne-zvratne dotkli i ekonomi-ky tohto súštátia. Aby sa získal prehľad o celkových

príjmoch a výdavkoch na úrovni monar-chie, muselo sa centralizovať kompliko-vané hospodárenie jednotlivých odde-lených pokladníc do podoby ústredných finančných inštitúcií, čo sa však usku-točnilo postupne vo viacerých fázach v priebehu nasledujúcich desaťročí 18. storočia. Práve okolo roku 1700 sa začali vo Viedni pripravovať prvé návrhy štátne-ho rozpočtu, teda prehľady očakávaných štátnych príjmov a výdavkov. Na zosta-vovaní rozpočtových návrhov pracovala najmä Dvorská komora. Produkcia uhor-skej medi hrala aj v tomto období naďalej v štátnom finančníctve významnú úlohu. Práve zálohovanie výroby medi koncom 17. a v 1. polovici 18. storočia na finanč-ných trhoch v Amsterdame a Londýne predstavovalo prvopočiatky vytvárania moderného štátneho dlhu habsburskej monarchie.

Po vypuknutí povstania Františka II. Rákocziho sa v roku 1703 dostal do rúk kurucov aj smolnícky mediarsky podnik. Práve Rákocziho povstanie načas preru-šilo kontinuálny vývoj tohto erárneho podniku, ktorý však pokračoval ihneď po potlačení povstania.

V ďalšom období do roku 1747 došlo k výraznému rozvoju spišského mediar-skeho podniku, ako aj byrokratického aparátu Vrchného inšpektorského úradu v Smolníku, ktorý sa stal tak riadiacim, ako aj správnym orgánom.

Koncom 40. rokov 18. storočia sa v Uhorsku uskutočnila dôležitá refor-


Areál šachty Péch v Smolníku v 60. rokoch 20. storočia

Staré dobývky na smolníckom Rothenbergu

(foto: Marek Timko)

ma banskej správy, čo sa realizovalo aj v Smolníku – vyňatím Vrchného in-špektorského úradu z právomoci Spišskej komory (Hornouhorskej komorskej admi-nistrácie) v Košiciach a jeho podriadením najprv hlavnému komorskému grófovi, zakrátko nato však priamo Dvorskému kolégiu pre baníctvo a mincovníctvo vo Viedni. Reformy tohto obdobia mali na-pokon širší dosah, napríklad došlo k po-silneniu kolektívneho riadenia smolníc-keho úradu. Mnohé z opatrení boli prog-resívne a tak dlhodobo pretrvali.

V 2. polovici 18. storočia pokračoval rozvoj erárnych baní a hút na Spiši spra-vovaných smolníckym inšpektorským úradom, zvlášť v 60. rokoch pribudli eráru viaceré huty (Opátka, Stratená, Zlatá Idka) a následne v Smolníku začala

činnosť mincovňa na razbu medených mincí. Na ilustrá-ciu spomeňme počet pracujúcich v tom-to podniku ku koncu roka 1769. V erárnych baniach v Smolníku vtedy pracovalo 465 osôb, v premývacích závodoch 202, v smol-níckych stupách 13, v Gelnici v Schlos-sgrunde 66, v gelnic-kej bani sv. Trojice 81, vo Waschových a Rol-lových baniach v Gel-nici 43, v smolníckych hutách 149, pri scie-dzaní 11, v hute vo Švedlári (Starej Vode) 32, v hute v Opátke 57, v hute v Stratenej 42, v hute v Zlatej Idke 23, v oboch smolníckych medených hámroch

50, v Štóse 1, pri cementácii medi 40, pri výrobe síry 5 a v lesnej výrobe 573 osôb. Spolu teda bolo v erárnej službe priamo pod inšpektorským úradom zamestna-ných 1 853 osôb k 31. decembru 1769.

Od prelomu 60. a 70. rokov 18. storo-čia až do roku 1817 pracovala v Smolníku mincovňa zameraná na medené razby. Podľa doterajších po-znatkov toto obdobie bolo tiež najvýznam-nejšie pre smolnícke medenorudné baníctvo. V prvom desaťročí 19. storočia dosiahol zisk zo smolníckej mincov-ne viac ako 40 miliónov zlatých a mala približne 500 zamestnancov. Vďa-

ka činnosti tunajšej mincovne pôsobili na začiatku svojej kariéry v Smolníku viacerí významní rytci a medailéri.

Posledná etapa

Po pretrhnutí hrádze úhornianskej vodnej nádrže následkom veľkej prietrže mračien koncom augusta 1813 došlo k zatopeniu smolníckych baní až po 1. obzor. Potom sa už ťažba neobnovila do pôvodných rozmerov. Naopak, postupný pokles ťažby medených rúd sa ukázal ako neodvratný napriek značnému úsiliu eráru. Znižovanie počtu banských robotníkov od polovice 19. storočia zapríčinilo vysťahovalectvo zo Smolníka. Vrchný inšpektorský úrad 1. septembra 1857 premenovali na Riaditeľ-stvo baní, lesov a majetkov. Budapeštian-ske Ministerstvo financií dekrétom zo 4. mája 1870 zrušilo smolnícky úrad. Po jeho úplnom zániku v roku 1871 prebralo jeho agendu Banské riaditeľstvo v Diósgyőri, ktoré však v roku 1873 tiež zrušili a štátne banské závody sa začlenili pod Banské ria-diteľstvo v Banskej Štiavnici. V stagnujú-com smolníckom baníctve podnikal štát do roku 1890, keď svoj banský majetok predal do súkromných rúk. I keď v ťažbe pyritu pokračoval súkromný podnik, ako náhrad-ný zdroj obživy miestneho obyvateľstva štát v roku 1872 zriadil tabakovú továreň.

Hornouhorská banská a hutná účastin-ná spoločnosť, neskôr v medzivojnovom období spoločnosť Pyrit, sírokýzové, že-lezo- a medenorudné bane, tu ťažili pyrit až do roku 1945. Kvalita úžitkovej zložky (obsah síry v dobývanom pyrite), ako aj


Staré dobývky na smolníckom Rothenbergu (foto: Marek Timko)

Staré dobývky na smolníckom Rothenbergu (foto: Marek Timko)

Štôlňa Mier v Smolníku (foto: Marek Timko)

rozsah ťažby pyritu od začiatku 20. storo-čia neustále klesali, na čom sa podpísala najmä vyčerpanosť miestnych ložísk. Po skončení druhej svetovej vojny boli bane poštátnené a zaradené do národného pod-niku Železorudné bane Spišská Nová Ves. Ten pokračoval v banskej činnosti – dobý-vaní medenej rudy a pyritu – až do konca roku 1989. O zastavení ťažby sa uvažovalo už skôr, pretože sa kvalita rudných zásob prudko znižovala. V 80. rokoch sa pritom prešlo na ťažbu rudy s obsahom medi pod 0,3 %, miestny banský závod tak hospo-dáril každoročne so značnou stratou. Po ukončení ťažby boli existujúce banské die-la zlikvidované zatopením.

Súčasnosť: Smolnícka a Hnilecká dolina – hladové doliny?

Po likvidácii rudného baníctva začiatkom 90. rokov 20. storočia sa zvlášť v spišsko-gemerskom regióne prejavili negatívne dôsledky nekoncepčného a živelného útlmu tohto priemyselného odvetvia. Situácii neprospelo ani zastavenie pre-vádzky tunajšej tabakovej továrne v roku 2008. Továreň na výrobu cigár sa stala súčasťou nadnárodnej súkromnej spo-ločnosti a smolnícky závod zlikvidovala z dôvodu „reštrukturalizácie výrobných prevádzok“. Ani vtedy, ani v 90. rokoch po likvidácii banského závodu sa nepo-darilo nájsť náhradného zámestnávate-ľa v regióne, či zriadiť inú alternatívnu výrobu. Dôsledkom je nezamestnanosť a depopulácia obyvateľstva v niekdajšom centre výroby medi. Smolník sa stáva skôr

doménou pre košic-kých chalupárov.

Aj projekty ako Go-tická cesta, Slovenská banská cesta či Slo-venská železná cesta, ktoré podľa niektorých idealistických názorov mali podnietiť rozvoj cestovného ruchu, zostali v rovine pro-jektov a nerealizova-

ných zámerov. Žiaľ, vzhľadom na plošnú likvidáciu všetkých objektov niekdajších baní dnes bežnému návštevníkovi Smol-ník zo svojej baníckej minulosti ani nemá čo ponúknúť, hádam okrem informačnej tabule v centre obce, ktorá „informuje“ aj o spomenutých neexistujúcich objek-toch (či skôr zavádza?). Podobná situácia je takisto i v iných baníckych lokalitách Spiša a Gemera. Predpovedaný masový cestovný ruch sa tak nestal a zrejme už ani nestane realitou.

V súčasnosti s nástupom hospodárskej krízy, ako aj v čase zvýšeného dopytu po energetických a surovinových zdrojoch sa čoraz častejšie ozývajú kritické ohla-sy voči nekoncepčnosti útlmu rudného baníctva v 90. rokoch, pri ktorom pri-šlo v krátkom čase o zamestnanie viac ako 7 000 pracovníkov odvetvia. Plošná likvidácia rudného baníctva sa ukazuje skôr ako chyba, resp. nekompetentné rozhodnutie vtedajších politických elít. Napriek pôvodnému zámeru sa dodnes program útlmu nepodarilo ukončiť a na-ďalej sú zo štátneho rozpočtu vynakla-dané prostriedky na jeho pokračovanie. I keď už po 20 rokoch od útlmu došlo k výrazným posunom v trhových cenách jednotlivých kovov, obnova ťažby zostáva naďalej nereálna. Vzhľadom na komplex-nú likvidáciu banských diel (vyrabova-nie, zatopenie, zasypávanie vertikálnych banských diel) sa náklady pre potenciál-neho investora ukazujú ako nenávratné, keďže úplne nové otvorenie ložísk by si vyžiadalo enormné vstupné investície. Tento stav sa týka mnohých rudných lo-

žísk v spišsko-gemerskej banskej oblasti. Žiaľ, úvahy o tom, že otvorené rudné zá-soby v Slovinkách a Rudňanoch i cemen-tácia medi v Smolníku mohli byť využité, prichádzajú už neskoro.

Odporúčaná literatúra:HALAGA, Ondrej. Košice – Balt. Výroba

a obchod v styku východoslovenských miest s Pruskom (1275 – 1526). Koši-ce : Východoslovenské vydavateľstvo, 1975, 326 s.

JANČURA, Marián. Dôsledky útlmu rud-ného baníctva na Spiši. In Z minulosti Spiša, 2005, roč. 13, s. 141 – 151.

LACKO, Miroslav. Príspevok k archonto-lógii Vrchného inšpektorského úradu v Smolníku v rokoch 1788 až 1871. In Montánna história, 2009, roč. 2, s. 108 – 207.

LACKO, Miroslav. Príspevok k archonto-lógii Vrchného inšpektorského úradu v Smolníku do roku 1788. In Montánna história, 2010, roč. 3, s. 94 – 195.

MÜNCNER, Eduard. Z histórie Obvodné-ho banského úradu v Spišskej Novej Vsi a dôsledky nedomysleného útlmu rudného baníctva na Spiši. In Zborník prednášok z konferencie Baníctvo a ge-ológia na Spiši – história, súčasnosť a perspektívy. Spišská Nová Ves : Ba-nícky spolok Spiš, 2011, s. 60 – 70.

STROMER, Wolfgang von. Die Saigerhüt-te. Deutsch-ungarischer Technologie-Transfer im Spätmittelalter bei der Entwicklung der Kupfer-Silber-Schei-dekünste zur „ars conflatoria sepa-rantia argentum a cupro cum plumbo vulgo saigerhütten nuncupatur“. In Technologietransfer und Wissenschaft-saustausch zwischen Ungarn und De-utschland. München : R. Oldenbourg Verlag, 1995, s. 27 – 57.


Zo smolníckeho podzemia (foto: Marek Timko)

Mgr. Miroslav lacko (1988) interný doktorand Historického ústavu SAV

v Bratislave. Zaoberá sa dejinami baníctva a hutníctva na Slovensku. Je

autorom viac ako 40 štúdií a článkov z tejto problematiky.

Železiarsky veľkopodnik a jeho elityZabudnutá kapitola slovenských hospodárskych dejín

ŠteFaN GauČíK

Výskumy hospodárskych a podnikateľských elít na Slovensku sú len v počiatkoch. Príčinou tejto skutočnosti je celý komplex problémov. Jednak je to neutešený stav výskumu hospodárskych dejín a dejín podnikania, ktoré sa

nachádzajú na periférii bádateľského záujmu. Okrem toho sa pod tento fakt podpisujú i zdedené názorové problémy a jednoznačná dominancia politických dejín. Bádateľské programy sa preto zaoberajú zväčša len slovenskými

hospodárskymi elitami a v menšej miere židovskými, kým nemecké a maďarské elity, ako aj elity multinacionálnych a medzinárodných podnikov, takmer úplne absentujú.

Výskum hospodárskych elít na území dnešného Slovenska navyše ovplyvňuje aj jedna významná historická skúsenosť. Prioritou stredoeurópskych národov bolo v priebehu 19. a 20. storočia vytvoriť si inštitucionálne priestor na hospodársku

činnosť a obranu vlastných ekonomických záujmov. Táto ekonomická stratégia bola súčasťou národotvorného procesu, ktorý sa po získaní štátnej, politickej a ekono-mickej moci ešte zintenzívnil. Jednotlivé národné historiografie podporujú tieto

snahy i v súčasnosti, niekedy otvorene, inokedy menej výrazne alebo i skryte. Ne-jde však iba o slovenské špecifikum. Táto tendencia platí v rovnakej miere i v Ma-ďarsku a Česku, takže ju možno označiť za priam stredoeurópsky fenomén.


Šalgótarjánske závody spoločnostiZdroj: http://blog.tarjanikepek.hu/?page_id=1197

Nie je iste príliš prehnané vyloviť tvr-denie, že pri výskume Rimamuránsko-šal-gótarjánskej železiarskej účastinnej spo-ločnosti – familiárne nazývanej Rima – sa stretávame s ambivalentnou situáciou. Bádateľský záujem o Rimu ako o jednotný priemyselný celok sa na jednej strane na-chádza na periférii záujmu výskumu slo-venských hospodárskych dejín. Na druhej strane však jeho predmetom predsa len je, hoci len čiastkovým, a to v rámci slo-venských historických štúdií zaoberajú-cich sa baníctvom a dejinami techniky. Hŕstka historikov sa cieľavedome zame-riava len na dejiny banskej základne na území Slovenska a v dejinách baníctva a techniky sa preto len zriedkavo objavu-je tematizácia jej záujmových podnikov na Slovensku.

Faktom zostáva, že dejiny baníctva a techniky obohacovali a obohacujú naše vedomosti o histórii uhorského a sloven-ského baníctva ako aj o vývoji banskej a hutníckej techniky (technológie) a so-ciálnych vzťahov robotníctva, pričom sa zameriavajú aj na technologické inová-cie. Prevažne jednostranné, puristické zameranie – a to aj v súčasných náhľa-doch – na prezentáciu banských, žele-ziarskych a hutníckych dát – však ide na úkor spoločenského kontextu.

Recepcia a interpretácia otázok sú-visiacich s Rimou je v slovenských hos-podárskych dejinách špecifická, ale skôr v negatívnom zmysle tohto slova. Na-priek priemyselnej aktivite spoločnosti a jej dôležitým sociálnym funkciám v ge-mersko-spišskom regióne, jej obchodným

vzťahom s inými že-leziarskymi podnikmi v Uhorsku, habsbur-skej monarchii a po prvej svetovej vojne i v Československu, netvorí výskum jej minulosti organickú súčasť a predmet slo-venských hospodár-skych dejín.

Z hľadiska temati-zácie a tvorby nových prístupov, akými sú napr. výskum podnikateľských elít, osoba podnikateľa a jeho spoločenské funkcie, fungovanie a vnútorné vzťahy medzi členmi riaditeľstva, bankármi a manažér-mi, teda na konfrontáciu hypotéz mana-žérov-technokratov a tzv. „bankokracie“, „finančnej oligarchie“, a hilferdingovej tézy nadvlády peňažných ústavov, je Rima v slovenskej historiografii v podsta-te mimo hry.

Krátke dejiny spoločnosti

Rima vznikla zlúčením Rimamuránskej že-leziarskej spoločnosti a Šalgótarjánskej železiarskej spoločnosti roku 1881. Pred-chodcami tejto najvýznamnejšej uhorskej železiarne ležiacej aj na území dnešného Slovenska boli menšie železiarske spo-ločnosti mestských a šľachtických pod-nikateľov v údoliach riek Muráň, Rimava, Rimavica a Slaná. Začiatkom 19. storočia začali hornouhorskí výrobcovia železa vy-

tvárať teritoriál-ne zoskupenia – zväzy. Roku 1808 vznikla Muránska únia (Murányer Union, Murányi Unió) a roku 1811 Rimavská koalí-cia (Rimaer Koa-lition, Rimataler

Eisenwerksverein, Rimai Koalíció). Roku 1845 bola založená Gemerská ťažiarska spoločnosť, k čomu došlo fúziou Rimav-skej koalície, Muránskej únie, vkladmi grófa Károlya Andrássyho, pätnástich ak-cionárov dvoch železiarní a peštianskeho obchodníka Mórica Ullmanna. Roku 1852 vznikla z týchto spoločností Rimamurán-ska spoločnosť. Ďalšiu železiarsku spo-ločnosť, šalgótarjánsku, založili podni-katelia z Gemera roku 1868. Medzi oboma podnikmi pritom prebiehal ostrý konku-renčný boj.

Na konci 19. storočia hľadali obe spo-ločnosti kapitál na modernizáciu a racio-nalizáciu svojej výroby. Viedenský peňaž-ný ústav Wiener Bankverein im napokon potrebné financie poskytol s podmien-kou, že sa uskutoční fúzia spomínaných spoločností. Došlo k nej aj preto, lebo banka Wiener Bankverein už bola v Šal-gótarjánskej železiarskej spoločnosti za-interesovaná. Pri realizácii fúzie zohrala úlohu aj rakúska Länderbank a rakúsky kapitál získal v uhorskom železiarskom priemysle rozhodujúci vplyv. Zlúčením železiarní vznikol najväčší priemyselný podnik v krajine. Výroba ocele sa skon-centrovala v Ózde, kde vybudovali veľké pece typu Martin. Výrobky zo železa sa zasa vyrábali v Šalgótarjáne.

Spoločnosť mala už od začiatku silné pozície v spoločnom rakúsko-uhorskom karteli, pod vznik ktorého sa podpísala v roku 1886 expanzia nemeckého že-leziarstva na trhy v monarchii. Krátka činnosť spomínaného kartelu sa však skončila fiaskom, lebo rakúske, české


Závody spoločnosti v Ózde (1864)

Pohornádska železiarska úč. spol. v Krompachoch (1899)

a uhorské podniky neboli schopné vy-tlačiť lacnejšie nemecké výrobky. Bez-prostrednou príčinou neúspechu však bola osobitá hospodárska politika Rimy, ktorá si chcela zabezpečiť zvýšenie do-pravných kvót (svoje výrobky okrem toho bez súhlasu kartelu speňažovala na cislajtánskom trhu).

V reorganizovanom karteli v roku 1902 disponovala práve táto spoločnosť roz-hodujúcim slovom. Podpísal sa pod to nielen fakt, že išlo o najväčší priemyselný podnik v Uhorsku, ale aj skutočnosť, že z ôsmich členov kartelu patrili traja do jej záujmového kruhu. Od roku 1900 išlo o Pohornádsku železiarsku úč. spoloč-nosť (Hernádvölgyi Vasipar Rt.) v Krompa-choch, Továreň na plechy a železo Union (Unio Vas-és Bádoggyár Rt.) vo Zvolene a od roku 1906 i Kalánsky podnik (Kaláni Vasgyár Rt.). Spoločnosť zároveň získala aj podnik Unionu vo Wöllersdorfe (Jo-hann Adolf Hütte) v Rakúsku.

Rozpad monarchie a nové výzvy

Koniec prvej svetovej vojny priniesol aj politickú a ekonomickú dezintegráciu a rozpad historického Uhorska. Pozície Rimy ovplyvnil na ďalšie skoro tri desať-ročia rozvrat uhorského štátu a vznik nových štátnych hraníc. Celá priemy-selná štruktúra, finančno-úverové toky a afilované podniky na Slovensku a v Ru-munsku sa museli reorganizovať, resp. manažment sa pokúšal nájsť v napätých a zauzlených vzťahoch nové riešenia. Vo

väčšine prípadov to znamenalo odpredaj, resp. výmenu akcií stratových podnikov.

Politické a hospodárske zemetrasenie roku 1918 zapríčinilo hlbokú krízu Rimy, počas ktorej sa objavila dokonca i myš-lienka jej likvidácie. Hrozba rozpadu prie-myselného potenciálu visela nad hlavami členov riaditeľstva ako Damoklov meč. Novú organizačnú koncepciu a obchod-no-politickú stratégiu skoncipoval a za-čiatkom roka 1919 začal realizovať gene-rálny riaditeľ spoločnosti Pál Bíró, ktorý na túto pozíciu nastúpil po smrti svojho otca – vedúcej osobnosti Rimy Ármina Bíróa roku 1917. Nový generálny riadi-teľ správne pociťoval potrebu závažných zmien, ktoré začal uskutočňovať.

Hlavnou myšlienkou jeho koncepcie bolo po roku 1918 dosiahnuť dohodu s okolitými štátmi, najmä s Českosloven-skom. Problémy s výrobou hrubého železa

a polotovarov neboli totiž iba problémami Rimy. Roku 1913 vyrábali podniky vo Zvolene a v Krompachoch, spolu s Coburgovským pod-nikom v Pohorelej 20 per-cent celouhorskej produk-cie. Po roku 1918 sa dilemy Rimy stali už aj dilemami

hutníctva a železiarstva v Maďarsku, pretože 57 percent kapacít železorudnej výroby a produkcie železných polotova-rov sa premiestnilo na slovenské územie. Začiatkom 20. rokov Bíró veľmi nepočítal ani so železorudnými rezervami na Bal-káne, pretože sa obával, že rozmáhajúci sa juhoslovanský priemysel sa pokúsi tamojšie ložiská získať pre seba. Jedinú „únikovú cestu“ videl preto v uzavre-tí obojstranne výhodných obchodných zmlúv s nástupníckymi štátmi.

Dohoda s Československom

Roku 1920 naštartoval Bíró konsolidač-ný program rimamuránskeho koncernu, s ktorým oboznámil na zasadnutí riadi-teľstva 20. septembra 1920 predstavi-teľov Wiener Bankverein a Peštianskej maďarskej obchodnej banky. Opieral sa o štyri piliere (rozvíjanie uhoľného ba-níctva, modernizácia výroby vysokých pecí, zakladanie nových banských spo-ločností, rozšírenie kapitálových zdro-jov), pričom dôležitú úlohu malo zohrať vytvorenie sekretariátu v Bratislave na jar 1919, ktorý pôsobil od roku 1923 ako oficiálne zastupiteľstvo slovenských zá-vodov. Navzdory objektívnym ťažkostiam však už vtedy mohol konštatovať, že „na-priek negatívnym tendenciám sa podarilo zachovať jednotu rimamuránskeho žele-ziarskeho podniku”.


Továreň na plechy a železo Union vo Zvolene (1905)

Akcia spoločnosti z roku 1925 Zdroj: http://blog.tarjanikepek.hu/?p=1835

Úspešnosť jeho taktiky a presadzo-vania záujmov najlepšie dokazuje uzav-retie československo-maďarskej dohody o Rime, ktorú podpísali 12. septembra 1922 a parlamenty oboch krajín ratifiko-vali vo februári 1923. Praha v nej uznala právnu a hospodársku jednotu Rimy. Uve-domovala si národohospodársku výhodu kompromisu a nezaťažovala vývoz suro-vín do Maďarska. Zároveň akceptovala aj obojstrannú migráciu pracovných síl. Maďarská strana sa na oplátku zaviazala nezaťažovať poplatkami vývoz rúd do vít-kovických železiarní.

Touto dohodou, hoci bola „výslovně označená jako výjímečná a principy v ní uložené nemohou prejudikovati analo-gickým případům“, sa čs. vláda prakticky zriekla vykonania nostrifikácie. Jej tretí článok znel takto: „Vzhledem k tomu, že majetek společnosti rozkládá se na území oboch států a vzhledem k tomu, že by bylo s užitkem pre oba interesované státi pone-chati bez omezení dosavadní exploatace, opřené o harmonickou jednotu a koopera-ci, s jedné strany dolů, dodávajících surový materiál a s druhé strany podniků, zpracu-jícich suroviny, doly dodávané, prohlašuje vláda Československá, že uzná jednotu právní a hospodářskou jmenované spoloč-nosti za podmínek stanovených podle do-hody, jež bude uzavřena mezi republikou Československou a královstvím Maďarským

o nostrifikaci, jak tomu bylo mezi republi-kou Československou a republikou Rakous-kou. (...) Neuvede v platnost, pokud jde o majetek podniku ležící v župě gemerské a v bassinu turňské, žádního ustanovení, týkajícího se dávek horních, lesních, vod-ních a sociálních, daní a poplatků a ne-dovolí také jich uplatňování podřízenými úřady věřejnoprávními, leč že by těmto ustanovením podléhaly v téže době a podle zásady stejného nakládání všechny podni-ky a závody téhož druhu, mající sídlo na území státu Československého.“

Paralelné rokovania prebiehali s kar-telom českých železiarní o predaji zá-ujmových podnikov na Slovensku. Ešte v júni 1922 vyzerala realizácia obchodu sľubne, českú stranu však napokon odra-dili veľké dlhy Pohornádskej spoločnosti a Unionu. V októbri 1922 však Banská a hutná spoločnosť a Vítkovické železiar-ne oslovili Rimu s novou ponukou. Jej predmetom bol predaj výrobných kvót Po-hornádskej spoločnosti a Unionu za akcie Banskej spoločnosti v Borsode. Rima sa tak stala zo sedempercentného päťde-siatpercentným akcionárom tejto spo-ločnosti. Získala navyše i 10 tisíc kusov novovydaných akcií Banskej a hutnej spoločnosti, ktorých hod-nota stúpla na 17 miliónov korún.

Modernizácia a rozširovanie kapacít

Dôležitým nástrojom na konsoli-dáciu Rimy sa stalo pre rapídne sa zvyšujúce úvery od bánk a zároveň aj pre financovanie nákladov ge-merských baní zvýšenie jej základ-ného imania. Od roku 1920 do roku 1925 k nemu prišlo až sedemkrát, pričom sa tak stalo i vďaka tech-

nickej a logistickej pomoci Wiener Ban-kverein a Peštianskej obchodnej banky. Roku 1925 získala Rima úver v hodnote troch miliónov dolárov, so splatnosťou na 30 rokov a sedempercentným úrokom od New York Trust Company. Mal slúžiť na modernizáciu, investície a rozšírenie vý-robných kapacít. Nová obchodná politika sa zamerala na zvyšovanie aktivít v Ma-ďarsku: na kúpu bane v Šalgótarjáne, za-loženie uhoľných baní v Bánvölgye, ako i na kúpu firmy Romeiser a synovia, vďaka čomu začala exportovať železo do Srbska a Bulharska. Založenie uhoľnej banskej spoločnosti (Bánvölgyi Szénbánya Rt.) a deväťpercentnú účasť v jednej spoloč-nosti na výrobu výbušnín (Ipari Robbanó-anyag Rt.) si Rima zabezpečila z odpred-aja časti lesného majetku na Slovensku. Roku 1928 získala aj uhoľnú spoločnosť v Kurityáni (Kurityáni Szénbánya Rt.).

Tieto reorganizácie, zákulisné rokova-nia, dohody a odpredaje zabezpečili, že veľkopodnik Rima sa stal v rokoch 1924 a 1925 finančne skonsolidovaným a zo-stal hráčom aj na medzinárodnej úrovni.

Je evidentným faktom, že hospodár-sky význam podniku prekračoval národné teritóriá, veď od 80. rokov 19. storočia bola spoločnosť jedným z dôležitých ak-térov železiarskeho priemyslu v strednej


Štatút Rimamuránskej spoločnosti z roku 1924 Zdroj: Štátny archív v Bratislave, fond Krajského súdu v Bratislave

Prvá strana medzištátnej dohody z roku 1922

Zdroj: Krajinský maďarský archív v Budapešti, fond Rimamuránsko-

-šalgótarjánskej úč. spol.

Európe. Rima bola konkurentom, ale i partnerom českých a rakúskych pod-nikov a pred rokom 1918 bola vážnym hráčom v rakúsko-uhorskom železiar-skom karteli. Od roku 1925 si vydobyla významnú pozíciu v stredoeurópskej sku-pine železiarskych podnikov. Jej inovácie v oblasti elektrifikácie banskej výroby motivovali posilnenie modernizačných faktorov v slovenskom hospodárstve.

Spoločnosť pôsobila na Slovensku až do roku 1945, keď boli jej záujmové pod-niky (železorudné a magnezitové bane, lesy, vápenky) znárodnené a stali sa ná-strojmi hospodárskej konsolidácie po-vojnového Slovenska. Povereníctvo prie-myslu a obchodu uvalilo 26. júna 1945 na spoločnosť, ako aj na jej banské závody

a lesné majetky s riaditeľstvom v Rimav-skom Brezove nútenú správu s odôvodne-ním, že boli „v držbe, resp. v správe osôb štátne nespoľahlivých“. Podľa nariadenia č. 372 ministra priemyslu z 19. decembra 1945 sa s účinnosťou od 27. októbra 1945 znárodnili priemyselné a banské podniky na Slovensku. Išlo o 20 baní, medzi kto-rými sa nachádzali aj závody Coburgov-ských železiarní a Rimamuránskej spo-ločnosti. V Maďarsku poštátnili koncern Rimy (huty v Ózde, Šalgótarjáne, Bor-sodnádasde) a uhoľné bane spoločnosti roku 1946.

Hospodárske elity Rimamuránskej spoločnosti

ármin Bíró (Brüll) (1849 – 1917) sa na-rodil v Šternberku na Morave. Od roku 1872 pôsobil ako obchodný zástupca Rimamuránskej železiarskej spoločnos-ti. Bol jej obchodným riaditeľom. Spolu s Lajosom Borbélyom boli „piliermi“ pod-niku. V júni 1896 sa stal Bíró (vtedy ešte Brüll) generálnym riaditeľom. O dva roky neskôr si priezvisko pomaďarčil na Bíró a roku 1899 získal predikát „hámori“. Organizoval železiarsky kartel uhorských podnikov, v rokoch 1881 – 1900 prispeli

jeho fundované obchodno-politické stra-tégie k výstavbe moderného podnikového komplexu, v ktorom prišlo ku koncentrá-cii výrobní a usmerňoval expanziu spo-ločnosti do strednej Európy a na Balkán. V máji 1903 ho zvolili za predsedu uhor-ského železiarskeho kartelu. Zastupoval ho i vo výkonnej komisii rakúsko-uhor-ského spoločného kartelu. Bol príbuzným s ďalšou vplyvnou osobnosťou uhorského finančného sveta Leóm Lánczym, ktorého sestra bola jeho manželkou.

lajos Borbély (1843 – 1923) sa na-rodil v srbskom Čóku. Bol hutníckym inžinierom, vyštudoval školy v Banskej Štiavnici a Příbrame. Roku 1867 pôsobil ako úradník ministerstva financií, neskôr sa zamestnal v železiarskej spoločnosti v Diósgyőri. Roku 1875 ho vymenovali za technického riaditeľa Šalgótarjánskej že-


Hospodárske elity ako vedecký problémV 80. rokoch minulého storočia sa sformovala nová teória ne-oelitizmu, ktorá tvrdí, že ľudská spoločnosť je diferencovaná. Pojem elity dostal samostatný zmysel: elita je faktor, ktorý nám umožní lepšie porozumieť spoločenskému správaniu ľudí. Táto teória kladie dôraz na vnútorné fungovanie elít a na činy jej čle-nov, ako aj na ich vzájomné vzťahy. Hospodárske elity teda môžeme považovať za také skupiny, kto-ré sú vnútorne diferencované. Členov tejto elity možno typolo-gizovať takto:Privilegovaní (príjem, majetok, životný štýl, spoločenská otvo-

renosť-zatvorenosť, prestíž)Dominantní (kompetencie rozhodovania, pozícia a úloha členov elít pri rozhodovaní, ovplyvňovanie, akumulácia pozícií)Vymedzenie pojmu hospodárskej elity je účelné vtedy, keď je orientované na všeobecné definície elity. K hospodárskym eli-tám môžeme pripojiť skupinové a členské vzťahy a pozície jej príslušníkov, ktoré môžu mať aj iné svojrázne črty. V neoelitis-tickom zameraní, ktoré sa sústreďuje na pôsobenie vo vnútri elít a diferenciáciu, stoja v centre pozornosti dva okruhy otázok: 1. manažéri, 2. nadvláda bankových subjektov.

Služobné pravidlá pre banské závody na Slovensku Zdroj: Krajinský maďarský archív v Budapešti, fond Rimamuránsko-šalgótarjánskej úč. spol.

Pál BíróZdroj: http://www.nogradarchiv.hu/index.

php?action=gallery&gallery_action=show_ob-ject&type=cms_image&object_id=1379

leziarskej spoločnosti. V rovnakej funkcii pracoval od roku 1881 aj v zlúčenej Rime. V rokoch 1910 – 1918 bol poslancom par-lamentu za Stranu práce. Roku 1911 sa síce formálne vzdal funkcie technického riaditeľa, aktívne v nej však pôsobil až do roku 1914. V hutníctve zaviedol systém Siemens a podporoval rozšírenie výroby ocele typu Martin a Bessmens. Bol vyná-lezcom, vďaka čomu sa preslávil i v zahra-ničí – zhotovil prvú vysokú pec na základe regeneratívneho systému v Šalgótarjáne roku 1878. Inicioval založenie sociálno-podporných a kultúrnych spolkov pre ba-níkov, organizoval výstavbu robotníckych kolónií, nemocníc a knižníc.

Pál Bíró (1881 – 1955?), syn Ármina Bíróa, bol najvýznamnejšou osobnosťou spoločnosti. Študoval na právnických akadémiách v Berlíne a Freiburgu. Roku 1902 získal doktorát zo štátnych vied a nastúpil do Rimy ako úradník. Pozíciu obchodného riaditeľa zastával od sep-tembra 1911. Po otcovej smrti roku 1917 sa stal generálnym riaditeľom. Vo funkcii predsedu-riaditeľa pôsobil v rokoch 1927 – 1938, bol predsedom Zväzu uhorských

priemyselníkov. Počas prvej svetovej voj-ny vykonával funkciu člena železiarskej komisie pri ministerstve obrany. Zúčast-nil sa na mierových rokovaniach v Paríži. Aktívny bol aj v politike. Roku 1927 ho zvolili do parlamentu vo volebnom ob-vode v Ózde vo farbách strany Istvána Bethlena (Zjednotená strana). Roku 1935 z nej vystúpil a pôsobil ako opozičný po-slanec. V decembri 1938 sa poslaneckého mandátu vzdal a z neznámych dôvodov opustil krajinu. Na konci roka 1938 ho obžalovali z valutových a korupčných prechmatov. Odcestoval do Prahy, ne-skôr žil v Amsterdame (1939) a Zürichu (1940).

Bernard Popper von artberg (1883 – 1931) sa narodil v židovskej rodine v Uhorsku. Roku 1864 sa presťahoval do Viedne, kde od roku 1875 pracoval vo Wiener Bankverein. Roku 1880 sa stal prokuristom a urobil rýchlu kariéru. Roku 1886 ho vymenovali za zástupcu riadite-ľa a roku 1893 sa stal generálnym riadi-teľom. Od roku 1908 pôsobil vo funkcii predsedu direktória banky. Získal titul rytiera Železného kríža tretej triedy a iné hodnosti. Roku 1915 ho cisár povýšil do šľachtického stavu. Ako generálny riadi-teľ Wiener Bankverein patril medzi vážené osobnosti firmy. Členom správy Rima-muránskej spoločnosti sa stal v októbri 1905, keď zomrel dovtedajší zástupca viedenskej banky v tejto funkcii Moritz Bauer. Po odstúpení Lajosa Borbélyho roku 1910 získal aj pozíciu vo výkonnej správe. Zomrel 7. októbra 1931, pričom v tom čase bol už podpredsedom Rimy.

leó lánczy (1852 – 1921) sa narodil v Pešti. Pochádzal zo židovskej obchod-níckej rodiny. Bol uznávaným bankárom, podnikateľom a organizátorom peňažné-ho sektoru v Uhorsku. Od roku 1866 štu-doval na peštianskej obchodnej akadé-mii, potom nastúpil k bankovému domu Latzko&Gomperg. Ako 20-ročný mladý talentovaný odborník vstúpil do služieb Anglo-uhorskej banky a stal sa vedúcim učtárne. Bol riaditeľom Uhorskej vše-obecnej krajinskej banky a roku 1881 usmerňoval fúziu tejto inštitúcie s Peš-

tianskou uhorskou obchodnou bankou. Bol generálnym riaditeľom, neskôr pred-sedom tejto banky, pričom funkciu zastá-val až do svojej smrti. Pod jeho vedením sa realizovali veľké projekty financovania priemyselných a dopravných spoločností. Počas prvej svetovej vojny bol Lánczy jed-ným zo spolutvorcov systému vojnového hospodárstva v Uhorsku. Roku 1893 ho


Manažéri a bankári Rimamuránskej spoločnostiV Rimamuránskej spoločnosti dostá-vali pri strategických rozhodnutiach v riaditeľstve manažéri široký priestor, ktorého hranice však vyznačovali ban-kári a v konkrétnych prípadoch pritom zároveň podľa potreby presadzovali svoje práva. Spomedzi predstaviteľov Wiener Bankverein možno z prvej po-lovice 20. storočia spomenúť Moritza Bauera, Bernarda Poppera či Huga Marcusa. Peštiansku banku zastupoval Leó Lánczy, po jeho smrti roku 1921 Fülöp Weisz. Z aristokratov v manaž-mente, ktorí však od roku 1900 zaují-mali skôr pasívnu pozíciu, treba spo-menúť grófa Gézu Andrássyho a grófa Wilhelma Wurmbrandta.Rima mala schopnosť financovať sa sama a bola preto finančne nezávislá. Rozsiahly priemyselný komplex posky-toval manažmentu väčší manévrova-cí priestor. Veľké finančné operácie, ku ktorým patrilo napríklad zvýšenie kapitálu a úverové prevody, zabez-pečoval koordinovaný postup Wiener Bankverein a Peštianskej maďarskej obchodnej banky. Pri koncipovaní a uplatňovaní obchodnej a investičnej politiky mali rozhodujúce slovo ma-nažéri (obchodný riaditeľ Ármin Bíró a technický riaditeľ Lajos Borbély). Ne-znamenalo to však, že by sa na záujmy peňažných ústavov neprihliadalo. Ak predstavitelia bánk potrebovali svoje záujmy presadiť, vedeli vyvinúť tlak, aby dosiahli svoje ciele. Kontrolné me-chanizmy v riaditeľstve zabezpečovali rovnováhu oboch spomínaných skupín pri prijímaní rozhodnutí.

Pál BíróZdroj: http://www.nogradarchiv.hu/index.

php?action=gallery&gallery_action=show_ob-ject&type=cms_image&object_id=1379

zvolili za predsedu Obchodnej a priemy-selnej komory v Budapešti. V tom istom roku sa stal poslancom za volebný okres v Čadci, o tri roky neskôr za Miškovec. Získal titul dvorského radcu a bol čle-nom hornej snemovne parlamentu. Do riaditeľstva Rimamuránskej spoločnosti ho delegovali roku 1900 a jeho kontakty a skúsenosti zabezpečovali Rime pomoc na domácom i medzinárodnom finanč-nom trhu, ako aj pri zvyšovaní základ-ného kapitálu (roku 1911). Roku 1910 sa stal členom užšieho výboru, ktorý zohrá-val úlohu sprostredkovateľa medzi admi-nistratívnym aparátom a riaditeľstvom.

Slovenská ekonomika po 1. svetovej vojneHospodárske pomery na Slovensku pri vzniku ČSR

MiROSlav SaBOl

V čase vzniku prvej Československej republiky bola pre hospodárstvo Slovenska charakteristická proporcionálna nevyváženosť rozvoja a disproporcie medzi jednotlivými oblasťami hospodárstva, ako aj vo vnútornej stavbe priemyslu, poľnohospodárstva a infraštruktúry. V priemysle na jednej strane vznikali podniky celoeurópskeho významu s pásovou produkciou, ale na druhej strane v celých regiónoch pretrvávala ručná práca ako jeden z hlavných zdrojov obživy. V poľnohospodárstve kontrastovali rozdiely medzi úrovňou práce na veľkostatkoch juhozápadného Slovenska a na trpasličích hospodárstvach v podhorských oblastiach. V infraštruktúre existovali kontrasty medzi pokrokom výstavby železníc a zaostávaním cestnej siete.


Leó Lánczy Zdroj: http://www.huszadikszazad.hu/gazda-sag/a-honap-rovidhireibol-13447

Mgr. Štefan Gaučík (1973) je interný doktorand Historického ústavu SAV v Bratislave a doktorand Univerzity

Eötvösa Loránda v Budapešti. Zaoberá sa otázkami stredoeurópskych

podnikateľských elít a ekonomického nacionalizmu v 19. a 20. storočí, ako aj slovensko-maďarskými hospodárskymi

vzťahmi a sociálnymi dejinami maďarskej menšiny na Slovensku

v rokoch 1918 – 1989.

Bratislavská cvernová továreňZdroj: http://www.skyscrapercity.com/showthread.php?p=69886645

Tieto disproporcie sa časom ešte viac prehlbovali. Slovenské továrne vybudo-vané v Uhorsku sa po vzniku ČSR dostali do celkom odlišnej situácie. Stratili svoje výhody. Ich poloha, predtým ideálne si-tuovaná pri surovinách a hlavných uhor-ských odbytištiach (napríklad na juhu stredného Slovenska), sa odrazu zmenila na perifériu. Dopravné prepojenie čes-kých krajín so Slovenskom bolo mizerné. Slovensko malo stále záujem obchodovať s Maďarskom, ale predstavy o obchod-nom styku nekorešpondovali s predsta-vami českej buržoázie, ktorá mala tiež isto problémy s náhradou stratených odbytísk. Liberálny princíp voľnej súťa-že, ktorý sa na celom území nového štátu začal uplatňovať, bol pre slabší slovenský priemysel pohromou. Do histórie sloven-ského hospodárstva prešlo toto obdobie ako čas odbúravania priemyslu alebo za-čleňovania Slovenska do nového štátu. Český finančný kapitál videl, samozrejme, v 3-miliónovom Slovensku predovšetkým trh pre svoje výrobky. Pred vojnou bol skoro celý slovenský priemysel v rukách maďarských a rakúskych bánk. Mnohé podniky ostali vznikom ČSR odrezané od centrál financovania v Budapešti. Bez úverov a bez zabezpečeného exportu predávali svoje účastiny českosloven-ským koncernom a bankám. Rozhodova-nie o väčšine slovenských baní a tovární sa presunulo z Budapešti do Prahy.

České krajiny, Slovensko a Podkar-patská Rus vstupovali do nového štátu

s priepastne rozdielnym stupňom rozvoja industrializácie. Kým české krajiny pre-vzali asi tri štvrtiny priemyselnej výroby hospodársky podstatne vyspelejšieho Ra-kúska, na území Slovenska sa roku 1913 nachádzala približne pätina priemysel-ného potenciálu Uhorska, ktoré stálo na prahu industrializácie. V posledných dvoch desaťročiach pred prvou svetovou vojnou zaznamenalo Uhorsko prudký roz-mach priemyslu a infraštruktúry. Sloven-sko pritom tvorilo jeden z jeho priemysel-ne najvyspelejších regiónov.

Fatálne zaostávanie industrializácie

V skutočnosti však týmto Uhorsko len čiastočne znižovalo fatálne zaostáva-nie industrializácie za vyspelými štátmi západnej Európy, Severnej Ameriky, ako aj za rakúskou časťou monarchie. Níz-ka úroveň industrializácie bola hlavným handikepom hospodárskeho dedičstva po Uhorsku, ktorý predurčil ekonomické po-stavenie Slovenska v novom štáte a cel-

kový charakter hospodárskeho vývoja po roku 1918.

V novej ČSR sa hospodárstvo Slovenska dostalo do pozície nerovného partnera podstatne vyspelejšej ekonomiky českých krajín. Uvedenú trpkú skutočnosť potvr-dzovali všetky hlavné hospodárske uka-zovatele. Kým v priestore českých krajín roku 1910 predstavoval pomer medzi počtom zárobkovo činných osôb v poľ-nohospodárstve, lesníctve a rybárstve a stavom zárobkovo aktívneho obyvateľ-stva v priemysle, živnostiach a stavebníc-tve 34 : 40, na Slovensku to bolo 62 : 18 a na Podkarpatskej Rusi dokonca 73 : 10.

Na území dnešného Slovenska sa eko-nomické a sociálne procesy priemyselnej revolúcie rozvinuli v širšom meradle až na prelome 19. a 20. storočia. V tomto obdo-bí už v najvyspelejších častiach sveta na-stupovala tzv. druhá priemyselná revolú-cia. Pre súdobé Slovensko bolo preto cha-rakteristické prelínanie hlavných znakov oboch fáz priemyselnej revolúcie. V praxi to znamenalo, že napríklad rozmach par-ného pohonu a budovanie hutníctva, tex-

tilného priemys-lu a potravinár-stva napredoval ruka v ruke so z a v á d z a n í m elektrického po-honu a s výstav-bou moderných podnikov elek-trotechnického


Dynamit Nobel Bratislava, 1898Zdroj: http://kotp.railnet.sk/wp-content/uplo-ads/2012/02/Obr.1.jpg

Petrochemický závod Apollo v Bra-tislave

alebo petrochemického priemyslu. Hos-podársky boom však zasiahol iba niekto-ré regióny, kým celé oblasti Slovenska ostávali takmer úplne mimo dosahu prvej industrializačnej vlny. Uvedené protikla-dy boli do značnej miery výsledkom cieľa-vedomej hospodárskej politiky uhorskej vlády. Jej účinným nástrojom sa stali tzv. industrializačné zákony z rokov 1888 až 1907. Tie poskytovali súbor ekonomic-kých stimulov na oživenie zakladateľskej vlny v priemysle a prilákanie investícií zo zahraničia, najmä formou daňových úľav, výhodných dopravných taríf, štátnych úverov a za určitých podmienok aj pria-mych štátnych dotácií. Tempá rastu prie-myselnej výroby v Uhorsku od začiatku nášho storočia až do I. svetovej vojny boli na vtedajšiu dobu impozantné, v prieme-re 7,3 % ročne, v európskych krajinách bolo vyššie už len v Rusku. Avšak dlhé za-ostávanie Uhorska znemožňovalo vyrov-nať náskok nielen najvyspelejších zápa-doeurópskych krajín, ale i západnej časti habsburskej monarchie, najmä rakúskych oblastí a českých krajín. V Uhorsku, kde žilo pred vojnou 6,5 % európskej populá-cie, sa priemysel v celoeurópskej priemy-selnej výrobe podieľal len chudobným 1,5 %. Slovensko dosahovalo 50 % priemer-nej európskej priemyselnej produkcie na 1 obyvateľa. Prostredníctvom udeľova-ných výhod štát ovplyvňoval geografické rozmiestnenie priemyslu. Hlavným cie-ľom bolo sústrediť jadro najmodernejších

priemyselných odvetví do aglomerácie hlavného mesta Budapešti alebo aspoň na území dnešného Maďarska. Na Sloven-sku patrili medzi „privilegované“ regióny juhozápadné a severozápadné oblasti krajiny, kde sa rozvíjal najmä ľahký, celu-lózovo-papierenský a chemický priemysel a banské regióny stredného a východ-ného Slovenska s banským a hutníckym priemyslom. Najpriemyselnejšou časťou Uhorska po Budapešti bolo územie Lip-tovskej, Spišskej, Gemerskej, Zvolenskej župy, kde sa nachádzali okresy, prekra-čujúce 40 % podiel osôb zárobkovo čin-ných v priemysle. Aj v najvyspelejších regiónoch však bol priemysel rozptýlený a vytváral len akési „industrializované ostrovy“, akými boli napríklad Krompa-chy, Podbrezová, Ružomberok, Žilina a, samozrejme, Bratislava.

Na Slovensku sa roku 1913 vyrobilo 18,3 % celkovej hodnoty výroby v prie-mysle Uhorska. Z pomerne chudobného priemyselného dedičstva po Uhorsku Slovensko prevzalo najväčší diel v odvet-

ví celulózy a papiera 53,7 % a v textilnej výrobe 33,7 %. Z ostatných odvetví mu pripadlo viac ako 20 % ešte v železiar-stve a v kovospracujúcom priemysle, v drevárstve a kožiarskej výrobe. Význam však mal aj chemický priemysel (17,7 %), potravinárstvo (15,1 %) a priemysel sili-kátov (sklo, porcelán, cement (19,5 %). Niekdajšia sláva ťažby rúd s obsahom farebných kovov, najmä zlata, striebra a medi, však už od konca 19. storočia upadala v dôsledku vyčerpania zásob a poklesu svetových cien. Určitú náhradu predstavovalo slovenské železorudné ba-níctvo, sústreďujúce 57 % uhorskej pro-dukcie. Vo sfére nerudného baníctvo Slo-vensko zohrávalo dôležitú úlohu v ťažbe magnezitu a soli. Začínalo sa s hnedo-uhoľným baníctvom a s ťažbou ropy. Vládna uhorská politika s jasným záme-rom presúvať ťažisko spracovateľského priemyslu a progresívnych oblastí výroby na územie dnešného Maďarska mala už od konca 19. storočia neblahý vplyv na skladbu priemyslu Slovenska. Názorný príklad predstavoval vývoj v hutníctve železa. Podiel Slovenska na celouhorskej výrobe surového železa klesol v rokoch 1899 – 1913 z 57 % na 30 % a na výrobe ocele z 26 % na 20 %. Najslabšie ohniv-ko priemyselného rozvoja na Slovensku predstavovalo strojárstvo, najmä jeho moderné odbory, ako bola výroba loko-motív a ďalších dopravných prostriedkov. Roku 1913 sa na území Maďarska vyrobilo 85 % hodnoty strojárskej produkcie Uhor-ska, kým na Slovensku len 4 %. Z moder-ných oblastí strojárstva a z ďalších odvet-


Gbely – ťažné veže a prevádzkové budovy

Trenčín – textilka Tiberghien

ví druhej priemyselnej revolúcie by sme roku 1913 našli iba ojedinelé, napriek tomu ale moderne vybavené závody elek-trotechnického a petrochemického prie-myslu v Bratislave (Siemens-Schuckert, Apollo), závod na textilné stroje v Ru-žomberku, na sejacie stroje v Lučenci, ako aj cementárne na Považí alebo veľké závodné elektrárne v textilných a hutníc-kych podnikoch. Problémy v skladbe prie-myslu mali veľa spoločného so situáciou v českých krajinách. Disproporcie však boli v podmienkach Slovenska podstatne hlbšie. Kým v českých krajinách spočíval problém v miere zastúpenia jednotlivých odvetví pri celkovej odvetvovej vyspelosti priemyslu, na Slovensku niektoré kľúčové oblasti priemyslu takmer úplne chýba-li, napríklad spomínané strojárstvo. Pre ďalší vyvážený rozvoj hospodárstva boli uvedené skutočnosti krajne nebezpečné.

Vnútornú skladbu priemyslu a veľ-kostnú štruktúru závodov na Slovensku pred rokom 1918 najvernejšie vystihuje sčítanie živnostenských závodov z roku 1910. Vzhľadom na počet činných osôb malo v továrenskom priemysle roku 1910 najväčší podiel potravinárstvo (14,4 %) a z ďalších odvetví textilný priemysel, drevárstvo, baníctvo a hutníctvo (11,3 až 11,7 %). Celkom v týchto čelných od-vetviach pracovalo takmer 61 % počtu v priemysle činných osôb, kým napríklad v strojárstve a v chemickom priemysle spolu iba 6,1 % osôb. Nebezpečné symp-

tómy dispropor-cie vykazovala aj veľkostná skladba závodov. Z vyso-kého počtu 67 ti-síc živnostenských závodov sa len 639 mohlo hlásiť za továrenské, čo podľa súdobých kritérií zname-nalo, že mali viac ako 20 činných osôb vrátane technických a vedúcich pracovníkov. Za továrenské v dnešnom slova zmysle mohli byť ozna-čené len podniky s viac ako sto zamest-nancami. Takých bolo na území Slovenska len 139. Podiel Slovenska na celkovom stave továrenských podnikov v Uhorsku

pritom od začiatku 20. storočia klesal. Magickú hranicu tisíc činných osôb prekročilo v sledo-vanom roku iba osem kľúčových podnikov, ktoré súčasne patrili k najvýznamnejším v Uhorsku. Boli medzi nimi hutnícke kom-plexy v Podbrezovej a Krompa-choch, textilky v Ružomberku a Žiline, železničné dielne vo Vrútkach, ako aj potravinárske závody cukrovar v Šuranoch a tabaková továreň v Košiciach. Niektoré z uvedených veľkozá-vodov sa po roku 1918 začlenili

medzi najväčšie svojho druhu aj v hospo-dárstve ČSR. Osobitne treba uviesť textil-né závody Mautner v Ružomberku a cuk-rovar v Šuranoch.

Keď zoberieme do úvahy, že práve v textilnom priemysle a cukrovarníctve predstavovali české krajiny „svetovú veľmoc“, ukáže sa nám v plnom svetle problém ďalšieho vývoja slovenského hospodárstva. V textilnom a potravi-nárskom priemysle, ako aj v niektorých ďalších odvetviach, predbehlo Slovensko české krajiny po stránke koncentrácie aj technickej úrovne výroby. V protiklade k uvedeným skutočnostiam bol nízky po-diel Slovenska na celkovom objeme prie-myselnej výroby novej ČSR. Vo všetkých

živnostiach na Slovensku pracovalo podľa štatistiky približne 216 000 osôb, z čoho na továrenské závody pripadalo zhruba 86 000 osôb. Podiel Slovenska na všetkých živnostenských závodoch budú-cej ČSR, bez Podkarpatskej Rusi, dosaho-val z hľadiska počtu činných osôb asi 10 %. V prípade závodov továrenského cha-rakteru sa však pohyboval iba na úrovni 8 % až 8,5 %. Podiel vyšší ako 10 % bol len v drevárskom priemysle, potravinárstve a hutníctve. Naproti tomu v textilnom, chemickom alebo strojárskom priemysle malo Slovensko okrajové zastúpenie. Na jeho území sa pritom nachádzal najväčší textilný závod ČSR a jeden z najvýznam-nejších chemických podnikov strednej Európy Dynamit-Nobel v Bratislave. Keď teda priemysel na území Slovenska s jeho vnútornými paradoxmi vstúpil do spo-ločného ekonomického priestoru s mo-hutným priemyslom českých krajín bol to krok „do jamy levovej“ a začiatok ťažkého zápasu o prežitie.

Poľnohospodárstvo

Významnejšiu úlohu než v priemysle malo Slovensko v rámci ČSR zohrať v poľnohos-podárstve, kde pracovali takmer dve tre-tiny zárobkovo činných osôb. Rozsiahle výmery úrodnej pôdy s pomerne inten-zívnou poľnohospodárskou výrobou na juhu a juhozápade krajiny vytvárali po-vrchný dojem, že Slovensko by sa mohlo stať obilnicou nového štátu. Uvedené predpoklady sa však potvrdili iba čiastoč-ne. Skladba pôdneho fondu bola menej priaznivá, než sa na prvý pohľad zdalo.


Robotnícke domy Mautnerových bavlnárskych závodov Ružomberok

Celulózka v Žiline

Poľnohospodárska výroba, zodpovedajú-ca dosiahnutému stupňu industrializácie, skrývala ešte ostrejšie kontrasty než málo rozvinutý priemysel. Pokiaľ išlo o bonitu pôdy, pripadlo napríklad v českých kra-jinách takmer 93 % plochy všetkých pôd na kvalitnejšie pôdy vo výške do 750 m, kým na Slovensku to bolo len asi 82 % plôch. Z celkovej výmery poľnohospo-dárskej pôdy sa v českých krajinách 63 % výmery nachádzalo v úrodnejších repár-skych a obilninárskych oblastiach, kým na Slovensku len asi 50,5 % plôch. Kontras-ty úrovne poľnohospodárskej výroby vy-stupovali do popredia najmä v porovnaní situácie na juhozápade a severe krajiny. Historik Roman Holec uvádza, že naj-vyššia intenzita poľnohospodárskej výro-by v Uhorsku bola práve na veľkostatkoch južného a juhozápadného Slovenska, kde sa v širšom meradle uplatnila hlboká aj parná orba, priemyselné hnojivá a ži-vočíšna veľkovýroba s vysokou úrovňou plemenárstva a veterinárstva. Výmera ornej pôdy tu vzrástla rozoraním úhorov a prechod k modernému striedavému sys-tému obrábania pôdy tu bol v podstate ukončený. Špičkové agrotechnické po-stupy sa dosahovali najmä pri pestovaní cukrovej repy, sladového jačmeňa a ďal-ších technických plodín. Tunajšie poľ-nohospodárstvo sa vo veľkom meradle zapojilo do trhových vzťahov s hlavnou orientáciou na metropoly monarchie. Na severe Slovenska, len niekoľko kilomet-rov od priemyselného Ružomberka, však mohol súčasník na oravskom vidieku po-zorovať roľníkov obrábajúcich pôdu dre-

veným pluhmi, stredovekým trojpoľným systémom. Výnimkou nebolo ani využitie prastarej dvojpoľnej sústavy. Podiel úho-rov na rozlohe ornej pôdy dosahoval na Orave až 30 %. Rozšírený bol malochov dobytka, ktorého priemerné váhy patrili k najnižším v Uhorsku. Poľnohospodár-ska výroba zaostávala svojou úrovňou za uhorským priemerom vo viacerých smeroch aj v Liptovskej, Trenčianskej, Hontianskej, Novohradskej a Zemplínskej župe. Napríklad podiel úhorov na výmere ornej pôdy klesol do roka 1915 v celoslo-venskom meradle asi na 11 %, ale uhorský priemer už predstavoval 8,9 %.

Veľké regionálne rozdiely vystupujú na povrch pri celkovej charakteristike tech-nickej základne poľnohospodárstva pred prvou svetovou. V najproduktívnejších a stredne vyspelých oblastiach sa zavá-dzala celoželezná technika (napr. pluhy a brány). Zároveň sa uplatnili mechani-začné prostriedky, ako sejačky, kosačky, samoviazače a žacie stroje. Parné plu-hy boli vhodné len pre rovinaté oblasti, preto ich najvyšší počet predstavoval len

okolo 100 kusov. Pod-statne rozšírenejšie bolo parné mlátenie. Roku 1915 pracova-lo na Slovensku asi 2500 parných mláťa-čiek, z čoho najme-nej 1500 pripadalo na juhozápadné Slo-vensko. Okrem toho sa využívalo približ-ne 1600 mláťačiek

s iným motorovým poho-nom a asi 18 000 gápľo-vých mláťačiek. Objavili sa už aj prvé traktory. Rozhodujúcim druhom pohonu však ostávala ťažná sila zvierat a ľud-ských svalov. Roku 1911 pripadalo asi na 350 tisíc hospodárstiev Slovenska

532 tisíc kusov koní a volov. V spotrebe priemyselných hnojív boli tiež veľké roz-diely. Na veľkostatkoch juhozápadného Slovenska dosahovalo využitie super-fosfátov 25 kg na hektár. Inde bol tento pomer podstatne nižší. Začalo sa aj so systematickou melioráciou, reguláciou riek a hradením bystrín. V porovnaní so svetom však tento proces zaostával. V čase vzniku ČSR bolo na Slovensku 20 tisíc ha meliorovanej pôdy, ale iba 7 km hradených bystrín.

Brzdou rýchlejšieho rozvoja ekonomi-ky krajiny, bolo aj množstvo feudálnych prežitkov, protiklad medzi často nepro-duktívne premrhávaným bohatstvom hŕstky aristokratických rodín, ktoré mali majetky neraz väčšie ako dnešné okresy, a státisícovými počtami dedinskej chu-doby, žijúcej na úrovni naturálneho hos-podárenia. Najväčšie kontrasty v živote poľnohospodárskeho vidieka na Sloven-sku pred prvou svetovou vojnou spočívali v skladbe vlastníctva pôdy. Kontrastné rozdiely v držbe pôdy však boli charakte-ristické pre celú monarchiu vrátane čes-kých krajín. Protiklady na území Sloven-ska však dosahovali krajné polohy a spá-jali sa s viacerým feudálnymi prežitkami. Išlo najmä o platnosť ustanovizne fidei-komis, čiže nescudziteľnosti šľachtic-kej pôdy a pretrvávanie určitých foriem poddanských povinností. Na šľachtické a cirkevné latifundiá s výmerou nad 575 ha pripadalo asi 30 % obhospodarovanej pôdy. Vidiek Slovenska si odovzdávali z otca na syna šľachtické rody, ako na-príklad Pálffyovci, Coburgovci alebo An-drássyovci. Uvedené rody ovládali pôdne vlastníctvo v celkovej výmere takmer 270 tisíc ha. Majitelia latifundií mali pritom


Mlátenie obilia

Elektrifikovaná obec

minimálny podiel na celkovom počte vlastníkov pôdy (približne 0,1 %). Na druhej strane sa prehlbovala roztrieš-tenosť vlastníctva pôdy na povestných „švíkoch rolí“, a to najmä v zaostalých oblastiach Slovenska, kde tradičný spô-sob dedičstva pôdy umožňoval deliť hospodárstva až na absurdne malé časti. Drobní roľníci s hospodárstvami do 5,7 ha, ktorí tvorili asi 70 % majiteľov pôdy, vlastnili približne 10 % celkovej výmery ornej pôdy, lesov a pasienkov. V skladbe poľnohospodárskych výrobcov zaostával najmä vývoj stredného stavu, čiže novej vrstvy farmárov a podnikateľov na pôde s modernými hospodárstvami v rozme-dzí 20 až 150 ha, ktoré boli hybnou silou rozvoja poľnohospodárstva vo vyspelých krajinách západnej Európy. Zároveň sa na Slovensku rozširovala skupina nema-jetného poľnohospodárskeho obyvateľ-stva, pozostávajúca z rôznych kategórií želiarov a ďalších roľníkov odkázaných na prenajímanie pôdy, ako aj z poľnohos-podárskych robotníkov. Uvedená skupina stála na najnižšom stupni „pyramídy“ zárobkovo činného obyvateľstva a počet jej príslušníkov na základe sčítania ľudu z roka 1910 možno stanoviť asi na 550 tisíc osôb. Bola charakteristickým „plo-dom“ zaostávania industrializácie a pre-javom agrárneho preľudnenia vidieka. Produktivita práce v poľnohospodárstve Slovenska aj napriek pomalému vývoju niektorých oblastí krajiny rástla a usku-točňovali sa prevratné demografické zmeny. Kým roku 1900 jedna zárobkovo činná osoba v poľnohospodárstve stačila obrobiť 2,44 ha, roku 1910 to už bolo 2,73 ha. Vznikal prebytok pracovných síl. Málo rozvinutý priemysel nestačil odčerpávať prírastky obyvateľ-stva. Populačný tlak na pôdu nútil ľudí k ekonomickému vy-sťahovalectvu. Na-

stal smutne známy exodus obyvateľ-stva najmä z „hla-dových“ regiónov stredného a vý-chodného Sloven-ska do západnej Európy a najmä do zámoria. Len v rokoch 1905 až 1914 sa z dnešného územia Slo-venska vysťahovalo okolo 300 000 osôb. Do roku 1914 malo iba Írsko vyššiu mieru vysťahovalectva. Po vzniku ČSR bolo poľ-nohospodárstvo Slovenska porovnateľné s vyspelou poľnohospodárskou výrobou českých krajín len vo svojich najproduk-tívnejších regiónoch. Do budúcnosti mohlo plniť úlohu dodávateľa rastlinnej a živočíšnej produkcie na rozvinutý český trh. Predstavy, že by sa malo stať moto-rom ekonomického rozvoja Slovenska však nezodpovedali skutočnosti.

Slovenská infraštruktúra

Dopravný systém Slovenska, zdedený z uhorských čias, tvorila predovšetkým železničná sieť. Jeho dĺžka vzrástla do roka 1915 na 3219 km, čo predstavovalo takmer 90 % dĺžky železníc na konci 20. storočia. Dosiahnutý rozvoj železnič-nej siete bolo možné smelo porovnávať s úrovňou v západnej časti bývalej mo-

narchie. Na území ČSR mali železnice Slo-venska podiel 28 %. Na 100 km2 pripadlo 6,1 km železničných tratí, kým v českých krajinách 12,3 km. Vzhľadom na počet obyvateľov bol však rozdiel podstatne menší. V prepočte na 10 000 obyvateľov malo Slovensko 12,7 km železníc a české krajiny 14,4 km. Zmena hospodárskych podmienok po vzniku ČSR však výsledky predošlého rozmachu do značnej miery „devalvovala“. Prispela k tomu jedno-značná orientácia železničného systé-mu na centrálnu oblasť Uhorska, ktorá bola ešte rigoróznejšia než orientácia železníc na Viedeň v Predlitavsku. Život-ne dôležité spojenie dvoch častí novej ČSR zabezpečovala jediná významnejšia trať, a to košicko-bohumínska železnica. Ostatné hlavné trate smerovali do Buda-pešti a po zániku Uhorska boli všetky pre-rušené štátnou hranicou. Niektoré želez-ničné spojenia v rámci Slovenska týmto zanikli. Okrem nových transverzálnych tratí medzi východnou a západnou čas-ťou štátu bolo preto nutné na Slovensku dobudovať chýbajúce železničné úseky. Slovensko zároveň zdedilo po Uhorsku veľký podiel súkromných tratí s vysokými dopravnými tarifami. Roku 1921 tvorili súkromné trate v českých krajinách 29 % dĺžky železníc, na Slovensku však takmer 49 %. V českých krajinách sa roku 1920 prepravilo na súkromných železniciach asi 17 % objemu tovaru, kým v prípade Slovenska prešlo po súkromných tratiach až 65 % objemu nákladnej dopravy. Úlo-hou štátu bolo čo najskôr odkúpiť súk-romné trate od vlastníckych spoločností a znížiť tarify. Veľký podiel súkromných železníc bránil aj tzv. prepočítaniu tra-


Bratislavská železnič-ná stanica

http://www.slanec.huu.cz/menu/vitajte/kosicka-stanica-v-19-

storoci

Košická železničná stanica

tí, čiže znižovaniu taríf v závislosti od prekonanej dopravnej vzdialenosti. Ta-rify sa museli stanoviť na trati každého vlastníka znovu bez ohľadu na dovtedy prekonanú vzdialenosť, čo zvyšovalo ná-klady. Prvoradou úlohou po vzniku ČSR bolo normalizovať pomery na železnici, poznačené dlhým obdobím vojny, ale najmä bojovými operáciami v prvých me-siacoch existencie nového štátu. Sloven-sko malo pred prvou svetovou vojnou aj pomerne rozsiahlu sieť cestných komu-nikácií v dĺžke 14 147 km.. Pozostávala zo štátnych, župných a tzv. vicinálnych ciest pod správou okresov. Ich úroveň však nezodpovedala potrebám rozvoja motorovej dopravy. Roku 1918 „brázdi-lo“ cesty Slovenska len 143 motorových vozidiel. Podobne ako železničné trate, aj cestná sieť vyžadovala zmenu orien-tácie hlavných ťahov zo severo-južného na východo-západný smeru. Bolo tiež nutné poštátniť najdôležitejšie cestné úseky a urýchlene dostavať chýbajúce cestné spoje. Prostredníctvom krátkeho úseku Dunaja bolo Slovensko zapojené aj do rozvinutej európskej riečnej dopra-

vy. Množstvo tovaru preložené na tomto úseku rieky v dvoch menších prístavoch v Bratislave a Komárne však tvorilo iba zlomok celkového objemu dunajskej ná-kladnej dopravy. Po roku 1918 význam oboch prístavov podstatne vzrástol. Stali sa hlavnou bránou obchodu s Bal-kánom a následne aj s Blízkym výcho-dom. Z ostatných oblastí infraštruktúry a telekomunikácií najďalej dospel vývoj telegrafnej siete, kým procesy telefoni-

zácie a elektrifikácie sa iba rozbiehali. Podľa najnovšej syntézy medzivojnových dejín techniky slúžilo roku 1918 potrebám približne 3500 slovenských obcí 503 telegrafných staníc, 450 te-lefónnych staníc a 857 poš-tových úradov. Roku 1913 pripadlo na jedného obyva-teľa Slovenska 31 napísa-ných listov ročne. Elektrifi-kácia sa nachádzala v ranej tzv. lokálnej fáze rozvoja. Do vzniku ČSR sa podarilo elektrifikovať 2,2 % z celko-vého počtu sídiel Slovenska, v ktorých žilo 14 % obyva-teľov. Približne 40 menších elektrifikačných podnikov napojilo v 75 mestách a ob-

ciach na elektrické siete asi 1600 odbera-teľov. Hlavná časť celkového inštalova-ného výkonu elektrární 84 MW roku 1918 bola sústredená v závodných centrálach. Podiel elektrifikačných podnikov na uve-denom výkone dosahoval 17 %. S prí-pustnou dávkou zjednodušenia možno povedať, že Slovensko v čase vzniku ČSR tvorilo akési prechodné územie: výraz-ne zaostávalo za rozvinutými krajinami západnej aj strednej Európy, avšak ani zďaleka nepatrilo medzi najzaostalejšie európske oblasti. Kým české kraje boli akýmsi najvýchodnejším predpolím zá-padnej kapitalistickej industriálnej civi-lizácie, ale stáli o stupienok nižšie za jej špičkou, Slovensko zase tvorilo západnú, vysunutú stráž tej chudobnejšej polovice Európy.


Prevoz turbíny do košickej Mestskej elektrárne

Čerpacia stanica Apolky

Mgr. Miroslav Sabol, PhD. (1974),vedecký pracovník Historického ústavu SAV v Bratislave. Pracuje

v oddelení dejín vedy a techniky, zaoberá sa dejinami 20.

storočia. Je autorom monografie Elektrifikácia v hospodárskom a

spoločenskom živote Slovenska 1938-1948 (2010) a spoluautorom

práce Vojnové škody a rekonštrukcia Slovenska 1944-1948 (2011).

Cesta za hospodárskou samostatnosťou“Hospodárska autonómia” Slovenskej krajiny v rokoch 1938/1939

PeteR MiČKO

Hospodársky charakter jednotlivých oblastí Československa bol už od jeho vzniku v roku 1918

diametrálne rozdielny. Slovenská časť republiky sa v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia snažila

viac či menej úspešne adaptovať na novú hospodársko-politickú situáciu. Postupne sa zvyšujúce investície

do slovenského priemyslu v druhej polovici 30. rokov, ale veľmi výrazne ovplyvnila predovšetkým zmena geopolitickej situácie v Európe. Tlak nacistického

Nemecka vyústil až do prijatia mníchovského diktátu, ktorý predurčil politickú a súčasne aj hospodársku

budúcnosť Slovenska.

Po dlhoročných snahách predstaviteľov HSĽS a SNS o získanie autonómie pre Slovensko na základe Pittsburskej doho-dy sa danú skutočnosť podarilo naplniť 6. októbra 1938 vyhlásením “Žilinského manifestu”. Výrazné zmeny v politickej oblasti nemohli obísť ani hospodársku stránku existencie Slovenskej krajiny. Prijatím autonómie Slovenskej krajiny získala slovenská strana kompetencie na vlastné hospodárske spravovanie. Táto hospodárska samostatnosť, samozrejme,

nebola úplná a do značnej miery ešte zá-visela od ústrednej vlády v Prahe. Medzi základné problémy novej inštitúcie pat-rilo zorganizovanie samostatného hos-podárskeho úradu – ministerstva hospo-dárstva, vyjasnenie finančných a kompe-tenčných problémov s ústredným minis-terstvom či vypracovanie hospodárskeho plánu pre úspešný rozvoj slovenského hospodárstva. Na presadenie a reali-zovanie uvedených plánov pri rozvoji slovenskej ekonomiky bolo nevyhnutné

v prvom rade zriadenie hospodárskeho orgánu potrebného na riadenie ekono-mických otázok.

Otázka slovenského ministerstva hos-podárstva sa riešila v októbri 1938 medzi československou vládou a slovenskými ministrami. Podľa uzatvorenej dohody prebralo slovenské ministerstvo hos-podárstva pod svoj patronát záležitosti týkajúce sa Slovenska, ktoré predtým patrili do kompetencie československého ministerstva poľnohospodárstva, obcho-


Žilina – vyhlásenie autonómie (6.10.1938)Zdroj: http://www.oskole.sk/?id_cat=8&clanok=10061

du, verejných prác a financií. Prípadné otázky, ktoré boli predložené ešte pred 7. októbrom 1938, sa stále riešili na minis-terstve poľnohospodár-stva v Prahe, za spoluúčasti a so súhlasom slovenskej sekcie týchto ministerstiev. Podľa oficiál-nej dohody vybavoval konkrétne spisy každý štvrtok medzi 8. – 12. hodinou slovenský minister hospodárstva Pavol Teplanský. Úradovanie a písanie listín sa uskutočňovalo v slovenčine. Pokiaľ ne-bolo možné zabezpečiť slovenské znenie nariadenia, musel sa spis prepísať. Odpis každého nariadenia bol následne zaslaný na Ministerstvo hospodárstva Slovenskej krajiny. Vybavovanie bežných a nových záležitostí sa už realizovalo na Minis-terstve hospodárstva Slovenskej krajiny v Bratislave.

Hospodárske rezorty

Ministerstvo hospodárstva bolo podľa konkrétnych záležitostí rozdelené na prezídium a štyri rezorty. Do pôsobnos-ti poľnohospodárskeho rezortu patrila agenda týkajúca sa predtým ministerstva poľnohospodárstva. Rezort obchodu, priemyslu a živností spravoval záležitosti vybavované predtým ministerstvom ob-chodu. Do pôsobnosti rezortu verejných prác prináležala agenda vybavovaná predtým ministerstvom verejných prác a rezort financií prevzal agendu minis-terstva financií. Z kompetencií posled-ného rezortu ministerstva hospodárstva boli vyňaté spoločné financie a monopol-né podniky.

Pri prerozdeľovaní kompetencií v ob-lasti hospodárstva nastávali mnohé problémy hlavne pri riešení finančných otázok. Úplne sa napr. nepodarilo vyrie-šiť otázku použitia úverov zo štátneho rozpočtu pre rok 1938 slovenským minis-terstvom hospodárstva. Z tohto dôvodu

disponovalo úvermi zo štátneho roz-počtu československé ministerstvo

poľnohospodárstva. Z týchto prostriedkov sa financovali

aj výdavky na zamestnan-cov ministerstva poľnohos-podárstva pôsobiacich na

Slovensku.Prerozdeľovanie úverov

riešila na svojom zasadnutí 12. októbra 1938 minister-

ská rada. Podľa jej uznesenia sa poverilo ministerstvo financií v Prahe zistením reálneho stavu nevyčerpaných úverov štátneho rozpočtu. Do správy bolo potrebné započítať očakávané

zníženie štátnych príjmov asi o 40 %. Predložený materiál mal byť po dohode so slovenským ministerstvom hospodár-stva základným rámcom hospodárenia slovenských členov vlády do 31. decem-bra 1938. Konečný podiel Slovenska na úveroch štátneho rozpočtu pre rok 1938 bol napokon schválený na zasadnutí vlá-dy republiky Česko-Slovenskej 25. no-vembra 1938. Prijatou dohodou prešlo hospodárenie s nevyčerpanými úvermi do rúk slovenských ministerstiev. Pri čer-paní finančných prostriedkov bolo ešte potrebné počkať na zoznamy konkrét-nych výdavkov, ktoré mali do konca no-vembra 1938 spracovať ústredné orgány v Prahe. Pri plánovaní štátneho rozpočtu na rok 1938 sa, samozrejme, nepočítalo s vykonávaním vládnej moci na Sloven-sku a z tohto dôvodu sa zvýšili nevyhnut-né výdavky práve na vykrytie tejto po-ložky. Zriadenie slovenských ústredných orgánov nemohlo byť vykryté z úverov určených pre pražské úrady, pretože Slo-vensku z nich nebola vyčíslená príslušná kvóta. Nepredvídané výdavky vznikli pre-

dovšetkým pri vybavovaní a zariaďovaní úradných miestností a pri vyšších potre-bách na administratívu. Keďže v úveroch Slovenskej krajiny pre štvrtý štvrťrok 1938 neboli potrebné financie, mali sa zaistiť v úsporách jednotlivých rozpočto-vých kapitol.

Na jeseň 1938 sa pri novom štáto-právnom usporiadaní Česko-Slovenska vynoril ako veľmi vážny problém nový štátny rozpočet. Rokovania o základnom finančnom zákone štátu neboli jedno-duché a jeho schválenie si vyžiadalo množstvo stretnutí. Príprava štátneho rozpočtu a komplikácie s tým spojené posunuli jeho praktické prijatie až na február 1939. Koncipovanie štátneho rozpočtu poznačili hospodárske problé-my. Na jednej strane sa pripravoval spo-ločný rozpočet, na strane druhej sa malo podľa vlastných rozpočtov hospodáriť v českých krajinách, na Slovensku a Pod-karpatskej Rusi. Spoločný rozpočet vy-hlasovalo vládne nariadenie č. 38 zo 16. februára 1939 a do platnosti vstúpilo 20. februára 1939. Od 1. januára sa hospo-dárilo na základe vládneho nariadenia č. 332/1938 o dočasnom vedení štátneho hospodárenia.

Prijatý slovenský rozpočtový deficit si naliehavo vyžadoval pomoc ústrednej vlády. Pri finančných rokovaniach o výš-ke príspevkov krajín do spoločného roz-počtu v polovici februára 1939 v Prahe ústredná vláda naznačila ochotu znížiť slovenskú časť výdavkov. Bola tu však podmienka preukázať lojalitu k štátu a tlmiť snahy radikálov. Slovenská auto-nómna vláda bola odkázaná na ústred-nú pokladnicu a o pridelenie finančných príspevkov musela vyjednávať. Pri ro-kovaniach kládla ústredná vláda rôzne

podmienky poli-tického a hospo-dárskeho charak-teru. Prevládalo presvedčenie, že bežné zdroje ve-rejných financií


Za tú našu autonómiuZdroj: http://www.oskole.

sk/?id_cat=8&clanok=10061

Slovenská krajinská vláda december 1938Zdroj: Múzeum SNP

Slovenska nemôžu stačiť na krytie nákla-dov autonómnej správy. Množstvo týchto zdrojov nebolo celkom známe a o mno-hých sa hovorilo len na základe dohadov. Koncom februára 1939 sa slovenská au-tonómna vláda rozhodla vypísať pôžičku hospodárskej obrody, ktorá mala do istej miery zabezpečiť chýbajúce finančné zdroje.

Riadenie financií

Dôležitým krokom pri budovaní finančnej sféry krajiny bolo prispôsobenie štruktú-ry Národnej banky československej novej úprave štátoprávneho postavenia Slo-venskej krajiny. Z tohto dôvodu vznikla požiadavka na zmenu kompetencií od-bočky národnej banky v Bratislave. Ako hlavnému ústavu pre Slovensko jej mali podliehať všetky pobočky národnej ban-ky na Slovensku. Návrhom slovenskej vlády na reorganizáciu Národnej banky Česko-Slovenskej sa zaoberala banková rada 20. decembra 1938. Slovenský ná-vrh na rokovaní prezentoval guvernér Karel Engliš. Na zasadnutí bankovej rady sa nepodarilo vyriešiť základné slovenské požiadavky, vzhľadom na nedostatočné kompetencie členov bankovej rady a po-trebu zmeny príslušných zákonov.

Zástupcovia slovenských peňažných kruhov požadovali získať prislúchajúci podiel vo vedení banky. Ich snahou bolo presadiť štyroch Slovákov do bankovej rady, z ktorých jeden mal byť meno-vaný ako viceguvernér. Spolu by takto vytvorili slovenskú bankovú radu. Brati-

slavská filiálka sa mala pretvoriť na Hlavný ústav pre Slovensko s prá-vomocou riadiť úverové operá-cie na Slovensku. Jeho vedením mala byť poverená slovenská obchod-ná správa. Záro-

veň žiadali obsadiť miesta v oddeleniach pražského ústredia. Konečným výsled-kom týchto snáh bolo zvolenie Fraňa Tisa za člena bankovej rady a Jozefa Rybára za člena revidujúceho výboru na valnom zhromaždení v januári 1939. Vo februári 1939 bol za viceguvernéra NBČ-S vyme-novaný Jozef Fundárek. Ďalšie pripravo-vané organizačné zmeny sa už nestihli uskutočniť. Kvalitatívne nové obdobie v slovenskom bankovníctve nastalo po vyhlásení Slovenského štátu, keď po pr-výkrát v histórii vznikla slovenská cen-trálna banka.

Finančné záležitosti Slovenskej kraji-ny malo spočiatku v kompetencii minis-terstvo hospodárstva a konkrétne jeho súčasť – rezort financií. Štruktúra mi-nisterstva hospodárstva sa ale postup-ne menila a nový organizačný systém už počítal so samostatným ministerstvom financií. Nové ministerstvo financií pre-vzalo pôsobnosť ministerstva financií v Prahe a generálneho finančného riadi-teľstva v Bratislave. Do pôsobnosti mi-nisterstva patril aj finančný dozor

nad všetkými finančnými inštitúciami, závodmi a poisťovňami. Po zriadení mi-nisterstva financií sa prvým ministrom stal Pavol Teplanský. V tom istom čase došlo k zmene na poste ministra hospo-dárstva, do čela ktorého sa postavil Mi-kuláš Pružinský.

Od 1. januára 1939 sa podľa zákona o autonómii Slovenskej krajiny takisto osamostatnila účtovná a pokladničná služba, čím vznikla povinnosť rozdele-nia výkazov pre spoločné príjmy a výdaje druhej Č-SR a položky prislúchajúce jed-notlivým častiam republiky.

Pri poukazovaní prostriedkov však nastávali veľmi často komplikácie, ktoré súviseli hlavne so skutočnosťou, že o pri-deľovaní financií sa rozhodovalo hlavne v Prahe. Štátne prostriedky sa mohli po-užiť iba na úhradu výdajov založených na právnych tituloch a na udržanie chodu verejnej správy. Z tohto dôvodu nebolo možné štátnymi peniazmi podporiť napr. spolky, ústavy či rôzne spoločenské a cir-kevné inštitúcie (Matica slovenská, Slo-venská liga a i.). Následne dochádzalo k hromadeniu požiadaviek slovenských rezortov na finančnú podporu, ktorá im väčšinou nebola poskytnutá. Výsled-kom bol neustály nedostatok financií na slovenských ministerstvách a spory s ústrednou vládou.

Slovensko-nemecké rokovania

Hospodárska závislosť slovenskej auto-nómnej vlády od pražského centra posta-vila pred slovenských predstaviteľov otáz-ku hľadania alternatív pre hospodársku spoluprácu. Vzhľadom na dominantné


Karel Engliš (1880 – 1961)

Zdroj: http://zpravy.idnes.cz/nejen-v-

tyto-dny-je-k-uzitku-odkaz-politika-a-e-

konoma-karla-engli-se-10n-/kavarna.

aspx?c=A11061- 4_130247_kavar-

na_chu

Slávnostné zasadnu-tie Snemu Slovenskej krajiny - január 1939

postavenie Nemecka v stredoeurópskom priestore sa ako jediný reálny partner ja-vilo nacistické Nemecko. Finančná a hos-podárska slabosť z tohto dôvodu nevy-hnutne smerovali k rokovaniam s Nemec-kom s cieľom poskytnutia hospodárskej pomoci. Nemecká strana túto situáciu, samozrejme, chcela prioritne využiť na rozpad druhej Č-SR.

Prvé kontakty medzi predstaviteľmi krajín prebehli už v októbri 1938. Po ro-kovaní s Ferdinandom Ďurčanským 12. októbra 1938 prejavil maršal Herman Göring, vedúci Úradu pre štvorročný plán, ktorý bol zodpovedný za zabezpe-čenie surovín pre nacistické hospodár-stvo, 14. októbra názor, že Slovensko sa v priemyslovej výrobe úplne prispôsobí Nemecku.

Nafta, železná ruda, rudy vzácnych kovov dôležitých pre vojnovo-hospodár-sky priemysel boli v skutočnosti hlavnými artiklami, o ktoré malo nacistické Ne-mecko záujem. Nemecko robilo už počas autonómie ekonomický prieskum a videlo v Slovensku vhodný doplňujúci článok štvorročného plánu. Hovorí o tom aj jed-na z prvých analýz, možností ovládnutia slovenského hospodárstva. Išlo o me-morandum dr. Kurta Rabla, poverenca Ústredne nemeckých menšín pri Deutsche

Partei (DP) a šéfa siete SD na Slovensku z 30. októbra 1938. Memorandum otvo-rene priznávalo, že “cieľom našej politiky voči Slovensku je čo možno najrýchlejšie a úplné začlenenie krajiny do štvorročné-ho plánu”. Proklamovalo postulát na na-hradenie českého hospodárskeho vplyvu na Slovensku nemeckým. Postupne sa tak nemeckí predstavitelia snažili zavia-zať si slovenskú stranu pre hospodársku podporu pripravovaných agresívnych voj-nových plánov. Hlavnou “pomocou”, ako sa neskôr ukázalo, bolo hlavne využitie slovenského ťažkého a drevárskeho prie-myslu. Nádeje vkladané do surovinových zdrojov Slovenska sa vzhľadom na nízke zásoby surovín nenaplnili.

Po Hitlerovom vyjadrení, že “Žilinskú dohodu” rešpektuje ako provizórium, sa ríšska vláda snažila o hospodárske pre-nikanie na Slovensko vítané slovenskými radikálmi. V dôsledku úzkej hospodárskej závislosti Slovenska od ústrednej vlády, vyplývajúcej zo zákona o autonómii, však hospodárska spolupráca s Nemeckom ostala v úzkych medziach (prepojenosť hospodárskej a finančnej politiky nedo-voľovala slovenskej autonómnej vláde vystupovať na medzinárodnej úrovni ako nezávislý hospodársky subjekt).

Hospodárske vzťahy dohodnuté počas rokovaní F. Ďurčanského s Hitlerovým hospodárskym expertom W. Kepplerom v Berlíne v polovici novembra 1938 sa ukázali ako nereálne (pred 14. marcom 1939 ešte nedošlo k silnejšiemu anga-žovaniu nemeckého hospodárstva na Slovensku). Ríšska vláda sa musela vy-dať korektnou cestou prostredníctvom ústrednej vlády v Prahe alebo cez súk-romné hospodárske kanály. Stále však latentne ponúkala slovenským predsta-viteľom možnosť poskytnutia finančnej pomoci. Táto ponuka bola, samozrejme, podmienená vyhlásením samostatnosti Slovenska, ktorá by dopomohla k vnútor-nému rozkladu Československa.

Ubúdajúca ochota ústrednej vlády bez dostatočných politických garancií poskytnúť finančnú pomoc, nedostatok kapitálu a zároveň tlak zintenzívňujúcej sa separatistickej politiky nútili aj umier-nených slovenských politikov, napriek rastúcemu nemeckému vplyvu a z toho vyplývajúcich politických záväzkov, od-poručiť prijatie kapitálovej ponuky ríš-skej vlády. Hospodárske vzťahy s Nemec-kom a predovšetkým silný vplyv Nemecka snažiaci sa o čo najväčšie využitie sloven-ského hospodárstva sa už čoskoro naplno prejavil po vzniku 1. Slovenskej republiky a sprevádzal krajinu počas celej dĺžky existencie novovzniknutého štátu.


Guvernér SNB Imrich Karvaš s prezidentom Jozefom Tisom

Výstavba železničnej trate Banská Bystrica - Dolná Štubňa

Doc. PhDr. Peter Mičko, PhD. (1977), absolvoval štúdium na Fakulte

humanitných vied UMB v Banskej Bystrici, odbor história – slovenský

jazyk a literatúra. Je pracovníkom Katedry histórie FHV UMB v Banskej

Bystrici. Vo svojom vedeckom výskume sa venuje predovšetkým

problematike hospodárskych dejín 1. Slovenskej republiky. Výsledky

svojho výskumu prezentoval na domácich a zahraničných vedeckých konferenciách. Je autorom približne

štyroch desiatok vedeckých a odborných prác, ako aj monografií

Hospodárska politika Slovenského štátu, Nemecký finančný kapitál

a stredné Slovensko v rokoch 1939 – 1945 a spoluautorom monografie

Evakuácia v znamení úteku.

Nový liek na liečbu infekčných ochoreníZačiatky penicilínovej liečby na Slovensku

aNNa FaliSOvá

Objav antibiotického účinku penicilínu v roku 1928 anglickým bakteriológom

Alexandrom Flemingom (1881 – 1955) sa zo začiatku nestretol s veľkým ohlasom. A.

Fleming si však uvedomoval možný význam svojho objavu pre liečenie bakteriálnych

infekcií. Výsledky svojich výskumov uverejnil v roku 1929 v britskom časopise

pre experimentálnu patológiu pod názvom O antibakteriálnom pôsobení kultúry kmeňa

Penicillium so zvláštnym zreteľom na jeho použitie k izolácii bacila chrípky, a tak sa

stal známym úzkemu okruhu vedeckých pracovníkov. Výskum lieku postupne viazol,

lebo výroba účinnej látky vo veľkom bola spojená so značnými problémami, a tak bola

záležitosť s penicilínom odložená.

Penicilín (PNC) ako antibiotikum by sa pravdepodobne nezačal používať, keby nebolo austrálskeho patológa Howarda W. Floreya. V úsilí nájsť protibakteri-álne substancie, spolu s biochemikom Ernestom B. Chainom, nemeckým Ži-dom, ktorý utiekol pred nacistami, za-čali v roku 1938 systematicky študovať vedeckú literatúru. Objavili Flemingovu správu a napriek nedostatku prostried-kov a zariadení sa rozhodli pokračovať vo výskume. Pomáhal im pri tom aj ďalší biochemik Norman Heatley a postupne sa im podarilo vytvoriť podmienky na

farmaceutickú výrobu. Už 25. mája 1940 začali liek testovať na myšiach a 27. ja-nuára 1941 iniciovali prvú terapeutickú aplikáciu penicilínu u človeka. Po vypuk-nutí 2. svetovej vojny početné infikované zranenia vo veľkom rozsahu ohrozovali životy vojakov a civilného obyvateľstva. Penicilín bol vnímaný ako potenciálny liek na vojnové infekcie a práce na vý-voji lieku sa preto zintenzívnili. Akútne potreby ozbrojených síl boli základom záujmu priemyselnej elity o penicilín. Tá docenila význam nového lieku a do rozbehnutia jeho veľkovýroby sa inves-

tovali značné finančné prostriedky. Jeho výroba dosiahla vysoké obrátky naj-mä po vstupe USA do vojny v decembri 1941. Začiatkom roku 1943 začali britské firmy vyrábať penicilín vo veľkom. V máji 1943 sa v severnej Afrike uskutočnili mi-moriadne úspešné testy na ranených. Liek bol zo začiatku k dispozícií len pre armádu. V júni 1944 mali Spojenci už dostatok penicilínu a koncom vojny sa stal dostupným aj pre civilné obyvateľ-stvo. Nemcom, Japoncom a Talianom sa tajomstvo nového lieku nepodarilo od-haliť, o čom svedčil aj vysoký počet osôb

41Človek a doba / História 5-6 / 2011

Alexander Fleming (1881 – 1955), objaviteľ penicilínuZdroj: http://en.wikipedia.org/wiki/File:Alexander_Fleming_1945.jpg

s amputovanými končatinami, ktorých bolo možno vidieť po vojne v týchto kra-jinách.

Objavenie penicilínu znamenalo ra-dikálny obrat v liečbe infekcií a v roku 1945 dostali A. Fleming, H. Florey a E. Chain Nobelovu cenu za objav lieku. To-várenská výroba penicilínu sa stále zdo-konaľovala, jeho cena začala klesať a bol vyskúšaný pri všetkých chorobách. Zo začiatku sa jeho význam značne prece-ňoval, postupne sa indikácie PNC vyme-dzili presnejšie.

Prvé pokusy

Do Československa prišli prvé zásielky penicilínu prostredníctvom UNRRA (Uni-ted Nations Relief and Rehabilitation Administration / Správa Spojených ná-rodov pre pomoc a obnovu).

V Čechách sa však už v roku 1943 začal vo vedeckých laboratóriách farmaceutic-ko-chemických závodov B. Fragner v Dol-ných Měcholupoch realizovať výskum látok penicilínového typu. Išlo o prácu originálnu tým viac, že po celý čas voj-ny neexistoval žiadny odborný kontakt s cudzinou. Niekoľkým pracovným sku-pinám vo Fragnerových závodoch sa po-darilo vypestovať kmene plesní v čistých kultúrach, vhodné na získavanie účin-ných antibiotických látok. Liek vo väč-šom množstve dostala od farmaceutic-ko-chemických závodov B. Fragner ako dar aj Červená armáda po svojom prícho-de do Prahy. Výroba sa však nerealizova-la v dostatočnom množstve. Na výskume sa podieľal mykologický tím – J. Čupík, P. Fragner, I. Málek a druhý biochemický

tím v zložení I. Hais, M. Herold, J. Koštíř, M. Vodráček, K. Eisner, ktorí sa zaoberali izo-láciou a čistením lát-ky. Neskôr na výskume tohto lieku pracovali

aj ďalšie skupiny vedcov. Podarilo sa im vyrobiť preparát Mykoin BF 510, ktorý bol užívaný na niektorých pražských klinikách už od zimy 1944 a výborne sa osvedčil aj pri liečbe mnohých ranených z bojov na pražských barikádach v roku 1945.

Epidemiológ Štátneho zdravotno-so-ciálneho ústavu (SZSÚ) Dionýz Blaškovič sa o začiatkoch tohto lieku v lekárskej obci na Slovensku vyjadril: „O penicilí-ne a jeho účinku sme vedeli skôr, ako sa k nám tento liek dostal. Vedeli sme o ňom z dvoch protirečiacich prameňov: jednak z odbornej, vedeckej literatúry, kde sa v súborných referátoch hovorilo o pres-ných indikáciách, o jeho podstate a účin-ku, a kde sa penicilínu dávalo to miesto, ktoré mu v terapii patrí. Na druhej strane sme vedeli o ňom z dennej tlače, ktorú odborníci nekontrolovali. Ona ho ozna-čovala za zázračný liek, aký možno použiť na ktorúkoľvek, a to nielen na infekčnú chorobu. Išlo a ide nám o to, aby sa do-siaľ u nás málo vyskúšaný liek vhodne po-dával, využil a nie zneužil a aby dostal vo všetkých kruhoch také ocenenie, ktoré mu naozaj patrí.“

Penicilínová akcia na Slovensku sa začala špecifickým spôsobom a Štátny zdravotno-sociálny ústav nebol informo-vaný o realizácii tejto akcie, ktorá bola prerokúvaná medzi ministerstvom zdra-votníctva a organizáciou UNRRA. Začal preto rokovať na vlastnú päsť a nadvia-zal kontakty s ruským zdravotníctvom.

Dozvedel sa totiž, že ruské armádne ve-liteľstvo hľadalo laboratórne miestnos-ti na výrobu penicilínu. Ústav ponúkol vlastné priestory, zariadenie a personál, aby sa výroba penicilínu začala v Brati-slave. Vojna sa však medzitým skončila a projekt sa nerealizoval.

V Čechách bola situácia odlišná. Pre-biehali tam série kurzov o penicilínovej terapii. Keď UNRRA liek dodala, mali už pripravený celý rad odborníkov nielen v laboratóriách, ale aj v nemocniciach. Lekárska obec na Slovensku nebola vô-bec informovaná. „Poštové spojenie me-dzi Prahou a Bratislavou bolo veľmi zloži-té a zdĺhavé. Že si v Prahe niečo chystali, sme vôbec nevedeli a nemali sme o tom ani len tušenie. O celej veci sme sa do-zvedeli náhodou, keď sme pricestovali nadviazať spoluprácu. Od doc. Dr. Vaníč-ka dostali sme písomný materiál potreb-ný k začatiu práce a záznamy o veciach, ktoré boli preberané v Prahe na kurzoch. Dohodli sme sa o pomere, v akom sa bude rozdeľovať penicilín medzi českými kraji-nami a Slovenskom.“

Penicilínová akcia

Realizáciou penicilínovej akcie poverilo ministerstvo zdravotníctva Štátny zdra-votný ústav v Prahe a Štátny zdravotno-sociálny ústav v Bratislave, na čele s ko-misiou zloženou z doc. Dr. Vaníčka, Dr. I.

42 História 5-6 / 2011 / Človek a doba

Švédsky kráľ Gustav V. odovzdáva A. Flemingovi Nobelovu cenuZdroj: http://en.wikipedia.org/wiki/File:Nobelprista-gare_Fleming_Midi.jpg

Howard Walter Florey (1898 – 1968)http://en.wikipedia.org/wiki/File:Howard_Wal-

ter_Florey_1945.jpg

Málka, Dr. Ungara, Dr. Doubka, Dr. Picka a Dr. J. Ilavského. Komisia sa dohodla, že celá akcia bude prebiehať po organi-začnej a odbornej stránke jednotne pre celú republiku na základe vopred stano-vených zásad. Uvedené princípy zaručo-vali, že liečba chorých pomocou PNC sa mohla uskutočňovať len v nemocniciach, ktoré mali dobre vybavené bakteriolo-gické laboratórium. Bakteriológovia mali poskytovať laboratórnu službu a indikácie pre penicilínovú liečbu i pre menšie nemocnice z okolia a terapia súk-romných pacientov sa mohla uskutoč-ňovať len v štátnych nemocniciach. Aby klinická liečba v rámci celej republiky prebiehala jednotne, bol zavedený for-mulár pre záznamy o liečbe, ktorý vypl-ňoval lekár a bakteriológ, pričom každý záznam bol kontrolovaný penicilínovou komisiou. K ďalším pravidlám patrilo: penicilín mal byť distribuovaný zdarma a vzhľadom na to, že množstvo lieku zo začiatku bolo nedostatočné, nesmel sa podávať na liečbu pohlavných chorôb. Základom klinickej indikácie bolo nebez-pečenstvo straty života, alebo ak hrozi-la ťažká a trvalá invalidita. PNC sa mal vydávať pre každého pacienta zvlášť až po uskutočnení bakteriologickej skúšky. Stanovenie bakteriologickej skúšky vy-chádzalo zo skutočnosti, že na penicilín sú niektoré baktérie rezistentné. Ziste-ním citlivosti sa malo predísť dózovaniu naslepo, a tým aj sklamaniu, ktoré mohlo viesť k pochybnostiam o účinnosti lieku.

Ďalším princípom bolo určenie hladiny penicilínu v krvi pacienta. Liečba PNC kládla nároky na liečebný personál, liek sa musel aplikovať v pravidelných troj-hodinových intervaloch, aby hladina lieku v krvi bola na terapeutickej výške. Súčasne sa musela uskutočňovať bakte-riologická kontrola patologického mate-riálu počas liečby a po jej ukončení. Po ukončení terapie sa záznamy o liečbe každého pacienta na Slovensku museli odoslať na Štátny zdravotno-sociálny ústav.

Penicilín na Slovensku

Kým zástupcovia slovenského zdravot-níctva rokovali v Prahe, kde im bola prisľúbená aj dodávka penicilínu, v Bra-tislave sa členovia organizácie UNRRA dozvedeli, že zásielka penicilínu pre-chádza cez mesto. Prvá dodávka 60 mi-liónov jednotiek bola k nám dopravená v júni 1945 a vznikla z toho „novinárska senzácia“. Dve debny lieku vybrali z cen-trálnej zásielky a odovzdali Štátnemu zdravotno-sociálnemu ústavu v Brati-slave. Doc. Blaškovič z odbornej, najmä švajčiarskej literatúry získal informácie o liečbe PNC, preštudoval anglický ma-nuál, ktorý bol pripojený k zásielke a za-čal s predbežnými testami a indikáciami penicilínovej terapie. Keď sa delegácia SZSÚ vrátila z pražských rokovaní aj s in-štrukciami, na Slovensku táto akcia už prebiehala v plnom prúde. Jej začiatok bol neorganizovaný, bez predchádza-júcej systematickej odbornej prípravy zdravotníckeho personálu, kde by sa boli oboznámili nielen s tým, ako PNC apliko-vať, ale aj s komplikáciami, ktoré hrozili pri nesprávnom použití, respektíve dáv-kovaní. Na rozdiel od českých krajín sa penicilínová akcia na Slovensku začala realizovať v priebehu týždňa. Neskôr sa podarilo zosúladiť inštrukcie a zjednotiť základné pravidlá na aplikáciu lieku.

Akcia v Bratislave sa začala sľubne, na vidieku ale nebol čas na realizáciu

kurzov pre lekárov. Ranení v dôsledku bojov, a najmä rany spôsobené mínami a odhodenými výbušninami vyžadovali okamžitú lekársku pomoc, aby sa za-medzilo vzniku infekcie a nemuseli sa uskutočňovať početné amputácie, tak ako pri zraneniach počas prvej svetovej vojny. Vzhľadom na to, že bol nedosta-tok chemických liečiv, SZSÚ sa rozhodol okamžite prideliť penicilín nemocnici v Žiline a v Košiciach. V týchto liečebných zariadeniach pôsobili lekári (MUDr. Deli-kátová a MUDr. Friedmann), ktorí s peni-cilínom pracovali už predtým v Anglicku. Pobočku Štátneho zdravotno-sociálneho ústavu v Martine a v Banskej Bystrici osobne navštívil Dionýz Blaškovič. Per-sonál oboznámil s podrobnými inštruk-ciami a lekárov naučil, ako postupovať pri aplikácii lieku. Všetky štyri stanice dostali pokyny aj písomne. Tak sa začala na území Slovenska penicilínová akcia,

hoci s inými štartovacími podmienka-mi ako v českých krajinách. Inštrukcie a predpisy o podávaní PNC boli publiko-vané aj v časopise Slovenský lekár, ktorý vychádzal s pravidelnou periodicitou.

Postupne sa liek distribuoval do ďal-ších penicilínových staníc, konkrétne


Norman Heatley (1911 – 2004)Zdroj: http://dev1.magazine-services.co.uk/kindle-article/reader-letters.xml

Dionýz Blaškovič, prednosta oddelenia epide-miológie a mikrobiológie Štátneho zdravotného ústavu, v r. 1945 – 1952 zahájil penicilínovu akciu na Slovensku.

v Bratislave do Vojenskej nemocnice (ktorá antibiotikum ďalej prideľovala pre vojenské liečebné ústavy), v Nitre, Komárne, vo Vyšných Hágoch, juh stred-ného Slovenska zabezpečovala centrála v Banskej Bystrici, východné Slovensko zase stanica v Košiciach. Plánovalo sa zriadenie PNC staníc aj v ďalších okre-soch – Michalovce, Humenné, Piešťany. Po trojmesačných skúsenostiach s PNC liečbou Povereníctvo SNR pre zdravot-níctvo poskytlo niektoré úľavy, z pôvod-ných predpisov. Napríklad pre naliehavé prípady sepsy pľúcnych abscesov a iných ťažkých ochorení, ktoré vzdorovali che-moterapii, sa pridelil penicilínovej stani-ci liek na 2 až tri dni vopred. Pre prípady klinicky indikované, neschopné prevozu a ležiace v cezpoľnej nemocnici bolo možné po dohode s ošetrujúcim lekárom dodať PNC osobne (kuriérom), nikdy nie poštou. Rovnako sa pre liečbu chemore-zistentných prípadov kvapavky uvoľnilo 20 percent zo zásob PNC dodaného na Slovensko. Liečba sa však musela prakti-zovať na venerologickom oddelení.

Penicilínová terapia predstavovala jednu zo zložiek pomoci UNRRA česko-slovenskému obyvateľstvu, preto bola určená len pre čs. štátnych občanov. Cudzinci mohli byť PNC liečení len pri bezprostrednom ohrození života. Liečba PNC sa do konca jesene 1945 podávala vo všetkých liečebných ústavoch v Brati-slave a v ďalších 34 štátnych, mestských nemocniciach na celom Slovensku, ako aj v tatranských liečebniach. Na Sloven-sku bolo rozdelených 157 000 000 jed-

notiek penicilínu, neustúpilo sa však od dôsledných zázna-mov o aplikácii liečby.

Prvé výsledky

Hodnotenia dosahu PNC lieč-by na Slovensku v roku 1945 boli len predbežné. Zo 755 záznamov o liečbe zaslaných na SZSÚ do konca decembra 1945 vyplý-vali nasledujúce fakty: priaznivý výsledok pri aplikácii tohto lieku bol potvrdený u 495 pacientov, neurčitý u 150 a nega-tívny pri 109 jednotlivcoch. Tieto údaje však neboli smerodajné, pretože počas krátkeho obdobia liečby sa často prejavi-la recidíva ochorenia, ktoré sa považova-lo za vyliečené. Predbežné výsledky bolo potrebné brať s rezervou. V Bratislave sa liečba penicilínom pozorne sledovala najmä na jednotlivých klinikách, naj-lepšie výsledky sa dosahovali pri liečbe detských ochorení. Z povojnových otázok v rámci terapie bola na prvom mieste lieč-ba zastaraných nedoliečených vojnových poranení. V niektorých nemocniciach boli hospitalizované desiatky týchto pacien-tov s komplikovanými, hnisavými zápalmi kostí (osteomyelitídami) a komplikova-nými zlomeninami. Liečba osteomyelitíd sa sústreďovala najmä v PNC staniciach, ale veľa pacientov ešte len čakalo doma

na možnosť hospitalizácie v nemocnici. Títo pacienti pochádzali najmä z oblastí, kde sa front dlhšie zdržal a nebezpečenstvo výbuchu mín pretrvávalo aj po voj-ne. Neodmínované polia, cesty, skryté zabudnuté míny, odhodené výbušniny a nepoužitá munícia pred-

stavovali obrovské nebezpečenstvo pre civilné obyvateľstvo. V jeseni 1945 zdra-votníctvo na Slovensku nemalo dostatok penicilínu, preto sa nemohlo okamžite začať s účinnou liečbou u všetkých týchto pacientov. V opačnom prípade by sa bolo predišlo komplikáciám a často aj trvalej invalidite. Reakcie obyvateľov v súvis-losti s penicilínovou liečbou boli často kritické až útočné, najmä na pracovníkov SZSÚ a jednotlivé penicilínové stanice. „Dokonca dostávali sme výtky od lekárov i od obecenstva, že my tu v Bratislave vy-dávame penicilín len pre umierajúce sep-se, medzitým čo v Prahe vydávajú penicilín na liečbu kvapavky a penicilínovou mas-ťou mastia všetky možné vyrážky na koži. V týchto prípadoch hájili sme naše prísne stanovisko poukazom na našu pražskú dohodu, podľa ktorej máme dostať jednu tretinu celého penicilínu, prichádzajúceho do Československa.“

Aj liečba pohlavných chorôb pomocou penicilínu bola veľmi aktuálna. Uvoľnená morálka, stres, vyčerpanosť, bolesť, stra-ta tradičných hodnôt, strach zo smrti, to všetko viedlo k tomu, že mnohí z vojakov sa správali veľmi nezodpovedne, čo vie-dlo aj k šíreniu pohlavných chorôb. Ako uvádzajú materiály SZSÚ z rokov 1944 – 1945, „na Slovensku bolo mnoho tisíc, snáď aj desaťtisíc žien znásilnených“. Na liečbu syfilisu sa však penicilín v roku 1945 povolil len v šiestich prípadoch, pričom sa „jednalo o osoby z národného hľadiska dôležité, alebo o osoby, ktoré sa o oslobodenie Slovenska mimoriadne za-slúžili, a mimo toho dva klinicky zaujímavé


Výroba penicilínu prudko vzrástla roku 1942 po vstupe USA do vojnyZdroj: http://textbookofbacterio-

logy.net/penicillinWWII.jpg

S masovou výrobou penicilínu sa začalo roku 1944Zdroj: http://en.wikipedia.org/wiki/File:PenicillinPSAedit.jpg

prípady“. Neskôr sa jeho použitie uvoľ-nilo aj pri liečbe venerických pacientov, ale kým terapia kvapavky pomocou PNC u mužov dosahovala pomerne dobré vý-sledky, u žien často dochádzalo k recidí-vam.

A aké boli skúsenosti s liečbou penici-línom na Slovensku po ročnej aplikácii? Jej výsledok splnil očakávania, pričom zo strany centrálnych orgánov bola te-rapii venovaná aj naďalej mimoriadna pozornosť. Liečba zostala pod štátnou kontrolou. Bol to vlastne jediný spôsob, ako sa mohlo zamedziť čiernemu ob-chodu a zaručiť, aby sa liek predpisoval podľa závažnosti ochorenia, a nie podľa majetnosti chorých. O dôležitosti bakte-riologickej indikácie pred nasadením PNC informovali aj štatistické údaje. V prípa-doch pacientov, pri ktorých sa pred zača-tím liečby najprv uskutočnila laboratórna citlivosť baktérií na liek, bola úspešnosť až 73,92 percent vyliečených a len 26, 08 percent neúspešných. Tam, kde si lekár bakteriologickú citlivosť na liek neoveril sám alebo pomocou laboratória, bol po-mer 55,72 % vyliečených prípadov a pri 44,28 % bolo zaznamenané čiastočné zlepšenie alebo žiaden obrat k lepšiemu. Liečba penicilínom a ostatnými antibio-tikami sa aj naďalej prísne kontrolovala. Od roku 1948 dovoz penicilínu, strepto-mycínu a iných antibiotík na území celej ČSR mohla uskutočňovať len Ústredná penicilínová stanica pri Štátnom zdravot-nom ústave v Prahe.

Šikova reforma a SlovenskoSnaha o riešenie hospodárskej krízy v 60. rokoch

MiROSlav lONDáK

Na prelome 50. a 60. rokov prechádzalo vtedajšie Československo mimoriadne zaujímavým vývinom. Život jednoduchých ľudí nebol vôbec jednoduchý a krajina ako celok zaostávala za technologickým vývojom, ktorý sa prejavoval vo vyspelých západných krajinách. Napriek tomu vedenie KSČ akoby prestávalo vnímať realitu a začalo sa opájať údajnými pozitívnymi výsledkami dosiahnutými v ekonomike. Faktom je, že národný dôchodok krajiny v priebehu 2. päťročnice (1956 – 1960) plynulo a dynamicky narastal, no pod povrchom driemali mnohé, a to i systémové problémy, ktoré čoskoro dramatickým spôsobom ovplyvnili život celej spoločnosti.

Ak sa v tomto čase prejavovali ilúzie o tom, čo všetko údajne dosiahne ko-munistické Československo pod vedením KSČ v nastupujúcom období (napr. vy-

riešenie bytového problému do r. 1970, nehovoriac už o téze, že vtedajšia gene-rácia sa mala dožiť komunizmu, čo vlast-ne malo znamenať, že každý bude môcť


PhDr. anna Falisová CSc. (1959),je pracovníčkou Historického ústa-

vu SAV v Bratislave. Venuje sa proble-matike dejín medicíny a zdravotníctva

na Slovensku v prvej polovici 20. storočia. Je autorkou desiatok štúdií, monografií Zdravotníctvo na Slovensku v medzivojnovom období (1999), Leká-

ri na Slovensku do roku 2000 (2010), spoluautorkou monografie Chronoló-

gia vývoja vedy a techniky na Slovensku (2006) a Vojnové škody a rekonštrukcia Slovenska 1944 – 1948 (Hospodárstvo, infraštruktúra, zdravotníctvo) (2011).

Otta Šik (1919 – 2004)

uspokojovať svoje potreby bez ohľadu na odvedenú prácu), bolo to dané i tým, že podobnú etapu prežívali i v ZSSR. Tu zasa dúfali, že sa čoskoro podarí nielen do-stihnúť úroveň západných krajín, ale ju dokonca aj prekročiť. V Sovietskom zväze boli podobné ilúzie živené napr. úspech-mi v oblasti kozmického výskumu.

Na samom začiatku 60. rokov sa však vedenie KSČ na čele s Antonínom Novot-ným nečakane prebudilo zo sna, pretože tretia päťročnica začala krachovať od jej samého začiatku. Začali sa preto hľadať rôzne príčiny vzniknutej situácie, napr. v nepriaznivom vývoji v zahranično-obchodnej oblasti – Čína totiž odriekla viaceré dohodnuté zákazky. No situácia sa však stále zhoršovala a prišlo ku sku-točnej hospodárskej kríze, to znamená k takému stavu, pri ktorom medziročne klesala tvorba národného dôchodku, čo bol jav v socialistickej ekonomike ne-vídaný. Veď sa tvrdilo, že krajina je ria-dená na základe plánov, vypracovaných vedeckými metódami, ktoré boli, samo-zrejme, kompatibilné s tézami marxiz-mu-leninizmu.

Vedenie KSČ tak bolo skutočne prinú-tené povolať odborníkov, ekonómov, aby situáciu najprv triezvo analyzovali a po-tom prišli i s riešením. Tým mala byť nová ekonomická reforma. Tá predchádzajúca tzv. Rozsypalova reforma sa zavádza-la do praxe od r. 1958, ale na začiatku 60. rokov bola odvolaná. Samozrejme,

keď sa hovorilo o refor-me, malo ísť o také zme-ny v riadení socialistickej ekonomiky, pri ktorých by sa nemenili také základné princípy, ako napr. „spolo-čenské vlastníctvo výrob-ných prostriedkov“ či téza o podstatnej úlohe KSČ v riadení národného hos-podárstva.

Prípravné kroky

Antonín Novotný bol dogmatik ako vyši-tý, s veľmi jednoduchým myslením a ta-kýmito úlohami nechcel len tak poveriť preňho neznámeho človeka. No Otu Šika dobre poznal, za vojny v koncentračnom tábore dokonca Novotnému zachránil život. Aj vďaka tejto epizóde sa tento teoretik dostal na čelo skupiny odborní-kov, ktorá od polovice roka 1963 začala pripravovať zásady novej ekonomickej reformy. Najskôr sa však urobili analýzy. Z tých, ktoré uskutočnili O. Šik a jeho kolektív v r. 1963, napr. vyplynulo, že vtedajší spôsob riadenia ekonomiky síce mohol byť úspešný v prvom období exis-tencie komunistického Československa, no postupne sa podniky odtrhli od rea-lity, nehľadeli do budúcnosti (existovali síce päťročnice, no určujúce boli ročné plány) a takmer vôbec nepoznali re-alitu mimo krajiny, čiže realitu skutoč-ného trhu. Preto sa postupne nosnou ideou Šikovej eko-nomickej reformy stalo spojenie plá-nu a trhu. Samo-zrejme, takto otvo-rene sa o tejto myš-

lienke mohlo hovoriť až neskôr, s takým niečim by ideológovia strany v polovici 60. rokov nesúhlasili, preto sa naďalej písalo o plánovanom riadení ekonomiky v Českoslovenku s tým, že sa viac budú brať do úvahy tovarovo-peňažné vzťahy. Už vôbec sa nemohlo uvažovať o tom, že by sa nastolila revízia základných prin-cípov riadenia socialistickej ekonomiky v krajine. Istý ideový posun, o ktorý sa postupne teoretici snažili, sa vždy musel prebojovať na príslušných straníckych miestach, či už plénach, alebo potom na Predsedníctve ÚV KSČ. Reforma totiž mala mnoho oponentov i odporcov.

Uvedomenie si významu ekonomic-kých kategórií i počas existencie socia-listickej ekonomiky, významu trhu a rôz-nych rozporov a protirečení v hospodár-stve stálo na počiatku cesty O. Šika a jeho spolupracovníkov pri formulovaní zásad novej ekonomickej reformy.

Treba povedať, že i celková atmosfé-ra v spoločnosti s istou začínajúcou sa liberalizáciou spoločenských pomerov ekonómom-teoretikom pomáhala. A to nielen pri poznávaní nálad v spoločnosti, no i pri skúmaní širšieho myšlienkového sveta, i toho za hranicami východného bloku. Začali prebiehať rôzne teoretické diskusie, aj o témach, ako napr. problé-my industriálnej spoločnosti. Do popre-dia sa dostávali aj predtým tabuizované otázky vývoja spoločnosti.

Ak spomíname istú liberalizáciu ko-munistického režimu v Československu na začiatku 60. rokov, tak tá bola deter-


Príspevok Kurta Rozsypala v Hospodárskych novinách 28.2.1964 (ukážka)

Vystúpenie Ottu Šika v Československej

televízii

minovaná predovšetkým jeho celkovým oslabením. To vyplývalo z pokračujú-cich ekonomických ťažkos-tí a na druhej strane súvi-selo s revíziou nezákon-ných politických procesov, ktoré prebehli v krajine po februári 1948. Ukazovalo sa totiž, že na nich mali priamy podiel viacerí čle-novia vedenia KSČ. V tej-to špecifickej atmosfére sa teda mohli postupne rozvíjať myšlienky Šika a jeho kolektívu.

Slabé miesta reformy

Príprava 2. ekonomickej reformy bola dlhotrvajúcim procesom, ktorý zasaho-val takmer všetky oblasti spoločenské-ho života vo vtedajšom Československu v polovici 60. rokov 20. storočia. Z hľa-diska Slovenska je potrebné povedať, že jeho podiel na príprave reformy bol priamo úmerný jeho postaveniu v štruk-túre štátu. Po prijatí ústavy z roka 1960 boli slovenské národné orgány takmer úplne degradované a mali len minimálne možnosti vstupovať do relevantných roz-hodovacích procesov. KSS si po februári 1948 síce mohla ponechať svoje meno, no nebola samostatnou politickou stra-nou, bola len územnou organizáciou KSČ a jej povinnosťou bolo vykonávať politi-ku centra na Slovensku. Vzťah medzi KSČ a KSS sa riešil v prvom povojnovom obdo-bí a jeho spomínaný výsledok bol dekla-rovaný už na jeseň 1948.

Slovensko bolo vlastne oblasťou jed-noznačne centralizovaného komunistic-kého štátu. Z jeho suverenity, ktorá mala vyplývať z toho, že bolo obývané suve-rénnym národom, rovnocenným s čes-kým, po niekoľkých rokoch existencie komunistického režimu v Československu nezostalo takmer nič. Do procesu prí-pravy druhej ekonomickej reformy vstu-povalo Slovensko viacerými formami. V niektorých komisiách, ktoré postupne formulovali zásady reformy v centre, sa

na ich činnosti podieľali odborníci zo slo-venských inštitúcií, no rozhodujúci vplyv nemali. Stávalo sa tiež, že na niektorých dôležitých rokovaniach, ktoré sa priamo týkali záujmov Slovenska, sa vôbec ne-zúčastnili. V období po roku 1963 však vstupovali do procesu prípravy reformy viacerí slovenskí ekonómovia, a to alebo s kritikou administratívno-byrokratic-kej sústavy riadenia, alebo i s kritikou niektorých aspektov hospodárskeho vý-voja na Slovensku.

V čase politického odmäku nastúpila nová generácia slovenských ekonómov (pochopiteľne, s marxistickým vzdela-ním), medzi ktorých patrili napr. Viktor Pavlenda, Hvezdoň Kočtúch, Pavol Tur-čan, Jozef Rosa a ďalší. Títo odborníci prišli so samostatnejším a kritickejším pohľadom na predchádzajúci ekono-mický vývoj, nezošnurovaným, tak ako v minulých rokoch, náhľadmi pražského centra a KSČ.

Slovenskí ekonómovia v celom období predjaria kritizovali nízke tempo ekono-mického a sociálne-ho vyrovnávania sa

Slovenska úrovni českých krajín aj dovte-dajší spôsob realizácie industrializácie Slovenska. Ján Ferianc a Pavol Turčan vystúpili s kritikou metód rozvoja Slo-venska v spoločnom štáte. Ten sa podľa nich uberal po historicky prekonaných cestách a len nadväzoval na vývinové lí-nie českého priemyslu s jeho odvetvovou a územnou roztrieštenosťou, nadmerným rozvojom základných odvetví a viazaním veľkých zdrojov pracovných síl v neefek-tívnych výrobách. Ak sa podľa nich bude v danom smere pokračovať, v dohľad-nom čase sa nedá dospieť k efektívnemu hospodárskemu vyrovnávaniu Slovenska a českých krajín.

Slovenskí ekonómovia v období pred-jaria na jednej strane vítali ekonomickú reformu a jej hlavné zásady, no na druhej strane ich zaujímalo i to, ako sa ona do-tkne ekonomického vývoja na Slovensku. V tomto smere konštatovali, že v období po februári 1948, v rámci socialistickej industrializácie, sa síce Slovensko rela-tívne približovalo k úrovni českých kra-jín, no na druhej strane, vo viacerých dôležitých ukazovateľoch (ak sa brali do úvahy absolútne údaje na 1 obyvateľa) sa nožnice roztvárali a rozdiely vlastne narastali. Preto sa na slovenskej strane očakávalo, aké budú opatrenia Šikovej reformy v prospech zaostávajúcich ob-lastí štátu, teda i Slovenska.

Pri príprave Šikovej ekonomickej re-formy v centre sa však nekládol dôraz na tzv. oblastnú problematiku (Slovensko bolo vnímané ako oblasť republiky) a tá bola na úplnom okraji záujmu. Prioritné


Otta Šik a Alexander Dubček

Viktor Pavlenda – sláv-nostný príhovor

(65. ročné jubileum akademika Szan-

tóa roku 1959)1. rad zdola: Filip

Hronský, Štefan Fišera, Dalibor Hanes

2. rad zhora: Ladislav Szantó, Viktor Pavlen-

da, Ondrej Peter

bolo vnímanie celého ekonomického priesto-ru Československa ako homogénnej jednotky, takmer vôbec sa nehľa-delo na záujmy, potreby alebo špecifiká sloven-skej ekonomiky. V tom-to celostnom trhovom priestore mali platiť jednotné zásady trhu a podnikania. Podľa predkladaných návrhov vyzerala skutočnosť tak, akoby už neexistovala potreba ekonomického a sociálneho vyrovnávania úrovne Slo-venska na úroveň českých krajín, resp. akoby ju centrum už nevmímalo ako dô-ležitú z hľadiska záujmov štátu.

Preto všetky tie pripomienky formulo-vané zo slovenských inštitúcií pochope-nie v centre takmer vôbec nenachádzali. Táto skutočnosť bola pritom determino-vaná tak vtedajším postavením Sloven-ska v štruktúre štátu, ktoré bolo dané ústavou z r. 1960, ako i celým dovtedaj-ším spôsobom výstavby československé-ho štátu v období od februára 1948. Slo-vensko malo len minimum možností vplý-vať tak na prípravu druhej ekonomickej reformy, ako i presadiť svoje hospodárske záujmy v priebehu jej realizácie. Ekonó-movia pripravujúci reformu v centre jed-noznačne chápali československý ekono-mický priestor ako homogénny a ich sna-hou bolo riešiť najvypuklejšie hospodár-ske problémy štátu väčším uplatnením trhových vzťahov, resp. aplikovaním tzv. ekonomického modelu riadenia socialis-tickej ekonomiky. Tie opatrenia, ktorými sa mala zabezpečovať podpora zaostáva-júcich oblastí štátu, vrátane Slovenska, boli v skutočnosti marginálne – pripo-mienky slovenských inštitúcií sa takmer nebrali do úvahy.

Hlavné zásady Šikovej ekonomickej reformy schválilo plénum ÚV KSČ v janu-ári 1965. Potom sa malo prikročiť k ex-perimentom v časti priemyselných závo-dov. Aj v období, ktoré nasledovalo po

schválení zásad ekonomickej reformy, sa na Slovensku ozývali kritické hlasy voči tomu, akým spôsobom bola pripravená ekonomická reforma a očakávali sa jej negatívne dosahy na slovenskú ekono-miku. S kritikou nepricházali len jednot-liví ekonómovia, no i také inštitúcie, ako Ekonomická komisia ÚV KSS či Vedecká rada Ekonomickej univerzity v Bratisla-ve. KSS pod novým vedením Alexandra Dubčeka (1. tajomníkom ÚV KSS sa stal 8. apríla 1963), postupne menila dovte-dy zaužívaný spôsob a štýl práce. Prvý tajomník strany na Slovensku dovtedy totiž bol len prevodovou pákou medzi pražským mocenským centrom a Brati-slavou. Alexander Dubček však kritické hlasy intelektuálov z rôznych oblastí spoločenského života nielenže neuml-čoval, ale časom sa stal reprezentantom slovenských záujmov a požiadaviek – po-chopiteľne, z komunistického hľadiska.

Tento postoj slovenského vedenia strany sa, samozrejme, nestretol s priaz-nivým ohlasom v Prahe a časom sa stupňovali rozpory medzi medzi Dub-čekom a Novotným. Na jar 1966 z centra zaznievali výhra-

dy v tom zmysle, že na Slovensku bolo umožnené, aby vznikla a formovala sa „skreslená teória o ekonomickom zaostá-vaní Slovenska za českými krajmi, teória otvárajúcich sa nožníc, ktorá sa rozširo-vala v rôznych diskusiách nielen na vedec-kých pracoviskách, vysokých školách, ale aj na straníckej pôde“.

Pražskému vedeniu strany neveľmi vyhovovalo, že po Slovensku sa šírili údaje z materiálu Analýzy ekonomického vyrovnávania Slovenska na úroveň českých krajov, ktorá bola oficiálnym materiálom Slovenskej plánovacej komisie. Tento dokument bol svojho času prvou analý-zou kvantitatívnych rozdielov vtedajšej ekonomickej úrovne Slovenska a českých krajín, sústreďoval množstvo faktogra-fického materiálu a mnohé z údajov ne-konvenovali oficiálne proklamovanej téze o rýchlejšom ekonomickom raste na Slovensku. Alexander Dubček teda „vy-tváral priestor“, aby sa mohli pertrakto-vať i také názory, ktoré neboli v absolút-nom súlade s oficiálnou politikou.

Negatíva Šikovej reformy

Negatívne dosahy Šikovej ekonomickej reformy sa na Slovensku skutočne pre-javili a to už krátko po tom, ako boli do praxe uvedené niektoré jej opatrenia. Od 1. januára 1967 vstúpili do platnos-ti nové veľkoobchodné ceny a tie boli centrom nastavené takým spôsobom, že zachovávali nižšiu cenovú úroveň pri vý-robkoch surovinových odvetví v porovna-ní s odvetviami finalizujúcimi. Táto zme-


Promócie (1963)Zľava: Ján Ferianc,

Bohuslav Partyk, Jozef Rosa, Felix Hutník

Akademický senát pri promócii (1966)Zľava: Hvezdoň

Kočtúch, Ferdinand Vávra, Martin Ďuraj,

Pavol Ambroš, Štefan Ďurica, ?, Milan Šlauka,

Karol Polák

na sa však podstatným spôsobom mala dotknúť slovenských výrobcov a podni-kov, keďže v danom období v štruktúre priemyslu prevládali práve surovinové a polotovarové odbory. Na Slovensku bol v porovnaní s českou časťou republiky nižší stupeň podnikov finalizujúcich. To znamenalo, že podnikom na Slovensku sa vlastne znížila rentabilita, dostávali sa do straty, alebo sa ich straty zväčšovali. A pritom reforma bola postavená práve na tom, že jednotlivé podniky sa mali samostatne pohybovať na trhu a rozvíjať sa na základe vlastných zdrojov. Sloven-ské podniky by si však museli požičiavať zdroje od banky, aby mali na svoju vlast-nú réžiu i na zabezpečenie prípadného rastu.

Takto sa vlastne celé Slovensko ako národno-politická oblasť dostala do ešte nevýhodnejšieho postavenia v porovnaní s českými krajinami. Prestavba veľkoob-chodných cien sa prejavila čoskoro – už v priebehu prvej polovice roka 1967 sa znížili investície do slovenského prie-myslu – namiesto pôvodne plánovaných 29 % sa investovalo len 21,9 %.

Na základe tohto vývoja i na základe ďalších informácií, ktoré dostával, vystú-pil A. Dubček koncom septembra 1967 na pléne ÚV KSČ s vopred neschváleným pre-

javom. Na ňom kritizoval nielen negatív-ne dosahy Šikovej ekonomickej reformy na Slovensko, no i celý ten ekonomický vývin, ktorým Slovensko prešlo v období po februári 1948. Spomenul napr. nedo-statočné investície do priemyslu na Slo-vensku a fakt, že sa v tejto súvislosti ne-dostatočne prihliadalo na demografický vývin, rozdielny v českých krajinách a na Slovensku.

Po tomto vystúpení A. Dubčeka sa zdramatizovala roztržka medzi ním a A. Novotným. Tá gradovala o mesiac na ďal-šom pléne ÚV KSČ a smer k januáru 1968 bol vytýčený. Môžeme teda konštatovať, že celý ekonomický vývin, ktorým Slo-vensko prechádzalo po februári 1948, ani zďaleka nebol taký optimálny, ako ho vy-kresľovala dobová propaganda, ale stal sa jednou z príčin tých udalostí, ktoré si spájame s rokom 1968.

Na záver je hádam potrebné dodať, že všetky zásady Šikovej ekonomickej re-formy sa v praxi realizovať nepodarilo,

a to ani v priebehu roka 1968. Reforma jednak narazila na politickú bariéru, od-por byrokratických síl a na druhej strane stále viac sa ukazovalo, že nie je úplne kompatibilná s daným režimom. Sil-ným odporcom reformy bol i Sovietsky zväz. Okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy znamenala i definitív-ny koniec Šikovej ekonomickej reformy.


Tabuľka 1Prírastok počtu obyvateľov, obyvateľov v produktívnom veku a počtu pracovných príležitostí v Československu celkom a percentuálny podiel Slovenska a českých krajín v rokoch 1948 – 1967 Ukazovateľ Československo absolútny údaj ČR v % SR v %Prírastok počtu obyvateľov celkom 1 993 987 48,79 51,21 Prírastok zdrojov pracovných síl celkom 774 737 38,87 61,13Prírastok počtu obyvateľov v produktívnom veku 605 011 29,86 70,14Prírastok počtu pracovných príležitostí

v národnom hospodárstve1 080 170 74,94 25,06

Zľava Andrej Lantay, Pavol Turčan, Štefan Heretik, Ladislav Szántó

Jozef Rosa (1973)

PhDr. Miroslav londák, DrSc. (1961), vedecký pracovník Historic-kého ústavu SAV. Zaoberá sa predo-

všetkým hospodársko-politickými dejinami Slovenska a Československa v období po skončení 2. svetovej voj-

ny. Publikoval desiatky štúdií doma i v zahraničí a viacero vedeckých

monografií, naposledy titul Ekono-mické reformy v Československu v 50. a 60. rokoch 20. storočia a slovenská

ekonomika.

Česko-slovenská federácia na rázcestíPríprava zmeny koncepcie federalizácie ČSSR na prelome rokov 1969 – 1970

JOZeF ŽatKuliaK

Jeseň 1969 a začiatok roku 1970 predstavujú vo vývoji slovenskej a českej spoločnosti komplikované obdobie, keď vo všetkých sférach dochádzalo k ďalším značným zmenám. Niekedy sa aj v odbornej literatúre

prisudzuje možno až príliš jednoznačný význam politickým udalostiam. O realizácii premeny jednotného štátu na štát zložený – federatívny vieme relatívne málo, veď uverejnených dokumentov po septembri 1969

nie je až tak veľa. A navyše, obsah a jazyk dokumentov je určite menej „pútavý“ ako politické alebo kultúrne dejiny. Na druhej strane dejiny štátu práve v prelomových rokoch 1968 – 1970 majú niečo do seba, veď aj

vtedy išlo o osudy mnohých ľudí.

Na zasadaní ÚV KSČ v máji 1969 bola prijatá tzv. realizačná smernica k najbliž-ším úlohám strany, ktorá z obsahu fede-rácie svojimi centralizačnými tenden-ciami začala vysávať princípy rovnosti a svojprávnosti zväzku dvoch národných republík, a tým článok 1 ústavného zá-kona 143/1968 Zb. prestával plniť svoje

poslanie. Smernica predpokladala posil-nenie právomocí federálnych výkonných orgánov, centrálneho plánovania hos-podárstva a rozhodujúceho postavenia rozpočtu federácie. Na tento účel bola využitá široko formulovaná spoločná kompetencia výkonných orgánov fede-rácie a jej republík.

V lete 1969 tak vznikal priestor na opätovnú centralizáciu politického ria-denia štátu, ktorá revidovala nielen mechanizmus česko-slovenskej federá-cie (i návrh tzv. kompetenčného zákona z marca 1969), ale aj samotnú krehkú „rovnováhu“ koexistencie suverenity federácie a jej národných republík. For-


Zľava: prezident ČSSR Ludvík Svoboda, najvyšší predstaviteľ ZSSR Leonid Iljič Brežnev a prvý tajomník

ÚV KSČ Gustáv Husák

movali sa dve silné, rozhodujúce poli-tické skupiny, ktoré v Predsedníctve ÚV KSČ a vo federálnej vláde rozhodovali o podobe riadenia štátu a jeho hospo-dárstva. Po tvrdom zastavení politickej reformy treba mať na zreteli, že viacerí politickí predstavitelia museli pre svo-je pre reformné postoje odísť z funkcií. To ovplyvnilo presadenie a osud ekono-mickej reformy, fungovanie česko-slo-venskej federácie v ekonomickej rovine a vyrovnávanie ekonomických a sociál-nych rozdielov medzi českými krajinami a Slovenskom. Na strane druhej, viacerí tieto postoje opustili a zaradili sa do normalizačnej línie KSČ, v rámci ktorej sa často nadnesene a skreslene vyhla-sovalo, že sa tieto rozdiely postupne stierajú.

Normalizátorov možno zaradiť do dvoch skupín. Tú prvú, napriek určitým vnútorným rozdielom, tvorili tzv. poli-tickí realisti (centristi), ktorí brali zreteľ na potreby Slovenska (prvý tajomník ÚV KSČ G. Husák, vo vedení KSČ Š. Sádov-ský, J. Kempný, J. Lenárt, predsedovia a podpredsedovia federálnej vlády O. Černík a L. Štrougal, P. Colotka, S. Falťan a K. Laco, ministri federálnej vlády M. Dzúr, F. Vlasák, B. Sucharda, I. Rendek a K. Boďa, predseda a podpredseda čes-kej vlády J. Korčák a A. Červinka, pod-predsedovia slovenskej vlády J. Hanus a J. Zrak, ministri Š. Šebesta, Š. Brenčič, predseda SNR O. Klokoč a ďalší). Dru-há internacionálna skupina, postavená na podpore Moskvy a dôsledkoch okupá-cie (A. Indra, V. Biľak, D. Kolder, A. Ka-pek, F. Hamouz, J. Haman, J. Havlín, K. Hoffman, F. Hagara, M. Lúčan, L. Pezlár, B. Chňoupek, J. Fojtík, E. Erban, M. Ja-keš, V. Šalgovič, D. Hanes, B. Kučera, J. Marko, M. Hruškovič, J. Janík a iní), bez ohľadu na národnú otázku (podobu federácie) jednostranne presadzovala líniu politickej a ekonomickej jednoty štátu. To sa dotýkalo aj vyrovnávania cien, ako aj výroby, tovaru a určovania výšky kľúčových daní. Pre obe republiky

sa totiž celoštátne nastavili ceny, rôzne typy daní a odvodov, investície, krité-riá pre zostavovanie a prerozdeľovanie rozpočtov a pre ďalšie finančné a ekono-mické nástroje.

Okrem predstáv týchto základných zoskupení treba spomenúť tzv. politic-kých technokratov (V. Hůla, R. Rohlíček, S. Rázl, J. Ferianc, L. Adamec a iní) a via-cerých z prvej skupiny, ktorí z rôznych príčin v septembri a októbri opúšťali politické a štátne pozície. Okrem toho boli tu snahy slovenských reformných ekonómov V. Pavlendu, H. Kočtúcha či J. Rosu o riešenie vyrovnávania soci-álnej a hospodárskej úrovne Slovenska s českými krajinami, na báze akceptácie primárnych hospodárskych kompetencií republík, ako aj ich kompetencií v ob-lastnom riadení. Silná skupina českých ekonómov (B. Sucharda, V. Kadlec, V. Valeš, F. Toman a ďalší) sa naopak sú-stredila hlavne na celoštátne hľadiská vývoja hospodárstva.

Časť predstaviteľov politických re-alistov predsa len s konzervatívcami úzko spolupracovala a ustupovala od principiálnych otázok, nedoceňujúc ilu-zórnosť kompromisu medzi politickým princípom demokratického centralizmu

a federalizačných princípov (národnej) rovnoprávnosti, a to aj v oblasti hos-podárskeho riadenia. Nastoľoval sa tak právny poriadok, ktorý uskutočňoval normalizačnú a centralistickú politiku KSČ a tvrdilo sa, že ňou sa zabezpečujú záujmy oboch republík a celej federá-cie. Avšak touto politikou sa rozhodo-valo o modifikácii ústavného zákona č. 143/1968 Zb. z októbra 1968!

Prvé návrhy zmien

Na septembrovom zasadaní ÚV KSČ v roku 1969 v Prahe boli zrušené uznese-nia ÚV z júla a augusta 1968 a platnosť augustového mimoriadneho zjazdu KSČ 1968 z Vysočian. Onedlho dokumenty z augusta 1968 zrušilo aj Predsedníctvo FZ ČSSR a podobne aj zasadanie ÚV KSS. Konsolidáciu pomerov na Slovensku a v českých krajinách sprevádzalo ruše-nie mnohých štátnych a kultúrnych in-štitúcií, ktoré vraj roku 1968 „nestáli na marxistických pozíciách“. Prvý tajomník ÚV KSČ G. Husák hovoril na zasadaní ÚV KSČ o obrodnom procese ako o „plazivej kontrarevolúcii“ a v auguste 1969 (keď sa odohrali protiokupačné demonštrá-cie) údajne išlo o strhnutie ľudových más „do otvoreného zápasu a náš štát znovu priniesť do chaosu“. Predseda FZ ČSSR A. Dubček síce vystúpil na sep-


Samuel Falťan (1920 – 1991), slovenský verejný a štátny predstaviteľ, 1969 podpredseda vlády

ČSSR, 1968-70 člen ÚV KSČ a preds. ÚV KSS.

Bohumil Sucharda (1914 - 2009), český ekonóm a politik, od januára do septembra 1969 minis-

ter financií vo federálnej vláde ČSSR.

tembrovom zasadaní s pomerne ráznou obhajobou reformného procesu, v ktorej odmietol mnohé obvinenia z antisovie-tizmu a odtrhnutiu reforiem od princí-pov socializmu, no na druhej strane sa prihlásil k normalizačným opatreniam z apríla 1969, a podporil tak Husákov politický kurz. Vedenie KSČ chcelo do-siahnuť taký stupeň konsolidácie, ktorý by umožnil uskutočnenie straníckeho zjazdu v roku 1971 a následné všeobec-né voľby. Tým sa mali „obnoviť všetky orgány tak, ako to stanovy strany, ako to zákony tohto štátu žiadajú“. Na zasadaní ÚV KSČ v septembri 1969 „rezignovali“ na funkcie v jeho predsedníctve A. Dub-ček a Š. Sádovský. Zvolení boli predsta-vitelia normalizačnej línie KSČ A. Kapek, J. Korčák, J. Lenárt, D. Hanes, V. Hůla, A. Indra, J. Fojtík a J. Kempný.

Zvýraznením normalizačnej línie a navrhnutými personálnymi zmena-mi v politických a štátnych orgánoch, ovplyvnilo septembrové plénum ÚV KSČ ďalšie prepracovanie materiálov fe-derálnej a národných vlád o stave čes-ko-slovenskej federácie v štátoprávnej a ekonomickej oblasti (o aplikácii eko-nomickej reformy) z leta 1969. Svoju rolu tu zohrala dohoda predsedníctiev vlád o účinnej koordinácii činnosti fe-

derálnych a národných orgánov. Sú-borom materiálov sa 10. októbra 1969 zaoberala Hospodárska rada vlády ČSSR (aj pri národných vládach sa ustanovili hospodárske rady), ktorá mala na sta-rosti koncepčnú ekonomickú politiku. Predsedal jej podpredseda federálnej vlády Václav Valeš, generálnym sekre-tárom bol Valtr Komárek. Radu tvorili federálni a národní ministri s hospodár-skou kompetenciou a generálny riaditeľ Československej štátnej banky, ktorí kooperovali s Legislatívnou radou vlády ČSSR na čele s podpredsedom federál-nej vlády Karolom Lacom, ktorá mala na starosti prípravu legislatívnych návrhov pre vládu. Predmetom rokovania Hospo-dárskej rady a členov komisie federálnej vlády (K. Laco, V. Valeš, V. Hůla, J. Penc, J. Hanus, A. Červinka, V. Pavlenda) bola tiež Správa o realizácii ústavného zákona o československej federácii, zhodnotenie skúseností z organizácie a riadenia eko-nomiky v podmienkach federácie a opat-renia k upevneniu jednotného riadenia ekonomiky.

Správa zdôraznila požiadavky tzv. realizačnej smernice ÚV KSČ o upev-není jednotného riadenia spoločnosti, založeného na zásade demokratického centralizmu a o prekonaní nemarxistic-

kých názorov. Upevnenie socialistického štátu sa malo diať na základe jeho pre-stavby na federatívnych základoch, kon-solidáciou novovytvorených federálnych a národných orgánov a vymedzením deľby kompetencií medzi nimi. Preto bolo treba uskutočniť neodkladné kroky k upevneniu riadenia hospodárstva, pri-čom sa už použila formulácia „o zosilne-ní vplyvu federálnych hospodárskych or-gánov na rozvoj jednotnej (podčiarknuté autorom) čs. ekonomiky“ (ústavný zákon z októbra 1968 hovoril o syntéze dvoch národných ekonomík).Na to bolo po-trebné zostaviť relatívne silný federálny rozpočet, posilniť federálny zahraničný obchod a usporiadať bankovú sústavu, keď sa odmietla jej federalizácia. Záro-veň bolo treba dopracovať tzv. kompe-tenčný zákon, ktorého absencia, okrem iného, spôsobovala ťažkosti vo fungova-ní mechanizmu federácie. Podobne chý-bali legislatívne pravidlá na federálnej a národnej úrovni. Oba tieto momenty komplikovali koordináciu orgánov fede-rácie a republík, pričom sa začalo uvažo-vať o osude nevyprofilovaných, i keď pa-ritne zostavených, federálnych výborov.

Spomínaná správa kriticky pristu-povala k stavu ekonomickej reformy, ktorej jednotlivé kroky celkom neko-


Oldřich Černík (1921 – 1994), český politik a štátny predstaviteľ, 1966-70 člen preds. ÚV

KSČ, 1968-70 predseda čs. vlády.

Alexander Dubček (1921 – 1992), slovenský politik a štátny predstaviteľ, prvý tajomník ÚV

KSČ 1968-69, predseda FZ ČSSR 1969, predseda FZ ČSFR 1990-92.

Václav Valeš (1922 – ), český národohospodár, od 1968 do septembra 1969 podpredseda vlády

ČSSR, 1969, 1990-91 predseda Hospodárskej rady vlády ČSSR, resp. ČSFR.

rešpondovali so zásadami federatívne-ho usporiadania štátu. Oslabovali sa vraj jednotlivé stupne a články riadenia (ministerstvá a generálne riaditeľstvá na úkor podnikov a ich samosprávnych rád). Tvrdilo sa, že pre zdôrazňovanie trhových vzťahov došlo k dezintegrácii výrobnej sféry. Z týchto dôvodov bolo treba podľa správy zásadne prehodnotiť postup v aplikácii ekonomickej reformy, lebo problémy na ekonomickom úseku sťažovali realizáciu ústavného zákona o federácii. V informácii pre K. Laca zo začiatku novembra sa upozornilo, že vy-tvorením troch riadiacich centier v rámci federácie sa oslabilo centrálne riadenie a samotná federácia sa vôbec nezaoberá podnikovou sférou. Dve kľúčové refor-my, ekonomická reforma a reforma štátu tak boli postavené proti sebe! Onedlho to malo vážne koncepčné dôsledky pre ich ďalší vývin.

Koniec ekonomickej reformy

Podobne ako uvedená správa, aj Zhod-nocení zkušeností z aplikace ústavního zákona o čs. federaci a návrh stanoviska vlády ČSR k úpravě kompetence federál-ních a národních orgánů českou vládou zo 14. októbra 1969 obsahovalo viacero

rozporov, vystihujúcich vtedajšie pome-ry. Vláda, ktorá prechádzala rozsiahlymi personálnymi zmenami (predsedu vlády S. Rázla nahradil J. Kempný, V. Hůla sa stal podpredsedom federálnej vlády pre ekonomiku), považovala poňatie fede-rácie za vyhovujúce a jej model ďalej vychádzal zo zamerania ekonomickej reformy o „oslabení úloh štátneho plánu a zodpovednosti centra za priame riade-nie ekonomiky z predpokladu rýchleho rozvoja socialistických tržných vzťahov“. Hlavná váha rozhodovania mala byť v orgánoch národných republík. Pripra-vovali sa zákony o plánovaní, o štátnom rozpočte, o menovom a bankovom (fe-deralizovanom) systéme a, samozrej-me, aj tzv. kompetenčný zákon. Avšak viaceré kompromisné riešenia zbytočne zložitú a ťažkopádnu situáciu nevyrieši-li a nevyhnutné riešenia pre jednotnosť celej ČSSR (v oblasti cenovej, mzdovej, sociálnej a technickej politiky) neboli účinné. Podľa Zhodnocení zkušeností... komplikovala sa celá štruktúra riadia-cich orgánov (podpredsedami federálnej

vlády sa stali aj predsedovia národných vlád, z čoho pre nich často vyplývala zá-väznosť federálnych uznesení a násled-ne dvojitá podriadenosť). Česká vláda hľadala východisko v posilnení vplyvu federálnej vlády na riadenie hospodár-stva, vrátane oblastí dopravy, spojov a energetiky, ťažby uhlia a plynárenstva či zahraničného obchodu, o ktoré viedla so slovenskou vládou rozsiahle spory. Česká vláda navrhovala, aby sa tieto oblasti, resp. podniky posunuli do prá-vomoci federálnych ministerstiev, a to tak, aby sa neoslabila autorita a podiel národných orgánov (pri tvorbe koncep-cií legislatívnej, cenovej, obchodnej, menovej a bankovej politiky).

Viaceré rozdielne, no aj spoločné po-hľady s českou vládou na stav v česko-slovenskej federácii obsahovala Osnova téz zhodnotenia skúseností s uvádzaním čs. federácie do života z dielne slovenskej vlády zo 7. novembra 1969. Tá konštato-vala, že „základný prístup k federatívne-mu štátoprávnemu usporiadaniu bol a je správny“ v duchu marxisticko-leninských zásad a ideologických a politických prin-cípov. Zložité obdobie sa podľa materiá-lu skončilo až v septembri 1969, keď sa spoločnosť dostala k pokojnej práci na realizácii federácie a niet dôvodu na jej zmenu. Ani tzv. realizačná smernica ÚV KSČ „nie je návodom na revíziu ústavné-ho zákona o československej federácii“ a očakáva sa prerokovanie otázok eko-


Karol Laco (1921 – 2009), slovenský ústavný právnik a štátny predstaviteľ, 1969-88 podpred-

seda vlády ČSSR a predseda Legislatívnej rady vlády ČSSR.

Stanislav Rázl (1920 – 1999), český hospodársky a štátny predstaviteľ, predseda vlády ČSR od

januára do septembra 1969, 1969-86 podpred-seda vlády ČSR.

Ladislav Adamec (1926 – 2007), český politik a štátny predstaviteľ, 1969 predseda Legislatív-nej rady vlády ČSR, 1969-86 podpredseda vlády

ČSR, 1987-89 predseda vlády ČSSR.

nomickej reformy, pri zachovaní socia-listického spoločenského vlastníctva vý-robných prostriedkov a socialistického plánovania v najvyšších politických or-gánoch spôsobom, aby sa posilnil „vplyv federálnych hospodárskych orgánov na rozvoj jednoty čs. ekonomiky“. Napo-kon ani ústavný zákon o federácii nebol v rozpore so zásadami ďalšieho postupu ekonomickej reformy. Stále však chýba-li mnohé potrebné zákony, vrátane tzv. kompetenčného zákona, ktorý mal roz-pracovať (v októbri 1968) v ústavnom zákone č. 143/1968 Zb., nevyhnutné, avšak predsa len všeobecne formulova-né články 10 až 28 o spoločných kompe-tenciách federácie a republík. Nedoce-ňuje sa, že federácia v oblasti ekonomi-ky vychádza z ekonomickej svojbytnosti slovenského a českého národa, ako aj z toho, že hospodárstvo ČSSR „je integ-ráciou dvoch národných ekonomík“.

Ďalej materiál hovoril o tom, že na federáciu retardačne pôsobí právny poriadok unitárneho štátu, nedoriešila sa participácia slovenského a českého národa na celospoločenských záležitos-tiach vo federálnych orgánoch, nejasná bola situácia okolo federálnych výbo-rov (vraj nepochopili svoje poslanie). Nielen federálne, ale aj české národné

orgány využívali nedostatok právnej reglementácie v deľbe právomocí medzi orgány federácie a republík na usporia-danie výrobno-technickej základne.

Hospodársky plán mal vychádzať z racionálneho rozvoja národných eko-nomík. Úpravy si vyžadovala celá ob-lasť bankového a finančného systému, investičnej výstavby, zahraničného obchodu – na Slovensku nebol prehľad o tvorbe devízových zdrojov, o devízovej regulácii úverov. Veľké problémy spôso-bovali cenové deformácie a rozčlenenie podnikovej sféry, ktoré sa čoraz viac presúvajú do kompetencie federálnych, resp. českých orgánov so sídlom v Pra-he. Realizácia federácie, pri všetkých týchto problémoch, narážala na veľké ťažkosti.

Pôvodné tézy prepracovali hospo-dárski ministri za koordinácie podpred-sedu vlády J. Hanusa, ktorý na rokova-nie vlády spolu s ďalším podpredsedom J. Zrakom, predložil nový materiál pod názvom Skúsenosti z realizácie ústavné-ho zákona o československej federácii. Materiál zdôrazňoval negatívne dôsled-ky pôsobenia unitárneho poriadku na federáciu, neschválenie mnohých dôle-žitých zákonov či kompetenčné spory, teda gordické uzly prechodu od jednot-

ného štátu na štát federatívny. Ekono-mická reforma sa však už nespomínala.

Kým materiály národných vlád obsa-hovali aj alternatívy a hľadanie výcho-dísk pri problémoch ekonomiky, Správa o realizácii ústavného zákona o čs. fede-rácii, vyhodnotenie skúseností z organi-zácie a riadenia v podmienkach federácie a zásady k upevneniu jednotného riadenia z 27. novembra 1969, vypracovaná pod-predsedami a ministrami vlád K. Lacom, B. Kučerom, L. Adamcom, A. Červinkom, J. Hanusom a J. Feriancom, predstavo-vala určitý súhrnný materiál pre politic-ké orgány. Vychádzala z tzv. realizačnej smernice ÚV KSČ, pričom zdôraznila, že sa zaoberá troma štátnymi mechaniz-mami (federácie a republík). Uviedla zložitú a ťažkopádnu situáciu v rozdeľo-vaní kompetencií, vzhľadom na to, že sa nedosiahli požiadavky koordinácie a sú-činnosti medzi všetkými troma vládami. Ich uznesenia si často protirečia, čo sa vysvetľovalo vznikom viacerých orgánov a inštitúcií a nevypracovaním množstva zákonov dôsledkom provizórneho stavu v legislatíve. Správa použila tvrdenie, že „riešenie otázok federalizácie v oblasti ekonomiky rozhodným spôsobom ovplyv-ní ďalší vývoj federatívneho usporiadania štátu“.


Viktor Pavlenda (1928 – 1990), slovenský eko-nóm, 1969 člen Hospodárskej rady vlády SSR, 1968-70 člen preds. a tajomník ÚV KSS.

Hvezdoň Kočtúch (1929 – 1994), slovenský náro-dohospodár, 1969 člen Hospodárskej rady vlády SSR a zástanca vyrovnávania sociálnej a ekono-mickej úrovne Slovenska s českými krajinami.

Július Hanus (1923 – ), slovenský národohos-podár, 1969 člen Hospodárskej rady vlády SSR,

1969-88 podpredseda vlády SSR.

Dokument koncepčne rozoberal celú oblasť národohospodárskeho plánu, pri-čom plán federácie bol záväzný tak pre orgány federácie, ako aj republík – mal byť základným nástrojom hospodárskej politiky ČSSR. V zásadách plánovacieho procesu sa pripomenulo, že medzi zá-kladné podklady plánu federácie patria aj návrhy plánovacích orgánov republík. Predpokladalo sa ustanovenie federál-nej plánovacej komisie. Spresnilo sa po-stavenie federálnych odvetvových orgá-nov. Hlavnou úlohou štátneho rozpočtu bolo prispieť k celkovému upevneniu riadenia a konsolidácie národného hos-podárstva. (Návrh rozpočtu ČSR na rok 1970 predstavoval vyše 115 miliárd ko-rún, SSR vyše 37 mld. a federácie skoro 17 a pol miliardy korún.) Zdrojmi fede-rálneho rozpočtu, v kompetencií fede-rálneho ministerstva financií, však mali byť prakticky všetky rozhodujúce dane (zo mzdy, z obratu, zo zisku, spotrebná, družstevná a poľnohospodárska daň, podnikové dane atď.), teda aj tie, kto-ré sa mali podieľať na tvorbe rozpočtov republík, čo aj autori správy považovali za krok, ktorý bol v rozpore s koncepciou ústavného zákona o čs. federácii. Cen-tralizácia sa však očakávala v daňovej a cenovej oblasti, v bankovníctve atď. V oblasti priemyslu mali vzniknúť fede-rálne orgány pre oblasť hutníctva, ener-getiky, baní, strojárstva, dopravy, pôšt a telekomunikácii či vedeckovýskumnej základne, ba aj pre mnohé výrobno-hos-podárske jednotky. Návrhy, ktoré správa uviedla, sa mali premietnuť v zákonných normách, vrátane tzv. kompetenčného zákona.

Príkladom vtedajšej ťažkej situá-cie bola rozpočtová oblasť, o ktorú sa viedli veľké hádky a spory. Zrazili sa tu rôzne koncepcie, na čo upozornil v plé-ne SNR jej predseda O. Klokoč na kon-ci decembra 1969. Znovu sa hovorilo o vzájomnom doplácaní, o cenových de-formáciách, o oprávnenosti federálnych rozhodnutí. Predseda slovenskej vlády P. Colotka v pléne, ktoré sa zaoberalo aj odchodom H. Kočtúcha, V. Hatalu, J. Zraka, V. Pavlendu, S. Falťana z po-stu poslancov, pripomenul, že rozpočet

SSR nemožno prijať skôr, ako sa prijme federálny zákon o rozpočte. Podobne sa vyjadril podpredseda vlády ČSSR K. Laco. Argumentoval, že pri inom postu-pe by bol federálny zákon len sumarizá-ciou národných rozpočtov a to už by išlo o konfederáciu.

Sovietsky tlak

V ovládnutí slovenskej a českej spoloč-nosti „normalizátormi“ zohral svoju úlohu sovietsky tlak, aj na centralizáciu riadenia ekonomiku a podriadeniu sa RVHP. Ten pomerne rýchlo zovrel aj Hu-sákovu skupinu “politických realistov“, ktorá sa mu, za podielu konzervatívcov, plne a viac-menej dobrovoľne podria-dila. Navyše okupácia ČSSR armádami piatich spojeneckých krajín Varšavskej zmluvy sa stala tým najhorším odrazo-vým východiskom pre nasledujúci vývoj a sovietsky faktor pôsobil v oblasti za-merania štátu, hospodárstva a kultúry vyložene deštruktívne. Moskve a vede-niu KSČ, ktorá neprešla federalizáciou, vyhovovalo len jedno politické a hospo-dárske centrum. Pod ich tlakom sa meni-li štátoprávne koncepcie. Kým niektorí tzv. politickí realisti ešte ako-tak inkli-novali k pôvodnému poslaniu česko-slo-venskej federácie z októbra 1968, tzv. internacionalisti (sčasti konzervatívci) presadzovali politický centralizmus aj

do riadenia štátu. Navyše sa úzko spojili so sovietskou mocou a jej poňatím cen-tralistickej federácie.

Celkovo kladné hodnotenie federá-cie na prelome rokov 1969 a 1970 skôr zakrývalo vážne problémy vo vzťahoch medzi federálnymi a republikovými or-gánmi a vo vymedzení ich spoločných kompetencií. Neprišlo však k rozťatiu gordického uzla fungovania česko-slo-venskej federácie, kľúčovej podmienky premeny unitárneho štátu na štát zlože-ný. Strácali sa české a slovenské pohľady na fungovanie česko-slovenskej federá-cie, na zmysel národných štátností „len“ v dvojčlennej federácii a paradoxne aj efektívne (reformné) riešenie nerovna-kého hospodárskeho postavenia čes-kých krajín a Slovenska. Už v tom čase sa robili kroky k vypusteniu reformných zámerov, ako aj ekonomickej reformy a v riadení hospodárstva. Ešte na jeseň 1969 sa síce takéto návrhy predkladali na rokovania vlád či politických orgánov (ich komisií), avšak ich tvorcov postup-ne zasiahli politické čistky prebiehajúce podľa tzv. zmocňovacieho ústavného zákona č. 117 z októbra 1969, nevinne formulujúcom tézu „o predĺžení voleb-ného obdobia“.


Jozef Zrak (1929 - ), slovenský politický a štátny predstaviteľ, od januára do februára 1970

podpredseda slovenskej vlády.

Peter Colotka (1925 - ), slovenský právnik a štátny predstaviteľ, 1969-88 člen preds. ÚV KSČ a ÚV KSS, od januára do apríla 1969 predse-da FZ ČSSR, 1969-88 predseda vlády SSR.

Ústavný zákon umožňoval čistky v štátnych orgánoch za údajné nepl-nenie politiky Národného frontu a po-slaneckej funkcie. Ďalej boli uvoľnení z funkcií podpredseda federálnej vlády a predseda Hospodárskej rady vlády ČSSR Václav Valeš, generálny sekretár rady Valtr Komárek, ministri federálnej vlády, ktorí boli spolutvorcami ekono-mickej reformy František Vlasák, Vla-dimír Kadlec a ďalší. Zo štátnych a po-litických orgánov museli odísť tisíce funkcionárov, poslancov či pracovníkov aparátov. Politické čistky riadili predse-da Ústrednej kontrolnej a revíznej komi-sie KSS Viliam Šalgovič a v českých kraji-nách komisia Miloša Jakeša, ako aj Byro pre riadenie straníckej práce v českých krajinách pod vedením L. Štrougala. Zapájali sa aj nemenej razantné krajské a okresné komisie.

Dokumenty o česko-slovenskej fe-derácii z októbra alebo novembra 1969 sa ďalej prepracúvali, často sa do ich novej „výroby“ zapojili iní funkcionári, ktorí nahradili tých vyhodených. Zmeny menili charakter a poslanie materiálov v duchu normalizačnej línie KSČ, zvýraz-nenej na zasadnutiach ÚV KSČ v apríli, septembri 1969 a v januári 1970. V po-litických súvislostiach sa modifikovali texty dokumentov o hodnotení česko-slovenskej federácie a o jej aktéroch.

Dokumenty ďalej obsahujú dôležitý mo-ment tej doby – menil sa ich „jazyk“ či „slovník“. Strácali sa v nich pojmy „poli-tická reforma“ aj „ekonomická reforma“. S narastajúcou autocenzúrou súvisí aj „jazyk“ personálneho hodnotenia pred-staviteľov štátneho a politického života, od pochvál (normalizátori medzi sebou) či konštruktívnej kritiky až k paušálne-mu (revizionisticko-oportunistickému) odsúdeniu reformistov.

Nespokojnosť so stavom federácie otvorene prejavil Vojtech Hatala, jeden z kľúčových tvorcov česko-slovenskej fe-derácie. Dňa 21. decembra 1969 napísal list predsedovi SNR O. Klokočovi, ktorý podobne ako predseda slovenskej vlády P. Colotka, opúšťal pôvodné myšlienky poslania čs. federácie. Hatala sa vzdal funkcie predsedu Ústavnoprávneho vý-boru FZ ČSSR a vzdával sa poslaneckých funkcií v SNR a FZ vôbec s odôvodnením, že „realizácia štátoprávneho usporiada-nia nadobúda postupne obsah, ktorý nie je celkom v súlade s mojou predstavou o ňom, zanikol zmysel mojej ďalšej účasti v oboch najvyšších zastupiteľských zbo-roch“. Videl, kam sa nakláňa federácia, ako aj nástup „renesancie byrokratické-ho centralizmu“.

V. Hatala, podpredseda slovenskej vlády J. Zrak a ďalší sa nedali zlomiť,

neodvolali svoje postoje k reformám či k okupácii, no kde u iných nastali hra-nice „pokánia“ (podľa stanovených kri-térií, vrátane postoja k okupácii ČSSR, o ktorej sa hovorilo ako o „internaci-onálnej pomoci“), ťažko povedať. Veď predstavitelia československej vlády a vedenia KSČ O. Černík a Š. Sádovský odvolali aj to, čo nemuseli. Dosť nepri-merane sa kritika vzťahovala na vlád-ne a zákonodarné orgány, inštitúcie a pod., ktoré podľa vedenia KSČ vraj už „neslúžili veci socializmu“ a sprene-verili sa svojmu poslaniu. Nenormálnu situáciu vystihovalo aj to, že v lete 1969 sa objavil a onedlho znova odmietol termín „ revízie“ česko-slovenskej fe-derácie. Obvinení z „revizionistických“ postupov boli nahradení inými, ktorí sa postarali o zrevidovanie (zdeformova-nie, demontáž) česko-slovenskej fede-rácie opačným smerom. „Transformo-vaní“ funkcionári politických a štátnych orgánov často stáli za zmenou „znamie-nok“ v obsahu dokumentov. Čoraz viac v nich redne používanie pojmov „fede-ralizačné princípy“ a „národná suvere-nita“ , naopak, hustnú „integračné úlo-hy“ federálnej vlády alebo „úlohy náro-dohospodárskeho plánu“ či „integrácia štátneho rozpočtu“. Tieto výrazy sa stali prejavom korigovania pohľadu na


Miloslav Hruškovič (1925 – 1992), slovenský ná-rodohospodár a politik, od septembra 1969 do júna 1970 podpredseda vlády ČSSR a predseda

Výboru pre technický a investičný rozvoj.

Vojtech Hatala (1930 – 1985), slovenský právnik a verejný predstaviteľ, 1969 predseda Ústav-noprávneho výboru FZ ČSSR.

Ondrej Klokoč (1911 – 1975), slovenský verejný predstaviteľ, 1968-75 predseda SNR a člen preds. ÚV KSS.

problémy fungovania federácie. Keď sa stretli predstavitelia maďarských a čes-koslovenských komunistov János Kádár a Gustáv Husák na konci roku 1969, aby „zhodnotili“ normalizáciu pomerov v ČSSR, ako aj skúsenosti s federáciou, Husák zdôraznil, že treba posilniť „in-tegritu celého štátu, úlohu federálnej vlády, čo všetko súvisí s obnovou pláno-vitého riadenia“. To znamenalo posilne-nie centralizácie riadenia štátu a eko-nomiky, ktorú zvýraznilo zasadanie ÚV KSČ v januári 1970.

Česká vláda sa na zasadaní 6. januára 1970 zaoberala hodnotením čs. federá-cie z 27. novembra 1969. Upozornila, že netreba robiť generálne závery, keď federácia predstavuje ešte „neusadený systém“. Zároveň upozornila aj na to, že pristúpenie na „unitaristické“ či po-dobné námety by znamenalo principiál-nu revíziu ústavného zákona o čs. fede-rácii, pričom hlavné problémy spočívajú v ekonomickej oblasti. Vláda namietala proti vytváraniu federálnych orgánov pre huty, energetiku a pod. Pripomenu-la, že federálne orgány sa majú oriento-vať na koncepčné veci a že tieto orgány neplnia svoje koordinačné a iniciatívne funkcie. Vláda súhlasila s integrujúcou úlohou KSČ a úlohou federálneho štát-neho plánu a rozpočtu, s čím súhlasila tiež vláda ČSSR na zasadaní 9. januára a slovenská vláda 13. januára 1970.

„Normalizačná“ federácia

Bolo zaujímavé, že slovenská vláda, oproti českej, síce súhlasila s vytvá-raním federálnych orgánov pre huty, strojárstvo atd., ale spomenula, aby sa na nadchádzajúcom zasadaní ÚV KSČ k ekonomickým otázkam prihliadalo na ďalší postup ekonomickej reformy (spo-menul ju Š. Sádovský na februárovom zasadaní ÚV KSS). Podľa vlády ČSSR vyplývali mnohé problémy v realizá-cii federácie z nevypracovania súboru

zákonov, nevyhnutných pre jej fungo-vanie. Preto bolo treba preformulovať článok 4 ústavného zákona o čs. fede-rácii v zmysle „jednotnej integrovanej ekonomiky ČSSR“! G. Husák na zasadaní Predsedníctva ÚV KSČ v januári 1970, na ktorom sa podrobne rozoberali otáz-ky čs. federácie, zdôraznil, že kľúčovou otázkou je tu príprava súboru zákonov do októbra 1970.

Podpredseda vlády ČSSR a tajomník ÚV KSČ Václav Hůla sa na zasadaní ÚV KSČ na konci januára 1970 zameral na dôležitosť obnovy socialistických prin-cípov riadenia v hospodárstve, pričom základným princípom riadenia je spo-ločenské vlastníctvo socialistických výrobných prostriedkov. Oslabovanie tejto vlastníckej formy „je v rozpore s objektívnymi záujmami pracujúcich“. V Hůlovom prejave o hospodárskej po-litike KSČ bolo cítiť závery materiálu podpredsedov a ministrov vlád z 27. no-vembra 1969 najmä v oblasti „prvora-dého významu“ národohospodárskeho plánu v sústave riadenia. Hůla prednie-sol kritiku „omylov a chýb“ z rokov 1968 a 1969 (narážka na ekonomickú refor-mu). V súčasnosti si podľa neho obno-va plánovitého riadenia hospodárstva vyžadovala upevnenie jeho organizácie zhora až nadol, vrátane vnútropodni-kového riadenia, upevnenie socialistic-kého štátu na federatívnych základoch, konsolidáciu novovytvorených federál-nych a národných orgánov, postavenú

na vymedzení ich právomocí, zodpo-vednosti a koordinácie. Navrhoval po-silniť integrujúcu funkciu federálneho plánu a federálneho štátneho rozpočtu, k čomu malo prispieť zriadenie Štátnej plánovacej komisie a určujúci podiel straníckych organizácii v presadzovaní politicko-hospodárskej línie strany.

O kádrových zmenách hovoril prvý tajomník ÚV KSČ G. Husák, že ich treba robiť citlivo a uvážene (!?), a nie spôso-bom „škatule, hýbejte se“. Realita však bola iná. V januári 1970 po zasadaní ÚV KSČ boli zbavení funkcií predseda fede-rálnej vlády O. Černík (nastúpil L. Štrou-gal), prvý tajomník ÚV KSS Š. Sádovský (nastúpil J. Lenárt), z vedenia KSS, SNR a slovenskej vlády museli odísť stúpenci reforiem J. Zrak (ani jeden hlas proti!), V. Pavlenda (ani jeden hlas proti!), H. Kočtúch, B. Graca, Š. Šebesta, A. Ťažký a iní. Prebehli rozsiahle zmeny v Pred-sedníctve ÚV KSČ a samotnom ÚV (in-štalácia A. Indru, D. Hanesa a iných), vo federálnej vláde a v ďalších štátnych a politických orgánoch. Podľa Husáka nechcel A. Dubček dobrovoľne odísť z ÚV KSČ, no keďže sa nepostavil za líniu strany, mal sa „ukázať“ na poste veľvy-slanca v Turecku. V januári až apríli 1970 nastúpila ďalšia vlna politických čistiek


Štefan Sádovský (1928 – 1984), slovenský po-litik a štátny predstaviteľ, od januára do mája 1969 predseda slovenskej vlády, od mája 1969 do februára 1970 prvý tajomník ÚV KSS.

Gustáv Husák (1913 – 1991), slovenský politik a štátny predstaviteľ, 1968-69 prvý tajomník

ÚV KSS, prvý, resp. generálny tajomník ÚV KSČ 1969-87, prezident ČSSR 1975-89.

v politických a štátnych orgánoch. Mno-hým nepomohli ani intervencie. Jeden z funkcionárov KSS a historik V. Plevza napísal G. Husákovi 23. januára list, v ktorom ho upozornil na paušálne od-súdenie historiografie za posledné dva roky, ako aj na to, že viacerí historici a funkcionári KSS, ktorí Husáka podpo-rovali (J. Mesároš, I. Laluha, M. Strhan a ďalší), boli na základe nepodložených obvinení vystavení tlaku, aby zložili funkcie a odišli zo zamestnania. Plevza tiež spomenul Husákovi, že na Sloven-sku nemá až takú podporu, akú pred-pokladá a proti „všetkým Tvojim ľuďom na Slovensku“ ostro útočí B. Chňoupek v spojení s V. Biľakom.

Pod vplyvom mnohých uvedených faktorov stratilo na účinnosti aj pô-vodné poslanie česko-slovenskej fe-derácie. Podriadilo sa v zásade sfor-movanému posttotalitnému systému s monopolom moci KSČ. G. Husák na januárovom zasadaní ÚV KSČ zdôraznil, že chceme mať pevný, jednotný, federa-tívny československý štát! (Napokon K. Laco mu napísal 21. januára list, v kto-rom zhrnul závery z materiálu komisie

z 27. novembra 1969.) Platili rozhod-nutia federálnej vlády (mala právo veta voči odlišným rozhodnutiam národných vlád), ktorá získala rozhodujúce posta-venie v štruktúre výkonných orgánov v rámci svojej „integračnej“ (rozumej centralizačnej) úlohy, ktorú forsírovalo vedenie KSČ. Zrušili sa (národno-pa-ritné) inštitúcie štátnych tajomníkov vo federálnych ministerstvách, ako aj federálne výbory. Federálne zákony sa nadradili zákonom republík. Samotný mechanizmus štátu, absorbujúci silne-júce prvky centralizovaného riadenia, sa správal viac-menej protichodne voči federatívnemu modelu, meniac pritom vzájomné vzťahy a postavenie federál-nych a národných výkonných a záko-nodarných orgánov. Zotrvačnosť me-chanizmu jednotného štátu pri pretvá-raní na štát federatívny stále pôsobila a neprekonala sa aj pre nedostatočné rozdelenie spoločných kompetencií federácie a republík. Avšak politické východisko sa hľadalo len v centralizá-cii riadenia federácie. Česko-slovenská federácia sa tak ocitla na prelome rokov 1969 – 1970 na rázcestí.

V decembri 1970 sa novelizo-vali ústavné zákony 143/1968 Zb. a 171/1968 Zb. a už sa vychádzalo zo zne-nia ústavného zákona číslo 125/1970 Zb. a zo zákona číslo 133/1970 Zb.

o pôsobnosti federálnych ministerstiev. Tento tzv. kompetenčný zákon menil vzťahy medzi federáciou a národnými republikami, predovšetkým medzi ich hospodárskymi a plánovacími minister-stvami. Vznikli federálne ministerstvá ťažkého strojárstva, hutníctva a pod., ako aj výrobno-hospodárske jednotky, ktoré riadili väčšinou ministerstvá ČSR. Federálny rozpočet bol určujúci pre roz-počty republík. Podobne sa nadradilo aj postavenie federálnych hospodárskych plánov. Centralizácia riadenia štátu sa tak v podstate diala na úkor svojpráv-nosti národných republík.

Dosť diskutabilné zjednotenie le-gislatívy z dielne výkonných orgánov federácie a republík v legislatívnych pravidlách, ako aj vymedzenie či spres-nenie kompetencií v štatútoch orgánov (ministerstiev) z rokov 1972 – 1973 v konečnom dôsledku ešte viac obme-dzili kompetencie národných orgánov. Demontáž federalizačných princípov či revízia pôvodného poslania česko-slovenskej federácie v postavení vý-konných orgánov federácie a republík podľa ústavného zákona č. 143/1968 Zb. z októbra 1968 normalizačnou mo-cou sa síce uskutočnila v rokoch 1970 – 1973, no začala sa už na jeseň 1969.


Lubomír Štrougal (1924 – ), český politik a štát-ny predstaviteľ, 1968-70 tajomník a člen preds. ÚV KSČ, od januára 1970 do októbra 1988 pred-seda vlády ČSSR.

Alois Indra (1921 – 1990), český komunistický funkcionár a štátny predstaviteľ, 1971-89 člen preds. ÚV KSČ a predseda FZ ČSSR.

PhDr. Jozef Žatkuliak CSc. (1954)Vedúci vedecký pracovník Historic-

kého ústavu SAV. Autor, editor a spo-luautor 19 publikácií a 95 vedeckých

štúdií. Zaoberá sa vývojom štátu v ro-koch 1945 – 1992 s dôrazom na roky

1968 – 1970. K článku sa priamo viažu monografie Vznik česko-slovenskej

federácie v roku 1968 (1996) a Rea-lizácia a normalizačná revízia česko-

slovenskej federácie (sept. 1968 – dec. 1970) (2011).

Znovuosadenie jazdeckého pomníka Márie terézieŽelMíRa GRaJCiaROvá

Dnes už nejestvujúci jazdecký pomník Má-rie Terézie bol dielom sochára, bratislav-ského rodáka Jána (Jánosa) (2. septem-bra 1858 Bratislava – 25. októbra 1903 Budapešť).

Odborné vzdelanie ukončil štúdiom na Akadémii výtvarných umení vo Viedni, v sochárskej triede prof. Edmunda Hellme-ra. Po absolvovaní akadémie v roku 1892

a krátkom pobyte v rodnom meste odišiel v roku 1895 natrvalo do Budapešti. (Jed-ným z dôvodov odchodu bola svadba so sochárkou Annou Derékyovou). Tu získal, najmä za monumentálnu tvorbu pomníko-vého charakteru, vysoké ocenenia, pocty a spoločenské uznanie. Okrem prvého monumentálneho pomníka – jazdeckého súsošia Márie Terézie (1894 – 1896) pre

Bratislavu vytvoril aj ďalšie: pomník krá-ľa Mateja I. (1895 – 1902) pre Kolozsvár, Miklósa Wesselényiho (1896 – 1902) pre Zilah, baróna Bélu Wenckheima (1901) pre Kisbér a pomník Lajosa Tiszu pre Sze-ged (1899, ktorý bol dokončený až po Fadruszovej smrti v roku 1904).

Ján Fadrusz sa vo svojej tvorbe, okrem monumentálnych realizácií, venoval naj-

Už niekoľko mesiacov opäť rezonuje v spoločnosti otázka sôch vo verejnom priestore. Stretávame

sa so spolitizovaním umenia, pričom by témy i spracovanie umeleckých zámerov mali byť

zvolené s rozvahou, nakoľko ovplyvňujú svojim odkazom i umeleckým spracovaním širokú

verejnosť. Otázne sa stali aj početné dekoratívne, či turisticky atraktívne objekty slovenských miest

a predovšetkým Bratislavy. Nemôžeme sa však v tomto prípade vyhovárať na ťažké porozumenie

súčasnému umeniu, keďže slovenské galérie už poskytujú rôznym vekovým kategóriám

návštevníkov množstvo edukatívnych i zábavných výkladov, prednášok, diskusií, workshopov a pod.

Kontroverzne pôsobia tiež investorské zásahy, likvidácia sôch renomovaných autorov alebo

intenzívny tlak na presadenie svojho umeleckého zámeru bez verejnej a odbornej diskusie. Ponúkame

Vám preto názory dvoch kunsthistoričiek, historičky a historika na tému snahy o osadenie kópie sochy Márie Terézie na Štúrovom námestí

v Bratislave. Problém vnímajú z hľadiska historického, umenovedného, pamiatkárskeho,

symbolického, estetického i občianskeho.

59Názory a polemiky / História 5-6 / 2011

János Fadrusz (1858 – 1903)

mä v ranom období aj sochárskemu por-trétu a žánrovým kompozíciám. Jeho dielo je ukážkou realistickej sochárskej tvorby v duchu stredoeurópskeho historizmu z prelomu 19. a 20. storočia.

Fadruszovo umelecké snaženie v ranom období tvorby vyvrcholilo bratislavským pomníkom – jazdeckým súsoším Márie Terézie. Vznikol v rokoch 1894 – 1896, z bieleho kararského mramoru, podstavec zo žuly. Výška celého pomníka bola 11 m (podstavec 4,35 m, samotné súsošie 6,65 m). Vpredu na podstavci sa nachádzal ná-pis: VITAM ET SANGUINEM ( Život a krv). Vzadu na podstavci smerom k mestu bol text: MAGYARORSZÁG FÖNNÁLLÁSÁNAK EZREDIK ÉVÉBEN A KIRÁLYKORONÁZÁ-SOK EMLÉKÉRE EMELTE POZSONY SZAB. KIR. VÁROS KÖZÖNSÉGE 1896. (V tisíci rok jestvovania Maďarska na pamiatku kráľov-ských korunovácií postavilo obyvateľstvo slobodného kráľovského mesta Bratislavy v roku 1896).

Pomník bol zničený v popoludňajších hodinách 26. októbra 1921. Stál na mieste pôvodného korunovačného pahorka, kde je v súčasnosti umiestnený pomník Ľudo-víta Štúra od akad. sochára Tibora Bárt-faya.

Vytvorenie Fadruszovej sochy podnie-tilo výročie Milénia (1896). Na zasadaní mestskej rady 8. júna 1892 bola meno-vaná komisia na prípravu pomníka, ktorá stanovila podmienky: nadživotná veľkosť pomníka, dôstojný svojho mesta, ukonče-

nie do výročia Milénia a autorom mal byť bratislavský sochár. Do úvahy prichádzali Viktor Tilgner, renomovaný sochár, profe-sor na viedenskej akadémii a Ján Fadrusz, jej čerstvý absolvent.

Po niekoľkomesačných „bojoch“ získal Fadrusz 19. júna 1893 definitívne povere-nie na vyhotovenie pomníka. Sadrový mo-del v životnej veľkosti dokončil 27. augusta 1894 v Budapešti. V nasledujúcom roku vycestoval do lomu v talianskej Carrare, aby vybral mramor vhodnej kvality a veľ-kosti. (Zachovali sa aj dobové fotografie s vybraným mramorovým blokom, na kto-rom je nápis: PT/F/MONUMENTO MARIA TE-RESA). Sochu sekala firma Paola Trisconia pod Fadruszovým dohľadom. Pre problémy s transportom sa muselo súsošie rozrezať, zabaliť a tak previezť začiatkom septembra 1896 do Bratislavy. Na žulovom podstavci od firmy Marmor – Industrie Kiefer sa zno-va zložilo, upravilo a 14. novembra 1896 ho Fadrusz odovzdal mestu. Slávnostné

odhalenie sochy sa pre pokročilú ročnú dobu a voľby do zastupiteľ-ských úradov konalo až 16. mája 1897.

Námet súsošia vyjad-roval konkrétnu udalosť viažucu sa ku korunová-cii Márie Terézie v roku 1741. Dominantou figu-rálnej kompozície bola

postava kráľovnej v korunovačnom odeve sediaca na koni, ktorý mal sklonenú hla-vu, aby pri čelnom pohľade nezakrýval jej majestátnu postavu. Pod jeho nohami sa nachádzalo polámané delo a zničený šancový kôš. Pri koňovi z oboch strán stáli kurucký vojak (pozeral smerom na Viedeň) a veľmož (ukazoval na Budapešť). Postavy neboli len voľne priradené, ale tvorili kom-paktnú súčasť deja.

Fadrusz si starostlivo vyberal modely. Pre Máriu Teréziu si vybral cirkusovú akro-batku, ktorá mala dôstojné držanie tela. Kôň pochádzal zo španielskeho plemena, typického pre obdobie baroka. Autor sám stál ako model jednej z mužských postáv.

Predlohou pre kompozíciu mu bola pravdepodobne rytina J. E. Ridingera (1698 – 1767), kde je panovníčka zobraze-ná na koni, ktorého vedie páža. Súsošie má pyramídovú kompozíciu, vrchol tvorí hlava kráľovnej, modelovaná podľa olejomaľ-by Martina van Meytensa (1695 – 1770). Fadruszovi však na obraze chýbal výraz, a preto v liste z 27. júna 1894 žiadal archi-vára Jána Batku (Batkova pozostalosť, list č. 14, Archív hl. mesta SR Bratislavy), aby mu poslal fotografiu jej portrétu, zrejme od Daniela Schmidelliho, ktorý bol v Bra-tislave.

Fadrusz sa vedel vcítiť do histórie zo-brazovanej doby. Pomník Márie Terézie mal barokovú atmosféru, ale bez pátosu a exaltovanosti. Aj keď pracoval s detail-mi, zjavne rezíduami Tilgnerovho vplyvu, dokázal ich podriadiť celku, aby dosiahol monumentálny účinok.

60 História 5-6 / 2011 / Názory a polemiky

Dobšiná – vilka Anny FadruszovejZdroj: http://www.dobsincan.estranky.sk/clan-

ky/ocarujuca-pani-fadruszova.html

Pomník kráľa Mateja v Kolozsvari

Na záver príspevku by som sa chcela vyjadriť k otázke znovuvytesania pomníka Márie Terézie a jeho osadenia na pôvodné miesto. Z môjho umeleckohistorického pohľadu mi uniká zmysel takého počinu.

Nezachovala sa žiadna autorská štúdia či model pomníka. Poznáme ho len z do-bových fotografií. V trojrozmernej podobe sa uchoval v zmenšenej bronzovej repli-ke v Galérii mesta Bratislavy od sochára Alojza Rigeleho (1879 – 1940) alebo ako spomienkový predmet z biskvitu (výrobok viedenskej porcelánky) v zbierkach Múzea mesta Bratislavy, na ktorom je len samot-ná panovníčka na koni. Preto prípadný znovuvytesaný pomník by bol len kópiou z kópie. Považujem to za zbytočný ana-chronizmus.

Žijeme v 21. storočí, a preto sa nazdá-vam, že treba využiť adekvátne výtvarno-technické prostriedky tohto storočia na „znovuoživenie“ pomníka, ako napríklad holografickú projekciu. Existujú fragmen-ty originálu. Bolo by zaujímavé zhromaž-diť ich a prezentovať, ako to poznáme vo

svete v prípadoch klasického ume-nia. Večer by mohli „ožiť“ ako hologra-fická projekcia po-mníka.

Navyše výzor námestia sa medzi-časom zmenil. Za monumentálnym pomníkom s výškou

11 metrov, ktorý vznikol v rokoch 1894 – 1896, nebola pôvodne dekoratívna budo-va Reduty, ale v architektonickom výraze striedma a nižšia stavba mestskej sýpky, a to už nehovoriac o dopravných komu-nikáciách. Je mi známe, že takýto názor zastávajú aj moje kolegyne, odborníčky na 19. storočie.

Pôvodný jazdecký pomník Márie Teré-zie mal nesporne vysokú výtvarnú kvalitu. Napriek tomu, alebo možno práve preto, žiadna novovytesaná kópia z kópie nebude mať nikdy umeleckú úroveň originálu, kto-rý vytvoril sochár Ján Fadrusz.

PRaMeNe a liteRatúRa:

Grenzbote a Hiradó 27. 10. 1921. Archív hl. mesta SR Bratislavy

Pozostalosť Jána Batku. Archív hl. mesta SR Bratislavy

Pozostalosť Jána Fadrusza. Archív výtvar-ného umenia Slovenskej národnej galé-rie v Bratislave

Pressburger Zeitung 1892 – 1897. Archív hl. mesta SR BratislavyBARTOŠOVÁ – PINTERO-VÁ, Zuzana: Slovenské výtvarné umenie 1900 – 1918 (sochárstvo). Ka-talóg výstavy. Bratislava: Slovenská národná galé-ria, február – marec 1984GLASOVÁ, Anna: Ján

Fadrusz. Súpis archívneho fondu. In: Fondy archívu výtvarného umenia Slo-venskej národnej galérie. SNG, Brati-slava 1981

GRAJCIAROVÁ, Želmíra: Ján Fadrusz a Bra-tislava. Katalóg výstavy. Bratislava: Galé-ria mesta Bratislavy, január – apríl 1997

LÁZÁR, Béla: Fadrusz János. Élete és mű-veszete. Budapest 1924

SOÓS, Gyula: Fadrusz János. Budapest 1961


Pomník Miklósa Wesse-lényiho, Zilah (Zalău)

Pomník baróna Wenckheima, Kisbér

Pomník Márie Terézie z bieleho kararského mramoru vznikol v rokoch 1894 – 1896

PhDr. Želmíra Grajciarová (1945), vyštudovala vedu o výtvarnom umení

na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, praco-

vala v Galérii mesta Bratislavy ako kurátorka zbierok starého umenia. Špecializuje sa na stredoeurópske maliarstvo a sochárstvo 18. a 19.

storočia a teoretickej stránke reštau-rovania výtvarných diel. Je autorkou a spoluautorkou viacerých výstav, za

tri z nich (Ján Fadrusz, Umenie rešta-urovania, Bratislavský umelecký spo-

lok) získala cenu časopisu Pamiatky a múzeá. Spolu so Zuzanou Franco-

vou a Martou Herucovou napísala monografiu Bratislavský umelecký

spolok 1885 – 1945 (2006).

Pár poznámok k príprave kópie sochy Márie terézievlaDiMíRa BüNGeROvá

Nasledujúci príspevok k problematike prípravy kópie súsošia Márie Terézie v Bratislave vychádza z krátkeho publikovaného textu v Bratislavskom kuriérovi, ktorý bol rozšírený a doplnený o ďalšie súvislosti. Napriek

tomu má skôr charakter poznámok k určitým problematickým bodom prípravy projektu z umelecko-historického pohľadu.

Stavby pamätníkov v minulosti takmer vždy vyvolávali prudké vášne, pole-mické komentáre a sled rozporuplných reakcií. A tomu sa nemohla vyhnúť ani príprava kópie Márie Terézie. Toto všet-ko s pamätníkmi bytostne a prirodzene súvisí, rovnako ako ankety, zisťovanie nálad a názorov verejnosti. Hlasy za aj proti zaznievajú doteraz bez jasných záverov, povedzme, že dosiaľ bez po-sväcujúcich rozhrešení, ako danú akti-vitu vyriešiť na všeobecnú spokojnosť. Najmä v odbornej verejnosti projekt

zasieva nedôveru a to hneď z viacerých príčin. Negatívne hodnotenia zaznieva-jú tiež zo strany politických zástupcov, kultúrnych, osvetových či umeleckých sfér aj pre samotné netransparentné finančné zabezpečenie realizácie sochy vo verejnom priestore. Sochy na verej-nosti majú symbolizovať historické, umelecké, národné, spoločenské a kul-túrne hodnoty spoločnosti. Názory na ne môžeme chápať ako barometre tých-to hodnôt, ktoré vystúpia na povrch až popri diskusiách o ich význame. Ako sa

vyjadril k tejto téme Zdeňek Hojda a Jiří Pokorný: „Problém je ovšem v tom, že idea, kterou měl pomník reprezentovat a propagovat, není vždy totožná s tím, jak je opravdu vnímán. Jen ve vzácných případech se stávali pomníky opravdo-vou kvintesencí většinového historického vědomí, častěji se s ním míjeli. Pomní-kove spory jsou proto věci přirozenou a věčnou, plynou ze sporu o „národní“ tradice, respektive „správný“ výklad ná-rodních stereotypů. K vehemenci těchto sporů přispívalo a přispívá přirozeně i to,


Mariánsky stĺp na Staromestskom námestí

v Prahe, strhnutý 3. novembra 1918

že pomníky jsou záležitostí v nejširším slova smyslu veřejnou.“

Pomníky Habsburgovcov na našom území, podobne ako v českých kraji-nách boli vnímané v prvej polovici 20. storočia ako pomníky „zotročovateľov“ národov, preto dochádzalo k ich odstra-ňovaniu. Jednoduchú paralelu nájdeme v nedávno zažitých dejinách, keď boli z našich čestných námestí na skládky a na neznáme miesta deložované sochy totalitných hrdinov (čo bude možno ča-som ešte pomerne náročná archeológia, keďže monumenty sa dokážu aj stratiť). I keď ide o všeobecne známe fakty, pri-pomeňme si dôvod zničenia sochy Márie Terézie: „Na podzim 1921 se poslední cí-sař z rodu Habsburgků Karel vrátil z exilu a pokusil se ujmout vlády v Maďarsku. Tento pokus o restauraci habsburské

vlády přijala česko-slovenská veřejnost se značným znepo-kojením. Obyvatelé Bratislavy na pro-test strhli sochu císařovny Marie Terezie, stojící na Korunovačním ná-městím, tam, kde

se dříve konávaly korunovace uherských králů. Dav požadoval, aby místo svržené císařovny zaujal slovenský národní hrdi-na – Milan Rastislav Štefánik.“ (Hojda, Zdeněk a Pokorný, Jiří: Pomníky a zápo-mníky. Paseka Praha – Litomišl, 1996, s. 176.) Otázkou je, čo znamená osob-nosť Márie Terézie pre Bratislavu a Slo-vensko dnes. Nakoľko je vnímaná ako symbol, akú reprezentáciu a posolstvo v súčasnosti predstavuje. Opierať sa len o to, že má právoplatné miesto v histó-rii a že mnohé pre Bratislavu urobila, nie je v aktuálnej topografickej mape národných symbolov postačujúce. Ne-zreteľne tu dochádza k mixu motívov pamiatkarských, historických a kultúr-nych, či dokonca turistických. A komu-nikácia týchto argumentov je pomerne nepresvedčivá. Pre národnú identitu

je provokujúci hlavne akt výmeny reš-pektovaného symbolu Ľudovíta Štúra za sochu habsburskej panovníčky. Na základe nedávnych reakcií si iniciátori neboli vedomí dôsledkov a negatívnych postojov na podobné zámeny a posu-ny. Podľa ich posledných vyhlásení, ak nezískajú pôvodné miesto, nebudú so-chu v originálnej mierke ani vytvárať. Pôvodný priestor pre pamätník má už vlastnú „sochársku“ pamäť. Po zničení sochy Márie Terézie tu stál pomník M. R. Štefánika (Bohumil Kafka) a po ňom tu stojí pomník Ľudovíta Štúra (Tibor Bárt-fay, Ivan Salai, 1973). Priestor sa zme-nil, nielen vizuálne a urbanisticky, ale aj vo významovom kontexte meniacich sa symbolov zastupovaných sochami.

Z umeleckého hľadiska kópia znamená pre námestie návrat k umelecky bez-problémovým a historizujúcim formám z prelomu storočí za modernú sochu, ktorú nahradí romantizujúce a nekritic-ké zobrazenie vladárky.

Počas socializmu hlavným donorom pomníkových stavieb bola strana a vlá-da, aj z dôvodu, že patrili k nástrojom legitimovania totalitnej moci a jej spô-sobu propagandy. Pôvod financií na stavby pamätníkov môžeme považovať sa dôležitú súčasť ich významu. Prípra-va kópie sochy Márie Terézie vykazuje známky podivnej estrádnej dramatur-gie, možno ju dokonca charakterizo-vať ako poloprofesionálnu, umelecky nehodnotnú akciu bez rešpektu k histó-


Odhalenie súsošia Márie Terézie na bý-valom Korunovačnom námestí (16. 5. 1897)

Súsošie Márie Terézie


rii a súčasnosti. A zdá sa, že od začiatku ráta aj so zavádzaním a účelovým dáv-kovaním informácií verejnosti, nielen o samotnom súsoší, ale aj o jeho prípra-ve. Je skôr symbolom prázdna ako na-plnenia a reálnej spoločenskej potreby návratu k stratenej histórii mesta. Na-priek tomu, že tento vzácnym a sláv-nym mramorom zaváňajúci karneval je financovaný zo súkromných peňazí a z verejnej zbierky, socha bude stáť vo verejnom priestore, a keďže ide o sku-točný monument, intenzívne ho zmení. Pre úplnosť dodám údaje z prameňov, že originálny pomník bol vysoký jedenásť metrov, z toho výška podstavca = 4,35 metra, výška súsošia = 6,65 metra. Ten-to monument nie je ihlou v kope sena, ale ide o intenzívny zásah, k súčasnej podobe námestia pomerne agresívny. Táto skutočnosť ako mnohé iné zostáva neprezentovaná.

Na konci 19. a v 20. storočí vznika-li pri príležitostiach vzniku pomníkov špeciálne pomníkové výbory. Na ich čele bola vážená a rešpektovaná osob-nosť, alebo duša projektu, hovorca, tú-tor myšlienky výstavby či rekonštrukcie pamätníka. Pravidlom bolo vypísanie

súťaže na tvorbu pomníkov a tiež na riešenie okolitého priestoru. Spoluprá-ca s architektom bola normálnou súčas-ťou týchto realizácií, tento štandard sa dodržoval aj v nedávnej minulosti. Pri príprave kópie súsošia Jána Fadrusza je táto postupnosť a spolupráca neznáma. Podľa zástupcov Bratislavského okráš-ľujúceho spolku súťaž nebola realizova-ná, pretože podľa ich názoru v prípade tvorby kópie to nie je nevyhnutné – vždy vznikne tá istá socha. Ide však o chybné zmýšľanie. Spôsob kreovania sochy, či dokonca takéhoto sochárskeho bonbó-nika, akým je tvorba kópie podobného monumentu, nie je takto výtvarne limi-tovaný. Autorských prístupov môže byť viacero, dokonca by nás mohli prekva-piť. Takisto nemožno obísť skúsenosti a mieru praxe daného autora kópie. Každá kópia má iné kvality závislé od jeho schopností a spracovania témy. Práve o tento rozmer konfrontovania viacerých prístupov je projekt už vo svojich začiatkoch ochudobnený a tým aj krátkozraký.

Na pamätník Márie Terézie je po-trebné nahliadať z viacerých hľadísk. Vnímať ho nielen ako symbol, ale aj ako estetickú skutočnosť a umelecko-histo-rickú pamiatku. Ak chápeme tento prob-lém ako pamiatkársky, je spôsob kreo-vania novej repliky z tohto aspektu viac

než sporný. Replika nie je pôvodnou pamiatkou, na základe zachovaných fragmentov (hlava koňa a dve mužské figúry po stranách) je náročné vytvoriť vierohodnú kópiu diela, ktoré nie je ako celok zachované a tým ani dostatočne poznané. Zo sochárskeho a pamiatkar-ského hľadiska fotografie nestačia. Na tvorbu je potrebný model či make-ta plastiky, prípadne viac fragmentov vrátane ústrednej figúry súsošia. Dôle-žitým by mal byť aj názor reštaurátora alebo reštaurátorských dielní, ktoré podobnú činnosť profesionálne vykoná-vajú. Preto na viacerých miestach pa-dla výčitka pre nerealizovanie súťaže, lebo prístup obnovy monumentu je skôr v kompetencii pamiatkového dozoru a tiež odborníkov s adekvátnou špecia-lizáciou združených v komore reštaurá-torov. Autorkou kópie modelu z epoxidu je Martina Zimanová. Zadanie vytvore-nia kópie začínajúcej autorke je ďalším z nehodnoverných momentov, pretože dobrá kópia býva prácou skutočne skú-seného majstra či majsterky. I keď si všetci ceníme odvahu, tá pri realizácii monumentov jednoznačne chýbať ne-smie. Ale pri projekte kópie trojdimen-zionálneho objektu, ktorý vychádza len zo štúdia fotografií, je odvaha skutoč-ným hazardom. Komora reštaurátorov ako stavovská organizácia zabezpečuje kvalifikovanú starostlivosť o kultúrne dedičstvo. Riešenie kópie podobného




diela s takýmto rozmerom, významom a historickým kontextom je komplexným pamiatkarským problémom. Nevieme, či toto štádium, ktoré malo predchádzať všetkým prípravám, iniciátori akcepto-vali. Nie je známa ani konzultácia s pa-miatkovými úradmi a inými inštitúciami a pod. Je otázne, do akej miery bol pre-bádaný celkový obrazový a iný doku-mentačný materiál pre pamätník a na základe akých dokumentov bola kópia vytvorená. Aj preto by bola vhodná sú-ťaž, kde rozhodnutie vytvoriť kópiu má iný stupeň vierohodnosti ako zvolený postup spolku. Prevažuje tu neprofe-sionálny postup, nezlučiteľný so zása-dami pamiatkovej ochrany a starostli-vosti. Organizátori koncom minulého roka predstavili centrálnu časť súsošia v tretinovom modeli, bez vizualizácie, ako bude pôsobiť v reálnom meradle na určenom mieste a v celej kompozícii aj s dvoma ďalšími figúrami. Historické fotografie síce túto skutočnosť doku-mentujú, ale pri dnešných možnostiach je bežné pripraviť trojdimenzionálnu vizualizáciu, a ukázať, o aký zásah do dnešného priestoru v skutočnosti ide. Čo bude pomník znamenať pre súčasnú existenciu tejto plochy, a ako sa preja-ví v jednotlivých pohľadoch od mesta a Dunaja. Takto rozmerný monument by mal byť vytvorený pre daný priestor a mal by fungovať s daným prostredím a jednoducho zapadnúť. Rešpektovať danosti, architektúru, význam miesta nielen v histórii, ale aj v súčasnosti. Po-loprofesionálna až amatérska príprava realizovania monumentu s týmto neza-nedbateľným faktom vôbec neráta a ani ho adekvátne neprezentuje.

Na záver zrekapitulujem už napísa-né a to, že v štandardných postupoch prípravy takéhoto megaprojektu sa najprv realizuje výskum problematiky, historických, architektonických a ume-leckých aspektov, potom sa vyhlasuje transparentná verejná súťaž s jasne de-

finovanými technickými a priestorový-mi podmienkami, i keď ide o súkromnú iniciatívu. Je to regulárny postup, lebo najprv vytvoriť monument a potom hľa-dať adekvátne miesto nesedí logike so-chy, a ani príslušnému priestoru.

literatúra:

BÜNGEROVÁ, V.: O vytvorenie hodnot-nej kópie nejde. In Bratislavský ku-riér, 19. 9. 2011

HOJDA, Z. – POKORNý, J.: Pomníky a zá-pomníky. Paseka Praha – Litomišl, 1996, s. 17, 176

GRAJCIAROVÁ, Ž.: Sochár Ján Fadrusz a Bratislava. Galéria mesta Bratisla-vy, 1997, s. 35


Pohľad na zničené súsošie

Podstavec bez súsošia

Mgr. vladimíra Büngerová (1974), absolvovala štúdium dejín umenia a kultúry na Trnavskej univerzite v Tr-nave. Venuje sa histórii, teórii a kri-tike súčasného umenia, úžitkovému umeniu a dizajnu. Pripravila viaceré výstavné projekty pre Považskú galé-riu umenia v Žiline, Nitriansku galériu v Nitre, Mestskú galériu v Rimavskej Sobote, Galériu Cypriána Majerníka v Bratislave a pre Malokarpatské mú-zeum v Pezinku, kde pôsobila ako ku-rátorka zbierky výtvarného umenia. Pracovala pre zbierku Prvej sloven-skej investičnej skupiny v Bratislave. Venuje sa publikačnej činnosti zame-ranej predovšetkým na súčasné ume-nie, dizajn a úžitkové umenie (DART, Designum, RUD, Revue svetovej litera-túry, Profil súčasného výtvarného ume-nia, Keramika a sklo). Pôsobila ako kurátorka zbierky úžitkového umenia a dizajnu a v súčasnosti ako kurátorka zbierky moderného a súčasného so-chárstva Slovenskej národnej galérie v Bratislave.

Osudy (nielen) bratislavských sôchMilaN ZeMKO

Sochy (prípadne busty) na verejných priestranstvách možno približne rozdeliť do

troch skupín. Najstaršie sú sochy svätcov, s istým sakrálnym významom, ktorý

sa pre časť verejnosti postupne strácal a zachovával sa ich význam umelecko-estetický. V novoveku pribudli sochy či

súsošia dekoratívne, inšpirované antickou mytológiou alebo umelecko-estetickými

podnetmi (v Bratislave napr. Ganymedova fontána, labutia fontána, sochy mladých

diev, fontány s čisto abstraktnými motívmi a formami atď.). Od začiatku novoveku sa (opäť podľa antickej inšpirácie) postupne

stavali aj sochy zaslúžilým osobnostiam verejného života v širokom slova zmysle, prípadne osobnostiam, symbolizujúcim

jestvujúci štát a jeho dejiny.

V Bratislave na Hlavnom námestí máme od druhej polovice 16. storočia sochu cisára a kráľa Maximiliána, ktorú mu z vďačnos-ti dali postaviť prešporskí mešťania. V 19. storočí pribudli busty prešporského rodá-ka, hudobného skladateľa Johannesa N. Hummela, iného skladateľa a klavírneho virtuóza Franza Liszta, socha maďarského básnika Sándora Petőfiho a koncom toho storočia v súvislosti s maďarským milé-niom pribudlo na bývalom korunovačnom vŕšku aj súsošie kráľovnej Márie Terézie

a na Devíne Arpádova socha. Obidve po-sledné sochy či súsošia už nejestvujú a devínsky Arpád zapadol, zdá sa, celkom do zabudnutia. Habsburská kráľovná však tak trochu rozčerila vody verejného života dnešnej Bratislavy vďaka niekoľkým nad-šencom, rozhodnutým obnoviť jej súsošie na pôvodnom mieste, na ktorom už desať-ročia stojí súsošie Ľudovíta Štúra.

Treba mať na pamäti, že zrútenie súso-šia Márie Terézie, ale aj devínskej Arpádo-vej sochy patrí do širšej tradície českoslo-

venského politického „obrazoborectva“, takého typického pre 20. storočie. Jeho zdroje však nachádzame hlbšie – v záve-re 19. storočia pri mohutných oslavách maďarského milénia. V tom čase sa, sa-mozrejme, sochy nerúcali, naopak sochy arpádovských (teda maďarských) kráľov a iných „vynikajúcich Maďarov“, ale aj ďal-ších symbolov maďarskosti (napr. Turulov) sa vo veľkom budovali a spolu s nimi sa vo veľkom premenúvali staré, tradičné názvy ulíc a námestí ako zhmotnené označenia,


Maximiliánova fontána (Ondrej Luttringer, 1572)Zdroj: Roman Delikát, www.ron-del.net

znaky priestorov, ktoré mali byť navždy maďarské, nech už patrili ich obyvatelia k akémukoľvek etniku.

Prešlo sotva štvrťstoročie a tento ma-ďarský ideovo-politický aj mocenský počin bol po roku 1918 na územiach, ktoré Ma-ďari stratili, popretý opätovným premenú-vaním ulíc a námestí, tentoraz zaslúžilými Slovákmi a Čechmi a inými symbolmi nové-ho československého štátu. A súčasne sa odstraňovali najočividnejšie fyzické sym-boly predprevratového Uhorska.

Zmena nepostihla okamžite aj súsošie Márie Terézie na bratislavskom námestíč-ku pri Dunaji. To sa musel jej praprapo-tomok, uhorský exkráľ a rakúsky excisár Karol v roku 1921 dvakrát a márne pokúsiť o zmocnenie sa vari už len maďarského trónu, aby legionári a ďalší prívrženci mla-dej republiky nevydržali s nervami a svoju nevôľu a hnev prejavili s ničivou razanciou na soche nevinnej panovníčky, ktorá sa za-slúžila o rozkvet starého Prešporka.

Samozrejme, vyprázdnené, no expo-nované miesto pri Dunaji si takpovediac pýtalo nový zhmotnený, najlepšie per-sonifikovaný symbol republiky, čo sa aj stalo v podobe generála Štefánika, no až v samom závere medzivojnovej ČSR. A tentoraz to bola Štefánikova socha či súsošie, ktoré v krátkom čase po vztýčení prišlo (údajne na Hitlerov pokyn) o leva držiaceho československý štátny znak

a po víťaznom februári (ako komunisti nazvali svoj štátny prevrat) prišiel na rad aj sám Štefánik. A opäť vyprázdnený priestor volal – ako inak? – po zaplnení symbolom nových čias.

Medzičasom sa však vskutku aktuálnymi skulptú-rami plnili iné priestory Bratislavy: Na Stalinovom námestí vztýčili sochu krva-vého diktátora, ktorú však po verejnom odhalení jeho zločinov odstránili a zmenili aj názov námestia. Nazvali ho za všeobecnej zhody Ná-mestím SNP, ktoré po čase dostalo aj povstalecké sú-sošie ľudovo nazývané roz-hádaná rodina. Na Račian-skom mýte postavili symbol železnej päste robotníckej triedy – milici-onára, ktorý neprežil pád komunistického režimu, podobne ako ju neprežilo súsošie Klementa Gottwalda na Gottwaldovom námestí, dnes Námestí slobody. Pri úra-de vlády však dodnes stojí socha symbolu socialistického družstevníctva Marka Ču-lena, podobne ako v Ružinove socha jed-ného z mužov Februára a následne aj jeho politickej obete Karola Šmidkeho. Pamät-ník muža stelesňujúceho (v dialektickej jednote?) víťazstvo aj prechmaty a zločiny bývalého režimu dostal po novembrovej zmene – vari ako protiváhu? – za spoloč-níka pamätník Andreja Hlinku, asi podľa zásady, že mŕtvi (a to obidvaja) veľa znesú a hlavne neprotestujú.

V 70. rokoch 20. storočia po toľkých aktualizovaných skulptúrach sa komunis-tická vrchnosť, možno aj v znamení fede-rácie a selektívneho návratu k národným dejinám, rozhodla umiestniť na miesto

po korunovačnom vŕšku, Márii Terézii a M. R. Štefánikovi predsa len ťažko spochyb-niteľný národný symbol – Ľudovíta Štúra s družinou a toto súsošie tam stojí takmer 40 rokov, pomaly teda dlhšie, než tam stá-li dva predchádzajúce monumenty. Štúro-vým súsoším neotriasol ani ponovembro-vý zámer obnoviť generálovu sochu, pre ktorú sa našlo dôstojné miesto opäť pri


Ganymedova fontána (Viktor Tilgner, 1888)

Zdroj: http://sk.wikipedia.org/wiki/Ganymedova_font%C3%A1na

Exkráľ Karol IV.Zdroj:http://forum.valka.cz/at-tachments/12877/karl.jpg

Socha Milana Rastislava Štefánika; Bohumil Kafka (1940-1954)

Zdroj: http://romanbrna.blog.sme.sk/c/260642/panta-rhei.html

Dunaji, ale v najnovšej štvrti. Až (vskut-ku obnovený alebo nový?) Bratislavský okrášľovací spolok sa podujal „pohnuť so Štúrom“ a na staronové miesto inštalovať mramorovú repliku vladárkinho súsošia.

Osobne som sa niekoľkokrát vyslovil proti takejto zámene, no súčasne som vy-jadril názor, že Mária Terézia by si vo svojej Bratislave-Prešporku zaslúžila sochu, ale bez šibovania so Štúrovou sochou. Zástan-covia reinštalácie súsošia sa už viackrát dostali a iste sa opakovane dostanú k slo-vu, uvediem preto len moje výhrady. Nebu-dem sa dotýkať ani umelecko-estetických kvalít zničeného diela a jeho prípadnej

repliky, to je vec historikov a teoretikov umenia, podotýkam len, že objednané so-chy tohto reprezentačného typu málokedy patria medzi vrcholky sochárskeho ume-nia. Ide mi však o iné.

Predovšetkým Bratislava na začiatku 21. storočia už dávno nie je Prešporkom (Pressburgom, Pozsonyom) z konca 19. storočia, a to nielen preto, že je viacná-sobne väčšia, ale najmä z toho dôvodu, že sa podstatne zmenilo jej obyvateľstvo. Z prevažne nemeckého, no rýchlo sa ma-ďarizujúceho mesta, ktorého mešťania prejavili svoje uhorsko-maďarské vlaste-nectvo a oddanosť starej vlasti aj objed-nanou podobou panovníčkinho súsošia

(s uhorskými husármi), sa stala slovenská Bratislava a tá by mala rozvíjať svoje vlastné historické tradície, ku ktorým na najpopred-nejšom mieste patrí pa-miatka na Ľudovíta Štúra,

ktorého pôsobenie je úzko spojené s tým-to mestom. Považujem preto za anachro-nizmus a vyslovenú schválnosť replikovou „reštitúciou“ zničenej sochy posúvať Bra-tislavu do nejestvujúceho Prešporka.

Neobstojí ani tvrdenie, že pre Štúrovo súsošie by bolo vhodnejšie dnešné Ná-mestie slobody, keďže na ňom v októbri 1849 rozpustila cisársko-kráľovská moc oddiely slovenských dobrovoľníkov. Išlo predsa o jeden zo znakov slovenského neúspechu, ba faktickej porážky v revo-lučných meruôsmych rokoch a tento ne-úspech by sa mal dnes „posvätiť“ Štúrom?

A nepresvedčil ma ani názor cteného spolku, že replika vladárkinho súsošia oživí dnešné Štúrovo, po výmene sôch Korunovačné námestie a vytvorí vhodné prostredie pre medziľudskú komunikáciu, či pritiahne ďalších zahraničných turistov. Predovšetkým, sochy sa neinštalujú pri-márne pre potreby turizmu, ale mali by sa vztyčovať z vnútornej potreby miestneho obyvateľstva. Ak taká nie je, nestavajme radšej nič a vysaďme priestory kvetinkami. Okrem toho, dnešné námestie je fakticky veľkou a živou dopravnou križovatkou, čo samo osebe bráni urobiť z neho príťažlivé miesto na stretanie sa, na takú premenu námestia ani veľká replika sochy nestačí.

Celkom stručný záver: naši „mestskí páni“ by nemali hýbať so Štúrovým súso-ším a pre sochu panovníčky by mali usilov-ne hľadať iné vhodné miesto a, samozrej-me, pripraviť verejnú súťaž na nové dielo, svedčiace (dúfajme) o tvorivej invencii a majstrovstve súčasných umelcov.


János Fadrusz, Súsošie Márie TerézieZdroj: http://romanbrna.blog.sme.

sk/c/260642/panta-rhei.html

Súsošie Ľudovíta Štúra; Tibor Bártfay a Ivan Salay (1973)

Súsošie Štefánika a leva; Bohumil Kafka (1938-1940)Zdroj: http://romanbrna.blog.sme.sk/c/260642/panta-rhei.html

PhDr. Milan Zemko, CSc. (1944), vedecký pracovník Historického ústa-vu SAV, venuje sa politickým dejinám

Slovenska a ČSR v medzivojnovom období, autor kníh Občan, spoločnosť,

národ v pohybe slovenských dejín, 2010, a Slovensko – krajina v medzi-čase, 2002 ako aj mnohých kapitol

v monografiách, vedeckých štúdií v domácich i zahraničných odborných

časopisoch, člen Predsedníctva SAV v rokoch 2001 – 2005.

Koho má reprezentovať pomník Márie terézie dnes?eleNa MaNNOvá

Pomníky sú zväčša monumentálne sochárske alebo architektonické útvary vybudované na pamäť významnej udalosti alebo osoby. Pretože sa časom mení politická a spoločenská situácia v krajine,

postavenie a veľkosť mesta, hierarchia jednotlivých etnických, konfesionálnych či sociálnych skupín – mení sa aj význam a kódovanie pomníkov. Ich základnou funkciou nie je estetické formovanie prostredia, ale

reprezentovanie. Koho reprezentovalo súsošie Márie Terézie v minulosti a koho reprezentuje dnes, ak má byť pomníkom a nie disneylandovskou maketou pre turistov?

Mocenské pomery v multietnickom Preš-porku rovnako ako v medzivojnovej Bra-tislave neboli vždy úplne identické s roz-ložením moci v štáte. Preto sa pomníková scéna rozvíjala ambivalentne a nie tak jed-noznačne ako oficiálne verzie minulosti. Veľké pamäťotvorné podujatie Prešporka na konci 19. storočia – stavbu miléniové-ho pomníka Márie Terézie – charakterizuje

miešanie etnických identifikácií, aj s prida-nou hodnotou prodynastickej lojality (čo neveľmi tešilo maďarských nacionalistov). Stál na mieste posledného korunovačného pahorka, ktorý bol odstránený roku 1870, keď mestské úrady pragmaticky upred-nostnili dopravný rozvoj moderného mesta pred uchovávaním histórie. Rozhodnutie postaviť pomník padlo symptomaticky pri

príležitosti 25. výročia korunovácie „milo-vaného kráľa“ Františka Jozefa (panovní-ka, ktorý potlačil uhorskú, resp. maďarskú revolúciu 1848/49). Jeho dohotovenie sa plánovalo na obdobie osláv tisíceho výročia príchodu maďarských kmeňov. Išlo o čisto mestské podujatie – na rozdiel od vládne-ho projektu budovania siete miléniových pomníkov, ktoré symbolicky vyznačovali


Bratislavský korunovačný pahorok

odstránili roku 1870

teritórium uhorsko-maďarského národa. Štát v tom istom čase podporil postavenie pomníka arpádovského bojovníka na De-vínskom hrade. „Honfoglaló vitéz“ (hrdina z obdobia „zaujatia vlasti“) mal jednoznač-né posolstvo: strážiť územie Uhorska pred Rakúskom.

Sochár Johann/János Fadrusz zobrazil svojím súsoším z bieleho kararského mra-moru „jednu z najkrajších epizód vlastenec-kých dejín, ktorá sa odohrala v Prešporku: mladá kráľovná, ohrozená zo všetkých strán vonkajšími nepriateľmi, hľadá pomoc pred tu zhromaždenými šľachticmi z celej ríše, ktorí nadšene volajú: Vitam et sanguinem pro Rege nostro!“ Podľa citovanej pamät-nice z odhaľovania mali vedľajšie postavy znázorňovať šľachtu a meštianstvo Uhor-ska. Magnát stojaci vľavo od kráľovnej ukazoval rukou k Dunaju, smerom k Pešti, „akoby chcel povedať: Hľa, tu leží Tvoje ver-né Uhorsko“. „Hrozivá postava meštianske-ho bojovníka,“ držiaceho štít s krajinským erbom, „so spusteným mečom hľadí výhraž-ne a odhodlane za práve zdolaným nepriate-ľom“. V skutočnosti sa pozeral smerom na Viedeň a podľa kritických poznámok v do-bovej slovenskej tlači šlo o kuruca, teda protihabsburského rebela. V ceremónii od-haľovania prevládala maďarčina, pamätná

listina aj nápis na zadnej strane pomníka boli tiež v tomto jazyku. Text vzadu na podstavci zdôrazňoval cnosti, odvahu a rytierskosť Uhrov/Maďarov viac než korunovačné tradície.

O tom, ako prijala pomník ve-rejnosť, môžeme uvažovať len na základe novín. Miestna nemecká tlač upozorňovala na historický význam mesta a lojalitu k dynas-tii a vlasti. Maďarské noviny sa zameriavali na maďarizáciu mesta, na to, že pomník bol postavený v „pravom uhorskom (maďarskom) štýle“. Odznela v nich aj kritika, že pre mnohých Prešporča-nov sa národná oslava mi-lénia zvrhla len na návštevu kráľa v mes-te. Analýzy Eleonóry Babejovej a najnovšie Bálinta Vargu ukazujú, že vo Fadruszovom súsoší sa svojsky prelínali historické väzby mesta na Habsburgovcov, ktorí tu boli ko-runovaní (postava panovníčky), s lojalitou k Uhorskému kráľovstvu (vedľajšie posta-vy, text vzadu na podstavci). Spomienky na „nemecké“ a „uhorsko-maďarské“ mesto sa však navzájom neoddeľovali. Akcia ne-bola začlenená do rámca štátnych miléni-ových osláv, všetko sponzorovali mešťania a mesto. Pretože tento pamätník bol troj-násobne drahší ako ten štátny na Devíne, slúžil na reprezentáciu Prešporka ako „dru-hej metropoly Uhorska“.

Po roku 1918 sa nová moc v meste etablovala ťažko, a tak odhungarizovanie pomníkovej scény pokračovalo pomaly. Len postupne odstraňovali početné pamätné tabule v maďarčine, pripomínajúce členov habsburského rodu, udalosti a maďarské osobnosti revolú-cie 1848, rodiská a bydliská miest-nych osobností či akcie Okrášľujúceho spolku. Roku 1921 boli zničené oba mi-léniové pamätníky

– Mária Terézia a arpádovský bojovník na Devíne. Povraz, ktorým dav strhá-val sochu kráľovnej, pomáhal ťahať aj

jeden z budúcich zakladateľov pro-fesionálnej slovenskej historiogra-fie – mladý Branislav Varsik. Peter Macho poukázal na to, že ničitelia

nevnímali pomník ako lokálny prejav úcty k osobnosti, ktorá sa zaslúžila o rozvoj mesta, ale

ako symbol utláčateľského re-žimu. V pamäti „prešporáckych“

obyvateľov nasledujúcich generácií zakotvil tento čin ako vandalstvo;

aj v období reálneho socializmu starší vlastivední sprievodco-via s nostalgiou spomínali na

p ô s o b i v ú sochu z bieleho mramoru.Pomník sa stal legendárnym, najmä pre

svoj tragický koniec. Neskôr jeho miesto zabrali pamätníky slovenských národných hrdinov – Štefánika a po ňom Štúra. Po roku 1989 bol návrh na postavenie repliky súsošia Márie Terézie odmietnutý s národ-no-ideologickou argumentáciou; dnes by tento pomník niektorým skupinám ne-prekážal. Bratislavský okrášľujúci spolok iniciuje „úplné dispozičné a hmotové obno-venie sochy na pôvodnom mieste ..., teda vy-tvorenie čo najvernejšej kópie“ (citát z we-bovej stránky spolku). Zatiaľ obyvatelia videli len zmenšený model jazdeckej posta-vy, bez bočných figúr uhorského magnáta a vojaka. Na protesty výtvarníkov a histori-kov umenia, ktorí sa domnievajú, že mesto si zaslúži moderne poňaté pomníky, reagu-je jeden z článkov spolkového Spravodaja. Jeho autor sa domnieva, že pomník sa má


Miléniový pomník na Devíne Arpádovský bojovník na Devínskom hrade

Pohľad na Devín

páčiť nielen odborníkom, ale najmä lai-kom. (V takom prípade by sa však ľudstvo muselo vzdať množstva pozoruhodných vý-tvarných diel. Veď napríklad Michelangelov Dávid narazil na veľký odpor verejnosti...)

Argumenty zástupcov spolku o histo-rickej vernosti a kráse revitalizovaného súsošia nie sú presvedčivé. Nebude histo-ricky verný, ani nebude „krášliť“ spôsobom primeraným dnešnej dobe. Posolstvom pôvodného pomníka bola oslava príchodu Maďarov a lojalita k Habsburgovcom – dnes by sa jeho zmysel musel oklieštiť len na pripomínanie korunovácií príslušníkov tej-to dynastie. Pritom jednu jazdeckú Máriu Teréziu, hoci skromnejšiu, už máme – v zá-hrade prezidentského paláca.

Spory o opätovné postavenie pamätní-ka sa viažu na základné otázky: Kto vlast-ní historickú pamäť? Komu patria verejné priestory mesta, ak je to mesto zároveň aj hlavným mestom štátu? „Slovensku“? Investorom? Komunálnym elitám? Ob-čianskej spoločnosti? Ktorým obyvateľom? Tým, čo rešpektujú prešporské, ba až pre-šporácke dedičstvo, alebo tým majoritným, ktorým je to ľahostajné? Majú sa prispô-sobovať potrebám turistického priemyslu a reklamy?

Stavebníkmi pomníkov boli vždy skupi-ny, ktoré mali moc využívať verejný priestor na svoje účely. Týmto účelom môže byť aj zlepšenie vlastného renomé. Otázne je, či symbolické boje okolo bielej jazdkyne vy-

jadrujú dnešné postoje ku konkrétnemu histo-rickému dedičstvu. Ikona Márie Terézie je zástupný problém. Ide skôr o ma-nipulovanie verejnosťou na jednej strane a o re-akciu časti ľudí (odbor-níkov aj laikov) na svoj-vôľu finančných skupín na druhej strane. Zámer vrátiť kópiu zbúranej so-chy na pôvodné miesto korešponduje tiež s no-

vým definovaním Bratislavy ako tolerant-ného mesta. Aký spôsob je však adekvát-ny na konštruovanie imidžu priateľského mesta, spomínajúceho nostalgicky na svo-ju historickú slávu?

Dnes je námestíčko pri Dunaji obsade-né súsoším štúrovcov. Vzniklo v normali-začných sedemdesiatych rokoch, keď sa autentické riešenie „slovenskej otázky“ zúžilo prakticky len na návrat národných symbolov. Zaujímavá moderná plastika sa dostala pred eklektickú redutu. Je už národné sebavedomie Slovákov dnes, po takmer dvoch desaťročiach vo „vlastnom“ štáte, také silné, že dovolí presun plastiky na miesto s vhodnejšou architektúrou, ale

najmä s vhodnejšou veľkosťou, ktorá by umožňovala oslavné rituály? (Bez nich to-tiž pomník nežije ako pomník.)

Originálny pamätník Márie Terézie je nenávratne zničený. Aj jeho zbúranie pat-rí do našich dejín. Mali by sme ho uznať, pochopiť, to však neznamená, že schváliť. Umiestnenie autentického kamenného po-zostatku ako „stopy“ a súčasné výtvarné dotvorenie pomníka (kameňom, kovom, laserom...) by vyjadrili naše akceptovanie minulosti aj s jej temnými stránkami.

Príspevok vznikol v rámci riešenia projektu VEGA č. 2/0085/10: Od provincie k metropo-le. Bratislava v 19. a 20. storočí


Odhalenie pomníka

Maketa pomníka

PhDr. elena Mannová, CSc. (1951), vedecká pracovníčka Historického

ústavu SAV, venuje sa sociálnym de-jinám 19. a 20. storočia, spolkovému životu a historickej pamäti. Autorka

viacerých kapitol v monografiách (napr. Na ceste k modernej žene, 2011), mnohých vedeckých štúdií v domácich i zahraničných odborných časopisoch,

zostavovateľka kolektívnych monogra-fií (napr. Krátke dejiny Slovenska, 2003,

Mýty naše slovenské, 2005).

Bojovník držiaci štít s krajinským erbom

Potulky zeleným ostrovomFascinujúce pamiatky na búrlivú minulosť írska

KataRíNa ivaNtyŠyNOvá

Írsko je fascinujúca krajina. Je to ostrov dažďa, vetra, zelených pahorkov, oviec, whisky a histórie, ale tiež domov mnohých významných spisovateľov, vedcov a mysliteľov a donedávna aj synonymum úspešnej

ekonomiky. Pre turistu je to krajina, kde takmer na každom rohu narazí na fotogenický záber alebo historickú pozoruhodnosť. Počas môjho pobytu v Írsku som mala príležitosť navštíviť tie najzaujímavejšie.

V centre hlavného mesta Dublinu sú hneď dve pozoruhodné katedrály. Tá staršia z nich je Christ Church Cathedral. Ide o naj-staršiu írsku katedrálu, ktorá je zároveň chrámom írskej anglikánskej cirkvi. Ka-tedrála je spojená s budovou Synod Hall na druhej strane ulice neogotickým mostom postaveným počas rekonštrukcie v 70. rokoch 19. storočia. V záhrade si turisti môžu obzrieť základy pôvodnej kapituly, ktorá mala rozlohu 9 x 15 m. Dnešná ka-tedrála je omnoho rozľahlejšia.

Okrem iných pozoruhodností je v nej napríklad uložené napríklad srdce sv. Laurenca O’Toola, ktorý bol v 12. storočí arcibiskupom a dnes je jedným z patró-nov Dublinu. Christ Church sa vždy spá-jala s anglonormanskou a neskôr brit-skou vrchnosťou, čo dokazujú pomníky a náhrobky, ktoré sa v nej nachádzajú. Jedným z nich je Strongbowov pomník. Strongbow viedol normanskú vojenskú výpravu, ktorá v roku 1170 dobyla Dub-lin a o šesť rokov neskôr ho v katedrále

pochovali. Hrob bol však v roku 1562 zničený, keď sa naň zrútila časť steny a strechy. Na jeho miesto umiestnili iný náhrobok zo 14. storočia, vedľa neho sa však pravdepodobne nachádza fragment originálneho pomníka.

V južnom transepte je originálna pa-miatka na výmenu starého organu. V roku 1984 do katedrály inštalovali nový organ a pri tejto operácii našli v pôvodnom hu-dobnom nástroji mumifikovanú mačku a krysu, ktoré tam pred dvesto rokmi pri

72 História 5-6 / 2011 / Historický bedeker

Christ Church cathedral DublinZdroj: http://www.panoramio.com/photo/21839159

naháňačke uviazli. Dnes sú obe múmie vystavené v oknách katedrály.

Návštevníci majú aj možnosť vstúpiť do krypty, ktorá je zrejme najstaršou do-chovanou časťou Dublinu. Rozprestiera sa pod celou katedrálou a v minulosti slúžila ako stredisko dublinských obchodníkov. Okrem rôznych náhrobných artefaktov sú v nej vystavené aj kostolné čaše a nádoby.

Katedrála sv. Patrika

Zaujímavejšia je však neďaleko sa nachá-dzajúca katedrála St. Patrick‘s, ktorá bola založená vedľa studne, kde údajne svätý Patrik krstil konvertitov. Na rozdiel od ka-tedrály Christ Church je St. Patrick‘s vníma-ný ako národný kostol, v ktorom sú okrem tradičných náhrobkov umiestnené tiež všelijaké pamiatky na búrlivú írsku minu-losť. Chrám je v nepretržitej prevádzke od svojho postavenia v 12. storočí, turisti však musia platiť vstupné.

Vľavo od vchodu je neprehliadnuteľ-ný Boyle monument (Boylov pamätník), ktorý umiestnil do kostola v roku 1632 Richard Boyle, gróf z Corku, na pamiatku svojej druhej manželky. Náhrobok je dre-vený, vysoký niekoľko metrov a sú na ňom okrem Richarda Boyla s manželkou a deť-mi vyobrazení aj jeho najbližší príbuzní. Pôvodne stál za oltárom, ale arcibiskup rozhodol o jeho premiestnení. Boylov-skú rodinu tým mimoriadne rozhneval

a jej členovia sa mu pomstili tým, že po-užili všetky dostupné prostriedky, aby do-siahli jeho odvolanie z funkcie.

V rokoch 1713 – 1745 spravoval katedrálu Jonathan Swift (1667 – 1745). V interiéri kostola sú okrem jeho náhrobku a náhrobku jeho blízkej priateľky Esther Johnsonovej, známej tiež ako Stella, vystavené vo vitrínach Swif-tove memorabílie (napr. jeho posmrtná maska, patent kráľovnej Anny, ktorým mu udelila titul Dean of St. Patrick‘s). A medzi náhrobkami mocných a slávnych je tiež náhrobok, ktorý nechal Swift postaviť pre svojho verného sluhu.

V polovici 17. storočia prišli do Dublinu francúzski hugenoti utekajúci pred nábo-ženskou neznášanlivosťou. V katedrále im vyhradili mariánsku kaplnku, ktorú pou-žívali do roku 1816. Na pamiatku svojho príchodu nechali vyrobiť zvon, ktorý dnes visí vo zvonici.

V severnom transepte je množstvo vo-jenských náhrobkov a visia tam zástavy

írskych plukov slúžiacich britskej korune.

Pamiatka na spor dvoch lordov

K menej tradičným pa-miatkam patria tzv. Chap-ter Door (Dvere kaplnky) – ťažké dubové dvere s vysekanou dierou, kto-ré majú pripomínať pria-teľské ukončenie sporu medzi lordom Ormondom

a lordom Kildarom v roku 1492. Lord Or-mond so svojimi služobníkmi utiekol pred svojím nepriateľom do kapitulnej siene a zabarikádoval sa tam. Lord Kildare si vtedy uvedomil, že hádka sa mu vymkla z rúk a navrhol Ormondovi priateľské ukončenie sporu. Ten bol však podozrie-vavý a za návrhom šípil nepriateľskú lesť. Kildare preto do dverí prerúbal dieru, cez ktorú prehodil svoju sekeru na znak toho, že skladá zbrane.

Spomedzi množstva náhrobkov a pa-mätníkov stojí za zmienku biely mramo-rový basreliéf slepého harfistu Turlougha O’Carolana (1670 – 1738), prezývaného posledný írsky bard. O’Carolan je autorom mnohých írskych ľudových piesní a údajne zložil aj hudbu americkej štátnej hymny.

Jednou z pamiatok, aké možno naozaj vidieť len v Dubline, je Kilmainham Gaol, jedno z najväčších nepoužívaných väzení v Európe. Postavili ho v roku 1789 a fun-govalo do roku 1924. Pochmúrne šedé budovy sa nachádzajú na okraji centra Dublinu naproti Írskemu múzeu moderné-ho umenia.

Väzenie nikdy netrpelo núdzou o osa-denstvo, či už išlo o obyčajných malých kriminálnikov, alebo politických väzňov. Kilmainhamom prešli takmer všetci vý-znamní írski nacionalisti, najznámejší z nich sú Robert Emmet, vodca hnutia pre-sadzujúceho pozemkové reformy a v čase uväznenia člen anglického parlamentu Charles Parnell a predovšetkým Eamon de Valera, neskorší prvý írsky prezident (1921 – 1922 a 1959 – 1973).

Robert Emmet (1778 – 1803) nasledoval rodinnú tradíciu a v roku 1803 viedol

73Historický bedeker / História 5-6 / 2011

Christ Church cathedral Dublin

Zdroj: http://www.visitdublin.com/app_

themes/green/images/members/Christ%20

Church%20Cathedral.jpg

St. Patricks Cathedral DublinZdroj: http://0.tqn.com/d/architecture/1/0/R/n/StPat-rickDublinAA014115.jpg

neúspešné povstanie. Známym sa stal najmä vďaka ohnivému vlasteneckému prejavu, ktorý predniesol z lavice obžalo-vaných. Reč sa stala inšpiráciou pre nasle-dujúce generácie bojovníkov za slobodné Írsko. Roberta Emmeta verejne obesili, podobný osud stretol o niekoľko rokov skôr i jeho staršieho brata Thomasa.

veľkonočné povstanie

Počas Veľkej noci 1916 sa v Dubline odohralo ďalšie z radu protianglických povstaní, ktoré zásobilo Kilmainham Gaol novými politickými väzňami. Štr-násť lídrov povstania bolo popravených na nádvorí väzenia, miesto popravy dnes označujú dva drevené kríže. Posledným popraveným bol James Connolly, obľúbe-ný odborový predák. Počas bojov utrpel vážne zranenie a popravná čata ho za-strelila priviazaného o stoličku. Spomien-ka na obete veľkonočného povstania má dnes vyhradené v expozícii múzea čestné miesto. Napriek svojmu násilnému potla-čeniu totiž svojimi dôsledkami prispelo k získaniu írskej nezávislosti.

Následkom hrubých kamenných múrov je vo väzení mimoriadne chladno, zvlášť pochmúrna a studená je jeho najstaršia časť, West Wing. Cely sú úzke a tmavé a sprievodcovia turistom len medzi rečou spomenú, že pod nimi sú ešte ďalšie piv-ničné cely, odkiaľ väzni vychádzali polo-slepí a znetvorení reumatizmom.

Po zrušení väzenie dlhé roky chátralo.

V 60. rokoch minulého sto-ročia však bývalí obyvatelia väzenských ciel spustili kam-paň za jeho záchranu a Gaol sa podarilo s pomocou dob-rovoľníkov prebudovať a zre-konštruovať.

Pamiatky dávnej írskej his-tórie sú roztrúsené všade po

krajine, medzi najväčšie turistické ťaháky patrí údolie rieky Boyne a Rock of Cashel.

Zrúcanina Rock of Cashel, ktorá sa v dobovej literatúre spomína aj ako Skala svätého Patrika či Cashel of the Kings (Pev-nosť kráľov), sa nachádza v írskej provincii Munster a patrí k najznámejším miestam v Írsku. V 5. storočí tu údajne svätý Patrik obrátil munsterského kráľa Aeunghusa na kresťanstvo. Miesto bolo sídlom munster-ských kráľov, z toho obdobia sa však neza-chovali takmer žiadne stavebné pamiatky, dnešné budovy sú z 12. a 13. storočia, keď sa Rock dostal do vlastníctva cirkvi. Cashel je anglicizovaná forma gaelského slova Caiseal, ktoré označuje kamennú kruhovi-tú pevnosť.

Kláštor dominuje širokému okoliu. Zo zvlnenej roviny vidno už z diaľky mohutný kus kameňa, na ktorom pevnosť postavili. Dnes ide o obľúbenú destináciu turistov, ktorí sa vyberú z Dublinu ďalej do krajiny

a miestnych oviec, ktoré sa chodia pásť medzi stredoveké hroby.

Najstaršou a zároveň najlepšie zacho-vanou budovou je okrúhla veža vysoká 28 metrov postavená okolo roku 1100. Vchod má niekoľko metrov nad zemou, podob-ne ako ostatné okrúhle veže, ktoré sú pre Írsko také typické. Išlo o jednoduchý systém obrany pred nájazdníkmi. V čase ohrozenia utiekli mnísi po povrazovom rebríku do veže a rebrík za sebou vytiahli. Krvilačným Vikingom išlo pri útoku predo-všetkým o zlaté kríže a podobné cennosti, komplikovaným vyliezaním za mníchmi sa neobťažovali. Pobrali, čo sa dalo a odplá-vali preč.

Dobre zachovaná je tiež Cormacova kaplnka, ktorú dal koncom 12. storočia postaviť kráľ Cormac Mac Carthaigh. Pri stavbe asistovali dvaja nemeckí majstri a budova tak vďaka ním pripomína európ-ske románske kaplnky.

Skaza prišla z anglicka

V roku 1647 vyplienila Cashel anglická parlamentná armáda pod velením Mur-rougha O’Briena. Írske oddiely, ktoré sa v opátstve schovávali, zmasakrovali spolu s kňazmi. Cenné vybavenie svätostánkov vyplienili a zničili. Cashel odvtedy chátra a dnes je predovšetkým starobylým cinto-rínom. Medzi múrom kláštora a budovami je množstvo hrobov ozdobených prekrás-nymi tzv. vysokými krížmi, t. j. dvoj- až trojmetrovými kamennými krížmi ozdobe-nými gaelskými motívmi.

Ďalšie pohrebisko čaká v údolí rieky Boyne – mohyla Newgrange. Ide o naj-známejšiu neolitickú mohylu v Írsku. Na okolitých pahorkoch sa týčia veľkosťou a významom nijako nezaostávajúce mohy-ly Knowth a Dowth a okolo nich je roztrú-sených zopár desiatok menších hrobiek. Celý tento praveký cintorín je situovaný do údolia rieky Boyne, ktoré sa považuje za mýtickú kolísku írskeho národa. Mož-no tu nájsť aj kopec Tara, sídlo írskych veľkráľov a v ranom stredoveku centrum keltského Írska. Ak sa tam rozhodnete vybrať, budete pravdepodobne sklamaní. Tara je dnes len zelený kopec, kde naozaj nič nie je.

74

Kilmainham GaolZdroj: http://chooseireland.com/images/kilmainham_gaol.jpg

Eamon de ValeraZdroj: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/

commons/2/2b/Eamon_de_Valera_c_1922-30.jpg

História 5-6 / 2011 / Historický bedeker

V údolí sa tiež odohrávali zásadné uda-losti modernejšej histórie. V roku 1690 tu prišlo k rozhodujúcej bitke medzi Jakubom II. Stuartom a Williamom Oranžským, kto-rú vyhral protestant William a začalo sa tak obdobie nadvlády protestantov v Írsku.

Ale späť k Newgrange, ktorý je z týchto pamiatok asi najzaujímavejší. Pri New-grange sa prvýkrát začalo kopať v 18. sto-ročí, keď sa miestny zemepán rozhodol, že kopec by mohol byť vhodným zdrojom ma-teriálu na stavbu cesty. Miestni ľudia však jeho príkazy poslúchli len s nechuťou, za ktorou sa skrývali nejasné spomienky na staré legendy. Ako na zavolanie objavi-li krátko po začatí prác bohato zdobený balvan, ktorý sa nachádza priamo pred vchodom do hrobky. Z Newgrange sa tak miesto kameňolomu stala miestna hojne navštevovaná historická atrakcia, čo do-kazujú aj dobové dátumy a iniciály vyryté do kameňov v chodbe hrobky. Turisti si so sebou ako suveníry odnášali tiež časti kostier, takže archeológovia dnes nie sú schopní identifikovať pôvodný účel hrob-ky. Seriózny archeologický výskum sa začal pomerne neskoro, až v roku 1962,

pod vedením profesora O’-Kellyho, ktorý sa zaslúžil o objavenie newgranges-kého unikátu. Hrobka má nad vchodom vybudovaný otvor (tzv. Roof Box), cez ktorý počas zimného sl-novratu vnikne do chodby

slnko a lúč svetla dopadne do prostredné-ho výklenku v hrobovej komore.

Zázrak počas slnovratu

Pozorovateľom, ktorí sú v čase slnovra-tu v hrobovej komore, sa svetlo zjaví ako zázrakom, pretože chodba je zakrivená a zvonka do nej neprenikne žiadne svetlo.

Keď človek vchádza chodbou k hrobovej komore, pozostávajúcej z troch výklenkov, dlážka nebadane stúpa a slnečný lúč sa preto zjaví najskôr na zemi vysypanej jem-ným štrkom, odkiaľ sa pomaly plazí až do prostredného výklenku a postupne silnie. Keďže zimný slnovrat sa koná len raz roč-ne a tento dôkaz majstrovstva staviteľov hrobky by radi videli všetci, slnko tu napo-dobňuje žiarovka, ktorú si možno všimnúť pri ceste von. A pre tých, ktorí by radi zaži-li ten pravý, pôvodný úkaz, je tu možnosť získať vstup do hrobky na deň zimného slnovratu a čakať tam na východ slnka. Do Solstice Lottery sa môže prihlásiť každý návštevník Newgrange, ktorý pri odcho-de odovzdá lístok so svojimi kontaktnými údajmi. V roku 2004 bolo z 26 000 náv-števníkov vylosovaných 100 šťastlivcov, ktorých rozdelili do dvadsaťčlenných sku-pín a počas piatich dní slnovratu si mohli vychutnávať toto jedinečné predstavenie.

Z Newgrange sa možno do Dublinu au-tom vrátiť trochu dlhšou severnou cestou po Military Road (Vojenskej ceste), ktorá sa vinie pahorkatinou Wicklow Mountains. Postavili ju začiatkom 19. storočia ako

prístupovú cestu pre britskú armádu. S jej pomocou mala potlačiť odbojných Írov, ktorí sa v kopcoch skrývali od neúspešné-ho povstania v roku 1798. Cesta sa začína v Rathfarnhame, dnes časti Dublinu, pre-chádza cez Glencree, Enniskerry a údolie Glendasan až do Aughavannaghu.

Podobne ako väčšina ciest v Írsku aj Mili-tary Road má kvalitu dedinskej asfaltky. Je taká úzka, že sa na ňu vedľa seba nezmes-tia dve autá a povrch je taký hrboľatý, že vyššia rýchlosť je spoľahlivo vylúčená. Kra-jina, ktorou sa cesta plazí, nie je zalesnená. Človek si vďaka tomu v noci lepšie uvedomí riedke osídlenie írskeho vidieka, keď dlhé hodiny nie je vidno ani svetielko z osamelej

usadlosti. Veď ostrovná krajina má rozlo-hu 70 280 km² a len 4,5 milióna obyvate-ľov, z ktorých pol milióna býva v Dubline. Len na porovnanie, Slovensko má rozlohu 49 035 km² a žije na ňom 5,5 milióna ľudí.

75

Kilmainham Gaol, West Winghttp://img534.imageshack.us/img534/8677/kilmainham-gaolbeware.jpg

Military Roadhttp://www.travelguideofamerica.com/irelan-dfeature/Glencree.jpg

Rock of Cashelhttp://upload.wikimedia.org/wikipedia/com-mons/6/63/RockOfCashelSummer1986.jpg

Mgr. Katarína ivantyšynová (1978)ukončila v roku 2005 štúdium his-

tórie a religionistiky na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne.

Jej špecializáciou je západná Európa v 19. – 20. storočí. Jej diplomová prá-ca sa týkala vzťahu náboženských obcí k nacistickému režimu v období Tretej ríše, bakalárska práca z histórie bola

venovaná Williamovi Butlerovi Yeatso-vi a jeho prínosu írskemu obrodeniu.

Historický bedeker / História 5-6 / 2011

76

Fotografia a história - vodcovia a deti

1

1 Sieg Heil! (A. Hitler)2 Bundesrat 6.10.19393 Deti v škole – deň založenia Ríše4 Na stráž! (V. Tuka, J.Tiso)5 Tuka, Tiso, Sokol, Mach na zjazde verejných pracovníkov (1942)6 Zrušenie spoločnej výchovy dievčat a chlapcov v praxi7 Vystúpenie dievčat

2

4

7

5 6

3

Fotografia a história / História 5-6 / 2011

Predavač monumentov

Škót Arthur Furguson by mohol byť po-važovaný za jedného z najzaujímavejších podvodníkov prvej polovice 20. storočia. Pôvodne sa vraj živil ako člen kočovnej di-vadelnej spoločnosti. V roku 1925 sa dostal do Londýna a počas prechádzky na Trafal-garskom námestí si všimol turistu, ako ob-divuje pomník admirála Nelsona. Pristavil sa pri ňom a zistil, že ide o bohatého Ameri-čana. Možno si z turistu spočiatku chcel len vystreliť a nahovoril mu, že britská vláda sa rozhodla Nelsonov monument predať, aby tak čiastočne splatila štátny dlh. Keď však Furguson zistil, že Američan jeho historke uveril, rozhodol sa na jeho dôverčivosti zarobiť. Navrhol mu, že za 6000 libier by mohol stĺp odkúpiť a znova si ho postaviť doma. Američan súhlasil a sumu mu vy-platil. Škótsky podvodník tak objavil, ako ľahko sa dá speňažiť ľudská dôverčivosť. V krátkom čase ďalším Američanom „pre-dal“ aj Buckinghamský palác (kráľovské

sídlo) a Big Ben (veža s hodinami pri parlamente). Arthur Furguson dospel k presvedčeniu, že sa musí dostať priamo k zdroju naivných milionárov, teda do USA. V Amerike „prenajal“ Biely dom na 99 rokov texaskému chovateľovi dobytka. Ten mu prvú splátku, 100 000 dolá-rov, zaplatil dopredu. Jeho posled-ným kúskom bol odpredaj Sochy slobody jednému Austrálčanovi. Nahovoril mu, že pre rozširovanie prístavu na rieke Hudson bude nutné so-chu odstrániť. Furguson sa predstavil ako úradník zodpovedný za demoláciu s prá-vom sochu odpredať. Austrálsky boháč mal pocit, že slávny monument by sa výborne vynímal v Sydney a s obchodom za 100 000 dolárov súhlasil. Na podvodníkovu smolu si však urobil fotografiu, na ktorej zachytil aj „predajcu“. Keď Austrálčan v newyorskej banke povedal, prečo si potrebuje vybrať peniaze, úradníci mu odporučili, aby rad-šej navštívil policajnú stanicu. Policajtom

pomohla hlavne spomínaná fotografia. Arthur Furguson bol nakoniec odsúdený na 5 rokov väzenia. Prepustili ho v roku 1930 (všetky svoje podvody vykonal v priebehu roka 1925). Následne sa presťahoval do Los Angeles, kde si v pokoji užíval nakrad-nuté peniaze. Na základe posledných ziste-ní je však tiež možné, že celý príbeh Arthu-ra Fungusa je jeden veľký podvod. Zdá sa, že v skutočnosti chýbajú akékoľvek priame dôkazy dokazujúce existenciu tohto preda-vača monumentov. -ah-

77

Sídlo britskej kráľovskej rodiny Furguson vraj predal celkom lacno, len za 1000 libier.

Quousque tandem alebo Dokedy ešte?

Tento skrátený okrídlený latinský výrok je spojený s menom jedného z najvýznamnejších rímskych osobností. Je to Marcus Tullius Cicero (106 pred n. l. – 43 pred n. l.). Cicero bol vynikajúcim politikom, spisovateľom, filozofom, ale najviac vynikal ako rečník. Pochádzal z významnej miestnej šľachtickej rodiny (domi nobile), získal vynikajúce vzdelanie a stal sa profesionálnym rečníkom. Obhajoval významných predstaviteľov politického života a venoval sa aj politickej kariére. Cicero bol taký rečník, že sa jeho prejavov bál celý Rím a o jeho priazeň sa uchádzali všetky súperiace strany. Zo všetkých jeho úspešných rečí – a nebolo ich málo – boli najslávnejšie jeho štyri reči proti Catilinovi (In Catilinam), ktoré mal počas vykonávania funkcie konzula (63 pred n. l.). Lucius Sergius Catilina (108 pred n. l. – 62 pred n. l.) bol človek pochybnej povesti, ktorý sa usiloval uchvátiť moc prevratom a zhromažďoval okolo seba vojsko. Cicero sa o tomto sprisahaní dozvedel a verejne Catilinu obvinil v senáte. Predniesol reč, ktorá sa traduje dodnes. Quousque tandem abutere, Catilina, patientia nostra? (Dokedy ešte budeš, Catilina, zneužívaľ našu trpezlivosť?). Cicero triumfoval, povstalci boli odsúdení a viacerí z nich po-pravení. Catilina sám padol začiatkom roka 62 pre n. l. na čele hŕstky svojich prívržencov. Cicero dostal za odhalenie sprisahania čestný titul Pater patriae (Otec vlasti) a verejnú ďakovnú slávnosť, po prvý raz v rímskej histórii udelenú za nevojenský čin.

Cicero si svojimi vystúpeniami získal povesť neprekonateľného rečníka. Jeho vety vedeli byť hneď útočné, hneď dojímavé a pohládzajúce, hneď zase úsečné a ostré, vždy však boli elegantné a výrečné, s príslušnou dávkou humoru aj irónie. Vždy vedel, ako polichotiť poslucháčom, ako prilepšiť chránencovi, prípadne ako priťažiť obžalovanému. Dobrý štátnik má byť podľa neho zároveň vynikajúcim rečníkom, a to s hlbo-kým filozofickým vzdelaním. Forma latinského jazyka, ktorou Cicero písal, sa považuje za vzor klasickej latinčiny.

Cicero po sebe zanechal mimoriadne rozsiahle dielo. Zachovali sa jeho reči i teoretické diela, napr. O rečníkovi (De oratore), Rečník (Ora-tor), O zákonoch (De legibus), O štáte (De re publica), O prirodzenosti bohov (De natura deorum) a rozsiahly súbor korešpondencie.

Od prednesenia slávnej Cicerónovej reči v rímskom senáte uplynuli dlhé stáročia. A predsa sa s okrídleným výrokom Quousque tandem... stretávame dodnes. Možno preto, že trpezlivosť, a najmä jej nedostatok, je ľudská vlastnosť, ktorá pretrvala veky. Aj dnes sa nám veľmi často stáva, že sa dostávame do situácie, keď už nám trpezlivosť dochádza a naše nervy sú napäté do tej najvyššej miery. A vtedy si povieme: Dokedy ešte? Quousque tandem? Jana Skladaná

Klenotnica slov / Drobničky / História 5-6 / 2011

Rozhovors historikom Miroslavom Sabolom o hospodárskych

dejinách a ich mieste v slovenskej historiografii

aký je stav historickej vedy na Sloven-sku v oblasti hospodárskych a sociálnych dejín?

Tlači sa mi na jazyk, že odpoveď alar-mujúci celkom vystihuje dnešný stav hos-podárskej historickej vedy. Po roku 1989 môžeme na prstoch jednej ruky zrátať slovenských historikov, ktorí sa zaoberajú hospodárskymi dejinami. Až v posledných rokoch vstúpilo do slovenskej historiogra-fie niekoľko nových nádejných historikov zaoberajúcich sa hospodárskymi a soci-álnymi dejinami. Aj napriek tomu treba konštatovať, že je nás nedostatočný počet. Z toho potom vyplývajú aj úzke bádateľské priority. Za všetko hovorí aj fakt, že na poli hospodárskych dejín Slovenska v 20. storo-čí urobil obrovský kus práce predovšetkým prof. J. Faltus, narodený na Morave, a prof. V. Průcha, rodák zo stredočeského Berou-na. Ďalším problémom je aj skutočnosť, že na Slovensku nemáme katedru hospo-dárskych a sociálnych dejín. V Historickom ústave SAV funguje Oddelenie dejín vied a techniky, ktoré sa venuje aj hospodár-skym a sociálnym dejinám. V tomto smere ďaleko zaostávame za českými kolegami, ktorí majú úzko špecializované pracoviská zaoberajúce sa hospodárskymi a sociálnymi dejinami. Je fakt, že aj z medzinárodného hľadiska boli hospodárske dejiny od polovi-ce 90. rokov na ústupe. Až na pozadí súčas-nej medzinárodnej hospodárskej krízy, kto-rá vyvoláva tlak na urýchlenie hospodár-skeho rozvoja, opäť vystúpila do popredia nevyhnutná potreba tohto typu výskumu.

Prečo sa hospodárske dejiny po páde komunizmu dostali na okraj záujmu pro-fesionálnych historikov?

Samozrejme, že podstatný vplyv na to mali spoločenské zmeny po 1989. Pre

profesionálnych historikov sa tu otvorilo množstvo tém, ktoré boli predtým tabu. Hospodárske deji-ny sa tak stali menej zaujímavou témou. Vyplýva to aj z náročnos-ti ich spracovania, ale aj z akejsi vonkajšej neatraktívnosti pri ich interpretácii. Na hospodárskych historikov sú kladené vysoké ná-roky hlavne pri spracúvaní kvanta štatistických materiálov, ktoré sa následne musia interpretovať v širších poli-ticko-spoločenských súvislostiach. Nestačí vo finálnej fáze predložiť len koherentný, aj keď prínosný text. Hospodársky historik musí predovšetkým zaujať potenciálnych čitateľov.

Bojujú aj hospodárski historici s mýt-mi?

Nie až do takej miery ako v politicko-spoločenských dejinách, ale aj tu sa nájdu výnimky. Mýty v hospodárskych dejinách sú spojené skôr s charakteristikou určitých období. Napríklad po novembri 1989 sa tu zakorenil trend preceňovania úspechov hospodárskej politiky prvej ČSR a sloven-ského vojnového štátu.

Je pre hospodárskeho historika nejaké obdobie v 20. storočí zvlášť zaujímavé?

Predovšetkým chcem povedať, že ja a moji kolegovia sa vo svojich prácach sna-žíme zachytiť určitý hospodársky proces na Slovensku a vtesnať ho do časových medz-níkov, ktoré súvisia viac s politickými de-jinami. Pre nás sú roky 1918, 1939, 1945, 1948, 1968, 1989 atď. skôr orientačné. Oveľa dôležitejšie sú napríklad medzníky 1929 – 1934 – hospodárska kríza, 1942 – hospodárska konjunktúra a následný pád, 1947 – začiatok dvojročného plánu, 1964

– prvýkrát je vyššia zamestnanosť v prie-mysle ako v poľnohospodárstve atď. Mňa osobne najviac fascinuje obdobie rokov 1945 – 1948 a následná rekonštrukcia voj-nou zničeného Slovenska.

v čom je toto obdobie podobné s dnešným hospodárskym vývojom?

Nájde sa tam množstvo paralel aj roz-dielov. Spoločným problémom vtedajšej a dnešnej doby bola otázka nezamestna-nosti. Od roku 1989 sa podarilo na Sloven-sku vytvoriť približne 36 tisíc pracovných miest, za cenu mnoho miliónových stimu-lov pre zahraničných investorov. V rokoch 1946 – 1947 sa len presunom priemyslu z českého pohraničia na Slovensko vytvo-rilo 27 tisíc pracovných miest. Za 2 roky po vojne bolo vytvorených 120 tisíc stabil-ných pracovných miest. Tu je potrebné si uvedomiť jeden zásadný fakt: v roku 1945 vstupovalo Slovensko do ČSR s obrovskými finančnými stratami na majetku spôsobe-nými vojnovými udalosťami a prechodom frontu, ktoré predstavovali sumu 116 mld Kč (vtedajší štátny rozpočet na jeden rok sa pohyboval v rozmedzí 3,7 – 4,3 mld Kč). Naopak, po 1989 bola úplne iná východis-ková situácia. V prvej a druhej vlne privati-zácie bolo predaných 1288 podnikov v cel-kovej hodnote 305 mld Sk. Aj napriek tomu sme na chvoste v nezamestnanosti v rámci

78 Rozhovor / História 5-6 / 2011

EU. Niekde sa stala chyba. Napadá mi ešte jedna paralela. Rovnako ako v roku 1945, aj v dnešnej dobe sú sociálne najslabším pri-deľované potraviny.

ako to teda je s prirovnávaním súčas-nej hospodárskej krízy k veľkej depresii v rokoch 1929 až 1934? Dajú sa tam nájsť spoločné paralely?

Určite dajú. Podobne ako v dnešnej dobe, aj vtedy lavínu spustili rôzne finanč-né špekulácie. Z Ameriky sa to začalo valiť do Európy. Každá z kríz je však individuál-na. Dnešná štruktúra slovenskej ekonomi-ky je úplne iná ako v 30. rokoch, keď Slo-vensko bolo prevažne agrárnou krajinou. Samozrejme, v globalizovanom svete a pri moderných informačných technológiách je „proces nákazy“ oveľa rýchlejší ako v minu-losti. Nosný problém je však nemenný, spo-číva v socializácii nákladov a v privatizácii zisku.

v súvislosti s úmrtím bývalého česko-slovenského prezidenta v. Havla prebehli slovenskými médiami polemiky o jeho podiele na likvidácii zbrojárskeho prie-myslu na Slovensku, čo si o tom ako hos-podársky historik myslíte?

Je to zložitý problém a určite to bude predmetom ďalšieho historického vý-skumu. Môžem spomenúť len niekoľko zaujímavých faktov. Zbrojársky priemysel patril počas 80. rokov medzi nosné ob-lasti hospodárstva. Na zbrojnej výrobe v ČSSR participovalo okolo 100 podnikov. Na Slovensku to neboli len známe zbro-járske podniky v Martine, Dubnici nad Váhom a Považskej Bystrici, ale aj v Stráž-skom, Novákoch, Snine atď. Zhruba 60 % kapacít z celkového objemu výroby v ČSSR bolo sústredených na území Slo-venska. Asi 70 % výroby sme exportova-li do arabských štátov a krajín RVHP. Ak sledujeme objem výroby v tomto odvetvi od roku 1980, priemerne osciloval okolo 25 mld Kčs ročne. Roku 1987 dokonca 29 mld. Potom nasleduje prudký pokles, ktorý sa zastavil na sume 5 mld. v roku 1992. Hlavným faktorom vraj bola pla-tobná neschopnosť obchodných partne-

rov a následne z toho vyplývajúci útlm výroby. Je to diskutabilné, pretože naše trhy boli vzápätí obsadené zbrojárskymi koncernami západnej Európy. Evidentne tam boli špecifické záujmy. Otáznik visí aj nad konkurencieschopnosťou česko-slovenského zbrojárskeho priemyslu. Na vývoj a modernizáciu v tejto oblasti bolo vynaložených v poslednej polovici 80. ro-kov 11 mld. Kčs. Je, samozrejme, otázne, s akou efektivitou.

Čo sa dá v tomto smere vyčítať vte-dajším vládnucim elitám? aké boli ďal-šie osudy zbrojárskych podnikov?

Politici majú podiel viny na tom, že nedokázali vytvoriť alternatívne výrob-né programy pre ľudí, ktorí boli v tomto odvetví zamestnaní. Treba si uvedomiť, že do zbrojnej výroby bolo zapojených v ČSSR 73 000 ľudí, z toho asi 46 000 na Slovensku. Ďalších 60 až 80 000 pracov-ných síl participovalo nepriamo v koo-perujúcich a dodávateľských podnikoch, išlo o veľký počet ľudí, ktorí zo dňa na deň stratili zamestnanie. Obdobná situ-ácia so zbrojárskym priemyslom bola po roku 1945, ale so šťastnejším koncom pre zamestnancov. Vtedajšie zbrojárske podniky Dubnica nad Váhom a Považ-ská Bystrica postupne prešli na mierový výrobný program, so zachovaním pra-covných miest. Zbrojovka v Dubnici nad Váhom musela dokonca prejsť rozsiahlou rekonštrukciou, pretože prechodom fron-tu podnik utrpel škodu za 1,2 mld Kč, čo bola najvyššia škoda na podniku po vojne v bývalom Československu. Ak sa pozrie-me do štatistík po roku 1989, na prudkej nezamestnanosti 524 tisíc (do konca roku 1991) mali jeden z najväčších podielov zamestnanci zbrojárskeho priemyslu.

v čom vidíte najväčší problém Sloven-ska pri prechode z plánovaného hospo-dárstva na trhové po novembri 1989?

Myslím si, že je to skôr otázka pre eko-nómov ako pre historikov. Tých problémov bolo niekoľko. Ak by som však mal vypich-núť jeden nosný, tak pre mňa je to nepo-chopiteľná likvidácia poľnohospodárskej

produkcie. Ak by sme sledovali štatistiky od polovice 60. rokov, nastáva pozoruhodný vzostup celej poľnohospodárskej výroby až k našej sebestačnosti v potravinách. Napr. vo výrobe mäsa na 1 obyvateľa (ktoré sa aj spotrebovalo u nás) bolo Československo v roku 1989 na popredných miestach 104 kg, SRN 87 kg, Rakúsko s jeho alpskými pasienkami 102 kg, Švédsko 61 kg, Kanada 110 kg, India 2 kg !, Poľsko s mnoho mili-ónovou masou súkromne hospodáriacich roľníkov 74 kg. Hektárový výnos pšenice bol v roku 1989 5,4 t., v Taliansku 2,5 t, USA 2,2 t, Kanade 1,8 t. Efektívnejšie ako ČSSR boli len Francúzsko a SRN, ich výnosy sa pohybovali okolo 6,2 t na hektár. Prie-merná mesačná mzda v poľnohospodárstve bola v roku 1989 3200 Kčs, čo bolo najviac spomedzi všetkých hospodárskych odvetví v štáte. Tento priemer bol reprezentatívny, pretože sa okolo neho sústreďovali mzdy ostatných rezortov. Naproti tomu súčasná priemerná mzda je ovplyvnená nadštan-dardnými ročnými príjmami úzkej skupiny osôb, takže v konečnom dôsledku dve treti-ny pracovníkov nedosahujú ani priemer. Zo súčasných štatistických údajov vieme, že slovenské poľnohospodárstvo je na úrovní druhej polovice 30. rokov 20.storočia, čo je alarmujúce.

Kde nastala pri transformácii poľno-hospodárstva chyba? ako by ste charak-terizovali hospodárske obdobie po roku 1989?

Poľnohospodárstvo bolo na trhovú ekonomiku pripravené oveľa lepšie ako priemysel, ale v konečnom dôsledku skon-čilo horšie. Svoju úlohu tu zohral tlak od zahraničnej konkurencie. Preto bola hneď od začiatku proti roľníckym družstvám ako symbolom kolektivizácie rozpútaná nená-vistná kampaň, čo malo za následok prudký pokles produkcie, až o 1/3 do roku 1997. Samozrejme, podobne ako pri zbrojárskom priemysle tu hrali dôležitú úlohu aj poli-tické záujmy. Cele obdobie po roku 1989 by som charakterizoval ako ,,vysokú mieru tolerancie obyvateľstva k ekonomickému vyčíňaniu politikov“.

Za rozhovor ďakuje Adam Hudek

79História 5-6 / 2011 / Rozhovor

História 5-6 / 2011 /

Slovenský poválečný exil a jeho aktivity 1945 – 1970. Mýty a realita Vá c l a v Vo n d r á š e k , Ja n P e š e kVeda, 201 s.

V 20. storočí sme sa stretli s niekoľkými vlnami politického exilu vrátane vlny povojnovej,

ktorá sa bezprostredne spájala so Slovenskou republikou v rokoch 1939 – 1945 a jej reži-

mom. Uvedená problematika nemohla byť v bývalom Československu do novembra 1989

systematicky vedecky prebádaná. Oficiálna historiografia komunistického režimu odsu-

dzovala exil a jeho jednotlivé vlny ako celok, označovala jeho príslušníkov za zradcov,

vydedencov a agentov v službách imperializmu a pod. Publikácia Slovenský poválečný

exil a jeho aktivity 1945 – 1970. Mýty a realita je štrukturálne členená na päť kapitol a tie

ďalej na jednotlivé podkapitoly, ktoré vo svojom súhrne, spolu s už existujúcou literatú-

rou, prispievajú k dotváraniu dynamického obrazu skúmanej problematiky, ktoré osloví

nielen slovenského, ale aj českého čitateľa a zaujme aj odborníkov. Ťažisko pozornosti je

sústredené na problematiku konštituovania a činnosti slovenského povojnového exilu

spojeného so Slovenskou republikou a jej režimom v širších súvislostiach vnútropolitic-

kého a medzinárodnopolitického vývoja v dvoch základných etapách. Prvá je vymedzená

slovenským povstaním v auguste 1944 až do komunistického prevratu vo februári 1948

a druhá vývojom a problémom uvedenej exilovej vlny od roku 1948 do konca 60. rokov

uplynulého storočia. Publikácia ponúka aj menej známe fakty o činnosti exilových cen-

trál, napr. o spolupráci bývalých mladoľudákov so spravodajskými orgánmi západných

mocností na okupovanom rakúskom území, o aktivitách československého delegáta v londýnskej komisii Spojených národov pre

vojnové zločiny, o činnosti domáceho ilegálneho hnutia.

i †

Slovensko-nemecké vzťahy 1938 – 1941 v dokumentoch I. Od Mníchova k vojne proti ZSSR.

Slowakisch-deutsche Beziehungen 1938 – 1941 in Dokumenten I. Von München bis zum Krieg gegen die UdSSR.

Bratislava : Spoločnosť PRO HISTORIA, 1171 s.

Kvalita jednotlivých historiografií sa posudzuje aj prostredníctvom edícií. V tomto smere slovenská

historiografia má čo dobiehať. Predkladaný zväzok dokumentov je prvým zväzkom z dvojdielnej

edície dokumentov, ktorá sa venuje problematike slovensko-nemeckých vzťahov v rokoch 1938 –

1945. Prvý zväzok sa týka obdobia od jesene 1938 až po začiatok vojny proti ZSSR. Na jednej strane

je Mníchov 1938, ktorý predstavuje podstatnú cezúru v dejinách strednej Európy a jeden z rozho-

dujúcich krokov nacistického Nemecka na ceste k ovládnutiu strednej Európy. Jún 1941 sa chápe

ako rozhodujúci zvrat v nacistickej politike počas 2. svetovej vojny. Začiatok vojny proti ZSSR spô-

sobil následné formovanie antihitlerovskej koalície USA, Veľkej Británie a ZSSR, preto ho autori

prijali ako obsahový i chronologický prelom.

Dokumenty sú radené chronologicky. V záhlaví každého je stručný regest. Nasleduje vlastný text

dokumentu a za ním je uvedený prameň. Dokumenty majú vypracovaný poznámkový aparát. Ak

už bol dokument publikovaný, je na to upozornené v poznámke pod čiarou. Na konci edície, pre

ľahšiu oruientáciu čitateľa, sa nachádzajúj dva registre – menný a miestny, ako aj zoznam skratiek.

Piae fundationesZbožné fundácie a ich význam pre rozvoj uhorskej spoločnosti v ranom novoveku I n g r i d Ku š n i r á k o v áPro Historia, Bratislava, 2009

Katolícke fundácie a ich význam pre rozvoj školstva, ústavov sociálnej starostlivosti a cirkevných inštitúcií

v období raného novoveku sú témou, ktorej slovenská historiografia doteraz nevenovala takmer žiadnu

pozornosť. Išlo pritom o významný fenomén v živote spoločnosti, ktorý tvoril základ finančného zabez-

pečenia cirkvi, školstva i sociálnej starostlivosti. Štát sa v tomto období prakticky nepodieľal na budovaní

spomínaných inštitúcií a nepoznal inštitút štátneho rozpočtu s kapitolami vyčlenenými na tieto oblasti.

Rôzne cirkevné inštitúcie, všetky typy škôl a sociálnych ústavov mohli preto vzniknúť a pôsobiť iba vďaka

dostatočne stabilným a výnosným základinám, ktoré zakladali cirkevné a svetské elity vtedajšej spoloč-

nosti. Kniha o dejinách fundácií v ranom novoveku je zároveň prácou o dejinách cirkevných, školských

a charitatívnych inštitúcií v tomto období a o systéme ich finančného zabezpečenia.

Nosnou témou práce sú síce dejiny spomínaných inštitúcií, zároveň má však ambíciu prekročiť práv-

nohistorický rámec a sleduje preto i dôvody fundátorov, ktoré ich viedli k založeniu fundácie. Analyzuje

spoločenské skupiny, ktoré boli výnosmi z fundácií podporované a povinnosti obdarovaných osôb voči

pamiatke fundátora. Základiny sa v ranom novoveku podieľali i na obnove katolíckej cirkvi a jej inštitúcií

a tvoria tak organickú súčasť cirkevných dejín.

Práca je chronologicky vymedzená obdobím 17. a 18. storočia, presnejšie časovým úsekom, ktorý sa začal

nástupom Petra Pázmánya na stolec ostrihomského arcibiskupa v roku 1616 a skončil sa smrťou Leopol-

da II. v roku 1792. Úspešná rekatolizácia sa stala začiatkom renesancie katolíckych inštitúcií v krajine, kto-

ré však nemohli vzniknúť a pôsobiť bez výnosných a stabilných fundácií. Obnova katolíckej cirkvi v Uhor-

sku vyvrcholila v polovici 18. storočia, teda v období, keď Mária Terézia začala realizovať osvietenské reformy i v uhorskej časti monarchie. Smrťou jej

syna Leopolda II. sa éra osvietenských reforiem končí a začína sa nová epocha v dejinách Uhorska.

Matej Hanula sa vo svojej monografii venuje vývinu agrárnej strany a jej popredných predstavi-

teľov, ktorá s jej slovenskou súčasťou bezpochyby patrila medzi najvýznamnejšie politické strany

na Slovensku v medzivojnovom období. Vplývala na politické, hospodárske, kultúrne a sociálne

udalosti Slovenska počas trvania 1. ČSR. Medzníkom vo vývoji strany, ale aj celej ČSR bol rok

1929, keď do politického i hospodárskeho života zasiahla veľká hospodárska kríza. Práca je roz-

delená do piatich kapitol. Prvá skúma myšlienkové východiská a zdroje politického agrarizmu.

Slovenské agrárne politické hnutie mapuje už pred rokom 1918, keď tvorilo jeden z najdôle-

žitejších prúdov slovenskej politiky. Milanovi Hodžovi, najvplyvnejšej osobnosti slovenského

agrarizmu a jeho kolegom, sa však ešte v tomto období nepodarilo založiť samostatnú politickú

stranu, zastupujúcu slovenských roľníkov. Takéto podmienky im umožnil až vznik Českosloven-

skej republiky, ktorý priniesol vhodnú pôdu na vytvorenie demokratického straníckeho systému

na Slovensku. O tejto ére hovorí druhá časť publikácie. Tretia a štvrtá kapitola sa zaoberajú pôsobením slovenských agrárnikov v celoštát-

nej agrárnej strane. Záverečná časť je venovaná pridruženým straníckym organizáciám a inštitúciám, na ktoré mala agrárna strana vplyv

a pôsobili v 20. rokoch 20. storočia na Slovensku.

Za roľníka, pôdu a republiku: slovenskí agrárnici v prvom polčase 1. ČSRH A N U L A M a t e jČSR. Bratislava : Historický ústav Slovenskej akadémie vied v Prodama s.r.o., 2011. 176 s.

ISSN 1335–8316

Kapitoly z histórie stredoeurópskeho priestoru v 19. a 20. storočí.Pocta k 70-ročnému jubileu Dušana Kováča. E d i t a I v a n i č k o v á a k o l

Historický ústav SAV vo vydavateľstve Typoset print spol. s.r.o., 2011.

Kolektívna monografia príspevkov k životnému jubileu Dušana Kováča je chronologicky veno-

vaná 19. a 20. storočiu a priestorovo prevažne Slovensku v širokom kontexte strednej Európy.

Kniha je rozdelená do viacerých tematických celkov. Autormi jednotlivých kapitol sú domáci

a zahraniční historici, vyjadrujúci sa k vlastným odborným témam, ktoré sú ale aj v priesečníku

záujmov Dušana Kováča. Prvá časť práce je venovaná predovšetkým teoretickým a metodolo-

gickým otázkam historickej vedy, ako aj filozofickým náhľadom na dejiny. Na túto časť nad-

väzujú state týkajúce sa historiografie, jej vývinu a perspektívy v stredoeurópskom priestore.

Témou tretej časti, siahajúcej po rok 1918, je tematika formovania moderných národov a s tým

spojeného fenoménu nacionalizmu. Jednotlivé články sa venujú témam, ako sú historické ve-

domie a pamäť, národnostná politika v Uhorsku, česko-slovenská vzájomnosť alebo problém

zmien postojov a lojalít Slovákov. Slovensko v Československu, jeho vnútorné problémy a najmä

medzinárodné súvislosti sú témou poslednej pasáže knihy. Obsahujú analýzu zahraničných

faktorov ovplyvňujúcich postavenie Slovenska, ako aj priblíženie hospodárskeho vývoja tohto

územia. Jednotliví autori sa tiež venujú menšinovému problému na Slovensku a práca obsahuje

aj kapitoly venované vývoju československej socialistickej diktatúry, z pohľadu štátoprávneho vývoja. Záver práce tvorí výberová

monografia Dušana Kováča.

6

Historia 5a6 2011

Documents

Transcript of Historia 5a6 2011