GALÉRIA HUDBY

Cyklus komorných koncertov10. ročník

Koncertná sála Župného domuNitrianska galéria

október – december 2015

GALÉRIA ROKA 2014

SLOVAKART AGENCY

NITRIANSKYSAMOSPRÁVNYKRAJ

NITRIANSKA GALÉRIAŽUPNÉ NÁMESTIE 3NITRA

WWW.NITRIANSKAGALERIA.SK

GALÉRIA ROKA 2014

5

Galéria hudby7. 10. 2015 o 18.00 hod.

Ida Černecká a František Pergler – klavír

PROGRAM:

Franz Schubert (1797 – 1828) Allegro moderato C dur a Andante a-mol D 968 Fantasie f mol op. 103, D 940 1. Allegro molto moderato2. Largo3. Scherzo. Allegro vivace4. Finale. Allegro molto moderato

Pavol Krška (1949) Sonáta pre štvorručný klavír 1. Moderato2. Adagio3. Allegretto

--- prestávka ---

Sergej Vasilievič Rachmaninov (1873 – 1943)Six Morceaux, op. 111. Barcarolle – Moderato, g mol 2. Scherzo – Allegro, D dur3. Chanson russe (Ruská pieseň) – Andantino cantabile, b mol 4. Valse – Tempo di Valse, A dur5. Romance – Andante con anima, c mol 6. Slava (Gloria) – Allegro moderato, C dur

V histórii štvorručnej klavírnej literatúry zanechal Franz Schubert takú výraznú stopu ako iba máloktorý zo skladateľov. Popri piesňovej tvorbe bol tento typ komorného muzicírovania skladateľovi najbližší. I keď väčšinu skladieb tvoria miniatúry, tance, či variácie, načrel aj do rozsiahlejších cyklických foriem.

Skladby Allegro moderato C dur a Andante a mol boli nájdené až po smrti skladateľa a vydané pod spoločným číslom D 968. Schubertológovia sa domnievali, že išlo pôvodne o nedokončené cyklické dielo, pravdepodobne Sonatínu. Zaradili jej vznik do rozmedzia rokov 1815 – 1819. Dátum je však zároveň spochybňovaný pre črty zrelej osobnostnej výpovede – mladistvej sviežosti (Allegro moderato) a preduchovneného hudobného zamyslenia (Andante).

Jednou z najvýznamnejších a aj najhrávanejších Schubertových skladieb je práve Fantázia f mol op. posth. 103, D 940. Obsahuje štyri časti, ktoré nasledujú bezprostredne za sebou a pripomínajú sonátu (Allegro molto moderato, Largo, Allegro vivace ako scherzo a fúgové Finale). Dominantný hudobný materiál tvorí krásna, nostalgická téma v bodkovanom rytme, schubertovsky jemne náladovo diferencovaná. V reminiscenciách sa niekoľkokrát navracia a myšlienkovo prepája celé dielo. Už v prvej časti ju strieda kontrastný dramatický motív, ktorý sa objaví zároveň ako tematický základ záverečnej fúgy. Fantáziu f mol skomponoval Schubert v poslednom roku života a venoval svojej žiačke, kontese Karolíne Eszterházyovej zo Želiezoviec.

Predstaviteľ slovenskej skladateľskej školy Pavol Krška absolvoval štúdium hry na klavíri na žilinskom konzervatóriu (Danuše Kurková) a kompozície na VŠMU u Alexandra Moyzesa (1975). V rokoch 1976 – 2009 pôsobil ako pedagóg hudobno-teoretických predmetov a skladby na Konzervatóriu v Žiline. Okrem veľkých sakrálnych vokálno-inštrumentálnych, orchestrálnych, zborových a komorných kompozícií napísal aj niekoľko obľúbených diel pre klavír. K mimoriadne frekventovaným cyklom na koncertných pódiách patrí najmä 7 prelúdií pre klavír (1984). V roku 2003 bola skladateľovi udelená Cena Fra Angelico za prínos kresťanských hodnôt do umenia v oblasti duchovnej hudby.

Hudba Sonáty pre štvorručný klavír (2013) je mimoriadne sugestívna, plná melodicko-rytmickej invencie i originálnych harmonických sekvencií. Kompozičné majstrovstvo Kršku spočíva v schopnosti dosiahnuť výrazný hudobný účinok v podstate „minimálnymi“ prostriedkami – hudba všetkých troch častí prekvapí myšlienkovou sviežosťou, novosťou, neočakávanými postupmi,

7

a pritom v prevažnej miere vystačí s tonálnym priestorom. Prvej časti Sonáty (Moderato) dominuje neustály pohyb a meniace sa metrum, v ktorom akoby sa odrážal sám život s jeho tempom, pulzáciou, zmenou i premenlivosťou nálad. Hĺbka jednohlasého chorálu úvodu druhej časti (Adagio) vyúsťuje do zvukomalebného „trblietania“ klavíru v diskante. Vystrieda ho dramatický stredný diel. Hudba tretej časti (Allegretto) má tanečný charakter, ktorému výrazne kontruje rytmické ostináto v stredných, resp. basových registroch.

Sergej Rachmaninov sa vo svojich Six Morceaux, op. 11 (1894) obracia k jednej z najtypickejších a najcharakteristickejších romantických foriem – klavírnemu, resp. hudobnému „kusu“ (morceau = Stück, piece, kus, dielo, resp. skladba), ktoré svojho času komponovali Schubert, Schumann, Brahms a mnohí ďalší. Tento cyklus zaujíma v ranej tvorbe Rachmaninova celkom osobitné miesto. Odkrýva nové hudobné aspekty, s ktorými sa stretávame až v jeho neskoršej autorovej tvorbe – snaha o kontinuálny, široko rozložený pohyb po klaviatúre, striedanie lyricky spevných, výrazne melodických častí s motorickými úsekmi, výrazné zastúpenie krátkych, rytmicky aktívnych prvkov, či typické rachmaninovské mohutné dynamické prílivy a odlivy vzbudzujúce dojem narastania a uvoľnenia energie.

Prvá časť – Barcarolle sa nesie v elegickej nálade. Niektoré melodické postupy môžu evokovať Čajkovského lyriku, avšak celkový emocionálny kolorit a spôsob melodického rozvíjania je typicky rachmaninovský – kratšie expresívne motívy skladateľ plynule a postupne rozvíja až do rozsiahlych, niekoľko desiatok taktov dlhých fráz. Akoby vlnky rieky pohojdávali loďkou a unášali ju do nedozerných diaľav až za nekonečne široký obzor rozprestierajúci sa nad ruskou krajinou. Scherzo (druhá časť cyklu) upúta rytmickou sviežosťou a iskrivým humorom. Pozoruhodná hĺbka výrazu a originality zaznieva v tretej časti – Théme Russe. Skladba má baladicko-tragický podtext, vyrastá z jednoduchého melancholického nápevu, ktorý sa postupne zahusťuje, dynamicky i tempovo graduje. Nasledujúca štvrtá časť (Waltz) prináša náladový kontrast – šarmantný valčík vo francúzskom uvoľnenom štýle, v ktorom možno postrehnúť príbuznosť s hudbou Gabriela Faurého (Kitty-Valse zo suity Dolly). Vystrieda ho nádherná Romanca – reprezentujúca najosobitejší a najvlastnejší ruský vokálny hudobný žáner. Rachmaninov nezaprie, že v tejto forme je skutočným majstrom. Štvorručná klavírna faktúra mu navyše umožňuje veľkoryso rozvinúť bohaté polyfónne pradivo hlasov a obsahovo maximálne nasýtiť vnútorný život skladby. Cyklus uzatvára oslavný duchovný chorál – Slava, ktorý je symbolickým vyjadrením Rachmaninovho hlbokého vzťahu ku kresťanstvu

6

a k pravoslávnej liturgii. Elegické a tragické tóny predchádzajúcich častí nenávratne miznú v žiarivom znení zvonov nádeje a večnej radosti.

Ida Černecká a František Pergler

Ida Černecká patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenského interpretačného umenia. Už od mladosti upútali jej sólistické výkony veľkou tónovou kultúrou i hĺbkou muzikantského prežitia. Ako 12-ročná získala 1. cenu na celoštátnej súťaži v Prahe, neskôr sa stala laureátkou Smetanovej klavírnej súťaže v Hradci Králové, diplom získala na Medzinárodnej súťaži J. S. Bacha v Lipsku a na Medzinárodnej klavírnej súťaži F. Busoniho v Bolzane. Je absolventkou Vysokej školy múzických umení v Bratislave (Prof. Rudolf Macudziński) a postgraduálneho štúdia na Konzervatóriu P. I. Čajkovského v Moskve (Prof. Viera Gornostajevová). Vystúpila na koncertných pódiách Európy i zámoria. Realizovala nahrávky pre hudobné vydavateľstvo OPUS a zahraničné firmy MUSICA, NAXOS, Dánsky rozhlas v Kodani, Nemecký rozhlas v Berlíne. Jej nahrávky sú známe v mnohých krajinách sveta. Za vynikajúcu interpretáciu slovenských skladieb získala Cenu Frica Kafendu (1997) a Cenu Jána Cikkera (2008). Ako komorná hráčka pravidelne účinkovala s mezzosopranistkou Martou Beňačkovou a od r. 1998 sa venuje štvorručnej klavírnej hre s Františkom Perglerom. Popri intenzívnej koncertnej činnosti pôsobí pedagogicky ako univerzitná profesorka na VŠMU v Bratislave. Vedie interpretačné semináre, je často pozývaná do porôt medzinárodných a národných klavírnych súťaží.

František Pergler patrí k popredným reprezentantom slovenského klavírneho umenia. Študoval na VŠMU v Bratislave (Prof. Marián Lapšanský, Doc. Zuzana Niederdorfer-Paulechová). Ako úspešný absolvent doktorandského štúdia (Prof. Ida Černecká) získal titul artis doctor. Aktívne sa zúčastnil na niekoľkých medzinárodných interpretačných kurzoch, kde pracoval pod vedením viacerých významných osobností (Halina Czerny-Stefańska, Eugen Indjić, Ewa Bukojemska, Kevin Kenner, Phi Schien-Chen). K jeho umeleckým úspechom patrí účasť v semifinále medzinárodných klavírnych súťaží – J. N. Hummela v Bratislave (1991) a M. Canals v Barcelone (1992). Vystúpil na koncertných pódiách v mnohých krajinách Európy. Realizoval niekoľko nahrávok na CD nosičoch. Popri sólistickej koncertnej činnosti sa venuje štvorručnej hre v partnerstve s klaviristkou Idou Černeckou a komornej spolupráci (Moyzesovo kvarteto). V súčasnosti je docentom hry na klavíri

na VŠMU v Bratislave, vedie majstrovské interpretačné kurzy a semináre na Slovensku i v zahraničí, venuje sa aj odbornej publikačnej činnosti.

Ida Černecká a František Pergler vytvorili v roku 1998 klavírne duo. Ich repertoár pozostáva najmä zo skladieb pre klavír štvorručne (Beethoven, Schubert, Schumann, Brahms, Grieg, Bizet, Fauré, Dvořák, Debussy, Poulenc atď.). Zrealizovali celý rad významných koncertných projektov ako aj CD nahrávky. Venujú sa i slovenskej tvorbe (Hatrík, Kardoš, Bokes, Andrašovan, Lauko a i.), niektoré diela uviedli premiérovo (Cikker, Kupkovič, Zeljenka, Krška). Pravidelne účinkujú na domácich i zahraničných koncertných pódiách (Česká republika, Poľsko, Nemecko, Taliansko, Bosna a Hercegovina a i.).

98

14. 10. 2015 o 18.00 hod.Slávnostný koncert pri príležitosti 50. výročia Nitrianskej galérie

Cappella IstropolitanaRobert Mareček – umelecký vedúci

PROGRAM:

Ernest Bloch (1880 – 1959)

Concerto grosso č. 11. Prelude: Allegro energico e pesante2. Dirge: Andante moderato3. Pastorale and Rustic Dances: Assai lento / Allegro4. Fugue: Allegro

Skladateľ židovského pôvodu Ernest Bloch sa narodil v Ženeve vo Švajčiarsku v roku 1880 a už od raného detstva preukazoval výnimočný talent, o čom svedčí aj skutočnosť, že v pätnástich rokoch skomponoval symfóniu. Študoval v Nemecku, Belgicku a Francúzsku, kde sa zoznámil s Claudom Debussym, ktorý bol jeho vzorom v ranom štádiu komponovania. V roku 1916 emigroval do Spojených štátov, kde pôsobil ako skladateľ i pedagóg. Stál pri zrode Cleveland Institute of Music, kde bol riaditeľom, neskoršie sa ujal vedenia na Konzervatóriu v San Franciscu, kompozíciu vyučoval aj na Kalifornskej univerzite v Berkeley.

Jeho hudba odráža židovské kultúrne a liturgické témy ako aj európske post-romantické vplyvy. Ernest Bloch prepája minulosť s modernými prvkami 20. storočia v osobitnom štýle, ktorý je nabitý emocionálnou intenzitou a bohatým hudobným koloritom. Presne takým dielom je aj Concerto grosso č. 1, ktoré Bloch skomponoval v roku 1925 počas pôsobenia na Cleveland Institute of Music.

Komorný orchester Cappella Istropolitana bol založený v roku 1983. Jej členov spája radosť z muzicírovania a zanietenie pre spoločnú hru v menšom komornom zoskupení. Väčšina z nich sú skúsení vyhľadávaní komorní hráči a taktiež sólisti. Názov „Cappella Istropolitana“ pochádza z latinského slova Istropolis – mesto na Dunaji. Na základe svojich vysokých kvalít bola v roku 1991 Cappella Istropolitana, pod vedením Roberta Marečka, menovaná Magistrátom mesta za Komorný orchester hlavného mesta Bratislava. Repertoár orchestra obsahuje diela nemeckého a talianskeho baroka, klasické aj romantické diela pre komorný orchester a taktiež skladby z 20. storočia, ktoré sa zväčša hrávajú bez dirigenta. V špeciálnych prípadoch hráva orchester aj vo väčšom obsadení. Pri tejto príležitosti uviedol orchester napr. kompletné Beethovenove a Brahmsove symfónie v Klagenfurte, Bizetovu Carmen v Aténach, Mozartovu Čarovnú flautu v Lisabone a Mozartovu operu Don Giovanni v Nemecku. Pozoruhodná je spolupráca s mnohými významnými dirigentami a so svetoznámymi sólistami. Od začiatku svojej umeleckej činnosti sa orchester stal pevnou súčasťou domácej aj zahraničnej hudobnej scény. Vystupoval v takmer všetkých krajinách Európy, v USA, Kanade, Japonsku, Kórei, Číne, Macau, Hong Kongu, Egypte, Izraeli, na Novom Zélande, v Argentíne, Peru, Uruguaji, a Čile. Orchester býva pravidelne hosťom na Schleswig-Holstein Musik Festival, Pražskej jari, Bratislavských hudobných slávnostiach, Festivale hudby v Štrasburgu, Carinthischer Sommer vo Villachu, tak ako aj na rôznych hudobných festivaloch v Rheingau, Wiesbadene, Maulbronne, Tegernsee, Ludwigshafene, Kolíne, Nice, Nancy, Murtene a Berne. Veľkým úspechom bola možnosť uviesť 38 Haydnových symfónií na 11-ich koncertoch v rakúskom meste Eisenstadt pri príležitosti 200. výročia úmrtia

1110

J. Haydna v roku 2009. Popri bohatej koncertnej činnosti sa orchester venuje s rovnakou intenzitou realizovaniu množstva rôznych zvukových a obrazových nahrávok. Cappella Istropolitana má doteraz na konte už vyše 120 CD nahrávok. O výnimočnej umeleckej kvalite týchto nahrávok svedčí aj vysoké číslo ich predajnosti, za čo bol orchester ocenený už dvoma platinovými diskami.

Robert Mareček pochádza z hudobnej rodiny. Najskôr vyštudoval na brnianskom konzervatóriu hru na husliach aj kompozíciu a potom odišiel na Vysokú školu múzických umení do Bratislavy. V roku 1989 sa stal zástupcom prvého koncertného majstra v Slovenskej filharmónii, kde pôsobil do roku 1995. Spolupracoval tam aj ako koncertný majster s mnohými významnými dirigentmi a sólistami. Od roku 1991, keď orchester Cappella Istropolitana získal štatút komorného orchestra mesta Bratislava, bol kmeňovým členom orchestra a od roku 1996 sa ako koncertný majster a umelecký vedúci Cappelly Istropolitany venoval už výlučne práci v tomto telese. Na tomto poste pôsobí dodnes. V sezóne 2006 – 2007 bol pozývaný ako hosťujúci koncertný majster do Slovenskej filharmónie a v rokoch 2007 – 2009 zastával post koncertného majstra SOSRu. Dnes pôsobí okrem účinkovaní s Cappellou Istropolitanou na Vysokej škole múzických umení v Bratislave ako interný pedagóg s vlastnou husľovou triedou. V čase, ktorý mu ostáva sa venuje komornej aj sólovej činnosti. Je členom Pressburger Hummel tria spolu s Marcelom Štefkom a Eugenom Prochácom a vedie tiež Pressburger Hummel ansámbel založený Marcelom Štefkom, ktorý okrem iných aktivít propaguje hudbu bratislavského rodáka Johanna Nepomuka Hummela. Robert Mareček hrá na nástroji z dielne pražského majstra husliara Jaroslava Dvořáka z roku 1902.

Galéria hudby4. 11. 2015 o 18.00 hod.

VENI ACADEMY

1312

Silvia Suchánková – flautaMartina Lišková – klarinetNikolaj Nikitin – soprán saxofón, tenor saxofón, thereminRobert Kolář – trúbka, krídlovka, dudukAnna Čonková – hlasPeter Mazalán – hlasEva Šušková – hlas, syntetizátor Tomáš Boroš – klavírTibor Feledi – syntetizátorMartina Janegová – syntetizátor Erika Krkošková – syntetizátor Barbora Tomášková – syntetizátorMichal Svorada – elektrická gitara Róza Tomášková – husleJakub Kišš – husleHana Juríková – violončeloJuraj Beráts – produkcia, elektrická gitara, klavírLucia Šimková – produkcia, hlasMarco Vlasák – dirigent Daniel Matej – umelecký vedúci, dirigent

PROGRAM:

Zygmunt Krauze (1938)

Milan Adamčiak (1946)

Earle Brown (1926 – 2002)

Daniel Matej (1963)

Earle Brown (1926 – 2002)

Gavin Bryars (1943)

Daniel Matej (1963)

Voices for ensemble pre 15 ľubovoľných nástrojov

Poonsoiréepre ľubovoľné obsadenie

December 1952 pre ľubovoľné obsadenie

Structures, Pages (...and Improvisations) pre ľubovoľné obsadenie

December 1952 pre ľubovoľné obsadenie

Jesus’ Blood Never Failed Me Yet pre ľubovoľné obsadenie a videoprojekciu video: Viktor Fuček (1977)

CODA (to JBNFMY) pre audiozáznam a odchádzajúci súbor

1514

VENI ACADEMY hrá hudbu, ktorá je vo väčšine prípadov zaznamenaná v podobe tzv. otvorených partitúr (prinajmenšom z hľadiska nástrojového obsadenia). To preto, lebo chce byť otvoreným prostredím pre všetkých, ktorí sa zaujímajú o interpretáciu súčasnej hudby, a teda nie je možné celkom predvídať, v akej zostave sa v danú chvíľu mladí hudobníci zídu.

Za myšlienkou hrať otvorené partitúry je však okrem tohto takpovediac praktického hľadiska ešte aj oveľa zásadnejší zámer: tieto partitúry kladú istým spôsobom vyššie nároky na predstavivosť, kreativitu, osobnostný vklad a zodpovednosť interpreta, než hudba, ktorá je „do bodky“ zaznamenaná skladateľom v notách. A tak naučiť sa hrať takúto hudbu je azda ešte väčšia výzva, ako je to v prípade tzv. tradične notovaných partitúr; je to pozvanie preskúmať priestor „ešte komponovanej, ale už improvizovanej“, alebo „ešte improvizovanej, ale už komponovanej“ hudby, osídliť ho, udomácniť sa v ňom a prirodzene sa v ňom pohybovať.

Nie je tomu inak ani v prípade dnešného programu. Tvoria ho rozmanité skladby rozmanitých autorov rôzneho veku, pochádzajúcich z rôznych kultúrnych prostredí. Každá z nich je však nejakým spôsobom „otvorená“ voči variantným riešeniam zo strany interpretov. Krauzeho Voices sú skladbou pre 15 ľubovoľných nástrojov s fixovanými výškami jednotlivých hlasov, ale v tzv. proporčnej notácii, takže každé uvedenie je, čo sa týka vzťahov medzi nimi, trochu odlišné, pričom partitúru je možné zahrať raz, alebo ju niekoľkokrát zopakovať. Grafické partitúry Milana Adamčiaka a Earle Browna ponúkajú už zo samotnej svojej podstaty variantné zvukové reprezentácie. Pre ich interpretáciu je potrebné koncentrované štúdium „vyobrazení možnej hudby“, zachytenej na danom hárku papiera a z toho vyplývajúce rozhodnutie, akú cestu stvárnenia si zvoliť (inštrukcie autorov k týmto „hudobným obrázkom“ majú byť akousi „mapou“ možných riešení, s rôznou mierou podrobnosti, od prípadu k prípadu). Matejove Structures, Pages (...and Improvisations) sú z kategórie skladieb, ktoré vznikajú metódou tzv. dirigovanej improvizácie. Základný materiál je daný v podobe gest a verbálnych „pokynov k akcii“, ako aj dvoch náhodne vybraných strán z partitúr existujúcej hudby, ktoré slúžia hráčom, keď na to príde, ako materiál na akési „skrečovanie“. Ten, kto však samotnú akciu tvaruje do výslednej podoby „kompozície v reálnom čase“ je v tomto prípade dirigent ansámblu, takže dirigovanie je tu vlastne nielen koordinačným, ale aj hlavným kompozičným nástrojom. No a napokon skladba Gavina Bryarsa (ktorú komentujú video Viktora Fučeka a CODA

1716

to JBNFMY Daniela Mateja), vyzerajúca na jednej strane – aspoň pokiaľ ide o notový záznam – ako jediná klasická partitúra (v tom zmysle, že presne fixuje tak výškové, ako aj metro-rytmické vzťahy) – pričom hudobný priebeh je koordinovaný vopred nahratou zvukovou stopou – je procesuálne najviac otvoreným tvarom, keďže ako zvuková stopa, tak aj inštrumentálna vrstva sú vlastne slučkami, ktoré sa môžu opakovať ľubovoľne dlho.

Daniel Matej

VENI ACADEMY je komunitou mladých hudobníkov, ktorí majú chuť hrať hudbu, s akou sa v škole bežne nestretnú. Spôsob, ako ju hrať, im sprostredkúvajú skúsení hráči z VENI ensemble, ktorí sa starajú o ich ďalší umelecký rast.VENI ACADEMY má za sebou okrem množstva úspešných koncertov v rozmanitých prostrediach (od konvenčných koncertných sál, cez neobvyklé priestory, napríklad parky, nákupné centrá alebo električky MHD, až po veľké festivaly, akým je Bažant Pohoda) aj svoj prvý CD titul, ROLLING TONES/in zarter bewegung, ktorý získal prestížne ocenenie Radio_Head_Award 2013 za „najlepší album roka v kategórii Klasická hudba“.

Daniel Matej študoval kompozíciu a hudobnú teóriu na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU v Bratislave, na Conservatoire national supérieur v Paríži a na Koninklijk conservatorium v Haagu. Medzi jeho učiteľov skladby patria Louis Andriessen, Juraj Beneš, Betsy Jolas, Ivan Parík a ďalší. V roku 1995 bol pozvaný do Berlína ako „composer-in-residence“ v rámci umeleckého programu DAAD. V rokoch 1996 – 2014 pedagogicky pôsobil na HTF VŠMU, od roku 2011 na Katedre hudobnej výchovy PedF UK a od roku 2013 aj na JAMU v Brne. Jeho diela sú pravidelne uvádzané na domácich aj zahraničných pódiách a zaznamenané na mnohých CD nosičoch. V roku 1987 Daniel Matej inicioval vznik súboru VENI ensemble, ktorý patrí k najvýznamnejším ansámblom zameraným na novú hudbu v česko-slovenskom kontexte. V roku 1990 inicioval prvý medzinárodný festival súčasnej hudby na Slovensku, Večery novej hudby, ktorého bol hlavným dramaturgom aj umeleckým riaditeľom. V roku 2010 vytvoril – ako prirodzené vyústenie dlhoročných interpretačných a pedagogických aktivít – spolu s Mariánom Lejavom a Ivanom Šillerom projekt VENI ACADEMY.

Galéria hudby18. 11. 2015 o 18.00 hod.

Milan Paľa – husleLadislav Fančovič – klavír

PROGRAM:

Johannes Brahms (1833 – 1897)

Sonáta pre husle a klavír č. 1 G dur op. 781. Vivace ma non troppo2. Adagio – Più andante – Adagio come I3. Allegro molto moderato – Più moderato

Sonáta pre husle a klavír č. 2 A dur op. 1001. Allegro amabile2. Andante tranquillo – Vivace – Andante – Vivace di più – Andante – Vivace3. Allegretto grazioso, quasi Andante

Sonáta pre husle a klavír č. 3 d mol op. 1081. Allegro2. Adagio3. Un poco presto e con sentimento4. Presto agitato

1918

Wie Melodien zieht esMir leise durch den Sinn,Wie Frühlingsblumen blüht es,Und schwebt wie Duft dahin.

Piesne o priateľstvách a smútku

Kým pri symfóniách a koncertoch nemusel mimoriadne autokritický Brahms zápasiť len sám so sebou, ale tiež s mienkou iných skladateľov, kritikov, interpretov či publika, jeho komorná tvorba bola najmä v okruhu znalcov prijímaná o niečo ľahšie a možno povedať, že približne od 70. rokov 19. storočia bol – napriek nálepke konzervatívca zo strany novoromantikov – vďaka svojmu kompozičnému majstrovstvu aj v tejto oblasti chápaný ako dedič Schumanna a nástupca Beethovena, ktorý sa dokázal vydať na nové cesty. Príkladom môže byť trojica husľových sonát (prvé tri pokusy nespokojný skladateľ zničil). Nerozvíjajú ďalej železnú logiku Beethovenovej motivicko-tematickej práce, nie sú ani priestorom pre virtuóznu exhibíciu. Brahmsove nové cesty v hudbe v sonátach križujú cesty jeho života, dominuje v nich intimita, lyrika, elegickosť, spievajú piesne o skladateľových priateľstvách a smútkoch. Sedemdesiate roky 19. storočia boli pre rodinný život Kláry Schumannovej, obdivovanej klaviristky a Brahmsovej dôvernej priateľky, mimoriadne tragické. U syna Ludwiga naplno prepukla duševná choroba, ktorá predčasne pripravila o život jej manžela a akoby trápenia nebolo dosť, po dcére Júlii zomiera vo februári roku 1879 na tuberkulózu i jej syn, len dvadsaťštyriročný Felix. Brahms, Felixov krstný otec, píše v liste, ktorý poslal Kláre v júni toho istého roku spolu s dokončenou Husľovou sonátou G dur op. 78, že by bol rád, keby dielo bolo spomienkou na nadaného mladíka, ktorý sa okrem poézie venoval aj hre na husliach. Keď najmladšiemu z detí Roberta Schumanna pred siedmimi rokmi diagnostikovali nevyliečiteľnú chorobu, zhudobnil jeho báseň Meine Liebe ist grün wie Fleiderbusch (Moja láska je zelená ako krík orgovánu) a zlomenej Kláre priniesol vtedy dve nové piesne na poéziu Klausa Grotha – Regenlied a Nachklang op. 59/3, 4. Obidva lyrické texty spája obraz dažďových kvapiek (v skladbe ich najvýraznejšie evokuje klavírny sprievod v záverečnej časti): v prvom sa objavujú ako symbol vzdialeného detstva a stratenej nevinnosti („Padajte kvapky dažďa, pretože nanovo každá vo mne prebúdza detské sny...“),

v druhom ako poetická metafora smútku, no v náznaku i katarzie („Zo stromov na zelenú trávu kvapky dažďa padali/smutných očí slzy moje líca zmáčali.“). Keď Klára spoznala v elegickej sonáte hudbu piesní bola dojatá: „... po jej prehratí som musela plakať od radosti [...] keď som v tretej časti objavila moju melódiu, ktorá mi je taká drahá [...] Hovorím moju, pretože neverím, že niekto prežíva jej radosť a smútok tak intenzívne ako ja.“ Sonáta vznikla počas letných mesiacov rokov 1878/1879 v korutánskom Pörtschachu pri jazere Wörthersee, približne v rovnakom čase ako Husľový koncert. Inšpiráciou pre vznik Brahmsovej Husľovej sonáty č. 2 A dur op. 100, ktorá má v mnohých ohľadoch podobný lyrický charakter, neboli priateľstvo a smrť, ale priateľstvo a možno aj niečo viac. Naznačujú to citáty z piesní Wie Melodien zieht es mir leise durch den Sinn op. 105/1 a Komm bald op. 97/5. (Nimi sa zoznam inšpirácií sonáty nekončí, v pomalej časti Brahms prekvapivo siahol po motíve z Husľovej sonáty Edvarda Hagerupa Griega.) Dielo, skomponované v roku 1886 pri švajčiarskom jazere Thun, vzniklo podľa skladateľových vlastných slov v čase „očakávania príchodu milej priateľky“. Bola ňou mladá speváčka a skladateľova protežantka Hermína Spiesová, ktorej sú obidve piesne venované. Približne v rovnakom čase píše Brahms Maxovi Kalbeckovi: „Dostávam sa do veku, kedy muž ľahko spraví niečo hlúpe. Musím si preto dávať dvojnásobný pozor.“ Brahmsov životopisec Kalbeck tiež opisuje iskrenie medzi majstrom a talentovanou altistkou počas jednej večere u kritika Billrotha: „Skladateľ a speváčka sedeli vedľa seba ako šťastný pár. Hermína Spiesová ani na okamih nepredstierala, že nezbožňuje svojho suseda pri stole a z jeho strany bolo tiež evidentné, že má o ňu veľký záujem.“ V tom istom lete – počas ktorého Brahms vytvoril viacero svojich majstrovských komorných diel (Violončelová sonáta op. 99, Klavírne trio op. 101) – uzrela svetlo sveta aj prvá časť poslednej z jeho husľových sonát. Husľová sonáta č. 3 d mol op. 108, dokončená v roku 1888, je jednoznačne najdramatickejším dielom zo všetkých troch kompozícií. Jej dráma však akoby pulzovala pod povrchom a naplno vybuchne až v búrlivom finále. Sonáta je súčasne poslednou skladbou, ktorú Johannes Brahms niekomu venoval. Jej adresátom je Hans von Bülow (1830–1894), ktorého so skladateľom spájal komplikovaný, no priateľský vzťah. Richard Specht v monografii o komornej hudbe Brahmsa z roku 1930 píše, že hudba tejto sonáty v mnohom pripomína portrét slávneho klaviristu a dirigenta: dominujú v nej vzrušenie a nepokoj, horúčkovité vízie, napätie, ktoré nepoľavuje a krátke lyrické rozjasnenia striedajú momenty hlbokej vážnosti a kontemplatívnosť avizujúca už „jesennú hudbu“ jeho neskorých diel.

Andrej Šuba

klaus groth (hundert blätter paralipomena zum quickborn, hamburg 1854)

2120

Milan Paľa študoval na konzervatóriu Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici (1996 – 2000) v triede Mgr. Petera Strenáčika. Po absolvovaní pokračoval na viedenskej Universität fur Musik und darstellende Kunst a vysokoškolské štúdium ukončil na JAMU v Brne, kde absolvoval v triede doc. Františka Novotného. Milan Paľa je nositeľom ocenení z domácich a medzinárodných súťaží, medzi ktoré patrí napr. Concourse Moderne Riga, Leoš Janáček Competition Brno, Bohuslav Martinů Competition, Anglo-Czecho-Slovak Trust London atď. Už počas svojho štúdia sa zúčastnil viacerých medzinárodných majstrovských kurzov, z ktorých najvýznamnejšie sú u Vladimíra Spivakova v Zürichu, Semiona Jaroševiča a Jeana Guilloua, na ktorých niekoľkokrát vystúpil aj ako interpret jeho diel. Ako sólista spolupracoval so Štátnou filharmóniou Brno, Slovenskou filharmóniou, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Rozhlasovým orchestrom Kyjev, Petrohradským kongresovým orchesterom, Petrohradským filharmonickým orchesterom, Capella of St. Petersburg a dirigentmi ako Theodor Guschlbauer, Howard Arman, Alexander Cernusenko, Leoš Svárovský, Ondřej Olos, David Svee, Peter Gribanov a i. Koncertoval vo Švajčiarsku, Francúzsku, Rusku, na Ukrajine, v Nemecku, Rakúsku i na Malte. V roku 2009 získal Cenu Ľudovíta Rajtera. Cenu udeľuje Hudobné centrum mladej osobnosti slovenskej hudby. Milan Paľa je len druhým držiteľom tejto ceny, ktorá bola prvýkrát udelená v roku 2006 a získal ju nielen za výnimočné interpretačné kvality, ale aj za svoj ojedinelý prístup k slovenskej hudbe (nahrávka diel slovenských skladateľov pre sólové husle vo vydavateľstve Pavlík Records), ktorá si prostredníctvom jeho strhujúceho podania získava čoraz väčšiu pozornosť nielen na domácich, ale aj zahraničných pódiách. Aktuálne sa stal držiteľom Ceny Frica Kafendu, ktorú udeľuje Hudobný fond.

www.milanpala.com

Ladislav Fančovič ukončil štúdium hudby na konzervatóriu v Bratislave s titulom „Najlepší absolvent roka“. Pokračoval na Akadémii múzických umení v Prahe (Marian Lapšanský), Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (Wolfgang Watzinger) a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (M. Lapšanský), kde v roku 2010 ukončil doktorandské štúdium. Svoje umenie zdokonaľoval na majstrovských kurzoch u významných osobností (Jan Wijn, Abbey Simon, György Sándor, Marián Lapšanský, Karl Heinz Kämmerling, Mikhail Voskressensky). Viackrát sa stal finalistom a laureátom domácich a medzinárodných klavírnych súťaží (Mariánske Lázne, Nyiregyhaza – Krakov, Medzinárodná súťaž J. N. Hummela, Talent roku 2000, 2002 v Prahe a i.) a často

vystupuje ako sólista renomovaných domácich aj zahraničných orchestrov (Slovenská fiharmónia, Symfonický orchester Českého rozhlasu, Pražská komorná filharmónia, Filharmónia Bohuslava Martinů Zlín) pod taktovkou dirigentov ako Ondrej Lenárd, Vladimír Válek, Friedrich Haider, František Vajnar, Jerzy Swoboda, Leoš Svárovský, Tomáš Hanus, Kirk Trevor, Justus Franz, Mário Košik and Jack Martin Händler. Popri sólistickej a komornej činnosti vo vážnej hudbe sa aktívne venuje aj jazzu. Pôsobí ako klavirista v orchestri Bratislava Hot Serenaders a v roku 2011 založil swingový orchester Fats Jazz Band. V roku 2014 založil saxofónové kvarteto Saxophone Syncopators, v ktorom oživuje starý ragtime, ale i klasickú hudbu napísanú pre toto ojedinelé hudobné zoskupenie a v ktorom s prezentuje ako saxofonista. Ladislav Fančovič vydal pre vydavateľstvá Diskant, Pavlík Records, Slovak Radio Records a Hudobné centrum viac než 18 CD nosičov.

www.fanzowitz.com

Galéria hudby2. 12. 2015 o 18.00 hod.

MUSICA AETERNA

Peter Zajíček – umelecký vedúciHelga Varga Bach – soprán Peter Zajíček – husle Peter Zelenka – husle Gabriel Szathmáry – husle Ján Gréner – viola Michaela Čibova – violončeloJán Prievozník – violoneJana Zelenková – spinet

PROGRAM:

NEAPOL – RÍM

Leonardo Leo (1694 – 1744)

Francesco Durante (1684 – 1755)

Giovanni Battista Pergolesi (1710 – 1736)

--- prestávka ---

Arcangelo Corelli (1653 – 1713)

Georg Friedrich Händel (1685 – 1759)

Sinfonia A durAllegro assai, Andante, Allegro

Sonata D durAdagio assai, Al tempo Comodo

Concerto e molAdagio, Ricercar del quarto tono, Largo, Presto

Orfeo, kantáta pre soprán, sláčiky a continuo Recitativo, Ária amoroso, Recitativo, Ária presto

Concerto grosso op. 6 č. 10 C durPreludio, Allemanda, Adagio-Andante largo,Sarabanda, Giga

Crudel tiranno amor, kantáta pre soprán, sláčiky a continuoÁria, Recitativo, Ária, Recitativo, Ária

2322

Talianska baroková hudba tvorí esenciu európskeho baroka. Jej čisté formy, hudobná reč pretkaná logickými idiomami boli natoľko obľúbené, že mnohí aj veľkí majstri napodobňovali ich hudobný prejav. Jednoduchosť a vyváženosť, paleta hudobnej farebnosti a vzrušujúce afekty aj dnes privádzajú poslucháča k úžasu. Žiadne storočie nedokázalo natoľko rozjatriť a vycibriť ľudskú obrazotvornosť k stvoreniu neskutočného sveta ako epocha baroka. Senzibilita a virtuozita podnecovaná fantáziou a hľadaním pokročilejšej techniky usilovala o hľadanie a vytvorenie niečoho, čo leží mimo ľudskú schopnosť, preto sa nám to javí ako úžasné. Práve úžas je emóciou, ktorú sa talianske baroko snažilo vyvolať a zažiť. Antika je v súčasnosti marginalizovaným fenoménom, ktorý v minulosti tvoril základ dobrého a požadovaného vzdelania. Otvárala cesty k umeleckým kreativitám v rôznych oblastiach umenia. Hudobný svet baroka je doslova zamorený antickými príbehmi. Bohovia a hrdinovia majú podivný osud, hoci nikdy nežili, prežili mnohé historické osobnosti, ktoré boli skutočnými hrdinami alebo sa vyhlasovali za bohov. Antické príbehy zrodila ľudová fantázia Grékov a Rimanov a s ich hrdinami sa stretávame aj dnes. Koncert venovaný antickým príbehom je jedným z opätovných návratov do minulosti, do sveta fantázie, ilúzie, pôžitku či smútku, aby ich hrdinovia ďalej žili v povedomí poslucháčov tak dlho, ako samo ľudstvo. Orfeove ľúbostné príbehy môžeme počuť v diele Pergolesiho. Hudba Lea a Duranteho poukazuje na vyspelosť neapolského hudobného pokroku a vhodne ilustruje svojimi idomatickými tvarmi neapolskú hudobnú tradíciu. V rímskych palácoch sa konali „Accademiae degli Arcadi“, kde sa schádzala vznešená aristokracia, hudobníci, literáti a pod. Najčastejšie sa tieto stretnutia konali u mladého kardinála Pietra Ottoboniho, inokedy zase u kardinála Pamphiliho, markíza Ruspoliho alebo Kardinála Colonna. Domáce koncerty u Ottoboniho viedol jeho dôverný priateľ, prvý huslista Archangello Corelli. S radosťou sem prichádzal aj Alessandro Scarlatti, Benetto Marcello a Bernardo Pasquini. Žial Händla nemohli do „Arkádie“ prijať, nedosiahol totiž vek 24 rokov. Je pravdepodobné, že tu sa zblížil s Corellim, ktorého vplyv cítime predovšetkým v Händlovej koncertantnej tvorbe. Scarlattiho hudobné vokálne myslenie sa pomerne dobre odzrkadľuje v Händlovych vokálnych dielach. Corelli patrí nesporne k mimoriadnym hudobným osobnostiam, ktoré markantne vplývali na svoje okolie a na kompozície svojich súčasníkov a nasledovateľov.

Peter Zajíček

Súbor pre starú hudbu Musica aeterna vznikol roku 1973 z iniciatívy prof. Jána Albrechta, ktorý ako prvý systematicky oboznamoval budúcich profesionálnych hudobníkov s hudbou obdobia gotiky, renesancie a baroka. Štúdium skladieb uvedených epoch nakoniec vyústilo do formovania špecializovaného telesa pre starú hudbu, ktoré sa roku 1989 definitívne preorientovalo na hru na dobových nástrojoch zo 17. a 18. storočia, resp. na ich kópiách. Európska hudba a hudba stredoeurópskej, resp. slovenskej proveniencie 17. a 18. storočia je ťažiskom repertoáru súboru, ktorý bol v rokoch 1986 – 2005 organizačne včlenený do Slovenskej filharmónie. Popri koncertoch v Bratislave a na Slovensku účinkuje Musica aeterna pravidelne aj v zahraničí, pričom zvlášť treba zdôrazniť dlhoročnú spoluprácu s Centrom barokovej hudby vo Versailles, ďalej vystúpenia na významných hudobných festivaloch ako sú Festival van Vlaanderen, Holland Festival of Early Music Utrecht, Festival Wiener Klassik, Carinthischer Sommer Villach, Régi Zenei Napok Sopron, České mezinárodní slávnosti staré hudby Praha, Bach Tage Berlín, Bachfest Lipsko, Barockfest Münster, Swedish Baroque Festival, Seviqc Brežice, Bratislavské hudobné slávnosti a ďalšie festivaly v Bilbao, Granade, Záhrebe, Varaždíne, Budapešti, Helsinkách a i. Veľkým úspechom bolo koncertné turné po Mexiku a Guatemale. V roku 2009 – okrem iných koncertov – súbor otváral medzinárodný festival vo francúzskom Marseille – Abbey St. Victor a po prvý raz spolupracoval s operou SND, na pôde ktorej naštudoval a uviedol Haydnovu operu L´isola disabitata (Opustený ostrov). V roku 2013 sa súbor úspešne uviedol v Auditóriu Manuella de Fallu v Granade a Dňoch starej hudby v nemeckom Herne. Už niekoľko rokov ponúka Musica aeterna vlastný cyklus tematických koncertov pod názvom Musica Cameralis (so sprievodným slovom Adriana Rajtera) a jesenný cyklus Stará hudba (s odborným výkladom Petra Zajíčka) v Pálffyho paláci. V roku 2011 odštartoval nový cyklus veľkonočných koncertov Musica pasqua. Tri roky bol významným aktívnym účastníkom bilaterálneho slovensko-rakúskeho projektu Accentus Musicalis, venovaného výskumu a praktickej výučbe poučenej interpretácie, podporeného programom cezhraničnej spolupráce Slovenská republika – Rakúsko 2007 – 2013 Creating the future. V spolupráci s poľským Szczawnickim Chórom už štvrtý rok pripravuje v oboch republikách sériu koncertov pod názvom Barokové explorácie IV. Z doteraz takmer 40 nahrávok viaceré získali mimoriadne ocenenia, napríklad Diapason d’Or v rokoch 1994 a 1995 za komplet Concerti grossi Georga Muffata, Classical Awards – MIDEM 2003 v Cannes v kategórii vokálna hudba 17. a 18. storočia za nahrávku Sub olea pacis et palma virtutis J. D. Zelenku v spolupráci so súborom Musica Florea.

www.musicaaeterna.sk

2524

Peter Zajíček je absolventom VŠMU v Bratislave v odbore hry na husliach. Po účasti na viacerých majstrovských kurzoch zameraných na historicky poučenú, resp. kontextovú interpretáciu starej hudby sa aj vo vlastnej praxi začal špecializovať na dobové hudobno-interpretačné ideály. Od roku 1990 je umeleckým vedúcim súboru Musica aeterna, s ktorým získal rad ocenení za CD nahrávky, napríklad Diapason d´Or za kompletnú nahrávku Muffatových Concerti grossi. Zároveň je koncertným majstrom súboru Haydn Sinfonietta Wien, s ktorým absolvuje vystúpenia po Európe a nahral niekoľko CD. Pôsobí ako odborný pedagóg komornej hudby na VŠMU v Bratislave. Je spoluzakladateľom a predsedom Centra starej hudby, ktoré každoročne usporadúva medzinárodný festival Dni starej hudby. Jeho bádateľská a prednášková činnosť je oceňovaná doma i v zahraničí (Paríž, Norimberg, Viedeň, Münster, Granada, Praha, Brno...). Spolupracuje s významnými interpretmi ako sú Andrew Parrott, John Holloway, Simon Standage a s radom ďalších osobností.

Sopranistka Helga Varga Bach je absolventkou Konzervatória a Vysokej školy múzických umení v Bratislave v triede Z. Livorovej. Je vyhľadávanou interpretkou domácich i zahraničných komorných súborov ako Musica aeterna, Solamente naturali, Komorný orchester B. Warchala, Collegium Marianum, Musica Florea, Arion Consort atď. Jej repertoár obohacujú prevažne diela z obdobia renesancie a baroka. Vo veľkej miere sa venuje aj uvádzaniu diel súčasných slovenských a svetových skladateľov. Uviedla veľké vokálno-inštrumentálne diela J. S. Bacha, A. Vivaldiho, G. F. Händela, W. A. Mozarta a komornejšie diela B. Bartóka, A. Albrechta, G. Kurtága. Spievala pod vedením viacerých významných osobností ako J. Toll, S. Stubs, P. von Heyghen, A. Parott. Od sezóny 1999 – 2010 hosťovala v opere SND v Bratislave. V súčasnosti sa venuje predovšetkým koncertnej a pedagogickej činnosti.

2726

GALÉRIA HUDBY

Programový bulletin Galéria hudby / október – december 2015

Produkcia, dramaturgia, zostavovateľ bulletinu: Lucia VadelováOdborná spolupráca: Peter ZagarZodpovedný redaktor: Renáta NiczováGrafická úprava, obálka: Filip JurkovićVydavateľ: Nitrianska galéria 2015

Zmena programu a účinkujúcich vyhradená.

Texty neprešli jazykovou úpravou.