Plný klassa skláňa najhlbšie

jeseň 1998Číslo 18

DUCHOVNÁ FARMAKOGNÓZIA GNÓZA A KRESŤANSTVO SEDEM ARCHANJELOV

duchovných hodnôt do životaŠtvrťročník p re u vedenie

2K strane 36: Krá¾ Dávid

3

Z OBSAHU:

� ČO ROBIŤABY SA NA SLOVENSKU NARODILI OSOBNOSTI Zodpovednosť ľudstva za to, o čom sníva- str. 3

� POTREBUJE SA ČLOVEK CHRÁNIŤ PRED UPÍRMI?Odpoveď na list čitateľky - str.7

� CHRYZANTÉMADuchovní význam květin - str. 9

� DUCHOVNÍ KOSMOSVesmír atómov alebo vesmír bytostí? - str. 10

� TAJOMSTVO GRÁLU 3.Parsifal a Gawain - str. 14

� ŽIVOT MEZI SMRTÍ A NOVÝM ZROZENÍMOsudy a cesta človeka po jeho smrti - str. 17

� LÁSKU SI NESIE MOJA PANI V ZRAKUBáseň Dante Alighieriho - str. 22

� RYTMICKÉ RASTLINY A ĽUDSKÉ SRDCEAko rozpoznávať liečivé účinky rastlín

voľným okom - str. 23

� CHERUBSKÝ POUTNÍKDvojveršia Angela Silesia - str. 30

� GABRIELSedem archanjelov,

ktorí sa striedajú ako duchovia času - str. 31

� AJŇAHÍTA A JEJÍ PŘÍBUZENSTVÍ3. perla zo starej Perzie - str. 38

� ARCHANJEL GABRIEL A RENESANČNÁPRÍRODOVEDECKÁ REVOLÚCIA

Duchovný dejepis 4. - str. 39

� PRÍBEH O LESNOM VÝRIKOVIRozprávka - str. 45

� GNÓZA A KRESŤANSTVOLáska k poznaniu

v prvých storočiach po Kristovi - str. 46

Vážení čitatelia!

de máme na Slovenskuosobnosti, ktoré by si doká-zali svojou morálnou siloua inteligenciou získať úctuväčšiny národa? Ak sú tu,

tak prečo potom nie sú na najvyššíchmiestach? Prečo je tam toľko kon-traverzných a malodušných osôb,ktoré sa nevedia vymaniť zo žabo-myších perspektív a malichernýchškriepok k žiadnej vyššej, všeobecneplatnej myšlienke, ktorá by nás spo-jila ku spoločnej tvorbe? Na Sloven-sku sa osobnosti nerodia? A ak sa ne-rodia, dá sa alebo treba niečo pre tourobiť, aby sa rodili – alebo trebačakať, že prídu sami od seba? Alebotu osobnosti sú, ale nedostali mož-nosť, nevieme ich rozpoznať?

V roku 1968, keď sa prvým ta-jomníkom ÚV KSČ stal AlexanderDubček, sa v Dubčekovi zosobniliveľké nádeje Čechov a Slovákov nanový, krajší život. Ľudia vedeli, žepo rokoch stalinského teroru chcúbudovať lepší, spravodlivejší, ľud-skejší systém – “socializmus s ľud-skou tvárou”. Radosť zo života, chuťpriložiť ruku k dielu, aká vtedy za-vládla, sa dá prirovnať len k novémuránu. Ľudia sa tešili na budúcnosť.Nikdy neboli tieto dva národy takéjednotné, ako vtedy. Ľudia aj inte-ligencia z opačných názorových tá-borov sa dokázali zísť a stisnúť si ru-

4

Každá doba uskutoční nejakýsen doby predchádzajúcej.

Jan Neruda

ky v mene niečoho, čo zatieňovaloich dovtedajšie názorové rozdiely.Srdce národa doslova bilo pre spo-ločnú vec.

Iskra “pražskej jari” bola zaduse-ná tankami Varšavskej zmluvy. Ná-silná frustrácia nádejí a tvorivej ini-ciatívy vyústili do všeobecnej apatienároda, takže táto generácia nebolaani v roku 1989 schopná uveriť, žeby sa niečo mohlo zmeniť. Hocipráve v roku 1989 sa mala vytúženásloboda od sovietskej okupáciea možnosť budovať spoločnosť pod-ľa vlastných predstáv stať skutoč-nosťou.

Prečo sa stali “dušou” zamato-vej revolúcie v Československuv roku 1989 práve študenti? Pre-tože to boli duše počaté z túžobpražskej jari 1968! Tie deti, ktoréboli počaté a ktoré sa narodili v roku1968, boli v roku 1989 práve 21-ročné, boli na vysokých školách!

Citový svet matky a myšlienkovýsvet otca priťahujú duše určitej kvali-ty, ktoré sa im narodia. Atmosféradoby, jej najskrytejšie túžby, nádejea sny, vytvárajú v neviditeľnej sféremost vzopätý do duchovného sveta,po ktorom zostupujú duše, obdarenépríslušnými vlohami, ktoré si túžbudoby prinášajú so sebou už ako svoježivotné poslanie.

V roku 1775 napísal pruský pa-novník Fridrich II., Veľký, v liste Vol-tairovi:

“... Nemecko je v súčasnosti akoFrancúzsko za čias Františka I. Za-čína sa šíriť zmysel pre humanitnévedy; treba počkať, kým nám príro-da nedá skutočné talenty, ako to boloza čias úradovania Richelieua a Ma-zarina. Krajina, ktorá dala svetuLeibniza, môže dať aj ďalších.

Nebudem už svedkom tohto roz-kvetu svojej vlasti, ale tuším tútomožnosť. Mohli by ste mi povedať,že Vám na tom až tak nezáleží a žezo seba robím samozvaného proroka,ktorý svoje vízie prenáša do ďalekejbudúcnosti. Ja veštím takýmto spô-sobom, najistejším zo všetkých, leboho nikto nemôže vyvrátiť.

Pokiaľ ide o mňa, som rád, žesom žil v storočí Voltaira; to mi stačí.Že žije, že sa mu darí, že má dobrúnáladu a najmä, že nezabúda nasamotára zo Sans Souci. Zostaňtezdravý.

24. júla 1775”

Úžasné na tomto liste je, že Frid-rich II. sa tu celkom cieľavedomesnaží vytvoriť duchovnú atmosféruvo svojej krajine pre príchod “sku-točných talentov” a veští “najistej-ším spôsobom” príchod nemeckýchidealistov, ktorý skutočne nastal,a priniesol zvláštne obdobie vrchol-ného rozkvetu nemeckého duchav podobe nemeckej klasickej filo-

zofie. To však bolo už po Fridricho-vej smrti. Fridrich II. sa už nikdy ne-dozvedel, že v čase, keď na sklonkuživota ešte stále dúfal a čakal, “kýmpríroda nedá skutočné talenty”, boluž Goethe (síce ešte neznámy) mla-dý muž, Schiller 16-ročným mláden-com, Fichte 13-ročný, Hegel a Nova-lis päťroční, a Schelling v kolíske.

Fridrich Veľký – na rozdiel odsvojho otca, “vojenského kráľa”, kto-rý mal “zvláštnu záľubu v budovaníarmády”, aj svojho deda, ktorý “mi-loval nádheru a prepych” – bol pa-novníkom (narodeným vo Vodná-rovi), ktorý bol “prístupný duchov-ným prúdom svojej doby”, inklino-val ku kruhom rovnako zmýšľajú-cich, duchovne zameraných priate-ľov, kde nadviazal aj svoje celoživot-né priateľstvo s Voltairom. Dôleži-tosť, akú pripisoval duchovnej kul-tivácii svojho národa, sa odrážav tom, že “oveľa skôr než ostatní pa-novníci zaviedol povinnú školskúdochádzku” a že úroveň vzdelaniaobyvateľstva bola za jeho vlády vyš-šia, než kdekoľvek inde v Európe.

Za vlády Fridricha Veľkého(1840 – 1886) sa skutočne narodilivšetci veľkí nemeckí idealisti: Goe-the (1749), Schiller (1759), Fichte(1762), Hegel (1770), Schelling(1775), Novalis (1771).

Príchod takýchto osobností mu-sí byť očakávaný – musí byť chcený!

Židia úpenlivo prosili Boha, abyim poslal niekoho, kto ich vyvediez egyptského otroctva – a dostaliMojžiša! Po Jozefovej smrti, keď na-stúpil faraón, “ktorý Jozefa už nepoz-nal”, začalo “trápenie synov Izraelo-vých”; faraónovi úradníci “trápili Iz-rael svojimi bremenami”, “strpčovaliim život tvrdou prácou”, “ukrutne ichutláčajúc” (Exo 1). Bolesť a modlit-by Izraelitov z hĺbky srdca stúpaliako kadidlo k stupňom Božieho tró-nu. A práve vtedy sa narodil Mojžiš.Pravda, vyrastal najprv na egypt-skom dvore, a až ako zrelý muž saujal svojho národa.

Čo teda urobiť, aby sa na Sloven-sku narodili veľké osobnosti? Prí-chod takých osobností musí byť ve-dome chcený! Veď skutočne veľkía dobrí duchovia (na rozdiel od týchzlých) sa nikdy netlačia nikam, kdeich nechcú, kde nie sú pozvaní! Po-chopme to! Ak chceme, aby prišlinejaké skutočné osobnosti, v kto-rých sa zosobnia a stanú skutkomnejaké ušľachtilé, vyššie duchovnéhodnoty, musíme si tieto hodnotynajprv začať vážiť!

Od členov vlády až po radovéhoobčana sa všetci vyhovárajú na tzv.nevyhnutnosť, na tzv. spoločensko-politickú, ekonomickú, životnú “rea-litu”, kvôli ktorej vraj nemôžu konaťinak, ako konajú. Pravdaže mnohéveci a opatrenia sú (žiaľ) už iba ne-vyhnutné, sú osudovými následkamiminulosti, ktoré sa už nedajú zmeniť.No aj keby to bola pravda, že by sadnes – podobne ako za čias sovietskejokupácie – nedalo nič zmeniť (ale nieje to pravda!) – nič by nám nemohlozabrániť, aby sme aspoň netúžili popravých a čistých hodnotách, abysme ich nepostavili vo svätyni svoj-ho srdca na prvé a najvyššie miesto.Lebo ani okovy na rukách nemôžu

5

Koho bohovia milujú,umiera mladý.

Menandros

zabrániť človeku, aby vtáča jeho du-še nezalietalo do neviditeľných prí-bytkov, ktoré miluje. Tak by sa “snajväčšou istotou” odstránil aj naj-väčší útlak a vyklíčili semená svetlejbudúcnosti.

Lenže najväčší hriech ľudstvaje nie to, že nemôže – ale ani oprav-divo netúži po ničom vyššom! Sprá-vy v tlači a televízii hrozným spôso-bom usvedčujú ľudstvo z toho, akéhodnoty si skutočne váži, a aké nie;a obracajú akékoľvek reči o láske kduchovnosti na lož a frázu. Každúchvíľu počujeme, ako ten a onen fut-balista dostal miliónové a či desaťmiliónové čiastky v dolároch za to,že kopal na jednom zápase, alebozmenil dres; a vzápätí ešte vyššiučiastku za to, že si naspäť obliekolten starý. Nedávno sa objavila sprá-va, že nejaký žurnál ponúkol 1,67milióna dolárov futbalistovi Man-chestru a speváčke zo Spice Girls zavýhradné právo urobiť reportáž z ichsvadby. Ľudia sú ochotní zaplatiť mi-lióny za nezmyselnú klebetu! Miliar-dy sa točia v biznise s fotomodelka-mi, ktoré sotva toho toľko stvorilivlastnou námahou, len ukazujú daryprírody. Bilióny, viac ako celý dlhtretieho sveta, je ľudstvo ochotné vy-dať ročne na reklamnú sprostačinu.Na tohtoročnej “Love-Parade”, kdenebolo žiadnej pointy okrem techno-ošiaľu, dievčat “hore bez” a stotisícpredaných tabletiek drogy “ecstasy”,urobil miliónový dav v berlínskomparku takú spúšť, že len upratovaniea uvedenie do pôvodného stavu stálopol milióna mariek. Ľudia sú ochot-ní vyrobiť druhý Titanic za 200 mi-liónov dolárov a potopiť ho, len abysa na to mohli dívať, ako sa potápa.V nezmyselných súťažiach založe-ných na náhode sa rozdávajú milió-nové výhry.

A predsa – len čo ide o skutočné,večné hodnoty – že nám ľuďom ja-zyk neodpadne – nikdy vraj “objek-tívne nezvyšujú peniaze”. Ústrednáknižnica v hlavnom meste krajinynemá peniaze na jediný exemplárnejakej hodnotnej knihy, alebo abydala opraviť padajúcu omietku. Ľu-

dia sú ochotní dať ťažko vydreté pe-niaze za nezmyselné zmyslové vášnea dojmy (viď. hodiť sa dole z mostaalebo žeriavu na gumenom lane), a tusú ochotní aj mnohonásobne prepla-tiť; ale pre duchovné hodnoty, prežiadnu vyššiu vec sa nedokážu nad-chnúť, tam zostávajú chladní; a pri-jali by ich len, azda, keby boli zadar-mo, keby za ne nemuseli nič obeto-vať, či keby im vlastne za to niektozaplatil. Od knihy, ktorá obsahujevážnejšiu myšlienku už očakávajú,že bude niekým dotovaná, že budev predajni pod výrobnú cenu, alebovýpožička za desať halierov. Inaknebudú čítať. Či to neznamená, žeautor tej knihy (hudobného diela

a pod.) by vlastne musel zomrieť hla-dom, alebo ísť zametať ulice, že jezbytočný?

Každý národ dostáva vždy čas odčasu osobnosti, ako na skúšku, či siich bude vedieť vážiť. No väčšinousi ľudstvo týchto ľudí zabije.

Príslovie “Koho bohovia milujú,zomiera mladý” treba dopovedať:Ale nie preto, že to bohovia chcú, alepreto, že koho nebesá milujú, svet ne-návidí a ľudia vyvrhnú spomedzi se-ba! Novalis zomiera ani nie 30-ročný; a necháva nás len tušiť, akédielo by bol vytvoril, a o čo všetkosme prišli. Lebo smrť a životy ta-kýchto veľkých osobností nikdynie sú “náhodné”, ani ich osobnouvecou, ale odrážajú sa v nich dejea pomery síl v celej národnej duši.

Chalíl Džibrán zomiera 48-roč-ný. V liste svojej káhirskej priateľke,spisovateľke Majj Zijáde, s ktorou sanikdy nestretol, ale si pravidelne pí-sali, sa zmieňuje o hlbokej samote,v akej žije. Ľudia ho uctievajú, ženy“milujú”, ale to, čím on skutočne je,čím žije – to nikto nemiluje ani ne-

chápe. V listoch Rudolfa SteineraMárii Steinerovej čítame, že “prežívapeklo”; aj on zomiera predčasne naopotrebovanie a vyčerpanie organiz-mu. Tak aj Štúr, sklamaný a smutný,zomiera tiež “zhodou okolností”predčasne, ako 41-ročný: “Akože sanárod, ktorý sa o nič väčšie a vyššienestaral, starať má? Národ záležíz jednotlivých ľudí, keď ale títo, o ničväčšie a vyššie nedbajú, akože potomo národ, ktorý je celok väčší a vyššístarosť mať môžu? ...Darmo ti je aké-hokoľvek jednotlivca chcieť pri-praviť a zdokonaliť bez jeho vlast-nej vôle, darmo ti je tak aj národchcieť povýšiť, a k dačomu priviesťbez jeho vlastného sa pohnutia...Darmo budeš dakomu dary prinášať,keď ich on užiť nevie a nemôže, dar-mo budeš aj národom všeličo obe-tovať, keď ony, ani tvoj dar oceniť,ani k čomu je, poznať nevedia.”

Na vydanie Štúrovho diela “Slo-vanstvo a svet budúcnosti” v sloven-čine, ktoré stihol dokončiť ešte predsvojou smrťou v roku 1856, sme mu-seli čakať až do roku 1993 – teda 140rokov. Hlavne, že všade visia jehoobrazy!

Takej osobnosti nemôžete pove-dať: “Veď vykašli sa na to, rob hocičoiné!” Pochopme: ona nemôže neplniťsvoje poslanie! Celé jej vnútro jeutvárané pre určitú úlohu, duchovnýsvet musel veľa investovať do toho,aby mohla prísť. Vedomie jej vnútor-ného poslania a dary, ktoré dostala,ju vnútorne “spália”, keď sa nemôžurealizovať. Asi tak, ako by sa matka,ktorú príroda obdarila premierou lás-ky a nehy k deťom, zhrýzala ažk smrti, keby jej boli vzaté a bolo jejzakázané starať sa o deti; lebo by sacítila na zemi zbytočná a jej život byjej pripadal prázdny.

Inými slovami: Veľké osobnostiod nás odchádzajú predčasne vte-dy, keď ľudia urobia ich poslaniezbytočným svojou ľahostajnos-ťou. Ak ich nepália hneď na hrani-ciach a nepribíjajú na kríže, zahubiaich isto tým, že urobia ich bytosť nazemi zbytočnú svojím nezáujmom.Lebo aj taká osobnosť, ako každý,

6

Nehreší sa len skutkami.Hreší sa aj ľahostajnosťou,najmä však ľahostajnosťou

povýšenou na systém.Marie Pujmanová

Najkrutejšie lži hovoríme svojím mlčaním. Rivarola

musí pre niekoho žiť a môže žiť lenvo vzťahoch.

Je ilúziou, čomu sa oddáva väčši-na Slovákov, že na čelo krajiny bysa mohla postaviť nejaká naozajmúdra osobnosť. Nemala by žiadnuoporu u ľudí. Veľmi rýchlo by ju zra-dili. Zostala by sama. Abd-ru-shinovi“verní” sa rozpŕchli ako kŕdeľ vypla-šených vtákov pri prvom zásahu ges-tapa; on zostal sám a krátko na tozomrel.

Čas od času zošle nebo niekoho,aby ako lakmusový papierik zvidi-teľnil, čo je v ľudskom vnútri. Takáosobnosť položí seba na misku váhna stranu čistej pravdy. A mnohí ajprevolávajú na slávu, ale len pokiaľich to nič nestojí, a väčšina z úplneiných dôvodov ako pre Pravdu sa-motnú. Prvá prekážka, zvod, hrozbaich usvedčuje, že duchovný svetv nich nezapustil korene.

Radová slovenská duša je vyvi-nutá potiaľ, že cíti reálnu zodpoved-nosť nanajvýš v okruh svojej rodiny;zmysel pre zodpovednosť za širšiespoločenské súvislosti toho, čo koná,jej chýba. O zodpovednosti za tvor-bu vlastných myšlienok nevie. Po-hľad na hladné, opustené dieťa ju doj-me. Ale to, že prenechávať seba akonádobu cudzích myšlienok nestačí,že sa tým zúčastňuje na duchovnejvražde niekoho, ju nedojíma.

Podľa legendy mali byť poslednéslová Jana Husa “sancta simplicitas”(svätá prostota). Mal ich vysloviť vochvíli, keď upútaný na hranici uvidelzbožnú starenku ako prikladá polien-ko na oheň. Beda Slovensku a jeho“dobrým ľuďom”, keď budú neustá-le prikladať polienka na hranicu svo-jim najlepším synom.

Netýrajme takéto osobnosti anitým, že ich chceme len postaviť napiedestál a večne zdola uctievať – alenikdy sami seba meniť podľa ichpríkladu. Žiadna ozajstná osobnosťnestojí o to, aby bola uctievaná onaosobne; ale túži po tom, aby si ľudiactili a chápali to, čo si ctí ona. Spôso-

buje jej muky, keď musí neustálepočúvať od ľudí jedným dychom, žeako veľmi si ju ctia a obdivujú – a zá-roveň vidieť, že samotný obsah toho,čo priniesla, nechápu a ani ich nezau-jíma. Žiadna pravá osobnosť nepriš-la preto, aby robila vodcu, ktorý budeveliť masám; ale aby svojím životomdala príklad, ktorý inšpiruje aj ostat-ných k vlastnému tvorivému životu.Ozajstnej osobnosti sú na obtiaž takíctitelia, ktorí si to urobili také jedno-duché, že chcú len poslúchať a vyu-žívať ju ako deti otca, preniesť na ňuzodpovednosť za svoje životy, braťhotové rady na všetko – ale nikdy sa

jej nestať skutočným druhom a pria-teľom, a priložiť ruku k spoločnémudielu. A pri prvej príležitosti ju zra-dia, postavia sa proti nej a chcú julynčovať, lebo sami sú bezmyšlien-koví, prázdni, ovplyvniteľní ledas-čím, čo sa naskytne.

Začnime si vážiť pravé hodnoty!Vytvárajme atmosféru naozajstnéhohľadania pravdy, učme sa rozlišovaťpravé od falošného! Nemôže byť te-raz Slovensko tak, ako Nemecko zaFridricha Veľkého? Nedúfajme, že saosobnosti budú rodiť na Slovenskuv húfoch len na to, aby sa zakaždýmnechali od nás ukrižovať ako BožíSyn! Ako sa Kristus pred Damaškompýtal ohromeného Saula: Prečo maprenasleduješ? – tak sa z každej takejosobnosti, ktorá dala život za niečovyššie, ako je ona sama, Kristus za-každým pýta: Prečo ma prenasledu-jete?

Čo myslíte, čo znamenajú všetky

tie “božie muky” a krucifixy na toľ-kých miestach? To je to najstrašnej-šie obvinenie ľudstva, ktoré trvá:zabíjame tých, ktorí nás najviacmilujú. Najvyššiu Lásku, Pravdu,Čistotu stále znova pribíjame na kríž;postávame v dave, ktorý krčí: Ukri-žuj ho! – a nevieme ani koho. Prav-da znova obchádza medzi ľuďmi –a nikto sa jej nezastane.

Každá generácia má svoje posla-nie. Každá iné. V 60-tych rokoch sasvetom preliala vlna odporu protibezduchému konzumnému spôsobuživota a nejasná túžba, tušenie po-treby “duchovnej revolúcie”, “revo-lúcie kvetov”, čo súviselo s konjunk-ciou Urána a Pluta v rokoch 1964-68. Ľudia vtedy nedokázali vedomespracovať tento obrovský podvedo-mý astrálny impulz k duchovnej slo-bode a transformácii inak, než že savyzliekali do naha, spievali, bralidrogy a proti všetkému rebelovali.Generácia, ktorá sa vtedy narodila,si však to, čo ich otcovia nedokázaliuskutočniť, priniesla z hviezd akosvoje poslanie. Títo ľudia budú te-raz 30-40 roční. Prichádzajú do ak-tívneho veku, kedy majú vydať zoseba to svoje; do pozícií, inštitúcií,kedy oni budú rozhodovať o spoloč-nosti.

Neprespime zase dobu tým, žebudeme bojovať proti príšerám a dé-monom, proti zlu a neľudským systé-mom len vo filmoch; neodžime sisvoje poslanie len ako v snoch naplátnach kín. Je čas premeniť hlassvedomia na skutky. Nebuďme zba-belí. Život je krátky – a kto by hochcel podržať, stratí ho. Ruža, ktorúneodtrhnú v rozpuku kvetu aby oz-dobila šiju nejakej prekrásnej bytos-ti – zvädne zbytočne. Nebojme sa.Nestarajme sa o to, čo chce svet. Svetnevie, čo chce. Každá generácia siprináša zvnútra svoje vlastné posla-nie, ktoré nemá nič spoločné so sve-tom, a len tomu musí byť verná.Buďte, naše duše, ako panny, vernésvojmu nebeskému ženíchovi, a nieako prostitutky, ktoré sa pri prvej prí-ležitosti zahadzujú so svetom!

Sophia

7

Milá redakcia Sophie!

Sophia je jediný časopis z mno-hých, čo sa mi v živote dostali do rúk,ktorý mi niečo priniesol. A priniesolmi naozaj veľa! Ako každé dieťa toh-to sveta, dostala som sa i ja do obdo-bia svojho života, keď sa predo mnouobjavilo toľko protichodných myšlie-nok a názorov, na ktoré som celé me-siace a roky márne hľadala odpoveď.Vy ste naozaj prví a jediní, ktorí stema v mnohých veciach dokázali uspo-kojiť natoľko, že váš časopis síce po-maly, ale o to istejšie menil i moje ná-zory na základné a najdôležitejšie as-pekty ľudského života. Pravdaže trva-lo mi istý čas, kým som pochopilazmysel niektorých článkov a niektoréveci mi doteraz robia problémy. ...

Chcela by som sa Vás spýtať naniečo, čomu ste sa zatiaľ nevenovali,a to na upírov. Táto problematika mazaujíma už od doby, keď som približnepred dvomi rokmi videla americkýfi lm “Interview s upírom” . Mámprečítanú tiež románovú predlohutohto filmu od americkej spisovateľkyAnne Riceovej... Sú tam uvedené mno-hé myšli enky, opisy, podrobnostio ktorých sa mi zdá, že presahujú hra-nice obyčajnej ľudskej fantázie...

V mýtoch a legendách mnohýchnárodov možno nájsť príbehy o “ne-mŕtvych bytostiach” živiacich sa ľud-skou krvou – napríklad slovanské ale-bo aztécke mýty sú viac-menej všeo-becne známe. Ako však naozaj vznik-li a akú veľkú časť z nich tvorí prav-da?

V Sophii 1, v článku “Duchovnívýznam květin – Růže” sa píše, že:“Šípková růže má zvláštní magickoumoc chrániti před upíry, kteří provo-zují černou krevní magii.” Potrebujesa človek pred upírmi chrániť?

Ľudmila, Čakajovce

Milá Ľudmila,

jav, o ktorom hovoríte, je známyz folklórnej tradície národov doslovana všetkých kontinentoch, od Ame-riky, cez Euráziu, Afriku až po Aus-tráliu už od samého začiatku dejín;doklady o ňom máme už na babylon-ských doštičkách, kde upír je nazýva-ný “utuku”, a kde sa píše: “utuku sapriblížil k hrdlu človeka”. Súhlasnésprávy pochádzajú od kultúr, medzi

ktorými neexistovalo spo-jenie a preto - mátepravdu - nezodpo-vedalo by nezauja-tému mysleniudomnievať sa,že to nemážiadnu príčinu.

Vampiriz-mus existuje,ale nejde priňom o pitie krvi,ale éterického vy-žarovania krvi, ži-votnej s ily s pojenejs krvou; čoho až druhot-ným následkom je úbytokkrvotvorby. Filmy o upíroch čerpajúz úlomkov skutočných zážitkov ľudí,sú však sčasti popletené a vždy ex-trémne prehnané, aby pobavili divá-ka. Anne Riceová a iní spisovateliarománov pribásnili upírom ďalšie fan-tastické vlastnosti, ktoré – vo folk-lórnej tradícii – nikdy nemali.

Ako vampirizmus vzniká? DionFortune napr. píše, ako sa prípadyvampirizmu rozmnožili počas prvejsvetovej vojny, keď sa medzi vojak-mi v zákopoch rozšírila magická tech-nika, ako možno zabrániť tzv. druhejsmrti. 1 Za normálnych podmienok sapo opustení fyzického tela počas asitroch dní rozpadá aj telo éterické(druhá smrť). V prípadoch výnimoč-ného lipnutia na živote alebo nepriro-dzenej smrti má však duša sklon ten-to rozpad éterického tela odďaľovať.Pretože však už nemá viac fyzické te-lo, môže si tieto éterické sily doplniťlen z krvi živých ľudí alebo zvierat.Tieto jej umožňujú určitý stupeň uve-domenia si seba samej, precitnutia zo“spánku zosnulých” a pokračujúcumožnosť zúčastňovania sa na pozem-skej existencii.

Preto Odyseus, keď vyvolávalz podsvetia tieň zomrelého veštca Tei-resia, aby ho požiadal o radu, zabilovcu a krv zvieraťa vylial do jamkyv zemi. Duše zomrelých sa zhŕklia chceli sa “napiť” éterických síl vy-stupujúcich z krvi práve obetovanéhozvieraťa.

Upírizmus je teda neprirodzenýstav predlžovania rozpadu me-sačného éterického tela, ktorého pra-vou funkciou bolo len spájať dušus telom fyzickým, a po smrti sa inakrozpadá. Mesačné sily pôsobia v ľud-skom éterickom tele v noci, v spán-ku. Odtiaľ rozprávania, že poranené

telo upíra sa zaceľuje vo svetle me-sačných lúčov. Fyzické telo sa,

pravdaže, z hrobu už nepoh-ne, ale vystupujú z neho

určité éterické sily, kto-ré sa kondenzujú práve

pod vplyvomMesiaca.

Naopak silySlnka pôsobiatak, že rozpúšťa-jú, odpútavajú

éterické sily od fy-zického tela. Preto

upíri v románoch uteka-jú pred slnkom, ktoré ich ni-

čí. Preto píše aj Alma Excelsior, že“Šípková růže... se sází na hroby by-tostí, které nemají, jak se říká “kliduv hrobě”, kteří se zjevují jako dvojní-ci a jsou přespříliš připoutáni k smys-lovému světu. Planá růže zamezuje,aby byla brána síla z dosud nesetle-lého fysického těla, ležícího v hrobě,a znemožňuje výstup upírských sila jejich působení ve světě.” 2

Upír nemá len astrálne telo, akosa domnieval napr. Guaita, lebo takby sa ničím nelíšil od normálnych dušízomrelých; ale v prípade upírizmu idepráve o to, že sa duša nevie alebonechce zbaviť zvyškov éterických,životných síl. Preto sa o upíroch ho-vorí, že sú “nemŕtvi”, teda už nie živí,ale ešte ani nie celkom mŕtvi.

Zatlčenie kolíka z os ikovéhodreva do srdca, ktorým sa zneškod-ňovali upíri, znamená vlastne za-vedenie slnečných síl do centra éte-rického tela – do srdca. Topoľ osiko-vý je mimoriadne svetlomilný strom,neznáša napr. väčšie zatienenie iný-mi stromami. Iným spôsobom je spá-lenie mŕtvoly, pretože živel ohňa od-púta zvyšky éterických síl od fyzic-kých ostatkov.

Keď si uvedomíme, že prvé ob-siahle správy o upíroch pochádzajú odSumerov, teda z gabrielského obdo-bia staroveku – a potom s ďalšímgabrielským obdobím vystupuje ten-to jav opäť do popredia súčasnev Strednej Amerike, na Blízkom Vý-chode a v slovanských krajinách –dostáva slovné spojenie “vo svetlemesačných lúčov” ešte iný, hlbší výz-nam.

Existuje ešte celý rad prvkov, čosa spájajú s príbehmi o upíroch, av ktorých by sme našli legendy zmie-šané so zrnkami pravdy. Dlhé nechty;premena na netopiere; správy o exhu-

8

máciách, kde vraj mŕtvola bola po dlh-šom čase ešte neobvykle čerstvá; ve-getovanie upírov v ílovitej, humóznejpôde; to, že napádajú ľudí v spánku;že ich nevidno v zrkadle; alebo to, žeobete sa po svojej smrti sami meniana upírov atď. Nebudeme sa tým tuv Sophii zaoberať, lebo by to nema-lo iný zmysel, než uspokojenie zve-davosti čitateľa.

Navyše, vyvolalo by to u mnohýchľudí nepríjemné predstavy a pocity,kvôli ktorým by nás odsúdili, celkombez ohľadu na to, či je to pravda. Taksa napríklad niektorí ľudia pohoršiliaj nad tým, že som vo svojej knihenaznačil, že príčina, prečo jedna in-dická sekta (thugovia) v minulostirobila rituálne vraždy, je tá, že éterickésily (“duše”) zomrelých využívala narôzne “služby”.3 Táto predstava je vraj“nemožná, hrozná a odporná” a javraj rozbíjam jednotu cirkvi tým, žesi “vymýšľam” nové náboženstvá.

Po čase som presne na tú istú “ne-možnú, hroznú a odpornú” predstavunarazil u sv. Tomáša Akvinského:“...a preto zabíjali mnohí veštci deti,aby mali ich duše za pomocníkov.” 4

Akvinský tu cituje polemiku JánaChrysostoma s Plotinom o tom, či saduše zomrelých po smrti môžu pre-meniť na démonov, týkajúcu sa vý-kladu miesta v Matúšovi 8:28, kde sapíše, že “dvaja posadnutí démonmivyšli z hrobov, strašní náramne, takženikto nemohol prejsť tou cestou poprinich.”

Zdá sa, že tak v pravoslávnej akoaj v katolíckej cirkvi existovala neis-tota ohľadom toho, či mŕtvi naozaj vy-stupujú z hrobov, alebo len démonimŕtvych napodobňujú; či prízrakyzosnulých sú oživené ich vlastnýminečistými dušami alebo démonický-mi bytosťami. Samo osebe neobstojíani jedno vysvetlenie: to druhé nesta-čí a to prvé vedie k teologickým prob-lémom. Náhľadom, ktorý spojuje obafaktory je ten, že je to vegetatívnaa animálna duša, do ktorej – po opus-tení duchovnou dušou – vstupujú dai-moni. Tomu nasvedčuje aj pohrebnýrituál austrálskych domorodcov -u ktorých sa azda najviac zachovalaatavistická jasnozrivosť: “Ak zomrelniekto z kmeňa, zasadli ostatní okolojeho tela a po celú noc pospevovalisvoje monotónne nápevy. Verili totiž,že tento rituál spoločne s ohňom, kto-rý po celú noc udržovali, zabráni zlým

duchom, aby vstúpili do tela mŕtvehoa spôsobili, aby vstal a škodil živým.” 5

V tom prípade však morálne dilemy,do ktorých stavala svojich upírov An-ne Riceová sú holým nezmyslom,pretože upír nemá morálnu substan-ciu, niet v ňom duchovného človeka.

Príbehy o upíroch vyznievajú stra-šidelne; treba si však uvedomiť, že du-ševne a duchovne zdravo založenýčlovek sa takýchto vplyvov nemusíbáť, pretože nemôžu do jeho organiz-mu nijako významne zasiahnuť, a ne-musí sa o ne vôbec starať. Je na topotrebné už určité nezdravé založe-nie alebo psychické oslabenie, nepri-rodzená skladba psychofyzickýchčlánkov, aby takéto sily mohli dnes doorganizmu človeka významnejšiezasiahnuť. Sú ľudia, u ktorých me-sačné sily sú aktívne v éterickom tele

aj cez deň, ktorí cez deň riadne nebde-jú a v noci riadne nespia, a ktorí ta-kýmto vplyvom podliehajú, či dokon-ca sa im vedome oddávajú tak inten-zívne, že možno pozorovať fyzickéstopy na pokožke, alebo príznakychudokrvnosti. V extrémnom prípadeby azda mohol byť úbytok životnýchsíl taký veľký, že by viedol k smrti.

Dnes už ľudia neprežívajú tieto ve-ci tak, ako kedysi, pretože pomer jem-nohmotných schránok k fyzickémutelu človeka sa za stáročia zmenil; alespravidla len v podobe nočnej moryalebo cez deň únavy. No pred rokmisom bol prizvaný k prípadu mladéhomuža v jednom slovenskom meste,ktorý – nevediac, čo robí – vykonalistý čierno-magický rituál, vložil doňcelú svoju emocionálnu energiu,a vyslovil aj sľub, že by dal aj životza to, aby mohol získať jednu ženu.Tú ženu získal, ale za cenu, že sa pri-tom spojil s nejakými silami, ktorýchsa odvtedy nevedel zbaviť.

Jedným z nepríjemných následkovbolo, že si ráno po prebudení na telenachádzal rany v podobe viacerýchrovnobežných čiar, ako keby ho niektopoškrabal nechtami. Rodičia bolipresvedčení, že si škrabance musíspôsobovať v spánku sám, a preto muskúšali na noc zväzovať ruky a pod.,ale rany sa objavovali aj tak, takže sanakoniec bál zaspať.

Rôzni liečitelia ho magnetizovalia hypnotizovali, čo pomohlo tak nadva-tri týždne, a potom bol zase tam,kde predtým. Problém bol v tom, žetento chlapec by musel sám, zo svoj-ho ja vyvinúť opäť aspoň takú veľkúvôľu na to , aby sa od tejto ženya týchto síl odpútal, ako bola tá, keďsa s nimi spájal. On však túto vôľunemal.

Očividne, tento jav sa stal nejaké-mu režisérovi podnetom pre nakrú-tenie hororu “Nočná mora z ElmStreet”. (Tvorivá fantázia režisérovvždy len zaostáva za skutočným ži-votom.) Freddie Krüger má namiestonechtov oceľové britvy, ktorými režedo tela svojich obetí. To môže robiťiba kým spia; prebudením sa predKrügerom zachraňujú. Dráma spočí-va v tom, aby nezaspali, resp. aby sadokázali zo sna prebudiť, alebo abypriateľky prebudili jedna druhú, keďim ide o život. Rozdiel medzi filmoma skutočnosťou bol ten, že vo filmestriekala krv až po strop, zatiaľčov skutočnosti išlo len o neškodnéškrabance a začervenania.

Upírstvo, kradnutie životnej silyvšak existuje aj medzi živými, a na-zýva sa arrivizmus. “Arrivisté jsouživí lidé, kteří vědomě či nevědomězískávají vitální sílu druhých osob. Tumohou tyto osoby ztrácet v přítom-nosti lidí, kterých se bojí: indukcestrachu vede k samovolné ztrátě vitál-ní síly – tak pak přechází na osobu,která strach indukovala.” 6

Upíri sú aj niektorí “zázrační lie-čitelia”, čo liečia vo veľkých sálach,na štadiónoch alebo v televíznych se-ansách; uvádzajú davy do fascinácie,excitovaného stavu, čo umožní pre-nos časti životných síl zúčastnenýchna subjekt, ktorý je stredobodom po-zornosti; alebo si vyberajú pre svojeseansy čas vo večerných hodinách,keď veľa ľudí práve zaspáva, takžeich jemnohmotné telá sú ešte na zemi,ale už mimo kontroly ich bdelého ve-domia. Kradnú životné sily (ľudia nie

9

sú zdesení, lebo si to nevšimnú) – hoci tvrdia, že liečia“Kristom”.

Obrať o životné sily možno buď len človeka za-strašeného, so slabou osobnosťou, slabým ja a sla-bou vôľou; alebo ak sa mu podarí navešaťnejaké “bulíky” na nos, takže sa tomu sámdobrovoľne otvorí; alebo v takej chvíli, keďnemá sám seba pod bdelou kon-trolou svojho vedomia. Pretotradičnou ochranou proti upí-rom sú sily Slnka a sily Mar-su. Doporučovalo sa napr. mať u se-ba cesnak alebo kúsok železa. Až budemebrať duchovnú medicínu, uvidíte, ako v ľud-skom organizme pôsobia sily Slnka/zlata a silyMarsu/železa. Slnko zvyšuje bdelé sebavedomie,posilňuje ja; a Mars pôsobí tak, že toto ja vťahujeviac do tela. Cesnak je bylinou Marsu, obsahu-je čisté marsické sily. Stredovekí vojaci si bralicesnak pred bitkou. A rímski vojaci ho jedli, aby získaliväčšiu odvahu. Preto je cesnak ľudovým prostriedkomproti upírom.

To je stručne vysvetlenie podstaty ľudových opatreníproti upírom, aké nám teraz umožňuje naša “malá” du-chovná veda, a ako ho nenájdete nikde inde; lebo ani autoriako Konstantinos, čo strávili roky zbieraním správ o upí-roch a napísali o tom zväzky, nedospeli ďalej, než k do-hadom, že išlo zrejme o snahu “priklincovať” upíra k ze-mi kolíkom, aby sa nemohol z hrobu pohnúť (v tom prí-pade by bolo predsa jedno, z akého je dreva) alebo že upí-ri nemajú radi cesnak, pretože “zapácha”. Naše poznanienám však umožňuje odpútať sa od niekdajších technic-kých a magických pomôcok a prejsť k ich čistej dušev-nej podstate: Čo všetko bolo kedysi v pohanstve von-kajšie, to sa v kresťanstve stáva vnútorným; čo bo-lo predtým fyzické, to sa má stať duchovným. Na-miesto nosenia krížikov na krku pochopte Krista;namiesto jedenia cesnaku pestujte vnútornú silu a od-vahu. O žiadnu inú ochranu pred upírmi sa starať ne-musíte. Kto nechá v sebe ožiť ten duchovný obsah, ktorýSophia prináša, môže sa na tieto staré ľudové úzkostidívať už len s úsmevom. A kto nie, tomu v budúcnostiuž ani kríže ani cesnak nepomôžu.

Zasaďte si šípkovú ružu pred domom, ak chcete, a akju budete ľúbiť a starať sa o ňu, ona sa Vám zjaví v podo-be dievčiny a prezradí Vám tajomstvo premáhania zla. Za-saďte šípkovú ružu vo svojom srdci, a zalievajte ju mod-litbou, aby ste sa raz stali pre ľudí slniečkom, v ktoréhoprítomnosti sa vzďaľuje všetko temné a zlé.

Emil Páleš

1 Dion Fortune: Psychic Self-defence. Aquarian Press,1988.

2 Alma Excelsior: Duchovní význam květin. Růže. Sophia1, 1994.

3 Emil Páleš: Duchovná úloha Strednej Európy. Sophia,1995, str. 31.

4 Tomáš Akvinský: De substantiis separatis seu de angelo-rum natura. Freies Geistesleben, Stuttgart, 1989, str. 144.

5 Konstantinos: Vampires. Llewellyn Publications, 1996.6 Milan Nakonečný: Lexikon Magie. Ivo Železný, Praha,

1993.

Chryzantéma je ovlá-dána Saturnem působícím

ve znamení Štíra. Proto se používá ja-kožto symbol duchovní zralosti a spojení

s nadsmyslovými silami. Symbolizuje kon-centraci na duchovní život a meditaci o

posmrtném životě. Její síly zasvěcují k doko-nalému poznání Pravdy a pomáhají k uklidně-

ní myšlenek a k rozvaze, která je potřebná hlou-bavému duchu. Přináší projev vnitřních sil člově-ka, skrytých za zevním obrazem bytí tajných sil ni-terného života. Je květinou podpírající studium arozvíjející patřičný klid, který duchovní pracov-ník potřebuje k meditačnímu soustředění. Součas-ně usnadňuje životní okolnosti, aby se člověk mohlvěnovati duchovnímu rozjímání. Vážný, melan-cholický a rozjímavý duch Saturna působí zde svý-mi dobrými dary; mocnou inteligencí a mlčenli-vou důstojnou krásou, v níž je klid vážnosti podzim-ního času Michaelova.

Chryzantéma pomáhá k nalezení rezultátu, ply-noucího z poměru člověka k nadsmyslnu. Máme-lipřed sebou těžké problémy, které se nám zdají býtinerozřešitelnými, je chryzantéma květem nadanýmsilou pomoci člověku klidně a s rozvahou vyřešitidané poměry tak, aby odpovídaly zákonu a abynaše myšlení a cítění nás neuvádělo do karmy. Jekvětem usmíření karmických mocností. Aniž se tušípravá síla chryzantémy, je používána za symbolstyků s mrtvými a může taky sloužiti ke styku s nimia k navázání práce v astrálním světě. Za dobrýchaspektů Saturna s Jupiterem má moc probouzetivnitřní síly a dává oporu v duchovní práci.

V esoterním významu obsahuje poselství o at-manských silách, v nichž se vyrovnává zlo s dob-rem a přeměňuje se zlo v dobro poznáním karmy,jejím klidným překonáním a tak propracovánímse k dokonalé rovnováze. Spojuje-li dvě bytosti,uvádí je do duchovní korespondence a vyrovnávájejich povahové rozdíly. Přijměte její síly na po-silnění při duchovní práci k rozvití niterného

života.

Alma Excelsior

Duchovní významkvìtin:

Chryzantéma

10

Dokončenie zo Sophie 17Ve viditelné přírodě však působí

ještě jiné bytosti, které souvisejí s tím,co ve staré přírodě bylo nazýváno ele-menty: země, voda, vzduch, oheň(teplo). Dnes se již na tento aspekt fy-zického světa neklade takový důraz amluví se nanejvýše o skupenstvích:pevném, tekutém a plynném, přičemžteplu se nepřikládá substancielnívýznam, neboť se považuje jen zavlastnost těles nebo bytostí.

V esoterním nazírání však nešlo opouhé fyzikální nebo chemické vlast-nosti, nýbrž o řády elementárních by-tostí, jejichž vnějším projevem jsoupříslušné elementy a které vnímal ješ-tě pravý alchymista při svých experi-mentech a užíval při svých magickýchpraktikách. Právě z tohoto nadsmys-lového hlediska má rozlišování ele-mentů dodnes své oprávnění. Jsou vlast-ně bytostnou podstatou toho, co se dnesnazývá abstraktně přírodní síly.

Podle R. Steinera jsou tyto elemen-tární bytosti jakýmisi obrácenýmizvířaty, která mají svou vnější schrá-nu v astrálním světě, ale své vědomíve fyzickém světě, a to podle ele-mentů: v zemském elementu gnó-mové (R. Steiner tu používá tradič-ních názvů), ve vodním undiny, vevzdušném sylfy, v tepelném salaman-dři. Všechna hmota, která nás obklo-puje, je projevem vědomí těchto by-tostí. Dohromady tvoří to, co je mož-no nazvat étherným tělem země.

R. Steiner mluví o nich v řaděpřednáškových cyklů, nejpodrobnějiv “Člověk jako souzvuk tvořícího svě-tového Slova”, (Dornach, 1923); spo-lu s nimi o vyšších hierarchiích pře-devším v cyklech: “Duchovní hierar-chie a jejich odzrcadlení ve fyzickémsvětě”, (Düsseldorf, 1909) a “Du-chovní bytosti v nebeských tělesecha přírodních říších”, (Helsinky, 1912).

Na tomto místě můžeme na jejichzákladě podat jen zcela stručnou cha-rakteristiku.

První, pevně formované bytosti(“gnómové”) působí ve všem zem-

ském, zejména v průsvitných kame-nech, rudách a kovech. Souvisejí sesilami tíže, magnetismu a uchovávajípevnou strukturu země. U rostlin pů-sobí v kořenech a dávají rostlině směr

růstu vzhůru; u zvířat a lidí v sousta-vě kostí. Pro jejich vědomí je příznač-ná bdělá inteligence - odtud obrazymoudrých či chytrých trpaslíků vmythech a pohádkách - představy,které nejsou projevem básnické fan-tazie, ale původního jasnozření. - Kjejich vnímání lze dospět, necháme-li na sebe působit to, co se děje v ko-řenech rostlin anebo jako tepelné di-

ference v jeskyních a dolech - až mís-to dojmů se vynoří příslušný morálnípocit.

Druhou třídu elementárních bytos-tí můžeme poznat, necháme-li na sebepůsobit podobným způsobem dojemdeště, mrholení, stoupající mlhy nebove stoupající jemné vodní tříšti a páryu vodopádu nebo splavu - opět až kpříslušnému morálnímu zážitku. Majísnové vědomí a jsou proměnlivé jakooblaka. V rostlinách působí jako síly,které je vytahují vzhůru ze země, jakoprašná mlha kolem prvních výhonkůna jaře, při vývoji listů. U člověka sou-visejí s látkovou výměnou.

Ke třetí kategorii lze proniknoutsoustředěnou imaginací na čistý vz-

duch, prozářený světlem a teplem- probleskující jím ve svém spícímvědomí jako malé meteory. Rost-linám přinášejí světlo a dovádějíje ke květu. Jako v gnómech aundinách se projevují síly cen-

trifugální (antipatie), v sylfách na-opak centripetální - mohli bychom řícisíly sympatie a lásky, zvláště k ptact-vu, které obklopují v letu - v záchvě-vech vzduchu se na okamžik probou-zejí k sebevědomí. U člověka souvise-jí s rytmickou soustavou.

Konečně poslední řád elementár-ních bytostí se projevuje jako nositeltepla a jeho proměny z neživého v ži-vé. V teple máme vůbec element,který je na pomezí fyzické a nadsmys-lové skutečnosti - to si můžeme ověřit,když prožíváme nejen tělesné, nýbrži duševní teplo, např. při vřelých ci-tech sympatie, lásky, nadšení a pod.K zážitku bytosti tepla lze dospět sou-středěním na semena, zárodky, plody,v nichž se objevují jako malé pla-ménky (viz cvičení, doporučované ve“O poznávání vyšších světů” ). Ozážitku “salamandrů” vypravuje např.Benvenuto Cellini ve svém životopise.Ve zvířecí říši souvisejí s hmyzem, ze-jména s motýly, včelami, a pod. - přijejich přelétání z květu na květ a opy-lování tvoří jejich auru, která vyzařu-je do kosmu a přitahuje duše k inkar-naci. U člověka jde o souvislost s orga-

11. pøednáška z cyklu Úvod do anthroposofie

Duchovní kosmosZdenìk Váòa

11

nizací hlavy - v jejich sféře jsou myš-lenky viditelné jako imaginace.

Kromě těchto takříkajíc “normál-ních” elementárních bytostí působí vpřírodě bytosti abnormální, z lidské-ho hlediska “zlé” (i v pohádkách jsouzlí trpaslíci a zlé víly). Tak např. gnó-mové a undiny tohoto typu jsou zaexistencí rostlinných a zvířecích pa-razitů a vůbec za ničivými silami vpřírodě (které však zároveň slouží po-zitivnímu vývoji). Podobně abnor-mální bytosti vzduchu a tepla jsoutvůrci jedů v rostlinách a semenech -důsledek příliš hlubokého proniknutítvořivých sil do rostliny (např. podleR. Steinera je “rulík rostlinou políbe-nou v květu sylfami” - ptákům vůbecneškodí).

Jak už bylo výše řečeno, před-stavují elementární bytosti nad-smyslovou bytostnou podstatu pří-rodních sil. Činnost těchto sil jeřízena přírodními zákony, kterénejsou rovněž ničím abstraktním.Jsou to vyšší bytosti, které působív rytmu času - denním, měsíčním,ročním - a podle tohoto rytmickéhodění i podle prostorových vztahů řídíživot elementárních bytostí. Ve svémsouhrnu tvoří vlastně astrální tělozemě, tak jako bytosti elementů je-jich tělo étherné. Každou noc,když usínáme, noříme se svým as-trálním tělem do sféry těchto bytostíčasu - “duchů oběhů”, které působíuvnitř nás, jako myšlenky, city a volníimpulsy v našem astrálním těle, jímžjsme s nimi stále spojeni. Na rozdílod nich jsou elementární bytosti ko-lem nás, obklopují spícího člověka, jejim nevysvětlitelné, proč člověk znátak málo sám sebe a neví např. že svý-mi myšlenkami se pohybuje v du-chovním světě. Neustále vlastně člo-věka nabádají, aby se pozvedl svýmvědomím do této sféry a opravdověpoznal, kým vlastně je. Je to součástvesmírného Slova, které znělo k člo-věku již ve starých mystériích jakoono “Člověče poznej sebe sama!” -Slova, které vlastně souzní z nesčet-ných bytostí a z jehož souzvuku je člo-věk vytvořen.

Tolik tedy k bytostem, které půso-bí v přírodních silách a v přírodníchzákonech. Vraťme se však nyní kvlastním hierarchiím, k bytostem, kte-ré svým vědomím, svou inteligencí pře-sahují vědomí a inteligenci člověka.

Nejblíže nad člověkem stojí bytos-ti třetí hierarchie - angeloi, archan-

geloi, archai v označení DionysiaAreopagity. Jsou to také bytosti, kteréve své činnosti nejtěsněji souvisejí svnitřním životem a osudy lidstva,národů, lidských skupin i jednotlivýchlidí.

Na rozdíl odčlověka, který jeschopen jako bytost odpoutanáod duchovního světavytvářet představy, kteréneodpovídají skutečnosti, tj.který je schopen lhát, mohoubytosti třetí hierarchie žít jen vesféře pravdy - jen v této sféře mo-hou vnímat a něco prožívat. Z tohotaké vyplývá

pro člověka cesta,jak se k nim může přiblížit - jen od-poutáním od všech čistě osobních záj-mů, od všeho egoistického prožívánívnějšího světa, od čistě osobních sym-patií a antipatií. Pravda je totiž nezá-vislá na naší libovůli, na našich osob-ních sklonech, a člověk, který se chcepovznést na morální úroveň vyššíchbytostí, musí překonávat sama sebe,přemáhat své sobectví činy lásky, ježprokazuje druhým. Přitom odhalujejeden z velkých duchovních zákonů:takovými nesobeckými činy se člověkneochuzuje, nýbrž naopak stává sebohatším a plnějším. Je to zcela nao-pak než u džbánu, z něhož vylévámetekutinu: láska vyléváním přibývá!

Vycházíme-li takto ze sebe, začí-náme cítit, že skrze nás žije vyšší du-chovní bytost, než jsme my jako po-zemští lidé se svými egoismy - by-tost, která nás inspiruje a řídí, bytost,která nás vede od jedné inkarnace dodruhé - náš anděl! To cítil např. jižSokrates, když říkal, že všechno dob-ré a pravdivé mu našeptává jeho “dai-mónion”.

Všichni si jistě vzpomínáme na

kýčovitý obrázek ze svého dětství:malé dítě přecházející po vratké lávcepřes potok a za ním velká, krásná pos-tava Anděla s ochranným gestem ru-kou. Je to vyobrazení naivní, umělec-ky většinou pod úrovní, ale ve svépodstatě přece jen pravdivé, a to aždo některých detailů, jež pochytilimnozí slavní malíři: např. že andělpřichází k člověku, jakoby zezadu:člověk se musí otočit, tj. vyjít ze sebe,aby jej uzřel. To dosvědčují i evan-gelia, např. při tom když je Zachari-ášovi zvěstováno zrození Jana Křti-tele nebo Marii zrození Ježíšovo.V obou případech je tento zážitek

nejprve úlekem (vizRainer Maria Rilke:

“Anděl je strašný” - protožesi při jeho zření až drtivě uvědo-

mujeme svou nedostatečnost) -úlekem, který se však mění v radost

a pokoru.Dalším typickým motivem jsou

křídla, často realisticky zobrazovanájako u ptáků. Mají anděléopravdu křídla? Takovýtomotiv musíme samozřejměchápat jako imaginaci, jakoobraz, jenž naznačuje, že jdeo bytosti nepodléhající zem-ské tíži, jako ptáci, vznáše-jící se volně ve vzduchu a vesvětle. I člověk měl kdysi v

tomto smyslu křídla - ztratil je pádemdo hmoty fyzického těla, nyní je všakmůže znovu získat ze své vůle, a toprávě ve vědomém spojení se svýmandělem. - Množství očí na křídlechandělů, jež pozorujeme zejména naněkterých východních ikonách, jsouznamením zřícího vědomí, které pro-niká do hlubších vrstev bytí jak v bož-ském světě, tak i v člověku. Jde o po-znání, které vychází ze sil lásky a jezároveň láskou, která provází člověkapo celý život, ba od života k životu.Má-li pak člověk uchopit tuto skuteč-nost svým vědomím, je přirozené, žese musí “naladit na stejnou vlnu”,neboť “stejné se poznává stejným”.Nebo - abychom použili slov BlaisePascala:

“Člověka a lidské věci musímeznát, abychom je milovali.

Boha a božské věci musíme milo-vat, abychom je poznali.”

Se svým andělem se setkávámekaždou noc, když spíme, když jsmesvým odděleným astrálním tělem asvým já v duchovním světě. Jde pou-ze o to, povznést tuto skutečnost do

ĽUĽKOVEC ZLOMOCNÝJE RASTLINOU POBOZKA-NOU V KVETE SYLFAMI. AB-NORMÁLNE BYTOSTI VZDU-CHU A TEPLA SÚ TVORCAMIJEDOV V RASTLINÁCH A SE-MENÁCH.

12

kováto hnutí jsou překážkou normál-ního vývoje lidstva jako celku, protiduchu doby, zradou na pravém Du-chu národa. Žádný národ nemůže žítjen sám v sobě a pro sebe, ale potře-buje jiné národy, aby v soužití s nimivyrovnával své jednostrannosti, obo-hacoval své vědomí, svou kulturu. Jeproto přirozené a v duchu doby nadneš ním s t u p n i

vědomí lidstva, aby jednotlivé náro-dy žili spolu ve větších společenstvícha hledaly spíše to, co je spojuje, nežto, co je rozděluje. To žije též v inten-cích všech Duchů národů a osobností,které inspirují.

Výraz “duch doby”, jehož jsme tupoužili, není nějakým abstraktnímpojmem nebo obrazem, ale rovněžhierarchickou bytostí, a to řádu archai(počátků, prasil, knížat). Tyto prasílypůsobí za velkými časovými rytmy adějinnými epochami, inspirují velkékultury, jako byla indická, perská,egyptská a babylonská, řecká a řím-ská, a to vždy vzhledem k vývoji lid-stva jako celku. Jejich impulsy vedoujednotlivé národy k seskupování vevyšší jednotky a celky tak, aby spolu-

vědomí, to znamená: vnášet bdělýstav vědomí i do spánku, učinit spá-nek bdělým a dosáhnout tak pravébdělosti pro duchovní podstatu světa(zatímco při denní “bdělosti” tutopodstatu prospáváme). Nejde tu obdělost hlavy, ale o bdělost srdce, ježvnímá světlo a slyší tóny a slova, ježvycházejí z našeho génia (odtud zá-žitek hrajících a zpívajících andělů ustředověkých malířů).

S chrámem spánku nás spojují dvěbrány: večerní při usínání a ranní připrobouzení. To jsou také nejvhodnějšímísta pro meditace, v nichž se sou-středíme na svého andělského génia:večer na nastávající setkání s ním,ráno na právě uskutečněné setkání ana inspirace, jež jsme mohli z něhočerpat pro nový den - s vědomím, žejen tehdy, až se plně spojím se svýmgéniem, budu teprve celým člověkem.

Jako andělé vedou jednotlivé lid-ské bytosti a jejich osudy, patří dookruhu působnosti archandělů velkálidská společenství - obce, kmeny, ná-rody. Jsou to bytosti s obsáhlejšímvědomím než andělé, duchové ná-rodů, jimž vtiskují charakteris-tický svéráz, inspirují kulturu,řídí jejich osudy a spojují jespolečným jazykem, který jejakýmsi rouchem ducha ná-roda.

Jako k andělům se přib-ližujeme v noci tím, jak zadne vyvíjíme produchovně-lé myšlení, tak nás s archan-dělem národa podobně spojuje nebonaopak od něho odděluje to, co za dnemluvíme. To by nám mělo být připo-mínkou odpovědnosti za každé slo-vo, které pronášíme, zejména v dneš-ní době jeho úpadku a ztráty citu prodůstojnost řeči.

Působnost ducha národa se proje-vuje často v jeho významných osob-nostech - světcích, filosofech, básní-cích, charismatických vůdcích.

Jeho působení lze tušit ve zvláštěvypjatých osudových situacích náro-da. Vzpomeňme si na listopadovédny, na neopakovatelnou náladu, kte-rá spojovala statisíce, shromážděné naVáclavském náměstí nebo modlící seOtčenáš na Letenské pláni - přítom-nost Ducha národa tu byla přímo hma-tatelná. Avšak pozor! Národy mají isvé démony, jejichž příznačným pro-jevem je nesnášenlivý nacionalismus,výlučnost, nenávistné emoce vůči ji-ným národům, národní egoismus. Ta-

působily v zájmu vývoje celého lidst-va. V tomto směru jsou vlastně arch-andělé národů jejich služebníky (arch-angeloi = poslové archeů).

Jak jsme uvedli již výše, odráží sečinnost třetí hierarchie v duševnímživotě lidstva. K zasahování do fyzic-ko-pozemských poměrů je třeba vyš-ších sil, které proudí ze sféry druhéhierarchie (exusiai, dynameis, kyrio-tetés).

Exusiai čili duchové formy dávajívšem viditelným jevům našeho světatvar. K tušení jejich sil můžeme dos-pět, jestliže se v meditaci soustředímena tvary rostlin, zvířat a lidí, s vylou-čením všeho ostatního, včetně látky,jež tento tvar vyplňuje.

Naproti tomu dynameis - duchovépohybu, jsou za vším vývojem formy,za růstem rostlin, zvířat a lidí. Sou-středěním na tuto dynamiku fyzické-ho světa je možno se přiblížit k vní-mání nebo tušení těchto sil.

Kyriotetés - duchové moudrosti,propůjčují všem jevům a strukturám

vnějšího světa jejich smysl, účelv rámci harmonického celku.Moudrost, kterou obdivujemeve všech formách přírody, jeotiskem jejich duchovních sil,k nimž můžeme proniknout,když se soustředíme na fyzio-gnomii a gesta lidí, rostlin azvířat a vystoupíme přitom ažna druhý stupeň poznání - in-spirace, jako vůbec u celé dru-

hé hierarchie.Ještě nesnadnější je pochopit pod-

statu nejvyšší, první hierarchie (trůny,cherubíni, serafíni) - to je možné ažna stupni intuice, kdy se vědomí poz-návajícího subjektu celé spojí s poz-návaným objektem. Podle R. Steine-ra jde o bytosti, které v bezprostřed-ním spojení s božskou Trojicí stvořilybytí, substanci našeho světa. Jejichvnější život je vlastně světovým tvo-řením, jejich vnitřní život je tvořenímbytostí, skrze než tak vysoká hierar-chie prožívá sama sebe.

Podstatou tohoto tvoření je oběť -velký kosmický zákon všeho tvoření.Náš vesmír nevznikl nějakým mecha-nickým “velkým třeskem”, jak soudíastronomové, ale v důsledku obětibožských bytostí. Byla to např. oběťtrůnů - “duchů vůle”, která stojí napočátku vývoje naší planetární sou-stavy: obětí části vlastní substanceumožnily vznik onoho tepelného sta-vu, jejž nazýváme “Starý saturn”, spo-

S CHRÁMOM SPÁNKU NÁS SPOJUJÚDVE BRÁNY: VEČERNÁ PRI ZASPÁVANÍA RANNÁ PRI PREBÚDZANÍ. TO SÚ TIEŽNAJVHODNEJŠIE MIESTA PRE MEDITÁCIU.

13

lu se zárodkem našeho fyzického těla- památku na tuto primární oběť ne-seme v sobě jako teplo vlastní krve.

Podobně obětí kyriotetés vznikáplynný a světelný stav našeho světa(“Staré slunce”) a člověku jsou vtiš-těny oživující síly étherného těla.

Obětí dynameis se zhušťuje našesoustava v tekutý stav (“Starý měsíc”)a člověk získává své astrální tělo.

Konečně obětí exusiai (= starozá-konní elohim) dostává náš svět svoupevnou formu a z duchovní substancetéto hierarchie člověk své já (elohimvdechují Adamovi duši, jak to znázor-ňuje Michelangelova freska v Sixtině).

Podobně vznikly z vyšších hierar-chií i všechny elementární bytosti askupinová já přírodních říší, o nichžjsme hovořili výše:

skupinová já minerálů - z trůnů;skupinová já rostlin - z kyriotetés;skupinová já zvířat - z dynameis;“Duchové oběhu” - ze serafínů

a cherubínů;elementární bytosti tepla -

z exusiai;elementární bytosti země -

z archai;elementární bytosti vody -

z archangeloi;elementární bytosti vzduchu -

z angeloi.Celý vesmír se zrodil z duchových

bytostí a je jejich projevem.Obraťme se nyní na závěr k člo-

věku.Z uvedeného nástinu vyplývá po-

znání, jak člověk souvisí všemi nitka-mi své bytosti s tímto hierarchickýmsvětem. Jako celek je obrazem božskéTrojice, která je nad všemi hierarchie-mi a působí skrze ně: skrze trůny zís-kává své fyzické tělo, kyriotetés vlé-vají do něho síly života, dynameis sílyduševní, jeho já je darem exusiai,všechny bytosti třetí hierarchie hovedou jako jednotlivého člověka, jakočlena národa i celého lidstva. Možnoříci: člověk v sobě nese síly všech bož-ských hierarchií, je jako mikrokosmoszrcadlením duchovního makrokosmu.V tom je jeho nekonečná hodnota, vě-domí jeho božského původu nám dávátušit, co je vlastně člověk a zároveň ičím se má stát!

Ve své dnešní podobě se nám člo-věk jeví jako bytost ještě nehotová,nedokonalá, která těžce zápasí s ži-votními podmínkami, do nichž je po-stavena a především sama se sebou.

Významným mezníkem v tomto zá-pase je právě dnešní doba, počínaje15. stoletím, kdy člověk začal vstupo-vat ve svém vývoji na nový stupeňvědomí a začal vyvíjet duši vědomou,tj. začal pronikat svým vědomím najedné straně hlouběji do hmoty, včet-ně své tělesnosti, což na druhé straněmá být vyvažováno rozšířením vědo-mí a pronikáním do duchovní oblasti- to, co mu bylo dříve darováno shůry,musí nyní vytvářet sám ze sebe, svýmvlastním úsilím, ze své vlastní svobo-dy, kterou sebou nese právě duše vě-domá.

Pokud se tak neděje, vystupujípřed člověkem mocné síly zla, v dneš-ní době více než kdykoliv v minulos-ti. Tyto síly zla, které jsou největšímproblémem duše vědomé, jsou rovněžduchovního původu (“nebojujeme stělem a krví, ale s duchovními moc-nostmi”, jak říká Pavel). Pocházejírovněž z hierarchických bytostí, aleopožděných, které zůstaly stát vesvém vývoji a představují tak duchypřekážek.

I to však má svůj pozitivní vý-znam, neboť bez překážek by vlastněnebylo vývoje. Bez možnosti zla, jehopřemáhání a proměňování by se totižčlověk nikdy nemohl stát opravdusvobodnou bytostí. To je také jehoposláním!

V dnešní době se člověk právemcítí jakoby všemi bohy opuštěn. Nadnešním stupni vědomí je jimi sku-tečně ponechán sám sobě - i andělé,archandělé a archai jej vedou vlastně

jen v jeho mládí, nanejvýše do 28. ro-ku věku, pak musí nalézt své spojenís nimi znovu sám, svým vlastním úsi-lím. Vše je nyní vloženo do jeho ru-kou, zraky všech hierarchií jsou na ně-ho upřeny s očekáváním a nadějí, žeobstojí, neboť člověk k nim patří, po-chází z nich a vrací se k nim vždy,když projde branou smrti a putuje je-jich sférami v životě mezi smrtí a no-vým zrozením.

Na zem byl poslán proto, aby sestal novou desátou hierarchií, která mápřinést do světa svobodu a s ní i lás-ku, která bez svobody není vlastněmožná. Lásku nelze nadekretovat!Svoboda a láska jsou dva póly, kterépatří k sobě. Jejich plné uskutečněníje smyslem života člověka na zemi.

Velikou pomocí je tu člověku pří-klad božské bytosti, která se spojila sčlověkem a se zemí, přemohla zlo ajeho největší triumf - smrt! BytostKristova, která svým činem na Gol-gotě vtiskla do Země síly lásky a dalatak smysl její existenci.

Jestliže člověk přijme dobrovolněv plné svobodě tuto sílu Kristovu dosvého já, pak splní očekávání božské-ho světa, promění a vykoupí i síly zlaa stane se v pravém slova smyslu de-sátou hierarchií, která na rozdíl od os-tatních nebude pouhým poslem aprostředníkem, ale bytostí jednající zvlastních impulsů. Bytostí, která jeschopna nejen opět s lyšet mluvuhvězd a rozumět jí, ale sama též - jakoduchovní Člověk - k hvězdám pro-mlouvat.

SLÁVNI MALIARI (TU REMBRANDT) INTUITÍVNE VYSTIHLI URČITÉ PRAVDY O PÔSOBENÍDUCHOVNÝCH SÍL: ANJEL PRICHÁDZA K ČLOVEKU AKOBY ZOZADU: ČLOVEK SA MUSÍ OTOČIŤ,T.J. VÝJSŤ ZO SEBA, ABY HO UZREL. ZADNÁ STRANA ČLOVEKA JE RECEPTÍVNA, PRIJÍMAJÚ-CA Z DUCHA – PREDNÁ STRANA ASERTÍVNA, OBRÁTENÁ K HMOTNÉMU SVETU.

14

arsifalova cestaku Grálu, ako ju

popisuje Wolfram vonEschenbach, má svoje vnú-torné zákonitosti, v kto-rých sa odrážajú zákony

kozmu. Ako slnko prechá-dza na svojej ročnej púti zna-

meniami zverokruhu, tak i vceste slnečného hrdinu, kto-

rým je každý pravý hľadač ducha,sa zrkadlia a prejavujú sily dvanástichsúhvezdí. V kozmickom aspekte sa

táto zákonitosť prejavila počas trochrokov Kristovho pôsobenia na Zemi - tobolo známe istým kruhom už v stredo-veku, ako o tomto svedčí sled vyobrazenív ambite emauzského kláštora v Prahea ako to najmä na základe Markovhoevanjelia vypracoval prof. H. Beckh (Derkosmische Rhytmus im Markus-Evan-gelium, Basel 1928) . Aj Parsifalova ži-votná cesta je odrazom tohoto písmahviezd, ako to vyčítala Sigune z nápisuna obojku psa Gardevias.

Jeho zrodeniu predchádza nálada Blí-žencov - sily dvojnosti: na začiatku ob-raz straky - sily svetla a temnoty; dvojomanželstiev Gamuretových - s Belakane(temná) a Herzeleide (biela); čiernobie-ly nevlastný brat Feir efiz.

Samota Soltane, v ktorej Parsifal vy-rastá v detstve v odlúčenosti od sveta -gesto uzavretosti v Raku.

Stretnutie s rytiermi a nasledujúciobrat k vonkajšiemu zmyslovému svetuodráža sily Leva.

Stretnutie s Ješute a Sigune prezrádzapôsobenie Panny.

Výchova u Gurnemana, ktorý ho ve-die k hľadaniu pravej miery vo veciacha rovnováhy so svetom, naznačuje zna-menie Váh.

Ďaľším zastavením je znamenieŠkorpióna, ktorý znamená obrat k si-lám Minne - pozemskej lásky. Prejavujesa už na konci Parsifalovej výuky u Gur-nemana, ktorý mu ponúka ruku svojejdcéry Liassy. Ale to by bola nepravánevesta, podľa meradiel sveta. Preto Par-sifal odmieta a odchádza. Tým začínaštvrtá kapitola Wolframovho diela.

Prichádza k mestu Belrapeire, kde jevládkyňou Konduiramur (= tá, ktorávedie k láske). Je práve vo veľkej tiesni,lebo ju oblieha kráľ Klamide, pretožeodmietla jeho ponuku. Parsifal je okúz-lený krásou Konduiramur, ale pamäta-júc rady Gurnemanove, nedáva to naja-vo. V noci prichádza Konduiramur kjeho lôžku a prosí ho o pomoc. Parsifal

zemské, ale duchovné. V tom saskrýva hlboké tajomstvo: hľadámatku, ale nachádza Grál, lebo Grálje možné nájsť tam, kde sa zjavujepôsobenie duchovných síl v pozem-skom svete a v ľudskej bytosti.

Dianie sa blíži k svojmu prvé-mu vrcholu, ktoré rozpráva v piatejkapitole. Vstupuje do znameniaStrelca a odt iaľ rýchlosťou šípuprechádza Kozorožcom a Vod-nárom až do znamenia Rýb - k stret-nutiu s “rybárom”.

Parsifal prichádza za večernéhosúmraku k jazeru, kde kotví čln, vktorom sedí vznešene oblečený člo-vek s klobúkom a pávími perami -znamenie 2. stupňa zasvätenia (1.havran, 2. páv, 3. labuť, 4. pelikán)- stupňa imaginácie.

Parsifal ho prosí o nocľah a jeposlaný k blízkemu hradu. Vystu-puje z hlbokého údolia, tj. z hlbínpokory, k výšinám poznania, k hra-du Grálu, do sféry Barana či Barán-ka. Do tohto mystérijného miestanemôže vstúpiť nikto, koho srdcenie je naplnené láskou a kto ne-prichádza z údolia pokory (preto:Parsifal = kto prechádza údolím).

Preto je aj tráva na nádvorí hradu nepo-šľapaná - len máloktorí idú touto ces-tou. Nie je ľahké niesť oheň srdca dojasného myšlienkového sveta hlavy (=Baran).

To, čo Parsifal ďalej prežíva, je ta-jomstvom človeka a zároveň tajomstvomkozmu. Ide vlasne o zážitok jasnozri-vého spánku, v ktorom duša, oddelenáod tela, zachováva vedomie a prežívatajomné deje vo fyzickom tele, ktoré súobrazom kozmického diania. Je to aké-si vnútorné prebudenie, ktoré u Parsifalaprivodilo sústredenie myšlienok namatku.

Rieka, ku ktorej dorazí, je obrazomprúdu životnych síl, ktoré prúdia obrá-teným smerom, než ktorým ho niesoljeho kôň, tj. jeho denné vedomie.

Rybár (tiež častý motív v rozpráv-kach) je obrazom duše na brehu éteric-

Tajomstvo Grálu 3:

Parsifal a GawainZdeněk Váňa

PARSIFALOVA CESTA KU GRÁLU MÁSVOJE VNÚTORNÉ ZÁKONITOSTI, V KTO-RÝCH SA ODRÁŽAJÚ ZÁKONY KOZMU. AKO

SLNKO PRECHÁDZA NA SVOJEJ ROČNEJ PÚ-TI ZNAMENIAMI ZVEROKRUHU, TAK I V CES-TE SLNEČNÉHO HRDINU, KTORÝM JE KAŽ-DÝ PRAVÝ HĽADAČ DUCHA, SA ZRKADLIAA PREJAVUJÚ SILY DVANÁSTICH SÚHVEZDÍ.

ju potom pozve k sebe, ale položí medziseba a Konduiramur meč a nedotkne sajej - je to jeho duševná nevesta. Taktostrávi v nevinnej láske tri noci, lebo kpravej láske patrí i odriekanie. V bojipotom Parsifal Klamida premôže, aleneusmrtí ho. Oslobodí tak Konduira-mur a uzatvorí s ňou manželstvo, z kto-rého sa narodia dvaja synovia Kardeiss aLohengr in .

Po čase si Parsifal spomenie na mat-ku a odchádza, aby ju vyhľadal. Matkaje však už mŕtva - jej bytie už nie je po-

15

kého prúdu, z ktorého začína loviť to,čo je pokrmom duše - obrazy imagina-tívneho vedomia.

Príchod do hradu Grálu - vstup dovlastnej telesnosti, najmä hlavy, kde saodohrávajú v spánku procesy výstavby.Vlastne každé ľudské telo je v zmyslepovesti hradom, v ktorom žije duchov-ná bytosť človeka. Grálskym hradom savšak stáva až vtedy, keď sa duša spojí sKristom a keď do jeho vedomia vstupu-jú účinky, ktoré vychádzajú z mystériana Golgote a pôsobia až do síl telesnejvýstavby. Vďaka nevinným silám svo-jej duše vníma Parsifal grálske deje vosvojom tele.

Kto sa chce priblížiť ku Grálu, ne-môže tak učiniť silami pozemského ro-zumu - preto Parsifal zostupuje z koňa.Omýva hrdzu svojej výstroje, lebo mu-sí oč ist iť svoje vonkajšie schránky.Wolfram však výslovne hovorí, že eštenemá vlastný šat, ktorý musí niesť ten,kto sa chce ku Grálu priblížiť (viď po-dobenstvo o svadbe kráľovského synav evanjeliu, na ktorej je treba mať sva-dobné šaty). To znamená, že nie je vlast-ne na zážitok plne pripravený.

Preto mu posiela strážkyňa GráluRepanse de Schoye (= šír iteľka radosti)purpurový plášť - obaz toho, že vnikádo tajomstva krvi, ktorá je nositeľkouduševno-duchovnej bytosti človeka.Vlastnú Parsifalovu výstroj pritom od-nesú - človek, ktorý prichádza ku Grá-lu, sa musí odlúčiť od každého pozem-ského nánosu.

Potom je opisovaná sála, jasne osvet-lená množstvom sviečok - obraz osvie-tenia, svetla vedomého prežívania. Vprostriedku sú tri oltáre , na každomoheň z vonného dreva - element, z kto-rého sú podnecované tri duševné sily -myslenie, cítenie a chcenie. Pri prostred-nom oltári sedí chorý strážca Grálu An-fortas. Jeho choroba spočíva v tom, ženemôže dokončiť proces vnútornéhovývoja, ktorý začal. Na jeho čiapke žiarisíce červený rubín - obraz intuitívnehopoznania - ale Anfortas ho doposiaľ ne-dosiahol. Tým trpia všetci obyvateliaGrálu. Je prinášaná zakrvavená kopia -obraz viny v krvi, ktorou je zraňovanývnútorný človek. Pohľad na ňu spôso-buje rytierom veľké utrpenie, lebo sú vnej sily, ktoré usmrcujú vyššieho člove-ka - kopia, ktorou bolo prebodnuté Kris-tovo telo, aby bola zrejmá jeho smrť.

Potom nasleduje procesia 24 žien, zaktorými prichádza kráľovná nesúca nazelenom hodvábe “vec, ktorá sa nazýva

Grál”. Grál sa tak objavuje v kruhu 24svetiel, ktoré tiež pripomínajú 24 star-cov v Apokalypse i v Danteho Božskejkomédii (tiež 24 kníh Starého zákona).Sú tým mienené vodcovské bytosti vý-voja Zeme a ľudstva - tróny, základ zem-ského vývoja, do ktorého obeťou naStarom saturne vyliali svoju substanciu.Tvoria kruh okolo Kristovej sily, Grálvšak prežaruje ich svetlo, lebo zhŕňavšetkých dohromady.

To sa pokúsil vyjadriť aj Goethe vosvojej nedokončenej básni “Tajomstvo”.Chcel ukázať, že múdrosť, obetovaná naoltári ľudstva, povstáva v srdci jednot-livca ako láska, zhrnutá z mnoho-farebných lúčov svetla. Chcel ukázaťpremenu múdrosti v lásku.

A to bolo tiež úlohou Parsifalovou:z pravého poznania vyvinúť lásku, kto-rá uzdravuje vinu človeka.

Po sprievode nasledovala hostina. Pá-žatá prinášajú jedlo a pitie pred Grál aodtiaľ ich rozdeľujú každému jednotliv-covi podľa potreby, lebo Grál je univer-zálny a obsahuje v sebe potenciálnevšetko, čo každý človek potrebuje.

Grálska hostina nie je len symbo-lom, ani cirkevnou sakrálnou večerou,ale duchovno-fyzickou realitou, vníma-nou v stave bdelého spánku. Ide o stavvedomia, kedy sa človek cíti byť svojímtelom vo svetovej súvislosti, v spojení stvoriacim svetovým Slovom. Ak sa člo-vek individuálne posvätí prijatím Kris-

tovho impulzu, potom môže byť vedo-mie tejto súvislosti obnovované denneprijímaním potravy. Nejde pritom anio samotnú modlitbu pred jedlom, ktoránahradila pohanskú obetu bohom amôže sa stať len niečím formálnym, anio sakrálne kommunio, ktoré potrebujekňazského sprostredkovateľa. Ale ide ovnútornú spiritualizáciu celého proce-su výživy, v ktorom sa tiež prejavujúdôsledky pádu a ktorý má význam nielen pre človeka, ale pre celú Zem.

Grálska hostina má dve stránky:1. Vonkajšiu - človek sa potravou

spojuje so svetovým Duchom, ktorý pô-sobí vo vonkajšom svete, v jeho prírod-ných ríšach.

2. Vnútornú, pri ktorej človek pre-nikne vedomím tento inak nevedomýproces a posvätí ho prijatou Kristovousilou. To sa stalo možným vďaka mys-tériu na Golgote, pri ktorom svetovéSlovo - Logos, pôsobiace dosiaľ zvonku,sa spojilo so substanciou Zeme. Týmvznikla nová vnútorná súvislosť člove-ka, Zeme a Slnka. Vtelením slnečnéhoDucha na Zemi je posvätené aj dennéprijímanie potravy, ktoré sa stáva vý-razom tejto novej súvislosti.

Človek má tak možnosť prijímať vpokrme nielen vonkajší účinok slneč-ných síl, ale i vnútorný účinok slneč-ného Ducha, spojeného so Zemou. Taksa mu každý pokrm môže stať grálskouhostinou.

Kto sa takto svojím telom vedomepodieľa na grálskej hostine, zvnútorňu-je v sebe svetové Slovo tak, ako sa Logoszvnútornil v Zemi pri mystériu na Gol-gote. Ako Zem nesie v sebe účinok sve-tového Slova, tak i človek môže niesť vsebe jeho účinok vo svojom tele. Pri grál-skej hostine nejde teda o nič menšieho,než o prijatie Kristovho impulzu až dofyzického tela.

Sprostredkovateľkou a nositeľkoutohoto pôsobenia v ľudskom tele je krv,ktorá odovzdáva telu k výstavbe naj-jemnejšie minerálne substancie, v kto-rých je zvnútornený so Zemou spojenýslnečný účinok. Ak je ľudská krv ucho-pená a očistená silou Kristovou, pre-máhajúcou smrť, tak je táto výživa svä-tá, potom je človek vyživovaný Grálom- éterickými silami života. Takouto hos-tinou, denne obnovovanou, je potomposväcovaný nielen človek, ale skrzeneho i Zem, ktorá je tak pozdvihovanák Slnku. Modlitba pred jedlom alebokommunio pri obrade sú len jednorá-zovým a symbolickým, pr ípravným

HĽADANIE GRÁLU MOŽNO POCHOPIŤ

AKO HĽADANIE TOHO POZNANIA, KOZMIC-KÉHO TAJOMSTVA, KTORÉ UROBÍ ĽUDSTVONESMRTEĽNÝM.

16

stupňompre túto

r e a l i t uGrálu, pre ktorú nie

je treba žiadneho kňazské-ho sprostredkovateľa a ktorá sa

odohráva ustavične v ľudskomtele - ako ustavičné posväcovanie,

premeňovanie a komunio č loveka aZeme.

Duchovná bytosť človeka preniknu-tá Kristom - v zmysle “nie ja, ale Kris-tus vo mne” - prijíma v procese výživyskrze budujúcu substanciu krvi naj-jemnejšie časti minerálneho rastlinnéhoi zvieracieho sveta, zvnútorňuje ich, pre-mieňa ich na niečo nepominuteľné, t.j.na svoje budúce nepominuteľné, vzkrie-sené, “oslávené” telo, ako na ne pouka-zuje krédo. To je síce vzdialený cieľ ľud-ského vývoja, umožnený zmŕ tvych-vstaním Kristovým, ale zá-roveň výsledok procesu, kto-rý môže začať už teraz. Odčloveka tak závisí i osud Ze-me, ktorá je tým tiež vytr-hovaná zo svojej pominu-teľnosti a začína vnútornežiariť, stávať sa slnkom –“novým Jeruzalemom”.

To je možné len v dušiočistenej Kristovým impul-zom, naplnenej nevinnýmisilami - preto je Grál nesenýpannou.

Teraz po tomto výkladegrálskej hostiny, si môžemepoložiť základnú otázku:

Čo je vlastne Grál?O ťažkostiach s výkladom pôvodu

slova sme už hovorili v predchádzajúcejprednáške a usúdili sme, že základom jeslovo gradale - to, čo sa postupneodhaľuje. To taktiež naznačuje príbeho Parsifalovi: človek musí k mystériuGrálu postupne dozrieť.

Pozoruhodné sú rozdiely v charak-ter istike Grálu u jednotlivých stre-dovekých autorov:

Chrestien de Troyes: z latá, draho-kamami zdobená nádoba s hostiou;

Robert de Boron: relikvia krvi, tj. ka-lich, z ktorého pil Kristus pri poslednejvečeri a do ktorého Jozef z Arimatie za-chytil pod krížom Kristovu krv;

Albrecht von Scharfenber g: dop ĺňatúto tradíciu údajom, že ide o nádobuzhotovenú z kameňa vypadnutého z Lu-ciferovej koruny;

Wolfram von Eschenbach: kameňsvetla znesený anjelmi z neba na Zem.

Každý piatok zlieta k nemu holubica,kladie naňho hostiu a tým obnovuje je-ho silu. Kto tento kameň vidí, nemôženasledujúci týždeň zomrieť - pretozranený Anfortas neumiera, aj keby sito prial.

Tieto rozdiely naznačujú, že k po-chopeniu tajomstva Grálu je možné sapribližovať z rôznych strán. Ide tu pre-dovšetkým o dvojaký aspekt:

1) Tajomstvo krvi a jej preduchovne-nia. Človek vo svojej krvi neustáleumiera. Príslušnosť ku Grálu znamenávšak prijatie síl ž ivota premáhajúcichsmrť do krvi a tým jej oživenie, éteri-záciu. Tieto sily prijala Zem obeťou krvina Golgote, lebo touto obeťou sa Kris-tus spojil so Zemou. Zem sa tak stalaspoločným telom nového grálskehospoločenstva krvi - nejde o spoločenstvozaložené na pokrvnej dedičnosti, ako to

bolo skôr, ale o duchovné spoločenstvo,ktoré zahŕňa celú Zem a nie iba rodinu,rod či národ. Spoločenstvo založené narozhodnutí slobodnej vôle.

2) Tajomstvo ja, ktoré zdôrazňujepráve Wolfram. Kristove Ja je tu chápa-né ako základný kameň nového chrá-mu - nového spoločenstva, ktoré rastiesamo zo seba. Tento kameň je potrebnézasadiť do každej duše - ale môžu ho pri-jať len čisté panenské sily duše. Preto jePanna, ktorá porodí Syna praobrazomduše, ktorá je nositeľkou Grálu.

Kristova sila zmŕtvychvstania mápôsobiť však nielen do duše a do krvi,ale až do kostí - do minerálnej hmoty.Preto je u Wolframa obraz kameňa ktorýpri zrení žiari zvnútra. Zážitok Kristatu preniká “telom i kosťami”, zatiaľčou Chrestiena šlo o premenu krvi (pretohovorí Wolfram o Chrestienovi, že “po-vesti ublížil”).

SPRIEVOD V HRADE GRÁLU, KTORÝ VIDEL PARSIFAL. GRÁLSKA

HOSTINA ZNAMENÁ PRIJATIE SÍL ŽIVOTA PREMÁHAJÚCICH SMRŤ AŽDO FYZICKÉHO TELA A KRVI.

Najvyššia sila v “kameni”, t.j. v mi-nerálnej časti ľudskej telesnosti, vychá-dza z mystéria Veľkého piatku:

“Karfr ei tag ist der Tag,wo man das Wunder schauen mag”Velký pátek je ten den,kdy může onen div být zřen.t.j. keď sa z neba znáša holubica Svä-

tého Ducha, ktorý pôsobí v každomľudskom srdci, ktoré v sebe obnovujeKristovu obeť. Lebo každé ľudské srd-ce, ktoré príjme Kristov impulz, sa stá-va miskou Grálu, ku ktorému zlieta ho-lubica s nebeským pokrmom. Je tovlastne zážitok kozmického kommunia,ako sa vyjadril Rudolf Steiner vo svojejbásni “Es nahet mir im Erdenwirken.. .”

Kameň znesený anjelmi na Zem jeteda v pohľade Wolframovom obrazomvtelenia svetového Ducha v pozemskom

tele a s tým spojené prebu-denie vedomia ja - základnýkameň celého pozemskéhovývoja. Tajomstvo Grálu jetu teda chápané z hľadiskapôsobenia ja, ktoré sa zvnú-tornilo v ľudskom tele a dávatak človeku možnosť, aby sasvojím ja opäť spojoval s du-chovným svetom. Zatiaľ čoprv boli bohovia oddelení odčloveka minerálnym svetom,ktorý je akousi vylúčeninoubožského sveta, božskoumŕtvolou, spojil sa v mysté-riu na Golgote svetový Duchv minerálnom svete s člove-kom a dal mu tak možnosť,

aby sa svojím individuálnym ja spojo-val opäť so svetom, aby v sebe zvnútor-ňoval a objímal svet. To vyjadruje Wolf-ram obrazom kameňa. Pôsobenie Grá-lu uchopuje nielen ja, ale cez ľudské jaaj jeho schránku - fyzické telo, včítanejeho minerálnych substancií.

Z tohoto obrazu je možné vytušiť hl-boký zmysel starej posvätnej mantryAUM MANI PADME AUM - ó dra-hokam, v kvete lotosu - oslovujúcejpravé ja človeka v centre jeho schránok.

Najmä však môžeme z tohotohľadiska pochopiť meditáciu “základ-ného kameňa”, ktorou Rudolf Stei-ner založil na Vianoce v roku 1923nové grálské spoločenstvo naše-ho veku.

Pokračovaniev b udúc omč í sl e

17

Vážení přátelé,ikde bychomnenašli pozem-ský život, jehožprůvodcem, do-konce jehož

předpokladem by nebyla smrt.“Zrno pšeničné, nezemře-li,samo zůstane”, čteme v Janověevangeliu. Obal zrna se musírozpadnout, má-li zrno vzklíčit,smrt musí zasáhnout, aby seživot mohl rozvinout. Ale sle-dujme kteroukoli další fázirostlinného růstu, abychom siuvědomili, že žádná tkáň by senemohla zvětšovat, kdyby buň-ky kolem ní neodumíraly a tímjí neuvolnily cestu. Platí to i onašem těle: má-li jeho život po-kračovat a obnovovat se, musíčást buněk ustavičně odumírat aopouštět organismus. V hmotnémtěle se nemůže vyskytnout životbez smrti.

Smrt a život jsou blíženci, kteříspolupracují a zápasí spolu po ce-lou dobu našeho života. Až nakonecnastane chvíle, kdy síly smrti převážípůsobnost obnovujících sil. Tehdydochází k tomu, čemu říkáme v užšímsmyslu slova “smrt”. Kdo spoluprožils nemocným takový okamžik, ví, žejej nelze srovnávat s ničím jiným, cojsme kdy zakusili. Procitají v náspocity, jaké jsme jindy nepoznali. Vy-vstává před námi vážnost, nenávrat-nost pozemské existence. Cítíme to,čemu se říkává “majestát smrti”. Jekonec, už nelze nic v životě změnit,napravit, dokončit. Ale co se vlastněodehrává v takové chvíli? Je smrt je-nom ukončení života? Jenom vítěz-ství sil smrti nad silami života?

Z dávné minulosti, ze staréhoŘecka, k nám doléhá zvláštní výrok.Pochází od Hérakleita, filozofa spja-tého s mystériemi efezského chrámu:“Nesmrtelní jsou smrtelní, smrtelnínesmrtelní, žijí jejich smrtí, jsoumrtvi jejich životem.” Jak tomu ro-

zumět? Smrtelní žijí smrtí nesmr-telných: to by znamenalo, že ve chví-li, kdy se narodí dítě, něco umírá?

Což Hérakleitos neviděl v dítětipraobraz života? Což je možnéspojovat s myšlenkou na nověnarozené dítě představu smrti?Co že to tedy umírá, aby smrtímohl vzejít ten klíčící, mnoho-slibný, nádherný dětský život?

Hérakleitos vidí v narozeníčlověka děj příbuzný se smrtí,jenom s opačným předzname-náním. To, co u brány zrozeníodumírá, aby pozemský člověkmohl žít, to se později znovurodí, znovu stává skutečností,když nastane pozemská smrt.Ale co je to, co tady odumírá,co se pak znovu rodí?

Na rozdíl od lidí starověkučlověk 20. století v podstatěnemá pojmy, jimiž by uchopilnejvážnější skutečnosti své exis-tence. Tajemství zrození i tajem-ství smrti je mu nepřístupné. Nadvýroky jako je Hérakleitův, můželeda pokrčit rameny. Jak získámyšlenkovou výzbroj, aby znova

pochopil, co bylo po tisíciletí lidemjasné?

Vážení přátelé, začneme něčím,co se snad mnohým z vás bude zdátvelmi, velmi odlehlé. Ale připomeň-me si, že i Platón požadoval od těch,kdo žádali přijetí do jeho školy, nej-prve důkladnou průpravu matema-tickou. Začneme malou úvahou z ob-lasti geometrie. Její význam, doufám,vysvitne z dalších souvislostí.

Mysleme si rovinu a touto rovi-nou veďme tři přímky, které se na-vzájem protínají. Víme, co tím vznik-ne: trojúhelník. Tak jsme se to učilive škole, tak se tomu učilo od dobEuklidových už někdy na začátkunašeho století. Teprve tehdy se ma-tematikové začali zabývat ještě jinýmaspektem téže geometrické sku-tečnosti.

Ty tři přímky totiž nevytvoří pou-ze onen malý trojúhelník, ale protožepokračují do nekonečna, rozčlení zá-roveň určitým způsobem celou neko-

Jan Dostal

ZÁŽITOK SMRTI JE PRE KAŽDÉHOČLOVEKA NIEČÍM NEPREDSTAVITEĽNEKRÁSNYM , POSVÄTNE VZNEŠENÝM ,VEĽKOLEPÝM . SPOMIENKA NAŇ HOSPREVÁDZA PO CELÝ ČAS JEHO POSMRT-NÉHO PUTOVANIA A JE ZÁKLADOM JEHOPOSMRTNÉHO VEDOMIA O SEBE.

9. přednáška z cyklu " Úvod do anthroposophie"

Život mezi smrtí a novým zrozením

18

nečnou plochu. Od okrajů trojúhel-níka se všemi směry šíří jiné obrazce.Protože mají tři úhly, můžeme je rov-něž nazvat trojúhelníky, ale musímemít na paměti, že tyto trojúhelníkyse šíří stále dále, bez konce.

Kolem dokola kolem jednoho ko-nečného trojúhelníka vznikají tři ne-konečné trojúhelníky. Jsme ovšemzvyklí si všímat jenom toho trojúhel-níka uprostřed, který vyčleňuje z ro-viny určitou její část a odděluje to,co je uvnitř, od toho, co je vně. Tím,že je uzavřený, přehlédnutelný zra-kem, je pro nás myšlenkově snadnouchopitelný. Ty tři vnější trojúhelní-ky, šířící se do nekonečna, kladoumnohem větší nároky na naši chápa-vost. Ale uvažme nyní jedno: kdyby-chom změnili jakkoli tvar vnitřníhotrojúhelníka, změnili bychom tímokamžitě - ať si to uvědomujeme ne-bo ne - i rozčlenění celé roviny až donekonečna. Jenomže: zatímco může-me měnit velikost vnitřního trojúhel-níka, o velikosti vnějších útvarů ne-má smysl mluvit, ta zůstává nekoneč-ná. To, co platí pro trojúhelník, pla-tilo by samozřejmě i pro jakýkoli jinýgeometrický obrazec. Vyčleníme-li zplochy jakýkoli útvar, vytvoříme tímnutně určitou konfiguraci celé neko-nečné plochy. Nikdo nás přirozeněnenutí, abychom si toho všímali, aby-chom to sledovali, zpravidla budememít asi důvody se zabývat jenomoním uzavřeným obrazcem, protožeje z praktických hledisek pro násdůležitější; ale přesto každý obrazec

vytváří kolem sebe své zákonité, ne-konečné zrcadlení, promítnutí sebesama do všech stran plochy. Sám nenívlastně nic jiného než centrum celété nedohledné konfigurace.

Vraťme se k člověku. Tak, jak sesami prožíváme, s celým svým po-

zemským vědomím o sobě,jsme jenom něco jako onenvyč leněný trojúhelník.Svým vědomím jsme se od-dělili, vyčlenili z celku ves-míru a to tím, že cítíme obry-sy svého fyzického těla a otento pocit opíráme své vě-

domí o sobě. Máme dojem, že jsmetam, kde je naše tělo. To, co leží mi-mo naše tělo, je pro nás “vnější” svět.Tak prožíváme i průběh celého svéhoživota, vztahujeme jej stále na své tě-lo. Představujeme-li si svůj uplynulýživot, představujeme si sled zážitků,při nichž jsme byli svým tělem nějakzúčastněni a v nichž jsme stále odvo-zovali vědomí o sobě ze souvislostis tělem. Tak člověk běžně hledí nasvůj život; je to sice přirozené, alehledisko, z něhož se takto na něj díváa z něhož jej hodnotí, je veskrze sub-jektivní.

Je totiž možné chápat život ještějinak. Představme si na chvíli okruhlidí, kteří jsou nám nejbližší, ať uždoma, v zaměstnání nebo jinak. A po-ložme si otázku: jak asi tito lidé pro-žívají nás a naše jednání vůči nim?Zkusme se vžít do jejich sympatií knám, do jejich antipatií vůči nám?Vybavme si různá setkání s nimi, kdyjsme jim způsobili bolest nebo radost,kdy jsme je udivili, rozzlobili, uvedlido zmatku, vzbudili v nich strach, po-nižovali je, nebo kdy jsme jim vnuklinějakou myšlenku, která v nich pakpůsobila dál, kdy jsme je podnítili knějaké činnosti. Nebo situace, kdy odnás něco očekávali, a my jsme to paknevykonali, zklamali jsme je. Zkus-me si tedy představit souhrn účinkůnašeho života na tyto lidi. To, co situ představujeme, je přece také nášživot, je to druhá, od nás oddělenájeho stránka. Zatímco my jsme žili auvědomovali si sami sebe z centra, znitra, tento náš život neustále půso-bil na druhé lidi a vyvolával v nichjisté vnitřní děje, radost, bolest atd.Svým vědomím jsme žili v “malémtrojúhelníku”. Ale náš život se proje-voval svými účinky všude kolem nás,mimo malý trojúhelník, kam už naše

vědomí nedosahovalo. A tyto účinkyjsou právě tak zákonitou částí našehoživota, jako vnější trojúhelníky patříneodlučitelně k vnitřnímu. A nešlojenom o lidi nám nejbližší. Šlo ovšechny ty nesčíslné lidi, s nimižjsme se nějak setkávali v tramvaji, vobchodech, u vody. Do všech se našeduše nějak obtiskla, třeba sotva po-stižitelně.

To všechno je reálný průběh naše-ho života, jeho objektivní podoba, ikdyž jsme si ji neuvědomovali. Způ-sob, jak se vpisujeme do duší dru-hých lidí, to je pravý, nezkreslený ob-raz našeho já. V nás žije jenom sub-jektivní představa našeho já, v dušíchdruhých lidí je zaznamenávána sku-tečnost, náš pravý charakter. To na-prosto neznamená, že naše vlastní po-doba je tím dokonalejší, čím přízni-vější budou dojmy druhých lidí o nás.Naprosto ne. Archanděl Michael sepřece nemůže snažit, aby se zalíbildrakovi! A k velikosti nějaké hrdin-ské osobnosti patří neodmyslitelně inenávistné pocity, které probouzíu svých nepřátel. Je tedy samozřejměna místě usilovat o spříznění s ne-kompromisním duchem Michaelo-vým. Ale všechno, co jsme kdy vyvo-lali v duších druhých lidí, patří neza-stupitelně k našemu životu. Je to ob-sáhlejší a pravdivá skutečnost naše-ho já.

Dokonce nejde jenom o lidi, jde io ostatní říše přírody kolem nás. Zmí-ním se o jednom drobném, ale mys-lím, že velmi zajímavém sděleníRudolfa Steinera. Když přednášel veVídni, mluvil o duchovních bytos-tech působících skrytě v životě ros-tlin. Jeden druh těchto bytostí, takuváděl, je zaklet do hmotného bytírostlin a nikdo jiný nemůže tyto by-tosti vysvobodit z jejich zakletí nežčlověk. Může je vysvobodit prostětím, že si bude všímat květin, jejichkrásy, když jde přírodou kolem nich.Každý láskyplný pohled na rostlinuje krokem k vysvobození duchovébytosti, která je v ní uvězněna. Vtomto smyslu si můžeme představit,jak příroda se k nám obrací se stáleobnovovaným očekáváním, a my mů-žeme toto očekávání buď splnit nebozklamat. To je jenom jeden příklad,jak se naše já může spřádat s rostlin-ným světem. Kolik zklamaných na-dějí nesčíslných bytostí už asi vroubi-lo cesty našeho života, aniž jsme o

SPÔSOB, AKÝM SA VPISUJEME DO DUŠÍDRUHÝCH ĽUDÍ, JE PRAVÝ, NESKRESLENÝOBRAZ NÁŠHO JA. TEN VŠAK UVIDÍME AŽNA DRUHEJ STRANE, ZA ZRKADLOM.

19

tom měli potuchu! I to patří k realitěnaší duchu odcizené existence. I topatří ke skutečnému obrazu našehojá, k velikému okruhu našeho maléhotrojúhelníka.

Co se tedy děje, když člověk umí-rá? Dejme slovo anthroposofii. Jehoduševně-duchová bytost se cele odlu-čuje od fyzického těla. Jeho pozem-ské vědomí hasne, protože mu bylodňat jeho nástroj - fyzický mozek.Ale právě proto, že už není připoutá-no k fyzickému mozku, vlévá se docelého kosmu. Malý trojúhelník přes-tává pro člověka existovat. Zato ječlověk náhle spjat s celou nekoneč-ností kosmických dálek, rozumějme:s jejich duchovou podstatou.

Rudolf Steiner mluví o tom, že zá-žitek smrti je pro každého člověka ně-čím nepředstavitelně krásným, po-svátně vznešeným, velkolepým.Vzpomínka na tento velkolepý záži-tek jej pak provází po celou další do-bu posmrtného putování a je zákla-dem jeho posmrtného vědomí o sobě.To nemůžeme chápat tak, že by snadčlověk hned v prvních okamžicích posmrti už vnímal celou rozmanitostbytostí a dějů v duchovém světe. Tone, to naprosto ne. Uvidíme, že potr-vá dlouho, než se sžije s novým pros-tředím natolik, aby mohl vnímat jehojednotlivosti. Co ho ve chvíli smrtinaplňuje neznámým, neslýchanýmštěstím, je zatím jen všeobecný pocit,že se vymanil z těla a tím z odcizenívůči kosmickému celku, a pak jistě ito, že se ocitl v říši, v níž se nemůževyskytovat nic klamného, nic neprav-divého, že je tedy konečně spojen i spravou objektivní podobou svého já.

Ale člověk je dosud spjat se svýméterným tělem. Mluvili jsme před tře-mi týdny* o tom, že éterné tělo je ne-jen dárcem sil života, ale díky své-mu zvláštnímu vztahu k času, že jeuchovatelem lidských vzpomínek,nositelem paměti. I paměť se okam-žikem smrti osvobodila od fyzickéhotěla, od fyzického mozku, a tak semůže vynořit celé bohatství životníchvzpomínek, i těch dávno zapomenu-tých. Člověk prožívá tyto vzpomínky,a v nich panoráma celého uplynuléhoživota, bez příkras, bez zastírání če-hokoli, se všemi nepříjemnými, ale ise všemi cennými, obšťastňujícímizážitky. Ještě jednou vidí v tomto

panoramatu všechny lidi, s nimiž sena Zemi setkal, a zase i ty dávno za-pomenuté. K přibližné, aspoň vzdá-leně odpovídající představě tohotozážitku patří ovšem i to, že člověk sena toto panoráma nedívá z centra, zjednoho bodu, jako jsme na to zvyklína zemi, nýbrž sleduje je ze všechstran kosmu, zatímco tablo jeho ži-vota je uprostřed.

Pohled na vlastní vzpomínky ne-trvá dlouho, jen několik málo dní.Éterné tělo, nepoutané už rozměryfyzického těla, se zvolna rozplývá dovšech stran, mizí do kosmickéhoéteru, obrazy vzpomínek pomalyztrácejí zřetelnost, také se zvětšují arozplývají, až zaniknou.

Tak člověk zůstává sám se svouduševně-duchovou bytostí. Začínávnímat skutečnosti světa, do něhožse včlenil. První, co vnímá, jsou jehovlastní činy, otisk jeho minulého ži-

vota v duševním světě. Začíná proží-vat, co způsobil malý trojúhelník vříši nekonečnosti. Prožívá sice své či-ny, ale ne z hlediska, z něhož je vy-konal za živa, ale z hlediska, jak jeprožilo jeho okolí. Vynořují se munejprve činy z posledních dní předsmrtí, postupně se jeho vědomí šířísměrem do minulosti, až do dobydětství. Je tedy možné říci, že prožívásvůj život pozpátku.

Není ovšem ve smyslovém, ale vduševním světě. Co takto znovu pro-žívá, není fyzická, smyslová podobajeho života, nýbrž jeho duševní po-doba. V zásadě probíhá tato rekapitu-lace z dvojího hlediska. Jedno jsmeuž naznačili: člověk prožívá, jak sesvými skutky nebo opominutími ve-psal do zážitků těch bytostí, s nimižbyl nějak spjat. Prožívá tedy své činyz hlediska druhých bytostí. Kdyžjsme před třemi týdny uvažovali oduševní bytosti člověka, viděli jsme,že je pro ni příznačné, že její zážitkyprožívá jenom on, a nikdo jiný. Ostat-ní se mohou leda domýšlet, co se vjeho duši děje. Tak to platí pro po-

zemský život, pro život uzavřený domalého trojúhelníka. Po smrti ale člo-věk žije ve svém vyšším, nadosob-ním já, které žije v jeho činech a tími ve všech bytostech, na než tyto činypůsobily. Po smrti se tedy ruší oddě-lenost lidských duší a člověk můžebýt přítomen přímo v duševním pro-žívání ostatních (pokud se s nimispříznil nějakým činem nebo slo-vem). Tím si uvědomuje všechny svénesčetné dluhy vůči nim a vzniká vněm zárodek vůle tyto dluhy v bu-doucnosti nějak vyrovnat.

To je jedna stránka posmrtnéhoprožívání v duševní oblasti. Druhá setýká člověka samého. Uvědomuje si,co mu dávalo popudy k jeho činům.Uvědomuje si své pozemské touhy ažádostivosti, všechny vzněty tohodruhu, jako jsou hněv, závist, ctižá-dost atd., které způsobily, že jeho po-zemský život nebyl putováním zaduchovními cíly, nebyl us-kutečňováním duchovníchideálů. Většina těchto žá-dostivostí, upínajících se ksmyslovému uspokojení, tr-vá v duši dále, i když je od-loženo fyzické tělo. Člověkje v sobě cítí, cítí jejich pal-čivý žár, ale i nemožnost ja-kéhokoli jejich ukojení vnadsmyslovém světe. Uvě-domuje si jejich ničivývliv nejen na druhé by-tosti, ale i na něho samé-ho. Protože nemá mož-nost je uspokojit, stupňujese jejich žár do nesnesitel-na. Je to těžké údobí posmrt-ného sebepoznání, tím těžší,čím více nepřekonatelných,neproměněných žádostí si člo-věk přenáší přes práh smrti. Vý-chodní moudrost je nazývá“očistným ohněm” (kama lo-ka), křesťanská tradice mluvío “očistci”. Tento pochmurněmučivý posmrtný stav trvá takdlouho, až konečně palčivé žá-dosti dohoří samy v sobě auhasnou. Lidské já tím postup-ně odkládá, co ho v jeho astrálnímtěle poutalo k smyslovému životua bránilo mu v sjednocení s ryzíduchovou podstatou světa. Teprve

V ALCHÝMII NIČ NEPRINESIEPLODY, ČO PREDTÝM NEZOMRELO.AXIOMATA HERMETICA.

Maj smrť pred očamideň čo deň; a nikdy na nič nízkenepomyslíš, po ničom nezatúžiš.

Epiktetos

*Jan Dostal: Nadsmyslová bytostčlověka. Sophia 8, 1995.

20

v postupu děje, při němž se lidské játakto oprošťuje z plamenné výhněsmyslových žádostí a vznětů, stáváse lidský duch vnímavým pro své du-chové okolí. Teprve nyní vstupujesvým vědomím mezi bytosti ducho-vého světa. V jeho nitru se zvolna vy-nořuje duchový svět a člověk se za-číná cítit jako článek jeho života ajeho působnosti. Doba zpětného pro-žívání minulého života trvá přibližnětřetinu tohoto života; u člověka, kterýse dožil 60 let, by tedy trvala asi dva-cet let. (Důvody, proč tomu tak je, jemožné najít ve spisech Rudolfa Stei-nera).

Duchový svět, do něhož člověknyní vědomě vstupuje, není světemmlhavě-jednotným, ani jakkoli jed-noduchým. Jako můžeme smyslovýsvět členit na věci různého skupen-ství, nebo na bytosti různých přírod-ních říší, je možné i zde mluvit orůzných oblastech, různých sférách.Jde o totéž, co má na mysli napříkladsv. Pavel, když mluví o “vytržení dotřetího nebe”. Tyto sféry nejsou ov-šem nad sebou, nýbrž prostupují se.Ale protože se liší stupněm svatostisvých bytostí, tj. stupněm intenzityBoží blízkosti, otvírá se pro ně du-chový zrak zesnulého jenom postup-ně, pokud je vůbec schopen se pro

ně otevř ít. Bytostitěchto sfér i proží-vání zesnulého v nichcharakterizoval Ru-dolf Steiner z velmimnoha různých hle-disek. Dnes vybere-me jedno z nich.

Sféry duchovéhosvěta bývaly už zastarých dob označo-vány jmény planet, ato v tom smyslu, žeplanety, které je mož-no vidět na obloze, jemožné chápat jakoznačky pro obvodtěchto sfér. Pro lidskéduchové prožívání jestředem těchto sférZemě, přibližně vesmyslu Ptolemaio-vých představ o us-pořádání vesmíru.Sféry se sice, jakjsme řekli, navzájemprostupují, nicméněkaždá vyšší přesahu-

je nejblíže nižší, jako jsou jednotlivéplanety různě vzdáleny od Země.Když zemřelý prochází těmito sféra-mi, rozšiřuje se pokaždé jeho vědomíaž k hranici příslušné sféry.

Zemi nejbližší je sféra měsíční. Jíprocházíme po smrti v období, kdyse postupně zbavujeme duševníchpout k smyslovému světu, předevšímsvých sobeckých žádostí.

Když dohořel jejich oheň, šíří senaše vědomí do sféry merkurské. Zdese nám odkrývá pohled nejen na zás-tupy bytostí vyšších hierarchií, ale ina lidské bytosti, jež prošly smrtí po-dobně jako my. Zjevují se nám vize-mi, vycházejícími z někdejších na-šich společných zážitků s nimi. Tytovize, jimiž se nyní cítíme vnitřně ob-klopeni, jsou pak prozařovány jasemhierarchických bytostí, usměrňují-cích naši cestu. Avšak tento pohledna bytosti lidské i andělské se zdenaskýtá jenom tomu, kdo se za životaspříznil právě s touto duchovou sfé-rou a tím získal vnímavost pro ni. Ačím se člověk může spříznit se sférouMerkuru? Jedním jediným: morál-ním smýšlením, rozvíjením soucitua lásky, oživováním morálních ideálův sobě. Kdo se na Zemi držel morali-ty, žije nyní v duchovém společen-ství s lidmi a s anděly. Kdo žil ne-

morálně, žije uzavřen do vlastní by-tosti, jako poustevník, bez možnostivnímat bytosti, jimiž je obklopen zevšech stran a které jeho ovšem vní-mat mohou. V této sféře si člověk na-příklad uvědomuje, kolik lásky zůs-tal dlužen některému člověku. Právěpři posmrtném setkání s tímto člo-věkem si zároveň uvědomuje, že zde,v duchovnu, už nemůže nic změnitna svém charakteru, už nemůže svoulásku zvětšit. Toto vědomí, že už ne-může nic vylepšit, nic dát do pořád-ku, působí pochopitelně duchovnítrýzeň. A tato trýzeň je opět pod-nětem pro vůli ke karmickému vy-rovnání.

Další, vyšší a obsáhlejší sférou jesféra Venuše. Náš pohled procitá probytosti vyšší a mocnější než předtím.Opět se setkáváme s lidmi, kteří námna Zemi byli blízcí a vize těchto lidíjsou prozařovány přítomností těchtovyšších bytostí. Ale zase se může stát,že místo družné pospolitosti s bytos-tmi této sféry budeme putovat toutoříší uzavřeně, v pocitu mrazivéhoosamění, a to tehdy, jestliže nám naZemi chyběla zbožnost, náboženskésmýšlení. Pak nám ráz této sféry zůs-tane cizí a nebudeme schopni do nívědomě vejít a sžít se s ní.

Když dozrajeme pro zkušenosti vdalší sféře, rozšíří se naše bytost ažke Slunci a staneme se obyvatelisluneční sféry. Co otvírá vnímavostpro dění v této sféře, to je vztah člově-ka, vztah jeho srdce k impulsu Kris-tovu. Tento vztah nezávisí na přísluš-nosti k některé křesťanské církvi.Kristus se vtělil, zemřel a vstal z mrt-vých ve prospěch všech lidí. Cítilspojitost s lidmi všech ras a mít po-chopení pro jejich tak často odlišnénáboženské představy, nebýt zbožnýpouze navyklým jedním způsobem,umět se vžít do kteréhokoli světovéhonáboženství, to je rys, který nás sbli-žuje se sluneční sférou. Máme-livztah k universálnímu impulsu Kris-tovu, pak můžeme zde, ve slunečnísféře, spatřit Krista v jeho kosmic-kém majestátu a vnořit se vědomě dojeho života.

Na další pouti se už začíná tvořitzárodek naší budoucí pozemské po-doby, našeho budoucího pozemskéhotěla. Utváříme ho do jisté míry i mysami, ale spolupracují na něm i všich-ni lidé, kteří s námi byli a jsou osudo-vě spjati. Táto práce ovšem probíhápod vedením vyšších bytostí. Přitom

DUCHOVNÝ SVET NIE JE KDESI ĎALEKO OD NÁS, ALE TUOKOLO NÁS. A TU, VŠADE OKOLO NÁS, SÚ AJ NAŠI ZOSNULÍ.

21

se naše vědomí postupně šeří, za-tmívá. Vnímáme své okolí stáleméně, takže budování své příští po-doby si také uvědomujeme stále mé-ně konkrétně.

V marsické sféře nám ještě mo-hou pomoci udržet vědomí jasné du-chovědné pojmy o duchovém světě,ale v dalších sférách náš pohled vkaždém případě umdlévá. Cítímenyní sluneční sféru pod sebou, nadnámi se rozevírá duchový prostorkosmu. A tento prostor bez konce senám začíná zjevovat novým způso-bem - zněním, duchovou hudbou, ježproniká do naší bytosti a utváří a členípraobraz naší budoucí podoby. Jsmezasazeni do harmonie sfér. Vize lidínám blízkých začínají ztrácet pro násvýznam, stejně jako všechny vzpo-mínky na minulý život.

Ve sféře jupiterské a saturnské sevesmírná hudba začíná měnit - řečenopozemsky - ve zpěv, t.j. vyjadřuje stá-le znatelněji svůj vnitřní obsah, smyslbožských záměrů, až se pak v saturn-ské sféře cele mění v to, co se odedáv-na nazývalo božským Slovem, Logo-sem. Člověk se ocitá v oblasti, pra-původu všeho bytí, o němž promlou-vá prolog Janova evangelia. Opustilhranice naší sluneční soustavy a stáváse hvězdnou bytostí, v nedohlednýchdálkách hvězdného kosmu.

Všechny hierarchie se nyní účast-ní přípravy jeho budoucího pozem-ského života. V ztemnělém vědomí(které je ovšem stále mnohem inten-zivnější než vědomí na Zemi) cítí ne-jasně, jak ze všech stran kosmu doněho proudí láskyplné utvářející síly.Nejvyšší hierarchie se mu ohlašují vproudu Slova, hřímajícího z výšesměrem do hlubin. Ze stran, z kos-mického okruhu, se zjevují v ducho-vém světle bytosti středních hierar-chií. Z hlubiny směrem vzhůru za-znívají prosby nižších andělskýchkůrů, těch, které vedou osudy pozem-ských lidí a národů, prosby, aby životlidstva mohl pokračovat ve smyslubožských cílů. Jakoby z velkého kos-mického kříže tu zaznívá vesmírnéSlovo a člověk nejasně cítí, že sílytohoto všeobsáhlého Slova formujíjeho osud ve smyslu kosmické péčeo osud celého lidstva. Rudolf Steinernazývá toto největší posmrtné rozší-ření, rozpětí lidské bytosti do kosmusvětovou půlnocí. V utlumeném vě-domí, obráceném do nitra, ale součas-ně v nejvyšším odevzdání zde člověk

prožívá odlesk slova Kristova: “Já aOtec jedno jsme”.

Po delší nebo kratší době se pakobrací nazpět všemi sférami slunečnísoustavy, jimiž předtím prošel. Jehobytost se zase přitom zmenšuje, smr-šťuje, zatímco jeho vnímavost probytosti vyššího světa slábne. Při prů-chodu sluneční sférou se jeho vůleopět obrací z výšin kosmu k Zemi.Vyšší bytosti ho k ní vedou stále blíž.Společně s nimi nyní utváří celou ge-nerační řadu svých budoucích před-ků, až po rodiče, a je jimi spoluutvá-řen. Konečně vysílá do sféry Zemědozrálý duchovní zárodek, duchovýpratvar své pozemské tělesnosti, kte-rý se spojí s oplodněnou vaječnoubuňkou v matčině těle a vtiskne doní mikroskopický obraz celého tohovelkolepého dění, jehož se lidskýduch zúčastnil.

Než se vtělí, soustředí ještě éter-nou substanci z kosmického éteru dopodoby svého éterného těla. Nyní

prožije ještě krátký prorocký průhledna hlavní události svého budoucíhoživota. Může se stát, že tento pohledu něho způsobí otřes, touhu couv-nout, a že pak v poslední chvíli za-váhá před inkarnací, takže se nedo-káže cele spojit se zárodkem fyzické-ho těla, zejména s fyzickým mozkem.To může být příčinou vrozené choro-myslnosti. Po tomto prorockém vý-hledu se vědomí člověka uzavře předdalšími zážitky vyššího světa a měníse ve snové vědomí, s nímž dítě při-chází na svět. V tomto snovém vědo-mí se pak vracející se já spolu s astrál-ním a éterným tělem spojuje - při-bližne ve třetím týdnu po oplodnění- s vyvíjejícím se embryem.

Takový je tedy obraz, nastiňujícíjednu stránku toho, co anthroposofiezvěstuje o posmrtných osudech člo-věka. Všechny bytosti kosmu pomá-hají budovat zázrak lidského těla alidské duševnosti i podivuhodné pře-divo lidského osudu. Stojí za to sezamyslit a zeptat se: Kde jinde byjsme našli představy burcující k tak

velké úctě k člověku? Představy, kte-ré by mohly být tak velikou posilouv nejtěžších situacích našeho osudu?Představy vybízející k takové vděč-nosti za dar života a k takové důvěřev budoucnost lidstva?

Ale dodejme na závěr ještě jed-no: Kdo přijímá do srdce myšlenkyo posmrtném putování lidské duše,nebude považovat svůj vnitřní vztahk těm, kteří odešli z pozemského bytí,za ukončený jejich smrtí. Duchovýsvět není kdesi daleko od nás, je zdekolem nás. A zde, všude kolem nás,jsou i naši zesnulí. Lidské vztahy seneskládají jenom z viditelných set-kání a společně prožívaných vnějšíchudálostí, ale především z toho, co seodehrává neviditelně mezi lidmi, zvnitřního přijímání a darování. A toje něco, co naprosto nemusí ustat sodchodem člověka do duchovéhosvěta. Nepomíjivé společenství se ze-snulými je jedním z největších darůanthroposofie lidstvu.

Je třeba si uvědomit, že ten, kdozemřel, v prvních týdnech, měsícíchi letech potřebuje naši pomoc. Poku-síme-li se mu ji poskytnout, budemeodměňováni obšťastňujícím zážit-kem jeho blízkosti. Láska je s to ot-vírat brány z jednoho světa do dru-hého. Je samozřejmě možné a důle-žité se za zesnulého modlit, napříkladOtčenáš. Rudolf Steiner dal i řadu prů-povědí, jimiž se člověk může obracetk zesnulým, např. jeden z možnýchpřekladů:

BEDŘICH SMETANA. VERIL, ŽE CELÉJEHO DIELO BOLO SPOLUINŠPIROVANÉJEHO ZOMRELOU PRVOU MANŽELKOU KA-TARÍNOU.

Pre človeka, ktorý splnil svojupovinnosť, je smrť prirodzená avítaná, práve tak ako spánok.

George Santayana

22

Lásku si nesie moja pani v zrakua na čo pozrie, šľachetným sa stáva;a všetko sa chvie, kde zjaví sa jej sláva,a koho zdraví, cíti triašku takú,

že zosinie a hlavu skloniac v ľaku,hneď všetky hriechy vtedy oplakáva:hnev, pýcha pred ňou na útek sa dáva.Pomôžte, panie, vzdať jej česť a vďaku!

Veď sladkosť všetka, všetok mier z tej panejpreniká srdce pri kadžom jej slove;už kto ju uzrie, náleží mu chvála.

Výraz jej tváre, keď sa pousmiala,nezjaví pamäť, pera nevypovie,tak nový div a pôvab vždy je na nej.

Meine Liebe sei den Hüllen,die dich jetzt umgeben,kühlend deine Hitze,wärmend deine Kälte,opfernd einverwoben.Lebe liebgetragen,lichtbeschenkt nach oben.Láska má buď obětujícvetkávána do schrán,jež tě nyní obklopují,aby mírnila tvůj žár,aby mírnila tvůj chlad.Láskou nesen(a), světlem obda-

rován(a)žij a stoupej vzhůru.

Ale upozornil navíc, že zesnulým je možné předčítat. Zdepřichází v úvahu například 16. kapitola Markova evangelia(o zmrtvýchvstání). Nebo ovšem skoro cokoli z duchovědnéliteratury. Právě o takovém předčítání říká Steiner, že způso-buje jednu výjimku v posmrtné existenci. Zatímco jinak člo-věk už po smrti nemá možnost měnit nic na tom, co na Zemizískal nebo nezískal, má možnost přijímat od někoho, kdomu byl za života na Zemi blízký, i myšlenky, kterými se sámna Zemi nezabýval! Takové myšlenky pak mohou mít velkývýznam pro jeho posmrtné vědomí: bez nich by duchovýsvět zůstával pro něho temný, myšlenkami duchovéhopoznání se může rozjasňovat.

V první době po smrti máme tedy možnost být zesnulé-mu oporou. Čím více se pak zesnulý spojuje se sférami du-chového světa, tím spíše může být sám pro nás na Zemidárcem světla a inspirace. Tak uvádí Bedřich Smetana, žecelé jeho dílo bylo spoluinspirováno jeho zemřelou prvníženou Kateřinou. V skutečné lásce, bez sobeckých přání, vezbožné oddanosti je možné udržet styk s lidmi, kteří přešlipřes práh smrti.

Z toho, co bylo řečeno, naopak vyplývá, že by bylo ne-myslitelné, aby zesnulý během své pouti do kosmu navště-voval pozemské schůzky a odpovídal všetečným tazatelůmna sobecky motivované otázky. Kdyby něco takového bylomožné, bylo by to nejstrašnější zneužívání zemřelých, zna-menalo by to těžké zábrany pro jejich posmrtný vývoj. Naštěstí to možné není. Úkazy při spiritistických seansích jsoučasto velmi pozoruhodné, jsou dokladem o reálné nadsmys-lové působnosti. Ale představa, že zde jsou zúčastněnizemřelí, je ovšem mylná. Takto se nemohou projevovat indi-viduality zemřelých, leda odložené přízraky jejich astrálníchtěl.

Když jsme se takto pokusili vést dělící čáru mezi reál-ným a mylným, nezištným a bezohledným vztahem ke světuzemřelých, můžeme nyní dodat ještě to, že lidé, kteří cítísvé spojení s anthroposofickým hnutím, mají vlastně - nazákladě toho, co jsme uvedli - jednu výsadu: hlásí se totiž khnutí, které se neskládá jenom z členů inkarnovaných naZemi, ale i ze zástupů těch, kteří už překročili práh smrti. Jemožné předpokládat, že tito zesnulí mají zájem na tom, abydo démonické temnoty současného světa mohli darovat in-spirující myšlenky ze sféry duchového světla. V zásadě závisíjenom na nás, budeme-li přístupní pro takovou součinnostzesnulých s námi a budeme-li schopni být příjemci a nosite-li tohoto světla. Tím teprve získá anthroposofické hnutí pronaši kulturu význam, jaký by mělo mít.

Lásku si nesie mojapani v zraku

Dante Alighieri

Preložil Viliam Turčány

23

mať diametrálne odlišné účinky,a naopak: v skupine s analogic-

kým terapeutickým účinkom saocitnú látky a rastliny veľmi

rozličného chemického a bo-tanického zatriedenia. 2 Ne-dá sa povedať, že by exis-tovala nejaká ucelená,systematická teória,ktorá by umožňovalaprejsť od chemickej po-vahy látok v rastlinealebo jej zatriedeniado rastlinnej čeľadek jej účinkom na ľud-ský organizmus. Jeznámych stále viac jed-notlivostí, no chýba za-strešujúca myšlienka.

Ako vlastne farmako-gnózia odhaľuje nové lie-

čivá? Základ osvedčenejskúsenosti, z ktorého je

stále ešte odvodená viac akopolovica liečiv v našich le-

kárňach, farmakológia zdedilauž po svojom predvedeckom štá-

diu – potulných olejkároch a babkáchkorenárkach. Tento základ sa ďalejrozširuje metódou pokusov a omylov.Aby sa zistilo, ako nejaká neznámaprírodnina pôsobí, nezostáva nako-niec nič iné, ako ju testovať. Modernáfarmakognózia je pri hľadaní novýchliečiv odkázaná nakoniec na tú naj-menej vznešenú zo všetkých vedec-kých metód: na to, že sa systematickyskúša, čo to spraví.

Lebo najvznešenejší prístup k ži-votu je dospieť k poznatkom v duchu,v čistom myslení; najnáročnejší, naj-zdĺhavejší a najdrahší spôsob je vy-skúšať všetko fyzicky, na vlastnejkoži.

Náročnými analytickými metóda-mi sa dnes izolujú jednotlivé látkya v systematických laboratórnych po-kusoch sa pozoruje ich účinok na živétkanivá. Generácie mŕtvych myší

Farmakologické poznatky na-šich dávnovekých predkov nebolizískané len metódou pokusova omylov, ale určitým druhomjasnocitu, pomocou ktoréhodokázali preniknúť k du-chovnej podstate rastlín.Dnes môže človek získaťjasnozrak, ak prečistísvoje duševné sily do tejmiery, že sa premeniana poznávacie orgány.Rastlina je petrifiko-vaným, skamenelýmobrazom éterického ži-vota bytostí. Rastlinys dominantným rytmic-kým systémom pôsobiau človeka na srdcea pľúca.

Existuje cesta, ako eli-minovať trend k informač-nej revolúcii a rastúcej zá-vislosti od strojov skvalitňo-vaním vlastnej osobnosti. Myš-lienkový poznávací proces vedcanie je nezávislý od jeho morálnehoprofilu.

Farmakognostická metódapokusu a omylu

Farmakognózia je veda o rozpoz-návaní a vyhľadávaní liečiv rastlinné-ho, živočíšneho a minerálneho pôvo-du. Podľa štatistík sa naše vedomostiz farmakológie zdvojnásobujú kaž-dých 18 mesiacov. Je však otázka, čotieto štatistiky v skutočnosti zname-najú: či dvojnásobné množstvo na-zhromaždených informácií znamenáaj to, že rastlinám dvakrát lepšie ro-zumieme.

“Dejiny medicíny viackrát zazna-menali odklon od terapie liečivýmirastlinami, čo zväčša zapríčinilo stag-náciu, ba aj regres terapeutickýchpostupov”. 1 To znamená, že rastliny

stále obsahujú tajomstvo, ktoré sanám nedarí zachytiť do siete che-mických vzorcov. Rastlina je viac,než len suma účinných látok.

Triedenia rastlín podľa chemickejalebo botanickej taxonómie nie súkompatibilné s triedením podľa ichúčinku na ľudský organizmus. Látkys blízkym chemickým zložením ale-bo rastliny z rovnakej čeľade môžu

EMIL PÁLEŠ

DUCHOVNÁ FARMAKOGNÓZIA:

Ako rozpoznávať liečivé účinky rastlín voľným okomRYTMICKÉ RASTLINY A ĽUDSKÉ SRDCE.

JEDNA A TÁ ISTÁ SILA, KTORÁ VYTVO-RILA CHRBTICU A ĽUDSKÉ SRDCE, ŽIJE VSRDCOVNÍKU OBYČAJNOM.

24

a rôznych ďalších laboratórnych zvie-rat dláždia každý kus cesty za pokro-kom vedy. Ako však vyhľadávali lie-čivé rastliny naši predkovia, ktorí ne-mali k dispozícii metódy modernejbiochémie? Používanie liečivých rast-lín je doložené už u neandertálskehočloveka. Pravdaže tu boli tradovanépoznatky, ktoré sa odovzdávali z ge-nerácie na generáciu po celé tisícro-čia. Ale tieto poznatky museli najskôrnejako vzniknúť, či nie?

Prehistória medicínySúčasní historici medicíny na túto

otázku odpovedajú jedným z tých ma-gických slovíčok, ktoré znejú zdan-livo vysvetľujúco, no v skutočnosti súlen pomenovaním bez obsahu, ktorénič nevysvetľuje. Dávnovekí ľudiavraj “choroby a úrazy liečili najprvinštinktívne”.1 Čo znamená “inštink-tívne”?

Absolvent medicíny, keď sa nadtým trochu zamyslí, zistí, že si podtým nakoniec nevie predstaviť nič,než to, že títo ľudia na to prichádzalimetódou pokusov a omylov, ako sa torobí dnes. Predstavuje si to zrejme tak,že človek doby kamennej, keď ocho-rel, vyšiel pred jaskyňu a povedal si:tu predo mnou v prírode sa rozpres-tiera 500.000 druhov rastlín. Vybe-riem náhodne jednu z nich, a skúsim,či mi nepomôže; ak nepomôže, a anisa ňou neotrávim, a chorobu prežijem,skúsim nabudúce rastlinu č. 2. Ale-bo: skupina cromagnoncov táborilapod stromom. Niekoľko listov zo stro-mu náhodou spadlo do kotlíka. Cho-rý druh sa uzdravil. Skupina si na todala pozor, zapamätala si to, a odvtedyodovzdávala tento poznatok ďalej...

Predstavovať si vznik fytoterapietakto je asi také naivné a nereálne akomyslieť si, že tradiční čínski lekárivynašli akupunktúru tak, že systema-ticky, milimeter za milimetrom zapi-chovali ihly po celom povrchu ľud-ského tela, aby zistili, čo sa stane. Tie-to poznatky starej indickej a čínskejmedicíny majú celkom iný pôvod. Po-chádzajú od ľudí, ktorí v dávnychdobách ešte videli prúdiť rôzne dru-hy prány, životnej sily v éterickomorganizme človeka. Od nich satradovali až do dnešných čias. Nie súvýsledkom slepých pokusov a omy-lov, ale výsledkom bezprostrednéhovnímania. Keby súčasná medicínamala sama od seba prísť na to, že na

povrchu ľudského tela existuje nie-koľko sto veľmi jemných aktívnychbodov, pospájaných meridiánmi, ná-hodným zapichovaním ihiel – nepriš-la by na to zrejme vôbec.

Ono “inštinktívne” sa stane eštezáhadnejším, keď si uvedomíme, žeaj zvieratá sa niektorým druhom rast-lín vyhýbajú, a iné zase pri zraneníalebo v chorobe vyhľadávajú. Akobysa za oným “primitív-

nym inštinktom” skrývala inteligen-cia, ktorej sa nevyrovná ani modernámedicína.

Za prírodou skutočne stojí inteli-gencia, inteligentné duchovné proce-sy, ktorých je príroda výsledkom.Dávnoveký človek vnímal a pre-žíval tieto tvorivé duchovné a du-ševné sily činné v rastlinách, aleboaj mineráloch a kovoch, oveľa in-tenzívnejšie, hmatateľnejšie, než todokážeme my dnes.

Keď kedysi človek predstúpil pred

nejakú rastlinu, vynorili sa v jeho dušiurčité celkom konkrétne pocity, pred-stavy a obrazy; a keď sa postavil predinú rastlinu, vyvolalo to v ňom opäťiné dojmy a zážitky. Tieto zážitky malinaozaj oveľa intenzívnejší, jasnejší,hmatateľnejší charakter, než to, čo cítivo vzťahu k rastlinám človek dneška,ak vôbec niečo cíti. Vnímali celkomkonkrétne kvality a formy pohybu.Ľudová slovesnosť tu hovorí o by-tostiach, o gnómoch, ktorí pôsobiav koreňoch, o vílach atď. Analogickéduševné dojmy sa spájali s činnosťoualebo poruchou činnosti rôznych častítela a orgánových systémov človeka.Tak mohla taká prehistorická babkakorenárka, hoci by to určite nevedelana mentálnej rovine nijako zdôvodniť,“citovo” siahnuť po tej správnejbylinke.

Prežívanie duševnej atmos-féry rastlín. Čerešňa a bukĽudové piesne napríklad implicit-

ne obsahujú poznatok, že existuje sú-vislosť medzi urogenitálnou funkciouľudského organizmu a čerešňovýmstromom. Ako sa tam tento poznatok,ktorý dnes farmakológia musí lenpotvrdiť, dostal?

Botanik Frits H. Julius, ktorý sanedíval na stromy len chladným okomvedca, ale pozoroval ich aj vo vzťahuk ľuďom, o čerešni napísal: “Je me-dzi našimi stromami ešte jeden taký,ktorý je obklopený toľkým bzukotom,trepotom krídel a čvirikaním vtákov,ako čerešňa? ... je samá radosť, ve-selosť, šťastné obdarovávanie z nad-bytku... Keď sa potom čerešne v ko-šoch nosia do domu, prilákajú všetkomladé, čo sa teší zo života, a hneď jetu veselé klábosenie a hodovanie. Če-rešne zvádzajú vždy k nejakej výstred-nosti a nestriedmosti.” 3

Na druhej strane hovorí o buku:“Vstúpiť v lete do bukového lesa samôže stať veľkolepým zážitkom. Čímjasnejšie a slnečnejšie je počasie, o toviac sa budeme cítiť, akoby sme vstú-pili do prítmia chrámu. Husté lístievytvára vysoké klenby, nesené vzne-šene vzpriamenými, rovnými stĺpmi si-vých kmeňov. Priestor pod nimi je ti-chý a prázdny. Nepočujeme žiadnečvirikanie; z pôdy sotva vyrastajú by-linky. Taká vážna je sféra, ktorá všet-ko, čo je plné života, mladé a čerstvé,odmieta.” 3

BUK VYTVÁRA OPAČNÚ DUŠEVNÚNÁLADU AKO ČEREŠŇA: ATMOSFÉRUOBMEDZOVANIA ŽIVOTA, VÁŽNOSTI,ODRIEKANIA.

25

Človek tu prežíva dve opačné ná-lady: sféru prekypujúceho života, ra-dosti, slastí – a sféru obmedzovaniaživota, vážnosti, odriekania. V bukupôsobí presne protikladný duševnýprincíp ako v čerešni. Nečudo, žezatiaľčo čerešne sa vždy používali naprivolávanie lásky – siahla ruka na-šich predkov s intuitívnou istotou pobukových listoch ako po prostriedkuna zabránenie počatia, resp. vyhnanieplodu.

Biochemik dnes zažíva určité pre-kvapenie, keď zisťuje, že mnohé ma-gické rastliny, ktoré sa kedysi pou-žívali na “vyvolávanie lásky”, obsa-hujú látky podobné pohlavným hor-mónom človeka, vylučovaným nadob-ličkami. Napríklad sladovka (čes.lékořice) sa “pridávala do zmesí,ktoré mali privolať lásku a vyvolať vá-šeň”. 4 Aj gaštan “sa používa prikúzlach lásky a pridáva sa do jed-la vytúženej bytosti”. 4 Dnes vie-me, že sladovka obsahuje látkypodobné ženským pohlavnýmhormónom (estrogénom)a gaštan podobné mužským(androgénom).

Niekdajší človek nepotre-boval mikroskop ani skúmav-ku, aby vedel, čo sa v ktorejrastline skrýva. A k týmto poz-natkom sa nedostával iba slepounáhodou. Viac alebo menej ve-dome, pocitovo, musel prežívať na-príklad to, že pagaštan je jeden z na-ozaj mála veľkých, statných stromov,ktorý kvitne veľkými, jasnobielymikvetmi. Tá istá duševná sila, ktoráje u rastlín zodpovedná za kveto-tvorný proces, vytvorila v ľudskomorganizme obličky.

Znovuzískanie jasnovidnosti.Duchovné bytosti v rastlinách

Onú starú, inštinktívnu, pocitovújasnovidnosť ľudstvo stratilo v pros-pech jasného myslenia. Dômyselný-mi vedeckými metódami a prístrojmidnes znovuodhaľujeme mnohé z to-ho, čo kedysi človek vnímal inak, bez-prostredne.

Človek môže opäť získať túto

schopnosť vidieť srdcom; avšak už nietemnú, neuvedomelú, inštinktívnu –ale skutočný, nový jasnocit, jasno-zrak, preniknutý teraz už aj jasnýmmyslením a uvedomovaním si poj-mov. Na to však musí vo vzťahu k du-chovnej bytosti rastliny vyvinúť takúlásku a mravnú vôľu, o akých si oby-čajný človek dnes nevie spraviť anipredstavu – a to pri súčasnom zacho-vaní jasného, kritického uvažovania.Potom získa poznatky, ktoré mu pre-zrádzajú niečo zo zvláštneho charak-teru tej-ktorej duchovnej bytosti,a ktoré nie sú myšlienkami špeku-latívneho charakteru, ale majú skôrcharakter estetického a morálnehozáž itku .

Zušľachtený etický a estetický zmy-sel sa mu stanú poznávacími orgán-mi duše.

Tieto poznatky možno sprostred-kovať druhému človeku asi práve takmálo, ako málo možno slovne spro-stredkovať druhému zážitok z koncer-tu. Môžete povedať, či bola hudba po-

malá alebo rýchla, veselá alebo smut-ná a pod., čo však pri najlepšej vôlineumožní tomu druhému, aby to hu-dobné dielo v duchu začul. Práve takmálo ako hudba sa dá nepriamymicestami sprostredkovať inému povahaskutočností duchovného sveta. Je všakmožné vybrať jednotlivosti a pouká-zať na to, ako sa tieto prejavujú aj vovonkajšej stavbe rastliny.

V Sophii 6 sme použili tento ob-raz: “Predstavte si, že by v nočnej tmetancovala nejaká bytosť a v rukách bymala lampáše alebo ohníky. A pohy-bovala by sa tak rýchlo a cyklicky, žeby tie pohybujúce sa svetelné bodyvykresľovali pred vašimi očami stoja-té svetelné obrazce zo svetelných čiar.Onú bytosť by ste nikdy nevideli, alepoznali by ste ju podľa sklonu a lad-

nosti kriviek pre ňu charakteris-tických.

Takýmto spôsobom éterickýtanec víl vytvára formy kvetín;

takže taký kvet je akýmsi pet-rifikovaným, zmrazeným pre-javom éterického života, ne-ustáleho pohybu cyklickyprúdiacich síl a rytmov.” 5,*

Každá rastlina nesie vosvojej stavbe viditeľnú pe-čať, podpis, charakteristic-ký rukopis tých duchov-

ných síl, ktoré ju vytvorili.Len zasvätený človek však vie

tieto “signatúry” duchovnýchbytostí v prírode čítať. Pre neho sa

príroda, ako hovorí Paracelsus, stá-va priehľadná ako sklo.

Pozorujme napríklad vňať srdcov-níka obyčajného. Existuje druh du-chovných bytostí, ktoré dávajú zo se-ba vyžarovať svetlu a teplu veľkomy-seľnosti, ktorých pohyby sú jasné ,zreteľné a rytmické, v ktorých prejaveje niečo otvorené a priame, rozhodnéa odvážne. Niečo z ich rýchleho po-hľadu, vznešeného držania tela, srdeč-ného jasu a tepla postrehneme, v od-lesku, u ľudí s ascendentom alebo via-cerými planétami v znamení leva. Pre-čo? Títo ľudia sú s týmito bytosťamiužšie spojení; prežívajú svoju chrbticua svoje srdce inak, intenzívnejšie. Pre-to sa aj psychické problémy u nich so-matizujú tak, že zasiahnu v prvom

ČEREŠŇA VYTVÁRA OPAČNÚ DUŠEVNÚNÁLADU AKO BUK: ATMOSFÉRU PREKY-PUJÚCEHO ŽIVOTA, RADOSTI, SLASTÍ.

* Rudolf Steiner opisuje, ako duchovný tón, vychádzajúci od duchovných bytostí, najmä zo slnka a planét, vyznieva dorastlinných foriem: “To je tajomstvo rastlinného bytia, že každá kvetina je výrazom tónov, ktoré ju formujú a dávajú charakterjej plodom... Možno viete, ako tón môže dávať hmotnému svetu formu. Pomyslite si na experiment s Chladného obrazcami, akosa prach na platni pod vplyvom tónu zoskupuje do obrazcov; tieto obrazce sú výrazom tónu, ktorý ich vytvoril... tak tóny slnka,ktoré možno počuť len ušami ducha, vykúzľujú formu rastliny... je pravda, čo povedal Goethe: “Slnko znie na starý nápev”... vrastlinných formách vyznievajú tóny slnka, odzrkadlenie hudby sfér, von do priestoru.” 8

26

rade tieto orgánové systémy: srdce,krvný obeh, chrbticu a miechu.

Jedna a tá istá sila, ktorá vytvo-rila chrbticu a ľudské srdce, žijev srdcovníku. Jeho vzpriamená, rov-ná stonka a nadol splývajúce listy,duševné gesto, s akým tu srdcovníkpred nami stojí, je to isté, ako keď sačlovek z pocitu vznešenosti vnútornenapriami. Pravidelná, rytmicky uspo-riadaná stavba jeho listov je obrazomrovnomerného tlkotu srdca. To, čou srdca alebo v hudbe existuje v čase,v pravidelnom takte, nachádzameu srdcovníka rozprestreté, akoby zme-ravené v priestore. A srdcovník sku-točne “výrazne tlmí tachykardiu”a osoží pri “srdečnej ischémii” 6

Musíme povedať, že pri pohľadena srdcovník - okom duše - máme hu-dobný zážitok; aký sa azda dá prirov-nať len k určitému druhu sláčikovéhovibráta, napr. z tretej vety Korsakovo-vej Šeherezády, pri ktorom sláčik vib-ruje tak, že sa striedavo a zrýchlenedotýka strún; alebo potom ešte vibrá-ta na cimbale so sláčikmi tak, ako tovedia zahrať iba cigáni, ktorých hud-ba tak “chytá za srdce”. Sláčikováhudba skutočne pôsobí na srdce, avnútorne aktívne prežívaná môže na-hradiť liečivú rastlinu.

Aby sme sa však uistili, že sa ne-oddávame len predstavám, že tu nej-de len o nejakú náhodnú špekuláciuad hoc, o náhodné spojenie vonkaj-šej podoby rastliny s jej terapeutickýmúčinkom, vyberme z päťdielneho her-bára od Janču a Zentricha 6 (obsahujeasi 400 liečivých rastlín) všetky bylinys rytmickou stavbou, teda tie, pri

pohľade na ktoré máme výraznýzážitok rytmu. Sú to: okrem srdcov-níka obyčajného, jablčník obyčajný,mäta sivá, karbinec európsky, pŕhľavadvojdomá, valeriána lekárska...

A teraz sa pozrime, ako účinkujú:Jablčník obyčajný “priaznivo ovplyv-ňuje dýchacie cesty, cievny a krvnýobeh... dá sa využiť ako pomerne účin-né antiarytmikum.” Mäta sivá: “Hocisa pôsobenie mäty sivej veľmi blíži pô-sobeniu mäty kučeravej a mäty pie-pornej... na rozdiel od oboch pred-chádzajúcich ovplyvňuje istým spô-sobom aj srdečnú činnosť.” Karbineceurópsky “pôsobí ako kardiosedatí-vum a môže sa preto využívať pri bú-šení srdca”. Valeriána lekárska “veľ-mi dobre ovplyvňuje srdečnú neuró-zu”. Pŕhľava dvojdomá – “kardiotoni-kum”.

Ďalej pozorujeme rytmickosťu týchto rastlín (i keď už nie u všet-kých v takej výraznej, čistej podobe):

Medovka lekárska “sa uplatňuje...pri búšení srdca, arytmiách”. Chi-nínovník lekársky “tlmí dráždivosťsrdca, takže sa dá použiť aj pri aryt-mii, tachykardii”. Alojzia citrónová“používa sa na liečenie tachykardie– búšenia srdca”. Šišiak bajkalský“tlmí srdečné arytmie a fibrilácie”.Hrdobarka obyčajná “priaznivo ov-plyvňuje srdcový obehový systéma cievy”. Santal biely “prehlbuje prá-cu srdečného svalu”. Čistec lesný“môže sa uplatniť aj ako mierne kar-diotonikum”. Kukurica siata “pôsobítiež ako mierne kardiotonikum”. Prút-natec obyčajný: “Na prelome 19. a 20.st. boli účinné látky tejto drogy inten-

zívne skúmané ako kardiotonikum...Neskôr sa od aplikácie v tejto oblastiupustilo.” 6

Ako kandidáti na rytmické rastlinyv Zentrichovom herbári prichádzajúdo úvahy ešte štyri: eukalyptus guľa-toplodý, hadinec obyčajný, hluchav-ka biela a yzop lekársky. U týchto sapôsobenie na srdce neuvádza.

Rytmické rastliny. KonvalinkaAko sformulovať pojmovo, čo ma-

jú tieto rastliny spoločné? V Sophii 16sme si už vysvetlili, že rastlinu, rovna-ko ako človeka, možno rozdeliť na trihlavné články, ktoré si navzájom zod-povedajú v tom zmysle, že človek jeniečo ako “obrátená rastlina”: koreňzodpovedá u človeka nervovo-zmys-lovému systému s centrom v hlave;kvet systému látkovej výmeny s cen-trom v útrobách a údoch; stonka a lis-ty rytmickému systému s centromv srdci. Srdce a pľúca sú tie orgány,ktoré po celý život pulzujú v nepretr-žitom rytme. Tvoria u človeka stred-ný článok, rytmický systém, ktorýharmonizuje, sprostredkuje medzinervovo-zmyslovým systémom najednej strane a systémom látkovej vý-meny na strane druhej.

Srdciari, kardiaci sú vlastne ľudia,u ktorých nervový systém a systémlátkovej výmeny nadmieru zasahujúdo rytmického systému a zatlačujú ho.Hnev, chvat, netrpezlivosť sú preja-vom toho, že sa človek nedokáže har-monicky vradiť do rytmu života, ženechápe, že všetko má svoj čas, svojprirodzený poriadok, a chcel by čas

SRDCOVNÍK OBYČAJNÝČISTEC LESNÝ KARBINEC EURÓPSKY

27

“znásilniť”.Rastliny, ktoré sme vybrali, majú

spoločné to, že u nich rytmický sys-tém - stonka s listami - dominujú.To znamená, že tvorba koreňa a kve-tu je buď silno potlačená (ako napr.u pŕhľavy), alebo ich rytmický sys-tém “ovláda”. To vidíme napr.u gracioly lekárskej, kde ešte aj pod-zemok je rytmicky článkovaný. A nadruhej strane veľmi krásnym spôso-bom u konvalinky, kde kvetotvorba jetým najčistejším, priamočiarym spô-sobom vtiahnutá do rytmického sys-tému.

Všeobecný prototyp rastliny je ta-ký, že kvet je na konci stonky; že kve-totvorba zarazí a preruší rytmický sys-tém, a ukončuje rast stonky. U kon-valinky je rytmický systém taký sil-ný, že ho tvorba kvetu nedokáže za-staviť, ale zakaždým len trochu osla-biť, a musí ho akoby premáhať naviackrát. Tak sa zoraďujú zvončekykonvalinky jeden za druhým za sebouna stonke, v rytmickom slede, ktorývytvára určité decrescendo, od naj-väčšieho zvončeka po najmenší,v zmenšujúcich sa intervaloch. Z kon-valinky máme hudobný zážitok zvon-kohry, ako by niekto prešiel paličkoupo xylofóne.

Presne ten istý jav ako u konva-linky nachádzame u kokoríka mnoho-kvetého a u náprstníka červeného.Týmto sme odhalili ďalšiu skupinurastlín, ktorých účinok na srdce je takýsilný, že v Zentrichovom herbári niesú ani uvedené, lebo laik by s nimi aninemal manipulovať. Konvalinka a ná-prstník obsahujú srdcové jedy, tzv.

kardioaktívne glykozidy konvalatoxína digitoxín, ktoré sa podávajú ako kar-diotoniká len na lekársky predpis, podesaťtisícinách gramu. Väčšie množ-stvá spôsobujú smrť zastavením srd-ca. Aj “kokoríky obsahujú podobnéglykozidy s účinkom na srdce ako kon-valinka.” 7

Štyri posledné rastliny zo Zentri-chovho herbára – eukalyptus, hadinec,hluchavka a yzop – sa síce neuvádzajúako srdcové lieky, ale ako lieky prie-dušiek a dýchacích ciest: “Yzop po-kladáme pre jeho vlastnosti za zá-kladnú bylinu pre liečbu priedušiek.”Pôsobia teda taktiež na rytmický sys-tém; rovnako ako väčšina predtýmuvedených rastlín pôsobila zároveň nasrdce aj na dýchacie cesty.

Dve cesty:poznanie a informácia.Automatizácia života

Všimnime si, že účinky konvalin-ky aj náprstníka na srdce sú analogic-ké, hoci konvalinka patrí medzi ľali-ovité a náprstník do čeľade krtičníko-vitých. Na druhej strane mäta sivá,mäta kučeravá a mäta pieporná patriavšetky tri medzi hluchavkovité, avšakiba mäta sivá je rytmická, a líši sa odostatných dvoch práve svojím účin-kom na srdce. Vidno, že rôzne bota-nické sústavy pre triedenie rastlín síceslúžia praktickej orientácii a poriadku,ale majú nie vždy veľa spoločné soskutočnou podstatou toho, čím rast-liny sú.

V súvislosti s rozpoznávaním po-

vahy rastlín voľným okom sa žiadavýslovne upozorniť ešte na dve veci:Existuje celý rad kvázi-ezoterickýchučiteľov a skupín, ktoré sa domnieva-jú komunikovať so skupinovými du-šami rastlín. Avšak vnemy, ktoré uvá-dzajú, sú jednak celkom nezlučiteľnéa protirečivé navzájom, jednak proti-rečia faktickým experimentálnym vý-sledkom vedy. V pravej duchovnejvede dvaja bádatelia dospievajúnezávisle k rovnakému výsledku.V takej pseudo-ezoterickej skupine sau 20-člennej skupiny po pozorovaníjednej rastliny vyskytne aj 20 názo-rov, ktoré nemajú takmer nič spoloč-né. Subjektívna fantázia sa zamieňaza duchovné poznanie. Skutočnosť, žetýchto ľudí vôbec neruší, že ich “jas-novidné zážitky” nemajú nič spoločnés realitou, a to ani po dôrazných upo-zorneniach, výrečne svedčí o tom, žesa tu vôbec nehľadá pravda, ale lensubjektívne sebauspokojenie, vyžíva-nie sa v určitých vnútorných pocitoch,ktoré si títo ľudia sami vytvárajú. Ni-komu by sme neradili sa na svoje sub-jektívne pocity o rastlinách spoliehať– veľmi rýchlo by sa otrávil.

Na druhej strane je potrebné upo-zorniť na to, že pravdivé poznanieo duchovných bytostiach v rastlináchnie je možné ani nijako intelektuálnevyšpekulovať. Tu je potrebný sku-točný jasnovidný zážitok na úrovničistej inšpirácie, alebo aspoň imagi-nácie. Človek musí dokázať vnútorneaktívne napodobiť a zopakovať tvo-rivé činy duchovných bytostí. Du-chovný bádateľ musí duchovnú by-tosť najprv vidieť – a až potom nachá-

PŔHĽAVA DVOJDOMÁJABLČNÍK OBYČAJNÝ MÄTA SIVÁ

28

dza vonku v prírode, v človeku atď.,jej podpis, vyvstanú pred jeho očamispoločné znaky, ktoré sa k tejto bytostivzťahujú. Inak týždne ani mesiacekombinovania a konštruovania hy-potéz neprinášajú žiaden výsledok, le-bo človek nemá nič vnútorné, k čomuby mohol to vonkajšie prirovnať.

V tomto spočíva aj príčina, prečosúčasné prírodné vedy, kdekoľvekmajú do činenia s niečím živým, sto-ja pred obrovským množstvom na-zhromaždených informácií, jednotli-vostí, neschopné nájsť v nich súvis-losť, systém, jednotnú myšlienku. Vý-sledkom práce takého filozofa či prí-rodovedca len s brilantným intelek-tom, ale citového chudáka, budú môcťbyť vždy len zložito vykonštruovanéa vykombinované abstraktné myš-lienkové systémy a schémy, naprieksvojej zložitosti povrchné, nikdy nieniečo naozaj nové, ozajstné, plodné,čo korení v hlbších, skrytejších vrst-vách života.

Kým bude v akademických kru-hoch módou upierať objektivitu všet-kým takým druhom poznávacíchprocesov, ktoré sú spojené aj s cito-vým zážitkom, alebo sa tomu dokon-ca posmievať; kým sa laboratórnystôl nepremení na oltár, kým naakadémiách nepochopia, že najdô-ležitejším inštrumentáriom vedca jedo hĺbky prežívaná úcta k duchov-nému svetu a mravné sebazapiera-nie – veda nikdy neprekročí onúmagickú hranicu medzi poznanímneživého a živého.

Toto je najdôležitejší podnet prevývoj vedy v 21. storočí: sily cítenia,keď sa zušľachtia, alchymicky sčis-tia, sa môžu stať (objektívnymi)poznávacími orgánmi duše. Vedamusí poopraviť svoj názor, že myš-lienkový poznávací proces nezávisí odmravného profilu vedca - ak chce uro-biť vôbec nejaké prvé skutočné krokyv pochopení toho, čo je živé.

Poznávanie s pomocou neustálehozdokonaľovania technických zaria-dení je určitou cestou; nie však jedi-nou; navyše v mnohých smeroch ob-medzenou a pri veľkej disproporciimedzi stavom techniky a stavommravným aj nebezpečnou. Vedie to najednej strane k informačnej revolúcii,t.j. k stavu, keď sa hromadí stále viacinformácií, ktoré dávajú stále menšícelkový zmysel, v ktorých sa stáleťažšie orientuje, a ktoré robia životstále zložitejším, namiesto toho, abyho zjednodušovali. Na druhej straneto vedie k tomu, že ľudský život sastáva stále viac a viac závislý od špe-cialistov, a ľudstvo ako celok stále zá-vislejšie od prístrojových systémov.

Už dnes je poznatkov v medicínetoľko, že pacientovi-laikovi nezostá-va nič iné, než pasívne sa odovzdaťdo rúk lekára-špecialistu. Azda ibaako veľmi slabý, a vzápätí aj zavrhnu-tý poryv citu, sa v človeku možnoozve, že je predsa z princípu nedôs-tojné, a človeka nie hodné nechať, abys ním bolo robené niečo, čomu sámnerozumie. Za chvíľu však tomu ne-bude rozumieť už ani lekár. Keď sa

bude objem informácií vo farmako-lógii naozaj každých 18 mesiacovzdvojnásobovať, nebudú môcť nako-niec ani špecializovaní lekári udržaťtoho toľko vo vedomí, a budú sa mu-sieť čoraz viac spoliehať na počíta-čové databanky a expertné systémy.

Ľudstvo nemá vôbec tušenie, akýzávažný je toto moment a čo to vlast-ne znamená. Znamená to, že človekje stále viac vťahovaný do sféry, v kto-rej sa rozhoduje na základe infor-mácií, ktorých pôvod nepozná, ktorénie je schopný preniknúť vlastným ve-domím, pochopením, tvorivo zopako-vať. Znamená to, že človek je stáleviac vťahovaný do sféry automatic-kého konania.

Zanedlho človek nebude kompe-tentný rozhodnúť ani čo bude jesť, aniako má robiť najzákladnejšie životnéúkony, ale bude sa pri tom riadiť in-formáciami od špecialistov. Zanedlhovlády nebudú o ničom rozhodovať,ale len dvíhať ruky a odsúhlasovaťprojekty, predložené anonymnými tí-mami špecialistov. Už dnes vznikajúrozsiahle spoločenské katastrofy,a budú stále väčšie, v dôsledku toho,že masy ľudí sa stále menej rozhodu-jú na základe vlastného poznania,prežitia, na základe toho, že by pre-hliadali všetky súvislosti svojho ko-nania – ale na základe informácií, kto-rých pôvod, kvalita a skutočný vý-znam pre nich zostáva temný.

To by muselo viesť do budúcnosti– len keď to človek domyslí do konca– k tomu, že ľudia by boli stále zá-

KOKORÍK MNOHOKVETÝ KONVALINKA VOŇAVÁ NÁPRSTNÍK ČERVENÝ

Je otázne, čo je pre vedca významnejšie, či znalosť faktov, či fantázia. Albert Einstein

29

vislejší od strojov a sami sa stávalistrojmi. Je oslobodzujúce vedieť, žeexistuje do budúcnosti aj iná cesta, naktorej bude môcť človek zušľachťo-vať svoje duševné schopnosti tak, žeto nahradí laboratórne prístroje. Žeexistuje cesta, ako aspoň čiastočnekompenzovať onen jednostranný vý-voj k automatizácii skvalitnenímvlastnej osobnosti, a v ďalekej bu-dúcnosti ho eliminovať celkom. Jed-na kvapka inšpirovaného poznanianahradí miliónové investície a met-ráky výskumných správ.

Poznávací proces, o akom tu ho-voríme, nie je, pravda, “vedecký”v tom zmysle, v akom sa dnes “vedec-kosť” chápe. Dovoľujeme si však eš-te raz pripomenúť, že viedol k objek-tívnejším a spoľahlivejším výsled-kom, než akékoľvek botanické trie-denie známe súčasnej vede, na zák-lade ktorého nemožno povedať o rast-linách takmer nič vopred. Tu trebaskôr poopraviť, rozšíriť pojem “ve-deckej metódy”, nie znásilňovať sku-točnosť do zaužívaných pojmov. Jenavyše rýchlejší a celkom nenáročnýna prístrojové vybavenie a finančnéinvestície. Je však zato mimoriadnenáročný v jednom smere: v smere mo-rálnej vôle. Bádateľovi sa môže stať,že aj keď sa mu už podarí do určitejmiery preniknúť do duchovnej pod-staty jednej rastliny, nemusí sa mu toisté podariť s druhou, lebo nemá vyvi-nutú príslušnú cnosť, ako oko ducha,a zostáva vzhľadom k tej-ktorej oblas-ti duchovného sveta slepý. Kto vie,ako ťažko človek zápasí o prekonanieseba samého, o vytvorenie novýchmorálnych návykov, často celý živots jednou vlastnosťou – vie, o akejzávažnej a ťažko preklenuteľnej hra-nici ľudského poznania tu hovoríme.

Dá sa povedať, že súčasná civili-zácia spočíva do veľkej miery natom, že nahradzuje ono nevyhnut-né morálne úsilie stále väčšími in-ves tíciami do technológie a prí-strojového parku. Tým sa však čorazviac morálne zadlžuje a pripútavastále tesnejšie k sfére strojov a hmot-ných surovinových zdrojov.

Múdrosť skrytá v rastlináchJedna vec je vkladať do prístrojov

skúmavkové preparáty – a celkom inávec je byť v láske s konvalinkou, ktorápotom, čo ste na ňu roky mysleli, čo

ste pred ňou preliali more sĺz prosiac,aby na vás smelo prejsť niečo z jejcnosti – sa k vám nakoniec sklonía prezradí vám, že existuje vyšší druhlásky, ktorú však ľudia ešte zatiaľ nez-nesú, a preto je konvalatoxín najprud-ším zo všetkých známych srdcovýchjedov. Tu porozumiete, prečo sav akejsi mariánskej orácii spieva:“ego sum lilium convallium”, “ja somľalia údolí (konvalinka)”.

Suchý vedecký rutinér, aj keby ob-racal vňať srdcovníka pod mikrosko-pom dvadsať rokov, nikdy nezažije,čo to znamená, keď k vám po prvý razprehovorí skupinová duša srdcovní-ka obyčajného, a začne vám rozprá-vať o tajomstvách v hlbinách vesmíru,o vzniku času... a tu sa vám aj tie naj-ťažšie partie aristotelizmu a tomizmu,nad ktorými si lámu hlavu filozofickéústavy, začnú otvárať pred vami jed-na za druhou, ako púčiky ruží a vydá-vať vám svoje významy: Odrazu vie-te, prečo práve piata Aristotelova ka-

tegória, teda tá, čo zodpovedá zna-meniu leva, je čas; alebo prečo Ru-dolf Steiner zo svojho hlbokého jas-novidného poznania vyslovil takúvetu, že “lev vytvára čas”. Cherubínleva vytvára rytmus, rovnomerné du-chovné intervaly, o ktoré sa opieraplynutie času v kozme; a Saturn, akoprotihráč Slnka, uzatvára tieto inter-valy do ohraničených časových cyk-lov, vytvára časové periódy, obdobia.Odrazu viete, prečo v stredoveku zosiedmych slobodných umení priraďo-vali práve hudbu slnku; alebo prečoarchanjel slnka má byť ten, ktorý udr-žuje v kozme poriadok, ktorý zatláčavzbúrené bytosti, ktoré sa snažia pred-biehať udalosti, späť na ich miesto;kto koordinuje všetkých duchov časua archanjelov v slnečnej sústave doharmonickej, rytmickej spolupráce.

A cítite, že ste boli prijatí do nevi-diteľného spoločenstva tých, čo stálitam, kde vy teraz, už dávno pred vami– veď, už aj starý latinský názov srd-covníka obyčajného znie: leonuruscardiaca, t.j. levia nevesta, alebo leviadievčina.

Veru, vedec-rutinér nikdy neskú-

si, čo znamená byť pri poznávaníprírody naplnený vďakou až k slzám.Človek si jedného dňa uvedomí, žesa sám odsudzuje k existencii na po-vrchu života tým, že k veciam okoloseba zaujíma paušálne posmievavý,pohŕdavý postoj, na všetko sa hneďdíva tak, že v tom nebude nič viac,než len to, čo on už pozná. No len čosa človek postaví k veciam okolo se-ba s úctou, úžasom, pokorou, s týmsprávnym motívom, začnú tieto vecipred ním vyslovovať neslýchané ta-jomstvá. Pre tých, čo to už tušia, bu-deme v tomto poznávaní duchovnýchbytostí rastlín srdcom tu v Sophii po-kračovať; povieme si presnejšie, kto-ré bytosti a ako sa podieľajú na roz-ličných procesoch v rastlinách a ichčastiach; a v akom sú vzťahu tietoprocesy k človeku. Nech to znie ako-koľvek fantasticky, ukážeme, že jemožné zistiť mnohé o biochemickejštruktúre rastlín, vidieť aj obsah sto-pových prvkov a kovov voľnýmokom, bez akýchkoľvek prístrojov;povieme si niečo o evolúcii rastlín,a ukážeme, že je možné vidieť aj to,čo sa stalo pred 500 miliónmi rokov,bez akýchkoľvek vykopávok – anižiadnym kyvadielkovaním alebo vy-volávaním duchov – ale len tým, žedovedieme ľudské sily myslenia a cí-tenia k ich najvyššej čistote.

V budúcich číslach: Ezoterickábotanika: Paracelsova náuka o signa-túrach vo svetle novej vedy. Pôsobe-nie planetárnych inteligencií v rast-linách.

1 Karol Mika: Fytoterapia pre lekárov.Osveta, Martin, 1991.

2 Richard E. Schultes, Albert Hof-mann: Rostliny bohů. Volvox Globator& Maťa, Praha, 1996.

3 Frits H. Julius, Ernst-MichaelKranich: Bäume und Planeten. Beitragzu einer kosmologischen Botanik. FreiesGeistesleben, Stuttgart, 1985.

4 Scott Cunningham: Magické rost-liny. Volvox Globator, Praha, 1994.

5 Emil Páleš: O signatúrach zvierat,rastlín a minerálov. Sophia 6, 1995.

6 Jiří Janča, Josef A. Zentrich: Her-bář léčivých rostlin. I-V. Eminent, Pra-ha, 1994.

7 Veľká kniha rastlín, hornín, mine-rálov a skamenelín. Príroda, Bratislava,1997.

8 Rudolf Steiner: Welt, Erde undMensch (Svet, Zem a človek). Phil.-ath-rop. Verlag, Dornach, 1930.

Básnik rozumie prírodelepšie než vedec.

Novalis

30

Musíš být zkoušenBuď, bratře, trpěliv: stát před Bohem smí ten,

kdo po čtyřicet let byl cestou pokoušen.

Angelus Silesius: Cherubský Poutník

Je třeba se přetvořitBuď, bratře, stávej se! Což stačí jen se zdát?

Je třeba podstatně se zcela novým stát.

BlaženíCo činí blažený, se odvažuji říc´:

on věčné nádheře se stále dívá vstříc.

Kdo chce znát Boha, musí být všímKdo nezná sám být vším, má příliš nízký byt,

než aby mohl vše a nad vším Boha zřít.

Nejvyšší stav dušíSvůj stav zná vyzvednout až k netušené výši,

kdo zklidní duši svou, kdo svoji mysl ztiší.

Co je svatostTa pravá svatost jest jak čistá, zlatá číše,zvnitř, zvenčí leštěná. Jdi, rozvažuj to tiše

Nic sladšího na světěKdo sladkým na světě cos mohl nazývat,ten Boží lahodnost až dosud nemoh znát.

Jak zanechat všechno najednouKdo lásku ke světu chceš zanechati v hrobě,

važ, nenávidíš-li vlastní lásku k sobě.

Co je nejlepší na blaženostiV mém srdci blaženství je proto nejcennější,že vychází z podstaty, že nemá původ vnější.

Tvář BožíZřím Boží tvář a hned se blaho v duši klene;

a když ji nevidím, mám srdce rozbolené.

Nakolik ty v Bohu, natolik on v toběBůh v duši mé je tak, jak ona sama v Bohu.

Nic více a nic míň já o tom říci mohu.

Tvá vůle tu může pomociMé dítě, nezoufej! Jen dobrou vůli mít –a v duši rozhostí se místo bouře klid.

Nutnost obezřetnostiBuď obezřetný! Veř, to nikdo nedomyslí,

co moh kdo dokázat, mít na uzdě své smysly.

31

SEDEM ARCHANJELOV, KTORÍ SA STRIEDAJÚ AKO

Opát Johannes Trithemius vosvojom pojednaní z roku 1508 vy-svetľuje systém kolobehu času a po-radie, v akom ho archanjeli riadia.Siedmi archanjeli - Orifiel, Anael,Zachariel, Rafael, Samael, Gabriel,Michael – sa cyklicky striedajú akoduchovia času. Každý vládne jedensaturnský rok (354 rokov).

Mesačné sily predstavujú zostup-ný prúd v kozme, ktorý privádza du-šu do hmoty; slnečné sily ju po-vznášajú k duchu. Prvé sumerskémestá – Úr, Uruk – vznikli v prvomgabrielskom období staroveku z in-špirácie mesačného boha Sína.Starožidovský Jahve nie je NajvyššíBoh, ale boh Mesiaca, jeden z hie-rarchie mocností. Tzv. obdobiechrámu v židovských dejinách sazhoduje s druhým gabrielským ob-dobím staroveku. Židovská legendazachytáva vystriedanie duchov času– Gabriela a Michaela – ktoré saodohralo okolo roku 600 pr. Kr.

Dobrý alebo zlý osud akéhokoľ-vek národa závisí predovšetkým odtoho, do akej miery správne spolu-pracuje so svojím národným du-chom a s duchom času.

Opát Trithemiuslávny cisár! Je názo-rom veľmi mnohýchosobností st arýchčias, že tento stvorenýsvet je z vôle Najvyš-šej Inteligencie (kto-

rou je Boh) usporiadaný a usmerňo-vaný druhotnými inteligenciami...medzi nimi siedmimi duchmi, ktorí súustanovení vládcami siedmich pla-nét... z ktorých, od počiatku neba a ze-me, každý vládne svetu 354 rokov a 4mesiace po poradí.”32

Týmito slovami uvádza v roku1508 Johannes Trithemius, opát kláš-tora v Sponheime, svoje pojednanie“O siedmich druhotných príčináchalebo inteligenciách, ktoré riadiaobehy nebeských sfér podľa Božejvôle”, venované cisárovi Maximiliá-novi. Kým bol tento Johannes Trithe-mius, o ktorom sa hovorilo, že sa do-káže rozprávať s anjelmi, posielaťsprávy v okamihu na veľké vzdiale-nosti štyristo rokov predtým, ako vy-našli telefón? Tento vynikajúci vzde-lanec bol učiteľom dvoch najvýznam-nejších interpretov a praktikov európ-skeho magického a liečiteľskéhoumenia 16. storočia – Cornelia Ag-rippu z Nettesheimu a TheophrastaBombasta von Hohenheim, zvanéhoParacelsus. Za sponheimského opátaho vymenovali v neuveriteľne mla-dom veku – mal iba 23 rokov. V r.1482 cisár Maximilián, skľúčený nadsmrťou svojej manželky Márie, dcéry

burgundského vojvodu Karola Sme-lého, poprosil Trithemia, aby vyvolaltieň alebo ducha jeho družky. Trithe-mius tak urobil, a “hoci cisárovi ne-dovolil porozprávať sa s vidinou, čosa pred ním zjavila, jej zhmotneniebolo také dokonalé, že cisár dokoncarozoznal materské znamienko na jejkrku. To ho presvedčilo, že je to nao-zaj duch cisárovnej. Táto epizódaz Trithemiovho života sa stala súčas-ťou legiend, ktoré sa neskôr spájalis Faustom.” 33

Sedem duchov. Duch èasua duch miesta.

Čo teda opát Trithemius učil? Pod-ľa Trithemia sedem archanjelskýchinteligencií, ktoré sú vládnucimiduchmi planetárnych sfér, sa v po-radí – Orifiel, Anael, Zachariel,Rafael, Samael, Gabriel, Michael –cyklicky striedajú ako duchovia ča-su. Každý z nich vládne 354 rokov a4 mesiace, potom odovzdá žezlo na-sledujúcemu. Opäť ten istý archanjelsa dostane do vlády po 2480-tich ro-koch.

Podobne ako v rozprávke “O dva-nástich mesiačikoch”, dvanásť mesia-čikov sedelo na klátoch v kruhu oko-lo ohňa, a ten, ktorý z nich sedel nanajvyššom kláte, bol vládnucim me-siacom. Keď uplynul mesiac, všetcisi popresadali o jedno miesto, a ďalšízaujal miesto na najvyššom kláte.

Človek, ktorý veľa cestoval, viepovedať, že každé miesto, každý kútzeme má svoju zvláštnu duševnú at-mosféru, zvláštnu auru. Miesto, na kto-rom sme, v nás vyvoláva určitú nála-du, vnuká nám určité myšlienky, spo-mienky, obrazy. Pozorujeme, že ľudia,ktorí sa na tom mieste narodili a tamžijú, alebo sa tam radi zdržujú, sú na-

Duchovný dejepis 3:

Emil Páleš

GABRIELDUCHOVIA ÈASU.

32

ladení na určitú spoločnúduševnú vlnu; žijú pre ur-čité veci, ktorým priklada-jú význam. To pochádzaz toho, že rôzne miesta napovrchu Zeme skutočnenie sú rovnaké, ale sú spo-jené s rôznymi duchovný-mi silami z kozmu. Vide-né jasnovidne je každémiesto akoby zahalenéoblakom inej duševnejkvality, farby.

Podobne, keby smecestovali v čase, keby smesa v duchu preniesli doiných dôb, to prvé, čo by sme pocítilije, že každá doba má svoju inú, špe-cifickú atmosféru, náladu. Inéhoducha doby. Prišli by sme na to, že ajľudia, ktorí sa do týchto dôb narodilia v nich žijú, sú naladení na určitúspoločnú duševnú vlnu. Keby sme sapreniesli povedzme do stredovekejEurópy v 10. st., potom do Helladyv časoch Sokratových, Indie, Bag-dadu za čias Harúna-ar-Rašída atď.,zistili by sme, že celá duševná a myš-lienková atmosféra tej doby je iná,a v inej dobe zase iná, že ľudia sa vnú-torne zaoberajú inými vecami, zmýš-ľajú inak, cítia inak, žijú vo svojomvnútri pre niečo iné.

Tak ako existuje to, čo starí na-zývali duchom miesta (genius loci),tak existuje aj duch doby, duch ča-su (genius temporis). Starí o tom ešteniečo vedeli, a preto sa usilovali byťs týmito neviditeľnými rytmami v ha-rmónii. Vedeli, že ak chcú, aby saniečo zdarilo, musia pre to vybrať

vhodné miesto, aby ich duch miestapodporoval; a vhodný čas, aby neod-porovali duchu času.

Opát Trithemius teda učil, že se-dem archanjelov vlieva každý svojejdobe charakteristickú atmosféru; žepôsobia do duševného sveta národova všetkých ľudí tak, že určité duševnésily, spojené s úlohou tej doby, sú po-silnené, vystupujú v duševnom sveteľudí do popredia, že sa s nimi pracujeprednostne, zatiaľčo iné stránky du-ševného života človeka ustupujúv tom čase do úzadia.

Saturn, pán èasuA prečo práve 354 rokov a 4 me-

siace? Nevieme. Ale začíname tušiťsúvislosti, keď urobímenasledovné pozorovanie:Medzi obežnými dobamiMesiaca a Saturna existu-je pozoruhodná číselnázhoda. Mesiac obehne oko-lo Zeme za 291/2 dňa; Sa-turn okolo Slnka za 291/2-

roka.* Saturnu trvá pres-ne 354 rokov, kým obehneokolo Slnka dvanásť krát.Tak, ako dvanásť mesia-cov napĺňa jeden slnečnýrok, tak dvanásť “saturn-ských mesiacov” tvoríniečo ako “saturnskýrok”.

Saturn, Kronos (chro-nos = gr. čas) je pán času. Na starýchrytinách zobrazovaný ako starý mužs presýpacími hodinami. Alebo akosmrť s kosákom, ktorá vymeriavavšetkému čas. Súčasní religionisti sadomnievajú, že ľudia začali Saturnovipripisovať funkciu vládcu času azdalen na základe náhodnej zvukovejzhody slov Kronos-Chronos. 34 Nie!Úlohou Saturna je skutočne kontro-la časových rytmov v slnečnej sú-stave. So vznikomSaturna vstupuje sl-nečná sústava do ča-su. Boli to archeo-via, prapočiatky (ar-ché = gr. počiatok),ktorí žili kedysi naSaturne tak, ako myľudia dnes na Zemi,a ktorých pôsobe-ním vzniká to, čo myvnímame ako čas.**Kresťanská angelo-

lógia a pohanská mytológia sa tu vzá-jomne potvrdzujú.

Pretože nebeské telesá sú vlastneniečo ako vonkajšie zrazeniny, zhmot-nenia pôsobenia duchovných bytostí,zostala nám v obežných dobách ne-beských telies dodnes niečo ako vidi-teľná pripomienka, odtlačok rytmovčinnosti tých-ktorých duchovných by-tostí, ktorých pôsobením tieto nebeskételesá vznikli, a ktoré vnútorne ne-prestali pôsobiť aj naďalej (viď. napr.Mesiac a dĺžka ženského cyklu a i.).

Génius ľudovej slovesnosti vedelniečo o tom, že existujú duchoviaobežných dôb, a tak sa nám zachovalio tom správy v takej prekrásnej obraz-nej podobe, ako je to v rozprávke “Odvanástich mesiačikoch”.

Ve¾kí a malí duchovia èasuArcheovia, ktorí sú vlastnými

duchmi času, sú spojení s precesnýmpohybom Zeme a zverokruhom,a vládnu väčším časovým obdobiam,ktoré trvajú (v súčasnosti) 2160 ro-kov. Archanjeli, ktorí pôsobia o jed-nu sféru nižšie, sú vlastnými duchminárodov, ale vládnu aj ako druhotníduchovia času menším obdobiam po354 rokov a sú spojení s obežnou do-bou Saturna a s planetárnymi sférami.Aby sme tieto dve kategórie duchovčasu rozlíšili, budeme niekedy hovoriťaj o “veľkých” a “malých” duchochčasu. Neskôr pristúpime ešte k po-drobnejšiemu deleniu a k duchomčasu, ktorí ovládajú krátke obdobia po72 rokov.

Inšpirované a vedecképoznanie

V Trithemiovej útlej knižočkevšak ani horeuvedené, ani žiadne iné,ďalšie vysvetlenia nenájdeme. Trithe-mius totiž iba konštatuje, že každých

ANAEL -7332 -4852 -2372 +108ZACHARIEL -6978 -4498 -2017 +463RAFAEL -6624 -4144 -1663 +817SAMAEL -6270 -3789 -1309 +1171GABRIEL -5915 -3435 -955 +1525MICHAEL -5561 -3080 -600 +1879ORIFIEL -5206 -2726 -246 +2234

JOHANNES TRITHEMIUS ZO SPON-HEIMU. VO SVOJEJ KNIHE VYSVETĽUJE SYS-TÉM KOLOBEHU ČASU A PORADIE, V AKOMHO ARCHANJELI RIADIA.

SATURN, KRONOS JEPÁN ČASU. ÚLOHOU SAT-URNA JE VYMEDZENIEČASOVÝCH RYTMOVV SLNEČNEJ SÚSTAVE.

TABUĽKA DUCHOV ČASU

33

354 rokov vládne iný archanjel; že jeto jednoducho tak. Až do konca stre-doveku bol totiž práve duch dobytaký, že ľudia tieto veci prijímali akosamozrejmosť. Nikto nepociťovalpotrebu to ďalej vysvetľovať alebodokazovať. Takéto veci boli danéa prijímané ako fakt, ako inšpiráciazhora. Vďaka svojim poslednýmzvyškom obrazného vedomia a jasno-vidným zážitkom ľudia verili, cítili,že je to tak: duchovia času vládnu do-bám.

Avšak čo povedať k tomu dnes?Ľudia stratili svoje intuitívne prepoje-nie s vesmírom a potrebujú všetkémurozumieť svojím rozumom, všetko ve-decky dokázať. Kto bol Johannes Tri-themius? Poverčivý opát, ktorý ne-vedel, čo hovorí, alebo zasvätenec,mudrc?

Na Trithemiovu prácu sa zabudlo,zabudla na ňu sama cirkev. Keď sadnes takéto spisy aj dostanú na svetlodňa, nikto im nerozumie; historik,kňaz, religionista, filozof – ani jedentomu nerozumie; pripadá im to nezro-zumiteľné, zmätené, autor bol zrejmenaivný, neschopný vedeckého mysle-nia – ale my sme už dnes pokročili –odhodia to na smetisko dejín, medzipoverčivé haraburdie... Akým právomsa však opováži vedec – ak sa chceešte nazývať vedcom – prehlásiť nie-čo za nepravdivé len preto, že on tonedokáže pochopiť?! Dá sa snáď do-kázať, že sa tu pravidelne nestriedaliduchovné vplyvy, že sa tu periodickyv dejinách neobjavovali nejaké rov-naké charakteristické prvky? Alebo:dá sa dokázať, že sa objavovali?

Dá! Duchovná veda je tu práve nato, aby sme tomu, čomu ľudia kedysilen verili, čo tušili, mohli teraz aj ro-zumieť; aby sme si k tomu mohli uro-biť vedomý, zreteľný vzťah. Aby smeopäť našli cestu, ako aj do nášho sú-časného, vedeckého poznania zahrnúťnaspäť to, čo kedysi ľudia vnímali lenv obrazoch; aby nás intelektuálne poz-nanie neodrezávalo zo súvislostis kozmom, a tým aj od našej morálnejbytosti, od nášho vyššieho ja; aby násneodľudšťovalo.

Nebuďme teda takí povrchní a na-myslení, a nerobme duchu pravej vedy

hanbu – ale preskúmajme spolu naj-prv skutočne nezaujate, či Trithemi-us mal, alebo či nemal pravdu. Bude-me skúmať, či sa v tom-ktorom ob-dobí skutočne prejavoval alebo nepre-javoval duchovný vplyv archanjela,ktorý mal vtedy vládnuť. Na to potre-bujeme na jednej strane podrobnýprehľad o historických udalostiach.Ten máme: za posledných 5000 rokov(od vzniku písma) nám ho poskytujehistorická veda. A o ďalších 5000 ro-koch (od neolitickej revolúcie) vie to-ho dosť povedať archeológia.

Na druhej strane však musíme po-rovnať charakter týchto udalostís charakterom jednotlivých archanje-lov. Ako? Vyžaduje to od nás, aby smeich poznali. Aby sme ich videli prednaším duchovným zrakom ako ži-vých. Akí sú, aké majú špecifické kva-lity, čo je charakteristické pre ich pô-sobenie. To by vyžadovalo vystúpiťna stupeň inšpirovaného vedomia.

Aj keby čitateľ nedokázal jednot-livých archanjelov vnímať, musel bykonštatovať, že určité charakteristic-ké prvky sa každých 2480 rokov (navyššej úrovni, ale predsa) periodickyvracajú. Aby však čitateľ nemusel au-torovi len “veriť”, ako ktorý archanjelvyzerá, pomôžeme si malým trikom:Pomôžeme si práve tým, že pred tisíc-ročiami, keď ešte bežne ľudia nemaliintelektuálne, ale jasnovidné, obraznévedomie, dokázali vnímať tieto bytos-ti, prežívali rôznym spôsobom ichprítomnosť, to, ako zasahovali do ichživota – a tieto zážitky našich predkovsa nám zachovali v bohatej tradícii,v náboženských tradíciách, mytológi-ách, ságach rôznych národov. V tra-dícii sa nám zachovali popisy duchov-ných bytostí, o ktoré nám ide. Keď tie-

to kusé čriepky spojíme s naším dneš-ným, živým poznaním, hneď uvidíme,ako sa odrazu stanú zrozumiteľné, akozačnú dávať zmysel a navzájom sa do-plňovať.

Potom budeme môcť opäť poznaťa pocítiť tú obrovskú úctu, úžas a ob-div, aký dnes už ľudia necítia, no akýnaši dávni predkovia prežívali vovzťahu k týmto vznešeným, mocnýmduchovným bytostiam, ktoré riadiaobehy nebeských sfér – a nebudemeich musieť v kostole už len predstie-rať.

Presné dátumyarchanjelských vlád

Trithemius – podľa toho, čo hovorí– písal svoju prácu na sklonku jedné-ho veku; na prahu samaelského a gabrielského obdobia. V poslednýchriadkoch svojho pojednania píše:“Gabriel, anjel Mesiaca, obdrží sprá-vu nad svetom štvrtého dňa júla rokuPána 1525 a bude usmerňovať svet354 rokov a 4 mesiace, až do rokuPána Krista 1879, jedenásteho me-siaca. Predpovedanie budúcich uda-lostí vyžaduje proroctvo.” 32 Rovnakýdátum – november 1879 – ako za-čiatok nášho súčasného, michaelské-ho veku – udáva aj Rudolf Steiner. Aktento dátum vezmeme za východzíbod, a odpočítavame po 354 rokov a4 mesiace nazad do minulosti, dosta-neme obdobia vlád jednotlivých arch-anjelov, ktoré sú uvedené v tabuľkena str. 32. Výjde nám, že napr. arch-anjel Michael posledný krát vládolv rokoch 600-246 pr. Kr.; pred nímGabriel v rokoch 955-600 pr. Kr. atď.

Sú tieto časové údaje pravdivé?Vieme na to prísť?

SEDEM ARCHANJELOV PREDSTAVUJE SEDEM TRITHEMIOVÝCH CYKLICKÝCH VEKOV.

*V súčasnosti činí synodický mesiacpresne 29,535 dňa a obežná doba Saturna29,46 roka.

**Pozri: Zdeněk Váňa: Stvoření svě-ta a člověka v poznání duchovní vědy.Sophia 14, 1997.

34

Èo vieme o Gabrielovi. Dvebrány duchovného sveta

Je nanajvýš zaujímavé pozorovať,keď sa nejaký archanjel, ktorý je du-chom niektorého národa, stane záro-veň aj duchom času, čo sa v tom ob-dobí s týmto národom odohráva vovonkajšej histórii. Špecifická úloha,ktorou je poverený ten-ktorý národ,sa totiž na čas stane úlohou doby, na-dobudne nadnárodnú dôležitosť. To sav histórii toho národa častokrát pre-javí tak, že sa pozdvihne, zažije neja-ké obdobie rozkvetu, alebo dokoncazíska nejaké výnimočné postaveniea mimoriadny vplyv medzi ostatnýminárodmi, ktoré od neho preberajú jehokultúru.

Začnime s archanjelom Gabrieloma pozorovaním zvláštnych osudovžidovského národa. Čo o Gabrielovivieme? Gabriel, po hebrejsky zname-ná “Boh je moja sila”. Podľa zoznamusv. Gregora, Enochovej knihy a ďal-ších, kde sú naši archanjeli nazývaníprincami siedmych nebies, je Gabrielprincom prvého neba, prvej nebeskejsféry, tzn. sféry Mesiaca. Bol to Gab-riel (arab. Džibraíl), čo sa zjavil Mo-hamedovi na hore Hírá, a začal mudiktovať Korán (arabský polmesiac!).V Starom zákone Gabriel vykladá sny.V Novom zákone zvestuje Zachariá-šovi narodenie Jána (Luk 1:11-19)a Márii narodenie Ježiša (Luk 1:26).V rukách drží mesačný kvet – ľaliu.

Gabriel je ten archanjel, ktorý mádo činenia s počatím, narodením, de-dičnosťou. Podľa tradície Gabrielstráži a ochraňuje dušu dieťaťa počasdeviatich mesiacov tehotenstva a za-sväcuje ju do nebeských tajomstiev.

Toľko tradícia. Čo by sme o Gab-rielovi povedali my dnes? V kozmeskutočne existujú dva veľké duchov-né prúdy: jeden vzostupný a druhý zo-stupný. Jeden prúd, ktorého “nosnouvlnou” sú sily Mesiaca, a ktorý takpo-vediac vťahuje duševnosť do hmoty;a druhý prúd, ktorý naopak dušuz hmoty vyslobodzuje, povznáša k Du-chu, a ktorého “nosnou vlnou” sú sily

Slnka. Je samozrejmé, že oba prúdysú potrebné; a že sily Mesiaca musiapôsobiť pri každom počatí a narodení,pri každom zostupe duše na Zem, prikaždej inkarnácii. Len tým, že sa dušatýmto silám Mesiaca oddá, môže saspojiť s hmotou. Dve nebeské svetlá,Slnko a Mesiac, sú dve brány du-chovného sveta: Mesiac brána na-rodenia – a Slnko brána smrti.

Preto opisuje Bernardus Silvestrisvo svojej Cosmographii z 12. st., akobohyňa Natura na ceste za Urániou“prechádzajúc celým zverokruhom,stretne sa v znamení Raka s veľkýmzástupom nariekajúcich duší, ktoré sachystajú zostúpiť z ríše nebeského svetlado ríše temnoty materiálneho sveta,do úzkych, tupých a slepých hmotnýchtiel, ktoré pre ne boli pripravené.” 36

Rak je totiž domom Mesiaca, a spo-mínaný zostupný prúd vychádza zozverokruhu zo znamenia Raka.

Pôvod židovského národa.Úr a Cháran

Len na pozadí týchto neviditeľ-ných, veľkých duchovných skutoč-ností môžeme pochopiť ono výnimoč-

né postavenie, osudy ale aj tragiku ži-dovského národa, ktoré sú inak prehistorikov a etnológov takým tvrdýmorieškom. Židovský národ ako celokmal rovnaké poslanie, rovnakú úlohuako Mária: priviesť na svet Mesiáša.Práve na to bol židovský národ vyvo-lený, k tomu boli usmerňované celéjeho dejiny, aby prostredníctvom nichmohla zostúpiť na Zem, do hmoty,jedna – tá najvznešenejšia – duchov-ná bytosť, Kristus. To bolo možné lentak, že bol vyčlenený národ, ktorý stálpod vplyvom čistých síl Mesiaca, kdeboli mesačné sily na Zemi zakotvené– a tým bol Izrael. Národ, podobnýpanne, ktorá mala počať, ktorý bol ajtak úzkostlivo strážený pred každým“pošpinením” cudzími kultami a dr-žaný v izolácii, presne ako tie panny-princezné, snúbenice kráľov, ktoré bo-li ochraňované vo vežiach a záhra-dách za hradbami stredovekých zám-kov; lebo naši stredovekí predkoviaešte vedeli, že každé duševné pošpi-nenie nevesty by znamenalo ohroziťjej schopnosť pritiahnuť vznešenú,čistú bytosť z duchovných sfér, ktorása mala stať následníkom trónu.

Odkiaľ pochádza židovský národ?Z jednej osoby: Abraháma. Židia súsynovia Abraháma, Izáka, Jákoba...A odkiaľ pochádzal Abrahám?Z Úru! Abrahám so svojím otcom Té-rachom kedysi vyšli z chaldejskéhomesta Úru a presťahovali sa do Chá-ranu, kde Térach zomrel. Úr a Cháran- to sú práve tie dve mestá, čo sa pre-slávili uctievaním mesačného bohaSína.

V staroveku každý mestský štátmal totiž svoje božstvo. Tento bohsám, alebo nejaký posol tohoto boha,bol spravidla nejakým spôsobom po-kladaný aj za zakladateľa mesta.Mestá vyrastali okolo chrámu svojhoochranného boha ako okolo centra.Ľudia si v tom čase totiž ešte živo uve-domovali, že je to určitý kult, určitájednotiaca duchovná sila, ktorá vytvo-rila a udržuje ich spoločenstvo po-hromade. Tak stál aj chýrny Nannov(Sínov) zikkurat, zasvätený Mesiacu,

ZVESTOVANIE. SILY ARCHANJELAGABRIELA PÔSOBIA PRI KAŽDOM POČATÍA NARODENÍ, PRI KAŽDOM ZOSTUPE DUŠENA ZEM.

Bez neustáleho pôsobenia vplyvu božského Ducha do vedomia človeka, bez skutočného zjave-nia a vnuknutia nových, nadšenie roznecujúcich myšlienok, by žiaden historický pokrok,vôbec žiadne dejiny neboli možné. V najvlastnejšom zmysle dejinné, nové duchovné bytie

vyvolávajúce činy, sú v konečnom dôsledku činy bohov a pokyny Ducha.Immanuel Hermann Fichte

35

uprostred Cháranu a podobný v Úre.A vskutku! Tieto prvé sumerské

mestá – Úr, Uruk – v Mezopotámiivyrástli v rokoch 3500-3000 pr. Kr.,teda v období vlády archanjelaGabriela! To znamená, že gabriel-ské sily boli tou inšpirujúcou silou,pod ktorej vplyvom sa tieto spolo-čenstvá sformovali.

Bol to teda mesačný boh Sín, kto-rý v Chárane povolal Abraháma; kto-rý mu riekol “Ja som Hospodin, kto-rý ťa vyviedol z Úra Chaldejov”(Gen 15:7) a sľúbil mu “učiním ťaveľkým národom” (Gen 12:2) a “tvo-je potomstvo bude ako hviezdy” (Gen15:5). Adolf Novotný k tomu píše:“Takmer všetci susedia Izraelcova národy, s ktorými sa dostali do sty-ku, uctievali mesačné božstvo. Abra-hám bol obklopený touto modlosluž-bou v Úre a neskôr v Chárane, kdeboli strediská lunárneho kultu. MenoAbrahámovho otca Téracha je od-vodené z toho istého slovného kore-ňa ako járéach (luna).” 37 Nie nadar-mo sa prví patriarchovia ešte z Kana-ánu vracali do Cháranu, aby si odtiaľpriviedli manželky. Napr. Jákob, kto-rý sa vrátil do Cháranu a odslúžil tampoctivých štrnásť rokov – aby nako-niec dostal za manželku Ráchel. Ale-bo Abrahám, ktorý poslal po Rebekupre Izáka tiež do Cháranu. Lebo to,akým boli tieto zväzky uzatvárané,akým spôsobom sa židovský národformoval vo svojich počiatkoch, tonebolo náhodné, ale bola v tom určitáeugenetika, určitý vyšší zámer nechaťvtiecť do pokrvnej línie Židov určitékozmické sily.

Jahve, boh MesiacaV biblii sa nikde nehovorí o tom,

že by ten Jahve, ktorý sa zjavil Moj-žišovi v horiacom kri, mal byť Naj-vyšším Bohom. On hovorí len: “Jasom Bôh tvojeho otca, Bôh Abrahá-ma, Bôh Izáka a Bôh Jákoba” (Exo3:6). V biblii je Jahve naopak celkomjasne titulovaný ako “Jahve elohim”,

teda ako jeden z mocností. Ako sera-fim sú serafovia, cherubim cherubo-via, aralim tróny, hašmalim panstvá...elohim sú mocnosti. Napriek tomu,že ide o dve rôzne slová, z ktorýchdruhé je ešte k tomu v množnom čísle(-im je hebrejská koncovka plurálu),prekladajú predsa biblisti “Jahve elo-him” jednoducho ako “Boh”.*

Jahve v žiadnom prípade nie jeNajvyšší Boh, kresťanský Boh-Otec,ako sa to mylne domnieva súčasnáteológia. Jahve je boh Mesiaca, jedenzo siedmich elohim, ktorý presunulsvoje pôsobisko zo Slnka na Mesiac,a odtiaľ duchovne viedol Židov.

Biblia naopak o Melchisedechovihovorí, že bol kňazom NajvyššiehoBoha (Gen 14:18). A sv. Pavol vy-svetľuje, že Melchisedechovo kňaz-stvo je iné ako kňazstvo Áronovo(Žid 7:1-17). Melchisedech slúžilinému bohu ako židovskí kňazi –leviti. A tento Melchisedechov Bohje vyšší, ako boh Abraháma, leboMelchisedech udelil požehnanie Ab-rahámovi, za čo mu Abrahám odvie-dol desiatok, a ako hovorí Pavol:“Stojí nesporne, že menšie sa po-žehnáva od väčšieho” (Žid 7:7)

a “skrze Abraháma bol i Lévi ode-satinený, lebo vtedy bol ešte v bedreotcovom, keď mu vyšiel v ústretyMelchisedech” (Žid 7:9,10). TentoMelchisedech, nazývaný aj kráľspravodlivosti, knieža pokoja, ktorýspájal vo svojej osobe kňazskú ajkráľovskú dôstojnosť, ktorý priniesolAbrahámovi chlieb a víno, bol pred-obraz Ježiša Krista, syna Najvyššie-ho Boha – nie Abrahám alebo Lévi.Slovník biblickej teológie na tentorozhodujúci moment takmer pouka-zuje, zostáva však predsa nepocho-pený a nevysvetlený: “ K tomu (po-žehnaniu Abraháma Melchisede-chom) dochází před tváří nejvyššíhoBoha, nazývaného El Eljon... kteréhoMelchisedech pokládá za nejvyššíhoBoha a Abrahám za Boha jediného.Hlavní úlohu zde hraje nehebrejskýkněz, vedle kterého Abrahám, předeklevitů a kňeží, zaujímá jen druhé mís-to. Rabínská exegeze toto místo ob-chází; křesťané si jej znovu povšim-nuli.” 38

Pravdaže sa dá povedať, že Jahvenekonal samostatne, svojvoľne, alelen z vôle Najvyššieho, ktorý v ko-nečnom dôsledku stojí v pozadí všet-kého. Ale ak chceme pochopiť to, čobolo pre Židov charakteristické, jepráve dôležité si uvedomiť, že Naj-vyšší neviedol Židov bezprostredne,ale prostredníctvom Jahveho; že ten,kto Židov bezprostredne viedol, bolboh Mesiaca. Len vďaka tomu mô-žeme konečne správne pochopiť onúzvláštnu povahu židovského národaa židovského náboženstva, o ktoromJan Kefer napísal: “Charakter nábo-ženství židovského jest, že sestupujeod transcendentních představ o člo-věku na naši zemi”. 39 Mesiac vťahujeduševné sily do hmoty, pripútava ichk telu. V dôsledku toho prežívali Ži-dia duchovnosť ako niečo neoddeli-teľne späté s telom, predovšetkýms krvou, čo nám hneď vysvetľuje celýrad špecificky židovských prejavovaž po ich stravovacie návyky (napr.príprava kóšer mäsa odkrvením; ale-bo aj to, prečo Židia nemajú slnečný,

“NOŽE POZRI HORE NA NEBESIAA SPOČÍTAJ HVIEZDY”. JAHVE, BOH ME-SIACA, POVOLAL JEDNEJ NOCI ABRAHÁ-MA, PRAOTCA VŠETKÝCH ŽIDOV, ABY SASTAL OTCOM VYVOLENÉHO NÁRODA.

*Hneď prvý verš biblie je preložený tak, že to celkom odporuje všetkým lingvistickým pravidlám prekladu: “Berešit báráelohim et hašemalim vét hárec”, teda “Na počiatku stvorili mocnosti a panstvá nebesia a zem” je preložené len ako “Napočiatku stvoril Bôh nebesia a zem”. Teda priraďovací sklad dvoch podstatných mien, oboch v množnom čísle “elohim” a“hašemalim” je preložený jediným podstatným menom v jednotnom čísle “Boh”! A ďalej sa zakaždým niečo iné prekladájedným a tým istým slovom – “Boh”. Tohoto scestného prekladu sa dopustili nejakí starí prekladatelia azda zo strachu, aby hneďprvý verš biblie nenabádal k pohanskému polyteizmu. No ani autori súčasného, najnovšieho ekumenického prekladu biblie, naktorom sa toľko rokov pracovalo, nenašli odvahu vypustiť tieto staré deformácie v preklade; čo svedčí o ich veľkej neistoteohľadom obsahu a významu toho, čo je vlastne v biblii napísané.

36

ale mesačný kalendár). Židia videliprúdiť svoju duchovnosť v krvi,a preto (podobne ako u Arabov) klád-li mimoriadny dôraz na rodové zväz-ky. Žid čerpal svoju identitu z toho,že bol synom Abraháma, Izáka... ne-označoval seba ako seba, ale ako synatoho a toho, ktorý bol synom toho...a videl sa v budúcnosti pokračovaťv živote svojich synov a synov svo-jich synov... Židia dlho vôbec nebolischopní poňať myšlienku individuál-nej postexistencie nesmrteľnej dušenezávislej od tela (ako to dokázali ná-rody inšpirované Slnkom) a anivzkriesenie si nedokázali predstaviťinak, než len hrubo fyzicky.* Silnoprežívali svoju pominuteľnosť, čas-nosť, ako to bolo napr. u Kazateľa,alebo v Genesis: “Prach si a v prachsa obrátiš.” (Gen 3:19) Teda presnenaopak ako v Indii, kde duch bol ne-zničiteľný, nesmrteľný, večný a nadvšetko telesné povznesený.

Gabriel a obdobie chrámu.Ako Gabriel

“upadol do nemilosti”Na pozadí týchto skutočností mô-

žeme teraz konečne pochopiť to, pre-čo práve gabrielské obdobie malo preŽidov taký veľký význam, prečopredstavovalo pre Židov niečo akomalý zlatý vek. Dvetisíc rokov puto-vali Židia, bez vlastnej krajiny, a mu-seli buď bojovať s ostatnými národ-mi, už usadenými v Kanaáne, o kú-

sok životného priestoru, alebo pre-chádzali zo zajatia do zajatia: tuv egyptskom, tu v babylonskom,perzskom zajatí; klonili hlavy podnadvládou Asýrčanov, Grékov, Ri-manov; a potom – ďalších dvetisícrokov v diaspore, celkom bez vlast-nej krajiny, rozptýlení po svete. Tak,ako v individuálnom horoskope, keďje pod vplyvom Luny, je život takéhočloveka plný zmien, sťahovaniaa cestovania, takže už niekedy ani ne-vie, kde má domov – tak aj Židia več-ne putovali, nemajúc domovinu. Jelen jedno obdobie, kedy Židia malivlastnú krajinu, kráľovstvo a chrám:v rokoch 1000-600 pr. Kr. – a toto ob-dobie sa zhoduje s vládou archanjelaGabriela!

Okolo r. 1000 pr. Kr. sa Izraelcomkonečne začína dariť: Prvý izraelskýkráľ, Saul, vedie víťazné vojny protiFilištíncom, Moábcom, Amalekov-com, Aramejcom, Edómcom... a vy-týči hranice izraelského kráľovstva.Teraz prichádza čas vlády najslávnej-ších židovských kráľov: Dávida a Ša-lamúna. Kráľovské knihy vykresľujúkráľovstvo na vrchole Šalamúnovejvlády: “Júda a Izrael boli takí počet-ní, ako piesok na brehu mora. Maličo jesť a piť a radovali sa. Šalamúnvládol nad všetkými kráľovstvami odrieky Eufratu až po zem Filištíncova až k hraniciam Egypta; odtiaľ pri-nášali Šalamúnovi dary a slúžili mupo všetky dni jeho života... Panovalnad celým územím na západ od riekyTifsachu až ku Gaze, nad všetkými

kráľmi za riekou, a mal pokoj odvšetkých susedov. A Júda a Izrael bý-vali v bezpečí po všetky dni Šala-múnove, každý pod svojou vinnourévou a pod svojím figovníkom, odDánu až po Beer-Šebu... Šalamúno-va múdrosť prevýšila múdrosť všet-kých synov dávnoveku i všetku múd-rosť egyptskú... Jeho meno bolo pre-slávené medzi všetkými okolitými ná-rodmi.” (1Kr 4:20-31) Je to ten chýr-ny kráľ Šalamún, ktorý sa priatelils fénickým kráľom Chíramom, kto-rého prišla navštíviť kráľovná zo Sá-by a ktorý začal v r. 965 pr. Kr. v Je-ruzaleme stavať chrám. V roku 955sa Gabriel stáva duchom času – v ro-ku 965 začína stavba chrámu!

Tento chrám stál po svojom vy-svätení 370 rokov, až do r. 586, kedyizraelské kráľovstvo zaniká, Šalamú-nov chrám je zničený Nabuchodono-zorom, a Židia odvlečení do babylon-ského zajatia. V roku 600 odstupujeGabriel ako duch času – v r. 586 Židiaopäť strácajú slobodu. Čas Gabrie-lovej vlády sa takmer na niekoľkomálo rokov presne zhoduje s obdo-bím kráľovstva a s tzv. obdobímchrámu!

Náhoda? Ani v najmenšom! Exis-tuje totiž legenda, tradícia z čias ba-bylonského zajatia, v ktorej si Židiasami odpovedajú na otázku, prečo

ŠALAMÚN, ZAKLADATEĽ CHRÁMU.OBDOBIE CHRÁMU V ŽIDOVSKÝCH DE-JINÁCH SA ZHODUJE SO STAROVEKÝMGABRIELSKÝM OBDOBÍM.

“JEDNÉHO DŇA SA BOH NAHNEVALNA GABRIELA, A NAHRADIL HO NÁROD-NÝM ARCHANJELOM PERŽANOV. TAK SAŽIDIA DOSTALI DO PERZSKÉHO ZAJATIA.”

PERZSKÝ KRÁĽ KÝROS, INŠPIROVA-NÝ ARCHANJELOM MICHAELOM, VRACIAPOSVÄTNÉ NÁDOBY ŽIDOM.

* Pozri: Emil Páleš: Kresťania predKristom. Rôzne názory starých kultúr naživot po smrti a nesmrteľnosť. Sophia 15,1997.

37

prišli o nezávislosť. V tejto legendesa hovorí, že “Gabriel raz upadol donemilosti u Boha, ktorý sa na nehonahneval, a nahradil ho národnýmarchanjelom Peržanov. Gabrielovaneprítomnosť umožnila onen krutýútlak Hebrejov v médo-perzskom za-jatí.” 35 Čo znamená “upadol do ne-milosti u Boha” a “bol nahradenýiným archanjelom”? No predsa, žeGabriel musel odstúpiť ako duch ča-su, musel “uvoľniť klátik”, bol, ob-razne povedané, “odvolaný z funk-cie”. To však pre Židov znamenalo,že duch času nebol viac na ich strane.

A kým že to Boh nahradzuje Gab-riela? Prečo národný archanjel Per-žanov? Koho uctievali Peržania? Sl-nečné božstvo – Ahura Mazdu. Per-žania sú typický národ vedený sln-kom. Kto teda bol ten inšpirujúciduch Peržanov? Archanjel slnka –Michael! Je to Michael, ktorý sa sku-točne ujíma vlády po roku 600 pr. Kr.,vystriedajúc Gabriela, a stáva sa du-chom času na ďalšie štyri storočia.V Sophii 16 sme už opísali, ako po r.600 sa v Perzii objavuje Zarathuštra,obnovuje slnečné náboženstvo AhuraMazdu, a aký raketový vzostup po-tom zaznamenala Perzia v 6. st. pr.Kr. za vlády Kýra a jeho nástupcov.

Táto legenda dostatočne jasnesvedčí o tom, že génius hebrejskejústnej tradície si jasne uvedomovalstriedanie duchov času! Rozdiel jelen v tom, že toto staré židovské po-znanie nie je vyjadrené v abstraktno-analytických, vedeckých pojmoch,na aké sme zvyknutí dnes, ale v ob-razno-mytologickej podobe, aká zod-povedala vtedajšej forme a stupňuvedomia ľudí. V Trithemiovom spi-se, ani v židovskej mytológii nie jechyba! Jediná chyba je v nás, že topre nás je – vlastne bolo – doteraznezrozumiteľné!

Toto vystriedanie duchov času jenapokon naznačené aj v knihe Danie-lovej. Práve v tejto knihe Starého zá-kona, ktorá bola napísaná v perzskomzajatí, teda okolo r. 550 pr. Kr.,a v žiadnej inej, vystupujú archanjeliGabriel a Michael menovite. Zjavu-jú sa Danielovi, ktorý sa postí a mod-lí, a to tak, že najprv sa mu v jednomveľkom obraze zjavuje Gabriel (v 8.

a 9. kapitole) a potom Michael (v 10.a 11. kapitole). Akoby jeden archan-jel odovzdával žezlo druhému.

Michael ako ochranný duchIzraela

V literatúre sa, pravda, často ho-vorí nie o Gabrielovi, ale o Michae-lovi ako o strážnom duchu Židov. Aktomu chceme porozumieť, musíme siuvedomiť, že Židia ako národ, práveneboli len národom sami pre seba, aleboli národom, ktorý bol vyvolenýa poverený splniť oveľa vyššiu, nad-národnú úlohu; úlohu, ktorá mala vý-znam z celosvetového hľadiska. Pre-tože Mesiáš mal nakoniec prísť prevšetky národy, nie len pre Židov.A v súvislosti s týmto poverenímvznikol Židom nárok na ochranu ešte

vyššieho rádu, priame vedenie ar-chanjela Michaela, ktorý okrem to-ho, že je archanjelom slnka, je zá-roveň koordinátorom a vodcom všet-kých siedmich archanjelov. Michaelteda súvisí s Izraelom potiaľ a v tom,pokiaľ mal tento poslanie, ktoré hosamého presahovalo. Ak však ideo to, čo bolo u Židov práve špecific-ky národné, je to Gabriel. Michaelzasahoval v kľúčových okamihochžidovských dejín, pokiaľ to bolo pot-rebné v záujme splnenia ich celosve-tového poslania.

Tak vidíme, že Michael sa objavu-je v knihe Daniel, v súvislosti s perz-ským kráľom Kýrom, ktorý (z Micha-elovej inšpirácie, lebo Kýros bol sl-nečný zasvätenec Zarathuštrov!) saodrazu rozhoduje pre taký veľkorysýa neočakávaný čin, nielen prepustiťŽidov na slobodu, ale aj vrátiť im

všetky strieborné a zlaté pokladya sväté nádoby ulúpené Nabuchodo-nozorom, a vyzval ich, aby sa pod je-ho osobným patronátom vrátili do Je-ruzalema a obnovili židovský chrám– hovoriac, že to tak “od neho chcelBoh”! (Ezd 1)

Vidíme, aké mali Židia opäť veľkéšťastie v nešťastí, lebo nad osudomIzraela držali ochrannú ruku nie lenjeho národní géniovia, ale mocnostioveľa vyššie, najvyššie, tie, ktoré ria-dia celý svetový vývoj, vrátane všet-kých ostatných národov. Preto smetu svedkami takého v dejinách ojedi-nelého činu, ktorý by inak muselvzbudzovať počudovanie, že sa tuvládca najväčšej a najmocnejšej ríšena zemi sklonil a uhol z cesty predzáujmami zdanlivo bezvýznamného,malého národa, ktorý bol v jeho zaja-tí. Vidno, že takého činu mohol byťschopný len zasvätenec (akým Kýrosnepochybne bol), ktorý tušil, že ten-to malý národ má raz priviesť na svetSpasiteľa.

Koho nebesá budú chráni�Nebolo to prvý raz, čo musela naj-

väčšia moc sveta uhnúť z cesty Izrae-lu. Vidíme, ako ani nie 700 rokovpredtým, bol vtedajší vládca sveta –egyptský faraón – doslova ubitý de-siatimi strašnými ranami a zrazený nakolená pred hŕstkou Izraelitov lenpreto, že nechcel ustúpiť vyššej vôlizvestovanej Mojžišovými ústami!A teraz, Kýros – práve o to múdrejší– vyšiel Izraelu v ústrety dobrovoľne,aby to nemusel urobiť násilím. Dívaj-me sa, ako ešte aj prírodné živly –voda a vietor - boli na strane Izraelaa potopili egyptské vojsko v Červe-nom mori; ako ešte aj manna a vtákydoslova padali z neba, keď Židia ne-mali čo jesť. Izrael jednoducho ne-smel zahynúť! A túto mocnú ochranuby boli mohli mať Židia neporušenúpo všetky časy, keby neboli neustálereptali a upadali na duchu. Kedykoľ-vek však strácali vieru a zmalomy-seľneli, a mysleli len na svoje hrnces mäsom a na to, ako si zachrániť ko-žu, a pohŕdali a vysmievali sa svoj-mu vyššiemu poslaniu – tam ich

Dávni predkovia verili, žečlovekovi, keď sa narodí,vychodí na nebi hviezda,

a keď umiera, tak muzhasína; to tiež môžemepovedať aj o národoch.

Ľudovít Štúr

Nechcime hľadieť v ústrety budúcnosti – tvorme ju. Antoine de Saint - Exupéry

38

Khoršed, se svými tisíci a desetitisíci tryskem pádícímioøi, držel pyšnì své otìže, udržuje svým bièem sestupujícípaprsky ve správném smìru. Byl pøíliš zamìstnán, nežaby ihned zpozoroval Ajòahítu, a teprve když zamíøilk branám západu, ozáøil náhodou její cestu.

Spatøiv ji, pøitáhl pevnì otìže a dal pøíkaz k náhlémuzastavení.

Objevil se pøed ní v plné skvìlosti svého zjevu a lou-èil se s ní pohledem.

Ajòahítì bylo jako by se jí mìlo zlomit srdce a její oèise zalily proudem slz.

,,Khoršede,” zvolala vzlykajíc, ,,jak to, že i ty, jakoostatní spojenci se tak odcizuješ, jak to, že se stáváš chlad-nìjším s postupem let?”

Ale døíve než mohl Khoršed odpovìdìt, hodili poslovéoblohy pláš� soumraku pøes bránu západu.

,,Sama, úplnì sama!” zvolala Ajòahíta ,,i vládcinebes jsou nyní tiší, tak jako pozemští tvorové.

V èem jsem pochybila, že vše se ode mne odvracía ponechává mne samotnou mémuosudu?

O d p o - vìz, mùžešli, ale od- p o v ì zsprávnì, a b y c h

j a s n ì vidìlas v o u cestu.”

Nastalo mrtvé ti-cho, podoba- jící se tichu veVìži mlèení. Jen sykamora dýchalatìžce ve vìtru vanoucím z horské rokle a cypøiš šustil svý-mi vìtvemi.

A vzdálen zprvu, a pøece tak blízko, že se jí prudcezvedla hruï, promluvil k ní nìžný hlas:

,,Nezoufej, vždy� øešení hádanek nepøichází hned.Jak se èlovìk stává starším, musí se spøíznìné bytosti

vzdálit z jeho dosahu, aby se z dùvìrnosti nezrodil ne-dostatek úcty. Má-li èlovìk dospìt ke své nejvlastnìjšípodstatì a uvìdomit si dùležitost své pøítomnosti na tom-to svìte, vzdalují se od nìho postupnì všichni spøíznìníduchové a nechávají ho jemu samotnému, aby svìtlo v je-ho nitru získalo sílu a dotvrdilo jeho nezávislost.

Spokoj se vìdomím, že jsi zajedno s Bohem a jeho spo-jenci, a zamìø svou pozornost na svùj úkol:

Abys zušlechtila zemi a promìnila pouštì v ráj – v ráj,v nìmž by mohli pøebývat Bùh a jeho spojenci. Pak uvidíšvšechno kolem sebe v souladu se svou poslušností vùèiVùli Pánì. Jeho zákonem je svatost a požehnaný je ten,kdo vidí ve svatosti to nejlepší ze všeho dobrého.

Tak k tobì hovoøí tvùj nejpokornìjší posel a svìdeku trùnu Božího, strážce rajské brány, který je ochotenpromluvit, kdykoli se duch èlovìka podrobí zámìrùmPána nebes a zemì.”

a její příbuzenstvíPerla třetí

Ajňahíta

všade stíhali o to tvrdšie a strašnejšie rany, o čo väčšiea dôležitejšie bolo toto poslanie v očiach duchovnéhosveta. (Num 14)

Keby to len dnes ľudia dokázali pochopiť! Keby siz toho chceli vziať príklad! Nezáleží na tom, kto je silnejšía kto slabší, ale záleží na tom, na koho strane je Boh!Vštiepme si to raz navždy do pamäti: osud národa nezávisí– a ani v dejinách nikdy nezávisel! – od toho, či je slabýalebo silný, väčší alebo menší, ani od žiadnych podob-ných nezmyslov - ale od toho, či je správne spojený s du-chovným svetom, či plní svoju vyššiu úlohu! Vtedy - a lenvtedy – má nárok na ochranu vyšších síl! Lebo keby ajniekde bola akákoľvek malá hŕstka ľudí, sto alebo desať,alebo len jeden človek sám, ale boli by vzácni v očiachanjelov – svet by sa zháčil skriviť im vlások na hlave!

Keby sa len dnes našiel taký národ, akokoľvek malý,ktorý by chcel úprimne slúžiť niečomu inému, než len svoj-mu vlastnému egoizmu – anjeli by ho tak milovali, že byho urobili prvým medzi všetkými národmi na Zemi! Kebysme len na Slovensku prestali so všetkou tou ekonomic-kou špekuláciou a politickou taktikou, a radšej s čistýmsrdcom začali plniť našu posvätnú úlohu – nemuseli bysme sa potom obzerať a báť, čo povedala Amerika, a čoRusko – lebo veľmoci by boli donútené – dobrovoľne ale-bo nedobrovoľne – slúžiť nám; a tak nepriamo slúžiť tejvznešenej úlohe, ktorú by sme my dokázali prijať a prektorú bola vôbec celá táto planéta stvorená! Keby sme mydokázali nájsť v sebe konečne odvahu nestarať sa raz o to,čo povedia tí, čo sú od nás na západ, alebo tí, čo sú od násna východ, ale o to, čo hovoria tí, čo sú nad nami, tí,u ktorých je skutočná moc!

Aká katastrofa tu musí nastať, aby ľudia začali vážneuvažovať o tom, že každý národ má svoje poslanie, aj keďo ňom nevie, a nakoľko ho neplní, dopadá to s ním zle?Že tak, ako úlohou Židov bolo postarať sa o prvý, telesnýpríchod Krista na Zem, je úlohou Slovanov postarať sao Kristov druhý, duchovný príchod. Ale keď je naša bie-da taká veľká, že nedokážeme vo svojich mysliach a srd-ciach ani len počať žiadnu vznešenejšiu, vyššiu myšlienkuako cieľ nášho života, než len “ekonomickú prosperitu” a“spotrebný tovar v obchode” – a toto má byť tá najvyššiaméta, pre ktorú chceme žiť! – tak nie sme nič, len pozem-ský prach, a nezachráni nás ani vstúpiť ani nevstúpiť donejakého vojenského paktu alebo hospodárskej únie, aninikto viac a nič iné – lebo sme Bohom opustení.

32 Johannes Trithemius: De Septem Secundeis, id est, in-telligentiis, sive Spiritibus Orbes post Deum moventibus. (Osiedmych druhotných príčinách alebo inteligenciách, ktoré ria-dia obehy nebeských sfér podľa Božej vôle). Sponheim, 1508.

33 Stephen Skinner: Tisícročné proroctvá. Perfekt, Bratisla-va, 1995.

34 Vojtech Zamarovský: Bohové a hrdinové antických bájí.Mladá fronta, Praha, 1982.

35 Matthew Bunson: Angels A to Z. Crown Trade, New York,1996.

36 Viktor Thieben: Bernardus Silvestris: O univerzálnej jed-note sveta. Sophia 12, 1996.

37 Adolf Novotný: Biblický slovník. 1956.38 Xavier Léon-Dufour: Slovník biblické teologie. Velehrad,

Rím, 1991.39 Jan Kefer: Syntetická magie. Trigon, Praha, 1991.

39

Zrod experimentálnej vedy v 16.storočí je inšpiráciou archanjelaGabriela. Pretože Gabriel inšpiro-val Mohameda a arabský kalifát, súArabi predchodcami prírodnýchvied a filozofického materializmu.

Prechod od geocentrickej k he-liocentrickej planetárnej sústaveneznamená prechod od omyluk pravde, ale zmenu perspektívyod duchovného nazerania svetak hmotnému. Ani predrenesančnéumenie neznázorňovalo fyzickú re-alitu, ale realitu duchovnú. Až pät-nástym storočím začína v maľbe tzv.realizmus.

Materializmus je špecifickýmproduktom gabrielskej doby. V sú-časnosti je retardačným myšlienko-vým prúdom.

Pokračovanie zo str. 38

Jedným z najnápadnejších a naj-ďalekosiahlejších javov v dejinách jeonen myšlienkový obrat, onen odklonod duchovno-autoritatívneho a prí-klon k prírodovedecko-empirickémunazeraniu sveta, ktorý sa odohral po-čas renesancie na prelome 15. a 16.storočia.

“Zrod novej vedy, ku ktorému do-chádza v 16. st., je celkom nový jav, kto-rý nemôže nadviazať na minulosť.” 40

Po dlhé stáročia sa v oblasti náhľadovna prírodu ľudia uspokojili s citova-ním bezmála dvetisíc rokov starýchkmeťov: Aristotela, Hippokrata, Galé-na... Prírodní bádatelia 16. storočiavôbec nemali na koho nadviazať; tak-že museli nadväzovať tam, kde skon-čila antika: Kopernik na Ptolemaia,Galilei na Archimeda...

“V polovici 16. storočia sa začalopresadzovať prekvapujúce poznanie,že moderná doba môže priniesť novéobjavy nad úroveň znalostí antic-kých.” 41 Tisíc rokov sa kresťanskáEurópa zaujímala o spásu a nesmrteľ-nosť duše, existenciu absolútnych ideí– a tzv. sublunárnej sfére, pozemské-mu, pominuteľnému, prírodnémusvetu nikto nevenoval žiadnu pozor-nosť. A tu – po roku 1520 – akoby nie-kto roztrhol vreco, z ktorého sa vysy-pali samí prírodovedeckí bádatelia.Kopernik (1473-1543) objavil helio-centrickú sústavu, Kepler (1571-1630) zákony pohybu planét, Galilei(1564-1642), zákon voľného pádua pohybu kyvadla, Gilbert (1540-1603) dokázal zemský magnetizmus,Bacon (1561-1626) sformuloval em-piricko-induktívnu metódu, Descartes(1596-1650) objavil zákon lomu svet-la, Toricelli (1608-1647) atmosferickýtlak, Pascal (1623-1662) základný zá-kon hydrostatiky, Huyghens (1629-1695) vlnovú povahu svetla, Hook(1635-1703) objavil bunku, Newton

(1642-1727) gravitačný zákon a zá-kladné zákony mechaniky... a za nimiďalší a ďalší: Coulomb, Galvani, Vol-ta, Ampére, Curie, Linné, Lomonosov,Lavoisier, Mendelejev, Avogadro, La-marck, Mendel, Pasteur, Darwin....Revolučné prírodovedné objavy na-sledovali husto za sebou v astronómii,fyzike, chémii, biológii... Univerzálnyexperimentálny, bádateľský a vynále-zecký duch Leonarda da Vinci (zom-rel 1519) bol Zorničkou revolučnéhoprevratu perspektívy myslenia, ktorejprvým veľkým míľnikom bola Koper-nikova heliocentrická sústava, zverej-nená roku 1543.

Ešte v 15. storočí viedol filozofic-ký postoj renesančných humanistov k“pohŕdaniu vedami, ktoré boli v 15.storočí bez praktických výsledkov –astronómia, fyzika... “Tí, čo strácajúsvoj čas v nezrozumiteľných a ťažkýchbádaniach bez praktického využitia,si zasluhujú všeobecné odsúdenie”,napísal Matt eo Palmieri (1406-1475).” 42 Všimnime si dobre: rene-sancia mala dve fázy: V prvej (14. a15. storočie) bol záujem sústredenýna človeka, Platónovu filozofiu, ume-leckú tvorbu; nie na prírodu. Záujemo prírodovedecké objavy vypukol ažpo roku 1500.

“Na prelome 15. a 16. st. sa hro-madia všetky predpoklady na to, abysa dosiahol rozhodujúci prelom v as-tronómii, vedách...” 40 Čo znamená“sa”? Nemala by “sa” – podľa súčas-ných materialistických predstávo vzniku a vývoji vedeckých objavov– hromadiť empirická skúsenosť ľud-stva skôr nejako rovnomerne – tujeden objav, tam druhý...? Za 1500 ro-kov “sa” nič nehromadilo – a tu,v priebehu niekoľkých desaťročí “sa”odrazu hromadí toľko predpokladov,že epochálne objavy padajú nie pojednom, ale hneď v celých priehrš-tiach ako zrelé hrušky zo stromu?Zmena myšlienkového ovzdušia je ta-ká výrazná, že nás to priam núti vy-sloviť: “Zmenil sa duch doby!”

ARCHANJEL GABRIEL A RENESANÈNÁPRÍRODOVEDECKÁ REVOLÚCIA

Duchovný dejepis 4:

Emil Páleš

40

Abrahám, Gabriel a tragédiaŽidov

Prehĺbme naše poznanie o gabriel-skom pôsobení v kozme z minulýchprednášok ešte o jeden stupienok.Uvidíme, aké prekvapujúco jasnésvetlo to vrhne nie len na onen prevratv myslení naprahu novove-ku, ale hneď ajna celý radďalších sku-točností:

Mesiac pri-vádza duševnésily do hmoty,pripútava ichk telu. Jasno-vidné, nad-zmyslové vní-manie starýchnárodov bolozaložené právena tom, že časťéterického organizmu. éterických sílnebola upútaná v tele, ale ešte voľná.Boli, takpovediac, časťou svojej dušeešte v nadzmyslových sférach, nie nazemi. Vďaka tomu mali títo ľudia ur-čitý druh obrazného vedomia, ktorýmmohli vnímať ešte niektoré nadzmys-lové skutočnosti; nemali však prílišvyvinutý intelekt, kombinačné schop-nosti, neboli schopní pojmovej ab-strakcie. To vidíme aj dnes, že ľudiaintelektuálne založení majú tie naj-menšie predpoklady k mimozmyslo-vému vnímaniu, lebo všetky éterickésily hlavy sú činné vnútri fyzickéhomozgu; naopak rozličné jasnovidky,médiá alebo ľudia, u ktorých sa v dô-sledku nejakej poruchy alebo otrasuuvoľní nadzmyslový organizmusz nervovej sústavy, a majú určité mi-mozmyslové vnemy, majú oslabenúschopnosť myslenia, oslabený zmyselpre vonkajšiu realitu.

To znamená, že kedysi u Židov(ako národa inšpirovaného Mesia-com) aj tie sily, ktoré boli predtýmvonku, mimo tela, boli potom vnútria prepracovávali intenzívnejšie fyzickýorganizmus. Menovite pracovali tietogabrielské sily vo fyzickom mozgutak, že zjemňovali, dôkladnejšie pre-pracovávali jeho štruktúry (systema-tické vysvetlenie pôsobenia planetár-nych a hviezdnych síl v orgánoch a čas-tiach fyzického tela človeka pozriv prednáškach o duchovnej fyziológii).

Židia boli prvým národom, ktorýstratil schopnosť vnímať pestrú rôz-norodosť duchovných bytostí okoloseba, a namiesto toho sa prepracovalk chápaniu Boha a sveta okolo sebapomocou myšlienkovej abstrakcie.Preto hovorí Rudolf Steiner, že kedysi“ľudia mohli vyvinúť určitý druh mys-lenia, keď sa uvoľnili z tela; keď boli

vnútri vo fyzic-kom tele, ne-mali ešte (dotakej veľkejmiery) vyvinu-tý orgán mys-lenia. Abra-hám bol vskut-ku prvý, ktomimoriadnymspôsobom ten-to fyzický ná-stroj mysleniavyvinul. Pretonie neprávombýva označo-vaný za vyná-

lezcu aritmetiky... Predtým, v tajnýchškolách... mohli múdrosť odovzdaťtomu... koho doviedli tak ďaleko, žedokázal vnímať v ét erickom tele,uvoľnený od fyzického organizmu. Akvšak malo to, čo bolo fyzickým orgá-nom, prejsť na niekoho druhého, jeto možné len jedným spôsobom: pros-tredníctvom dedičnosti. Čo bolo tedapre Abraháma to najdôležitejšie, topodstatné, fyzický orgán, to sa muse-lo a malo na zemi uchovať, odovzdá-vať z generácie na generáciu fyzickoudedičnosťou, práve preto, že to bol fy-zický orgán. Tak rozumieme, prečodedičnosť... bola niečím takým dôle-žitým v hebrejskom národe.” 43

Dejiny židovského národa boliteda dejinami prípravy čo najdoko-nalejšieho fyzického tela pre Božie-ho Syna. To vysvetľuje, prečo sa Ži-dia pod trestom smrti nesmeli miešaťs inými národmi. Prečo o jednomz najslávnejších synov Izraela, Šala-múnovi, inaugurátorovi predchádza-júcej gabrielskej epochy, stojí napísa-né, že “jeho múdrosť bola väčšia akomúdrosť všetkých synov Východua než všetka múdrosť Egypťanov”(1Kr 4:30)

Teraz chápeme aj onen výrazný in-telektuálny náskok, ktorý Židia získalipred ostatnými národmi; a prečo aždodnes v kultúrnom živote, vede, po-litike nájdeme taký veľký počet osob-ností židovského pôvodu, oveľa väčší,

než by inak zodpovedal percentuálne-mu zastúpeniu židovskej populáciemedzi nežidovskou. A chápeme ko-nečne aj to, prečo židovská históriaje preniknutá takou zvláštnou tragi-kou: prečo indoeurópske národy Ži-dom vyčítali určitú špekulatívnosťa vypočítavosť, nedostatok morálnehoidealizmu a citom málo preteplenýintelekt; prečo sa taká závisť a nená-visť všade znášala na hlavy Židov. Ná-rod držaný po 2000 rokov v prísnejizolácii, pod takým vyhraneným vply-vom, si len ťažko hľadal cestu späťk ostatným národom, a cestu späť doduchovného sveta. Dochádza nám,prečo pre národ, ktorý bol vyvolený,aby priviedol na svet Mesiáša, bolonakoniec v čase jeho príchodu – v is-tom ohľade – zákonite najťažšie toho-to Mesiáša prijať. Židia boli už na za-čiatku letopočtu tak spojení s hmotou,ako kresťanská Európa ešte dlho nie.V čase Kristovho príchodu už farizeji– práve v dôsledku toho špecifickéhovplyvu, ktorému boli po dvetisíc ro-kov vystavení – so svojím špekulatív-nym, na fyzický mozog viazaným in-telektom neboli v stave pochopiť du-chovnú skutočnosť Kristovej prítom-nosti. A tu nám už, namiesto nepria-teľstva, skanie slza súcitu z oka. LeboIzrael nakoniec priviedol na svet Spa-siteľa pre všetky národy, len pre sebasamého nie.

Židia mali zo všetkých najviac vy-vinutý pozemský rozum, pozemskúosobnosť, tzv. nižšie ja. To by sa bolomohlo obrátiť na o to väčšie dobrode-nie v prípade, keby sa po príchodeKrista, po zrode vyššieho ja v dušičloveka, toto nižšie ja dokázalo daťnezištne do služby vyšších, duchov-ných hodnôt. Lenže práve pre člove-ka, ktorý je celou svojou inteligenciouponorený do hmoty, je najťažšie pod-riadiť svoje počínanie nejakej duchov-nej skutočnosti, ktorá je neviditeľná,ktorá nijako nevyplýva zo žiadnejpragmatickej, pozemskej úvahy, ktorása pozemským rozumom nedá zdô-vodniť.

Židia by sa – keby prijali Krista –mohli stať národom kňazov; levitmimedzi ostatnými národmi. Česť jed-notlivcom, čo to dokázali (počínajúcsv. Pavlom a apoštolmi). VäčšinaIzraela však neuchopila ten rozhodu-júci impulz k obratu od dovtedy na-dol smerujúceho vývoja k vývojuopäť smerom nahor, k duchu; a pokra-čovala nezmeneným spôsobom

TAJOMNÝ EXPERIMENT.

41

AVICENNA.

v prednostnom vyvíjaní svojho po-zemského ja a pozemských záujmov.Tak sa z pred-odlesku kresťanstva staljeho tieň.

Vznik prírodných viedu Arabov a v renesanènej

EurópePochopenie princípu gabrielského

pôsobenia v kozme vrhá vysvetľujúcesvetlo nie len na dejiny Židov, ale ajna ďalšie udalosti, ktoré s dejinamiŽidov zdanlivo, navonok nijako ne-súvisia. Po prvé, vysvetľuje to, prečoArabi boli predchodcami prírod-ných vied a filozofického materia-lizmu. Arabskí učenci sa už v 9., 10.storočí zaoberali prírodnými a mate-matickými vedami, na ktoré Európaupriamila pozornosť až o niekoľkostoročí neskôr. Zakladali univerzity(Al Azhar, 972), po vzore ktorých sapotom zakladali univerzity v Európe.Al-Chvarizmí napr. zaviedol už okolor. 800 pojem algoritmu. Abu-l-Vafáodvodil sínusovú vetu sférickej trigo-nometrie a zaviedol niektoré gonio-metrické funkcie (1000). Ibn al Baitar(1190-1248) zostavil prehľad farma-kológie a botaniky. Ibn-an-Nafis opí-sal malý krvný obeh 250 rokov predServetom. Ibn Chaldún dospel k his-torickému mysleniu o tri storočia predVicom. Cestovatelia, geografi, karto-grafi ako Idrísí (1090-1166) vydali po-drobné mapy sveta. Avicenna (980-1037) sa zaoberal lekárstvom, astro-nómiou, fyzikou, geometriou, aritme-tikou, algebrou, mineralógiou, opísaldokonca niektoré geologické javya vznik skamenelín. Alhazen (965-1038) sa zaoberal optikou a vynašielšošovku. Al-Bírúní uplatnil originálnumetódu na výpočet rozmerov zemegu-le. Omar Chajjám napísal monografiuo riešení kubickej rovnice...

Čo v tom čase preniklo z prírodo-vedeckého myslenia do Európy, po-chádzalo od Arabov. Preto arabskéhopôvodu sú názvy niektorých vied, akonapr. algebra (al-džabr = arab. písme-no) alebo arabské číslice.

Arabská prírodoveda nebola preEurópanov neznáma. Poznali napr. sú-borné dielo Avicennu. Avšak v Euró-pe až do konca stredoveku na tieto po-znatky nikto významne nenadviazal.Stredoveká Európa žila v inom duchu,nepripisovala tomuto druhu poznaniažiaden veľký význam. To je najlepší

dôkaz toho, že to neboli poznatkya predpoklady, ktoré by “sa” azdanáhle začali hromadiť okolo r. 1500(lebo mnohé z týchto predpokladov tuboli už dávno, a zostali nepovšimnuté)– ale boli to ľudia, ktorí sa na nezačali dívať inými očami! Len takto,z človeka, môžeme vysvetliť ten veľ-ký obrat v európskych prírodných ve-dách – nikdy nie mechanickým samo-vývojom, samočinným “hromadenímsa” poznatkov, ako to robí marxizmus.Lebo keď sa potom chceme dozve-dieť, vďaka čomu Kopernik, Kepler,Galilei urobili také epochálne objavyv astronómii, poučia nás filozoficképríručky: “Vývoj astronómie ako vedybol už tak ďaleko, že v nej mohlo dôjsťk ďalším zásadným objavom.” 40 Tedavysvetlenie v začarovanom kruhu. Po-krok v astronómii je príčinou seba sa-mého. Pretože astronómia pokročila,mohla pokročiť ešte ďalej. Prečovlastne pokročila, zostáva nevysvet-lené.

Preèo je pre nás stredovektaký temný

Predstava súčasnej laickej, ale i od-bornej verejnosti je taká, že v stredo-veku ľudia žili v temnotách, že veri-li nereálnym veciam, vybájenýmpredstavám, vyšpekulovanýmdogmám a poverám. Ale naprahu novoveku sme odrazuzmúdreli, a všetko poobja-vovali!

Je to jeden z naj-ťažších omylovv hodnotení našejhistórie, s týminajťažšími dôsled-kami pre súčasnosť.Ak máme niečo urobiťpre ozdravenie súčasnýchpomerov, musíme z nášhovedomia odstrániť tentoklam, ktorý je deťom vštepo-vaný do hlavy už od školskýchlavíc.

Tzv. vedecký materializmus jeproduktom gabrielskej doby, je preňu špecifický (materializmus je sve-tonázor inšpirovaný zo znamenia Ra-ka). V súčasnosti je však už retardač-ným, degeneratívnym myšlienkovýmprúdom. Aby sme ho mohli filozofic-ky prekonať, musíme si v prvom radepravdivo ujasniť, ako vznikol. A tupráve zostáva onen prechod od scho-

lastického k renesančnému mysleniu,ku ktorému vtedy došlo, historickouvedou tragicky nepochopený. Čo savtedy vlastne stalo?

Pozorujme najprv, čo sa stalov umení. Renesancia objavila napr.perspektívu. Dovtedy maliari nepoz-nali perspektívu. To znamená, že ne-maľovali veci také, aké v skutočnostivo fyzickej realite okolo nás sú. Aničloveka nemaľovali tak, ako v skutoč-nosti jeho fyzické telo vyzerá. Miche-langelo obrátil pozornosť na ľudskételo také, aké v skutočnosti je. Al-brecht Dürer “otvoril nemeckému ma-liarstvu cesty k objektívnemu štúdiua chápaniu skutočností prírody.V práci Štyri knihy o ľudských pro-porciách (1528) rozvinul niektoré te-oretické problémy perspektívy a ná-uky o proporciách.” 44 Pätnástymstoročím v maľbe začína realizmus.Začína sa maľovať to, čo vidia našezmysly.

Dovtedy to tak nebolo. Keď sa dí-vame na gotické maľby, postavy súv rôznych neprirodzených, nemož-ných, strnulých polohách, nemajúreálne proporcie. Vidíme skupinkuľudí, ale keď je jeden z nich nejakýsvätý, alebo biskup, alebo kráľ – jeo jednu aj o dve hlavy väčší od ostat-

ných. Teda gotickí maliari ešte ne-poznali perspektívu. Ale že by ne-

vedeli ani to, že biskup alebokráľ nie sú o dve hlavy väčší

od ostatných ľudí!? Prav-daže neboli takí hlúpi,

aby to nevedeli! Aleoni nezobrazovali

vôbec fyzickú sku-točnosť! Fyzickáskutočnosť nebo-

la dôležitá! Oni zo-brazovali duchovnú

skutočnosť, duchovnýzážitok, že tento človek je

veľký, väčší od ostatných!Tento spôsob maľby je

dodnes kanonizovaný – celkomvedome – v pravoslávnej ikone:

“Ikona nevyjadruje telesné, ale du-chovné... Pravoslávna ikona ne-

zobrazuje telo, ktoré sa pominie, aletelo svätca, ktoré je premenené, pre-žiarené... telo vzkriesenia, telo určenépre večný život... Obrazy západnýchrenesančných maliarov a ich sochyzdôrazňujú fyzickú krásu človeka... sútrojrozmerné, viazané na zem a hmo-tu. Pozorovateľ nie je schopný vstúpiťdo duchovného rozhovoru s nimi, pre-

42

tože mu nepovedia nič, čo by bolo vyš-šie a vznešenejšie, ako veci viditeľ-né.” 45 Na ikonách sú napr. svätci ne-prirodzene dlhí a pod., nie preto, žeby ikonopisci boli slepí, ale preto, žeto vyjadruje určité duchovné vlastnos-ti. Práve to sprostredkuje človeku ur-čitý duchovný dojem, zážitok, ktorýnemôže mať pri pohľade na bezduchúfyzickú realitu samotnú. Ortodoxnáikona zobrazuje pravzory určitých du-chovných cností, a pri pohľade na ňu“sa naša láska obracia k prototypom,ktoré sú na nej vyobrazené” 45 Ktoby chcel pravoslávnu ikonu kritizovaťz pozície realizmu, je barbar, ktorý ne-pochopil, o čo v nej ide.

Podobne, keď sa dívame na niekto-ré gotické ma-dony, vidíme,že držia Ježiškazvisle pred se-bou rovno predstredom tela,teda nie nabo-ku, ale celkomnemožne, akožiadna matkasvoje dieťa dr-žať nemôže, le-bo by mala ťa-žisko mimo te-la. To však opäťnie je preto, žeby gotickí umel-ci boli len neschopní, že nepoznali ťa-žisko a pod. Oni totiž nezobrazovaliv plnom zmysle slova fyzickú ženus jedným batoľaťom na rukách – akoto chceme chápať my dnes. Pre nichbolo dôležitejšie, aby dielo nestratiloschopnosť sprostredkovať duchovnýzážitok toho, ako sa nebeské dieťa, na-še vyššie ja, rodí v našom duchovnomsrdci, ktoré – na rozdiel od srdca fyzic-kého – je skutočne umiestnené v stre-de tela.

V gotike nezobrazovali fyzickúrealitu. To však neznamená, že byzobrazovali niečo nereálne, niečo čoneexistuje! Oni len zobrazovali inúrealitu, než je realita fyzická: reali-tu duchovného sveta.

Vráťme sa teraz k tomu, čo sa odo-hralo vo vede. Hovorí sa, že Koperniknahradil Ptolemaiovu geocentrickúsústavu heliocentrickou. Lenže, Ptole-maiova sústava nebola nesprávna!A Kopernikova sústava ju vôbec ne-môže nahradiť! Ptolemaiova sústavatotiž vôbec nehovorí o fyzickej reali-te! Ale o realite duchovnej! Stredove-

ké obrázky našej slnečnej sústavy ne-zobrazujú obežné dráhy fyzických te-lies planét, ale nebeské sféry! Rovna-kými sústrednými kružnicami okoloZeme sú znázornené nie len sféry pla-nét, ale aj sféra ohňa, vody, vzduchu,sféra krištáľového neba atď. Už z tohonám musí byť zrejmé, že tu nejdeo obežné dráhy nejakých fyzickýchobjektov, ale o hierarchiu a usporiada-nie éterických sfér v okolí Zeme. Veďnapokon planéty sa ani nepohybujúokolo Zeme po kružniciach (ani žiad-na vatra okolo Zeme nekrúži) – alepo cykloidách, čo starí dobre vedeli(a pri praktickom výpočte používaliepycikly a deferenty.) Ani počet sférnezodpovedá azda vtedy známemu

počtu planét (sedem) - ale počtu du-chovných hierarchií (od serafov poanjelov), teda deväť + štyri sféry by-tostí živlov.

Ptolemaiova sústava nie je o ničmenej správna, ako Kopernikova.Hovorí len o inom druhu skutoč-nosti. Čo sa odohralo je to, že až ne-skôr, na sklonku stredoveku, keď ľu-dia stratili pre tieto veci duchovnýzmysel, upadalo mnoho ľudí do po-kušenia chápať tieto staré náuky hru-

bo-materialisticky, hmotne. A až táto,zmaterializovaná, upadnutá predsta-va – ktorá je samozrejmým nezmys-lom – začala byť napádaná triezvozmýšľajúcimi ľuďmi, až bola víťazo-slávne nahradená iným modelom fy-zického vesmíru.

Taký istý vývoj sa odohral aj v me-dicíne. Keď stará medicína hovorilao štyroch živloch, štyroch tempera-mentoch, o vitálnych fluidách a roz-ličných neviditeľných látkach, akoyliaster, prána, čchi a pod., nebola tomystifikácia, zbytočné vytváranie vy-špekulovaných, neexistujúcich fakto-rov! Títo lekári nepracovali s fyzic-kým, ale predovšetkým s éterickýmorganizmom človeka; pozorovali akti-

vitu elemen-tov v človeku,rastlinách atď.,ktoré sú cel-kom reálne,ale éterické. Ofyzické telo ,čo je v ňomvnútri a pod.,sa zaujímalilen málo.

Až keď saľudské dušev-né sily celkomspojili s teles-nými zmysla-mi, ľudia stra-

tili schopnosť vnímať tieto veci, a to,čo vystúpilo do popredia, čo jedinétu pred nimi zostalo – to bolo holé fy-zické telo človeka. Vtedy začali robiťpitvy. V Prahe Jesenius urobil prvúverejnú pitvu v roku 1600. Vesalius(1514-1564) zostavil atlas anatómie.William Harvey (1578-1657) objavilkrvný obeh, opísal srdce ako pumpu.Otvárali lebky, pozerali do srdca –a nikde nevideli žiadnu dušu. Lekáristratili onú intuitívnu schopnosť svo-jich starovekých predchodcov vystih-núť nadzmyslovú podstatu choroby.S Hippokratovými a Galénovými prí-ručkami pod pazuchou sa stali fušer-mi, lebo ich nedokázali viac použiť.Tu prišli noví lekári, ako AmbroiseParé (1509-1590), ktorí chceli ľuďomskutočne pomôcť, a zmietli všetkustarú “nadzmyslovú veteš” zo stolaako poveru, neplodnú, planú špeku-láciu, a obrátili pozornosť na fyzickételo človeka: začali operovať, rezať,šiť, podväzovať tepny... Lenže tvrde-nie, že choroby sú spôsobené posad-nutosťou démonmi, nie je o nič me-

PRECHOD OD PTOLEMAIOVEJ KU KO-PERNIKOVEJ SÚSTAVE NEZNAMENÁ PRE-CHOD OD BLUDU K PRAVDE, ALE PRECHODOD DUCHOVNEJ PERSPEKTÍVY NAZERANIANA SVET K HMOTNEJ. ARISTOTELOVA AKVINSKÉHO GEOCENTRICKÝ MODELVESMÍRU SA NETÝKA OBEŽNÝCH DRÁHHMOTNÝCH TELIES, ALE HIERARCHIEDUCHOVNÝCH SFÉR.

43

nej pravdivé, ako to, že sú spôsobe-né organickými poruchami!

Vidíme, že to, čo sa tu odohralo,nie je prechod od nereality k realite,ale prechod od jednej reality k dru-hej, zmena perspektívy! Za “reál-ne”, za bernú mincu sa začalo počítaťlen to, čo sa dalo vnímať telesnýmizmyslami. Pre Bacona, pre Newtonauž aristotelovské scholastické kategó-rie neznamenajú vôbec nič, zdá sa im,že nemajú žiaden denotát, že neozna-čujú nič reálne existujúce, a preto sasnažia empirickú vedu “očistiť od filo-zofickej špekulácie”: “Z těch, kdož sezabývají přírodní filozofií, připisujíněkteří různým druhům věcí “speci-fické a okultní hodnoty” po vzoruAristotela a peripatetiků. Ti, jak píšeNewtonův přítel Cotes, nám neříkajínic.” 40 Podľa Francisa Bacona vzniklivšetky tieto veci len v špekulatívnychhlavách mníchov, ktorí sa nudili vosvojich osamelých celách: “Tentodruh degenerované učenosti vládlpředevším mezi scholastiky, kteří měliostrý a silný vtip, dostatek volného ča-su a málo co číst; protože však jejichvtip byl uzavřen v celách několika má-lo autorů, především Aristotela, kterýbyl jejich vládcem, stejně jako jejichosoby uzavřeny v celách klášterůa kolejí, a protože znali málo historiipř írody a času, spředli z maléhomnožství znalostí a z nekonečné čin-nosti ducha ony pracné sítě učenosti,které jsou přítomné v jejich knihácha které zasahují až k nám...” 46

Prekonanie “vedeckého”materializmu

Roky 1525-1879 sú dobou príro-dovedných objavov, ktoré smerovali

stále hlbšie do hmoty. Na prelome19./20. storočia však pozorujeme prí-znaky obratu: Newtonova mechanika(sformulovaná na vrchole gabrielské-ho času, 1702), bola zosadená. Miestokráľovnej fyzikálnych teórií muselaprenechať Einsteinovej špeciálnej teó-rii relativity (1905) a Bohrovej kvan-tovej mechanike (1913). “Einsteinoveobjavy znamenali prevrat v klasickejnewtonovskej fyzike a tvoria základnovej fyzikálnej predstavy sveta.” 44

A hľa: už sa nevychádza z empirické-ho pozorovania, už neplatí len to, čosa dá vnímať zmyslami – ale opäťz ideí, z čistého myslenia, vzorcov –ako v scholastike – teda zhora nadol,od myslenia k hmote – nie zdola na-hor, empiricko-induktívnou metódou,ako to stojí v Baconovom manifeste“Nový organon”! Mnohé Einsteinovegeniálne objavy, ku ktorým dospelv čistej imaginácii (“predstavivosť jedôležitejšia ako vedomosti”) sa potvr-dili až oveľa neskôr: zakrivenie časo-priestoru, ohyb svetelných lúčovv blízkosti veľmi ťažkých telies. Ažnedávno sa potvrdila existencia tzv.gravitačnej šošovky vo vesmíre, ktorúEinstein predpokladal. Heisenbergsformuloval princíp neurčitosti (1927),podľa ktorého nie je možné určiť záro-veň rýchlosť a polohu elektrónu;hmota sa opäť stala májou, ilúziou,o ktorej sa nedá s istotou povedať anito, či tu v danej chvíli na danom mies-te je alebo nie je. Atóm prestal byťmalou slnečnou sústavou, kde elek-tróny-planétky krúžia okolo jadra,a zmenil sa na nepostihnuteľnú vlno-plochu, ktorá je aj nie je, hneď je tu a

hneď tam; elektrón sa premenil na“vlno-časticu” (de Broglie), ktorá sije “vedomá” – nadsvetelnou rýchlos-ťou a v nulovom čase! – spinu inéhoelektrónu na druhom konci vesmíru(Aspect). Vedci zostali šokovaní poz-natkom, že “objektívne” fyzikálnemerania nemožno oddeliť od subjektupozorovateľa. Kvantová fyzika pre-stúpila prah do oblasti, v ktorej už za-se pracuje s hypotetickými, ideálny-mi veličinami, ktoré nepostrehujú nielen naše zmysly, ale neraz ani naše prí-stroje. Existencia novej častice, pozi-trónu vyšla Diracovi z matematickejrovnice (1928) – a bola potvrdenáo štyri roky neskôr (1932).

Takisto v medicíne sa lekári opäťprepracovali k práci s neviditeľnýmia nemerateľnými fluidami: v homeo-patii a v akupunktúre. Vo fyzickom te-le žiadne akupunkturické meridiánynie sú. Môžete pitvať, koľko chcete.Ani v homeopatických prípravkochnenájdete žiadnu chemickú účinnúlátku, ani tými najjemnejšími analytic-kými metódami.

V spoločenských vedách, v spolo-čenskej praxi, v ekonomike, politike,sa však stále zotrváva na starých, ma-terialistických pozíciách. Ak chceme,aby sa niečo zmenilo, je najvyšší čas,aby sme tento tzv. vedecký materializ-mus minulých štyroch storočí terazprekonali aj filozoficky. Spoločenskáprax je v príkrom rozpore so súčas-ným – slnečným, michaelským – du-chom doby, ktorý od nás požaduje,aby sme sa teraz dokázali pozdvihnúťaj k pochopeniu niektorých skutoč-ností nezávislých od hmoty. Naša ne-

OBRAT K PRÍRODOVEDECKÉMU MYSLENIU V 16. A 17. STOROČÍ INŠPIROVAL ARCH-ANJEL GABRIEL.

GALILEO GALILEI

44

schopnosť alebo neochota urobiť to,uvrhuje všetky spoločenské procesydo zmätku.

Podobne ako Galilei sedel ešte storokov po začiatku gabrielskej dobyza svoje prírodovedecké objavy voväzení, bude aj michaelský duch mu-sieť zrejme až do polovice svojejvlastnej doby (2056) zápasiť so sta-rým duchom času. Tentokrát sú to zá-stancovia “vedeckého” materializmu,v prírodných aj spoločenských ve-dách, posmievači a odporcovia du-chovnej vedy, ktorí sú v roli inkvizí-torov, čo verejne pranierujú, súdia, a“upaľujú na hraniciach” predstavi-teľov nového ducha času – a ich argu-mentácia je rovnako dogmatická, ira-cionálna, emocionálna, neudržateľnáa smiešna, ako kedysi argumentyinkvizície. Ako kedysi inkvizítorisa ani za svet nechceli pozrieť doGalileiho ďalekohľadu na pohybJupiterových mesiačikov, fázy Ve-nuše, škvrny na Slnku – tak aj dnestoľkí ľudia tvrdohlavo odmietajúpresvedčiť sa o významných sku-točnostiach tvrdiac, že to nemajúzapotreby, lebo vraj aj tak vedia,že to tak nie je.

Ale vidíte, vážení čitatelia, akoje toto nové, duchovné poznanie užnaliehavo potrebné; ako je historic-ká veda celkom neschopná pocho-piť také kľúčové svetodejinné uda-losti ako je renesancia, ako hlbokonepochopené zostávajú, a s akým ne-pochopením a bezmocnosťou potomstojí ľudstvo zoči-voči sebe samému– keď sa historická veda chce obme-dziť len na empiricko-induktívne špe-kulovanie a dohady nad hmotnýmiartefaktami - a nedokáže sa pozdvih-núť k pochopeniu veľkých duchov-ných zákonov metamorfózy ľud-ského vedomia, ktoré stoja v pozadíhistorického diania. Lebo keď vy-kopete zo zeme nejaký päťtisícroč-ný črep, a špekulujete nad ním v tomzmysle, že títo ľudia mali vtedy rov-nakú formu vedomia ako my dnes,dospejete k samým historickým ne-zmyslom.

Duchovná príèina renesanènejprírodovednej revolúcie

Niektorí patriotickí arabskí histo-rici vysvetľujú vznik renesančnej prí-rodovedy tak, že po krížových výpra-

vách arabský prírodovedecký duch“preskočil” do Európy; že Európa byvlastne vďačila za svoju renesanciuArabom. Nemajú samozrejme prav-du. Lebo medzi krížovými výprava-mi a renesančnou prírodovednou re-volúciou je tristoročná medzera, ke-dy by už arabská prírodoveda muse-la pôsobiť, ale nepôsobila, len zaned-bateľne. Naopak, práve vtedy vrcho-lila scholastika v osobe Tomáša Ak-vinského (1225-1279). Títo arabskíhistorici sú však – nevedomky – blíz-ko akejsi tušenej, skrytej pravdy: a totej, že duch, ktorý inšpiroval arab-ský kalifát, ktorý stál pri jeho zro-de v roku 610, je skutočne ten istý,ktorý sa stal duchom času v roku1525!

Nebol to teda arabský impulz. Bo-lo to európske scholastické myslenie,ktoré bolo skutočne brilantné a navysokej úrovni, ale zamerané na du-chovný svet, boli to tieto sily mysle-nia, ktoré Európa sama vlastnila –ktoré boli po roku 1500 vtiahnuté –pod vplyvom gabrielského pôsobenia– do hmoty, a premenili sa na túúžasne obdivuhodnú matematickúprírodovedu, na odhaľovanie ab-straktných, matematických zákonovv hmote a v prírodnom dianí. To jeduchovná príčina renesančnej prí-rodovedeckej revolúcie: odohralasa na pozadí onoho veľkého posu-nu v konfigurácii nadzmyslovýchčlánkov ľudskej bytosti, pod vede-ním archanjela Gabriela.

Vysvetlenie európskych histori-kov o príčinách renesančného “prí-klonu k svetu” je však ešte horšie,ako arabských; totiž buď vôbec žiad-ne, alebo marxistické: V dejepise pre

siedmy ročník základných škôl násučili, že renesancia súvisela s “roz-siahlymi zmenami vo výrobe”, že pokrížových výpravách “zbohatli ma-jitelia lodeníc... a ľudia už neupínalipozornosť toľko na záhrobný ži-vot...a zmenili náhľad na svet.” 23

Prečo, povedzte, prečo sa deti nesmúučiť o archanjeloch? Je to azda niečonaivné alebo trápne alebo nevedec-ké? Sú tie hlúposti, čo sú tam popí-sané teraz, lepšie? Nie je to zhubnáspoločenská prax vtĺkať deťom už odmalička do hlavy, že od počiatku sve-ta sa všetko točí okolo peňazí a spot-reby, ktoré sú prapríčinou, alfoui omegou svetodejinného vývoja?Neumŕtvujeme tým dušu dieťaťa,keď od neho chceme, aby sa učilo

naspamäť niečo, čo nemôže po-chopiť, čo sa nedá pochopiť, čonemôže pochopiť ani žiaden do-spelý, lebo je to nezmysel? O čojednoduchšie a predsa ďaleko hlb-šie a obsažnejšie by pôsobilo nadušu trinásťročného dieťaťa, kebysmelo vedieť, že existujú bytosti,duchovia času, ktorí vlievajú rôz-nym dobám a kultúram charakte-ristickú atmosféru? O čo viac byto podnecovalo jeho morálnu fan-táziu! O čo mravne ozdravujúcej-šie by to pôsobilo, keby smelo ve-dieť, že dejiny nie sú len výsled-kom zbojstva, práva silnejšieho,ale aj nevýslovne vznešeného ne-

beského riadenia, Nebeskej Múdros-ti, ktorá stojí za nimi.

V budúcom čísle: Archanjel Samael,mor a kríza Európy v 14. storočí.

40 Jiří Cetl, Petr Horák, RadislavHošek, Jaroslav Kudrna: Průvodce ději-nami evropského myšlení. Pyramida,Praha, 1984.

41Egon Bondy: Středověká islámskáa židovská filosofie. Filosofie renesancea reformace. Vokno, Praha, 1995.

42 Humanizmus a renesancia. Ilustro-vané dejiny sveta IX. Gemini, Bratisla-va, 1995.

43 Rudolf Steiner: Das Matthäus-Evangelium (Matúšovo evanjelium).

44 Malá encyklopédia bádateľova vynálezcov. Obzor, Bratislava, 1973.

45 O pravoslávnej cirkvi. Pravoslávnaikona. Pravoslávna bohoslovecká fakul-ta, Prešov, 1997.

46 Francis Bacon: Essays civil andmoral. London, 1914.

DUCH, KTORÝ INŠPIROVAL MOHAMEDAA ARABSKÝ KALIFÁT, JE TEN ISTÝ, KTORÝ IN-ŠPIROVAL RENESANČNÚ PRÍRODOVEDU.

45

Jeden človek poslal panej svojho srdca list, v ktorom jej napísal, že jumá rád. Doručiť list dostal za úlohu výrik lesný. Výrik sa pripravila na druhý deň hneď zavčas rána sa z bútľavého stromu v olivovom hájiku,kde býval, vydal na cestu. Krížom cez plece mal prehodenú cestovnúkapsičku a v nej obálku s červenou mašličkou.

Tak putoval výrik krajmi známymi i neznámymi, až prišiel k moru.Výrik ešte nikdy nevidel more. Stál chvíľu na brehu a díval sa. Cieľjeho cesty ležal na druhej strane mora. Rozletel sa teda výrik ponadveľkú vodu a letel, letel už veľa, veľa hodín; no ako si silil zrak, nikdeani len najmenší kúsok pevniny nebol na dohľad, kde by si mohol chvíľku

odpočinúť. Výrik mával krídlami čoraz slabšie a letel už tak nízko nad vodou, že sa chvíľami odrážal od spenenýchvrcholkov vĺn. Pierka mu navlhli, krídla oťaželi, až výrik úplne vysilený spadol do vody. Len čo trochu nabral dych,pokúšal sa udržať nad vodou a veslovať krídlami ďalej rovnakým smerom. Potom sa však strhla búrka. Hrom dunel,blesky križovali oblohu, lejak bičoval vodnú hladinu, a obrovské vlny úbohého výrika tu vyhadzovali vysoko do výšky a tuzase ponárali hlboko pod vodu; a výrik by bol určite v mori zahynul, keby sa nezachytil kúska dreva plávajúceho nahladine. Štyridsať dní unášali morské prúdy lesného výrika na malej drevenej plti k neznámemu pobrežiu zarastenémubujnou vegetáciou. Tak putoval výrik ďalej džungľou, predieral sa tŕním a bodľačím. Neraz uviazol v hlbokej húštine,kde si myslel, že už nikdy nenájde cestu von. Ešte nikdy nevidel taký hustý les a také veľké zvieratá.

Putoval vo dne, v noci. Kráčal po rozpálenom piesku, cez snehové záveje. Putoval v slnečnej páľave aj v daždi.Putoval krupobitím, chrániac si jedným krídelkom hlavičku a druhým krídelkom prikrývajúc kapsičku s listom; podchvíľouho však čo ťažší krúp zasiahol tak prudko, že padal ako podťatý.

Putoval po nekonečných ľadových pláňach, kde slnko hrialo a svietilo tak slabučko, kde po celé týždne sa sotvaodlepilo z obzoru. Bol taký skrehnutý a uzimený, že sa sotva hýbal. Čo aj urobil pár krokov vpred s najväčšou námahou,zadul taký silný protivietor, mrazivý a plný snehu, že výrika odvialo dvakrát toľko opäť nazad. Márne sa zapieralnožičkami do ľadu, a pazúriky mal už celé doráňané.

Nehybne, ako mŕtvy ležal výrik pod snehom: “Možno je v liste niečo veľmi dôležité”, pomyslel si, “no on, lesný výrik,ho už nedoručí”. Srdce mu zvieralo a slzy vyhŕkli pri pomyslení, že by on, lesný výrik, mal sklamať dôveru, ktorá mu boladaná...

Uplynuli mesiace, a možno roky, než výrik, celý doráňaný, ohoretý, s ošklbaným perím a nalomeným krídelkomdokrivkal k domčeku, kde ešte stále niekto čakal na list. Slnko práve zapadalo a v okienku domčeka už bolo rozsvietené.Výrik uložil list na okenný rám a zaklopal dvakrát zobáčikom na okennú tabuľu; potom preletel a sadol si na konárstromu v záhrade domčeka.

Ušľachtilá ženská ruka vzala list a okienko sa zase zavrelo.“Splnil som svoju úlohu”, pomyslel si výrik, hľadiac veľkými guľatými očami na jagavé hviezdy nad sebou. Po svojej

smrti bol statočný a verný výrik prenesený na oblohu, do súhvezdia Malého výrika.

Príbeh o lesnom výrikovi

Výrik lesný

Služobník Ľalie

46

Dokončenie zo Sophie 17reba uvážiť, že predstaviteliaranej gnózy, ako boli Basilei-des a Valentinus, neboli zasvojho života , ba ani istú dobu

po smrti považovaní za kacírov, aleza “pravoverných” kresťanov.

Preto i učenie takej vynikajúcejosobnosti raného kresťanstva, akobol Klement Alexandrijský, ktoréhologosofiou sme sa podrobnejšie zao-berali v predchádzajúcej prednáške,vykazuje výrazné gnostické rysy.

Rovnako, ako ostatní gnostici, od-voláva sa Klement vo svojom učenína ústne tradície, pochádzajúce z in-tímnej výuky Kristovej, poskytnutéiba niekoľkým vyvoleným učeníkom.Nositelia tohto tajného podania malibyť najmä Tomáš, Filip a Matúš.Tomášovo a Filipovo evanjelium bo-lo tiež nájdené v gnostickej knižniciv Nag Hammádí, rovnako ako spisspojený s Matúšom. Klement sám oz-načuje vyslovene za gnostikov ajapoštolov Petra, Jakuba, Jána a Pav-la.

Klement rozlišuje dvojaké pozna-nie:

1) poznanie jednotlivých vecí,spoločné všetkým ľuďom a

2) poznanie duchovných skutoč-

ností silou Logu pôso-biaceho v duši - až to jepravá gnóza.

Poznanie a viera ne-boli pritom uňho v proti-klade, ako to bolo v ne-skoršej cirkvi. Poznaniechápal ako širší pojem,ale viera je jeho nevy-

hnutnou súčasťou a základom prav-dy, bez ktorého nie je možné poz-nanie vôbec rozvíjať. To, čo dovršu-je človeka, čo robí až človeka člove-kom, je však poznanie. Až ním sazavršuje viera, ktorá môže byť da-rom, ale poznanie si musí človek odBoha vydobyť (!).

Rozdiel medzi vierou neskoršejcirkvi a poznaním gnózy spočíval vtom, že cirkev sa zameriavala predo-všetkým na Kristov čin, na jeho vtele-nie, utrpenie a zmŕtvychvstanie, za-tiaľ čo gnóza sa snažila pochopiťKristovu bytosť. Slovami Klemento-vými: “Musíme veriť, že jestvuje Syn,že prišiel a že trpel. Musíme však poz-návať, kto Syn Boží je.” Preto tiež ne-môže byť pre Klementa poznanie bezviery a viera bez poznania - ako ne-môže byť Otec bez Syna a naopak.Ako prichádzame prostredníctvomSyna k Otcovi, tak z viery prichádza-me k poznaniu.

Klementovi boli dobre známe sta-rogrécke mystériá s ich nižším stup-ňom, t. j. katarziou - očistou a vyššímstupňom, ktorý viedol žiaka k jasno-zreniu. V kresťanskom zmysle všakchápal očistu ako vyznanie, tak vzmysle poznania vlastných pochy-bení, ako i priznanie sa ku Kristovi,ktoré je pravou očistou duše, zatiaľčo vyšší stupeň mystéria zrenia je mu“analýzou”, t. j. rozpúšťaním všetké-ho zmyslovo vnímateľného a pries-torového až k čistej myšlienke, ktoráje dimenziou Kristovou. To je pravégnostické myslenie, ktoré chápe avidí!

Hĺbka tohto myslenia je viditeľnánapr. vo vzťahu k mučeníctvu, ktorémnohí vtedajší kresťania často zá-merne vyhľadávali. Klement všakmyslí aj na vinu prenasledovateľov

a vlastne i spoluvinu toho, kto juúmyselne provokuje. Preto odporúčaradu Kristovu: “Ak vás prenasledu-jú v jednom meste, odíďte do iného”(Mat. 10:23).

Na rozdiel od cirkevných kresťa-nov, ktorí pokladajú za najvyšší cieľsvojho úsilia odpustenie hriechov,milosť, vykúpenie a večnú blaženosťa nie náboženské poznanie, hovoríKlement odvážne: “Keby niekto pos-tavil gnostika pred voľbu medzi poz-naním Boha a večnou spásou - a obo-je by bolo od seba oddelené, pričomje oboje totožné - bez najmenšiehováhania by zvolil poznanie Boha,ktoré pokladá za žiadúce pre nehosamotného, pretože k poznaniu vystu-puje viera prostredníctvom lásky”.

Rovnako ako Pavol v 1. liste Ko-rinťanom, rozlišoval aj Klement du-ševného človeka (psychikos), ktorýpotrebuje vedenie cirkvou a duchov-ného človeka (pneumatikos), ktorý jeschopný vlastného slobodného poz-nania, t. j. gnózy. Prijatie Krista dovlastnej duše znamená takú premenu,že sa tým človek stáva bratom Kris-tovým a je mu rovný. To mu tiež dávamravnú slobodu a nezávislosť navonkajších inštanciách, lebo cnostinespočívajú pre gnostika v plnení prí-kazov a zákonov, ale v slobodnom na-podobňovaní ním videného a preží-vaného Boha. Názor veľmi blízkyetickému individualizmu “Filozofieslobody” Rudolfa Steinera.

Zatiaľ čo kresťania prvých storočíodmietali odumierajúcu kultúru ci-sárskeho Ríma a nenávideli svet, kto-rý ich obklopoval, pozoroval Kle-ment pod procesmi úpadku všade klí-čiace zárodky nového sveta, ku ktoré-mu obracal všetku svoju lásku, lebosa mu javili ako niečo, čo pochádzaod Boha. Za znak gnostika považovaltri veci: “Po prvé videnie, po druhéplnenie svetových cieľov a po tretievýchovu dobrých ľudí. Kde sa totospája, vzniká dokonalý gnostik. Kdeniečo chýba, tam gnóza kríva”.

Základným impulzom Klemento-vej gnózy boli Pavlove slová: “Ži-jem, ale nežijem ja, ale Kristus žije

GNÓZA A KRES�ANSTVOZdenìk Váòa

PRE GNOSTIKA CNOSTI NESPOČÍVA-JÚ V PLNENÍ PRÍKAZOV A ZÁKONOV, ALEV SLOBODNOM NAPODOBŇOVANÍ NÍMVIDENÉHO A PREŽÍVANÉHO BOHA.

47

vo mne” (Gal 2:20). Preto nás nesmieprekvapovať, že v jeho spisoch Pro-treptikon , Paidagogos a najmäStromateis, z ktorých tu citujeme, na-rážame na myšlienkové nábehy, ktoréznejú takmer moderne, ktoré však ne-boli v kresťanstve spočiatku ďalejrozvíjané, anticipujú však budúc-nosť.

Napr. keď na rozdiel od východis-ka starovekej filozofie, ktorá sa zvyk-la vidieť najmä v myslení, v uchopo-vaní ideí, kladie na počiatok pozna-nia vnímanie: “Od prírody sa zdá byťprvým myslenie, pre nás je však pr-vým vnímanie. Z vnímania a mysle-nia vzniká podstata náhľadu, lebomyslenie a vnímanie majú spoloč-ný jas”. (Porov. s tým základnémyšlienky Filozofie slobody Ru-dolfa Steinera).

Alebo keď dospieva k pozna-niu jestvovania dvojakého zla:“Zlo má dvojakú tvár: raz koná auchvacuje klamom a predstiera-ním, druhý raz násilím. BožskýLogos však kráča a všetkých zvolá-va... Záleží od nás, či Ho budemenasledovať alebo nie” (viď súso-šie Krista s Luciferom a Ahrima-nom v Goetheane).

Ponorme sa teraz do myšlien-kového sveta poslednej veľkejosobnosti alexandrijskej gnózy alogosofie - Origena (185 - 255).Bol to najgeniálnejší žiak Klemen-ta Alexandrijského, ktorý sa staluž vo svojich 18-tich rokochučiteľom na katechétskej škole vAlexandrii, a to až do roku 230,kedy po roztržke s biskupom De-metriom odišiel do palestínskejCézarey. Z jeho obrovského diela- okolo 6000 zvitkov - sa zachova-li iba trosky: osem kníh komentárovk Jánovmu evanjeliu (z pôvodných32), apologetické dielo Contra Cel-sum (kde cituje filozofa Celsa takpresne, že jeho spis mohol byť vyda-ný i samostatne) a najmä Peri archón(De principiis - O počiatkoch) - aká-si prvá summa teológie.

Origenes mal veľký vplyv nautváranie kresťanskej vierouky, no inapriek tomu bol na koncile r. 533prehlásený za kacíra. Jedným z dôvo-dov bolo jeho učenie o predexisten-cii duše, na ktorú ukazuje i scéna soslepým od narodenia (Ján 9:2), aktorou možno vysvetliť i skutočnosťnerovnosti osudu.

Origenes síce nehovorí vyslovene

o reinkarnácii ako Klement Alexan-drijský vo svojom stratenom spiseHypotyposeis (podľa svedectva patri-archu Fotia), ale predexistencia jumlčky predpokladá. Sám Origenes tonaznačuje, keď v súvislosti s JánomKrstiteľom - Eliášom hovorí: “Lebokto verí, že sa deje náhodou niečo,čo je nutné, mal by pochopiť, že du-ša Jánova je staršia ako jeho telo, žeexistovala už skôr a potom až bolaposlaná k svedectvu o svetle”.

Treba si tiež uvedomiť, že dnešnýnázor cirkvi o stvorení duše spolu sozrodením tela a jej neskoršej večnostisa začal v cirkvi presadzovať až od

4. storočia a až v 6. storočí sa staldogmou, ktorá môže v praxi viesť ajk vážnym dôsledkom: ak je napr.zrejmé, že pri pôrode môže byť za-chránená buď iba matka alebo ibadieťa, potom by bol chirurg povinnýobetovať matku, pretože tá už má ne-smrteľnú dušu, zatiaľ čo doposiaľ ne-narodené dieťa nie, čo by znamenalostratu jednej duše pre Boží svet!

Proti tomu argumentuje Origenespoukázaním na krst malých detí“kvôli odpusteniu hriechov”. Orige-nes sa pýta: “Ale akých hriechov?Kedy ich spáchali?” Človek si všakprináša zo života pred narodením ajiné veci ako hriechy: “Jestvujú vte-lené duše, ktoré skôr ako sa zrodili,boli poučované Otcom a počúvaliho”.

Pre náboženské vedomie Orige-novo bolo teda samozrejmé, že osu-dy na zemi sú pokračovaním zážitkovv duchovnom svete pred narodením.Na rozdiel od neskoršieho dichoto-mického ponímania človeka ako by-

tosti s telom a dušou, kde sa duchchápe iba ako intelekt, Origenesešte konkrétne rozlišoval duchaako tvorivú, večnú bytosť a dušuako sprostrekovateľku medzi du-chom a telom - ako bytosť prijí-majúcu, časovú. Doslova hovorí:“Duch, ktorý sa vzdialil od svoj-ho pôvodného stavu a od svojejdôstojnosti, sa stáva dušou a vola-jú ho tak. Ak je duša obnovená aočistená, vracia sa do stavu, v kto-rom je duchom”.

Tento Origenov výrok akobypriamo predznamenával centrálnyrozikruciánsky výrok: Ex Deonascimur - In Christo morimur -Per Spiritum Sanctum revivisci-mus. Alebo ako to vyjadruje Ru-dolf Steiner vo svojej druhej mys-térijnej dráme:

“Z božského bytia povstalaľudská duša,

odumrieť môže v bytostné zá-klady,

raz však zo smrti odpúta du-cha”.

Je prirodzené, že človek, kto-rý sám seba prežíval ako ducha, akovečnú entelechiu a nie ako duševnúbytosť, ktorá vznikla až pri narodení,musel mať iný pohľad na svet, totižpohľad, chápajúci svet v jeho vývoji:od pôvodného duchovného stavu kjeho terajšiemu, od ducha odpadnuté-mu a od toho opäť k svetu obnovené-mu, netelesnému, kedy sa všetci vrá-tia k Bohu, vďaka vykupiteľskémučinu Kristovmu.

Zatiaľ čo agnostik zastáva názor,že nemožno poznávať a dogmatik, žesa nesmie poznávať, pre Origena bo-lo poznanie procesom bez hraníc, po-dobne ako už u Filóna, ustavičnýmobjavovaním nových a nových ta-

ORIGENES: “PRE TOHO, KTO HĽADÁDOKONALÝ ŽIVOT, JE LEPŠIE CESTOU ZO-MRIEŤ, AKO SA VÔBEC NA CESTU NEVY-DAŤ”. SUDCA, KTORÝ DAL ORIGENA MU-ČIŤ, SA NEODVAŽOVAL USMRTIŤ HO, TAKŽIARILO KRISTOVO SLNKO Z JEHO BY-TOSTI.

48

jomstiev: “Čím ďalej postupujeme,tým vyššie sa týči hora tajomstiev”.

Poznanie je preňho povinnosťoučloveka. Kto chce byť skutočne uče-níkom Kristovým, musí s odvahoupozdvihovať svoje oči: “Pre toho, ktohľadá dokonalý život, je lepšie ces-tou zomrieť, ako sa vôbec na cestunevydať”. Vlastné videnie nemožnonahradiť sprostredkovaným zvesto-vaním, a preto je toto videnie viacako viera, ktorá je iba jeho predstup-ňom.

Sväté písma sú preňho iba struč-ným uvedením do rozľahlej ríše poz-nania. Nechápal ich preto nikdy pod-ľa litery, ale v trojakom zmysle:

1) historickom - tým sa líšil odFilóna, ktorý všetko vykladal alego-ricky;

2) duševnom, t. j. morálnom;3) a vo vlastnom duchovnom

zmysle.Poznanie samo prežíva ako niečo

svetelné - v zmysle Jánovho evanje-lia (8:12): “Ja som svetlo sveta”. Člo-vek dospieva k poznaniu len vďakatomu, že je osvietený týmto svetlom,t. j. svetlom Logu, ako o tom hovorízačiatok Jánovho e- va n je lia .Je to duchovné sln- ko ves-míru, ktoré osvet- ľ u j eľudského ducha, tak akofyzické slnko o s -vetľuje telo avšetky vníma-teľné veci.

O tomtod uc h ov-nom sln-

ku potom Origenes hovorí smeléslová: “Ako sa zatemní svetelná silaMesiaca a hviezd, keď svieti Slnko,tak tí, ktorí sú osvietení Kristom auchopujú jeho lúče, nepotrebujú anipomoc apoštolov, ani prorokov. Bamusíme smelo povedať pravdu: aninijakého anjela alebo ešte mocnej-ších dynameis, ak sú poučovaní prvo-rodeným Svetlom”.

Z týchto slov prežaruje vlastné ta-jomstvo Origenovej schopnosti poz-nania, v ktorom sa prejavuje ako pra-vý Kristoforos - nositeľ Krista. Ori-genova duša, preniknutá Kristom, bo-la tak schopná nazerať do tajomstvaKristovej bytosti a jej vzťahu k člo-veku Ježišovi.

V spise Peri archón hovorí o onejčistej duši Ježišovej, ktorá bola ušet-rená od Adamovho pádu a mohla taksprevádzať vývoj ľudstva zhora, pri-jať ľudské telo zrodené z Márie a prikrste v Jordáne spojiť sa s božskýmLogom - Kristom. Teda ten istý poz-natok, ku ktorému dospel na počiatku20. st. nezávisle, zo svojho vlastnéhopozorovania Rudolf Steiner.

Origenes bol teda schopný rozli-šovať božskú bytosť Kristovu od člo-veka Ježiša a vidieť v krste v Jordá-ne rovnakú svetodejinnú udalosť akoje druhý príchod Kristov pri posled-nom súde. Oboje je zjavením Logu vpozemskom svete. Toto vedomie vý-znamu krstu v Jordáne, ktorý bol aždo 4. storočia hlavným vianočnýmsviatkom, sa v neskoršej cirkvi stra-tilo.

Ako sme už uviedli, reálne pozo-rovanie Logu v tele Ježišovom stava-lo gnostikov pred neriešiteľný prob-lém, ako mohol Kristus zomrieť – aneschopnosť pochopiť toto tajom-stvo ich potom viedla k tvrdeniu ozdanlivej smrti. Origenovi všakbolo jasné: Boh nezomiera, aleoddeľuje sa od človeka, ktorýtým zomiera. Vyplynulo mu toz jeho sebapoznania: i ja somduchovná bytosť, ktorá saspojila s telom a oddeľujemsa opäť od neho, keď telozomiera. Tak sa smrť nakríži stala preňho niečím,čomu chýbalo akékoľ-

vek poníženie.Po zmŕtvychvstaní sa potom “ce-

lé ľudstvo, ba celé stvorenie stáva te-lom Kristovým a každý z nás je jehočlánkom podľa svojho titulu”. VKristovi sa teda zjednocujú všetci ľu-dia, všetky rasy a národy do jednejrodiny ľudstva. To je skutočnosť, kto-rá musí byť prežívaná stále znovu vkaždom jednotlivom človeku, v kaž-dom podľa jeho stupňa vedomia, le-bo: “Kristus je stále so svojimi uče-níkmi a nikdy ich neopúšťa, takže mô-žu povedať: Nežijem ja, ale Kristusžije vo mne”.

Pre morálny postoj človeka z tohopotom vyplýva, že nekoná z nijakéhopríkazu, ba ani z príkazu lásky, ale zKristovho Slnka, v ňom prítomnéhoa pôsobiaceho, zo Slnka, ktoré osvet-ľuje všetkých dobrých i zlých. Jehooltárom je vlastné srdce, kňazomvlastná duša, ktorá sa má starať o to,aby oheň na oltári nikdy nevyhasol.

Človek, ktorý dosiahne túto pre-menu, je pozdvihnutý medzi hierar-chie na miesto padlých anjelov a sámsa stáva “Kristom, Synom Božím”. -Takéto myšlienky mohol vysloviť ibaten, kto sám takú premenu dosiahola bol preniknutý Kristovou substanci-ou. Svedčí o tom i skutočnosť, že sud-ca, ktorý dal mučiť Origena pri pre-nasledovaní kresťanov za cisára Dé-cia, sa neodvažoval usmrtiť ho, takžiarilo Kristovo slnko z jeho bytosti.

Jeho žiaci už túto substanciu ne-mali, držali sa iba jednotlivostí z jehoučenia a ocitli sa v otvorenom roz-pore s cirkvou, ktorá sama strácalaonen prvotný zážitok blízkosti Kris-tovej, takže Origenovo dielo mohlazvonku odsúdiť ako kacírske.

Origenes bol poslednou osobnos-ťou, z ktorej kresťanská gnóza žiarilaešte čistým svetlom. Ďalší vývoj bolv znamení úpadku gnostického mys-lenia na jednej strane a upevňovaniacirkevnej autority na strane druhej.Úsilie o poznanie prestalo byť súčas-ťou slobodného duchovného života.Presadil sa názor, že vlastné zjave-nie sa skončilo smrťou apoštolov aže všetko, čo potrebuje kresťan ve-dieť, je obsiahnuté v kréde - nad tosa už netreba usilovať. Namiesto ne-závislého hľadania pravdy nastúpilidogmy, odhlasované väčšinou nakonciloch. Na jednom z nich – na 5.koncile v Konštantinopole - bolo od-hlasované r. 553 i odsúdenie Orige-novho učenia o predexistencii duše.

TAK AKO PREDKRES-ŤANSKÝ SVET OČAKÁVAL

VYKUPITEĽA , ZAČALOKRESŤANSTVO TERAZ OČA-

KÁVAŤ PRÍCHOD DUCHA.

49

O 300 rokov neskôr bolo na ďalšomkoncile v Konštantinopole odhlaso-vané, že človek sa skladá iba z tela aduše a tak sa odstránila trichotómia,dovtedy samozrejmá nielen v gnóze,ale i Pavlovi. Pavlovo slovo “duchskúma všetko, i hlbiny Božstva” (1Kor 2:10) prestalo pôsobiť - namiestopoznania, usilujúceho sa o osviete-nie, prevládla neosvietená viera.

Niet divu, že sa potom v cirkvi stá-le znovu a znovu vynáral pocit urči-tého základného nedostatku a ževznikali najrôznejšie podzemné prú-dy “kacírskych” hnutí a siekt - akodôsledok zlého svedomia oficiálnejcirkvi: niektoré z týchto prúdov pre-zrádzajú práve gnostické dedičstvo.Ani stredovekí svätci a mystici neu-nikli v tomto smere podozreniu zkacírstva - napr. taká veľká postavastredovekej nemeckej mystiky z12. stor., ako bol Majster Ekke-hard, odsúdený svojím bisku-pom, “pretože chcel vedieťviac, ako bolo potrebné”.

Chýbal tu teda prvok slo-bodného poznania; avšak poz-nanie osvietené, múdrosť - toje sféra Svätého Ducha. A jepríznačné, že práve k tejto sférebožskej Trojice nachádzala cir-kev vzťah len neľahko. Stredove-ká mystika dospela preto k názoru,že doba Svätého Ducha príde až vbudúcnosti - po období Boha Otca aBoha Syna. Tak ako predkresťanskýsvet očakával Vykupiteľa, začalo te-raz kresťanstvo očakávať príchodDucha.

Ten však nezostupuje k ľudstvuzhora ako Kristus, ktorého zostupsférami smerom k Zemi bol sledova-ný v mystériách a spätne prežívanýgnózou: Svätý Duch prichádza k člo-veku zvnútra - v poznaní, osvietení -nemôže byť predmetom poznania akoBoh-Syn, pretože on sám je touto si-lou poznania, a to v každom jednot-livom človeku.

Predpokladom osvietenia je všakzážitok smrti, duša musí prejsť nul-tým bodom svojho vedomia, svojouGolgotou, kde volá spolu s Ježišomna kríži “Bože, Bože, prečo si maopustil?” Keď dospieva k pocitu“Boh je mŕtvy”, ako to vyslovil už

Nietzsche a ako to plne prežíva člo-vek v dnešnom materialistickom aateistickom veku, kedy sa cíti celkomoddelený od duchovného sveta a nieje už schopný starej viery.

Tak, ako bez smrti na Golgote bynebolo možné zmŕtvychvstanie a svä-

todušný zážitok učeníkov, tak ani pre-mena vedomia dnešného človeka ajeho opätovný vzostup k duchu nieje možný bez prechodu údolím smr-ti, aký prežívame práve v poslednýchdvoch storočiach.

Toho stará gnóza nebola ešteschopná, a preto musela zaniknúť.Ako ukazuje Rudolf Steiner, vzniklaešte na stupni duše pocitovej, kedyčlovek bol schopný prežívať božskýsvet ako duchovný obsah vo svojomvnútri. V období duše rozumovej(grécko-rímskom), tento duchovnýobsah už zmatnel. Človek musel vy-

vinúť veľkú vnútornú silu, aby oživilprísnym cvičením, vrátane askézy,svoju pocitovú dušu tak, že moholbyť znovu prežívaný duchovný obsahgnózy, vrátane hlbokých kozmickýchsúvislostí udalostí na Golgote.

To však vzhľadom na ďalší vývojvedomia človeka nebolo dlho možné.Gnóza sa stala niečím celkom exote-rickým a bola cirkvou zaznávaná, za-tiaľ čo pravá, ezoterická, mystérijnágnóza bola - ako to naznačuje legen-da o svätom Grále - pozdvihnutá an-

jelmi do duchovného sveta a ucho-vávaná až do tej doby, až budúľudia zrelí sa s ňou opäť spojiť.V stredoveku sa tak stalo na ci-tovej úrovni v ezoterickom prú-de Grálu.

V dnešnej dobe sa tak mô-že stať novým spôsobom, naúrovni duše vedomej, preme-nou vedomia, jeho výstupomz nultého bodu k novému po-chopeniu mystéria na Golgo-te. Smer k tomuto novému vý-stupu k duchu v dnešnej dobe,kedy človek už nie je schopný

veriť, ale chce poznávať, abymohol dosiahnuť pravú, osviete-

nú vieru, naznačuje cesta, ktorúnastúpila antropozofia.

Z toho dôvodu môže byť antro-pozofia označovaná za novú gnózua Obec kresťanov za akúsi novognos-tickú cirkev len z úplného nepocho-penia.

Stará gnóza bola schopná pozná-vať z oživenej duše pocitovej božskýpôvod človeka - ono “ex Deo nasci-mur” - predexistenciu ľudskej dušea sveta, predexistenciu a kozmickýaspekt bytosti Kristovej, trichotómiučloveka a sveta; na jej stupni vedo-mia jej však nevyhnutne zostalo uza-vreté tajomstvo smrti na Golgote -neprenikla k zážitku “in Christo mo-rimur” (odtiaľ jej omyl doketizmu).

Tento zážitok je možný až nadnešnom stupni vedomia, kedy dušavedomá prežíva svoju vlastnú Golgo-tu, svoju opustenosť Bohom, a pretomôže nastúpiť s plným vedomím azo svojej slobodnej vôle cestu ku svo-jej svätodušnej udalosti - k poznaniutoho, čo znamená “per SpiritumSanctum reviviscimus”.

KRISTUS, DUCHOVNÉ SLNKO VESMÍ–RU, OSVETĽUJE ĽUDSKÉHO DUCHA, TAKAKO FYZICKÉ SLNKO OSVETĽUJE TELOA VŠETKY VNÍMATEĽNÉ VECI.

Oltárom človeka je jeho vlastné srdce, kňazom vlastná duša, ktorá sa má starať o to, aby oheňna oltári nikdy nevyhasol

50

Co kdo miluje, v to se promìníPomni: co miluješ, v to se též promìníš,

když zemi, v pouhou zem- když nebe, v nebeøíš.

Angelus Silesius

P.O. Box 151, 810 00Bratislava 1¯Vy-dáva: Vydavateľstvo

¯Šéfredak-tor: RNDr. Emil Pá-

leš, CSc.¯Redakčný kolektív: RNDr.Erich Šašinka, Mgr. Peter Marman,Zdena Djuračková Redaktorka voViedni: Sylvia Mikolajová Redak-tor v Čechách: Ing. Karel Funk Gra-fická úprava: Zdislava Sýkorová, EmilPáleš & Marcel Hason¯Výtvarníčky:Mgr. Zdislava Sýkorová, Viera Nagy-ová, Monika Kabeleová Redakcia:Hattalova 12A, 831 03 Bratislava, tel:5252033, utorok a štvrtok 9.00-15.00

¯objednávky na predplatné časopisu(vrátane starších čísel) vybavuje re-dakcia¯správa nadácie: RNDr. JitkaTereková¯Čestný člen redakcie: jehoexcelencia Karan Singh, maharadža zDžammu a Kašmíru ¯ Tlač: FIDAT¯ Vychádza približne 4-krát doroka¯ Náklad: 3000 ks ¯Cena jed-ného výtlačku: 50.- Sk/Kč ¯ Ročnépredplatné: 200.- Sk/260 Kč (vrátanepoštovného)¯Rozširujú súkromnékolportérske siete a knihkupectvá¯Registračné číslo: MK SR 659/92¯ email: nadacia@sophia.sk ¯Internet: http: //www. sophia.sk/

Bankové spojenie: Nadácia Sophia,Čs. obchodná banka, Lehockého 3,812 25 Bratislava; č. ú.: 202113003/7500. Zo zahraničia: Acc. No.: 02-11300000/7500, Swift: CEKOSKBX

V budúcich číslach:

Existuje vedecká astrológia?Alebo sa veda chce staťiracionálnym kultom?

Chrámová legendaPodstata slobodného

murárstva

@ Prvá strana obálky: Johfra: Vir-go (Znamenie Panny) @ Štvrtá stra-na obálky: Ellen Lórien: Ophelia @Grafiky: na strane 7, 9, 11, 23, 24, 25,31, 38, 39, 51: Zdislava Sýkorová @10, 12, 14, 17, 18, 46, 47, 48, 49: Vie-ra Nagyová @ 19: Monika Kabele-ová @ 2: Anna May McCallum @ 3,50: Alfons Mucha @ 34, 36: GustaveDoré @ Gotické a secesné ornamen-ty a iniciály od starých autorov

Časopis Sophia i knihy z vydavateľ-stva Sophia sa objednávajú prostredníc-tvom poštovej poukážky typu C. Naprednú stranu poukážky vypíšte sumu,ktorú posielate a na zadnú stranu, do ko-lónky správa pre prijímateľa napíšte, začo túto sumu platíte.

Na Slovensku plaťte poštovou pou-kážkou typu C na adresu: Sophia, P. O.Box 47, 830 03 Bratislava 33. Predplat-né je 50.- Sk za číslo, 200.-Sk na rok.

V Čechách poštovou poukážkou ty-pu C na adresu: Sophia, P. O. Box 185,690 02 Břeclav 2. Predplatné je 50.-Kč + 15 Kč poštovné za číslo, t.j. 260,-Kč na rok.

Zo starších čísel je možné si objed-nať ešte čísla 1, 5, 9, 10, 11, 12, 13, 14,15, 16, 17 v cene 50,- Sk (50.- Kč + 15.-Kč pošt.) za číslo.

Číslo 5, ak si ho predplatíte, budemerozposielať až začiatkom roku 1999 - pouskutočnení dotlače, ak sa nazbiera as-poň 500 záujemcov. V prípade, že nebu-de dosť záujemcov, Vašich 50.- Sk pri-rátame k predplatnému na budúce čísla.

Knihy, ktoré od nás môžete dostať:Í Rudolf Steiner: O poznávaní vyš-

ších svetov. Osem meditácií. Štyri cnosti.195 Sk/Kč;Í Rudolf Steiner: Z kroniky Akaša.

195 Sk/Kč.Í Rudolf Steiner: Tajné učení Ro-

sikruciánů. 199 Sk/209 Kč.

A ko si o b j ed na ťSo phiu

StudánkaVychádza približne 4x ročne

(podľa možností). Môžete si hoobjednať na adrese:

Eva BačkováJ.Smreka 18

841 07 Bratislavav cene 20,- Sk za číslo + 12,50poštovné.Informácie na tel.: 07/ 778911

èeský èasopis uèiteliek waldorfskýchMŠ

Bol raz svätec, ktorý mal darhovori� jazykom mravcov.

Priblížil sa k také-mu, ktorý vyzeralnajviac vzdelaný a

spýtal sa:“Aký je Všemohúci? Podobá sa v

nieèom mravcom?”Uèený mravec odpovedal: “Všemo-

húci? Absolútne nie. My mravce, akovidíš, máme iba jedno žihadlo. Ale Vše-mohúci má dve.”

Anthony de Mello

PROSÍME ČITATEĽOV,KTORÍ VEDIA KRES-

LIŤ A RADI BY NIEČONAKRESLILI DO

SOPHIE, ABY SA NÁMOHLÁSILI, RESP.

KÓPIE NEJAKÝCHKRESIEB POSLALI.

Žihadlo

51K str. 31: Èas archanjela Gabriela

Smrti, má smrti, poslední naplnění tohoto života, promluv ke mně! Po celý život každý den bdím a čekám na tebe, pro tebe snáším bolest útrap i štěstí. Smrti, má smrti, promluv ke mně!

Vše, co jsem kdy dostal, vše, čím jsem, všechny mé naděje a všechna láska chvá- tají nevědomky k tobě. Setkám se s tebou v čirém lijavci jako dívka, jež se má na celý život stát čísi oddanou manželkou. Smrti, má smrti, promluv ke mně!

V mé duši je uvit svatební věnec a čeká, až s tichým úsměvem na tváři vstoupíš v šatě ženicha. Pak už nebudu mít starý domov; jako věrná choť vyjdu do osamělé noci za svým pánem. Smrti, má smrti, promluv ke mně!

Rabíndranáth Thákur