Otvorená spoveď ženy, ktorá sa takmer vyhladovala na smrť

Skutočnýpríbeh

BULIMIČKYliečenej

napsychiatrii

Venujem mojej mame, tatkovi a sestrám, mu�ovi, ktorý si to odskákal so mnou, a mojim de�om, ktoré ma z toho dostali. No a Zlatke a priate¾om...

Dobrý deň!Volám sa Gabina Weissová,

mám tridsaťštyri rokova som abstinujúca

bulimička.

5

D I A G N Ó Z A F 5 0

Z anorexie do bulímie...

No a nakoniec som stratila akési prirodzené inštinkty, ktoréèloveku napovedajú, �e je èas prija� potravu. Prestala som po-èúva� svoje telo a ono sa mi odmenilo mlèanlivos�ou. Hlad sacelkom prestal hlási� o slovo, necítila som škvàkanie v �alúd -ku, v ústach sa mi nezbierali sliny a mohla som prejs� s grá -ciou hodnou britskej krá¾ovnej okolo akejko¾vek delikatesy,niè to so mnou nespravilo. Stratila som chute, strácala sa vô-òa, kdesi medzi mozgom a �alúdkom ma ktosi zoskratovala zdá sa, �e pokusy, ko¾ko toho vydr�ím, mali pokraèova�.Nechcela som si však pripusti�, �e som anorektièka. Dlhé me-siace som sa poriadne nenajedla, stále som si však vravela, �esa niè nedeje, lebo jedného krásneho dòa, keï toho budemma� dos� a keï ma to omrzí, s tým skonèím. Figu borovú!Neskonèila som, lebo sa to u� jednoducho nedalo. V�dy bu-dem tvrdi�, �e anorexia, bulímia a vlastne všetky formy poru-chy príjmu potravy sú zmesou závislosti, zvyku, strachu, bo-lesti a vydierania. Závislos� od odmietania jedla alebo od pre-jedania a následného vracania je nesmierne návyková. Staèípárkrát a ste v tom. Zvyknú� si na rituály, ktoré sú s anorexioua bulímiou spojené, je ve¾mi jednoduché a je to rýchle rieše-nie, ako nájs� èosi, v èom by� dobrá. A verte, skutoène somv tom chcela by� najlepšia! Strach je to, èo mi dlho nedovoli-lo vylieèi� sa. Strach znova vies� normálny �ivot, by� samo-statnou a silnou, strach vzia� zodpovednos� za seba do vlast-ných rúk. Boles�. Nie fyzická, ale duševná. Naštartovala mo-ju anorexiu, neskôr bulímiu a sprevádzala ma poèas celýchtých rokov, a� kým som sa koneène nerozhodla, �e si navekyvylí�em všetky rany. A vydierala som všetkých naokolo tým,ako som sa správala. Chcela som, aby si všimli, �e trpím.Chcela som krièa�, ale nedalo sa, a tak som našla spôsob, ako

24

G a b i n a W e i s s o v á

s tým vybabra�. Pôsobila som krehko, ako die�a. Mala somchlapèenské boky, �iadne prsia a tvár pre¾aknutej srny.Vystúpili mi oèi, ruky obopínala takmer priesvitná poko�kaa pod òou sa èrtali tmavé �ily, nohy som mala ako trasorítkaa vôbec, poh¾ad na mòa bol asi �alostný.

To¾ko ¾udí si všimlo, �e u� je toho príliš, �e som to prehna-la! Videla som, ako sa na mòa pozerajú, a presne som im èí-tala v tvárach, èo si myslia. Chudinka, tá vyzerá hrozne, ale-bo také nieèo. A potom prišla domov moja mama a u� od dve-rí mi dohovárala:

„Vieš, èo sa ma pýtajú susedia?“„Neviem.“„�e èo je s tebou...“„Èo by bolo? Niè nie je...“„A ešte sa pýtala tá z ved¾ajšej bytovky, �e...“„Mami, nechcem to vedie�...“„... �e èi náhodou nemáš rakovinu...“„Èo? To je predsa blbos�!“„Ja viem, viem. Ale, bo�emôj, mala by si so sebou nieèo ro-

bi�, naozaj vyzeráš hrozne a niè neješ. Dokedy to chceš tak-to robi�?“

A tak som s tým prestala.Skonèila som s nejedením a zaèala som vraca�. Prestala

som s anorexiou a zaèala som s bulímiou. Aby som sa zbavi-la tých veèných poznámok o mojej štíhlosti a niènejedení,aby som mala koneène pokoj od všetkých, ktorí ma pozoro-vali, ktorí rátali, ko¾ko si toho nalo�ím na tanier, ktorí ma po-vzbudzovali, nech len papkám, nech si dám o kúštièek viac,�e vyzerám hladná, nech sa nehanbím, alebo mi vraveli:Dievèa, koneène sa najedz!

Dnes pokojne poviem, �e som bola hlúpa a našla som siten najhorší spôsob, ako im prejs� cez rozum. Zistila som, �esi mô�em nalo�i� na tanier a oni budú spokojní. �e všetko

25

D I A G N Ó Z A F 5 0

zjem a oni budú š�astní, lebo budem koneène pod¾a nich nor-málna. A �e nakoniec všetko vyvrátim a oni to ani nezistia.Oklamala som ich a zdá sa, �e mi to fungovalo na sto percent.A preèo vravím, �e som bola vtedy poriadne hlúpa? Lebo potom všetkom mô�em celkom zodpovedne poveda�, �e anore-xia je peklo. No bulímia je peklo umocnené hanbou, vynáso-bené poní�ením, a keï k tomu pripoèítate zvláštne nutkavéhlasy, ktoré sa zjavia doslova odnikia¾, a nakoniec to podèiark -nete bezmocnos�ou, tak vtedy to máte. Zosadnú� z TOHTOkolotoèa, z kolotoèa bulímie, je kurevsky �a�ké!

Bulímia a môj uhol poznania

Neviem, èo som vtedy zjedla, ale viem, ako som to spravila prvýkrát. Hlavu som vopchala tesne pod okraj záchodovejmisy, strèila si do krku dva prsty a naplo ma.

A vtom som zaèula, ako mi vraví:„Kriste, to si vá�ne taká nemo�ná?“Nechcela som poèúva�, navyše, kúsky jedla sa mi vrátili

z pa�eráka a� niekam do krku. Vytiahla som prsty a zbadalav záchode všetko, èo som pred chví¾ou zjedla.

„Tak takto si si to vymyslela? Odrbáva� poza chrbát?“„Choï do kelu!“„Ale, ale... Aká chytrá! Vôbec sa nebojíš, �e sa to prevalí?“„Je to moja vec, nekecaj mi do toho...“„Tak to si teda ved¾a. Ani netušíš, ako èasto a ako škaredo

ti do toho budem rozpráva�. Bez servítky, natvrdo, bude tokruté, ešte budeš plaka�, milá moja!“

Bol to ten hlas. Z mojej hlavy. Hlásil sa od toho dòa pravi-delne, sviniar. A v�dy dodr�al, èo s¾úbil. A tak som sa v tendeò, keï sa mi to stalo prvýkrát, preventívne rozrevala u�v predstihu. Sedela som pri záchode, do ktorého som práve

26

G a b i n a W e i s s o v á

spláchla zvyšky svojej veèere, oprela som sa o stenu a za -klonila hlavu. Huèalo mi v nej. Zatvorila som oèi a videla dvamilióny bodiek, ako sa nekontrolovate¾ne mihajú v šialenomtanci myšlienok. V ústach som cítila horkú pachu� a èo bolonajhoršie – smrdela som po vývratkoch. V �alúdku ma páli-lo, triasli sa mi nohy a poèula som, ako mi rýchlejšie búchasrdce.

Po lícach mi tiekli slzy, ve¾ké ako hrachy, a ja som ve¾midobre vedela, �e toto sa nesmie...

Keï si to tak dnes uvedomujem, netrvalo dlho a poznalasom všetky hajzle široko-ïaleko. Poznala som detailne zá-chody v blízkej aj vzdialenej rodine, v reštauráciách nášhomesta, v rýchlych obèerstveniach, v hypermarketoch, jedno-ducho asi všade, kde bol k záchodom vo¾ný prístup. Vedelasom, ktoré sú èisté a ktoré otrasne špinavé, kde bude vidnocez štrbinu na spodnej èasti dverí, �e mám chodidlá otoèenéšpièkami k záchodu, vedela som, ktoré majú modrú záchodo-vú dosku a ktoré sú samosplachovacie. To mi však vtedy bo-lo aj tak ukradnuté. Skúste si vopcha� hlavu do záchoda asitak hlboko, aby vaše vývratky, v prípade, �e by sa to stalo, ne-narobili ve¾ký hrmot pri padaní do misy a aby ste si pri tomvšetkom nenamoèili hubu do š�anky. Tak toto bol ten môjuhol poznania. Píšem to takto, lebo mi to inak nedá. Poh¾adna vracajúceho èloveka nemá s pekným poh¾adom vôbec nièspoloèné, sama som si vravela, �e to, èo robím, je nechutné,ale bulímia si bez hanby a bez opýtania vzala posledné zvyš -ky mojej dôstojnosti.

Kolo, kolo, kolotoè...

Spustila som sa. Hrozným spôsobom. A cítila som sa nesmier-ne osamelo. Asi to tak malo by�, komu sa budete vyplakáva�

27

D I A G N Ó Z A F 5 0

na ramene, �e vyjedáte doma chladnièku, �e sa nezdr�ítea zjete za pol hrnca veèere, ktorá patrila celej rodine, �e nie-ko¾kokrát za deò vraciate, �e si dávate poriadny pozor, abyvás niekto neobjavil, �e po sebe dôkladne umývate záchod,vyháòate z neho smrad sprejom, �e si umývate tvár a vlasyzlepené od vývratkov, �e si plieskate dlaòami po lícach, abymali lepšiu farbu, �e robíte všetko pre to, aby vám na to ne-prišli. Babka by mi povedala, �e som sprostá Dora. Znie to mi-lo, keï si spomeniem, ako to vedela pekne poveda�. A spo mí -nam si, ako ma z èasu na èas, keï sa jej zdalo, �e koneène do-stávam rozum a zaèínam jes� „pekne ako predtým“, po chvá-lila. Chytila mi líca medzi dva prsty a vyštípala ich:

„Koneène máš trošku okrúhlejšiu tvár. Poï na osúch, terazsom ho dopiekla!“

„Babi, ale ja som predsa najedená!“„Aká najedená? A naèo to peèiem? Ja to jes� nemô�em,

mám cukrovku, veï to robím pre vás...“„Tak teda dobre, len jeden. A prosím �a, taký menší.“Vybrala najväèší. Babky nejakej bulímii nerozumejú.

Aspoò som si to vtedy tak myslela. Ako by mohla babka po-chopi�, �e to decko, èo k nej chodievalo kedysi, �e ten krpecs dvoma vrkoèmi, ten galgan, èo ¾úbil jej jedineèné buchty napare, èo natieral v špajzi èerstvý chlieb hrubou vrstvou mas-ti, má dnes výèitky svedomia pre kus domáceho koláèa?

Vyvrátila som ho. Zvláštne. V�dy keï som sa puèila u bab -ky v úzkom priestore záchoda, v�dy keï som otáèala k¾úèi-kom vo dverách, aby som si pripravila „pôdu“ a sú kro mie,v�dy keï som si v predklone zatlaèila na brucho a auto -maticky ma naplo, som si vravela:

„Kurník šopa, babi... Keby si ma radšej chytila pod krka vytrieskala, necítila by som sa tak svinsky...“

Stále sa všetko toèilo okolo jedla, mala som pocit, �e ma todoslova prenasleduje a �e sa z toho zbláznim! Normálny �i-

28

G a b i n a W e i s s o v á

vot mi pretekal medzi prstami rovnako, ako všetko jedlo od-chádzalo dole �umpou, kamarátky sa ozývali èoraz menej,frajer o tom buï nevedel, alebo sa tváril, �e nevie, a rodinastále niè netušila. Mlèanie všetkých naokolo som pochopilaako tichý súhlas a to, �e mi nikto do môjho vracania nehovo-ril, mi náramne vyhovovalo. Z obchodov som si vláèila plnéigelitky potravín, z ktorých som polovicu zjedla u� cestou do-mov. Rovnaké to bolo aj vtedy, keï som prvýkrát mala pocit,�e zomrie� nemusí by� vôbec �a�ké...

Majland dolu záchodom

Celé svoje vreckové som míòala na jedlo. Raz ma otec dokon-ca prinútil vyhrnú� si rukávy a pozorne mi skontroloval �ily,èi náhodou neberiem drogy. Nechápal, ako je mo�né, �e stá-le nemám na skriptá, na autobus, na kávièku, na obyèajnétrièko, preèo mám kruhy pod oèami a visia na mne moje sta-ré gate. Peniaze som si pýtala takmer bez prestávky, nie všakna dávku, ale na jedlo. To sa stalo mojou drogou, vesmírom,mojím ka�dodenným programom a dvadsa�štyrihodinovýmzamestnaním mojej mysle. Bolo to zlé a h¾ada� cestu spä� mipripadalo ove¾a �ahšie, ako spadnú� do toho hlbšie. Vybralasom si zdanlivo menej nároènú druhú mo�nos� a tam niekde,v tom èase, som po prvý raz pocítila, aké tvrdé doká�e by� du-ševné dno. Vracala som sa z prednášky a vystúpila som o dvezastávky ïalej. A� na námestí. Po ceste troje potravín,v ka�dých som sa zdr�ala len nieko¾ko minút a cítila som, akomi v tele pomalièky stúpa adrenalín. Minula som všetko doposledného haliera. Do košíka som tovar vkladala hlava-ne-hlava: vysokokalorické salámy, desa� ro�kov, horèicu, kyslúsmotanu a dve konzervy kukurice, bravèové mäso na š�aves fazu¾kami a škatu¾ku mäkkého syra, chrumky, tabu¾ku èoko-lády, malinovku, pätoro keksíkov s èokoládovou plnkou, sla-

29

D I A G N Ó Z A F 5 0

né oriešky, peèeòový syr a nutelu, tri paštéty, cestoviny a f¾ašukeèupu, štvr� kila mrazeného hrášku, sladké mlieèko v tube,dve �emle a bagetu plnenú šunkou, syrom, tatarkou a listomèohosi zeleného. Ak sa pýtate, èo je to za šialenú kombináciu,pýtate sa dobre. Bolo to šialené. Lebo v bulimickom záchva-te, keï vám je všetko okolo vás ukradnuté, sa tieto veci neje-dia. Tie sa do seba hád�u, nestíhajú sa vychutna�, najlepšie sútie dobre kalorické a také, èo sa neskôr ¾ahko kå�u hrd lom. Niesmerom do �alúdka, ale von.

Polovicu jednej tašky som zjedla u� cestou k bytovke. Naposlednom schode som fuèala ako lokomotíva, na jednom zá-pästí zavesené igelitky, druhou som šmátrala v kabelke a h¾a -dala k¾úèe. Topánky leteli z nôh do chodby, všetko som pus-tila z rúk a letela na záchod. Dokázala som vraca� aj nehluè-ne, ale tentoraz som akosi nevládala.

Vychádzalo to zo mòa postupne všetko, rukami som sadr�ala okraja záchoda a triaslo ma.

Keï na dno dopadli posledné zvyšky jedla, zaèali naò pa-da� moje slzy.

„Nemo�ná...“Bo�e, u� zase je to tu?„Si nemo�ná, si úplná nula, zase si to nezvládla!“Pokúšala som sa, u� to¾ký raz som to skúšala, ale nedoká-

�em to...„Jasné, �e nedoká�eš! V �ivote si niè poriadne nedoká -

zala!“Viem...„Kristepane, pozri sa na seba, si fakt nechutná!“Nechutná, neschopná, nenormálna, hlúpa, škaredá, nesa-

mostatná, nerozhodná, chorá, trafená hus. Veï to všetko ve¾-mi dobre viem...

Neunúvala som sa ani vypláchnu� si smrad¾avú pachu�z úst. Vrátila som sa k taškám, vylo�ila všetko na kuchynský

30

G a b i n a W e i s s o v á

stôl a pustila sa znova do jedla. Najes� sa, vraca�. Najes� sa,znova vraca�. Najes� sa do prasknutia a v predklone kráèa�cez kuchyòu na záchod. Posledný pokus bol najhorší. Zjedlasom toti� všetko do poslednej omrvinky a bola som tým jed-lom doslova naštopaná ako kàmna hus. A� po uši. Èerstvéa mäkké ro�ky nad tým všetkým vytvorili akúsi zátku a mnesa nedarilo to mno�stvo jedla zo seba dosta� von. Cítila som,ako mi navreli �ily na krku, doslova som poèula, ako sa mizrých¾uje tep. Nepoèítala som s tým, �e sa niekde na polces-te vo mne jedlo zasekne a ja s ním nepohnem. Predstava, �eby nakoniec malo osta� vo mne, mi spôsobovala muky.

V predklone som si brucho najskôr stláèala. Potom som bo-la surovejšia a zatlaèila som naò tak, �e to zabolelo. Myslelasom, �e mi od tlaku praskne �alúdok, poèula som, �e sa to bu-limièkám mô�e sta�, a napadlo mi, �e od toho urèite nie somïaleko. Skúsila som si do hrdla vopcha� prsty. U� dávno somich na vracanie nepotrebovala, ale toto bolo urgentné. Všetkovo mne pracovalo na plné obrátky, chcelo sa mi plaka�, potre-bovala som ís� na ve¾kú, chytala sa ma zimnica a stále niè.Brucho som mala obrovské a napäté, bo¾avé na dotyk a na po-h¾ad.

Z¾akla som sa, �e nastal môj koniec.A myslela som na jediné: ak by to jedlo malo vo mne osta�,

lepšie by bolo umrie�! Nechcela som, aby vo mne hnilo, chce-la som ma� znova prázdne èrevá a èisté vnútro. To bolo to,preèo som jedlo v sebe nemohla strpie�. Lebo som ho pokla-dala za nieèo neèisté!

Keï som u� èakala svetlo na konci tunela a vznešenú silue-tu s rozpa�enými rukami, prišla spásonosná myšlienka.Odgú¾ala som sa do kuchyne, otoèila kohútikom a vypila plnýpohár teplej vody. Cítila som, ako s problémami, ale predsa,steká èoraz ni�šie, a dúfala som, �e stuhnuté a zaseknuté jed -lo z mojich útrob odlepí.

31

D I A G N Ó Z A F 5 0

Predklon, zatlaèi�, aj brucho, aj prsty do krku, vzdych,ston, tlak v oèiach, tlak v hlave, prvé roz�uté jedlo vonku, ma-lá ú¾ava, ešte zatlaèi�, boles�, strach, srdce takmer v hlave, bú-šenie, triaška, ticho, tma.

Neviem, aký dlhý èas ubehol, kým som sa prebrala. Le�alasom na zemi, skrútená ako paragraf, bola som slabá ako mu-cha a nevládala som sa pozviecha�. Zakryla som si tvár dla-òami, ich pach mi udrel do nosa a zaštípal. Plakala som, roz-trasenými rukami som sa dotkla studených kachlièiek a mys -lela som pritom na svoju potupnú polohu:

Je�iši, veï ma tu takto niekto mohol objavi�! Le�iacu na ze-mi pri záchode plnom vývratkov, špinavú a hnusnú! Takáhanba!

�e som tam pokojne mohla zomrie�, mi ešte stále nedo-chádzalo.

V èom má prsty moja sestra

A potom to šlo rýchlo. Jedného dòa na to prišla naša Zuzka.Našla ma s hlavou v záchode a hrozne ju to naštvalo. Dodnes sipamätám, èo som chví¾u predtým jedla a �e toho bolo skutoè-ne ve¾a. Druhý deò som mala v ruke lístok s termínom u akejsipsychologièky a tretí deò som sa ocitla na gauèi tej milej panej.Nebránila som sa. Bolo to v èase, keï som u� takmer tú�ila, abykoneène niekto zistil, èo mi je, èo stváram a ako sa nièím. Abyniekto spravil nieèo rozhodujúce za mòa. Aby ma niekto z tohodostal. Vedela som, �e ja to tak skoro nebudem. Ko¾kokrát sommala na krajíèku plaè a na jazyku prosbu o pomoc, nikdy somju však nahlas nevyslovila. Asi preto by som sa u� dala dokopa�do èohoko¾vek, èo by nejakým spôsobom narušilo zabehaný ste-reotyp nejedenia, prejedania a vracania.

32

G a b i n a W e i s s o v á

„Dobrý deò.“„Ahoj, posaï sa...“„Ïakujem.“„Dáš si nieèo?“„Vodu alebo minerálku. Vïaka.“„Niet za èo. Tak teda? Èo sa deje? Porozprávaš mi o sebe

nieèo?“„Ja... ja neviem. Neviem, èo sa deje, a neviem, èo s tým.

Neviem, preèo to robím, a hlavne neviem, ako sa z toho do-stanem. Stále myslím len na jedlo. Toèí sa okolo neho celý môj�ivot a u� sa nedoká�em na niè iné sústredi�! Dvadsa�štyrihodín denne, ka�dá minúta a snáï ka�dulinká sekunda sa tý-kajú jedla, idem z toho zošalie�. Mám toho plnú hlavu. Asi saprevraciam na druhý svet a tuším, �e ak to niekto nezastaví,�e sa mi to podarí! A ani som si nie istá, èi tu budem nieko-mu chýba�. Mo�no nie. Alebo len trošku. Bo�e, tak vidíte, za-se sa mi chce plaka�, nedoká�em zo seba dosta� jedinú súvis-lú vetu bez toho, aby som sa nakoniec nerozfòukala ako za-sraté decko...“

„To je v poriadku. Ak chceš, pokojne plaè.“„Dobre, tak ïakujem.“A tak som tam sedela, s rukami zlo�enými v lone a so

slzami padajúcimi na kolená, sople som si utierala do ruká-va a chcela som to ma� èo najskôr za sebou. Bola milá, tá pa-ni, mohla som sa pokojne vyreva� a ešte sa tvárila, �e je to do-konca vhodné. Asi to tak robia všetci títo psychológovia, na-padlo mi. Posadia si èloveka tak, aby nemohol utiec�, troškudo neho rypnú a u� to ide.

„Pôjdeš k tejto pani doktorke,“ a podávala mi vizitku s te -lefónnym èíslom. „Ja nie som odborník na poruchy príjmu pot-ravy, ale ona je. Máš bulímiu. Èím skôr na tom zaèneš praco-va�, tým lepšie. Neboj sa, ona je naozaj dobrá...“

33

D I A G N Ó Z A F 5 0

Dobrá? Slovo „dobrá“ v spojení so slovom „psychologièka“sa mi zdalo ako z iného sveta. ¼udia sa predsa týchto ¾udí, na-siaknutých teóriami kadejakých Freudovcov a Jungovcov, bo-ja, vidia nám do duší, ako keby otvorili najtajnejšie denníky,ovládajú tie svoje dobre prepracované psychohry a vedia dosta� úbohého èloveka tam, kde ho potrebujú ma�. Dobrápsychologièka? Je to vôbec mo�né? A potrebujem ja vôbecpsychologièku? Mo�no by to celé ešte mohlo chví¾u poèka�,mo�no si s tým poradím aj sama, keï sa zatnem, a mo�no...Kris tepane, tá potupa...

Na druhý deò som zaklopala na dvere tej „dobrej psycho-logièky“ a èakala pätnás� minút, kým sa otvorili. Sestrièka maposadila do kresla a dobrá psychologièka na zadok. �iadne:Úbohé die�a, vyzeráte príšerne! Ani: Bulímia? Je�iši, to jehrôza... Dokonca ani: Sadkajte si, odlo�te si, napite sa, opatr-ne, pozor, pomalièky...

Dobrá pani psychologièka Janka bola ku mne zlá. Èakalasom zhrozené tváre, ¾útostivý poh¾ad, zaobchádzaniev rukavièkách, myslela som si, �e sa zo mòa jednoducho všet-ci potentoèkujú. �e ma odteraz bude niekto od rána do veèe-ra zachraòova�, ofukova� a hladka�.

A èoho som sa doèkala? Strohého, ba priam odmeranéhosprávania. Jasné a struèné otázky, jasné a struèné pokyny,tam pôjdeš, to spravíš, dovidenia! Bola som naštvaná, mysle-la som, �e tá stvora ani za máèny mak netuší, èo pre�ívam,a správa sa ku mne ako profesionálna sviòa, ktorej nezále�ína pacientovi s takou hroznou diagnózou.

Dobre vedela, èo potrebujem.Cáp!Preplesk.Prebudenie.Jasné pravidlá.Vráti� sa do reality.

34

G a b i n a W e i s s o v á

„Od prvého nastúpite do nášho denného psychiatrickéhostacionára. Zariadenie patrí našej nemocnici, no rozdiel jev tom, �e nele�íte na lô�ku, ale dochádzate. Ka�dé ráno satam stretneme, ka�dé popoludnie pôjdete domov. Všetkoostatné vám povieme v pondelok.

V poriadku? Dovidenia!“Zavreli sa za mnou dvere a ja som urputne premýš¾ala, ke-

dy to bolo naposledy, èo ma niekto takto rýchlo prebral z môj -ho sveta letargie a upriamenosti len na seba. A pre mýš¾alasom, èo všetko musím do prvého vybavi�.

35

D I A G N Ó Z A F 5 0

Vydalo vydavate¾stvo EvitaPress, s. r. o.,ako svoju piatu publikáciu.Vydanie prvé.

Copyright © Gabina Weissová 2009

Èast textov bola uverejnená nawww.blog.sme.sk.

Grafický dizajn a obálka: Roman PifflRedakèná úprava: Eva UrbaníkováJazyková úprava: Renáta Kováèová

Tlaè:Tlaèiareò MERKUR, s. r. o.Dolný Ohajwww.merkurprint.sk

www.evitapress.sk

ISBN 978-80-969800-4-8