77

DETERMNANTY PREŽÍVANIA BOLESTI U DETÍ

NA TRAUMATOLOGICKEJ AMBULANCII

Kocová S. 1

, Rybárová D. 2

, Argayová I. 2

1FNsP J. A. Reimana KÚCH Prešov

2Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta zdravotníckych odborov

Súhrn

Autori sa v príspevku zaoberajú bolesťou - komplexným zážitkom a súčasne komplexnou

informáciou. Medzi faktory, ktoré ovplyvňujú prežívanie bolesti u dieťaťa patria: prostredie,

zdravotnícky personál a rodičia. Poskytujú výsledky prieskumnej štúdie realizovanej od

decembra 2008 do apríla 2009 u 114 ošetrených detí na traumatologických ambulanciách

spolu s rodičmi alebo zákonnými zástupcami. Z výsledkov prieskumu vyplynulo, že skúmané

faktory - prostredie, zdravotnícky personál, rodičia vo veľkej miere ovplyvňujú správanie a

prežívanie bolesti u detského pacienta. Tieto faktory sú problémovou oblasťou

ošetrovateľskej starostlivosti. Negatívny vplyv nemocničného prostredia podnecuje strach

a obavy pred samotným ošetrením. Túto situáciu do značnej miery pozitívne ovplyvňujú

sestry svojím holistickým a profesionálnym prístupom a využívaním alternatívnych spôsobov

pri tlmení detskej bolesti. Chýba spolupráca rodičov, ktorí nedokážu pripraviť svoje dieťa na

bolesť, účinne ju zvládať, pretože nemajú dostatok informácií o tejto závažnej problematike.

Kľúčové slová: Detské úrazy. Bolesť. Procedurálna bolesť. Liečba bolesti. Ošetrovateľská

starostlivosť.

Sumary

The authors in this paper deal with the pain - a comprehensive experience and comprehensive

information at the same time. Factors affecting survival of pain in a child include: the

environment, health care professionals and parents. Provide the results of an exploratory study

carried out from December 2008 to April 2009 in 114 children treated for trauma surgeries

along with their parents or legal guardians. The survey showed that the studied factors -

environment, health care professionals, parents greatly influence the behavior and survival of

pain in pediatric patients. These factors are a problem area of nursing care. The negative

impact of the hospital environment encourages fear and fear alone treatment. This situation is

largely positive impact on nurses its holistic and professional approach and the use of

alternative methods in mitigating pediatric pain. Lack of cooperation of parents who are

unable to prepare their child for the pain, deal with it effectively, because they do not have

enough information about this serious issue.

Key words: Children's accidents. Pain. Procedural pain. Treatment of pain. Nursing care.

Úrazy sú vážnym celosvetovým problémom. Každoročne úraz postihne najmenej 50 miliónov

ľudí. V európskom regióne v dôsledku úrazov zomrie každoročne 28 000 detí, čo predstavuje

úmrtie troch detí každú hodinu. Každé dieťa ľahko utrpí úraz, pretože jeho túžba poznávať a

experimentovať veľakrát prevyšuje rozumové schopnosti a predvídavosť (Novák, Prchlík,

2005, s.39). V tabuľke príčin úmrtia je na prvom mieste najvyššia úrazová úmrtnosť u detí

starších ako jeden rok (Šnajdauf a kol., 2002, s. 13). Medzi najčastejšie miesta úrazov detí

78

a mládeže patrí domáce prostredie (36%), ďalej športoviská (23%), cesta (21%) a škola, resp.

predškolské zariadenia (17%). Najčastejším mechanizmom vzniku úrazu podľa vekových

skupín je úder alebo pád, na druhom mieste je náraz na predmet či osobu, na treťom

rozrezanie, bodnutie, rozdrvenie. Najčastejším dôvodom hospitalizácie je otras mozgu,

zlomenina a pomliaždenina po úrazoch, ktoré sa stali doma, resp. na ceste. Trvalé následky

sú najčastejšie po otvorenej rane, po poranení hlavy, po údere či páde v prípade úrazov,

ktoré sa stanú doma.

Jedným z najčastejším dôvodom bolesti u detí sú úrazy rôzneho druhu a závažnosti, samotné

vyšetrenie, ošetrenie týchto úrazov, ako aj strach, ktorý spôsobuje daná situácia. Denne sa

stretávame s touto situáciou, ktorá ovplyvňuje nielen deti a ich rodičov, ale aj samotný

zdravotnícky personál. Je preto veľmi dôležité tieto situácie zvládnuť na čo najvyššej

profesionálnej úrovni.

Medzi poranenia vedúce k bolesti u dieťaťa patria:

1. poranenia mäkkých tkanív zahrňujú pomliaždenie a otvorené rany. Bolesť pri pomliaždení

mäkkých tkanív býva trvalá, niekoľkodňová, pohyb končatiny ju môže zhoršovať. Hlboké

rany môžu zasiahnuť cievy, šľachy, nervy a môžu penetrovať do dutín (Mareš a kol., 1997, s.

229),

2. poranenia kĺbov delíme na distorzie, luxácie a poranenie väzov bez vykĺbenia. Je

spôsobené náhlym stočením alebo natiahnutím. Najčastejšie je podvrtnutím postihnutý

členkový kĺb, kĺby prstov na rukách a koleno (Mareš a kol., 1997, s. 230),

3. poranenia kostí - detská kosť sa líši svojimi biomechanickými vlastnosťami od kosti po

ukončení rastu. Je pružnejšia, a preto i odolnejšia pri mechanickom násilí. Detské zlomeniny

majú podľa lokalizácie odlišnú početnosť i odlišnú závažnosť od zlomenín dospelých (Mareš

a kol., 1997, s. 230). Zlomenina je najčastejší typ traumy u detí a predstavuje približne 50%

zo všetkých úrazov. 25% zo všetkých úrazov predstavujú zlomeniny na hornej končatine a

20% na dolnej končatine (Horn, 2009),

4. popáleniny - najčastejším mechanizmom úrazu u detí je obarenie. Ďalej sú to popáleniny,

ktoré vznikajú pri horení a výbuchu horľavých látok, kontaktné popáleniny, úrazy

elektrickým prúdom a poleptanie. Mechanizmus úrazu je jedným z kritérií jeho závažnosti.

Ďalšími sú rozsah, vek, hĺbka, lokalizácia a anamnéza (Málek, Kripner, Jandová, 2006 s.17).

Najrizikovejšie sú popáleniny u malých detí do troch rokov, ktoré majú jemnú kožu a už pri

popálenej plochy nad 5% telesného povrchu hrozí popáleninový šok. Z estetického hľadiska

79

je najzávažnejšie popálenie tváre a krku, z hľadiska funkčného sú to popáleniny ruky, nohy a

genitálií (Novák, Prchlík, 2005, s. 39).

5. úrazy hlavy - najjednoduchším poranením je otras mozgu so stratou vedomia, stratou

pamäti na udalosti bezprostredne pred úrazom (retrográdna amnézia) a stratou pamäti na

udalosti po úraze (anterográdna amnézia). Otras mozgu (commotio cerebri) sa zvyčajne

vyskytuje po tupých poraneniach hlavy, ale aj pri prudkom rozkývaní hlavy pri nárazoch

alebo pri násilnom trasení detí (dojčiat). Pri závažnejších mechanizmoch vzniku úrazu nastáva

zreteľnejšie poranenie hlavy s možnosťou zlomenín lebky - často trieštivých a vyžadujúcich

chirurgický zákrok (Brozmanová, 2002).

Detská bolesť patrí v dnešnej dobe k závažným ošetrovateľským problémom. Zvládnutie

akútnej a procedurálnej bolesti u detí by malo byť najväčšou prioritou pri ošetrovaní

poranenia, a tým aj zmiernenia jej potenciálnych následkov. Bolesť u dieťaťa na

traumatologickej ambulancii je ovplyvňovaná nielen samotným poranením, ale aj množstvom

faktorov, ktoré ovplyvňujú celý priebeh samotného ošetrenia a následnej liečby. V tejto

súvislosti sme sa rozhodli zistiť, ktoré faktory ovplyvňujú prežívanie bolesti u deti.

Cieľom nášho prieskumu bolo:

1. posúdiť vplyv nemocničného prostredia (čakáreň, traumatologická ambulancia), na

prežívanie bolesti a strachu u detí pred samotným ošetrením,

2. zistiť, či sestry využívajú alternatívne metódy na zvládnutie akútnej a procedurálnej

bolesti,

3. zistiť, do akej miery uprednostňujú rodičia a deti alternatívny spôsob tlmenia bolesti

od medikamentózneho spôsobu,

4. zistiť, či majú rodičia vedomosti o posudzovaní a zvládaní bolesti u svojho dieťaťa.

Metodológia prieskumu

Prieskum sme realizovali dotazníkovou metódou od decembra 2008 do apríla 2009. Dotazník

obsahoval položky, v ktorých sme zisťovali názory rodičov a detí na prostredie a prístup

zdravotníckeho personálu, ktorý ovplyvňuje prežívanie bolesti u detí a vedomostí rodičov

o posudzovaní, zvládaní detskej bolesti a tiež ich záujem o informácie o tejto problematike.

Distribúciu a zber dotazníkov sme realizovali osobne prostredníctvom sestier na

traumatologických ambulanciách po získaní súhlasu manažmentu nemocnice a odborného

zástupcu traumatologickej ambulancie HOLGER Slovakia, s.r.o. v Prešove MUDr. Jozefa

Harčaríka. Dotazník vyplňovali rodičia s deťmi, ktorí prišli na traumatologickú ambulanciu

s úrazom. Priemerný čas na vyplnenie dotazníka bol 3 až 5 minút. Spolu bolo rozdaných 120

80

dotazníkov. Návratnosť bola 95% a 5% dotazníkov sa nám vrátilo kvôli negramotnosti

rodičov a ich nezáujmu o danú problematiku. Pri spracovaní výsledkov prieskumu sme

použili matematicko-štatistické metódy: triedenie údajov, spracovanie údajov, výpočet

početnosti a percentuálnych hodnôt.

Charakteristika prieskumného súboru

Prieskumný súbor tvorilo 114 ošetrených detí na traumatologických ambulanciách spolu

s rodičmi alebo zákonnými zástupcami od decembra 2008 do apríla 2009. Výber vzorky bol

náhodný: 98% sledovaných detí malo poranenie ľahšie alebo stredne ťažké, 2% tvorili

hospitalizované detí na Klinike úrazovej chirurgie, ktoré boli prijaté na pozorovanie alebo

operačný zákrok následne po ošetrení.

S úrazmi rôzneho druhu a stupňa prichádzali na ošetrenie prevažne chlapci v počte 73 (64%),

dievčat bolo 41 (39%). Vekové rozpätie sledovaných detí bolo od 1,5 do 12 rokov. Ich

priemerný vek bol 8 rokov. Priemerný vek chlapcov bol 10 rokov a dievčat 6 rokov. S deťmi

na ošetrenie prichádzali väčšinou matky - celkom 56 (49%), otcov bolo 38 (33%) a v 20

prípadoch (18%) prišli na ošetrenie s dieťaťom obaja rodičia (viď Tab. 3). Priemerný vek

u žien bol 33 rokov a u mužov 36 rokov.

Výsledky a ich interpretácia týkajúce sa vplyvu nemocničného prostredia na prežívanie

bolesti a strachu u detí pred samotným ošetrením

S priestormi čakárne bolo spokojných respondentov 11 (15%) a nespokojných bolo 103

(85%). Najčastejším dôvodom nespokojnosti boli studené a veľké priestory, čakanie spolu

s dospelými alebo neprispôsobivými pacientmi. Deti mali strach z množstva cudzích ľudí.

V niektorých prípadoch deti a ich rodičia boli svedkami agresívneho a nespoločenského

správania pacientov. Často krát museli, kvôli danej situácií čakáreň opustiť, čo predlžovalo

ich čakanie na ošetrenie.

S priestormi ambulancie iba 13 (11%) opýtaných spokojných. Na 47 (41%) opýtaných

pôsobili priestory neutrálne, nevedeli presne popísať, čo by zmenili. Sú zvyknutí na takéto

priestory ambulancie. Až na 54 (48%) detí a ich rodičov (viď Graf 2) pôsobili priestory

ambulancií nepríjemne, neútulne, chýbali im detské motívy a teplejšie farby stien. Biele farby

pôsobili chladno. Deti by prijali skôr žlté alebo oranžové steny.

81

%podiel

čakali

14%

uprednostnili

38%

nečakali

48%

Graf 1 Spokojnosť s dĺžkou čakania pred ošetrením

Nielen priestory čakárne a ambulancie majú vplyv na správanie dieťa, ale aj čas strávený

pred samotným vyšetrením. Zistili sme, že 55 (48%) detí na vyšetrenie čakalo krátky čas, 43

(38%) detí s rodičmi boli uprednostnení a iba 16 (14%) detí muselo čakať na poradie. (pozri

Graf 1). Tento fakt nás ubezpečil, že zdravotnícky personál, hlavne sestry sa snažia negatívne

vplyvy prostredia čo najviac eliminovať a to tak, že uprednostňujú deti.

Výsledky a ich interpretácia týkajúce sa ošetrenia dieťaťa s úrazom

V položke týkajúcej sa prvého dojmu z personálu malo príjemný dojem 79 (69%) opýtaných,

neutrálny 32 (28%) a iba 3 (3%) mali nepríjemný dojem (pozri Graf 2). Tento výsledok

dokazuje, že aj keď je práca sestry na traumatologickej ambulancii veľmi namáhavá

a odborne náročná, sestra svojimi komunikačnými a empatickými zručnosťami si vie získať

nielen rodičov, ale hlavne dieťa., čo je základom pre komplexné ošetrenie.

%podiel

príjemný

69%

neutrálny

28%

nepríjemný

3%

Graf 2 Prvý dojem z personálu

V položke, ktorá sa týkala záujmu o potreby poraneného dieťaťa si prácu sestry pochvaľovalo

62 (54%) opýtaných, boli prekvapení z milého privítania a záujmu o ich dieťa. Deti zase mali

82

radosť, že môžu porozprávať o svojom probléme, čo ich posmelilo a eliminovalo ich obavy

z neznámeho prostredia a cudzích ľudí. 46 (40%) detí s rodičmi prístup sestry prirovnali

k štandardnému, bežnému prístupu, toto správanie označili ako neutrálne. No našli sa aj takí,

ktorí s prácou a prístupom sestry neboli spokojní. Tých bolo 6 (6%).

Na zvládnutie detskej bolesti sa využívajú okrem medikamentózneho spôsobu aj alternatívne

spôsoby tlmenia bolesti. Zo 114 opýtaných kladne odpovedalo 72 (63%) z celkového počtu.

Medzi najčastejšie metódy, ktoré sestra použila počas ošetrenia dieťaťa boli: rozprávanie,

kladenie otázok a najmenší boli odmenení hračkou. V 42 (37%) prípadoch sestra alternatívne

spôsoby nepoužila, pristupovala štandardne a riadila sa ordináciami lekára (pozri Graf 3).

%podiel

áno

63%

nie

37%

Graf 3 Využívanie alternatívnych metód

Nie každé dieťa, ktoré príde na ošetrenie znáša bolesť „statočne“, sú aj také deti, ktoré kričia,

odmietajú ošetrenie, plačú. Preto je veľmi dôležité týmto deťom venovať viac pozornosti.

Citlivý empatický prístup zo strany sestry a spolupráca s rodičmi často pomáha tieto

negatívne faktory zmierňovať. Z výsledkov vyplynulo, že 81 (71%) opýtaných je s prístupom

sestry spokojná, no 33 (29%) by prístup sestry zmenili. Dôvodom bol menší záujem o dieťa

a väčší záujem o administratívnu prácu (pozri Graf 4).

83

%podiel

nie

71%

áno

29%

Graf 4 Spokojnosť s prácou sestry

Ďalej sme zistili, že z celkového počtu 114 detí bolo odmenených po ošetrení 70 (61%),

väčšie deti boli slovne pochválené a menšie dostali za hrdinské správanie hračku. Bez

odmeny z ambulancie odišlo 44 (39%) detí , ale rodičia by si želali svoje dieťa odmeniť aj

napriek tomu, že si ich dieťa úraz zavinilo samé svojím neposlušným správaním. Ak dieťa

pochválime, odmeníme bude si to pamätať. Eliminujeme tak negatívne spomienky na

ošetrenie a bolesť.

Na správanie dieťaťa počas ošetrenia má veľký vplyv aj minulá skúsenosť s nemocničným

prostredím. Dieťa, ktoré sa dostane do podobnej situácii, kedy bolesť už zažilo, vie, že ho

čaká čosi nepríjemné a podľa toho začne aj reagovať. Ak má dieťa negatívnu skúsenosť

z minulého ošetrenia, tak aj jeho reakcie pri ďalšom ošetrení budú intenzívnejšie. Na druhej

strane deti, ktoré mali dobrú, alebo nemali ešte žiadnu skúsenosť s ošetrením budú sa správať

pokojnejšie, strach bude u nich menší. Tento fakt sme si chceli overiť v ďalších položkách.

Najprv sme zisťovali u ošetrených detí, či už absolvovali v minulosti ošetrenie na

traumatologickej ambulancii. Z opýtaných už 41 (36%) z nich absolvovalo ošetrenie, 66

(58%) detí ešte neboli ošetrené na traumatologickej ambulancii a 7 z nich si na návštevu

nepamätalo. Z detí, ktoré v minulosti navštívili traumatologickú ambulanciu - 46% detí nemá

strach z opätovnej návštevy a 54% malo strach hlavne z bolestivého ošetrenia, injekcií

a z cudzích ľudí. Niektoré deti kričali na rodičov, že ich oklamali a bránili sa ošetreniu. Tieto

výsledky nám potvrdili, že ak dieťa už v minulosti navštívilo traumatologickú ambulanciu a

odnieslo si negatívny zážitok, nezabudlo naň, ale vybavilo si ho pri opätovnej návšteve.

84

Výsledky a ich interpretácia týkajúce sa vedomostí rodičov o posudzovaní a zvládaní

bolesti u svojho dieťaťa

Po každom ošetrení je dôležité rodičom a deťom (podľa veku) podať čo najviac dôležitých

informácií o zdravotnom stave, o tom ako majú doma pokračovať v liečbe, tlmiť detskú

bolesť. Množstvo informácií, ktoré podáva lekár a sestra sú v danej situácií (dieťa je

nespokojné, rodič vystrašený) neraz vyčerpávajúce a nezapamätateľné. Stáva sa, že po

príchode domov si rodičia nespomenú na potrebné informácie a telefonicky sa ich potom

snažia doplniť. Preto sme sa chceli dozvedieť či rodičom stačia informácie od lekára alebo by

prijali aj viac informácií vo forme letáka alebo brožúry. Z výsledkov vyplynulo, že až 105

(92%) opýtaných by okrem podaných informácií v ambulancii rado prijalo aj písomné

informácie. Iba 9 (8%) rodičom postačia informácie, ktoré im podá lekár.

Nie každé dieťa znáša bolesť rovnako. U každého je iný prah bolesti, veľký vplyv má aj

samotná výchova. Preto nemôžeme vytvoriť pri ošetrovaní dieťaťa akýsi štandard, ktorý by

určoval druh a spôsob analgézie pri jednotlivých poraneniach. Veľakrát sa dá zvládnuť

procedurálna bolesť alternatívnym spôsobom, ktorý je prijateľnejší pre dieťa a nezanecháva

traumu. Boli sme zvedaví, aký názor na túto problematiku majú samotný rodičia a deti.

Medikamentóznu liečbu by volilo 25 (22%) a alternatívny spôsob 27 (24%) opýtaných,

Možnosť - kombinácia oboch spôsobov by prijalo až 62 (54%) rodičov a detí (pozri Graf 5).

Z výsledku vyplýva, že rodičia volia radšej kombináciu oboch metód. Na jednej strane je to

liek, ktorý tlmí bolesť a na strane druhej alternatívna metóda, ktorá eliminuje strach a úzkosť.

%podiel

lieky

22%

alternatývny

spôsob

24%

kombinácia

54%

žiadne

0%iné

0%

Graf 5 Spôsoby tlmenia bolesti

Nie je nič krajšie, ak dieťa ktoré prežíva strach a bolesť dokáže s ošetrujúcim personálom

počas ošetrenia komunikovať a spolupracovať. Niekedy stačí tak málo: dovoliť dieťaťu, aby

85

sa zúčastnilo na rozhodovaní a samozrejme ho cieľavedome usmerniť tak, aby malo pocit, že

celú situáciu riadi samo. Z analýzy tejto položky vyplynulo, že 81 (71%) rodičov si myslí, že

by sa malo ich dieťa podieľať pri rozhodovaní o spôsobe ošetrenia a liečby, 31 (27%)

opýtaných si ešte stále myslí, že za detí má rozhodovať rodič a 2 (2%) to nevedeli posúdiť.

Diskusia a zhrnutie výsledkov

Väčšina diagnostických a terapeutických výkonov u detí je bolestivá či inak nepríjemná,

vyvoláva u detí strach a veľakrát i silný stres. Špecifický druh akútnej bolesti, spôsobovaný

bolestivými výkonmi sa nazýva procedurálna bolesť. Ako každá bolesť, i bolesť súvisiaca s

diagnostickými a terapeutickými výkonmi vyvoláva negatívnu globálnu odpoveď všetkých

fyziologických funkcií. Zvlášť nežiaduca je fixácia stresu, ktorá má dlhodobé nepriaznivé

následky. Môže spôsobovať celú radu porúch v neskoršom veku. Nepokoj a strach dieťaťa

môžu mať i rozhodujúcich podiel na neúspechu realizovaného výkonu a okrem toho môžu

veľmi nepriaznivo ovplyvniť priebeh a liečbu základného ochorenia. Bolesť a strach

postihujúca deti pri rôznych zákrokoch bola dlhú dobu zanedbávaným aspektom v

ošetrovateľskej starostlivosti. Poznatky o fyziológii a patofyziológii vývoja nervového

systému až do 80. - 90. rokov minulého storočia viedli k podceňovaniu detskej bolesti.

Zaužívané boli nesprávne názory na bolesť u detí, takzvané mýty o detskej bolesti.

Podceňovali sa faktory, ktoré pôsobili na dieťa pred a počas bolestivého výkonu. No

v posledných dvadsiatich rokoch sa liečba detskej bolesti stala vo svete prioritou číslo jeden,

a to nielen pre výskum, ale aj pre každodennú prácu zdravotníkov. Je smutné, že u nás je

cielených výskumov venovaných tejto závažnej problematike bohužiaľ veľmi málo. Ako by

sme zabúdali, že každé dieťa svoje zážitky spojené s bolesťou v detstve si nielen nesie so

sebou do dospelého veku, ale ich predáva ďalej svojím deťom.

Na základe týchto zistených skutočnosti a vlastnej empírie sme sa rozhodli skúmať faktory,

ktoré ovplyvňujú prežívanie detskej bolesti. Zamerali sme sa na tri faktory: nemocničné

prostredie, zdravotnícky personál a rodičov. V kontexte tejto problematiky sme prieskumné

otázky položili tak, aby sme zistili, do akej miery tieto faktory ovplyvňujú dieťa pred a počas

ošetrenia a názory rodičov a detí využili pri navrhovaní odporúčaní pre prax.

Prvým skúmaným faktorom bolo nemocničné prostredie. Do istej miery boli výsledky

ovplyvnené časovým obdobím, kedy sme realizovali prieskum. V zimných a jarných

mesiacoch stúpa počet neprispôsobivých pacientov. V čakárni sa potom s týmito pacientmi

stretávajú deti, ktoré sú vystrašené nielen so svojho ochorenia, ale musia čeliť ďalšej skúške.

Aj veľké a studené priestory spôsobovali deťom diskomfort. Často sa rodičia sťažovali na

86

nedostatok miesta na sedenie. Dieťa svoju bolesť lepšie znáša v matkinom náručí, no

nedostatok miest na sedenie tomu bráni. Čím dlhšie dieťa čakalo na výkon, tým viac sa

prehlboval strach a stupňovala bolesť, o čom svedčili aj výpovede rodičov. V literatúre sa

stretávame s množstvom modelov, ktoré sa snažia vysvetliť vzájomné vzťahy medzi strachom

a bolesťou a medzi bolesťou a vyhýbavým správaním. Najviac sa to potvrdilo u detí. Čím

väčší strach má dieťa, tým dramatickejšie sú prejavy bolesti a bolestivé správanie je

výraznejšie a intenzívnejšie (Mareš, 2007). S touto problematikou sa zaoberali aj P. a M.

Škrlovi (2003). V dnešnej dobe nestačí pacientom ponúknuť iba kvalitnú liečebnú a

ošetrovateľskú starostlivosť, ale treba sa zamyslieť aj nad prostredím, v ktorom sa

starostlivosť poskytuje a naučiť sa mierniť jeho traumatizujúci vplyv. Podľa Lanceta má:

„Fyzické a psychicko – duchovné prostredie má dramatický vplyv na uzdravenie. Optimálne

liečebné prostredie založené na dôkazoch bude nasledovať medicínu založenú na dôkazoch

ako hlavný princíp zdravotníctva 21. storočia“ (Škrla a kol., 2003, s. 120). Aj Palyzová

(2007, s. 198) sa zaoberá vplyvom prostredia na prežívanie procedurálnej bolesti u detí.

Hovorí: „často sa zabúda na faktor prostredia“. Medzi nemocničné prostredie nepatrí len

čakáreň, ale aj ambulancia, v ktorej prebieha samotné ošetrenie. Rodičia s priestormi

ambulancie boli vo väčšine spokojní. Všímali si hlavne poriadok a čistotu, hodnotili to ako

bežný štandard. Priestory na nich pôsobili neutrálne. No deťom tieto kritéria nestačili. Chceli

mať priateľské prostredie, čo znamenalo odložiť injekčné striekačky, ihly a chirurgické

nástroje na také miesta, ktoré by deťom „neudierali priamo do očí“. Ani biele steny

nepôsobili útulne, chýbali im detské motívy a teplejšie farby stien. Biele chodby a steny sú

záležitosťou minulosti. Biela farba vytvára pocit zmyslovej deprivácie. Prednosť majú jemné

pastelové farby. Vhodný výber a aplikácia farieb môže u pacientov vyvolať pocit dobrej

nálady (Škrla a kol., 2003, s. 122). Pozitívny ohlas sme znamenali na konziliárnej

traumatologickej ambulancii, kde so stropu visí plyšový anjel, ktorý má obviazanú ruku

a nohu. Deťom sa veľmi páčil a odpútaval ich pozornosť od nepríjemného ošetrenia. Štúdie

poukazujú na to, že sú veľké rozdiely medzi detskými pacientmi, ktorí majú možnosť pozerať

sa iba na prázdnu stenu a pacientmi, ktorí trávia iba päť minút denne v kútiku s detskými

motívmi. U detských pacientov, ktorí trávia čas v kútiku s detskými motívmi dochádza

k dramatickému zníženiu hladiny stresu, zníženiu potreby analgetík a rozptýleniu počas

terapeutických intervencií (Škrla a kol., 2003, s. 122). Na základe výsledkov prieskumných

otázok, ktoré boli zamerané na nemocničné prostredie sme dospeli k potvrdeniu našej prvej

hypotézy, že nemocničné prostredie ovplyvňuje správanie dieťaťa pred ošetrením a počas

ošetrenia.

87

Ďalšia časť dotazníka bola zameraná na komunikáciu s dieťaťom. Niekedy si ani

neuvedomujeme ako správanie a mimika sestry dokáže ovplyvniť správanie detského

pacienta. Už prvý dojem je veľmi dôležitý. Rozhodne o tom, či sa dieťa upokojí alebo hladina

jeho stresu zostane vysoká alebo sa ešte zväčší (Škrla a kol., 2003, s. 122). V minulosti na

stredných zdravotníckych školách chýbal veľmi dôležitý predmet KOMUNIKÁCIA.

Komunikovať s pacientom sa setra učila postupne v škole počas odbornej praxe na

jednotlivých pracoviskách nemocnice. Tam získavala skúsenosti, ktoré si neskôr preniesla do

praxe. Na detského pacienta sa pozeralo ako na človiečika bez vlastnej vôle, ktorý musí

počúvať, inak sa použije hrubá sila, aby sa mohlo vykonať ošetrenie. Prísny pohľad

a správanie sestry malo pôsobiť na dieťa výchovne. Dnes už vieme, že tento postup a prístup

nebol správny. Tento model ošetrovania dieťaťa sa mení a situácia pomaly zlepšuje, čo

naznačujú aj výsledky nášho prieskumu. Do značnej miery prispieva k tomu aj počet

vysokoškolský vzdelaných sestier, ktoré získané vedomosti prenášajú do praxe.

Už pri prvom kontakte s dieťaťom by sestra mala prejaviť záujem o jeho potreby,

uprednostniť ho pred dospelými pacientmi, ak to situácia dovolí. Nečakať na informácie od

rodičov, ktorí často ani nevedia, ako došlo k úrazu, lebo pri ňom neboli. Nechať dieťa

komunikovať, a tak prelomiť bariéry medzi ním a sestrou. V prieskumných otázkach sme sa

chceli dozvedieť, či je tento model ošetrovania detského pacienta v praxi zaužívaný alebo

ešte stále panujú predsudky, že o všetkom rozhoduje iba rodič a dieťa je len nemým

trpiteľom. Väčšina respondentov hodnotila prístup a prácu sestier pozitívne. Potešujúce bolo

zistenie, že aj deťom sa „tety“ sestričky páčili a nebáli sa ich. Sestry boli podľa hodnotenia

detí dobré, lebo sa s nimi milo rozprávali. No našli sa aj takí, ktorým sa prístup sestry

nepáčil. Podľa ich vyjadrenia boli sestry veľmi zaneprázdnené prácou a administratívou

a nemali čas, aby sa dostatočne venovali ich deťom.

Výskumy ukázali, že podávanie injekcií do svalu je pre dieťa veľkým stresom. Môže uňho

vyvolať v budúcnosti fóbiu z injekčnej ihly (Palyzová, 2006, s. 326). Preto sa v posledných

rokoch preferuje alternatívny spôsob tlenia bolesti a strachu, ktorý je pre dieťa prijateľnejší

a hlavne nestresujúci. V prieskume sme chceli zistiť, či sestry na traumatologických

ambulanciách využívajú alternatívne metódy alebo postupujú podľa ordinácie lekára. Aj

v tomto prípade výsledky boli do istej miery ovplyvnené. Na traumatologických

ambulanciách vo FNsP J. A. Reimana v Prešove je používanie hračiek na odpútavanie

pozornosti už 5 rokov bežným štandardom. Pomáha deťom pri prekonávaní bariéry

z neznámeho prostredia a cudzích ľudí. Ďalšiu alternatívnu metódu, ktorú sestry používali

počas ošetrovania bolo odpútavanie pozornosti kladením cielených otázok priamo dieťaťu.

88

V niektorých prípadoch sestra počas výkonu držala dieťa za ruku alebo ho hladila po tvári.

Podobným problémom sa venovali vo svojej štúdii v r. 2006 aj Rybárová, D., Hulvejová, L.,

Rybárová, Ľ. (2008) z KAIM FNsP J. A. Reimana v Prešove. Cieľom ich štúdie bolo zistiť,

aké alternatívne metódy využívajú sestry na tlmenie pooperačnej bolesti u detí na plastickej

chirurgii. Výsledky ukázali, že najčastejšie sa vyskytujúcou alternatívou je prítomnosť matky.

Aj ďalšie alternatívne metódy sú uvedené ako intervencia matky, nie sestry. Farmakologické

spôsoby v liečbe bolesti sestry využívajú častejšie ako alternatívne metódy (Rybárová a kol.,

2008, s. 168-172). Na základe týchto skutočností môžeme konštatovať, že sestry na

traumatologickej ambulancií dokážu zmierniť bolesť a strach aj bez farmakologickej liečby

využívaním alternatívnych metód, a tým odbúrať stres z injekcií a ďalšej návštevy u lekára.

Často krát počujeme slová „ja viem čo je pre moje dieťa najlepšie“, preto sme sa chceli

dozvedieť, aký spôsob tlmenia bolesti by uprednostnili rodičia pre svoje deti. Najviac

opýtaných sa ich priklonilo ku kombinácií medikamentóznej liečby s alternatívnou liečbou.

Ešte stále pretrvávajú pochybnosti o účinkoch alternatívnej liečby. Rodičia sa boja, že ich

dieťa bude trpieť, a tak sa mnohokrát priklonia k injekcii. Pritom výsledky výskumu, ktorý

realizovali sestry detského oddelenia Krajskej nemocnice v Pardubiciach hovoria o inom. Ich

postoj k detskej bolesti a hlavne k jej liečbe je veľmi zaujímavý. Výskum, ktorý realizovali

bol zameraný na využívanie alternatívnych metód v liečbe pooperačnej bolesti u detí.

Z celkového počtu 100 sledovaných detí bolo po výkone aplikované analgetikum len 10

deťom, 90 z nich zvládlo bolesť s využitím alternatívnych metód (Hlaváčková a kol., 2004, s.

8). Môžeme teda konštatovať, že rodičia pri ošetrovaní svojho dieťaťa by uprednostnili

alternatívny spôsob tlmenia bolesti od medikamentózneho, keby mali viac informácií o tejto

problematike.

Informácie o rozsahu a závažnosti poranenia dieťaťa sú často podávané v rýchlosti a rodičia

zdravotnícky personál mnohokrát „nepočúvajú“. Nie, že by počúvať nechceli, ale zasiahnutý

diagnózou a nejasnou predstavou, čo bude ďalej sa u nich zablokuje vnímanie informácií,

ktoré lekár so sestrou podávajú. Informácie si v takejto situácií potom nenachádzajú adresáta.

Preto sme navrhli rodičom možnosť si tieto potrebné informácie doplniť z informačného

letáku. Túto možnosť privítalo 105 opýtaných. Potrebu informovať pacientov

prostredníctvom informačných centier, letákov, časopisov, kníh, edukačných programov

o zdravotnom životnom štýle, prevencií, niektorých ochoreniach popisujú aj manžela Škrlovci

(2003, s. 122) v publikácii „Kreativní ošetřovatelský management“: „Informácie takto

prezentované, naznačujú pacientom a ich rodinám, že si ich vážime a že ich potreby

rešpektujeme“.

89

Dr. Haya R. Rubin a jeho tím z John´s Hopkins University v USA vykonali metaanalýzu 7800

vedeckých prác, ktoré sa zaoberali vplyvom prostredia na uzdravovací proces. Výsledkom ich

práce bol preukázateľný vplyv liečebného prostredia na uzdravovací proces. Za

najdôležitejšie body optimálneho liečebného prostredia autori považujú začlenenie pacientov

do rozhodovacieho procesu (Škrla a kol., 2003, s. 120). Preto aj naša posledná prieskumná

položka bola venovaná práve tejto veľmi diskutabilnej otázke: „môže sa dieťa zúčastňovať na

rozhodovaní o spôsobe svojho ošetrenia a liečby, alebo nie“? Ako to vnímajú jeho rodičia,

ktorí sú za neho zodpovední? Bude pretrvávať aj naďalej mýtus, že „Dieťa nie je schopné

rozhodovať o liečbe a tlmení bolesti“. Výsledky prieskumu nám potvrdili, že tento mýtus už

neplatí, o čom svedčí vyjadrenie 81 opýtaných. Sú presvedčení, že ich dieťa veľmi ochotne

uvíta, ak sa bude môcť zapojiť do rozhodovacieho procesu a aj z psychologického pohľadu

bude spokojnejšie, lebo si samé môže riadiť priebeh udalosti.

Záver

Zhrnutím výsledkov celého prieskumu môžeme povedať, že všetky nami sledované faktory

vo veľkej miere ovplyvňujú prežívanie bolesti a predurčujú tak spôsob a vnímanie bolesti

v celom budúcom živote dieťaťa. Na prvom mieste je nemocničné prostredie, ktoré negatívne

vplýva na dieťa, podnecuje strach a obavy. Ďalším faktorom sú rodičia, ktorí nedokážu

v dostatočnej miere posúdiť a zvládnuť bolesť u svojho dieťaťa, lebo nemajú dostatok

potrebných informácií o tejto závažnej problematike a nakoniec je to samotný zdravotnícky

personál. Aj keď výsledky z prieskumu ukázali, že starostlivosť o detského pacienta sa

pozitívne mení, ešte vždy sa nájdu zdravotnícki pracovníci, ktorí starostlivosť o detského

pacienta berú ako rutinnú prácu a nerobia rozdiely medzi detským a dospelým pacientom.

Na zlepšenie danej situácie sme navrhli tieto odporúčania pre prax:

zútulniť priestory čakárni a ambulancií (teplejšie farby stien, detské motívy na

stenách, viacej súkromia, vyčleniť miesto v čakárni pre rodičov s deťmi),

uprednostňovať deti pred dospelými pacientmi alebo skrátiť dobu čakania na výkon,

zaistiť deťom sociálnu oporu počas výkonu,

používať správny psychologický prístup v príprave dieťaťa a rodičov na výkon,

dodržiavať zásady profesionálneho správania celého ošetrovateľského tímu počas

ošetrovania dieťaťa, zaujímať sa o jeho potreby, ak to situácia dovolí rešpektovať jeho

vôľu,

využívať alternatívne spôsoby pri tlmení bolesti, nepoužívať fyzické násilie

(znehybnenie dieťaťa),

90

nebagatelizovať a nepodceňovať detské pocity a prežívanie bolesti,

dieťa po ošetrení odmeniť hračkou (ak je to možné), nešetriť pochvalou,

spolupracovať s rodičmi dieťaťa v snahe o pozitívnu motiváciu v prekonávaní strachu

z nepríjemného výkonu,

počas ošetrovania poskytovať deťom a rodičom potrebné informácie a po ošetrení ich

podľa potreby zopakovať,

vytvoriť informačnú brožúrku zameranú na problematiku detskej bolesti.

Manažment detskej bolesti je entita vyžadujúca multidisciplinárny prístup a jej zlepšenie

nemôže spočívať len na jednej kategórií zdravotníckych pracovníkov. Preto aj tieto návrhy sú

zamerané na všetky zainteresované zdravotnícke kategórie, personál, ktorý pri svojej

každodennej práci prichádza do kontaktu s detským pacientom. Deti nie sú malí dospelí,

potrebujú lásku, pohladenie, milé slovo, náručie matky, pocit bezpečia. Potrebujú

profesionálny ošetrovateľský prístup a priateľské zdravotnícke prostredie, ktoré pomôže

nielen im, ale aj ich rodičom zvládnuť túto ťažkú skúšku. A práve sestry pracujúce na

traumatologickej ambulancii majú v tomto procese nezastupiteľnú úlohu. Musia uvažovať tak,

aby predchádzali vzniku bolesti, aby ju vedeli správne posúdiť a zvládnuť spôsoby jej

tlmenia. Ale najdôležitejšie je, aby chceli dieťaťu pomôcť, obhajovali jeho záujmy a

nedopustili jeho utrpenie. Musia mať úprimnú túžbu „niečo“ zmeniť v prospech dieťaťa.

Literatúra

1. BROZMANOVÁ, M. Úrazy hlavy. [online]. 04.11.2002. [cit. 25.1.2009]. Dostupné

na: http://www.radost.sk/tiptyzdna.php?show=more&action=show&IDrow=92&age=1&I

2. HLAVÁČKOVÁ, E., BENDOVÁ, M. 2004. Zvládaní pooperační bolesti u detí. In

Sestra. ISSN 1335-9444. 2004, roč. XIV, č. 1, s. 30.

3. HORN, F. Zlomeniny. [online]. 10.01.2009. [cit. 25.1.2009]. Dostupné na:

http://www.healthnet.sk/kdch/ochorenia/index.html

4. MÁLEK, J., KRIPNER, J., JANDOVÁ, J. 2006. Terapie bolesti u dítěte

s popálenínovým traumatem. In Bolest. ISSN 1212-0634. 2006, roč. IX, č. 1, s. 17 – 23.

5. MAREŠ, J. a kol. 1997. Díte a bolest. 1. vyd. Praha: Grada Publishing. 1997. 320s.

ISBN 80-7169– 67-0.

6. MAREŠ, J. Strach z bolesti: Teorie a empirické výzkumy [online]. 02.04.2007 [cit.

7.10.2008]. Dostupné na: http://portal.lf1.cuni.cz/clanek-769-strach-z-bolesti-teorie-a-

empiricke-vyzkumy

7. NOVÁK, I., PRCHLÍK, M. 2005. Popáleninový úraz u dětí. In. Pediatrie po promoci.

ISSN 1214-6773. 2005. č. 2, s. 39.

8. PALYZOVÁ, D. 2007. Procedurální bolest v dětském věku. In Bolest. ISSN 1212-

0634. 2007, roč. X, č. 4, s. 197- 204.

91

9. RYBÁROVÁ, D. a kol. 2008. Hodnotenie realizácie manažmentu pooperačnej bolesti

u detí na plastickej chirurgii. In MOLISA 5, Medicínsko – ošetrovateľské listy Šariša.

ISBN978-80-8068-882-0, 2008, 1. vyd. Prešov: PU FZ v spolupráci s FNsP J. A.

Reimana, s. 168-172.

10. ŠKRLA, P., ŠKRLOVA, M. 2003. Kreativní ošetřovatelský management. 1. vyd.

Praha: Advent – Orion s.r.o. 2003. 477 s. ISBN 80-7172-84-1.

11. ŠNAJDAUF, J., CVACHOVEC, K., TRČ, T. 2002. Dětská traumatologie. 1. vyd.

Praha: Galén. 2002. 180 s. ISBN 80- 7262- 152-1.

Kontakt PhDr. Daniela Rybárová, PhD.

Fakulta zdravotníckych odborov PU v Prešove

Katedra urgentnej zdravotnej starostlivosti

Partizánska 1, Prešov 080 01

daniela.rybarova@unipo.sk