DEJINY KULTÚRY - oarv.sk · výtvarného prejavu. Praveký človek vo všetkých veciach videl...

OA Rožňava – moderná škola ITMS kód Projektu 26110130729

Moderné vzdelávanie pre vedomostnú spoločnosť

Projekt je spolufinancovaný zo zdrojov EÚ

DEJINY KULTÚRY

Učebné texty a pracovné listy

Mgr. Oľga Dúdorová

Obchodná akadémia, Akademika Hronca 8,

Rožňava

Strana 2 z 86

Moderné vzdelávanie pre vedomostnú spoločnosť Projekt je spolufinancovaný zo zdrojov EÚ

Obsah

1 PODSTATA KULTÚRY .................................................................................................................... 3

2 PRAVEKÁ KULTÚRA (250 000 - 4000 PRED. N. L.) ........................................................................ 3

3 KULTÚRA STAROVEKÉHO GRÉCKA .............................................................................................. 8

4 RÍMSKA KULTÚRA ...................................................................................................................... 12

5 KELTSKÁ KULTÚRA NA SLOVENSKU ........................................................................................... 14

6 RÍMSKA A GERMÁNSKA KULTÚRA NA ÚZEMÍ SLOVENSKA ....................................................... 16

7 KULTÚRA OBDOBIA VEĽKEJ MORAVY (833-906/7) .................................................................. 17

8 ROMÁNSKE UMENIE .................................................................................................................. 22

9 GOTICKÁ KULTÚRA .................................................................................................................... 26

10 KULTÚRA HUMANIZMU A RENESANCIE ................................................................................... 34

11 BAROK A ROKOKO ..................................................................................................................... 41

12 OSVIETENSTVO, REFORMA ŠKOLSTVA V HABSBURSKEJ MONARCHII ....................................... 47

13 KLASICIZMUS ............................................................................................................................. 49

10 SLOVENSKÉ NÁRODNÉ OBRODENIE .......................................................................................... 53

14 UMENIE 19. STOROČIA .............................................................................................................. 57

15 KULTÚRNY ŽIVOT NA SLOVENSKU V 2. POLOVICI 19. A NA ZAČIATKU 20. STOROČIA ............. 60

16 MODERNÉ UMENIE 20. STOROČIA ............................................................................................ 63

17 SLOVENSKÉ UMENIE 20. STOROČIA .......................................................................................... 67

18 ETNOLÓGIA NA SLOVENSKU ...................................................................................................... 70

19 FESTIVALY NA SLOVENSKU ........................................................................................................ 76

20 PRAMENE K DEJINÁM KULTÚRY ................................................................................................ 78

PRACOVNÉ LISTY ...................................................................................................................... 80

Strana 3 z 86


1 PODSTATA KULTÚRY

Kultúra(z lat. cultura = vzdelávanie, vzdelanie) v najširšom zmysle slova zahrnuje všetko, čím človek v priebehu čias obohatil stav daný prírodou. Patrí sem nielen umenie a veda, ale aj technika, národné hospodárstvo a politika, náboženstvo a mravnosť. Rozlišujeme kultúru:

1) hmotnú (výroba hmotných hodnôt) 2) duchovnú (tvorba duchovných hodnôt)

Umenie je forma spoločenského vedomia, ktorá subjektívnym spôsobom odráža realitu. Je také staré ako človek, súviselo s celkovým rozvojom civilizácie, odrážalo ho, reagovalo naň. Umenie sa spočiatku úzko spájalo s magickými obradmi a náboženstvom, neskôr sa vyčleňuje a začína plniť samostatnú funkciu. Postupne nadobúda rozličné formy. Zmyslom umenia je vytvoriť niečo krásne, jeho predmetom sú teda estetické hodnoty skutočnosti.

Umelecký predmet, vec či konkrétne umelecké dielo je vyjadrením tvorivých schopností človeka. Pôsobí na city a rozum. Umenie plní v spoločnosti svoje funkcie:

1. umelecko-estetickú, 2. hodnotiacu, 3. pretvárajúcu, 4. zábavnú.

V súčasnosti rozlišujeme tieto druhy umenia: 1. výtvarné - maliarske, sochárske,

fotografické, grafické, úžitkové (architektúra, sklárske, šperkárske, umenie módnej tvorby), intermédiá a digitálne médiá,

2. literárne, 3. hudobné, 4. tanečné, 5. divadelné, 6. umenie audiovizuálnej a filmovej

tvorby.

Členenie dejín kultúry a umenia z chronologického hľadiska:

1. kultúra prehistorického obdobia (pravekého),

2. staroveké kultúry, 3. antická kultúra a umenie,

4. stredoveká kultúra a umenie (románska a gotická),

5. renesancia, 6. barok a rokoko, 7. klasicizmus a empír, 8. umenie 19. storočia - romantizmus,

realizmus (1. pol. 19. stor.), moderna (2. pol. 19. stor.),

9. umenie 20. stor. - avantgardy (1. pol. 20. stor.), povojnové a súčasné umenie (2. pol. 20. stor.),

10. umenie prelomu tisícročí.

Kultúrne dedičstvo ako vzácny odkaz minulosti je vlastníctvom celého ľudstva, preto je potrebné ho uchovávať a chrániť. O to sa snaží UNESCO( The United Nations Educational, Scientific and Cultural Organization).

UNESCO je Organizácia Spojených národov pre vzdelanie, vedu a kultúru. Vznikla 16. 11. 1945. Jednou z jej činností je vytvárať Zoznam svetového kultúrneho a prírodného dedičstva národov z celého sveta.

V Zozname svetového kultúrneho dedičstva sú tieto slovenské pamiatkové lokality:

1. Levoča, Spišský hrad s okolitými pamiatkami,

2. historické mesto Banská Štiavnica a technické pamiatky jeho okolia,

3. Rezervácia ľudovej architektúry Vlkolínec,

4. mestská pamiatková rezervácia Bardejov,

5. drevené kostoly v slovenskej časti Karpát.

Kultúrne pamiatky sú chránené štátom, a to Zákonom č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu. Na ochranu kultúrnych pamiatok bol zriadený Pamiatkový úrad SR.

2 PRAVEKÁ KULTÚRA (250 000 - 4000 PRED. N. L.)

Je prvá, najdlhšia, najmenej známa, prehistorická (bez písomných dokladov) epocha vo vývoji kultúry, ktorá bola spätá s prvotnopospolnou spoločnosťou, v ktorej človek prechádzal od zberačstva potravy

Strana 4 z 86


k lovectvu a menil sa postupne na pastiera, poľnohospodára a remeselníka.

PRAVEKÉ UMENIE

Vznik umenia chápeme ako dlhodobý, neobyčajne zložitý proces vývoja ľudskej spoločnosti. Umenie vzniklo a začalo sa rozvíjať, keď človek dospel na určitý stupeň myslenia. O najstaršom vývojovom období človeka a jeho umeleckých výtvoroch existuje doposiaľ veľmi málo informácií. Nie sú zachované písomné správy, svedčia o ňom len artefakty archeologických nálezov ( doklady ľudskej existencie - kosti, a činnosti, napr. nástroje, náradie, zbrane, šperky)a porovnávacie výskumy sociológov, psychológov, etnológov či posledné vedecké metódy, napr. uhlíková analýza.

Pravek začína na začiatku štvrtohôr paleolitom( staršia doba kamenná - od 540 000 do 10 000 rokov pred Kr.). Charakterizuje ho nízka úroveň vývoja výrobných síl, spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov a malý stupeň diferencovanosti ostatných výrobných a spoločenských vzťahov (najmä rovnosť všetkých ľudí, ktorá sa však vo vyspelých fázach vývinu prvotnopospolnej spoločnosti narúša).

V spoločenskom vedomí prevláda náboženstvo a umenie. Prostredníctvom umenia človek vyjadroval svoje názory na svet a prostredie, v ktorom žil. V nich ožívala fantázia, realizovali sa jeho predstavy a odrážal sa ustavičný boj s prírodou. Zápas s prírodou sa stal predmetom prvého výtvarného prejavu. Praveký človek vo všetkých veciach videl nadprirodzené sily, veril, že každá vec, živá bytosť či zviera má nejakého ducha, ktorého sa bál. Tak vznikli prvé formy kultov:

animizmus - oduševňovanie prírody, jeho prejavom bol kult mŕtvych(pohreby s milodarmi),

fetišizmus - nadprirodzené sily prebývajú vo veciach, napr. v kameni, strome, studničke,

totemizmus - nadprirodzené sily prebývajú v zvieratách, tento kult bol sústredený na

úspešný lov a našiel výraz v úkonoch a obradoch loveckej mágie,

kult matky - bohyne plodnosti , ide o pud na zachovanie rodu.

Z obdobia paleolitu sa zachovali štyri druhy výtvarnej práce:

1. jaskynné maľby a maľby na skalných stenách,

2. sošky ľudí a zvierat, 3. drobné predmety zdobené kresbou,

rytinou či rezbou, 4. šperky.

Na základe výtvarného slohu rozlišujeme 2 okruhy výtvarného zobrazenia skutočnosti:

západoeurópsky - smeruje k realistickému zobrazeniu a východoeurópsky(vrátane strednej Európy) - prikláňa sa ku geometrickej abstrakcii.

JASKYNNÉ MAĽBY

Medzi najstaršie ,, maliarske " prejavy rátame odtlačky rúk do mäkkej steny jaskyne s farebne vyznačeným pozadím a tzv. makarónovité obrazce, vytláčané prstami v paralelných líniách, tvoriacich zavše hustú spleť čiar; potom to bol lineárny obraz zvieraťa, najprv vyrytá kontúra, potom vytiahnutá farbou a postupne kolorovaná žltými, červenými a nakoniec čiernymi tónmi. V poslednej vývojovej fáze sa dospelo k plastickej modelácii tvaru a používaniu farebných odtieňov.

Medzi umelecky najvýznamnejšie pamiatky patria jaskynné maľby tzv. franko-kantaberskej oblasti. Významné nálezy - jaskyne Altamira a Pindal v Španielsku, jaskyňa Lascoux vo Francúzsku.

Obr. 1 Maľby v jaskyni Altamira v Španielsku

Strana 5 z 86


Námetom jaskynných malieb je prevažne zver, na ktorú paleolitický človek organizovane poľoval: divé kone, mamuty, kozorožce, soby, bizóny, medvede, mačkovité šelmy, nosorožce, diviaky, vtáky, ryby. Okrem zvierat sa objavujú aj ľudské postavy.

Obr. 2 Nastenné maľby v jaskyni Lascaux vo Francúzsku

Jaskynné maľby vznikli rytím rydlami z kremeňa a nátermi z ľahko dostupných nerastných farieb(hrudky, oker, mangán) spájaných s vodou, organickým tukom, krvou alebo močom. maľby sa nachádzajú v podzemných , ťažko prístupných jaskyniach bez slnečného svetla. Maliari pracovali pri svetle lúčov a kahancov.

SOŠKY ĽUDÍ A ZVIERAT

Prvými sochárskymi dielami sú kultové sošky ženskej postavy(Veľká matka - ,,venuša"), zasvätené kultu plodnosti, a drobné sošky zvierat, slúžiace ako amulety v loveckej mágii.

Obr. 3 "Venuša" z mamutoviny, ktorá sa našla v jaskyni Hohle

Fels. Je najstaršia svojho druhu s doloženým datovaním.

Ako materiál sa používal mäkký kameň, slonová kosť či hlina. Paleolitické venuše sú figúrky nahých žien bez pohybu, s nečlenenou hlavou a neprepracovanými končatinami, ale nápadnými znakmi ženskosti, zdôrazňujúcimi

materskú funkciu. Tieto figúrky nachádzame na širokom území západnej Európy až po Ďaleký východ( Venuša z Dolných Věstonic, z Willendorfu, z Lespugue). Vzácnejšie sú mužské skulptúry. Zachovalo sa mnoho drobných sošiek zvierat(mamuty, medvede, kone).

Obr. 4 Venuša z Willendorfu

Obr. 5 Věstonická venuša

DROBNÉ PREDMETY ZDOBENÉ KRESBOU, RYTINOU ČI REZBOU

Drobné predmety z kosti, slonoviny, parohov či kameňa sa zdobili rytinou alebo rezbou. Vrcholným prejavom sú tzv. náčelnícke palice s rytinami zvierat a vrhače oštepov s vyrezávanými zvieracími figúrkami.

ŠPERKY

V paleolite nachádzame prvé šperky - náhrdelníky, náramnice, čelenky a prívesky z kameňa, zdobené abstraktným

Strana 6 z 86


ornamentom. Na náhrdelníky sa používali kamienky, zvieracie zuby, kosti, mušle, jantár.

Ďalšie významné nálezy výtvarného umenia paleolitického človeka: moravská jaskyňa Šipka, jaskyňa Pekárna pri Brne, soška Venuše z Moravian pri Piešťanoch.

UMELECKÉ PREJAVY MEZOLITU (STREDNÁ DOBA KAMENNÁ) A NEOLITU (MLADŠIA DOBA KAMENNÁ)

Mezolitický človek opustil jaskyne a svoje umenie začal vytvárať pod holým nebom. Maľbami pokrýval skalné steny, predstavoval všedné výjavy zo života lovcov a zberačov na spôsob obrázkovej kroniky či kresleného seriálu. Najvýznamnejšie pamiatky skalných malieb: východné Španielsko, Alpy, Škandinávia, nástenná kresba v jaskyni Domica na Slovensku - 3 geometrické obrazce kreslené uhľom symbolizujú kult plodivej sily.

V neolite vývoj smeroval k poľnohospodár- stvu, pastierstvu a chovu dobytka. Dochádza k prvej spoločenskej deľbe práce, vzniku prvých remesiel. Matriarchát bol nahradený patriarchátom, rodovým zriadením s nadvládou mužov. Výtvarnú kultúru neolitu rozdeľujeme do 3 oblastí:

1. architektúra, 2. sochárstvo, 3. úžitkové umenie. ARCHITEKTÚRA

Podľa funkcie ju delíme na svetskú(obytné domy a hospodárske staviská) a kultovú(hrobky, chrámy). Svetská architektúra sa stavala z dreva, hliny, preto sa nezachovala, kultová z kameňa - v Európe sa zachovali praveké megalitické stavby v pásme od Stredomoria cez západné Francúzsko, britské ostrovy po Škandináviu.

Megalit je praveká pamiatka z veľkých neopracovaných alebo čiastočne upravených kameňov (alebo len jeden taký kameň) zväčša kultového alebo pohrebného charakteru. Megality časovo spadajú zhruba do obdobia 4000 až 1600 pred Kr., ojedinele (na Sardínii) až do železnej doby. Stavali sa najmä v západnej a severozápadnej Európe, v Stredomorí, v Afrike, na Arabskom

polostrove (Palestína), v Indii, strednej Ázii, Indonézii, Japonsku, na Veľkonočných ostrovoch a na Madagaskare.

Druhy megalitov v západnej Európe:

menhir - stojaci kamenný blok rozšírený od Bretónska po Česko; mal kultový charakter,

henge - špecifický kruhový rad kameňov, vyskytuje sa len v Británii (napríklad Stonehenge); mal kultový charakter,

kromlech - kruhový rad menhirov, mal kultový charakter,

dolmen -stojace kamene sú prekryté strešnými kameňmi; slúžil ako hrobka.

Obr. 6 Alej menhirov v Carnacu, Menhir du Champ-Dolent,

holíčsky menhir.

Strana 7 z 86


Obr. 7 Stonehenge v južnom Anglicku

Obr. 8 Dolmen v Španielsku v Katalánsku

Inšpiráciou v sochárstve bola žena - matka. Vyjadrením tohto kultu sú početné plastiky ženských figúr rozmanitej veľkosti zvané Venuše. Od paleolitických sa líšia tým, že sú z pálenej hliny. Popri ženských plastikách nachádzame i kultové zvieracie sošky rozličných tvarov, podaktoré i maľované , a kultové nádobky v podobe zvierat.

ÚŽITKOVÉ UMENIE

Patria sem keramické nádoby na uschovanie tekutiny, potravy, obilia, múky. Nádoby sa spočiatku modelovali z prstencov , ktoré sa postupne kládli na seba. Hrnčiarsky kruh sa začal používať na Blízkom východe v 2. polovici 4. tisícročia pred n. l.

Druhy keramiky:

Najstaršou neolitickou keramikou je lineárna čiže pásová, na ktorej sa vyrytá výzdoba v podobe volút (závitnice), krokiev, meandrov či trojuholníkov zoskupuje do pásov - volútová keramika.

Obr. 9 Vypichovaná keramika

Ďalším stupňom pásovej keramiky je vypichovaná keramika, maľovaná keramika, šnúrová keramika a keramika zvoncovitých pohárov.

BRONZOVÁ A ŽELEZNÁ DOBA

V bronzovej dobe vznikajú prvé praveké mestá, ktoré boli strediskami remeselnej výroby a obchodu. Rozšírenie bronzu (zliatina medi a cínu) prinieslo rozvoj ďalších remesiel, baníctva, hutníctva, kovolejárstva, kovotepectva, zlatníctva a klenotníctva. Nastala 2. spoločenská deľba práce, remeselná výroba sa oddelila od poľnohospodárstva a pastierstva. Rastúca špecializácia výroby viedla k rozkvetu miestneho i diaľkového obchodu. Vzniká súkromné vlastníctvo, spoločnosť sa rozštiepila na triedy, vytvorili sa prvé štáty, vzniká prvé písmo.

Kovolejárstvo - poznalo odlievanie bronzu do otvorených foriem kadlubov vyhĺbených v zemi. Zložitejšie bolo odlievanie v dvojdielnom kadlube, zvnútra vymazanom tukom.

Kovotepectvo - kovotepci vyrábali otepávaním plech a ďalším produktom bol aj drôt. Svoje výrobky zdobili tepaním a rytím.

Zlatníctvo - zlato sa spracovávalo ešte skôr, ako bol vynájdený bronz. Je vhodné na výrobu šperkov. Zlatníci ovládali techniku filigránu, pri ktorej tenké, rozlične spletané zlaté vlákna vytvárajú ornamentálny vzor priletovaný k podkladu, ako aj granuláciu,

Strana 8 z 86


kde ornament tvoria drobné zlaté zrniečka priletované na podklad. Striebro sa tešilo menšej obľube, pretože černelo.

Obr. 10 Zlaté šperky z náleziska v Nižnej Myšli. Zlaté plechové

nášivky z pohrebiska vo Veľkých Rakšovciach

Železná doba je poslednou prehistorickou dobou. Na Blízkom východe je táto epocha vyvrcholením otrokárskeho poriadku, v strednej Európe predstavuje novú fázu vývoja rodovej spoločnosti(rozklad prvotnopospolného zriadenia, stupňovanie triednych rozdielov a vznik primitívneho otrokárstva), čo nám dokazuje predovšetkým archeológia.

3 KULTÚRA STAROVEKÉHO GRÉCKA

Grécke umenie a kultúra tvoria základ európskej vzdelanosti. Gréci obohatili našu slovnú zásobu (slová pochádzajúce z gréčtiny sú napr. auto, polícia, gymnázium, atóm, demokracia), rozvinuli literatúru, umenie a dali základ dôležitým vedným odborom ako sú filozofia, lekárstvo, prírodopis, fyzika, matematika či dejepis a zemepis.

Staroveké Grécko (3000 p. n. l. – 146 p. n. l.) sa rozprestieralo na území dnešného Grécka, Cypru, Sicílie, južného Talianska a pozdĺž tureckého pobrežia Egejského mora (Iónia). Jeho dejiny môžu byť rozdelené do nasledujúcich období:

• Kykladská kultúra (3000 p.n.l.) • Minojská kultúra (2500-1450 p.n.l.) • Mykénska kultúra (1600-1200 p.n.l.) • Homérska doba (1200-800 p.n.l.) • Archaická doba (800-500 p.n.l.) • Klasická doba (500-338 p.n.l.) • Helenistická doba (338-2st. p.n.l.)

Obr. 11 Rozloha starovekého Grécka do roku 168 p. n. l

Súčasťou starogréckej kultúry je antická kultúra a helenistická kultúra. Antická kultúra je kultúrou starovekého Grécka a Ríma. Helenistická kultúra vznikla premiešaním gréckej a východných kultúr v období ríše Alexandra Macedónskeho.

Medzi najvyspelejšie centrá kultúry patrili Atény, Alexandria, Antiochia, Syrakúzy.

DEMOKRACIA

Grécko je kolískou demokracie. Prvý občiansky zákonník vytvoril aténsky štátnik Draco, systém hlbšie zdokonalil jeho vrstovník Solón (594 p.n.l.). Cieľom Aténčanov bolo vytvoriť taký systém vládnutia, na ktorom sa podieľa celá spoločnosť a finančné či sociálne rozdiely medzi vrstvami obyvateľstva sú eliminované. Demokracia (demos = ľudia, kratos = moc) sa stala základnou politickou ideológiou súčasnej európskej západnej civilizácie.

FILOZOFIA A VEDA

Starí grécki filozofi kládli na prvé miesto rozumové vnímanie sveta. Filozofi ako Sokrates, Platón či Aristoteles ovplyvňovali európske myslenie ešte po dlhé stáročia, veď aj jedno celé historické obdobie európskych dejín, humanizmus a renesancia, vychádza práve z antiky. Medzi najvýznamnejších vedcov tohto obdobia neodmysliteľne patria Pytagoras (filozof a matematik), Hippokrates(lekárstvo), Euklides (otec geometrie) či Archimedes Syrakúzsky (matematik, filozof, inžinier, vynálezca a astronóm).

Strana 9 z 86


Obr. 12 Aristoteles , Platón

GRÉCKA ŠKOLA

Starí Gréci vychovávali človeka duševne, ale aj telesne zdatného (kalokagatia). V školách nazývaných gymnáziá sa študenti venovali prednesu básní, rečníctvu, telesnému cvičeniu, ale aj vojenskému výcviku. Vďaka zostaveniu jednoduchej gréckej abecedy, ktorá bola vytvorená z fenického písma, sa vzdelanie ľahko šírilo a v antickom Grécku bola iba minimálna negramotnosť. Grécka abeceda sa stala základom latinky.

Obr. 13 Grécka abeceda

LITERATÚRA A DIVADLO

Šírením písma začali vznikať aj prvé významné literárne diela. Medzi skvosty starogréckej literatúry patria Homérove eposy Ilias a Odysea. Sú najstaršími európskymi eposmi a spolu majú vyše 27000 veršov.

Divadlo sa zrodilo práve v starom Grécku. Divadelné hry boli súčasťou náboženských slávností, hrali sa komédie a tragédie. Tragédia musela divákov citovo zaujať, aby prostredníctvom utrpenia hrdinov sami dospeli k svojej duševnej očiste. Zaujímavosťou je, že aj ženské postavy boli hrané mužmi.

Obr. 14 Pri divadelných predstaveniach mali herci na tvárach

nasadené masky. Aj ženské postavy zobrazovali muži.

Obr. 15 Typický grécky amfiteáter

UMENIE

Grécke umenie môžeme podľa historických období rozdeliť na:

• archaické (700 - 480 p.n.l.) • klasické (480 - 323 p.n.l.) • helenistické (323 - 31 p.n.l.)

Starí Gréci vynikali najmä v sochárstve, keramike a architektúre.

SOCHÁRSTVO

Umelci využívali kameň, mramor a vápenec. Vyobrazovali príbehy bohov, hrdinov, mýtických bytostí či olympijských víťazov. Sochy zobrazovali ideál krásy nahého vyšportovaného mužského tela. Posledné výskumy dokazujú, že grécki sochári umne využívali farby, ktorými sochy zdokonaľovali.

Strana 10 z 86


Obr. 16 Myrónov Vrhač disku

Obr. 17 Méloská Afrodita

MALIARSTVO

Z výtvarného umenia sa väčšina malieb zachovala na keramických vázach - amforách. Vázy boli zdobené geometrickými vzormi a figárami vyrývanými rydlom. Neskôr sa objavili aj štylizované zobrazenia, ktoré sa nanášali štetcom. Maliarska výzdoba bola spravidla usporiadaná do niekoľkých pásov. Prevládali čiernofigúrový štýl na červenom pozadí a červenofigúrový štýl na čiernom pozadí. Medzi najčastejšie motívy patrili mytologické námety, bojové, športové,

tanečné a ľúbostné výjavy, hostiny, pohrebné obrady, ale aj komický žáner.

Obr. 18 Amfora s čiernofigúrovým štýlom na červenom pozadí.

Amfora s červenofigúrovým štýlom na čiernom pozadí.

ARCHITEKTÚRA

Významným a často využívaným architektonickým prvkom v starovekom Grécku bol stĺp, podľa ktorého rozlišujeme tri stavebné slohy:

• dórsky • iónsky • korintský

Pevný, ťažký a tradícií sa pridržiavajúci dórsky sloh vynikal jednoduchosťou hmoty a prostou výzdobou. Jeho stĺpy boli masívne, spočiatku hladké, neskôr žliabkované. Jednoduchá hlavica sa podobala bochníku chleba.

Iónsky stĺp je štíhlejší a zdobenejší než dórsky. Hlavica pripomína čiastočne rozbalené zvitky.

Korintský sloh je v mnohom podobný iónskemu, hlavica je vyzdobenejšia. Má tvar kvetinového koša, z ktorého vzrastali listy.

Obr. 19 dórsky stĺp, iónsky stĺp, korintský stĺp

Typickými stavbami sú akropoly, hippodrómy a amfiteátre.

Strana 11 z 86


Obr. 20 Partenón v dórskom slohu. Erechteion v iónskom slohu.

Obr. 21 Zeusov chrám v korintskom slohu

GRÉCKI BOHOVIA A OLYMPIJSKÉ HRY

Grécki bohovia prebývali na hore Olymp - najposvätnejšej hore Grécka. Vyzerali ako ľudia a aj sa tak správali - hnevali sa, nenávideli, ale aj sa radovali. Grécka mytológia je veľmi bohatá a vysvetľuje vzťahy medzi bohmi či hrdinami. Medzi 12 hlavných gréckych bohov patrili Zeus, Hera, Poseidon, Ares, Afrodita, Aténa.

Obr. 22 Hora Olymp - sídlo gréckych bohov.

Obr. 23 Medúza, známa aj ako Gorgona, bola v starogréckej

mytológií jediná smrteľná z trojice Gorgón (medúz), obludných dcér boha Forkysa a jeho manželky Kéty.

Bola nadmerne škaredá, rovnako ako jej sestry Stheinó a Euryale, ale nie od narodenia. Nechala sa zviesť Poseidónom

v Aténinom chráme, a tak ju bohyňa premenila na obludu s blýskavými očami, obrovskými zubmi, mosadznými drápmi

a hadmi namiesto vlasov.

Na počesť bohov sa tradične organizovali olympijské hry na západnom Peloponéze (počiatky už v r. 776 p. n. l.). Cieľom hier nebola len oslava božstva, ale hlavne predvedenie fyzických zdatností človeka a podporenie dobrých vzťahov medzi gréckymi mestami. Medzi olympijské disciplíny patrili beh, skok, hod diskom, wrestling, box, jazdecké preteky.

Obr. 24 Grécke olympijské hry

Obr. 25 Olympijský víťaz bol obdarovaný palmovou vetvičkou

a na jeho hlavu a ruky mu bola uviazaná červená stuha. V posledný deň olympijských hier počas slávnostného

ceremoniálu bol víťaz korunovaný olivovým vencom (kotinos).

Strana 12 z 86


4 RÍMSKA KULTÚRA

1200 rokov rímskej kultúry začalo svoj vývin na 7 vŕškoch okolo mesta Rím, kde Romulus

a Rémus založili večné mesto. Na vrchole svojej slávy sa Rímska ríša rozprestierala od škótskych nížin cez Maroko až po rieku Eufrat.

Rozloha Rímskej ríše do 3 st. n. l. Rimania ovládali rozsiahle územie tiahnuce sa od

škótskych vysočín cez Maroko až po rieku Eufrat na Blízkom východe.

Rímska kultúra sa formovala pod vplyvom vyspelejšej kultúry svojich susedov Etruskov i juhoitalských Grékov. Počas celej svojej éry preberali rôzne cudzie kultúrne vplyvy a ďalej ich rozvíjali. Od Etruskov prebrali organizáciu mestskej správy a prvky architektúry - klenbu a oblúk. Od Grékov prevzali základy písma, z ktorého vytvorili latinku. Tá je aj základom nášho písma. Grécki bohovia sa stali tými rímskymi, Rimania im len dali vlastné mená:

Zeus = Jupiter, Hera = Juno, Afrodita = Venuša, Ares = Mars, Poseidón = Neptún, Aténa = Minerva, atď. Rimania sa bohov obávali a veľký význam prikladali veštbám.

ŠKOLSTVO

Deti sa vzdelávali od 6-tich rokov a absolvovali 3 stupne vzdelávania. Najdôležitejšími predmetmi - 7 slobodných

umení - boli gramatika, dialektika, rétorika, aritmetika, geometria, astronómia, hudba. Rimania vytvorili tzv. rímske číslice, ktoré sa používajú ešte aj dnes. Všeobecne používaným jazykom bola latinka, no jazykom

vzdelaných ľudí naďalej ostala gréčtina, preto si mnohé rodiny najímali aj gréckych učiteľov.

REČNÍCTVO A ZÁKONODARSTVO

Najväčší dôraz kládli Rimania na štúdium rečníctva a práva. Vytvorili jednotný právny systém. Držali sa zásady: "Čo nie je zakázané, je dovolené." a "Neznalosť zákona neospravedlňuje." Ich zákony dvanástich tabúľ sa stali základom celého súčasného moderného právnictva. Počas politických zápasov sa venovala veľká pozornosť rečníckemu umeniu. Najslávnejším rečníkom bol Cicero. Svoje umenie zdokonalil na nespočetných vystúpeniach na súdoch a zhromaždeniach.

Strana 13 z 86


Obr. 26 Marcus Tulius Cicero - najväčší rímsky rečník. Prímenie

Cicero v latinčine znamená cícer. Podľa Plutarcha ho dostal jeden z jeho predkov, pretože mal na nose bradavicu

pripomínajúcu túto strukovinu.

LITERATÚRA A DEJEPISECTVO

V 3. a 2. storočí p. n. l. začali vznikať prvé literárne diela v latinčine. Najväčšími rímskymi básnikmi boli Vergílius (Aeneas), Ovídius (Metamorfózy) či Horatius. Vznikali aj encyklopedické diela, vtedajšie poznatky zhrnul napr. Plínius Starší v diele Príroda. Veľká pozornosť sa venovala dielam dejepiscov. Medzi najznámejších autorov patria Titus Livius (opísal dejiny Ríma od jeho založenia až po vládu cisára Augusta), Tacitus a Július Cézar (Zápisky o vojne galskej).

Obr. 27 Vergílius si obdiv nezískal iba metrickou

prepracovanosťou svojich veršov a ideologickým nábojom, ale aj zložitou vnútornou výstavbou diela. Obr. Gaius Július Cézar

MALIARSTVO A SOCHÁRSTVO

Väčšina malieb boli nástenné, no zničili sa spolu s budovami. Populárne boli hlavne mozaiky, ktoré zdobili steny, podlahy a stropy. Sôch sa zachovalo oveľa viac. Sochárske dielne vyrábali kópie gréckych diel. Tvorili sochy bohov, hrdinov, rímskych cisárov a politikov. Výjavy z bojov zobrazovali na historických reliéfoch, ktoré zdobili stĺpy a oblúky. Medzi významné pamiatky patrí Trajánov stĺp či Konštantínov oblúk.

Obr. 28 Trajánov stĺp bol postavený v r. 113 a spolu

s podstavcom dosahuje výšku 38 metrov.

Obr. 29 Konštantínov víťazný oblúk (r. 312 n. l.)

ARCHITEKTÚRA

Architektúra mala dôležité postavenie, dominovali hlavne chrámové stavby (Panteón), ktoré boli honosnejšie a pompéznejšie ako grécke, baziliky (verejné budovy, napríklad tržnice a súdy), paláce (obkladané mramorom), divadlá, mauzóleá, niekoľkoposchodové amfiteátre s kruhovou arénou v strede (Koloseum), thermy (verejné kúpele s teplou vodou). Konské preteky uskutočňovali v hyppodrómoch (Circus Maxima v Ríme). Verejný život sa zasa sústreďoval na fórach (Forum Romanum). Nemenej dôležité boli inžinierske stavby ako sú kanalizačný systém (Cloaca maxima), vodovody (akvadukty) a dláždené cesty (Via Appia). Rimania poznali teplovzdušné kúrenie v podlahách domov a mnohé vymoženosti, na ktoré sa v stredoveku zabudlo.

Strana 14 z 86


Obr. 30 Koloseum je najznámejšia pamiatka Ríma, bolo

dokončené za vlády cisára Tita okolo roku 80. Malo kapacitu až 70 000 divákov a slúžilo najmä na zápasy gladiátorov a rôznych šeliem, no bolo možné napustiť ho vodou, takže sa v ňom mohli

odohrávať aj bitky na lodiach.

Obr. 31 Pod Koloseom sa nachádzala rozsiahla sieť katakomb (podzemných chodieb a miestností), ktoré slúžili ako príbytok

gladiátorom a divým zvieratám pred ich účinkovaním v aréne.

Obr. 32 Pond du Gard vo Francúzsku - rímsky akvadukt

Zo stavebných materiálov používali mramor, asfalt a vápennú maltu.

Medzi najvýznamnejšie centrá rímskeho života okrem samotného Ríma patrili Pompeje a Herkulaneum, ktoré boli zničené výbuchom Vezuvu v r. 79 n. l, či Mediolanum (Miláno).

Po vydaní Milánskeho ediktu (313 n. l.) kultúra postupne nadobudla kresťanský charakter. Začali sa stavať chrámy nového typu, kde by sa mohli zhromaždiť veriaci. Inšpiráciou pre takéto stavby boli staroveké tržnice - baziliky. V tvare kríža sa stali vzorom pre kresťanské stredoveké kostoly. Najstaršia kresťanská bazilika, Konštantínova, bola postavená v Ríme.

5 KELTSKÁ KULTÚRA NA SLOVENSKU

Kelti (Galovia) boli príbuzné etnické skupiny indoeurópskeho pôvodu a takmer 500 rokov určovali chod dejín Európy. O ich počiatkoch vieme málo, siahajú však do začiatku 2. tisícročia p. n. l. Výraz “Kelt” použil po prvýkrát Hérodotos.

Od Cézarovej doby až dodnes sa Kelti označujú ako obyvatelia územia medzi Rýnom, Alpami, Stredozemným morom, Pyrenejami a Atlantickým oceánom.

Obr. 33 Expanzia Keltov v 3. storočí pred n. l.

Kultúru Keltov v dobe ich najväčšieho rozmachu v Európe (5. – 1. st. p. n. l.) nazývame podľa La Tène, švajčiarskeho náleziska pri jazere Neuchâtel, kultúrou (a dobou) laténskou(druhá doba železná). Laténska kultúra nastúpila po prvej dobe železnej, tzv. halštatskej.

Do Karpatskej kotliny, a teda aj na Slovensko, Kelti prenikli okolo roku 300 p. n. l. a na našom území sa usídľovali v niekoľkých vlnách. Najprv osídlili územie západného Slovenska (Podunajsko – oppidá v Šaštíne – Strážach, Bratislava, Smolenice, opevnené sídlo na Slepom vrchu v Horných Orešanoch,

Strana 15 z 86


Plavecké Podhradie - Pohanská), potom stredné a severné Slovensko (druhá polovica 2. st. p. n. l. púchovská kultúra –vrch Havránok na Liptove, oblasť Oravy, Liptova a Spiša) a nakoniec územie Východoslovenskej nížiny.

Púchovská kultúra sa sformovala na báze tradičnej domácej kultúry s halštatskými lužickými koreňmi, do ktorej okolo 2. stor. p. n. l. prenikla migračná vlna Keltov (proces keltizácie). Jej nositeľom bol keltský kmeň Kotínov. Kelti priniesli nové technológie, kultúrne tradície a zmenu sídliskovej štruktúry (výroba keramiky na hrnčiarskom kruhu, výroba maľovanej keramiky, hutníctvo a kováčstvo železa a farebných kovov, výroba šperkov, používanie pluhov a kôs v poľnohospodárstve, používanie mincí).

KELTSKÉ PÍSMO A JAZYK

Z roku 400 n. l. sa zachovalo keltské písmo, ktoré sa skladá z bodiek a čiarok, ktoré predstavujú 20 písmen. Keltská slovná zásoba prenikala aj do nášho jazyka. Dôkazmi sú názvy riek či pohorí, ktoré používame dodnes: Torysa (z keltského torruis = horská voda), Magura (maor-gor = vysoký vrch), Tatry (taran + ra = miesto, kde často hrmí).

KELTSKÉ NÁBOŽENSTVO

Kelti vyznávali animizmus, t.j. uctievanie prírody, prírodných síl a mŕtvych predkov. Uctievali pramene, hory, stromy (zvlášť duby), špeciálne postavenie mali niektoré druhy živočíchov (vrana, diviak, jeleň). Keltská spoločnosť sa delila na tri skupiny – na druidov, šľachtu a ľud. Druidi mali výsadné postavenie v náboženských otázkach. Rozšírené bolo obetovanie ľudí, taktiež venovali značnú pozornosť pochovávaniu. S mŕtvym pochovávali nielen jeho obľúbené veci a jedlo, ale aj zvieratá či obľúbených otrokov a chránencov. Hrobky boli mohylové, typickou výbavou boli štvorkolesové vozy a bohato zdobené konské postroje. Najstaršie pohrebiská na Slovensku sa našli v Stupave a Bučanoch.

Obr. 34 Romantická postava druida.

Obr. 35 Pohreb bojovníka s vozom.

KELTSKÉ OPPIDÁ

Keltské hradiská boli chránené valmi, ktoré tvorili akési obranné vstupné bašty. Samotné obydlia boli ešte obohnané múrmi z hliny a do radu ukladanými, nasucho kladenými a hrubo otesanými kameňmi. Konštrukciu spevňovali mohutnými drevenými kolmi (2,5 – 4m). Do hradiska sa vstupovalo bránou, ktorá bola chránená vežou. Hradiská sa okrem centier moci stali aj strediskami remesiel a obchodu.

Strana 16 z 86


Obr. 36 Oppidum, vstupná brána na lokalite Liptovská Mara

KELTSKÉ UMENIE

Kelti boli predovšetkým zruční kováči a spracovatelia železa a farebných kovov. Dokázali zvárať, odlievať, kovať, spájkovať, nitovať. Medzi skvosty patrí výroba prepracovaných šperkov (spony, trojlistá nášivka, sklené koráliky a náramky, zlaté náušnice z Divinky), zbraní a dýk, ale aj typická maľovaná keramika. Výnimočnou zlatníckou technikou je spájanie. Kelti razili vlastné mince (biatek v Bratislavskom oppide), ktoré boli taktiež precízne dekorované.

Obr. 37 Keltské šperky

Obr. 38 Biateky- keltské strieborné mince

6 RÍMSKA A GERMÁNSKA KULTÚRA NA ÚZEMÍ SLOVENSKA

PÔVODNÉ SÍDLA GERMÁNOV

Germáni sa formovali od bronzovej doby pri Baltskom mori, v južnej Škandinávii a na výbežku Nemecka od Hannoverska k Holštajnsku. Prenikli na juh a už v 1. storočí pred n. l. robili od severu prvé vpády na české územie. V Čechách sa usadili germánski Markomani a na Morave a Slovensku Kvádi. Náčelník Markomanov Marbod vytvoril z rozličných kmeňov germánsku ríšu. Jej centrom bolo Marobudum, veľká pevnosť, kam prichádzali aj rímski obchodníci. Rimanom sa stala Marbodova moc neprijateľnou. Ostrejšie boje medzi Germánmi a Rimanmi vypukli na konci 1. storočia n. l. Rimania spevňovali podunajskú hranicu a odrážali germánske vpády.

Za cisára Marka Aurélia vypukli markomanské vojny (r.166 - 180), za ktorých Rimania prenikli hlboko na naše územie. Dôkazom

Strana 17 z 86


pobytu rímskych vojsk u nás je nápis na trenčianskej skale z r. 179.

Obr. 39 Rímsky nápis na trenčianskej skale z r. 179

Markus Aurélius dopísal pri Hrone svoju filozofickú knihu Hovory k sebe samému.

Najvýznamnejšími rímskymi vojenskými stanicami u nás boli Devín, Milanovce, Stupava, Rusovce(rímska Gerulata).

Obr. 40 Vojenská stanica Gerulata v Rusovciach

Pri vykopávkach sa našli zvyšky sakrálnej i svetskej architektúry, reliéfy, náhrobné stély, sarkofágy a vynikajúce umeleckoremeselné pamiatky. Rímska moc klesla, Germáni opúšťajú strednú Európu, namiesto nich prichádzajú Slovania a Avari.

Spomedzi početných germánskych kmeňov boli najznámejší Svébi, Burgundi, Longobardi, Alamanu, Frankovia, Vandali

a Góti(Ostrogóti a Vizigóti). Gótov napadli v r. 375 Huni , a tým sa začalo tzv. sťahovanie národov.

Výtvarná kultúra Germánov

Tvorili ju predovšetkým výrobky umeleckého remesla. Germáni nevytvorili monumentálnu architektúru, stavali len drevené stavby. Skulptúra sa sústreďovala na kamenné stély zdobené nízkym reliéfom.

Najkrajšie výrobky germánskeho umenia vytvorili zlatníci: ihlice, spony, opasky, náhrdelníky, náramky, strieborné poháre(napodobňujúce rímske). Charakteristickým typom šperku sú vtáčie a cikádové spony, veľké gótske zdobené orlie spony.

Obr. 41 Typická germánska spona v tvare orlice

V 6. storočí rozšírili Germáni v Európe tzv. zvierací štýl, ktorý ovplyvnil predkarolínske umenie.

7 KULTÚRA OBDOBIA VEĽKEJ MORAVY (833-906/7)

Veľká Morava nazývaná aj Veľkomoravská ríša alebo Svätoplukova ríša( z lat. Magna Moravia) bola západoslovanský štát existujúci medzi rokmi 833 a začiatkom 10. stor. (asi 907). Jeho centrálne územie zodpovedalo dnešnej Morave a Slovensku spolu so susediacim

severným a stredným Maďarskom. Bol to prvý väčší slovanský štát vôbec.

Štátny útvar známy ako Veľká Morava vznikol, keď moravské knieža Mojmír I. roku 833 dobyl Nitrianske kniežatstvo, ktorému dovtedy vládol knieža Pribina, a spojil tak obe

Strana 18 z 86


kniežatstvá. Tak vznikla tzv. Veľká Morava. Nitrianske kniežatstvo sa stalo lénnym kniežatstvom, v ktorom vládli nástupcovia na trón vládnuceho rodu Mojmírovcov.

Panovníkmi krajiny boli: • Mojmír I. (833 – 846) • Rastislav (846 – 870) • Slavomír (871) • Svätopluk (871 – 894) • Mojmír II. (894 – ?(906/907))

O vláde Mojmíra I. (833 – 846) je toho známe veľmi málo.

Vláda Rastislava (846 – 870) znamenala vnútorné stmelenie a stabilizáciu štátu, pretože boli opätovne odrazené útoky Východofranskej ríše. Mocnými hradiskovými centrami boli Devín, Mikulčice a i. Hoci toto územie bolo intenzívnejšie pokresťančované už asi od roku 800, povolal Rastislav okolo roku 863 do Veľkej Moravy z politických dôvodov byzantských učencov Konštantína a Metoda. Konštantín vytvoril pre potreby slovanského jazyka písmo hlaholiku, obaja sa stali zakladateľmi slovanskej literatúry. Ich žiaci boli vyhnaní z Veľkej Moravy v roku 885, vykonávali misie po slovanských územiach Európy a vytvorili aj písmo cyriliku.

Za Svätopluka (871 – 894), ktorý bol vtedy najobávanejším nepriateľom Východofranskej ríše, boli k Veľkej Morave pripojené rozsiahle územia v strednej Európe. Roku 888 zomrel Bořivoj I., knieža Čiech, a Svätopluk sa stal aj panovníkom Čiech . Svätopluk nato pripojil k svojej ríši i Lužice. Za vlády tohto panovníka dosiahla Veľká Morava svoj najväčší rozsah. V roku 880 vyhlásil pápež Veľkú Moravu za

léno Svätej stolice, čo znamenalo, že ríša bola postavená na roveň s Východofranskou ríšou. Samotný Svätopluk sa tým stal de jure kráľom (hoci ho občas aj predtým označovali ako „rex“). Asi o rok neskôr bol v Nitre založený prvý kláštor dnešného Slovenska.

V roku 894 zomrel Svätopluk. S ním sa skončilo aj vrcholné obdobie jeho ríše. Jeho syn Mojmír II. sa stal novým panovníkom a jeho druhý syn Svätopluk II. dostal do léna Nitrianske kniežatstvo. O rok neskôr vypukol medzi oboma bratmi spor, ktorý následne oslabil celú Veľkú Moravu. Podľa novších názorov tretí Svätoplukov syn Predslav dal Bratislave jej bývalé nemecké meno (Brezalauspurc, neskôr Pressburg, čiže vlastne *Predslavburg = Predslavov hrad). V roku 898 Mojmír II. zaútočil na Svätopluka II.

Po Svätoplukovej smrti Veľká Morava stratila predtým pripojené územia. V roku 894 sa Mojmír II. vzdal územia Panónie, v roku 895 sa pri prvej príležitosti od Veľkej Moravy odtrhli Čechy . Spory dvoch Svätoplukových synov – Mojmíra II. a Svätopluka II. krajinu oslabili. Útoky kočovných Starých Maďarov, Frankov, Bulharov zničili ústrednú moc Veľkej Moravy.

OBYVATEĽSTVO

Slovanské pramene (písané cyrilikou, a teda cca po roku 890) označujú obyvateľov Veľkej Moravy ako „slověne“.

Sídla - hlavné mesto sa volalo Veligrad, jeho poloha nie je potvrdená, ale na základe bohatých archeologických nálezov sa predpokladá, že išlo o dnešné Staré Město pri Uherskom Hradišti. Jedinými písomne doloženými mestami Veľkej Moravy okrem Veligradu a Moravy sú hradiská Nitra (vtedy Nitrava, 828, Slovensko), Devín (vtedy Dowina/Devín 864, Slovensko), Bratislava (vtedy Preslava, 907, Slovensko).

Podľa archeologických nálezov boli najdôležitejšími hradiskami krajiny (niektoré však nie po celý čas) v dnešnej Morave: Mikulčice, Staré Město (Uherské Hradiště), Velehrad, Pohansko (u Břeclavi), Brno-Líšeň, Olomouc, Znojmo, na dnešnom Slovensku:

Strana 19 z 86


Devín, Nitra, Bratislavský hrad, Trenčín, Pobedim, Ducové, Brekov, Zemplín, Divinka, Mužľa, Starý Tekov, Zvolen-Môtová, Detva-Kalamárka, Čingov, Dreveník, Šarišské Sokolovce, Spišské Tomášovce, Kusín, Vyšehrad (na Slovensku), Hronský Beňadik, Bojná-Valy, Nitrianska Blatnica, Skalka nad Váhom, Hrádok.

KONŠTANTÍN A METOD NA VEĽKEJ MORAVE

Podľa tradície 5. júla 863 prišli na Veľkú Moravu dvaja bratia sv. Konštantín zvaný Filozof (neskoršie prijal rehoľné meno Cyril) a sv. Metod. Filozof Konštantín osobitne pre túto misiu vyvinul prvú slovanskú abecedu – hlaholiku, priniesol so sebou symbol byzantského dvojkríža (ktorý je dnes v slovenskom znaku), zvolil si tzv. staroslovienčinu (= starú cirkevnú slovančinu), čiže kultivovanú macedónčinu z okolia Solúna, za jazyk, ktorý bude počas misie používať, a priniesol so sebou prvé preklady liturgických a biblických textov, ktoré už predtým pripravil s Metodom.

Staroslovienčina počas veľkomoravskej misie získala veľa prvkov západoslovanských (od 10. stor. slovenských a moravských) nárečí používaných na Veľkej Morave. Solúnski bratia preložili do staroslovienčiny celú Bibliu, ale aj liturgické texty a mnohé iné. Konštantín napísal prvú slovanskú báseň Proglas. Takisto preložili a upravili byzantské občianske zákony a vzniknutý Zakon sudnyj ljudem bol nielen občianskym zákonníkom Veľkej Moravy, ale aj prvým zákonníkom v slovanskom jazyku. Vďaka tejto činnosti sa bratia považujú za zakladateľov slovanskej literatúry.

Od začiatku svojho pobytu na Veľkej Morave museli bratia čeliť kritike bavorských (čiže východofranských) kňazov, predstaviteľov západného (čiže nie byzantského) kresťanstva, ktorí sa obávali, že stratia v krajine vplyv. Roku 863 Konštantín založil tzv. Veľkomoravské učilište, v ktorom sa vychovávali budúci slovanskí kňazi a administratívni pracovníci a ktoré sa stalo centrom slovanskej literatúry.

Obr. 42 Konštantín a Metod a ich hlaholika

CESTA DO RÍMA (867 – 869)

Keďže obaja bratia pochádzali z Byzantskej ríše, no Veľká Morava spadala do cirkevnej sféry Ríma (pápeža), vybrali sa roku 867 so súhlasom panovníka do Ríma, aby získali súhlas pápeža k používaniu staroslovienčiny ako liturgického jazyka. Cestou do Ríma sa v lete zastavili v Blatenskom kniežatstve kniežaťa Koceľa, Pribinovho syna, a krátku dobu tam vyučovali.

Roku 867 celú ich veľkomoravskú misiu schválil pápež. Vo februári 868 v Ríme vysvätil biskup Formozus za kňazov Metoda a troch žiakov solúnskych bratov (z dnešného Slovenska pochádzajúceho Gorazda a Juhoslovanov Klimenta a Nauma). Pápež napokon povolil aj slovanský liturgický jazyk (staroslovienčinu) ako štvrtý jazyk západnej cirkvi popri latinčine, gréčtine a hebrejčine. Vo februári 869 Konštantín v Ríme zomrel a krátko predtým prijal rehoľné meno „Cyril“.

Strana 20 z 86


METOD ARCIBISKUPOM VEĽKEJ MORAVY (870 – 885)

Pápež vymenoval začiatkom roka 870 Metoda za arcibiskupa Panónie a Veľkej Moravy, čím Veľkú Moravu vyňal spod cirkevnej sféry Bavorska. Na Veľkej Morave takto vzniklo prvé slovanské arcibiskupstvo a Metod bol jeho prvým biskupom.

Po roku 874 často Metoda u Svätopluka u pápeža ohovárali vodcovia latinského kléru pôsobiaceho vo Veľkej Morave – Ján Benátsky (zároveň Svätoplukov poradca) a Wiching (Viching; švábsky benediktínsky mních). Vyvolali tak početné spory. Jediné známe biskupstvo arcibiskupa Metoda vzniklo v Nitre. Jeho biskupom sa stal Wiching.

Roku 880 sa Metod vybral do Ríma, aby sa očistil od uvedených ohováračiek. Pápežské skúšky bezchybne zvládol a Wiching, ktorý ho sprevádzal, bol vysvätený za biskupa. Okrem toho pápež poslal Svätoplukovi list Industriae tuae, v ktorom Veľkú Moravu vyhlásil za léno Svätej stolice, čo znamenalo, že postavil Veľkú Moravu na úroveň Východofranskej ríši a potvrdil Metodove úlohy a funkcie, schválil používanie slovanského písma (hlaholiky) a prikázal, aby sa bohoslužby (liturgie) konali v slovanskom jazyku .

Metod sa už spomína ako arcibiskup (mesta) Moravy, ktorá bola zrejme hlavným mestom Veľkej Moravy. Roku 885 Metod na smrteľnej posteli určil (neskôr svätého) Gorazda za svojho nástupcu vo Veľkomoravskom učilišti. Po Metodovej smrti pápež vymenoval Wichinga za nitrianskeho biskupa, ako aj za „cirkevného správcu“ Veľkej Moravy . V r. 886

Wiching začal likvidovať prívržencov Metoda a Gorazda. Študentov, kňazov a diakonov, ktorí odmietli prestúpiť na latinskú (čiže západnú) liturgiu, vyhnali za vlády Svätopluka z Veľkej Moravy. Títo vyhnanci a ich pokračovatelia potom vykonali cirkevno-jazykové misie prakticky po celej východnej Európe a vytvorili dnešnú cyriliku, ktorá nahradila hlaholiku.

Vo Veľkej Morave sa znova presadila latinská liturgia a nemeckí (východofranskí) kňazi.

Spoločnosť, kultúra, umenie, jazyk

Veľkomoravská spoločnosť už bola značne diferencovaná. Vládcom bol knieža, ktorý mal značné kompetencie, bol najvyšším zákonodarcom, sudcom, správnym orgánom, rozhodoval o vojne a mieri – všetka moc sa kumulovala v jeho rukách. Zároveň bol vlastníkom celého štátneho územia. Vazalov kniežaťa označujeme ako veľmožov. Chudobnejšia časť vládnucej vrstvy boli družinníci (voji, víťazi). Vojenskí velitelia, radcovia kniežaťa, sa nazývali župani a boli rozmiestnení po jednotlivých „civitates“ (hradských „mestách“, tzv. hradiskách). Mali v kompetencii súdnu právomoc, vyberanie naturálnych dávok v prospech panovníka, udržiavali pokoj a poriadok, a preto mohli organizovať vojsko. Najvyšším županom bol palatín (dvorský alebo nádvorný župan), ktorý mal hlavnú hospodársku funkciu, spravoval kráľovský dvor a mal oprávnenie zastupovať panovníka v jeho neprítomnosti, pretože panovník nemal stále sídlo. Županom podliehali stotníci, desiatnici a dvorskí, zabezpečujúci dopravu a zásobovanie. Správa financií bola zverená taverníkovi (jeho meno je odvodené od staroslovenského slova tovor, čo znamenalo truhla). Písomnosti, korešpondenciu, diplomatické veci a vzťah k zahraničiu zabezpečovala dvorská kancelária na čele s kancelárom. K vládnucej triede napokon samozrejme patril aj vyšší klérus. V štáte žili aj početní kňazi. Zvyšok tvorilo obyvateľstvo remeselníci, roľníci, obchodníci a podobne prevažne viazané na vládnucu vrstvu .

ARCHITEKTÚRA

Zachovali sa zvyšky početných, často kamenných, stavieb. Možno pozorovať karolínske, dalmátske, neskôr aj byzantské vplyvy. Z najvýznamnejších nálezísk možno spomenúť Mikulčice, Uherské Hradiště, Nitru, Bratislavu, Devín, Břeclav – Pohansko, Ducové. V oblasti Nitry a Mikulčíc a Uherského Hradišťa sa nachádzali veľké sídliskové aglomerácie.

Sakrálne stavby možno rozdeliť na kvadratické (napr. Martinský vrch v Nitre,

Strana 21 z 86


Mikulčice), rotundovité (napr. Kostolec pri Ducovom, rotunda v Nitrianskej Blatnici), trikonchálne (Devínsky hrad). Menšie stavby mali charakter vlastníckych kostolov (napr. Ducové, Nitrianska Blatnica), väčšie sa nachádzali v centrách, predpokladá sa existencia kláštorov (Nitra – Zobor). Veľkomoravské kostoly boli omietnuté znútra i zvonka, steny mali obložené sivým vápencom alebo na nich boli technikou fresky maľované figurálne obrazy či ornamenty, na podlahe boli dlaždice z tmavočerveného mramoru alebo mozaiky, do oblokov boli vsadené maľované vitráže, hrebeňovo ukončené strechy pokrývala rímska škridla, vo vežiach boli zavesené zvony.

Prostý ľud žil v osadách nadzemných zrubových stavbách a v polozemniciach, lokálni vládcovia na dvorcoch a hradiskách.

Obr. 43 Kostol sv. Margity v Kopčanoch, Mikulčická trojlodná

bazilika

UMELECKÉ REMESLO

Bohaté umelecké remeslo reprezentovali najmä meče podobné škandinávskym a karolínskym mečom, výzdoba koní, zámky,

kľúče, vedierka a podobne. V oblasti šperkárstva sa vyrábali náušnice hrozienkového, košíčkového stĺpčekového či lunicového typu, prstene, závesky, gombíky zo striebra, zlata, bronzu, ojedinele zo skla, zlaté a strieborné kaptorgy(schránky na amulety a ostatky svätcov, nosili sa zavesené na náhrdelníku. Rozlišujeme jednoduchý ľudový šperk a tzv. veligradský, nazývaný i byzantsko-orientálny vyrábaný sofiskovanými šperkárskymi technikami, zdobené filigránom či granuláciou.

Obr. 44 Zlaté náušnice, zlatý gombík, nákončie opaska,

kaptorga nájdené v hroboch, Valy u Mikulčíc

HUDBA

Veľkomoravskú hudbu tvoril starosloviensky bohoslužobný spev a cirkevná hudba byzantského charakteru.

Veľkomoravská vzdelanosť

Veľkomoravskú vzdelanosť reprezentuje predovšetkým veľkomoravské učilište (873 –

Strana 22 z 86


885), kultúrny jazyk na Veľkej Morave a staroslovienske písomníctvo: Kyjevské listy, Proglas, preklad Biblie, z právnych prameňov Zakon sudnyj ljudem (Súdny zákon pre laikov (ľud)), Nomokánon, Ustanovenia svätých otcov, Anonymná homília (Napomenutia vladárom) a podobne.

Význam Veľkej Moravy spočíva v tom, že bola prvým slovanským štátom, ktorý vytvoril vyspelú kresťanskú kultúru a umenie na základoch raného feudalizmu.

8 ROMÁNSKE UMENIE

Románske umenie je prvý univerzálny sloh stredoveku. Datuje sa do obdobia od 10. do 13. storočia. Tento sloh dostal pomenovanie podľa mesta Rím (Roma), keďže nadväzuje na tradície rímskej kultúry. Rozkvet kultúry sa prejavil hlavne vo Francúzsku, Taliansku a Nemecku.

Románske umenie sa vyznačuje monumentalitou a hierarchickosťou (napr. odstupňovanie priestorov v chráme, rôzna veľkosť postáv podľa ich ideového významu). Jeho nositeľom bola kresťanská cirkev, ktorá bola oporou vládnucej vrstvy.

ŠKOLSTVO A VZDELANOSŤ

Kresťanská cirkev sa stala šíriteľom vzdelanosti. Pri kláštoroch sa stavali školy, v ktorých sa učilo písať a čítať len po latinsky. Latinská vzdelanosť mala taký veľký vplyv, že sa latinčina na celé obdobie stredoveku stala jazykom vzdelancov, ale aj úradným jazykom cirkvi a panovníckych dvorov. Poddaný ľud bol negramotný.

ARCHITEKTÚRA

Vedúcim umením v románskom období bola architektúra. Stavby boli jednoduché, mali však hrubé obvodové múry, a preto pôsobili monumentálnym dojmom. Ako stavebný materiál sa používalo drevo, kameň a tehla. Interiér bol omietaný a sčasti zdobený maľbou s prevažne náboženskými motívmi.

Medzi hlavné architektonické prvky románskeho slohu patrí polkruhový oblúk, klenba (valená, krížová), kupol. Štvorec, ktorý je tvorený krížením transeptu a lode

symbolizuje zem s jej štyrmi živlami. Tieto sú dominované kupolou. Kupola so sférickou klenbou je obrazom dokonalosti a úplnosti, teda obrazom Boha v jeho nebeskom sídle.

Obr. 45 Valená klenba; zámok v Českom Krumlove

Obr. 46 Krížová klenba

Polkruhové okná boli malé a úzke alebo rozetové (ružicové okno). Často sa združovali

Strana 23 z 86


do podvojných, potrojných alebo viacosových okien s malými medziokennými stĺpikmi.

Obr. 47 Polkruhové potrojné okno s medziokennými stĺpikmi;

rozetové okno, Zadar, Chorvátsko

Ako podporný prvok sa využívali stĺpy a piliere. Románsky stĺp má hlavicu, driek a pätku. Čelný vchod – polkruhový portál – a celá fasáda sú priestorom pre plastiku – ornamentálnu alebo figurálnu. Sochársky sú stvárnené aj hlavice stĺpov.

Obr. 48 Polkruhový portál, Santiago, Španielsko

Medzi cirkevné pamiatky z tohto obdobia patria rotundy (malé valcovité kostolíky, ktoré boli stavané prevažne na vidieku), jednoloďové kostolíky obdĺžnikového tvaru s apsidou, baziliky, katedrály, kláštory. Do svetských stavieb zaraďujeme kamenné hrady, paláce, radnice, meštianske domy, kamenné mosty.

Medzi známe svetové pamiatky románskej kultúry v jednotlivých krajinách patria: • Francúzsko – kláštory v Cluny, Vivelay;

katedrály v Poitiers, Autun; Avignonský most

• Taliansko – šikmá veža v Pise, katedrála v Montreale

• Anglicko – londýnska pevnosť – väzenie Towers; katedrála v Cantenbury

• Španielsko – pútnický kostol Santiago de Compostela

• Nemecko – dómy, chrámy vo Wormse, Augsburgu

• Česko – kláštor s Bazilikou sv. Juraja na Pražskom hrade; Rotunda sv. Kataríny v Znojme

Obr. 49 Notre Damme, Poitiers, Francúzsko

Obr. 50 Kamenný most, Avignon, Francúzsko

Strana 24 z 86


Obr. 51 Zhora: Šikmá veža, Pisa, Taliansko; Towers, Londýn;

Bazilika sv.Juraja, Pražský hrad Praha; Rotunda sv. Kataríny, Znojmo ; kostol, Worms, Nemecko

Na našom území sa zachovalo pomerne málo románskych stavieb. Najznámejšie sú: • rotundy v Skalici, Dechticiach

a Šiveticiach • kostolík v Drážovciach • kláštory v Hronskom Beňadiku, Jasove

a Nitre • baziliky v Nitre, Diviakoch, Diakovciach,

Spišskej Kapitule, Banskej Štiavnici, Krupine

• hrady v Nitre, Bratislave, Spišský hrad a Spišská Kapitula

Obr. 52 Zhora, zľava - Rotunda sv. Juraja, Skalica; kostolík,

Dražovce; Spišský hrad a Spišská Kapitula;

Strana 25 z 86


Obr. 53 Historické centrum v Banskej Štiavnici; kostolík,

Diviaky;

Obr. 54 Románska rotunda v Šiveticiach

SOCHÁRSTVO

Sochárstvo sa vyvíjalo v spojení s architektúrou. Spočiatku umelci využívali štylizovaný rastlinný ornament a motívy fantastických zvierat, neskôr aj ľudských figúr (ornamentálny a figurálny reliéf). Postavy boli

strnulé a najčastejšie zobrazovali svätcov. Typickým príkladom románskeho sochárstva sú granitové skulptúry krstiteľníc.

Obr. 55 Zľava: zdobená hlavica stĺpa, Francúzsko; ľudské figúry,

Bamberg, Nemecko

MALIARSTVO

Sústreďovalo sa na nástennú a knižnú maľbu, ale aj na maľbu na sklo. Kresba bola kolorovaná farbami, mala pevné a jasné línie, námety boli biblické.

Obr. 56 Príklad románskej maľby na skle

ROMÁNSKY SLOH A JEHO VPLYV NA REMESLÁ

Remeselníci vyrábali predmety dennej potreby i šperky, ozdoby aj zbrane. Dosiahli veľkú zručnosť vo výrobe (kovolejárstvo, tapisérie, zlatníctvo). Výrobky boli tradične vyrezávané a vyšívané ornamentmi a zdobené farebnými nátermi. Typickými výrobkami sú tepané nádoby, bohoslužobné rúcha, keramické dlaždice s reliéfmi, jednoduché mince, pečatidlá, výrobky z kostí, hrebene, púzdra, kožená obuv po členky. Z tohto obdobia pochádzajú skladacie stoličky v tvare „X“, kreslá s doskou na písanie či

Strana 26 z 86


sedadlá pre biskupov. Keďže poddaný ľud bol nevzdelaný, tradície sa odovzdávali ústne a jednotkami miery boli palce, stopy, lakte, tucty či kopy.

Obr. 57 Príklady remeselníckych výrobkov a používaných

v románskom slohu

9 GOTICKÁ KULTÚRA

Gotická kultúra sa datuje do obdobia od polovice 12. storočia do polovice 16. storočia a nahrádza starší románsky sloh. Je druhým najvýraznejším umeleckým slohom stredoveku. Gotika vznikla vo francúzskom Ile-de-France (chór baziliky v Saint-Dennis), odkiaľ sa šírila do zvyšku Európy a delíme ju do troch fáz: raná, vrcholná a neskorá. Talianski humanisti slovom gotika spočiatku vyjadrovali hlboké pohŕdanie týmto slohom, keďže importovalo prvky kultúry a umenia protiantických Gótov. Od tých čias si však tento smer vydobyl punc ušľachtilosti. Dnes je symbolom jedného z najosobitejších umeleckých prejavov kresťanského západu. Technické majstrovstvo gotiky očarúvalo architektov aj v 18. storočí. Tým sa vysvetľuje návrat ku gotickému umeniu, keď ho romantizmus obohatil ešte o politický a náboženský aspekt.

GOTICKÝ ŽIVOTNÝ ŠTÝL

Zdôrazňoval jemnejšie mravy a dobré spôsoby, snažil sa o povznesenie mysle k Bohu. Rozšírená bola rytierska kultúra. Rytiersky stav ako medzinárodná organizácia prijímala iba členov, ktorí sa osvedčili svojou statočnosťou a smelosťou v boji a ušľachtilosťou v súkromnom živote.

Obr. 58 Rytierska prísaha

VZDELANOSŤ

Úradným jazykom v tomto období je naďalej latinčina. Obdobie gotiky sa vyznačuje vznikom stredovekých miest a zakladaním prvých univerzít: • Bologna v Taliansku, • Sorbonne v Paríži, • Oxford a Cambridge v Anglicku, • Karlova univerzita v Prahe.

Vzniká aj nový filozofický smer scholastika, ktorej zakladateľom je Tomáš Akvinský. Nasledovníci scholastiky vychádzajú z poznania starovekej filozofie, najmä Aristotelovej.

Obr. 59 Tomáš Akvinský

Strana 27 z 86


Obr. 60 Zhora sprava: Univerzita v Bologni, Univerzita

Sorbonne, Univerzita Oxford, Univerzita Salamanca, Karlova univerzita v Prahe

ARCHITEKTÚRA

Gotická architektúra má za cieľ umocniť priestor a to tak, že narozdiel od antických stavieb prepája a otváravnútorné priestory. Výsledkom je zvýšenie arkád a prevzdušnenie celého priestoru. Druhou typickou črtou je chápanie funkcie steny. Jej úlohou je uzatvárať vnútorný priestor, jej konštrukcia je však ľahšia, zbavená statickej nosnej funkcie, sú v nej prerazené početné otvory, ktorými dnu vniká svetlo. Okná sú vyplnené farebnými mozaikami, ktoré vytvárajú originálne a rozmanité svetelné efekty.

Charakteristickým znakom gotickej architektúry je štíhlosť tvarov smerujúcich nahor. Vo svojom období je epochou technicky obdivuhodných a esteticky veľmi pôsobivých a zložitých klenieb podopieraných štíhlymi prútmi kamenných rebier.

Obr. 61 Gotická klenba kostola v Prachaticiach

Váha klenby nespočíva na stenách, ale na samotných nosných pilieroch veľkej výšky, čo umožnilo vytvoriť vysoký vnútorný chrámový priestor. Tlak klenby sa prenášal opornými oblúkmi na vonkajšie oporné piliere zdobené krabmi a zakončené ozdobným hrotivým ihlanom – fiálou. Charakteristický je lomený oblúk, ktorý sa uplatnil na oknách, portáloch a klenbách. Okná sú zväčša štíhle, úzke, zakončené lomeným oblúkom, len v priečelnej časti chrámu sú okrúhle okná – ružice.

Najvýraznejším znakom gotickej architektúry je uplatnenie čistej geometrie. Preto si aj jednotlivé architektonické články – oblúky

Strana 28 z 86


a profilácie vyžadovali veľké nároky na kamenárske práce.

Obr. 62 Typické gotické okná

Gotická architektúra využíva veľké množstvo zdobiacich prvkov – členitých výčnelkov, priehlbní, zdobených vežičiek, chrličov, trojlístkov malých okien, konzol a baldachýnov. Gotická katedrála sa stáva vrcholom vývoja kresťanskej baziliky. Svetská architektúra sa uplatnila predovšetkým v stavbách hradov (lepšie riešenie obytného priestoru, dokonalejšia výzdoba), radníc, palácov, meštianskych domov, mostov. K najvýznamnejším svetovým pamiatkam gotického staviteľstva vo Francúzsku patria katedrály NotreDame a SainteChapelle v Paríži, v Chartres, Amiens, Beauvais. Za najkrajšiu gotickú stavbu sa považuje Kaplnka SainteChappelle. Ďalej sú to kláštor na ostrove Mont-Saint-Michel. Z Francúzska sa gotika rozšírila aj do ostatných európskych krajín.

Obr. 63 Notre Damme v Paríži

Obr. 64 Kláštor na ostrove Mont Saint Michel

Obr. 65 Katedrála SainteChapelle v Paríži, katedrála v Beauvais

V Nemecku je v tomto slohu postavená katedrála v Kolíne nad Rýnom, dómy v Erfurte a Bambergu. V Rakúsku je to Chrám sv. Štefana vo Viedni. Najväčšou katedrálou je

Strana 29 z 86


katedrála Duomo v Miláne. Svojrázny dobový štýl dosiahla gotická architektúra vo Veľkej Británii. Jej typickým znakom je kruhová ornamentika a vejárovité rebrá. Najznámejšie sú katedrály v Salisbury, Exeteri, budovy londýnskeho parlamentu a Westminsterského opátstva.

Obr. 66 Zhora:Chrám sv. Štefana vo Viedni; Duomo

v Miláne;Katedrála v Salisbury

Obr. 67 Dóžov palác v Benátkach, Londýnsky parlament

Do Čiech gotika prichádza v polovici 13. storočia. Za vlády Karola IV. si našla svoj vlastný výrazný štýl a preslávila sa ako česká gotika, zachovávajúc si popredné miesto vo vývine európskeho výtvarného umenia. Medzi české gotické pamiatky patrí Katedrála sv. Víta v Prahe na Hradčanoch, ktorú staval francúzsky staviteľ Matyáš z Arrasu. Jeho pokračovateľom bol nemecký staviteľ Petr Parléř, je zakladateľom slávnej stavebnej huty, ktorá podnietila rozvoj gotického umenia na celom území Čiech. Je i staviteľom Karlovho mosta a Staromestskej veže v Prahe. Matěj Rejsek, staviteľ Kostola sv. Barbory v Kut nej Hore, a Benedikt Rejt, staviteľ Chrámu sv. Mikuláša v Lounoch, patria medzi slávne osobnosti českého gotického staviteľstva.

Strana 30 z 86


Obr. 68 Zhora: Chrám sv. Víta na Pražskom hrade, Karlov most,

Staromestská veža v Prahe, Kostol sv. Barbory v Kutnej Hore

Na Slovensku sa taktiež gotický sloh začína prejavovať už v polovici 13. storočia, ale jeho rozkvet zaznamenávame v polovici 15. storočia. Najstaršou pamiatkou v tomto štýle je kostol v Kaplnej pri Trnave. Ďalej kláštorné kostoly v Bratislave, Trnave, Košiciach, Kláštore pod Znievom, atď. Najväčšími slovenskými stavbami, v ktorých gotika na Slovensku dosiahla svoj vrchol, sú Dóm sv. Alžbety v Košiciach a Dóm sv. Martina v Bratislave. Pozoruhodná je aj Zápoľského kaplnka v Spišskom Štvrtku. Medzi svetské české gotické pamiatky patria hrady Zvíkov, Karlštejn, Mikulov. Na Slovensku sú to hrady Trenčín, Oravský Podzámok, Spišský hrad, Krásna Hôrka a Zvolenský hrad.

Obr. 69 Chrám sv. Alžbety v Košiciach, Dóm sv. Martina

v Bratislave,

Strana 31 z 86


Obr. 70 Hrad Strečno, radnica v Bardejove

SOCHÁRSTVO

Malo významnú úlohu pri výzdobe chrámov. Priečelie chrámu či portál s tympanónom boli bohato zdobené figurálnou a ornamentálnou plastikou. V začiatočnom štádiu mali figurálne plastiky pretiahnuté telo v strnulom postoji, s končatinami tesne primknutými k telu. Neskoršie sa uvoľnením končatín od tela pohyb sôch oživuje. V neskoršom období sa v gotickom sochárstve často nahrádza realistické zobrazovanie postáv naturalistickým. Námety tvorili scény zo života Krista, ukrižovanie, zmŕtvychvstanie, posledný súd a i., postavy Panny Márie s dieťaťom (madony), výjavy zo života svätých. Postava bola prehnutá do tvaru písmena S. Sochami sa vyzdobovali oltáre vyrezávané do dreva a boli polychrómované zlatom a živými farbami. Sochárstvo sa postupne dostáva k plnej plasticite, k vyjadreniu objemovosti, k typu voľnej priestorovej sochy. Stredobodom záujmu sa

stáva zobrazenie ľudského tela, konfrontovaného čoraz väčšmi so zákonitosťou a proporciami prírody. Vrcholom gotického sochárstva sú sochy katedrály v Remeši i bohatá sochárska výzdoba priečelia a portálu Chrámu Notre-Dame v Paríži a Amiens, ďalej sochárska tvorba Majstra Pavla z Levoče v Poľsku a na našom území.

Obr. 71 Zhora: Gotický portál s výzdobou v Chartres; gotická

socha Madony s dieťatkom; gotická socha Madony v Jedlovej v Čechách

Strana 32 z 86


Na Slovensku dosiahla gotika svoj umelecký vrchol v drevorezbe (výzdoba interiérov a oltárov kostolov). Majster Pavol z Levoče vytvoril svetoznámy hlavný drevený krídlový oltár, ktorý bol najvyšším oltárom v Európe (vyše 18m).

Obr. 72 Oltár majstra Pavla z Levoče

MALIARSTVO

Gotické maliarstvo sa viac sústredilo na farebnú výzdobu okien. Obľúbené boli najmä maľby na skle s figurálnymi i ornamentálnymi motívmi. Témy výplní sa zhodujú s námetmi reliéfov. Farebnú nádheru zvýrazňuje kontrast olovených pásov, ktoré spájajú farebné sklá okien. Nástenné maliarstvo vo svojich začiatkoch uplatňovalo ešte románsku techniku v okrových, sivých a bielych farbách. Až neskôr sa k nim priraďujú modrá, purpurová, rumelka a ružová. Maľby sa realizovali temperovými alebo olejovými farbami na kriedovom podklade. Svetská architektúra využívala veľké plochy stien ako

priestor na maliarsku výzdobu. Námetom týchto malieb poli portréty kráľovskej rodiny, rytierov, erby.

Gotickí maliari vytvorili veľké množstvo dokonalých malieb, ktoré našli svoje uplatnenie na krídlových oltároch. Tematicky najplnšie vyznieva oslava bolesti (mučeníci, svätci, ukrižovanie Krista). Postavy sa zachytávali plošne na zlatom pozadí. Pozoruhodnú umeleckú úroveň dosiahla knižná maľba, ktorá obohacovala a ozvláštňovala texty ilumináciami – ilustráciami.

Medzi najvýznamnejších gotických maliarov patril florentský maliar Giottodi Bondone (zvaný Džoto). Medzi významné slovenské

gotické maliarske diela patria fresky v Spišskom Podhradí (korunovácia Karola

Róberta z rodu Anjouovcov), Žehre, Ponikách, Svätom Jure.

Obr. 73 Judášov bozk od Giotta di Bondone , gotická vytráž

v NotreDamme v Paríži

Strana 33 z 86


UMELECKÉ REMESLÁ

Uskutočnila sa spoločenská deľba práce a remeselník sa stal relatívne slobodným jednotlivcom. Remeselníci sa organizovali do cechov, ktorých úlohou bolo dbať na kvalitu výroby. Takýmto spôsobom sa remeselná výroba zdokonalila a dosiahla vyspelosť a vysokú kvalitu výrobkov.

K rozvoju remesla na Slovensku výrazne prispievala aj ťažba a spracovanie zlata a striebra v stredoslovenských banských mestách v 14. storočí. Remeslá, ktoré v gotickom období dosiahli pozoruhodnú úroveň sú kamenárstvo, kovotepectvo, kovolejárstvo, zlatníctvo, nábytkárstvo, rezbárstvo.

NÁBYTKÁRSTVO

Základným kusom nábytku bola truhlica, ktorá mala všestranné použitie ako bielizník, príborník, pokladňa, šatník, knižnica, atď. Mala intarzovanú výzdobu z rozličných vzácnych drevín. Ozdobovalo ju umelecké kovanie.

REZBÁRSTVO

Uplatnilo sa vo výrobe a výzdobe chrámového nábytku – skrine, kazateľnice, svietniky, lavice, stoličky, krídlové oltáre.

KOVOTEPECTVO, KOVOLEJÁRSTVO, KOVOVÝROBA

V gotike vynikajú práce z kovu. Najlepšie to vidno v prácach zlatníkov, ktorí štýlovo vytvárali rozličné liturgické predmety (kríže, kalichy, nádoby, misy). Vyrábali sa tiež rytierske brnenia, zbrane, znaky – erby, pečatidlá, mince so znakom na oboch stranách. Už od 20. rokov 14. storočia sa datuje tradícia kremnickej mincovne, kde sa razili groše a od 30. rokov i dukáty, ktoré sa stali vedúcou peňažnou jednotkou strednej Európy.

VÄZBA KNÍH

Knihy boli ručne písané a tiež zdobené, boli veľmi vzácne a drahé, a preto sa viazali pevnou ochrannou väzbou z dosák, potiahnutou zdobenou kožou. Rohy väzby boli vyzdobené účelným a dekoratívnym kovaním. Dbalo sa najmä na výtvarné riešenie

vrchnej dosky väzby knihy, pretože knihy sa neukladali do políc, ale sa kládli na nábytok.

Obr. 74 Typická gotická truhlica, kalich ostrihomského

arcibiskupa, mince Mateja Korvína z Kremnice, príklad typickej gotickej knihy

TEXTIL A ODEV

Strediskami textilnej výroby bolo Flámsko a severné Taliansko. Do výroby súkna sa zaviedli dve významné technické novinky – horizontálne krosná s pedálmi a kolovrátok.

Strana 34 z 86


Výroba textilu sa zameriavala na tvorbu závesných kobercov – gobelínov, na ktorých boli zachytené kompozície s bohatým dejom a figúrami. Na veľmi vysokej úrovni bolo výšivkárstvo, výrazne sa uplatnilo pri ozdobe bohoslužobného rúcha. Odevom sa ľudia spoločensky odlišovali. Odev pre bohaté vrstvy bol z drahého vkusne strihaného, dôkladne vypracovaného materiálu, ktorý vynikal farebnosťou a nápadnou nádherou. V obľube u mužov boli pančuchové nohavice. Účelnosť a jednoduchosť odevu sa zachovala len v ľudovom prostredí na vidieku. Pretože sa zdôrazňovala štíhlosť tela, vzrástol význam gombíkov ako doplnku odevu. Význam sa kládol aj pokrytiu hlavy, muži nosili golierové kapucne, baretové čiapky a turbanové klobúky. Ženy si dávali na hlavy vysoké kužeľovité klobúky. Charakteristickým znakom sa stali štíhle a špicaté formy šiat, obuvi a klobúkov.

Obr. 75 Typické gotické oblečenie šľachty

ORNAMENTIKA

Geometrický ornament sa vytvára konštruovaním čiar do kruhu a jeho časti, vzniká typický ornamentálny prvok kružba, ktorý sa používal pri výzdobe okien. Ďalším prvkom ornamentiky je rastlinný motív (dubový, bukový, vínny list, ďatelinový, ružový, makový, jahodový list).

Gotika zaznamenáva svoj vrchol v 14. storočí. V 15. storočí ju postupne nahrádza renesancia, ktorá sa rozšírila z Talianska.

10 KULTÚRA HUMANIZMU A RENESANCIE

Pojem renesancia označuje obdobie dejín európskej kultúry, ktoré vymedzujeme 14. až 16. storočím. Pochádza z talianskeho výrazu rinascimento (znovuzrodenie) a tento pojem ako prvý použil taliansky historik Giorgio Vasari v 16. storočí. Renesanční umelci videli v renesancii znovuzrodenie pravého umenia a kultúry návratom k antike.

Korene renesancie siahajú do Talianska 14. storočia medzi tamojších učencov, vedcov a umelcov. Taliansko bolo v stredoveku rozdrobené na mnoho menších štátov, kniežatstiev a mestských republík. Miestni vzdelanci však vnímali spätosť so slávou antického Ríma a cítili, že návrat k hodnotám antickej kultúry umožní Taliansku prekonať politickú roztrieštenosť a obnoví jeho vedúce postavenie v európskom dianí. Relatívna politická sloboda a hospodárska prosperita boli dôležitými podmienkami vzniku humanizmu - viery v schopnosť človeka poznávať a ovládať svet. Humanizmus zameral pozornosť vedy a umenia na človeka, prírodu a pozemský svet.

Renesančné umenie sa počas vyše troch storočí svojej existencie vyvíjalo, tieto znaky však boli spoločné pre všetky obdobia a druhy renesančného umenia: antropocentrizmus - dôraz na človeka, ľudský rozum, poznanie a pozemský život; humanizmus - viera v schopnosť človeka poznávať a ovládať svet; vedecký základ umenia - používanie perspektívy v maľbe a kresbe, štúdium anatómie, optiky, atď; realizmus - využívanie scén zo všedného života; individualizmus -maliari podpisujú svoje diela, vznikajú životopisy, autoportréty; nacionalizácia umenia - na rozdiel od univerzálneho stredovekého umenia začínajú vznikať národné umenia s ich typickými znakmi; zberateľstvo - snaha spoznávať antický svet prostredníctvom hmotných pamiatok; mecenášstvo - umenie slúži

Strana 35 z 86


bohatým a mocným, aby sa "zviditeľnili", preto sa stávajú jeho "sponzormi".

POČIATKY RENESANCIE V LITERATÚRE

K prvým autorom renesančných literárnych diel v 14. storočí patril Dante Alighieri, ktorý svoje dielo o láske, viere a smrti Božská komédia napísal v toskánskom nárečí taliančiny a spisovatelia Giovanni Boccacio a Francesco Petrarca, ktorí prekročili hranice stredoveku, keď sa vo svojich dielach zaoberali človekom s jeho pozemskými strasťami a slasťami (predovšetkým milostnými).

VÝTVARNÉ UMENIE

Renesančné výtvarné umenie využívalo praktické znalosti materiálu a prostriedkov na jeho spracovanie a poznatky vedy - geometrie, anatómie, prírodných vied, matematiky. Sochárstvo ovplyvňovali antické plastiky, z nálezov sa zostavovali celé zbierky. Na rozdiel od antických umelcov, ktorí sa snažili zobraziť ideál krásy, zobrazovali renesanční sochári skutočného človeka bez príkras. Maliarstvo nemalo také rozsiahle možnosti riadiť sa antickým vzorom - zachovaných malieb bolo málo (Pompeje a Herculaneum ešte neboli vykopané), preto sa uberalo samostatnou cestou, takisto k realistickému zobrazovaniu a to antických, ako aj kresťanských motívov. V architektúre prevládli svetské stavby nad cirkevnými. Bohatí mešťania a šľachtici si nechávali stavať paláce, vily na vidieku a mestské domy. Staviteľstvo prevzalo z antických vzorov systém zvislej podpery, stĺpu a vodorovného bremena, piliera, oblúka a klenby, no rozmery a rozvrhnutie stavieb sa prispôsobili potrebám zadávateľov stavieb. Paláce zvyčajne tvoril štvorhran s dvorom uprostred. Dvor zdobila arkáda - oblúkové podlubie, často poschodové. Priečelie paláca členila mohutná rímsa a neúplné stĺpy vystupujúce zo steny - pilastre, rad štvorhranných okien s ostením, s grafitovou (do čerstvej omietky vyškrabanou) výzdobou a dolu rustika - obloženie z neotesaných kameňov. Zmysel

pre prírodu viedol k začiatkom záhradnej architektúry.

Obr. 76 Ospedaledegli Innocenti Florencia - arkádové nádvorie

Obr. 77Renesančný palác rodiny Farnese – Rím

Obr. 78 Tempietto di San Pietro in Montorio, Rím

Hlavným centrom renesancie sa stalo severotalianske mesto Florencia, kde vládol mocný rod Mediciovcov, ktorý zbohatol bankovým podnikaním. Mediciovci pozývali na svoj dvor učencov a umelcov a boli ich mecenášmi. Podporili založenie Novoplatónskej akadémie, ktorej učenci sa odvrátili od stredovekej scholastiky založenej na Aristotelovi, sponzorovali najvýznamnejších umelcov, ktorí vo Florencii zanechali svoje unikátne diela.

Strana 36 z 86


Maliar Masaccio priniesol prvýkrát zobrazenie perspektívy, sochár Donatello vytvorením sochy Dávida zboril tabu zobrazovania nahého tela.

Obr. 79 Donatello: Dávid

K biblickým motívom pribúdajú motívy antické: za všetky treba spomenúť Zrodenie Venuše Sandra Boticelliho.

Obr. 80 Boticelli: zrodenie Venuše

V maľbe sa objavuje priestor, krajina sa stáva rovnocennou súčasťou obrazu.

Jedinečnou renesančnou architektonickou pamiatkou je florentská katedrála postavená

architektom Filippom Brunelleschim s nezabudnuteľnou monumentálnou kupolou.

Obr. 81 Katedrála Santa Maria del Fiore vo Florencii

Z Florencie sa myšlienky humanizmu a renesancie šírili do celého Talianska. V Benátkach tvoril maliar Tizian , jeho postavy sú monumentálne a portréty pôsobivé.

Obr. 82 Tizian: Adam a Eva

Strana 37 z 86


Obr. 83 Tizian: Clarissa Strozzi

Miláno bolo sídlom geniálneho maliara a vynálezcu Leonarda da Vinci, ktorého preslávili aj také diela ako Posledná večera, Mona Lisa, či Dáma s hranostajom.

Obr. 84 Leonardo da Vinci: Mona Lisa

Obr. 85 Leonardo da Vinci: Dáma s hranostajom

Obr. 86 Leonardo da Vinci: Posledná večera

V Ríme našla renesancia odozvu u tzv. renesančných pápežov. Tí podporovali umelcov a mysliteľov (Mikuláš V. založil Vatikánsku knižnicu, Pius II. samotný bol uznávaným učencom a spisovateľom, kardinál Mikuláš Kusánsky prišiel s teóriu nekonečnosti vesmíru). V Ríme pôsobil Raffael Santi (Athénska škola, Sixtínska Madonna). Taktiež i Michelangelo Buonarotti, všestranne talentovaný maliar, sochár, architekt a básnik, ktorý svetu zanechal sochy Dávida, Mojžiša, slávnu Pietu a výzdobu Sixtínskej kaplnky v Chráme sv. Petra - taktiež svetoznámy Posledný súd.

Strana 38 z 86


Obr. 87 Raffael Santi - Sixtínska Madona

Obr. 88 Michelangelo Buonarotti - Mojžiš

Na rozšírenie renesancie mimo Talianska vplývalo viacero faktorov. Do Ríma, ktorý bol hlavným mestom kresťanstva, neustále prúdilo veľké množstvo pútnikov. Tí sa tu zoznamovali s novými myšlienkami. Naopak z Talianska do Európy odchádzala časť potulných humanistov a tiež početné cirkevné posolstvá. Napríklad do Francúzska sa renesancia rozšírila vplyvom francúzsko - talianskych vojen na začiatku 16. storočia.

Do Uhorska prišli talianski umelci na pozvanie manželky Mateja Korvína Beatrix a zanechali po sebe prestavaný Budínsky hrad, letohrádok vo Vyšehrade. To inšpirovalo poľského kráľa Žigmunda Jagellovského, aby dal podobne prestavať florentskými architektmi svoj krakovský hrad Wawel.

Obr. 89 Budínsky hrad – Budapešť, Maďarsko

Obr. 90 Wawel - Krakov, Poľsko

V jednotlivých krajinách sa renesancia prispôsobila miestnym podmienkam. V Taliansku sa v používaní jazyka učenci obrátili späť ku klasickej latinčine a gréčtine, na severe sa objavujú knihy v národných jazykoch, takto boli prístupné oveľa širšej čitateľskej obci. Používanie národných jazykov hralo v budúcnosti dôležitú úlohu pri vzniku národných štátov definovaných národným jazykom.

V Nemecku pôsobila svojská renesančná škola. Albrecht Dürer je známy štúdiami proporcií ľudského tela a grafickými listami (Apokalypsa), Lucas Cranach starší svojimi maľbami, ale aj drevorezbami.

Strana 39 z 86


Obr. 91 Albrecht Dürer - Apokalypsa - sedemhlavá beštia

Obr. 92 Lucas Cranach – drevorezba Atikrist

Samostatnou kategóriou je maliar nizozemského pôvodu Hieronymus Bosch, ktorého snové vízie (Rajská záhrada, pokušenie sv. Antona) v mnohom pripomínajú surrealistov 20. storočia.

Obr. 93Hieronymus Bosch: Autoportrét

Obr. 94 Hieronymus Bosch - Pozemský raj

Šíreniu myšlienok humanizmu a renesancie prospelo aj vynájdenie kníhtlače Johanne-

som Guttenbergom okolo roku 1450. Masová produkcia kníh spôsobila pokles ich cien a sprístupnila vzdelanie širším vrstvám obyvateľstva. Emancipované meštianstvo zakladalo mestské školy, gramotnosť sa šírila. Nová situácia nastala v 16. storočí, keď došlo k náboženskému rozdeleniu Európy pod vplyvom reformácie. Protestanti vytvorili nové centrá vzdelanosti (Wittenberg, Ženeva), do kostolov, škôl a tým ajdo literárnych diel priniesli používanie národných jazykov. Na obranu proti reformácii vznikol jezuitský rád, v ktorého rukách sa ocitlo katolícke školstvo.

Medzi najvýznamnejších mysliteľov tej doby patrili okrem významných reformátorov (Martin Luther, Ján Kalvín, UlrichZwingli): Erazmus Rotterdamský (Chvála bláznovstva), hlásateľ umiernenej reformácie, Thomas Morus, hlásateľ ideálneho usporiadania spoločnosti (Utópia), Francis Bacon (Nové Organon), považovaný za otca materializmu, Mikuláš Kopernik, ktorý ako prvý na svete zaradil Zem medzi obežnice Slnka, Giordano Bruno, upálený za názor, že Zem ani Slnko nie sú stredom vesmíru, Galileo Galilei, zástanca heliocentrickej slnečnej sústavy.

Strana 40 z 86


Obr. 95 Zhora: Erazmus Rotterdamský , Galileo Galilei,

Giordano Bruno

Obr. 96 Thomas Morus,

Obr. 97 Francis Bacon

Obr. 98 Mikuláš Kopernik

Strana 41 z 86


V literatúre sa v 16. storočí vytvárajú hranice medzi náučnou, vecnou a krásnou literatúrou. K najväčším velikánom tejto doby patria Francois Rabelais , Miguel Cervantes de Saavedra ,Christopher Marlowe či William Shakespeare, geniálny anglický dramatik,.

Obr. 99 Francois Rabelais, William Shakespeare

Vo výtvarnom umení postupne dochádza k vzniku manierizmu, prechodného štýlu medzi renesanciou a barokom, prejavujúci sa strohosťou, vyumelkovanosťou a zdôraz-ňovaním formy bez ohľadu na obsah.

16. storočie so sebou prinieslo rozštiepenie kresťanského sveta. Dánsko, Nórsko, Švédsko, Anglicko, Holandsko a veľká časť Nemecka sa odtrhli od rímskej cirkvi, Turci obsadili časť Uhorska a ohrozovali Viedeň. Postavenie katolíckej cirkvi bolo ohrozované

postupujúcou reformáciou, aj všeobecnou korupciou vo vlastných radoch. Po založení Spoločenstva Ježišovho a Tridentskom koncile sa snažila presadiť novú taktiku boja o obrátenie na vieru. Propagátori protireformácie sa stali priaznivcami rozvoja nového náboženského umenia, ktoré bolo oslnivé, sugestívne, emocionálne a zároveň teatrálne, malo pôsobiť na city človeka. Tak vznikol barok, nový sloh, ktorý prenikol do všetkých umeleckých oblastí: architektúry, maliarstva, sochárstva, literatúry a hudby.

11 BAROK A ROKOKO

BAROK

Vzniká okolo roku 1600 v Ríme. V ostatnej Európe prevládal v 17. a vo veľkej časti 18. storočia. Miešal sa najmä s obdobím rokoka, ktoré bolo jeho vyvrcholením a má len málo odlišných znakov.

Názov tohto obdobia má nejasný pôvod. Pravdepodobne vznikol z portugalského slova „barocco“ , čo znamená perla nepravidelného tvaru, iní ho odvodzujú od mena talianskeho maliara Federica Barocciho. Pomenovanie barok spočiatku označoval „zlý vkus“, pretože vyumelkovaný a prehnaný nový umelecký smer vyvolával v ľuďoch dojem nevkusu.

Ako označenie pre prevládajúci štýl umenia sa slovo barok začalo používať až v druhej polovici 18. storočia a chápalo sa ako protiklad klasických hodnôt.

Barok vychádza z krízy feudalizmu a z roz-porov v náboženskom i spoločenskom povedomí. Charakteristickými pre barok boli pochmúrna nálada a chaos v Európe 16. až 18. storočia. Ľudia prišli o životné istoty, zhoršovali sa im životné podmienky, trápili ich vojny a povstania, tridsaťročná vojna, vojny s Turkami (1663 – 1699), choroby, morová epidémia, a tak hľadali istotu aspoň v mystickom, božskom a nadpozemskom svete.

Do popredia sa dostali božské, nadpozemské a metafyzické hodnoty ako i viera v záhrobný život a taktiež zosilneli rôzne náboženské

Strana 42 z 86


kulty (kult Panny Márie), vo veľkej miere sa uctievali zázračné obrazy, sochy a začali sa konať veľkolepé púte, vďaka čomu sa tiež úspešne upevňovala moc náboženstva a cirkvi. Na druhej strane poznávanie sveta a skutočnosti viedlo k mohutnému rozšíreniu povier, astrológie, alchýmie, okultizmu, mágie, démonizmu, vyvolávaniu duchov, vizionárstvu, vykladaniu znamení, viere v bosorky, čary, horoskopy ako aj k hrôze z konca sveta.

Barok charakterizuje napätie, nepokoj a premena foriem, prelínanie sa jednotlivých stavebných a kompozičných zložiek (línií, tvarov), na pohľad často pôsobí nesúrodo a disharmonicky, násilne. Barok bol predovšetkým obdobím protikladov. Vzniklo množstvo antitéz, ktoré ovplyvňovali myslenie, umenie i chápanie sveta; reprezentovali životný pocit rozpoltenia a roztržky v duši barokového človeka. Veľmi dôležitým pojmom tohto obdobia bola krása. Tá bola považovaná za ideál, ktorý bol dokonalejší ako príroda sama. Za vzor bola v tomto smere považovaná antika a jej znázorňovanie prírody.

ROZDELENIE BAROKA

Časovo ohraničujú barok dve udalosti – 30-ročná vojna (1618 – 1648) a Francúzska revolúcia (1789). Jeho vývoj môžeme rozdeliť na tri základné obdobia:

a) raný barok (približne obdobie tridsaťročnej vojny (1618 – 1648)

b) vrcholný barok (druhá polovica 17. storočia)

c) neskorý barok (18. storočie)

Posledné dozvuky barokového obdobia, označované aj ako neskorý barok, sú známe skôr pod názvom rokoko, a toto obdobie trvalo od 40. rokov do 70. rokov 18. storočia. Rokoko bolo blízkym príbuzným baroka . Toto pomerne krátke obdobie postupne plynulo prešlo do nového, prevládajúceho umeleckého smeru – klasicizmu.

ČLOVEK V OBDOBÍ BAROKA

Barokový človek sa zmietal medzi absolútnymi silami dobra a zla. Na jednej

strane musel premáhať svetské pokušenia, hriech, vlastnú slabosť, duševné a telesné útrapy, drsnú prírodu, biedu, skutočných i fiktívnych nepriateľov v každodennom živote, v náboženskej sfére a vo vojnách, na druhej strane to bola askéza, sebazapieranie, pohŕdanie pozemským šťastím, seba opovrhovanie, seba ponižovanie, hlboká pokora a uvedomovanie si vlastnej malosti, ničotnosti a pominuteľnosti (pulvis et cinis et nihil – prach a popol a nič, vanitas vanitatum – márnosť nad márnosť, omnia vanitas) .

Hrdinom baroka je svätec, mučeník, vojvodca, dobrodruh či dobyvateľ, ktorí premáhajú seba, svoje slabosti a bojujú proti prírode a svojim nepriateľom tak v každodennom živote, ako aj vo svojej viere a vo vojnách.

Začal sa klásť dôraz na národné jazyky, vedomie a vlastenectvo, čo sa prejavovalo aj v umení.

BAROK V ODIEVANÍ

Baroková móda bola ovplyvňovaná politickou a náboženskou situáciou v Európe. Goliere boli ovplyvnené španielskou módou a ich kruhový tvar bol považovaný za jedinú prijateľnú výstrednosť v obliekaní. Baroková móda sa nazývala tiež „parochňový sloh“. V polovici 17. storočia prišli do módy aj rôzne druhy masiek, rukávniky ušité z kožušiny, ktoré nosili ženy i muži. Vrátila sa tiež móda spodnej bielizne, rovnako ako i šnurovacie živôtiky (šnurovačky).

Obr. 100 Tzv. parochňový sloh

Strana 43 z 86


Páni začali preferovať voľnejšie strihy s čipkovým golierom na ramenách a úzky pás nahradili voľné šerpy, ktoré sa nosili často aj cez jedno rameno (pôvodne boli prebrané z vojenskej uniformy). Krátke nohavice sa rozšírili a predĺžili až pod koleno, črievice nahradili vojenské čižmy so sárou v tvare kornúta, siahajúceho až nad kolená. Napriek vojenskému vplyvu na módu bola čoraz viac obľúbená u mužov aj u žien čipka. Vďaka tomu sa na odevoch omnoho viac vážila hodnota látok a ich vypracovania než módnych ozdôb. Mužský odev dopĺňal široký plášť, často zdobený lemom z kožušiny, a pokrývka hlavy – široký klobúk s vyhrnutou krempou, ozdobený dlhými perami.

V dámskej móde boli po väčšinu tohto obdobia ženské krivky sťahované v živôtikoch, zdobených bohatou výšivkou, šperkami, často i tuhým zlatým golierom, ktorý sa nazýval „saský golier“, a neraz ich zdobila i presvitajúca spodná bielizeň. Šaty boli farebne veľmi pestré, zdobené výstrednými

detailmi. Medzi najobľúbenejšie materiály na výrobu šiat patrili brokát vyšívaný zlatom alebo hodváb, čipky, stuhy, a u nižších spoločenských vrstiev sa šaty šili prevažne zo súkna a vlny.

Koncom 17. storočia prišli do módy znovu kovové obruče, ktoré podopierali sukne, a tak udržiavali ich vzhľad, a živôtiky sa znovu vystužovali kosticami. Dôležitou ozdobou každých šiat boli stuhy, ktoré podporovali dojem rozviatosti a pohybu. Medzi doplnky patrili najmä vejáre, spony na topánky, rukavice. Ženy nosili tiež dlhé voľné plášte, alebo krátky plášť s pelerínou, často zdobené kožušinovým golierom.

Strana 44 z 86


BAROKOVÉ UMENIE

Barok úzko súvisí s víťazstvom protireformácie a upevnením moci a postavenia katolíckej cirkvi, ale na druhej strane tiež absolutistickej moci panovníkov. Barokový umelecký sloh vychádzal zo snahy umeleckými prostriedkami vyvolať pocit pokory a odovzdanosti Bohu, čo sa cirkev snažila dosiahnuť mohutnosťou, veľkoleposťou a nádherou stavieb, ale aj maliarskych a sochárskych diel, aby tak vyjadrila nadradenosť cirkvi nad poddanými. Jedným z rádov cirkvi, ktoré sa snažili obnoviť moc katolíckej cirkvi, bol aj jezuitský rád a jeho zakladateľ Ignác z Loyoly.

BAROK V ARCHITEKTÚRE

V barokovom slohu boli postavené chrámy a kláštory. Neskôr sa stavali podľa tohto slohu aj svetské stavby ako paláce, letohrádky, zámky a kaštiele, vznikalo množstvo tzv. malých architektúr – na vidieku to boli prícestné, poľné, lesné a iné kaplnky, sochy svätých (Ján Nepomucký, sv. Vendelín, sv. Urban a ďalší) a v mestách sa stavali morové, mariánske a trojičné stĺpy. Okná budov a portály boli ozdobené a nepravidelné. Charakteristické črty slohu tvorili hlavne bohatá výzdoba – zlato, mramor, veľa sôch.

Obr. 101 Katedrála sv. Petra vo Vatikáne

Obr. 102 Zwinger v Drážďanoch

Obr. 103 Zrkadlová sieň vo Versailles

BAROK V MALIARSTVE

V období baroka udávali tón veľké umelecké osobnosti, takýmito vodcami v oblasti umenia sa stali Gian Lorenzo Bernini, Nicolas Poussin, Peter Paul Rubens, Rembrandt Harmenszoon van Rijn a Velázquez. Všetci títo umelci sa inšpirovali najmä antickým umením starého Ríma. Diela barokových umelcov sú dekoratívnejšie, vyskytuje sa v nich viac kontrastov svetla a tieňa.

Pre barokové maliarstvo bolo charakteristické zvýraznenie pohybu, zložité riešenie priestorového usporiadania maľovaných objektov, ostré kontrasty svetla a tmy, no taktiež výrazná farebnosť malieb. V tomto období vznikali najmä oltárne obrazy, nástenné maľby (freska) a slávnostné dvorné portréty, medzi najmenej populárne patrili krajinomaľby a zátišia.

Z motívov prevládali najmä náboženské motívy (obrazy katolíckych mučeníkov a svätcov), ale tiež mytologické motívy (antickí bohovia), využívané na maľovanie alegorických obrazov, na ktorých sa

Strana 45 z 86


objavovali postavy vojvodov a štátnikov, ako aj múzy a antické mytologické a historické postavy.

Obr. 104 Caravaggio – Ukrižovanie sv. Petra

BAROK V SOCHÁRSTVE

V barokovom sochárstve sa kládol dôraz na dekoratívnu plastiku, a tak vznikalo množstvo sôch a súsoší na priečeliach budov, v kostoloch, na oltároch, v parkoch, alebo na pohrebných sarkofágoch v rodinných hrobkách a vynikajúce reliéfy, ktoré vďaka práci s perspektívou stierali rozdiely medzi reliéfom a maľbou. Za námet slúžili najmä postavy zidealizovaných katolíckych svätcov, ale tiež napríklad sochárske portréty (náhrobná plastika). Barokoví umelci sa snažili svojim sochám vtlačiť život pomocou silných emócií, výrazmi tvárí a celým postojom osoby. Barokové sochárstvo znázorňovalo postavy v prirodzenom pohybe, vystihovalo ich duševný stav (smútok, radosť, hnev alebo strach). Sochy uvádzal sochár do pohybu gestami, povievajúcimi šatami a vlasmi.

Z materiálov sa najviac používali kameň a mramor. V tvorbe sa kombinovali hladké, leštené a drsné plochy, menili sa farby materiálu a dbalo sa i o tie najjemnejšie detaily (napr. detaily kožušiny na plášťoch, napodobenie štruktúry látky, detaily šperkov, účesov a pod.).

Obr. 105 Fontána di Trevi, Rím

Obr. 106 Gian Lorenzo Bernini – Extáza sv. Terézie, Rím

BAROK V DEKORATÍVNOM UMENÍ

Dekoratívne umenie dosiahlo svoj vrchol koncom 18. storočia. Hlavné slovo v tomto druhu umenia malo Francúzsko, vývoj tohto umenia sa sústredil do kráľovských ateliérov, kde pôsobili kresliči a návrhári (napr. Jean Berain starší, Claude Gillot, Antoine Watteau a mnohí ďalší). Obrazy, ktoré boli súčasťou zariadenia interiéru, mali len dekoratívne poslanie a nachádzali sa často na rímse nad dverami. Dôležitou súčasťou interiérovej výzdoby sa stali tapisérie, ktoré vznikali v manufaktúrach. Veľká pozornosť sa venovala nábytku. Medzi najobľúbenejšie druhy nábytku patrili rohové skrinky, nízke stolíky a komody, knihovničky, neskôr sa centrom záujmu stali veľké skrine, ktoré boli obľúbené od Rakúska až po Holandsko. Medzi

Strana 46 z 86


nábytok sa počítali aj prepychové koče a sane, ktoré nezaostávali svojou bohatou výzdobou, niekedy sa zdala až nevkusná.

Obr. 107 Barokový nábytok

BAROK V HUDBE

Baroková hudba spočiatku bola považovaná za veľmi harmonicky zmätenú, komplikovanú, jej vývoj sa začal v Holandsku.

Obr. 108 Johan Sebastian Bach

Najvýznamnejšou hudobnou veľmocou bolo Taliansko, odkiaľ sa nová hudba postupne rozšírila do ostatných

európskych krajín. Barok je však tiež obdobím, v ktorom vznikli nové druhy hudby, napr. opera, oratórium alebo kantáta. Vznikali tiež nové hudobné nástroje, ako napríklad čembalo (virginal, harpsichord, clavecin) a podobne. Medzi najvýznamnejších barokových skladateľov patria Johann Sebastian Bach, Georg Friedrich Händel a Antonio Vivaldi. ROKOKO

Rokoko je slohový stupeň v neskorom období baroka, resp. pokračovanie baroka v 18. storočí. Pomenovanie je odvodené od francúzskeho slova „rocaille“, v preklade kamenie, neskôr zo slova „coquille“, čo znamená mušľa. Označuje sa ako sloh šľachty, v strednej Európe je dokonca len súčasťou baroka. Datuje sa zhruba do obdobia vlády Ľudovíta XV. (1715-1774) a neskôr Ľudovíta XVI. (1754-1793). Situuje sa najmä v západnej Európe: Francúzsko, Anglicko Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko, preniklo aj do Švédska (gustaviánske rokoko), ale aj do absolutistických krajín ako Španielsko (Madridský palác), Portugalsko, Rusko.

Predstavuje predovšetkým dekoratívny štýl: steny a klenby svetských a sakrálnych stavieb sú pokryté ľahkými, elegantnými ornamentmi: rokaj, rocaille, v štuku a zlate, vo forme fresiek a motívov popínavých rastlín, hravosť, ornamentika, frivolná elegancia, luxus, zdôrazňovanie erotických motívov, galantnosť a všestranná uvoľnenosť, objavujú sa dekoratívne prvky ovplyvnené čínskym umením – chinoserie.

V maliarstve prevládajú pastorálne témy, galantné výjavy, slávnosti v záhradách, hudobné a divadelné motívy.

Rokoko v sochárstve sa realizuje najmä v drobnej plastike, štuke, na jemnom porceláne, prírodných motívoch a zobrazovaní lásky.

Rokoko v architektúre

Architektúra všeobecne: odkrytie denného svetla (veľké okná, zrkadlá, svetlé interiéry), intímny priestor rokoka je uzavretý, čiže sa

Strana 47 z 86


týka predovšetkým motívov interiéru alebo rovnako uzavretých záhrad (napr. vo Versailles, Schönbrunne). Parková architektúra: grotty, arkády, vodopády a dekoratívna parková úprava vyjadrujú predstavu raja – sveta plného harmónie.

Interiérová architektúra: prejavuje sa nakopením hmoty a prvkov a intímnosťou a galantnosťou interiéru (napr. Kráľovský palác v Madride). Medzi hlavné znaky rokokovej architektúry patria: • Objekty sú stavané pre pohodlie, dom sa

nachádza medzi dvorom a záhradou. Obľúbený pôdorys budov je v tvare „U“.

• Intímne obytné miestnosti sú bez pilastrov a stĺpov, namiesto nich je použitý jemný dekor, okná, krb so zrkadlom, steny sú pomaľované idylickými záhradnými, divadelnými a čínskymi motívmi v pastelových farbách, alebo zaplnené groteskami.

• Rastie obľuba mušľových foriem, naturalistického listového a kvetinového ornamentu a predovšetkým je zdôraznená asymetria

• Strop je so štukovanými arabeskami z girlánd, prepletenými pásmi, v pastelových farbách, alebo od roku 1700 s centrálnou rozetou.

Obr. 108 Rokokový nábytok

Medzi predstaviteľov rokoka patria: Antoine Watteau, François Boucher a Jean-Honoré Fragonard, Maurice-Quentin de La Tour, Jean Baptiste Chardin, Siméon Chardin, Rosalba Carrier, William Hogarth, Daniel Chodowiecki, Jean Baptiste Greuze, Pietro Longhi, Paul Troger a iní.

12 OSVIETENSTVO, REFORMA ŠKOLSTVA V HABSBURSKEJ MONARCHII

OSVIETENSTVO

Je myšlienkové hnutie 17. a hlavne 18. storočia, ktoré kladie do popredia rozum a vzdelanie. Jeho cieľom je vyviesť človeka a ľudstvo z temnôt neznalostí a povier, duchovne ľudí povzniesť, „osvietiť“ – priniesť svetlo do tmy.

Osvietenstvo sa tiež nazýva aj vekom rozumu, žiada oslabenie feudalizmu, podporuje jednotlivca, rozvoj remeselnej a priemyselnej výroby, čo vyvolalo potrebu vzdelania a rozvoj školstva. Vzniklo v Anglicku, svoj vrchol dosiahlo vo Francúzsku vydaním Encyklopédie, ktorá bola zhrnutím vtedajších vedomostí a vedeckých poznatkov z rôznych vedných odborov. Predstavitelia francúzskeho osvietenstva : Denis Diderot, Jones D Alambér, Charles Louis Montesquieu, Voltaire, Jean Jaques Rousseau.

0svietenci z radov vedcov kládli dôraz na vzdelanie a vedecké poznatky, ich rozvoj a šírenie. Prostredníctvom vzdelania sa mal zabezpečiť kvalitnejší a lepší život más. O to sa pokúsili osvietenskí panovníci Fridrich II. – pruský kráľ, Peter I. Veľký – ruský cár, Katarína II. Veľká – ruská cárovná, Mária Terézia a jej syn Jozef II.- rakúsko-uhorskí panovníci prostredníctvom svojej reformnej politiky.

ŠKOLSKÁ REFORMA MÁRIE TERÉZIE A JOZEFA II.

Školstvo na území Slovenska sa vyvíjalo už od 9. storočia a súviselo s príchodom slovanských vierozvestov Konštantína a Metoda (r. 863). Obaja bratia založili na našom území i prvé školy.

Strana 48 z 86


Školstvo na Slovensku sa začalo vo väčšej miere rozvíjať v stredoveku, školy zriaďovala rímsko-katolícka cirkev. Podľa toho, pri ktorej cirkevnej ustanovizni vznikali, nazývali sa kláštorné školy, farské školy a kapitulské školy. V období humanizmu prevládalo predovšetkým individuálne vyučovanie, resp. domáce školstvo. Takýmto spôsobom mohli byť vyučení iba ľudia z vysokopostavených rodov. Niektorí domáci študenti odchádzali za štúdiom na cudzozemské univerzity. V roku 1465 vznikla v Bratislave prvá univerzita Academia Istropolitana. Cirkevná reformácia spôsobila už v 16. storočí zmeny školských pomerov na Slovensku, kde v tomto období bola len riedka sieť latinských stredných škôl, ktoré zakladala šľachta (Bytča, Hlohovec, Ružomberok, Levoča, Kežmarok). Neskôr vznikli i gymnáziá a elementárne ľudové školy. V 16. a 17. storočí vznikla dosť hustá sieť protestantských, najmä evanjelických škôl. Rímsko-katolícka cirkev pri protireformačných a rekatolizačných úsiliach využívala najmä jezuitské gymnáziá a kolégiá. Cisár Ferdinand II. v roku 1635 dal súhlas na založenie univerzity v Trnave, neskôr aj v Košiciach (1657). Veľkým prínosom pre školstvo bolo pôsobenie učiteľa Jána Amosa Komenského, ktorý vplýval aj na náš výchovný systém. Komenský zaviedol poriadok do školskej organizácie.

V 17. storočí sa aj evanjelici snažili založiť vysokú školu v snahe čeliť jezuitským univerzitám. Bolo založené Prešovské kolégium.

Najväčšia reforma školstva v habsburskej monarchii je spojená s menom osvietenej panovníčky Márie Terézie a jej syna Jozefa II., ktorí vyhlásili, že škola je a vždy bude politickou záležitosťou a otázkou verejného štátneho záujmu, čiže štát bol prítomný vo všetkých jednaniach s cirkvou o školských otázkach.

Rakúsko-uhorská cisárovná vydala 6. decembra 1774 Všeobecný školský poriadok pre západnú časť monarchie. Realizácia školskej reformy reagovala na novú ekonomickú situáciu. Zložitejšie výrobné

postupy vyžadovali už pracovníkov aspoň so základným vzdelaním. Na základe tejto reformy sa školy stali štátnymi a zaviedla sa povinná školská dochádzka pre deti od 6 do 12 rokov, ktorej prvým hlásateľom bol už Jan Amos Komenský.

Autorom tejto reformy bol augustiniánsky opát Ján Ignác Felbiger, jej základom bolo vybudovanie škôl vo všetkých farských obciach. Realizáciou boli poverené zvláštne zemské školské komisie. Nový patent v duchu osvietenstva požadoval vybudovanie hustej siete verejných škôl. Štát tak deklaroval záujem, aby všetci jeho obyvatelia dostali aspoň základné vzdelanie. Poddaní mali byť vychovávaní v duchu záujmov panovníckeho domu.

Všeobecný školský poriadok rozdelil školy na štyri základné typy: • Ľudové školy sa delili ešte na tri typy,

a to triviálne, hlavné a normálne. V triviálnych školách sa deti učili čítať, písať, počítať a náboženstvo. Tieto školy boli jednotriedne a vyučoval v nich jediný učiteľ. V ľudových školách, ktoré sa nachádzali v mestách, sa deti navyše učili aj vedomosti potrebné k určitému remeslu. Zriaďovali ich buď obce alebo dobrovoľný šľachtickí patróni. Hlavné školy sa nachádzali vo väčších mestách a vyučovali v nich väčšinou štyria učitelia. Povinnými predmetmi bolo trivium, náboženstvo, latinčina, dejepis, prírodopis, zemepis, sloh, geometria, kreslenie a základy hospodárstva. Normálne školy pripravovali a vzdelávali budúcich učiteľov pre triviálne školy.

• Latinské gramatické školy nadväzovali na ľudové školy a boli štvorročné. Vyučovala sa tu latinčina, nemčina a dejepis.

• Gymnáziá pokračovali vo vzdelávaní detí po latinských gramatických školách. Štúdium trvalo dva roky.

• Univerzity a lýceá: Po absolvovaní gymnázia pokračoval študent na dvojročnom lýceu, na ktorom sa

Strana 49 z 86


vyučovala štylistika, rétorika, filozofia, gréčtina, matematika a fyzika.

Mária Terézia sa po zreformovaní rakúskeho školstva pokúsila aj o reformu škôl v Uhorsku. V roku 1777 schválila osobitnú štátnu normu pre Uhorsko podobnú Všeobecnému školskému poriadku: Ratio educationis. Možnosť chodiť do školy dostali po prvý raz aj dievčatá, ktoré dovtedy nemali takmer žiadnu možnosť oficiálneho vzdelá-vania. Ratio educationis nevymedzilo školo-povinnosť.

V reformácii školstva pokračoval Jozef II. a bol dôslednejší ako jeho predchodkyňa. Rozdelil školy na ľudové a latinské, tieto sa členili na jednotlivé stupne a typy škôl podľa vtedajšej spoločenskej štruktúry. Nariadil školskú dochádzku povinne od 6 do 12 rokov, každoročný súpis detí, vyhlásil vyučovanie za bezplatné, neprítomnosť v škole trestal. Tieto zmeny sa dotkli i stredných škôl. Povinná školská dochádzka sa však vďaka reakčnej školskej politike uhorských vládnucich kruhov realizovala veľmi pomaly. Vyučovanie v najnižších typoch škôl v materinskom jazyku podporil Jozef II. Dekrétom o pestovaní materinských jazykov.

Ľudové školy sa delili na štyri typy: 1. ľudové školy na dedinách pre roľníkov

s 1 učiteľom, 2. ľudové školy v mestečkách pre

remeselníkov s 2 učiteľmi, 3. ľudové školy v mestách pre remeselníkov

a obchodníkov s 3 učiteľmi, 4. ľudové školy vzorné alebo normálky

v sídlach dištriktov, kde sa vzdelávali aj učitelia ľudových škôl.

Latinské školy rozdeľuje do troch stupňov: 1. stupeň - gramatické školy , 2. stupeň - dve humanitné triedy, ktoré s 1.

stupňom tvorili gymnázium, 3. stupeň filozofický tvorili akadémie. Reformu školstva sprevádzal rad ďalších dôležitých opatrení. Už od roku 1775 sa v Prahe začali vydávať učebnice a vznikli tzv. praeparandy na prípravu učiteľov. Vytvorenie praeparand ukončilo prijímanie do radov učiteľov ľudí bez pedagogického vzdelania -

vojnových veteránov, miestnych občanov alebo zbehlých študentov. Reforma tak začala proces formovania učiteľského stavu a profesionalizácie učiteľov.

V tereziánskom období vznikli aj vyššie odborné školy pre prípravu odborníkov pre nové hospodárske odvetvia a štátnu administratívu – Banská a lesnícka akadémia v Banskej Štiavnici a Collegium oeconomicum v Senci, nižšie banské a lesnícke školy. Priaznivý vývoj školstva v Uhorsku pribrzdila buržoázna revolúcia vo Francúzsku.

O rozvoj školstva na Slovensku v 18. a začiatkom 19. storočia sa postarali Matej Bel, Samuel Tašedík a Daniel Lehocký.

Obr. 109 Ľudová škola v meste s 2 učiteľmi

13 KLASICIZMUS

Podchádza z latinského slova classicus – patriaci do 1. triedy – dokonalý, prvotriedny. Je to umelecký smer, ktorý vznikol v 17. storočí a v európskych literatúrach a umení sa uplatňoval najmä v 18. stor. a v prvých desaťročiach 19. storočia. Vznikol na francúzskom kráľovskom dvore za vlády Ľudovíta XVI. Odtiaľ sa rozšíril do Anglicka, Nemecka, Rakúska, Čiech, Slovenska, Švédska, Ruska a iných európskych krajín. Nakoniec prenikol aj do Severnej Ameriky. Je odmietaním barokového slohu. Nastoľuje sa rozum, logickosť a objektívnosť. Klasicisti videli zmysel umenia v napodobňovaní nemennej prírody, hľadaní a objavovaní krásy života a prírody. Orientovali sa na racionalistickú filozofiu mysliteľa Descartesa,

Strana 50 z 86


ktorý hlásal princíp vlastného myslenia: „Myslím, teda som(„Cogito ergo sum.“). Za cieľ si klasicizmus vytýčil dokonalosť prebratú z antiky a humanizmu a renesancie.

Prvé obdobie bolo vo Francúzsku v 17. storočí. Najvýznamnejší predstavitelia klasicizmu boli: Jean Racine, Moliere, Pierre Corneille, Nicolas Boileau, Jean de Lafontaine.

Druhé obdobie spája klasicizmus s osvietenskou filozofiou. Osvietenstvo ako myšlienkové hnutie vzniklo koncom 17. storočia v Nizozemsku a Anglicku a vyvrcholilo v 18. storočí vo Francúzsku v dielach: Jeana Jacquesa Rousseaua, Voltaira, Denisa Diderota, Montesquieua. Osvietenstvo tvrdí, že ľudský život je proces, v ktorom vládnu racionálne sily a víťazstvo rozumu. Človek začína veriť vo vnútornú slobodu a jeho samostatnosť. Najvýznamnejším dielom tohto obdobia je Encyklopédia umenia vied a remesiel. Osvietenci považovali za najvyššiu hodnotu ľudský rozum a verili v spoločenský pokrok. Zdôrazňovali ideály humanizmu, stavali sa proti feudálnemu útlaku a náboženskému dogmatizmu. Prispeli k zosvetšteniu, oslobodeniu od náboženských vplyvov vedy a vedeckého myslenia. Európsky klasicizmus 18. storočia nazývame osvietenským klasicizmom. Bol spätý so šľachtou, strediskami umenia boli kráľovské dvory, salóny šľachty a kráľovské akadémie vied a umení. Klasicistické hnutie sa na prelome 18. a 19. storočia rozvinulo do neoklasicizmu predovšetkým v sochárstve a architektúre. Klasicizmus sa vyvíjal paralelne s rokokom a napokon vyústil do umenia napoleonskej doby, takzvaného empíru s jeho priamočiarymi obrysmi a jednoduchými tvarmi a pomerne studenou krásou.

ARCHITEKTÚRA

Je ovplyvnená vykopávkami v Herculaneu a Pompejach, ako aj antickými objavmi v bývalých rímskych provinciách a je zameraná na kopírovanie antických prvkov. Kopírujú sa stĺporadia, antické poriadky, priečelia. Na rozdiel od antiky má nosnú

funkciu stena. Stavajú sa chrámy, divadlá, preberajú sa víťazné oblúky, glyptotéky – rozsiahly komplex knižníc. Neobyčajný rozmach zažíval aj zberateľský záujem, ktorý viedol k vytvoreniu mnohých súkromných i verejných zbierok. Klasicizmus sa vyznačuje neprerušovanou priamou líniou a neporušenou plochou. Preferovanou farbou exteriérov je biela. Nadvládu priamky len málokedy naruší kruh alebo kupola. Prevládajú nízke proporcie a záľuba v podzemí. Jadro budovy musí navonok pôsobiť dojmom čo najkompaktnejšej masy a vystavovať rovné plochy. Funkciou stĺpa je plynulé splynutie s celkom stĺporadia, podobne ako v gréckom chráme. Reliéfna výzdoba je na ústupe. Veľká pozornosť je venovaná povrchovej úprave, plocha je rozdelená na malé časti zdobené s minimálnou aplikáciou materiálu. Využíva sa celý repertoár antickej ornamentiky.

Pamiatky svetovej architektúry:

Paríž: Palais Royal, Salmovský palác, Mincovňa, Malý trianon vo Versaile, kostol sv. Márie Magdalény (Madelaine),

Panteon: dielo Soufflota –vonkajšie steny sú holé a výzdoba stien sa obmedzuje na striedme girlandové vlysy.

Anglicko: William Chambers – Somerset House, Robert a James Adamovci – Boodle´s Club

Nemecko a Rakúsko: Radnica v Badene, Branderburská brána v Berlíne, Glyptotéka v Mníchove USA: Kapitol vo Washington

Obr. 110 Víťazný oblúk v Paríži

Strana 51 z 86


Obr. 111 La Madelaine v Paríži

Obr. 112 Kapitol Washington D.C., USA

Obr. 113 Brandenbursá brána v Berlíne, Nemecko

Obr. 114 Primaciálny palác v Bratislave

VÝTVARNÉ UMENIE

Klasicistickí umelci reagovali svojimi dielami na barokový pátos, iluzívnosť, rozvláčnosť a jeho nepokojné vrenie, taktiež reagovali na rokokovú výstrednosť a komplikovanosť. Význam farby začína ustupovať, kompozíciu ovláda jasnosť, prehľadnosť a jednoduchosť.

Klasicistický obraz človeka mal idealizujúci ráz, klasicizmus podával obraz človeka, v ktorom sa umelecky odrážali meštianske cnosti: striedmosť, vážnosť, pracovitosť, skromnosť alebo oddanosť verejnému blahu a vlasti.

Klasicizmus sa najprv prejavuje v námetoch (predovšetkým grécka a rímska mytológia) a až neskôr aj v štýle. V maliarstve prevláda plastické stvárnenie, striedmosť kompozície, kresby a farby, dobrovoľné ochudobňovanie. V obľube sú morálne námety z gréckych a rímskych dejín. Maľby boli inšpirované najmä vzormi antických sôch, keďže sa nezachoval ani jeden antický obraz, len veľmi málo fresiek, postavy majú často skulpturálny charakter, vyzerajú ako sochy.

� Predstavitelia klasicizmu sú:

Andrea Palladio , neskôr William Hogarth, Thomas Gainsborough, Canaletto, Piranesi, Jacques-Louis David a Jean Auguste Dominique I n g r e s , Pierre Paul Prudhon, Antoine-Jean Gros, Hubert Robert, Francisco Goya.

Strana 52 z 86


Obr. 115 Jacques-Louis David - Únos Sabiniek

Obr. 116 Jean Auguste Dominique Ingres - Turecký kúpeľ

Obr. 117 Francisco Goya - Vyzlečená Maja a Oblečená Maja

Obr. 118 Jean Auguste Dominique Ingres - Veľká Odaliska

SOCHÁRSTVO:

Zdôrazňovalo uzavretý a nečlenený tvar, používalo primárne biely mramor a alabaster a bolo považované za vedúci umelecký druh ovplyvňujúci rozhodujúcim spôsobom aj maliarstvo. Predstavitelia:

Antonio Canova - veľmi známe dielo je Amor a Psyche. Canova je dominantnou postavou svojej epochy a jeho tvorba ovplyvňovala Európu takmer celé 19. storočie.

Bertel T h o r v a l d s e n (1768 – 1844) Bol Canovov súper a nasledovník, ovplyvnil najmä súvekú tvorbu v Nemecku.

Obr. 119 Antonio C an ov a - Amor a Psyche

Obr. 120 Antonio Canova - Venuša a Mars

Strana 53 z 86


Obr. 121 Bertel Thorvaldsen - Iáson

10 SLOVENSKÉ NÁRODNÉ OBRODENIE

Národné obrodenie je proces uvedomovania si, že sa nejaký národ odlišuje od ostatných národov, že je jeden odlišný národ.

Slovenské národné obrodenie je proces formovania novodobého slovenského národa.

Aj u nás bolo toto hnutie úzko späté s osvietenskými myšlienkami, ktoré sa začínajú udomácňovať hlavne počas obdobia panovania Jozefa II. Kým však v prípade maďarského národa je jeho reprezentantom bohatá šľachta a rodiaca sa silná vrstva buržoázie, u nás sa pomaly začína vytvárať vrstva inteligencie tvorená prevažne kňazmi a učiteľmi katolíckej a evanjelickej konfesie. Vzhľadom na sociálnu štruktúru vtedajšej slovenskej spoločnosti sa teda slovenská inteligencia stáva reprezentantom nielen národnoobrodeneckých kultúrnych snáh, ale aj politických ambícií slovenského národa.

Predpoklady slovenského národného obrodenia: • osvietenský absolutizmus a reformy

Márie Terézie a Jozefa II, • premena feudálnej spoločnosti na

občiansko – národnú, • formovanie novodobých národov

v Uhorsku : najlepšie podmienky mali Maďari (maďarská šľachta mala hospodársku a politickú moc), Slováci

mali ťažké podmienky – dvojitý národnostný útlak, hospodárska a spoločenská zaostalosť, chýbal spisovný jazyk,

• popri úradnom jazyku sa začínajú používať národné – domáce jazyky,

• vzniká slovenská osvietenská inteligencia.

Charakteristika SNO: • záujem o vlastný národný jazyk snaha

o jeho kodifikáciu, • šírenie osvety a vzdelanosti, snaha

o rozvoj národného povedomia a hrdosti,

• snaha o sociálne, materiálne a kultúrne pozdvihnutie ľudových vrstiev,

• ochrana pred pomaďarčovaním, idea slovanskej vzájomnosti ,

• prekonanie jazykovej a náboženskej roztrieštenosti Slovákov ,

• sformovanie slovenského politického programu a boj za jeho uskutočnenie.

Slovenské národné obrodenie má 2 smery, ktoré sa odlišujú názorom na potrebu spisovného jazyka: a) katolícky – chcel vlastný spisovný jazyk,

lebo sme ho ešte nemali, b) evanjelický – presadzoval spisovnú

češtinu. ETAPY SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO OBRODENIA: 1. 1780 – 1820 – bernolákovská generácia 2. 1820 – 1835 – idea všeslovanskej

vzájomnosti 3. 1835 – 1848/1849 – štúrovská generácia

1. etapa 1780 – 1820:

Cieľom prvej generácie slovenského národného obrodenia bolo:

1. vzbudiť záujem o vlastný materinský jazyk,

2. propagovať vzájomnú spolupatričnosť slovanských národov,

3. vzbudiť záujem o minulosť Slovákov, 4. rozvíjať národno-buditeľskú činnosť.

Strana 54 z 86


a. Bernolákovské hnutie – jeho hlavným cieľom bolo vytvorenie kodifikovaného spisovného jazyka.

K najhorlivejším slovenským zástancom jozefínskych reforiem patrili katolícki farári Jozef Ignác Bajza a Juraj Fándly. Od kritiky a poukazovania na sociálne rozpory v spoločnosti postupne prechádzajú k prvým pokusom o tvorbu v materinskej reči. Už v roku 1783 J. I. Bajza vydal svoj prvý slovenský román René mláďenca príhodi a skúsenosťi. Východiskom mu bol západoslovenský ľudový dialekt, nepodarilo sa mu však vytvoriť jednotný jazykový systém, preto nenašiel nasledovníkov

Novým centrom snáh o spisovný slovenský jazyk sa stal Generálny seminár na Bratislavskom hrade, ktorý zriadil Jozef II. a mal slúžiť na výchovu katolíckeho kňazstva. Tam vznikol krúžok vlasteneckých filológov – Spoločnosť pre pestovanie slovenskej reči. Na jeho čele stál Anton Bernolák. Činnosť tohto krúžku bola aj výsledkom snahy Jozefa II. o podporu národných jazykov. V tomto prostredí v roku 1787 vypracoval Anton Bernolák dielo Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách. Po zániku Generálneho seminára v roku 1790 odchádza A. Bernolák do Trnavy a vydáva

Slovenskú gramatiku a v nasledujúcom roku Etymológiu slovenských slov, roku 1796 Slowár slovenskí česko-latinsko-ňemecko-uherskí. Napísaním týchto diel Anton Bernolák v podstate kodifikoval spisovnú slovenčinu na základe kultúrnej západoslovenčiny. Tento spisovný jazyk sa najčastejšie označuje ako bernolákovčina.

Obr. 122 Anton Bernolák; Juraj Fándly

Horlivým propagátorom bernolákovčiny sa stal predovšetkým katolícky farár Juraj Fándly. V roku 1792 vzniklo v Trnave Slovenské učené tovarišstvo, na čele ktorého stál Anton Bernolák a pokladníkom bol J. Fándly. Onedlho po založení Tovarišstva v Trnave začali vznikať jeho pobočky aj na iných miestach Uhorska: v Nitre, Banskej Bystrici, Rožňave, Košiciach, Jágri, Viedni, Solivare pri Prešove...

b. Hnutie evanjelických vzdelancov - jeho hlavným cieľom bola koncepcia biblickej češtiny, resp. českoslovenčiny, pretože podľa nej sú Slováci súčasťou československého národa /kmeňa/. Príslušníci tohto hnutia používali biblickú češtinu v cirkevnom aj v literárnom živote a spolupracovali s českým národným hnutím /J. Dobrovský/.

Medzi hlavných predstaviteľov tejto generácie evanjelických obrodencov patril Juraj Ribay, Ján Hrdlička – zakladatelia Slovanskej spoločnosti a profesor bratislavského lýcea Juraj Palkovič. V roku 1803 bol založený Ústav reči a literatúry česko-slovenskej pri evanjelickom lýceu v Bratislave. Na jeho čele stál profesor Juraj Palkovič. Vďaka vydavateľskej činnosti Juraja Palkoviča a aktivitám Bohuslava Tablica sa táto inštitúcia stala významným národným centrom mladých evanjelikov. A práve tento Ústav zohral v budúcnosti významnú úlohu pri formovaní sa štúrovskej generácie slovenského národného obrodenia.

Príslušníci prvej generácie národného obrodenia nedokázali prekonať svoje konfesionálne a programové rozdiely. Napriek tomu už oni začínajú cítiť potrebu vzájomného zbližovania a spolupráce.

2. etapa 1820-1835

Po Viedenskom kongrese sa zhoršili podmienky pre rozvoj slovenského národného hnutia, nastúpila reakcia v podobe kniežaťa Metternicha. Slovenskí vzdelanci hľadali pomoc u ostatných slovanských národov. Druhá generácia slovenských obrodencov priniesla nové ideové zámery a nové myšlienky do koncepcie rozvoja národného obrodenia.

Strana 55 z 86


Stúpenci obidvoch smerov obrodenia, t.j. katolíckeho aj evanjelického sa začali vzájomne stretávať na spoločných národných a politických akciách. Obidva konkurenčné tábory si teda začali uvedomovať potrebu prekonania vzájomných protirečení a preto sa usilovali nájsť spoločnú platformu. Medzi najdôležitejšie problémy, ktorými sa zaoberali na svojich stretnutiach, boli otázky národa a národnej ideológie, národného jazyka a otázky o úlohách slovenského národného hnutia.

Druhá generácia prináša so SNO novú koncepciu – ideu slovanskej vzájomnosti, ktorá veľmi úzko súvisela s dobovým politickým vývojom, ale mala aj primerané filozofické zázemie - filozofické myšlienky nemeckého filozofa J. G. Herdera. Po stránke politickej sa predstavitelia všeslovanskej vzájomnosti orientovali na Rusko, ktoré ako štát najsilnejšieho slovanského národa malo byť na čele tohto snaženia a malo byť akýmsi ochrancom slovanských národov pred útokmi ich nepriateľov. O to väčším sklamaním pre hlásateľov tejto myšlienky bol rok 1830, v ktorom ruské vojská rozdrvili poľské povstanie proti ruskému cárizmu. Vtedy sa jasne ukázalo, že pre ruského cára je dôležitejšie jeho impérium ako slovanská vzájomnosť. Druhá generácia predstaviteľov SNO začala nadväzovať kontakty s takými osobnosťami českého národného hnutia, akými bol Josef Jungman, Jan Evangelista Purkyně a František Palacký. Dochádza k počiatkom kvalitných vzťahov s inými slovanskými národmi, a to najmä so Srbmi a Poliakmi.

Ján Kollár sa stal hlavným ideovým tvorcom slovenského národného obrodenia v 2. období jeho vývoja. Bol tvorcom široko rozpracovanej koncepcie slovanskej vzájomnosti. Jeho najvýznamnejším dielom je Slávy dcéra. Slovanskú a aj slovenskú otázku riešil Kollár v rámci veľkého slovanského národa, ktorý sa mal ubrániť rodiacej sa nemeckej expanzii v rámci Európy a v rámci Uhorska mal zabrániť asimilácii Slovákov s Maďarmi. Kollár ako prvý Slovák

definoval aj pojem národ. Pojem „národ“ však nevzťahoval na Slovákov, ale na Slovanov ako celok. V rámci tohto slovanského národa vyčlenil štyri kmene a nárečia: ruský, poľský, ilýrsky a československý. Táto koncepcia z hľadiska vtedajšej doby predstavovala základy pre veľmi plodnú česko-slovenskú spoluprácu.

Obr. 123 Ján Kollár; P. J. Šafárik

Ďalším významným predstaviteľom bol Pavol Jozef Šafárik (1795-1861), ktorý bol popri J. Kollárovi druhým pilierom myšlienky slovanskej vzájomnosti. Jej rozpracovaniu sa venoval v troch svojich významných dielach: Dejiny slovanskej reči a literatúry (1826), Slovanské starožitnosti (1837) a Slovanský národopis (1842). Vo svojom rozdelení slovanských kmeňov totiž rozlišuje samostatne kmeň český aj kmeň slovenský. Svojím vedeckým výskumom dokonca dospel k názoru, že najreprezentatívnejším slovenským nárečím nie je nárečie západoslovenské , ako to určil Bernolák, ale je to nárečie stredoslovenské, na ktorom neskôr budoval Ľudovít Štúr.

Evanjelicko-katolícka spolupráca

Katolícka časť slovenských obrodencov druhej generácie sa začala grupovať okolo Martina

Hamuljaka. Centrum národných snažení katolíkov sa presúva z Trnavy do Budína a Pešti. Tam Hamuljak pôsobil ako neúnavný organizátor spoločných evanjelicko-katolíckych národnobuditeľských a spolkových činností. Spolupracoval s Kollárom, Šafárikom a Palkovičom. V roku 1826 sa vďaka tejto spolupráci podarilo u Kollára v Pešti založiť Slovenský čitateľský spolok, ktorý však onedlho zanikol. O niekoľko rokov neskôr v roku 1834

Strana 56 z 86


Hamuljak založil v Budíne Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej . Ďalším významným predstaviteľom tohto obdobia bol Ján Hollý, ktorý v bernolákovčine napísal svoje významné dielo epos Svatopluk.

Druhá generácia SNO vystúpila s novou myšlienkou slovanskej vzájomnosti a položila trvalé základy česko-slovenskej spolupráce. Zároveň zintenzívnila národnoobranný zápas proti maďarizácii. Týmto zápasom dokázala, že naplno vnímala nebezpečenstvo maďarizácie. Okrem toho však musela začať naplno vnímať bezútešné postavenie slovenského poddanského obyvateľstva. Udalosťou, ktorá veľmi krutým spôsobom upozornila na potrebu riešenia situácie poddanského obyvateľstva bolo východoslovenské roľnícke povstanie z roku 1831.

Významným činom tohto obdobia bol vznik divadelného spolku v Sobotišti Slovenské národné divadlo v Stolici nitrianskej, kt. viedol Samuel Jurkovič, otec 1. slovenskej ochotníckej herečky Aničky Jurkovičovej.

3. etapa 1835- 1848

Prvé dve generácie slovenských obrodencov poukázali na hlavné problémy slovenského národného hnutia, nedokázali ich však uspokojivo vyriešiť. Hlavným problémom bola ich konfesionálna a jazyková nejednotnosť. Pre tretiu generáciu národovcov sa ujalo pomenovanie Mladé Slovensko a do národno-emancipačného boja vstúpili za silnejúceho maďarského hegemonizmu, ktorého najvýznamnejším predstaviteľom bol Lajos Kossuth. V národnej otázke bol Kossuth zástancom jednotného uhorského národa. Zákonmi sa zavádzala maďarčina do všetkých úradov. V mnohých slovenských stoliciach vznikali ústavy a spolky, ktorých cieľom bolo šírenie maďarizačnej politiky a snaha o podchytenie slovenskej mládeže v maďarizačnom duchu. Maďarčina ako úradný a štátny jazyk bola všemožne podporovaná oficiálnymi uhorskými úradmi. V roku 1840 uhorský snem dokonca vydal zákon, ktorým sa maďarčina zavádzala nielen do štátnych úradov, ale aj do cirkvi.

Silným impulzom rozvoja slovenského národného hnutia boli revolučné hnutia v Európe, z ktorých najvýznamnejšiu úlohu zohralo poľské povstanie z roku 1830. Mladá slovenská inteligencia, na čelo ktorej sa postavil Ľudovít Štúr, preberala postupne úlohu vedúcej zložky slovenského národného hnutia a do dejín vošla pod názvom štúrovská generácia. Nástup tejto generácie bol spojený s rozvíjaním slovensko-slovanskej spolupráce, a to hlavne na pôde Spoločnosti česko-slovanskej pri evanjelickom lýceu v Bratislave, ktorá vznikla v roku 1829.

Nebývalý rozvoj však Spoločnosť zaznamenala po roku 1835 kedy sa na jej čelo dostala vedúca osobnosť tohto hnutia Ľudovít Štúr. Jeho blízkymi spolupracovníkmi sa stali Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. Cieľom štúrovskej generácie bolo zabezpečiť právo na užívanie prirodzeného práva na samostatnosť a celostnosť slovenského národa vo vzťahu k iným národom monarchie, riešiť sociálne a ekonomické problémy slovenského národa, v otázke slovanskej vzájomnosti dosiahnuť spoločný postup slovanských národov v monarchii proti maďarizácii.

Okrem pravidelných ciest po Slovensku podnikali štúrovci aj výlety na pamätné miesta slovenskej minulosti. Pamätný výlet sa uskutočnil v roku 1836 na hrad Devín ako symbol národnej slávy. Tam štúrovci zložili slávnostnú prísahu vernosti slovenskému národu a každý si vybral jedno slovanské meno, ktoré potom oficiálne používal.

V r. 1837 bola Spoločnosť českoslovanská zakázaná. Študenti tak stratili inštitúciu, na pôde ktorej mohli realizovať svoje myšlienky a plány. Začali sa teda orientovať na už skôr založenú Katedru reči a literatúry česko-slovenskej. V roku 1837 pod vedením Alexandra Vrchovského vznikol tajný študentský spolok Vzájomnosť. Radikalizácie študentského hnutia sa prejavuje aj v postupnom rozširovaní svojich požiadaviek a cieľov. Študenti už nežiadali iba reformu spoločenského poriadku, ale odmietali feudalizmus ako celok.

Strana 57 z 86


Národnobuditeľskú činnosť orientujú na všetky sociálne a poločenské vrstvy: mešťanov, zemanov, sedliakov a pod. Od začiatku 40-tych rokov veľmi silne pociťujú potrebu kodifikácie spisovnej slovenčiny. V tejto kodifikácii vidia aj možnosť zjednotenia obidvoch prúdov slovenského národného obrodenia. V dôsledku silnejúcej maďarizácie sa medzi Slovákmi zrodila myšlienka predložiť panovníkovi sťažnosť na postupujúcu maďarizáciu. Dokument, na ktorého vypracovaní sa podieľal aj Štúr, dostal meno Slovenský prestolný prospobis a slovenská delegácia ho odovzdala 4. júna 1842 kancelárovi Metternichovi. Slováci v ňom žiadali, aby cisár vzal pod ochranu slovenský jazyk, aby dohliadol na vydávanie slovenských kníh, žiadali Katedru slovenského jazyka na univerzite v Pešti a ochranu slovenských škôl. Napriek tejto skromnosti bola intervencia vo Viedni neúspešná.

V r. 1843 na Hurbanovej fare v Hlbokom Ľ. Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža povýšili kodifikáciou slovenčinu na celonárodný jazyk – základ tvorilo stredoslovenské nárečie a fonetický princíp. Dôvody uzákonenia spisovnej slovenčiny zhrnul Ľ. Štúr v diele Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, kodifikačné dielo je Náuka reči slovenskej. Aktivita Ľ. Štúra sa nestretla s pochopením uhorskej vlády, Ľ. Štúr bol zbavený profesorského miesta na evanjelickom lýceu. Na protest odišlo v r.1844 22 študentov lýcea z Bratislavy do Levoče . Janko Matúška vtedy napísal text hymnickej piesne „Nad Tatrou sa blýska“ na melódiu ľudovej piesne Kopala studienku. Z Hodžovej iniciatívy bol v auguste 1844 založený v Liptovskom Sv. Mikuláši kultúrno-vzdelávací spolok Tatrín. V r.1845 rediguje Ľ. Štúr Slovenskje národnje noviny s literárnou prílohou Orol tatránski a v r. 1846 začal Hurban vydávať literárno-vedecký časopis Slovenskje pohľadi na vedi, umeňja a literaturu.

Zavŕšené zjednotenie štúrovcov a bernolákovcov (Ján Palárik, Andrej

Radlinský, Martin Hattala) sa konalo v r. 1847 na spoločnom zasadnutí Tatrínu v Čachticiach .

14 UMENIE 19. STOROČIA

Počas 19. storočia sa na európskom kontinente súčasne vyvinulo niekoľko významných umeleckých smerov. Prvým je romantizmus, ktorý neskôr vyústil do impresionizmu. Ako protiklad romantizmu vznikol neskôr realizmus. Ďalšími významnými smermi sú symbolizmus a secesia.

ROMANTIZMUS ( 1790 - 1848 )

(od anglického romantic – románový)

Romantizmus je európske hnutie pôsobiace najmä v Anglicku, Francúzsku a v germánskych krajinách. Kritériom sa stáva spontánnosť, autentické vyjadrenie individuálnej pravdy a skúsenosť. Najdominantnejší je realizmus v maliarstve, literatúre a hudbe. V maľbách dominuje sila a vášeň. Ústrednou témou romantizmu bol konflikt medzi jedincom a spoločnosťou, stretávanie sna a vidiny s obmedzujúcou skutočnosťou všedného života. Autori vyjadrujú sklamanie a rozčarovanie z nenaplnených cieľov života, rozorvanosť, únik od sveta, kozmický pesimizmus ako aj vzburu proti spoločenskému zlu. Umelci sa výrazne inšpirujú literatúrou a často aj sami píšu (napr. Blake, Delacroix). Orientovali sa na súčasné udalosti, na prírodu alebo umenie minulosti, pričom zdôrazňovali prvoradosť farby. Proti racionalizmu, objektívnym a normatívnym zákonitostiam klasicizmu, razí romantizmus nenaučiteľnú tvorivosť vychádzajúcu z najhlbších neznámych zdrojov obraznosti, ktorá vedie k jedinečnosti. Farebnosť je oveľa živšia a rozmanitejšia. Svetelné efekty, úmyselná deformácia prispievajú k vyjadreniu života a citov. Významnými romantickými maliarmi sú: David Friedrich, John Constable, William Turner (Otrokárska loď; Parník v snehovej

búrke; Dážď, para, rýchlosť), Eugen Delacroix (Vraždenie na Chiu, Sloboda vedie ľud,

Strana 58 z 86


Alžírske ženy, Dante a Vergílius v pekle), Theodore Géricault.

Obr. 124 Delacroix - Sloboda vedie ľud na barikády

REALIZMUS

((latinsky realis – vecný, skutočný - 1830 - 1890 )

Realisti odmietali idealizáciu klasicizmu a únik niektorých romantických prúdov do minulosti či do vzdialených miest. Boli úplne zameraný k vecnej skutočnosti, tak ako ju sprostredkúva zraková skúsenosť, bez poetizovania alebo idealizovania, nie však bez pretvárania. Každý námet mal byť podaný verne, umelecky pravdivo a objektívne. Realizmus sa zameriaval na skutočný život v meste a na vidieku. Snažil sa zobrazovať aktuálne dianie všedných dní, často zobrazuje prebiehajúce udalosti – snaží sa vystihnúť určitý moment. Tým porušil doterajšiu historickú maľbu. Realizmus uviedol do umenia tému mesta, životné prostredie mešťanov, proletárov, vydedencov na okraji spoločnosti, žobrákov a prostitútok. Dôležitým motívom sa stala práca a všetko čo s ňou súvisí. Mestským motívom boli významovo rovnocenné námety z vidieka. Realizmus je výrazný v maliarskom a literárnom umení.

Barbizonská škola

Zahrňuje skupinu francúzskych krajinárov tvoriacich v dedinke Barbizon pri Paríži. Sústreďovali sa okolo Theodora Rousseaua. Odmietajú romantický patetizmus, ktorý zveličuje emócie a vzrušuje. Svoju pozornosť obracali k prostým a nehľadaným motívom, k okrajom barbizonského lesa, k riekam a mostom. Do Barbizonskej školy patrili: T.

Rousseau, Huet, Corot, Hervier, Aligny, Dupré, Barye, Daubigny a iní.

IMPRESIONIZMUS

( 1863 – 1926, latinsky imprese - silný dojem, vnem)

Impresionizmus je umelecký smer, ktorého základnou črtou je zachytenie ilúzie momentu, aktuálneho stavu ducha. Hlavný dôraz sa nedáva na detail, ale na vzniknutý dojem. V maliarstve má z malých farebných tónov v oku pozorovateľa vzniknúť obraz, ktorý zachytáva moment. V hudbe sa dáva do popredia malebnosť zvukov a akordov, a to na úkor melódie - napríklad v dielach takých tvorcov ako: Debusy, Ravel, M. de Falla. V sochárstve — ako napríklad u Rodina — sa hlavný dôraz kládol na zachytenie psychického stavu človeka.

Obr. 125 Rodinovo dielo

Vznik impresionizmu

Vznikol približne v šesťdesiatych rokoch 19. storočia a za jedného z prvých impresionistov môžeme označiť Maneta. Nový umelecký smer sa naplno prejavil až v sedemdesiatych rokoch 19. storočia, a to hlavne v dielach mladších francúzskych umelcov. Hlavným predstaviteľom tohto smeru je maliar Claude Monet (Obraz Impresia, vychádzajúce slnce - Impression, soleil levant). Impresionizmus ako jeden z najsilnejších nových umeleckých smerov prenikol aj do svetovej kultúry.

Ideový základ impresionizmu

Maliari považujú každý jav života za vhodnú tému umeleckého diela. Snažili sa zachytiť kúsok videnej reality. Maliar maľuje tak, ako

Strana 59 z 86


veci vidí – v obraze vzniká nálada – atmosféra.

Predstaviteľmi sú: Paul Cézanne, Edgar Degas, Édouard Manet (Raňajky v tráve,

Olympia), Claude Monet, Auguste Renoir

Obr. 126 Monet - Impresia východu slnka

Obr. 127 Manet - Raňajky v tráve

Obr. 128 Edgard Degas - Baletka

SECESIA (1880 - 1920)

(latinsky secessio - odlučenie, oddelenie, odchod)

Umelecký sloh 90. rokov 19. storočia a prvých rokov 20. storočia, v Nemecku nazývaný Jugendstil, vo francúzskej a anglosaskej oblasti najprv Modern Style, kým sa neustálil pojem Art Nouveau. Uplatnil sa prakticky vo všetkých odboroch výtvarnej činnosti od maliarstva a sochárstva až po architektúru, ale najvýraznejšiu stopu zanechal v oblasti dekoratívneho a úžitkového umenia, napríklad v diele Charlesa Rennieho Mackintosha, Reného Laliqua a Louisa Comforta Tiffanyho. Centrami secesie sa stali Mníchov, Viedeň, Paríž a Brusel. Pre secesiu sú typické ornamenty založené na prírodných formách a na krivkách ľudského tela. Veľa secesných diel, napríklad plagátov českého maliara Alfonsa Muchu. Vznik secesie bol reakciou na úpadok remesiel, ktorý nastal po priemyselnej revolúcii, a na bezduché kopírovanie historických vzorov. Secesné umenie je síce veľmi dekoratívne, ale svojím dôrazom na tvorivú fantáziu urobilo významný krok na ceste k moderne. Secesia sa rozšírila do sveta zásluhou umeleckých časopisov a aktivity spolkov (ako bola Wiener Sezession v Rakúsku alebo Mir iskustva v Rusku a i.). Jej nápadná dekoratívnosť však viedla k tomu, že ju avantgardy prvej polovice 20. storočia väčšinou odmietali ako úpadkový štýl. Až v posledných desaťročiach sa trend obracia a secesné predmety sa tešia rastúcej obľube.

Obr. 129 Alfonz Mucha

Strana 60 z 86


15 KULTÚRNY ŽIVOT NA SLOVENSKU V 2. POLOVICI 19. A NA ZAČIATKU 20. STOROČIA

Po porážke revolučného hnutia v Rakúsku cisár František Jozef I. obnovil absolutizmus. Jeho hlavným predstaviteľom sa stal minister vnútra Alexander Bach. Cieľom Bachovho absolutizmu bolo zachovať habsburskú monarchiu s centralizovanou vládou. Bola zrušená sloboda tlače, prejavu a zhromažďovania. Bol zavedený tuhý policajný režim. Utláčané národy prejavovali odpor proti absolutizmu. V severnom Taliansku vypukla vojna proti rakúskej nadvláde. Talianska armáda pripravila rakúskym vojskám v júni 1859 zdrvujúcu porážku. Tieto udalosti prispeli k pádu Bachovho absolutizmu a uvoľneniu tvrdej porevolučnej politiky. 20. októbra 1860 cisár vyhlásil tzv. Októbrový diplom, ktorý čiastočne obmedzoval absolutistickú moc. Nová ústava z roku 1861 opäť zabezpečovala prevahu iba rakúskym a maďarským vládnucim vrstvám.

Slovenské národné hnutie v období Bachovho abolutizmu nemalo priaznivé podmienky pre svoj vývin. Vodcovia slovenského národného hnutia Štúr, Hurban, Hodža nemali možnosť verejne vystupovať. Postupne sa začínajú prejavovať náznaky krízy: ochabuje politická aktivita, oživujú sa staré jazykové spory a objavujú sa rozličné slovanské koncepcie. Smrť Ľudovíta Štúra ( január 1856 ) bola veľkou stratou pre slovenské národné hnutie.

Skupina slovenskej inteligencie na čele s Jánom Palárikom sa sústredila na udržanie národnej jednoty Slovákov a na zachovanie slovenčiny. Po páde absolutizmu hlavným cieľom hnutia bolo utvorenie nového národného programu. Vzniklo niekoľko návrhov slovenských požiadaviek. Na ich propagáciu medzi slovenskou verejnosťou bolo potrebné založiť politické noviny. V marci 1861 vyšlo prvé číslo novín, ktoré dostali názov Pešťbudínske vedomosti. Na ich stránkach sa viedla rozsiahla agitácia za získanie širokých vrstiev slovenského ľudu pre

národné hnutie a postupne sa formoval slovenský národný program. Predstavitelia slovenského národného hnutia sa rozhodli zvolať národné zhromaždenie, ktoré by prerokovalo a schválilo národný program. Termín konania národného zhromaždenia ohlásili Pešťbudínske vedomosti na 6. júna 1861. Publikované boli aj hlavné body národného programu, ktoré tak boli predložené na celonárodnú diskusiu.

MEMORANDUM NÁRODA SLOVENSKÉHO

6. a 7. júna 1861 sa zišlo do Turčianskeho Svätého Martina zhromaždenie, ktoré prerokovalo a schválilo nové slovenské požiadavky. Dostali názov Memorandum národa slovenského. Jeho hlavným cieľom bolo dosiahnuť zákonné uznanie osobitosti slovenského národa a určitú mieru samosprávy v rámci slovenských žúp pod menom " Hornouhorské slovenské okolie ", ktoré by spravovali Slováci prostredníctvom volených zástupcov a štátoprávne postavenie Slovenska v rámci Uhorska. Na tomto území sa mala používať v úradoch, na súdoch a školách jedine slovenčina. Veľký dôraz sa kládol najmä na Maticu slovenskú. Memorandum žiadalo zastúpenie Slovákov v zreorganizovanom uhorskom sneme. Maďarské úrady zorganizovali na Slovensku proti Memorandu protestné akcie. Snem tento program ani neprerokoval, pretože ho panovník predčasne rozpustil. Slováci sa preto obrátili v decembri 1861 na cisára vo Viedni s novým Viedenským memorandom, v ktorom žiadali väčšiu mieru samosprávy a osobitný slovenský snem so sídlom v Banskej Bystrici. Tu sa už na čelo hnutia postavil národne uvedomelý banskobystrický biskup Dr. Štefan Moyses.

Viedenská vláda taktizovala zo slovenských žiadostí splnila len malú časť kutúrneho charakteru. Povolila založiť už dlho pripravovanú Maticu slovenskú a dve slovenské gymnáziá, osemtriedne vo Veľkej Revúcej ( 1862 ) a štvortriedne v Turčianskom Sv. Martine ( 1867 ). K nim neskôr pribudlo štvortriedne gymnázium v Kláštore pod Znievom ( 1869 ).

Strana 61 z 86


Memorandum zostalo základným slovenským politickým programom až do prvej svetovej vojny ( 1914 ).

MATICA SLOVENSKÁ

V Turčianskom Sv. Martine v júni 1861 bol vytvorený dočasný prípravný výbor Matice slovenskej.

Maticu otvoril v Turč. Sv. Martine začiatkom augusta 1863, na tisíce výročie príchodu Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu, jej prvý predseda a toho času najuznávanejší slovenský činiteľ Štefan Moyzes. Za necelý rok sa nazbieralo na základinu Matice aj pri známej slovenskej chudobe takmer 100 000 zlatých. Tým vyvrcholili dlhoročné snahy o vytvorenie celonárodnej kultúrnej organizácie. Pri neexistencii slovenských administratívnoprávnych a politických inštitúcií mala pred ostatným svetom reprezentovať slovenský národ ako jednotne a svorne vystupujúci celok a demonštrovať jeho svojbytnosť a životaschopnosť.

Jej prvým podpredsedom sa stal Karol Kuzmány. Matica slovenská bola strediskom národnobuditeľskej a kultúrnej práce, ktorej dala organizovaný charakter, získala pre ňu dovtedy nezvyčajný počet záujemcov a rozčlenila ju na špecializované oblasti- na vedeckú a zberateľsko-dokumentárnu činnosť, na ľudovýchovu a vydavateľstvo. Jej pričinením sa dovŕšilo víťazstvo slovenčiny ako spisovného jazyka Slovákov.

S Maticou sú spojené začiatky organizovanej vedeckej činnosti vo vlastivedných a prírodovedných odboroch (od roku 1868) a vydávanie prvého slovenského vedeckého časopisu Letopisu Matice slovenskej. Osobitnú starostlivosť venovala mládeži, ktorú finančne podporovala na štúdiách a vydávala pre ňu učebnice. Jej zásluhou sa začala v slovenskom hnutí nová etapa rozvoja slovensko-slovanských vzťahov. Matica slovenská zasiahla značne do slovenského národného vývinu a v mnohom ho ovplyvnila na ďalšie obdobie. Spolu so slovenskými gymnáziami vychovala novú generáciu, ktorá v zostrujúcom boji o záchranu národa nastúpila miesto odumierajúcej obrodeneckej

generácie. Význam týchto inštitúcií si skoro uvedomili maďarské vládnuce triedy, a tak po postupných obmedzeniach sa stali v polovici sedemdesiatych rokov obeťou ich útokov.

K rozvoju slovenského národného a kultúrneho života okrem Matice a slovenských gymnázií vo veľkej miere prispeli časopisy zamerané na jednotlivé oblasti, napríklad na politickú (Slovenské noviny, Pešťbudínske vedomesti), na literárnu (Priateľ školy a literatúry, Sokol), na vedeckú (Letopis Matice slovenskej) a na hospodársku (Obzor a iné).

V kultúrnej oblasti významné miesto si

udržiavala literárna činnosť, v ktorej vynikli príslušníci štúrovskej generácie (S. Chalúpka, J. Kráľ, A. Sládkovič a J. Botto). Vyššiu literárnu úroveň dosiahla aj próza (J. Kalinčiak, J. Záborský, G. K. Zechenter Laskomerský a iní). Medzi obyvateľmi v mladých mestečkách a na vidieku významnú buditeľskú úlohu zohralo ochotnícke divadlo. Vo výtvarnom umení národný smer rozvíjali J. B. Klemens, Peter Bohúň a sochár Ladislav Dunajský. V hudobnej tvorbe popredné miesto si začal vydobýjať Ján Levoslav Bella. Významnú úlohu čiastočne i zásluhou Matice slovenskej má v tomto období vedecká činnosť. Systematicky sa začali rozvíjať jednotlivé vedné odbory, najmä jazykoveda (M.Hattala, J.Viktorín, Ctibor Zoch) a história (Fr. Sasinek, Jonáš Záborský, Pavel Križko). Niektorí jednotlivci vynikli aj v prírodných vedách, napríklad v botanike lekár Gustáv Reuss a v geológii Dionýz Štúr, riaditeľ ríšskeho geologického ústavu vo Viedni. O využitie ich diel v praxi sa zaslúžil najviac Daniel Lichard. To znamená, že šesťdesiate roky predstavovali veľký posun v kultúrnom rozvoji Slovákov.

RAKÚSKO-MAĎARSKÉ VYROVNANIE

Maďari využili porážku Rakúska v prusko-rakúskej vojne a prinútili viedenskú vládu k politickým ústupkom. V roku 1867 rakúska vláda uzavrela s maďarskou šľachtou dohodu o rozdelení habsburskej ríše na dve časti - západné Predlitavsko a východné Zalitavsko. Rakúska monarchia sa zmenila na Rakúsko-

Strana 62 z 86


Uhorsko. Uhorsko sa značne osamostatnilo. Spoločné zostali: panovník, zahraničná politika, vojsko a financie. Toto štátoprávne usporiadanie trvalo až do roku 1918. V decembri 1867 bola vydaná ústava. Obsahovala základné občianske práva, ponechávala však výsady šľachty. Uhorsko ovládli Maďari. Využili vyrovnanie na to, aby uskutočnili svoj plán na utvorenie nacionálne jednotného maďarského Uhorska a začali s násilnou maďarizáciou.V roku 1868 bol vydaný národnostný zákon, podľa ktorého všetci obyvatelia Uhorska tvoria jednotný " uhorský národ ". Podľa tohto zákona Slováci neboli v Uhorsku národom, ale ako etnická skupina iba súčasť " uhorského národa ". Zlé hospodárske pomery podnietili vysťahovalectvo Slovákov za zárobkom dočasne alebo natrvalo - Budapešť, rakúska časť monarchie, USA, Kanada.

SLOVENSKÉ NÁRODNÉ HNUTIE PO VYROVNANÍ

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní sa prehĺbil národný a sociálny útlak slovenského ľudu. Nová politická situácia rozdelila slovenskú inteligenciu a buržoáziu na dve politické skupiny. Stará škola (Hurban, Francisci, Daxner, Tóth) sa hlásila k Memorandu z roku 1861, z ktorého osobitne vyzdvihovali požiadavku samosprávneho Slovenského okolia, orientovali sa na Viedeň a pokladali sa za vedúcu zložku slovenského národného hnutia. Od roku 1870 sa združovali okolo Národných novín, preto sa začali nazývať Slovenskou národnou stranou. Časom začala ochabovať ich aktivita, záchranu Slovákov očakávali od cárskeho Ruska. Novú školu tvorili predstavitelia pokrokovej inteligencie (Ján Palárik, Ján Mallý Dusarov a Ján Nepomuk Bobula). Hľadali porozumenie na maďarskej strane. Zriekli sa požiadavky Okolia, rozvíjali ľudovýchovnú činnosť. V období maďarizačného náporu sa Nová škola rozpadla.

NÁRODNOSTNÝ ÚTLAK

Národnostný útlak na Slovensku zosilnel za vlády Kolomana Tiszu (1875-1890). V roku 1874 boli zatvorené tri slovenské gymnáziá

a v roku 1875 aj Matica slovenská. Zákon z roku 1879 zavádzal maďarčinu ako povinný predmet do všetkých základných škôl na Slovensku.

Zakladali sa aj nové spolky. Roku 1883 vznikol v Nitre Hornouhorský vzdelávací maďarský spolok(FEMKE). Činnosť spolku sa zameriavala najmä na maďarizáciu slovenskej mládeže. Spolok organizoval aj presun slovenských detí na Dolnú zem do maďarských rodín. V Budapešti vznikol z majetku rozpustenej Matice slovenskej Uhorsko-krajinský slovenský vzdelávací spolok. V tomto období bola ohrozená samotná existencia slovenského národa. Centrom slovenského národného hnutia sa stal Martin. Tu malo svoje centrum vedenie Slovenskej národnej strany. Počas zostrujúceho sa útlaku znova ožíva slovenské rusofilské hnutie. Rozvíja sa tiež spolupráca Čechov a Slovákov najmä na kultúrnom poli. Roku 1882 bol založený v Prahe slovenský študentský spolok Detvan(samovzdelávacia, literárna, umelecká a vedecká činnosť, členovia oboznamovali českú verejnosť so Slovenskom).

Roku 1896 vznikol spolok Československá jednota, od roku 1908 sa organizovali česko-slovenské porady v Luhačoviciach. Po neúspechu vo voľbách predstavitelia Slovenskej národnej strany prešli do politickej pasivity (1884) . Veľkým prínosom najmä pre kultúrny rozvoj Slovenska bolo založenie Muzeálnej slovenskej spoločnosti v roku 1893 v Martine zásluhou Andreja Kmeťa. Na začiatku 20. storočia sa začína slovenské národné hnutie diferencovať. V Slovenskej národnej strane sa utvorili politické skupiny, ktoré sa postupne sformovali na samostatné politické prúdy. Vzniklo katolícke hnutie, ktorého najvýznamnejším predstaviteľom bol Andrej Hlinka. Zakladal úverové spolky, potravinové družstvá, čitateľské krúžky, spolky miernosti. Touto osvetovou prácou sa snažil všestranne povzniesť slovenský ľud. Z hnutia sa v roku 1913 vytvorila Slovenská ľudová strana. Okolo časopisu HLAS sa združili tzv. hlasisti. boli to študenti, ktorí

Strana 63 z 86


študovali v Prahe, vo Viedni a v Pešti (Šrobár, Blaho, Hodža). Boli ovplyvňovaní názormi profesora Masaryka. Maloroľnícke hnutie(agrárne) na Slovensku sa snažil rozvíjať Milan Hodža. Robotníci na Slovensku sa začali tiež politicky organizovať. V roku 1905 vznikla Slovenská sociálno-demokratická strana Uhorska. Jej významným predstaviteľom bol Emanuel Lehocký. Aj americkí Slováci boli súčasťou slovenského politického diania. V roku 1907 sa slovenské spolky v Clevelande zjednotili a bola utvorená Slovenská liga.

VYVRCHOLENIE NÁRODNOSTNÉHO ÚTLAKU

Maďarizácia slovanských národov v Uhorsku mala premeniť Uhorsko na jednorečový štát. Obzvlášť slovenský národ ťažko pociťoval následky maďarizačnej politiky. Na Slovensku školské zákony ministra Apponyiho z roku 1907 obmedzovali výučbu slovenských detí v materinskom jazyku aj na ľudových školách. Zároveň umožňovali prenasledovať tých slovenských učiteľov, ktorí obetavo pracovali v prospech slovenského ľudu. Bez vlastných škôl a národných ustanovizní, s malým počtom inteligencie, mohol sa slovenský národ vo verejnom živote uplatniť len veľmi ťažko. Maďarizačné snahy sa prejavili aj v cirkevných úradoch. Na slovenské fary boli dosádzaní maďarskí kňazi, v slovenských kostoloch sa tiež malo kázať po maďarsky. V roku 1907 sa konala vysviacka nového kostola v obci Černová pri Ružomberku (rodná obec Andreja Hlinku). Vrchnosť napriek žiadosti černovských veriacich, aby vysviacku konal ich rodák A. Hlinka, povolala maďarónskych kňazov so sprievodom žandárov. Pri protestnom zhromaždení Černovanov maďarskí žandári zastrelili 15 ľudí. Na obranu Slovákov vystúpil nórsky spisovateľ Bjornstjerne Bjornson a škótsky novinár Seton Watson (pseudonym Scotus Viator). Ich prostredníctvom sa svet dozvedel o útlaku Slovákov v Uhorsku. Proti útlaku Slovákov v Uhorsku protestovali aj Slováci v Amerike.

V kultúrnej oblasti pracovali v záujme zblíženia Čechov a Slovákov mnohí významní

umelci, spisovatelia, básnici a vedci, ako napríklad Pavol Országh Hviezdoslav, Alois Jirásek, Martin Kukučín, Jaroslav Vlček, František Votruba a iní. Niektorí predstavitelia inteligencie (dr. Vavro Šrobár, Bohdan Pavlu, inž. Josef Rotnágl) zvolávali každoročne do Luhačovíc porady Československej jednoty. Tu sa organizovali rozličné podujatia pre rozšírenie kultúrnej a hospodárskej česko-slovenskej vzájomnosti a dohadovala sa taktika, ako prekonať nepriaznivú situáciu. Maďarská vláda videla v česko-slovenských vzťahoch pred prvou svetovou vojnou nebezpečnú silu, ktorá mohla oslabovať účinky maďarizácie a nepriaznivo vplývať na existenciu monarchie. A bola to práve česko-slovenská vzájomnosť, ktorá utvárala predpoklady pre spoločné vystúpenie Čechov a Slovákov za prvej svetovej vojny proti utláčateľom.

16 MODERNÉ UMENIE 20. STOROČIA

Moderné umenie (1860 - 1970) odmieta akékoľvek tradičné prvky, jeho charakteristickým znakom je experimentovanie (experimentovanie s myšlienkami, formami, farbami, cieľmi umenia, technikou, námetmi, atď) a abstrakcia.

Novými umeleckými smermi, ktoré vznikli v tomto období sú: fauvizmus, kubizmus, futurizmus, kubofuturizmus, expresioniz-mus, dadaizmus, konštruktivizmus, poetizmus, vitalizmus, akmeizmus, unanimizmus, pragmatizmus, imaginizmus, surrealizmus, nadrealizmus, atď.

VÝTVARNÉ UMENIE

Predchodcom moderného výtvarného umenia je impresionizmus, Cézannove, Goghove a Gauginove diela sa stali východiskom pre mnohé budúce smery ako fauvizmus, či kubizmus. Objavenie fotografie do značnej miery prispelo k vývinu moderného umenia. Obrazy museli začať ponúkať to, čo fotografia nemohla - do diel sa dostávajú city, farby a originalita.

Strana 64 z 86


Rok 1905 môže byť v rámci umenia považovaný za revolučný. Až do roku 1915 trvalo najbúrlivejšie obdobie šokujúcich avantgárd a nových princípov. Najznámejšími smermi z tohto obdobia sú: fauvizmus, kubizmus, čas Parížskej školy, futurizmus, metafyzická maľba (predchodca surrea-lizmu), naivné maliarstvo. Po 1. svetovej vojne nastúpi miernejšie obdobie vracania sa do starých koľají, pribúda dadaizmus, abstraktné umenie a surrealizmus.

Centrom celého revolučného diania bol Paríž. Cestu parížskych umelcov sprevádzalo a usmerňovalo viacero vedúcich aj nevýznam-ných osobností. Hlavným bol básnik Guillaume Apollinaire, ktorý podporoval každú avantgardu a zapájal sa do kultúrneho života mesta. Pomoc prichádzala aj od mnohých nadšencov umenia, tzv. mecená-šov, ktorí pomáhali umelcom objednávkami, prostriedkami alebo jedlom a ubytovaním. Fungovanie avantgárd však ovplyvnili celú Európu, nielen Francúzsko.

Nové myšlienky cítiť najmä v Nemecku, Taliansku a Rusku. Tak vznikajú spolky ako Die Brücke (Dražďany - Nemecko) so sklonom k expresionizmu. Skupina Der blaue Reiter (Mníchov – Nemecko) – nasledovali expresionizmus a z časti aj abstraktné umenie. Section d´Or –vychádzala z kubistickej praxe hlavných členov. Skupina Kárový dolník (Rusko). Do fungovania avantgárd sa okrem osobností a skupín zapájali aj mnohé časopisy. Boli to napríklad Revue Blanche (1903), Soirées de Paris (1911 – 1913), Der Sturm (1910 – Nemecko), Die Fackel (Viedeň – Rakúsko).

Po 2. svetovej vojne sa centrom moderného umenia stali Spojené štáty americké. Z veľkého množstva umeleckých smerov je najvýznamnejším Pop art.

NAJVÝZNAMNEJŠIE SMERY

FAUVIZMUS (z franc. la fauve = šelma)

- je prvou umeleckou revolúciou 20. storočia, prejavuje sa hlavne vo výtvarnom umení (1898 - 1907),vzniká v Paríži , zakladateľom je Henri Matisse - maliar, sochár, ilustrátor. V r.

1905 vystúpili fauvisti na každoročnom Jesennom salóne, kde spôsobili škandál - kritici sa vyjadrili, že sú ako šelmy, ktoré len tak lejú farby na plátno, a potom vznikne obraz = fauvisti (la fauve = šelma) Znaky:

• čisté a svietivé farby, ktoré pôsobia ako farebná explózia, nanášajú sa na veľké plochy bez modelácie a tieňa

• tvar a priestor vzniká nelomenými jasnými farebnými škvrnami, častá je kontúra (obrysová línia), ktorá je reakciou na rozplývavé farby impresionizmu

• uplatňuje sa čistota a zjednodušovanie výrazových prostriedkov

• pri vyjadrovaní reality nepoužívajú skutočnú farbu, ale farbu pointu, ktorý v nich skutočnosť vyvoláva

• uplatňuje princíp dynamického senzualizmu a je podriadený úspornosti obrazu

• farba sa stala podstatou maliarskeho prejavu - obrazy boli radostné, dekoratívne, bez tragického náboja

Obr. 130 Henri Mattise - Žena s klobúkom, Madras Rouge

KUBIZMUS (z lat. cubus = kocka)

• umelecký smer v maliarstve, sochárstve a literatúre, vznik: r. 1907, Paríž

• najradikálnejší smer - totálny rozchod s minulosťou; neprijatý verejnosťou

Znaky: • rozhodujúci prvok - obraz alebo slovo,

ktoré dokáže vyvolať nečakané asociácie • snaha odkryť krásu a zaujímavosť

bežných vecí - autor bežný predmet chápe ako množstvo detailov, vzájomne

Strana 65 z 86


sa prekrižujúcich a vylučujúcich prvkov alebo dojmov

• v literatúre: miznú hranice medzi poéziou a prózou, poézia chce vyslobodiť myslenie zo zákonov logiky, chce udiviť a prekvapiť čitateľa, využívajú typografické úpravy veršov (kaligram = geometrická forma básne - slová a písmená sú usporiadané do obrazca, a tak zdôrazňujú vizuálnu hodnotu veršov)

• vo výtvarnom umení: umelci transformovali trojrozmerné predmety na dvojrozmernú plochu, maliari sa snažili predovšetkým zachytiť pevné tvary daných predmetov, potláčali pritom ich nepodstatné detaily a systematicky ich redukovali na základné geometrické telesá ako mnohosteny, valce, kužele, gule, atď. Napodobenie dreva, mramoru, či novín dosiahli nalepovaním papiera zobrazujúci daný materiál - vznik koláže (neskôr výnimočný úspech koláže v období surrealistov)

Predstavitelia: • španielsky maliar Pablo Picasso -

1. kubistický obraz Slečny z Avignonu - ženské postavy zredukoval na základné geometrické tvary,

• sčasti aj George Braque.

Obr. 131 Pablo Picaso

Obr. 132 Pablo Picasso: Slečny z Avignonu

EXPRESIONIZMUS

(lat. expressus - výrazný, ostrý, názorný)

• literárny, hudobný a výtvarný smer • vznik v Nemecku na začiatku 20. storo-

čia

3 obdobia:

1. obdobie: je odmietavou reakciou na naturalizmus a impresionizmus. Vo výtvarnom umení je hlavným predstaviteľom Vincent van Gogh (precízna kresba, ostré farby, prechádza skoro do karikatúry). Spisovatelia zobrazujú vnútorné zážitky, predstavy jednotlivca.

Obr. 133 Vincent van Gogh

Strana 66 z 86


Obr. 134 Vincent van Gogh - Slnečnice

2. obdobie: na konci 1. svetovej vojny. Predstavitelia sú zoskupení pod menom Die Brücke (drážďanská umelecká skupina), ktorej tvorcom manifestu je Ernst Ludwig Kirchner. Maliari využívajú zámernú deformáciu tvarov, spisovatelia silné kontrasty, dynamickosť

Predstavitelia: Edvard Munch, James Ensor

3. obdobie: umelci zobrazujú najmä otrasné zážitky z 1. svetovej vojny. Zveličovali záporné javy a skutočnosť zachytávali v karikatúrnej alebo grotesknej podobe.

FUTURIZMUS

(z lat. futurus = budúci)

• najmä literárny a výtvarný smer • umelecký smer, ktorý vznikol v r. 1909

v Miláne v okruhu anarchisticky orientovanej meštiackej inteligencie odmietajúcej všetky tradičné normy a postoje (rozchod s minulosťou)

• popieral hodnoty galérií a múzeí : auto je krajšie ako antická socha

• okrem Talianska sa rozšíril najmä v Rusku • zakladateľ - taliansky básnik, dramatik

a politik Filippo Tommaso Marinetti - sformuloval zásady futurizmu v diele Manifest futurizmu

• základná myšlienka: umenie musí držať krok s technickým vývojom spoločnosti

Znaky: • dynamické umenie, ktoré zodpovedá

rozvoju techniky a civilizácie, presadzuje sa kult sily a činu;

• v literatúre: zrušenie interpunkcie, odmietanie pravidelného rytmu a rýmu, odmietanie tradičného lyrického hrdinu, presadzovanie disharmónie, preferovanie slovies a podstatných mien, ktoré vyjadrujú dynamickosť sveta v snahe vyjadriť svet modernej civilizácie - jej ruch, hrmot, časté využívanie citosloviec a kakofónie (zvuky strojov, áut, lietadiel); do poézie uviedli tzv. telegrafný štýl = heslovitosť,

• vo výtvarnom umení: motív - veľkomestská problematika, prostredie technickej civilizácie; zobrazovali predmety v pohybe (jazda auta, kráčajúci chodec, prostredie kolotočov, tovární, ulíc); predstavitelia: Giacomo Balla, Umberto Boccioni, Carlo Carra, Luigio Russolo, Givo Severini.

Obr. 135 Giacomo Balla

Obr. 136 Giacomo Balla - Rýchlosť automobilu

Strana 67 z 86


POP ART

(po 2. svetovej vojne)

• rozvoj najmä v USA a vo Veľkej Británii, • syntéza medzi obyčajným životom a tzv.

vysokým umením, • povýšil prefabrikát na výtvarnú formu, • upozorňoval na výtvarnosť bežných vecí.

Predstavitelia: • Hamilton, • David Hockeny, • Ronald Kitaj: podľa Američanov boli jeho

obrazy veľmi intelektuálne. Dielo: Vrahovia Rozy Luxemburgovej,

• Jasper Johns – Dielo: Terč, • Robert Rauschenberg: maľoval

a používal koláž, pracoval s komixami, dielo: Čierny trh,

• Andy Warhol: (1928 – 1987) študoval komerčné umenie, ilustroval časopisy a tvoril reklamy. V 60-tych rokoch začal s maľbou niektorých výrobkov ako: plechovky Cambells. Používal sieťotlač, pracoval aj ako filmár, natočil asi 60 filmov, bol komerčný umelec. Dielo: portrét Marylin Monroe, Lenin, Jackie Kennedy,

• Roy Lichtenstein: tvorba komixov.

Obr. 137 Roy Lichtenstein

Obr. 138 Andy Warhol - Marilyn Monroe

17 SLOVENSKÉ UMENIE 20. STOROČIA

Slovenské umenie 20. storočia sa vo svojich začiatkoch prispôsobuje dobovým tendenciám európskeho umenia. V podmienkach nového štátu (Československá republika) sa na Slovensku v prvom rade snažia výtvarní umelci v nadväznosti na výsledky avantgardných smerov začiatku storočia vytvoriť výtvarný štýl s určitým národným charakterom. Presadzuje sa tzv. zakladateľská generácia: Gustav Mallý, Martin Benka, Janko Alexy, Miloš Alexander Bazovský.

V 30-tych rokoch sa významným spôsobom ako manifest prvej moderny prejavia svojimi Súkromnými listami Mikuláš Galanda a Ľudovít Fulla. V r. 1928 je v Bratislave založená Škola umeleckých remesiel podľa vzoru Bauhausu. V r. 1939 sa uskutočňuje prvá výstava Spolku slovenských výtvarných umelcov. Počas 2. svetovej vojny sa odráža

Strana 68 z 86


spoločenská situácia v tvorbe viacerých maliarov spoločne nazývaných Generácia 1919 podľa roku narodenia väčšiny jej členov (Cyprián Majerník, Ján Želibský, Bedrich Hoffstädter, Štefan Bednar, Vincent Hložník, Peter Matejka, Rudolf Pribiš).

Obr. 139 Janko Alexy, Ľudovít Fulla, Miloš A. Bazovský

Obr. 140 Martin Benka - Ľudovít Štúr ako vodca povstalcov,

Ľudovít Fulla – Jánošík na bielom koni

Po politických udalostiach z februára 1948 sa v umení presadzuje angažovanosť a tvorba v duchu tzv. socialistického realizmu -

výtvarný život je od r. 1949 uzatvorený do umeleckých zväzov, ktoré mali výtvarníkov ideovo a umelecky usmerňovať. Roky najväčších deformácií v umení 1948 - 1953 zodpovedajú rokom kultu osobnosti Stalina a Gottwalda. V druhej polovici 50-tych rokov nastáva pomalá a postupná reaktivizácia moderných umeleckých smerov - Skupina Mikuláša Galandu (Andrej Barčík, Rudolf Krivoš) - skupina nadväzuje na modernu 30-tych rokov. 60-te roky prinášajú posilnenie kontaktov s európskym dianím, presadzujú sa i nefiguratívne a abstraktné prejavy ako informel. Počas obdobia normalizácie v 70-tych rokoch sú reformné a slobodné, tvorivé prúdy vo výtvarnom umení pozastavené. V 80-tych rokoch sa obnovuje snaha o individuálnu tvorbu, objavuje sa možnosť slobodnej a spontánnej voľby, postupne sa presadzujú transavantgardy.

MODERNÁ ARCHITEKTÚRA

V architektúre nastáva zjednodušenie formiem, vypustenie ornamentov, do popredia sa dostáva praktickosť a pragma-tickosť. Využívajú sa nové materiály ako sú oceľ a sklo. Zlepšené materiálové vlastnosti dovoľujú vytváranie nových konštrukčných techník. Medzi znaky modernej architektúry patria:

• materiály a funkčné požiadavky ovplyvňujú výsledok,

• strojná estetika, • odmietanie ornamentov, • jednoduchosť foriem a eliminácia

nedôležitých detailov, • forma nasleduje funkciu,

Vzniká nový smer brutalizmus - smer, ktorý vyznával drsnú krásu betónu, ktorá mala byť paralelou kráse starnúceho človeka: beton = zvráskavená tvár. Moderná architektúra sa uplatňuje najmä pri konštrukcii inštituciál-nych a komerčných budov, nepresadila sa pri stavbách obytných budov. Medzi rané príklady patria:

• Joseph Paxton - Krištáľový palác (1851)

Strana 69 z 86


• William Le Baron Jenney a Louis Sullivan: vysoké oceľové mrakodrapy Chicago (1890)

• Gaudí (Španielsko) • Victor Horta (Belgicko) • Otto Wagner (Rakúsko)

Obr. 141 Louis Sullivan - Mrakodrap v Chicagu

Obr. 142 Gaudí – Sagrada famillia v Barcelone

Najvýznamnejší moderní architekti sú:

• Le Corbusier (Francúzsko) • Ludwig Mies van der Rohe a Walter

Gropius (Nemecko) - predstavitelia školy Bauhaus

• Santiago Calatrava (Španielsko)

SLOVENSKÁ MODERNÁ ARCHITEKTÚRA

Na našom území prevláda purizmus, konštruktivizmus a funkcionalizmus. Medzi najvýznamnejších slovenských architektov patria:

• Dušan Samuel Jurkovič = zakladateľ modernej architektúry na Slovensku, vytvoril veľmi osobitý, tzv. národný štýl výrazne ovplyvnený ľudovou architektúrou: Mohyla generála M. R. Štefánika na Bradle

• Emil Belluš - jeho dielo znamená významný prínos pre európsku funkcionalistickú architektúru. Jeho Kolonádový most v Piešťanoch spolu s Krematórium v Bratislave od architekta Ferdinanda Milučkého boli zaradené medzinárodnou úniou architektov medzi najzaujímavejšie stavby sveta

Najvýznamnejšie stavby medzivojnového obdobia sú:

• Klement Šilinger - nájomné domy v Bratislave, Anatomický ústav Bratislava (1927), Internát Lafranconi (1935)

• Alois Balán, Jiří Grossman - Umelecká beseda slovenská v Bratislave - medzník vo vývoji, ktorý smeruje do konštruktivizmu

• Milan Michal Harminc: Szontágovo sanatórium v Novom Smokovci, Tatra banka v Bratislave

Aj v súčasnosti sa navrhujú významné stavby (postmoderna, deštruktivizmus, neomodernizmus):

• Obchodný dom v Ružinove • Slovenská sporiteľňa, Bratislava • projekt KB na rohu Palisád (2008) • most Apollo (Doprastav, 2006)- jediný

európsky projekt medzinárodne ocenený na Opal Awards v USA

Strana 70 z 86


Obr. 143 Dušan S. Jurkovič - Mohyla M. R. Štefánika, Emil

Belluš – Kolonádový most v Piešťanoch,

Obr. 144 Most Apollo v Bratislave

18 ETNOLÓGIA NA SLOVENSKU

Etnografia je názov vednej disciplíny, používaný na Slovensku prevažne v 20. storočí. Definuje sa ako historická veda zameraná na výskum genézy a etáp vývoja ľudovej kultúry. Etnografia spolu s folkloristikou tvorili disciplíny zahŕňané pod spoločný názov národopis. Koncom 20.

storočia nastal posun a zmena vednej disciplíny od národopisu k etnológii.

Etnológia je vedná disciplína, ktorá sa zaoberá kultúrou a spôsobom života človeka ako člena určitej spoločnosti. Etnológia skúma súčasné kultúrne prejavy, zaoberá sa vývojom kultúry i otázkami kultúrnej zmeny. Hlavnou metódou získavania empirických poznatkov o kultúrnych javoch a konaní človeka je v etnológii terénny výskum. Pomocou pozorovania a rozhovorov s ľuďmi etnológia popisuje a analyzuje určitú kultúru vo vzťahu k istej spoločnosti v konkrétnom čase a priestore.

Folkloristika je vedná disciplína, ktorá skúma vývin, podmienky a spôsob existencie folklóru, jeho obsahovú a formálnu stránku, jeho nositeľov a tvorcov. Počiatky folkloristiky siahajú do 17. a 18. storočia, keď začal záujem o folklór v európskych krajinách. Rozvoju folkloristiky výrazne pomohlo obdobie romantizmu v 19. storočí a idey národných hnutí. Folkloristika sa spravidla zaraďuje do súboru špeciálnych etnologických vied. Vzhľadom na relatívne samostatné oblasti folklóru sa delí na slovesnú folkloristiku, hudobnú (etnomuzikológiu) a tanečnú folkloristiku (etnochoreológiu).

Ľudová kultúra je systém nazhromaždeného poznania, vzorov správania, materiálnych (hmotných) i nemateriálnych (nehmotných) javov ľudskej činnosti prenášaný z generácie na generáciu v špecifickej sociálnej vrstve diferencovanej spoločnosti, označovanej ako ľud. V súčasnosti sa pod pojmom ľudová kultúra chápe prevažne tradičná predmo-derná kultúra neprivilegovaných vrstiev obyvateľstva, dnes uchovávaná ako súčasť kultúrneho dedičstva.

Tradičná kultúra je vrstva kultúry, ktorá v rámci ľudovej kultúry predstavuje kultúrne dedičstvo. Tradičná ľudová kultúra je súhrn hmotných a nehmotných produktov ľudskej činnosti, vytvorených v tradičných spoločnostiach. Prenášala sa z generácie na generáciu ústnym podaním, napodobňovaním a v podstatne menšej miere písomnou formou. Tradičná ľudová

Strana 71 z 86


kultúra ako ucelený a živý systém zanikala postupne s modernizáciou spoločnosti, jej javy sa stali zdrojom kultúrnej a spoločenskej identity, zdrojom historického vedomia, patriotizmu a vzdelanosti, poznávania kultúrnej rozmanitosti.

a) Tradičná hmotná kultúra zahŕňa:

• ľudové staviteľstvo, • domácke a tradičné remeselné výrobky, • tradičné remeslá (ich história), • produkcia potravín a strava, • odev (kroje na dedine), • výtvarné umenie a i.,

b) Tradičná nehmotná kultúra zahŕňa:

• ústne tradície a prejavy vrátane jazyka (ľudová slovesnosť, nárečia),

• interpretačné umenie (ľudové hudba, piesne, tance, hry),

• spoločenské praktiky, zvyky, • rituály a slávnostné udalosti, • tradície spojené s náboženskými

sviatkami (napr. vianočné, veľkonočné a i.),

• zvyky a obyčaje súvisiace s prírodou a vesmírom,

• folklórne tradície (prejavy tradičnej ľudovej kultúry: ústne, herné, dramatické, spevné, tanečné a hudobné

Z vecného hľadiska delíme tradičnú kultúru na:

• hmotnú (staviteľstvo), • nehmotnú a folklór( rodinné obyčaje,

kalendárne obyčaje).

Formy tradičnej ľudovej kultúry: jazyk, literatúra, hudba, tanec, hry, mytológia, rituály, zvyky, obrady, remeslá, staviteľstvo a iné druhy umenia.

Tradičné remeslá, činnosti a zamestnania:

roľníctvo, pastierstvo, chov dobytka, rybolov, včelárstvo a iné.

Pracovné činnosti: košikárstvo, rezbárstvo, garbiarstvo, obuvníctvo, kožušníctvo, tkáčstvo, súkenníctvo, hrnčiarstvo, mlynárstvo, drevorubačstvo, pltníctvo, furmanstvo, podomový obchod a iné

Typy obydlí:

Tradičné obydlie tvorí: obytný dom, dvor a hospodárske objekty.

Typy obydlí sa rozlišujú najmä stavebným materiálom, konštrukciou, priestorovým členením, funkciou a zariadením priestorov, nábytkom a pod. Vývin obydlí vždy súvisel s potrebami rodiny, spôsobmi práce, miestnymi stavebnými technikami a tradíciami (napr. vo výzdobe).

Stavebný materiál: drevo - používalo sa hlavne v severných zalesnených častiach Slovenska, hlina -skôr v južných oblastiach.

Desať najcennejších súborov vidieckych stavieb je vyhlásených za pamiatkové rezervácie ľudovej architektúry: Brhlovce, Čičmany, Osturňa, Plavecký Peter, Podbiel, Sebechleby, Špania Dolina, Veľké Leváre, Vlkolínec, Ždiar.

Skanzeny - múzeá ľudovej architektúry v prírode: Múzeum Slovenskej dediny v Martine, Múzeum kysuckej dediny vo Vychylovke, Múzeum oravskej dediny v Zuberci, Múzeum liptovskej dediny v Pribyline, Múzeum ľudovej architektúry v Bardejovských Kúpeľoch (v rámci Šarišského múzea).

Tradičná ľudová strava: patria k nej jedlá, nápoje a stravovacie návyky, strava zodpovedala charakteru prírodného prostredia, pracovnému rytmu, zameraniu a možnostiam rodín.

Základné druhy jedál: jedlá obilninové, zeleninové, ovocné, mliečne, vaječné a mäso.

Tradičný ľudový odev: nazývaný aj kroj je odev charakteristický pre konkrétnu lokalitu, rozlišujeme : mužský, ženský, detský, zimný a letný odev.

REGIÓNY SLOVENSKA A TRADIČNÁ KULTÚRA

Poloha Slovenska v centre Európy predurčila, že sa stalo križovatkou západoeurópskej a východoeurópskej kultúry s prvkami nížinných i horských kultúrnych foriem.

Formovala sa na pozadí stredoeurópskych dejín, za súčinnosti viacerých etník

Strana 72 z 86


a v kontakte s kultúrnymi tradíciami krajín obklopujúcich Slovensko.

Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska charakterizuje región ako „oblasť s výskytom javu alebo súboru javov v charakteristickej, preň vlastnej skladbe.“

Región vymedzujú etnické, politické, alebo prírodné hranice a má svoje centrum.

Najviac na formovanie kultúrnych regiónov vplývali prírodné a klimatické podmienky a administratívne členenie krajiny. K nim sa postupne pripájali etnické a konfesionálne faktory, migračné prúdy a kolonizácie, historické udalosti, ale aj vplyv miest a lokálnych kultúrnych centier. Dôležitú rolu zohrávalo aj zamestnanie a výroba.

Slovensko sa z kultúrneho i geografického hľadiska nachádza na rozhraní dvoch veľkých európskych geografických oblastí – nížinnej a horskej.

Nížinná oblasť súvisí s panónskou a potiskou zónou . Charakteristické sú pre ňu priaznivé klimatické a pôdne podmienky, pestovanie náročnejších teplomilných plodín, skoršie zavádzanie progresívnych poľnohospo-dárskych nástrojov a techník, rozšírenie maštaľného chovu dobytka. Teplejšie podnebie podmienilo používanie ľahšieho plátenného odevu, prírodné podmienky predurčili, že tu prevládali hlinené stavby so slamenou a trstinovou strechou.

Zamestnanie obyvateľstva súviselo najmä s poľnohospodárskou produkciou, jej ďalším spracovaním a s výrobou potrieb pre roľnícke hospodárstvo i domácnosť. Rozvoj poľnohospodárskej veľkovýroby od 18. storočia určoval sociálnu skladbu obyvateľstva. Osobitý charakter kultúry sa vytvoril vo vinohradníckych oblastiach. Bohaté vodné toky boli základom na koncentráciu sídelných jednotiek, budovanie vodných mlynov, rybárstvo i ryžovanie zlata. Kultúru nížinných oblastí ovplyvnila aj slovensko-maďarská kontaktná zóna.

Hornatá oblasť, pokrývajúca väčšinu územia, je súčasťou tzv. karpatského oblúka.. Charakter kultúry ovplyvnili horšie pôdne

a chladnejšie klimatické podmienky, ale na druhej strane veľké bohatstvo rúd a dreva. Prírodné podmienky predurčili zamestnanie obyvateľstva – prevládalo tu baníctvo, drevárstvo, domácka výroba, pastierstvo. Lesy poskytovali dostatok dreveného materiálu. Drsnejšie klimatické podmienky vyžadovali odev z teplejších materiálov – vlny a kožušín. Slabá poľnohospodárska produktivita nútila ľudí k doplnkovým zamestnaniam, čo podmienilo rozvoj remesiel, podomového obchodu a sezónnej migrácie obyvateľstva. Vznikli tu oblasti s obyvateľstvom špecializovaným na určitú produkciu (drotárstvo, plátenníctvo, šafraníctvo a olejkárstvo, murárstvo a pltníctvo), vznikla charakteristická subkultúra. Nerastné prírodné bohatstvo bolo predpokladom na rozvoj baníctva, vytvorenie hrnčiarskych a kamenárskych centier. Osídľovanie ťažšie dostupných horských terénov súviselo s kopanicovými formami sídiel, rozvojom pastierskej kultúry a salašníctva. Sprístupňovanie Vysokých Tatier a využívanie termálnych prameňov na liečenie a rekreáciu tiež zanechalo stopy na ľudovej kultúre príslušných oblastí.

Geografická poloha Slovenska na križovatke západoeurópskych a východoeurópskych kultúr ovplyvnila aj rozdiely medzi západnou a východnou časťou územia. Západoslovenské regióny charakterizuje viac nížinný typ kultúry, čerpajúci vzory z oblasti Viedne, Bratislavy a západoslovenských miest a mestečiek. Úzky kontakt medzi mestami, vybudovaná dopravná sieť a rýchlejšie spriemyselňovanie oblasti znamenalo skoršie prenikanie mestských prvkov do spôsobu života v oblasti materiálnej kultúry i v spoločenských vzťahoch.

Stredoslovenská tradičná kultúra je prevažne ovplyvnená horským prostredím. Stretávajú a prekrývajú sa tu západo a východo-slovenské kultúrne prvky. Formovanie kultúry tu ovplyvňovali sociálne vrstvy roľníkov a pastierov, ale aj remeselníkov, baníkov, robotníkov, mešťanov i zemanov.

Strana 73 z 86


Východoslovenská oblasť je charakteristická prvkami nížinnej aj horskej kultúry. Zaostávajúce hospodárstvo a izolovanosť niektorých oblastí spôsobili pretrvávanie archaických kultúrnych prvkov, ale aj masové vysťahovalectvo do zámoria. Pestrá etnická a konfesionálna skladba obyvateľstva sa odrazila v materiálnej i duchovnej kultúre aj vo folklóre.

ČLENENIE SLOVENSKA NA ETNOGRAFICKÉ OBLASTI A KULTÚRNE REGIÓNY

Etnografický atlas Slovenska (EAS) dospel k členeniu Slovenska na 8 oblastí. Základom tohto členenia je geografická lokalizácia a hornatosť územia.

Západoslovenská oblasť sa delí na :

západoslovenskú nížinnú (vymedzuje ju Trenčín, Zlaté Moravce, Krupina a Šahy), západoslovenskú horskú (do nej spadá Ilava, Zvolen, Banská Bystrica, Čadca).

Stredoslovenská oblasť sa delí na :

stredoslovenskú horskú (Orava, Liptov, okolie Martina, Popradu, Revúcej a východ Krupinskej planiny),

stredoslovenskú nížinnú (Veľký Krtíš, Lučenec, Rimavská Sobota)

stredoslovenskú horskú s nížinnými znakmi (ide o nekompaktné územia okolia Lovinobane, územie Malohontu a Gemera medzi Hnúšťou a Rožňavou).

Východoslovenská oblasť sa delí na: východoslovenskú horskú (nekompaktné územia od Spišskej Starej Vsi po Bardejov, pohraničné územie severne od Svidníka a Medzilaboriec, severovýchodný cíp Slovenska, východne od Sniny, patrí sem aj oblasť Košíc, Prešova, Turne nad Bodvou, Rožňavy, s výbežkom na východ Horehronia), východoslovenskú nížinnú (oblasť zasahuje trojuholník Moldava nad Bodvou, Humenné, Kráľovský Chlmec)

východoslovenskú oblasť bližšie nešpecifikovanú ( je v okolí Sobraniec, Sniny smerom k Svidníku, oblasť od Giraltoviec smerom k Prešovu a Sabinovu.

ADMINISTRATÍVNE ČLENENIE ÚZEMIA

Ide o čelenie územia na župy (stolice), od r. 1623 na okresy, ale tiež o cirkevno-správne členenie a vytváranie politických hraníc. Počiatky formovania žúp siahajú do obdobia raného feudalizmu, do 11. storočia. Administratívne celky sa často kryli s prírodnými a kultúrnymi hranicami.

Mestá predstavovali centrum remeselníckej výroby, obchodu a vzdelanosti. Sprostredkovávali vzájomný styk obyvateľstva mesta a okolia, a tým aj výmenu a šírenie najmä materiálnych zložiek ľudovej kultúry. Na formovaní tradičnej kultúry sa významnou mierou podieľali malé mestečká, ktorých spôsob života a kultúra obyvateľstva sa podstatne neodlišovali od spôsobu života a kultúry dedinského obyvateľstva.

Koncom 19. a v 20. storočí s rozvojom priemyslu nastal prílev vidieckeho obyvateľstva do miest a mestská kultúra začala čoraz viac ovplyvňovať aj širšie okolie miest. Proces urbanizácie zaznamenal od konca 19. storočia a najmä v 20. storočí kvalitatívny zásah do spôsobu života obyvateľstva a tradičnej kultúry. Nejde len o prenikanie priemyselných produktov do vidieckeho prostredia – to je skôr všeobecný civilizačný proces. Väzby veľkej časti vidieckeho obyvateľstva na mesto sa prejavili v narušení tradičných sociálnych vzťahov v lokalite, napríklad odchodom mládeže z obce do škôl, v zmene hodnotových orientácií vo vzťahu k vzdelaniu, pôde, v sledovaní rôznych kultúrnych vzorov.

K vzájomnému kultúrnemu obohacovaniu a výmene významne prispeli aj migrácie obyvateľstva. Prvá vlna kolonizácie v 12. storočí priviedla na Slovensko najmä presídlencov z nemeckých krajín. Prví nemeckí kolonisti sa spočiatku usadzovali v okolí západoslovenských a stredoslovenských miest, neskôr najmä na Spiši. Ďalší nemeckí kolonisti prichádzali v 16. storočí na juhozápadné Slovensko (habáni) a na Horehronie (handelci). Oblasti Malých a Bielych Karpát od polovice 18. storočia osídľovali tirolskí drevorubači

Strana 74 z 86


(huncokari). V 19. storočí boli na Slovensku prizývaní nemeckí odborníci a podnikatelia pomáhajúci budovať priemysel.

Ďalšou fázou dosídľovania Slovenska bola kolonizácia na valaskom práve. Išlo právne zvyklosti a normy, ktoré platili pri dosídľovaní hornatých oblastí v období 14. až 17. storočia. Na Slovensko valasi priniesli salašnícky spôsob chovu oviec a s ním súvisiacu živočíšnu výrobu – spracovanie mlieka, ktorá výrazne ovplyvnila spôsob života a ľudovú kultúru hornatých oblastí. Motívy valaských pastierov sa premietli aj vo folklóre, v ľudovej výrobe a sú často považované za charakteristické pre slovenskú ľudovú kultúru.

Ďalšou kolonizáciou agrárneho charakteru bol príchod Chorvátov na juhozápadné územie Slovenska, ktorého prvotnou príčinou boli turecké vojny v južnejších krajinách Uhorska. Okrem niekoľkých obcí v okolí Bratislavy chorvátski osídlenci splynuli s miestnym obyvateľstvom.

V 20. storočí sa rozptýlene v južnejších a stredných oblastiach Slovenska dosídlili bulharskí záhradníci, špecializujúci sa na pestovanie zeleniny. Doposiaľ tvoria integrovanú národnostnú skupinu.

Okrem tzv. vonkajších kolonizácií k dosídľovaniu územia prispeli aj vnútorné kolonizácie. Najstaršou bola zemianska, ktorá prebiehala v 12. a 13. storočí ,v rámci kopaničiarskej kolonizácie v 15. a 16. storočí išlo o osídľovanie horských a podhorských oblastí domácim obyvateľstvom.

Nepriaznivé sociálno-ekonomické podmienky boli príčinou vysťahovalectva slovenského obyvateľstva. Od konca 17. storočia nadobudlo masový charakter sťahovanie na Dolnú zem, kde slovenskí kolonisti osídľovali územia oslobodené spod tureckej nadvlády. Od polovice 19. storočia a v prvej polovici 20. storočia hlavný prúd vysťahovalectva smeroval do Ameriky. Inovácie do tradičnej kultúry vnášali navrátilci – Amerikáni.

V horských oblastiach bol významným zdrojom príjmov podomový obchod, odchody

do služby a na sezónne poľnohospodárske práce do južnejších oblastí. Mestské prostredie poskytovalo zázemie vandrovným tovarišom, diaľkový transport tovaru bol zamestnaním furmanov a pltníkov. Na sezónne práce chodili poľnohospodárski robotníci nielen do južných oblastí Slovenska, ale aj na Moravu, do Rakúska a Dolnú zem. Inovácie prinesené migrantmi sa premietli najmä v architektúre, odeve, strave a vo folklóre.

Po druhej svetovej vojne prispeli k formovaniu kultúry aj zmeny v etnickej skladbe obyvateľstva súvisiace s migráciami podmienenými politickými udalosťami. Išlo najmä o vysídlenie Nemcov a o výmenu obyvateľstva medzi Maďarskom a Slovenskom. Dotknuté bolo najmä územie južného Slovenska, z ktorého bolo v rokoch 1946 – 1948 vysídlených 70 000 Maďarov a na ich miesto dosídlené rovnaké množstvo slovenských repatriantov z Maďarska, a tiež Slováci z Rumunska, Bulharska a Juhoslávie. Zároveň nastal prudký prílev slovenského vidieckeho obyvateľstva do miest.

Z hľadiska etnickej skladby žilo na Slovensku okrem Slovákov vo väčšom počte etnikum maďarské, české, ukrajinské a rusínske, rómske a nemecké.

Maďari obývajú nekompaktné oblasti južného Slovenska pozdĺž hranice s Maďarskom. Severnejšie výbežky maďarského osídlenia sú v okolí Nitry a Košíc.

Severovýchodnú a východnú časť Slovenska obývajú najmä Rusíni – Ukrajinci. Väčšina z nich sa identifikuje etnonymom Rusnáci. Išlo o poddanské obyvateľstvo, ktoré do miest preniklo len v malej miere. Významným faktorom ich identifikácie bolo náboženstvo. V medzivojnovom období sa vyhranili tri základné smery tohto obyvateľstva – ruský, rusínsky a ukrajinský. Rómovia – Cigáni žijú rozptýlene na celom území Slovenska, s najväčšou koncentráciou vo východných regiónoch. Na Slovensku sa prvýkrát spomínajú v roku 1322. Od 15. storočia boli Rómovia vo väčšine západoeurópskych krajín postavení mimo zákona, preto hľadali

Strana 75 z 86


útočisko v Uhorsku. Pokusy o asimiláciu kočovných Rómov zaznamenávame od čias Márie Terézie. Kočovanie bolo definitívne zakázané až zákonom z roku 1958, na základe ktorého boli Rómom násilne odňaté kolesá od vozov. Podnes sa vnútorne členia na valašských (olašských) – pôvodne kočujúcich a usadlých (slovenských a maďarských). Rómovia sa zaoberali muzikantstvom, kováčstvom, košikárstvom, pálením tehál, korytárstvom, priekupníctvom a príležitostnými pomocnými prácami.

Nemci sa na Slovensko dostali v rámci už spomínaného osídľovania Slovenska vo viacerých kolonizačných vlnách. Po druhej svetovej vojne bolo zo Slovenska vysídlených vyše 30 000 Nemcov. Štatút národnostnej menšiny bol Nemcom opätovne priznaný po roku 1989.

Chorvátska menšina obývala od 16. storočia juhozápadné lokality Slovenska. Medzi ostatnými bližšie nešpecifikovanými národnosťami sú tiež Bulhari, ktorí na Slovensko prichádzali v prvej polovici 20. storočia ako záhradníci a skúsení zeleninári a usadzovali sa v okolí väčších miest.

Dominantnou cirkvou na Slovensku je rímskokatolícka. Tradičné oblasti silného katolicizmu sú Kysuce, Horná Orava, dolný Liptov, Horná Nitra, južné Záhorie, Trnava, Nitra a okolie, Spiš. Katolicizmus, najmä v období rekatolizácie v 17. a 18. storočí, v tradičnej kultúre podmienil rozvoj sviatkovania a ozdobnosti, kultu svätcov, navštevovania pútí, drobnej sakrálnej architektúry, prispel tiež k šíreniu betlehemských hier a kolied s náboženskou tematikou. Pre katolícke rodiny bola charakteristická mnohodetnosť, podporovaná cirkevným učením o rodine a poslaní ženy ako darkyne života, silne prepojeným s kultom Panny Márie.

Evanjelická cirkev augsburského vyznania (príslušníci sú nazývaní aj luteráni) sa na Slovensku sformovala v dobe reformácie v 16. storočí. V 17. storočí sa k tejto konfesii hlásila časť karpatských Nemcov, mešťania a väčšina slovenskej šľachty aj s jej poddanými..

V každodennej kultúre sa evanjelici oproti katolíkom vyznačovali jednoduchosťou a racionalitou, čo sa prejavilo v menej okázalom sviatkovaní, nevyznávaní kultu svätcov, v menšej ozdobnosti interiérov a odevu, v menšom počte detí, vo vyššej vzdelanosti. Reformovaná kresťanská cirkev (príslušníci sú nazývaní aj kalvíni) má najpočetnejšie zastúpenie v južných regiónoch Slovenska, obývaných prevažne maďarským etnikom. Habáni, ktorí sa ako sekta anababtistov (novokrstencov) usídlili na juhozápadnom Slovensku, sa do jeho kultúry zapísali svojou osobitnou materiálnou kultúrou a remeselnou zručnosťou.

Pravoslávna cirkev sa na Slovensku pôvodne viazala najmä na rusínsko-ukrajinské etnikum, ktoré v rámci kolonizácie na valaskom práve osídlilo severovýchodné oblasti Slovenska.

Obdobie rekatolizácie poznačilo aj túto konfesiu. Ako výsledok úsilia pokatolíčiť pravoslávnych vznikla v roku 1646 Užhorodská únia – zjednotenie časti pravoslávia s katolíckym Rímom (uniatstvo), s ponechaním gréckeho východného rítu, ktorý rešpektoval pravoslávne tradície. Únia znamenala vznik gréckokatolíckej cirkvi.

Spoločenský život a kultúru Slovenska dotvárajú židia, ktorí sa len málo podieľali na formovaní regionálnych osobitostí. Prispievala k tomu aj ich spoločenská a politická diskriminácia, bola odstránená až v priebehu 19. storočia. Počas druhej svetovej vojny zahynulo asi 60 000 slovenských židov v koncentračných táboroch , mnohí sa vysťahovali do zahraničia, najmä do Izraela. Židovské komunity tak boli zásadne narušené. V súčasnosti sú židia čiastočne združení v židovských náboženských obciach.

Na formovaní regionálnych osobitostí tradičnej kultúry sa v neposlednom rade podpísali tiež konkrétne historické udalosti – vrchnostenské nariadenia, spoločensko-politické dianie, epidémie, živelné pohromy, vojny hnutia a aktivity významných osobností. Sú súčasťou sociálnej pamäti, ktorá nám sprostredkúva predstavu o tom, kde sa na

Strana 76 z 86


území dnešného Slovenska nachádzajú prirodzené regióny.

19 FESTIVALY NA SLOVENSKU

Slovo festival je známe z roku 1589 - pochádza z latinského slova festive alebo feast, čo znamená zvláštnu udalosť alebo nejakú oslavu. V minulosti sa festivalom označovali náboženské sviatky, prvé festivaly organizovali šamani ako oslavu slnovratu.

Festival je pravidelne sa opakujúca súťažná alebo nesúťažná prehliadka umeleckých výkonov alebo výtvorov, slávnostný zjazd.

Rôzne festivaly každoročne lákajú tisíce divákov nielen u nás, ale aj v zahraničí. Vypĺňajú voľný čas, ale aj poskytujú bohatý umelecký zážitok.

Druhy kultúrnych festivalov :

• hudobný festival • divadelný festival • literárny festival • filmový festival • tanečný festival • folklórny festival

Hudobný festival: je festival zameraný na hudbu a činnosti s ňou spojené , býva prehliadkou interpretov, zameraných na určitý hudobný žáner (pop, metal, rock, jazz...). Prvým zaznamenaným hudobným festivalom boli Pythijské hry konané v Delfách. V súčasnosti je najväčším hudobným festivalom Donauinselfest vo Viedni.

Slovenské festivaly - najväčší multikultúrny festival, ktorý založil v roku 1997 Michal Kaščák je festival Bažant Pohoda , ktorý sa koná každoročne v júli na letisku v Trenčíne.

Bratislavské hudobné slávnosti

Drotária - dvojdňový festival folku, country a trampskej piesne , súčasťou je country bál a

drotársky jarmok. Miesto konania je Turzovka.

Dobrý fest - najväčšie hudobné podujatie na východnom Slovensku, miesto konania - amfiteáter Prešov.

Topfest - medzinárodný hudobný open- air festival, koná sa v júni na letisku v Piešťanoch.

Košická hudobná jar - medzinárodný hudobný festival vážnej hudby vznikol v roku 1956, ide o najstarší hudobný festival na Slovensku.

Sziget festival - najväčší hudobný festival v strednej Európe, je kráľom festivalov pre jeho dĺžku, ponuku zahraničných interpretov i žánrov. Koná sa v auguste v Budapešti.

Viva musica - medzinárodný operný festival v Bratislave, - ponúka interpretáciu špičkových slovenských a svetových umelcov.

Divadelné festivaly: ide o sériu divadelných predstavení, sú zamerané na určitý žáner (bábkové divadlo, hudobné divadlo, pantomíma, pouličné divadlo)

Divadelná Nitra - festival je výberovou nesúťažnou prehliadkou špičkového

Strana 77 z 86


európskeho činorodého divadla, ide o pouličné podujatia pred divadlom Andreja Bagara v Nitre.

Bábková Bystrica - medzinárodný festival slovenských bábkových divadiel v Banskej Bystrici.

Kaukliar - medzinárodný festival pantomímy a scénického pohybu v Bratislave.

Stretnutie - medzinárodný festival divadiel Vyšehradskej štvorky v Nitre.

Cibulák - vznikol v roku 1987 , ide o medzinárodný festival netradičného divadla v Pezinku, dominuje pouličné divadlo.

Zámocké hry zvolenské - medzinárodný letný divadelný a operný festival.

Tanečné festivaly - Bratislava v pohybe - medzinár. festival súčasného tanca

Folklórne festivaly a súťaže:

Množstvo folklórnych kolektívov a jednotlivcov z oblasti tanca, hudby, spevu i ľudovej slovesnosti v rôznych vekových kategóriách prezentuje svoju činnosť v rámci početných lokálnych, regionálnych, celoštátnych i medzinárodných folklórnych festivalov, ktoré sa každoročne konajú v rámci celého Slovenska. Okrem umeleckých predstavení bývajú často sprevádzané aj ukážkami, resp. predajom tradičných remeselných výrobkov.

K najznámejším folklórnym festivalom na Slovensku patrí Folklórny festival Východná, Medzinárodný folklórny festival Myjava a Folklórne slávnosti pod Poľanou v Detve.

Festival vo Východnej patrí k najstarším a najväčším festivalom na Slovensku.

Obr. 145 Folklórny festival vo Východnej

Medzinárodný festival Myjava ponúka návštevníkom aj množstvo sprievodných nescénických programov (napr. kuchyne

starých materí, koštovka páleného, tvorivé dielne pre deti, folklórna škola a i.).

Folklórne slávnosti pod Poľanou v Detve prinášajú aj prezentáciu folklórnych kolektívov Slovákov žijúcich v zahraničí. Hontianska paráda v Hrušove -okrem scénických programov návštevník môže poznávať tradičné roľnícke práce na hrušovských lazoch vrátane možnosti zapojiť sa do činností ako kosenie a mlátenie obilia, pečenie chleba alebo pálenie dreveného uhlia. V miestnych dvoroch a pivniciach zároveň možno spoznať a ochutnať aj tradičné gastronomické špeciality.

Podroháčske folklórne slávnosti v Zuberci-Brestovej - atmosféru dotvára prekrásna scenéria Múzea oravskej dediny.

Jánošíkove dni v Terchovej- pre programovú štruktúru terchovského festivalu sú charakteristické aj hosťovania osobností a skupín nefolklórneho žánru.

Horehronské dni spevu a tanca -majú viac ako štyridsaťročnú tradíciu

Festival ľudovej kultúry Koliesko – dejiskom je gemerská obec Kokava nad Rimavicou. Zaujímavosťou festivalu sú Ozveny večera z vrchov a dolín – hudobné prezentácie znejúce z balkónov a striech domov na námestí, ako aj večerné zábavy realizované v rámci tematic-kých dvorov.

Komornejšiu atmosféru ponúkajú početné regionálne a lokálne festivaly, ktoré prebiehajú v rámci celého Slovenska najmä v období letných mesiacov ako napr. Folklórne slávnosti pod Kráľovou hoľou v Liptovskej Tepličke, Šarišské slávnosti piesní a tancov v Raslaviciach, Abovské folklórne slávnosti Euro Folk Rozhanovce, Spišské folklórne slávnosti, Gemerský folklórny festival v Rejdovej a i.

Osobité miesto medzi festivalmi patrí súťažným medzinárodným festivalom vysokoškolských folklórnych súborov – Akademická Nitra a Akademický Zvolen, ktoré sa každoročne striedajú. K festivalom zameraným na prezentáciu čisto detských folklórnych súborov patrí Medzinárodný

Strana 78 z 86


festival detských folklórnych súborov v Bratislave a Detský folklórny festival Pod Likavským hradom. Samostatnú kategóriu tvorí festival košických folklórnych súborov – Košické folklórne dni.

Obr. 146 Rejdovské folklórne slávnosti

Hllavné mesto Slovenska dopĺňa do zoznamu ojedinelý festival tanečných workshopov – Nay Tanečný dom.

K významným festivalom s tematikou tradičnej ľudovej kultúry patrí aj podujatie Európske ľudové remeslo v Kežmarku – EĽRO, prezentujúce ľudových výrobcov a remeselníkov zo Slovenska i z rôznych krajín Európy. Ústredie ľudovej umeleckej výroby organizuje v Bratislave pravidelne od roku 1990 festival tradičnej výroby a remesiel Dni majstrov ÚĽUV.

20 PRAMENE K DEJINÁM KULTÚRY

Historické pramene sú všetky svedectvá a pozostatky, ktoré vypovedajú o minulosti. Správnym pochopením a interpretovaním historických prameňov sa zaobera-jú pomocné historické vedy.

Podľa formy zachovania sa delia na:

• písomné • hmotné • obrazové • tradičné • audiovizuálne • ústne

Písomné historické pramene – rozlišujeme:

a) úradné pramene – buly, edikty, zákony,...

b) súkromné pramene – listy, denníky, rôzne poznámky,...

c) rozprávacie pramene - anály, letopisy, kroniky,..

d) moderné periodiká – súčasná tlač.

Písomné pramene uchováva archív.

Hmotné pramene : stavby, nábytok, oblečenie, obuv, šperky, náradie, zbrane, kostry,... Často sú staršie ako písomné. Sú veľmi dôležité najmä pri skúmaní obdobia pred vznikom písma.

Múzeum: uchováva pozostatky najmä hmotnej kultúry.

Najvýznamnejšie slovenské múzeá:

Slovenské národné múzeum v Bratislave, Kaštieľ vo Svätom Antone - Banská Štiavnica, Múzeum Červený Kláštor, Múzeum mincí a medailí v Kremnici, Múzeá Slovenského národného múzea na hradoch a zámkoch:

Historické múzeum Bratislavský hrad, Hudobné múzeum Bratislavský hrad, Múzeum Červený Kameň, Múzeum Bojnice, Múzeum Betliar a Slovenské národné múzeum v Martine (Etnografické múzeum, Múzeum Andreja Kmeťa, Múzeum slovenskej dediny, Múzeum Rómov na Slovensku, Múzeum Martina Benku, Múzeum kultúry Čechov a Slovákov a Múzeum Karola Plicku)

Obr. 147Múzeum Betliar

Najvýznamnejšie svetové múzeá: Louvre – Paríž, Orsay – Paríž, Múzeum dejín umenia - Viedeň, Židovské múzeum – Berlín, Národná

Strana 79 z 86


galéria - Londýn, Kráľovské múzeum Amsterdam, Prado – Madrid, Vatikánske múzeá – Rím,

Obrazové pramene: patria sem napr. obrazy, mapy, schémy,...

Obrazové pramene uchováva galéria.

Obr. 148 Louvre, Paríž

Tradičné – ústne zachované pramene: ide o pramene dedené z generácie na generáciu, patria sem napr. tradície, mytológia, ústna slovesnosť (povesti, porekadlá, príslovia, pranostiky, rozprávky,...)

Audiovizuálne pramene: ide o najmladší pramenný materiál, patria sem fotografie, dokumentárne filmy, videozáznamy, zvukové záznamy, počítačové diskety,...

Historik pri práci s historickými prameňmi musí byť veľmi pozorný a kritický.

Každý historik sa na pramene pozerá svojimi očami, vplývajú na neho rôzne faktory (sociálne prostredie, ekonomické prostredie, spoločenské prostredie, náboženstvo, vek, pohlavie, svetonázor,...).

Pri práci historikovi pomáhajú aj pomocné vedy historické: PALEOGRAFIA

– náuka o vzniku a vývoji písma.

Rozdeľuje sa na:

všeobecnú paleografiu – zaoberá sa vývojom písma od vzniku po súčasnosť.

špeciálnu paleografiu – zaoberá sa len určitým druhom písma.

DIPLOMATIKA – veda o listinách, písomnostiach (buly, darovacie listiny,...)

CHRONOLÓGIA – veda o meraní času. Zaoberá sa juliánskym kalendárom, gregoriánskym, moslimským, židovským, datovaním podľa kresťanských sviatkov, podľa prírodných úkazov.

SFRAGISTIKA – veda o pečatiach. Pečate používali panovníci, pápeži, vysokí hodnostári,...

HERALDIKA – veda o erboch. Erby ako znaky používali panovnícke a iné šľachtické rody, mestá, župy, štáty, rôzne inštitúcie,...

Obr. 149Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť vznikla

v r. 1991 v Martine; erb mesta Rožňava

GENEALÓGIA – náuka o rodoch. Šľachtické rody sa dajú sledovať od raného stredoveku podnes, v prípade nižších vrstiev to ide ťažko.

NUMIZMATIKA – veda o minciach.

Obr. 150 David Crisp našiel na juhozápade Anglicka mince, ktoré nesú podobizeň tváre Marca Aurelia Carasia rímskeho generála,

prvého panovníka britského územia, ktorý v tejto oblasti razil mince.

METROLÓGIA – veda o mierach a váhach. V rôznych regiónoch, krajinách sa používali rôzne miery a váhy.

Strana 80 z 86


PRACOVNÉ LISTY

ROMÁNSKA KULTÚRA

1. Charakteristika pojmov:

Románske umenie nadväzuje na tradície ................................kultúry, vzniká okolo ............ storočia. Táto kultúra dostala pomenovanie podľa mesta .................................

Základným prvkom románskej architektúry je .......................................oblúk.

2. Podčiarknite znaky prízna čné pre románsku kultúru:

lomený oblúk, návrat k antickým vzorom, oblé hrubé stĺpy, postavy svätcov v úspornom pohybe, polkruhový oblúk, krídlové oltáre, reálne zachytávanie prírody a človeka, valená klenba, fiály, rotundy, zložité a bohato zdobené stavby, polkruhový oblúk v združenej podobe na oknách delených stĺpikmi

3. Medzi románske pamiatky nepatrí:

a.) Rotunda sv. Kataríny v Znojme

b) Víťazný oblúk v Paríži c) Šikmá veža v Pise

4. Nakresli románske okno

Strana 81 z 86


5. Pomenuj architektonické prvky románskej architektú ry:

Strana 82 z 86


GOTICKÁ KULTÚRA


Gotika vznikla v ..................storočí vo ............................(krajina), pretrvávala až do polovice.................storočia a nahrádzala staršie ......................................... umenie.

Má tri fázy:..................................

..................................

...................................

Gotický životný štýl zdôrazňoval jemnejšie mravy a dobré spôsoby, snažil sa o povznesenie ....................... k .......................

Rozšírená bola .........................kultúra.

2. Obdobie gotiky sa vyzna čuje nielen zakladaním stredovekých miest, ale aj prvých univerzít. Vymenujte 5 najstarších stredo vekých univerzít:

.............................................................................................................................................

.............................................................................................................................................

.................................................................

3. Pospájajte, čo patrí k sebe:

Tomáš Akvinský ružice

fiála Pražská univerzita

okná Bratislava

Dóm sv. Martina scholastika

Dóm sv. Alžbety žľaby na dažďovú vodu

okrúhle okná Košice

Karol IV. ozdobné hrotivé ihlany

chrlič úzke, štíhle

4. Vytvoril svetoznámy hlavný drevený krídlový oltá r, ktorý bol najvyšším oltárom v Európe (vyše 18m). Kto to je? Kde sa t áto pamiatka nachádza?

Odpoveď: ..........................................................................................................................

Strana 83 z 86


KULTÚRA HUMANIZMU A RENESANCIE

1. Charakteristika pojmov

HUMANIZMUS

z latinského slova ......................................, ktoré znamená................................

filozofické hnutie, ktoré nadviazalo na ............................ideál harmonickej krásy tela a duše, pričom do centra pozornosti vyzdvihol ....................................

a jeho záujmy

RENESANCIA

z francúzskeho slova ................................., ktoré znamená.................................

cieľ: oživenie .........................................

vznikla premietnutím ..............................................myšlienok do umenia

Zrod humanizmu a renesancie(storočie a krajina):........................................................

2. Porovnanie stredovekého a humanistického mysleni a:

STREDOVEK HUMANIZMUS

Centrum pozornosti človek

Úloha človeka Pasívny prijímateľ svojho

osudu

Dôraz na posmrtný život

alebo život na zemi?

3. Najvýznamnejší humanisti

(vynálezca kníhtlače) (lekár, ktorý uskutočnil prvú

pitvu) (tvorca heliocentrickej

teórie)

Ďalší známi humanisti:..........................................................................................................

Strana 84 z 86


KULTÚRA BAROKA A ROKOKA


Názov obdobia BAROKA má nejasný pôvod. Pravdepodobne vznikol z portugalského slova „barocco“ , čo znamená...................................................................................................

Barokové umenie vznikalo od konca ................storočia v .................................(krajina).

Posledné dozvuky barokového obdobia, označované aj ako neskorý barok, sú známe skôr pod názvom ...................................., a toto obdobie trvalo od 40. rokov do 70. rokov 18. storočia.

Barok charakterizuje: .......................................................................................................... ............................................................................................................................................

2. Baroková móda sa nazývala...................... .....................sloh.

3. Pomenuj umelecké pamiatky baroka a napíš, kde sa nachádzajú:

a)................................................................. b)............................................................

c)............................................................. d)................................................................

Strana 85 z 86


KULTÚRA KLASICIZMU

1. Charakteristika pojmu:

Klasicizmus nastúpil po období....................................................., odmieta ich estetické názory a snaží sa vidieť svoj vzor v ................................ Klasicizmus je slohom poslednej štvrtiny ..............storočia a prvej štvrtiny ...................storočia. Klasicizmus sa stal oficiálnym slohom ............................................cisárstva. Klasicistické obdobie Napoleonovej vlády dostalo názov.............................

2. Odpove ď nájdeš po vylúštení tejto dopl ňovačky:

Úlohy k tajničke:

1. Klasicizmus vznikol v Taliansku. jeho zrod podmienili vykopávky v .................... .

2. Typickým znakom klasicistického slohu je trojuholníkový štít - .......................... .

3. K významným klasicistickým pamiatkam patria kúpele ...................................... .

4. Na počesť svojich víťazstiev dal Napoleon Bonaparte postaviť v Paríži ................ oblúk.

5. Klasicizmus po rozšírení do celej Európy prenikol aj za Atlantický oceán do -....... .

3. Vymenujte 5 významných klasicistických maliarov:

...........................................................................................................................................

4. Z množiny pamiatok vyber klasicistické pamiatky:

kaštieľ v Jelšave, kaštieľ v Markušovciach, kúpele v Piešťanoch, Zwinger v Drážďanoch, kaštieľ

v Topoľčiankach, Víťazný oblúk v Paríži, Notre Dame v Paríži, Brandenburská brána v Berlíne, šikmá veža v Pise, Katedrála sv. Pavla v Londýne, Chrám sv. Víta v Prahe,

Kapitol vo Washingtone, rotunda v Šiveticiach

Strana 86 z 86


ZDROJE

Albert Chatelet, Bernard Philippe Groslier a kol. (2004). Svetové dejiny umenia. Praha: Ottovo nakladatelství - CESTY. Glancey, J. (2007). Architektúra. Bratislava: SLOVART. Karol Thiry, M. J. (2003). Dejiny výtvarného umenia a umeleckých remesiel. Bratislava: SPN. Kováč, D. (1995). Slovensko v Rakúsko-Uhorsku. Bratislava: Mladé letá. Mária Fedorová, Jarmila Bachanová a kol. (2007). Teória a dejiny kultúry pre 1. ročník stredných pedagogických škôl. Bratislava: SPN - Mladé letá, s. r. o. Mráz, B. (1987). Dejiny výtvarnej kultúry. Bratislava: SPN. Mráz, B. (2008). Dejiny výtvarnej kultúry2. Praha: IDEA SERVIS. Ondrejka, K. (2003). Malý lexikón ľudovej kultúry Slovenska. Bratislava: MAPA Slovakia.

DEJINY KULTÚRY - oarv.sk · výtvarného prejavu. Praveký človek vo všetkých veciach videl...

Documents

Transcript of DEJINY KULTÚRY - oarv.sk · výtvarného prejavu. Praveký človek vo všetkých veciach videl...