B105 Počítačová grafika a remeslo „kreslenie“ preklad internet z cs Úvod Ako začať kresbu Linka, šrafura, plocha Svetlo, kontrast Kompozícia Perspektíva Človek Počítačová grafika je, a to je nespochybniteľné, spojená s remeslom kreslenia. Áno, hovorím remeslom, pretože "len" tým naozaj kreslenie je. Spomeňme si na maliarske dielne v stredoveku (napr. Rubensovu), kde bola ako kresba, tak aj maľba, braná čisto ako remeslo. Hovoríte si: "Časy sa menia." A určite máte pravdu, umenie môže každý chápať inak a málokto ho dnes berie ako remeslo. Ale ak chcete niekedy vytvárať umenie, musíte vychádzať z určitých predpokladov a buďte si istí, že naučiť sa kresliť je vec, s ktorou by ste mali začať. Ak sa teda pýtate, prečo je kreslenie spojené s počítačovou grafikou, vedzte, že práve v počítačovej grafike kreslenie využijete viac ako hojne - od Digital Painting a Space Artu cez Webdesign až napr Sigmaking. ZAČÍNAME

Čo budeme v tomto seriáli robiť, budú kresbové štúdie. Bude tu načrtnutá cesta ako začať, rôzne techniky, základy teórie a histórie umenia, fyzika (svetlo) a matematika (perspektíva). Z týchto základov sa už budeme musieť vypracovať sami, a treba si rovno nájdete vlastný štýl a techniky, ktoré Vám budú vyhovovať lepšie. Dôležité však je, aby ste neustále kreslili a cvičili, napríklad taký Pablo Picasso nám tu zanechal asi 13 500 obrazov a skíc! POMÔCKY A GUMA Na kreslenie sa používajú hlavne ceruzky - tvrdá (obyčajná čo sa používa na rysovanie) a mäkká (až 6B). Ďalej gumu, ale určite nie tú tvrdú, s ktorou by ste si vaše dielo rozmazali, ale plastickú, cena sa pohybuje od 8-20 korún a je na nezaplatenie. Vygumuje s ňou aj uhoľ alebo pastel a môže sa tvarovať, takže je skvelá aj na šrafovanie.. Ako papier používame klasický baliaci papier, jeden trochu do žlta, ktorý je lepší na uhoľ a jeden biely na ceruzku.

ČO KRESLIT? A čo začať kresliť? Je to prakticky jedno, busta je samozrejme skvelá vec, ale málokto ju doma má a prehovoriť súrodenca, aby vám tri hodiny sedel modelom je tiež nadľudská úloha, vystačíme si teda na úplný začiatok s jednoduchými objektmi a neskôr začneme byť vyberaví a budeme hľadať dokonca ideálne nasvietenie a uhol. Hoci to asi bude mnohým z vás znieť nudne, skvelé miesto pre štúdie je príroda, studnice všetkých tvarov a farieb. Nielenže sa tvary v prírode opakujú, oni sa dajú dokonca nájsť úplne všade. A nielenže sa dajú nájsť úplne všade, dokonca sa dá povedať, že tvary, ktoré nájdeme v prírode, sú vždy ideálne a realistické, pretože je na ne z celoživotného kontaktu náš mozog zvyknutý. Nepredpokladám, že niekto z Vás má stojan na kreslenie, čo je žiaľ škoda, je to skoro nutnosť. Je totiž výborné, keď vidíte zároveň na papier aj na predmet, ktorý kreslíte. Nevadí, vezmeme si teda nejakú podložku a oprieme ju o stôl vo vhodnom uhle. To, čo budeme kresliť si praváci dajú na ľavú stranu a ľaváci na pravú stranu, aby sme si rúk nezacláňali (to síce nie je nutnosť, ale ak je to možné, je lepšie si to tak nastaviť). So svetlom už to bude trochu horšie, slnko sa pohybuje a tiene sa mení, nebudeme z toho ale robiť veľkú vedu, je to len štúdia a navyše niekedy to môže aj prospieť.

TROŠKU SEBADOVERY Pri kreslení je dôležité aj prostredie, na niektoré časti sa budete musieť starostlivo sústrediť, na iné je zase skvelé byť uvoľnený. Každý nech si nájde čo mu vyhovuje. Ďalším dôležitým faktorom je sebavedomie. Často sa stáva, že keď ste v polovici a už to začína nejako vyzerať, zľakne sa a bojíte sa urobiť poriadnu ráznou linku. A to je všetko vidieť! Nič takého, keď kreslíte linku, ste najlepší na svete a nikto by to neurobil lepšie a keď jej dokreslíte, ste zase večný skeptik, o všetkom pochybujete. Je toto naozaj takto? Nevyzerá to inak? Prečo s tým nie som úplne spokojný? Nezabudnite, že váš charakter sa prejavuje na kresbe. Je ohromne zaujímavé pozorovať ako kto kreslí a ako sa správa (a hľadať súvislosti). Tak, to by bolo pre dnešok všetko. Tento diel bol pomerne krátky, nechcel som nadhryznúť ďalšie látku, pretože je trochu širšie. Nabudúce si povieme, ako si načrtnúť základný tvar tak, aby vyzeral ako má. Poukážeme na časté chyby aj na rôzne pomôcky uľahčujúce prácu. To všetko s názornými ukážkami. Vezmeme si teda predmet a vhodne si ho umiestnime, tak, aby naň dopadalo dostatok svetla a aby bol približne v úrovni očí (kresliť sa zakloneným krkom nie je to najlepšie). Teraz ešte experimentujte s natočením a skúsme nájsť polohu, ktorá sa bude zdať najlepšie. Stojan alebo podložku si pripravíme podľa predchádzajúceho dielu, tj aby sme videli ako na predmet, tak aj na papier (pod ktorý si dáme ešte jeden papier, zabránime tým prekreslenie textúry dreva). Ceruzku držte tak, ako je vám to najpohodlnejší a najprirodzenejšie. Do druhej ruky si môžeme dať gumu. ČO NÁS ZAUJÍMA Našou úlohou nebude nakresliť predmet krásne, ale sa uspokojíme s udaním správneho tvaru a vzájomných proporcií. Ak kreslíme napr. hlavu - nos, oči, uši nás najprv vôbec nebudú zaujímať. Jediné čo nás bude zaujímať bude správny tvar hlavy. Budeme kresliť tvrdou ceruzkou a jemne. VISOVÁNÍ Jednou z najdôležitejších vecí je získať správny pomer dĺžok predmetu, tak aby nebol na papieri príliš široký alebo vysoký. Najpoužívanejšou pomôckou je tzv. visovanie. Robí sa to tým spôsobom, že vezmeme do ruky ceruzku (podľa obrázka, maliari na to niekedy majú aj špeciálne "tyčinky") a ak meriame horizontálne pomer dĺžky, držíme jej súbežne s očami, ak vertikálne pomer dĺžky, tak kolmo. Je absolútne nevyhnutné, aby vzdialenosť ceruzky a predmetu zostala rovnaká. Preto nezabudnite byť pri meraní vzpriamený, ruku natiahnutú a všetky dĺžky merať z rovnakého miesta!

Dajme tomu že sa dozvieme, že náš predmet má na výšku dĺžku jednu ceruzku a na šírku tri štvrte ceruzky. Takže dostaneme pomer 4:3. A ten už môžeme jednoducho preniesť na papier. Môžeme zase použiť ceruzku, ktorú teraz položíme na papier, nanesieme jednu ceruzku na výšku a tri štvrte na šírku. Takto by sme kreslili predmet v skutočnej veľkosti, ak by sme použili dve ceruzky na výšku a ceruzku a pol na šírku, kreslili by sme predmet sa zväčšením 2. Ako pomôcku môžeme nakresliť rovno obdĺžnik do ktorého budeme objekt vkladať. Visovanie ale nemusíme používať len na zachytenie celkového pomeru dĺžok, ale veľmi schopným nástrojom je aj pre zachytenie vzdialeností jednotlivých bodov na predmetu. Napr. celková výška predmetu sú dve ceruzky a pomocou visovania zistíme, že bod, ktorý chceme naniesť, je vo výške jednej ceruzky - teda bude presne v polovici. Ďalej sa dá zistiť aj to, či je daný bod vyššie alebo nižšie ako druhý bod. A to tak, že držíme súbežne s očami ceruzku, ktorá pretína ten daný bod na predmete. Ak sa druhý bod nachádza nad ceruzkou, je aj logicky vyššie nad prvým bodom a naopak. Toto je naozaj neoceniteľná pomôcka pri kreslení napríklad očí alebo úst, ľahko totiž týmto spôsobom porovnáme vzájomnú polohu kútikov očí alebo úst. BLOKOVANIA Takže pomer dĺžok už máme, teraz musíme nájsť správny tvar. Na to slúži technika zvaná blokovania. Najskôr musíme vidieť tvary, svetlo a tieň ako celok, ako masu. Blokovanie nám umožňuje tvar zachytiť čo najrýchlejšie a nejprostěji. Predstavujem si teda to, čo kreslíme, ako celok. Ak napr kreslíme niekoľko kníh na sebe, zabudneme na jednotlivé knihy a nakreslíme obrys celej skupiny, ako keby celá skupina bol jeden predmet. Teraz sa pomocou niekoľkých úsečiek usilujme zachytiť tvar celku. Skupina bude potom redukovaná na jednoduché tvary - štvorce, kosoštvorce, obdĺžniky, mnohouholníky, ovály. Najlepšie sa to dá vysvetliť na obrázku.

Tu vidíme postup kresby stromu; hore zblízka, dole ten istý strom na väčšiu vzdialenosť. Kresliar si najskôr pomocou visování a blokovanie načrtne základný tvar (1) a potom sa zameriava viac a viac na detail (2 a 3). Ak sa nenaučíme poriadne blokovať, respektíve nebudeme postupovať od celku k jednotlivosti, nepodarí sa nám nikdy zachytiť predmet v správnych proporciách. Ulpívání na detailoch už v ranom štádiu kresby je zlé! Visování a blokovanie sú najzákladnejšie techniky, ktoré by mal každý ovládať. Zachytiť správne formu nie je nič ľahkého, ale ovládnutím týchto techník dokážete pracovať ľahko a hlavne správne. Preto cvičte čo najviac. HURÁ DO OPRAV Teraz keď máme tvar, odstúpim tak, aby sme videli bez námahy ako predmet, tak aj papier a môžeme začať s korektúrou. Hľadáme, či máme naozaj správny pomer dĺžok, overujeme smery jednotlivých úsečiek, vzájomnú polohu jednotlivých bodov. K svojej práci pristupujeme

kriticky a myslíme! Ak sa budete spoliehať na to, že Vám to ostatné zkoriguje (necháte za seba myslieť ostatné), nikdy sa nič nenaučíte! Oveľa lepšie chyby nájdete, ak skicu skontrolujete až druhý deň, alebo sa na nej kouknete do zrkadla (to robil napríklad Leonardo da Vinci). EFEKT motýlích KRÍDEL Vložte si do pamäti, že keď urobíme jednu chybu v ranom štádiu, môže sa nám na nej navŕšiť treba aj dvadsať ďalších. Dajme tomu nakreslíme nos vyššie ako má byť. A my sa budeme pri kreslení uchu riadiť výškou nosa, teda aj ucho bude výš. Podľa ucha môžeme zase kresliť inú vec a máme tu ďalšiu chybu. Pri ďalšom kreslením sa už riadime okolím, ktoré oko periférne vidí, takže zlá výška nosa a ucha nám bude všetko skresľovať. Jedna taká neodhalená chyba môže pokaziť celý obraz. Preto korekciu neurýchľujte a robte ju dôkladne! Určite mnohí z vás narazí na jeden menší problém, ťažko sa vám bude prenášať smer čiary. Horizontálne a vertikálne čiary sú jednoduché, ale ako zabezpečiť správny uhol pri kreslení "naklonených" čiar? S postupom času a s veľkou dávkou tréningu to samozrejme budete vedieť perfektne. (Rovnako ako že odhadnete pomery dĺžok atď. Bez pomôcok ako je visování.) Ale pre začiatok by to chcelo nejakú pomôcku. AKO PRENIESŤ UHOL? Napr. , ak si nie som istý smerom nejaké čiary, si ju akoby nakreslím vo vzduchu cez onen predmet. Potom to zopakujem, ale už na papier. Osobne to považujem ako výbornú pomôcku, ale snažím sa najprv odhadnú smery čiar len pomocou oka. Druhou pomôckou sa v podstate priblížime visovaním. Napriamime sa, teraz však ale natočíme ceruzku v smere čiary ktorú chceme nakresliť, otočíme sa okolo svojej osi pred papier, a ceruzka nám ukazuje ten istý smer aj na papieri. Skvelá pomôcka na korektúru. Ak budeme predmet študovať dôkladnejšie, nájdeme bližšie súvislosti. Pri tvorbe tejto úchvatnej slečny, stvorené podľa fotografie (len pre ilustráciu a porovnanie, s kreslením obrázkov nezačínajte), vložené do obdĺžnika z návodného obrázku pre visovanie, som týchto súvislostí využil. Napr. ľavý kútik úst je nad ľavou zornicu, pretiahnutie brady nás dovedie k špičke nosa a je tam toho oveľa viac!

TIEŇOVANIE

Pri tieňovaní je dobré všímať si niekoľkých elementárnych vecí: Kde je umiestnený zdroj svetla, aký je tvar a materiál predmetu a kde sú najsvetlejšie a najtmavšie časti. Na rozoznanie hraníc svetla a tieňa je skvelé prižmúriť oči - rozdiely sú viac viditeľné. Toto je maliari veľmi používaná pomôcka. Hranice svetla a tieňa si môžeme načrtnúť do nášho diela ešte predtým, ako začneme tieňovanie. LINKA Klasickou chybou v začiatkoch, je obtahování všetkého linkou. Nemusíte kresliť linku všade! Najčastejšie sa s tým stretávam pri kreslení pier. Väčšina nakreslia medzi jednotlivými pery linku - ktorá tam väčšinou nie je. Ak sa totiž pozrieme podrobnejšie, zistíme, že sú to dotyky dvoch rôzne tmavých plôch. Keď už sme sa dostali k obťahovaniu a linke, je dobre si pripomenúť, že linka nemusí byť všade rovnaká. Niekde je slabučká, alebo dokonca žiadna a niekde je zase tmavá. Na obrázku vidíme, že v tieni je linka veľmi silná a na miestach, kam dopadá svetlo je linka veľmi tenká, skoro až žiadna. To vytvára silný dojem. Linky sa snažíme kresliť jedným ťahom, s ľahkosťou. Viem, zo začiatku je ťažké viesť linku kadiaľ chcete a ešte k tomu regulovať prítlak, ale naučiť sa to, je základ. Preto skôr riskujte, Kreslite jedným ťahom, povedú sa Vám potrebné len tri čiary z desiatich, ale bude sa to zlepšovať a na výsledku je to poznať. Rozhodne je to lepšie, ako takzvané "chlpaté čiary", keď sa stále s ceruzkou akoby vraciate - pôsobí to veľmi detsky.

Pomaly sa dostávame k ďalšej priamo súvisiace veci, a síce k šrafovaniu, čo je technika, pri ktorej vypĺňame priestor čiarami. Najčastejšie je používaná médiami, ktoré nepodporujú miešanie, teda perom, ceruzkou alebo treba fixkou. Čím tmavšie, hrubšie a čím bližšie sú čiary k sebe, tým dostávame logicky temnejší odtieň. Pri používaní veľmi jemných čiar blízko sebe šrafy splýva - čo môže, ale aj nemusí, byť naším cieľom. Pozrime sa napríklad na perokresbu Rembrandt van Rijn. Na obrazu používa rôzne druhy šrafovanie.

SPÔSOBY ŠRAFOVANIA Aké teda máme základné spôsoby šrafovanie? Rozdelil by som ich asi na tri hlavné, u všetkých platí, že čím viac liniek dáme cez seba, tým tmavšie vznikne odtieň, prirodzene. Tiež sa nebojme kombinovať jednotlivé spôsoby a neobmedzujte sa len na jeden typ šrafovania, výsledok môže potom pôsobiť nudne. Ak použijeme správnu variáciu šrafy, docielime tým skvelého modelovanie a nasvietenie predmetu. KRÍŽOVÉ ŠRAFY Prvým spôsobom je tzv Cross-hatching - alebo krížové šrafy. Ako už názov a obrázok napovedá, základným kameňom tejto techniky je nanášanie rovných čiar v rôznom smere podľa nasvietenia predmetu. Tak sa dajú vytvoriť veľmi realistické kresby Ak chceme docieliť naozaj tmavého odtieňa, pozi veľmi mäkkú ceruzku a tú vrstvu prekreslíte navyše ceruzkou tvrdú.

ZAKRIVENÉ ŠRAFY Druhým spôsobom je zakrivovať čiary tak, že vlastne obtekajú predmet a tým mu dodávajú úžasnú plasticitu. Vytvárajme aj celé kružnice! Ruka je, ako u každej techniky, voľná a výsledok by mal byť veľmi dynamický.

OBRYSOVÉ Šrafy Nie je problém nechať obtekať potrebné celý predmet, akoby po obrysu. Pár takýchto čiar dokáže zdvihnúť úroveň našej štúdie zase o trošku vyššie a dodáva predmetu vytúženú plastickosť. Šrafovat nemusíme len ceruzkou, ale aj vhodne tvarovanou gumou! Vznikajú tak výborné efekty.

PLYNULÉ TIEŇOVANIE Veľmi používaným štýlom je plynulé tieňovanie, efektu na obrázku docielime kreslením "stranou" tuhy, postupujeme opatrne, dávame pozor na začiatočný a konečný prítlak. Začíname tvrdšie ceruzkou a končíme mäkkou. Netlačte, "neznásilňujme", ceruzku príliš, to vytvorí metalický odtieň, ktorý je väčšinou nezadaných. Skvelá technika na kombinovanie, dá sa naniesť ako podklad a na nej kreslíme šrafu.

Naša ruka by tiež mala byť schopná nakresliť čiaru akéhokoľvek smeru, niekomu robia problémy napríklad čiary horizontálne. Je potrebné to trénovať, žiadny smer by nám nemal byť prekážkou! Ako vždy experimentuje, skúšajte, používajte privieranie očí a rovnako ako v minulej lekcii porovnávajte. "Je táto oblasť tmavšie ako táto?" Atp. Ak nechcete mať svoje diela plochá a neplastická, odporúčam toto poriadne cvičiť. Ak budeme používať základné vlastnosti svetelného žiarenia. Ako iste viete, svetlo sa správa ako vlna, má okrem iného vlnovú povahu - šíri sa od zdroja v guľových vlnoplochách. Čo sa týka žiarenia zo Slnka, môžeme o šírení svetla uvažovať, vďaka obrovskej vzdialenosti, ktorú prejde, ako o šírenie v rovine - a to sa nám samozrejme premietne napríklad na miestach, kam svetlo nedopadne - na výsledných tieňoch. Na obrázku môžeme vidieť zdroj v blízkosti objektu - žiarovku a zdroj vo veľkej vzdialenosti od objektu - Slnka.

Ale čo sa stane s miestami, kam svetlo naopak dopadne? Časť žiarenia je absorbovaná a časť je odrazená, odrazené žiarenie zachytí receptory v našom oku a informáciu pošlú do mozgu. Napríklad také zelené jablko absorbuje všetky farby okrem zelenej, ktorú odráža. Čierne objekty absorbujú všetko žiarenia, ktoré sa čiastočne premieňa na teplo. Preto je v lete v čiernom také vedro. To samozrejme závisí aj na povrchu objektu. Taký chlpatý pes moc lesklý nebude, vďaka srsti má za prvé väčšiu plochu, kde môže absorbovať svetlo, a za druhé sa z rôzne zakrivených chlpov odráža svetlo "chaoticky" na rôzne strany. Problémom pri kreslení z hlavy sa celkom často stávajú odlesky, hoci je celkom jednoduché určiť, kde sa objaví. Závisí iba na vzájomnej polohe zdroja svetla a pozorovateľa (Vás). V mieste, na ktorom sa svetlo odrazí priamo do oka, vznikne odlesk. Používame klasický zákon odrazu svetla. Študujte veci okolo seba - ako sa mení svetlo, keď sa hýbe my, objekt alebo zdroj. Na obrázku vidíme rôzne tvary predmetov a miesta vzniku odleskov.

Ak si to svetlo práve nezamieri do nášho oka, môže sa odraziť aj do iných strán a do iných objektov a tým ovplyvniť to, ako ich vnímame. Je to vlastne taký sekundárny zdroj svetla. Ja som teraz napríklad obalený od žltej periny ai moja koža je nezvyčajne žltkastá. Ak si pripomenieme to, že objekty svetlo absorbujú, a teda vyžarujú len niektoré vlnové dĺžky, farby, zistíme, že najväčší efekt odrazeného svetla majú biele objekty a prakticky nulový objekty čierne (absorbujú všetko žiarenie, takže nič neodrazí).

Ďalším predmetom štúdia je tieň. Tieň je miesto, kam svetlo nedopadá. Rád by som upozornil na tri hlavné zákony. Tiene (rovnako ako veľmi svetlá miesta) bývajú desaturované (saturácia = sýtosť farieb), teda strácajú na farebnosti. Tiene z jedného zdroja sa nesčítavajú a s vzdialenosťou sa javí mierne rozmazane (v dôsledku difrakcia, ohybu svetla).

Ako vždy postupujeme pri kreslení od všeobecného ku konkrétnemu, najprv zistíme, ktoré časti budú na svetle a ktoré v tieni. Skvelé je si pri prvotnom náčrte nakresliť hranicu svetla a tieňa, tie lepšie rozoznáme, ak budeme na predmet žmúriť očami. (Áno, preto väčšina maliarov Žmúri oči.) Nebojte sa pred kreslením hľadať zaujímavú polohu - nasvietenie objektu - odlesky, kontrasty, osvetlené plochy ...

ESMERALDA A QUASIMODO Lenže čo je svetlo bez tmy? Čo je smrť bez života? Čo je ošklivost bez krásy? Trošku som si zabásnil, ale snáď ma chápete. Ťažko niečo definujeme bez toho, aby sme to prirovnali k jeho opaku. Svetlo na obraze stokrát viac vynikne, keď bude v kontraste k tmavej časti. Kontrast - to je veľmi dôležitý prvok, nikdy nesmie chýbať. Celý romantizmus je vlastne len o protikladoch. Odporúčam si prečítať nejaký romantický román. V maliarstve je skvelým príkladom obraz Paula Delaroche - Poprava Lady Jane Grey. Na obraze vidíme ako kontrasty svetla, tak aj farieb, výrazov alebo postojov.

Ďalším skvelým príkladom je obraz Povolanie svätého Matúša od Caravaggia. Tento taliansky maliar bol majster metód šerosvitu a temnosvitu. Všimnite si, ako postavy "vystupujú z tieňa".

Kontrasty môžu byť mnohých druhov. Kontrasty farieb - či už sa jedná o farbu samotnú, alebo treba o sýtosť, jas atp. Kontrasty tvarov - kruh vystupuje v poli štvorcov, trpaslík sa zdá ešte menšia pred obrom, normálne dievča je "poriadny kus" keď je v obklopení ošklivější kamarátok. Kontrasty významov - napríklad anjel proti diablovi. Dokonca existujú aj kontrasty kontrastnosti, niektoré časti obrazu môžeme úmyselne stvárniť veľmi kontrastný a niektoré naopak až skoro ploché.

Počas rokov evolúcie si mozog upravil vnímanie svetla a konkrétne treba dnes preberaných kontrastov. Existujú veľa zaujímavých optických klamov, ktoré to dokazujú. Ale o nich si povieme až v ďalšej kapitole. Hneď po kompozícii a perspektíve.

KOMPOZÍCIA

Kompozícia je súhrn pravidiel a odporúčaní usporiadanie prvkov v umeleckom diele. V rôznych dobách sa k nej maliari stavali rôzne. Napríklad v staršej akademickej kompozícii všetko podliehalo rôznym zákonom. Dnes väčšinou obraz nemá javiť známky nejakého naaranžování (ak to nie je účelom). Cit pre kompozíciu je tiež z veľkej časti niečím, čo sa nedá dosť dobre naučiť z kníh a návodov. Na to je potrebné študovať prírodu všeobecne a mať aj určité dané estetické cítenie. Napriek tomu je však nutnosťou poznať základy výstavby obrazu ao nich si povieme niečo v nasledujúcich riadkoch a ukážeme na príkladoch. OBRAZ AKO ORGANIZMUS Ak sa pozrieme na staré majstrami, zistíme, že každý prvok v ich obrazoch má nejaký zmysel a nič sa nevyskytuje náhodne - že celý obraz pôsobí ako organizmus. Maliar si dokonale pohráva s divákom, smeruje jeho oko tam, kam chce, podsouvá nám informácie, chce v nás evokovať nejakú reakciu, emóciu, náladu ... Na prvom obrázku vidíme prázdnu plochu, oko sa nezachytia na žiadnom bode. Máme teda pokojný dojem. Na ďalšom vidíme jednu škvrnu, oko spočinie práve na nej, je to veľmi kontrastný časť obrazu. Platí teda, že kde sú na obraze koncentrované kontrasty, tam spočinie oko (o kontrastoch pozri. Minulý diel).

Ale čo keď máme na obraze viac takýchto bodov, kam je oko navádzanie? Divák nevie na čo sa má upnúť.

Ak zväčšíme jednu škvrnu (vlastne zmenšíme kontrast), obraz bude pôsobiť trochu pokojnejšie (aj keď nie o moc) - oko bude síce viac priťahované k ľavému bodu, ale napravo predsa len zostane nejaký kontrast, preto sa pozorovateľ stále nemá kam uchytiť.

Teraz tú škvrnu zväčšíme tak, že sa už bude dotýkať stien obrazu. Vidíme, že obraz už je oveľa pokojnejšia, oko spočinie na malé škvrne, pretože tam je najväčší kontrast. Takto môžeme robiť z malých objektov dôležité.

ODPORÚČANIA Z toho vyplýva, že veľké plochy, masy, vytvárajú pokojný dojem, keď ti malé, rozptýlené body obraz "trhajú". Ďalej existuje aj veľa ďalších odporúčaní ako stavať obraz. Nie je vhodné kresliť horizont doprostred (napr. lúku, more ...), celkovo by sa objekt záujmu nemal dávať doprostred, ale skôr by mal byť posunutý mierne na stranu - najjednoduchšie do jednej tretiny alebo na zlatý rez. Estetickejšieho dojmu dosiahneme, keď línia v pozadia (napr. horizont) je na jednej strane vyššie, ako na druhej. Objekt, ktorý sa pohybuje, by mal pred sebou mať priestor. Na obrázkoch nižšie je zachytené rôzne kladenie horizonte a volenie formátu na docielenie rôzneho dojmu.

SYMETRIA, RYTMUS, PERSPEKTÍVA Ďalšími prvkami, ktoré hrajú v kompozícii veľkú úlohu, sú symetria, rytmus a perspektíva (o nej nabudúce). Symetria je pravidelné rozmiestnenie prvkov okolo osi, alebo stredu. Perfektný príklad symetria podľa osi nájdeme napríklad na nástennej maľbe Posledná večera od Leonarda DaVinciho.

Rytmus je opakovanie farieb, tvarov a prvkov v obraze. Prerušovania rytmu a podobné techniky vedú k zaujímavým efektom. Ku študovania odporúčam ruského maliara Wassily Kandinskyho, konkrétne jeho Kompozícia VIII. a IX.

ŠTUDUJEME STARÝCH MAJSTROV Určite nebolo povedané všetko, Vašou úlohou je študovať diela starých majstrov a sledovať, ako dosahovali rôznych efektov. Tu je pár príkladov. Trojuholníková kompozícia - tento postup je veľmi používaný, trojuholník nie je tak pravidelný, ale pritom je to geometricky zaujímavý útvar. Ako príklad poslúži akékoľvek zátišie od Paula Cézanna.

Delenie na tretiny - obraz je približne rozdelený na tri rôzne časti. Veľmi používané fotografov. Z maliarstva uvediem davinciho Monu Lisu.

Použitie línií - vodorovné línie evokujú stabilitu, zvislé zase zvýrazňujú kompozíciu. Úhlopříčné sú veľmi dynamické, línie oblých tvarov (S) zase pôsobí upokojujúcim dojmom. A pár príkladov: Vertikálne a horizontálne línie sú nádherne vidieť opäť na davinciho poslednej večeri (renesancia čo do rozvoja kompozície a perspektívy bola naozaj výnimočná). Úžasný Géricaultův obraz Vor Medúzy (ktorý mimochodom za svojho vydania dosť šokoval) spája ako už vyššie spomínanú trojuholníkovú kompozíciu, tak aj kompozíciu po uhlopriečke.

Čo sa týka oblých línií, na tie sa veľmi hľadelo v čase Baroka, dôkazom toho môže byť napr Rembrandt.

PERSPEKTÍVA

Perspektíva, rovnako ako kompozície, začala byť plne objavovania a matematicky popisovaná v období renesancie. Renesanční maliari napríklad dokázali prenášať obraz na guľové plochy tak, že zdola vyzeral neskreslene. Niektoré základy tu budem ilustrovať, celkovo je to ale látka veľmi obsiahla, zrelá skôr do hodín deskriptívnej geometrie.

Ako iste viete, perspektíva je optický jav, spôsobujúci, že predmety bližšie sa zdá byť väčšími a predmety ďalej menšími. Čo spôsobuje zdanie, že sa rovnobežné línie zbiehajú. Bod v ktorom sa tieto línie stretávajú nazývame úbežník (anglicky vanishing point). Úbežník môže byť jeden, ale môžu byť pokojne dva aj tri. Ďalším určujúcim faktorom je umiestnenie horizonte. Je to najvzdialenejší okraj scény, ktorý určuje čo je pod a čo nad, ako sa čo krátke alebo dlhé, či kam to smeruje. Nejjednuduší bude, ukážeme ak si to na obrázkoch.

Úbežník je v tomto prípade bodom na horizonte, všetky línie ktoré sú kolmo na zobrazovaciu plochu do neho smerujú. Všimnite si, ako sa vzdialenosti medzi jednotlivými koľajnicami zmenšujú, aj keď sú v skutočnosti, hoci sa to zdá nemožné, rovnako dlhé;).

PERSPEKTIVA S JEDNÝM ÚBEŽNÍKEM V tejto perspektíve leží vždy úbežník na horizonte. Horizontálne a vertikálne línie kreslíme aj horizontálne a vertikálne a všetky kolmica na zobrazovaciu plochu (úbežnica) smerujú do úbežníku.

Vľavo hore vidíme postup kreslenie kvádra v perspektíve s jedným úbežníkem. Sledujte ostatné tri kocky a posúďte, aký má na ne vplyv horizont.

Ako príklad použijem obraz da Vinciho, tu môžeme výborne vidieť základy tejto formy perspektívy. Úbežník je priamo za Kristovou hlavou, čo Ježiša stavia do pozície hlavnej časti maľby. Túto perspektívu používame, pozeráme ak sa na objekt priamo čelom. Veľmi často sa tak zobrazujú rôzne tunely, chodby atp. Majte však na pamäti, že oko bude mať tendenciu smerovať do úbežníku (tj na koniec tunela, chodby atď.) - Čo výrazne ovplyvňuje celkovú kompozíciu. To môžete buď vyvážiť tým, že budete koncentrovať kontrasty a detaily od úbežníku, alebo to môžete posilniť pridaním detaile alebo hlavného objektu "pred" úbežník. Zaujímavo môže pôsobiť posunutie úbežníku mimo plátno - je to len na Vás a na experimentovanie.

PERSPEKTIVA S DVOMA ÚBEŽNÍKY V tejto perspektíve máme dva úbežníky a oba leží na horizonte. Vzniká, keď pozorujeme objekt akoby cez roh. V tomto prípade máme dva "typy" úbežnic. Vertikálne línie sa javí ako vertikálne (sú rovnobežné) a horizontálne línie sa zbiehajú do jedného z dvoch úbežníků - viď. obrázok (zriedka kedy to môže byť naopak).

Príkladom môže byť Vermeerův obraz Hodina hudby. V tejto perspektíve sú stavané napríklad dlaždice alebo modrá stoličky. Obaja úbežníky sú mimo obraz. Všimnite si, keď spojíme priesečníky úbežnic, výsledné čiary sa nám spoja v hlavnej časti obrazu - dievčaťu hrajúci na piáno. Za povšimnutie tiež stojí odraz v zrkadle. Jan Vermeer bol majster perspektívy a je to tiež jeden z najzaujímavejších aspektov jeho obrazov. My vidíme svet z tejto perspektívy najčastejšie, a preto je to tiež najpoužívanejšou formou perspektívy v maliarstve. PERSPEKTIVA S TROMI ÚBEŽNÍKY Ak sa začneme pozerať nahor (žabie perspektíva) alebo nadol (vtáčie), objaví sa nám tretí úbežník, ktorý je väčšinou mimo plátno. Ďalšie dva úbežníky sú na horizonte. To znamená, že už žiadne línie na obraze nebudú rovnobežné, všetky smerujú do nejakého bodu.

Ako príklad poslúži fotografie dnes už neexistujúceho World Trade Center. Červené línie sa stretávajú v treťom úbežníku (mimo horizont). Žltej a zelenej v dvoch samostatných úbežnících, a keď nimi pretne priamku, vytvoria nám horizont.

TIPY & TRIKY Dajme tomu, že máme nakreslený domček v perspektíve s dvoma úbežníky a chceme mu z boku nakresliť dvěře, ktoré budú uprostred. Ako ale teraz zistíme stred domčeka, keď sú vzdialenosti skreslené? Jednoducho, použijeme stred uhlopriečok.

Medzi nejvzálenějšími oranžových "tyčami" nájdeme stred uhlopriečok (zelenomodré čiary). Často sa stretávam s problémom nakresliť správne napríklad valec. V tomto prípade si ho akoby obalíme do kvádra - ten ľahšie vieme zakresliť do pespektivy - potom opäť nájdeme stred uhlopriečok as jeho pomocou by už dokreslenie na valec nemalo robiť väčšie problémy.

Na prvej časti obrázku vidíme zkonštruovanie pomocného kvádra. V druhej vytvorenie pomocných zelených liniek a zapísanie kruhu, rovnako tak by sme postupovali aj so zadnou stranou kvádra, oba kruhy by sme potom spojili a získali by sme valec.

Ako ste si iste všimli, objekty veľmi vzdialené od pozorovateľa - napr kopca - sa javí mierne modrasté a svetlé. To je tým, že vzduch nie je 100% transparentný. Tomu sa hovorí atmosferická perspektíva, a je účinným nástrojom na zdôraznenie hĺbky.

Nádherne je to vidieť na romantickom obrazu Caspara Davida Friedricha - Pútnik nad morom hmiel.

ČLOVEK Hovorí sa, že ak niečo nevieme, mali by sme tomu venovať dvojnásobnú pozornosť. Čo sa týka ľudskej anatómie, priznám sa, tápal som a tapa dál. Študoval som preto všemožné publikácie a materiály a snáď Vám budem schopný pomôcť s kreslením ľudského tela. Povieme si niečo o plastickej anatómii, ľudských proporciách, kreslenie podľa fotografií ao všetkých možných spôsoboch tréningu a precvičovanie. Do dnešného dielu sme kreslili len s predlohou, nejakú predstavivosť sme skoro vôbec nepotrebovali. Ak sa ale chceme naučiť čokoľvek kreslit z hlavy, musíme najprv danú vec dôkladne študovať. Skúste si napríklad podľa predlohy niekoľkokrát niečo nakresliť a potom to nakresliť už naspamäť. Zistíte, že kresba spamäti je ďaleko charakteristike šia. V pamäti nám totiž zostane to, čo je pre tú vec charakteristické, dôležité. Všetky náhodnosti a zbytočnosti sú odsunuté. Preto je tak dôležitá pamäť, ktorá sa našťastie dá tréningom zlepšiť. PROPORCIE V druhom diele sme sa bavili o proporciách a ako je dôležité je dodržiavať. Pokiaľ ide o ľudského tela to platí dvojnásobne, pretože sme stále v kontakte s ľuďmi. Akonáhle niečo nakreslíme o trošku inak, už to nevyzerá prirodzene, nemáme toľko priestoru pre improvizáciu. Áno, samozrejme, každý človek je iný, tie čísla a pomery nie sú stopercentne tuhé, preto experimentuje, aby ste zistili, čo už je moc. Samozrejme že existuje veľké množstvo systémov a metód určovaní jednotlivých proporcií a dalo by sa to napísať veľa. Ja tu namiesto toho uvediem pár základných pravidiel, ktoré sú najčastejšie používané. Veľkosť ľudskej postavy je 7 - 7,5 veľkosti hlavy, väčšinou idealizované postava má výšku 8 hláv (napríklad Superman má výšku 12 hláv).

Veľkosť panvy je šírka priemerného človeka. Rozpažení rúk je rovnako veľké ako ľudská výška. Veľkosť chodidla a veľkosť ruky je približne rovnaká, ako veľkosť hlavy. Veľkosť ramien je ako tri šírky hlavy. Oči sú v polovici hlavy, hlava je široká 4-5 očí, oči sú od seba vo vzdialenosti jedného oka. Pusa je veľká ako vzdialenosť medzi zornička až ako veľkosť dvoch očí. To sú samozrejme len niektoré pomôcky, je ich niekoľko a niektoré sú aj pomerne zložité a nemá cenu sa im tu venovať dopodrobna, to si musí každý nájsť sám.

Musíme brať do úvahy perspektívu, teda ak na nás napríklad bude postava mieriť zbraní, tak sa jeho ruka bude zdať väčší. Na druhej strane náklon k nám, ako pozorovateľmi, spôsobí, že sa bude zdať kratšia. To je dúfam jasné. PLASTICKÁ ANATÓMIA Plastická anatómia je podobor anatómia, ktorý sa zaoberá iba vonkajšími tvarmi ľudského tela - tj vecami, ktoré majú nejaký význam pre umelca. Ak ste dávali na hodinách biológie taký pozor ako ja, je dosť možné, že s tým budete mať problém. (lef-Že sme boli leniví a nedisciplinovaní? Za to môže učiteľ, že nás skúšal unudit k smrti.) Nič sa nedeje, je to úplne normálne - pre zlepšenie stačí trocha tréningu a pozorovania. Čo konkrétne nás teda bude zaujímať? Kostra a svalstvo. Je dôležité si uvedomiť, že kosti sú páky, na ktorých sú upevnené svaly. Teda podľa toho aký uhol kosti zvierajú, tak sa svaly naťahujú alebo zmršťujú. Je preto potrebné vedieť, kde sa nachádzajú aké svaly a kde aké kosti. Áno viem, celý seriál Vás učím zjednodušovať tvary, kresliť od všeobecného ku konkrétnemu a naraz chcem, aby ste roztrhali celého človeka. Nebojte sa, cvičenie, ktorá si ukážeme, sú ideálne a

zlučiteľná s klasickou filozofiou kresby.

TRÉNUJEME Než sa pustíme do kreslenie z hlavy (to bude ešte chvíľa), napríklad komixových postáv, musíme naozaj poznať každinký sval a kosť, ktorá sa nejako prejavuje navonok. Začneme teda s jednoduchým tréningom. Čo budeme potrebovať? Nahotinu. Je vždy lepšie kresliť podľa živého modelu, ale my si budeme musieť vystačiť s fotkou. Kreslenie podľa fotografií je vec rozporuplná. Do tohto vynálezu sa napríklad blesk kreslil ako kľukatá čiara, dnes vieme, že je to skôr rozbiehavý spletité větvoví. Rovnako tak aj pri opisovaní ďalších javov, ktoré naše oko nedokáže presne postihnúť, ako let vtáka, alebo skok kone, bola fotografia neoceniteľné. Ako pomôcka pri štúdiách je výborná, pri samotnom kreslení obrazu by sa až tak používať nemala, už len z toho dôvodu, že robíte reprodukciu z reprodukcie. A čím viac reprodukcií daný objekt prekoná, tým sa väčšinou viac vzďaľuje od originálu. Možnou výhodou je to, že môžete kresliť ako dlho chcete. Niekedy ale keď sme v miernom zhone, je to pre nás skôr lepšie. Ak poznáte niekoho, kto je Vám ochotný stať niekedy modelom, určite ho o to požiadajte, je to tisíckrát lepšie ako kresliť z fotografie.

Na obrázku vidíme fotografiu koňa, zaznamenávajúce okamih približne v jednej tisíciny sekundy a da'Vinciho skicu, to isté zaznamenávajúca v približne jednej desatine sekundy.

Začneme ako vždy, blokujeme, základnými tvarmi zachytíme základné proporcie.

Nakreslíme jednoduchého panáčika, dodržujeme proporcie, ktoré sme si uviedli vyššie, tj výška postavy je 8 hláv, dolná polovica tela približne rovnako dlhá ako horná polovica tela. Pri tom všetkom sledujeme predlohu a všímame si detailov (napr. pomer lýtko / stehno, to, že jej ľavé predlaktie pôsobí naklonením krátke atp.)

Panáčika progumujeme (používame plastickú gumu) a opravíme chyby. Kolieska kreslím ako kĺby, leč tu je mám malinko pochybne. A nakreslíme obrys tela, na obrázku to vyzerá prapodivné, ceruzka je jednoducho ceruzka.

Výsledok dotieňujeme. Stále si pri tom všímame detailov, na tomto modeli sú výborne vidieť kosti, úpony na kolenu a lýtkový sval. Úplne najlepšie je mať otvorenú anatómiu a pozerať sa, ako svaly naozaj vyzerajú, ale to by som možno už chcel moc:) Ak niekedy budete mať možnosť zúčastniť sa pitvy, nezabudnite si kresliace bloček. Než vás vyhodí, získate cenné skúsenosti. Ak si naozaj veríte, nie je problém si siluetu nakresliť znovu, ale predstaviť si, ako svieti svetlo z iného uhla a potom dotieňovať. Cvičíte tak ako anatómii, tak aj chápanie svetla. Po dokreslenie sa pozrite na skicu v zrkadle, ľahšie tak odhalíte chyby. Odporúčam denne nakresliť si pár skíc, čím viac, tým lepšie. Snažte sa pri kresbe uvedomovať anatomické a proporčné zákonitosti a čoskoro budete schopní kresliť postavy z hlavy.