47

4 ŠTRUKTÚRA OSOBNOSTI

4.1 Vymedzenie pojmu štruktúra osobnosti

Pojmom štruktúra označujeme sústavu vzájomných vzťahov, ktoré or-ganizujú zložky nejakého systému do hierarchicky podeleného celku. Poj-mom štruktúra osobnosti teda vyjadrujeme určité zloženie psychických vlastností osobnosti. Osobnosť je celok duševného života, avšak z tohto celku možno vyanalyzovať určité zložky s rôznymi funkciami, ktoré sú však fakticky integrované do funkčného celku podobne ako funkcie jed-notlivých orgánov tela. Tak ako v biológii znamená štruktúra funkčne roz-členený celok, ktorého každá zložka má svoju účelnú funkciu pre život celku, tak aj štruktúra osobnosti má parciálne zložky, ktoré majú rozdielne funkcie, avšak súčasne sa integrujú do organického jednotne fungujúceho celku. „Štruktúra osobnosti je niečo dispozičné, čo sa podľa situácií rôzne aktualizuje“ (Hyhlík, Nakonečný, 1973, s. 106). Vonkajšie psychic-ké prejavy osobnosti i vnútorné psychické procesy, ktoré v nej prebiehajú, sú teda produktom vzťahu štruktúry osobnosti k vonkajšej podnetovej si-tuácii.

Popísovanie štruktúry osobnosti robíme to na základe prvkov, ktoré túto štruktúru vytvárajú, na základe vlastností osobnosti. Popisovanie osobnosti prostredníctvom jej vlastností nám do istej miery umožňuje predpovedať jej správanie a prežívanie v rôznych situáciách, a to tým presnejšie, čím viac vieme o tom, ako sa v každej situácii určité vlastnosti uplatňujú. Ak popi-sujeme štruktúru osobnosti, snažíme sa vyzdvihnúť to, čo je v duševnom živote človeka stabilné, čo nie je závislé na meniacich sa situáciách, čo sa však vždy v istej miere prejaví. Pri popise osobnosti sa snažíme vysti-hnúť obsah jej jednotlivých prvkov (vlastností) a ich podiel v rámci celku psychického života človeka. Každá osobnosť je štruktúrovaná špecifickým spôsobom. Štruktúrou osobnosti rozumieme trvalejšie usporiadanie jednotlivých zložiek osobnosti. V psychológii sú rôzne názory na to, čo je štruktúra osobnosti a ktoré sú jej zložky. Všeobecne pojmom štruktúra označujeme sústavu vzájomných vzťahov, ktoré organizujú zložky systému do hierarchicky usporiadaného celku. Názory o zložkách štruktúry osob-nosti môžeme rozdeliť na prístupy štruktúrujúce osobnosť horizontálne, vertikálne, črtovo, situačne a transpersonálne.

Horizontálnou štruktúrou rozumieme také chápanie osobnosti, ktoré ju charakterizuje ako organizovaný celok. Jadro celku tvorí charakter, vý-

48

konovú zložku schopnosti, formu priebehu činnosti opisujeme ako tempe-rament a obsahovú zložku ako motívy. Tieto zložky horizontálnej štruktú-ry osobnosti v jedinečnom spojení vytvárajú obraz individuálnej osobnosti.

Vertikálna štruktúra osobnosti popisuje výstavbu osobnosti ako na-vrstvovanie sa rozličných vlastností okolo pôvodne danej psychickej sily, ktorá má u rôznych autorov rôzne pomenovanie (napr. teória S. Freuda). Pritom platí, že čím je vrstva vnútornejšia, tým rozhodujúcejšia je jej úloha pri utváraní celej osobnosti. Výstavba osobnosti sa deje zvnútra, od najv-nútornejšej vrstvy, ktorá tvorí vlastné jadro osobnosti a zároveň predstavuje najvlastnejší zdroj jej energie.

Hľadisko štrukturujúce osobnosť pomocou čŕt predpokladá, že jed-notlivé slová vyjadrujú skutočne jestvujúce psychické vlastnosti. Keď opi-sujeme človeka ako smelého, spoločenského, energického, používame črty, ako ich vytvorila ľudská skúsenosť a fixovali sa v slovnej podobe.

Situačný prístup popisuje a charakterizuje vzťah medzi osobnosťou a situáciou. Štruktúra osobnosti je v tomto prípade niečo dispozičné, čo sa podľa situácií rôzne aktualizuje (Hyhlík, Nakonečný, 1973). Vonkajšie psy-chické prejavy osobnosti i vnútorné psychické procesy, ktoré v nej prebie-hajú, sú produktom vzťahu štruktúry trvalých vlastností osobnosti a von-kajšej situácie. Zaoberá sa len konkrétnym správaním sa človeka v jasne definovanej situácií.

Transpersonálny prístup študuje vzťahy medzi osobnosťou a príro-dou, pričom kladie dôraz na samú osobnosť ako súčasť širšieho až kozmic-kého systému. Je zameraný na ezoterické duševné zážitky, aké sa vyskytujú pri mysticizme alebo pri zmenených stavoch vedomia, ktoré prekračujú ob-vyklé hranice „ega“ a osobnosti.

V nasledujúcom výklade popíšeme štruktúru osobnosti z hľadiska teórie vrstiev, z typologického hľadiska a faktorového hľadiska.

4.2 Štruktúra osobnosti z hľadiska teórie vrstiev

Vrstvy osobnosti predstavujú vertikálnu štruktúru osobnosti. S myš-lienkou navrstvovania vývinovo mladších na vývinovo staršie štruktúry sa stretávame už u Platóna a Aristotela. Aj moderná psychológia dokumento-vala tieto vzťahy. Vieme, že pri poškodení mozgu dochádza najprv k úpad-ku najvyšších psychických funkcií, abstraktného myslenia, vyšších citov a vôle. Faktom však je, že vo vývinovo vyšších štádiách psychického ži-

49

vota človeka sa celkom nestrácajú vývinovo staršie funkcie. Počas celé-ho života pretrvávajú v duševnom živote človeka pudové zložky. Na starý mozog (podkôrie a mozgový kmeň) sa viažu reflexné a pudové zložky psy-chiky, na nový mozog (mozgovú kôru) sa viažu vyššie psychické procesy. Funkčné oslabenie mozgovej kôry má za následok oslabenie vôľovej kon-troly správania a vyšších foriem myslenia. Psychické funkcie sa objavujú v určitom poradí. Ontogeneticky pojmové myslenie a vôľa sú produktom zložitejších skúseností jedinca. Tieto i iné skutočnosti viedli k vytvoreniu teórií vrstiev.

Teórie vrstiev spravidla rozlišujú najnižšiu vrstvu vitálnych funkcií a pudov, vyššiu vrstvu citov a snaženia a najvyššiu vrstvu rozumu a vôle. Spoločným znakom je to, že neskôr vytvorená „vyššia“ vrstva sa vytvára na skôr vytvorenej „nižšej“ vrstve, vyrastá z nej a pritom ju svojou činnosťou v nejakej miere nahradzuje, prekrýva. Tiež platí, že vo vzťahu susediacich vrstiev je vždy jedna v určitom ohľade vedúca či rozhodujúca a v nejakej miere určuje činnosť druhej vrstvy.

4.2.1 Psychoanalytická teória S. Freuda

Východiskom koncepcie S. Freuda je existencia nevedomia, ktoré je (čiastočne) silou vytesnenou z vedomia (dynamické nevedomie). Protikla-dom nevedomia nie je však len vedomie, ale tiež to, čo sa môže uvedomiť – predvedomie. Zdá sa, že predvedomie sa líši od nevedomia tým, že jeho obsahy sa spájajú s predstavami slov. Človek však môže myslieť aj v ob-razoch, bez slov, spojenie so slovami teda nie je nevyhnutnou podmienkou vedomia. Myslenie bez slov je ontogeneticky i fylogeneticky staršie a bliž-šie nevedomiu. Prvou a základnou funkciou vedomia je vnímanie. Existuje i vnímanie vnútra, a to práve často spojením jeho obsahu so slovami, ktoré svojím zvukom a kinestézami (pocity o stave pohybových orgánov) sú von-kajšími vnemami alebo od nich odvodenými predstavami. Pohľad do vnútra sa tak spája s prvkom vonkajškovo vnemovým, so slovami.

Štruktúru osobnosti vytvárajú podľa S. Freuda tri inštancie. Pudovú nevedomú vrstvu človeka nazval inštanciou ono (id). Vedomú časť našej psyché, zameranú na vonkajší svet so všetkými svojimi funkciami: vníma-nie, pamäť, myslenie nazval inštanciou ja (ego). Nadja (superego) je vnú-torným orgánom, vnímacím orgánom, obsahujúcim všetky etické, morálne, estetické, spoločenské kategórie (Pardel, 1995).

50

Obrázok 9 Freudova predstavy osobnosti, jej systémov a mechanizmov

(Pardel, 1995)

Id je rezervoárom všetkej energie osobnosti, obsahuje základné pudy. Pudy vychádzajú z metabolických procesov organizmu, z ktorých je od-vodená ich energia. Pudy majú svoju intenzitu, smer a objekt. Snažia sa uplatniť na základe princípu slasti, maximalizovať svoje uspokojenie bez ohľadu na vonkajšiu skutočnosť. Ich cieľom je redukovať napätie. Id je najvnútornejšia, nevedomá vrstva osobnosti, tvorí základ osobnosti. Ako totalita vrodených elementov formuje osobnosť a dodáva energiu všetkým jej psychickým procesom. Primárnu pudovú energiu označuje S. Freud poj-mom libido. Libido má dve zložky: eros – pud lásky a thanatos – pud niče-nia. V nevedomí všetky duševné hnutia alebo pudové reprezentácie majú v sebe niečo odpudivé, čo naráža na odpor vo vedomí. Jadrom nevedomia sú potlačené predstavy. Každý psychický akt sa začína ako nevedomý a ako taký môže zostať, alebo sa môže snažiť presadiť do vedomia. Ak ho cenzú-ra zamietne, je potlačený a musí zostať v nevedomí. Ak cenzúra psychický akt prepustí, patrí do systému vedomia, alebo ak sa nenachádza priamo vo vedomí, je „schopný uvedomenia“. Potlačený akt nevymizne, trvale pôsobí v nevedomí, pôsobí na vedomie a podlieha zákonitostiam nevedomia. Ne-vedomie sa riadi princípom slasti.

Ego je stredná vrstva osobnosti. Na rozdiel od vrstvy id, riadiacej sa princípom slasti, riadi sa princípom reality, zisťuje, či skutočnosť je prav-

51

divá alebo klamná (na rozdiel od id, ktoré sa orientuje na príjemnosť ale-bo nepríjemnosť). Hlavná činnosť ega je defenzívna (potlačujúca). Ego formuje plán uspokojenia potreby, overuje ho (testuje realitu), rozhoduje o tom, na ktoré podnety z okolia sa bude odpovedať, ktoré pudy a v akej miere budú uspokojované a akým spôsobom budú uspokojené. Hlavnou funkciou ega je dosiahnutie harmónie osobnosti. Ego tým, že zohľad-ňuje skutočnosť, v podstate slúži dokonalejšiemu uspokojovaniu požiada-viek id, dostáva sa však pritom často do rozporov s jeho bezprostrednými impulzmi, ktoré musí potlačiť. Ego funguje na základe princípu reality, rozhoduje, ako sa prejavia pudy z id majúce tendenciu realizovať sa podľa princípu slasti. Inštanciou zo systému ja, ktorá vykonáva potlačenie, je cen-zúra. Kritériom cenzúry sú morálne a etické normy človeka a spoločnosti. Ak sa pudové hnutia nemôžu realizovať vo svojej primárnej podobe, začí-najú fungovať obranné mechanizmy osobnosti.

Superego možno označiť ako vrstvu osobnej morálky. Predstavuje skôr ideál než realitu. Ideál je jedným subsystémom superega, druhým je sve-domie. Táto inštancia sa teda javí človeku ako hlas svedomia a ako jeho kritický pozorovateľ a posudzovateľ. Je to súčasť „ja“, ale s väčšou ale-bo menšou samostatnosťou. Človek sa sám posudzuje, alebo skôr pociťuje vnútorný súd o sebe ako niečo odlišné. Napätie medzi svedomím, ktoré je funkciou „nadja“ a stavom a činmi „ja“, je vnímané ako pocit viny. Nadja zakazuje a prikazuje, vytyčuje pred človeka niekedy veľmi vysoký, nespl-niteľný ideál (napr. ideál dokonalosti, ktorého naplnenie požadujú rodičia od detí). Nadja sa riadi princípom morálky. Superego tlmí impulzy z id a usiluje sa o dokonalosť, je výrazom sociálnej zložky osobnosti. Konflikty medzi id a superegom sú nevyhnutné, celé správanie je v podstate defen-zívne. Nadja má svoj pôvod v identifikácii v období riešenia oidipovského komplexu predovšetkým s otcom, no často i s matkou. Vytvorenie nadja je zložitá vec. Otec je jednak vzorom, nadja hovorí „buď ako otec“, jednak ob-sahuje otcov zákaz nemať k matke vzťah, aký má otec, „nebuď ako otec“. Povaha nadja závisí od priebehu oidipovského komplexu. Čím je silnejší a čím rýchlejšie bol vytesnený, tým prísnejšie je neskoršie nadja. Podstatné je, že ja i nadja majú časti, ktoré nie sú prístupné vedomiu, teda nepatria ani do predvedomia. U ja je to pochopiteľné preto, že jeho časť sa stavia proti id, ktoré je nevedomé, a tak aj obrana proti id, čo je funkciou ja, je neve-domá. Vo vedomí sú zreteľné len jej výsledky, kompromis medzi ego a id, alebo známky boja oboch inštancií.

Psychoanalytické ja nemožno teda stotožňovať s inými psychologický-mi pojmami ja. Je širšie práve o nevedomú zložku obrany proti id. S obran-

52

nými postojmi sa však ja stotožňuje, pokiaľ sú vedomé, napr. keď sa u nie-koho iného prejavuje pudová tendencia neprijateľná vlastnému ja, alebo ak sa snaží do vedomia dostať z id niečo zavrhnutiahodné. S. Freud predpokla-dal inštancie id a ego nielen u človeka, ale aj u nižších živočíchov pretože aj u nich pudy narážajú na prekážky v styku s vonkajším svetom. Oproti tomu nadja je inštanciou typicky ľudskou, ktorá vznikla v histórii ľudstva ako následok vzbury synov proti praotcovi kvôli ženám (matkám). Nadja má tiež nevedomé časti.

Psychoanalytici dokázali, že pocit viny, ktorý má vplyv na život neuroti-ka, napr. kazí mu radosť z úspechu, môže byť nevedomý. Vrstvy osobnosti id, ego a superego sa riadia rozdielnymi princípmi. Požiadavky id a supe-rega sú veľmi často rozporné. Úlohou ega je nachádzať také kompromis-né riešenia požiadaviek, ktoré by boli v súlade s psychickou rovnováhou a zodpovedali by skutočným možnostiam uspokojenia vo vonkajšom sve-te. Preto je v tomto chápaní sila ega hlavným ukazovateľom psychického zdravia človeka.

Freudovu psychoanalytickú teóriu sa pokúšala sústavnejšie aplikovať na pedagogickú prax jeho dcéra Anna. Podľa A. Freudovej spočíva zá-kladná otázka výchovy v postihnutí konfliktu, ktorý u detí vzniká v ich snahe uspokojiť pudové tendencie a výchovou, ktorá toto obmedzuje. Výchova sa takto stáva príčinou porúch vývinu dieťaťa. Psychoanalyticky orientovaní pedagógovia preto odporúčali riskovať v neviazanosti a voľ-nosti dieťaťa. V konečnom dôsledku si však aj A. Freudová uvedomila, že tu musí ísť o istý kompromis medzi neviazanou voľnosťou dieťaťa a veľ-kým zabraňovaním. Tak zábrany, ako aj nedostatok zábran zo strany pedagógov, môžu škodiť zdravému vývinu dieťaťa. Preto A. Freudová vidí úlohu psychoanalytickej pedagogiky v hľadaní strednej cesty medzi krajnosťami, aby sa vyznačil pre vývinové obdobia dieťaťa správny pomer medzi povoleným uspokojovaním jeho pudov a obmedzovaním ich uspo-kojenia (Ďurič, 1981).

4.2.2 Obranné mechanizmy osobnosti

Obranné reakcie vychádzajú z dvoch základných fylogeneticky starých mechanizmov, ktorými sú útok a únik. Ich cieľom je udržať, resp. znovu získať psychickú pohodu a rovnováhu (Vágnerová, 2004). Obranné mecha-nizmy predstavujú spôsoby správania, myslenia a cítenia, ktoré odstraňujú úzkosť a ohrozenie. Zmyslom obranných mechanizmov je zachovať celis-tvosť a neporušenosť ega pred deštruktívnymi účinkami pudových a cito-

53

vých hnutí v situáciách konfliktu, obrany, pocitov viny, výčitiek svedomia, hanby, strachu a odporu. Všetky obranné mechanizmy majú spoločné to, že popierajú, alebo prekrúcajú realitu, pracujú nevedome, jedinec si ich neuve-domuje (Hartl, Hartlová, 2004). Patria sem:

Represia (potlačenie) a vytesnenie fungujú skôr v oblasti vlastného ve-domia. Jedinec má tendenciu zbaviť sa pocitov, pohnútok a myšlienok, kto-ré sú subjektívne neprijateľné. Vytesňujeme najmä traumatické zážitky na zlé chceme zabudnúť. Potlačené obsahy vedomia sa prejavujú aj naďalej, ale v zmenenej podobe, ktorá už nevyvoláva taký pocit ohrozenia. Týmto mechanizmom môže byť spracovaná trauma obete nejakého násilia.

Sublimácia predstavuje transformáciu nedostupného spôsobu uspoko-jenia potreby na iný spôsob, ktorý je dostupný a prijateľný. Napríklad neus-pokojená sexuálna potreba sa uvoľňuje pomocou iných sociálne a kultúrne hodnotných aktivít, ako sú umenie, architektúra, literatúra alebo hudba, ale aj pomcou iných aktivít.

Presunutie je zameranie vyjadrenia nevedomej myšlienky na iný než pôvodný objekt (napr. hnev sa presunie na neživý „terč“).

Projekcia sa prejavuje tendenciou premietať svoje vlastné obavy či ná-zory do konania iných ľudí. Často ide o prisudzovanie vlastných chýb dru-hým ľuďom, resp. očakávanie takého správanie, ku ktorému má človek sám sklony (napr. nespoľahlivosť). Pri projekcii ide o pripisovanie vlastných ne-akceptovateľných motívov iným ľuďom (napr. človek nepovie „nenávidím túto osobu“, ale „táto osoba nenávidí mňa“).

Racionalizácia je pokusom zvládnuť záťažovú situáciu jej zdanlivo lo-gickým hodnotením. Ide o hľadanie akceptovateľných príčin vyjadrenia neakceptovateľných motívov. Racionalizácia poskytne subjektívne uspo-kojujúce vysvetlenie nejakej ťaživej alebo ohrozujúcej situácie. Napríklad školsky neúspešné dieťa vysvetľuje svoje zlyhanie tvrdením o neschopnos-ti učiteľa (učiteľ nevie dobre vysvetliť, nevie nenaučíť), jeho nespravodli-vosťou a zameraním proti nemu. Racionalizáciou sa skresľuje skutočná si-tuácia. Človek racionalizáciou hľadá argumenty na obranu vlastného „ega“.

Vytváranie reakcií je transformácia neprijateľných motívov na ich opak, pričom správanie človeka je celkom opačné ako pri pôvodnom za-meraní.

Regresia je únik na vývinovo nižšiu úroveň správania. Spravidla ide o odmietnutie samostatnosti a väčšiu potrebu závislosti na podpore okolia. Regresia môže priniesť aktuálnu úľavu a pomôcť k dočasnému vyrovna-niu sa so situáciou. Ak by sa regresia zafixovala ako trvalejší postoj, mohla by mať problematické dôsledky v oblasti sociálneho správania aj v rozvoji

54

osobnosti. K regresívnym prejavom dochádza napr. pri ťažkej somatickej chorobe, objavujú sa ako reakcia na prežitú traumu. Postihnutý jedinec túži byť ochraňovaný ako malé dieťa. Upína sa na nejakú autoritu, ktorá by mu mohla pomôcť. Na tejto autorite sa môže stať až neprimerane závislý.

Identifikácia je pokusom o posilnenie vlastnej hodnoty stotožnením sa s niekým, koho možno obdivovať. Človek si pripisuje vlastnosti a úspech tejto osoby alebo skupiny. Identifikácia posilňuje sebavedomie, znižuje po-cit neistoty a menejcennosti. Môže byť výrazom prechodnej či zásadnejšej neschopnosti vytvoriť si primeranú individuálnu identitu. Dôsledky identi-fikácie nemusia byť vždy pozitívne. Obdivovaná skupina alebo osobnosť, s ktorou sa frustrovaný jedinec stotožňuje, ho môže viesť k experimentova-niu s drogami, k asociálnej činnosti a pod. Silná identifikácia vedie k púhe-mu napodobňovaniu niekoho a obmedzuje rozvoj vlastnej osobnosti.

Substitúcia znamená nahradenie jedného nedosiahnuteľného uspoko-jenia iným, ktoré sa javí ako dostupné. Hľadaním náhradného cieľa sa člo-vek snaží obísť prekážku, ktorú považuje za neprekonateľnú. Dosiahnu-tie náhradného cieľa pravdepodobne celkom neodstráni pocit frustrácie, ale prispeje k zníženiu intenzity sklamania a situáciu urobí znesiteľnejšou. Napríklad dospievajúci, ktorého rodina sociálne neakceptuje a neakceptujú ho ani spolužiaci, hľadá náhradné uspokojenie v problematickej záujmovej skupine, kde sa konečne môže uplatniť. Táto skupina mu nemusí vo všet-kom vyhovovať (napr. preto, že sa vo všetkom musí podriadiť vodcovi, kradnúť, fetovať), ale na druhej strane saturuje jeho potrebu niekam pat-riť a byť niekým akceptovaný. Náhradný cieľ nemusí byť sociálne žiaduci, môže byť len ľahko dosiahnuteľný. M. Nákonečný (1995) pripomína dosť bežnú symbolickú substitúciu, kde k náhradnému uspokojeniu slúži hroma-denie peňazí alebo vecí.

Rezignácia je reakciou na dlhodobú záťažovú situáciu, keď sa človek vzdáva niečoho vopred, pretože to považuje za nedosiahnuteľné. Vyjadruje bezmocnosť, pasivitu a apatiu. Obranný efekt rezignácie spočíva v tom, že ak človek nič neočakáva, nemôže byť sklamaný. Rezignácia býva súčasťou prežívania chronického ochorenia alebo trvalého postihnutia. Príkladom re-zignácie je aj izolácia, keď sa človek vyhýba kontaktu s okolím, pretože je mu nepríjemný, prípadne ho niečím traumatizuje. Tendencia k izolácii spravidla vyjadruje ako nevyrovnanie sa so situáciou alebo neschopnosť inak reagovať (väčšia únava, vyčerpanosť a pod.). Často takto konajú obete násilia, ktoré sa v dôsledku negatívnych skúseností dištancujú od ostatných ľudí.

55

4.2.3 Koncepcia osobnosti Carla Gustava Junga

Psychoanalytik C. G. Jung rozlíšil typy ľudí na základe vzťahu človeka k vonkajšiemu svetu a k sebe samému. Introvert je človek zahľadený do svojho vnútra, na svoje vlastné problémy a duševné stavy. Vo vzťahu k oko-liu je pomerne uzavretý, nedôverčivý, plachý, neistý, málo priebojný. Má intenzívny vnútorný život, je schopný hlbokých citov, ťažko sa prispôsobu-je, všetko vzťahuje na seba, mnoho rozmýšľa a uvažuje a väčšinou zostáva so svojimi problémami sám. Extrovert sa orientuje skôr na vonkajší svet a prostredie, v ktorom žije, je spoločenský, prístupný, agilný, dokáže sa ľahko prispôsobiť novým pracovným a spoločenským podmienkam (Hy-hlík, Nakonečný, 1974). Typológia C. G. Junga je rozšírená a uznávaná. Aj H. J. Eysenck používa pojmy introvert a extrovert. Pri vymedzovaní týchto pojmov však kladie väčší dôraz na správanie. C. G. Jung pri vymedzovaní uvedených pojmov viac akcentoval prežívanie jedinca. Vyšší stupeň triede-nia vo vnútri rozdelenia jedincov na introvertov a extrovertov predstavuje podľa neho delenie prevahy jednej z psychických funkcií človeka, mysle-nia (rozumového hodnotenia), cítenia (citového hodnotenia), pociťovania (vedomého vnímania) a intuície (nevedomého vnímania). Spojením oboch delení dostal C. G. Jung (1993) osem typov osobnosti, z ktorých každý sa prejavuje svojráznym vzťahom ku skutočnosti (obr.10).

Obrázok 10 Typy osobnosti podľa C. G. Junga

Extravertovane myšlienkový typ usudzuje o vonkajšej skutočnosti na základe pojmov vyvodených z konkrétnej skúsenosti. Je to empirik, vzor vedeckého myslenia našej doby.

Introvertovane myšlienkový typ usudzuje o skutočnosti na základe pojmov abstraktne prevzatých z myšlienkovej tradície. Je to racionalista, pre ktorého sú myšlienky viac ako fakty.

E x t r a v e r t

I n t r o v e r t

Myšlienkový(rozumové hodnotenie)

Citový(citové hodnotenie)

Pocitový(vedomé vnímanie)

Intuitívny(nevedomé vnímanie)

Typ

Typ

Prevahapsych.funkcie

56

Extrovertovane citový typ riadi svoj vzťah ku skutočnosti „objektív-nym hodnotením“, aktívne prisudzuje predmetom svojho prežívania hod-noty skôr podľa spoločenských konvencií, subjektívne založeným súdom sa vyhýba.

Introvertovane citový typ riadi sa hlavne subjektívnym cítením, svoje predstavy o skutočnosti povyšuje nad samu objektívnu skutočnosť, ku kto-rej sa stavia skôr odmietavo.

Extrovertovane pocitový typ sa v živote orientuje podľa skutočnosti, ktorú „má pred očami“, bez toho, aby o nej príliš rozmýšľal. Je to v pod-state realista riadiaci sa silou vonkajších vplyvov. Introvertovane pocito-vý typ je charakteristický intenzitou subjektívneho citového prežívania pri bezprostrednom vnímaní, ktorá určuje povahu jeho citovej odozvy na vní-manú skutočnosť, je to „senzitívny“ človek.

Extravertovane intuitívny typ je zameraný skôr na plány a možnosti ako na aktuálnu skutočnosť, usiluje sa o všestranné uplatnenie.

Introvertovane intuitívny typ využíva intuíciu k objavom vlastného vnútra, čo je príznačné pre povahu rojka, mystika, čudáka alebo umelca, teda ľudí, o ktorých sa hovorí, že pre nich skutočnosť neexistuje.

4.3 Štruktúra osobnosti z typologického hľadiska

4.3.1 Typ a individualita

Pri usporadúvaní psychických vlastností človeka môžeme uplatniť napr. tieto hľadiská (Remplein, 1959):

a) všeobecné – to, čo je spoločné všetkým ľuďom (napr. pamäť),b) individuálne – to, čo je jedinečné (jedinečný obsah pamäti),c) typické – to, čo je spoločné určitej skupine osôb (napr. pamäť na čísla).

Typ v tomto chápaní je niečo, čo je medzi všeobecným a individuál-nym, je to určitý súbor znakov alebo vlastností, ktoré nie sú všeobecné, teda nemajú ich všetci ľudia, ale nie sú ani jedinečné, teda nepatria len jednej osobe. Všetkých jedincov s takýmito spoločnými vlastnosťami možno zaradiť pod pojem určitého typu. Typ potom vyjadruje určité zovšeobecnenie týchto spoločných vlastností. Vlastnosti zovšeobec-nené v type vykazujú určitú konšteláciu alebo štruktúru vzájomných väzieb. V pojme určitého typu, napr. egoizmu, je vyjadrená určitá kon-štelácia vlastností, ktoré sa spolu vyskytujú (preferovanie seba samého, bezohľadnosť voči iným a pod.) a ich zovšeobecnenie.

57

Typ reprezentuje len určitý súbor vlastností osobnosti, avšak nie všetky vlastnosti, preto na základe typu nemôžeme osobnosť úplne charakterizo-vať. Typ je ideálna forma, ku ktorej sa jednotlivci viac alebo menej pri-bližujú. Každý človek je však viac než typ, pretože okrem typických (sku-pinových) vlastností má aj vlastnosti individuálne. Každá osobnosť je tak jednotou individuality a typu. V tomto zmysle je každá osobnosť svojrázna, jedinečná, avšak nie celkom nepodobná iným osobnostiam. Typizovaním vyzdvihujeme len niečo z psychologického bohatstva osobnosti, nie celú osobnosť. V type však vyzdvihujeme vždy niečo podstatné.

Pojem individualita vyjadruje svojráznosť a jedinečnosť každého jedinca, ktorá je daná svojráznou a vrodenou neuropsychickou výba-vou a jedinečnou životnou skúsenosťou formujúcou psychické vlast-nosti osobnosti. „Každá osobnosť konkrétneho jedinca je individualitou, t.j. bytosťou s jedinečnými vlastnosťami. Súčasne jedinci majú niektoré z celku svojich psychických vlastností spoločné s inými ľuďmi, je každá osobnosť jednotou individuality a typu“ (Hýhlik, Nakonečný, 1974).

Výskumy potvrdili, že temperamentové vlastnosti človeka sú do znač-nej miery určené telesnými vlastnosťami (Sheldon), vlastnosťami nervo-vej sústavy (Pavlov) aj hornónmi a neurotransmitermi. Platí tiež, že psy-chické vlastnosti, ktoré majú základ v telesných vlastnostiach, pôsobia veľ-mi široko a to tým, že určujú ladenie osobnosti, zafarbujú celé prežívanie a konanie človeka. U väčšiny povahových vlastností môžeme predpokladať temperamentovú zložku preto, lebo majú emocionálne jadro (Říčan, 2007). Temperament vyjadruje všeobecné vlastnosti duševnej dynamiky, uplatňu-júce sa v prežívaní a prejavoch človeka. Temperament určuje spôsob, kto-rým sa realizujú duševné deje rozmanitého obsahu, nemá samostatný zážit-kový obsah. Preto človek nemá ani možnosť svoje tempermentové vlast-nosti ani poznať, dozvedá sa o nich len nepriamo porovnaním vlastných vonkajších prejavov správania so správaním sa iných ľudí.

Pri temperamente nejde o to, ako dobre človek robí, to čo robí (to je zá-ležitosť schopností), ani o to čo robí, (to je záležitosť motivácie), ale o cel-kový štýl jeho prežívania a správania. Temperament teda zahrňuje formál-ne vlastnosti nezávisle od obsahu vedomia a od smeru osobných sklonov. Tzv. čisté, vyhranené temperamentálne typy sa vyskytujú zriedkavo, časté sú zmiešané typy podmienené osobitnou kombináciou vlastností nervovej sústavy. Z rôznych prístupov k psychologickým typom možno uviesť dva základné (Balcar, 1983) :

Typ ako krajnosť. V tomto prístupe sú čisté typy ideálnym prípadom krajnej polohy jedinca v priestore osobnostných vlastností. Táto poloha

58

v skutočnosti nie je zastúpená. Jedinci sú do typu zaradení podľa miery, v ktorej sa tomuto vzoru približujú viac než k ostatným typom (obr. 11). K čistým typovým vzorcom sa blíži len malý počet jedincov na okrajoch distribučnej krivky, väčšina je typovo nevyhranená.

Obrázok 11 Typ ako krajnosť

Typ ako modus. V tomto prípade sú čisté typové vzorce určené ako tie kombinácie vlastností, ktoré sa v populácii vyskytujú najčastejšie – ako modálne vrcholy jej frekvenčného rozloženia (obr. 12). V tomto prípade mnoho jedincov prakticky splýva s niektorým z vymedzených typov a s na-rastajúcou odlišnosťou od nich počet ľudí postupne ubúda. K čistým typo-vým vzorcom sa blíži väčšina jedincov v modálnych pásmach rozloženia, menší počet je typovo nevyhranených.

Mieravlastností

Frekvencia výskytu

Typ A Typ B

Obrázok 12 Typ ako módus

Mieravlastností

Frekvencia výskytu

Typ A Typ B

59

Typológia je náuka o typoch ľudí, študuje variácie psychického života a klasifikuje psychologické typy ľudí. V psychológii je mnoho typologic-kých sústav. V nasledujúcom výklade popíšeme: neurofyziologickú typoló-giu I. P. Pavlova, konštitučnú typológiu W. H. Sheldona a hodnotovú typo-lógiu E. Sprangera.

4.3.2 Nerofyziologická typológia I. P. Pavlova

Sila, vyrovnanosť a pohyblivosť nervových procesov sú podľa Pavlo-va rozhodujúce pri zaradení človeka k určitému typu temperamentu. Sila vzruchu a útlmu sa prejavuje v tom, ako sú nervové bunky schopné zniesť záťaž, ako primerane vedia odpovedať na veľmi silné podnety, ťažké a mi-moriadne okolnosti a konfliktové situácie. Vyrovnanosť, vyváženosť me-dzi silou vzruchu a útlmu sa prejavuje schopnosťou mozgových buniek uvoľňovať a brzdiť činnosť, udržiavať ju, keď treba. Pohyblivosť vzru-chu a útlmu sa prejavuje v tom, ako sú mozgové bunky schopné rýchlo prispôsobiť sa zmenám v prostredí, podľa potreby striedať či meniť vzruch a útlm. Typy vyššej nervovej činnosti možno podľa I. P. Pavlova rozdeliť tak, ako je uvedené na obrázku 13.

Obrázok 13 Typy vyššej nervovej činnosti podľa I. P. Pavlova

Sangvinik sa vyznačuje vysokou psychickou aktivitou, výkonnosťou, rýchlymi a živými pohybmi, bohatstvom mimiky a rýchlym tempom reči. Ľahko a rýchlo reaguje na udalosti okolia, je spoločenský. Emócie, pre-dovšetkým kladné, u neho rýchlo vznikajú a rýchlo sa striedajú. Pomerne rýchlo a ľahko prekonáva neúspechy. I. P. Pavlov predpokladal, že procesy vzruchu a útlmu sú u sangvinika dostatočne silné, vyvážené a pohyblivé. Sangvinici sú veselí, ľahko nadväzujú spoločenské kontakty. Inklinujú k ra-cionálnym typom, u ktorých sa v adekvátnej miere uplatňujú také vlastnos-ti ako zhovorčivosť, otvorenosť, schopnosť podriadiť sa, avšak len v tom

typ vyššejnervovejčinnosti

silnýslabý

vyrovnanýnevyrovnaný

pohyblivýnepohyblivý

– S– F– CH– M

S - sangvinik, F - flegmatik, CH - cholerik, M - melancholik

60

prípade, ak je táto požiadavka logicky zdôvodnená.. Zriedka majú trému, na spoločenských vystúpeniach si počínajú suverénne. Majú však nábeh na povrchnosť. Vo výchove sa vyžaduje častejší dozor a kontrola. Veselosť netreba tlmiť, ale udrživavať v „medziach“. Vyhranený sangvinik je výsled-kom kombinácie osobnostných vlastností extroverzie a stability.

Flegmatik sa vyznačuje nízkou úrovňou psychickej aktivity, pomalos-ťou, nevýraznou mimikou. Je pokojný, vyrovnaný, vytrvalý a húževnatý. V práci zbytočne neplytvá silami, rozvrhne si sily a prácu dokončí. Fleg-matik sa ťažko prispôsobuje novej skutočnosti a ťažko sa preorientúva z jedného typu činnosti na druhý. Podľa I. P. Pavlova ide o silný, vyrovna-ný a nepohyblivý typ temperamentu. U flegmatika prevláda pokojná, vy-rovnaná nálada, city a nálady sú obyčajne stále, city fakticky prežíva bez vášní. V nepriaznivých podmienkach sa môžu u flegmatika rozvinúť chu-dobné emócie, malátnosť, sklon vykonávať jednotvárne stereotypné úkony. Z vlastností osobnosti možno spomenúť vyrovnanosť, spokojnosť, trpezli-vosť, rozvážnosť, ale aj váhavosť, ťažkopádnosť, ľahostajnosť, nízke náro-ky, odmeranosť a menšiu spoločenskosť. Z hľadiska výchovného pôso-benia treba rešpektovať, že žiak tohto typu pracuje pomaly, ale neúnavne, nerozčuľuje sa ani pri neúspechoch, čím sa vytvára väčšia možnosť použi-tia aj ostrejších disciplinárnych prostriedkov. Má sklon zanedbávať si svo-je povinnosti, k výchovným zásahom býva dosť ľahostajný. Treba u neho pestovať návyky na poriadok a upevňovať ich aj v dospelom veku. Vyhra-nený flegmatik je výsledkom kombinácie osobnostných vlastností introver-zie (uzavretosti) a stabiliy. Vo vzťahoch je vyrovnaný, primerane družný, nerád zbytočne hovorí. Nedostatkom flegmatika je jeho malá pohyblivosť. Obvykle potrebuje čas, aby sa rozhýbal, sústredil pozornosť, aby ju mohol preniesť na iný objekt. Má však tendenciu k väčšej vytrvalosti.

Cholerik sa vyznačuje výsokou úrovňou psychickej aktivity, energic-kým konaním, prudkosťou, výbušnosťou, silou pohybov, ich rýchlym tem-pom, prchkosťou. Cholerik má sklon prudko striedať nálady, je výbušný, netrpezlivý, náchylný citovo zlyhať, niekedy býva agresívny. Cholerika za-radil I. P. Pavlov k silnému nevyrovanému typu nervovej sústavy, prevlá-da u neho vzruch nad útlmom. Pri nedostatku primeranej výchovy a v ťaž-kých životných situáciách môže nedostatočná vyrovnanosť viesť cholerika k neschopnosti kontrolovať svoje city. Vyznačuje sa zvýšenou vzrušivosťou a citovou reaktivitou. Vo vzťahoch k druhým ľuďom je príkry, priamočiary. V činnosti dokáže maximálne vypäť svoje sily. Z hľadiska výchovného pôsobenia je najdôležitejšie viesť žiakov tohto typu tempermentu k seba-ovládaniu. Kladné vlastnosti treba upevňovať, pretože sú zárukou veľmi

61

dobrého uplatnenia. Pri ostrejších výchovných zásahoch je často vznetlivý, ľahko a rýchlo sa vzruší. Charakteristická je cyklickosť v prejavoch sprá-vania. Urazia sa, nechcú sa pokoriť a prijať porážku. Hrubé zaobchádzanie spôsobuje zatvrdilosť. Vyhranený cholerik je výsledkom kombinácie osob-nostných vlastností extroverzie, lability a zážitkov.

Melancholik je podľa I. P. Pavlova útlmový typ nervovej činnosti, pri-čom vzruch aj útlm sú slabé. Tento typ sa vyznačuje pomalým priebehom citov, avšak s veľkou intenzitou a dlhším trvaním. Vyznačuje sa nízkou úrovňou psychickej aktivity, pomalými pohybmi, tlmenou motorikou aj re-čou a rýchlou únavnosťou, váhavosťou, nerozhodnosťou, opatrnosťou, zá-dumčivosťou, utiahnutosťou až samotárstvom. Charakteristická je vysoká emočná senzibilita, hlboké, stále prevažne negatívne emócie, ktoré majú slabý vonkajší prejav. Melancholik je náchylný silne prežívať aj nepatrné dojmy. Preto sa usudzovalo, že má mimoriadnu schopnosť vnímať zážitky. Je trochu uzavretý, nespoločenský. Obáva sa nových situácií a nových ľudí, v styku s nimi prichádza do rozpakov. Často sa uzatvára do seba a vyhľa-dáva samotu. V známom prostredí môže byť melancholik dobrým pracov-níkom, môže úspešne riešiť úlohy a môže sa vyznačovať veľkým taktom. Za nepriaznivých podmienok sa môže u melancholika rozvinúť zvýšená emočná zraniteľnosť, uzavretosť a odcudzenosť. Z hľadiska výchovného pôsobenia je potrebné mať na zretreli, že melancholici sú zvyčajne málo činní, neaktívni, treba ich častejšie podnecovať k činnosti. Bývajú nesmelí, ale znášajú priame pochvaly. Vyhranený melancholik je kombináciou osob-nostných vlastností introverzie a lability.

Z hľadiska životnej odolnosti a prispôsobivosti najzdatnejšie sú sil-né vyrovnané typy teda sangvinik a flegmatik. Najmenej odolný je melan-cholik. Pri tomto type najskôr vznikajú adaptačné ťažkosti, prípadne rôzne poruchy nervovej činnosti vplyvom ťažkých životných nárazov a otrasov. Cholerik je výkonný typ, avšak má ťažkosti, keď sa má v mimoriadne vzru-šivých situáciách tlmiť, brzdiť, preto je vhodné organizovať jeho činnosť, usmerňovať ho v tom, čo má urobiť. V Pavlovovom chápaní nie je tempe-rament nič iné ako všeobecná charakteristika správania človeka, ktorá vy-jadruje vlastnosti nervovej činnosti. Pod temperamentom si Pavlov pred-stavoval osobitosti správania, jeho základné črty. U väčšiny ľudí môžeme zistiť zmiešané temperamenty, t.j. spojenie vlastností jedného temperamen-tu s niekoľkými vlastnosťami iného temperamentu. Napr. pokojný a vyrov-naný flegmatik v istých okolnostiach emocionálne vzplanie a správa sa tak-mer takisto ako cholerik. Avšak aj cholerik môže niekedy prejavovať nie-ktoré črty melancholického temperamentu ako stiesnenosť, neistotu a pod.

62

Poznať vlastnosti temperamentu je pri výchove veľmi dôležité. Každé-mu typu temperamentu vyhovuje trochu odlišný prístup, odlišné podmien-ky. V každom type sa môžu zvýrazniť kladné i záporné vlastnosti. U člove-ka je temperament výsledkom tak vrodených vlastností, ako aj vplyvov vý-chovy a sebavýchovy. Výchova a sebavýchova môžu navonok ovplyvniť prejav temperamentu, vytvoriť isté návyky kultúrneho odreagovania, napr. pri vzrušivých typoch, alebo návyky relatívneho zrýchlenia psychic-kých procesov, či návyky koncentrácie pozornosti a vytrvalosti v činnosti. Výchovou a sebavýchovou možno tak minimalizovať nevýhody každého typu temperamentu. Samotný typ temperamentu sa však nemení a je tre-ba počítať s jeho spontánnym prejavom najmä v stresových, frustrujúcich a konfliktových situáciách. Z hľadiska prispôsobenia organizmu prostrediu sa ako najpriaznivejšie javia vlastnosti sangvinického a najmenej priazni-vé vlastnosti melancholického temperamentu. Temperament sám osebe ne-determinuje rozvoj ostatných vlastností osobnosti, ktorými možno vyvážiť prípadné menej priaznivé vrodené temperamentové predpoklady.

4.3.3 Typológia W. H. Sheldona

Konštitučnú psychológiu môžeme definovať ako štúdium vzťahov medzi štruktúrou tela a psychologickými a sociálnymi charakteristikami osobnosti (Hall a Lindzey, 1978; Lerner a kol. 1986). Sheldon predpokladal, že vzťah medzi telesným typom a osobnosťou a sociálnym správaním osobnosti je značne predurčený geneticky. Genetické činitele, aj keď nie sú dostupné bezprostrednému bádaniu a poznaniu, možno odhaliť analýzou stavby ľud-ského tela. Takto vzniká morfogenotyp, hypotetická biologická štruktúra, ktorá určuje základ fenotypu, t.j. individuálnej a pozorovateľskej štruktúry organizmu. Embryo sa v raných štádiách vyvíja z troch zárodočných listov. Z endodermu sa vytvárajú tkanivá a tráviaca sústava, z mezodermu svaly a kosti a z ektodermu nervový systém a zmyslové orgány. Podľa toho, aká je prevaha toho ktorého zárodočného listu pri stavbe tela, rozlíšil tri telesné typy, ku ktorým priradil typ osobnosti alebo temperamentu.

Mieru vzťahov medzi telesnými typmi a typmi temperamentu vyjadru-jeme v tabuľke 3. Z údajov v tabuľke vidíme, že endomorfný telesný typ vysoko koreluje s viscerotonickým typom temperamentu (+ 0,79). Mezo-morfný telesný typ vysoko koreluje so somatotónickym typom tempera-mentu (+ 0,82) a ektomorfný telesný typ vysoko koreluje s cerebrotónic-kým typom temperamentu. Tieto korelácie potvrdzujú vzťah medzi stavbou tela a typom temperamentu u človeka.

63

Tabuľka 2 Sheldonove somatotypy a typy osobnosti (Lerner, a kol., 1986)

Telesný typ

Fyzická charakteristika

Osobnosť alebo temperament

Endomorfnýsociabilný,relaxovaný,

závislý,

mäkký, okrúhly Viscerotonickýmá rád jedlo a pohodlie,

MezomorfnýSilný,

túžiaci po dobrodružstve,rázny,

odvážny

ťažký, svalnatý Somatotónickýmocný,

dominantný

Ektomorfnýcitlivý nervový systém,

zdržanlivý

štíhly, jemný Cerebrotónickýnesmelý,

sklon k samotárstvu

Tabuľka 3 Korelácie medzi telesným typom a temperamentom (Brown, Herrnstein, 1975)

Telesný typTyp temperamentu

viscerotónický somatotónický cerebrotónickýEndomorfný + 0,79 - 0,29 - 0,32Mezomorfný - 0,23 + 0,82 - 0,58Ektomorfný - 0,40 - 0,53 + 0,83

V nasledujúcom prehľade (tabuľka 4) uvádzame nasledujúce sociálne stereotypy posudzovania jednotlivých telesných typov (Lerner, a kol.,1986).

Ako vidíme ľudia posudzujú najpozitívnejšie mezomorfný telesný typ, vnímanie endomorfného typu je negatívnejšie, ektomorfný typ je hodnote-ný negatívne. Pre pedagogickú prax považujeme za dôležité uviesť, že uči-teľ môže zaradiť žiaka napr. na základe prvého dojmu, prípadne „haló efek-tu“ k niektorému typu temperamentu. Tento sociálny stereotyp posudzova-nia telesného typu však nemusí zodpovedať skutočnosti. Zvlášť negatívne by sa to mohlo prejaviť u žiakov s ektomorfnou stavbou tela, ktorí by mohli byť v porovnaní s inými žiakmi hodnotení negatívne. W. H. Sheldon upo-zorňuje, že na kompetentné poznanie typu osobnosti je potrebný aspoň rok pozorovania v rôznych situáciách doplnený aspoň 20 rozhovormi.

64

Tabuľka 4 Sociálne stereotypy posudzovania telesných typov

Stavba telaMezomorfná Endomorfná Ektomorfná

zdravý statočný

výborný športovec svalnatý

dobre vyzerajúci má mnoho priateľov

pomáha iným má rád iných

múdry čistýstály

bojovnýbystrý, elegantný

príjemnýschopný vodca

smutnýzlý športovec

škaredý objemný

ťažkopádny tučný viac je

má málo priateľov neschopný vodca

hlúpy láskavý špinavý

chorý bojazlivý

slabý malý ľahký

slabé svalstvo menej je

štíhly nevýbojný

tichý

4.3.4 Hodnotové typy E. Sprangera

E. Spranger chápe psychológiu ako „vedu o zmysluplnom živote“, kto-rej úlohou je hľadať a určovať zmysluplné súvislosti individuálnych živo-tov. Životné osudy sa podľa neho stávajú zmysluplné, keď za fakty o živote dosadzujeme hodnotovú orientáciu jedinca, lebo práve ona dáva udalostiam zmysel. E. Spranger vyšiel z tzv. „rozumejúcej psychológie“. Predpokladal, že existujú poznania sveta, ktoré tvoria základnú „životnú formu“ pozna-nia sveta človekom: pravda, krása , užitok (zisk), láska k ľuďom, moc, boh (múdrosť). Na základe uprednostňovania niektorého z týchto princípov do-spel k týmto typom ľudí:

Teoretický človek je motivovaný hľadaním pravdy, pozná len túžbu po objektívnych faktoch, systematizuje, vyjasňuje si pojmy, utvára si intelek-tuálny svet, ktorý je založený na rozume. Poznanie zákonitostí podstaty sveta, vzťahov medzi ľuďmi je pre neho základnou hodnotou. Spranger ho-voril, že nemusí ísť len o vedca, lekára, účtovníka, ale o každého, pre ktoré-ho najdôležitejšia orientácia vo svete je poznanie toho, čo sa deje, ako sa to deje a prečo sa to deje. Príkladom takéhoto typu človeka je I. Kant.

65

Ekonomický človek vo všetkých životných vzťahoch kladie na prvé miesto hodnotu užitočnosti, za najvyššie dobro považuje peniaze. Je to člo-vek egocentrický, mysliaci len na vlastné blaho. Pre ekonomického človeka má hodnotu len to, čo prinesie úžitok jemu samému, jeho rodine, priateľom alebo skupine, do ktorej patrí.

Estetický človek sa na život pozerá z hľadiska krásy a symetrie, for-my, pričom ho ekonomické a noetické problémy nezaujímajú, napr. Lord Byron, O.Wilde. Všetko vníma jako harmonické alebo disharmonické. Žije vo svete farieb, zvukov, foriem rytmu a nemusí byť pritom umelcom alebo estétom. Pokiaľ je svet pre neho harmonický, cíti sa príjemne, ak je dishar-monický, cíti sa nesvoj a trpí.

Sociálny človek je altruista a žije pre iných, princíp jeho života spočíva v sympatii a láske k druhým ľuďom. Hľadá seba v iných ľuďoch, žije pre iných, usiluje sa o všeobjímajúcu lásku, lásku k ľudstvu. Sociálny typ osob-nosti je popisovaný najrozporuplnejšie. Na jednej strane E. Spranger zdô-razňuje jeho patriarchálnosť, na druhej strane vyzdvihuje, že len prostred-níctvom lásky k bližnému môže človek potvrdiť existenciu tohto vzťahu.

Mocenský človek sa vyznačuje veľkou životnou energiou a egocentriz-mom. Poznáva a zaujíma sa o druhých ľudí len preto, aby ich ovládal.

Náboženský človek hľadá najvyššie hodnoty v transcendentne, vo vzťahu k Bohu, napr. František z Asisi.

Okrem týchto typov rozlišoval E. Spranger aj tri tzv. komplexné typy – človeka technického, právneho a vychovávateľa. Sprangerova typológia sa stala východiskom niektorých empirických štúdií hodnôt.

4.4 Štruktúra osobnosti z faktorového hľadiska

4.4.1 Vlastnosti osobnosti a faktorová analýza

Vlastnosť osobnosti vyjadruje vzájomné vzťahy skupín „trsov“ men-tálnych alebo behaviorálnych charakteristík (Lerner, a kol., 1986). Také charakteristiky správania ako zlostný, podráždený, popudlivý môžu vzá-jomne korelovať a charakterizovať vlastnosť „agresia“. Vlastnosti osobnos-ti sa často vyjadrujú vo forme dimenzií. Dimenzia na rozdiel od typu po-skytuje predstavu kontinua s dvoma pólmi; napr. „vysoká agresia“ a „nízka agresia“ predstavujú dva póly toho istého kontinua agresie. Ľudia sa od seba líšia stupňom agresivity, niektorí sú viac, iní menej agresívni. Dimen-zia „agresia“ nám umožňuje zistiť stupeň agresivity jednotlivca, prípadne

66

ho porovnať s inými ľuďmi podľa diagnostických noriem. V rôznych di-menziách dosahujú ľudia rôzne hodnoty od najnižších až po najvyššie. Je-dinec môže napr. dosiahnuť vysoké skóre v dimenzii „agresia“, nízke skóre v dimenzii „závislosť“ a priemerné skóre v dimenzii „asertivita“. Psycholo-gické testy zisťujú spravidla viacero vlastností osobnosti.

4.4.2 Teória osobnosti H. J. Eysencka

H. J. Eysenck vymedzuje osobnosť ako viac či menej stabilnú organi-záciu charakteru, temperamentu, intelektu a fyzickej stránky, ktorá deter-minuje jedinečné prispôsobovanie sa osoby k okoliu. Charakter je systém konatívneho správania, temperament je systém afektívneho správania, in-telekt je systém kognitívneho správania, fyzická stránka je systém teles-nej konfigurácie a nervovej a žľazovej vybavenosti. V štruktúre osobnosti rozlišuje Eysenck typy, vlastnosti, návyky a reakcie. Vlastnosť je teoretic-ký konštrukt založený na pozorovaných interakciách určitého počtu rozlič-ných, ale vzájomne spätých návykových odpovedí. Typ je výsledkom vzá-jomne korelovaných vlastností. Návyk je výsledkom určitého počtu roz-ličných reakcií a reakcie predstavujú najjednoduchšie prejavy správania.

Okrem dimenzie extroverzia – introverzia H. J. Eysenck analyzuje a charakterizuje aj dimenziu stabilita – labilita (neurotizmus) a psychotiz-mus. Charakteristickérozdiely medzi extroverziou a introverziou a stabili-tou a labilitou možno uviesť takto (Eysenck,1986): Extrovert je družný, má rád zábavu a spoločnosť, má mnoho priateľov, pociťuje potrebu byť s ľuďmi, s ktorými sa môže rozprávať, nerád sám číta alebo študuje. Túži po vzrušení, rád riskuje, vtipkuje, je samopašný, vždy pohotovo odpovedá a vo všeobecnosti má rád zmeny. Je bezprostredný, pohodlný, nenútený, ľahkomyseľný optimistický, rád sa smeje a je veselý. Rád sa pohybuje a je aktívny, má sklony k agresívnosti a ľahko sa nahnevá. Svoje city nekontro-luje a nie je vždy spoľahlivý. Introvert je pokojný, dáva prednosť knihám pred ľuďmi, zdržanlivý a uzavretý voči ľuďom, ktorí nie sú jeho intímnymi priateľmi. Má sklon robiť plány do budúcnosti, uvažuje nad tým, čo bude robiť, nedôveruje momentálnym podnetom. Nemá rád vzrušenie, berie kaž-dodenné záležitosti s patričnou vážnosťou a má rád dobre usporiadaný spô-sob života. Prísne kontroluje svoje , zriedkakedy sa správa agresívne a ne-nahnevá sa ľahko. Je spoľahlivý, trochu pesimistický a dáva veľký dôraz na etickú stránku vecí. Stabilný človek je pokojný, vyrovnaný, spoľahlivý, bezstarostný, čulý, vedie, riadi ľudí. Labilný človek je náladový, nedotkli-vý, anxiózny, nepokojný.

67

Vzťah extroverzie-introverzie a stability-lability k starším systémom osobnosti sangvinik, cholerik, melancholik, flegmatik je znázornený na ob-rázku 14.

Obrázok 14 Vzťah extroverzie – introverzie a stability-lability k starším

systémom osobnosti

Eysenckov neurotizmus sa do istej miery podobá Pavlovovej dimen-zii silný – slabý, no ešte väčšia zhoda je v tom, že Pavlovov slabý typ sa podobá Eysenckovmu introvertovi a silný typ extroverzii. H. J. Eysenck však zdôrazňuje, že ľudia sa od seba líšia hlavne tým, akou rýchlosťou sa u nich vytvára vzruch a útlm. Neurofyziologickým základom neuroticizmu (dimenzia stabilita-labilita) je vysoká reaktivita vegetatívneho nervového systému, ktorý ovláda rôzne telesné funkcie a veľmi úzko súvisí s citmi. Ak vegetatívny nervový systém reaguje veľmi intenzívne, potom u jedinca s vysokým neurotizmom vyvolá ten istý podnet silnejšiu telesnú a citovú reakciu ako u priemerného alebo vysoko stabilného človeka. Labilný člo-

LABILNÝnáladový nedotklivý

úzkostlivý nepokojnýrigidný útočný

striezlivý vrtkavýpesimistický dráždivý

nespoločenský impulzívnytichý optimistický

aktívnyI N T R O V E RT EXTRAVERTpasívny spoločenskýobozretný prístupnýrozvážny zhovorčivýzmierlivý reaktívny

sebaovladajúci nenútenýspoľahlivý čulý

vyrovnaný bezstarostnýpokojný vedie, riadi

STABILNÝ

M

F

CH

S

68

Obrázok 15 Výchovné problémy v závislosti od dimenzií neuroticizmu

a stability – lability

0,5

0,4

0,2

0,3

0,1

0,1

0,2

0,4

0,3

0,5

0,1 0,2 0,3 0,4 0,5 0,6 0,7

extraverzia

introverziacitlivosť

roztržitosťsamotárstvo bdelé sneniedepresia

nevýkonnosťpocitymenejcennosti čudáctvo

náladovosť

osobnostnéproblémy

nervozita

vnútorný konflikt

citovánestálosť

dráždivosťlenivosť

masturbáciarozmazlenosť

nezodpovednosť

neuroticizmus

sexuálnedelikty

nedostatokzáujmu

záchvatyzlosti

panovačnosťneobľúbenosť fantastické

klamstvá

problémyso správaním

sebectvohrubosť

divokosť

bitkyneposlušnosť

vyrušovaniehrubé vyjadrovaniedeštruktívnosť

zaškoláctvo klamstvokrádeže

69

vek sa skôr zľakne, rozplače, očervenie atď. Vegetatívny nervový systém však nefunguje vždy ako celok, preto sa niekto skôr rozplače a iný zľakne. Vegetatívny nervový systém labilného človeka reaguje nielen veľmi inten-zívne, ale aj neúmerne dlho a reakcie odznievajú pomaly. Labilný jedinec sa snaží prispôsobiť okoliu a za priaznivých okolností sa mu to aj darí. Za nepriaznivých okolností sa problémy hromadia a dôsledky neurofyziolo-gickej vlastnosti – hyperaktivity vegetatívneho nervového systému – „kryš-talizujú“ vo vzorcoch správania a prežívania, ktoré sa stále viac upevňu-jú. Aké odchýlky od normy sa objavia u labilného jedinca závisí nielen od stupňa lability, ale aj od postavenia jedinca na kontinuu extroverzia-intro-verzia. Ak prevažuje introvertované zameranie, snaží sa jedinec riešiť situ-áciu „na vlastný účet“, čo vedie k tomu, že človek trpí svojimi vnútornými stavmi a vlastným prežívaním. Ak prevažuje extravertované zameranie pre-javí sa labilita skôr správaním zameraným na úkor iných ľudí, za určitých okolností až antisociálnym správaním.

Na základe týchto variantov môžeme vysvetliť aj niektoré problémy, s ktorými sa stretávajú rodičia a učitelia pri výchove detí (obrázok 15).

Psychotizmus (zatvrdilosť) znamená latentnú vlastnosť, ktorá sa v rôz-nom stupni vyskytuje u každého jedinca. Avšak táto predispozícia je ešte vzdialená od aktuálnych psychóz, ktoré sa plne vyskytnú iba u malej časti po-pulácie – predurčuje svojho nositeľa k určitému druhu poruchy v prípade, že sa u neho vyvinie psychóza. Prechod od normálneho temperamentu k poru-che je však plynulý. Práve túto plynulosť vyjadruje konštrukt psychotizmus ako spojitá dimenzia, aj keď H. J. Eysenck predpokladá, že túto vlastnosť má v nenulovej miere len veľmi málo ľudí. Dimenziu psychotizmu mož-no popísať týmito charakteristikami (Ruisel a kol.,1990): samotársky, ľa-hostajný k ľuďom, neprispôsobivý, robiaci ťažkosti, hrubý, neľudský,citovo plachý, necitlivý, nesúcitný, vyhľadávajúci vzruch, nepriateľský k ľuďom, agresívny, milujúci neobvyklé výstredné veci, ignorujúci nebezpečenstvo, zbrklo odvážny, výsmešný, silne vzrušivý, pobúrujúci okolie.

4.4.3 Teória osobnosti R. B. Cattella

R. B. Cattell (Balcar, 1983, s.18) definuje osobnosť ako „to, čo dovoľuje predpovedať, čo urobí osoba v určitej situácii, t.j. zahrnuje všetko správanie jedinca, prejavené aj vnútorné“. Osobnosť je podľa neho štruktúra vlastnos-tí, pričom rozlišuje:

a) povrchové vlastnosti ako sú pedantnosť, dôverčivosť, kritickosť, uzav-retosť, mrzutosť atď.,

70

b) základné vlastnosti, ktoré majú väčšiu stálosť, účelnosť, zmysel a sú determinované konštitúciou organizmu a vplyvmi okolia. Sú to v pod-state primárne faktory (napr. schizotýmia),

c) dynamické vlastnosti, ktoré delí na ergy a metaergy.

Erg je základný dynamický element v osobnosti. Ergy sú dané už pri narodení jedinca, sú to v podstate inštinkty. Ako vrodené psychofyzické dispozície dovoľujú človeku zamerať aktivitu na isté objekty skôr než na iné. Ergy vyjadrujú určité emócie vzhľadom na tieto objekty a vyjadrujú aj akcie, ktoré človek robí, aby tieto objekty dosiahol. Metaergy sú výsled-kom vývinu človeka. Patria k nim postoje, záujmy a sentimenty. Sentiment je pojem širší než postoj, je to nadobudnutá štruktúra dynamických vlast-ností. Vnútorné a biologické podmienky utvárania a fungovania osobnos-ti prechádzajú podľa autora vlastným vývinom, v ktorom možno rozlíšiť štyri stupne: a) dedičnú výbavu, prevzatú od rodičov pri počatí v podobe génovo zakódovaného programu ďalšieho vývinu, b) génovú výbavu, ktorá zahrňuje naviac i zmeny dedičného vkladu mutácií a segregácií v génoch, c) vrodenú výbavu, zahrnujúcu naviac vývinové vplyvy prostredia negé-novej povahy počas vnútromaternicového vývinu až po pôrod, d) konšti-tučnú výbavu, zahrnujúcu naviac i účinky prostredia na vývin organizmu (a tým i osobnosti) počas života jedinca po narodení. Tieto účinky zahrnu-jú fyzické vplyvy i psychologické vplyvy (sprostredkované mechanizmami psychosomatického pôsobenia) a vyplývajú z prírodných a spoločenských podmienok života. Podľa R. B. Cattella je psychická vlastnosť „jedinečný vzorec správania takej povahy, že ak je prítomná v určitej miere jedna jeho časť, môžeme z toho usúdiť, že človek prejavuje v určitej miere i jeho os-tatné časti“. Psychické vlastnosti nie sú však jediným činiteľom ovplyvňu-júcim správanie človeka. Popri psychických vlastnostiach a stavoch sú mo-dulátormi správania aj spoločenské roly, ktoré sú významným modifikujú-cim činiteľom správania a prežívania človeka prostredníctvom obrazu seba, ktorý ich obsahuje. Faktor je predovšetkým empiricky zistená vlastnosť, nie pojem odvodený teoreticky. Faktor je to, čo spôsobuje korelácie (korelácia = miera vzťahu medzi dvoma veličinami), teda to, čo má určitá skupina fak-torovaných premenných spoločné, čo ich „sýti“. Faktor vyvodzujeme z po-ložiek alebo krátkych homogénnych škál (Cattell, 1975).

Príklad: tretí faktor v Cattellovom 16 PF dotazníku je faktor C emoci-onálna instabilita (C–) versus vyššia sila ega (C+ ). Faktor C je faktorom dynamickej integrácie a zrelosti osobnosti (v psychoanalytickom zmysle) v protiklade k nekontrolovanej dezorganizovanej emocionalite. Ide zhruba o Eysenckov neurotizmus. C– znamená, že človeka ľahko rozčúlia veci aj

71

ľudia, je nespokojný so svetom, rodinou, obmedzeniami života atď. C + znamená, že človek je odolný voči stresu, je schopný vykonávať povolania, v ktorých sa vyžaduje emocionálna stabilita.

Aké odpovede na položky dotazníka „sýtia“ C– a aké C+ ? Položka: „V osobnom živote dosiahnem skoro vždy ciele, ktoré si určím“. Ak res-pondent odpovie „áno“, je zrejmé, že ide o osobnosť so silným egom (C+) za predpokladu, že aj na iné položky tejto škály bude odpovedať podob-ne. V nasledujúcom texte sú vysvetlené a na obrázkoch 14 a 15 znázornené vzťahy medzi povrchovými vlastnosťami, faktormi I. a II. radu podľa Cat-tella (Balcar,1983, upravené).

Faktory osobnosti ako bazálne charakteristiky osobnosti pred-stavujú vyššiu úroveň abstrakcie než povrchové vlastnosti osobnosti. Vznikajú ako výsledok vzájomných korelácií (vzťahov) medzi povrchový-mi vlastnosťami osobnosti. Napríklad bezprostrednosť ako faktor I. radu je výsledkom kritickosti a bezstarostnosti. Cattellov 16 – faktorový osobnost-ný dotazník zisťuje 16 primárnych bipolárnych vlastnosti a 4 faktory dru-hého radu: extroverziu, úzkostnosť, činorodosť a nezávislosť.

Obrázok 16 Časť dynamickej siete znázorňujúcej závislosť postojov, štruktúry

sentimentov a ergických cieľov podľa R. B. Cattella (K. B. Madsen, 1979)

Väčšina motivačných kanálov je ľahko zrozumiteľná. Napr. postoj k man-želkinmu účesu je určený sentimentom „manželka“, ktorý pramení z pri-márnych potrieb sexu, z potreby ochrany a bezpečia. Niektoré motivačné kanály sú však zložitejšie.

filmové predstavenie

manželkin účes

koníčekfotografovanie

manželka

zvedavosť

sex

spoločnosť

ochranabezpečiehladzlosťhnusnaliehanie

Úroveň postoja Úroveň sentimentu Úroveň ergov

12

3

72

Tabuľka 5 Cattellove primárne bipolárne faktory (Cattell,1975)

Nízke skóre Faktor Vysoké skóre

SCHIZOTYMIA A –(uzavretosť do seba)

AAFEKTOTYMIA A +(spoločenskosť, bezprostrednosť)

NÍZKA INTELIGENCIA B–(tupý)

BVYSOKÁ INTELIGENCIA B+(bystrý)

EMOCIONÁLNA INSTABILITA C–(citová nevyrovnanosť)

CVYŠŠIA SILA EGA C+(citová zrelosť)

SUBMISÍVNOSŤ E –(poddajnosť)

EDOMINANCIA E +(priebojnosť)

DESURGENCIA F–(mlčanlivosť,vážnosť)

FSURGENCIA F +(entuziazmus, bezstarostnosť)

MALÁ SILA SUPEREGA G –(neakceptovanie morálnych noriem)

GSILNÉ SUPEREGO G +(charakternosť, svedomitosť)

THRECTIA H –(plachosť)

HPARMIA H +(dobrodružnosť)

HARRIA I –(húževnatý, tvrdý)

IPREMSIA I +(jemný, závislý)

ALAXIA L–(dôverčivosť)

LPROTENZIA L +(podozrievavosť, žiarlivosť)

PRAXERNIA M –(praktickosť, prízemnosť záujmov)

MAUTIA M +(imaginatívnosť, bohémskosť)

NAIVITA N –(úprimnosť, neokázalosť)

NSOFISTIKOVANOSŤ N +(znalosť sveta, otrlosť)

SEBADOVERA O –(sebaistota, radostnosť)

OPOCIT VINY O +(plnosť obáv a starostí)

KONZERVATIVIZMUS Q –(rešpektovanie uznávaných myšlienok)

Q1RADIKALIZMUS Q+(experimentujúce myslenie)

ZÁVISLOSŤ NA SKUPINE Q –(sociabilná závislosť)

Q2SEBESTAČNOSŤ Q +(samostatnosť rozhodovania)

NÍZKA INTEGRÁCIA SELF SENTIMENTU Q –(nedostatok sebakontroly)

Q3VYSOKÁ SILA SELF SENTIMENTU Q +(sebakontrola, sila, vôľa)

NÍZKA ERGICKÁ TENZIA Q –(relaxovaný, uvoľnený)

Q4VYSOKÁ ERGICKÁ TENZIA Q+(napätý, frustrovaný)