1. ÚVOD

2. VZNIK A VÝVOJ REGIONÁLNEJ GEOGRAFIE

2.1 Paradigma, geografia a regionálna geografia

2.2 Vývoj regionálnej geografie do polovice 20. storočia

2.3 Paradigmatický vývoj geografie v 20. storočí

2.4 Paradigmatický charakter geografie a multiparadigmatické štádium po 70.

rokoch 20. storočia

Regionálna geografia v 2. polovici 20. storočia

2.6 Vývoj slovenskej a českej regionálnej geografie

3. TEORETICKO-METODOLOGICKÉ ZÁKLADY REGIONÁLNEJ

GEOGRAFIE

3.1 Objekt, predmet štúdia regionálnej geografie a jej definícia

3.2 Postavenie regionálnej geografie v systéme geografických vied

Podstata a cieľ regionálnej geografie

3.4 Alternatívna koncepcia regionálnej geografie

3.5 Región

Metódy regionálnej geografie

Teoretické a metodologické predpoklady regionálnogeografických štúdií

(príklad identity lokality)

Osobitosti a prednosti regionálnej geografie a regionálnogeografického

myslenia

1. ÚVOD

Geografia zaznamenala v období posledných 40 rokov výrazné zmeny vo svojom

predmete a objekte štúdia, cieľoch a charaktere disciplíny a výskumu, v metódach,

teoretických východiskách, v konceptuálnom charaktere a pojmovom aparáte, v obsahovej

náplni i v zameraní štúdií. Tieto zmeny sa výrazne dotkli fyzickej a ešte viac humánnej

geografie a pretvorili aj charakter geografie regionálnej. Geografia a regionálna geografia

na Slovensku stratila vývojovú kontinuitu s geografickým svetom. Pri začiatkoch svojho

formovania boli jej kľúčové osobnosti (profesori Hromádka a Lukniš) silne ovplyvnené

francúzskou (regionálno)geografickou školou (Paul Vidal de la Blache, Albert

Demangeon a iní). Vývoj po roku 1948 však znamenal pretrhnutie kontinuity nielen

s vývojovými tendenciami geografie v USA a západnej Európe, ale aj s tendenciami

vývoja v sociálnych a iných vedách a vo filozofii a pretrhnutie kontinuity s vývojom

spoločnosti ako takej (postmoderná kultúra, globalizácia, zárodky informačnej

spoločnosti...).

Druhá polovica 20. storočia bola na pôde geografie charakteristická zrýchlením

vývojových zmien. Koncom 50. rokov bola prevládajúca regionálnogeografická

paradigma, ktorej hlavným ideovým protagonistom bol Richard Hartshorne, vystriedaná

nastupujúcou vlnou kvantitatívnych geografov, kritizujúcich regionálnu geografiu za jej

popisný charakter, zameraný na štúdium unikátnych regiónov bez snahy hľadať

zákonitosti, bez teoretického zakotvenia a so značne subjektívnym charakterom.

Kvantitatívna paradigma sa zamerala na priestorovú analýzu s hľadaním priestorových

zákonov, vyuţitie kvantitatívnych metód, formalizáciu a klasifikáciu. O období od

prelomu 60. a 70. rokov však môţeme hovoriť ako o multiparadigmatickom, kedy ţiadne

zo smerovaní v geografii nezískalo dostatočne výraznú prevahu. Behaviorálna geografia,

radikálna/marxistická a humanistická geografia v 70. rokoch vznikli ako alternatíva

k pozitivistickej kvantitatívnej geografii, ktorej vytýkali nedostatočný dôraz na riešenie

sociálnych problémov a odklon od človeka (a regiónu). V tomto období začína oţívať aj

regionálna geografia. K návratu k regionálnej geografii vyzývajú významné osobnosti

z rôznych geografických prostredí: John Fraser Hart, J. W. Watson, ale aj Derek Gregory.

Na jednej strane tak dochádzalo k oţiveniu tradičnej regionálnej geografie (presidential

adresses prezidentov AAG a IBG Harta a Watsona), na druhej strane k rozvoju novej

(transformovanej, rekonštruovanej) regionálnej geografie. Nová regionálna geografia

stavala na inkorporácii zanedbávaného tretieho piliera – spoločnosti (k dvom v regionálnej

geografii rozvíjaným pilierom – človeku a prírode) a na dosiahnutých výsledkoch

a metodológii sociálnych vied, na výraznejšom zahrnutí času ako kontinuálneho prvku;

skúma procesy a kontexty a znovuobjavuje región, hoci viac-menej iba v jeho sociálnej

dimenzii. Vzájomné ovplyvňovanie regionálnej geografie a systematických geografických

disciplín znamená v posledných 30 rokoch výrazný teoretický a metodologický vplyv

teórie štrukturácie, marxizmu, realizmu, humanistickej geografie, postmoderných

a feministických geografií, postkolonializmu a postštrukturalizmu.

Prerušenie kontinuity s vývojom a prudký vývoj sociálnych vied, geografie, oţivenie

regionálnej geografie (či uţ v podobe „návratu ku koreňom“ – k tradičnej regionálnej

geografii, alebo vo forme novej regionálnej geografie) sa prejavilo aj v charaktere

a postavení regionálnej geografie na Slovensku. Absencia teoretickej bázy, vzdialenie sa

od riešenia aktuálnych problémov, odtrhnutie od sociálnej reality, klesajúce renomé

v rámci príbuzných disciplín – to všetko je výzvou pre prehodnotenie základov,

východísk, charakteru, obsahu, metodológie a smerovaní regionálnej geografie ako

vedenej disciplíny na Slovensku. V súlade s týmito novými výzvami sa autori tejto

učebnice podujali podať ţiadosť o grant do grantovej agentúry KEGA. Tá bola prijatá

a vďaka podpore grantovej agentúry KEGA (3/5119/07 Teória a metodológia regionálnej

geografie) mohla vzniknúť aj táto učebnica. Súčasťou riešenia grantového projektu bol aj

rozvoj teoretickej bázy regionálnej geografie na základe skúseností popredných geografov

(na spoločnom stretnutí – kolokviu, ktorého výsledky obsahuje 53. číslo časopisu Acta

Geographica) ako aj riešenia konkrétnych problémov. Rozvoju teórie tak napomohli aj

empirické štúdie zamerané najmä na problematiku identity lokality, ktoré pomohli pri

spresnení teoretických (filozofických, ontologických, epistemologických) východísk a pri

rozvoji metodológie vrátane konkrétnych pouţitých metód.

Štruktúra učebnice odráţa najdôleţitejšie témy teoretickej regionálnej geografie vo svetle

súčasných vývojových tendencií. Aj preto je v učebnici daný tak veľký dôraz na vývoj

geografie a regionálnej geografie v druhej polovici dvadsiateho storočia. Vývojové

tendencie naznačujú oţivenie regionálnej geografie v postmodernej dobe, charakteristickej

návratom k unikátnemu, špecifickému, jedinečnému. To sa odráţa aj na charaktere

jednotlivých častí teoretickej časti, zameranej na teóriu a metodológiu regionálnej

geografie. Popri „tradičnom“ chápaní regionálnej geografie tak vystupuje v učebnici ako

„druhá línia“ alternatívna koncepcia regionálnej geografie, ktorá preberá skúsenosti zo

súčasného vývoja v geografii a z novej regionálnej geografie (subjektívny prístup,

kvalitatívne metódy, kontexty a kontextuálny prístup, „socializácia“ a pod.).

Autori ďakujú za pomoc a podporu pri práci na učebnici grantovej agentúre KEGA a jej

finančným príspevkom, ktoré umoţnili získať informačné zdroje a vymienať informácie;

vlastnému pracovisku – Katedre regionálnej geografie, ochrany a plánovania krajiny

Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave; geografom najmä zo

Slovenskej a Českej republiky, komunikácia s ktorými predovšetkým počas kolokvia

„Teória a metodológia regionálnej geografie“, konaného na jeseň 2008 v Bratislave,

osvetlila mnohé problémy a výrazne posunula práce na pripravovanej učebnici; svojim

manţelkám a rodinám, ktorých podpora bola pre prácu nevyhnutná a Bohu za inšpiráciu

a pomoc v ťaţkých chvíľach.

2. VZNIK A VÝVOJ REGIONÁLNEJ GEOGRAFIE

2.1 PARADIGMA, GEOGRAFIA A REGIONÁLNA GEOGRAFIA

2.1.1 Pojem paradigma

Vývoj svetonázoru ľudstva, ľudského poznania a vedenia ako celku, ako aj vývoj

jednotlivých vedeckých disciplín má podľa niektorých autorov črty, ktoré je moţné

zovšeobecniť, hľadať medzi jednotlivými obdobiami určité súvislosti a snáď aj zjednotiť ich

poskytnúc im isté zastrešenie v podobe spoločných zákonitostí ich vývoja. Z takýchto

prístupov je najznámejšia koncepcia vedeckých revolúcií amerického teoretika vedeckého

poznania Thomasa Kuhna (Kuhn, 1970). Cyklický charakter vývoja poznania zjednocuje

pojem paradigma, ktorú chápe Kuhn ako "ucelený súhrn vier, hodnôt, techník atď.,

zdieľaných členmi danej spoločnosti" (viď Harvey, Holly, 1981, str. 11-12). Paradigma je teda

istým "svetonázorom" vedy, náhľadom na objekt štúdia, dohodou vnímania objektu štúdia,

techník a metód štúdia. Paradigma veľmi silne ovplyvňuje výber objektu štúdia (na čo sa

bádatelia "môţu" a "nesmú" zamerať), spôsob prístupu k nemu, prostriedky a metódy práce s

objektom štúdia a pod.

M. Mastermann (Harvey, Holly, 1981, str. 12) rozlišuje tri typy paradigiem:

1. metaparadigma - globálny "svetonázor" vedy ("Weltanschauung"), je najširšou oblasťou

zhody v danej vednej disciplíne, definuje podoblasti výskumu; podľa G. Ritzera (Harvey,

Holly, 1981, str. 12) zabezpečuje tri základné funkcie: 1. definuje, čo je a čo nie je

objektom štúdia danej vedeckej komunity; 2. ukazuje vedcovi, kde hľadať (a kde

nehľadať) moţné objekty štúdia; 3. ukazuje vedcovi, aký objav môţe očakávať pri ich

hľadaní a skúmaní;

2. sociologická paradigma - je zaloţená na konkrétnom vedeckom poznaní; je univerzálne

akceptovaným vedeckým poznaním;

3. konštrukčná paradigma - najuţšie chápanie paradigmy, môţu ňou byť rôzne učebnice,

inštrumenty, klasické práce.

2.1.2 Paradigma vo vzťahu k teórii, filozofii a metodológii

M. E. Harvey a B. P. Holly pokračujú ďalej vo svojich úvahách o paradigme. Vo vzťahu k

teórii je postupnosť metaparadigma - sociologická paradigma - konštrukčná paradigma

charakteristická rastúcou empirickou bázou a metaparadigma súvisí s pre-teóriou aţ

metateóriou, sociologická paradigma s metateóriou aţ teóriou a konštrukčná paradigma s

teóriou aţ subteóriou (Harvey, Holly, 1981, str. 17).

Kým veda je analytická a popisná, analyzuje celok na báze jeho častí, filozofia sa pokúša

kombinovať časti do interpretatívnej syntézy s cieľom odhaliť význam vecí. Filozofia

hodnotí, ale aj vytvára rámec pre výskum, zaoberá sa tým, ako vedná disciplína riadi výskum,

aké otázky kladú bádatelia a ako sú tieto otázky riešené. Rôznorodosť vier (ktoré sú základom

filozofického svetonázoru) podmieňuje rôznorodosť filozofií. "Súbor filozofií s postačujúcou

zhodou v zameraní výskumu a prístupe a veľká skupina odborníkov, môţu vytvoriť

paradigmu." (Harvey, Holly, 1981, str. 19).

Autori si všímajú aj vzťah paradigmy a metodológie, ktorú definujú zjednodušene ako

logiku explanácie, zabezpečenie rigoróznosti argumentov a vnútornej koherentnosti metódy.

V procese explanácie teda filozofia kriticky posudzuje jej ciele a spôsoby dosiahnutia,

teória vytvára základy pre explanáciu (teória centrálnych miest a pod.), metodológia

disciplíny je logikou pouţitou v explanácii. Filozofické, teoretické a metodologické hľadiská

v disciplíne v danom období vytvárajú myslenie disciplíny. Či má vedná disciplína

paradigmatický charakter, závisí od stupňa dominancie týchto hľadísk.

2.1.3 Štruktúra vedeckých revolúcií

Rovnomenná publikácia Thomasa Kuhna (Kuhn, 1970, v slovenskom preklade Kuhn, 1980)

je iba jednou z mnohých prác, snaţiacich sa hľadať zákonitosti v procese vývoja vedeckého

poznania, je však najvplyvnejšou z nich. Vývoj poznávania je ovplyvňovaný zmenami

paradigiem, ktoré súvisia s vedeckými revolúciami a s jednotlivými štádiami vedy. Ako tvrdí

Kuhn, „normálna veda je zaloţená na predpoklade, ţe vedecká komunita pozná, aký je svet“

a ku koncu svojho štádia „normálna veda často potláča fundamentálne inovácie, pretoţe

vyvracajú jej základné predpoklady“ (Kuhn, 1970, s. 5). Normálna veda je zaloţená na

vedeckých úspechoch, ktoré priťahujú nasledovateľov z vedeckej obce a ktoré Kuhn nazýva

paradigmami. Proces vytvárania paradigiem a vývoja vedeckých revolúcií je

charakteristický postupnosťou od zhromaţďovania „púhych faktov“ cez (ako výsledok

konkurencie tzv. preparadigmatických škôl) objavenie sa jednej paradigmy, ktorá postupne

skupinu svojich zástancov vyprofiluje na vedeckú disciplínu. Paradigma ponúka úspech pri

riešení problémov v danej vednej disciplíne, po čase však prestáva uspokojujúco riešiť

problémy a tradíciu vedeckej praxe narúša anomália, ktorá podmieňuje invenciu nových

teórií. Akumuláciu poznania postupne sprevádza akumulácia anomálií; neúspech paradigmy

je vnímaný vedeckou komunitou ako kríza. Nespokojnosť krízy vyúsťuje do revolúcie,

vedúcej k vedeckému pokroku a stará paradigma je postupne nahrádzaná novou.

2.1.4 Vývoj spoločnosti a poznania a superparadigma

Superparadigma je svetonázorom spoločnosti, civilizačnou paradigmou. Je pohľadom na svet,

na jeho základné kategórie (čas, priestor, hmota, bytie, človek a spoločnosť, človek –

spoločnosť – príroda, sociálna rovnosť, sloboda a zodpovednosť, poznanie a pokrok, Boh,

morálka, rodina a iné hodnoty....). Mení sa s rastom poznania a s hodnotovými posunmi

v spoločnosti, s civilizačným smerovaním a prioritami. V súčasnosti dochádza ku

kvalitatívnym zmenám spoločnosti, ktorých súčasťou sú aj zmeny superparadigmy. „Stará“

superparadigma bola vybudovaná na základoch karteziánsko-newtonovského

mechanistického svetonázoru, pre ktorý bolo typické mechanistické videnie sveta (vesmír

a človek ako stroj), hmota zloţená z pevných, tvrdých, nedeliteľných čiastočiek – atómov,

absolútny priestor a lineárne prebiehajúci čas. Pokrok, ktorý mal viesť nielen k rasu blahobytu

ale aj k emancipácii a sociálnej rovnosti, sa stal prioritou. Tak sa hlavným cieľom spoločnosti

stal rast poznania (predpokladalo sa, ţe moţnosti poznania, pod ktorým sa myslelo hlavne

racionálne analytické poznanie, sú neohraničené), ekonomický pokrok. Spoločnosť sa

sekularizovala, modernizovala, individualizovala, komercionalizovala. Neustály rast si

vyţadoval spotrebu, tlak na spotrebu viedol ku konzumizmu a kvantifikácii rozvoja. Krízy

posledných desaťročí, zasahujúce nielen ţivotné prostredie, ale aj kultúru (hodnoty,

morálku...), sociálne a politické systémy (sociálne vzťahy, menšiny či demokracia ako „teror

väčšiny“) či ekonomiku, naznačujú potrebu zmeny náhľadu na svet. Objavujú sa tak úvahy

o nastupujúcej ekologickej, holistickej superparadigme, rastie význam a potreba celostnosti,

komplexnosti, syntézy, spolupráce a sociability, synergie, spirituality, zodpovednosti

a tolerancie. Alternatívami k tejto supreparadigme v súčasnosti sú kresťanský pohľad na svet

– superparadigma, zdôrazňujúca úctu k ţivotu (a celému stvoreniu), dôstojnosť človeka,

sociálnu spravodlivosť a tradičné hodnoty a islamský pohľad na svet – superparadigma

odmietajúca konzumizmus a iné hodnoty a spôsob ţivota západnej spoločnosti.

2.2 VÝVOJ REGIONÁLNEJ GEOGRAFIE DO POLOVICE 20.

STOROČIA

2.2.1 Premoderné obdobie vývoja geografie a regionálna geografia

Pri štúdiu vývoja regionálnej geografie je potrebné vychádzať z vývoja celej geografie.

Geografia je veľmi stará veda. Moţno povedať, ţe tak stará, ako ľudstvo samo. Človek sa

totiţ uţ oddávna snaţil spoznať prostredie, v ktorom ţil. Všímal si rozdielnosti a podobnosti

v charaktere území, ktoré spoznával ako lovec, pastier, dobyvateľ, obchodník, či cestovateľ.

tieto poznatky sa snaţil neskôr opísať, kartograficky zachytiť a vysvetliť.

Názov „geografia“ zaviedol Eratostenes v 2. st. p.n.l. v zmysle mapového zobrazenia Zeme.

Tento názov sa neskôr ujal i v zmysle textového opisu.

Vo svojich počiatkoch bola geografia nediferencovanou vedou (ešte v staroveku tvorila

súčasť filozofie), zaoberajúcou sa opisom častí zemského povrchu. Bola to teda v určitom

zmysle regionálna geografia. „Tento najstarší typ zemepisu bol vlastne materskou látkou,

z ktorej sa rozvojom empirického poznania rozrôzňovali jednotlivé odbory zemepisné

a prírodovedecké vôbec“ (KORČÁK 1954, 39). Zhodný názor o priorite regionálnej geografie

má a zdôvodňuje ho i Moschelesová (1951, 9 – 10): „Všeobecný zemepis je teda výsledkom

regionálneho zemepisu, regionálneho poznania. Nemohol sa vytvoriť skôr, kým nebol známy

veľký počet miest najrozmanitejšieho rázu“.

Nebolo však veľkým umením byť univerzálnym regionálnym geografom v časoch Herodota,

alebo Strabóna, kedy prakticky v súčasnom slova zmysle nebolo vied ani prírodných, ani

spoločenských a kedy práca takéhoto regionálneho geografa spočívala v zapisovaní toho, čo

videl na vlastné oči alebo počul, či čítal u iných.

Neskôr však v dôsledku nahromadenia veľkého mnoţstva poznatkov a v dôsledku úsilia

hlbšie preniknúť k podstate javov prebieha proces diferenciácie vied. Geografia sa taktieţ

rozčlenila na mnoho dielčích disciplín, z ktorých mnohé sa od geografie dokonca úplne

odtrhli, napr. kartografia, meteorológia, etnografia a iné. Dielčie geografické disciplíny

skúmali v rámci svojho predmetu v prvom rade jednotlivé sféry geografickej krajiny

a jednotlivé procesy. Tak dochádza k rozdelenie geografie hlavne na fyzickú a humánnu

a v rámci nich na ďalšie smery.

No i napriek tomuto diferenciačnému trendu sa stále popri jednotlivých špecializovaných

geografických vedách udrţiavala regionálna geografia ako komplexný a syntetický smer,

ktorá v niektorých obdobiach vývoja bola potlačená do ústrania a v ďalších sa znova

dostávala na výslnie.

Vývojom sa tieţ menili i metódy a ciele regionálnej geografie. Zo začiatku mala regionálna

geografia opisný charakter a jej úlohou bolo podávať obraz pozorovanej oblasti. Informácie

rôzneho charakteru sa viazali v jednoliate opisy krajín, vypracované na základe osobných

dojmov cestovateľov, rozprávania miestneho obyvateľstva, ako i na základe skorších

písomných a kartografických prameňov, ak také existovali. V tomto opise našlo miesto

všetko, čo cestovateľa zaujalo v prírode, či v nejakej oblasti ţivota a hospodárstva. I samotné

poradie opisu bolo spravidla určené trasou cesty. V rámci určitej etapy cesty boli opisované

rôzne črty prírody, obyvateľstva, hospodárstva, ktoré v danom mieste upútali pozornosť

cestovateľa. Na jednom mieste bola venovaná pozornosť horám, riekam, na druhom

rastlinám, vtákom, na ďalšom všeobecnému typu domov, alebo zvláštnostiam ľudového

tanca, čo často záviselo i od osobných záujmov pisateľa (BARANSKIJ, 1957). Takéto opisy

neboli systematicky usporiadané a nepodávali na všetkých miestach úplný a ucelený obraz.

Taký charakter mali najstaršie geografické regionálne práce. Ich autormi boli napr. starovekí

učenci Hekataios, Demokritos, Herodotos, Eratostenes, Strabon, Ptolemaios a iní.

Hekataios z Milétu (koniec 6. a zač. 5. st. p. n. l.) bol veľkým cestovateľom. napísal prácu

„Zemeopísanie“, z ktorej zrejme neskôr odvodil Eratostenes názov „Geografia“. Jeho práca

obsahovala opis vtedy Grékom známych území Európy, Prednej Ázie a severnej Afriky.

Demokritos (prelom 4. a 5. st. p. n. l.) vo svojich opisoch, kde bola prvýkrát spomenutá

India, zachytil poznatky nielen svoje, ale i správy od iných cestovateľov.

Herodotos z Halikamássu (484 – 424 p. n. l.) vo svojich opisoch podal uţ charakteristiky

reliéfu a pôdno-rastlinnej pokrývky, zmienil sa o klíme i ţivočíšstve, podrobne opísal cesty,

mestá, osobitosti v kultúre i spôsob ţivota obyvateľstva. Okrem toho vyčlenil rozdiely vo

vnútri krajín na základe princípu hospodárskej špecializácie ich jednotlivých častí,

s poukázaním, kde je hlavným zamestnaním obyvateľstva obchod a remeslo, kde

poľnohospodárstvo, či dobytkárstvo. Herodotos opísal hlavne oblasť Stredozemného mora

a územie východne od neho aţ po Krym a Dneper (ANUČIN, 1960).

Eratostenes (276 – 194 p. n. l.) sa vo svojom diele zaoberal najskôr tvarom a veľkosťou

zemegule, potom podal mapovú sieť pre obývanú Zem s pomocnými čiarami pre prehľadný

opis umiestnenia a ďalej rozdelil obývanú Zem na veľké geometrické úseky a popísal dielčie

časti so zreteľom na rôzne zeme a národy (MOSCHELESOVÁ 1951, 5).

Za jedného z najvýznamnejších geografov staroveku je povaţovaný Strabon (63 p.n.l. – 24

n.l.). Tento grécky geograf a historik veľa cestoval a vydal dielo Geografika, obsahujúce 17

kníh, v ktorých podal opis všetkých, vtedy známych krajín sveta, pričom sám navštívil

Grécko, Malú Áziu, Taliansko, Egypt a Sýriu. Ako prvý sa pokúšal o vysvetlenie

všeobecných otázok geografickej vedy a o zovšeobecňovanie, teda o nomotetický prístup as

riešenie teoretických problémov regionálnej geografie. Geografia má podľa Strabona „určiť

predovšetkým priestor nami obývanej ekumény, jej obraz, prírodné vlastnosti a jej vzťah k

celej zemi“ (MUKITANOV 1974, 43). Strabon sa snaţil vytvoriť ucelené obrazy sveta,

neodtŕhajúc človeka od prírody, ktorú ukazoval v spojení s ľuďmi v nej ţijúcimi, ich

hospodárstvom a všetkými osobitosťami ţivota. Spoločenské javy vysvetľoval

deterministicky, bezprostredným vplyvom prírodného prostredia. Zdôrazňoval veľký význam

(regionálnej) geografie. Podľa neho má nielen ohromný význam pre spoločenský ţivot a pre

umenie vládnuť, ale zoznamuje nás tieţ s drţiteľmi súše a mora a s vegetáciou, plodinami

a zvláštnosťami rôznych končín Zeme (MOSCHELESOVÁ 1951, 6).

Spomenúť treba ešte Ptolemaia (90 – 168 n.l.), ktorý síce svojich predchodcov nepredčil

v regionálnych opisoch (predčil ich v matematickej geografii), ale zaslúţil sa ako druhý po

Eratostenovi o vydelenie geografie ako samostatnej oblasti ľudského poznania. Rozlišuje dva

smery vo vývoji geografie: všeobecný a regionálny, podľa ktorých ju rozdelil na dve časti:

geografiu a chorografiu. Chorografia, ktorá bola vlastne predstaviteľkou regionálnej

geografie, mala podrobne opisovať jednotlivé krajiny so všetkými ich zvláštnosťami so za

meraním na ich kvalitatívnu stránku.

Po antickom období nastalo v Európe obdobie feudalizmu, ktoré bolo poznačené úpadkom

hospodárstva i vedy a kultúry. Na antické základy regionálnej geografie nadväzujú v tomto

čase Arabi. Arabská geografia je zaloţená na vedomostiach, získaných pri šírení islamu,

pútiach do Mekky a obchodných cestách do Indie, Číny, strednej Afriky, Španielska

i severnej Európy.

Prvou regionálnogeografickou prácou z tohto obdobia je pravdepodobne opis cesty do Indie

a Číny kupca Sulejmana z r. 851. Veľké regionálno-geografické diela s bohatým

etnografickým obsahom vznikli v 10. storočí (Istachrí, Al Masúdi, Ibrahim Ibn Ben Jakub).

Ibrahim Ibn Ben Jakub vo svojom diele po prvý raz spomína Prahu. V 11.-12. storočí

vyniká regionálna geografia v prácach Al Bekrího a Ídrísího. Arabský cestovateľ Ídrísí písal

v polovici 12. storočia o Bratislave ako o stredne veľkom meste s husto nad sebou

postavenými domami. Ďalšie významné diela vyšli z pier arabských cestovateľov

v 13. storočí – Abulfídu a Ibn Batuta, ktorý bol povaţovaný za najväčšieho stredovekého

cestovateľa (KUNSKÝ 1960, 81). Regionálne práce Arabov sa obyčajne vyznačovali

bohatým opisom.

15. a 16. storočie bolo obdobím veľkých zemepisných objavov. Treba však spomenúť ţe

pokusy o obchodné cesty do vzdialených krajín existovali uţ dávno pred tým. Najznámejšia

z nich bola cesta benátskeho kupca Marca Pola (1254 – 1324) do Číny. Cestopis, ktorý je

známy pod názvom „Milione“ je venovaný územiu od Perzie po Čínu a Indiu

a východoindickým súostroviam, ale píše sa v ňom i o územiach, ktoré sám nenavštívil

(Rusko, Sibír, Japonsko a podobne). Jeho dielo vyvolalo v 14. a 15. storočí veľký záujem a

bolo impulzom pre ďalšie objaviteľské cesty.

Objavovanie nových území na jednej strane vyţadovalo dovtedy známe geografické

poznatky, na druhej strane bolo sprevádzané nahromadením mnoţstva nových poznatkov.

Vzniklo veľa regionálno-geografických prác. Z nich boli významné najmä dielo Sebastiana

Münstera „Cosmographia“ z roku 1544 a diela Philippa Clüvera z rokov 1619 - 1624.

Zvlášť významná je práca Bernharda Varenia z roku 1650, ktorý vo svojej knihe

„Všeobecná geografia“ chápe geografiu ako jeden celok, no videl i nevyhnutnosť jej

diferenciácie. Odlíšil všeobecnú geografiu (skúmajúcu jednotlivé javy na zemskom povrchu),

od geografie špeciálnej, dnes nazývanej regionálnou (MOSCHELESOVÁ 1951, 9). Varenius

rozpracoval program regionálnych prác. Do okruhu ich problémov patrilo nasledovné:

geografická poloha, rozmery a konfigurácie opisovanej krajiny, reliéf, hydrografia a charakter

rastlinstva, charakteristika prírodných podmienok z hľadiska poľnohospodárstva, nerastné

suroviny a ich ťaţba, ţivočíšstvo. Toto bolo v prvej časti práce. V druhej časti bola

charakteristika obyvateľstva s podrobnými demografickými údajmi. Za týmto sa opisovalo

zamestnanie obyvateľstva, ich príjmy, obchod a tovar posielaný do iných krajín. Na koniec to

boli osobitosti v kultúre, obydliach a tieţ základné údaje politického charakteru (ANUČIN

1960, 33). Varenius pouţíval porovnávaciu metódu, ktorá sa neskôr v geografických prácach

veľmi rozšírila. Vo Vareniových myšlienkach pokračovalo veľa geografov.

V 18. storočí začalo v geografických prácach prevaţovať kritérium uţitočnosti. Snaţilo sa

zgrupovať tie geografické fakty, ktoré boli uţitočné pre kupcov, štátnikov, vládcov a pod.

Súbor rozličných údajov v týchto prácach nebol vţdy popisovaný vo vzájomných

súvislostiach. Najreprezentatívnejšiu prácu takéhoto charakteru napísal Anton Friedrich

Büsching pod názvom „Neue Erdbeschreibung“. V jeho 11 dielnom spise, ktorý začal

vychádzať v Hamburgu v roku 1754 stihol obsiahnuť iba Európu a časť Ázie.

V geografických prácach zaviedol politickú štatistiku a porovnávanie štátov.

Büschingov komerčný smer v regionálnej geografii, ktorý sa nazýval i štátoveda bol v

Čechách reprezentovaný najmä knihou E. Totzena: Einleitung in die allgemeine und

besondere europäische Statekunde z roku 1785. Totzen sa v nej najskôr zaoberá polohou

štátov, vplyvom klimatických podmienok, úlohou oceánu, vplyvom horstva na štáty

a demonštruje to na príkladoch. Potom podáva štatisticko-geografický obraz Európy

a jednotlivých štátov, zaoberajúc sa ich prírodnými a spoločenskými charakteristikami

(HÄUFLER, 1967, 42).

2.2.2 Počiatky modernej geografie: Humboldt, Hettner, Hartshorne, Vidal de la Blache

Na prelome 18. a 19. storočia, najmä pod vplyvom filozofie Kanta a Hegela nastáva snaha

o novodobú regionálnu geografiu. Cieľom týchto snáh bolo vytvorenie priestorových syntéz

na základe objavenia vzťahov zákonitostí. Reprezentanti tohto smeru, majúci veľký vplyv na

svojich nasledovníkov boli Alexander von Humboldt a Karl Ritter. Ich spoločnou črtou bolo

uznanie jedného objektu štúdia geografie, nehľadiac pritom na diferenciáciu geografických

výskumov. Tieţ zastávali názor, ţe geografia má podávať celostné obrazy ţivotného

prostredia človeka, zahŕňajúc doň i samotného človeka s výsledkami jeho práce a niektorými

osobitosťami spoločenského ţivota (ANUČIN 1960, 60).

Hoci Humboldt sa zaoberal skôr fyzickou geografiou i inými vedami, napísal v r. 1811

i významnú regionálno-geografickú prácu: „Essai politiques sur le Royaume de la Nouvelle

Espagne“. Práca, bola súčasťou rozsiahleho diela, ktoré Humboldt vydal počas svojho pobytu

v Paríţi na základe spracovania ohromného mnoţstva materiálov a poznatkov získaných

vlastnými výskumami v Strednej a Juţnej Amerike v rokoch 1799 aţ 1804.

Za zakladateľa novodobej regionálnej geografie je povaţovaný K. Ritter, ktorý definuje

geografiu ako náuku o priestoroch a ich predmetnom obsahu. Vo svojich prácach (z ktorých

sa za najlepšie pokladajú Afrika 1822 a Ázia 1832 – 1859) sa snaţí o vyjadrenie objektov

a javov ako jednoduchých faktov a o objasnenie a porozumenie týchto faktov ako vzájomných

príčin a účinkov.

Ritterova regionálna geografia bola zorientovaná na človeka. Jej úlohou bolo študovanie

povrchu Zeme z antropocentrického hľadiska. Na rozdiel od Humboldta, ktorý bol

materialista a vzťahy medzi prírodou a spoločnosťou vysvetľoval deterministicky, Ritter

spájal zákonitosti v prírode a vzťahy medzi prírodou a spoločnosťou s náboţenskými

myšlienkami.

Na Ritterove myšlienky nadviazal neskôr rad geografov, medzi ktorými vynikal Friedrich

Ratzel. Napriek tomu, ţe bol spolu s Ritterom zakladateľom antropogeografie a neskôr

zakladateľom politickej geografie, zaoberal sa aj regionálnou geografiou. V rokoch 1872 –

1876 precestoval v sluţbách Kölnische Zeitung Severnú Ameriku, Mexiko a Kubu. V rokoch

1878 – 1880 vydal dvojzväzkové dielo Die Vereinigten Staaten von Nordamerika a

monografiu Nemecka (1879), ktorá bola dlhé roky vzorom pre mnohých regionálnych

geografov. V nej i v ďalších prácach zdôrazňoval skúmanie geografického prostredia ako

komplexu javov, pre chápanie ktorých treba uskutočniť syntézy podloţené čiastkovými

syntézami.

Ratzelovým súčasníkom bol Ferdinand Richthofen, ktorý sa zaslúţil najmä o rozvoj

fyzickej geografie, no tieţ sa zaoberal regionálnou geografiou. Geografiu definoval ako

chorologickú vedu, ktorá opisuje a vysvetľuje štruktúru zemskej kôry, rastlinného

a ţivočíšneho sveta, ako i človeka. V geografických výskumoch spájal dve metódy – opisnú

a analytickú, vďaka čomu, ako hovoril, získal chronologický spôsob predstavovania

geografických javov. Na základe svojich výskumov a 7 ciest do Číny vydal šesťdielnu

monografiu Číny (1877-1885).

Na prelome 19. a 20. storočia nastáva kvalitatívna zmena v regionálnej geografii, ktorá je

spojená hlavne s menom Vidal de la Blache a mnohými ďalšími francúzskymi geografmi.

Francúzska regionálna geografia v sebe spájala metódy výskumov prírodných i historických.

Dôsledkom toho bolo zobrazenie skúmaného priestoru ako vzájomne na seba pôsobiaceho

prírodného prostredia a v ňom ţijúceho človeka v historickom aspekte, čím sa do regionálno-

geografických prác zaviedli princípy komplexnosti i dynamičnosti.

Ešte koncom 19. storočia (1875 –1894) vydal Jacque Elisee Reclus svoje veľké 19-dielne

dielo Nouvelle géographie universelle. V ňom sa uţ v značnej miere odklonil od

priamočiareho geografického determinizmu. Jeho koncepcia sa vyznačuje šírkou rozhľadu

a umením splietať údaje fyzickej, historickej, ekonomickej i politickej geografie, demografie

i etnografie, postrehov o kultúre a spôsobe ţivota do všeobecného geografického obrazu.

Reclus chápal ţivotné prostredie ako kombináciu nie iba prírodných, ale i spoločenských

elementov, ktoré nazýva „dynamickými“ (ANUČIN 1960, 45-46).

Paul Vidal de la Blache (1845-1918) sa prezentoval v roku 1903 knihou „Tableau

geographique de la France“, ktorá predstavovala geografický obraz Francúzska a stala sa

vzorom pre ďalšie práce takéhoto charakteru. Kniha Vidal de la Blache-a bola na tie časy

nóvom, pretoţe krajinu či región v nej chápe ako jeden celok a ako taký ju podľa neho treba

i skúmať. Metóda jej výskumu má byť zaloţená predovšetkým na analýze obrazu krajiny,

ktorá je komplikovaným komplexom elementov a ich vzájomných vzťahov, vrátane činnosti

človeka, ktorý najviac vplýva na fyziognómiu krajiny. Takým spôsobom sa snaţil skúmať

vzťahy medzi prírodným prostredím a človekom v historickom aspekte. Tak zdôraznil Vidal

de la Blache v regionálno-geografických výskumoch element komplexnosti a dynamičnosti,

ktorý sa vo všeobecných črtách zachoval aţ po dnešný deň (Rosciszewski 1962, 57 – 62).

Vo Francúzsku mal Vidal de la Blache mnoho nasledovníkov, ktorí vydali rad regionálnych

prác. Boli to hlavne Blanchard, Demangeon, de Martonne, Gallois a ďalší.

2.3 PARADIGMATICKÝ VÝVOJ GEOGRAFIE V 20. STOROČÍ

Vývoj v kaţdej vedenej disciplíne, a najmä v sociálnych vedách, je ovplyvnený vývojom

poznania ako celku, vývojom filozofie ako aj vývojom reality existujúceho sveta. S realitou

vývoja sveta súvisí aj jeden z moţných pohľadov na paradigmatický vývoj geografie v 20.

storočí. Podľa takéhoto prístupu moţno rozčleniť vývoj geografie v 20. storočí na niekoľko

etáp podľa "prevládajúcej geografickej zložky".

1. Obdobie začiatku 20. storočia (prvé dve desaťročia) je obdobím s dôrazom na

geopolitickú zloţku. Z medzinárodného hľadiska ide o obdobie, kedy sa ukončilo

rozdelenie sveta medzi koloniálne mocnosti, čo v tom čase uţ bolo menej záleţitosťou

prestíţe, ako ekonomických hľadísk. Ukončenie deľby sveta zahrnulo celý známy svet

do svetovej ekonomiky a svetového kultúrneho systému (s prevládajúcou západnou

kultúrou). Toto obdobie vyvolávalo aj mocenské strety resp. úsilie krajín so silnou

ekonomikou a absenciou koloniálnych území. Ich najtypickejším príkladom bolo

Nemecko, a preto aj v nemeckej geografickej škole koncom 19. a začiatkom 20.

storočia existoval výrazný geopolitický smer, reprezentovaný Karlom Ritterom,

Friedrichom Ratzelom, Rudolfom Kjellénom (švédsky politológ, vychádzajúci

z Ratzelových myšlienok), Karlom Haushoferom. Druhou krajinou s výraznou

geopolitickou orientáciou geografických prác na začiatku 20. storočia bola Británia,

ktorá patrila stále medzi najvýznamnejšie veľmoci a mala najväčšie impérium. Britská

geopolitická škola bola zameraná na teoretické zovšeobecnenia a geostrategické

koncepcie, podobne ako americká (Alfred Thayer Mahan), s ktorou tvoria britsko-

americký protipól nemeckej geopolitickej škole. Geopolitická orientácia v geografii

bola teda dôsledkom geopolitických snáh o zmenu medzinárodného usporiadania

prelomu 19. a 20. storočia a začiatku 20. storočia (Nemecko) a výrazom reality

medzinárodného usporiadania (politický vplyv Británie a geopolitická

a geoekonomická dominancia USA) a jej dôsledky sa prejavili v neskorších

geostrategických ideách a geostrategickej politike (USA) a v apologetike nacistických

myšlienok (Lebensraum).

2. Ďalšia etapa vo vývoji geografie je spätá s rastúcim vplyvom ekonomiky

v spoločnosti, „ekonomickým obratom“. 20. roky boli obdobím spoločnosti ranej

masovej spotreby (early mass consumption), ako dôsledku nepretrţitého rastu

ekonomiky USA (aţ do Veľkej krízy r. 1929). Ekonomika vytvorila predpoklady pre

vysokú ţivotnú úroveň a zmeny spotrebiteľských preferencií a dala predpoklady pre

vznik nového typu kultúry západnej spoločnosti – konzumizmu – s posilnením

významu spotreby ako motoru rastu ekonomiky a ako „novej základnej hodnoty“

západnej civilizácie. Sprevádzajúca technologická revolúcia (najmä v oblasti médií

a komunikácie – rozhlasové vysielanie a filmy ako prostriedok šírenia

spotrebiteľských preferencií a amerického sna, telefón) ešte výraznejšie posilnila

spotrebu a zmenila kultúrnu podobu USA a vyspelých krajín. Pozornosť sa

upriamovala na ekonomiku – ekonomický rast v 20. a 50. rokoch, kríza, jej dôsledky

a spôsoby riešenia, pokles ekonomického a technologického postavenia ekonomiky

USA na svetovej ekonomike, rast ţivotnej úrovne a jeho dôsledky. „Ekonomický

obrat“ spôsobil výrazné a rastúce zastúpenie ekonomickogeografických prác

v geografii, inštitucionalizáciu ekonomickej geografie (časopis Economic Geography

od r. 1925, Katedra ekonomickej geografie PRIF UK) a dominantný vplyv

ekonomickej geografie v humánnej resp. socioekonomickej geografii predovšetkým

v krajinách socialistického bloku.

3. 60. roky boli charakteristické saturáciou základných ekonomických potrieb, uţ nielen

v USA, ale aj vo vyspelých krajinách Európy. Po predchádzajúcej dekáde rozvinutej

masovej spotreby tak naledujúca bola charakteristická sociálnymi revolúciami,

„protikultúrou“ (counterculture), zdruţujúcou rozmanité prúdy naznačujúcu moţnú

hlbokú sociálnu zmenu (hnutia za občianske práva a práva menšín, odpor voči vojne

vo Vietname a ľavicové a anarchistické alternatívy, za práva čierneho obyvateľstva

USA, druhá vlna feminizmu, hippies, drogy, voľná láska a rocková hudba). Sociálny

obrat sa prejavil v raste prác orientovaných na sociálne témy (menšiny, nerovnosti,

segregácia, marxisticky, radikálne a feministicky orientované štúdie), v zmene

filozofického východiska (hľadanie alternatív k pozitivizmu, Paulov 1986) i v raste

renomé sociálnej geografie.

4. Schématizmus „saturácia jednej zloţky“ – „revolúcia“ spätá s ďalšou zloţkou, sa

prejavil aj v období od 80. rokov 20. storočia v súvislosti s nástupom globalizácie,

postmodernizmu ako kultúrneho fenoménu, kvalitatívnou zmenou spoločnosti na

spoločnosť nového typu (postindustriálna informačná spoločnosť; táto systémová

zmena spoločnosti je spätá so stratou tradičných a hľadaním nových identifikačných

báz) a s rastom tradičných (vnútroštátne etnické a religiózne konflikty, predovšetkým

v tropickej Afrike) a nástupom nových (zráţka civilizácií, Huntington, 1996)

kultúrnych sporov. Novo definované menšinové témy (feminizmus, tretí svet a pod.)

nadobúdali nové dimenzie (identita, subjektívny charakter výskumu a kvalitatívne

metódy, situovanosť...). Sociálne vedy a humánna geografia zdôrazňovali „kultúrny

obrat“ (cultural turn). To v období postmodernizmu, zdôrazňujúcom subjektivitu

pravdy, vedie k pluralistickej akcentácii multiparadigmatického charakteru sociálnych

vied a geografie v súčasnosti (feministické geografie, postmodernizmus,

postštrukturalizmus, postkolonializmus, postkapitalizmus, hybridné geografie, actor

network theory,...).

„Sociologické chápanie“ paradigmatického vývoja geografie zdôrazňuje naproti tomu úlohu

osobností a škôl resp. generačných výmen na striedaní prevládajúcich paradigiem (Thomas

Kuhn). Podľa takéhoto prístupu by sme mohli vyčleniť v 20. storočí nasledúce etapy

paradigmatického vývoja v geografii:

1. Obdobie prevládajúcich škôl, zaloţených na výrazných osobnostiach v prvej polovici

storočia. Nemecká geografická škola bola spätá so vznikom modernej geografie

(Alexander von Humboldt, Carl Ritter), ako prvá sa inštitucionalizovala a jej

geografické katedry poskytovali prostredie formácie aj pre iné geografické školy

(štúdium Ellen Churchill Semple u Friedricha Ratzela na univerzite v Lipsku či

priamy vplyv konceptu chorológie a najmä Hettnerovej koncepcie geografie na

Richarda Hartshorna). Francúzska geografická škola, spätá s Paulom Vidalom de la

Blache a jeho nasledovníkmi, sa o. i. orientovala na regionálnogeografické monografie

(a stala sa výraznou inšpiráciou pre vznikajúcu modernú slovenskú geografiu,

reprezentovanú profesormi Hromádkom a Luknišom). Postupne sa stala

z medzinárodného hľadiska najvplyvnejšou americká geografia – jej berkeleyská škola

(kultúrna geografia Carla Ortwina Sauera) a osobnosť Richarda Hartshorna.

2. Obdobie od 50. rokov, kedy sa začala formovať kvantitatívna revolúcia v geografii, je

späté s ekonomickými a socio-kultúrnymi zmenami povojnovej dakády. Ekonomický

rozmach podmienil nástup rozvinutej spoločnosti masovej spotreby a nadväzne

v kultúre USA dochádza k štádiu rozvinutej masovej spotreby a spoločnosť sa začína

diferencovať. Väčšina spoločnosti je stále spätá s tradičnými americkými hodnotami,

vzniká však prúd ľudí nespokojných s konformnou americkou spoločnosťou. Táto

nespokojnosť sa prejavuje aj vo vede, umocnená ambíciami mladej nastupujúcej

generácie vedcov s iným pohľadom na svet a inými očakávaniami, ale brzdenej

etablovanými pozíciami staršej generácie, ktorá vlastne (najmä v geografii USA) stála

za rozvojom modernej geografie. Táto dravá mladá generácia, naplnená entuziazmom

povojnového obdobia, sa snaţila posunúť geografiu ďalej, aj v kontexte s vývojom

v iných vedných disciplínach. Symbolickým rozhodujúcim momentom v tomto

zmysle bol článok F. Schaefera „Exceptionalism in Geography“ (Schaefer, 1953).

Pozitivistická kvantitatívna geografia dominovala počtom prác, inštitucionálne

a zastrešovali ju najväčšie autority.

3. Obdobie od 70. rokov bolo späté s ekonomickou krízou a nezamestnanosťou (ropné

krízy). Predchádzajúca dekáda priniesla početnú generáciu Američanov, hľadajúcich

zmenu, odmietajúcich konformnú spoločnosť a tvoriacich protikultúru 60. rokov.

Multiparadigmatický charakter geografie od tohto obdobia môţeme dať do súvisu

s týmito očakávaniami, ako aj s prehlbujúcimi sa krízami vo všetkých oblastiach

(ekonomika, ţivotné prostredie, morálka...) a s neschopnosťou vedy riešiť tieto

problémy. V prípade geografie to súviselo aj s jej paradigmatickými obmedzeniami –

neboli objektom štúdia formalizovanej vedy. Za paradigmatickou zmenou tohoto

obdobia však stála aj nová generácia, ktorej hodnotové orientácie ovplyvňovala

sociálna a kultúrna revolúcia (counterculture) 60. rokov, odmietajúca staré vzory

a spôsoby riešenia problémov. Nové pohľady tejto generácie odráţali pluralizmus

nastupujúceho postmoderného obdobia, zdôrazňujúceho relativitu pravdy - legitímny

nárok na subjektívnu pravdu kaţdého jednotlivca. Dôsledkom na poli geografie bol

kvas rezultujúci do mnoţstva nových smerov – v 70. rokoch marxistické prístupy

a humanistická geografia, o dekádu neskôr postmoderné a feministické geografie,

realizmus a štrukturačné prístupy, ďalej postštrukturalizmus, postkolonializmus a pod.

Obdobie je zároveň charakteristické aj menším významom škôl a osobností, čo odráţa

spomínanú legitimitu subjektívnej pravdy – „rovnosť hlasov“ vedeckých osobností.

Cieľom tohoto príspevku nie je detailná analýza vývoja geografie v 20. storočí, preto sa

obmedzíme na pohľad niekoľkých autorov na paradigmatický vývoj geografie:

Bruce Frayne (2003):

naivný realizmus

logický pozitivizmus

behaviorizmus

humanizmus

marxizmus

postmodernizmus

neorealizmus

Petr Pavlínek (1993):

geografický determinizmus

kultúrna geografia C. O. Sauera

regionálna geografia

kvantitatívna revolúcia

behaviorálna geografia

humanistická geografia

škola spoločenskej relevancie

radikálna geografia

teória štrukturácie

realizmus

postmoderná geografia

Richard Peet (1998, tab. 1.2; upravené):

regionálna geografia (environmentálny determinizmus, kultúrna geografia –

Berkeleyská škola)

multiparadigmatické štádium od druhého štvrťstoročia 20. storočia: regionálna

geografia, kvantitatívna – priestorová geografia, regionálna veda, radikálna –

marxistická geografia, humanistická geografia, štrukturalizmus, realizmus –

štrukturácia – locality a po r. 1980 postmoderná a feministická geografia

Paradigmy v sociológii (Sociologické školy, směry, paradigmata, 1996, s. 9-10):

pozitivistická

štrukturalistická

funkcionalistická

marxistická

interpretatívna

Vývoj geografie v 20. storočí je teda charakteristický vzorom regionálna geografia –

kvantitatívna paradigma/priestorová organizácia – multiparadigmatický charakter (pribliţne

od 70. rokov). 70. roky sú teda druhým obdobím radikálnej zmeny v 20. storočí. Súvislosti

paradigmatického vývoja geografie a regionálnej geografie s vývojom civilizácie, poznania a

jednotlivých zloţiek spoločnosti podáva stručne nasledujúca tabuľka:

Podmienky paradigmatickej zmeny vývoja (regionálnej) geografie

sféry/par. nástup kvant. paradigmy súčasný multiparadig.(?) stav

civilizačná povojnové obdobie, vrchol

industriálnej spoločnosti

prechod k post-industriálnej

spoločnosti

poznania vedecko-technická revolúcia kríza karteziánsko-newtonovskej

superparadigmy

filozofie „odcudzenie“ filozofie – jazyk,

interpretácia...

hľadania a návraty, koniec

filozofie(?)

ekonomiky rekonštrukcia a rast svetovej

ekonomiky a jej internacionalizácia

globalizácia svetovej ekonomiky a

nástup informačnej spoločnosti

politická studená vojna, politický zmier –

vnútorný konsenzus

decentralizácia a kríza tradičných

politických systémov

sociálna etablovanie sociálnej diverzity sociálne problémy; menšiny

kultúrna modernizácia a kultúra masovej

spotreby

kríza modernizácie a kultúrna

fragmentácia

2.4 PARADIGMATICKÝ CHARAKTER GEOGRAFIE

A MULTIPARADIGMATICKÉ ŠTÁDIUM PO 70. ROKOCH 20.

STOROČIA

Obdobie prvej polovice 20. storočia bolo obdobím prevládajúcej paradigmy regionálnej

geografie. Jednotlivé školy a vedúci predstavitelia geografie tohoto obdobia zdôrazňovali

región, regionálne štúdie, metódy regionálnej analýzy a syntézy. Paul Vidal de la Blache

a francúzska škola regionálnej geografie zdôrazňovali regionálne štúdie (Tableau de la

Géographie de la France, 1903; výrazný vplyv na charakter jednotlivých častí Géographie

universelle - monografií regiónov sveta) a ich holistický charakter. Popri systematických

spôsoboch analýzy sú pre Vidala de la Blache komplementárnymi regionálne spôsoby analýzy

– väzby civilizácia – prostredie v špecifickom mieste. V nemeckej geografii 20. storočia sa

stal osobnosťou s veľkým vplyvom Alfred Hettner (Geographie, ihre Geschichte, ihr Wesen

und ihre Methoden, 1927). Z hľadiska vývojových tendencií geografie v celosvetovom

merítku sa však ako najdôleţitejšia národná škola začala profilovať americká geografia. Na

charakter geografie v druhej polovici storočia mal najvýraznejší vplyv Richard Hartshorne

(The Nature of Geography, 1939) a aj pod jeho vplyvom sa rozhodujúcou stala počas prvej

polovice 20. storočia regionálnogeografická paradigma.

Kvantitatívna výzva tradičnej regionálnej geografii Paradigmatický vývoj geografie zaznamenal azda najväčší zvrat od vzniku modernej

geografie v polovici dvadsiateho storočia. Článok Freda K. Schaefera Exceptionalism in

Geography (1953), posmrtne vydaný v časopise Annals of the Association of American

Geographers, symbolicky naštartoval nové obdobie v geografii. Regionálna geografia bola

novou generáciou geografov vnímaná ako popisná a teda nevedecká; nehľadala zákonitosti,

ale zdôrazňovala unikátnosť, jedinečnosť lokácií (hoci chorológia študovala vzájomné vzťahy

medzi prvkami); zameriavala sa na areálovú diferenciáciu, ale nehľadala v nej pravidelnosti –

hettnerovsko-hartshornovská koncepcia geografie bola zameraná na empirické štúdie, teórii

dávala malý význam. Nová generácia bola ovplyvnená postupmi prírodných vied, hľadajúcich

vysvetlenia, abstrahujúcich, klasifikujúcich a formulujúcich zákony. Pouţívali postupy

a metódy prírodných vied, z ktorých preberali mnohé prvky (darwinizmus priniesol kauzalitu

explanácie, pouţívali sa organistické analógie, gravitačné a interakčné modely prebraté z

fyziky). Ďalšie dôleţité impulzy pochádzali z prostredia sociálnych vied, predovšetkým

lokalizačné teórie, z ktorých bola v geografii najpopulárnejšou teória centrálnych miest

Waltera Christallera. R. 1962 bola publikovaná práca Williama Bungeho Theoretical

Geography a tento názov (ktorý pouţil predtým William Morris Davis) sa odvtedy spájal

s kvantitatívnou geografiou (a pre mnohých sa stal jej synonymom). Ďalším názvom, ktorý sa

spájal s novovznikajúcou paradigmou, bol priestorová organizácia, priestorová paradigma,

priestorová analýza – dominujúcim pojmom bol priestor, ktorý bol chápaný ako „prázdny“,

čakajúci na naplnenie, ako kontajner – nositeľ obsahu, informácie. Veľký význam v šírení

paradigmy mali univerzity – Washingtonská univerzita v Seattli, univerzity Iowa, Michigan,

univerzita v Chicagu, Toronte, juhošvédskom Lunde (Torsten Hägerstrand – difúzia inovácie

a time-geography), britskom Cambridge (Peter Haggett) a Bristole. Teoretickým

zdôvodnením charakteru explanácie kvantitatívnej paradigmy sa stala práca britského

geografa Davida Harveya Explanation in Geography (1969).

Filozofickým základom paradigmy kvantitatívnej geografie bol predovšetkým

novopozitivizmus, ktorý je tretím štádiom vývoja pozitivizmu. Pozitivizmus vznikol ako

reakcia na romantizujúce filozofie “negatívnej filozofie” - vedecká metóda ako náhrada

metafyziky. Za jeho vznikom stál August Comte a vznikla na základoch empirizmu (dôraz na

zmyslovú skúsenosť v poznaní; John Locke: myseľ ako tabula rasa na ktorej sa ukladajú

stopy skúsenosti). Základnými znakmi comtovskej pozitivistickej metódy sú (Paulov, 1986):

1. Podriadenie tvorivej sily (imaginácie) pozorovaniu

2. Pospájanie všetkých napozorovaných skutočností

3. Podriadenie vedeckej názornosti faktom

4. Relativita nášho poznania

Cieľom vedy je formulácia zákonov, podobne ako v prírodných vedách. Metóda je

hypoteticko-deduktívna a pre pozitivistickú vedu je charakteristický metodologický

naturalizmus – zjednotenie vied na báze prírodných vied a jednotná veda. Teoretické poznanie

je podriadené empirickému a hodnoty sú z vedy vylúčené (value-free veda má objektívny

charakter s vedcom ako neutrálnym pozorovateľom). Modelom človeka je Homo

oeconomicus, racionálne ekonomicky vţdy uvaţujúci jednotlivec. Typickými črtami

neopozitivizmu, neopozitivistickej vedy a geografie sú budovanie teórií, deduktívny prístup,

výstavba hypotéz a ich testovanie a verifikácia.

„Peter Gould sumarizuje metodologický príspevok 60. rokov 20. storočia v šiestich bodoch:

a. Nové spôsoby riešenia starých problémov

b. Rozvoj v oblasti výberu a zberu dát

c. Multivariačná analýza a adaptácia inferenčných a deskriptívnych

štatistických metód

d. Rozvoj formálnych priestorových modelov na teoretickej a aplikovanej

úrovni

i. Geometrické a grafické teoretické modely dopravných sietí

ii. Geografické aplikácie modelov lineárneho programovania

iii. Simulačné modely a priestorová difúzia

iv. Spektrálne modely a geografický výskum

v. Geografické prístupy k modelovaniu systémov

e. Behaviorálna geografia: výskum percepcie prostredia a priestorového

správania

f. Metodologické a matematické pokroky v špecificky geografickej oblasti.“

(James, 1972)

Multiparadigmatické štádium geografie

Stupňujúce sa krízy prelomu 60. a 70. rokov 20. storočia (sociálne revolúcie – protikultúry

konca 60. rokov, ekonomické krízy podmienené ropnými šokmi po roku 1973 a pod.) a

neschopnosť kvantitatívnej geografie riešiť novonastolené problémy (pretoţe boli

paradigmaticky vylúčené ako objekty štúdia geografie) viedli k rozsiahlej kritike

prevládajúcej paradigmy geografie, podporovanej novou generáciou geografov spätých s

odlišnými hodnotami pluralistického postmoderného sveta. Kvantitatívna geografia

akceptovala behaviorálnu geografiu, ktorá vznikla aj na tradícii švédskej geografickej školy a

vyuţívala kvantitatívne metódy; koncept človeka nebol natoľko odlišný, hoci to uţ nebol

Homo oeconomicus, behaviorálna geografia sa zameriavala na percepciu prostredia, motívy,

priestorové správanie a pod., kládla teda dôraz aj na zovšeobecňovanie. Dôsledkom bolo, ţe

učebnica Spatial Organisation autorov R. Abler, Adams, P. Gould zahrnula ako poslednú

časť práve behaviorálne orientované témy.

Skutočnou výzvou pre kvantitatívnu geografiu sa stali v období bezprostredne po roku 1970

predovšetkým marxistická a humanistická geografia. Obe kritizovali formalizujúcu

prevládajúcu paradigmu za nedostatočný dôraz na sociálne témy (marxizmus a radikálna

geografia) a človeka (humanistická geografia).

Zdrojmi humanistickej geografie (viď bliţšie v kapitole Teoretické a metodologické

predpoklady regionálnogeografických štúdií (príklad identity lokality) sú hermeneutika a

fenomenológia. Hermeneutika je náuka o interpretácii textu a počiatky jej vývoja sú späté s

Friedrichom Schleiermacherom a Wilhelmom Diltheyom (interpretácia religióznych textov;

dejiny). Cieľom histórie (a iných vied o spoločnosti) je porozumenie a interpretácia (vedy o

prírode – cieľom je explanácia). Pre porozumenie sú nevyhnutné motívy, vcítenie sa, intuícia,

empatia, duch doby a miesta. Kaţdá historická udalosť (a miesto: hettnerovsko-

hartshornovské chápanie geografie) je unikátna, neopakovateľná, zákony sa preto nedajú

formulovať; subjektivita poznania, subjektívne hodnotenie motívov konania. Spomedzi

predstaviteľov hermeneutickej tradície v geografii treba spomenúť Leonarda Guelkeho.

Vznik fenomenológie je spätý s Edmundom Husserlom – filozofia ako veda popisujúca

skutočnosť, hľadá v bezprostrednej skúsenosti; ľudské vedomie je vţdy intencionálne (Franz

Brentano). Metódou je fenomenologická analýza (fenomenologická metóda), ktorá sa pokúša

pochopiť podstatu vecí z nich samých; vysvetliť pojmy z ich pôvodného významu. Svet je

ţitý – Lebenswelt – nie je teda predmetom vedeckého skúmania, ale bezprostrednej súsenosti.

Najvýznamnejšími predstaviteľmi fenomenológie v geografii sú Peter Gould a Yi-Fu Tuan

(humanistická geografia: fenomenológia + hermeneutika).

Druhým dôleţitým filozofickým východiskom geografie sedemdesiatych rokov bol

marxizmus a neomarxizmus, v slovenskej spoločnosti a geografii dobre známy, preto sa

obmedzíme len na stručnú charakteristiku skôr v zmysle jeho vplyvu v geografii. Je spätý s

teóriou i politickou praxou a jeho nástup je dôsledkom absencie riešenia sociálnych

problémov v pozitivizme. Kladie dôraz na materiálne podmienky ţivota a sociálne vzťahy,

výrobné vzťahy a triedy, triedny boj a revolúciu ako prostriedok emancipácie. Ekonomika je v

marxizme základňou, preto aj marxizmus mal veľmi silné postavenie v ekonomických

štúdiách a v ekonomickej geografii. Jedným z prvých predstaviteľov marxistickej a radikálnej

geografie bol David Harvey svojou prácou Social justice and the city, ktorá vyšla roku 1973,

teda iba 4 roky po jeho pozitivistickej Explanation in Geography. Kritika (neo)marxistických

prístupov smeruje k jej predstave, ţe sociálna zmena môţe byť nastolená iba cez triedny boj a

násilnú proletársku revolúciu. Marxizmus je uzavretý systém a tvrdí, ţe reprezentuje

univerzálnu pravdu; ľudská podstata je úplne determinovaná (sociálnym, socioekonomickým)

prostredím – formuje nás učenie a nie genetika; diktatúra proletariátu a ľudské práva. V

geografii s marxizmu vychádza radikálna geografia (časopis Antipode), marxistická

ekonomická geografia, regulačná teória, sociálne nerovnosti, teória svetového systému,

priestorové deľby práce a pod.

Spomedzi ďalších významných prúdov geografie druhej polovice 20. storočia

(postmodernizmus, postštrukturalizmus, postkolonializmus, actor-network theory, hybridné

geografie) spomenieme aspoň feminizmus. Je tvorený rôznorodými sociálnymi, politickými a

kultúrnymi hnutiami, teóriami a morálnymi ideológiami spätými s rodovými nerovnosťami a

rovnými právami pre ţeny a zameraný na rodové nerovnosti, moc a neadekvátny podiel na

moci, zdôrazňovanie rovnosti, domáce násilie, sexuálne obťaţovanie... Feminizmus sa

formoval v dvoch resp. troch vlnách: 1. 19. a začiatok 20. storočia (ţena ako vlastníctvo

muţa, volebné práva ţien – sufraţetky...); 2. 60. a 70. roky 20. storočia (kultúrne a politické

nerovnosti sú prepojené, sexistická štruktúra moci, koniec diskriminácie a rovnosť prístupu na

pracovné trhy); 3. Po roku 1990 (proti esencializmu druhej vlny, zdôrazňujúcemu skúsenosti

bielych ţien vyšších stredných vrstiev). Témy vo feministickej teórii: diskriminácia,

stereotypizácia (generalizácie na základe zoskupovania do kategórií; na základe sexuálnej

orientácie), opresia, patriarchia a objectification (ponímanie osoby ako objektu, reifikácia).

Feministické geografie sú zamerané na problémy geografických diferencií rodových vzťahov

a rodovej rovnosti, konštrukciu rodovej identity prostredníctvom priestoru a miesta a pod. a

navýznamnejšími autorkami sú Gillian Rose, Linda McDowell, Doreen Massey, Geraldine

Pratt, bell hooks.

2.5 REGIONÁLNA GEOGRAFIA V DRUHEJ POLOVICI 20.

STOROČIA

Históriou regionálnej geografie sa zaoberajú iné časti tejto práce, teraz sa zameriame len na

stručné poukázanie na to, ako moţno vidieť vývoj regionálnej geografie v posledných

desaťročiach vo svetle paradigmatického vývoja poznania, spoločnosti a geografie.

V polovici 20. storočia bola prevaţujúcim prúdom v geografii, najmä v USA, regionálnej

geografii príbuzná koncepcia chorológie, ktorej hlavným predstaviteľom bol Richard

Hartshorne. 50. roky však priniesli – v súvise so silnejúcim vplyvom neopozitivizmu vo

filozofii a epistemológii (vedy o poznaní) kvantitatívnu revolúciu a nástup kvantitatívnej

geografie, ktorá sa prejavila aj v regionálnej geografii. Vysvetľovanie malo uľahčiť hľadanie

priestorových väzieb, zákonitostí a pravidelností, matematizácia, geometrizácia a vyuţívanie

štatistických metód a modelovania nahradilo predchádzajúce kvalitatívne metódy popisnej

geografie, pre geografiu sa stala čoraz výraznejšou špecializácia, abstrakcia (priestorová

organizácia, uzly, siete, povrchy, interakcie a podobné pojmy vystriedali pojmy, ktoré boli

v geografii zrozumiteľné predtým – región a pod.). Nová kvantitatívna paradigma sa stala

dominantnou, tí, ktorí sa neprispôsobili, boli zaškatuľkovaní medzi „popisných“, tradičných

geografov. Nová paradigma začala určovať nielen metódy (v regionálnej geografii regionálna

analýza úplne vytlačila syntetický prístup), ale aj objekt štúdia resp. zameranie konkrétnych

štúdií. Študovali sa tak pravidelnosti, priestorové vzory, to čo bolo unikátne sa dostalo mimo

záujmu geografov. Kvantifikácia zasiahla aj oblasť prognóz, ktoré sa stali modernými v 60.

a 70. rokoch. Prognózy a modelovanie ekonomického rastu však narazili na krízu 70. rokov,

ktorá bola najviditeľnejšou príčinou krízy kvantitatívnej paradigmy. V nasledujúcom období

sa začali objavovať alternatívne prístupy – marxizmus a radikálna geografia, behaviorálna

geografia, humanistická geografia, štrukturalizmus a postštrukturalizmus, realizmus,

postmoderná geografia, feministická geografia a mnohé ďalšie. Štádium „paradigmatickej

neurčitosti“ vlastne trvá v geografii a v regionálnej geografii dodnes.

Vývoj regionálnej geografie súvisí nielen s vývojom vedenia, poznania, teórie poznania

a filozofie, ale aj s vývojom spoločnosti. Tak na počiatku 20. storočia, v období deľby sveta

medzi koloniálne mocnosti, bola veľmi silná geopolitická škola, ktorá odráţala záujmy

mocností a postupne rástol vplyv ekonomickej geografie, silnej v Británii (napr. land-use

škola) i v Sovietskom zväze (regionálne plánovanie i konkrétne lokalizačné práce, teória

územno-výrobných komplexov). Meniace sa podmienky v 60. rokoch 20. storočia (rýchly rast

ţivotnej úrovne, ale aj zväčšovanie sociálnych rozdielov) viedol k sociálnogeografickej

orientácii (sociálne nerovnosti a nerovný rozvoj, rasové a etnické menšiny a ich segregácia

a pod.). Postmoderný pluralizmus a kultúrna fragmentácia, rastúci význam kultúrnych

konfliktov (etnických a neskôr civilizačných) a rast významu kultúrnej identity

v podmienkach nestability a rýchlych zmien a systémových zmien spoločnosti v 90. rokoch

obrátil pozornosť geografie ku kultúre a pre obdobie od 90. rokov 20. storočia (aj v súvislosti

s miléniom a nástupom postmodernizmu, postindustriálnej a informačnej spoločnosti) je

typická „kultúrna orientácia“ regionálnej geografie.

Geografiu ako vednú disciplínu ovplyvňovala meniaca sa „geografia“: zmeny známeho sveta

v minulosti a realita meniaceho sa geografického vzoru v jednotlivých obdobiach. Tak

v prvom prípade P. E. James v klasickej monografii o vývoji geografie (James, 1972) píše

o rozširujúcom sa geografickom horizonte Grékov a neskôr Rimanov, ktorý po páde

Západorímskej ríše vystriedalo uzatvorenie sa do prostredia bezprostredného susedstva v

Európe v období raného stredoveku. Následne sa nielen vytratilo slovo „geografia“ z beţného

jazyka a z akademického prostredia, ale aj neznáme „cudzie svety“ sa spájali s legendami

a imagináciou (fantastické bytosti a pod.). Dejiny geografie po stredoveku boli vyznačené

obdobiami prieskumov (exploration) a objavov (discoveries; James, 1972) a počiatky ich

moderného obdobia (Humboldt, Ritter) viedli aj k diverzifikácii geografie; napriek tomu

koncom 19. storočia významný britský geograf Halford Mackinder obhajoval „geografický

experiment“, integráciu štúdia spoločnosti a prostredia, kultúry a prírody (Matthews, Herbert,

2004). V ďalšom priebehu vývoja aţ do polovice 20. storočia bola regionálna geografia

takmer synonymom geografie.

"Uţ od tej doby, ako bolo deklarované, ţe regionálna geografia je mŕtva

- najvášnivejšie tými, ktorí rozhodne v nej neboli veľmi dobrí -

geografi, čo im slúţi ku cti, sa pokúšali v nejakej podobe ju oţiviť.

(dokonca David Harvey uzatvára "Explanation in Geography"

obhajobou akéhosi druhu regionálnej geografie). Je to rozhodujúca

úloha: námietky voči nepohodlnému prominentnému postaveniu

neoklasickej ekonómie, trpiacej nedostatkom inteligencie, sú dostatočne

známe, ale týkajú sa celej politickej ekonómie a sociálnej vedy.

Potrebujeme poznať podstatu regionálnych sociálnych formácií,

regionálnych artikulácií a regionálnych transformácií."

(Gregory, 1978, s. 171)

Zdĺhavý úvod tejto časti práce z kľúčovej a často citovanej publikácie Dereka Gregoryho -

humánneho (t. j. nie regionálneho) geografa - upozorňuje na nevyhnutnosť

regionálnogeografického prístupu (t. j. nie regionálnej geografie ako vednej disciplíny). Práca

"Ideológia, veda a humánna geografia" vyšla r. 1978, v období počiatkov oţivenia záujmu o

regionálnu geografiu, ako jedného z výsledkov snaţení hľadania novej paradigmy geografie.

V počiatkoch týchto úsilí vychádzali jednak práce "starej geografickej školy", vidiacej v

tradičnej regionálnej geografii vrchol úsilí geografov, a jednak práce predznamenávajúce

hľadania "novej" regionálnej geografie. "Tradicionalisti" vychádzali najmä z post-

hettnerovských a neo-kantovských predstáv, rozvinutých v anglosaskej literatúre najmä

Richardom Hartshornom (zhodnotenie jeho prác vyšlo v príleţitostnom zborníku Asociácie

amerických geografov v r. 1989 pod názvom "Reflections on Richard Hartshorne´s The

Nature of Geography" - viď napr. Entrikin, 1989; Martin, 1989; Smith, 1989; Agnew,1989) a

presahujúcich aţ do zborníka štúdií o stave a perspektívach americkej geografie: "American

Geography: Inventory and Prospect" (James, 1957, Whittlesey, 1957). Na medzinárodnom

poli bol moskovský kongres IGU r. 1976 miestom diskusií o postavení regionálnej geografie

v systéme vied, jej systémovom charaktere a komplexnosti (Kolotievskij, 1976; Kanski, 1976;

Mason, 1976; Tata, 1976). Regionálna geografia bola často zdôrazňovaná i v tzv.

"presidential addresses" čelných predstaviteľov Inštitútu britských geografov (Watson, 1983)

a Asociácie amerických geografov (Hart, 1982). Najtypickejšími znakmi tradične chápanej

regionálnej geografie boli popisnosť, komplexnosť v zmysle jednotnej geografie a

schématičnosť (das Länderkundliche Schema), podmieňujúca malú aplikovateľnosť

regionálnej geografie (po aplikovaných štúdiách a problémovo orientovanej regionálnej

geografii volali Farmer, 1973 a Steel, 1982), uzavretej do úzko definovaného rámca s

minimálnymi povolenými vybočeniami (napriek v sovietskej škole zdôrazňovanému rozsahu

"od geológie po ideológiu"). Narušenie celkovej koncepcie tradičnej regionálnej geografie sa

prejavilo i vo viac-menej odmietnutí jednoty geografie v anglojazyčných krajinách (Taylor,

1986; Johnston, 1986; Goudie, 1986).

Jednu z prvých alternatív k tradičnej regionálnej geografii predstavil Leonard Guelke

(1977). Jeho neskoršia významná práca sa volá "Historical understanding in geography. An

idealist approach", pričom z môjho pohľadu je tu kľúčový aj pojem "understanding", ktorý

moţno preloţiť aj ako porozumenie, pochopenie (ekvivalent nemeckého "verstehen"), ale aj

ako znalosť, vedomosť (niečoho), či objasnenie, vysvetlenie, alebo význam. Ideové pozadie

Guelkeho názorov je zrejmé i z častého odvolávania sa na Hartshorna, Sauera, či na

idealistického historika R. G. Collingwooda. Posun od tradičnej regionálnej geografie - hoci

sa regionálnou geografiou zaoberá iba okrajovo - je však zrejmý: "Kritici regionálnych

prístupov v geografii upozorňovali na fakt, ţe geograf čerpá z práce špecialistov (geológ,

botanik, či ekonóm), ale sám výrazne neprispieva. Také kritiky boli často úplne oprávnené.

Geografi mali tendenciu povaţovať ľudskú aktivitu za divadlo ("spectacle"). Plodiny, ktoré

dopestovali a lokácie ich miest boli povaţované za výsledok klímy, pôd alebo plytkých tokov.

V modernejších prácach bola povaţovaná za dominantný geografický faktor vzdialenosť a

vypracované boli podrobné modely priestorovej interakcie. Priestorový prístup však

neposkytol dostatočný pohľad a pochopenie regionálnej odlišnosti." Nevyhnutnosť

historického prístupu autor vystupňoval v ďaľšom texte: "Ak regionálne prístupy neuspeli,

zväčša to bolo kvôli tomu, ţe bola ignorovaná táto ústredná potreba historickej perspektívy."

(Guelke, 1982, s. 101).

Veľmi výrazne zasiahla do regionálnej geografie (o. i. i zdôraznením historického prístupu

resp. faktoru času všeobecne) štrukturačná teória, predovšetkým dielo Anthony Giddensa, a

najmä jeho základná práca "The Constitution of Society" (Giddens, 1984). Štrukturačná teória

zdôrazňuje aktívnu činnosť konania jednotlivcov, ktorej výsledkom sú štruktúry spoločnosti.

"Základná oblasť štúdia sociálnych vied podľa teórie štrukturácie nie je ani činnosť

individuálneho činiteľa (actor), ani existencia akejkoľvek formy sociálnej totality, ale

sociálne praktiky (practices), usporiadané v priestore a čase." (Giddens, 1984, s. 2). Z tohto

hľadiska sú zrejmé i (obojstranné) prepojenia Giddensa a geografie. A. Giddens čerpá aj z

Hägerstrandovej time-geography, spoločnosti sú u neho organizované do locales -

regionalizovaných sociálnych systémov, prostrediach pre interakciu. V sociálnom ţivote

Anthony Giddens (nie ako prvý) zdôrazňuje interakcie, mocenské vzťahy, inštitúcie, sociálnu

reprodukciu ako výsledok vzájomného ovplyvňovania sa.

Na základoch nových sociálnych teórií A. Giddensa, Pierra Bourdieua či Roya Bhaskara (a

často i iných ideových vplyvoch) vzniklo mnoho teoretických prác i aplikácií, z ktorých

niektoré sú zaujímavými prístupmi, charakterizujúcimi regióny, najmä z hľadiska regionálnej

transformácie. Švédsky nasledovateľ Hägerstrandovej školy Allan Pred poskytuje vo svojej

práci "Miesto ako historicky kontingentný proces" zaujímavú syntézu Vidalovej la

géographie humaine (a jej "genre de vie ako kreatívnej adaptácie k prírodnému prostrediu,

zaloţenej na tradičných postojoch, hodnotách, ideách, vierach a psychológii obyvateľstva",

Pred, 1984, s. 280) s princípmi time-geography a štrukturačnej teórie. "Tak zúčastňujúci sa

jednotlivci, bez ktorých neexistuje ţiadne miesto ako proces (...) sú hodnotení ako ľudia,

ktorých myšlienky, činy, skúsenosti a prisudzovanie významu konštantne nastávajú

prostredníctvom ich zúčastnenia sa v prácach spoločnosti a ich štrukturálnych vlastností."

(Pred, 1984, s. 280). "Miesto je teda proces, pomocou ktorého sa reprodukcia sociálnych a

kultúrnych foriem, formácia biografií a transformácia prírody stáva nepretrţite jedna druhou v

tom istom momente ako sa časovo-priestorové špecifické aktivity a mocenské vzťahy stávajú

nepretrţite jedny druhými." (Pred, 1984, s. 282). Je to protiklad predchádzajúcich koncepcií

miesta a regiónu, "zdôrazňujúcich merateľné alebo viditeľné atribúty oblasti počas nejakého

ľubovoľného obdobia výskumu" (Paasi, 1986, s. 107). Allan Pred doplnil svoju teoretickú

štúdiu neskôr i rozsiahlou aplikáciou (Pred, 1986).

Niekoľko zaujímavých prác sa venuje regionálnej transformácii, zväčša vychádzajú z

ideových pozícií štrukturačnej teórie a marxisticky ponímanej politickej ekonómie. Barney

Warf vo svojej práci "Regionálna transformácia, kaţdodenný ţivot a drevárska výroba na

Pacifickom Severozápade" (Warf, 1988) analyzuje regionálne zmeny, podmienené sociálnymi

a pracovnými zmenami v priemysle ako dôsledku business cyklov, úlohou odborov a

intencionalitou sociálnych aktérov. Fínsky geograf Anssi Paasi sa vo svojom rozsiahlom

článku (Paasi, 1986) zameriava na nové koncepcie regiónu a regionálnej geografie najmä z

pohľadu inštitúcií a inštitucionalizácie, regionálneho vedomia a regionálnej identity. "Cieľom

prezentovanej štúdie je preskúmať rozdiely medzi klasickými kategóriami geografického

myslenia, regiónom a miestom a ich vzťah k sociálnemu kontextu a dennodenným praktikám

jednotlivcov (day-to-day practices of individuals) (...) Región je chápaný ako historicky

kontinuálny proces, ktorého inštitucionalizácia pozostáva zo štyroch štádií: prijatie

teritoriálnej podoby, formácia konceptuálnej (symbolickej) podoby, formácia inštitucionálnej

podoby a etablovanie ako entity v regionálnom systéme a sociálnom vedomí spoločnosti. (...)

Inštitucionalizácia regiónu je proces, počas ktorého sa špecifická úroveň priestorovej

štruktúry stáva etablovanou entitou, ktorá je identifikovaná v odlišných sférach sociálnej

akcie a vedomia a ktorá je kontinuálne reprodukovaná v individuálnej a inštitucionálnej praxi

(napr. ekonomickej, politickej, legislatívnej, edukačnej, kultúrnej, atď.)." (Paasi, 1986, s.

105).

"Sociálna reprodukcia deľby práce simultánne kontinuálne reprodukuje pozície elít (alebo

iných drţiteľov moci), ktoré sú rozhodujúce v trvalej reprodukcii štruktúr sociálneho

systému." (Paasi, 1986, s. 109). Posledný citát z práce Anssi Paasiho akoby nás upozorňoval,

ţe - počtom i z hľadiska posunov vývoja v disciplíne regionálna geografia - najpodstatnejšia

časť prác je vlastne kombináciou "sociálnovedného prístupu" (čerpajúceho z prác autorov

rôznych filozofických a ideových pozadí od Emile Durkheima cez Anthony Giddensa aţ po

Jürgena Habermasa) a "politicko-ekonomického prístupu", čerpajúceho najmä z "raného

Marxa".

Teoretické základy marxistickej politickej ekonómie, ktorá je základom

radikálnogeografickej školy a ktorá je premietnutím klasickej anglickej politickej ekonómie

("Bohatstvo národov" Adama Smitha a pod.), sú známe minimálne tým z nás, ktorí pôsobili v

praxi pred rokom 1989. Navzájom antagonistické triedy a úloha kapitálu, akumulácia kapitálu

a produkčné vzťahy, odbory a pracovná sila, priestorové nerovnosti a maximalizácia zisku sú

témy prenášané do prác radikálnych prístupov so silným sociálnym nábojom, akými sú

nerovný rozvoj, závislosť, či priestorová deľba práce.

Najvýznamnejšou prácou v oblasti priestorovej deľby práce je publikácia britskej autorky

Doreen Massey s rovnomenným názvom "Spatial divisions of labour" (Massey, 1984b). Práca

je typickou pre "politicko-ekonomický prístup" svojim zameraním skôr na explanáciu - kým

"sociálnovedne orientované" regionálnogeografické práce sa snaţia najmä postihnúť procesy

prebiehajúce v priestore. "Priestorové deľby práce" sú nielen historickým exkurzom do

britskej ekonomiky, analýzou vybraných odvetví a priestorov, ale najmä pokusom podať

všeobecnejší explanačný rámec. Autorka sa sama nezaraďuje do skupiny "tradičných

marxistov", ktorí "pozerajú na svet ako keby to bol iba predeterminovaný produkt sústavy

zákonov a tendencií" (Massey, 1984b, s. 6) a pre ktorých je preto partikularita a unikátnosť

veľkým problémom. Podľa Doreen Massey nielenţe príčinné procesy neprebiehajú izolovane,

ale naopak ich činnosť v rôznych kombináciách produkuje varietu a unikátnosť. Odlišné

regióny sú tak "produktami mnohých determinácií".

Objektom štúdia autorky je ekonomická sféra a najmä priemysel. Z hľadiska základných

cieľov mojej práce (a vôbec mojich smerovaní) je však dôleţité opäť citovať jej slová:

"...ekonomické vzťahy a fenomény sú sami konštruované v rámci širšieho poľa sociálnych,

politických a ideologických vzťahov" (Massey, 1984b, s. 7). Priestorová organizácia je

závislá aj od politiky a ideológie, sociálnych charakteristík, geografickej a historickej

špecifičnosti.

Doreen Massey patrí aj k mnohým geografom, ktorí sa dosiaľ venovali marxizmom silne

ovplyvnenej "aplikovanej radikálnej geografii", známej pod názvom locality studies. Dve

ústredné poţiadavky týchto štúdií, vypracovávaných pre potreby praxe (Výrazne sa

angaţovala najmä britská inštitúcia Social Science Research Council, a predovšetkým

iniciatíva CURS - Changing Urban and Regional System): "1. ţe ekonomické rozdiely medzi

jednotlivými priestorovými jednotkami - či regiónmi alebo lokalitami - sú v podstate

dôsledkom sociálnych, a najmä sociálnych výrobných vzťahov, ktoré podmieňujú tieto

priestorové variácie; 2. ţe táto jedna časť sociálnych vzťahov, výrobné vzťahy, podmieňuje

vzťahy v iných sférach sociálneho ţivota v kaţdej lokalite alebo regióne, ţe politika a

ideológia sú v podstate vysvetliteľné z hľadiska ekonomickej zmeny a reštrukturalizácie"

(Urry, 1986, s. 233-234). Typickou črtou štúdií je zameranie na zmenu so silným historickým

akcentom: "Unikátnosť miesta, prirodzene, pochádza z histórie oblasti, ale v tomto zmysle je

tu história ponímaná ako postupnosť úloh a v spojení so širším národným a medzinárodným

kontextom" (Massey, 1993, s. 148). Veľmi dôleţitou ideovou a explanačnou súčasťou štúdií

je ekonomika, a najmä sociálne, a predovšetkým výrobné vzťahy. Priemetom historicity do

štúdií je z tohto hľadiska reštrukturalizácia a sociálna transformácia územia. Tesne spätá s

ekonomickou a sociálnou sférou je politická sféra, významnou súčasťou je však i kultúrna

sféra - identita miesta, zmysel miesta. Dôsledkom je uţ naznačená unikátnosť miesta, čo

vystavuje proponentov zamerania kritikám za nevedeckosť a nedostatok teoretickej bázy. V

inom kontexte sa unikátnosť miesta javí v práci Philipa Cooka (Cooke, 1986). Sedem

vybraných lokalít (Middlesborough, Lancaster, East Liverpool, South West Birmingham,

Cheltentham, Swindon, Thanet) netvorí izolované body na mape Veľkej Británie

(analyzované boli v rámci CURS iniciatívy), autor ich dáva do historických a

medzinárodných súvislostí (meniaca sa medzinárodná ekonomika a deľba práce, zmeny v

pracovných trhoch a v pracovnej sile samotnej, v sociálnych vzťahoch a triedach a pod.).

Unikátnosť miesta teda v štúdiách nehrozí pádom do provinčnosti a uzavretosti. "Okrem toho

je významné etablovať taký zmysel miesta, konštruovaný cez interakciu a nie cez uzavretosť"

(Massey, 1993, s. 146). Širokej kritike sú štúdie podrobované pre ich teoretickú neujasnenosť,

"nevedecké" ponímanie miesta ako unikátneho fenoménu - čo je zárodok "nového

štrukturalizmu". Veľký priestor štúdiám venuje radikálny časopis Antipode, kde prebiehajú i

teoretické diskusie (viď napr. Duncan, Savage, 1989 a odpoveď Cooke, 1989).

Jednou z proklamovaných najväčších predností locality studies je ich ponímanie nie ako

uzavretých systémov. Nielen locality studies, ale i ďaľšie koncepty uznávajúce

nadregionálny/medzinárodný rámec za jeden z najvýznamnejších, vychádzajú zväčša z

marxistických pozícií. Štúdia Ronalda J. Johnstona (Johnston, 1984) má i názov, príznačný

pre tento druh prác - "Svet je naša ulita". Po hľadaní zákonitostí a pravidelností v 70. rokoch

("celý svet, zdalo sa, bol taký istý ako Cedar Rapids, Iowa", Johnston, 1984, s. 444) nastáva

obdobie (oprávneného) oţivenia regionálnej geografie. Ekonomická a kultúrna globalizácia

nevedie iba k vytváraniu uniformných priestorov (Relph, 1976), ale aj k miestnym odozvám,

k nerovnostiam, k unikátnosti regionálnych variácií.

Významnými teóriami, orientovanými na nadregionálny kontext sú ďaľšie radikálne

koncepcie, spomínaná "priestorová deľba práce" (Doreen Massey), "nerovný rozvoj" (Neil

Smith), najvplyvnejšou z hľadiska geografických prác je koncepcia svetového systému

(world-system) amerického historika a sociálneho vedca Immanuela Wallersteina (napr.

Wallerstein, 1974, 1979, 1984). Základom jeho úvah je pojem "svetová-ekonomika" (world-

economy), vzájomne podmienená a závislá. Kaţdá jej súčasť je závislá od celku a "svetová-

ekonomika" sa vyvíja k rastúcej komplexnosti zintenzívňovaním vnútorných väzieb (čím

rastie vzájomná závislosť i závislosť častí - Wallerstein uvaţuje najmä o štátoch - od celku) i

priestorovým rozširovaním "svetovej-ekonomiky" (v počiatočnom období tzv. dlhého 16.

storočia - 1450 - 1640 - sa utvárala najprv tzv. "Európska svetová-ekonomika"). "Dnes

operuje celý svet v rámci tejto jednotnej sociálnej deľby práce, ktorú nazývame kapitalistická

svetová-ekonomika" (Wallerstein, 1974, s. 13). Základnou črtou historicity "svetovej

ekonomiky" je na nerovnej výmene zaloţený nerovný rozvoj; nerovnosti rezultujú do

"svetovej nerovnosti", ktorej dôsledkom je štrukturovaný "svetový-systém" (ktorý Wallerstein

všeobecne definuje ako "jednotku s jednotnou deľbou práce a rozmanitými kultúrnymi

systémami", Wallerstein, 1974, s. 390), pozostávajúci z jadra, periférie a najdynamickejšej

zloţky, semiperiférie. Štáty - ako základné inštitúcie - do nich zaraďuje nielen podľa

ekonomickej vyspelosti, ale i na mocensko-politických základoch (Kanada je u "staršieho

Wallersteina" vzhľadom k menšej "schopnosti" autonómneho - najmä ekonomického -

rozhodovania súčasťou semiperiférie). Celý systém je v čase dynamický, autor ponúka

viacero historických príkladov presunov krajín z periférie do jadra a naopak. Celý systém je v

podstate rozporný, plný konfliktov moci a postavenia; najstabilnejší je v obdobiach

hegemónie či dominancie jednotlivých krajín (postupne Holandska, Veľkej Británie a USA).

Wallerstein ponúka niekoľko príkladov chápania vývoja v nadregionálnych súvislostiach

(napr. porovnania národného vývoja Poľska, Benátok a Anglicka v počiatkoch vzniku

"Európskej svetovej-ekonomiky" v 2. kapitole "Kapitalistickej svetovej-ekonomiky",

Wallerstein, 1979, s. 37 - 48).

Jedným z pokusov "geografizovať" teóriu svetového-systému je i činnosť britského

geografa Petra J. Taylora. Svoj článok "Analýza svetového-systému a regionálna geografia"

(Taylor, 1988; mimochodom, prvá jeho veta znie: "Teraz je vzrušujúca doba byť geografom")

poníma ako pokus syntetizovať tri súčasné trendy modernej geografie: oţivenie politickej

geografie, znovuobjavenie globálneho pohľadu a volanie po novej regionálnej geografii;

rámcom pre syntézu je analýza svetového systému. Ţiadny región nie je nemenný, ale má svoj

rast a úpadok; ţiadny región nie je autonómny, ale sa nachádza v širšom kontexte systému

ako celku; ţiadny región nemusí byť historicky nemennou politickou jednotkou. "... cieľ tejto

novej regionálnej geografie nie je produkcia nejakého nového druhu definitívnej geografie

ako úplného popisu sveta, ale skôr pochopenie miest [sic!] v širšom rámci svetovej-

ekonomiky" (Taylor, 1988, s. 264). P. Taylor pouţíva perspektívu "svetového-systému" aj na

pochopenie globálnych nerovností (Taylor, 1992), či na kritiku nesprávneho chápania

teritoriality - "štát ako kontajner" (Taylor, 1994).

(Regionálno)geografické práce vţdy odráţajú svojim obsahom i prístupom a teoreticko-

metodologickou bázou, rovnako ako i uhlom pohľadu a prevládajúcou paradigmou realitu

obklopujúceho sveta. Volanie po globálnych pohľadoch, typické pre posledné jedno - dve

desaťročia, nastáva v období rastúcej internacionalizácie a vzájomnej podmienenosti štátnych

a regionálnych ekonomík ako i politických a sociálnych systémov. Obdobie prvej polovice

20. storočia bolo érou dokončenia delenia sveta a pokusov o znovurozdelenie počas prvej

svetovej vojny, s čím súvisela veľmi silná geopolitická škola, samozrejme najviac rozvíjaná

vo Veľkej Británii (ktorá vtedy strácala svoj status hegemóna svetového-systému) a Nemecku

(ktoré si robilo najväčšie nároky na znovurozdelenie sveta). Svetu vtedajška dominovala

trhová ekonomika voľnej súťaţe, aţ do 30. rokov (a "Nového údelu" Franklina Delano

Roosevelta) bez výrazného štátneho vplyvu a bez rozsiahlych sociálnych nárokov a zmien.

Dôsledkom bol aj silný "ekonomizmus" regionálnogeografických prác, charakteristický pre

rad prác od anglickej "land-use" školy (L. Dudley Stamp) aţ po ekonomizmus našich

učebných textov z regionálnej geografie (mimochodom, dodnes prevládajúci), v ktorých je

región ponímaný ako "nositeľ odvetvovej štruktúry ekonomiky".

Historicky výrazným zlomovým obdobím bola druhá polovica 60. rokov. Samozrejmými

sprievodnými znakmi týchto sociálnych trendov boli i zmeny v orientácii a obsahovej náplni

geografických prác - od humanistických orientácií v "post-kvantitatívnom období" aţ po

feministickú geografiu.

Posledné desaťročie je opäť obdobím výrazných zmien. Po "sociálnom období" nastáva

oţivenie kultúry v najširšom zmysle. Rozpad bipolárneho sveta, informačná revolúcia,

postmodernizmus a virtuálna realita, dezintegrácia spoločnosti (postojov, hodnôt, záujmov a

činností jej členov), koniec milénia, decentralizácia politických systémov a následný

regionalizmus a nacionalizmus, straty istôt v prudko meniacom sa svete - šoky z budúcnosti,

nové formy umenia (happeningy, performance...), priestorová implózia a raketový rast

moţností spoznávania iných kultúr, liberalizácia 90. rokov, integračné a globalizačné

tendencie a šírenie "cudzích" kultúrnych vplyvov (amerikanizácia, westernizácia),

vyvolávajúcich "kultúrne protitlaky", to všetko prispieva ku "kultúrnej orientácii" spoločnosti

a následne i sociálnych vied a geografie.

Nacionalizmus bývalého Sovietskeho zväzu a Juhoslávie, regionalizmus severného

Talianska, Katalánska či keltských oblastí britských ostrovov, separatizmus Québecu,

odmietnutie obyvateľov Nórska v referende týkajúcom sa vstupu do EÚ, plány Iránu

vybudovať systém satelitnej televízie ako protiváhu západnému kultúrnemu vplyvu, islamský

fundamentalizmus - to všetko sú prejavy hľadania kultúrnej identity. Najsilnejšie sú v

"kultúrne silných" a ambicióznych krajinách a v krajinách s tradičnou silnou, odlišnou a

výrazne autonómnou kultúrou.

Kultúrna identita, resp. hľadanie identity, sa prejavuje na rôznych úrovniach geografickej

mierky - národnej/štátnej, regionálnej, lokálnej/komunitnej. Pod všeobecne chápanou

"kultúrou", ktorá je základom identity, sa konvenčne rozumejú spolupatričnosť, "korene",

emocionálne väzby, zdieľané hodnoty a normy správania, jazykové, religiózne a folklórne

špecifické odlišnosti, morálka a postoje, identifikácia s miestom, komunitou či sociálnou

skupinou a často i nostalgia času a miesta.

Všeobecnou charakteristickou črtou nostalgie miesta je iracionalita a intuitivita, výrazná

emocionalita, "prirodzená morálka", konzervacionistické postoje a konzervatívne hodnoty.

Pre tých, vyznávajúcich "korektnosť" a absolútnu pravdu, sú vyznavači odlišnej iracionality

(pretoţe oni sami sú často v tomto zmysle iracionálni, samozrejme ich často aţ mystická

iracionalita je na "opačnom brehu"; dôsledkom môţu byť nacionalistické, provinčné,

religiózne vášne a nezmieriteľné rozpory) staromilcami, príslušníkmi starých svetov,

odsúdených na zánik - najmä ak sú vyznavačmi konzervatívnych hodnôt, "zastaralých"

ţivotných štýlov a ich identifikáciu zastrešujú "nemoderné" inštitúcie a sociálne hierarchie.

Dôleţitú úlohu v identifikácii má teda miesto, najmä v podobe "viditeľnej krajiny" (visible

landscape), často sa v tejto súvislosti hovorí o "minulých krajinách" (past landscapes). Kým

chápanie regiónu ako miesta identity je typické pre francúzsku geografickú školu (Kofman,

1981, Claval, 1987), vizuálne charakteristiky krajiny, krajina/miesto v literatúre, "architektúra

krajiny" a pod. sú typické pre anglofónny svet (Cosgrove, 1985, Daniels, 1992). Filozofické

pozadie týchto prác je zväčša post-pozitivistické (a niekedy postmoderné), často s

humanistickou orientáciou (zmysel miesta), fenomenologickým východiskom; s výrazným

ponímaním významov, symbolizmu, akceptáciou symbolov a ikon v priestore/krajine/mieste,

s ponímaním miest ako unikátnych - ale niekedy ako špecifických (t. j. ako špecifického

príkladu daného fenoménu), ako bodov bezpečia a istoty, duchom miesta (genius loci),

personalitou miesta aţ jeho chápaním ako ţivého organizmu, s autentickým postojom voči

miestu i stratou miesta (placelessness; Relph, 1976).

Záverom by som sa chcel pristaviť pri niekoľkých hodnotiacich prácach, analyzujúcich

súčasné vývojové orientácie regionálnej geografie a diskutujúcich o ideových vplyvoch,

konfrontáciách, teoretickej báze či aplikačných moţnostiach novej regionálnej geografie.

Vývoj anglojazyčnej a frankojazyčnej novej regionálnej geografie hodnotí Anne Gilbert.

"Geografické štúdie špecifických vnútorných síl, ktorých činnosť podmieňuje individualitu

regiónov, sú kaţdý rok početnejšie" (Gilbert, 1988, s. 208) a to ako práce "návratu k

chorológii", tak najmä štúdie definované ako štúdie regiónov ako sociálnych vzťahov.

Autorka charakterizuje tri najpodstatnejšie vývojové smery súčasného chápania regiónu:

región ako lokálna odozva kapitalistických procesov; región ako ohnisko identifikácie; región

ako médium pre sociálnu interakciu. Anne Gilbert vyzdvihuje úlohu času a zmeny v

regionálnej geografii, hovorí o "novom historickom prístupe", kde región je často chápaný

ako proces. "Z regionálnej analýzy spätej najmä s minulosťou sa stáva veda súčasnosti,

súčasnosti chápanej vo svetle minulosti. Stala sa tieţ vedou o budúcnosti, ako ilustrovala

Paasiho práca." (Gilbert, 1988, s. 221).

"Osemdesiate roky boli svedkom oţivenia záujmu o regionálnu geografiu, vychádzajúceho

z dvoch rôznorodých zdrojov v disciplíne. K prvému zdroju záujmu patria tradiční regionálni

geografi. Epiteton "tradiční" znamená, ţe korene ich symbolickej vzdelanosti sú prepletené s

koreňmi disciplíny ako celku, a teda ţe táto vzdelanosť definuje modus vivendi geografie ako

syntetický opis partikulárnych miest. Druhý zdroj záujmu regionálnych štúdií je odlišný a

súčasnejší. Jeho pôvod je v súčasnom hijáte priestorovej vedy a poníma regionálne štúdie ako

nevyhnutnú súčasť sociálnej teoretizácie priestorovej štruktúry. (...) tradičná regionálna

geografia vyzýva disciplínu stiahnuť sa "naspäť k základom" v chorografickom popise.

Naopak rekonštruovaná regionálna geografia umiestňuje regionálne štúdie na miesto

konceptuálneho predvoja príspevku disciplíny k sociálnym vedám." (Pudup, 1988, s. 369).

Tradičná či chorografická regionálna geografia a nová/transformovaná/rekonštruovaná

regionálna geografia sú dve základné vývojové orientácie súčasnosti, snaţiace sa zaplniť

priestor, ktorý postupne opúšťa priestorová veda, vnímanie objektu štúdia však naznačuje

rôznorodé prístupy.

Vráťme sa však opäť ku dvom základným vývojovým smerom dnešnej regionálnej

geografie. O silnom (pod)vedomom vplyve tradičnej regionálnej geografie svedčia i viaceré

príhovory prezidentov významných geografických asociácií, vrátane tých s výrečnými

názvami "Najvyššia forma geografovho umenia" (Hart, 1982) a "Duch geografie" (Watson,

1983), ktorý je pravdepodobne aj v literatúre, ktorá "bola zaloţená na osobnej skúsenosti,

kým geografia pochodovala ku kategorizovaným abstrakciám. Pravda, literatúra, podobne ako

geografia, sa zaoberala ľuďmi a miestami, ale ako časťami unikátneho, negeneralizovaného

sveta, a geografia chcela opustiť unikátne. Literatúra sa zameriavala na kvalitatívne; geografia

sa obrátila ku kvantitatívnemu." (Watson, 1983, s. 386). John Fraser Hart zdôrazňuje zvláštny

pohľad geografie, podobný histórii a odlišný od väčšiny vedných disciplín: "Geografia je

veda, ale je to tiež umenie, pretože pochopenie významu oblasti nemôže byť redukované na

formálny proces. Najvyššia forma geografovho umenia je produkovanie dobrej regionálnej

geografie - evokujúce popisy, ktoré uľahčujú pochopenie a hodnotenie miest, oblastí a

regiónov." (Hart, 1982, s. 2). Autor zdôrazňuje nedogmatickosť a otvorenosť vnímania, na

rozdiel od ponímania regiónov ako "objektívnych realít, ktoré iba čakajú, aby boli objavené"

(Hart, 1982, s. 8) - sám však miestami skĺzava do zjednodušení typu "rurálne oblasti

pozostávajú z otvorených priestorov, ktoré sú vnímané ako oblasti, ale priestory v meste sú

ohraničené budovami a vnímané ako línie" (Hart, 1982, s. 11). J. F. Hart tvrdí, ţe regionálna

geografia - ako asociačno-syntetická geografická disciplína - má svoje opodstatnenie, práve

tak ako systematická geografia analyticko-explanačného charakteru a jeho predstavy vedú k

zjednotenej integrovanej geografii.

Akousi sondou, hodnotiacou vývoj regionálnej geografie z hľadiska jej súčasnosti je

zborník "Úvahy o Podstate geografie", ktorý vydala Asociácia amerických geografov r. 1989

pri päťdesiatinách Hartshornovej "The Nature of Geography". Jubilujúca legenda americkej

geografie je kritikmi zároveň vnímaná ako jeden z otcov modernej geografie i ako

tradicionalista: "Hartshornove argumenty, týkajúce sa areálovej variácie, vidí priestorový

analytik ako popisné, a teda nevedecké, neomarxista ako príliš neteoretické a humanista ako

príliš pozitivistické" (Entrikin, 1989, s. 4).

Hartshorne sa snaţí koncipovať svoju chorológiu ako nomoteticko-idiografickú vedu,

zaloţenú na totálnych kauzálnych vzťahoch. Integrovaná jednotná nomotetická geografia

uvaţuje "o kaţdom mieste ako o celku a individualite. Všade sa vyskytujúce fenomény, ktoré

sa priestorovo nemenia, nie sú záujmom geografie; takisto fenomény, ktoré sa priestorovo

menia náhodne so ţiadnym vzťahom k iným meniacim sa fenoménom" (Elkins, 1989, s. 23).

Silné podozrenie z idiografičnosti nemusí vzbudzovať ani Hartshornova charakteristika

regionálnej geografie: "[Regionálna geografia] najprv musí na základe analýzy a syntézy

vyjadriť integráciu všetkých vzájomne spätých čŕt v individuálnych miestach a potom na

základe analýzy a syntézy integráciu všetkých takýchto individuálnych miest v danej oblasti."

(Butzer, 1989, s. 49). Vychádzajúc z kantovskej nepoznateľnosti "vecí o sebe" a kantovsko-

fichteovského konceptu hiatus irrationalis (izolujúceho konkrétnu realitu od racionálneho

myslenia) Hartshorne uzatvára svojim presláveným výrokom: "Regionálne entity, ktoré

konštruujeme (...) sú teda v plnom zmysle mentálnymi konštrukciami" (citované v: Smith,

1989, s. 103). Logický postup vedúci k tomuto záveru silne pripomína agnosticizmus:

Regióny sú ťaţko definované, a teda v skutočnosti ľubovoľné; regióny nie sú organickými

celkami, pretoţe sú - na rozdiel od organizmov - deliteľné; región nie je viac ako suma jeho

častí, ktoré sú zčasti neznáme, nepoznateľné alebo bez vzťahu k iným častiam, a preto ho

nemôţeme interpretovať ako celok; neexistuje ţiadna univerzálne akceptovateľná alebo

aplikovateľná jednotná hranica regiónu (viď Smith, 1989, s. 102-103). "Hoci nepopiera, ţe o

regiónoch môţeme získavať skúsenosti ako o celku, Hartshorne odmieta takúto formu

"holizmu" ako dôsledok skúsenosti a intuície, a teda psychologický fenomén, vhodnejší pre

psychológiu (...) ako fundamentálnu ambíciu disciplíny [Hartshorne] identifikuje

systematickú klasifikáciu regiónov a identifikáciu metód klasifikácie sveta do regiónov, hoci

regiónov, ktoré "nie sú inherentné svetu". Predsa sa však táto proto-vedecká ambícia stretla s

malým úspechom." (Smith, 1989, s. 103). Hartshorne vychádza z mechanistickej koncepcie

priestoru, ktorý je "nekonečne deliteľný, abstraktné pole skúsenosti, koordinát (popri čase)

usporiadanej reality. Udalosti, objekty a procesy nekonštituujú priestor, ale 'nastávajú v

priestore'." (Smith, 1989, s. 104). Takéto "predrelativistické" chápanie priestoru viedlo k

neskoršiemu chápaniu priestoru ako kontajneru. Ďaľšou typickou a dnes veľmi vyčítanou

črtou Hartshornovej filozofie bola ahistoričnosť. "Hartshorne písal vo zvláštnom historicko-

geografickom kontexte - ktorý by sme snáď mohli nazvať 'bezčasová Amerika' - v ktorom

fixnosť a strednomierkové regióny skôr neţ zmena a miesto boli dominantnými konceptami

geografie." (Agnew, 1989, s. 135). John Agnew vo svojom príspevku charakterizuje i bariéry

pre geografické pochopenie u Hartshorna: nedostatočný záujem o polaritu rovnakosť -

rozdielnosť; nedostatočný záujem o samotné fenomény, ich pôvod a procesy, znemoţňujúci

definovanie podstatných fenoménov; totalistická koncepcia geografického poznania, ktorá

Hartshornovi neumoţňuje problémovo orientovaný prístup. Spomínaný autor dáva do vzťahu

Hartshornovu chorológiu a novú regionálnu geografiu: "Táto koncepcia vzťahu medzi

príčinami a výstupmi bola pouţitá v časti súčasných prác, ktoré sa pokúšajú vytvoriť oţivenú

regionálnu geografiu, alebo snáď presnejšie - dajúc dôraz na proces - 'geo-historickú syntézu'.

(...) Väčšina z tejto literatúry pouţíva pojem 'miesto' a 'lokalita' viac neţ región. (...) Nové

práce sú omnoho viac orientované na fenomény sociálnych vied, najmä sociológiu, ako bola

'stará regionálna geografia.' (...) Sú orientované na areálovú variáciu špecifických

ekonomických, sociálnych a politických fenoménov skôr neţ totálnych regionálnych úvah,

ktoré mal na mysli Hartshorne. (...) Existuje však kontinuita s Hartshornom. Okrem zamerania

na areálovú variáciu je zhoda v definícii geografie skôr ako odboru zameraného na to, ako

fenomény súvisia v priestore, ako odboru so svojim vlastným 'fenoménom': priestorom ako

takým." (Agnew, 1989, s. 126-127). Rozporuplná chorológia Richarda Hartshorna podľa

Neila Smitha priťahuje pozornosť najmä z dvoch dôvodov:

1. humanistická kritika pozitivizmu opäť obrátila pozornosť na jednotlivca (a tým i na

jednotlivé a unikátne);

2. dekonštrukcia marxistickej teórie v sociálnych vedách v 80. rokoch (po období, kedy boli

marxizmus a sociálna teória takmer synonymami). "Preto Giddensove snahy recentrovať

individuálne pôsobenie proti štrukturalizmu. Masseyovej - v skoršom období priťahovanej

Althusserovým štrukturalizmom - podnet, ţe 'unikátne je opäť v hre' rezonuje silne medzi

geografmi veľmi odlišných perspektív." (Smith, 1989, s. 115).

"Potreba regionálnej geografie je teda potrebou pochopiť

kontexty, v ktorých kapitalistický spôsob výroby

expandoval a dnes je praktizovaný." (Johnston, Hauer,

Hoekveld, 1990, s. 4)

Citát s jasnou pečaťou Ronalda Johnstona, výraznej osobnosti britskej a svetovej geografie

a jednej z mnohých výrazných geografických osobností, ktoré sa dnes obracajú k (novej)

regionálnej geografii, je nielen argumentom, ale zároveň aj mottom, uvádzajúcim zborník

"Regionálna geografia: súčasný vývoj a budúce perspektívy", zdruţujúci časť príspevkov

semináru konaného v Utrechte r. 1987. Volanie po novej regionálnej geografii je v úzkom

súvise s nedostatkami tradičnej regionálnej geografie. "Stále je teória [regionálnej geografie]

nedostatočná z hľadiska výberu fenoménov a vzťahov medzi nimi a s metodologickou

svojvoľnosťou. Neexistuje zhoda v čom by mohli regionálne monografie prispieť k progresu

v regionálnogeografickom výskume. Existujú i ďaľšie slabosti disciplíny: príliš veľký dôraz

na unikátne a singulárne; príliš malá generalizácia a teda ţiadna aplikovateľnosť nových

pohľadov na iné regióny; nedostatočné vyuţitie akceptovanej výskumnej metodológie a

techník iných sociálnych vied; nadbytok eklekticizmu a neodôvodnené výbery 'problémov',

'tém' a 'vzájomných závislostí'; a - najmä v Nemecku a Francúzsku - príliš mnoho výskumu

zameraného na štúdium krajín a nedostatok na štúdium relevantných sociálnych problémov a

fenoménov." (Hoekveld, 1990, s. 11-12). "Starý všeobecný teoretický rámec však nepodľahol

rigidite formálnej konceptuálnej analýzy, ani tejto súčasnej debate; prekonaným ho urobili

meniace sa reality. (...) Regionálne reality 20. storočia sú zaloţené na úplne inom type

prostredia ako predpokladali tradičné konceptuálne rámce." (Hoekveld, 1990, s. 20-21).

Pomerne všeobecná zhoda panuje medzi autormi v tom, čo R. Hudson formuluje: "(...)

regionálna špecifičnosť nastáva ako odchýlka od predpokladaného normálneho vzoru

sociálnej zmeny" (Hudson, 1990, s. 71), čo podmieňuje regionálne nerovný rozvoj; podstatné

pre novú regionálnu geografiu sú teda spojenia medzi sociálnou štruktúrou, sociálnou zmenou

a regionálnou zmenou. Joost Hauer završuje svoju podrobnú charakteristiku Giddensovej

štrukturačnej teórie nasledovne: "Sumarizujúc predchádzajúce výskumy sú tu tri úrovne

analýzy: štruktúry, inštitúcie a činitelia [agents] (viď tieţ Dear 1988). Štruktúry sú relatívne

konštantné a hlboko zakotvené sociálne praktiky, ktoré riadia denný ţivot (vzťahy práce a

kapitálu, gender relations - rodové vzťahy, štát). Inštitúcie sú vyjadrením štruktúr v realite,

ktoré sú rozšírené v priestore a čase (štátny aparát, nadnárodné spoločnosti, odbory, miestna

vláda, rodina). A konečne agentmi sú ľudskí aktéri, ktorí svojimi činmi tvoria výstup

sociálnych procesov." (Hauer, 1990, s. 98). Snáď ešte výraznejšie podporuje "sociologizáciu"

novej regionálnej geografie autor nasledujúceho príspevku: "Snáď najdramatickejšiu

poţiadavku sociálnej priority v geografii podáva Edward Soja: 'Byť naţive znamená

participovať v sociálnej produkcii priestoru, tvoriť a byť tvorený konštantne sa vyvíjajúcou

priestorovosťou, ktorá konštituuje a konkretizuje sociálnu akciu a vzťahy.' (Soja 1985: 90)."

(Lee, 1990, s. 104-105). A Roger Lee ďalej pokračuje: "To jednoducho znamená, ţe

spoločnosť jednoducho môţe existovať a fungovať iba ak nastáva v mieste [takes place].

Dôsledkom toho je geografia základným komponentom spoločnosti." (Lee, 1990, s. 105).

Sociálna teória však nie je jediným ideovým vplyvom transformujúcim podobu regionálnej

geografie. Editori zborníka, pokračujúc v myšlienke zo začiatku mojej charakteristiky

publikácie, píšu: "A predovšetkým, pretoţe nerovný rozvoj (= areálová diferenciácia =

geografia) je zjavne nevyhnutnou zloţkou kapitalistického spôsobu výroby, musíme si

uvedomiť, ako je vytváraný." (Johnston, Hauer, Hoekveld, 1990, s. 4). Autori si kladú otázku,

akú na to pouţiť metódu (ktorá môţe byť zároveň chápaná i ako ideový zdroj novej

regionálnej geografie):

1. Hägerstrandova time-geography;

2. Giddensova štrukturačná teória;

3. podľa Davida Harveya je jediným teoretickým rámcom Marxov historický

materializmus;

4. Sayerov realizmus;

5. Wallersteinov svetový systém.

Autori ďalej popisujú príčiny priestorovej variability:

1. Miesta sa menia fyzickogeograficky, ľudia sú obmedzovaní v interpretácii štruktúrnych

imperatívov (najmä týkajúcich sa preţitia - jedlo, voda, úkryt) odlišne v odlišných miestach;

2. okrem týchto odlišností povstávajú odlišné kultúry, odlišné systémy kolektívnych ideí (do

ktorých sú ľudia socializovaní) o tom, ako preţiť a organizovať sociálny ţivot.

"[Priestor podľa Neila Smitha] nie je 'mŕtvym faktorom, ale prichádza ţivý, nie ako separátna

vec, pole či kontajner, ale ako integrálny výtvor materiálnych vzťahov spoločnosti' (Smith

1986: 92)" (citované v: Lee, 1990, s. 108).

Veľkú pozornosť venovali účastníci seminára a autori zborníka kľúčovému pojmu

regionálnej geografie - regiónu, ktorý je chápaný ako časovo-priestorová jednotka, regióny sú

"diskrétne a dištinktívne sociálne produkované časovo-priestorové obaly [envelopes]"

(Hudson, 1990, s. 72), ktorých typickými črtami sú:

"a. regióny/miesta sú sociálne produkované a reprodukované a v konečnom dôsledku

unikátne;

b. unikátne regióny/miesta sú spojené sociálnymi vzťahmi do reťazí nerovných

vzájomných závislostí;

c. širšie procesy sociálnej zmeny sú naopak a zčasti tvorené špecifičnosťami unikátnych

regiónov (miest)." (Hudson, 1990, s. 72).

Ronald J. Johnston píše v súvislosti s regiónmi o šiestich očakávaniach pre regionálnu

geografiu (Johnston, 1990, s. 130-133):

1. Tvorba regiónov je sociálny akt, regióny sú odlišné, pretoţe ich ľudia takými urobili.

2. Regióny sú seba-reprodukujúce entity vzhľadom k ich významu ako kontextov pre učenie a

sebarealizáciu.

3. Seba-reprodukujúce charakteristiky regiónov nie sú deterministické, kultúra neexistuje ako

vec o sebe, oddelene od jednotlivcov, ktorí ju tvoria a pretvárajú; zmeny môţu nastať ako

dôsledok:

a. potreby odozvy na nové stimuly;

b. kontaktu s ľuďmi iných regiónov a adaptácie;

c. determinovaných akcií jednotlivcov v regióne vedúcich k zmenám v

prospech ich vlastných záujmov.

4. Regióny v kapitalistickej svetovej ekonomike nie sú izolované nezávislé jednotky, ktorých

obyvatelia môţu riadiť svoje vlastné osudy.

5. (Formálne) regióny sú vytvárané jednotlivcami a inštitúciami, ktoré sa snaţia získať moc v

spoločnosti, aby dosiahli určité ciele; sú definované v určitých hraniciach (najtypickejším je

štát).

6. Regióny nie sú iba kontajnery, v ktorých ţijú oddelení jednotlivci, ale tieţ potenciálne

zdroje konfliktu.

Regióny minulosti boli podľa Raya Hudsona "odrazom ekvilibria medzi ľuďmi a prírodou

vo zvláštnej lokácii" (Hudson, 1990, s. 67), tie súčasné charakterizuje nasledovne: "Tie isté

kauzálne mechanizmy a tie isté všeobecné sociálne procesy môţu viesť k odlišným formám

regionálneho stavu alebo zmeny v závislosti od predtým existujúcich charakteristík regiónov a

z tohto dôvodu regióny sú a musia byť 'chaotickými koncepciami'." (Hudson, 1990, s. 73).

Kaţdé obdobie má svoju typickú geografiu. Marxisticky orientovaný Ray Hudson píše o

novej geografii kapitalizmu, charakteristickej novými mestami a regiónmi, továrňami a

baňami, dopravnými systémami, obytnými oblasťami. Nové jadrové regióny kapitalistickej

produkcie boli budované okolo hlbokých triednych delieb, často vyúsťujúcich do konfliktu.

Záujmy práce (pracovných síl), kapitálu a štátu boli reprezentované v procesoch, generujúcich

regionálnu zmenu alebo zachovávajúcich regionálny status. Štát môţe (podľa sily kapitálu a

práce) meniť alebo osifikovať regionálne vzory. Kapitál však nie je homogénny vo svojich

záujmoch (autor uvádza protiklady medzi finančným a produkčným, chemickým a

oceliarskym priemyslom i v rámci chemického napr. medzi Bayerom a ICI); podobne práca

(rozdelená podľa odvetvia, zamestnania, pohlavia, rasy) a štáty (napr. rozdielne záujmy

jednotlivých ministerstiev).

Holandský geograf Tees P. Terlouw sa vo svojom príspevku zameriava bliţšie na globálny

svetový systém ako ďaľší ideový zdroj novej regionálnej geografie. Kapitalistický svetový

systém je (priestorovo) štrukturovaný, funguje cez geografickú deľbu práce medzi bohatými a

chudobnými krajinami, vzťah medzi jadrom a perifériou je vzťahom exploatácie a nerovnej

výmeny. Majú tieţ odlišné ekonomické a sociálne štruktúry, ekonomika jadra je

diverzifikovanejšia s pokročilejšou technológiou a mechanizovanejšími výrobnými procesmi

a harmonickejšími sociálnymi vzťahmi. Semiperiféria exportuje periférne tovary do jadra a

jadrové tovary do krajín periférie; je vykorisťovaná jadrom a vykorisťuje perifériu. Dôleţitú

úlohu v krajinách semiperiférie hrá štát, semiperiférne štáty sú najaktívnejšie, a teda sú

najväčšími zdrojmi napätia vo svetovej politike. Semiperiféria má významný stabilizačný

vplyv na svetovú ekonomiku, depolarizuje vzťah medzi jadrom a perifériou. Keďţe profituje

zo svetovej ekonomiky, má záujem, aby tento svetový systém pretrval. Štrukturovanosť

svetového systému sa prejavuje i v jeho jednotlivých súčastiach. Dočasným stavom

kapitalistickej svetovej ekonomiky je hegemónia jedného štátu jadra, ktorý je

najefektívnejším obchodníkom (realizujúcim i časť obchodu medzi štátmi jadra), dominuje vo

finančnom sektore, poţičiava peniaze a exportuje kapitál, dominuje svetovej politike. Svetová

ekonomika je dynamickým systémom, C. P. Terlouw hovorí o "mobilite nahor" (upward

mobility), o rozširovaní bohatých štátov jadra. "Pre regionálnu geografiu to znamená, ţe, hoci

svet je naša ulita, svet je konštantne sa meniaci kontext. Vonkajšie spojenia regiónu

determinujú v určitom rozsahu jeho štruktúru, ale tieţ umoţňujú, aby región zlepšil svoju

pozíciu." (Terlouw, 1990, s. 65).

Zmena a historický kontext sú zdôraznené najmä editormi publikácie v jej Epilógu,

generalizácie "(...) nie sú prírodnými zákonmi, ale historickými abstrakciami spoločenského

vývoja. (...) Historický vývoj nie je 'histoire événementielle', históriou postupnosti udalostí v

spoločnosti. Je skôr históriou procesov podmieňujúcich udalosti, v ktorých sa história

samotná vyjadruje. (...) Región nie je abstraktným priestorom, produkovaným mnohými

študentami topickej geografie, ale unikátnym miestom, v ktorom sa historické procesy stávajú

priestorovo-časovými realitami denného ţivota." (Hauer, Hoekveld, Johnston, 1990, s. 210-

211).

Dôleţitá v regionálnogeografickej praxi je i mierka; autori Epilógu v tejto súvislosti citujú

myšlienky holandského geografa De Smidta prednesené na záver utrechtského sympózia. De

Smidt rozoznáva tri významné škály:

1. škála "priestorov agentov" - ohraničené priestory, ktoré sú vyuţívané jednotlivcami a

skupinami ako výraz segmentácie spoločnosti diferencujúcej priestor v lokálnej mierke;

2. škály teritórií sú ohraničené priestormi, v ktorých organizácie realizujú svoje funkcie; ako

tvrdí De Smidt: "Teritorialita je geografickým vyjadrením sprostredkujúcej úlohy inštitúcií

medzi agentmi a systémami";

3. systémy, ktoré povaţuje De Smidt za medzinárodné a medziregionálne, nemusia byť

nevyhnutne geografickými fenoménami.

Diskusia seminára vyúsťuje do formulácií úloh, ktoré stoja pred (novou) regionálnou

geografiou. Jej cieľom podľa R. J. Johnstona je pochopiť spoločnosť a informovať ľudí.

Nepochopenie (a nepoznanie) môţe v krajnom prípade prerásť aţ do konfliktu. Úlohou

edukácie (a geografie) je (pochopením seba a iných) toto nepochopenie odstrániť. Druhou

úlohou je emancipácia - poznanie princípov fungovania spoločnosti a ako je nad ňou moţno

prevziať kontrolu (stratégia vyrovnávania sa s krízou, pochopenie kontextu meniaceho sa

sveta, v ktorom ţijeme).

Celý zborník vyúsťuje do formulácie šiestich výskumných oblastí, ktoré stoja pred

regionálnou geografiou (Hauer, Hoekveld, Johnston, 1990, s. 212-216):

1. Metodológia regionálnej geografie - regionálna geografia informuje, načrtáva portréty

regiónov; geografia študuje populácie a spoločnosti, je teda sociálnou vedou a vyuţíva teórie

a metodológie sociálnych vied.

2. Moderná regionálna geografia je kontextovo ohraničená, pričom významnejšie sú externé

vzťahy a najmä kontext svetového systému. Fungovanie jeho priestorových štruktúr je však

zatiaľ neznáme, nepoznáme, ako svetový systém, národné štáty, svetové mestá a iné regióny

navzájom interagujú.

3. Treťou výskumnou oblasťou je regionálny rozvoj, ktorý je problematickou kategóriou,

predovšetkým z hľadiska jeho chápania: názory sa rôznia od ekonomického redukcionizmu aţ

po snahy o "komplexné chápanie", vrátane socio-kultúrnych procesov.

4. Štúdium regiónov ako ohraničených priestorov pre jednotlivé kategórie obyvateľstva, ktoré

podmieňujú kultúrne, inštitucionálne a politicky odlišné regionálne charakteristiky.

Vysvetlenie umoţňuje poznanie čŕt prostredia, inštitúcií a spôsobov produkcie, ktoré

udrţiavajú alebo menia tieto regionálne kvality.

5. Kultúrna identita regiónov, prejavujúca sa najmä v regiónoch so separatistickými

tendenciami (Bretónsko, Škótsko, Korzika, juţné Tirolsko); je vo vzťahu k adaptácii regiónov

k svetovému systému.

6. Posledná výskumná oblasť nie je smerovaním, ale výskumným problémom. Potrebujeme

modely regionálnej diferenciácie, tie existujúce sú partikulárne (napr. modely priestorovej

diferenciácie miest). Autori volajú po návrate antropocentrickej fyzickej geografie do

regionálnej geografie.

Zborník z utrechtského seminára ponúka i niekoľko aplikácií nového konceptu regionálnej

geografie. Veľmi veľký význam pre regióny (a zároveň pre sociálne procesy a fenomény) má

recipročný vzťah medzi regionálnou unikátnosťou a špecifičnosťou na jednej strane a

sociálnymi procesmi na strane druhej. Ray Hudson poukazuje na jasný príklad tohto

recipročného vzťahu - vzťahy medzi meniacimi sa formami korporatívnej organizácie,

meniacou sa geografiou produkcie a charakteristikou jednotlivých miest v konštrukcii nových

priestorových delieb práce - v súčasnosti nielen medzi regiónmi v hraniciach jedného

národného štátu, ale čím ďalej tým viac v globálnej mierke. Autor (Hudson, 1990, s. 73)

ponúka príklad lokácie veľkého montáţneho závodu Nissanu v severovýchodnom Anglicku v

polovici 80. rokov, v regióne s colnou ochranou EÚ a prístupom k veľkému trhu, s hojnými

zásobami pracovných síl a s veľkými štátnymi grantmi. Rozhodnutie o lokalizácii rozhýbalo

zmeny, ktoré podmienili pretvorenie špecificity regiónu a zároveň i zmeny v iných regiónoch

západnej Európy produkujúcich autá, predovšetkým redefinovanie noriem produktivity práce

ako dôsledok zamestnávania mladých fyzicky schopných ľudí. Sociálna zmena teda nastáva v

miestach a prostredníctvom miest a zároveň nerovne v priestore. Nigel Thrift vo svojom

príspevku (Thrift, 1990a) analyzuje najviac internacionalizovaný systém - finančný systém,

jeho vplyv na trh práce, formovanie tried a akumuláciu bohatstva v oblasti Londýna a

Juhovýchodného Anglicka. Pre autora nie je dôleţitá globálna finančná štruktúra, ale

"priestorovo štrukturovaná sieť peňaţnej/sociálnej moci, ktorá obopína svet" (Thrift, 1990a, s.

181); globálne súvislosti regionálnych a sociálnych zmien sú pre autora rozhodujúce a v ich

kontexte vidí i centralizačné tendencie a novo sa formujúcu regionálnu diverzitu.

Výrazne aplikačnú rovinu má zborník "Geography matters!", redigovaný Doreen Massey a

Johnom Allenom. Po úvodnej časti nasleduje druhá časť: "Analýza: aspekty geografie

spoločnosti". Analýza je - popri syntéze - jednou z dvoch komplementárnych metód

umoţňujúcich pochopenie geografickej organizácie spoločnosti, orientujúca sa na "selekciu a

izoláciu partikulárneho aspektu spoločnosti" (Allen, 1984a, s. 50). Tri analýzy sú

"negeografickými" (t.j. spracovanými negeografmi, ale s priestorovým aspektom) príkladmi,

vhodne vybranými na reprezentáciu kultúrneho (kultúrne formy a diferenciácia),

ekonomického (urbánna ekonomická aktivita) a politického (medzinárodné a právne

konflikty) systému.

John Allen, ktorý krátko uvádza i tretiu časť zborníka "Syntéza: vzájomná závislosť a

unikátnosť miesta", sa vracia k predošlým analýzam: "Ţiadny z troch sociálnych aspektov -

kultúrne formy, urbánna ekonomická aktivita a procesy medzinárodného práva - by nemohli

byť ponímané izolovane od iných aspektov spoločnosti. (...) úlohou syntézy je konštruovať

komplexnejšiu geografiu sociálnych vzťahov z jednotlivých geografií kultúry, bývania,

zamestnanosti, práva, atď." (Allen, 1984b, s. 107). Syntéza nie je prostým nakladaním

analytických poznatkov, ale - čo silne pripomína (novú) regionálnu geografiu - jej cieľom je

"ako je všeobecné a partikulárne kombinované do explanácie, ako je partikularita miesta

udrţiavaná a modifikovaná v rámci všeobecnosti sociálnej zmeny na produkciu odlišných

výstupov v odlišných miestach" (Allen, 1984b, s. 107). Ešte výraznejšie to dokazuje ďalší

citát: "Cieľom tohto typu syntézy je objasniť ako široké sociálne procesy pôsobia na sociálnu

štruktúru určitých oblastí a ako naopak ekonomická organizácia, politický charakter, kultúrna

forma a sprostredkované vlastnosti prostredia jednotlivých oblastí vytvárajú aktuálny spôsob,

ktorým operujú sociálne procesy" (Allen, 1984b, s. 108). John Allen sa týmto vracia k článku

Johna Clarka (Clarke, 1984) z tohto zborníka. Syntéza má podľa Johna Allena dva

neoddeliteľné aspekty (Allen, 1984b, s. 108-109):

1. pochopiť, ako sa jednotlivé sociálne prvky v oblasti navzájom ovplyvňujú, produkujúc tak

unikátne miesto; ako príklad uvádza v tejto časti zaradenú prácu (Mc Dowell, Massey, 1984);

2. pochopiť, ako zvláštny charakter miest spolu so všeobecnými vzormi sociálnej zmeny

produkuje geograficky nerovný priestor; ako príklad uvádza editor štúdiu (Murgatroyd, Urry,

1984).

Odlišný typ syntézy poskytuje práca Alana Richardsa a Philipa Martina, ktorá je syntézou

"medzi medzinárodnými silami a národnými sociálnymi štruktúrami, (...) medzi národnými

zmenami a ich miestnym sociálnym dôsledkom". (Allen, 1984b, s. 110).

Poslednou časťou zborníka je kapitola: "Geografia a spoločnosť", v ktorej vystupuje

zreteľne sociálny akcent. "Konštruovanie našich syntéz, spoznanie, ţe medzinárodný svet

alebo individuálny národný štát je súborom priestorovo organizovaných vzájomných

závislostí, mozaikou unikátnych miest - prečo na tom záleţí? Záleţí na tom, pretoţe vnútorná

variácia a mechanizmy, ktoré sú uvádzané do chodu, môţu zmeniť vývoj celku. Geografia

spoločnosti je fundamentálny komponent toho, ako sa spoločnosť môţe sama reprodukovať,

vyvíjať a meniť." (Massey, 1984a, s. 161). Nasledujú príklad ekonomicky podmienených

zmien geografickej štruktúry a organizácie Británie (Massey, 1984a, s. 161-163) a dve

aplikácie, pričom druhá z nich, zameraná na environmentálnu budúcnosť, je menej

priestorová. Prvá príkladová štúdia (Kolinsky, 1984) je zameraná na regionálnu

politiku/politiku voči regiónom, regionálne odozvy na nadštátne integrácie, reformy

administratívnych systémov ako odozvy na regionalizmus. Práca je pochopiteľne cennejšia z

metodického hľadiska, pretoţe za uplynulých 15 rokov sa výrazne zmenila medzinárodná

scéna (rozpad bipolárneho sveta, uţšie integračné väzby v EÚ) i vnútropolitická situácia

(zemetrasenie na pôde tradičných politických strán v Taliansku a ich vystriedanie novými).

Prínos novej regionálnej geografie

Nová regionálna geografia v anglosaských krajinách by mohla byť v mnohom podnetná

pre vnútornú rekonštrukciu našej regionálnej geografie. Skúsenosti, ku ktorým sa počas

dlhého hľadania, kríz a kritiky zo strany parciálnych geografických disciplín, moderných

smerov v geografii a teoreticky zameraných geografov dopracovala, sú pre naše podmienky

neoceniteľné minimálne z dôvodov ušetreného času a chýb vyplývajúcich z neúspešných

pokusov. Je popri tom samozrejmé a nevyhnutné rešpektovať špecifiká jej vývoja, prednosti,

ktoré má voči anglosaskej novej regionálnej geografii (najmä jednota geografie - inkorporácia

fyzickogeografickej zloţky) i špecifiká vývoja transformujúcej sa slovenskej spoločnosti.

Skúsenosti anglosaských krajín by sa teda v oblasti regionálnej geografie dali stručne vyjadriť

nasledovne:

1. Regionálna geografia (i geografia vôbec) sa vyvíjala ako vedná disciplína na prieniku a

interakcii človek - príroda, abstrahovala teda od tretieho pilieru - spoločnosti.

2. Anglosaská regionálna geografia povaţuje sama seba za sociálnu vedu (treba zopakovať,

ţe v anglojazyčnej geografii došlo k narušeniu pôvodnej jednoty geografie uţ dávnejšie).

Interpretácia týchto poznatkov by teda v našich podmienkach mala znieť: Regionálna

geografia je vedná disciplína, ktorá má značné rezervy v nevyhnutnosti viac sa

"sociologizovať".

3. Regionálna geografia je kontextovo ohraničená veda, z kontextov by sa aj u nás mali viac

objavovať kontext kapitalistickej svetovej ekonomiky, nerovného a závislého rozvoja,

novej medzinárodnej (resp. novej priestorovej) deľby práce, informačnej spoločnosti a

predovšetkým kontext svetového systému.

4. Regionálna geografia inkorporuje čoraz výraznejšie do svojich štúdií faktor času - čas v

zmysle "historicity procesov" (kontingentných - často náhodných aţ takmer

"nezákonitých"), regionálnych transformácií a dynamických zmien, ako aj výraznejšie

uplatňovanie predikcie a prognózy.

2.6 VÝVOJ SLOVENSKEJ A ČESKEJ REGIONÁLNEJ GEOGRAFIE

Počiatky vývoja regionálnogeografických prác na Slovensku podobne ako počiatky vývinu

geografickej spisby spadajú do renesancie. Geografia bola vtedy úzko spätá s históriou. Jej

predmetom bolo hlavne topografické opísanie pamätihodností a vecí záujmov šľachty

a cirkvi (LUKNIŠ, 1972).

K rozvoju regionálnogeografických prác na Slovensku neúmyselne prispela turecká

okupácia. Teritórium Uhorska sa zmenšilo na územie dnešného Slovenska a pritiahlo záujem

nielen doma, ale aj v zahraničí. Okrem toho z okupovaného územia dnešného Maďarska boli

na Slovensko presťahované dôleţité politické, cirkevné a kultúrne ustanovizne. Tak bolo

z Ostrihomu do Trnavy premiestnené v roku 1541 arcibiskupstvo, v roku 1578 tu bola

zaloţená tlačiareň a v roku 1635 univerzita s významnými učencami. Trnava sa tak stala

kultúrnym centrom Uhorska. Nie je preto prekvapivé, ţe počiatky regionálnogeografických

prác siahajú do Trnavy. Jednu z prvých monografií o Uhorsku (Rerum Ungarorum decades,

1568) vydal v Európe známy humanista a polyhistor, Ján Sambucus z Trnavy.

Uţ predtým, asi v roku 1540 napísal ostrihomský arcibiskup Mikuláš Olah, ktorý od roku

1553 účinkoval ako arcibiskup v Trnave, dielo Hungaria, ktoré však ostalo v rukopise, aţ

kým ho v roku 1763 nevydal A. F. Kollár.

Regionálnogeografické opisy nájdeme tieţ u Martina Sentivániho (Szentiványi) z Liptova,

ktorý ako profesor Trnavskej univerzity a prefekt tlačiarne vydal v rokoch 1689 – 1702

rozsiahle dielo Curiosiora et selectiora variarum scientiarum miscellanea (Vzácnejšie

rozmanitosti vybrané z rôznych vedných odborov) a v roku 1699 Dissertatio paralipomenica

rerum memorabilium Hungariae (Rozprava o pamätihodnostiach Uhorska).

Autorom pravdepodobne prvého zemepisného atlasu Uhorska (Atlas parvus Hungariae,

Viedeň 1689), bol profesor Trnavskej univerzity Gabriel Heveneši.

V roku 1702 vyšlo v Trnave dielo Samuela Timona Celebriorum Hungariae urbium et

oppidorum topographia - zemepisný popis najslávnejších miest a mestečiek Uhorska

(ŠIMONČIČ, 1995). Túto prácu pripisujú niekedy vydavateľom (LUKNIŠ, 1972 G.

Serdahelimu a SLANÝ, 2000 v Lexikóne katolíckych kňazských osobností Slovenska G.

Hidimu). V roku 1734 v diele Imago novae Hungariae, representans regna provincias,

banatus et comitatus ditionis Hungaricae opísal Timon obraz nového Uhorska

prostredníctvom opisu a výkladu jeho jednotlivých častí, ktoré ako uvádza v názve diela

tvorili „krajiny, provincie, banáty a stolice“ (SOPKO, J, 1995). V ďalšom diele, ktoré vyšlo

v roku 1767 v Košiciach, opisuje Timon Tisu a Váh s ich širokým okolím (SEDLÁK,

1995).

K pisateľom o Uhorsku toho obdobia sa ešte zaradil M. Bombardi dielom Topographia

magni regni Hungariae, 1718 (LUKNIŠ, 1972).

Prvé nemecky písané regionálnogeografické práce o Uhorsku napísali W. Dillich (1600):

Ungarische Chronica darinnen ordentliche eigentliche und kurze Beschreibung des Ober und

Nieder Ungarn a C. Minsicht: Neue und kurze Beschreibung des Königreichs Ungarn.

(VITÁSEK, 1953).

Významným geografom, ţijúcim v Keţmarku bol David Fröhlich, ktorý vo svojom diele

Medulla geographiae practicae (Podstata geografickej práce) z roku 1639 venoval značnú

pozornosť aj Slovensku, jeho prírodným zvláštnostiam a najmä Tatrám.

Začiatkom 18. storočia sa centrom slovenského národného obrodenia a vzdelanosti stáva

bratislavské evanjelické lýceum, ktoré na nebývalú úroveň pozdvihol jeho rektor, rodák

z Očovej, Matej Bel.

Vyvrcholenie regionálnogeografických prác toho obdobia nachádzame práve u Mateja Bela.

Belove Notitia Hungariae novae historico-geographica vyšli v štyroch zväzkoch vo Viedni

v rokoch 1735-1742. Pôvodne plánoval Bel podať komplexný historický, vlastivedný

a geografický popis všetkých 48 stolíc Uhorska. Pre nepriazeň okolia a chorobu vyšiel opis

iba 12 stolíc, avšak boli to práve stolice z územia Slovenska. Bel písal svoje práce na základe

obrovského materiálu, do zozbierania ktorého, pomocou dotazníkov zapojil stoličné úrady

a svojich študentov. Takto zozbieral údaje o histórii, sídlach šľachtických rodov, panstvách,

cirkevnej a svetskej administratíve, o prírodných zvláštnostiach a bohatstve, o hospodárskych

pomeroch a výrobe v Uhorsku (LUKNIŠ, 1972). Bel, ktorého nazývali aj „veľkou ozdobou

Uhorska“, napísal aj dielo Tractatus de rustica Hungarorum, obsahujúce najmä poznatky o

poľnohospodárstve, etnografii a ţivote národov v Uhorsku.

Belove myšlienky na lýceu rozvíjal Ján Tomka Sásky, rodák zo Zvolena. K jeho

najvýznamnejším dielam patrí Introductio in orbis hodierni goegraphiam (Úvod do geografie

súčasného sveta, 1748), ktoré obsahovalo regionálnu geografiu všetkých kontinentov.

Ján Matej Korabinský, rodák z Prešova, pôsobil tieţ ako profesor na evanjelickom lýceu

v Bratislave. Známy je predovšetkým ako kartograf, ktorý vydal Atlas Regni Hungariae

portatilis (1804) a prvú ekonomickogeografickú a etnografickú mapu Uhorska. Napísal však

aj významné dielo Geographisch-historisches und Produkten Lexikon von Ungarn, 1786

a monografiu o Bratislave a jej okolí (Beschreibung der königlich ungarischen Haupt – Frey

– und Krönungstadt Presburg, 1781).

Korabinského súčasník Andreas Jonas Czirbes zo Spišskej Novej Vsi napísal na ten čas

veľmi hodnotnú syntetickú regionálnogeografickú prácu o Vysokých Tatrách: Kurzgefasste

Beschreibung des Karpatischen Gebirges (1772-1773). Píše v nej o rozlohe, polohe reliéfe,

snehu, vegetačných poschodiach, vodopádoch, jaskyniach, druhoch hornín, baníctve,

rastlinstve, a ţivočíšstve. Lukniš (1972) usudzuje, ţe práca bola asi napísaná pod vplyvom

diela Bernharda Varenia (Geographia Generalis), s ktorým sa mohol zoznámiť počas štúdia

v Nemecku.

Prvú učebnicu zemepisu v reči zrozumiteľnej ľudu – v biblickej češtine: Geografia aneb

vypsání okršleku zemského napísal v roku 1798 rodák z Klenovca, evanjelický farár

z Ochtinej Ladislav Bartholomeides. V 24 paragrafoch sa v nej zaoberá všeobecnou

geografiou a v 16 paragrafoch regionálnou geografiou sveta. Najvýznamnejšia z jeho

regionálnogeografických prác o Slovensku je monografia o Gemeri: Comitatus Gömöriensis

notitia historico-geographico-statistica (Dejepisné, geografické a štatistické vedomosti

o Gemerskej župe 1806-1808), ktoré sú povaţované za zavŕšenie vlastivednej školy Mateja

Bela. V prvej časti práce opisoval prírodné pomery, v rámci nich horopis a vodopis, históriu

stolice a jej ľudu (obhajoval autochtónnosť tamojšieho slovenského ľudu) a nárečí. V druhej,

regionálnej časti podal charakteristiky všetkých obcí a obraz o administratíve. Cenné sú

kapitoly o zamestnaní obyvateľov s akcentom na gemerské ţeleziarstvo, remeslá,

poľnohospodárstvo, pastierstvo, obchod a kultúru obyvateľstva. V práci Memorabilia

Provinciae Csetnek (Pamätihodnosti kraja Štítnik, 1799), spracoval nielen historické

pamätihodnosti Štítnika, ale aj geografický obraz regiónu s údajmi o obyvateľstve, jeho

zamestnaní etnografii a pod.

Slovenskom, jeho okolím a jeho regiónmi sa zaoberali aj príslušníci ďalšej významnej

národnoobrodzovacej skupiny – bernolákovci. Prvé zmienky o tom podáva uţ Jozef Ignác

Bajza v druhom zväzku, koncipovanom vo forme cestopisu: René mládenca príhody

a skúsenosti (1785). Prostredníctvom svojho hrdinu v ňom románovým, zemepisne

nenáročným spôsobom oboznamuje čitateľa s niektorými stránkami obrazu Slovenska,

všímajúc si najmä cirkevné, národnostné, kultúrne a sociálne pomery. Skutočným geografom

v tomto období bol Ján Čaplovič, ktorého dielo Topographisches Archiv des Königreiches

Ungarn (1821)obsahuje okrem topografie a histórie aj informácie o súvekom hospodárstve

(LUKNIŠ, 1972). Známe je aj jeho dielo Gemälde von Ungarn (1829), v ktorom stanovil

hranice osídlenia Slovákov.

Regionálnej geografii Slovenska sa venovali aj štúrovci. Jozef Miloslav Hurban

v Slovenských pohľadoch v roku 1846 napísal poeticky vnímanú geografiu Slovenska pod

názvom Pohľad na Slovensko. Okrem toho cestopisnou formou písal o niektorých územiach

Slovenska (Prechádzka po Považskom svete). Veľmi významný prínos k regionálnej geografii

Slovenska nachádzame aj v dielach geológa Dionýza Štúra. Horopis a vodopis Slovenska

opísal v práci Geologicko-geografická osnova polohopisu Slovenska. Jeho členenie na

geologické pásma sa stalo základom pre orografické členenie Slovenska. Popri mnohých

prácach napísal aj cestopis: Z cesty chorvátsko – slovinsko - dalmatínskej (1863).

V 19. a začiatkom 20. storočia viacerí slovenskí vedci pôsobili na univerzite v hlavnom meste

Uhorska – v Budapešti. Za prvého geografa na budapeštianskej univerzite je povaţovaný Ján

Hunfalvy, rodák z Veľkého Slavkova. Jeho najznámejším dielom je A magyar birodalom

földrajza (Uhorská ríša, 1886), ktorá bola povaţovaná za najlepšie regionálnogeografické

dielo tých čias, pojednávajúce o krajinách Uhorska. Pre nás je ešte významnejšia jeho

monografia Gemera: Gömör és Kishont vármegye leirása (1866-1867).

Ďalším významným profesorom na budapeštianskej univerzite bol Gejza Czirbusz, rodák

z Košíc. V roku 1880 vydal významnú prácu A partingadozások földrajzi eloszoltsága

(Nepravidelnosť zemepisného delenia). V rámci jeho širokého geografického záberu sa

venoval aj politickej geografii, keď napísal v roku 1915 dielo Az európai háborúnak geogr.

alapjai (Geografická podstata európskych vojen).

V dobe maďarského útlaku po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa snaţila regionálna geografia

zameraná na Slovensko vzbudzovať národné povedomie a národnú hrdosť. Medzi

najvýznamnejšie práce takéhoto charakteru patria monografie, ktoré vydali katolícky kňaz

Karol Anton Medvecký (Detva, 1905) a evanjelický kňaz Július Bodnár (Myjava, 1911).

Regionálnou geografiou sa po vzniku Československej republiky v prvej polovici 20. storočia

zaoberala väčšina popredných slovenských a českých geografov.

Za najvýznamnejšieho z nich z hľadiska rozvoja regionálnej geografie a celej geografie na

Slovensku moţno povaţovať prof. Hromádku, ktorý bol zakladateľom geografie na

Univerzite Komenského v Bratislave. Prof. Jan Hromádka, rodák z Voleníc na Šumave

študoval okrem iného i na paríţskej Sorbone, kde si osvojil metódy predstaviteľov klasickej

francúzskej regionálnej geografie profesorov Demangeona a De Martonna. V ich

myšlienkach nielen pokračoval, ale ich aj rozvinul. K jeho významným prácam z regionálnej

geografie patria diela: Zemepis okresu bratislavského a malackého (1933-1935) a Zemepis

Oravy (1935).

Vrcholným Hromádkovým dielom je Všeobecný zemepis Slovenska (1943). „V ňom vystihol

kaleidoskopicky pestrý zemepisný obraz Slovenska, ktorý vyústil od prírody cez ľud, sídla,

hospodárstvo do načrtnutia celostne zemepisných typov krajov a hospodárskeho ţivota

obyvateľstva Slovenska. Na základe štúdia podrobných máp a hojného overovania na

pracovných cestách vypracoval Hromádka horopisné členenie Slovenska. Zdôvodnil ho

v práci Orografické třídení Československé republiky, uverejnenej s mapovými dokladmi

v Sborníku Československé společnosti zeměpisné v roku 1956.“ (LUKNIŠ, 1972, s.17).

Pokračovateľ a rozvíjateľ Hromádkovej školy, ktorej korene siahajú ku klasikom francúzskej

geografickej školy bol prof. Michal Lukniš. Vo svojich regionálnogeografických prácach sa

venoval najskôr malým regiónom. Uţ v roku 1946 napísal prácu Jakubiany. Napriek tomu, ţe

v tom čase sa venoval viac fyzickej geografii, spracoval obec komplexne, pričom dokonca

sociálnym a hospodárskym javom venoval väčšiu pozornosť a zachytil ich dynamicky, vo

vzťahu k prírodnému prostrediu.

Jeho monografia Geografia krajiny Jura pri Bratislave z roku 1977 je výsledkom viacročnej

práce, v rámci ktorej na základe štúdia literatúry, podrobných máp, terénneho výskumu

a vyhodnocovania štatistických materiálov dospel k syntéze najdôleţitejších poznatkov zo

všetkých zloţiek krajiny. Vzťahy medzi prírodou a človekom identifikoval na základe

transformácie veľkého mnoţstva informácií.

Na sklonku svojho ţivota v roku 1985 vypublikoval Lukniš v Geografickom časopise dodnes

veľmi inšpiratívnu štúdiu: Regionálne členenie Slovenskej socialistickej republiky z hľadiska

jej racionálneho rozvoja.

K vynikajúcim geografickým osobnostiam Československej republiky patril prof. Jaromír

Korčák, ktorého prvé publikované práce (1923 a, b; 1926) sú z regionálnej geografie a ktorý

na Karlovej Univerzite prednášal a viedol seminár z geografie zahraničných krajín. Hoci

pracoval prevaţne v oblasti sociálnej a teoretickej geografie, „Problémy regionálnej geografie

boli vţdy v okruhu jeho záujmov a premietajú sa vo väčšine jeho prác...“ (PAVLÍK, 1980).

Spolu s ďalšími významnými českými geografmi, V. Häuflerom a V. Králom napísali

monografiu Zeměpis Československa (1960). Okrem toho sa zaoberal najmä regionálnym

členením Československa, ale aj teoretickými problémami regionálnej geografie (1954).

Geografia na Slovensku po druhej svetovej vojne kopírovala vývoj a trendy geografie vo

svete. Silne sa rozvíjali analytické geografické disciplíny (geomorfológia, biogeografia,

pedogeografia, sídelná geografia, geografia obyvateľstva, priemyslu a podobne), do popredia

sa dostávala priestorová paradigma a kvantitatívna geografia. V tejto situácia regionálna

geografia bola zatlačená do úzadia. Prílišná diferenciácia v geografii však tak ako aj vo svete

vyvolala potrebu komplexných a syntetických smerov. Začala sa rozvíjať komplexná fyzická

geografia, krajinné syntézy a krajinná ekológia prechádzajúca aţ do komplexne chápanej

regionálnej geografie. Myšlienky nemeckej landšaftnej školy (Neef, Haase) a sovietskej

náuky o krajine (Armand) rozvíjali na Slovensku najmä: na Univerzite Komenského Ľ.

Mičian, na ústavoch akadémie vied: E. Mazúr, J. Drdoš, J. Urbánek, M. Ruţička, neskôr J.

Oťahel, L. Miklóš, M. Lehotský, V. Ira, M. Huba a ďalší. Oblasť teórie regionálnej geografie

rozvíjal na GÚ SAV najmä A. Bezák (1993). Snahy o komplexnejšie regionálne štúdie boli aj

v rámci humánnej geografie (Mládek a kol. 1990, 1993).

Vyvrcholením geografického syntetizačného snaţenia bol vznik Katedry regionálnej

geografie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1974.

Kolektív katedry, v čele s Prof. Bašovským a Prof. Luknišom vypracoval niekoľko

regionálnogeografických štúdií, orientovaných na riešenie potrieb praxe. Z nich

najvýznamnejšie sú práce venované juhoslovenským kotlinám (Bašovský, O. a kol 1985)

a vyššie uvedená štúdia Lukniša o regionálnom členení Slovenska (1985). V. Lauko vo svojej

práci o Myjavskej pahorkatine ako prvý na Slovensku zaviedol do regionálnogeografických

monografií nodálne regióny (1984). Pracovníci katedry sa vo veľkej miere venovali aj

teoretickým problémom regionálnej geografie. Okrem vysokoškolskej učebnice Úvod do

regionálnej geografie (Bašovský, Lauko, 1990) sú to mnohé články (Bašovský 1979, Paulov

1996a, 1996b, 2002, Lauko 1982, 1983, 2000, Kasala 1999, 2000 a iné).

Regionálnou geografiou sa zaoberali, resp. zaoberajú aj geografi na iných vysokoškolských

geografických pracoviskách Slovenska. Moţno z nich spomenúť J. Šišáka (1970) a E.

Michaeli (1985) z Prešova, P. Michala z Banskej Bystrice (2003), V. Drgoňu a kol. z Nitry

(1994, 1996).

V Čechách venovali v ostatnom čase značnú pozornosť regionálnej geografii a jej teoretickým

problémom najmä J. Demek (1980, 1987), J. Bičík (1987, 2000), A. Hynek (1983, 2000), M.

Střída (2000), S. Mirvald (2000).

3. TEORETICKO-METODOLOGICKÉ ZÁKLADY

REGIONÁLNEJ GEOGRAFIE

3.1 OBJEKT, PREDMET ŠTÚDIA REGIONÁLNEJ GEOGRAFIE A JEJ

DEFINÍCIA

Za objekt štúdia regionálnej geografie je tradične považovaný región. Od regiónu

dostala regionálna geografia aj svoj názov. Predchodcom termínu región je latinský názov

regio, čo v preklade znamená kráľovstvo a vo všeobecnosti podľa Lenczewicza (1958) krajinu

v zmysle politického územia. Tento názor zdieľa aj Moschelesová (1951), keď tvrdí, ţe

„región je územím štátov, lepšie povedané národov.“

A. Cholley (1957) mieni, ţe pojem región sa bezpodmienečne neviaţe na určitú ľudskú

skupinu, pretoţe aj v súčasnosti napríklad v Ázii, alebo v Afrike existujú kočovné skupiny

ľudí, ktoré sa neviaţu na určité územie.

V 18. storočí, v období komerčného, štatisticko-opisného charakteru regionálnej

geografie, reprezentovaného A. F. Büschingom, bolo veľmi rozšírené chápanie regiónu ako

politicko-historickej územnej jednotky.

Vidal De La Blache a jeho nasledovníci chápu región predovšetkým ako komplexný

územný celok. Podľa nich bol utvorený vzájomným pôsobením elementov prírodného

prostredia a elementov ľudskej spoločnosti, pričom dominujúcu úlohu mal človek a jeho

aktivity v danom území.

Komplexne ponímal regióny aj V. A. Anučin (1972), ktorý ich chápal ako územia, ktoré

sa vyznačujú historicky vzniknutými osobitosťami. Tieto osobitosti majú historicky vzniknutú

jednotu v prírode, obyvateľstve a hospodárstve.

V niektorých definíciách regiónu sa neskôr zdôrazňuje ich individuálnosť a ich dimenzia

(veľkosť). Obe tieto črty nájdeme napr. u R. Hartshorna (1959): „Región je územím so

špecifickou polohou, ktoré sa istým spôsobom odlišuje od iných území a ktoré sa rozprestiera

tak ďaleko, ako sa rozprestiera daná, vyčleňujúca ho črta.“ Podľa R. Hartshorna má

regionálna geografia skúmať najzloţitejšie integrácie na malých územiach na rozdiel od

predmetových (systematických) vied, ktoré študujú jednotlivé zloţky v rámci celej planéty.

Napriek týmto a podobným názorom sa stále viac presadzovali definície, ktoré

zdôrazňovali komplexnosť a syntetickosť regiónu. Ku komplexnému a syntetickému chápaniu

regiónov výraznou mierou prispela teória systémov. Aplikáciou teórie systémov na región sa

zaoberal u nás J. Demek (1984), ktorý uvádza vo svojej práci všeobecné zásady teórie

systémov na základe práce Sadovského a Judina:

- systém je jednotný súbor navzájom súvisiacich prvkov. Systém je teda viac ako len

súhrn prvkov,

- systém tvorí zvláštnu jednotu s okolím, tzv. prostredím systému,

- kaţdý systém predstavuje prvok systému vyššieho rádu (supersystému),

- prvky ľubovoľného systému obyčajne predstavujú systémy niţšieho rádu

(subsystémy).

U nás sa so systémovým chápaním stotoţnila väčšina geografov. Ľ. Mičian (1986) ho

vyjadruje nasledovne: „Veľa autorov uznáva existenciu geografických, čiţe komplexných

(integrálnych „totálnych“) regiónov. Pri ich štúdiu sa pozornosť zameriava najmä na

interakciu medzi fyzickogeografickými komplexmi (systémami) a socioekonomickými

systémami. Konečným cieľom je spoznať vzájomné vzťahy medzi neţivou a ţivou prírodou,

obyvateľstvom, teritoriálno-výrobnými komplexmi, dopravnými systémami, systémami

osídlenia atď., t. j. pochopiť región ako syntetickú, komplexnú územnú jednotku, ako celostný

systém. Štúdium konkrétnych integrálnych geografických regiónov, ako celostných systémov,

je tradičnou úlohou regionálnej geografie.“

Pomocou teórie systémov definuje región aj jeden z našich najvýznamnejších

regionálnych geografov a geografov vôbec, M. Lukniš (1977): Pod komplexnými

geografickými regiónmi rozumieme také územné celky, ktorých geografický komplex

z oblastí neţivej prírody, ţivej prírody a kultúrne zloţky sa tak vzájomne podmieňujú, ţe

tvoria vyšší systém, nadradený týmto niţším - menej zloţitým systémom.“

J. Drdoš, J. Urbánek, E. Mazúr (1980), pracovníci geografického ústavu SAV rozumejú

pod krajinou (čo sa v našom chápaní stotoţňuje s regiónom) dynamický priestorový systém

javov prírodnej a sociálno-ekonomickej povahy, ktorý sa viaţe k zemskému povrchu. Má

synergetický, chórický a chronologický aspekt.

Synergetický aspekt znamená interakciu jednotlivých komponentov a elementov krajiny –

tzv. vertikálnu väzbu. Chórický aspekt značí chápanie krajiny ako priestorovej štruktúry

zloţenej z rôznych, ale vzájomne horizontálne spätých územných celkov s odlišnými

vlastnosťami a funkciou. – tzv. horizontálna väzba. Chronologický aspekt vyjadruje časovú

premenlivosť a vývoj krajiny.

Popri určovaní objektu vedy je potrebné určiť aj jej predmet. Rozdiel medzi objektom

a predmetom vedy sa zakladá na tom, ţe obsah objektu nezávisí od subjektu skúmateľa, ale

obsah predmetu štúdia je určovaný poznávacím subjektom, teda skúmateľom a často ho

ovplyvňujú aj poţiadavky praxe. Stanovenie objektu vedy znamená určenie časti reálneho

sveta, štúdiom ktorej sa veda zaoberá. Definovanie predmetu vedy znamená určenie

vlastností, zákonitostí a vzťahov v objekte, ktorý veda študuje (DEMEK, 1980).

Objektom výskumu regionálnej geografie je región. Jeho charakter moţno najlepšie

definovať pomocou teórie systémov. Na základe nej moţno uviesť definíciu:

Región je zložitý dynamický priestorový systém (regionálny systém), ktorý vznikol

na zemskom povrchu na základe interakcie prírodných a humánnych javov.

Predmetom výskumu regionálnej geografie je štúdium vzájomných vzťahov medzi

prírodou, ľudskou spoločnosťou a jej aktivitami, odhalenie zákonitostí formovania sa a

fungovania regionálnych systémov a zákonitostí teritoriálnej diferenciácie geografickej

sféry. Na základe definovania objektu a predmetu výskumu môţeme uviesť aj definíciu

regionálnej geografie: Regionálna geografia je geografická veda, zaoberajúca sa

komplexným syntetickým štúdiom regiónov.

Zmena objektu a predmetu štúdia regionálnej geografie

Hoci definícia predmetu regionálnej geografie je dosť obšírna a výstiţná, je zrejmé, ţe by sa

dala rozširovať a upresňovať. Jednou z príčin toho je práve skutočnosť, ţe predmet výskumu,

keďţe je ako sme uviedli závislý od poznávacieho subjektu a ovplyvňovaný poţiadavkami

praxe, nie je v čase nemenný, ale naopak predmet výskumu regionálnej geografie sa mení -

transformuje sa. Na ozrejmenie pouţijeme príklady z histórie. Predmetom najstarších regionálno-

geografických prác staroveku bola okolitá krajina, resp. všetko v nej, čo pisateľa zaujalo, čo

vedel vysvetliť a opísať. Predmet výskumu regionálnej geografie sa postupne s prispením

výsledkov ostatných vied rozširoval, stával sa komplexnejším, zahŕňal všetko poznané v

prírode i spoločnosti. V 18. storočí keď regionálna geografia vystupovala v podobe štátovedy,

sa jej predmet zúţil predovšetkým na získavanie rozličných štatistických údajov a praktických

informácií. Neskôr napr. v prácach Vidal de la Blache-a a jeho nasledovníkov sa zase predmet

regionálnej geografie vynikajúcim spôsobom rozvinul do komplexnej formy s postihnutím

väzieb v regióne. Vyuţitie vedomostí z iných vedných disciplín, (napr. teórie lokalizácie,

priestorové štruktúry, modely organizácie ľudskej spoločnosti) znova podmienilo zmenu

predmetu výskumu regionálnej geografie. A ten sa v súvislosti so spomínanými poţiadavkami

spoločnosti mení aj v súčasnosti.

Treba si však uvedomiť, ţe sa nemení len predmet výskumu, závislý od poznávacieho

subjektu, ale mení sa aj objekt regionálnej geografie. Presnejšie povedané región, ako

objekt výskumu regionálnej geografie zostáva, výrazne sa však mení jeho charakter a

vlastnosti.

Od éry prvých regionálnogeografických opisov sa výrazne zmenšili plochy lesov, značné

zásahy boli urobené do pralesov, pribudlo veľa území postihnutých pôdnou eróziou, rozširujú

sa plochy púšte. Na druhej strane sa úţasne rozrástli a pospájali sídla, pribudlo obyvateľstva,

vznikli rôzne siete dopravných komunikácií, vznikli problémy so ţivotným prostredím,

relatívne sa zmenšili vzdialenosti a zosilnila medziregionálna i celosvetová komunikácia a

väzby. Na toto všetko musí regionálna geografia reagovať a preto je neustála transformácia

jej predmetu záujmu zákonitá a nevyhnutná.

Ak chápeme objekt regionálnej geografie (región) ako zloţitý dynamický priestorový

systém, so subsystémami, treba si uvedomiť, ţe jeho jednotlivé subsystémy nemajú rovnakú

dynamiku. Ak rozdelíme región na dva hlavné subsystémy, prírodný subsystém sa vcelku

mení oveľa pomalšie ako humánny (socioekonomický) subsystém. Preto v

socioekonomickom subsystéme vzniká aj oveľa viac nových problémov a treba im venovať

viac pozornosti. Z tohoto dôvodu logicky musí vo všeobecnosti v regionálnogeografických

výskumoch a ich výsledkoch dochádzať k porušeniu vyváţenosti medzi zastúpením

fyzickogeorafickej a socioekonomickej zloţky. Udrţanie rovnováhy, resp. prevaha

fyzickogeografických analýz sa môţe vyskytnúť len v špecifických prípadoch, závislých od

charakteru regiónu alebo na základe špeciálnej poţiadavky praxe.

V súvislosti s týmito skutočnosťami si treba uvedomiť, ţe regionálna geografia plní

neustále úlohu poznávaciu, edukačnú a aplikačnú. V rámci týchto zameraní, zdá sa, treba

rozlišovať.

V rámci aplikovanej regionálnej geografie zrejme samotné úlohy praxe a charakter i

veľkosť konkrétneho regiónu určujú charakter regionálnogeografickej práce, to znamená

prioritu študovaných javov a väzieb v regióne. Tu sa výsledok práce regionálneho geografa

často vzďaľuje od klasických predstáv o zameraní výskumov regionálnej geografie. V rámci

nich regionálny geograf naďalej skúma prírodné i socioekonomické komponenty v regióne a

väzby medzi nimi. Zrejme však nie za kaţdú cenu všetky komponenty a všetky ich vlastnosti,

ale tie, ktoré sú relevantné z hľadiska cieľa výskumu.

Na druhej strane regionálna geografia v edukačnej praxi, i keď tieţ prechádza

transformáciou a stáva sa viac humánnejšou, mala by byť viac komplexná a relatívne

vyváţenejšia. Mala by obsahovať celú šírku fyzickogeografickej i humánnogeografickej

problematiky, i keď aj tu je vo všeobecnosti opodstatnejšia prevaha humánnogeografických

aspektov nad fyzickogeografickými.

3.2 POSTAVENIE REGIONÁLNEJ GEOGRAFIE V SYSTÉME

GEOGRAFICKÝCH VIED

Postavenie regionálnej geografie v systéme geografických vied istým spôsobom

odzrkadľuje postavenie geografie v systéme všetkých vied.

Ak by sme všetky vedy rozdelili na prírodné a humánne, nezostal by v tejto schéme

priestor na zaradenie geografie celej, ale by ju bolo treba „roztrhnúť“ na dva samostatné

a nezávislé vedné odbory na fyzickú geografiu a humánnu geografiu. Analogicky, ak by sme

rozdelili geografiu na fyzickú a humánnu, nezostal by priestor na zaradenie regionálnej

geografie, ktorá ako vyplýva z predchádzajúcej definície skúma regionálne systémy, ktoré

majú prírodný i humánny charakter.

Z uvedených úvah vyplýva, ţe regionálnu geografiu môţeme zaradiť do systému

geografických vied len v tom prípade, ak vylúčime dualistickú koncepciu, t. j. rozdelenie

geografie na fyzickú a humánnu. Ak prijmeme monistickú koncepciu, t. j. koncepciu

jednotnej geografie, treba si poloţiť otázku, na základe čoho vydelíme v rámci systému

geografických vied regionálnu geografiu? Čím sa regionálna geografia odlišuje od iných

geografických vied?

M. Hampl, Z. Pavlík (1976) navrhujú stotoţniť klasifikáciu relatívne konkrétnych

predmetových vied (t. j. študujúcich reálny predmet – určitú ucelenú časť reality)

s klasifikáciou predmetov skúmania týchto vied. Pritom si treba uvedomiť, ţe kaţdý objekt

štúdia má mnoţstvo vlastností, preto podmienkou kaţdej klasifikácie je predovšetkým

vybratie určitej vlastnosti, alebo skupiny vlastností z vybraného súboru objektov. Pri tom

platí, ţe pri vybratí iných vlastností, alebo iných kombinácií vlastností dostávame iné

triedenie. Kaţdá schéma teda predstavuje zjednodušenie skutočnosti, ktoré je dané voľbou

kritérií.

Najpodstatnejšie stránky diferenciácie celého sveta, a teda aj diferenciácie vied, podľa

M. Hampla (1971) odzrkadľuje dva princípy – vývojový princíp a princíp komplexnosti,

pričom podstatu celého sveta charakterizujú aţ vo svojom spojení. Podľa vývojového princípu

M. Hampl rozdelil vedy na vedy zaoberajúce sa anorganickou prírodou, biologické vedy

a spoločenské vedy. Podľa princípu komplexnosti zostavil ako príklad tento rad: botanika –

geobotanika – fytogeografia – biogeografia – prírodná geografia – komplexná geografia.

Vývojový princíp a princíp komplexnosti sme pouţili na klasifikáciu geografických vied

aj my. Dôraz sme poloţili najmä na princíp komplexnosti, pretoţe pre celú geografiu je

charakteristické komplexné štúdium, pričom zo všetkých geografických vied je

najcharakteristickejšie pre regionálnu geografiu. Postavenie regionálnej geografie v rámci

geografických vied a zároveň aj ich klasifikáciu ukazuje schéma (podľa LAUKO 1982).

Obr. č. 1 Postavenie regionálnej geografie v systéme geografických vied

(podľa LAUKO, V. (1982): Podstata regionálnej geografie a jej postavenie v

systéme geografických vied. Geografický časopis 34, 265-276.)

Plocha celého kruhu na schéme predstavuje celú geografiu ako systém geografických

vied. Čiastkové geografické vedy sú znázornené jednotlivými vymedzenými plochami. Od

obvodu do stredu kruhu narastá komplexnosť geografických vied, napríklad: hydrogeografia -

komplexná anorganická geografia – komplexná fyzická geografia – regionálna (komplexná)

geografia. Regionálna geografia ako najkomplexnejšia veda je v centre kruhu. Uvedenú

schému klasifikácie geografických vied moţno ešte rozšíriť smerom k obvodu kruhu ďalšími

menej komplexnými geografickými vedami, napríklad za hydrogeografiu moţno zaradiť

geografiu oceánov spolu s geografiou vôd súše.

Všetky klasifikované geografické vedy sú z istého hľadiska rádovo na jednej úrovni.

Pouţíva sa pri nich však iný spôsob abstrakcie reality. Menej komplexné geografické vedy

vytrhávajú z reality určité relatívne homogénnejšie a tým jednoduchšie javy, pričom viac

poznávajú ich vnútorné štruktúry. Komplexnejšie geografické vedy vytrhávajú z reality

relatívne heterogénnejšie a tým zloţitejšie štruktúry a abstrahujú do značnej miery od hlbších

vnútorných podmieneností relatívne menej komplexných javov.

Pre geografiu je typický a všeobecne uznávaný priestorový a komplexný prístup k štúdiu

svojho objektu. Popri priestorovosti, ktorú spĺňajú všetky geografické vedy, regionálna

geografia je najkomplexnejšou vedou. Často ju preto nazývajú aj vlastnou geografiou

(BARBAG, 1962), alebo zemepisom vo svojej najrýdzejšej forme (BLAŢEK, 1948). R. S.

Platt (1962) tvrdí: Regionálna geografia v tej či onej forme je, ako sa zdá, vţdy v srdci

geografickej vedy. Toto jej postavenie vyjadruje aj uvedená schéma.

Okrem komplexnosti je v danej schéme pouţitý aj vývojový princíp. Jednotlivé

geografické vedy sú vo vonkajších kruhoch usporiadané tak, ţe ukazujú smer vývoja hmoty,

ktorá je objektom ich štúdia. Začínajúc od hrubšie vytlačenej čiary v ľavej časti kruhu v smere

oproti chodu hodinových ručičiek (v smere šípky) sú uvedené najskôr geografické vedy ktoré

skúmajú anorganickú zloţku, ďalej biozloţku a nakoniec humánnu zloţku (obyvateľstvo

a jeho aktivity). Geografické vedy, ktoré sa zaoberajú oblasťami ľudskej aktivity sú

usporiadané v poradí: odvetvia primárnej sféry, odvetvia sekundárnej sféry, odvetvia

terciárnej sféry.

Doteraz opisovaná schéma klasifikácie predstavuje rozdelenie vied rovnakého rádu, to

znamená horizontálne delenie. Na danej schéme moţno ukázať aj hierarchické, alebo

vertikálne členenie. Pri ňom geografiu znázorňuje plocha celého kruhu, humánnu geografiu

plocha hornej polovice kruhu, fyzickú geografiu plocha spodnej polovice kruhu. Moţno na

nej vyčleniť napríklad biogeografiu, chápanú ako subsystém geografických vied, zaoberajúci

sa biosférou. Predstavuje ju príslušný kruhový výsek od stredu aţ po vonkajšiu kruţnicu.

Regionálna geografia sa nachádza v strede kruhu, kde sa spájajú všetky myslené kruhové

výseky, čo ilustruje skutočnosť, ţe regionálna geografia pri svojich komplexných výskumoch

pouţíva poznatky všetkých čiastkových geografických disciplín.

Postavenie regionálnej geografie v schéme medzi humánnou a fyzickou geografiou

vyjadruje aj myšlienku C. Vallauxa (1929), ţe predmetom skúmania regionálnej geografie je

najťaţší úsek – hraničné pásmo medzi hlavnými odvetviami geografie – geografiou fyzickou,

geografiou človeka a ekonomickou geografiou.

Ako sme uviedli, v schéme predstavuje humánnu geografiu plocha hornej polovice kruhu,

fyzickú geografiu plocha spodnej polovice kruhu. V súlade s vyššie uvedenými úvahami

o zmene predmetu a objektu regionálnej geografie však pomer zastúpenia fyzickej geografie

a humánnej (socioekonomickej) geografie v regionálnogeografických výskumoch sa mení

v závislosti od vývoja spoločnosti, charakteru regiónu, ale aj v závislosti od poţiadavok

praxe, či edukácie. Preto postupom času nadobúda prevahu humánna geografia nad fyzickou

geografiou. Preto v schéme nemoţno zastúpenie fyzickej a humánnej geografie chápať

v pomere 1 : 1, ale v zmysle uvedených skutočností.

3.3 PODSTATA A CIEĽ REGIONÁLNEJ GEOGRAFIE

Diskusia na konci 50. rokov 20. Storočia sa týkala riešenia problému regionálnej geografie

ako vednej disciplíny, rezonujúceho najmä v diskusii Hartshorne-Schaeffer: "Sú lokácie

unikátne?". Odpoveď je z veľkej miery subjektívna, predsa však k tomu aspoň malú

poznámku, týkajúcu sa typizácie (kategorizácia, systematizácia a klasifikácia sú typickými

znakmi vedeckého bádania industriálnej éry): "Je Severný pól jedným konkrétnym príkladom

kategórie 'póly Zeme'?" Ďalšou úvahou opäť podporím pozície regionálnej geografie v

systéme geografických vied: Regionálna geografia práve preto, ţe dokáţe vníma� unikátnosť

miesta/oblasti, dokáţe chápať postavenie miesta/oblasti v rastúco komplexnom (aj v

priestorovom zmysle) globálnom svetovom systéme a predikovať zmeny. Systematické

geografie syntetizujú iba metódou "nakladania", nerozlišujú podstatné a menej podstatné,

kým regionálnogeografický prístup je prístupom "zhora" cez pochopenie a podstatu.

Na úvod je potrebné charakterizovať dva navzájom úzko súvisiace pojmy: regionálna

geografia a regionálnogeografický prístup. Na rozdiel od Hartshorna (ako ho hodnotí Agnew,

1989, s. 124) však za rozdielne dnešná regionálna geografia nepovaţuje "kombinácie

fenoménov", ale skôr "oblasti o sebe", v zmysle "miesta, podobne ako ľudia, majú reálne

objektívne personality" (Barnes, Curry, 1983, s. 467). Rastúca uniformita (placelessness),

prejavujúca sa predovšetkým v urbánnych priestoroch, je vyvaţovaná vzrastajúcim

významom kultúry, ktorá (popri prírodnej zloţke, významnejšej v minulosti a v menej

rozvinutých regiónoch) dáva miestam (regiónom, lokáciám) odlišnú identitu a ducha miesta

(genius loci). Pochopenie miesta je nevyhnutné pre dobrú regionálnogeografickú prax. V

súčasnom akcelerujúco zloţitom, dynamickom a vzájomne podmienenom svete výrazne klesá

význam generalizácií, ktoré sú späté s industriálnym myslením a ktoré sú čoraz menej

schopné poskytnú� zmysluplné návody na riešenie problémov.

Regionálnogeografický prístup je teda prístup k štúdiu priestoru ako objektu celej geografie.

Na rozdiel od systematických geografických disciplín je jeho cieľom pochopenie podstaty

individuálneho regiónu/regionálneho systému, ktoré musí predchádzať akejkoľvek

zmysluplnej aplikácii, či uţ vo forme regionálneho rozvoja, prognózy a pod., ale výrazne

skvalitní aj riešenia partikulárnych systematických problémov. Typický je svojou imanentnou

priestorovosťou, schopnosťou skúmať priestor ako skutočný objekt svojho štúdia. Na rozdiel

od prístupov systematických geografických disciplín umoţňuje dokonalejšiu selekciu

informácií, priestorovú syntézu i riešenie konkrétnych problémov. Regionálnogeografický

prístup je špecifickým druhom geografického myslenia, kým regionálna geografia je

samostatná vedná disciplína so svojim cieľom, objektom a metódami štúdia.

Sústredenie sa na najpodstatnejšie charakteristické črty, postihnutie podstaty, pochopenie, je

cieľom regionálnogeografického prístupu. Iba pochopenie, porozumenie podstaty,

vnútornej identity regiónu, jeho genia loci, jeho významu, umožňuje dobrú

(regionálno)geografickú prax. Pochopenie podstaty regionálneho systému (unikátneho a

individuálneho) je moţné iba pri čo najdetailnejšom jeho poznaní a pri nadhľade,

vychádzajúcom z dobrého poznania aj iných území/regionálnych systémov. Význam

porovnávania (ako neustáleho vnútorného procesu, prebiehajúceho v podvedomí), ktoré

vychádza z poznania iných oblastí, doceňuje aj J. F. Hart: "Regionálny geograf sa musí snaţiť

dobre poznať svoj vlastný región, ale nesmie zanedbať príleţitosti poznať aj iné oblasti,

pretoţe potrebuje nejakú bázu pre porovnanie." (Hart, 1982, s. 27). Literatúra - aj geografická

- nám ponúka mnoţstvo príkladov "nepochopenia". Pochopenie (porozumenie, understanding,

v zmysle hermeneutického verstehen) odmietnutia obyvateľov Nórska vstúpiť do Európskej

únie alebo rastúceho nacionalizmu a regionalizmu v súčasnom svete nie je moţné bez

širokého prehľadu a nadhľadu, bez signifikantnosti myslenia - selektívneho zamerania sa na

najpodstatnejšie črty regionálnych systémov.

Z modelu regionálnogeografického prístupu vyplýva nevyhnutnosť pochopenia podstaty

individuálnych regionálnych systémov, ktoré je realizované cez holistický vhľad do regiónu.

Vstupmi do praxe regionálnogeografického myslenia sú systémový prístup a kontexty

(teoretická báza ako teoretické východisko v zmysle všeobecnej filozofickej bázy ako aj

parciálnych teoretických východísk; kontext skúseností/minulého vývoja iných regiónov

alebo zahraničných krajín; kontext budúcej spoločnosti; kontext globálneho svetového

systému a svetovej ekonomiky resp. medzinárodnej deľby práce; kontext kultúrneho

prostredia a kultúrnych vplyvov a interakcií; kontext sociálnych zmien; politický kontext a

pod.). Systémové myslenie je podľa tohto modelu "zodpovedné" za ucelenosť a

proporcionálnosť regionálnogeografického prístupu a spoločne s kontextami za

signifikantnosť a nadhľad, ktoré sú nevyhnutné pre pochopenie podstaty regionálneho

systému.

Porozumenie je determinované charakterom poznania: poznanie je aproximatívne, nedefinitívne,

subjektívne (Immanuel Kant: priestor ako subjektívna forma reprezentácie, ako forma intuície).

Teoreticko-filozofické prepoklady porozumenia súvisia s hermeneutikou, ktorej prvými priekopníkmi

boli Friedrich Schleiermacher a Wilhelm Dilthey: "Vyrástol som v nenásytnej túţbe pochopiť v

dejinnom svete výraz tohto ţivota, a to v celej jeho rozmanitosti a hĺbke." (Dilthey, 1980, s.

30). Porozumieť tvrdeniu je moţné len zotrvaním pri otázke a siahnutím k širším kontextom významu

(Gadamer, 1987, s. 332), uchopením významových súvislostí - Zinnenszusammenhänge - a motívov

(M. Weber, in Buda, 1987, s. 47), interaktívnou činnosťou a produktívnou imagináciou (Ricoeur, 1987,

s. 364), vţitím a vcítením sa do situácie a ducha doby (Paulov, 1986). Problémy porozumenia

súvisia s predporozumením a hermeneutickým kruhom.

H. G. Gadamer o probléme interpretácie píše: "...porozumenie je moţné iba tak, ţe ten, kto sa

snaţí porozumieť, vnáša do hry svoje vlastné predpoklady." (citované v Anzenbacher, 1990, s.

52). Moderná hermeneutika tak vnáša pojem predporozumenia ako predpokladu

porozumenia. Problémom je však bludný kruh predporozumenia (hermeneutický kruh):

"Kaţdé porozumenie je ovplyvnené predporozumením toho, kto sa snaţí porozumieť. Ak

chcem toto predporozumenie reflexívne osvetliť, činím tak opäť v určitom predporozumení,

ktoré je neosvetleným predpokladom." (Anzenbacher , 1990, s. 53).

Hermeneutický kruh podľa Gadamera popisuje porozumenie ako neustály vzájomný pohyb

medzi čiastočným porozumením a "zmyslom celku" (After Philosophy, 1987, s. 320). Dilthey

v tomto zmysle hovorí, ţe celok môţeme pochopiť iba na základe pochopenia jednotlivých

jeho častí, tie však môţeme pochopiť iba vtedy, ak predtým pochopíme celok. Pochopenie

zloţitých situácií je moţné induktívnym pohybom sem a tam, zdokonaľovaním a revíziou

čiastkových záverov, vytváraním predbeţnej predstavy o celku, upresňovaním významu častí

a následnou opravou predstavy o celku... (Grenz, 1997, s. 103-104).

Pochopenie je výsledkom detailného poznania regiónu v jeho vzájomných súvislostiach a kontextoch,

racionálneho poznania ako aj empatického vcítenia sa do ducha miesta (nie na základe porovnania so

známym regiónom, ale so snahou postihnúť individualitu regiónu).

Cieľom regionálnej geografie je nielen kauzálna explanácia, ale najmä pochopenie, „objasnenie

ľudského významu a hodnoty udalosti" (Guelke, 1981, s. 136), „geografi sa zaoberajú skôr kontextom

a významom neţ príčinou" (Hart, 1982, s. 14).

"Geografia sa zaoberá popisom a explanáciou areálovej diferenciácie zemského povrchu",

tvrdí David Harvey v "Explanácii v geografii" (Harvey, 1969). Cieľom štúdia a objektom

geografie je teda areálová diferenciácia, metódou popis a vysvetlenie. Úlohu geografie a

regionálnej geografie videl v zmysle týchto úvah uţ Vidal de le Blache: "Čo môţe geografia

priniesť do spoločného fondu ako výmenu za to, čo dostáva od iných vied, je schopnosť nie

pretrhnúť od seba, čo príroda spojila, ale pochopiť súlad a koreláciu fenoménov, či vo

všeobsahujúcom terestriálnom prostredí, alebo v regionálnom milieux, kde sú tieto fenomény

lokované." (Vidal de la Blache, cit. v: Buttimer, 1978, s. 73). Cieľom regionálnej geografie

musí by� skôr pochopenie neţ kauzálna explanácia, podobne ako to tvrdí John Nicholas

Entrikin o humanistickej geografii (viď Peet, 1998, s. 35). Zo svojich (idealistických) pozícií

podobne píše Leonard Guelke: "Kľúčovým cieľom idealistického geografa nie je podanie

kauzálnej explanácie udalosti (v zmysle prehľadu všetkých nevyhnutných a podstatných

podmienok jej výskytu), ale skôr objasnenie jej ľudského významu a hodnoty" (Guelke, 1981,

s. 136). J. F. Hart podobne píše: "geografi sa zaoberajú skôr kontextom a významom neţ

príčinou" (Hart, 1982, s. 14) a "pochopenie je významnejšie neţ klasifikácia" (Hart, 1982, s.

22); v podobnom duchu zaznievajú slová humanistickej geografie: "pochopenie skôr neţ

predikcia" (Ley, Samuels, 1978, s. 13). Kontext je zdôrazňovaný v hermeneutickej tradícii,

predstavitelia jej tradičnej podoby (predovšetkým Dilthey) pod ním chápu dejiny a Guelke (v

súlade s niektorými tradičnými i súčasnými filozofmi) kultúru ako súbor zdielaných ideí a

predpokladov, ktoré formujú bázu "svetového názoru" (Weltanschauung) (Guelke, 1981). J.

N. Entrikin v Úvode analyzovaného zborníka "Reflections on Richard Hartshorne's The

Nature of Geography" hodnotí Hartshornovo dielo z pohľadu modernej geografie: "Hľadáme

pochopenie mnohých vrstiev významu miesta z vnútorného i vonkajšieho pohľadu.

Konštruujeme rozprávania o mieste a regióne, ktoré čerpajú z objektívnej reality verejných

faktov o miestach, ako aj subjektívnej reality činiteľovho zmyslu bytia v mieste." (Entrikin,

1989, s. 11). Podobne ladené úvahy sa však objavujú aj v českej a slovenskej geografii. A.

Hynek volá po "vymezení konceptuálního jazyka, který nám umoţní pochopení (zdôraznené

autorom), rekonstrukci skrytých významových struktur." (Hynek, 1988). Ľ. Mičian zas píše:

"Nová regionálna geografia musí pochopiť podstatu regiónu, odhaliť jeho problémy a

navrhnúť ich riešenie v podobe geografickej resp. krajinnej prognózy, ktorú však treba

realizovať interdisciplinárne." (Mičian, 2000). Alternatívny pohľad na regionálnu geografiu sa

v mnohých smeroch blíţi kantovskému poňatiu priestoru ako "subjektívnej forme

reprezentácie", "priestoru ako forme intuície", čo nie je v logickom rozpore s interpretatívnym

pochopením, s "metódou empatického pochopenia" (empatia = vcítenie sa do "ducha miesta"

je veľmi dôleţitý nástroj kvalitatívneho hodnotenia v regionálnej geografii). "Podstatou

empatie je tvrdenie podloţené pozorovaním, skúsenosťou a úsudkami, ţe človek má

špecifickú schopnosť vţívať sa do psychického stavu iného človeka, s ktorým je v

bezprostrednom kontakte, pričom toto vţívanie vyvoláva psychické procesy, prostredníctvom

ktorých si človek vie vyvolať obsahy afektov, emócií a myšlienok, ktoré prebiehajú v inom, a

ich súvislosti, a tak dospieva k pochopeniu druhého človeka." (Buda, 1987, str. 19). Autori z

nepsychologických prostredí, vrátane geografov, sú však skeptickí voči schopnosti preţiť

emócie druhých: "pre-myslenie (opätovné myslenie - rethinking) obsahuje objavenie

ľudského účelu akcie; neobsahuje nemoţnú úlohu opätovnej skúsenosti emočného ţivota

druhých" (Guelke, 1981, s. 145). Z tohto hľadiska sú tejto koncepcii snáď bliţšie predstavy

fenomenológie (a najmä humanistickej geografie ako jednej z jej geografických podôb, ktorá

má blízko k alternatívnemu chápaniu regionálnej geografie resp. regionálnogeografického

prístupu aj "spoločnými témami, ako ich predkladajú editori zborníka (Humanistc Geography,

1978, s. 21): "centralita významu a skúsenosti; konjunkcia faktov a hodnôt, objektu a

subjektu, materiálnej formy a ideí v geografickej interpretácii; význam kontextu, syntézy a

teda holizmu v geografickom chápaní...pohľad na človeka ako kontextuálneho a nie

abstraktného, partikulárneho skôr neţ agregovaného..."; za najpodstatnejšie epistemologické

vlastnosti humanistického prístupu editori povaţujú antropomorfizmus a holizmus - nie

abstraktno-funkcionálny ako v systémovej teórii, ale dialektický a kontextuálny (Ley,

Samuels, 1978, s. 11), vychádzajúcej zo skúsenosti jednotlivca v "ţivotnom-svete"

(Lebenswelt), kde sa - na rozdiel od idealizmu - nekladú také ostré hranice medzi

intelektuálny a emocionálny ţivot. Psychológia vychádza pri empatii z Aristotelovej teórie

katarzie - vţitie sa do drámy a stotoţnenie sa s jej hrdinom očisťuje od afektov a

nahromadených napätí. Pri pochopení sa prejavuje tendencia relačného hodnotenia, snahy

porozumieť (aj regiónu a miestu) na základe nášho vnútorného systému, zaloţeného na

poznaní iných regiónov. Keďţe je však každé miesto a región unikátne, je nevyhnutné

oprostiť sa od takýchto komparačných rámcov a snaţiť sa postihnúť vlastnú individualitu

kaţdého miesta a regiónu, nájsť skryté významy - nielen na základe priamych zdrojov

informácií či priamej komunikácie, ale aj na základe iných metód (odhaľovanie významov

cez symbolické vyjadrenia, interpretácie skrytých významov na základe ich kontextov či

získavanie informácií neverbálnou a nepriamou komunikáciou). Poznanie iných regiónov a

miest je samozrejme dôleţité z hľadiska pochopenia špecifík skúmaného regiónu, jeho

odlišností oproti uţ predtým poznaným regiónom. Je preto nevyhnutné nevytvárať v sebe

nepruţné komparačné rámce, ale snaţiť sa o ich flexibilitu, pokúšať sa zatrieďovať nové

informácie nie do nemenných schém, ale do pruţných myšlienkových rámcov. Pri tomto

procese je nutné súvislostné vnímanie nových informácií, ich zaraďovanie do širších

kontextov a - v zhode s predstavami Diltheya, Webera, Gadamera, Ricoeura a ďalších

filozofov - interpretáciu a posudzovanie významov chápať ako interaktívny proces medzi

čiastočným poznaním a zmyslom celku, ako dialóg interpetátora s tradíciou (a vlastným

kultúrnym pozadím), s vlastným poznaním (ako často skôr "obmedzujúcim" rámcom

vlastných predpokladov).

Vnútri hermeneutickej filozofie sa vyvinul kontextuálny prístup, spájaný Trevorom Barnesom

a Michaelom Currym s personalitou. Vo svojej práci (Barnes, Curry, 1983) podávajú štyri

kroky popisu osoby (ako príklad, vedúci k neskoršiemu zavedeniu pojmu „personalita

miesta“), vedúce k upresneniu jej vlastnej personality. Významné sú pritom nielen samotné

izolované fakty, popisujúce personalitu, ale vzťahy a kontexty, ktoré môţu slúţiť k predikcii

budúceho správania jednotlivca i budúceho vývoja miesta. „Pretoţe tento prístup kladie dôraz

na vzťahy medzi prvkami partikulárnych situácií vnútri týchto situácií, hovoríme tomuto

prístupu “kontextuálny“ .“ (Barnes, Curry, 1983, s. 471). Autori predkladajú niekoľko typov

popisu miest so znakmi personality, vyčítajú im však nepostihnutie najpodstatnejších čŕt

a individuality alebo kauzálny typ vysvetlení.

Explanácia v kontextuálnom prístupe má skôr kontextuálny neţ kauzálny charakter resp. neţ

charakter jednoduchej kauzality (príčina – následok). Aj v súvislosti s rastúcou zloţitosťou

súčasného sveta je dôleţité vnímať región a prvky, javy, procesy v ňom skôr ako výsledok

sietí súvislostí, vzťahov a kontextov, kde javy nastávajú dokonca (podľa prírodných vied,

najmä kvantovej fyziky) s určitou pravdepodobnosťou a akosi „náhodne“. Utápanie sa

v hlbokých detailných analýzach preto čoraz viac zahmlieva skutočný zmysel regiónu,

sťaţuje našu schopnosť porozumieť regiónu. Kvalitatívne metódy a syntetické riešenia

umoţňujú čím ďalej tým viac porozumenie. Dôleţité miesto medzi nimi má kontextuálny

prístup. Pomocou spomínaných svojich predností a súčastí (komparácia, nadhľad a pod.)

umoţňuje kontextuálny prístup predovšetkým dokonalejšie porozumenie regiónu. Región je

synergický fenomén, kontextuálny prístup je teda opakom prístupu „izolovaných faktov“.

Naopak, sústreďuje sa na najpodstatnejšie črty a špecifičnosti: špecificity, ktoré vtláčajú pečať

regiónu, vytvárajú jeho image, pôsobia ako regióntvorčie črty. Strojársky príp. automobilový

priemysel je najdôleţitejší v kaţdom vyspelom štáte resp. regióne podobne ako potravinársky

priemysel v kaţdom regióne rozvojového sveta, ide však nielen o absolútny význam, ale

najmä o to, čo – ktoré odvetvie – sa nám vtláča do (pod)vedomia, čo si predstavíme pri mene

regiónu – to vytvára jeho identitu. Na identite sa dá (a bude sa ešte viac) stavať, image

kultúrnej metropoly (Paríţ, Viedeň, Praha, ale aj Bilbao či Kassel) priťahuje turistov (výstavy,

kongresový cestovný ruch) a investície; mnohé štáty (Thajsko a i.) budujú svojím image bázu

pre rozvoj napr. reklamou vo veľkých mienkotvorných médiách typu Financial Times a inými

formami „agresívnej“ propagácie. Kontextuálny prístup je teda jednak prístup zameraný na

individualitu a personalitu miesta a regiónu, vyzdvihujúci personalitu, odlišnosť, špecifické

črty a jednak prístup, vyuţívajúci kontexty.

Kontextuálny prístup vyuţíva predovšetkým dve metódy: kontextuálnu analýzu

a kontextuálnu syntézu. Obe sú kvalitatívnymi metódami so značnou mierou (a rizikom)

subjektivity. To samozrejme kladie zvýšené nároky na skúsenosti a erudovanosť ich

„pouţívateľa“, jeho prehľad a detailné poznanie problematiky a/alebo regiónu, jeho

schopnosti porovnávať a triediť informácie a predovšetkým jeho schopnosť vidieť javy

a procesy v ich vzájomných súvislostiach a objavovať skryté významy, zmysel a účelovosť

v symboloch, ikonách, textoch, v kultúre a ţivotoch a preţívaní ľudí, v procesoch

individualizácie a socializácie... Nevyhnutný problém subjektivizmu treba odstraňovať rastom

poznania a vlastnej pokory voči poznávanému ako aj voči čitateľovi, vytváraním

komparačných rámcov (poznávaním a vzájomným porovnávaním rôznych regiónov),

teoreticko-metodologickým pokrokom. Kontextuálna analýza je metóda analytická, pracujúca

s kontextami, vyuţívajúca kontexty pre charakteristiku regiónu či riešenie konkrétneho

problému. Kontextuálna syntéza je naproti tomu syntetickou metódou, pracujúcou so sieťami

vzťahov a súvislostí, a tak vytvárajúcou priestorovú syntézu.

Kontexty, ktoré vyuţíva kontextuálna syntéza a najmä kontextuálna analýza, je moţné zoradiť

do niekoľkých kategórií: teoretické kontexty, vývojové kontexty („skúsenosti vývoja“ v inom

regióne), kontexty prostredia (sociálneho, kultúrneho, civilizačného, ekonomického,

politického...) a sociálnych a kultúrnych zmien a nakoniec priestorový kontext (postavenie

v ekonomike štátu, svetovej ekonomike, regionálna či globálna konkurencia...). Príklady

takéhoto kontextuálneho prístupu poskytujú napríklad práce (Kasala, 1996b a Kasala, 2002).

Kontextami sú kontexty teoretických východísk: teória dlhých vĺn ekonomického vývoja

(Kondratievove dlhé vlny) a teória ţivotných cyklov produktu resp. profit-product cyklov

(Kasala, 1996b) a za teoretickú koncepciu moţno povaţovať aj tretiu vlnu Alvina Tofflera

(Kasala, 2002); kontexty vývojových analógií (Kasala, 1996b a sčasti aj Kasala, 2002);

kontexty sociálnych a ekonomických zmien: postindustriálna a postmoderná spoločnosť

(Kasala, 2002), informačná spoločnosť (Kasala, 1996b) a kontexty priestorového prostredia:

globálny svetový systém a svetová ekonomika (Kasala, 1996b).

Kontextuálny charakter dáva regionálnej geografii punc nomotetickej vedy; regionálna

geografia je teda vednou disciplínou zároveň idiografickou (mala by produkovať ţivé popisy

unikátnych miest) a zároveň nomotetickou (predovšetkým nová regionálna geografia je

filozoficky a kontextovo ukotvená). Je vedou, ktorá poskytuje explanáciu (vysvetľuje javy

v ich vzájomných súvislostiach a podmieňujúcich procesoch) a zároveň interpretáciu

a porozumenie.

3.4 ALTERNATÍVNA KONCEPCIA REGIONÁLNEJ GEOGRAFIE

Vývoj sociálnych vied a geografie, nová regionálna geografia a vývoj reality a poznania v

období od 80. rokov 20. storočia priniesli nové impulzy, ktoré sa preniesli aj do regionálnej

geografie. Mohli by sme tak hovoriť o alternatívnej koncepcii regionálnej geografie, ktorej

hlavnými charaktetristickými črtami sú:

1. smeruje k pochopeniu podstaty územia, jeho charakteristických čŕt, individuality,

regionálnej identity, jeho genia loci, čomu slúţia aj "nové metódy";

2. je postavená na systémovej teórii, s čím súvisí aj chápanie regionálneho systému

ako objektu štúdia regionálnej geografie;

3. nepohybuje sa iba na poli "tradičných” geografických informácií, ide aj mimo ne,

vnímajúc tak informácie, jazyk (a spoluprácu) sociológie, ekonomiky, sociológie

kultúry, komparatívnej religionistiky, psychológie, geopolitiky,... ako aj "nevedeckých

informácií";

4. snaţí sa prispôsobiť vývoju vedy a filozofie (humanistické smerovanie, ekologizácia,

holistický prístup,... ako aj zmeny v chápaní základných kategórií - priestoru a

vzdialenosti, času, hmoty, pohybu);

5. pokúša sa vnímať súčasnú dynamiku vývoja sveta a predikovať ju (akcent na moţnosti

rozvoja ekonomickej, kultúrnej, sociálnej, politickej sféry i vývoja celej ľudskej

civilizácie).

Regionálna geografia je geografická disciplína, študujúca vzájomne interagujúce regionálne

systémy a ich podstaty a kontexty. Objektom štúdia regionálnej geografie sú teda regionálne

systémy, ktorých charakteristike sa budem venovať bliţšie. Na rozdiel od I. Bičíka a J.

Brinkeho, ktorí rozlišujú medzi komplexnými mikroregiónmi a regionálnymi systémami

(Bičík, Brinke, 1987) však pod regionálnym systémom alternatívna koncepcia regionálnej

geografie rozumie priestor ako lokálnej, tak aj regionálnej a globálnej mierky.

Samotný pojem "regionálny systém" (hoci nie je najšťastnejší) znamená úzky súvis

regionálnej geografie a objektu jej štúdia so systémovou teóriou a regionálnogeografického

prístupu a myslenia so systémovým myslením. Systémové myslenie sa azda najvýraznejšie

presadilo v sovietskej geosystémovej škole. Systémy definujú V. N. Sadovskij a E. G. Judin

(citované v Demek, 1984, s. 78):

"1. Systém je jednotný súbor navzájom súvisiacich prvkov a zloţiek; systém je teda viac

ako púhy súhrn prvkov a zloţiek,

2. systém tvorí zvláštnu jednotu s okolím, tzv. prostredím systému,

3. kaţdý systém predstavuje prvok systému vyššieho rádu (supersystém a pod.),

4. zloţky ľubovoľného systému obyčajne predstavujú systémy niţšieho rádu

(subsystémy); subsystémy sú časťou systémov, ktorých prvky a zloţky vykazujú

navzájom uţšie väzby ako sú väzby k iným prvkom a zloţkám systému."

Regionálny systém je definovaný v systémovom zmysle predovšetkým svojimi prvkami,

väzbami, štruktúrou, chovaním, okolím (prostredím), vývojom, tokmi (hmoty, energie,

informácií), hierarchiou a subsystémami. Pojem "regionálny systém" alternatívna koncepcia

pouţíva aj z hľadiska odlíšenia od "tradičného" objektu geografie - regiónu, ktorý je kriteriálne

vyhraničovaný a typizovaný. Vyhraničovanie a typizácia regionálnych systémov/regiónov by

však mali byť účelové, nie vykonávané za kaţdú cenu a pri kaţdej regionálnej charakteristike -

ani v prípade, ak ide o integrálne (komplexné) regióny. Regionálny systém je priestor, v

ktorom dynamicky vzájomne interagujú prírodná, ekonomická, kultúrna, sociálna a politická

zložka, ktorý má intenzívne väzby so svojim okolím, dynamiku vývoja a vlastnú individuálnu

identitu. V tomto zmysle je teda unikátny, čo vyvoláva zdanlivý logický rozpor s jeho

systémovou podstatou. "Systémový charakter" regionálneho systému však neznamená rozpor s

jeho unikátnosťou, systémy nemusia byť nevyhnutne zaraditeľné do klasifikácií či taxónov a

unikátnosť regionálnych systémov neznamená, ţe nemajú spoločné črty (t. j. je moţné ich

podľa niektorých kritérií zaradiť do kategórií, nemal by to však byť prvoradý cieľ regionálnej

geografie), alebo, ţe nepodliehajú všeobecným zákonitostiam. "Zákonitosti správania sa"

regiónov ako celkov však práve kvôli ich unikátnosti neexistujú, čo sťaţuje ich predikciu;

jednoduchšie a korektnejšie je hľadať partikulárne zákonitosti.

Regionálny systém je charakterizovaný dynamikou svojho vývoja, škálou (globálna - globálny

svetový systém, regionálna prípadne makroregionálna a lokálna mierka; mierku určuje i

kritérium - pri ekonomike a najmä politickej charakteristike či riešení politicky podmieneného

alebo ovplyvňovaného problému napríklad môţe byť regiónom štát USA a makroregiónom

celá federácia USA), dimenziami a subsystémami. Dimenziami regionálneho systému sú jeho

prostredie (okolie), stav (všeobecná charakteristika), štruktúra (jednak v zmysle prvkov, väzieb,

hierarchií, tokov... a jednak pri jednotlivých subsystémoch v zmysle veľkostná štruktúra

priemyslu, rasová štruktúra obyvateľstva a pod.) a priestorové usporiadanie/diferenciácia. Z

tohto hľadiska musia byť posudzované subsystémy regionálneho systému. Systémovosť by

mala prenikať čo najviac do regionálnogeografického prístupu aj v zmysle charakteristiky

regiónov. Neproporcionálnosť jednotlivých prvkov a zloţiek (dokonca aj subsystémov

regionálneho systému) v učebniciach regionálnej geografie a (regionálno)geografickej praxi je

dodnes pretrvávajúcim faktom, preto je potrebné zdôrazniť: pre charakterizáciu a pochopenie

podstaty regiónu/regionálneho systému je nevyhnutné mať neustále na pamäti, ţe regionálny

systém spoluvytvára päť jeho subsystémov: prírodný, ekonomický, sociálny, kultúrny a

politický. Proporcionalita však neznamená, ţe kaţdému z nich je vţdy venovaný rovnaký

rozsah, naopak, je nevyhnutné sústrediť sa na najpodstatnejšie momenty jednotlivých

regionálnych systémov.

3.5 REGIÓN

3.5.1 Klasifikácia regiónov

Fyzickogeografické a humánnogeografické regióny

Región bez prívlastku (napr. fyzickogeografický, humánnogeografický, ekonomický a pod.)

povaţujeme za komplexný (totálny), t. j. zahŕňajúci prírodnú zloţku, človeka i jeho výtvory

a aktivity.

Okrem takto chápaných komplexných regiónov môţeme z hľadiska kvality ich obsahu

vyčleniť ešte regióny nekomplexné, ktoré obsahujú len určité zloţky, alebo určité prvky

geografickej sféry. Všeobecne sa v rámci geografického systému vyčleňujú dva subsystémy

(napr. KRCHO, 1968) a to fyzickogeografický a humánnogeografický (sociogeografický).

V rámci nich moţno vyčleňovať:

fyzickogeografické regióny

humánnogeografické (sociogeografické) regióny

V rámci fyzickogeografického systému sa vyčleňujú fyzickogeografické regióny. Môţu to

byť komplexné fyzickogeografické regióny, zahŕňajúce všetky fyzickogeografické

komponenty, alebo ešte menej komplexné regióny napr. hydrogeologické, klimageografické,

fytogeografické a pod.

V rámci humánnogeografického systému sa vyčleňujú humánnogeografické

(socioekonomické) regióny. Tieţ to môţu byť komplexné humánnogeografické regióny

alebo menej komplexné regióny, napr. poľnohospodárske, priemyselné, cestovného ruchu

a pod.

Individuálne a typologické regióny

Podľa toho, či si na regiónoch všímame ich neopakovateľné, individuálne črty, alebo ich

spoločné, opakujúce sa črty, moţno regióny chápať ako:

individuálne (neopakovateľné)

typologické (ako súčasť daného typu)

Pri skúmaní individuálnych regiónov sa vyzdvihujú predovšetkým ich individuálne,

neopakujúce sa vlastnosti. Individuálny región, tým ţe sa neopakuje, má obvykle vlastné

meno, alebo iný vlastný znak, (napríklad kopaničiarsky región Myjavskej pahorkatiny,

Priemyselný región stredného Povaţia, alebo len názov: Kysuce, Slovenské rudohorie,

Prešovský kraj, ...). Z formálneho kartografického hľadiska má kaţdý na mape vyhraničený

individuálny región v legende svoju vlastnú značku. Individuálny región má presne

súradnicami vyhraničenú polohu.

Pri výskume typologických regiónov sa vyzdvihujú najmä ich všeobecné vlastnosti, spoločné

znaky ktoré sa opakujú v mnohých vyčlenených územiach. Ich názvy majú vystihovať

sledované spoločné znaky (napríklad vysoko poloţené kotliny Slovenska, vinohradnícke

regióny Slovenska, sopečné pohoria apod.). Z kartografického hľadiska jeden znak na mape

zodpovedá spravidla viacerým vyčleneným typologickým regiónom.

Homogénne, nodálne a kontrastné regióny

Podľa štruktúry a prevládajúcich väzieb moţno vyčleniť tri základné druhy regiónov:

homogénne (rovnorodé)

nodálne (uzlové, spádové, funkčné)

kontrastné

Tradične sa vyčleňujú homogénne regióny. V homogénnych regiónoch platí regionalizačné

kritérium (znak na základe ktorého sa región vyčleňuje) rovnomerne na celom území.

V skutočnosti sú to relatívne homogénne regióny, ktoré sú síce priestorovo diferencované, ale

z hľadiska daného kritéria (kritérií) ich moţno povaţovať za rovnorodé – homogénne (napr.

riedko osídlený hornatinový región – regionalizačnými kritériami sú hustota zaľudnenia

a rezba georeliéfu).

Homogénne regióny sú zaloţené na prítomnosti zloţiek s kvázi rovnakými vlastnosťami

v danom priestore a čase, medzi ktorými prevládajú najmä vertikálne väzby. Výrazné sú tieto

väzby s vertikálnym smerom najmä medzi jednotlivými fyzickogeografickými sférami

(litosféra, reliéf, hydrosféra, pedosféra, atmosféra, biosféra). Na základe tejto vertikálnej

interakcie vzniká diferenciácia fyzickogeografickej sféry na relatívne homogénne

fyzickogeografické komplexy – komplexné fyzickogeografické regióny. Človek pri svojej

aktivite si všíma odlišnosti a reaguje na kvalitatívnu diferenciáciu prírodnej sféry.

Odzrkadľuje sa to v rozličných formách vyuţívania zeme, ktoré predstavujú členenie krajiny

na homogénne humánnogeografické regióny (napríklad orná pôda, lesy, trvalé trávne porasty,

sídelné plochy a pod.). V tomto prípade vznikajú vertikálne väzby medzi

fyzickogeografickou a humánnogeografickou sférou.

Nodálne regióny sa začali pouţívať v geografii neskôr. Medzi prvými ich vyčlenil J. H. von

Thünen (1826), ktorý na základe výskumov v Mecklenbursku vytvoril teóriu vytvárania sa

špecializovaných koncentrických poľnohospodárskych zón v závislosti od polohy

a vzdialenosti k trhom. Myšlienku nodálnych regiónov neskôr rozpracoval A. Weber (1909),

ktorý sa zaoberal lokalizáciou priemyslu, americký sociológ C. J. Galpin (1915), ktorý skúmal

mestá ako strediská, zoskupujúce súbory okolitých území, neskôr v teórii centrálnych miest

W. Christaller (1933) a vo svojich lokalizačných teóriách hospodárstva A. Lösch (1940).

Nodálne regióny (nazývané aj uzlové, spádové, funkčné) sa zakladajú na väzbách medzi

centrom (uzlom, strediskom) a jeho zázemím (perifériou), ktoré sa na centrum viaţe dráhami

a tokmi. V nodálnych regiónoch prevládajú horizontálne väzby, ktoré spájajú prvky

v priestore do jedného systému. Sú to prúdy ľudí, hmoty, energie a informácií. Kritériom na

vymedzenie nodálnych regiónov je sila (intenzita) väzieb medzi prvkami, predovšetkým

medzi strediskom a zázemím. Podľa okruhu pôsobenia, resp. sily príťaţlivosti sú uzly

usporiadané hierarchicky. Znamená to, ţe niektoré strediská majú väčšiu pôsobnosť ako iné.

Ako príklad nodálnych regiónov moţno uviesť regióny dochádzky do práce, regióny

zdravotného obvodu, dochádzky za nákupmi do obchodného centra a podobne. Mesto so

svojím okolím vytvára nodálny región vymedzený na základe viacerých znakov (dochádzka

do práce, do školy, za sluţbami, dosah predaja v meste vydávaných novín a iné). Podľa W.

Christallera a A. Löscha vzťahy medzi strediskom a jeho zázemím sú z hľadiska interakcie

regiónu základné. Nodálne regióny sa temer výlučne vymedzujú v humánnej geografii.

Pojem a charakteristiku kontrastných regiónov zaviedli do svetovej geografie

N. A. Gvozdeckij (1979), F. N. Miľkov (1981), u nás Ľ. Mičian (1986). Gvozdeckij (1979)

ich nazýva funkcionálno-celostné systémy, v ktorých jednotlivé členy sú zjednotené

jednostranne smerujúcimi tokmi materiálu a energie. Miľkov (1981) ich nazýva

paradynamické komplexy – systémy a chápe ich ako systém priestorovo susediacich

kontrastných jednotiek, spätých horizontálnymi väzbami realizovanými tokom látok

a energie. Rozhodujúcu úlohu majú hranice procesov, ktoré spájajú do jedného celku časti

veľmi rozdielnych – kontrastných komplexov (regiónov), napríklad okraj kontinentu

a oceánu, časť pohoria a priľahlú časť níţiny. Osobitosťou paradynamických systémov je, ţe

sú tým výraznejšie, čím sú kontrastnejšie ich členy. To, čo navzájom oddeľuje homogénne

regióny, t. j. odlišnosti ich prírodného charakteru, slúţi ako spojivo pre paradynamické

komplexy - systémy (MIČIAN, 1986).

Paradynamické systémy boli zatiaľ skúmané len v rámci fyzickej geografie. Zaujímavé bude

skúmanie moţností ich aplikácie na humánnu sféru, respektíve ako na ne humánna sféra

reaguje. Tento problém sa môţe stať predmetom záujmu aj regionálnej geografie. Vyzývajú k

tomu skutočnosti, ţe napr. pobreţia kontinentov sú miestom najväčšej hustoty zaľudnenia,

lokáciami veľkých miest a aglomeráciami s prístavmi, koncentráciou priemyslu a ďalšími

aktivitami. Častým miestom lokácií sídiel sú aj úpätia pohorí, kde ich okrem iného priťahujú

náplavové kuţele so zásobami podzemnej vody a pod.

V regióne býva často vymedzované jadro, alebo tzv. ohnisková časť, t. j. územie, ktoré

predstavuje najcharakteristickejšie črty regiónu. Jadro kaţdého regiónu sa výrazne odlišuje od

jadier susedných regiónov. V jadre je región najtypickejší, smerom od jadra k hraniciam

narastajú vlastnosti susedného regiónu. V jadre sú najlepšie vyjadrené vlastnosti regiónu,

preto región moţno charakterizovať na základe jeho jadra. V niektorých prípadoch môţe

jadro zaberať celé územie regiónu. Vtedy sú hranice so susednými regiónmi ostré a výrazné.

Všetky druhy regiónov majú jadrá. Dobre ich moţno identifikovať v homogénnych

regiónoch. Napr. región pestovania kukurice má najtypickejšie znaky vo svojom jadre. Tam

sú najlepšie pôdne a klimatické podmienky a preto aj najvyššie úrody. Smerom k okrajom

regiónu sa podmienky i úrodnosť zhoršujú.

V nodálnych regiónoch sa nodálne centrum (uzol) nachádza v hraniciach jadra regiónu. Je to

najvýraznejšia časť územia. Napríklad v regióne, ktorý predstavuje územie rozšírenia

regionálneho časopisu, jadro sa takmer zhoduje s územím, kde sa nachádzajú predplatitelia

tohto časopisu.

M. Lukniš (1985) sa pri regionálnom členení Slovenskej republiky z hľadiska jej

regionálneho rozvoja opieral tieţ o jadrové priestory. Tie majú podľa neho primárne, prírodou

dané predpoklady na väčšiu koncentráciu rozhodujúcich ekonomických aktivít, obyvateľstva

a na rozvoj mestských centier.

Obr. č. 2 Schematické znázornenie priestorového členenia kultúrnej krajiny na druhy

regiónov. (podľa Mičian, Ľ., in MIČIAN, Ľ. – ZATKALÍK, F. (1986): Náuka o krajine

a starostlivosť o životné prostredie. UK, Bratislava)

3.5.2 Mierka/škála v regionálnej geografii, lokálna – regionálna – globálna dimenzia,

úroveň abstrakcie a generalizácie

Termín región (v tomto prípade budeme brať do úvahy i termín „krajina“ ako analogický) býva

pouţívaný často v súvislosti s určitou dimenziou. Táto však je u rôznych autorov veľmi odlišne chápaná.

Ide o problém, či región moţno chápať, resp. vyčleňovať len v určitej dimenzii, alebo vo

všetkých dimenziách. Pri prvej moţnosti vyvstáva otázka, ktorá dimenzia to má byť.

Často býva regiónu prisudzovaná strednomierková dimenzia. Tak je to napr. U Anučina, ak za

analógiu regiónu, resp. krajiny povaţujeme ním pouţívaný termín „strana". Podobné chápanie

dimenzie regiónu nachádzame i u československých geografov F. Říkovského a J. Krejčího, podľa

ktorých „uţ samotné slovo krajina, zahŕňa v sebe orientáciu k stredu (Korčák 1954, 41). Aj u Sočavu

(1978), ktorý rozlišuje tri dimenzie: 1. topologickú, 2. regionálnu a planetárnu je dimenzia regionálna

v strede.

Niektorí geografi tvrdia, ţe regionálna geografia má skúmať malé územia, z čoho vyplýva ţe regiónu

prislúcha relatívne malá dimenzia. Podľa Hartshorna (1962) má regionálna geografia skúmať malé

územia, pričom predmetové vedy môţu pracovať v mierke celej planéty.

Zapletal (1961,140) pri určení územného celku, ktorý má byť regionálne geograficky spracovaný,

vychádzajúc z rozlohy nášho štátu, tieţ zdôrazňuje malú rozlohu regiónu, z dôvodu vyuţitia takejto

práce v praxi. Zapletal však upozorňuje na to, ţe sa nesmie prejsť k extrémnemu zúţeniu územnej

jednotky napr. na rozsah jedného závodu, pretoţe potom by charakteristika mala len ráz ekonomický,

alebo iný, nie však geografický).

Nemeckí geografi Barsch (1975), Neef (1973) rozlišujú najčastejšie štyri geografické dimenzie: topickú,

chorickú, regionálnu a planetárnu. Regiónu takto priraďujú druhú najväčšiu dimenziu po planetárnej.

Podobné chápanie nachádzame aj v Encyklopédii zeme (1983), kde sa uvádza, ţe sa vyčleňujú 3

geografické dimenzie: topická, chorická a geosférická (planetárna), pričom sa „Vyčleňuje aj regionálna

dimenzia, ktorá sa vzťahuje na veľké priestory geosféry, reprezentované makrochorami, megachorami

a georegiónmi.“

Whittelesey /1957,39/ pouţíva termín región pre označenie územia ľubovoľného rangu, na ploche

ktorého existujú harmonické (accordant) priestorové spojenia medzi javmi.

Vychádzajúc z veľkej nejednotnosti názorov na dimenziu regiónu, zdá sa nám posledne uvedene

chápanie dimenzie regiónu správné. Región, ako objekt regionálnej geografie môţe byť vyčlenený v rôznej

mierke ej mierke, nie však ľubovoľne, ale len za predpokladu určitej jednoty tohoto územia, ktorá je

podmienená práve priestorovými vzťahmi a spojeniami medzi jednotlivými javmi.

Podľa Barscha termín krajina „landschaft" má vyjadrovať komplexitu vzťahov medzi prírodou

a spoločnosťou.. Takéto chápanie je zalomené na tom, ako vysvetľuje Neef (1967) nemčine prípona „-

schaft" pridáva patričnému výrazu osobitosti ako „spoločné spojenie“, „spoločná príslušnosť".

Napriek tomu, ţe v preklade tento termín neznačí takéto osobitosti, pokladáme za správne termín

„krajina“, „región“ ako synonymá, predstavujúce objekt regionálnej geografie, pouţívať v tomto zmysle

bez vzťahu k určitej dimenzii.

V tomto prípade je účelné dimenziu regiónu rozlišovať predponami. Bartkowski (1986) takýmto

spôsobom za priestorové jednotky socio-ekonomicko geografického typu povaţuje nodálne

regióny: mikroregión, mezoregión, makroregión, megaregión. Podobné, avšak trojstupňové

členenie nachádzame u Gardavského a Hampla (1982), ktorí rozlišujú: mikroregióny,

mezoregióny a makroregióny.

Vzťah dimenzie a opakovateľnosti regiónu

Ako sme vyššie uviedli, regióny môţu byť individuálne, alebo typologické. Typologické

regióny sú vyčleňované na základe ich spoločných znakov, ktoré sa opakujú v mnohých

vyčlenených územiach. Otázkou je , či podobnosť, opakovateľnosť regiónov súvisí s ich

dimenziou.

Problém vzťahu dimenzie (veľkosti) a opakovateľnosti, resp. podobnosti regiónov bol viac

rozpracovaný v rámci fyzickej geografie. Vyplýva to zo skutočnosti, ţe fyzická geografia

pracuje temer výlučne s homogénnymi regiónmi, u ktorých je tento vzťah viditeľnejší. Moţno

konštatovať, ţe čím menší je homogénny fyzickogeografický región, tým je väčšia moţnosť,

ţe sa bude v území opakovať. Na dostatočne veľkom území nájdeme veľa podobných malých

regiónov, regiónov rovnakého typu. Čiţe platí tu zákonitosť: čím sú regióny menšie, tým sú

podobnejšie, tým majú viac spoločných znakov. Ako príklad môţeme uviesť

fyzickogeografické jednotky najmenšej (topickej) dimenzie: ekotopy vŕbovo-topoľových

luţných lesov na nivných uloţeninách, ekotopy dubovo-hrabových lesov na spraši, ekotopy

borovicových lesov na piesočnatých dunách.

Podobnú zákonitosť, teda vzrastajúcu opakovateľnosť znakov so zmenšovaním sa územia

nachádzame tieţ v humánnej geografii. Príkladom môţu byť plochy vyuţitia zeme, resp.

funkčné plochy. Tak isto tu môţeme nájsť veľkú podobnosť napr. u kukuričných polí,

chmeľníc, či obytných plôch, ktoré zaberajú panelové sídliská.

Pri nodálnych regiónoch, ktoré sú v humánnej geografii častejšie, sa na prvý pohľad zdá, ţe

tu neplatí opakovateľnosť a ţe tieto nemajú ani na niţších úrovniach podobné znaky. (Ako sa

napr. podobajú nodálne regióny dvoch zhruba rovnako veľkých miest: Veľkého Šariša

a Leopoldova?) Skutočne tu však ide o prvý „pohľad“. Spoločnými znakmi nodálnych

regiónov nie sú totiţ viditeľné vonkajšie znaky (fyziognómia, forma), ale je to podobnosť ich

priestorových štruktúr, ktoré sú tvorené väzbami v regióne. U nodálnych regiónov ide hlavne

o väzby medzi jadrom, ktoré predstavuje mesto a ich vidieckym zázemím. Priestorová

štruktúra týchto vzťahov skutočne v priestore vykazuje podobnosť a opakovateľnosť.

Ak platí zákonitosť, ţe so zmenšovaním sa regiónu vzrastá jeho podobnosť a opakovateľnosť,

musí to platiť aj obrátene. Znamená to, ţe čím je región väčší tým je individuálnejší,

jedinečnejší. V takýchto veľkých regiónoch nájdeme menej zhodných čŕt, menej podobností.

Viac tu do popredia vystupujú ich individuálne črty. Príkladom môţu byť v rámci fyzickej

geografie veľké horské celky sveta, alebo kontinenty.

Tak isto málo podobného v rámci humánnej a regionálnej geografie nájdeme na Slovensku

medzi jednotlivými krajmi a ešte menej medzi jednotlivými štátmi, alebo ich zoskupeniami.

Aj štruktúra nodálnych regiónov, alebo výrobných komplexov sa opakuje len po určitú

dimenziu. Ťaţko by sme ju našli napr. na mimoštátnej úrovni, alebo úrovni kontinentov.

Uvedomenie si uvedených zákonitostí viedlo niektorých geografov k presvedčeniu, ţe v rámci

najmenších dimenzií moţno vyčleňovať len typologické, nie individuálne regióny. Treba si

však uvedomiť skutočnosť, ţe aj opakovateľnosť týchto regiónov je len relatívna. Kaţdý

z nich má zároveň aj niektoré individuálne, neopakovateľné znaky, medzi ktoré patrí aj ich

poloha.

Vzťah komplexity a opakovateľnosti regiónu

Okrem vzťahu opakovateľnosti a dimenzie regiónov si treba ešte všimnúť vzťah

opakovateľnosti (podobnosti) a ich komplexity.

Riešením tohoto problému v humánnej geografii a v regionálnej geografii sa zaoberali V.

Gardavský a M. Hampl (1982).

Aj v tomto prípade sa ukazuje jednoznačná zákonitosť. Čím je región komplexnejší, tým je

individuálnejší a naopak, čim je menej komplexný, tým je opakovateľnejší. Preto v rámci

jednotlivých čiastkových fyzicko-geografických regiónov môţeme uviesť veľké mnoţstvo

príkladov. V rámci litosféry sa napr. opakujú regióny sprašových pokrovov, v rámci reliéfu

regióny pahorkatín (okrem spraší môţu byť aj na flyši, neogénnych usadených horninách...),

v rámci pedosféry regióny černozemí, v rámci fytosféry regióny dubových lesov a pod.

Oveľa menej nájdeme na zemskom povrchu komplexnejších regiónov, napr. pahorkatinných

regiónov s černozemami a dubovými lesmi. Ešte menej ich bude ak budeme komplexitu

zvyšovať o prvky humánno-geografickej sféry. Ak pridáme napr. typ osídlenia, hustotu

zaľudnenia, charakteristiky obyvateľstva a hospodárstva.

METÓDY REGIONÁLNEJ GEOGRAFIE

3.6.1 Regionalizácia

Regionalizácia, t. j. vyhraničovanie regiónov je tradičná a neodmysliteľná metóda

regionálnej geografie. Regionalizáciou sa zaoberalo veľa geografov. V ich definíciách sa

vyskytuje zhoda v tom, ţe regionalizácia je proces vydelenia územných jednotiek, ktoré majú

určitý znak (znaky) a ich oddelenie na území, ktoré tento znak (znaky) nemajú.

U nás sa regionalizáciou (najmä fyzickogeografickou) zaoberali viacerí geografi, z nich

uvádzame Ľ. Mičian (1986). Prevaţne na základe jeho práce autor uvádza niektoré všeobecné

atribúty regionalizácie. Novšie sa týmto problémom zaoberal A. Bezák (1993).

Podľa obsahu sa rozlišuje:

odvetvová regionalizácia – jej príkladom je napr. pedogeografická, klimageografická,

fytogeografická regionalizácia. Pri odvetvovej regionalizácii sa vyberajú kritériá len jedného

komponentu.

čiastočne komplexná regionalizácia – môţe byť napr. fyzickogeografická (vyberajú sa len

kritériá z fyzickogeografickej sféry); socioekonomická (vyberajú sa kritériá zo

socioekonomickej sféry). Príkladom je fyzickogeografická regionalizácia ČR (Demek, J.,

Quit, E., Raušer, J., 1977) pri ktorej ako regionalizačné kritériá pouţili: genetický typ

georeliéfu, klimatické oblasti a vegetačné stupne.

komplexná (totálna) regionalizácia – vyberá znaky z fyzickogeografickej i zo

socioekonomickogeografickej sféry. Z hľadiska regionálnej geografie sa pokladá

komplexná regionalizácia za ťaţiskovú.

Formy regionalizácie

Podľa foriem (modusov) sa rozlišuje niekoľko dvojíc regionalizácie (RODOMAN, 1965).

Individuálna a typologická regionalizácia. Pri individuálnej regionalizácii sa vyčleňujú

individuálne regióny, pri typologickej - typy regiónov. Individuálnu regionalizáciu moţno

zmeniť na typologickú a opačne. Niektorí autori pod regionalizáciou rozumejú iba

individuálnu regionalizáciu a typologickú regionalizáciu nazývajú typizáciou.

Jednostupňová a mnohostupňová regionalizácia. Pri jednostupňovej regionalizácii sa

rozdeľuje územie na regióny v rámci jedného stupňa, jednej hierarchickej úrovne. Pri

viacstupňovej regionalizácii vyčlenené regióny 1. rádu sa delia na územné jednotky 2. rádu

(subregióny) atď.

Viacstupňovou regionalizáciou je napríklad geomorfologické členenie reliéfu v Atlase SSR

(MAZÚR, LUKNIŠ, 1980). Autori v nej na jednotlivých hierarchických úrovniach rozlišujú

sústavy, podsústavy, provincie, subprovincie, oblasti, celky a dva stupne podcelkov.

Jednoduchá a zložená regionalizácia. Jednoduchá regionalizácia vzniká pouţitím jednej

schémy napr. zonálnej, azonálnej alebo nodálnej. Zloţená regionalizácia vzniká pouţitím

viacerých schém a ich zlúčením do jedného systému, v ktorom v dôsledku presekávania sa

hraníc (napr. zonálnych a azonálnych regiónov) vznikajú nové hybridné regióny.

V praxi moţno regionalizáciu uskutočniť dvoma základnými postupmi: deduktívnym a

induktívnym. Pri deduktívnom postupe smerom zhora nadol sa rozdelia väčšie územné celky

na menšie. Pri induktívnom postupe smerom zdola nahor zoskupujeme menšie územné

jednotky na základe spoločných znakov do väčších jednotiek. Oba postupy moţno

kombinovať, čo v značnej miere závisí od podkladových materiálov.

Obr. č. 3 Formy regionalizácie

(podľa Mičian, Ľ., in MIČIAN, Ľ. – ZATKALÍK, F. (1986):

Náuka o krajine a starostlivosť o životné prostredie. UK,

Bratislava)

Regionálna taxonómia

Novšie sa procesmi regionalizácie a regionálnej typizácie zaoberá regionálna taxonómia

(SPENCE a TAYLOR 1970, FISCHER 1982, 1987, u nás BEZÁK 1992, 1993), ktorá

pouţíva odlišnú terminológiu. Podľa Bezáka (1992) môţeme problém regionálnej taxonómie

opísať nasledovne:

Predpokladajme, ţe je daná mnoţina n základných priestorových jednotiek

charakterizovaných súborom p predikátov. Úlohou regionálnej taxonómie je nájsť rozklad

mnoţiny priestorových jednotiek na k tried (1 < k < n) tak, aby vzhľadom na zvolený súbor

predikátov priestorové jednotky patriace do tej istej triedy boli v určitom zmysle podobné

a priestorové jednotky patriace do rôznych tried boli odlišné. Takto definované triedy

priestorových jednotiek nazývame regionálne triedy alebo regionálne taxóny. Poţiadavka

vnútrotriednej podobnosti sa nazýva princíp internej homogenity, poţiadavka medzitriednej

odlišnosti je známa ako princíp externej separácie. Zmyslom konštrukcie rôznych

taxonomických procedúr je nájsť taký postup vytvárania rozkladu mnoţiny priestorových

jednotiek, ktorý vyhovuje aspoň jednému z uvedených princípov.

Ak sú všetky regionálne triedy priestorovo súvislé, t. j. ak kaţdá z nich pozostáva zo

susedných priestorových jednotiek, potom hovoríme o regiónoch a proces ich vymedzovania

nazývame regionalizáciou. V opačnom prípade ide o regionálnu typizáciu, výsledkom

ktorej sú priestorovo nesúvislé regionálne typy. Pre región a regionálny typ sa pouţíva

spoločný termín regionálny taxón.

Regionálna taxonómia rozlišuje medzi formálnou a funkčnou taxonómiou a analogicky

medzi formálnymi a funkčnými taxónmi. Ak pri charakteristike mnoţiny priestorových

jednotiek pouţijeme mnoţinu atribútov (t. j. jednomiestnych predikátov), vyjadrujúcich

vlastnosti priestorových jednotiek, potom taxonomickým výsledkom budú formálne regióny

alebo formálne regionálne typy. Dátovú bázu formálnej taxonómie tvorí tzv. matica

atribútov typu n x p, ktorá obsahuje hodnoty p atribútov pre n priestorových jednotiek.

Kaţdú priestorovú jednotku, charakterizovanú p atribútmi, môţeme zobraziť ako bod v p-

rozmernom priestore atribútov tak, ţe súradnicami tohto bodu budú hodnoty jednotlivých

atribútov. Geometrická blízkosť dvoch, alebo viacerých bodov v tomto priestore potom svedčí

o podobnom charaktere korešpondujúcich priestorových jednotiek.

Ak mnoţinu priestorových jednotiek budeme charakterizovať mnoţinou viacmiestnych

predikátov, ktoré vyjadrujú vzťahy medzi priestorovými jednotkami, výsledkom

taxonomického procesu budú funkčné regióny alebo funkčné regionálne typy. V praxi sa

funkčné taxóny zvyčajne vymedzujú na základe jedného dvojmiestneho predikátu

vyjadrujúceho vzťahy medzi dvojicami priestorových jednotiek v podobe tzv. interakčnej

matice typu n x n, ktorá obsahuje údaje o rozmanitých tokoch osôb, tovarov, alebo

informácií. Pri funkčných taxónoch sa postulát internej homogenity vzťahuje na vnútornú

koherenciu taxónu a postulát externej separácie na jeho relatívnu uzavretosť voči ostatným

taxónom.

Logické pravidlá regionalizácie

Logickými pravidlami regionalizácie (presnejšie fyzickogeografickej regionalizácie) sa

zaoberal najmä D. L. Armand (1964). Oblasť logiky, ktorá súvisí s regionalizáciou, sa nazýva

delenie objemu pojmov. Na nej sa zakladajú princípy systematizácie a klasifikácie

ľubovoľných predmetov a javov.

Klasifikáciou sa rozumie rozdelenie predmetov na skupiny podľa určitého znaku.

Klasifikácia je horizontálne rozdelenie objektov, t. j. objektov rovnakého rádu. Klasifikácie sú

základom typologickej regionalizácie. Klasifikácia musí spĺňať štyri logické pravidlá:

suma vydelených druhov sa musí rovnať objemu klasifikovaného rodového

pojmu. Napríklad klasifikácia morí na okrajové, stredozemné a medziostrovné

neprekračuje objem pojmu morí a zároveň zahŕňa všetky moţné druhy morí.

V rámci jedného stupňa typizácie (klasifikácie) sa musí zachovať len jeden

klasifikačný znak, jedno kritérium delenia. Napríklad uvedená klasifikácia morí je

podľa jedného znaku, a to polohy morí vzhľadom na pevninu. Chybou by bolo pouţiť

aj iný znak, napríklad hĺbku (moria okrajové, medziostrovné a šelfové). Porušenie

tohto logického pravidla môţe nastať pri klasifikácii komplexných objektov, keď sa

pri typizácii pouţíva viac znakov.

Skupiny vydelené podľa rozdielov sa musia navzájom vylučovať, aby ani jeden

klasifikovaný objekt (región) nebolo moţné priradiť k dvom skupinám. Porušenie

tohto pravidla zvyčajne vzniká pri porušení oboch predchádzajúcich.

V klasifikácii sa neodporúča vynechať logické stupne. Dodrţanie tohto

pravidla nie je bezpodmienečne potrebné, ale pri jeho porušení stráca klasifikácia

príslušné usporiadanie javov a prehľad. Napríklad geomorfologicky vyčlenené

regióny v prvom prípade môţu byť:

terasový,

nivný,

morénový,

karový región,

v druhom prípade región:

riečny

terasový,

nivný,

ľadovcový

morénový,

karový.

Druhé členenie je oveľa prehľadnejšie.

Pre blízkosť logických operácií sa časť logických pravidiel typologickej regionalizácie

vzťahuje aj na individuálnu regionalizáciu. Prvé pravidlo sa musí podľa Ľ. Mičiana (1973)

pretransformovať takto: Suma plôch vydelených regiónov sa musí rovnať ploche územia,

ktoré sa rozdelilo.

Druhé pravidlo sa na individuálnu regionalizáciu nevzťahuje, pretoţe celistvosť

individuálneho regiónu vyţaduje jeho chápanie aj s cudzorodými jednotkami. Tretie a štvrté

pravidlo sa vzťahuje i na individuálnu regionalizáciu.

Z hľadiska vzťahu individuálnej a typologickej regionalizácie sa ţiada vysloviť ďalšie logické

pravidlo: Na jednom a tom istom stupni delenia sa nesmie kombinovať typologická

regionalizácia s individuálnou regionalizáciou. To znamená, ţe nemoţno miešať delenie

pojmov s členením celku na časti. Chybné by bolo napríklad delenie: 1. nízko poloţené

kotliny, 2. stredne vysoko poloţené kotliny, 3. Podtatranská, Oravská, Turčianska kotlina,

Horehronské podolie.

3.6.2 Metódy smerujúce k syntéze

Metódy smerujúce k syntéze sú pre regionálnu geografiu a aj pre celú geografiu

najpodstatnejšie. Vzhľadom na veľkú zloţitosť krajinnej sféry, ktorú moţno povaţovať za

„zloţitý hybridný časovo-priestorový, látkovo-energetický a informačný systém“ (MIČIAN,

1986), sú tieto metódy najmenej prepracované.

Komplexná regionalizácia je spojená s istými problémami, lebo vyčlenené regióny by mali

spĺňať určité princípy. Regióny majú obsahovať regionalizačný znak (znaky), majú byť

územne celistvé, komplexné (zahŕňať fyzickú i socioekonomickú sféru v ich vzájomnej

interakcii) a majú mať spoločnú genézu — spoločný vývoj a dynamiku. Inými slovami

majú predstavovať región, chápaný ako územný systém.

Ťaţkosti spôsobuje nesúhlasný priebeh hraníc uţ v odvetvovej (komponentnej) regionalizácii.

Nezhodujú sa hranice napríklad pôdnych typov a pôdnych druhov či hranice intenzity chovu

hospodárskych zvierat s hranicami výnosov poľnohospodárskych plodín atď. Z toho vyplýva,

ţe oveľa väčšie sú ťaţkosti pri komplexnej fyzickogeografickej a komplexnej

socioekonomickogeografickej regionalizácii, pričom komplexnú (totálnu) geografickú

regionalizáciu povaţujú niektorí geografi za neuskutočniteľnú

Problém nejasnosti a neostrosti hraníc pri komplexnej regionalizácii vysvetľuje M. Hampl

(1971) pomocou integrácie celku. Pod pojmom integrácia chápe vzájomnú závislosť a

podmienenosť častí obsiahnutých v celku, sprostredkovanosť vzťahu týchto častí s prostredím

cez príslušný celok a tomu zodpovedajúce určité odlíšenie a ohraničenie celku vzhľadom na

okolie. S rastom komplexity sa znižuje integrácia celku a zvyšuje sa jeho labilita - celok

sa uvoľňuje a otvára. Na základe toho je vyčlenenie geografických regiónov ako

najkomplexnejších celkov veľmi problematické (hranice oscilujú, rozličné vzťahy rôznych

častí týchto regiónov sú do značnej miery nezávislé od daného regiónu a prekračujú jeho

rámec).

Reálny svet je mimoriadne komplexný a ţiaden regionálny systém nemôţe byť tak dôsledne

skonštruovaný, aby obsiahol všetky stránky reality (GRIGG, 1978). Logické východisko z

tejto situácie môţe byť v zhode s citovaným autorom v povaţovaní vyčlenených regiónov za

modely. Nami vyčlenené regióny sú do určitej miery abstrakciou a zjednodušením reality.

Na uskutočnenie komplexnej geografickej regionalizácie sa pouţíva v súčasnosti viacero

metód:

metóda nakladania (prekrývania) analytických máp rovnakých mierok. Pri nej sa nakladajú

na seba mapy získané regionalizáciou jednotlivých komponentov alebo ich znakov. Pritom

ešte môţe vzniknúť viac situácií. V prípade, ţe sa hranice zhodujú (čo by bolo ideálne),

vyhlásia ich za hranice komplexného regiónu. V prípade neprekrývania sa hraníc môţu sa

hranice komplexného regiónu určiť v ich strede, pričom sa nemusia kryť ani s jednou

analytickou hranicou. V prípade veľkých diferencií hraníc sa siahne k niektorej z ďalších

metód (najčastejšie k nasledujúcej metóde).

metóda hlavného komponenta (vedúceho faktora). Pri nej v danom regionalizačnom stupni

sa povaţuje za hranica komplexného regiónu hranicu jednej zloţky. Táto zloţka má mať v

regióne vedúcu funkciu, t. j. má najviac ovplyvňovať ostatné komponenty. U nás to

najčastejšie bývajú geomorfologické a klimatické hranice pri homogénnych regiónoch,

hranice dochádzky do práce pri nodálnych regiónoch. Výhodné je, ak túto hranicu moţno v

teréne dobre určiť (taká je napríklad geomorfologická, alebo administratívna hranica

napríklad oproti biogeografickej hranici).

metóda generalizácie textu (IVANIČKA, 1983) patrí medzi najstaršie metódy

a dodnes sa často pouţíva. Zakladá sa na generalizácii charakteristiky, pričom sa

vyberajú podstatné prvky, fakty a vzťahy a upúšťa sa od netypických, menej

význačných skutočností. Na základe toho sa vyčleňujú územné celky, ktoré sú

územne kvázi homogénne a navzájom heterogénne.

Ďalšie tri metódy uvádza M. Lukniš (1977):

Metóda štúdia geografických komplexov na profiloch – Profily sa musia

vyhliadnuť veľmi starostlivo na základe predbeţného štúdia prameňov a poznania

terénu. Pomocou preskúmaných a obozretne zvolených bodov týchto profilov sa

určia hranice úsečiek, ktorými prechádzajú hranice základných typov komplexných

geografických regiónov. Analógiu vzťahov ich rozšírenia na profile, resp. na

profilovom páse sa aplikujú mapovaním na celý priestor. Podľa miery príbuznosti sa

grupujú do sústavy komplexných geografických regiónov.

Ďalšia metóda sa zakladá na dvoch paralelných analýzach:

na fyzickogeografickej analýze podľa jej zloţiek, na základe ktorej sa vyhotovuje

čiastková t.j. fyzickogeografická syntéza. Jej výsledkom je typologická fyzickogeografická

regionalizácia

na socioekonomickogeografickej analýze. Na jej základe sa vyhotoví mapa

typov kultúrnej krajiny - socioekonomickogeografickej regionalizácie. Hlavným vodidlom

socioekonomickogeografickej regionalizácie podľa M. Lukniša (1977) je funkčnosť územia,

t.j. spôsob jeho vyuţívania. Táto vlastnosť najviac vtiera krajine fyziognomické črty.

Porovnávaním obidvoch máp a ich skĺbením sa získava výsledná komplexnogeografická

alebo jednoducho geografická typizácia územia. Jej pomocou sa vyčlenia geografické

typologické regióny.

Vysokú mieru objektívnosti a efektívnosti má metóda, pri ktorej sa skúma

v teréne i laboratórnymi prácami vertikálna štruktúra (ktorú moţno doplniť

ekonomickými, technologickými a inými údajmi) na celom území viac-menej rovnomerne

rozložených lokalít (bodov). Tieto body sa kódujú kvalitatívne a kvantitatívne vyjadrenými

hodnotami charakteristických prírodných a socioeko-nomickogeografických zloţiek. Potom

sa určia podľa ich vnútornej štruktúry typické grupy a ďalej podľa grúp hranice ich

priestorového zoskupenia. Pri štúdiu rozsiahleho územia zastupujú kvalitatívne rovnaké a

rovnoploché geometrické obrazce body s vyznačenými príslušnými, ale uţ generalizovanými

hodnotami. Tento postup prác uľahčuje výpočtová technika.

Metóda faktorovej analýzy v kombinácii s numerickou taxonómiou je v súčasnosti beţne

pouţívaná metóda, ktorá vyţaduje výpočtovú techniku. Pri pouţití tejto metódy ide o meranie

korelácií medzi mnohými ukazovateľmi, ktoré sú pridelené územným jednotkám, pričom sa

duplicitné znaky z pôvodne prijatých vylúčia. Výsledkom postupu je zgrupovanie väčšieho

počtu menších regionálnych jednotiek do menšieho počtu väčších regiónov.

3.6.3 Metódy analýzy regiónu

Úlohou regionálnej geografie nie je len vymedzenie regiónu, ale aj jeho komplexné a

syntetické poznanie. Regionalizácia sa môţe urobiť aţ po dôslednom výskume územia, po

výskume jeho jednotlivých zloţiek a vzťahov medzi nimi. Z tohto dôvodu regionálny geograf

musí do značnej miery ovládať metódy výskumu jednotlivých komponentov fyzickej i

socioekonomickej geografie (litosféry, georeliéfu, podnebia, vodstva, pôd, rastlinstva,

ţivočíšstva, obyvateľstva, sídel, poľnohospodárstva, priemyslu, dopravy, sluţieb atď.). Ich

charakteristikou sa učebnica hlbšie nezaoberá (sú obsahom iných odborných publikácií, napr.

IVANIČKA, 1983, MINÁR A KOL., 2001), lebo tvoria veľký počet geografických i

negeografických metód. Rozdeľujú sa na:

terénne metódy práce - mapovanie, pozorovanie, dotazníky, interview, zber štatistického

materiálu v inštitúciách a závodoch, dotazníková metóda, fotodokumentácia atď.,

kamerálne (kabinetné) metódy práce, ako je štúdium a spracovanie štatistických

materiálov, interpretácia leteckých fotografií, štúdium a reprodukcia mapových materiálov,

vyhotovenie kartografického materiálu na základe výsledkov výskumu atď.

Popri tradičnej analýze jednotlivých komponentov a jednotlivých javov, treba pri

regionálnogeografickom výskume pouţívať aj ďalšie analýzy, ktoré odhalia predovšetkým

vzťahy medzi komponentmi v regióne. Takými sú:

kauzálna analýza – jej podstatou je odhalenie príčinných vzťahov v regióne. Na jednej strane

je to odhalenie príčiny výskytu určitého javu a na druhej strane zistenie, čo daný jav

zapríčiňuje. Inými slovami ide o odkrytie determinácie študovaných javov a toho, čo ony

samotné determinujú.

funkčná analýza – je podobná kauzálnej. Jej úlohou je zistenie funkcie jednotlivých javov

(elementov, komponentov) v daných regiónoch, prípadne ich funkcie v mimoregionálnych

vzťahoch.

štruktúrna analýza – má za cieľ odhaliť štruktúru skúmaného regiónu, t. j. vnútornú stavbu

regiónu, ktorú chápeme ako vzájomné usporiadanie elementov a komponentov. Ďalej jej

úlohou je určiť spôsoby a charakter ich prepojenia, spôsoby usporiadania ich väzieb.

genetická analýza – sa zakladá na štúdiu časového faktora. Jej cieľom je objasniť vznik a

pôvod študovaných javov (regiónov, komponentov) ich vývoj, dynamiku a ďalší vývoj, čo v

práci končí prognózou.

systémová analýza – do značnej miery zahŕňa predchádzajúce analýzy. Na základe teórie

systémov skúma regióny ako celostné komplexné systémy v ich vnútorných a vonkajších

súvislostiach.

K významným, novšie pouţívaným metódam regionálnej analýzy patria prístupy založené

na matematickom modelovaní regionálnych systémov. Predovšetkým sú to modely

dynamiky regionálnych populácií, štruktúrne modely regionálnej ekonomiky, modely

priestorovej interakcie a integrované modely regionálnych systémov.

3.6.4 Metódy novej regionálnej geografie

Tradičné metódy regionálnej geografie sú tieţ v našej literatúre pomerne podrobne popísané

(V. Lauko v Bašovský, Lauko, 1990, Demek, 1987b, Ivanička, 1983 a iní), preto sa aspoň

stručne zameriam na novšie ponímanie metód resp. metódy, ktoré sú pre regionálnu geografiu

a regionálnogeografický prístup v súčasnosti najvýznamnejšie. Základnou metódou

regionálnogeografického prístupu je pochopenie, ktorému predchádza interpretácia. "Metóda

verstehen je zvyčajne ponímaná ako pokus preţiť subjektívne významy skúseností a situácií;

ale, ako tvrdil sám Weber, pochopenie musí ísť mimo úzkej definície verstehen, uváţiť širšie

kontexty, v ktorých sa akcie vyvíjajú." (Humanistic Geography, 1978, s. 122). "Vedecky

interpretovať význam môţeme v zmysle interpretácií, zaloţených na verifikovaných

pozorovaniach akcie a jej verbálnej komunikácii. Pozorovania môţu byť verifikované

prostredníctvom ich porovnania s racionálnym významom apriorných všeobecných významov

(logických alebo matematických), alebo s apriornými skúsenosťami pozorovateľa, ktoré môţu

poskytovať emocionálnu empatiu alebo umelecké porozumenie." (Gibson, 1978, s. 144).

Tieto svoje úvahy Weber ďalej rozširuje. Vnikajúc hlbšie do významu porozumenia, Weber

uvádza jeho dva typy: 1. priame observačné porozumenie racionálnych a iracionálnych aktov;

2. racionálne pochopenie ľudských aktov, ktoré sa vyvíja z umiestnenia aktu do

zrozumiteľného a širšieho sociologického kontextu. Verifikácia "je proces imaginácie cesty

(skúmaného subjektu) udalosťami", počnúc premyslením motívu (Gibson, 1978, s. 145).

Popri humanistickej geografii kladú veľký dôraz na metódy, ktoré sú inšpirujúce aj pre

regionálnu geografiu a regionálnogeografický prístup, aj locality studies. V súvislosti s

trendom súčasného metodologického vývoja ani neprekvapuje, ţe ide zväčša o kvalitatívne

metódy. R. Danielczyk a C. C. Wiegandt (podľa Matznetter, 1996), vychádzajú z

Habermasovej teórie komunikácie, rozlišujúcej tri úrovne analýzy (ku kaţdej z nich autori

pristupujú na základe odlišnej sústavy metód): 1. systémová - štrukturálna úroveň: trh a štát

(analýza regiónu je postavená na existujúcich informáciách o regióne); 2. manaţérska úroveň:

rozhodovacie procesy na lokálnej úrovni (rekonštruovaná na základe otvorených rozhovorov,

participačnom prieskume stretnutí regionálnej rady a správ v médiách); 3. úroveň

kaţdodenného ţivota: miestni ľudia (skúmaná otvorenými rozhovormi).

Metódy regionálnej geografie môţeme zaradiť do nasledovných skupín:

1. Pozorovanie, terénny výskum, rozhovory,... patria k dnes uţ "klasickým"

regionálnogeografickým metódam zberu informácií, vedúcim k regionálnej analýze,

kartografickému výstupu, k riešeniu konkrétnych problémov.

2. Historická metóda má blízko ku kontextuálnej metóde, história je teda "kontextom"

územia, vyuţívaným uţ v minulosti; dnes sa oţivuje záujem o "časovú dimenziu

priestoru", ktorá sa sama stáva cieľom regionálnogeografického výskumu (regionálne

transformácie), čas je však vnímaný kontingentne, kontinuálne ako spojitý proces.

3. Analýza a interpretácia obsahu a textu; popri pouţívaných zdrojoch informácií

nadobúdajú veľký význam ďalšie - rozprávanie, literárne zdroje, symboly a ikony v

krajine a iné - dokazujú transformáciu geografie z kvantitatívnej podoby na

kvalitatívnu.

4. So spomínanými metódami úzko súvisí kontextuálna analýza a syntéza, typická pre

regionálnogeografický prístup. Kontextuálny prístup (Barnes, Curry, 1983) je analyzovaný

v kapitole Podstata a cieľ regionálnej geografie, Stephen Daniels (Daniels, 1992) pridáva k

analytickým metódam ikonografiu, úplný popis (thick description) a rozprávanie

(narrative). Patria ku kvalitatívnym, z veľkej miery subjektívnym interpretatívnym

metódam. Pod kontextuálnym syntézou rozumieme syntetické chápanie v kontextoch,

poznanie miesta/oblasti v holistickom a kontextuálnom zmysle.

5. Pojem regionálna analýza je z (takmer) kaţdodennej praxe nám všetkým tak dobre

známy, ţe ho nie je potrebné ďalej objasňovať.

6. Menej praktizovanou metódou (a najmä - vzhľadom k svojej náročnosti - veľmi

nekvalitne prevádzanou) je regionálna syntéza. Dobrá regionálna syntéza by mala by�

konečným cieľom snaţenia regionálneho geografa a znamená pochopenie podstaty

územia (miesta, regionálneho systému) v jeho čo najúplnejších horizontálnych a

vertikálnych súvislostiach.

Určitou pomôckou pre regionálnogeografickú charakteristiku môţu by� prostriedky

charakterizácie regionálneho systému. Kaţdý región má svoje typické odlišné

charakteristické črty. Postihnutie týchto charakteristických čŕt ("kľúčových faktov") je

nevyhnutným predpokladom (nielen dobrej) regionálnogeografickej charakteristiky. Ďalším

stupňom regionálnogeografickej charakteristiky je postihnutie "kľúčových fenoménov" (pojem

nemá nič spoločné s "fenoménmi" vo filozofickom zmysle). Kľúčové fenomény sú

najpodstatnejšími črtami priestoru, charakteristickými odlišnosťami (nie však

charakterizujúcimi jeho individualitu). Ako príklady je moţné uviesť "desať veľkých

geografických kvalít" jednotlivých makroregiónov sveta (De Blij, Muller, 1988), 11

charakteristických rysov, odlišujúcich "Európsku kultúrnu oblasť" (Jordan, 1988), alebo

pokus o postihnutie "kľúčových fenoménov" Japonska (Kasala, Blaţík, 1993, s. 85).

Formalizovanejšiu charakteristiku regiónu, so snahou o vyšší stupeň generalizácie a

abstrakcie, podávajú "koncepty". Kľúčovými konceptami pre región tropickej (subsaharskej)

Afriky tak môţu byť: zaostalosť a podrozvinutosť, jednoduchosť, pravidelnosť, autonómnosť

(na mikroúrovni)/závislosť (na makroúrovni), zhlukovitosť, meniaca sa stabilita, nestabilita,

nerovnosť. Spomínaná (uţ minimálne v piatej edícii vydaná) klasická práca Harma de Blija a

Petera Mullera "Geografia: regióny a koncepty" (De Blij, Muller, 1988) podáva aj ďalšiu

moţnosť charakterizácie regiónov, vhodnú pre edukačnú prax ako isté skĺbenie regionálnej a

systematickej geografie - regióny a koncepty; napr. pre spomínanú subsaharskú Afriku sú

nimi: medicínska geografia, geografia jazyka, kontinentálny drift, zelená revolúcia,

komplementarita, model dopravného vývoja, kolonializmus, négritude, periodické trhy a

postupné osídľovanie (sequent occupance), ktoré tvoria (pri kaţdom makroregióne sveta) tzv.

case studies - príkladové štúdie. Ďalším prostriedkom charakterizácie regiónu, ktorý výrazne

postihuje jeho individualitu, sú symboly a ikony (pre USA automobil, mrakodrap, Coca cola,

Mc Donald, Silikónové údolie, ikonografia amerických veľkomiest,...). Najvyšším stupňom

abstrakcie regionálnogeografického myslenia je "jednotiaca niť". Takou je napr. pre Japonsko

dynamika, presahujúca všetky sféry/subsystémy regionálneho systému (viď Kasala, Blaţík,

1993). Regionálnogeografický opis musí byť (aby postihol špecifiká, individualitu a

personalitu miesta/regiónu) dostatočne imaginatívny, vizuálny a empatický.

3.7 TEORETICKÉ A METODOLOGICKÉ PREDPOKLADY

REGIONÁLNOGEOGRAFICKÝCH ŠTÚDIÍ (PRÍKLAD

IDENTITY LOKALITY)

Úvod

Cieľom predkladaného príspevku je poskytnúť a odôvodniť metodologickú bázu pre štúdie

zamerané na identitu lokality a sledovanie jej zmien. Štúdie majú predpoklady „ísť mimo

rámec tradičnej regionálnej geografie“, ako v zmysle ich objektu resp. predmetu štúdia

(ktorým je identita lokality, nie lokalita ako taká), jeho zámerov a cieľov (postihnutie zmien

identity resp. meniacej sa identity), tak aj v zmysle metodologickom – silnejší dôraz na

samotnú metodológiu vrátane prípravnej fázy výskumu, silný akcent na pouţité metódy, ich

trianguláciu, na spôsob získavania a interpretáciu dát ako aj na tvorbu záverečných

zovšeobecnení. Metodologicky odôvodneným sa ukázalo pouţitie najmä kvalitatívnej metódy

a kvalitatívnych procedúr výskumu, a preto sa v tomto príspevku dotknem aj validity

a reliability výskumu, ale aj situovanosti a kontextu. Samotnej apologetike výberu

výskumných procedúr však bude predchádzať teoretické „ukotvenie“ výskumu. Napriek

moţnostiam „multiparadigmatického“ výskumu (zdôvodnenie viď napr. Zahra, 2006) má

svoje logické odôvodnenie filozoficko-ontologicko-epistemologicko-metodologická jednota,

je teda z rôznych dôvodov korektné a praktické, aby mal výskum jasne stanovené (jedno)

teoretické východisko, aby bolo jeho epistemologické zakotvenie v zhode ontologickej a aby

bola pouţitá zodpovedajúca metodológia a metóda.

Výskum meniacej sa identity lokality je súčasťou grantového projektu agentúry

VEGA (1/4046/07 Ekonomická, kultúrna a sociálna transformácia vybraných lokalít

Slovenska: teoreticko-metodologická báza a aplikácie). Objektom výskumu jednotlivých

štúdií sú síce lokality resp. ich identita, ekonomická transformácia a funkčná a priestorová

reorganizácia, ale zámerom grantového projektu je pohľad na ne v kontexte kultúrnych

(globalizácia, post-modernizácia), ekonomických (informačná spoločnosť v kontexte dlhých

vĺn ekonomického vývoja resp. priemyselných revolúcií, kontext európskej a svetovej

ekonomiky) a sociálnych (sociálna diferenciácia spoločnosti, moc a pod.) zmien

a teoretických predpokladov. Tento predkladaný text je príspevkom k metodológii meniacej

sa identity lokality. Sumarizuje teoreticko-metodologické výsledky práce autora (najmä

Kasala, 2006) na základe teoretických i aplikovaných štúdií a vychádza aj z konkrétnych

realizovaných výskumov (Belokostolská, 2007, Galbavý, 2007, Novobilský, 2007, Šveda,

2007).

Tento príspevok je hľadaním odpovede na niekoľko otázok: Aké je ontologické

východisko výskumu? Aké je epistemologické východisko výskumu? Aké je filozofické

a paradigmatické východisko výskumu? Ako môţu jednotlivé prístupy v súčasnej

(regionálnej) geografii resp. sociálnych vedách splniť predpoklady kladené na výskum? Čo je

to identita? Ako môţeme postihnúť - porozumieť (pochopiť) identitu lokality? Aká

metodológia je najvhodnejšia? Aké konkrétne metódy, metodické techniky a procedúry nám

môţu pomôcť postihnúť meniacu sa identitu?

Teoretická báza: ontológia a epistemológia

Arild Holt-Jensen v často citovanej učebnici Geography: history and concepts (Holt-Jensen,

1999, s. 118) uvádza schému „epistemologického lievika“, ktorej pôvodcom je A. Löfgren

(1996), a ktorá znázorňuje postupnosť: ontológia → epistemológia → metodológia → metóda

→ techniky → aplikácia → výskumná úloha. Zdôrazňuje tak význam často podceňovaného

ontologického a epistemologického východiska. Ontológiou rozumie Holt-Jensen teóriu

existencie (náuka o bytí), epistemológiou teóriu poznania (ako získať poznanie o svete),

pomocou metodológie sa epistemológia vyjadruje v konkrétnej podobe a metóda obsahuje

pravidlá ako zbierať, spracúvať a prezentovať dáta.

Guthed (2005) píše o dvoch základných vedeckých tradíciách v histórii ideí:

aristotelovskej a galileovskej. Galileovská tradícia je kauzálno – mechanistická a empirická,

aristotelovská tradícia je hermeneutická, spätá s reflexívnym porozumením. „Galileovský

empiristický názor je, ţe svet je konštruovaný z kauzálnych pozitívnych zákonov, nezávislých

na čase a priestore, uvádzajúc monistický pohľad na svet. Hermeneutika je naopak zaloţená

na reflexívnom porozumení fenoménu, idiosynkretickej perspektíve uzatvárajúcej fenomény

v čase a priestore. Hermeneutická perspektíva znamená, ţe fenomény môţeme pochopiť

v kontexte (o.i. času a priestoru), v ktorom sa vyskytujú.“ (Guthed, 2005, s. 13-14).

Pri charakteristike ontologického východiska je základom Guthedových úvah práca

(Guba, 1990), kde je charakterizovaná ontológia ako podstata reality (a epistemológia ako

vzťah medzi výskumníkom a známym). Guba (in: Guthed, 2005, s. 14) uvádza priemet troch

základných vedeckých tradícií do epistemológie a ontológie: pozitivizmus (galileovská

tradícia), konštruktivizmus (aristotelovská tradícia) a postpozitivizmus (ktorý je „medzi

nimi“). Z hľadiska ontologického sa potom spája pozitivizmus s realizmom, postpozitivizmus

s kritickým realizmom a konštruktivizmus s relativizmom a sú charakterizované nasledovne:

1. Realizmus: realita existuje a je riadená nemennými prírodnými zákonmi a mechanizmami;

poznanie reality a zákonov nadobúda formu časovo a kontextovo neohraničených

generalizácií (niektoré z nich nadobúdajú charakter kauzálnych zákonov).

2. Kritický realizmus: realita a prírodné zákony, ktorými je riadená, môţu byť porozumené

iba neúplne.

3. Relativizmus: realita existuje vo forme rôznorodých mentálnych konštrukcií, lokálnych

a špecifických, závislých na ich forme, obsahu a človeku, ktorý ich vytvára.

Guba uvádza (in: Guthed, 2005) podobne na báze troch vedeckých tradícií tri základné

epistemologické východiská: dualisticko-objektivistické, späté s pozitivizmom; modifikované

objektivistické, späté s postpozitivizmom; subjektivistické, späté s konštruktivizmom:

1. Dualistický objektivizmus: výskumník môţe a má zaujať vzdialený, neinteraktívny postoj;

hodnoty nie sú súčasťou výskumného procesu.

2. Modifikovaný objektivizmus: objektivita zostáva ideálom, ale moţno sa k nej iba priblíţiť

s vyuţitím prostriedkov ako je kritická tradícia a kritická komunita.

3. Subjektivizmus: skúmajúci a skúmané sú spojení do jednej monistickej entity a výsledky

výstupu sú výstupom procesu interakcie medzi nimi.

Výhodou tohto Gubovho prístupu je jeho vnútorná konzistentnosť (jeden zdroj ontológie

a epistemológie), nevýhodou snáď príliš veľké zjednodušenie.

Podobne vnútorne konzistentná je aj podobná verzia klasifikácie E. G. Gubu a Y. S.

Lincolnovej (Gabrielian, 1999), rozšírená o metodológiu, zámer výskumu, podstatu poznania

a kritériá kvality; autori charakterizujú štyri základné prístupy: pozitivizmus,

postpozitivizmus, kritickú teóriu a konštruktivizmus (naturalizmus); keďţe oproti

predchádzajúcemu členeniu ide iba o nahradenie tradície konštruktivizmu kritickou teóriou

a konštruktivizmom (naturalizmom), sústredím sa v ďalšom texte viac na charakteristiku

týchto dvoch ontologických a epistemologických tradícií. V tejto časti príspevku sa budem

zameriavať iba na epistemológiu a ontológiu klasifikácie E. G. Gubu a Y. S. Lincolnovej.

Pozitivizmus: ontológia – naivný realizmus; epistemológia – dualistická; závery výskumu sú

pravdivé.

Postpozitivizmus: ontológia – kritický realizmus; epistemológia – modifikovaná dualistická

(jasná separácia poznávajúceho subjektu a objektu štúdia) a objektivistická; závery výskumu

sú pravdepodobne pravdivé.

Kritická teória: ontológia – historický realizmus (realita pozostáva zo zhmotnených

štruktúr, ktoré sú „reálne“ pre všetky praktické účely; epistemológia – transakčno-

subjektivistická (transactional/subjectivist) so vzájomným interaktívnym vzťahom medzi

výskumníkom a skúmaným objektom; závery výskumu sú sprostredkované hodnotami.

Konštruktivizmus (naturalizmus): ontológia – relativizmus s mnohonásobnými realitami,

ktoré sú konštruované so zdôraznením skúsenosti, lokálnej mierky a špecifičnosti;

epistemológia – transakčno-subjektívna (transactional/subjective) s interakciou a vzájomným

vzťahom medzi výskumníkom a skúmaným objektom; závery sú vytvárané ako postupuje

výskum.

Internetová encyklopédia en.wikipedia.org v hesle Ontology ponúka štyri hlavné ontologické

prístupy: realizmus (fakty sú „vonku“, čakajúc na objavenie); empirizmus (svet môţeme

pozorovať a hodnotiť tieto pozorovania vo vzťahu k faktom); pozitivizmus (zameriavajúci sa

na pozorovania samotné, viac zameraný na tvrdenia o faktoch neţ na fakty samotné)

a postmodernizmus (fakty sú premenlivé a ťaţko uchopiteľné, a tak sa môţeme zamerať iba

na naše pozorovacie tvrdenia).

Derek Gregory (The Dictionary of Human Geography, 2000) uvádza (vychádzajúc

z Roya Bhaskara) tri základné ontologické tradície: klasický empirizmus (ontológia

pozitivizmu: Roy Bhaskar: „konečnými objektami poznania sú atomistické udalosti“);

transcendentálny idealizmus (Derek Gregory: „konečným cieľom poznania sú umelé

konštrukty – modely a idealizácie – vnútené svetu“; poznanie je štruktúra vytváraná

mysliacim subjektom); transcendentálny realizmus (cieľom poznania sú štruktúry

a mechanizmy, ktoré generujú fenomény).

Z hľadiska uvedených základných tradícií vedeckého myslenia je výskum meniacej sa

vnímanej identity lokality spätý s konštruktivizmom (poznanie reality je závislé na konvencii,

ľudskej percepcii a sociálnom experimente a je intersubjektívne) – ontológiou relativizmu

a epistemológiou subjektivizmu. Relativizmus zdôrazňuje (Trevor Barnes: Relativism in The

Dictionary of Human Geography, 2000) nemoţnosť poznania mimo nášho partikulárneho

lokálneho kontextu (ktorým je história, geografia, rod, trieda, kultúra apod.). Subjektivizmus

zdôrazňuje subjektívnu skúsenosť v procese poznávania a vzájomný vzťah a prepojenie medzi

výskumníkom a skúmaným „objektom“. Okrem týchto základných ontologických

a epistemologických tradícií je moţné uvaţovať aj o ich podrobnejšom členení resp. charakter

ontológií a epistemológií majú aj niektoré ďalšie filozofické smery. Z hľadiska skúmanej

problematiky (výskum vnímanej identity lokality a jej zmeny) plní úlohu ontologicko-

epistemologického východiska najmä fenomenológia.

„Fenomenologie (z řeckého fainomai, ukazuji se), znamená obecně přesně zkoumání

jevů. Místo zkoumání podstat a skutečností samých se tedy zabývá skutečností, tím, jak se

věci „samy“ člověku ukazují“ (cs.wikipedia.org, heslo Fenomenologie). Jadrom

fenomenologickej epoché – zdrţania sa úsudku, odstránenie predpokladov a presvedčení

(vrátane presvedčení o existencii vecí), poznania, percepcií, myšlienok – je čo najviac sa

priblíţiť k pôvodnému zdroju obsahov svojej skúsenosti, k fenoménu a získať tak vhľad do

skutočnej skúsenosti fenoménu. Tento proces stiahnutia sa späť a pozdrţania úsudku je

nazývaný fenomenologická redukcia; umoţňuje preniknúť k veciam samotným.

Fenomenologická analýza (metóda) sa pokúša pochopiť veci z nich samých, vysvetliť pojmy

z ich pôvodného významu. Je teda nevyhnutné zbaviť sa všetkých svojich predpokladov,

úsudkov, vysvetlení, vier..., ktoré by mohli ovplyvniť bezprostrednú skúsenosť a znemoţniť

tak pouţitie fenomenologickej metódy. Existenciálny priestor, podľa francúzskeho

existencialisticko-fenomenologického filozofa Maurice Merleau-Pontyho, je ţitý a vecou

skúsenosti, spätý s emóciami a pocitmi. Ţitý svet (Lebenswelt) teda nie je predmetom

vedeckého skúmania, ale bezprostrednej skúsenosti. Na pôde geografie sa s fenomenológiou

spája činnosť Petra Goulda a humanistického geografa (humanistická geografia je prepojením

fenomenológie a hermeneutiky, ku ktorej sa príspevok ešte vráti) Yi-Fu Tuana.

Filozoficko – paradigmatické východisko výskumu

Paradigmatický vývoj vedy ako postupnosti vedeckých revolúcií od jednej prevládajúcej

paradigmy cez hromadiace sa anomálie a krízu k ďalšej prevládajúcej paradigme popisuje

Thomas Kuhn vo svojej práci Štruktúra vedeckých revolúcií (Harvey, Holly, 1981).

Paradigmatický vývoj vied, vhodný aj z hľadiska tohto príspevku, podáva vo svojej

dizertačnej práci Anne Zahra (Zahra, 2006). Rozsiahlo charakterizuje sedem

paradigmatických smerovaní súčasných sociálnych vied, kaţdú z nich analyzuje z hľadiska jej

ontológie, epistemológie, axiológie (úloha hodnôt vo výskume), predpokladov ľudskej

podstaty (human nature) a metodológie:

Pozitivizmus ontologicky predpokladá existenciu nezávislej reality, organizovanú

univerzálnymi zákonmi. Výskumník a skúmaný objekt sú nezávislé, neinteragujú a hodnoty

a vlastné predpoklady nesmú byť súčasťou výskumu. Ľudská podstata a správanie sú

determinované situáciou alebo prostredím. Problémovo orientovaný a pragmatický výskum

hľadá „praktické“ riešenia „praktických“ problémov. Hypotéza dedukovaná z teórie je

empirickým testovaním verifikovaná a objektívny výskum je tak schopný poskytnúť pravdivú

explanáciu a predikciu.

Interpretatívna paradigma – ontologicky tvoria realitu z mysle pochádzajúce

mnohonásobné subjektívne mentálne konštrukcie. Ţiadna z nich nie je „viac pravdivá“, môţe

byť iba viac informovaná. Epistemologickým cieľom je porozumieť na základe subjektívnej

skúsenosti, výskumník a skúmaný „objekt“ sú interaktívne prepojení. Porozumieť je moţné

iba ak sa výskumník stane jedným z aktérov. Hodnoty determinujú spôsob poznania. Cieľom

výskumu je zvnútra skúmať svet subjektívnej skúsenosti, preferujú sa induktívny spôsob

a kvalitatívne metódy.

Kritická teória - svet je komplexný a riadený mocens kými štruktúrami (zväčša

štrukturalistický prístup), odopierajúcimi menšinám prístup k moci. Výskum má prispievať

k zmene mocenských pomerov. Skutočnosť a jej štruktúry môţu byť porozumené a zmenené,

výskum má poukázať na to, čo môţe byť zmenené a ako; hodnoty sú teda dôleţitou súčasťou

výskumu. Výskum potrebuje nájsť význam mocenských hier, musí interagovať so subjektmi

výskumu (dialóg). Výskumné metódy sú zväčša kvalitatívne.

Feminizmus je veľmi rôznorodý ontologicky (radikálny, marxistický a socialistický,

liberálny, postmoderný); pre všetky prístupy spoločné je videnie sveta (a výskumníkov)

v rodovej perspektíve (ktorá ovplyvňuje aj ich výskum). Dôleţitý je osobný vzťah

výskumníka so subjektom výskumu, spolu vytvárajú poznanie. V hodnotovo významnom

výskume majú malý význam kvantitatívne metódy a zdôrazňuje sa kombinácia metód.

Postmodernizmus ontologicky vychádza z faktu, ţe realita je vnímaná, neexistuje mimo

vnemov. Jednotlivec nie je iba pozorovateľom, ale aktívnym tvorcom sveta a výskumník je

súčasťou sveta, je doňho „vtiahnutý“. Neexistuje jedna pravda, ale mnohé interpretácie

reality, ktorú nahrádzajú jej reprezentácie. Poznanie je zaloţené na subjektívnej skúsenosti

a existuje nekonečné mnoţstvo navzájom rovnocenných interpretácií (extrémny relativizmus).

Neexistuje hranica medzi reálnym a falošným (imaginárnym) svetom. Výskumné

metodológie sú späté s intuíciou, imagináciou, osobnou skúsenosťou a emóciou; snaţia sa

dekonštruovať povrchové javy, a tak odhaliť vnútorné skryté štruktúry.

Teória chaosu a komplexity; chaos je extrémne komplexná informácia, vedúca k novému

komplexnejšiemu poriadku. Teória komplexity sa zaoberá systémami s komplexným

charakterom, dynamickými a ťaţko predikovateľnými, celok je v nich väčší ako suma ich

častí. Ontologicky je teória spätá s realizmom, realita existuje mimo ľudskej mysle

a výskumník je objektívny. Malá zmena môţe viesť reťazovou reakciou k významnej zmene

(motýlí efekt).

Participačná paradigma, ktorú zaviedli Denzin a Lincolnová (2000), je charakteristická

zúčastnenosťou výskumníka vo výskume. Ontologicky sa realita presúva medzi subjektívnym

a objektívnym v závislosti od úrovne participácie. Epistemologický vzťah medzi

poznávajúcim a poznávaným je kriticky subjektívny, transakčný a spätý s kontextom.

Skúsenostné poznanie a jeho komunikácia s participantmi umoţňuje pochopenie sveta.

Hodnoty ovplyvňujú výskumný proces, ale výskumník musí prijať hodnoty účastníkov.

Bruce Frayne podáva nasledujúce paradigmatické smerovania geografie v 20. storočí: naivný

realizmus; logický pozitivizmus; behaviorizmus; humanizmus; marxizmus; postmodernizmus;

neorealizmus (Frayne 2003).

Český geograf Petr Pavlínek ponúka nasledovné etapy paradigmatického vývoja geografie

v modernom období: geografický determinizmus; kultúrna geografia C. O. Sauera; regionálna

geografia; kvantitatívna revolúcia; behaviorálna geografia; humanistická geografia; škola

spoločenskej relevancie; radikálna geografia; teória štrukturácie; realizmus; postmoderná

geografia (Pavlínek 1993).

Britský radikálny geograf Richard Peet v schéme paradigmatického vývoja geografie v 20.

storočí zdôrazňuje predovšetkým jej multiparadigmatický charakter: 1. regionálna geografia

(environmentálny determinizmus, kultúrna geografia – Berkeleyská škola); 2.

multiparadigmatické štádium od druhého štvrťstoročia 20. storočia: regionálna geografia,

kvantitatívna – priestorová geografia, regionálna veda, radikálna – marxistická geografia,

humanistická geografia, štrukturalizmus, realizmus – štrukturácia – locality a po r. 1980

postmoderná a feministická geografia (Peet 1998, tab. 1.2, upravené).

Arild Holt-Jensen (1999) uvádza ako „kritikov pozitivizmu“ humanistické prístupy,

štrukturalizmus (v geografii najmä marxizmus), teóriu štrukturácie, realizmus,

postmodernizmus a postštrukturalizmus. Zborník Approaches to Human Geography (2006)

v prvej časti (Philosophies) predkladá 11 prístupov v (humánnej) geografii druhej polovice

20. storočia: pozitivizmus, humanizmus, feministické geografie, marxizmus, behaviorálny

výskum, štrukturačná teória, realizmus, postmoderné geografie, postštrukturalistické teórie,

ANT (actor-network theory) a postkolonializmus. V nasledujúcom texte sa sústredím na

filozoficko-paradigmatické smery (z hľadiska ich ontológie, epistemológie a metodológie),

ktoré v príspevku ešte neboli charakterizované, a ktoré sú dôleţité z hľadiska meniacej sa

vnímanej identity lokality.

Humanistická geografia. Jej filozofickým zdrojom je predovšetkým humanizmus (rôznorodé

a prevaţne racionalistické myšlienkové prúdy, ktorých spoločným menovateľom je záujem

o človeka a jeho problémy) a fenomenológia. Humanistická geografia sa rozvíjala na

tradíciách novokantovstva a francúzskej regionálnogeografickej školy (Paul Vidal de la

Blache) ako reakcia na pozitivistickú filozofiu. Predchodcami moderných

humanistickogeografických štúdií boli J. K. Wright a geosofia a krajinné štúdie Davida

Lowenthala. V 70. rokoch sa humanistická geografia rozvíjala ako „rastúci záujem o to, čo

človek je a môţe robiť“ (Yi-Fu Tuan) a ako „pokus pochopiť zmysel, hodnotu a ľudský

význam ţivotných udalostí“ (Anne Buttimer). Spoločným menovateľom prác je centrálna

úloha ľudského vedomia a človeka ako aktéra, ľudskej aktivity. Človek je v strede

geografického výskumu: jeho svet, činnosť, myslenie, postoje a hodnoty, jeho prostredie.

Humanistickogeografické štúdie majú dve základné zamerania: 1. kultúrne krajiny ako texty

a ako predstavy, zmysel a akcie v krajinách a miestach, literatúra a umenie; metódy

hermeneutiky a históriografie; 2. sociálna konštrukcia miest, Lebenswelt, placelessness;

fenomenológia. Sense of place je častým zameraním humanistickogeografických prác,

blízkym nášmu poňatiu identita miesta. Sympatia, náklonnosť k miestu (attachment)

a spolupríslušnosť (belonging) charakterizujú vzťah k miestu (miesto – place – je ústredným

pojmom humanistickej geografie), ktoré je v HG chápané ako unikátne. Stupeň autenticity

miesta vyjadrujú pojmy authenticity, inauthenticity a placeless; placelessness (Relph, 1976)

znamená čosi ako strata autenticity miesta.

Postštrukturalizmus je alternatívou k štrukturalizmu. Za jeho vznikom stáli najmä

francúzski filozofi (zväčša pôvodom štrukturalisti) Roland Barthes, Jacques Derrida a Michel

Foucault. Postštrukturalizmus zdôrazňuje, ţe väčší význam ako zmysel prisudzovaný autorom

má zmysel prisudzovaný čitateľom (R. Barthes r. 1968 prehlásil: „Smrť autora“ a „Zrodenie

čitateľa“). Štrukturalistická idea nezávislého výskumníka, nadradeného nad subjektom

výskumu, bola nahradená chápaním ich neoddeliteľnosti. Kľúčovou je interpretácia textu,

ktorá je kontextovo orientovaná. Pohľad na self je vecou diskurzu. Objektmi analýzy diskurzu

(spätej najmä s Michelom Foucaultom) sú písomný text, rozhovor, komunikačná udalosť...

(teda všetky spôsoby komunikácie vrátane znakov a symbolov, gest...), ktoré sú definované

rôznorodo v zmysle postupností viet, výrokov a aktov reči. Diskurzy musia byť uvaţované

v kontexte moci. Metóda dekonštrukcie (Jacques Derrida) je proces analýzy textov aţ

dovtedy, kým nie sú odhalené ich skryté a potlačené predpoklady. Dekonštrukcia

predpokladov a systémov poznania umoţňuje odstrániť binarity (muţské-ţenské, reč-písomný

text, racionálny-emocionálny, symbolický-imaginatívny....) a porozumieť, ako sa môţu stať

jedna druhou (jazyk písmom, racionálne emocionálnym a pod.)

Hermeneutika je náuka o interpretácii textu. Vznikala najmä na pôde teológie ako biblická

hermeneutika, zameraná na interpretáciu Biblie (Friedrich Schleiermacher) a interpretáciu

dejín (Wilhelm Dilthey). Na rozdiel od prírodných vied, ktorých cieľom je explanácia, je

cieľom sociálnych vied porozumenie (o porozumení napr. Kasala, 2003). Hermeneutika v 20.

storočí sa zameriava o. i. na prekonanie „bludného kruhu hermeneutiky“ – porozumenie celku

predpokladá porozumenie jeho častí a tie môţeme porozumieť iba v kontexte ich celku.

Interpretátor navyše vkladá do porozumenia svoje vlastné predpoklady (predporozumenie).

Bludný kruh hermeneutiky rieši hermeneutický postup, mnohokrát popísaný v literatúre.

Meniacu sa identitu lokality môţeme študovať niekoľkými moţnými spôsobmi a jednotlivé

prístupy stručne načrtáva nasledujúci text:

Tradičný a systémový prístup Lokalita chápaná ako systém (das Länderkundliche Schema); meniaca sa identita ako

historický vývoj; funkčno-priestorový vývoj, morfogenetická analýza; meniace sa vyuţitie

zeme a priestorová štruktúra; bytová výstavba a sociálne zmeny - zamestnanosť podľa

sektorov.

Prístup novej regionálnej geografie

Lokalita ako sociálny systém, nepretrţite ovplyvňujúci a ovplyvňovaný; lokalita v širšom

priestorovom kontexte; globalizácia a identita; regionálne transformácie lokality a ich hlavní

aktéri; sociálne zmeny, práca a kapitál, etnické menšiny a ţeny; inštitúcie, moc, rovnosť.

Fenomenologicko-humanistický prístup

Lokalita ako miesto s významom, zmyslom a duchom, s vlastnou personalitou, vnímané

miesto; lokalita má svoje špecifiká, má byť „pochopená“, porozumená – cieľom je odkryť jej

(skryté) najpodstatnejšie črty, jej význam; lokalita je unikátna, má vlastnú individuálnu

identitu; problémom je „odkrytie“ identity, jej interpretácia.

Problém interpretácie lokality a jej identity:

Porozumenie, predporozumenie (vnášanie vlastných predpokladov) a bludný kruh

porozumenia – hermeneutický kruh. Dilthey – problémom porozumenia celku je, ţe ho

môţeme pochopiť iba na základe pochopenia jeho častí, ktoré však môţeme pochopiť iba

vtedy, ak predtým pochopíme celok; metóda porozumenia: zdokonaľovanie čiastkových

záverov, vytváranie predbeţnej predstavy o celku, upresňovanie významu častí, následná

oprava predstavy o celku... Interpretátor a text sa tak vzájomne neustále ovplyvňujú,

porozumenie je dialógom medzi nimi (Gadamer, 1987, s. 320). Dôleţité je „špecifikovať

myšlienky, motívy a ideje prítomné pred udalosťou“ (Gibson, 1978, s. 143). „Pochopenie

musí ísť mimo úzkej definície verstehen, uváţiť širšie kontexty, v ktorých sa akcie vyvíjajú“

(Humanistic Geography, 1978, s. 122). Podľa M. Webera sa moţno podstate sociálnych javov

priblíţiť iba uchopením významových súvislostí (Sinneszusammenhänge). „Geografi sa

zaoberajú skôr kontextom a významom neţ príčinou“ (J.F.Hart, 1982, s. 14).

Metodológia a metódy

Aristotelovské ponímanie poznania (viď napr. McGrath, 2007) rozlišuje episteme

(univerzálne, analytické, teoretické, kontextovo nezávislé vedecké poznanie), techne

(technické poznanie, kontextovo závislé) a phronesis (praktické poznanie a etika, zaloţené na

hodnotách, kontextovo závislé). Autorka McGrath cituje prácu Flyvbjerg (2001), uvádzajúcu

metodologické kritériá pre výskum phronesis typu. Nápadne pripomínajú súčasné

postpozitivistické smery v sociálnych vedách a v geografii a novú regionálnu geografiu:

zameranie na hodnoty; umiestnenie moci v jadre analýzy; zamerania sa na prax pred

diskurzom; štúdium príkladov (cases) a kontextov; otázky „Ako?“ (porozumenie) a „Prečo?“

(explanácia) cez príbeh (narrative); spojenie agency a štruktúry; dialóg s polyfóniou hlasov

(postmoderný pluralizmus).

Metodologický relativizmus (v antropológii) rozlišuje dva základné typy popisu:

Emický popis správania zúčastneného výskumníka je zakorenený v kultúre participanta

výskumu, je kultúrne špecifický. Etický popis správania vonkajšieho výskumníka je kultúrne

neutrálny. Výskum vnímanej identity lokality vyhovuje metodologickým kritériám typu

phronesis a emickému popisu reality.

V tomto príspevku nie je priestor na širšie objasnenie pojmu identita; kľúčovým pre

vymedzenie identity je jej zdieľanie a vymedzenie voči „iným“. Zdieľanie znamená rozmer

spoločenstva, geograficky, historicky, kultúrne, sociálne, alebo politicky definovaného,

zdieľajúceho spoločné hodnoty, postoje, normy správania, zvyky, prípadne mentalitu a spôsob

ţivota. Kulturní antropologie (Davies, Piero, 2003) podáva vymedzenie voči „iným“ ako to

postupne prebiehalo vo vývoji kultúrnej antropológie. Dlho sa zaoberala charakteristikou

„primitívneho obyvateľstva“, bez ktorého sa ich etnografické správy nemohli zaobísť.

Osvietenstvo definovalo štádiá vývoja v trojstupňovej hierarchii divošstvo – barbarstvo –

civilizácia. V zmysle progresivizmu bol pre tradičné oblasti nevyhnutný vývoj k „vyššiemu“

štádiu spoločnosti. Predmetom výskumu boli teda „oni“, odlišní od západnej kultúry

a civilizácie. „My“ sme mali akési prirodzené právo ich nielen poznať, ale im aj „pomôcť“.

Toto zameranie na skúmanie „primitívneho“ a „divošského“ vystriedalo skúmanie exotického

aţ náznakom zmeny v prístupe boli štúdie kolonializmu v antropológii 20. storočia. Autori

končia pesimisticky: „Antropologie zůstáva výzkumem těch druhých spíše neţ dialogem

s nimi“ (Davies, Piero, 2003, s. 171).

Tento pesimistický pohľad na antropológiu však nevyjadruje úplný stav vývoja

(sociálnych) vied. Postpozitivistické obdobie najmä v 90. rokoch prinieslo v sociálnych

vedách zdôraznenie moci, rôznorodo chápanej ako zneuţitie rodových či rasových rozdielov,

ale všeobecne aj akéhokoľvek vyčleňovania „nás“ voči „nim“. V sociálnych vedách aj

v geografii tak došlo k rozvoju feminizmu druhej prípadne tretej vlny (kritika feministických

prístupov, ktoré uskutočňujú biele ţeny stredných vrstiev), postkolonializmu (Orientalism

Edwarda Saida zdôrazňuje, ako Západ vníma Orient ako niečo iné, orientálne, tajomné a na

základe západného pohľadu, optikou kultúry Západu) a pod. Skutočným obratom však je

posun (ktorý nemoţno chápať v zmysle času ako ďalšie štádium“) smerom k participácii.

Metodologicky to znamená zúčastnený výskum, výskumník je nielen „z diaľky pozorujúcim“,

ale aktívne zúčastneným vo výskumnom procese. Štúdium identity si vyţaduje takýto

participačný prístup.

Dedukcia, indukcia a abdukcia sú tromi základnými druhmi logického uvaţovania. Pri

dedukcii sú závery determinované pravidlami a predpokladmi, je to proces vyvádzania

dôsledkov z predpokladov. Korektná dedukcia zabezpečuje pri správnych predpokladoch

pravdivé závery. Pri indukcii sú determinované pravidlá na základe početných príkladov

záverov zaloţených na predpokladoch. Na základe mnohých dôsledkov usudzuje na

pravdepodobné východiská. Predpoklady podporujú závery, ale nepodmieňujú ich. Abdukcia

znamená determinovanie predpokladov, predpoklady by mohli objasniť závery. Vychádza

z faktov, z ktorých vyvodzuje najpravdepodobnejšie alebo najlepšie závery. Vo vede sa

povaţujú za základné metódy uvaţovania (Holt-Jensen, 1999) induktívne (skúsenosť →

usporiadané fakty → induktívna generalizácia a tvorba zákonov a teórií → explanácia)

a hypoteticko - deduktívne usudzovanie (skúsenosť → na základe predstavy reálneho sveta

vybudovanie modelu a hypotéz → verifikácia dát s prípadným opakovaním procesu v prípade

negatívnej spätnej väzby → tvorba zákonov a teórií → explanácia). A. Holt-Jensen uvádza

(na základe práce Alvessona a Sköldberga, 1994; Holt-Jensen, 1999) schému troch

základných ciest k vedeckej explanácii: deduktívnej (od teórie cez empirické pravidlá

a zákony k empirickým dátam), induktívnej (od empirických dát k empirickým pravidlám

a zákonom) a abduktívnej s postupnosťou (empirické dáta →) empirické pravidlá a zákony →

teória → empirické pravidlá a zákony → empirické dáta. Tento spôsob práce je veľmi častý

a blízky aj výskumu identity lokality. Najdôleţitejším cieľom tu je „odhalenie skrytého

významu“, porozumenie podstate, a preto z hľadiska metodológie kľúčovou je hermeneutika.

Vyššie citovaný „epistemologický lievik“ (Holt-Jensen, 1999) charakterizuje

metodológiu ako prostriedok, pomocou ktorého musí nadobudnúť epistemológia konkrétnu

podobu (hypoteticko-deduktívny prístup...), kým metódu tvoria pravidlá a doporučenia pre

zhromaţďovanie, spracovanie, analýzu a prezentáciu dát. Základnými metódami sú

kvantitatívna a kvalitatívna metóda. C. A. Howard (2003, p. 40) podáva nasledujúcu

charakteristiku metód:

Kvantitatívna metóda: inštrumentatívna; testovanie hypotéz; náhodný výber; deduktívna;

generalizácia; pokúša sa predikovať.

Kvalitatívna metóda: holistická; dôleţitý je kontext; výskumník je nástrojom; vyvíjajúca sa

teória; zmysluplný výber; induktívna; transferabilita; hľadajúca porozumenie.

Výhody kvalitatívnych metód, dôvody ich pouţitia: výsledky poskytujú väčší detail

o správaní, postojoch a motivácii; výskum je intenzívnejší a flexibilnejší, umoţňuje

bádateľovi skúmať s väčšou voľnosťou; výsledky sú zaloţené na menších vzorkách a často

nie sú reprezentatívne; výskum zvyčajne nemôţe byť opakovaný, čo mu dáva menšiu

hodnovernosť; analýza výsledkov je omnoho viac subjektívna. (Joppe, nedatované).

Kvalitatívna metóda je orientovaná na porozumenie aktérovho hľadiska,

subjektivistická a explanačná. Výskum vnímanej identity je jednoznačne spätý s kvalitatívnou

metódou. Význam predovšetkým porozumenia a kontextu z nej vytvára jedinú pouţiteľnú

metódu, pričom je z dôvodov validity a reliability výskumu vhodné pouţitie viacerých

metodických techník a procedúr – triangulácia. Metodologická (pouţitie viacerých metód),

dátová (rôzne zdroje dát), triangulácia výskumníkov (viacerí výskumníci zahrnutí vo

výskume) a teoretická triangulácia (pouţitie viacerých teórií a perspektív pri analýze a/alebo

interpretácii dát) umoţňujú lepšie porozumenie, ale aj validitu a reliabilitu výskumu.

Kvalitatívna metóda teda umoţňuje (a dokonca odporúča) pouţitie viacerých teoretických

perspektív, podobne ako súčasné filozoficko – paradigmatické východiská nabádajú k

pouţívaniu viacerých metodológií a metód a pripúšťajú aj pouţitie rôznych perspektív pri

jednom výskume (bricolage).

Kvalitatívny výskum (Qualitative research in en.wikipedia.org) „skúma prečo a ako tvorby

rozhodnutí v porovnaní s čo, kde a kedy kvantitatívneho výskumu. Preto je tu potreba

menších ale zacielených výberov skôr neţ veľkých a náhodných výberov.“ Cieľom

kvalitatívneho výskumu je pochopiť správanie v prirodzenom prostredí v kontexte

kaţdodenného ţivota (Qualitative psychological research in en.wikipedia.org).

Fenomenologická perspektíva je zameraná na odkrývanie „podstaty a významu ... bez

vyuţitia predpokladov a metód vedy, ale skúmaním ľudskej interpretácie a skúsenosti

priestoru a miesta“ (Robinson, 1999 in Shaw, 2001, s. 64-65).

Thick description (Clifford Geertz) – na základe úvahy Gilberta Ryla o ţmurknutí, ktoré môţe

byť rôznym signálom ale aj tikom či parodovaním. Kultúra je kontext, v ktorom môţu byť

udalosti, procesy, správanie a inštitúcie zrozumiteľne, t. j. široko (thickly) popísané (Geertz,

1973). „Prístup verstehen“ znamená vidieť veci z aktérovho hľadiska. „Myslieť nielen

realisticky a konkrétne o nich, ale najmä kreatívne a imaginatívne s nimi“ (Geertz, 1973). „Je

pokusom dať zmysel...ich popisom v detaile z mnohých hľadísk“ (Robinson, 1999 in Shaw

2001, s. 66).

Narrative (rozprávanie) „je príbeh: interpretácia nejakého aspektu sveta, ktorý je historicky a

kultúrne zakorenený a pretváraný personalitou človeka“ (Narrative in en.wikipedia.org).

„Produkcia významu môţe byť čítaná buď cez skúmanie semiotických posolstiev

prezentovaných napr. v architektúre a zastavaných prostrediach, alebo cez analýzy textov

(napr. prostredníctvom výskumných rozhovorov)“ (Shaw, 2001, s. 61).

Rozdiel: kronika (chronicle): je - „jednoduchý chronologiký súpis najdôleţitejších udalostí,

ako postupne nastali“ (Cronon, 1992) – rozdiel od narrative; pri chronicle sme menej schopní

postihnúť prečo a ako veci nastali, veci sa zdajú byť menej prepojené navzájom, ľahko

strácame niť ich vzájomných väzieb, ak nemáme spôsob akým organizujeme tok udalostí, nie

sme schopní pochopiť. Podľa Aristotela (Poetics) „má začiatok, stred a koniec“ (na rozdiel

od chronicle). „Ľudské záujmy a konflikty vytvárajú hodnoty v prírode, ktoré naopak

poskytujú morálne centrum pre naše stories.“ (Cronon, 1992, str.1369). „Stories sú

skutočnými teleologickými formami, v ktorých udalosť je vysvetlená/objasnená

predchádzajúcimi udalosťami alebo príčinami, ktoré k nej viedli.“ (Cronon, 1992, s. 1370).

Case study (prípadová štúdia) nie je kvalitatívnou metódou, ale prístupom, výskumnou

stratégiou, nahrádzajúcou veľké výbery charakterizujúce obmedzené mnoţstvo premenných.

Široká a do hĺbky idúca charakteristika jednej udalosti, vedúca k pochopeniu jej príčin.

Niektoré typy: ilustratívne prípadové štúdie (pomáhajú interpretovať a pochopiť neznáme);

prieskumné (pred zavedením rozsiahleho výskumu, pomáhajú identifikovať otázky a miery);

kumulatívne (agregujú informácie získané z niekoľkých strán v rôznom čase; retrospektívne

alebo prospektívne – zamerané na budúcnosť); narrative case studies (prezentujú výsledky vo

forme rozprávania/príbehu). (Case study in: en.wikipedia.org).

Content analysis (analýza obsahu) je lingvistickou procedúrou identifikujúcou frekvenciu

najčastejšie pouţívaných kľúčových slov (niekedy v ich špecifickom kontexte) najmä v

médiách. Kvalitatívna analýza obsahu – kategorizovaný je obsah komunikácie (reč, písomný

text, titulky v médiách...); zameriava sa viac na intencionalitu a jej implikácie. Konceptuálna

analýza analyzuje výskyt pojmov; na nej stavia relačná analýza, ktorá skúma vzťahy medzi

pojmami v texte.

Unstructured interview – neštruktúrovaný rozhovor na rozdiel od štandardizovaného

rozhovoru: Poradie ani znenie otázok nie je vopred určené, vychádza z predchádzajúceho

dialógu; je vhodný pri výskume v odlišnom kultúrnom prostredí s odlišnou hodnotovou

štruktúrou. Priama interakcia medzi výskumníkom a skúmaným jednotlivcom/skupinou.

Umoţňuje širšie postihnúť skúmaný problém; je unikátne, čo sťaţuje analýzu získaných dát.

Participant observation (zúčastnené pozorovanie). Pozorovateľ je súčasťou sociálneho

prostredia, které sleduje, je dlhodobo včlenený do situácie. Aplikované úspešne pri štúdiu

subkultúr alebo skupín zdieľajúcich silný zmysel identity. Problémy: subjektivita

skúmajúceho; moţnosť ovplyvnenia subjektu pozorovania vlastnou prítomnosťou. Výhody:

pozorovanie sa koná v prirodzených podmienkach; pozorovateľ môţe nadobudnúť dôverný

vzťah a sledovať emociálne reakcie; môţe zaznamenať kontext dôleţitý pre význam a

hodnoty. Rad výskumných techník: neformálne rozhovory, priame pozorovanie, participácia

na ţivote skupiny, kolektívne diskusie, analýza osobných dokumentov produkovaných v

skupine a i.

Grounded theory je prístup systematického nazerania na kvalitatívne dáta (prepisy interview,

protokoly pozorovaní...), generovanie teórie z dát. Súčasti procesu GT podľa Glasera:

Memoing – memos sú pomenovania konceptov, ich porovnávania, vzťahy medzi nimi; sorting

vedúce k novým ideám a writing. GT podľa Straussa obsahuje tri základné prvky: theoretical

sensitive coding (vytváranie teoretických konceptov, ktoré objasňujú skúmané fenomény);

theoretical sampling (rozhodnutie s kým uskutočniť rozhovor alebo čo pozorovať); potrebu

porovnať (compare) fenomény a kontexty.

Záver

Výskum meniacej sa vnímanej identity lokality je z hľadiska ontológie a epistemológie spätý

s konštruktivizmom, ontológiou relativizmu a epistemológiou subjektivizmu. Relativizmus

zdôrazňuje poznanie v lokálnom kontexte (história, geografia, rod, kultúra apod.),

subjektivizmus subjektívnu skúsenosť v poznávaní a vzájomný vzťah medzi výskumníkom a

„objektom“ výskumu.

Z hľadiska skúmanej problematiky (výskum vnímanej identity lokality a jej zmeny) plní

úlohu ontologicko-epistemologického východiska najmä fenomenológia, bezprostredná

skúsenosť v kontexte umoţňuje vhľad. Z hľadiska paradigmatického má pre výskum identity

miesta význam humanistická geografia: človek je v strede geografického výskumu.

Hermeneutické prípadne postštrukturalistické metódy interpretácie textu sa zameriavajú na

odhalenie skrytého významu, porozumenie podstate.

Prístup k skúmaniu identity lokality a jej zmien teda moţno chrakterizovať ako

fenomenologicko-humanistický, cieľom je porozumenie lokality, odkrytie jej podstaty

a významu.

3.8 OSOBITOSTI A PREDNOSTI REGIONÁLNEJ GEOGRAFIE A

REGIONÁLNOGEOGRAFICKÉHO MYSLENIA

"Najvyššou formou umenia geografa je produkovať�

dobrú regionálnu geografiu - evokujúce popisy,

ktoré umoţňujú pochopenie a ohodnotenie miest,

oblastí a regiónov." ( HART, 1982, s. 2 )

Jeden zo v súčasnosti najcitovanejších výrokov opäť otvára moju úvahu, v ktorej sa chcem

zamerať�na postavenie regionálnej geografie v meniacom sa kontexte (geografických) vied,

a najmä na odôvodnenie rastúceho významu disciplíny v súčasnosti.

"Regionálna časť geografie je spätá so vzormi, asociáciami a syntézou; systematická je

spätá s analýzou procesov, ktoré nám pomáhajú pochopiť a vysvetliť tieto vzory a asociácie;

obe sú dvoma stránkami tej istej mince, geografie." ( HART, 1982, s.14. ).

Druhý citát z diela obľúbeného autora "tradičných" regionálnych geografov je úvodom

hodnotenia postavenia regionálnej geografie v systéme vied. Regionálna geografia bola v

(nedávnej) minulosti jadrom geografického vedenia, jej najvýraznejšia spätosť s objektom

štúdia ju predurčovala k postaveniu "v srdci" geografických vied. Nomotetická revolúcia

konca 50. rokov ju o dekádu neskôr zmietla zo stola, nie ako nepotrebnú, ale ako nevedeckú.

Nostalgické hlasy tradicionalistov i štrukturačnou teóriou a marxizmom ovplyvnené práce

transformovanej regionálnej geografie však podnietili súčasné oţivenie

disciplíny. Jej postavenie v systéme vied sa však pozmenilo. Dnes uţ klasická schéma

(LAUKO, 1982) kladie regionálnu geografiu do stredu schémy, zdôrazňujúc tak komplexnosť

jej zamerania. Toto umiestnenie je snáď dodnes opodstatnené, výrazná je však jej

"humanizácia", vyplývajúca nielen z poţiadaviek transformovanej (rekonštruovanej)

regionálnej geografie, ale aj zo zmeneného významu a charakteru jednotlivých geografických

disciplín. V súčasnosti sa aj v "západnej" literatúre opäť objavuje volanie po integrácii

geografie a inkorporácii fyzickej geografie do regionálnej geografie, mení sa však vzájomné

postavenie jednotlivých jej disciplín a ich úlohy; ku v minulosti preferovanému chápaniu

fyzickej geografie ako "podmienke" (predovšetkým rozvoja) pristupuje jej význam v

súvislosti s naliehavou potrebou riešiť konkrétne prejavy globálnej environmentálnej krízy.

Zdôrazňovanie jednoty geografie, ako aj výnimočného postavenia regionálnej geografie

zaznieva i z "nadčasového" citátu popredného teoretického geografa P. Haggetta: " Geografi

sa zaoberajú štruktúrou a interakciou dvoch veľkých systémov: ekologického systému, ktorý

spája človeka a jeho prostredie a priestorového systému, ktorý spája jeden región s druhým v

komplexnej vzájomnej výmene tokov..." (HAGGETT, 1972, s. xiv). Uvádzaný citát nadnáša i

ďalší problém, významný z hľadiska regionálnej geografie: idiografická versus nomotetická

veda. A. Sayer uvádza dva základné metodologické princípy, "prvý pozitivistický (a

nomotetický), druhý realistický.

1. Ak máme vysvetliť procesy, musíme objaviť poriadok univerzálnych zákonov,

riadiacich ich správanie. Tak snaha výskumu musí byť orientovaná na objavovanie

poriadku.

2. Ak máme vysvetliť, prečo sa veci tak správajú, musíme pochopiť ich štruktúru a

vlastnosti, ktoré im umoţňujú produkovať partikulárne druhy zmeny, alebo im

podliehať." (SAYER, 1985, s. 161).

Regionálna geografia, a to ako v zmysle Hartshorna, Harta a ďalších "tradicionalistov", tak

predovšetkým v jej súčasnej transformovanej podobe, je zároveň vedou idiografickou i

nomotetickou. Jej komplexný, interdisciplinárny charakter umoţňuje povaţovať ju za vedu

prírodnú i sociálnu (v zmysle u nás vţitého členenia vied) a ako snáď jediná geografická

disciplína je zaraditeľná do všetkých troch kategórií vied J. Habermasa. Autor rozdeľuje vedy

(viď JOHNSTON, 1985, s. 19) na empiricko-analytické (ktorých vedeckým cieľom je

schopnosť úspešne predikovať empirický svet), historicko-hermeneutické (ktoré neštudujú

fenomény, ale významy a zameriavajú sa na úspešné sprostredkovávanie interpretácií sveta) a

kritické (odhaľujúce reálne vysvetlenia a podnecujúce ľudí hľadať lepšie mechanizmy

ovládania spoločnosti).

Komparatívnou výhodou regionálnej geografie by mohla by� aj "nevyhnutnosť" jej

systémového charakteru. Zber, triedenie a interpretácia veľkého mnoţstva vzájomne

prepojených a podmienených fenoménov si priam vyţadujú "systémovosť" prístupu, ktorá nie

je principiálne nevyhnutná v systematických (topických) geografických disciplínach. Táto

výhoda sa však v regionálnogeografickej praxi zmenila v šablónovitosť. Das Länderkundliche

Schema (rigídna schéma práce typu matematického vzorca, do ktorého sú postupne

dosadzované "premenné" poloha, geologický vývoj a stavba, charakteristika povrchových

foriem, vodstva, klímy, pôdy, rastlinstva a ţivočíšstva, historický vývoj...) sa stala

"paradigmatickým" modelom regionálnogeografických postupov, znemoţňujúcim pochopenie

regiónu, postihnutie jeho "genia loci", a tým aj sťaţujúcim ich aplikačné vyústenia (v podobe

rozvojových schém, plánovacej praxe, či iných "poradenských" vyústení). To je však vec

súčasnej, nesprávne ponímanej a prevádzanej praxe. V skutočnosti má regionálna geografia -

regionálnogeografické myslenie - vzhľadom k svojej komplexnosti prístupu, šírke záberu

postihnutia fenoménov a schopnosti nachádzať a pochopiť súvislosti, t. j. ako holistická a

kontextuálna vedná disciplína predpoklady uchovať si nielen opodstatnenie svojej existencie,

ale i zostať v "jadre" geografie, nielen ako jej raison d´etre.

Z tohto hľadiska má význam zmieniť sa aspoň stručne o zloţkách (sférach) - subsystémoch

geografického systému. Tradičné členenie fyzická geografia - humánna (socioekonomická)

geografia - regionálna geografia je iba jedným z modelov členenia geografických disciplín.

Francúzsky regionálny geograf Vidal de la Blache vyuţíva v svojom ponímaní geografie

pojmy civilizácia (zjednodušene mentalita spoločnosti), prostredie, krajina, cirkulácia, genres

de vie (zjednodušene kultúra a história spoločnosti), obyvateľstvo a región. V konceptuálnom

rámci geografie 50.-70. rokov pribudol - z hľadiska paradigmy v tom období prevládajúcej -

podstatný pojem priestorová organizácia. G. A. Hoekveld (HOEKVELD, 1990, s. 19)

navrhuje nový konceptuálny rámec (regionálnej) geografie, ktorého súčasťou sú: svetový

ekologický systém, príroda, svetový ekonomický a svetový politický systém, štát, sociálna a

ekonomická štruktúra, civilizácia, obyvateľstvo, osídlenie, komunikačný systém, priestorová

organizácia a areálovo diferencovaný región. R. J. Johnston (JOHNSTON, 1990, s. 135-136)

poukazuje na to, ţe z hľadiska ľudí musí byť región definovaný na základe štyroch kritérií:

miesto v priestorovej deľbe práce, sociálne výrobné vzťahy, inštitucionálna štruktúra

formálnych organizácií (= v podstate politická štruktúra) a neformálna štruktúra regiónu

(kultúra). Tento stručný exkurz opäť poukazuje na uţ známy interdisciplinárny charakter

regionálnej geografie.

Aké sú teda dôvody oţivenia záujmu o regionálnu geografiu? Prečo a pre koho je

príťaţlivejšia? G. A. Hoekveld (HOEKVELD, 1990, s. 11 - 12) definuje slabé stránky

disciplíny: chýbajúca teória pre výber fenoménov a vzťahov medzi nimi a metodologická

ľubovôľa; príliš veľký dôraz na unikátne a singulárne; malá generalizácia, a teda ţiadna

aplikovateľnosť nových pohľadov na iné regióny; nedostatočné vyuţitie akceptovanej

výskumnej metodológie a techník iných sociálnych vied; prílišný eklekticizmus a

neodôvodnené výbery "problémov", "tém" a "vzájomných závislostí" a - predovšetkým v

Nemecku a Francúzsku - príliš mnoho výskumu zameraného na štúdium krajín a málo na

štúdium relevantných sociálnych problémov a fenoménov. Podľa môjho názoru moţno

hľadať dôvody oţivenia záujmu - okrem všeobecne prijímaných (syntéza a priestorová

diferenciácia ako "najvyššia forma geografického umenia" a zjednocujúca disciplína rastúco

fragmentovanej geografie, neúspech priestorovej analýzy, vedúci do slepej uličky - "spacious

cul-de-sac", viď JOHNSTON, 1990, s. 2) - i v "historickom kontexte" vývoja spoločnosti.

Súčasné obdobie je charakteristické:

1. Nástupom piatej Kondratievovej vlny (viď napr. HALL, 1985), priemyselnej revolúcie,

v ktorej by mali informačné technológie definitívne ovládnuť svetovú ekonomiku a

prispieť tak k urýchleniu prechodu k informačnej spoločnosti.

2. Očakávaním miléniového prechodu; príchod tretieho tisícročia - podobne ako tomu

bolo pred tisíc rokmi - je spätý s rastom sociálneho napätia, obratom k ezoterike,

hľadaním novej spirituality a novej identifikácie či návratom ku "koreňom" (úloha

regionálnej geografie v regionálnej identifikácii je nepopierateľná).

3. Nástupom postindustriálnej/informačnej spoločnosti, teda systémovou zmenou

spoločnosti, vedúcou ku kvalitatívne inému typu spoločnosti; všetky spomínané sociálne

zmeny spolupôsobia pri raste napätí a hľadaní istôt.

4. Postmoderná fragmentácia záujmov, hodnotových orientácií, kultúrnych a sociálnych

identifikácií, spoločne s ďalšími sociálnymi a kultúrnymi zmenami, spätými s príchodom

postindustriálnej spoločnosti, vedúcimi k rastu úlohy jednotlivca. " Človek v regionálnej

geografii uţ nie je skrytý za skupinou, ale môţe byť individualitou ". (HAUER,

HOEKVELD, JOHNSTON, 1990, s. 211). Hodnotenia industriálnej éry sme poznali

donedávna najlepšie u nás: jednotlivec, vymykajúci sa z priemeru nemal v spoločnosti

šancu (študovať, zamestnať sa, realizovať svoje záujmy, prejaviť svoje odlišné názory

či dokonca kúpiť si topánky).

5. Paradigmatické zmeny nielen v geografii, či vo vede resp. vedení a poznaní všeobecne,

ale i celej spoločnosti.

Práca T. Kuhna "Štruktúra vedeckých revolúcií", resp. jej základné tézy, sú dostatočne

známe. Obdobia normálnej vedy sú postupne striedané rastúcou krízou, charakteristickou

neschopnosťou vedy riešiť problémy, hľadaním nových riešení odlišnými navzájom

súperiacimi postupmi a definitívnym víťazstvom jednej alebo dvoch paradigiem. T. Kuhn

definuje paradigmu ako "ucelenú štruktúru vier, hodnôt, techník a pod., zdielaných členmi

danej komunity" (HARVEY, HOLLY, 1981, s. 11 - 12). Z hľadiska vedeckých revolúcií sú

najvýznamnejšie metaparadigmy, ktoré tvoria globálny svetonázor vedy. Pozitivizmus

priestorovej analýzy v 70. rokoch vystriedali viaceré filozofické orientácie (existencializmus,

fenomenológia, realizmus, idealizmus... ). Alternatívne filozofické zdroje podmienili rast

alternatívnych postpozitivistických geografických orientácií: humanistická geografia,

realizmus, radikálna geografia a pod. Tieto paradigmatické presuny sú iste nám všetkým

známe. Súčasná spoločnosť však okrem toho zaznamenáva aj zmenu tzv. superparadigmy.

Superparadigma industriálnej spoločnosti je známa pod názvom karteziánsko - newtonovský

svetonázor, je typická preferovaním analytických postupov, racionality, vierou v

neobmedzený pokrok a poznanie. Ekologické, kultúrne, sociálne a iné krízy nám však jasne

ukazujú, ţe naše schopnosti sú ohraničené, ţe naša civilizácia sa nevyvíja jediným správnym

smerom, ţe naše dlhy sa neustále zvyšujú. Objavujúca sa nová superparadigma je

charakteristická ekologickým myslením v najširšom slova zmysle: úctou k stvorenstvu (a

Stvoriteľovi), láskou a smerovaním k dobru a vlastnému duchovnému rozvoju, rozvíjaním

iracionálnej časti vedomia (kreativita, fantázia, intuícia), holistickým videním reality,

rozvojom syntetických postupov, multikulturalitou a synkretizmom, vedomím kozmickej

koexistencie... Holistický, syntetický a interpretatívny charakter regionálnej geografie má k

tejto novo sa formujúcej superparadigme bliţšie neţ systematické disciplíny.

Hlboké sociálne zmeny a pokrok v sociálnych vedách prispeli i k návratu k regionálnej

geografii, ale v jej transformovanej podobe. Základné charakteristické črty novej regionálnej

geografie, resp. jednotlivých jej zameraní viď napr. KASALA, 1996a. Zmeny paradigmy

(regionálnej) geografie sa prejavili i v zmenenom chápaní základných konceptov geografie,

predovšetkým priestoru. Priestorová analýza 50. a 60. rokov mala koncept priamo v názve,

orientovala sa výrazne na priestorové formy a vzťahy medzi nimi; priestor samotný však

autori vnímali ako absolútny, prázdny, bez vzťahu k svojmu "obsahu". N. Smith kritizuje

tento postoj a poukazuje na odlišné chápanie priestoru, ktorý nie je "mŕtvym faktorom, ale

prichádza ţivý nie ako separátna vec, pole alebo kontajner, ale ako integrálny výtvor

materiálnych vzťahov spoločnosti" (citované v LEE, 1990, s. 108). "V súčasnosti je priestor

povaţovaný za realizáciu ľudských percepcií, ideí, intencií a technológie." (HAUER,

HOEKVELD, JOHNSTON, 1990, s. 210). Priestor je teda relačnou kategóriou s

bezprostredným vzťahom k svojmu obsahu, ľudskou činnosťou neustále vytváraný a

pretváraný, existujúci závisle od pozorovateľa a historicky podmienený.

Priestor, miesto, región sú v regionálnej geografii - najzrejmejšie zo všetkých

geografických disciplín - objektom jej štúdia. Lukratívne témy, ako je regionálna

transformácia, ale i aplikácie, ako je regionálny rozvoj by mal regionálny geograf zvládnuť

teda na lepšej úrovni ako systematický geograf vzhľadom k imanentnému priestorovému

mysleniu. Priestor v našom kaţdodennom ţivote nadobúda iné rozmery a význam. Rastúca

uniformita predovšetkým urbánnych priestorov (placelessness, viď RELPH, 1976) je však iba

zdanlivá, "kultúrne identické" prostredia, hoci často s nánosom umelosti, môţeme pozorovať

v rôznych mierkach (od írskych pubov po veľké turistické priestory, konzervujúce "miestnu"

kultúru) a v rôznych prostrediach, často ako priestorovo prenesené fenomény (najtypickejšie v

oblasti reštauračného stravovania). Rastúca mobilita (THRIFT, 1993) v spolupráci s médiami

vytvára implóziu priestoru a svet sa mení na globálnu dedinu. Prudko rastúce poznanie -

sprostredkované najmä televíziou - cudzích krajín, ich prírody a kultúr sa u väčšiny stretáva s

obmedzenými finančnými prostriedkami (a moţno i s nechuťou či obavami vzdialené územia

navštíviť) a dôsledkom tejto podoby revolúcie rastúcich očakávaní je vyhľadávanie, či

dokonca vlastné vytváranie si náhradných svetov. A tu leţí jedna z najvýznamnejších

moţností a zároveň dôvodov existencie regionálnej geografie. Prirodzený záujem verejnosti,

ktorý väčšinu z nás priviedol k profesionálnej geografii, je pre nás záväzkom a zároveň aj

šancou (ktorá sa dá premárniť). J. F. HART (1982) v tejto súvislosti pripomína, ţe k

verejnosti patria aj manaţéri a tvorcovia rozhodnutí. Ďalší z radu tradičných regionálnych

geografov P. Lewis (LEWIS, 1985) zdôrazňuje, ţe verejnosť od nás očakáva presné a ţivé

popisy. Autor - podobne ako i ja - si v minulosti vysníval svoj ostrov, jeho priestor naplnil

riekami, horami i mestami a vdýchnutím mu ţivota ho menil v čase. Nostalgia miesta nás

sprevádza všetkých a je dostatočným dôvodom na to, aby sme sa aspoň na chvíľu (pre

druhých) prestali hrať na serióznych vedcov. Spomínaný autor rozlišuje: "Dobrý geografický

popis, zdá sa mi, všeobecne vedie k jednému z dvoch zameraní. Jedno zameranie je estetické,

druhé intelektuálne. (....) Dobrý estetický popis povzbudzuje silnú emóciu. Dobrý

intelektuálny popis povzbudzuje silnú myšlienku" (LEWIS, 1985, s. 469).

A. Sayer (SAYER, 1985) člení systémy, ktoré skúmajú jednotlivé vedy, na uzavreté a

otvorené. "(...) produkcia pravidelností kauzálnymi mechanizmami je závislá od dvoch

podmienok - ţe vnútorná štruktúra mechanizmov a ich vonkajšie podmienky musia byť

konštantné. Systém, ktorý zabezpečuje tieto kritériá, nazývame uzavretý systém; tie, ktoré nie,

nazývame otvorené." (SAYER, 1985, s. 164). Geografické systémy - podobne ako sociálne, a

na rozdiel od fyzikálnych systémov - sú otvorené, a preto vedy, ktoré ich študujú, môţu ťaţko

byť pozitivistické a nomotetické; namiesto vysvetľovania pravidelností môţu pochopiť

významy. Regionálna geografia je z tohto hľadiska výrazne interpretatívnou disciplínou.

Treba podotknúť, ţe toto ešte výraznejšie platí v postpozitivistickom období, kedy v súčasnej

postindustriálnej spoločnosti rastie zloţitosť a interdependencia sociálnych systémov, a kedy

je čoraz ťaţšie vytvárať globálne dynamické modely forresterovského typu.

Ďalšou dôleţitou komparatívnou výhodou regionálnej geografie je jej komplexnosť.

Dlhodobo sa profilovala ako jednotná veda, a hoci o jednotnosti regionálnej geografie i

geografie vôbec sa vedú diskusie, šírka jej záberu umoţňuje nadhľad, vedúci k

dokonalejšiemu pochopeniu, nevyhnutnému pre praktické úlohy regionálneho rozvoja (ako

kľúčovej aplikácie disciplíny). Región je viac neţ suma jeho častí, navyše čiastkové disciplíny

dokáţu iba regionalizovať fenomény svojho výskumu. Kvalitná charakteristika regiónu musí

však postihnúť najmä jeho špecifické črty, odlišnosti, čo je moţné iba zaradením regiónu do

širšieho priestorového rámca na základe skúseností - poznania iných regiónov, ich odlišností a

špecifických čŕt, ich podobností a podobností ich vývoja a pod.

R. J. Johnston (JOHNSTON, 1984) v často citovanej práci "Svet je naša ulita" tvrdí, ţe

regióny sú unikátne, ale nesmú byť študované ako separátne entity; navzájom sú prepojené

jednotnou svetovou ekonomikou. Ten istý autor (JOHNSTON, 1990) ďalej vyzdvihuje

edukačný význam regionálnej geografie - výchovu k tolerancii spoznaním a pochopením

druhých a výchovu k emancipácii: "pochopiť dynamiku kapitalizmu, a tak dať ľuďom moc

rozhodnúť o budúcnosti tejto dynamiky" (JOHNSTON, 1990, s. 130).

Regionálna geografia teda ako syntetická vedná disciplína a spôsob myslenia umoţňuje -

na rozdiel od analytických disciplín - lepší nadhľad (v priestorovom zmysle "nadregionálne"

aţ globálne myslenie, myslenie vo vertikálnych vzťahoch ale aj v horizontálnych

súvislostiach), ktorý je snáď najvýraznejším znakom vedeckej "zručnosti" a umoţňuje

dokonalejšiu štrukturáciu koncepcie výskumného problému (i v jeho analytickej časti),

úspešné selektívne vnímanie/prijímanie informácií.

ZOZNAM LITERATÚRY

AGNEW, J. (1989): Sameness and difference: Hartshorne's The Nature of Geography and

geography as areal variation. In: Reflection on Richard Hartshorne's The Nature of

Geography. Ed. by J. N. Entrikin and S. D. Brunn. AAAG, Washington, 121-139.

ALLEN, J. (1984a): Introduction: Analysis: aspects of the geography of society. In:

Geography matters! A reader. Ed. by D. Massey and J. Allen. Cambridge University Press,

Cambridge, 49-53.

ALLEN, J. (1984b): Introduction: Synthesis: interdependence and uniqueness of place. In:

Geography matters! A reader. Ed. by D. Massey and J. Allen. Cambridge University Press,

Cambridge, 107-111.

ANUČIN, V. A. (1957): O niektorych teoreticznych problemach geografii regionalnej.

Przeglad zagr. lit. geograficznej, Warszawa, č. 1., 1-46.

ANUČIN, V. A. (1960): Teoretičeskije voprosy geografii. Geaografiz. Moskva. s. 264.

ANZENBACHER, A. (1990): Úvod do filozofie. SPN, Praha.

APPROACHES TO HUMAN GEOGRAPHY (2006): S. Aitken and G. Valentine (eds.).

Sage, London.

ARMAND, D. L. (1964): Logičnosť geografičeskich klassifikacij i schem rajonirovanija.

Razvitije i preobrazovanije geografičeskoj sredy. Moskva.

AUTY,R.M. (1995): Industrial policy, sectoral maturation and postwar economic growth in

Brazil: the resource curse thesis. Economic Geography, 71, 3, 257 - 272.

BARANSKIJ, N. N. (1953): Náčrtok školskej metodiky socioekonomickej geografie. NSAV,

Bratislava.

BARANSKIJ, N. N. (1957): Geografia regionalna a geografia fizyczna i ekonomiczna.

Przeglad zagr. lit. geograficznej, Warszawa, č. 1., 47-88.

BARBAG, J. (1962): Wstep. IN: Geografia regionalna. Przeglad zagranicznej literatury

geograficznej, 3. Warszawa.

BARNES, T., CURRY, M. (1983): Towards a contextualist approach to geographical

knowledge. TIBG, N.S., 8, 467-482.

BARTKOWSKI, T. (1986). Zastosowania geografii fizycznej. Paňstwowe wydawnictwo

naukowe, Warszawa. ISBN 83-01-06098-0. s.398.

BAŠOVSKÝ, O. (1979): Diferenciácia a integrácia v geografii a regionálna geografia.

AFRNUC, Geographica, 17, 171-185.

BAŠOVSKÝ, O. (1979): Diferenciácia a integrácia v geografii a regionálna geografia. Acta

FRNUC, Geographica, No 17, Bratislava, 171,185.

BAŠOVSKÝ, O. , LAUKO, V. (1990): Úvod do regionálnej geografie, SPN, Bratislava, s.

118

BAŠOVSKÝ, O., HVOŢĎAROVÁ, E., PAULOV, J., POVINCOVÁ, E. (1985): Regionálna

analýza a prognóza okresov Juhoslovenskej kotliny. Geografický časopis, 37, 2-3, 287-302.

BAŠOVSKÝ, O., LAUKO, V. (1990): Úvod do regionálnej geografie. SPN, Bratislava.

BELL, D. (1976): The cultural contradictions of capitalism. Basic Books, New York.

BELL,D. (1973): The coming of postindustrial society. Basic Books, New York.

BELOKOSTOLSKÁ, E. (2007): Meniaca sa identita obce Imeľ. Prírodovedecká fakulta,

Bratislava.

BEZÁK, A. (1993): Problémy a metódy regionálnej taxonómie. Geographia Slovaca 3, GÚ

SAV, Bratislava, s. 93.

BIČÍK, I. (2000): Regionální geografie stále na rozcestí. Miscellanea geographica

Universitatis Bohemiae occidentalis, 7, Plzeň, ISBN 80,7082-543-X, 15-23.

BIČÍK, J. – BRINKE, J. (1987): Regionální geografie na rozcestí. Poznámky k vývoji, obsahu

a chápání regionální geografie. Sborník ČSGS 92, Praha, 272-281.

BLAŢEK, J. (1993): Regionální vývoj a regionální politika: hlavní přístupy v zemích západní

Evropy. In: Teoretické přístupy a hlavní problémy v současné geografii. Ed. L. Sýkora.

Katedra sociální geografie a regionálního rozvoje PFUK, Praha, 120-146.

BLAŢÍK,T., KASALA, K. (1991): Priestorové ekonomické presuny. Geografický časopis 43,

1,

BUTTIMER, A. (1990): Geography, humanism, and global concern. AAAG, 80, 1, 1-33.

BUTZER, K. W. (1989): Hartshorne, Hettner, and The Nature of Geography. In: Reflections

on Richard Hartshorne's The Nature of Geography. Ed. by J. N. Entrikin and S. D. Brunn.

AAAG, Washington, 35-52.

CAPRA, F. (1982): The turning point. Simon and Schuster, New York.

CAPRA, F. (1992): Tao fyziky. Gardenia, Bratislava.

CETL, J., HORÁK, P., HOŠEK, R., KUDRNA, J. (1984): Průvodce dějinami evropského

myšlení. Panorama, Praha.

CLARKE, J. (1984): "There is no place like...": cultures of difference. In: Geography matters!

A reader. Ed. by D. Massey and J. Allen. Cambridge University Press, Cambridge, 54-67.

CLAVAL, P. (1987): The region as a geographical, economic and cultural concept.

International Social Science Journal, 112, 159-172.

COCHRANE, A. (1987): What a difference the place makes: the new structuralism of

locality. Antipode, 19, 3, 354-363.

COOKE, P. (1986): The changing urban and regional system in the United Kingdom.

Regional Studies, 20, 3, 243-251.

COOKE, P. (1989): Locality theory and the poverty of "spatial variation". Antipode, 21, 3,

261-273.

COSGROVE, D. (1985): Prospect, perspective and the evolution of the landscape idea. TIBG,

N. S., 10, 45-62.

CRONON, W. (1992): A Place for Stories: Nature, History, and Narrative. The Journal of

American History, 78, 4; Academic Research Library pp. 1347-1376.

DANIELS, S. (1992): Place and the geographical imagination. Geography, 77, 4, 310-322.

DE BLIJ, H., MULLER, P. O. (1988): Geography: regions and concepts. John Wiley and

Sons, New York.

DEBOLD, B. (1995): Fourth wave concept overview. http://www.newciv.org/worldtrans/

/whole/fourthwave.html.

DEMEK, J. (1984): Teoretická geografie. SPN, Praha.

DICKEN, P. (1986): Global shift. Industrial change in a turbulent world. Harper and Row,

London.

DILTHEY, W. (1980): Ţivot a dejinné vedomie. Pravda, Bratislava.

DUNCAN, S., SAVAGE, M. (1989): Space, scale and locality. Antipode, 21, 3, 179-206.

DYSON, E., GILDER, G., KEYWORTH, G., TOFFLER, A. (1994): Cyberspace and the

American dream: a Magna Carta for the knowledge age. http://aspen.pff.org/pff/ /magna.html.

ELKINS, T. H. (1989): Human and regional geography in the German-speaking lands in the

first forty years of the twentienth century. In: Reflections on Richard Hartshorne's The Nature

of Geography. Ed. by J. N. Entrikin and S. D. Brunn. AAAG, Washington, 17-34.

ENTRIKIN, J. N. (1989): Introduction: The Nature of Geography in perspective. In:

Reflections on Richard Hartshorne's The Nature of Geography. Ed. by J. N. Entrikin and S. D.

Brunn. AAAG, Washington, 1-15.

ENTRIKIN, J. N. (1994): Place and region. Progress in Human Geography, 18, 2, 227-233.

FARMER, B. H. (1973): Geography, area studies and the study of area. TIBG, 70, 1-15.

FISCHER, M., M. (1982): Eine Methodologie der Regionaltaxonomie: Probleme und

Vervahren der Klassifikation und Regionalisierung. Bremer Beiträge zur Geographie und

Raumplanung, 3.

FISCHER, M., M. (1987): Some fundamental problems in homogeneous and functional

taxonomy. Bremer Beiträge zur Geographie und Raumplanung, 11, 267-282.

FRAYNE, B. 2003. The regional geography of Southern Africa (a course).

http://geog.queensu.ca/256/lectures/Lecture%203%20Theory.pdf.

fsk.dk:80/fsk/publ/info2000-uk/chap01.html.

GABRIELIAN, V. (1999): Qualitative research methods: an overview. In: Handbook of

Research Methods in Public Administration. G. J. Miller, M. L. Whicker (eds.). Dekker, New

York.

GADAMER, H. G. (1987): Hermeneutics as practical philosophy. In: After philosophy: end

or transformation? K. Baynes, J. Bohman, T. McCarthy (eds.), MIT Press, Cambridge and

London, pp. 325-338.

GÁL, E., MARCELLI, M. (1991): Svet za zrkadlom. In: Za zrkadlom moderny. Ed. E. Gál,

M. Marcelli. Archa, Bratislava, 7-26.

GALBAVÝ, T. (2007): Meniaca sa identita obce Trebatice. Prírodovedecká fakulta,

Bratislava.

GARDAVSKÝ, V., HAMPL, M. (1982). Základy teoretické geografie. SPN Praha, s. 84.

GEERTZ, C. (1973): Thick description: toward an interpretive theory of culture, in: The

interpretation of cultures: selected essays. Basic Books, New York, pp. 3-30.

GIBSON, E. (1978): Understanding the subjective meaning of places. In: Humanistic

geography: prospects and problems. D. Ley, M. S. Samuels (eds.), Maaroufa Press, Chicago,

pp. 138-154.

GIDDENS, A. (1984): The constitution of society. University of California Press, Berkeley

and Los Angeles.

GILBERT, A. (1988): The new regional geography in English and French-speaking

countries. Progress in Human Geography, 12, 2, 208-228.

GOLD, M. (1984): A history of Nature. In: Geography matters! A reader. Ed. by D. Massey

and J. Allen. Cambridge University Press, Cambridge, 12-33.

GOODE, W. J. (1977): Principles of sociology. McGraw-Hill, New York.

GORE, C. (1984): Regions in question: space, development theory and regional policy.

Methuen, London and New York.

GOUDIE, A. S. (1986): The integration of human and physical geography. TIBG, N. S., 11,

454-458.

GREGORY, D. (1978): Ideology, science and human geography. Hutchinson, London.

GREGSON, N. (1987): The CURS initiative: some further comments. Antipode, 19, 3, 364-

370.

GROF, S. (1992): Za hranice mozku. Gemma89, Praha.

GROFIKOVÁ, I. (1991): Skúsenosti z regulácie prílevu zahraničného kapitálu vo vybraných

ázijských novoindustrializovaných krajinách. Ekonomický časopis, 39, 4, 299 - 313.

GUELKE, L. (1977): Regional geography. Professional Geographer, 29, 1, 1-7.

GUELKE, L. (1982): Historical understanding in geography. An idealist approach.

Cambridge University Press, Cambridge.

GURŇÁK, D., BLAŢÍK, T., LAUKO, V. (2005). Úvod do politickej a regionálnej geografie.

Extern, Univerzita Komenského v Bratislave, ISBN 80-223-2049-8, s. 109.

GURŇÁK, D., BLAŢÍK, T., LAUKO, V. (2005): Úvod do politickej a regionálnej geografie.

Univerzita Komenského, Bratislava.

GURŇÁK, D., BLAŢÍK, T., LAUKO, V. (2007). Úvod do politickej geografie, geopolitiky a

a regionálnej geografie. Geografika, Univerzita Komenského v Bratislave, ISBN 978-80-

969338-8-4, s. 140.

GUTHED, A. (2005): Port hinterland connections. Thesis for the degree of licenciate of

engineering. Chalmers University of Technology, Göteborg.

http://www.mot.chalmers.se/dept/tlo/Theses/Guthed%202005.pdf

HÄUFLER, V. (1982): Esej o geografii, jednotné a regionální. SČGS, 87, 1, 27-40.

HAGGETT, P. (1972): Geography: a modern synthesis. Harper and Row, New York. HALL,

P. (1985): The geography of the Fifth Kondratieff. In: Silicon Landscapes. Edited by P. Hall

and A. Markusen. Allen and Unwin, Boston, 1-19.

HAMM, B. (1992): Myslieť globálne a konať lokálne: globálne argumenty lokálnej reformy.

Sociológia, 24, 5, 421-430.

HAMPL, M. (1966): Příspěvek k teorii regionu. SČSZ, 71, 2, 97-113.

HAMPL, M. (1971): Teorie komplexity a diferenciace světa. Karlova univerzita, Praha, s.

183.

HART, J. F. (1982): The highest form of the geographers art. AAAG, 72, 1982, 1-29.

HART, J. F. (1982):The highest form of geographers art. AAAG, 72, 1982, 1-29.

HARVEY, M. E., HOLLY, B. P. (1981): Paradigm, philosophy and geographic thought.

HAUER, J. (1990): What about regional geography after structuration theory. In: Regional

geography: current developments and future prospects. Ed. by R.J. Johnston, J. Hauer and G.

A. Hoekveld. Routledge, London and New York, 85-102.

HAUER, J., HOEKVELD, G. A., JOHNSTON, R. J. (1990): Epilogue: towards an agenda for

regional geographical research. In: Regional geography: current developments and future

prospects. Ed. by R. J. Johnston, J. Hauer and G. A. Hoekveld. Routledge, London and New

York, 208-216.

HÄUFLER, V. (1982): Esej i geografii, jednotné a regionální. Sborník ČSGS 92, 2, 119-123.

HOEKVELD, G. A. (1990): Regional geography must adjust to new realities. In Regional

geography: current developments and future prospects. Ed. by R. J. Johnston, J. Hauer and G.

A. Hoekveld. Routledge, London and New York, 11-31.

HOLT-JENSEN, A. (1999): Geography: history and concepts. Sage, London.

HOWARD, C. A. (2003): From engineer to engineering manager: a qualitative study of

experiences, challenges, and individual transitions for engineering managers in aerospace

companies. Dissertation thesis. The Pennsylvania State University.

HROMÁDKA, J. (1933): Zemepis okresu bratislavského a malackého. Sväzok prvý.

Bratislava.

HROMÁDKA, J. (1934): Zemepis Oravy. Kniţnica našej školy, Sväzok XVIII. Praha-

Bratislava.

HROMÁDKA, J. (1935): Zemepis okresu bratislavského a malackého. Sväzok druhý: Malé

Karpaty, Záhorská níţina, Podunajská níţina pri Bratislave. Bratislava.

HROMÁDKA, J. (1943): Všeobecný zemepis Slovenska. Slovenská vlastiveda, diel I.

Slovenská akadémia vied a umení. Bratislava. S. 256.

HROMÁDKA, J. 1943. Všeobecný zemepis Slovenska. In: Novák, Ľ. (ed.) Slovenská

http://etda.libraries.psu.edu/theses/approved/WorldWideFiles/ETD-308/howard.pdf.

HUDSON, R. (1990): Re-thinking regions: some preliminary considerations on regions and

social change. In: Regional geography: current developments and future prospects. Ed. by R.

J. Johnston, J. Hauer and G. A. Hoekveld. Routledge, London and New York, 67-84.

HUMANISTIC GEOGRAPHY: PROSPECTS AND PROBLEMS. D. Ley, M. S. Samuels

(eds.), Maaroufa Press, Chicago.

HUNTINGTON, S. (1996): The clash of civilizations and the remaking of world order. Simon

Schuster, New York.

HYNEK, A. (1983): Kdyţ geografie, proč ne i regionální. Sborník ČSGS, 93, 2,

HYNEK, A. (2000): Regionální geografie – sociální konstrukce. Miscellanea geographica

Universitatis Bohemiae occidentalis, 7, Plzeň, ISBN 80-7082-543-X, 46-52.

IVANIČKA, K. (1983): Základy teórie a metodológie socioekonomickej geografie. SPN,

Bratislava. s. 448.

JAMES, P. E. (1957): Vvedenije v oblasť geografii. In: Amerikanskaja geografija. Vvedenije,

predmet, soderţanije. Ed. P. E. James, C. F. Jones. Izdateľstvo inostrannoj literatury, Moskva,

233-236.

JEHLIČKA, P. (1993): Nacionalismus: víra, ideologie, řád? In: Teoretické přístupy a vybrané

problémy v současné geografii. Ed. L. Sýkora. Katedra sociální geografie a regionálního

rozvoje PFUK, Praha, 187-197.

JINGSHAN, L. (1987): A comparison between the Chinese and Western models of

philosophy. International Social Science Journal, 112.

JOHNSTON, R. J. (1984): The world is our oyster. TIBG, N. S. 9, 443-459.

JOHNSTON, R. J. (1985): Introduction: exploring the future of geography. In: The future of

geography. Ed. by R. J. Johnston. Methuen, London and New York, 3-26.

JOHNSTON, R. J. (1986): Four fixations and the quest for unity in geography. TIBG, N. S.,

11, 449-453.

JOHNSTON, R. J. (1987): Geografija i geografi. Očerk razvitija anglo-amerikanskoj

sociaľnoj geografii posle 1945 goda. Progress, Moskva.

JOHNSTON, R. J. (1990): The challenge for regional geography: some proposals for research

frontiers. In: Regional geography: current developments and future prospects. Ed. by R. J.

Johnston, J. Hauer, G. A. Hoekveld. Routledge, London and New York, 122-139.

JOHNSTON, R. J., HAUER, J., HOEKVELD, G. A. (1990): Region, place, locale: an

introduction to different conceptions of regional geography. In: Regional geography: current

developments and future prospects. Ed. by R. J. Johnston, J. Hauer, G. A. Hoekveld.

Routledge, London and New York, 1-10.

JOPPE, M. (nedatované): The research process. http://www.ryerson.ca/~mjoppe/rp.htm.

JORDAN, T. G. (1988): The European culture area. Harper and Row, New York.

KANSKI, K. (1976): Regionaľnaja geografija: issledovanije integraľnych rajonov. In.

Regional Geography. Moskva, International Geography '76, XXIII IGC, Section 8, 30-33.

KANTOWICZ, E., SKOTNICKI, M. (1991): Glówne problemy i tendencje w geografii

regionalnej. Podstawowe problemy metodologiczne rozwoju polskiej geografii. Seria

geografia 488, UAM Poznaň, 229-243.

KASALA, K. (1993): Dynamika ekonomickogeografických systémov (na príklade USA a

Veľkej Británie). AFRNUC, Geographica, Nr. 32, 299 - 311.

KASALA, K. (1994): Philosophy of the relation between man and nature. AFRNUC,

Geographica, 34, 191-201.

KASALA, K. (1996a): Regions as spatial systems and regional development. AFRNUC,

Geographica, 38, 91-107.

KASALA, K. (1996b): Postavenie Slovenska v globálnej ekonomike: teoretické východiská a

informačná spoločnosť. AFRNUC, Geographica, 39, 223-237.

KASALA, K. (1998): Argumenty pre regionálnu geografiu. AFRNUC, Geographica, 40, 69-

76.

KASALA, K. (2002): Porozumenie ako cieľ regionálnogeografického prístupu. AFRNUC,

Geographica, 42, pp. 41-51.

KASALA, K. (2002): Socio-cultural conditions of societal transformation: the case of

Slovakia. Folia Geographica 5, Vol 37, s. 61-73.

KASALA, K. (2003): Kontexty a kontextuálny prístup v regionálnej geografii. Geografické

aspekty středoevropského prostoru. Sborník prací Pedagogické fakulty Masarykovy

univerzity, svazek 169, Geografie XIV, s. 50-54.

KASALA, K. (2006): Meniaca sa identita miesta: metodika výskumu. Geografická revue, 2,

2, pp. 709-723.

KASALA, K., BLAŢÍK, T. (1993): Transformácia výuky geografie na stredných školách.

Geografické rozhledy, 2, 3, 84-85.

KNIGHT, D. (1982): Identity and territory: geographical perspective on nationalism and

regionalism. AAAG, 72, 4, 514-531.

KNOX, P., AGNEW, J. (1989): The geography of the world-economy. Edward Arnold,

London.

KOFMAN, E. (1981): The concept of the culture region in the social sciences in France. L'

Espace géographique, 4, 281-285.

KOHÁK, E. (1991a): Dopisy přes oceán aneb Čertování s Míšou. SPN, Praha.

KOHÁK, E. (1991b): Hovory se stromem. Filosofický časopis, 6.

KOL. (1997): Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry 1. Tranoscius, a. s. Liptovský Mikuláš,

ISBN 80-7140-143-9, s. 172.

KOL. (1997): Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry 2. Tranoscius, a. s. Liptovský Mikuláš,

ISBN 80-7140-155-2, s. 164.

KOL. (2000): Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Lúč, Bratislava, s. 1550.

ISBN 80-7114-300-6. s. 39-47.

KOLINSKY, M. (1984): The nation-state in western Europe: erosion from 'above' and

'below'? In: Geography matters! A reader. Ed. by D. Massey and J. Allen. Cambridge

University Press, Cambridge, 166-180.

KOLOTIJEVSKIJ, A. M. (1976): Metodologičeskije osnovy sistemy regionaľnych nauk. In:

Regional Geography. Moskva, International Geography '76, XXIII IGC, Section 8, 33-36.

KORČÁK, J. (1938): Geopolitické základy Československa, jeho kmenové oblasti. Orbis,

Praha.

KORČÁK, J. (1954): Regionální zeměpis. Příloha Sborníku ČSSZ 59, Praha.

KOSKIAHO, B. (1977): Regional development and regional policy. The case of Finland.

XVII. European Congress of RSA, Cracow.

KOVÁČ, D. (1992): Nacionalizmus v našom storočí. Sociológia, 24, 1-2, 9-15.

KUHN, T. (1996): The structure of scientific revolutions. The University of Chicago Press,

Chicago and London, 3rd ed.

KVASNIČKOVÁ, A. (1993): Fenomén postmoderny. Sociológia, 25, 1-2, 105-117.

LAUKO, V. (1982): Podstata regionálnej geografie a jej postavenie v systéme geografických

vied. Geografický časopis 34, 3, 265-275.

LAUKO, V. (1982): Podstata regionálnej geografie a jej postavenie v systéme geografických

vied. Geografický časopis 34, 265-276.

LAUKO, V. (1983): Súčasné chápanie regionálnej geografie. Acta FRNUC, Geographica 25,

29-41.

LAUKO, V. (1983): Súčasné chápanie regionálnej geografie. AFRNUC, Geographica, 22, 29-

41.

LAUKO, V. (2000): Transformácia regionálnej geografie. Miscellanea Geographica

Universitatis Bohemiae Occidentalis, 7, 24-31.

LAUKO, V. (2000): Transformácia regionálnej geografie. Miscellanea geographica

Universitatis Bohemiae occidentalis, 7, Plzeň, ISBN 80-7082-543-X, 24-31.

LAUKO, V. (2006): Transformácia slovenskej geografie, jej dôsledky a problémy. Acta

Facultatis Studiorum Humanitatis et Naturae Universitatis Prešoviensis, 44, Folia

Geographica 9, 44-55.

LEE, R. (1985): The future of region: regional geography as education for transformation. In:

Geographical futures. Ed. by R. King. The Geographical Association, Sheffield, 77-91.

LEE, R. (1990): Regional geography: between scientific theory, ideology and practice (or,

what use is regional geography?). In: Regional geography: current developments and future

prospects. Ed. by R. J. Johnston, J. Hauer, G. A. Hoekveld. Routledge, London and New

York, 103-121.

LEWIS, P. (1985): Beyond description. AAAG, 75, 1985, 465-478.

LORENZ, K. (1990): 8 smrtelných hříchů. Panorama, Praha.

LOVELOCK, J. E. (1979): Gaia: a new look at life on Earth. Oxford University Press, New

York and London.

LOVELOCK, J. E. (1994): Gaia: ţivoucí planeta. Mladá fronta, Praha.

LOVELOCK, J. E., EPTON, S. R. (1975): The quest for Gaia. New Scientist, 6, 304-306.

LUKNIŠ, M. (1977): Geografia krajiny Jura pri Bratislave. Bratislava. Univerzita

Komenského. S. 211.

LUKNIŠ, M. (1977): Geografia krajiny Jura pri Bratislave. Univerzita Komenského,

Bratislava.

LUKNIŠ, M. (1985): Regionálne členenie Slovenskej socialistickej republiky z hľadiska jej

racionálneho rozvoja. Geografický časopis, 37, 2-3, 137-163.

LUKNIŠ, M. (1985): Regionálne členenie Slovenskej socialistickej republiky z hľadiska jej

racionálneho rozvoja. Geografický časopis 37, 2-3, s. 137.

LYOTARD, J. F. (1991): Postmoderná situácia. In: Za zrkadlom moderny. Ed. E. Gál a M.

Marcelli. Archa, Bratislava, 70-91.

MANDEL, E. (1980): Long waves of capitalist development. The Marxist interpretation.

Cambridge University Press, Cambridge.

MARKUSEN, A. (1985): Profit cycles, oligopoly and regional development. MIT Press,

Cambridge.

MARKUSEN, A. (1987): Regions. The economics and politics of territory. Rowman and

Littlefield, Totowa.

MARTIN, G. J. (1989): The Nature of Geography and Schaeffer-Hartshorne debate. In:

Reflections on Richard Hartshorne's The Nature of Geography. Ed. by J. N. Entrikin and S. D.

Brunn. AAAG, Washington, 69-90.

MASON, H. (1976): O razvitiji regionaľnoj geografii. Regional Geography, Moskva.

International Geography '76. XXIII IGC, Section 8, 37-40.

MASON, H. (1976): O razvitiji regionaľnoj geografiji. . In: Regional geography. Moskva,

International geography ´76 XXIII IGC, Section 8, 37-40.

MASSEY, D. (1979): In what sense a regional problem? Regional Studies, 13, 233-243.

MASSEY, D. (1983): Industrial restructuring as class restructuring: production

decentralization and local uniqueness. Regional Studies, 17, 2, 73-89.

MASSEY, D. (1984a): Introduction: Geography and society. In: Geography matters! A

reader. Ed. by D. Massey and J. Allen. Cambridge University Press, Cambridge, 161-165.

MASSEY, D. (1984b): Spatial divisions of labour. Social structures and the geography of

production. Macmillan, London.

MASSEY, D. (1993): Questions of locality. Geography, 78, 2, 142-149.

MATLOVIČ, R. (2006a): Geografia – hľadanie tmelu (k otázke autonómie a jednoty

geografie, jej externej pozície a inštitucionálneho začlenenia so zreteľom na slovenskú

situáciu). Acta Facultatis Studiorum Humanitatis et Naturae Universitatis Prešoviensis, Folia

Geographica, 9, 6-43.

MATLOVIČ, R. (2006b): K problematike hľadania platformy symbiózy idiografického a

MATLOVIČ, R. (2007): Hybridná idiograficko-nomotetická povaha geografie a koncept

miesta s dôrazom na humánnu geografiu. Geografický časopis, 59, 1, 3-23.

MAZÚR, E. et al. (1985): Krajinná syntéza oblasti Tatranskej Lomnice. VEDA, Bratislava.

MAZÚR, E., DRDOŠ, J., URBÁNEK, J. (1983): Krajinné syntézy - ich východiská a

smerovanie. Geografický časopis, 35, 1, 3-15.

MCDOWELL, L., MASSEY, D. (1984): A woman's place? In: Geography matters! A reader.

Ed. by D. Massey and J. Allen. Cambridge University Press, Cambridge, 128-147.

MCGRATH, N (2007): Dialoguing in the desert for sustainable development. Ambivalence,

hybridity and representations of indigenous people. Dissertation thesis, Murdoch University.

http://wwwlib.murdoch.edu.au/adt/pubfiles/adt-MU20070329.132622/02Whole.pdf

MEČIAR, J. (2007). Obecná regionální geografie I. Masarykova univerzita Brno, ISBN 80-

210-4011-4, s.140.

MIČIAN, Ľ. (1984): The analysis and comparison of the selected conceptions of geographical

sciences system. AFRNUC, Geographica, 24, 41-54.

MIČIAN, Ľ. (1996): Position of regional geography within the system of geographical

sciences. AFRNUC, Geographica, 38, 29-41.

MIČIAN, Ľ. (2000): Vhodným systémom geografických vied k pokroku v regionálnej

geografii, Miscellanea geographica Universitatis Bohemiae occidentalis, No 7, ZČU v Plzni,

Plzeň, s. 35 – 40

MIČIAN, Ľ., ZATKALÍK, F. (1986): Náuka o krajine a starostlivosť o ţivotné prostredie.

Bratislava. Univerzita Komenského. s. 137.

MORRIS, A. (1981): Latin America. Economic development and regional differentiation.

Hutchinson, London.

MOSCHELESOVÁ, J. (1951): Úvod do regionálního zeměpisu. Učební texty vysokých škol.

Praha. S. 29.

MURGATROYD, L., URRY, J. (1984): The re-structuring of a local economy: the case of

Lancaster. In: Geography matters! A reader. Ed. by D. Massey and J. Allen. Cambridge

University Press, Cambridge, 112-127.

MURPHY, A. B. (1991): Regions as social constructs: the gap between theory and practice.

Progress in Human Geography, 15, 1, 22-35.

NAISBITT, J. (1982): Megatrends. Ten new directions transforming our lives. Warner Books,

New York.

NAISBITT, J., ABURDENE, P. (1992): Megatrendy 2000. Desať nových smerov na

deväťdesiate roky. Bradlo, Bratislava.

NAKAKITA, T. (1991): The takeoff of the East Asian economic sphere. Japan Review of

International Affairs, Spring - Summer, 62 - 80.

NAYLON, J. (1992): Ascent and decline in the Spanish regional system. Geography, 77, 1,

46 - 62.

NEEF, E. (1967): Die theoretische Grundlagen der Landschaftslehre. Haack – Gotha, Leipzig.

NEGROPONTE, N. (1996): "Being digital", place without space. Chapter 13: The post-

information age. http://www. obs-europa.de/obs/english/books/nn/ch13c02.htm.

nomotetického spôsobu produkcie geografických poznatkov. Geografická revue, 2, 25-39.

NOVOBILSKÝ, P. (2007): Meniaca sa identita obce Belá nad Cirochou v r. 1918 – 2006.

Prírodovedecká fakulta, Bratislava.

OUTRATA, R. (1996 a): Foreign trade and the Slovak economic structure. Ekonomický

časopis, 44, 2, 119-137.

OUTRATA, R. (1996b): Uplatnenie na trhoch EÚ nevedie cez high-tech. Trend, 20, 4C - 5C.

PAASI, A. (1986): The institutionalization of regions: a theoretical framework for

understanding the emergence of regions and the constitution of regional identity. Fennia, 164,

1, 105-146.

PAŠIAK, J. (1992): Od uzavretej k otvorenej spoločnosti (socio-priestorová dimenzia).

Sociológia, 24, 5, 391-398.

PAULOV, J. (1986): Spory o pozitivizmus v súčasnej západnej geografii. Geografický

časopis, 38, 2-3, 259-273.

PAULOV, J. (1996): Situation in regional geography: some open questions. Acta Facultatis

Rerum Naturalium Universitatis Comenianae, Geographica, 38, 9-16.

PAULOV, J. (1996): Some facts from the history of Slovak geography with special reference

to regional geography. Acta Facultatis Rerum Naturalium Universitatis Comenianae,

Geographica, 38, 199-206.

PAULOV, J. (1996): The situation of regional geography: some open questions. AFRNUC,

Geographica, 38, 9-16.

PAULOV, J. (1996a): The situation of regional geography: some open questions. Acta

FRNUC, Geographica, No 38, Bratislava, 9-16.

PAULOV, J. (1996b): Some facts from the history of slovak geography wirh special reference

to regional goegraphy. Acta FRNUC, Geographica, No 38, Bratislava,199-206.

PAULOV, J. (1997): Postmodern geography: a brief characterization. Acta Universitatis

Carolinae, Supplementum, 40-50.

PAULOV, J. (2002): Komplexita a geografia. Geografický časopis 54, 4, 393-398.

PAULOV, J. (2006): K problému idiografickosti a nomotetickosti geografie s osobitným

zreteľom na regionálnu geografiu. Acta Geographica Universitatis Comenianae, 47, 27-32.

PAVLÍNEK, P. 1993. Anglo-americká geografie ve dvacátém století. In: Teoretické přístupy

a vybrané problémy v současné geografii. Ed. by L. Sýkora. Katedra sociální geografie

a regionálního rozvoje Přírodovědecké fakulty Univerzity Karlovy, Praha, s. 9-29.

PEET, R. (1998): Modern geographical thought. Blackwell, Oxford.

PETRELLA, R. (1996): Information society - future prospects. The BCS/Unisys Annual

Lecture. http://www.bcs.org.uk/unisys.htm.

PLATT, R. S. (1962): W sprawie goegrafii regionalnej. Przeglad zagranicznej literatury

gešograficznej. 3. Warszawa, 101-117.

PRED, A. (1984): Place as historically contingent process: structuration and the time-

geography of becoming places. AAAG, 74, 2, 279-297.

PRED, A. (1986): Place, practice and structure. Social and spatial transformation in Southern

Sweden, 1750-1850. Barnes and Noble Books, Totowa.

PUDUP, M. B. (1987): Arguments within regional geography. Progress in Human

Geography, 12, 3, 369-390.

QUOIST, M. (1994): Cesty modlitieb. Lúč, Bratislava.

RELPH, E. (1976): Place and placelessness. Pion, London.

ROŚCISZEWSKI , M. (1962): Próba przedstawienia rozwoju koncepcji geogfrafii regionalnej

we Francii. Przeglad. Zagr. Lit. Geograficznej, 3, Warszawa, 52-79.

SAFFO, P. (1996): The global short-circuit and the explosion of information. http://www.

SAYER, A. (1985): Realism and geography. In: The future of geography. Ed. by R. J.

Johnston. Methuen, London and New York, 159-173.

SAYER, A. (1986): Industrial location on a world scale: the case of the semiconductor

industry. In: Production, work, territory. The geographical anatomy of industrial capitalism.

Edited by A. J. Scott and M. Storper. Allen and Unwin, Boston, 107 - 123.

SCARGILL, D. I. (1985): Space, place and region: towards a transformed regional

geography. Geography, 70, 2, 138-141.

SEDLÁK, M. (1996): Vývoj odvetvovej a vývoznej štruktúry priemyslu je nepriaznivý.

Trend, 20, 2C.

SHAW, W. S. (2001): Ways of whiteness: negotiating settlement agendaa in (post)colonial

inner Sydney. Dissertation thesis. The University of Melbourne.

http://eprints.infodiv.unimelb.edu.au/archive/00000242/01/Shaw.pdf.

SHELDRAKE, R. (1981): A new science of life: the hypothesis of formative causation. Blond

and Briggs, London.

SHELDRAKE, R. (1988): The presence of the past. Morphic resonance and the habits of

nature. Times Book, New York.

SHELDRAKE, R. (1992): Morfická rezonance a kolektivní paměť. Gemma, 5, 16-20.

SHELDRAKE, R. (1994): Tao přírody. Gardenia, Bratislava.

SCHAEFER, F.K. (1953): Exceptionalism in geography: a methodological examination.

Annals of the Association of American Geographers, 43, 226-245.

SILVA, J., STONE, R. B. (1995): Silvova metóda kontroly mysli pro podnikatele a manaţery.

Pragma, Praha.

SLOVENSKÁ VLASTIVEDA II. (1943): SAVU, Bratislava.

SLOVENSKO. ĽUD II. (1975): Obzor, Bratislava.

SMITH, N. (1989): Geography as museum: private history and conservative idealism in The

Nature of Geography. In: Reflections on Richard Hartshorne's The Nature of Geography. Ed.

by J. N. Entrikin and S. D. Brunn. AAAG, Washington, 91-120.

Sociologické školy, směry, paradigmata 1996. Sociologické nakladatelství a Sociologický

ústav AV ČR, Praha, 249 s.

STÖHR, W., TÖDTLING, F. (1976): Spatial equity - some anti-theses to current regional

development doctrine. 13th European Regional Science Congress, Copenhagen.

STÖRIG, H. G. (1992): Malé dějiny filozofie. Zvon, Praha.

STEEL, R. W. (1982): Regional geography in practice. Geography, 67, 1, 2-8.

STŘÍDA, M. (2000): Dvě tváře regionální geografie. Miscellanea geographica Universitatis

Bohemiae occidentalis, 7, Plzeň, ISBN 80-7082-543-X, 31-34.

SUTHERLAND, E. (1996): The information revolution. http://www.lamp.ac.uk/~ewan/

/InfSoc/inf_rev.

ŠTEFÁNEK, A. (1944): Základy sociografie Slovenska. SAVU, Bratislava.

ŠVEDA, M. (2007): Karlova Ves – meniaca sa identita mesta. Prírodovedecká fakulta,

Bratislava.

TATA, R. (1976): O vozraţdenii regionaľnoj geografii. Regional Geography. Moskva,

International Geography '76, XXIII IGC, Section 8, 51-53.

TATA, R. (1976): O vozraţdeniji regionaľnoj geografiji. . In: Regional geography. Moskva,

International geography ´76 XXIII IGC, Section 8, 51-53.

TAYLOR, P. J. (1976): An interpretation of the quantification debate in British geography.

TIBG, N. S., 1, 2, 129-142.

TAYLOR, P. J. (1986): Locating the question of unity. TIBG, N. S., 11, 443-448.

TAYLOR, P. J. (1988): World-systems analysis and regional geography. Professional

Geographer, 40, 3, 259-265.

TAYLOR, P. J. (1991): The English and their Englishness: "a curiously mysterious, elusive

and little understood people". Scottish Geographical Magazine, 107, 3, 146-161.

TAYLOR, P. J. (1992): Understanding global inequalities: a world systems approach.

Geography, 77, 1, 10-21.

TAYLOR, P. J. (1994): The state as container: territoriality in the modern world-system.

Progress in Human Geography, 18, 2, 151-162.

TERLOUW, C. P. (1990): Regions of the world system: between the general and the specific.

In: Regional geography: current developments and future prospects. Ed. by R. J. Johnston, J.

Hauer and G. A. Hoekveld. Routledge, London and New York, 50-66.

THE DICTIONARY OF HUMAN GEOGRAPHY (2000): R. J. Johnston et al. (eds.).

Blackwell, London.

Themes in geographic thought. Ed. by M. E. Harvey and B. P. Holly. Croom Helm, London,

11-37.

THRIFT, N. (1990a): Doing regional geography in a global system; the new international

financial system, the city of London and the South East of England, 1984-7. In: Regional

geography: current developments and future prospects. Ed. by R. J. Johnston, J. Hauer and G.

A. Hoekveld. Routledge, London and New York, 180-207.

THRIFT, N. (1990b): For a new regional geography 1. Progress in Human Geography 14, 2,

272-279.

THRIFT, N. (1991): For a new regional geography 2. Progress in Human Geography, 15, 4,

456-465.

THRIFT, N. (1993): For a new regional geography 3. Progress in Human Geography 17, 1,

92-100.

TOFFLER, A. (1985): Tretia vlna. Samizdat, Bratislava.

TOFFLER, A. (1992): Šok z budoucnosti. Práce, Praha.

TOFFLER, A., TOFFLER, H. (1996): Utváranie novej civilizácie. Open Windows,

Bratislava.

URRY, J. (1986): Locality research: the case of Lancaster. Regional Studies, 20, 3, 233-242.

TOLMÁČI, L., ZUBRICZKÝ, G. (1996): Regionálna geografia a geografia regiónov.

Geografia 2, Bratislava : Geoservis. s. 64–65.

VALLAUX, C. (1929): Les sciences géographiques. Paris.

VERNON, R. (1966): International investment and international trade in the product cycle.

Quarterly Journal of Economics, 80, 2, 190 - 207.

vlastiveda 1. Bratislava, SAVU, pp. 81-332.

WALLERSTEIN, I. (1974): The rise and future demise of the world capitalist system:

concepts for comparative analysis. Comparative Studies in Society and History, 16, 4, 387-

415.

WALLERSTEIN, I. (1979): The capitalist world-economy. Cambridge University Press,

Cambridge.

WALLERSTEIN, I. (1984): The politics of the world-economy. The states, the movements,

and the civilizations. Cambridge University Press, Cambridge.

WARF, B. (1988): Regional transformation, everyday life and Pacific Northwest lumber

production. AAAG, 78, 2, 326-346.

WATSON, J. W. (1983): The soul of geography. TIBG, N. S., 8, 385-399.

WHITEHEAD, A. N. (1989): Veda a moderný svet. Pravda, Bratislava.

WHITTLESEY, D. (1957): Regionaľnaja koncepcija i regionaľnyj metod. In: Amerikanskaja

geografija. Sovremennoje sostojanie i perspektivy. Ed. P. E. James, C. F. Jones. Izdateľstvo

inostrannoj literatury, Moskva, 37-80.

WILBER, K. (1990): Eye to eye: the quest for the new paradigm. Shambala, Boston and

Shaftesbury.

WYN DAVIES, M., PIERO (2003): Kulturní antroplogie. Portál, Praha.

ZAHRA, A (2006): Regional Tourism Organisations in New Zealand from 1980 to 2005:

Process of Transition and Change. Dissertation thesis. Department of Tourism and Hospitality

Management, University of Waikato. http://adt.waikato.ac.nz/uploads/approved/adt-

uow20061220.162141/public/AZPhDfinal14Dec06.pdf.

ZELINSKY, W. (1973): The cultural geography of the United States. Prentice-Hall,

Englewood Cliffs.