1. súkromné gymnázium v Bratislave, Bajkalská 201. Ants2018

Čo Rusi dali svetu?Autori projektu: Adam Bečvarov, Leonard Braniša, Oliver Pučík, Samuel Novák

1. AntsKonzultanti:

PaedDr. Barbora Ulrichová - Dejepis

Mgr. Terézia Hochelová - Slovenský jazyk a literatúra

Mgr. Alžbeta Nosková - Geografia

2018/ 2019

Čestné prehláseniePrehlasujeme, že všetky informácie, ktoré sme čerpali sú z overených a

publikovaných zdrojov, ktoré sú uvedené v bibliografií a pracovali sme v rámci

etických noriem.

Adam Bečvarov ____________________Leonard Braniša ____________________Oliver Pučík ____________________Samuel Novák ____________________

1

PoďakovanieĎakujeme všetkým konzultantom a osobám ktoré nám pomáhali pri tvorení projektu za

ochotu a nápomocnosť.

2

Obsah

Literatúra: 6Romantizmus 6Ruský romantizmus 7Alexander Sergejevič Puškin 7Eugen Onegin 9Realizmus 11Realizmus v Rusku 12Anton Pavlovič Čechov 13Višňový sad 14

Ideológia: 16Základy fungovania socializmu 16Medzinárodné organizácie pod vplyvom ZSSR: 25

Vojny a politika 28Rusko-japonska vojna 28Prvá svetová vojna 29Občianská vojna a prevrat boľševikov v Rusku 31Invázia Poľska 1939 a expanzia ZSSR 33Veľká vlastenecká vojna 35Začiatok studenej vojny 38Sovietska intervencia v Afganistane 40Ruská intervencia na Ukrajine 42Ruská intervencia v Sýrií 43

Veda a šport 43Prvá družica 43Kozmická špionáž 44Cesta do vesmíru 45Sojuz-Apollo 46Interkozmos 46Vesmírne súperenie s USA 47Šport 48Futbal 49Hokej 49Krasokorčuľovanie 49Atletika 49Šermovanie 50Tenis 50

3

Záver 51

Resumé 52

Summary 53

Bibliografia 55Linky: 55Knihy: 56

4

ÚvodNaša skupina sa v tomto projekte bude zaoberať problematikou Ruska a ruskému prínosu

modernému svetu. V našom projekte sa zaoberáme najmä obdobím 20. storočia. Myslíme

si, že 20. storočie je z pohľadu ovplyvnenia moderného sveta z ruskej strany

najdôležitejšie obdobie dejín. V našom projekte sa však nachádza aj časť zasadená do

19. storočia. V projekte sme sa snažili vysvetliť prínos Ruska svetu a objasniť tému a jej

problematiku. Projekt sme si rozdelili na 4 hlavné časti. Literárnu časť v ktorej hovoríme o

ruskej literatúre. Ideologická časť v ktorej pojednávame o domacej politike a ideológií

ktorá fungovala v Rusku najmä v 20. storočí, časť z nej je zasadená aj do 21. storočia.

Vojensko politickú časť v ktorej píšeme o vojnách a konfliktoch v ktorých figurovalo Rusko.

A nakoniec máme aj vedecko športovú časť v, ktorej pojednávame o najväčších ruských

športových úspechoch a vedeckom pokroku Ruska najmä v oblasti vesmíru.

5

Literatúra:

V literárnej časti sa snažíme objasniť ruskú literatúru 19. storočia. 19.

storočie je z pohľadu tvorivosti ruskej literatúry jedno z najdôležitejších a

najväčších období. V tejto časti projektu sa zameriame na romantizmus a

realizmus.

Romantizmus

Svetový romantizmus vymedzujeme v období od konca 18. storočia do

prvej polovice 19. storočia. Romantizmus sa začína objavovať počas a po

Francúzskej revolúcii. Spoločenské pomery sa menili najmä po tejto revolúcii a z

tejto udalosti vychádzajú autori romantickej literatúry. Vo Francúzsku je nastolená

republika a kapitalizmus, počas procesov je popravená šľachta. Spoločnosť po

revolúcii stojí viac na materiálnych aspektoch života.

V romantickej literatúre vzniká rozpor medzi osamoteným hrdinom a

spoločnosťou. Tento spor sa nedá vyriešiť rozumom, a tak sa autori spoliehajú na

cit. Vo svojich dielach autori využívajú námety z minulosti. Tu sa dostáva do

popredia nový filozofický smer – idealizmus. Postavy v romantizme sú v spore so

spoločnosťou. Cítia sa nepochopené, cítia sa byť osamelé. Sú ovládané citmi.

Bojujú za nejaký ideál. Prejavuje sa u nich titanizmus, čiže schopnosť postáv

obetovať sa v mene ideálu alebo väčšej veci. Postavy sú povahovo jedinečné a

majú jedinečný osud. Zväčša na konci diela umierajú. Veľa autorov sa stotožňuje

so svojimi postavami. Tento jav nazývame autoštylizácia. Znakom je aj žánrový a

druhový synkretizmus. V žánrovom a druhovom synkretizme sa v diele kombinujú

rôzne žánre alebo druhy literatúry. Preto môžeme v tomto období vidieť napr.

veršovaný román. Medzi najznámejších autorov svetového romantizmu patria:

Johann Wolfgang Goethe, Friedrich Schiller, Victor Hugo, George Gordon Byron a

z ruskej literatúry Alexander Sergejevič Puškin.

Ruský romantizmus

Romantizmus v Rusku sa začal rozširovať až na začiatku 19. storočia. Toto

bolo spôsobené celkovou zaostalosťou cárskeho Ruska oproti západnej Európe a

6

malým kontaktom medzi ruskou a europskou inteligenciou. Veľký vplyv na vývoj

ruského romantizmu mal cársky režim a pokus o revolúciu v roku 1825. Tento

pokus bol vedený tzv. dekabristami, čo bola šľachta a vojenskí dôstojníci snažiaci

sa o reformu cárskeho režimu. Veľa dekabristov sa vzdelávalo na západe, čo malo

samo o sebe veľký vplyv na vývoj kultúry v Rusku na začiatku 19. storočia. Pred

týmto obdobím v Rusku vládla cárovná Katarína II., ktorá podporovala rozvoj

kultúry a literatúry. K tomuto postoju ju inšpirovali diela francúzskych

osvietenských autorov. Tento počiatočný impulz následne pomohol pri ďalšom

rozvoji ruskej literatúry.

Na začiatku 19. storočia sa na cársky trón dostal Alexander I., ktorý výrazne

pomohol ďalšiemu rozvoju ruskej literatúry. Zrušil napr. zákaz dovozu zahraničnej

literatúry, cenzúra literatúry prešla z rúk polície na ministerstvo národnej osvety.

Zakladali sa aj nové školy a lýceá. Väčší vplyv francúzskej osvietenskej filozofie v

kombinácii s ruským víťazstvom nad Napoleonom zdvihli celkové národné

povedomie. Tieto spoločenské a mocenské zmeny predznamenali ústup

klasicizmu a nástup romantizmu v Rusku. Jeho vplyv prinútil vtedajších ruských

autorov vyhraniť svoj názor na smerovanie literatúry. Tieto zmeny vyústili do

kritickej diskusie o charaktere ruského literárneho jazyka a písomníctva. Jej

výsledkom bolo čoraz častejšie používanie živej reči v ruských literárnych dielach

a celkové jazykové oživenie diel. Toto oživenie sa výrazne prejavilo najmä v

tvorbe Alexandra Sergejeviča Puškina.

Alexander Sergejevič Puškin

Alexander Sergejevič Puškin je spolu s Michailom Jurievičom

Lermontovom jeden z najvýraznejších a najdôležitejších predstaviteľov ruského

romantizmu. Narodil sa 6. 6. 1799 v Moskve. Jeho otec pochádzal zo starobylého

šľachtického rodu. Jeho matka bola vnučkou etiópskeho murína na dvore Petra

Veľkého. Vďaka otcovej rozsiahlej knižnici a priateľským vzťahom s mnohými

vtedajšími ruskými autormi, ako napr. s Nikolajom Michaljlovičom Karamzinom,

mal Puškin od malička blízky vzťah k literatúre. V roku 1811 začal študovať na

lýceu v Cárskom Sele. Vďaka liberálnemu duchu tohto lýcea a modernizovanému

programu výučby v porovnaní s ostatnými ruskými lýceami bola výrazne

ovplyvnená Puškinova osobnosť a názory. V tomto období začal Puškin aj tvoriť

7

svoje prvé diela. Jedno z nich boli Spomienky v Cárskom Sele z roku 1815. Už v

jeho prvých dielach môžeme vidieť náznaky slobodomyselnych názorov.

V roku 1817 dokončil lýceum a našiel si prácu na kolégiu zahraničných vecí

v Petrohrade. Popri práci bol aj členom literárnych spolkov Arzamas a Zeľonaja

lampa. V diskusiách podporoval názory tzv. novátorov, ktorí sa snažili o prechod

ruskej literatúry z obdobia klasicizmu do romantizmu. Puškin v tomto období

diskutoval aj o postavení človeka v spoločnosti, tu sa prejavili Puškinove liberálne

názory. Tieto názory sa objavili v jeho básňach Voľnosť (1817), Dedina (1918) a v

ďalších. V tomto období vytvoril aj rozprávkovú poému Ruslan a Ľudmila (1820). V

tomto diele sa mu podarilo spojiť rozprávkový motív so žartovno-parodickým

tónom. Toto dielo uzatvára prvú etapu Puškinovej tvorby. Vďaka širokej

spoločenskej odozve jeho liberálnych názorov nezostal Puškin nepovšimnutý

cárskou vládou. Tá sa ho rozhodla zbaviť preložením z Petrohradu na Kaukaz.

Nasledujúce obdobie rokov 1820 až 1824 je známe ako obdobie južného

vyhnanstva. Toto obdobie využil Puškin na cesty po Kaukaze a pobyt v Kišinove a

Odese. Toto “preloženie” však Puškinovi pomohlo upevniť jeho renomé vo

verejnosti a pomohlo mu k ešte väčšiemu umeleckému rastu. Nové prostredie,

ktoré spoznal, a osud vyhnanca ešte viac upevnili Puškinov záujem o

romantizmus. V tomto období vyprodukoval diela Kindžal (1821), Slobodu sial som

(1823), Kaukazský zajatec (1821-1822) a veľa ďalších. Puškin v nich opisuje

slobodu osobnosti a rozvíja tému tragickej osudovej lásky. No konflikt s cárskou

vládou viedol až k Puškinovmu prepusteniu v roku 1824 a nakoniec k nútenému

pobytu na rodinnom majetku pri Pskove pod policajným dohladom. Aj toto druhé

“vyhnanstvo” v období rokov 1824 až 1826 dokázal Puškin tvorivo zužitkovať.

Štúdium ruskej histórie, zber ľudových rozprávok a kontakt s prírodou pomohli k

jeho prechodu z romantizmu do realizmu. V tomto období vyprodukoval diela ako

Zimný večer (1825) a Zimná cesta (1826). No najvýznamnejším Puškinovým

dielom tohto obdobia bola tragédia Boris Godunov z roku 1825. Bola progresívna

z pohľadu nastolenej témy, ktorou bolo hľadanie hybnej sily dejín. V roku 1825

bolo potlačené povstanie dekabristov. Po ňom nasledovali popravy vodcov tohto

povstania a represálie. Vtedajší cár Mikuláš I. sa snažil zmierniť represálie, a tak

udelil Puškinovi milosť, i keď simpatizoval s dekabristami, a povolil mu návrat do

Moskvy a Petrohradu. V nasledujúcom období dosiahla Puškinova tvorba vrchol. V

tomto období napísal lyrické diela Ľúbil som vás (1829), Pamätník (1836) a ďalšie.

8

Napísal aj žartovno-polemickú skladbu Domček v Kolomne (1830) a historické

poémy Poltava (1928) a Medený jazdec (1833). Puškin sa v tomto období venoval

aj dramatickej tvorbe a próze. Počas pobytu v dedine Boldino v roku 1830 dokončil

svoje dielo Eugen Onegin. Na tomto diele Puškin pracoval 7 rokov. Ide o román

napísaný vo veršoch a už len preto je jedinečný. V diele je prezentovaný

generačný portrét autorovho súčasníka tzv. zbytočného človeka. Motív

zbytočného človeka prezentuje osobu, ktorá má všetky predpoklady, vzdelanie a

postavenie dosiahnuť niečo väčšie a byť nápomocný spoločnosti, no je na jej kraji

a cíti sa byť zbytočný, opustený a občas aj znudený. Kvôli svojej pasivite sa často

stáva lenivou. Postáv s motívom zbytočného človeka je v ruskej literatúre viac,

napr. nemenovaná hlavná postava Dostojevského Zápisníku z podzemia, Pečorin

v románe Michaila Jurieviča Lermontova Hrdina našej doby. Z neruských autorov

je to napr. báseň Georga Gordona Byrona Putovanie Childa Harolda. Vďaka

širokému tematickému záberu, skĺbeniu osudov postáv s prostredím vtedajšej

doby, žánrovému synkretizmu a jednému z prvých obrazov motívu zbytočného

človeka patrí Eugen Onegin k vrcholu Puškinovej tvorby.

Eugen Onegin

Hlavná postava tohto diela sa vola Eugen Onegin. Ide o mladého muža,

ktorý vyrastal v Petrohrade, je ale znudený a pohoršený správaním v kruhoch

šľachty, v ktorých sa Onegin pohyboval skoro celý život. Počas svojho života v

Petrohrade Onegin chodieval na rôzne večierky a plesy. Oneginovi príde správa,

že jeho strýko na vidieku umrel, a že Eugen zdedil jeho majetok. Onegin kvôli

tomu odchádza na vidiek. Tam sa stretáva s básnikom Vladimírom Lenskym.

Vladimír Lensky je mladý zahľadený básnik, je plný energie a je dokonca mladší

než Onegin. S ním sa Onegin rýchlo zblíži, aj keď sa ich názory na svet líšia.

Lensky Onegina zoznámi s Oľgou Larionovou, do ktorej je Lensky zamilovaný, a

jej sestrou Tatianou. Tatiana Larionova je krásna, emotívna, ale tichá dievčina, má

veľkú fantáziu. Je inteligentná, ale naivná. Tatiana sa nakoniec do Onegina

zamiluje a rozhodne sa mu napísať list o svojich pocitoch k nemu. Ten ale Onegin

ignoruje a nakoniec sa Tatiana rozhodne povedať Oneginovi o svojich pocitoch k

nemu osobne. Onegin Tatiane povie, že jej list bol emotívne nabitý, ale chladne ju

odmieta, pretože si myslí, že by ho manželstvo nudilo, ponúka jej ale priateľstvo.

Následne sa usporiada oslava pre Tatianu. Pôvodne na oslavu Onegin ísť

9

nechcel, ale Lensky ho presvedčil, aby prišiel. Na oslave ale hostia Onegina

ohovárajú, toto dáva za vinu Lenskému, ktorý ho presvedčil, aby na oslavu prišiel.

Následne sa mu Onegin chce pomstiť a začne sa zbližovať s Oľgou Larionovou,

do ktorej je Lensky zamilovaný. Oľge sa Onegin páči a nakoniec aj ona prejavuje k

Oneginovi city. Lensky sa nahnevá a rozhorčený vyzve Onegina na súboj. Onegin

súboj nedobrovoľne prijíma kvôli spoločenským pravidlám. V súboji Onegin

nechtiac Lenského zabije. Onegin sa následne s pocitom viny a žiaľu vydáva na

cesty po Rusku. Tatiana po Oneginovom odchode príde do Oneginovho domu na

vidieku a snaži sa nájsť dôvod, pre ktorý ju Onegin odmietol. Nakoniec aj Tatiana

odchádza. Prejde niekoľko rokov putovania a Onegin sa dostáva na bál v

Petrohrade, kde sa stretáva šľachta a dôležité osoby ruskej kultúry a politiky. Tam

sa znova stretáva s Tatianou, no tá je už vydatá za staršieho generála. Onegin sa

do Tatiany na bále zamiluje. Tatiana je už ale v tejto dobe úplne iná ako na

začiatku. Je odmeraná a chladná. Onegin sa rozhodne, tak ako Tatiana pred

rokmi, napísať list. V tomto liste opisuje svoje pocity a lásku k Tatiane a uznáva

svoju chybu, keď Tatianu odmietol. No Tatiana v Oneginovom štýle listy ignoruje.

Nakoniec sa Onegin s Tatianou ešte raz stretne osobne. Onegin v tomto

rozhovore vyznáva Tatiane lásku. Tatiana síce uznáva, že Onegin jej stále nie je

ľahostajný, no nechce, aby jej zničil súčasný život a chce zostať verná svojmu

manželovi. Tatiana po rozhovore natrvalo odchádza a zanecháva Onegina za

sebou. V samotnom diele môžeme vidieť, že Eugen Onegin je predstaviteľom

zbytočného človeka. Je znudený životom medzi šľachtou. Je inteligentný a tvorivý,

no väčšinu života premrhal a nevážil si lásku Tatiany.

Puškin sa s Oneginom čiastočne stotožňoval a porovnával. Sám Puškin ale

povedal, že Onegin nie je obrazom jeho života a vlastností. Ironicky ale môžeme

vidieť podobnosti v Puškinovom a Oneginovom živote. Puškin si v roku 1831

zobral za ženu Natáliu Gončarovovú. Tá mu bola ale viackrát neverná a rada sa

zbližovala s inými mužmi. Nakoniec sa stretla s francúzskym dôstojníkom

Georgom d'Anthèsom a d'Anthès sa do nej zamiloval. Natália ho však odmietla.

Georg d'Anthès si nakoniec zobral za ženu Nataliinu sestru Yekaterinu

Gončarovovú. No domnieva sa, že d'Anthès sa týmto spôsobom iba snažil dostať

k Puškinovej žene. Tieto udalosti v kombinácii s nezhodami, ktoré panovali medzi

Puškinom a d'Anthès vyústili do duelu, v ktorom ako Lensky v Oneginovi Puškin

zomrel. Po jeho smrti sa Natália vydala za ruského generála Petra Petrovicha. V

10

Oneginovi sa aj Tatiana vydala za ruského generála a tu môžeme vidieť ďalšiu

podobnosť. Puškinov život bol veľmi turbulentný, no aj tak dokázal vytvoriť veľmi

veľa literárnych diel, ktoré sú výrazne zapísané v ruskej literatúre a patrí k

najvýraznejším ruským predstaviteľom romantizmu.

Realizmus

Realizmus vzniká v 19. storočí na pozadí priemyselnej revolúcie. V Európe

zaniká vďaka rozvoju vedy a ekonomiky feudalizmus a v krajinách sa rozvíja

kapitalizmus. Realizmus sa opieral o filozofický smer pozitivizmus, ktorého

najvýznamnejším predstaviteľom je August Comte. Pozitivizmus hlása objektívne

poznanie skutočnosti, ktorá sa dá overiť zmyslami. Pozitivizmus kritizuje duchovné

veci, ktoré sa nedajú overiť. V tom čase v Európe vznikali aj nové politické hnutia

a strany. Vznikli nové štáty, ako napr. Grécko, a zjednotilo sa Nemecko a

Taliansko. Realisti sa snažili o zobrazovanie obyčajných ľudí bez prikrášľovania.

Snažili sa zobrazovať skutočnosť. V literárnej tvorbe sa objavili aj dovtedy

tabuizované témy, napr. nevera, karierizmus, prostitúcia. Typickou postavou

realizmu je obyčajný človek. Postavy sú zvyčajne niekde medzi dobrom a zlom.

Typizácia sa snaží o charakterizovanie množstva podobných ľudí s podobnými

vlastnosťami. V dielach sa vyskytujú postavy zo všetkých spoločenských vrstiev.

Každá má svojho reprezentanta, ktorý má aj negatívne vlastnosti. Používajú sa aj

nové výrazové prostriedky ako nárečia, hovorové výrazy apod. Tematicky sa

autori sústreďujú na súčasnosť. Vznikajú nové žánre ako román a novela.

Realistický román je charakteristický tým, že zobrazuje široký okruh života vo

väčšom časovom rozpätí.

Kritický realizmus je najvýraznejšou obdobou realizmu. Vzniká ako reakcia

na revolúcie po celej Európe a na vývoj vedy a techniky. Snaží sa kritizovať

spoločnosť a jej nedostatky. Kritika je založená na materiálnych hodnotách,

pretože spoločnosť v tejto dobe väčšinou hodnotí osoby na základe majetku a

bohatstva nie vlastností. Využíva satiru a iróniu. Zobrazuje život všetkých

spoločenských vrstiev.

11

Realizmus v Rusku

Realizmus v Rusku sa začína objavovať v 1. polovici 19. storočia. K

prechodu od romantizmu k realizmu ruskej literatúre veľmi pomohol ruský literárny

kritik Vissarion Grigorievič Belinskij. Motivoval autorov k prechodu do realizmu

tým, že ich nabádal k realistickému popísaniu sociálnych problémov a tried ľudí v

Rusku. Myslel si, že jednou z úloh ruského autora je kritika sociálnej situácie v

Rusku a kritika politického systému. Vďaka Belinskemu boli v Rusku položené

prvé základy realizmu a realistického literárneho hnutia. Pri vytváraní hnutia mu

pomáhal jeden z najvýraznejších ruských realistických autorov Nikolaj Vasilievič

Gogoľ.

Nikolaj Vasilievič Gogoľ sa narodil v roku 1809 na Ukrajine. Je to jeden zo

zakladateľov realizmu v Rusku. Postupne sa dostal do Petrohradu, kde pôsobil na

pozíciách úradníka a učiteľa. Počas života napísal niekoľko poviedok, ako napr.

Večery na laze neďaleko Dikaňky. Vo svojom portfóliu sa nachádza aj dramatická

tvorba. Medzi Gogoľove dramatické diela patrí komédia Revízor. Dielom Revízor

vytvoril nový typ dramatického diela, v ktorom sa kládol dôraz na konfrontáciu

postáv, a nie na rozvoj príbehu. Gogoľ písal aj romány. Medzi najznámejšie patrí

dielo Mŕtve duše. Toto dielo opisuje ruský vidiek 19. storočia. Ide o priamu kritiku

nevoľníckeho systému, ktorý v tej dobe stále v Rusku fungoval. V tomto diele je

použitý tzv. smiech cez slzy, v ktorom sa kombinuje tragika a komédia. Gogoľ patrí

aj k zakladateľom ruského kritického realizmu.

Ďalším významným predstaviteľom ruského realizmu je Lev Nikolajevič

Tolstoj. Lev Nikolajevič Tolstoj je možno najvýraznejší predstaviteľ ruského

realizmu. V mladosti mal problémy na škole. Väčšinu času trávil v spoločnosti

mladej aristokracie a v obľube mal najmä hazardné kartové hry. Táto záľuba ho

dostala do dlhov, ktoré ale neskôr splatil. V roku 1851 odišiel za svojím bratom na

Kaukaz a vstúpil do ruskej armády. V tomto období začal písať svoju prvé diela.

Napísal Sevastopoľské poviedky a epopej Vojna a mier. Vojna a mier sa odohráva

v období napoleonských vojen. V tomto diele Tolstoj odsudzuje násilie. Hovorí v

ňom, že dejiny tvorí ľud, nie osobnosti. A snažil sa vysvetliť podstatu vlastenectva.

Napísal aj román Anna Kareninová, ktorý je protestom proti pokryteckej vysokej

spoločnosti.

12

Anton Pavlovič Čechov

Ďalším významným autorom ruského realizmu je Anton Pavlovič Čechov.

Čechov sa narodil 29. januára 1860 do kupeckej rodiny. Už od malička pracoval,

aby si mohol dovoliť zaplatiť vzdelanie. V roku 1868 nastúpil na gymnázium v

Taganrogu. V roku 1876 jeho otec vyhlásil bankrot kvôli príliš drahej stavbe

nového domu. Tak sa Čechovov otec a jeho rodina rozhodla utiecť do Moskvy, no

Čechov zostal v Taganrogu, aby si dokončil gymnázium. No po čase mu došli

peniaze, a tak predal rodinný dom. Popri škole si zarábal doučovaním, ale aj

písaním krátkych vtipných poviedok pre miestne noviny. Peniaze, ktoré mu

ostávali, posielal rodine v Moskve. V roku 1879 dokončil gymnázium v Taganrogu

a odišiel za svojou rodinou do Moskvy.

V Moskve začal študovať medicínu na Lekárskej fakulte Moskovskej

univerzity. V tomto období Čechov naplno prebral zodpovednosť za rodinu. Snažil

sa zarobiť čo najviac, aby uživil svoju rodinu v Moskve. Preto aj v Moskve

pokračoval s písaním satirických poviedok pre miestne noviny. Vďaka jeho veľmi

dobrému humoru a kritike spoločnosti si vyslúžil povesť satiristického poviedkara

ruského života na ulici. V roku 1983 napísal humoristickú poviedku Smrť úradníka.

Tá kritizovala úbohosť malomešťanov. Poviedka popisovala vtedajšiu spoločenskú

klímu a zaoberala sa životom obyčajných ľudí. V roku 1884 dokončil štúdium

medicíny a stal sa lekárom, no táto profesia ho nikdy výrazne neživila a radšej

písal poviedky. V roku 1886 bol pozvaný do Petrohradu, aby písal svoje poviedky

pre noviny Novoye Vremya, ktoré vlastnil Alexej Surovin, jeden z najbohatších

Rusov vtedajšej doby. Surovin Čechovovi platil trojnásobne viac, ako dostával v

Moskve, a tak si Čechov mohol oddýchnuť od starostí s finančným zabezpečením

rodiny.

Vďaka lepšiemu finančnému zabezpečeniu si Čechov mohol dovoliť tráviť

viac času písaním. V roku 1887 kvôli nastupujúcej chorobe a vyčerpaniu odišiel na

Ukrajinu. Tam, motivovaný krásou miestnych stepí, napísal poviedku Step. Step

bola neskôr zverejnená v literárnom magazíne Severny Vestnik. Na jeseň roku

1887 ho divadlo v Petrohrade poverilo napísaním drámy. Čechov nakoniec napísal

drámu Ivanov. Ide o jednu z prvých drám, ktoré Čechov napísal. Hra bola v Rusku

veľmi obľúbená a úspešná. V roku 1888 napísal kolekciu krátkych príbehov V

súmraku, za ktorú, aj keď s pomocou vo vnútri komisie, dostal Puškinovu cenu za

13

najlepšie literárne dielo v Rusku podľa umeleckej hodnoty. V roku 1890 vycestoval

na Sachalin. Cesta po Rusku mu pomohla pretransformovať svoje diela z

humorných satír do analyticko-kritických diel, ktoré boli zasadené do života ruskej

strednej vrstvy a inteligencie. Na ostrove Sachalin, ktorý leží pri pobreží Pacifiku,

Čechov spoznal život trestancov odsúdených na nútené práce. Vypočul stovky

trestancov a boľ veľmi sklamaný podmienkami, ktoré tam panovali. Nasledovne sa

vrátil naspäť do Ruska.

V roku 1892 si Čechov kúpil usadlosť Melichovo a presťahoval sa na vidiek.

Tu napísal v roku 1895 publicistické dielo Ostrov Sachalin. V roku 1897 bola

Čechovovi diagnostikovaná tuberkulóza. Preto sa rozhodol presťahovať na Jaltu,

kde sa mohol liečiť. V tomto období bol Čechov veľmi tvorivý. Napísal poviedky

Izba číslo 6 (1892) a Dáma so psíkom (1899). Napísal aj lyrické drámy Ujo Váňa

(1987), Tri Sestry (1901) a Višňový sad (1904). Lyrická dráma sa na rozdiel od

bežnej drámy nesústreďuje na dej a zápletku ale sústreďuje sa na pocity a

vlastnosti postáv. Analyzuje ich personalitu.

Višňový sad

Višňový sad je poslednou Čechovovou hrou a jeho posledným literárnym

dielom vôbec. Dej Višňového sadu popisuje rozpad šľachtickej a statkárskej vrstvy

v rusku. Ľjubov Andrejevna Ranevská prichádza so svojou dcérou Aňou na

návštevu svojho brata Gajeva do usadlosti uprostred višňového sadu. Višňový sad

je jeden z posledných majetkov, ktoré Ranevskej rodina vlastní. No rodine hrozí,

že višňový sad stratia. Na scéne sa objavuje mladý kupec Lopachin. Lopachin bol

kedysi chudobný, no usilovnosťou a šikovnosťou zarobil veľa penazí. Lopachin vo

Višňovom sade reprezentuje buržoáziu, bohatú strednú vrstvu. Lopachin navrhuje

višňový sad vyrúbať a postaviť na jeho mieste chaty, ktoré by sa následne

prenajímali. Takto by si Ranevskej rodina zabezpečila aspoň nejaký stabilný

príjem. Lopachin sa ponúkne, že im finančne pomôže pri stavbe. No Ranevská a

Aňa odmietajú pretože majú sentimentálny vzťah ku višňovému sadu. Nakoniec sa

vďaka dlhom dostáva višňový sad do rúk Lopachina, ktorý ho vyrúbe. Ranejevská

a Aňa odchádzajú a sľubujú, že si vysadia nový višňový sad. Višňový sad nám

krásne ukazuje život ruskej šľachty na vidieku, ďaleko od kultúrnych centier

Európy. Šľachta na vidieku je veľmi zastaralá a neefektívna. Dostáva sa do dlhov

a nahrádzajú ju síce obyčajní, ale šikovní a pracovití obchodníci. V diele sme

14

mohli spozorovať výskyt vnútorných monológov, vďaka ktorým môžeme lepšie

spoznať myšlienky, názory a povahu postáv.

Po dopísaní Višňového sadu v roku 1904 sa Čechov vydáva do kúpeľov v

meste Badenweiler, kde 15. júla 1904 umiera na tuberkulózu. Čechov bol počas

svojho života veľmi produktívny, v období rokov 1884 až 1888 napísal viac než

350 poviedok a noviel. Jeho poviedky sú veľmi známe a obľúbené vďaka veľmi

bohatému obsahu a veľmi presným detailom, či už v zobrazení postáv alebo v

opise prostredia.

Posledná dôležitá postava ruského realizmu je Fiodor Michailovič

Dostojevskij. Dostojevskij je priekopníkom moderného psychologického románu.

Jeho najznámejšie dielo je Zločin a trest. V tomto Dostojevskom diele, ale aj vo

veľa ďalších môžeme nájsť postavy s veľmi detailným psychologickým opisom,

každá udalosť ovplyvňuje každú postavu inak. Psychológia postáv je v

Dostojevského dielach veľmi detailná.

Ruský realizmus a romantizmus priniesol veľmi veľa zmien a inšpirácie do

svetovej literatúry.

Ideológia:

V ideologickej časti sa snažíme objasniť ideológiu, ktorá fungovala v Rusku

najmä počas 20. storočia, a teda hlavne počas existencie ZSSR. V tejto časti sa

snažíme vysvetliť nielen samotnú ideológiu, ale aj ako ovplyvnila domácu a

zahraničnú politiku Ruska. Túto časť sme si vybrali do projektu, pretože ideológia,

ktorá fungovala v Rusku a v krajinách pod ruským vplyvom počas 20. storočia

výrazne ovplyvnila vnímanie Ruska a Rusov v súčasnosti.

Základy fungovania socializmu

Jedna z najznámejších, aj keď možno nie najlepších vecí, ktoré dalo Rusko

svetu, je rozšírenie socializmu. Socializmus je predstupeň komunizmu.

Socializmus je systém fungovania štátu, ktorý stojí na princípoch komunizmu. Z

ekonomického hľadiska sa socializmus snaží o totálnu kontrolu všetkého majetku

a surovín v štáte. Na rozdiel od komunistickej predstavy teda majetok v

socialistickom systéme nepatrí všetkým obyvateľom štátu, ale iba štátu ktorý má

nad ním takmer totálnu kontrolu. V socializme teda neexistuje spoločné vlastníctvo

15

majetku, ako to bolo veľmi často hlásané, ale človek reálne nevlastnil žiadny

majetok.

Socializmus sa ale snažil naplniť základné potreby ľudí, a teda sa im snažil

poskytnúť bývanie a prácu, aby si ľudia vedeli zarobiť na základné potreby. Podľa

toho aj socializmus upravoval ceny napr. potravín alebo liekov, a snažil sa ich

regulovať tak, aby si ich každý mohol dovoliť. V socialistickom štáte fungovalo aj

plánované hospodárstvo, ktoré sa snaží o najlepšie rozdelenie surovín a

pracovnej sily v štáte, aby sa dosiahlo čo najvyššej efektivity.

Zo spoločenského hľadiska sa socializmus snažil pripraviť ľudí na

komunistický systém fungovania štátu. Snažil sa aj o to, aby sa ľudia cítili ako

súčasť niečoho väčšieho, nejakého ideálu a tým ich motivovať ku väčšej efektivite.

Toto sa dosahovalo propagandou. Socializmus sa aj snažil o to, aby si boli všetci

obyvatelia štátu ideologicky rovní. Celý socializmus bola prakticky príprava pre

nesplniteľný ciel komunizmu.

Hlavnou ideou komunizmu je spoločné vlastníctvo a jeho cieľom je

spoločnosť bez spoločenských tried-postavenie, ľudí bez rozdielov. Vyznačuje sa

náklonnosťou k myšlienkam ako rovnosť a bratstvo. Z politického spektra sa

komunizmus radí do ľavice.

Jedna z prvých myšlienok o spolunažívaní spoločnosti bez súkromného

vlastníctva sa objavila v starovekom Grécku, v Platónovom diele “Štát”,

napísanom okolo 380 rokov pred našim letopočtom. Základy moderného

socializmu položili Karl Marx a Friedrich Engels. Asi najdôleźitejšia dielo pre

socializmus a komunizmus ako taký je Manifest komunistickej strany (1848). Iné

knihy, ktoré spomínajú myšlienky socializmu alebo komunizmu sú Utópia (1516)

od Thomasa Mora a Projet de communauté philosophe (1777) od Viktora

d'Hupaya .

Socializmus sa prvýkrát objavil v Rusku po Októbrovej revolúcii v roku

1917, ktorá bola vedená Vladimírom Iljičom Leninom a jeho boľševikmi . Po tejto

revolúcii bol v Rusku a štátoch pod ruským vplyvom (bielorusko, ukrajina,atd...)

zavedený socializmus. Lenin sa potom stal ústrednou postavou komunizmu v

ZSSR.Už v 20. rokoch začali v Sovietskom zväze súperiť komunistický

predstavitelia hladný po moci. Veľa z nich mali svoje vlastné predstavy fungovania

komunizmu a socializmu v ZSSR a ich rozširovania vo svete.

16

Hlavná myšlienka, podľa ktorej fungovalo ZSSR vo svojich začiatkoch je

teória leninizmu vytvorené otcom revolúcie Vladimírom Iljičom Leninom.

Leninizmus mal v základ v marxizme, no teória leninizmu bola prispôsobená

vtedajšiemu ruskému prostrediu, situácií a podmienkam, ktoré panovali ešte za

cárskeho Ruska. Podľa tejto teórie mala Komunistická strana rozšíriť politické

povedomie pracujúcej strednej triedy tzv. proletariátu a poskytnúť mu potrebné

vedenie a revolucionársku víziu pre zlikvidovanie kapitalizmu v Rusku. Leninizmus

bol ústrednou ideológiu boľševikov počas prvej polovice 20. storočia. Následne sa

zadefinovala teória marxizmu-leninizmu a v roku 1925 bola vtedajším

predstaviteľom ZSSR Josifom Vissarionovičom Stalinom stanovená ako ústredná

a jediná ideológia ZSSR.

Ďalšiu teóriu komunizmu ktorá v Rusku dosť rezonovala je už vyššie

spomínaná teória marxizmu-leninizmu. Teória marxizmu-leninizmu bola od roku

1925 jediná povolená teória komunizmu v ZSSR a hlavná štátna ideológia ZSSR.

Táto ideólogia pojednávala o premene kapitalistického modelu ekonomiky na

socialistický model ekonomiky. Celý proces by mal byť riadený diktatúrou

proletariátu ktorá rozhoduje o smerovaní politiky ZSSR “demokratickým”

hlasovaním vo vnútri strany na stretnutí politbura. Marxizmus-leninizmus upevnil

pozíciu Komunistickej strany ako centrálneho orgánu ktorý určoval smerovanie a

vývoj premeny kapitalistického štátu na štát socialistický ktorý je medzikrokom k

dosiahnutiu reálného komunizmu.

Súčasťou teórie bola ťažká industrializácia ZSSR, veľké investície do

vedeckého a technologického rozvoja ZSSR a znárodňovanie majetku a inštitúcií

potrebných pre totálnu kontrolu v štáte. Tak isto sa malo podľa tejto teórie

dosadzovať do administratívnych pozícií a lokálnych vládnych postov cez lokálne

voľby, čo sa ale nie vždy dialo. Podľa tejto teórií sa mal celkový rozvoj urýchliť

plánovanou ekonomikou ktorá by koordinovala presun surovín, pracovnej sily a

každé iné faktory ekonomiky by rozmiestnila a používala s cieľom čo najrýchlejšie

ekonomicky rozvinúť štát. Každé ekonomické rozhodnutie a krok by bol

premyslený tak, aby bolo minutých navyše čo najmenej zdrojov. Stalin takisto aj

prezentoval svoju teóriu “Socializmus v jednej krajine” ktorá pojednávala o tom, že

ZSSR by sa malo sústrediť sa svoje vlastné posilňovanie a obyvateľstvo, toto bolo

aj vnímané ako politika národného komunizmu. No podľa niektorých kritikov

17

Stalina priamo odporuje teórií marxizmu ktorá tvrdí, že komunistická revolúcia sa

musí udiať na celosvetovej úrovni a nemala by sa sústreďovať iba v jednom štáte.

Stalinovi sympatizanti a podporovatelia tvrdili, že Stalinovi sa podarilo ďalej

rozvinúť myšlienku Vladimíra Iljiča Lenina. Lev Davidovič Trotskij a jeho

sympatizanti v tom čase tvrdili, že teória marxizmu-leninizmu a stalinizmus ktorú

de facto vytvoril Josif Vissarionovič Stalin sa vylučuje z reálnymi cieľmi marxizmu

a leninizmu a, že Stalin cez marxizmus-leninizmus ako hlavnú sovietsku ideológiu

iba určuje, čo je “komunistické” a čo nie, teda upevňuje svoju moc nad ZSSR a

boľševickou vládou.

Lev Davidovič Trotskij mal svoju vlastnú teóriu fungovania komunizmu a bol

to hlavný súper Stalina pri boji o moc po smrti Vladimíra Iljiča Lenina v roku 1924.

Išlo o teóriu Trotskijzmu ktorá bola priamo vyvodená z marxizmu a odporovalo

stalinistickej verzií marxizmu-leninizmu. Zároveň bola navrhnutá aj teória

Permanentnej revolúcie ktorá odporovala teórií “Socializmu v jednom štáte”.

Trotskijzmus navrhoval medzinárodnú spoluprácu proletariátu narozdiel od

národne zameranej Stalinovej politiky. Navrhovala aj diktatúru proletariátu tak isto

ako teória marxizmu-leninizmu ale na rozdiel od nej táto vláda stála na

emancipácií proletariátu, a teda prechod z kapitalistického systému do

socialistického systému stál na angažovanosti proletariátu. Trockijzmus navrhoval

aj demokratické masové voľby. Samotná teória chcela aj zjednodušiť právne a

administratívne úkony, ktoré vytvoril Stalin. V tej dobe sa bez súhlasu

vysokopostavených členov Komunistickej strany nedalo nič úradne vybaviť ak teda

dotyčný nemal konexie na príslušných postoch alebo nebol ochotný podplácať.

Trockij navrhol aj teóriu Permanentnej revolúcie ktorá bola v priamom

rozpore s teóriu Socializmu v jednom štáte. Teória Permanentnej revolúcie hovorí

o tom ako by sa mohli udiať revolúcie v málo rozvinutých kapitalistických krajinách

kde sa ešte nerozšírila stredná robotnícka vrstva. Teória argumentuje, že v

krajinách kde sa začal kapitalizmus vyvíjať neskôr ako v okolitých krajinách,

buržoázia, čo je predvoj veľkých kapitalistických obchodníkov, nedokáže

industralizačním pokrom vytvoriť robotnícku triedu. To znamená, že už existujúci

proletariát sa musí spojiť s roľníkmi v samotnej krajine a spolu musia dosiahnuť

revolúciu.

No tieto teórie navrhnuté Trockijm a jeho podporovateľmi nemali ani

zďaleka takú podporu a úspech ako Stalinové teórie. Totiž keď sa Stalin dozvedel

18

o rastúcej podpore Trockjého, vydal rozkaz o odstránení Trockjého z vlády v

októbri 1927. Následne bol vylúčený z Komunistickej strany v novembri 1927a v

januári 1928 bol vyhostení na ďaleký východ. Vo februári 1928 bol nakoniec

vyhostený zo ZSSR. Trockij následne aj po vyhostení pokračoval v kritike

Stalinovej predstavy komunizmu a socializmu a nakoniec bol 20. Augusta 1940

zavraždený agentom NKVD. Väčšina z Trockjého podporovatelov bola popravená

počas Stalinových čistiek v ZSSR počas tridsiatich rokov.

Tieto Stalinove kroky namierené proti Trockjemu ale aj proti veľa ďalším

jeho protivníkom ako napr. Sergejovi Kirovovy alebo Grigoryovy Zinovievovy boli

súčasťou systému fungovania jeho politiky tzv. Stalinizmu. Stalinizmus je teória

fungovania ZSSR a upevňovania moci Komunistickej strany v ZSSR takisto aj

upevňovania moci samotného Stalina. Táto teória bola vytvorená Stalinom a

zhŕňala niektoré nápady Leninizmu a iných teórií, ktoré boli doplnené o Stalinove

myšlienky. Súčasťou stalinizmu bola už vyššie spomínaná teória “Socializmu v

jednej krajine”, totalitné riadenie štátu, vytvorenie kultu osobnosti Stalina,

vytváranie poľnohospodárskych družstiev, ťažká industrializácia ZSSR,

prenasledovanie terorom a fyzická likvidácia nežiaducich osôb tzv. “nepriateľov

štátu”. Stalin využíval pre plnenie svojich ambícií najmä NKVD, čo je v preklade

Ľudový komisariát vnútorných záležitostí a do roku 1934 jej predchodcu OGPU, čo

v preklade znamená Zjednotené štátne politické zriadenie. Tieto organizácie mali

veľmi zlú povesť a bol nájstrojmi tzv. Stalinovho teroru.

Stalin zaviedol v 30. rokoch systém pracovných táborov GULAG, čo v

preklade znamená Hlavná správa nápravno-pracovných táborov. Do týchto

pracovných táborov boli odvádzaný rôzny zločinci, od zlodejov až po vrahov a

dezertérov. No Stalin tieto tábory využíval aj pre elimináciu svojich politických

oponentov. Veľakrát sa do týchto táborov dostávali aj nevinný ľudia ktorý boli krivo

obvinený. V období rokov 1930 až 1953 bolo na Stalinov rozkaz deportovaných do

systému GULAG až 10 miliónov ľudí a ďalších 8 miliónov bolo deportovaných na

ďaleký východ, no podmienky deportovaných ľudí na ďaleký východ boli z pravidla

lepšie. Dokopy zomrelo v systéme GULAG podľa odhadov 2 milióny ľudí.

Stalin bol veľmi paranoidný a krutý, čo môžeme vidieť na jeho činoch. V

rokoch 1937 až 1938 prebiehal v ZSSR na Stalinov rozkaz tzv. Veľký teror alebo

Veľká čistka. Počas Veľkého teroru sa Stalin snažil definitívne zbaviť svojich

politických oponentov a ich sympatizantov. Počas týchto “čistiek” bolo celkovo

19

zavraždených 1 200 000 ľudí. Tieto “čistky” výrazne oslabili Červenú armádu, z

ktorej radov bolo zabitých až 10 percent dôstojníkov a veliteľov Červenej armády.

Tieto straty sa neskôr výrazne pripomenuli na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny

(1941). Stalin dal zavraždiť ďalších odhadom 12 miliónov ľudí počas kolektivizácie

v 20. rokoch. Za zmienku stojí aj rozkaz číslo 227 ktorý je aj známy pod názvom

“Ani krok späť”. Tento rozkaz bol vytvorený počas Veľkej vlasteneckej vojny a

rozkázal, aby každý vojak ktorý ustúpi bez priameho rozkazu veliteľa bol

potrestaný vojenským tribunálom, no v praxi to znamenalo popravu pri ústupe tzv.

Komisárom. Súčasťou tohto rozkazu bolo aj vytvorenie trestných praporov.

Spolu dal odhadom Stalin zavraždiť od 20 do 30 miliónov ľudí a radí sa k

najhorším masovým vrahom 20. storočia.

No počas 30 rokov trvajúcej doby ako najmocnejší muž ZSSR urobil pre

sovietsky ľud aj niekoľko dobrých vecí a jedna z nich má celosvetový význam. I

keď tomu ťažko veriť celková životná úroveň sovietov sa za jeho moci výrazne

zvýšila. V ZSSR dal postaviť tisícky tovární čím zabezpečil spôsob obživy pre

nespočetné množstvo ľudí. Celkovo sa výskumovo ZSSR dostalo medzi svetovú

špičku. Zlepšil celkovú infraštruktúru ZSSR. Školstvo a zdravotníctvo bolo aj

vďaka nemu prístupné pre skoro všetkých obyvateľov ZSSR ak dotyčný nebol

nepriateľ štátu. Za 30 rokov vytvoril z vojnou a hladom zlomenej krajiny svetovú

superveľmoc. A aj vďaka jeho veľmi krutej povahe malo ZSSR v porážke nacizmu

veľmi výraznú úlohu.

Po Stalinovej smrti v roku 1953 sa po boji s ostatnými predstaviteľmi

vtedajšieho ZSSR dostal k moci Nikita Sergejevič Chruščov. Ten sa zaslúžil o de-

stalinizáciu ZSSR. A všeobecne bol vnímaný ako progresívny komunistický politik.

Počas de-stalinizácie sa snažil odstrániť kult osobnosti ktorý si Stalin okolo seba

vytvoril. Stalin sa v rozhodovaní väčšinou spoliehal iba sám na seba, zatiaľ čo

Chruščov sa viac spoliehal na rozhodnutia politbyra. Celkovo sa výrazne zlepšil

podmienky väzňov v systéme GULAG, väzni mohli napr. posielať listy svojim

rodinám. A v roku 1960 bol systém GULAG natrvalo zrušený.

Veľmi známe sú aj Chruščovove návštevy západu, najmä USA. No aj

napriek týmto návštevám západu a jeho značnej popularite na západe sa zaslúžil

o ďalšiu eskaláciu studenej vojny. Najznámejší moment studenej vojny o ktorý sa

zaslúžil aj Chruščov je Kubánska raketová kríza v roku 1962. Celkovo bol život

ľudí v ZSSR pod Chruščovom viac liberálni ako pod Stalinom. Veľmi veľa ľudí bolo

20

prepustených či už z pracovných táborov alebo z väzení. Za Chruščovovej éry

bolo ZSSR veľmi zreformované aj v oblasti poľnohospodárstva. Zaslúžil sa o veľké

zlepšenie kvality výučby na Moskovskom inštitúte poľnohospodárstva. Počas jeho

obdobia sa výrazne zlepšil výskum raketových technológií. ZSSR v tomto čase

zažívalo najväčšie úspechy vo vesmírnych závodoch. No Chruščovova politika sa

neniesla iba v znamení progresivity, v období rokov 1958 až 1964 dal Chruščov

zavrieť a zničiť cez 12 000 kostolov a chrámov. Diskriminovaný boli aj veriaci. Išlo

o posledné veľké kroky komunistov o zničenie vplyvu cirkvi v ZSSR. Chruščov

dostal ZSSR aj do ekonomickej krízy a znižoval výdavky na armádu.

No tieto reformy nevyhovovali niektorým predstaviteľom ZSSR ktorý sa báli,

že by mohli stratiť moc, navyše Chruščovova vláda nemala požadujúce

ekonomické výsledky. Medzi nich patril aj Leonid Iljič Brežnev. Keď bol Chruščov v

októbri 1964 na dovolenke, politburo Komunistickej strany ho hlasovaním

odstránilo z funkcie. Jeho nasledovníkom sa stal Leonid Iljič Brežnev. Chruščov

narozdiel od Stalinových politických oponentov nebol popravený a dožil svoj život

v relatívnom pokoji. Chruščov zomrel v roku 1971.

Keď v októbri 1964 nastúpil k moci Leonid Iljič Brežnev veľa vecí sa

zmenilo. Na rozdiel od Chruščova Brežnev ťažko a investoval do Sovietskej

armády a na vrchole sovietskej vojenskej moci bolo za Brežneva investovaných

každý rok 12,5 percenta HDP ZSSR do ozbrojených zložiek. Zastavil veľa

liberalizačných procesov, ktoré začal Chruščov napr. v oblasti kultúry alebo

súkromného vlastníctva. Vďaka jeho uvážlivosti a konzervatívnosti panovala v

ZSSR a vo vnútri Komunistickej strany éra stability a po určitú dobu aj éra

rýchleho ekonomického rozvoja. Brežnev sa ale zaslúžil aj o nastolenie tzv. neo-

stalinizmu v ZSSR. Neo-stalinizmus čiastočne obnovil kult osobnosti Stalina.

Celkovo sa v tejto dobe prezentoval Stalinov režim v dobrom svetle. Bol vytvorený

kult osobnosti Brežneva. Obnovené bolo aj vyhosťovanie na ďaleký východ a

prenasledovanie. Brežnev sa snažil aj zlepšiť a uvoľniť vzťahy medzi ZSSR a USA

no nie vždy to bolo ideálne keďže počas jeho éry ZSSR ohromne zväčšilo svoje

globálne a vojenské postavenie. Brežnev mal aj nemalú úlohu pri vpáde vojsk

Varšavskej zmluvy na územie Československa v roku 1968. Takisto sa ešte za

jeho éry v roku 1979 začala sovietska intervencia v Afganistane.

No postupne sa éra stability a ekonomického rozvoja premenila na tzv. éru

Brežnevovej stagnácie. Brežnevova stagnácia vznikla najmä vďaka Brežnevovej

21

tolerancií korupcie v ZSSR a nulovej otvorenosti novým nápadom. Táto éra začala

v sedemdesiatych rokoch a pokračovala de facto až do rozpadu ZSSR. V tomto

období sa ekonomicky rast ZSSR skoro totálne zastavil a celkovo sa situácia ľudí

v ZSSR výrazne nezlepšovala ako tomu bolo v minulých rokoch. Brežnev

nakoniec zostal pri moci až do svojej smrti v roku 1982. Po Stalinovi bol druhý

najdlhšie slúžiaci hlavný predstaviteľ ZSSR, pri moci bol 17 rokov.

Po jeho smrti prišiel k moci Yuri Andropov ktorý ešte viac prehĺbil éru

stagnácie. Zomrel v roku 1984, iba 2 roky po nástupe k moci. Na jeho miesto

prišiel Konstantin Chernenko. Ale ani on sa neudržal pri moci veľmi dlho. Zomrel

iba 13 mesiacov po nástupe k moci, v roku 1985.

Novým Generálnym tajomníkom Komunistickej strany sa stal mladý Michail

Gorbačov. Gorbačov patrí k najdôležitejším osobnostiam 20. storočia. Jeho

reformy spustili rozpad ZSSR. Udalosti ktorá ovplyvňuje svet dodnes. Keď sa

dostal Gorbačov k moci skoro hneď začal s reformamy. Spustil sériu reforiem

známych pod názvom “perestrojka” čo v preklade znamená prestavba. Tieto

reformy plánovali urobiť socializmus v ZSSR viac efektívnym a urobiť ho viac

vyhovujúcim ľuďom. V roku 1988 bolo povolené limitované súkromné vlastníctvo.

Spoločnostiam a podnikom bolo povolené volne vyvážať tovar mimo ZSSR, najmä

na západ. Uzavretá obchodná politika medzi socialistickými štátmi a ZSSR bola

prakticky zničená. Boli povolené aj investície zahraničných investorov do podnikov

v ZSSR. Tieto zmeny viedli k celkovej ekonomickej reforme ZSSR, no nevyriešili

ekonomické problémy ZSSR. Gorbačov zaviedol aj sériu reforiem pod menom

“glasnost”, čo v preklade znamená otvorenosť. Vďaka glasnosti sa zlepšilo

rešpektovania základných práv človeka, ľudia mali väčšie práva. Zlepšila sa aj

objektívnosť justície. Média mali omnoho väčšiu voľnosť vďaka menšej cenzúre.

ZSSR celkovo v tomto období smerovali ku demokracií a čiastočne

kapitalistickému systému ekonomiky. Gorbačov vytvoril aj pozíciu prezidenta

ZSSR a boľ jedinou osobou ktorá túto pozíciu zastávala. V roku 1990 Gorbačov

navrhol reorganizáciu ZSSR do konfederácie kde by mala každá republika

omnoho väčšiu kontrolu nad zákonmi a ekonomikou. Republiky by mali iba

spoločnú armádu, diplomaciu a prezidenta. 17. marca 1991 sa v každej republike

udialo referendum v ktorom každá z republík okrem Ukrajiny návrh prijala.

Tieto snahy sa ale nepáčili niektorým komunistickým politikom. Veľa jeho

oponentov tvrdilo, že sa Gorbačov snaží destabilizovať ZSSR a spôsobiť jeho

22

rozpad. Tieto nezhody medzi konzervatívnymi komunistickými politikmi a

Gorbačovovou vládou a reformami vyústili o pokus o prevrat ktorý sa začal 19.

augusta 1991 tesne pred podpísaním zmluvy o reorganizácií ZSSR do

konfederácie ktorá decentralizovala ZSSR. V tejto dobe nebol Gorbačov v

Moskve. Cieľom puču bolo zosadenie Gorbačova z moci a zabráneniu

decentralizácie. Vodcovia puču vytvorili štátny výtvor pre výnimočný stav. Na čelo

tohto výboru sa postavili Gennady Yanayev, Valentin Pavlov, Vladimir Kryuchkov

a ďalší. Všetci členovia výboru zastávali vysoké pozície v komunistickej strane.

Výbor vyhlásil, že všetky Gorbačovove rozhodnutia sú neplatné a Gorbačov

odchádza z funkcie pre zdravotné problémy. Armáda následne obsadila dôležité

pozície v Moskve. No vtedajší hlavný predstaviteľ Ruskej Sovietskej Federatívnej

Socialistickej Republiky Boris Jeľcin presvedčil veliteľov sovietskej armády, aby

nepodporovali puč a postavili sa na jeho stranu. Boris Jeľcin bol vtedajším

prezidentom Ruskej Sovietskej Federatívnej Socialistickej Republiky a bol zároveň

podporovateľ a aj zároveň kritik Gorbačova, no výrazne sa postavil proti puču. Aj

vďaka jeho snahe sa puč nakoniec nezdaril. Vďaka Jeľcinovej angažovanosti sa

obyvatelia Moskvy odhodlali protestovať proti puču a 22. augusta sa puč skončil

neúspechom. Vodcovia vtedajšieho puču boli zatknutý počas úteku.

No tento puč výrazne oslabil dôveru ľudí v sovietsku vládu a Komunistickú

stranu. Keď sa Gorbačov vrátil do Moskvy už prakticky nemal žiadnu moc. Jeľcin

využil situáciu a jeho ruská vláda prebrala skoro všetku moc nad rozpadajúcim sa

ZSSR. 23. augusta Jeľcin zakázal činnosť Komunistickej strany na území Ruska.

Následne Gorbačov rezignoval zo svojich funkcií. Každá republika bola od tohto

momentu de facto riadená svojimi lokálnymi vládami. 8. Decembra 1991 podpísal

Jeľcin s predstaviteľmi Ukrajiny a Bieloruska Bielovežskú dohodu ktorá vyhlasuje

zánik ZSSR podľa Ukrajiny, Ruska a Bieloruska a nakoniec 26. decembra 1991

ZSSR oficiálne prestáva existovať.

Po týchto udalostiach sa Boris Jeľcin stáva prvým demokraticky zvoleným

prezidentom Ruskej federácie. Jeľcin to však vôbec nemal jednoduché. V post-

sovietskom období v ktorom bol Jeľcin prezidentom Ruska, sa krajina zmietala v

ekonomickej kríze a veľká miera korupcie a privatizácie krajine nepomáhala.

Vďaka týmto faktorom nakoniec v roku 1999 po veľkom internom nátlaku, Jeľcin

rezignuje z pozície prezidenta Ruskej federácie. Jeho dočasným nástupcom sa

stáva vtedajší premiér Ruska Vladimir Vladimirovič Putin.

23

Putin pôsobil ako dočasný prezident Ruskej federácie do roku 2000. V

prezidentských voľbách v roku 2000 Putin vyhráva a stáva sa prezidentom Ruska.

V nasledujúcich ôsmich rokoch ako prezident Ruska sa Putin zaslúži o pozitívny

rast ruskej ekonomiky 8 rokov po sebe. Od nástupu do funkcie v roku 2000 až do

roku 2008 Putin zdvihol HDP Ruska o 72%. V roku 2008 sa však prezidentom

stáva Dmitrij Anatolievič Medvedev a Putin sa vracia na pozíciu premiéra Ruska.

Medvedev bol na prezidentskej stoličke 4 roky. Vo voľbách v roku 2012 sa novým

prezidentom opäť stáva Putin. Putin je od roku 2012 až do súčasnosti prezidentom

Ruska. Putinova administratíva je však aj obvinená zo snahy o likvidáciu politickej

opozície v Rusku. Medzinárodné organizácie tvrdia, že v Rusku je aj

obmedzovaná sloboda prejavu a tlače. Kritizované sú aj volebné procesy v Ruskej

federácií. V súčasnosti je Rusko najmä na západe vnímané ako nedemokratický

štát.

Medzinárodné organizácie pod vplyvom ZSSR:

V tejto časti si vysvetlíme rôzne organizácie a spôsoby ako si Sovietsky

zväz upevňoval moc nad západným blokom, ako napríklad varšavskú zmluvu a

RVHP

Varšavská zmluva: varšavská zmluva bola uzavretá 14. Mája 1995, prekvapivo, vo

Varšave. Bola to zmluva medzi krajinami západného bloku o vzájomnej vojenskej

ochrane. Zmluvu podpísali: Sovietsky zväz, Albánska ľudová republika (vystúpila v

roku 1968, avšak nezúčastňovala sa už od roku 1961), Bulharská ľudová

republika, Československá republika (od roku 1960 Československá socialistická

republika), Maďarská ľudová republika, Nemecká demokratická republika

(vystúpila v októbri 1990),poľská ľudová republika a Rumunská ľudová republika

(od roku 1965 Rumunská socialistická republika). Oficiálne, Varšavská zmluva

bola reakciou na zriadenie Parížskej dohody, ktorá umožnila vstup NSR do NATO.

naozaj ale cieľom bolo upevnenie kontroly ZSSR nad východným blokom. Velenie

sídlilo v moskve a pozostávalo hlavne zo sovietskych vojenských predstaviteľov.

Zástupcovia armády ostatných štátov v zmluve boli len dôstojníci, ktorý plnili

rozkazy sovietskeho velenia. Stratégiu teda neriešili krajiny v zmluve ale velitelia

sovietskych ozbrojených síl. Jednou z najznámejších operácií vojsk varšavskej

24

zmluvy bolo ozbrojené ukončenie pražskej jari, kde potlačila pokus o revolúciu a

zvrhnutie komunistickej vlády. Vojaci varšavskej zmluvy a tanky prišli do ulíc prahy

a násilne ukončili protesty. Ku koncu roka 1989 začala strácať svoj zmysel a v

posledný marcový deň prišiel do platnosti protokol o rozpustení varšavskej zmluvy.

V Prahe ho podpísali ministri obrany a zahraničných vecí šiestich členských

štátov, 25.februára 199. Ale až v novembri Poľsko zverejnilo niektoré dokumenty

týkajúce sa varšavskej zmluvy, a niektoré sú ešte stále utajené.

RVHP: RVHP, Rada vzájomnej hospodárskej pomoci, alebo comecon bola

medzištátna organizácia so sídlom v Moskve. Vznikla 5-8. Januára. 6

zakladajúcich členov bolo: ZSSR,Poľsko, ČSR, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko.

V roku 1950 sa stalo členom NDR, v roku 1962 Albánska Mongolsko, 1972 Kuba a

1978 Vietnam. Od roku 1964 čiastočne spolupracovala aj Juhoslávia. Jej cieľom

bolo zavedenie centrálne riadenej ekonomiky zo Sovietskeho zväzu. Sídlila v

Moskve vo vlastnej výškovej budove ktorá vyzerala ako otvorená kniha,

symbolizujúca “otvorenú knihu” spolupráce. Vďaka nej sa mali hospodárstva

členských krajín vzájomne posilniť, lebo obchodovali medzi sebou a nie zo

západom. Tež mala posiľniť vplyv sovietskeho zväzu na východný blok. Touto

dohodou sa ešte posilnila myšlienka východného socialistického bloku. Pomohla k

obchodu keď boli od USA a NATO na východný blok uvalené embargá. Mala sa

stať protiváhou Organizácie pre európsku hospodársku spoluprácu,ktorá bola

založená krajinami, ktoré prijali Marshallov plán. RVHP sa najprv týkala len

obchodu, neskôr aj plánovania práce tovární a nakoniec mala dosiahnuť úplnú

kontrolu ekonomiky zúčastnených krajín sovietskym zväzom. Pre uľahčenie

prenosov peňazí boli zriadené Medzinárodná banka pre hospodársku spoluprácu

(MBHS) a Medzinárodná investičná banka (MIB), ktoré sídlili v Moskve. Koncom

80. Rokov sa RVHP začala orientovať na špecializáciu krajín, medzinárodnú

spoluprácu výmenu výsledkov vedecko-technického vývoja. Od roku 1988 sa

začali dostavovať problémy s plánovaním a menežovaním RVHP, obchodná

výmena prestala dobre fungovať a začali sa objavovať problémy s prevážaním

tovarov cez hranice. Po roku 1990 sa dostavili ešte väčšie problémy kvôli

preorientovávaniu obchodu na západ. 2. Júla 1991 bol prijatý návrh

československej komunistickej strany na zrušenie RVHP. RVHP sa potom

postupne rozpadla aj s centrálne riadeným hospodárstvom z ruska.

25

Kominforma: bola založená 5. Októbra 1947 na stretnutí vodcov komunistických

strán v Poľsku. Bola založená s 9 členmi, komunistickímy stranami Francúzska,

Talianska, Sovietskeho zväzu, Bulharska, Československa, Maďarska, Poľska,

Rumunska a Juhoslávie. Konferencia bola zvolaná kvôli nesúladu názorov

Komunistických strán na pridanie sa k Maršálovmu plánu a Trumanovej doktoríne.

Bola to prvá oficiálna akcia hnutia International Communist Movement od

rozpustenia Kominterny. Jej cieľom bolo koordinovať akcie komunistických strán

po svete. Nebola to svetová komunistická styrana, nemala postavenia moci. Mala

ale Časopis, “For lasting peace, for people’s democracy!”, teda v preklade, “pre

trvalý mier, pre demokraciu ľudí!”. Kominforma bola tiež používaná na odvrátenie

proti-komunistickej expanzii. Poverial talianske a francúzske komunistické strany

so zabránením prijatia Maršálovho plánu v ich krajinách. Pôvodne sídlila v

Belehrade, ale po vyhodení Juhoslávie zo skupiny, bola presunutá do Bukurešti.

Od svojho založenia do jej rozpustenia mala 4 stretnutia, vrátane prvého kde bola

založená. Kominforma bola rozpustená 17. Apríla 1956, po udobrení vzťahov

medzi Sovietskym zväzom a Juhosláviou.

Kominterna a Infombyro: Kominterna, alebo tretia internacionála, bola založená 2.-

6. Mája 1919 v Moskve. Počas svojho pôsobenia zorganizovala 7 svetových

kongresov ,ktoré sa konali vždy v Moskve alebo Petrohrade. Na poslednom

kongrese sa jej ciel zmenil z boju tried na boj proti fašizmu. V novembri 1936

podpísalo Nemecko zmluvu s japonskom proti Komiterne. Neskôr sa do nej pridalo

aj Taliansko. Kominterna mala politiku anti-fašizmu, ktorá aj spôsobila zhoršené

vzťahy medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom, až kým Stalin neuzavrel s

Hitlerom pakt o neútočení. Potom zaujala politiku nezasahovania. Kominterna bola

rozpustená v roku 1943, lebo nechcel ďalej dráždiť svojich spojencov podporou

komunistických strán v ich voľbách. Neoficiálnym nástupcom Kominformy bolo

Infombyro, alebo Kominfombyro. Bolo to nové oficiálne fórum komunistických

strán, ale tentoraz iba v európe. Rovnako ako Kominforma, najprv sídlila v

Belehrade, ale po vylučení Juhoslávie sa presunula do Bukurešti. Jej pôvodný

členovia boli len komunistické strany krajín východného bloku, ale neskôr sa

pridala aj talianska. Nemecká ani Čínska členmi neboli. Zaujímavosťou je, že

napriek tomu, že Španielska komunistická strana bola oficiálne zakázaná,

26

Infombyro stále vydávalo noviniy aj v španielčine. Po Stalinovej smrti sa vodcom

Infombyra Chruščov, ktorý až tak netrval na jeho podobnosti sovietskemu zväzu.

Postupne sa jeho noviny prestali prekladať do iných jazykov až 17.apríla 1956

bolo Infombyro rozpustené. Jeho archív je odložený v Moskve

Vojny a politika

Vo vojensko-politickej časti sa snažíme vysvetliť vojenské konflikty v

ktorých sa zúčastnilo Rusko. Pre túto časť projektu sme spracovali najmä 20.

storočie pretože si myslíme že 20. storočie je z vojenského prínosu Ruska svetu

najdôležitejšie obdobie dejín. Keďže sú ruské vojenské dejiny 20. storočia veľmi

rozsiahle, nemáme tu popísaný každý jeden konflikt v podrobnostiach.

Rusko-japonska vojna

Rusko-japonská vojna sa odohrávala od 8. februára 1904 do 5. septembra

1905. Bol to prvý vojenský konflikt 20. storočia v ktorom bojovali rusi. 8. februára

1904 Japonsko zaútočilo na ruskú námornú flotilu na ďalekom východe a oficialne

vyhlásili Rusku vojnu o 3 hodiny neskôr. Japonským hlavným cieľom bolo získanie

vojenskej a politickej nadvlády nad kórejským polostrovom, mandžuskom a

sachalinksou oblasťou. Keď sa o tomto útoku dozvedel vtedajší ruský cár Mikuláš

II nechcel uveriť že Japonci by zaútočili bez oficiálného vyhlásenia vojny, rusom

trvalo ďalších 8 dní kým vyhlásili vojnu Japonsku. Počas vojny Rusko

zaznamenalo niekoľko prehier a prakticky zostali počas celej vojny bez väčších

vojenských úspechov. Japonská armáda bola skoro počas celej vojny v ofenzíve.

Pri bojoch boli zničené 2 z 3 ruských flotíl, zostala iba černomorská flotila, krajinu

vojna ekonomicky vyčerpala a dôvera verejnosti voči cárovy Mikulášovi II poklesla.

Už následky tejto vojny nasvedčovali o veľmi zlej domácej politike cára Mikuláša II.

Išlo o jedno z prvých veľkých víťazstiev moderného imperiálneho Japonska. Vojna

skončila 5. septembra 1905

podpísaním Portsmouthského mieru. Japonsko získalo od ruska územia na severe

číny a juh sachalinskej oblasti. Takisto sa zvýšil Japonský vplyv nad mandžuskom.

27

Prvá svetová vojna

Prvá svetová vojna je jeden z najväčších konfliktov histórie, vojna spôsobila

smrť viac než 40tich miliónov ľudí. Prvá svetová vojna sa začala 28 júla 1914 keď

Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Srbsku, tu sa nám do vojny zamotávajú rusi

ktorý pod zámienkou obrany Srbska začali mobilizáciu svojich vojsk. 1 augusta

1914 Nemecko vyhlasuje vojnu Rusku, Rakúsko-Uhorsko tak urobí až 6. augusta.

Rusi stoja na strane dohody v ktorej okrem Ruska je aj Francúzsko, Veľká

Británia, Srbsko, Belgicko a ďalšie.

Medzi centrálnymi mocnosťami a Ruskom sa vytvorí východný front. Na

východnom fronte bojovalo proti Rusku Nemecké cisárstvo, Rakúsko-Uhorsko,

Bulharsko a Osmanská ríša. Front sa rozprestieral od Baltského mora na severe

až po Čierne more na juhu, cez väčšinu východnej európy a niektoré bitky sa

odohrávali aj v oblasti strednej európy. Prvé kroky ruskej armády sa udiali v

auguste a septembri 1914 pokúsila obsadiť východné Prusko no ruské operácie

skončily vojenským neúspechom keď ich nemecká armáda odrazila, paralelne sa

rusi snažili dobyť oblasť Haliča na území Rakúsko-Uhorska a tieto operácie už

skončily ruským úspechom, ruská armáda sa prebojovala za Rakúsko-Uhorsku

obrannú líniu na rieke San a na územie západnej Ukrajiny. Najvýznamnejšie bitky

tejto fázy vojny boli: bitka pri Tannenbergu a bitka na Mazurských jazerách vo

východnom Prusku a v okolí Haliča to boli bitky pri Krasniku, Ľvove a Kamarowe.

Následne sa po niekoľkých neúspešných pokusoch Rakúsko-Uhorskej

armády získať oblasť Haliča späť pod svoju kontrolu sa rusi pokúsili o prienik do

západnej časti Haliča, Sliezska a západného Pruska. Pod ruským nátlakom sa

Rakúsko-Uhorská armáda sťahovala ku Krakowu a do oblasti Karpát pri území

Slovenska a Poľska. Ruské ofenzívne operácie trvaly až do konca roku 1914.

Následne v Lapanowsko-Limanowská bitke Rakúsko-Uhorsko zaznamenalo

kľúčové víťazstvo ktoré zmenilo ďalšie smerovanie vojny na východnom fronte.

Vďaka tomuto víťazstvu sa východný front stabilizoval a prvýkrát sa tu objavily

náznaky zákopovej vojny. Koncom roku 1914 dosahovali ruské straty čísla 1

milióna vojakov v porovnaní so stratami Rakúsko-Uhorska vo výške 800 tisíc

vojakov.

Začiatkom roku 1915 sa nemci rozhodli presunúť časť svojej armády zo

západného frontu na východný front, no týmto sa vzdialilo nemecké víťazstvo na

28

západnej fronte. V máji 1915 sa začala Gorlicko-Tarnowská ofenzíva ktorá

vytlačila ruské vojská z Poľska a do konca roku 1915 boli rusi zatlačený do

pobaltia, východnej Ukrajiny a Bieloruska, takáto situácia zostala prakticky až do

vystúpenia Ruska z vojny v roku 1917.

Rusi sa ešte pokúsili zmeniť priebeh vojny Brusilovovou ofenzívou.

Brusilovova ofenzíva je jedna z najväčších ofenzív 1. svetovej vojny a jedna z

najkrvavejších vojenských operácií histórie. Primárnym cieľom ofenzívy bolo

prinútiť nemcov aby presunuli ďalšie svoje sily zo západného frontu na východný.

Týmto chceli mocnosti dohody dosiahnúť odlahčenie tlaku na francúzsku armádu

na západnej fronte. Ofenzíva sa začala v júni 1916 a trvala až do septembra 1916.

Rusi sa snažili zatlačiť Rakúsko-Uhorsko a Nemecko spať do východného Pruska

a do oblasti Poľska. Operácie sa zúčastnilo viac než 2 a pol milióna mužov na

obidvoch stranách. Straty sa pohybovali vo výške 2 miliónov mužov na obidvoch

stranách. Prakticky sa podarilo splniť cieľ operácie a to prinútiť Nemcov aby

presunuli ďalšie vojenské sily zo západu na východ. Generál Alexej Brusilov podľa

ktorého je ofenzíva pomenovaná keďže jej velil použil veľmi modernú taktiku pri

ktorej menej početné armádne skupiny sa snažia napádať body ktoré boli predtým

ostreľované delostrelectvom a týmto oslabujú celkovú obranu nepriateľa.

Rusi bojovali na východnom fronte od roku 1914 do roku 1917. Samotná

vojna cárstvo oslabila ekonomicky aj politicky, vďaka veľkým ekonomickým

škodám a nedostatku prakticky každej suroviny ľudia v Rusku hladovali, boli to

najmä roľníci. Veľké straty, hladomor a stagnácia progresu na fronte výrazne

oslabili dôveryhodnosť a postavenie cára Mikuláša II u nižších početných vrstiev

ľudí v Rusku. Nespokojnosť a nedôvera ľudí voči štátu dali možnosť boľševikom

vykonať prevrat a spustiť Októbrovú revolúciu. Koncom roku 1917 boľševici

uzavreli neoficiálni mier s centrálnymi mocnosťami a 3. marca 1918 boľševická

vláda oficiálne uzavrela pôsobenie Ruska v prvej svetovej vojne podpísaním

Brest-litovského mieru. Táto dohoda bola z teritoriálneho hľadiska nevýhodná no

boľševici sa potrebovali sústrediť na občiansku vojnu v Rusku.

Občianská vojna a prevrat boľševikov v Rusku

V roku 1917 bolo Rusko v katastrofálnom stave. V Rusku panoval hladomor

a krajina bola vyťažená z vojny. Veľké protesty a nespokojnosť vyústili 2. marca

1917 v abdikáciu cára Mikuláša II a členovia vtedajšieho ruského parlamentu

29

vytvorili dočasnú vlády na ktorej čele stál Georgy Lvov a Michail Alexandrovich

Romanov, brat bývalého cára Mikuláša II .Táto vláda ale destabilizovala armádu a

jej zlé rozhodnutia a jej nestabilita umožnili boľševikom získať moc. Niekoľkokrát

zmenila svoje obsadenie a posledným predsedom vlády bol Alexander Kerensky

1. septembra 1917 vytvorili Ruskú republiku.

V období 24.-26. októbra boľševické sily obsadili dočasný parlament a zatkli

väčšinu vtedajšej vlády. Posledné útočisko dočasnej vlády, Zimný palác v

Petrohrade bol obsadený 26. októbra 1917. Alexander Kerensky zo Zimného

palácu na poslednú chvíľu unikol a utiekol do mesta Pskov kde sa snažil pozbierať

posledné lojálne vojenské sily a chcel znova dobiť Petrohrad, vtedajšie hlavné

mesto Ruska. No už na druhý deň boli jeho muži porazený v bitke pri Pulkove,

nakoniec emigroval do USA. Boľševici následne nahradili vtedajšiu dočasnú

vládou svojou vlastnou. Následne vznikla aj podzemná dočasná vláda ktorá

odporovala boľševikom, no boli zatknutý 28. novembra 1917.

Októbrová revolúcia je jedna z najdôležitejších udalostí 20. storočia a celej

oľudskej histórie. Mierka na ktorej bol svet ovplyvnení touto udalosťou je skoro

nepredstaviteľná. Krajina ktorá následne vznikla po veľkej októbrovej revolúcie

ovplyvnila skoro každú veľkú udalosť 20. storočia až do svojho rozpadu ktorý sám

o sebe ovplyvňuje svet dodnes. 23. októbra 1917 na zasadnutí boľševického

centrálneho výboru sa v hlasovaní 10 ku 2 rozhodlo že ozbrojené povstanie je

nevyhnutné, na tomto stretnutí Vladimír Iljič Lenin prehlásil že ruský ľud čakal dlhý

čas na ozbrojené povstanie a teraz je čas aby boľševici prevzali moc. Boľševici

následne vytvorili v Petrohrade Revolucionársky vojenský výbor na ktorej čele stál

Lev Davidovič Trockij. Výbor mal pod kontrolou robotníkov ochotných bojovať,

námorníkov, vojakov a veľa ďalších ktorých boľševici získali na svoju stranu.

Výbor naplánoval obsadenie kľúčových strategických miest v Petrohrade a vybavil

nečinnosť Petrohradskej vojenskej posádky pri prevrate.

25. októbra 1917 vypukla v Petrohrade októbrová revolúcia, boľševické

jednotky systematicky obsadzovali kľúčové miesta v Petrohrade, paralélne sa v

prístave vylodili námorníci lojálny boľševikom. Následne nasledoval útok na Zimný

palác, vtedajšie sídlo Kerenského dočasnej vlády. Krátko pred útokom vypálil

symbolicky z petrohradského prístavu krížnik Aurora z diel a tým sa podľa

boľševikov začal útok na Zimný palác. Prevrat bol veľmi dobre organizovaný,

precízne prevedený a nečakal ho skoro žiadny odpor.

30

Následne Rusko čakalo obdobie občianskej vojny. V tomto období sa v

Rusku chceli presadiť rôzne politicky ale aj etnicky motivované skupiny. Medzi 2

najsilnejšie skupiny v tej dobe patrili boľševici a biele hnutie. Biele hnutie bolo

vytvorené zo zvyšku cárskej armády, monarchistov, kapitalistických politikov a

iných anti-boľševických skupín. Na začiatku roku 1918 bola sformovaná Červená

armáda a boľševici prešli na tzv. vojnový komunizmus. Vďaka politike vojnové

komunizmu chceli boľševici zabezpečiť udržanie obsadených miest a lokalít a

zabežpečiť zásobovanie Červenej armády. Súčasťou vojnového komunizmu bolo

zbieranie roľníckych zásob pre prídelový systém aby sa zabezpečilo lepšie

zásobovanie obyvateľov a armády, nútená práca v továrňach a zákaz vývozu

surovín do iných krajín. Postupom času Červená armáda zatlačila Biele hnutie z

európskej časti Ruska až na ďaleký východ. Väčšina bojov pokračovala až do roku

1922. 30. decembra 1922 bola podpísaná zmluva o vytvorení ZSSR a tým

oficiálne vzniká ZSSR.

Legenda mapy ZSSR z roku 1922:

1. Ruská SFSR

2. Uzbekistanská SSR

3. ?

4. Transkaukazská SFSR

5. Ukrajinská SSR

31

6. Bieloruská SSR

Invázia Poľska 1939 a expanzia ZSSR

Stalin a jeho komunistická vláda mala cieľ expandovať svoj vplyv do okolitých

štátov a tým rozšíriť svoju sféru vplyvu. V tejto dobe mal ambície na expanziu aj

Hitler a jeho Tretia ríša. Hitler videl v ZSSR hrozbu pre jeho plány bleskovej vojny

na západe a tak sa rozhodol zaistiť si východné krídlo podpísaním Paktu Molotov-

Ribbentrop. Bol to pakt o neútočený, to znamená že obidve strany sa zaviazali o

udržanie mieru medzi sebou. No súčasťou dohody bol tajný dodatok ktorý

pojednával o rozdelený Poľska medzi ZSSR a Treťou ríšou a vytvorení sfér vplyvu

Tretej ríše a ZSSR vo východnej európe. Dohoda bola podpísaná 23. augusta

1939. 1. septembra 1939 vypukla vojna medzi Treťou ríšou a Poľskom. Nemecká

armáda rýchlo zatlačila poľské sily k Varšave. 17. septembra ZSSR podľa dohody

napadlo Poľsko a sovietska armáda sa zmocnila presne vyhradeného územia na

východe Poľska podľa dohody.

Následne Stalin obrátil svoju pozornosť na Fínsko. 30. novembra 1939

vypukla tzv. Zimná vojna. Cieľom sovietskej armády bolo zmocniť sa pohraničných

oblastí medzi Fínskom a ZSSR. No niektorí experti sa domnievajú že ZSSR malo

v úmysle zmocniť sa celého Fínska. No sovietska Zimná ofenzíva skončila

katastrofou. Sovietska armáda utržila ťažké straty a až po zmene taktiky sa vo

32

Februári roku 1940 Sovieti zmocnili pohraničných oblastí. 13. marca 1940 bol

podpísaný mier medzi krajinami. ZSSR sa zmocnilo pohraničných oblastí najmä v

okolí Leningradu ale nezískalo všetky územia ktoré chcelo. 14. júna 1940 sa

Sovieti rozhodli zaútočiť na Pobaltie a zmocniť sa ho. Ofenzíva bola relatívne

rýchla a efektívna. Už 28. augusta 1940 bolo Estónsko, Litva a Lotyšsko

anexované Sovietmi. 28. júna 1940 sa zároveň začala okupácia Besarábie a

Severnej bukoviny. Tieto územia boli anexované Rumunskom krátko po konci 1.

svetovej vojny. Tak sa Sovieti rozhodli o ich opätovné zaradenie k Rusom.

Rumunská armáda nekládla veľký odpor a 3. júla 1940 bola Besarábia aj Severná

bukovina anexovaná. Do konca roku 1940 sa ZSSR už nedostalo do žiadneho

vojenského konfliktu ak nerátame malé pohranične strety medzi Japonskom a

Červenou armádou na ďalekom východe.

Veľká vlastenecká vojna

Veľká vlastenecká vojna sa začala 22. júna 1941 útokom Tretej ríše a jej

spojencov na ZSSR. Nemci viedli ofenzívu pod označením Operácia Barbarossa.

Táto invázia bola priamym porušením Paktu Molotov-Ribbentrop z roku 1939.

Nemecké vojská čitajúce 190 divízií, v ktorých slúžili viac než 3 milióny vojakov

boli rozdelené na 3 skupiny. Skupina armád sever mala za úlohu obsadiť

Leningrad, skupina armád stred mala obsadiť Moskvu a skupina armád juh ktorá

mala za úlohu dobytie Kaukazu a ropných polí na juhu ZSSR.

Prvé mesiace invázie sa niesli v znamení ťažkých sovietskych strát.

Sovietske straty sa už po prvých mesiacoch vojny šplhali k miliónom. Nemecká

armáda bleskovo obsadila územie Ukrajiny, Bieloruska, Pobaltia a Leningrad sa

33

ocitol v obkľúčený a pod totálnou blokádou. Nemecký postup bol zastavený až v

zime roku 1941 pri Moskve. Práve zima je jeden z výrazných faktorov neúspechu

nemeckej armády splniť stanovené ciele. Nemecká armáda nebola vybavená na

boj v ťažkých zimných podmienkach ktoré panovali v ZSSR. Vďaka praktizovaniu

taktiky spálenej zeme dokázalo ZSSR odrezať nemeckú armádu od väčšiny zásob

na ktoré sa velenie Wehrmachtu spoliehalo pri plánovaní.

Sovieti pri ústupe nenechávali nemeckej armáde skoro nič a všetko čo sa nedalo

odniesť spálili alebo zničili. Začiatkom roku 1942 sa Červená armáda pokúsila o

niekoľko protiútokov, ale bez väčšieho úspechu.

Na jar roku 1941 skupina armád juh začala ohromný útok ktorého ciel bolo

dobytie Kaukazu a prebojovanie sa ku rieke Volge. Nemecká ofenzíva bol

spočiatku veľmi úspešná a Červená armáda bola zatlačená do Kaukazu a ku

Stalingradu. Wehrmacht sa následne snažil o dobytie Stalingradu. Tieto snahy

vyústili do jednej z najznámejších bitiek 2. svetovej vojny. Stalingrad bol zo

strategického významu veľmi dôležitý keďže sa v ňom nachádzali továrne dôležité

pre sovietsky strojárenskí priemysel. Obsadenie mesta by znamenalo aj veľkú

ranu pre morálku Červenej armády keďže mesto nieslo meno Stalina. V

Stalingrade prebiehali intenzívne boje od augusta roku 1942. Nemecká 6. armáda

pod velením Friedricha Paulusa bola vybraná ako armáda ktorá obsadí Stalingrad.

Na začiatku ofenzívy sa 6. armáde a podarilo zatlačiť sovietskú 62. armádu k

brehom Volgy, rieky ktorá pretekala Stalingradom.

No vďaka veľkým obetiam Červenej armády a krutosti sovietských veliteľov

sa Wehrmachtu nepodarilo vytlaciť Sovietov z mesta. Postupom času sa podarilo

Sovietom situáciu stabilizovať a 19. novembra 1942 začala operácia Uranus.

Operácia Uranus bola operácia Červenej armády ktorej cieľom bolo obkľúčenie

nemeckej 6. armády v Stalingrade. Po 4 dňoch intenzívnych ofenzívnych operácií

Červenej armády sa nakoniec Sovietom podarilo obklúčiť 300 000. 6. armádu v

Stalingarde. Po ofenzíve nasledovala ďalšia veľmi krutá zima. Nemecká 6. armáda

bola odstrihnutá od zásob a postupne jej dochádzali zásoby. 2. februára 1943 sa

nemecká 6. armáda vzdala a Červená armáda utržila Tretej ríší jednu z prvých

zdrvujúcich porážok. Táto porážka sa ukázala byť ako kľúčová pre morálku

Červenej armády a ukázala, že nemecká armáda nie je neporaziteľná.

Ešte počas bojov o Stalingrad sovietske velenie spustilo operáciu Iskra.

Úlohou operácie Iskra bolo prelomenie blokády Leningradu. Leningrad bol v tomto

34

období už skoro 2 a pol roku pod nemeckou blokádou. Vo vnútri Leningradu sa

schyľovalo k humanitárnej katastrofe kvôli nedostatku zásob. Operácia Iskra sa

začala 12. januára 1943. Operácia slávila úspech a už 30. januára bola blokáda

prelomená. Sovietske protiútoky pokračovali aj proti nemeckej skupine armád

stred. Začiatkom leta roku 1943 Červená armáda zatlačila skupinu armád stred pri

Kursk.

Pri Kursku si Červená armáda vytvorila obrannú líniu. V tomto momente sa

Nemci odhodlali zvrátiť priebeh vojny a spustili operáciu Citadela. Vďaka

obrovskej dĺžke sovietskej obrannej línie pri Kursku si Wehrmacht myslel že by

mohol tankovým protiútokom odrezať Kursku obrannú líniu od zvyšku Červenej

armády a tým pádom oslabiť sovietske vojská v oblasti. Operácia Citadela sa

začala 5. júla 1943 ohromným tankovým útokom Wehrmachtu. Bitku zaraďujeme k

najväčším tankovým bitkám všetkých čias keďže proti sebe stálo viac než 7000

tankov. No ofenzíva nepriniesla očakávaný výsledok a Červenej armáde sa

podarilo Nemcov ešte viac zatlačiť. Ofenzíva skončila pre Tretiu ríšu totálnou

katastrofou.

Rok 1943 bol kľúčovým rokom vojny. Nemecký postup sa definitívne

zastavil a iniciatívu na fronte prebrala Červená armáda. Koncom roku 1943 bol

Wehrmacht na ústupe. Začiatkom roku 1944 sa ale Nemecku podarilo situáciu

čiastočne stabilizovať. Zastavenie vyrazného postupu vyústilo k prípravam

Červenej armády na Operáciu Bagration.

Operácia Bagration je jedna z najväčších ofenzívnych operácií východného

frontu. Cieľom operácie bolo zatlačiť Wehrmacht späť na Ukrajinu a obsadiť

územie Bieloruska. Operácia sa začala 22. júna 1944, 16 dní po vylodení

spojencov vo Francúzsku. V tejto dobe už bojovala Tretia ríša na dvoch frontoch a

situácia začínala byť neudržateľná. Obrana Nemecka na východe už nebola taká

silná ako na začiatku roku 1944 a Červená armáda zatlačila Wehrmacht bez

väčších problémov. Cieľ sa podarilo splniť už 19. augusta 1944, necelé 2 mesiace

po začatí operácie. Operácia Bagration v kombinácií s otvorením 2. frontu na

západe predznamenali blížiaci sa koniec vojny a pád Tretej ríše.

Do konca roku 1944 Červená armáda zatlačila nemeckú armádu až do

Poľska a na Slovensko. Sovietsky postup pokračoval aj cez nemecké územie. 16.

apríla 1945 sa začala bitka o Berlín. Finálna bitka 2. svetovej vojny v európe. Bitky

spustila Červená armádu ohromným bombardovaním Berlína. Postupne bol Berlín

35

dobýjaní. 30. apríla 1945 Adolf Hitler, vodca Tretej ríše spáchal sebevraždu.

Následne sa 2. marca vzdala posledná vojenská posádka v Berlíne a 9. marca

moskovského času Nemecko kapitulovalo a skončila sa 2. svetová vojna v

Európe. Na porážke nacizmu a Tretej ríše má ZSSR obrovský podiel, počas

Veľkej vlasteneckej vojny zomrelo odhadom viac než 27 000 000 sovietskych

občanov, údaje sa ale veľmi líšia. Niektorí experti tvrdia že bolo zabitých iba 20

000 000 miliónov sovietov. No nič to nemení na obrovskej obete ktorú museli

sovietsky občania pretrpieť.

Začiatok studenej vojny

Po konci 2. svetovej vojny sa rozdelila európa a územia v ázií medzi sovietskou

sférou vplyvu a západom. Nemecko bolo rozdelené na 4 okupačné zóny pod

kontrolou ZSSR, Veľkou Britániou, USA a Francúzskom.

Štáty oslobodené sovietmi patrili do sovietskej sféry vplyvu a po konci vojny

v nich bol nastolený komunistický totalitný režim. Tým si ZSSR zaistilo vplyv nad

krajinami budúceho východného bloku a naplnili sa sovietske expanzné ambície.

Toto rozširovanie sovietskeho vplyvu sa ale nepozdávalo západným spojencom

na čele s USA. USA malo snahu zastaviť sovietsku expanziu do európy. Vytvorilo

NATO ktoré malo zabezpečiť ochranu kapitalistických krajín pred sovietskou

expanziou. Nezhody medzi východným blokom a západom vyustili k vojne

ideológií a stagnácií politických vzťahov. Toto obdobie nazývame ako obdobie

studenej vojny. Počas tohto obdobia nevyústili k otvorenému vojenskému konfliktu

ale vznikali lokálne vojenske konflikty motivované ideológiou. Vďaka podpore

bojujúcich strán bojoval východný blok proti západu na diaľku.

36

Kórejská vojna

Po skončení 2 svetovej vojny bol kórejský polostrov rozdelení na 2 časti

poďla 38. rovnobežky.

37

Jedna časť bola komunistická Kórejská ľudovodemokratická republika a druhá

bola demokratická Kórejská republika. 25. Júna 1950 zaútočila KĽDR na Kórejskú

republiku a začala Kórejská vojna. KĽDR bola politicky a ideologicky podporovaná

ZSSR a vojenskú podporu poskytla ČĽR. No vojna skončila neúspechom

komunistov. Bol podpísaný neoficiálny mier a hranice sa ustálili na dnešnej

podobe.

38

Vstup vojsk Varšavskej zmluvy na územie ČSSR

V 68. roku prebiehala v Československu reforma komunistickej vlády pod

Dubčekovou vládou. Toto sa ale nepáčilo ZSSR ktorého predstavitelia si mysleli

že ČSSR sa chce odtrhnúť od východného bloku. Tomuto nasvedčovali

demokratizačné procesy a smerovanie ku kapitalistickej formy ekonomiky.

Vtedajšiu situáciu využili komunistický politici v Československu, ktorý sa chceli

dostať k moci. Presvedčili vtedajších predstaviteľov ZSSR že Dubček sa chce

odtrhnúť z Východného bloku.

20. Augusta 1968 vstúpili armády Varšavskej zmluvy na územie

Československa. Armády Varšavskej zmluvy obsadili kľúčové strategické miesta v

ČSSR. Československa armáda nekládla narozdiel od študentov žiadny odpor.

Invázia sa skončila 21. Augusta 1968. Od tohto momentu boli umiestnené

sovietske vojská na území Československa až do rozpadu východného bloku.

Táto udalosť je veľmi kontroverzná keďže armády Varšavskej zmluvy boli na

územie Československa neoficiálne pozvané tzv. pozývacím listom ktorého

spoluautor bol aj kontroverzný Vasiľ Biľak.

Sovietska intervencia v Afganistane

Sovietska intervencia v Afganistane začala 25. Decembra roku 1979. Pred

jej začiatkom sa 27.Apríla po komunistickom prevrate stal premiérom krajiny Núr

Muhammad Tarákí, ktorý bol predseda krídla Chalk ľudovej demokratickej strany

Afganistanu. Úspešným cieľom tohto komunistického prevratu bolo zvrhnutie vlády

Muhammada Dauda. Po nej nastúpila na čelo komunistická strana Nur

Muhammada Tarákího, ktorá chvílu po jej nástupe strácala oporu ľudí kvôli svojim

extremistyckím reformám, zabíjaniu opozície a zoštátňovaniu majetkov ľudí. Po

týchto reformách, ktoré boli v rozpore s náboženskými hodnotami konzervatívneho

moslimského obyvateľstva, vyhlásilo viacero moslimských vodcov vojnu

komunistickému režimu Núr Muhammada Tarákího. V auguste 1978 začali rebeli

otvorene bojovať proti komunistickej vláde a po chvíľke sa na ich stranu postavili

aj nejaké armádne jednotky. Následne v roku 1979 nastáva ďalší prevrat a na čelo

štátu sa dostáva Hafizulláh Amín. Počas tohto prevratu bol Tarákí odcestovaný na

Kube kde mu Američania poradili aby sa nevracal, ale on sa vrátil a keď

docestoval tak bol zatknutý. Následne Krameľ požiadal Amína aby prepustil

39

Tarákiho do ZSSR a následne bol Taráki zabitý v spánku. Po tejto udalosti začali

Sovieti plánovať ako zvrhnúť Amína. Vymysleli to tak, že po tom čo si Amín

vypýtal pomoc od ZSSR mu dali na jeho ochranu 500 vojakov z motostreleckého

oddielu a Sovieti taktiež poslali 54 príslušníkov KGB Zenit, ktorí mali za úlohu

zavraždiť Amína. Okamžite po príchode začalo KGB plánovať likvidáciu Amína a

rozhodli sa zaútočiť na jeho palác Tadž Beg. Táto operácia bola však veľmi

riskantná keďže tam Amín mal ochranku v počte 150 mužov, 1200 v okolí a prápor

tankov T-55 spolu s proti vzdušnov jednotkov. V tomto čase akurát prebiehala

narodeninová oslava jedneho z Amínových deti, počas ktorého bol Amín otrávený

pravdepodobne niekým z opozície a následne boli k Amínový vyslaný Sovietsky

doktori. O chvíľu na to začal útok na palác pri ktorom boli využité obrnené

transportéry moslimského práporu za cieľom sa dostať čo najbližšie k palácu čo

sa podarilo iba jednému obrnenému transportéru ktorého posádka sa cez dieru v

stene dostala do palácu. Počas tohto bol útok Zenitu zbrzdený na toľko že hrozil

neúspech celej misie. Kvôli tomuto požiadal veliteľ Zenitu o podporu Moslimského

práporu a chvíľu po tom sa začala situácia obracať v prospech Zanitu a v bojoch v

paláci bol zavraždený Amín. Počet mŕtvych na sovietskej strane bol 9 ľudí z toho 4

zo Zenitu a 5 z Moslimského práporu. Táto operácia bola ľuďom oznámená ako

zvrhnutie Amína afgáncami a že ho ľudoví súd odsúdil na trest smrti.

Následne na Amínove miesto bol dosadený Babrak Karmal, ktorý býval

velvyslanec v Československu, a jeho stratégia na to aby bol podporovaný

afganským ľuďom bola že sa tváril ako vlastenec a dobrý Moslim.

Od januára 1980 prišlo na Afgánske územie okolo 50 000 Sovietskych

vojakov ktorí bojovali hlavne proti častiam opozičných vojsk. Vstup sovietskych

vojsk do krajiny sa podaril cez Kuśku a Temez a leteckým spôsobom do Kábulu.

Prvá vec po ich príchode čo urobili bola obsadenie viacerých veľkých miest,

vojenských základní a hlavne strategických bodov v krajine. Ale nezačalo jak si

mnohí Sovieti mohli predstavovať keďže príchod Soviet vyvolal v Afgancoch vlnu

vlastenectva ktorý sa následne pridali k rebelom ktorý sa sústredili, minimálne na

začiatku, iba na prežitie. Toto si však uvedomoval aj Babrak Karmal a žiadal o to

aby Sovietska 40.armáda potlačila vzburu povstancov keďže afganistancká

armáda bola nepoužiteľná keďže bola nedôveryhodná. Zo začiatku boli pre

Sovietsku armádu boje jednoduché keďže sa bojovalo na otvorenych miestach

kde Sovieti mali letectvo a lepšiu organizáciu, ale to sa rýchlo zmenilo. V 80.

40

rokoch získavajú afganský mudžahedíni podporu: USA, Pakistanu, Saudskej

Arábie, Veľkej Británie a Číny. Týto spojenci im dodavali potraviny, zbrane a bojoví

tréning. Dodávali ich cez Pakistan keďže USA bolo už vtedy považované za

uhlavného nepriateľa ľudu. Američania podporovali radikalizáciu Moslimov vďaka

čomu naverbované ďalšie tisícký bojovníkov z 32 krajín. Jeden z radikalovaných

moslimov bol aj Usáma bin Ládin. Následne 15.februára 1989 boli Sovieti nútení

sa stiahnuť z afganistanu.

Ruská intervencia na Ukrajine

Ruská intervencia na Kryme sa začala na jar roku 2014. Bolo to

vyvrcholenie protestov v Ukrajine pod názvom Euromajdan vďaka ktorým bol

zosadení vtedajší prezident Viktor Janukovyč. Ich cieľom bolo vytvorenie novej

vlády a ukončenie zahraničnej politiky Ukrajiny zameranej na Rusko. No po týchto

udalostiach vyslalo Rusko na Krym svoju armádu, ktorá obsadila dôležité miesta a

zabezpečila ruskú námornú základňu na Kryme, ktorá bola v prenájme. Následne

Krymská vláda spustila referendum, ktoré sa uskutočnilo 16 Marca 2014. V

referende populácia Krymu rozhodla, že sa chce pripojiť k Ruskej federácií.

Legitimita a pravdivosť tohto referenda bola ale ukrajinskou vládou a západom

niekoľkokrát spochybnená. Táto udalosť bola inak braná Ruskom, a inak

západom. Západ sa vyjadril, že išlo o narušenie ukrajinskej suverenity Ruskom.

Rusko to bralo ako obranu svojich etnických ruských obyvateľov Krymu pred

novou údajnou kyjevskou fašistickou vládou. Väčšina obyvateľov Krymu sa hlási k

ruskej národnosti. Jeden z najväčších bodov na ktorý USA a spol. poukázali bolo

budapešťské memorandum v ktorom Rusko garantovalo Ukrajine suverenitu, na

oplátku odovzdala Ukrajina Rusku svoj jadrový arzenál. Tento konflikt bol

definovaný medzinárodným súdom ako rusko-ukrajinský konflikt a trvá až dodnes.

Ruská intervencia v Sýrií

Intervencia Ruska v Sýrií začala 30. septembra roku 2015 a je súčasťou

sýrskej občianskej vojny. Rusko vstúpilo do vojny kvôli ruskej podpore sýrského

prezidenta Baššára Al-Assáda. Boj sa odohráva hlavne vo vzduchu a podľa USA a

aj Ruska hrozí v sýrií širší konflikt medzi USA a Ruskou federáciou. Ide o 3

41

konflikty naraz a to sú: Sýrska občianska vojna, Druhá studená vojna a vojna proti

islamskému štátu. Strany sú na tom tak, že jedna strana je Rusko a Sýria, ďalšia

strana je Islamský štát a posledna strana sú bojovníci z Džaíš al-Fatah, Sýrskej

slobodnej armády a islamskej fronty. Intervencia Ruska v Sýrií nastala vďaka

rôznym faktorom ale jeden z hlavných je, že Rusko udržiavalo dlhodobé dobré

vzťahy so zosnulým Háfizom al-Asadom a jeho synom Bašarom al-Asadom, ktorý

je momentálny predseda Socialistickej strany arabskej obrody. Jedna z výhod pre

Rusko bola možnosť využívať ich námornú základňu v Tartuse. A pre sýrčanov

bolo výhodné, že po vypuknutí občianskej vojny dodávalo Rusko Sýrií okrem

humanitárnej pomoci aj vojenskú výzbroj. Jeden z výrokov Ruska na obhajobu ich

intervencie v Sýrii je, že vidia v Asadovi a v jeho vláde odpor proti extrémistickému

Islamu tvorený hlavne Islamským štátom, a tak isto, že bola žiadaná samotným

prezidentom sýrie Asadom.

Veda a šport

Vo vedecko-športovej časti sme písali o vedeckých a športových úspechoch

Ruska. Vedecká časť bola zameraná hlavne na vesmírny program a súperenie s USA.

Športová časť bola predovšetkým o športových úspechoch.

Prvá družica

Po skončení druhej svetovej vojny sa začalo opäť hovoriť o myšlienkach

letov do vesmíru. Počiatočné nápady počítali s raketou V-2, nakoniec sa ale

rozhodlo, že táto raketa sa bude využívať skôr vo vojenskom programe. Jedinými

štátmi, ktoré sa mohli venovať kozmickému výskumu boli USA a ZSSR. Sovieti

začali prípravy na vybudovanie medzikontinentálnej rakety už v roku 1950.

Hlavným konštruktérom celého projektu bol Sergej Koroľov. Sovietskemu zväzu sa

podarilo postaviť raketu R-7, a vďaka tomu mohli v máji roku 1954 začať pracovať

na konštruovaní vesmírnej družice. Medzitým pokračoval tuhý boj medzi USA a

ZSSR. V studenej vojne išlo týmto dvom veľmociam hlavne o propagandistickú

silu letov do vesmíru. Štát ktorý by sa dostal do vesmíru prvý, by okamžite zlepšil

svoju reputáciu pred okolitým svetom. Budovanie pôvodnej družice, ktorá mala

mať až 1 tonu sa oneskorila. Kvôli tomu bol Koroľov nútený zmeniť plány družice,

a rozhodol sa vybudovať menšie teleso. A tak sa pustil do vývoja PS-1 a PS-2.

42

Guľa s priemerom 58 cm mala obsahovať dve vysielačky, dva páry prútových

antén a hmotnosť 83,6 kg. Od 15. mája 1957 začali Sovieti testovať raketu R-7. Až

21. augusta, na štvrtý pokus, letela úspešne. 4. októbra 1957 vyniesla do vesmíru

aj družicu Sputnik. Družica ale nič nemerala, mala iba vysielačku. Sovietsky vodca

Nikita Chruščov tvrdil, že „Naše rakety poháňa socializmus!“, bolo to klamstvo.

Sovietsky zväz, ešte skôr ako Američania, začali stavať medzikontinentálne rakety

s cieľom ohroziť USA. Práve kvôli tomu vyvinuli veľmi dôležitý nosič. Ten slúžil pre

kozmonautov aj družice, a bol to hlavný dôvod predstihu USA.

Kozmická špionáž

Po druhej svetovej vojne bol nedostatok informácii o nepriateľoch. Sovieti i

Američania sa teda snažili rôznymi spôsobmi získavať o protivníkovi informácie.

Jedným z nápadov bolo vypúšťať do kozmu špionážne družice, ktoré by

fotografovali zemský povrch, čím by dodávali poznatky o aktuálnej situácii.

Sovietsky zväz sa venoval tejto myšlienke prostredníctvom projektu s krycím

názvom Zenit. V máji 1959 sa Sovieti rozhodli, že prvoradým projektom bude

vytvorenie špionážnych družíc, zatiaľ čo vyslanie človeka do kozmu sa posunie na

vedľajšiu koľaj. Postupom času sa tieto priority menili. Od roku 1957 sa začali

vyvíjať dva druhy špionážnych družíc nazvaných OD-1 a OD-2. Ich návrhy

vypracoval Mstislav V. Keldyš. Vývoj oboch typov družíc nebol rovnomerný. Zatiaľ

čo skupina zodpovedná za kozmickú loď pre človeka postupovala vo vývoji, druhá

skupina s cieľom vyrobiť špionážne družice pracovala pomalšie. Aj to bol dôvod

prečo sa Sovietsky vodca Nikita Chruščov rozhodol prehodnotiť ciele Sovietskeho

zväzu. Hlavnou úlohou sa tak stal let človeka do vesmíru. Chruščov veril, že tento

projekt má veľkú propagandistickú moc, a tak v lete 1959 dostal projekt OD-2 nový

názov Vostok. Práce na špionážnej družici tak zostali na druhom mieste až do

jesene roku 1960.

Cesta do vesmíru

Už od roku 1947 Sovieti plánovali vyslanie človeka do vesmíru. K tomuto

cieľu sa približovali pomaly a opatrne. Mali podrobne vypracované plány projektu.

Najprv potrebovali zostrojiť družicu Zenit, ktorá by fotografovala zemský povrch.

Medzitým sa už pracovalo na kabíne pre človeka. Túto časť projektu zvládol tím

43

vedený Konstantinom Feoktisovom skvele. Plány kabíny boli hotové veľmi rýchlo a

tak sa mohli Sovieti začať riešiť konštruovanie kozmickej lode. Nasledoval cvičný

let s psom Lajkou. Tá však pri tomto lete zahynula. V roku 1959 padlo rozhodnutie

týkajúce sa pilota kozmickej lode. Požiadavky zneli nasledovne : stíhací letec, vek

okolo 30 rokov, výška do 170 cm, váha do 70 kg, úplné zdravie. Zo všetkých

kandidátov sa vyčlenilo 3461 letcov. Po prejdení osobných záznamov sa počet

znížil na 206 mladých pilotov. A po všetkých lekárskych prehliadkach ich zostalo

20. Výcvik sa začal 14.marca 1960 a trval 10 mesiacov. Sovieti sa nakoniec

rozhodli, že najlepším kandidátom na let do vesmíru je Jurij Gagarin. Vedci zatiaľ

premýšľali ako by vyriešili problém s návratom kozmickej lode späť na Zem.

Dostali šikovný nápad. Rozhodli sa rozdeliť loď na dve časti, pričom naspäť by sa

vrátila len kabína s človekom a najdôležitejšie aparatúry. Navrhli kabínu, ktorá má

mať tvar gule s priemerom 2,3 m. Prístrojová časť by pozostávala z dvoch valcov s

priemerom 2,4 m a dĺžkou 2,3 m. Váha tohto telesa mala byť 4,6 tony.

Sovietskemu zväzu sa ale nedarili skúšobné lety, zo 6 pokusov sa úspešne

skončili len 2, a boli tak pod veľkým tlakom zo strany Američanov. Padlo

rozhodnutie zariskovať a vyslať Gagarina do vesmíru 3.apríla 1961. Do kozmu ho

mala vyslať raketa R-7, ktorá mala ťah motorov 5MN. Neustále sa vynárali

množstvá otázok. V tej dobe sa ešte žiadny človek nedostal do bezváhového

stavu na dlhšie než 40 sekúnd. Risk sa Sovietskemu zväzu vyplatil. Gagarin aj

keď s komplikáciami sa vrátil bez zranení späť na Zem. Počas letu získal

množstvo nových informácii o vesmíre. Už počas 14.minúty letu pocítil stav bez-

tiaže. V 57. minúte dosiahol najvyššiu výšku 327 km nad zemským povrchom.

Sovietska loď Vostok sa celý let pozvoľna otáčala, aby jej plášť rovnomerne

ohrievalo Slnko. Lekárom sa ale nepozdával jeho psychický stav. Gagarin bol po

prílete dezorientovaný, v depresii a smutný. Tento úspech Sovietov znamenal

obrovskú výhodu v súboji s USA.

Sojuz-Apollo

Po úspešnom americkom projekte Apollo 11, sa vzťahy medzi ZSSR a USA

na chvíľu upokojili. Vďaka tomu sa rozhodli, že uskutočnia spoločnú misiu Sojuz-

Apollo. Sovieti tak odkryli karty a americkým štábom a kamerám umožnili prístup

do Hviezdneho mestečka a na kozmodróm Bajkonur. Obe veľmoci sa museli

naučiť jazyk tej druhej. Sovieti sa učili anglicky a Američania zase rusky. V júli

44

1975 obe vesmírne lode nezávisle od seba odštartovali a spojili sa na obežnej

dráhe. Nasledoval 44 hodín dlhý spoločný let. Prepojenie lodí umožňoval novo-

vyvinutý spojovací adaptér APAS. Astronauti robili rôzne pokusy, napríklad

simulované zatmenie Slnka. Apollo strávilo na obežnej dráhe 9 dní a Sojuz skoro

6 dní. Kým Sovieti pristáli bez problémov, do nebezpečnej situácie sa dostali

Američania. V atmosfére sa do kabíny dostali výpary toxického okysličovadla z

orientačných motorčekov. Posádka túto situáciu vyriešila a na Zem sa vrátila bez

zranení. Projekt mal síce pokračovať, ale zavrhol ho Ronald Reagan. V 80. rokoch

sa vesmírne súperenie znova rozbehlo na plné obrátky a o podobných misiách

nemohla byť ani zmienka. Američania s Rusmi tak znova spolupracovali až po

skončení studenej vojny.

Interkozmos

Program Interkozmos bol vlastne veľkorysý návrh Sovietov ostatným

socialistickým štátom, spolupracovať na skúmaní vesmíru. Išlo o to, že spriatelené

socialistické štáty mohli zadarmo využívať sovietske rakety, družice a aj celé

pozemné technické zabezpečenie predštartových a letových operácií. Na oplátku

od nich Sovieti požadovali pomoc pri výskume kozmu, prípadne nové návrhy pre

štruktúru palubných prístrojov. Zmluva bola ponúknutá : Československu,

Maďarsku, NDR, Bulharsku, Poľsku, Rumunsku, Kube, Vietnamu a Mongolsku.

Vedúce postavenie v tomto projekte mal samozrejme Sovietsky zväz, ktorý

rozhodoval v podstate o všetkom. Najaktívnejším partnerom Sovietskeho zväzu

bolo Československo. Prvá družica, ktorá mala na svojej palube československé

prístroje bola družica Interkozmos 1. Odštartovala 14.októbra 1969 zo základne

Kapustin Jar. Československo sa svojej prvej družice dočkalo v roku 1978. Bola

ňou družica Magion 1, ktorá sa vydala do vesmíru 24.októbra 1978. Samostatnou

kapitolou boli vesmírne lety s medzinárodnými posádkami. Sovieti pôvodne

nepočítali s letmi kozmonautov socialistických štátov, ale po ďalšom ochladení

vzájomných vzťahov s USA nemali inú možnosť. Spomedzi všetkých

spolupracujúcich socialistických štátov si Sovieti vybrali československého

kozmonauta. Rozhodovalo sa medzi Oldřichom Pelčákom a Vladimírom

Remekom. Voľba padla na Remeka. Vo štvrtok 2.marca 1978 vzlietla do vesmíru z

kozmodrómu Bajkonur nosná raketa Sojuz-U s kozmickou loďou Sojuz 28. Na jej

palube bol aj Vladimír Remek, ktorý sa tak stal prvým človekom v kozme, ktorý

45

nepochádzal zo Sovietskeho zväzu, alebo USA. Remek vykonával počas letu

rôzne biologické aj fyzikálne experimenty. Po týždennom pobyte vo vesmíre sa

vrátili späť na Zem. Československí vedci získali počas Remekovho pobytu v

kozmu dôležité výsledky a v experimentoch mohli úspešne pokračovať aj ďalej na

Zemi. Program Interkozmos zanikol v roku 1991 po páde komunistických režimov

v Európe.

Vesmírne súperenie s USA

Súperenie ZSSR s USA počas studenej vojny nebolo orientované len na

materiálne zisky, malo aj hlbší ideologický význam. To platilo predovšetkým o

skúmaní vesmíru. Úspechy v tejto oblasti poslúžili nielen na pozitívne

prezentovanie svojej krajiny, ale de facto odpovedali aj na otázku, prečo je náš

systém lepší než ten druhý. Medzi USA a ZSSR to teda fungovalo podľa pravidla

prvý berie všetko. Obe strany si uvedomovali veľkú propagandistickú silu kozmu a

snažili sa jej využiť v svoj prospech. Sovieti vyhrali napríklad boj o prvú družicu vo

vesmíre (Sputnik 1), prvého človeka vo vesmíre (Jurij Gagarin), prvú ženu vo

vesmíre (Valentína Tereškovová), prvú sondu na Mesiaci (Luna 2) a o prvé živé

bytosti, ktoré sa z kozmu vrátili na Zem živé (psi Belka a Strelka). Veľký efekt malo

hlavne vypustenie družice Sputnik 1. Američania si začali robiť obavy z

nukleárneho útoku. Domnievali sa totiž, že raketa, ktorá sa dostane do kozmu sa

poľahky môže dostať aj nad USA, teoreticky aj ozbrojená nukleárnymi hlavicami.

Paradoxne Sovieti tento úspech zo začiatku nepovažovali za príliš významný,

pochopili aký propagandistický účinok mal až niekoľko dní neskôr. Začiatok 60.

rokov bolo zlatou érou sovietskej kozmonautiky. Kozmonautika sa totiž dostala do

pozície, kedy už mala priamy dopad na ľudí (najväčším úspechom bola misia

prvého človeka vo vesmíre). Sovieti teda všetky svoje vesmírne úspechy využívali

na prezentovanie komunizmu ako toho lepšieho a technicky vyspelejšieho

systému. Američania si takisto uvedomovali dôležitosť a potenciál vesmírneho

programu. Známy je napríklad prejav prezidenta Kennedyho : „Národ, ktorý chce

byť lídrom ostatných národov, nemôže zostať pozadu v týchto pretekoch o

vesmír.“ Začiatkom 70.rokov sa vzťahy medzi ZSSR a USA začali zlepšovať.

Vyústilo to v spoločný projekt Sojuz-Apollo. Ale po opätovnom zhoršení

vzájomných vzťahov na prelome 70. a 80. rokov sa ubrali späť k individuálnym

projektom. Zároveň sa ciele oboch národov začali odlišovať. Zatiaľ čo Sovieti sa

46

sústredili na vývoj kozmických staníc Saľut, Američania sa zaoberali programom

raketoplánov Space Shuttle.

Šport

V Rusku je najobľúbenejším športom futbal. Najväčšie úspechy, ale dosiahli

v iných športoch. V hokeji, krasokorčuľovaní a atletike boli najlepší na svete.

Sovieti (po páde komunizmu Rusi) neboli v počte medailí získaných na

Olympijských hrách nikdy na horšom ako štvrtom mieste. Prvý raz sa zúčastnili

Olympijských hier v roku 1900. Rusko/Sovietsky zväz je krajina, ktorej bolo

odobratých najviac medailí na základe dopingového testu. Kvôli dopingu boli

dokonca diskvalifikovaní z Olympijských hier konaných v roku 2016.

Futbal

Rusko nemalo vo futbale nikdy výrazné úspechy. Najlepšie umiestnenie na

poprednom turnaji dosiahlo Rusko na majstrovstvách Európy v roku 2008, kde

skončili v semifinále. Hostili majstrovstvá sveta v roku 2018.

Hokej

V druhej polovici minulého storočia dominoval svetovému hokeju jediný tím.

Mužstvo Sovietskeho zväzu získalo v priebehu troch desaťročí celkovo 22 titulov

majstrov sveta a sedem zlatých olympijských medailí. Počas týchto zlatých rokov

boli kľúčom k ich úspechu hlavne náročné tréningy. Slávne boli napríklad súboje

Sovietskeho zväzu s Kanadou (na Summit Series v roku 1972), alebo aj s

Československom. Ruská liga KHL je aktuálne považovaná za druhú najlepšiu

hokejovú ligu na svete, za NHL.

Krasokorčuľovanie

V 60. rokoch sa Sovieti stali dominantnými v tejto disciplíne. Rusko má

dokonca svetový rekord za najdlhšiu víťaznú sériu – na každých zimných

Olympijských hrách od roku 1964 do roku 2006 vyhrali v krasokorčuľovaní zlato. V

Rusku sa korčuľovalo už v 17.storočí. V roku 1838 bola v Petrohrade vydaná

knižka s názvom „Zimné zábavy a umenie jazdiť figúry na korčuliach“, ktorá

poukazovala na to, že v Rusku nekorčuľovali len deti, ale aj dospelí.

47

Atletika

Rusi sú považovaní za vedúci európsky národ v atletike. Ešte ako cárske

Rusko sa zúčastnili na OH v roku 1900. Nasledovali účasti v rokoch 1908 a 1912,

potom mali 40 rokov prestávku a vrátili sa späť na OH v roku 1952. Rusko/ZSSR

nikdy neskončilo na horšom ako štvrtom mieste v počte získaných medailí na OH.

Rusi majú takisto najviac odobratých medailí vďaka dopingovým testom. Veľký

škandál nastal v roku 2016 na letných OH v Riu, keď boli diskvalifikovaní všetci

ruskí športovci.

Šermovanie

Rusko si zanechalo silnú tradíciu v šermovaní. Tento šport bol obľúbený už

v cárskom Rusku, a svoju popularitu si preniesol do čias ZSSR. Sovietsky zväz

dosiahol v šermovaní vrchol v 80.rokoch minulého storočia. Aj po rozpadnutí

Sovietskeho zväzu dokázali Rusi pokračovať v silných výsledkoch v tejto športovej

disciplíne.

Tenis

Od rozpadnutia Sovietskeho zväzu sa popularita tenisu v Rusku rapídne

zlepšila. Rusi sa dokázali v tomto športe zlepšiť a vyprodukovali niekoľko

úspešných športovcov. Rusko vyhralo Fed Cup 4 razy, v rokoch 2004, 2005, 2007,

2008.

48

Záver

Na začiatku projektu sme si položili otázku : čo Rusi dali svetu? Zistili sme,

že veľa dôležitých vecí prišlo z ruska, z oblasti športu a skumania vesmíru, ale aj v

svete okolo nás, ako ideológia komunizmu a takisto výrazne ovplyvnili väčšinu

vojen a politiku sveta.

49

Resumé

Náš projekt, čo Rusko dalo svetu, začalo ako len Rusko, ale po prvej konzultácií

sme si uvedomili, že názov je príliš vágny, pretože aj diskusia iba o histórii Ruska

by bola príliš dlhá. Tak sme sa zhodli na názve "Rusko - spojenec, či nepriateľ?".

Následne sme si rozdelili našu prácu na tri hlavné kategórie. Prvú z nich napísal

Leo a bola o ruskom športovom a vesmírnom programe. Druhá bola napísaná

hlavne Samom a týkala sa vojenských konfliktov moderného Ruska. Nakoniec

Adam a Oliver napísali časť o komunizme v Rusku. Po druhej konzultácii sme

zmenili názov na "čo Rusi dali svetu?", pretože lepšie odráža to, o čom píšeme.

Začali sme zhromažďovať zdroje, hlavne z internetu, ale aj z niektorých kníh, ako

napríklad komunistické manifesto, Eugen Onegin a Višňový sad. Potom sme si

pozreli zdroje a urobili z nich zjednodušené poznámky a odrážky. Potom sme

napísali text založený na týchto poznámkach a tiež nejaký navyše, pretože text z

poznámok bol príliš krátky. Oliver tiež vytvoril štvrtú časť o ruskej literatúre.

Nakoniec sme napíslali o ideológii, typoch komunizmu a hlavných ľuďoch v

priebehu jeho histórie, ruskom patriotizme, a o spôsoboch, akými sovietsky zväz

udržiaval kontrolu nad východným blokom. V časti o športe a vede sme napísali o

vesmírnych pretekoch a o ruských úspechoch pri skúmaní vesmíru a o ich

športových oceneniach. V politickej časti sme písali o ruskom zásahu na Kryme, v

Sýrii a o vplyve Ruska na ich okolie. V literárnej časti sme diskutovali o ruskej

literatúre z 19. storočia, hlavne o realizme a romantizme. Vysvetlili sme aj princíp

zbytočného človeka. Rozhodli sme sa písať o tomto, pretože sme chceli opraviť

niektoré mylné predstavy o Rusku a preto, že nás zaujíma Rusko a jeho moderné

dejiny. Zamerali sme sa hlavne na 20. storočie, pretože to bolo pre nás

najzaujímavejšie a pretože udalosti z 20. storočia sú dôležité aj dnes. História

Ruska a jeho politika nás zaujímala už predtým, ale teraz sme mali príležitosť sa

dozvedieť ešte viac, a aj niečo naučiť svojich spolužiakov. Robiť tento projekt nás

bavilo, a dúfame, že vás bude rovnako baviť ho čítať alebo počúvať. Mohli sme

rozoberať viac tém, ale rozhodli sme sa písať o menej témach aby sme ich mohli

rozobrať dosť hlboko.

50

Summary

Our project, What Did the Russians Give to the World, started out as just

Russia, but after our first consultation, we realised that the title was too vague, as

even discussing the history of Russia would be far too long. So we settled for the

title “Russia - ally or enemy? ”. We then divided our work into three main

categories. The first one was made by Leo, and was about Russian sports and

their space program. The second one was mainly written by Samo and was about

the military conflicts of modern Russia. And finally, Adam and Oliver wrote the part

about communism in Russia. During our second consultation, we changed the title

to “What Did the Russians Give to the World”, as it better reflects what we are

writing about.

So we started gathering sources, mainly from the internet, but also some

books, like The Communist Manifesto, Eugen Onegin, and Višňový Sad. We then

looked through these sources and made some simplified notes of them. We then

wrote the text based on those notes, and also some extra notes, since the text

from the notes was too short. Oliver also created a fourth part about Russian

literature. In the end, we ended up writing about the ideology, types of

communism, main people from Russian history, Russian patriotism, and the ways

that the Soviet Union kept control over the Eastern Bloc. In the sports and science

part, we ended up writing about the space race, Russian successes in exploring

space, and their sports awards. In the political part, we wrote about the Russian

intervention in Crimea and Syria as well as the influence of Russia on neighboring

nations. In the literary part, we discussed 19th century Russian literature, mainly

realism and romanticism. We also explained the principle of the useless man.

We chose to write about these things because we wanted to clear some

misconceptions about Russia and because we are really interested in Russia and

its modern history. We focused mainly on the 20th century, because it was the

most interesting to us and because the events from the 20th century are important

even today. We were interested in the history and politics of Russia even before,

but now we got to learn more about Russia as a whole and teach our classmates

something too. We really enjoyed making this project, and we hope that you will

51

enjoy reading and listening to it too. We could have discussed more topics, but we

chose to discuss fewer topics, but cover them more in-depth.

52

Bibliografia

Linky:

https://sk.wikipedia.org/wiki/Sovietska_intervencia_v_Afganistane 17.10.2018

https://cs.wikipedia.org/wiki/Anexe_Krymu_Ruskou_federac%C3%AD 17.10.2018

https://sk.wikipedia.org/wiki/Ob%C4%8Dianska_vojna_v_S%C3%BDrii 17.10.2018

https://en.wikipedia.org/wiki/Syrian_Civil_War 17.10.2018

https://en.wikipedia.org/wiki/Athletics_in_Russia 17.10.2018

https://sk.wikipedia.org/wiki/Krasokor%C4%8Du%C4%BEovanie 17.10.2018

https://www.sportinak.sk/trenovali-tolko--ze-mocili-krv--historia-cska-moskva-je-historiou-

ruskeho-hokeja 17.10.2018

https://sk.wikipedia.org/wiki/Rada_vz%C3%A1jomnej_hospod

%C3%A1rskej_pomoci 17.10.2018

https://hnonline.sk/sport/241559-sovietsky-zvaz-vladol-nielen-hokeju

https://en.wikipedia.org/wiki/Sport_in_Russia 17.10.2018

https://en.wikipedia.org/wiki/Cominform 17.10.2018

https://sk.wikipedia.org/wiki/Organiz%C3%A1cia_Var%C5%A1avskej_zmluvy 17.10.2018

https://sk.wikipedia.org/wiki/Kominterna 17.10.2018

https://en.wikipedia.org/wiki/Soviet_Union 17.10.2018

https://en.wikipedia.org/wiki/Dissolution_of_the_Soviet_Union 17.10.2018

https://en.wikipedia.org/wiki/Russian_Revolution 17.10.2018

https://www.britannica.com/event/Russian-Revolution-of-1917 17.10.2018

https://en.wikipedia.org/wiki/Vladimir_Lenin 17.10.2018

https://en.wikipedia.org/wiki/Joseph_Stalin 17.10.2018

https://en.wikipedia.org/wiki/Eastern_Front_(World_War_II) 17.10.2018

https://en.wikipedia.org/wiki/Eastern_Front_(World_War_I) 17.10.2018

https://en.wikipedia.org/wiki/Anton_Chekhov 17.10.2018

https://en.wikipedia.org/wiki/Alexander_Pushkin 17.10.2018

https://en.wikipedia.org/wiki/Leon_Trotsky 17.10.2018

https://en.wikipedia.org/wiki/Marxism%E2%80%93Leninism 17.10.2018

https://nzhistory.govt.nz/media/interactive/korean-war-conflict-1948-1953 17.10 2018

https://www.u-s-history.com/pages/h1761.html 17.10.2018

53

https://www.npr.org/sections/parallels/2014/04/01/297156083/latvias-ex-president-we-

have-to-worry-about-russia?t=1539869925862 17.10.2018

http://hartmann.valka.cz/panzergeneral/introduc/correct/index1.htm 17.10.2018

https://en.wikipedia.org/wiki/Russian_Soviet_Federative_Socialist_Republic 17.10.2018

Knihy:

Doc. PhDr. Oľga Kovačičová, CSc. a spol., Slovník ruskej literatúry 11.-20. storočia.

Bratislava: vydavateľstvo SAV, 2007. 581 s. ISBN 978-80-224-0967-4

PhDr. Toman Brod, Pakty Stalina s Hitlerem. Praha: vydavateľstvo Naše vojsko, 1990.

140 s. ISBN 80-206-0209-7

Alexander Sergejevič Puškin, Eugen Onegin. Bratislava: vydavateľstvo Petrus, 2002. 471

s. ISBN 80-967836-2-9

Tim Newark, Rozhodujúce bitky dejín. Praha: vydavateľstvo Ottovo Nakladatelství, 2004.

200 s. ISBN 80-7360-150-8

Mgr. Jaroslav Hulínek, PhD, Historická revue. Bratislava: vydavateľstvo SAHI, 2015. 80 s.

ISSN 1335-6550

Anton Pavlovič Čechov, Višňový sad a iné. Bratislava: vydavateľstvo SnowMouse

Publishing, 2010. 110 s. ISBN 978-80-89465-06-4

Karl Marx, Friedrich Engels, Manifest Komunistické strany. Praha: nakladateľstvo

Svoboda, 1972. 133 s.

54